This article concisely describes and assesses the current state of research into the hinterland
of the early medieval castle in Mikulčice-Valy. It also presents the theoretical and
methodological data and the methods used in the ongoing research in the hinterland of
the fort. The aim of the article is to contribute towards the discussion concerning the relevancy
of some of the methodological approaches based on spatial archaeology regarding
the possibility of building up a picture of the settlement structure at a specific place and
time. As far as particular questions are concerned, in this article discuss alternatives for
possible incentives for choosing the place to establish the settlement and questions relating
to research into the processes which resulted in the settlement becoming a settlement
network. The need to resolve these problems is emphasised as one of the fundamental
steps in the research of settlement structures in the hinterland of early medieval central
sites.
Moravia – Mikulčice – settlement network – central site – natural conditions
Úvod
Objavenie a následný výskum kvantitatívne aj kvalitatívne výrazných archeologických
lokalít predstavuje v súčasnosti skoro bez výnimky pohnútku pre podrobnejší prieskum
krajiny v ich okolí a teda pre výskum ďalšieho osídlenia v okolí týchto archeologických
bodov. V obecnej rovine sa potom hovorí o výskume zázemí centrálnych miest – stredísk
(hradov, sídliskových aglomerácií, miest a pod. – Staňa 1999, 77). Predpoklad prítomnosti
osídlenia v okolí výraznej lokality vychádza zo základného princípu kryštalizácie
hmoty okolo jadra, ako v organických tak v anorganických štruktúrach. Táto zákonitosť
sa nenachádza len v ľudskom myslení. Ide o zákonitosť opakujúcu sa v rozličných
formách skutočnosti (Christaller 1966, 14). Centralistický princíp sa prejavuje rôznym
spôsobom v existencii ľudskej spoločnosti. Ako výrazný fenomén ho môžeme pozorovať
prevažne v centrálne organizovaných štruktúrach (systémoch). Jednotlivé archeologické
Výskum sídelných štruktúr v zázemí
včasnostredovekého hradu v Mikulčiciach
Research into settlement structures in the hinterland
of the early medieval stronghold in Mikulčice
MAREK HLADÍK
body sa v takýchto systémoch môžu identifikovať ako centrálne miesta, na základe
výskumu vlastností s najväčším významom pre poznanie sídelných štruktúr (inak
povedané pre poznanie geografie osídlenia). Ide o vlastnosti popisujúce vzťah sídliska ku
konkrétnemu geografickému regiónu, resp. presnejšie k ostatným komponentom sídelnej
siete v regióne. Už definovanie a rozpoznanie týchto vlastností je dôležitým krokom
výskumu (pozri Christaller 1966, 16–23; Moździoch 1999). Ak chápeme centrálne miesto
ako centrum rurálneho okolia a zároveň ako prostredníka medzi lokálnym hospodárstvom
(obchodom) a „vonkajším“ svetom, môžeme takéto miesto zaradiť k tzv.
nadkomunitným areálom, ktoré v chápaní E. Neustupného slúžili viacerým komunitám
alebo vytvárali protiklad medzi nimi a takto reprezentovali nadkomunitné spoločenské
vzťahy (Neustupný 2007, 13).
Sídliskovú aglomeráciu Mikulčice-Valy považujem na základe súčasného stavu
poznanie za nadkomunitný areál (podobne ako Pohansko; pozri Dresler – Macháček
2008, 120). V určitom období svojej existencie predstavovalo toto sídlisko nadkomunitné
centrum, v ktorého priestore sa koncentrovala politická, sociálna aj ekonomická elita
spoločnosti (napr. Hladík – Mazuch – Poláček 2008, s lit.; Poláček 2008a, s lit; 2008b,
s lit.). Formovanie takéhoto centra viedlo k hierarchizácii priestoru v celom regióne.
Vznik centra a jeho rozvoj ako dôsledok sociálnych, politických či ekonomických zmien
sa prejaví v osídlení krajiny a jeho štruktúre. Osídlenie teda chápem ako dôsledok
prieniku nadradených systémov, ktorými sú systém politický, spoločenský, ekonomický
a ekosystém, pričom zmena ktoréhokoľvek z nich vedie (či skôr môže viesť) k zmenám
v osídlení (Kruk 1980, 14). Nesmieme však zabudnúť, že v kultúrnom systéme nepôsobia
jednotlivé subsystémy oddelene, ale naopak sú navzájom previazané. Samozrejme
to neznamená, že zmena v jednom subsystému musí nevyhnutne viesť k zmene vo
všetkých ostatných (Macháček 2007, 25–26). Štruktúru osídlenia definujeme ako
množinu časopriestorových a funkčných vzťahov ľudskej aktivity a ich prejavov
(systému), teda v podstate ako prienik troch štruktúr (Meduna – Černá 1992, 79).
Štruktúra osídlenia predstavuje dynamický systém, to je systém, ktorý sa vyznačuje
cieľovým chovaním (pozri Hladík 2011; porovnaj Macháček 2004, 124). Aglomerácie
(centrálne miesta, nadkomunitné areály) sú teda súčasťou systému a sami o sebe ich
môžeme skúmať ako špecifické otvorené systémy. Pri konštituovaní systému sme
slobodní vo výbere elementov (Macháček 2004, 125). Existencia vysoko špecializovaného
priestoru (politické, správne či náboženské centrum) predpokladá akúsi podporu
„z vonku“. Teda priestor, v ktorom by sa realizovali činnosti zabezpečujúce fungovanie
„centra“. Okrem územia vlastnej aglomerácie je preto nevyhnutné brať ako súčasť
systému do úvahy aj bezprostredné hospodárske zázemie centra. Pri snahe o poznanie
vnútorných funkčných a chronologických vzťahov v priestore aglomerácie a v jej zázemí
tiež musíme mať na zreteli aj skutočnosť, že aglomerácia – „včasnostredoveké
slovanské mesto“ (diskusia k termínu pozri Macháček 2007, 348–368; Měřínský 2001,
299) neexistovala len v priestore, ktorý ovládala hospodársky či politicky. Potravu,
suroviny, remeselné výrobky a pod. mohla získavať aj z iných území napríklad
prostredníctvom obchodu. Dokladom tejto skutočnosti sú medzi archeologickými
prameňmi importy z iného kultúrneho prostredia (súhrne pre Mikulčice pozri Poláček
2007).
MAREK HLADÍK112
Pre tvorbu obrazu štruktúry osídlenie v definovanom priestore a čase je z hľadiska
lokalizovania centrálnych miest nevyhnutné zamerať pozornosť na výskum alternatív
pohnútok pre výber miesta na založenie sídliska. V širších súvislostiach je dôležité
uvažovať o otázke akým spôsobom a na základe akých kritérií vyberali ľudia vo včasnom
stredoveku svoje sídelné areály (pozri Neustupný 1986b, 230). Dôležité je tiež skúmať
otázky súvisiace s procesmi vedúcimi k zmene postavenia (funkcie) sídliska v sídelnej
sieti (centrum verzus periféria a naopak). Inak povedané snažím sa hľadať odpoveď na
otázku prečo na konkrétnom mieste vznikla v priebehu historického vývoja sídlisková
aglomerácia, v priestore ktorej sa koncentrovali vrcholné inštitúcie spoločenskoekonomického
systému a zároveň sa snažím pochopiť vzťah tohto centra k osídleniu
v najbližšom geografickom regióne. Ak považujeme včasnostredovekú spoločnosť,
podobne ako akékoľvek živé spoločenstvo za špecifický ekonomický systém (Smetánka
1989, 43), hierarchia areálov (horizontálna a vertikálna organizácia systému) je prejav
racionálneho chovania spoločnosti a ekonomických hľadísk (Butzer 1982, 219; Grant
1986). Cieľom práce je snaha prispieť do diskusie o platnosti tohto východiska v priestore,
v súčasnosti označovanom ako zázemie včasnostredovekého centra v Mikulčiciach
(napr. Poláček 2008a; 2008b). Zameriam na tomto mieste pozornosť predovšetkým na
otázku, či je vznik aglomerácie dôsledkom zvýšenej koncentrácie osídlenie v určitom
regióne alebo naopak je zvýšená koncentrácia osídlenia dôsledkom existencie centrálneho
sídliska (včasnostredovekej opevnenej aglomerácie), ktorého lokalizácia je závislá skôr
na prírodných podmienkach, existujúcej infraštruktúre (predovšetkým cestách) alebo
iných „subjektívnych“ dôvodoch.
Priestor, čas a funkcia
Ako som uviedol už v úvode, v zhode z P. Medunom a E. Černou chápem štruktúru
osídlenia ako množinu časopriestorových a funkčných vzťahov ľudskej aktivity a ich
prejavov (systému), teda v podstate ako prienik troch štruktúr – priestor, čas a funkcia.
Týmto trom štruktúrampreto venujem aspoň stručne pozornosť v nasledujúcej časti práce.
Ak považujeme opevnenú sídliskovú aglomeráciu a jej hospodárske zázemie za
systém, musíme sa zamerať na jeho priestorové a časové vymedzenie (podrobne pozri
Macháček 2004, 125; 2007, 411). Predložená práce je čiastkovým výstupom z výskumu,
ktorý je zameraný na včasnostredoveké osídlenie na strednom toku rieky Moravy. Z hľadiska
geografického vyčlenenia ide o východnú časť južnej Moravy (ohraničenú približne
tokom riek Dyje a Trkmanka) a severnú časť Záhoria (ohraničenú hranicou
povodia rieky Myjavy) (obr. 1B; podrobne pozri Hladík 2011). Priestor, ktorému budem
na tomto mieste venovať pozornosť sa v podstate zhoduje s jedným z mikroregiónov
vyčlenených v rámci uvedeného širšie definovaného regiónu (obr. 1A, B). Región považovaný
za najbližšie hospodárske zázemie mikulčickej aglomerácie ohraničuje L. Poláček
kružnicami s polomerom 7, resp. 10 km. Stred regiónu tvorí hradisko Mikulčice-Valy.
Toto vymedzenie vyplýva z odhadu rozlohy obrábanej pôdy potrebnej pre uživenie
odhadovaných 1000–2000 obyvateľov centra (Poulík 1975, 151; Stloukal – Vyhnálek
1976, 40–42; Klanica 1987, 128; Poláček 2008a, 265–266; 2008b, 24–25).1
L. Poláček hovorí
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 113
1 V takto vymedzenom rozsahu ekonomického zázemia však L. Poláček nezohľadňuje počet obyvateľov
žijúcich vo vyčlenenom regióne (zázemí) mimo opevnenej aglomerácie.
v súvislosti s takto definovanou rozlohou ekonomického zázemia o pracovnej konvencii,
ktorú chápe ako nástroj potrebný pre výskum štruktúry osídlenia v okolí centra
(Poláček 2008b, 25). Predovšetkým z dôvodu potreby náväznosti prebiehajúceho
výskumu na v minulosti publikované práce ďalej pracujem s takto zvolenou hranicou
zázemia, pričom jedným z mojich cieľov je jej konkrétnejšie definovanie a spresnenie.
