ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A 3EJ VYZNÁM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav Hulínek Funkčné členenie veľkomoravských opevnených sídlisk na základe ich spoločenského významu a kontinuita ich pretrvávania v 10. storočí (Morava a západné a stredné Slovensko) Drahoslav Hulínek Pro b Le m ati ka ve Ľko m o ravs kých h ra dís k patrí medzi dlhodobo pertraktované témy najmä na poli moravskej, slovenskej a českej archeológie, ale aj iných príbuzných vedeckých disciplín. Môj príspevok sa zaoberá funkčným členením veľkomoravských opevnených sídlisk na základe ich spoločenského významu s dôrazom na ich možný kontinuálny vývoj v 10. storočí po zániku Veľkej Moravy. Okrem dejinno-chronologických súvislostí sa snažím sledovať pretrvávanie, respektíve strácanie alebo posilňovanie spoločenského významu funkcie danej lokality aj po zániku Veľkej Moravy (obr. 1, 2, 12). V prvej hlavnej časti svojej štúdie sa zaoberám stručným charakterizovaním vývoja včas-nostredovekých opevnených sídlisk pred zánikom Veľkej Moravy. Po načrtnutí stavu opevnených sídlisk s dôrazom na 9. storočie zameriavam vjej druhej časti svoju pozornosť na 10. storočie. Práca je geograficky vymedzená na územie Moravy a západného a stredného Slovenska. Problematika vývoja hradísk z predveľkomoravského obdobia nie je predmetom tejto štúdie. Ale v rámci korektnosti súpisu včasnostredovekých lokalít z 8. až 10. storočia ich tam zaraďujem. Dôraz kladiem na priestor, ktorý je v relevantnej literatúre spochybniteľný v minimálnej miere ako stabilné územné jadro veľkomoravského štátu na báze kultúrnej, materiálnej a politickej. Ide o územie Moravy bez českého Sliezska (Galuska 2004, 64, 65; Ratkoš 1990, 51-56) (obr. 10, 11, 12, 13) a jeho nitrianskej časti - súčasné západné a stredné Slovensko (viac Hulfnek/Čajka 2004, 77-85; Stein-hubel 1998a, 369-414; 1998c, 91). Pri porovnávaní lokalít sa nevyhýbam ani iným územiam, a to najmä tým, ktoré len nejaký čas patrili pod kultúrnu sféru Veľkej Moravy, ale dôraz kladiem na územia, ktoré sú nosnými v tejto štúdii - Morava, územie západného a stredného Slovenska. V predostretej štúdii sa nezaoberám opevnenými sídliskami, ktoré vznikli v priebehu 10. storočia po zániku Veľkej Moravy. I. K problematike opevnených sídlisk pred zánikom Veľkej Moravy So vznikom veľkomoravského štátu nastal progres spoločenských, hospodárskych, ale i vojensko-politických vzťahov. To sa prejavilo popri rozvoji niektorých pretrvávajúcich hradísk i v rozmachu budovania nových opevnených sídlisk. 0 existencii hradísk na veľkomoravskom území informuje písomný prameň, tzv. Bavorský geograf pri opise hradov a krajín na severnej strane Dunaja. V jeho prvej časti sa uvádza, že Moravania (Marharii) mali 11 hradov. Táto zmienka o 11 moravských hradoch sa podľa interpretácie zaužívanej na Slovensku týkala nielen územia vlastnej Moravy, ale možno aj Nitrianska, pričom časovo mala súvisieť s obdobím medzi rokmi 815 - 817 alebo po roku 843 (Ratkoš 1968, 129; Ruttkay 1994, 71). Z tzv. Bavorského geografa pochádza aj druhá zmienka o ľude nazývanom Moravania (Mereha-nos), kde sa v súvislosti s opevnenými sídliskami uvádza, že na ich území bolo 30 hradov. Táto druhá zmienka podľa tejto interpretácie pravdepodobne súvisela s obdobím medzi rokmi 882 - 883, keď na Veľkej Morave vládoL Svätopluk a jej súčasťou bolo aj Zátišie (Ratkoš 1968, 129). V pravdepodobnejšej interpretácii J. SteinhĹibel (1998a, 405-407) vysvetľuje, že názov Marharii (11 hradov) sa týka územia vlastnej Moravy západne od Malých a Bielych Karpát. Územia Nitrianska sa týka názvov Merehanos s 30 hradmi. Pričom dodáva, že správy o počte hradov vznik-Li asi desať rokov po ovládnutí Pribinovej dŕžavy (t. j. Nitrianska) Mojmírom, preto vtedajší autor už medzi oboma časťami Veľkej Moravy nebadal až tak zásadný rozdiel. Obyvateľstvo považoval za Moravanov a pretrvávajúci geograficko-po-litický rozdiel spred roka 833 naznačil iba minimálnou odchýlkou v názvoch - Marharii a Mer-hani (obr. 2.3.13). SA-H-I Drahoslav Hulínek 750 800 850 900 950 Obr. 1. Potenciálna, sumarizujúca krivka priebehu množstva výskytu opevnených sídlisk na Morave a západnom a strednom Slovensku v 8. -10. storočí s dôrazom na veľkomoravské obdobie. Do úvahy sú predovšetkým brané archeologicky doložené lokality. 45 -| 40 -S 750 800 850 900 950 Obr. 2. Potenciálna krivka priebehu výstavby opevnených sídlisk na Morave a západnom a strednom Slovensku v 8.-9. storočí s dôrazom na veľkomoravské obdobie. Do úvahy pripadajú predovšetkým archeologicky doložené lokality. 196 SA-H-ľ ZBORNÍK - BUKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VYZNÁM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefan ovi čová a Drahosiav Hulínek Obr. 4. Hypotetický pokus o porovnanie počtu opevnených sídlisk na základe správ Bavorského geografa a výsledkov aktuálneho archeologického bádania v súvislosti s počtom lokalít vo veľkomoravskom období. HSA-H-l! Drahoslav Hulínek U mnohých novovznikajúcich hradísk z obdobia existencie Veľkej Moravy je veľmi problematické určiť dobu ich vzniku. Ešte problematickejšie je to aj v súvislosti so zánikovými horizontmi, respektíve s ich nasledujúcim kontinuálnym prežívaním. Vyplýva to najmä z následnej zastavanosti danej plochy a stavom výskumu. Z týchto dôvodov je veľmi problematické určiť reLatívne presný počet hradísk v danom časovom úseku v 8. - 10. storočí, ba momentálne takmer nemožné. Najlepšia situácia v tomto smere (s časovým určením možných počiatkov vzniku hradísk na Morave, západnom a strednom Slovensku) je pred vznikom Veľkej Moravy. V predveľkomoravskom období sa dá počet novovzniknutých opevnených sídlisk, aj keď do určitej miery iba hypoteticky, čiastočne zistiť presnejšie. A to prostredníctvom okolností v súvislosti s prvotnými impulzmi so stavebným využitím danej lokality, ale aj s určitou špecifickosťou nálezového materiálu - ide najmä o kovové nálezy súvisiace aspoň čiastočne s karoLínskym alebo niekdajším avarsko-slovanským kultúrno-výrobným prostredím. No i tieto zistenia pokiaľ ide o presné chronologické zaradenie v súvislosti s predveľko-moravským obdobím narúša možnosť pretrvávania výskytu predmetov napríklad karolínskeho typu v nasledujúcich časových úsekoch. Vo väčšine prípadov je jediným datovacím kritériom keramický nálezový materiál, ktorého chronológia nieje dostatočne prepracovaná, respektíve je pre datovanie ťažšie využiteľná, a tým aj menej smerodajná (Štefanovičová 1989a, 93-94). Napriek týmto skutočnostiam môžeme určitý nárast vzniku hradísk predpokladať od druhej tretiny 9. storočia, čo potvrdzuje aj spomínaná správa tzv. Bavorského geografa (Ratkoš 1968, 129). Zmienka o 30 hradoch naznačuje pomernú hustotu výskytu hradísk. Na základe doterajšieho stavu archeologickej potvr-denosti môžeme v 9. storočí - po jeho prvej tretine, predpokladať, že na území západného a stredného Slovenska sa vyskytovalo minimálne okolo 35 - 40 hradísk (odchýlka+/-: 10 - 20; v dobových predpokladaných hraniciach medzi Nitrianskom a Moravou 32 - 37 hradísk). Zďaleka nie všetky ďalšie potenciálne hradiská, ako naznačila už v závere prezentovaná kategorizácia, sú dokázané archeologicky, preto sa toto číslo môže časom upraviť. Zatiaľ môžeme výskyt ďalších hradísk predpokladať iba teoreticky. Viaceré potenciálne opevnené sídliská môžeme teda označovať len ako výšinné polohy s fragmentárnymi stopami osídlenia zo včasného stredoveku, ktoré mnohokrát mohlo byť iba krátkodobého a refugiálneho charakteru (kategória potvrdenosti 4). Takéto som medzi veľkomoravské hradiská nezaradil (Hulínek/Čajka 2004, 87). Na základe podobných archeologických a štatistických kritérií môžeme predpokladať, že na Morave sa v rámci súčasných štátnych hraníc vyskytovalo 15 - 20 opevnených sídlisk. Počty hradísk v rámci uvedenej odchýlky (+/-: 5 - 10) zohľadňujú aj prípadné počty uvádzané v rámci predpokladaných viackrát spomínaných dobových hraníc medzi Nitrianskom a Moravou (napr. ich potenciálne bolo 18-23). Pomer v rozmedzí 1:2 až 1:3 mnou zatiaľ predpokladaného počtu hradísk medzi moravskou a nitrianskou časťou Veľkej Moravy do určitej miery iba hypoteticky korešponduje s údajmi v spise Bavorský geograf, kde sa tento pomer na základe interpretácií J. Steinhúbla (1998a, 405-407) približuje do okolia úrovne 1:3, respektíve tiež do rozmedzia 1:2 až 1:3. Tento čiastočný pomerný súlad ešte podporuje aj fakt, že do uvedených počtov neboLo zaradené územie východného Slovenska, ktorého minimálne určitá časť bola možno okamžite po vzniku Veľkej Moravy súčasťou Nitrianska (Steinhiibel 2004). V budúcnosti možný zväčšený počet moravských hradísk môže potenciálne navodiť iba jednoznačne archeologicky a historicky doložené zistenie, že dolnorakúske hradiská nachádzajúce sa severne od rieky Dunaj boli už vo svojich počiatkoch súčasťou Moravy. Boli však v menšom počte oproti východoslovenskému priestoru, kde predpokladáme 5 - 10 hradísk, o ktorom sa tiež uvažuje, že bol stabilnou súčasťou Nitrianska (obr. 1, 2, 3, 4,13). Opevnené sídliská na území Moravy, západného a stredného Slovenska boli v priebehu 8./9. - 10. storočia diferencované svojím územnosprávnym, mocenským a vojensko-stra-tegickým významom (Hulínek/Čajka 2004; Hulinek 2006/07, 7). Po vzniku Veľkej Moravy nastala aj výraznejšia diferenciácia hradísk. Rozpoznávame štyri základné typy opevnených sídlisk: 1. centrálne opevnené sídLiská priamo podliehajúce správe kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami predmestského typu; 2. lokálne správne centrá územ-no-administratívnych celkov predstavujúcich základné teritoriálne rozčlenenie veľkomoravského štátneho útvaru; 3. hradiská s dominujúcou vojenskou, strážnou funkciou; 4. refúgiá. Hradiská daného typu plnili spoločenskú funkciu, akú mali aj tie hradiská, ktoré sú kategorizované rádovo vyšším číslom. Napríklad opevnené sídliská 1. typu pl- ■SA-H-I ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav Hulínek nili funkciu aj Lokálneho centra (2), ale aj strážnu (3) i útočištnú (4) úlohu. Lokálne opevnené centrá zase plnili funkciu strážnu a útočištnú. Z tejto skutočnosti vyplýva polyfunkčnosť mnohých hradísk. Sídliskové aglomerácie (ich súčasťou bolo centrálne opevnené sídlisko celoštátneho významu) a lokálne správne centrá môžeme do určitej miery stotožniť s označením známym v 9. storočí - ako civitas. S týmto termínom sa stretávame vo Fuld-ských análoch v súvislosti s udalosťami z roku 864, pri ktorých sa spomína Devín: „in quadam civita-te, quae lingua gentis ilius Dowina" (Ratkoš 1968, 409). Čiže podľa tejto písomnej informácie jestvovali aj vo veľkomoravskom prostredí významnejšie správne centrá. Ich existencia tiež pravdepodobne naznačuje teritoriálne rozčlenenie štátu (Ruttkay 2005a, 78). 