689
10. Resümee in slowakischer Sprache (slovenské resumé)
Stredoveký človek prežil väčšinu svojho života na sídlisku
a v jeho blízkom okolí. Tu sa narodil, vyrastal, žil,
pracoval a aj zomrel. Vzhľadom na redukované, poprípade
regionálne vôbec nevyvinuté sídelné štruktúry
vyššieho rangu, ako sú napríklad hradiská a mestá,
môžeme agrárne sídliská označiť za základný hospodársky
a spoločenský pilier vtedajšej spoločnosti. Absolútna
väčšina obyvateľstva žila vo vidieckych sídlach.
A práve takéto sídliská, ktoré sú v dobových písomných
záznamoch takmer bez výnimky obchádzané, predstavujú
hlavný objekt záujmu tejto práce.
Predkladaná publikácia je výstupom projektu „Vergleichende
geophysikalische und archäologische Strukturanalysen
frühmittelalterlicher Offensiedlungen und
Siedlungsräume im germanisch-deutschen und im slawischen
Gebiet“, ktorým sa autor zaoberal v rámci svojej
dizertačnej práce, realizovanej na Goetheho univerzite
vo Frankfurte nad Mohanom. V práci sa nachádzajú
dve ťažiskové oblasti – analýza archeologicky skúmaných
včasnostredovekých sídliskových lokalít, a mapovanie
sídliskových štruktúr na zvolených náleziskách
pomocou geofyzikálnych prospekčných metód.
Archeologická analýza sa sústreďuje na riešenie otázok
spojených predovšetkým so štruktúrou zástavby, vnútorným
členením, pôdorysným usporiadaním a veľkosťou
vidieckych sídlisk. Zvláštna pozornosť je venovaná
dôležitým typom objektov, ako sú obydlia, výrobné
zariadenia, objekty súvisiace s agrárnou produkciou
a studne. Analyzovaný súbor pozostáva z veľkoplošne
archeologicky skúmaných sídliskových lokalít z obdobia
včasného stredoveku. Zohľadnené boli iba náleziská
s publikovanými plánmi a popismi nálezových situácií,
objektov a nálezov. V štatistických analýzach neboli
zohľadnené lokality, ktoré boli skúmané iba torzovito.
Celý súbor pozostáva zo 183 sídlisk, 100 z nich sa nachádza
na teritóriu západnej strednej Európy a 83 na
území východnej strednej Európy. Celkový prehľad
nálezísk so základnými údajmi prináša tab. 1. Podrobný
popis jednotlivých sídlisk je obsiahnutý v katalógovej
časti (kapitola 5).
Štúdiom vidieckych sídlisk sa v stredoeurópskom priestore
zaoberali viacerí bádatelia. Porovnávacích štúdií
nadregionálneho charakteru však nájdeme v odbornej
literatúre iba niekoľko, a aj tie zväčša neprekračujú
hranice súčasných politických celkov. Jediná štúdia
zaoberajúca sa včasnostredovekými sídliskovými lokalitami
v širokom stredoeurópskom priestore pochádza
z pera Petra Donata a bola publikovaná pred viac ako
30-timi rokmi (Donat 1980). Danej problematike sa
v tomto priestore ako celku žiadny autor odvtedy intenzívne
nevenoval. Nespočetné terénne výskumy pritom
ponúkajú možnosti nových analýz, interpretácií a záve-
rov.
Cieľom predkladanej práce je sprostredkovať pomocou
kritiky archeologických prameňov obraz o včasnostredovekých
sídliskách v priestore strednej Európy. Pre
ľahšie pochopenie pojmu „stredná Európa“ (Mitteleuropa)
bolo využité aktuálne politické členenie regiónu.
Rozumieme pod ním oblasť zahŕňajúcu územia dnešných
štátov: Nemecko, Rakúsko, Poľsko, Slovensko,
Česko a Maďarsko. Nielen z dôvodov enviromentálnogeografických
a kultúrnohistorických prepojení s dolnonemeckým
priestorom, ale aj kvôli dôležitým archeologickým
výskumom včasnostredovekých sídliskových
lokalít, boli zohľadnené a do práce začlenené aj náleziská
z Holandska. Celková skúmaná oblasť presahuje
plochu o rozlohe 1 milión km2
.
Chronologický rámec nášho bádania tvorí včasný stredovek.
Fixný začiatok ani koniec pre toto obdobie na
skúmanom teritóriu neexistuje. Na západe je dolná hranica
stanovená etablovaním Franskej ríše a upevnením
hraníc medzi germánskymi kmeňmi po turbulenciách
obdobia sťahovania národov. Na východe je to objavenie
sa najstarších pamiatok slovanského charakteru v
6. storočí. Horná hranica spadá do obdobia veľkých
politických zmien a vzniku nových štátov (Otonská ríša,
Poľsko, Čechy a Uhorsko) na území strednej Európy v
10. storočí. Celý časový úsek zaberajúci približne polovicu
jedného tisícročia môžeme rozdeliť na niekoľko
fáz. Na západe zodpovedá táto epocha merovejskému,
karolínskemu a otonskému obdobiu. Vo východných
regiónoch je chronologické členenie pomerne nejednotné.
V skúmanom období zodpovedá približne: včasnoslovanskému
a stredoslovanskému obdobiu (Poľsko
a polabskí Slovania), včasnej a strednej dobe hradištnej
(Čechy a Morava), dobe avarskej, karolínskej a čiastočne
aj arpádovskej (Maďarsko) a včasnoslovanskej, veľkomoravskej
a poveľkomoravskej (Morava, Slovensko).
Z hľadiska vývoja stavebnej kultúry nepredstavuje
10. storočie žiadny výrazný medzník. Napriek tomu
môžeme toto obdobie označiť ako začiatok novej epochy
s postupne sa meniacimi geopolitickými a sociálnoekonomickými
podmienkami. Skúmaný chronologický
rámec preto celkovo zaberá obdobie od 6. do 10. storo-
čia.
V rámci práce sa často vyskytuje delenie strednej Európy
na západnú a východnú. Toto členenie spočíva nielen
na geografických, ale aj etnických rozdieloch. Pre západnú
strednú Európu preto používame aj pomenovanie
„germánsko-nemecká oblasť“, zatiaľ čo pre východnú
sa zaužíval termín „(západo-) slovanské územie“. Situácia
v oboch oblastiach je pritom pomerne komplikovaná.