P. Dresler a J. Macháček odhadujú, že pri prijatí modelu D. Dreslerovej popisujúceho
rozsah územie potrebného na uživenie definovaného množstva ľudí v podmienkach
pravekého poľnohospodárstva, je zjednodušený polomer zázemia Pohanska približne
MAREK HLADÍK114
Obr. 1. A: Poloha záujmovej oblasti na pomedzí Slovenskej a Českej republiky. B: Sledovaná
oblasť a veľkomoravské komponenty sídelnej siete. 1 – pohrebisko, 2 – sídlisko, 3 – ojedinelý
nález, 4 – pohrebisko?, 5 – sídlisko?, 6 – sakrálna stavba, 7 – aglomerácia Mikulčice-Valy, 8 –
hranica zázemia, 10 km od aglomerácie.
Fig. 1. A: Location of the area in question on the border of Slovakia and the Czech Republic. B:
Area in question and Great Moravian components of the settlement network. 1 – cemetery, 2 – settlement,
3 – isolated find, 4 – cemetery?, 5 – settlement?, 6 – sacral building, 7 – agglomeration
Mikulčice-Valy, 8 – hinterland border, 10 km from the agglomeration.
6 km (Dreslerová 1996, 609–610; Dresler – Macháček 2008, 120).2
Tento odhad sa blíži
k dolnej 7 km hranici odhadovanej L. Poláčkom pre rozsah ekonomického zázemia Mikulčíc.
L. Galuška odhaduje rozlohu zázemie stroměstsko-uherskohradištskej aglomerácie
predovšetkým na základe hustoty otvorených sídlisk v okolí aglomerácie a niektorých
environmentálnych premenných podobne ako L. Poláček v prípade Mikulčíc na
cca 10 km (Galuška 2005; 2008, 254). Uvedené odhady rozlohy zázemí včasnostredovekých
centrálnych miest (aglomerácií) potvrdzujú pravdepodobnosť nadkomunitnej
funkcie týchto sídlisk. Aj najmenší odhadovaný polomer ekonomického zázemia
týchto lokalít (okolo 6 km) presahuje vzdialenosť 3–5 km, o ktorej sa uvažuje ako o maximálnej
hranici hospodársky exploatovaného územia determinujúcej efektívnosť
nákladov na hospodárenie v priestore roľníckych osád (Kobyliński 1986, 9; 1988, 155;
Neustupný 1986b, 231). Tento odhad tiež výrazne prekračuje priemer 1,5 km, ktorý predpokladá
pre hranicu hospodárskeho zázemia jedného sídliska I. Pleinerová (1975, 20).
Časové ohraničenie systému sledovaného v práci vychádza podobne ako v prípade
priestorového vyčlenenia z predpokladu nadkomunitnej funkcie aglomerácie v Mikulčiciach.
Doklady reprezentovania nadkomunitných spoločenských vzťahov sú na hradisku
datované predovšetkým do veľkomoravského, resp. stredohradištného obdobia (9.–1. polovica
10. storočia). Systém budem teda sledovať primárne v tejto perióde včasného
stredoveku. Pričom vzhľadom na v úvode položené otázky budem mať v zornom poli
v nevyhnutnej miere aj obdobie predveľkomoravské či starohradištné (7.–8. storočie;
k periodizácii pozri Lutovský 2001, 235; 2009, 5; Měřínský 2002, 25–33; Mazuch 2009,
211–216). Periódy tu vnímam ako určité synchrónne konštrukty, v ktorých sú podmienky
a udalosti odohrávajúce sa v danej perióde chápané ako analyticky súčasné (Beneš 1993,
412; Hladík 2011). Ide o zjednodušenie, ktoré nepočíta so zmenami v štruktúre v rámci
definovanej periódy. Jeho dôsledkom je zjednodušený model minulej skutočnosti. V tejto
chvíli nie som schopný vytvoriť presnejší dynamický model, ktorý by reflektoval aj
rýchlejšie zmeny rádovo v priebehu desaťročí vzhľadom na obmedzené možnosti datovania
hmotnej kultúry (predovšetkým keramiky), z ktorej vychádza datovanie jednotlivých
komponentov sídelnej siete.
Pre konštrukciu obrazu sídelnej štruktúry v definovanom priestore a čase je dôležité
čo najpresnejšie rozpoznať a interpretovať funkciu jednotlivých komponentov sídelnej
siete, označenýchv rovine empirického pozorovania javov ako archeologické body (k termínom
pozri Kuna 1991; Neustupný 1986a; Dresler – Macháček 2008, 125; Hladík
2011). Takto vymedzené komponenty sú nositeľmi funkčnej štruktúry v osídlení a predstavujú
základ pre interpretáciu v pojmoch živej kultúry a historickej spoločnosti. Toto
východisko je postavené na predpoklade o význame funkcie pre formovanie štruktúr.
V protiklade so striktným štrukturalizmom (pozri napr. Brugger 1994, 413–414; Neubauer
1989, 60–64) považujem vývoj štruktúry osídlenia v geografickom priestore za
vzájomne spätý s vývojom funkcie. Vývoj štruktúry (tvaru) je vzájomne spätý s funkciou.
Funkčná interpretácia jednotlivých archeologických bodov zdokumentovaných
v rámci vyčleneného priestoru je v tejto práci zhodná s interpretáciou v práci L. Poláčka
(2008a; 2008b), ďalej s interpretáciu uvedenou v geodatabáze archeologických lokalít
spracovanej pre časť Záhoria T. Tencrom (2006; 2008)3
a s interpretáciou uvedenou
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 115
2 Na rozdiel od L. Poláčka berú pri tomto odhade do úvahy aj obyvateľov zázemia.
3 Za sprístupnenie tejto databázy ďakujem autorovi.
v štátnom archeologickom zozname – SAS ČR (Bečvář et al. 2003). Stav pramennej
základne neumožňuje funkčne zaradiť všetky komponenty rozpoznané v sledovanom
priestore jednoznačne, teda rozhodnúť o areál akej aktivity ide (k pojmom Neustupný
1994). Okrem troch jednoznačných kategórií – pohrebisko, sídlisko a sakrálna stavba,
pracujem aj s tromi kategóriami, ktoré odkazujú na neistotu funkčnej interpretácie
komponentu – sídlisko?, pohrebisko?, ojedinelý nález (obr. 1B).4
Stručný prehľad bádania (prístupy a koncepcie)
Skúmaný región leží v súčasnosti na území dvoch štátov, Českejrepublikya Slovenskej
republiky. Tejto skutočnosti zodpovedá aj rozdielnosť miery spracovania problematiky.
Dotknutému územiu Slovenska – severnej časti Záhoria – bola v minulosti venovaná
oveľa menšia pozornosť ako juhovýchodnej Morave. Na tomto mieste asi nie je potrebné
zväčšovať rozsah štúdie vymenovaním všetkých prác dotýkajúcich sa danej problematiky
na území Moravy a juhozápadného Slovenska (prehľad týchto prác pozri napr. Hladík –
Poláček – Škojec 2008; Hladík 2011). Azda najvýraznejšie sa do štúdia problematiky
včasnostredovekého osídlenia na juhovýchodnej Morave zapísali práce B. Dostála (napr.
1987), Z. Měřínského (napr. 1980; 1991) a J. Ungra (napr. 1992; 1993). V oblasti Záhoria
drží vo výskume včasnostredovekého osídlenia neodškriepiteľný primát Ľ. Kraskovská
(prehľad prác Bialeková 1989). Z novších prác považujem za dôležité spomenúť predovšetkým
výskum hospodárskeho zázemia Pohanska vedený P. Dreslerom a J. Macháčkom
(2008) a syntetizujúcu prácu o včasnostredovekom osídlení českého Slezska
od P. Kouřila (1994).
Zo starších aj novších štúdií o včasnostredovekom osídlení skúmaného územia je
evidentná väzba predovšetkým sídlisk, ale aj pohrebísk, na okolie opevnených
aglomerácií (napr. Měřínský 1980; Dostál 1987; Dresler – Macháček 2008). Zamerajme
preto v nasledujúcom pozornosť na práce, ktorých programovou náplňou je výskum
osídlenia v zázemí mikulčickej aglomerácie.
V roku 1987 vypublikoval prvú štúdiu o vývoji sídelnej štruktúry v zázemí Mikulčíc
Z. Klanica (1987, 127–133). Výskum zameraný na včasnostredoveké osídlenie juhovýchodnej
Moravy s ťažiskom v regióne definovanom už Z. Klanicom ako zázemie
Mikulčíc pokračuje na Mikulčickej expozitúre Archeologického ústavu AV ČR Brno od
90.-tych rokoch minulého storočia až do súčasnosti. Riešenie problematiky sídelných
štruktúr bolo súčasťou viacerých projektov. Ide predovšetkým o „nivný“ projekt a projekt
„zázemie“. Náplňou „nivného“ projektu bol široko interdisciplinárne poňatý výskum
údolnej nivy rieky Moravy a archeologické mapovanie katastrálnych území obcí v oblasti
Dolnomoravského úvalu. (Poláček 1999; 2001; 2002; Hladík – Poláček – Škojec, 2008).
Dôležitou súčasťou v realizovaní „nivného“ projektu bolo spracovanie archeologických
„topografií katastrov“ vybraných obcí a archeologický a geologický prieskum pieskových
dún v oblasti sútoku Moravy a Dyje (pozri Poláček 2008a; 2008b, s lit.). V rámci
projektu „zázemie“ boli spracované pramenné podklady pre hodnotenie štruktúry osídlení
v najbližšom zázemí mikulčického centra, tj. do vzdialenosti 7 km od pomyselného
MAREK HLADÍK116
4 Z uvedených druhov areálov aktivít je zrejmé, že pri snahe odpovedať na vyslovené otázky sa opieram
o dva základné „klasické“ druhy areálov – sídlisko a pohrebisko. Dôvodom tohto prístupu je predovšetkým stav
výskumu, ktorý až na výnimky (hypotetické cesty alebo pastviny) neumožňuje z väčšou presnosťou vymedziť v skúmanom
regióne iné areály aktivít.
stredu aglomerácie. Súčasťou projektu boli aj lokality v slovenskej časti zázemia,
predovšetkým v katastri obce Kopčany (pozri Poláček 2008a; 2008b, s lit). Poslednú
publikovanú syntézu o zázemí Mikulčíc predstavujú štúdie L. Poláčka, ktoré sumarizujú
poznatky získané počas práce na vyššie uvedených projektoch (Poláček 2008a; 2008b).
V súčasnosti pokračuje výskum sídelných štruktúr v zázemí Mikulčíc (Hladík 2011)
so zameraním pozornosti na analýzu vzťahu formálnych archeologických dát ku geografickému
priestoru – kombinovaním formálnych štruktúr s priestorovou dimenziou (k problematike
formálneho a geografického priestoru v archeológii pozri napr. Neustupný
1996). Dôležitou súčasťou tohto výskumu je aj kritika stávajúcich prameňov, realizovaná
predovšetkým nedeštruktívnymi metódami výskumu v dotknutej krajine (Hladík 2011).