1.1. Centrálne opevnené sídliská priamo podliehajúce správe kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami predmestského typu Na území Moravy, stredného a západného Slovenska spĺňali status centrálneho opevneného sídliska kniežacieho významu so sídliskovými aglomeráciami predmestského typu (Hulínek2006/07, 6-15) aj na základe vnú-tornej zástavby polohy Mikulčice (Poulík 1975), Staré Město - Uherské Hradiště (v rámci opevnenej aglomerácie dominovala poloha Na dědině;), Pohansko pri Břeclavi (Macháček 2001a; 2005), Olomouc (Bláha 2001), Nitra - hrad (Bednár2002, 88-97), Bratislava - hrad (Štefanovičová 1975) a Devín - hrad (Plachá/Hlavicová/'Keller 1990). Tie-to hradiská boli súčasťou sídliskových aglomerácií predmestského typu (v prípade Devína to nie je jednoznačné), ku ktorým ešte patrili hradiská plniace aj inú funkciu, najmä strážnu. Okrem toho boli súčasťou sídliskovej aglomerácie predhradia (aj opevnené: Nitra - Na vŕšku; Bednár2002, 88-97). Strediskami, kde sa v sídliskovej aglomerácii koncentrovala remeselná produkcia, boli aj osady so špecializovanou výrobou (Štefanovičová 1995, 265; 2004b). Dôležité postavenie v rámci sídliskových aglomerácií mali aj roľnícke osady zabezpečujúce poľnohospodársku produkciu. Povinnosťou obyvateľstva týchto otvorených sídlisk bolo starať sa o údržbu fortifikácií, pričom v čase nebezpečenstva im okolité opevnené plochy poskytli ochranu (Ruttkay 1994, 70). Centrálne hradisko, ktoré bolo súčasťou sídliskovej aglomerácie, malo dôležitý politický význam, pričom dokonca mohlo byť za určitej situácie stálym, respektíve prechodným síd- lom panovníka. A to aj napriektomu, že by sme hypoteticky predpokladali, že panovník mal v rámci celej Veľkej Moravy jedno stále sídlo. Nitra zase zohrávala v rámci Nitrianska špecifickú sídelnú úlohu, čím sa upozorňovalo na určitú duáLnosť veľkomoravského štátu (Snášil 2001, 349-350; Steinhúbel 2000b). Sídliskové aglomerácie predmestského charakteru boli predovšetkým mocenskými, politickými a správnymi centrami (Štefanovičová 1995, 265). Veľkomoravské sídliskové aglomerácie predmestského typu však určite patrili aj medzi religiózne strediská. Okrem Olomouca sa na každej aglomerácii našli archeologicky doložené pozostatky sakrálnych architektúr postavených v 9. storočí, v prípade Nitry aj doklad v písomných prameňoch (Plachá/Hlavicová/Keller 1990; Štefanovičová 1995, 265-272; Bednár 2002, 88-96). Zo spomínaných sídliskových aglomerácií môžeme na základe aktuálnej nálezovej situácie vyčleniť tri dominujúce: Mikulčice, Staré Město - Uherské Hradiště a Nitra (predovšetkým v Nitriansku - na území Slovenska). Dokazuje to ich plošná veľkosť a značná koncentrácia sídlisk (aj opevnených) a objektov rôzneho charakteru (pro-fánneho, sakrálneho, výrobno-poľnohospodár-skeho). Moravské sídliskové aglomerácie v Mi-kulčiciach a v Starom Meste môžeme charakterovo takmer stotožniť s prvotnými včasnostredovekými mestami. Na Slovensku za sídliskovú aglomeráciu tohto druhuje považovaná Nitra, ktorá aj z dôvodu väčšej členitosti terénu (napr. hradný vrch a vrch Zobor) netvorila taký kompaktný sídliskovo-aglo-meračný celok ako spomínané dve moravské lokality, najmä ako v prípade Mikulčic (H u lín e k/Čajka 2004, 91-94; Měřínský 2001a, 299). V tomto ohľade (topograficky podobne) sa dá iba uvažovať aj o veľkých sídliskových oblastiach (dvoch aglomeráciách) v priestore Bratislava - Devín. Spomínané tri sídliskové aglomerácie (Mikulčice, Staré Mesto - Uherské Hradiště, Nitra) aj s ich centrálnymi opevnenými sídliskami môžeme považovať do určitej miery za dlhodobejšie veľkomoravské centrá, či už profánneho, hospodárskeho a sakrálneho významu. Pričom do určitej miery mohla niektorá z týchto funkcií (profánna, hospodárska atď.) štátneho centra dominovať. Mikulčice boli dominujúce politicko-mo-censké centrum Veľkej Moravy. Mnohí ho dávajú do súvislosti s pevným Rastislavovým valom spomenutým počas franského ťaženia v roku 855 a s nevýslovné rozsiahlym hradiskom (pevnosťou) a ÍSAH-1 199 DrahosLav Hulínek všetkým starodávnym nepodobným, spomenutým počas ťaženia Karola, syna Ľudovíta Nemca, proti Rastislavovi v roku 869. Správy sa nachádzajú vo Fuldských análoch. Obe východofranské ťaženia počas vlády Ľudovíta Nemca skončili neúspešne {Lukačka 1999, 155-158; Poutík 1975, 153-160; Steinhübel 2004, 120, 128, 129). Mikulčickej sídliskovej aglomerácii - okrem množstva polôh - dominovali lokality Valy a poloha Štěpnice. V okolí centrálnej opevnenej polohy Valy a v predhradí na Štěpnici sa nachádzali opevnené/ohradené dvorce alebo pohrebiská - cintoríny aj s kostolmi (napríklad ohradená plocha s cintorínom v blízkosti kostola 6 alebo pri kostole 10, kde bol pravdepodobne dvorec a poloha Kláštorisko). Hypoteticky sa uvažuje o existencii dvorca na ploche v okolí kostola v Kopčanoch, v súčasnosti na slovenskej strane. V tomto priestore sa nachádzajú aj veľkomoravské hroby, pričom aj o miestnom, dodnes stojacom kostole sv. Margity sa predpokladá, že pochádza z 9. storočia z obdobia vlády Rastislava a Svätopluka I. (Baxa/Glaser-Opitzová/Katkinová/ Perus 2004; Baxa/Ferus/Gtaser-Opitzvá/Katkinová 2005, 48-50). Opevnené predhradie na Štěpnici bolo pravdepodobne osídlené bojovníckou družinou. Na polohe sa nachádzala početná zástavba zrubových objektov (približne 250 priestorových príbytkov), kde žilo okolo 1 000 bojovníkov. For-tifikácie - vaL, ako obranné predvalie sa nachádzalo v poLohe Těšínský Les a Kostelec. Na základe terajšieho stavu bádania môžeme konštatovať, že v celej mikulčickej aglomerácii žilo počas jej rozkvetu približne 2 000 ľudí. Mikulčická sídlisková aglomerácia bola významným centrom celého Moravského kniežatstva a patrila medzi najvýznamnejšie centrálne polohy vo Veľkej Morave. Niektorí bádatelia ju potenciálne považujú za hlavné sídlo tohto štátu na čele s mojmírovskou dynastiou {Poulíkl957, 241-388; 1963; 1967, 692-698; 1972, 5-56; 1975; Poláček 1994; 1996a, 213-260; 1998, 359-362). Staroměstsko-uherskohradišťská sídlisková aglomerácia (ďalej iba staroměstská alebo Staré Město) sa skôr pokladá za potenciálne náboženské centrum Veľkej Moravy (významnejší sídliskový areál kresťanského, možno aj byzantsko-misijné-ho charakteru na polohe Uherské Hradiště - Sady; Avenarius 1992, 73/ Galuska 1996a, 17-29; Galuska/Vaškových 2002; Snášil 2001, 356). Tieto konštatovania sa však pohybujú vo veľmi hypotetickej rovine a vôbec nemožno vyLučovať ani dominujúci poľiticko-mocenský význam staroměstsko-uher- skohradišťskej sídliskovej aglomerácie. Staré Město sa rozprestiera na pravom brehu rieky Moravy, vtěsnej blízkosti Uherského Hradišťa, ktoré sa nachádzajú na jej ľavom brehu. Sídliskovú aglomeráciu v Starom Meste - Uherskom Hradišti tvorili viaceré polohy aj so zachovanými zvyškami opevnení. V konečnom dôsledku išlo o rozsiahle opevnené sídlisko s pohrebiskami, kostolmi, remeselnými areálmi. Rozprestieralo sa predovšetkým na pravom brehu rieky Moravy (Staré Město) a v mestskej časti Rybárny, kde je zatiaľ sporadicky zistené osídlenie s mohutnou fortifikáciou (Galuska 1998, 345). ĎaLej tu bolo skôr potenciálne opevnené sídlisko (pravdepodobnejšie otvorené sídlisko) s pozostatkami remeselnej výroby so zvyškami drevených stavieb na riečnom ostrove sv. Jiří a ďalej poloha Uherské Hradiště - Sady (Galuska 2001, 124; 2004, 50-128). V Starom Meste dominovali dve vyvýšené terasy, ktoré vyčnievali z predhoria Chří-bov. Výrazná časť týchto dvoch ostrohovitých vyvýšenín bola s najväčšou pravdepodobnosťou vo veľkomoravskom období zastavaná (Galuska 2001, 124). Na západnejšie položenej vyvýšenej terase sa okrem iného našli pozostatky po výraznejšom osídlení na polohách Špitálky, Na Špitálkach, Čer-túj kút a Písečnice. Na východnejšie položenej vý-šinnej terase sa okrem iných vyskytovali veľkomoravské lokality Na valach, Nad haltýři, Nový svět a na Padělkách. Poloha Na valach plnila funkciu dominujúceho včasnostredovekého hradiska, ktorého počiatky sú najneskôr datované na prelom 8. a 9. storočia. Je via&.ako pravdepodobné, že v tomto časovom období bola lokalita Na valach sídlom spoločensky vyššie postavenej vrstvy obyvateľstva. Postupným dejinným vývojom nastalo v období Veľkej Moravy prepojenie jednotlivých sídlisk v užšom územnom priestore, a tak vznikla plošnými rozmermi značná sídlisková aglomerácia dosahujúca 300 - 400 ha. Prepojenie jednotlivých osád sídliskovej aglomerácie nastalo s najväčšou pravdepodobnosťou okolo polovice, respektíve v druhej polovici 9. storočia. (Galuska 2001, 130). Dokazuje to aj skutočnosť, že z lokálneho pohrebiska v centrálnom hradisku Na vaLách, vznikol významný cintorín pre celú sídliskovú agLomeráciu. Preto je viac či menej opodstatnené, že lokalita Na valach začala plniť predovšetkým účel cintorína a sídliskový charakter postupne úplne stratila (Galuska 2001, 130). V rámci aglomerácie získala na význame poloha Na dedine, kde vybudovali okolo polovice 9. storočia významnú profánnu stavbu pre člena ■SAH-II ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Taťána Štefanovičová a Drahoslav Hulínek najvyššej veľkomoravskej vrstvy. Nadväzne na túto kamennú stavbu neskôr vybudovali aj centrálnu sakráLnu architektúru sv. Michala. V blízkom okolí sa na polohe nachádzalo značné množstvo drevených stavieb (zruby, chaty a hospodárske objekty), ktoré dali poLohe v rámci celej sídliskovej aglomerácie výnimočnejší ráz (Galuska 2001, 130). Svetská stavba bola dlhá 18 m a široká približne 10 m. Aj vďaka týmto nálezovým okolnostiam mohla mať sídlisková aglomerácia vo veľkomoravskom období svoje ústredné centrum s najväčšou pravdepodobnosťou na území Starého Města, a to v jeho východnej časti, kde sa nachádzala poloha Na dedine. Podľa iných názorov to bolo na ostrove sv. Jiří na rieke Morave (súčasná centrálna historická časť Uherského Hradišťa), kde sa nachádzalo sídlisko siahajúce svojím pôvodom do predveľkomo-ravského obdobia (Hrubý 1965; Procházka 1990, 293). Tento druhý variant miestneho ústredného centra nieje relevantne nálezovo preukázateľný a zatiaľ nepravdepodobný, nakoľko nie je v tom priestore jednoznačne dokázaná existencia for-tifikácií. Zatiaľ sa ich výskyt skôr spochybňuje, ako potvrdzuje. Ostrov sv. Jiří nesie pomenovanie na základe včasnostredovekého kostola, ktorého počiatky niektoríbádateLia predpokladajú už vobdobí Veľkej Moravy. Ostrov sa nachádzal juhovýchodne od hlavného toku rieky Moravy (Galuska 2001, 127; 2004, 50-139). Slovanské osídlenie ostrova môžeme predpokladať už v predveľkomoravskom období (Galuska 2001, 128). Sídlisková aglomerácia Staré Město - Uherské Hradiště o rozlohe asi 400 ha boLa dôležitým centrom veľkomoravského štátu. Aj archeologickými výskumami doložená existencia niektorých aj honosnějších sakrálnych stavieb ju potenciálne pasuje do pozície spomínaného duchovného centra. Túto skutočnosť dokazujú nájdené zvyšky sakrálnych architektúr na polohách rotunda sv. Michala vtěsnej blízkosti svetskej stavby na polohe Na dedine - vo veľkomoravskom období spoločensky dominujúcej lokaLity v rámci celej aglomerácie; kostol v Starom Meste - Na valach s cintorínom; Uherské Hradiště - Špitálky a Sady - významný, výšinný, cirkevný areál možno kláštorného charakteru; Staré Město - osada Špitálky - kostola jeho okolie pravdepodobne obkolesovala drevená ohrada, pričom lokalita hypoteticky mohla plniť úlohu dvorca, alebo areálu obchodníkov v rámci staroměstsko-uherskohradišťskej opevnenej plochy; ďalej bola lokalitou s kostolom poloha Staré Město - osada IV (Galuska 1996a; Hrubý 1965). V zázemí tejto sídliskovej aglomerácie sa ešte nachádzala autonómna poloha so sakrálnou architektúrou Modrá u Velehradu. Na základe týchto nálezových súvislostí sa sídlisková aglomerácia Staré Město - Uherské Hradiště pokladá