Řecké dějiny 19.-20. století
přednáška 09
Okupácia a domáci odboj 1941-1944
krajina je rozdelená na tri okupačné zóny, avšak je zostavená aj kolaborantská vláda
Elliniki politeia
od apríla 1943 ministerský predseda Ioannis Rallis (ľudová strana)
- na posilnenie bezpečnosti založil 1943 Tagmata asfaleias (TA) hlavne z
podporovateľov pravice
už 30. 5. 1941 prvá známka odporu (dvaja študenti vylezú na Akropolu a zvesia nemeckú
vlajku)
22.7. 1941 „Barbarossa“ útok na ZSSR
- najskúsenejší v odboji sú komunisti (KKE) G. Siantos (N. Zachariadis v Dachau)
- september 1941 vzniká EAM (ethniko apeleutherotiko metopo) a v decembri
1941 aj jeho ozbrojená zložka ELAS (ellinikos laikos apeleutherotikos stratos)
organizovaná na jednotnom základe v duchu prísnej stalinskej straníckej disciplíny,
kapetanios Aris Velouchiotis
- september 1941 vzniká EDES (ethnikos dimokratikos ellinikos syndesmos),
vedený dôstojníkmi na čele venizelista plk. N. Zervas (zo zahraničia inšpiruje N. Plastiras)
- 1942 vzniká EKKA (ethniki kai koinoniki apeleutherosi), plk. D. Psarros
>>> odboj je roztrieštený, Epirus, Makedónia, najviac aktivít najsilnejšia EAM/ELAS,
kt. ovláda v roku 1943 takmer všetky horské oblasti a zavádza ľudové súdnictvo a
samosprávu, ktorými si získava veľkú popularitu
Ioannis Rallis
Aris Velouchiotis
Napoleon Zervas
- prvé priame kontakty s britskými tajnými službami (SOE)
Briti si ale podporu nielen EDES a EKKA ale aj EAM vynútili podpísanie tzv. Vojenskej
dohody 5. 7. 1943
partizáni uznaní za spojeneckú armádu, ale museli na oplátku akceptovať
strategické velenie
britskej vojenskej misie, Briti to ale využívali na oslabenie EAM/ELAS
do toho v jeseni 1943 kapitulácia Talianska a okupácie zvyšku Grécka
Nemcami
EAM/ELAS si chcelo vynútiť silnejšiu pozíciu pre povojnový vývoj a okrem
mierneho kurzu spolupráce začalo organizovať ozbrojené akcie aj proti EDES
(október 1943-február 1944 – fakticky 1. kolo občianskej vojny), nakoniec za pomoci
EKKA a britskej vojenskej misie ukončený, ale rozpor nebol odstránený
10. 3. 1944 preto zmena taktiky a EAM/ELAS zakladá PEEA (politiki epitropi
ethnikis apeleutherosis), ktorú z pozadia ovláda KKE, aj keď je v jej čele najprv člen
EKKA republikán gen. E. Bakirtzis a potom socialista A. Svolos, 10 členná rada (tajomník
pre vnútro G. Siantos a velí tak Národnej milícii (ethniki politofylaki)
>>> tzv. kyvernisi tou vounou, v apríli 1944 prebehli dokonca voľby do národnej rady
faktické podrytie pozície káhirskej exilovej vlády (vyvolalo to aj vzburu v jednotkách na
Blízkom Východe)
Grécka vláda a armáda v exile
Základ: kráľ Georgios II. a vláda (E. Tsouderos), ktorí sa zachránili v Egypte po páde Kréty
- exilová vláda v Káhire, kráľ ma Churchillove sympatie
- postupne ďalší politici a vojaci, čo utekajú tajne z okupovaného Grécka
- asi 30 000 mužov (2 pešie divízie, tanková brigáda, niekoľko leteckých jednotiek v rámci RAF, námorníctvo),
vyzbrojené a modernizované Britmi, časť bojovala napr. pri El-Alamejne
v októbri 1942
- akcieschopnosť narušené politickými spormi v rámci jednotiek o usporiadaní Grécka po
vojne, otázka zriadenia (republika vs. monarchia), politickej orientácie (ľavica vs.
pravica), spory postupne prerastajú v povstaleckú aktivitu a vzbury v rámci
armády, ktorá stráca bojaschopnosť a kredit u spojencov
- medzitým v Grécku EAM zakladá 10. 3. 1944 dočasnú vládu PEEA (politiki epitropi ethnikis apeleutherosis)
- E. Tsouderos už nestačí, je povolaný z Atén G. Papandreou, ktorý tajne cez Turecko príde 15.4.