Západnú časť strednej Európy osídlili počas obdobia
sťahovania nádorov rôzne germánske kmene. Tie boli
postupne podmaňované a do konca 8. storočia všetky
začlenené a integrované do Franskej ríše. Avšak aj potom
si tieto kmene v rozličnom rozsahu uchovávali
690
vlastné tradície a jazyk. Celkový obraz oblasti charakterizovalo
päť hlavných kmeňových území. Na severe
sídlili Sasi, južne a západne od nich sa rozprestierali
sídla Frankov, pobrežné oblasti obývali hlavne Frízi,
juhozápad ovládali už od doby rímskej Alemani a na
juhovýchode žili Bavori. Východné oblasti strednej
Európy osídlili postupne slovanské kmene. Ako heterogénne
územie môžeme označiť Panónsku nížinu.
V druhej polovici 6. storočia tu Avari vytvárajú svoj
kaganát, v rámci ktorého žili okrem nich Slovania, Kutriguri,
Gepidi či zvyšky antického obyvateľstva. Na
prelome 9./10. storočia sa do Karpatskej kotliny sťahujú
Maďari a postupne sa usadzujú vedľa domácich skupín
obyvateľstva.
Etnický pôvod obyvateľstva, a s tým spojené zvyky
a tradície zakorenené v stavebnej kultúre, zohrávajú pri
formovaní sídiel dôležitú úlohu. Vo všeobecnosti
ovplyvňujú vzhľad vidieckeho sídliska rôzne historickokultúrne,
hospodárske, sociálne a prírodné faktory. Pri
etnicky príbuzných skupinách sú tieto faktory zväčša
rovnaké, alebo prinajmenšom podobné. Na základe
tohto predpokladu bolo možné rozdeliť skúmané teritórium
na dve samostatné, etnicky rozdielne oblasti. Pokiaľ
zostaneme pri zjednodušenom modeli: Germáni na
západe a Slovania a nomádske národy na východe,
budeme schopní, rozlíšiť a analyzovať všetky základné
rozdiely v stavebnej kultúre medzi týmito dvomi oblasťami.
V rámci území s etnicky premiešanými skupinami
obyvateľov, avšak rovnakou materiálnou a stavebnou
kultúrou, ako sa to v priebehu dejín pravidelne opakuje
napríklad v Karpatskej kotline, musí zostať otázka synchronizácie
sídliskových štruktúr s etnickými skupinami
bokom. Vychádzame pritom z predpokladu, že etnikum
nemožno klásť s archeologickou kultúrou na jednu
úroveň. Ako príklad možno uviesť obyvateľstvo žijúce
na území Avarského kaganátu. Z etnického hľadiska sa
jednalo o heterogénny konglomerát. Tým, že sa nachádzalo
pod jednou sférou moci a v spoločnom výrobnom
a spotrebnom okruhu avarskej ríše, prevzalo na miestne
podmienky transformovanú materiálnu kultúru Avarov.
V takomto prípade potom môžeme hovoriť o kultúre
obyvateľov Avarského kaganátu, a nie o kultúre jedného
etnika. Pri detailnom sledovaní všetkých dostupných
prameňov sa síce dopracujeme k rozdielom prameniacich
z odlišných etnických základov, v zásade však
musíme takéto regióny väčšinou označiť za kultúrne
okruhy s rovnakou stavebnou kultúrou.
Najdôležitejším stavebným elementom každého sídliska
sú objekty slúžiace k bývaniu – obydlia. Pri porovnaní
obytných stavieb z východnej a zo západnej časti strednej
Európy zistíme na prvý pohľad množstvo rozdielov.
Domy v oboch skúmaných regiónoch sa od seba odlišujú
v celej rade znakov, ktoré charakterizujú obytnú
stavbu: v použitej stavebnej technike, konštrukcii, tvare
pôdorysu a veľkosti. Jedinú zhodu nájdeme pri použitom
stavebnom materiáli, ktorým boli v oboch regiónoch
takmer výlučne drevo a hlina.
Včasnostredoveká stavebná kultúra v germánskonemeckej
sídliskovej oblasti plynulo nadväzuje na staršie
tradície z doby rímskej a doby sťahovania národov.
Jej hlavným rysom je predovšetkým prežívanie tradície
budovania nadzemných domov kolovej konštrukcie.
Vzhľad germánskeho domu vo včasnom stredoveku je
pritom rôznorodý. Sledovať môžeme početné varianty
stavieb, súvisiacich s rozdielmi regionálneho a chronologického
charakteru. Typickú formu obydlia v holandsko-severonemeckom
priestore predstavuje dlhý dom,
zastrešujúci spoločne obytné priestory pre ľudí ako aj
pre domáce zvieratá (Wohnstallhaus). Zo stredného
a južného Nemecka jednoznačné dôkazy o tomto type
domu nemáme. Z archeologických výskumov sú nám tu
známe predovšetkým obytné stavby, v ktorých nebol
priestor pre dobytok (Wohnhaus). Transformácia jednotlivých
typov stavieb sa dá sledovať aj na ich chronologickom
vývoji. Zjednodušene môžeme v období včasného
stredoveku hovoriť o merovejskej a karolínskej
stavebnej tradícii.
Archeologický obraz vidieckych sídlisk východnej časti
strednej Európy je určovaný dvomi základnými typmi
domov. Na území kultúry s keramikou pražského typu
dominujú zahĺbené stavby približne štvorcového pôdorysu
– zemnice (Grubenhäuser). V severnejšie položených
zónach sú to zasa nezahĺbené budovy, zrejme
zrubovej konštrukcie (ebenerdige Blockbauten). Medzi
týmito dvomi typmi domov neexistuje jasne stanoviteľná
geografická hranica. Vo viacerých oblastiach dochádzalo
k prekrývaniu a miešaniu oboch typov. Výrazné
regionálne ani chronologické rozdiely v rámci oboch
typov objektov pritom počas celého včasného stredoveku
nebadať. Z pohľadu archeologického výskumu sa
„slovanský“ dom vyznačoval vysokou mierou stability
a kontinuity. Tvar, veľkosť a konštrukcia domu sa počas
celého včasného stredoveku nijako výrazne nemenili.
Včasnostredoveké obydlia zrejme požiadavkám ich
obyvateľov plne vyhovovali. Inak by sme si dlhodobé
uprednostňovanie jednopriestorových zemníc a nadzemných
zrubov u Slovanov a dlhých nadzemných
domov kolovej konštrukcie u Germánov vysvetliť ne-
dokázali.
Vo všeobecnosti sa „typický germánsky dom“ od „typického
slovanského domu“ odlišuje takmer vo všetkých
podstatných stavebnotechnických aspektoch. Podrobnosti
ohľadne konštrukcie a typológie obytných
stavieb prináša kapitola 2.1. Na tomto mieste sa
v skratke môžeme venovať skôr otázke, ako na vzhľad
obydlia vplývajú každodenný život, spôsob hospodárenia
a sociálne vzťahy obyvateľov sídliska, poprípade
naopak, ako môžu byť tieto faktory z archeologických
nálezových situácií odvodzované.
