ID Slovak (Slovakia) 1 Michail Petrovič Arcybašev 2 Žena 3 4 Moja manželka bola vysoká, krásna a dobre stavaná žena. 5 Kým sa nevydala, 6 chodila neustále v maloruskom kroji a bývala v prázdninovom sídle, bol to starý, drevený dom, 7 obklopený hustým, višňovým sadom. Často spievala krásne, no smutné ukrajinské piesne 8 a rada si do svojich čiernych vlasov zapletala tie najprostejšie červené a žlté kvety. 9 Za sadom tohto domu, v ktorom bývala spolu so svojim bratom a jeho rodinou, viedla 10 železnica, ktorej násyp bol vysoký a neobyčajne rovný, zospodu bol posiaty 11 repíčím a z vrchu rovnomerne zasypaný pieskom, ktorý sa pri mesačnom svite belel 12 ako belasá krieda. 13 Jej brat bol veľký, žlčovitý, plešatý človek s padnutým bruchom, zväčša chodil v žltom, 14 plátenom obleku, ktorý mal vždy prepotený, najmä v podpazuší, a celkovo ma nemal rád, a práve to bol dôvod, pre ktorý som do ich domu 15 nikdy nechodil. 16 Preto ona prichádzala za mnou cez višňový sad, 17 po násype, do úzkeho bieleho brezového hája. 18 Už z diaľky bolo vidieť jej vysoké a pružné telo, 19 ktorého jemná silueta bola akoby vyrezaná do nekonečne širokého a hlbokého neba, 20 zasypaného zlatými, belasými a červenými hviezdičkami, ktoré z ďaleka 21 zalievalo ploché a chladné svetlo mesiaca. 22 Za násypom v hustom, čiernom priam hrôzostrašnom tieni stáli nehybne, no 23 ladne, tenučké pne briez a od zeme sa mlčky ťahala vysoká 24 vlažná tráva. 25 Ja som ju čakal v jasnom belasom tieni tohto hája plný strachu a zároveň 26 radosti. 27 A keď sa na nebi, vysoko nado mnou, objavila tá známa silueta, 28 liezol som jej naproti a šmýkajúc sa po mokrej tráve, som jej podával ruku. Obaja 29 sme doslova padali a pri tom, ako sme sa snažili zísť dolu, sme tou silou rozháňali hustý vzduch, 30 ktorý nám strapatil vlasy a šumel v ušiach. V tom okamihu, ako sme vtrhli do šera a tíšiny hája, naše telá akoby stuhli a zaborené po kolená v tráve sa 31 silno, no rozpačito tisli 32 k sebe. 33 Skoro vôbec sme sa nerozprávali, no nám sa ani nechcelo rozprávať. 34 Všade naokolo bolo ticho a vo vzduchu sa vznášala 35 zvláštna, tajomná vôňa, taká, z ktorej sa človeku krúti hlava, 36 všetko akoby odrazu zmizlo a ostala len spaľujúca, priam dych vyrážajúca slasť. 37 Cez tenký, suchý materiál som cítil, ako sa jemne chvelo a zároveň bálo 38 to mladé, silné, pružné a nežné telo, vychutnávajúce si tú rozkoš, ako sa poddávala 39 a kĺzala, z pomedzi mojich vlažných prstov, tá okrúhla a mäkká hruď. 40 Kúsok od 41 mojej tváre som v tej tme videl spod jej mihalníc privreté, akoby nič nehovoriace, no 42 slabo a tajomne iskriace oči. 43 Tráva bola mokrá, a tak 44 kropila chladnou, no príjemnou rosou nahé telo, 45 ktoré bolo na tom sviežom vzduch tak zvláštne horúce. 46 V tom okamihu sa akoby na celý háj rozoznel 47 oslavujúci tlkot našich sŕdc a nám sa zdalo, že na celom tom nekonečnom 48 a obrovskom svete nie je nikto okrem nás, a preto nik nemôže prísť medzi tie túliace sa k sebe brezy, do tých nočných tieňov, vlažnej trávy a omamnej 49 vône, vlhkého, hlbokého lesa 50 a vyrušiť nás. 51 Čas plynul kdesi mimo nás a všetko bolo naplnené 52 jediným spaľujúcim, nevysvetliteľne prekrásnym, mocným a smelým pôžitkom zo života. 53 Potom ako sa nebo začalo vyjasňovať, tma pod brezami sa stávala 54 priehľadnou a bledou. Mesiac tíško vyšiel ponad násyp, jeho 55 bledé a tajomné svetlo sa kde-tu dotýkalo tmy a bledými škvrnami pestrilo 56 pne tenučkých briez, vrhalo ich prepletené tiene na mokrú trávu. 57 Po 58 násype, čiernom ako uhoľ, sa prehnal dlhý čierny vlak, ktorého popretŕhané chumáče hustého dymu razom zakryli mesiac 59 a pokryli háj, násyp a hviezdy. 60 Zem sa triasla a dunela, čosi drsné a tvrdé ako oceľ škrýpalo či rinčalo a dolu v tichom háji sa 61 slabo a bojazlivo chveli tenučké 62 vetvičky briez. 63 Keď vlak v diaľke utíchol a dym sa pomaly strácal v hmle, ktorá predchádzala svitaniu, pomáhal som jej vyjsť na násyp, 64 pričom ja sám som sa premáhal, aby som sa udržal sa na veľmi vysilených 65 nohách. 66 Úplne hore však vyšla sama a ja som stál asi o krok dozadu pozerajúc na ňu zdola 67 a blízko mojej tvári som počul šušťanie a cítil vôňu pokrčených sukní. 68 Usmievala sa tak 69 hanblivo, no zároveň slávnostne a po celý ten čas sme si niečo šepkali, keď odišla 70 po násype, obliata súčasne mesačným svitom, ktorý bol už nízko nad obzorom, a začínajúcim východom slnka, 71 ešte dlho sa mi zdalo, že všade naokolo znie jej hlas a cítiť jej 72 nepokojnú a prenikavo zmyselnú vôňu. 73 Ešte dlhý čas som sa za ňou díval, a potom som odišiel po násype, robiac dlhé kroky 74 silnými nohami, pričom som ľahko a zhlboka dýchal a usmieval sa v ústrety novému dňu. 75 V mojom vnútri všetko spievalo a ťahalo sa niekam s neprekonateľne živou silou. 76 Mal som chuť 77 zamávať rukami, zakričať, udrieť z celej sily do zeme a zdalo sa mi 78 zvláštne a smiešne ustupovať z cesty vlakom, ktoré som stretol po ceste, s ich mŕtvymi ohnivými očami, 79 s ich dunením a pískaním. 80 Východ slnka sa rozhorel pred mojimi očami vlnou radosti, ktorá zachvátila celé nebo 81 a moje vnútro zaplnil mocný, dojemný a ušľachtilý pocit. 82 II. 83 V tom čase som pracoval na jednom veľkom obraze, ktorý som mal rád. 84 Ale s ňou 85 som sa o ňom nikdy nerozprával, vlastne som sa s ňou vôbec nerozprával o svojom živote. 86 V 87 mojom živote bolo veľa veselého, nudného, ťažkého, no tiež radostného, ale najviac zo všetkého 88 bezvýznamného, všedne nezaujímavého: jedol, pil, spal som, šatil sa 89 a pracoval, mal som priateľov, s ktorými som sa cítil slobodný, 90 prostý, a to všetko bolo také všedné a prirodzené. 91 Ale ona bola taká krásna, nepokojná a tajomná a ja som ju potreboval 92 takú krásnu a tajomnú, ktorá sa nepodobá tým ostatným: ona mi mala dať to, 93 čo som nedokázal nájsť vo svojom zvyšnom živote. 