Červeňák, A.: Reflexie esteticko-antropologické. Nitra 2008, s. 51-60.


C. RECEPCIA UMELECKÉHO DIELA. Rôzne podoby recepčných estetík vytvorili rôzne modely recepcie.
Medzi najdôležitejšie problémy recepcie a interpretácie patria tieto: existuje nekonečné čítanie
umeleckých diel (Derrida), ich nekonečná interpretácia (Pierce), vyplývajúca z neobmedzenej semiózy
(Rottry) a z otvoreného poznania (Eco), alebo uvedené aktivity majú svoje hranice? Ak hranice
neexistujú, kto určí, či umelecké dielo bolo podinterpretované alebo nadinterpretované? Ak hranice
existujú, čím sú určované: koreláciou medzi vysielanou a prijatou správou, medzi kódovaním a
dekódovaním umeleckého diela, medzi umeleckou konštrukciou a jej dekonštrukciou atď.? Všimnime si
toto: uvažuje sa o nekonečnom čítaní, o nekonečnej interpretácii, o neobmedzenej semióze, o
otvorenom poznaní, o podinterpretovaní, interpretovaní i nadinterpretovaní atď., ale nikde sa
nehovorí o tom, kto to všetko uskutočňuje. Akoby uvedené poznávacie aktivity existovali sami o
sebe, čosi ako Kantov čistý rozum, ako nejaké perpetum mobile. Estetická hermeneutika sa pokúša
toto nedorozumenie odstrániť: hermeneutický interpretačný kruh predpokladá komunikáciu pred
kontaktom s dielom (dobové vedomie recipienta), komunikáciu s textom v diele (teleologická analýza
jeho častí i celku) i komunikáciu po výstupe z diela (a zaradení ho do všemožných kontextov).
U. Eco uvažuje o naivnom, modelovom a ideálnom čitateľovi, ale my nevieme, z hľadiska akého systému
súradníc je čitateľ taký alebo onaký.

Esteticko-antropologická koncepcia vychádza z toho, že subjektom (agensom) recepcie je človek,
ktorý poznačuje všetky formy i hodnoty recipovaného umeleckého diela. Aký recipient – taká
recepcia. Recepčné predpoklady recipienta (človeka) predurčujú, čo i ako sa bude z diela recipovať.
K optimálnej recepcii i interpretácii dochádza vtedy, ak čitateľ sa stotožnil so spisovateľom
(„Toto je môj obľúbený spisovateľ“); k minimálnej – ak medzi čitateľom a spisovateľom nevznikla
komunikácia (iba informácia); k zmiešanej – ak pôsobia prvky obidvoch predchádzajúcich recepcií a
vytvárajú akúsi eklektickú jednotu.

Optimálna recepcia:

S (subjekt) s dominantou P = príroda (genotyp) – čitateľ s dominantou P

S (subjekt) s dominantou S = sociéta (fenotyp) – čitateľ s dominantou S

S (subjekt) s dominantou D = duch (nootyp) – čitateľ s dominantou D


Minimálna recepcia (napríklad):

S (autor) s dominantou D – čitateľ s dominantou S atď.


Zmiešaná recepcia:

S (autor) P + D – čitateľ P + S atď.

Toto sú pravdaže antropologické predpoklady recepcie. Hrajú dôležitú úlohu. Proces socializácie
antropologických predpokladov (východísk, kvalít) môže ich posúvať rôznymi smermi, poskytovať im
nové obsahy. Osud môže urobiť z romantika ekonomického účtovníka, z pragmatika duchovného kazateľa.
Socializáciu človeka zásadným spôsobom ovplyvňuje jeho osobná i spoločenská -

Axiológia, systém hodnôt, ktoré zdedil a ktoré si počas života vytvára. Hodnoty môžu byť
objektívne, ku ktorým je človek vychovávaný a vedený od kolísky po hrob (sú to hodnoty spoločenské
– ideologické, profesionálne; skupinové – rodinné, etnické, národné atď.) a hodnoty subjektívne,
ktoré môžu byť, ale aj nebyť v súlade objektívnymi hodnotami (takto vznikajú postavy
nonkonformistov, nespokojencov, rebelov atď. v súkromnom, ale aj v spoločenskom živote).

