melodický, podobný bol v starej gréčtine: mohol byť na ktorejkoľvek slabike slova:

na prvej slabike:

ΝΕΟΣ                  νέος             [NEos]           = nový

na prostrednej slabike:

ΔΙΔΑΣΚΑΛΟΣ  διδάσκαλος  [diDASkalos] = učiteľ

ΘΑΥΜΑΖΩ        θαυμάζω     [thauMAdzó] = obdivujem

na konečnej slabike:

ΠΟΤΑΜΟΣ         ποταμός      [potaMOS] = rieka

ΘΕΑ                    θεά              [theÁ]          = bohyňa

ΘΕΟΣ                  θεός            [theOS]       = boh


podobne v japončine:

na prvej slabike:

KAnodžo = ona

na prostrednej slabike:

haNAsu = hovorím

hanašiMAšta

počiatočný skok: ha/našiMAšta

otoKOnoko = chlapec (počiatočný skok: o/toKOnoko)

onNAnoko = dievča (počiatočný skok: o/nNAnoko)

na poslednej slabike:

kaWA = rieka

kotoBA = slovo, jazyk (počiatočný skok: ko/toBA)

   Prízvučná slabika sa prejavuje tým, že nasledujúca slabika po nej je nižšia – čiže po prízvučnej
slabike nasleduje prudký pokles. Slovo s koncovým prízvukom teda realizuje tento svoj prízvuk len
vtedy, ak po ňom nasleduje prípona (tesne pripojená „partikula“):

kaWA-kara

kotoBA-kara


v japončine však - na rozdiel od gréčtiny - existujú aj slová „bez prízvuku“

hataraku = pracovať

kodomo = deti

len počiatočný skok:

ha/taraku

ko/domo