94 A tak v mojom živote, podobne ako deň a noc, vznikli dva paralelné svety, 95 a hoci oba tvorili plnohodnotný život, neboli navzájom prepojené. 96 III. 97 Zosobášili sme sa v malom, tmavom vidieckom chráme v prítomnosti svedkov, ktorí boli pri obrade 98 nevyhnutní. 99 Nad manželstvom som nerozmýšľal a ona na ňom netrvala, 100 trvali na ňom iní a my sme im neodporovali, pretože sme to prijali ako niečo 101 čo sa v našej situácii patrí. 102 No v predvečer svadby mi bolo akosi ťažko, strašne a 103 skľučujúco. 104 V chráme bolo ponuro a všetko sa tam nahlas ozývalo. 105 Pop s žalmistom čítali a spievali niečo, 106 čo mi bolo cudzie a nezrozumiteľné. 107 Bolo zaujímavé a trochu zahanbujúce 108 zvláštne a nepríjemné uvedomovať si, že toto všetko pravdepodobne navždy celkom vážne, dôležito a skutočne 109 zmení môj život, tak tajomne, ako to vie len smrť, 110 či život. 111 Keď som sa pokúšal nahovoriť si to, nevedomky som sa usmieval, no bál som sa, 112 že tým úsmevom urazím ostatných. 113 Manželka bola ako vždy krásna, driečna a nežná, 114 stála vedľa mňa a namiesto obyčajného, prostého a pestrého kroja mala na sebe 115 šedé, ťažké, dlhé šaty. 116 Videla sa mi takou krásnou, 117 tajomnou, a tak príjemne blízkou, ale niekde hlboko vo mne bolo čosi zvláštne, 118 nechápajúce a nepriateľské. 119 Bolo mi nepríjemne, keď som ju mal pobozkať pred ostatnými, 120 no s akousi chladnou zvedavosťou som cítil, že jej pery sú horúce a 121 mäkké. 122 Po obrade sme všetci spolu prechádzali po veľmi hlučnej ulici. 123 Jej brat, 124 ktorého mi prišlo nepríjemné a nevhodné pobozkať, keď nám po obrade gratuloval, navrhol, aby 125 sme si ešte všetci spolu vypili čaj v nejakej reštaurácií. Všetci súhlasili, hoci nie preto, že by ich ten nápad potešil, ale preto, že to brali ako niečo, čo 126 sa to v deň ako je tento patrí. 127 My s manželkou sme šli ruka v ruke vpredu a napriek tomu, že 128 sme sa hanbili, bolo príjemné, že sme išli vedľa seba, túliac sa jeden k druhému pred ostatnými. 129 Zatiaľ čo sme išli, lakťom som pod šedými, tvrdými šatami cítil to známe, 130 živočíšne mäkké a teplé telo, ktoré bolo ešte teplejšie pod napnutým, chladným 131 materiálom, a ja som sa márne pokúšal sústrediť sa, dookola mi po rozume chodila len jedna myšlienka: 132 "Ale veď je to už tak: 133 ona je moja žena... žena... žena". 134 Snažil som sa vysloviť to slovo rôznymi spôsobmi, aby som našiel ten správny tón, 135 pri ktorom bude znieť ako veľký a tajomný symbol. 136 No aj tak to slovo znelo 137 ako hociktoré iné, prázdne a ľahko. 138 V hoteli sme si prenajali salónik, pili zlý čaj a jedli 139 akési bonbóny. 140 Nemali sme sa o čom rozprávať a všetko pôsobilo tak zvláštne, akoby 141 sa okolo nás nedialo nič neobvyklé, hoci sa v našom živote dialo to, 142 čo ešte nikdy predtým. 143 Potom, keď sme šli v takmer prázdnom vagóne miestneho vlaku, hádali sme sa pri hluku kolies pre isté príslovie, 144 ktoré sa mi aj tak videlo strašne hlúpe, 145 ale jej bratovi a študentovi, ktorý bol jeden z družbov, zase múdre a výstižné. 146 Manželka iba počúvala a mlčala, ale jej oči v tom pološere silno žiarili. 147 Mne sa zdalo, že ja a študent sa vôbec nehádame preto, že by nás to príslovie zaujímalo, ale 148 zápolíme v tom, kto z nás bude pred ňou pôsobiť dômyselnejšie, a ja som jasne videl, že to isté si myslí aj ona a 149 lichotí jej to. 150 Cítil som sa potupne a zvláštne, že sa teraz môže 151 správať rovnako k nám obom. 152 Ona potom vstala a vyšla na platformu, a hoci som 153 chcel ísť za ňou, čosi vo vnútri ma zastavilo. 154 Asi preto, že všetci 155 čakali, že vstanem a pôjdem, pretože "sa to tak patrí". 156 U jej brata sme si opäť plánovali vypiť trochu čaju, no iný študent, veselý 157 a jednoduchý, mladý chlapec, namiesto toho vytiahol vodku. 158 Ja som v tom čase pil málo a nerád, no napriek tomu som sa vodke veľmi 159 potešil, smial som sa, pil a zajedal nie práve najchutnejším sleďom. 160 S 161 ženou mi bolo trápne hovoriť a ona si aj tak sadla povďaleč. 162 Občas som sa však na ňu nenápadne 163 pozrel, a v tej chvíli sa mi zdalo nepochopiteľným, ako v mojej prítomnosti môže sedieť 164 tak pokojne a sebavedomo a pozerať sa na všetkých a necítiť hanbu 165 za to, čo sa medzi nami udialo v háji. 166 Taktiež sa mi zdalo, že ma študent kvôli nej nenávidí, preto 167 som sa cítil napäto, akoby som bol medzi nepriateľmi, ktorých sa musím báť a 168 nenávidieť ich. 169 Keď študent z nejakého dôvodu spomenul šermovanie, povedal som, že 170 celkom dobre šermujem. 171 Iný študent, ktorý sa na tom smial, nám priniesol dve plechové detské šable a 172 ponúkol, aby sme si to vyskúšali: 173 - No tak... dotknite sa jeden druhému nosa! 174 Stáli sme na úzkom a nepohodlnom mieste medzi stolom a divánom a prekrížili sme 175 svoje šable, ktoré slabo a zúfalo cingali. 176 Žena sa postavila, aby nám 177 uvoľnila miesto, a vtedy som v jej očiach opäť zazrel tú živočíšnu zvedavosť. 178 Odrazu 179 ma zachvátil strašný, neprekonateľný hnev a nenávisť k študentovi a vďaka jeho tvári, 180 ktorá rýchlo zbledla, som pochopil, že aj on ma nenávidí a bojí sa ma. 181 Zdalo sa, že 182 si to všimli aj ostatní, pretože švagrova manželka vstala a zobrala nám šable. 183 "Ešte si oči vypichnete" - povedala a hodila šable 184 za skriňu. 185 Švagor sa zvláštne chichotal, študent mlčal, ale žena mala samoľúby a 186 falošný výraz tváre. 187 V noci žena odišla do svojej izby, ostali sme len my, teda ja a dvaja študenti, a rozhodli sme sa, že prespíme 188 v tej izbe na zemi. 189 V tme som opäť začal premýšľať, prečo sa moja manželka necíti trápne za to, 190 čo sa medzi nami stalo v háji? 191 Prečo to malo byť tajomstvo?.. 192 Alebo to, čo sa medzi nami stalo, nie je vôbec nič 193 hanebné, ale správne, alebo je ona nehanebná, bezočivá a nemravná? 