Kristína Lacová, 472502  Kostená a parohová industria zo Spišského Štvrtku    Lokalita Spišský Štvrtok je výšinné opevnené sídlisko z prelomu staršej a strednej doby bronzovej.  Kultúrne  prislúcha  otomansko‐füzesabonyskému  kultúrnemu  komplexu.  Poloha  sa  rozkladá  na  severovýchodnom svahu vyvýšeniny Myšia Hôrka, v nadmorskej výške približne 625 m. Lokalita má  strategickú polohu, na západnej strane sa nachádza prirodzená obranná bariéra v podobe strmého  zrázu,  ktorý  prudko  klesá  do  úžľabiny  potoka  Sihoť.  Nálezisko  sa  zároveň  nachádza  v  miestach  predpokladanej obchodnej a komunikačnej cesty, ktorá spájala oblasť Baltského mora a Potisie cez  Popradskú kotlinu a priesmyky v povodí rieky Hornád (Oravkinová et al. 2017, 23‐24).  Lokalitu  preskúmal  Jozef  Vladár  v roku  1975,  najviac  pozornosti  sa  venovalo  dokumentovaniu  fortifikačného systému (Vladár 1976, 216).   Identifikovalo sa celkom 46 sídliskových objektov a evidovaný nálezový fond tvoria okrem keramiky,  kamennej industrie a bronzových a zlatých predmetov aj artefakty kostenej a parohovej industrie, na  ktorú sa táto práca zameriava (Oravkinová et al. 2017, 25).    Doklady výroby kostenej industrie sa sústreďujú v juhovýchodnej a severovýchodnej časti sídliska a  doklady výroby parohovej industrie sa sústreďujú vo východnej a v severovýchodnej časti sídliska.  Analogicky k týmto predmetom sa koncentrujú aj hotové artefakty. Práve to nám svedčí o tom, že v  priestore, kde sa predmety vyrábali, boli aj aktívne používané a spotrebovávané. Je to kritérium pri  identifikácii a vymedzení podomáckej výroby (Oravkinová et al. 2017, 59‐60).  Identifikované výrobné postupy nám spájajú proces výroby kostenej a parohovej industrie s rôznymi  nástrojmi ako nože a dýky, kamenné sekery, sekery z bronzu, artefakty štiepanej industrie, brúsky,  brúsne podložky a klinové nástroje z kosti. Tie sú početne zastúpené v inventári tejto lokality. Práve  náčinie odzrkadľuje celý komplex znalostí a zručností, ktoré sa v skúmanom spoločenstve dedili a ktoré  boli  potrebné  práve  na  výrobu  kostenej  a parohovej  industrie.  To  nám  dovoľuje  predpokladať,  že  tunajšia komunita fungovala za predpokladu dobrej dostupnosti prírodných zdrojov v priestore sídliska  pomerne nezávisle (Oravkinová et al. 2017, 55‐56).  O  dostupnosti  suroviny  nám  svedčí  druhové  zastúpenie  zvierat  v súbore.  Je  tu  prevaha  domestikovaných  hospodárskych  zvierat  v  rovnomernom  zastúpení  druhov  svine  domácej  a    ovce/kozy,  menej  boli  využívané  kosti  tura  domáceho.  Ojedinele  sú  zastúpené  úžitkové  predmety  vyrábané z kostí koňa a psa. Predmety symbolického charakteru boli vyrábané zo zubov zvierat čeľade  psovitých, sviňovitých a medveďa hnedého. Pri výrobe nástrojov z parohu bola využívaná výhradne  surovina parožia zvierat čeľade jeleňovitých, ktorá bola zberového charakteru alebo mohla pochádzať  z uhynutých, prípadne lovených jedincov. Preferované boli anatomické časti tela zvierat, ktoré boli  zvyčajne  vyraďované  z  procesu  varenia  a  prípravy  stravy.  Výber  suroviny  svedčí  o  využití  najdostupnejšieho  a  „zostatkového  materiálu“,  čo  zodpovedá  individuálnemu,  t.  j.  domáckemu  charakteru výroby (Oravkinová et al. 2017, 59‐60).    Na artefaktoch sa taktiež identifikovali stopy po opracovaní kosti a parohu kovovým nástrojom. Doklad  použitia kovu na kostených a parohových nástrojoch svedčí o preniknutí nového materiálu do bežnej  spotrebnej  sféry,  keďže  pri  výrobe  kostených  a  parohových  nástrojov  v  staršej  dobe  bronzovej  štandardne prevládala kamenná industria. Ako nástroje mohli byť využité jednoduché kovové čepele s  reznou  hranou,  ale  aj  predmety,  ktoré  stratili  svoju  primárnu  funkciu  a  boli  tak  druhotne  použité  (napríklad recyklácia poškodených dýk). Táto nová technika spracovania kostí a parohu ovplyvňuje  následnú kvantitu a kvalitu výrobkov (Oravkinová et al. 2017, 59).    Záver  Výsledky  plošnej  a technologickej  analýzy  potvrdzujú  domácky  a lokálny  charakter  kostenej  a parohovej industrie.  Tunajšia  komunita  fungovala  pravdepodobne  pomerne  nezávisle  a  prostredníctvom  komoditnej  nadprodukcie sa mohla podieľať na výmenno‐obchodných vzťahoch s okolitými spoločenstvami.  Výber suroviny na výrobu kostenej a parohovej industrie svedčí o využití zostatkového materiálu a  zodpovedá  domáckemu  charakteru  výroby.  Na  artefaktoch  z kostí  a parohu  z  lokality  máme  stopy  použitia kovových predmetov, čo nám svedčí o prenikaní nového materiálu do spotrebnej sféry.                                                        Literatúra  • Oravkinová, D. ‐ Hromadová, B. ‐ Vlačiky, M. 2017: Kostená a parohová industria z výšinného  opevneného sídliska v Spišskom Štvrtku. Slovenská Archeológia, 65, 23‐80.  • Vladár,  J.  1976:  Komplexný  výskum  opevneného  sídliska  otomanskej  kultúry  v  Spišskom  Štvrtku. AVANS 1975, 1976, 215 – 223.