do Káhiry – 26.4. nová exilová vláda a heslo
„mia patris, mia kyvernisi, enas stratos“
- 17.-20. 5. 1944 – Libanonská konferencia, program obnovy a oslobodenia Grécka v spolupráci s
odbojom (EAM, EDES, EKKA) pod záštitou britských síl
>>> dohoda z Caserty (26. 9. 44) v Taliansku
- grécke jednotky opäť bojaschopné, znovu účasť na operáciách po boku spojencov (napr. v Taliansku pri
meste Rimini), 3. brigáda zostavená zo zvyšku rojalistických dôstojníkov a mužstva
Churchill – Stalin tzv. percentová zmluva, 9. októbra 1944
vzbura na torpédoborci Pindos – apríl 1944
Libanonská konferencia – jednanie o vytvorení vlády „národnej jednoty“
Caserta
Libanonská dohoda
- potrestanie vinníkov nepokojov v exilovom vojsku
- integrácia partizánskych oddielov do odpolitizovanej jednotnej armády
- bezpečné povojnové hranice Grécka
- potrestanie kolaborantov
- slobodné voľby čo najskôr po oslobodení
- otázka štátneho zriadenia ponechaná na zvolenú vládu po voľbách
- EAM mala získať 2 ministerstvá (hospodárstva, financií a zásobovania, a soc. starostlivosti)
delegáti EAM podpísali, ale vedenie EAM nesúhlasilo >>>
chceli beztrestnosť pre vinníkov nepokojov v exilovej armáde, zachovanú štruktúru ELAS v
rámci novej armády, všeobecnú amnestiu, prísľub kráľa, že sa nevráti kým o jeho návrate
nerozhodne plebiscit, a 5 ministerstiev (hlavne ministerstvo vnútra a spravedlnosti), takže
delegáti odvolali a odišli, jednania skončili neúspechom
znovu hrozila roztržka ale zasiahli Sovieti, ktorí vyslali 29.7.1944 misiu pplk. G. Popova
EAM sľúbila účasť na vláde „národnej jednoty“ bez podmienok a vojenská podriadenosť
ELAS (ako aj EDES) britskému veleniu potvrdená 26. 9. 1944 v Caserte (gen. R. Scobie)
ELAS tiež Britom prepustila Atény, Pireus a ďalšie strategické lokality
v polovici októbra 1944 začal ústup nemeckej armády z Grécka, ELAS a EDES kontrolujú
spoločne celé územie GR (ELAS na Peloponéze masakrovala TA a kolaborantov, ca. 1800
obetí)
18. októbra prišla do Atén vláda „národnej jednoty“ na čele s G. Papandreom, ale okrem
podpory britských jednotiek, pár bojaschopných jednotiek exilovej armády (horská brigáda
a hieros lochos) a 3000 žandárov nemal žiadne silové zložky k dispozícii na presadzovanie
svojej politiky
Dekemvriana 1944
prvý spor nastal ohľadne demobilizácie ELAS, resp. otázke budúceho vojska
EAM chcela rozpustenie jednotiek exilovej armády ako aj EDES ako podmienku rozpustenia
ELAS a vytvorenie úplne novej armády, kde by mala odpovedajúci podiel zodpovedajúci
aktuálnym počtom
Briti a Papandreou chceli ELAS úplne odzbrojiť, a exilovú armádu použiť ako jadro novej
armády
>>> po stroskotaní jednaní ministri EAM odstúpili 2. 12. 1944
a 11. 12. 1944 prepukli v Aténach boje proti útočiacim jednotkám ELAS, ktoré najprv mali
početnú prevahu, Briti a Papandreou vytvorili Národnú gardu, do ktorej zaradili aj bývalých
pravičiarov a príslušníkov zrušených kolaborantských TA (2. kolo občianskej vojny)
britské jednotky dosiahli 75 000 mužov, plus 23 práporov národnej gardy (1500
mužov), takže sa ELAS 6. 1. 1945 stiahla z Atén, potom čo v priebehu pokusu o puč sa jej
členovia dopustili aj niekoľkých zločinov a atrocít, čo znížilo popularitu KKE v očiach
verejnosti, 10. 1. prímerie
zároveň ozbrojené vystúpenie komunistov znemožnilo zaviesť povojnovú normalizáciu