aj za dominantné cirkevné sídlo veľkomoravského štátu, pričom sa nevylučuje ani jej podobný spoločenský význam. (Galuska 1990; 1996a; 1996b; 1997; 1998; 2000; 2001; Hrubý 1955; 1965). Na základe terajších znalostí je ťažko určiť, ktorá aglomerácia s centrálnym hradiskom bola hlavným panovníckym sídlom Veľkej Moravy. Nieje vylúčené, že mohlo dochádzať k lokačnému posunu hlavného sídla jednotlivých panovníkov mojmírovskej dynastie. Preto táto sídlisková aglomerácia s centrálnym hradiskom, ktorá bola sídlom v danom období vlády niektorého panovníka, nemusela byť dominantným sídlom v období vlády iného panovníka. Podobné dlhodobo postupné lokačně posuny sídiel máme doložené v období včasného stredoveku aj inde v Európe - napríklad aj v kultúrne blízkom Bulharsku (hlavné sídlo bolo najskôr v Pliske, následne po nej získala v druhej polovici 9. storočia toto postavenie Presláv; Mi-chajlova 2004, 252-283; Vaklinov 1977, 47-247) alebo vo Franskej ríši (James 1997, 179). Môžeme hovoriť o rôznosti novodobej vedeckej identifikácie hlavných sídiel pre daného veľkomoravského panovníka (Snášil 2001, 356). Napríklad sa predpokladal nedoložený variant, že Mikulčice boli pôvodným Rastislavovým a spočiatku aj Svätoplukovým sídlom. Až neskôr sa mohol Svätopluk rozhodnúť presunúť hlavné sídlo Veľkej Moravy na sídliskovú aglomeráciu Staré Město - Uherské Hradiště (Veligrad), ktorá mala byť aj významným kultúrnym a náboženským centrom (Snášil 2001, 355-356). Vtomto duchu sa L. Galuska domnieva, že počas vlády Mojmíra I. a Rastislava boli hlavným sídlom veľkomoravského štátu Mikulčice. Svätopluk mal podľa neho preniesť hlavné sídlo do Starého Města - Uherského Hradišťa, kde po ňom sídlil i Mojmír II. (2004, 84). Podľa inej teórie mohol mať panovník viac dominujúcich sídiel - najčastejšie 2-3. Napríklad panovník merovejskej dynastie Chilperich L (539 - 584) sa počas obdobia svojej vlády najčastejšie nachádzal v sídlach Rouene, Soissonse a Paríž. Podobné príklady môžeme vnímať aj u iných franských panovníkov. Nehovoriac o tom, že v stredoveku často dochádzalo k tomu, že panovník kočoval po krajine s podstatnou časťou svojho dvora (James 1997, 179). Niektorý z týchto variantov s ohľadom určenia sídla panovníka, ba možno aj všetky, môžeme dať do súvis- ■ S-AH-Il Drahoslav Hulínek Losti s Veľkou Moravou, respektíve už ich aj predpokladáme. Aj keď podľa L. Galusku mal panovník iba jedno sídLo a nepredpokladá kočovanie panovníka po krajine {2004, 85). Odvoláva sa pritom aj na údaj spomenutý v diele Ibn Rustu „Kniha vzácnych drahocenností". Autortam uvádza: „Má (Svätopluk) vynikajúce, pevné a vzácne brnenia a mesto, v ktorom sídli, sa volá 'Girwáb. V tomto meste sa koná trh každý mesiac tri dni." (Galuska 2004, 84; Pauliny 1999, 97-99). Doteraz nie je jasné, ktorú sídliskovú aglomeráciu môžeme stotožniť s centráLnym „grádom" Morava. Tento názov okrem iného pravdepodobne vyplýva aj z analógie rieka Nitrava - mesto Nitra-va - kniežatstvo Nitrava, preto tiež mohla byť rieka Morava - mesto Morava - kniežatstvo Morava (Steinhúbel 2004, 60-70). Neustále sa vedú diskusie o lokalizácii gradu Morava, pričom do úvahy pripadajú Mikulčice a Staré Město - Uherské Hradiště (Havlík 1992, 142; 1994, 38; podrobne rozanalyzoval aj so zreteľom na dovtedajší stav bádania Snášil 2001; Steinhúbel 2004, 67-69). V prípade polohy Staré Město - Uherské Hradiště sa mal jej potenciálny názov Morava, v tradícii známy ako veľký hrad, respektíve mesto, pretransformovať do výrazu Veligrad/Velehrad (Poulík 1985, 31; Snášil 2001). Na základe doterajšieho stavu poznania poznáme zatiaľ tri dominujúce sídliskové aglomerácie Mikulčice, Staré Město a v rámci územia Slovenska (Nitrianska) Nitru. Najvýznamnejšia sídlisková aglomerácia na dnešnom území Slovenska pokračovala v tradícii významného včasnofeudál-neho centra z čias Pribinovho kniežatstva (Bednár 1998c; Steinhúbel 2004). V období veľkomoravského štátu ju okrem neopevnených sídlisk remesel-no-výrobného, alebo poľnohospodárskeho charakteru tvon'Lo hradisko centrálneho významu na hradnom kopci. Okrem neho aj jeho možné pred-hradie Na vŕšku (Bednár 2002, 88-96) a dve opevnené sídliská s možnou strážnou funkciou na polohách Lupka (Chropovský 1962, 175-176) a Martinský vrch (Bednár 2001, 32-33). Ako refugium možno využili pôvodom praveké hradisko na vrchu Zobor (Chropovský 1978, 136) a polohu Šibeničný vrch (Pramene 1-1 1989, 196). P. Bednár (2001, 29) však útočištné využitie týchto dvoch naposledy menovaných hradísk vo včasnom stredoveku oprávnene spochybňuje. Jadrom nitrianskej sídliskovej aglomerácie bol osídlený priestor neagrárneho charakteru, ktorý predstavovali polohy hrad (vlastne celý hradný kopec), Na vŕš- ku a ďalší areál dnešného starého mesta (Ruttkay 1999b, 310). V nitrianskej sídliskovej aglomerácii sa podľa doterajších zistení nachádzalo 18 neopevnených sídlisk a 13 pohrebísk z 9. - 10. storočia (Bednár2004). Na základe aktuálnej nálezovej situácie môžeme podľa M. Ruttkaya o včasno-stredovekej Nitre konštatovať: okrem iných nitrianskych lokalít „územie dnešného hradu (vtedajšieho hradiska) až po tržnicu a od ulice Fraňa Moj-tu po Párovskú ulicu tvorilo jednu veľkú sídliskovú aglomeráciu, ktorú možno bez zaváhania porovnať s najväčšími dobovými stredoeurópskymi metropolami" (2005b, 63-64). Nitra okrem významnej politicko-mocenskej a hospodárskej funkcie spínala úlohu duchovného strediska s písomne doloženým biskupstvom. V rámci Veľkej Moravy mala špecifické postavenie, keďže bola najvýznamnejším centrálnym sídliskom nitrianskej časti Veľkej Moravy. V nej sídlil pred svojím nástupom na vladársky veľkomoravský stolec Svätopluk ako údelné knieža v Nitriansku, ktoré si po roku 833 zachovalo určitú autonómiu v rámci tejto západoslovanskej ríše. Nitriansko plnilo funkciu údelného kniežatstva v rámci Veľkej Moravy (Steinhúbel 1998a, 394-416; 2004, 135-137). V prípade Nitry upozorňuje na jej spomínaný dlhodobý centrálny význam aj špecifické postavenie Nitrianska v rámci určitej geopolitickej duálnosti Veľkej Moravy. Nitra bola sídlom významnej časti Veľkej Moravy - Nitrianskeho kniežatstva. V rámci svojho dlhodobého dejinného významu plnila aj sídelnú úlohu niektorých rodinných príslušníkov vládnucej dynastie na celej Veľkej Morave. Dokazuje to aj správa o Svätoplukovom údelnom kniežatstve v Nitre (855? - 870), ktorý bol významným členom moj-mírovskej dynastie. Svätopluk, ktorý bol Rastislavovým synovcom, bol dokonca nejaký čas jeho spo-luvládcom (862/863 ak nie už skôr - v 50. rokoch 9. storočia, odkedy pravdepodobne vládol v Nitre; Marsina/Steinhúbel/Lukačka/Pauliny 1999, 289-295; Steinhúbel 2004, 128). Veď aj v Moravsko-pa-nónskych legendách sa v Živote Metoda uvádza, že knieža Rastislav poslal posolstvo byzantskému cisárovi Michalovi (pred príchodom byzantskej misie) spolu so Svätoplukom. Okrem iného (napriek ovplyvneniu súdobého autora mocenským významom Svätopluka v čase vzniku diela - po roku 885, ktorý bol v rokoch 871 - 894 vládcom celej Veľkej Moravy) môže tiež upozorňovať na určitú mocen-sko-politickú akceptáciu spoluvládcovstva Svätopluka, ktorý s najväčšou pravdepodobnosťou počas vlády Rastislava sídlil v Nitre (Lukačka 1999, ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A 3EJ VYZNÁM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav Hulínek 190; Marsina 1999, 37). Inak v podobnom duchu je doložená správa aj v Nestorovej kronike. Nestor údaje pravdepodobne prebraL a preinterpretoval z Moravsko-panónskych Legiend - zo Života Metoda (Erben 1940, 41). Rovnako môžeme vnímať aj list pápeža Hadriána II. Rastislavovi, Svätoplukovi a blatnohradskému Koceľovi. A to aj napriek tomu, že pravosť tohto listu sa spochybňuje, lebo jeho pravdepodobné - prepísané znenie sa zachovalo iba v Živote Metoda (VIII. kapitola, pričom okrem úvah, popierajúcich existenciu listu sa vyslovujú aj iné interpretácie, v ktorých sa hovorí, že ide o znenie vychádzajúce až z dvoch Listov pápeža Hadriána II.; Marsina 1999, 21-22, 40-42). Nitra pravdepodobne bola aj sídlom Slavomíra, keď bola moravská časť Veľkej Moravy z dôvodu franskej nadvlády v rukách markgrófov Východnej marky Wilhema II. a Engelšaka. Po návrate Svätopluka na Veľkú Moravu a jeho vstúpení do starého, Frankami dobytého Rastislavovho hradu (buď MikuLčice alebo možno menej pravdepodobne Staré Město), tajnom spojení sa s odbojným Slovomírom, zničení Karolma-novho (syn Ľudovíta Nemca) vojska, kedy zahynuli obaja markgrófi, sa opäť spojila nitrianska a moravská časť štátu pod jednotnú vládu kniežaťa Svätopluka (871 - 894; Galuska 2004, 67-68; Lukačka 1999, 158-159; Steinhubel 2004, 127-128). Spo-ločensko-politický význam Nitry dokresľuje aj fakt, že tu s najväčšou pravdepodobnosťou sídlil ďalší syn Svätopluka I. a odporca jeho nasledovníka a brata, panovníka Mojmíra II. - nitriansky vojvoda, respektíve knieža Svätopluk II. (Steinhubel 2004, 135-137, 147). Ďalšiu skupinu sídliskových aglomerácií, v ktorých sa nachádzali centrálne opevnené sídliská podliehajúce správe kniežatstva, boli Devín, Břeclav, Olomouc a Bratislava. Sú to lokality, ktoré na základe doterajšej nálezovej situácie a čiastočne aj interpretácie zachovaných písomných prameňov nemali kvantitatívne ani kvalitatívne toľko významných spoločenských polôh alebo objektov, či už sakrálneho alebo profánneho významu (napríklad doložený alebo predpokladaný počet sakrálnych architektúr) ako Mikulčice, Staré Město - Uherské Hradiště a s najväčšou pravdepodobnosťou Nitra. V niektorých prípadoch možno ide o lokality, ktoré mohli byť počas formovania sa moravskej, nitrianskej - kniežacej a neskôr veľkomoravskej štátnej organizácie významnejšími politicko-územnými centrami predveľkomoravskýchúzemnýchjednotiek-v tomto procese mocensky menej silných kniežatstiev, respektíve veľkovojvodstiev. Môžeme hypo- teticky predpokladať variant, že pred vznikom Moravského alebo Nitrianskeho kniežatstva existovalo viacero slobodných kmeňových (?) aLebo skôr nad-kmeňových, respektíve iných územných celkov (teritórií) - napríklad ďalších kniežatstiev, ktoré spravovalo dané knieža, veľmož. Takýto vývoj môže naznačovať situácia na severozápade Slovenska alebo na severe Moravy, kde môžeme predpokladať samostatné autonómne jednotky. Napríklad v Olomouci zaniklo v miestnej oblasti v období formovania sa Moravského kniežatstva centrálne hradisko na polohách Povel - Nové sady (Bláha 2001; 2002). Alebo v priestore severozápadného Slovenska stratilo po prvej tretine 9. storočia čiastočne na význame opevnené sídlisko na Ostrej skale a jeho úlohu minimálne z časti prebralo hradisko v Divinke (Hulínek/Čajka 2004, 94, 108-109). Tieto zmeny, ktoré hypoteticky mohli negatívne postihnúť niektoré predveľkomo-ravské mocenské centrá, potenciáLne súvisia buď s ich súperením o moc v širšom naddunajskom regióne, alebo s upevňovaním moci Pribinu a Mojmíra a ich pravdepodobnými mocenskými stretmi. V každom prípade to však naznačuje význam oboch severných centier (aj z moravskej a aj z nitrianskej časti), vychádzajúci z ich predveľkomoravskej politicko-územnej samostatnosti. Súvislosti podobného charakteru sa môžu týkať aj iných polôh, najmä sídliskových aglomerácií aLebo v menšej miere možno i niektorých budúcich veľkomoravských centier lokálneho