Od 90.-tych rokov 20. storočia sa tiež vďaku pamiatkovému úradu SR zvýšila intenzita
výskumu včasnostredovekého osídlenie v severnej časti Záhoria (Baxa – Prášek –
Glaser-Opitzová 2008). Pre výskum zázemia mikulčickej aglomerácie na území dnešnej
Slovenskej republiky má veľký prínos práca T. Tencra, ktorý spracoval databázu včasnostredovekých
lokalít (nielen) z bývalého okresu Senica (územie spadajúce pod senický
okres do roku 1996 – Tencer 2006; 2008).
Z hľadiska vývoja metodologických východísk, z ktorých vychádza metodika
stručne predstavených výskumov môžeme hovoriť o troch základných prístupoch. V rovine
časovej postupnosti o troch hlavných fázach (obdobiach) výskumu.
V 80.-tychrokoch20.storočia bol výskum mikulčického zázemia pevne ukotvený v typologickej
paradigme (pozri Neustupný 1986b, 226). Hlavnú otázku predstavovalo definovania
vzájomného vzťahu sídlisk a pohrebísk (vzťah neopevnených a opevnených
sídlisk, vyhľadávanie pohrebiska k známemu sídlisk a naopak).
Druhé obdobie reprezentujú predovšetkým 90. roky 20. storočia. Pozornosť vtedy
zamerali predovšetkým na topografické štúdie a na snahy o rekonštrukciu prírodného
prostredia vo výrazne osídlených krajinných úsekoch, resp. v okolí centrálnych lokalít.
Stále sa však vo výskume zdôrazňovalo hľadania vzájomného vzťahu sídlisk a pohrebísk
(typologická paradigma). Z hľadiska použitej metódy išlo v prípade archeologických
„topografií katastrov“ o prístup, ktorý do značnej miery korešpondoval s metodickým
postulátom obsiahnutým v pojme „archeologická snímka“. Tento pojem znamená zhromaždenie
všetkých dostupných archeologických informácii o určitom území. Ide o jeden
zo základných pilierov Jankuhnovej sídelnej archeológie (pozri Kuna a kol. 2004,
454). Podobne aj dôraz kladený na prírodovedné analýzy a rekonštrukciu prírodného
prostredia v okolí známych lokalít je súčasťou Jankuhnovej sídelnej archeológie
(Jankuhn 1977).
Hlavné metodologické východiská prebiehajúceho výskumu (tretie obdobie – cca od
roku2006) sú postavené na archeologickej metóde sformulovanej E. Neustupným a teórii
sídelných areálov (Hladík –Poláček –Škojec 2008;Hladík 2011). E. Neustupný definoval
teóriu sídelných areálov ako teóriu priestorovej archeológie na určitej úrovni (1986a;
1986b; 1993; 1994).5
Druhým významným metodologickým zdrojom je teória systémov,
ktorú v prostredí moravskej archeológie vo svojej práci úspešne aplikuje predovšetkým
J. Macháček (podrobne pozri Macháček 2004; 2007 s lit.; Hladík 2011). Základná
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 117
5 E. Neustupný upozorňuje na skutočnosť, že teória sídelných areálov je formulovaná pre podmienky
mladšieho praveku a jej aplikovanie pri výskume starších alebo mladších období vyžaduje modifikácie. Dôvodom
potreby modifikácií je zmena vlastníckych vzťahov. Predložená práca je čiastkový výstup z výskumu,
metóda práce je ukotvená v rámci procesualistickej paradigmy.6
V duchu „novej“ archeológie
považujem kultúru za systém, ktorý vzniká ako dôsledok previazaných subsystémov
a ich vzťahu k environmentálnym premenným (Redman 1991, 297). Pri v zásade procesuálnom
prístupe k prameňom beriem do úvahy aj postprocesuálnu paradigmu. V takto
definovanom postoji považujem za opodstatnený predovšetkým dôraz, aký kladie
postprocesuálna archeológia na úlohu jednotlivca a na symbolickú funkciu artefaktu.
Mojim cieľom je pristupovať k prameňom s určitým vyrovnaným kompromisom medzi
týmito dvomi paradigmami (pozri Gojda 1992, 284; súhrnne Redman 1991, 304).
Použitie logicko-deduktívnych metód (procesualistický prístup) by sa malo stať základom
pre konštrukciu obrazu minulosti (minulých udalostí) bez opomenutia významu vstupu
individuálnej akcie jednotlivca do systému a s dôrazom na interpretovanie výsledkov
logicko-deduktívnych metód v relevantnom kultúrnom kontexte (výklad kultúrnych
prvkov v rámci pôvodnej kultúry; porovnaj Hodder 1982, 13; Johnson 1999, 104, 107).
Snaha pochopiťprežitý zážitok z „miesta“ (place) nemusí byť nevyhnutne v konflikte s viac
tradicionalistickým pohľadom na využitie krajiny ako výsledku procesu adaptácie k prírodnému
prostrediu. Kombinácie týchto pohľadov naopak môže poskytnúť dobrý alternatívny
rámec výskumu vybraných zložiek života v minulosti (Hamilton – Whitehouse
et al. 2006, 32).
Sídelná štruktúra v zázemí Mikulčíc – stav poznania
Približne od 80.-tych rokov 20. storočia sa v archeologickej spisbe o včasnostredovekom
osídlení Moravy etabloval model regionálnej diferenciácie sídelných oblastí
v predveľkomoravskom a veľkomoravskom období, ktorá do značnej miery kopíruje
prírodné, predovšetkým geomorfologické podmienky krajiny.7
Za určitým spôsobom
ohraničené sídelné oblasti sa považujú Hornomoravský, Dolnomoravský a Dyjskosvratecký
úval (Měřínský 1990, 65–66; 2002, 224–225). Tento model je do značnej miery
postavený na distribúcii niektorých súčastí hmotnej kultúry (keramika, šperk) a na
koncentrácii včasnoslovanského osídlenia (Měřínský 2002, 117). V rovine interpretácie
kultúrno-spoločenských a ekonomických väzieb (kultúrnych sfér) sa ako samostatné
kultúrne sféry interpretujú panónska podunajská oblasť, blučinská oblasť širšieho
Brnenska s Vyškovskom a oblasť dolného Pomoravia (Staňa 1988, 168; 1999, 87; Měřínský
1990, 66; 2002, 116–123). Ústredím dolného Pomoravia mala byť práve mikulčická
aglomerácia.
Ako prvý vyslovil v roku 1987 podrobnejšie tézy o štruktúre osídlenia v zázemí mikulčického
hradu Z. Klanica (1987, 127–133). V tejto práci prvýkrát uvažuje o formálnej
hranici zázemia mikulčického centra určenej 10 km polomerom. Dodáva však, že pre
presné definovanie zázemia bude dôležité poznať kritériá skutočného organizačného
MAREK HLADÍK118
v rámci ktorého túto skutočnosť zohľadňujem. Dôvody aplikovanie teórie sídelných areálov a spôsob jej
modifikácie budú podrobne rozvedené v ďalších pripravovaných prácach (pozri aj Hladík v tlači). Pracovať
s pojmom sídelný areál (teda s teóriou sídelných areálov) v rámci včasného stredoveku považuje za vhodné aj
J. Unger (1992, 98).
6 Opodstatnenosť takéhoto prístupu k prameňom v podmienkach českej archeológie výstižne obhajuje J.
Macháček (2007, 10). S jeho tvrdeniami sa vo svojej práci stotožňujem. Tiež ich pokladám za platné aj pre
podmienky archeológie na Slovensku.
7 Zárodky tejto hypotézy môžeme v odbornej literatúre sledovať už v prvej polovici 20. storočia (napr.
Poulík 1948).
členenia zázemie aglomerácie. Z hľadiska časového zaradenia sleduje vývoj osídlenia od
doby sťahovania národov po 12. storočie. K štruktúre osídlenia v zázemí Mikulčíc sa
Z. Klanica podrobnejšie vyjadril predovšetkým pre veľkomoravské obdobie. Nálezy zo
starších období (sťahovanie národov a včasnoslovanské obdobie) používa ako doklad
kontinuity osídlenia v sledovanom priestore ešte pred vznikom opevnenej aglomerácie
v polohe Valy. V prípade nálezov z obdobia predveľkomoravského poukazuje na kontinuitu
osídlenia týchto areálov do veľkomoravského obdobia. Podľa Z. Klanicu nebol
priestor mikulčickej aglomerácie na začiatku slovanského osídlenia jadrom sídelnej štruktúry.
Najstaršie slovanské sídliská sú situované na terasách riek Moravy a Kyjovky. Až na
konci 7. a v priebehu 8. storočia vzniká v polohe Valy ústredné opevnené sídlisko. Vo
veľkomoravskom období bolo podľa Z. Klanicu osídlenie v zázemí mikulčickej aglomerácie
rozdelené do dvoch pásiem. Nálezy z prvého pásma do vzdialenosti 5 km od aglomerácie
(Mikulčice-intravilán obce, Mikulčice-„Panské“, Lužice-„Kratiny“, Kopčany„Pri
Kačenárni“) neumožňovali na konci 80.-tych rokov minulého storočia rozpoznať
a podrobnejšie popísať štruktúru a diferenciáciu osídlenia v tomto priestore. Naopak
nálezy z druhého pásma (Jozefov-„Záhumenica“, Prušánky-„Podsedky“, Skalica-„Háj“,
Mutěnice-„Zbrod“, Mutěnice-„Na Hejdách“) považoval Z. Klanica za doklady úplnejšej
sociálnej štruktúry a zdôraznil väzbu a závislosť prvého pásma na opevnenom centre. Osídlenie
v prvom pásme upadá súčasne s osídlením v centre aglomerácie. Osídlenie v druhom
pásme naopak kontinuálne pokračuje až do 13. storočia. Najnovšie poznatky o štruktúre
osídlenia v zázemí Mikulčíc sumarizuje vo svojej práci L. Poláček (2008a, 257–297;
2008b, 11–44). Štruktúru osídlenia v zázemí aglomerácie sleduje z dôrazom na veľkomoravské
obdobie. Z priestorového hľadiska preberá L. Poláček konvenčnú 10 km hranicu
rozsahu ekonomického zázemia aglomerácie. Významným činiteľom pre vývoj
štruktúry osídlenia v tomto priestore je predovšetkým prírodné prostredie. Na štruktúru
osídlenia mal okrem prírodných podmienok zásadný význam priebeh existujúcich komunikácii.
L. Poláček zdôrazňuje význam priestoru zázemia včasnostredovekej aglomerácie
z hľadiska koncentrácie osídlenia už v praveku (hustotu pravekého osídlenia ilustruje
koncentráciou laténskych lokalít). Zdôrazňuje aj skutočnosť, že nevieme s istotou určiť
do akej miery je koncentrácia archeologických bodov v sledovanom regióne spôsobená
stavom výskumu. Na základe týchto východísk uvažuje nad otázkou, či je hustota včasnostredovekého
osídlenia v tomto priestore v prvom rade dôsledkom optimálnych prírodných
podmienok alebo či ide primárne o kumuláciu osídlenia v okolí existujúceho centra.
