DENTE ATIGHIERI
Bo ZSKA
KoM ÉDIA
PEKLO a
a
a
a
BRATISLAVA 2OO5
PnrroŽtrt Viliam Turčány a Jozef Felix
KourNrÁn N *Ís xt Jozef Felix
I ru stnovar Marek orrnandík
RnerIzovenÉs rINaNČNoU PoDPoRoU
MINlstnnstve rurtÚny SrovrNsrn; REPUBLIKY
@ SpoločnosťDante Alighieri
Translation @ Viliam Turčány
1,964,2005
Bratislava 2005
a Jozef Felix
Illustration @ Marek ormandík, 2005
Graphic Design lubomír Krítky, 2oO5
ISBN:80-969566-4-7
Speu prwj
Sppv pnvÝ
D stredu dráhyživotnej som vkročil,
keď obklopil ma temný priestor lesný
pretože pfv som zptavej cesty zbočil.
Ach, preťažkoaj vysloviť, jak desný
a drsný les ma obkolesilvtedy'
bo pri spomienke znovu strach ma tiesni.
Len smrť ak vrhá.do trpkejšej biedy!
No' pre dobro, čotiež som tam bol zhliadol,
rozpoviem všetko ako pri spovedi.
Sám neviem rieknuť, ako som tavpadol:
natolko v spánku tonul som v tom čase,
keď zpravej cesty spustil som sa nadol.
No, na úpátie vrchu príduc zase,
kde onen údol v rovinu sa norí,
pred ktoým dosial srdce sa mi trasie,
vzoztel som hor; a vtedy štíttej hory
odety lúčmiplanéq sa zjavil,
tej,ktotá priamo vodí všetky tvory.
SPeu Pruj
A hoci strach mi celkom nepolhvil,
iazero srdca tíšinalžlrladíkeď
noc v tak veťkej úzkosti som strávil.
A ako ten, čobezdychu avlády
zvinvryiazÍ|e, Í|oledva tkne sa súše,
kzlýmvodám spáť sa obráti alůadi,
tak i mÓj duch, čovzrušenývpred kluše,
jednako spáť sa pozrie do údolia,
čonevydalo nikdy žívejduše.
Keď s telom trocha okriala i vÓlb,
zas plířtousóm sa pustíl bez prieťahu,
no tak, že nižvŽdy pevná noha bola.
!i:t.
A tu hlb, temef nazačiatku svahu
leopard s koŽou škvrnitou, mer xrižný
avrtl<y vstal a zahata| mi dráhu.
A vrch sa zdal mi zasa nedostižný:
takzbrařtoval mi k nemu cestu priamu,
žesom viac ráz savrátilv strašnei týzni'
Bo1ranný časa slnce na túsamú
dráhu savznieslo s hviezdami jakv dobe,
keď láska Božia krásnemu ich plamu
určilanavždy polohu aj obeh:
takže ten čas,v ňom zemuž oteplieva,
sladká časťroku, proti zverskej zlobe
s hodinou dňa mi novú nádejvlíeva.
No, ešte údescelkom nepohasol,
už s noým desom uvidelsom leva.
7 spelpnJi
Ten s hlavou pyšnou, ažsom celý žasol,
ku mne sa hnal s tak rozbesneným hladom,
že, tuším'z neho vzduch sa stfachom triasol.
Vtom vlčicusom uzrel chudú vzhlhdom,
no chtivostolaž ťarchavúažravíl,
čol'udbm život strpčilarad-radom.
Tá hrÓzou, ktotá pýštila z jej zjavu,
tak ztonILa ma v nasledovnej chvíli,
že som už stratil nádej na výšal.u.
A ako ten' čozhÍřta z cele| sily,
no keď mu manie márnym ohňom zblčí,
potom sa iba kormúti a kvíli:
takým ma spravil tento dravec vlčí,
čopomaly ma do planiny vhářta
a zatláča až tam, kde slnko mlčí.
A kym takv plářtspátpadám bez prestania,
tu ktosi zÍazu mÓjmu zraku kynie,
no, s hlasom celkom chabým od mlčania.
K nemu som vzkríkol v šírejpustatine:
,,Ó, zmilujsa!" - keď sám sa neozyval ,,čičlovek
si, čitieň, čidačoiné!"
,,ČIovek uŽ nie, som človekom len býva|,
zrodený z prosých Lombardhnov bez škÓl,
a v Mantove sÓj mladý vek som sníval.
SubJulio som uzrel svetaž neskór
aza dobrého Augusta žilvRíme,
keď sa kult bohov zdanlýchv ňom leskol.
Spieval som spev' v ňom statočnesa tfíme
syn Anchízov, čovyšiel z pyšnej Ttóje,
keď táto stáiaY plameni a dyme.
Prečovšak ty chceš spáť v tie nepokoie?
Čood spanilejhory spáť tanriedlo,
v nej spočívaizrod má šťastietvoie?"
,,Tys' Vergilius, ty si ono "žriedlo,
z neho sa rieka výrečnostivalí
(červenelomi líce vtom i bledlo)?
Ó, česťa svetlo pevcov hodných chvály!
Že s láskou tvoju worbu ušlhchtilú
som prebáda$mi pomÓž v mojom žiali!
Tyučíšmaaty mivraciaš silu,
ty iediný si ku cti mójho diela
uspÓsobil ma ku krásnemu šýlu!
Hl'ad] táto šelma nedá mi dÓjsť cielb.
Pred ňou macllLtáít,nech zle mi neučiní,
bo Žily mi i tepny rozochvela!"
,,Pitiná'tebe náleží,smer iný
(odpovedal, keď slzyuvidel mi),
ak sa chceš dostať ztejto divočiny.
Bo tamtáv ceste prekížatakveťmi,
žeisámživotvezme l'udbm biednym
a nevryiazne nikto z nástt ah šelmy!
Tenmrhlý zvet takhladným je a smádným,
žesvoju žravost nikdy neukojí
a po jedle je lačnejšínež pred ním.
T,,
Ir
speapruj
S mnohými tvormi spájasa - aspoji
i s dhlšími,než chrt zem oslobodí
a usmftí ho v bolestivom boji.
Ten nebude chcieť kovu ani pÓdy:
v láske a cnosti, v múdrosti a kráse
má. žit, ažmedzi Feltrami sa ztodi.
S nímItália skfomnápride k spáse,
pre ňu užzhasolživotEuryalov,
Camillin, Turnov, Nisovv dávnom čase.
Zo všetkých miest a s vervou neskonalou
až do pekla ju zaženie a strestá,
odkial ju závistvypustila na lov.
A pfeto súdim'žeby so mnou cesta
jak so sprievodcom tvojím vhod ti bola:
ja prevediemtacez tie večnémiesta,
kde kriky duší'núfalychaž bolia;
ichtaká muka neinýslovná morí
že druhúsmrť uŽ samakaždívolí;
a uzrieš v ohní eštedblších,ktorí
súspokojní, bo ýchto nádejtíši
že nz len predsa prídu v nebies chóry.
Ak potom dblej budeš stúpaťkvýši'
hodnejšia duša poskytne ti rady
a povedie tapoblaženej ríši.
-t
Bo cisár ten, čoz rnýsosti svet riadi
- Že jeho zákon obišiel som chladne nechce,
by so mnou šlo sa v jeho hrady.
11
12 speu prui
Všade je pánom, tam však priamo vládne:
tam mesto má i prestolplný kúzel;
ó,b|ažený, kto tam ho niekdy zhliadne!"
,,Pfosím ťa, Básnik," prevravieť som musel,
,,pfe Boha, čoboícudziťvojeilutne:
tomuto zlu a horšiemu bych ušiel,
zaveď matam, kam je to nevyhnutné:
k Petrovejbráne veď ma zýchto planín,
i k oným dušiam, čosútaké smutné!"
Vtom pohol saaia Som stúpal zanim.
Sppv DRuHÝ
'eřl
zbera| sa a obzot temnejúci
po celejzemi snímaltarchy zo día
žIiúcimtvofom;len ja hrózou mrúci,
ja chystal som sa r,yčerpaťaždo dna
jak úzkosti, takítrapy tej púte,
ju lryrozpr áva pamat vierohodná'
Ó,Mílzy, tu mi n4 pomoci buďte!
Um vznešený ó, myse| tu sa lydel
zo zástttpov aYznes sa na perute!
Započalsom: ,,Chcem, Básnik, abys'videl
amážIl, čimám úsiliedosť mocné
podstúpiťcestu do osudných sídel.
Silviov rodičiba výnimočne,
ako sám vravíš,s telom smrtelníka
v posmrtnom svete skutočne sa octne!
I
Ak túčesťprijal z ruky protivníka
všetkéhozla _ keď vieme, žebolvodcom,
i aký osoh z jeho cestyvzniká,
14 speudrurťj
nieto tu vlastne uvažovat o čom!
Veď pre Rím sám i ríšujeho šíru
mu v ríšinebies ufčilibyt otcom!
Z tohto a z tejto, -vraviac pt avdu číru'
malaraz predsa povstať svátábašta,
čosídlomPetra dobyla si chýru.
Veď tam (a ty ho s chválou posielaš ta)
vitazswo oné vopred sa mu hlása,
v ktorom je podklad pápežskéhoplášta'
Tam Vyvol ená nádoba šla zasa
načerpaťsfl a upevniť túvieru,
v nej začina íswrdzuje sa spása.
Prečovšak ja? Kto púšťama v túsféru?
Nie Aeneas, nie Pavol som; a javim
sa sotva komu hodným tej cti veru!
Ak vypravím sa k oným miestam tmavým,
budem si možno počínaťjakblázon-.
Si múdry,lepšie chápeš ma, nežvÍLvim."
A ako ten, čorozmyslel si razom
anechá cie[ hoc zanimpfv sa chápa|,
ažpotom v mysli blúdiktižom-krážom
tak som i jav tej temnej stráni tápal,
keď v duchu som užvzdal sa Bodujatia
a celkom zdusil počiatočnýzápal
,,Ak duch mójteruz dobre ponimata
(velkodušnéhotieň mi odpovedá),
iewoja duša zbabelosťou jatá.
C
15 speudruhi
Človeku ona neÍazstúpaťnedá
za čestnÝm cielbm, lebo tak ho schváti
iak vylhkané zvien tÓňa bledá.
Nužčuj,nech bázeň z duše vyprchá ti,
prečosom sa taujalv utrpení;
i čosom čula čoti vieru vráti.
Vstúpila tam, kde my sme v rozocnení,
blažená pani, krásn a tak, žeja som
hneď o rozkazju prosil očarený'
Plápolalijej očihviezdnym jasom,
keď sa mi nežneprivravela ona
anjelsky sladkým, prelahodným hlasom:
,Ó, Mantuan, ó, duša bezíhonná,
jej s|íva stále na svete len vzÍastá
i bude rást,až svet kým nedokoná,
mÓj priateÍ, žial,ženie i priatel šťastia,
na pustei plání s hrÓzou spáť sa wátil,
keď strašný zvef mu priamu cestu zastal'
Bazo zpráv v nebi taký strach ma schvátil,
žeprineskoro s celým podujatím
prichádzam sem, bo celkom sa už stratil.
ozdobným slovom, svojím slovom z|aým
a so všetkým, čotreba, zonýchplanín
pomÓž mu tak, žepotešímsa nad ým!
Ja, Beatrice, posielam tazaním;
zdiale sem idem, kam chcem naspáť hore;
Láska ma pohla, prichodím s jejprianím.
16
73 Pred Pánom zas ažzastanem si v zbore,
častoťa budem chváiitzazásluhyJ
Tu pokročilsom jazas v rozhovore:
Ó, pani cnosti, }torou človekpúhy
i l'udstvo celé presahovať stačí
nebeslcý svet, čonajmenšie má kruhy;
ažnatoÍko tvoj tozkaz sa mi páči,
žeby sa spln lžzdal mi prineskor"ý.
Viac nemusíšmi prianie vravieť v plači.
Povedz však, prečomedzi biedne tvofy
sa neobávaš zostúpiťztej diale,
kam chce duch spáť, ažcelý túŽbou horí?
rllj
,Keď už chceš vedieťvšetko dokonale,
poviem ti teda nakrátko a pfesne'
prečostrach nemám zteito vašej páte.
Len veci tie súzdrojom ht6z a tiesne,
znichžial abieda na iného lhhne;
inakšie nie, bo vóbec nie súdesné.
Bohu buď vd'aka,taká som, že v bahne
najtažšichbiedsa ničma nedoýka
a plameň ýchto miest manezasiahne.
V nebi je pani spanilá, čovzlyká
anad ým pádom tak jeislzykanú,,
žezmieďruje tym oftier pre vinníka.
Tá zavolala na Luciu pannu:
,ýerný tvoj mríe, mrie jeho duša skleslá;
poteš mi ho avezmipod ochranu."
A nepriateťka krutosti sa zniesla
na onémiesto zvestovať mi správu,
kde spolu s dávnou Ráchel máme kreslá'
,,ČiBeatrice, Božiuchválu pravú,
nezatjimaten, kto z celej sily
lúbil ju tak,ažvymanil sa z davu?!
Nepočuješ,jak úzkostlivo kvíli,
nevidíš,ako tonie v nebezpečí,
v privale prudšom ako morskévíty?"
Nikto a nikdy nepoznal spech váčší
pre prospech svoj, čiaby škode vyhol'
neŽ ja,len čosom počulatie reči.
Zblažených sídel duch mÓj hneď sa zdviho
zsrerit sa tvoimu ctihodnému slovu,
čoteba ctiiýcl:., čopočúvliho''
Silou ých slÓv, čona pomoc mazovi,
- keď žiarnymzrakomv slzáchna mňavzhliad
na cestu bol som povzbudený znovu.
I prišiel som, jak na srdce mi kládla,
azbavil som ťa nebezpečnejšelmy'
čov priamu cestu k vrchu sa ti vkradla.
Prečo sa teda obávaš tak velmi?
Prečowojduch sazbázne nevymaní?
Prečosatakí pred vetkými cielmi,
keď troje takých požehnaných paní
nad tebou bedlí na nebeskom dvore
a dobro núkati aj sl'ub mnou daný?|"
136
20 speudruhý
Tak ako kvety nočnýmmÍazom choré
sazatvoúa, no len ich slnko zbieLi,
rozvinú sa a cele lystrú hore,
tak som i ja vstal premenený celý
atakámužnosť r,
'íd..
sa mi vliala,
žezapočalsom ako človek smelý:
,,Ó, milosrdná,čo mi pomáhala!
Tyláskaý, čohneď abezmeškania
poslúchols' pf avdu, ktorúznat ti dalat
Rečwoja v srdce totkúsmelosť vl:rířru,
ževiac než prv chcem poberať sa dolu
a wojich rád sa dtžatbez prestania.
Poď, bo my dvajamáme jednu vÓl'u;
mÓj učiteť,mój pán, mój vodca stály!"
Tak som hovymal, aby sme sa spolu
na cestu tažki, osudovú dali.
2I speu treti
Sppv ,
TRETI
ezo mía schádzaš k bolestnému mestu,
cezo mňa schádzaš do večnéhobÓl'u,
cezo mřn konáš kzattatencom cestu'
Spravodlivosť tu pohla BoŽiu Vól'u
a s Božou Mocou do hlbín mavsídza
najvyššiaMúdrosťs prvou Láskou spolu'
Len veci večnéboli;prv. Ahrídza
večná som tiež:mnou končísa púťzemná'.
Nedúfaj nik: nik neryjde, ktovchádza;'
Predo mnou brána ýčilasa z temfla,
na nej som čítaltentonápis tmavý
a riekol: ,,Majstfe, wtdá rečto pfe mňa."
odvetíl mi jak človekprenikaý:
,,Tu nech tvoj duch sazbavivšetkej bázne
azbabelosti všetkej nech sa zbaví|
.Í
Sme na miestach, znichduša nevyviazne,
kde riekol som, Že trpí strašnúmuku,
kto zmrhá poklad fozumu ablaznie."
22 spea tretí
Povzbudivo mi potom podal ruku
amedziveci taiomné a skryté
s úsmevom si ma uviedolvktajhluku.
Tu výkriky! Tu kvílenie! Tu vytie
vo vzduchu bez hviezd chvílku neustane ažzaplakal
soln spfvu kíčovite'
I azyky r ózie, ht ozné b edovanie,
s bolesťou hnev a vz|yksa spolu hmýri,
kvil, temný zvukaruk s ým pleskotanie
worí tu huriavk, čosavÓkolšíri
v ovzdušítemnom temef do omdletia
jak piesok z|ý,keď vo víchrici víri.
ť{ř
H|avami hučíhrózou obostretá,
pfeto som riekol: ,,Áký Íudto žiali,
aaký žiď nímtakto desne zmieta?"
odvetilmí: ,,Ten vk-vat neustály
prenasleduje biednych pozemšťanov,
čožili hore bez hanyi chvály.
Sú spolu s podlým zborom nebešťanov,
čoproti Bohu nešli do zápasu,
no ani s ním' ležsami stáli stranou'
Nebesá nechcú stratiť pri nich ziasu,
apeHa dno čuťnechce o bedači,
pri ktorej hriech by získalistúkrásu.',
A ja: ,,No, majstre, čožeich taktlačí,
žetoÍký kvil sa vydiera im z htdiel? "
odvetil:,,Krátka odpoveď tu stačí.
Nádeje na smfť nemáviac ten kídel
a slepé žitie je tak naničhodné,
žezávidiauŽkaždý iný údel.
BÓL pre nich sotva koho v svete bodne,
nezná' ich svet, je zhÍdavý k ich dal'u.
Nevravme o nich, pozrilen a pod'me!"
A pozrúc sa, som vzhliadol nazástavu,
čotuším,preto sa tak ýchlo krúti,
len abyvyhla pokojnému stavu.
A za ňou talýveÍlýdav sa rúti,
žeby som nikdy nebolveril, púte
tak obrovské,žepritiahli užk smrti.
Keď som pár spoznalztejto perepúte,
i toho tieň som uzrel v mraveništi,
čoza vinu má velké odrieknutie.
Vedel som hneď a hneď som si bol isý
Že ničomníkovvidímtu v tom chvate,
ktoých i Boh i Dis má v nenávisti.
Tých niktošov, čoiba hnili v blate,
pretože život neprežili činneštípetu
hmyz a osy jedovaté
ryjú im Úár, ažvbrízdachkrv sa rinie,
aby ju u nÓh spolu so slzami
odporné červy sali v čiernej hline.
Tu noý húf som uzrel hnúťsa hmlami:
až k brehu velkej rieky vpred sa berie pfeto
som: ,,Majstfe," začalsotázklmi,
24 speatretí
,,ktože súto a alý žiaÍich žerie,
žesataknáthlia na protivnú stranu,
ako sa mi to maúvtomto šefe?"
odvetil: ,xecizlavné sa ti stanú,
ažstane si aj s namidavvždyváčší
nad smutnú rieku, Acheronto m
^Ian:ú."
V strachu, že sa mu zvedavosť užprieči,
sklopil som zrak a zrumenený v líci
ažpo rieku som vystfíhal sa reči.
Avtom už,ItÍa,k nám mieri na lodici
nejaký stafec, čomá bielu bradu
a,,beda," kričí,,,beda,níčomníci,
si;r.
nedúfajte sa nebeskému hradu:
iapteveziem vás k smutným pustatinám
do večnýchtemnÓt, do ohňa aladu.
No ty tamvzadll, duša živá",inam
pohniže sa, a od mÍwych mi odíď!"
Ale keď videl, že sa nepohýnam,
riekol: ,,Ty nemáš ýmto miestom schodíť,
po inej ceste, v inej loďke malej,
spÓsobom iným príde sa ti brodiť."
,,Do toho, Cháron, málo saqr staÍej,"
riekol m6j pán,,,chcú takto tam, kde mÓžu
všetko, čochcú,a nespytuj saďalej!"
Prievozník stíchol, zllladil drsnú kožu,
ktotá mu tvorí pod očami dvomi
ohnivé kruhy' sá|ajúce hrózu.
,
.#ř'-
Yř'!
t'.:.
tl
:
27 speateti
Ale ten záslu]p, od úlbku chromý
bledne a škrípezubamiastení,
keď obsah kruých slov si uvedomí.
Preklína Boha, l'udské pokolenia,
rodičov, miesto, časi samo semá
semena svojho, svojho narodenia.
Na brehu rie$1 na samom jej leme,
kam prídu všetky neznabožnéwory,
zhromažďují sa zo všetkých stÍáLn zeme
a zloduch Cháron' ktorému zrakhori,
znameniarni ich zlroláva ablúcha
kaŽdého veslom, kto sa oneskorí.
Podobne, ako zajesene spícha
listza listom, ažvetvy stále hladšie
napokon celkom pozbaviasa rúcha,
aj Adamovo Fkmá zlétakplače,
keď postupne dol'z brehu odpadáva
jak vtičie kídlelrla zrlameÍIia dačie.
Tak unáša ich do tmyvlna tmavá
a sotva jedni k brehu doruzil|
užnovýdav sa dohromady dáva.
,,Synku mój," riekol majster ušl'achtilý
,,l'ud, ktorý zmieras Bohom nezmierený,
zo všetkých krajín najprv sem sa schýlí
-t
a potom leti cez zlovestné peny,
bo spravodlivosť Božiaho tak bodí,
že sa uŽ bázeřt na túžbumu mení.
28 speutretí
Tu dobtých niet,len duše zlé sem schodia,
a pfeto teda, ak ti šomral Cháron,
to nech len novejodvahy tidodá."
Keď dokončil,jak pred konečnýmzmafom
zatriasla zemou taká strašnásila,
Že tozpomienka zalieva ma vafom.
Slzavá zem vtom vietor vypustila,
zneho blesk taký žhaýšlhholnadol,
že myseť sa mi celkomzamút1la
a ja som ako omráčený padol.
)g speuštufťý
SpEv šrvRTÝ
lboky spánok pretrhlo mi vpoly'
žeptezrel som za hromového lomu
|ak prebudený proti svojejvÓli.
Na nohu vstanúc, od úlbku chromú,
s upreým okom pátram dookola,
kde ma to zo sna strhol lomoz hromu.
Pravda jetá,,le sotva na krok bola
bolestná nínm preohromnej jamy,
hromadiacej sem večnékvíťbyzdola.
B ola tak temná, zav alená hmlami,
žehociljaksom preniknúťchcel ku dnu,
nijakej veci neodh allla mi.
,f,etaz sem dnu, v túslepú, temnú studňu
(hlas blednúceho básnika vtom zaznie)
nastúpme na púťurputnú a trudnú!"
Keď pobadám mu v Úári farbu bízne,
rieknem: ,,Mám ísť?- veď teba strach sactryá,
čovodíšma, keď vo mne vólaviazne|."
30 speu šturťJi
odvetil mi: ,,To v tvári sa mi kmitá
len des tam ých, čoskryva hlbočina,
a v ňom sa tebe javibázeřt skrytá.
Vykročmevšak, bo čassa rychlo miřra."
I zostúpil som so vznešeným duchom
v najbližšikruh, čopriepasť obopína.
Tam, pokial bolo možno zistiť sluchom,
nevládne plač,len vzdych a vzdych sa plúži,
zachv iev ajúci ýmto večnýmvzduchom'
Nie mučenie,len stála bolest silži
nesmierne davyv túžbeneustálej;
v nich o.',1'o' súženyvnich i muŽi'
,,Nespytuješ sa," po pfestávke malej
riekne mi majster, ,,kto je v tomto kruhu?
Chcem, abys'vedel skÓr, než pÓjdeš ďalej:
ženie l'ud hriešny! Cnosť však na zásluhu
nedostačí'ak krst ju nezumýva,
krst viery tej, v ňu skladáš svoju túhu.
Tak pred kresťanstvo m žiadna duša živá
nemohla Bohu slítžitnáležite.
S nimi imojaduša tuná býva.
Len chyba tá, nie azdahriešne žitie,
vrhla nás sem a ibato nás rmúti:
bez nídeje, vždy túžitv tomto byte."
Tá smutná rcčaž do plaču ma núti'
bo vókol ztiem, žeÍudia ctníapekní
v pfedpeklie navždy boli uvrhnutí'
3I speu štarťj'
,,Riekni, mÓjpane, učitelmój, riekni
(začalsom, túžiacpo istote viery
nezakalenej dohadmi a priekmi):
vlastnou čicudzou zásluhou ztej sféty
dostal sa niekto niekdy k večnejsláve?"
On, pochopiac' kam otázkatámieň,
riekol: ,,Len som sa octol v tomto stave,
vkročilsem Mocný s triumfálnym znakom
a svatožiarou na vítaznej hlave.
Tieň praot ca vzalvtedy našim zrakom;
syn Ábel, Noe s nímšliBoha sláviť
a Mojžiššiel, čodal i slúcha|zákon;
šiel patriarcha 'ltbtabám, šielDávid;
s rodinouJakub, s Ráchel, pre jej krásu
premnohé roky v službe musel stráviť.
A dhlšíchešte zp onoho času
stadialto vza|;iznaj, čoznať ti sluší,
žepred nimi nik nezískal si spásu."
Cestu mÓj vodca vÓbec nepreruší,
takŽe mi celým lesom znie rečdrahá,
lesom' chcem rieknuť, nespočetných duší.
Nevelká ešte delila nás dráha
od miesta vrchu, keď som oheň zbadal,
ktor"ý tmu onejpologule zmáha.
I
I stadialto som správne predpokladal,
nemÓžuc ešte presvedčiťsa zb|ižša,
že ctihodný l'ud stúpaťmusí tadial.
32 speašturÚ
,Ó,W,preň úcta k umeniam je vyššia,
akáto česťtie zaodieva tiene,
že od osudov ostatných sa líšia?"
Na to mi on: ,,I€h meno, u vás ctené,
ktoré tam hore zná'i(udivládca,
získalo imajz nebies vyznačenie."
Vtom zaznie reč,rečvážne hlaholiaca:
,,Česťbásnikovi vznešenéhomena'
tieň jeho, čonám odišiel, saYÍacil!"
Keď zmíkl a rcča tíšzas zvládla nemá,
veltieňov šworo sa tu zjavilo mi.
Ich wár nismútok ani radosť nemá.
ozval sa hlas, mne dobre povedomý:
,,Dívaj sa, tamten, ktot"ý mečmá v dlani
stakráů, čokríčapred dblšímitromi,
je Homérsám, ten básnik ntrchovaný.
Za Hotáciom, Ovídiom smelo
ide i ten, čoLukánom jezvaný.
PretoŽe meno, ktorétuná.znelo,
spoločneso mnou nosia títo muži,
keď mňa si ctia, ctiaým i svoje dielo."
Tu teda sa tá krásna škola dtuži,
vel'spevu školavÓkol svojho pána,
ktor,ý jak oro1 nad družinou krúži.
Po rozhovore vÓkol vellkína
pokynú mi, avodca,tádtej zvesti,
s úsmevom miernym nado mnou sa skláňa.
Š
i
(,/
tt,t'\ \l' '
/, , t i
'i,iitt! /ll
,1ú'tll] t",lill.
ií1
..i
r...*
"_5' '} tŤ-_'
a. \..- l-.1_
'\' .'. - l'
LÍa: '' ' ';"
tt,{;Íl
.:.-j
35 speu štlrÚ
Cti ešte viac mi vzda|i počasCesty,
veď s takýmito duchmi, rozochvelý
v ich spoločnosti šiel som ako šiesty.
Speli sme k ohňu, pohrúženícelí
do rečí'o nich pomlčaťtublaži,
jakblažilo ích počuťtam, kde zne|i.
Prišli sme k hradu, ktoý nemástráži:
sedmoro múrov navókol sa viníe
aúpátie mu krásna riečkav|aži.
Prejdeme po nej ako po pevnine;
za siedmou bránou pfestiefa sa lúka
a svieža zeleň svieti na lúčine.
Pohlhdy tažkémajú l'udia dnuká,
preveťkúvážnost' na vznešenom čele,
zaznieva zriedka rečich l'ubozvuká.
Vyšli sme ta, kde zo sttarry sa stelie
čistinajasná, vrÚšená trocha,
takže som všetkých mohol vidieť skvele'
Dokola všade zelenie sa plocha
a toťko velkých duchov na nej stojí,
žepohlhdom užsrdce sa mi kochá.
Elektra s ými, ktorí padli v Tróji;
Aeneas, Hektor zda|i sa mi známils
krahulčímztakom Caesar v plnei zbroji.
Pentesilea s Camillou tu samy,
atamzas sedi Lavínia, o ňu
opreý otec Latinus, mužpriamy.
127
36 speašhfi,
Brutus, čozvrhol Tarquinia zttón:u;
Lucretia iJtiiaainé;
i Sďadin, čosám si sadá v tÓňu.
Pozdvihnúc zrak,,sbm zazr eÍ na výšine,
v rodine qých, čovedia, sedieť muža,
ktor,ý tam ako učiteÍim kynie.
Všetci ho ctia a všetci jemu slúžia;
Sokrates, Platón, hoci vládne len On,
k prestolu jeho najbližšiesa družia.
Demokritos,preň svet je náhod snemom'
Anaxagoras, Diogenes, Thales,
Empedokles a s Herakleitom Zenon;
r{?
Dioskorid, čonáiežímu náIez
vlastností mnohých; Orfeus attaja
so Senecom, čodivají sa na les;
Euklida tam vidno, Ptolemaia,
Galena, Avicennu, Hippokrita,
Aveffoa, čos textom ýk|adspíja.
Ť ažko aj všetlr'ých pamit vy počita,
prctoŽetakma tiesni dlhý námet
a jav si fieraz márne výtaz pýta.
Zas museli sme s druhom poosamieť;
po inej ceste v iný svet ma vedie
múdry mijvládcai mÓj vlastný zánet:
tam, kde je trna, kde bez svetíelka svet ie.
133
37 speupiot))
Sppv PIATY
T zostúpil som v priehlbinu druhÍt,
v nej o to váčšoubolesťou sa chrčí,
o čoje užšiaod prvého kruhu.
Týčisa Minos hrozivo avtči,
vyslýcha viny pri samotnom vchode,
určujúcchvostom od trestu trest wrdší.
on totiŽ dirši, nešťastnejužv ztode,
vyznačipfesne' len čosa mu lryzná,
čímhrešila, kým ž1Iana slobode kde
ju má trestať priepasť hlbočizná:
chvost tolko ráz onvÓkol tela stočí,
v kolkom ju kruhu prijmú hneď atýznia.
Stúpa ich hú{ veď jeden každýzločin
sem k súdusúri dušu previnilú:
riekne a slúchne, skrúžido hlbočín.
,,Ó, ty, čovchádzaš do prístrešiakvil'u,"
vykríkol Minos, zuby stfašne sceril,
svoj hrozný íltad zanechajúc chvíl'u,
38 szeu7iau)
,,pozri si vchod i komu si sa zveril!
Po šírejceste potom nezošalej!"
,,Prečo ten kfik," mÓj učitel ho preryl,
,,nezabrán7š mu v ceste nebývalej.
Takto chcú tam, kde všetky veci mÓžu,
ktoré len chcú,a nespytuj sa ďalej|"
Vtom začalnár ek, vzbudzujúci hrÓzu'
doliehať k mÓjmu sluchu zbolenému,
kdekaŽdý ýkrik podobalsa nožu.
Prišiel som v priestraň, každýmsvetlom nemú,
zítiacu ako more zabútavy,
keď protismerné víchrysa nímženú.
Pekelná smršť,ju nikto nezastavi,
zr áža tl duchov nešťastných a kláti,
strhávazas avthá do krútňavy.
Keď k zlomisku saprib|ižia tíkliati,
tam ýkriky a kvílenia awtia,
na Božiumoc tam klajú vinovatí.
Pochopil som, žev tomto kruhu víta
hriešnikov tela strastiplný éter,
v ktorych nie um, ležvášne vládu schytia.
Jak v dobe chladu husý húfby letel,
húf škorcov, čosa na juh dostať snažia,
tak biednych duchov ustavičná metel
hneď vpred, hneď spat, ruz výš,ruz niž zas zráža.
Nádeje ani na zniženie muky
- nie na pokoj - ich nikdy neoblažia.
39 speu pic!,y
lakžerialry, čotrúsiatrúchle znulql,
keď v obzoÍ vťwa sa ich d|há' ýha,
tak videl som tie bedujúce pluky,
ako ich metel spomenutá dviha,
ažspýtal som sa: ,,Majstfe, kto súoní
duchovia, ktoých čierny vzduch tak stíha?"
,láprvá z tebou označenýchtÓní,
o nej chceš nrediet," odvetil hlas vodcov,
,1ad množstvom kmeňov obsadila tróny.
V nerestiach zato bolabez predchodcov,
no' by jej štítsa predsa javil čisým,
chránila vilnosť svojou právomocou.
Tá Semiramis králila ým isým
krajinám, čodnes sultánovi patÍia,
i s mužom Ninom, ako vieme zlistín.
Zradllatamtá (po nej ztakwoj pátta)
prach Sycheov i spálila sazlásl<y.
Tá za ňou zas je chlipná Kleopatra.
Helenu pozri, pre ňu tal<y tažlq
uplýval časa pozrina Achilla,
čos láskou tiahol do poslednej ztážý.
Tam Paris, Tristan, tam je dhlšíchsila
(menu júc,pf stom ukazov al telá),
ich zo života láska sprevodila."
Ako som počulsvojho učitelh
menovať dávnych fytierov apanie,
úzkosťouduša div mi nezamdlela.
Speu piat!
'Chcem,
majstre mÓj," som začal,,,chcem, mÓj pane,
osloviť ých, čoidúv jednom páte,
a lhhšie, zdá sa, vietor nimi vanie."
odvetil m|. ,,Ažbudú bližichNáte,
potom nech duch tvoj snaživo ich prosí
pre lásku, ktorá unáša ich stále."
Len čoich vietor do blízkosti skosí,
rieknem: ,,Ó, duše v muky pohrúžené,
pfevfavte knám, ak dovolí to ktosi!"
Jak holuby' čokrídla foztúžené
k sladkému hniezdu pevne rozopali,
bo jedna vÓla vo vetre ich ženie,
tak z toho kÍdla, v ktorom Dido velí,
dvojica tieňov k nám sa prlb|ižLla.
Tak vrúcny bol, až tak mÓj hlas bol vrelý.
,,Ó, dobry wor, ó, duša ušlhchtilá,
čopurpuroÚm temnom stúpašsmutná
k dušiam, ich krv svet hore zafarblla nech
s Pánom svetov priatel'swo nás putná,
pokojby sme ti uňho lymodlili,
že ta tak desímuka preukrutná.
Čorieknuť chceš, čivypočuť,wor milý
počrrjemei odpovieme tadi,
kym mlčívietor ako v tejto chvíli.
Rodisko moje, miesto mojejmladi
je nad morom' kam Pád i s ramenami
za pokojom a odpočinkom pádi.
42
?14
tr.,1
l.
. ., --j
'\ ii-r
4> '\PeťJ,iah'
Láska, čosrdce šlhchetnéhneď zmámi
pÓvab, čoobjal on do svojich ramien,
spÓsobom kruým navždy odňala mi.
Láska, čokážeopátovať plameň,
k nemu zasvo mne takou silotr vzplála,
že,ako vidíš,doposial v ňom taniem.
Láska nás teiže smf ti odov zdala.
Kto vzal nám život, pre Kainu zreje."
Únona takír odpoveď mi dala.
Keď počulsom tie duše bez nádeje,
wár sklone ná mi zbele|a sťa krieda,
ažzvolalvodca: ,,ČoSa s tebou deje?"
odvetiac, takto zača|som: ,'Ó, beda!
Myšlienka kol'ká, koťky zánet sladhý
za bolestné ich kroky zodpovedát"
I začalsom, k nim obrátiac sa spiatky:
,,Francesca, k slzám doženie ma iste
kruý tvoj úrdel zaten cit, tak krátky.
Povedz mi však: hým iba vzdychali ste,
ako a v čomvám umožnila vtedy
r ozoznať- Láska vaše tíržbyhmlisté? "
,,Majster tvojvie, že nieto váčšejbiedy
než spomínaťsi nablaženéčasy
za časovzlých," mi riekla v odpovedi.
.t
,'No, že tak vrúcne túžIšznať., kde asi
tá našaLáska mala prakorene,
rieknem to rečou,z nej mi zvlhnúr riasy.
46 speDpiab,
Raz, sami len, sme čítalisi zliene
Lancilotta, jaknábili ho vnady...
V nás nevzniklo však ešte podozrenie.
Len vrúcnejšiea stále dlhšie hlbdí
druh na druha a list nám tváre bieli,
až jedno miesto zbavllo násvIády.
Čitaiíc,ako milenec ten skvelý
polÚbil pery, ktoré sa mu smiali,
ten, čosa od mňa nikdy neoddelí,
bozkal mi ústa v nárlživej páli.
Autor i spis nám boli Galeottom.
Onoho dňa sme viacej nečítali."
Kým jedna z dušíhovorila o tom,
tak skvílila tá druhá duša mladá,
žeod úzkosti za|ievaný potom
padolsom, ako míwe te|o padá.
,7
)t ..
4 / .!pez'šks|'
Sppv štESTY
K.a sa mi pamá 'ť.vtátiIa,čodesom
nad milencami sa miuzavrela
tak,že som v zmátku zabudol i kde som,
svet noÚch bied a nové biedne telá
duša mi zrie, čistúpa vpred, čivbázni
sa obzerá, čicúva rozochvelá.
Som v treťom kruhu, v ktorom tažý,mtazný,
záhubný, stály dáňď zlé duše bodá:
vždy rovnaký atovnako vždy rázny.
obrovské krúpy, sneh a mútna voda
vaÍi sa tmou a okolie tak morí,
ažpodým páchne premočenápóda;
Cerberus kruý dookola snorí:
z troch pažerákov brechá strašnézvieru
na hriešny l'ud, čov temný prúdsa norí.
Červenéoči,zbrady brud si stiera;
širokébrucho pazílrmi si čechrá
a miera duše, zdiera icli. a zžiera.
48 speuštesty
Tu zavyla, tam ifi^ v daždi brechla:
mysliac, Že ptival aspoň na časprervú,
ptevracaji a prečasto sa mechria.
Každý údchvel sa tomu velečervu
Cerberovi, čocérilzubáliská,
nemajúc v tele pokojného nefvu.
Tu vodca dlane rozovrel, azblizka
naberúc zeme, kolko len bol vstave,
šmaril ju do tlám dychčiacehopsiska'
Lebo iak psisku, keď sa ženiedrave
a nestíchne'kým korisť nevyňuchá,
pretožebažiiba po potrave:
BŤ,
splhsli tie hnusné wfuezléÍl'oducha,
čoduše v ýchto barinách tak hluší,
žekaždá z niclr by radšej bola hluchá.
I stúpali sme cez tiene ých duší,
drvených dažďorn, cez ich prázdne ryry,
ku ktorým telo zatiaÍ neprísluší.
LeŽia u všetky nl zemi, len čísi
tieň do sedu sa dvíhal v dákom zdani,
žepti nás azda muky ulbhčísi.
,Ó, W, čos'týmto peklom sprevádzaný,
povedz, ak vieš (mi riekol), kto tu sedí:
skÓr neŽ mnevzaý, bol ti životdaný."
,,2 pamati rni ta (vravim) woie biedy
stierajú tak,žemátne by som hádal,
čisom sa s tebou stfetol vol'akedy.
--..
\'.. .Í-\\ ,n
\\ ,t
t/
51 speušiest!
Ale mi povedz, ktože si a skadial,
bo odpornejšej - ak súváčšieod nej nad
tvoju muku darmo by som hlbdal."
,ýo wojom meste, v ňom užzávist hodne
sa presýpa i vfši všakovako,
hostil som sa ažilsi prelahodne.
Vy, občania' ste vraveli mi Ciacco.
Pre obŽerstvo, jak vidíš'dážď a psota
s ostatnými ma stíha narovnako.
Ten isý hriech malkaždý zaživota;
zatenžehriech tá istá muka krutá
nás smutných tne; tie istédažde krotia..."
Skončil, a ja ,!er,. Ciacco, žema rmútia
a dojimajúk slzám tvoie tfesty;
ale, akvieš, mi povedz, kam sa rútia
mešťaniamesta, čosa večnetfiešti?
Má spravodliých? Skadial sútie spory?
O tom, ak vieš, mi, prosím, podaj zvesti!"
,,P tadáv ny spof, " zas Ciacco prehovorí,
,,vyústi v krv; avtchná, strhnúc vládu,
k vyhnanstvu dolnústfanu upokorí.
V čase troch slncí prídevšak k iei pádu,
keď ten, čodnes sa vÓkol oboch plavi,
pomóže druhej uskutočniťzradu.
Tá dlho bude hrdo nosiť hlavy,
a nech užakázavládne tam skrucha,
túvrchnú stranu pod ťarchamizd|ávi'
7j
52 speušiesb/
Pár spravodlivých nik tam neposlúcha;
pý cha a závist, lakomstvo, ých troje
iskier tam tlíe a v dušiach požiat dúcha."
A tuná skončil tozgtávanie svoje.
Zas ja:,,Chcem ešte viacej poučení;
povedz mi, prosím, s ostatnými čoje:
Baňnata a Teghiaio, tak ctení,
Rustícuccíi s Arigom a Moscom,
čos celým mozgom v službách dobrodení
cez celý Život bili sa, až po skon,
povedz, kde sú,čispočívajúspolu
v horkosti múk, čiv sladkom lone BoŽskom."
ltii.
,,llžzidešhlbšie: k trpkejšiemu ból'u:
k černejšímdušiam: k rÓznym kruhom, spáým
s rozličnou vinou - tam ich nájdeš dolu.
No v sladkom svete, v ktorom žilsi predým,
ažbudeš zas,mřtapripomeň tam, prosím'
Viac nepoviem aviac ti neodvetím."
V tom skrúti zrakazrakomvždyviac kosým
meria si ma, ažwítounlzemlbhne,
tak, jaktu slepý ležikaŽdý zlosyn.
A vodca mÓj: ,,Viac nezdvihne sa v bahne
až do tych čias, kým s trúbou archanje|a
sem nepriatel'ská mocnosť nepritiahne'
svoi truchly hrob a svo;'e bíedne telál
si potom všetci nájdu v cintoríne,
aby im sudba do večnostiznela."
53 speuši2sty
Stúpali sme v tej hnusnejzmiešanine
tieňov a dažďa, zlroÍnavedúc reči
o živote, čonikdy nepominie.
I spytam sa, čivodca neprisvedčí:
,,Budútie muky páůittak i wedy?
Čiveťlcývýrok zmierni ich - či
^račší?"
odvetil mi: ,,Len dtžsasvojejvedy
avedz, čímváčšiadokonalosť v dakom,
ým váčšmicíti radosti i biedy.
A hoci nikdy ýmto úbožiakom
nebude pruvá. dokonalost daná,
tam ešte viac ich bude tepať zíkoÍl."
Do kruhu cestou šli sme bez prestania,
vraviac i viac, nežnaznačujemtuto;
prišli sme k bodu, kde užkruh sa skláňa,
kde stojí velkýorrepriateť - sám Pluto'
54 speustedmy
Sppv sr
,
EDMY
Ds s |
^peSatán,
papé Satánaleppe!"
chraplbým hlasotn Pluto ztazu zvrieska,
no vodca, chápuc i tie slová slepé,
tíř'ť.
posmelil ma: ,,Len dďe| stúpaj ztezka|
Nech hocijak sa temnémoci srdia,
tie skaly zliezt tinezabtánia dneska!"
A k zdutej wáti obtátil sa swrda:
,ý sebe saže1no vočinám buď krotším!
Prekliaty zver nech do nás nezabÍda|
Nie bez príčinsakráča do hlbočín:
z výšin tak chcú,kde Michal voje spupné
potrestal prísno za ich pyšnýpočin!"
Jakvzdutáplachta zhúfuaná sa upne
kol stožiara, keď zdrúzganý sazrúti
tak zrazu na zem kruté nieta rupn
To v šwrtý kruh nám bránil zísťvlk lúty:
v bolestný kruh, doň hriech jak v mech sa výp4
z celého sveta plniac tieto Lúty.
55 speu sied.my
Ó,božisúd!Jak chripia, ako sipia,
keď tu sa musia hnať tível'vyhnanci,
čoeštenové,tvrdšie muky šípia!
Jak pri Charybde vlnav divnom tanci
odrazi tú,s ňou ponajprv sa snúbi,
tak krúžiavkole títo stroskotanci.
Váčšienež inde tuná revúhÍby:
opfoti tlačiabremená, k nim prsia
prikladajú, bo hriešna dlaň ich svrbí.
Keď zrazia sa, vždy krutá zvada skísa:
,,ČorozkotíÍavaš?"- ,,Čostískaš?"- nazad
tískajúcťarchu, mrzko štvúa prúsa.
Tak krúžiavždy, tak vždy sa budú zt ážat:
z obidvoch sttánažk opačnémumiestu
siutážlivý refrén prídu kázat.
Polkruhom každý ztlovakoná cestu
na onen turnaj zíltýa ostry.
A Že mi temef lúto je ich trestu,
rieknem: ,,Tu, majstre, tu mi clonu rozstri
a zraď'. to z tádov radia sa tie zraYa,
s tonzúrami, vpred valiace sa - kostry?"
A on: ,,Tí mali um tak do škulbva,
žev dávaní čiv snahe iných obrať
nemali miery' nepoznali práva.
Brechá ich reči svedčíto ich obrad
v ých bodoch dvoch, kde v druha druh zas vbuchol
aopačnýhriech spÓsobil ich obrat.
56 s\eu siectn)'
Patria tie hlaly, zktoýchvlas už spfchol,
kardinálom i pápežom a křnzom:
v nich lakomstvo vždy dosahuje vrchol."
,,Z ý ch špinavcov,čomreli za peniazom,
a tu ich zato drvi muka hrozná,
iste mi bude známy dáI<yblázon."
,,To nedúfaj,bo pramáIo satóznia:
žebezpoznania žiliv tme ich srdcia,
ani ich tvár dnes nikto nerozozná.
A tak jak dnes, keď druh sa s druhom dÍca,
ten zyiera pásť. a ten si vlasy trhá:
protivný pár sa pred Súdprikopíca.
V tej ruvačke, v nei mrhásaizdÍha,
prekrásny svet sa strácal tomu hydu!
Krášliťti mám, jak ďaIej sa tu zlÍha?
Veď vidíšsám, jak rychlo ani vidu
niet po statkoch, čoFortúna im vládne
a pre ne l'udia do vlasov si idú.
Veď spod Luny to zlato nedohlhdné,
čosa priam všetko na dne tomto zváži,
nestíšiani jedno srdce hladné!"
,,Odpusť mi, majstre, ešteto mataži:
tá Fortúna je kto, žel'ud tak morí
a všetky statky pod pazúrmi sttáži?"
odvetil mi: ,,Ó, nevedomé tvory!
Ó, nerozumní ako malé deti!
Nuž,nech tvojumček sa mi pooworí:
{
#
oŘ"
.-iď7)'
t/
{
h
.1
'rl
i
i
I
/'I\)
.-..:1
\!
t\)
59 speusb)my
Ten, vedením čopfesahuie svety,
rozdelil vodcom nebeský svet celý
takže dielkaŽdý nakaždýdiel svieti
a nafovnako všetku žiaru deli:
a podobne i pre skvelostí naše
vodkyňu určil,ktorá veciam velí:
tu obdarí, tu dary zase skmáše,
nainý kmeň ich prenášajúczkmeňa,
a nadarmo sa l'udslcý um s ňou kaše!
Ten prekvitá,aten zas v tieni stená
podlb jej súdu, ktorý savždy kryje
jak zmija v tt áve, ítočiacaz tieía.
Proti nej fozum celkom bezmocný 1'e;
nad všetkým vládnuc podlh svojej chuti,
jak inébožswá šťastlivási žije.
Premenami sďlleprestaine fúti,
nevyhnutnosť ju takou rychlou činí,
a pfeto mnohých k mnohým zmenámníti'
To ju tak častokriŽu je avini,
kto by jej priam i pri najhoršom Žrebe
chválu malvzdat, a neprávom ju špiní'
S prými tvormi sídli vo velebe
a onen krik ju vÓbec nepomýli;
krutiac sv'oj kruh, je šťastnásama v sebe.
Teruzvšak k scéne trpkejšej sa schýliš;
zapadáhviezda, čoma k tebe viedla,
azdtžovat sa nesmieme tu príliš."
60 speu siedm))
Kruh pfejdúC ktižom, octli sme sa vedlh
mútnovodnéhoprameniska, pod ním
zrieť koryto, čovzniklo z tohto žriedla.
Doprevádzaní mútnym prúdomvodným
do nižšíchmiďst, v dno hlbšie zbetáme sa
chodníkom, iba zr iedkakedy schodným.
K úpátiu chmúrnych' desných brehov klesá
presmutný tok a poma|y savnáta
do vody Styxu, do mútneho plesa.
Pozorne som sa díval do močiara,
ažnahýchÍudíuvidel somzbliza,
ako sa s tvárou strhanou tu svária
a nielen rukou v ruvačkesa sIizia,
|ežtnú,sa nohou, prsami i hlavou
a so zubmi sok do soka sa vhŇza.
A majster riekol: ,,Synu, z oných davov
semkaždá duša v hroznom hneve vbÍdla,
jak iste zhliadaš myslbu predvídavou;
no pod vodou súz inakšieho kídlh;
len k poznaniu si cestu Ílezatatas,
a uzrieš stúpaťbubliny z ich hrdla:
,My, že sme smutní boli,' peiú naraz,
'v
ovzdušísladkom, k slnku čosa vinie,
dym dusiac vnútri, zmárajúci maÍas,
tu rmútime sa v mútnej močarine.'
Túhymnu iba klokotajú z hrdiel,
bo nevládzu ju v mláke spievať plynne."
61 spea siedny
Tak šlisme vÓkol močíara,čosmrdel,
sledujúc l'ud' jak logá vody chmúrne
a ospevuje, úpejúc,svoj údelažkípátittsme
prišli dákej túrne.
62 SpeuÓsm))
Sppv ÓsMY'
pokračujúc;hovorím, Že skorej
než na úpátie dorazit sme stihli,
zdvihli sme očikvrchu veže,z ktorej
i,..i
dva plamene sa na znamenie mihli
aztakej diatky dhlšíhneď sazmihal,
Že ho už očitemef nepostihli.
Márne som k mofu múdrosti ztakdviha|
apya|sa: ,,Čoznačia? A čoiný
im odvetil? A kto ichtozožíhal?"
on len: ,,Už skoro nad vlnami špiny
uvidíšto, čovyčkívasa tuná,
ak neskryjú to pafy močariny."
Nikdy šípz luku nevystrelí struna'
aby tak ýchlo ryl sa do ovzdušia,
jakv tejto chvíli bírkanepatrnát
cezbariny k nám opreteky rušia,
v nej iba jeden kormidelník staý
vyvoláva: ,,Už mámta, ptchká duša!"
63 spcu ósm)/
,,Flegyas, Flegyas, čosa ti maÍi,"
vodca mu, ,,teÍaz márne voláš vera:
máš ho - no, máš lenzyiezt ho po močiari!"
Ako sa človek podvedený zžiera,
keď pravdu zlie, no iba v duchu klnie:
miera v ňom jed, i hneď ho v sebe Niefa.
MÓj vodca prý usadil sa v člne,
no iba teÍaz, keď už sedím pri ňom,
zdá sa, žečlnje ptetažený plne.
Prustará čeleňiba ýmto činom
ovelh hlbšie vnorená sa brodí
než inokedy pri náklade inom.
Ako náš člntak búzdi míwe vody'
vztyčisa ktosi zbahnený, a,,Ty kam
to vnikáš uŽ' hoc časti neprichodí?"
,,Nezostávam," mtl odvetím, ,,ak vnikám!
No, kto si ty, čonevybÍdnešz brudu?"
,yidíš,žejeden, ktory tuná pykám!"
A ja'.,,Len pykaj, hodens' toho trudu,
lebo aj tutapoznám v wojej zlobe,
i keď wojblud ťa zmenil na obludu!"
Tu k nášmu člnulrystrel ruky obe,
no bystý pán nim mrštil v mÍwe blatá:
,,K ostatným psom!Tam mrv sa po hnusobe!"
A bozkal maavzal ma do objatia:
,,Ó, duša hnevná, vzbÍkaiú,casváte!
Buď poŽehnanátá, čopočalaťa!
64 speotsn))
Ten tam, súciba nďúkancomv svete'
nezfobil nič,čímmeno z'řenčicbvá.Ja,
a to ho hnevá, to ho tuná hnetie.
KoÍkýtam hore visív sebe králh,
no získasi len htoznépohfdanie,
a tu jak brav sa po barine vátÍa|"
Aja: ,iÍakútd,takúdbysom ho, paÍue,
videl túžbrnduptegÍgatažpridne,
skorej nežpride člnnáš k druhej strane!"
,,Právom sa teš, bo ešteskÓr, neŽ zvidnie
protivný breh, sa splní tížbatáto,"
odvetil mi,,,a onen k dnu sa skydne."
1{ír.
Vtom užtakhusto dopadánaň blato
od iných duší,od ostatných chudier žedosiď
Bohu vdhky vzdáxamzato.
,,Bi Argentiho Filipa, len uder!" ažv
zmátku prchký Florenťan sa točí,
sámhtyzílc sa, sám strpčujúcsi údel.
o ňom už dosť - nechv močiarisa močí!
Bo ohlušil ma nový kvil žev inú
stranu som pfeto vytreštil hneď oči.
,,Bliži sa mesto, mané Dis, v ňom, synu,
občanov voie nespoči tateÍ.né
o dpykán aiú tažko svo ju vinu. "
A ja:,,Užvidím, a nie nezteteÍne,
jak mešity mu prečnievajúvaly:
červená každi,z kováčskei|ak dielne
r,W-
Y1
t! \. *
{'úl,
''
I
rt*'
$';
| .*,
l,ť
'ÍnÍJ
"' ,Ú
67 speu ósrn),
bv ryšla von." A on hneď: ,,oheň stály
nad všetlcými, čov dolnom pekle vázia,
do červenaich rozpeká a pá|i."
Do priekop k mestu smutnému člnvlieza;
nad nimi vÓkol hrozivá čniehrádza,
a hradby iej súsťaby zo že|eza.
okl'ukou velkou člnnás doprevádza
až na miesto, kde mornárov hlas bútly
-Schádzajte, " zhuhle,,,tadeto sa vchádza!"
Tam sponad brán hneď k nám sa s hnevom skrútli
tisíci, z neba spÍchnuvšía besne
prskajúci: ,,Kto stúpa to, nie mítvy,
v králbvstvo mínych bolestné a desné!"
Vtom múdryvodca zamával k ich skýši
na znak, žesám len podíde k nim tesne.
Tým náramný ich odpor trocha stíši.
fueknu: ,'Ty pod', no ten nech prečsazbetá,
čoodvážIl sakráčat' v tejto ríši.
Šialenúcestu naspiatky nech meria,
sám ako vie, bo krajom oných slatín
ty neqwedieš ho už z tmy a šefa!"
Ako som chvel sa nad ýrokom kliatym,
čitatelmój, ti ani líčiťnejdem;
veď neveril som, Že ga ešte vrátim.
,,Ó, drahý vodca mÓj, čoviacnež sedem
r áz si ma vyrval najhroznejšímzverom,
a vedno s tebou tažkúcestu vediem,
68 speuósm,
neopusti ma v tomto kútešerom,
a v dblšej ceste akže Sa mi bfáni,
pusťme sa rychlo pfotichodným smefom!"
No pán, čoviedol maaž pred ich btány,
mi odvetil: ,,Len nebojsa;nik zpíte
nezlrríti nás: nás ktosi lyššíchráni.
Počkajma tu a srdce ochabnuté
nádejou dobrou posílni anasýt:
veď nenechámtav tomto hroznom kúte."
Áno a nie i vo mne začnútasiť
mečna seba, kým sa mÓjotec sladký
obracia k tym, čovchod chcúzatarasit.
Ani len slova nečulsom zichhádý,
bo ešte s nimi nepobudol velb,
a opreteky utekali spiatky.
Zav r eli b r ány naši nepriatelia
pred wárol pína, ktoý ku mne dolu
vážny sa vracia, nedosiahnuc cielh.
Sklopený ztak, ajas i dobrú vól'u
má zdranú z rias - a trpko uvažuje:
,,Kto mi to bráni do príb1tkov bÓl'u?"
A mne: ,,I keď ma čosiroztrpčuje,
ty neboj sa, bo zsritazimv tom boji,
nech akékolVek pikle peklo kuje.
Nie prý ruzich nadutosť tak brojí:
vyšlis ňou užpri menej tljnej bráne,
čododnes zato wboÍená stojí.
69 Speu Óvn1'
To na nej onen mftry nápis planie;
od nejuž ktosi bez sprievodu cez to
peklo tam hore schádza strméstráne:
ktosi, kto iste otvorí nám mesto!"
tur
't^;É[
l'I'T
70 speudeaiat!
S pEv D EVIAŤY
trI atba,s nou bázenvon mi vyrazila,
keď vodca mÓj sa vrátil bledý v Úári,
ýchlejšie novú dovnútra mu skryla.
Zastal, žeazdastriórrom sa ml zdari
obsiahnuť dia| kam oko nepreniká
cez chmúrny vzduch a husté vodné pary.
,,Pfedsa my máme premÓcť protivníka,"
začal,,,len ak by... núkal sa však taký!
Ó,kiežje tu a mesto odomyká!"
Dobre somzbadal, ako na rozpal<y
počiatočnéhneď inéslová hladal:
bo zmysel ich bol zrejme nerovnaký.
Ale mój strach uŽ premÓct neuvládal:
tak zdeslla ma neskon čená' veta,
v ktorúsom asi horšízmysel vkladal.
,V trúchlivúškebl'u, na dno tohto sveta,
užprý stupeň lyslal niekdy svedka,
preň trestom je len nádej odumretá?"
71 speadeoiary
Spýtal som sa' a maister mÓj: ,,Len zriedka
stávasanám,že niekto cestu koná,
ktorou ma teÍaz stiha z|oba všetka.
Pravda jetí,žetazužmoja tÓňa
tadialto šla, keď ako svojho sluhu
vyslala ma sem krutá Erichthóna.
Beztelabol som iba chvíl'u púhu,
keď nútila mavstúpiťmedzimúry
a vyviesť ducha zJudášovho kruhu.
Najdblejono miesto plné chmúry
je od neba, čovšetko obopína.
Nuž,poznám púť,woj duch sa márne búri.
Bafina táto, tento smrad a špina
ovíja toto mesto so vzlykotom,
mesto, kde darmo ptekážIq nám činia."
Nepamátátil; čoešte vravel potom'
pretoževtom užztakmi cele blúdi
po veťkejveŽi so žeravýmhrotom,
kde odrazu, sťa dáke velbbludy,
skrvavené tfi Fúrie si stali:
vzhlad mali ženshý,ženskémali údy,
ze|ené hydry hruď im ovíjali,
egyptské zmije zmietali sa v hrive
a z desných slúch im ako vence viali.
Ten, čolžpoznal slúžkynevraživé
králbvnej sÍz apanej nariekania,
mi riekol: ,,PozÍi, Erínye divé!
7f sPeudeuiat),
Vtom uvoťnil mi očiopatfne:
,,ZÍak tetaz uptiam na pfastarú penu,
kde najpríkrejšídym sa znášakvlne!"
Ako sa žaby preduŽovkou Ženit,
keď kaluŽou ich odpočinok ruší,
ažpi brehu sa zhtčiaku koreňu,
videl som vyše tisícmrzkých duší
pred kýmsi prchať, čošielpo močiari
ktokzakrokom, jak po dajakej súši.
I-avicu častoprikladal si kwíti,
aby ju pred ým tažlýmvzduchom clonil,
aibato ho stiesňovalo vari.
I sám som si už dobre uvedomil,
aj učiteťmói znamenie mi dáva,
pred poslomznebaaby som sa sklonil.
Ach, jeho wfu jakpIáIapohÍdavát
K bráne sabliži, oÚíÍaju prútkom,
a pfoti už tídnu sa nepostavia!
,ýyhnanci zneba|" v rozhorčeníprudkom
na strašnom prahu začneposol Boží,
,,odkial tá smelosť k ýmto spupným skutkom?
Prečosa onejvÓli nepodloŽí'
ktotí svoj ciel vie dosiahnuť i z dialbk,
a zÍova iba vaše muky zmnoži?|
I
oproti sudbám odkiaÍžeten nárok?
Váš Cerberus, akvám len památslílži,
dosial má bradu odretú i lalok!"
78 speÚ.]eťiar,
Bez slova spáť sa vÍacia po kaluŽi,
LlpáťÝ, pfísny, sťaby v inom svete,
bo jak sazdá, ho iná starosť súži
nežo toho, čopred nímsa tu mátie;
jednako sa nám navrátila viera,
keď počuli sme jeho slová sváté.
Bránu námviacej nikto nezapieta,
aia,už plný odvahy a vÓle
uzrieť, čotaká pevnosť uzavieÍa,
očamivÓkol blúdim hore-dole:
po oboch stranách prestiera sa niva,
skiyvajúca len útrapy a bÓle.
Jak v Arle s , tam, kde Rhodan s morom splyvaalebo
v Póle, na skok od Kvarnera,
ktoý užmedze ltá|ie zmýva,
od hrobov zem je samý hrb a diera:
takzryá je ituná pÓda celá,
Ibaže spÓsob krutejšíju zviera,
pretože v hroboch sťaby lávavrcla,
žeani kováč kov tak nerozpeká,
keď najžeravšie železo siže|á'
Nad hrobmi čnejúzodvihnuté veká,
z nich také kvilby srdcelomné prúdia,
Že na svete tak nikto nenarieka.
A ja: ,ý tých tfuhlách akí súto l'udia,
Ževzdychy z nich tak bolestné sa šíria?
Čímsúa prečosa tak hrozne trudia?"
79 Speu.leuiatJ,
A on: ,,Tu ležikacir ukacita,
aviac tá sttářl, nežzdá sa človekovi,
i vodcov siekt i stútpencov tu ýta.
Rovný sa s rovným norív tieto ro\T
aviac i menej horúce súufny."
obtáti sa' a vpfavo pri vodcovi
som išiel medzi mukami a múrmi.
];:'::x;'""_rď
80 speudesrcu
Sppv DESI,ATY
tak mavedie medzi múrmi mesta
a mučením,vždytrpkejšíma prudším,
mój učiteťa itzka, tajná cesta.
"Ó,
vrchol cr46ti, od ktorej sa učím
p o slu šne kt áčatcez b ezb ožnékr íŽe,
ó,vtav antžbam mojim zadosť učiň!
Zýchhrobov tu sa nikto neukáže?
Ved', hlb, užvšetkyveká po cintori
súzdvihnuté; a nikde nieto sttíŽe."
A on: ,,Ažzložiatieto biedne tvory
sernzlozaÍatu svoje telá dolu,
naveky sa hrob každýuzatvoti.
Tu majú, hl'a, svoj cmiter plný ból'u
epikurejci, ktorí chcú len radosť,
a dušu s telom usmrcujú spolu.
Tu wojej túžbeučinísa zadosť
a čoskoro sa vyplní ti dnuká
ešteaj iná, zamlčaná žiadost!'
81 speadesiat))
,,Len pfeto, otče,poslušný syn zmÍka
a svoje túžbyneodkrýva splna,
lebo woj duch ho Ítetazk tomu núka."
,,Ó, Toskánec, čohlas ti znie jak stfuna,
keď žýkráčašmestom, ktoré blčí,
nech sa tipáčizastavit sa tuná!
Zwiaca rečtak presvedčivo mučí,
žetiež si z onej krásnej vlasti prišiel,
ku ktorej azdabol som trochu tvrdší."
Takýto zvuk sa z volbktorej skrýše
odtazu ome; takže strach mnou stfiasa
a kvodcovi sa preto primknem bližšie.
A on: ,,Čorobíš?Čosa lakíšzasa?
K Farinatovi predsa vpred sa pober:
tam,hta, sa ýčicelývyše pása|"
A kym mu v oěí.vbodám svoje obe,
on uži hruď i hrdé čelovzpina,
akoby peklom.pohÍdal aj vhrobe.
Vtom maužknemu stfedom cintorína
posúva vodca s rozhodnosťou všetkou
a,,S úctouYÍav," mi prísno pripomína.
A tak som stal sípred sochu a pred kov:
veďbez toho, Že by sa ku mne nahol,
prevravel zvrchu: ,,Povedz svojich predkov!"
-t
Preztadi| som, veď som len po tom prahol,
čakajúcs túŽbou ibanarczkazy;
nato on brvy zdvihol trochu nahor:
82 speu desiary
,,Predkov i mňa tvoj rod hnal v priepasť skazr_
a skazu celej mojej stfany žiadal:
preto som bol ich tozprátšil dva Íazy."
,,Ak boli hnani, vr ítIIr sa nšadia(
i prv i potom," naspáť som mu šprihol;
,,to umenie váš rod však neovládal."
Tu v odklopenom otvore sa mihol
povedlb tohto dáky tieň ažkbrade:
zdaIo sa,že sa na kolenázdviho|.
Díval sa, díval dookola všade,
no keď lržzrakmu hasol beznádeje,
že so mnou ie ai.1nÝ pohromade,
plačúckyriekol: ,,Ak tvoj duch sem speje,
preň ani v slepej vázbe nečniehrádza,
kde je mÓj syn a prečo s tebou nie je?"
A ja: ,,Nie sám mÓj duch v svet tento schádza:
no Guido váš bol volil cesty vlastné,
nie k tej, k nej tamten ma snáď doprevádza'Zrádzal
druh múk i jeho slová zvláštne,
o akÝ tieň tu m6že ísťa o čí:
preto som mohol odvetiť tak jasne'
Tlvzpriami sa a do rečimi skočí:
,,Čo?Skonal on, keď hovoríš:,bol volil'?
Užsladkésvetlo netkne sa mu očí?"
Keď s odpovedbu som sa oneskoril akoby
sa bol potkol na úteku,
vboril sa v hrob aviac sa nevynoril.
rib
'*\E
85 spea desiaťj
Velkodušný však stál vždy bez náreku,
nezmeniac ýraz, nepohýbuc svaly,
nezohol šiju, nesklonil sa v drieku.
,,To umenie Že slabo ov|ádali,"
pokračova|,,,jakvravíš,moje deti,
ma ešteviac než toto lÓžko páli.
No páťdesi atkÍát wár sa nerozsvieti
tejkrálbvnej, čovládne tuná zlostne,
a umenie to lbhkým nebude ti!
Ó, kiež woj duch sa v sladkom svete octne,
povedz, ten l'ud, čomojich večnesúdi,
prečosa správa k nim tak nelútostne?"
A ja: ,,Krv oných nespočetných l'udí,
ňou Arbiu si sfarbil do červena,
modlitby takév našom chráme budí'"
Potrasúc hlavou, z nÍn$, pozastená'.
,,Nebol som sám, a iste bez príčiny
s ostatnými som nešiel do taženia|
No bol som sám, kde chceli všetci iní
- nech sám sa vtedy nezasadim o štát Florenciu
hneď strhnúťv tozlaliny."
,,Ó,kiežváš rod ruzziskamier i postať!
Plozliažte mi však tento uzol v hlave,
z ktorého myseť nie a nie sa dostať:
Ak rozumiem' vy predvídaťste vstave
len budúcnosť,ju náš zrak nedohliadne,
ale nie veci, čosa dejú ptíve'"
86 speu desiaty
,,Tie veru chybne vidíme tu na dne"'
odpovedal, ,,!7ám iba veci v diali
dá vidieť vodca, ktoý všade vládne.
Keď zb|ížiasa, čiak by sa uŽ diali,
nemáme viacej o nich í.edomosti,
aknámich iný inak neodhalí.
Ztoho užvieš, Že budeme ÍazpÍosti
akéhokolVek p oznania a svetla,
ažzawori sa br ána budúcnosti. "
I riekol som mu, bo mavina hnietla:
,,Povedzte tomu, ktory klesol k zemi,
že ešte smrť mu syna nepostretla.
Ak bol som prediým k odpovedi nemý
oznámte mu, Že premýšlbl som ešte
o zíhade,ju objasnili ste mi."
A prosil som ho, napoly užv ceste,
pretože vodca volal ma lžinam,
by riekol mi, kto leživtomto meste .
,Viac ako tisíc dušíníležinám:
tam vnútri je aj Fridrich Druhý skryr'ý,
aj Kat dináI; a dhlšíchnespomínam. "
Potom sa skryl a duch mÓj roztržiý
k básnikovi sa zberá zadumlne,
bo v oných slovách nepriatel'swo cíti.
on vykročil a zlož1l na mňa dlane:
,,Čožeti je? Svojnepokojmi netaj!"
A potom, keď som splnil jeho prianie,
87 speu destab)
mudrc mi riekol: ,,Dobre zapamataj
si pfe seba tie nežičIivéspfávy!
No pozor daj," vtom doložil ahneď aj
zodviholpfst, ,,len lúčjej ligotavý,
jej vševidiace oko vo výšine
ti cestu žitia pÍaYdivo raz zjavi!"
Opustiac hradby, v pustom cintoríne
dolbva so mnou po chodníku zahol,
spúšťajúcomsa k dákej priehlbine,
znejhtozný pach k nám prenikalaž nahor.
I
i
.,
I
88 speuledetuistr
Sppv IEDENÁSTY
aktajibrehu octli sme slÍIaÍaz'
ktoý tu v kruh zbtál, rozrumených splývď
a skrýval ešte ukrutnejšítaras.
tí{Y.
o Šielz neho pach, šieltalcý htozný pfival,
iak by ho liahla neresť nad neresti,
žezahtob s veťlrým vekom som sa skrýval
7 ana ňom čítalnápis teito zvesti:
Anastízia p áp eŽa tu stf e žiem,
ktorého Fotin zviedol zptavej cesty.
10 ,,Spomať svojkrok a skór savopred nežeň,
nežzmysly na smrad nyknísiazdravé
budú mÓcť dblei pokračovaťcezeřl!"
13 A ja: ,,Ten časvšak strávme pti tozprave,
nech naprázdno nám chvíle neuplynú!"
odvetil mi: ,Veď na to myslímpráxe.
16 Zaýmtobralímvovnútri,mÓj synu,
tfi menšie kruhy (vodca prst už dvíha)
vždy níža niž sa stupňovito vinú.
89 s7eaiederuistY
Prekliatymi sa hemžíkaždá,ýha.
No, by si sám ich spoznal v dblšej púti'
vedz, prečo aký tfest tam koho stíha.
Zo zla, čonebo k nenávisti núti,
nespravodlivosť, neprávosť vždyvzniká
anásilím čiklamswom iných rmúti.
Že savšakklam len smrtelníka ýk4
viac hnevá Boha: preto nižšiev krátri
súklamári, azlkJamvíac sa pyke.
Prvý kruh celý násilenstvu patti;
Íto,žeto na troch osobách sa páše,
ich kruh sa ešte dhlej delína tri:
Na blížnom,sebe, na Bohu, vŽdy tažšie
sa hrešíním;na nich a na ich maÍlli,
jak ešte hlbšie vnikneš v hríechyvaše.
BlíŽnemu smrJ sa pósobí aÍanyi
na statky siaha násilie, a k biede
ptivádzajít ho v ohňoch, v rabovaní.
Tak mordárov a ých, čorania v jede,
drancierov, zhubcov' ohňom bude šlhhať
okružie ptvé,každýchv inej čriede.
Na život svoj si mÓŽe človek siahať
a tozmrhaním svojich statkov hrešiť;
aptávompreto bude márne čiahať
.t
zaým, čostihol kedy rozpelešiťako
i ten, čosám sa sveta zbaví,
nariekať tam, kde mal sa vlastne tešiť.
Í
\-
la-
-Í
. /i,
t,
*!e )é"r tti :
*) '.H.r'-'r L
ií
7'fjsbli.\..r'
-l:,1." .- 2.""
""
?-,
ť-Í
| -',
t, ti4
4 \ 7l
'r, l.t
.\r il
') \
'/ -v N,t .. 1',
- \ i'
93 speuJeden^t!
prečonie múry žeravéichsttážia,
ak hriešni sú,a prečosúv tom kraji,
ak ich hriech azdaBohaneuráža?"
.Že sa i woja mysel vykolhjí,
inakšie k pravde vždy takpohotová!
Čiazdaniečo inéztie a taii?
Nespomínaš si predsa na tie slová
Etiky svoje j, ktor íp ojednáx a
o sklonoch troch, k nim nebo odpor chová:
nezdržanlivost, zlobatiež a dravá
zverskosť? a prvá' z niclr žev nebies dvore
i menšíhnev i trest si privoláva?
Ak uvažovaťbudeš o názote
tomto, a tiež si ptipamitáš troška,
kto sú, čozvonka pykajú tam hore,
pochopíš,prečo,_.indemajú |6žka,
ažekto iba nemiernosťou hreší,
menej ho tepe spravodlivosť božská!"
"Ó,
slnce, ktoré liečizrak a rieši
mikaždýtai - ó, celkom simazajmi:
veď pri tebe i pochybovať teší!
Lež ešte vráť sa k tomu medzitaim|
kde hovoríš,žeboŽswo uráža sa
aj úžercu- a uzol Íozmotlj m7l."
I
,Filozofia poučíta zasa:
vo svojej worbe všetko zBohavzišlé,
apriroda to sama predsa h|ása,
94 s\euiedenatJ)
držísabožskej činnosti a mysle.
Veď vo Fyzike nie si nedoukom,
atáhneď spredu objasňuje bystre,
Že pritody sa pfidÍžazas úkďn
každéhoz vás (nie s hriechom si ho popleť!):
takževáš činje Bohu sťabyvnukom.
A o tie dve i l'udia musia oprieť
len na začiatokGenezy si spomni iživot
svoj a ktáčat stále vopred.
Ú žer nik inam kr áča n e obl o mný:
zhÍdanie prírodou mu padá na vrub,
keďže jej prácou sám s.4.neuskromní.
Ale užpod] kym cestu neuzavrú;
bo Ryby, hlh, sa mihli na obzore
aYozuž celý doýka sa Cauru a
tamto brehom móžeme zísťdole.
1t\
95 Speu duanásql
Sppv DVAtvÁsry
iesto, nímmáme dolu po úbočí
zísť- s ým, čoskrywa - divočinu tvorí
takú, že div mi nezamreli oči!
Jak pod Tridentom,tam, kde úšusthory
Adlživtrhol takmer do koryta
(striasla sazem, čivrch bol bez opory);
kde skalná stena prestiefa sa zÍytá,
odorvaná aždolu od temena
tak, želen predsa dáku cestu skytá:
taký bol zostup v priepasť utrpenia,
kde k tomu ešte, skraja urr,y práve'
ležala hanb a Kréťyt ozv alená,
počatá' z vášne vo falošnej krave.
Keď zhliadla nás, si v telo zatla zuby,
sťaby vnej zvteli dávne hnevy žravé.
Skríkol k nej mudrc: ,,Sám sažer a ubi!
Badáš tu azda aténskeho vládcu,
ktory ťa hore vrhol do záhubv?
96 s\eu duandsb)
Chod] zveÍ; onv tvojej sestre nemal fadcu
a ýchto miest sa iba preto tyka,
by uzrel tfest a vašu muku vfiacu."
Tak ako vidno odtrhpúťsabýka,
príve keď dostal úder od másiata,
takže len skacká, sem a tam sa myká:
i Minotaurus čositaké swátra.
Vtom molalvodca:,,Pfečo nevychvátaš?
Veď prejdeš len,lcým besnota ho zmára!"
Tak sme sa dali spolu preliezat až
dolu tie skaly, čosa znova rumia
mi pod nohami pre nezvyklílzátaž.
Smutný som šiel; tu on: ,,Čiduch tvoj dumá
o rumovisku a tom zverskom hneve,
ktoý som zhasil pred chvílbčkoutuná?
Nužvedz, ak duch woj doposiať to nevie.
že ešte pevne čnelatátohora,
keď prvý faz som bol tu na návšteve.
Ak um apamat zlemi nehovoria,
nužniečopredým vrch sa pozosúval,
než Onen odňal hojnú korisť zhora
vládcovi pekiel; vtedy hnusný úval
zachvel sa tak, sťa lásky mocná sila
vesmír by zmiatla - podlb mnohých úvah
čouž viac ráz ho v chaos obtáti|a.
A ltedy táLto obtia velbpacha
aitu aj inde tak sa odvalila.
97 spea daanásry
Lež pozti sL: čizdo|a nezapácbra
užviaca rieka krvi, v ktorej úpie,
kto proti blížnymnásilenstvo pácha?"
Bezhlavý hnev, ó, pechorenie hlúpe,
čoslepo krátkym životom nás ženú,
avečný,hla,nás takto pre ne kúpe!
Bo priekopu som lzrelzaktivenú,
čoobopínacelý okruh žialov,
v ňom podlb vodcu násílnícistenú.
A medzi ňou a odrypnutou skalou
Kentauri s šípmiv tisícoch sa valia,
ako sa svetom valievali na lov.
Keď zhliadli nás, ich honba poustala:
trojica z nich hneď siahne k svojim strelám,
podíde vpred a pohlbdmináskála.
Jeden z nich_Bkríkol: ,,K akýmhriešnym telím,
do alcých múkzliezt máte skalu holú?
Povedzte hned', ak nie, takuž ai stfielbm!"
Avodca mÓj:
'To
povieme aždolu
Chirónovi, nás hrozby nevydesia'
Navlastnú škodu vždy máš prudkú vÓl'u."
A mňa sa dotkol: ,iÍunávidíšNessa,
čozahynul pre krásnu Dejaníru:
pomstí však smrť, prv ako pominie sa.
V strede je Chirón, ktorypodlh chýru
bol vychovával Achilla jak syna;
tretiie Folus, v duši žlčmáčífu."
98 speu duanásty
Kentaurmi sa až hmý Íiokrúhlina:
zasypú' dušu hneď ich šípyhusté,
akvynára sa výš, neŽ smie jej vina.
K tym rychlym šelmám ili sme po úšuste.
keď vrubom šípuChirón, svetazna|ý,
poodhrnul si filzy za čeluste .
Keď svoje veťkéústapoodhalí,
,Všimli ste si," sa spyta vodca voja,
,,žepod zadným sa pohybujú skaly'
hým pod mítvymi nepohnuté stoja?"
MÓj pán užstál mu pri hrudi, priam v strede.
prirodzenosti dve
.kde
sa mu poja,
a odvetil: ,,Chce vidieť, kde váš svet je;
živéhomám ho previesť desným kotlom:
nevyhnutnosť, nie zábava ho vedie.
Jedna zých duší,ktoré smú až po Trón,
úlohutútonovúmerllaml
Zlodejom nie som, ani on nie lotrom.
V mene tei moci, pre ňu necestami
ho tadeto vždyhlbšie duch mÓj vodí,
|edného daj nám, nech sa vydá s nami
aukáže nám, kde sútuná brody:
atam nech tohto nachrbát si zdvihne,
bo nie je duch, čovzduchom volne chodí.Chirón
sa vpfavo obráti a mihne
na Nessa okom: ,,S nimi spáť sa obráť
ahIaď, nech iná skupina vám vyhne ."
'íil'i'
'I 't';. "
:ť \i i i
,'|t, ;r
'ribaqr,:*#-
&ť.;
101 spevdaan^q)
Tak sme sa teda smelo mohli pobfať
hor riekou, ňou var červený sa náhli
krik varených vžďy novou krvou obliať.
Kol tieňov po zrakvnorených sme tiahli,
keď riekol Kentaur: ,,Zých sa tu krv pení,
čos krvou hneď i na majetky siahli.
Tu odpykáva nelútostnépleny
Alexander - aDionýzos divý
sicílske roky bied a utrpení.
Z Azzolina zrieš len vrch čiernej hrivy,
atlm, ten plavýv prúde po obrvy,
obbizzo z Este, dodneska sa diví,
žezvrhlý syn tieŽ chcel pit z jeho kfvi."
Na pohlbd mÓj mi básnik súhlas dáva:
,,Tu druhý som' a ten nech ti je ptý|"
Ďalšía dhlšídvíhajúsa sprava:
imnožia sa i vztyčujúsa oni
tak,že im z krvi čnieužceláhlava.
stál jeden bokom osamote v toni,
a Kentauf riekol: ,,Preklalv božom lone
srdce, čododnes nad Temžou krv foní."
Uzrel som l'ud, čonad hladinou stone
a s hlavami mávon i celédrieky'
A tu som poznal mnohé, mnohé tóne.
Klesala krv a brod bol nedblelc.ý,
pripekajúci iba nohy hriešne.
A tam sme prešli na druhý breh rieky.
Io2 speaduan.žsry
,Jaktuní zem hneď pod prúdom je tesne,'
vraví mi Kentaur, ,,Yedz, že z dtuhej strany
dno v hlbočinu priepastnú zas klesne,
kde vriaci klokot najkrutejšie tani:
tamz oboch strán prud prekliaty sa sýk4
tamtyrani dnes kvília uýtaní.
Tam Attilu, bičzeme, bezbožnika,
šlhhá trest boži;pokrvi čosmádí,
krv pije Pyrrhus so Sextom;tamžmýka
z Riniera P azza prival siz, tam cedi
naveky slzy z Corneta krvvriaca:
zýclr, ktorí cestyvrhli v toťkébiedy."
-r5;r
Tovruví mi, a hneď i spáť savtacia.
103 s4eatnn^4)
SpEv TRINÁsry
N.rrešiel ešte Nessus cez túmláku,
užstál tu les a stfomy prežalostné,
a po cestičke nikde aniznakl'
Nie zelene - len čerňsa leskne zlostne'
nie rovný snet - len spleť a plno frrčí;
nie ovocie - len jedovaté ostne!
Tak hustá ÍŤtišť,Že drsnejšía tvrdší
sa ani ktai tarn pod Cecino:u nezdá,
kde divoká zsrer bočiod chatrčí.
Harpye hnusné v korunách tu hniezdia:
zo StroÍídhnaliTrójanov tie ZveÍy
i s veštbou zloq že zIá ic}rvedie hviezda.
S pazúrmi, s krídlom, s bruchom skrytym v perí
ten čudnýkfdet zkratak čudne skrákal i
keďsa z krku l'udská wán irn škerí!
,,Pozti ten keq čotak sarczbedákal:
nímsa uŽ druhé pásmo započína,"
riekol mÓj pán, ,,v ňom si a budeš, zakial
I
LO4 speutintuty
nevystfieda ho strašná piesočina;
nuž, dobre hIaď, a uzfieš veci, ktofé
rečinak divnú vierohodnou činia!"
Lebo som darmo bádalpo/priestore
(z neho sa všadiaÍhtozné kviťby tisli):
kto vlastne v tej tu horekuje hore!
Myslím, Že myslel, žemÓj duch si myslí,
že to už chrčia l'udia v bezvedomí,
čopozakry sa niekam ukryt išli,
bo riekol: ,,Bližšievšimni si tie stromy:
ak odlomíšsi konár hociktoý
myšlienka woja taktlež sa ti zlomi!'
A keďŽe duch mi zvedavosťou horí,
ratolesť som si zvelkej tfpky strhol a
skvílil kmeň: ,,Ó, čornazdierašzk6ry?'
Len ker ten celýv čiernej krvi zvlhol,
započalzas'. ,,Čošarpešmoje údy?
Čisúcitv tebe naskrze sa zvrhol?
My, kry, sme taktiež mali telá l'udí!
No, kto má srdce, ten nás nekaličí,
čoby priam hadov chovalí sme v hrudi."
Jak čerswá trieska, odtrhnutá v kríčí,
čozozadu,keď zapáli sa spredku,
i vzduch i miazguvypúšťaa syčí,
tak som tu videl roniť biednu snietku
slová i krv; a prelbknúc sa kmeňa,
pustil som ju a v bízni stál av zmátku.
104 speu tintuty
ne\T/stf ieda ho strašná piesočina;
nuž, dobre bIaď, auzrieš veci, ktofé
rečinak divnú vierohodnou činia!"
Lebo som darmo báda|po,priestore
(z neho sa všadial hrozné kvitby tisli):
kto vlastne v tej tu horekuje hore!
Myslím, žemyslel, Že m6j duch si myslí,
žetottž chrčial'udia v bezvedomí,
čopozakry sa niekam ukryt išli,
bo riekol: ,,Bližšievšimni si tie stromy:
ak odlomíšsi konár hociktory
myšlienka ť\roj^ taktiež sa ti zloÍní."
A keďže duch mi
^.aurrortou
horí,
ratolesť som si zveÍkej tfpky strhol a
skvílil kmeň: ,,Ó, čomazdieraš zkóry?Len
ker ten celýv čiernejkrvi zvlhol,
započalzas'. ,,Čošarpešmoje údy?
Čisúcitv tebe naskrze sazvthol?
My, kry, sme taktiež mali te|á l'udí!
No, kto má srdce, ten nás nekaličí,
čoby priam hadov chovali sme v hrudi.Jak
čerstvá tfieska, odtrhnutá v kríčí,
čozozadu,keď zapá|i sa spredku,
i vzduch i miazgll vypúšťaa syčí,
tak som tu videlroniť biednu snietku
slová i ktv;a prelbknúc sa kmeňa,
pustil som ju a v bízni stíI a v zmátku.
Io4 speu trinásq)
nevystfieda ho stfašná piesočina;
nuž, dobre htaď, a uzrieš veci, ktoré
fečinak divnú vierohodnou činia!"
Lebo som darmo bádaLpo priestore
(z neho sa všadial htozné kvilby tisli):
kto vlastne v tej tu horekuje hore!
Myslím, že myslel, žemij duch si myslí,
že to užchrčial'udia v bezvedomí,
čopoza kry sa niekam ukryť išli,
bo riekol: ,,Bližšievšimni si tie stfomy:
ak odlomíšsi konár hociktoý
myšlienka woja taktie žsa ti zlomi."
A keďŽe duch mi zvedavosťou horí,
ratolesť som si z veťkej tÍpky strhol a
skvílil kmeň: ,,Ó' čomazdieruš zk6ry?Len
ker ten celý v čiernej krvi zvlhol,
započalzas'. ,,Čošarpešmoje údy?
Čisúcit v tebe naskrze sa zvrhol?
My, kry, sme taktiežmali telá l'udí!
No, kto má srdce, ten nás nekaličí,
čoby priam hadov chovali sme v hrudi.Jak
čerswá trieska, odtrhnutá v kríčí,
čozozadu,keď zapáli sa spredku,
i vzduch imiazgu vypúšťaa syčí,
tak som tu videl roniť biednu snietku
slová i ktv;aprelhknúc sa kmeňa,
pustil som ju avbíznistá|av zmátku.
105 spez'trinás7)
,,Keby bol vedel, dušaobtazená,"
začalmÓj pán,,,čim tieto vetvy súti,
o čomSa moie vefše ibazmienia,
nebol by siahol po tak trpkom prútí.
Len pre zjav divný nechal som ho schvátiť
jeden tvoiprút, aver,že ma to rmúti.
No zjav' kto si, nech dáko mÓže splatiť
woj bÓl, a slál.u prípadne tiz\ráLčši
tam na svete, kam smie sa eštevrátit|."
A kmeň: ,,Tak sladko ponúkašma k reči,
že odpusťte mi slová skl'učujúce,
ak dlhšia rečsa náhodou vám sprieči.
Som ten, čopevne miera| oba klÚče,
ktoré mi zveril Fridrich ušlhchtilý;
ruky mi nimizvÍta|i tak rúče,
Že všetkým taje srdca jeho skryli;
tak horlivo som konal slávny úrad,
žepreň som strácal i svoj sen i sily.
Kuttizána, čovečnemusí žmúrať,
smrť obecná',čovrhá očimútne
v dvor Cézarov,by rozbila tam súlad:
pfoti mne všetkých vznieti nevyhnutne
a roznietení Augusta tak nietia,
žeradosť sa mi v trúchle smútky skrútne.
,
Duša ažvtolkej hanbe sa mi zmieta,
že, spravodlirný neprávosť si spravím,
mysliac, že smrťou ujdem smiechu sveta.
tO6 speunn^,y
Tu pri koreňoch prisahám LYÍavim,
že nezrušilsom nikdyvefnosť pánu,
čov láske bol, jak sám bol preláskaým.
Ó, kto savrátiš, vezmipoo ocníanu
pamiatku moju, ktorej utÍhači
spÓsobili a stáLle jatr ia ranu ! "
Počkalm6j pín, a,,Pokým mlčív plači,"
riekol, ,,ty ešte volné chvíle uži
aYtav apýtaj sa, čosa ti páči!"
A ja: ,,Ty sám vieš, po čomduch mÓj túži,
ty sa ho eštespytaj na premeny;
ja nemÓŽem - aŽtakma súcitsítži."
li:r.
Začal:'Ak tento o tebe sa zmieni,
ak ti má tútoslužbuprcukízat,
povedznám ešte, duchu uvaznený,
ako sa mÓžu biedne duše viazať
do krivých krov, a čije moŽné kroviam
niekedy k telu navrátit sa nazad."
Vtom krovie mocne povzdych1o... a k slovám
takýmto vetry syčiace sa skrútia:
,,Dosť málo už čozjavit ostalo vám.
Keď odorve saztela duša krutá,
odvrhnúc navždy moŽnosti a šťastie,
v pažerák siedmy býva uvrhnutá.
Do lesa padne medzi iné chrastie:
kam náhoda juzašantročídolu,
jak zt no šp aldy vyr azi a vzr astie
t^'É
()Ň
't\
Y l,
\
'l
tl
,:ř'
[íť
I
1 09 Speu tiinást!
na fatolesť a horskúchamraď holú;
aHaÍpye, hneď spásajúc list krátky,
pÓsobia bÓl'i robia oblok bÓl'u.
S ostatnými si pÓjde po ostatky,
no neodie sa duša opustená:
čoho sa zriekla, nenavliekne spiatky.
Zneste ho sem, a v lese utrpenia
bude to telo povese nétrčať.
na típke svojho ukrutného tieň:a."
Ahádam skÓr, než ker sám dal sa mlčať
(keď čakalisme eštedhlšie zvesti),
čulisme čosilomoziť a skučať,
jak čujelovec práskať. ratolesti,
keď sa uŽ kanec k jeho miestu vrhá,
ažcelý les sa vókol rozšelestí.
A hlh, tamnahánahářla už druha
zdtiapaná duša po kroví atÍsti
tak urputne, že všetky vetlT stíha.
'Ó,
tu sa, smfť, tu po mne, Smfť' sa mfšti,"
vykríkne pÍvÝ, a ten, čosa skÍzol,
zvoIá:'Ó, Lano, bystrejšísi v húští
nežv kolbách toppských, keď si zbojavfzol|."
Ažesa štvaný bez dychu priam škrtí,
izkra i seba spraví jeden uzol.
?
VÓkol húf súk,súk skučiacich sa vrtí,
pažraých,bystrych, ýchlejšíchnež k lovu
z rctazi práve lT/pustené chrty.
1 10 speutrinásb)
Toho, čoskrčil sa k nízkemu kroviu,
rczhýza|ú, a tamtoho zasv|áčia,
na franforce ho trhajúcvŽdy znovu'
Vedie ma vodca k odreninám kriačia,
jemu užruny začali sa chrastiť,
nokaždéslovo ešte v krvi máča:
,,Čoz toho máš, ževzal si si ma zaštit,
Giacomo da Sant'Andtea? Mám vinu,
Že práve sem woj hriech ťa muselpraštiť?"
Keď naklonil sa vodca nad krovinu,
riekol: ,,Kto si, žesIová také hmlisté
až z to|lých rán i s krvou sa ti rinú?"
A on:
'Ó,
duše, ktoré zastali ste
nad zneucteným starym neborákom,
jemu i vetlT zorvali i lístie,
uložte triesky tie pod smutným kriakom.
Som z mesta, v ktorom ptý patrón prísny
Krstitelbm sa zamenll; no zákon
prvého ešte dhlejmesto týzni;
a nech by čosinad vlnami Arna
nezostalo po jeho podobizni,
znol'uvýstavba mesta, keď sa jarma
Attilovho a trosiek národ zbavll,
naskutku bola bývala by mátna'
la z domov krásnych šibeň som si spravil._
111 speuštm.ist))
SpEv šrnNÁsry
P"r.láska k rodisku matrápi
azoviera,, som zozbieral tie triesky
avráti| chrastiu, ktoré užlen chtapi.
Ažkrozhtaniu sme dospeli, kde v piesky
tretieho pásma s pálhvou sa skláňa
spravodlivosť a strašnémetá blesky.
Presnejšie treba osvetliť, jak rářn
previnilcov pláň podivná ahoIá,
čokaŽdú bylku zp6dy odoháňa.
Bolestný les ju venčídookola
a zast les tá trúchla priestraň zdobi,
čopred nami len na krÓčik už bola.
Jej hutný piesok taký dojem robí
ako ten z púšte,ktorou tiahli voje
Catónove za dávnej, dánnej doby.
Ó, pomsta božská,kotkénepokoje
zobú'dzašv tom, kto čítatieto biedy,
čouzreli tu biedne očimoje!
I12 speuštrnósry
Uztel som tuná nespočetnéčriedy,
v nich duše nahévšetky desne kvília,
no,zdása,že ich rózny zákon triedi.
Niektorí sedia, chúliasa ťchýIia
ainíležias obličajomnahor
a chodiacimi piesky saažhmýria.
Ale ak stáie najvačšídav tiahol,
zasležiacim, čonohy si snáď šetria,
žialpr iamo jazyk r ozv iazal ažv hlahol!
Bo sotva vločkaohňa zvolna zlietla,
zvoÍna zas ďalšia zača|a sa znášat,
ako keď v horách sruežizabezsretria.
Jak v Indii, kde plamene dal zhášať.,
keď tiahol cez ňu, páliacju a rumiac,
no z oblakov keď tlo mu zlietlo na šat,
Alexander hneď vyzval celújunač,
nech dupe oheň, po zemi nech cvála,
bo lhhšie hasol osamote chumáč:
tak sa i tuná zosýpala páůa,
ažako práchno pod kresadlom vzbfual
piesok, a bolesť dvojnásobne pláúa.
Neustával a nikdy neumÍkal
ten dubas rúk, keď každý z novej rany
si horlhvinu čerstvúdole fúkal.
Začalsom: ,,Majstre, ktorého tu ani
tá banda diablov vlastne neošmekla,
hoc bránilanámvstup do onejbtány,
LI3 speuštmás4'
ten velký kto je? Nezdá sa, že z pekla
zmáral by sa - bav daždi tak sa srdí,
ženezdása,že duša by muzmákla."
Keď pobadal ten skrútený no hrdý
ženaisapýtam, skríkol zawrdIlý
,Jakzaživa,ipo smrti som wrdý!
A nech si Zeus kováčalen silí,
čojeho ostrym bleskom vraj mazdola|,
pod Tébami, kde vtedy sme sa bili;
a čoby v dielni mongibelskej polial
znojom i všetky, všetky čiernečelá,
kam ,PomÓž, pomiž,dobý Vulkán!'volal
z flegerskej bitky; a nech do mňa strielh
s jedom šípstále ostrejšía prudší:
bude to vždy len pomsta neveselá!"
Jak nikdy dosiať, vodca mÓjr,tom vzblči
a vykríkne na toho živočicha:
,,Ó,Capaneus, najváčšmiťa mučí
tvoivlastný vzdor, čonikdy neutícha:
n1jal<y trest by k strelám tejto pále
vhodnej šínebol ako w oja pý cha'"
A stíšiachlas, mi povedal: ,,To šalie
jeden zých siedmich pfotitébskych králbv:
jakpohÍdal, sazdá, že zhÍda stále
a Boha ctí'sa zdá, ctou stále malou;
nuŽ k jeho hrudi hrdosť za rúhania
je primeranou ozdobou i chválou.
Il4 spcť šl,arisl)'
Však poď a držsa lesa bez prestania,
len pozor daj, nech rczpálené zrná
tej piesčinyti nohy nepofania."
Došli sme ta, kde z chrastiny vztÍnia
vyr áŽa maLá, nep atr ná r ieka,
jeikrv a červeňvždy mahrÓzou zv|nia.
Ako ten tok, čoz Bulicame steká,
o ktoý ženskéčesáčkysa delia:
tak klesala dol pieskom dodhleka.
Svahy a dno ikaždáhrídzacelá
je zkameřta, čohneď malpozorni,
žetll je priechod pre cestovateÍa.
,,Zovšetkého,čodoposial diel dolný
ti odhalil, |ak prešli sme túbránu,
iej ptahje predsa prekaŽdého voťný
neuzrel si vec takú nevídanú
iak túltoriečku, zháša|ťrcu iskry
a plamienky, čohore nad ňou planú."
Keď tieto slová vodcovi z ústtryskli,
prosil som ho, nechžizeřl odoŽenie,
ju vznietil tak,ažútroby mi lyschli.
,,Uprostred mofa spustošená zem je
a pod jej králbm - Krétou zemslzovie
kedysi čistéžilol'udské plemá.
Tam zeleň lírka vody krištálbvé
obmýwali vrch Ídu,kde sa ýčia
dnes uŽ len holé trosky na ostfove.
ffu,'t
L
117 speť štťnásr),
Tam Rea skryla svoiho králbviča
a prikázala jeho strážcom stálym,
nech s ukryým tiežplačúrtam a kričia.
Vrch skryrya otvof s obrom staým, staým:
za chrbtom je mu Damietta kliata,
a diva sa jak do zrkadla na Rím.
A hlava jeho zýdzeho je zlata,
hruď s ramenami čisýmstfiebfom svieti
a dblšia časťje celá z bronzu liata.
Železom skvelým v rozkroku |e spáý
len v pravej nohe pálenú má hlinu,
a o pravÍr je váčšmipodopreý.
Akaždá časťmá v sebe prietrhlinu
(|en z|atá nie) a Cez ne slzy v žiali
sa hromadia a rinÍr cez skalinu.
Prírd potom skáče' preskakuje skaly,
Acheron, Styx a vlny Flegetónu
wwáÍaniže a tu po kaná|i
sa prevalíažv najspodnejšiu toňu,
ažv Kokytos, čoku dnu privedie ťa:
preto sa ešte nestarajme o ňu."
odvetil som: ,,Ak ozaj z nášho sveta
je táto stfllha pod plameňmi vrúca,
nreč;nás tu, ažna okraji stretá?"
,,Nadol svet tento okrúhly sa skrúca'
a hoci dlho šielsi ríšoupríšer,
dolbva stále, ku dnrr spríršťajítcsa,
127
t-10
1 18 spelJštnlásb'
eštesi celý okruh neobišiel;
pfeto ak dáka divná vec sa zjavi,
nemá to miasť a desiť tvoju mysel."
A ja: ,,No, majstre, kde sÍrdhlšie tiavy
kam sa ti Lethé už iv rečiach skryla
a kde zých sÍz sa Flegeton skryl dravý?"
,,otázkawojakaždá mi je milá,"
odvetil mi,
'no
riava krvou vriaca
užjednu z nich ti predsa rozriešila.
A k Lethé budeš inde uberať sa,
tam' kde sa duša zlmýva a vine
ol'utovane| načisto sa stráca.
Ležpoď užďaIej od lesa' časplynie,
azaiste i sám si porozumel,
žehtádza nás, ňou cesta sa nám vinie'
vynesie tam, kde hasne každýchume[."
t)6
1,12
1L9 Speup.itn^ty
S ppv pÁrNÁsry
A jeden z wrdýchbrehov nás ttžtrnáša,
a potok parou cloní pred iskrami
vodu i htádzeým,že oheň uháša.
Jak pri Bruggách aW'issante si Flámi
vystavali - bo príbojasaboja opfoti
moru mocné vlnolamy,
jak Padovania pri Brente ich stroja,
bo nech by odmák Korutanmizavial,
ich hradišt ia bez htádzí neobstoja:
tak sa i tieto ponášajínaval]'
len vysoké a širokétak nie sú,
nech už ich majster ktor'ýkolVek staval.
Nohy tak dlho pohrádzi nás nesú,
žebysa mi už nevynoril zšera,
čoby som priam aj obrátt7 sa k lesu:
keď vtom, hlb, novéduše k hrídzi mieria
opfoti nám a každá r ozpačite
obzerá si nás ako zavečera,
122 speup.jtnásb,
keď zízasa len pri mesačnom svite;
tak ostria oči,až ich iste bolia
jak starčeka pri navliekaní nite.
Keď si nás prezrú kolom dookola,
jeden maspozná, ihneď sa ma chytí
za okraj šiat a - ,,Al<y zázrak!" - zsrolí.
Vystiera dlai, a zrak mÓj roztržiý
skúma títwír,wárako spálenište;
no nezabtánilvýzot ohňom zÍytÝ
spoznať mi ho, _ apoznajú,c ho iste,
skloním sa nad tvár spečenúa chudú
a odvetím: ,,Ser Bfunetto, to vy ste?"
1!.í
,,Ó, synčekmój, si nemaj za ostudu,
ak Brunetto Latini na kus maý
vzdiali sa s tebou od biedneho I'udu."
,,Ztej duše chcem, čosám ste si užprialri,"
odvetil som, ,'a na chvíl'u tu s vami
i sadnem si, - ak tamten mi to schváli'"
,,Ó, synčekmÓj, kto chvíIku v teito p|áni
ísťprestane, ten prestená sto rokov,
bo ležiačkysa ohňu neubráni.
Preto len chod', a ja kus pÓjdem bokom,
než pobeh nem za kídlbm odsúdeným,
čokvíliac kráča v žialiprehlbokom."
Zísťsom sabáI, bálsom sa popálenín
a pfeto som len dole skláňal hlavu
iak pred človekom váženým a cteným,
. i.:
.l'* -*":'s
.:'_nl I
ď
ďíď-Fi
ri- ',.!J I
#ř
Ů
:
,'t
#
l25 spet'p'itn'ísl'J'
až začalon: ,,Ak v tÍlto priepasť tmavú
pfed posledným dňom nik ťa neodsúdil,
ktožeje ten, s lým prísťmáš do prístal.u?"
,,Pred naplnením liet, keď ešte pudil
ma sladký život cestott tott i oÍloll,
hlboko v jednom Írdolísom zblÍrdil.
Keď včerasom sa vraca| zlesa stonov,
zjavi| sa tamten, ktoý žillen v dávne
aýmto ýchodom ma vedie domov."
A on: ,,Ty prídešv prístavišteslávne,
len svoju hviezdu nepusť zo zteteta
akv žitikrásnom predvídal som správne;
a keby smrť mi počkaťbola chcela vidiac'
jak nebe k sebe si ťa túrli,
bol by som prispel k zdaru tvojho diela.
No zlostný l'ud,lud nevdhčnýčoškúli,
bo zišiel zdávnej Fiesole jakzmatky
a dodnes čosiz hory má a z žlly,
zatvoje dobro zlo tivráti spiatky;
a správne: trpkým jarabinám štepy
načoby dával figovník woj sladký?
Bo je to lttd až príslovečneslepý:
lakomswo, závist, pýcha tlie v tom dave;
nech na teba ich mfav sa nenalepí.
Osud wojvedie si ťa k takej sláve,
žeobe stfany budÍr zwojej stfavy
chcieť jesť: no kozolnepríde tu k tráve'
126 speupcitn.isty
Nech si ten statok fiesolanský spfaví
krmzo seba a netyka sa byle,
akdá'ka na ich hnojisku sazjavi,
v nejvzklíčiloby serrá starobylé
ých Rimanov, čoprišli v naše stráne
uhniesť si hniezdo, dnes takz|é a hnilé."
,,Keby bol osud splnil moje prianie,
neboli by ste medziryhnancami
z prirody I'udskej, ani dodneska nie,
bo vryty je a v mysli vyrastá mi
otcovský, dobry obraz víš,vždy váčšmi,
ešte z ých čias, keď ste ma len vy sami
učievali, jak smrteťnik sa zyeční:
a pokým žijem, jak vám za to v ďačim,
chcem zjavit vám svoj obdiv nekonečný.
Predpoveďvašu s dhlšímisiznačim,
nech zjasní mi ju pani vo ýslní
s úsmevom od hviezd jasnejšíma sladším.
Len vedzte tiež, ženech sa hocčosplní
ak svedomie ma inak neprinúti prijmem
užkaždývrtoch od Fortúny.
Nie prvý Íazsom čuljej záiohkruý:
nužnech, jak chce, si kolom mÍtahbito
a sedliak svojou motykou nech krúti!"
Tu obrátil sa vodca ostražito,
no prešiel iba s pripomienkou púhou:
,,Počúvadobre, kto si poznačito."
128 speušestn^tJ)
Sppv šEsTtrÁSTY
ukotanie užzďaleka sme čuli,
jaktemnávoda v dblšie pásmo padá,
a bol to zvuk sťa včelíbzukot v úli:
keď odrazu sazúpiaceho stáda,
ktoré dážď úsných útrap trpko tÍestá,
tri statné tiene vydelia a pídia
k nám s výkrikom' s ním kričia aj ich gestá:
,,ZastaY sa, ty, čopodlb svojho rucha
zdáš sa byt z nášho skazeného mesta!"
Ach, koÍko rán - aplameň dblej spřcha!
A toťkéiany vyžiera v ich údy,
že ešte dnes mi srdce desom búcha!
Slúcha ich hluk mój učiteťa blúdi
mi po wári sta s lútosťou:,f,u zastařt,
vlÚdne a slušne uvitaj ých l'udí!
Ba nebyt ohňa, ktory tu k ich stfastiam
strielh druh miesta, riekol by som skoro,
Že skÓr nežoni ty by si malzájst tam!"
I29 speu šestnásq)
Zasta|i sme... azasa počuťbolo
ich stary spev - aŽ na bolestnom poli
zo seba spolu utvorili kolo.
Jak zápasnici natretí aholi,
ner'ediac ešte, ktoý skorej začne
a rŤhodnejšiesvojho soka skolí:
kr(lžia a za mnou pozerajú lačne,
takže ich krk vždy opačne Sa stÍha,
nežkráčanoha pri ohnivom mračne.
-Ák sypká plářl, p|ái úbohá a d|há
a s ňou nášýzor spíchnuý a čierny
v opovrženie naše prosby vrhá,
nech naša sláva wojho ducha mierni:
riekni, kto si, žepeklom smieš tak smelo
trieť Živé nohy v kraj nám nedozierny.
Na tamtom, hoci holé má dnes telo
a jeho stopy mojatozomieÍa,
viac stupňov slávy dakedy sa skvelo.
Gualdradin vnuk _ vždyznalsa chopiť diela,
Guidoguerrasazva| a svo1'ho času
umom i mečom vedel zv|ádnu'ť.vela.
Aldobrandimu Tegghiaiovi trasú
sa nohy za mnou, žial,že skÓr ve c sporná
neriešila sa podlb jeho hlasu.
'?
A ja, mřta s nimi mučítáto morňa,
Jacoppo Rusticucci som, a veru
nadovšetko mi škodíženavzdorná."
130 speušestn'isty
Nech plamene mazkože nezoderú
(a viem, žepán mÓj bol by mi len vdhčný).
vrhnem sa dole zobjat tvár ich šerú.
No, žema lhkal onen ollak mračný
z ktorého oheň bez prestania srší,
iba som stál, stál po nich stále lačný
ažzača| som:',Nie zhÍdanie sa vfši,
|ežtotká bolesť v dušu sa mi vtláča,
že eštedlho potrvá', než sprší,
bo tušila lžz rečilrykladača
a vodcu mó|ho duša ubolená,
že,ako vy ste, taky l'ud k nám ktáča.
Som krajan váš a s úctou vaše mená
som vravel vždy,a nijal<y váš počin
nesledoval som nikdy bez vzrušenia.
Nechávam ž|čakríčamdo hlbočín:
bo iba tak mi slÚbilsladké plody
mÓj sprievodca, ak do stredu prv vkročím.
,,Nech duša dlho údywoje vodí
(odvetil ten) až do šťastnéhosklonku,
a 6,oja sláva nech jak bviezda vzchodí,
no vfav' čicnosť a dobro aspoň v zlomku
v tom meste sújak za čiasnašej sláry,
a čiužz neho načisto súvonku bo
Guglielmo Borsiere s nami trávi
len krátky čas- no ak ich nerozpýliš'
umučianá.suž smutnéjeho správy."
\ ,\
{,! \
v\1
.il
' ( ,\'í)Í)
r'l
\
f'i
\"
I
#rfr\
ff'
+
ll
fr
!i
í1
t
,i
\,
1i. "
Í
#
/, '
.-. -' I
'{, 1 i
1',
i*""1'I
{
,4.
/'-ž
'tt tltt I
.Ji i
I33 speušestnlkty
,,NoÚ l'ud z hÓr azisl<y r"ýchle príliš
bezuzdnosť v tebe s tolkou pýchou živia,
ženad sebou už, Florencia, kvíliš!"
Tak vykríknem a ztakmlj hoť sa vr'wa
atito tÍaja, čujúcslová bÓlne,
divajú sa, jak na pravdu sa diva.
odvetili: ,,Ak stojí ťa len tolme,
aby si vždycky stíšiliných myse|
šťastliýsi' žehovoríštak volne.
Pfeto kiežzríšepríšernejbys'vyšiel
auzrelhviezdy trblietať sa v diali avraviac
l'udbm: ,Bol som v ríšipríšer,'
potom imzjav aj, v akom my sme žiali."
Rozbili kruh a každýpreč sa mihol,
ažýchle nohy krídlami sa zdali.
,,AmeÍl" by sowa vyrieknuť kto stihol
skorej, než oni zmizliv spálenisku:
pfeto mÓjvodca na cestu sa zdvihol.
A už sme čulihučaťvodu blízku
tak mohutne,že s ňou i naša vÍava
prepadala sa kdesi v priepadlisku.
Ako tá rieka, ktorá stekázlava
spod Apenín, nie spenená' nie vriaca
od Monte Vesa na východ sa dáva
,,.
akýmjej príde do nížinyvliať sa,
Acquachetou ju v horách menujete'
no vo Forli to meno zraz! sttáca;
134 speašestn^ty
bltácazbtáitam pri San Benedette,
rútiac sa jedným skokom, kde by malo
byt rameno pfe tisíc tozovÍejtÓ
tak temný pÍld cez rozčesnutébralo
sa fve' ženás až ohlúšaastriasa,
sťaby sa s ními bralo odorvalo.
lapowaz som mal ovity kol pása
a dífal som, žemieta s pestfou srsťou želeopard
raz doňho nalapísa.
Narozkaz som ho sňala celou hrsťou
stočil som ho a ešte naznak:úcq
zvinul avIoŽil do vodcových prstov.
{t*
On niečo ďalej, ako voda ústi,
postaví sa a potom v stfanu pravíl
ho z pevnejpáste do priepasti pustí.
,,Čočakázasa, akú, novú správu
(vravím si sám), ževodcamÓjtak plne
a sústredene skúma trÍbtu tmavít?"
Ach, ako treba konať opatrne
pred ým, kto vidínielen naše činy,
ale i z mysle hravo záxoj zhtnie!
odvetil mi: ,,Hneď vyide z hlbočiny,
čovyčkávam i čosa tebe mari čoskoroziavisatiztmy
a špiny."
Pred pravdou, ktorá &tylžimáv ffiíri,
nech človek radšej zavrie ústa z bázne,
bo bez viny mu pečaťhanbyvpáli,
I35 speu šestn'is'y
no tuná mlčaťnemÓŽem, turázne
pri Komédii prisahám avtavim,
nechtiac juzbavit dlhej vašej priazne,
že som ým vzduchom dusiým a tmavým
videlzjav desný plávat cez priestory,
desný i srdciam odvížnymapraým:
stapotápač, čoza kotvou sa nofí,
keď sa bol powaz zadrho| a zhtčt7
buď o útes čio inúvec v mori vystiefal
ruky, ale nohy krčil.
136 speu sed'emnóst)l
Sppv SEDEMNÁsry
LI
,rI lrn, r.r-a s chvosto mzahtotenýmvzadu
čohrady dtizga, hravo zliezahory,
hÍa,tá,znej celázem je plná smradu!"
Tak o dt azu ffi Ó1 vodca prehovorí
a pokynie, nech desný zver si lhhne
na kamenie, čookraj htádze tvorí.
A hnusný obruzlŽi sa nahor nahne:
hlavu i trup si na pobrežie sHadá,
iba svoj chvost si hore nevytiahne.
I
Div poctivec sa vÓkol netozhliada,
bo hladšiu wár nik l:rádam nevykúzli;
no celételo ostatnémízhada.
Chlpaté laby sťaby spredu spÍzli;
chrbát i hruď i oba boky hadie
zdobiamu lesklé kolieska alzly.
Tatát čiTurek veru nenakladie
tofkoto farieb nalátlry at(lcha,
Arachnésotva z takej ptiadze pradie.
137 s4eusedenn'^D)
' Jak častočln,čočasťoudna sa šúcha
o súš,a druhou sadánahladinu;
iak tam, kde Nemci plnia si len bruchá,
:: chystá sa bobor k bojovému činu:
i preohavnémiera priam tak lipne
ku kameniu, čozviera piesočinu.
j5 Plieska mu chvost, vše kliešte nahor vypne
sťa škorpión, keď obet zrazu' zdrapi
a jedovaým žihadlom ju štipne.
J Vtom vodca mój: ,,Tu treba dvíhat šlbpy
atrochu vpfavo stočiťchÓdzu rezkú'
až k oblude, čona skale si lbpí."
._]'- Tak desať krokov v úzkosti a stesku
prešli sme tesne ponad hÍbky zhubné,
aby sme vyhli plamienkom a piesku.
_i{ Pred obludou, čó občas sebou šklbne,
uzrel som l'ud, jak v paríchz desnej páie
na piesku sedí,kúsok od priehlbne.
_- Riekne mójpán: ,,Nech duch tvoj dokonalé
poznanie z kruhu siedmeho siziska,
choď tam azisti, akésúich žiale.
':, Len krátko vÍav1^ nevfav prílišzblizka;
lcým vrátiš sa' tam s tou sa pozhovárarn,
aby nás oboch vzalanapleciská."
é-l' A tak zas sám, tak sám sa dhlej táram
po samom čeletohto kruhu dole
až k ým, tak smutným' utrápeným ýátam.
138 speusedmnós4)
Yonzočís hrózou fonia sa im bÓle;
vše proti patím, chtiac sa aspoň oviat,
vše k zemi žhavej rukyvystrú holé:
tak v lete pes sa zvykne ošipovať
ňufákom, nohoí, sámlžnevie, pred kým,
keď s drobným hmyzom hryzie ho aj ovad.
Hoci som sa i prizrel wátamvetchým,
naktoté oheň mučiýsa stfiasa,
nepoznal som z nich nikoho; no, všetkým
dol z krku visel mešec vyše pása:
s určitou farbou k určitémuerbu,
na ňom ich oko div sa nepopása.
A keď som bliŽšie prišiel medzi zberbu,
nažltommešci|eviawát sa tfiasla
s farbou, čozdobí nebies jasnú klenbu.
Do vozamójho pohlbdu sa vkmasla
hneď farbakrvi, celá sťabyv plame,
av nej hus belšia od samého masla'
Ďalšiemu prasnej svine modré znama
na mešci celkom belostnom zasplána;
a ten mi vraví:,,Čochceš v tejto jame?
No, Že sižý,jetu jedna sptíva'.
Vitaliano, ktajan mÓj, sa zbeú
a čoskorosi prisadne semzÍava'
Míaz Padoly kruh Florenťanov zviera
a ohlušuje,len sa na nich pozti,
jak skríkajú:,Už chceme velrytiera,
;],. JĚi*b *
.:.
/
i
"
-t$,
,/ lr/'\-< -'-../ /
;t tt
ď-"..Ť'"
í'w
',/
/\l
-ffi4;
z
J
14I speusedemnásq)
čoprinesie si na mešcittikozly'"'
Vykrutiac ústa, jazykom sa lizne,
jakdál<y vÓl by olizol si nozdry.
V strachu, žepríliščakáuž,kto prísne
mi naloŽil, by o ýchto som zvedel
len v krátkosti - som ušiel z miesta týzne.
Na hrÓzostrašnom zverovi ttžzbediet
kyval mój pán, čobezpečne ma vodí,
a riekol: ,,HIaď, bys'tuná smelo sedel!
Len takéto užpovedú nás schody.
Predo mňa pod] bo chcem ti robiť clonu,
nech jedovaty chvost ti neuškodí."
Jak ten, čov triaške obárya sa skonu
zo zimnice, v nej nechet mu už belie
a chvie sa celý iba uzrúctÓňu:
tak pri tych slováchtiež som zbledol cele;
no, v stfachu z hanby, v ňom pred pánom dobým
mocnie i sluha, tváril som sa smele.
Rozkročený užnad ým chrbtom kobrím
rieknuť som chcel _ no zúst hlas nevyšiel mi,
ako som dítfal:,,Nože si ma objím!"
Vtedyvšak ten, čouž aj inej šelmy
ma pozbavll, mÓj dobry vodca vlÚdny,
objal si maapomáhal miveťmi.
,,Leť' Geryon, leť pomaly v tej studni,
v širokýchkruhoch," riekol pánmÓj sladký,
,,a na bremeno zvláštne nezabudni!"
It)-J
142 spet' sc.lennás1'
Jak čln,čodlho, dllro cťrva spiatky'
spáť od brehtr - kym ja som strachom ziabol.
tak odprírtaval sa i netvof hladky'
a len sa celkom otočilten diabol'
chvost ako ťthor vytÍčaa krčí,
keď labou prv vzduch pod seba si zhrabol.
Faeton sotva stÍpol v prudšom kíči,
keď pobadal, Že prišiel o opraty
ažeužpreto celénebo blčí,
čiIkaros, keď pre vosk rozohriary
pocítil ztazu perie pfchnuť zkríde|,
až zvolal otec: ,,Bežíšpo zle| ttat7|."'.
než jasom mrel, keď sťaby do osídel
len tmou a tmou vždyhlbšie som sa hrúŽil
a nič,len desnúbeštiu som videl.