významu. Určitý význam viacerých lokaLít ako centier niekdajších samostatných regiónov (napríklad Bratislava, Devín, olomoucká aglomerácia) sa s najväčšou pravdepodobnosťou vo väčšej či menšej miere v istých prípadoch čiastočne zachoval i vo veľkomoravskom období. Vtedy mohli mať niektoré centrá aj vďaka tradícii oproti iným hradiskám hierarchicky väčší politický význam. Vtomto prípadeiba voči niektorým centrám lokálneho významu. Mohlo ísť o kniežatá a ich teritóriá, ktoré zostali po vzniku Veľkej Moravy lojálne voči vládnucej dynastii. Následne boli dosadené do štátneho aparátu jednotlivých území aj oblastí, či už dávnejšie zabratých, neskôr obsadených alebo prípadne aj dobytých, ak nastalo zmierenie. Prípadne tam bol dosadený ako tzv. miestodržiteľ iný vládca, možno i z miestneho významnejšieho, prípadne aj kniežacieho, ale lojálneho rodu. Do určitej miery je to badateľné na príklade Veľkou Moravou ovládaných Čiech, kde Svätoplukom dosadený Přemyslovec Bořivoj bolo dominantné knieža, ktoré bolo lojálne voči panovníkovi Veľkej Moravy (Galuska 2004, 85; Havlík 1981-1982; 1992, 180-192). Drahoslav H u lín e k Naznačuje to napríklad správa o sídle biskupstva v Olomouci, čo upozorňuje na väčší význam sídliskovej aglomerácie a zároveň na určitú autonómnosť tejto oblasti v rámci moravskej časti Veľkej Moravy (Bláha 2002). V podobnom duchu vnímame aj autonómny význam Nitry v Nitrianskom údelnom vojvodstve (veľkovojvodstve), respektíve kniežatstve, ktoré však bolo hierarchicky na základe poLitických daností veľkomoravského štátu významnejšie (ako napríklad Olomouc) a malo autonómnejšie postavenie oproti iným súdobým veľkomoravským centrám akéhokoľvek spoločenského významu (okrem Mikulčic a sta-roměstsko-uherskohradišťskej sídliskovej aglomerácie). Veď aj na základe už spomínaných písomných prameňov a ich interpretácie za pomoci archeologických poznatkov môžeme vydedukovať už viackrát spomínanú duálnosť Veľkej Moravy, ktorá mala dve základné politicko-územné časti - Moravskú (jej súčasťou bola napríklad olomoucká oblasť) a Nitriansku {Steinhiibel2004, 143; Hu-línek/Čajka 2004). V línii predchádzajúcich slov môžeme uvažovať, že rovnako ako vo Franskej ríši bola už aj na Veľkej Morave v nadväznosti na predchádzajúci politicko-mocenský vývoj viacstupňová územná správa, ktorá poukazuje na zložitosť po-liticko-administratívnych daností Veľkej Moravy. Táto viac-stupňová teritoriálna diferenciácia Veľkej Moravy možno čiastočne kopírovala vývoj formovania štátu. Čiže od vznikania a upevňovania si moci oboch pravdepodobných dominujúcich kniežatstiev (Moravského a Nitrianskeho) až po proces vzniku a následného rozširovania velkomoravského štátu. Vo všetkých prípadoch v kontexte zabratia iných územných celkov. Čiže tento proces v predveľkomoravskom období súvisel aj s anektovaním alebo dobrovoľnou fúziou rôznych politicky samostatných územných celkov -v mnohých prípa-doch niekdajších kmeňových teritórií, kniežatstiev - vojvodstiev do dvoch dominujúcich: Moravského a Nitrianskeho kniežatstva. Rovnako v samotnom včasnostredovekom európskom štáte dochádzalo k administratívnym zásahom od centrálnej moci. Veď napríklad po Karolmanovom zajatí oddelil východofranský panovník Ľudovít správu Východnej marky od Korutánska. Vznikli dve správy, pričom markgrófom Východnej marky sa stal Werinhar (863 - 865) a korutánskym markgrófom Gundakar (863 - 865) (Steinhiibel 2004, 123). K podobným aktom mohlo dochádzať aj na Veľkej Morave. Čiže opevnené sídliská, ktoré mohli plniť úlohu centier v politickej a správnej hierarchii potenciálne významnejších a väčších územných jednotiek (územnosprávnych teritórií; podobnosť vo franských veľkovojvodstvách - kniežatstvách, alebo z 10. storočia známa provincia Váh na území súčasného Slovenska), boli pravdepodobne takmer vždy kvantitatívne väčšie a spoločensky významnejšie (prípadne už boli sídliskovými aglomeráciami) ako centrá lokálne menších a mocensky menej významných územnosprávnych lokálnych oblastí. Týmito spoločensky významnejšími centrami mohli byť najmä sídliskové aglomeraci e s centrálnymi hľadiskami - a to Břeclav, Olomouc, Devín a Bratislava, pričom pravdepodobne podliehali vládnúcemu dvoru, respektíve vládnucej dynastii veľkomoravského štátu. Ich geografické situovanie podobne ako v prípade Mikulčic, Starého Města a Nitry súviselo aj so strategickou a spoločenskou výhodnosťou ich poLohy. Rovnako sa mnohokrát nachádzali na trase obchodných ciest, v povodí riek, ako dôležitých komunikačných, obranných, a hospodárskych tepien, alebo na dominujúcich, aLe pre stavbu a dlhodobé osídlenie prístupných výšin-ných terénoch, pri jazerách a podobne. Týkalo sa to pravdepodobnei anektovaných územia ich centier v Panónii (Blatnohrad), v Malopoľsku, alebo lokality v pražskej kotline v Čechách. Na základe predchádzajúcich vyjadrení oprávnene predpokladám viacstupňovú hierarchizáciu územnosprávnych jednotiek veľkomoravského štátu. S tým súvisí aj rozličný spoločenský význam a funkcia cen-tráLnych hradísk. Hypoteticky môžem naznačiť základnú štvorstupňovú štruktúru, ktorej prvé tri stupne sú súčasťou centrálnych opevnených sídlisk podliehajúcich správe kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami predmestského typu (typ 1) a IV. stupeň tejto štruktúry korešponduje s lokálno-správnymi centrami (typ 2). Táto štvorstupňová štruktúra centrálnych opevnených polôh nadväzuje na typologizáciu opevnených sídlisk na predchádzajúcich stranách. I. Dominujúce veľkomoravské centrá -Mikulčice a Staré Město - Uherské Hradiště. II. Nitra - ktorá je sídlom dominujúceho územného celku - Nitrianska, čo upozorňovalo na určitú duálnosť územného členenia veľkej Moravy - na moravskú a nitriansku časť. III. a) Olomouc, Břeclav - Pohansko, Devín, Bratislava a možno i iné, ktoré mohli plniť úlohu sídiel veľkovojvodstiev, respektíve menších kniežatstiev - významnejších územnosprávnych 204 SAH-I1 ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav Hulínek teritórií lokálno-oblastného významu. Sú to s najväčšou pravdepodobnosťou iba centrálne opevnené sídliská priamo podliehajúce správe kniežatstva so sídliskovými aglomeráciami predmestského typu; v prípade lokality Břeclav - Pohansko mohlo ísť podľa J. Macháčka aj o tzv. komplementárne sídlisko k jednému z najvýznamnejších veľkomoravských centier včasnostredovekej Moravy -k Mikulčiciam, veď vzdušnou čiarou je od nich vzdialené iba 16 km (2005, 132). b) Pražská agLomerácia, prípadne Levý Hradec, Blatnohrad, Demblin, Stradów, Zawad, Naszacowice a iné, čiže centrá území anektova-ných Veľkou Moravou poje vzniku. IV. Lokálne správne centrá územno-ad-ministratívnych celkov predstavujúcich základné teritoriálne rozčlenenie veľkomoravského štát-neYio útvaru, lu už môžeme pTeQpoM.ao.at mčYtú autonómnosť feudálnych lénnych panstiev včas-nostredovekého, feudálneho štátu. Táto štvorstupňová hierarchizácia významu centrálnych veľkomoravských opevnených sídlisk má byť iba orientačnou pomôckou pri určovaní ich významu vo včasnostredovekom štáte, ktorý ešte len formuje svoje sociálne štruktúry. Upozorňuje na polyfunkčnosť, menlivosť a na vysokú variabilitu typov veľkomoravských opevnených sídlisk, ktorú som spomínal pri základnej štvorčlennej typologizácii všetkých veľkomoravských opevnených sídlisk, uvedenej na začiatku tejto časti. Preto nevylučujem, ba skôr predpokladám funkčnú variabilnost významu jednotlivých centrálnych opevnených sídlisk. Nevylučujem ani zmenu ich funk-čného významu počas trvania veľkomoravského štátu. Preto potenciálne predpokladám mocenskú a správnu kvalitatívnu zmenu jednotlivých centrálnych opevnených sídlisk, či už k väčšiemu alebo menšiemu spoločenskému významu, v rámci naznačenej hierarchizácie. Nieje vylúčená ani budúca zmena počtu stupňov v hierarchizácii významu centrálnych hradísk. Rovnako tiež predpokladám viaceré variačně, funkčné odchýlky týchto stupňov a špecifiká jednotlivých, konkrétnych opevnených sídlisk. Pričom dôležitú a určujúcu úlohu nehral len mocensko-politický a vojenský prvok, ale aj ich obchodný a hospodársky význam. Táto štvorstupňová hierarchizácia neprotiřečí tvrdeniu J. Steinhubla: „Obe kniežatstvá Morava a Nitrava, z ktorých sa mojmírovský štát od obdobia okolo roku 833 skladal, sa členil na niekoľko menších kniežatstiev. Túto dvojstupňovú kniežaciu subordináciu mal aj neskôr vznikajúci český a uhorský štát. Malé kniežatstvá, tesnejšie alebo len voľne podriadené hlavnému přemyslovskému a arpádovskému kniežaťu, zrušil v Čechách až Boleslav I. a v Uhorsku Štefan I." (2004, 143). Ďalšej sídliskovej aglomerácii Břeclav - Pohansko (pravdepodobne centra III. stupňa) dominovalo vo včasnom stredoveku vybudované nížinné opevnené sídlisko. Sídlisková agLomerácia mala dôLežitý hospodársky význam. Bola centrom obchodu, remesla, ale aj poľnohospodárstva. Medzi spoločensky najvýznamnejšiu sídliskovú časť v rámci opevnenej polohy Pohanska pri Břeclavi patril palisádou obohnaný dvorec (rozloha asi 1 ha). Mohutné palisádové opevnenie tohto dvorca vybudovali v dvoch etapách. Súčasťou dvorca bola sakrálna časť s kresťanskou architektúrou a cintorínom. Ďalej na dvorci zohrávala významnú úVoVm obytná část. "oomy mati poŮTnwoNiWa í> VYa-tu maltovú podlahu. Ďalšia časť pozostávala vo veľkomoravskom období z nadzemnej kolovej stavby (respektíve stavieb) väčších rozmerov, ktorá potenciálne mohla plniť zhromažďovaciu funkciu (Dostál 1975, 80). V rámci dvorca sa počas jeho existencie určite nevyskytovali výrobno-remesel-nícke objekty. Tie sa rozprestierali mimo neho, ale zato v rámci celej opevnenej plochy 28 ha areálu - v severovýchodnej časti. V rámci opevnenej plochy sa nachádzali i objekty, ktoré súviseli i s obchodnou činnosťou (Macháček 2001a; 2005). Vý-robno-remeselné objekty výraznejšie zasahovali i mimo tejto vonkajšej opevnenej plochy. Počiatky opevneného sídliska, ale aj dvorca siahajú v rámci celého opevneného areálu do počiatkov veľkomoravského osídlenia Pohanska. Absolútne datovanie jeho vzniku na základe neprehľadnej situácie je rámcovo zaradené do 9. storočia, pričom presnejšie zistenia sú predmetom neustále prebiehajúceho vedeckého bádania. S istou pravdepodobnosťou však môžeme konštatovať, že dvorec v Pohansku vznikol asi v druhej štvrtine 9. storočia. Do tohto obdobia môžeme potenciálne datovať aj počiatky vzniku celého centrálneho opevneného komplexu (hradiska aj s dvorcom). Dvorec v Pohansku pri Břeclavi dosiahol s najväčšou pravdepodobnosťou vrchol v 2. tretine 9. storočia, čiže v období panovania Rastislava. Pohansko bolo na základe viacerých náznakov postavené ako nový sídliskový konglomerát, ako prejav moci vysoko postaveného predstaviteľa krajiny, respektíve člena vládnucej vrstvy (Dostál 1979; Procházka 1990, 289; Macháček 2005). Celý sídliskový komplex v Pohansku pri Břeclavi môžeme na základe arche- iSAH-I DrahosLav H u lín e k ologických, architektonických a historických znalostí prirovnať ku kráľovskému a cisárskemu falcu z franského prostredia. A to aj s rozsiahlym pred-hradím a s výrazným zastúpením hospodárskych objektov. Poľnohospodársku produkciu a z nej vyplývajúce zásobovanie potravinami zabezpečovalo množstvo osád nachádzajúcich sa v širšom zázemí rozsiahleho opevneného komplexu. Významnou súčasťou (palatium) karolínsko-otonského falcu boLi reprezentatívno-sídelné (tzv. kráľovské) objekty a s nimi súvisiaca sakrálna architektúra (nachádzajúce sa v dvorci v rámci opevneného komplexu). PaLatium v Pohansku pri Břeclavi vykazovalo analogické prvky so staršími otonskými falcami v Tillede, Grone (Binding 1996; Macháček 2001a; 2005, 106). Významnou súčasťou falcuje sálová stavba - zhromaždisko, ktorá je doložené aj z Pohanska. Funkciu takejto auly mohoL potenciálne na základe najnovších interpretácií plniť objekt (10 a 113), ktorý bol pôvodne charakterizovaný ako dve nadzemné stavby (Macháček 2001a). Tieto atribúty jednoznačne vypovedajú o významnom sídliskovom komplexe aj s fortifikaci a mi, typickom pre sídlo významného hodnostára, alebo príslušníka vládnucej vrstvy veľkomoravského štátu. Respektíve táto sídlisková aglomerácia mohla byť hierarchicky menej významnou sídeLnou rezidenciou celoštátneho významu popri iných nižších funkciách. Svojím spoločenským významom prevyšovala funkciu Lokálneho, územnosprávneho, oblastného centra (Macháček 2001a) - pravdepodobne III. bádatelia stotožňujú Pohansko pri Břeclavi s názvom Lauentenburch, zachovaným nemeckým pomenovaním z včasnostredovekého obdobia, ktorý patril lokalite nachádzajúcej sa na Slovanmi osídlenom územnom priestore (Havlík 1963, 43; Macháček 2005, 131). Význam Pohanska musíme chápať s celkovým sídliskovým konglomerátom aj s ne-opevnenými predhradiami, už v polohe podobnej so sídľiskovou aglomeráciou predmestského typu. Aj z tejto výraznejšej hustoty osídlenia, ale aj z jeho typologicko-funkčnej bohatej rôznorodosti (sídelnej - dvorec, vojenskej a remeselnej, poľnohospodárskej) vyplýva, že Pohansko plnilo funkciu správnu, sídelnú i vojenskú. No dôraz bol pravdepodobne kladený na spomínanú hospodársku (remeselnú) a obchodnú funkciu (Dostál 1967; 1970; 1975; 1985; 1986; 1988b; 1993; Macháček 2001a; 2001b; 2002a; Měřínský 2001b; Vígnatiová 1992; 1996; Vignatiová/Klanicová 2001). Podľa J. Macháčka bola Břeclav - Pohansko munitium, empo- rium a palatium moravských panovníkov, s ktorými, aj ako komplementárne sídlisko k Mikulčiciam, bolo osudovo spojené (2005). Napriek nedostatočne vypovedajúcej ná-lezovej situácii v súvislosti s jednoznačnou lokalizáciou centrálneho opevneného sídliska sa významnejšia veľkomoravská sídlisková aglomerácia nachádzala s veľkou pravdepodobnosťou v priestore súčasného Olomouca. Na predveľkomoravské olomoucké hradisko, lokalizované na lokalitách Povel a Nové Sady, nadväzovalo pravdepodobne nové, zatiaľ jednoznačne presne nelokalizované stredohradištné opevnené sídlisko, ktoré sa rozprestieralo na sever od neho, bližšie k brodu cez rieku Moravu. Bolo širšie lokalizované na polohe olomouckého kopca. Presnejšie, ale iba potenciálne Lokalizovanie centra je umiestňované v oblasti predhradia neskoršieho přemyslovského hradu (poloha B), ktorý postavili na dómskom návrší - poloha C (Bláha 2001, 42). Nad predhradím sa od juhozápadu týči Michalský kopec, kde sa na jeho vrchole vyskytovalo kultové predkresťanské miesto. Zo stredohradištného obdobia je zatiaľ napriek výrazným druhotným zásahom doložené osídlenie minimálne na 10 ha plochy súčasného Olomouca (Bláha 2001, 63). Centrálne stredohradištné olomoucké hradisko, zatiaľ bez doložených for-tifikácií, plnilo v 9. storočí významnú úlohu nielen Lokálneho centra, ale aj reprezentatívnu úlohu v rámci veľkomoravského štátu. Vzniklo v prvej polovici 9. storočia a mohlo byť popredným mocen-sto-s^A^i^T^ýríi •sí'&'&VTiýrri rerŕuurn opornou ó; ej sídliskovej aglomerácie, ktorá bola popredným strediskom nadlokálneho (III. stupeň hierarchizá-cie) významu v rámci moravského štátu ovládaného Mojmírom I. a neskôr celej Veľkej Moravy. S najväčšou pravdepodobnosťou bolo sídlom teritória, ktoré svojím významom a veľkosťou prevyšovalo územný celok lokálneho oblastného významu (III. stupeň hierarchizácie). Môžeme ju do určitej miery porovnať s veľkovojvodstvom (oproti menšiemu vojvodstvu) vyskytujúcim sa vo franskom prostredí v druhej polovici prvého tisícročia (Bláha 1980b, 301-311; 1986, 435-440; 1995; 2001; 2002; Stana 1985, 192). Niektorí bádatelia uvažujú, že Olomouc bol biskupským sídelným miestom (Bláha 2002, 138). Odôvodňujú to aj na základe objavených zvyškov malty z objektov olomouckej sídliskovej aglomerácie z obdobia okolo roku 900. Tieto nálezy upozorňujú na existenciu možnej murovanej stavby, respektíve stavieb pravdepodobne sakrálneho cha- 206 fflS-A-H-I ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VYZNÁM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefan ovi čová a Drahoslav Hulínek rakteru. Hypotézu, že Olomouc mohoL plniť úlohu sídla biskupa, navodzuje aj nález železného stilu datovaného najneskôr do prvej polovice 10. storočia. Olomouc mohol byť sídLom jedného zo su-fragánov približne okolo roku 900 Mojmírom II. obnovenej moravskej arcidiecézy. Pravdepodobne naň nadviazalo v 70. rokoch 10. storočia vzniknuté moravské biskupstvo (mohúčska synoda 976) a v roku 1062/1063 obnovená moravská cirkevná provincia (Havlík 1992, 281-282). Miestna nálezová situácia z veľkomoravského obdobia je výrazne narušená neskoršou zástavbou. Veď olomoucká sídlisková aglomerácia (aj s nekropolami) si kontinuitne zachovala dôležité postavenie i na prelome 9. a 10. storočia po zániku Veľkej Moravy (Bláha 1980a, 27-40; 1980b, 301-311; 1984, 133-146; 1986, 435-440; 1995; 2001; 2002; Stana 1985, 192). Súčasťou olomouckej sídliskovej aglomerácie bola poloha Kláštorné hradisko, kde zatiaľ len môžeme uvažovať o existencii hradiska vo veľkomoravskom období. (Bláha 1980a, 27-40; 1980b, 301-311; 1986, 435-440; 2995; 2001; 2002; Dohnal 1974, 106-111; 1985, 97-113; 1994, 211-226; 1998;Michna 1982, 716-744; 1988). Existencia sídliskovej aglomerácie sa ako čiastočne problematická javí v oblasti Devína (III. stupeň hierarchizácie významu centrálnych polôh - v čase ohrozenia krajiny bol pravdepodobne pohraničným sídlom panovníka). Jej súčasťou, okrem otvorených sídlisk a pohrebísk (napríklad polohy Za kostolom, Vinohrady a Staré Vinohrady), bolo centrálne hradisko nad sútokom Moravy s Dunajom a dve strážne opevnené sídliská v Devínskej Novej Vsi na polohách Nad lomom a Na pieskach. Na význam Devína vo veľkomoravskom období upozorňujú Fuldské anály (Plachá/'Hlavicová/'Keller 1990, 20-124). V nich sa spomína, že východofranský panovník Ľudovít obkľúčil v roku 864 vojsko kniežaťa Rastislava v akomsi meste zvanom Dowina, kde s ním uzavrel pre Rastislava kompromisný, vazalský mier, ktorý potom slovanský vládca viac-menej nedodržiaval (Ratkoš 1968, 91-92; Steinhubel 2004, 124-126). Môžeme hypoteticky uvažovať, že devínsky sídliskový priestor spolu s bratislavským tvorili jednotnú sídliskovú aglomeráciu v rámci oblasti Bratislavskej brány (Bednár 2001, 32). Prípadne býva Devín považovaný iba za špecifické pohraničné sídlo feudála, ktorý si tu dal postaviť sakrálnu stavbu (Štefan ovi čová 2002, 114). Okrem týchto názorov môžeme uvažovať aj o inom spoločenskom postavení Devína. Nájdenie pozostatkov kamennej architektúry z 9. a hrobov z 2. polovice 9. storočia, nález veľkomoravského pohrebiska v dnešnej obci na polohe Za kostolom a existencia dvoch hradísk v Devínskej Novej Vsi a ďalších včasnostredovekých Lokalít vša k umožňujú interpretovať funkciu devínskej sídliskovej oblasti ako samostatnú aglomeráciu s významnejším spoločenským a náboženským zázemím (Hulínek/Čajka 2004, 93-94; Plachá/Hla-vicová/Keller 1990, Tab. 2). Podľa J. Steinhubla knieža Rastislav, potom ako verejne podporoval Karolmana, pravdepodobne už od roku 858 sídlil na Devíne na úkor hlavného centra v Mikulčiciach. Devín bol výhodným strategickým miestom, odkiaľ mohol Rastislav priamejšie a pohotovejšie ovplyv-ňovaťsituáciu vširšom východofranskom pohraničí na pravom brehu Dunaja v prospech seba a zároveň niekedy aj v kontexte záujmov svojho spojenca Karolmana (2004, 124-126). Interpretáciu tejto sídliskovej oblasti ako aglomerácie predmestského typu môže podporiť aj jej súvis s moravskou časťou Veľkej Moravy. Tiež šije potrebné uvedomiť, že v tom čase bolo koryto Dunaja aj so svojimi ramenami medzi Devínom a Bratislavou oproti súčasnému stavu značne vodnatejšie. Ztýchto dôvodov bol asi 6 až 8 km dlhý úsek Ľavého brehu Dunaja medzi Karlovou Vsou a Devínom ťažko překonatelným terénom, na ktorý bezprostredne nadväzovaľi svahy Malých Karpát (masív Devínskej Kobyly). Daný úsek mohol na vtedajšie technické možnosti tvoriť ťažšie zdoLateľnú prírodnú prekážku. Tieto skutočnosti sú v menšej miere badateľné počas povodní aj v súčasnosti. Vo včasnom stredoveku boli strategicky významné husto osídlené územia Bratislavy a Devína. (Hulínek/Čajka 2004, 93-94). Práve preto absencia výraznejšieho včasnostredovekého osídlenia (až na sporadické nálezy z polohy Benčíkov dvor a kaplnka sv. Urbana) v územnom priestore od bratislavskej mestskej časti Karlova Ves (Riviéra - Devínska/Slovanská cesta) až po začiatok mestskej časti Devín (Pramene 1-1, 26-37, obr. 3; Štefanovičová 1993, mapa na predsádke vpredu) nie je možno náhodná (Hulínek/Čajka 2004, 93-94). V tomto priestore sa síce nachádzajú zvyšky valov (Pramene 1-1, 26-37, obr. 3; Štefanovičová 1993, mapa na predsádke vpredu), ale pokiaľ by boli využívané vo včasnom stredoveku, tak by skôr podporovali určitú izolovanosť devínskej oblasti oproti územiu východne od Malých Karpát. Potom práve tieto pozostatky fortifikácií mohli plniť obrannú úlohu voči vojenským vpádom z východu (Hulínek/Čajka 2004, 93-94). V tom čase bol geograficky výhodnejší prienik do devínskej územnej ■ S-AH-I 207 DrahosLav Hulínek oblasti obídením Devínskej Kobyly Liščím údolím v Karlovej Vsi, Krčacami a Dúbravkou smerom na Devínsku Novú Ves. Táto prístupová cesta zvýrazňuje strategický význam hradísk v Devínskej Novej Vsi (Na pieskach a Nad Lomom). Tie vďaka svojej geografickej polohe boli najvýznamnejšími strážnymi bodmi pri obrane devínskej sídliskovej aglomerácie predpokladaného predmestského typu. Význam rieky Moravy ako komunikačnej tepny upozorňuje na súvis Devína s územím západne od Malých Karpát. Práve povodím Moravy viedla jedna z trás cesty smerom na sever (tzv. Jantárová cesta) už od obdobia praveku. Devín tvoril jej významný bod, pretože sa nachádza na križovatke medzi ňou a cestou vedúcou povodím Dunaja v smere východ - západ (Hulínek/Čajka 2004, 93-94; Hulínek/Pla-chá 2000, 37-38). Devín až v 10. storočí, po zániku Veľkej Moravy, stratil na spoločenskom význame. Ako významný strategický bod však neunikol mocenským ambíciám formujúceho sa Uhorského kráľovstva. Skutočnosť, že Devín bol do určitej miery niekedy typický inými dejinnými súvislosťami ako územie východne od Malých Karpát, dokazujú aj niektoré paralely z praveku. Jeto napríklad na Slovensku v určitej miere výnimočná plynulosť osídlenia od horizontu Blučina - Kopčany (na prelome strednej a mladšej doby bronzovej na Slovensku) až po laténske obdobie bez výraznejších stôp vojenského atakovania. Dokazuje to aj prechodný stupeň (HB3) medzi dobou bronzovou a železnou, v ktorom je doložená kontinuita osídlenia (na väčšine súdobých lokalít nezachytená) devínskej vyvýšeniny. Rovnako na Devíne nieje v nálezoch badateľný východný, kimérsky (až na poškodené bronzové kovanie z konského postroja), ani