Hodnoty, hodnotový systém, ako vidieť, vytvára človek, resp. spoločnosť. Aký je človek
a spoločnosť, také sú hodnoty. Iné vládli v rôznych kultúrno-civilizačných epochách (v epoche
mytologickej, náboženskej, kresťanskej, scientistickej, vedeckotechnickej kultúry), iné v rôznych
socio-spoločenských formáciách (v matriarcháte i patriarcháte, v otrokárskej i feudálnej
spoločnosti, v čase „reálneho socializmu“ i rozvinutého kapitalizmu), iné v paradigmách
filozofických a duchovných (v racionalistickej i intuitívnej, materialistickej i idealistickej,
náboženskej i ateistickej, kresťanskej i moslimskej životnej atmosfére atď.). Lenže vždy sú to
hodnoty vytvárané človekom z ľudskej situácie pre človeka. Vychádzajúc zo štruktúry človeka (z
motívov jeho konania, ktoré smerujú k jeho záujmom), môžeme hovoriť o týchto antroposociálnych a
duchovných hodnotách:

Hodnoty prírodné. Často počujeme: najväčšou hodnotou je život. Zdôrazňujú to najmä ľudia, ktorí
majú tzv. zdravotné problémy (nemocní, defektní, kaliky atď.) alebo tí, ktorým sa sociálny život
nevydaril. Ale vravia to aj ostatní, najmä pred tvárou zániku (smrti), keď si vzdychajú – Načo to
všetko bolo? Človek, ktorý nenašiel v živote nijaký vyšší zmysel (rodičovský, duchovný, sociálny),
absolutizuje samotný život. Nálady skepse, straty viery, defetizmu vznikajú po osobných alebo
spoločenských krízach (Človek máva rukou: Všetko je márnosť nad márnosť, samá márnosť).

Túto polohu (neplnohodnotnosť, resp. superhodnotu ľudského biografického a sociálneho života)
exploatujú rôzne naturistické aktivity – filozofické (iracionalizmus, panteizmus, rousseauizmus,
filozofia života, adamizmus, freudizmus a ďalšie), esteticko-umelecké (romantizmus, neoromantizmus,
surrealizmus, imažinizmus, dadaizmus a ďalšie), duchovné a kresťanské (animizmus,
antropocentrizmus, kult Matičky-Zeme, kozmizmus, kulty zvierat, rastlín, kozmických telies v
starých a východných kultúrach atď.) a vytvárajú si svoje hodnotové rebríčky, koncepcie, systémy.

Hodnoty prírodné získavajú najmä dnes veľkú aktuálnosť, keď dochádza k nadmernému znečisťovaniu
prostredia (protesty ekologických hnutí), dokonca ohrozenie života na našej planéte (možná
termonukleárna katastrofa).

Ak v minulom storočí F. Švantner (biologicky chorľavý) videl v prírode a v prírodných hodnotách
zmysel života (román Nevesta hôľ, v ktorom hrdinka Zuna sa v závere rozplynie a splynie s
prírodou), na začiatku 21. storočia V. Pelevin (sociálne chorý) prehodnocuje nezmysel sociálnych
jatiek v Rusku spred sto rokmi (román Čapajev a Pustota), v ktorom známi hrdinovia – Peťka,
Čapajev, Anka, Kotovskij – v alkoholickom, drogovom a snovom opare hľadajú zmysel svojich
donkichotských „hrdinstiev“. U Švantnera príroda je zeleným chrámom (v rovine sémantiky a štýlu, v
sujetových lokalitách a duchovných kontempláciách), u Pelevina príroda tvorí šedivý, zakalený
kontrapunkt krvavým dobrodružstvám.