194 Ak je to správne, tak prečo to všetci robia potajme a načo sme sa potom zosobášili; no ak je to 195 zlé, tak to znamená, že je nemravná a padlá, a načo som sa s ňou potom oženil? 196 Prečo si mám myslieť, že to teraz nezačne robiť tajne za mojim chrbtom, tak ako to predtým tajila pred ostatnými, 197 a nebude sa oddávať iným, tak ako sa oddávala mne?. 198 Keď ešte nebola mojou ženou a obaja sme ešte boli absolútne slobodní, 199 páčilo sa mi, s akou voľnosťou a smelosťou sa mi oddávala, 200 pre život a lásku bola odhodlaná spraviť všetko. 201 Vtedy som vôbec nerozmýšľal nad tým, že tak isto príjemne, 202 strašne a zaujímavo jej môže byť s hociktorým mužom, ktorý 203 ma môže nahradiť. 204 Netýkalo sa ma to, ako sa ma teraz netýka slobodný let vtáka, 205 ktorým sa nadchýňam. 206 Ale teraz, keď sa stala mojou manželkou a vstúpila do môjho 207 života, vzala si ho a mne oddala ten svoj, ma to začalo desiť, 208 pretože by to bolo absurdné, všetko by to zadlávilo, stratil by sa akýkoľvek zmysel toho, 209 čo sme spravili a čo sme sa snažili považovať za veľmi dôležité. 210 Celú noc som sa snažil nezaspať. 211 Bolo mi teplo a ťažko z ťažkého, 212 surového a dychtivého pocitu, že stačí, aby som zaspal a 213 ten študent vstane a bude sa zakrádať k mojej "žene". 214 Niečo ako nočná mora 215 horelo v mojej hrudi a hlave, zdalo sa mi, že žena nespí za zamknutými dverami, 216 ale na niečo potichu a podlo čaká. 217 Cítil som, že sa hlavou ponáram do akejsi špiny, pustoty, 218 hnusu a uvedomoval som si, že je to neprípustný, absurdný a odporne zničujúci 219 pocit, ktorý akoby ani nebol môj, ale prišiel odniekiaľ ako zlý sen, 220 ako dym, ktorý ma zabíja, dusí a ničí. 221 "To sa nemôže stať... to tak predsa nemôže byť, nie!.." 222 - snažil som sa presvedčiť 223 samého seba, ale nevedel som, prečo by nie. 224 IV 225 Bolo pre mňa zvláštne a ťažké uvedomiť si, že už nie som sám, že každé moje 226 slovo či skutok zanecháva stopy na druhom človeku, ktorý vidí, 227 cíti a myslí si niečo celkom iné a celkom inak ako ja. 228 A tak už od prvého dňa zmizlo všetko to krásne, tajomné a silné, čo 229 nám predtým dávala nočná vášeň. 230 Tisíc jednotvárnych a drsných maličkostí sa vynorilo odniekiaľ ako beztvará masa 231 a spravilo všetko nepekným, obyčajným a bezvýznamným. 232 Prvý krát v živote som sa hanbil za to, čo predstavovalo "ja": hanbil som sa za svoju 233 biedu, za záujem o nemravné stránky života, za mrzké 234 odchody, dokonca som sa hanbil obliekať sa pri manželke. 235 Staré prádlo, náhodná nevoľnosť, 236 vyšúchané, zamastené sako, to malé miesto, ktoré som zaujímal 237 v spoločnosti všetko bolo natoľko plytké, že to bez stopy ničilo ten krásny a silný 238 obraz, ktorý predtým vytvorili v jej očiach noc, háj, mesačný svit, moja sila a 239 vášeň. 240 Aj manželka odrazu akosi upadla, oťažela a zovšednela. 241 Po troch dňoch 242 bola pre mňa už takou samozrejmou a obyčajnou, ako hociktorá žena 243 v inom dome, či na ulici, dokonca ešte viac. 244 Ráno, keď bola ešte neumytá a neučesaná, sa mi jej tvár 245 zdala ešte škaredšou, nosila žltú blúzku z prírodného hodvábu, na ktorej jej pod pazuchami ostávali 246 mokré fľaky, také ako na saku jej brata. 247 Veľa jedla a jedla 248 nepekne, no dala si na tom záležať, ľahko sa rozčúlila, alebo sa začala nudiť. 249 Ja som musel robiť to, na čo som doteraz nebol zvyknutý: kopu drobných a dôležitých 250 vecí, no nie tak ako sa to páčilo mne, či ako som to pokladal za potrebné pre seba, ale 251 tak, ako to bolo potrebné pre nás oboch, pre dvoch absolútne rozdielnych ľudí. 252 To 253 bolo možné len pri zrieknutí sa všetkého, čo bolo doteraz iba moje, a počet vecí, ktorých som sa musel vzdať, 254 každým dňom narastal, zatiaľ čo veci, ktoré som chcel vo svojom živote spraviť alebo vyskúšať 255 sa zmenšovali. 256 Usadili sme sa v meste, do menšej, nami zariadenej izby, ktorá 257 bola čistá a všetko v nej malo svoje miesto, a preto každá stolička, či posteľ hovorili 258 prostým a nudným jazykom o dlhom monotónnom živote. 259 Žena otehotnela. 260 Keď mi to oznámila, najviac zo všetkého ma zarazilo samotné slovo, 261 také hrubé, ťažké, nudné a neodvolateľné. 262 Na povrch každodennosti vyplávalo ešte viac maličkostí, ktoré postupne 263 neboli maličkosťami, pretože dotieravo a mocne ako zákon bili do očí a 264 vyžadovali úplnú pozornosť, napätie duševných síl, a takým spôsobom si podmaňovali naše životy. 265 Keď som bol sám, nebál som sa o seba, keď mi niečo chýbalo - šaty, 266 jedlo, byt; mohol som kamkoľvek odísť, hoci aj v nocľaháreň, hľadať si niečo pomimo, 267 mohol som premôcť ťažkosti biedy humorom či bezstarostnosťou a napriek tomu som sa vždy cítil ľahko 268 a slobodne, žil som bez akýchkoľvek obmedzení; ale teraz, keď sme dvaja, už nebolo možné ani 269 ujsť, ani zabudnúť, ale nech by sa dialo čokoľvek, musel som sa 270 starať, aby všetko "bolo", už som sa nemohol len tak pohnúť z miesta, bolo to, akoby som 271 do zeme zapustil korene. 272 Ako slobodný som mohol pokojne trpieť, no 273 nemožno bolo s pokojným svedomím vedieť, že trpí druhý človek, ktorý mi je drahý a 274 je so mnou spojený na celý život. 275 A ak by aj bolo možné zabudnúť a odísť, už 276 by to nesprevádzal pocit ľahkosti, ale krutosti. 277 Nech som bol kdekoľvek a robil čokoľvek, 278 všetky tieto maličkosti šli bezprostredne so mnou a dávali o sebe vedieť každú minútu, 279 dotieravo kričali do uší a napĺňali moju dušu smútkom a strachom. 280 Dni ubiehali. 281 Ľúbil som svoju ženu a ona ľúbila mňa, no už novou, pokojnou, 282 nezaujímavou láskou majiteľa, ktorá bola už viac o naliehavosti a 283 oddanosti ako o vášni a sile. 284 Niekedy bolo dokonca zvláštne 285 spomenúť si, že všetko "toto" vzniklo len a len z vášne. 