So zdôraznením existencie koncentrácie osídlenie v tomto priestore už v praveku a so
zdôraznením významu diaľkových komunikácií považuje za pravdepodobnejšiu skôr
prvú možnosť. Hranicu samotnej aglomerácie kladie L. Poláček do vzdialenosti 700 m od
pomyselného stredu opevneného hradu. Hlavným kritériom pre takéto definovanie je
charakter zástavby. V tomto priestore sa na rozdiel od zázemia doposiaľ neobjavili zahĺbené
obytné stavby. Osídlenie v zázemí rozdelil L. Poláček z hľadiska geológie a geomorfológie
do troch zón. Všetky tri línie osídlenia sú orientované zhodne s tokom rieky
Moravy. Prvú zónu predstavuje osídlenie v údolnej nive rieky Moravy do vzdialenosti
1 km od centra aglomerácie (Mikulčice-„Virgásky“, Mikulčice-„Trapíkov“, Mikulčice„Kněží“).
Druhú zónu reprezentuje koncentrácia osídlenie na riečnych terasách rieky
Moravy vo vzdialenosti cca 3,5 km od centra (napr. Mikulčice-„Panské“, Mikulčice
Podbřežníky“, Lužice-„Kratiny“, Lužice-„Olbram“) a poslednú tretiu zóna reprezentuje
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 119
osídlenie v údolí potoka Prušánka, vzdialené približne 7,5 km od mikulčickej aglomerácie
(napr. Jozefov-„Záhumenica“, Prušánky-„Podsedky“). O podobnom rozdelení
osídlenia do troch zón uvažuje L. Poláček aj v prípade časti zázemia ležiacej v súčasnosti
na území Slovenskej republiky. Do prvej zóny zaraďuje lokality na pieskových dunách
v údolnej nive Moravy (napr. Kopčany-„Pri Kačenárni“). Druhá zóna osídlenia leží na
riečnej terase asi 2,5 km od centra aglomerácie (napr. Holíč-„Konopiská“, Holíč„Rybník“).
Ako ekvivalent poslednej zóny (údolie Prušánky) uvádza L. Poláček na
slovenskej strane zázemia len pohrebisko v polohe Skalica-„Háj“. Takto priestorovo
rozdelené osídlenie v zázemí predstavuje základný rámec pre interpretáciu sociálnoekonomickej
štruktúry osídlenia. Tvorba sociálno-ekonomického modelu je zaťažená
predovšetkým tromi výraznými obmedzeniami: 1) výskum regiónu nie je rovnomerný
(rozdielna intenzita výskumu na Morave a Záhorí); 2) veľká časť terénnych výskumov
nie je dostatočne publikovaná; 3) základ pre tvorbu súčasného obrazu sú predovšetkým
pohrebiská, čo je spôsobené absenciou výskumu sídlisk.
Sociálno-ekonomický model osídlenia interpretovaný L. Poláčkom polemizuje so
staršou koncepciou Z. Klanicu o sociálne slabšom osídlení v zóne do 5 km od aglomerácie
a o osídlení s „kompletnou“ sociálnou štruktúrou v druhej vzdialenejšej zóne zázemia
(údolie Prušánky). L. Poláček predpokladá na základe najnovších výskumov (napr.
Mikulčice-„Panské“, Mikulčice-„Virgásky“, Kopčany-„Za jazerom pri sv. Margite“), že
z hľadiska sociálnej štruktúry neexistoval medzi jednotlivými zónami osídlenia žiadny
zásadný rozdiel. Toto tvrdenie zakladá predovšetkým na prítomnosti bojovníckych hrobov
a hrobov členov elít na pohrebiskách vo všetkých troch zónach osídlenia. V závere
uzatvára, že vo všetkých zónach zázemia môžeme predpokladať existenciu vlastnej
pomerne pestrej sociálnej štruktúry. Pre ďalší výskum a spresnenie prezentovaných
hypotéz považuje L. Poláček za dôležité venovať pozornosť predovšetkým snahe o vysvetlenie
vzťahov (významu) vedľa seba ležiacich pohrebísk (napr. Prušánky-„Podsedky“
I, II), ďalej venovať pozornosť vzťahom medzi pohrebiskami a k ním odpovedajúcimi
sídliskami. Za dôležitý tiež považuje výskum demografického vývoja a zdravotného
stavu v jednotlivých komunitách. V obecnej rovine uzatvára, že pochopenie sociálnej
štruktúry zázemia je závislé na výsledkoch archeologického a antropologického hodnotenia
všetkých preskúmaných pohrebísk a sídlisk. V závere práce L. Poláček zdôrazňuje,
že pre pochopenie a identifikáciu sociálnej štruktúry spoločnosti predstavujú významný
archeologický prameň hroby a pohrebiská.
Štruktúra verzus fenomén
V predchádzajúcich častiach práce som uviedol, že kultúru považujem za systém,
ktorý vzniká ako dôsledok previazaných subsystémov a ich vzťahu k environmentálnym
premenným. Ďalej, že osídlenie chápem ako dôsledok prieniku nadradených systémov
a štruktúru osídlenia definujem ako množinu časopriestorových a funkčných vzťahov
ľudskej aktivity a ich prejavov (systému). Tieto východiská určujú v zásade procesuálny
pohľad na pramene. Uviedol som však tiež, že k prameňom chcem pristupovať s vyrovnaným
kompromisom medzi procesualizmom a postprocesualizmom (podrobne Hladík
2011). Východiskom tejto snahy je chápanie priestoru ako konkrétnej dimenzie, ktorá je
spojená a tvorená s konkrétnou ľudskou aktivitou. Priestor nemôže byť oddelený od
MAREK HLADÍK120
aktivít a udalostí (Tilley 1994, 9–10). Objekty geografického priestoru sú predovšetkým
nositeľmi symbolického významu. Ľudia v minulosti mali určite rozdielny názor na to
čo je v krajine „skutočné“ (Johnson 1999, 103). Jedným z kľúčových pojmov v diskusii
dvoch uvedených metodologických východísk je „krajina“. Z hľadiska fenomenologického
ide o holistický pojem, považovaný za médium, prostredníctvom ktorého ľudia
definujú svoje okolie a zároveň ide o akési synonymum ľudskej skúsenosti s prostredím.
Kritika tohto prístupu je postavená predovšetkým na tvrdení, že krajina ako
spôsob chápania a popisu nášho okolia je iba jeden z limitovaných pohľadov.
Presnejšie povedané, že interpretácia vnímania krajiny v minulosti je postavená na modernom
pohľade na svet. Z tohto pohľadu nie je možné vsadiť do našej krajinnej
perspektívy minulé ľudské skúsenosti a krajina je skôr chápaná len ako pseudonym pre
prírodné prostredie (Johnston 1998, 315–320). Uvedomujúc si túto kritiku sa v poslednej
časti práce pokúsim o výklad niektorých otázok súvisiacich s včasnostredovekým osídlením
z hľadiska fenomenologického. Jedným z kľúčových zmyslov (faktorov) pre
vnímanie krajiny a voľby jej následného spôsobu využitia je zrak (viditeľnosť; Hamilton
– Whitehouse et al. 2006, 33; Johnston 1998, 315). Na tejto myšlienke je postavený
postprocesualistický pohľad na krajinu (príklady pozri Hamilton – Whitehouse et al.
2006, 33). Vo svojich ďalších úvahách preto vychádzam z predpokladu, že pre spojenie
miesta (určitého krajinného prvku) s určitým významom boli vo veľkej miere dôležité
ako možnosť vizuálnej kontroly krajiny z miesta tak aj vizuálne pôsobenie miesta na
krajinu. Z takto definovaného východiska vyplýva, že fenomenologickému prístupu
nedostačuje práca z dvojrozmernou mapou, či leteckou snímkou. V oboch prípadoch
dochádza k redukcii priestoru (Hamilton – Whitehouse et al. 2006, 37). Ide o pohľad na
krajinu, ktorí ľudia v minulosti nepoznali, respektíve ak ho aj napr. v stredoveku poznali
nebol pre ich vnímanie a spôsob využitia krajiny určujúci.
V starších prácach (napr. Chropovský 1964; Staňa 1985; Sláma 1986) ale aj v poslednej
dobe publikovaných prehľadov včasnostredovekých hradísk na Morave
(Procházka 2009), Slovensku (Hulínek – Čajka 2004; Ruttkay 2005; 2006; Hulínek 2008)
a v Čechách (Lutovský 2001; 2006), môžeme pozorovať dominantnosť väzby opevnených
sídlisk k vyvýšeným miestam. Z hľadiska predpokladov obrany predstavuje voľba
výšinnej polohy na budovanie opevneného sídliska vo väčšine prípadov asi tú najvhodnejšiu
alternatívu. To, že väčšinu včasnostredovekých hradísk môžeme charakterizovať
ako opevnené výšinné lokality potvrdzuje podľa môjho názoru aj význam priamej vizuálnej
kontroly určitého územia, či už z pohľadu vojensko-strategického alebo administratívno-správneho.Protichodne
s týmto záverom pôsobia včasnostredoveké opevnené
aglomerácie umiestnené v údolných nivách riek (napr. Mikulčice, Pohansko, Pobedim,
Majcichov). Pozoruhodná je predovšetkým skutočnosť, že hlavne v prípade územia
dnešnej Moravy ide o najvýznamnejšie centrálne sídliská. Táto pestrosť v spôsobe využívania
krajiny evokuje otázku zameranú na vzťah medzi výberom miesta na založenie
sídliska a funkciou tohto sídliska v štruktúre osídlenia.
Pri snahe o uplatnenie logicko-deduktívnych metód (procesuálny prístup) si charakter
a množstvo dát, s ktorými pracujeme pri výskume osídlenie na určitom území vyžaduje
použitie príslušných technológií. Aj z týchto dôvodov už v súčasnosti môžeme považovať
za štandardné používanie softvérov slúžiacich na budovanie geografických informačných
systémov (pozri Kuna a kol. 2004, 430). Pomocou geografických informačných
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 121
systémov sme schopní budovať modely reálneho sveta (Rapant 1999, 9). Jednou z hlavných
príčin ich rozšírenia vo výskume osídlenia je predovšetkým dôraz kladený na
priestorové vzťahy objektov – tzv. topológiu. To znamená, že geografické informačné
systémy umožňujú spracovať priestorové dáta realizovaním priestorových analýz. Pre
mnou proklamovanú snahu o hľadanie odpovedí s dôrazom na vedomú kognitívnu
činnosť človeka, je dôležitá možnosť práce s modelmi v trojrozmernom priestore. Práca
v trojrozmernom priestore čiastočne rieši problém redukcie priestoru dvojrozmerných
máp a leteckých snímok. Určitý redukovaný trojrozmerný pohľad na priestor umožňuje
digitálny výškopisný model (DEM – digital elevation model). S použitím DEMu skúmaného
územia sa v nasledujúcom pokúsim testovať hypotézu o význame priamej vizuálnej
kontroly určitého regiónu a význame vizuálneho pôsobenia miesta na okolitú krajinu pri
lokalizácii centrálneho miesta vo včasnom stredoveku. Uvedomujem si, že model nemôže
nahradiť osobnú skúsenosť z pohybu v krajine. Umožňuje však rekonštruovať potenciálnu
štruktúru reliéfu krajiny, čo umožňuje definovať zóny viditeľnosti zo zvoleného
miesta a tak predpokladať veľkosť potenciálu vizuálneho pôsobenie zvoleného miesta
v priestore, či priestoru na miesto. Zvoleným postupom sa snažím o spojenie konštrukcií
emocionálneho, kognitívneho a fyzického sveta konkrétnej včasnostredovekej spoločnosti
(pozri Danielisová 2008, 118).
