VEČNOSŤ
MREŽA JAZYKA
Kôra stromu noci, hrdzavonarodený nôž
ti šepkajú mená, času a sŕdc.
Slovo, ktoré spalo, keď sme ho počuli,
všuchlo sa pod lístie:
výrečná bude jeseň,
výrečnejšia ruka, ktorá ju uvoľní,
čerstvá ako mak zabudnutia úst, ktoré bozká
í Okrúhiooký medzi mrežami.
Kmitajúce zvieratko viečka vesluje nahor, i vypúšťa pohľad.
'• Dúhovka, plavkyňa bezsenná a chmúrna:
í srdcošedá obloha musí byť blízko.
Železný tyl, šikmo v ňom tlejúca trieska. Zo zmyslu svetla uhádneš dušu.
(Bol by som ako ty. Bola by si ako ja. Nestáli sme pod tým istým pasátom? Sme cudzinci.)
! Dlaždice. Natlačené
i
! husto vedľa seba, dvojité
i srdcovošedé úsmevy:
dvoje
[ ústa plné mlčania.
:28
i