286 Zatiaľ čo 287 my sme rozmýšľali, cítili a robili všetko, čo sme pokladali za dôležité a 288 všetko to sa javilo životom, ktorý nás znepokojoval, tešil, alebo mučil, tehotenstvo ženy 289 išlo svojou vlastnou cestou, pevne stanovenými zákonmi, ktoré nezáviseli od nás, no zaujímalo čoraz 290 väčšie miesto v našich životoch, a všetky ostatné záujmy či želania vytesnili. 291 Bolo pre mňa čudné, akým spôsobom sa moja žena stavala k svojmu stavu: považovala to 292 za niečo nesmierne dôležité, hlboké a zároveň sväté. 293 Ani na minútu 294 na to nezabúdala, ochraňovala budúce dieťa a nikdy sa samej seba nepýtala, 295 kto to bude, či ho vôbec potrebujeme, načo príde, či nám jeho príchod prinesie šťastie alebo 296 smútok. 297 Jeho narodenie sa jej videlo ako východ 298 akéhosi jasného slnka, ktoré jej a aj môj život zaplní svetlom z druhej 299 podstatnejšej strany a všetkému v ňom pridá zmysel a radosť. 300 V tom čase som si 301 jasne uvedomoval, že dieťa sa ku mne blíži nezávisle od mojej vôle, že je jedno, či si jeho príchod 302 želám, alebo nie, ono aj tak príde, že som ho nikdy 303 nepotreboval a nepotrebujem ho ani teraz (aspoň nie tak, ako slnko, ktoré bolo potrebné vždy pre všetkých), 304 že ma nie je nič do budúceho človeka, že jeho život nemusí byť vôbec taký, 305 aký ja považujem za zaujímavý a dobrý a že ja mám svoj 306 vlastný veľký, slobodný a strhujúci život, ktorý som ešte nevyčerpal 307 a ktorý odo mňa nikto nemôže žiadať. 308 A čím viac som premýšľal o budúcnosti, tým 309 viac sa mi narodenie dieťaťa videlo nepotrebným a neželaným: zamotávalo 310 všetky moje životné plány, až nakoniec celé to tehotenstvo vo mne začalo vyvolávať 311 zlý pocit, ako nejaká nepríjemná a ťažká životná okolnosť. 312 Raz mi žena povedala: 313 "Otec a matka sú otrokmi svojho dieťaťa!" 314 A šťastne sa usmiala. 315 Začudoval som sa, no nič som na to nepovedal. 316 Až doteraz som si myslel, že nemôžem nikomu patriť, 317 a považoval som to za správne. 318 Ale teraz som cítil, že to tak je a inak 319 to ani nemôže byť: budem otrokom a nemôžem nim nebyť, pretože 320 nie som zlý človek bez svedomia a pretože inštinkt bude silnejší ako ja a 321 vloží do mňa tú tupú, nezmyselnú, život ohraničujúcu lásku k svojmu 322 dieťaťu. 323 V ten moment som pocítil príliv bezmocného zúfalstva a pocitu 324 trpkosti a zlosti. 325 Videl som, že je to silnejšie ako ja, a znenávidel som budúcnosť, tou 326 neľútostnou a beznádejnou nenávisťou, akou náhodný otrok nenávidí svojho 327 pána. 328 Ale žena v tom otroctve videla pravé šťastie, akoby sa ako skutočný otrok už narodila, 329 dokonca akoby nechápala, čo je to sloboda. 330 "Ako to možno vysvetliť", zamyslel som sa, "keď sa dokonca aj v Biblii hovorí, že Boh dal 331 materstvo ako trest, ale ľudia z toho spravili radosť?.." 332 V. 333 Mal som dvoch kamarátov, obaja boli maliari, tak ako aj ja, boli to jednoduchí, veselí a 334 živí ľudia, ktorých som mal veľmi rád. 335 Spočiatku sme sa len tak pohadzovali zo 336 strany na stranu a v našom živote bol celý nekonečne rôznorodý pôvab veselej bohémy, 337 ktorý nebol ničím spútaný. 338 Teraz mi však bolo nepríjemné viesť taký štýl života, dokonca mi bolo nepríjemné často a na dlhší čas 339 odchádzať z domu: žena by bola smutná a ja som ju nechcel trápiť, 340 pretože som ju ľúbil. 341 Aj keď je pravda, že ma ochotne púšťala robiť si štúdie, dokonca ma sama 342 posielala, no hnevalo ju to a trápila sa, bolo zrejmé, že ju sužovalo, keď som odchádzal tam, 343 kde boli hry, ženy a aj napriek tomu, že mi to nikdy nepovedala, 344 mlčky ma to za hranie, hýrenie či nedbanlivosť preklínala. 345 Najhoršie zo všetkého 346 však bolo to, že mala pravdu: všetko to bolo hlúpe, ja sám som to vedel, no bolo zvláštne a 347 zahanbujúce, že nie "ja" som sa rozhodol zmeniť svoj život, ale že sa za mňa rozhodol 348 druhý človek. 349 V plenéri sa stratilo hlavne to, čo tvorilo jeho pôvab: predtým, keď som odišiel 350 z mesta a cítil som iba jedno, že mi je dobre v nekonečnom priestore 351 polí a želal som si iba jedno, odísť čo možno najďalej. 352 Ak som aj zišiel z 353 cesty, nocoval som v poli, bolo to ešte lepšie, ešte slobodnejšie a ešte širšie. 354 Ale 355 teraz som si myslel, že nie je odo mňa pekné, nechávať ženu samú celý 356 deň. 357 "Prídeš na obed?" 358 - pýtala sa žena. 359 A ja som po celý ten čas neprestajne myslel len na to, že nesmiem zájsť 360 príliš ďaleko, dôkladne som si všímal cestu, ponáhľal sa na spiatočnej ceste a 361 úprimne som sa sužoval, keď sa moji kamaráti venovali skiciam a na nejaký čas pritom zostali 362 niekde na ceste. 363 - A ty prečo nekreslíš? 364 - pýtali sa ma, zatiaľ čo si veselo naberali živé 365 farby. 366 - Len tak...nechce sa mi... 367 - falošne som sa usmieval, vstával, ľahol si, odišiel a 368 prišiel s trápením na duši, v obave, aby to nevytušili, pričom som mal pocit, 369 že sa už dovtípili. 370 Z nejakého dôvodu som sa hanbil. 371 Cítil som sa tak mučivo, ako sa môže cítiť zdravé a veselé zviera, 372 ktoré je vypustené na lúke s povrazom priviazaným na nohách. 373 Kamaráti to dlho nevedeli pochopiť, ale keď to pochopili, z 374 ohľaduplnosti sa ma snažili zbytočne nezdržiavať. 375 Bolo im z toho clivo a trápne, a preto 376 za krátky čas, za kratší, ako bolo možné čakať, znenávideli moju ženu, a začala sa im vidieť 377 ako nepríjemná, Boh vie odkiaľ a prečo sa na nich valiaca prekážka. 378 Začali 379 chodiť bezo mňa, a aby som sa neurazil, tajili to predo mnou, no ja som na to prišiel a cítil som sa 380 trápne a ponížene. 381 Keď boli u mňa doma, cítili sa nepohodlne: rozumeli 382 iba maľbe, hovorili iba o nej, moja žena bola ďaleko vyspelejšia a 383 sčítanejšia ako oni a chcela sa s nimi o tom rozprávať, ale ich to vôbec nezaujímalo. 384 Ľúbil 385 som ju, a preto som vždy s nadšením reagoval na každú jej myšlienku, aj keď 386 ma v tej chvíli nezaujímala. 