Ak chceme posúdiť význam viditeľnosti z určitého miesta pri budovaní sídelnej siete,
nevyhneme sa otázke dopadu vegetačného krytu (predovšetkým stromov) na viditeľnosť
v krajine (pozri Cummings – Whittle 2003; Kuzma – Lieskovský 2008, 8–9). Význam
zalesnenia sa ešte zvyšuje v prostredí nížinných hradísk. Aby sme vôbec mohli uvažovať
o viditeľnosti ako o jednom z faktorov zohrávajúcich úlohu pri lokalizácii sídlisk (či už
priamo aglomerácie alebo otvorených sídlisk v jej okolí) musíme prijať predpoklad
o aspoň čiastočnom odlesnení skúmaného územia.8
Doposiaľ zverejnené výsledky výskumov
prírodného prostredie v okolí nížinných opevnených sídlisk vo včasnom stredoveku
podporujú hypotézu o odlesnení okolitej krajiny v čase ich najväčšieho rozkvetu
(Opravil 1983, 63–66; 1999; Unger 1992, 97; Poláček 2001, 320; 2008b, 18–20; Macháček
et al. 2007, 302–303; Dresler 2008, 138). Otázkou zostáva, do akej miery môžeme
uvažovať o aspoň čiastočne odlesnenej krajine v období, kedy sa začína koncentrovať
výrazné osídlenie na pieskových dunách v údolnej nive (cca v priebehu 8. a na prelome
8. a 9. storočia). Teda v období vzniku nadkomunitných opevnených centier. Pri nasledujúcej
analýze vychádzam z hypotézy, ktorú vyslovil v roku 1992 J. Unger. Na území
juhovýchodnej Moravy bola v predveľkomoravskom období príroda intenzívnejšie využívaná
predovšetkým v blízkosti väčších riek. Exploatácia prírodných zdrojov v tomto
priestore viedla k tvorbe kultúrnej stepi (Unger 1992, 97). O takejto zmene vegetačného
krytu môžeme pre predveľkomoravské obdobie uvažovať až do vzdialenosti do
niekoľkých kilometrov od riečneho toku (cca 2–3 km).
Dojem kruhu je modus operandi pre ľudský zrak z jedného pozorovacieho miesta
(Hamilton – Whitehouse et al. 2006, 38). Pri analýze viditeľnosti z priestoru mikulčickej
aglomerácie zameriam preto pozornosť na región, ktorý ohraničuje kružnica s polomerom
10 km so stredom na akropole hradu. Na jednej strane sa toto vymedzenie zhoduje
s vyššie uvedeným maximálnym odhadom ekonomického zázemia aglomerácie. Na
MAREK HLADÍK122
8 Aj keď budem uvažovať o čiastočne odlesnenej krajine, nesmieme zabudnúť, že v určitých častiach roka
je zvýšená viditeľnosť aj v zalesnenom prostredí (pozri Cummings – Whittle 2003, 264).
strane druhej je priama viditeľnosť v teréne za touto hranicou možná len v obmedzenej
miere v prípade optimálnych klimatických podmienok.
Digitálny model reliéfu, ktorý som použil ako základné východisko pre analýzu
viditeľnosti som vypočítal z digitálnej vektorovej výškopisnej mapy v mierke 1 : 10 000.
Veľkosť bunky rastra som stanovil na 10 m. Výpočet som realizoval v aplikácii ArcMap
ArcGIS 9.2. v nadstavbe 3D Analyst, použitím funkcie Topo to Raster. Zdroj vektorových
dát pre tento výpočet predstavuje na území ČR tzv. „ZABAGED“ – „základná
báze geodetických dat“, ktorú distribuuje Český úřad zeměměřičský a katastrální.
Výškopisnú mapu slovenskej časti skúmaného územia som vytvoril vektorizáciou vrstevníc
a terénnych hrán zo Základnej mapy SR v mierke 1 : 10 000, ktorú na Slovensku
distribuuje Geodetický a kartografický ústav. Vypočítaný DEM som nakoniec vyhladil
priemerovým filtrom v nadstavbe ArcGIS Spatial Analyst použitím funkcie Neighborhood
Filter. Do mapového projektu som následne vložil vrstvu súčasných vodných tokov9
a vrstvu potenciálnych vodných tokov vymodelovanú z DEMu sledovanej oblasti použitím
funkcií Flow Direction a Flow Accumulation (obr. 2).
Ďalej som do mapového projektu vložil vrstvu komponentov sídelnej siete. Jednotlivé
body tejto vrstvy sú centroidy plôch, na ktorých sa našli doklady včasnostredovekého
osídlenia (k tomu pozri Dresler – Macháček 2008, 122). Na území Moravy som pri tvorbe
mapy osídlenia (vrstvy komponentov) vo veľkomoravskom období vychádzal z práce L.
Poláčka (2008a; 2008b), ktorý spracoval mapu veľkomoravského osídlenia v zázemí
mikulčického hradiska. Ako hlavné východisko použil L. Poláček archeologické topografie
katastrov obcí, ktoré sa rozkladajú na vymedzenom území. Základným zdrojom
archeologických dát na území Slovenska bola geodatabáza, ktorú spracoval T. Tencer
(2006).10
V moravskej časti zázemia som pracoval s komponentmi datovanými do
veľkomoravského obdobia. V slovenskej časti zázemia som vzhľadom na stav výskumu
vo väčšine prípadov musel do mapy veľkomoravského osídlenia zaniesť aj komponenty
datované do širšieho časového horizontu (napr. 800–1000 alebo 8.–9. storočie). Mapa vytvorená
z uvedených zdrojov obsahuje bez aglomerácie Mikulčice-Valy 60 archeologických
bodov (k termínu pozri Dresler – Macháček 2008, 124). Týmto bodom je v mapovej
vrstve priradený identifikačný kód umožňujúci reláciu z východiskovými
databázami (topografie katastrov, Státní archeologický seznam a geodatabáza osídlenia
severnej časti Záhoria). Vzhľadom na druh plánovanej analýzy som pri tvorbe mapovej
vrstvy komponentov sídelnej siete venoval zvýšenú pozornosť čo najpresnejšej lokalizácii
jednotlivých komponentov. V prípade geodatabázy osídlenia na Záhorí tento krok
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 123
9 Zdroj týchto geodetických dát je totožný s výškopisom.
10 Geodatabáza, ktorú vytvoril T. Tencer reflektuje stav výskumu do roku 2003. V sledovanej časti Záhoria
sa od tohto obdobie realizovali viaceré systematické zbery. Autori tohto výskumu publikovali prvú predbežnú
správu o výskume v roku 2008 (Baxa – Prášek – Glaser – Opitzová 2008, obr. 1). Komponenty zistené týmto
výskumom uviedol v mape veľkomoravského osídlenie v zázemí Mikulčíc aj L. Poláček (2008a, obr. 18).
Vychádzal pritom z rukopisu archeologickej topografie katastrov Holíča, Kátova a Kopčian od vyššie
uvedených autorov. Napriek skutočnosti, že ide o najaktuálnejší stav výskumu, nemohol som tieto informácie
využiť pri tvorbe mapy veľkomoravských komponentov sídelnej siete. Príčinou tohto stavu sú dve skutočnosti.
Schematické mapy publikované v dvoch vyššie uvedených prácach mi neumožňujú presnú lokalizáciu
komponentov, ktorá je v prípade plánovanej analýzy nutnou podmienkou. Druhým problémom je skutočnosť,
že v označení jednotlivých komponentov v dvoch uvedených prácach sa vyskytujú rozdiely. Napr. v práci
kolektívu slovenských autorov je kódom 5/15 označená poloha „Za novou Struhou“, v práci L. Poláčka je
číslom 15 označený kostol sv. Margity. Rukopis topografie katastrov, ktorý by pomohol vyriešiť tieto problémy
som pri písaní práce nemal k dispozícii.
vykonal už T. Tencer (2006, 6–16). Na území Moravy som čo najviac spresnil lokalizáciu
komponentov prostredníctvom publikovaných prác ako aj nepublikovaných nálezových
správ a údajov o lokalizácii zaznamenaných v mapách v mierke 1 : 10 000, uložených
v archíve Archeologického ústavu AV ČR, Brno, v. v. i., v Mikulčiciach.11
V uvedenom
počte 60 archeologických bodov sa v niektorých prípadoch nachádzajú body
ležiace v tesnej blízkosti vedľa seba. Je preto pravdepodobné, že tieto archeologické
body mohli patriť k jednému komponentu alebo k rôznym komponentom jedného sídelného
areálu. Uvedenú kvantifikáciu preto treba chápať v rovine empirického pozorovanie
javov.
Analýzu viditeľnosti som realizoval v nadstavbe ArcGIS 3D Analyst použitím funkcie
Viewshed. Dôležitým predpokladom pre zvýšenie presnosti (reálnosti) analýzy viditeľnosti
z priestoru Mikulčickej včasnostredovekej aglomerácie je pristupovať k tomuto
nálezisku ako v ploche. Z tohto dôvodu som v prvom kroku analýzy vygeneroval
tri rastrové vrstvy dosahu viditeľnosti, z troch rôznych bodov v priestore hradiska. Vo
všetkých troch prípadoch som posunul výšku pozorovateľa o 5 m. Pri výbere pozorovacích
bodov som vychádzal zo súčasného stavu výskumu na lokalite. Dva pozorovacie
body som umiestnil do priestoru archeologicky preskúmaných brán. Vzhľadom na
skutočnosť, že prvé dve pozorovacie stanoviská ležia na severozápadnom a severovýchodnom
okraji opevnenej akropole, a snahu testovať dosah viditeľnosti južným
a východným smerom, tretí pozorovací bod som umiestnil na južnú obvodovú hradbu
akropoly (obr. 3). Pri stanovení 5 m posunu výšky pozorovateľa som vychádzal z rekonštrukcií
výšky včasnostredovekých hradieb v stredoeurópskom kultúrnom prostredí
(Dresler 2008, 253–260; Unger 2008, 177–182; Procházka 2009, 159–176;). Tri vygenerované
binárne rastre s hodnotou viditeľnosti 1 – viditeľný resp. 0 – neviditeľný som
následne sčítal. Takýmto spôsobom vznikla výsledná rastrová vrstva, na ktorej je
vygenerovaný priestor viditeľný zo všetkých troch pozorovacích stanovísk opevnenej
aglomerácie (obr. 4). Vygenerovaný model nesúci informáciu o dosahu viditeľnosti som
vložil ako ďalšiu vrstvu do mapového projektu. Vytvorený mapový projekt v prostredí
GIS pozostával v konečnej fáze zo siedmich vrstiev – DEM, hradisko Valy, hranica zázemia
hradiska, vodné toky a plochy, potenciálne vodné toky, archeologické body, model
viditeľnosti. Takto vybudované prostredie GIS mi umožnilo rozpoznať a popísať niektoré
zákonitosti v chovaní systému.