K najdôležitejším znakom pri posudzovaní obydlí patrí
veľkosť obytnej plochy. Domy z germánsko-nemeckých
regiónov vykazujú v zásade väčšie rozmery ako domy
zo slovanských oblastí. Rozdiely vo veľkosti domov
v rámci oboch území existovali už na začiatku stredoveku
v 6. storočí a pretrvali až do konca nami sledovaného
691
obdobia, to je do 10. storočia, respektíve pokračujú aj
po tejto časovej hranici. Oba typy domov majú teda
svoje korene v predchádzajúcich historických periódach.
Plochy jednotlivých domov sa môžu v zásade
podstatne líšiť. Odlišné rozmery pritom zaznamenávame
nielen v rámci rôznych regiónov, ale aj na plochách
jednotlivých sídlisk. V germánsko-nemeckých oblastiach
sa tak môžeme stretnúť s pomerne malými domami
o rozlohe niekoľkých metrov štvorcových, popri
ktorých tu existujú domy s pôdorysmi s veľkosťou
viac ako 100 m2
. Rozmery väčšiny známych domov sa
pohybovali medzi 5 až 7 m na šírku a 10 až 25 m na
dĺžku. V slovanskom prostredí nie sú rozdiely až také
enormné. Pri nezahĺbených stavbách so zrubovou konštrukciou
sa však dá veľkosť plochy domu iba odhadnúť.
Obzvlášť to platí pre domy, ktoré sa dochovali
iba vo forme plytkých, rôzne tvarovaných jám. Domy
samotné museli byť aspoň o niečo väčšie, ako tieto
jamy. Ich veľkosť môžeme potom odhadnúť na približne
10 až 25 m2
. Obytná plocha zahĺbených chát sa dá
naproti tomu určiť úplne presne. V priemere je to 10 až
15 m2
.
Čo nám ale rozdiely vo veľkosti domov v jednotlivých
regiónoch strednej Európy vlastne môžu prezradiť?
Všeobecné závery o sociálnom statuse ich vlastníkov
z nich usudzovať nemôžeme. Takáto interpretácia by
bola možná iba pri rôzne veľkých domoch v jednej
komunite. Na sídliskách v západnej časti skúmaného
regiónu tak v takýchto prípadoch napríklad nemožno
vylúčiť interpretácie, uvažujúce o domoch menších
rozmerov ako o obydliach závislých, resp. neslobodných
obyvateľov. Rovnako tak môže napríklad v severozápadných
oblastiach svedčiť o statuse majiteľa domu
počet miest pre ustajnenie dobytku. Tie totiž poukazujú
na veľkosť stáda ktoré vlastnil. Vo východných oblastiach
strednej Európy sa sociálna diferenciácia obyvateľov
jednotlivých osád na základe veľkosti domu posudzovať
nedá. A ak by sme sa o ňu aj pokúsili, dospejeme
k záveru, že tu žiadna výrazná diferenciácia neexistovala.
Domy s rôzne veľkou obytnou plochou síce
nájdeme, nemáme ale žiadny doklad, že veľkosť domu
zohrávala v tomto smere nejakú úlohu. Výhody, ktoré
plošne neveľký, zato ale ľahko vyhrievateľný dom poskytuje,
boli pre jeho obyvateľov očividne dôležitejšie,
ako výhoda väčšieho obytného priestoru v dome väčších
rozmerov. S istotou môžeme tvrdiť, že menšia plocha
slovanských domov nesúvisí s nedostatočnými staviteľskými
schopnosťami ich budovateľov. Často detailne
dochované mosty, cesty a opevnenia dokladajú totiž u
Slovanov vysokú zručnosť pri práci s drevom a schopnosť
vyhotoviť omnoho komplikovanejšie a nákladnejšie
konštrukcie ako sú domy.
Germánsky dom bol od slovanského na prvý pohľad
väčší. Rozdiel vo veľkosti obytnej plochy na obyvateľa
ale nemusel byť vždy až taký veľký, ako by sa mohlo na
prvý pohľad zdať. V prvom rade nemôžeme vylúčiť, že
jedna slovanská rodina vlastnila viacero obydlí. Celková
obytná plocha niekoľkých zemníc mohla plochu jedného
germánskeho domu dokonca prevýšiť. Pri porovnaní
jednotlivých stavieb z oboch oblastí sa javí ako najväčší
problém určenie funkcie odkrytých domov, alebo ich
častí. Za hlavný argument pri úvahách o obývateľnosti
objektu býva často uvádzaná prítomnosť vykurovacieho
zariadenia. Aktivity, ktoré priamo s bývaním nesúviseli,
môžeme tým pádom predpokladať v nevykurovanej
časti domu alebo iných budovách. Pri domoch zo západných
oblastí strednej Európy máme doložené časté
členenie stavby na tri časti. V časti s vykurovacím zariadením
môžeme predpokladať obytný priestor. Stredná
časť domu bola najčastejšie využívaná ako pracovný
alebo skladový priestor. Nálezy zvyškov deliacich boxov
pre dobytok v jednej z okrajových častí domu dokladajú,
že boli využívané ako maštale. Spolunažívanie
človeka s domácimi zvieratami, zväčša dobytkom, pod
jednou strechou, je typické predovšetkým pre oblasť
severozápadného Nemecka a Holandska. V strednom
a južnom Nemecku sa väčšinou nedajú sledovať žiadne
výrazné rozdiely medzi obytnými a hospodárskymi
budovami. Boxy pre dobytok z týchto oblastí nepoznáme,
avšak občasné nálezy deliacich stien dokladajú
členenie plôch domov. Aj v týchto domoch teda pravdepodobne
existovali oddelené obytné priestory. Veľkosť
obytnej plochy bola pri jednotlivých stavbách
pomerne variabilná a môžeme ju odhadnúť na cca. 20 až
60 m2
. Pri stredne veľkých a veľkých domoch je ich
obytná plocha niekoľkonásobne väčšia ako pri zemniciach
z východných oblastí. Pri menších stavbách je už
ale táto plocha so zemnicami plne porovnateľná.