387 No mojim priateľom sa vôbec 388 nechcelo podriaďovať osobe, ktorá im bola cudzia a nepochopiteľná. 389 Ak by 390 nebolo mňa, boli by k sebe úplne ľahostajní, ale ja som ich násilím 391 zbližoval, no oni začali ťažko znášať prítomnosť toho druhého, bolo mi 392 ťažko a zle v tej dusnej atmosfére. 393 Z lásky k žene som sa na nich začal 394 hnevať; domnieval som sa, že oni nesmú, hoci len z ohľaduplnosti, byť takými, akými 395 naozaj sú, ale maj byť takými, akí sa páčia žene. 396 Postupne ku mne prestali chodiť 397 a vtedy nastal konflikt. 398 Bolo to pre mňa náročné; no v 399 tom, čo sa stalo, hoci proti mojej vôli a želaniu, bolo niečo obzvlášť 400 ťažké a ponižujúce a urážlivé. 401 Mal som pocit, že som sa voči 402 žene veľmi obetoval, ale ona si naopak myslela, že mi preukázala akúsi službu, tým, že mi otvorila 403 oči, akými prázdnymi a bezvýznamnými ľuďmi boli moji kamaráti, o čom som ja 404 sám skutočne nevedel. 405 Nerozumeli sme jeden druhému: ona hľadala v ľuďoch jedno a ja 406 druhé, a tak sa začal u mňa prejavovať akýsi hnev voči žene, hoci ona sama 407 nemohla za to, že moje názory sa nestotožňovali s tými jej. 408 VI 409 Raz v podvečer sme so ženou odišli na miesto, kde sme v lete chodievali oddychovať, 410 Vystúpili sme 411 na opustenej železničnej stanici, kde vedľa seba spali sedliaci a vysilene chodili 412 sklesnutí výhybkári; mlčky, držiac sa za ruky, sme prešli asi polversty po násype a horko-ťažko 413 sme zišli po klzkej suchej tráve k háju. 414 Vošli sme do neho so zvláštnym 415 pocitom smútku a rozpačitého očakávania. 416 Tráva síce už zvädla, no bola husto posiata vrstvou opadaného lístia, ktoré 417 mäkko a tíško šušťalo. 418 Brezy boli už do polovice 419 opadané, a to vyvolávalo dojem, akoby sa roztvorili a poredli; všetko navôkol pôsobilo pusto a hore presvitalo 420 prázdne, studené nebo. 421 Sadli sme si na násyp a pozerali 422 ticho a nečujne na žlté listy, ktoré sa krútili pomedzi brezami, dlho sme neprehovorili 423 a bez jediného pohybu sme sa mlčky pobozkali. 424 Bolo cítiť zvädnuté lístie, kde tu slabo 425 praskali suché konáre a kdesi ďaleko, skľučujúco a ťahavo, kričal parný rušeň. 426 Opäť sme sa 427 pobozkali, zostali sme pokojne sedieť, smutne sme sa usmievali jeden na druhého a pobozkali sa 428 ešte raz. 429 Všetko naokolo odrazu stíchlo, padajúce lístie sa tíško 430 krútilo vo vzduchu a tichúčko dopadalo na zem, stmievalo sa, 431 akoby nečujne, nenápadne, no rýchlo padal priezračný, tlmený tieň. 432 Začínalo byť 433 chladno a nepohodlne. 434 Začalo popŕchať. 435 "Poďme radšej domov", povedala žena. 436 "Všade dobre, doma najlepšie", 437 poznamenala s jemným humorom. 438 Vrátili sme sa bez toho, aby sme sa otočili, no bolo nám ťažko na duši, priam sa nám chcelo plakať za 439 niečím už pochovaným. 440 Doma svietila lampa a bol prichystaný samovar. 441 Keď sme už sedeli pri samovare, začal som úplne 442 nečakane, dokonca mňa samého to prekvapilo, zlostne a surovo hovoriť, pričom som si tú zlosť podvedome vychutnával tak, 443 ako si človek vychutnáva pomstu. Chytil som sa akejsi hlúposti, 444 na ktorú som zabudol už polke rozhovoru: 445 "...Nemôžu byť dvaja ľudia 446 jedným telom, to nie je možné... 447 Láska prichádza a odchádza, ako všetko 448 iba túžba po živote nemá konca." 449 "A to, že sa im spolu narodí dieťa, to ešte 450 nič neznamená..." 451 "Akože nič?" 452 - urazene a rozčúlene vykríkla žena. 453 "Tak..." 454 "Veď oni nerodia spoločne, oni spolu iba počnú, ale to nie je 455 to isté... 456 Žena rodí, žena kŕmi a vychováva zase len žena... 457 Muži dokonca ani 458 vychovávať nevedia, ľudstvo sa skazilo, zhrublo, stalo sa drzým 459 surovým, hlavne preto, že po dlhé stáročia muži vychovávali deti..." 460 Žena na mňa hľadela s vystrašenými očami, ako keby som hovoril niečo 461 zlé a hanebné. 462 Predovšetkým preto, že vtedy som ešte sám nevedel, či hovorím 463 niečo zlé alebo dobré, ten pohľad vo mne ešte viac rozvíril pocit 464 zlostného vzdoru. 465 "Muž a žena sa stretávajú iba pre rozkoš a nie preto, 466 aby plodili deti", prenikavo som kričal a mal som strašnú potrebu hodiť niečo 467 o zem, doslova som trpel, pretože som túto potrebu nevedel uspokojiť, "a ty to vieš, aj ja to viem a všetci 468 to vedia." 469 Nikto sa neodváži popierať, že keď sa muž miluje so ženou, rozmýšľa 470 iba o nej a želá si iba ju..." 471 "To je pravda!..." 472 "A muž nie je na vine, 473 že žena je stvorená tak a nie inak... 474 Takže nemá cenu sa k žene priblížiť! 475 Aj ty mi choď z cesty!" 476 - ticho a zlostne som odvrkol, pričom som si to vychutnával, kriviac pritom pery. 477 Žena zbledla a sklopila zrak. 478 "Najsilnejší inštinkt u žien je ten materinský a..." 479 "A čo otcovský inštinkt?" 480 - spýtala sa žena 481 "Aký inštinkt?" 482 - hrubo som odvrkol. 483 "Taký inštinkt neexistuje..." 484 "Máš ho!..." 485 "A nikde... ho niet v tej plnej, rozhodujúcej podobe, ako u ženy..." 486 Nikde nie je, ani ja ho nemám..." 487 "Nie, je... ale ty si duševný mrzák!" 488 - ticho a nahnevane vyslovila žena 489 "No a, nech... 490 Kto to dokáže?..." 491 "A vôbec, nie v tom je problém..." 492 "Dokonca zvieratá ho majú", rozpačito hovorila žena a rukami pritom robila taký 493 pohyb, akoby sa chytala niečoho klzkého a tvrdého. 494 "Hlúposti!" 495 - zakričal som. 496 "To sa nedá vydržať... 497 Vrabčeky, holúbkovia, 498 vlčica s detičkami!... 499 Nádherné, čo!..." 500 "A čo nás je tam po tej 501 zberbe? 502 Keď človek spraví niečo, od čoho už nič horšie neexistuje, povedia, že je to 503 zverstvo. 504 No keď je potrebné vyvolať v človeku ľútosť, prídu na scénu zvieratá... 505 Ha! 506 Mňa 507 neoklamete!" 508 - povedal som so zlosnou radosťou. 509 "Kde je napísané, že sa mám 510 riadiť rôznou zberbou, ako sú vrabce, sýkorky...a im podobní!... 