Tak pomaly, tak zvolna netvor krúržil
vždy niža niž, čoiba tak som badal,
žezdolavietof do wáre mi bÍlšil.
Naklonil som sa v pravú stranu, skadial
počulsom hukot mohrrtného toku,
čoz veťkejvyšt-y do priepasti padal.
Úžasnéhr6zy zjavi|i Sa oku'
akoby dole ohne ktosi rozsial takŽe
hneď nohu spáť som stlačil k boku.
A uzrel som, čonevidel som dosiaL:
krúženienaše dolrr do krírtňavy
tak kruých ziel, ažchytal sa ma ošiať.
r18
t,21
I43 spcť sedeililás!-|'
Ako keď márne sliedi sokol dtaý,
nevidiac vÓkol vábidlo nivtáča,
až,,Beda, klesáš!" sokoliar mu vraví,
keď uŽ v sých krulroch prchký, zlý sa stáča
nie k pánovi, nie k miestu lypustenia'
ale čímdhlej, ažkam sily stačia:
tak i nás tam, kde čnelaskalná Stena'
Geryon z|oži|tesne pri útese,
a len čozas sa octol bez bfemena,
zmizol jak šíp,keď z teti\T sa vznesie.
L44 speaosenn^ty
Sppv oSEMNÁSTY
Ir***il}'J!Í',xi]',i1*"'
z ktorého sú'ihrádze dookola.
?f,r
Uprostred poÍapadá do priepasti
široká studňa s brehom taktiežholým,
o nej sa zmienim ešte v inej častí.
okruhlybreh čnietedanad okolím
a okruhla jeitá priestraň tvtdá,
jej dno sa delído desiatich dolín.
Jak tam, kde wřdze, ktoré pnúsa zhtda
a svoje hradby priekopami chtánia,
vinúcimi sa dokola kol brda,
takcezžIaby i tuná ktaj sa skláňa;
a jakz tých hradieb mÓstky spojujúce
vždyk nižšímvalom spúšťahradnábrána:
tak i tu balvan htádze hor'sa pnúce
vše pretína, by so žIabmiichzobjal,
iak jeho studňa odtína i hlce.
I45 speť osemruis'y
Tu teda - kde sme z Geryona do brál
zostúpili - hneď poprí skalnej stene
fILIaYo som sa zabásnikom pobral.
A napravo uŽ hlbdím k hroznej scéne,
kde s novou mukou noví mučitelia kde
plno dušív pfvom žÍabestene.
Hriešnici v ňom sa na dva prúdydelia:
kým bližšíidúproti nám,tiz boku
druhého smefom opačnýmzas trielia;
takto i v Ríme v jubilejnom roku
musí sa ktáčat cez most na Tibere,
aby sa vyhlo vírom v l'udskom toku,
takže prud jeden uberá sav smefe
khradu aďa|ej do Svátého Petra,
lcým druhý prúdzas kvíškuspáť sa berie.
Rohatí čertizob6ph strán tu vetfia
a s veťkým bičomcielia po obeti;
kruto ich tnúažiadnl neušetfia.
Ej, ako tie len otÍčají:páty
naprvý šlbh, že ani jedna kpátám
nežiadapridať druhý ani tretí!
Tvár dáktlznámucestou stretli sme tam,
takže som hneď i ticho prehovoril:
,,Nie prý fazsa s ýmto predsa stretám."
-t
Pozastal som a hlbšie ztak dořlvnoril;
a pátrajtrcvždy váčšmipo otroči,
vraciam sa kus, kam sladkývodca zvolil.
Á6 speuosenruisry
Bičovaný však klopí zrak a bočí;
neskfyl mi predsa hanbu svojho lósu,
bo volám Ltži ,,Ó, ťy, čoklopíšoči,
ak neklamú, ak woje črtytosúCaccianemico
Venedico, povieš,
čovoviedlo ťa do tohoto zósu?"
,,Síce nie tád,no,keď ma menom zovieš,
keď z toho sveta nútima rečmužská,"
odvetil mi,,,fluŽ, ako nevyhovieš?!
Ja som to (a svet právom po mne prská)
Ghisolabellu nahral Markizovi,
nech hocijako znie
1ž
povesť mrzká.
ZBologne,pravda, nie som nijak nový,
lebo tu so mnou toťkíspolu chripia,
Že toÍko ústuŽ dneska nevysloví
od Saveny až k Rénu slovo sipa;
ým slovám lhhko ptikladá saviera,
ak vieš, žez nás nik hrsťou netozsýpa|"
No wom savteza| švihár do šudiera
a skríkol čert:,,'ÍJžbersa spopod brala,
tu kupliar málo zo žiennavydieta|'"
Dvo;'ica našatiežsa odobrala
bližkstene skalnej od ých dušíhnusných
z nej vybieha užvyklenutá skala.
Lahko sme vošli do tých brázdjej drsných,
avpravo zahníc po mrásnenom svahu
vzdialili sme sa od okruhov krušných.
I49 speu osemnás4'
Keď sme užboli na úrovni pfahu'
kde skala prechod oŇáÍaz dna jamy,
riekol mÓjpán: ,,Tu skloň sa nad záÍahu
ých druhých duší,čosa rútia tmami
a ktorych tvár si dosial nepobadal,
pretoŽe išli jedným smerom s nami."
Zpradávneho sa mosta dívam na dav,
ktory tam dole podobne bičhoní
aktoý z druhej stfany priechod htadí.
Láskaý majster sám sa ku mne skloní
a riekne:
'Hlhd;
ten ve[ký, čok nám ide
a napriek ból'u slzy nevyroní ahý
to kríÍlYŽdyešte král v tom hyde !
Jáson je to, čocez ílklady temné
predsa len urval rúnona Kolchide.
rlNo
tam, kde ženy páchli nepríjemne
avyvraždi|i celý národ mužský no
ponajprv tam na ostrove Lemne
cezzdobné reči,bozkov sladkédúšk]'
mladuškú,nežnú,klame Hypsipylu,
čooklamala predým svoje družky.
Nechá ju samu, pozbavenú pyl'u:
avina tá trest tento pririekla mu,
ním pyká tuizaMedeu milú.
S nímidúvšetci' ktorí takto klamú;
ýchto pár slov nech prý žIab tizbliži
i s ými, ktoých pchá si v svoju tlamu."
150 s4euosmruis'Y
Prišli sme tam, kde úzkaprtsaktíŽi
s tou niŽšou hrádzou, tvofiacou už plece
oblúku, ktor'ýv druhý ŽIab saniži.
Jak množswom prásiecnapÍatanévrece ňufákmi
funí, plieskasaa tiesni
tu biedny I'ud, a sem a tam sa mece.
Svahy súcelé vykladané v plesni
z ý ch ý pat ov, čovydychu ie ýkal,
bridivý očiam,pfe nos viacnež desný.
Dno je tu také hlboké,žeznikiď
doň nevidno,len na samotný chrbát
skaly ak by sa človekvyredikal.
'i{iŤ
A odtiar vidím v hlbine sa šklbať
alcýchsi l'udí pohrú žených v brude,
o jeho vzniku neslušísa hÍbať.
Ako tak zrakom blúdim po tom l'ude,
uzriem tam hlavu skoro celúv lajne
(ženeviem, čito kíazčilaik bude!).
Tá vykrikJa:,,Čohladíšneprestajne
a nenásytne len na moje muky?"
A ja: ,,Bo znám ťa nielen ztejto stajne keď
suchúhlavu kládol si si v ruky!
NuŽ preto váčšmipútašmanežini,
mÓj Alessio Interminei z Lukky."
Hneď začaltÍctsapo tej svojej dyni:
,,LichÓtky, po nich jazykmójvŽdy prahol,
pohrúžilíma do takejto špiny."
15I speuosennásty
fuekol mi pán: ,,Tak keby si sa nahol,
Že by si okom dosiahol ažk pl'undre žeby
si zrakom do wáre ažsiahol
tej špinave j atozcuchanej cundre,
čozalajnené nechty v hruď si vsekla;
vše klhká' vstávavše a stále žundre.
Thais to je,táLpobehlica zpekla,
čomilému, keď pytal sa, čicíti
sa povdhčnou, ,Ó, prcížasne',fiekla.
A tym náš zrak nech tuná je už sýty!"
"J
t-,
J
I55 spe, deu,itnásE/
Nie dávno jednu rozbil som, keď v iame
dusil sa vnútri človiečik,tvor útly...
Ato nech ptavdy pečaťousa stane!
Zoýotukaždej, akoby ich utli,
dohora iba nohy ryčnievali
až po stehná, a ostatok bol vnútri.
Chodidlá oboch nÓhzlý oheň páli
a t<íby tak sa mecú nadzífaIcom,
žebyajhítž-:nryhravo rcztrhali'
Jak nad mastnotou, ako nad chuchvalcom
špiny i plápol lne len na okraje,
tak sa ituná od piat klenul k palcom.
,,Kto to tam, majstre, hnevá sa a klhje
pod plameňom i červenšími váčším
od ostatných, čozte|a krv mu saje?"
odvetil mi: ,,Ak tížišzvedieť, pred čím
sa skrýva dnu, ťa znesiem na náruči,
nech sám ti povie meno i svojprečin."
A ja: ,ýždyto chcem, čowoj duch ma učí;
si pán mÓj, vieš, žedržim sa ťa presne
vždyvo všetkom, a vieš aj, čosa mlčí."
Na šwrtúhtádzu zišli sme;v dno desné
schádzame dblej dolhva - v dno týzne,
rozderaveni tiesnivé a tesné.
Vodca mÓj stále k bedru si ma tisne,
kým neobíde okolitú háveď
až k onomu, čokvílil cezlabizne.
55
156 speadeuatn^O)
,,Nech alcýkolVek spísal si si závet,
keď dolukoncom ako kÓl čniešzdola,"
riekol som mu' ,,ó,vÍLv, ak móžešvravieť!"
Tak som sa skláňál k hrotu tohto ,,kola",
jak spovedník sa skláňa nad vrahúňa,
čooddialiť chce eštesmrť a volá.
I zav olal:.'UŽ horekoncom tuná?
Užhorekoncom' Bonífác mÓj, tu si?
Aiv knihe čiasje chybka nepltÍrrá?l.
Či.užtakvčassa bohatswo ti hnusí,
preň si sa nebál podvodne vziatPaniu,
ktorá sa v tvoiom objati aždusi?"
,át;Ý'
Tak som tam stál, jak ti stát poostanú,
ktorých |en zmatie otázka im daní
anevedia,jak odpovedať na ňu.
Vtom Vergilius: ,,odveť bez meškania:
Janie som ten, janie som ten - tvoi známy|"
I riekol som a splnil prikazpána. !
No, zalamujúc nohami,tenz jamy
lamentoval, hlas chvel sa mu jak svieca,
keď prevravel: ,,Čoteda chceš tu s nami?
Ak iba o mne ílžišptenredieť sa,
keď si si peklom daluž cestu takú,
nužvedz,ževeÍkýplášťmi splýval zpleca.
A vskutku som mal medvedicu v znaku,
no tolko som pchal hore do medviedht,
ažsom sa vopchal do tohoto vaku.
í
'6ď
Í
r'Í
Í
I59 speu deu'itnásty
Tu svátokupcom prichodí sa stfiedať;
koÍkíužklesli do škár, do skál na dne,
aby mi mohli toto miesto predať!
Rlaz tam i mojabiedna duša padne,
ažprídeten, čomyslel som, že ty si,
keď som tavítaL možno bezohlbdne.
No čas, čohlava dole mi tu visí
a hore oheň biednu krv mi pije,
dlhšíje už, nežpre tamtoho mýši.
Pretože pastier eštezvrhlejšíje :
kňaz od západu lyšvihne sa lryššie
vbezprávostiach, a mňa i jeho skryje.
Bude sťaJáson' o ktorom sa píše
v Machabejshých;jak toho chránil v|adát,
i |eho bude král francúzske j ríše."
Možnosom sa tiežpťílišneohliadal,
keď sorn mu vo wát tieto verše vsekol:
"Ech,
pove dzže mi, aké zlato žiada|
od Petra Pán, keď k ceste plnej priekor
oddal mu klúčenašejviery zIatej?
Nežiadal nič;len ,Nasleduj ma!' riekol.
A Žiadnym zIatom nepodplácal Matej
Petra čiiných, keď mal ako nový
nastúpiťmiesto duše zlej akIiatej,
Preto vám právom patf ia tieto rovy;
dobre si stráž, tu dobre máš dar skr1tý,
čoti dal smelosť pfoti Kafolovi.
1 60 speu deu(itn.isry
Keby ajtu mi nebránili city
úcqa lásky pre najvyššieklúče,
ktoré si držalvo veselom žití,
použil by som slová eštetvrdšie,
pretože vaše lakomstvo svet kruší,
keď dvíha zlých a dobrých k zemi tlčie.
Evanjelista to užvášhriech tuší,
keď tú,čoz vÓd sa hore lynorila,
súložiťs kráťmi uzrelv svojej duši.
Sedem h|ív maIa, keď sa narodila,
z desiatich rohov brala si svoj podiel,
kým bola cnosť
|ei
manželovi milá.
Zvískaždývzlato bÓžikov si odel,
bo užlen to vás delí od modlárov,
že miesto jednej vzyvate - sto modiel!
Ó, Konštantín, och, matkou kotkých svárov
bol nie tvoi krst, ležto, žes'odprvoti
dal Otcovi to veno zemských dafov!"
AzakiaI som mu húdoltotie nÓty'
čisvedomie, čiiba hnev ho hýzol,
nohami ako namietal by proti.
No dobry pánm6j pokojný malýzor:
pravdivá' rečsa páčilamu iste,
bo pri nej z ústmu úsmevnevymizol.
Yzal si ma v obe svo|e ruky čisté
a privinúc ma vrúcnedo objatia,
tou istou cestou stúpalna skalište.
161 speu.1eucitnásb)
Na vrchol mostu lbhko so mnou chváta
cez skaly, aké i zver tažko zlozi,
a za ktoými je užhtádza piata'
Tam, nežnýsvoje bremá nežne zloži,
aby som ani nohou nezabÍdol
do skál, kam sotvaryšli by ajko,ryl
Tam sa užnoý otvofil mi údol.
162 speadaa^íaty
Sppv DVADSTATY
a nový trest mám skladať verše trpké
a dat tak látku dvadsiatemu spevu
kancóny p*.,1y.i, o ých, čosúv hÍbke.
Užúplne a cele bezzíchvevu
chcem nazrietv údol,ktoý úzkosťmy;'e
a v ktorom biedni iste v mukách revú.
Ale tu l'ud, ach, v ťaŽkom mlčaníje !
Slziaci dav som vážne tiahnuť zhliadol,
akoby išiel spievať litánie.
Keď po ich wárach zrakmiskÍzne nadol,
hrÓzostrašne sa objaví z nich kaŽdý
skrutený medzi prsami a bradou:
k bedrám safiÍíÍmu odvracia, krk m|i^Ždi,
a idúcÍtazad,nazadkaždý ziza,
bo pohlbd vpred - mu upreý je navždyl
Možno si čul,že skrútlaparalýza
niekoho niekde na podobnú skruchu,
no neverím, že videl to kto zb|iza.
163 szeu dua^iutY
Boh žehnajtvoimu čítaniu,no v duchu,
čitatelmÓj, sám usúď z tejtolát$,
ako som mohol uchovať tvár suchú,
keď zblizkauztiem tu náš obraz sladhý
skrútený tak, ženárek očíkúpe
úbohým l'udbm zfuezy izadl<y!
Ech, úpel som, iak na skale sa úpie,
tak lútostne, ažvodca mÓj sa zhtozil:
)Iždy ešte patríšmedzi daly hlúpe?
Tu,len keď zmíwie, súcitvskutku ožil!
Veď nad najváčšímzločincom sa rmútiš,
čona súd Božísvoje ruky vložil.
Yzpriamhlal.u, vzpriam,atam nad ým plačutíš,
čoprepadol sa pod zemnenávfatne,
ažskríkli tébski: ,Kam z boja sa rútiš,
Amfiaraos? Kam prcháš tak chvatne?'
A zrútil sa aždo samého lona
Minosovi, čokaždúobeť schmatne.
Chcel predvídať,čodiaťky vpredu clonia:
nuž, z chrbta hruď má, zátylie má z čela
a hlhdiac Ítazad, nazad cestu koná.
Tiresias takktáča tiež, čozte|a
mužskéhonajprv naženu sazmení,
zmeniac si údy úplne a scela
a musí skÓr, ne žzbavi sa čÍtženy,
palicou udrieť spletené dva hady,
aby bol zno\,'rr v mužskom operení.
164 speudua^iaťJ'
Aruns mu brucho svoiím chrbtom hladí:
ten v horách Luni, tam, kde nehostinnú
zemzíÍodňujeKarrarčan, mrúc hlady v
mfamofe bielom prišiel na jaskyňu;
tam\rzh\iadaldo vínako do zrkadla,
kde jasnéhviezdy zýšinvoÍnekynú.
A tamtá zas, čozak{Wa si íadrát
rozpletenými vrkočmi z tej straÍy,
ženevidíš,kde srsť jej zátvoj spriadla:
to Manto je, ju po nejednej pláni
aŽ k mÓjmu rodisku zaviala psota
nuž, čujčo-toaj o jejputovaní.
€J'
Keď odíde jej otec zo života
a mesto Bakcha zotročenézmiefa,
dlho sa ona svetom sem-tam motá.
Y tejzemikrásnej, tam, kde do jazeru
Benaca alpsképohorie sadiva
a Tirolskom zem Nemc ov uzavieta;
kde tisíc tiav, i hádam viac, ktaj zmýva,
keď ku Garde, kVal Camonike klesá,
kde z celých Penín vodswo odpočíva:
je ostrovv lone zmieneného plesa,
zTridentu, z Brescie tamai odVerony
pastier smie žehnať,ak sem vyberie sa.
Peschiera, pekná, pevná wÍdza tróni
a Brescianskym i Bergamslcým tam čelí,
kde užkraj plesa poniže sa kloní.
.i
.!
I :i&ř ,it.:
I
ift it
,l íi
167 speu duadsiatJ)
IzýchvÓd zvyšok úplnýacelÝ,
čovjazereužnevládze viac stát,
v zelené nivy ako rieka cieli.
No len čozačnebežatpozdiž stád,
nie Benaco,lež Mincio hneď savolá
ažpo Governo' kde ho čakáPád.
Nebežímoc, a užaj ničípolia,
rovinu meniac v číremočariny,
kde najmá v lete mnohých nemoc zdolá.
Sem krutá panna prídev nehostinný
krajbez l'udí a v miesta jednowárne;
i usadí sa v stfede pustatiny'
Tu pred t'ud'mi sa ukrýva, tu stafne,
tu so sluhami robí svoje čary.
Sem prišla žitizložittelo márne.
AzamÍtvou l'ud p;ejde po močiari
na onébahnom obohnané miesta,
kde lhhko útok nepriatetazmaú.
Nad mítvuManto zdvihne múry mesta,
i Mantovou ho nazyíljeho kmeti,
bez ohlbdu, čoinéveštby veštia.
Viac mohlo matuž muŽov, žienideti,
nech Casal o di, blázon prihlúpnuý
Pinamonteho lesti nenaletí.
I
Nuž vedz, akiné zvesti prinesú ti
čio vzniku, čidblšom jeho žrebe,
nech žiadn a Iožti pravdu neprekrúti. "
168 speu duadsiatJ/
Aja ,,Ó,maistre, takažverímtebe
a tvojim spfávam hodným všetkej viery,
ževinýchzriem len popol na pahrebe.
No zjav, kto zých, čoskryva údolšer'.ý'
je ýznamný a zmienlry zaslúžisi:
bo iba k takým moja mysel mieri."
odvetil na to: ,,Ten, čoz lícmu visí
na hnedé plecia bradaÍozpÍestrete
v čase,keď v celom Grécku zmlžslých zT"íŠi
ponajviac kde-tu pre kolísku dieťa bol
augur, čoi s Kalchantom dá v čele
vAulide prvé lodné lano preťať.
Euryp-yl Tval sa, vo vznešenom diele,
v níektorej častispievam o tej dráme:
vieš, kde, bo znáš ho úplne a cele.
Tam, hťa, zas Michal Škótsa v páse líme:
ten dobre znal, čokúzelníckaIožje
i všetky taje bývlli mu známe.
Pri Bonattim je Asdente: i koŽe
i dratvy rádby chytil sa i švihlh,
no lútosťmu užvelmi nepomÓŽe.
Hlb, biedne, im sa znevidelaihla,
vreteno s člnkom - išIi zaveštkyne.
S bábikou, s býlímzvá"ňila ich ihra.
Ale uŽ pod', bo Kain s tÍnímkyníe
a pri Seville ponáta sa v more'
kde prvá s druhou pologulbu splynie.
Ib9 sieudut^iatY
Á včeraspln užŽiarl| na obzofe,
rrď bol si rád, keď jeho lúčeblysli
ti na pomoc v tej nekonečnej hore."
Tak hovorilamedziým sme išli.
I70 speuduadsiab.pra.ý
Sppv DVADSIATY PRVÝ
Trrnosta na most, hovoriac aj iné,
čonespomina moja Komédia,
sme šliaž k brehu na r.yr"ýšenine,
pod ktorou iná puklinasazvíja
zýchZložIabov, v sých kviťbách premáčaní
z nej lba tma sa do očímivpiia.
J ak v At zenáli v ar ia B enátčania
lepkavú smolu, ktorou vymazáva
sa v zime lod] zlou plavbou dorářnná,
čoviac sa plaviť nemÓže; ten stavia
si novú lod', ten kúdelbu zas riadne
upcháva boky stare j sptava-zlava;
kormu, ten čeleňspevňuje, ten na dne
robi zas veslá' iný laná skrúca,
ten predné plachty, teflzas p|átazadné:
takto i tu, nie na ohnisku vr(tca,
lež zBožej vÓle vrela hustá smola,
obidva brehy lepom lemujúca.
17 I speu dua^iary prti
Zriemju, no nezfiem iné nič,lenkolá
mirenédvíhaťbubliny jakprival,
a klesať zas, a'zas savzdúYatzdola.
A kym som dolu uprene sa díval,
,,Pozor!" mÓj vodca vykríkol dva razy
atahalmaa.za seba ma skryval.
Jak ten, čotúžiuzrieť obraz skazy,
pred ktorou duša utekať by mala,
a hoci strach ho na tom mieste zmrazi,
s odchodom predsa prílišneotíIl'.
uzfel som, ako na samotné temá
skalného mostu čiernydiabol cvála.
Ach, ako divo, ako nazlostene,
kruto sa hnal na krídle foztiahnutom,
že nohou ledva dotýkal sa zeme!
Na ostrom pleci, trorchu vyzdvihnutom,
prehodenú mal dušu hriešnikovu:
šlbchy nÓh rukou zvienl- mu jak putom.
Zavolal:,,Tu som, Zlopazút, a z |ovu
kmeťa toť mám, čoSvátú Zitllzdobi;
strčte ho dnu, javraciarn sa ta znovu'
kde korupčníkovmáme do zásoby:
krem Bonturu je mesto jednavina,
čohravo ,,hej" z,,Ílie" zapeniaze rcbi.
',Smaril im ho, a strach, žečassa míňa,
hneď ho hnal spdt;a niet takého psiska,
čopustený by rychlejšie hnal kmína!
t72 speudua^tatlprÚ
Keď hriešnik von sa vynorí, hneď zvýska
sto diablov naíavidlami ho strká:
,,Tu Svátá Tvár uŽ nemí útočiska!
Tu nie jak v Serchirí, tu sa pláva dnuká.
Preto, ak nechceš,by ta niekto škrabol,
nech zo smoly tihlava nevykúka!"
A hákom chňapol po ňom každýdiabol,
skríknuc: ,,Len skryý smieš tu hopkať-hapkat,
abys', ak vieš, si tajne čo-tohabol!"
Tak pomocníkom kuchár káže čliapkat
vidlicami nad praŽiacim sa másom,
až na dno kotla,stlačiťho a napchať.
,,Nech neuzrie tatuná chvieť sa desom,
akdáky dhs by k nám savpred čispáť hnal,"
riekol mÓj pán,,,nuŽ skry sa za útesom!
Nech zúribes, a čoby alý jedmal,
neboj sa nič,japoznímužich ťahy,
veď som sa s nimi takto razuž jednal!"
Na koniec mostu prešiel pán mÓj drahý a
vefu stúpiťnatú'htídzušiestu
nebolby mohol človek bez odvahy!
So zúrivosťou,s akou wrhnú v cestu,
s akou sa psiská rútiana pútnika,
čoprišiel pý-tať almužnu čikveštu,
tak s hákmitisavrhnú spod mostíka,
z úbohéhoazneblahého bydla.
No on: ,,Nech zvás sa nik ma nedoýka!
i:
;úr
{
^ li'
! ::.,_
'"Í
,$,,
: 't1,. ".r s J
.' i*'#;
t*"k -#:
17 5 s\eu duadsiay'jPrui
Než nabodne ma tuná'vašavidla'
poď jeden zvás ma\Tpočuť,čitasí
práYom váš prápot na mňla svoje bidlá!"
ZvoIaIi:,,Ty chod] Zlochvost zloocasý!"
A ten, lýmvzadu ostatní sa chvascú'
podíde, rieknuc: ,,To ho azdaspasi?!"
,,Zlochvost, ty asi, keď tu robíšstrážcu,
domnievaš sa, žemožno dušu živú
previesť ažsem cez tisícerúpascu
bezBožej vóle, bez blahého vplyvrr?
Nechaj ma ísť,bo tak chcú tomu v nebi:
by som tu s niekým prešiel cestu divú."
Ako keď plameň klesne do pahreby,
zhasla mu pýcha, vidly padli nazem,
a druhom riekol: ,iÍetaz nik ho nebi!"
Av pláň mÓj pán mizavolal'.,,Strach zažeřt,
ty' čosi sa tam schúlil zabalvany,
smelo užpoď anechajvšetku bázeřt!"
Rýchlo som prešiel po skalnatej plán|
no, len sa ku mne popohli tíbesi,
zlakol som sa' čidodtžiasl'ub daný'
Takz Caprony som videl prápor peší
savzdat, no potom zdesiť saažbeda,
žetoÍlýdav ich zÍazx obkolesí!
Kvodcovi celý priviniem sa teda,
nespúšťajúcvšak z očičsatgu ztadn(y
iej z wári sa ničdobré čitatnedá.
176 sPeuduadsiat))PrrJt
Skláňajú lnátk, a,,Hádam čiastkuzadnít,"
vtavia,,,čo bych mu trochu poomakal?"
A nato hneď: ,,Ba,len mu čapniriadnu!"
No ten, čovravel s Veígiliom ,zakial
tíby ma boli roztrhali radšej,
sa obrátil:,[en vydtž,vydrž, Kvákal! "
A riekolnám: ,,Tu nieto mostaviacej,
tuná je šiesty oblúkrozborcný
a|eŽi celý na dne smoly vriacej.
Ale nech savám páči po hrebeni,
ak pokračovaťv ceste máte vÓl'u:
blízo čniedhlším_gst zo skalnej steny.
Včera' páť hodín po tejto, sa spolu
tisíc dvesto a šesťdesiatšesťrokov
naplnilo, čomost sa zrútil dolu.
Vysielam hliadku na ýchto pár krokov,
čisa tam niekto nepresúšav chládku;
vás prevedúažpomost bez úskokov.
Vpred MtázošÍap azanímpo poriadku
Perútka, Hafaj| Žiadam Brčkobradu,
nech po ceste dá pozot na desiatku!
Vetroš a Drakoň' pridajte sa k radu;
Psopazúr' Ďasoň nlbaý aslepý,
Krvavec blázon s Kančúromchoď vzadu|.
Prezrite vÓkol vaiace sa lepy
alkážte tu ým most nezávadný,
ktory tam ponad pelechy sa sklepí!"
I77 s7eadaa*iab)PruJi
,'Ach, pane mÓj, ach, maistre, nožezhliadni,"
volám, ,,ak vieš, ak priechod ti je známy,
nežiadaj sprievod, nechcem veru žiadny!
TyvŽdy tak múdry, prezriže ich klamy,
čuj,ako škrípuzlbamitikati
ahrozby múkjak mecú očiskami!"
',Nech
sa len duša stále neIakáti,"
odvetil, ,,rtechaj, nechže zuby ceria,
veď to len pre ých dolu v smole platit"
A kým už spolu k lbvej hrádzi mieria,
každýz nich jazykvyplazi,zub k zubu
si pritláča azdtavi oficiera,
načozas ten si spraví z riti trúbu.
178 speuduadtiaq/druhj
Sppv DVADSIATY DRuHÝ
V som jazdu, táborom jak dupe,
tu na útok,tu zasa na prehlíadky,
tu stáčaťsa a páďt na ústupe,
videl som plen a videl jazdnéhliadky,
ó, Arezzania, tiahnuť vašou zóÍtou,
na turnaje sa hnať inašarvítlq
za muku trúba za }l.laholu zvonov'
rinčiacich bubnov, signálov, nech chystal
sa kruý bojuž stfanou tou, čionou;
no nevidel som na z:luktalých píšťal,
aby savoje hnali do zápasov,
čiabykoráb vyplánal, čipristál!
Sprevádzalo nás dalej desať dbsov:
acln, ttápny zbor! No so sváými v chráme,
a v krčmezasa s vagabundskou chasou!
Spolu si s vodcom smolu ptezeráme,
chtiac preniknúťcez bublotanie v žlabe
aŽ k l'udbm dnu sa páiiacimv tej iame.
13
L79 sqeudua^iatYdmhi
Jak delfíny lžna zvlnenie slabé
oblúkmi chrbtov mornárom vše hlásia,
nech chránia loď i veci na korábe:
tak na zIahčenie trestu vynáta sa
tu i tu chrbát daktorého dráča,
čoako blesk sa rychlo sktyje zasa.
lakžaby skraja priekopyvše kvačia
len s papulhmi von, kým uschované
ostatné telo vo vode sa máča:
tak hriešni kvačiatu po každej stfane;
no, jak sablížiBrčkobrada spupne'
ponárajú, sa rychlo pod bublanie.
Zrel som (a srdce eštednes mi stÍpne),
jak jeden, vidiac, že sa sotva lrydrie
a čl'upne dolu - strachom celý zdúpnie.
Psopazúr zbqf,u na hákovejvidle
užho aj má,lrrá./xv zasmolené vlasy
ml zar azí jak v oÍajakej vydre.
Vedel som uŽ, jak volajú sa dhsi,
veď čulsom vodcu vyberať ich oddiel
a čulsom aj, jaksami hovoria si.
,,Zatni doň dráp, tak' aby si mu zodel
chrbát,Ienzatni, Kfvavec," kol s krikom
skákal ten húf,,,ba úplneho zoder!"
t
'!r ja'' ,,Ó,pfevrav tam s ým nešťastníkom
auedz, ak smieš, kde mať ho vychovala,
neŽ padol do rúksvojim protivníkom."
180 speu duaítsia4) druhý
MÓjvodca ani chvíl'u neotára
sprta sa ho, a ten mu riekne spiatky:
,,P o chádzam z Íišenavarského kr ála.
Do služieb najprv šiélsom zvóle matlq,
keď spustlík otec, čomal z|ata spí|sty,
život si vza|, nám nenechajú C zIat$.
Ujal sa makráI Thibald, hoden úcry
no,žesom v čachroch rrysoko tam rúbal,
tu musím terazskladatzato účty."
Kančúr,čoz ústmáv každú'stfanu zubáI,
i jediným mu pocítiťdalzb|izka,
ako by asi obidvoma šklbal.
Medzi zlérnačlqrprišla naša myška,
no velitel ho v rukách obkolesí:
,,Kým jaho mám,lry buďte pekne stíška!"
K vodcovi mÓjmu hlavu zodvihne si:
,,Potozprávaj sa eštes tvofom biednym,
ak chceš čoznat - kym nezničiaho besi."
,,Povedz mi teda," zastal pán mÓj pred ním,
,,čidakoho si dole neuvidel
zLatinov?" A on: ,,Práve bol som s jedným,
ktory bol býval v susedstve ich sídel;
bár by som s nímbol radšej ronil slzy,
nebál by som sapaziltov a vidiel."
Vtom Vetroš zsrola|:,,Ten je ale dtzý,"
azasiahne ho do Íameflahákom,
užcelý zdrap mu na vidlici drži.
1 83 sleu duadsiatY druhi
A na nohy mu siahnuť chcel i Drakoň,
no desiatnik, čovšetkým hrÓzu vháňa,
navÓkol prešiel hrózostraš ným zrakom.
Keď utíchli a slúchli svojho pána toho,
čohlhdel v miesta svojho bÓl'u,
opýtal sa mÓjvodca bez meškania:
,'Ktože bol ten, s kým dole si mal smolu,
keď si sa vybral na breh tejto skaly?"
,,ZGaIIury frá.ter Gomita tam dolu,
nádoba klamstva všetkého,sa páli:
ten s škodcom svojho pánanezmiereným
konal tak zle, žeten ho dodnes chváli.
P eniaz si vzal, a s krátkym preverením,
jakvravi,vazřlov prepúšťal;aj v inom
bol úplatkárom vskutku suverénnym.
Aj Michel Zanche z'Logodora pri ňom
vravi tak rád, ženeve dia svoj blábol
o Sardínii skončiťŽiadnym činom...
No beda mi' jak škrípetamten diabol!
NemÓžem dhlejvravieť od úlhku:
joj' čiby rád ma po prašine škrabol!"
No Ďasoňovi, čouž siahal k háku,
Že Navarčanaznovu kruto raní,
vojvodca riekol: ,,Ustúp tam,zIý vtáku!"
t
,,Ak chcete vidieť," začal vyÍakaný,
,, čipočuťazda Lombardhnov známy ch,
čidakoho, čopatrí do Toskány,
103
186 speu dua^ínty druhj
nechz|opazít sastiahne na okamih,
by nebáli sa, žeich pomsta stihne,
a jatu z tohto miesta zavolámich:
namiesto mňa iclíšedempríde ihneď,
lenzahvizdnem, jak to užu nás chodí,
keď daktoryvon zo smoly sa zdvihne."
,,Počujete, jak vdhčne svoiim škodí,"
vybrechol Hafaj,,,ten chlap zlomysetný
len ak on sám sa pritom oslobodí?"
A ten, čol'stí mal v hlave viac nežveÍmi,
riekot ,,Ak mÓžem svojim pomÓcť zpále
do váčšíchmúk, rád pomižem, to ver mi!"
(ts
No Perutka, čostaval by sa stále,
riekol,,Mňa dái<y blázon neopantá;
vedz, ak sa spustíš,nepobežímv cvale,
Io Íazlen mávnem peruťou, amámta!
Skryme sapekne zasvahdovýklenku veď
ešteto: tak bátsamudrlanta!"
Ó, čitate|tu vypočujsi scénku:
na druhústfanu všetci ztaksvoj skrútia,
apÍvÝ ten, čoprv mal inúmienku.
Navarčanveru nevelice húta:
k skoku saztazur odrazlazsrolal,
veď vodcovi užvymanil sazpu|ta.
Každéhopot a pocit viny polial,
a pfeto ten, čozsrinil úskok celý
vybehol, skríknuc:,,IJžai mím ta,smoliar!,,
112
118
t87 speudua^iať),druhý
No slabá pomoc: krídla nevedeli
predbehnúťstrach; LWm sa tamten vnoril,
ten prsia v letku vzpúami| neveselý
jak sokolík, čokorisť už-užskolil,
pokorený však, bez šikovnej kačky'
vncia sa zlý, žekus sa oneskoril.
MrázošIap klam ten preklína ažplačl.<y:
jednako s jedom za druhom hneď schvátal,
žeaspoň s nímsa pustí do ruvačky.
Korupčníkv hÍbke smoly zmizol zatial;
wák na vtáka sa vrhol nečakane
anad priekopou pazúry dořtzatal.
Nezlbkol sa však staý jastrab kane:
tak drapli sa, že dvojica sa skydla
do rozpálenej, vaiacej sa pláne.
Pála im sice vyrazi|abidlá,
no nad smolu uŽ hor'sa nepovzniesli,
lebo si prílišpolepili krídla.
Brčkobrada, i našwaný i skleslý
na druhý breh hneď štyrom zletiet kíže,
a ti aj s hákmi užsa prudko zniesli
k stanovištiam, kde držiavajístráŽe,
by vylovili priamo na prostriedku
upečených z tej hustej kolomaže.
I
A my sme zmizli mizerom - v tom zmátku.
1 88 speu duad'iay/ tretí
Sppv DVADSIATY TRETí
ez spoločnosti, zamÍknutí,sami,
išlisme jeden vpredu, druhývzadu,
iak Menšíbratiarchodia ulicami.
Tamniže pfe túruvačku amadu
Ezop s tou bájkou nnrozvm mi prišiel,
v nei žaba myši pripravuje zradu.
Nikdy t:raÍ ,,tetaz" s,,včuť"tak nesúvisel,
jak s onou bájkou príbeh plný zloby,
ak porovná ich sústredená mysel.
Jak z myšlienkyvšakhneď sa druhá ztobí,
iná i mne sa navíjaužna tú,, _
apÍvý, strach mi iba dvojnásobí.
Bo myslím si: ,,Tí pre nás mali stratu,
a oKamani citia satakttátpne,
žeistotne sa stroja na odplatu.
Ak na ich zlobu navlie a, napne
sa ešte zlosť, nás wrdšie hnev tej tlupy
zdrapí, než pes keď zajačika chňapne.
1 89 speu aua^iaty tretí
Cítim, jaksami ježiavšetkychlpy
strachom, a preto s okom osttažiým
k majstrovivravim, ak sa neučupí
i on i ja zaýmto brehom zryým...
,,tíiste prídu pomstiť svoju škodu;
takživo myslím na nich, ažichcítim."
A on:
',Byť
sklom, čoolovo má vspodu,
nezrkadlil bych lepšie črtywoje,
než s wojímvnútromteruztvorim zhodu.
Myšlienky woje prišli medzi moje,
podobné zrodom, podobné i vzhlhdom
a v jeden plánsa poja obidvoje.
Ak praý svah pod ýmto skalným radom
miernejšie nadol zvažuje sa zo skaly,
predstavov aným unikneme hadom. "
No skÓr nežpátn sypjplán mi celkom odhalí,
užuvidel som letieť čierny prápor,
a myslel som, Že násužzasadostali.
Ale l.tom vodca odtazt ma zdraPol iakmat,
čosotva lbhla do postele,
zbudi sa hneď, avidiac dym a plápol,
synka si schytí, prelhkaná cele,
abeží,beží,iba oň sa stará,
ženeodie sa ani do košele:
t
tak vodca mÓj, kde breh sa dolu vnára'
so mnou sa pustil po tom brale šmahom,
čodblšíúdolzboku lzatv^Ía.
1 90 speu duadstab) tretí
Nebežal takto pfúd cezžiadennáhon
toztáčat kolo pozemského mlyna,
tam, k Iopatámkde padá dolu svahom,
jak vodca mój, keď k hrudi tisne si ma
oddane, nežne, bdelo, ostražito,
nie ako druha, ale ako syna.
Keď jeho noha vhupne na koryto
onoho dna,ti stoia na hrebeni
priam nad nami, no nás užnedesí to.
Prozreteťnosťouboli predurčení
za služobníkoviba v piatej plíni
a nemÓŽu sa spustiť zpúkrej steny.
:a{Í
Dolu sme našlínárod maÍovaný,
čokráčalkruhom krokmi pomalými,
s plačúcoutvárou' tfpky, ukonaný.
A plášte mal l'ud tejto preliakliny a
kapucne ažtesne nad očami,
ako ich dosial nosia mnísi v Cluny'
Zlato ý ch plášťov zsronka zr ak ažmátmi,
no zdnuka taŽké olovo takváži,
že Fridrichove boli zpiftej slamy.
Ó, aký plášťto na vek vekov taŽí!
Iteruzvlhvo s I'udom sme sa dali,
čomárne zpláštov vyplakať sasnaži:
pod bremenamikráča ten l'ud v žiali
tak pomaly, žek novým úbožiakom
Sme s kaŽdýmhnutím bedier pichádzali.
t\
t,,l
5
lr
t\
Er.\,l/
\',
.U'
{
Ť
gŇ
,,\
,lY
Ó
I
L93 speudua*la'ytretí
Nuž,riekolsom:,,Tu pozri po neiakom
známomči podlb mena lebo činu,
atlkto idúc, prejdi vÓkol ztakom."
Tu jeden znich, čozačultoskánčinu,
nrolal:'Ó, duše, cez ovzdušie tmaYé
zadtžte nohy, priprudko sa šinú'
Veď čochceí možno )a ti zjavim príve!"
obrátil sa mÓjvodca: ,,Zastav saty,
a jeho krokom potom choď v tom dave!"
Dvaja sa náthlia ku mne, tižbou jatí,
javiacju iba tvárou, nie však krokom,
boizkacesta s bremenom ích hatí.
Keď dÓjdu ku mne, velmi kosým okom
obztílsi ma - no k rečinie icl:.zlrábit|
Ažpotom k sebe prehovoria bokom:
,,Ten podla krčnýqh žíIsa žiýzdá byt;
lež,aksúmÍwi, potom zakejvóIe
nemusia u nás nosittažlý habit?
- Ó, Toskánec (mi rieknu), do rehole
pokrytcov smutných čosí vstúpil smelo,
nezhÍdaj nami, zjav, čimbol si hofe."
,,Zrodil som sa a detstvo moje zrelo
nad Arnom krásnym, v krásnom veťkom meste,
a jak som máxal, mám i tuná telo.'.
,t
Ale kde vy - vy, duše, zrodené ste,
žetoIlýbót vám btázdi líca smutné,
a v akom'sa to trblietate treste?"
L94 spea duadsta'y tretí
odvetil jeden: ,,oranžovékutne
súz olova, a jak ich tarchabolí,
z škrípaniaváh to poznat nevyhnutne.
Radostní bratia z Bologne sme boli:
mřnCatalana s Loderingom tuná nás
obidvoch si tvoje mesto zvolí
na úlohu, jlmičšaiedenspíňa:
no, ako sme tam chránili mier spolný
dnes eštesvedčípri Gardingu škvrna."
Začnem:,,Ó,'bÍatia, nad vašimi bÓlmi..."
ale viac nie, bo myšlienky mi zmútil
lktižovaný k zemi tfoma kolmi.
!frF
Ako ma uzrel, hneď sa celý skrútil,
do fúzov sfučiac,vzdychallen a úpel.
I Catalano vzdychol, ažsa škrtil:
,Fafizeiom ten k zemi vbiý trupeÍ
rudil,žekvÓli pospolnému blahu
je spravodlivé, aby jeden trpel.
Popriečkyv ceste vidíšdušu nahú,
aby tu každý, kto len prejde vÓkol,
dal pocítiťjej celú svoju váhu.
Takisto trpí tuná jeho svokor
a dalšízrady, semeniska biedy
židovslcýchpohrÓm, príkoría pokÓr."
Vergilia som uzrel žasnitvtedy
nadým, čonavždyvystteý jevktíži
vo vyhnanstve a pod ťarchou tej čriedy.
I95 speu cnua^iaty tretí
Vtom k bratovi sa už mÓjvodca zniži:
,,Kiežnašawár sapozdá ti dosť hodna,
zjav nám, ak smieš' čisprava salužbliži
neja|ý most a cesta pfe nás schodná,
by zasa anjel čiernyako smola
nemusel prísťa lyzdvihnút nás zo dna."
,,BliŽšie, neŽ dúfaš,"odvetil,
'sem
zhora
z velkého kruhu skalnémosty zf}'té
satahajú a klenú cezúdolia,
krem tohoto, v ňom ležiana koryte,
no poskytne vám cestu rumovisko,
čoz tohto dna sa vÍšisvahovite."
Na chvílb vodca hlavu skláňa nizko
a potom riekne: ,,ZIe námvravel predsa
ten, čotam hriešnych pichá na háčisko."
,ý Bologni mnohí"9 diablovi svedčia"'
na to mu brat,,,a čítalsom izarchov,
že otcom Ižije a žeklame zvačša."
Nasrdený jak keby do Ós šparchol,
vodca sa dlhým krokom vzdiali| do brál,
azanim od ých, obtažených ťarchou,
po drahých stopách taktiež Som sa pobral.
196 speudaa^tat!šfurtj
,
Sppv DVADSIATY šrvRTÝ
K." ledva z plienok zdvihne sa rok mladý
keď rastie deň a noc užk poldňu cúva
aYodnfu slncu vlasy |emne hladí,
tl:t.
keď srieň už tupým pefom odmalúva
podobu svoiho belostného btata,
takže ten obraz ibaktátkottvá,
sedliačik, čovšak bez krmu dnitáta,
vyide avidíkraj sa belieť všade:
udrie sa v bok, a smutne zavrúcvráta,
bezradne tápe stavaním, a stade
sa potáca za;s nx dvor skormútene;
no skoro nádejvplnýkÓš zas kladie,
keď uzrie svet, jak Žiariv náh|ei zmene;
ytátisa spáť, by zvÍby prut si schabol
a na pašu už ovečkysi ženie... tak
úzkosťoui ja som najprv ziabol,
keď videl som, jak majster mÓj sa morí;
ataki náplasť ptikladá mi na bÓl]
I97 speu dua^iaty šturťj
bo tam, kde cestu zborcný most tvofí,
s tou sladkou tvárou nado mňa sa schýli
jakprvy taz,tam na úpátíhory.
Rozworí náruč po maličkej chvíli,
keď prezrel trosky, čisa neodronia,
a v náručie ma schváti z celej sily.
Jak ten, čonaiprv romáži, nežkoná,
čovždysazdá, Že chce mať prehlhd stály:
tak, najednu keď vyložil ma zlona,
už druhúskúma v rozborenom bralí
avravi:,,Skús, čisa ti neodrútne,
a iba potom zachyt sa tej skaly!"
Nie, nebola to púťpre tamtie kutne:
veď každú,piaď, a ešte podpieraný
ním,lhhučkým, som zlieza| pfeufputne.
A keby nie,žehtádzaztejto strany
mákratšibreh, jacez túcestu trudnú
- možno i on - tam klesnem na balvany.
ŽeZložÍabyvšakzvažujúsa ku dnu
velpažeráka ako do kolesa,
v údolíkaŽdom, po najhlbšiu studňu
breh jeden dvíha sa a druhý klesá.
Ťažkonás skúšacesta skl'učujúca,
ažnawchole predsa octneme sa.
Tak malsom z dychu vyŽmýkané plúca,
že som si sadol, necítiac už seba,
na prvú skalu, nevládajíc hnúťsa.
1 98 spea daa^iat! štv''tj
,,Lenivosti sa teÍaz zbavit treba,"
riekolmój vodca' ,,sotva dÓjdu slávy,
čona pefísa mákko uvelebia.
A ten, kto bezhej tnátny životstrátvi,
len takústopu nechá v svete celom
jak v diaÍke dym a pena v prude fiavy.
A preto vstaň a slabosť svoju prelom
so silou ducha, ktor,ývšetko zdolá,
ak neklesne pod svojím tažkýmtelom.
Dlhšímischodmi budeš stúpaťzdola
nestačíztamýchvyjsť; ak mojim rudám
rozumieš, hlbdl nech zmocnie tvojavólb!"
'!f,,í
A tak som vstal, až zdalo sa mu hádam,
žemámviac dychu, neŽ som cítil vskutku,
keďvravím: ,,Pod', mám odvahu - ivládam."
Po moste za nimvydávam sa v smútku,
no, most je strmšíneŽten, čosa rozboril:
prť worí taŽkít, neschodnú a prudkú.
By som sa sviežim zdal, som stále hovoril.
Vtom dáky hlas sa ozlral z hlbokosti,
no slová woriť nevedel, a neworil.
Neviem, čovravel, hoci na predmostí
skraia som stál ažasolpri tom dive;
však ten, čovravel, sťaby prchal v zlosti.
Sklonil som sa' no moje očiživé
nemohli ttztietdno cez tmavé chmáry,
a preto ,,Majstfe," rieknem žiadostive,
\
i*#r t,
| ,,Ť
atA ÁÍ
tS"
ftl
q
'1.5
**
,1
)
2oI spea duadstaty šttftj
,,z tej sÚany múrby mali sme zlieztvari,
bo jak tie aruky bez zmyslu mi plynú,
tak, hoci vidím, nepoznávam tvary."
,,Odpoveď inúnedám ti, mÓj synu'
než že tak spravími Í7^ otálzky ptavé
savtavi Ír'lčky'iba rečou činu."
A tak sme zliezli most až po záIrJavie,
čov Ósmy breh sa zÍaz\ prudko vruzi,
kde žÍabužztádza svoje taje tmavé.
Hromadia sa v ňom takéhtoznépLazy,
tak róznych druhov - cenchra, jakul, slepýšže
spomienka dnes ešte krv mizmtazi.
Yiac,Libya, sa svojím pieskom nepýš:
ak s chelindrami v svojom lone chorom
amfisbény i s fareami zlepíšani
tak zlých, tak prq.|gzených morom,
s Abesíniou nemáš takú kopu,
ani s tou zemou nad Červeným morom!
Medzi tou hrÓzou bežiacez priekopu
zdesení, holí l'udia, bezýhÍadu
na otvor zbied a bez heliotropu.
Ruky im pla'zy pondzujú, vzadtl
acezbedtá im chvost i s hlavou vklinia
a spredu v uzol, do klbka sa spradú.
t
Na jedného, čomizolkrokom kmína,
vrhne sa had ahtyzneho nižkrka,
kde práve onen s plecami sa spína.
115
114
2o2 speudaadsiat!štmtj,
o ani I skÓr nenapíšeruka,
jak v zbikol ten', a'v popol premenený
sa rozsypal iakzačietnená múka.
Tak rozdrve ný|ežiťcnakameni,
sám od seba prach zbiera sa, ažsplynie
azastv toho istého sa zmení.
Tak Fénix, podlh mudrcov,len zhynie'
hneď v kráse, znovu zrodený, sa zardie,
keď páťsto rokov ptáxe sa mu minie.
Nie trávu, ztno poživa, Íuiebát'de:
kadidla slzy srkajúci amom,
posledné plienky v myrhe má av narde !
Jak ten, čopadá, démonovým mamom
ztazený f;azem,bez jednéhoslova,
alebo od žílupchanýchv ňom samom'
keď povstávaazmáteno sa chová,
hlhdiac kol v strachu, čoho neopúšťa:
talcý bol hriešnik, ktor"ý povstal znoYa;
len hl'adel, vzdy chal, owfu ajítcústa'
Ó,božisúd! Sú prísne jeho miery,
podl'a nich muky rozsieva tu zhusta!
S otázkou, kto je, pán mój k nemu mieri;
,,Nie dávno," fiekol, ,,ako kameňv dúloch
z Toskánska spíchol som do tejto diery.
Ževo mne prudi krv, jak prúdi v muloch,
zvercký som život chcel, som Vanni Fucci,
zvetY Pistoji som dÓstoiný mal brloh."
127
130
2o3 speuda*dsra1'šh)rťý
Riekol som: ,,Maistre, hl'ad', nech neufrčí,
spýtaj sa, alý zločinho sem vrhol,
on predsa mužom krvi bol ažlči|"
Hriešnemu hlas savÓbec nezadrhol,
naopak, uprelna mňa pohlbd kruty'
len farbou mtzkei hanbyv wári zvlhol,
keď riekol: ,,Žemavidíštu, to rmúti
ma ešteviac,baviacej veru stokrát,
než z Života že bo| som vytrhnuý.
Žiadaný taiti nesmiem neodokliať:
padol som sem' bo ukradol som z chtámu,
zo sakristie krásny jeho poklad nevinne
iný odvisol však zttáml.
No, abys'nemal zo mřtaradosťv duši,
ak opustil bys'túto temnú jamu,
čuj,predpovedi mojej€tvor uši:
,,Pistoja stfatí Čiernych" - riekol zlostne ,,vo
Florenciibezpúvie sa zruší,
no zYaI di Magra Mars hneď mračnátoztfie,
obkolesený v chmárav kalných kole,
a s chmúrnou búrkou potom nelútostne
prenesie boj až nad Picenské pole,
kde mocným bleskom všetlcých Bielych skolí,
že každýz kořla na zem padne dole!
-t
Avravím to, bo chcem, nech ťa to bolí!"
t36
2o4 speÚduad.siatlpt4b)
Sppv DVADSTATy prATy
Dn."" rira zrod,eiobe dlane,
z(ožiac ich do fig,zdviholako závet:
,,Na, Bože, na, sútebe nametané|"
Tu žehnal som i hnusnú hadiu háved',
keď had mu ovil krk, sťaby sahádal:
,,Už mlč, užnedálm, nedám ti viac vravieť!"
A dblšízas mu spredu ruky skladal,
tak sebou samým zanitujúc obe,
žezaclrvieťními ten by sotva vládal
Ó, Pistoia, och, Pistoja,žev hrobe
už nehniješ, Že váhaš zhofiet do tla,
keď svoje semá prevyšuješv zlobe!
V nijakom kruhu pekelného kotla
neuzrieš pfoti Bohu vzdor takdivý,
aniv tej duši z Téb,čosotva skrotla.
Kým uchádza,už idúcmlčanlivý,
čujem, jak kentaur jedovato vzadu
vrieska: ,,Kde je, kde |e te,nzáBrrdlivý?"
2o5 speu duadsiet! piaťJ'j
Maremma nemátotkú zberbu hadiu,
koťká mu kryla jeho konskébedrá,
znichprechádza už do l'udského vzhlhdu.
A na chrbte jakz dajakého sedla
dviha sa drak a kridla rozprestiera,
plamene metúc nakaždéhovedlh.
Riekol mÓj pán: ,,Cacom sazseto Zvieru;
krv, ktorúprelialpopri Aventíne,
nevošla by sa ani do jazeru.
Nie s bratmi šiel' on volil cesty iné
pre l'stivú krídežpri bohatom stáde,
ktoré chceltajne stiahnuť do jaskyne.
Herkules kyjom odPravil ho stade,
keď Cacus de sať rán ak preži| zo sta,
zostanúc tam hneď mft\T na hromade'"
Ajten ttžzájde za..gblúkom mosta.
Kým vodcov hlas sa nesie po priestore,
nebadáme, jak dnu sal.rajazlostia,
ažskríknu na nís:,,Kto ste vy' tam hore?"
Tu upreli sme očik nešťastníkom
azastalisme v svojom rozhovore.
Nepoznám ich' no, akobýva zvykom,
že v hlúčkuvždy sa niekto poohlási
a pritom zradimeno spoločníkom,
I
ieden sa ozval:,,Kde je Cianfa asi?"
Preto som pfstom prekrižovalpery,
nech i mÓjvodca na nich pozor dá si.
206 speuduadsiatyptat!
Ak čitateťsatetaztažko zmieÍi
s tym, čotu poviem, nedivím savefu:
mne samémuužtažkosa to vefí.
Ako títtaiaúdolímeáberú,
had šesťnohýsa vyhodí a pripne
sa na jedného, celý k jeho telu.
Strednými nohami mu k bruchu lipne,
prednými zasaramená mu chmatne
a na obidve líca ho vtom štipne.
Do stehien zasazadné nohy zatne
a prestrčiacho medzi obidvoma,
chvostisko vzýčiponad bedt á špatné.
.iiřr.
Váčšmisa brečtan neprichytí stfoma,
než údmihad mu údy poprekťWal,
akoby sa mu vťyval do svedomia.
Jak teplý vosk by s teplým voskom splýval,
zmiešajúcfatby, dovedna sa stmelia
a nie je ani jeden uŽ, čimbýval,
ako keď hnedá farba rozostiela
sa pred plameňom po papieri skraja
nie eštečierna,ale mrie užbiela'
Dvom ostatným des hlbdí zobličaja:
,,Ó, beda, Agnel, akotatottávi,
užnie ste ani jeden, anidvaja!"
Užibav jednu splynuli dve hlavy
az nej, ažkaždábytosť sa v nej stfatí,
podoba oboch zmiešaná' sa zjavi.
..r&:i
"d
);F
rr#m
iIň
2O9 s\eadaa^tatiqiary'
V dve Íamená' sa menía štyrihnáry
drieky a bruchá, ruky, stehná,xraly _
všetko sa na údnevidaný mtáti.
PÓvodný ýzot zotteý užmali;
obludný obruz oboch prípomína,
a nikoho; a pomaly savzdiali.
Ako keď šibne jašteričkazýnia
pod velkým bičomhorúčavyvlete
a Cestičky sťa bleskom popfetína,
tak k bruchu oných dvoch sa mihne v lete
žltkavočiernerozsršen éháďa
jak korenie, jakztnko rozomleté.
Jedného bodne v onen bod, nímvkladát
potravu plodu lono obťažkané;
a na zem háďa r oztiahnuté padá.
Na hada hlhdí hriešn*ik odovzdane
abezslova a bez pohyb'tziva,
sťaby naň išla horúčkačispanie.
on na hadaahad sa naňho díva
a tomu zÍaÍIy,tomu ztllmy zdvíhne
sa husý dym a jeden s druhým splýva.
Nech Lucanus sa radšej zmienke lyhne
o Nassidiovi a Sabellovi,
a nech dápozor,alqšip tu švihne.
I
Nech Arethusu s Cadmom nevysloví
Ovidius, veď ak ich zmení v zmijl
av studničku, ým nijak nie jenoý,
r03
zLO speadua^tauprab,
bo sotva sa dve prírody m!zžijtt
ažnatolko by obidve ich formy
vymenili si svoju matériu.
Tu zmeny riadiataké prísne normy'
že ak svoj chvost had vo dva porozčesne,
ranený zovrie nohy ako svormi.
Nohy a stehná stmelia sa tak tesne,
žezaktátko už nikto nerozozná.,
kde spojili satYaÍy prečudesné.
Podobu, tam sa tÍLtilcul, už chvost má,
a tam máknúca koŽa' r ízso chatát
tlJ zasl tvrdne ohyzdná a hr ozná.
sř
Zriemtamená, jakv pantchách sa ttatia,
a nohy šelmy, krátke mimoriadne,
sadižiao to, o čotie saktátia.
A skrútené,uŽ útlenohy zadné
menia sa v úd,čoutajovat má sa,
no chudák tu aždva si nataz zhliadne.
Dym novou farbou zaha|íichzasa,
jednému ženícvlasypo temeni
a druhého zas pozbavujílcvlásia.
Ten zdvihne sa' ten padárczpleštený
neodvrátiac však uhrančiýokál]
pod ktorym každý papul'u si mení.
Ten, ktor'ý stál, ju stiahol k sluchám, pokiaÍ
zliczmenšených mu uši nevystúpli
z onoho slizu, ktory zhadamokal.
2I1 speudua^tab,ptab,
Z ostatku nos sa vyostril mu šťúply,
aztoho zas, čonešlo nútef v slinách,
pfimefane sa pery povylúpli.
Ležiaciženietlamu vpfed, nie inak
na hlave zasazasúva si uši,
ako si rožl<y zastrkuje slimák.
Azakial jazykce|iswý užčuší
a tomuto sa na dve častištíepa,
tomu sa scelí: čími dym sa zruší.
Zmenenáv šelmu potom duša slepá
hvizdajúc, syčiac, cestu doI si razi
a druhá zaÍrcu sliny na zemliepa.
obrátiac nový chrbát k dielu skazy,
druhovi riekne: ,yidíšteraz Buosu?
Chcem, nech zas on sa šwornožkytamplazi!"
Tak siedmu zberbu ztkm,takztel som hrÓzu
ich zmien: a novosť látkyvysvetlivím,
ak zavše jazyk nevie zo zívozu.
No hoci v zmátku na peleš sa dívam
a tolké divy moje očimučia,
nemÓžu tamtiuniknúťmi inam,
kým neroz ozním z nicl:. chromého Puccia:
jediný z troch, keď prišla táto peleš,
nezmenil sa dlh ni|akého klúča.
.t
Druhý bol ten, preň, Gaville, tak Želieš!
2L2 sp@duadstatyštesry
Sppv DVADSIATY šIpsry
T Florencia, teš sa z veťkej slávy,
veď krídlom mávaš po mori i súši
acelépeklo o tebe užvtavi.
,!Ťř'
V zlodejskomŽÍabe máš páť talcých duší,
žesaažtvfurnifarbí do krvava,
a tebe za to česťpriam neprísluší.
Lež akvčas úna sny nám pravdu javia,
zaktátko zvieš, čoti už nielen iní,
ale i Prato praje podlb ptáva'
Uždnes by meškal ttestzl tvoie viny!
Ak má však prísť- ktežčímskór by ťa šl'ahol,
bo starcovi bÓť váčšízaptíčiní.
Podišli sme' a po bďvanoch nahor,
čoslúžilinámzaschodište dolu,
šiel vodca mÓi a so sebou ma stiahol.
Cezonúcestu neschodnú a holú,
jak kr áča|i sme k skalným r ozlralinám,
musela ruka s nohou stúpaťspolu.
2I3 9..'fuaaoia1'šieq'
Tu žialilsom, a keď sa fozpomínam,
duša vŽdy znova sa mi rozža|osti
a ducha viac než inokedy Spínam,
nech nebe ží,|ežpriá,Ížasa Cnosti:
ak lepšia vec čihviezda dobrotivá
dali mi dar,kiež nestfatím tie skvosty!
Kolko len sedliak, na vfšku čobýva
(v čase,keď tá svet zjasňujúcažiara
svoj obličaj nám niečomenej skťWa,
keď ustupuje mucha spred komára),
ztie svatojátnskych mušiek niŽe stráne,
kde oberá čiradlo v pÓdu vnáta,
zdalo sa mi, že Ósmy ŽIab tak planie,
keď zastal som v tom mieste povypáty'
skadial už dno v tmách vidno rczkmitané.
A tak, jak tomu, ktoý z pomsty deti
dal medvedbm - keď zbadalBliáša,
iak so záprahomohnivým hor'letí,
pričom mu zrak i dovolbvalstažša
zrieť niečoviac, než ako žiaru čita
v podobe mráčka k nebesám savznáša
zda|o sa mi, že dnom sa ohne hmýtia,
znich ani jeden krádež neodhalí
akaždýkradne hriešnika aýra.
Tak stál som, žeak nechytím sa skaly,
hoci aj nik ma priamo nepostrčído
priepasti ma vlastn á tar cl:a zvali.
2I4 speÚdrnds1aryš76ty
Keď vodca videl, ako ztakmi blčí,
riekol: ,,Dnu v ohňoch horia zloduchovia čopáchali,
tu páše ich a mučí."
,,Majstre mój,- vfávím, ,,vd'aka zatie slová,
utvrdil si ma nimi v mojom zdaní,
a uŽ som sám chcel pýtatsataznova:
kohože skr.fua plameň tozoHaný,
žepodobný len z hranice šiel leda,
na ňu bol s bratom Eteokles daný?"
,,S Ul1xomvedno páli Diomeda,"
- odvetil mi - ,,žev zlosti spolu žili,
ani tu trest im rozlúčiťsa nedá.
!tri
Kruto ich tresce plameň starobylý
za úskok s koňom, ktory zrobil bránu,
cez ňu rod Rímavyšieluštachtilý.
Izatú ešte nescelenú ranu,
ňou DeidamiazaAchillom žiali zaPalladilm
v páli spolu planú."
"Ak
možnéje, byv ohni rozprávďi,
prosím ta,maistr9 prosím bez prestania,
by prosby moie za tisíc ti stáli,
vyčkaťmi daj, |ýmŽiararozoHaná
aŽ celkom k nám sa nepriblížizodna hlhd''
ako tížbaponadňu ma skláňa!"
Riekol:,Je tvoia prosba chvály hodna
a vodca tvoi iu preto neodmieta.
Len iazyk zdtž:až príde chvílb vhodná,
il
2L7 spea dal^tab) štesty
japtevravim, botviem' čosužqje ťa,
akeďže Gréci súto pohídaví,
na tvoie slová sotva poodvetia."
Keď ocitol sa plameň plápolavý
v diaťke i dobe vodcom odobrenej,
čulsom, jak touto rečou k nemu vtavi:
,,Ó,YY, čodvaja ste tu v žiarenemej,
ak zásluh o vás ziskať som si vládal
(ak zásluh o vás mám užviac čimenej),
lcým ešte verše vznešenésom skladal,
zastavte sa a jeden v l'udskej reči
nech riekne mi, kde zblúdiac, skon svojhÍada|."
Roh pradávneho plameňa, ten váčší,
začal sa tfiasť a hučať,sťaby knótom
ohromný víchor zmietal v nebezpečí,
azboka na bok pohybujúc hrotom
jakby to jazyk viazo| b ez ý r azov z-ns,k
vyruzil a vpokon riekol:,,Potom,
keď Kirke som savymanil z jejkrážov,
čopred Gaetou si nás ltzavtela,
skÓr nežtejzemiAeneas da|názov,
ani cit k decku, aniúctavtelá
k otcovi, ani povinnátápáIa,
za ňou sa márne Penelope chvela,
a
tenzápalvo mne premÓcť nevláda|a,
zápal, čímbližšievniknúťk l'udshým tvorom,
v čomje ich hriech i cnosť v čomdokonalá.
218 speu daadsiatj šiasbl
S jedinou lodbu nekonečným mofom
vyplavil som sa v pevnom odhodlaní i
s neveťkým' mne večneverným zborom.
Španielskoz jediej,z druhej zrelsom strany
i Maroko, zrel ostrov Sardov, ktoý
s ostatnými sa kúpev morskej pláni'
Boli sme starí, pomalíachotí,
keď onen tesný priechod sanámzjavil,
kde Herkulove ht ádze ht ozia v mori,
aby sa za ne človek nevyplavil.
Sevillavpfavo zočtúmi užmizne,
miznúcu Ceutu v dialke som uŽ zdravil.'.t{-.
,Ó, bratia,ktor,ých sto tisíce týzne
neodradílí,ale ďalej pudia
ísťna Západ cez more širočizné,
krátkemu bdeniu, ktoré zmyslom zbída,
dožičteešteskúsenosti zažit,
za Slnkom idúc,kde uŽ nie súl'udia'
Ste povinní si svoje plemá vážit:
súdenénie je žitvám ako zveru,
lež za cnosťou a zL poznaním bažit!'
Táktítka rečim vleje totkú vieru
a nadšenie pfe cestu nevídanú,
že neviem ich užzyrítit z tohto smefu.
Ležkormu majúcobrátenú k ránu,
veslá sťa krídla bezhlavo aýchlo
sme dvíhali,vždyv.tavu bočiacstfanu.
'
2I9 speadaa^tab/štes'y
Druhého pólu nado mnou už stíchlo
hviezdnaté nebo, naše do vÍn ztetlo
a nad vodu užviac sa nepozdvihlo.
Zažalo sa i páť rázzhaslo svetlo,
nímspodok luny na obzore svitá,
av tažkejpútiničnás nepostretlo.
Ažv diatave sa hora obrovitá
objavila a v takúýšsa tmila'
že s vyššouv Žitisowakto sazvita.
Jas zmenilanímv bolesť dhlšíachvílh,
keď zrodivšiasabútaod pevniny
na predok našej lode naruzilrt
Trikrít nás skrútla ponad hlbočiny
a šwrýraz,keď kormu dvihla hore,
vrhla nás do vÍn, ako to chcel Iný.
A nad nami sa u;avrelo more."
t,
220 speu dDa^iaty siedrnt
SpEv DVADSIATY SIEDMY
Dl t"-.n uŽ priamyvracal sa a hladký,
keď vyrozp rával pribeh do posledku'
a dovolil mu odísťbásnik sladký a
vtom užiný bližiaci sa spredku
dvíha nám očik vrcholu, čochýli
sa sem i tam apritom hučív zmátku.
Jak v Sicíliibýk (v ňom prý skvíli,
v ňom právom autor prý žiaIomzb(lka,
bo jeho ruky ho tak vycibrili!)
hučiaval hlasom mučiacich sa dnuka,
takžesazdalo, hoci sám bol z medi,
akoby jeho prenikala muka:
priam tak i tu, kde Žalosť márne sliedi
po škáre v ohni, v jeho jazykmenia
sa slová plnéžalosti a biedy.
Keď napokon sa vyrvúspod plameňa
hrotom Íaz sem, taz tam zas fozostretým,
s tym kmitaním, nim jazykv ohni stená,
221 s7eu duadsiab/ siedmY
počujeme:,Ó, W,čos'vravel pfedtym
po lombafdsky k ým tieňom v ohni, ktorym
si riekol: ,Chod', užviacťa neroznietim,'
hoci som tuná hosťom prineskorým,
nežeI, ak stratíštrochu časupre mňa,
ja neželriem' a vidíšsám, žehorím!
AkŽe si spadol do tohoto temna
z tej sladke j zeme latinskej ažteraz,
z nej pošla moja vina neprijemní,
zjav: Romagnu čimier čívojna zviera;
pri Urbine som žil, pred vrchom oným,
spod ktorého sa Tiber odoberá."
Ešte sa nadol upriamený kloním,
keď mÓjho boku vodca mój sa chytá:
,,Ty s Latincom si pfevfav nevidomým!"
Ja, pripravený,na to, čosapýta,
hneď oslovil som dušu nepokojnú:
,,Ó, duša, čosi v tomto ohni skrytá,
v tyfansLých srdciach nikdy kraju wojmu
sa neskončila vojna z|á a divá;
no ptáve nemá otvorenú vojnu.
V Ravenne boj sa dávno neozýrya,
z Polenty orol tak čniena tej skale,
žekrid|ami i Cerviu si skrýrza.
Mesto, čoniekdy znieslo toÍkéžia1'e,
Francúzov v krvi znesúc na hromady,
podzelenými labami je stále.
222 speuduadsiarystedmy
Z Verrucchiahafan, so staÍým im|adý,
čoMontagnovi sklenul sudbu čiernu,
zo zubov ziskat neboŽiec zashladi|
Na Lamone i mestu naSanternu
z bieleho hniezda levík stláča šiju,
keď mení stfanu z južnej na severnú.
Apriam jak mesto IežípriSaviu
na rovine ahota nad ním visí,
tak volnostmáa má i tyraniu.
Ale už, prosím, povedz nám, kto ty si,
anity nebuď od inéhowrdší,
nech pretrvajú v svete tvoje rysy!"
Spósobom svojím oheň najprv zhučí
a sem ita,a bez pevného smeru
hrot zakmitá a potom takto sfučí:
,,Nech viem, ženechá túto jamu šerú
ten, komu tu mÓj jazykodpovedá,
nezachvie sa viac tento plameň veru!
lůežeodísťodtialto sa nedá,
ak pravdou je, čočulsomsvojho času,
bezbáznezhanby odpoviem ti teda.
Prv meča potom poYnzvÓkolpásu
som mala myslel, keď ho zbožne nosím,
žezmažemhriech, a bol bych ziskal spásu,
nech veťlcýkřnz (kiež pyká preto, zlosyn!)
ma nenavfítinaspat do necnosti:
ako a quare, vypočujma, prosím'
'tis-ťt
;š*,-.*Ťfi\
.t'.
É ].Ěl'
f/
225 s\eudua^tatYsiedmY
Pokým som fofmou mása bol a kostí,
čomať mi dala - diela nie tak levie..'
skór díelom bolí mojej lišiackosti.
Ilsti, tajné cesty' o ktor.ých svet nevie,
poznal som tak, žezmĎjho podvádzania
až po kraj sveta chýrov ako pliev je !
Ale keď vidím, žemiljvek sa skláňa
uŽ k obdobiu, v ňom malby jeden každý
dolkasať plachry dole zvinútlaní:
čotiahlo prv' ma odrádzaafuáždi s
lútosťouvzal som rúchopopolavé
a beda| Mohol somtyt šťastnýnavŽdy|
No knieŽa nových Barizejov,práxe
vedúci voj nu blízo Lateúna
(nie kArabom, nie kŽidom naýptave,
bo útočilon vždy len'pa kresťana,
čoani Ákru nikdy nedob'ýval
a nekupčiltam niekde u sultána)'
naveÍkýirad pramáIo sa dival
l nl mój poYtaz tiež sa dival zb'otl,
pod nímten, kto ho nosil, chudšímbyval.
Silvestra Konštant zo Soracte volá,
z malomocenstva nech ho po:uzdtavi:tak
poslal po mňa on jak po doktora,
.t
čoieho pyšnej horúčkyho zbaví:
o radu žiadama' no ja|enmlčím,
bo jeho rečsa opitou mi javí!
226 speD duadsiary siedmJ)
on nástojí: ,iÍybez obáv tak učiň'
vopred tarozhreším,lenradu daj mi,
ako až k zemi Palestrinu sklúčim!
Nebom ja vládnerrt, vládnem jeho tajmi,
odomknúť,zamknítmÓŽu ho dva klúče,
k nim predchodca mÓj boltak lahostajný;'
Keď dÓvod 1l vždy vážnejšiea prudšie,
ažvmlčanísom videl viace1' tÓne'
riekol som: ,,Otče' keďŽe zošlešlúče
na tento tieň, veň dušateruzltonie,
nuž, dlhý sl'ub hoc splníšiba trošku,
ziska ti tf iumf Íra vznešenom tf óne. "
František príde potom k mÓjmu lÓžku,
no čiernycherub pred nímzastane si:
,,Nekrivdi mi a neber mi tútrosku,
s mojimi rabmi dolu s4 on zmiesi,
pretože, ako úlisnúdal radu,
ja odwedy ho držímza pačesy.
Bez lútosti sanedá zdvihnúťzpádu',
a l'utovať i chcieť hriech u hriešnika,
to vylučuj e zátkon pf otikladu.
Ó, korko ladu do duše mi vniká,
keď chytí ma a prehovori: ,Zdása,
nemyslel si, žettaf.iš na logika.'
K Minosovi mavzal: ten vÓkol pása
wrdého osem rázsvoj chvost si skrúti
azirivo si hryzie ho a kmása,
227 SPet) dt)a.lsit!4t siedmJ)
vÍLviac'',Ten v oheň zlodejský sa zfúti.'
Preto, kde zrieš ma, moja duša planie
a v odev kruý odená sa fmúti."
Keď takto skončísvoje rozprávanie,
zasýaÍy ohňa kol sa rozk}wocú
a ostry roh mu sem-tam v žialivanie.
Kamenným mostom kráčamvedlh vodcu
na dblšíoblúk, ktoý zasa jarmi
túpriekopu, v nei iní nekolocú,
len tí, čohrešia rozkolmi a svármi.
228 spevdťadstab,Ósm),
Sppv DVADSIATY Ósvy
to vyjavi, ai v neviazanom slove,
a čoviac rázby to ajvyrozprával,
všetku túkrv a všetky rany nové?
Iste by každýjazykzaostával,
bo naša reča vóbec l'udská myseť
neobjali by ta|ýhtozný nával.
Veď nech by sa i celý národ zišiel
z Apúlie, čov nekonečnomboji
(pre jeho straty nieto ani čísel)
stretol sa s ým, čopÓvod svoj má vTróji,
kde prsteňov sa zhrnie toťká miera,
jak v neomylnom Líviovi stojí,
čis l'udom ým, čoskúsil krutosť T{eÍa,
keď Róbert Guiscard jeho odpor zmari;
čis l'udom, jeho kosti dosia( zbieru
Ceperano, kde ztadi|každývari
z Apúlčanov;čis ým, čovojsko chabé
vTag|iacozze mu pobil Álard staý:
229 speu dua^taly ósmy
všetky ich kýpte s Íoztatiami - slabé
boli by pfoti náreku a stenu,
ním v deviatom sa desne stená žÍabet.
V sude, čostratí mesiačkovústenu,
ostatné dúžkfsa tak netozzevia,
jaktam sa jeden, od brady ažkbzdeniu.
Uprostred nóh mu vidím visieť črevá,
srdce mu zriem a ostry pohlhd vnáram
v ten hnusnývak, v ňom stÍavav lajno stlieva.
Kým hlbdím naň, on hlhdína mňa k skalám,
a rukou hruď si rozhrnúc priam stredom,
riekne: ,,Nuž, pozri, ako sa tu kálam.
Pozti, čosa tu deje s Mohamedom!
A predo mnou, jak rozštiepený kÓl,
od brady k štici, kráčaAli s jedom.
Pretože tí, čorozkoJ na rozkol
v Živote svojom rozsievali radi,
roztati idúvšetci navÓkol.
Yzadll nás diabol dávado parády,
čepelbu meča nelútostný kruý
každéhoz tohto davu takto zriadi,
keď príde k nemu na bolestnejpúti:
pretože rany celkom sa nám zrastlú,
kým cesta k nemu naspiatky nás skrúti.
I
LeŽkto sity, žeobzizaš si nás tu?
Myslíš,žeduša úlbvu takziska,
ak oddhl'uje tfest a ieho nástup?"
23o Speu duadsiaq) ósmy
,,Nie smfť, nie vina v tieto priepadliská,"
riekol mÓj pán,,,ho vedie k mukám žravým;
aby ich pozna| úplne azblizka,
ja, dávno mÍfiy,týťrnto peklom tmavým
musím ho previesť, oblúkpo oblúku:
to ptavda je, jak to, žes tebou vtnvim."
Vyše sto dušípoustalo v hluku
pri tomto zvuku, hlhdiac na mňa v žase
azabudnúc i na úžasnúmuku.
,,Fra Dolcinovi teda povedzzase
ty' čosnáď skoro uzrieš slnce nežné,
ak nechce zaÍnnou sem prísťv krátkom čase,
nech zásobí sa, by objatia snežné
pre Novarana tfiumf nezožali,
ktory saináč v horách lhhko ntežne|."
Užs jednou nohou na odchode,v žiali
riekol mi to, a jeho slovo stvrdlo,
keď pobral sa a stratil sa mi v diali.
Tu iný zasa - rozok|ané hrdlo,
nos odťaý ažpo výklenok čela
a iba ucho jediné mu zbudlo sa
zastavi, jak ini trpitelia,
a trubicu siztazu rozopina,
ktotá sa zvonku červeneje celá,
rieknuc: ,Ó,ty,čo nestíha tavina,
ó, Latinec, si spomeň nakrajana,
veď poznávataPiq da Medicina
I
\
uf.
\
233 speadaadstatyÓilJ'
(ak mi len woje črtynecigánia);
kiež tvoje očisladkú pláízasvidia,
čood Vercelli k Marcabu sa skláňa!
Tam upovedom z Fana messer Guida
a Angiolella, popredné dva rody
Že aksa márne tuná nepredvída,
pri Cattolike, na ich vlastnej lodí,
apráve tam, kde si to tyran vyráta,
vo vreci zrada do mora ich hodí.
od Cypru k Majorke, tam, kde ich vyvrátia,
neuzrel Neptún nikdy váčšizločin,
spáchaný rukou Argolca čipiráta.
Vrah jednooký' ktorý nezotročil
ešteich zem' no onúkrvou vrúbi,
ju jeden znásby radšej nebolzočil,
k rokovaniu ic**Lpozve do záhuby;
zariadi im, žepre focarské vetry
nemusia skladať modlitby a sl'uby."
,,UkáLž mi ho aýkJad podaj svetly,
akŽe má svetom o tebe ísťspráva,
komu to v očitotkú trpkosť vmietli!"
Tu vložilruku na iedného spÍaYa
a pootvoril ústabedárovi,
skríknuc: ,,Tu tento, ktoý nerozpráva'
V exile tento rcztal Caesarovi
pochybnosti, keď riekol mu, žezrnčši
si vyčkávanímiba márne tfovy."
234 speadaadsla'yósm!
Ó, v strachu ešte od steny bol bledší,
s jazykom odťaým ažpfi hltane
ten Curio, čovždymal tolko rečí!
Vtom iný - obe fuky odrezané zal<yve
kypťom do tmy ako troskou,
takŽe mu škvrna krvi na tvár skanie,
keď zvo|í:,,Spomeň si na rnýrok Moscov:
,NemÓže zostat távec nepomstená' čímdo
Toskány ja som zasial rozkol."
'A
smrť," ja k tomu, ,,do vlastného kmeňa!"
Načoonzlse, hromadiac bÓr na bóL
bez seba celrý zberá sa a stená.
'ů:i
No ja som dblej prezerul si tábor,
ažudteIa mahtdza taká prudká,
žebez dÓkazov tu by hlas mÓ;' slabol,
nech zo svedomia, z toho duše liútka
azpriatela, v ňom nieto žiadnej špiny,
nemal bych pancier, čoma k rečinutká.
Videl som tam' a dosiať sa mi činí,
ževidím trup, tfup bez hlavy, a davy,
s ktorymi kráčacelkom ako iní,
no sťatúhlavu dtžizavrch hlavy,
jak lampášom ňou hompáIajttc hrozne'
ahťadik nám a',,Beda,beda" vruvi.
Zo seba sebe sám si lampu rozžne tak
jeden v dvoch a dvaja v jednom boli:
len kto tak určil,vie, jak je to možné.
235 speu dua^iaty Ósmy
Keď podišie|ažkmostu po údolí,
s rukou i hlavu dovysoka zdvihol,
aby námzbližilvšetko,čoho bolí:
,,Hlbď na mÓj trest a hlhď, by si mu vyhol
ty,žiý, ktoý brodíšmítve mofe'
a zjav, čiváčšívolbkoho stihol!
Aby si správu podal o mne hore,
Bertran de Born, vedz, tútocestu koná,
čoKrálbviča huckával v zlom vzdore.
Tak otcovi som synavyrval zlona,
žeAchitofel dávny nepopudil
viac naDávida syna Absolóna'
Že oddelil som takto spáých l'udí,
oddelený ó beda, musím tuná
niesť mozog svoj a oddelene údy!
Taknamne zákoqodplaty sa spíňa."
236 s\ev duadstatY deuia,Y
Sppv DVADSIATY DEVIATY
trašný druh rán a zástup dlhočizný
spili mÓj ztak, dořt totko sÍz sa ženie,
Že oko priam ý--p, plačimi žizni.
No vodcawom: ,,Čohlbdíšutrápene,
čozrak svoj stále ako dál<y slaboch
upínašna tie zmrzačenétiene?
Nerobil si tak pri ostatných žlbboch.
Yedz, ak si myslíš,Že ich ztakwoj sčíta,
dvadsaťdva milť mážlab pti ýchto raboch.
A mesiac dole pod nohami svitá:
krátisačas, nám dožičenýkceste,
a mnoho divov ešte prekvapita."
,,Pfečosom hlbdel, prečona tom mieste
tolko som Stál - ak bolo by tiznáme,
možno by si ma bol tam nechal ešte,"
odpovedám' a spolu odchádzame,
on popredq ja vzadu zauvzaý,
bo k tomu ešte dodávam: ,,V tej jame,
237 sqeuduadsta'Ydeutab'
kam som sa dívalv torkom zaujatí,
zdalo sa mi, žepriblzný mijvz|yká
za prečin svoj, zaň tam tak hrozne plati."
Riekol mÓjpán: ,,LennežiaÍpre hriešnika,
pre jeho údel nevrašti si čelo,
inam už hÍaď, a on nech si tam pyká.
Bo pod mostom som videl ho, jak smelo
hrozi| sa ti, hoc v sebe sám sa hýzoI,
a čulsom' ako vravia mu del Bello'
Teba v tom časezaljalvšakýzor
toho, čobyvalna Hauteforte pánom,
ažpokrvný woj načisto ti zmizol'"
,,Ó, vodca mój, pre násilnú smrť na ňom,
ažez nás nikto nepomstil smrť túto,
znásúčastnýchna údele tom planom,
sa nahneval a zagg.I krvnéputo,
keď ani slova neprevravel s nami:
preto ýmviac mi prichodí ho lúto."
Tak prechádzame na most dblšejjamy'
no na dno pohlhd neprenikne chmúrou,
vznášajícou sa stále nad tóňami.
Keď zasta|i sme takto nad klauzúrou
poslednou z celý ch ZložIabov - jej frátti
mohli sa nám užčttatpozdiŽmúrov predivné
kvirby odrazu ma zmiatli,
až som si ušizakrýval, bo súcit
ich šípomhroty okúva a jatrí.
238 s\eu duadsieq/ deuiaq)
Nech zlúčisabóť špitálov i kučí
po september hneď odzačiatku jíila_
zo Sardínie, zMaÍemmy - i prudší
smrad ešte, čosa Valďchianou túla,
na jeden bod - viac nebude tam smradu,
neŽ ho tu údy hnisajúce chrlia.
Posledným brehom predlhého radu
kamenných mostov pán mÓj vl'avo stúpa
a jauž lepšie vidím na hromadu
falšovatelbv, ktorí dole úpia,
kam Spravodlivosť, správca Božejmeny'
falošnémince označenéšúpa.
Sotva bol skytal bolestnejšie scény
tam vAigine i celý národ chor"ý v
nej všetok vzduch bol talcý zamorcný,
Že stvorenstvo až do červíkazmoti,
a kde zas po tom všeobecnom skone,
jak veria pevci, všetky živéwory
zvajičok mravčíchpovstali v jej lone než
skytá temný údol plný puchu,
kde v strašných križoch chradnú choré tÓne.
Ten na chrbte, ten na chrastavom bruchu
druhému leži,ďaLej zas savlečie
šwornožkykruým chodníkom duch k duchu.
Pomaý ide, slova neprerečie
mÓjpán, a čujem žÍab,jakto v ňom hrebie,
iak tu atam chce povstať telo niečie.
..,1]
^
w-FrJ*
.* y'' fi#-
Í,\
\ll
/^
Ao-\*-./' \Ý
{L\,/<á-\-!
í
I
-r\
w
Dňš#
L, 1.á
š\i
\r1l
24L s7eu d.uadsiab) deuiar?
Dvoch chrastavých som videl chrbtom k sebe
jak tégliky sa vedno podopierať,
keď sa ich náklad škvarína pahrebe,
no nevidel som nikdy kořruzdierut
česákom prudšie - keď uŽpán šielk vozu1
a parobok sa s prácou piple nerád _
jak tísi tuná driapu drsnú kožu
zúrým nechtom sta pazírom supím,
čímsvrbeniu však sotva odpomÓŽu;
akaždýchrasty stíha nechtom tupým,
jak z pleskáčanóžleskléktížl<ymetát
čiz váčšejryby mince klzlcých šupín.
,,Ó,W,čo kožu páraš si, bo škrie ťa,"
ihneď mój pán sa k jednému z nich stíča,
,,a pfsty pritom zlrieraš naKepetá,
zjav nám, čidáky La1inec tukráča;
kiežvždydosť práce takejto si nájdeš
a nech ti na ňu nechty večnestačia!"
,,My deraví jak padavky' jakpadež,
sme Latinci," zÍtichjeden skvíli dole,
,,no kto sity,že otázlqr nám kladieš?"
A on: ,,Som ten, čoschádza z r,yššejvÓle
zo ztázunaztáz, by som živej duši
ukázalpeklo, všetky jeho bÓle."
Í
Vtom vzájomnáich opora sa zruší
aobrátia sa ku mne vylhkane
aj ostltni, im šiblo to kol uší.
242 speu dua^iab/ deaiaty
Učitetdobry si ažku mne stane:
,,Vrav mu, čochceš, on všetko zodpovie ti."
Izačalsom a splnil jeho prianie:
,,Kiež rozpomien ka fravás neodletí
zpamátíl'udslcých hore v našom svete,
ležpod mnohými slnkami nech svieti svoj
rodný ktaj námprezraďte, ak smiete,
a nech zviszmizne všetka nedÓvera,
ak trest váš hnusný náhodou vás mátie'"
'Som
z Arezza, a hoci pre Albera
zo Sieny," riekol, ,,oheň bol ma zhltol človek
nie preto v pekle je, čímzmieta.
Pruvda je tí,žežartom som mu škrtol:
,Vzniesol by som sa do vzduchu jak balón'
no že on blázon, vždycl<y samý vrtoch,
chcel to hneď znat, a žejak pred Daidalom
som nebol pred nímochotný apilný,
otcovskei moci upáliť ma dal on.
No v tomto žÍabetrpieť prisúdilmi
pre alchýmiu, pre túcestu klzkít
na onom svete - Minos neomylný'"
,,Hotových bláznov ku každémukúsku
má niekto viac," som vykríkol, ,,než Siena?!
Snáď ich niet tolko ani vo Francúzsku!"
Nato hneď dblšímaródpozastenít
a povíe: ,,Pfedsa z nej mivylúčStriccu,
čozIato s mierou naúttaq zmieň;a,
243 s\ea duadsiatY deuiatJ'
a Niccolu, čonákladnému zvyku,
siať klinčeky, v tom sade oddal zIato,
v ňom vždy sadarítakémuto klíku,
a kliku tú, v nej mrhalvrchovato
Caccia d'Ascian i viníce il:ráje
a oslepoval umom Abbagliato!
No abys'vedel, kto tak s tebou klhje
na Sieňanov,len pozri mihom oka
na moju tvár,v nej správavpísaná je,
Že pozeúšsapríve na Capocchia,
čoalchýmiou falšovával kovy
apritody čoopicou bol, pokial
- ak spomínaš- deň trvalCapocchiovi."
244 speatri^iat!
Sppv rRrDSrATy
V., keď eštestále božskáJuno
krvTébskych mala prihlboko v žlči,
o čomim znakov dala dosť a plno,
Athamas talým šialenswom ažvzb|či
namanželku a dietky maloleté,
keď tažkala ich pred nímnanáruči,
že skríkol: ,,Rýchlo rozprestfite siete
na levicu ina jejlevičatá";
Learcha schmatne v fuápy ÍozoYÍeté
a hneď nímšmarís ukrutnosťou kata,
až o útessa tfesne duša útla,
a matku s druhou ťarchou vlny schvátia.
A Fortúna, keď trójskou pýchou skrútla
(čotrúfalo aždoneba sa vťWa),
takže ikráůa s ríšouz dejin škrtla,
Hekuba zbitá, zajatá a clivá',
zrúc Pol;xenu mÍtyu blizo moru,
a keď sa eštes váčšímbÓlbm díva
'\r
247
k mÍwole svojho syna Polydora,
šialená žiaÍny brechot vy dá z hrudi:
tak pomiatl a sa zíboženástvora.
No ani tébske ani trójske pudy
nevystúpili v nikom v takej miere,
by ráíaličinňeratá čil'udí'
jak tu dva tiene s podobamimerc
hryzíl'ud vókol, každýako sviňa,
keď vypustená z chlieva všetko žerie.
Zubále j eden Capocchiov i vtina
dolzla krku, po bruchu ho vláči
akaždílskalu z dna mu pripomína.
Vtom Aretínec zachvel sa ažv plači:
,,To Gianni Schicchi, dbs, sám obettýzne,
aj ostatnýchvždy takto domÍzači."
,,Ó, " fiekol somu,lrrech druhý nezahtyzne
ti do chrbta,YÍay so mnou ešte chvíl'u
azjav, kto je, kým nebodaj námzmizne."
odvetil mi: ,ý ňom vidíšdávnu Myrrhu,
zločinku, z ktorej neztiadená páIa
otcovi svojmu urobila milú.
Aby sa jeho súložnicoustala,
prestrojilo sa dievčapreohavné
na inúženu - ako ten, čoarála,
.t
(keď kňažni stáda chcel si získaťhlavne)
prestrojil sa,aY Donatiho mene
na lÓžku spravil záyet celkom právne'"
250
Keď zašli tie dva zlreÍy rozbesnené'
na ne som hlhdel zhnusene i smutne,
upriem zaszraknainé biedne tiene.
Jeden by celkom podobal sa lutne,
nech tam, kde telo delísa v dva celky,
slabiny jeho volhkto mu utne.
Mázohavené údyz vodnatielky,
čozle mu šťavuspracúva, čímbachor
stáv x sa k w ár i neúmerne veťlcý.
Tak rozoviera pery, jak by prahol
v suchotinách, kým jednu kÍčovite
dol stláča, drutrú vyvracia zas nahor.
,Ó,w, čožiadne muky netrpíte
vo svete bied - no prečo, márne hídam,"
prevravel k nám, ,,sem pozfite a viďte,
jakbedfui, jaktrpi majster Adam:
v živote pil som vždycky plnédúšky'
tu bez kvapky av žizni, beda, strádam.
Riavy, čobežiacez zelené víšky
Casentína, ažpotopia sa v Arne,
aširia chlad a vlhkosť ako píšky'
pred očisa mi nestavajúmírne:
viac v predstavách ma vysúšaich voda,
nežzchoroby wár scvrkáva sa v sparne.
Spravodlivosť ým obrazom ma bodá,
kde konával som svoje hriešne diela,
čímsa len prudšie vzdychyvo mne plodia.
251 sqeufr.dstarJ/
V Romene som pod pečatKrstitelh
miešaval striebro s kovom meneicenným,
začoma ohňom pozbavIlitela.
No mÓcť sa prizriet dušiam pokazeným
Alessandra abrutas ními Guida:
to za studnicu Brandu nevymením'
Jedného znichten dav tu vraj užvida,
ak,pravda' tíene pravdu tu uždýchli;
no spútanýkto na cestu savydát?
Keby som ešteaspoň tak bol ýchly'
že za sto liet by ušiel som pol byle,
uŽ by sa údyna cestu mi zdvihli
ahIadalby som onétÓne hnilé,
hoc bych sa musel jedenásť míÍšwerať
po dÍžkežIabl,po šírkepolmíle.
Pre nich som prišlelmedzi tútočelbď,
naučilimatairrc do florénov
aj nečistoty trikaríq vmefať."
A nato ia'' ,,Čividíšten pár tieňov:
paty saznich jakzmokrej ruky stelú
zazimných dní - hneď vpfavo popod stenou?"
'Spíchol
som k nim, k ich nehybnému telu:
uŽ wedy tieto obývalilazy,
v nich nepohnú sa iste večnosťcelú.
I
To z falošn ice, l ozefa čokazi,
a Sinóna, čoúklad Tróji snoval,
od horúčkysmrad taLý strašnýrazi."
? S? speu ti^iary2)2
Vtom jeden zÍ7icln,žeicl:'tak očerňoval,
uderípásťou, zhrubnuým jej rubom
na jeho bachor, nazdutený ovál.
Zdunelo brucho, jakÍíyto bol bubon,
no majster Adam spáť ho udrelv líce
a po údere, o ničmenejhrubom,
riekol: ,,I keď pod ťarchou údov síce
nadarmo by som sa tu pohnútsnaži|
smiem toťko púcevždyvziatdo pravice."
Sinón: ,,Keď si šieltam, kde si sapražIl,
nemal si iste ruku takúvftkú,
no vrtke;'šiu, ked'pen iaze si t azil."
A vodnatelný: ,,Pravdu vravíšvskutku,
ale si nebol pravdy ani tieňom'
keď vTróji svedčiťmals'o svojom skutku."
,,Ložkslovám jaaty zas ku florénom
si prikladal;kým pre jeden hriech stonem'
ťy ich máš viac než hociktorý démon."
,,Krivoprísažnik, na koňa si spomeň,"
odvetil ten, čobrušisko mu spuchá,
,,a'tÍp, Že všetci znaiú' skutok oneÍl."
,Jazyk ti pukaj od veťkéhosucha,"
odvetil Grék, ,,nech d'alejvoda zhnitá
pred očiŽý plot ti stavia z brucha!"
Mincmajstef nato: ,,Huba neum}tá
na tvoiu škodu vždy sa rozoškiera:
ak žiznim ja a štalry zlé ma sýtia,
136
253 sPeDti^iat!
teba škrie hlava, pá|Íatozožien,
a zrkadielko Narcisovo lízať'
nrat ta dva razy netreba, ty zri.it'Ía|"
Bol by som ešte zosta| na nich zizat,
keď vtom mói majstef: ,,Nech sa nestane ti,
žeby som ja sa s tebou musel zhýzat!"
Keď počujem, jak hnev sa z neho nieti,
vzhliadnem naň s tolkou hanbou, v toťkej strasti,
že dodnes to mám vryté do památi.
A ako ten, kto sníva o nešťastí
atírživsne' by sa mu to len zdalo,
a to' čoje, nech nie je ani sčasti,
bez slova stál som' stál a vytrvalo
chcell'utovať, i ol'utoval to ja,
no nevedel som, žeuž sa tak stalo.
,,I menšia hanba;lako bolatvoja,"
učitelriekol, ,,váčšiuvinu zhladí,
a preto zbav sa svojho nepokoja.
No vedz, že duch mÓj na tebavždyhÍadi,
ak Fortúna tav také hryzoviská
privedie zas,kde l'udia majú zvady:
bo chcieť to čuť- je ozaj tížbaÍlizka|."
254 spea tridsiary prui
Sppv TRIDSIATY PRVÝ
T isý jazykponajprv mazbodal,
aŽ hanbou wár safarbizkaždej stfany
a hneď íliek mi na bodnutia podal.
's,;
Vraj Achillova kopija tak runi
(kopija' ktorú po otcovi zdedi),
žedarom sladkým nahradi hneď planý'
obrátime sa chrbtom k žlhbubiedy
acezhrádzu, čodo kruhu ho hnietla,
nik ani slova cestou neprecedí.
Nebola tmaanebolo tam svetla,
a ztak len tažko mohol pr ebijat sa;
vtom kviťba rohu vzduch tak mocne pfetla,
že byv nejzmÍHabúrka romoniaca;
a proti zvuku, čosa k ušiam hÍbil,
zrakm}j sa nahor k jeho žriedlu vracia.
Ani v tej bitke, keď užvoj Maur ubil,
keď prišiel Karol o družinu svátú tak
hrÓzostrašne Roland nezatt(lbiL
255 s4eatiata'Y1rui'
Upieram očik čudesnémusvetu
a zdá sa mi, že vidím veťkéveže
i rieknem: ,,Maistfe, dáke mesto;'e tu?"
anato on mi odvetil: ,,Ach, kdeže!
Mýlišsa v tme' a si tak nerozhodný
bo zrak sa prílišdopredu tircže.
Zbadáš, až budeš pod onými bodmi,
žezrak ti z dial$ klamné sptávy dára,
a pfeto nohy lepšie k ceste bodni!
Tie obrysy, až zbližšasa ti zjavia,"
za ruku vzal ma nežne majster dobry
,,aby saYec ti nezdalataktmavá,,
vedz, že to nie súveže,ale obri,
atisú celíod pupka ažnadol
ponorení hneď odkrajav tej hrobli."
Akoby závojhmly,'sol dole sadol,
keď pomaly svet spod pary sačrtá,
ňou vyhliadku vzduch husý očiamkradol,
tak i mój zrakcez temnývzduch savÍta
a čimsom blíž'ým viac sa omyl tratí
a miesto neho úzkosti ma škrtia.
Jak Montereggion, múrmi obohnaý
skladá si veževÓkol do koruny,
tak z oktaja, nímkruh je obopiary
,
bezpočet obrov od pol tela strmí
nahor jakveže, do nich ustaYične
Jupiter ešťezbúrokhrozby hrmí.
256 speafrdsrat]pn'ý
Na jednom, ktory pfedo mnou uŽ vyčnie,
poznevamruky, hruď i s dákou stuhou
časťbrucha, plecia, tvár i kosti lícne.
Príroda správne uzda|a sa ých druhov
a úplneich vyworilazlona,
bo Marsovi ýrn vzala mocných sluhov.
Ak dblej worí velrybu a slona,
uzná jejkaždý,kto sa hlbšie díva,
že múdrejšie,že spravodlivo koná,
bo kde sa vólb zlía sila divát
s nástrojom umu dohromady dajú,
pred záhubo'}"'" človekmítne skr..ýva.
Tvár širokúatalú dlhúmá ju
|ak šuškusvátopeterskú, a mieru
k nej príslušnúaj údy preberajú.
Múrpriepasti mu slížizazísteru,
odpásahot' zas pripomína baštu
a na šticu mu nedosiahne veru
trojica Frizov nadmerného vzrastu:
na tfidsať dobr,ých piadipripadal mi
od miest, kde gombíkzapina sa plášťu.
,,Raphel mai amech zabiaalmi,"
ston strašný zÍazu vydá strašn íhuba,
jej nepristali nikdy sladšie ža|my.
Vodca naň skríkol: ,,Hlúpa duša hrubá,
rohu sa dtža nim si ulhv zasa,
keď hnev čivášeň vovnútri ti trúbia.
'ťi|" ,
r
,!^]ťi
'll
ť!
73
259 speutrtd^'iaťlprÚ
Veď visíti jakz erbového pása
na femeni, ó, duša pomátená,
aniže krku na hruď pripínasa."
A riekol mne: ,,Sám zrádza sa, keď stená:
Nemrod to je' pre jeho hlúpynápad
spoločnej rečiludsky rod uŽ nemá'.
Nechajme ho len dďejtakto ziapat,
bo pri ňomozai, ozaj škoda reči:
nechápe ju, a jeho tažšiechápat;'
Na dblšiu cestu od tohto' čoškrečí,
zahli sme vlhvo: navzdialenosť kuše
stál iný obor, zúrivejší,váčší.
No, aký majster ruky tejto ,,duše"
tak poviazal, to ozai neviem zjavit;
lbvú však vpredu, pravú ešte užšie
do Želiezvzadu t& mu vedel vpravíť,
že od krku len na odkrytej časti
tvorí mu rctazpatoraký záxit'
Riekol mi pán:,,Ten pyšnýv svojom šťastí
si uzmyslel, žeDiovi moc schvatne,
tu za odmenu má však tieto slasti.
Efialtes - rnal ruky veťmi zdatné,
keď obri bohov napiíatilhkom;
no sotva viacuž balvan do nich chmatne."
I
A nato ja: ,,}lknebráni námzákon,
rádby som znať, čoBriareus robí,
a jeho veÍkosťzmeratvlastným zÍakom'"
260 speufr taryprui
A on: ,,Nie, uzrieš Antea, čoskoby
a želieznemá, blízkoje i vravi,
a čonás zloŽi na dno všetke j zloby.
Zatamýmby si museldb díalbvy
abeztakie iak tento ztetazený,
iba sa v tvátizíviveišim javi;'
Nikdy sa váčšmipri zemetrasení
nezdalo, Že uŽ-užsa veže zrútia jak
Efiďtes chvel sarczzítený.
Nikdy sa bliž rni nezdala smrť krutá;
veď užlen strach z neiusmrtitmavládze,
nech nevidim,žemieraiúho putá.
íJEF{
KAnteovi sme prišli pozdlžhrádze,
a ten pát lakťov neútaiíchlavu,
vyčnieval eštedovys oka nad zem.
,Ó,w,čos'tam, kde Scipio žalslávu
keď Hanniba|užprehral na bojišti
a nepomyslel viacej navýpravu tisícky
levov hravo ukoristil;
a nech satTtoia sila s bratmi spojí
vúžasneivojne - mnohí súsi istí,
žedeti zeme nítaziav tom boji:
nepriečsa nám atam nás poloŽ dole,
kde Kokyt chladom uzamknuty stojí.
Čititya čiTyfóna zvať skorej?
Tento ti dá, po čommrúvnútra vaše:
pfeto sa skloň anedvihai nos hore.
26I Speu tridsiatyprÚ
Ešte ťa d'alšou slávou poopáše
v živote dlhom, ak len na nebesá
Milosť ho k sebe nepovolá včaššie."
Tak riekne pána obor načiahne sa'
schvatne ho zrazu ako mihom blesku
do mocných rúk, v nich nlieru| Herkulesa.
Keď cíti pán,že dviha ho jak triesku,
riekne: ,,Poď sem", ma objíme,iakvláda,
až zopneme sa v jednom tuhom zvitzku.
Zdása ým, čona Garisendu hlbdia
keď tiahne mrak - jak hrot by nabok visel,
bažeužluživežana nich padí:
tak pred Anteom sa mi chveje myse[
žepadítiež,a taký des ma zviera,
žeby som radšejinou cestou išiel.
Však lhhko dánás taÍn, kde Lucifera
sJudášom zžiera dno, dno všetkých bied;
ani sa dole dlhšie nepozerá,
lež sajak lodný sťažeňdvihne spáť.
262 speufrdJrub,druhý
Sppv rRr DSIATY DRuHÝ
ech rýmy mám,čo škrípupriam, čochrapi4
pre dieru vhodné, pre strašlivý brloh,
naň ťarcha všetlcých vrchných btáI sasklápa:
ja šťavupredstáv o stave v ých múroch
wlačimvíac;no, žeich nemám, bratia,
niebez stfachu sa chytám ýchto úloh.
Veď súto nie užnažatpoduiatia;
vyobt azit dno sveta nevídané
mohla by reč,čovolá, ,mama', ,tata'?
Kiež mójmu veršu prispejú tie panie,
čos Amfionom Téby ohrádzali:
nech jav i slovo súsi primerané.
Ó, prekliati,váls sttážia tieto valy'
o nich len vravieť sauŽ jazykbúti,
kiež ste lós kóz čioviec radšej mďi!
Keď na dno studne, do úžasnejchmúry
spopod nÓh obra, spod obrovských hnátov
zišiel som niž,vždyobzenjícmúry,
37
263 speafr'dstatldruhý
vykríkol ktosi: ,,Ó, kto ríšoukliatou
kráčaš,daj pozor, noha wojl chodí
po biednych hlavách zrntzačenýchbratov!"
obrátim sa a uzriem dáke brody
čijazero, čoz neveťkéhosklonu
skÓr sa zdá sklom, anieužlhdom zvody.
V Rakúsku Dunaj takú hrubú clonu
nevyťvofí,a rub ho ako rub baaniv
chladnom podnebí prúdDonu:
bo Tambernik nech padne sem jak trup,
čis celou horou vrchol Piettapany lad
ani skraja neurobí,,fup"!
A rovnako jakŽaby prikátkani
kvám zvódv dňoch pátavvyzdvíhnúlen huby'
keď žnicasníva uŽ o žawev stráni:
tak - sinaví, aŽ*kde ju rumeňvrúbi v
lbde sa chvie tukaždájedna tÓňa;
v bocianej nóte klepocú im zuby.
Avšetky stále nadol wáre klonia,
o zime ústahovoria,ztakvolí
zas,akébóle biedne srdce lomia.
Hneď pri nohách, jak hlbdím dookola,
uzrel som pát, čotak sa k sebe chýli,
ževlasy sa im z\iepaj(l jaksmola.
a
,,Povedzte v5r, čok hrudi z celej sily
sa tlačíte,kto ste?"; a keď sazháčia,
a keď už ku mne očiupriamili,
264 speu tri^iatJ) ctruhý
ich ponaipfv len zflútÍaslza zmáča,
hneď mÍáz ju zftzi,len čoskvapne zbÍv na
pefy; a ňou sa ešte tuhšie stIačia.
Nikdy tak skoba neskÍbila brvná
jakslza ich; sa trkajú' sťa kozly,
tak premáh a ich zloba chladnokrvná.
Vtom riekol jeden' čopre mrazisko zlý
o ušiprišiel, hlal'u kloniac dole:
,,Pfečosa v nás taknazeráš? Však poztl
na tamtych dvoch: ým dlh poslednejvÓle
kde Bisenzio k svojmu ústiu klesá zanechal
otec Albert šírepole tíbfatmi
sú;a v Kaine nenájde sa
spravodlivejšie ani jeden tieň
zasadený do lhdového plesa.
Nie ani ten, čojeho hruď i tieň
odrazu Artuš pr erazi a zroni;
nie Focaccia,ba ani tento, preň
nevidím ďale| Sassol Mascheroni'
ktorého hlavapredo mnou savzpina;
si Toskánec - vieš dosť o tejto tÓni'
A o mne vedz,že čakámnaCar|ina,
bo' iak Že bot sonn Canicion Ůť Ptzzi'
až príde on) Sa scYÍkne moiaYina."
Sineli tam aŽ toťkíúbožiaci,
žezimomriavky vždy sa znovu hlásia,
keď spomniem lhd, nikdy sa netopiaci.
267 speutridsiatydruhý
Kým naša cesta k stredu uberá sa,
oň všetka tiažsa opiera jak o pól,
akÝm mÓj duch v tej tme sa celý stfiasa:
čiosud chcel, čivzdor sa vo mne vzopol
- iakprihlavích sme išli bez prestania ja
do jednej som z celej sily kopol.
,,Pfečoma biješ?!" skríkla nldieruná;
,,ak neprichídzašna zváčšenietrestu
zaMontaperti, prečotáto tana?"
A ja'. ,,Ó,majstre, chvíl'u zastaneš tu,
nežzistim meno tohoto, čošteká?
Potom, jak chceš, ma súr na dhlšiu cestu."
A kym mÓj majste Ízastal spovzdbleka,
riekol som tÓni tonúcejvz|omvzdorc'.
,,Kto si, žetakto brešešna človeka?"
,,Ba kto si q, žekqpeš v Antenore
tak silne," riekol, ,,moje líce siné,
žezhynllbych, i nech som živýhofe?"
,,Živi som ja, a tebe sláva kynie,"
odvetil som, ,,veď sowa budeš proti,
ak spomeniem ťa v wojej domovine'"
'Po
opačnom ja dychtim, alžchod] ty
domÍzačjeden," hlavu hlbšie Aresi,
,,tu naozaj sa slávou nelichotí!"
I
No wom užsom ho držalzapačesy
a vr avel:,,Musíšpredstaviť sa, luháq
bo do chlpa tu sšklbem vlasy čiesi!"
268 speu tridsiuty druhý
A on: ,,Čobys'mi ozajvšetw strhal,
Í7epÍezÍadím!Nie, nepoviem ti meno,
čobys' sto ráz sa na hlavu mi vrhal!"
Vtom pradeno užfa|som na pradeno
mu z vrchhlavy,a on sa divalzboka,
okálmi brešúcnadol obráteno,
keď skríkol ktosi: ,,Čoto stváraš, Bocca!
Nestačíti uŽ čel'usťamizhú'dat,
aj štekaťchceš? A na akieho zmoka?"
,leraz už," rieknem' ,,nemusíšsa udať,
ohavný zradca; tvoje hnusné skutky
nesmie však ludswo nikdy pozabídat|"
A on: ,,Len choď a plň si svoje chúťky,
no nezamIč, že tu jak vo vlčinci
mÍzne aj on, čojazyk mal tak vrtký,
za stfieborných, zahtst francúzskych mincí:
,Z Duety', riekni,,sipela tam zmija,
kde v chládku čupia takí dobročinci.'
Na otázku, kto sa tam ešte zvija z
Beccherie hneď nablizkuje šalb,
čoohrdlie mu sňala Florencia.
So Soldanierim mrzne vytrvalo
aj Ganelon,atam máš Tebaldella:
Faenzu vyda|, keď v nej všetko spalo."
Hodný kus dblej zjavlla sa diera,
v ktorej tak hlalrr k hlave kládli dvaja,
ženad dolnou, sťa klobúk,hotníčnela.
1j6
269 speu tri^iaty druhý
Jak hladný hryzie chlieb, tak horný skraja
zltírual zuby v dolného a ch|ipal
mokz miest, kde mozog s miechou saužspája.
Takhtyzie lebku s ostatkom, jak škrípal
Tydeus asi,zúriac hnevom žtaým,
keď sa bolzatalv sluchy Menalippa.
,Ó, W, čočinomzyieracim a dravÝm
ztádzaš tak strašnúzášttam k tomu tieňu,
príčinuzjav, a ja ti tuná vtavím,
akžalobu máš naňho oprávnenú
amenázviem i jeho vinu plne že
spomeniem ťa horeza odmenu,
ak mi len to, čímvravím, neochfnie."
/
oo
27o speutridsiarytretí
Sppv rRrDSr ATY TRETí
odvihne ústaod mieracei paše
aotieÍa ich o vlasy tej hlavy,
ju z hladu, hádam,vzadu takto kmáše
azačne:,,Chcešmi obnoviť bóÍ žravÝ,
čozožierumauž len z pomyslenia
a srdce zviera skÓr, než peravraví?
No ak sa slová na semená zmenia,
z nich vzišlúhanbu ztadcovi len zváčším,
čuj,jak sa v plačihovorí i stená.
Neviem, kto si, a neviem, aký prečin
vedie ťa sem, no jasne pripomína
mi Florenciu prízvuk tvoiei feči.
Nužvedz, že vidíšgtófa Ugolina;
poviem ti hned] čotakto navždy spáých
s arcibiskupom Ruggierim nás spína.
Že dÓverivca v pasci hnusných pletích
ma dolapil, žernedzi múrmi štyrmi
som dokonal - to iste známe je ti!
27 I speutn^iatytretí
No pravú smfť, smrť s mukami i kvilmi,
ukrutnú smrť, čonikde nemá'svedka,
len tuná zvieš - anláž, čiublíŽil mi.
Len malé okno mala oná klietka,
ju po mne veŽou hladu nú,vňu vrhol
a vrhne eštemnohých čas- nie zriedka
ým okienkom viac lúnsa blyslo v uhol,
kde ja som bdel, ažzvestuj(tc mi muku,
zlý senmi clonu z budúcnosti strhol.
Tento sazjavil ako vodca zhluku,
čolútyhnal, hnal vÍčatáis vlkom
k vrchu, preřtz Pisy nedovidieť Lukku'
Cvičenésuky, psiská s chudým krkom,
rod gualandijslcý sismondijslý vali
sa s lanfranchijskym na strašlivý úkon.
Po krátkom behu,rlstati sa zdali
otec aj deti,avichboku zÍytom
od psov, sa blýskal zubáI nazubáli.
Keď zbudil som sa tesne pred úsvitom,
synkov som čul,jak vo sne po árešte
samijajú', chlieb pýtajúc si pritom.
Si ukrutný ak nemáš des z ých veštieb;
ak pri pomysle na smrť, nanásllia,
tu neplačeš,vieš vóbec plakať ešte?
I
Zbudili sa abližLla sa chvílb,
keď sa nám jedlo podáva|o zrína;
no pfe sen všetci v stfachu hlavy chýlia.
272 speafrdstltytretí
Vtom počulsom, iak zatÍkasabrána
tej zloYeže; no jazyk stále čuší,
i keď wár kwáram synáčkov sa skláňa.
Neplakal som, tak skamenel som v duši;
plakali oni a zúst Anselmuccia
vydral sa ston: ,,Čoťa tak, otče,kruší?"
No bez siz ďalej ústaiba mlčia
ace|ý deň i noc som nezavzlykol,
aždruhéráno dočkalo sa lúča.
Keď slabý lúčv ten strašný žalár vnikol
a keď lžzhliadol som svoj vlastný ýzor
na štyroch wárach mladých mučeníkov,
6!
tu od bolesti do ruk som sa hryzol;
mysliac, žehlad ma takto strašne zjedá,
každý z nich ku mne zhrozený sa tisol:
,,Nás, otče,zjedz, to bude menšia bieda,
veď tys'nám odel duše ako jadrá
do týchto tiel, aj ty ich zodej teda;'
Utíchol som a tichosť v cele zlrlídla:
dhlšie dva dni uŽ trpeli sme krotšie óch,
krutá zem,že si sa neprepadla|
Keď šwrtá noc uŽ sadla na obočie,
to som užplakalnad vystfeým Gaddom,
keď zúpel:,,Čomi nepomÓžeš, otče?!"
Tak umrel mi, a jakma vidíš,radom
videl som všethých padat ako muchy
na piaty, šiesty deň; a slepý hladom
..iť'
i
{*
-!
\
4
!
I
f,
., i:
...,|ť
275 speufrdsta'yttetí
hmatal som po nich, kládolna nich ruky
a dva dni reval na tom stfašnom fove;
napokon hlad bol mocnejšínež muky."
Hneď skruti zrak, jaktieto slová povie,
a znoYa zatifla v mizernétemá
zubáliská, čosilné sújak psove.
Ó, Pisa, hanbanárodov tejzeme
tak krásnej, ňou sa ozyvasimonné žek
hriechom mestá susedné súnemé,
kiežCaptaia,kiežskaly na Gorgone
sa zdvihnú hof'a htádzu spraviavArne,
nech pod vodou t,'roj níÍodčímskÓr tonie!
Ak Ugolina nevinili mítne,
žezradnevyda|mnohé woje hrady prečosi
deti ýralav tom jarme!
Nevinným činilBílsatu vek mladý,
ó, nové Téby,tak jakUguicionu
i s ostatnými dvoma dohromady!
Prešli sme dblej, prešli sme v časťonú,
kde l'ud, nie nadol sklonený tadputná,
IežÍudíuŽ, čohoreznačky stonú.
Plačv plačibráni im, bo preurputná
bolesť, keď na ztak natazí iak v htádzu,
nazad sa w átti znásobená", mútna;
^t
bo prvé slry zuzlili sa v piadzu,
v prilbu, čoz jarniekakokÍišúLr.žiaÍi,
ju novéslzyprebiť neuvládzu.
^-/z / 6 s?eu til^iaty lrelí
A hoci zima všetok cit mi Wári,
jak mozole ho zoberajú z dlane,
ažsa mi celkom odsťahoval z t.trári,
zdá sa mi predsa,'že tu čosivanie:
,,Kto, majstfe"' vf avím,,'teÍltovánok plodí,
a čitu pary nie súpozhášané?"
A nato on: ,,Nežobjavia sa schody,
zrakwoj sa stretne s odpovedbu skorou,
zdroj uzrúc,z neho tento vánok vzchodí."
Vtom jeden zrubov zajaých tou kÓrou
zakrikolknám: ,,Ó, až tak kruté tvofy,
že súdvás určilna posledný z dvorov,
snímte mizávoj, ból chcem vyliat, ktoý
mi presiakolanad srdcom rnávládu kÝmz
noých sÍz sa nový neutvorí!"
,,Povedz, kto si, a ja ak z tyojho vzhlhdu
nestrhnem clony, čoti srdce jatria:
nech zostúpim ažna dno tohto lhdu!"
odvetil: ,yidíšAlberiga frátra;
po ovocí zlej záhrady som známy,
no mzdou mi je tu miesto figy datIa."
,,Ó," rieknem mu' ,,ty nežiješuž s nami?"
,,O tom," on nato' ,,čov telesnej skt"ýši
robím uždnes, nik sprár..u nepodá mi.
Ptolomea ýmtotižsa tu pýši,
že duša častoešteskór sem padá,
než Atropos ju pošle k tejto ríši.