V niektorých prípadoch teda môžeme potvrdiť, že obytná
plocha obydlí zo západnej a východnej strednej Európy
je rovnako veľká, aj keď typovo a konštrukčne sa
jedná o rozličné stavby. Rozdiely medzi germánskymi
a slovanskými obytnými stavbami spočívajú teda v
odlišnom využívaní ich plochy. Zatiaľ čo sa vo veľkých
germánskych stavbách nachádzal popri obytnej
časti aj dostatočne veľký priestor na praktizovanie rôznych
pracovných činností, skladovanie zásob a ustajnenie
dobytka, slúžili slovanské domy predovšetkým na
bývanie. Domáce práce menšieho rozsahu ako tkanie,
šitie a pod. tu boli samozrejme možné. Pre technicky
náročnejšie činnosti v nich však priestor nebol. Pre ne
boli budované samostatné objekty. Mohlo by sa jednať
napríklad aj o zahĺbené chaty bez vykurovacieho zaria-
denia.
Zahĺbené chaty patria k bežným objektom aj v západných
oblastiach strednej Európy. V porovnaní so slovanskými
zemnicami, ktorých pôdorysy boli skôr kvadratického
tvaru, je pre germánsky variant typický obdĺžnikový
pôdorys. Najpodstatnejší rozdiel medzi oboma
oblasťami však nespočíva v tvare, ale funkčnom využití
tohto typu stavieb. V germánskych zemniciach v zásade
nebývajú vykurovacie zariadenia, zatiaľ čo pre tie slovanské
sú typické. Zemnice na sídliskách v germánskonemeckej
oblasti môžeme preto považovať za hospodárske
budovy. Aj tu nájdeme niekoľko výnimiek, koncentrovaných
takmer výlučne na sídliskách v severozápadnom
Nemecku. Vykurované zahĺbené chaty na niektorých
sídliskách tejto oblasti dokonca tvoria veľkú časť
692
zo skúmaných objektov. K bežným objektom patria
obývané zemnice aj na lokalitách vyššieho regionálneho
významu, zameraných na remeselnú výrobu alebo obchod.
V agrárnych sídliskách však boli takmer výlučne
využívané iba ako hospodárske stavby. Nálezový inventár
dokladá ich viacúčelové využitie. Doložené máme
napríklad výrobu hrebeňov, spracovávanie koží, kostí,
rohoviny, či dokonca jantáru. Nálezy strusiek umožňujú
uvažovať o kováčskych dielňach, časté nálezy predmetov
súvisiacich s výrobou textílií zasa pripúšťajú úvahy
o tkáčskych zariadeniach. Zvyšky potravín ponúkajú
indície pre interpretáciu týchto objektov ako skladovacie
priestory. Škála aktivít, ktoré môžeme so zemnicami
spájať, je široká. Musíme však zdôrazniť, že vo väčšine
prípadov je presné určenie funkcie týchto objektov na
základe nálezových situácií a získaného inventára ne-
možné.
Problematika obytných stavieb vo východných oblastiach
strednej Európy je v porovnaní s tými západnými
omnoho komplikovanejšia. Odhliadnuc od ľahko rozpoznateľných
zemníc tvoria veľkú časť objektov rôznotvaré,
často oválne jamy vaňovitého profilu, pri ktorých
sa môžeme iba domnievať, k akým nadzemným
objektom patrili a čomu slúžili. Bez jednoznačných
indícií, ktorými by sme mohli našu argumentáciu podoprieť,
sa všeobecne predpokladá, že boli súčasťou objektov
s ľahšou nadzemnou konštrukciou alebo zrubových
stavieb. Často sú interpretované ako zvyšky obytných
stavieb. Pripisované sú im ale rôzne funkcie. Interpretované
sú napríklad ako jamy pre vykurovacie
zariadenia, pražiarne, zvyšky výrobných objektov, pivnice,
zásobné jamy, či zahĺbené časti chlievov. Je veľmi
pravdepodobné, že tieto nepravidelné až oválne jamy
predstavujú objekty rôzneho charakteru. Ako už bolo
spomínané, typické sú pre severnú zónu slovanských
sídelných oblastí. Vyskytujú sa ale aj v južných oblastiach,
v zóne so zahĺbenými kvadratickými zemnicami.
Predstavujú tu odlišný, zatiaľ málo známy typ stavebnej
konštrukcie.
Pri vyhodnocovaní výsledkov archeologických vykopávok
v slovanských oblastiach musíme vo všeobecnosti
počítať s rôznorodou vypovedacou hodnotou získaných
informácií. Zemnice a rôzne nepravidelné až oválne
jamy ktoré sú interpretované ako obydlia by mohli
v skutočnosti predstavovať iba časť z pôvodných sídliskových
objektov. Na náleziskách s extrémne vhodnými
podmienkami pre zachovanie organických materiálov,
kde sa podarilo odkryť v dreve zachované pôdorysy
domov (napr. Groß Raden), sa totiž v týchto stavbách
žiadne priehlbne ani jamy nenachádzali. Pri bežných
archeologizačných procesoch by sa takéto stavby nijako
nezachovali a boli by pre nás prakticky nezistiteľné.
V akej miere sa tieto objekty na slovanských sídliskách
včasného stredoveku vyskytovali, odhadnúť nedokážeme.
V niektorých regiónoch boli možno úplne neznáme,
v ďalších však mohli byť bežne rozšírené. Rovnaké
konštatovanie platí aj pre jurty a ďalšie ľahké a prenosné
konštrukcie, ktoré sú vo výnimočných prípadoch
doložené z oblasti Karpatskej kotliny. Datované sú do
avarského ako aj arpádovského obdobia a súvisia s nomádskym
a polonomádskym spôsobom života.
Neodlúčiteľnou súčasťou každého vidieckeho sídliska
by mali byť objekty, ktoré priamo súvisia s rastlinnou
výrobou a chovom dobytka. Objekty na skladovanie
poľnohospodárskych produktov a objekty určené na
ustajnenie domáceho zvieratstva nám dokladajú rozsah
ako aj spôsob a druh agrárnej produkcie na jednotlivých
sídliskách. Medzi západnou a východnou časťou strednej
Európy existujú v tejto otázke značné rozdiely.
V germánsko-nemeckej oblasti boli zásoby pre človeka
a domáce zvieratstvo skladované v nezahĺbených, na
povrchu zbudovaných stavbách – zásobníkoch (Speicher)
a šopách (Scheunen), na koloch nad zem vyzdvihnutých
sýpkach (gestelzte Speicher) a senníkoch (Ruttenberge,
Diemen). Iba výnimočne bol využívaný podzemný
spôsob uskladňovania zásob v jamách vyhĺbených
pre tento účel (Vorratsgruben) alebo v zemniciach.
Rozmanitosť objektov na uskladňovanie agrárnych
produktov súvisí s ich špecializáciou. Zatiaľ čo vyvýšené,
na koloch situované silá, slúžili k skladovaniu obilia,
využívali sa na povrchu zbudované objekty na uskladňovanie
nevymláteného obilia a sena.