511 A taký 512 vrabec... 513 On iba samičku živí, ale posaď ho na vajcia... 514 za nič na svete si na vajcia nesadne, ani keby ho sám čert dral!..." 515 "Tak aspoň že samičku živí..." 516 zvláštnym, smutným hlasom povedala žena. 517 "No, ale ja nehovorím o tom..." 518 - s hnevom som dodal. 519 "Živí... ja budem tiež živiť, 520 o tom sa ani nemusíme baviť..." 521 To je dostatočne spravodlivé, jednoduché a dobré, to sa 522 už len zo súcitu patrí... 523 Ale aby som obetoval celý svoj život, 524 celé svoje "ja" pre niekoho iného, či už ženu alebo dieťa... 525 A vôbec, 526 prečo vlastne?.. 527 Kvôli čomu?" 528 Ak si sa ty narodila otrokyňou, tým horšie pre teba... 529 Ale 530 ja nechcem!..." 531 "Čo tým celým chceš povedať?" 532 - náhle sa opýtala žena a ticho 533 sa rozplakala. 534 V tom momente som stíchol, ostalo mi jej ľúto a hanbil som sa za to,čo som 535 povedal. 536 Ale keď som ju začal utešovať a ona stále plakala a odťahovala ma 537 s nahnevaným a surovým výrazom, cítil som sa nepríjemne a dotknuto. 538 "Veď som nepovedal, že ju neľúbim, a potom, čo ju do toho, 539 čo cítim k dieťaťu... 540 Čo odo mňa vlastne chce? 541 To, čo ja neviem, 542 aby som sa pretvaroval?.. 543 Nemôžem jej predsa podriaďovať aj svoje myšlienky..." 544 A vtedy mi prvý krát napadlo, že všetci ľudia, nie iba ona, 545 chcú podriaďovať moje myšlienky tým svojim, prinútiť ma veriť a 546 cítiť, tak ako veria a cítia oni. 547 Prepadla ma z toho taká zlosť, 548 že som mal chuť zakričať, zbiť ženu alebo do nej hodiť niečo ťažké 549 a ujsť niekam na kraj sveta, preč od všetkých, od všetkého, čo 550 vymysleli, a spôsobili pritom niečo zlé, no sami to považovali za dobré a nútia ma to tiež tak vidieť. 551 V noci ma vydesilo niečo hrozné, niečo, čo bolo silnejšie a väčšie ako ja, a pozerajúc do 552 tmy s široko otvorenými, bezodnými očami, som sa začal hanbiť za svoju krutosť. 553 A zdalo sa mi, že nikdy predtým som nebol taký krutý, ale stal som sa takým 554 iba pre "celý ten" zbytočný zmätok, pre tú ťažkú reťaz, ktorú som si zavesil na svoj 555 život, a teda, nie ja môžem za svoju bezcitnosť, ale to, čo 556 ju spôsobilo. 557 VII 558 O mesiac som musel na dlhšie odísť do druhého mesta, no žena 559 ostala. 560 Keď som si šiel po vynesený kufor, po tvári mi stekali veľké 561 slzy, jedna po druhej. 562 Myšlienka, že ju dlho neuvidím, bola pre mňa smutná 563 a ťažila ma. 564 No, viac som sa k nej už nevrátil. 565 Hneď ako som prišiel som do druhého mesta, som sa ubytoval vo veľkom a hlučnom hoteli, išiel som 566 do divadla, trávil som čas u známych a u jedného z nich som pil celú noc. 567 Bolo mi ešte 568 smutno za manželkou, ale napriek tomu najpríjemnejšie na tej opere, ktorú som počul, na 569 ľuďoch, ktorých som videl, na piesňach, na víne, na cestovaní po železnici 570 bolo to, že som bol sám, že operu som mohol, ale aj nemusel počúvať, podľa 571 toho interpunkce ako sa mi chcelo, že ľudí som mohol hľadať hlavne takých, ktorí boli pre mňa príjemní, vína som mohol piť toľko, koľko som 572 chcel, nerozmýšľajúc pri tom nad tým, čo si o tom myslí druhý človek. 573 Všade, v divadle, na ulici, na návšteve som s doširoka otvorenými očami 574 pozeral po všetkých ženách, a pripadalo mi to, ako keby som ich videl prvý krát, že jako kdyby? 575 sa predo mnou opäť otvoril bohatý, omnoho zaujímavejší svet, ktorý 576 pred mnou svojou prítomnosťou dávno? zakrývala moja žena. 577 Flám u známeho bol hlučný a fajn, taký flám zdravých, silných a 578 zdalo sa, že aj slobodných ľudí. 579 Bolo tam tak veľa slobody, zábavy, veľkoleposti a 580 hlasného udatného spevu, až začalo byť dusno a tesno, nie len v izbe, 581 ktorá bola od fajčenia naplnená sivým dymom a ťažkým zhoreným? vzduchom, ale dokonca akoby aj na celom 582 svete. 583 Jeden z hostí silným a krásne veselým hlasom zaspieval: 584 V mi-nulosti žili de-dovia 585 Ve-selší veseleji?od svojich vnúčat! 586 Pán domu, potácajúc sa, podišiel ku mne a blízko nakláňajúc svoju vychudnutú 587 tvár, mi opitým a smutným hlasom povedal: 588 "No vieš, my si tu všetci myslíme, že kresťanstvo, kultúra, 589 humánnosť sú dobré tam... všetko... ale veď to je smrť! 590 Práve vtedy to bol skutočný život, 591 keď sa človek túlal po lese, na poli po kolená v tráve, bál sa, bil sa, 592 zabíjal, bral a sám zomieral... bola akcia, sila, život a teraz... 593 Nudne, 594 braček, sucho... ospalo... ide smrť." 595 Mávol rukou a interpunkce jemne sa usmievajúc, povedal: 596 "Ostatne, som opitý... triezvy by som porozmýšľal, skôr ako to 597 povedal..." 598 "Klameš!... 599 Všetci sme zbabelci, braček, tak je to!.." 600 "Áno..." 601 Vonku bola biela, hebká zima, mráz prenikavo vŕzgal pod nohami, 602 a obloha bola, ako vždy cez mrznúcu zimu, zvláštne nekonečne čistá, bledomodrá a 603 hviezdna. 604 Pozeral som na vzdialený bledý krúžok mesiaca, okolo ktorého 605 rýchlo behali oblaky interpunkce a mal som chuť na niečo silné, pokojné 606 plné a veselé. 607 Okolo prešla žena, ktorá išla náhlivo, no ľahko vŕzgajúc robila malými nohami drobné 608 kroky a zozadu som videl tenkú siluetu mäkkého okrúhleho pása, sklonených ramien a 609 veľký čierny klobúk nad šijou, ktorá sa belela spopod vlasov pri zátylku. 610 Išiel som za ňou, dlho som šiel a po celý čas som pozeral na mäkký vlniaci sa driek a 611 zátylok, ktorý sa mihotal v tme. 612 Bolo na tom čosi príjemné a zvláštne. 613 Jasne som 614 cítil, že to je to hlavné, čo najviac zo všetkého potrebujem nie len ja, ale aj všetko živé. 615 Nemal som žiadne myšlienky, žiadne slová, iba jednu sladkú, nepokojne vyčerpávajúcu 616 túžbu žiť. 617 Žena sa s ľahkosťou rýchlo schovala za dverami veľkého, čierneho domu a 618 ja som išiel domov, hľadiac na nekonečný priestor, ktorý presvecoval bledý, tichý mesiac. 