Taký je determinizmus prírodných hodnôt. Existujú však

Hodnoty sociálne, ktoré človek a spoločnosť považujú za primárne. Od toho, či človek je
Rockfellerom (boháčom) alebo Procharčinom (žobrák v Dostojevského novele Pán Procharčin) sa
odvíjajú dva protichodné subjektívne hodnotové systémy. Človek ako sociálna osobnosť sa realizuje v
spoločnosti, a preto objektívne (spoločenské) hodnoty sa stávajú preňho rebríkom, po ktorom stúpa k
dosiahnutiu svojich spoločenských cieľov. V minulosti, keď rytmus sociálneho života bol pomalý
(dlhé obdobie otrokárskej a feudálnej spoločnosti), mohlo sa zdať, že sociálne hodnoty (u otroka
také – u otrokára iné, u vyšších stavov také – u jednoduchých ľudí onaké), že sociálne hodnoty sú
pre človeka dominantné. Dnes, v dobe prevratných vedeckých a najmä spoločenských zmien (napr. 40
rokov panstva komunistického systému, ktorý sa zrútil a zrútil sa aj jeho hodnotový systém), keď
včerajší mocipáni sú dnes politicky bezmocní, sociálne hodnoty sa veľmi rýchlo modifikujú a menia.
Generácia, ktorá vstupuje do života, zápasí o svoje miesto v spoločenskom rebríčku, generácia,
ktorá odchádza zo života, prehodnocuje svoj život, svoje hodnoty a ... a čo? – nostalgicky vzdychá,
brojí proti dnešku, zápasí o nové miesto pod (sociálnym) slnkom, absolutizuje prírodné hodnoty?

Zápas človeka v spoločnosti (so spoločnosťou alebo proti nej) tvorí sociálny zmysel človeka. Vo
filozofii ho reflektujú také myšlienkové prúdy ako pragmatizmus, pozitivizmus, materializmus, v
umení a literatúre – realizmus, neorealizmus, nový realizmus, suprarealizmus, v estetike –
mimetizmus, kreativizmus, pop-artizmus, idey sociálnej angažovanosti, revolučnosti atď. Konformná
literatúra tvrdí, že život je taký, aký je, a preto treba ho žiť (osvojuje si dobový systém
hodnôt), nonkonformná literatúra dokazuje, že život je deformovaný, odcudzený, ukradnutý, a preto
ho treba zmeniť (bojuje proti dobovému systému hodnôt), nadčasová literatúra uniká zo sociálneho
sveta (pro a contra) do svojich asociálnych svetov.

Konformní spisovatelia a ich hodnoty odchádzajú s dobami, s ktorými sa stotožnili (autori
socialistického realizmu – Ažajev: Ďaleko od Moskvy, Babajevskij: Rytier zlatej hviezdy).
Nonkonformní autori žijú, pokiaľ existuje averzia proti včerajšku, ale zaniknú, ako náhle sa táto
averzia vyčerpá. Nadčasové hodnoty literatúry fungujú iba vtedy, ak komunikujú s časom (časmi).

Taký je zhruba determinizmus sociálnych hodnôt.

Hodnoty duchovné sú korelátom časových i nadčasových motívov aktivity človeka ako duchovnej
individuality. Prírodné hodnoty sú primárne (človek chce žiť), hodnoty sociálne sú sekundárne (v
mene čoho žiť), hodnoty duchovné sa pokúšajú poskytnúť biologickému a sociálnemu človeku, ktorý je
konečný, nádej, ilúziu, perspektívu nekonečnosti. Ak v minulosti koexistovali dve takéto
perspektívy (antropologická – človek je nekonečný v štafete ľudstva, a náboženské – človek je
nekonečný v stretnutí s Bohom), v 20. storočí supramoralizmus ponúkol ďalšiu možnú utópiu –
perspektívu (jednota všetkých synov a dcér s cieľom vzkriesenia k životu všetkých otcov a matiek
všetkých čias a ich večný život na všetkých planétach vesmíru). 21. storočie prichádza s ďalšou
hypotézou – nádejou (ak existujú odvrátené tváre: svet – antisvet, hmota – antihmota, nie je
vylúčené, že existuje aj korelácia život – antiživot, človek – antičlovek, nie ako negácia tézy,
ale ako jej transformácia a mutácia).