Vo východných oblastiach strednej Európy sa s dokladmi
povrchového uskladňovania agrárnych produktov
stretávame iba zriedka. Potraviny, ktoré neboli určené
na dlhodobé skladovanie sa uchovávali pravdepodobne
vo vreciach, väčších nádobách alebo drevených
debnách, uložených na podlahách domov. Stopy po
objektoch ako sú napríklad nadzemné sýpky, šopy alebo
senníky, ako ich poznáme z germánskeho prostredia, tu
nenájdeme. Či tu takéto objekty vôbec existovali je
otázne. Naproti tomu tu bolo široko rozšírené skladovanie
potravín v špeciálne pre tento účel vyhĺbených jamách.
Funkčné zaradenie veľkej časti jám dokumentovaných
na plochách sídlisk býva často zložité a otázne.
V pôdoryse okrúhle a v profile charakteristicky hruškovito,
vakovito alebo valcovito tvarované jamy, ako aj im
podobné varianty, však môžeme s istotou označiť za
zásobné jamy alebo obilné sýpky (Getreidesilos). Takéto
silá patria k typickým objektom na sídliskách so
zahĺbenými chatami. Na slovanskom území v severných
oblastiach Poľska a severovýchodného Nemecka sa
takéto jamy nevyskytujú a je nutné tu počítať s iným
spôsobom uskladňovania zásob.
Veľké rozdiely medzi východom a západom môžeme
sledovať aj v spôsobe ustajňovania a chovu domácich
zvierat. Početné nálezy kostí domácich zvierat na stredovekých
sídliskách sú dokladom intenzívneho chovu.
Na sídliskách z germánsko-nemeckých oblastí sa bežne
vyskytujú stavby interpretované ako stajne a maštale
(Ställe). Z niekoľkých lokalít poznáme dokonca členenie
takýchto objektov na samostatné boxy pre ustajnenie
jednotlivých kusov zvierat. Zo sídlisk východnej strednej
Európy však objekty, ktoré by sme mohli takto interpretovať
vôbec nepoznáme. Niekedy bývajú za pozostatky
maštalí a chlievov interpretované dlhé a úzke
jamy. Jednoznačné dôkazy nám však chýbajú. Dobytok
tu mohol byť ustajnený v budovách s ľahkou konštruk-
693
ciou, ktoré nezanechali žiadne archeologicky zaznamenateľné
stopy, alebo bol držaný počas celého roku vonku.
Daná problematika si zasluhuje hlbšie štúdium. Pri
súčasnom stave poznania musíme konštatovať, že stajne,
maštale ani chlievy na slovanských sídliskách jednoznačne
doložiť nedokážeme.
Medzi západnými a východnými oblasťami strednej
Európy existovali v stavebnej kultúre diametrálne rozdiely,
vyplývajúce zo starších tradícií. Tieto rozdiely
pretrvali bez výraznejšieho vzájomného ovplyvňovania
počas celého včasného stredoveku. Rozdiely v stavebnej
kultúre medzi germánskou a slovanskou sídelnou oblasťou
poukazujú na rozdiely v spôsobe života vidieckeho
obyvateľstva, ako aj na rozdiely v sociálnych a ekonomicko-hospodárskych
vzťahoch vtedajšej spoločnosti.
Ešte viac sú tieto rozdiely viditeľné pri sledovaní vnútornej
štruktúry sídlisk v oboch regiónoch. Otázka pôdorysu
a vnútornej štruktúry agrárnych sídiel v germánsko-nemeckom
prostredí je úzko spojená s problematikou
vývoja a diferenciácie hospodárskych dvorov (Hofanlagen).
Tie tvorili najmenšiu, v zásade aj samostatne
hospodáriacu a často aj sebestačnú sídliskovú jednotku.
Hospodársky dvor pozostával z objektov plniacich rôzne
hospodárske a sociálne úlohy. Patria sem dom, maštaľ,
sýpka, šopa a poprípade aj rôzne výrobné zariadenia.
Voči okoliu sa takýto dvor vymedzoval najčastejšie
ľahkým plotom, palisádou alebo priekopou.
Napriek tomu, že hospodársky dvor môžeme v germánsko-nemeckej
sídelnej oblasti označiť za typickú štruktúru,
jednoznačne doložené sú len na niekoľkých málo
lokalitách. Zo 100 analyzovaných sídlisk poznáme jednoznačné
doklady dvorov iba na 19tich z nich. Väčšina
pochádza zo severných oblastí Nemecka a Holandska.
Z južných regiónov poznáme iba ojedinelé, zväčša otázne
hospodárske dvory. Rozloha, tvar pôdorysu a vnútorná
zástavba jednotlivých usadlostí môžu byť pomerne
variabilné, v zásade ale vykazujú niekoľko podobných
znakov. Pre wurty na pobreží Severného mora je
typický spoločný výskyt dlhého domu s obydlím
a maštaľou pod jednou strechou a studne situovanej
v bezprostrednej blízkosti. Vedľajšie hospodárske stavby
sa tu väčšinou nevyskytovali. Podobný typ hospodárskeho
dvora je známy aj z vnútrozemia severozápadného
Nemecka a Holandska. Väčšina usadlostí tu ale pozostávala,
podobne ako v strednom a južnom Nemecku,
z viacerých samostatných stavieb. Ich počet a typologická
škála boli v jednotlivých prípadoch rôzne. Popri
usadlostiach kde sa vedľa obydlia nachádzala iba jedna
hospodárska budova sa stretávame s dvormi, ktoré disponovali
viacerými zemnicami, senníkmi, šopami či
sýpkami. Plocha usadlostí sa pohybovala väčšinou medzi
1 000 až 3 000 m2
. Poznáme ale aj menšie, ako aj
väčšie hospodárske dvory. Najrozšírenejšiu formu predstavuje
počas celého včasného stredoveku otvorený
hromadný dvor s voľne rozptýlenými budovami (Haufenhof).
V severozápadných regiónoch skúmaného
územia sa predovšetkým od karolínskeho obdobia objavujú
usadlosti, ktoré sú tvorené iba jedným domom
(Eindachhof). Iba výnimočne sa na včasnostredovekých
agrárnych sídliskách objavujú uzavreté viacboké dvory
(Mehrseitenhof). Najlepšie príklady tohto usporiadania
budov pochádzajú z kmeňového územia Bavorov. Spájané
sú s vyššou spoločenskou zložkou obyvateľstva,
najčastejšie drobnou šľachtou.