neskorší trácky zásah. Dokonca na Devíne nie sú rozpoznateľné ani ich výraznejšie kultúrne vplyvy (Hulfnek/Čajka 2004, 93-94; Plachá/Paulík 2000, 37; 2001, 162). Ďalšia sídlisková aglomerácia predmestského typu sa nachádzala v historickej Bratislave. Tvorilo ju centrálne hradisko lokalizované na hrade a otvorené sídliská. Tie sa rozprestierali najmä v priestore, kde sa neskôr rozrástlo stredoveké mesto. Môžeme predpokladať, že tu existoval väčší počet veľkomoravských sídlisk. Poznatky o nich sú fragmentárne, pretože intenzívna výstavba v nasledujúcich storočiach tu znemožnila vykonať rozsiahly s ú vi s Lej šf archeologický výskum. Religiózny význam Bratislavy zdôrazňuje odkrytie pozostatkov sakrálnej stavby - baziliky (doteraz archeolo- gicky zistená najväčšia sakrálna stavba na území Slovenska vo veľkomoravskom období), ktorá sa nachádzaLa na vnútornej ploche centrálneho hradiska (Štefanovičová 1975; 1995, 270-271; 2004a; 2004b, 10, 21-22; Štefanovičová/Henning/Ruttkay 2007, 237-250). Z lokality poznáme tiež fragmenty maLého kamenného paláca s dvoma miestnosťami, ktoré sa našli na najvyššej polohe kopca pod súčasnou západnou polovicou hradného paláca. Východne od predchádzajúceho objektu boli nájdené pozostatky zrubovej stavbys kamennou podmurovkou z lomového kameňa kladeného na hlinu. Spomínané objekty boli svojou stavebnou úrovňou nie veľmi často sa vyskytujúcimi svetskými objektmi. S podobnými stavbami sa môžeme napríklad stretnúť iba na minimálne rovnako významných veľkomoravských lokalitách ako Staré Město pri Uherskom Hradišti, Pohansko, Brno - Líšeň, Mikulčice i Nitra (Štefan ovi čová 1975, 84-100; Štefanovičová/Henning/Ruttkay 2007, 237-250). Význam lokality ako sídliskovej aglomerácie potvrdzujú aj nálezy sídliskových objektov na území dnešnéhc mesta Bratislavy „tiahnuce sa" východne od Bratislavskej brány. Tu sa nachádzajú fragmentálne pozostatky množstva včasnostredovekých objektov rozrušených neskoršou zástavbou. Jeder z posledných objavov z tohto priestoru pochádza z bratislavskej polohy Vydrica, kde sa našli viaceré nálezové situácie zo včasnostredovekého obdobia. Medzi najzaujímavejšie nálezy z tejto lokality patrí drevozemná stavba, ktorá dosahovala dĺžku až 12 m. Objekt je predbežne rámcovo datovaný do 8. až 9. storočia (Jelínek2008, 124). Poloha Bratislava sa spomína aj v Salzburských letopisoch. V nich sa konštatuje, že pri Brezalauspurchu sa odohrala 4. júla osudná bitka medzi maďarskými a bavorskými vojskami, v ktorej boli Bavori na hlavu zdolaní (Ratkoš 1968, 379-381). Maďari si aj vďaka tomuto víťazstvu upevnili svoje pozície v Karpatskej kotline a zároveň si otvorili cestu do západnej Európy. Nitra a Bratislava sú zatiaľjediným veľkomoravskými sídliskovými aglomeráciami s predmestskými prvkami, doloženými na území Slovenska v pravdepodobných dobových hraniciach Nitrianskeho kniežatstva (územie východne od hrebeňa Malých a Bielych Karpát, teda pravdepodobne bez devínskej sídliskovej oblasti). Pre porovnanie môžeme konštatovať, že v priebehu 9. storočia tvoriLi podobnú centrálnu úlohu (v danej oblasti) ako Mikulčice a Staré Město, ale spoločensky menej významnú ako hradiská formujúce sa ako viacdielne kmeňové cen- 208 IS-AH-I ZBORNÍK- BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefanovičová a Drahoslav HuLínek trálne opevnené sídliská v malopoľskom priestore, ale i iných stredoeurópskych regiónoch, ktoré pravdepodobne boli čo len krátky čas súčasťou Veľkej Moravy. Vtedy sa stali centrami v rámci územ-no-administratívneho členenia veľkomoravského štátu (3. stupeň hierarchizácie spoločenského významu centra a oblasti, ktorú miestny veľmož spravoval). Išlo napríklad o opevnené sídliská v DembLine, Stradówe, Zawade či Naszacowiciach (Poleski 2004, 162). Podobná situácia bola i v inej časti Poľska, v Dolnom Sliezsku, kde nadväzne, respektíve po vzore na predchádzajúce mocensko-spoločenské štruktúry, bola v 10. a 11. storočí dominantným centrálnym opevneným sídLiskom poloha v Opole (centrum Opolanov; Kurnatowska 2002b, 161-163). Rovnaká situácia bola aj v Čechách. Centrami miestnych kniežatstiev, respektíve daných územných'jednotiek (teritórií) tu napríklad boli hradiská v Starej Kouřimi - s výrazne doloženými kontaktmi s moravským kultúrnym prostredím (napríklad špecifická mutácia pôvodného veľkomoravského šperkárstva), v Libici a najmä opevnené sídliská v priestore Pražskej kotliny. V rámci vznikajúcej pražskej sídliskovej aglomerácie postupne dominovalo v 9. storočí (najmä až v jeho závere) hradisko na hrade ako svetské, ale aj sakrálne centrum (Borkovský 1956; 1969; Frolík 2001, 107-110; FroLík/'Maříková-Kubková/'Ružičková/Zeman 2000; Lutovský 2001, Z^b-266; Sláma 1986, 46-48). Situácia v Čechách je oproti morav-sko-nitrianskemu priestoru rozdielna v tom, že na ňom bol už od druhej tretiny 9. storočia sformova-nýjednoliaty štátny celok, pre ktorý bola charakteristická istá duálnosť moravskej a nitrianskej časti (Steinhúbel 2004). V priestore Malopoľska, Sliezska a Čiech sa s formovaním štátnych prvkov podobného charakteru stretávame najmä pod veľkomoravským vplyvom až v druhej polovici 9. a jednoznačnejšie až v 10. storočí (Tfeštík 1997; 2001; Bubeník/'Pleinerová/Profantová 1998, 134-135). Situácia vZadunajsku bola do určitej miery podmienená neustálymi mocenskými stretmi medzi Franskou a Veľkomoravskou ríšou. Napriektomu tu môžeme, pokiaľide o opevnené sídliská, badať čiastočne inú situáciu, ako to bolo v územnom jadre štátu - v Nitriansku a na Morave (Steinhúbel 2004). Miestne pevnosti nevychádzali iba z tradície strategickej a geografickej výhodnosti niekdajších rímskych castelov a vojenských staníc, ale aj z ich stavebných dispozícií. V tomto kontexte tu môžeme vnímať väčšinu opevnených sídlisk. Podobnejšia k moravsko-nitrianskemu prostre- diu bola najmä sídlisková aglomerácia v priestore Balatonu. V Zadunajskú zohrávalo v priebehu 9. storočia dôležitú úlohu Panónske kniežatstvo, spravované približne v rokoch 840 - 861 Pribinom. Dominantným opevneným sídliskom v tomto priestore bol Blatnohrad, ktorý bol centrom formujúcej sa sídliskovej aglomerácie v okolí Balatonu (Steinhúbel 2004, 113). V tejto súvislosti treba konštatovať, že po páde Avarského kaganátu sa na území Zadunajská takmer nevyskytovali - s výnimkou blatenského sídliskového priestoru - nížinné a výši n n é (jednoznačne vyplývajúce z geografických dôvodov) hradiská, aké boli typické pre oblasť Moravy a Nitrianska. Okrem prírodných daností to súviselo aj s už naznačenou historickou tradíciou, keďtunaj-ší Slovania využívali najmä niekdajšie rímske pevnosti a iné sídliskové objekty, ktoré tu plnili úlohu sídlisk, aj s určitými, z minulosti zachovanými fortifikačnými dispozíciami (Steinhúbel 2004, 96; Szöke 2002, 79-80). Napríklad pri ústí Zaly do BLatenského jazera sa nachádzala bývalá rímska pevnosť Valcum (Fenékpuszta). Čiastočne zborená rímska pevnosť bola opäť využívaná v 9. storočí Slovanmi, keď v jej priestoroch maLi opevnené sídlisko (Müller 1991; 1996; 1997; 2002; Steinhúbel 2004, 100-101). Na území neskoršieho Pribinovho Zadunajská existovali po páde Avarského kaganátu štyri menšie kniežatstvá: Ptujsko (na území dnešného Slovinska s centrálnym sídlom a hradom Ptuj - Poetovio, bývaLé halštat-ské sídlisko a rímsky tábor), Dudlebsko (najvýznamnejším sídliskom bola bývalá rímska lokalita Sabária, už v 9. storočí označená pojmom civitas), Blatensko (najvýznamnejším sídlom bol Blatnohrad - Mosapurc alebo Mosaburg -s určitými fortifikačnými prvkami podobnými s moravsko-nitrianskym prostredím) a severovýchodné Zadunajsko - územie severne od Blatenská a východne od Hornej Panónie (centrálnym sídlom bol možno Ostrihom - Solva, Vesprém, možno na jeho úplnom západnom okraji Arabona - Ráb, ktorý asi tiež nadväzuje na castel z doby rímskej, alebo zatiaľ neidentifikovateľný 0rath;Steinhiibel2004, 108-117). Severovýchodné Zadunajsko dobyl od Pribinu v roku 861 veľkomoravský panovník Rastislav (Steinhúbel 2004, 22; Tomka 2004, 389-401; Tóth 1999/2000, 441-454), kedy Moravania Pribinu usmrtili. Na Pribinovo miesto v Blatnohrade nastúpil jeho syn Koceľ (Lukačka 1999, 143). ISAH-I! 209 Drahoslav Hulínek Blatnohrad môžeme stotožniť s opevneným sídliskom nájdeným na Hradskom ostrove v Zalavári. Ako prvý túto včasnostredovekú polohu identifikoval v roku 1841 J. KoLLár (Tóth 1999/2000,441-454). Archeologický výskum tu v rokoch 1946 -1948 robil A. Radnóti, od 50. rokov20.storočiahozačalrobiťG.Féher(vrokoch 1951 až 1954) a po ňom A. Cs. Sós, ktorá ukončila výskumné práce v roku 1992. Na ne nadviazal B. M. Szöke, ktorý prevzal vedenie nad archeologickými výskumami (Sós 1973; Szöke 2002; Váňa 1977, 95). Centrálne opevnené sídlisko, ďalšie opevnené aj otvorené sídliská v okolí, množstvo sakrálnych objektov a cintoríny tvorili nahustený sídliskový priestor vyskytuj ú d sa na lokalitách - najmä jednotlivých vystupujúdch ostrovných plochách v povodí rieky Zaly ústiacej do Balatonu. Do urdtej miery môžeme balatonský sídliskový priestortypologicky stotožniť s veľkomoravskými agLomerádami predmestského typu z priestoru Moravy a Nitrianska. V baLatonskom priestore prežíval aj vo veľkomoravskom období ostrovný keszthe-lyský, neskoroavarsko-slovanský (ďalej len slovanský), ale aj súdobý daLmátsky, kotlašský, bulharský a franský vplyv (Müller 1995; 1996). Nielen centrálne hradisko, ale celú sídliskovú aglomerádu môžeme stotožniť s označením dvita/s/ Mosaburg (nemecká podoba mena), alebo Urbs paludarum (latinská podoba mena) - zodpovedá slovanskému Blatenský kostel (Szöke 2002,79;Steinhübel2004, 113; Tóth 1999/2000). Centrálne hradisko na Hradnom ostrove (Vársziget) bolo trojdielne. Súčasťou jeho opevnej plochy boli okrem dominujúceho sídelného panského dvorca obytné (d už pre svetských alebo náboženských predstaviteľov) a sakrálne objekty. Trojdielne opevnené sídlisko malo drevozemné opevnenie, vykazujúce podobnosť so súdobými lokalitami z česko-moravsko-ni-trianskeho prostredia (Váňa 1977, 95). Na polohe Vársziget pravdepodobne postaví Li Pribinov kostoL, spomínaný v spise Conversio (spis O obrátení Bavorov a Korutáncov na vieru), ktorého zvyšky neskôr znidla pieskovňa. Podľa tohto písomného prameňa vysvätil kostol na počesť Márie Bohorodičky v roku 850 ardbiskup Liupram (Lukačka 1999,142). Z poLohy Récéskút pochádza významný nález trojloďovej baziliky odkrytý A. Radnótim. Okrem množstva nálezových situácií stojí za pozornosť aj v rámd sídliskových útvarov rôzneho charakteru opevnený panský dvorec (800 m štvorcových, 25 x 32m) na ostrove - polohe Zalaszbar-Borjúallás, ktorý sa nachádzal 600 m juhozápadne od Hradského ostrova. Jeho objaviteľ R. Müller (1995; 1996,136) ho stotožňuje s Wittimarovým majetkom v Blatenskom kniežatstve, na ktorom bol podľa Conversia vysvätený kostol sv. Štefanovi Prvomučeníko-"íi. "Harriťŕi "Oväť&cr. tökü ťóWmý sáxŽDuráKj cti -dbiskup Adalvin slávil Kristovo narodenie na Koceľovom hradisku, novšie zvanom Blatnohrad, ktorý mu (Koceľo- vi) pripadol po smrti jeho otca zabitého Moravanmi. A tu v onen deň vykonal drkevné bohoslužby a v nasledujúc deň vysvätil na majetku patriacom Wittimarovi kostol na poctu svätého Štefana Prvomučeníka." (Lukačka 1999, 143). Kostol bol súčasťou opevneného panského dvorca s palisádovou