Prírodný a sociálny život človeka je konečný – konečné sú aj jeho hodnoty. Majú však aj niečo
nekonečné? Náboženstvo ponúka nekonečnú (a nesmrteľnú) dušu, veda prichádza s ponukou nekonečného
Cerebra (ľudské cerebrum ako súčasť kozmických síl, kozmického Vedomia). Človek túži po osobnej
transcendencii (pragmatizmus: Posaď strom, postav dom a zanechaj potomstvo) a tejto túžbe sa snaží
vo svojom prírodno-sociálnom živote slúžiť, vyhovieť. Tvorí! Druhú ľudskú prírodu – materiálnu i
duchovnú, vedeckú i umeleckú. Tvorbou sa približuje k Tvorcovi (Demiurgovi Všetkého). Toto je
najvyššia možná hodnota (hodnoty) ľudského života. Človek sa pozerá do očí Sokrata a Aristotela,
Krista i Piláta, Kopernika i Newtona, Danteho i Shakespeara, Einsteina i Fjodorova, Puškina i
Dostojevského a pokúša sa odovzdať žiaru ich očí, duše i ducha svojim súčasníkom i budúcim
potomkom. Čo ho čaká v budúcnosti? Čo nás čaká o sto rokov, parafrázujem výrobcu kôl Kollára, čo z
nás bude o sto, tisíc, milión rokov? Ktoré hodnoty – prírodné, sociálne a duchovné – a v akej ich
podobe – máme chytať a chytiť? Porozmýšľajme ...

NA ZÁVER: Doteraz sme uvažovali o človeku, predovšetkým o jeho súvislostiach s kontextami. Pokúsme
sa ho teraz včleniť do textu (na mikro úrovni). O čom hovorí napríklad segment textu – „Janko rieši
úlohu“?

Je tu ktosi (Janko) ako substancia (podstatné meno ako znak, ikon, symbol), ktoré sa stáva agensom
deja (sloveso rieši) smerujúceho niekam, k niečomu, pre niečo (k úlohe). Ide o plnovýznamovú vetu
(podmet – prísudok – predmet), ktorá má univerzálny ontologický, syntaktický, sémantický význam
(vety – profesor prednáša literatúru, ašpiranti počúvajú prednášku, Janko provokujúco zíva – sú
ontologicky, syntakticky a sémanticky plnovýznamové). Lenže, stojac na začiatku hermeneutického
kruhu, pýtame sa: Aký Janko, čo za Janko? Nejde snáď o ikon hlúpeho, resp. prešibaného Janka z
rozprávok? Alebo o Janka, s ktorým sme včera popíjali víno (pili ho však aj Kristovi učeníci).
Obraz vyvoláva obraz, začína lavína nekonečnej (či neobmedzenej, alebo predsa len obmedzenej)
semiózy, komparatívne asociácie, palympsest či intertextualita. Janko „rieši“ – čo rieši? – tri
tajomstvá rozprávkovej princeznej, kliatbu ježibaby, tajomstvo sveta a človeka, resp. Einsteinovskú
rovnicu? Janko rieši „úlohu“ – akú úlohu, kto mu ju dal, čo chce týmto povedať atď. Text, ako
vidieť, produkuje nekonečnú reťaz významov a túto zložitú ontologicko-textovú konštrukciu čitateľ
musí, ako vraví Derrida, dekonštruovať, aby z jej tehál si mohol postaviť svoju konštrukciu ...

Holá veta vypovedá o podstate reality, pokúsme sa ju rozšíriť:

Nezbedný ... nezodpovedný ... rafinovaný Janko ... , alebo hÍbavý ... mysliteľský ... veriaci
Janko, alebo – to prasa Jano ... atď. Môžeme aj naďalej zostať na úrovni mikroanalýzy výpovede a
skúmať jej, ako by povedal Eco, esenciálne (podstatné) alebo náhodné (akcidentálne) posuny, významy
... Čo znamená, že Jano je prasa? – že je špinavý (telesne alebo duševne), alebo romantický (ako z
rozprávky O troch prasiatkach)? Čo sa zmení, ak k séme „rieši“ pridáme sémy – tajnostkársky,
namáhavo, ľahtikársky rieši... čo sa zmení, ak výpovednú hodnotu sémy „úloha“ rozšírime a prehĺbime
aktantami – syzifovskú, oidipovskú, prorockú, banálnu úlohu. Výpoveď – „Janko rieši úlohu“ sa v
procese recepcie (komunikácie, semiózy), mení z trpaslíka na obra, nie však v objektívnej realite,
ale vo vedomí recipienta – človeka. Mikroanalýza textu je prostriedkom, ako sa dostať k tomu, kto
slovo a text vymyslel, aby mohol komunikovať (komunikatívna teória vzniku jazyka) s niekým iným,
kto tomu slovu rozumie. A  rozumie mu v plnej šírke a hľbke iba človek.