Samostatne hospodáriace usadlosti, tak ako ich poznáme
z germánsko-nemeckého prostredia, sú vo východných
regiónoch strednej Európy úplne neznáme. Otvorené
vidiecke osady tu zväčša pozostávajú z obytných
stavieb, okolo ktorých sa zhlukujú ďalšie objekty rôzneho
typu. Často nachádzame vedľa obydlí iba niekoľko
zásobných jám a žiadne iné objekty. Jednoznačne doložené
usadlosti síce chýbajú aj na väčšine sídlisk
z germánsko-nemeckej oblasti, na ich prítomnosť však
často poukazujú viaceré sídliskové štruktúry. Patria sem
napríklad ohradenia dvorov vo forme stôp po plotoch
(Hofabgrenzungen), rovnomerne cez sídliskovú plochu
rozptýlené studne, ktoré zrejme patrili jednotlivým
usadlostiam (Hofbrunnen), ako aj v malých skupinách
koncentrované hroby, ktoré vznikli pochovávaním príslušníkov
jednej domácnosti na im patriacej parcele
(Hofgrablegen). Studne, hroby alebo oplotenia sa vyskytujú
aj na sídliskách z východných oblastí strednej
Európy, nemôžeme ich ale považovať za súčasť samostatných
hospodárskych usadlostí. Rôzne lineárne štruktúry
– stopy po plotoch, priekopy a žľaby – sa síce vo
veľkej miere objavujú v oblasti Panónskej panvy, avšak
iba ojedinele môžu byť interpretované ako štruktúry
vymedzujúce hospodárske usadlosti ako je tomu napr.
na lokalite Ménfőcsanak – Szeles-dűlő. Jednoznačné
doklady palisád ohraničujúcich jednotlivé dvorce poznáme
iba z politicko-hospodárskych centier ako sú
napr. Břeclav-Pohansko alebo Zalaszabar-Boijúállás.
Studne sa nachádzajú na sídliskách východnej strednej
Európy pomerne zriedka. V prípade výskytu viacerých
studní na jednom nálezisku sú tieto lokalizované prevažne
do nižšie položených okrajových zón sídlisk, ako
bolo pozorované napr. na lokalite Lebény – Kaszásdomb.
Pri členení sídliska na samostatne fungujúce
usadlosti by sme mohli očakávať, že studne budú rozptýlené
rovnomerne po celej ploche sídliska. Žiadny
takýto prípad nebol doteraz zaznamenaný. Rovnaké
konštatovanie platí aj pre „Hofgrablegen“. Hroby rozptýlené
po ploche sídlisk patria hlavne v mladších fázach
včasného stredoveku síce k bežnému javu, jedná sa
ale o samostatné hroby – napr. Šurany-Nitriansky Hrádok,
alebo čiastočne preskúmané okraje regulárnych
pohrebísk – napr. Komárno – Lodenice. Iná je situácia
pri sledovaní daného javu na dôležitých mocenských
centrách 9. storočia v strednom Podunajsku. Na lokalitách
ako napr. Nitra alebo Břeclav-Pohansko sa skupinky
hrobov objavujú pravidelne. Do vidieckeho prostredia
sa tento jav, súvisiaci očividne s religiózne-sociálnymi
premenami vtedajšej spoločnosti buď nedostal,
alebo sa neodrazil v takej forme, ako to bolo v západných
regiónoch strednej Európy.
Odlišný spôsob zástavby na germánskych a slovanských
sídliskách včasného stredoveku je vyjadrením rozdielov
694
v sociálnych a vlastníckych vzťahoch. Samostatne hospodáriace
usadlosti v germánskom prostredí sú výsledkom
presadenia sa systému súkromného vlastníctva na
obhospodarovanej pôde. Kolektívny charakter slovanských
sídlisk je naproti tomu dôkazom malej sociálnej
diferenciácie obyvateľov. Sídliská tu boli organizované
skôr vo forme teritoriálnej občiny a jednotlivci obhospodarovanú
pôdu nevlastnili. K štrukturálnej premene
vlastníckych vzťahov na feudálnych základoch došlo vo
východných oblastiach strednej Európy až v období
nástupu vrcholného stredoveku (v tomto období môžeme
sledovať premenu osád na stredoveké dediny, pozostávajúce
zo skupín samostatných usadlostí). V období
včasného stredoveku tu môžeme pozorovať skôr
kumulovanie objektov s rovnakou hospodárskou funkciou
do samostatných areálov, čo poukazuje na spoločné
vykonávanie určitých hospodárskych činností celou
komunitou. Typické sú napríklad separátne vytvárané
skladovacie okrsky – napr. Opolánky, alebo rozčlenenie
plochy sídliska na obytný a hospodárske areály – napr.
Bajč.
Výsledky archeologických výskumov však zároveň
dokladajú, že včasnostredoveká slovanská spoločnosť
bola aspoň čiastočne aj spoločenstvom súkromných
vlastníkov. Dokladom pre takéto tvrdenie môže byť
zjavná priestorová súvislosť medzi zemnicami a zásobnými
jamami, doložená už zo včasnoslovanského obdobia.
Obydlie a obilná sýpka tu tvorili základnú sídliskovú
jednotku. Za samostatne hospodáriace jednotky
(usadlosti) bývajú niekedy označované aj zoskupenia
rôznych objektov, oddelené od ostatných objektov
prázdnou plochou. S hospodárskymi dvormi z germánsko-nemeckej
sídelnej oblasti sa však priamo porovnávať
nemôžu. Vlastnícke vzťahy ako aj spoločenská
štruktúra boli vo východných oblastiach strednej Európy
diametrálne odlišné. Nálezy však dokladajú, že sídliská
boli štruktúrované minimálne na úrovni malých rodinných
jednotiek, ktoré boli aspoň čiastočne od zvyšku
komunity nezávislé.
Rozdiely medzi západnou a východnou strednou Európou
nájdeme aj pri posudzovaní veľkosti a pôdorysného
usporiadania sídlisk. V germánskej sídelnej oblasti
dominujú celkom jednoznačne zhlukové sídliská s neusporiadanou
štruktúrou zástavby (Haufendörfer).
V menšom počte sa vyskytujú sídliská s radovým usporiadaním
(Reihen-, Straßen-, Zeilensiedlungen). Iba
v určitých regiónoch boli dokumentované sídliská
s pravidelným geometrickým usporiadaním (geometrische
Siedlungen) a sídliská s voľne rozptýlenou zástavbou
(Streusiedlungen). Výnimočne boli dokumentované
samoty, resp. majere, pozostávajúce iba z jednej usadlosti
(Einzelhöfe). Určenie pôdorysného usporiadania na
sídliskách z východných regiónov strednej Európy je
omnoho komplikovanejšie. V severnej zóne s nezahĺbenými
zrubovými stavbami súvisia tieto komplikácie
s identifikáciou domov. Na sídliskách so zemnicami
dokážeme otázky pôdorysného riešenia agrárnych osád
vo viacerých prípadoch riešiť, vzhľadom na chronologicky
necitlivý nálezový materiál je ale aj tu pomerne
problematické, zaznamenať tvar sídlisk v jednotlivých
vývojových fázach. V zásade aj tu ale dominujú zhlukové
sídliská s neusporiadanou štruktúrou zástavby.