ohradou (Mullerl995,91-100; 1996,136). Balatonská sídlisková aglomeráda viac-menej kontinuitne pretrvala do 11. storoda. I. 2. Opevnené sídliská - lokálne centrá územno-administratívnych celkov predstavujúcich základné teritoriálne rozčlenenie veľkomoravského štátneho celku Lokálne centrá tvorili strediská územných oblastí, ktoré organizačne delili Veľkú Moravu (Šal-kovský 1987, 131). Tieto územné jednotky (najmä 4. stupeň územnosprávnej hierarchizárie), ktoré boli súčasťou moravskej alebo nitrianskej časti Veľkej Moravy, mohli kontinuálne nadväzovať na predpokladané pôvodné kmeňové, ale aj organizačné a vývojovo vyššie nad-kmeňové útvary formujúce sa minimálne už od prelomu 8. a 9. storoda. Tieto územno-administratľvne jednotk\ sa postupne počas existende veľkomoravského štátu v mnohých prípadoch transformovali ako hradské obvody - španstvá (Šalkovský 1988b, 400). Tieto hradiská boli sídlom miestneho veľkomoravského správcu/veľmoža - župana, dosadeného alebo vo funkdi potvrdeného vládcami mojmírovskej dynastie a pravdepodobne i kniežatami ich dvora, ktorý plnil panovníkove príkazy, bol správcom jeho majetku a styčnou rukou štátu (výkonnej i súdnej mod - na spôsob franských grófov) (Galuska 2004, 75; Havlík 1981-4982; 1992; Ruttkay 2005a, 78). Skutočnosť, že územie veľkomoravského štátu bolo správne a kultúrne diferencované, môže okrem iného naznačovať rozdielne hospodárske zázemie a s ním súvisiacu špecifickú výrobnú dnnosť v jednotlivých regiónoch. Napríklad výskyt a výroba daného typu vyspelých foriem keramiky bola rozdielna v závislosti od daného regiónu. Každý typ keramiky vykazoval špedfiká hrndarskych dielní daného lokálneho územia, čo súviselo aj so širším ekonomickým dosahom z hľadiska politického členenia širšieho (veľkomoravského) územia (Macháček 2001c, 251, 256-257; Chropovský 1962). Táto rozdielnosť regiónovje badateľná i vtom, že rôzne lokálne oblasti aj so svojimi centrami sa líšili rôznymi pomermi množstva domáckej a remeselnej keramiky. To naznačuje rozdielnu remeselnú a ekonomickú úroveň a tradíciu danej lokálnej oblasti - regiónu (Macháček 2001c, 263). Viaceré centrá územ-no-administratívnych celkov vo svojej funkdi nadviazali tra T^^tťrátzápce tréjrmré tíDtititíie, "RBÍry preto "vzritKOTn veľkomoravského štátneho útvaru začali plniť podobnú úlohu (Hulínek/Čajka2004, 94-95). ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefan ovi čová a DrahosLav Huli'nek Táto nadväznosť nastala aj v oblasti brnianskeho územného regiónu, kde aj vo veľkomoravskom období plniLo úlohu lokálneho územného centra opevnené sídlisko Brno - Líšeň - Staré Zámky. Hradisko sa nachádzalo v hustejšie osídlenom priestore už možno s vytvárajúcimi sa alebo vytvorenými prvkami sídliskovej agLomerácie predmestského typu (na rozmedzí 3. a 4. stupňa hierarchi-zácie územnosprávnych centier a ich oblastí). Spoločenský význam tohto opevneného sídliska dokazuje aj vymedzený, pravdepodobne veľmožský dvorec v rámci opevnenej pLochy akropoly (Poulík 1949, 40, 45, 45-91; 1948-1950, 99-104; Stana 1960, 240-293; 1972, 109-171; 1985, 190; 1988, 171-172; 1996, 269-275). Nevylučujem možnosť, že teritórium, ktoré hradisko v Brne - Líšni spravovalo, prevyšovalo lokálny oblastný charakter (3. stupeň hierarchizácie). Viac svetla do prípadného prehodnotenia spoločenského zatriedenia tohto centrálneho opevneného sídliska môžu priniesť až výsledky ďalšieho bádania. Môžeme iba predpokladať, že lokálnym centrom na pomedzí brnianskeho a pomoravské-ho regiónu bolo opevnené sídlisko sv. Klimenta v Osvětimanoch. Toto hradisko možno zohrávalo aj výnimočnejšiu hospodársku (uvažuje sa o spracovaní železa) funkciu oproti iným hradiskám rovnakej funkcie (Menoušková 2001; Stana 1985, 199; Zacherle 1975; 1987). Znojemské opevnené sídlisko zase plnilo funkciu lokálneho správneho centra v juhozápadnej oblasti moravskej časti Veľkej Moravy (Klíma 1989a; 1989b; 1993a; 1993b; 1999; 2001; Lutovský 2001, 376; Měřínský 1989, 112-113) Juhomoravské hradisko na polohe Pohansko u Nejdeku plnilo vo veľkomoravskom období s najväčšou pravdepodobnosťou buď bližšie ne-určiteľnú lokálnu územnosprávnu funkciu (danej lokálnej oblasti) v rámci väčšieho a významnejšieho břeclavsko-pohanského územného priestoru - kniežatstva (možno porovnateľnú s franským veľkovojvodstvom prevyšujúcim svojím významom vojvodstvo; Klam'cová 2001; Procházka 1989, 57-58; 1990, 293; Stana 1985, 194) alebo bolo významnejším veľmožským, strážnym sídlom v súvislosti s blízkou sídliskovou aglomeráciu Břeclav - Pohansko. Nevylučujem však ani možnosť, že bolo centrom samostatnejšieho územnosprávneho celku a jeho bLízkosť so sídliskovou aglomeráciou v Pohansku - Břeclavi je buď náhodná, alebo vyplývala z dobových, strategicky výhodných daností pri výbere polohy v Nejdeku. Hierarchicky menej významnú centrálnu funkciu lokálneho (oblastného; dokonca hypoteticky možno iba sídlo kmeťa) významu mohlo v severnej časti Moravy zohrávať aj opevnené sídLisko v Přerove (Kohoutek 1993, 94-95; Lutovský 2001, 271-272; Stana 1970, 79-105; 1985, 192; 1998, 49-69; 1999, 760-773). Hypoteticky môžeme uvažovať, že přerovský lokálny región bol možno súčasťou potenciálneväčšieho a spoločensky významnejšieho územnosprávneho celku (možno kniežatstva alebo veľkovojvodstva) so sídlom v Olomouci. Respektíve opevnené sídlisko v Přerove boLo centrom samostatného územnosprávneho celku v najsevernejších častiach Moravy. Na území Nitrianska, v severnej časti stredného Slovenska, je badateľný lokačný posun centra lokálneho významu. Pôvodne funkciu hLav-ného strediska oblasti asi plnilo opevnené sídlisko Ostrá skala vo Vyšnom Kubíne. Okolo polovice 9. storočia vzniklo hradisko v Divinke v blízkosti Žiliny a predpokladá sa, že v tomto prípade nastal lokačný posun centrálneho hradiska (Moravčík 1978, 58-59). V tomto období ale nemôžeme hovoriť o všeobecnom úpadku hradiska na Ostrej skale nad Vyšným Kubínom. Nastala zrejme iba zmena jeho postavenia v spoločenskom systéme, keď sa s veľkou pravdepodobnosťou stáva opevneným sídliskom strážneho typu. Je však možný aj iný variant, podľa ktorého by bola oblasť rozdelená pod obe hradiská (Ostrá skala a Divinka). K podobnému presunu došlo aj v južnej časti stredného Považia, keď po zániku hradiska v Pobedime prebral jeho funkciu dvorec v Ducovom (Ruttkay 1998, 411). V týchto súvislostiach sa uvažuje, že aj v priestore Bojnej sa v čase Nitrianskeho kniežatstva už v prvej tretine 9. storočia nachádzalo významné spoločenské, mocenské a náboženské centrum Bojná - Valisko, okolo ktorého sa koncentrovalo viacero hradísk - Bojná II, Bojná III, Bojná - Marhát, Bojná - Úhrad. Môžeme iba predpokladať, že hradiská v Bojnej aj v kontexte pretrvávania svojej funkcie stratili po vzniku Veľkej Moravy na význame, respektíve už dokonca vôbec neboli využívané, prípadne iba v minimálne miere. Lenže táto skutočnosť, podobne ako v prípade iných hradísk na území Slovenska, nie je vôbec potvrdená. V tomto ohľade vyrieši mnohé otázky Bojnej vyhodnotenie práve prebiehajúceho archeologického výskumu (Pieta/'Ruttkay 2007, 54-57). Počas existencie Veľkej Moravy môžeme badaťvýraznejšie územnosprávne členenie na území stredného a západného Slovenska. Prejavuje sa 211 Drahoslav HuLínek aj v hustejšom výskyte centráLnych hradísk na celom území Veľkej Moravy (vznikajú nové územnosprávne oblasti). Územnosprávny celok je rozpoznatelný v severnej časti stredného Považia, ktorého lokálnym centrom bolo pravdepodobne včas-nofeudálne opevnené sídlisko v Trenčíne - poloha hrad (Nešporová 1978, 217-223; 1993). Územnosprávna jednotka v rámci veľkomoravského štátneho útvaru pravdepodobne vznikLa aj v priestore stredoslovenskej kotliny, kde sa neskôr v období existencie uhorského štátu sformoval Zvolenský komitát. Jej centrom bolo pravdepodobne hradisko vo Zvolene, časť Môťová, lokalizované v polohe Priekopa (Mácelová 1998, 402, 404). Na území hornej Nitry a južného Turca bolo naďalej miestnym centrom hradisko rozprestierajúce sa v katastri obcí Jasenovo a Nitrianske Pravno - Vyšehradné, lokalizované na polohe Vyšehrad. V priestore Slovenskej brány to mohol byť neskorší župný hrad Starý Tekov (Habovštiak 1974, 8-15; Bednár2001, 32; 2004, 13-15;Bednár/'Fotto-vá 2001, 37). Vjužných častiach Slovenska sa dôležitou veľkomoravskou lokalitou javí Bíňa, čo môžu v budúcnosti dosvedčiť aj ďalšie archeologické zistenia. Nieje vylúčené, že Lokalita sa časom zaradí medzi opevnené sídliská, u ktorých môžeme predpokladať, čo Len potenciálnu veľkomoravskú existenciu, prípadne možno ešte skoršiu spred vzniku Veľkej Moravy. Zatiaľ však doteraz zistené tri prstence valov (zdôrazňujú skôr strážny charakter a prechodný charakter využitia lokality) s najväčšou pravdepodobnosťou nesúvisia s veľkomoravským obdobím a staršie fortifikácie zatiaľ nie sú doložené (Habovštiak 1966, 473). Zatiaľ nemôžeme ani vyvrátiť názor, že lokalita v Bíni bola vo veľkomoravskom období iba sídliskom. Špecifickými opevnenými sídliskami boli feudálne panské dvorce - curtis. Niektoré dvorce sa viacerými funkčnými črtami, predovšetkým však svojím sídelno-reprezentačným účelom (ako napríklad Pohansko pri Břeclavi), podobali karolínskej falci (Macháček2001a, 275-286). Dvorce sú včasnofeudáLne veľmožské sídla s palácom a sakrálnou architektúrou, kde sa spájala cirkevná a svetská moc (Dostál 1988a, 284). Podobným opevneným sídliskom mohol byť dvorec v Ducovom. To však viac vystihuje označenie „castellum" s palisádovým opevnením. Dvorce typu curtis mali skôr neopevnené ohrady zo živých plotov, respektíve pletené oplotenie, pričom niekedy sa vybudovala priekopa, respektíve val (Ruttkay 2002c, 141). Na území stredného a západného Slovenska sa dvorce vyskytovali iba na výšinných polohách a obvykle mali geometrický, štvoruholní-kový pôdorys (Ruttkay 1999a, 20). Viaceré zhodné stavebné črty ako dvorec v Ducovom malo neďaleké veľkomoravské opevnené sídlisko v Nitrianskej Blatnici (Ruttkay 1998, 410-416; 2002c, 135-145). Z hľadiska časového aj funkčného zaradenia je zatiaľ problematické posúdiť Lokalitu donedávna vnímanú ako opevnené sídlisko dvor-cového typu na ostrohu v Nitre, časť Drážovce. Skôr je však viac ako pravdepodobné, že toto potenciálne stredoveké veľmožské sídlo nemá s obdobím 9. až 10. storočia, pokiaľ ide o fortifikácie, žiadny časový súvis (Pramene 1-1 1989, 212-213; Ruttkay 2005b). Môžeme predpokladať aj špecializovanú hospodársku funkciu dvorcov. Pravdepodobne sa to týkalo spoLočensky aj mocensky menej významného dvorca vlastnícko-strážneho charakteru v Nitrianskej Blatnici. V jeho blízkosti sa realizovala ťažba železnej rudy, čo boLo pravdepodobne jednou z príčin jeho vzniku (Ruttkay, 1975a, 97-100; 1978a, 143-144; 1978b, 211-217; 1980a 241-245; 1980b, 185-191; 1981, 256-260; 1985a, 173, 178; 1998; 410-416; 1999a, 19-20; 2002c, 137). Č. Stana (1985, 172-173) zaradil dvorec v Ducovom medzi včasnofeudáLne hrady, pričom tento útvar mal podľa neho svoju analógiu na Morave v Zelenej hore v Radslaviciach pri Vyškove. Túto podobnosť odôvodňoval maLou rozlohou oboch opevnených sídlisk (nepresiahla cca 1 ha) a ich výšinnou polohou. Avšak podľa autora výskumu dvorec v Ducovom nebol len súkromným sídlom veľmoža v jeho Lénnom panstve, ale aj správnym centrom celej územnej oblasti ako prejavu teritoriálneho rozčlenenia Veľkej Moravy (Ruttkay 1989, 63; 1998, 411). Dvorec v Ducovom je čiastočne podobný s dvorcom v Pohansku pri Břeclavi. Treba však zdôrazniť, že tento dvorec predstavuje oproti dvorcu v Ducovom funkčne iný variant sídlisk tohto druhu (Ruttkay 1994, 72-73). Obe polohy sú odlíšené vo svojej geografickej dispozícii - výšinná (Ducové) a nížinná (Pohansko). Rozdielnosťje badateľná aj v tom, že na hradisku v Pohansku sa nachádzajú kompaktné priestory či už výrobného, alebo iného charakteru (Macháček 2001a, 275; 2002a, 115). Dvorec v Pohansku, ktorý sa nachá dzal vo vnútri areáLu hradiska a zaberal pLochu asi 1 ha, bol pravdepodobne sídlom správy kniežacieho majetku so sústredenou pevnostnou, vojenskou a sídelno-reprezentačnou funkciou. Hospodářsko- ISAH-I ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefanovičová a DrahosLav Hulínek výrobná základňa sa nachádzala v jeho tesnej blízkosti v rámci celého hradiska. V Ducovom bola remeselná činnosť vyčlenená mimo opevnenú plochu. Objekty významnejšieho remeselného a poľnohospodárskeho charakteru sa nachádzali v širšom a nie v tesnom okolí. Výši n n á poloha dvorca v Ducovom však zvýrazňovala jeho mocenský a strategický význam s charakteristickými znakmi včas-nofeudálneho veľmožského sídla (Dostál 1988a, 283-285; Ruttkay 1994, 72-73). 