277 s7eu Mdsiatv treti
Nech tvoja dlaň však ochotneišie skladá
skloviý závoj, doň je ztakm6j vkliary
nužvedz, žetomu, v kom takvzk|ičizrada,
tak ako vo mne, hneď mu dušu schváti
a potom nimaj vládne zloduch čierny,
pokým jej čassa celkom neukráti.
No duša sem sa zrútido cisterny;
jak tieň, čov lhde hlas si ladiza mnou'
je ešte hore v tele viditeťný.
Aby tá tvár sanezda|a ti klamnou,
je to ser Branca d'Oria, čosa láme
uŽ mnoho liet tu zimou prenáramnou."
,'Tuším,"ja nato,,,dakto predsa klame:
žeBrunca d'Oria dosiať v svojej schránke
pije i je _ ažptílišmi je známe."
,,Nemýl sa," oÍl rc), ,,v ZložIaboch,v z|ej zhánke
sotva čo-tosi za horúca habol,
eštesa nemyl v smole Michel Zanctre _
keď tomuto uŽ vládol v tele diabol
jak v inom z jeho pribuzných, čospolu
bol pri zrade,by teÍaz zimou ziabo|.
No \Tstri dlařta lhd mi stiahni dolu'
odhať mizrak!" - A ja som neodhalil:
zdvorilosťou bol k nemu ptejav vzdoru.
Ó,1anov,Janov, ktory si sa vzdialil
od dobých mravov, plemá zlé ahlúpe,
Že koreň wojnik ešteneupálil!
r57
278 speutridslary/tretí
S najhoršímduchom z Romagne v tej tlupe
jeden woi muŽ pre skutky hodné dbsa
užteraz dušu v Kokyte si kúpe,
kým v tele ešte žýÍÍorezdísa|
279 speu tridstatJ'} šh'tťj'
Sppv TRIDSIATY šrvRTÝ
oproti ním; nužprenikaj tam ztakom,"
riekol mÓj pán, ,,nech uzrieš ho v tej černi!"
Tak ako u nás hore pred súmrakom
len matne z dilal|<y ztiet - čiza úsvitu
z rednúcich hmiel - mlyn, hnaný severákom:
tak občas zriem z.tlo4Y stavbu obrovitú,
keď zavodcom už schúlený sa trasiem,
bo pred vetrom tu inak nieto štítu.
Bol som užtam (čos bázňou kladiem v báseň),
kde tiene, ako zo skiel steblá slamy,
presvitali k nám spod lbdoých pásem.
Ten|eži dnu a onen stojí priamy,
ten dvíha nohy dohora, ten hlavu,
ten ako luk ju spína nad nohami.
I
Keď preideme až tolkúcestu tmavú,
žeužmitúžiodkryt pán mÓjbdelý
stvorenie niekdy prekrásneh o zjavu,
28o speutrtdslaryšfurty
odstúpi kus a kus ma poosmelí:
,,Hlh, Dis, hlh, tu je onen bod i chvílh,
keď chrabrosťou sa ozbroiiť máš celý!"
1ak zmÍkol som, jak lťrv mi zmtzIav žIlách,
nespytujsa ma' kto si jasnozrý:
veď tuná rečby málo osoŽila.
Neumrel som, a nebol anižiý;
uvíž,akmášlen byťku fantázie,
aké sa wedy so mnou diali divy.
Cisár tej ríšebolestnej sa ryje
od poly hrude do lhdu, v ňom tov má;
no skÓr sa s obrom moja výška kryje,
neŽ obor jeho ramenu sa rovná:
zsrížsiapodla časti sám užzisti,
akáto bola veťkosťnevýslovná!
Jak hnusný je, ak dakedy bol čistý
a na tvofcu akz očízáštmuvzplála,
nie div, že z neho všetok smútok pryšti!
Ach, akým divom sa mi hlava zdala,
ktorív ttiwáre dhlej sa mu člení:
z tej vpÍedu červeňhrózostraš ná sála;
z dvoch ostatných, ktoré sa na lebeni
oddelujú, nad ramenami presne,
a spájajú sa zasa na hrebeni:
pravá má farbu bieloŽltej plesne
aÍavá l'udí od nív preúrodných,
kde Nílužzvrchov do údolia klesne.
283 speutri^iat)'šturÚ
Po páre krídel wÍastá mu spod nich,
takému wáku v pfimefanej miere bo
nevidel som váčšíchplachiet lodných.
Je nie to perie, skorej netopierie
blany to mal arozpáté ich drŽal:
z iclr mávania vial vietor v tfoiom smefe,
ažcelý Kolryt z neho pozamÍzal;
a po troch bradách s|iz zo siz a zktvi,
zo šiestich očí,v slinách dol sa kízal.
A v každejtlame previnilca drví
jaktflica, so zubálmi sťa nože,
takže ti dvaia ttpia tiež jak ptý,
čopre hryzenie nepreklína lože,
bo navyše mu pazúry jak kliešte
zvier ajúchrbát, zdierajúc ho z kože.
,|Íá duša ho'ne, na najhoršom tfeste,
Iškariotský Judáš je," pán vÍavi,
,,hlavu má dnu i nohou trepe ešte.
Zostatných dvoch, čonadol majú hlavy,
do čiernejtlamy to sa Brutus stelie
- jakmija sa, a slova nevyjavil kým
Cassius je tamten, hrubšív tele.
No treba ísť,bo znoYa noc sa počne
a mv uj peklo videli sme celé."
Jak chcel, kol krku objal som ho mocne,
on v mieste vhodnom, hoci taktiež stÍpa.,
keď roztvorí Dis krídla dostatočne,
284 speu tridsiaq, šfurťj
vfepísa Y boky chlpaté, a z chlpa
na chlp vždy dolu cez lhdovékÓry
v medzetách medzí hustou srsťou stúpa.
A tam, kde stehno s bedrami zhyb wori,
kde s najkrajnejšímvýbežkom sa stláča,
ustaý pán sa namáha a moti,
až - kde mal nohy - hlavu zrazustáča
a sťaby muŽ, čoneučísa z škody
zdalo sa mi, že do pekla spdtktáča.
,,Dobre sa dtž, Ien ceztakéto schody"
dýchajúc ledva,ledva dvíhal pery,
,,z takého zla sa čl"gy.tvyslobodí! "
Otvorom v skale vyšiel ztejto diery;
zložilmaflakraj,a len kus čozahol,
skúseným krokom naspát ku mne mieri.
ZdvihoI som zrak a v stfachu celý krahol,
želztiemDitazas v tom istom stave,
no uzrel som len nohy trčaťnahor.
Čozachaos mi wedy vládol v hlave,
nech hútadav amasa nevediaca,
cezalý bod som tuná prešielpúxe.
,ýstaň," riekol pán, ,,vstaň," fiekne mi mój radca,
,,máš dlhú púťa cestu ešteťaŽšiu
i slnce do pol tercie sLYÍaCia."
Svetlicou hradnou tažkonazs, at našl
priestraň' kde sme: s dnom nerovným askálirn
jaslryňa je to,bez svetla a jasu.
285 speu tridstat! šturÚ
,,PÍv rtež sa, majstfe, od priepasti vzdialim,"
keď som užstál, som riekolsvojmu pánu,
,,vyveď ma z úvahvysvetlenímmalým:
kdeže je Íad, a jak, Že v tamtústranu
ten hlavou čnie,av chvíli take;'malej
že prešlo slnce od večera k ránu?"
,,Ty eštestále v predstave si starej,
žeztamtej strany stredu sme, kde chípie
skytal mi červ,čoprer'.fua svet dhlej.
Ztej strany bol si iba pri zostupe,
no pri obrate bod sme pominuli,
naízvšetkýchstrán sa kladú ťarchy tupé.
Ateraz si užv druhej pologuli,
ležiacej tvárou v tvát tejvelpevniny,
kde pod jejhrotom nakrižmuŽa skuli,
r&,
čozrodil saižiI bez všetkej viny;
pod nohami ti ležimalá sféra,
čorub, čodruhúwárJudekky činí.
Tl ztánaje , keď tam je zavečera,
ten, jeho chlpmi schádzalo sa klzko,
stadialto stále do zeme sa vdiera.
Bo z tejto strany spfchol zneba mrzko,
azem1čo tuná predým nahor čnela,
v stfachu s7zmonurobila rúško,
na pologul'u druhúujsť mu chcela,
a možno práve táto prázdna stÍana
ie zvyškom znei;lým tamhor čnieuž celá'
2s6 speťtndsiaryšhrťj,
od Belzebuba sem satiež dol skláňa,
hlbolcý dol, jak tamhof hÍbka lesa:
nevídno ho, no počuťzo zutčania
jarku, čoskalou leďv:apredlabe sa
a škulinku si sworí uzulinkú
pre kriý tok, čomierne nadol klesá."
S vodcom sme teda vošli na pešinku,
spáť v jasný sYet sa vrátit z oných planin,
anetúžiacpo žiadnom odpočinku,
stúpamehof', oÍlpopredu, jazanim,
až- kde svet krásnych vecív nebi hniezdi
zazteI som ichtÍm kruhom lrydlabanýrn,
ním vyšlisme, byvideli sme hviezdy'
KoMENTÁn
29I KoMENTÁR
Korn..rtá, k takému básnickému dielu, ako je Danteho Božská komédia, možno
pisat' z najrozličnejšíchhlhdísk. No možnosa postaviť aj na stanovisko, žepoézia ako
taká nijaký komentár nepotrebuje, lebo sama hovorí dosť výrečne, a ak dosť v.ýrečne
nehovorí, nepatriiej názov poézie. Spomeňme si len na ýrok Verlaina: ,,Unenie má
byť absolútne jasné." Á]ebo na slová Prospera Mériméehopovedané Delacroixovi,
veÍkémuctitelbvi Danteho poézie: ,'V dokonaloru diele by nemali byť nijaké
poznátnky."
Vec však nie je taká jednoduchá - a jednoduchá nie je najmá v súvise s Danteho
Božskou komédiou. Pri tomto diele, čosa ýka komentára, sme zavše svedkami až
žartovnéhoparadoxu. Svojho času napr. Giovanni Papini zahorel takým odporom ku
všetlcým druhom danteovských komentárov, Že by bol najradšej vrhol všethých
komentátorov Božskej komédie (a vÓbec všetlaých danteológov) do pekelného kruhu
luhárov. Čovšak neurobil? Yzápáti sám napísal knihu Žiý Dante (Dantevivo,1933),
a te nie je ničíminým neŽ jediným komentárom Danteho básnického diela a Božskej
komédie osobitne. A čouž ako chcel byť Papini ,,originálnym" pri vysvetlbvaní samotnéhozmyslu
Danteho poézie, prosté nazretie do jeho knihy nás presvedčí,Že tento
autor doslovne stál na pleciach mnohých a mnohých predchádzajúcich komentátorov
Danteho diela.
Prípad Papiniho nie je ojedinelý, naopak, je priamo typicky'. Čosipodobné sa
prihodilo aj De Sanctisovi a Crocemu, dvom veťmiýznamným talianskym literárnym
vedcom. obidvaja svojho času zahoreli podobným odporom k predchádzajúcim
komentárom - a obidvaja navidomoči pod tlakom presvedčenia, ževpoézii je len to
pekné, čoje jasné, a čovraj nerozumieme, to nestojí za nátmahu, aby sa tomu rozumelo.
obidvaja rudili odhodiť všetky predchádzajttce komentáre, všetky tie dovtedajšie
,,vokabuláre dát a udalostí", ako ich s pohídaním nazvalDe Sanctis, a odporúčali
čítaťDanteho ,,senz' altra compagnia che di lui solo" - ,,bez inej spoločnosti než
spoločnosti jeho samotného" a bez iného zámeru než zámeru rozjimat nad poéziou
jednotlivých spevov Božskejkomédie a tešiťsa z nej' (De Sanctis išiel ažtak dhleko, že
odporúčalčitatelbm zotrvat na prých dojmoch z čitania, ktoré súvraj najlepšie!)
obidva|a však napísali celé rozsiahle štúdieo Dantem - De Sanctis nielen celé state
v svojich Dejinách talianskej literatúry, ale i celý prednáškoý cyklus o Božskej
komédii, a Croce nielen viaceré štúdie,ale i celúknihu La poesia di Dante (|92l) a
tieto ich práce nie súničíminým neŽ jediným, nouým komentárom Danteho
básnického diela' Ich cielbm bolo to isté, čobolo cielbm predchádzajílcich komentátorov:
sprístupniť, objasniť a ďsvetliť Danteho poéziu. Ani jeden z nich nezotrval pri
nejakých svojich prých dojmoch z čítaniaDanteho diela' Naopak, obidvaja sa snažili
na velmi širokej exegetickei báze objasnit aj viaceft tie tzv. nezrozumitelné čitemné
miesta BoŽskej komédie, ktorépredým radili obísťako miesta nestoiace za námahu,
aby sa im rozumelo. A častoptáve v nich sa im podarilo odokryť celénové žriedla
)(|) KoMENTÁRHUa
velkej danteovskejpoézie. Po ich prácach nesporne lepšie rozumieme Dantemu a sme
ovelh citlivejšík poézii Božskejkomédie.
Danteho Božskúkomédiu a vÓbec celé jeho básnické dielo, pravdaže,tteba čítaťako
poéziu, čiženaozaj so zámerom rozjimai nad jeho veršami, tešiťsa z nich, zúčastňo
vatsa na onom ,,afektívnom stave", ktoý je - ako súdia moderní teoretici poézie najvlastnejšímcielbm
každ,éhobásnika. V tomto ofuaae malnaozai pravdu Benedetto
Croce, keď nespočetnekrát zdilraznil, žeBožská komédia je predovšethým dielo bás
nické. Nie je to však celápravda o tomto Danteho diele. Ák totiž pre poéziu modernú
naozaj platí definícia, žeje ,,jazykom afektívnej hodnoty" a žecielbm básnika je robiť
nás účastnýmina ,,afektivnom stave" a len v malej miere komunikovať nám idey
(Pierre Guiraud)' neplatito o BoŽskej komédii, básnickej skladbe, ktorávzn1klakedysi
v prých dvoch desaťročiachXIV. storočia. Výslovným cielbm Danteho bolo totiž
v rovnakej miere robiť nás účastnýmina onom ,,afektívnom stave" ako komunikovať
nám idey' Ba v tomto poslednom Dante videl hlavný ciet celej svojej básnickej worby,
jej ,,opravďý zmysel", jej ,,uerace intendimento', aby sme sa vyjadrili slovami, ktoré
použil užv svojom básnickom debute. (Porov. Vita nova, kap. )o(V, náš prektad,
Bratislava, svKL 1958' str. 108.) Ak však šífkai hÍbka ideí, ktoré chcel mladý Dante
komunikovať čitatelbmna samom začiatku svojej básnickej dráhy' boli pomerne
skromné a r,ymedzené okruhom jednej básnickej školy (školy tzv. sladkéhonového
šýlu), postupne Dante svojej poézii ukladal čorazvyššieideové ciele (v tzsr. ftlozoficlcých
kancónach) a napokon v Božskej komédii, svojom životnom diele, ideové ciele
najlyššie.Danteho prvotina mala priniesť ,,nory život" len jemu samotnému. Božská
komédia opfoti tomu bola a chcela b}'t sumou všetkých dovtedajšíchvedomostí
a podlb autorovho zámeru mďa priniesť ,,noý život" celému ltedajšiemu l'udstvu.
O ničmenej nešlo Dantemu ako o dielo' ktoré by priamo ukazovalo ýchodisko zo
súvekéhoduchovného, intelektuálneho i spoločenskéhochaosu a viedlo l'udswo
k Civitas gentium' spoločnej obci národov - k obci, kde by boli preklenuté vnútorné
i vonkajšie protiklady a sváry v syntéze vnitorného i vonkajšieho pokoja. V tom práve
spočívaloono ,,Verace intendimento" Božskej komédie. ,,Quia non ad speculandum,
sed ad opus inuentuffi est totutn" - pretože nie na rozjimanie, ale na konanie
rrymyslené je všetko, napísal Dante doslovne kedysi na samom konci svojho života,
pred r. 1321, v Liste Can Grandemu, ktoý je - hodno si všimnúť- prým komentáfom
BoŽskej komédie, pochádzajícimzperu samého jej autora.
Je azdalen náhodný tento prý komentár k Božskej komédii? Isteže nie. Dante, ktoý
poňal svojou poéziou talcý najvyššízámer - najlyššív polohách ideoých i umeleckych
- chcel byt dozaistazrozurniteÍný pre všetlcých. (Preto sa aj rozhodol napísaťsvoje
dielo l'udoým jazykom!) Fakt je však' žeuŽ v svojej dobe nebol zrozumiÍeÍný
všetkýma sám si to aj veťmi jasne uvedomoval. Vedel, ževiaceré hrany ;'eho
veÍkobásne saponárajído šera nejasností' žehÍntu ietro reflexií arozjimanio človeku
i vesmíre, hriechu i cnosti atdl atdl mÓže sledovať napokon len čitatel', ktorý Sa dostane
na jeho intelektuálnu a vzdelanostnú úroveň a žepre rých, ktorých zrak siaha len ,,na
piaď", ako sa doslovne vyjadril v Par. XIX, 8J', súnedosiahnuteÍné ýšiny jeho básnic_
ke1' myšlienky. Svoju báseň prirovnal k vetkej spievajúcej lodi plávajúcej na oceáne
a priamo upozorňoval svojich čitatelbv, uberajúcich sa za ňou v ,,malom člnku",aby iu
293 KoMENTAR
nestratili z dohlhdu a nezablúdili na šírommori, ktorym dovtedy nik neplával. (Porov.
Par. II, 1 a nasl.) Ba viac: svojich čitatelbvpriamo vyzýval, aby vypáli všetky sily, ak
ho chcúsprevádzat'. ,,Nie súto dráhy pre maličkýčlnok... ani pre lodiuoda, ktoý
by chcel seba sarného šetriť,"napisal doslovne v Par. )ilIII, 67 - 69.
Taý je konečne osud všetkýchvetkých básnikov, ktorí napokon - možno i proti
vlastnej vÓli - presiahli seba samých' Z dejín európskej poézie vieme, žena každej
vetkej poézii spočívazákonite pečaťurčitéhotajomswa a záhadnosti. No na BoŽskej
komédii je ých pečatío to viac, žeDante - a to ie jeďen z veťkých paradoxov jeho
umenia a jeho worby vÓbec - ak na jednej strane chcel, aby ho chápali všetci, na
druhej strane (z mnohých príčin,od neho závislých i nezávislých) priamo smeroval
k poézii hermetickei, v ktorej sa všeličoutajovalo a ktorej ,,veface intendimento" zostávalo
napokon miestami zamknuté na sedem zámok, ako oná trinásta izba v našich
l'udových rozprávkach. (Figúra utaiovania, napísal Dante doslovne v Conv. III' x' 7'
je,,bellissima e utilissima" - prekrásna a preužitočná.)
Ak niekto - tak ako Dante - Stri€lhl odrazu troma šípmiz tfojtetivového luku
(povedané jeho obrazom z Par. )oflX, 24), čížeak niekto zámerne skladal poéziu
majúcuažtti ýznamy (doslovný alegoricý a anagogický)' musel užsám odprvoti
dementovať názo\ žepn čitaníjeho diela možno lystačiťs prými dojmami. A je len
prirodzené, žetak'to Dante - postava spoly v jase a spoly v tieni - odprvoti potreboval
komentár a potrebuje ho podnes. Aby sme mohli plno vnímaťjeho poéziu, ktorá
pfiamo spočívana jeho básnickej myšlienke, ie ne\Thnutne potrebná pomoc ých
ludí, ktorí sa usilovali do tejto jeho myšlienky vniknúť.Takúto pomoc potreboval
čitatel Božskej komédie už v XIV. stofočí(Florencia už vtedy zriaď1la akúsi osobitnú
katedru, z ktorej sa \Tsvetlbvalo Danteho dielo) a moderný čitateťju potrebuje o to
váčšmi,žetáto Danteho básnická myšlienka je mu častonepomerne menej prístupná,
ako bola ludbm predchádzajÍtcich storočí.Nech sa užzmýšÍao starych, novších
inajnovšíchkomentátoroch akokolVek'- a treba lznat,ževiaceréýhtaďy pfoti nim
bo|i a aj sú oprávnené - bez ich pomoci nevnikneme do BoŽskej komédie. MÓŽeme
vniknúťlen do jej povrchoých vrstiev - nie však do vrstiev hlbších,z ktorych
jedine pramení jej velká poézia.
Je však ešte ai iný dÓvod, pre ktoný sa moderný čitateťnemÓŽe zaobíst bez pomoci
komentára.
E. G. Parodi, jedenzýznamnýchmoderných danteológon koncom 19. storočia bol
napísal, žepoézia Božskej komédie nespočívavo veršoch av ýme, ale predovšetkým
uo Uecicl,Ch. I keď je pravda, že táto poézia spočívaaj vo verši a v ýme, a nielen vo
,,veciach", Parodiho názor zostáva v platnosti, a to hlavne v tom zmysle' žesa Danteho
poéziaskutočneviažek,,veciam" - k veciam chápanýmv ich najširšomýzname,člže
k faktom a celej realite Danteho doby' Svoju dobu Dante síce dhleko pre siahol - naozaj
o ých ,,tisíc mít", o ktorých hovorí v Par. XIX, 80 - no záÍoYeíjeho Božská komédia je
hlboko zakowenáv svoie| dobe".z nej vychádza, na ňu reaguje a S ňou je Spátá spoiivami
nespočetných narážok. Ak však čitateťtúto dobu nepozná a ničnevie
o ýchodiskových bodoch Danteho poézie, ak nepozná celé historické úzadie tohto
diela, ak si doslovne neodhrnie spod popola vekov danteovské ,,veci", historické fakty
i udalosti stojace v úzadi a pfiamo podmieňujúce sám charakter Danteho básnickej
294 KoMENTÁR
skladby, mnohé partie Božskej komédie, a možrro práve tie najpoetickejšie, stanú sa
mu len nezrozumitelnou hlušinou. v tomto ohlhde ptedchádzajítce celégenerácie
komentátorov od najstaršíchčiasažpo naše dni vykonali nesmierne záslužnúprácu.
MÓže ju podceniť len ten, čovýsledky tejto práce pokJadáužlenzaprirodzené, automaticky
disponuje poznatkami staršíchkomentátorov a nevdhčne zabudol, žeich
má od kohosi dnes prípadne už len anonymného. Je fakt, Že plnosť Danteho poézie
mÓže pred nami vystúpiťlen pri presnom poznaní Danteho básnickej myšlienky
a celej Danteho doby.
Všetky tieto dÓvody vedú nás k tomu, aby sme k svojmu prekladu Božskej komédie
pripo''ili komentár. oprieme sa v ňom' prirodzene, o mnohé a mnohé stafšie, novšie
i najnovšie komentáre, ako aj o ýsledky modernej literárnej vedy o Dantem, takej
nesmierne bohatej a rczsiahlej, Že 1'ej obdobu možno nájst vafi len v shakespearovských
štúdiách.Ák sa nám azda podari niektoré veci v Božskej komédiividieť
v novom svetle, respektíve priniesť skromné nové poznatky o jej poézii, zásluha za
to patrícelým generáciám statšich i novšíchkomentátorov Danteho diela, a najma
moderným danteológom, ktorínás učili- dlhé foky - vnikať hlbšie do Danteho
myšlienky i ;'eho slovesného umenia. S ýtazom hlbokej vďalql a úcry spomeňme tu
aspoň tieto mená: Del Lungo, Barbi, Parodi, Scartazzini. Poletto, Yrátný, Masseron,
Porena, Momigliano, Sapegno, Nardi' Renucci,Pézatd, Renaudet ai.Bezich pomoci,
a najmá bez ich iniciatívy nebol by možný ani náš preklad, ani pripojený komentár
k nemu' Jeho obsiahlosť nech ospravedlní skutočnosť- skutočnosťtrochu smutná že
narozdiel od viaceých iných (a aj menších)národov dosiať u nás disponujeme len
veťmi skromnou literatúrou o tvorcovi Božskej komédie. Náš komentár v tomto
ohlhde chce aspoň čiastočnesuplovať nedostatok tejto literatúry, znamenajúce| pre
čitatelhDanteho diela priamo podmienku na jeho hlbšie pochopenie. Nerobíme si
však nijaké i|ízie, že sme vysvetlili všetko. V Danteho diele - ai po niekoťkostoročnom
ýskume - zostávají miesta temné, nejasné, tak ako podobne temné a nejasné miesta
zostávajú' v gotickej katedrá|e,ku ktorej sa toto dielo - i sám Dante - neraz prkovnáva.
Pre tieto miesta, pravdaže, platia slová, ktorésvo;'ho časunapísal Rainer Maria Rilke
v súvise so svo;'imi Sonetmi na orfea: ,,Kde zostáua temno, to je takého druhu,
ženeuyžaduje objasnenie, ale podrobenie."
JozEn Frrrx
Hlauné skratk1t, Použitéu texte komentára:
Aen. - Aeneis.
Apok. - Apokalypsa.
Conu. - IlConvlvio.
DD/ - Deutsches Dante-Jahrbuch.
Dec - Decamerone.
De uulg. eloq. - Devulgari eloquentia.
GSLI - Giona|e storico della letteÍatura italiana.
Her. - Heroides.
Inf. - Infetno (Peklo).
Iett. dant. - Lettufe dantesche.
Met. (Metam.) - Metamorphoses.
Par - Paradiso (Rai).
Purg' - Putgatorio (očistec)'
JDI - Societá Dantesca Italiana (Vydanie BoŽskej
komédie starostlivosťou Talianskej danteovskej
spoločnosti; 9. vyd., Milano, Hoepli 1932.).
St. dant. - Studi danteschi.
295 KoMENTÁR
SPEV PRVY
1
Do stredu dráhy žiuotnej som ukročil. _ Do
Jí.roku svoiho života, čižedo roku, ktorý Dante
poktadal za ptirodzený stred, za vrcholný bod
(-lo punto sommo") normálneho l'udského veku.
(Porov Conv. IV, )oo(III, 6 - 10 a biblichý ýrok:
-Je počet našich rokov sedemdesiatka." Žalm
89' l0.) Keďže vieme, žesa Dante narodil 18', resp.
3l. mája 1265, ieho fiktivna pút troma záhrobnými
ríšamispadala by teda - podlh ťrsudku viaceých
komentátorov Božskej komédie - do roku 1300,
čobol rok slávneho iubilea, lyhláseného pápežom
Bonifácom VIII. Táto skupina danteológov preskúrnala
ai iné Danteho časovénaúž|<y(poÍov v tomto
speve v. 37 - 43, Inf. xv, 49 - 51 atdl) a spresnila
chronológiu teito cesťy: Dante zablúdil
Y .temnom lese" na Zelený šwrtok 7. apti|a l3oo
a vlastná ieho pú l záthrobim sa zača|a naYeÍý piatok
8. apríla 1300. (Porov. E. Moore, Gli accenni al
tempo nella Divina Commedia, Florencia 1900.)
oproti tomu druhá časťkomentátorov, ktorá zno'
rr: preskúmala nielen časovénarážky, a|e i roz|ičné
Danteho ,,astronomické údaie", roztrúsenév cele|
BoŽskei komédii, došla k názoru, že začiatokDan_
teho cesty treba položiťdo 25. narca 1300, resp.
1301. (od 25. marca, čižeab incarnatione počital
sa vo Florencii letopočet,tento dátum sa pokladal
za výtočný dátum ltelenia i smrti Kristovei atd')
Z prárc, stavajttcich sa za rok 1301, spomeňme aspoň:
walter a Teresa Parri, Anno del viaggio e giorno
iniziale della Commedia, Florencia 1956. (Tam
a| príslušnábohatá literatúfa.) Y otízke datovania
Danteho záhrobnej púte _ ináč otázkeflietakbezrŤznamnej,
ako by sa zdalo _ nedospelo sa teda ku
áode. Len z praktických príčinpriklonili sme sa
}i názoru prvému. -
2
temnj,priestor lesný' - Povestný Dantgho 'temný'
les" (,,selva oscura"), viacýznamový symbol:
v širšomýzname podlh zhodnei mienky naistaršíchkomentátorov
,,nerestný svetský stav" (Benve'
nuto da Imola), ,,nerestný život" Qacopo della
Lana), les nevedomosti a neÍesti, v ktorom sa strá_
ca cesta pravdy a cnosti (Anonymus), v uŽšom
ýzname Danteho vlastné mravné a intelektuálne
poblúdenie. _
3
pretože pru som z prauej Cesty zbočil. - Yetš prekladáme
podlb lekcie chě la diritta via era smarÍita,
čižepod|a ých moderných editorov, ktorí chápu
spojku ,,chě" vo ýznarne ',pretože"
(SDI, Porena,
Momigliano a i.), a nie vo ýzname ,,takŽe" (ako
napr. Sapegno). -
11
natol'ko a spánku tonul som u tom čase. - ,,Spánok
duše" podlb Biblie, ktorá inšpirovala tento
obraz, znamenal chabosť intelektu, neschopného
rozoznat dobro od zla. (Porov Rim. XIII, 11;Efez.
Y, 14 a i'') Dante tu mieri na časpo smrti Beatrice
(po r. 1290), ktoý pokladal za obdobie svojho
mravného i duchovného poblúdenia. (Porov Beafficine
ÚčitLT v Purg. )o(X, 124 _ 132.) _
16- 18
a utedy štíttej hory / odetý lúčmiplanéty sa zjauil,
/ tej, ktorá priamo uodí ušetky tuory. 'Podta
zhodnei mienky komentátorov hora (ako protiklad
údolias ,,temným lesom") na alegorickom pláne
Danteho spel'u znamená ,,wýšiny cnosti a pravdy",
slnko' ktoré Dante podlh súdobých kozmologických
predstáv p okladal za obežnicu, krúžiacuoko_
lo nehybnei zeme, znamená Boha a ieho lúče
milosť Božiu. -
20
jazero srdca tíšinaužhladí. _ obraz inšpirovaný
súdobou lekárskou vedou, ktorá si predstavo_
vala srdce ako ,,nádrž krvi" (,,1'azero krvi" - ,,jazero
srdca") a tepny so žilami ako ,'rieky krvi"' rozbie_
hajúce sa celým telom. Scholastická filozoÍia
okrem toho do srdca umiestňovala sídlo tzv. ,'duchov
Života", čižetzv. senzitívnej častil'udskej duše
(,,anima sensitiva") a 1'e| prejavov (vášne, strach
a pod.). (Porov. Vita nova II, 4.) Obraz upokoju'
iúceho sa ,,jazeru stdca" znamená teda postupné
miznutie strachu. - Ako nepravdepodobný treba
odmietnuť náhlhd niektoÍ'ých komentátorov, ktorí
myslia, žev Danteho verši nejde o obrazné pomenovanie
a Že slovné spojenie ,,lago di cor" nezna_
mená ,,iazeto srdca", ale iba ,,miesto srdca" (,,lago"
ie vra1' odvodené od lat. ,,locus" - miesto). Pozri
o tom u Freda Bérencea, La Renaissance italienne,
296
Pal1s 7954, lo5. zdá sa však, Že tradičný ýklad je
správny, ým skÓr, žeie v šýlovom súlade s nasledujúcimi
obfazmi morsých vÍn a stroskotanca.
okÍem toho pri druhom ýklade by Danteho verš
stratil svoju vysokú básnickú hodnotu' -
30
no tak, ženížuždy peuná noha bola. - o ýzname
verša sa hodne diskutovalo a dospelo sa _
k protichodným nábIadom' Za naipravdepodobnejšímožno
pokladat nízor, podÍa ktorého touto peri
frázol Dante naznačil,žeužvystupova|, pravda,
ešte stále váhayo a nerozhodne, ako kráča človek,
ktoý síce už jasne vidí cieÍ svoiej cesry ale musí
ešte prekonať rozličnévnútornézátbtany.
(Sapegno, Porena a i.) -
32
leopard s kožou škurnitou, zuer suižný, v otig.
unalonza leggiera e pfesta molto. - Danteho sloyo
,,lonza" sa tradične lysvetl'uje a prekladá ako
panter, pardál, levhart, leopard, sporadicky ako
ostrovid (tak napr. Lozinskij), alebo sa vóbec neprekladá
a ponecháva sa v cudzoiazyčných textoch
v talianskej forme. (Tak napr. v Masseronovom
francúzskom pfeklade Božskei komédie.) Na
správny význam tohto slova naposledy upozornil
francúzsky danteológ Henri Longnon: podlh neho
- a ie to iste náhlhd správny - Dafiteho ,,lonza'' znamení
onsu čigeparda, čoie mačkovitá šelma
prostrednej velkosti medzi ostrovidom a leopardom,
v stredoveku velmi dobre známaapouživaná
na polbvačkách, tak ako sa ešte i dnes používana
podobné účelyv Perzii a Indii. (Pozri v jeho preklade
Božskej komédie, Paris, Garnier 1956,pozn.
na str. 531.) Keďže sa onsa čigepard podobajú leo_
pardu, l'ahko dochádzalo k zámene oboch zvierat
v l'udovom pomenovaní, a to samozrejme v pro_
spech známejšieho leoparda. (Doklad na to máme
i zo Slovenska: J. Martinka v svojej štúdiiSokoliarstvo
na Slovenskutsvádza,ževYÝL storočína Spiši
gtóf ZápoÍský poloval na zaiace s kopardom, čoie,
ptavdaže, viac než nepravdepodobné; zrejme však
poloval s onsou čigepardom, ako to bolo v stredoveku
bežnév revíroch veťhých feudálov. Pozri Slov.
pohÍady 7927, Jl7.) Za sptávnosť Longnonovho názoru
- okrem iného- svedčíkonečne i sám text
Danteho diela' V Inf. x!1, 106 - 108 Dante spomí
na, žesa užnz bolpokúsil povrazom, ktoým sa
opasoval, chytiť ,,la tonza alla pelle dipinta". Ak si
sotva možno predstaviť, žebysa bol mohol Dante
s obyčajným povrázkom odvážit proti,'leopardovi
s pestfou srsťou", na druhej stÍane možno celkom
dobre pripustiť podobný jeho počin pri onse či
gepardovi' zvieraťu, ako sme povedali, pomenšom,
KoMENTÁR
síce úlisnom, ale nepomerne krotkeišom ako vel'ký
a krvilačný leopard.
Hoci však po upozornení Longnonovom pozná_
me sprívny ýznam Danteho slova ,'lonza", jedna_
ko sme v svojom preklade dali prednosť tradičné_
mu leopardovi pred onsou čigepardom. Urobili
sme tak pleto, že obe posledné slová súu nás
pomeÍne neznáme, resp. známe viac-menej len
odborníkom a ich malá frekventovanosť by neryhnutne
znížilanielen poetické okružie Danteho
veršov, ale i celú ich alegoricko-symbolickú komplexnú
ýznamovosť, na ktorej práve na tomto
mieste Božskej komédie tak velmi zíleži'
Ákúalegoricko-symbolickú platnosť má táto
Danteho ,,lonza"?
otázkou sa zaoberali celé generácie komentáto
rov Danteho BoŽskej komédie od najstaršíchčias'
a to, ako je prirodzené, v súvise s alegoricko_symbolickým
ýznamom ostatných dvoch zvierat, leva
a vlčice, ktoré vzátpdti po onse čigepardovi zame_
dzia Dantemu priamy výstup na'monte dilettoso",
utešenú,spanilú horu. Keďže - tak sv zdá - alego
rictg-symbolichý ýznam posledných dvoch zve_
fov Dante aspoň naznačil (leu bo| od nepamáti
symbolom pýchy, čoDante naznačilvo v- 46, a ulčicuv
Purg.W,10 - 12 ýslovne identifikoval ako
symbol pažrauého lakomstaa), najstaršíkomentá_
tori v prvom člene Danteho alegoricko_symbolickej
triády, čižev onse, vypozorovali symbol chlip
nosti, zt yselnosti, žiadosth.)osti tela ako prvej
ptekážky pÍi výsťupe k cnostnému a šťastnému
životu. oporu pfe takéto riešenie našli rovnako vo
viaceých sakrálnych i scholastick'ých textoch, kto
ré Dante iste dobre poznal a ktoými sa teda mohol
inšpirovať. Nie je to však riešenie jediné a mnohí
neskorší komentátofi navrhli viaceréinétriády:
nádhera - pýcha - Žiadostivosť; závist - pýcha lakomswo;
zloba - tupá zvierackosť - nezdržanlivosť
atdl, respektíve, na pláne politicko-historic_
kom: Florencia - Francúzsko - rímska Kúria; šu_
dierske demokracie - násilnícke tyfanie - kliazské
svetáctva atd'.
Ako vidíme, odpovedí na problém alegorickc
symbolického vfunaml Danteho troch šeliem je
viac než dosť a notabene stále ešte zostáva otvG
rené pole pre nové a novéhypotézy'Neradi by sme
ich rozmnožovalí a chceli by sme len pridať drobný
fakt, tak sa zdá, dosiať nepovšimnuý: cezbtá*
koý sklad Danteho slova
',lonza"
(a latinského
pomenovania ,,Felis onca") ažnapodiv pfesvitá
hláskoý sklad ieho rodného mesta. Pofovnaite pG
zorne: Felis onca - Ionza - Fiorenza (tak Dante pí
sal v Božskej komédii meno svojho rodného mest4
)a'7 K()nlEN1'ÁR
pomenovanie Fienze je modefné). Nemyslíme, že
je to náhodné' Jednou z prÚch prekážok na ceste
autora Božskej komédie k symbolickei ,,spanilej
hore" bolo práve jeho rodné mesto s naiÚraznei
šou črtoupažravosti a nenásytr-rosti, ktorú tolkokrát
bude bilbgovať. o tom, že pod Dantelro tromi
n'ieracími symbolmi vrie aj politicko-spoločenský
obsah, nemožt-to pochybovať a fakt orroho presvitania
hlások rodnej Florencie cez pomenovanie
prvej alegoricko-symbolickej beštie je v tomto
ohl'ade viac než t'rečný'Zárovei by lrysvetlbval,
prečo si zvolil Dante pre svoje prvé zviera práve
mcno ,,lonza". -
1/ - +j
Bol ranný čas... - Dante tu spresňuje clrronológiu
svojei cesty: podlh stredoveke| viery, keď Bolr
sn'oril nebeské telesá a uviedol ich do pohybu,
slnko malo také postavenie, akémá v iarnú rovnodennosť'
ČiŽe:ak Dante hovorí, Že sa slnko práve
r_znieslo na tú istú dráhu, akú malo pri sťvorení
sr'eta, začiatok ieho púte spadá približne <lo obdobia
|arnej rovnodennosti, do ,,sladkei častir<rku",
a to do 6. hodiny rannej. (Porov pozn. k v 1.) -
15
užs nouým desom uuidel som leua' - Pozri
pozn.kv.J2. -
49
Vtom ulčicu som uzťel. - PozÍipozn.kv.J2. _
5i
A ako ten' čozhíňa z celej sil_r/. - Lakomec. -
60
a zatláča až tam' kde slnko mlčí._ Do temnéhb
údolia, ,,temného lesa", kde nesiaha.jú lťrčeslnka
r- jeho doslovnom ýzname (les ie hlboko v doline)
i v jeho r"ýzname alegorickom (keďŽe hriešnik
odmieta milosť BoŽiu, Bolr mlčí).S podobným
Danteho postupom pÍeplietania dvoch významorj'ch
rovín, prípadne i viaceých, stretneme sa
v Božskej komédii velhkrát. Výsledkom takého postupu
budÍr vždy tzv. smelé (no nikdy nie samoúčelne)
Danteho obrazy. n|o
s hlasrlm celkom chabj,m od mlčania'
l' póvodine rozšírené:od dlhého mlčania - 'per
lungo silenzio". - Ako \Tsvitne z nasledu|úcich
r'eršov, tieň, ktoý sa Dantemu náhle ziavil, bol tieň
rímskeho básnika Vergilia. o tomto jelro ,'hlase
clrabom od dlhého mlčania" viedli sa dlIÉdiskusie
od najstaršíchčias, okrem iného podnietené ešte
i ým, že sa nachádzal rozpor medzi ýmto veršom
a InÍ' II, j2 - l 14, kde Dante uvádza dlhý rozhovor
Vergilia s Beatricou. Niektorí starí komentátori
snažili sa odstrániť tento roŽpor domnienkou, že
Dante tu mieri na Vergiliov osud po zániku rímske|
ríšea v stredoveku vóbec: Vergiliova s|íva zhas|a,
čítaniejeho kníh sa obmedzilo na úzky kruh kleri.
kov, ktorí k tomu ešte nechápali ,,rysoké významy"'
utaiené v jeho diele, a ým menej ieho lrysoké slovesné
umenie, čižekedysi iasný Irlas rímskeho básnika
vekmi stemnel a po ,,dllrom mlčaní",ked' sa
Dantemu náhle ozval, bol sprvoti - chabý (Tak aj
Boccaccio.) Zviaceých iných ýkladov nášho verša
|e pozoruhodný ten, ktoý lrychádza z alegorickél-ro
ýznamu Vergilia v Božske| komédii. Ak rímsky
básnik na alegorickom pláne predstal.uje
lirdslcy rozum - a tak1no druIrý lryznam tejto postary
sa dnes a| po mnohých diskusiách takmer všeobecne
pripúšťa- , Dante chcel vraj povedať, žehlas
Íozumu, ked sa začne orývat v duchu blÍrdiaceho
človeka,je sprvoti chabý slabý zastreý, pretože
dlho mlčat' čižedlho bol udúšanývášňami. -
70
Stlb Julio som uzrel suet až neskÓr. _ Sub Julio
(lat.), za Júlia' rozumej: za Júl'iaCaesaru, v časocl-t
prvého rímskelro cisára. Úda|, pravdaže, treba chá'
pať širšie,lebo roku 70 pfed n. l', keď sa Vergilius
narodíl, Caesar ešte nebol rímsLrym cisárom; mal
ešte len 3l rokov a ešte sa len pripravoval na vojenskú
a politickú dráhu. _ V slovách ,'aŽ neskór"
vidí Paul Renucci melancholický vzdych autora
Aeneidy: Vergilius, básnik rímskeho impéria par
excellence, l'utuie, že sa nenarodil zároveň s Caesarom,
zakladatelbm tohto impéria. -
71
za dobrého Augusta. - Zaý|áLdy caesara octavia
Augusta, caesarovho synovca, ktoý sa roku
Jl pred n. l. stal rímskym cisárom. Vcrgilius, ktoý
umrel roku 1! pred n' I., za ieho vlády prežilteda
12 rokov -
1Z
ked'sa kult bohou zdanliuych u ňom leskol.
- V orig. al tempo delli dei falsi e bugiardi, doslovne:
v čase bohov zdanliých a klamliých. Vergilius
umrel roku lý pred n. l., čižeešte v časekultu pohanských
bohov. Zmysel tohto verša v starších
i novýclr komentároch lYsvetlbie sa napospol tak,
Že sa tu Vergilius ly|adruie uŽ ako kresťan, ktoý
šmahom a príkro odmieta antickénáboŽenstvo.
(Porena a i.) A v svetle takéhoto tradičnéhoýkladu
sa verš aj prekladá. Porov. napr. českýpreklacl
Vrátneho z roku 1929: ,,Živ byl v čas bohů p/ešnj,ch
a lžhlých"alebo nemecký preklad Hertzov
z roku 1960: ,,Zttr Zeit der fakchen, liignerischen
Laren." O tom, žesa ýmto veÍšomDanteho
Vergilius dištancuie od pol-ranswa, pravdaže, nemožno
pochybovať, no iednako prívlastky, ktoré
dáva anticlcým bohom, majútrochu odlišný zmysel:
slovo ,,falso" neznamená len ,'falošný,,, ale aj
,,zdanlý", a slovo ,,bugiardo" neznamená len
,'lžý"' ale aj ,,klamliý" - a v Danteho verši ide
práve o tieto druhé ýznamy oboch slov Upozornil
na to Paul Renucci, ktoý ýznam oboch adjektív
preskúmal v širokom kontexte Božske| komédie,
a najmd v súvise s Danteho zálkJardnými
názoÍmi na staroveké náboženswo; dospel k ýsledku'
že antickí bohovia neboli pre autora Božskej
komédie ,,falošní",ale ,,zdanliví",len domnelí,
mariaci sa, pÍetoženeboli holým výrazomptavého
Boha, a neboli ani ,,lživi", ale ,,klamliví,,, pretože
ukrývali skutočnúpovahu pravého Boha, ktor'ý sa
po Ádamovom hriechu - ako Dante veril _ svetu
skÍyl^utajilzaidoly. (Pozri Paul Renucci, Dante et
le m1the de Marsyas, Ttavaux de la Societč
dantesque, Annales du C. U. M., 2. T{. 1947 - 1948,
187 - 199, a jeho monografiu Dante, disciple et
juge du monde gréco-latin, Paťrs 1954, 797 a nasl.)
Len v svetle talŠýchtoDanteho zásadných názorov
na antické náboženstvo, súvisiacich s cirkevným
učenímo tzv. adventnej dobe l'udswa a u Danteho
k tomu ešte umocnených humanistickým zápalom
za antickú kultúru, možno pochopiť správny význam
nielen tohto vetša, ale i viaceých iných jeho
veršov a ýrokov (Napr. povestné prenesenie
mena rímskeho božswa na samého Krista v Purg.
VI, 118 - 119: ,,o sommo Giove - che fosti in terra
per noi crocifisso" - ,'ó mrchovanýJupiter, ktoý si
bol na zemi pre nás ukrižovaný,,, porov. aj Inf.
)ooil' 92. Sowa by bol Dante napísal takúto apostrofu
kresťanskéhoBoha, keby bol býval Jupiter
v jeho nazerani,,falošný' a,,1žý,,.) -
/4
syn Anchízou. - Aeneas, syn Trójana Anchiza
(Ánchises), bájny zakladatel rímskeho národa;
podlh neho nazval Vergilius woi epos Aeneidou.
Epizódu, v ktofej Áeneas odnáša otca na pleciach
zhoiacejTróie. pozri vÁen. II,7o7 anasl. -
79 -78
Prečo ušak 4/ chceš spdť U tie nepokoje?..' - Yiacerí
komentátoti nachádzaiú v teito tercíne až
krutú iróniu pevca Aeneidy' ktoý predsa dobre
vie - ako to konečnesám o niekolko veršov nižšie
povie (porov v. 91 a nasl.) - žecesta, ktorou sa
Dante pustil, ie pre neho nemožná. Len postupne
sa bude rozohrievať jeho vztah k zverencovi,
ktorého má previesť Peklom a časťouočistca, a to
ažnatolko' žev posledných fázach cesty ho bude
nazýllat nie(en,,synom"' ale až ,,synáčkom,, svojím.
(Porov. napr. Purg. \rIII' 88.) RovnobeŽne bude
298 KoMENTÁn
postupovať Danteho vzťah k Vergiliovi: od vrelého
začiatočnéhoobdivu k synovskej láske. -
83-84
s láskou tuoju tuorbu ušl'achtilú/ som prebádal'''
- Ptedovšetým, rozumie sa, Áeneidu,
o ktorej sa neskór lyjaúi, žeju poznal,,tutta quanta"
- ,,úplne a &le". (Porov Inf. )o{' l14.) -
85
Ty učíšrna a ty mi uraciaš silu, v orig. Tu se' lo
mio maestro e'l mio autore. _ Doslovne: Si mojím
učitelbm a mojím autorom, pričom posledné slovo
_ podl'a Renucciho wýkladu, ktorý sme priiali - má
širšía silnejšíýznam: nielen autor, ale obroditell
preporoditel', darca noých básniclcých síl a inšpi
rácii. -
86-87
a jedinj, si ku cti rnójho dielt / ,lspósobil ma ku
krásnemu šýlu - ,,lo belto stilo". Všeobecne sa
súdi, žepod ,,krásnym šýom" Dante myslel
''vysoký", ,,vznešený" - povedané |eho terminoló
giou - tzv. tragicLý šý, ktoým napísal svoje
ptedchádzajúce sonety a kancóny. Domnievame sa
však, Žq.D anteh o p r ivlastok kruis ny okt em toho má
tu ešte špecificlcý dóraz. Krása poézie (atedaktása
šýu) Dantemu pribliŽne v tom istom čase' keď
písal prvéspevy Božskejkomédie, bola doslovne
rovnoznačná s,,dolcezza di musica e d'armonia.
- ,,hudobnou a harmonickou lahodnosťou,,' ktorú
priamo pokladal za podmienku jej účinnosti
a vznešenosti. (Porov. Conv. I,Y, 14 a tamže \aII,
14 _ 15.) Zdí sa, Že v našom verši Dante ptáve na
toto natáŽa. Astačísi všimnúťz tohto hladiska hoci
len jeho dva verše v póvodine, aby nám bolo
zjavné, k akému ,,krásnemu šýlu"sa Dante mani
festačne prihlasu|e a čopod ním fozumie:
,,Tu se'solo colui, da cui io tolsi lo bello stilo che
m'ha fatto onoÍe..." Oba verše (a vóbec celý pasus
Danteho reči adresovanej Yergiliovi) súorganizo_
vané s očividným anýšeným dórazom na onú ,,dolcezza
di musica e d'armonia", čiže- povedané
našímslovníkom - na l'uboaručnosť: nachádzame
tu aliterácie, vnútornésúzl'r:ky, eufonicloý paralelizmus,
eufóniu horizontáInu i vertikálnu, ba až
virtuóznu hru s hláskami (slovo ,,toki", ktoréje
v ýmovei pozícii, hláskovo korešponduie so slovom
,,stilo" v polovici nasleduiúceho verša, do
slovne je vytvorené z ých isrých htások).
Manifestačnéprihlásenie sa Danteho pod umeleckú
egidu Vergiliovu na samom začiatku Božskei
komédie (hovoríme manifestačné, lebo ide zrejme
aŽ o hyperbolu: ,iÍyjediný siktt cti mójho dieta...,,)
má okrem tohto ešte i svoihistoÍickýýznatn.Zna-
mená prihlásenie sa k umeleckému dedičstlrr anti_
kyvóbec - k tomu dedičstvu,ktoré podobne ako
lryššíeVergiliov tieň ,'hovorilo" stredovekému wetu
ešte len
'chabým
blasom". Približne v tom istom
časev inom diele Dante napisa|, že čímlepšie
bude poézia napodobňovať starovekých latinských
básnikov, ým bude správneišia (čižepresne:
,Idcirco accidit ut, quantun illns proxirnius
imitemuri tantu?n rectius poeteffiur." De vulg'
eloq. II, IV, 3.) Ptavdaže, Dante bol priveÍký bás'
nik, nežby bol svoiu tvorbu obmedzil na princíp
čírehonapodobňovania. Vyjsť z niekoho znamena_
lo pre neho snahu presiahnuť vzor (porov. napr.
jebo zámetné ,,preteky" s Lucanom a Ovidiom
v Inf. )o(V, 94 a nas|.), čodozaista neplatí o mno
hých nasledu|úcich humanisticlcých básnikoch. -
101
nežchrt zet, oslabodí. - v ofig. ie slovo Veltro,
vlastne nie chrt, ale druh dogy (z lat. vertragum,
porov. franc. le vautre), čistokrvný velmi útočný
polbvnícky pes-honiak, pouŽivlný pri polbvačkách
na medvede, diviaky a vlky, ktoý však oddávna
platil ako ušlhchtilézviera v službe dobrej veci.
(Porov. strfr. Pieseň o Rolandovi, kde 5a toto zýiera
- ,uns aeltres' - zjavi v sne Karolovi VeÍkému,
a tov zípase s medvedbm, čižeso zradcom Ganelonom,
v. 2563 anas]l';nasúvis tohto strfr' veltra
s Danteho veltrom už l 1869 upozornil Eduard
Boehmer Ý 2. zrl' DDJ., stf. 3ó7. K uvedenému
ýznamu slova veltro porov. aj cit. monogťďiu
P. Renucciho, str. 89 a nasl.) Keďže sme v slo'
venčine nenašli adekvátny ýtaz pre Danteho slo_
vo, preložili sme ho tradičným ,,chrtom", vyskytuiúcim
sa takmer vo všetkých prekladoch Božskei
komédie.
Ák je však pomerne l'ahká identifikácia vlastného
významu Danteho Veltra, o to ťažšieje zis
titelný íeho ýznam alegoricko_symbolichý na
ktoýv tejto časti spelu dal obzvláštny d6tazsám
autor. Hlavnou prekáŽkou takeito identifikácie je
zreime samotný Danteho text, a to predovšetlrým
v' 105, pri ktoro rl je zásadne možná dvojitá lekcia:
1. ,,... e la sua nazion sari tta Feltro e Feltro..'',
2. ,,... e la sua nazion satÍ ÚaÍeltro efeltro...".
(Z moderných editorov za prý variant je napr'
Bianchi, Tommaseo, Moore, Del Lungo, SDI a i.,
z moderných danteológov najmávehementne Paul
Renucc! za druhý variant Poletto, Porena, Sapegno'
Momigliano a i.) PÍitomto vefši, ktor'ým Dante
zreime determinlje póuod svoiho Veltra (v tomto
ohlhde, zdá sa, vládne zhoda), zastali všetci komen_
tátori, no podlb toho, čiprijati prvú, alebo druhú
299 KoMENTÁR
lekciu, verš aj rozličnevywetlbvali' Prívrženci
prvého čítania(,,tťa Feltro e Feltro") nachádzaiúvo
verši Danteho zemepisnú determináciu a lysvetl'ujú'
žeVeltro má pochádzať. z kÍaj^, ÍozpÍestienjúceho
sa v severnom Taliansku medzi benátskym
FeltÍom a Monte Feltfom v Romagni. opÍoti tomu
prívržencidruhého čitania (',tta feltro e feltro')
slovo ,,Feltro" pokladaiú za všeobecnépodstatné
meno a nachádzajú v ňom rozličnévfunamy: podÍa
niektorých slcvo znamená lacnéhrubé súkno
(Dante vrai chcel naznačiť,žeVeltro vzide z chudobného
rodu), podlh iných zvláštnym súknom
futrovanú urnu, používanúpri volbách (Veltro by
teda mal vzísťz voťby, mal by bl ''vyvolený')'
podÍaílýchzasaplstenúčiapočkučiklobúk,
tzv' pilleus,
ktor'ý nosili starovekí rímski občania ako odznak
slobody, a v pf€nesenom ýzname súhvezdie
Blížencov,respektíve dve najžiarivejšie hviezdy
tohto súhvezdia' zvanéCastor a Pollux, čižetakzvaných
Dioskurov, ktoých antichý svet zobtazoval
práve s onými plstenými čiapočkamina hlavách
(,,pi[eati fratres"); podlh Danteho toto súhvezdie
malo silu nadhviezdnei predestinácie (lito sa teda
narodí ,,tra feltro e feltro", bude mať
'múdrosť,
lá*
ku a cnosť" čiževlastnosti predpovedaného pána
sveta). Napokon podlb iných slovo ,,feltro" znamená
jednu z dvoch doštičiek,obtiahnuých súknom,
ktoťév Danteho časoch slúžilina uchovávanie hos'
tie v monštfancii (čižepodlb tohto ýkladu Veltro
vzíde z eucharistie); poslednývýklad ie jeden z nai
novších(Silvio Zavatti), no - napodiv - Ínánajviac
.']q9tyčnýchbodov s jedným z najstaršíchvýkladov
Danteho záthadného slova: Danteho syn Petef
dubiózne slová,,tra feltro e feltro" odporučal rozu_
mieť:
"inter
coelum et coelum" - ,,medzi nebom
a nebom".
PÍi takomto rozdi€lnom vysveďovaní otázneho
Danteho verša dospelo sa, prirodzene, k rozdiel_
nym a veťmi pestf'ým identifikáciám (i tzv. identifikáciám)
zítrldnéhoDanteho Veltra. V komentároch
i v najrozličneišíchštúdiácha osobitných
monogrďiách stÍetneme sa s celou galériou
postáv, o ktorých sa odóvodnene (no i neodóvodnene,
čimenej odóvodnene) predpokladalo, že
práve na ne Dante myslel pri svojom veltÍovi.
Spomeňme aspoň tie najhlavneišie: ghibellinský
velmož Cangrande dell'a Scal'a, pán Verony a Dan_
teho mecén (jeho panswo sa fozkladalo približne
medzi Feltrom a Monte Feltrom a okrem toho jeho
menom priamo ,,presvital" sám ,'veltro": Can(e)
Grande - VeÍký Pes); iní ghibellinskí velmoži, ako
Castruccia Castracani čiUgoccione della Faggio
la; pápež Benedikt XL, do ktorého exulant Dante
vkladal veťkénáde|e (narodil sa v Trevise, čižetlktiežv
kÍa;ii medzi Feltrom a Monte Feltrom a pred
zvolením za pápeža bol generálom dominikánov,
zobrazovaných - podta známej stredoveke| vášne
etymologizujúce1' _ ako ,,Domini canes", čiže,,Psi
Pána"); neskorši cisár Henrich VII. Iuxemburský,
v ktorého poslanie Dante tak d(lÍal, že foku 1311
išiel do Milána poklhknúťpred ním. okrem toho,
ptavdaže, vynorilo sa množstvo fantastichých
',identifikácií": Iuther (v mene sú tie isté hlásky
ako v Danteho slove Veltro, písanom podlh stredovekého
úzuUeltro), Garibaldi, kráI Viktor
Etlanuel, cisár Napoleon III' a viacerí iní. (Podobnédohady'
ptavdaže, treba apriórne odmietnuť,
lebo Dante bol básnik, a nie veštec!)
Celkove možno povedat,že otátzka Danteho Velt_
ÍL zostáy^ i naďalej otvofená, hoci jei danteológovia
venovali - a to aj veťmi seriózne - mnoho
úsilia.(Z posledných vážnych prác hodno tu spomenúť:
Leonardo olschki, The myth of felt, Befkeley
7949; ten isý Dante ,,Poeta v€ltÍo", Floreflcia
1953; Erich von Richthofen, Veltro und Diana, Tiibingen
195ó, a naimiá uŽ citovanú monogrďiu
Paula Renucciho, ktor'ý sa snažil s nákladným konfrontačným
materiálom literárnohistorichým
dokánat, žeDanteho Veltro |e pápež Benedikt XI.)
Vyslovilo sa síce viac hypotéz - Ltohypotézvelmi
pravdepodobných - no ai po vel'mi dómyselných
a dokumentmi podložených štúdiáchv podstate
móŽeme bezpečne povedať o Danteho záhadnom
VeltÍovi len to, čoo ňom povedal ieho druhý syn
Jakub, totiž žeautot Božskei komédie mal na ume
,,alcuno uirtuoso' - ,ftohosi cnostného", ktoý
váhou svoiej mravnei osobnosti urobíprietrž
pažtavosti a chamtivosti priam tak v súdobej talianskej
spoločnosti, ako v súdobej pápežskei kúrii.
Nemožno však pochybovať, žeod tohto ,,kohosi
neznámeho" ukazu|ú dve šípky:jedna smerom
k nejakému cnostnému pápežovi a druhá smerom
k nejakému cnostnému cisárovi, a to azda ani nie
ku konkrétnym histoÍickým osobnostiam, ale _
ako sa ryslovil Michele Barbi - k cnostnému pápežovi
čicisárovi vo všeobecnosti. Svoje ,,prorocwo"
o nich (čio jednom z nich) Dante niročl<y zahali|
do rúcha tajomnosti a záhadnosti - celkom podob_
ného, s alcým sa ešte neraz stretneme v priebehu
celei série obdobne náročky temno a neurčito šty_
lizovaných predpovedí a ,,pťofoctiev", pri ktor'ých
podivným paradoxom ptáne záhadnosť a neurči_
tosť stupňu1'e ich básniclcý účinok.
Pri preklade uvedeného klúčovéhoverša priklonili
sme sa k ieho prvej lekcii (,,tra Feltro e Feltro"),
300 KoMENTÁR
a ým teda a1' k Renucciho wýkladu. Sme si všali
vedomí, žeje možný aj iný ýkJad,, a teda aj inát
identifikácia Danteho Veltra, napr. jeho stotoŽne_
nie s danteovshým vysnívaným a v}túženýmcisá_
rom vo všeobecnosti. (Kto si v póvodine všimne
hláskoý sklad Danteho tercín, ýkajúcich sa Vel_
tta, zisď, žeje v nich eufonickým determinantom
slovo ,,imperator€", ktoré tieto tercíny doslovne
inerluje svoiimi zlrrkoými zložkami.) -
106
Itália skromná. - V oríg. umile ltalia, vlastne
doslovne: pokorná, ponižená Itália ako protiklad
''pyšnej
Tróje" zv.74. _
107 - 108
pre ňu už zhasol žiuot Euryalou, / Camillin,
Turnou, Nisou' _Camilla, dcéta ktáÍa Volskot
ktorá padla v boii proti Trójanom. (Porov. Aen. VII,
803 - 817' xI. 532.) Euryalus a Nisus, trójski mladí
ci z Aeneovej družiny, ktorí zasa spolu padli v boji
pfoti volskom. (Porov Ae n. IX, 17ý a nasl.) Turnus,
knieža Rutulov, zabiý Aeneom. (Porov Áen. XII,
697 _ 952.) - Dante, ako vidíme, pokladá padlých
'.1oboch táborov za,,obete" rovnocenné. -
111
odkial' ju záuisť t'ypustila na lou. - Rozumej:
závisť Pekla. -
117
žedruhú smrť užsama každá uoki. - o ýzname
tohto verša, a naimá o tei tzv. druhej smrti sa
hodne diskutovalo a dosiať diskutuje. Za naipravdepodobnejšíwýklad
pokladáme: zatratení v Pekle
trpia také muky, že si privolávajú druhú smrť, čiže
smrť duše (,,prvá smrť" bola smrťou ich tela). Tá je ,
ptavdaže' nemožná. Neskór francúzsky barokov,ý
básnik Agrippa d'Aubigné doslovne napíše:,,De
l'enfer ne soft / Que l'éternelle soif de l'impossible
mofi" - ,,z pekJavychídza len večnýsmád po nemožnej
smrti" (Les Tragiques VII,1o2l - 7022.) -
118
A uzrieš u ohni ešte dhlších._ Rozumei: v očist_
ci. -
122 - r23
hodnejšia duša poskytne ti ra'dy. _ Beatfice,
ktofá sa mu zjavi v Purg. )oo( a stane sa jeho
sprievodkyňou po záhrobnei ríši,do ktorej nemÓževstúpiťVergilius.
-
725
že jeho zákon obišiel som chladne. - Vergilius
žili umrel pred kresťanstvom, čižebol kresťanstlr:
vzdialený, chladný cudzí, nepodrobený ieho zákonu.
-
134
k Petrouej bráne ueď ma z týchto planín. - ]e
viac Úkladov tohto verša. Podlb niektoých
'Petrova btána" znamená ,$tánl očistca",podlh
iných tu ide o metaforu a o význam,'celý očistec"
(porov. biblické ,,dom Boží- brána nebeská", Gen'
)orull' l7.). Posledný výklad' ktoý navrhla
Yvonne Batardová, pokladáme za pravdepodobnejší.(Porov.
jei monografiu Dante, Minerve et
Apollon, Pariž 1952, 43.) SPEV
DRUHY
1
Deň zberal sa a obzor teÍnnejúci._ Medzi koncom
prvého spelu a začiatkom tohto spevu prešlo
teda - súdiac podlh toho, že začiatok BoŽske|
komédie spadá do obdobia iarne;'rovnodennosti dvanásť
hodín, čižecel^Ý deň, ktorého obsah nám
Dante zamlčal.Motív teito jeho zámlky nepoznáme,
no je možné,ako predpokladá A. Momigliano
v svoiom komentári, žesa tak stilo ai z čistoumeleclcých
príčin:pošmúrnu atmosféru podvečernú
Dante potreboval ako,,prelúdium' k nasleduiúcim
temnotám pekelným. Tak čionak, verš nám
umožňu|e datovať vlastný začiatokDanteho púte:
ie približne šesťhodín večer 8. apúla 73oo. -
6
ju uyrozpráua pa/níiťuiefohodná. _ Danteho
prvézdóruznenie pravdivosti nasleduiúceho rozl
právania z celej sériepodobných zdónzneni.
(Porov. Inf. )fVl, 127 - 132; )O(V, 46 - 48;)ČíV1il,
ll2 - ll7 atď-) -
7
Ó, unzy, tu mi na po?noci bud'te! - Yz1vanie
Múz podlhvzoru antických básnikov, no na rozdiel
od nich vkomponované priamo do epickej zložky,
takže má hodnotu skór Danteho úzkostnéhovzdychu
nežrétorickei formuly. Keďže sa podobná invokácia
bude opakovať na začiatku oboch nasleduiúcichkantík
(porov. Purg. I' 8 a nasl. a Pal I, 13
a nasl.), znamená to, žesa Danteho Peklo začína
vlastne ýmto spevom a žeprcdchádzajúci spev
treba pokladať za prológ cele| BoŽskej komédie. -
8-9
Um uznešenj,' ó, rnysel, tu sa uydel /zo ztistupou
a uznes sa na perute. - Verše sa dosiď nepodarilo
uspokojivo lysvetliť, keďže v orig. obsahujú
viauýznamové ýrazy ,'alto ingegno" a 'mente".
Podlh niektoých komentátorov ,,alto ingegno"
znamená jednoducho fantáziu, podlh iných 'ducha
301 KoMENTÁR
inšpirujúceho" (povahy ažmetaýzickei) a podlh
tretej skupiny Danteho nadanie, |eho chápavosť,
vlohy čitvorivého ducha, skrátka asi to, čoznamenalo
latinské,,ingenium"' alebo čodosiď znamená
fr. ,,le génie". Podobne je to s ýnzom,,mente",
ktoré sa lysvetl'uje raz ako 'myseL",
inokedy ako
,,pamáť".
Viacerí moderní komentátori (medzi nimi a|
Sapegno) klonia sa asi k takémuto ýkladu uvedených
veršov: Dante si je vedomý žesa púšťado
ťažšiehopoduiatia, než bola jeho predchádzajúca
tvorba do roku 1300 (kancóny a son€ty)
a zl,olaním akosi mobilizuie všetky svoje sily:
,,pamciť" (,,rnente"), oktoÍei s^Yerilo, žeie bezpeč_
nou uchovávatelkou ptavdy, ,,uznešený utn" (,,alto
ingegno"), čiŽevšetky dary svoiej inteligencie,
ktorymi si užbol získal slávu (preto ,,um" nazýva
,,vznešeným"), a Múzy ako klasické opory rétorického
umenia' do ktorého sapočitalaai poézia.
My uvedeným veršom rozumieme podobne, no
s ým rozdielom, ževo ý raze,,alto ingegno", ktoré
prekladáme ako ',vznešený
um", vidíme priamo
synonymum slova,,intelekt" - 'fozum"'
čoje ieden
z ýznamov latinského slova ,,ingenium"' pfototypu
talianskeho slova ,,ingegno". V Danteho
veršoch ide teda o invokáciu práve tei mohutnosti
duše, ktoru Dante pokladal za je| ,,vznešenúčasť",
ako doslovne napísal v Conv. IV, W, 77, čižeza
časť,ktorou |e človekpodlh aristotelovskej filozofie
schopný poznávať veci nielen v ich reláciách,
ale ai v ich podstate (,,intellectus" sa odvodzovalo
od,,intus legere" - ,,vnútri čítať").Pred novou lát_
kou a svojou novou úlohou Dante vyzýva ptáve
túto
',časť
duše" - a to vo všeobecnosti, in abstrac_
to! - aby prejavila svoju vznešenosť, všetku svoju
silu poznávaciu i toziimavú, čiŽecelý svo! vzlet.
Zata|<ýto výklad hovorí niekoťko faktov: 1. predovšetkým
konfrontácia ýchto veršov s inými,
približne súčasnýmitextami Danteho. (Porov. najmá
s uvedeným miestom v Conv. IV' xv' 1l.); 2' komentáfe
viacerých staých komentátoroq ktorí žili
v časochbližšíchDantemu a boli, ptitodzene, zavše
ai citlive|šík ýznamoým odtieňom Danteho
lexika, ako i k celému zloŽitému svetu jeho báý
nického myslenia a citenia (napr. Danteho syn
Peter ,,altum ingenium" lysvetlbval doslovne ako
,,extentio intellectus ad incognitorum cogni
tionem", čižeako,,upriamenosť l'zrtelektu k poznaniu
nepoznaných vecí", porov. Scartazzini, Encicl.
dant. I, 1035, tam ai iné doklady); J. napokon za
takyto ýklad hovorí aj celý ,,moment" európskej
kultúry, do ktorého spadá sám vznik Danteho
diela, čiže,,moment"' v ktorom Európa - zrejme
pod vplyvom obiavovanej antiky - prechádza,
obtazne povedané' od starše1'
'kultúry
s rd c a " ku
'kultúre intele ktu". (K tomuto 'momentu"
pozri vynikaiúcu štúdiuXenje von Erzdorf, Das
,Hetz' in der lateinisch-theologischen und frůhen
volkssprachigen religiósen Literatur, v čas. Beitfáge
zur Geschichte der deutschen Sprache und Literatuq
8, 3, Halle 1962, 249 a n^sl.) Z takéhoto
hlbdiska potom lhhko pochopíme,žemladý Dante
novú etapu svoiej poézie, tzl- poézits sladkého
nového štýlu, začal veršom, v ktorom zámerne
pouŽil slovo ,,intelletto"' a to presne v takom istom
ýzname, v akom použil ýraz ,,alto ingegno" na
samom začiatku Božskei komédie. (Porov v ieho
Vita Nova kancónu Donne ch'avete intelletto
d'amore a našu pozn. k ne| v slov. prekl. tohto
diela, Bratislava, 1958,214 a nasl.)
Presná ýznamová identifikácia Iediného Danteho
slova mohla by sa azda zdat maličkosťou. Ako
však vidíme' táto ,,maličkosť"vrhá svetlo na sám
základný charakter Danteho poézie, od začiatku
BoŽskej komédie zámetne postavenei pod egidu
intelektu - ,,vznešenéhoumu" ako nístroja poznávania'
a Íoziimania. Ono poznávanie L ÍozjiÍnlfiie
zároveň určípólové rozlohy celei teito poézie. -
13-15
Siluiou rodič... - Aeneas, otec Silvia, ktorého mal
s Lavíniou, dcérou a dedičkou králb Latína. (Aen'
v|' 763 - 764') _ Narážka na Aeneov zostup do
podsvetia, ako ho podal Vergilius. (Aen. Y7. 263
a nasl.) -
16-17
z ruky protitlníka / Ušetkého zla. _ Boha (bibl
obraz.) )<
- )-7
Ved'tam '.. uíťazstuo oné uopred sa mu hlása, /
U ktorom je podklad p.ipežskéhopllišťa. - Podlh
Danteho myšlienky' rcmijanej v Božskejkomédii
ai v iných teoretických spisoch, naimá v Monarchii,
podmienkou vzniku kresťanského Ríma a univetzílnej
rímskei cirkvi bol vznik univerzálneho
rímskeho impéria. V podsvetí Anchises zvestoval
synovi Aeneovi, že zvítazi nadTurnom, kťálbm Rutulov,
a to bola teda prvá podmienka založenia
Ríma a teda i prý predpoklad, aby sa neskór stal
Rím sídlom nielen svetskei moci (cisárswa), ale
i moci duchovnei, naznačenej symbolichým
''pápežským plášťom". Z prozretelnostnei Ae_
neovej cesty do podsvetia' kde budúcízakladatel
rímskei ríšedostal od otca posmelenie k svo|ej historickei
úlohe, vyplynul teda celý rad nasledujú_
cichudalostí: z nichDante _ ako poznamenal Porena
3o2 KoMENTÁR
- ttvádza len dve: prvú(Aeneovo víťazswo)a po
slednú (pontifikát). -
28
Tam Vyuolenó nádoba šlazasa. - Biblické
pomenovanie apoštola Pavla (Sk. ap. IX' 15)
a narážka na ieho tzv. uchvátenie (,,raptus") do
,,tÍetieao neba", ako o ňom sám hovorí v II. Kor.
xlrr, l-4.-
<')
Vstúpila tarn, kde my stne u rozocnení. - Do tzlt.
Predpeklia, čižeprvého kruhu Danteho Pekla, kde
prebyva Vergilius spolu s dušami spravodlých,
ktorí žilipred Ziavením alebo v nevedomosti
o ňom, a s dušami nepokrstených detí. všetky tieto
duše charakterizuje autor Aeneidy v Danteho texte
slovom ,,sospesi"' o ktorého presnom ýznlme sa
dosiaL diskutuje. Verš sme preložili podlb ých
komentátorov, ktorí myslia, že toto slovo používa
Dante na lyjadrenie pasívneho stavu človeka
úplne sústredeného na jedinú myšlienku a cit. Ako
lTsvitne z nasledujúcich textov Božskej komédie,
také súskutočne duše v Danteho prvom pekelnom
..'kruhu. ,,Sanza spe me vivemo in disio" _ ,,Bez nádeie
žiieme v túžbe,"ýadrí sa neskór o nich (a ai
o sebe) Vergilius (IníIV, 42), čimcharakterizuie
nielen ich rozpoloženie, ale ai ich trest: z nekonečnei,
ale beznádeinej túžbyvidieť Boha
qviera u nich nekonečná melanchólia, clivota. _
Iníkomentátori - z nich napr. Sapegno - vysvetl'uiútrochu
ináč: duše sú vraj ,,sospese", čiževáha|úce,
rozpoltené, rozčesnutémedzi nekonečnou
túžboua nekonečnou beznádejou. -
53
blažená pani. - V orig. donna beata, čižeBeatrí
ce, ako Vergilius v,ýslovne uvedie vo v 70.
Pomenovanie ,,blažená pani" nesporne nás vedie
k Danteho Novému životu (porov v ňom to isté
pomenovanie ,,Beatrice beata", \T{ )OWIII,
I a vóbec všetky miesta, kde mladý Dante menuje
svoju paniu,,blaŽenosťou",,,svojou blaženosťou"
a pod.). A k tomu istému dielku vedúnás i viaceré
motí\Y čivóbec štylisticképrvky' ktoré Dante
použil pri nasleduiúcom letmo načrtnutom obraze
Beatricinom. Qei očižiaiaako ,,huiezdy"' jei hlas
ie,,lahodný a sladký" atď. atď. - to všetko až príliš
dobre poznáme z Nového Životal)
Viacerí moderní vykladači Danteho v takomto
stilnovistickom habite tohto spe!'u, notabene autorom,
tak sa zdá, akoby zámetne zdóraznenom,
vidia akési Danteho ptiame zdiraznenie kontinu_
íty ieho básnického diela' súvisu Božskei komédie
s Novým životom. Dozaista nemožno o tom pochy-
3o3 KoMENTÁR
bovať, ako nemožno pochybovať ani o tom, že
vonkajší,povedali by sme formálny aspekt Beatrice
z nášho speÝ'u a aspekt Beatrice z Nového
života sa skutočnekťyjú.
Jednako však medzi Beatficou z Nového Žívota
a touto Beatricou zo začiatku Božskej komédie,
anapokoÍ|zBožskej komédie vóbec (priamo na jej
scénu nastúpi až na konci druhej kantiky v Purg.
)ooo' je ai podstatný fozdiel. Ák totiž Beatrice
v Danteho dielku Ínladosti len pfefastala v symbol,
v akýsi všeobecný symbol čistoty'ušlhchtilosti,
lásky a pod. (a to skór silou Danteho umenia než
účinkomnejakého alegorizačnéhozámen), ako ie
dnes po mnohých študiách tohto problému
zjavné), v Božskej komédii, ktorá má pevnú a pre_
myslenú alegoricko-symboliclú superštruktúru,
Beatfice ako jeden z hlavných pilierov te'to
superštruktúry má celkom iste svoi osobitný
alegoricko-symboliclrý ýznam. Ak o takomto,,druhom"
význame nemožno pochybovať pri Vergiliovi
a vóbec pri viaceých iných postavách, ktoré
súnositelkami drámy, prebiehajúce1' Božskou
komédiou, ým menei o tom možno pochybovať
pfi Beatfici, ktorá je ústrednou postavou teito
drámy.
otázku tohto alegoricko-symbolického v'ýznamu
Beatrice položili si komentátori Božskejkomédie
veťmi dávno, doslovne uŽ v Danteho časoch,no
neprestali si ju znol'rr a znovu klásť všetky nasledu_
iúce generácie danteológoq a to až po naše dni, čo
najlepšie svedčí,žejednotlivé odpovede na ňu boli
viac-menej neuspokoiujúce. Nie je tu ÍEiosto na to,
aby sme sa zaoberali čoi len velmi stručne, všethými
dohadmi, ýkaiúcimi sa alegoÍicko-symbolického
ýznamu Danteho Beatrice. No spomeňme
aspoň letmo, čovšetko sa v nej videlo: symbol
nadpfirodzenej ziaÝenei pravdy, múdrosti, cirkevného
učenia, ,,svetla Cirkvi", samej Cirkvi, ideálne1'
cifkvi, mystickej múdrosti, teológie, lásky k Bohu'
duchovnej dokonalosti, fozličnýchdruhov milosti
Božei, milosti Božei v naiširšom ýznarne, ale ai
symbol vlastnej Danteho duše, templárskei gnózy,
mystickej doktríny určitej náboženskei sekty, ba
dokonca i symbol cisárstv^
^tď'
atď. Na útle plecia
niekda|šej florentskei krásavice, dcéry florentského
mešťanaFolca Portinariho, pfiebehom
vekov naložilo sa také ťažkébÍemeno nairozlične!šíchalegoricko-symboliclcých
vý7namov, že sa ani
nemožno diviť, ak sa občas- pravda, vždy len
dočasne _ pod vrswami na|rozličnejšíchexegéz
úplne strácala Beatťice reálna, oná,,dolcissima" -
"presladká",
oná ,,donna beata" - ,,paniblažená",
predmet nesporne tej najÍeálnejšej Danteho lásky.
Niektorí totižvóbec popreli iej reálnu existenciu,
a to nielen danteológovia typu Filelfa' Biscioniho
čipovestného Rossettiho, autofi viac-menej fantastickych
výkladov Beatrice, ale i vážni literárni
vedci, ako bol napr v poslednom čase E. R. Curtius.
(Pozri stať M1'thus und Pfophetie v leho kníhe
Europáische Litefatur und lateinisches Mittelalter,
Bern, 2. rryd. z r. 1954, 376 a nasl.)
Na otázku tohto tzý. ,,druhého" významu Beatrice
díyanám azda nej^kú iednoznačnúa uspokoiivú
odpoveď danteológia postavená na vedecké
základy?
Ak vezmeme moderné príspevky k danému
problému en bloc, moŽno v nich, domnievame sa,
celkom zreteťne vybadat dve záMadné tendencie.
Predovšetlrým v modernej danteológii zj^vÍe pÍevláda
sklon nepodceňovať otázku alegoricko-symbolického
ýznamu Danteho Beatrice, ako sa to
stalo svojho časutakmer nykom pod tlakom takei
autoťity v danteovsLých šttidiách, ako bol Michele
Barbi. (Barbi bol radikálnym zástancom tzv. Íel|istickej
teóÍie in puncto Beatfice a hlhdanie jej
,,druhého" ýznamu kvalifikoval - tak trochu - ako
zbytočnúvšetečnosť.Pozri jeho monografiu
Dante , Flofencia 1933, L ÍajmiiProblemi di cfitica
dantesca II' Florencia 1941.)Takýto základný po*
toi modernej danteológie k danému problému
(výnzne sa prejal'uje najmá u Curtia v cit. stati) je
dozaista postoi správny: alegoricko-symboliclcý
wýznam Beatrice totiž samotný Dante viacktát zdónzni|
(ai náš spev ie toho príkladom!) a v BoŽskei
komédii súprosto mnohé miesta, ktoré celkom
naisto nemožno vysvetlbvat len vo vzťahu k tzv.
reálnej Beatrici. (Napr ýrok' že Beatfice je pre
Danteho ,,svetlom medzi rozumom a pravdou",
ktoý zaznie zYergiliových úst v Purg' VI, 45, sowa
by bolo možnévzťahovaťna konkrétne florentské
dievča!) Ák však moderní danteológovia v prevažnej
časti tento alegoricko-symbolický ýznam
Beatrice nepodceňujú, na druhej strane - a to
nazýramedtlhým sklonom modernej vedy o Dantem
v súvise s daným problémom - zretelne lyhýbajúnolym
a široko založeným pokusom
presne ho definovať, prípadne sa výslovne priznávaiú,
ženítm presný význam Beatrice v celei alegoricko-symbolickej
štruktúfeBožskej komédie
dosiď uniká, tak ako unikal konečneužnaistarším
komentátorom. Tak sa zdá, žetento ,,druhý" ýznam
svoiei Beatrice sám Dante zapečatil niekol'kými
pečaťamia možno len konštatovať,že sa toto
jej taiomstvo nepodarilo bezpečne odpečatiťani
304
po stovkách rokov, hoci rozsah prác o ,,tajomstve
BeatÍice" rovná sa uždnes rozsahu cele' menšei
bibliotéky'
Nelryriešenou taiomnosťou a wýznamovou
záhadnosťou znižuie sa azda sama hodnota teito
centrálnej postaly Božske| komédie?
Domnievame sa, Že vóbec nie. Lebo jedno ie isté:
Beatrice, tak ako ju Dante načrtol už v tomto speve
a ako nás neskÓr bude sprevádzat veťkou časťou
Božskei komédie, pfi všetkej svojej druhoýznamovej
taiomnosti a záhadnosti zostáva postavou
nanajvýš poetickou, a to poetickou pre nás a pre
našu dobu ptáve ýrn, že zostáva zátweň ideálnou
i reálnou, ba i na plánoch naivyššejideality zostáva
b1tosťou nanajvýš reálnou, l'udskou par excellence,
chvejúcou sa najprostejšímil'udskymi citmi
a a| rozochvievaiúcou najprostejšie city čitatelbv
Danteho diela. Tou mierou totiž, ako ju Dante
pfetváral mytom (čiviaceými mýtmi!) a divinizc
val, neváhal ju zátoveň aj humanizovať. A to práve
patrí, ak tak smieme povedať, medzi naivlastneišie
diry Danteho um€nia. Na iei presný alegorickosymbolický
význam sme síce zvedaví (a to nielen
zo všetečnosti!)'no tento iei básnicý ýznam obdivuieme.
Ba dovol'ujeme si tvrdiť, že i keby sa ob'
jektívne a vedecky presne zistil onen iej ,,druhý"
ýznam, celkom určitebude Danteho B€atrice
v srdciach i mysliach čitatelbv žiťpredovšetkým
onou spomenutou symbiózou ideality a reality, sna
a skutočnosti, akou žijúpodnes podobnévelké
postavy velkych lúbostných lyricých diel, napr.
taká Petrarcova Laura, Nervalova Aurélia či- nevá_
hame povedať - Sládkovičova Marína. Pri viaceých
podobných veťlcých postavách žien (napr' pri
Maríne) dnes už dobre, ba aŽ prílišdobre poznáme
ich tzv. druhé lyznamy, no iednako prvoradým pre
nás zostáva ich ýznam básnichý, ich portrét
lyriclcý črtaný perom, ktoré v ruke držala jedine Láska.
V našom speve Dante nazval Beatricu
,'Paňou cnosti" (v' 76), ktorou dúfal presiahnuť a
zrejme ai presiahol - pozemslcý svet. Presiahol ho
však preto, žeieho 'Pani cnosti" bola zároveň
,,Paňou poézie"' tei nail'udskejšej poézie, aká sa
kedy ziavlla v dejinách svetového básnicwa. Len
tak sa mohlo stať, Že nad všetkou taiomnosťou
a nad všethými vrstvami tol'kých hypotéz, aké sa
dosiať lyslovili o jej tzr{. druhom ýzname, vznáša
sa táto Beatrice i dhlej
',usmievavá
a šťastná",
,,ridente e felice", aby sme sa rTjadrili slovami
z Purg. VI, 48,akovitazný básniclcý zjav _ vitazný
zreime preto, žestelesňuie akési večnéženstvo,
v ktorom ie alegoricko-symbolicý ýznam taý
prítomný' ako je vo veťkom Ž slova Žena prítom-
KoMENTÁR
né maléžs|ova Žena. PredbeŽne tento iei ýznam
presne nepozÍláme' no pri tom všettom zostáva
podnes -,,dolcissima". -
61.
tnój priateť' žial:,ženie i priateť šťastia. Rozumej:
Šťasteny,Fortúny. (Danteho meno je
zam|člné
^
ozr{e s^ ied|ný ruz v celej BoŽskej
komédii v Purg' )oo('
'5')
_
67
ozdobným slouom., - V orig. con la tua parola
ornata, techniclcý termín stredoveke| rétoriky:
ornatus facilis - slovné a myšlienkovéÍigúry,tzv.
colofes fhetorici' ornatus difficilis _ básnické trópy.
Yýnz 'ozdobné slovo" má tu, pravda' širší
ýznlm:ýrečnosťvóbec. (Porov IníI' 79 - 80') -
78
nebeský suet, čonajnenšie má kruhy. - Naša
zem, ktorá podlb súvekých kozmogoniclcých predstáv
bola v tzv. nebi Mesiaca, čižev nainižšie
položenei sfére, krútiacei sa teda v najužších
kruhoch. Podlh ýchto predstáv pod Mesiacom
všetky existujúce veci boli smrteÍné, nad nim zasa
večné.^.rElViac
nemusíštni prianie urauieť u plači.Posledné
dve slová sú v preklade pridané, pravda,
v zmysle Danteho nasledu|úceho textu. (Porov'
v. 116.) -
93
a pla/neň týchto miest ma nezasiahne. - Keďže
v prvom kruhu Danteho Pekla niet ,,plameňa"
(trestom ťýchto dušíie len večná melanchólia,
ako sme povedali lyššie)a keďže i v samom Danteho
Pekle trest ohňom je vyhradený len pre určitékategórie
hriešnikot slovo ,,plameň" odpo
ručaiúniektorí komentátori chápat v širšom,
prenesenom ýznarne'. ako obrazné pomenovanie
pekelných tfestov vo všeobecnosti, prípadne čo|e
menei pravdepodobné - ako ,,plameň túžby"'
spal'ujúci duše v tomto kruhu. (Porov. pozn.
kv 52.) -
94
V nebi je pani spanilá. - Ákiste Panna Mária.
Staršíkomentátori videli v ne;' symbol viaceých
druhov milosti Božej, novšískór symbol milosrd€nstva
BoŽieho. -
97
Tá zauolala na Luciu pafi?ru. - Lucia, syralúzska
svática, v stÍedoveku uctievaná ako pomocnica
pri očných chorobách' (Dante, ktoý bol začas
choý na oči,mal |u v obzvláštnei úcte, porov.
Conv II, x' 1'.) staÍšíi noYšíkoment^toÍi, zlákaní
prítomnosťou slova ,,lux" - ,,svetlo" v mene
teito svátice, pripúšťaiú'že na alegoricko-symbo.
lickom pláne predstavu.je tzv. milosť osvecuiúcu
(-gratia illuminans")' otázka jei druhého významu
r'šak zostáva stále neiasná. -
r02
kde spotu s dáunou Rtichel máme kreslti. _
Ráchel' biblická, statozákonní postava, druhá žena
patriarchuJakuba, ktorá oddávna platila za symbol
Života rczjimavého. PredpokladáL sa, žetal<ýro
_druhý" rýznam má aj na tomto mieste. -
r12
na cestu ťažkú,osudoaú dali' - Y orig. Per lo
cammino alto e silvestro. Slovo ,,alto" sa zvyčaine
I'svetlbie vo ýznarne strmý príkry' tažký a sloťo..silvestro"
vo význame divý, hrozný strašný
(Sapegno a i.) My slovo ,,alto" chápeme v ieho
širšomýzname, a to v podobnom, v akom toto
slovo použil sám Dante vyššiev našom speve až
dva razy (porov ,,alto ingegno" vo v. 7 a,,alto effetto_
vo v 17) a v akom ho použil nespočetnekrát
r'BoŽskei komédii (porov len napr. Inf. IV, I:
'alto
sonno"!)' Pre Danteho totiŽ táto cesta bola vjac než
len strmá a prikta, respektíve hrozná a strašná,
bola to cesta oszdouá, naktotej sa malo rozhodnúť
o ieho živote a smrti. Verš sme teda preložilipodlh
takéhoto širšiehoýznamu slova
',alto",
ktoý na_
značuiesám zmysel Danteho cesty a ,,lysokú",
_vznešenťt" tému celej BoŽskei komédie. sPEv
TRETÍ
1-6
Sprauodlitlosť tu pohla Božiu vól'u''. - Rozumei:
cit pre spravodlivosť. Podlh teologickei maximy
r'onkaišie veci (,,opera ad extra") súdielom celej
Trojice; jej trojledinosť je označená slovami ,,Božia
\Íoc" (otec),
''na1'ryššia
Múdrosť"(Syn) a ,,prvá
Láska" (Duch Sv.) Len
ueci aečnéboli pru. _ Podlh súvekéhoučenia
za _večné"veci Dante pokladal tie, ktoréboli
dielom priameho a bezprostredného stvoritefského
úkonu Božieho (ako nebesia,^niel|tvl. ptyá
alebo čistá hmota a i.); všetky ostatné veci, ktoÍé
boli dielom tzv príčindruhotných, boli ,,smrte[né".
(Porov Par. \rII, 67 a nast.)
l8
poklad rozumz. - Mastne doslovne ,,dobro
Íozumu" (''il ben dell' intelletto") je pravda, ako
3o5 KoMENTÁR
Dante, odvolávaiúc sa na Aristotelolu Etiku,
ýslovne napísal na inom mieste. (Porov Conv II,
XIII' ó.) Tu v prenesenom ýzname znamená
Boha: zatratení zmrhali
'poklad rozurnu", čižeza
trest súzbavení moŽnosti videnia ,,najlyššej
pravdy". (Sapegno a i.) _ Na pozadí takéhoto ýk_
ladu potom pochopíme, prečo Dante posmrtný
žiYoÍzatÍatencoy nazyal ,,slepým žitim"(pozri
nižšiev' 47) a sarno Peklo - viackrát _ ,,slepým
žalárom" (napr. v IníX' 59)' V oboch prípadoch
prídavnémená súviac než len poetichými
prívlastkami, ako sa domnieval napr. ešte Scar_
tazzini. -
22-30
Tu ýkriky! Tu kuílenie! Tu L,ytie'.. - Danteho
prvý bezprostredný dojem z Pek-la: dojem akustic_
kého chaosu, v ktorom sa o4,vajú sólovo i v splý_
vajúcei mateži bolestné z\.uky nairozličneiších
kvalít. Viac však než tento prý do|em zauime nás
v troch nasledujúcich tercínach samo Danteho slovesné
umenie. Všetky tri tercíny sú totiž prvou veť_
mi ýraznou ukážkou praktického uplatnenia
Danteho teoreticke' zásady o iednote obsahu a for_
my, a či- povedané |eho slovníkom - o primeranosti
opisovaného faktu (',fatto") a jeho sloves_
ného lyjadrenia (',il dir"). Ák tútozásadu Dante
verbis expressis 'lryiadti ažna konci prvei kantiky
(pozri Iní )ooilI, 10 - 12:
','''
nech iav i slovo súsi
primerané"), práve naše tri tercíny súobzvlášťias_
ným dokladom toho, žemu bola zrejmá užna
'samom
začiatku Božskej komédie' Ba ešte o viac
ide v našich tercínach: v nich nielen ,,|av" a'slovo"
súsi primerané, ale Dante samým ,,slovom", čiŽe
samým slovesným ýrazom ako takým doslovne
priamo sugeroval celý ,,jav", t. i. v tomto prípade
celý charakter onoho prenikavého i temného, kví
livého i skučivéhoakustického chaosu, pravého
opaku 'sladkei
harmónie", ktorá bude ptiznačná
pre ovzdušie i slovesný ýtaz ieho dvoch nasledujúcich
kantík' Tomuto zámeru podriadil r1tmickú
organizáciu i celú zvrrkovú ýstavbu veršov.
(Porov. v prvom verši ýtaznú inštrumentalizáciu
',ostrou"'
prenikavou hláskou i: ,,Qulvi sospiri, pi
Lnti e alti g)ai,,,hromadenie, ba priame ,,zrížanie''
slov s približne podobnými hláskami ,,pianti
e alti", v.22, ,,cominciar ne lagrimai", v. 24,
,,parole di dolore", v' 26, najrozličneišie nesúzvukyvo
vnútri veršov, prerýwaný rytmus, veršové
presahy atd:) Ák sa ešte občas v komentároch
stretneme s určiýmpodceňovaním Danteho
umenia v prvých spevoch Pekla (naposledy napr.
u Porenu v súvise s niektorymi obrazmi tohto
spel'u), práve naše tri tercíny nás presviedča|ú, že
3o7 KoMENTÁR
Bella čiVíeri dei Cerchi. Celkove možno povedať,
že sa podnes vážne a s viaceými dóvodmi disku_
tuje o prých dvoch postavách (naposledy napr.
oúzku znor'u nastolila Yvonne Batardová v cit. monogrďii,
str. 480 a nasl., a proti váčšinemoderných
danteológov sa postavila za stotožn€nie neznárne'
ho hriešnika - s Pilátom.)' No otázka' taksazdá, je
neriešitelná, ým skór' že sám Dante chcel, aby ne_
riešitelnou zostala: o anonymnei mase ýchto
hriešnikov sa vyj adti7, že ,,nezná ich svet, ie zhídavý
k ich davu" (v. 50) a aby teda sám túto postavu
neurobil známol, ryjadril sa o nej len jediným'
náročky veÍmi neurčiýmveršom. (Sme však tei
mienky, že v abdikačnom akte staručkého, takmer
8O-ročného Piera da Morone Dante _ čouž ako
horel hnevom proti Bonifácovi \{II. _ sowa mohol
vidieť akt zbabelosti a l'ahostajnosti k lysokému
úradu a čintrestuhodný!) -
63
D''s _ meno vládcu starovekého m1tologického
podsvetia prenesené na Lucifera' vládcu Danteho
Pekla. -
66-69
štípetu hmyz a osy jedoaaté... - Trest podlb uve_
deného princípu contrapasso, napospol zhodne
rywetlbvaný: l'ahostainí a neutráli necitili zaživa
nijaké ,,nabádanie'' k činu; po smrti ich teda ,,bá_
daiú" osy a hmyz; nepreliali sIzy ani krv za nijalý
v_znešený cieť; po smrti teda prelievajú slzy i krv'
a to len preto, aby ich sali v hnilobnej hline
odporné čerly atd'. -
78
nad smutnú rieku, Acheronton zuanú. - Meno
podsvetnei rieky prevzal Dante z Vergiliovej Aeneidy
(ako i viaceré detaily v tomto speve). Až za ňou
sa začina vlastné Danteho Peklo, čižejeho prý
kruh, ktofý táto rieka obteká, a cez ňu teda musia
pre|sť všetci zatfatenci (okrem výnimiek, o ktoých
sa na príslušnom mieste zmienime). -
83
nej akj, starec, čorná bielu bmdu' - Yeryiliovsý
Cháron, grécko-rímskymytologiclcý prievozník
dušícez podsvetnú rieku smrti. -
92-93
po inej ceste, u inej lodke malej, / spósobottt.
in!,m príde sa ti brodiť. - ýšeobecne sa konštatuje'
Že Cháron natížana loďku, ktor ípreváža duše cez
more k Hore očistcovei. (Porov. Pufg. II' 10l
a nasl.) Nevysvetliteťným však zostáÝa, ako mohol
vedieť' žeDante raz poputuje do ríšeočisťovania.-
95-96
chcútakto tam, kde móžu / ušetko, čochcú..' V
Empyreu, sídle Božom. - Podlh upozornenia
Momiglianovho ide tu takmer o rituálnu formulu,
ktoru použije Vergilius viackrát na ceste Peklom
ako argument proti nástfahám rozličnýchbesov
(Porov. Inf. V, 23 - 24:YII,11, - 12 atď.) -
133 - 135
Slzauá zem uto?n aietof u))pustiln... - Slzavápteto,
Že bola presiaknutá ýiatymi slzami v zóne
lhhostajných. - Podlh súdobýchmeteorologicloých
predstáv zemetrasenie vznikalo účinkomvetra,
uzavretého v zemslcých útrobách. Keď vietor či
podzemné paty lrytazili zo zeme a stretli sa so studeným
vzduchom' lyšlhhol blesk a v tei chvíli sa
zem zatriasla. (Porov. Inf. IX, 67; Purg. )Oil,
56 a nasl.) SPEv
ŠTvRTÝ
1
Htboký spánok pretrhlo mi upoly. - v Danteho
slovnom spoiení ,,alto sonno" príd. meno ,,alto"
znamená, pravdaže,,,hlbolcý"' podobne ako slovo
,'altus" vo vergiliovskom slovnom spojení ,,sopor
altus" (Aen. VLII,27), s ktoým sa Danteho výfaz
,,lvádza do súvisu. (Náš Hollý prekladal:
',hlboké
spářtí"!) Zfuoveň sa však k tomuto významu, ako
sme na to uŽ upozornili lyššie(Porov pozn.
.l&[nf. II, 8 - 9),viaževýznam ,,lysoký", ,,vznešený".
Ten dodáva nielen ahýsi slávnostný nadnesený
ptedznak celému spelrr, ako sa v komentároch
neraz spomenu|o, ale aj dóraz určitej taiomnosti,
záhadnosti, mysterióznosti samému motí}'u spánku
čisna, ktoý Dante na tomto mieste použil prý
raz aktoý bude mať viac nežvýznamnú funkciu
v samej kompozícii Božskei komédie. (Ažfunkciu
sakrálnu: motív sna použi|eDante v prvej kantike
3-krít,v druhei kantike 3-kÍ^t a ak pripustíme, že
tretia kantika ie jediným snom, dostaneme danteovské
,,sakrálne" číslo7!) Áko z nasledujúceho
textu vysvitne' Dante sa práve v takomto
'hlbokom"
sne tajomnÝmazáhadným spósobom dostal
cez rieku smfti - rovno do prvéhokruhu Pekla.
Domnievame sa, že toto podanie Danteho ,,zostupu
do pekiel" _ zosnrpu u sne A cez sen - je dosť
ýrečnév každom smere, aby nepotrebovalo ni_
jaloý osobitný komentár.
Tento Dant€ho ,,taiomný sen", tak sa zd1t, l'ÍvaÍ
len veťmi krátky čas: od zablysnutia, spomenutého
na konci pÍedchádzaiúceho spel'u, po zahrmenie,
čižepo ten ,,hromový lom" (,,un greve tÍuono"),
o ktorom Dante hovorí na začiatktl tohto spelrr.
Qestvuje, pravdaže, viac ýkladov tohto trvania
Danteho sna, ako i viac ýkladov samého Danteho
slovného spojenia 'un greve truono": niektorí
v tomto ýraze vidia označenie ,,druhého zahrmenia",
ktoré vraj po dlhšom čase zobudilo Danteho,
iní,,lomoz kvilieb", doliehajúci z blízkeho pekel_
néhooworu, ba svojho časuScartazzini ryslovil
dohad, že tu ide o zvr:k rohu, na ktorom zattúbil
zatratený obor Nemrod v pekelných hlbinách, aby
vtaj oznámil celému Peklu návštevu živéhoDante_
ho. (Porov. Iní )oo(I, 12.) No uvedený výklad, ku
ktorému sa klonia viaceú z moderných komentá_
totov, zdá sa nám nai1'ednoduchší, a teda najpri-
jateťnejší.)-
24
u najbližšíkruh, čopriepasť obopína' - Do ptvého
kruhu Pekla. Danteho Peklo si treba predstaviť
ako obrovslcý lievik lydlabaný do vnútra
Zeme, postupne sa zužujúci,ktorého dno v podobe
úzkej šachty dosahuje zemslcý stred. Celý tento
pekelný priestor Dante rozdelil na deváť tzv. kfu_
hov, čosú akésikoncentfické, horizontálneležiace
terasy, oddelené od seba strmými úšustmi. A jednotlivé
kruhy prisúdil dušiam rozličných kategórií
hriešnikov. KeďŽe teda Danteho Peklo má takúto
podobu, prl"ý kruh, do ktorého právé vstúpili naši
básnici, ie, rozumie sa, najširší.Tento prý kruh
prisúdil Dante dušiam l'udí, ktorísa síce neprevinili,
nežili hriešnym životom, ba dokonca žíli
životom cnostným (Porov v 34: ,,nie l'ud hriešny...",
v.40: ,,ludia ctní a pekní..."), no |ednako
nemohli bl spasení, pretože neboli pokrstení. Ich
trest ie čistoduchovný: spočívav ,,mukách bez_
nádeie", vo večnom, no nesplíritel'nom túŽenípo
Bohu. (Porov pozn. k Iní II, 52.) Hoci však celkove
ide o jednu kategóriu zattatených, možno v nei
tozoznat dve skupiny. Jedna skupina tÍávi tfest
v š€re: to ie anonymná masa, ktorá sa na svete
ničímnevyznamenala. opÍoti tomu druhá skupina
prežívasvoje duchovné útrapy v |ase: to sú duše
l'udí' ktorí sa preslávili jednak činmivo|enslcými
a iednak vedením (filozofiou, poéziou atd'.), a to
rovnako v časochstaroveLých, ako v časochnovších.Medzi
tieto posledné duše patrí ai Danteho
sprievodca Vergilius.
Užpre sám tento fakt Danteho prý kruh Pekla
sa musel odlišovať od všetých ostatných kruhov
pekelných. A skutočne, ak v ostatných kruhoch
Danteho Pekla vládne atmosféra vášne, zloby a ne_
návisti - a to Íovnako v pomere zatratených duší
308 KoMENTÁR
k našim básnikom' ako v ich vzáiomnom pomereJ
tu v tomto kruhu niet po niečom podobnom ani
stopy. Všetky tieto duš€ síce trpia nekonečným
smútkom, no v spoločnom utrpení si zachovali
pocít určitejdružnosti a vzájomnej úctytakmer
v takej istej miere ako očisťu|úcesa duše v Dante_
ho Purgatoriu. A okrem toho _ a tym sa tento prÚ
kruh ešte rnýraznejšie odlišuje od kruhov ostatných
- sám Dante (notabene nielen ako persona dramatis,
ale i ako autor Božskej komédie|) na smútok zatratených
naštepuje svoj vlastný smútok. (Porov
v' 43 - 45.) Ten ie tu vetmi ýrečnýa je nesporne
ýrazom Danteho hlbokého rozpofu, ktoý sa
bude tiahnuť celou Božskou komédiou: Článok
učenia o krste ako podmienke spasenia diktoval
mu uvrhnúť tieto duše do zatÍatenia, no poznanie
(čipoznávanie) starovekej kultúry, ktorei vrcholy
časťtychto dušípriamo lepfezentuie (medzi nimi
aj Vergilius!)' diktovalo mu ich oslávenie. Východisko
z tohto Íozporu našiel Dante v tom, žepre
tieto duše v}'Ťvoril osobitný kruh, odlišujúcisa, ako
sme povedali, od všethých ostatných kruhov,
rniesto, ktoréje síceužv Pekle, ale s pekelnou
atmosférou nemá ničspoločnéa ktoré sám autor
zddraznene nazval Predpeklím - Limbom. (Porov.
v' 45') Aýznamné postavy starovekého sveta, ku
ktoým sa pojil jeho obdív i jeho láska, podal nielen
v svetle tohto obdi\'u a lásky (porov. hromadenie
ýrazov úcty!), ale doslovne vo svetelne1' žiare.
Vieme, že ten ,,oheř.'' či,,žiara",v ktorej dá r.7stúpiť
t'ýmto postavám v polovičkespelr: (Porov. v. 67
a nasl.), móže znamenlť aj symbol ich svetske|
slály, ako to všeobecne }Tsvetl'uiú komentátofi. Ák
si však všimneme , že Dante ani nenaznačilprameň
tejto žiafy, nemóžeme si nespomenúť na starofran_
cúzsky román Hlhdanie sv Grála, kde sa viackrát
stÍetneme s motívom žiarenia čistéhoa spravodlivého
človeka v temnotách noci. Tzv' vlastné žiarenie
dušívelhých starovekých hrdinov a učitelbv
cnosti a múdťosti nie ie ničiné nežýraz Danteho
najváčšejúcty k nim - úcty idúcej až k apoteóze.
Svetelná aura nad ich hlavami s^ totižaž nápadne
podobá svetelnej aureole, ako ju malbvali nad
hlavami sváých stredovekí maliari. Móže b1t niečo
,,humanistickejšie" než táto,,humanita" velkých
starovelcých postáv, žiaÍi^caalastným svetlom na
samom prahu Danteho Pekla? -
57
on, pochopiac, karn otózka tá mieri''. - Na zo_
stúpenie Kfista do Predpeklia po jeho zmítrychvstaní.
-
52
Len som sa oďol O tomto staue... - Vergilius
zomrel r 19 pred narodením Kristovým' čiže
Y čase Kristovej smÍti bol v prvom kruhu Pekla len
čosivyše 50 rokov -
53
ukročilsem Mocný s triurnÍóInyrn znakom' _
Kristus. Nevedno však, čopresne znamená ,,triumÍálny
znak" - ,,segno di vittofia". Podlh niektoých
svátoŽiaru v podobe kríža,podlh iných kríž'králbvskú
korunu, palmu čikoruhl'u. -
55-60
Tieň praotca... - Adam, Ábel, Noe' Mo|žiš,Abra_
hám, Dávíd,Jaktrb, Ráclrel' všetko biblické postavy.
Podlh dogmatil1y Raj po vyhnaní prých rodičovaž
do lykúpenia zostal zaworený a duše starozákonných
spravodliých museli čakaťv Predpeklí na
hodinu svojho lyslobodenia. -
67 - 6tl
Neuel'ká ešte delila nás dráha / od rniesta t,rchu
- Rozumej: od vrcholu kruhu, od ieho nai
rr'ššieho okrajl, z ktorého sa začalzostup oboch
básnikov Verš sme takto preložili podlh čítania
_...di qua dal sommo", ku ktorému sa píiklonili
z moderných editorov Sapegno, Momigliano a i.
\iektorí iní čítajÍl,,di qua dal sonno" (Porena),
resp. ,,di qua dal sozo" a lysvetl'ujúr: od miesta Danteho
sna, resp. od miesta zaburácania hromu. -
68-69
keď som oheň zbadal, / ktoÚ tmu onej pologule
zmáha. _ Dante videl žiaru (',oheň"), ktorá lychádzala
odspodu a šírilasa od zeme na všetky
strany, takže v podobe pologule - teda žiarivei pologule
- zaháňa|a. prekonávala' premáhala túdrÚ_t
húpologulit, čižepologul'u tmy. Zatlýto ýklad
z moderných komentátorov sa prihovára napr
Sapegno, Porena a i. (odlišný ýklad pozri u Momigliana,
Masserona a i.) -
88-90
je Homér sám... Homét, Horatius, ovidius,
Lucanus, šwoÍicapopredných básnikov gréckolatinského
staroveku. Nie ie náhodné, žeako
prrých Dante v tomto kruhu uvádza práve básnikov
Súvisíto s jeho lysohým ponímanímcivilizačnei
a spoločensky oÍganiz^čnej funkcie poézie
ako take|, ktorému Dante - ako predchodca
humanizmu - dal viackrát výraz aj v svojich teoretických
dielach. (Porov napr. Conv II' I' 5.) Homéra,
ktorého dielo ináč poznal len z ciÍácii
latinských básnikov, predstavil s mečorn v ruke
azda' pÍeto, že bol
''pevcom
voien". _
98-99
a uodca, rád tej zuesti, / s úsmeuom miernym
ttado mnou sa skláňa. - ledinýYefgiliov úsmev za
celej cesty záhrobnými ríšami.Vyiadruie akiste
3o9 KoMENTÁR
spokojnosť učitelhnad ým, ženajváčšíbásnici
staroveku vlúdne a dósto|ne prijali Ieho žiaka. -
102
u ich spoločnosti šiel sorn ako šies|l' - Homér,
Horacius, ovidius, Lucanus, Vergilius _ a šiesty
v teito ,'krásnei škole": Dante. Nie div, že viaceú
komentátori v tomto verši videli Danteho manifes'
tačnéprihlásenie sa k veLkému básnickému dedičstvu
antiky a prejav |eho odstupu od súvekei
literatúry. Dante sa tu priamo definoval ako htrmanista.
(A. Momigliano.) -
106 - 108
Prišli sme k hradu... - ,,Hrad", ',sedmoro
múrov"
i ,'krásna riečka"v tejto tercíne ma.jú dozaista alegoricko-symbolickú
hodnotu, no mienky o nei sa
rozchádzajú. V hrade, ktoý si treba zrejme predstaviť
skór ako kaštieL čipalác (alebo ako rímske
,,castrum" s veťkým priestranswom vnútri)než
ako stredovekú pevnosť, niektorí vidia symbol fi_
lozofie, iní symbol l'udskélro vedenia vÓbec, l'udskel
dobrory duchovnosti a pod. V siedmich
nrúroch zasa symbol siedmich častífilozofie či
siedmich slobodných umení alebo siedmich cnos_
tí. A v kÍásnei riečke napokon symbol dispozície
lirdského intelektu na vedu, či,,básnickej skúsenosti"
(Porov' Par. II.95 - 96') alebo ýrečnosti
a pod. Z hlhdiska tohto ,,druhého" v'ýznamu sa po_
tom lTsvetl'uie, že básnici tou riečkou
',prešli
ako
po pevnine' (porov. v. 109). r27
- r28
Elektra.'. atdl - Medzi prvými ,,veLlcými duchmi"
Dante menuie hrdinov a hrdinky tró|sko-rímske'
a to od čiasbájnych ažpo Caesara, zakladatelh svetového
rímskeho impéria. Nie ie iste náhodné, ak
Dante po básnikoch, ktorí boli podlh neho prv,ými
učitel'mi l'udske| civilizácie' ako sme povedali vyššie,
uvádza na scénu práve tie veťképostavy mýtického
i historického staroveku, ktoré nepriamo
i pfiamo (nepriamo ako svetlé vzory lfrdských
cností, priamo vo.jenskými činmi)a neraz i vo
vzájomnom boii pfoti sebe prispeli práve navznik
rímskeho nátodaa rímskei ríše.Obnova rímskeho
a cisárskeho ,,ordo in lege" (poriadku v zákone)
bola Danteho velkým snom (nezriekol sa ho ani
v čase, keď mu pfotirečila celá súdobá situácia Itálie),
a to snom ustavične roznecovaným jeho pre_
svedčením, že ono rímske a cisárske ,'ordo in lege"
je !ednou z prých podmienok politického' a teda
i mravného poriadku na svete. Tento jeho
',sen"
teda priamo diktoval celúsériunašich postáv:
E l e ktr a, matka D ar dana, zakladateÍa T r óie; Ae n e a s,
Trójan a zak|adatel rímskeho nátoda; Hektor,
hrdinský obranc a T t óie; C aes ar, zakladateL rímske-
ho impétia; Pentesilea, ktáÍovná Amazoniek, ktoré
pomáhali brániť Tróitr; Camilla, dcéra králh Volskoi
ktorá na póde |tálle pad|a v boií proti Áeneovi
(porov pozn. k IníI, 107 - lo8); Iauínia,
dcéta ktála Latina a druhá Aeneova žena; Brutus,
nie Marcus Junius Brutus, ktoý zabil Caesara, ale
LuciusJunius Brutus, ktoý zvrhol z trónu posledného
rímskeho králh Tarquinia Superba a stal sa za_
kladatelbm rímskej republiky (onoho prvého Bruta
Dante uvrhol aŽ na dno Pekla, pozri Iflí )ooilV,
65 a nasl.!); Iucretia, Cnostná rímska matróna'
ktotá sivzala život, pretože iu zneuctil Sextus Tarquinius,
syn posledného rímskeho krála; Júlia,
dcéra Caesarova a Žena Pompeiova. -
129
i Saladin, čosám si sadá u tiňu. - Saladin,
egyptský sultán (11]7 - 1193), energický odporca
križiakov, no pritom vládca, ktoý mal v stredoveku
povesť človeka šlhchetného,velkomyselného
a štedrého.Asi pre túto povesť ho Dante umiestnil
- i keď ako mohamedána bokom a osamelého _
medzi,'veťlcých duchov". (Niektorí danteológovia,
ako P Renucci, vidia v tom echo Danteho nábo_
Ženskej znášanlivosti. Pozri k nei Conv II, uII, 5.
Samého Mohameda, pravdaže, Dante odsúdil do
hlbokého Pekla medzi ,'rozsievačov schizmy
a škandálu". Porov. Inf. )O(VIII, 30 a nasl.) -
130 - 144
Pozduihnúc zrak, som zazrel na tj,šine..' _ Aristotela,
veťkého učitelh scholastickej filozofie, ktorého
Dante poklad'al za na1váčšieho filozofa vóbec.
Iste preto ho menoval zámeÍne na pfvom mieste
v nasledujúcom Íade ,,Fých, čovedia"' V prevažnej
miere súto zasaýznamné postaly antického sve_
t^; f1lozofi rozličných smefov a škil: Sokrates, Platón,
Denxokritos z Abdery (otec matefializmu, ktoý
h|ása|, žesvet povstal náhodným zhluknutím
atómov; preto o ňom Dante doloŽil: ,'preň svet je
náhod snemom"|), Anaxagoťas z Klazomen, Diogenes,
Tháles Miletský, Empedokles z Aqriqenta,
Herakleitos z Efezu, Zenón z Eley, Seneca; ďalej
grécki učenci rozličnélrozameranla: Dioskorides,
grécky lekár a botanik, ktor,ý písal o ,,vlastnostiach"
rastlín a nefastov, o jedoch a protiiedoch (preto
verš: ,,náležímu nález vlastností mnohých"!), geoÍ\eteÍEuklides,
zemepisec a kozmograf Ptolemaiog
ktorého svetovú sústa\.u prijímal ai Dante, lekári
Galenus
^
Hippokrates, zak]adate|ia lekárskej
vedy, ale aj m1ticky grécky básnik orfeus,ba napokon
aj dvaia velaýznamni arabskí učenci, lekári
a ÍilozoÍiAuicenna (Ibn_Sina, umrel f. 1036)
a Auerroes (Ibn-Rošd, umrel r. ||98), z ktoých
posledný bol autorom povestných komentárov
310 KoMENTÁR
k Aristoteloým spisom a ým aj sprístupňovatelbm
myšlienok veLkého gréckeho fi|ozofa západoeurópskemu
stredoveku, ktory po grécky nevedel.
Je pozoruhodné, Že Dante AÍistotela a s nímcelú
,,rodinu ých, čovedia" pfedstavil na v}'výšenom
mieste. Keďže každýdetall v Božskejkomédii má
svoiu fut1kciu, mnohí komentátori videli v tom
náznak Danteho presvedčeniao nadradenosti rozjímavéhoživota
nad Životom činným. Je to iste
možné.Rozhodne je však príznačné,žeu Danteho
Caesaf stoií nižšieako Aristoteles.
SPEV PIATY
I
Tak zostúpil som u priehlbinu druhú.- Do
druhého kruhrr. Ten je v porovnaní s prr"ým
kruhom užší(Pozri pozn. k Inf. Iv,24'); keďže ie
vj4k položený nižšie,podlh zákona Danteho Pekla
ie v ňom trest ťaŽší.-
4
Týčisa Minos hroziuo el určí._ Minos, mýticlcý
kráL krétsky, povestný prísny zákonodarca a tradičný
sudca v stafovekom podsvetí. (Porov. Aen. VI,
43| - 433') Takúto funkcir.r má i v Danteho Pekle:
\Tšetruie viny dušía určuje im miesto v jednotliých
krrrhoch. No okrem toho je ešte i stráŽcom
druhého kruhu a ako taký - podobne ako ini stÍáLžcovia
pekelných kruhov' s ktoými sa ešte stťetneme
(Cerberus, Pluto, Miflotaurus, Geryon atdl) symbolizuje
samu vinu, trestanú v tomto kruhrr, ie
do istel' miery ie| plastickym obftzom.Tár'to dyojitá
funkcia potom ufólie ieho charaktef: ak ie na iednei
stÍane akýmsi predstavitelbm božskej spravod_
livosti, a teda si ai uchoval čosi z dóstoinosti vef_
giliovho Minosa (ie inteligentný neomylný
jasnozÍivý, absolútne spravodliÚ atď.), na dfuhej
strane má črry obludnosti - a medzi nimi náfočky
zdótaznené črtyanimálnosti - zverskosti (vrčíako
pes, cerí zuby, má chvost a pod.). o Minosových
dvoch úlohách a z toho \Tplý'vaiúcom ieho dvo_
iitom chaťaktere pozri u Renucciho, op. cit.
stÍ.22I - 222. _
l5
riekne a slúchne, skrúžido hlbočín.- Skrúži
pÍeto, že1ej Cesta povedie kfúrtiacimi sa pekelnými
kruhmi. - Viacerí z moderných komentátorov si
povšimli nápadnú Danteho stručnosťv celei prvej
častinášho spelrr. V sérii,,stručných" veršov náš
311
veÍštvorí azda vrchol: \TiadÍuie skutočne bleskoým
spósobom celú Minosovu procedúru, pťi ktorei
vyznanie viny, rozsudok i ýkon trestu splýwa|Ír
v |ediný moment' Okrem toho celá tátto prvá časť
nášho spel.u ie pozoruhodná samotným Danteho
slovesným umením (zátmerné ,,chraplbvé" ýmy,
snaha zl'ukovou výstavbou veršov podať činaznačiťsamu
atmosféru tohto kruhu, v ktorom, ako sa
o tom Dante dhlei zmieni, fičía syčí,resp. duní
a buráca pekelná povíchrica). Pri preklade sme
toto všetko brali do írvahy. (Porov ,,chraplhvé"
ýmy: chrčí- vťčí_ wÍdší,zámerné disonancie,
asonancie, aliterácie typtl:
'sem
k súdu súri dušu
previnilzÍ" a pod.) -
23-24
Takto chcú tam, kde ušetky ueci mÓžu, / ktoré
len chcú. - Vergilius opakuie to isté, čopovedal
Cháronovi. (Porov pozn. k Int III,95 - 9ó.) A pred
rituálnou formulou Minos kapituluie. _
28
Prišiel som O priestraň, každým suetlom nemú.