To, čo nemá význam pre človeka, nemá význam ani pre kultúru, umenie a literatúru. To, čo má význam,
je ľudsky zmysluplné (aj keď dodnes v mnohých prípadoch nepoznané) a iba ono poskytuje človekovi (v
našom prípade literárnemu vedcovi) zmysel jeho aktivite.

Text je východisko, okno, zámienka, podnet, inšpirácia atď. pre nastoľ ovanie všetkých estetických
a umeleckých problémov literatúry. Pozastavili sme sa pri najnižších zložkách textu (slovo,
syntagma, veta), teraz sa pokúsime pozastaviť sa pri jeho najvyšších zložkách (konotáciách). Máme
pred sebou texty:

„Obrovský biely brezový kmeň bez koruny, ktorú zrazil víchor alebo blesk, dvíhal sa z tejto zelenej
húšťavy do výšky proti oblohe ako vysoký rovný st[p z oslepujúceho mramoru; šikmý ostrý kýpeť,
ktorý ho zakončoval namiesto hlavice sa temnel na jeho snehobielom tele ako čiapka alebo čierny
vták. Divý chmeľ' zadúšajúci dole chabzu, jarabinu a liesky, ťahal sa po celom žŕdkovom plote, dral
sa dohora a dosahoval do polovice kmeňa odčesnutej brezy“.

V tomto úryvku nachádzame 25 podstatných mien, 13 prídavných mien a 7 slovies (sústredíme sa iba
pri plnovýznamových slovách a hlavných vetných členoch – podmet, prísudok, prívlastok, predmet).

Ide zhruba o pomer: 25:13:7, čiže 3:2:1, prevažuje predmetnosť (3) na poslednom mieste sa nachádza
procesuálnosť (1). Máme pred sebou takmer statický svet, svet predmetov, medzi ktorými sú minimálne
ontologické a modálne rozdiely (aspekt sémantický a syntaktický). Aké sú jeho pragmatické aspekty
(vzťahy znakov k interpretom)? O tom – neskôr, najprv si pozrime druhý text:

„Obedoval som u nich. Kňažná je ku mne veľmi milá, ale od dcéry sa ani nehne. Hnevá ma to ...! Zato
sa na mňa usmialo šťastie z inej strany. Viera na kontesu žiarli! A čo neurobí žena súperke
naprotiveň? Raz sa jedna žena zaľúbila do mňa len preto, že som miloval inú. Ženský úsudok je
najzvláštnejšia vec! Ženy ťažko o niečom presvedčiť; jediný spôsob je dosiahnuť, aby presvedčili
samé seba. Poradie dôkazov, ktorými chcú umlčať svoje predsudky, je veľmi svojrázne. Ak chceme
pochopiť ich myslenie, musíme vo svojom rozume poprevracať školské pravidlá logiky“.

V tomto úryvku nachádzame 19 podstatných mien, 5 prídavných mien a 19 slovies. Pomer základných
vetných sém je 19:5:19, čiže 3:1:3. V prvom texte pomer podstatných mien a slovies bol takmer 4:1,
v tomto úryvku je 1:1. Máme pred sebou svet dynamický, procesuálny, zodpovedajúci relačnému modelu
sveta a človeka (v prvom prípade prevláda substančný model). Pohyb veci prevláda nad vecami,
statika bytia je podriadená reflexii o nej.

A teraz sa pozrime na tretí text:

„Spodné okenné sklá v jeho pracovni boli zatiahnuté nepreniknuteľnými závesmi, vedl'a dvoch lebiek
sa objavila maličká Venuša; všade povyrastali akoby zo zeme sadrové hlavy s výrazom úžasu, hanby,
žiarlivosti, hrdinstva, tak ako ich chápe učené sochárstvo, čiže tak, ako sa nenachádzajú v
prírode. Vladimír prestal strihať vlasy a celé dopoludnie sa tmolil vo veste, tento kostým
proletára mu ušil krajčír – aristokrat na Nevskom prospekte“,

V tomto treťom úryvku nachádzame 22 podstatných mien, 11 prídavných mien a 8 slovies. Ich pomer
3:2:1 hovorí o predmetnosti (substančnej ontológii)sveta, ktorý akoby znehybnel. Pripomína nám to
text prvý (3:2:1), ale je to iba zdanie, pretože ide o oveľa zložitejšiu štruktúru substantív – z
22 substantív je 11 konkrétnych a 11 abstraktných (v prvom texte nenachádzame ani jedno abstraktné
podstatné meno). Ak zvážime, že abstraktá sú nositeľmi idey (konkréta – entity), máme pred sebou
obnaženú podstatu nad javom, zmysel nad vecou.