Pozornosť na tomto mieste sústredím na vzťah viditeľnosti z opevnenej aglomerácie
a priestorového usporiadania komponentov sídelnej siete. V rámci regiónu, pre ktorý som
vypočítal DEM(čiastočne presahuje 10kmpolomer zázemia aglomerácie) boloz akropoly
mikulčického hradu viditeľných 17%územia. Zo 60 archeologických bodov z doloženým
osídlením z veľkomoravského obdobia sa nachádza v zónach viditeľnosti 38, čo je 63 %.
Z hľadiska interpretovaných aktivít je v zónach viditeľnosti 17 obytných komponentov,
7 pohrebných komponentov a 1 komponent sakrálny (obr. 5; H 1, H 2). V ostatných prípadoch
ide o komponenty s neistým určením druhu aktivity. Vo väčšine týchto
prípadov však ide z najväčšou pravdepodobnosťou o obytné komponenty. Väčšia časť
archeologických bodov, ktoré ležia mimo zóny viditeľnosti sa nachádza v okrajovej zóne
zázemia za 7 km hranicou. Do vzdialenosti 7 km od centra aglomerácie sa nachádza
MAREK HLADÍK124
11 Spresňovanie lokalizácie komponentov realizujeme na pracovisku v Mikulčiciach dlhodobo v rámci
editácie a správy dát Státního archeologického seznamu v okrese Hodonín.
celkovo 43 archeologických bodov. Z tohto počtu je len 8 bodov mimo zóny viditeľnosti.
Ak by sme vyjadrili percentuálne pomer archeologických bodov ležiacich v zónach viditeľnosti
v zázemí hradu do vzdialenosti 7 km, v zónach viditeľnosti by ležalo až 81 %
archeologických bodov. V zónach viditeľnosti sa teda do vzdialenosti 7 km od centra
aglomerácie nachádza 35 archeologických bodov. Z tohto počtu je 15 komponentov
obytných, 7 komponentov pohrebných a 1 komponent sakrálny (obr. 5; H 3, H 4).
Väčšia časť komponentov sídelnejsiete v rámcivyčleneného regiónu je známa lenz náhodných
nálezov či povrchových zberov. Vďaka doterajšiemu terénnemu výskumu môžeme
za lokality v zázemí mikulčickej aglomerácie s najväčším informačným potenciálom
označiť predovšetkým sídliská: Mikulčice-„Trapíkov“, Mikulčice-„Podbřežníky“,
Kopčany-„Pri Kačenárni, Prušánky-„Podsedky“ a pohrebiská Mikulčice-„Virgásky“,
Mikulčice-„Panské“, Kopčany-„Pri Kačenárni“, Kopčany-„Za jazerom pri sv. Margite“,
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 125
Obr. 2. Výškopisný model sledovanej oblasti. 1 – aglomerácia Mikulčice-Valy, 2 – veľkomoravské
komponenty sídelnej siete, 3 – vodné toky, 4 – potenciálne vodné toky.
Fig. 2. Digital elevation model of the area in question. 1–agglomeration Mikulčice-Valy, 2 – Great
Moravian components of the settlement network, 3 – watercourses, 4 – potential watercourses.
Prušánky-„Podsedky“, Jozefov-„Záhumenica“.12
Väčšina týchto preskúmaných lokalít s výnimkou
dvoch najvzdialenejších (Prušánky-„Podsedky“, Jozefov-„Záhumenica“) leží v zónach
viditeľnosti z Mikulčickej aglomerácie.
MAREK HLADÍK126
Obr. 3. Mikulčice-Valy, pôdorys hradiska. 1 – pozorovacie body, 2 – val, 3 – preskúmané plochy,
4 – pieskové duny.
Fig. 3. Mikulčice-Valy, ground plan of stronghold. 1 – observation points, 2 – rampart, 3 – areas explored,
4 – sand dunes.
12 Základnú archeologickú charakteristiku týchto lokalít podáva vo svojej práci L. Poláček (2008a,
258–263; 2008b, 35–38). Za 10 km hranicou zázemia mikulčickej aglomerácie sa nachádzajú ďalšie
archeologicky skúmané lokality. Predovšetkým pohrebiská Skalica-„Háj“ (14,5 km od centra) a Velké Bílovice„Úlehle“
(17 km od centra) a sídlisko Mutěnice-“Zbrod“ (10,4 km od centra).
Záver a diskusia
Aké závery môžeme vysloviť na základe uvedenej kvantifikácie a popísaných
vzťahov? Zamerajme pozornosť na otázky vyslovené v úvode: 1) Aké kritériá zohrávali
rozhodujúcu úlohu pri výbere miesta, na ktorom vzniklo opevnené centrum? 2) Je vznik
aglomerácie na určitom mieste dôsledkom zvýšenej koncentrácie osídlenie v regióne
alebo naopak je zvýšená koncentrácia osídlenia dôsledkom existencie centrálneho
sídliska (včasnostredovekej opevnenej aglomerácie), ktorého lokalizácia je závislá skôr
na prírodných podmienkach, existujúcej infraštruktúre (predovšetkým cestách) alebo
iných „subjektívnych“ dôvodoch?
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 127
Obr. 4. Výškopisný model sledovanej oblasti. 1 – aglomerácia Mikulčice-Valy, 2 – veľkomoravské
komponenty sídelnej siete, 3 – vodné toky, 4 – potenciálne vodné toky, 5 – zóny viditeľnosti z hradu,
6 – predpokladaný rozsah ekonomického zázemia aglomerácie a 10 km hranica.
Fig. 4. Digital elevation model of the area in question. 1 – Mikulčice-Valy agglomeration, 2 – Great
Moravian components of the settlement network, 3 – watercourses, 4 – potential watercourses, 5 –
zones visible from the castle, 6 – assumed economic hinterland of the agglomeration and 10 km
border.
Ak teda uvažujem nad prvou položenou otázkou, v zhode s predošlými výskumami
predpokladám, že umiestnenie aglomerácie do údolnej nivy rieky Moravy malo
ekonomický a strategický význam – rieka bola využívaná ako komunikácia, duny ako
komunikačné uzly a údolná niva predstavovala prostriedok určitej ochrany a zároveň
zdroj surovín (predovšetkým dreva). Vizuálna kontrola územia nebola z najväčšou
pravdepodobnosťou rozhodujúcim kritériom pri voľbe miesta na založenie opevneného
centra. V rovinatej krajine Dolnomoravského úvalu predstavovala z hľadiska vojenskej
stratégie lokalizácia opevneného bodu do údolnej nivy rieky asi jeden z najlepších
variantov. Prednosti ochrany sídliska v prostredí riečnej nivy prevažovali nad nevýhodou
slabej priamej vizuálnej kontroly územia. Je asi neodškriepiteľné, že voľba miesta na
založenie sídliska v riečnej nive je determinovaná existenciou vhodných vyvýšených
polôh (dún). Geomorfológia krajiny v okolí mikulčickej aglomerácie spôsobovala, že
včasnostredoveké mesto, ktoré sa nachádzalo na pieskových dunách v polohe dnes označovanej
ako Valy, bolo viditeľné z cca 10 km dlhého úseku výraznej terasy na západnom
okraji moravskej nivy približne medzi dnešnými Tvrdonicami a Lužicami. Práve v tomto
priestore sa predpokladá priebeh významnej pravekej a stredovekej komunikácie (Květ
1999, 224, obr. 1).13
Miesto, na ktorom vo včasnom stredoveku vyrástla aglomerácia teda
poskytovalo skoro ideálny prienik podmienok z hľadiska štruktúry osídlenia (vnútorná
dimenzia stavby areálov) aj fenomenológie krajiny (vonkajšia dimenzia prejavu areálov).
Viac relevantných záverov priniesla realizovaná analýza podľa môjho názoru v prípade
druhej položenej otázky. V predveľkomoravskom období bolo v skúmanom
regióne osídlenie menej intenzívne (pozri Klanica 2008, 11; Poláček 2008a, 275). Koncentrovalo
sa v blízkosti vodných tokov na pravom brehu rieky Moravy. Predovšetkým
v blízkosti Kyjovky. Osídlené boli aj pieskové duny v údolnej nive rieky Moravy. Osídlenie
na pieskových dunách však v tomto období nemalo centrálny (nadkomunitný) charakter.
K zahusťovaniu sídelnej siete v skúmanom regióne dochádzalo v období kedy sa
zmenilo postavenie a vzrástol význam sídliska v moravskej nive a došlo na tomto mieste
k budovaniu opevneného centra. V priebehu 9. storočia sa zvýšila hustota osídlenia
predovšetkým na výraznej terénnej hrane bezprostredne za hranicou údolnej nivy, do
vzdialenosti niekoľkých stoviek metrov od pravého brehu rieky Kyjovky. Intenzita
osídlenia stúpla aj priamo v údolnej nive rieky Moravy. Okrem bezprostredného okolia
opevneného hradu je výrazná koncentrácia osídlenia v súčasnosti archeologicky
doložená na pieskových dunách cca 1,7 km východne a cca 1 km západne od centra aglomerácie.
Hustota osídlenia v skúmanom regióne sa zvýšila predovšetkým do vzdialenosti
7 km od opevneného hradu. Viditeľnosť z mikulčického hradu ležiaceho v údolnej nive
bola obmedzená. Je pozoruhodné, že napriek tejto skutočnosti ležala veľká časť sídlisk
a pohrebísk vo veľkomoravskom období v dosahu priamej viditeľnosti z hradu. Je prirodzené,
že počet takýchto areálov stúpal zo zmenšovaním sa vzdialenosti od centra. Do
vzdialenosti 7 km od aglomerácie sa približne 80 % rozpoznaných veľkomoravských
areálov komunít nachádzalo v dosahu viditeľnosti z opevnenej akropole.
Objavené, popísané a analyzované archeologické pramene dokladajú výrazný vzťah
medzi hustotou a usporiadaním osídlenia vo veľkomoravskej perióde včasného
stredoveku a nadkomunitným centrom v údolnej nive rieky Moravy. Tento vzťah (väzba)
podľa môjho názoru potvrdzuje predpoklad, že vznik aglomerácie nie je v tomto prípade
MAREK HLADÍK128
13 Medzi Lanžhotom a Lužicami vedie v tomto priestore cesta aj v súčasnosti.
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 129
Obr. 5. H1 – histogram interpretovaných druhov aktivít všetkých komponentov sídelnej siete. H2 –
histogram interpretovaných druhov aktivít komponentov sídelnej siete ležiacich v zónach
viditeľnosti. H3 – histogram interpretovaných druhov aktivít všetkých komponentov sídelnej siete
ležiacich do vzdialenosti 7 km od aglomerácie. H4 – histogram interpretovaných druhov aktivít
komponentov sídelnej siete ležiacich do vzdialenosti 7km od aglomerácie a zároveň ležiacich v zónach
viditeľnosti. Aktivita: 1 – pohrebisko, 2 – sídlisko, 3 – ojedinelý nález, 4 – pohrebisko?, 5 –
sídlisko?, 6 – sakrálna stavba.
Fig. 5. H1 – histogram of interpreted types of activities of all components of the settlement network.