- Mastnou atmosférou tohto kruhu je víchrica vi
riaca v uzavretom priestore. Akustichý fakt neprestainého
hučania, podobného hukotu mora, ktorym
búrka zmieta, natoLko dominu|e, že Dante ai
vizuálny dojem vyiadru|e akusticý: toto miesto ie
..d'ogni luce mtlto" - ,,každýmsvetlom nemé"' (Na
tútočÍtuDanteho umenia upozornil Pagliaro,
pozri jeho Il canto V dell' Inferno, Roma 1ý52.) Danteho
výrok, pravdaže, nemoŽno brať doslovne:
kruhy jeho Pekla - zre|me z umeleckých príčinnie
sú kruhy úplne temné a sám autor vo'v] 89 nazval
atmosféru tohto krulru ako ,,aet perso", čiŽe
ako ovzdušie 7ulpurouotemné ". (Slovo ,,pe rso" sa
obyčaine prekladá ako
'čierny",,'temný", no túto
farbu Dante výslovne definoval ako čerň zmiešanú
s purpurom, pričom čerňprevláda. Pozri Con' IV'
xx' 2.) v podstate tak si treba predstaviť aj
ovzdušie jeho nasleduiťrcich krrrhov, pravda, s výnimkou
ých, kde blčíoheň a kde sa teda purpur
dostáva do rovnováhy s čerňou.Leď
k zlomisku sa pťiblížiatíktiati. -v oÍig' ie
slovo ,,la ruina", o ktorého ýzname sa hodne diskutovalo.
Za naipr av depodobneišie pokladáme vysvetlenie,
podlh ktorého
'e
toto slovo synonymom
slov ,,la ripa", ,,la rocca", ,,la roccia", resp. ,,il balzo",
ktoré Dante striedavo pollživá na označenie
strmého skalného brehu, skalne| steny, uzavierajúcej
iednotlivé kruhy. (Za tento výklad bol uŽ Del
Lungo, Poletto a i.) Moderní komentátori, pravdaže,
tento ýznam spresnili v tom zmysle' žetu
ide o stenu rozrumenú, zlomenú, o ahýsi skalný
Ko M D N'IÁ R
úšust,ktorého póvod Dante lTsvetlí ústami Vefgilia
v Infl X||,37 _ 45'resp. ústami zloducha v Iní
XxI, ll2 - ll5. Za takéto lysvetlenie súnapr.
Sapegno, Porena, Pagliaro a i., ktorí potom celkove
zhodne lysvetliriít náš verš a príslušnýpasus:
Keďže duše po Minosovom verdikte
''skrúžia"
po
takeito ,,zrúcanine", ie prirodzené, žev nasleduiúcom
pekelnom lete práve na tom mieste si znol'u
uvedomia večnosťsvoiho trestu a ich priostrené
zúfalswo lybuchne v preklínanie Božej moci.
(Porov verš: ,,na Božiu moc tam klhjú vinovatí",
v 36.) PÍe názornosť si tÍeba predstaviť, ženaši
básnici stoia na tomto úšustea z neho sa dívaiúna
vírduší,letiaci okolo nich. Známa Dorého ilustrácialrychádzapresne
z Danteho vízie. -
37 -39
Pochopil som, žeU tornto kruhu Uíta/ hriešnikou
tela strastipw éter. - Pochopl| to podlh nám
užznámeho zákona tzv. contrapasso. (Porov. pozn.
k Inf. III, 52.) V tomto kruhu sÍt trestané duše l'udí
chlipných a smilných, ktorí hrešili žiadostivosťou
tela, tzv. ,,peccatori carnali": zaživa nevedeli ovlád_
nuť vášeň rozumom, teÍaz po smrti ich vlečie, unáša,
strháva, mučía týzni pekelná víchrica,ktotá ie
ob'ektiváciotl ich viny. Dante ako persona dramatis
mohol tym skór na prvý pohlhd pochopiť, o alcý
druh hriešnikov tu ide, žeDante-básnik v svojei
predchádzaiúcei poézii púveobrazom,,víchrice",
,'búrky" la|adril silu vlastnei vášne. (Porov jeho
kancónu Amor, dacchě convien pur ch'io mi doglia,
ktorú napísal už v exile o svoiej vášnivei láske
kn casentinskei horalke, a v nei vo v.27 obruz.
,,.'' ove tanta tempesta in me gira" _ ,,... kde taká
búrkavo mnevíri".) -
43-43
Jak u dobe chladu... Verše sme preložili podlh
čitania a interpunkcie, ako iu navrhol M. Barbi
a ako iu z moderných editorov priial Sapegno.
(Porov' iné čítanieu Momigliana a i.) _
52-60
Tá pruá z tebou označených Íózí'''- Semiramis,
asýrska králbvná' manželka králh Nina, ktorá mala
v stredoveku povesť beztrzdne chlipne| ženy' neváhajúcej
sa dopustiť incestu s vlastným synom.
Aby zahladila hanbu, lrydala vra1'zákon, ktoý povolbval
akékolVek telesné obcovanie. Na to práve
naráža Danteho verš: ,,chránila vilnosť vlastnou
právomocou". -
61-62
zradiln tatntá... - Dido, kartáginská králbvná,
vdova po Sychaeovi, ktorému slÚbila večnúvernosť;
zalúbila sa však šialenou láskou do Aenea
a ým ,,ztadl|a" prach svoiho nebohého rnlža; na-
pokon, Aeneom zavfhnutá' zhanby, bolesti i hnevu
si sama siahllnaživot. (Porov. Aen. IV.) -
63
chlipnó Kleopatra' - Egyptská králbvná, postupne
milenka Caesarova a Antoniova; po Antoniovej
porážke spáchala samovraždu. -
()4-ot
Helenu pozri... _ Manželka spartského králh Menelaa,
pre ktorú rypukla trójska voina; zawaždila
ju grécka žena z pomsty, že iei mužpadol pri
Tróji. -
65-66
a pozri na Achilla.'' _ Naislávneiší z gréckych
hrdinov pri dobýjaniTróie; napokon sa zalúbil do
Polyxeny, dcéry posledného trójskeho kráIa Priama'
no vo chvíli zásnub ho zabil1'ej brat Paris. -
67
Tarn Paris, Tristan. - Paris, pravdepodobne
práve spomenuý syn Priamov a únosca spartskej
Heleny. - Tristan, milenec králbvnej lzoldy, slávny
legendárny hrdina viacer'ých stredovekých r1tier_
skych románov. _
73 -75
Chcem', majstre mÓj.'' oslouiť ťj,ch, čoid'ú u jednoÍn
páre''. - Sú to Francesca da fumini a jej švagor
Paolo Malatesta' Francesca bola dcéra Guida Polentu
Staršieho, pána Ravenny (a teda stryná Guida
Polentu Mladšieho, u ktorého Dante našiel útulok
v posledných rokoch života). Skoro po r.1'275 sa
vydala za Gianciotta Malatestu, pána mesta Rimini,
yelmoža síce udatného, no nepekného ýzoru
a chromého. Po niekolkých rokoch sa zalúbila do
ieho brata Paola, krásavca príjemnéhovzhlhdu.
Gianciotto objavil ich lúbostný pomer, pristihol
ich in flagranti a oboch milencov pfebodol mečom.
Táto príhoda, ktorá v}.volala žý ohlas, stala
sa kedysi v rozmedzí rokov 1283 - 1286,tedapribližne
v čase, keď mal Dante okolo dvadsať rokov
a písal Noý život. Na obe tragické postavy mohol
si na tomto mieste Božskei komédie spomenúťým
skór, že pravdepodobne osobne (alebo aspoň z vi
denia) poznal Paola Malatestu, ktoý bol v rokoch
1282 - |283 tzv. ,,kapitánom l'udu" a ,,uchová_
vatelbm pokoia" vo Florencii. - Niektorí kronikári
a aj Danteho komentátofi - medzi nimi ai Boccaccio
_ vniesli neskór do tragickej lúbostnei historky
viaceré tomaneskné prvky, ktoré sa ukázali historicky
nepravdirymi. -
7a
pre lásku, ktorá unáša ich stále. - V mene lásky.
Na rozdiel totiŽ od ostatných dušítieto dve duše
,,letia" v pekelnei povíchrici v páre (porov v. 84,
l05): ich láska ztejme pteži|a i smrť a trvá ,,večne"
3l2 KoMENTÁR
i v Pekle, i keď ako prameň noých a nových útrap.
Viaceré iné výklady, zdá sa, sú máo pravdepodob
né.(Napr. návrh českéhoprekladatelh a iníčý.
znamného komentátora K. Vrátneho, ktoý svo1'ho
časuodporúčalchápať slovo ,,láska" vo ýzname
Boh a pod.) -
81 r
ak douolí to ktosi. _ Boh. (Porov. Inf. )o(VI,
141.-) -
96
kým mlčíuietor ako u tejto chuíli. - Azda
z milosti, práve vyprosenej Dantem, lebo ináč by sa
muselo pripustiť protirečenie s v 31, v ktorom sa
ýslovne hovorí, že
'pekelná smršť"je nezastaviteÍná'
Sú, pravdaže, aj iné vysvetlenia' _
97
Rodisko moie,. - Ravenna, ležiaca v Danteho ča_
soch ,,nad morom", čižebližšiek moru než dnes. _
r00 - 108
Iáska, čosrdce šlhchetnéhneď zmárni.'. _ Ti
tercíny, patriace medzi naislávnejšie tercíny Bož_
skej komédie vóbec. obsahujú odpoveď na Dante_
hq..pelyslovenú otázku po príčinecelej tragédie
dvoch milencov. Francesca ju zhrnuje fakricky do
jediného slova ,,amore" - ,,láska" - slova nielen
trikrát opakovaného na začiatku každe| tercíny.
ale i svojimi hláskami doslovne prenikajúceho
celú zvukovú výstavbu všetkých troch tercín. Nie
div, žejeden z moderných komentátorov (M. Porena)
chafaktefizoval toto troinásobné opakovanie
slova ,,amore" - ,,láska" ako dotvrdenie a muziktilny
ýtaz neodolateÍnej moci lásky ako takej, ktorá
vraj v tejto tragédii bola jediným vskutku činným
pÍotagonistom.
Viac však než tento ,,muzikálny" ýtaz neodt>
lateťnei moci lásky zaujme nás v ýchto tercínach
niekol'ko pozoruhodných faktov:
Predovšetkým: Slovo ,,amore" _ ,,láska" opakuje
sa v nich síce tÍikrát, no jediným jeho kontrapunktom
je slovo - ,,morte" _ ,,smfť"' Láskaasmrtznamenajú
tu dva body jednej tragédie, pričom druhý
bod je v priamomkalzáinomvzťahu k bodu prvému.
Ak si nito slovnú sponu pfemietneme na
pozadie Danteho ptedchádzajúcei poézíe,vidíme,
že je čímsicelkom nowým. Francesca tu lyslovuje
čosi celkom opačné,nežvyslovoval mladý Dante
v celej svojei predchádzaitcej lyrike; Dante v ob_
dobí,'sladkého nového šýlu" spieval o láske, ktorá
mala viesť k životu, k ,,novému Životu", no Francesca
hovorí o láske, ktorá viedla - k smrti: ,,Láska
nás tejžesmf ti odovzdala."
Druhý fakt - spomínaný ináč mnohými komen_
tátofmi, ale pre nás pozoruhodný v smere, ktoý
hneď naznačíme- je ten, že sa v prvých dvoch tercínach
rysky'tuiú pfiamo ozueny nie|en hlauných
ideí, na'ktoých stál ,'sladkry noly štýl", a teda sama
Danteho ptedchádzajúca poézia, ale priamo a|
echá konkrétnych ueršou' iednak veršov samotného
Danteho a jednak veršov básnickei skupiny,
do ktore| Dante zamladi patril. (Idea, že láska prin_
cipiálne sídli v šlhchetnom srdci, Že šlhclretné
srdce a láska iedno sú,žemoc lásky ie neodolatel'na
a pod': v prvom verši prvej terciny. zncjúcom
v póvodine
',Amoq
ch'al cor gentil ratto
s'apprende", nachádza sa priama ozvena Danteho
Ý)netu ..Amore e'l cor gentil sono una cosa_ - ..Šlhchetné
srdce s Láskou v jedno splýva", pozri Vita
nora )G, respektíve Guinízellilro kancór-ry ,'Al cor
gentil ripara sempre Amore.")
\ ívod z ýclrto dvoch faktov možno urobiť velmi
lahko: ak skutočne r. našich trocl-r tercínach ide
o dotvrdenie a ,,muzikálny" výraz neodolateťne|
moci lásky, tak sa toto deje akoby priamo na pozadi
samei Danteho predchádzajúce| poézie, respektir'e
na pozadí hlavnýclr ideí, na ktoých ona stála,
l to notabene s nepriamym ich popretím: Láska
r'poňatí mladého Danteho mala viesť k Životrr, no
tu Ffancesca (slovníkom mladého Danteho!) kon_
itatuie, Že viedla _ k smrti.
\a pozadí uvedených dvoch faktov i vywodu,
Ltoq'z nich ryplynul, potom celkom dobre pochopíme
reagovanie Danteho ako personae dramatis
na Franceskine lyroka o láske. Svojho času
Francesco De Sanctis, zvedený na|má slovom
p
i e ta " v o v. 7 2, kÍoÍélysvetlbval vo ý zname,,šúclÍ".
doslovne zahalil celý tento spev do atmosféry
Danteho súcitnéhopostoia k dvom milencom, zatrateným
pre lásku. (Pozri ieho štúdiuo 5. speve
Pekla v diele Saggi critici, vol 2, Bari, Laterza,
l9i2.) Viac však než o sÍrcit k obom milencom
( hoci ai ten ie \"ýrazne prítomný) ide tu o Danteho
nepokoj, rozrušenie, zmdtok a ú.zkosťv pomere
k nim, čižeo to, čoje skutočnýmvýznamom Danteho
slova ,,pieti", ako naposledy dókladným filologichým
štúdiomdokázal N. Sapegno. (Pozri jeho
komcntár.) Sám Dante v predchádzaiúcej poézii
bol pevcom lásky - lásky, pravdaže, zidealizovanej,
no jednako len lásLry. o láske písal všetk-v svoie
-.irdké r'erše ", k láske sa vinuli všetl7 jelrc ,,sladké
1z$_chý_ i.'neiasné túžby".(Hodno si všimnúť,ako
* prár-e Íieto ýÍazy, rypické pre stilnovizmus,
:nrmo lynárajú v texte tohto sperr::
'dolci sos::r-i_.
r_. ll8; ,,i dubbiosi desiri", v l20!) Ak však
::zu - ako persona dramatis - počul,žepráve |ásúdoviedla
Francesku k smrti, notabene k smrti
' onom širokom ýznarne tohto slova, o ktorom
313 K()MENTÁR
sme sa už zmienili, a to i tá láska' ktorá principiálne
sídli v srdci šlhchetnom, čiželáska, ako iu ponímali
básnici ,,sladkého nového šýu",lebo výslovne
o takejto láske Francesca hovorí, je ažprílišpochopitelné,
že ho to muselo naplniť hlbokym
a otrasným znepokojením. (Porov' v 110: ,,wár
sklonená mi zbelela sťa krieda" a vzápátí Vergilioltr
otázku: ,,Čosa s tebou deje?") Slová Franceskine
pociťoval tak trochu ako v'ýčitku a ked sa napokon
dozvedel, že,,prakoreňom" ich hriechtr, smrti
i zatratenia bola kniha - omdlel
Ako vidíme, Dante do tohto spelu, a najmá do
slávnej epizódy o Franceske a Paolovi premietol
svoi naivlastnejší osobný problém, svoi hlboky
osobný rozpor, ktorého stopy možno rybadať už
v
'eho
Novom živote, ako sme na to svojho časrr
upozornili (Porov. naše poznámky k slovenskému
prekladu tohto diela.) Rozhodne nejde o spev
s ,,jedinou a všemocnou strunou", ktoÍou ie Dante_
ho sťlcit k Franceske, ako svoiho časuwrdil De
Sanctis (na inom mieste napísal, že
''Múzou ie tu
súcit"), ale o spev prinajmenei ,,viacstrunný",
v ktorom vvídzanúsponu ,,Láska - Smrť" treba
chápať v súvise s danteovskou dvojicou ,,Láska _
Život", woriacou samu os celého Ieho básnického
diela. Uvedeným v'ýkladom zmyslu Danteho troch
klúčolychtefcín - ýkladom, pre ktoý sme našli
čiastočnúoporu jedine u Theophila Spoerriho
(Pozri ieho Einfůhrung in die Góttliche Komódie,
Speer_Verlag Zůrich 1946, str. 78.) - náš spev, pravdaže,
trochu sÚáca z Íomantickei arrreoly' ktorú
mu nasadil kedysi De Sanctis a ktorá sa dosial
tradujc, no nesporne zisklva na híbkc svojhcl
l'udského obsalru. _
107
Kto uzal nám žiuot, pre Kainu zreje. - Kaina,
prý oddiel deviateho kruhu Pekla, ktoý Dante
určilpre vrahov príbuznýclr (Porov. Inf' )ilXII),
nazvaný tak po<llh Kaina, vraha brata Ábcla. -
127 - rza
Raz, sami len, sme čítalisi z liene / Lancilotta. Starofiancúzsky
tománz XIII. storočiao Lancelotovi
Jazernom (Lancelot du Lac) jednom z dvanístich
hfdinov_rytierov okrúhleho stola. Ide o ro_
mán dobrodružný a l'úbostný v ktorom sa
rozpráva o Lancelotovej láske ku králbvnej Gueničvre.
-
132
až jedno rniesto zbauilo nás ulády. - Rozumej:
zbavilo nás odolnosti k vášni. - Ide o miesto, kde sa
opisuie, ako králbvná Gueničvre, žena králb Artuša,
na sprostredkovanie Gallehaulta, jedného z Lan_
celotoých priatelbv, a na dókaz, že je Lancelotovi
naklonená, bozká nášho Í'liela fl^ ústa. V strfr.
texte sa hovorí, že králbvná pozrie na plachého
Lancelota, pristúpi k nemu, ,,vezme ho za bradu
a bozkí ho pred Gallehaultom dosť dlhým bozkom".
Ako dblej uvedie Ffancesca, práve tento
pasus románu stal sa obom milencom osudným. -
r37
Autor i spis nám boli Galeottom - vlastne lyššie
spomenuým Gallehaultom, ktoý sprostredkoval
neveru králbvnej Gueničvry. V Taliansku toto
meno zobecnelo a nadobudlo pejorativnyýznam:
kupliar' Okrem tohto ýznamu, myslíme, Že Danteho
slovo ,,Ga|eotto" má ešte i tretí' skr1ý ýznaÍn'.
prieuozník' (Potov. slovo v takomto význa_
me v Iní VIII' 17; Pufg. II, 27.) Autor i spis boli
pre oboch milencov nielen ,,kupliarom", ale
i,,prievozníkom" - do zatratenia. SPEv
ŠIEsTY
7
Sorn u treťorn kruhu ... - V kruhu lyhradenom
pre duše l'udí, ktoríhrešili obžerswom a nenás1t_
nosťou v širokom zmysle slova. (Porov v' 53 - 54')
Ich trest je koncipovaný na princípe contfapasso:
kedysi boli ,,pohrúŽení" do radovánok, v ktoých
hoveli všetlcým zmyslom, teÍ^z sí]ponorení do
odporného, zapíchajúceho bahna, v ktorom všet_
ky ich zmysly trpia. -
73
Cerberus krutý dookola snorí. - V starovekei
mytológii (Pozri Aen. vI,417 - 418) obrovsý troi
hlaý pes' strážca podsvetia. Na rozdiel od antické_
ho Cerbera, ktorého ýzor bol ýučne len zverslcý
tento Danteho Cerberus má niektoré znaky l'ud_
ské: Dante o ňom ýslovne hovorí, žemal ,,ruky",
a nie laby (Pozri v pÓvodine ,,unghiate le mani",
v' l7), že mal ,,hnusné tuáre zlého ducha" (porov.
v. ]1). V ponímaníDanteho ide teda o akési obludné
antropoidné psisko, ktoré má asi v tej miere l'udskéznaý,
v akej maiú zýieÍacieznaky duše trestané
v tomto kfuhu. (Porov v 19, v ktorom sa hovorí,
žetie duše ,,zavýjljÍl" a ,,brešú".) okrem toho - na
rozdiel od antického Cerbera - Danteho Cerberus
je nielen strážcom svoiho kruhu, ale i pÍiamo ÍÚznitelbm
dušív ňom uzavreých, čižedémonom,
zloduchom. (Porov. pomenovanie,,velečerv" vo
v'22 ato isté pomenovanie samého Lucifera v Iní
)ooilv' 108.) Všetky špecifickéznaky tohto Cer-
314 KoMENTÁR
bera súvisia s nám uŽ známou dvojitou funkciou
m1tologických postáv' vystupu1'úcich vo funkcii
strážcov v Danteho Pekle, no zároveň predstar.u|úcich
obraz samej viny, tÍestanej v tom čionom
kruhu. V tomto ohlhde je Danteho Cerberus
postavou až - príkladnou. -
25 -27 '
Tu uodca dlane rozourel, a.'' naberúc zerne...
štnaril ju do tlám d1lchčiaceho psiska. - Gesto
Danteho sprievodcu, pochopitelne, pripomenulo
komentátorom užv najstaršíchčasoch podobné
gesto Sibyly Kúmskej, Aeneovej sprievodkyne podsvetím,
ktorá hodila do troch Cerberových pažetákov
,,llspáuací koláč" z medu a čarodejnej múky.
(Porov Aen. w' 419 - 425.) t\kvšak gesto postavy
v latinskom epose malo jednoznačný a logiclcý ýznam
(ko|áč Cerbera uspal!), podobné gesto
v Danteho epizóde prichodilo viaceým kome ntátorom
len ako mechanická napodobenina Vergilia,
a k tomu ešte napodobenina celkom nesúrodá
a ,,nelogická": ak sa toÍižDanteho Cerberus do_
slovne ,,živí"telami čidušami zatratencov, ktoré
,,zdiu?" a ,,zžieta" (Potov. v 18.), prečoby sa potom
mal uspokoiii pfiehfštiami zeme, ktotému do
rozdhvených pažerákov hodí Vergilius?
odpoveď na túto otázku, neriešenúa zdanlivo
neriešiteÍnú,našiel v poslednom čase Paul Renucci.
Tento obludný pekelný pes je mu opakom Vel
tra, uvídzanéhoDantem na začiatku Božskei
komédie: Pohým Veltro, akýsi Pes Boží(,'Domini
Canis")' ktoý má priniesť spásu Itálii aj svetu'
,,nebude sa žiuiťzemou ani kouom", ako Dante
doslovne napísal (Porov IníI, l03.), tento pekelný
Pes, akýsi Pes Satanov, symbol l'udskej pažravosti
a nenásytnosti, za nailepšiu potraw pokladá práve
,,zern", čiže- premietnuté na plán alegoricko-sym_
bolicky - svetské ma1'etky, pódu,latifundie. (Porov.
cit. dielo, sÍÍ.90,222a nasl.) Renucciho riešenie je
zátoveň dobrou ukáŽkou, ako treba vnímať Danteho
postar,y často na viaceých významoých ro
vinách a ako je samo Danteho umenie neobyčajne
zložité.okrem toho takéto ÝTsvetlenie zdanlivo
bemýznamného detailu - zdá s^ nám - lepšie ob-
1'asňuje i samu povahu hriešnikov v treťom kruhu
Danteho Pekla. Autor tch namal ,,golosi", no
(keďže ich sttížcaje zároveťt obrazom ich viny)
zrejme tu ide nielen o duše l'udí, ktorí hrešili obžer_
stvom, ale pažravosťou v najširšomzmysle slova
(paŽravosťou po majetkoch, po póde a pod.), čiže
o nairozličnejšiedruhy koristníkov _
52
Vy, občania, ste UraOeli ni Ciacco. - Slovo Ciac_
co móže znamenat pohídavúprezyvku nenás1t_
ného pažravca vo všeobecnosti (asi ako naše
.,prasa", ,,sviňa"), bežnúvo Florencii Danteho čias.
No móže znamenať jednoducho aj meno bez pejo_
ratívneho r"ýznamového odtienku (zdrobneninu
mena Giacomo, prípadne potaliančenéznenie
franc' mena Jacques). U komentátorov dnes pre_
važuje mienka, že DanÍe mal na ume konkrétnu
postaw zo súdobej Florencie, no dosial sa ju ne_
podarilo bezpečne identifikovať. Podlh Boccaccia
Ciacco bol Florenťan, ktoý sa rád priŽivoval na
hostinách u boháčov, povestný labužníka žrut,
nopritom človek dobrych spÓsobot zábavný
a v spoločnosti oblÚbený (Porov Dekameron IX,
8.) Z textu tohto spen: wp|ýya, žeDante mal
k nemu určitéosobné sympatie. -
60-61
ak uieš, mi pouedz, kam sa rútia / mešťania
mesta, čosa uečne triešti'.. - Občania mesta
Florencie. _ ZaÚaÍenci v Pekle, ako to neskór
Dante wýslovne povie ústami Farinatoými, sú
schopní vidieť vzdialene|šiu budúcnosť,no neve_
dia ničo prítomnosti. (Porov Iní X' 97 - 108.)
Táto ich ''vlastnosť"
umožnila Dantemu vsunúťdo
prve| kantiky Božskei komédie celúsériu tzv. pro_
roctiev (Porov. proroctvo Farinatovo v Inf. X,79
a nasl., Brunetta Latiniho v Inf. XV, 55 - 78, Vanniho
Fucciho v Inf. )o(IV, 74o - |57 atď.). Rozumie
sa, napospol všetky tieto tzv. proroctvá ýka.iú sa
r-ecí minulých (ide o ,,vaticinatio ex eventu"):
-budúcimi" súlen z hlhdiska dátumu Danteho
fiktívnei cesty záhrobím. Tak je to i v prípade Cia€ca.
Výnimočnépri ňom |e len to, že na rozdiel od
ostatných zatfatených Ciacco pozná ai prítomnosť.
(Porov ieho slová: ,,Pár spravodlých nik tam
neposlúcha.'." v.73 - 75.) Vec sa lysvetl'uje
rozlične, medziiným i Í^k, žeDante pri písaní
tohto spel'u nema| ešte dosť jasnú koncepciu predr'ídavosti
a slepoty svoiich zatratencov. b4-
/>
Pradáuny spoť... - Ciaccovo tzv. prorocwo, ako
r-óbec predpovede ostatných zatratených' s ktoými
sa ešte stretneme, je hodne neurčité,jednak
preto, že zatÍatenci,,vidia" budúcnosť len hmlisto,
_chybne" (Porov. Inf. X, 100.), a jednak z príčinčisto
umeleclcých (šý proroctiev býva| zísadne
nejasný). Nový rozbor tohto prorocwa naposledy
podnikol Paul Renucci a zisti|, že obsahuie veLmi
presné ,,predvídanie" udalostí, ktoré sa stali vo Florencii
po roku 1300. Keď sa oprieme o Renucciho
analýzu' jednotlivé Ciaccove naúžýna tzv. budúce
udalosti javia sa nám asi takto: Pod "pradáunym
sporom" Ciacco myslel skutočne starodávny
spor dvoch politichých strán, ghibellinov,
315 K()MEN]'ÁR
prívrŽencov cisárswa, a guelfov, obrancov slobód
a autonómnei politiky talianskych miest. Tento
,,spor" prebiehal veLkou časťouXIII. storočia
a skončil sa porážkou ghibellinov (26. ÍebruáLra
t266 v povestne| bitke pri Benevente) a prevzatím
moci vo Florencii guelfskou stranou. Vládnuca
guelfská strana začala sa však čoskoro štiepiťna
dve frakcie, na tzv. Čiernych guelfov, vedených rodom
Donatiovcov, a Bielych guelfov, vedených rodom
Cerchiovcov (K poslednej strane sa hlásil aj
Dante.) ,,Pradávny spor", qruolaný čoraz ostre|šími
rozpormi hospodárskei i sociálnej povahy (možno
ho približne redukovať na'spor" záujmov bohatei
bvžoázie s drobným meštianswom), pokračoval
v teito novei podobe fakticky d'alej, až|. mája |3oo
,,uyústil u kru", ako hovorí Ciacco, čiŽe v krvavír
bitku na Trojičnom námestí vo Florencii. Mesto sa
definitívne rozčeslo na dva nezmieritelné a proti
sebe stoiace tábory. Po márnych pacifikačných
pokusoch mestských priorov a po odhalení sprisahania
Čiernych guelfov v júni 1301 prevzala moc
,,urchná strana" (Ciacco hovorí ',parte
selvaggia",
čižestrana ,'vrchárska", ,,vidiecka", narýl,aná tak
preto, že Bielych guelfov viedli Cerchiovci, ktorí
nepatrili medzi starousadlíkov, ale zišli dolu do
Florencie z hÓr, z vidieka a ažv meste zbohatli); to
malo, prirodzene, za následok lyhnanie vodcov
a hlavných predstavite|bv Čiernych guelfov (Na to
naúžajúCiaccove sloví'.
''...
a urchná, strhnúc ultidu,
_ k u1hnanstuu, dolnú stranu upokorí"') Y7áb
da Bielych guelfov netrvala však dlho, lebo sktrtoč_
ne ,,u čase troch slncť', čiŽeskór nežuplynuli tri
roky (počítané,ptavdaže od chvíle, keď Ciacco
lYslo!.uje svoie'pfoÍoctvo", čižeod 8. apríla 13o0)
došlo k jei úplnémupádu. Stalo sa tak pričinením
pápeža BoniÍáca VIII.' ktoý sa roku 1300 ešte len
,,uÓkol oboch strón plauil", čižeešte len obratne
diplomaticky manévroval, ale ktoý v ieseni l301
lyslal do Florencie Karola z valois pod zámienkou
pacifikovať mesto, no v skutočnosti s úlohou zraziť
vládu Bielych guelfov. Francúzsky princ tak skutočne
aj urobil a nastolil vo Florencii vládu Čiernych
guelfov, naklonených pápeŽskej politike.
Vodcovia Bielych guelfov - medzi nimi aj Dante
a mnohí prívržencitejto strany - museli odísťdo
lyhnanstva, alebo sa stali obeťami krtrtého prena_
sledovania. Politickí protivnici ich dos|ovne ,'zdláuili",ako
savyiadril Ciacco, uvalili na nich najťažšie
tresty (konfiškácie ma|etkov, kontumačnéhrdelné
tresty a pod.) a zbavili ich akéhokolVek vplprr na
politický život. V samotnom meste - podlb po_
šmúrnychslov Ciaccorých - zostalo len ,,pár
sprauodlittých" (Ciacco hovorí o ,,dvoch"' no s via-
cerymi komentátormi sa domnievame, že tu ide
o číslovkuneurčitúa žesúteda bezpredmetné
všetky identifikačnépokusy), no ani ých ,,pár
spravodlých" nik neposlúchal: Florencia sa zme_
nila na akúsi pahrebll pýchy, zátvisti a lakomstva!
Tahýto výklad Ciaccovho tzv. proroctva, Íozumie
sa, vrhá svetlo na dátovanie tohto spevu Danteho
pekla' čižena ieden z veÍmi nejasných a ťažkoriešiteťnýchproblémov
danteológie. Keďže Ciaccoými
slovami - pri všetkej ich ne|asnosti - napokon
celkom jasne a v pÍesnei historickej
postupnosti pfenikajú dejinné udalosti, Paul Renucci
z toho usúdil, žetento spev napísal Dante
kedysi po marci 1306, v čase,keď vitazná sttana
Čiernych guelfov užnaozaj, ako hovorí Ciacco,
''dlho"
(teda plné štyÍiroky) a ,,hfdo" niesla hlalu,
čižeuž v časeplnei tÍpkosti }Thnaneckého života.
- oproti tomu napospol všetci moderní komentátori
tohto spevu pridržiavaiúsa staršieho ýkladu
G. Ferrettiho, ktoý myslel, že sa Ciaccovo tzv. prorocwo
lzťahuie len na obdobie od mája 1300 do
júna 1301' že odtáža len nerozhodnú politickú si
tuáciu vo Florencii bezprostredne pred Danteho
exilom - a žeteda Dante tento spev napísal ešte
domavo Florencii. (Porov' komentáf Sapegnov' cit.
dielo Spoerriho, stf. 80 a i.) Renucciho ýklad (porov.
cit. dielo, stÍ.95 a nasl') je však celkom presvedčiÚ
a možno oprávnene dúfať,žesa ním
skončí,,pradávny spor" o ýznam Ciaccov'ých
neurčit'ých slog za ktoými však stoia celkom ufčř
té historické fakty. okfem toho Renucciho výklad
má ešte tú prednosť, že nepočítas Dantem prorokom,
ale iba s Dantem básnikom, ktoý vložil do
Ciaccových úst zteteÍne aposterióme protocFro. -
78-84
poaedz mi, prosím, s ostatnj,mi čoje''. - všetci,
na ktorých je Dantezvedaý - Fafinata degli UbeÍti,
Tegghiaio Áldobrandi' Jacopo Rusticucci, Afri
go (de'Fifanti?), Mosca de'LambeÍti - patrili medzi
markantné a velmi známe postavy verejného života
Florencie v XIII. storočí.Niektorí z nich boli ghi_
bellini, iníguelfi, no zachovala sa o nich povesť _
o niekol'kých aspoň celkom určite - žepri všetkej
straníckej nekompromisnosti kládli blaho vlasti
nad záujem svojej strany. Porena predpokladá, Že
Dante ich tu spomína ptáYe pÍe kontrast, ktor,ý
tvofia so súvekou florentskou ,,straníckou nízkosťou".
Podlh iných komentárov je však Danteho
otázkaviac-menej ironická. -
87
tam ich ruÍjd'ešdolu. - Farinaťu Dante stretne
v 6' kruhu Pekla medzi heretikmi (Iní X), Tegghiaía
Aldobrandiho a Jacopa Rusticucciho medzi
316 KoMENTÁR
sodomitmi v 7 kruhu (Iď. xu)' Moscu de'Lamberti
medzi rozsievačmi rozkolu v 8. kruhu (Iď.
)ovIID. S Florenťanom ArÍigom sa nestfetne. -
88-89
No u sladkotn saete, u ktorom žilsi predým,. Tón
clivenia po ,,sladkom svete" bude sa ozýr,at
u Danteho zatrfiencov sústavne a okrem výnimiek
v najhlbšom Pekle všetci budú básnika žiadat, aby
svetu pripomenul ich meno: parniatka na svete ie
to jediné, čoim okrem útrap ešte zostalo. -
96
nepriatelšká mocnosť. - Kristus v deň Posled_
ného súdu. -
106 - 111
oduetil rni: .Len držsa suojej uedy..'" - Svoiej
doktríny filozofickej a teologickej' t. i. scholastiky,
ktorá učila,žečimje nejaká vec dokonalejšia, ým
váčšmicítidobro a zlo. z takého učenia sa dalo
vyvodiť, žespojením duše a tela pri Poslednom
súde stane sa človekdokonalejším,no ým činom
sa teda mičšianielen tresty zatratených' ale i stavy
blaženosti spasených, ako Dante výslovne napíše
v Par. X{V,43 - 51. (Sapegno.)
114
prišli srne k Boh4 kde už kruh sa skláňa. - Akiste
k podobnému úšustu,skalnému zlomisku,
s alŠýmsme sa stfetli v prcdchádzajúcom kruhu.
(Porov. pozn. klnÍ.v,34.) -
tt5
kde stojí uelk"j, nepriatel: - sárn Pluto. - Sttážca
nasledujúceho kruhu, podlh niektoých Pluto, starovelcý
boh podsvetia' bfat Jupitera a Neptúna,
podlh iných Plutos, starovelcý boh bohatstiev.
Yýruz ,,ve!ký nepriatel" naznačuje, žezo staÍovekého
boha Dante urobil diabla, zloducha. SPEV
SIBDMY
t
Papé Satán' papé satán aleppe! - Moderný komentátor
A. Momigliano vyslovil domnienku, že
tieto Plutónove sÍováv zámercDanteho nemaiú nijaký
zmysel, okrem toho, že chcú bý náznakom
imbecility, do ktorei privádza človeka tužba po bohatstvách.
(Pluto ie totiž, ako hneď uvidíme, strážcom
kÍuhu, v ktorom sútrestané duše lakomcov!)
Preto ten isý komentátof - a v tomto ohlhde nie je
ojedinelý - ironizuje všetky snahy nájst nejal<ý
rrýznam tohto verša.
3I7 KoMENTÁR
KeďŽe však užz 3' verša wp|ýT a' Že Vergilius
pochopil ,,i tie sloaá slepé", komentátori sa predsa
len pokúšaliod najstarších čias- a pokúšajúsa až
podnes - vylusknúťich zmysel. Robia tak pomocou
rozličnýchjazykov: hebrejčiny,gréčtiny,latinčiny,
arabčiny, ale'i taliančiny, ba i ffancúzštiny.
(Povestný zostal napÍ. ,,Úklad" Benvenuta Celliniho:
ide vrai o fonetichý prepis francúzskeho textu,
ktoým sa Pluto dovoláva Satanovei pomoci proti
rušitelbm pokoja:' ,,Paix, paix, satan! Paix' pai)c,
Satan! Allez!" - v preklade: ,,Pokoj, pokoj, Satan!
Poko', pokoi, Satan! Poďte!", respektíve ešte presneišie
,, Pas p aix, s ataf, ! Pas p aix, s atan ! A l' épée ! ",
čiževo voťneišom preklade: ,,Rušia tu pokoi, Satan!
Rušia tu pokoj, Satan! Chyť sa meča|") Záthadný
Yerš notabene o to váčšmilákal komentátorov' Že
v ňom tušili - naimá v prvom slove ,'papé", ktoré sa
zavše pokladalo za2'pádlat'. slova,,papa" pápež nairozličneišie
lt^ienéÍ.p;Íálžkyna pípežaBonifá'
ca VIII., politického pfotivníka Danteho. (Napr.
povestný romantický lrykladač Danteho diela
Dante Gabriel Rossetti myslel, Že slová Plutónove
súzmiešaninou latinčiny a hebrejčiny a znlmefla'
iú:.Pápežoui Satanoui, pápežoai Satanoai knie-
žaťu!')
Do konca minulého storočia, ako zistil sclÍt^zzi'
ni (Pozri jeho Enc. dant., sff' 7424 - 1429.)' iestýovalo
do sto rozličnýchvýkladov nášho verša
(z nich niektoré sú celými knižnýmimonografiami)'
a odltedy pribudlo ešte niekoťko desiatok.
(Z najnovšíchkomentátorov pokusil sa o nový výklad
napÍ. M. Porena, podlh ktorého Pluto neaps
strofuie satana, ale samého Danteho, a ieho zvolanie
vral' znamená'' ,'Nepfiatel' pápeža, nepl^iakr
pápeža číslojedna!", čoie vraj ýraz zhtozenia
pekelného strážcu, že sa v Satanovej ríšiziavuje
Dante, najváčšínepfiateť pápeŽa Bonifáca \7Il.'
ktorého Peklo pokladá - za svoiho spoienca.)
Za naiptavdepodobnejšívýklad možno pokladať
asi tento:
sLoYo ,,papé" ie latinské citoslovce údil,'u ,,papae",
slovo ,,Safuin' nábežný ýznam Satana a slovo
,,aleppe", čoje potaliančená forma hebrejského
slova 'alef', znamená prvú literu hebrejskei abecedy
a v pfenesenom ýznarne ,,prý", ,,knieža",
"boh".
Verš by teda znamenal:,,Ó Satan, ó' Satan,
knieža!" - a vyjadroval by Plutónov údiv nad pri
chádzajícimžým do ríšemítvych. /
Nie je to ýklad nový, naopak, v podstate takto a
napodiv zhodne! - vysvetlbvali tento verš všetci
najstarší komentátori. (Porov doklady v cit. ScarÍMzinillo
Enc. dant.) No k takémuto výkladu sa
vracajú viacerí moderní komentátori: zo starších
napr. Del Lungo, z nainovšíchnapr. Sapegno, ktorí
ho pokladaiú za naiodÓvodneneiší. Pfi ňom sa totiž
počítas tahým ýznamom Danteho ,,záthadných"
slov, v akom sa tie slová bežne lryskytovali v stredovekých
vokabulároch a etymologicých traktátoch,
a berú sa pritom do ohlhdu ýklady časove
najbliŽšie samému Dantemu, a teda spočíva|úcena
báze bežnei jazykovei erudície. Taýto zísadný
prístup k danému problému (zdóraznil ho najmá
v svo1'om komentári Sapegno) iste treba pokladať
zasptívny,ikeď _ zdá sa nám _ nemožno celkom
lylúčiťz verša narážku na pápeža Bonifáca VIII.:
Slovo ,,papé" l'e totiž na prvom mieste nielen
samého verša, ale celého spevu, majúceho veťmi
ostÍ'ý protikleÍikálny hrot. (Porov len napr. verše _
46 - 48.) -
2
chraplhuj,m hlasom Pluto zrazu zurieska. Chraplhlrym
od hnel'rr a zúrivosti. - Všeobecne sa
konštatovalo, žepostava tohto strážcu šwrtého
kruhu - na rozdiel od iných pekelných strážcov je
ledva načrtnutá. Jeho ýzor si nevieme predstaviť
a z Vergiliovho pomenovania vo v. 8 (v našom
preklade je presunuté do v. 16) móžeme azda|en
to vytušiť,žemal naozaj - popri l'udslcých znakoch
- vlčíýzor. Tento nedostatok presneiše| Plutónove!
kresby niektorí danteológovia rysvetl'u;'ú určitou
Danteho umeleckou krízou pri písaníprvej
častíPekla, no my sme skór náchylní vidieť tu cel_
kom uvedomelý autorov zámer: Ak totižstÍížcovia
iednotlých pekelných kruhov, ako sme už pripomenuli,
sú zátoveň ai obrazom viny a vinníkov, ktoých
sttážia, nedostatok Plutónoých čftpriamo
korešponduje s nedostatkom čít,ba priamo
s bezwárnosťou hriešnikov trestaných vo štvrtom
kruhu: Dante o nich ýslovne povie,že ,,ptamá|o sa
rÓznia" a súlen špinavou masou s nerozoznatelnými
|ednotlivcami' (Porov' v. 49 _ J1.) Ich strážca
Pluto zfel'me v samom Danteho zámere musel byt
taý,aky je.
O tom, Že sotva možno hovoriť o nejakom Danteho
,,krízovom bode" v súvise s našímspevom,
dozaista svedčívysoké slovesné umenie, ktoré je
v ňom neobyčajneýrazlé. Plutónov ,,chraplhvý"
hlas, ak tak smieme povedať, akoby sa niesol všetkými
veršami, ýkajúcimi sa hriešnikov vo štvrtom
kruhu. okrem samej zvukovej organizácie veršov,
zímerne,,chraplbvých" a,,drsných", dokumentuiú
to najmá ýmy, priamnáryadné zdvoienými či,,drsno"
zoskupenými spoluhláskami. (Porov v póvodine
ýmy: +ppe, -occia, -seppe, -abbia, -acca, 'iddi,
oppa, -urli, -etro, -ostra atd'. atd'.) Samými
iazykoými pÍostÍiedkami Dante natolko priamo
sugeroval drsnú atmosféru tohto spevu - zdrsňovanú
k tomu ešte ýraznou iróniou autorovou - že
A. Momigliano, komentátor obzvlášť citliý práve
na slovesné umenie Božskej komédie, hovorí tu až
o Danteho ,,fónickei deskripcii". A dozaista viac
neŽ právom. V preklade, pokial nám to len dovolbvali
prostriedky nášho iazyka, snažili sme sa zachovať
tento charakter nášho spelu' (Porov napr.
v. 13 - 75 a ich zvukovú výstavbu s dórazom na sykavky'
likvidy' guturály a,,temné"
',u": ,Jak uzdutá
plachta zhúžuaná sa upne / kol stožiara, ked''
zdrúzganý sa zrúti: / tak zrazu na zem kruté
zuiera rupne." Porov. aj celý systém tzv.
'chraplhvých"
ýmov: zurieska, zrezka, dneska, sturda,
krotším,nezabÍda, zrúti' híby' surbí, skísa, prú
sa, dÍca, pfikopíca atď. atď. Rovnako sme sa snaŽili
odlíšiťšýlovo celú epizódu o Fortúne (v 70 - 96)'
podobne ako ie odlíšenáai v póvodine. -
tt-12
z ýšin tak chcú, kde Michal uoje spupné / potrestal
prísno za ich pyšnýpočin. - Narážka na biblickú
vzburu anjelov' strestanú archanjelom
Michalom. -
rc
To u štartý kruh^ - Miesto tfestu lakomcov
a márnotratníkov' ktorív Danteho ponímaníťvorili
;'ednu kategóriu hriešnikov. Cnosť totiŽ podlh
scholastického učenia spočívalav zachovaní strednei
cesty: prví prílištúžilipo majetkoch, druhí maietky
prílišrozhadzovali. Keďže hriešnikov tohto
druhu je na svete n^jýi^c, ai Danteho kruh je nimi
preplnený. (Potov v. 25: ,,Vričšienež inde tuná
ret'lú hÍby...") -
22-24
Iak pfi Charybde'.. tak krúžiau kole títostroskotanci'
- Tzv. krúženieýchto hriešnikov treba si
predstaviť pribliŽne asi tak, žezjednei strany, zlbva
(Porov v 38.)' hrnie sa prúd lakomcov, a z druhei
strany, sprava' zasa prúd márnotratníkov. Ide teda
o dva protismerné prúdy, ktoré sa na určitom bode
knlhll zrížajú'potom sa obútia,aby sa na protilbhlom
bode kruhu znovlu zÍazili. Tieto zrážý
hriešnikov pripomenuli Dantemu povestný vír
medzi Skyllou a Charybdou v Messinskei úžine,
obávané miesto pri pobrežnej plavbe, kde sa zrážali
vlny prichádz^júce zTyÍÍhenskéhoa Jónskeho
mora. Obraz tzl,. ,,ktúženiav kole", čižekrúŽenia
podobného zvláštnemu kolovému tancu, ie, pfavdaže,
viac neŽ ironický: tíhriešnici totiž pred sebou
kotú|h|úťažkébremená - pravdepodobne
skaly, ak pripustíme Danteho inšpiráciu Vergiliom
(Porov. A€n. \'I' ó16.) - takže nemÓže b1t ani reči
o nejakom ,,kružení", a už tobóž nie o ,,krúžení
318 KoM!NTÁR
tanečnom". Danteho iróniou a sarkazmom je
vóbec gruntovne preýený celý tento spev. -
29
,,Čo rczkotút'auašT'_ ,,Čo stískaš?" - Ide o slovnú
hru s dvoma slovesami, ktoré sa v svojej dvojv,ýznamovosti
vzťahuiúna dva rozličnédeie: Lakomci
sa lysmieva|ú ríárnotratníkom, že,,rozkotúÍavajú"
bremená, no pritom sarkasticky narížaj(tn^ to' že
kedysi v živote ,,rozkotúlhvali" peniaze, maietky.
oproti tomu márnotratníci ironizu|ú lakomcov, že
,'stískaiú" bremená, no pritom naúžaiún^ to, Že
kedysi v živote ,,stískali" peniaze. (celá táto iemná,
no vefmi sarkastická slovná hra, ktorá ináč prekladatelbm
nášho spelu uniká, jasne \Tstúpi, keď vieme,
žesloveso 'burlare",
použitéDantem, zname
ná nielen ,,odhadzovat", ,,tozhadzovat", ako jeho
ýznarn určilsvojho časuParodi a ako sa dosiať
tÍaduie aj v moderných komentároch, ale aj
'kotúlbť",
ako na to iediný upozornil Momigliano.) oba
druhy jednej kategórie hriešnikov sa Íeda navzáiom
posmievaiú, no ich vzáiornný ýsmech _
Dante povedal ironicky ich ,,uráŽliv'ý refrén" (Pozri
v.33) -lryka sa ich súčasnéhostavu' v ktorom _
podlh známeho princípu contfapasso _ je obsiahnuý
a| ich predchádza1'úci stav S princípom contrapasso
možno súvisíaj samo kotúlbnie bremien,
ktoré sa stalo posmrtným údelom tohto druhu
hriešnikov Samotné bremená symbolizuiú azda
márne bremená bohatstiev a ich kotúlhnie |e azda
obrazom márneho úsilia, ktoré lynaloŽili lakomci
na zhÍřnnie majetkov, respektíve márnotratníci na
ich,,rozkotúlhnie". -
38-39
to z rádou radia sa tie zlhua, / s tonzúfani... Danteho
slovnú hru ,,cherci chercuti" (dosl.
'tonzurovani
klerkovia"), ironicky nadnesenú ýmom
'querci" - ,,škulhví", pokúsili sme sa aspoň čiastočne
}Tstihnúť slovnou hrou ,,z rádov radia sa".
(Porov aj nižšienašu slovnú hru: ,,obrad" - ,,obrat",
v. 43' 45') Danteho protiklerikálny akc€nt v tomto
speve'e talŠýsilný (Pozri len v 40 - 42' 46 _ 51.)' že
sa niektoým kom€ntátoÍom zdalo - napr' Del Lungovi
- akoby Dante lyhradil vo valiacom sa prúde
lakomcov jedine miesto lakomým príslušníkom
kléru, notabene s lrypichnutou doložkou nielen
o kňazoch, ale ai o lysokých cirkevných hodnostároch,
kardináloch i pápežoch. -
52-54
To nedúfaj... - Možno v tom vidieť - s viaceými
komentátormi _ prehíbenie trestu podl'a princípu
contrapasso: v živote boli zašpineníhriechom
lakomstva, teraz ich po smÍti pÍe túšpinu nerozoznať.
Prípadne: životbez poznania pruvého dobta
(,,Itt sconoscente uita") ich natoťko pošpinil, žesú
teraz po smrti ll epoznatel'ní (,,ad ogni conoscenzet
bruni"). -
64-66
veď spod Lul|y to zlIto nedohlhdné'.. - Všetko
zlato na svete. (Porov. pozn. k IníII' 78.) - Tercína
preložená podla čítaniai rykladu Barbiho, prijatéIro
víčšinoumoderných editorov. -
68-69
tá Fortúrul je kto, že lud tak morí/ a t|šetk! statky
pod pazút'mi stráži? - Yýtazy' ktoré v sťtvise
s Fortúnou použilDante - nie Dante-autor, ale
Dante-pe rsona dramatis! - sú dozaista viac než,,neúctivé"(Fortťrna
lirdí
',morí";
má
',pazúry").
Ncprekvapuje
teda, žepríve ony lyprovokovali Vergilia
iednak k miernemu pokarhaniu Danteho, a jednak
k tomu, aby obsiahlejšie korigoval ltrlgárny
a v stredoveku často opakovaný názot na Fortúnu
ako na vrtkavú a slepú bohyňu, ktorá sr'oivol'ne, náhodne
a nespravo<llivo rozdel'uie pozemské dary.
Nasledujúci pasus o Fortúne (v. 7o - 96) viacerí
staršíi novšíkomentáttrri pokladali za nesúrodÍt
digresiu v našom speve a zapochybovali aj o jei poetickei
hodnote. Pri je| starostlivejšonr rozbore,
prizerajúcom k zložitosti Danteho umenia, sa však
ukazuje, žemá zákonité miesto v štruktúretohtcl
spel.u a priamo súrvisís jeho látkou: Dante, svedok
bezohlhdného lakomswa súvekeI spoločnosti, ktorého
básnický aspekt sa kryje s ulčímprofilom
stráŽcu tohto kruhu, no zátoveň i svedok - v teito
básnickei vidine - trestov za toto lakomstvo, celkom
prirodzene práve na tomto mieste Pekla sa
dostáva k írvahe, k meditácii. A v nej celkorr-r prirodzene
lTrastie pred ieho očamivízia Fortítny
ako
',božstva"
kdesi vo ryšinách, nad lirdským huriavkom,
pokoine krútiacel-ro,,koleso l'udského
šťastia"a predstaltriúceho - pri všetkej zdan|ivej
nespravodlivosti - spravodlivý regulatív pozemského
diania. Z takéhoto aspektu potom viacerí
moderní danteológovia lrysoko lrodnotia digresiu
o Fortítne (napr. Renucci iu rrazval
''naioriginálnei
šou" epizódorr Božskej komédie) a nielenže v nei
nevidia časť,ktorá poéziusper'rr odmocňuje, ale
naopak, vidia v nej organickú súčasťspelr: a umocňu|úcelro
činitelh |eho poézie. (Momigliano) /J
- /O
Ten, uedením čopresahuje suety.'. - PodlaDanteho
kozmogoniclaých predstáv, ktoré sú,pravdaže,
predstavami súvekéhoscholastického učenia,
''nebeský svet" (Paradiso) delí sa na desať
nebies, tzv. ,,večných kruhov" ('eterne rote"), ako
ich nazval vPar.l,61. Tieto nebesia, okrem desiateho
neba, tzv. Empyrea, ktoré ie sídlom samého
3I9 K() 11 I] N TÁ R
Boha, sú všetLa hmotné, ale vzdušnéa priesvitné.
Boh (,,ten, vedením čopresahuje svety") každému
z devíaticlr nebies určil,,vodcov", čižeosobitné
an|elské chóry, ktorych úlohou ie ttvádzat 1erJnotlivé
nebesia clo pohybu, čiževiesť ich. Pritom
kaŽdý anielsky cl-rór na iednotlivé nižšiepoložené
nebo odráža božskésvetlo (''diel každý na každý
diel žiari") a rozclel'uie ho ,,narovnako", t. j. V spravodlivej
proporcii. -
77 -78
a podobne i pre skuelosti naše / uodkyňu u'rčil,
ktorá tleciam telí. - Čímsú pre jednotlivé ne besia
anielské chóry, ým ie Fortútna pre
''skvelosti
naše",
čižepre pozemské statky, maietLT, pocry slávu
atď., ktoré woria na našei zemi akési obrazrré
,,Žiarivé nebo": Anjelské chóry odrížajúa rozdeltr_
jírduclrovné sv€tlo, ona .,velí veciam" a rozdelirje
v spravodIivei proporcii pozemslý,,hmotný ias". -
87
jak iné božstuá šthstliuá sížije. _ V predchádzaiúrciclrveršoch
Dantelro Vergilíus lcn prirovnal
Fortťtnu k an|elom; tu iu priamo stavia na ich
roveň, pouŽijúc pre anielov pomenovanie ,,božstvá".
Tak totiŽ pohania, ako Dante poznamenal
na inom mieste, nazývali ,,nebeské inteligcncie",
čižeanielov (Porov Conv II' IV' 6.)' no tak i sám
Dante nazval prvétri anielské chóry (Porov Par.
xxvIII, 121.) -
98
zapadá huiezda, čoma k tebe uiedla. - Ide
o dosť neiasrrú narážku: po viaceých diskusiáclr sa
rrsúdilo, že tento časoýmoment pútenašich bás_
nikov spadá do polnoci medzi 8. a 9. aprílom 1300.
Cesta prl"ými štyrmi kruhmi Pekla trvala im teda
približne šesťhodín. LO4
- tO5
do nižšíchmiest, t) dno hlbšie zberáme sa /
chodttíkom, iba zriedkakedy schodným' - Do pia_
teho kruhu básnici zre|me zostúpili podobnou
neschodnou suťou, ako do kruhov predchádza|úcich,
len s ým rozdielom, žedolu ýmto skalným
ílšustom steká ,,presmutný tok" drr.rhej pekelnei
rieky' zvane| podla tradičnej rieky antického
podsvetia Sqx. Tento piaty kruh si treba predstaviť
ako hlboké údolie, do ktorého ťlsti St}x
^v'tvíťa
v ňom rovnomenný močíar.Ten obkolesuje tzv
'Ditovo
(Luciferovo) mesto", tvoriace však už
nasledu|ťrci krulr. (Porov' Inf. VIII, 68.) -
110
ažnahých lfutlí uuidel som zblíza. _ Ide o nový
druh hriešnikov, o ktorych sa Dante ýslovne lryIadril,
že sú to
'duše ých' ktoých hnev premohol"
(''l'anime di color cui vinse l'ira", v 116), čiže
o duše hnevníkov a zlostníkov Ich trest - podlh
princípu ContÍapasso - je zhmotneným obrazom
ich viny: v živote sa dali premáhať hnevom, teraz
po smrti, premoŽení hnevom, navzá1om sa bljú
a rujťr ako divé zvery (doslovne ako psy, ku ktoým
Dante prirovná zlostné duše v nasleduiťtcom
speve, pozri InÍ.VII,42') -
118
no pod uodou sú z inakšieho kýdlh. - o tomto
',inakšom
kÍdli" hriešnikov - inakšom, no nespofne
patriacom do jednej kategórie, keďže si odpykávaiú
trest v tom istom kruhu a v tei istei pekelnej
močarine - rozvinuli sa mnohé diskusie. Danteho
ýruzy, použiténa ich charakterizovante'. ,,Tristi
fummo" (,,sme smutní boli", v 121), ,,poÍtando
defiÚo a.ccidioso fummo" (,,dym dusiac vnútri",
v. 12J)' a r.ajmn posledné prídavnémeno ,,accidio'
so", priviedli viaceých staršíchi novších komentá_
torov k tomu, aby v tomto druhu hriešnikov poz_
na|i tzv' ,,accidiosi", čižeduše l'udí' ktoríhrešili
hriechom po latinsky zvaným ,,acedia"' Toto slovo
sa prekladá ako ,,nechuť" (Pozri napr. českýpreklad
Summy Tomáša Akvinského' II' II' 35''
str. 316.), ale rná širšiýznam: ide o melancholický
ťaŽýsmútok, o určiýdruh melanchóLie a zatrpknutosti,
v ktorei sa človekstáva nielen pasívnym
a lhhostajným ku kaŽdej duchovnej hodnote (čosi
ako moderné existencialistické,'nausée"!), ale naopak
pociťuie odpor k alcýmkolVek duchovným
hodnotám,
'3ožieta
sa" hnevom vo vnútri a vyrisťu-
|e
_ Cez prípadnéviaceré fázy - až do úplnej otupenosti.
Týmto druhom hriechu, bežnýrn na1má'
v kláštoroch, stredovek sa hodne zaoberal av rozličnýchmorálnych
traktátoch aj definoval viaceré
ieho aspekty činásledky, majúce fozpátie od zloby
cez nevraživosť, malomyseťnost, zúÍalswoatď. až
po šialenúzúrivosť.(Pozri o tom u Spoerriho, cit.
dielo, str.82 a nasl.) obraz trestu, ktoréhoje Dante
práve svedkom, ako i uvedené výrazy, ktoré sme
lTššiecitovali (Sapegno upozornil, že slová ,,tristizia"
a ,,accidia" boli v Danteho časoch ažsynonymické),
by nasvedčovali, žetll naozaj ide práve
o tento druh pasívnych melancholikov: v živote sa
,,zožieruli" vnútornou zlobou - a teraz, po smrti,
ako diktuie uákon contfapasso, súponorení
do močiara,
'rmútia sa v mútnei močarine", zadťrša1'ťr
sa - povedané slovami modefného básni
ka-včiernych vodách melanchólie a svoj hnev
try ňža1úlen v prázdnych bublinách.
Komentátori, ktofítakto identifikujú našich
hriešnikov - z nich hodno spomenúť najmá Spoerriho!
- idúaž tak dhleko, že za ,,accidiosi" pokladaiú'
Lj tie zúfiace a navzájom sabíiúceduše na po-
320 KoMENTÁB
vrchu st}xu. Ide vmj o iednu a tú istú kategóriu
hriešnikov, len s ým rozdielom, že na hladine mo-
čiarasú
',accidiosi",
ktorí v Živote došli až k šialenej
zúrivosti, pokým hlboko v bahne sú melancholici
pasívni.
okrem takéhoto výkladu, ktor'ý sa nám zdá nai
praídepodobnejším, sú aj inépozoruhodné hypoÍézy.z
nicll' hodno spomenťrťaspoň jednu: podlh
Porenu tu ide o rub a líce jedného hriechu, hnev'
a oba druhy hriešnikov sú asi v takom pomere, ako
sme to videli lyššiepri lakomcoch a márnotratní
koch: prví hriešnici, ktoých Dante videl v zúrivei
bitke. súvraj zlostnici. ktorí v Živote vzbikalt ztým
hnevom, a tídruhí predstal'ujú l'udí, ktorí v živote
neboli schopní vzbíknuť afli hnevom dobým oným
spravodlivým hnevom, doložili by sme, kto_
ý Biblia nazý'va ,,ostrohou cnosti" a ktoým sám
Dante priebehom svol'ei pekelnej cesty fleÍaz zLhorí
- napr. hneď v nasledujúcom speve, pozri Iní
YIII, 37 a nasl. - a to na velkú spoko1'nosť Vergilia
a s jeho výslovným odobrením.
Pre nejasnosť Danteho textu ťažkorozhodnúť,
ktotá hypotéza je správna, ako nemožno bezpečne
rozhodnúťani o tom, čihriešnici v tomto kruhu'
ako sa s nimi stÍetneme dhlel'' wofia viaceré lyhranené
pododdiely. od čiasDanteho syna Petra
tento problém zostáva otvorený SPEv
ÓsMY
I
A pokračujúc,houorím... - V súvise s takýmto
nemyčainýmzačiatkom spel'u Boccaccio v svoiom
komentári Pekla uviedol zaujimavú anekdotu:
o niekoťko rokov po Danteho nútenom odchode
z rodného mesta _ Boccaccio hovorí o ''dobých
piatich rokoch, alebo i viac" - Danteho synovec
Ándrea, resp. florentský notár ser Dino PeriÍri našiel
vrai medzi básnikovymi písomnosťami vo Flofencii
rukopis prvých siedmich spevov Pekla. Tie
sa údajne takzapáčili florentskému básnikovi Dinovi
Frescoba|dimu, Že ich poslal do Lunigiany
markízovi Moroellovi Malaspinovi, na dvore ktofého
sa práve Dante zdržiaval. Markiz Malaspina,
priatel básnikov aznalec poézie, napokon vraj prehovoril
Danteho, aby pokračoval v začatom diele čímsa
dá práve vysvetliť nezvyčal'ný začiatok tohto
spevu. (Pozri 33. lekciu Boccacciovho komentára,
ako i 26. kap. |eho diela Vita di Dante, kde túto
anekdotu opaku.ie, pravda, s ým rozdielom, Že iu
pokladá bezýhradne za vierohodnúr.) Podlh teito
anekdoty Dante teda zložil prých sedem spevov
Pekla ešte za pobytu vo Florencii, čižeokolo
r' 1301 _ 1302, a do ósmeho spe!.rr sa pustil až
okolo r. l3o7, resp' neskór.
' Anekdotou o náidení prvých siedmich spevov
Pekla _ ináč priiímanúviaceými staršímii novšímidanteológmí
(G' F€rretti, Siro A. Chimenz,
Th. Spoerri a i.) - v poslednom časepodrobil kritike
Paul Renucci a štúdiomrozličnýchčaso{ch
narážok vo veršoch Božskei komédie dospel k názoru'
že Dante prých sedem spevov Pekla napísal
až v exile, a to naisto ešte pfed príchodom k Malaspinovcom,
čižepred októbrom 13o6' Z rozličních
príčinprácu prerušil, no k ósmemu spe\'u
pristúpilkedysi čoskoro po októbri lJ06 a najneskór
začiatkomroku l310 dopísal celÍt prlu kanti_
ku' Po uvedenom prerušenípfáce, pra\.daže, nadr'iazal
na póvodnú koncepciu diela, no zároveň ju
aj rozšírilpod tlakom nových životných skúseností
a nových poznatkov o človeku i svete. (Porov.
Renrrcciho cit. di€lo, str. 88 a nasl.; tam ai bohatá
liteÍatúra k otázke genézy Božskej komédie.) Argumenty
francúzskeho danteológa súnatolko presr'edčivé,Že
po nich - zdása, že definitívne - padá
r'ierohodnosť Boccacciovej anekdoty a ým aj hypotéza
o zloženíptých siedmich spevov Pekla
ešte v čase Danteho pobytu vo Florencii. k
noru tnúdrosti, v oÍig. al mar di tutto 'l se nno.
- Ide tu o slovnÍt htu:. .mare" - ,'more" / Maro
(meno autora Áeneidy: Publius Vergilius Maro)' -
l8
prchká d'uša, v orig. anima fella. - Preloženétak
podlh Porenovho ýkladu príd. mena.,fello". -
19
Flepglas. - StaroveLý mytologický král tesálskych
Lapitov, ktor,ý v hneve podpálil chrám Apollóna
Delfského, pretožemu zviedol dcéru. Za to ho
tento bol-r uvrhol do podsvetia. V Danteho Pekle
má ftlnkcir.r strážcu piateho kruhu a prievozníka
po St}xe. Ako strážca je obrazom dušílrybuchujúcich
slepým hnevom čihnevom sa vníttorne spal'uiúcich.
To určrrje celéieho správanie. (Porov
t'.22 - 24.)
4)
ťztÍčisa ktosi zbahnený... _ Dante ho menrtie aŽ
dale| vo v 6l: ie to Filippo AÍgenti degli Adimari,
Danteho súčasník,bohaý Florenťan a povestný
nafúkanec, ktory si vra| z pýchy' ako uvádza Danteho
sr'n Peter, dal podkuť koňa _ striebornými podkovami.
(Z toho prezývka Árgenti - ',argento"
_
32I K()MEN1'ÁR
',strieborný"!) obzvlášťdrsný tón celei teito
epizócly, v ktofei sa úplne stratil Danteho súcit
(aky ešte aspoň čiastočnepre|avil v predchádza|írcom
speve, porov Inf. vII, 36)' priviedol užnai_
staršíchkomentátorov k domnienke' žetento
Filippo AÍgenti, ináč Čierny guelf, a teda básnikov
politický odporca, Dantemu osobne ubliž1|. Danteho
clrsnosť k nemu je potom vfaj istou formou
jeho odplary Ak však ď'1 neja|ý osobný moment
skutočne podmienil drsnosť tejto epizódy, Dante_
ho hnev má ovelh širšiua nadosobnú platnost:
rozširuie sa, ako to dobre pobadal Sapegno, vóbec
na pohídanie nafúkanými, ale prázdnymi boháčmi.
Nailepšie o tom svedčia verše 46 - JL
Niektorí staršíi novšíkomentátori predpokladaiú'že
Fílippo Argenti je vóbec predstavitelbm
osobitného - a teda tfetieho druhu hriešnikov,
trestaný'ch v našom kruhu, čiželudí pyšných. Súdi
sa tak podlh verša 46' (Šwrýmdruhom sÍr vrai
závistlirci, v bahne hlboko ponorení pod pyšnými,
podobne ako boli ponorení v čiernych vodách
st}aru ,,accidiosi" pod besneiúcimi zlostníkmi' Tohto
štvrtéhodruhu hriešnikov ýka|úsa vraj verše
52 - 6r' Z významných moderných komentátorov
prívrŽencom teito teórie bol na'má Del Lungo.
(Pozri |eho komentár.) Pri takomto
''doplnení"
počtu, resp. druhov hriešnikov, trestaných v tzv.
,,hornom Pekle", dostali by sme schému siedmich
tzv. hlavných hriechov, ktorá určilarozdelenie
a umiestnenie hriešnikov v prvei častiDanteho
Pek]a:' obžerstuo, chlipnost:, lakomstuo (a márnotratnost),
hneu, ,,acedia", pýcha a záuisť. Taýto
názor, pravdaže, nepriiíma sa všeobecne. (Zo
súčasnýchkomentátorov lro odmieta napr. Sa_
pegno.) -
36-37
,,Vidíš,žejeden' ktoÚ tuná p!kám!" / A ja: ,,Ien
p?kaj..." _ PreloŽené podlh výkladu slova
',piango",
ako ho podal Umberto Bosco v štúdiiIl canto VIII
dell' Inferno, Roma, Signorelli 1950. -
45-4>
A bozkal ma a uzal ma do objatia... - Porov. záver
pozn. k Inf. VII' 118. _ Tzv. odobrenie a schválenie
Danteho hnel'u bolo potrebné a' zo štruk_
turálnych dÓvodov tohto sper'u: Dante vzbÍkol
hnevom v kruhu, v ktorom sÍt trestaní práve hnevníci,
a bolo teda potrebné zc]óraznit odlišnosť, ba
oprávnenosť a,,svátosť" tohto ieho hnel'u. Podob_
ným ''dobým" a,,spravodliým" hnevom konečne
zahorí Dante, ,,duša výsostne hnevná", viackrát
v priebehu Božskejkomédie, rovnako v temných
štólňach Pekla, ako na ýslníočistca a v jasných
lryšinách Ra|a' - Ve rš 45 je v celom Danteho die le
jediným veršom, ýkajúcim sa jeho /natky' Ak však
uvážime, že text tohto verša ie vo wýraznom súaruku
s biblicým výrokom o samej Matke Božej
(Porov. Luk, XI, 27: ,,Blahoslavený život, ktoý ta
nosil..'"), letmá zmienka o Danteho matke nadobudne
aspekt nailryššejúcry akú vóbec mohol
matke vzdať stf€doveký básnik' -
67
,,Blížisa mesto, zuané Dzs''"'- osobitný oddiel
Danteho Pekla, nazl,aný tak podlh Dita, čoje latinskémeno
Plutóna, starovekého božswa podsvetia.
U Danteho ie však slovo Dis rovnoznačnéso slovom
LucifeÍ, takže Mesto Dis, resp. Mesto Ditovo
ztamená Mesto Luciferovo. Toto ,,mesto" zahíňa
šiesty až deviaty kruh Pekla a súv ňom trestané
,,ťaŽšie"hriechy: ak tzv. ,,horné Peklo", čižedotera|šíchprvých
páť kruhov, obsahovalo hriešnikov,
ktorí zhrešili len z krehkosti (Porov ryššiepozn.
k v. 32.)' toto tzv. ,,dolné Peklo", ako ho Dant€ nazval
vo v.74, obsahuje hriešnikov, ktorych viny
vypýštili zo zloby' obrazom i predzYesťou teito
zloby |e celá nasleduiúca scéna, odohrávajúca sa
pred bránou pekelného,'mesta". _
70-77
A ja: ,,Už uidím, a nie ,xezretel'ne, / jak mešity
mu prečnieaajúualy..." - Verše preloženépodlh
Porenovho čitania ,,nello uallo" (za valmi, vnútri
valov), namiesto tradičnéhočitania,,nella ualle"
(v údolí).Textovú korektúru Porenovu prijali sme
preto, že si skutočne nemožno predstaviť Mesto
Ditovo kdesi hlbšie v údolí,čiŽe nižšie(Dante dblej
výslovne hovorí' že leŽí bezprostredne na brehu
Stynt)' a najmá preto, že pri tradičnom čitani zostávaÍú
nepfedstavitelné a nelTsvetlitelné niektorépodrobnosti
nasleduiúceho opisu cesty našich
básnikov k múrom tohto pekelného mesta.
Podlb Porenovho návrhu celú nasledujúcu
scénu si treba predstaviť asi takto:
Dante najskÓr zazrie mohutné valy, ktoré mesto
obkolesu|ú, a nad nimi vidíýčiťsa hradobné veže
v podobe šýloýchorientálnych stavieb ('mešity")'
KeďŽe valy súrysoké,z oných ,,mešít"vidí len
vrcholy. (Iných stavieb v meste niet!) Medzi valmi
a vlastnými hradbami sú ešte hlboké priekopy' aké
býali pri opevnených stredovekých mestách. Do
iednei takei priekopy vpláva člns básnikmi (v 7ó),
no keďže brána mesta - zrejme z obranných príčin
- nie je rovno oproti otvoru medzi valmi, člnsa
musí plaviť ešte hodný kus priekopou a len okl'ukou
(v 79) sa dostane pred ňu.
o noýlyklad danteovských tzv.
'mešít"
v Meste
Ditovom pokúsil sa naposledy August Růegg.
Keďže toto pekelné ,,mesto" - alebo aspoň ieho
7)) KoMFNTÁR
časťbezprostredne za htadbami, ako vysvitne
z nasleduiúceho spevu - je vlastne ohromným cintorínom,
podlb nemeckého danteológa ide tu
o akési štíhleveŽe, podobné minaretom (nie teda
o veže hradobné), akésa skutočne v stredoveku
stavali na cintorínoch, resp. pri nich, a aké sa dosial
zachovali v Írsku. Dlho sa nepoznal účel
tahýchto stavieb, no napokon sa zistilo, žeide
o akési,,lanternes des morts", o veže s lampášmi'
rozsvecovanými asi pre podobnú symbolickú hodnotu,
pre akú sa dosiať u nás zapal'ujú sviece na
hroboch nebožtíkov. (Porov. ieho štúdiuDie ,Meschite'
der Hóllenstadt Ýon Dite, DDJ. l9ól'
'8a nasl.) - Růeggov ýklad ie iste velmi pozoruhodný
i keď sa obmedzuje len na možnosťdanteovskei
inšpirácie súdobými reáliami. Tnt. rozpálené
,,mešiťy"Mesta Ditovho by mali potom lysoko
ironický zrnysel'. Znamenali by čosiako naruby
obrátený ýznam znárne'i cirkevnei modlitby za
mítvych:
',A
svetlo večnénech im svieti!" -
83
tisíci, z neba spfchnuuší..' - Diabli, niekdajší
anieli, ktorí sa podlh Biblie vzbúriliproti Bohu
''áboli zrazení do Pekla. -
125 - 726
t'yšli ňou užpri menej tajnej bráne, / čododnes
zato uyborená stojí. - PÍivonkaišej' ateda,,ziavnej"
bráne Pekla. Podlh stredovekei legendy diabli
sa pokúšalizabtánit Kristovmu vstupu do Predpeklia,
odkial chcel v}'viesť _ po ukrižovaní- duše
starozákonných spravodlirých. Kristus vraj musel
bránu lyboriť. -
127
To na nej onen mítuy nápis planie- - Potov.InÍ.
IrI,1-9.SPEV
DEVIATY
3
ýchlejšie nouú dotlnútra tnu skryla. - Pri potrlhde
na bledého Danteho Vergilius prekonal
v sebe rozpaky a ým sa mu stratila z tváÍi ,goyá"
Íarba - azda u neho nezuyčajnývýÍ^z zÍn^tk\, ako
odporúčarozumieť Del Lungo. -
I
,,len ak by ... núkal sa ašak takj!''." - Pochybnosť,
vyiadrenú v prvei vete eliptickej a ýkajúcusa
samého prozreteťnostného zámeru tejto cesry
Vergilius vzápátí prekoná rozpomienkou na prisÍúbenúistúpomoc.
obe vety súvšak nejasné:
323 KoMENTÁB
prvá, pÍetožeie nedokončená a druhá pre slovko
,,talŠý"- ,,tal". V poslednom čase ie sklon vzťahovať
tútoneiasnú naÍážkvna samu Beatrice - i keď |e
slovo v mužskom rode. -
16-18
''V
trúchliuúškeblu'.." _ Keďže básnici narazili
na neprekonateťný odpor, moment vergiliovho zapochybovania
qvolal oprávnenú pochybnosť
v Dantem, čijeho vodca skutočne dobre pozná
cestu záhrobnou ríšou.Neodvážil sa ho však na to
op)ítať priamo a otázk! formuluie len všeobecne,
čiužkonal cestu Peklom (,,tnichliuou škebl|ou",
ktorei sa Danteho Peklo svo1'ou formou podobá)
niekto z,praého stupňa", čižez prvého pekelného
kruhu, kde iediným tfestom duši ie ,,nódej odu'
mretá", t. j. večná beznádeiní túžbavidieť Boha.
(Porov Inf. ÍY, 42.) Tento skryý zmysel Dante_
ho otázky Vergilius dobre pochopí. (Porov v.30
a|eho odpoveď: ,,Nuž poznám púť'tvo' duch sa
márne búri.") ))
-'r1
Prauda je tó, že raz užmoja tóňa / tadialto
šIa... - PodÍa zhodnei mienky komentátorov Danreho
invenciu prvei Vergiliovef cesty Peklom podmienili
predovšetlcým _ a vari iedine! - kompozičnédóvody:
Tak sa mali ospravedlniť 1'eho znalosti
topografie Pekla. Nie je teda náhodné, že Vergilius
-musel" zostúpit aždo ,Judášotlho kruhu"' tzv. Judekky
(pomenovanei tak podlhJudáša)' čižeaž do
|ednei zo štyroch zón deviateho a najhlbšieho kruhu
Danteho Pekla. (Porov Inf. )oo(N') Ztakéhoto
hladiska sa potom pokladá za pseudoproblém
orázka onoho neznámeho ,,ducha", ktorého vraj
rredy - krátko po svo|ej smrti, t. i. krátko po r' 19
pred n. l. - v}'viedol z pekelných hlbín. Viacerí
chceli v řlomzistitBruta. Napr. Friedrich von FalLenhausen,
Offene Fragen, DDJ 1939,131 - 163.
Podlh všeobecne známeho konštatovania Úcho_
diskor{m bodom tejto Danteho invencie prvej
\eÍgiliovej cesty Peklom bol Lucanov epos Farzalsko.
v ktorom sa spomína, žetesálska čarodejnica
Erichtho zaklinaniami privolala na zem mÍtveho
soiaka z podsvetia, aby predpovedal Sextovi Pompeiovi
výsledok bitky pfi Fafzale (48 pred n. l.). Ak
ršak na tomto miest€ Dante urobil z Vergilia naridomoči
poslušný nástroj mágie, znamenalo to,
Že takéto spojenie antickej čarodeinice a antického
básnika bolo síce v úplryom súlade so stredove\=m
nazeraním na Vergilia (Pozri o tom, ako stredor'ek
chápal Vergilia u Comparettiho, Vergilio n€l
\tedio Evo, Firenze, Nuova Italia 1937 - 1941), no
r menšom súlade s názorom, ktor'ý si o tomto básnitovi
začínalvyÚeÍď noý, rodiaci sa humaniz_
mus. Tak sa zdá, žesi toto všetko Dante o niečo
neskoršie jasne uvedomil: o 1'edenásť spevov dhlej
- v Inf. )O( - podnikne priamo i nepriamo pokus
odstrániť zo svoiho ,,sladkého vodcu" akékolVek
podozrenie z mágie, doslovne Vergilia fehabilituie
a postaví ho do príkreho plotikladu k starovelcým
i novovekým,,mágom". -
2a-29
Najdhlej ono rniesto plnéchmúry / je od' neba'
čoušetko obopína. - Judekka je na samom dne
Danteho pekla, čižetakmer v strede Zeme, a teda
najdhle| od Empyrea, desiateho neba, ktoré všetko
'obopína".
Posledné slovo je preloženépodlb
Porenovho výkladu Danteho slovesa ,,girare", znamena|úceho
tu ,,okružovať", ,,obopínať",a nie
,,rozkrúcať":zem totiž podlh súdobých predstáv
bola - nehybná. -
38
skroauené tri Fúrie... _ Fúrie, zv^né
^j
EÍinye
(v. 45), v starovekej mytológii dcéry Noci, strašné
bohyne kliatby a pomsty' pomstiteťky hfiechu, ale
a| bohyne vraždy, ktoré podnecovali bo| zo vzduchu,
ako sa napr. wýslovne hovorí vo Vergiliovej
Aeneide. (Porov. VIII, 700 - 701.)
od čiassamého Danteho navrhovali sa nairozličnejšie
výklady ich alegoricko-symbolického významu,
a to ým sústavnejšie, že na podobný laklad
svojich čitatelbv sám Dante výslovne nabá'dal'
(Pozri v. 61 - 63.) Uvedme tu aspoň niekolko ptí
kladov na to, čovšetko sa v nich videlo: personifikácia
hnel'u (Lana), nespútanosti, zveÍskosti
a zloby (Anonymus), symbol pýchy' resp. hnevu
v ich trojitom aspekte myšlienky, slova a činu(Pietro
di Dante, Boccaccio), obraz kacírswa, násilia
a klamstva (Landino), obraz svedomia hriešnikov
(Scaftazzini), symbol závisti, poňatei ako smrtelná
nenávisť (Fornaciari) atd'. atd'., a najmá, pravdaže pod
sugesciou starovehých intefpretácií - obÍaz
výčitiek svedomia (Sapegno a viaceti iní starší
i moderní komentátori). Viacerí moderní danteológovia
sa pokúsili tento problém riešiťv osobitných
študiách, no čoako sa ho snažili preniesť
z polh náhodných hypotéz na bázu vedeckého skúÍn^nia,
zostíYal' v podstate oworený. (Porov len
napf. štúdiuRaffaella Fornaciariho Il mito delle
Furie in Dante, v knihe Studi su Dante, Firenze
1901' stÍ. 59 a nasl.)
V poslednom čase do tohto ,,naineiste|šieho"
a,,naizáthadnejšieho" pasusu celéhoDanteho Pekla
zno!'u sa pustil francúzsky danteológ Paul Renucci
a dospel - podlh našej mienky - k riešeniu viac než
uspokojivému. Hodno ho tu stručne uviesť.
Renucci vyšiel z evidentného faktu: Každýkruh
Danteho pekla má svoiho stfážcu,ktoý je zátoveň,
ako sme vyššievideli, obrazom viny 1'eho kruhu.
Z takého hlhdiska sa mu potom javí úplnesamozreimým,
že Fúrie v tomto ohlbde nemóŽu woriť
wýnimku. (Tá by znamenala narušenie samotnei
štruktúryDanteho prvei kantiky.) KeďŽe však
Dante wýslovne hovorí, Že Fúrie sú ,,slúžkami
neuražiýmikrálbunej síz a panej nariekania"
(v.43 - 44), čižeProserpiny, ženy Plutónovej' za
vlastnú strážkyňu nasledujúceho kruhu pokladá
lÚto Proserpinu a Fúrielen za iei pomocnice,
podobne ako súv IníXII ,,pomocníkmi" Minotaurornými
Kentauri. Dowrdí to konečnev nasledujú_
com speve FaÍinata priamou zmienkou o Prosefpine
ako ,,vládkyni" šiesteho kruhu. (Porov. Iní
X' 80 a našu pozn.)
Ák sa však jaYi takÍo,'evidentne" sama funkcia
Fúrií,ešte ,'evidentne1'ší" |e ich súvis s vinou,
tfestanou v šiestom kruhu. Tam, ako uvidíme,
odpykáva|ú si trest,,epikuíe|ci" a,,heretici", čiže_
presne podlb slov Danteho - tí,,,čodušu spolu
s telom nxÍtuou činia" (,,che l'anima col corpo
morta fanno")' to znarnená - zasapodlh ponímania
Danteho - že tam ide o akýchsi vrahov vlastného
tela (upieÍali mu predÍženie života vo večnosti!)
i vrahov vlastnej duše (neverili v iei nesmÍtel'_
nosť!). Preto aj _ podlh nímlžznámeho princípu
contrapasso - odpykávajú si tfest v oworených
hroboch. KeďŽe však Proserpina uŽ v staroveku
p|atila za,,kráůovnúsmrti", ba za sám symbol smrti,
a vo Fúriách, ako sme vyššiepoznameflali, užstaro_
vek videl ,,bohyne uraždy", sttážkyňa šiesteho
kruhu spolu so svo1'imi ,,slúŽkami" 1'e potom dokonalým
obrazom viny šiesteho kruhu, ým skór, že
alegorickú hodnotu Fúriíako ,,bohýň vraždy" sám
Dante naznačilich,,skrvaveným" obfazom.
Tak1íto Renucciho ýklad (pozri jeho cit. dielo,
stt. 223 a nasl') je podlh nášho názoru adekvátny
textu celej epizódy a je v súlade nielen so samými
princípmi, na ktoých stoií \"ýstavba cele1' prvej
kantiky Božskej komédie, ale i s Danteho svetoná_
zotom. Zátoveň znamená objasnenie celého kompl€xu
otázok, nerozlučne spátych s motívom Fúfií
a ich alegoricko-symbolickým ýzflamom. -
52
,,Príd', Medúza, nech na ka/neň sa zmení'''" Jedna
z troch Gorgón, dcérmorského boha Forcysa,
niekdajšia krásavica premenená bohyňou
Minervou na takú obludu, Že pri pohlhde na jej
strašnúwár l'udia skameneli.
Alegoricko-symbolicý ýznam Medúzy nebol
lyhranený ani v staroveku, a je teda prirodzené, že
324 KoMENTÁR
sa v súvise s ňou lyslovili nairozličnejšie dohad1'.
ako sa lryslovili rozličnéhypotézy aj v súvise so samou
jej funkciou v kompozičnom pláne Danteho
Pekla. (Napr. Porena, jeden z posledných komentátorov,
ju pokladí za strážl<y ňtl šiesteho kruhu, hoci
výslovne zisťuie , žeje moŽná iej korelácia len s epikúejcami,
a nie s heretikmi!) Koncom minulého
storočia sc^Ítazzlni rryslovil mienku, že Danteho
Medúza symbolizujepochybnosť. (Pozri jeho ko
mentár, ako i 1'eho Enc. dant., str. 1'226.) Tento ýklad
prijíma váčšinamoderných exegétov Dante_
ho diela, medzi nimi aj Paul Renucci, pre ktorého
je Medúza ako symbol pochybnosti v úplnom súla_
de s jeho lryššieuvedeným alegoricko-symbolic_
lcým ýznamom Fúrií:Gorgóna ako symbol po
chybnosti je zbraňou v rukách Fúrií,bohýň vraŽdv
v širokom ýznarne slova. Je1' úlohou 1'e ochromiť
dušu človeka, ufobiť ju necitelnou ako kameň, po
chybnosťou dohnať k neviere _ a tak napokon
k onei vražde vlastného tela i duše, ktorei sa podla
Danteho ponímania dopustili rovnako epikure1'ci
ako heretici. - V takejto interpretácii Medúza
dopÍňa obraz viny, trestanei v šiestom kruhu: rov_
nako totiŽ u epikure|cov ako u heretikov na samom
začiatkllich hriechu stála pochybnosť, skepsa. -
>4
i za Theseou útok nepomstený. - Podta rnytológie
Theseus spolu s P€irithoom vnikol do pod_
svetia, aby uniesol Proserpinu. Únos sa nepodaril
a Theseus zostal Plutónoýmzaiatcom, pokým ho
z podsvetia neryslobodil Herkules. -
61, - 63
Ó, ušetci ty, čomáte rozum zdraaÍ,, / prenikajte
aždo náuky..' _ Tercína patrí do série Danteho
priamych apelov na čitatela, aby nezotrval len pri
prvom, doslovnom ýzname tei čionej časti jeho
básnicke| skladby, ale snažil sa vniknúťdo jei hlb_
šich ýznamoých vrstiev, ktoré sa skryvajú pod
,,clonou" veršov, ako sa lryjadril na tomto mieste, či
pod ,,závo|om" fabuly, ako sa vyiadril v Purg. VIII,
20. (Porov. podobné ýmry v Putg. wII' 19 - 27,
Pufg. IX, 70 - 72, Par. I], l a nasl. a i.) Takéto digresie
nesporne súvisia s celým |eho ponímaním
poézie ako takej, ktofé viackrát formuloval aj teof€ticky.
(Pozri v Conv II' I jeho teóriu o štyroch
významoch poézie: doslovnom' alegorickom'
morálnom a duchovnom.) Ak však v samom texte
Božske| komédie Dante pokladal za potrebné priamo
apelovať na čitatelh'znamená to, že mu práve
na ých miestach obmlášt záIežalo, aby sa ,,pod
plášťom týchto btijok"' ,pod krásnou lžou"_ ,,sotto
bella menzogna"' ktorou je poézia, ako l"ýslovne
napísal v Conv II, I,3, hlhdala,,s&rJJtáprauda", oná
_uta|ená náuka", obsahu|úca ieho poznanie o živo_
te a človeku. Tú,,náuku" už za mladi poKadal za
_pravý zmysel" svoje1' poézie, ba priamo za taison
d'étre poézievóbec' (Porov jeho Nowý život )o(V,
slor-. preklad str. 108.)
Podmienkou správneho vniknutia do Danteho
skntei ',náuky",
utajene.i na našom mieste pod
_clonou divných veršov", ie nesporne odokr1tie
al9goricko-symbolického ýznamu Fúriía Medúzy,
o ktorom sme hovorili vyššie.Á keďže sme prijali
Renucciho ýklad, ,,náuka" tohto spevu spolu
s francúzskym danteológom (Porov jeho cit' dielo,
str. 225.) iaví sa nám celkove asi takto:
Fúrie, služobnice smrti, súbohyne naihorše.j
z srížd,vraždy mieriacei na l'udskú dušu. Tvori_
rÍm princípom tejto vraždy ie pochybnosť, sym_
bolizovaná Medúzou. Tei možno dočasne odolať
pomocou rozumu (symbolizuie ho Vergilius, ktoý
Dantemu pred Medúzou zakryje oč1)'no víťazswo
člol'eka je isté, až keď mu na pomoc príde milosť.
Tíhoci básnici o nej zapochybovali, skutočneprí
de v podobe ,,nebeského posla", ktoý lhhučko,
prosým,,prútikom" premóže odpor Erínyía| hrozbu
Vedúzy. Ažpotom _ a tu uŽ domýšlhme Renucciho
výklad - básnici móžu pokračovať v svoiei
púti. ktorá je púťouza poznanirn dobta a z|a,
a Dantemu, po predchádza1'úcich pochybnostiach'
koré začínalib1t v ieho unútri asi tak prítomné'
z};o začínalabyt nauonok prítomná Medúza, znor-u
sa vráti viera . Slová ,,... jednako sa nám naurátiIa
t'iera.'"'(v' 1o4\ znamenaiúzáver celej dramatič:
\e| epizódy a nielen ,,aonkajšie" víťazstvo
básnikov (prekonanie prekážok pred bránou Mesn
Ditovho), ale i Danteho víťazstvo
''unútorné"
t premoženie vlastných pochybnost|.
Áko z uvedeného lyplýa' tzl. ,'náuka" teito epizód1'ýka
sa nielen iedného tzY kritického mo_
mentu na púti našich básnikov fiktívnou záhrobnou
ríšou,ale ai iedného momentu vlastnej
Danteho duchovnej a intelektuálnej drámy, o ktoni
_ a to si treba jasne uvedomiť - v Božskej komé_
dii predovšethým ide. ona worí os tohto diela
e práve s ňou súbezprostredne spáté tie tri
'podtestové"
ýznamy, ktoréDante pokladal za prvorade
a ktoré vo vzáiomnej súhre a navzá.iom neoddelitelné
dodávajú hÍbku i pátos prvému, čiŽe
doslovnému l"ýznamu. Ten wýznam pokladal Dante
za -krásnu lož", no, ptavdaže, celkom v takom
L{om zmysle, ako sa to podnes - od neho naskrze
neávisle _ opakuie a| v nainovšei poézii, ktoÍá
este ašpiíuieb1t skutočnou poéziou. (Spomeňme
325 Ko M E N'tÁ R
si len napr. na výrok Jeana Cocteaua: ,,Som lož,
ktorá vždy hovorí pravdu.")
Ne tre ba tu naširoko tomádzal známy Íakt, žetzl,'
ptavda, čižeten 'hÍbkoý' trojr"ýznam pfemnohých
Danteho veršov ie často natoťko uta'ení ba
miestami Dantem aŽ natofko zapečatený, že sa ho
nepodarilo odokr1t a
',odpečatiť"
ani po mnohorakom
a všestrannom ich výskume. Ak sme na tomto
mieste pouŽili Renucciho výklad ako na|pravdepodobne.iší'
neznamená to, prirodzene, že sa nedaiú
odokr1t ešte i viaceré iné aspekty teito epizódy.
Domnievame sa však, Že sotva móžu protirečiť
základnému ýkladu, ako ho podal Renucci. -
/+
naprastarúpenz. - Na zvlnenú a spene nú hladinu
starodávneho St}xu. -
80
pred kýmsi prchať'.. _ Tohto ,'kohosi" nazval
dhlej Dante (Porov. v 87.) ,,poslom z neba" - ,,da
ciel messo". Vyskynrje sa viac dohadov o ieho identite,
v rozpátí od anjela cez Merkúra, Mo|žiša'
Aenea, CaesaÍa, cisára Henricha \rIl. ažpo - Ježiša'
V poslednom čase sa takmer za istépokladá, že ide
o anjela - grécke slovo ''anghelos" znamená
,,posol". (Sapegno, Porena, Momigliano a i. Pozri
naimá Romano Guardini, DeÍ Engel in Dantes Gót_
tlicher Komódie' Kósel, Mníchov' 2. vyd,., 195l.)
Neprotirečítomu ani fakt, že tento Danteho
''posol
z neba" má sktttočne niektoré až zarížajúceznaý
antického Merkúra. (Porov len 1'eho ýraz,sudby"
vo v. 97, dhle! jeho,,pohanskú" reminiscenciu na
Cerbera vo v.98 - 99.) No podobný synkretizmus
mytologiclcých a kresťanslcých prvkov nielenže nie
je u Danteho a vóbec v nastupujúcom humanizme
rynimočný ale je celkom pravidelný. S alegorickosymboliclcým
zmyslom celej epizódy, ako sme ho
načrtlilyššie,nesporne súvisícelkové vznešené
i pohídavésprávanie teito postavy k našim dvom
básnikom' ktorí na chvíl'u podlhhli pokušeniu
nevery a skepsy. -
89
otuára ju prútkom. - y oÍig. je slovo,,verghetta".
Dosť sa diskutovalo o tom, čisi pod ým treba
pfedstaviť tzv. caduceum, Merkúrol'u paličku-berlu
(odznak |eho moci), alebo zlatú vetvičku,
ktorúkresťanská ikonogrďia vkladala zavše do rťrk
anielov. Slovo ,,prútik" v preklade volili sme hlavne
preto, že najlepšie zapadá do alegoricko_symbolic_
kého zmyslu celei scény: proti
''novei"
rebéliizlo_
duchov stačil skutočne aniel - s ,,prútikom"! -
98-99
Viš Cerberus... - Posmešná narážka na podsvet-
néhopsa, ktor,ý sa podlh mýtu pokúsil zabrániť
Herkulovmu vstupu do Plutónove1' ríše.(Porov
pozn' k v 54') Doplatil na to ,,odreninami", ktolé
sú,pravdaŽe, Danteho ýmyslom. -
trz
lak u Arles, tarn, kde Rhodan s moroÍn splýua. NaráŽka
na starodávny, hrdinshými povesťami
oprade ný cintorín Alyscamps pri meste Arle s v iužnom
Francúzsku a obdaleč začinajúcejsa delty
rieky RhÓne. Jeho zvyšky sa zachoyali podnes.
(Posledná YetL preložená podlh Sapegnovho výkladu
slova,,stagna".) -
r13
alebo u Póle, na skok od Kuamera. - Pó|a,
dnešnéchorvátske mesto Pula naJadranskom po_
breží,v susedstve Kvarnerského záli!'u, pfi ktofom
sa podlh Danteho ,,končilo" talianske územie.
V blízkosti tohto mesta bol úda1'ne staý rímsky
cintorín. Dnes už po ňom niet ani stopy. SPEV
DESIATY
to-12
,,Až zložia tieto biedne taorý sem z JozaÍatu
suoje telá..." - V hroboch šiesteho kruhu pred_
beŽne súešte len duše. Po Poslednom súde, ktoý
má byť podlh staých hebrejských ttadícii v Jozafatskom
údolípriJeruzaleme (asi údolie Kedronu,
pozri Joel l||' 12)' dostanú sa sem a1' telá
hriešnikov. Pri tomto novom spoiení tiel a duší
tfest sa stane ,,dokonalým" (Porov. pozn. k Iní M,
106 _ lll.) - a hroby sa tedauzavtú. '
73-15
Tu rnajú,hťa, suoj clniter pW bólu / epikurejci'..
- Y šiestom kruhu Danteho Pekla, ako sme
povedali lryššie, sú trestaní heretici, náboŽenskí
sektári. (o ich treste podlh princípu contrapasso
pozri pozn. k Iní IX, 38.) Z textu predchádzaiúceho
spel.u lrypýa, že tento pekelný cintorín si treba
predstaviť podelený na ,,oblasti", na zóny hrobov,
v ktoých spočívajújednotlivé heretické sekty.
(Porov v. l27 - |31.)zýchto,,siekt" Dantevšakýslovne
menuje len ,,epikureicov", čiže,ako napísal
doslovne,,prívržencov Epikuroých"' Epikuros,
aténsky filozof, kÍoÚ žil'v r.34l - 270 pred n. l.,
rozumie sa, nebol zakladatelbm nijakej nábožen_
skej sekty, no v stfedoveku sa tradičnepokladal za
filozofa ,,popierajúceho večnosťduší"(Porov Boccaccio,
Dec. I, 6) a jeho učenie, ináč mylne lysvet-
326 KoMENTÁR
lbvané, stotožňovalo sa vóbec s ateistickým materializmom.
Za jeho ptivtžencov sa teda pokladali
nielen ,,filozofi", ktorí skutočne vychádzali z ieho
náuky, ale i naifozličneišie druhy volnomyšlienkarov
a materialistov XII. a XIII. storočia, ktorí prí
padne mali len veLmi málo spoločnéhos Ieho učením,
ale fódrobovali Íacionálnej kritike rozličné
náboženskédogmy čičlánky viery' najmá scholastické
učenie o duši, a skutočne pochybovali o nesmrteťnosti
indivíduálych l'udskych duší- aspoň
secundum rationem, ako napr. averroisti. Je zaují
mavé,no celkom pochopiteLné, Že sa títo facionalistickí
kfitici cirkevného učenia regrutovali predovšetkým
z ghibellinov, strany nepriatel'skei
rímskej kúrii, a to ažv takei miere, Že v XIII. storočí
netaz sám poiem ghibellinstva _ rozumie sa, zhladiska
guelfov - splýval s po1'mom ,,epikureizmu".
(Porov. o tom Paul Renucci, Ilaventure de I'humanisme
européen au Moyen-áge, Pariž7953,
str. 153 a nasl.)
Zdá sa, žeDanteho pojem ,,epikurejca" má práve
takýto širšíobsah a aj politichý aspekt (autor Božskei
komédie, ako sme povedali, bol Biely guelf!)
a žemu skutočne išlo skÓÍ o ten druh talianskych
a predovšethým ghibellinslcých,,prívržencov Epi
kuroých" než o vlastných a skutočných následníkov
Epikurove1'filozofie. Spoerri videl vec iste
správne' keď napísal, že sa nad Danteho hroboým
mestom vznáša duch cisára Fridricha II.' na|váčšieho
ghibellina. (Porov. cit. dielo, str.96.) Hodno doloŽiť,
že sa tento duch nad spevom nielen,,vznáša",
ale ho i priamo reprezentuiú, ako hneď uvidíme,
okrem samého Fridricha II. ešte dvaia zatÍatenci:
z nich jeden - F^ÍiÍata - predstavoval v Danteho
mysleni priam stelesnenie, ba ažsymbol florentského
ghíbellínstva.Logika veci diktovala, aby sa
pfe nich _ a domnievame sa, žeiedine pre nich do
šiesteho kruhu dostal aj aténsky filozof, pre
ktorého mal ináč Dante _ a to moŽno namat jeho
najváčšou odchýlkou od oficiálneho scholastického
učenia - plné sympatie. (Porov Conv III,
XIV, 15 a IV, )OilI, 15.)
17-18
a čoskorosa Lyplní ti dnuká / ešte aj iná, zarulčaná
žiadosť.- Vergilius v1'tušil' žez^ otá'zkol]
jeho zverenca, formulovanou lyššielen všeobecne
(porov. v 7), taji sa otázka celkom špeciátna, ,,zamlčaná
Žiadosť": Dante bol skutočne nedaý, či
azd,a neuztie v hrobovom meste Farinatu, o ktorom
sa bol dozvedel od Ciacca' Že |e v Pekle.
(Porov. Inf. vI' 77 a nasl.) Farinata bol totižl'eden
z velkých ghibellinov tohto razenia, ako sme
o ňom hovoÍili ryššie,a Dante teda odóvodnene
predpokladal, žeby ho mohol uzfieť práve tu.
Stane sa tak hneď vzápžti. -
2t
Iebo tuoj duch ho neraz k tomu núka. - Porov.
napr' Inf. |II,76 - 8l, čižeVergiliovu miernu
r{čitkuDantemu pre 1'eho prílišnúzvedavosť. Ó,
Toskánec, čohlas ti znie jak struna,. - Zatratenec
porllh Danteho výslovnosti a prízlr:ku poznal
v ňom Toskánca, ob1watelh Toskány, florentského
kraja, a priamo vpadol do rozhovoru našich
dvoch básnikov Takto bezprostredne začne sa,,farinatovská
epizóda", jedna z najslávnejšich a aj n4komentovanejšíchepizód
Danteho Pekla. Aby sme
ju správne pochopili, tteba mať na památi dve veci:
l. V epizóde sa stretnú príslušnícidvoch nezmie_
ritelných a proti sebe oddávna stojacich politických
strán: Dant€, Biely guelf s dlhou guelfskou
tradíciou v svoiei rodine, a Farinata, niekda|ší
r'odca a na|významnejší predstavitel florentských
ghibellinov. Takéto stretnutie, prirodzene, vywolá
britký dramaticý dialóg, prekypuiúci iróniou
a sarkazmom na oboch stranách. obidvaia protivnici
stoia pevne na svoiich pozíciách. Medzi nimi
|e otvorená priepasť, na dne ktorej ie - preliata krv
Á tá predovšethým urču|emoment, ktory oboch
rozdeluje.
2.Je tu však ešte iný arovnako závaŽný moment.
Hoci títo dvaia politickí odporcovia stoia neochveine
na poziciá'ch svoiich politiclcých strán,
obidva1'a rovnako vášnivo milu1'ú vlasť' Farinatovi
stačilolen začuťakcent Danteho sloq aby sá }red
ním lynorila predstava ,,krásne1' vlasti" a s ňou
i trpká lyčitka' že kedysi v živote bol k nej ,,azda
trochu wrdší".Ák si uvedomíme, žeDante práve
takou istou trpkou láskou miloval Florenciu, a to
i navzdory tomu, že bola k ne mu nielen ,,azda tÍochu
wrdšia", ale skutočne nesmierne wrdá (exil,
odsúdenie na smrť in contumatiam atd:) a že rodnémesto
pÍitom všetkom mu zostalo až do smrti
_krásnym velhým mestom" (Iní )o(III, 95), ba viac:
_najkra|šou a naislávnejšou dcérou Ríma" (Conv. I,
III' 4), pochopíme, že taket'o rovnaká láska k vlasti
musela woriť moment, ktory oboch protagonistov
tejto epizódy spájal.
Na pozadí ýchto dvoch faktov ie potom prirodzené,
že pod politickou vášňou, ktorá dikťuje dfamatickú
britkosť celei epizódy' je Štáleprítomná
určitá Danteho úcta k Farinatovi. Stary ghibellinsla'vodca,
ktoý kedysi dávno postavil záuiem
vlasti nad záuiem strany a uprostred rozpútaných
politických vášnídoslovne zachtán1l Florenciu
(Porov. v. 9l - 93 a pozn. k nim), predstavoval tak
?'r-7 KoMENT^R
trochu politický ideál samého Danteho a Í^k^to
osobnosť nerryhnutne musela v ňom vzbudiť
určiýrešpekt. Ten, ptavdaže, nemožno stotožňovať
s neiakou Danteho zámernou oslavou ,,velkého
hriešnika", ako ho zavše stotožnili viacerí staršía aj
velmi významní exegéti tohto spe}'rr (De Sanctis,
Parodi, Croce, Barbi a i.). V poslednom čase _ naimá
zásluhou Sapegnovou - zmýšla sa ovelh triezve|šie
o Farinatovei ,,sošnej postave", ku ktorei
Dante mal a ako sme povedali, aj musel mať určité
sympatie' Tie mu však neprekáŽali zatratiť - pre
,,epikureistvo" _ starého ghibellinského vodcu
a stretnúťsa s ním v jednom z najslávne|ších ,,súbo_
|ov" Božskej komédie, ako tútoepizódtt nazlal
A. Masseron. o súbo| v ne| skutočne a| ide. Len
s tou doloŽkou, žez neho chcel Dante r'yvodiť pre
suojl Florenciu i saoju ltáliu lekciu opravdivého
a skutočnéhovlastenectva. Je obzvlášť priznačné,
ak túto lekciu Dante pre svoju dobu \Yniesol - zo
samého stredu Pekla. -
32
K Fain..toui predsa upred sa pober. - Jacopo
degli Uberti, z-,raný Farinata, patri medzi naimarkantnejšie
postavy politického života Florencie
v XIII. stoÍočí.od r. 1239 bol vodcom florentslaých
ghibellinov a ako taý r' 1248 aktivne prispel na
ryhnanie guelfov R. 725l (po smrti cisára
Fridricha II.) sa však guelfi vrátili do rodného mestl
a z noých zápasov, ktorésa vz^piÍi Íozpitt^li
medzi dvoma stranami, vyšli ako vitazi: r. 7258 whnali
z Florencie Farinatu i s ieho prívržencami.
FaÍinata sa uchýlil do Sieny, kde s pomocou Manfreda,
Fridrichovho nemanželskéhosyna, zÍeorganizoval
toskánske ghibellinské sily a čoskoro' 4.
septembra 1260, porazil florentsloých guelfov
v povestnei bitke pri Montaperti. Po tomto
víťazsweu|ali sa v meste moci ghibellini, no r. 12ó4
(rok pred Danteho narodením) Farinata umrel.
o dva roky nato - po bitke pri Benevente (2ó.
februára 1266) - vo Florencii prevzati moc znovu
guelfi: vtedy florentské domy Ubertiovcov lhhli
popolom, všetci príslušníciFarinatovho rodu
museli odísťdo vyhnanstva a sila ghibellinske|
strany bola definitívne podlomená.
o Farinatovi ako o ghibellinskom predákovi,
prirodzene, šírilasa povesť, že bol ,,epikurejcom",
ktoý vraj veril len v tento svet a keďže nedúfal
v iný lepší'snažil sa všemožnelyniknúťv tomto,
krátkom živote. (Porov komentár Boccacciov, Benvenutov
a i.) Jeho politickí protivníci v guelfskej
Florencii zašli ažtak daleko, že r1rrži|iai túto vec:
hoci bol Farinatadávno mítvy,zaviedli proti nemu
proces pre kacírstvo. Devátnásť rokov po jeho
smrti (1283) na inkvizítorov ÍozkLz kat lYkopal
z hÍobu ieho kosti, ako i kosti jeho manželky,
guelfská mestská spríva dala skonfiškovať všetky
majetky Ubertiovcov a celúrodinu vyhlásila za
,.večných"nepriatelbv Obce. -
39
,,S úctou urau"''' - Y orig. Le parole tue sien conte.
Na Úzname posledného slova sa dosiaÍ nedosiahla
zhoda. Veta móže waj znamenat. Nech sú
tvoie slová odmerané, stručné,ale aj iasné, oworené,
respektíve vhodné, patričné,dóstojné, úctivé.
Posledný význam zdal sa nám najpravdepodobnei
šímv ústach ospevovatelh rímskei ríšev pomere
k osobe, ktorej obnova rímskeho impéria bola
politiclŠým ideálom. Je to, pravdaže , len dohad. -
42
,,Pouedz suojich predkou!" - Farinata, ghibellin
ajv záhrobi, na|skÓr chce vedieť, čimá pred sebou
politického priatelh, alebo odporcu. -
48
preto sorn bol ich rozpr,íšil dua razjl. - Ptý ruz
Farinata ,;ozptášll'' guelfov r. 7248, dtuhý raz
r. 12ó0 v bitke pri Montaperti. (Porov lyššiepozn. '*.,.
kv.32.) -
49-50
.Ak boli hnaní, urátili sa zušad'iať,/i pru i potom.."'
_ Ptý ruz v |anuári 1251 po poráŽke ghibellinov
pri Fegghine a po smrti cisára Fridricha
II.' druhý raz roku 1266, resp. 1267 po Manfredovei
smrti, čiŽe po bitke pri Benevente. (Porov
lyššiepozn. kv' 32.) -
52-53
Tu u odklopenom oh)ore sa mihol / pouedlh
tohto dák? tieň..' - Je to Cavalcante dei Cavalcanti,
Florenťan zo stafodávneho šlhchtickéhofodu,
otec básnika a Danteho pfiatelh Guida Cavalcan_
tiho. PoliticlŠýmpresvedčením bol guelf, a teda
Fafinatov odpofca, no neskór - pre garanciu poko|a
vo Florencii - privolil, aby sa jeho syn Guido oženil
s Farinatovou dcérou Beatricou. Spolu so
svatom ocitol sa v 1'ednom ohnivom hrobe preto,
žeaj on mal povesť ,,epikurejca", neveríaceho
v nesmfteÍnosť duše. Táto ieho povesť a jeho nasle_
dujúca zmienka o synovi Guidovi stačila, aby ho
Dante (ako pefsona dramatis) hneď poznal.
(Porovv64-66.)
V porovnaní s Farinatom, ako sa viackrát povedalo,
Cavalcante dei Cavalcanti tvoÍíposta!'u kontrastnú.
Pokým prý ie vojak, hrdo vzýčenývodca
ghibellinov, ktoý sa i v Pekle zaujíma jedine o svoiu
stranu a svoj ghibellinshý rod, druhýje skutočne
iba klbčiaci,,tieň" a okrem otázky Života čismrti
328 KoMENTÁR
vlastného syna ho nezaujíma nič. V samom strede
Pekla predstal-uje akúsi stelesnenú otcovskú lásku,
posta!'rr maximálne l'udskú, ktorá patÍi Ínedzi
opravdivé triumfy rodiaceho sa európskeho humanizmu'
V samei epizóde táto postava - pfi všet_
kej kontrastnosti - má aj úlohu komplementárnu:
nepťiamo dodáva ešte ostrejšíreliéf Farinatovi' -
60
kde je mój syn a prečo s tebou nie je? - Guido
Cavalcanti, florentshý básnik, asi o pátnásť rokov
staršíod Danteho, ktoý ho v časoch mladosti pokladal
za svojho učitelh, ,,taiomníka", ba ako svoi
mu ,,prvému priatelbvi" venoval mu aj Noý život'
(Porov Noý život )oo( a naše pozn. v slov preklade
tohto diela, str. 183 a nasl. 244.) vo chvíli, keď
sa odohráva tento moment Danteho záthrobnei
cesty, Guido ešte žil (umrel až o niekoťko mesiacov
r. 1300)' ptavda, v čase, keď Dante písal túto časť
Božskej komédie, jeho ,,prvý priatel" bol už dávno
mftvy. otcova otízka je akoby preniknutá tušením
blízkej synovej smrti. Títo zatÍatefiCi totiž maiú
určitúschopnosť,,predvídať"budúcnosť.(Porov.
v.97 a nasl.) -
6t-63
A ja: ,,Nie s.ím mój duch a suet tento schádza; /
no Guido uáš bol aolil ces|t ulastné, / nie k tej,
k nej tamten ma snád'' dopreuádza." - Text teito
Danteho terciny patri azda k naidiskutovaneiším
a stále ešte diskutabilným miestam Božske| komédie.
Nie je dosiď ustálené ani iei čítaniea nie je
Iasné, na koho salzta!;ruje Danteho naráŽka. Preložili
sme ju podlh lekcie i výkladu Natalina Sapegna,
resp. podlh r"ýkladu celei tej skupiny komentá_
tofov, ktorí myslia, Že sa natážka vzťahuje na Beatficu.
Tercínu treba teda rozumieť asi v takomto
zmysle:
Guido Cavalcanti bol sícespÍvoti Danteho ,,uči
telbm", ,,taiomníkom" i ,,prým priatelbm", ukazoval
síce svoimu mladšiemu druhovi cesťy novej
poézie, no čoskoro _ po ,,rokoch učňovských" medzi
oboma básnikmi vznik|i vážne rozpoty, ýka1'úce
sa naoko len koncepcie lásky, no v skutočnosti
koreniace ažv difercnciích svetonázorovych'
Pokým Dante čorazváčšmismeroval
k platónske'' doktríne lásky, k určitémuplatonizujúcemu
čineoplatonizujúcemu mysticizmu lásky,
ktoý viedol k zložitémualegoricko-symbolickému
obÍazu Beatrice, Guido Cavalcanti ,,volil vlastné.
cesty" a čoraz určitejšie smeroval k averroizmu,
čižek doktríne, ktorá medziiným učila, žeformou
a dokonalosťou človeka je nie intelekt, ale tzv. senzitívna
duša, t. j. čosi,čos človekom umiera. (Ca-
rJcantiho averÍoizmus bezpečnedokána| v rozsirhlei
šrudii Bruno Nardi, porov. |eho stať l]aver_
:oismo del ,,primo amico" di Dante, Studi dan:eschi
)o(V, 43 a nasl') Keďže sa v súvekei
ilorencii, ako ie známe, averroizmus a epikureiz-u5
do istei miery stotožňoval, Guido Cavalcanti,
:rírodzene, získal si, ak azda aj nie povesť heretika,
:ii celkom iste povesť náboženskélro skeptika,
_cpiliurejca", ktoý sa wai snaži|, ako ýslovne na_
:.*l stary komentátor Benvenuto da Imola, obrá::i
-učene. blud, v ktorom bol ieho otec ,,z neve:'rtmosti-.
(Porov ai Boccacciovo svedectvo v Dec.
\]_ 9: taliuto povesť si Guido uchoval až do našich
-r: pozri novelu Anatola Francea Messer Guido
'_:r'elcantí v knihe Studňa svátei Kláry.) Tak1to
_-:rdo - básnik a myslitel', ktoý si skutočne zvolil
_;r<tné cesty" - dištancoval sa, prirodzene' sám
: z topudu ktorel - a notabene smerom ku nej! ]'_i::te
koná cestu záhrobnou ríšou,ako sa dištan_
:':ril ai od celého alegoricko-symbolického ,'ob\ža'J_
teito postaly BoŽskei komédie. Nemohol byť
_ť.j r niiakom pÍípadeDanteho spoločníkom.
,_-}3roti tomu stoií skupina komentátorov a dan_
_!=]i.}go\.
ktorí tvrdia, žesa Danteho narážka
lt+ztrhu|e na Beatricu, ale na samého Vergilia.
_;lo r'rai z rozličných pÍíčin(napospol hypote_
:rír'ch] ) pohrdol Vergiliovou poéziou' podobne
.u': Llu pohrdol ai Brunetto Latini, iný Danteho
}:.cí. s kton'm sa ešte stretneme. Dal vra| pred
l:r_ Drednosť filozofii - a Vergilius ho teda nemo_
r:t :orel'ádzať záhrobím.
i':r_r za druhú teóriu ie prevažníčasťmoder_
r': \omentátorov a literárnych vedcov (medzi
um: er mtéautoriry ako E. G. Parodi, Del Lungo,
iL:r:r Porena. Spoerri, Momigliano a i.), iednako
-m< ::Ji prednosť teórii prvej, a to hlavne preto, že
=
:': priemo hovoria vecné argumenty a literárno_
ŤN:ft*e doklad1'. Naimá po uvedenej štúdiiNar.ciil:
< celliom evidentný charakter Guidovei poé-'
i5:, i l-dit. žeDante už skÓr viackrát zahalene l
:;rr *i zďL Že v slávnej kancóne Io sento síd'Anr:r
i gnn possanza i celkom zjavne - polemizorz'
:,-_sdcantim. Ak oboch básnikov niečorozderil.
'li to bola práve - Beatrice. To mu, pravda,
EŤrši:rŽ]o.abv i nadhlej necítil určitúzavia;!m:!Í
i' trťlŽnosťk svojmu ,,prvému priatelbvi".
utlis: i<n súh'lasiť s Barbiho mienkou, že z<elej
r-; šv_zodr'rr'žaruie Danteho túžbadať svoimu
,.rrz-: priatelovi" v Božske| komédii _
,,grazioso
r'.- _
.:nŘ-mné miesto". (PoÍov ieho štúdiuIl canri
.u affi-n3ta. Studi danteschi WII, 1924, 106
329 KoMENt'ÁR
a nasl.) Niekedy sa stavaiú priatelbm pomníky aj
tak. Že sa s nimi polemizuie. _
79-81
No peiťdesiatkrát tuár sa nerozsuieti / tej kráťounej,
čouládne tuná zlostne'.. _ Proserpiny, ženy
Plutónove|, strážkyne šiesteho kruhu' (Porov
pozn. k Inf. IX' 38.) Podlh mytológie totiž Proserpina
mala tri podoby: v podsvetí podobu Hekaté, na
zemi podobu Diany a na nebi podobn Luny. Obraznú
reč Farinatovho proroctva treba teda rozumieť:
Ani páťdesiatkrát sa nevráti spln mesiaca,
čiŽeneprejde ani páťdesiat mesiacov (štyri roky
a dva mesiace) a sám sa presvedčíš'aké ie ťažképre
lyhnanca ..umcnie" návratu do vlasti. Čas'ktoý
udáva Farinata, privídza nás teda do mája I3o4,
keď Dante _ po niekollcých nepodarených vojenských
akciách Bielych guelfov - zača| sttácat
akúkolVek nádei na návrat do Florencie. Farinatova
predpoved', rozumie sa, predpoveď ex post, bola
teda pravdivá. -
85-86
,,Kru oných nespočetnýchludí, / ňou Arbiu si
sfarbil do čeruena." - Naúžkana krvavúbitku pri
Montaperti (4. septembra 1260), v ktorej vraj padlo
tofko florentslcj'ch guelfov, Že od ich krvi sa sfar_
bili na červeno vody nedblekej rieky Arbie. -
a7
modlitby takéu našoru chruitne budí. - Pobitke
pri Montapeťti roztrpčenie guelfskej Florencie
bolo vrai také, že sa v litániách pridávala prosba:
,,Aby si dom Ubertiovcov r.rykoreniť ráčil! Teba pro'šíme,vyslyš
nás!" - Možno však ide len o obrazný
ýraz a slovo chrám, ako dokazoval M. Barbi, treba
chápať len vo r"ýzname senát, miesto, kde sa lydávali
zákony a nariadenia. No, tak čionak, verš ie
kruto ironický. _
9r -93
No bol som scím, kde chceli ušetci iní... - Narážka
na schództr víťazných ghibellinov v Empoli po bitke
pÍi Montaperti. Na tomto zhÍomaždenísa vše tci
postavili za nívth, aby bola Florencia ako mesto
nenapraviteťne guelfské zroynlná so zemou. Fari_
nata iediný bol proti tomu a svoiou autoritou ghibellinského
vodcu zabránil zničeniu rodného
mesta. -
95
Rozuiažte mi ušak tento uzol u hlaue. - ,,Uzo|",
čižeDanteho pochybnosť spočívalav tom, že
nemohol pochopiť zíhadu: Cavalcante dei Caval_
canti nevedel, že |eho syn ešte žiie, no na druhej
strane Farinata mu predpovedal budúcnosť. _
rrg
tarn unútri je aj Fridrich Drulý, skryý. _ Cisát
Fridrich II. Hohenstaufovec (1194 - 1250), povesř
ný odporca pápežskej moci' Jeho súčasníkFra Salimbene
kronikársky o ňom zaznamenal, že bol
,,epikurejec" avyhladával v Písme všetko, čotam
len mohol ná|sť, aby dokázal, Že po tomto živote
niet iného Života. Podobné ,,svedecwo" lydali
o ňom viacerí. Podlh nalnovších výskumov pod
ieho,,epikureizmom" treba rozumieť averroizmus.
