Základná hláskoslovná charakteristika slovenčiny

• najvyšší počet vokálov a diftongov (19) a druhý najnižší počet konsonantov (27) v rámci
západoslovanských jazykov;

• 7 párov krátkych a dlhých vokalických hlások (a - á, e - é, i - í, o - ó, u - ú; l - l, r - ŕ);

• slabikotvorné hlásky r, ŕ, l, ĺ {srna - päť sŕn, srna, vlna, 8 vĺn, stĺp);

• progresívna neutralizácia kvantity (k hrádzam, kráčam, piaty, o vŕbach, o piesňach, krásny,
mŕtvy, chválim, dúfam), ktorá je špecifickým znakom slovenčiny;

• stúpavé diftongy: tri i-ové diftongy ia, ie, iu a diftong ô [úo]

• fakultatívna hláska ä s kodifikovanou výslovnosťou ä ako [e],

• slovenčina má nízku frekvenciu vokálov ä, ó, iu, é, podobne je to pri konsonantoch g, f, dz, dž,
ktoré sú tiež na periférii hláskového systému

• slovenčina má tendenciu k zachovávaniu stúpajúcej sonority spoluhlások na začiatku slov;
rozdielne od češtiny je v slovenčine len málo slov proti tejto tendencii a aj tie sú výpožičkami z
češtiny {ľstivý, ľpieť, lkať), pórov, rozdiely č. rtuť - s. ortuť, č. mše - s. omša, č. jméno - s.
meno, č. lvi - s. levy, č. lhát - s. luhať

• spoluhláskové skupiny st, sp, sk sa v internacionalizmoch vyslovujú a píšu ako šp, št, šk (pórov,
štát, šport, škandál);

• intenzívny prízvuk jev slovenčine fixovaný na prvú slabiku: POčasie BOlo TAZko PREDvídať.,
TVRdil, že mu Oznámi NIEčo Dôležité.






Pravidlo (zákon) o rytmickom krátení, príp. rytmický zákon

D.Ú.