Tento pobyt v hermeneutickom kruhu štýlu si vyžaduje, aby sme sa na sémanticko-syntaktickú realitu
textu pozreli z širšieho pragmatického hradiska. Prvý text patrí Gogoľovi, druhý – Lermontovovi,
tretí Hercenovi. Sú to texty – synekdochy sveta a človeka, ktoré vyjavujú iba jednotlivé stránky
svojej existencie – Gogoľov predmetný svet je statický, Lermontovov – procesuálny, dynamický,
Hercenov – teleologický. Uvedené texty prišli po Puškinovi, tvorcovi univerzálneho a harmonického
sveta (aj jeho nonkonformní buriči túžia po ňom), ktorý sa však po roku 1825 rozpadol na svoje
prvopočiatočné ontologické prvky (po neúspešnom povstaní jeho piati organizátori boli popravení a
ďalší 120 aktivisti vyslaní na Sibír). Po niekoľkých rokoch tvorivého nevýrazného šumu Gogoľ akoby
zozbieral do esteticko-ontologickej štruktúry prvky sveta a človeka, Lermontov dal ich do pohybu a
Hercen tento bezcieľny biologicko-antropologický pohyb usmernil k zmysluplnej idey (prostredie
požiera ľudí), z genologického hladiska Gogoľ štrukturoval predmetný prúd ruského realizmu,
Lermontov – psychologický a Hercen filozofický prúd. U Gogoľa človeka žije, pretože žije
(Starosvetskí statkári), svet existuje, pretože existuje. Nie div, že až doba dorastie, absurdisti
nájdu tu svoje korene. Lermontov dal do pohybu svet i človeka, ale nevie, aký to má zmysel. Nie
div, že francúzski utopisti preložia román Hrdina našich čias ako jeden z prvých ruských románov a
nájdu v ňom stelesnenie „teórie vášní“, ktoré sú od Boha dané (miera ich satanizmu je mierou
satanizmu spoločnosti). Hercen našiel zmysel ruskej mizérie (sreda zajela), čím zvalil vinu za
všetko zlo na spoločnosť, ale zľahčil zodpovednosť človeka za „sredu“.

Také sú pragmatické výstupy z literárnych textov.

NA ZÁVER (druhýkrát)

Nijaká výpoveď o realite sveta nie je totožná so samotnou realitou. Vystihuje iba nejakú jej časť.
Preto človek (ale aj spisovateľ), pokúšajúci sa ju evokovať, používa často takéto klišé: Neviem, či
sa mi podarí ... Nie je to celkom to, čo som chcel povedať atď.

Umenie a literatúra sa pokúšajú odstrániť túto nedokonalosť slova (znaku, ikonu, symbolu reality),
využívajúc na to umelecké obrazy, ktoré nemajú iba výpovednú (sémantickú) hodnotu, ale obsahujú aj
ich sprievodné javy – synestéziu, semiózu, syntézu. Občas sa im to darí, ale najčastejšie nie,
pretože obraz reality môže realitu nielen približovať, ale aj vzďaľovať, znejasňovať. Notoricky
známa je Danteho interpretácia Žalmov:

„Keď vyšiel Izrael z Egypta,

Jakubov dom z rudu temnej reči,

stala sa Judea svätyňou Božou“.

Dante ponúka (v súlade s hermeneutikou sacra, ktorá poznala štyri spôsoby interpretácie Svätého
Písma – doslovnú, alegorickú, morálnu a anogogickú, tj. smerújucu do výše) taktiež štyri
interpretácie uvedeného Žalmu.

Prvá (doslovná) interpretácia: ide o opis cesty Izraelitov z Egypta do zasľúbenej zeme pod
Mojžišovým vedením;

druhá (alegorická) interpretácia hovorí o vykúpení človeka skrze Krista;

tretia (morálna) interpretácia zdôrazňuje cestu hriešnej duše do stavu milosti a blaženosti;

štvrtá (mystická) interpretácia evokuje únik svätého ducha z väzenia hmoty do ríše slobody a večnej
slávy.