(Porov lryššiepozn. k v 13 - |5.) -
120
aj Kardinól' - ottaviano degli Ubaldini, v r' 1240
- 1244 biskup v Bologni a od r. 1'245 kardinál
a apoštolslcý legát v Lombardii. Umrel r. 1273.
Hoci bojoval proti cisárovi Fridrichovi II.' zmýšlbním
bol vášný ghibellin a sveták. cituje sa
''ehoúdainý výrok:
''Ak iestvuje duša, stratil som iu pre
ghibellinskú stfanu." -
130 - 732
,,len Iúčjej ligotaý, / jej ušeoidiace oko uo ýšine
/ ti cestu žitia prauditlo raz zjatlí..'" - Naúžka
na Beatricu, ktorá na konci cesty má jediná ziavit
skutočnúbudúcnosťDantemu. Porena myslí, že
Dante tútomyšlienku priebehom písania Božskei
komédie zmenil, lebo napokon nie Beatrice, ale
pradedo Cacciaguida a/estuje Dantemu, čoho
v budúcnosti čaká. (Par. XVII.) Vergiliove slová
možno však chápať ai v širšomvýzn^Íne. sPEv
JEDENÁsTY
3
a skýual ešte ukratnejšítaras' - Z vysokého
brehu, strmo spadajúceho hneď za Mestom Ditoým,
básnici uzreli pod sebou v hÍbke siedmy
kruh. Množswo dušív ňom nakopených pripomenulo
Dantemu ,,taras", čižemázlry ruŽdia a chrapače,ktor'ými
sa pri dobý|aní stredovehých miest
zapiřnli mestské priekopy. Takýto výklad Danteho
slova
"stipa" - popÍi viaceťých iných - zdá sa
najprirodzene|ším. Prívlastok,,ukrutneiší"súvisí
s faktom' že v siedmom kruhu musia duše podstupovať
krutejšie muky nežv kruhoch predchádzaiúcich.
-
8-9
Anastrizia pápeža tu stfežie/n, / ktorého Fotin
zuiedol z prauej cesty. - Po viacerých diskusiách,
hypotézach a a| protikladných názoroch dospelo
sa pri identifikácii tohto pápeŽa celkove asi k také-
33o KoMENTÁR
muto výsledku: Ide o Ánastázia II.' ktory bol pápežom
v rokoch 496 - 498. Podlh legendy, zrejme živej
ešte i v Danteho časoch, tohto pápeža,,z,liedol
z pravej cesty" Fotin, solúnsky diakon a prívrženec
carihradského patriarchu Akácia, ktoý sa klonil
k tzv. monoryzitizmu, čižek učeniu o iedinei, a to
božskej prirodzenosti Kristovei. Legenda o Ánastáziovej
heréžeskrsla z toho, Že tento zmierliv,ý a po_
ko|amilovný pápež v snahe odstrániť rozkol medzi
ýchodnou azápadnou cirkvou, prijal vlúdne Fotina,
pripustil ho na pri|ímanie, ba vra| mu ai prislúbil
niektoré menšie a formálne ústupky. Vyvolalo
to pohoršenie v rímskom klére. (Bližšiepozri
u Scatazziniho, Enc. dant., str. 85 - 86, a naimá
v štúdiiBruna Nardiho, Il canto XI dell'Inferno,
Letture dant. I, Firenze 1955, str. 195 a nasl.) -
t7
tri tnenšie kruhy. - Menšie od predchádzajúcich
kruhov pre kuželbvitúformu Pekla. Ide o siedmy,
Ósmy a deviaty kruh. -
21
uedz, prečoaký trest tarn koho stíha' - Nasledu|úce
Vergiliovo expozé o charaktere i druhoch
hriechov v siedmom, ósmom a deviatom kruhu
Pekla má iste praktický účel,lryiadrený ptáxe našímveršom:
PoučenýDante nebude sa musieť pri
každom novom ýave rypytovať svojho vodcu na
druh hriešnikov Zíroveňvšakýznam tohto expo
zé dhleko presahuje talcýto ýučnelen praktichý
ciell Na začiatku druhej tretiny Pekla Dante zrejme
pociťoval potrebu ÝYsvetliť čitatelbm svoju nai
vlastnejšiu klasifikáciu hriechog svoj,,penálny
kódex"' podlh ktorého rozdelil hriešnikov a ktor'ý
notabene podmienil štruktúruprvei kantiky Božskej
komédie . (Pre známu stručnosťjeho umenia pre
povestnú jeho
"breuitas" - mohlo sa zdať
umiestnenie toho čionoho druhu hriešnikov na to
čiono miesto Pekla nepochopiteťným!) Zmysel
tohto expozé spočívateda v pfiamom odokr1'tí
štrukturálnej schémy celého Pekla a ako takénespofne
prispieva na správne chápanie cele1'Danteho
prvej kantiky.
Viacerí moderní komentátori, danteológovia
a literárni vedci zapochybova|i o bthnickej hodnote
tohto vyslovene teoretického spevu (napr.
Salv. BregJia), ba niektorí ho nazvali spevom ,,oddychoým"
(napr. Karl Vossler). Takéto pochybnosti
pfi ňom sú dozaista možné,pravda, len vtedy,
ak ho hodnotíme z hlhdiska
',čistejpoézie",
čiŽe
z hlbdiska požiadaviek, aké sa na poéziu kládli
v určitom ,,modernom" období ie| výwinu' (To bol
jeden z omylov Croceho a premnohých jeho nasle_
dovníkov ažpo naše dni.) Treba však poznamenať,
žeakaiDante na premnohých miestach dosahoval
až najkrištáÍne'šievýšky ozajstnei ,,čistei" poézie,
ničomu nebol váčšmivzdialený ako zámeru pisat
nejakú ,,čistú"'r'ýdzu, autonómnú poéziu, majúcu
ciel v samej sebe, iestlrrjítcu jedine pre krásu a pre
krásu jedine tvorenú. Nad ciele estetické - alebo
aspoň rovnobežne s nimi - Dante kládol etické
ciele svoje;' worby. (Porov. ieho povestný výrok
v liste Can Grandemu, ktorému venoval tÍetiu kantiku
Božskej komédie: ,,... non ad speculandurn,
sed ad opus inuentuÍn est toturn.") A aby tieto
ciele dosiahol, pri skladaní svojho diela neváhal
použiťvšetky spósoby, nepohrdnúc ani zveršor'aným
teoretickým traktátom, resp. mnohými
zveršovanými digresiami teoretického charakteru.
Pritom ie však pozoruhodné, žeai ýmto didaktickým
častiam Dante venoval níl.ežitíl,ba priam
zýšenúumeleckú a estetickú pozornosť. (Poukázala
na to naimá Yvonne Batardová a pri našom
spcv€ si to všimol v svojom komentári A. Momigliano.)
Z uvedeného teda lyplýva, že tai. didaktické
partie Božskej komédie nemožno nijako podceňovať,
na|má nie vtedy, ak Danteho dielo hodnotíme
historicky a kritériami, ktorénesie samo v sebe.
Práve určitépodcenenie nášho spel'u a s ým
súvisiaca nevšímavosť k Danteho sttbtílne| a zloŽitej
diferenciácii hriechov napokon viedli k nepochopenitr
niektoých nasleduiúcich postáv Pekla
a k ich mylnému výkladu, ktoý sa tradoval v komentároch
až do našich dní. (Poukážeme na to
konkrétne nižšie.)Pre pochopenie štruktúry.-.
Danteho Pekla Vergiliovo expozé ie €minentne
dóležité.-
22-24
Zo zla, čonebo k nenáaisti núti''. - Možno rozumiet
aj: zo zloby. (Na presnom ýznlme Danteho
slova,,malizia" komentátori sa dosiaL nezhodli.) Ák
totiŽ spoločným menovatelbm všetkých hriechov
prých piatich kruhov bola ,,nemiernosť" - ,,incontinenza"
(,,nezdržanlivosť"), spoločným menovatelom
hriechov šiesteho až deviateho kruhu ie
_zloba" (a ,,dravá zverskosť"), a to zloba premyslená,
vedená vÓlbu, rozhodovaním človeka, čižepor'edané
termínom scholastickej filozofie, zlé
konanie ,,ex electione" - z volby človeka(ako
protiklad zlého konania
',ex
passione" - z vášne).
\ásledkom takeito zloby ie hriech' ktoÍý Dante
chápe ako ,,neprávosť', čiŽe ako narušeniďporiadku
sveta danéhoBohom. (Baudelaire neskór
povie, že hriech je priestupkom proti ,,r}tmu sveta-!)
Toto narušenie sa mÓže stať dvojakým spósobom:
1. násilím, alebo 2. klamstvom. Dištinkcia
árol'eň urču|e dve kategórie hriešnikov. -
331 KoMENTÁR
)< - )-7
Že sa ušak klam len smrteťníka ýka.'. _ Keďže
klamstvo je vlastné človeku (ýka sa len smrtelníka)'
čiŽe1'e evidentne vecou l'udského intelektu,
vóle, rozhodovania a
'volby",
Dante ho pokladáza
váčšíhriech ako ,,násilie". A určuie mu miesto
v nižšíchkruhoch, konkrétne v Ósmom, resp.
i v deviatom kruhu (v tomto je ešte kontaminovanés
,,dravou zverskosťou"). Jeho symbolom
i obrazom bude obludný drak Geryon. (Porov
Inf. XVII, I a nasl.) -
2A
Prý ktuh celý násilenstuu patrí... _ Rozume'':
prý z troch uvedených ,'menšíchkruhov", čiže
v celkovom poradí siedmy kruh. Qemu venuje
Dante Inf. XII - XV'I.) -
29-33
no, žeto na troch osobóch sa páše'.. - Rozdelenie
siedmeho kruhu |e dané scholastickou dištinkciou
násilia proti
'trom
osobám" - v hierarchizovanei
stupnici násilia proti blížnemu, sebe
a Bohu. Podlh tohto kÍitéÍiasú hriešnici fozdeleÍrí
do troch oddelení, tzv. okrtrží.Zároveřl však k tomuto
hlavnému kfitériu pristupuje ešte kritérium
druhé: násilníkov delíDante na dve skupiny, podlh
toho, čisa násilie pácha na osobe ako takei (resp.
na ,,troch osobách" ako takých), alebo na imaní
osoby. (Porov v. 32.) S takýmto distingvovaním,
typickym pre scholastické myslenie, budú potom
súvisieťjednotlivé a diferencované skupiny hriešnikov,
ktoré- hodno poznamenať - pri svojom často
len naznačenom charaktere v niektoých prí
padoch postavia komentátorov pred vážne
interpretačnéproblémy. -
37 -39
Tak mordárou a ých' čorania u jede... - Motdíri,
čiževrahovia' ,,tí, čorania v iede"' čižetí' čo
zraňuiú so zlobným rozmyslom, nie náhodou ani
nie v návale hnel'u alebo v sebaobrane, dhlei
,,drancieri" a
'zhubci"
(v širokom ýzname slova:
pustošitelia, lúpeŽníci,koristníci atdl), tívšetci sú,
pravdaže, typmi nási|níkov pÍoti blížnemua tvoria
osadenstvo prvého okntžia siedmeho kruhu Pekla.
o nich je IníXII. -
40-45
Na žiuot suoj si mÓže člouek siahať... - Do dnhého
okružia siedmeho kruhu Dante zaradil samovrahov
(kritérium: násilie proti sebe samému)
a márnotratníkov (kritérium: násilie proti vlastnému
ma;'etku). Oba hriechy zreime pokladal za rovnako
ťažké.o nich ie Inf. XIII. -
46-5r
Násilie božstuu činia p))šnéhlauy'.. - v tÍetom
okružísiedmeho kruhu sú tri druhy násilníkov
proti Bohu: I. tí, čoBoha popierajú skryto, potajomky
(''čopoprú ho"), 2. tí, čoho popierajú otvorene,
rúhaníma preklínaním (,,tí, čonaň sa srdia")
a 3. tí, čopohídajúzálkonmi a dielami prírody,
pochádzajúcej od Boha (,,čo sú k jeho worbe pohfdaví').
Takétodelenie korešponduie s teologickým
delením násilia proti Bohu, ktorémÓŽe b1t povedané
súvelcým slovníkom - ,,in corde" -v stdci,
.in ore" - v (lstach a,,in opere" - v čine.Zároveň
však Dante delí ýchto hriešnikov na dve skupiny,
podlh kritéria uvedeného vo v' 32, a to na násilníkov
proti Bohu ako osobe a na násilníkov proti
jeho veciam, t. j. pfoti píírod€. Do prvej skupiny by
teda patrili prvé dva vyššieuvedené druhy: tí,čo
Boha popierajú,
',in
corde" a ,,in ore"' čiŽe utajení
a zjayni ruhači v najširšom zmysle slova. A do
druhei skupiny by patÍili sodomiti a úžetníciDante
ich naznačil menami miest:' Sodoma (biblické
mesto, podl|a Genézy XIX povestné chlipník_
mi hrešiacimi pÍoti prírode) 7 Cahors (juhofrancúzske
mesto, v stredoveku známe ako hniezdo
úžerníkov)- čižeti, čosa dopúšťajúnásilia proti
prírode ako dielu Božiemu. (Problém tzý. nás:Jia
pfoti Bohu, ktoré pácha|ú úžernici,Dante osobitne
ÝTsvetlí vo v.97 a nasl., porov najmá v. 109 -
11l.) Tieto dve skupiny Dante jasne odlíšilvo v. 49
- 51: ,,Sodoma, Cahors" - jedna skupina a ,,kto
v srdci užčiv rečiBohom zhída" - druhá skupina.
Všetkým ýmto druhom i skupinám násilníkov
proti Bohu venoval Inf. XIV - XV.
Takéto subtílne delenie ,,násilníkov proti Bohu"
treba si už na tomto mieste velmi presne uvedomiť,
aby sme vóbec mohli správne pochopiť nasledu1'úce
časti Danteho Pel<la, a najrná Iď. XV' spev
o Bfunettovi Latinim. Donedávna sa všeobecne
myslelo, Že tohto svojho učitelh Dante zaÍadil medzi
sodomitov, a teda odhalením neresti, o ktorei
nevedeli ničjeho súčasníci,aj verejne bil'agoval.
Videl sa v tom výraz Danteho ,,čierneho nevdhku"
vočiučitelbvia Danteho nevdbčná indiskrétnosť.
No po monogtafickej práci francúzskeho danteológa
AndréPézarda (Daflte sous la pluie du feu,
Enfer, Chant xv, Pafis, Vrin 1950), ktoý si povšimol
iemné triedenie ,,násilníkov proti Bohu" (náš
ýklad' rozumie sa, je v mnohom zayiazaný Péz^Ídovi!)'
je celkom zjavné, žeDante svojho učitelh
zarudil do druhej skupiny, nie medzi sodomitoi
ale medzi ťých' čopíchajít proti Bohu násilie ,,in
ore", jazykom, čosa Bohu otvorene rúhajú.Brunetto
Latini' znameniý Danteho učitel', odvážil sa
totiž ako Talian písaťpo francúzsky - a ieho žiak
v tom videl, v časoch samého vzniku a prvého
332 KoMENTÁR
rozkvetu talianskej literatúry, hriech rovnajúci sa
násiliu proti samému Bohu. (Porov. naše poznám
ky k Inf. xV.) Takéto zistenie potom, ptavdažestavia
do celkom iného svetla Brunetta Latiniho_
samého Danteho i celý jeden spev Pekla. _
52-66
Škďdísa klanstaoln, ktoré dušu hlodli..' Rozumej:
klamstvom, konaným zámerne, pri
plnom vedomí zla (Porov pozn. k v. 22 - 24.).
a teda napokon spáým s ,,hlodaými" ýčitkami
svedomia.
Danteho rozdelenie nasledujúcich hriešnikor
spočívana scholasticke' dištinkcii dvoch druhot
lásky: tzv. aÍnore natufale, čoje láska prirodzená
daná prírodou, vládnuca v prírode a celom
stvorenstve (,,medzi celou pťífodol sa jryá",v.56).
^
tN' anxore d'animo", čoje láska ,,duchovná", r-o
liteťná, vedená l'udskou vólbu a l'udsk'ým rozhodc
vaním. (Teóriu ýchto dvoch druhov lásky Dante
rcmedie - a to zasa ústamiYergilia - v Putg. XYII,
85 - 139.) PriÚchto dvoch druhoch lásky vzníkajú
rozdielne vztahy _ Dante hovorí ,,putá", spojivá,
q,Zv'ázky - medzi l'udmi. Hriešnikov, ktorí klam_
swom rozrušujúvztahy medzi l'udmi, dané prým
druhom tzv. prirodzenej lásky (pokr1tcov, zbojcov,
kupliarov, mágov, svátokupcov atdl)' Dante
umiestnil do ósmeho kruhu svojho Pekla. Keďže
však tu ide o rozličnédruhy klamswa, tento kruh
tozde|il až na desať oddelení, nazvaných žÍabmi
(,,bolgie"). Venoval mu lyše tretiny Pekla: Inf. XVII
_ )oo(. oproti tomu hriešnikov, ktorí klamstvom
rozrušujúnielen prirodze né mázky medzi l'udmi,
ale popri nich a s nimi ai ,,spoiivá" dané onou
druhou, ,,duchovnou" láskou - v speve sa hovorí,
žepri tejto láske vzniká medzi l'udmi ,,osobitná
dóvera", čímtreba zrejme rozumieť vzťahy rodinné,
občianske a pod. - Dante pokladal za najvičšíchhriešnikov.
súto zfadcoÝia v najširšomýzname
slova, druh hriešnikov Dantemu ako
básnikovi, občanovii politikovi navidomoči najodporneiší.Dostalo
sa im pÍeto miesto až v poslednom,
deviatom kruhu - v ,,kruhu, čosa celkom
zílži",keďže tvorí vrchol obráteného pekelného
kuželh - v samom susedstye Lucifera' prototypu
najváčšej ztady, a v samom strede Zeme, ktoý je
zátoveň - podlh predstáv súvekei kozmológie ,,stredom
vesmíru". venoval im posledné spelry:
Inf. )OO(II - )OO(V.
78
Čiazda niečo inézrie a tají? - Niečoiné,
rozumei: ne|aké inébludné učenie.Danteho otáz_
ka totiž (uvedená vo v' 70 - 7 5) - tak sa zdá - vyšla
z predpokladu' ževšetky hriechy súrovnako
odiózne Bohu' Takýto názot rnalivtaj stoici a niektoré
stredoveké náboženskésekry s ktoými polemizoval
Tomáš Ákvinslcý. - Nasledu1'ílce Vergiliovo
expozé spočívana myšlienke, že tažšiehriechy si
zasluhujú ťažšítrest. Hlavným argumentom ie tu Aristoteles.
-
79 -90
Nespomínaš si predsa na tie slaaá / Etiky suoJeJ:..
- Etika Aristotelova, tzv. Etika nikomachovská,
podlh ktorei (porov vII, I) tromi sklonmi duše hrešiťskutočnesú:
z/oba, nezdržanliuosť a zuerskosť.
(Porov' a1'Tomáš Akvinshý; In Ethicorum Expositio
VII, lec. I, 1294 - 1296.) z nich ,,nezdržanlivosť"'
spočíva;'ťrcav tom, žečlovekpopustí uzdtt svojim
vášňam' ktoré sa upriamia na veci ináč dovolené,
je sama osebe menšímhriechom _
ie to len onen
hriech 'ex passione", o ktorom sme hovorili
lryššie!- a zasluhuje si teda aj menšítrest: Danteho
Vergilius hovorí, Že takého hriešnika
',menei
tepe
spravodlivosť božská" (v 90). oproti tomu
'zloba",
ktorá má za ciel vedomé narušenie spravodlivosti,
zasluhu|e si trest váčší.Pod poimom ,,dtavej z,,ter
skosti" - ,,la matta bestialitade" treba rozumieť
zlobu natoťko zvrátenú' že sa človekptineivzdáva
rozumu a stáva sa podobným zvieraťu'
Na takomto aristotelovskom (resp. aristotelovsko-scholastickom)
rozlíšenítroch sklonov človeka
hrešiť,ako sme naznačili lyššiev pozn. kv.22 -
24, Dante založil svo|e rozdelenie Pekla. (Pravda,
u neho ie poradie'troch sklonov'trochu iné|)Zdá
sa však, že ho neťozdelil na tÍi, ale iba na dve časti,
na tzv. ,,horné Peklo", v ktorom sú trestaní hriešií!
ci, patťiaci do kategórie ,,nez<lržanlivostť' (štyri
kruhy, prwý |e Danteho ýnimkou), a na tzv.
'dolné
Peklo", kde spoločným menovatelbm všetlcých
hriechov ie ,,zloba" (z^s^ štyri krtrhy; hodno si
všimnúťčíslo4, naktororn stoií organizačná schéma
Danteho Pekla: v stredovekei numerológii sa
verilo, žečíslo4 ie od diabla. o takeito,,mágii čísel"
pozÍi C. G. Jtrng, Le problěme du quatťičme,La
Table ronde, dec. 1957, č'120, str. l91.)Tm. ',zverskosť"
Dante použil,zdit sa nám, len ako gradačný
princíp svo|ho Inferna, resp' ako ilustráciu jedného
zákona, ýtazne platiaceho v celei prvei kantike:
Ako sa postupuje Danteho Peklom smerom
nadol' tak čoraz váčšmipfibúda zverslšých znakov
na samých zatratencoch a intenzívne i extenzívne
sa mnoŽí zvieÍaci^ symbolika. (Vec možno dokumentovať
až matematicky.) Stupňovanie hriechu
v Danteho nazetani znamená postupné zozveršťovanie
človeka. Rozpátie tohto zozveršťovania Danteho
zatratených možnozmerať porovnaním
Francesky a Paola Malatestu, ktoých obtaz v 2.
333 KoMENTÁR
kruhu zostáva ešte plno l'udskym' s Vannim Fuccim,
ktoý v 8. kruhu už o sebe ýslovne povie, že
je zuer (presne tak sa predstaví'. ,,son VaÍrni Fucci,
bestia.'." - ,,som Vanni Fucci, zaer..." porov. Iní
)O(IV, f25 - 126),a napokon s postavou Ugolina,
ktoý v 9. kruhu zostáva človekom už len vo vlast_
nel spomienke, no na mieste svoiho trestu je zmenený
na zvera, hryzúceho - lebku svo|ho niekdaj_
šieho protivníka. (Porov. verše o ňom: ,,Zodvihne
úst^ od zuieracej paše - a otiera ich o vlasy te|
Navy..." Inf. )OO(lll, I a nasl.) -
94-96
Lež ešte oráť sa k tomu''. - Dantemu nie ie iasné'
prečoVergilius uviedol vyššie(porov v 50) úžerníkov
medzi hriešnikmi, ktorí sa dopúšťajúnásilia
proti Bohu. ÚžeÍaby sa predsa zdala na prý
pohlhd skór násilím protí blížnemu,krivdou spáchanou
na blížnom.Žiada preto svojho učitelh'aby
mu tento,,uzol" (pochybnosť) rozmotal. -
97 - 100
Filozofia poučíťa zasa.. - Filozofia aristo_
telovská, ktorá u čila'že ptitoda ie ,,tea|izácia Božej
vó|e v sworených veciach", a teda je' ýadrené
Danteho slovníkom, ,,arte di Dio", doslovne:
,,božským umením", čižev širšom ýzname Danteho
slova ,,arte": boŽskou prácou' worbou, dielom,
úkonom. -
10r - 105
Veď uo Fyzike nie si nedoukom... - Rozumej: vo
Fyzike Afistotelove|, kde sa skutočne
'hneď
spredu"
(II' 2) píše:,,Umenie napodobňuie prírodu'
nakolko len móže." (Ai tu má slovo ,,umenie" širší
ýznam, ako sme ho uviedli vyššie.) Vergilius
vlastne parafrázuje tento citát: ,,prírody sa pridÍža
zas úkonkaždéhoz vás"' Keďže však príroda ie
priamym ,,úkonom Božím"'l'udský úkon (',arte")
ievo svoiom úsilínapodobniť prírodu akoby
,,Bohu vnukom". - Tieto verše, ryslovené tu
v súvise s l'udskym konaním vo všeobecnosti, sú
ýznamné ai v kontexte Danteho názorov na umenie
vóbec. Vyslolrriú ieden zo základných
princípov Ieho teórie umenia. _
106 - 108
A o tie dae i lfudia rrunia oprieť... - o ýzname
tejto tercíny sa dosť diskutovalo - pre neiasnosť
oných 'dvoch
vecí", o ktoré sa maiúl'udia oprieť,
čiže,ako Dante hovorí doslovne, z ktoých majú
vywodzovať,,nofmy života a napredovania". S prevažnou
časťoustaršíchi moderných komentátorov
sa domnievame , žeDlnte tu mal na mysli prírodu
(v tom aspekte, ako sme hovorili vyššie) aludskú
pruicu, ptikázanú samým Bohom. Podlh Genézy'
ktorú Vergilius (napodiv!) vzápáti cituie, človeksi
má ,,v potu tváÍe", prácou *ryhladávat svoj chlieb.
(Kap. II.) Čiže:jedine príroda a práca poslqtuje
a má poskytovať človekoviobživu' (Sú aj inélysvetlenia,
no toto sa nám zdá najptavdepodobnejšie
v kontexte nášho spew.) -
109 - 111
Úžerník inatn kráča neoblomný... - Rozumej:
nevyvodzuje normy svoiho života z ptírody
a z vlastnej práce, netaži ani z ptitody, ani z ptáce,
a|e iba z požičiavaniapeňazi: jeho zisk je teda pro_
tipÍiťodzený. A keďže postupu.ie proti prírode, cez
ňu ako cez ,,realizáciu Božej vóle" dopúšťasa nási
lia proti samému Bohu, resp. pÍoti jeho veci, proti
jeho dielu.
Je iste viac než pozoruhodné, že Dante pokladal
práve úžeruza tal<ýno obzýláLšt tažýhtiech a že
ptáve na nej - v obsiahle.jšom expozé - ústami
Vergiliovými demonštroval sám všeobecný zákon
svojho Pekla. Theophil Spoerri, domnievame sa,
právom v takomto ,,hodnotení" úžeryvidel nielen
priamu Danteho prezenciu na tomto mieste (Dantemu
prišlo dozaista velh trpieť od florentshých
úžerníkov),ale i odtaz súvehých hospodárskych
pomerov: v čase nastupujúceho kapitalizmu v talianskych
mestách stala sa takmer konštantnou
postava,,neoblomného" úžerníka,ktorého činnosť
nespofne znamenala hlbolcý útlak a pokorovanie
l'udí. (Porov. Spoerriho cit. dielo, str. 91 a nasl.) Nie
náhodou Dante neskór predstaví celú galériu
úžerníkovs obzvlášťostým sarkazmom. (Porov.
Inf. XVII, J4 anasl.) -
1.13 - 114
bo Ryby, hl:a, sa pohli na obzore / a Voz užcelý
doýka sa Cauru... - Ryby, súhvezdie Rýb práve začalolychádzať;
Voz, súhvezdie Veťkéhovoza sa posunulo
v smete Cauru, čoie latinslcý názov severo_
západného vetra, čižezačalozapadat. Keďže sme
približne v období iarnej rovnodennosti' z tohto
astronomického (ldaja sa vypočítalo,že je čosi
lyše dvoch hodín pred ýchodom slnka, čiže
9.apú|a 1300, medzi treťou a štvftou hodinou
fannou. SPEV
DVANASTY
4
Jak pod Tridentom, tarn, kde úšusthor?''. _
Podlb dnes užtakmer všeobecne prijímane|
mienky pravdepodobne tu ide o mohutný skalný
úšustzvaný Slavini di Marco, vzdialený asi tÍi kilo-
334 KoMENTÁR
metre od Rovereta, medzi Tridentom a Veronou
v severnom Taliansku. Buď od zemetrasenia, alebo
od podmolbv ('vrch bol bez opory", v 6) v ých
miestach sa kedysi dávno odvalíla celá časťvrchu
a zÍútil^sa smefom k lhvému brehu rieky Adiže.
Zmienka o tejto prífodnej katastrofe, pri ktorej
zahynuli áiÍuaia, sa vyskytu.je aj u iných stre_
dovelcých autorov. -
12
I'ežala hanba Kréty rozualená... - Minotaurus,
v gréckej m1tológii obluda s lbdslcým telom
a s hlavou býčou, ,,hanba Kréty" preto, že sa ztodil
zo spojenia Pasifae, ženy krétskeho králh Minosa,
s býkom, a to tak, žesa Pasifae dala zaworit do
,,falošnej", čižedrevenej kralry. Aby kráť Minos utajil
takú,,hanbu" svojho králbvstva, dal zaworiť
Minotaura do povestného krétskeho Labyrintu'
kde sa obluda (ldajne živila nielen zločincami, ale
i mladíkmi a dievčatamí, ktoré |ej ako povinnú daň
museli odvádzať Átény.Minotaura napokon zabil
Theseus, syn aténskeho ktíla, a to - ako mu to
Danteho Vergilius r"ýslovne pripomenie vo v. 19 sr€'epriamou
pomocou nevlastnej Minotaurovei
sestry Ariadny, ktorá gréckemu hrdinovi poradila
spósob lybřdnuť z Labyrintu. (Báj o Áriadninej
niti.) Pripomienka smrti i sestry rozbesní Minotaura
aždo nepríčetnosti.
Donedávna sa pri|ímal ako celkom samozre1'mý
a nediskutabilný fakt, že tento Minotaurus je stráž_
com siedmeho kruhu, a teda - podobne ako ostatni
strážcovia - aj obrazom, symbolom samotného
hriechu trestaného v tomto kruhu. TakÍo názor
v svojom komentári naposledy uviedol do pochybnosti
Natalino Sapegno. obsiahlejšímrozborom
dospel k presvedčeniu, žeMinotaurus 1'e len strážcom
skalného úšustu,a nie strážcom celého siedmeho
kruhu, kde sa vysky'tuiú iní strážcovia (ako
napr. Kentauri v jeho prvom okruží),ktorí vraj
symbolizujú vinu ovelb v'ýraznejšie než neurčitá,
,,tupá" postava krétske| obludy.
Domnievame sa, žeSapegnowt mienku treba
odmietnuť z viaceých príčin,ktoré tu aspoň
stručne naznačme:
Do siedmeho kruhu Dante síce zaradil hriešnikov
hodne diferencovaných (preto ich ai rozdelil
do troch okruží),no pÍi tom všetkom patfiacich do
jedinej kategórie, ktorúcharakteizuje násilenstao
ako |eden spoločný menovateť (porov. Inf. XI, 28,
kde Dante wýslovne napisal,že siedrny kruh,,celý
násilenstuu patrí") a zloba ako druhý spoločný
mefiovatel viny (Porov naše pozn. k Iní XI,
22 - 24')' Má azda niečo spoločnés ým Danteho
Minotaurus? Nielenže má, ale Dante ho priamo
predstavil v iedinom a ýučnom aspekte ,,zlobného
násilenswa", a to hneď vo viacer'ých stupňoch:
od zúrivého,zlobného a zlostného hnevu až po
tupú, bezmocnú, zverskú zúrivosť,zhÚzajúcu sa
vo vlastnom vnútri. (Porov citáty: ,,hanba Kréty...si
v telo zatla zuby", v' 14; ,,sťaby v nei nteli dáune
hneuy žraué",v 15;
'Sám
sa žer..." v. 16;
'Chod]
zuer..."' y' 19; ,,besnota ho zrnára", v. 27; ,,Čiduch
tvoi dumá... o tom zuerskom hneue..." v. 32.) Tento
Minotaurov aspekt zlostného hnelr:, ktoý nie je
ničíminým než hmotným výrazom ,,násilenstva" v
tomto prípade násilenstva už bezmocného - ie
dokonalým obrazom viny trestanej v celom siedmom
kruhu. Hriešnici jednotlivých ieho okruží,
napr vrahovia a násilníci prvého okružia v našom
speve, dopustili sa násilia dozaista na|skór vedení
rozvahou, no napokon konali v zaslepení, v zúrivom
hneve. (Nie náhodou Dante pri pohlhde na
nich zvolá:,, Be z h lauý h n e u, ó, p e ch ore ni e hlúpe! "
v. 49.)
^
v podobnom hneve, ibaže tupom a vo
vnútrisa zhýzaiúcom, spáchali násilie proti sebe
samým samovrahovia v druhom okruží.(Porov.
prípad Piera della Vigna v nasl. speve.) Tento
hnevaiúci sa, zlobný azlostný Minotaurus zdanlivo
azda najmenei korešponduje s vinou trestanou
v treťom okruží.Ák však uvážime' že ie plodom
zvtátenej vášne, neprirodzeného spojenia ženy
s býkom, musíme uznať, žeod neho ako od samého
typu poločloveka a polozllera ukazuie šípkapria_
mo ku skupine sodomitoi ktorí sa dopúšťaliná_
silia proti prirodzenému poriadku vecína tomto
svete.
Podrobnejšia analýza Danteho Minotaura by iste
ukázala ešte iemneišie afinity medzi ním a hriešnikmi
siedmeho kruhu. (Napr. mytologicky Mř
notauÍus sa živil zločincami a vrahmi: Danteho
Minotaurus Ie strážcom zločincov-vrahov! M}tologickémunetvorovi
sa prinášali l'udské obete :
Danteho Minotaurus je strážcom úžerníkoqpre
ktoých
''l'udské
obete" sú čímsicelkom bežným!
Atd:) Všetko nasvedčuie, že obraz Danteho Minotaura
Ie spáý nielen svo.iím hlavným aspektom, ale
i aspektmi vedlajšími s vinou, trestanou v celom
siedmom kruhu. Jeho lytadenie z úlohy strážcu
i symbolu tohto kruhu znamenalo by neuznanie
faktu, že Danteho Peklo má svoju veťmi precíznu
konštrukciu, v ktorej sa sícemóžu ryskytnúťvýnimkyproti
daným stavebným princípom, no ak sr
vyskytnú' vždy súvysoko funkčné.o ne|ake|
podobnej výnímke však sowa možno hovoriť
v súvise s Minotaurom. -
36
keď prý raz som bol tu na náušteue. _ Na lyz-
335 KoMENTÁR
vanie čarodejnice Erichtho, ako uvídzl Danteho
Vergilius v lÍ|Í.|X,22 a nasl. (Pozri pozn. k Iď. IX,
')) _ )-7\ _
38
nuž niečopredým arch sa pozosúual... - Pri
zemetrasení, ktoré podlh Nového zákona nlstalo
pri Kristovej smrti (Mat. )oaul' 51)' čiže'niečo
predým", nežKristus zostúpil do Predpeklia, aby
odtial vyviedol duše starozákonných spravodli
ých. (Porov Inf. IV' 52 a nasl.) -
40-43
utedy hnusný úaal / zachuel sa tak, sťa lásky
mocná sila / aesmír by zrniatla... - Komentátori
i danteológovia, zaoberaiúci sa štúdiomDanteho
humanistického vzdelania (Pozri napr. Áugustin
Renaudet, Dante humaniste, Paris 1952, stÍ. l4o)'
sú napospol tei mienky, že tu ide o narážku na uče_
nie Empedokla z Agrigentu. Podlh tohto gréckeho
filozofa rovnováha a súladvo vesmíre sa udržiava.jú
nesvárom prvkov, z ktoých sa vesmír skladá. Keď
v ňom prevládne vzáiornná pritažlivosť ýchto prvkov,
čiže,povedané s Dantem, ,'keď láska prenikne
vesmír", Kozmos, ako sa to už viackrát stalo, zmení
sa na Chaos: štyri prvky znow splynú v póvodnú
beztvárnu magmu. Predpokladá sa, že toto učenie
Dante poznal nepriamo, cez Aristotelom Metafyziku,
ktorá s Empedoklom polemizu|e. _ okrem
toho - ako na to poukáza| Paul Renucci - naše
verše priamo súvisia s celou danteovskou koncepciou
lásky ako takej: v Danteho ponímanítotiž
láska ie princípom všetkého'rovnako vesmírneho
pótiadku (porov záverečný verš Božskej komédie:
,,I'atnor che moue il sole e l'altre stelle" - ,,láska,
ktorá hýbe slnkom a ostatnými hviezdami") ako
vesmírneho zmátku' rovnako silou organizujúcou
ako silou dezorganizuiúcou poriadok vecí". (Pozri
o tom obšírne|šiePaul Renucci, Dante, Paris 1958,
str.44 - 149.) -
47-48
ariaca rieka krui, u ktorej úpie' / kto proti blížnym
nósilenstao p.ÍCha. - Flegetón, tretia pekelná
rieka. Jei meno uvedie D^nte až v Inf. XIV, 116.
(V tomže speve, v 13o a nasl. pozri o je| vzniku.) _
Úval s'vriacou riekou krvi" predstavuje prvé okru_
žiesiedmeho kruhu, miesto trestu násilníkov proti
životua majetku blížnych'vrahov, lúpežníkov
a tyranov, čiže,ako v nasledujúcom texte ýslovne
povie jeden z kentaurov, všetlcých ých' ,,čo
s kruou hned'i na majetky siahli. "(Porov. v. 103 -
105.) -
56
Kentauri s šípmiu tisícoch sa ualia' 'Myto|ogické
bytosti, podlh starovekých predstáv polo-
zvery a polol'udia, od pása nadol s telami konslŠými
a od pása nahor s telami l'udsLými, povestní zúrivci
a násilníci, maiúci radi bitky a polbvačky. Ich
funkciu v tomto okružíchápeme podobne, ako
sme chápali funkciu Fúriív šiestom kruhu: sú
Minotauroými,,sluŽobníkmi". -
64-65
To pouieme až dolu / Chirónoui''. - Vodcovi
KentauÍov (porov v 80), ktorého Dante pred_
stal'uie ako nal'fozumneišieho a najrozvážne|šieho
z celého ,,voja". Podlh báje bol lekárom, veštcom,
astronónom, hudobníkom, ba ai - porov. v. 71 _ lrychovávatelbm
slávneho hrdinu Tró1'ske1' vojny
Áchilla. _
67,69
Tuná uidíšNessa... - Báječný Kentaur Nessus
(Nessos) bol takei násilníckei povahy, že sa ne_
vedel ovládnuť - ato naoz^j,,na vlastnú škodu" _
ani pÍi takom slávnom silákovi, ako bol Herkules.
Pokúsil sa uniesť a znásilniť jeho Ženu Dejaníru
(Deianeiru), no Herkules ho zasiahol šípomotrá_
veným krvou hydty z Lemnu. Umierajúci Nessus
daroval Dejaníre svoju krvou presiaknutú tunikut;
a presvedčil j\, že m^ silu dráždidla rryvolávaiúceho
lásku. Keď sa neskór Herkules zalúbil do Joly,
Dejanita, aby si spáť ziskala jeho lásku, prihodila
mu Nessol'u tuniku. Je| ied tak silne zaúčinkoval,
žeHerkules napokon v strašných bolestiach umrel.
Tak Nessus pomstil svoju smrť. (Porov' ovidius,
Met. IX,98 a nasl.) -
72
tretíje Folus, u duši žlčmá číru.- Jeden
z obzvlášťnásilniclrych azfuých Kentaurov, ktorí
na svadbe Pirithoa a Hippodamie v podnapitosti
chceli uniest nevestu a znásilniť ženy Lapitov, čím
lryvolali neslýchanú vražednúbitku. (Porov. ovi_
dius, Met. XII, 2\p a nasl.) -
83-84
pi hrudi, priam u strede, / prirodzenosti due
kde sa mu poja... - Od konskej hrudi nahor bol
Kentaur človekom, čižepfi tejto hrudi sa spá|ala
jeho,,prirodzenosť" zvieracia s,,prirodzenosťou"
I'udskou. -
88
Iedna z ťjch duší'ktorésrnú ažpo Trón.. Beatrice.
(Porov. lnf. 11,52.) -
104 - 705
Z Úch sa tu kru pení, / čos kruou hneď i na ma'
jetky siahli' - Trest poňaý veÍmiýrazne na princípe
contrapasso: vrahovia, lúpežnícia tyrani v živote
prelievali krv, teraz sú ponorení do vriacej
krvi. Ako wsYití z nasledujúceho textu, ich trest
jepritom odstupňovaný podlh velkosti viny: naj-
336 KoMENTÁB
váčšívrahovia (medzi nimi hlavne vládcovia,
tyrani) sú úplneponorení do krvi, takže ich vóbec
nevidno (v. 106 - r08), iní až po temeno (v 109),
iní ,,po obrvy" (v. 11o)' iní len po krk (v 117), iní
len do pása (v. 727 _ |22) a napokon iným wiaca
krv pripeká len nohy (v. 125). -
ft7
Alexander a Dionýzos diq,... - Prvý je akiste
Alexander Vel'ký (3'6 - 323 pred n. l.), macedón_
sky kráL a povestný dob1wateť Grécka a Východu,
ktoý mal v stredoveku povesť ukrutníka. Podlh
iných Álexander, ťyÍanv gréckom meste Pherae
(žil v IV. storočípred n. l.), ktoý vraj predhadzoval
psom svojich nepriatelbv odených vo zvieracích
kožiach. - Druhý |e akiste Dionýzos Starší,ktorého
krutá tyrania v Syrakrizach na Sicílii trvala plných
38 rokov Umrel r. 307 pred n. l. -
109
Z Azzolina zrieš len Urch čierneihriuy.. - Ezzelino
III. da Romano, jeden z ghibellinských vodcov,
vikár cisára Ftidrícha II' v Trevízskej marke, podlh
guelfských legiend ukrutný tyran, pyšný a neskrotný
do posledných chvíťživota. Po tridsaťštyrifočne|
ťyfanii umte| r. 1259 vo vizeni. ll0
- 112
a tam, ten plauj a prúdepo obruy'.. _ obizzo IL
d'Este, markíz apánFetrary, z pápeŽského povere_
nia vikár Ánconskej marky, na rozdiel od predchádzajúceho
wrdý a nelútostný predák guelfskej
strany' Umrel l 1293' ídajne zavtaždený ,,synom
zvrhlíkom" (Dante použil viac{znamové slovo
,,figliastro", ktoré móže znamenať a| nemanŽelské_
ho syna!). Ten po ňom ako Azzo \IIII. nastúpil vládu
vo Ferrare. Viaceým komentátorom sazdá,že
Dante t'ýmito veršamípriamo dowrdil povesť
o ob izzov o m zav t aždeni. tt9
- 120
Preklal u Božom lone / srdce, čododnes nad'
Temžou kru roní.- Je to Guy de Monforq toskánsky
vikár Karola I. z Aniou; r.7272 preklal dýkou
v chráme cez omšu (,,v Božom lone") Henricha,
synovca anglického králb Eduarda I. Stalo sa tak vo
Viterbe, kde bolo práve príležitostnézhtomaŽdenie
európskych kniežaq a vraždu spáchal preto,
aby pomstil smrť i zneuctenie mřwoly svojho otca
Simona de Montfort. Jeho činr'yvolal kedysi ohlas
v celei Európe.
Verš 120 - v póvodine nie dosť iasný aviacsýznamoý
- preložili sme podlh tej časti komentátorov
(Tommaseo, Casini' Parodi, Porena a i.), ktorí
ho lysvetl'u|ú: prebodnuté srdce Henrichovo
podnes ,,nad Temžou", čižev Londýne, ,,krv roní",
t. i. podfles volá o pomstu. (Iní vysvetlujú: ktorésa
337 KoMENTÁR
na Temži podnes ,'uctieva": Danteho výraz ,,si cola"
odvodzuiú totiŽ od slovesa
'colere" - uctievať,
a nie od slovesa,,colare" - prelievať krv, kvapkať,
foniť kfv.) Za prý ý|dad' zdísa nám' hovoria
dóvody filologické a poetické. - Guy de Monfort'
hodno si všimnúť,je umiestnený v 'rieke
krvi"
bokom, osamote .Zrejmepreto,že vražda, ktorei sa
dopustil, zdala sa Dantemu obzvlášťodpornou. -
133
Tam Atilu... - Slávny vodca Hunov, narfi'aný
'bičom
Božím"'_
135
kru pije Pynhols so sextom.'. - Prvý akiste Pyrfhus,
epirslcý kráI (318 - 272 pred n. l.), slávny svo_
Iimi voinami proti Rimanom. (Podlh iných Achillov
syn Pyfrhus, ktoý pfi dobytí Tróie zavr^ždil PÍiama
a jeho deti.) - Dfuhý akiste Sextus Pompeius,
syn slávneho Pompeia Velkého: po otcovei smrti
sa vfai stal obávaným námorným lúpežníkom
v stredoz€mnom mori; r. 35 pred n. l. ho dal Augustus
popraviť. -
136 - r38
z Riniera Pazza... slzy z Corneta... - Dvaja
lúpežnícipovestní v časoch Danteho: prý Nnier
Pazzo, póvodom šlachtic, často pod kepienkom
záljrnov ghibellinskej sÍÍaflyzbijal najmá vo florentskom
kraji. Druhý Rinier da Corneto, zbíjal
v okolí Ríma. SPEV
TRINÁSTY ť:!.i
4-6
Nie zel'ene - len čerň sa leskne zlostne... - Danteho
pÍÚ doiem z p€kelného l€sa ie ptiznačne vyiadrený
trojnásobným záporom'' ,,nie zelene'.. nie
rovná sneť... nie ovocje'" Ide tu o starú rétorickú
figúru, ktorá však svojou pozíciou, na začiatku spe!'u
zfejme náročky zdóraznenou, má osobitný význam
v štruktúrecelého spelrr. Náš spev, ako sa
dalei ukáže, ie spevom o samovrahoch a ak samovtaždaznamená
negáciu života, trojnásobná negá''
cia na samom začiatku ie akoby záporným prcdznakom
celého spel'u, alcýmsi jeho mottom, ktoré
anticipuje celú jeho atmosféÍu.
okrem toho táto tercína (9 to platí ai o tefcínach
susedných) ie pozoruhodná ešte
^j
čímsiiným:
svoiou špecifickou rytmickou a zvukovou orga_
nizáciou. Na prvý pohlhd ie zjavné, žesi Dante pri
jej komponovani dal obnlášt zá|eŽai naýberc tnt.
,,parole aspre", slov drsných, nel'ubozlrrčných, ob_
sahujúcich zdvoiené spoluhlásky čispoluhláskové
zhluky s ýnzrtým dórazom na spoluhlásky r a g
Íesp. na ,,ostro" zneiúce, pfenikavé i. (Porov
v póvodine: fronda, verde, fosco, scžieÍÍi,nodosl,
stecchi con tosco, porov aj v.7: ... si aspri sterpi
atď.) v tomto ohl'ade je našatetcinaaýmsi nízlakom
celej nasledujúcej atmosféry tohto spelrr,
ktorá sa bude doslovne oaivať sycaním slov samo_
wahov, zadíhaiúcichsa v prúdoch vlastne| krvi.
(Demonštroval to rozborom Danteho iazykav tomto
speve Leo Spitzer, ktor'ý v tejto súvislosti hovorí
aŽ o Danteho ,,fónickom symbolizme"; porov. jeho
štúdiuv talianskom preklade, odtlačenúpod názvom
Il canto XIII dell'Iďerno v cit. sboÍníkuLett.
daÍÍ.I,22l a nasl.) Takéto štylistickéznaky tercíny
- znaky ýsostne funkčné_ boli pre nás, prirodze_
ne,závinné av našom preklade priamo podmienili
obdobne ,,drsné" verše s analogichým dóruzomna
sykavky, spoluhláskové zhluky či,,ostré", prenikavé/:
,,Nie ze le ne - lefl čefňsaleskne; / nie rcvný
snet - lefi spleť a plno hrčí;,/ nie ovoci€ - len je_
dovatéos'ne..." Poťov. aj v' 7: ,:Íak husttj t.Ílšť'že
drsneišía turdší'.."atd'. Pritom, ako je to zjavné
z práve uvedených citátov, snažili sme sa v preklade
podať aj ono - pre tento spev priam typické
_ zvukové ,,splietanie" dvoch vedlb seba poloŽených
slov (Potov.
',zelene - len";
',snet - sp|eť';
,,hustá hušť);tahýmto umeleclcým postupom, ako
na to poukázal citovaný spitzer, Dante priamo sugeroval
svojim čitatelbm sám aspekt spletených
a pokrútených pekelných kriakov. '
8
kraj taru pod Cecinou... - od riečky, Íesp.
mestečka Ceciny, ležiacich iužne od Livorna,
tiahne sa iuhoýchodným smerom pozdiž po'
brežia Tyrrhenského mora takmet ažk civitavecchii
pás neúrodnei' barinatej zeme s divými krovinat'ými
pofastmi, t^r' Maremmy. V Danteho
časoch to bol povestn€ dý, nez&aý a takmef
neobý'vaný kraj. -
to-12
Harple hnusné'.. - Staroveké mytologické obludy,
vtáky s l'udshými ýiram| ktoré svoiou príkro
kontrastnou kombináciou zÝierucich a l'udslcých
zloŽiek (mali ošklivéwáčie telo, ale prekrásne
dievčenské wáre) vzbudzovali obzvláštnu hrózu
v predstavách antichých l'udí. V tercíne sa naútža
na jednu epizódu z v€rgiliovei Aeneidy: Keď sa Aeneas
so svojou trójskou družinou zastavil na Stfofádach,
ostrovčekoch v Jónskom mori (dnešné
Strivali), Harpye im qtrhávali jedlo a tak zahnusili
stoly, žeTróiania - po márnom boji s nimi - museli
z ostrovov odísť.vtedy iedna z nich, Celéno, pred_
povedala Aeneovi a jeho družine rozličnénešťastia
a hlad, ktoý ich vraj donúti iest stoly. (Porov. Aen.
III, 209 a nasl.) - v Danteho poňatí tieto Harpye sú
nástrojmi trestu: večnetrhajúa lámu konáre stromov
a krov, na ktorésú premenení samovrahovia.
(Porov dblej pozn.kv.37.) -
t7
ním sa uždruhé pfumo započína.- Druhé
okružie siedmeho kruhu, miesto trestu násilníkov
proti sebe samým, čižejednak ých, čosiahli na
vlastný Život, samovrahov (o nich v. 22 - lo8),
a iednak tých' čosiahli na vlastný ma|etok, rozha_
dzovačov a márnotratníkov (o nich v 109 - lzD. -
25
Myslím' žernyslel, žemój duch si myslí... V
orig. Cred'io ch'ei credette ch'io credesse... - Ide
o tzv. etymologickú figúru súdobe| rétoriý' spočí
vajúcu v opakovaní hlások rovnakého slovného
kmeňa a nryčaineešte kombinovanú aliteráciou.
Túto figúru v našom speve použilDante viackrát'
(Porov v. 67 - 68: ,,proti mne všetkých uznieti
nevyhnutne - a roznietení Augusta tak nietia.'"'
alebo v. 7l, kde sa figúra kombinuje s aliteráciou:
,,že, spraaodliuý, nepráuosť si spfauím''.'). Dnes
n^m táÍo figúra prichodí viac-menei ako číraa es.
teticky n€účinná slovná hra, no v Danteho časoch
patrila medzi figúry používanévo ,,vysokom" šýle.
Na tomto mieste - okrem funkcie ,,ozdobnei" - jej
poslaním ie psychologické charakterizovanie Danteho
zmátku, o ktorom sa hovorí vo v. 22 - 24.
(Pofov. L. spitzer cit. štúdia'stf. 23'.) -
30
myšlienka tuoja taktiež sa ti zloÍní.- Rozumei:
všetky tvoie predpoklady sa ukážu neodÓvodnenými.
Ide o slovnú hru: ,,akodlotníškonár... myšlienkawojasazlomí",
podobne ako o slovnú hru ide ai
v pÓvodine:
''Se
t!tronchi..' li pensier... si faran tutti
ffionchi'" _ Hodno doložit' žetento Danteho
spev sa vóbec vyznačuje mnohými slovnými i aru_
kovými hrami, hrami však len zdanliými, pretože
nie sú samoúčelné,ale maiú hlbšiu motiváciu a aj
hlbšízmysel, ako na to poukážeme nižšie.-
37
My, kry' sme taktiež mali telá lfudí! - ltko iné
tresty aj tento trest je osnovaný na princípe contrapasso:
Tí' čoodvrhli žiuot,musia teÍ^z uegetcř
uať v najnižšejforme organického života. Nenašli
v sebe silu odolatútokorn slmovraždených myšlienok,
preto teÍ^z na nich útočiaHarpye (akési alegorické
obtazy ýchto ich myšlienok), nepresta|ne
a naveky im jatria rany a nítia ich vyiadrovať utrpenie
strašným spósobom reči,zvukmi syčiacej
krvi. (Porov. L. Spitzer, cit' štúdia,str.2]0.) -
338 KoMENTÁR
40-44
Jak čerstuti tŤieska, odtfhnutá u kríčí''./ tak
soÍn tu uidel rofriť biednu snietku / slouó i kru..' Rozumej:
zátoveřt slová i krv, čižeoba deie, o kto
ých sa tu hovorí (kvapkanie a hovorenie), splývaiú
v |ediný akt akéhosi fantasticky obludného
,,hovorenia krvácaním" či,,krvácania hovorením".
(Túto simultánnosť, ako si všimol Spitzef, Dante
v origináli zdóraznil ým, že sloveso ponechal
v jednotnom čísle,hoci sa k nemu viaŽu dva predÍnety:,,rlsciua
insietne parole e sangue"!) Čiže:v1tekaním,
syčanímkrvi Dante vysvetl'uie sám vznik
i spósob reči samovrahov, premenených na strom-v
a kry, a lrysvetl'uie vec veťmi presne, s realistickými
podrobnosťami, ktoré však - podlh jedného zo zá_
konov Danteho umenia v Božskejkomédii - ešte
váčšmiaryšujúfantastičnosťsamého ýavu. No
nebol by Dante Dantem, keby sa nebol zátoveňai
pokúsil celý tento syčiaci a zadíhajúcisaúziaryka
samovrahov priamo sugerovať samou zvukovou
ýstavbou svojich veršov. Na|lepšie o tom svedčÍ
fakt zámerného hromadenia zdvo|ených spoluhlá_
.'o-'sok a na|má sýaviek: ,,stizzo... ch'arso sia... sclre3"
gia Íofta usciva insieme parole e sangue..." Pozna
tok takéhoto nesporného Danteho umeleckého
zámeru viedol nás v preklade k veršom
komponovaným s obdobným hláskovym sledom:
,,jak čerswá trieska, odtrhnutáv kriči, / čozozadu
keď zapáli sa spredku, / i vzduch i miazgu lypúšťa
asyči..;' -
48
o čom sa tnoje uerše iba zmienia',. - Rozumei:
zmieňuiú, a to konkrétne v Aeneide, v tzv. pol.vdc
rovskei epizóde. Podlh tejto epizódy Áeneas v Trí
cii lámal kry' aby ich vewičkami ozdobil obetný'o}
tár, keď wom z jednei ratoliestky lrystrekla krv a od
koreňov rastliny ozval sa hlas Polydora, Priamor_ho
syna' zavraždenéhošvagrom Polymestorom
a v ých miestach pochovaného. KeÍ totiž v}'rastd
z Polydorovej mfwoly. (Porov. Aen.IIÍ,22anasl.) Súdisa,
že práve toto miesto Aeneidy inšpiroralo
danteovský motív krvou hovoríacich krov' Dante.
pravdaže, anticlŠýmotív hlboko pretvoril a dodd
mu celkom iné značenie, neŽ má u Vergilia_ -
58-59
sorn ten, čopeune zuieral oba klúče,/ ktoré ni
zueril Fridrich ušťachtil:j..' - Pier della vi8n2 (2si
ll9o - 124D, Talian pochádzajúci z chudobnei
rodiny, ktoý sa nadaním, vzdelanosťou aj úsilím
zaslúženelyšvihol ažna kanceláta, pťotonoráÍr
a dóverníka cisára Fridricha II. a plných dvadsa
rokov bol najvplyvnejšou a naimocnejšou osob
nosťou na sicílskom cisárskom dvore. skutofu
339 KoMENTÁR
,,pevne zviefal oba kÍ(tče",ktoré mu zveril cisár
Fridrich II.' čižebol nielen cisárovým naidóvernejšímtajomníkom'
ale na dvofe fozltodova|(naúňka
na klúčesvátopeterské!) rovnako o veciach svet_
shých ako duchovných. Pre neznáme príčiny,historicky
dosiď neob|asnené, vo februári 1249 daI
ho cisár uvázniť a vzápátí oslepiť. Napokon
niekdajšímocný,,iudex Magnae Curiae" vo yázeni
San Miniata (podlh iných vo vázení v Pise) spáchal
samovraždu.
Po tragickei smrti Piera della Vigna vo verejnosti
zreime kolovali rozličnédohady o príčináchjeho
páúl a o jeho vine. (Povesti o sprenevere, úplatkárswe,
chamtivosti, zrade, spoienectve s pápež'
skou kúriou a pod') Dante, ktoý túto časťPekla
písal asi šesťdesiat rokov po smťti Fridfichovho
kancelára' zrejme tahýmto povestiam neveril. Podlh
M. Porenu (Pozfi jeho komentár.) i podlh
ýznamného nemeckého historika a danteológa
Friedricha Schneidera (pozri ieho štúdiuKaiser
Friedrich II. und Petrus von vinea im Urteil Dantes,
DDJ 27, l948,stt.23o anasl.) celú túto epizódu
Pekla treba chápať ako rehabilitačný akt Piera della
Vigna zo strany básnika' ktorému ako ,,veťkému
hlhdačovi pravdy" (tak nazval Danteho práve uvedený
Schneidet) záiežalo na očistenípamiatky
tragickei posta}T cisárskeho kancelfua. Za h|avného
vinníka celei tragédie Dante označil ,,dvorslrú
závisť" (porov. v. 64 - 69),pričom - a to ie viac než
prirodzené u tohto básnika oduševneného za cisársku
ideu - odstránil ai akýkolVek bilhg z postalry
samého cisára. Fridrich II. z celej aféry (hoci drl
svojho kancelára oslepiť!) lychádzanevinný av plnom
lesku svojho mena: v spomienkach nešťastného
Piera della Vi gna zostá\ra,,Fridrichom uštachtilým"
(v. 59), ,,Cézarom' (v. 66), ,,Augustotn"
(v. 68), ,,Pónotn, čou kiske bol, jak sám bol preláskaýrn"
(v.74 - 7 j). -Yiacerimodemí historici zapochybovali
o historickej vierohodnosti takéhoto
Danteho výkladu tragédie' ktorej posledný akt sa
odohral v sanminiatskom vázeni. Po citovanei
Schneiderovej štúdiisa však zdát, žedanteovská
rehabilitácia slávneho cisárskeho kance|íra zakla'
dísa na historicke| ptavde. Za preexponovanú
možno pokladat azda |en prílišžiarivúaureolu
okolo cisárovej hlavy.
Epizóda o Pierovi della Vigna je však pozoruhodná
ešte ai svoiím umeleckým asBpktom.
Cisársky kancelár svojho časuplatil zavynikajú'
ceho spisovatelh a štylistu, ovláda1'úceho majstrovsky
všetky finesy stredovekei Íétoriky a jej rczličných
figúr. Talcýmto ,,rysokým" šýlom' na ktorom
od prvej veíy pozÍ]rárte, že máte pred sebou učeného
stredovekého klerka, dáva mu Dante hovoriť
v celej epizóde . Jeho jazyk podrobili rozboru viacerí
komentátori a zistili, Že sú v ňom všetky jemnosti
súv€kei rétorickej elegancie, plne zodpovedaiúce
charakteru, spoločenskémupostaveniu
i vzdelaniu historického Piera della Vigna. (oplyva
metaforami'
^ntitézam|
p efifr ázami, replikáciami,
aliteráciami atď.) Možno povedať, žev tomto ohl'a_
de Dante v maximálnej miere uplatnil princíp priameho
charakterizovania posta\,T iazykom - princíp,
ktoý zostane 1'edným z konštantných
princípov Danteho slovesného umenia v Božskej
komédii.
Pri celkovom šrylizovaníkancelárovho jazyka
Dante však išiel ešte dhlej: v teito epizóde totiž síce
hovorí býalý cisársky pfotonotár a kancelár, no
nehovorí svojím niekdajšímvolným ,,lrysokým"
šýlom ex cathedra, ale spósobom rečisamovrahov
siedmeho pekelného kruhu' ako ho Dante vysvetlil
}Tššie, čižespÓsobom syčiacej krvi. Ák prý
moment (charakter postaly) nútil Danteho iazyk
Piera della Vigna nadnášať do ,,lysohých" polóh súvekého
ars dictandi, tento druhý moment (spósob
vyiadrovania) zároueň ho nútil špecificky inštrumentalizovať
celú jeho reč' aby tak priamo sugeroval
sám zvukový dojem z nej. (Porov. vyššie pozn.
k v. 40 - 44'') A teda, ak sa iazyk cisárskeho kancelfuana
jednej strane r,ryznačule ,,rétorickou eleganciou",
na druhej strane ieho ýtazným znakom ie
syčaniea zadÍhauosťefekt, ktoý Dante dosahu;'e
hromadením spoluhlások, a najmá sykaviek spojených
s ,,ostým" l'. (Porov. v origináli verše 55
a nasl.:,,S1 col dolce dir m'adeschi, ch'l non posso
tacere... m'lnveschi... e che le vols{ serrando e d/serrando,
s/ soavt', che dal secreto suo quasi ong'uom
tolsi... li sonnl' e'polsi...") Danteovsku lhhkosť
a nenásilnosť, s akou dosiahol fúziu dvoch
šýlových princípov, v svojom zíkladevlastne protichodných,
nemožno dosť naobdivovať a v tomto
ohlhde epizóda o Pieíovi della Vigna patti medzi
opravdivé triumfy slovesného umenia Božskej
komédie. _ Pozotný čitateÍiste zbadá, žesme sa
v preklade snažili rešpektovať oba momenty' ktoré
určilicelkový šý1iazyka cisárskeho kancelára. _
63
žepreň som strácal i suoj sen i sily. _ Preložené
podlh lekcie ,,tanto ch'i'perde' /i sonni e'polsi", pri'
jímanej váčšinoumoderných editorov (SDI, Porena'
Sapegno a i.). Iní čítajúnamiesto ,,li sonni",,/e
uene" (De| Lungo, Momigliano atd'.). Za prvú Lek'
ciu - okrem iných dóvodov - hovorí i rozbor
zvukovej výstavby celei epizódy o Pierovi della
Vigna. -
340
64-66
Kurtizána, čoaečne musí žmúrať,/ stnrť obecná,
čoorhá očitnútne... - Všeobecne sa konštatuje,
že tu ide o perifrázu zátvisti. - Prvá časťtejto
petifrázy (,,kurtizána, čovečne musí žmúrať")
súvisís etymológiou podstatného mena závisť
a slovesa závidiet:' závidiet, čižeďalej vidieť, hlhdieť
za veci, sliediť, ,,žmútat".(Porov. v druhej kantike
BoŽskej komédie, v Purg. XIII, trest závistlivcov'
ktorí zrejme podlh princípu contrapasso maiú
zošitémihalnice!) _ V druhej časti peifrázy (závist
- 'smrť
obecná") kvalifikuje sa táto neresť nielen
ako pliaga králbvsk'ých dvorov, ale ako všeobecné
zlo, ako pliaga I'udstva. (Sapegno, Spitzer a i.)
okrem toho, ako na to upozornili staršíkomentátori,
slovné spojenie ,,smrť obecná" - ,'norte comune"
rnóže mať aj šifšiurezonanciu, a to n^
pozadí biblického citátu: ,,Zívistou však diabla
prišla na wet smrť." (Múdr. II, 24.) Potom by tu išlo
oýznam'. závíst' _ zhuba l'udswa, príčinaduchovnei
smrti l'udského rodu. - Ándré Pézard v tejto
,,kurtizáne, čovrhá oči mútne v dvot Cézarov",vidí
naúňkl na rímsku lúriu. (Porov |eho štúdiuDu
Policraticus á la Divine Commédie, Romania lJo(,
1948.) Hoci sa jeho mienka n€stretla so súhlasom
(pozri Adalberto diRosa, St. dant. )OO(, 1951,
str. 250)' taký'to protiklerikálny podtón nemožno
celkom vylúčiť.Smrť Piera della Vigna spadá do
čias, keď rímska kúriavitazila nad Fridrichom II.
a neváhala uýchlbvať rozklad cisárskej moci
najrozličneišímidiplomaticlcými pfostfiedkami.
okrem toho Ia taktr naÍ^žkvby poukazoval i sám
Danteho slovník v ýchto veršoch. -
103 - 105
S ostatnjni si pÓjde po ostatky''. - V deň Posledného
súdu, ktoý sa odohrá v údolíJozďatu, prevezme
spáť svoje telo (porov pozn. k Iď. XI, 10 l2)'
no - na rozdiel od ostatných zatratencov - si
ho ,'neodeje". Samovrahovia násilne rozrušili |ednotu
duše a tela, a teda - podlh princípu contrapasso
- obe ich zložky zostanú oddelené naveky. -
115 - 1,1,6
A hl:a, tam nahó naháňa už druha. / zdriapanri
dušapo krouí.'' - Ide o druhúkategóriu násilníkov
pÍoti sebe samým, o duše l'udí, ktorí siahli na vlastný
majetok, čižeo márnotratníkov a Íoztradzovačov.
Keďže tomuto typu hriešnikov Dante určil
miesto uŽ lyššie,vo štvrtom kruhu (porov Inf.
\1I)' zdá sa, že tu ide o osobitný druh márnotratníkov,
o ých' čo,,rozpelešilťsvoje majetky, ako
Dante ýslovne napísal v Inf' xI (poÍov. v. 40 - 4r'
čižeo ých, čoich premárnili v rozličných
hráčskych brlohoch. (Takýto názor vyslovil Ame-
KoMENTÁR
rindo Camilli, pozri Momiglianov komentár) Princíp
contrapasso' na ktorom spočívaich tfest,
je celkom zjavný:v živote rczhídzali majetky, teraz
po smrti ,,čierne suky" (v stredoveke1' obraznosti
zloduchovia) trhajú im na franforce a rozmetávaj(l
na všetky strany |ediné, čoim ešte ostalo: ich telá.
Kedyďv živote pri hazardných hrách sa navzájom
',odierali",
teraz ich zdieÍaiúpekelné beštie a pichliače
pekelnej flóry. -
120 - 721
,,Ó, Lano, bystrejšísi u húští/ než u kolbách
toppskjch, keď si z boja arzol!" - le to Lano Maco
ni zo sieny, pocháldzajúci z veťmi bohateÍ fodinÍ
ktoý podlb Boccacciovho komentára premárnil
celý majetok ako členveselej a zbýÍalej družiny
sienských mladíkov, zyafiei BÍigat^ Spendereccia
(a spomínanej Dantem v Inf. )o(X, l3o - |32).
Napokon sa mu vrai - podlb toho istého Boccaccia
_ tak spríkrila bieda,že sám dobrovolne lyblhdal
smfť v bitke pri mestečkuPieve delToppo (-kolby
toppské'), kde Areínci zyítaz|li nad Sieňanmi
(1287). Histofickáptavda ie však taká, že saLano
.*-"dobrovo[ne nepustil medzi nepriatelbv, ale padol
na úteku. (Pozri o tom: Ireneo Sanesi, Dante
e siena, v zborníku Dante, Milano 7921', stÍ. 166.)
Na túto okolnosť práve s výsmechom natáža dtuhý
zltÍateflec. Je to Jacopo (Giacomo) da Sant'Án_
drea, iný povestný márnotratník v pfvej polovici
XIII. stoťočia,o ktorého ýčinoch sa ešte v Danteho
časoch tozprávali mnohé anekdoty. (Napr. že
dal na počesťsvojich hostí podpáliť dom a pod.)
Údajne ho dal zabitr. l}39Ezzelino IV. _
Pozoruhodný je výsmešný tón tohto posledného
zatratenca: čoslovo, to irónia, a to na účet,,druha",
ktoý ní rovnako nešťastnýúdel, rovnako ýchlo
a aj rovnako máfne uteká pfed ,,čiernymi sukami".
Súvisíto s jedným zo zákonov Danteho Pekla,
s postupným čoraz váčšímpribúdaním vzájomnej
zloby a nenávisti medzi zatÍatencami. v tomto
okruží,ako na to poukázal Porena, ubližujúzatratencom
nielen Harpye a,,čierne suky", ale ubližujú
si ai sami navzájom: kry samovrahov prichliačmi
driapu márnotratníkov a márnotratníci zasa y behu
šklbúich vetvy. Sme v druhei časti Danteho
Pekla, kde vládne zákon vzájomnei a stupňujúcei
sa zloby a nenávisti. -
143 - 15r
Sonz nesta, u ktoroÍnpfujpatrónprísny/ Krstitelbm
sa zarnenil.'' - ZFlorencie, ktorá v kresťanslcých
časoch zamenila svoiho prvého ochrancu,
boha Marsa, za *,' Jána Kfstitelh. Anonymný
Florenťan s krutou a trpkou iróniou poznamenáva,
že súvekévnútornérozbroje v meste i neprestajňé
34L KoMENTÁR
vojny súvýsledkom pomsty zhodeného boha voi_
ny. A stupňuie svoju iróniu (domnievame sa'že až
na účetvtedaišieho florentského pseudokresťanst_
va!): keby vrai ,,čosi nad vlnami Arna nebolo zostalo
po jeho podobizni", čižekeby sa nebola uchovala
dokaličená socha' ktorá v Danteho časoch ešte
stálla na Starom moste vo Florencii a o ktorej sa
verilo, žeje to socha Marsova (strhla ju až l 1333
povodeň), Flofencia by bola býala uždávno
zničená. A márnabybolabývala práca jej predkov'
ktorí ju po zrúcaníAtilom (v skutočnosti to bol
Totila), znonr postavili.
Hoci Dante - zteime celkom zámerne - zamlča|
meno i postavenie tohto Florenťana_samovraha,
hovoriaceho naitÍpkeišie slová o rodnom meste,
komentátori sa pokríšalia aj dosiď sa polnišajú
odhaliť jeho anonymitu. (Podlh niektoých je to
Rocco de'Mozzi, niekdaiší boháč' ktoý sa napo_
kon, keď schudobnel, obesil vo vlastnom dome,
podlh iných ie to Lotto degli Agli, jufista, ktorý
vyniesol nespravodliý rozsudok a potom sa doma
obesil: naposledy za tohto posledného Porena
v svoiom komentári našiel ažštyri argumenty!)
všetky podobné pokusy sú však navidomoči
márne - aajzbytočné'
Hodno tu však spomenúť neobyčajne lákavú hy_
potézu, ktofúv súvise s t'ýmto Danteho anonymným
samovrahom vyslovil Leo Spitzer: podlh neho
tu neide o ni|akého konkrétneho samovraha, ale
o postavu' ktorá v sebe zhÍřn, rcptezentuie a sym_
bolizuje všetlcých Florenťanov-samovrahov, ba
samu Florenciu' mesto v ých časoch ustavičd&;sa
púšťaiúcedo vojen a samo seba vnútoÍneÍozťwajíce
a waždiace. Posledný verš spevu chápe
Spitzer ako strašnúevokáciu autodeštrukcie
a úpadku Danteho rodného mesta, holdujúceho
waždám svoiich občanov- vraždám, ktoré ako
celok znamenajú samovraŽdu mesta. (Porov. cit.
štúdiu,str 236 - 239')
z^ takýto v'ýklad hovorí viac argumentov a viac
faktov, medzi nimi plurál v poslednom vetši (Ja
z dornou kruisnych šibeň som si sprauil'")' anajmá
Danteho ozajstné rozcítenie, v znamení kto_
rého je začiatok nasledujúceho spevu. (Porov Inf.
x[v, 1 - 3.) Podobné rozcítenie iezreime nepredstaviteťnév
súvise s nejakou bezv'ýznamnou postavou.
Oproti výkladu však' domnievame sa' hovorí
fakt, žeDante tohto anonymného samqyraha predstavIl
ako rnalé,,,nízkekrovie" (v. I27), nad ktoým
sa mohol Vergilius ,,nakloniť'(v. 13ó). Symbol
takéhoto nepatrného kra - nepatrného už v pomere
k Pierovi della Vigna, ktoý v speve figuruie ako
,ueťká tÍpka" - sowa mohol čitatelbvi naznačovat
rozlohy celého mesta. otázka tedl zost^va i fla'
dalej oworená a tak sa zdá, že nech už je akokolVek
lákavá Spitzerova hypotéza, trebapred ňou predsa
len dať prednosť ýkladu starého Boccaccia. Ten
v anonymnom samovrahovi videl taktiež symbol,
ale symbol skutočnej samovražednei mánie vo Flo_
rencii Danteho čiasa nespofne súvisiacei s tvrdým
hospodárskym i politiclcým zápasom v meste vnú_
torne rozčesnutom. Ten práve doháňal Florenťanov,
,,veÍlcých" i ,,malých", no napokon rovnako
úbohých ako ten Danteho ker, - k samovraždÍtm.
Jav bežný v rodnej Florencii mohol napokon Danteho
hlboko rozcítiť. SPEv
ŠTRNÁSTY
1. -3
Pretože kiska k rodisku ma trápi... - Porov.
zíryetečnúepizódu predchádzajúceho spevu' Tercina
zároveťt predstavu|e ai umelecké,,doznenie"
spevu o samovrahoch: v jej zvukovei otganizácii
(ýtaznér kombinované s viaceďmi samohláskami!)
naposledy zaznie,,dtsný",,,chtaptý" jazyk
samovrahov-krov, o ktorom sme hovorili lyššie
v poznámkach. -
t4-15
ako ten z púšte,ktorou tiahli uoje,/ Catónoue''.
- NaúŽka na Líbyjskú púšť,ktorou Marcus
Porcius Cato, Caesarov odporca, previedol zvyšky
Pompejovej armády k numidskému králbvi Jubo_
vi I. (Lucanus, Pharsalia IX, 382 a nasl.) -
2t
no, zd.ó sa, že ich rózny zákon triedi. - Y tretom
okružísiedmeho kruhu sú trestaní násilníci proti
Bohu, a to všetky ich tri kategóÍie, ktoré Dante
uviedol v Inf' XI, 4ó -
'1.
všetci títo hriešnici podstupujú
síce rovnalcý trest (na všetlcých padajú pomalým
tempom ohnivé chumáče), no podstupujú
ho rozličným spósobom: niektorí pfitom sedia, irlí
ležiaa napokon ostatni chodia. Podlh toho Dante
hneď spoznal, Že ,,ich rózny zátkon ttiedi" - a ko'
mentátoÍi nášho spel'u, beruc do íwahy znátmy
princíp contrapasso, hneď aj identifikovali tieto
rozličnékategórie iednej viny: sedíaci sú zrejme
úžerníci(v živote len sedeli a počítalipeniaze);
leŽiac| síl rúhači(v živote s rúhanímobracali wáre
k nebesiam); a chodiaci sísodorniti (v ich neprestajnom
chodení možno vidieť azda obtaz ich
nepokojných a vášňami zmietaných životov). Túto
poslednú kategóriu tzv. sodomitov, pnvdaže, tre-
ba chápať v širokom ýzname slova - Dante medzi
nich počítalztejme aj intelektuálnych' duchovných
,,sodomitov" a vóbec pohídačovBožimi zákonmi
v širšomvýzname slova, ktorísa tfiedia na
oddelené skupiny. (Porov. Inf. Xv' 118' kde Brunetto
Latíni ýslovne povie, Že s tou čionou
skupinou ,,sodomitov" sa nesmie stretnúť.)Konečne
o tom, žetu ide o sodomitov chápaných
v takomto širokom ýzname slova, svedčíaj v. 25,
v ktorom sa konštatu|e, žehriešnikov tohto druhu
bolo v treťom okružínaiviac ('Ale ak stále najváčší
dav tiahol..."), čoby sowa mohlo b1't predstavitelné,
keby bol mal Dante na ume len sodomitov
v úzkomzmysle slova.
Á} |e takýto evidentný sám charakter troch
druhov násilníkov proti Bohu' menei evidentný
a ovelh zložitejší|e súvis ich viny so samým spósobom
trestu, čižes onými ohnivými chumelmi,
zvoÍna dopadajúcimi na t€lá zatfatencov. Starší
komentátori' prirodzene' Danteho inšpiráciu pre
tento
'ohný dážď" našli v povestnom biblickom
,,sirkovom daždi"'ktorý zničil Sodomu a Gomoru.
To ;'e dozaista viac než pravdepodobné, no nijako
to neÝYsvetl'uie súvis s vinou všetkých troch
kategórii ýchto zatratencov Domnievame sa, že
plauzibílný výklad takéhoto súvisu podal v poslednom
časefrancúzsky danteológ André Pézard.
Podl'a neho v Danteho ponímanítroch aspektov
jediného násilia proti Bohu sú iemné ďinity a |eden
spoločný styčnýbod: sodomia a úžetasit
v podstate variantmi rúhaniapÍoti Bohu a iedi
ného hriechu proti Duchu. Na pozadí takéhoto zistenia
nie je potom náhodné' ak na zatratencov
tohto okružia zostupujú akési ohnivé jazyky
(Dante v póvodine ich výslovne charakterizoval
ako ,,di Ílloco dilatate Ía|de", čižeako širokéa zre|'me
pri páde predíženéchumáče ohňa, porov.
v.29), ktoréaž prílišpripomínajúohrivé jazylry'
známe z biblickei svátodušnei epizódy. Pokým
však na apoštoloývo sviatok svátodušný zostúpil
,,oheň osvecujúci", na týchto rúhačov,ktorísa do
pustili hriechu proti Duchu, zostupu|e ,,oheň
trestaiúci", ako vóbec bude ,,zostupovať" podobný
oheň ai na niektoých nasledujúcich miestach
Danteho Pekla, vždy tam, kde pójde o podobný
hriech proti Duchu. Danteho invencia trestu
ohnivým daŽdbm' ako na to Pézatdpoukázalv obsiahlych
rozboroch, nie fe teda mechanicky preyzatí
z biblického rozprávania o Sodome a Gomore,
ale je priamo osnovaná na princípe
contrapasso. (Porov Pézardovu cit. monografiu
Dante sous la pluie de feu' Paris l95o' naimá
stt,294 a nasl.\ -
342 KoMENTÁR
3r-36
lak u Indii, kde plnmene dal zfuišať.'. - Ide
o naráŽkls na legendu o ohnivom daždi,ktoý vtaj
na výprave do Indie zašlapávali voiaci Álexandra
Velkého. Legendu v stredoveku rozšírilnajmá Álbert
Velký svoiím spisom De Meteoris (I, rv' 8). -
43-41
Začal som: ,,Majstfe, ktorého tu ani / tó banda
diablou ulastne neošrnekla..." - Naúžkana epizódu
pred bránou Mesta Ditovho. (Porov. Iní VIII'
82 a nasl.) -
46
ten uel'kj kto jel - Capaneus (ieho meno uvedie
Dante dalei vo v. 63), ieden zo siedmich gréckych
králbv (porov. v' 68), ktorí sa zúčastniliako spojenci
Polyneikovi na ýprave pÍoti Tébam (porov
v. 54). Podlh básnického spracovania teito legendy
rímskym poetom Statiom (Porov. jeho Báseň
o Tébach X, 845 a nasl.) Capaneus, ktorému sa ako
prvému podarilo vyliezť na hradby Téb' ruhal
sa v svo|ej pýche a nadutosti Bakchovi a Herkulovi,
ochrancom Téb,a napokon i Jupiterovi; zato ho
Jggriter zrazil a zabil bleskom. -
52
A nech si Zels kouóča len silí..' - Vulkána, ktoý
podlb anticlcých báií koval preJupitera blesky. -
5t-56
a čoby u dielni mongibekkej... - Mongibello'
stredoveký názov sopky Etny, v ktorei útrobách
bola podlb mytológie kováčska dielňa Vulkána
a jeho pomocníkov Kyklopov. _
58
z Jlegerskej bitky... - Podlh starovekých bájí vo
flegerskom údolív Tesálii (sev. Grécko) Giganti
nakopili na seba vrchy a pokúsili sa dobyt olymp.
(Povestná Gigantomachia.) Medzi nimi a bohmi sa
rozpútala bitka, v ktore| napokon Jupiter bl€skami
pozrážal a pozabíja| vzbúrenýchtitanov. (Porov.
Inf. )OO(I, ll9 - l2l.) Danteho Capaneus, pravdaže,
totoJupiterovo víťazswo ironizuie a samému
Jupiterovi sa vysmieva ako bojazlivému zastrašencovi,
ktoý v kriticke'' chvíli len volal o pomoc
kVulkánovi. -
63-64
,,Ó Capaneus, najucičšmiťa mučí/ tuoj ulastný
azdor..." - Trest podlb princípu contrapasso: Za
živasa Capaneus v pýche a vzdore rúhalJupiterovi,
teÍaz po smfti pýcha a vzdor ho naiváčšmimučia,
doslovne sa v nich zožiera: vnútorná ,,píÍava" ie
pre neho ešte váčšímttestom ako pálhva vonkajšia.
Vergiliove slová o Capaneovei ,,hÍdosti", ktorá ie
mu za rúhanie ,,primeranou ozdobou i chválou"
(v-71 - 72), súvýrazom krutei ííónie'- V celej
343 KoMENTÁR
epizóde je pozoruhodné, ako Dantemu pfiamo
spýa antické boŽswo s božswom kresťanským:
Capaneus sa rúhalJupiterovi, no trestá ho boŽswo
kresťanské.(Porov. k teito problematike našu
poznámku k Inf 'I'72-) -
'77
maló, nepatrná rieka. - Jedno rameno Fle_
getónu, pretekaiúce piesočnou pláňou tretieho
okružia' -
79-80
Ako ten tok, čoz Bulicame steká, ,/ o ktoý
:mské česáčkysa delia..' -Yerše preloženépodlh
lekcie:
'Quale
del Bulicame esce ruscello / che
parton poi tra|or le pettatrici.'." Dante ptirovnáva
rameno Flegetónu k riečke, lTtekaiúcej z jazietka
Bulicame (slovo znamená približne naše Vary),
ktoré ležípri Viterbe (v strednom Taliansku) a obsahuie
horúcu sírnatúvodu; z dejin je znárne,
Že mesto z hygieniclcých dóvodov ptikáza|o
-česáčkam"močitlbn a konope na jednotlých
úsekoch teito riečky,resp. v močidlách' v1'tvo_
rených z iei vody. ošklivo červenívoda, ktorá
szniká pri močenílhnu a konopí, ie zre1'me podobná
červenej vode pekelnej Íiečky.okrem takeito
lekcie (a ýkladu) jestvuie ešte čita'flie ,,peccatrici"
- ,,hriešnice", čosa lysvetl'u1'e ako naráŽka na pros_
titútky, ktoré si vrai medzi sebou rozdelili bulicamslru
riečkupo úsekoch a v nei sa kúpali, prali a|
liečilisi svoje choroby. Prvú lekciu z modetných
editorov priial jediný N. Sapegno, no ie o to
pravdepodobnejšia, žerná oporu a| v archívnych
dokumentoch. (Porov Sapegnov komentár.)'l''
82-83
Sual4l a dno i každ'ti hródza celá,/ je z kameňa...
- Pte|oženépodlh lekcie ,,... fatt' era'n pietra",
pri|ímanei váčšinoumoderných komentátorov
(Porena, Sapegno, Rossi, Steinet Varese a i.). -
92-93
prosit som ho, nech žízeňodoženie... - Smád po
poznaní vzniku a pÓvodu tejto Íieky. -
94
Llpťostred' /nora spustošená zem je... - Upro_
stred Stredozemného mora, pokladaného v staro_
veku i stredoveku za more par excellence. Podlh
staých báií Kréta, ležiaca nielen v stfede tohto mora,
ale i v strede dovtedy známeho sveta, bola kolískou
I'udswa. Porov Vergiliolu Aeneidu III, 7O4
a nasl.; v preklade Jána Hollého: ,,Stre{ mora Kréta
leží,vetkého Jupitera ostrov... kdeŽ hora ídejská,
a našéhoie fodstva kolíska..." PÍiame a iste zámernéprekr,ývanie
tohto Danteho verša s veršami
antického básnika dodáva slávnostný začlatočný
tón cele| nasleduiúcei epizóde o ,,krétskom starcovi",
patriacei medzi monumentálne epizódy
BoŽskei komédie. _
96
kedysi čistéžiloludské plemci. - Za v|ády ktáÍa
Saturna, prvéhomýtického králh Kréty, keď l'udswo
podlb starovehých báji preživalo ,,z|aý vek",
bolo nevinné a šťastné,,,čisté",čižebezhriešne,
ako hovorí Danteho Vergilius. (Porov Aen. \{II'
324 - 325.) roo
- 102
Tam Rea skryla saojho králbuiča..' - Rea (Kybele)
bola manželka saturflova a rnatka Jupitera,
Neptúna a Plutóna. Podla báii na hore ida dala
ukrl synčeka Jupitera, aby ho uchránila pred otcom
Saturnom, ktorému predpovedali' žeho
z trónu zvrhne vlastný syn. Chlapčeka zverila
Korybantom, svo1'im kňazom a ctitelbm, ktorí na
hore krikom, nárekmi i hrou na hudobných ná'
stro|och sa snažili prehlušiť plač Jupitera, aby
ho nepočul |eho otec Saturnus. -
103
Vrch skýua otuor s obrom staým, staým..' Epizóda
o,,krétskom starcovi" patri medzi nais|ávneišie
a najkomentovanejšie epizódy Božskei
komédie vÓbec. Hoci však o nej iestlui€ bohatá
literatúra, pri výklade iej ýznamu, resp' ýznamov
jednotlých |ei detailov, nedosiahla sa vždy zhoda,
a práve preto, Že ide o epizódu zárnerne viaclýznamovú,
neprestáva aždo našich dnípodnecovať
stále nové - no viac-mene1' aj neisté exegetické hy_
potéz-y. (Také v poslednom časenavrhol napr.
Robert L. John, autor diela Dante, Viedeň,
spíingef-Verlag 194ó.) Svojho času pred iej lykladom
doslovne kapituloval Benedetto Croce,
ktoý napísal, že Dante tu čosi hovorí, no pritom
len ,,šepká našei duši". (Pozri jeho La poesia di
Dante, str. 96.) I keď naša epizóda skutočne má
tahýto charakter - viac sa v nej napovedá, než
hovorí, jednako sa pokúsme, aspoň stručne, vyznačiťtie
body, v ktoých sa pri výklade dospelo
k relatívnei zhode a ktofé odolávajú aj na1'prísnei
šejkritike. NiekoÍko vecí pri nej je totižcelkom
isých.
Predovšethým |e isté, Že sa v Danteho epizóde
stretá niekoťko staých m'ýtov:
1'' mýtus o tza' Danielouej soche, čižeo soche'
ktorá sa podlh biblického rozpráxlniaziavilav sne
babylonskému králbvi Nabuchodonozorovi.,,Hlava
teito sochy," čítametam doslovne, ,,bola z jern'
ného zlata, jei prsia a tamená zo striebra, iej bfucho
a boky z kor'u, jej stehná zo železa' jei nohy
čiastočnezo že|eza, čiastočnez hliny..." (Pozri
Daniel II, 31 a nasl.);
2. Ínýtus o obroOi, }ysokom štyfidsaťpáť stóp,
ktorého vrai našli na Krétev útrobách vrchu
rozčesnutéhozemetrasením. (Mýtus spomína Plinius,
Hist. nat. VIII, 76, a najmá Augustín' de Civ.
Dei XV, 9);
3' rnýtlls o ,,š|lroch l:udských uekoch", zlatom,
strieboÍnom' bronzovom a železnorn, ako ho Dante
poznal z I. knihy ovidioých Metamorfóz, čiŽe
mýtus o postupnei degradácii ludského pokolenia
a o jeho postupnom prechode zo stal'u pÓvodne|
nevinnosti do stavu permanentn ej voiny a vzájomnej
nenávisti.
Nemožno pochybovať o tom, že Danteho epizóda
je výslednicou sylrtézy uvedených troch mýtov,
ako nemožno pochybovať ani o tom, že vlastnou
bázou Danteho nového mýtu, z ktoÍej wrustá
alegoricko-symbolicý význam celej epizódy, ie
posledný anticlŠý mýtus. (Nasvedčujú tomu najmá
antické motílT, zámetne položené a zdóruznené
na jej začiatku.)
Na pozadí takýchto faktov javi sa samozrejmým,
že Danteho postava kolosálneho ,'krétskeho starca"
symbolizuje ludswo a jeho postupnú degtadáciu,
presne1'šie povedané, l'udstvo Danteho čias.
(Dante to konečne výslovne naznačil,keď tento
symbol lokalizoval nie do minulého, ale do prítornného
času: ,ýrch skýua owot..:') Rozličné
časti Danteho symbolickej sochy naznačujúrozličnéveky
l'udstva: zlaý strieborný brcnzoý,
železný, respektíve, ako lrysvetl'ujú iní, zlato predstavuje
pÓvodnú dokonalosť, ktorá ešte prežila
v skazenom a zblúdilom l'udswe, pohým ostatné
kolry symbolizu|ú postupný úpadok človeka.
v tomto ohlhde medzi komentátormi vládne zhoda.
(Renucci, Porena a mnohí iní.)
Ák sa však všeobecne prijíma takýto záHadný
alegoricko-symboliclcý ýznam Danteho,,krétskeho
starca", ovelh menšia zhoda (čiževáčšianeisto_
ta) vládne pri lysvetlbvaní ýznamu samej pozície
tejto symbolickej sochy. Danteho ,,krétsky starec"
je obtátený chrbtom k Damiette, mestu v nílske|
delte, čižena ýchod, no ,,díva sajak do zrkadla na
Rím" (v. 1o5), čLžena západ. od čiasDanteho syna
lakuba ažpodnes rysvetl'uje sa takýto postoj dan_
teovského symbolu l'udstva ako natážka na tn.
tfanslatio impeÍii, čižena prenesenie cisárstva za
Karola Velkého z ýchodu na záp^d a v pohlbde
,,krétskeho stafca" na Rím vidísa nádejeplný pohlhd
l'udswa na ieho ,,časný a duchovný stred", sídlo
dvoch prozretel'nostných mocí, cisárswa a pápežstva,
ktorému jedine - v jeho chorobe
a úpadku - móžu priniesť lyliečenie i spásu. (Pozri
344 KoMENTÁR
Renucci, cit. dielo, str. 200 a nasl., Renaudet, cit.
dielo, str. 4o7 a nasl', Porenov komentár atď.)
Zátoveň je však možný aj iný ýkJad, napr. talcý_
tol. v pozicii Danteho,,krétskeho starca", obráteného
chrbtom k Damiette, možno vidieť nielen označenie
smeru, ale natížkuna súvekéludstvo'
obfátené clhrbtom k staým r}'tieÍskym, kríŽiackotemplárskym
ideálom, ktoré stroskotali - rovnako
pričinenímpápežstva ako cisárstva _ 5. novembra
7279 pádom kriŽiacke| bašty Damietry čimsa začalkoniec
kresťanskéhopanstva vo svátei zemi.
Takéto ideály, zdá sa Dante vrelo vyznával. (Stačísi
len spomenúť, ako prudko lyčítalBonifácovi VIII.
a vÓbec súveým pápežom a kardináom' žeim
váčšmina srdci ležízlaý florén neŽ miesta vo
Svátej zemi a žesa váčšmistarajú o vojny proti
kresťanom nežo pomoc Akre, poslednému útočiskukrižiakov
Porov Par' lX, 137 - 138, Inf.
)oavll' 85 - 90.) Á ak Dante výslovne napísal, že sa
''krétsky starec" díva na fum ,,jak do zrkadla"
(v. lo4)' tie slová možno chápať a| v celkom
opačnomvýzname, než ich chápali lryššieuvedení
rykladači. Rímtotiž v Danteho časoch a podlh nai
hlbšieho Danteho presvedčenia preživa| hlboký
úpadok mocenský i mravný Prestal byť sídlom
cisárstva a pípežswoz neho vyŽarovalo natolko
slabým svetlom _ Damietta bola toho dÓkazom! žetento
pápežský Rím, Rímkonkrétny a súveký,
v Božskei komédii nepÍestal bilbgovať a obviňovať
zo ztady velých kresťanských ideálov. Ák sa teda
''krétsky
starec" díva na takýto Rím ,,|ak do zrkadta",
móže to znamenať i to, žeptáve tam vidí ,,ako
v ztkadle" svoju naivlastne.išiu podobu' že Rím je
verným obrazom jeho vlastnej bezmocnosti, úpad_
ku a choroby. (Pozfi takí/to ýklad u Johna, cit.
dielo, str. 117 a nasl.)
Z uvedenej lkážý je zrejmé, ako možno pri ýklade
jednotliých podrobností našei epizódy
dÓjsť aŽ k protikladným názorom. No, nech užtie
podrobnosti ma1'ú také čionaké ýznamové odtiene,
je isté, žeich alegoricko-symbolické hodnoty
musia b1t v súlade so základnou alegoricko-symbolickou
hodnotou celei epizódy, ako sme o nei
hovorilí vyššie.A tou zostáva Danteho pošmúrna
projekcia súvekéhol'udswa, vnútorne rozčesnutého,,,tÍhlinou"
rozrušeného' úpadkového,
opierajúceho sa o ,,hlinenú" nohu čiužmoci
pápežskej, alebo cisárskej. Je isté, žetento danteovsloý
alegoricko-symboliclcý obraz l'udstva má
niekoÍko aspektov' (okrem politického aspektu,
ktof'ý sme práve spomenuli, dozaista ešte aspekt
etichÍ náboženshý atdl) Súhra všetkých ýchto
'spektov
ie umocnená aspektom lryslovene bás_
nidí'm: z l'udských sÍz sa woria pekelné rieky| Ten
núd čitatelbv k meditácii a k snovaniu noých
prár_e to súvisís najvlastnejšímzmyslom každei
rďtej poézie, per definitionem mnohoýznamo_
rei. a práve preto nesúcej na sebe pečaťurčitei
tai)mnosti. -
lló
-lcheron, sU)x a L,lnJ) Flegetónu... - Ácheron
pre\ročili básnici v Inf. III, St}D( v Inf. VII, Flegetón
r[ď. X. -
l19
ažť Kokytos.-. - Kokytos, tvoriaci lhdovú pláň' je
-nzispodneišou tÓňou" Danteho Pekla. Pozri Inf.
sĎII. _
l3l
kan sa ti Lethé uži u rečiach skryla... - Lethé'
rieM pohanského podsvetia, je rieka zabudnutia
l_{Íéckeslovo
''léthé"- zabudnutie). v Danteho
Fe\le. kde ide o večnúprezenciu hriechu, takáto
rieka prirodzene, nemala miesta a Dante ju preni=ol
do očistca. (Porov Inf. )ooilV, 129 a nasl.
e Purg' )Oň|III, l21 a nasl.) r31
- r35
-no riaua kruou uňaca/ užjednuz nich tipredg
roziešila." - Dante mal vedieť z vergiliovei
-leneidy (vI' 5'l)' žeFlegetón je grécke slovo
todsodené od,,phl€go" - horieť) a znamená,,horiecu-.
vriacu rieku. Túrieku užvidel v prvom
,*nrža mal ju teda hneď poznať.
a.!
SPEV PATNASTY
I
-| jeden z h.lrďjch brehou nás užunóša... Dante
akoby personifikoval hrádzu Flegetónu' po
korune ktorei sa práve pustil s Vergiliom. _
-l
pri Brltggách a wissante... - Dve flámske lokali
rr. z ktoých mesto Bruggy lyznačuje severnú
r mestečkowissant (juhoýchodne od Calais
r dnďnom Francúzsku) |užnúmedzu Flámska.
FozdÍžflámskeho pobrežia boli užv D/nteho
crso'ch povestné morské hrádze. _
iú Padouania pri Bfente ich stroja..' - Padovou
,r ser-. Taliansku) preteká rieka Brenta, prameniacl
s častiÁ,lp, ktorú Dante nazýva Korutanmi
345 KoMENTÁR
(Chiarentana). Tento názov mal, pravdaže, v Dan.
teho časoch širšiýznamarozumelosa nímnielen
dnešnéKorutánsko' ale aj Tirolsko a susedné
územia, blízko ktoých pramení BÍenta. Proti
jarným záplavátm sa Padovania chránili riečnymi
htádzami. -
29
skloním sa nad tuár... _ Verš preložený podlh
lekcie: ,,e chinando la m i a alla sua faccia" (Sapegno,
Porena a i.)' IÍ1i ČiÍajtú:,,echinando l a m a n o ..."
_ ,,a skloníac ruku k 1'eho wári". (Porov. Porenov
komentár' kde sa širšieodóvodňuie, prečoby bolo
Danteho gesto rukou menej prirodzené.) -
30
,,Ser Brunetto, to uy ste?" - Ser, to isté čo
',sire",
,,signore" - pán, čestný titul, ktoý sa v stredoveku
dával kiazom a notárom, prípadne vÓbec vzdelaným
klerkom. Tahýmto klerkom, vzdelaným laikom
bol skutočne tento ser Brunetto, čižeBrunet_
to Latini, ktorého práve Dante poznal. Zhtuba ie
o ňom známe toto:
Narodil sa vo Florencii okolo r 1220. Ako obratný
právnik, vynika1'úci štylista, znameniý rečník
a dobý diplomat hral pomerne ýznamnúúlohu
v guelfskel Florencii v druhel polovici XIII.
storočia; bol notárom, kancelárom i tajomníkom
mestskei republiky' Roku 1260 víedol posolswo ku
kastílskemu králbvi Alfonzovi X, s prosbou o pomoc
pre guelfskú Florenciu pÍoti Manfredovi,
sicílskemu králbvi, ktoý na popud pápeža Urbana
[v. ohrozoval mesto. Keď sa na spiatočnei ceste
z Kastílie dozvedel, žeManfred porazil florentslcých
guelfov v bitke pri Montaperti (4. sept.
726o) a vo Flofencii sa ujala vlády ghibellinská
strana, zostal vo Francúzsku. Do fodnej Florencie
sa vrátil lžpo vitazswe guelfov v bitke pri Ben_
evente (22. Íebr.7266), kd€ sa definitívne skončili
mocenské ašpirácie ghibellinov. Po návrate do
vlasti sa znovu u1'al svojich funkcií v správe
mestskej republiky' ba l 1287 - čižev časoch' keď
mal Dante dvadsaťdva rokov - bot ai iedným
z mestslcých priorov. Popfi politickej činnosti
neprestával byť činnýaj literárne. Za núteného
pobytu vo Francúzsku, kde sa ináčnecítil ako
v cudzine' natolko sa zdokonalil vo francúzštine,
že ýmto jazykom (kedysi v tokoch 7262 - 1266)
napísal a'' svoie hlavné dielo li Liures dou Trésor
(Poklad)' akúsi encyklopédiu súvekých vedomostí
z nairozličneišíchodborov, od histórie cez etiku
a rétoriku až po prírodopis. Výslovne v tomto diele
poznarnenal, že ho napísal po francúzsky preto,
lebo francúzštinaje podlh ieho názoru jazyklahodnejší,kra!šía
aj rozšírenejšínež taliančina.o |eho
sympatiách ku francírzske| kultúrea literatúre
svedčíai ieho po taliansky napísanéveršované
dielo Tesoretto (Malý poklad)' alegoricko-didaktická
skladba, v ktorei priamo napodobňoval
slávny francúzsky Román o Ruži. okrem toho ešte
napísal veršovanédielo menšieho rozsahu Fauolel/o
(Básnické rozpráruanie) a preložil tri, v tom čase
ešte málo známe rečiCicerónove' Umrel r. 1294
a ie pochovaný vo florentskei Santa Maria Mag-
giore.
BÍunetto Latini patril nespofne medzi ýznamných
vzdelancov súvekejFlorencie, a to vzdelancov
zvláštneho, no v ých časochpre toto mesto,
ako vóbec pre vteda|šie mestá stredného a severného
Talianska, celkom príznačnéhotypu. Súveký
kronikár Florencie Giovanni Villani ho nazval
'mondano
uomo", svetslŠým človekom a ýslovne
o ňom doložil, Že ho váčšmizaujímali svetské
nežduchovné veci. (Kronika VIII' l0.) Ide zreime
o typ vzdelanca predhumanistického, }yrastaiúce_
ho síce z celej stredovekei kultúry (jei pozitívne vedomosti
sa pokúšalsumovať v svojom hlavnom
diele,) ale užaj orientovaného k dedičstvuantickej .
kultúry (prekladal Ciceróna) a čorazváčšmisa
zaujímajúcehoo staÍovekú filozofiu. Súdiac podlh
textu nášho spe!'u, Dante mal k nemu úcttr predovšetkým
ako k takémuto vzdelanostnému typu,
čižeako k človekovi,,víženémla ctenému" (v' 45),
ktoý v ňom - kedysi v časoch |eho mladosti vzbudzoval
z^)ieÍn o svetské vedenie
^
doza'ist'a
^i
mocne vplýwal na jeho intelektuálne utváranie.
A. Momigliano v svoiom komentíri napisa|, že celý
nasledujúci rozhovot Danteho s Brunettom odohrá
sa v ,,luce famigliare", vo svetle uÍčiteifamiliárnosti,
dÓvernosti oboch protagonistov No zdá
sa nám' žetu možno hovoriť skór o ovzduší
hlbokei úcty Danteho k Brunettovi a naopak, ba
o takej hlbokej a vzáiomnej Írcte a láske, že D^nte
nazve Brunetta nielen svojím ,,učitelbm" (porov.
v.84 - 85), ale priamo svo.iím ,'otcom" (porov
v.82 - 83 ,,bo vryý |e a v mysli wÍastími otcouský'
dobý obraz váš..."), ako zasa na druhei strane
- zreime s pocitmi na.jváčšeisympatie - nazve
staý 'učitel" mladého Danteho svoiím ,,synáčkom".
(Celkove až trikrát, pozri v. 31, 37, 106')
V Danteho Pe kle - a najmáv tzv. dolnom Pekle , ako
sme ryššiepovedali - vládne zloba. V našom speve
vládne doslovne láska: láska ,,učitelh" k ,,žiakovi"
a,,žiaka" k ,,učitelbvi". v tomto ohlhde spev má uý_
nimočný charakter. Ani o iednom zatratencovi
Dante nepovedal - a ani nepovie! _ že prechováva
k nemu obdiv až _ ,,nekonečný"!
Na pozadí takéhoto konštatovania o atmosfére
346 KoMENTÁR
nášho spel.u dozatsta sa mnohým pozd'ámláštne,
žeDante, ktoý mal takto rád svoiho starého
učitelh, uvrhol ho do ,,dolného Pekla", a k tomu
ešte - čosa móŽe zdať ešte zvláštnejšie- medzi
sodomitov, hoci o Brunettovej neresti tohto druhu
jeho súčasníciničnevedeli' (V sÍtvekých prameňocň
nezachovala 5a ani naimenšia narážka na ieho
sodomiu a keby ho Dante nebol uviedol v tomto
speve, podnes by nik nebol ani tušil, Že slávny florentslcý,,magnus
notarius" podliehal podobne|
neresti.) Moderný danteológ Spoerri _ a v tomto
ohlhde ieho názor nie je osamelý _ v takomto Dan_
teho počinevidí ,,otriasajúce svedectvo ieho objektívnosti".
(Pozri cit. dielo, str. 11J.) Rozumeime:
Danteho objektívnosti ako ,,sudcu", ktoý v mene
samého princípu spravodlivosti neváhal uvrhnÍtť
do Pekla al'postaru jemu samému l'udsky i osobne
viac než sympatickÍl'
Naozaj však Dante odsúdil Brunetta Latiniho pre
sodomiu?
Z textov Danteho Pekla (porov Inf. XI, 46 - 51
a Inf. XIV, 19 - 27) sa zdá' žeto celkom |ednoznačnelryp|ývaataýto
názot rnali a dosiaL aj ma|ú
všetci ýznamní staÍíi moderní danteológovia
a komentátori. (Parodi, Sapegno, Momigliano,
Porena, Masseron a i.) Ák niektorí z dávnejších
i novšíchkomentátorov o sodomii Brunetta Latiniho
zapochybovali, ich pochybnosti sa viac-menei
obmedzili na poznámku, žesa nevie, prečo Dante
položil svoiho učitelhmedzi sodomitov (Porov.
napr. komentár nášho K. Vrátneho.)
Celý problém Brunettovei sodomie v poslednom
časeznovu nastolil francúzsky danteológ
a profesor lyonskej univerzity AndréPézard a venoval
mu obsiahlu monografickú prácu (Dante
sous la pluie de feu, Paris, Vrin 1950). Jej Úsledlq'
sú viac než pozoruhodné:
Rozborom Danteho textov (IníxI' xIV' xv)'
preskúmaním celého literárneho diela BÍunetta
Latiniho, ako i všethých dobot{ch dokumentov
nielen o ňom, ale a| o jeho druhoch, tvoriacich
spolu s ním v treťom pásme siedmeho pekelného
kruhu |ednrr ,,druŽinu", dhle! preskúmaním cele|
kultÍrrnoJiterárnej situácie Talianska v časoch
Danteho francúzsky literárny historik dospel
k presvedčeniu, že autor Božske;'komédie nezatratil
svoiho učitelhpre sodomiu v užšomzmysle slo
va (chápanú ako telesný hriech), ale pre akúsi, ak
tak možno povedat, duchounú sodomiu. BÍunetto
Latini totiž, ako sme lyššiespomenuli, napísal svo_
ie hlavné dielo Poklad po francúzsky, výslovne
v ňom dal prednosť francúzštine pred materin_
skýmjazykom, a to v časoch, keď Dante svojím die_
lom zakladal a kodifikoval taliansky spisovný iazyk,
\rory mal $'t iedným zo spojív všetlcých Talianov
e mostom vedúcim k ich národnému uvedomeniu.
Podfa Pézarda toto všetko muselo prichodiť Dantemu
ako naiváčšiablasfémia, ktorej sa dopustil ieho
ucitel, priamo ako ,,hriech proti Duchu" a jeho prrei
milosti - iazyku. Brunetto Latini teda vskutku
zhrešil ým, Že pohrdol Bohom nielen ,,u srdci"
t pohrdol ieho darom)' ale aj ptiamo ,,a reči"(pisal
po francúzsky) a dopustil sa akejsi sodomie duchovnei,
intelektuálnej' no rovnako škandalóznej,
elio |e telesná sodomia, za ktorú v tom istom pásme
pr*aiú slutočnísodomiti. Ak s ýmito poslednými
Brunetto Latini a celá ieho družinamá spoločný
princíp viny, zároveň je od nich oddelený čo
Dante al' priamo a výslovne naznačil:keď sa
\ Brunettovi blížiaskutočnísodomiti, Dante mu
rloŽi do ústcharakteÍistickéslová: S týrni ja
nsrniem stúpaťna piesčinu.'." (v 118). Pritom
trest Brunetta Latiniho a celei leho skupiny,,inrelektuálnych
sodomitov" spočívana ýraznorn
princípe contrapasso: všetci hrešili ,,v reči", a teda
podla tohto princípu dopadaiú na nich za trest
_ohnivé jazyky". (Porov vyššienašu poznámku
\ Iď. x[v' 21.)
Takýto ýklad nášho spel'u, podložený velmi
šifokou i hlbokou erudíciou francúzskeho vedcamedievalistu,
vidiaceho veci v zloŽiých súvislostiach,
stavia celý problém Brunettovei tar'. sodomie
do celkom nového svetla a n€sporne patÍímedzi
naiúvažnejšiedanteologické príspevky posledn1'ch
čias. Jednako však - pri všetke| úcte, ktorú
máme k takémuto Pézardovmu ýkladu _ možno
proti nemu namietnuť jeden argument: na konci
celého rozhovoru Brunetto Latini s určitou
hrdosťou, naskrze nie pekelnou, ale celkom l'ud:liou.
odporúčaDantemu za verného spoločníka
na Životnei cesÍe svoi Poklad. Doslovne mu povie:
Jech Poklad mój ti bude spoločníkorn,/ u ňom
-itý som _ a netnám žiadosťinú." (' l19 - l20.)
Ciže: odporuča mu práve to dielo, pre ktoré ho podla
Pézardoveihypotéry - Dante uvrhol do tohto
pekelného pásmaa medzi sodomitov Myslíme,
Že ptáne v tomto bode je zranitelný Pézaňov ý\lzd.
Zatratenci v Danteho Pekle totiž veťmi dobre
r_edia, prečoa pre alcý hriech sú na tom čina onom
mieste pekelnej priepasti. (Spomeňme si len na ýiar_
pri pekelnom vchode, kde duše vyznávajú wo|e
hriechy a kde im Minos presne ,,vyznačuje", čím
hrešili' Porov Inf .Y,4 - 12.) Možno teda pfávom
predpokladať, že niečopodobné vie ai Brunetto
Latini. Ák to však pripustíme, z toho potom logicky
nplív4 žesotva by bol mohol staý ',učiteť"
54 / KoMENTÁR
odporúčaťsvojmu ,,žiakovi" do pozornosti práve to
dielo, pre ktorému prichodí trpieť muky na večné
veky a ktoým sa dopustil hriechu proti Duchu'
A keďže práve to dielo spósobilo ieho ,,duchovnú
srnrť", sots,a by bol mohol o ňom povedať, Že ním
a v ňom ešte stá|e žije. Takáto námietka |e iste veťmi
vážna, i ked', pravdaže, niiako neoslabuie
Pézardovo zisteni€, žeBrunetto patrí do osobitnej
skupiny,,intelektuálnych" a',duchovných" sodomitov.
v tomto ohlhde ptecizna aÍgumentácia
P ézardov a zo stáv a neochve j nou.
Ák však možno zapochybovat, že Dante zatÍatil
svo|ho ,,učitelh" preto, žepisal po francúzsky
a francúzštinedal ai teoreticky prednosť pred materinským
jlzykom, prečosa potom dostal tento
Danteho ,,učitel" medzi hriešnikov, ktorí sa dopustili,,duchovnej"
sodomie?
odpoveď ie, zdá sa, |ednoduchšia, nežsa myslí,
a naznačili sme ju užvlastne lryššie.Súvehý kroni
kár, ako sme uviedli' nazval Brunetta Latiniho
,,uomo mondano", no ak v Danteho časoch naozai
nikto ničnevedel o jeho telesnej sodomii, na
druhei strane bolo ažpridobre známe nielen to, Že
florentsloý ,,magnus notarius' mal menšízáujem
o
',veci
duchovné" než o,,veci svetské",
^|e
že ,,Ýecami
duchovnými" doslovne - pohřdal. A bolo to
známe nie z neiakých ohováračslcých rečí,na ktoré
súveká Florencia nebola ni|ako skúpa, ale priamo
z |eho literárneho diela. V Tesorette Brunetto ýslovne
napísal' žebol 'omo reo peccatoťe" - ,,vinný
hriešnik", ktory sa nestaral o svojho Stvoritelh
' žnielenŽe nemal ,,nijakú úctuk Sváte| Cirkvi". ale
iu len dourážal ,, slouatni a skutkom"' (,,al mio Crcatore
non ebbi provedenza, - ne nulla reverenza
portai a santa chiesa, -
^nzi|'o
pur ofÍesa di parole
e di Ía'tto. " Porov. v. 2522 - 2529.)
Celý tento citát, v danteovslcých štúdiách ináč
dobre známy, privádza nás, zdá sa, priamo k same|
príčine, pre ktoru Dante uvrhol svojho
''učitelh"
do
tohto pásma Pekla. Tento Brunetto Latini, ktoý
o sebe povedal, žesa nestaral o svojho Spasitelh
(ztejme nim u srdci pohřdal!), a ktoý len,,sloaami
i skutkom" urážal ,,svátú Cirkev" (zrejme teda nielen
klérus!), mohol azda patriť niekde inde než
práve do te| kategórie hriešnikov, o ktoých Dante
napísal (a to bola ich definícia), žepohídali Bohom
,,u srdci už čiu reči"? (Porov. Inf. xI, 51. Tento
verš v póvodine znie'. ,,e chi, spregiando Dio col
coÍ, Íaaella". Posledným slovom nenarížalazda
Dante už tam na Bťunetta, autora knižky Fauolel'
lo) Dante mal dozaista itc:ru a až synovskú lásku
k BÍunettovi ako k svojmu učitelbvi rétorického
umenia, majstrovi,,ars scribendi", predhumanis-
348
tovi a stredovekému ,,encyklopedístovi". Qe známe'
žev jednom období svojho duchovného a intelektuálneho
v,ýwinu sám Dante - podobne ako
ieho učiteť- mal váčšízáuiem o veci wetské než
o veci duchovné!) Ak si však takúto úctu i lásku
Dante zachoval k tomuto BÍunettovi aj v čase písania
tohto spel'u, keď sa jeho záuiem o ,,veci svetské"
i ,,veci duchovné" dostal do rovnováhy, ba dó
vzíjomnej podmienenosti, na druhei strane básnik'
ktoý zámetne nastúpil púťzáhrobnými ríšami,
a to smefom k B€atÍici a všetkémutomu, čo
ona symbolizovala, jednoducho nemohol mat nič
spoločnés ýmto druhým Brunettom, florentslcým
notárom' ktorý sa ostentatívne ptiznával, že mal
neúctu k 'veciam
duchovným". Danteovské zatratenie
Brunetta Latiniho' nazetané z takéhoto
hlhdiska, nie ie zrejme niialcým aktom jeho
'obiektívnosti"
ako sudcu, ale naopak, ýrazom jeho
na|hlbšei subjektívnosti a súvisíso samým zmyslom
BoŽskej komédie. Nie je náhodné, žebezprostredne
a v priamom súvise s Brunettom ziavuie
sa motív'temnéholesa", ten isý motív, ktoý sa
ziavil na samom začiatku BoŽskej komédie a ktoý
symbolizoval Danteho poblúdenie, čižepri(vg to
obdobie Danteho života, v ktofom básnik - podlh
vlastného priznania - dával prednosťveciam svetským
pred vecami duchovnými. Qe pozoruhodné,
žeai Brunetto v svojom Tesorette bol napísal, že
zablúdil v ,,selva diversa"' v'divnom lese"!) A ešte
mene| náhodné ie, že Dante hneď v prvej replike
preztadll svojmu býalému,,učitelbvi" noý smer
wo|ei životnej cesÍy a naznačil mu, žena ňu
nastúpil s novým ,,učitelbm"- Vergiliom. (Porov.
v.49 - 54.) v tomto bode osobného, duchovného
i intelektuálneho vývinu _ a Božská komédia je
alšýmsiitin€rárom tohto v}vinu - prišlo Dantemu
vzdať hold všetkému,čoho naučil jeho niekdajší
,,učitel" (stalo sa tak až do|emne), a|e zároveřli rozlúčiťsa
so všethým, čotento ,,učiteť"na druhej
strane predstavoval (stalo sa tak nana|výš taktne).