619 Stál na vrchu, priamo predo mnou a jeho svetlo ma celého napĺňalo a 620 zdalo sa, že v mojej duši je rovnako jasno ako všade naokolo v širokom 621 svete. 622 A keď som prišiel domov, v posteli som sa tak natiahol, až celá posteľ zapraskala 623 a odrazu som jasne a uvážene uvidel, že sa nemám prečo vrátiť k manželke, 624 že to, čo ona cíti, že ju "treba" ľúbiť a ľutovať, že sa musí 625 starať sa o dieťa, ktoré príde hlavne preto, že je to povinnosť, sa ma absolútne 626 netýka a nemá žiadnu spojitosť 627 s tou horlivou, zvedavou túžbou po živote, ktorá je prekrásna, že 628 silnejší odo mňa, som len ja sám. 629 A koľko krát som sa zo zbabelej ľútosti snažil [DEL: ne :DEL] spomenúť si na milovanú ženu, 630 drahú, dôležitú, koľko krát som sa snažil [DEL: ne :DEL] rozľútostiť sa, bolo mi stále smutnejšie a 631 zničujúco, keď som na ňu spomínal, aká bola interpunkce keď sa už stala mojou manželkou. 632 Ale bolo horúce 633 a príjemné spomínať na všetky naše stretnutia, kedy medzi nami nebolo nič, okrem 634 náhodnej a slobodnej vášne. 635 Tú noc, a už nikdy potom, sa mi snívalo, že s ňou ležím na 636 vlhkej, zohriatej tráve a objímam mäkké, poddajné telo, pozerám v zvláštne 637 iskriace oči a široký, plný a guľatý mesiac prišiel naozaj 638 blízučko a tu teraz cez tenučké čierne konáre, vyrezané na ňom, 639 nehybne a tajomne, zblízka hľadí na nás. 640 Hľadí, mlčí a 641 len mlčí. 642 Vo všetkom bolo silná, nepokojná a nekonečne plná rozkoš a 643 zdalo sa, že už niet viac času. 644 A potom všetko zmizlo, prišli akýsi 645 ľudia, bolo dusno a smutno za niečím. 646 VIII 647 Po tomto som videl manželku iba dva krát. 648 Prvý raz, keď prišla za mnou, zastavila sa u nejakých 649 známych a prišla ku mne. 650 V tom čase bola tesne po pôrode, takže bola ešte chudá a bledá s 651 veľkými kruhmi pod očami, ktoré hľadeli rozpačito a vystrašene, 652 Bolo mi 653 jej ľúto, mal som chuť ju poláskať a objať, cítil som k nej čosi 654 živočíšne, no zároveň nežné. 655 Stáli sme pod tmavými klenbami a neviem, čo som jej hovoril. 656 Bolo to niečo veľmi zmätené, čo vôbec nevyjadrovalo to, čo som cítil a chcel 657 povedať. 658 Nakoniec sa spýtala so zvláštnym trasúcim sa hlasom: 659 "Takže 660 určite konec??.." 661 Mlčal som a ona sa otočila, postavila sa na kolená pred akúsi kaďu a 662 zo všetkých síl si zahryzla do ruky. 663 Z lásky aj ľútosti mi to trhalo srdce; vedel som, že mi vôbec nie je ľúto 664 toho, že stráca manžela, no tak isto som vedel, že ak ju objímem interpunkce alebo poviem 665 hoci len jedno láskavé slovo, tak sa nič nenapraví a ničomu to nepomôže, ale 666 spraví to opäť všetko takým nudným, komplikovaným a dusným ako predtým. 667 Potom som ju nevidel tri roky, avšak posielal som jej peniaze na dieťa bez toho interpunkce aby som jej písal nejaké 668 listy. 669 Nerobil som to z ľútosti, či preto, že sa to má, ale preto, 670 že sa mi to zdalo spravodlivé interpunkce a keď som to robil, cítil som sa 671 úplne pokojne. 672 V zime som sa musel na nejaký čas usadiť v tom meste, kde žila aj ona. 673 Keď vlak 674 prišiel na zastávku, čelom som sa pritisol k chladnému sklu a ďaleko dolu pod násypom som uvidel nekonečné pole, ktoré 675 bolo pokryté bielym, rovným, smutným snehom 676 a pritisnutý k bielemu násypu skelet siluetu? známeho hája, ktorý sa skľúčene ako 677 prízrak chvel v bielej hmle. 678 Odrazu sa mi zachcelo uvidieť ženu, a preto tak, že som priamo zo stanice išiel k 679 nej. 680 Žena nebola doma, tak som ju dlho čakal v pustej, málo ženskej izbe 681 s úzkou železnou posteľou. 682 Na stole bola fotka študenta, ktorého som nepoznal, no mal 683 krásnu a neskutočne smelú, no obyčajnú tvár, pod fotkou som 684 našiel zbierku básní, ktorá bola podpísaná, pre mňa neznámym menom. 685 V mojom vnútri bolo radostné, trochu rozpačité očakávanie a živý záujem 686 k tomu, čo a ako musí prebehnúť. 687 Prišla sama, ešte v kožuchu a klobúku podišla priamo ku mne. 688 Jej tvár 689 sa krásne a sviežo červenala od mrazu, a voňala tak sviežo, chladne a zároveň po 690 už vyprchanom parfume. 691 Bolo vidieť, že ona, tak ako aj ja, nevie čo robiť a 692 kdesi vo vnútri má zo mňa strach. 693 "Dobrý deň" - povedal som s falošne ľahkým hlasom a podal som jej ruku. 694 Na minútu sa zamyslela, no napriek tomu mi podala tú svoju; mäkkú, známu, 695 s dlhými tenkými prstami. 696 "Čo si želáte?" 697 spýtala sa a jej pery sa zachveli a klesli. 698 " Nič", odvetil som a zrazu som pocítil, že na tom všetkom nie je nič 699 tragické, že to všetko je prosté a zaujímavé, a tiež dobré, hoci sa to môže zdať 700 zložitým a nepríjemným. 701 Opäť sa zamyslela a v tmavých očiach zanechávajúcich na mne pohľad, které se na mně zastavily, bolo vidieť 702 hmlistú myšlienku. 703 Potom zatriasla hlavou, zložila si klobúk a kožuch, ktoré odhodila 704 na posteľ interpunkce a vyrovnane sa postavila asi dva kroky odo mňa. 705 "No, a ako žijete?" 706 - usmial som sa. 707 "Dobre" - stručne odvetila a výraz jej tváre sa pri vyjadrení smutnej 708 myšlienky a zaostrenej otázky nezmenil. 709 Mlčky som sa usmieval. 710 Bol som veľmi rád, že ju vidím, že počujem známy hlas, ktorý 711 mi bol niekedy taký milý. 712 A bolo mi nepríjemne a zvláštne, že nerozumie tomu, 713 čomu rozumiem ja interpunkce a nehrá sa na takú prostú a veselo pokojnú. 714 "Kto je to?" 715 -spýtal som sa a zdvihol som fotku zo stola. 716 Žena ostala ticho. 717 "Môj milenec" - surovo a pomstychtivo potom odvetila a v očiach, ktoré sa okamžite rozhoreli a 718 stvrdli práve v okamihu, kedy to povedala, som si všimol, 719 že ma už nenávidela a mstila sa mi. 720 "Naozaj?" 721 - spýtal som sa. 722 "Áno" - so surovou a pomstychtivou radosťou zopakovala, bez toho aby sa pohla, či 723 zmenila pózu. 724 "No a čo, ste šťastná?" 725 "Áno, veľmi šťastná" - predrala pomedzi zuby. 726 "No, chvalabohu" - povedal som. 727 Ja som bol v podstate celkom rád a neželal som jej nič iné, ako šťastie. 