Dejiny zmocňovania sa umeleckých textov (ich interpretácia) sa v dejinách šírili ako huby po daždi.
Každá epocha, každá výrazná osobnosť prichádzala s nápadmi, ako umelecký text pochopiť, dešifrovať,
dekódovať, dekonštruovať. Pierceho teória neobmedzenej semiózy otvára dnes (ale platilo to aj
včera) dvere akejkoľvek interpretácii umeleckého textu – a každá má svoju relatívnu pravdu, každá
oslovuje a komunikuje s príbuzným recepčným vedomím v istom chronotope (časopriestore). Všetko je
panta rei (objekt i subjekt poznávania), ale aj dejiny literárnej vedy (recepcie a interpretácie
umenia). Všetko to z odstupom času vyzerá ako veľkolepé panoptikum (či múzeum, resp. krematórium?)
textových horolezcov, pokúšajúcich sa zmocniť sa umeleckých textov i kontextov. Prečítajme si aspoň
niektoré epitafy: hermeneutika sakra, metóda deskriptívna, historická, sociologická,
kulturologická, socio-kultúrna, etická, filozofická, estetická, biografická, estopsychologická,
psychologická, filologická, hermeneutická, gnostická, štrukturalistická, komunikatívna, formálna,
semiotická ... atď. My, deti druhej polovice 20. storočia, a vy mladší, nádeje pre 21. storočie,
stojíme pred pomníkmi „nespokojných duší a duchov“ a recipujeme útržky (a občas aj celé systémy)
ich posolstiev a oni (Aristoteles i Platón, grécki gnostici i stoici, cirkevní otcovia, Plotinus i
Tomáš Akvinský, Boualeau, Lessing i H. Taine, Belinskij i Eichenvaľd, Kierkegaard i Nietzsche,
Bergson i Gadamer, Šklovskij i Mukařovský, Adorno i Croce, Cassirer i Bachtin, Diltney, Heidegger
i Lotman, Bakaoš i Miko, Lyotard i Derrida – a ďalšie desiatky i stovky oráčov na poli ľudského
esteticko-duchovného univerza) my ich oslavujeme a oni mlčia, ako Dostojevského Veľký Inkvizítor .

Naše osudy sú preto v našich rukách. Z tehál teoretických Dómov našich predkov, ale aj z vlastných
materiálov a zistení chceme budovať vlastné príbytky.

Aké?

Na Slovensku máme veľa teoreticky vyspelých literárnych vedcov a kritikov (počnúc Vajanským a
Škultétym, Považanom i Matúškom, Felixom i J. Števčekom, O. Čepanom i S. Šmatlákom, N. Losským i J.
Kopaničákom až po dnešné osobnosti – P. Liba, S. Rakús, V. Žemberová, V. Šabík, V. Petrík, V.
Marčok, A. Antoňák, Z. Kasáč atď.), ktorí vyorali isté brázdy, po ktorých môžu spoľahlivo kráčať
mladí adepti literárnej vedy.

Na základe uvedených (vedeckých) i osobných životných peripetií našim osudom sa stala
esteticko-antropologická koncepcia umenia a literatúry.

Slová Knihy Véd, Talmudu i Koránu, Božskej komédie i Kráľa Leara, Stratených ilúzií i Fausta,
Mŕtvych duší a Koreňov a výhonkov vybledli, stratili svoj východiskový sémantický kód, svoj pôvodný
komunikačný úzus ...

Sujetové peripetie Odysey i Slova o pluku Igorovom, Don Quijota i Zbojníkov, Nevesty hôľ i Tichého
Donu stratili veľa zo svojich vynaliezavosti, konštrukcií a montáží...

Témy Putovania za tri moria, Ságy rodu Forsytovcov, Kotlina i Čapajeva, zlatokopov na Aljaške a v
Severnej Karolíne zostarli ...

Ale ČLOVEK – jeho prírodné, sociálne a duchovné golgoty a krížové cesty, stelesnené v slovách (či
už v znakoch, alebo ikonách a symboloch), sujetoch a témach zostali a zostanú, pokiaľ na tejto
planéte zostane aspoň jeden človek. A práve apokalyptické vidiny a sny o tom, že by mohol zostať
iba sám jeden, robia esteticko-antropologickú koncepciu umenia a literatúry nanajvýš aktuálnou.