H2 – histogram of interpreted types of activities of components of the settlement network situated
in visibility zones. H3 – histogram of interpreted types of activities of components of the settlement
network situated within 7 km of the agglomeration. H4 – histogram of interpreted types of activities
of components of the settlement network situated within 7 km of the agglomeration and also in
visibility zones. Activity: 1 – cemetery, 2 – settlement, 3 – isolated find, 4 – cemetery?, 5 – settlement?,
6 – sacral building.
dôsledkom hustoty koncentrácie osídlenia v danom priestore ale naopak je koncentrácia
osídlenia dôsledkom vzniku a rozvoja opevnenej aglomerácie.
Doposiaľ vyslovené závery sa v nasledujúcom pokúsim zasadiť do prebiehajúcej
diskusie o možných spôsoboch vývoja osídlenia v zázemí včasnostredovekých
centrálnych miest. Prvá hypotéza, ktorú budem diskutovať, sa dotýka prvej v úvode vyslovenej
otázky. V prácach, ktoré sa z rôznych hľadísk zaoberajú včasnostredovekými
opevnenými aglomeráciami a vývojom osídlenia sa často ako jedno z východísk nachádza
tvrdenie, že k utváraniu opevnených útvarov dochádza v miestach zo zvýšenou
koncentráciu a diferenciáciu obyvateľstva (napr. Měřínský 1980, 193; Procházka
2009, 72). Situácia v skúmanom regióne však poukazuje na skutočnosť, že hustota
osídlenia krajiny nezohrávala až takú dominantnú rolu pri výbere miest na budovanie
opevnených center. Pri lokalizácii opevnených útvarov zohrávali významnú úlohu viaceré
činitele. V rámci prírodných podmienok daného regiónu sa zohľadňovali predovšetkým
strategické a ekonomický ciele komunity a existujúca infraštruktúra (cesty). Opevnená
aglomerácia takto mohla vzniknúť aj v dovtedy len minimálne osídlenom priestore. Druhým
v literatúre diskutovaným problémom je otázka, či je štruktúra osídlenia v zázemí
existujúcich centrálnych miest dôsledkom prirodzeného lokálneho vývoja v regióne
podmieneného vhodnými prírodnými podmienkami alebo ide o umelú násilnú centralizáciu
(Dresler – Macháček 2008, 141; Poláček 2008a, 273). Usporiadanie areálov komunít
v zázemí opevneného hradu v Mikulčiciach poukazuje na skutočnosť, že osídlenie
rešpektuje prírodné podmienky. Teda, že primárne boli osídlené ekonomicky najvýhodnejšie
polohy. Čo by nasvedčovalo prirodzenému lokálnemu vývoju osídlenia.
Avšak usporiadanie sídliska a pohrebísk v ekonomicky výhodnom „priestore“ v drvivej
väčšine rešpektuje podmienku priamej viditeľnosti z opevnenej aglomerácie. Podľa môjho
názoru teda v období existencie nadkomunitného centra v Mikulčiciach dochádzalo
k plánovanej kolonizácii územia a sídelná štruktúra sa podriaďovala potrebám centra.
Kolonizácia územia však prirodzene rešpektovala prírodné podmienky a možno aj staršiu
kultúrno-sídelnú tradíciu daného regiónu.
Realizovaná analýza prameňov mi neumožnila odpovedať na položené otázky v celej
ich šírke. Umožnila však vysloviť hypotézy, ktoré sú ako súčasť širšieho modelu ďalším
krokom pri tvorbe čo najvierohodnejšieho obrazu osídlenie v skúmanom regióne vo
včasnom stredoveku.
Príspevok vznikol v rámci výskumného zámeru Archeologického ústavu Akadémie vied
ČR, Brno, v. v. i., č. Z80010507 „Praveký a včasnodejinný vývoj v strednej Európe z pohľadu
najnovších výsledkov archeologického bádania na Morave a v Sliezsku“.
Literatúra
Baxa, P. – Prášek, K. – Glaser-Opitzová, R. 2008: K osídleniu slovenskej časti Dolnomoravského
úvalu v 10. – 14. storočí. In: Galuška, L. – Kouřil, P. – Mitáček, J. (edt.), Východní Morava v 10.
až 14. století, 261–267. Brno.
MAREK HLADÍK130
Bečvář, L. – Cejpová, M. – Ernée, M. – Knechtová, A. – Krušinová, L. – Sklenářová, Z. –
Vachůt, P. – Volfík, P. 2003: Státní archeologický seznam ČR. Uživatelská příručka verze 2.0.
Praha.
Beneš, J. 1993: Ke koncepci krajinné archeologie, Archeologické rozhledy 45, 404–417.
Bialeková, D. 1989: Pramene k dejinám osídlenia Slovenska z konca 5. až 13. storočia. Zväzok II.
Nitra.
Brugger, W. 1994: Filosofický slovník. Praha.
Butzer, K. W. 1982: Archaeology as Human Ecology: Method and Theory for a Contextual
Approach. Cambrige.
Cummings, V. – Whittle, A. 2003: Tombs with a view: landscape, monuments and trees, Antiquity
77/296, 255–266.
Danielisová, A. 2008: Praktické problémy spojené s modelovaním pohybu pravěkou kulturní
krajinou. In: Macháček, J. (ed.), Počítačová podpora v archeologii 2, 110–119. Brno – Praha – Plzeň.
Dostál, B. 1987: Vývoj obydlí, sídlišť a sídlištní struktury na jižní Moravě v době slovanské (6.–10.
století), XVI. Mikulovské sympozium 1986, 13–32.
Dresler, P. 2008: Opevnění Pohanska u Břeclavi. Nepublikovaná disertačná práca, filosofická
fakulta Masarykovy university, Brno.
Dresler, P. – Macháček, J. 2008: Hospodářské zázemí raně středověkého centra na Pohansku
u Břeclavi. In: Macháček, J. (ed.), Počítačová podpora v archeologii 2, 120–147. Brno – Praha –
Plzeň.
Dreslerová, D. 1996: Modelování přírodních podmínek mikroregionu na základě archeologických
dat, Archeologické rozhledy 48, 605–614.
Galuška, L. 2005: K otázce otevřených sídlišť raně středověké Moravy a zázemí staroměstskouherskohradišťské
aglomerace doby velkomoravské, Slovácko 47, 153–168.
- 2008: A Contribution to the Structure and Character of the Landscape of the Great Moravian
Agglomeration Staré Město-Uherské Hradiště. In: Poláček, L. (Hrsg.), Das wirtschaftliche Hinterland
der frühmittelalterlichen Zentren. Internationale Tagungen in Mikulčice VI, 249–256. Brno.
Gojda, M. 1992: Postprocesualizmus a jeho vliv na koncepci středověké archeologie, Archeologické
rozhledy 44, 277–293.
Grant, E. (ed.), 1986: Central Places, Archaeology and History. Sheffield.
Hamilton, S. – Whitehouse, R. et al. 2006: Phenomenology in Practice: Towards a Methodology
for a “Subjective” Approach, European Journal of Archaeology 9, 31–71.
Hladík, M. 2011: Výskum včasnostredovekého osídlenia na slovensko-moravskom pohraničí. Južná
časť „Dolnomoravského úvalu“ vo včasnom stredoveku (Tézy z hranice), Musaica 27, 131–157.
Hladík, M. – Mazuch, M. – Poláček, L. 2008: Das Suburbium des Burgwalls von Mikulčice und
seine Bedeutung in der Struktur des Siedlungskomplexes. In: Boháčová, I. – Poláček, L. (Hrsg.),
Burg – Vorburg – Suburbium. Zur Problematik der Nebenareale frühmittelalterlicher Zentren.
Internationale Tagungen in Mikulčice VII, 179–212. Brno.
Hladík, M. – Poláček, L. – Škojec, J. 2008: K problematike vývoja osídlenia údolnej nivy na
strednom toku rieky Moravy v 9. až prvej polovici 13. storočia. In: Galuška, L. – Kouřil, P. –
Mitáček, J. (edt.), Východní Morava v 10. až 14. století, 81–94. Brno.
Hodder, I. 1982: Theoretical Archaeology: a Reactionary View. In: Hodder, I. (ed.), Symbolic and
Structural Archaeology, 1–16. Cambrige.
Hulínek, D. 2008: Funkčné členenie veľkomoravských opevnených sídlisk na základe ich spoločenského
významu a kontinuita ich pretrvávania v 10. storočí (Morava a západné a stredné
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 131
Slovensko). In: Štefanovičová, T. – Hulínek, D. (edt.), Bitka pri Bratislave a jej význam pre vývoj
stredného Podunajska, 195–252. Bratislava.
Hulínek, D. – Čajka, M. 2004: Včasnostredoveké hradiská na Orave v kontexte hradísk na
strednom a západnom Slovensku, Slovenská archeológia 52, 77–120.
Christaller, W. 1966: Central Places in Southern Germany. New Jersey.
Chropovský, B. 1964: Výskum a postavenie slovanských hradísk na Slovensku, Sborník filozofickej
fakulty Univerzity Komenského – Historica 15, 9–29.
Jankuhn, H. 1977: Einführung in die Siedlungsarchäologie. Berlin – New York.
Johnson, M. 1999: Archaeological Theory: an Introduction. Oxford.
Johnston, R. 1998: The Paradox of Landscape, European Journal of Archaeology 1, 313–325.
Klanica, Z. 1987: K vývoji sídlištní struktury zázemí Mikulčic v 6.–13. století, XVI. Mikulovské
sympozium 1986, 127–133.
- 2008: Mutěnice-Zbrod. Zaniklé slovanské sídliště ze 7.–10. století. Brno.
Kobyliński, Z. 1986: Koncepcja „teritorium eksploatovanego przez osadę“ w archeologii
brytyjskiej i jej implikacje badawcze, Archeologia Polski 31/1, 7–30.
- 1988: Struktury osadnicze na ziemiach polskich u schyłku starożytności i w początkach
wczesnego średniowiecza. Wrocław – Warszawa – Kraków – Gdańsk – Łodź.
Kouřil, P. 1994: Slovanské osídlení českého Slezska. Brno – Český Těšín.
Kruk, J. 1980: Gospodarska v Polsce południowo-wschodniej w V–III tysiącleciu p. n. e. Wrocław
– Warszawa – Gdańsk.
Kuna, M. 1991: Návrh systému evidence archeologických nalezišť, Archeologické fórum 2, 25–48.
Kuna, M. a kol. 2004: Nedestruktivní archeologie. Praha.
Kuzma, I. – Lieskovský, T. 2008: Analýza viditeľnosti rondelov v prostredí GIS, Ve službách
archeologie 2/2008, 7–13.
Květ, R. 1999: Alte Wege im Marchtal von dem Engpaß bei Napajedla bis zum Zusammenfluß mit
der Thaya. In: Poláček, L. – Dvorská, J. (Hrsg.), Probleme der mitteleuropäischen Dendrochronologie
und naturwissenschaftliche Beiträge zur Talaue der March. Internationale Tagungen in
Mikulčice V, 223–226. Brno.
Lutovský, M. 2001: Encyklopedie slovanské archeologie v Čechách,na Moravě a veSlezsku. Praha.
- 2006: Od palisády ke zdi: Raně středověká hradiště v Čechách ve světle archeologického bádání
posledních dvou desetiletí, Archaeologia historica 31, 21–44.