K bežným formám patria aj sídliská s radovým usporiadaním
a osady s voľne rozptýlenou zástavbou. V literatúre
často zmieňované a pre slovanské obdobie ako
typická pôdorysná forma postulované okruhlice (Rundlinge)
sa ukázali iba ako okrajový zjav, ktorý sa v plnej
miere presadí až v období vrcholnostredovekých kolonizačných
prúdov.
Veľkosť sídlisk sa dá posudzovať z rôznych pohľadov.
Čo sa týka rozlohy osídlenej plochy, v germánskej sídelnej
oblasti sa môžeme stretnúť s malými samostatnými
majermi s rozlohou cca. 1 000 m2
, až po rozsiahle,
200 000 m2
veľké centrálne sídliská. Priemerná rozloha
osídlenej plochy je 20 000 m2
až 50 000 m2
. Najmenšie
sídla vo východnej strednej Európe dosahujú iba niečo
cez 100 m2
. Najväčšie známe sídlisko Roztoky však
dosahuje 200 000 m2
. Väčšina skúmaných lokalít zaberala
plochu o rozlohe 3 000 až 40 000 m2
. Ide však
o celkovo osídlenú plochu, ktorá často vznikla kumuláciou
viacerých sídliskových fáz. V jednotlivých časových
výsekoch boli osídlené areály zväčša podstatne
menšie. Vo všeobecnosti platí, že sídliská z germánskonemeckej
sídelnej oblasti sú o niečo väčšie ako sídliská
zo slovanského priestoru. Kritériá ako sú počet domov
alebo počet hospodárskych dvorov nemožno pri porovnaní
vzhľadom na odlišnosti medzi oboma regiónmi
plne akceptovať. Môžeme iba všeobecne konštatovať,
že sídliská v západnej časti strednej Európy pozostávali
prevažne z 5 až 15 dvorov. Vo východnej časti zasa
prevládajú osady s piatimi až desiatimi súčasne fungujúcimi
domami. K pomerne veľkým rozdielom dospejeme
pri odhadoch množstva obyvateľov jednotlivých
lokalít. Pri samostatných usadlostiach a samotách musíme
počítať iba s niekoľko málo členmi jednej domácnosti.
Na stredne veľkých a veľkých sídliskách môžeme
predpokladať populácie o veľkosti do cca. 100 obyvateľov.
Existovali ale aj sídliská s pomerne väčším počtom
obyvateľov. Predovšetkým v západných regiónoch
strednej Európy je nutné počítať s bežne fungujúcimi
vidieckymi sídliskami, ktorých populácia dosahovala
100 až 300 osôb.
Predložená publikácia ponúka všeobecný náčrt včasnostredovekej
stavebnej kultúry a vývoja sídliskových
štruktúr a foriem vidieckeho charakteru v stredoeurópskom
priestore. Časový rámec ako aj geografická oblasť
pertraktované v práci sú pomerne široké. Predkladané
závery preto nemožno do detailov porovnávať s výsledkami
zistenými pri štúdiu menších regiónov. Jednoznačne
sa totiž ukázalo, že s meniacimi sa geografickými,
hospodárskymi, sociálnymi, právnymi a politickými
podmienkami sa mení aj obraz ľudských sídiel.
V skratke definovať včasnostredoveké sídliská vidieckeho
charakteru preto ani nie je možné. Môžeme tu
preto iba zopakovať tvrdenie, že niečo ako štandardné
sídlisko v období včasného stredoveku neexistovalo.
695
Neoddeliteľnou súčasťou práce je aj kapitola 6, ktorá
sprostredkováva publikované výsledky geofyzikálnych
(magnetických) meraní na plochách stredovekých sídliskových
lokalít, ako aj výsledky vlastných prospekcií.
V minulosti nebola geofyzikálnemu prieskumu otvorených
včasnostredovekých sídlisk venovaná prílišná
pozornosť. Hlavnými príčinami tohto stavu bola slabá
citlivosť meracej techniky a s tým spojená absencia
pozitívnych výsledkov meraní. S neustále sa zlepšujúcim
prístrojovým vybavením sa však stále častejšie darí
zachytiť aj objekty, ktorých vypátranie by bolo pred
nedávnom prakticky nemožné. Na základe výsledkov
geofyzikálnych meraní sa môžeme zaoberať otázkami
ako sú rozloha a vnútorná štruktúra sídlisk, hustota
a charakter zástavby, a niekedy aj konkrétnym funkčným
a chronologickým zaradením jednotlivých ob-
jektov.
Vypovedacia hodnota jednotlivých prospekcií môže byť
diametrálne odlišná. Potvrdili to aj merania uskutočnené
v rámci projektu. Na niektorých zo skúmaných lokalít
bola lokalizácia a identifikácia archeologických objektov
pomerne zložitá. K takýmto patria napríklad
Bocheń, Břeclav – Líbivá, Chełm – Bieławin a Uhrusk.
Archeologický výskum doložil na týchto lokalitách
husté osídlenie z včasného stredoveku, ako aj z iných
období. Magnetickým prieskumom sa tu podarilo zistiť
viacero anomálií indikujúcich archeologické objekty,
ich počet však isto nezodpovedá reálnemu počtu objektov
na lokalite. Jednotlivé anomálie navyše vykazujú
nízke magnetické hodnoty a dajú sa len veľmi ťažko
identifikovať. Dá sa však jasne pozorovať aspoň hranica
osídleného územia. Objekty sa koncentrujú na plochách
mierne vyčnievajúcich nad okolitý terén a do nižšie
položených miest už nezasahujú.
Dôvodov, prečo sa niektoré objekty na magnetogramoch
ukázali a ďalšie nie, môže byť viac. Pri objektoch,
ktoré sú menšie ako vzdialenosť meraných profilov
môžeme predpokladať, že sa mohli nachádzať v priestore
medzi dvomi profilmi, alebo mohli byť zaznamenané
iba čiastočne. Pozornosti mohli uniknúť aj plytké jamy,
hĺbka ktorých je výrazne menšia ako mocnosť ornice
nad nimi. Ornica samotná je totiž magneticky pozitívna.