Rozlúčkus oným druhým Brunettom, libertínskym
klerkom a skeptikom, urobil Dante na pláne
svoiej hlbokei l'udskosti, ktorou ie presvietený celý
náš spev Božskúkomédiu totiž treba chápať predovšetkým
ako,,danteidu", ktoÍei centrom zostáva
- sám Dante. -
37 -38
,,Ó, synček mój, kto chuíťku a tejto pláni / ísť
pfestane, ten pťestená sto rokoo'.. - Ide o slovnú
hru: prestane-prestená (kompenzácia slovnej hry
v póvodine: ,,arTostarsi" - s'artesta'). Jej funkcia
|e dozaista charukterizačná: BÍunetto Latini,
,,uomo mondano', sveták
^
vtipkát aj na účet
KoMENTÁR
,,sváých vecí", pokúšasa tu o horhý, tragichý l'tip
na vlastný účet.Ai o ňom - ako o kaŽdom zatratencovi
Danteho Pekla - platí, že ie po smrti taý isý
alcý bol v Živote. (Porov. Capaneov ýtok: ,Jak za
živa,i po smrti som tvrdý!" Inf. XIV' 51.) -
49
Pred naplnenírn liet... - Pred dosiahnutím
35. roku. Porov. pozn. k Inf. I, 1. -
1r
hlboko u jednon údolísom zblúd'il. - Y ,,temnom
lese". Porov' Iď. I, l a nasl. a pozn. k IníI, 2. -
)4
a ýmto ýchodom ma uedie dornou - Rozumei:
do sídla blaženosti' k Beatfici, do Ra|a. - Brunetto
Latini' fozumie sa, tento ýznam Danteho slova
,,domov" (Masseron v Danteho ýraze ,,a ca"' našiel
obzvlášt nežnýa čarovno familiárny tón!) nechápe,
ako svedčínasledujúci text. Hneď vzápátí hovorí
o ,,prístavištislávnom"' čižeo svetskei sláve
svoiho Žiaka,
^
zÍeime má stále na ume nie Dante-
ho
'spásu",
ale Danteho slálrr. (Porov v. 70.) Aj po
smrti zostáva' ako sme povedali, predovšetkým
,,uomo mondano", ktorého váčšmizaujímajú
'veci
svetské" neŽ
',veci
duchovné". -
6t-63
No zlostn'j l:ud' lud neudiačný, čoškúli,/ bo zišiel
z dáunej Fiesole ... - Podlb starej legendy
Florenciu, keď ju v staroveku zničili Rimania pre
jej údajnúúčasťna Catilinovom sprisahaní, znovu
osídlili jednak potomkovia Rimanov a jednak noví
kolonisti, ktorí prišli z Fiesole, ležiaceivo vrchoch
sev€rne od Florencie. Brunetto Latini, ktor'ý pochádzal
z mestskei nobility, pokladal s^ zteime z^
potomka póvodného rímskeho obyvatel'stva a vi_
dieckymi prisťahovalcami hlboko pohfdal: pokým
sa o prvej vrstve Florenťanov lryiadril s naiváčšou
úctou ako o rímskom ,,staÍobylom semene" (presneišie
ako o rímskom ,,svátom semene" - 'la se_
menta santa", pofov. v 76 - 77), druhú vrsMr nazval,,fiesolanslcým
statkom", hnoiiskom Florencie,
hniezdom nerestí a na lej vrub pripísal aj vinu za
všetky nešťastia, ktoré mali Danteho v budúcnosti
čakať.(Porov. v. 64 - 69.)
V takomto flázoÍe na florentský ,,l'ud" (pod l'udom
sa tu myslí obl/atel'stvo) dozaista moŽno
vidieť stanovisko florentského klerka, hrdo sa hIá_
siaceho k mestskej nobilite a tak trochu aizatrpknutéhopÍe
šesťročnýexil' ktoý mu pripravili flo_
rentskí ghibellini. (Hodno si všimnúť:ghibellini,
čižestrana vedená a podporovaná predovšetlcým
feudálnou šlhchtou' ktorej florentskí prívrženci sa
pokladali skór za potomkov onoho rímskeho
,,svátého semena" než za potomkov''fiesolanského
statku"!) No v Brunettovom názote ešte vo váčšej
miere moŽno vidieť stanovisko samého Danteho
a priamu narážku na Čiernych guelfov, vládnucich
vo Florencii v čase'keď Dante písal tento spev. Tí
práve boli k nemu nevdhčnía tího odsúdili do 1Thnanstva
a napokon kontumačne i na smrť. To bol
práve ten ,,zlostný l'ud, l'ud nevdhčný". Do Brunettovho
pohÍdania meštianskymi zbohatlíckymi parvenu
vmiešal Dante priamo vlastné pohídanie
(stretneme sa s ním ešte v nasledu|úcich spevoch,
a to vo veÍmi ýnznei forme), priam ako do |eho
dištancovania sa od nich vmiešal vlastný odpor
k nim. Sám Dante nebol šlhchtic - ba oficiálne sa
počítalk l'udoveivrswe, medzi tzv. popolani (pozri
o tom N. Zingarelll I tempi, la vita e le opere di
Dante, Milano, Vallardi, 1939' I, str. p). No práve
toto ieho dištancovanie sa od ,,fiesolanského
statku" viedlo ho k určitémuvywáraniu mýtu
o svojom póvode: pokladal sa jednak za potomka
star'ých Rimanov (to akoby tu Brunetto powrdzoval)
a jednak i priamo naznači| svoj šlhchticLý
póvod. (Porov. Par. XV, 139 - |4o, kde výslovne
uviedol, žeieho pradedo Cacciaguida, účastníkII.
kižovei ýpruw, bot pasovaný rytieÍ.) Šlhchtictvo
ináč nepokladal za atfibút, ktoý sa dedí, ale sto
toŽnil ho so šlhchetnosťou, ktorú si človek musí
získať vlastným úsilím.V tomto ohlbde bol Dante
rovnako nemilosrdným kritikom šlhchty ako zbohatlíckeho
meštianstva. -
64
za tuoje dobro zlo ti uróti spiatky. - Zaha|ená
predpoveď Danteho exilu, v poradí už tretia. ''$
(Porov. Ciaccol'u v Inf. VI, 64 a nasl. a Farinatolrr
vInÍ'X,79 anasl.) -
7t -72
obe strany budú z tuoje| strauy / chcieť jesť... Verše
rnýznamovo náročky zahmlené v šýle pro_
roctiev - a preto a| rozlične vysvetlbvané' Starí komentátori
vysvetlbvali, že obe politické strany' na
ktoré bola Florencia rozčesnutá, raz budúpo Dan_
tem túžiť,čo'pravda, nijako neodÓvodňujú historické
udalosti. Moderní komentátori (Porena'
Mimigliano, Sapegno a i.) nachídzaiúpráve
opačnývýznam: obe strany, Bieli a Čierniguelfi'
napokon Danteho' ktoý kládol záujem vlasti nad
áuiem svoiej strany, znenávidia a budú mu siahať
ů na život. Takýto ýklad nachádza oporu
v histórii: Čierniguelfi odsúdiliDanteho na smrť
a s Bielymi guelfmi sa Dante v exile rozišiel;
napokon hrdo lyhlásil, žezostáva ,,parte per se
sÍesso" - 'stranou
pre seba samého". (Porov Par.
xvII' ó9.) Konečn€ vo veršoch možno vidieť aj
predpoveď skutočnei budúcej slálry Danteho,
349 KoMENTÁR
o ktorei česťsa budú uchádzat - márne - |eho
niekda|šíprívržencii odporcovia. Možno však sú
vo veršoch prítomnévšetky tri ýznarny. K
zámerne| slovnei hre (,,straly" - ,,strany") pozri
ryššiepozn. kv-37 - 38- -
80-8r
neboli by ste tnedzi tryhnancami / z prírody
l:udskej... - Mimo l'udstva, mítvy. (sDI' sapegno,
Momigliano a i.) Iní vysvetl'uiú ináč,sícezložitejšie,
ale mene| pravdepodobne' -
85
učieuali,jak srnftel'ník sa zaeční.- Za naiptirodzenejšívýklad
pokladáme: učiliste ma, alcým
spósobom si l'udia získava|úvedením ,,večnú"literárnu
slálr:. (Del Lungo' Paťodi, Renucci a i.) Navrhovaný
výklad Á. Pézarda: učiliste m4 ako sa získa_
va večnýživot, nebeská sláva (potov. cit. dielo,
str.82) treba odmietnuť. Taký ýznam Danteho
slov by bol priam ýsmechom Brunetta Latiniho,
ktoréhov teito chvíli vidí jeho žiak zatrateného na
večnéveky. -
88-90
PredpoOeď uašu s dhgími si značím..- Rozumej:
Zaznačujem, zapisuiem do ''knihy
památi".
(Porov našu pozn. vo lrydaní slov prekladu Danteho
Nového života, Bratislava, svKL 1958' str. 157 -
158.) - Keďže predpoveď je neurčitá, Dante čaká a
to Bnrnettovi výslovne pripomenie - žemu ju
,,zjasní", lrysvetlí, spolu aj s predchádzaiúcimi
predpovedhmi, - Beatrice. -
94
Nie pruý raz sotl čulJej záloh kruťj... - Naúžka
na spomenuté dve predchádzajúce predpovede,
Ciaccovu a FaÍinatovu' ktoré sú akoby
',zálohmi",
,,zívdavkami" (v orig. ,,arra"), čižev prenesenom
ýzname prísl'ubmi' predzvesťami budúcnosti. Iné
výklady súmenej pravdepodobné. (Porov. v Sapegnovom
komentári.) -
95-96
nuž nech' jak chce, si kolom zuÍta hbito /
a sedliak suojou tnofitkou nech kniti!" - Rozurnei:
Nech si len Fortúna hociiako kruti svoiím kolesom
l'udsloých osudov, ja som pripravený všetko znášať;
som lhhostainý k jej premenám, tak ako mi |e jedno,
čosi robísedliak na poli. - Niektorí komentátori
vyciťujú tu akúsi Danteho rezignáciu pred Forťúnoua
verše o nej pokladajú za d6kaz, že dobre
pochopil Vergiliolu lekciu o Fortúne v IníVII,
73 - 96. Skórvšak možno dať za pravdu Sapegnovi,
ktoý vo veršoch vybadíva veťmi energiclcý tón
s odtieňom ažplebejskei prudkosti: Dante síce
hodlá prijať všetky ,,vrtochy" Fortúny (porov.
v.93), a|e Íobítak so vzdorom a na jediné krité-
rium správnosti činesprávnosti svojho konania
povyšu|e _ vlastné svedomie. (Porov v 92.) -
109
Priscian.. - Magister Priscianus Caesariensis
(žilv VI. storoč|, slávny gramatik a literát, autor
diela Instiťutiones gramaticae, jednej zo záHadných
kníh stredoveke1' wýučby. Podlh P ézarda Dante
ho uvrhol medzi ,,duchovných" sodomitov preto,
lebo lyzdvihoval gréčtinuna úkor latinčiny
a chválil byzantských cisárov. (Porov. o tom obšírnejšie
v ieho cit. diele, str. l33 - |5o.) -
110
Francesco d'Accorso (1225 - 1294)' výztamný
stredovelcý právnik, profesor bolognske| a neskÓr
oxfordskej univefzity. PodÍa Pézarda zatratený
medzi,,duchovnými" sodomitmi preto, lebo pokla_
dal právo za jedinú opravdivú filozofiu, obsahujúcu
celú teológiu. (Porov o tom obšírnejšiev jeho
cir. diele, str ul - 200.) -
772 - tt4
aj ten, čoz uóle sluhu sluhou... _ Andrea de'Mozzi,
ktoý bol do r. 1295 biskupom vo Florencii
(teda na rieke Arne); wedy ho preložil pápež Bonř
fác \IIII., ,,sluha služobníkovbožích"(pápežské pomenovanie,
používanéod čias Gregora Velkého),
do Vicenze, ležiacej na riečkeBacchiglione; tam
nasledujúceho roku umrel, čiže,,nechal nerly",
ako hovorí obrazne Dante. Podla Pézatda jeho
,,duchovná sodomia" spočívalav zámetne1 a povestnej
vulgárnosti ieho kázní. (PoÍov o tom obšírnejšie
v jeho cit. diele, str. 201 - 219.) -
119
Nech Poklad mój ti bude spoločníkom' - Kfliha
Brunetta Latiniho. Pozri lyššiepozn. k v. 30. -
121 - 124
Bežaťsa dal a zdal sa záuodníkorn.'' - V prvú
nedel'u póstnu konávali sa v Danteho časoch vo
Verone preteky v behu, ktoých trofe;'ou bolo ze_
lené súkno' tzv. zelenépaliurn. K účastníkomýchto
pretekov prirovnáva Dante svo1'ho starého
učitelh, ktoý sa pustil do takého r,ýchleho behu
zreime pf€to' aby ho nestihol ,'storočný trest",
spomenuý vo v. 38. Spoerri vidí v tomto Brunet_
tovom behu akési,'víťazoslávne ryznenie" celého
spevu (porov jeho cit. dielo, str. ll7). Skór však
možno v ňom vidieť chmúrnu _ ažhalucinačne
chmúrnu - grotesku, ako podobnú grotesku možno
vidieť v ,,kolovom tanci" ctihodných a vážených
mužov_sodomitov v nasledujúcom speve . -
35o KoMENTÁR
sPEv ŠEsTNÁsTY
7 -2
Hukotanie užzdakka sme čuli... - Rozumej:
Hukďt Flegetónu, pozdÍžktorého sa približovali
k okraiu siedmeho kfuhu; tam sa totiž pekelná
pláň prelamovala a Flegetón padal ako vodopád do
priepasti, tvoriacej ,,dhlšie pásmo", čiŽeÓsmy kruh
Pekla. -
6
tri statné tiene uyde!ia''. - lde o nolri skupinu
sodomitov, akiste o ten húf, ktoý v predchádzaiÍr
com speve spozoroval Bfunetto Latini a s ktof'ým
sa nechcel stretnúť. (Porov Iní XV, 116 a nasl')
Áko sa vzápátí ukáže, sú to duše florentských poli_
tikov a vojakov zo staršej generácie, ku ktoým mal
Dante určitésympatie. (Porov. Vergiliove slová vo
v. 14 - |5 a Danteho slová vo v. 58 - 60.) -
8_9
,,Zastau sa ty' čopodlh suojho rúcha / zdtiš sa
.o:"; byť z nášho skazeného mesta!" - Z Florencie,
ktorá sa spósobom obliekania, ako lvádzajú stati
komentátori, v maličkostiach líšilaod iných talian_
skych miest, takže niekdajšíflorentskí rodáci me
hli hneď v Dantem poznať Florenťana. _ Pre názornosť
si treba predstaviť
'
že Dante mal na sebe
tm. lucco, dlhé spýavé rucho s kapucňou (porov.
narážku naň v Inf.
^r
, 23 - 24) , pteviazané v píse
,,povrazom" (porov. v tomto speve v. 106), a na
hlave mal baret s dvoma na bokoch splývaiúcimi
chlopňami, tnr' Íocale. Taký je ináč tradičný obraz
Danteho na ieho ceste záhrobnými ríšami. -
t7
striela druh miesta..- - AkoDante v predchádza_
júcom speve personifikoval hrádzu Flegetónu
(porov' Inf. XV, 1), tak tu personifikoval celé toto
okružie, ktoré vrai ,,lystreluje" (akoby z luku)
oheň. obraz ,,saettafe fuoco", ako poznamenal
Sapegno, patti ináč do fepertoáfu súvekej lyriky.
Dante ho použil zrejme pre ,,zv.ýšenie" šýu,
ktoým sa dávavyjadrovať Vergiliovi. -
20
ich staý speu... - v orig. antico verso. Rozumej
ironicky: ich predchádzajúce kvílenie, ktoré na
chvíl'u prerušili, keď sa Dantemu prihovárali. Tak
tento verš vysvetl'uje váčšinamoderných komentá_
torov (Sapegno, Porena a i.). Podlh iných slovo
''verso"
znamená rytmus chódze (Del Lungo,
Momigliano a i.). -
27
zo seba spolu utaorili kolo. - Zrejme preto, aby
sa mohli zhovárat s Dantem: zákon tohto okružia
totiž nedovolbval zaÍÍaÍefiCompostáť na jednom
mieste. (Porov Inf .W ,37 _ 39 ') - obtaz Úchto zatratencov'
,,krúžiacich"do kola a lrykrúcajťrcich
krkyk Dantemu 'aklváŽime,že ide o niekdajších
ý znamných a,,slávnych" funkcionárov republiky
- ie rovnako pošmúrnegroteskný ako obraz Bru_
netta Latiniho, slávneho florentského notára
a učenca, bežiaceho pretekárskym behom na
konci predchádza1'úceho spel'u. -
26-27
takže ich krk uždy opačne sa střha' / než króča
noha... - Verše preloŽené podlb Porenovej lekcie,
ktorú pri1'al ai Sapegno: ,,sí che'n contrario il collo
faceva ai pie continuo viaggo". situáciu si teda _
s Pofenom - predsta'r.'ujeme asi takto: Dante stoií
hore na hrádzi a dole sa krútia zatratenci; ak chcú
upierať oči na Danteho, ich krky (a teda ai hlavy) sa
musia obracať, pokial |e to len možné,stále
opačným smefom, nežpostupuiú ich nohy. - Iní
editori navrhujú inéčítanie
^ ^i
inÝ, zdí sa, že
menej pravdepodobný ýklad. -
37 -39
Gualdradin unuk.- - Guido Guerra (narodil sa
okolo Í.1 2 20, um rcl t 727 2), zo slávnej rodiny grófov
Guidiovcov, ýznamný vodca florentslcých guelfov
a účastníkmnohýclr vojenských ýprav (preto
prezlvka Guerra-Vojna!). Tradovalo sa, že jeho
zásluhou zvitazili florentskí guelfi v bitke pfi Benevente
(126ó). Bol vnukom Gualdrady, dcéryBellincioneho
Bertiho, ktorá bola v Danteho časoch por'estná
prísnymi mravmi a skromnosťou. V spevě
o starei ,,cnostnej" Florencii Dante ju lyzdvihuje
ako vzor niekdajších florentských matrón. (Pozri
par. XV, 112 - 114.) -
10-42
Aldobrandimu Tegghiaioai... - Tegghiaio Áldobrandi
(umrel t 1266), na ktorého osud - podobne
ako na osud dhlej uvedeného Jacoppa Rusticucciho
_ Dante bo| medaý užv rozhovore
s Ciaccom (porov Inf. \1,79 - 80), bol ýznarnný
florentský guelf, politik a vojak, povestný svoiou
rozváŽnosťou. Dante natáža na fakt, že márne odrádzal
spoluobčanov od ýpravy proti siene' ktorá
sa skončilaich katastrofálnou porážkou v bitke pri
\Íontaperti (1260). -
13-45
a ja... Jacoppo Rusticucci sorri... - O romto bohatom
florentskom občanovi guelfovi (žil ešte
r.1266) vie sa veťmi málo a v podstate len to, čo
E'čítaliužstaríkomentátori z tohto Danteho tex_
ru: mal vraj ,,ženu vzdornú", čižespurnú, odmi_
etavú, neochotnú, vrtošivú(podla iných: mrá-
35l KoMENTÁx
tenú), ktorú napokon tak znenávidel, že sa od ne1'
odlúčila v nenávisti k ženám vóbec - upadol do
sodomie. _ NaráŽkou na túto ženu ie určenýi sám
typ ýchto zattatencov. _
63
ak do stredu pru ukročím.- Do stfedu zeme,
sveta a vesmífu, kde |e sídlo Lucifera. ČiŽe: ,,sladké
plody" Dante obsiahne' ažkeď pozná všetky hriechy
a tresty za ne. -
70 -72
bo Guglielmo Borsiere s nami tráui / len krátky
čas.- Nevie sa presne' kto bol tento Guglielmo
Borsiere (anekdotu o jeho vtipnosti uvádza Boccaccio
v Dec. I' 8). Podlh staršíchkomentátorov bol
to ,,igric" (,,joculator"), ktoý zabíval hostí na knieŽacích
dvoroch; podlh novšíchkomentátorov a
to je pravdepodobnejšie - bol dvoranom, ktoý
konal dÓležité kancelárske' resp. aj diplomatické
práce, šlhchtic veLkosvetslcých spósobov a arbiter
elegantiarum vo Florencii koncom XIII. storočia.
Keďže umrel len nedávno pred r. 1300 (pozri
v.70 - 71':,,... s nami trávi len krátky čas"), priniesol
do Danteho Pekla ,,čerswé",no pre niekdaiších
pfedstavitelbv,,starej" Florencie ým skl'učujúcei
šie sprály o mravnom úpadku ich rodného mesta.
ZaffaÍenci zfeime pťistavili Danteho preto, aby si
|eho'sprálry" _ overili. -
73-75
''Nouj lud z hór..." - Ten isý ktoý v predchádzaiúcom
speve nazval Brunetto Latini l'udom
,,zlostným",,'nevdhčným"',,fiesolanshým statkom".
Danteho invektíva proti tomuto ,,l'udu" _ v našej
tercíne obzvlášťpatetická a sprevídzaná až posto_
jom starozákonného roztrpčenéhoproroka (,,zrak
mói sa hor vrýwa",v.76) - tvorí teda priamo akord
s wýrokom Brunetta Latiniho a ovefuie naše kon_
štatovanie, žedo názotu svojho
',učitelb"Dante
vlial vlastný názor - a vlastný wýpad pfoti ,'novému"
zbohatlíckemu meštianst!'u. (Porov pozn'
k Inf' XV, 61' - 63') _ Invektíl'u pÍoti nemu Dante
vystupňuie v nasleduiúcom speve priamym obrazom
doslovne,,zozverštených" úžerníkov'Naša
tercína ináčpatrí medzi slávne miesta Božskei
komédie. -
94 - 100
Ako tá rieka... buráca z brál tam pri San
Benedette... - Rieka Montone, ktorá pramení pod
Monte Veso, približne v ých končinách severozápadného
Talianska, kde pramení Pád.Jej horný tok
sanazývalv Danteho časoch Aquacheta a dolný tok
_ Dante hovorí, Že od mesta Forli _ Montone'
(Dnes sa Aquacheta poklad'í za ptitok Montone .)
Asi šesťkilometrov od obce San Benedetto, ležia_
cej v apeninskom údolí,rieka Montone tvorí vodopád'
ku ktorému Dante prirovnal kaskádu pekelného
Flegetónu. -
101 - 102
rútiac sa jednýrn skokom, kde by malo / byť ran
eno pfe tisícrozoureté' - Verše preloženépodl'a
výkladu prijatého Sapegnom i Momiglianom: za
ianýcb' záplav rieka Montone padá pti San Benedette
jediným
',skokom",
jediným vodopádom,
polcým ináč, v lete, schádza dolu brehom zo stupňa
na stupeň, ,,tisícom" skokov Zdá sa, žev Danteho
texte nemožno náisť rozličnénarážky (napr. na bohaý
kláštor sv Benedikta a i.)' akétam našli niektorí
staršíkomentátori (Boccaccio a i') -
106 - 108
Ja pouraz som rnal ouiý kol prisa... - o tomto
,,povÍaze", ktoým bol Dante prepásaný a ktoý
odovzdá Vergiliovi, aby ho hodil do priepasti a ním
vylákal obludného strážcu ósmeho kruhu, jeswu1'e
prebohatá literatúra. Disponuieme niekotlcými
desiatkami rozličných ýkladov, mnohými zaují
maými štúdiami, no možno povedať, žesa dosiď
nepodarilo uspokoiivo }Ysvetliť 1'eho alegorickosymbolický
ýznam' ako ani zmysel celého tajomného
rituálu, spojeného s ním. Len prc zaujimavosť
uvádzame, že v časochblízkych Dantemu
Ffancesco da Buti v tomto povfaze videlfrantiškónsky
powaz a podlh neho usúdil, žeautor Božskej
komédie bol tzv. terciárom, čižepríslušníkom
tretieho (laického) františkánskeho rádu; podlh
Butiho teda tajomný Danteho povraz symbolizuie
pokoru a františkánske cnosti' oproti tomu v našich
časoch moderný danteológ Robert L. John dokazuje,
že nemóže ísťo františkánsky povraz, ktoý
sa vraj nikdy nenazýval ,,corda"' ako ho ýslovne
nazývaDante, ale vždy len ,,capestro"; podlb neho
tu móže ísťlen o poaraz templdrsky, svedčiaci
o príslušnosti Danteho k laickej templárskej elite'
čo,pravda, autor Božske| komédie v časoch zrušenia
templárskej rehole a iej krutého prenasledovania
musel prísne taiiť. v takeito súvislosti sa potom
Johnovi nasledujúca epizóda javi ako natážka na
templárskeho zradcu Noffa Dei, ktoý r. 1313 skončilna
šibenici: vo vrhnutí templárskeho povfazu
do hlbín vidí tento rakúsky danteológ pohÍdavý
akt Danteho - utajeného templíta pre templárskeho
zradcu platí jedine templársky povraz!
(Porov. ieho cit. dielo, str. 140 a nasl.)
To všetko' fozumie sa' súlen dohady, ktoré
vzbudzujú pochybnosti. 0 Johnovom prípade
viac nežpochybnosti!) o tom však, že,,povtaz"
i nasledujúci ,,rituál" majú určiýalegoricko-symbolický
ýznam, pochybovať nemožno, ako ne-
352 KoMENTÁR
možno pochybovat, že podobný ýznarn má ý
,,leopard", ktorého sauž raz pokúsil Dante chytiť
povrazom. Predbežne sa dozaista možno uspokojit
určiýmvymedzením tohto ýznamu, a to jednak
v pomere k ,,leopardovi" a lednak v pomere ku Geryonovi,
strážcovi ósmeho pekelného kruhu: ak
leopard symbolizuje zmyselnosť (porov pozn.
k Iď. I. 32)' Danteho ,,povraz" ie potom symbolom
cudnosti' a ak je Geryon,,hnusným obnzomlži",
klamstva (,,sozza imagine di froda'), ako Dante
výslovne povie v nasledu.|úcom speve (porov. Inf.
XVII' 7)' potom je ,'povÍ^z" symbolom spravodlivosti
a pÍavdy' Tak aspoň rieši túto otázku moderný
francúzsky komentátor Henri Longnon. (Pozri
'eho
cit. komentár, str. 553.) -
124 - 726
Pred praudou, ktoró črty lži má u tuóri'.. - Rozume|:
črtyfikcie, klamu, výmyslu; talý ýznam má
Danteho slovo ,,menzogna": to, čomá Dante dalej
podávať, |e natoťko ireálne a neuveriteÍné, Že mno
hým mÓŽe prichodiť len ako ýmysel. Jeho pravdivosť
- pravdivosť, rozumie sa, básnickú - Dante
,o.-'.
dilej dotvfdí aktom slávnostnej prísahy na vlastné
dielo. -
128
pri Komédii prisah.im-.. - Pťi teito básnickei
skladbe, ktofú Dante na tomto mieste (podobne
ako aj v Ini )o(, 2) podta súvekejterminológie
narýva,ýomédiou". (Prívlastok,,božská" dostala až
neskór v XVI. storočía tak sa aj zaužival jei nánov.)
Týmto termínom sa v stredoveku označovaliskladby'
ktoré sa začinalismutno, ale mali radostný
zánet abo|i písané
'nízkym"
šýom. opfoti tomu
Vergiliovu Aeneidu - podlh tei istej terminológie nazve
,,tragédiou", keďže ju pokladal za skladbu
písanú,,vysolcým" šýom. (PozÍi Iď. )o( 113).
K otázke náalu Božske1' komédie porov. štúdiu
O. F. Bablera Dantes ,,Divina Commedia". Ihr Titel
und ihre literatische Gattung, uvereinenú
v pol'skom časop ise Zagadnienia Rodzajów Litef ackich
IV, 2 (7),Lodž 1962,str.77 - 82. sPEV
sEDEMNÁSTY
I
Hťa, šelrna s chuostom zahroteným uzadu-.. Geryon,
strážca Ósmeho kruhu, v ktorom sú trestanénajrozličnejšie
druhy klamárov, a ako tlý symbol
klamswa a zloby svojho kruhu' ,,hnusný
obtaz |Ži", povedané slovami samého Danteho.
(Pozri v. 7.) Postavu tohto strážcu - s jeho menom
stretneme sa aždaleivov.97 - Dante ptevzilzklasickei
m1tológie' kde bájny obor s troma hlavami
a Úoma telami, povestný ,,tergerlrinus Geryon",
iníčvladfu na ktoromsi ostrÓve v západnom
oceáne, ktorého napokon zabil Herkules, platil
taktiež za symbol klamswa a podliacwa. Tohto klasického
Geryona - podobne ako iné mytologické
posta}Y - Dante však úplne preworil: polcým klasiclšýGeÍyon,
hoci troihlavý a s troma telami, jednako
len má jednu ,,prirodzenosť" (je
',in
tribus
unus",ako napísal ovidius v Her, [X, 92), Danteho
Geryon ie hybrid s viaceými ,,prirodzenosťami";
niektorí komentátoti mys\ia, že má,,prirodzenosti"
tfi (človek, had, škorpión), iní,žeštyri (človek'
had, šelma, škorpión), ba možno sa domnievať, že
až páť (plus vták - vie a| lietať!).
Takáto premena klasického vzoru dozaista nie je
náhodná a diktovali ju, myslíme, dva nám užznit
me zákony Danteho Pekla:
Danteho Geryon, ako sme povedali, je obrazom
viny a hriešnikov svojho kruhu. Ák nasledujúci
kruh so svojimi desiatimi tnt' ZložÍabmije danteovskou
desaťnásobnou demonštráciou, ako klamstvo
znetvoťuie človeka, Danteho Geryon je verným
obrazom tohto klamstva: je to obluda
znets,orená do podoby ažapokaýptickej- Zfuwei
však - podlb druhého zákona, platného v Danteho
pekle - je plasticlcým znázotnenim postupného
zdegtadovania l'udskej prirodzenosti hriechom,
zozverštenia človeka, ktoré - ako sme povedali prejal'uje
sa ýtn ýrazneišie' čímnižšiesa zostupu|e
do Danteho Pekla. Predchádzajúci Minotaurus
bol poločlovekom a polozverom. Geryon, sídliaci
o kruh niŽšie, ie uŽ hybridom, v ktorom
prevládajú zverské prvky a ktorý si uchováva
z človeka uŽ len ,,Nadlni", no nemútváf. Tento
nový, povedali by sme atmosferichý moment svoi
ho Pekla Dante lyiadril aj umelecky, a to ažnápadným
zmnožením zvieracich motívov v našom speve,
použiýhiednak v priamych pomenovaniach
a iednak v prirovnaniach a básniclcých obrazoch.
Hodno si všimnúť,koÍko zviefat sa vyslqtuje
v tomto speve: šelrza (v.1), ,,desný zuer" (v' 5),had
(v. 72), pauúk (Arachné, v. l8), bobor (v.22),
',preohavnézuiera"
(v.23), škorpión (v.26),pes (ý. 49)'
ouad (v. 57), lea (v' ,9), hus (v. 63), prasná swňa
(v. 64), kozol (v. 73)' uól (v. 75), ,,hrózostrašný
zueť' (v.79), kobra (v. 91), šelma (v. 94), úhor
(v.104)' ,,desná beštia" (v. ll4), ,sokot' (v' 127)'
uuiča(v. 128). Sme na prahu nového kruhu
a nového ovzdušia divej' dravej a zverskej zloby,
353 KoMENTÁR
onej ,,matta bestialitade", ktofú ako príznačnúpre
ósmy kruh Pekla uviedol Dante v IníXI' 82 - 83.
Geryon je jei
''dÓstojným"
a adekvátnym pred_
stavitelbm a nie ie div, že sa pred jeho labami
hemžícelý zverinec. Z kategórie mieracich
motívovlTmyká sa, pravdaže, posledné ,,wáča"' no
obraz, v ktorom motív vtáčaťa Dante použil, |e viac
nežptiznačný vzhlbdom k nasledujúcemu kruhu:
toto danteovské vÍáčaz konca nášho spelrr prenasleduje
draý atycuičerrý - sokol. -
2
čohrady drúzga, hrauo zlieza hory... - Yerš
vzťahujúci sa zrejme na alegoricko-symbolickýýznam
Geryona, keďže v Danteho Pekle niet ani
hradov, ani hór: tie súvšak na zemi. Yerš, ako
vÓbec celá vstupná tercína, v pÓvodine vyniká
obzvlášť ýraznou zvukovou organizáciou. V preklade
je na to položený obdobný dótaz. -
IJ
kolieska a uzly... - Y otig. nodi e rotelle. ,,Ozdobý'na
Geryonovei koži (porov. aj nasleduiúcu tercínu|)
majú zrejme symboliclrý charakter: komentátori
od najstaršíchčiassa domnievaji, že
predstavujú pletichy, ktoť'ými klamstvo dosahuje
svoje ciele. (Podlb Porenu slovo ,,rotelle" znamená
aj
''štítky''
takže vÍai móže ísťaj o narážku na toliare'
ktoými sa klamstvo chráni a utaiuie.) -
t6-r7
Tatár čiTurek... - Národy v Danteho časoch
i neskór povestné vzácnyrni pestrofarebnými
kobercami a tkaninami. r1b,
18
Arachné sotua z takej priadze pradie. - Mytická
tkáLčka zo starovekej Lýdie, ktorá sa odvížila
pretekať s bohyňou Minervou; tá jn za tÍest napokon
premenilanapavitka. (Ovidius, Met. W,5 -
145,porov. aj Purg. XII, 43 - 45.)
2t
jak taÍn' kde Nemci plnia si len bruchá. - Rozttmej:
v severných krajinách' obýaných Nemcami,
ktorí boli v Taliansku Danteho čiaspovestní a až
príslovečníako iedáci a pijani. (Porov franc. prí
slovie ,'piť ako Nemec" - 'boire comme un Állemand".)
Verš preložený podlh tradičnéhoýkladu.
(Niektorí myslia' že Danteho príd.meno ,,lurchi"
znamení ,,hundroši" a potom by teda išlonie
o ,,Nemcov", ktorí si plnia len bruchá, ale o Nemcov
hundrošov, šomravcov.) -
22
chystá sa bobor k bojouému činu'- Podlh ludového
rozptávania, uvídzaného komentátormi, bobor
sa tak chystá k ,,bojovému činu", čiŽe tak|apá
ryby, že sa pričupík brehu rieky alebo potoka
a spustí chvost do vody; keď ryby zacitia o|eioyity
zápach jeho chvosta a priblížiasa k nemu, bobor sa
náhle zvrtne a ch1tí ich. Styčným bodom prifovnania
Geryona k bobrovi je teda bobrie klamsfvo,
šďbiafstvo, tÍik. -
35
uzrel som ťud... - Nová a posledná skupina
hriešnikov tretieho okružia siedmeho pekelného
kruhu: úžerníci.Vo fakte, žesi odpykávajú trest
posediačky, vidi sa narážka na ich predchádzajúci
život a aplikáciaprincípu contrapasso: ako v živote
sedeli za stolmi, kde nadobúdali bezprácne zisky'
tak sedia i po smrti. Myslíme, že nie je náhodné ani
ich umiestnenie: Dante im pridelil miesto nielen
na samom okraii tretieho okružia (zre1'me ako nai
váčšímhriešnikom siedmeho kruhu), ale ai v bezprostrednei
blízkosti samého GeryoÍla. zozýeÍ'
štenéhoobrazu l'udského klamstva a podliacwa.
Nie 1'e div potom, žev ich vonkaiše| podobe
ná|deme niektoré ,,zverské" črty:ošipujúsa a&o
psy (v' 46 - 51), oblizu|ú sa ako uoly (v.74 _ 75),
očisi na mešcoch - ,,popásajú" (čo treba brať
v doslovnom, hodne ironickom význ^me| - porov.
v 57). Giovanni Getto, autor osobitnei študie
o tomto speve, charakterizuje ich stav ako ,,negáciu
I'udskosti". (Pozri jeho Il canto XVII dell' Inferno
v cit. Lett. dant. I, str. 327.)Yýnzomobzvláštneho
pohÍdania nimi je Vergiliovo upozornenie, aby
sa pri nich Dante len ,,krátko" zdtža|. Priporúna
ono ieho slávne ,,guarda e passa" _ ,,pozri a poď"
z Inf. III, 51. -
43
A tak zas sátn, tak sárn sa ďalej táram' - Možno
povedať, jediný lyriclcý verš v celom speve, plný
melanchólie, danteovskei l'udskei clivoty v samotných
hlbinách Pekla - verš' ktoý tak obdivoval pre
|eho lyrickú tonalitu veťký znalec nesmierne
zložitéhoDanteho slovesného umenia A. Momigliano.
Uprostred celkovej brutálnej atmosféry
tohto spelu (drsné obrazy, arukovo drsno komponované
verše, ,,plebejský" tón, ktory do istej
miery núti lTiadrovať sa aj samého Vergilia ,,plebejsky",
porov v 28 - 30!) verš woríosamelý ostrovček,,čistej"poézie.
V preklade je náročky inštrumentalizovaný
širokou hláskou a. -
>4
nepoznal som z nich nikoho... - Nepoznal preto,
že mali tváre znetvofené ohňom, ale aj preto,
ako postihol cit. Getto' žeide o ich redukciu na
číru,,hmotu v pohybe". (Tamže.) V nižšíchpekel'
ných kruhoch sa čoraz váčšmistráca l'udskosť a individualizácia:
človek sa stáva kategóriou. všetky
pokusy staých i nových komentátoÍov identifiko-
354 KoMENTÁR
vať v tejto skupine jednotlivcov - ako naposledy
správne poznamenal Porena - súteda nielen
mfune,aleajzbytočné. o tomvšak, žeDante mieril
navelmi konkrétne a známe rody' pochybovat
nemožno. Náročky ich naznačil rozličnými erbami.
-
59* 60
na žltotn mešci leuia taár sa triasla... - Blanlrytný
lev v žltom (zlatom) poli - znak rodiny GianÍigliazzi,
florentshých Čiernych guelfov. -
6t
Do uozu nÓjho pohl:ad'u''. - v orig. di mio sguardo
il carro. _ Viacerí staršíkomentátori (napr.
ešte aj Del Lungo) chápali tento Danteho obraz
ako ,,bizarný" a slovo ,,il curro" radše| }Tsvetlbvali
vo význame ,'beh": ,,beh mójho pohlhdu". Zdá
savšak, žetreba dať prednosť moderným komentátorom'
ktorí myslia, že tento obraz nerybočuje
zo systému Danteho obrazov. (Porov ,,la
navicella del mio ingegno" - ,'loďka mÓ|ho umu",
Purg. I,2.) -
63
.ió) a u nej hus belšia od samého masla. - Biela hus
v červenom poli - znak florentske1' rodiny ghibellinslcých
Ubriachiovcov (obriachi). -
64-65
prasnej suine modré znarná... - Modrá prasnica
v striebornom poli - znak padovánskych Scrovegniovcov.
-
68
Vitaliano, krajan mój'.. - Vitaliano del Dente,
o ktorom sa vie, že bol r' 1307 v Padove lysokým
funkcionárom republiky, tzv. podestom. (Podlh
iných Vitaliano di Jacopo Vitaliani, úžernícky
boháč na dvore Scrovegniovcov') -
70
Mňa z Padoty kruh Florenťanou zuiera... - Dan'
teho irónia na účetrodného mesta: všetci úžerníci
súz Florencie a ak sa medzi nimi vyskytne niektoý
z iného mesta, ie len výnimkou. -
72-73
,,Už chcerne uetrytiera, / čoprinesie si na rnešci
tri kozly." - Podlb zhodnej mienky staých komentátorov
(overenei nanovo Barbim) ýmto ,,veLrytierom",
netrpezlivo očakávaným v Pekle florentslcými
úžerníkmi,|e Gianni Buiamonte z florentskei
rodiny Becchiovcov, ktofí mali v erbe tri kozly
v zlatom poli. ZačaszastáYa| yeÍeifléfunkcie vo
Florencii a bol spoločníkom vo velkom zmenátnickom
podniku na prelome XIII. a x[v. storočia.
okolo r' 1297 bo| poýšený do šl'achtického stal'u,
no r. 1308 bol odsúdený prc krádež a podvody.
Umrel r. l3l0 v chudobe, zavinene| vrai hráčskou
náruživosťou. - Y názye ,,veťr1'tier" (,,il cavalier
sovrano") sa dozaista tají Danteho krutá irónia:
podlh Porenu florentskí úžernícichcúpovedať, že
aŽ k nim príde Gianni Buiamonte, ako ieden z nai
váčšíchúŽerníkov stane sa ich hlavou, aýmsi ',vel'maistrom"
ich ,,rytierskeho" rádu. Ešte pravdepo_
dobnejšorr sa zdá mienka Barbiho, žetu ide
o sarkazmus (''pekný rytier"!) na účetsame.i
Florencie, ktorá takých ludí polyšovala do šlhchtickélro
staru. _
a2
Len takéto ttž pouedú nás schody' - Povedané
ironicLT, lebo nasledtrjúce dva krulry Pekla sú
oddelené hlbokýtni priepasťami a nevedie do nich
schodná cesta: do ósmeho krtrhrr ich znesie na
cl.rrbte Geryon a do deviateho kruhu, na samo dno
Pekla, ich z|ožíobor Anteus. (Pozri Iní X)fiI,
110 a nasl.) -
106 - 108
Faeton sotua stÍpol U prudšom kÍči..._ Faeton,
syn Heliov (Slnka), podl'a gréckei báie si raz vyprosil
od otca dovolenie viesť slnečnývoz; nezvládol
však slnečnékone, opraty mu }Tpadli z rúk, voz
lybočilzo mryčainei dráhy a spálil časťneba; v kritickei
chvíli neobratného vozataia zrazil bleskom
Jupiter. (Poroy Ovidius, Met.II,47 - 324.) -
109 - 110
čiIkaros... - Syn Daidalov, ktoý unikol z krétske_
ho Labyrintu na krídlach, zostrojených jelro otcom;
ked'Že však neposlúchol otcovu fadu (porov
v lll: ,,Bežíšpo zlei tÍati!") a vzlietol pri\Tsoko,
vosk na krídlaclr sa mu roztopil a Ikaros padol do
mora. (Porov Ovidius, Met. VIII, 2O3 - 233.) -
127 - r32
Ako ked'nórne sliedi sokol dratý... _ opis fantastického
letu Geryonovho Dante zakončtrje obÍazom
zo stredovekého polbvníckeho života: ked'
sokoliar clrcel privolať lycvičenéhosokola, rozkrútil
tzv. ,,logoro" (',vábidlo", v 128), čoboli dve spo_
jené krídla, pÍiviazanéna povrázku, akási napodo_
benina vtáka. Neraz sa však stalo, žesokol, unavený
dlhým' a naime bezÚsledným letom, spúšťalsa ai
sám. Vtedy sokoliaf zvolal: ,'Beda, klesáš!" (v. 129).
Á sokol, cítiac, žeÍrlolru nesplnil, zosadol daleko
od pána, rozhnevanÍ že márne tak dlho lietal. (Po_
rena' Sapegno a i.) - K takémuto dravému rozhne- Í
vanému sokolovi Dante prirovnal Geryona, ktoý
síce svoju úlohusplnil, ale s hnevom a zlosťou _
hoci je zahalený do nepreniknr.rteLného mlčania. _
355 KoIíENT^R
SPEV OSEMNASTY
I
Je u Pekle miesto, Zložlhby sa uolá... - Ósmy
kruh Danteho Pekla, miesto trestu klamárov
Ked'že klamswo pokladal Dante za najrozšírenejší
hriech na svete, za zlo ,,vlastné človeku" (porov
Iní XI, 25:
'Že
sa však klam len smrtelníka ýka'''"),
tento kruh ie, prirodzene, najváčší:Dante mu venoval
viac neŽ tretinu svoiei prvej kantiky (Inf.
xvrrr - xxx).
Rozsah i diferencovanost tejto jednej kategórie
hriešnikov prinútil Dantelro rozde|iÍktuh na desať
koncentrických okružíčipásem, ktoré nazva| Zložlhbrni
_ Malebolge (vlastne doslovne Zlými vakmi'
z|ýÍflikapsami, ako predpokladaiÍr talianski
komentátori). Podlh autoroých úda|ov v tomto
speve (a naimá podlh rozličných níznakov, roztrÍlsených
v nasledujúrcich spevoch) celý tento
ósmy kruh si treba predstaviť ako naklonenú rovi_
nu, zvažujúcusa k stfedu Zeme a nadol postupne
čoraz váčšmisa zužujútcu,horizorrtálne popreýv^ÍlúZ|ožlabÍni.
Posledný desiary ZložÍabie v bezpfostfednei
blízkosti akeisi mohutnej centrálnej
šachty (Dante jv nazýva ai ',širokou studňou",
pofov v 5)' hlbokej priepasti, spada|úcei do
samého stredu Zeme l svojím dnom woriacei
pošledný'' deviaty krulr Danteho Pekla. Samotné
Zložlaby podla Danteho predstalT sú akési lrlboké
a mohutné priekopy, kotliny čirokliny s mierne
naklone nými, no neschodnými stenami, a keďže sa
celá ,,wrdá priestraň" ósmeho krul-ru, ako sme povedali,
Zv^žu|e a pÍitom zužlje, ai koncentfické
ZložÍabymajú postupne čoraz menšípÍiemer:
najvičšije Zložlab pr{ a naimenšíje posledný
Pre správne pochopenie celél-ro spósobu Danteho
putovania (ako i rozličnýclr podrobností, ktoré
sa v texte nasleduiúcich spevov lryskytnú a ktoré
by zostali ne!asnými bez presného poznania danteovskei
topografie tohto kruhu) ie nelyhnutné rriasniť
si ,,komunikačnéspoie", vedúce touto mohutnou
pekelnou ptáňou. V poslednom časesa touto
otázkou zaoberal vo svo.iom komentári M. Porena:
o ieho výskum sa opfieme v nasleduiúcich
riadkoch. (Išlo skutočne o r"ýskum, pretoŽe Dante
síce myslel,' geometricky", ale lry jadrov al sa b ás ni ckJ,mnohými
synonymami, ktoých rnýznam nebol
vždy predchádzajťrcim komentátorom jasný)
Podlh Danteho predsta\ry celý \Yššiespomenuý
geometricry systém koncentrických žlhbov pretí
naiú odhora nado| mostné pásy, ktoré sa tiahnu od
hornej mohutnei okružnej hradby, ýčiaceisa na
hornom obvode kruhu (to ie ten ,,okrúhly breh",
čnejúcinad okolím, ktoý Dante spomína vo v 7!),
a smerujú k ústfednei šachte. V pomyselnom stre_
de tejto šachty sazbiehaiú. Tieto mostné pásy zrej_
me nie sú široké,lebo Dante v tomto speve hovorí
o
''úzkei
pfti" (v 107) l z Danteho t€xtu pfiamo
i nepriamo vypýa len to, že ich bolo viac (Porena
myslí, že tolko, kolko je Gigantov na obvode
,,studne") a Že sú všetky zlomené' rozborené nad
ši€stym žlabom. (Porov. Inf. )oil a )oilIl.)
vlastné tzv. mosry preklenujúce iednotlivé žlhby,
nesmieme si však predstaviť ako naše dnešné
ploché mosty. Dante ich časteišienaz.ýva slovom
',scogli",
čodoslovne znamená,,skaliská",,,balva-
ny"'
',úskalia"
(porov. v. t6), čižesám si ich predstavoval
ako mohutné vyklenuté skalnéhroble. (Porov.
v. 69; pozÍi aj Inf. XIX, 9, kde ich prirovnal
k tzv. tumbám' čiŽe ku chriímoým katďalkom:
,,kde skalný most sa ako tumba vzpína".) Ák Dante
hovorí o mostných oblúkoch, zasa nejde o mostné
oblúky v našom zmysle slova, ale iba o lyklenuté
balvany, tvoriace most. Pri zíthlaviach sú tieto'e;
mosty nižšie,pokým v pÍostriedku sú oblúkovito
vn"ýšenéna spósob staÍ'ých Íímskychmostov.
A keďže sa celé priestranstvo ósmeho kruhu zvažuje'
ai sklony ýchto mostov spadaiú nadol čoraz
príkrejšie,tou mierou, ako sa básnici bližia
k ústrednej šachte, čoDante na viaceých miestach
naznačuje. (Porov. napf. Inf. xlx, 35 a i.)
Zároveň povrch iednotliv'ých mostov je čotaz
drsnejšía rozpukaneiší,takŽe putovanie básnikov
je čotazobtažneišie. PoÍena _ myslíme, že právom
- vidí v tom ýznam alegoricko-symbolichý:
zdrsňovanie povrchu mostov je rovnobežnéso
stupňujúcou sa vinou hriešnikov
Napokon treba ešte doložiť:medzi |ednotlivými
žlhbmisúhrádze' a to tak stavané, ževždy dve
strany jednei htádze wotia vnútornýsvah predchádzajúceho
a vonkajšísvah nasledujúceho
žlhbu. Všade na hrídzachje schodná plošina. -
6
o nej sa zmienim ešte u inej časti.- Porov.Inf .
)oo(I - )oo(N. -
18
jak jeho studňa odtína a hlce. _ Dante
',studňu"
personifikuje. Porov. podobné personifikácie
v Inf. XV, l; XVI, 17, v našom speve vo v 99 a i. _
25
Hriešnici u ňorn sa na dua pni,"dy delia... - oba
prudy týchto klamárov prvého žlhbu súklamári
žien:tí,čoidú proti smeru cesty básnikov a sú v ich
bezprostrednei blízkosti, sú klamári na prospech
356 KoMENTÁR
iného,čižekupliare; druhú skupinu, idúcu v sme_
f€ cesty básnikov (Dante sa iej lepšie pÍizrie z mosta'
porov. v.73 - 8o), woria klamári na prospech
seba, čižezvodcovia. Keďže ide o jednu kategóriu
hriechu, obe skupiny podstupujú rovnahý trest:
jedných i druhých šibú,'rohatí čerti".Súvis medzi
vinóu a trestom nie je celkom jasný. (Cituje sa síce
zo staých mestshých štatútogžepre kupliarov bol
predpísaný tťest bičovania, no v tomto žlhbe sú
takto trestaní aj zvodcovia.) F. T. Gallarati scotti'
autor osobitného komentára k nášmu spevu' nachádza
,,úzky súvismedzi hriechom a tf€stom"
v tom, žetu ide v oboch prípadoch o najhlbšiu
podlosť a nízkosť,a nie o vášeň, ktotáby sibo|a zaslúžilatrest
pekelnej víchrice, ahý podstupujú
,yášnivci" v Inf. V. (Pozri jeho štúdiuIl canto xvIII
dell'Iďerno v cit. Lett' dant. I, stÍ. 338.) -
28-33
takto i a Rítne u jubilejnorn roku... - Dva protismerné
prudy hriešnikov v prvom žlhbe pripomenuli
Dantemu obraz' ktoý akiste videl v Ríme v jubilejnom
roku 1300, lyhlásenom pápežom
Bonifácom \|III. Jubileum, spojené s odpustkami,
privábilo do Ríma velkémnožstvo pútnikov Naj_
váčšíruch bol, pravdaže, na Ánjelskom moste,
ktoý bol v tom čase|ediným mostom vedúcim
k Svátopeterskému chrámu. (Dante ho nazýva
jednoducho ,,most", v 29, podobne ako Anjelský
htad' nlzýla jednoducho ,,hrad", v. ]2.) Rimania
regulovali premávku tak, že pútnici, poberaiúci sa
do Svátopeteíského chrámu, museli ísťpo jednei
stÍane mosta, pÍičomboli wárou obrátení k Án1'elskému
hradu, poloým zasa vracajúci sa pútnici
museli ísťpo druhei strane, opačnýmsmefom'
a teda wárou obrátení k,yíšku",čižek Monte Giordano.
(Bol to menšíkopec vyworený zo staroveloých
zrúcanín,na ktoých stál kaštieťGiordana
Orsiniho.) -
49
ak neklamú' ak tuoje čr{lto sú... - Danteho itónia'
na ktorúupozornil Porena: sme v ríšiklamstva,
kde všetko móže bl klamlivé - aj sám ýzor človeka.
-
50
Caccianernico Venedico... - Bolognstcý šlhchtic
z mocnei guelfskej rodiny (narodil sa okolo
t' 7228);v Danteho časoch kolovala o ňom povesť,
žezo zištných príčin- možno osobných a možno
straníckych - nahovoril vlastnú sestru Ghisolabel_
lu' aby bola po vÓli ,,Markízovi" (akiste matkizovi
obizovi d'Este' spomínanémuv Inf. XII, 1l1). Túto
povesť našímspevom Dante akosi dowrdzuie, no
samého Venedica Caccianemica umiestňuje do
Pekla predčasne: zomrel až r. I3o2, pokým Danteho
cesta záhrobnou ríšouspadá do r. l30o. -
ó0-ól
:e tol'ko úst už dneska neuyslouí / od Saueql až
k Rénu s|ovo sipa... - V prvom žlhbe ósmeho
kruhu ie viac Bolognanov, nežich ter az ž1iena úzení
bolognskej republiky, ohraničenej riekami
Slvenou a Rénom: na iei teritóÍiu používalsa bo.l]gnslí'
nárečový tva'r ,,sipa" namiesto toskánskeho
n'aru ,,sia", resp.,,sí" _ ,,átno". (Porov Danteho
:herakteristiku Toskánska ako'krásnej zeme",
rÍorou sa ozýva,,sí zuonné"v Iní )O(XIII' 80.) -
()1
ak uíeš,že z nás nik hrsťou nerozsýpa. _ Rozu::re|:
Že my Bolognania sme lakomci a chamtivci. _
\iektorí komentátori v ýchto Venedicových slo_
i _rch vidia akúsijeho snahrr zmenšiťsvoiu vinu a as-
1.lň časťzodpovednosti za ňu preniesť na
smu povahu Bolognanoq v Danteho časoch
5vestných lakomstvom a skývražnosťou.(sDI'
P rrana a i.) -
('ó
tu ktlpliar málo zo žien nauydiera''. _ v orig'
:'.:i non son femmine da conio. Je viac ýkladov
: lhto r'erša podlh toho, čisa slovo ,,conio" chápe
' '' rj'zname
',peniaze",
alebo vo ýzname 'klam:l'o_.
ako svojho časunavrhoval Del Lungo. (Pozri
<ho komcntár.)Je vŠakmožné- a to ie náš názor :t
Dante toto slovo pouŽil v jeho prvotnom etymo'
' uckom význame ..klin_. ..vl'tÍkadlo mincí", ..razid-
'..
_ ( Lat. cuneus.) Potom by šlo o ýznam: tu niet
:en na rr'tÍkanie peňazí (s obscénnym podtónom,
iir sa tak často viazal napr. vo franc' stredovekej
,]-rzii k slow ,,coing": porov vo Villonovom Lais:
-::-lpper en ung autre coing", v. 32.). -
o9
: nej t1,bieha užuyklenutá skala... _ most.
:.,:,x'. pozn. k v 1. -
-l
:=dialili sme sa od okruhou krušných... -Y orig.
:: quelle cerchie etteÍne, vlastne doslovne: od
.=::vch okruhov Nie |e jasné, čoým Dante
:rsiel: niektorí komentátori predpokladajú' Že
.-:Lr-predchádzaiúce kruhy Pekla, iní, že skalnú
-rJbu okružu|úcuÓsmy kruh, iní, že skalnú hrad:r
i hrádzu. po ktorei dosial básnici kráčali (tak
:.-na* ktorí' preto navrhuje čítať,,cerchie esř'-:ť_
namiesto ,,ette rne"), a napokon iní' že večné
r-jenie dr-och spomenuých prúdov zatratencov
Z.:. stln'ch komentátorov takyto vyklad navrhol
1:_: .] r novšom čase Bianchi a Barbi zniesli viac
.:,:i]do\' zo súvekei litefatúry na takýto ýznam
a,:a: _cerchie": v Danteho časoch i neskór bolo
357 KoMENTÁR
zvykom, že odsúdený na smrť lykonal pred
popÍavou akúsi,'okruŽnÍr cestu" mestom; zdá sa, že
práve na niečo podobné natáža Dante.) Priklonili
sme sa k tomuto poslednému výkladu: ide _ ironicky
povedané - o večné,
''krušné"
krúženie.-
76
tých druhých duší..'- Druhého prúdu zatratencov
v prvom žlhbe, čižezvodcov. -
86-96
Jáson je to... _ Mýticky král', stavitel' prve| lode,
rozširovateťobzorov starovekého človeka,vodca
báinych Afgonautov a dob1watel tzv. Z|atého túna
v Kolchide (kdesi v severovýchodnei Ázii. azda
v dnešnom Gruzínsku). Okrem tolro aj povestný
zvodca žien:. za svoje1 rÝpraw do kra|iny Kolchov
zastavil sa na ostrove Lemnos, ktoý bol deiiskom
velkého zločinu:keďŽe tamo|šie ženyzanedba|i
kult Venuše, bohyňa ich potrestala ,,kozlhcím zápachom",
pre ktoý sa im všetci clrlapi lyhýbali
a nimi opovrhovali. Ženy zato z pomsty lyvraždili
'celý
národ muŽský" (v 89), neušetriac bratot
otcov ani vlastných mužov Jedinei Hypsipylé,
',mladuškei", ,,nežne|", podarilo sa klamstvom zachrániť
králh Tlroanta, a tú práve zviedol
a napokon opustil Jáson' Neskór ešte zviedol
i opustil Medeu, dcérukrálh Kolchov, pomocou
ktore| získal ZÍatérúno (Porov ovidius, Met. VII, 1
a nasl.)
Z textu lryplýva, že Dante prechovával obzvláštnu
úctu k te'to mytologickej postave, ktorú zobrazil
ažsošne, v celej ma|estátnosti, ako kríla zostávaiúceho
králbm ai v samých hlbinách Pekla.
(,'... ahý to král! Vždy ešte král' v tom hyde!" v 85.)
Renucci myslí, Že Danteho úcta k Jásonovi |e
celkom podobná ako úcta k Ul1xovi (porov Inf.
)owl) - a aj motivovaná ými isými príčinami:
obidve hrdinské postaly patrili medzi veLkých
starovekých dobr/atelbv noých obzorov sveta;
Jáson sa ako prvý odvážil preisť Hellespontom do
neznámych končínČiernehomora a Ulyxes ako
prvý presiel za Herkulove stÍpy do búrlivych vód
Átlantiku, doslovne hnaný túžboupo poznaní.
Dante, ktoý poznanie vecí fyzických i meta$zických,
človeka, sveta i kozmu - slovom ,,vedu"
(,,scienza") - pokladal za ,,poslednťr dokonalosť
našei duše" (Conv I, I, 1 a nasl.), nemohol neobdivovať
také postalry klasickej mytológie, ktoÍéniesli
. v hrudi podobný zápal, aý niesol on sám. Ba tak sa
zdiL, Že rnedzi ich snahami a snahami svo|imi (Danteho
poéziaje sÍrstavným prekračovaním Hellesponfu
i Herkulových stÍpov!) cítil priamu paralelu.
(Porov cit. Renucciho dielo, str. 243 - 244.)
V jeho obdiveJásona i Ul1xa možno teda dozaista
mnievaiú, žeznamení kameň, konštrukciu lyčnievajúcunad
hrobom' čiŽesám ,/ros, (D'ovidio
a i.). Náš názot je, že znamení pÍesne to, čolatinské
slovo
'tumba',
použivanév cirkevnei terminológii
podnes: katafalk (naný ý ,,castrum
doloris" alebo ,,maiestát")' ktoý sa vykladáv chrámovei
lodi pri bohoslužbách za mftvych. Nie |e
náthodné, žepráve tento symbolicloý sakrálny predmet
lTvstane v Danteho predstavivosti v spojení
s kamenným mostom' preklenuiúcim žlbb' v ktorom
sú,,pochované" simoniacke cirkevné osoby.
(Porov len, ako iný sakrálny predmet lTvstane
v jeho spomienke pri pohlhde na samotné ich
'iamy":
krstiteťnice! V. 16 - 18.) Pri takomto výklade
slova ,,tumba" lTstúpi v plnej sile krutá irónia,
ktoúje iníčcharakteristická, ako na to ešte upozorníme,
pre celý tento spev: len takáto ,,tumba",
takyto katafalk vo forme pekelného mosta sa ýči
nad nehodnými kňazmi' ktoým Dante doslovne
,,lyspieva" (porov v 89) svoie ironicko-sarkastické
,'oficiá". -
13-r5
Do dna a každej skalnej sinej steny''. - Tento
tÍeti žtab, na rczdiel od ostatných žlbbov' je celý
miestom útrap, čiženielen jeho dno, ale i jeho
strmé steny. Ide o akésibizarné pekelné ,,mesto"
iámt' -
17-18
nežjaflry U mojom krásnom SucitomJáne, / ktorétam
slúžiaza krstitelnice... - Vo florentskom
baptistériu, krstnom chráme sv. Jána Krstitelh,
iestvuiúcom podnes. ( prívlastku ,,krásny" našli
mnohí komentátori echo rozcitliveného Danteho
exulanta. Porov' podobnú vrelú zmienku Danteho
o tomto kostole v Par. )ory' 8 - !). - verš 18. patrí
však medzi naidiskutabilnejšie verše BoŽskej komédie
pre sporný význam Danteho slova
'battezzatori",
ktoré mÓže znamenať ,,krstiteÍnice', ale
ai
'krstiacich",
ako aj pre neiasný ýznam slovného
spojenia ,,per luogo", znamenajúceho ,,pre
miesto", ale ai ,,namiesto". (Naposledy vec ešte
váčšmiskomplikoval taliansky lit' historik Gioťgio
Varanini, ktoý dokazoval, žeslovo ,,battezzatotio"
móže znamenať ai ,,krst". Porov. ieho štúdiuUn
discusso passo dantesco v GSLI, OO(VII, 1950,
str.434 _ 435.) - Verš sme preložili podlb výkladu
starého komentáta, ntaného ottimo, ktoý chápe
Danteho slovo vo ýznlme ,,kÍstitelnice". {{ko
očiýsvedok Danteho čiasdosvedčuje, žev uvedenom
florentskom kostole bolo páť alcýchsi
úzkychjám' v ktorych kňazi krstili (ponorením
dovody). Pre názornosť stary komentátor zanechal
aj pódorysný náčrt ýchto ,,jám" (pozri vo
359 KoMENTÁR
lrydaní SDI)' ba dokladá' Že sám videl iednu z ých
,,kÍstiteťníc,"ktorú Dante ,,rozbil", aby zachránil
akéhosi topiac€ho sa chlapčeka. Z moderných edi_
torov niektorí tento ottimov ýklad priiímaiú
(SDI' Momigliano a i.), iní ho odmietajú (napr.
Sapegno) a napokon iní celú otázku nechávaiú
otvorenú. Pri preklade' prirodzene, bolo nevyh_
nutné prikloniť sa k niektorému ýkladu. Ák sme
sa priklonili k interpretácii navrhnutej ottimom,
urobili sme tak preto, že nemáme príčinuneveriť
očitémusvedkovi Danteho čiasa iednému zo spolhbliých
a relatívne najlepšíchstar'ých znalcov
Danteho diela. (Preto ai dostal tento komentár
meno 'ottimo"
_
''najlepší":
Lottimo Commento
della D. C. edito daA. Torri, Pisa 1827 - 1829,3'TÝ.)
Okrem toho zaň hovorí sám kontext nášho spevu.
(Porov. lryššiepozn. k v 8 - 9.) ottimov výklad'
ptavdaže' nemožno pokladať za isý no z navrhovaných
výkladov je na|pravdepodobne!ší. -
19 -27
Nie fuiuno jednu rozbil som... - O Danteho
príhode nevie sa ničurčité,i keď niektorí komentátoÍi
zaznamenali aj meno zachtáneného ,,človiečika":
Ántonio di Baldinaccio dei Cavicciuli.
Zreime však o nej kolovali rozličnépovesti, k€ď
Dante pokladal v teito tercíne za potrebné sláv_
nostne dowrdiť pravdu, tak ako sa pečaťouzhodnoverňovali
v stredoveku listiny.
22-30
Z otuoru každej, ako by ich utli... _ Trest svá."_*tokupcov,
ako iné tresty, je založený na princípe
contrapasso. Jeho spoiitosť s vinou staršíi novší
komentátori zhodne rywetl'ujú asi takto:
Simoniaci, predstavuiúci dozaista určiýdruh
lakomcov, na zemi ustavične len hlhdeli na pozemské
bohatstvá' na z|ato a striebro' ktoré sa dolujú
z hlbin zeme, miesto toho, aby boli - ako osoby
duchovné - upierali ztak hore k nebesiam. Teraz
po smÍti súza trest ,,zasadeni" v jamách dolu
hlavou a skutočne pozeraiú len do útrob zeme. Za
živa iediným ich cielbm bolo ,,napchať si" mešce.
Tetaz po smfti sú sami ,,napchaní" do akýchsi kamenných
uakou. (Potov. v.70 - 72') V Živote sa
dopúšťalihriechu proti Duchu Svátému. (Simónia
|e totiž výsostne tahýmto hriechom: v uvedenom
biblickom rozpráxani sa ýslovne hovorí, žesi
Šimonmág chcel kúpiťod apoštolov moc udelbvať
milosť Ducha Svátého, porov. vyššie pozn. k v. 1.)
Teraz po smrti sú trestaní plameňmi: tie komentátorom
celkom právom prichodia ako protiklad
,,ohniých jazykov"' ktoré podlh biblického rozprávania
zostúpili na apoštolov (SDI)' ako
',kontfast
Ducha Svátého" (spoeÍÍi,cit. dielo, str. 125) a pria-
360
my nástroj tfestu tretei božskej osoby. (André
Pézard, cit. monografia, porov. našu pozn. k Inf.
xrv,21.)
Takéto vysvetlenie pÍincípucontfapasso je iste
prijatelné a postihuje vlastnú Danteho myšlienku.
-
32-33
pod plameňom i čeruenšími utičším...- Podla
farby i velkosti plameňa Dante usúdil, žev tei iame
bude podisým váčšíhriešnik. A skutočne:ukáŽe
sa, že ide o jamu simoniackych pápežov. _
4>
ažk onomu, čokaílil cez labizne' - Rozumej:
vyjadroval bolesť metaním nóh. obraz iste groteskný
ako sa tolkokrát konštatovalo, no ešte váč_
šmi drsno sarkastický a ironiclŠíplný hlbokého
pohÍdania: zatratený pápež v jame má len ,,labizne"!
(Dante tu použil korenisté l'udové slovo
'zanca"' ktoré ie iste v kontraste s oným ,,gran manto"
- pápeŽshým ,,veťkým plášťom,, zv.69.) -
49-51
Tak sorn sa skláňal k hrotu tohto ,,kota".'' - Svoj
postoj pfirovnáva Dante k postoju frátra minoritu,
spovedníka, ktoý nyčajne asistoval pri zvláštnom
druhu stredovelcých popráv, pri tzv. ,,propaginazione"
(slovo odvodené z lat' propaginare - zasadit
ratolesť stromu do zeme): záketných vrahov vsádzali
dolu hlavou do jamy, ktorú pototnzahádzati.
Zavše však odsúdenec, keď už bol v |ame ,,zasadený",
chcel si ešte aspoň na chvíl'u predížiťživot
a pod zámienkou, žechce ešte doloŽiť nejak'ý
hriech, na ktoý pri ptedcÍtádzaiícej spovedi po_
zabudol, vyzval spovedníka, aby ho lrypočul'Vtedy
vraj spovedník musel nakloniť ucho k zemi, aby
počul hlas nešťastníka.Niečo podobné urobil
teraz Dante. Ák si uvedomíme, že v jame ie pípež
a v pozícii spovedníka laik Dante, pochopíme, celú
silu danteovského sarkazmu v teito tercíne.
Francesco D'ovidio poznamenal, že všetko je prewátené
v tomto speve - a ptevtátená |e aj hierarchia
hodnÓt: laik je spovedníkom a uvidíme, že
tento laik bude aj ,,kázat" ako kňaz. (Pozri D'ovi
diovu štúdiuIl canto XIX dell'Inferno v cit.
sborníku Lett. dant. I, str- 347 a nasl.) -
52-J4
I zauolal: ,,Už horekoncorn tuná? / Užhorekoncotl,
Bonifác rnój, tu si?... - v jame, ako lTsvitne
z nasledujúceho textu, je pápež Mikuláš III., ktorý
umrel v auguste 1280. Keďže zattatenci, ako vie_
me, majú určitúschopnosť predvídaťblízku budúcnosť,Mikuláš
III. vedel, žebudúcim jeho ,,spoločníkom"Y
jame simoniackych pápežov má b1't
Bonifác \rIII. a v domnení, Že užai pÍišiel,víta ho
KoMENTÁR
viac nežironicky. Je však prekvapený že Bonifác
MII. prišiel skÓr, neŽ mal prísť:Danteho cesta totiž
spadá do jari 1300 a Bonifác VIII. umrel aŽ 11. novembra
1303' Vec si lysvetl'uie ým' že jeho ,,predvídanie"
nebolo dosť presné: v ,,knihe čias"bola
,,chybka nepatrná". _
>(f - >/
preň si sa nebál poduodne Oziať Paniu, / ktorá
sa u tuojom objatí až dusí? - Rozumej: Cirkev, kto_
ráje podlb biblického prirovnania ,,nevesta Kristova"
(Efez. Y, 25 a nasl.) a v transpozícii teda aj
,,nevesta" pápeža ako Kristovho vikára. - Slovom
,,podvodne" naráža Mikuláš III. na povesť, že
Bonifác VIII. z chamtivosti klamstvom i násilím
donútil rezignovat pápeža Celestína v' Dante,
jeden z najrozhodnejších odporcov Bonifácove1'
politiky' rozumie sa, takútopovesť pokladal za
pravdivú. -
69
nuž uedz, žeaeťký pkišťrni splýual z pleca' Pápežslcý
plášť. _
70 -72
A uskutku som mal rneduedicu u znaku... - pod(ateito
flaÍážlcy mohli už starí komentátofi identifikovať
v simoniackom pápežovi Mikuláša III.,
pochádzajúceho z rímskej šlbchtickej rodiny orsi
niovcov, ktorí mali v znaku medvedicu' Pod ,,med_
viedhtami", ptavdaže, treba rozumieť príbuzných
orsiniovcov, ktoých moc sa snažil Mikuláš III'
zváčšiťpeniazmi z pápežskei pokladnice a udelbvaním
cirkevných benefícií(povestný pápežsky
nepotizmus). Sebairónia, ba tak trochu i sám trest
tohto pápeža (a spolu s nímpotom aj ostatných
simoniackych pápežov) s(l založené až na slovnej
hre' (Porov podobnú Danteho ironicku slovnú
hru, zasahujúcu svátokupcov, na začiatku nášho
spelu: simoniaci by mali bý.,,neba žiaci", ale síl
len ,,nebažiaci po inotn ako po striebre a zlate.'
v.3 - 4.) -
79-81
No čas,čohlaua dole rni tu uisí... _ Ide o Mikulášovu
predpoveď: keďže Mikuláš III. umrel' ako
sme uviedli lyššie,v auguste 1280 a Danteho cesta
spadá do |ari 1300, v takeito pozícii je už takmer
dvadsať rokov ,,Tamten" pápež, čižejeho nástupca
Bonifác VIII., ptavdaže, bude z jamy trčaťkratší
čas: len jedenásť rokov, čižeod svoiej smfti (1 1. no_
vembra 1303) do smrti svojho nástupcu Klementa
Y' (2o. aprila 1314), ktorému Mikuláš III. ýmto
spÓsobom (nepriamo) taktiež ptedzvest(lya zaÚatenie.
(Hodno poznatnenai', Že tieto riadky - tak sa
aspoňzdápo Renucciho ýskumoch - Dante napí
sal v čase, keď ešte žilposledne menovaný pápež
Klement V.) Ák sa splnila ,,predpoveď" Mikulášova
(ýkaiúca sa, pravdaže, chronológie jeho pontifikátu,
a nie chronológie jeho ,,zattatenia-, ktoré bolo
len Danteho ,,zbožným že|anim"), stalo sa tak len
náhodou: je znárne, že Klement V. chorlhvel a autor
Božske| komédie mohol teda,,predvídať" jeho
skorú smrť. (Pozri o tom bližšieu Renucciho, cit.
dielo, str. 102 - 103.) a2
-47
Pretože pastier ešte zurhlejšíje... - Uvedený uŽ
Klement V., vlastným menom Bertrand de Got'
póvodom Francúz z Gaskonska: pteto ,,kťtaz od zát
padu". (Francúzsko sa totiŽ pokladalo v Danteho
časoch za krajinu ležiacu nazápade') Z trojice menovaných
pípežovDante mal k nemu zrejme najYáčšiuantipatiu:
prirovnal ho priamo kJásonovi,
ktoý si vrai - podlh biblického rozprávania - od
kÍálh Ántiocha sýrskeho kúpil za 360 talentov hodnosť
židovskéhoveÍkřnza a platil za sám prototyp
korupčníka a bezbožníka' (Porov Kniha Machab.
II, 4,7 - 26.) Taýmto pfirovnaním Dante zreime
narížalna povesť, že si podobne lnipil Klement V.
pápežskú hodnosť od francúzskeho králh Filipa
Pekného. (Prislúbil mu vraj všetky cirkevné desiatky
francúzskeho králbvswa na páť rokov) - Danteho
antipatia k tomuto pápežovi, prirodzene, sa
ešte váčšmipfiostrila neskór, keď Klement V.
preniesol sídlo pápežskej stolice do francúzskeho
Avignonu. (Stalo sa tak 9. marca 1309: Klement V.
bol prý tzv. avignonslcý piryež') Taký počinDante
pokladal za najváčšiupolitickúztadu, akei sa
pápežswo dopustilo nielen na Taliansku, ale vóbec
na myšlienke obnovy rímskej ríše,ktorá bola nai
váčšímideálom autora Božskej komédie. Je len
prirodzené, že tohto prvého avignonského pápeža
(a k tomu ešte Francúza: Franc(tza na rírnskom
prestole!) Dante bude stíhaťhlbokým pohídaním.
(Porov. Purg. )OOilI, 148 a nasl., Par. XVII, 82
a nasl., Par. )oŇ'II, 5' a nasl', Par. )oo(, 141
a nasl.) -
90-93
.Ech, pouedzže mi, akézlato žiadal / od Petra
Pán.'." - narážka na biblickú epizódu. (Porov
Mat. IV, 18 - 20; Marek I, 16 - l8;a.) -
94-96
A žiadnym zlaton nepodpkical Matej''. - Ďalšia
naúžkanabib|iclcý text: Po smrti Judášovej (,,duše
zlej a kliatei") apoštoli zvolili lósom jeho nástup5:u
Mate|a, no ten za to nikomu ničnezaplatil. (Porov.
Sk. apošt' I,13 - 26') -
98-99
dobre si stráž, tu dobre tnáš dar skryrj,, / čoti
dal smelosť proti Karoloui... - Rozumej: proti
36L KoMENTÁR
Karolovi I. z An|ou, králbvi Sicílie. Niektorí komentátoÍi
tu vidia natážku fla peÍiaze, ktoté pápež
Mikuláš III. úda|ne priial od byzantského cisátaza
účasťv sicílskom sprísahaníproti francúzsLym
Anjouovcom. spfisahanie viedlo k tzv. Sicílskym
nešporám (1282), čižek hromadnému vywaždeniu
Francúzov v Palerme, a ým k definitívnemu
zrúteniu francúzskeho panstva na Sicílii. Iní možnosť
takejto narížýodmietaiú (fakt je, že v čase
Sicílskych nešpor Mikuláš III' bol už dva roky
mÍtry) a myslia, žeide o naráŽku ÍapeÍi^ze
získanésimoniou, ktorépápeža posmelili v ieho
ostr,ých zákrokoch proti Kaíolovi I. z Ánjou. Tak či
onak, ide o Danteho krutú iróniu. -
10ó - 111
Euanjelista to už uliš hiech tuší''.- o ýzname
ýchto dvoch tercín sa hodne diskutovalo a dospelo
sa asi k takýmto pozitívnym výsledkom:
Evanjelista Ján, autor Apokalypsy, víziou
'veťkej
rozkošnice", ktorá sídli ,,na mnohých vodách"
a s ktorou ,,smilnili králi zeme", podal obraz antického
cisárskeho fuma. (Apok' XuI' l - 2.) Dante
tento pasus Apokalypsy apliku|e na Rím súvehých
simoniackych pápežov, no pritom sa od biblickéhotextu
podstatne odchyl'uje a upfavuie si ho
podla svoiich potÍieb: v Apokalypse sa rozlišuie
,,neviestka" a ,,šelma", pričom sa poslednej ako čosi
obludné pripisuie sedem hláv a desať rohov. oproti
tomu u Danteho obe predstalry akoby splýali
a atribúty apokalyptickei 'šelmy" majú zreteťne
nielen iný ale celkom opačný alegoricko-symbo'
,'[cký význam. Tu sa' pravda, komentátori rozchádzajú:
ti, ktorí myslia, že Danteho ženská postava
symbolizu1'e pápežs|ý Rím, predpokladajú, žeiej
,,sedem hláv" znamená sedem rímskych pahorkov
a ,,desať rohov" mnohých králbv a mnohé národy,
ktoré si pápežský fum ctili a poslúchali ho' pokým
bola pápežovi milá cnost. Iní oproti tomu wrdia,
žeDanteho ženská postava symbolizuie samu
rímsku Cirkev, a tí potom vysvetl'ujú ,,sedem hláv"
vo ýzname ,,siedmich sviatostí" a ,,desať rohov" vo
ýzname ,,desiatich ptikázani": z nich kedysi
Cirkev čerpala silu a ony boli nástro|om iei opfavdivej
duchounej moc| pokým si pápežswo
nelTtvorilo modly zo zlat^ v sÚiebÍa' - Danteho
text ie iste mnohovýznamový a jeho symbolika je
neiasná. Pod jeho významoými hladinami však
jasne buráca Danteho hlas volaiúci po náprave
v radoch nailyššejcirkevnej hierarchie. -
775 - tt7
Ó, Konštantín...- V Danteho časoch sa verilo, že
cisáÍ Konštantín(vládol v r. 30ó - 337) daroval
pápežovi Silvestrovi Rím z vdbky za vyliečenie
z malomocenstva. (Porov Iď. )oa'III, 94 _ 9J.)
Tým sa stal zakladatelbm svetskei moci pípežov.
Humanista Lorenzo Valla neskór v XV' storočí
dokáza|, žetzv. Konštantínova donácia ie len legenda.
Dante v iei autentičnosť síceveril' ale
popieral |ej platnosť z viaceých hlhdísk' najmá
v spise Monarchia, a pokladal iu za prapríčinu
skazy pápeŽswa a za ieden z koreňov všetkéhozla
na svete. - Viacerí komentátori vyciťujúv te|to
záverečnei tercíne Danteho slávnei rečitragický
bolestný tón. (D'ovidio hovorí o ,,chiusa tragicamente
lirica" - závete tragicky lyrickom, Porena
o roztrpčení,ktoré sa zmenilo na bolesť a pod.)
Je isté, že takto vyznieva celá Danteho reč- reč
s velmi silným protiklerikálnym akcentom, no
napokon sa prelamujúca do hlbokého smútku'
SPEV DVADSIATY
3
kancóny praej... - Kancónou na4ýaDante istý
druh lyricke| básne. (Porov' De vulg. eloq. II' V'
8 - l4.) Tu' pravda, toto slovo pouŽil vo význame
prenesenom' čiženaoznačenie prvej častiBožskei
komédie, Pekla. (Dnes ie zuživaný termín ,,kantika".)
-
7
Ale tu lud, ach, u ťažkommlčaníje! - Šwrýžlbb
ósmeho kruhu je vyhradenýveštcom, mágom a astfológom'
čižeým, ktorí chceli vidieť priliš dopredu
a hovorili rozplesane o veciach človeku
uta''ených: ÍeÍ^zza trest majú hlalry prekrútené,
musia sa dívaťlen dozadu, kráčajúlen pospiatky
a s plačom sa mlčky šinúpo dne prisúdeného
žlhbu. Áko vidíme, princíp contrapasso je fi
^ž
prílišzreteÍný. Na rozdiel od iných spevov celý
nasledujúci výiaY si tÍeba predstaviť v atmosfére
úplnéhoticha.
28
Tu, len keď znrtuie' súcituskutku ožil! -Y otig.
Qui vive la pietá quand'ě ben morta. - Povestný
danteovský paradox, o ktorého význame sa dosť
diskutovalo. Dnes sa takmer všeobecne prijíma
takéto vywetlenie: tu ie súcitnýmilosrdný kto sa
ukazuje nemilosrdným. Milosrdenswo je rvyčaine
dobrá vec, no tu ie dobrá vec nemať nijaké milosrdenstvo.
(SDI, Porena, Sapegno, Momigliano a i.)
Podobný paradox porov. v Inf. )oo(III' 150. -
362 KoMENTÁB
29-30
Veď nad' najutičšímzločincom sa r1nútiš,/ čo
na súd Božísuoje ruky uložil' - V orig. Chi čpiu
scellerato di colui / cbe al giudicio divin passion
comporta. - Je viac rozporných, ba až ptotikladných
vysvetlení ýchto dvoch veršov: ešte i Sapegno
a Momigliano v našich časoch pripúšťaliich
dvo;'významovosť. Preložili sme ich podlb nového
ýkladu Paula Renucciho, odlišného od všetkých
ptedchádzajúcich staršíchi moderných komentárov.
Uvedený francúzsky danteológ našiel v nich
celkove tak}to iednoznačný ýznam'. veď ktože je
váčšízločinec od toho, čoupriamu|e svoju vášeň
na božslcýsúd, čižeod toho, čochce bezočivo
vniknúťdo božslcých rozhodnutí, resp' čotúži
lynášaťo budúcnosti súdy, ktoré sú ýsadou |ediného
Boha. (Pozri jeho cit. dielo' str. 354 - 3'5') Takýto
výklad našich dvoch veršov opiera sa nielen
o presný filologický rozboq ale |e a| v úplne|
zhode so zásadným nánotom Danteho a ieho čias
na veštcov, mágov a astrológov. Nie j€ ÍotižpÍayda,
žesa veštectvo a mágia pokladali v Danteho časoch
4r'hriech nepatrný (ako tvrdil ešte aj Porena), ale
naopak, veštci a mígovia boli pre Danteho ťaŽkí
hriešnici, vinní až isým druhom titanizmu (ai keď
titanizmu na1'nižšej kategórie), vzdorom proti sa'
mému Bohu, ba snahou a vášňou rovnať sa Bohu.
Konečne na|lepšie svedčío tom fakt, že ich autor
Božskei komédie umiestnil až do šwrtéhoŽlbbu ó*
meho kruhu - hlboko pod vrahov a lúpežníkov
Okrem toho Renucciho ýklad |e a| v úplnei zhode
s celkovou ideovou stavbou nášho spel'u: hneď na
začiatkuVergilius zahriakne Danteho pre |eho
rozcítenie - toho Danteho' ktoý ešte nevedel,
o ahý druh hriešnikov ide! _ avzápáti mu vysvetlí,
žeide o mlášt taŽkých hriešnikov, ktorí sa
opovážilisiahatažna - ,,súd BoŽí". - Sám Renucci
pokladal svoj v'ýklad len za hypoteticlcý. Domnievame
sa však, žemu treba dať prednosť pred
všetkými ostatnými výkladmi - bez ohlhdu na autority,
ktofé za nimi stoja. Je totiž celkom jasný a a|
evidentný. -
3r-36
Vzprian hlauu, uzpriarn, a tarn nad ým plač
utíš,/ čoprepadol sa... - AmÍiaruos, ieden zo siedmich
králbv, ktorí sa zúčastnilina vojne proti
Tébam (pozri InÍ'xN'67 - 68), aby znorrr dosadili
na trón Polyneika. Áko veštec predvídal, Že v boii
zattynie, a preto sa na|skór ukryl. No jeho žena
Etiý|a za náhrdelník ptezradila jeho úkr1t' takŽe
Amfiaraos napokon predsa len musel ísťdo vojny.
Predpoveď sa splnila: keď sa nitil na svojom voze,
blesk rozčesol zem a Amfiaraos padol Íovno do
podsvetia - k samému Minosovi. _
40-45
Tiresias tak kr.iča tiež''' - Gtéclryveštec za
Trójskej vo1'ny (Teiresias), otec veštkyne Manto.
Podlh báje premenil sa na Ženu, pretože úderom
palice oddelil od seba dvoch spletených hadov;
mužskúpodobu (Dante hovorí ironicky: ,,mužské
operenie") nadobudol ažpo siedmich rokoch, keď
znol'u palicou udrel ých isých hadov. (ovidius,
MeÍ'|||,324 - 33l.) -
46-51
Afuns... - Etruský veštec-haruspex, ktoý údajne
žilza čiasCaesara; vyveštil mu víťazstvo nad Pom_
peiom. - Lunibolo starodávne mesto pri ústírieky
Magry (v Danteho časoch leŽalo v rumoch); podlh
neho súpomenované Lunigianske vrchy, časťApuanskych
Áp. V blízkosti boli a dosiať sú slávne karrarské
mramorové bane. _
5'
to Manto je ... - Tébska veštica, dcéra Teiresiova;
pre krutu Kreonto}'u tyraniu po otcovei smrti ušla
z rodných Téb, mesta zasváteného Bakchovi (pre_
to:
'mesto
Bakcha", v. 59), a Po dlhom putovaní sa
vraj napokon usadila v talianskej Lombardii,
v miestach' kde neskór vzniklo vergiliovo rodisko
- Mantova.
Celá nasleduiúca časťdlhej Vergiliovei reči
veÍmi rezolútne dementuje povesť rozšírenú
v stredoveku, že Mantovu založila veštica Manto.
(Porov. iej záverečnútercínu, v. 97 - 99.) Po štúdiích
D'ouidia (Dante e la magia v knihe Studi sul_
la Divina Commedia, Palermo l90l) a Rambaldi/ro
(Il canto )o( del'Inferno. Dante contro la magia,
Mantova l9o4) zmysel celei tejto obzvlášť rozsia_
hle| digresie sa vidí v tom, že Dante chcel svojho
_sladkého vodcu'' zbaviť akéhokolVek podozrenia
z mígie a čarod€jníctva, anulovať m1ítus Vergiliamága,
v ktoý stredovek veril' Ak mal totiž Vergilius
v Božske1'komédiipredstavovať (okrem iného) ai
wmbol l'udského rozumu' nemohol a nesmel vrhať
niiaIŠý tieň mága, musel byť ,,čisý", ba zbavený ešte
li podoztenia, žepochádza z m€sta založenétrc
starovekou vešticou. Preto ho Dante náročky a pri_
amo dištancoval odrazu ažod štytoch starouekých
r-eštcov, ba neváhal ísť_ ako sa viackrát konštato_
r'alo _ ai proti textu samého historického Vergilia,
ktoý predsa v Áeneide ýslovne a s hrdosťou napí
sal, Že Mantove ,,dal matkino meno a hÍadby" oknus,
syn veštic€ Manto. (Porov Aen. x, 200.) Čosi
podobné Danteho Vergilius zre|me vóbec nepripúšťa:podlh
neho Manto}'u založil iný ',l'ud"
a Man_
363 KoMENTÁR
to bola ,,krutápanna"! Danteovské rúcanie vergiliovského
vešteckéhomýu má však okrem toho
aj historichý zmysel: dowedčuje nový, predhumanistický
postoi k dedičstvuantickei kultuÍy. -
61-66
V tej zemi krásnej... - V severnom Taliansku.
Danteho zemepisné úda|e ýka|ú sa Gardského
iazera (Lago di Garda), maného po latinsky aj
Benacus a leŽiaceho na úpatíVýchodných Áp.
Mestečko Gatda |eŽi na Úchodnom brehu tohto
jazeÍa
^
Val Camonica !e údoliepoloženéseverozápadne
od neho. -
67 -69
je ostfoa u lone zmieneného plesa... - Usudzu|e
sa, Že Dante tu myslel na Isola dei Frati' ostrov zvaný
dnes Lechi a ležiaci uprostfed vód Gardského
jazera.Na tomto ostfove je kostolík sv Margaréry,
ktoý ležal na ÍozhÍLnitroch diecéz, tfidentskej,
brescijskei a veronskej, a teda skutočne podliehal
jurisdikcii troch biskupov: traia ,,pastieri" mohli
tam,,žehnať", svátiť a pod' Sapegno (spolu s Ba*
sermannom) pripúšťa'že posledný verš našei ter_
ciny má ýznam konický - na adresu lysoloých
prelátov, ktorí vrai v Danteho časoch aŽ pÍíliščasto
- zo ziskuchtivosti - robili vizitácie vo svojich
diecézach. -
70 -72
Peschiera... - Mesto ležiace na iužnom v'ýbežku
Gardského jazeÍa. v Danteho časoch veronskí
scaligerovci, ktoým patrilo, urobili z neho pev_
nosť proti prípadným útokom Br€scie a Bergama,
ť'Yhiest poloŽených západne na úpáti ÁJp. -
76-78
No len čozačnebežaťpozdížstál''. - Rieka Mincio,
vyworená prebytočnými vodami Gardského
j^zeÍ^, naiskót tečiepo veronských ,,zelených past_
vinách" (beží,,pozdiž stád"); obec Governo 1'e
dnešnéGovernolo, pri ktorom sa Mincio vlieva
do Pádu. -
82
Sem krutá panna... - Y otig. la vergine cruda. Manto.
Prívlastok
'cruda"
sa dosiať Ýysvetl'uie ro_
zlične: ,,krutá" (Sapegno)' ,,drsná", ,,surová" (Parodi)'''divá"
(MomigJiano)'''plachá"',,vzdorovitá
k sobášu" (Porena a i.) atdl Keďže je viac príznakov
na to, že sa Dante v teito častispevu inšpiroval skór
rímskym básnikom Statiom nežVergiliom
(poukázal na to A. Renaudet v cit. diele str. 158)
a statius opisuie skutočne ,,krutú pannu", kňažku
naozaj
',krutého"
kultu (porov. |ehoTheb.N '464
-
4ó7), volili sme významprý ako najpravdepodob-
neiší.-
364
8ó
tu so sluhaÍni robí suoje čary... - Niektorí rozumeiú:
s duchmi, ktoých mala vo svojich sluŽbách
ako veštica. -
94-96
Viac mohlo mať užmužou, žien i detí''' Narážka
na historickú udalosť: Álberto da Casalodi, pán
Mantovy a guelf, vo svo|ej hlúposti podlhhol nahováraniu
mešťanaPinamonteho dei Bonacolsi, aby
z mesta vyhnal viaceré šlhchtickérodiny, orientované
ghibellinsky a neoblúbenév l'udoých vrst_
vách. Keď to urobil, vlády v meste sa zmocnil sám
Pinamonte a lThnal nielen Casalodiho, ale mnohými
proskripciami mesto takmer ryl'udnil. \4ádol
v rokoch 1272 - 129I. -
71,O - 174
bol auguti čoi s Kalchantom fui u ček... - Eutypyl'
grécky kňaz a veštec, ktoý spolu s Kalchantom,
iným veštcom, určilvhodnú chvíl'u na ryplávanie
gréckych lodí do vojny pfoti Tfóii. Gréci
lyčkávali na augurské znamenie v bojótskom prí
stavnom meste Aulide. - Vo ,,vznešenom diele",
čižev Aeneide sa síce spomínajúobidvaia grécki
kňazi (porov Áen. II, 1 14, 1'oo, |23 atdl), no ako sa
viackrát pripomenulo, niet tam zmienky o tom, že
bybol býval Eurypyl dal znamenie Grékom _ spolu
s Kalchantom _ na ,,preťatie prvého lodného
lznr". -
775
Tarn hťa, zas Michal Škót... - Astrológ alekfu na
dvore cisára Fridricha II'' ýznamný h1ozoÍ
a učenec XIII. storočia. Umrel okolo t' Í29o. _
ll8
Pri Bonattim je Asdente... - Guido Bonatti z Forli'
íyzik' lekár a ieden z najslávneiších astrológov
XIII. storočia.Starí komentátori spomínajú, že
svojím vešteclcým umením pomáhal Guidovi da
Montefeltro, v ktorého službách zotrval dlhšie,
vyhtávat mnohé bitky. - Asdente oproti tomu bol
skromný obuvnik z Parmy, ktoý zanechal remeslo
a dal sa na veštenie. (Dante ho cituje s pohfdaním
aj v Conv. IV, XVI,6.) -
123
S bábikou, s Lrj,lím zuábila ich ihra' - Narážka
na čary s bylinnými odvafmi, ktor'ým sa pripisovali
rozličnémagické účinky,a s voskol"ými figúrkami:
verilo sa, že všetko, čosa urobí voskovej soške, prejavi
sa aj na osobe, ktorú soška predstavuje. -
1,24 - 729
Ale už pod] bo Kain s tÍnímk)/nie / a pri seuille
ponára sa U ?nore., - Astronomická petiftáza,ktorej
zmysel ie asi takÉo: Mesiac, nazvaný obrazne
KoMENTÁR
,,Kainom s tÍním"preto, žetaliansky l'ud videl
v mesačných škvrnách podobu Kaina, dvíhajúceho
otep ruždia, doýka sL tozhÍ^nia našich dvoch
hemisfér a ponáta sa do mora pri Seville, čižezapadá.
obšírnyÚklad tejto Danteho periftázy _
s viaceými menšímikorektúrami predchádzajúcř
ch ýkladov _ podal vo svojom komentári Porena.
Podlh neho z nejvyplýva, žev teito chvíliDanteho
c€sty záhrobím je asi pol siedmej ráno. (Biela sobota,9.
apÍlll^ 1300.) Naši básnici teda preputovali
už plných dvanásť hodín.
Nás, pravdaže, viac než tento presný časoý údai
zaujme vlastná poetická hodnota ,,mesačnéhozáveru"
nášho spevu. Iste nie ie náhodný (ako vóbec
v Danteho umení niet náhody)' ale ie v plnom sú_
lade so samou témou tohto spel'u - spevu o vešt_
coch a astrológoch, čižeo ludbch, ktorí mali kedysi
velh spoločnéhos hviezdami, a ešte viac s lunou.
E. G. Parodiho (pozri ieho študiu Il canto )o( dell'Inferno
v cit. sbofníku Lett. dant. |,377 a nasl.)
kedysi priam uchvacoval tento záverečný svit luny,
vrha.júcej ,,magické" svetlo do temnót Danteho Inferna,
ako ho uchvacovala aj celáL tát veÍká ,,poézia
hory", ktorá lystupuje v tomto speve. Kdesi v hlbř
nách Pekla odrazu pred nami zasvietia biele kar_
rarské mramory, Lago dt Gatda, Mincio, AIpy, zaligocú
sa bariny okolo Mantovy. Nie je div,žepráve
jeden verš z dlhei Vergiliovej rečiv Taliansku
zl'udovel: ,y tei zemi krásnej, tam, kde do jazeru.."
(v.61).
To všetko svedčí,žeide o spev rovnocenný čodo
básnickei hodnoty s inými spevmi Božskejkomédie
a že ho vóbec nemožno označitza,,naimenej
zaljimavú časťz celej Božskei komédie", ako ho
označil ktoýsi staršídanteológ, zrejme neciteťný
k jeho poézii. SPEV
DVADSIATY PRVY
2
čonespomína moja Komédia... - Pozri pozn.
k IníXVI, l28. -
4
pod ktorou iná puklina sa zutja... - Piaq, žIab,
miesto vyhradené úplatkárom a korupčníkom,ktorí
sú za trest ponorení do vriacej bublajúcej smoly.
- Na rozdiel od predchádzajúcich spevov súvis
medzi vinou a trestom - princíp contrapasso _
ie
tu menei iasný a komentátori sa obmedzu|ú len na
dohady. Napr Porena v ponorení ýchto hriešnikov
do vriacei smoly vidí narážku na dobre zakývanú
,,prácu" korupčníkov a úplatkárov, ktorí vraj
v živote,,pracovali" - podlh slov starého talianske_
ho úslovia - ,,sott'acqua" -'pod vodou": smola by
vraj mohla b1.t sarkastickou transformáciou tei
',vody".
(Išlo by teda o trest zaloŽený až na slovnei
hre: ,,pod-vodne" _ ,,pod-smolne"!) Podobne, s váčšou
čimenšou Íantízioll,tento trest vysvetl'ujú aj
iní' no napospol sa pripúšťa,že v tomto prípade
iestvuie len velmi všeobecný súvis medzi vinou
a trestom. -
7
Jak u Arzenóli... - Súvelcý názov preslávených
benátskych lodeníc. _
37
Zauolal: ,,Tu som, Zlopazúr..." - Z)opazílry
(v orig. Malebranche, slovo zre|me vyworené podobne
ako Malebolge-ZložÍaby), generické pomen_
ovanie diablov, strážiacich tento pekelný žlbb.
CV mene je moŽno natážka na ich ,,zlé p^zúÍy",
porov Inf. )O(II, 40 - 42.) Okrem toho, ako uvidime,každý
Zlopazúr má ešte individuálne meno:
Zlochvost (Mala codl, v. 7 6), Kvákal (Scarmiglione'
v 105) atd'. K ich menám pozri dhle| pozn.
kv.178 - 126. -
38
kmeťa toť móm, čoSacitú Zitu zdobí... - Svátá
Zita pochádza|a z Lukky (mesta položenéhoseverozápadne
od Florencie) a stala sa predmetom kul_
tu v tomto meste - akosi navzdory cirkevnýň
úradom - ešt€ skór, než ju pápežskíkúriakanonizovala.
(Preto sa, ptavdaže' iné mestá Lukke posmievali:
určit'ý odraz takéhoto posmechu možno
vidieť aj v teito zmienke ,,čierneho diabla", ako na
to poukázal F. P Luiso v štúdiiDante e Lucca, pozri
cit. zborník Dante, 7927, stÍ. l77 a nasl.) V tom
istom meste nazyvali,,kmeťmi" (,,anziani") členov
mestskei signorie. ,,Čierny diabol" teda hovorí, že
práve prináša dušu |edného členalukkánskeho
nailyššieho magistrátu.
Hoci Dante neuviedol meno ,,lukkánskeho
kmeťa", niektorí starší(Buti) i novšíkomentátori
(Barbi) rozpoznali v ňom Martina Bottaia, ktorého
smrť spadá práve do tohto ,'momentu" Danteho
záhrobnei cesty. Umrel totiž v noci na vel'ký piatok
r. lJ00. oproti tomu viacerí moderní kornantátori
sú tei mienky, že Dantemu tu nešlo o niiakú konkrétnu
osobu, L|e o ýp^d proti samej Lukke ako
takej, resp. proti úplatkárswu a korupčnicwu,
vládnúcemu v tomto meste v čase,keď sa v ňom
365 KoMENTÁR
u|ali moci Čierni guelfi, čižeod r. 1300. Lukkánsky
,,kmeť", ktorého pfáve prináša na pleci do piateho
žlhbu
'čiernydiabol"' by mal podlh teito inteťpretácie
hodnotu i rozmery symbolu.
Taky"to názotvyslovili Del Lungo a po ňom Porena,
Sapegno a ini - a domnievame sa, žeje iste
správneiší nežmechanické stotožnenie anonymného
lukkánskeho ,,kmeťa" s Martinom Bottaiom,
ktoý mal len to nešťastie, že náhodou umrel pÍáve
vtedy, keď sa Dante dostal na svoiei pútinad žlhb
korupčníkov.Zaťt hovoti nielen kontext celei
epizódy (vyplyva z neho, žeDante mal na ume
stále celú Lukku), ale aj historické udalosti, ktoré
sa stali v tom meste r. 1300 a v rokoch nasleduiúcich
a pre ktoféDante ako Biely guelf musel prechovávať
hlboké pohÍdanie k občanom mesta sv
zity:7.i^n!áÍa 1300 prevzali moc v Lukke Čierni
guelfi; r. l]01 idúlukkánski Čierni guelfi holdovať
do Florencie francúzskemu princovi Karolovi
z valois, tomu princovi, ktoý sa pričinilo lyhnanie
Danteho sttany z Florencie a ým nielen
o exil samého Danteho, ale aj o ieho odsúdenie na
smrť; od r. 1300 lukkánski Čierniguelfi marili
všetky pacifikačnésnahy vo Florencii a napokon ai
zmierovacie pokusy medzi Bielymi a Čiernymi
guelfmi vóbec; zavlády Čiernych guelfov Lukka sa
skutočne stala hniezdom korupčných afér a mes_
tom politických zmáúov atd'. atď Dante mohol
naozai napislt s najváčšímpohídaním,žetoto
mesto je ,,1'edna vina". (|e možné,že pÍáÝe pÍitLkomto
Danteho pohídavom postoii k lukkánskym
Čiernymguelfom _ a popfi nich, rozumie sa, aj
k Čiernym glelfom florentslcým - vynoril sa v |eho
predstavivosti obnz ,,čierneho diabla" a vóbec
,,čierneho"smolného žlhbu. Keby tomu tak bolo možno
to, pravda, predpokladať len s náležitou
tezervou! - mali by sme princíp contrapasso v piatom
žlhbe tak trochu postavený na Danteho ironickom
žarte: čierni guelÍski korupčnícipatria na
p|ecia ,,čiemeho diabla" - a do
',čierneho"
smol_
ného Žlhbu| Hypotéza viac nežláka,lá.)
4t
krem Bonturu je rnesto jedna uina ... - Povedané
ironicky, a teda s opačným ýznamom:
v Lukke sú všetci úplatkári a korupčníci,no naj_
váčšíz nich ie Bonturo Dati, ýznamný politicky
činite| členvlády a neskÓr člendiktátorského triumvirátu,
ktoý vládol v Lukke obzvlášť bezohÍLdne.
Žil ešÍeÍ.1324. -
48
'Iu Sutitá Taár už nemá útočiska!" - Svátou Tvárou
(,,Santo Volto") nazývali v Lukke starodávny
366
krucifix z čiernehodreva, o ktorom sa verilo, že
pochádza z apoštolshých čias a že Kristolu podobu
na ňom vytezala nebeská ruka. (Dosiď sa zachoval
v lukkánskom kostole sv. Maftina.)
Z viaceých ýkJadov tejto natížl<y za naiptavdepodobneišie
možno pokladať vysvetlenie, ktoré
navrhol Del Lungo, rozviedol Barbi a dosiaL zastáva
Porena: keď sa z vriacei smoly lynoril lukkánsky
korupčník,ktorého bol z mosta zhodil ,,čiernydiabol"'
na iei povrchu sa zjavtla najskór jeho hlava,
celá čierna, pretože oblepená smolou. Tá pripomenula
diablom, skrývajúcim sa pod mostom, lukkánsku
'čiernu"Svátú Tvár. Z toho ich posmešný
sarkazmus: Nevytřčaj sa zo smoly, nelytíčaiz nei
svoju ,,čiernu wár"' lebo tu sa nevysta}'uie' tak ako
v Lukke, niiaká SvátíTvít, tu všetci zatratení úplatkári
a korupčnícimusia plávať pod povrchom
smoly! - Takáto natážka na lukkánsku devo-
cionáliu
'e
iste viac než neúctivá v ústachdiablovych
a mnohí v nej videli nielen diabokké
rúhanie sa krížu,ale vÓbec Danteho ',neúctivú"
a ,,nepatričnú"narážku na križv hlbinách Pekla.
Zdá sa však, žetu ide o niečopodobné ako p6i,,
lyššieuvedenej naúžkena sv Zitu: o určiýýs
mech obyvatelbv Lukky, ktorí zbožňovali čierny
byzantský krucifix s poverčivou idolatriou, nie ako
obraz Ukrižovaného,ale vraj akoby to bol sám Boh.
Tak aspoň vysvetlbval zmysel tejto naúžkystaý
karmelitán Guido da Pisa, ktoý žilv Danteho
časoch a dobre poznal myslenie, cítenie i náboženské
a pseudonáboženské praktiky v Lukke. (Pozri
o tom bližšiev cit. štúdiiF. P. Luisa, stÍ. 17ó.) -
49
Tu niejak a Serchiz... - Serchio' rieka tečúcapri
Lukke. -
>5->4
skríknuc: ,,Len skrytý snieš tu hopkať-hapkať,/
abys', ak aieš, sl tajne čo-to habot!" - Ďalšísarkazmus
diabloi teÍItotaz zďožený na slovnej hre: habať
- hapkať - hopkať. Narážka na tajné praktiky
korupčníkovv Živote: čorobili na wete, budú
mÓcť robiť ai tu, čižepotaiomky ,,habať', pravda,
v celkom inej ,,situácii"! ( póvodine ide o podobnú
hru s dvoma ýznamami slovesa,'accaffate".) -
63
ueď som sa s nirni takto raz užjednal! - Ztejrne
keď podnikol na ýrvl 'kÍutej
Erichthóny" prvú
cestu záhrobnou ríšou.(Porov. Inf. Ix' 22 - 3o;
xrr,34 - 35.) -
94-96
Tak z Caprony som aidel prápor peší/ sa
uzdať... - Caprona bol pisánsky hrad na pÍavom
brehu rieky Arna; v auguste 1289 kapituloval
KoMENTÁR
pred florentskými guelfmi, medzi ktorymi - ako
možno usúdiťz teito naÍážlq- bol a| dvadsaťštyriročnýDante.
(Porov. v nasl. speve, Iď' )oilI'
4 - 5, narážkw na jeho účasťv bitke pfi Campaldine,
ktorá bola l1. júna tohože roku') -
111
,blízo čnie ďalší most zo skalnej steny. - Roznmei:
dalšímost z onei série ,,mostných pásov",
ktoré sa tiahnu ako ,'komunikačnéspoje' odhora
nadol celým ósmym kruhom' (Pozri o tom bližšie
v pozn. k Inf. XVIII, l.) - Danteho Zlochvost, pravdaže,
luhá, lebo ako je ,,rozborený" mostný pás,
ktoým sa uberaiú naši básnici, podobne sú rozborené
nad šiestym žlhbom všetlry ostatné mostné
písy. Za uhladenými, ba až nadneseno zdvorilými
slovami diabolského ,,oficiera" (,lLle nech sa uóm
póči po hrebeni..;'' v' 109), zaručujúcehobezpečnosť
básnikom (,,utis preuedú ažpo tnost bez
úskokou",v. 117), taii salož, zloba a zákernosť. Áž
neskór Vergilius trpko ol'utuje svo|u l'ahkovernosť'
(Porov Iní)O(III, l40 - l4|') ttz
- tt4
Včera, pciť hodín po telto... - Podlh evanielií pri
Kristovej smrti nastalo zemetrasenie a ako uviedol
Danteho Vergilius v Inf. XII, 34 a nasl, otriaslo sa
celé Peklo. Vtedy sa ztejme nísti|i mosty nad šiestym
žlhbom, podobne ako sa odvalil a! celý breh
nad údolímKentaurov Dante, sledu|úc nesprávny
výklad Lukášovho textu o Kristovei smrti (XXIII,
44), vell, že Kristus umrel r. 34 nášho letopočtu,
a to nie o hodine Z:Ýanei,,flon^", čiženie o tÍetei
popoludní, ako zhodne napísali inídvaia evanielisti,
Matúša Marek, ale na poludnie. (Lukášov
údai ,,o šiestej hodine" - ,,hora sexta' chápal Dante
totižýoýzname,,vrchol dňa" - ,,lo colmo del die",
a nie ako približné'ale ako presné datovanie Kristovej
smrti: poÍov. Conv. IV, )oilIl, 10 - 1l.) Ak teda
od Kristovei smrti ubehlo 1266 rokov plus ieden
deň mínus páť hodín' dostaneme presný časový
moment Danteho záhrobnej cesty: Biela sobota
r.1300, sedem hodín ráno. - Takyto výklad Danteho
časovéhoúdaiu (kedysi hodne diskutovaného!)
dnes sa už ptiiima všeobecne. -
118 - 126
Vpred Mrázošl:ap a za ním po poiadku / Perútka,
HaÍaj! Žiadam Brčkobradu... - Ide o vojenslcý
apel velitelb diabolskej čary vysielajúceho oddiel
(,,desiatku") na prieskum. Dant€ v ňom napodobnil
súvekévoienské apely, ptavdaže, so zámerom
komickým. Smiešnosť celého ýal'u ešte váčšmi
umocňujú groteskné mená členov diabolskej
inšpekčnejjednotky'
V súvise s grotesknou nomenklatúrou Danteho
- '' :' .J \ iac d()h1(l()\''. Niekt()rí kolnell''i
'" - -':. ' ,g{]\'il Za rí'lrrito tnenanri hladali
_:*: n)l'I'] j [)rioÍ()v 1l sr lltl:tkov Čicr.
- - : .:, rn boli pri moci vo Flore ncii
_ l:-h tLrŠilianagramr' lniťn príslušn,
' _: _'_:L-,
sh (.icrnr'cI-t gtlclfov z r' l30J' čižc
- ,:- -: - ': Dinte vr vlhnansNc; napokon
_ _ _ ]: ,znlrlli cleftlrnto\'ané florelrtské
-ťa resp' sktlmolcné melr:i Dalrtel]()
''__'_ : \::: r'Zloclrl'ost()visacelkomvážnc
. _' ::'rncrtzsk\' pÍilrc Karol z Valrlis či
r'Jc.r tlortntskvch ()ielnych guel.
. -' : - ., rbnr'nepriatel a pod.)
_ _ _ _ ] ]trZor()\_ za istÚ. Cl()mnieYanlc sa.
_.
' .::: :ri \ťci:
| :-__ - :'i diablor' Dalrte určite l1e\a't\'oril
l,. _ " : :. : ,JIa clrr'íl'kovéIro rtlzmartt' alc dtl_
___ ' ::.: zretcl'mi k mcnánr svojich súčas:.
i men:Ím tlsÓb. ktoré mtl boli ob'i'
_
-' -:-]:ickť. Poclobrré nrenli sa totiŽ
-J::]rch()
častlcl-t, l;a niektoré a| pres.:'
:, .- :c lkúur'ádza náš spcr': lrapr"lbrra]c
:l \' 5ti\'ekÝch archívoclr v-vsk\'ttlic
' .-:'_: \Í:irbrarrcu. ktory btll karclinítlonr:
{ _' ] ':._: :1l)meÍ]()\'al diabloY. strilžiacich pia_
:._.''_:.:jnchc-Zlol)azíl[Y. Y' 37), nentlžn<l
- : :: .'-:.()du. nm skór l]ie, Žť Latino M'lla..
- :, .- - .:z:l z roclu Orsinirtr.cot'. ktorvmi ar.r]
: -1:- i_ ::cLjie t;bzl'I:išťltltloktl polrÍdal' Pri-
:-_ -: -: .cn cpizódu () svaitoktlpeckom
:'_'] 1|:l:_.t.rlr'i III'. ktorý bol orsínior'ec.
:: - ] . ::hilclttc1 ani to' Žc síIslovo Ldtino _:
-_i:.l()sti - lr'sls'tttje \. llasleduiúCon-l
--'- .i,i t slolll '][alebrttllche' pÍYéyo
_ :__'-: ] ] \ l0()' Fakt closial'ncpovširnr-rr.rý!)
- :_-_-. r,rtlobIlýclr tlúziínlim všlk closial'
- ' :-- -.::cho cliablor'sú .,prvkanri ích por'
- : ::iu iigLtratír'nu a chaÍaktcrotv()rnú
1lpr' Dal]te lrazvxl icdnéh() z triclr
- r irirrro. \' salllom me nc ie obsiahltll_
]. .::.: :lrlrtl crr_nrtllclgic$' súr,isís gréc:
;hrliros". znamenajťlcit1l prasa. l)rav'
_ _ :, :: :cdr tl cliabla s Yel'kými Zul),ll'mi, ako
_
. .: :):ntť i naslecltliúcon spel'e ví'sl()vne
'i ' .: _l'.:.-uf. ČoZ úst n]at v kažclústranu
- -:.: ]:\II.
'5')
\'rricktoryclr lnelra'tch také_
-_:: :c prvkr'" súcelkon iasné. v inýclr.
J: -.:ši iasne.
- :-rlr mi menami cliablov l)antc nespor'
: - _ ::cf rrr'olať konrickÝ efekt. Kctl'že r-rrali
- ]1:lo\T charaktcr, bolo potrcbné iclr
]] ]1\ ]k0 5me preložili l-ta'lzo\' ósn]cl]o krlt-
367 K() rl r N ]'Á R
htl Malcllolgc _ ZloŽ|ttby.'frclla však cl<lloŽiť' žc
našc pÍeklacl)' týchto nliclr - pfe n]ožnosťviaceryclr
skr1'ýclr naralŽok - nrolrli b},ť len aproximatívne'
Pri niektorých z lrich sa k)tiŽ Closial'nepodarilrl
odkr1'ť iclr rÝznamové \'rstY\'' (Napr' pri rrrene
Calcablina, ktoré prckladítnrc lrt'ptltcticlq' ako
Mrázošlhp.)
A napokotr ie istá cšte jedna r'ec. nkajúca sa.
pfavdaŽc' rtž niclen san]ých Ínielr' ale \.hstnei
konrik1'' s ninri spoienci. Viackrítt sa povedal<l' že
ani tzv' trajkomickcjšíc r'eršc v Dlurteho I}ožskcj kornéclii
rrcwvolávaiú srr-ríeclr. Ntl ak o niektorci ici
časti platí Dc Sanctisorrl ktlnštattlvanie, Žc .'DanteIro
srniecl-t jc lrorký", žesptlcl jcl-rrl Žartor.rr.čnicva
pohÍdanie a že sa čast<l v jcho rukc .,bičrnerrí na
dí'ku'' (pozri český prcklad |ehtl Dějín italskéliterattlr'v,
PraI]ll 1959' str. 12()). platí to Ílcsp()rne
o Dantcho smiechtl v t()fi]t(l speve, ktoý notallene
chccl b1'ť zánlcrnc korrríckí'm. Celé ttl lrorkéjadrtl
Danteho kornikr'a aj ten ustavičný preclrocl od
smicchu k íršklabku,ktclry ic clrarakteristický pre
telrt() spc\', tlobrc však pochopíme' ked' si r-tvedonríme'
žcsa tematickY n'ka tcj istei vin'Y
(úplatkárstva, korrrpcic), kttlrou D:rtlteht) - navidonl()ai
n(sprilvotlliro - bilrrgovali llorentskr (-.icrni
guelfi. Nicktorí kolrrentittori sÍr tcj mierrkr'. žc
tent() spcv - ako i spcv rrasledr.rjťlci - sťt výrazom
básIrikol'cj .,r.eselej bezstar()stt]()sti" r'očioIror'ítračotrr
a prcnaslcdovatelt)ln' l)okvn vraj rra všetkých
nriestacl-t BoŽskej komédie tragické ttclalrlsti I)atrtel]()
ži\()ta st't pranretitlm smútkr.t a nesrniernej
ť:ržoll1.' y ob<lcl-r týclrto spc\'oclr tíc isté udal()sti
podnietili v ňtlm len snrieclr :r buinÚ Žaftovanie'
rýclzrr zábavrr l čírr'fantastickÝ žltrt- ,,punl spttsscl
.ÍLlnl1stiť(r',ako closltlvt-tc na1lísal v klmetrtári
Monrigliatro' (Á prcd nínr viacerí iní: pozri napr.
cít. štúdiuLttisovtt' str' 185 - 1Ít6.) Nic smc tei
micIrkY a skÓr dávarne za prltvdtt tým skírnrateltlm
l)atrtcl-tcl dicla, kt()ríviclia r' našiclr dvoclr spev<lcl-t
traozaj letl ptlvrchtré konrično a p<lrJ rrín čosi
celk<lrrr trpkó, lltllestné a tragické' Dozaista
trenrtlŽno víclicťr' našiclr dr.och spevoclr rreiakú
1lríanrlt l)atrtclro trans1lozícitt ccle| jclro Životrrej
tregéclie' tak ako iu svtliho časlt videl rra1rr. Llrigi
l)iratrrlello, atttor inítčq'nikajúcej štúclíe.(Il canto
XXI clell'Ir-rferr-ro v cít.zborníku Lett' dant' I.
str' 39] - .í14; Pirar-rdcllo 7'xšicl až tak clhlcko'
Že v závcrcčnej ..farrfárc" cliebolskéhtl ..oflciera".
trúbiacelro vltstným zadkom, vide l groteskr-rít
1larócliu zrtlktt hcrolclovei trúll1', ktorír kedysi
\' mcne floreIltskélro čiertlelro potlestu citor'ala
l)antclro pred sútd!) Ncsporrrým však zostítva' Že
cez celé komično tol-tto i nasletlu;'úcel-ro spevrt
presvitajú momenty Danteho osobnei tragédie,
ktoré krivia jeho smiech do úškl'abkuviac než
sarkastického. Tie momenty sú, rozumie sa' hlboko
utajené, ako je vÓbec všeličoutaiené v Danteho
BoŽskei komédii.
sPEv DVADsIATY DRUHÝ
1-12
Videl som jazdu, tábororn jak dupe... - PÍiÍoýnanie
,,bizarnej", ''grotesknej'
a ,'obscénnej" závercčnej
,,fanÍíry" z predchádzajilceho spel'u k nai
rozličnejšímsúveloýmvoinovým i nevojnoým
signálom má všetky znaky,,vysokého" šýlu. Dante
tu maximálne v3ržilprostriedky ,,slávnostnej" syn_
taxe a osobitný dóruz položil na výber slov a na
arukové i Íytmickéusporiadanie veršov (Fredi
Chiappelli, autof osobitnej štúdieo tomto speve,
hovorí ažo
',ritni di grande and'atura" - o
'''14''.
moch velkého chodu", pozri jeho Il canb )rxII
dell'Inferno v cit. zborníku Lett' dant. l, stt. 42o.)
Tento velkolepý
'vysoký"
šýlnašich veršov je však
v príkrom kontraste s ,,nízkou" látkou a ýsledkom
toho je celkoý komicý účinok.Vyššiesme povedali'
že Danteho komika je v jadre trpká' No v tejto
partii moŽno nájsť - vari len jedine v nej - čisý
Danteho úsmev. -
+->
uidel som plen a uideljazdné hliadky, / ó, Arezzania...
- Danteho reminiscencia na vojnu florentslrých
guelfov pfoti ghibellinskému Arezzu v čase
po bitke pri Campaldine (11. júna l2a9). Podlh staých
komentátorov Dante sa na tejto bitke zúčastnil
ako jazdec. (Porov. pozn. k inf. )Oil, 94 - 96.) -
19
Jak delfíny... - Hodno si všimnúťažnápadné
množstvo zvieracích motívoÝ v tomto speve'
vyskytuiúcich sa v Danteho obrazoch a pÍiÍoÝnaniach.