- 2009: Doba hradištní bez hradišť? Úvaha nad strukturou, chronologií a terminologií raně
středověkých fortifikací v Čechách. In: Dresler, P. – Měřínský, Z. (edt.), Archeologie doby hradištní
v České a Slovenské republice, 5–9. Brno.
Macháček, J. 2004: Archeologie, historie a teorie systémů. In: Šmejda, L.–Vařeka, P. (edt.), Sedmdesát
neustupných let. Sborník k životnímu jubileu prof. Evžena Neustupného, 121–130. Plzeň.
- 2007: Pohansko bei Břeclav. Ein frühmittelalterliches Zentrum als sozialwirtschaftliches System.
Bonn.
Macháček, J. – Doláková, N. – Dresler, P. – Havlíček, P. – Hladilová, Š. – Přichystal, A. –
Roszková, A. – Smolíková, L. 2007: Raně středověké centrum na Pohansku u Břeclavi a jeho
přírodní prostředí, Archeologické rozhledy 59, 278–314.
Mazuch, M. 2009: Několik poznámek k chronologii a datování hmotné kultury doby hradištní na
Moravě. In: Dresler, P. – Měřínský, Z. (edt.), Archeologie doby hradištní v České a Slovenské
republice, 211–216. Brno.
MAREK HLADÍK132
Meduna, P. – Černá, E. 1992: Ke struktuře osídlení raného středověku v SZ Čechách, Archeologické
rozhledy 44, 77–93.
Měřínský, Z. 1980: Slovanské osídlení 6.–10. století na dolní Dyji a Moravě. In: Dostál, B. –
Vignatiová, J. (edt.), Slované v 6.–10. století. Sborník referátů ze sympozia Břeclav-Pohansko
1978, 191–204. Brno.
- 1990: Některé aspekty regionální diferenciace hmotné kultury středohradištního období na Moravě
ve vztahu k oblasti Uherskohradišťska. In: Galuška, L. (ed.), Staroměstská výročí, 65–70. Brno.
- 1991: Vývoj osídlení na Moravě a ve Slezsku (současný stav výzkumu), Archaeologia historica 16,
27–36.
- 2001: Die Zentren Großmährens. In: Galuška, L. – Kouřil, P. – Měřínský, Z. (edt.), Velká Morava
mezi východem a západem, 297–304. Brno.
- 2002: České země od příchodu Slovanů po Velkou Moravu. I. Praha.
Moździoch, S. 1999: Miejsca centralne Polski wczsnopiastowskiej – organizacja przestrzeni we
wczesnym średniowieczu jako źródło poznania systemu społeczno-gospodarczego. In: Moździoch,
S. (ed.), Centrum i zaplecze we wczesnośredniowiecznej Europie środkowej. Spotkania Bytomskie
III, 21–51. Wrocław.
Neustupný, E. 1986a: Nástin archeologické metody, Archeologické rozhledy 38, 525–549.
- 1986b: Sídelní areály pravěkých zemědělců, Památky archeologické 77, 226–276.
- 1993: Archaeological Method. Cambridge.
- 1994: Settlement area theory in Bohemian archaeology, Památky archeologické – Supplementum
1, 248–258.
- 1996: Polygons in Archaeology, Památky archeologické 87, 112–136.
- 2007: Vymezení archeologie. In: Kuna, M. (ed.), Archeologie pravěkých Čech 1, 11–22. Praha.
Neubauer, Z. 1989: O strukturalistickém hnutí v biologii. In: Kůrka, P. (ed.), Geometrie živého.
Matematické modely morfogeneze, 43–78. Praha.
Opravil, E. 1983: Údolní niva v době hradištní. ČSSR – povodí Moravy a Poodří. Praha.
- 1999: Umweltentwicklung in der Talaue der March. In: Poláček, L. – Dvorská, J. (Hrsg.),
Probleme der mitteleuropäischen Dendrochronologie und naturwissenschaftliche Beiträge zur
Talaue der March. Internationale Tagungen in Mikulčice V, 165–180. Brno.
Pleinerová, I. 1975: Březno. Vesnice prvních Slovanů v severozápadních Čechách. Praha.
Poláček, L. 1999: Die Talaue der March und die Erforschung der großmährischen Machtzentren.
In: Poláček, L. – Dvorská, J. (Hrsg.), Probleme der mitteleuropäischen Dendrochronologie und
naturwissenschaftliche Beiträge zur Talaue der March. Internationale Tagungen in Mikulčice V,
227–232. Brno.
- 2001: K poznání přírodního prostředí velkomoravských nížinných hradišť. In: Galuška, L. –
Kouřil, P. – Měřínský, Z. (edt.), Velká Morava mezi východem a západem, 315–325. Brno.
- 2002: Sídelní aglomerace velkomoravských mocenských center v proměnách údolní nivy. Zpráva
o výsledcích grantu Grantové agentury ČR č. 404/96K0/89, Přehled výzkumů 43 (2001), 341–351.
- 2007: Ninth-century Mikulčice: the „market of the Moravians“? The archaeological evidence of
trade in Great Moravia. In: Henning, J. (ed.), Post-Roman Towns, Trade and Settlement in Europe
and Byzantium, 499–524. Berlin – New York.
- 2008a: Das Hinterland des frühmittelalterlichen Zentrums in Mikulčice. Stand und Perspektiven
der Forschung. In: Poláček, L. (Hrsg.), Das wirtschaftliche Hinterland der frühmittelalterlichen
Zentren. Internationale Tagungen in Mikulčice VI, 257–297. Brno.
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 133
- 2008b: Great Moravian, the Power Centre at Mikulčice and the Issue of the Socio-economic
Structure. In: Velemínský, P. – Poláček. L. (Hrsg.), Studien zum Burgwall von Mikulčice VIII,
11–44. Brno.
Poulík, J. 1948: Staroslovanská Morava. Praha.
- 1975: Mikulčice. Sídlo a pevnost knížat velkomoravských. Praha.
Procházka, R. 2009: Vývoj opevňovací techniky na Moravě a v českém Slezsku v raném středověku.
Brno.
Rapant, P. 1999: Úvod do geografických informačních systémů. Část 1. Škola – vložená príloha
časopisu GeoInfo 2/1. Ostrava.
Redman, C. L. 1991: Distinguished Lecture Archaeology: in Defence of the Seventies – the
Adolescence of New Archaeology, American Anthropologist 93/2, 295–307.
Ruttkay, A. 2005: Frühmittelalterliche gesellschaftliche Eliten im Gebiet der Slowakei und ihre
Sitze. In: Kouřil, P. (Hrsg.), Die frühmittelalterliche Elite bei den Völkern des östlichen
Mitteleuropas, 225–254. Brno.
- 2006: Významné archeologické lokality z včasného stredoveku v oblasti Považského Inovca. In:
Pieta, K. – Ruttkay, A. – Ruttkay, M. (edt.), Bojná. Hospodárske a politické centrum Nitrianskeho
kniežatstva, 191–204. Nitra.
Sláma, J. 1986: Střední Čechy v raném středověku. II. Hradiště, příspěvky k jejich dějinám a významu.
Praha.
Smetánka, Z. 1989: K problému energetiky v období středověku, Archeologia historica 14, 43–51.
Staňa, Č. 1985: Mährische Burgwälle im 9. Jahrhundert. In: Friesinger, H. – Daim, F. (Hrsg.), Die
Bayern und ihre Nachbarn II, 157–200. Wien.
- 1988: Velkomoravské počátky Brněnska. In: Frolec, V. (ed.), Rodná země. Sborník ke 100. výročí
Muzejní a vlastivědné společnosti v Brně a k 60. narozeninám PhDr. Vladimíra Nekudy, CSc.,
168–180. Brno.
- 1999: Poznámky k vývoji střediskových sídel na Moravě v pravěku a v časné době dějinné. In:
Moździoch, S. (ed.), Centrum i zaplecze we wczesnośredniowiecznej Europie środkowej.
Spotkania Bytomskie III, 77–95. Wrocław.
Stloukal, M. – Vyhnánek, L. 1976: Slované z velkomoravských Mikulčic. Praha.
Tencer, T. 2006: Analýza pravekého a ranne stredovekého osídlenia v okrese Senica za použitia
prostriedkov GIS. Nepublikovaná seminárna práca, filosofická fakulta Masarykovy university,
Brno.
- 2008: Geografické a archeologické priestorové dáta z územia Slovenska. In: Macháček, J. (ed.),
Počítačová podpora v archeologii 2, 181–196. Brno – Praha – Plzeň.
Tilley, Ch. 1994: A Phenomenology of Landscape. Places, Paths and Monuments. Oxford –
Providence.
Unger, J. 1992: Nástin vývoje životního prostředí na Břeclavsku od 6. do 15. století, XXI.
Mikulovské sympozium 1991, 95–108.
- 1993: Změny struktury osídlení ve 12 až 14. století na jižní Moravě, Archaeologia historica 18,
119–139.
- 2008: Problematika hájitelnosti předvelkomoravských a velkomoravských hradeb. In:
Štefanovičová, T. – Hulínek, D. (edt.), Bitka pri Bratislave a jej význam pre vývoj stredného
Podunajska, 177–182. Bratislava.
MAREK HLADÍK134
Research into settlement structures in the hinterland of the early
medieval stronghold in Mikulčice
Based on the latest findings the settlement agglomeration of Mikulčice-Valy is
believed to be an extra-community complex (like Pohansko: see Dresler – Macháček
2008, 120). At a certain point in its existence this settlement was an extra-community centre,
in which were concentrated society’s political, social and economic elites (e.g. Hladík
– Mazuch – Poláček 2008; Poláček 2008a; 2008b; with lit.). The formation of this centre
led to the establishment of a hierarchy throughout the region as a whole. When researching
settlement in the hinterland of the early medieval agglomeration in Mikulčice-Valy
we use the hypothetical-deductive method, which we combine with a more subjective
phenomenological view of the landscape.
The archaeological sources which have been discovered, described and analysed show
that there was a strong link between the density and layout of the settlements in the Great
Moravian period of the early Middle Ages and the extra-community centre in the valley
flood plain of the River Morava. In my opinion, this link confirms the assumption that in
this case the agglomeration was not the consequence of the dense concentration of settlement
in this region and was in fact just the opposite, i.e. the concentration of settlement
is the consequence of the establishment and development of the fortified agglomeration.
The situation in the region in question indicates the fact that the density of settlement in
this area did not play such a major role in the choice of places to build fortified central
sites. There were a number of factors which played a crucial role in the placement of these
fortified system. As regards the natural conditions of the region in question, the primary
factors taken into consideration were the strategic and economic aims of the community
and the existing infrastructure (roads). Fortified agglomerations may thus also have been
established in areas that were only sparsely settled. I believe that sometime during the
existence of the extra-community centre in Mikulčice there was the planned colonisation
of the region and the settlement structure was subject to the needs of the centre. However,
the colonisation of the area naturally respects the local conditions and also perhaps
the older cultural and settlement traditions of the region. The site on which the agglomeration
grew in the early Middle Ages provided almost ideal conditions as regards the
structure of the settlement (inner dimensions of the complex) and the phenomenology of
the landscape (outer dimensions of the complex).
VÝSKUM SÍDELNÝCH ŠTRUKTÚR V ZÁZEMÍ MIKULČIC 135