728 No ona odrazu celá očervenela a zo všetkých síl zaťala zuby. 729 Bolo jej 730 smutno Zabolelo? a mrzelo ju, že som pokojný. 731 "Tak vidíte" - povedal som, "Ak by sme sa my dvaja rozišli vtedy skôr... 732 po tom interpunkce čo sa stalo v háji, teraz by sme sa stretli, ako starí známi... pretože, prečo by 733 sme mali nenávidieť jeden druhého? 734 Nie přece ne? pre tú rozkoš, ktorú 735 sme si dopriali?... 736 Ale práve preto, že máme spolu dieťa, ma 737 nenávidíte... a je to hlúpe a smutné!" 738 "Myslíte?" 739 - spýtala sa so zlostnou a rozpačitou iróniou a položila si 740 ruky na hruď, zatínajúc prsty. 741 "Ešte aby som si to nemyslel!.. 742 Koľko môže byť v jednom človeku 743 zlosti a hlúposti!.. 744 Veď, Vy ma už teraz neľúbite?" 745 "Samozrejme." 746 Zvláštne bolo, že jej tvár ostala taká nehybná, zlá a 747 pomstychtivá. 748 "Prečo ma teraz tak nenávidíte?" 749 Ona zrazu bezmocne spustila ruky, odstúpila, sadla si na posteľ a rozplakala sa. 750 A odrazu bola malinkou a biednou. 751 "Ja... som si vtedy hlavu búchala o stenu..." 752 - prehovorila. 753 Vstal som a podišiel k nej s naliehavým želaním pritisnúť si ju a objať... 754 "Ale keby som vtedy ostal?... 755 Čo, prešiel by rok, dva, desať... veď 756 by sme omrzeli jeden druhého... a ak by sme aj neomrzeli, tak to len preto, že by sme sa upokojili... 757 premenili by sme sa na nudný, monotónny manželský pár... a celý život by sa 758 skončil." 759 Hovoril som a držal ju pritom za ruky. 760 Pozerala na mňa s pokorou cez 761 popletené vlasy a slzy, ktoré tiekli po začervenených a opúchajúcich lícach. 762 "A potom, teraz niekoho ľúbite... opäť prežívate všetko to, čo 763 sme spolu prežili aj my, spomínate?... 764 A ja tiež... 765 Teraz máme pred sebou, práve 766 toľko života, koľko sily a mladosti. 767 Nezabíjame a neskracujeme 768 život. 769 Ale ak by som vtedy ostal, všetko by sa upriamilo len na výchovu detí a na 770 čakanie smrti... 771 Osobný život by bol zavŕšený, ukončený, ale Vy si neviete 772 predstaviť, aké je to hrozné!.. 773 To je smrť, hnitie zaživa!.. 774 Bolo by to 775 strašné, nudné, mŕtve.... 776 A pritom navzdory tomu by sme boli ešte mladí, silní 777 a chceli by sme žiť, šialene by sme to chceli. 778 My, tak ako všetci ľudia, sme sa narodili za rôznych 779 okolností, žili sme rôzne, boli sme a aj sme úplne odlišné bytosti s odlišnou 780 dušou, mali sme dva odlišné životy, ktoré nebolo možné uviesť na spoločného 781 menovateľa, bez toho aby sa to načisto pokazilo." 782 "Ale..." 783 -začala, ale nedokončila. 784 Mlčal som a cítil som sa dobre pre to, čo som povedal. 785 Žena sa zamyslela, 786 upierajúc čierne oči, ešte stále ligotajúce sa od sĺz, do rohu. 787 "No čo... môže byť, že máte pravdu..." 788 - odrazu povedala a ťažko 789 vzdychla, potom sa nečakane, nesmelo pozrela na mňa a usmiala sa. 790 "Môže 791 byť, k lepšiemu... teraz, ale..." 792 - opäť nedokončila. 793 Potom vstala a dlho si upravovala vlasy, no a ja som čakal. 794 "A deti?" 795 -spýtala sa, bez toho, aby sa otočila. 796 "A čo deti...?" 797 -pokojne a vážne som namietol. 798 "Oni sú vždy 799 šťastnejšie s matkou, ako s otcom... 800 - A v konečnom dôsledku potrebujú otca? 801 - Načo?" 802 - začudoval som sa. 803 "Pýta sa ten môj niekedy na mňa?" 804 "Teraz samozrejme, že nie..." 805 "A ani sa pýtať nebude, ak sa v ňom nebudú vyvolávať nezmyselné a hlúpe 806 myšlienky, že je to hanba nemať pri seba otca. 807 Keď vyrastie a bude si želať 808 stretnúť ma... hoci aj len zo zvedavosti, prosím... môžeme byť možná, budeme 809 priatelia!" 810 "Materiálne podmienky?" 811 - opäť sa ticho spýtala žena. 812 "Čo k tomu treba povedať!.. 813 Inak by to bolo pre ženu príliš ťažké..." 814 "A 815 ľúbiť?.." 816 "Pochopte, že láska prichádza bez nášho vedomia, nie podľa nejakých zákonov... 817 Veď to je najbanálnejšia pravda, ktorú treba každú minútu všetkým 818 pripomínať..." 819 Zvláštne..." 820 "Dáte si čaj?" 821 - otáčajúc sa, sa odrazu spýtala. 822 Zasmial som sa. 823 "Dám!" 824 Aj ona sa zasmiala, a zrazu mi bola takou blízkou, prostou, dobrou, milou. 825 "Ale veď mne bolo teraz s vami tak strašne veselo" - povedala, 826 "a nakoniec... čo... teda čo také nenapraviteľné sa vlastne stalo? 827 Ako choroba, tak... 828 Aj od Vás sú lepší, sú! 829 A vôbec, život je dobrý... 830 Je to tak, 831 iba... ja sa na to neviem pozerať s takou ľahkosťou, ako vy!" 832 "Škoda" povedal som 833 "Áno, škoda" mykla hlavou a ťažko si vzdychla. 834 Za dve hodiny, keď som odišiel a normálne a priateľsky sa s ňou rozlúčil, 835 som sa vo dverách zrazil s vysokým, krásnym študentom, ktorého som teraz 836 už poznal. 837 Uhol sa, ľahostajne na mňa pozrel a prešiel. 838 Na sekundu, 839 niekde v hĺbke mňa sa pohol hlúpy, jedovatý, akýsi hnilobný 840 a pre mňa samého falošný pocit, no hneď aj prešiel. 841 Zachcelo sa mi 842 povedať mu niečo svieže, veselé, buchnúť ho po pleci, usmiať sa. 843 Ostal som 844 šťastný a spokojný. 845 "Žiarlivosť, samoľúbosť..." 846 - pomyslel som si, odchádzajúc. 847 "Všetci sa na nich smejú, ale 848 je ťažké sa nad nimi povzniesť... také ťažké, že veriac, celým srdcom veriac, 849 že tento strašný pocit, ku ktorému sa tak ťažko priznáva, v nás nie je. 850 Kráčal som po prázdnych, dlhých uliciach, ktoré boli obliate chladným belasým striebrom 851 mesačného svitu, popretŕhaným výraznými čiernymi tieňmi domov, stromov a 852 telegrafických stĺpov a cítil som sa tak ľahko, úplne zo mňa opadla 853 akási obrovská naliehavá ťažoba. 854 Bol som rád za ženu, za seba, za 855 hocijakého človeka, ktorý môže žiť slobodne, smelo a veselo. 856 Zdvihol som oči k nebu a predo mnou sa objavil obrovský svet, nekonečný 857 bezodný priestor, zaliaty miliardou žiarivých hviezd a záplavou radostného, 858 živého a nekonečného svetla.