Jemné zahĺbenie do podložnej vrstvy tak nevyvolá žiadne
výrazné zvýšenie magnetických hodnôt. Tak isto
objekty, ktorých výplne sú presýtené materiálom z ich
rozpadnutých stien, nemusia vytvárať žiadne výrazné
anomálie. Materiálovo sú totiž veľmi podobné svojmu
okoliu. Môžeme predpokladať, že dôvodom slabého
magnetického kontrastu na lokalitách s pieskovým podložím
je aj čiastočné odplavenie magnetických zložiek
výplní objektov ako sú ferrimagnetické minerály do
okolia. Magnetický prieskum polôh situovaných na
piesočných dunách nepriniesol v našom prípade totiž
zďaleka také výsledky, ako prieskum lokalít situovaných
na hlinitých a ílovitých pôdach.
Na viacerých lokalitách sa s pomocou magnetickej
prospekcie podarilo zistiť množstvo cenných informácií,
vypovedajúcich o charaktere zaniknutého osídlenia. Na
jedinej v rámci projektu prospektovanej lokalite
z germánsko-nemeckej oblasti – sídlisku Rottenburg am
Neckar – „Wüstung Sülchen“ – sa podarilo miestami
detailne prospektovať jednotlivé zahĺbené chaty, ako aj
identifikovať a vyčleniť areály s nadzemnými objektmi,
so zemnicami, a výrobnými objektmi. Na slovanskom
sídlisku Klitschmar sa zasa na základe hustoty a rozptylu
magnetických anomálií podarilo zistiť nielen veľkosť
a tvar sídliska, ale aj rekonštruovať systém zástavby
osady. Na magnetograme zo stredovekého sídliska
v Lukáčovciach sa dá určiť počet, veľkosť a orientácia
jednotlivých zahĺbených chát. O charaktere osídlenia
vypovedajú aj magnetogramy z lokalít ako sú Drážovce,
Zbehy alebo Zschernitz, kde boli identifikované početné
archeologické objekty rôzneho tvaru a veľkosti. Predložené
výsledky meraní podstatne rozširujú naše
znalosti o jednotlivých lokalitách a sú aj podnetom pre
ďalší výskum tejto problematiky.
696
11. Resümee in englischer Sprache (summary in English)
Medieval people spent most of their life in a settlement
and in its close neighbourhood. Here they were born,
grew up, lived, worked and died as well. With regard to
reduced or in some regions even entirely absent settlement
structures of higher rank, such as for example forts
and towns, we can designate agrarian settlements as the
most important economic and social pillar of the then
society. The absolute majority of inhabitants lived in
rural settlements. And these settlements, which were
almost entirely omitted in contemporary written sources,
represent the main topic of this work.
The presented volume is an output of the project „Vergleichende
geophysikalische und archäologische Strukturanalysen
frühmittelalterlicher Offensiedlungen und
Siedlungsräume im germanisch-deutschen und im slawischen
Gebiet“. This topic was treated by the author
within his dissertation, which he has accomplished at
the Goethe University of Frankfurt am Main. The work
includes two main fields of interest – analysis of archaeologically
examined early medieval localities, and
mapping of settlement features at selected sites using
the methods of geophysical survey.
Archaeological analysis is focused on solving questions
associated above all with development structure, internal
division, ground-plan layout, and extent of rural
settlements. Special attention is paid to important types
of features such as houses, manufacturing facilities,
features related to agrarian production, and wells. The
data set analysed consists of extensively excavated early
medieval settlement sites. Only localities with published
plans and properly described find situations, features
and finds were taken into consideration. Those which
were partly or insufficiently excavated were not included
into statistical analyses. The whole data set comprises
183 settlements. 100 of them are situated in western
Central Europe and the other 83 in eastern Central Europe.
A general overview of sites including basic data is
given in Tab. 1. A detailed description of individual
settlements is provided in the catalogue section (Chapter
5).
Rural settlements in Central Europe were studied by
several researchers. However, in specialised literature
only a few comparative studies of transregional importance
can be found and these, moreover, do not go
beyond the borders of present-day political units. The
only study dealing with the topic under review in broader
Central European context comes from the pen of
Peter Donat and was published more than 30 years ago
(Donat 1980). Since then, in the given area as a whole
the topic was not consistently treated by any other author.
Countless excavations thereby offer many possibilities
of new analyses, interpretations and conclusions.
The aim of this work is to present, with the help of the
critique of archaeological sources, a picture of early
medieval settlements in Central Europe. For better understanding
of the term “Central Europe” the current
political division of the region was used. Herewith we
mean the territory of what is now Germany, Austria,
Poland, Slovakia, Czech Republic and Hungary. Dutch
localities were also taken into account and included, not
only due to environmental, geographical and culturehistorical
links to Low German area, but also on the
grounds of important archaeological excavations of
early medieval settlement sites. The overall area has
more than 1 million km2
.
The chronological frame of our research is represented
by the Early Middle Ages. On the studied territory does
not exist any fixed beginning or end of this period. The
lower limit in the western part is determined by the
emergence of the Frankish Empire and consolidation of
boundaries between Germanic tribes after the turbulent
Migration Period. In the east it is the occurrence of the
earliest relics of Slavic origin in the 6th century. The
upper limit falls within the period of great political
changes and emergence of new states (Ottonian Empire,
Poland, Bohemia and Hungarian Kingdom) on the territory
of Central Europe in the 10th century. The whole
time period, lasting approximately half a century can be
divided into several phases. In the west, this time span
corresponds to the Merovingian, Carolingian and Ottonian
period. The chronological division in eastern
regions is relatively varied. In the time under review it
roughly corresponds to: Early Slavic and Middle Slavic
period (Poland and the Elbe Slavs), Early and Middle
Period of Strongholds (Bohemia and Moravia), Avar,
Carolingian and partly also Árpád period (Hungary),
and Early Slavic, Great Moravian and Post-Great Moravian
period (Moravia, Slovakia). The 10th century does
not represent any significant milestone in the development
of building culture. This period, however, can
be designated as the beginning of a new epoch with
gradually changing geopolitical and social-economic
conditions. The chronological frame under review thus
involves a total time span from the 6th to the 10th cen-
tury.
In this work, Central Europe is often divided into the
western and the eastern part. This division is based not
only on geographic but also on ethnic differences. The
western Central Europe is thus also called the “Germanic-German
territory”, whereas the eastern part is usually
referred to as the “(western) Slavic territory”. The situation
in both regions is thereby relatively complicated.
The western part of Central Europe was inhabited during
the Migration Period by various Germanic tribes.
These were gradually subjugated and by the end of the