pomerov a hlavne potrestať kolaborantov, ktorých Briti použili proti nim, rozpútal sa potom
protiteror pravice
Varkiza 12. 2. 1945
Občianska vojna 1946-1949
- v decembri 1944 sa na tlak Britov stal regentom arcibiskup Damaskinos, ktorý mal zostaviť novú vládu
(Papandreou kvôli predošlým udalostiam podal demisiu)
ministerským predsedom sa v 3. januára 1945 stal gen. N. Plastiras
>>> jednania s KKE na predmestí Varkiza 2.-12. 2. 1945, komunisti ustúpili a súhlasili s odzbrojením ELAS
za prísľub, že nová vláda do jedného roku usporiada plebiscit o štátnej forme (návrat kráľa alebo
republika)
- KKE bola porazená len dočasne, v máji 1945 sa z Dachau vrátil N. Zachariadis
- 26. júla 1945 v Británii prehral Churchill voľby a labouristi už nepodporovali návrat monarchie v Grécku
- režim Plastirasa nebol stabilný, potom ho vystriedal P. Kanellopoulos a nakoniec Th. Sofoulis, starý
matador liberálnej strany
voľby stanovené na 31.3. 1945
KKE ich bojkotovalo, takže v nich zvíťazili pravicoví populisti a premiérom sa stal
K. Tsaldaris (synovec P. Tsaldarisa) – 206 kresiel z celkovo 354, liberáli (Sofoulis), demokrati (Venizelos,
Papandreou, Kanellopoulos), a nacionalisti (Zervas) v opozícii
1. 9. 1946 zorganizovaný plebiscit a Georgios II. sa konečne mohol
vrátiť do Grécka a ujať sa panovníckeho úradu (zomrel v apríli 1947 a na tróne ho vystriedal jeho
najmladší brat Pavol), - Parížska konferencia, Grécko získalo Dodekanéz od Talianska
Tsaldarisova vláda bola extrémne protikomunistická a tak vyprovokovala KKE k novému ozbrojenému
odporu >>> leto 1946 - vznik DSE (dimokratikos stratos Ellados) pod velením M. Vafiadisa
>>> >>> >>> začiatok Občianskej vojny (de facto jej 3. kolo)
občianska vojna prebiehala za meniacej sa geopolitickej situácie
- GB nebola schopná udržiavať svoje záujmy v rozsiahlom impériu, ktoré sa po druhej
svetovej vojne postupne rozpadalo (>>>dekolonizácia)
- záväzky GB na svete a špeciálne v Grécku začalo preberať USA, vďaka tzv. Trumanovej
doktríne 12. 3. 1947 o pomoci ostatným štátom proti agresii zvonku, alebo tlaku
menšinových ozbrojených skupín zvnútra (myslené proti šíreniu komunizmu)
dôležitým prvkom v boji proti DSE mala grécka armáda, ktorej reorganizáciu prevzali
od Britov Američania (vojenskí poradci), gen. James Van Fleet
- zjednotilo sa velenie (gen. Alexandros Papagos), a USA masívne posilnilo gr.
armádu a loďstvo materiálnym vybavením a modernými zbraňami (často vojenským
materiálom z druhej svetovej vojny), a navýšením stavu mužstva (147 000 v roku 1948)
postupne sa vo velení uplatnili preškolení grécki generáli (Tsakalotos, Venteris,
Pentzopoulos, Grigoropoulos) a US poradcovia sa už zaoberali len výcvikom a
logistikou
- najprv bol vďaka materiálnej prevahe a letectvu vyčistený Peloponéz
(december 1948) a potom aj ostatné oblasti Grécka (posledné pohorie Grammos na
pomedzí s Juhosláviou), tiež boli násilne vysídlené horské oblasti, aby DSE nemalo
možnosť zásobovania, 30. augusta 1949 už bol fakticky koniec a zvyšky DSE sa stiahli
do Juhoslávie a Albánska (posledná veľká jednotka DSE bola rozprášená na
Chalkidikách v januári 1950)
- DSE mala pomoc od Josipa Tita, ale jeho motívy neboli nezištné, po roku
1949 už príliš nedovoľoval návrat bojovníkov DSE naspäť za čiaru, keďže došlo k
roztržke medzi ním a Stalinom, a mal vlastné problémy