Ku ,,psom" z ptedchádzajúceho spel'u
(pozri Iď. W|,67 - 69) pribudnú ešte .delfíny",
',žaby"
(v.25),
"uydta"
(v.36), .zlémačky" (v. 58)'
.tnyš" (tamže),,,sokolík"(v. |30),,'kačka" (v. 131'),
jastrab' (v' 739),,,kaňa" (tamže) a,,zhj, aták" ako
pťiame pomenovanie diabla (v. 9ó' l37). všetky
tieto motívy, podobne ako sme to videli v Inf. X\TI
(porov. našu pozn. k v. 1), súvisia so samým zmyslom
Danteho prvej kantiky, demonštťujúcejai
plasticky postupné degradovanie ltrdského obrazu
n^ zviet^cie atÍibtlty a gestál. (PozÍi o tom ai v cit.
368 KoMENTÁR
Chiappelliho štúdii,stf. 4l8.) Čímhlbšie zostupu_
jeme s Dantem do pekelnej priepasti, ým zjavney
šie človek_zatratenec stfáca l'udskri wár a nadobú_
da znaky zvefskosti. Nasledujúce časti Pekla nás
o tom presvedčia:ak sa v tomto speve zatratenci
ešte lenjauia ako žaby,vydty atdl, v nasledujúcich
sÉevoch uŽ budú hadmi a zvermi. (Porov. Iď.
)oilv-)ory.) -
4)
než padol do rúk sutljim protiuníkon.., - Rozumej:
diablom. (Podlh biblického pomenovania
diabla, súvisiaceho s etymológiou hebrejského
slova Satan - protivník, nepriatell) -
48-54
,,Pochádzarn z ríšenauarského krála.." o
tomto hriešnikovi, rodákovi z Navarského králbvswa
(v Danteho časoch sa rozk7adalo po oboch
stÍanách Pyrenejí), starí komentátori hovoria, žesa
menoval Ciampolo, ̀sp. Giampolo (franc. Jean_
Paul). Nevedia však o ňom viac, než čosa
dozvedeli z Danteho textu. Krď Thibatd, ktoý sa
ho ,,ujal' - azda v tom zmysle, žeho prijal do
služieb na svoj dvor - bol Thibaut II. (ako gróf zo
Champagne Thibaut v.), navaÍshý kfáť v t' 1253 l27o,
zať. fuancílzskeho králh tudovíta D(. Svátého,
ktorého sptevádzalna tzv. ósmei ktižovej ýptave
do Tunisu. Krát]<o po smÍti ffancúzskeho králb, pri
návrate do vlasti, aj on umrel na mor. -
59
no aelitet ho u rukách obkolesí. - V orig. ... il
chiuse con le braccia. - Verš preložený podlh
novei intefpfetácie slovesa,,chiudere", ktorú navrhol
Porena. -
66
z Latinou.. - Rozumej: z Talianov, čiŽeoby_
vatelbv ,,latinskej" krajiny par excellence. -
67
ktoý bol bjual u sÍIse^tae ich sídel' - Nie pfiamo
v Taliansku, ale v krajinách s ním susediacich.
Áko }ysvitne z nasledujúceho textu, pójde o Sardíniu.
-
81-87
Z Gallury fráter Gomita... - FÍátef Gomita spravoval
začas v mene pisánskeho guelfa Nina Viscon_
tiho a za jeho neprítomnosti tzv. gallursloý judikát,
čobol jeden zo štyroch správnych dištriktov saÍdí
nie, leŽiaci v severnej častitohto ostrova. o jeho
úplatkárswe, ako ani o jeho tzv. ,,krátkych prevere_
niach", čižekrátkych a viac-menej len formálnych
sumárnych procesoch, ktoré mali naoko legálnu
formu, no pfi ktoťých za peniaze postupoval celkom
svojvoťne a na prospech obžalovaného, nevie
sa bližšienič.Vieme len to, žekeď sa Nino pre_
369
wedčil o skorumpovanosti a zbohatnutí svoiho
kancelára _ stalo sa tak okolo t.1'293 - urobil s ním
skutočne ,,krátky proces": dal ho jednoducho obesiť.
O celom prípade frátra Gomitu Dante sa
pravdepodobne dozvedel priamo od Nina Viscontiho'
ktoÍ'ýbol jeho osobným a dávnym priatelbm
(hovorí sa, že bol Danteho druhom v zbrani pri
obliehaní Caprony) a ktorého si Dante obzvlášť
váŽt|' ( Purg. VIII, 53 ho nazve,,šlbchetným sudcom
Ninom".) Pozoruhodná
ie ironická zloba, s akou hovolí
Ciampolo - sám korupčník,čižesám ,,nádoba
klamstva všetkého"- o svoiich druhoch _ taktieŽ
korupčníkocha taktiež ,,nádobách klamstva
všetkého".Jeho rečiskrí iróniou a sarkazmom.
V tomto ohlhde je Ciampolo akousi živoudemonštráciou
nielen l'stivosti a zlomyselnosti hriešnikov
svo|ho typu (sme v kruhu klamárov!), ale
i samého iedného zákona Danteho Pekla. V ňom,
ako sme napokon užai lryššiepripomenuli,
nevládne vzáiomná družnosťv utrpení, ale iba
vzíiornná, spoločná a všeobecná nenávisť. Tú
napokon Dante vzápáti demonštruje ai na nasledujúcej
,,scénke" krutei vzáiomnej zloby medzi
samotnými okrídlenými stráŽcami tohto žlbbu. -
88
Aj Michel Zafiche z Logodora... - Nestatočný
správca tzv. logodorského iudikátu, najváčšeiprovincie
v severozápadnej častiSardínie, ktorúmu
zveril sardínsky ktál Enzo' nemanželslaý syn cisára
Fridricha II. R. 1275 ho úkladne zavtaždl| jeho zat
Branca d'oria' s ktoým sa stretneme v tréťom
pásme deviateho kruhu, čižev najhlbšej časti
Danteho Pekla. (Porov Inf. )OO(III, 136 - 147.) SPEv
DVADSIATY TRETÍ
3
jak Menšíbratia chodia ulicami. - Františkáni,
ktorym údain€ tak odporúčalchodievaf sám ich zakladatel
sv František z Assisi. Takým spósobom
ináč vóbec putovali naši básnici Peklom (porov
napr. Iď. I, 1]6), no prirovnanie okrem toho sugeruje
ešte ich m€ditovanie, rozjimanie n3d ým' čo
príve zažIli. v tomto ohlhde úvodná tercína worí
aýsi náladoý predznak celého sper'u, kto.ý na
rozdiel od dvoch predchádzajúcich spevov prebehne
v atmosfére míkvoty' započúvania do ,,smut_
nei kvilby" zattatených, akeisi nesmiernei dante-
KoMENTÁR
ovskei clivoty. Nie náhodou tento spev naz:talýznamný
taliansky medievalista a danteológ Giu|io
Bertoni, ,,spevom únalya melanchólie" - 'canto
della stanchezza e della malinconia". (Porov. ieho
štúdiuIl canto )O(III dell'Inferno v cit. sborníku
Lett. dant. I, 434') Takýto charakter skutočne má
celý tento spev, v ktorom ešte aj Danteho irónia nesie
na sebe určitúpečaťsmútku, dokonca takú
,,hrubú", Že niektorí komentátori o iei prítomnosti
vóbec zapochybovali. okrem toho - hodno si
všimnúť- motív Menšíchbratou predmest(sva
celý komplex kláštorných motívov v našom speve
asamo s|ovo,'brat'' (voYýzname rehoťnom a mož_
no i laickom!) zjavi sa v ňom viackrát: ,,Radostní
bratia z Bologne sme boli..." (v 1o3), ,,Ó' bratia,
nad vašimi bÓlmi..." (v 109)' ,ý tornk bratoai sauž
mój vodca zniži..;' (v. l27). Danteho obrazy, ako
vidíme, neraz majú dhlekú rezonanciu a sú nielen
v súlades atmosférou |ednotlivých spevov, ale
častoozrejmuiú aj sám ich zmysel. -
5-9
Ezop s tou bájkou na fozu?n mi pišiel.. -y Ezopovei
- lepšie povedané ezopovskei _ bá|ke' na
ktorúr Dante naráža,hovoti sa o žabe' ktorá nastroiila
lesť myši: ponúkla 1'ei' že 1'u prevezie cez vodu,
ale tak, žesa myš priviaže k jej nohe; keď sa uprostred
vody žaba chcela spustiť na dno, aby myš uto'
pila, medzi dvoma zvieratami sa rozpútal zúriý
zápas;tenzbadal jastrab, spustil sa nad vodu a žabu
i myš zožral. Nie ie ináč celkom iasné,v čomspočívaúplná
zhoda, ako Dante zdÓrazňuje, diabolskej
epizódy z prcdchídzaiúcehospevu s tzv. Ezopovou
bájkou' Ázda v tom, žeMrízošIaplybehol
naoko preto, aby pomohol Perútkovi, no v skutočnostimu
chcel ublíŽiť:podobne žaba naoko
ponúkla myši pomoc, no v skutočnosti ju chcela
utopiť. Napokon obidvaia diabli padli do smoly'
podobne ako žaba i myš do jastrabieho pažetáka.
(Sapegno a i.) -
25
A on: ,,Byť sklom, čoolouo má Ospodu..'' _
Rozumet: Ztakadlo. -
31-33
Ak prauý sOah pod ťjmto skaln"ým radom..' Čiže:svahhtádze,
woriaci už|ednu stenu nasledujúceho,šiesteho
žlhbu. Ten sa, pravdaže, nentažoval
niiako ,,mierne|šie"' ale práve naopak, ešte
prudkejšie ako svah lhvý spada|úci do piateho
žlhbu, keďže celé priestranswo ósmeho kruhu podlb
Danteho presných predstáv _ je naklonené
smerom k ústredne| pekelnei šachte. (Porov o topografii
Z|ožÍabov pozn k Inf. XVIII, l, ako i Danteho
text v Iní)o(V, 37 - 42.)Yeryi|iove slová sú
teda len slovami chvílkovei útechy a keď nastane
kriticlŠýmoment, ,,sladhý vodca" náhlivo schytí
svojho chránenca a šmahom sa s ním spustí po
príkro spadajúcom pfavom svahu, po ,,pendente
roccia", ako Dante ýslovne napísal v póvodine
vov.44. -
58
Dolu sme našli národ malbuaný... - Šiestyžlhb,
do ktorého sa naši básnici práve dostali, je lyhradený
pokr1'tcom' Prívlastok ,,malbvaný", ako ly_
svitne z nasledujúceho textu, ýka sa vonkajšieho
,,trbletu" tohto l'udu, majúceho na sebe široké
olovené' no zvonku pozl átené, a teda aj v pekelnei
tme sa iagajúce pliíšte.Danteho obraz je nanajýš
sugestívny' no nie je bez irónie (porov biblický
výrok o farizeioch, tradičnýchprototypoch pokr1tcov,
ako o ,,obielených hroboch"), podobne
ako nie sú bez irónie jeho slová' ktoými sa dale1'
pokr1.tcom priamo prihovorí: ,,.'' v akom sa to trblietate
treste?" (v.99). Pravdaže' ide o iróniu veÍmi
skrytú _ takmer len o akúsi ,,pod-iróniu", ak tak
smieme povedať, takého druhu, ako sme o tom
hovorili vyššiev pozn. k v. J. -
62 - 63
'6"i
a kapume až tesne nad očami, / ako ich d'osiať
nosia mnísi u Cluny. - Y slávnom benediktínskom
opátswe v Cluny vo Francúzsku. Namiesto cluny
staršíeditori čítaliColonia, Cologna (ale aj Crugni,
Coligni a pod.) a potom, rozumie sa, lokalitu
vysvetlbvali jednak ako Kolín nad Rýnom a jednakako
obec Colognu pri Verone v severnom
Taliansku. Lekciu Cluny navrhol ešte v 19. storočí
nemecý danteológ Karl witte a začiatkom 20. sto_
ročia ju mnohými argumentmi podoprel Felice
Delfino. (Porov. jeho štúdiuLa bolgia degl'ipocriti
v Rivista d'Italia' apríl 1905.) Dnes ju prijímajú
všetci ýznamnejšíeditori Danteho diela (Porena'
Sapegno, Momigliano a i.). Je o to pravdepodobnejšia,
žedo systému Danteho spodnej irónie, tiahnúcejsa
celým t!ýmto spevom, nesporne lepšie zapadá
natížkana pouestné benediktínske opátstvo,
známe v Danteho časoch sklonmi k nádhere
v obliekaní (clunyackým mníchom čosi podobné
lyčítaluŽ sv. Bernard z Clairvaux), nežby zapada|a
natážka na menej známu, prípadne vóbec neznámu
mníšsku komunitu. (Za čítanieCluny sa naposledy
postavil a| francúzsky danteológ Á. Mas_
seron v knihe Dante et Saint Bernard, Paris 1953,
stt.64,27J.) -
64-65
Zlato ťých plášťoazuonka zrak až márni, / no
zdnuka ťažkéolouo tak uáži''' - Trest pokry'tcov
37o KoMENTÁR
na princípe contfapasso: Protiklad medzi zdanim
a skutočnosťou, príznačnýpre nich, Dante vyiadfil
protikladom medzi ,,zlaýrn" povfchom a ,,oloveným"
vnútrom ich plášťov. Všeobecne sa pripúšťa,
žena takto osnovaný tfest sa Dante inšpiroval
v ieho časochbežnou etymológiou slova ,,ypocriÍa
" (pokr1tec)' ktoré sa odvodzovalo z dvoch grécých
slov:
'J)peť'
(flad) a ,prkis", resp. ,,chrysos"
(zlato). Takto rozloženéslovo - podlh teito etymológie
- by teda vlastne znamenalo ,,poz|átený"
a tento jeho ýznarn Dante pfemietol do samého
obrazu trestu. - MoŽno však predpokladať, že
k samému zlatu, ktoým sú obtiahnuté olovené
plášte pokr}'tcor viažu sa ešte ai Lné ntážky: napr.
naúňka fla ofio ,,zlato", z ktorého si rysohý klérus
narobil,,bÓžikov", ako to Dante ostÍo vyčítalsvátokupcom
v Inf. xlx' 112 - 114. Pokťytci v šiestom
žlbbe majúna sebe plášte s tnníšskymi kapucňami
a je teda nesporné, Že ich ironichý zlaý trblet má
protimníšsky podtón. Ten sa priamo mení na
,,tón", keď Dante ýslovne pomenuje dvoch príslušníkovv
jeho časoch veťmi dobre známej
mníšskei rehole. -
66
žeFridrichoue boli z púhej slarny. - Naúňka na
legendu o cisárovi Fridrichovi II., ktoý vÍaj za
uráŽku majestátu dával odievať previnilcov do olo_
vených plášťov a v nich potom upalbvať: olovené
plášte sa Íozt^pali v ohni priamo na telách odsúdených,
ktofí umiefali v hrozných mukách. _
9r-93
Ó, Toskánec (mi rieknu), do rehole / pokrytcoa
smutných... - Yvonne Batardová sa domnieva, Že
ie to iediný skrúšenýtón u zatratencov v celom
Danteho Pekle. (Pozri jej cit. monografiu, str. 140.)
Je to iste možné.No možnéje i to, Že pfáve tento
,,tón" je ýnzom ich pokrytecwa, ktoré sa ziavne
ukáže na konci nášho spevu. (Porov v. 142 - 144
a našu pozn. k nim.) -
94-95
,,Zrodil som s.. a detstuo moje zrelo / nad
Arnom kruisnyrn..'' - Vo Florencii. -
100
oduetil jeden: ,,oranžoué kutne..." - Hodno si
všimnúť:Zatratenec nepovie,,pozlátené", a|e
,,orunžové",čižepokr1tecky zamlčuje - z|^to'
(Porov. laššiepozn. k v 64 - 65.) -
102
z škrípaniauáh to poznať neuyhnutne. -yelmi
expresívny a ozaj typicky danteovslcý obraz, ktoý
sa práve pre svoj skratkoviý charakter fozlične
lysvetl'uje. Najjednoduchší výklad je asi tak}íto:
Zltretenci prirovnávaiú seba _ nie bez určiteiselilrónie
- k preťaženým váham; ako váhy škrípu,
icď sa na ne položia privel'ké bremená, tak zatÍ^:<nci
stonú pod nesmiernou ťarchou olovených
;.r:iťor': oni sami súakoby váhami ých podivných
t:rmien. l')l
- 108
Radostní bratia z Bologne sme boll... - Radostní
_.::tia - Frati Godenti bola reholh, založeníyBo_'_:ani
r. 126l a uznaní pápežom Urbanom [V.
'
|rdo Fratrum Gaudentíum). Mala charakter ná:r_,Žensko'rytiersky
a.iej cielbm, okrem mariánske|
-.-:r'. bolo urovnávať občianske i rodinné spory,
_:_:_eniť slabých proti útlaku mocných a pod. Ich
::'izor'- ako na to poukázal v cit. štúdiiBertoni, sú'
;:-l s určítymimysticko-náboženskými cieLmi
-:hto rehoLníkov, ktoríchceli dobými skutkami
::ricipovať na,,mystických mariánskych radostii;_
(chceli byť ,,radostní" vo svátosti viery, v se--.i:'betol'aní,
v dobých skutkoch a pod.). Z póvod_
:<i,1 nf,21-11' majúceho tak}'to náboženský obsah,
::s\oro sa však stala prezývka, ako sa z póvodnej
:**:,lle čoskoro stala pseudoreholh Veselých bra:
: ". Ži'úcich vskutku len svetským, ,,veselým" živo-
1_=
].] Ieito rehole patrili obidvaia Dantem uvedení
:rrinrci: Catalano, ieden z iel zakladatelbv, po::;lzÁ
z bolognskej 6rrefskej rodiny Malavoltiov:
'"; , Žil asi od r. 1210 do r. 1285) a Loderingo, tak-
_:<:
ieden z je1 zakladateÍov, pochádza| zasl
: :rrlognskel ghibellinskej rodiny Andaldvcov
-rel r- 1293)' KeďŽe cielbm rehole bolo urovná;'::
rbčianske spory, r. |266 (po porážke i smrti
r-ťi \lanfreda v bitke pri Benevente) oboch
'bra_
'':'.' pozr'ala Florencia, aby v ne' lyworili koaličnú
g-<_:skoghibellinskú vládu a sami aby sa stali :=r-,m
rŤnímočne- nailyššímisprávnymi úrad_
-]i:j mesta. tzv. podestami. (Na tento úrad' ktoý
':i.!csJ ieden spiřn", narážasavo v l04 - 105.) Ich
:::::elna politická orientácia mala byť Íotižzá!Í!í''-
}]koia a spravodlivosti, ,,mieru spolného", ako
* :-,:,l'ori l'o r'. 107. Čoskoro sa však ukázalo, žena
* '. _ pj6ifi}2fnú úlohu nestačili,ým skÓr, Že ako
-:.: ]rrci stali sa voLky-nevoLky politiclcým nástro|'--
]1pež5na. Pota'omky vrai podporovali gueli'r
-.:' ma'lo za následok, žev meste znol'u lypukli
{i- rpr)n'. ghibellini bo|i vyhnaní a obidvaja,,bra='
:rl niekolK'ch mesiacoch za všeobecnej nená_
''s: :useli opustiť Florenciu. V politických búr_
i".a:: raihoršie obišla florentská ghibellinská
-:{::_i L'benior.cov: ich domy, ležiace vo Florencii
:;i
=:<!tš
Zr_anom Gardingo (nedhleko podnes sto-
37 1 KoMDNTÁn
ii Ízv. P^lazzo Vecchio), boli lrypálené a zrovnlné
so zemou' Zostah po nich len pÍázdna'
''škvrna"
(na ňu narážka v. 108)' ironický dókaz ,,pacifi_
kačných"úsilídvoch
',bratov"
podestov
Ako lyplýa z textu našich dvoch tercín, títo dvaia
Radostní bratia sír sami k sebe ironickí. Ák si
však uvedomíme' žecelé ovzdušie tohto Žlhbu je
nanajlryš smu!né (porov' len: ..Ó. Toskánec... do
rehole pokr1tcov smutných čosi vstúpil...",
v.91 -92' alebo Danteho slová:
',toťlcý
bóI vám
brázdi lica smutné", v. 98 atd:), sám fakt, žeDante
tu uviedol menovite Radostných bratov, nesie na
sebe pečať- tentoraz uŽ celkom otvorenei a krutei
Danteho irónie. -
109
Začnem: ,,Ó, bratia, nad uašimi ból'mi..." _ Citovaný
Giulio Bertoni Danteho nedokončenúvetu
a dvoir"ýznamové slovo
',bratia"
lysvetl'uie v spoiitosti
s celkovou melancholickou atmosférou tohto
spelu, ktorei Žriedlom je vrai hlboká reflexia autora
Božskei komédie nad samou prirodzenosťou
človeka. Podlh talíanskeho medievalistu Dante vraj
v tomto speve akoby bol dospel k poznaniu, že
sama loŽ a pokrytecwo súalýmsi ..smutným privilégiom"
človeka,pred ktoým mu zostáva len re_
zignovať. V takomto duševnom rozpoloŽení Dantemu
vraj obidva|a
'smutní
pokrytci" skutočne
prichodia ako - bratia. Sú vraj jeho l'udskými bratmi,
a to nie azda v zmysle
'eho
súcitu s nimi, ale
v zmysle ieho hlbokého, bolestného chápania teito
neresti, váziacej v samei ludskei prirodzenosti.
'(Kto by si pri takomto Bertoniho výklade nespomenul
na posledný verš Baudelairovej úvodnei
básne ku Kvetom zla: ,,Hypocrite lecteur - mon
semblable - mon frěre!" - ',Čitatel'
pokrytec _
blíŽny mó| - brat mój|")
Je iste nesmierne lákavé takto chápať ýznam
Danteho slova
',bfatia".Jednako
však myslíme _ pri
všetkei úcte, ktorú máme k Bertonimu _ že v otáznom
Danteho slove |e ovelh silnejšínáboj irónie
neŽ aura súcitu, a to presne tej irónie, na ktorú sme
narážali takmer sústavne pri komentovaní tohto
spel'tr. Domnievame sa, ženičomu nebol Dante
tak vzdialený ako tzv brataniu sa s pokrytcami,
predstaviteLmi spoločenskej neresti, ktorú obzvlášť
nenávidel. Je iste rnožné'žeDanteho irónia
v tomto speve má na sebe
''olovený
plíšt'',no zdá
sa nám, že sa rovnako silne ,,trblie ce", ako sa trblietaiú
v pekelnom šere pozlátené plášte samých pokrytcov
Danteho nedokončenÍt vetu i otázne slovo
radšej teda lrysvetl'ujeme vo význame ironickom:
Pekní ste ly mi boli ,,bratia", ako pekná bola celá
vaša reholb' ktoÍúste nazvali Íeholbu,'Íadostných
bratov", aby ste teraz boli medzi ,,smutnými pokr}tcami"!
Vaše bóle sú plne zaslúžené!- Ide iste
o iróniu skr1tú, no skr1tá irónia niekedy móže
silneišie páliť než otvorené, plamenisté slová hne_
vu. (Porov. podobnú iróniu v slove ,,veťr}tieÍ",
Inf. XVII,72.) -
ul
ukrižouaný k zemi trorna kolmi. - Kaifáš, židovsloý
velkňaz' ktoý v Kfistovom procese zastával
nánor, že pre blaho nátoda je nevyhnutné obetovať
iedného, i keď je nevinný. Qán XI, 50, x\rIII,
l4.) Kaifáš podlh tejto zásady obetoval Krista,
ktoý umrel na križi'a teÍaz ie sám prikuý klinmi
na zem. Bol pokÍytcom, iných naviedol na pokrytectvo,
a teraz musí znášať ťarchu všetlcých pokrytcov
sveta, ktorí sú povinní po ňom šliapať.Trest
zfejme na princípe contrapasso. -
127
Takisto Wítuná jeho saokor..' - Ánnáš, židov_
ský veťkňaz, ktoý priial Kaifášov názor. -
124
Vergilia som uzrel žasnúťutedy.'' - Tohtohtieí
nika Vergilius nevidel pri svojom prvom zostupe
do Pekla a žasne teda nad zvláštnym tfestom prisúdeným
hlavnému stfojcovi KÍistovej smÍti.
(Sapegno.) -
140 - 141
"Zle
nám oraael pred'sa,/ ten' čotam hriešnych
pichá na háčisko." - Zochvost, ktoý v predchádzljúcom
žlhbetvfdil, že susedné mostné pásy
zostali neporušené. (Porov. Inf. )fiI, r09 - l11') -
142 - 144
,,V Bolagni mnohí o diabloui sued'čia..." - Jeden
z Radostných bratov slávnostným tónom a odvolávaiúc
sa k tomu ešte na svoje filozofické štúdiána
bolognskej univeÍzite vysloví naibanálneišiu,,prav_
du' o diablovi. Podlh moderných komentátorov,
Porenu i sapegna, zjaýuje sa v teito chvíli pravá
tváf pokr}tcova. Vergiliov hnev, ptavdaže, m6že sa
rýkať tejto ,,lekcie" (ide pr€dsa o básnika, ktoý je
,,moÍom všetkej múdrosti", no neuvedomil si nai
primitívnejšiu
'pravdu" o diablovi!)' no móže sa
ýkať i samého Zlochvosta, ktoý sa mu v predchádzajúcom
speve opovážil tak bezočivo luhať. Ále_
bo najskór toho i onoho.
z'7) KoMENTÁR
sPEv DVADsIÁTY ŠTvRTÝ
1-15
Keď kdua z plienok zdaihne sa rok mladý... o
toríítorozsiahlom ,,prírodnom obrázku" sa hod_
ne diskutovalo a takmer všeobecne sa konštatova_
lo, Že len velmi voťne súvisís nasledujúcou epizó
dou, ba žeje celkom neorganiclcý na začiatku
tohto spevu. Sapegno vidív ňom len čírudekoráciu,
aloýsi prílepok podlh vzofov starej trubadúr_
skej lyriky' čosilen vonkajšie a vyrrmelkované, čo
nemá ničspoločnés nasledujúcou situáciou a s ťobustným
realizmom nasledu|úcich Danteho obrazov.
Momigliano je zasa sice ochotný priznať všet_
ku krásu tomuto ,,fragmentu", no pokladá ho za ,,la
piů impropria fra le similitudini diDante", za ,'nainevhodnejšie
z Danteho prirovnaní". Podobne
i Porena. Zdá savšak, Že skutočnúhodnotu i zmysel
týchto tercín postihla Yvonne Batardová. Podlh
nej tento sviežo načrtnuýobrázok vidieckej príro'.q,'.dy
s predtuchami jari je podobný ,'koziemu listu"
či,,Íozkvitnuteiružičke",ktorú by niekto položil
na bránu koncentračnéhotáboÍa smrti: uprostred
hlbokého Pekla a na prahu jedného z najstrašne|šíchŽlhbov
práve svojou sviežosťou stupňuie
nasledujúcu hrózu. (Pozri iei cit. monogÍafiu,
str.69.) Ide teda predsa len o obraz funkčný.
o tom, že má Yvonne Batardoví pravdu, okrem
iného svedčíaj fakt, že v nasledujúcich tercínach
(hlavne v nasledujúcom speve, woriacom s ýmto
spevom tematicLý celok) ryslqtuje sa viac podobných
a aŽ idyliclcých prírodných obrázkov v súvise
s hrózostrašnými premenami zatfatencov. (Porov.
motív brečtanuv Iď. )o(V, 58 a nasl., motív jašteričky,
tamže v. 79 a nasl. atd'.) -
3
a Vodnár slncu ul'aql jemne hladí..' _ Ide o ob_
dobie ,,mladého roku" od 21. januára do 21. februára,
keď je slnce v znameniYodnfua. Verš sme preložili
podlh nového ýkladu Danteho slovesa
,,tempÍare"' ktoré neznamení,,zaka(oval",,,zocelb_
vať', ako sa v doterajšíchkomentároch všeobecne
vysvetluje, ale ptíve čosiopačné:zmierňovať,
zjemnňovať. (Pozfi Renucci, cit. monogfafia,
str.180.) V uvedenom čase slnečnélúče- Dante
ich nazýqra podlh starovekej obraznosti
'vlasmi" sú
užteplejšie: Vodnár mu ich,,zjemnil". -
4-6
keď srieň užtupjn peron odmaťúaa / podobu
suojho belastného brata*,,Belostným bratom'
srieňu (inovati) je zreime'sneh". PefsoniÍikovaný
sÍieň odmal'úva podobu snehu v danom časenaozai
len ,'tupým" perom, čižeperom, ktorého
'zaostrenie"
trvá len krátko, ako krátko trvá srieňová imitácia
snehu v talianskom predjarí. - Niektoým
komentátorom sa tento Danteho obraz nepáči.
Napr. Pofenovi' ktoý ho pokladá za nesútodý a ne'
logický: nemožno vraj perom malbvat. Zdá savšak,
žev staršom spÓsobe vy1adrovania fuáza ,,maÍovaÍ
perom" bola beŽná vo viaceých európskych
iazykoch. (Porov. u nás názov Seleckého barokove|
básne obraz panei krásnej perem malovaný Bratislava,
SVKL 1958.) -
34-40
A keby nk, že hrádza z tejto stran?,/ Íni kfagí
breh-. - Porov k topogfafíi Z)ožIabw pozn'
k Inf. XUII, l. -
,5
Dlltšírnischodtni budeš stúpaťzd'ola. - Podta
niektor'ých natážka na budúci ťažlŠýýýstup básnikov
zo stredu Zeme na ostfovčektzv' Hory očistcovej.
(Porov' Iď. )ooilv, l27 - I39.) Podlb iných
nnížkana ýstup úbočímsamej Hory očistcovei.
Zdá sa, žeptý nízor je správnejší.o prvorn ýstupe
sa neskór vyjadrí Vergilius ako o najťažšom,
v porovnaní s ktoým ie vraj ýstup na Horu očist_
covú len,,hrou'. (Pozri Purg. II,65 - 66.) -
62
no, t.ost je strmšínež ten, čosa rozboil' Pekelné
mosty smerom nadol súčoraz hrbolhte|šie
a neschodnejšie a aj čonzpríkrejšie'keďže sa
priestfanstvo wažuje k ústfednej šachte. Básnici,
ako vieme, neprešli šiestym mostom (bol zrúcaný)
a Dante si teda všimol zhoršenie tohto mosta
o celé dva stupne. Je tahý stfmí Že sa o ňom ryjadrí
ako o skalnej stene. (Porov. v. 73.)
Hodno si všimnúť,žev tomto verši, ako i v dvoch
veršoch s nímkorešponduiúcich(64 a 66)' namiesto
jedenásťslabičníka, tzv. endekasylabu, ktoýu,
je z|ožená celá Božská komédia, Dante použil
verš dvanásťslabičný (To isté urobil aj v pÍedchádzajúcom
speve: porov Iní)QilI, 32,34' 36,
ako ai v Iď. xv, 1, 3 a v Inf. )oo/III, 80, 82' 84')
Danteho zmenu veršovéhorozmeru, prirodzene,
rešpektovali sme ai v preklade, lebo sme tei mienky,
že tu nejde o ,,chybu", ale o autorov zámer.Jeho
zmysel, pravdaŽe, dosiď nám uniká. (Možno si
Hásť len otázl<y: viaže sa azda táto zmena ÍytÍpu
k motívu zlomených mostov? Takýmto narušením
r}tmu chcel azda Dante naznačit rozrušenie geometricky
presnej konštrukcie svojho Pekla? ÁIebo
g azda táto zmena viaže k motí!'rr vraŽdy?
373 KoMENTÁR
v pnrých dvoch prípadoch k motívu Kristovho
ukriŽovania, ,,najváčšieho zločinu' na zemi, ako
bol Dante presvedčenýa v poslednom prípade
k motívu zilkeÍnei vraždy dvoch fanských meí
ťanov, ktoý ýslovne kvalifikoval ako ,,najváčší
zločin"na non? Nevedno.) -
69
ušak tery čourauel, sťaby prchal u zlos'i. - v€rš
patrí medzi tie miesta Božskej komédie' ktorých
lekcia nie je dosiď ustálená. Niektorí čítajú:,,ma
chi parlava ad ife parcL mosso", čoby doslovne
znamenalo: ,,však ten, čovravel, akoby bol musel
bežať";iní oprotitomu čitajÍr,,adira" avysveďují:
akoby sa bol musel zlostiť, hnevať, hnevom dusiť
a pod. obe lekcie maiú dosiď svoiich zístncov.
(Za prvé čítaniesúnapf. sDI' Sapegno, Momigliano
a í.; za drutré Del Lungo' Chiarini, Casella,
Porena a i.) Náš preklad, ako je zrejmé, mázabánu
- celkom ýnimočne- obe lekcie. Argumenty
oboch strán sútotiž, čodo závažlosti a prewedčivosti,
v úplnej rovnováhe. -
73
z tej strany múrby mali sme zliezť uari... - Čiže:
zliezť druhou stfanou mosta' spadajúcou nadol
príkro ako skalná stena, aby sa dostali na korunu
nasledujúcej a nižšiepoloženejhtádze, odkiď bol
práve preto zrejme lepšíýhlhd do siedmeho
žlhbu. -
82 -90
Hronadin sa u ňom také hrozné plazy... - N^sledujúce
plazy sú viac-menej bá|ne. (Napr. tzv. amiŘibény
z v. 87 boli vra! dvojhlavé hady, s druhou
hlavou na chvoste a pod.) Áko zistili užstarí komentátori,
icln nárvy Dante prcvzal z Lucanovho
Farzalska. (Porov. X, 7o8 - 721.) Uvedené kra|e,
ďrická Ábesínia a flLjmiá Líbyjská púšť'boli už
v staroveku povestné ako ,,krajiny zamorené had_
ni".
',Zem
nad Červeným morom" (v 90) je Arabská
púšť'-
93
bez heliatropu' - Druh zeleného smaragdu s červenými
bodkami, ktorému sa prípisova|a záztačná
moc proti jedom,anaimžproti jedu hadiemu, ako
i magická sila urobiť človeka neviditelným. (Porov.
slávnu Boccacciovu novelu v Dec. MII' 3.) -
94 - 105
Ruky itn plazy pozudzujú uzadu... - Siedmy
áhb, na ktoÍ'ýsa básnici práve díva|ú,je rezervácia
zlodejov, kmínov Súvis medzi ich tfestom a vinou
podlh princípu contfapasso nie je dosť zjavný takŽe
v tomto ohlbde sme skÓr na póde dÓmyselných
hypotéz než nejakého presného poznania Dante-
ho zámeru' Všeobecne sa prijíma názo1 že hady
a pIazy t|J symbolizujú kmín5ku zlobu a zlode|ské
pletichy: zlodeji sa v živote nedali ,,uazat" njakými
zákonmi, tetaz po smrti im hady zuántjú rulry
vzadu, ako ie to práve pfi tomto zatratencovi' ktoý
sa premieňa na vlastný popol, aby sa napokon vždy
a stále znovu píemenil na človeka. (Popol a prach,
domnievame sa, móže symbolizovať sústavne premárňovanú
zlodejskri korisť alebo celý ich premárnený
život.) Áko však uvidíme vzápátí, tresty t'ýchto
zlodejov nie sú rovnaké: niektorým hady vóbec
,,neviažu" ruky, ale sú tÍestaní ohňom (napr' hneď
menovaný Yanni Fucci), a inípodstupujú veÍmi
zložitépfemeny na jedovaté zlrery (porov. prípady
v nasledujúcom speve). Z toho sa usúdilo, že v tomto
ďabe ide o rozličnékategórie zlodejov, ktorí sa
dopustili rozličných druhov zlodejswa,
^
teda aj
podstupujú Íozličnétresty' Keďže však po dlhom
časovom odstupe o jednotlých Dantem uvedených
zlodejoch vieme vel'mi málo - napr' tekmeÍ
ničo zlodejoch, podstupujúcich premeny v nasledujúcom
speve - nejalcý presný súvis medzi ich ví
nou a trestom je ťažkourčiteÍný- a teda v tqtto
ohlbde komentátori (čiaspoň ich prevažná váčši
na) predbežne múdro kapitulujú. (Pozri napr.
Porenovo stanovisko v jeho komentáfi.) výnimkou
je vari len francúzsky danteológ Ándré Pézard,
ktoý sa pokrisil nájsť princíp contrapasso v pfí
pade Vanniho Fucciho. (Porov' dalej poznámku
kv.125 - 138.)
Pri nasledujúcich tzv. premenách zlodejov
a kmínov jedno však, myslíme, zostáva nespoÍným
faktom: všetky tie premeny súv priamei spojitosti
s ideoým a kompozičným plánom Danteho Pekla,
ba možno v nich vidieť priamu ilustráciu jedného
jeho zátkona: postupného zozveršťovania človeka
hriechom' vanni Fucci o sebe rrýslovne povie, že
v ňom prudi krv ako .u muloch",že chcelžit' ,guerským
žiuotom", ba predstaví sa - nie bez istei pýchy:,Som
Vanni Fucci, zaer/!" (Porov. v. 124 - 126.)
Ák sa hriešnici jeho kategórie menia na zuery, či
Lzda Írcmožnov tom vidieť celkom jasný ýnz
danteovského princípu contrapasso? -
106 - r11
Tak Fénix, podl:a tludrcou, len zhynte''' - Bíjny
wák starovekej m1tológie, umieraiúci a zátoveň,sa
rodiaci každých páťsto rokov' Prirovnanie zatfatencov
k nemu je rovnako inkoherentné ako úvodný
ptítodný obtázok, a stupeň tejto inkoherencie
- domnievame sa - lyznačlje stupeň Danteho
irónie. tt2
- tt4
Jak teq čopad4 démonoýmnlannom/ zraze-
5 /4 KoMENTÁR
ný na zem.' - Epilepsiou, ktofúsi l'ud vywetÍoval
ako posadnutie diablom (',démonov mam") a súveké
lekárswo - podÍa Danteho slov uvedených vzá_
pátí - ako tzv. opiláciu, čižeupchanie Žíl husými
parami, ktoré vraj znemožňovali prechídzat
duchom do ých častítela, kde boli potrební. '
p5-ti9
som Vanni Fucci, / zuer... - Možno pteložit aj:
som vanni Fucci Zver, ak pripustíme, ako predpokladá
časťkomentárov' že slovo
',bestia"
(resp.
',Bestia")
znamená prezývku čidruhé meno messera
Fuccia (alebo Fucciho) de'Lazzai z Pistoje,
ktoý umrel krát}o pred marcom čiaprílom 1300.
Dante ho nazval ,,mužom krvi a žilči"(v. 129) a his
torické dokumenty svedčia' že tento pistojský nie
nevýznamný Čiernyguelf sa naozaj dopustil viace_
rých násilností' zbo'stiev a možno i vráŽd, naimá
v čase politického ÍozčesnutiaPistoje na Čiernych
a Bielych guelfov, ktoré bolo podobné a.ko vo
Florencii a malo ai podobnédósledky. (Zachoval
sadokument o ieho kontumačnom odsúdení
z r'1295.) o krádeži ,,krásneho chrámového pokladu",
pre ktorúsa Vanni Fucci dostal medŽi
zlodejov do siedmeho Žbbu, súvekéhistorické
pramene a poďa nich aj staršíkomentátori podávajú
dosť nejasné a miestami si a| protirečiacb
správy. o celej udalosti nďsto vieme len to, že
r.1293 skupina zlodejov odcudzila zo svetojakubskej
kaplnky pistojského dómu vzácne relikvie
a chfámové nádoby. Z krídežebol falošne obvi_
nený isťý Rampino di Ranuccio Foresi (alebo
Vergellesi), ktorému za to l7Íozil trest stnÍti' NeskÓr
však pravda vyšla najaÝo a notár Vanni della
Monna' ieden zo spoluvinníkov Vanniho Fucciho,
odvisol na šibenici (12ý6') Porena poznamenal,
že ak Vannimu Fuccimu tak ťažkopadá ptiznanie
k tomuto zločinu - ešte ťažšieako smrt! - znamená
to, žev časeDanteÍro fi}cívne| cesty Peklom, čiŽe
na jar 1300' ho ešte nik neupodozrieval zktádeže,
alebo aspoň nik v Pistoii nebol o tom presvedčený.
oproti tomu, keď Dante tento spev písal, vina Van_
niho Fucciho bolauŽvercjneznáma a Dante akoby
iu tu vrzdvihoval: ým priamo a verejne bilfuoval
jedného zo nitých Čiernych guelfov pistojských
- ako zlodeja, ktoý sa dopustil wátokÍ^deže'
Na takomto známom pozadí pohisil sa rywetliť
francúzsky danteológ Ándré Pézard trest tohto
hriešnika: keďže Vanni Fucci odcudzil posvetné
Íildoby a relikvie vzácne skór ,,duchovnými mohutnosťami"
nežzlatom a drahokamami, dopustil
sa wátokrádeže, priamo hriechu proti Duchu
svátému a pfichodí mu preto - ako vóbec všetlcým
zlodejomjeho kategórie - zníšattrest od hadov,
akysi .'základný" trest všetkých zlodeiov' ale okrem
toho ai tÍest ohňom, ako sme videli, obligátny trest
r.Ých, ktorí hrešili proti Duchu Svátémrr vóbec'
Dvojnásobný trest vanniho Fttccil-ro je teda ziavne
osnovaný na princípe contrapasso. (Porov. cit'
monografitt, str. 289.) Pézardova hypotéza ie iste
zavjimavá a nie nepravdepodobná. -
142 - r51
čuj, predpouedi mojej otl|or aši.'' - Ako všetky
predchádzaiÍtce predpovede zatratencov aj táÍo je
napísaná náročk1 temným, obrazným šýlom profécií.A
ako inde ai tu ide o tzv vaticinatio ex ev€ntu,
čižeo predpoved'udalostí, ktoré sa už stali. Všeobecne
sa prijíma asi takéto lysvetlenie narážok
na konkrétne historické udalosti:
v máii 1301 v Pístoii prišli k moci Bieli grrelfi'
čiŽeDanteho strana, a mesto sklltočne srral'7o
Čierrylch" (v' I4il, ktorí museli odísťdo Whnansrva.
Zatiaf vo FloÍencii stalo sa niečoopačné:moc
prevzali Čiernigr"relfi, a Bieli guelfi' medzi nimí aj
Dante, mttseli mesto optlstiť, čoVanrri Fucci,
orientovaný na stranu Čiernych' zrejme pok|adáza
akt spravodlivosti, z^ ,,zrušenie bezpráuia" (v. 14,i)
r.meste nad Arnom.Zápas dvoch politických strár-t
r'šak pokračoval a Vanni Frrcci ho rry|adrrrie obraz_
mi zo sÍrvckei meteorológie: ak si v stredoveku
blesk preclstavovali ako ohnivú paru, obkoleserrÍr
hrozi{mi mračnami, pod bleskom Vanni Fucci
Íoztlmie markiza Moroella Malaspinu, pána vo Val
di Magra' čižev Lunigiane' kapitána lukkanských
a s nimi spojených florentslých Čiernych guelfov
r.o vojne pfoti Pistoii, ktorá zostávala Citadelou
Bielvch guelfov a ghibellinov Podlh Vanniho Fuccilro
tento
',blesk"
prudko rozrazi,,chmáraly", čiže
prtrdko udrie na Bielych guelfov, tak prudko, že za_
siahne každélro z nich (.Že každý z koňa na zent
pldne dole!" v 150). A celý ten boj sa vraj odolrrá
na ..Picenskom poli", čižena územísamej Pistoje
(podlh mylnej aplikácie Sallrrstiovlro ýrazu .,Ager
Picenus" nie na Picenum' ale na územie Pistoie)'
\- rokoch 1305 - 1306 pistojskí Bieli gtrelfi sktrtočne
podlhl-tli svoiim protivníkom a iclr porážka
mala dhlekosiahle dósledka pre všetkých Bielyclr
guelfov - tecla pre celťr stranu, ktorei prívržencom
bol Dante.
Za celou epizódou cítiťpriam burácanie súve_
}n'ch politiclcých vášrrí a nevraživosti: Dante, Biely
guelf' bilhgtrie Čierneho guelfa (tak hlboko ním.
pohÍda, Že lro nepokladá arri za l-rodnélro priamej
otázl$'' porov v. 127 - 729) - a na druhej strane
zasa Čierny guelf so všetkou škodoradosťou a zlomr'selnosťort
(porov ,'... abys' nemal zo mňa ra_
dosť". r'. 140; .'A vravím to, bo chcem. neclr ťa to
375 KoMrN-1'ÁR
bolil'" v' til) ,'predpovedá" Bielemu guelfovi porážkrt
jeho strany. Hovorí sa, žesa Dante v exile
postupne dištancoval rovnako od jedne| ako od
druhei strany. Epizóda však svedčí,žev časepísa_
nia tohto spevlt ešte v ňom prudko horela poli
tická nenávisť- SPEV
DVADSIATY PIATY
2
zložiac ich dofíg... - ,,Ukázať figu" (presne v tom
význame, aký je dosial'bežný rr nás) pokladalo sa
v stredoveku za obscénne a obzvlášťvýsmešno
vážlivégesto - a ak sa ýkalo sakrálnych vecí,za
preiav rťtlrania. (Masseron v svojom komer-rtári
trvádza Írdai zo sÍrvekej Villaniho Kroniky, Že na
Carmignanskom hrade, patriacom Pistoji, bola
lysoká veža a na nei dr'e mramorové ru\i ktoré
ukazovali .,figu" Florencii.) -
4-6
Tu želtnal sottl i httusnú hadiu háued'... _
V póvodine v tejto i v nasledujúcej tercíne Dante
akob'v zvtrkov1'm usporiadaním niektoých veršov
priamo sugeroval sám ''hadí akt" (opakovanie
celých hláskorych skupín, splívanie slov elíziami
a pod.)' Hodno si všimnÍrť:,,perch'una gli s'awolse
allora al collo... " (u. 5) ,,e un' altra alle braccia,
e rilegollo..." (v 7). s podobným zámerom sme
pottžili v preklade aliterácir.r (,,lznusnír /zaclitr
háved"') čipserrdoetymologickú figúrru (.,had - lrá_
clal", v. 5) -
10-12
Ó, Pisx,ia, Och, Pistoja...,/ kecl' sur|e semá preu1r
šuješu zbbe! - v Danteho časoch sa verilo, že
''semenom"
čižezakladatel'mi Pistoie boli zločínní
drrrlrovia rímskeho patrícia Ltlcia Sergia Catilinrr,
hlavného osnovatel'a sprisahania proti rímskei reprtblike
v polovici 1. storočia pred n. l. Invektíva
proti Pistoii patrí do celej sérícDanteho invektív
proti talianskTm mestám. (Porov invektíl'u proti
Florencii v Inf' XXVI, 1 - 12, proti Pise v Iní
xxxIII' 79 - 90, protiJano}'u tarnže 751 - 153 atdl)
Na Pisto|u Dante obzvlášť tvrdo zanevrel ako na
mesto, ktoré vo velkei miere prispelo na vnútorné
politické rozčesnutie talíanskych miest vóbec. -
l5
ani tl tej duši z Téb,čosotuct skrotlt. - Narážka
na Capanea. (Porov. Inf. XIV, 46 a nasl.) -
19
Maremma nemá tol'kú zberbu hadiu... - Tos-
kánska Maremma, dý pobrežný kraj, v Danteho
časoch hniezdo zbojníkov, maláÍie a hadov. (Vo
Vade, ležiacej v tomto kraji, bol vrajýznamný klíí
toť' ktoÍ'ý museli mnísi opustiť pÍe množswo
hadov.) -
25 -33
Riekol rnój pán: ,,Cacom sa zue to zuiera...,, _ Podlh
starovekej m}tológie Cacus bol krvilačný obor
(skÓr však satyr než kentaur), ktoý obýval jaskyňu
na Aventínskom pahorku, odkiď podnikal lotrovskéa
vražednéýptavy' Keď sa nedbleko jeho
bydliska zastavil Hefkules so stádom, Cacus mu
l'stivo ukradol štyri býky a štyri jalovice: jeho lesť
spočívalav tom, Že ukradnuty statok Ýtiahol do
jaskyneza chvosry takže sa podlh stóp zda|o,akoby
bol býval z j^skyne lyšiel, a nie do nej vošiel.
Herkules prišiel na podvod, vnikol do jaskyne
a Caca - podlh ovidiovho spfacovania, ktorého sa
tu Dante pridíža- zabil kyjakom' (Porov ironickú
slovnú hru v póvodine: ,gliene diě cento' e non
senti k diece",v' 33, a v našom preklade: ,,ak ptežil
zo sta - zosta.núc tamhneď rnÍtly na hromade,,.)
Práve preto, že Cacus nebol len obyčajný násilník,
ako boli ieho ,,bratia" (podlh Danteho predstáv
zrejme kentauri), po smtti
',uolil cesty iné"(Ý.28),
čiženedostal sazasttážcu do prvého pásma siedmeho
kruhu (porov. Iní XI[., 55 a nasl')' ale do
žlbbu l'stiÚch zlodejov, čiužako odsúdenec, alebo
sttážca, alebo priam ako stelesnenie hriechu
trestaného na tomto mieste Danteho Pekla. V teito
otázke sa komentátoti až diametráne rczchádzajtt
a sám Danteho text zostáva nejasný - Zaujimavé
je, žeCacus bol zattatený nie pre krv, ktofej vraj
tolko pÍelial, že by sa nevošla ani do iazen (v' 26 -
27), ale pte
''l'stivu
krádež", ktorej sa dopustil na
Herkulovi, čiŽe nie pfe zločiny, ale pre menší'ba
ažnepatrný prečin' Vec je lrysvetlitelná len tak,
keď si pripomenieme' že stredovekí interpreti
videli v mytologickom obrovi Herkulovi ,,mudrca,,
poslušnéhopÍíkazov neba, ktorého prirovnávali
k biblickému Samsonovi, ba až ku Kristovi. (Porov.
M. Simon, Hercule et le Christianisme, Paris 1956.)
Za,,Ístiviskrádež"spáchanú na takto videnei mytologickei
postave Cacus zaplatil životom
^
zatatením,
podobne ako v nasledu|úcom komplementárnom
speve Ul1xes zaplatí životoma z^tÍatenim
zato, žesa odváži prekročiťtzv. Herkulove stÍpy'
Epizódka o Cacovi a Herkulovi vthi tak - podlh
nášho presvedčenia - veÍmi ostré svetlo na sám
zmysel nasledujúceho spevu. -
36
nebadáme, jak d'nu sa trqja zlostia.. _ Keďže
376 KoMENTÁR
v nasledujúcom texte ide o zf,ožitépfemeny
hriešnikov, pri ktoých lhhko móže dóisť k zá_
menám jednotliých postáv, pre lepšie pochopenie
uved'me už tu mená všetkých troch hriešnikov,
ako aj v schéme ich nasledujúce pÍemeny:
NaskÓr sa zjavia v l'udskei podobe traia hfiešnici:
Agneltó Bruneleschi' Buoso dei Donati a Puccio
Sciancato. leden z nich sa opý'ta:
',Kde |e Cianfa
asi?" (v' 43). vzápátí skutočne ptide Cianfa Donati,
ale v zmenenej podobe: ako šesťnohý had
(v 50)' Vrhne sa na Agnella a splynie s ním v jednu
obludnúb1tosť (v 51 - 78). _ Nato príde ,,hádh,,
(v 83)' čoje Francesco Caualcanti (identifiko_
vatelný podlh penÍrázy vo v. 151). Ten zaútočina
Buosa dei Donati a prevezme jeho l'udslú podobu'
pok'ým sám Buoso sa premení na hada. - Jediný
ktoý premenu nepodstúpil' je Puccio sciancato.
Dante ho pozná až v poslednú chvíl'u.
o ýchto piatich zlodejoch vieme veťmi málo
a v podstate len to, ženapospol všetci boli Florentania
zo znímych rodín: niektorí z nich (ako Ag_
nello Bruneleschi) zastívali aj ýznamné funkcie
lqý mestskej správe a niektorí boli guelfi (ako CianÍa)
a ini ghibellini (ako Puccio Sciancato z rodiny
Galigaiovcov: sciancato bola jeho prezývka: kročkaý
chromý s rykÍbenými údmi). Pri Buosovi nie
je ani isté' čiide o Buosa z rodiny Donatiovcov' ale_
bo o Buosa z rodiny Abatiovcov o niečo viac sa
vie o Francescovi Cavalcantim, zvanom Guercio;
natážkavo v' 15| ýka sa historického faktu: zabili
ho ob}Tatelia obce Gaville (v údolíArna a na floťentskom
územr), keď tade prechádzal; príbuzní
jeho smrť kfuto pomstili viaceými waždami,
takže Gavilčaniaskutočne mali dosť príčin,aby
svoj činnielen,,oželeli'', ale aj oplakali.
Pre osobitnú charakteristiku tohto spevu Žiada
sa doložiťaspoň to, žepremeny hriešnikov, ktoým
básnici asistujú, odohrávajú sa v úplnom tichu.
MlčíVergilius, mlčíDante (na znamenie ticha si
prstom prekrížipery, porov v. 44.), no mlčia i sami
zlodeji' vlastné objekty obludných metamorfóz.
stafšíkomentátori sám zmysel ýchto premien
videli v Danteho snahe básnicky aj umelecky vyrovnať
sa latinshým starovekým básnikom, najmá
ovidiovi a Lucanovi, ktoých mená Dante aj ýslovne
uvedie. (Porov v. 94 a 98.) Moderná danteológia
vidí tu však čosihlbšie. Momigliano, ktory
venoval fozboru tohto spelu celú štúdiu(pozri
jeho Il canto )O(V dell'Inferno v cit. Lett. danr. I,
stt' 467 - 488) poznamenal, žev celom speve ide
o ilustrovanie drámy človekav procese jeho po
stupného a čotaz ýruznejšieho,,zozveršťovania,,
hriechom. Polcým v predchádzajúcich spevoch
zaÚaten.ci boli ,,zvermi" len metaforicky, tu sa
,,zvermi" stávajú fakticky' pričomúplne mizne ich
l'udská osobnosť, stávajú sa anonymnými a neurčiými,
natoťko až, že samotné ich mená sa strácajú
ako ,,ýdychy". ,,Silenziosa morte dello spirito" ,,MÍkva
smrť ducha" - talaý je podlh Momigliana
zmysel ýchto premien a taká je ai príčinaveÍkého
mlčania ýcttto zatratencov. Možno sa právom
domnievať, žeskutočne to bol zámer Danteho pri
písanítohto spevu. v nasledu;'úcom, poslednom
kruhu Pekla sa stretneme s úplným mlčanímzatratencov
a s absolútnou míkvotou Satana, ímperátora
teito ríšesmfti. Á aj s rrystupňovaným akcentom
zverskosti. -
94-96
Nech Lucanus sa radšej zmienke uyhne-. Narážka
na iedno miesto v ieho Farzalsku (IX, 761
a nasl.)' kde sa hovorí, ako v Líbyiskei púštizahynuli
dva|a vojaci Catónovei atmády: Nassidius,
ktorého uštipol had Prester, nesmierne opuchol,
takže celkom stratil l'udskú podobu a napokon na
ňom pukol a' pancier; Sabellus zasa od uštipnutia
hadom Sepsom naskutku z}rorel a premenil sa na
popol. -
97 -99
Nech Arethusu s Cadmom neuyslouí ouiditts... Podlb
báie' spracovanei ovidiom, nymfa Arethusa
premenila sa na studničku (porov. Metam. V' 572
a nasl.) a Cadmus, zakladatel Téb,sa zasa premenil
na hada (Porov tamŽe Iv, !63 - 603.). -
101 - 102
b7 obidue ichformy / uymenili si suoju matériu.
- Dante tu použil scholastickú terminológiu, v ktorei
slovo 'forma'
(forma substantialis) znamená
determinujúci princíp, čižedušu' a slovo,,matéria"
(materia secunda) látku determinovanú určitou
formou. Treba teda rozumieť: obe duše (čiŽe obe
,,formy") zostali taloými isými ako predým, nezmenili
sa' ale - napodiv! - lTmenili si ,,látku", determinovanú
užinou ,,formou". Konkrétne: had
pri|al podobu l'udskú, ale tento
'noÚ človek"mal
dušu hada, a človek prijal podobu hada, ale tento
,,noýhad" mal dušu človeka. - o niiakej podobnei
'premene",
pravdaže, nehovorí Lucanus ani Ovidius:
tam ie pÍem€na len
'jednostranná".
(Porov.
obšírnejšiev komentári vrátneho.) ltl
a
Dťuhý bol ten, preň, Gauille' tak želieš!- Pozti
vyššiepozn. k v. 3ó. -
377 KoMENTÁR
SPEv DVADsIATY ŠIESTY
7-3
Teš, Florencia, teš sa z ueťkej sláuy... - Kruý
Danteho sarkazmus: k sláve Florencie na mori i na
súšiako súveke| obchodnej velmoci pribúda ešte
,,sláva" - v Pekle. Porena tu vidí ironickú narížku
na nápis na skale, zamurovanej do florentského
Palazzo de| Podestá r. l2J5' pyšne hlása|úci, že
mesto vládne na mori, n^ zemi i na celom svete
(,,quae mare quae terram quae totum possidet
orbem").
Domnievame sa, že nie ie náhodná takáto sarkastická
apostÍofa Florencie prívev záhlaví tohto
spel'u: ak v tomto speve pÓide o zaffatenca, ktoý
l'stivo a z pýchy prekračoval všetky medze, aby za
to napokon našiel smrť, a ak Dante pfiamo apostrofuie
svoie rodné mesto, ktoré podobne prekračovalovšetky
limity na mori aj na súši,nemožno
v tom nevidieť súvis. Meno Florencie v pfvei tercíne
akoby priamo naznačova|o, že nasleduiúci
ptipad zatratenca bude pre ňu lekciou. -
7 -9
Lež ak učasrána sny nám praudujaaia.-. - Podlh
všeobecnei viery v Danteho časoch sny mali
hodnotu ,,videní", naimá sny nad ránom, keď je
vraj naša mysel, ako Dante výslovne napísal, váč_
šmi oddiale ná od tela, myslením menejzaujatíavo
,,videniach" takmer veštecká. (Porov. Purg. IX,
' ''t6 - t8.; Pravdaže, Danteho veštba blízkych nešťastíFlorencie
- hoci podložená taýmto snom na
úsvite _
ie velmi neurčitá, a to asi v takej miere, ako
ie neurčiýýznam slova PÍato vo v. 9: Niektorí
komentátori v ňom zisťujúrovnomennú obec,
ležiacunedhleko Florencie, a v zmienke o n€i vidia
narážku na vzburu jei občanovproti rodnému
mestu Danteho, ktorá vypukla 6. apríla 1309, no
hneď bola kruto potlačená. Ini zasa v mene vidia
natážku na kardinála Nicolu degli Alberti da Prato,
ktoý sa pokúsil začiatkom r' lJo4 na ptikaz
pápeža Benedikta xI. pacifikovať politicky rozčes
nutú Florenciu, ale keď sa presvedčil, Že všetky
ieho snahy súmárne, v spravodlivom hneve jej
želal všetko z|é anad mestom lyslovil intefdikt. -
t7
jak kráčali sme k skaln'jm rozualinám'.. _ K nasleduiúcemu
mostu, preklenuiúcemu ósmy žlhb:
mostný pás, ako sme povedali, smerom k ústrednei
šachte ie čorazneschodnejší'(Porov. pozn'
K iní XuII' r.) -
2t-24
a ducha Uiac než inokedy spínam, / nech nebeží,ležpridřža
sa Cnosti... - v samom kontexte
tohto spew je to digresia navidomočinesúrodá
a štrukturálnymi dóvodmi zrejme vÓbec nemoti
vovaná. (Dante predsa horko-ťažkokráča pekelnou
cestičkou a v takei situácii súviac než nepravdepodobné
meditácie o ,,rozletoch ducha" a o ich
,,krotení", naopak, prirodzené by boli meditácie
opačneipovahy!) Možno sa však domnievať, že
toto odbočenie nie je vóbec náhodné, ale má
svo1'u hlbšiu príčinu:Dante sa blížik ósmemu
žlabu, čižek miestu, kde si odpykávajú tresty tzv.
zli radcovia' t. j. b}tosti obdarené ýsostnou inteligenciou,
naozai všetými ,,darmi ducha", no pri
tom _ kedysi v Živote _ nevedené normami ,,cnos_
ti". ce|Ý tento spev, ako i spev nasleduiúci, ktoý
s ním worí tematicLý celok' ie iedinou demonštráciou
faktu, ako ,,inteligencia", hoci obdiluhodná
a velkolepá, ale bez regulatívneho princípu ,,cnosti",
žeflie sa voslep - jej nailyššie ,,uzkty" sa meflia
na ,,bláznioé lety" - napokon stroskotáva a končí
tragicky v plameňoch ósmeho žlhbu. Keď sa takto
dívame na naše verše, nemóžeme v nich nevidieť
Danteho zásadné stanouisko, a k tomu ešte
stanovisko zdóraznené. (Akoby bol Dante tušil,
že nasleduiúca epizóda o Ul}xovi móže sa chápať
nesprávne, čosa skutočne aj stalo: pred ňoujasne
a iednoznačne ryslovil svoj názor!) V takejto
perspektíve pokladáme tieto verše priamo za klÚčovéverše
pre pochopenie celého spevu. Sú zre.ime
bodom, z ktorého musí ýsť každýýkJad
spevu' pokúšajúcisa postihnúťsamu Danteho
myšlienku. -
26-28
u čase, keď tó soet zjasňujúca žiara... - Y čase,
keď |e slnko dlhšie viditelné, čižev letnom období,
a v čase , keď už miesto múch poletuiú komáre, čiŽe
večer. - Prirovnanie mučiýchplameňoq ovíja_
júcich hriešnikov, k svátoiánskym muškám, poletujúcim
za letného idylického večera,patrí,
ptavdaže, k tomu istému typu tzv. ,,nevhodné_
ho" prirovnania, s alcým sme sa stretli na začiatku
Inf. )o(IV a častejšiesa stÍetávame ai v nasledujúcich
spevoch. (Porov. pozn' k Iní )fiIV,
1-15.)-
34-39
A tak' jak tonu, ktoÚ z pomsry) deti / dal meduedbtn...
- Narážka na biblické tozprávanie o prorokovi
Elizeovi: preklial chlapcov z mesta Betel,
ktorísa vysmievali jeho plešine, načovraj ryšli
z hory dve medvedice a roztrhali štyridsaťdva
378 KoMENTÁR
detí' (Porov IV. Králl II,23 _ 24.) - o niečolyššie
v tom istom rozptávani (v. 1 1 - 12) sa spomína, ako
bol ten isý prorok svedkom Eliášovho uchvátenia
do neba na,,ohnivom voze". -
47-48
Dnu u ohňoch horia zloduchouia - / čopáchali,
tu p&e ich a rnučí._ Ósmy žÍab,ako sme už lyššie
povedali, je lyhradený,,zlým radcom". NástÍoiom
nimi páchaného zlabo|jazyk (perfídne, úlisnéslo_
vo), a teda podlh princípu contrapasso našli svoj
tÍest v
'phniuých
jazykoch". Vrchol Danteho irónie
na účetýchto zatratencov možno vidieť v jeho
invencii samého spÓsobu ich reči: nehovoria pria_
mo, ale doslovne rozvibrovanými plamennými
jazykmi. (Porov v. 85 - 89 a Inf. XXVII, 7 - 15.)
Tento spósob ich trestu André Pézatdk tomu ešte
spáia s vlastným charakterom ich viny: ,,perfídni
radcovia", ktorípoužili svoiu múdrosť a dar slova
na to, aby zle radili, dopustili sa hriechu proti
Duchu Svátému, a sú teda a1'podobne trestaní
plameňmi ako všetci zlÍÍatenci tejto širšeika_
tegórie, napr. ako Brunetto Latin| L inítzv' ,,du_
r ';
chovní sodomiti"' (Pozri Pézatdolu cit. mono_
grafiu, str. 29O a nasl.) -
53-54
žepodobný len z hranice šiel leda, / na ňu bol
s bratorn Eteokles daný. _Yo voine o tébsky trón
podlh gréckych povestí zabili sa navzáiom dvaja
bfatia, Eteokles a Polyneikes; keď ich telá položili
na spoločnúhranicu, aby ich spálili, rozdvojil sa
plameň akoby na znamenie ich nezmieÍiteťnei
nenávisti ešte i po smrti. _
55-63
S Ulyxom uedno páli Diomeda''' - Ul1xes (grécky
odyseus) a Diomedes boli grécki králi, ktoým
sa pripisovali ako spoločnédielo viaceÍél'stivé
a úskočnépoduiatia v časochTró|skei vojny. Z nich
Danteho Vergilius uvádza hneď tri: povestný
,,úskok" s dreveným koňom ako činobzvlášť
trestuhodný pretože spósobil katastrofu Tróje, od
ktorei Rimania odvodzovali svoi pÓvod: podlabáii
tróisky utečenec Aeneas založi| Rim a píd Tróie
bol teda ,,bránou", ktorou lyšiel ,,rod Ríma
ušlhchtilý" (v' 59 - 60.) - Druhým Ulpoým
povestným úskokom bolo jeho objavenie Achilla,
ukr'lwaiúceho sa podlh matkinho púkazl v ženskom
preoblečenína dvore skyrského kráth
Lykomeda. (Matka sa totiž z veštieb dozvedela, že
jej syn zahynie pri dobý1'aní Tróje, a chcela ho
uchrániť od účastina ne|') Rafinovaným úskokom
- pomocou voienske1' trúby, meča a štítu- Ul1xes
zistil Achilla a prinútil ho odísťdo vo'ny. Spósobil
tak nielen |eho smrť, ale smrť Deidamie, dcéry
sL7rského králh, ktorú Achilles potajomky lúbil
a s ktorou mal a| syna. Deidamia - umiestená Dan_
tem do Predpeklia (porov Purg. )o(II, |14) - aú
po smrti neprestala žialitza Achillom. - Tfetí
úskočnýčinUlyxov mal charakter svátokrádeže:
spolu s Diomedom osnoval a aj uskutočnil únos
tró|skeho tz\Í. Pal|adia', čiŽe sochy bohyne Pallady
Atény, ktorťr Ttójania úzkostlivo strážili ako záruku
nedob1'tnosti svoiho mesta. v súvise s ýmto či_
nom autor Aeneidy neváhal namll U|yxa ,,strojCorn
zločinou" ,, sceleruttl inuentor" (Aen. II, 164).
- Keďže obidvaja grécki hrdinovia, platiaci priamo
za akésiprototypy úlisnosti v celei latinskei
posthomérovskei literatúre, boli spojení v konaní
zla, súspo|ení ai po smrti a ,'v pál.i spolu p|anú"
(v.63), čižeoví|aich iediný ohnivy jazyk. Ich
dveýraznéindividuality naznačujerozčesnuý
vrchol plameňa, ktorého lyššiačasť,pt*daže,
reprezenfuj€ váčšieho úlisníka- Ulyxa. -
74-75
a ked'že Gréci súto pohfdaaí, / na fuoje sloaá
sotua pooduetia. _ Tradičnéa komentátormi všeobecne
pri|até vysvetlenie je asi takéto: Grécimali
v staroveku povesť národa pyšného,pohída|úceho
barbarmi, a mohlo by sa teda stať, žeby vóbec
neodpovedali ,,barbarovi" Dant€mu. Ák ich však
osloví Vergilius, príslušníkiného slávneho starovekého
národa a k tomu ešte autor Aeneidy'
v ktorej ,'zvečnil" činyUl1xove a Diom€dove' iste
budú na otázky poYolnejší.(Del Lungo, SDI,
Porena, Sapegno a i.)
Trochu iný ýklad navrhol naposledy taliansky
danteológ Giorgio Padoan: Gréci mali povesť l'udí
pohídaÚch' no najmá falošných a prefíkaných L
Íito dvaja v nazetani latinského staroveku boli
priamo stelesneím všetkej úlisnosti a pfefíkanosti:
mohli by teda zbadať', že ie Dante žiuýa potom by
vÓbec neodpovedali na jeho otázku. Ak sa im však
prihovorí v€ťgilius' ktorému ied'nodlcho rnusia
odpovedať všetci zatratenci (ako mu napr. nulsel
odpovedať Vanni Fucci, porov. Inf. )o(N, 736)'ba
pred ktoým kapitulu1'ú aj ,,mocnosti pekelné",
potom je ích odpoveď zaručená. (Pozri jeho štúdiu
Ulisse ,,fandi fictor" e le vie della sapienza, St. dant.
)ooffIl, 1960, str. 49.) - Padoanov noý výklad
akoby dotvrdzoval nasleduiúci spev: v ňom sa zjaví
iný ,,perfídny radca", tentoraz nie Grék, ale Talián
(Guido da Montefeltro), a práve preto, žeani zďaleka
nedosahuje stupeň Ul1xovej prefíkanosti, vel'mi
ochotne _ hoci ým sám sebe pred svetom
lypal'uie bilhg - odpovie na Danteho otázku. Pri
379 KoMENTÁR
ňom sa Vergilius zreime nemusel obávať, žesi
všimne žiuéhoDanteho. -
79-84
,,Ó, uy, čoduaja ste tu u žiare nemej''." - Vergiliova
apostrofa dvoch Grékov, tvoíiaca notabene
úvod k iednej z naislávnejších epizód Danteho
Pekla, a rým aj akosi udávajúcajei zák|ad,né
',ladenie",
na prvý pohlhd má všetky znaky maximál_
nei zdvoÍilosti a uhladenosti, ',lrysokého" šýlu
a slávnostného tónu. Zrejme toto všetko viedlo
napospol všetkých komentátorov tohto spel'u
k tomu' aby videli v našich dvoch tercínach ýraz
Vergiliovei (a ým, ptavdaŽe' aj Danteho) úcty
k svetu a civilizácii, ku ktoým patrili obidvaia
Gréci. Mario Fubini, autor osobitnei štúdieo tom_
to spev€, doslovne napisal, že sa Vergilius obracia
na oboch Grékov nie ako na zaÍraÍencov, ale ako
naosoby hodné obzvláštnej úcty. (Pozri |eho Il
canto )OOy'I dell'Inferno v cit. Lett. dant. l, stt. 499|'
tento názor v plnei miere si osvoiil v komentári
Sapegno a i.)
Novéskúmanie tohto spel'u, za|oženéna poznaní
najširšíchliterárno-historických súvislostí
ul1xovskei problematiky a schopné ptenikat až
k danteovskému autentickému jadru iednotliwých
spevov Božskei komédie, zistilo pravý opak. (Myslíme
tu predovšetkým na lyššiecitovanú štúdiu
Padoana.) Nielenžev tejto apostrofe nenašlo niial<y
ýnz Vergiliovei (čiDanteho) úcty k svetu,
ktoý predstaluiú dvaia Gréci,ale zistilo, žetzv.
". Jhladenosť, zdvorilosť, ,,\Tsoký" tón teito pÍeambuly
súlen maskami pre iróniu a ,,evidentnú antipatiu"
Danteho Vergilia k Ullxovi a Diomedovi.
Ak sa Vergilius prihovára slovami akosi zdórazňuiúcimi,
že si u oboch gréckych'hrdinov" získal isté
,,zásluhy", |e v tom celkom iste skr}tá iÍónia. Vieme
ÍoÍiž,žetaké ,,zásluhy" o ich ,,slál'u" nielenŽe si
nezískal, ale žev celei svo|ei Aeneide a prikaždei
príležitosti oboch doslovne hanil, tupil, bilbgoval,
ba Ul1xa, ako sme konečne už spomenuli lyššie,
neváhal nazvat aj pÍiamo ,gločincorn": ,,strojcom
zločinou" (,,scelerum inventor", Áen. II, 164; ,,hortator
scelerum" Aen. VI, 529)' ,,poduodným
ja4lčníkom"('fandi fictor", Aen, IX, 6o2) atď'
o tom, Že takto ironicky myslí svo1'e ,,zásluhy" o ich
''slálu"'
najlepšie svedčia |eho nasleduiúce slová'
ktoými sa opral'uje: ,'ak zásluh o vás mámuž uiac
čimenej" (v. 8l), pričom uvedenie predchádzajúceho
wrdenia do roviny pravdy premieňa iróniu
na sarkazmus: Vergilius mal ých ,'zásluh" o ich
,,slál'u" zrejme skÓr,,menej" než,,viac" - aak,,viac'',
tak v tom zmysle, ako sme naznačililyššie'čiže
v zmysle negácie ich ,,hrdinstva". Je to konečne
celkom logické. Veď ako vÓbec mohol mať
Vergilius nejaké sympatie k predstavitelbm grécke|
prefikanosti a l'sti' ktofei pťiamym i nepriamym
dielom bolo zničenie Tróje, pokladanej za matku
fuma? A aké sympatie mohol mať Dante k ým
isým Grékom, a naimž k Ul1xovi, o ktorom
z vergiliovej Aeneidy vedel' žesa zúčastnilna
masakrovaní Rifea a ieho družiny (porov. Aen. II,
339 a nasl.) - toho tťójskeho Rifea, ktofého Dante
ako |ediného pohana, navzdory všethým teologictým
zábraním, umiestil do svojho Raia? Giorgio
Padoan má skutočne pravdu, keď hovorí' žecelou
Vergiliovou alokúciou preniká irónia, sarkazmus
a antipatia k obom Grékom a Že napokon celá ieho
maskovaná uhladenosť vnisťuje až do príkro strohého
rozkazu: ,,Zastavte sa!" (Porov' v.82.) Tm.
prosebný tón Danteho Vergilius naozaj len fingoval.
(Porov cit. štúdiu,str. 48.)
Nie je to ostatne postreh celkom nový. Fakt, žesa
Danteho Vergilius zoči_vočinaiperfídneiším
klamárom staroveku správa sám tak trochu perfídne
a klamársky, všimol si užv XVI. storo{!1
Torquato Tasso. Vergiliolrr tzv. pretvárku, pravdaže,
meličil (predpokladal' že si autor Áeneidy
trochu zahral na autora odysey' o čom,
prirodzene, nemóže bý reč a čoiste právom odmieta
napr. Sapegno vo svojom komentári), no
v podstate zmysel jeho slov videl správne.
Moderná vedecká analýza celého tohto spel'u mu
dávaneprian o za pravdu.
Takto definovaný zmysel Vergiliovei apostrofy
má ieden vážny dÓsledok celé nasledujúce Ulyxovo
rozprávanie stavia do iného svetla' než v akom
sa dosiď tradične (od čiasde Sanctisových) vidí'
Presnejšie povedané: eliminuje ahýkolvek Dante_
ho apriórny zámet Ltetoizovať gréckeho Ul1xa,
čižemoment, ktoý dosiď ako nesporný predpokladá
váčšinamoderných komentátorov i celkom
serióznych danteológov, ako sa o tom zmienime
niŽšie. _
9r-93
keď Kirke sotn sa uymanil z jej krážou... - Povestná
čarodejnica, ktorá premieňala l'udí na zvie_
Íatá: Ul}xes musel u nej zotrvať lyše roka. (Porov
Aen. VII, 10 a nasl.) - Gaeta, mesto v talianskej
Kampánii, nazvané tak neskór - čižeaž po odchode
Ul;xovom - trojskym Áeneom na počesť
jeho pestúný Caiety, ktorá tam umrela aj našla
hrob. (Porov. Aen. \rII, 1 a nasl.) Áko vidíme,
ýchodiskom danteovského mýtu o Ul1xovi sú
klasické pramene; pravda, len v'ýchodiskom, lebo
380 KoMENTÁR
celá nasledujúca epizód^ o ,,skone" gréckeho hr.
dinu je Danteho invenciou. -
94-99
ani cit k d'ecku, ani úcta urelá... - Ani láska
otcovská (k synovi Telemachovi), ani láska synovská
(k staručkémuotcovi Laertovi), ani láska
rlÍanže|skit (k cudne| Penelope) nevedeli premÓcť
Ulyxov zápatatúŽbu po ,,poznani". -
103 - 105
Španielskoz jednej' z druhej zrel sofn stran? /
i Maroko,. - Od Gaety viedla teda Ullxova cesta
nazápad. to7
- to9
keď onen tesný priechod sa nám zjauil... - Gibraltarská
ížina,znamenajúca pre starovekého
človeka limit obývanéhosveta, akýsi anticlŠý,,finis
teÍÍae"- koniec sveta. Podlh starovelcých bájí obor
Herkules tam postavil stÍpy s nápisom ,,Non plus
ultÍa- _ ,,Nie viac dhlej", ktoý mal hodnotu boŽskéhozíkazu.
_
110 - 111
Seuilla uprauo z očútni už mizne, / rniznúcu
Ceutu... - Mesto Ceutaleži na aÍrickom pobrežípri
samom vstupe do Gibraltarskej úžiny,Sevilla
v južnom Španielsku, pravda, hodne daleko vo
vnútrozemí.ttz
- 720
,Ó, bratia, ktoých sto tisíce trjzne...' - Povestná
a slávna Íeč'z ktorej sa naímá posledná tercína
stala okrídl€ným trojveršímo ,,cnosti" a,,poznaní"'
citovaným pti každej príležitosti- ako výrok
a stanovisko samého Danteho. KeďŽe Dante sku'
točnezdÓrazňoval ,,cnosť" ako vedúci princíp
ludske| aktivity (videli sme, že túto axiómu položil
takmer ako motto na začiatok tohto spel'u, porov.
v. 2l - 24) a keďŽe celé jeho dielo priamo blčí
zápalom za ,,vedenie" a ,,poznanie'' ('veda" je mu
,,poslednou dokonalosťou našej duše", porov
conv I' I, 1), práve v tomto bode skoro všetlcým
doterajšímkomentátorom doslovne splynul Dan_
teho profil s profilom Ul1xoým. Hodno si však
všimnúťjednuvec, ktorá sa dosiaÍ - napodiv| - nebrala
do úvahy pri lysvetlbvaní Ul;xovej epizódy:
Na začiatku Danteho Ul1xes motivuie svoiu
cestu za Herkulove stÍpy túžboupo poznaní sve_
t a a Íu d í: preto sa vraj pustil na daleké,,oworené
more", aby čímbliŽšie vnikolk ťudským taorom",
aby ziskil poznanie čloueka v jeho dvojitom aspek_
te ,,hriechu" a ,,cnosti" - čoje dozaista motív
náramne ušlachtilý. (Porov. text v pÓvodine:
,,ch'i'ebbi a divenir del mondo esperto, - e delli
vizi umani e del valore"' v 98 _ 99.) No hneď
natov,,krátkej reči",ktoru mal k svoiim druhom
bezprostredne predým, než prenikli za Herkulove
stípy, l"ýslovne povie, Že ich cesta povedie
v srnete zapadajúceho slnka do ko nčin,,,kde už nie
súludia", do sveta ,,bez lfudí" - ,,sanza gente".
(Porov. v 117.)
Ide azd,a o rozpor v Ul1xovei reči? Nesporne.
Hrdina' ktoý ýslovne povie, že cielbm |eho cesty
|e poznanie sveta a človeka, ale ktoý si je vedomý
že putuje do končín
'bez človeka", podniká naisto
cestu absurdnú, ak len, pravdaže, nemá niečo iné
za lubom. A nebol by Ulyxes Ullxom, keby toto
,,niečo iné" nebol mal za lubom. Tomuto ,,perfídnemu"
Grékovi v skutočnosti nešlo o nijaké tzv.
objavitel'ské cesty _ nie ie to Kolumbus ani kondotier!
- ale naozai o poznanie onoho sveta, ,,kde
už nie sú l'udia", o preniknutie do oných ,,ultima
regna" - ''posl€dných
ríší",ktoré sa podlh súvekých
ídanteovslrých predstáv nesporTre rozkladali
kdesi za symbolichými Herkuloými stÍpmi a do
ktoých prístup bol človekuzakázaný. Druhá
strana zemegule podlh danteovskei kozmogrďie
plati|a za
',ríšu
záhrobnú". Ák Danteho Ulyxes ho_
vorí, žechce byt,,del mondo esperto"' t. i. žechce
poznať s v e t, ani tak celkom neluhal, lebo mu
v skutočnosti šloo poznanie tohto sveta, naozaj
.,sveta bez l'udí" _ ako napokon ai ýslovne priznal
- o vniknutie do ríšesmrti a preniknutie do
',taiomstiev Božích". (Raffaello Fornaciari má pravdu,
keď pod sugesciou názorov Pia Rainu kvali
fikuje Ul1xol'u cestu ako cestu do hlbín života
a smfti a vidí v nej - i keď vzdialenú analógiu
odyseovského zostupu do,,podsvetia". Porov jeho
štúdiuUlisse nella Divina Commedia v knihe
Studi su Dante, Firenze 1901, stÍ ll0.) Do tohto
.,sveta" Ulyxes skutočne ai vnikne, ale nájde v ňom
smrť níelen on sám, ale i všetci jeho druhovia.
Naoko sa plavil pod zástavou vysoloých ideálov
poznania a ,,cnosti", no v skutočnosti pod starou
a Dantemu tak dóverne známou vlajkou titanskej
pýchy. Ako ,,perfídny radca''' ba sám prototyp
tohto druhu hriešnikov plamennými slovami
oduševnil svojich druhov (zamaskuiúc pritom
vlastný zámet cesty najušlhchtile1'šími argument_
ml) _ aterazzato pyká v plameni. Domnievame sa,
že toto - a jedine toto - i€ autentichým
myšlienkoým iadrom celej Danteho epizódy
o Ulyxovom,,skone" a treste. - !
124 - 126
Lež kormu majúc obrátenú k ránu... - Na Úchod,
čižepredok lode smeroval na západ. Ak
potom Ul;xova loď bočila ,,vždy v lhvústranu",
381 KoMENTÁR
znamená to, že sa plavila |uhovýchodným sme'
rom. -
133
Ažu dial'atle sa hora obrouitá''. _ Hora očistcová,
ktorá sa podlh Danteho geograficlcých pred_
stáv dvíhala do obrovskei ýšky na druhej strane
zemegule, na vrchole iei fužnej hemisféry a an_
tipodicky kJeruzalemu. (Porov Purg. II, 1 - 3; III,
14 - 15,40,85 - 87.) -
141
ako to chcel Iný. - Boh. -
142
A nad nani sa uzaurelo rnore. - Porenavo sttojom
komentári poznamenal, žetento posledný
verš ul1xovskej epizódy vyznieva slávnostným
tónom, nema.júcim páru' Za*orený a upokojený
oceán je hrobom, ktoý stiera každústopu po
stroskotancoch a ticho, ktorénasleduje na konci
spelrr, akoby vraj bolo tichom' ktoré nasta|o nad
ými pusými vodami. Je to iste pravda. Ák sa však
víriace vody nad Ulyxom napokon tak pokoine
zatvorili v tichu, ktoré chaÍaktefizuie záver spel'u
o tomto gréckom hrdinovi' rozvírili sa v nevídanej
hojnosti na|rozličnejšie meditácie komentátorov
a vóbec danteológov Takmer všetci z nich - ak tak
smieme povedať - dali sa však danteovshým Ulyxom
asi podobne oklamať, ako sa mu dali oklamať
jeho ,'starí", ,,pomalí" a ,,chorí" druhovia. Jednoducho
uverili, že Ul1xes, rečniaci strhuiúcim spósobom
o tom, žečlovek nem^ Žit ako me\ ,,lež za
ctt'osťou l za poznaním bažiť",hovorí pravdu.
'V perspektíve takéhoto rečnenia Danteho
Ul1xes potom prirodzene lyrástol na samého
predchodcu Krištofa Kolumba, na moderného
Fausta, ktoý si volí ,,vedenie" aj za iziko zahynutia,
priamo na titana moderne| l'udskej túžby
po plnom rozvinutí l'udského intelektu bez ohlhdu
na akékolVek..Herkulove stípy", čižena lnýsostne
''kladného"
hrdinu. (Napr. Bruno Nardi, ináč veťmi
triezlY vedec' hovorí ažo ,,hrdinskom diamantouom
kaleni" Danteho Ulyxa. Pozri ieho štúdiu
LatÍ^gedi^ d'Ulisse z Í.1937, uverejnenú v knihe
Dante e la cultura medievale, Bari, 1942, str. 89
a nasl.) Ba lyrástol ažna dvojnika samého Dante_
ho. V komentároch i rozličných štúdiách sa nespočetnekrát
stretneme s myšlienkou, žev Ulyxovi
ie ,,čosi zo samého Danteho", že Dante do
tejto postavy vdýchol ak už nie celú, tak aspoň
polovičku svojej duše a pod. (Pozri napr. v Masseronovom
komentári.) Ákosi takmer všeobecne
závizným stal sa De Sanctisov súd o tomto speve:
'hriech"
sa tu vraj stáva ,,cnosťou", Ul1xes sa vraj
382
ýčiako pynmida uprostred bahna 7-ložIabov
a poéziatuvraj postavila sochu tomuto Kolumbovmu
predchodcovi' ktoý ukazu|e rukou k noým
moriam a noým svetom. (Pozri ieho cit' Dčjiny
italské lit.' str. 1l9.)
Všetky takéto názory svedčia len o tom, že táto
epizóda z Danteho Božskej komédie začala žit
svojím autonómnym životom, no čímbol tento jei
život autonómneiší' t. j. čímváčšmisa dostávala
mimo kontextu a mimo ideového plánu Danteho
diela' ým váčšmisa deformoval jej zmysel.
od konca 19. storočiaaŽ po naše dni trvá diskusia
o význame tejto epizódy. Zdá sa, že po štúdiách
H' Friedicha (odysseus in der Hólle, Geistige
Úberlieferung, Bet|in |)42), M. Rossiho (Gnsto
filologico e gusto poetico,Bari 1942'), Th. Spoeni/ro
(cit. EiďůhÍung z r' 1946), A. Pézarda (cit.
monogrďia z l l95o), a naimž po lyššieuvedenej
práci Giorgia Padoana z Í.1960 možno bezpečne
tvrdiť niekoťko vecí:
Ničomu nebol Dante vzdialene|ší ako myšlienke
heroizovať Ulyxa a stavať mu poéziu - pomník
(ako ob|avitelbvi ,,noých svetov": vyššieSÍ1€ 14_,1
videli' o alcý'svet" ieho Ulrxovi šlo!). Naopak, jeho
snahou bolo na tomto mieste Božskej komédie
a v plnom súlade s jej ideovým plánom predstaviť
sám protoryp ,,zlého radcu"' človeka, ktoý síce
vládne velkou inteligenciou a dozaista i odvahou,
ale ktoý konábez regulatívneho princípu
'cnos
ti", i keď neraz v mene samej ,,cnosti" afgumentuie'
a ktoý napokon vedie seba samého ai iných do
záhuby. V takejto koncepcii - iÍláčnie celkom to_
tožnej s koncepciou homérovského odysea - žil
Ul1xes v celej starovekej' latinsky písanej literatúre,
a v takeito koncepcii, ako širokou ana.lýzol)
dokánalpríreGiorgio Padoan' prešiel Ul1xes ai do
Danteho diela: ako l'stivý, prefíkaný podvodný
úlisný no najmá nesmierne výrečnýGrék, ako
opravdiv'ý ,'fandi fictor" - ,,poduodný jazyčník",
povedané s Yergiliom (porov. Aen. Ix,602). (za
jeho slávnou rečou, ktorej uverili všetci exegéti
tohto spevu, našiel Padoan len ,,presladlrý úsmev
Geryonov"; my sme upozornili Í|^ zi^vnÝ rozpoÍ
v nej.) I keď Dante azda obdivoval Ul1xovu
neskrotnú túžbupo bezhraničnom poznani, neváhal
ho práve ako prototyp perfídnosti a práve
ako príklad l'udskej túžby,vedenei jedine pýchou odsúdiť.Na
samom začiatku spevrr, ako sme
pripomenuli, jasne sa od neho dištancoval
a neskór' čoje ešte príznačnejšie,nazval Ul1xolrr
Ioď ,,bkizniuou bárkou" - ,'il varco folle d'Ulisse"
(Par. )o(VII, 82 - 8r. Takéto jednoznačnést}novisko
samého Danteho na|lepšie svedčí,žeie
KoMBNTÁR
nemožné, ak nie pfiamo absurdné, viesť stotožňujúcu
paralelu medzi autorom a ieho postavou. Ak
je tu neiaká paralela možná, tak rozhodne nie
v tom zmysle, žeptofý oboch splývajú, ale Že
Danteho Ulyxes je - ak tak smieme povedať - Ántidante,
čiobrátene: Že Dante je Antiul}xes. Takéto
konštatovanie, ptavdaže, ničneuberá na básnicke|
sile teito ulyxovskej epizódy: nespofne je v nei
prítomný |eden z ústredných probl&nou samého
Danteho a vóbec celej súvekej spoločnosti, javia_
cisa v jej nepokojných túžbachpo prekračovaní
všetkých limitov, všetloých,,Herkuloých sdpov"
vo všethých oblastiach duchovného života - Lto ai
ých ,,Herkutoých stípov-' ktoré pred súvekél'ud_
stvo stavalo celé gotické univerzum. sPEv
DVADsIÁTY SIEDMY
7-12
Jak u Sicílii bj,k.. - Podlh legendy, hodne rozší
renei v staroveku a Dantemu zreime známei z latinshých
pfameňov, ÁténčanPefillos zostťojil kG
vového býka, ktorého ponúkol ako rďinovan1.
nástroi mučenia sicílskemu tyfanovi Phalaridovi:
nešťastník,zaworený do vnútra tohto postupne
rozpalbvaného býka, v lttozných mukách rydával
stony, ktoré sa v býčejtlame menili na bučanie.
Sicílsky tyran údajne - a Dante hovorí, Že právom kovového
býka vyskúšal na jeho autorovi. (Hodno
si všimnúťtento motív,,perfídneho Gréka' a |eho
súvis s predchádzajúcim spevom!) -
28
zjau: Rornagnu čimier čiUojna zuiera. - RG
rnagna, statá seveÍotalianska provincia s hlavným
mestom Ravennou. -
29-30
pri UrbiÍre som žil'pred urchom oým, / spd
ktorého sa Tiber odoberá' - V Montefeltre, t. i. v tei
častiRomagne, ktofá je medzi Urbinom a prameň
mi rieky Tiber na úpátívťchu Coronaro. - Hovo
riaci duch je Guido da Montefeltro, jeden z n^Í
slávnejšíchkapitánov XIII. storočia, rezolúmy
a energicý ghibellin' ktoý v boii proti guelfom
a pápežstlrr viaďrát triumfoval a preslávil sa nie_
len svojou udatnosťou, ale i l'stivosťou' (Florents$
kronikár Villani ho nazval ,,najbystrejším a nzi
dómyselnejším vojakom, alcý bol wojho časr
v Taliansku", porov. jeho Kron. \{I, 8O.) Za svoiq
rušnej volenskej kariéry viackrát sa s Cirksou
zmieril a zasa rozišiel (začas bol aj exkomrrnikc
vaný), no na sklonku života,r' 1'296' zrnieril sa
s ňou definitívne a vstúpil do františkánske|
rehole. Umrel r.1298' akiste vo františkánskom
kláštore v Assisi. -
39
no, práue nemó otaorenú uojrxu. - Práve' čižena
iar 130o. v tom čase vládol v Romagni naozaj ešte
pokoi' lebo v l'€seni predchádzaiúceho roku romagnolskí
veťmožina popud pápeža Bonifáca
VIII. odprisahali všeobecný mier' -
4t ,42
z Polenty orol... - V Ravenn€ sa ničnezmenilo, ie
tam taký isý stav, aky bol r. I27o' keď mesto
fakticky ovládlí páni z Polenty, ktorí si dali do
šlhchtického znaku orla' R' 1300
',orlom
z Polen_
ty" bol Guido Starší(otec Francesky da Rimini,
porol'. Inf. V)' ktorý k územiu Ravenny pripo1'il
Cerviu, mestečko na Adriatickom pobreží,hospodársky
dóleŽité svoiimi solivarmi. -
43-45
Mesto, čoniekdy znieslo tol'ké žiale... - Ide
o mesto Forli a o narížkuna udalosti z r. 728I -
1283' keď z popudu pápeža Mattina IV. vojsko,
zloženéz talianskych guelfov a francúzskych od_
dielov, obliehalo túto ghibellinskú baštu. Jedným
z velitelbv mestskei obrany bol práve Guido da
Montefeltro, ktoý l. náLja |282 podniko| vitazný
ýpad, ba napokon spósobil povestnú krvavú
porážku francúzskei jazde,ktorá vnikla do mesta
(',Francúzov v krvi znesúc na hromady"). - Krátko
pred r. 1300 zmocnil sa v mest€ vlády rod orde_
laffiovcov, ktoý mal v erbe zeleného leva v zlatom
poli. -
46-48
Z Verucchia hafan... - Malatesta da Verrucchio
(otec Paola a Gianciotta, známych nám z Inf. \D
a leho prvorodený syn Malatestino, od lyhnania
ghibellinov l 1295 páni mesta Rimini, povestní
nemilosrdnými postupmi vočinepriatelbm. (Robia
si ,,neboŽiec" zo ztlbov, aby ronlítali a rozniesli
svojich odporcov!) Vo v 47 ide o narážku na kruté
zlvražd'enie uvázneného ghibellinského vodcu
Montagnu dei Parcitadi' (o úkladnej vražde, ktorej
sa dopustil Malatestino na dvoch občanoch mesta
Fana, zmieni sa Dante s obzvlášť silným odporom
v nasleduiúcom speve. Porov. Inf. )o(VIII, 7ó
a nasl.) Je iste pozoruhodné, žepri predchádza|ú_
cich rodoch Dante použil heraldicku symboliku,'
no tu pre šiel k ptiamemu zuieraciemu pomenouarll'z.
Niektorí myslia, že sa tak stalo pod vpl1vom
slovnej hry: z m€na Malat€sti - Malatestini skrá_
tením vznikla pre4vka,,Mastini", doslovne znamenajúca:
hafani. Je to iste moŽné, no nesporné je, že
383 KoMENTÁR
z^ pÍiamym mieracim pomenovaním mocného
rodu ie prítomný Danteho odpor k drarným rodom
a ,,tyranom", na.jčastejšieai nešlhchtického pÓvodu,
ktorésa na prelome XIII' a XIV. storočia
zmocňovali vlády v talianskych mestách. Ák dnes
chápeme takéto Danteho pomenovania ako slovné
hry, vjeho časochsa chápali ako nesmierne kruté
urážky. (Dante, ptavdaže z iných príčin,neváhal
podobné zyietacie pomenovania použiťaj na
označenie občanov talianskych miest. Porov.
Purg. XlV, 40 a nasl.) -
49-5r
Na lamone i mestu na Santernu... - Na rieke
Lamone ležímesto Faenza a na rieke Santerno
mesto Imola. R. 1300 obom mestám vládol Maghinardo
Pagani da Susinana, ktoý mal v erbe modrého
leva v bielom poli. V ieho menení strany
,,z južnej na severnú" vidi sa narížkana jeho poli
tickú vrtkavosť, resp. na ieho politické taktizovanie:
Maghinardo vrai v severne položenej Ro_
magni, ovládanej ghibellinmi (,,severná strana"),
predstieral ghibellinské zmýšlhnie, polcým v iuž_
nom Toskánsku' kde vládli guelfi (''iužná strana"),
zasazmýšlanie guelfské. (Del Lungo a i.) _
52-54
A priam jak mesto ležípri Sauiu... - Cesena,
|ežiaca na rieke Savio. Akáje poloha tohto mesta,
rozkladajúceho sa medzi rovinou a vrchmi, taká ie
.ieho politická situácia. Niektorí tu vidia narážku na
Galassa da Montefeltro, ktoý bol užštyri roky
podestom v Cesene, hoci sa mal podesti meniť
každým rokom, no pritom sa formálne nelryhlásil
za vlídcu, čižemesto nemalo ani tyraniu ani slobodnú
vládu. (Barbi.) Podlh iných Dante tu mieri
na fakt, že Galassova vláda bola obzvlášť mierna
a ani zďaleka neprirovnateÍná k vládam iných
tyranov. (Sapegno.) -
64-66
Ale že odísťodtialto sa nedá... - Benvenuto Ter_
racini nachádza v tomto verši Danteho krutú
iróniu: tento duch, ktoý bol v živote taký obozret_
ný logicky presne mysliaci, prcÍikaný ailsnozriý,
nezbadá, že má pred seboLt žiuéhoDanteho, ktoý
móŽe svetu prezradiť ieho ,,taiomstvo", a zrazu celú
svoju argumentáciu postaví na zlom zíkJade.Tak
ieden z naiprefíkane.jšíchzatratencov Danteho
Pekla, ktoý sa tak obáva bilbgu na svete, napokon
si tento bilbg sám lypal'uie. (Pozri jeho štúdiu
Il canto XXVII dell'Inferno v cit. Lett. dant. I,
str. 530.)
Hodne sa diskutuie o tom, akej hanby sa vlastne
Guido obával? Hanby ztoho, že ie zatratený? Alebo
hanby z príčintohto zaÚatenia? Z jeho slov by vy-
384
plýva|o' že Danteho súčasníciani nepredpokladali
možnosťzatratenia kajúcnika Guida, ktoý na kon_
ci života vstúpil do kláštora, a žeteda ničnevedeli
o nejakej jeho ,,úlisnei rade",ktotá ho podlh |eho
pÍizn^fiia priviedla do tohto kruhu. Začiatkom
nášho storočia významný taliansky literárny vedec
Francesco D'Ovidio z toho usúdil,že celú nasledujúcu
epizódu o Guidovej ,,úlisne| rade" si Dante
jednoducho vymyslel a žeteda celý tento spev ie
alaýmsi aktom Danteho politicke' pomsry skór ne'
milosrdným bilhgovaním pápeža než Guida da
Montefeltro' toho pápežaBonifáca \IIII., ktoťému
autof Božskei komédie pričítalvšetky svoie osobnénešťastia'(Pozri
jeho štúdiuGuido da Montefeltro
v knihe Studí sulla Divina Commedia, SandÍon
1901.) KeďŽe sa však neskór našli historické doklady
o tom, žepovesť o Guidovej ,,úlisnej rade" nebo|a
neznáma v Danteho časoch (našli sa zmienky
o ne| u kronikára FÍancesca Pipina a u Riccobalda
z Ferrary), dnes sa moderní komentátori klonia
k náhlbdu' že v Danteho epizóde ide o historickú
skutočnosť, pravda, s ýhradou, že je v nej vedlh
historického iadru ai velkí častbásnickej invencie.
(Pozri napr. Porenov komentár.) -
67
a potom pouraz uókol pásu... _ Fruntlškáns|ry
powaz'Natážka na Guidov vstup do rehole. (Pozri
vyššiepozn. kv.29 - 3o.) -
70
ueťký kňaz' - Pápež Bonifác VIII. _
1)
ako aquare, oypočuj ma, prosím. _ Quare
(lat.)' prečo.Slovo patrí do systému iazykoých
pÍostÍiedkov, ktoými Dante charakterizuie Guidafrantiškána.
(Pofov. scholasticlŠýtermín ,,forma" vo
ý.73, kazatelský obraz vo v. 79 - 8l atď.) Uvedený
Terfacini štylisticlrým rozborom Guidovej reči
zistil, žesav nej odráža celý jeho charakter diplomata,
obozretného lypočítavca, ale zítoveň i voiaka
a mnícha. Umenie charakterizovať danú po_
stavu samým jazykom patrí vóbec medzi veťké
Danteho ob|avy. Dnes sa nátm zdá prirodzeným,
nov Danteho časochbolo čímsiiedinečným
a úplneýnimočným. -
73
Pokým som formou rncisa bol a kostí''. - Slovo
,,forma" použitévo ýzname scholastického termínu:
duša. (Pozri pozn. k Inf. )o(V, 101 - 102.)
Treba teda rozumieť: polcým som bol dušou tela,
ktoré mi dala matka, pohým som žilna svete. _
85-86
No, knieža noých FarizejoÚ, práue / uedúci
KoMENTÁR
uojnu blízo Laterána... - Pápež Bonifác VIII.
Narážka na vojnu, ktorúr 1297 viedol proti
Colonnovcom, mocnej rímskej rodine' ktorá
malasvoie paláce nedaleko rímskeho Lateránu,
vtedaišei pápežskei rezidencie. Príslušnícite1'to
rodiny totiž odmietli uznať platnosť abdikácie
pápeža;pe|estina V., ako i platnosť voÍby Bonifáca
VIII. colonnovci vzdorovali pápežovi poldruha
roka, nie v samom fume, ale najmi v nedalekej
Palestrine, opevnenom meste s nedob}tným hradom.
-
89-90
čoani Akru nikdy nedobýual / a nekupčil
tarnniekde u sultána. - Stupňovanie sarkazmu:
Bonifác VIII. ,,útočil"na ,,bezúhonných" kresťanov,
nie na talcých, ktorí sa zúčastnili- zo zištných
príčina po boku muzulmanov - na dobytí Ákry,
poslednej križiacke| pevnosti na Blízkom východe
(7291'), ani na tahých, čonavzdory všetlcým zákazorn
vyvážali zbÍane a iný materiái do saracénskych
krajín. -
93
pod ním ten, kto ho nosil, chudšímbýual -ošv.
František z Ássisi. Narážka na úpadok rehole. -
94-95
Siluestra Konšta'nt zo Soracte uolti... _ Podlh legendy
rímsky cisár Konštantín, postihnuý malomocenstýom,
poslal po pápeža Silvestra I.' ktory
sav časoch pfenasledovania kresťanov ukrýval
vpustovni na hore Soracte, severne od Ríma.
Pápežvraj cisára ryliečil i pokrstil. -
102
ako až k zemi Palestrinu sklúčim.- Pozri l'vššie
pozn. kv 85 - 86. -
105
k nim. pred'chodca rnÓj bol tak lahostaj?ťj,- Celestín
V.' ktoý sa r. 1294 zriekol pontifikátu. Verš
zasa nabiý iróniou na účetBonifáca VIII.,
o ktorom Dante veril, že sa ,,podvodne" zmocnil
pápeŽského prestolu a násilne prinútil rezignovať
svojho predchodcu. (Porov. pozn. k Iď. xx'
J6 - 57.) -
110 - r11
nuž'duťj,slub' hoc splníšiba trošku, / získa ti
triumf na uznešenom tróne. - Čiže:prislúb velh
a splň málo - v tom spočívala Guidova tzv. ,,tllisní
rada'' zredukovaná na schematiclú sentenciu bez
konkrétneho obsahu. (Celkom podobn€ ju
uvádza, ako citujú viacerí, lyššieuvedený Riccobaldo
z Feffary:. ,,Multa promittite, pauca servate
de promissis" - ,,Mnoho slúbte, málo splňte zo
sl'ubov".) V takejto forme - poznamenal Porena -
išlo by o radu najvšedneišiu,naielementárneišiu
a aj naizbyočnejšiu pre takého obratného diplomatického
pápeža, ako bol práve Bonifác VIII.
o ,,konkrétnom" obsahu tejto ,,rady" hovoria však
deiiny: pri rokovaní Bonifác VIII. prislúbil Colon_
novcom všetko, čosi Želali (vrátenie maietkov,
hodností, beztrestnosť atd'.); ale keď mu lada|i
hrady, dal Palestrinu zrícat (1298) - sl'uby nedodržal
a mocný rod pokoril do prachu. -
1.12 - 123
František príde pototn k mójmu lÓžku, / no
čierny cherub pred nírn zastane s/... - V motíve
sporu svátca a démona (,,čierneho cheruba")
o dušu človeka vidí sa iste správne odraz pras_
taých l'udoých legiend. U Danteho je však pozoruhodná
premena ,,rohatého diabla"' ako si ho
l'ud predstavoval, na ,,čiernehocheruba", ovládajúceho
logiku ako bakalár bolognskei univerziry
(Verše o ,,diablovi-logikovi" patťia medzi najcitovaneišie
verše z Božske| komédie.) Nemožno ani
odmerať krutosť sarkazmu, adresovaného pápežovi
Bonifácovi VIII.: proti pápežovei sofistike
preventívneho rozhrešenia ie postavená s určiým
humorom - Yáclav Černý napísal, že s ,,čiernym
humorom" (pozri Slov pohlhdy 7964,2, str. 30 -
31) - diablova logika, a tá napokon lyhráva. Ešte
ostfeišie lTstúpi celý zmysel te|to epizódy, keď ju
porovnáme s epizódou v piatom speve Purgatoria,
kde sa ziavi Buonconte da Montefeltro, syn nášho
Guida: ai o ieho dušu bude zápasiť ,,aÍiel boží"
^ ',^njel
z pekiel", no jediná
''slzička"
opravdivej .'"
a hlboke| lÚtosti - |ediná danteovská povestná
,,lagimetta" _ ztchráni tohto voiaka, umieraiúce_
ho na bo|isku s prebodnuým hrdlom. Guidov syn
- aj bez rozhrešenia - dostáva sa do náručia
anielovho, polŠýmsám Guido - s rozhrešením,
dokonca s rozhrešenímpápežsloým - sa dostáva do
hlbokého Pekla! Nie Ie div, Že VoltaiÍe, ktory si ináč
Danteho dielo veÍmi málo váži| (pretože mu
nerozumel), z celej Božske| komédie lznával jedine
tento spev - a ai ho do francúzštinypr€ložil. -
124 - 125
K Minosoui ma uzal... - K pekelnému ,,sudcovi"
zattatených'. osem ,,závitov" |eho chvosta značilo
Ósmy pekelný kruh. (Pozri Inf. V,9 - 12.) _
t27
urauiac: ,Ten u oheň zlodejský sa zniti.' Rozumei:
v oheň, ktoý hriešnikov ,,kradhe"
(porov. Inf. )o(VI,42)' čiŽecelých ovíia. -
385 KoMENTÁR
sPEV DVADSIATY ÓsMY
7 -21
Ved' nech by sa i cebý národ zišiel / z Apúlie..' Rozumei:
keby sa zhromaždili všetci ranení aj mít_
vi z boiov, ktoré sa zviedli dávno i nedávno v |už_
nom Taliansku (názov Apúlia má u Danteho takyto
šíršíýznam), pohlhd na nich by nebol talŠýhrozný
ako pohlhd na zatÍatencoý v deviatom žlhbe.
^DanÍevzáp^Íi
natáža na niekolko povestne krvaých
vojen a bitiek:
l. Vo v 8 - 10 na voinu Rimanov (národa, ,,čo
póvod svoi má v Tróji") buď so samnitmi, ale bo na
Aeneow vojnu v Latiu: v tomto ohlhde sa komentátoÍi
tozchídz^jú.
2. Vo u. 1 I - 12 na druhú púnsku uojnu (2l8 -
202 pred n. l.), resp. na ie| vrcholný bod, ktoým
bola povestná a pre Rimanov neúspešná bitka pri
Kannách (v lete r. 216): podla rímskeho histotika
Tita Livia vo1'sko kartáginského Han1bala zozbieralo
na bo1'isku za mericu prsteňov, stiahnurých
z prstov padlých rímskych senátorov a jazdcov.
3. Vo v. 13 - 14 na dlhé vojny s Normanmi' ktoťí
pod vedením Róberta Guiscarda vpadli do južného
Talianska, aby ho dobyli od Byzantíncov a iných
domácichvládcov(vr. 1059 - 1084).
4.Yo v. 15 - 17 na vo;'nu Karola I. z Aniou s neapolským
králbm Manfredom, nemanželslcým synom
cisára Friddcha II.: v tejto voine sa dopustili
zrady apúlski baÍóni, ktoťípri ceperane, strategicky
dÓležitei rovinke na tozhrani Pápežskéhoštátu
a Neapolského králbvstva prepustili anjouovské
vojsko a tak vraj nepťiamo zavinili Manfredovu poráŽku
i smrť v bitke pri Benevente (26. februára
1266). _ Pri samom Ceperane, ktoréDanteuvádza
ako bo|isko, nebola však - podl'a zistenia historikov
- nijaká bitka, takže tam nik nemohol ,,zbietat
kosti" padlých voiakov Tento tzv. omyl autora Božskej
komédie stal sa predmetom diskusie a dnes sa
všeobecne lTsvetl'uie ým, žeDante tu spoiil dve
veci: príčinu(zradu pri Ceperane) a následok (bitku
pri Benevente).
(V záworkách dovol'u|eme si upozorniť na zaujimavú
vec: V celom tomto pasuse _ myslíme tu na
originál! - nemožno si nevšimnúťnielen Danteho
tzv'
'drsné ýmy", ale vóbec |eho l"ýraznú snahu po
'drsnej"
zlrrkovej organizácii |ednotlivých veršov.
Preiavuie sa to najmá výberom slov, obsahujúcich
spoluh|ásku /. Cituime aspoň úr1wkovite: po,.ia parole
- dicer - ora - per narrar - per certover'ria
356
- nostro sefinone - comp/ende/ - ancor - forttnata
terra - per li Troiani - e per la lunga guern scrive
- non efra - peÍ contastare a Ruberto Guisardo
- e l'alva ancor - bugiardo - senz' arrne Álardo
atd'' So všet}ou opatrnosťou odvažujeme sa
lTsloviť dohad, že v takto zvukovo
',ladených"
veršoch
Dante použil slovo ,,Ceperano" pre samo jeho
zvukové uspósobenie, neváhajúc priamo nadfadiť
sám umeleclcý (alukový) účinokpresnosti histo_
rického faktu: sotva totiž možno predpokladať, že
by si bol mohol Dante zmýliť Benevento s ceperanom,
a súdiac podlh jeho textu, ie vylúčená aj
zámena
"pÍičiÍlťa ,,následku". Naša hypotéza,
Íozumie sa, móže nadobudnúťhodnotu faktu len
po dókladnomýskume Danteho slovesného umenia'
ktoý je v danteológii ešte len v začiatkoch. Zákhdné
danteovské
"ladenie"
veršov na ,,drsné"
r snažii sme sa, pravdaže, vystihnúť aj v pÍeklade.
Porov. aspoň verše:
"keď.Róbert
Guiscard jeho odpor
zrnati; - čis ludom' jeho kosti dosiď zbiera Ceperano,
kde z radil každý vaň...")
5. Konečne vo v' 17 - 18 Dante natáža na bitku
Karola z Ánjou s Konradinom, posledným Hohlnstaufom,
ktorá sa odohrala nedaleko hradu Tagliacozzo
Ý Abtuzzách (23. augusta 1268): bitka sa
ukazovala najprv pÍiazflivá pÍe Konradina, flo keď
sa ieho vojsko v domnení, že zvitazilo, rozpíchlo
po bojisku za korisťou, vtedy vrai na radu Alarda de
Valery Karolovho radcu, zasialtla záloha a Konradinoých
vojakov takmer bez námahy dobila.
Sám Konradino padol do zajatia a 29. októbta 1268
ho dal Karol z Ániou v Neapole popraviť' -
22 -24
V sude, čostratí tnesiačkouú stenu... - Čiže:bočnú
doštičkuna dne' segmentového waru v podobe
polmesiaca. (Dante tu použil debnársky technický
termín,lulla", vlastne,,lunula"' slovo odvodené oh
',luna" - mesiac.) Keď z dienka suda vypadne tádo
časť,napokon vypadnú aj ostatné častia sud sa rozzevi,
otvoti: podobne bol ,,prederavený",
'otvofenýÍ
a,;ozzanený" hriešnik, ktorého Dante Yidel. Ak
si uvedomíme, že ým hriešnikom bol Mohatned,
zakJadxet vláLdy polmesiaca, nemóžeme
Íezbadai Danteho krutú iróniu - ozajstný'čierny
humor", ktoý sa taji za zdafrliÝo ,,nevinným"
prirovnaním' Pokiď vieme, vec zostala dosiď
nepovšimnutá, no ie viac než priznačnípfe samu
povahu Danteho prirovnaní a obrazov. Často
evokujú viac, než sa na prvý pohÍad zdá. Pnvda,
ono
'viac" sa nedá vždy tak l'růko odokqrť ako
v nďom prípade. -
3r
Pozri, čosa tu deje s Mohatnedom! - Stredovek
KoMENTÁR
vefil legende, že Mohamed, zakladatel islamu (žil
v t.560 - 633), póvodne bol kresťanom, ba kardi_
nálom a vrai preto, že sa nestal pápežom, zalLožtl
novénáboženstvo, čímdo kresťanstva vniesol hlbolcý
a zhubný rozko|' zDanteho textu, pravdaže,
nemožno usúdiť'žeDante tejto legende veril.
4\{oderní komentátori klonia sa skór k názoru, že
ho Dante zattatjl ako človeka, ktoý spÓsobil rozdelenie
fudstva na zemi. (Sapegno a í.) -
33
od brady k štici' kráča Ali s jedotn' - Áli, vlasme
AIi Ebn Abi Talid (597 - 660), Mohamedov zať
a jeho nasledovník, neskór rozkolník v samom
islame. -
34-36
Pretože tí, čorozkol na rozkol / u žiuote saojom
rozsieuali radi.'' - Princíp contrapasso, vyjadrený
verbis expÍessis tak iasne ako v máloktorom speve.
(Porov. aj záverečnéverše 139 - l42.) -
55-60
.Fra DoMnoui teda pouedz zese..." - Po smrti
Gherarda Segarelliho z PaÍmy (12)6), zakladatela
tzv' ÁpoštolslŠých bratov, hlavou teito sekty sa stal
Dolcino Tornielli z Novary v severnom Taliansku,
maný fuaDolcino (hoci nebol pÓvodne ani neskór
mníchom!)' Bola to radikálna sekta, ktorá vyšla
z učeniaJoachima da Flora o nastávajúcom príchode
krábvstva Ducha Svátého a hlásala návrat k prvotnej
apoštolskej cirkvi, spoločenstvo majetku
i žien, zrušenie cirkevnej hierarchi€ a pod' sekta sa
rozšitila najmá v horských údoliach severného
Talianska' Keď pápež Klement V. vyhlásil proti nej
krížovúýpravu, vedenú novafským biskupom
("Novaran" vo v. 59), fra Dolcino ustupil s velkou
skupinou svojich prívržencov vysoko do hór
a opevnil sa na Monte Rebello pri Vercelli (nieZebello,
ako mylne píšuviacerí komentátori: opravil
M. Porena). Z toho vrchu dlhšíčasvzdoroval kri
žiakom' No v zime Í.1306 - 1307 napadlo veÍa snehu'
ktoý obliehaných zovÍel (' obiatia snežné"vo
v' 58), znemožnil im zásobovaďe, t2kže v horskom
tábore Ápoštolských bratov napokon vypukol hlad
a koncom marca l3o7 sa Íra Do|cino vzdal. 2. |úna
1307 ho upálili v Novare spolu s krásnou Margheritou
z Tridentu a viaceými jeho prívržencami'
Momigliano aviaceti stafšíi novšíkomentátori
sú tej mienky' žev Mohamedovej výstrahe je ironický
osteň: kedževajzatÍatenci' ako vieme, majú
schopnosť predvídaťblízku budúcnosť,ie to Yýstfaha
márna a len prejav Mohamedovej zlomyselhosti'
oproti tomu sa stavia Sapegno. Dóvodí
ýn, že ce|ý Mohamedov odkaz sa nesie vážn1'rn
tónom a že pÍi tTr' pfedvídaní budúcnosti nie sú
387
u zatÍatencov lYlúčenéai pochybnosti (ako o tom
svedčíaj v 78, ale ai iné miesta Danteho Pekla,
napr. Inf. xIX, 54)' Podlh tohto moderného komentátora
a danteológa tón Mohamedovei rečina
tomto mieste ie ,,vážny a úzkostliý, bez tieňu zloby".
ŤaŽko rozhodnúť, kto má pravdu. _
68
a trubicu si Žrazu rozopína'. _ Trubicu hrdla,
čižehovorí. -
72
ueď poznáua ťa Pier da Medicina.. _ z texil]
teda vypýa' že sa osobne poznali, no bližšiesa
nevie ničo tomto zatratencovi' iba to, Že podnecoval
roztržky medzi bolognskými a romagnolskými
pánmi. (Medicina je krai ýchodne od Bologne.) /4
- /)
kiež tuoje očisladkú pláň zas uidia, / čood. Vercelti
k Marcabu sa sk!áňa! - Údolie Pádu v Širokom
rozpátí od mesta Vercelli až po jeho ústie
(podlb súvekých predstáv!), kde stál benátsky hrad
Marcabd' ktoý r. 1309 dali zboriť páni z Ravenny.
-
76-90
Tam upooedorn z Fana messer Guida / a Angiolella...
- o celei histórii zÍady a politickejvtaždy
vie sa v podstate len to, čonapísal v ýchto veršoch
sám Dante: Malatestino Malatesta' jednooký (v. 85)
a povestne kruý pán mesta Rimini (porov. Iní
)offIl, 46 _ 48 a naše pozn. k ýmto veršom),
ašpiroval na vládu v meste Fano, ležiacom la ldriatickom
pobreŽí' Aby dosiahol svoj ciel', pozval Gui
da del Cassero a Angiolella di Carignano. dvoc'h*
naiwýznamneiších fanslcých občanov, na rokovanie
do Cattoliky, osady na adriatickom pobrežímedzi
mestami Rimini a Pesaro. No na jeho rozkaz oboch
občanov,cestuiúcich lodbu, hodili námorníci vo
vreciach do mofa, čobol vrai neslýchaný zločin,
na1'váčšív celom Stredozemnom mori (,,od Cypru
k Maiorke", v.82, čižeod wýchodu na západ)' alý
nespáchali ani najhoršígfécki pifáti (,,Argolci",
v 84). Uvedení poprední mešťania- dokladá
škodoradostne a viac než ironicky Pief da Medici
na - nebudú už musieť,,pre focarské vetry" skladať
sl'uby a modliť sa, ako robievali námorníci a cestu|úci'ktorí
sa plavili pri pobrežíokolo Focary, pahorkatého
ktýa medzi Cattolikou a Pesarom, odkial
duli príslovečnéa pfe lode nebezpečnévetfy,
lebo sa užnedostanú do ých končín:utppia ich
hneď pri Cattolike.
