Alexandra Václavíková

UČO: 462353


Moje nezabudnuteľné jedlo


Večeranie u mojej už zosnulej starej mamy považovala rodina z matkinej strany za každoročný zvyk.
Nakoľko sa naši príbuzní počas roka príliš nestretávajú, dodržanie tejto tradície znamenalo
splnenie svojich rodinných povinností. Nemuseli sa tak vidieť počas iných sviatkov, ba ani na
jednotlivé narodeniny, lebo si ich väčšina ani nepamätá. Avšak niektorí blízki, nakoľko sa chceli
dosýta najesť, vyrážali na návštevu už na druhý deň. Tí bystrejší, ako moja mať, si o zabalenie
jedla požiadali už počas štedrej večere. Keďže ja som už podľa nich bola v osemnástich príliš veľká
na to, aby mi pustili starý zvonček hrajúci dookola Jingle bells, tešila som sa práve len na jedlo.
Výnimočnosť týchto Vianoc spočíva v tom, že na druhý deň som sa chcela stať vegánkou a k tomu som
čerstvo prekonala anorexiu. Keď tieto dve skutočnosti spojíte dohromady, znamená to, že musíte
skonzumovať všetko, čo môžete.

                Mama predo mňa postavila svoj „židovský koláč“, ktorý sa v skutočnosti volá monkey
bread (mamine opice s ním nemajú nič spoločné). Je vizuálne podobný tradičnej bábovke, no chuťovo
sa nachádza o úroveň vyššie, najmä pokiaľ je ešte horúci. Cesto tvoria božské mäkké guličky
a tekutá poleva z masla a hnedého cukru ich o to viac zvláčni a spojí k sebe. Cukor škoricový,
nachádzajúci sa ako medzi jednotlivými guľkami, tak nad nimi, vám rozkošou vŕzga pod zubami. Takáto
hriešne dobrá, kalorická nádielka je nezabudnuteľná. Ale v ten večer som tú česť mala takmer
výhradne len ja. Keď si prítomní všimli nenávistnej žiary v mojich očiach vždy, keď sa pozreli na
mňa a môj koláč, dokázali si z neho vziať len pokiaľ sa ma dopredu spýtali o povolenie, a aj
v takom prípade sa báli o život.