Keďže sa v súvekých kronikách ani v archívoch
nenašli nijaké zmienky o teito politickej vražde,
ýznamný danteológ V. Rossi vyslovil dohad, Že ide
len o ýmysel, ktoý Dante vložil do úst Piera da
KoMENTÁR
Medicina len preto, aby zdóruznil
'eho
intrigánske
a rozkolnícke sklony ešte i v Pekle: keď už vra| tento
rozkolník iné nemóže, tak aspoň chce zo záhrobia
zasiať nenávisť do sfdc dvoch fanslcých
občanov pfoti Malatestinovi. (Pozri 1'eho Saggi
e discofsi su Dante, Firenze 1930.) Proti náhlhdu
Rossiho sa stavajú moderní komentátori, Porena
i Sapegno. Tvrdia, že ide o historický fakt, o ktorého
hodnovernosti svedčia najmá Danteho veťmi
presné údaje.
Pozoruhodné ie, žev tomto pasuse Dante tfikrát
použil dvanásťslabičný verš namiesto beŽného en_
dekasylabu. Ponechali sme ho aj v preklade,
podobne ako sme ponechali dvanásťslabičníkaj
v IníXV, 1, 3, v Inf. )O(III, 32, 34,36 av Inf .XXÍll,
62,64,66. Porov. našu pozn. k Inf. )o(IV, 62. -
96 - 1o2
,,Tu tento, ktoý nerozpruiua.'." - Caius Curio,
rímsky tribún ludu' ktoý podlh rímskeho básnika
Lucana (Farz' |, 268 a nasl.) zo zištných príčin
prešíelzo strany Pompeiovej na stranu Caesarovu.
Keď ho rímsky senát vyobcoval z Ríma, ponáhlhl sa
za Caesarom do Rimini, kde vra| budúceho impe_
rátora naviedol, aby prestal váhat a prekročil
riekuRubico ('rozťal Caesarovi pochybnosti",
v.97 - 98). Znamenalo to začiatok občianskei
vojny a rozčesnutie rímskeho národa, no zíroveřl
i začiatok rímskeho impéria. Podlh princípu contrapasso
za trest je niel€n roztínanÍ ale k tomu
ešte má,,iazyk odtaý ažprihltane" (v l01). _ Problémy
okolo zalraÍenia Curióna a viaceré Danteho
kontradikcie s ým spoiené súináč predmetom
širšíchdiskusií danteológov. (Porov. k tomu
Renucciho cit. monogfafiu, stÍ. 299 - 3oo,392;
tam a1'príslušnálitefatúfa.) -
103 - 111
Vto/n iný... - Mosca dei Lamberti, ten isý na ktorého
posmrtný údel sa Dante sp}toval užCiacca''
(Pozri Iní \{I, 80.) Tradovalo sa o ňom, že svojou
radou (,,NemÓže zostať tá vec nepomstená", v. l07)
podnietil príslušníkovflorentske| rodiny Amideiovcov
zavtaždiťBuondelmonteho dei Buondel'
monti' pretože nedodržal sl'ub manželswa, ktoý
dal |edne1'z Amideioviek. Vraždasa stala na VeÍkonočnúnedel'u
l2l5 av Danteho časochsa verilo,
že bola začiatkom rozdelenia Florencie na guelfov
a ghibellinov, a teda,,pfapfíčinou" krutých občianskych
zápasov v celom Toskánsku. (Netreba tu rozvádzať
všeobecne známu vec, že tm. fozčesnutie
Florencie malo ovelh hlbšie príčinypovahy predovšetkým
hospodárske|: v skutočnosti nešlo len
o konflikty florentslcých rodín.) Na ,,zasiatie rozkolu",
pravdaže, neskÓr trpko doplatila sama ghibel-
387
u zatratencov ýúčenéai pochybnosti (ako o tom
svedčíaj v.18, ale a| iné miesta Danteho Pekla,
napr. Inf. xlx'
'4)'
Podlh tohto moderného komentátora
a danteológa tón Mohamedove| rečina
tomto mieste ie ,,vížnya úzkostliv'ý, bez tieňu zloby".
Ťažkorozhodnúť, kto má pravdu. -
68
a trubicu si zrazu fozopína... - Trubicu hrdla,
čiŽehovorí. -
72
t)eď pozn.iua ťa Pier da Medicina... _ Z textu
teda vypýa' že sa osobne poznali, no bližšiesa
nevie ničo tomto zatratencovi, iba to, že podnecoval
roztržky medzi bolognslcými a romagnolslcými
pánmi. (Medicina ie kraj ýchodne od Bologne.) /4-
/\
kiež tuoje očisladkúpltiň zas tlidia' / čood Vercelli
k Marcabu sa skkiňa! - Údolie Pádu v širokom
rozpátí od mesta Vercelli až po |eho ústie
(podlh súvekých predstáv!), kde stál benátsky hrad
Marcabd, ktoý r. 1309 dali zboriť páni z Raven_
ny. -
76-90
Tan upouedom z Fana messer Guida / a Angiolella...
- o celej histórii zrady a politickeivraždy
vie sa v podstate len to, čonapísal v ýchto veršoch
sám Dante: Malat€stino Malatesta, Iednooky (v.85)
a povestne kruý pán mesta Rimini (porov. Inf.
)offIl' 46 - 48 a naše pozn. k ýmto veršom),
ašpiroval na vládu v meste Fano' leŽiacom na adriatickom
pobreží.Aby dosiahol svoi ciel'' pozval Gui
da del Cassero a Angiolella di Carignano, dvoch
najýznamne|ších fanshých občanov, na rokovanie
do cattoliky, osady na adriatickom pobrežímedzi
mestami Rimini a Pesaro. No na jeho rozkaz oboch
občanov,cestujúcich lodbu, hodili námorníci vo
vreciach do mora, čobol vrai neslýchaný zločin,
najváčšív celom Stredozemnom mori (,,od Cypru
k Majorke"' v. 82, čižeod východu na západ), aký
nespáchali ani najhoršígrécki piráti ('Argolci",
v.84). Uvedení poprední mešťania _ dokladá
škodoradostne aviac nežironicky Pier da Medici_
na - nebudú užmusieť ,,pre focarské vetry" skladať
sl'uby a modliť sa, ako robievali námorníci a cestu_
iúci, ktorí sa plavili pri pobrežíokolo Focary, pa_
horkatého ktaja medzi Cattolikou a Pesafom, odkiď
duli príslovečnéa pre lode nebezpečnévetry,
lebo sa už nedostanú do ých končín:utopia ich/
hneď pri Cattolike.
Keďže sa v súvelaých kronikách ani v archívoch
nenašli ni|aké zmienky o teito politickei vražde,
ýznarnný danteológ V. Rossi lyslovil dohad, žeide
len o ýmysel, ktoď Dante vložil do úst Piera da
KoMENTÁR
Medicina len preto, aby zdótaznil ieho intrigánske
a rozkolnícke sklony ešte i v Pekle: keď už vra| ten_
to rozkolník iné nemÓže, tak aspoň chce zo záhrobia
zasiať nenávisť do sřdc dvoch fanshých
občanov proti Malatestinovi. (Pozri jeho Saggi
e discorsi su Dante' Firenze 1930.) Proti náhlhdu
Rossiho sa stavajú moderní komentátori, Porena
i Sapegno' Tvrdia, že ide o historiclcý fakt' o ktorého
hodnovernosti svedčia naimá Danteho velmi
presné úda|e'
Pozoruhodné je, žev tomto pasuse Dante trikrát
použil dvanásťslabičný verš namiesto bežnéhoen_
dekasylabu. Ponechali sme ho ai v pÍeklade,
podobne ako sme ponechali dvanásťslabičníkai
v Inf. XV, l, 3, v Inl W11I,32,34,36 avlnf .lČ1'N,
62' 64,66. Porov našu pozn. k Inf. )oilV, 62. -
96 - toz
,,Tu tento, ktoý nerozpráoa..." - Caius Curio,
rímsky tribún l'udu, ktoý podlh rímskeho básnika
Lucana (Farz. I, 268 a nasl.) zo zištných príčin
prešiel zo strany Pompeiovei na stranu Caesarovu.
Keď ho rímsky senátlyobcoval z Ríma, ponáhlhl sa
za Caesarom do fumini, kde vrai budúceho impe_
rátota naviedol, aby prestal váhat a prekročil
riekuRubico ('rozťal Caesarovi pochybnosti",
v.97 - 98). Znlmenalo to začiatok občianskei
vojny a rozčesnutie rímskeho národa, no zíÍoveř|
i začiatok rímskeho impéria' Podlh princípu con_
trapasso za trest je nielen roztínaný ale k tomu
ešte má ,,iazyk odtaý ažpihltane" (v 101). - Prob_
lé.41y okolo zatÍatenia Curióna a viaceré Danteho
kontradikcie s ým spojené súináč predmetom
širšíchdiskusií danteológov. (Porov. k tomu
Renucciho cit. monogÍďiu' str. 299 - 3oo,392
tam aj príslušnáliteratúra.) -
103 - rrr
Vtom in"ý^ - Mosca dei Lamberti, ten isý na kto
rého posmrtný údel sa Dante spnoval už Ciacca.
(Pozri Inf. VI, 80.) Tradovalo sa o ňom, že svoiou
Íadou (,,Nemóže zostať tá vec nepomstená", v 107)
podnietil príslušníkovflorentske1' rodiny Amideiovcov
zlvtažd,iť Buondelmonteho dei Buondelmonti,
pr€tože n€dodržal sl'ub manželswa, ktoý
dal |ednej z Ámideioviek. Vražda sa stala na Velkonočnúnedel'u
121J a v Danteho časochsa verilo,
že bola začiatkom rozdelenia Florencie na guelfov
a ghibellinov, a teda,,prapríčinou"kruých občianskych
zápasov v celom Toskánsku. (Netreba tu rozvádzať
všeobecne známu vec, žetm. rozčesnutie
Florencie malo ovelh hlbšie príčinypovahy predovšethým
hospodárskei: v skutočnosti nešlo len
o konflikty florentshých rodín.) Na,,zasiatie rozko_
lu", pravdaže, neskór trpko doplatila sama ghibel_
linsky orientovaná rodina Lambertiovcov: doŽila sa
exilu a po r. 1280, ako lvádzajú viacerí komentátori,
úplne sa stratila z deiín. Na to práve narážaiú
Danteho ironické slová o tom, že Mosca zasiatím
rozkolu zasial zároveň,,smrť do vlastného kmeňa"
(v. 109). -
125
tak jeden a duoch a duaja u jednorn boli. Dante
zdórazňuje rozdelenie, no zároveň predivnúiednotu
tohto hriešnika. Hoci mal hlavu oddelenú
od trupu, predsa obe časti ieho tela žili iedným
,,životom": v tom bola nesmierna zvláštnosť
tohto iaÝ-u. (Del Lungo, Porena a i.) - Sapegno upo_
zornil na suchý scholasticlcý ,,kvázi-vedecLý" tón
tohto verša, ktoý len zváčšuiehalucinačnúpovahu
celej scény. r34
- 135
Bertran de Born, uedz, túto cestu koná, / čoKráťouičahuckóual
u zlom uzdore' - Bertran de Born
(umrel krátko pted' t' 1215), périgorsýbarón
a pán hradu Hautefoft, patrí medzi slávnych provensalslcých
trubadúrov Politiclými motívmi i cel
koým tánom ieho básnické skladby čiastočnepre'+;
sahovali rámec prevažne lyrickei trubadúrskei
poézie. ,,Spieval o vo|nách" _ ,,aÍma poetasse"' napísal
o ňom na inom mieste Dante. (Porov De
Vulg. eloq. II, 2' 9') Á to ie skutočne pravda. Povestná
je napr. |eho kancóna Be'm platz lo gais
temps de Pascor - Rád mám veselý čas veťkonočný
v ktorej - na rozdiel od iných trubadúrov ospieval
nastávajúcu jar nie ako obdobie lásky, ale
ako najvhodnejšíčasna vedenie voiny, a vyspieval
všetku svoiu ,,radosť" z fiastáNaiúcich pohlbdov na
bitky' boiiská' zrážajúce sa šíkyi odffkajúce hlalry.
Podobný charakter má 1'eho ,,sirventes", ,,Mei sirventes
volh far dels reis amdos" - ,,Napísať chcem
polovicu sirventes o dvoch králbch," kde výslovne
povedal, že niet krajšieho pohlhdu, ako je pohlhd
na ,,nebožtíkov roztaých ažpo tázpotok". (Náš čitateť
má možnostzoznám|tsa s niekollcými básňami
tohto trubadúra v českom preklade: pozri Čer_
ného ýber z poézie trubadúrov, ktoý lyšiel pod
náTÝom Yzdálený slavíkůvzpěv, Praha, SNKLU
|963, str. l49 a nasl.) Ak tohto básnika zbraní a voien
Dante odsúdil do pekelného žlbbu, kde sa mu
prichodí naveky divat na,,nebožtíkou roztínaných
až po rázporok", iste v tom nemožno nevidieť
nesmierne kruý sarkazmus. Svoi trest však nepodstupuie
BetÍan de Born preto, žev Živote tak velmi
lúbil podobné scény, ale preto, Že mal povesť
rozkolníka. V našich veršoch Dante natáža na|egendu
- zachovanú ináč vo viaceých provensal-
388 KoMENTÁR
shých životopisoch Bertrana de Born' tzv. vidas o
tom' žeslávny trubadúr zasial semeno nesváru
medzi synom a otcom' čižemedzi králbvičom,
budúcim anglicým králbm Henrichom III.' v tom
čase ešte vojvodom z Ákýitánie, a anglickým králbm
Henrichom II. Plantagenetom. Vywolal tak voi
nu'frredzi nimi. okrem toho, ako sa spomína v 1'eho
biografiách, znepriatelil neskór i samotného ,,mla_
dého králb" Henricha III. s jeho bratom Richardom
Levím Srdcom, snažil sa znesváriť a proti sebe
postaviť francúzskeho a anglického kráÍa a pod.
(Pozri Chabaneau, Les biogr. des Troub., p.16.)
Išlo teda o velkého ,,rozkolníka"' v ieho prípade
Danteho,,halucinačný realizmus", priznačnýpre
lenlo spev. dosahuje vrchol. -
137 - 138
žeAchitofel dáuny nepopudil / uiac na Dóuida
syna Absolóna. - Narážka na biblické rozprávanie
o perfídnom radcovi králh Dávida Achitofelovi.
ktoý naviedol Absolóna, syna Dávidovho, na lzbu_
Íu pfoti otcovi. (Pozri Ii. Králl XV _ XuI.) SPEV
DVADSIATY DEVIATY
9
daadsaťdua míťmá žlhbpri ýchto raboch. Podlh
tohto údaia (9. žÍabná obvod 22 míf)
a podta údaja v Iní )oo(, 86 (l0. žlhb má obsod
11 míl) niektorí starši komentátori vypočítali
rozmeÍy Danteho Pekla: Prý žIab by mal )60o
mi| dtlÍtý žlab2800 míl atd'. Moderná danteológiu
podobné ýpočryprirodzene, odmieta. -
t0
A rnesiac dok pod nohami suitti. - Je v nediÍe
nad južnou časťouzemegule, čižepodÍa Dantebo
kozmografichých predstáv antipodicky k Jeruzzte_
mu, presne nad Horou očistcovou. Keďže pre Dan_
teho Peklo platí čassevernej častizemegule. @Ír
tohto údaja - pomerne zložitou kalkuláciou sa 1s_
počítalo'žev tomto momente Danteho cest.Í ie 2si
šwrťna dve popoludní. -
l1
kráti sa čas,nám dožičenýk ceste. - Rísnici
majúlykonať cestu Peklom do súmraku. dŽe ze
dvadsaťštyri hodín. Dotera1'šia ich cesta trralz ad
osemnásť hodín a zostáva im teda ešte asi páť - šts
hodín. -
27
a čulsom, ako urauia rnu del BeI]o. - c'eri dd
389
Bello, bratanec Danteho otca Álighiera, čižeDan.
teho druhostupňoý stýk. Z dokumentovlyplýa,
že žilešte r. 1276.Podlastaých komentátorov bol
veťkýpodnecovateÍ ÍoztÍžiek(,,magnus seminatoÍ
scandalorum"), za čonapokon doplatil životom:
údajne ho zabil isý Brodaio z florentskei rodiny
sacchettiovcov NeskÓr vraj podlb zákona krvnei
pomsty - v časoch Danteho a aj dlho potom pokladanei
za mravnú povinnosť a legalizovanej (povestná
talianska,,vendetta"!) - Geriho synovci zabili
ktoréhosi pÍíslušníkarodiny Sacchettiovcov.
Hnev medzi obidvoma rodinami trval dlho, aŽ do
r.|342,keď na popud vojvodu z Atén, v tom čase
fl orentského podestu, obe rodiny uzavreli miet Za
Alighieriovcov ho podpísal Danteho brat Francesco,
čímsa skončila história teito krvnej pomsry
(Pozri listinu z l0. októbra 1342 v Piattoliho Codi
ce diplomatico dantesco, Firenze, 1940, st:,.25O -
251.) - v časeDanteho cesty Gefi del Bello nebol
ešte pomstený a zrejme pfeto preiavil pohÍdanie
svojím príbuzným (v 35)' ba i hnev (v. 26). -
28-29
Teba u torn čase zaujal ušak ýzor / toho, čobýual
na HauteÍorte pánom... _ Betrana de Born.
Porov. predchádzaiúci spev. -
36
preto tý/n uiac mi prichod'í ho ťúto'- z tohto
verša mnohí usúdili, žeDante, ktoý sa tak rozcítil
nad údelom svojho nepomsteného stýka, akosi
priamo schval'uje akt krvnej pomsty' čižeskutok,
ktoý je v rozpore s kresťanslcým príkazom odpúš_
ťania a milosrdenstva. Modefní komentátori takÉo
výklad verša odmieta|ú: sapegno napisal' žeani
z |ediného slova v tejto epizóde nepfesvitá Dante_
ho ,,lútosťpre nespáchanú pomstu" a ak vrai autor
Božskei komédie na chvíl'u podlhhol svoiim čisto
l'udslcým citom a naozai stýčka pol'utoval, hneď
vzepilti ieho citové vznety eliminovalo Vergiliovo
energické zahriaknutie: ,,Inam užblaď|" (v. 24.)
(Pozri jeho komentár, ako ai jeho štúdiuIl canto
)o(IX dell'Inferno v cit' Lett dant .I, stÍ' 577 - 572.)
Podobný názor vyslovil aj Porena, ktory však ide
ešte dalei: v celei epizóde vidí priamo Danteho
snahu vysvetliť, prečo nebol dobým lykonávatelbm
krvnej pomsty. Podlh neho stanovisko
Danteho_autora stotožňuje sa tu nie so stanoviskom
Danteho-osoby Božskei komédie, ale so
stanoviskom Vergilia, predstal'ujúceho čisýro_
zum. v mene tohto fozumu sa krvná pomsta pria_
mo zavrhuje a na adresu Geriho del Bello odzneiú
príkre slová: ,, - a on nech si tam pyká|" (v.24.)
Takétor.7svetlenie je iste správne a nemožno
KoMENTÁR
pochybovať, že aj táto epizóda svedčí,ako sa Dante
,,pozdvihol do oblasti čistéhorozumu a prísnej
morálky". -
37
Tak prechádzame na most d'hšej jany,. - Na
most, klenúci sa nad desiatym žlbbom, čižeposledným
a najnižšie položenýnzo série Zložlbbov, woriacich
ósmy kruh Danteho Pekla. Toto miesto
Dante lyhÍadil falšovatelbm' medzi ktoými možno
rozoznai štyri kategórie, podstupuiúce zfetelne
odlišnétresty podlh povahy svo|e1'viny: falšo'
vatelbv kovov, osÓb, peňazí a slova. (Náš spev sa
ýka prvej kategórie a nasledu1'úci spev ostatných
troch kategórií.) Viacerí komentártoti sL pozastaÝili
nad ým, že Dante tak h-lboko do Pekla - aŽ do
|eho predposledného kruhu - umiestnil tento
druh hriešnikov, ktoti sa zdajú až nepomerne men_
šímihriešnikmi v porovnaní s pfevinilcami trestanými
vo
''lryšších"
kruhoch. Vec 1'e však lhhko lrysvetlitelná,
ak sa na ňu podívame z hlhdiska jeho
názorov na hriech: V Danteho ponímaní ,,príroda"
bola dielom božím,akousi ,,dcérou Boha" (porov
Inf. XI, 97 a nasl.) a ak sa títo hriešnici dopúšťali
,,falšovania prírody", čižeak boli ,,opicami príÍody",
ako sa sám o sebe ýadrí jeden z ýchto hrieš_
nikov (Capocchio, pozri v. 138), ipso facto sa poruhali
nielen priamo prírode, ale rúhalísa
nepriamo i samému Bohu. Tak}to hriech Dante
zrejme pokladal zavelmitažký,ým skÓr, že mu pri
ňom v súvise s viaceými ,,falšovateťmi" - najmi
. falšovatel'mi
|udskei osobnosti a slova - oslro !y"''
stúpili ai ieho spoločenskédósledky, ako na to poukážeme
v poznámkach k nasledujúcemu spe\'rr,
a teda miesto, ktoré prisúdil tomuto druhu hriešnikov,
nie je nijako náhodné. -
46-j1
Nech zlúčisa bÓr špitólbO i kučí..'- Toskánska
Maremma (porov. pozn. k IníXIII, 8) a ostrov saf_
dínia boli v Danteho časoch zamorované maláriou,
zúriacou hlavne v lete a podjeseň (,,po september
hneď od začiatku júla", v. 47). Podobne povestne
nezdtavábola ýValdichiana (vlastne Val di Chiana,
údolieChiany), toskánsky kraj medzi AÍezzom,
coÍtonou, chiusim a Montepulcianom - dnes ináč
jeden z najúrodnejšíchkrajov stredného Talianska.
V tomto kraji - podobne ako po celom Taliansku
Danteho čias- boli početnémalé špitáliky, slúžiace
za útulky pútnikom a choým. V našich veršoch
Dante, zdá sa, naráža práve na ne. -
>4->>
a ja už lepšie uidím na hromad'u/falšoaatelbu,
ktorí dole úpia... - Áko lTsvitne z nasledujúceho
textu, Dante naiskór uzrie pfvú kategófiu $ýchto
hriešnikov: falšovatelbv kovov, čižealchymistov,
ktorí alchýmiu zneužíva]i na kazenie a falšovanie
kovov. (Dante tedatezaÚacuje alchýmiu ako talú,
a]e ibatzv.'sofistickú ďchýmiu', ako na to upozoÍnili
užstaršíkomentátori.) Ich trest spočívav tom,
žesú postihnutí malomocenstvom, zasvtabeni, zachrastavení
a posiati nesmierne snblaými vyrážkami,
ktofé si musia naveky škrabať'Princíp contÍapasso
tohto trestu vysvetl'uie sa zvyčajne tak, že
majú nečistotou rozrušenú krv, pretože sami ne_
čistotou rozrušovali koly. (Porena a i.) Yfunamný
danteológ Bruno Nardi našiel však ešte hlbšísúvis
medzi ich vinou a tÍestom. Podlh neho malomocenswo
ýchto falšovatelbv kovov priamo súvisí
s alchymisticlŠýmidoktrínami, ktoré hovorili
o ,'chorobách- (,,aegritudines") kovov a určovali
spósob ich čistenia' V ponímaníalchymistov tzv.
nižšiekovy platili len za znečistelé,,'choré"',,malomocné"
kovy vyššiehostupňa: napr. olovo sa
pokladalo za ,,malomocné zlato" - ,,aurum lepro_
sum", pričomsa verilo, žesa ziska čistézlato, keď
sa podarí olovo ,,ryliečiť". Nardi predpokladá,;pe
takéto názory Dantemu priamo sugerovali sáií
spÓsob trestu v tomto pekelnom žlhbe. (Porov.
ieho štúdiuNote al Convivio, La ,,materia digesta"
v Studi danteschi, zv. )O(V, 1940, str. 141.) Ak pri
jmeme Nardiho vyw€tlenie princípu contrapasso,
potom, pravdaže, nemóžeme nevidieť určitu Danteho
iróniu ai na účetsamej alchýmie ako takej. -
58-66
Sotua bol s4)tal bolestnejšie scény / tam O Aigine...
- Aigina je ostrov nedaleko Atén, namaný tak
poďa nymfy Aigin5 ktorá tanbýva|a. Podlh gréckei
báje zalúbil sa do nejJupiter, no jeho manŽelka
Héra, rozhnevaná na nymfu, zoslala na ostrov mor,
ktorý vyhubil všetkých živočíchovi obyvatelbv
okrem Ájaka, synaJupitefovho a nymfy Áiginy. Na
ieho žiadosťna|vyššíboh znovu zďudnil ostrov,
a to tak, žez ,,vajičok mravčích" povstali l'udia'
Noví obyvatelia potom dostďi meno Myrmidoni
(od gt slova murmex - mravec). Báj spracoval
Ovidius v Metam .WI,523 - 600. -
73 -75
Duoch chrastaých sottl uidel chrbtom k sebe /
jak tégliky sa uedno podopieraf''. - Podlh komen_
tátorov ide tu o obraz ,,realistický', presne odpozotovaný
z vidieckeho života: ako sa na dedinách
kláďi na pahrebu panvice iedna vedlh druhei
a opfeté o seba, aby saziskalo čímviac miesta, tak
sa o seba opierajú dvaja ,,chtastavi" falšovatelia
kovov' Zdá sa nám však, žeokrem wojho ,,realizmu"
má tento Danteho obÍ^z
^j
hlbšízmysel:
39o KoMENTÁR
nachádzarne v ňom totiž naúlžkllna ,,panvice"
alchymistov, na ich
''tégliky"
(Dante použil slovo
''tegghia")'
v ktoých sa škvarili rozličnékovy či
rudy. obidvaja alchymisti' ktorí kedysi alchýmiu
zneuživali, po smfti sa o seba opieraiú v podobne|
polohe, ako sa kedysi o seba opierali ich alchymi
ctické nádoby. obtaz v takeito pefspektíve
nadobúda ostf,ý ifonický a sarkastický akceng
ktoý je v súlade s celým systémom tak'ýchto akcentovv
našom speve a záÍoveň s celým systémom
podobných danteovských,,erbových" obrazov. Na
nenáhodnosť takýchto obrazov sme viackrát vyššie
upozornili' (Porov' obraz skalného mosta ako
katďalku v Iď. XIX, 8 - 9, obraz
'mesiačkovei'
stienky v Iď. )o(uII' 22 - 24 atd:, ako i naše
poznámky k týmto miestam.) -
88
zJau n.irn, čidákjl latinec tu kráča.'. - Talian'
fesp' Toskánec. (Porov. našu pozn. k Iď. )oil'
66.) to9
- r20
.Sotn z Arezza, a hoci pre Albera / zo Sieny-! Všeobecne
sa myslí, žetento Atezzart sa lazý,val
Griffolino, o ktoÍom sa vie len to, žebol alchymis
tom a falšovatelbm peňazi a žeumrel kedysi pred
r.1272.Naúňasa tu na anekdotu, podlb ktorej tento
Griffolino ruz zo žaftll povedal istému Álberovi
zo Sieny, akiste svojmu pánovi (vie sa o ňom len to,
žežiasi do r. 1294), žeby vedel vzlietnuť, keby
chcel. Pochabý Sienčan Griffolinovu poznámku
vz^lváLžne ažiadal ho' aby aj jeho naučillietať. Grif_
folino, pravdaže, lietať nevedel (zo svoiho pána sa
mu nepodarilo urobiť Daidala, čoie poznámkr
viac-menej zlomyseťná!) a Álbero zo Sieny ho n*
pokon tak znenávidel, žeho obžalovď z kacírstva
a čarodejníctvau sienského inkvi zitot a patafinsk$
sekty' ktoý dal Griffolina napokon upáliť. (Podťa
natáž|<yvov' 117 - ináč nejasnej - niektorí komentátofi
usúdili, že Álbero bol syn sienského bishr
pa.) - V tomto žIabe, ptavdaže, Griffolino si neoď
pykáva trest ako kacír a čafodejník,ale ako
falšovateÍkovov' (Porov. jeho slová
'človek
nie pre_
to v pekle je, čímzmiera", v 11l, ako i naútžkunl
Minosa, ktor'ý ako
'neomylný
sudca" bezpečnere
zoznal druh jeho viny' v. l20') - Epizódu o Griffoli
ttovi z Atezza dÓkladne obiasnil Álberto Chiari
v štúdiif,episodio di Griffolino d'Árezzo, uverejnenej
v Átti dell'Accad. Petrarca a v Letnlre daotesche,
Firenze, Felice Le Monnier 1939. -
123
Snáď ich niet tolko ani uo Francúzsku! - b
chabosť a l'ahkomyseÍnosťDante vóbec vyóte
Sienčanom (lorov. Purg. XIII, |48 - |54').Fnncúpi
sa sem dostali asociáciou: podlh legendy Sienu vfaj
založili FÍ^Í|cúzi,resp. Galovia. (Sapegno.) -
124
Nato hneď d|ašímaród pozastenó,. - Capocchio
z Florencie, ako,rzápeú sám prezradí svoie
meno. (Porov. v 136.) Údajne bol Danteho spolužiakom
a vedel vra| výborne napodobňovať l'udí.
KeďŽe sa dal na ,,sofistickú alchýmiu" a falšoval
kovy, upálili ho 5. augusta 1293 v Siene. r25
- 126
,,Predsa z nej rni uylúčStriccu..' '' - Asi Stricca di
Giovanni dei Salimbeni, ktory bol bolognshým po_
destom v r. 1276 a 2a6. starí komentátori hovoria
o ňom ako o velkom márnotratníkovi (toho by sa
potom ýkala irónia vo v |26: ,,čoz|ato s mierou n^
útrapy zmieňa"). Podlh iných ide o Striccu dei To|emei.
- Capocchiove slová ,,Predsa z nei mi vylúč..."treba
chápať, prirodzene, v zmysle ironickei
antiftáLz!: všetky mená' ktoré uvádza, nielenže
neboli ýnimkami, ale priamo stelesňovali sienskú
,,pochabosť". -
127 - 129
a Niccolu, čonákladnému zuyku., - Asi
Niccold dei Salimbeni, Striccov brat, o ktorom sa
vie len to, žežilešte r 1311. (Podlh iných: Niccold
dei Bonsignori.) - Z textu vyp|ýya' žetento
Niccold prvý rozšírilv Siene používanieklinčekov,
v tom čase veťmi drahého orientálneho korenia'
pokladaného za najluxusneiší kuchynský artikel.
Capocchio ironicky prírovnáva Sienu k záhrade,
v ktofei sa pri povestne| pochabosti Sienčanov
každé,,semeno" podobných luxusných arykov
a mód vždy lhhko ujme. r30
- 132
a kliku tú,u nej rnrhal urchouato / Caccia d'Ascian.''
- Ide o povestnú tzv. ,,Brigata spendereccia"
(alebo: ,,godereccia"), márnotratnú a veselú druŽř
nu dvanástich sienslcých mládencoq pochádzaiócich
z bohaých sienských rodín. Vznikla kedysi
v druhej polovici XIII. storočia, v časeveťke| hospodárskej
prosperity Sieny po iej víťazstvepri
Montaperti, čižepo r' 126o'Zanecelé dva roky táto
,,družina" tozmrhala v radovánkach vyše 200.000
florénov, ktoré mala v spoločnejpokladnici, čo
bola v ých časoch suma závratná' (Na niekdaišom
paláci tejto družiny, Tl^nom La Consuma, z ktorého
sa podnes uchovali nYšky' ie mramorová tabu- /
lh s výdavkami ýhto márnotratníkov prepočítanými
na niekoLko miliónov talianskych lit. Pozti
o tom v komentári A. Masserona a naimá v ieho
štúdiiAutour de ,,la Consuma" uvereinenei v Mélanges
de philologie, d'histoire et de littérature offerts
á Henri Hauvette, Paris, 7934, stt' ý1 a nasl.) -
39| KoMENTÁR
zteito ,,dtužiny" Capocchio spomína Cacciu d'As
cian (resp. d'Asciano), pochádzaiúceho z rodiny
Scialenghiovcov, a Abbagliata, čobola ptezyvka
Bartolommea dei Folcacchieri, ktoý svojho času
zastáva,lvýzn^mné funkcie v správe rodného mes
ta. Poslednýverš - ako tolké verše pred ním - treba
chápat ironicky: sám bol ,,zaslepený" (taký
ýznarn má jeho prezyvka ,,Abbagliato") a nemohol
teda iných umom ''oslepovať"! - Do teito
,,družiny" okrem menovaných patfil aj L^17o zo
Sieny, ktorého prenasleduiú ,,čierne suky" v siedmom
kruhu Danteho Pekla. (Porov Inf. XIII,
to9 - 129.) SPEV
TRIDSIATY
1-27
V čase, keď ešte stále božskóJuroo... - spev, tvoriaci
s predchádza|úcim spevom tematiclšý celok,
začínasa slávnostným úvodom, v ktorom Dante na
ilustrovanie zúrivosti a besnoty falšovatelbv vlastných
osób, čižedruhej kategórie hriešnikov
v desiatom žlhbe' použil látku z dvoch gréckych
báii'
Prvá báj sa ýka gréckeho mesta Téb. Keďže Jupiter
udržiaval lúbostný pomer so Semele, dcérou
tébslťďro králh Kadma, .,božská Juno", čižeHéta'
Jupitefova manželka, zanevrela na mesto (,,krv
Tébskych mala prihlboko v žlči"'v. 2) a svoi hnev
pre.javila viacnásobne: spósobila Semelinu smrť,
dala psami roztrhať Ateóna, iediného syna Semelinej
sestry, dosiahla, aby Agave, druhá Semelina
sestra, zabila s dcérarniaj syna - v domneni,že ide
o šelmu. Keď potomJupiter zvefil svoiho syna Bakcha
na starosť druhej Semeline| sestfe Ino' manželke
tébskeho králh Athamanta' Juno obrátila hnev
pťoti nei: tébsky kráť m iei zásah zošalel a v do_
mnení, žeieho manŽelka ie levica a jeho dva|a synovia
levíčatá,jedného zo synov, Learcha, zabil,
načo sa Ino aj s druhým synkom Melikertom utopi_
la. (Porov Ovidius, Metam. IV, 512 - 562.)
Druhá bá| sa ýka Tróie, ktorej pád bol pre Danteho
príkladom potÍestanei pýchy. Po dob1tí mes_
ta Gréci spolu s ostatnými trójskymi ženami odýied|i
do zaja:tia Hekubu, manželku tró|skeho králh
Priama. Pred návratom domov obetovali na Achillovom
hrobe jei dcéru Polyxenu a na dovÍšenie
nešťastia trácky král Polymestor zabil ešte aj jej
syna Polydora. Rozzúrená matka lTškrabala oči
vrahovi svo|ho syna a napokon v šialenstve stratila
l'udskú reč- vydáva|a z hrudi len
'žialny brechot"
(v. 20). (Porov. Ovidius, Metam.XnI,545 - 575.)
Zúrenie a šialenstvo falšovatelbv osób, ktoré
Dante prirovnáva ku klasiclcým pfíkladom' pov€st_
ným rovnanko v stafoveku ako v stredoveku, je
vlastne utčitou formou ich tfestu: sami sú ,,obeťa:
mi týzne" , no zárove ň vo vlastnei týzni ostatných
týnia. (Porov. v. 32 - 33.) Presnejší súvis ich viny
a trestu _ princíp contrapasso - nám predbežne
uniká a jednotlM komentátoti sa v tomto ohlhde
obmedzili na dohady. Z nich za najpozoruhodneiší
možno pokladať dohad Porenov: keďŽe títo htiešnici
v živote brali na seba podvodne podoby iných
l'udí' čiže,,vychádzali" z vlastných osobností' po
smrti sú,,bez osobností", čiže,ako Dante v póvodine
doslovne napísal, sú len ,,bledými a nahými
tieňmi". CV. 25: ,,ombre smofte e nude".) B}{ bez
osobnosti znamená však bl šialencom. Sú teda za
tÍest postihnutí chorobou šialenswa, ktorá ich
nútiustavične behať po žlbbe a ustavične mučiť
seba aj iných. Ako vidíme, ide o tfest založený takmer
na slovnej hre - podobne ako sme vjlpli pri
falšovatelbch kovov v ptedcÍtádzaiúcom speve. -
28
Zubále jeden Capocchioui atína... - Falšovatelbvi
kovov, patfiacemu do prvei kategórie hriešnikov
tohto žl'abu. (Porov. o ňom v ptedchádzaiúcom
speve.) -
3r
Vtonx Aretínec zachuel sa ažu plači... - GtiÍfo|ino
z AÍezza, známy nitm z predchádzajúceho spevu.
(Pozri o ňom pozn. k Iď. )oilx, l09 - 120.)
32
,'To Gianni Schicchi, des..." _ Ďas preto' že Šialene
behá po žlhbea v zúrivosti všetko driape. Florenťan
z rodu Cavalcantiovcoq ktoý umrel kedysi
pred r. 1280. PaÚi medzi falšovatelbv vlastnej
osobnosti. Na jeho podvod, ktof'ý zostal akiste
dlho povestný vo Florencii, natáža sa vo v' 42 - 45:
tento Gianni Schicchi na žiadosťSimoneho de'Donati,
ktorému práve umrel stÍ'ýk Buoso di Vincigueífa,
nestihnúc urobiť testament, podvolil sa zahrať
celú frašku: preobliekol sa za nebožtlka,
vliezol do postele, z ktorej odpratali mítvolu, a nadiktoval
notárovi testament, ktor'ý mal zdanlivo
celkom legálnu formu (,,na lóžku spravil záNet celkom
právne"). Simonemu de'Donati, inšpirátorovi
celej scénky, ,,poručil" vel'kú časťBuosovho majetku
a sebe ,,kňažnústáda" (v. 43), t. j. najkra|šiu mu_
licu čikobylu z Buosovho stáda.Jednotlivé postavy
teito pÍíhodypresne identifikoval v osobitnej štú_
392 KoMENTÁR
dii M. Barbi. (Pozri jeho knihu Problemi di critica
dantesca, prima serie, Firenze, Sansoni 1934, str.
3o5 - 322.) - Hodno pripomenúť,že Danteho text
podnietil Giacoma PucciÍriho zložiťrozkošnújed_
noaktovú operu, nazvanú Gianni Schicchi. (Text:
Forzano; premién |4. dec. 1918 v New Yorku.)
37
,,V ňom uidíšdáunu Mynhu,." - Dávnu preto.
žeúdajne žilaveÍastoročípred hovoriacim Grif_
folinom' - Myrrha, dcéra kyperského králh Kinyru.
podlh gréckej bíje savášnivo zďúbila do vlastného
otca a v prestrojení za inil ženu podarilo sa jej
v tme ryhovieť svojej túžbe.Napokon ju bohovia
premenili na myrhu. (Porov. Ovidius, Metam. X,
298 - 5o2.) Myrrha, pravdaže, je v tomto žIabe za
falšovanie vlastnej osoby' nie za incest, a je rov_
nakým,,dhsom" ako Gianni Schicchi. -
48
upriem zas zrak na iné biedne tiene _ Na tretiu
kategóriu hriešnikov tohto žlhbu, čižena falšo
vatelov peňazi. Áko lysvitne z nasledu.júceho tex_
tu, trápi ich vodnatieÍka, pre ktorú maiúobludné
podoby. Princíp contÍapasso ich trestu vysvetl'uje
sa zvyČajne tak, Že títohriešnici v Živote vedeli
,,sformovať" tazbu na falšovanom floténe' a tetaz
teda sú sami ,,zdeformovaní". (Porena a i.) Znovl
ide o trest založený ažna slovne1'hre. -
6t
jak bedári' jak trpí ?najster Adam... - Ylastne,
podlh zistenia danteológog magister Adam de
Ánglia, resp. Adam Anglicus' zrejme klerik cudzieho
pÓvodu, o ktorom - s menšímidoplnkami - vie
sa v podstate len to, čoo ňom napísal Dante: Bol
vra1'v službách grófov Guídiovcov da Modigliana,
pánov hradu Romenyv Casentine (v hornom údolí
Árna), a na ich žiadosťrazil falošnéflorentské florény.
(Na ich razbe bol obraz sv.Jána Krstitelb: preto
ieho slová: ,,v Romene pod pečaťKrstitelh _
miešaval stÍiebro s kovom menejcenným..." v.73 -
74.)Keď ruzdátval do obehu falošnémince v samei
Florencii, prichytili ho, uváznili a napokon upálili.
Súdi sa, že sa tak stalo r. t281. Historickosť tejto po_
stavy je doložená niekoÍlcými zmienkami v súdobých
listinách a kronikách. _ Keďže grófi Guidiovci
boli bezprostrednou príčinoujeho krutej smrti
i zattatenta, nie je div' že ptechováva k nim totkú
nenávisť, ako Dante uvádza v nasledujúcom texte'
V ním ýslovne uvedených členochtejto Íodiny
komentátori indentifikovali: ÁIessandra I. (žil ešte
r. 131ó), |eho brata Aghinolfa (umrel pred r' 1348),
resp. Ildebrandina' biskupa v
^Íezze,
a jeho brata
Guida II. (v januári l292boluž mÍtry') _
78
to za studnicu Brandu netymením. - Podlh
starších i niektoých novšíchkomentátorov po_
vestný ýdatný prameň Branda v Siene' Podlb Bas.
seťmanna prameň Branda, ktoý kedysi vytekal
pod hradbami Romeny, dnes vyschnuý azasypaný
zrúcaninami hradu. Porena i Momigliano sa priklá_
ňajú k Bassermannovi hlavne preto, že ie maister
Adam skutočneplný casentinských spomienok. -
79
Jedného z nich ten dao tu uraj už uída.'. - Zrey
me Guida II., grófa z Romeny, ktoý umrel, ako sme
pfipomenuli vyššie,kedysi začiatkomr. 1292. -
9r
,,d uuíšten pár tieňou..." - Šwrtákategóia
hriešnikov tohto žlhbu: falšovatelia slova. Keďže
v živote ,,blúznili" slovami, po smrti blúznia v horučke,
sú bemládni a bezmocni. Znovu teda trest
osnovaný takmer na slovnej hre. (Porena a í.)-
97
To z falošnice, lozefa čokazí... - Známa Putifátova
žena,ktorá falošne obvinila biblického
Jozefa. (Porov Genezu)OO(X,7 - 18.) -
98
a Sinóna, čoúklad Týi snoual''. - Perfídny
a lžý Gték,,,krivoprísaŽník" (v 118)' ktory pre_
svedčil Trójanoq aby do mesta wiahli dreveného
koňa, obsahujúceho vojenskú elitu Grékov. (Porov
Vergilius. Aen. 11,57 - 194.) -
109 - 110
Sinón: ,,Keď si šiel tam, kde si sa pražil, / nemal
si iste ruku takú urtkú..." - Z|omysetnánatážkana
zviazané rulq majstra Adama, keď ho upalbvali. _
r24 - 1.25
Mincmajster nato: ,,Huba neurnyfuÍ,/ na tuoju
škodu uždy sa rozoškiera,.." - Rozumej: hovoríš,
ako obyča1'ne,na svoju škodu, čižekeď takto hovoriš,
vždy niečoutÍžiš.Preloženépodlh Momiglianovho
ýkladu slovného spojenia ,,per tuo mal".
Iní vysvetl'ujú ináč. _
128 - 129
a zrkad'ielko Narcisouo lízať,/ zaať ťa dua
razynetreba, ty zuiera! - ,,Zrkadielko Narcisovo",
hladina studničky, voda. Metonymické pomenova_
nie podlh známej báje o Narcissovi, ktoý sa zahlhdel
do studničky a zalúbil do vlastného obrazu.
(Porov Ovidius, Metam. IIl,407 - 510.) Spoienie
triviálne zn€júceho slovesa,,lízať"s perifrázou, pďtriacol
až k básnickému spósobu lyjadrovania,
azda nailepšie charakterizuje posta!'u majstfa
Ádama: je v ňom zmiešanina ,,1'ulgárnosti" a ,,noblesnosti",
čokonečneDante naznačil nielen sa-
393 KoMENTÁR
mým šýlom jeho reči, ale i samým ieho Úzoíom,
keď ho prirovnal k lutne (porov v. 4)), násttoiu
zrejme preušlhchtilému,no v tomto prípade nadiatemu
zhnitou vodou! Danteho obÍazy a prirovna_
nía' ako užvieme, nie súnáhodnéanaznačujilviac,
neŽ sa na prvý poÍilrd zdá: v prípade majstra Adama
Danteho pfifovnanie, domnievame sa, poukazuje
nielen na obskúrnéhofatšovateta peňazi z tomenského
hradu, ale vóbec na sám typ súvekého
vzdelanca, majstra a doktora, ktoý svoie vedomo*
ti použil na ciele podvodné a tak sa dopustil,
povedané modefným slovníkom, zrady na svoiom
životnom a spoločenskom poslaní. Danteho
ideálom zostával vzdelanec, ktoý by bol ,,saggio" ,,múdry",
a to nielen pre seba samého, ale ,,saggio"
v službách vysoLých mravných ideálov (Pozri
napr. Purg. )oilI
'
67 - 69.) Obrazne povedané: kto_
ý by bol ,,lutnou", rydáva|úcou tóny schopné or_
ganizovat spoločnosť. (Nie náhodou sa v Danteho
diele vyskytuje tak často motív orfea!) vzdelanec,
ktoý takéto svoje poslanie,,zradi|",stal sa po smÍti
- pri Danteho pochmúrnei irónii _
',lutnou",
ale
nadiatou hnilobnou vodou! Čomóže b1t ýrečnejšie
ako tento Danteho majster Ádam s obrovsky
vyduým bruchorn, ale s ma|ou hlauoz, umiestený
na samom dne ósmeho pekelného kruhu? Možno
práve to, čosme práve povedali, dostatočne lysvetl'uie
doteraz tak častodiskutovanú a neriešenú
,,záhadu", prečo Dante neváhal akémusi obskúrné_
mu falšovatelbvi peňazí venovať takmet sto veršov
.s6tojei Božskej komédi€! -
148
bo chcieť to čuť- je ozaj túžbanízka! - Momigliano
uvádza tento posledný verš nášho spelr: do
súvisu s povestným veršom ,,non ragioniam di lor,
ma guarda e passa!" - 'nevravme
o nich, pozri len
a podme!" (Iď. ilI' 51)' ktoým Dante ústami Vergilia
qjafuld svoje najhlbšie pohídanie l'ahostainými
v prvej pekelnej régii. Podobné pohídanie naozaj'+ryjadruje
ai náš verš. Yzníšasa ono konečne
nad celým spevom' ktoý je posledným spevom
ťýka'úcimsa ZloŽÍabov a v kontexte zákonov Danteho
Pekla ilustruie veÍmi wýrazne rozpad i zomet
štenie l'udskej osobnosti ako takej' Nie náhodou
poslednú kategóriu hriešnikov tohto Žlhbu prirovnal
- k sviniam a diým zverom.
SPEV TRIDSIATY PRVÝ
4-6
Vraj Achillaaa kopija tak raní--. - Podlh starovekej
báje Áchilles, naislávnejší grécky hrdina v tró1'skei
vojne, zdedil po otcovi Peleovi kopiju, ktorá
|edným bodnutim zraťtovala a druhým uzdravo_
vala. (Porov. Ovidius, Metam. XIII, 171 a nasl.) -
t6-18
Ani U tej bitke..' - R.778 porazi|i Saracéni (Maui)
zadný voj Karola Veťkého v pyrenejskom priesmyku
Roncevaux. Podlh starofrancúzskej Piesne
o Rolandovi - aaj podÍa niektof'ých kroník - keď
vídel Roland, synovec Karola Velkého a veliteÍ
tohto vo|a, zúfalúsituáciu, zatrÍtbil na roh tak silne,
že mu pukli Žily na krku. Na ieho signál vrátil
sa s vojskom Karo|Yelký, aby zadnému voju pomohol,
ale na bojisku našiel už len mítvr: celú
,,družinu svátú". (Dante ju nazý,va
'svátou"
preto,
žebojovala pťoti,,neveriacim'.) Porov. Pieseň
o Rolandovi,v 1753 - 1795. - .1t)
JJ
ponorení hneď od kraja a tQ hrobli. - V ústrednej
pekelnej šachte, čižev onej ,,studni", ako Dante
nanla|y Inf. XWII' 5, neschodný owor do posled_
ného, deviateho kruhu svojho Pekla. (Porov. pozn.
k Inf. XVIII, 1.) -
40
Jak Montereggion... - Montereggion, resp. Montereggioni,
sienslcý hrad vo Valdelse (Val d'Elsa)'
postayený začiatkom XIII. storočiana obranu proti
Florencii. Mal okruhly pódorys a na ieho obvode
bolo štrnásťmocných \Tsokých veží(z nich časť
reštaurovali v 20. storočí).-
11-4>
do nich ustauične /Jupiter ešte z búrok hrozby
hrmí. - Naúžkana blesky, ktoými Jupiter pozrážalobrov:Titanov
vo Flegerskej bitke. (Porov.
pozn. k Inf. xtv, 58.) - obri, ktorých kontúry sa
pred nami rynáraiú, sú v Danteho poňatí predstaviteťmi
titanizmu, čiževzbury proti Bohu, zťady
spáchanej na Bohu. Dante ich umiestnil pred sám
vchod do najhlbšieho Pekla, kde ie trestaná ztada
vo všethých stupňoch, a na svoiom poste títoobri
sú nielen aloýmisi symbolmi zrady ako takej (a teda
obrazmi viny deviat€ho kruhu), ale zároveň si tam
aj odpykávajú vlastný hriech. (Porov. podobnú
symbolickú hodnotu Geryona či Minotaura!)
A tento hriech si odpykávajú, prirodzene, presne
podlh princípu contrapasso: kedysi vo svojei
pýche pozdvihli ruky proti Bohu, teraz majú ruky
394 KoMENTÁR
sputnané. (okrem Ántea, ktoý sa nezúčastnilnz
Flegerskej bitke.) Kedysi predstavovali silu spo
|enús inteligenciou - intelígencia hnala ich silu teraz
je ich inteligencia otupená: súsíce mocní. ale
bez inteligencie' sú nehybní, nemí a hlúpi. (Z nich
hovorí len Nemrod, ale zasa ,,i^zykom'' podÍa priÍ}
cípu contrapasso: inšpirátor Babylonskej veže spď
sobil zmátenie jarykov, teraz je zmátený ieho
jazyk|) Atď.
Ák súvšak títo Danteho obri nehybní, nemi
a hlúpi, neznamená to, že súlen akousi pasívnou
neciteÍnou masou bez ,,vnútornéhoŽivota"' eko
tvrdili staršíexegéti tohto spevu' ktorí v nich videli
len akésisymboly človeka degradovaného a re_
dukovaného na číruhmotu. Yýznamný moderný
danteológ Alberto Chiari si dobre povšimol tento
,,vnútorný život" obrov pri Efialtovi: Vergiliove ďo
vá (porov v. !1 a nasl.) ho zrejme hlboko urazia
v jeho nesmiernej pýche, tentoÍaz celkom bez_
mocnei, a Efialtes sa šklbne. všetci títo obri tfpil
vo vnútri, trpia vlastnou bezmocnosťou, doslorne
sa vnútorne zožienjú(naimá' v tom sú ýrazným
obrazom hriešnikov deviateho kruhu!), a zožereiú
sa ým váčšmi,žeoni, ktorí kedysi pozdvihli bc{
pťoti samému Jupitefovi' teraz súbezmocní ri
proti jemnému ýsmechu dvoch nepatrných púr_
nikov' Kto by popieral ,,vnútorný život" obrot zddtazni|
uvedený Chiari - ten by poprel samo
poetické jadro tohto spevu. (Porov. ieho štúďu
Il canto )ooil dell'Inferno v cit. Lett. dant. L
str.595 - 610.) -
5l
bo Marsotli ýrn uzala mocných sluhoa. - Brrrbovi
vojny mocných rykonávatelbv jeho rozka'61_. -
59
jak šuškusutitopeterskú.'' - Starodávna broozová
šuška,asi štyri metre vysoká a pochádzairicl
pravdepodobne z antickej fontány. v Danteho
časoch bola umiestnená na nádvorí wátopeter_
ského chrámu (preto ,,svátopeterská'!) a dnes je na
jednom z vatikánskych nádvorí, zvanom podra oei
Cortile della Pigna.Je vraj o niečomenši4 než bole
kedysi. -
63-64
a na šticu mu nedosiahne ueru / trojica FrÉn
nadrnerného uzrastu. - Frizovia, obyvatelia Frízie
(dnešnej provincie Friesland v seveÍnom Holunď
sku), boli povestní svoiou výškou. Rozume| tedl
keby si boli ttaja Frízovia stali jeden na druhébo_
neboli by dosiahli obrol'u šticu. -
6t-66
na tridsať dobýchpiadípripadal ni/ od mie.
kde gombík zapína sa pkišťu._ Čiže:od pása po
395 K() il L N ]'Á l
,i[n],, 'urr:r : -ir: ,. iii 2-+ cm. podl'a tohto Danteho
il!]ll]]lLil ]i {}I :-:' r ircerí - medzi nimi ai Galileo
]]illiiillu: - :-:| t::::: \1'šku obrovej postalry. Vyšlo
run -r - -< : --: riektonm presne: 26 m 8 cm.
Mm:::u ]r;i je . ako zdÓraznili mode rníkolllill:]-J.
ř- :'n . l nejaké presné rozmery' skór
: b l_ :. 'c- rgllici rr'Šk}.il*
u.'r rr,;: -;,tteclt :abi aalmi". - (Prepisujettt
l _ ;_ i\': i'c;korektťrrr', ktorír ako rytmicky
iliil:;i : r : It' ,-1.:.\ah editorov priial Momigliano:
"iil]]il]]i]: TJ::'-i -rlmi-.) NezrozumiteLné slová
|'Tli {:flr .:j :ťsp. \imróda), biblickélro zaklaltl]]lLuLl:ll
],-l"'
_' i:;'ic' nše a inšpirátora povestne'
]lil]iL||il {iiť :_': \' Biblii. pravdaže, niet zmienky
r rr rr :, .:n'rl te nto Nemrotl - Obrom. Hor
r n {;i : ::, r biblicld'ch tzv. nekanonizova[
' l::L .::: _-- \..i Dante v nasledtrjÍrciclr vertl
]|| __' l :': :_:]::J. Že pre nelro ie každýjazyk
]ilul{]' ]ť]T ,:|1:.'::\. xko ie nezrozllmitelný ielro
]lNilt]:: !=r i :]\ \'' 80 - 81)' jedrrakosaviacerí
il ili4Ít_] :.:J\: :_i :el crchto jeho slov _ na bítze ja]1'q[J]i
:tr-r:\..:: ci starobab'vlonského. (Našli
]liL]iiffiÍ JA.. '.-.::].im}': -.Lčený mladík, zbav ma
] lLl ] -!a .-' : z_obu kričín-rzle!" ,Som staviteL
]lilí:"' -T'!.š l::<]- _'l'.lio jeleň kričípo čersrvei
Lul ' :J':: _::__cchlite r'e[kú prácu!" atd.) I keď
rL rr ric :. \:::rodo\ o n-olanie Dante naozai
lilr ,' L 1- 1:(:,.Om Staroyekom iazyku, ie oncl
ilLlll' .-lffir:.l :i : \ tom práve, ženemá niiaký
11 ]']:[:_ r:l '{:]i i -crrl rí'znam (ako ýstižnenapísal
ilffr:r{:.Jr- :i::.r-,)g Falkenhausen v diskusii
l nt_]_t=:a \-on na\_rhol nové,'riešet-rie" náš]|l
1?:_ }:
=
'cio stať sprachforschung it-r die
. lu. , t- -: -*=1. str. -9 - 85). Nemrodova'nell_
l:l_::lrr' :'-::' _:'ko sme povedali lryššie,ie totiŽ
i]]illu'.::iil'N
'r ťr. ___]-ru.
- Hodno ináč doložiť, žecu]||i]j:lxÍ
i TL_:-: __-::'ielné .r'eq"' neboli zriedkavé
i:'l-! 1 :'r- ::' :erroch. kde ích autori pouŽívali
]n!* 'l 'j]i-:l: _:c_r. nx|6x pre iazykovú komiklr'
|i, ]ř] Tj:r : :r__:j_lrťskei skladbe Serrno paschalis
ll Í:'_]f -: - ]+: -Skorbrr's Ábraham azbynuky
il " 1.]'.'ú 'r:- ': \ Cerní_. Staročeský mastičkář,
]i'' lr":l - 's :_.lre nské akademie věd, roč.65,
tl lltll - !*L:j _.<í- str. r8.) Komickú ftrnkcirr má
]il ,jlj:LsJ :E: I::]ite[ní lýrok Nemrodov - od]'''..-:J-
::;''-ic' od faktu. Že ie ai zroztt1nil:l
* ]:: _
-r: - -_g:]o nair-lastneišielro tresttl. _
, tl. :; : _rá : erbot'ého pása / na remenL.. _
'' ::1 u \í :::l::.rbilní'' PreloŽíli sme ho podlh
lll 'l:: - i_n:: \Í. Porenu. ktoý chápe Dantelro
,l il -\ .! ..j_t_ \ heraldickom výzrrame (odvodené
ocl subst. ,'doga" - ,,heraldický prulr", ,,pás").
Čižeišlo by o význam: Roh sa tialrne krížomcez
Nen-rroclove pfsia ako lreraldický pás na erbovom
štíte.Porenov ýklad sa zdá o to pravdepodobrrei
ším,žeje v súrlade s celkoÚm rázorr-r Vergiliovej
reči,plrrej sarkazmu a ironickýclr narážok: v tomto
pfípade by konkrétne íšloo ironickÍr naráŽku na
Nemrocla' povestnélro polbuníka, ako ho clrarakterizuje
biblické rozprávanie. (Porov Geneza X,
8 - 10.) Kedysi rád polbval, tefaz si mÓže rYlievať
lrnev iecline polbvníckym rolrom, ktoý zostáva
akýmsi .iclro erbovým poznávacím znakom.
81
stál iný obor, Žúriuejší'tltičší.- Ako rysvitne
z nasledujírcel-ro textu (v' 94), tsfialtes, syrr NeptÍrna
a lfimedie, jeden z naimoct-rejších titarrov v zápase
protiJupiterovi a najenergickejšíúčastníkvo
flegerskei bitke. (Pozri Vergilius, Aen. VI, 580 \u1+
) -
9;
rád by son znať, čoBriaret'ts robí... _ PodÍ^
starovekých bájí syn Urána a Zeme, obor, ktory
mal sto rÍtk a páťdesiat lrláv. Darrte je zÍe|me 7jeclarry,
čibol naozai ta'W, ako o ňom lrovorili legendy
- a ai sám Vefgilius. (Pozri Aen' yl,287.) _
100
,,Nie, turieš Antea..." _ Podla stafovekých bájí
syn Neptírna a Zeme, obor, ktorélrozaclusil Herkules,
ked sa mu poclarilo rradvilrrrírť lro a odtrlrnťrť
od zeme, dodávajírcej mu stále noýcl't síl. Je nai
rnenej virrný z titanizmll a zreime preto ,,vraví" a rra
rozdiel ocl ostatrrých nie ie sputnaný Porov lyššie
pozn. kY. 44 - 15. rr3
- ),r4
a ten piiť klktou, nerátajtic hlctutt, / tlyčnieual
ešte douysoka nad zem. - Rozumej: páť germánskrych
lakťov (v orig. je slovo
',alla"),
čoje - podLa
starých komentátorov - asi tolko ako tridsať piadí,
uvedenýclr pri Nemrodovi vo v ó5, čižeasi
7m50cm.l1t
- r29
',Ó,4), čos'tam, kde Scipio žal slázlrl.'. " _ Anteus,
ako hovofia staroveké báje' b1wal v írclolírieky
Bagradas v africkei Numídii (dnešný Tunis), čiže
tam, kde rímsky voivodca Scipio Africanus r. 202
pred n. l. slávne porazil Hannibala (v bitke pri
Zame). Podlh rímskeho básnika Lucana, ktorélro
Dante dobre poznal, Anteus sa v Afrike živil - levmi.
(Pozri ieho Farz. IV, 590 a nasl.)
Celá táto Vergiliova apostrofa nesie sa slávnostrrým
a liclrotiým tónom, priam chválou na Antea.
Jej lrlbšírn rozborom sa však ukazuje, Že všade ňorr
preniká Vergiliova skrytá irónia, ktorá je tym ry-
Íaznejšil,čímsú jeho slová slávnostnejšie. (Ák
napr. Vergilius povie, že by bohovia boli prehrali,
keby sa bol Anteus zúčastnilna Flegerskej bitke,
treba to chápať ako ironickú antifÍálz!|) Na takýto
charakter Vergiliovei rečiupozornil citovaný ÁIb€Íto
chiaÍi a moŽno len súhlasiťs jeho konštato_
vanim, žesa tu autor Áeneidy tak trochu ,,bavi" na
účettohto obra. V celej reči- okrem záverečných
slov - je naozaj ptitomný Yergiliov,,ledva badatel'_
ný úsmev"'Ten je v súladeso samým zmyslom
tohto spevu' ktoý je Danteho súdom nad titanizmom.
-
123
kde Kokyt chladon uzamknuíy sto'jí. - Do
deviateho kruhu, kde sa od zimy pekelná rieka
Kokytos zmenila na lhdovú pláň. -
124
ČtTttya a ryfóna zuať skorej? - Tit''us' titan zrazený
bleskom Apolónoým, pretože zviedol Latónu.
(Pozri veÍgilius, Aen. VI, 595 a nasl.; ovidius'
Metam. Iv, 457 a nasl.) Tyfeus' obor zrazený
bleskomJupiteroým do kťátefa Etny. -
136 ,4:,,
Zfui sa ýrn, čona Garisendu hťadia.'. - Jedna
z dvoch najvyššícha slávnych vežív Bologni'
postavená Filipom a odom dei Garisendi a podlh
tohto rodu ai pomenovaná. stojí podnes, je naklonená
a vrai ovelh nižšianeŽ v Danteho časoch.
(Dnes má len čosilyše 47 m ýšky.) - Dante tu svoje
pfifovnanie založil na známom optickom klame:
keď stojíme pod vežou - a k tomu ešte pod vežou
naklonenou - apozeríme na oblak šinúcisa proti
nej, zdá sa nárn, akoby vežana n ás padala. SPEv
TRIDSIÁTY DRUHY
I
Nech ýrny mám, čoškrípupriam, čochrapia...
- Stwo
''ýmy"
(v origináli povestné danteovské
,,le rime aspre e chiocce") má tu širšívýznam:
vóbec ,,zvuk básne" - ,,il suono de lo dittato", čiže
zvuková organizácia veršov. (Porov. Conv' rv, II, 10
a nasl.) Tá by mala b1.ť,,najdrsnejšia" a,,naichraplhvejšia"'
keďže Dantemu prichodí podať obraz
posledného a najhroznejšieho pekelného kruhu,
samého ,,dna sveta"
^
záLÍoveřl ,,dna všetlrých bied"'
ako sa o ňom vyjadril v predchádzaiúcom speve.
(Pozri Inf. )ooil' 143.) Nasledujúci text svedčí,že
396 KoMENTÁR
Dante - navzdory pochybnostiam - talŠýmito
,,drsnými a chriplhvymi ýmami" disponoval
a v plnej miefe splnil zásadu svojho umenia,
lyslovenú vo v. 12:
''nech
j av i s l ovo sú si primerané".
Náš spev ie azda n^jvýÍLzfiejšolJ ukážkou
rcalizície teoretickej požiadavky o súlade básnic_
kďlátky s básnichým šýlom. Na,,drsnosť" ýmov
i ,,drsnosť" celých veršov pri preklade dali sme,
prirodzene, obmlíštnydótaz. -
8
uyobraziť dno sueta neuídané..' - Rozumej: dno
celého vesmíru, ,,il fondo a tutto l'universo"' ako
napísal Dante doslovne. Jeho pťedstava deviateho
kruhu ako ,,dna weta" súvisela, prirodzene, s ptole_
maiovskou, geocentrickou teóriou vesmíru: tento
kruh lokalizoval do stredu Zeme - a stred Zeme
bol pre Danteho zároveň stredom vesmíru. (Porov
nrzsrcv. /4.) -
10-11
Kiež rnÓjmu ueršuprispejú tie panie, / čos Amfionorn
Téby ohnidzali. - Múzy. Amfion, synJupit_
efa a Ántipe, bol bájnym zakladatelbm gréckych
Téb. Vedel vÍaj tak utešene hrať na ýe, že keď
k jeho umeniu pristúpila ešte inšpirácia Múz, samy
kamene sa pohli z vrchu Cytheronu a vytvorili
mestskéhradby. (porov. statius, Theb' x, 873
a nasl.) -
23
čijazero, - Zmrznuý Kokytos. -
28
bo Tatnbernik nech padne sern jak trup... - Navrhlo
sa viac identifikácií tohto neznámeho vrchu:
balkánske vrchyJavornik, Fruška Gora pri Tovarni
ku, vrch v Uhorsku, Arméniiatdl Modeíníkomentátori
klonia sa k Torracovmu názoru, žeDante
nemal na ume nijahý ,,exotichý" vrch, ale horu
Tamburu v Ápuanských Álpách, označovanú
v súvelšýchzápisoch ako Stamberlicche. (Sapegno
ai.)-
29
čis celou horou urchol Pietrapany.'' - PietraPania,
ťesp. Pietra Apuana, dnešná Pania della Croce,
jeden z končiarovApuanslcých Áp. -
35
u l:ade sa chuie tu každá jedna tóňa..' - Deviaty
kruh Danteho Pekla je vyhradený zt ad c o m a podlh
rozličných druhov ýchto hriešnikov rozdelený
na štyfi pásma:
v pfuoll,. pástne, v tzv. Raine, do ktorej Dante
práve vstúpil, sú trestaní zradcovia príbuzných.
(Názov poďh biblického Kaina, ktoý zavraždil
brata Ábela') Y druhom pfuffie, v tzý. Antenore,
Dáta o jeho živote nie súznáme, no iste Žil v časoch
Danteho. -
64
Sassol Mascheroni... - Z florentskej rodiny Toschiovcov.
Pre dedičswo zavraždil ktoréhosi svoiho
príbuzného,údajne mladučkéhosyna svo|ho stýka.
Jeho zločinvyvolal veÍképohoršenie v celom
Toskánsku. (Preto verš: ,,si Toskánec - vieš dosť
o teito tóni.") Zaň Sassol podstúpil kruté muky:
kotúlhli ho ulicami Florencie v sude, ktoý bol znútra
lybiý klincami, a napokon sťali. Presneišie dáta
o ieho živote nie sú známe. -
67 -69
A o rnne aedz, žečakátn na Carlina..' - Hovotiaci
denunciant, ktoý Dantemu preochotne prezradil
totožnosť bratov Álbertiovcor ako aj iných zatÍatencov
v tomto kruhu, kde sa mená až íporne
zamlču|ú(porov v. 94 a nasl.), a ktoý v nasledujúcom
verši napokonprcztadi ai svoie meno' ie teda
Álberto Camicione dei Pazzi z yaldtna. vie sa
o ňom len to, žeúkladne - nožom od chrbta - zavraždil
ktoréhosi svoiho príbuzného.Aby akosi
zmenšil svo|u vinu, pfedzvestúva Dantemu rnfíchod
istého Carlina, ovelb váčšieho hriešnika, než
je on sám, ktoý sa vraj dostane ako politichý zfadca
do Antenory, čiŽedo druhého pásma deviateho
kruhu. O tomto Carlinovi, pochádzaiúcom notaben€
z tej istei ťodiny Pazziovcov ako ÁIberto Camř
cione, ie zníme len to, že Í' l3o2 - čižeo dva roky
po Danteho záhtobnej púti _ ÝTdal ztadne zapeniaze
htad Piantravigne florentsloým Čiernym guelfom,
ktorí ho obliehali, a zavini| tak smrť mnohých
Bielych guelfov, ku ktoým sa hlásil
^iDaflte'
Autor BoŽskej komédie tu teda nepfiamo bilbguje
zradcu vlastnej politickej strany. - Hodno sa osobitne
zmieniť o šýle iazyka tohto denuncianta:
Momigliano o ňom napísal, že hovorí drsno' bezo_
čivo, uvzato od začiatku do konca, asymetricLými
vetami, ktoré waj vyzetaiú ako celá |eho wár bez
uší,veršami zavše ,,ýcblymi" aznše pteťyvanými.
Celá.ieho rečsa nesie tónom cynického denuncianta.
Ai tu Dante, ako obyčajne, charakterizu|e
postavu šýlom jej jaz-yka. -
70
Sineli tatn ažtolkíúbožiaci..'- od tohto verša
sa začina druhé pásmo deviateho kruhu, tzv.
Antenora, v ktorej sú umiestnení zradcovia vlasti.
Čosa ýka trestu, rozdiel medzi prým a druhým
pásmom je málo badateťný. Zdá sa, že spočívaiba
v tomto: ztad,covia, prvého pásma vizia (en uol]ne
v lbde - Dante o nich napísal len to, Že sú v lade,
poÍov. v. 35 - takže sa ešte móžu relatívne pohybovať.
(Pofov. v 50 - 51' kde sa hovorí o bratoch ÁI-
398 KoMENTÁR
bertiovcoch' že sa ttkali
''sťa
kozly"!) oproti tomu
z celkového opisu zradcov druhého pásma vyplý
va, že ich pohyb je obmedzený na minimum, v lhde
sú teda ponorení hlbšie a lhd ich pevnejšie zuiefa.
(Zreimé je to najmá pri biskupovi Ruggierim
v nasledujúcom speve: je celkom neschopný pohy_
tu.) Toto ,,zovretie" lhdom, ako uvidíme, v nasledujúcich
dvoch pásmach bude sa stupňovať' - osobitný
odpor k tejto kategórii zradcov Dante
prejavil nielen slovami, ale i činmi:náročky kopol
do iednei hlavy, trčiacej zÍadu,ba neváhal zradcu
pfiamo šticovať.(Porov. v 78 a 103 - lo5.) Zrada
vlasti, ktoťá mu z pochopiteťných príčinsplývala
so zradou politickej stfanÍ feprezentuiúcei v ieho
časochobec i samu vlasť, bola pre neho obzvlášť
odporným zločinom a mal dosť aj osobných
dóvodov, aby ju bilhgoval v najhlbšom Pekle: jeho
vlastný exil bol výsledkom politickej zrady. -
80-81
,,ak neprichádzaš na n)íičšenietrestu/ za ]úonfuperti,
prečotáto rana?" - Zmienka o bitke pri
Montaperti (3. sept. 1260) ryvolala v Dantem zvedavost,
čiazda zatratenec, ktoý sa práve omat, nie
je oným zradcom, o ktorom sa tradovalo, Že pri
Montapefti nepriamo zavinil krvavú poráŽku guelfskei
strany. Hovorilo sa totiž , že na začiatku'tejto
bitky florentshý zradný guelf Bocca degli Abati
odťal mečomrukuJacopovi dei Pazzi' ktoý niesol
štandardu, čospósobilo zmátok v guelfských
šíkocha napokon ai ich porážku. Nebolo však isté,
čito Bocca naoza| urobil. Tetaz sa Dantemu na_
skytla príleŽitosťpresvedčiťsa o tom na vlastné
oči'Jeho zvedavosť je takávelká' žeptý raz nelyčká
na Vergiliovo dovolenie a sím sl zastavi, aby
sa Íozhovorom ,,zbavil pochybnosti". (Porena a i.)
_ Z nasledujúceho textu vyplynie' Že zradcom pri
Montaperti bol naozaj tento Bocca degli Abati.
(Porov v 106 a nasl.) -
113 - 717
no nezarnli že tu jak uo ulčinci / mrzne aj on...
- Buoso da Duera (čiDovara)' predák ghibelinske|
strany v Cremone a jeden z kapitánov ghibellinskei
ligy. R. 1265 dopustil sa zrady na svoiej strane: bez
boja a úda|ne za fuancúzske peniaze prepustil cez
priesmyk pri Parme voisko Karola z Án|ou' - Áko
vidíme, Bocca degli Abati je rovnako ochotný denunciant
ako vyššiehovoriaci Álbefto camicione
dei Pazzi. Sme v kruhu, kde vládne z|oba, v ozaistnom
,,vlčinci"s naskrze odl'udštenou atmosférou,
kde niet miesta pťe ,,družnosť" - ani pre
'druž_
nosť" v utrpení. Všetci zatratenci tohto kruhu sa
navzáljom absolútne nenávidia, a preto sa aj navzíjom
pri každej príležitosti udávajú. -
rr9 - 720
z Beccherie hneď nablízku je šalb' / čoohrd'lie
nu sňala Florencia. _Tesauto di Beccaria čiBec_
cheria z Pávie, opát vo Vallombrose a pápežslrý |egát
v Toskánsku . Zdá sa, že po lryhnaní ghibel|inov
z Florencie (1258) paktoval s nimi, za čobol obvinení'
zo ztady abez ohlhdu na |eho duchovnú hodnost
verejne staý na' námestí sv. Apollinara vo
Florencii. (Bocca hovorí ironicky, že mu Florencia
_sňala ohrdlie"; ,,ohrdlie", v orig. la gorgiera: časť
panciera chrániaceho hrdlo!) _
127
So Soldanierirn.. - Gianni de'Soldanieri, florentskr"
ghibellin, ktoý za revolty r' 1266 zradll svoju
s{Íanu a postavil sa na čeloguelfov; napokon však
musel sám z mesta ujsť. _
122
aj Ganelon... - Prototyp zradcu v stredovehých
francúzskych rytierskych románoch. Podlh Piesne
o Rolandovi zradil Karola Veťkého vo voine proti
saracénom a bol vlastným stfoicom porížkyjeho
zadného vo|a v pyrene|skom priesmyku Ronceraux.
(Porov pozn. k Inf. )oo(I' ó - l8') r22
- 123
a tam máš Tebaldella: / Faenzu oydal, keď u nej
Éetkospalo. - Tebaldello dei Zambrasi, faenzslcý
Shibellin' ktoý na úsvite 13. novembra 1280 lrydal
mesto bo|ognským guelfom a spÓsobil hrozné krfipreliatie.
Urobil tak z pomsty za urážku, spáchanúna
ňom niektoými bolognskými ghibellinmi
z rodiny Lambertazziovcov, ktorí našli útulok vo
Faenze. O dva roky nato padol v bitke pri Forli. rzt
- 126
ť ktoťej tak hlauu k hlaue kládli duaja, / že nad
dolttou, sťa klobúk, horná čnela. - Jedno z dlnte.Ieho
pravý zmysel - zdá sa, dosiaÍ nepovšimnuý
danteológmi _ pochopíme, ak si uvedomíme, že
záratenec' spočívajúcidole, bol biskupom: nad
ieho hlavou v hlbokom Pekle hlava druhého zatratenca
tvorí akoby biskupskú čiapku - infulu. Niet
lzda sarkastickeišieho obrazu v cele| Božskej komédii.
ako |e práve tento obraz, položený nazačiatok
nasledu.júcej avari nais|ávnejšei epizódy Dan_
teho Pekla.
r30 - r3z
Tak hryzie lebkz.'. _ Tydeus bol |eden z báinych
siedmich králbv, ktorí obliehali Téby. V Statiove|
Thebaide (\IIII' 732 anlsl') satozptíva, že ho smr_
telne poranil TébanMenalippos, ktory bol v boji
s ním taktieŽ smrteÍne zranený. Pred smrťou dal si
T1_deus priniesť odťatúlebku svojho nepriatelh
a v hneve iu dohrýzol. -
399 KoMENTÁR
133
,,Ó, t7, to čino?n n)ieracím a drauým'''' _
V predchádzaiúcich poznámkach mali sme viac
príležitostíupozorniť na ieden zo zál<ladných záLkonov
Danteho Pekla' ýkaiúcisa postupného zozvetšťovania
zatratencov Čímhlbšie sa zostupuie
do Danteho prve| ríšesmrti, tym zrejmeišie iei
,,ob}'vatelia" nadobúdajúatribútyzverskosti _ v atmosfére
krutej zloby a nenávisti. V našom speve,
ako i v speve nasledujúcom, ktoý s ním worí
tematiclŠý celok, tento proces zozveršťovaniazatratencov,
prirodzene' vrcholí' Deviaty kruh by sa
dal azda najlepšie charakterizovať slovami samého
Danteho (lTslovenými, pruvdaže,v inej súvislosti):
,'i morto uomo e rimaso bestia!" -,Je míny člo_
vek a zostala beštia!" (Conv. Iv' uI' 14.) Dante to
konečne piamo nazntčil viaceými obruzmi
v tomto speve: bratia Albertiovci sa v zverskej nenávisti
trkajú ,'sťa kozlyl" (v 50), Bocca v svoje1'
zúrivosti nehovorí, ale ,'šteká" (v 87' l05' l08)'
a iste nie náhodou Dante ýchto zatratencov pri_
rovnal k žabám, psorn, bocianovi atď. No lTiadril
to priamo nasledujúcou scénou maximálnei zverskosti,
v ktorei jeden ztadca obhýza|ebku druhé_
mu zradcovi. Sme skutočne v bode vrcholného
zozverštenia človeka, na samom dne zvefskei
nenávisti, na dne všetkej odl'udštenei zloby - pred
,,činom zvietacím a dravým", keďie človek
naozaj mÍtvy a zosÍala len _ beštia. Uvedomiť si
tento fakt znamená. získaťsprávnu, danteouskú
perspeftíl'u na nasleduiúcu preslávnu epizódu
o grófovi Ugolinovi' SPEv
TRIDsIATY TRETÍ
13-r5
Nuž aedz, žeuidíšgrófa Ugolina..' s arcibiskupom
Ruggierim... - O oboch protagonistoch tejto
epizódy je veťmi bohatá literatúra. Dáta o nich
i celé historické pozadie Ugolinovej osobnej tragédie
možno stručne zhrnúťasi takto:
Ugolino della Gherardesca, gróf z Donoratica,
narodil sa v prvej polovici XIII. storočia.\rlastnil
'rozsiahle majetky v pisánskej Maremme a na Sardínii,
kde bol začasai vikítom ktáÍa Enza. sprvoti,
podobne ako celá jeho rodina, bol prívržencom
ghibellinskei strany, ba hlavou pisánskych ghibellinov.
Keď však videl, že v Toskánsku čoraz váčšmi
ptichádzaiú k moci guelfi, spolu so zaťom Giovan-
nim viscontim v Í.Iz74 - 1275 pokúsil sa o guelfský
prevrat v Pise' Po rrezdarerrom sprisahaní a po
dočasnom uváznení rrrrrsel odísťdo lyhnanstva.
No vdbka vojenskej akcii grrelfov uŽ rrasleduiúceho
roku sa mohol vrátiť do Pisy - spolu a| s vnukom
Ninom Viscontim' synom uvedenélro Giovanniho
Viscontilro, ktoý medziým umrel.
Zakrátky čassi vedel Ugolino získať v Pise takú
Ílctu a autoritu, že sa r. 1281 stal velitelbm pisán_
skeho lod'stva vo voine protiJarrovu. Hoci pisánska
flota v allguste t. r. utrpela katastrofálnu porážku
v bitke pri Melorii a Pisa vojnu sJanovom prehrala,
Ugolino si svo1'e vedúce postavenie v meste nielen
udržal, ale ho ešte i upevnil: spolu s Nirrom Viscontim
prakticky prevzal všetku moc v obci. Medziým
všakJanov, rrespokojný s polovičatýmvíťazstvom
nad Pisou, ryworil nebezpečr-ré spojenectvo
s Lukkou a Florenciou, staými nepriatel'mi Pisy'
Aby túrto ligu troch rniest rozbil, Ugolino odstúlpil
Florencii a Lukke niekotko pisánskych hraclo1
dúfa.iúrc,žetak proti oslabenému Janor'rt bude
mÓcť dhle.i viesť vojnu. Vojna však nelypukla,
naopak, rnedzi aprílom a rná.iom 1288 Pisa uzavrela
sJanovom mier.
v novei politickei situácii oživla v Pise čirrrrosť
glribellinskej strany, ktorÍr podporoval na|rná pi
sánskry arcibiskttp Ruggierí degli Ubaldini' (Arci_
biskupom bol od r. 1278, umrel r. 1295 vo Viterbe.)
Ked' Ugolíno videl, žeghibellinská strana
v Pise mocnie a Že sa rnu stáva nebezpečným protivníkom
arcibiskup Ruggieri, spojený s mocnými
ghibellinskými Íodinami Gualandiovcov, Sismondiovcov
a Lanfranchiovcov, a r]aimá keď sa priostrili
ieho spory s Ninom Viscontim, nekompromisným
guelfom zo starej guelfskei rodiny, začalsa
znor.u prikláňať ku glribellinskej strane. Arcibiskup
Ruggieri mu však neveril a pouŽil proti nemu
ťtskočnútaktiku. Naiskór sa postaral, aby bol Nirro
Visconti z Pisy\.yobcovaný (v jťrni 1288), a potom
náble zavolal grófa Ugolirra, ktory sa medzitym
uchýlil na svoi hrad settimo a odmietol akúkolVek
pomoc lrylrnanému Ninovi' Arcibiskup predstie_
ra|, žesa chce s Ugolinom zmieril a priatel'sky dohodnťrť,
no keď sa Ugolino do Pisy vrátil, podnietil
proti nemu ltdovú revoltu pod zámienkou, žesvoi
ho časuzradne lydal nepriatelbm pisánske lrrady,
Ugolino bol uváznený spolu ai so synmi Gaddom
a Uguccionem a vnukmi Ninom, zvaným Brigata,
a Anselmucciom. Po sedemmesačnom váznení,
na.iskór v pisánskom Palazzo degli Arrziani
a napokon vo Yeži Gualandiovcov, všetci zači
atkom febfuára 7289 zahynuli l-rladom.
Natalino Sapegrro v svojom komentári predpok'
4oo KoMENTÁB
lar]á, žeDante uvrhol Ugolina do Antenorv prc
jeho zradu ghibellinov v r. 7274 - 1275, ako smc
o nej písali lryššie.No uvedené ťrdaie dostatočnc
iasne svedčia o tom, Že Ugolino bol niekofkon:_
sobrrým zradcorn: na.iskór zradil ghibellinor.. p+
tom bol ochotný zradiť guelfov a napokon zÍadil aj
Nirra Ýiscorrtiho. A o ničmenšímzradcom nebo_
ani arcibiskup Ruggieri, ktoý z nenávisti k Lgoli'
novi - ako o totrr svedčiaarclrívne dokumenn neváhal
potaiomka ryjednávať s Janovom' úIrlar_
nýrn nepriatelbm Pisy, len aby odstrárril svojho pc
litického protivníka: bol oclrotný prijať protek_
tofátJanova nad Pisou na desať rokov a do zálohu
odovzdať klúčemesta, ostroly Elbu a Gorgonu
ako i prístavnébašry Z historických faktov nemoŽ_
no qwodiť irré, než že zradcami boli v rovnake,
miere ieden i druhý a Že tak Ugolino, ako i jeh,
protivník boli v rovnakej miere,,uolpi pieni di f.rda'
- ,,líšk1t plné íilisnosti", aby sme sa lryiadrili slr'
vami samého Dantelro, ktoý tak nazval vóbec ršer'
kých Pisánčanov ých čias.(Porov Purg. XIII. i_]'
obidvaia - Ugolino i Ruggieri - rovnako kládi:
lrmotné zárr1'rny svoie a svojich roclín nad blah,
obce a v rovrrakei miere boli ochotní dopúšt::
sanairozličnejšíchzráLd. Níe náhodou icl-t oboc:
priam ako prototypy zradcov Dante uvrhol do -{r,
tenory a zdá sa, že taktieŽ nie nálrodou špeciálnc
Ugolina predstavil v tomto pásme zfadco\', ako Úd''
zaclu (,di retro", v. J) chniape lebku Rr-rggierih,_
(Na význam tohto detailu, v ktorom Skutočne moŽ_
no vidieť odplác anie zrady zrad'ou, upozornil l p,'slednom
časeAndréPézard. Pozri jelro štúdiuLc
drame d'Hugolin v Annales dll Centre Univers:
taire MéditeÍranéérr,č.IX - X, Nice 1961. str. 9. t
Zdórazriujeme tieto veci hlavne preto. že r- rr:_
dičnýclrýkladoch tohto spevu _ od čiasDe San-_
tisa ažpo naše dni - prevláda sklon nazerať n:'
grófa Ugolirra nie ako na zradcu, ale iba ako n.:
zrar|eného. Pod sugesciott hlbokej lirdskosti. kt rei
dal Dante zažiar|Ína samom dne sr.ojho Pel'.
doslovne sa zabúda, že ešte pred clrvílbu jeho L'g.lino
v dívei zverskosti oblrýzal lebkrr Ruggierih
A tento nenávistný gróf _ nenávistný v Ži\-ote i .'
smrti rovnako, ako sú nenávistní všetci zatrat.Í:!:
tohto pásma _ polyšuje sa na po stavl,, n e ť i n'ú]:, .
tragického hrdinu, ba víac: na posta!-rr ,,sl'(iÍt,i'
majírcelro nad lrlavou aureolu - i ked' ..aurec.:
temna", ako výslovne napísal De Sanctis' (PoZ::
jelro štúdiuIl canto XXXIII dell'Inferno \.Cit' L-::
dant. I, str. 629 _ 619.) o ničtaké,prar'claŽe. D.:_
temu nešlo a ak je v teito epizóde naozai príton:__:
v na.|váčšei rniere jelro
'lrumanitas", tá Y skui.]._
nosti pÍameníz iných žriedel,ako o tom konei::
text tohto spevu zreteťne hovorí: predovšetým
z ieho hlbokého súciÍ]s neuinnými obeťami ugolinovskej
tfagédie - a napokon v nemalei miere ai
z hlbohých osobných príčin.(Akt 5tlašnei politick.
ej pomsty, ktorá v jeho časoch mala taký široký
oh]as, zároveň ma|a ažptiveÍa tnožných dotykon'ch
óodov s nímsamým a s |eho vlastnými synmi!
Ci
^zda
Dante, politicky vyhnanec a rodnou Florenciou
odsúdený na smrť, nemusel saz^chyietaž
do hÍbky duše pred tragédiou Ugolina a ieho po'
tomkov?) Takéto momenty však nemÓžu ničzmeniť
na prave1' podstate Ugolina zradcu. Áko sme
poredali, na samom dne Danteho Pekla vládne už
Ien nenávisť a zloba a Ugolino, čiuŽ chceme, alebo
oechceme' ie predovšetlcým príkladom takejto zlo_
s'a nenávisti' lastupňovanej _ podlh zákonov
Denteho Pekla - aždo zverskosti. Pri všetkom jeho
urpení možno mať k nemu len taký súcit' aký
móŽeme mať ku kr:ílbvi Macbethovi. -
2-1
ju po mne uežou hladu zuú... _ Yeža Gualandior'cov
v Pise, ktorá kedysi stála na námestí dei Casrlieri.
Dlho |u skutočne nazývali Vežou hladu a aŽ
do r. l 3l8, ako zistil Torraca, slúžilazavázenie. -
2i
q*tn okienkom uiac lún sa blyslo... - Viac me:aČnr'ch
splnov' čižekonkrétne: prešlo sedem
aesiacov (Pozri lyššiepozn. k v 13 _ lí.) _
l0
k trchu, preň z Pisy nedouidieť Lukku. }i
rrchu San Giuliano, ktoý sa lapína medzi Pisou
r Lutkou. _12
_ 33
rod gualand'ijský, sismondijský ualí,/ sa s lan-rlanchijskýnl.'.
- Tri pisánske mocné ghibellinské
:rrdinr'. (Pozri ryššiepozn. k v' 13 _ l5.) -
_i8
lttkou som čul.''- Dante, podobne ako viacerí
*l'ekíkronikári, veril, žes Ugolinom boli 1'eho
$_ria q'novia. V skutočnosti boli len dvaja synovia
r dr'aia vnuci, ako sme povedali lryššie.(Pozri pozn.
k r_. lJ - |5.) Zfuoveň' ich Dante robí ovelh mladší
ri neŽ v skutočnosti boli, čotiež súvisís doboÚli
vrobecnými predstavami o Ugolinovei tra-
3edii. (SDI a i.) -
i6-t1
a ked'už zhliadol som suoj ulastnj ujzor... Lgolino
na ÍýáÍachsynov videl ako v zrkadle svo|
rlasdni'1ýzoÍ (,,aspetto") a podlh tohto si uvedomil'
rto sám ryzerá: hlad a hróza strhali všetkým wáre.
Tr\' ie tradičný wýklad ýchto veršov. Oproti tomu
hxena predpokladá, že Danteho slovo ,,aspetto" tu
n'mená
"pohlhd".
A potom rysvetl'uje: Ugolinovi
4o1 KoMINTÁR
synovia teraz naňho tak pozreli, ako on pozrel na
nich predošléhodňa. Staršía ináč všeobecne prijí
maný lyklad zdá sa však prirodzene|ším.-
75
napokon hlad bol mocnejší než mukJ/. - Hoci sa
o ýzname tohto verša hodne diskutovalo, ba venovali
sa mu celé osobitné štúdie(pozÍi napr. štú_
diu Francesca D'Ovidio Le ultime parole di Ugoli
no zo zv. Ugolino, Milano, Hoepli 1907), iednako sa
všetci moderní komentátori zhodujú, že zostáva
temný De Sanctis sa o ňom ryjadril, žeje ,,fitto di
tenebre e pieno di sottintesi" - nepreniknuteťne
temný a plný nápovedí (v cit. štúdii,str' 645), Re_
ntlccimu ie táto posledná Ugolinova veta ,,abrupte
et énigmatique" - príkra a hadánkovitá (v cit. mo_
nografii Dante, Paris 1958, str. 188) a Th. Sperri
hovorí o tomto verši ako o ,,der dunkle vers" - temnom
verši (v cit. Einfůhrung' str. 139) atdl Tak sa
zdá, že bol'o pÍiamo v Danteho umeleckom zámerc,
aby celý zíver epizódy o Ugolinovi zostal záhadný
a neurčiýako súzáhadné a neurčitéviaceré
miesta v BoŽskei komédii. Nie je potom div, že pri
tomto náročky temnom verši lyroiilo sa viac výkladov,
a medzi nimi ai hypotéza, že verš znamená
Ugolinovo zahalené priznanie k antropofágii: hlad
vrai premohol bolesť, dohnal Ugolina k tomu, aby
sa nas}'til telami svoiich mřtýych synov, a preto vraj
po smfti musí za tÍest obhýzať lebku svo|ho
úhlavnéhonepriatelh. - Tak1Éto ýklad sa priiímal
naimá v XVIII. storočía opiefal sa o údaj v ktore|si
starei.kronike , kde sa ýslovne konštatovalo v súvise
s vázňami vo Veži Gualandiovcov, že ,,|eden z|edol
telo druhého". No už v dvadsiatych rokoch mi_
nulého sotoročia postavil sa proti nemu taliansky
literárny historik Giouanni Rosini a viacerí iní
(pozri o tom vo Flaminiho štúdiiDante e Pisa v cit.
zborníku Dante, Milano 7921' stÍ.201), neskÓr
Francesco De Sanctis (Nuovi saggi critici, str. 5l
a nasl.), Ralfaello Fornaciari (cit. kniha Studj su
Dante , str. 7I9 a nasl.), Francesco D'ouidio (*yššie
cit. štúdia)a i. Naposledy zno\'rr argumenťy pÍo
i contťa prebral Falkenhausen (Offene Fragen
vDDJ 1939' stť. l3l - 163)ataksazdá,žeteóÍiu
o Ugolinovei antropofágii treba pokladať za definitívne
odbav€nú. - Z vtaceých ýkladov tohto
vetša za naipravdepodobneiší možno vari pokladať
tento: čosa nepodarilo bolesti, to sa napokon
' podarilo hladu - ten Ugolina usmrtil. (SDI, Renucci,
Sapegno a i.) -
79-90
Ó, pisa... - ledna z Danteho naiprudke|ších invektív
z cele1' Božskej komédie. S bibliclcým
,,furore " Dante zvoláva na mesto tfest samei
pfíÍody,ktorá bola v tomto prípade znásilnená.
(Spoerri a i.) -
80
tak krásnej, ňou sa ozýua s ízuonné' - Ce(ei
Itálie, kde sa pritakáva slovkom ,,sí"' Podlh tohto
spósobu pÍitakávania Dante rozlišoval románske
národy. (Porov De lrrlg. eloq, I, \IIII,6.) -
82-84
kiežCapraia, kiež skaly na Gorqone / sa zduihnúhor'.'.
- Dva ostrovčeky v Tyrrhenskom mori,
nedaleko ústia AÍna, v Danteho časoch patriace
Pise. -
89
ó' noué Téby... - Téby boli v staroveku povestné
na|rozličnejšími atÍocitami. (Porov Iď. )oo(, 1
a nasl') - Podlh Sapegna v Danteho prirovnaní Pisy
k Tébam (''nové Téby") je sktytá narážka na legen_
du' podlh ktolej toto mesto založilsyn tébskeho
ktáÍaTantala. -
9r
Prešli sme dialej'.. - Do tretieho pásma,zvaného
Ptolomea (ako feho meno Dante uvedie dhlej vo
v.724), miesta vyhradeného zradam hostí. Ak
zradcoviaprých dvoch pásem mobli 5i aspoň trochu
,,ulhviť" plačom, takáto ,,ílÍava"je zrejme odo
pretá zradcom teito kategórie: lhd ich 'putná",
,,rugidamente fascia" - kruto zÝie,Ía, ako Dante
doslovne napísal vo v.92 (v čommoŽno vidieť
zvýšenie tfestu v porovnaní s prvými dvoma pásmami)'
a všetci majú hlar'y qvrátené, takže im
zmÍznutéslzy zabtařltitt plakať: ich bolesť sa teda
vracia spáť do vnútra a ešte váčšmistupňuie ich
utrpenie. (Porov. v 94 - 99.) -
105
a čitu pary nie súpozhášané? - Podlh súvelrých
meteorologických predstávvznikvetra sa rysvetl'o
val z vlhkých ýpatov, spósobovaných slnečných
teplom; keďže tu niet slnka, Dante sa divi, že ie
tu vetristo- -
111
naposledý z duorou,. - Do posledného pásma
tohto kruhu, do tzv. Judekky. Hriešnik sa ÍaŽdáLva,
že básnici tu kráčaiúako zattatenci. -
118 - 119
odaetil:
',Vidíš
Alberiga frátra; po ouocí zlej
záhrady som známy..,' - ÁIberigo di Ugolino dei
Maďredi, člen rehole tTI' Fruti Godenti - Bratov
radostných (pozti o nich pozn. k Inf. )oilIl,
r03 - 108) a vodca faenzslrých gvelÍov' 2' máia
12aJ d^l zavraždit na hostine dvoch príbuzných,
Manfreda de'Maďredi a ieho syna ÁIberghetta,
ktorých si pozval do domu pod zámienkou, že sa
chce s nimi pomeriť. Ynžda sa stala povestnou
4o2 KoMENTÁR
ým' že iu lykonali podlb predchádzajúceho do
hovoru vo chvíli, keď na hostine odznel tozkaz:
,,Nech príde ovocie!" Toto ,,ovocie frátta Albeiga"
- ovocie zo záhtady zla _ prešlo v Taliansku až do
príslovia. -
120
nďnzdou fni je tu niesto Íi7y d.atla. - Yetš sa
zváčšavysvetl'uje: zataŽký z|očin mám tu ešte ťažší
tresu datlh
''e
sladšia avzárcneišia ako figa. (Porena'
Sapegno a i.) -
127
,,Ó"'rieknern mu, ,,ý nežiješuž s nami?" - Danteho
údiv vypýa z toho, že v čase ieho záhrobnej
cesty (1300) fráter ÁIberigo bol ešte medzi žilrými.
No podlh
''výsady'
tohto pásma duša v ňom mohla
pykať už v čase,keď človek na zemi ešte neumrel. -
126
než Atropos ju pošle k tqjto ríši.- Jedna zo
sudičiek,ktorá prestrihovala niť života. _
r37
je to ser Bfanca d'oria.'' _ Šlhchticz Janova, zat
Michela Zancheho, nestatočnéhosptávcu tzv.
lq';'logodorského iudikátu na Sardínii. (Pozri o ňom
Iď. )oilI' 88 a našu pozn. k tomu miestu.) R. l27'
- podlh iných až okolo t' 1290 - pozval svokra na
hostinu a dal ho tozsekat aj s celou jeho družinou.
Podlb starej tfadície Dante vÍaj tieto verše napísal,
aby sa pomstil za uriížku, ktorej sa na ňom dopustil
Branca d'oria. Ten žil ešte r. 132J - čižeprcžtl
aj Danteho - takže ešte za života mohol čítať
o vlastnom zatfatení. t42
- 145
"Nemj,ť
sa," on zas... - Rozumej: dušu Brancu
d'oria odniesol diabol do Pekla ešte skór, než sa
dostala duša zavaždeného Michela Zancheho do
piateho ZložÍabu.(Porov. Iď. )oil, 88 - 89.) _
154
S najhoršítnduchottl z RoÍnagne''. - S vyššie
uvedeným frátrom Álberigom. sPEv
TRIDsIÁTY ŠTVRTÝ
t
,,Vexilla regis prodeunt infemi..." - Lat. Doslovne:
koruhly králh peklaptichídzaiú.Prvé tri slová
súprevzaté z incipitu cirkevného hymnu od Venantia
Foftunata, ktoý sa spieva Vo veÍkom ýždni
a na wiatok Poýšenia sv. kríža.V latinskom hymne,
pravdaže,
',koruhvy
králh" znamenajú ktiž, pc
k'r'm tu - Luciferove krídla. Staršía aj niektorí novšíkomentátori
videli v tomto veťmi smelom
obraze Danteho parodiclcý a ironický zárner (na
rrub Lucifera!). Sapegno v ňom vidí len slávnostné
podčiarkntrtie začiatku tohto spevu azdá sa' že rná
prar'du: nasleduiírci obraz Lucifera, ,,cisára ríše
bolestnej", ie skutočne slávnostne hrózostrašný. -
10
Bol som užtam... - Vo šwrtom pásme deviateho
kfuhtl, v tzv' Judekke, vyhradenej zradcom božske1'
autority. (Medzi nich Dante počítalrovnako vlastnÝch
a priamych zradcov Boha, ktoých prototypom
bol pre neho Judáš' ako zradcov cisárstva,
predstaluiúceho v ieho očiach božskúautoritu na
zemi.) Na rozdiel od zradcov troch prcdcÍtádzajú.ich
pásem tito zatÍatenci sú úplne pochovaní
r [ade a v ňom rozličnepokrútení, takžez neho
presr'itajú len ako nečistoťy,ako ,,steblá slamy"
,r_. 1t). MoŽno v tom dozaista vidieť maximálne
rr'srupňor.anie,,zák|adného trestu" v deviatom
kruhu: .je im odo pÍetár každá,,úlhva":úlhva gestom,
slor-om i slzami. -
l8
stťorenie niekdy prekrásneho zjaau... - Lucir'era.
\trilo sa, Že pÍed biblickou vzburou anielov
e pred zr.rhnutím do pekelnei priepasti Lucifer bol
naikrajšíserafín a nad ostatné tvory vznešenejší.
, Poror'. Purg. XII,25 - 26.) -
20
-HIa' Dis..." _ Meno Plutóna, mytologického
rládcu podsvetia, aplikované tentotaz priamo na
Lucifera. vládcu podsvetia kresťanského. (Porov.
pozn. k Iní VII, ó7.) -
28
Cisár tej ríšebolestnej..' - V orig. Lo'mperador
del doloroso Íegno, čižeprotiklad Boha, ktorého
Dante nazval ,,cisárom, čoz wýsosti svet riadi" -quell
imperador che la su regna" (Inf.I,124).
Danteho koncepcia Lucifera bola a ešte stále je
predmetom mnohých úvah, čodokazuje, že ešte
stále v nej zostáva všeličoneiasné.
Celkove možno povedať, že moderní komentáIori
tohto spevu lrychídzliúz nátzofoÝ a poznatkov
dr'och ýznamných talianskych literárnych historikov,
Francesca de Sanctis a Vittoria Rossiho.
r Pozri ich dve štúdiev cit. Lett. dant. I, str. 629
;r nasl., str. ó51 a nasl.) Všeobecne sa konštatuje, že.
Danteho poňatie Lucifera je nanaiýš originálne
e akosi pochopiteťflé z hlhdiska zákonoi vládnucich
r. jeho Pekle. V súlade s nimi l'e Daflteho Lucifer
s1'mbolom čírei,,pozemskosti",,,mateÍiality",
obrazom samého Pekla, č1že,,z|av |eho poslednej
degradácii". Ako tak]íto - ako ,,nesmierne telisko"
4o3 KoMENTÁR
(De Sanctis) a ,,hora mása" (Rossi) - je nielen bez
inteligencie, ale ibez akéhokolVek vnútornéhoŽivota,
nevládne intelektom ani vólbu a je len akousi
,,mechanickou" obludou, Rossi hovorí:,,mechanickým
ventilátoÍom" na samom pekelnom dne. Je to
bytosť skrz-naskrz pasivna _ len alcýsi ,,mítlry a oškliÚ
nástroi", ako sa lryjadril vo svojom komentári
Momigliano: slzy u neho nema|ú niialcý ýznam
a ak aj plače,tak ieho plačie len ,,plač mechanický",
podobne ako mechanicý ie každý jeho pohyb,
čiužkrídlami, rukami alebo í|stami.
Podlh svojej vonkajšei kresby takto sa skutočne
Danteho Lucifer iaví. Keby však skutočne Danteho
poňatie Lucifera bolo len takéto' sotva by sme pochopili
všetku tťr jeho hrózu pred ýmto ,,cisárom
bolestnej ríše"- hrózu, od ktofej Dante ako persona
dramatis takmer umrel (,,Neumrel som, a nebol
ani žý",v.25) - a najmá nepochopili by sme Vergiliove
slová, ktoými tohto L\cifeÍa, bytosť, ako
sme povedali, pasívnu par excelleflce, prirovnáva
k 'čerl'r:,
čopreýua svet dhlei" - ''vermo
reo
che'l mondofora" (v. 108)' čo|e ýrok zreime popiera1'úci
tzv' Luciferol'u pasívnosť.(Podobnú hodnotu
majú aj Danteho slová vo v 36: ,'nie div, Že
z neho všetok smtúokpÚšti", pÍičomslovo ,,lutto"
znamení - ako 1'e známe - nielen smútok, ale
vóbec zlo a bolesť!) Podlh svojej vonkajšei kresby
Danteho Lucifer by zreime nebol',,cisároln bolestnej
ríše", ale skór jei rabom - a čouž ako ie mohutný
(Galileo Galilei raz vo voÍnej chvíli vypočítal,že
podlb Danteho úda|ov by meral do výškl 2'230
metrov!), lrysoko by ho prewýšili všetci tí,,čierni
chetubíni", striehnuci s diabolskou logikou na
duše Guidov z Montefeltfa. (Z takéhoto hlhdiska
potom, prirodzene, viacerí v dávnejšei i nedávne|
minulosti lryjldtili sa o ňom Yiac fležs posmechom,
ktoý zasiahol i samo Danteho umenie.)
Anglicky básnik T. S. Eliot svoiho času bol napí
sal, že Danteho Lucifera pochopíme len vtedy' keď
naňho nazeríme z ýšin DantehoParudisa.Ztakeito
perspektíly _ okrem Eliota - študovali Lucifera
yiaceri a moŽno povedať, žesa tak podarilo za
Danteho kresbou postihnúťhlbšízmysel tejto
najváčšejpostalT jeho Inferna.
Ako sa javíDanteho Lucifer v teito novei per-
spektíve?
Naznačili sme to užlyššie:ako diarnetrálny
protiklad samého Boha.
Konštatovalo sa viackrát, že opfoti božskei triplicite
Dante tu postavil triplicitu ,,kniežata temnót",
a to odrazu v niekoÍhých škálach: ak je Boh podlh
kresťanskéhoučeniatrojjediný, Lucifer je obluda
s troma wárami na jednej hlave. ak je Boh v Dan-
404
Íeho ýizíid'uch' suetlo a teplo, jeho LuciÍet je httlota,
tet nota a zirna. lk sú podlh Danteho viery
vlastnosťami Božimi ošemohúcnosť,najocičšia
rnúdrosť anekonečná láska (porov. Inf. III, ! _ ó),
vlastnosťami ieho Lucifera s(t nemohúcnosť(vázi
v tade), neued'ornosť(ani si nevšimne dvoch pútni
kov) anenáuisť (niektorí myslia, žetieto ieho vlast_
nosti Dante vyiadril troma farbami jeho troch wárí).
Ák je Boh podlh kresťanskei dogmy plnosť
krásy a dobra, Danteho Lucifer ie plnosť škared'osti
(potov.:,Jak hnusný je..'" v. 34), metaÍyzické
a etnické prázdno, čiŽeabsolútne,priuatio entis et
boni", povedané termínmi scholastiky, čoje práve
v ponímanístredovehých filozofov praým obsahom
Satana a satanizmu a čoje zátoveň nepomer_
ne viac než ,,nenávisť". (Pozri: Guido Monacorda,
Poesia e contemplazione, Firenze 1944; Auguste
Valensin, Satan, Paris, ,,Études carmélitaines" 1948;
Yvonne Batardová, cit. monografia, str. 90 a nasl.;
C. G. Jung, Le problěme du quatričme, La Table
ronde, dec. 1957, str. 189 - 190 atd'.) Na takomto
protiklade spočívacelá koncepcia Danteho Lucifera
a s ým súvisí,pravdaže, aj celý jeho ýzot
a zmysel.
Takto poňaý Lucifer _ i keď ho Dante nespofne
črtal podlh súvehých l'udoých predstáv (škaredosť,
obludnosť, netopierie kÍídla,zvierací hrebeň
na hlave atď.) - rozumie sa, svojím zmyslom je hodne
vzdialený stredovehým konvenčným diablom
s rohmi a chvostami, ako si ich ÍudováÍantíziavybáina'
ale aj stredovehým diablom, ako ich poznáme
z literatúÍy. (Napr. v starofranc. Hre o Adamovi
a Eýe satan pÍi zarádzaní,,ptamatky'' _ podta ýstižných
slov Gustava Cohena - až nápadne pripomína
DonaJuana v plášti s červenoupodšívkou!) A je
vzdia|ený ai moderným koncepciám diabla ako
,,ducha zla", ako sa s ním stretneme od Miltona cez
Goetheho až po Yalétyho. Má však velb spoločného
so shakespearovským chápaním satanizmu, ba
dokonca (polkázala na to práve Yvonne Batardo_
vá) - s najnovšímchápaním satanizmu u existencialistov.
(Príldadom je Camusov Cudzinec, ktoý
na vrchole negácie a zúfalstva nevie uŽ ani nenávř
dieť a predstal'uje vskutku ono lyššiespomenuté
,,pfivatio entis et boni". Viac príkladov na niečo
podobné by sme našli u Kafku.) A takto poňaý
Lucifer má záÍoveř| fozmeÍy naozaj kozmické: je
uváznenýv lhde, drvený celým vesmírom v samom
jeho strede - ako protiklad Boha v svojej metaffzickej
a etickej prázdnote. Nie je ,,duchom zla", je
obrazom samého zla' obrazom, ktorého viaceré
črty Dante len - naznač1l' -
KoMENTÁR
38
ktorá a tri tu.ire dhlej sa mu člení...- Sú viaceré
ýklady alegorického ýznamu farieb troch Luci_
ferových tvárí. Staršíkomentátori napospol a mo
derní v prevažnej častirysvetl'uiú tieto farby ako
symboly Luciferoých atribútov: červená - není
visť; 6eloŽltá - nemohúcnosť;čierna - nevedo
mosť. Nachádzali sa však aj inéich symbolické
hodnoty: lakomstvo - závisť. - nevedomosť; pažra_
vosť - nevedomosť - nemohúcnosť; Európa _ tizia
- Afrika; Rím _ Florencia - Francúzsko atd'. _
65-67
do čiernej tlamy to sa BŤutus stelie.'. kj,m Cassius...
- Marcus Junius Brutus a Caius Cassius
Longinus, dvaja zradcovia a vrahovia Caesara, zakladatelh
rímskeho cisárstva. Ako vidíme, stihol
ich rovnalcý trest ako Judáša lškariotského,zradcu
Kfistovho. cisáfstvo totiŽ Dante pokladal za inštitúciupochádzajúcu
od samého Boha a cisárov
ptiarno za predstavitelbv božskeiautority na zemi
vo veciach svetských. (Týmto tézlm venoval celý
spis, nazvaný Monarchia.) Ztada na nich, a najmá
\-řztada na samom prvom cisárovi, rovnala sa v jeho
očiachzrade na samom Bohu. _
68
No treba ísť'bo znoua noc sa počne... - Čižeuž
druhá noc od začiatku ich cesty Peklom. Keďže
prvá noc nastala pri ich vstupe do Pekla (porov
Inf. II' 1 - 3)' ich cesta dosiať trvala plných dvadsaťštyrihodín.
Je teda Biela sobota, 9. apúla !3oo,
asi šesťhodín večer. -
93
cez aký bod sorn tuná pŤešiel práue' - Cez stted
Zeme. Na tom mieste sa Vergilius obrátil: s nesmiernou
námahou (v. 78)' keďže v tom bode musel
prekonať _ podlh Danteho predstáv - najváčšiu
silu centÍipetálnu. od tei chvíle mali básnici vy_
stupovať na povrch iužnej hemisféry. -
96
i slnce do pol tercie sa uracia... - Počítané,prav_
da, podlh času južnej pologule. Keď sa na severnej
pologuli zvečefilo (v. 68), na južnej sa rozvidnilo;
časový údaj o návrate slnka
''do
pol tercie" (počí
tané podlh tzv. kanoniclŠýchhodiniek) znamená,
že bolo asi pol ósmej ráno. -
772 - 1.15
A teraz si už D druhej pologuli.'' _ Podlh súvehých
zemepisných predstáv, zlložených na biblic_
kých údajoch, suchá zem, oná,,velpevnina", ako iu
nazývl Dante (v 113)' bola len na severnej pologuli'
pokým celá j!žná pologulh (okrem ostrovčeka
s Horou očistcovou) bola pokrytá mofom.
4o5 KoMENTÁR
\_ stÍede tejto suchej zeme, čižena vrchole pozemského
zaklenutia, bol Jeruzalem, kde ukrižovali
Krista (v.114 - 115). Slovo ,,pologulh", ako upozorňujú
viacerí (Poťena, Sapegno a i.), Dante tu
sšak použil v širšomvýzname nebeskej hemisféry,
a nie hemisféry pozemskej. Len tak moŽno lry_
slretliť, že hovorí: ,,pod je| hrotom..." -
127
Bo z tejto strany spÍChol z neba rnrzko''. - Podla
Danteho predstáv sídlo Boha ie v tzv. Empyreu'
kŽiacom veÍtikálnym smerom od Purgatoria, čiže
nad iužnou pologulbu. Lucifer sa teda zÍútil,,z teito
stÍany"' čiŽezo strany južne.j pologule, pod
Lrorou sú práve básnici. -
122 - 726
a zem, čotuná predým nahor čnela... - Podla
{l_eke| kozmológie a kozmografie,'velpevnina"
bola póvodne na iužnej pologuli. Keď však videla
r f}ante Zem zreime personifikuje) z neba padať
bcifera, zachváti| ju taký strach, že,,utiekla" na
proďahlú pologulu, resp. utiahla sa pod more:
_s strachu si z mora urobila rúško",v. 123. (Porena
a i.) Tak zároveí Vergilius \Tsvetl'uie vznik
esli\_ne, v ktorei súbásnici, i vznik samej Hory
ňÍcovei, ktorá sa ýčiako iediná ,,zem" nailžnei
rologuli. _ Ide o Danteho invenciu: Očistec sa
,brted1' umiestňoval kdesi do susedswa pekla,
pod Zem alebo na inúplanétu. t2-
-728
Od Belzebuba seln sa tiež dol skláňa, / hlboký
'tr'l
... - /'J<o sa Peklo od stredu Zeme rozprestieta
:rhor ažpod povrch zemslcý na sevefe, tak tu na
il;'hl je tiež ptátzdne miesto od stredu zemského až
k povrchu |uŽne1'pologule, ažk ostrovčeku Hory
očistcovej. (Yrítný. Porov. 1'eho komentáf.) Í29
- 13o
neuidno ho, no počuťzo zuťčaniajarku...- Asi
vody Léthé,ktoÍéodoberaiú očistenýmdušiam
a1'spomienky na hriechy. (Pozri Purg. )O(VIII,
121 a nasl.) Tie nemóŽu zre|me nikde odplynúť
než do Inferna. -
137
až- kde suet krásnych uecí u nebi hniezdi... Slnko
a hviezdy v ich reálnom i symbolickom
ýzname. (Porov. Iní |,37 anasl.)'
139
nírn uyšli sme, by uideli sme huiezdy. _ Ak sa
hvie zdy zjavovali pod te mnými pekelnými klenbami
len v Danteho spomienke a túžbe,na konci svo|ei
púte, otvorom vydlabaným v skale, ako prvú
zazrie Venušu, hviezdu kisky (,,ktásnll hviezdu,
ktofá lúbiťnabáda"), hviezdu,'rozosmievajúcu
celý ýchod" (Prrrg. I, |9 - 2o)'
^
yzápáti hlreď
štyrihviezdy, symbolizujúce štyri hlavné cnosti:
opatrnosť, spravodlivosť, udatnosť a miernosť.
(Purg. I' 22 - 24.) Pod ich žiarou a napokon pod
lúčmiSlnka, ktoré prestalo ,,mlčať",začne novú
púť- ýstup na Horu očistcovú,ktoý |e však už
predmetom ieho druhei kantiky. Tá - podobne ako
kantika prvá
^
tÍeÍi^'posledná _ skončísa ým
isým slovom sÍe I le - hu i e z dy.
JozEF FELrx
406 KoMENTÁR
PoZNÁMKA PREBÁsŇovernre
Prvé lydanie Danteho Pekla v mojom prebásnení,
podlh doslovného prekladu a poznámokJ. Felixa
i s jeho komentárom, ryšlo pred Vianoca m i roku
|964' Prcto absolútnu váčšinuúprav v tomto
vydaní si vynútil noý pravopis (napt.
"zbot"
n2miesto vtedaišieho
',sbor"
a pod').
Do básnického textu a komentára sme inak takmer
nezasahovali. Iba v niekol'hých prípadoch sme
museli odstrániť tlačovéčiiné chyby alebo nepre*
nosti z vydania prvého. Napríklad, v básnickom
texte som v 87. verši I. spevu vymenil epiteton
''lahodný'
(,,uspósobil ma k lahod.nému šýht")
za epiteton
"krásny"
(,'uspósobil ma ku knknetnu
šýIu"). Dante sa toaž vyznáva Yetgtliw i, že až
on ho priviedol k ,'lysokému šý1u", akým je
napísaná jeho Aeneida'
'Krásny" ie tu vlastne i!!Tminus
technicus", ako o tom v.ýstižnepíšeJ. Fiilíi
v komentári a za zmíenku stojí, žei jeho pfipÍavo_
vaná vyše stostranová kniha žial] nedokončená,
mala mat názov,,o Danteho krásnom šýle"'
Na iných miestach som už viac ráz spomita|, že
tento komentáf predstavuje iba časťz množstva
pozútmok (asi 20 strán k jednému speru), ktoré
mi dávalJ. Felix k doslovnému prekladu. on zas
poukazuje na riešenia prebásňovatelh - poučeného
najmá jeho poznámkami o vlastnostiach
originálu, ktorý som sa učilnaspamáť - v tomto
komentári'
KomentárJ. Felixa je skutočnou školou poézie
a predkladá i vynikajúci materiál pre teóriu básnic_
kého prekladu. Je to nielen dókladný a prffiadný
ýklad zmyslu jednotliých spevov: ie to súbor
miništúdií'ba niekedy až rczsiablych študií,opre_
ýcle o lajýznamneišie výsledky bádania wetovej
danteológie, rozvinucých o nové, Felixove vlasmé
pozorovania. Nie náhodou Václav Černý v recenzii
tohto Felixovho diela napísal, že i česképreklady
Danteho prvej kantiky by malo sptevádzat pú.||.e
toto Felixovo dielo.
Vskutku, Felixov vedecky presný pevný priam
spevný ýklad, napfíklad 15. spevu Danteho Pekla
(o Brunettovi Latinim) možno pokladať za
"perlu
peráI" interpretačného umenia, a to nielen v slovenskei
esejistike čiv literárnej vede.
Možno povedať, žepodobne ako Dante v spoločnosti
antichých básnikov, Homéra, Vergilia, ovidia,
Horatia, Lucána
'šiel
ako šiesý (pozri IV. spev), je
sprevidzané jeho dielo i skvelými jeho vykladatel'_
mi na celom svete: a medzi poprednými z nich
kráča i náš Jozef Felix. Čitater jeho Komentára
móže sa o tom prewedčiťi sám'
vILIÁM TURČÁNY
ii
t
2
t
'i
{
"!
Dexrn ArrcHrERr
BoŽsrcÁ' KoMÉpIn
Pnrro
Z ternnsrnHo onIclNÁru Dentn AucHIrnI:
Le Drvrxe Couunon. A cune u NeteuNo SeprcNo.
Vor. I. INrnnNo. ,,LA NuovA Irerre" Eorrnlce, FrnnNzn 1955
PRELoŽILI Vtrteu TunČÁNyll' lozsr Fnux'
KourNrÁn NepÍser Joznr Frrx. KoMENTÁR DoPLNIL Vltnu TunČÁNy.
Irustnover Mennr onueNoÍx' GnenIcxy UPRAVIL f,,usoň,IÍn KnÁrrv.
Vyoere sPoloČNosŤ DeNtr Aucrurru Bnertsreve 2oo5.
ZoopovroNÁ nroerTonre MtRosreve vALLovÁ.
Konrcovere SIrvu SruerovÁ.
VyrreČIuTreČIe,nNrBB, s. n. o., BensxÁ BystnIce
ISBN: 80-969566-4-7