0 opevnených sídliskách dvorcového typu sa uvažuje aj v súvislosti s lokalitami vo Zvolene - časť Môťová, poloha Priekopa a v Trenčíne, poloha hrad (Ruttkay 2002c, 145-146). Pre moravskú časť Veľkej Moravy boli typické dvorce v rámci pLochy väčších opevnených sídlisk. Týkalo sa to spoločensky významnejších hra-dísk. Išlo o opevnené sídliská, či už v rámci sídliskovej aglomerácie, v tomto prípade spomínané Břeclav - Pohansko, v centrálnom hradisku lokálneho významu v Brne - Líšni (Staré Zámky), hie-rarchicky možno menej významných veľmožských hradiskách - Strachotin (Petrova Louka) a možno Rajhrad. Pri Rajhrade sa tiež okrem iných teórií predpokladá, že keď bolo vybudované väčšie 13 ha hradisko, tak existencia dvorca (možno aj lokálno-centrálneho významu) stratila na význame a posilnila sa strážno-útočištná funkcia hradiska (Měřínský 2001a). L. Galuska (2004, 76) predpokladá, že hradiská typu Nejdek, Strachotin, Rajhrad a možno Přerov boli pevnostnými útvarmi, kde sídlili tzv. kmeti, ktorí boli nižšími správnymi úradníkmi. Tí boli podriadení županom, v tomto prípade z lokálnych centier, respektíve niektorým lojálnym kniežatám, významným hodnostárom a veľmožom z vlád-covského dvora štátu. Úlohu lokálneho centra administratívneho celku, aj s dvorcom vo vnútri opevnenej plochy, ktoré bolo s najväčšou pravdepodobnosťou v zatiaľ ťažko u rate ľn o m časovom úseku súčasťou veľkomoravského štátu, je hradisko Gars am Kamp, časť Thunau am Kamp - Schanze a obere Holzwiese v dolnorakúskom Waldvierteli, okres Horn. Hradisko sa pravdepodobne nachádzalo na území, ktoré mohlo byť podľa niektorých bádateľov súčasťou jadra Moravského kniežatstva, respektíve neskoršej Veľkej Moravy (Hulínek2003; Justová 1990; Žemlička 2006, 76). V tomto kontexte môžeme uvažovať o bezprostredne nasledujúcom období (10./11. stor. a nasledujúce), keď niektorí autori považujú napríklad panstvo Raabs za niekdajšiu súčasť Moravy (Kupfer 1999, 50; Felgenhauer-Schmiedt2001, 201-215). Iní autori nevylučujú jeho užší súvis s franským prostredím, pričom mohlo byťsúčasťou územ-no-politickej sféry Východnej marky (Szameit 1995; 1998, 72-73; Třeštíkl997, 356). Viacerí, najmä rakúski bádatelia vnímajú hradisko Thunau, ale aj ostatné opevnené sídliská v priestore waldvier-telského Dolného Rakúska ako lokality, ktoré sa nachádzali na územnom medzičlánku medzi Východnou markou (Bavorskom) a veľkomoravským štátom (Felgenhauer-Schmiedt 2001, 85-86; Wolfram 1995, 311; Zehetmayer 2007b, 11-21, 2.1). V určitých súvislostiach môžeme akceptovať teóriu Z. Měřínskeho, ktorá sa týka najmä oblasti okolo Kampy: „Otázkou zostáva príslušnosť oblasti okolo Kampy s centrom na hradisku Gars-Thunau, kde je nejasné, či sa stala najneskôr od doby vlády Svätopluka I. súčasťou jeho štátu, alebo išlo o klientsky pohraničný útvar na pomedzí Veľkej Moravy a Vý-chodofranskej ríše, respektíve jej »bavorského východu*." (Měřínský 2006, 718). Mestská obec Gars am Kamp (priemerná nadmorská výška v obci je 256 m n. m.) sa rozprestiera južne od mesta Horn, severne od mesta Krems. Včasnostredoveké hradisko je Lokalizované v miestnej katastrálnej časti Thunau am Kamp (okolo 298 m n. m.). Hradisko sa rozprestiera navrchu Schanzberg (437 m n. m.) - na jeho polohách „Schanze" a „obere Holzwiese". Ostroh je vymedzený dvoma menšími prítokmi riečky Kamp. Strmé terénne zlomy a terasovitosť terénu tvoria do značnej miery prirodzenú ochranu tejto lokality. Vnútorný areál dvojdielneho opevneného sídliska v Thunau boL charakteristický rôznorodým osídlením, pričom jeho počiatky vo včasnom stredoveku siahajú do záveru 8. storočia. Jedna časť lokality sa nachádzala na polohe „obere Holzwiese", ktorá zohrávala významnú úlohu už v praveku, na čo nadviazalo aj včasnostredoveké osídlenie. V 8. storočí v karolínskom období vznikla na polohe včasnostredoveká slovanská osada. Jej obyvatelia s najväčšou pravdepodobnosťou využili praveký val, zatiaľ bez jednoznačne doložených druhotných stavebných zásahov. Pri archeologickom výskume fortifikační sa zistili tri časové horizonty výstavby včasnostredovekých obydLí. Sídlisko sa postupne rozrastalo. Pravdepodobne naberalo na spoločenskej dôležitosti v súvislosti s možným postavením miestneho lokálneho centra (Cech 2001; Friesinger 1965b; 1975; 1977; 1991; 1992; Frie-singer/Mitscha-Mdrheim 1972). V 9. storočí polohu nanovo opevnili. Nové fortifikácie zasahovali do priestoru predhradia - Schanze. Praveké opevnenie a dovtedy stojace obytné stavby na polohe ISAH-I 213 Drahoslav Hulínek Holzwiese zLikvidovaLi a vybudovali nové fortifikádě. Najstaršie včasnostredoveké fortifikačně hradiska v Thunau vznikli pravdepodobne v prvej polovici 9. storoda a chránili polohu HoLzwiese. Pre vnútorné jadro opevňovacieho systému bola charakteristická tzv. komorová konštrukcia. Val bol vystužený vedľa seba postavenými zrubovo viazanými drevenými komorami vyplnenými zeminou a kameňmi (Cech 2001; Friesinger 1965b; 1975; 1991; 1992; Friesinger/Mitscha-Märheim 1972). V rámci vnútornej opevnenej plochy hradiska vznikol palisádou chránený veľmožský dvorec - podobné typy dvorcov v rámci včasnostredovekých opevnených plôch sa často vyskytovali najmä na Morave. Dvorec mal lichoběžníkový pôdorys. Svojimi viacerými dispozičnými, ale aj stavebnými prvkami je podobný palatiu (respektíve dvorcu vo vnútri miestneho nížinného hradiska) v Pohansku pri Břeclavi (Macháček 2001a, 288). Zo severu sa do dvorca vchádzalo 4,2 m širokou bránou. V interiéri dvorca odkryli stavbu neznámeho charakteru. V polovici 9. storočia na polohe „untere Holzwiese", na ploche pôvodne staršieho cintorína, postavili jednoloďový kamenný kostolík s polkruhovitou apsidou. V 10. storočí vybudovali na lokalite väčšiu zrubovú stavbu na kamennej podmurovke, ktorá tu stála do začiatku 11. storočia. Tá plnila funkciu sídla miestneho veľmoža. Na polohe Schanze sa pred výstavbou jej opevnenia nachádzalo okrem iného slovanské pohrebisko z polovice 9. storočia. Na celej lokalite (obe polohy) sú rozpoznateľné viaceré miesta, kde pochovávali zosnulých. Po vybudovaní opevnenia na poLohe Schanze okolo roku 900 sa na jeho vnútornú stranu napájali v radovej zástavbe usporiadané zrubové domy (z mohutných drevených brvien). Va L je v súčasnosti vo svojom pôdoryse rozpoznateľný vtvare písmena U. Fortifikačný - opevňovací systém polohy Schanze pozostával z komorovej konštrukcie s čelnou kamennou stenou a na vnútornej strane zo steny zhotovenej z veľkých dosák. Brána prerušovala val na južnej a severnej strane (Cech 2001, vrátane CD; Friesinger 1965b; 1975; 1991; 1992; Friesinger/ Mitscha-Märheim 1972). Svoj význam zmenila poloha v Thunau v druhej polovici 11. storočia, keď na nej rakúski markgrófi postavili stredoveký hrad Gars. Hradisko v 9. až 10. storočí pravdepodobne plnilo v tunajšom územnom priestore úlohu LokáLneho centra. Lokalita sa dáva do súvislosti s „Jozefovým kniežatstvom". Stavebné prvky fortifi ká cií tohto opevneného sídliska, jeho funkčné i súčasné nálezové okolnosti jednoznačne vykazujú súvislosť s ostatným slovanským územím naddunajského priestoru strednej Európy - Moravou, Slovenskom (najmä západná a stredná časť) a Čechmi (Cech 2001, 6n., vrátane dát na CD; Friesinger 1965b; 1975; 1991; 1992; Friesinger/Mitscha-Märheim 1972). Vo veľkomoravskom období už pravdepodobne nebolo v druhej polovici 9. storočia na východnom Slovensku funkčné opevnené sídlisko v Smižanoch - Spišských Tomášovciach (Hradisko I - 3 polohy). Od 2. polovice 9. storočia vznikalo hradisko v Smižanoch - Hradisko II na Čin-gove (situované asi 800 m juhozápadne od Hradiska I na pravom brehu Hornádu). Hradisko II, nachádzajúce sa na ostrožnom výbežku vrchu Čingov, pretrvalo vo svojom osídlení do 12. storočia, pričom jeho opevnená plocha mala rozlohu 230 x 150 m (Čaplovič D. 1998, 114; Jurovský 1977, 164; Šalkovský 2006, 239-256, obr. 1; Vladár 1978, 81-89). Nieje ale vylúčené, že obe hradiská pretrvali do 12. storočia, čiže staršie opevnené sídlisko - Hradisko I spolu s mladším Hľadiskom II. Túto možnosť zatiaľ nevyvracajú doteraz zistené nálezové okolnosti na oboch polohách (viac Staššíková-Štukovská/Šalkovský/Bé-reš/Hajnalová/Hušťaková/Krempaská/Javorský 2006, 221-224). Iba za hypotézu môžeme zatiaľ pokladaťteóriu, v ktorej sa tvrdí, že zánik Hradiska I a vznik Hradiska II môžeme dať do súvislosti etatizačným procesom veľkomoravských panovníkov v druhej polovici 9. storočia (viacŠalkovský 2006, 254, Staššíková-Štwkovská/Šalkovský/Bé-reš/Hajnalová/Hušťaková/Rempaská/Javorský 2006, 221-224). Z opevneného sídliska - Hradisko I pochádza aj nález ostrohy s háčikom, nesko-roavarského bronzového jazykovitého nákončia s esovitým rastlinným ornamentom a bronzovou náušnicou. Tieto nálezy podporujú jeho možné datovanie do predveľkomoravského obdobia (Bé-reš/5tukovská 1980, 44; Javorský 1998, 6, 8; Šte-fanovičová 1989b, 85-102; Šalkovský 2006, 253; Vladár 1978, 81-89). Na území Spiša pľnilo úľohu pravdepodobného lokálneho centra v predveľkomoravskom období opevnené sídlisko v Smižanoch - Spišských Tomášovciach (Hradisko I). Potom, podľa jednej z hypotéz, v druhej poLovici 9. storočia preberalo územnosprávnu funkciu Hradisko II na Čingove v Smižanoch (Čaplovič D. 1998, 82-83, 109; Javorský 1977, 164; 1998, 6-8; Šalkovský2006, 253-254; Štefanovičová 1989b, 85-102; Vladár 1978, 81-89). V prípade, že obe hradiská pretrvali do 12. storo- 214 S-A-H-I ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefan ovi čová a Drahoslav H u lín e k čia, takteória o lokačnom posune lokálneho centra nemusí byť považovaná za najpravdepodobnejšiu (viac Staššfková-Štukovská/Šalkovský/Béreš/Haj-nalová/Huštdková/Krempaská/Javorský2006, 221-224). V oblasti Šariša bolo pravdepodobne hos-podársko-správnym centrom potenciálne opevnené sídlisko v katastri obce Hradisko, lokalizované na polohe Hradek. Jeho fortifikačný systém je charakterizovaný dvojitým valom, pričom na jeho ploche sa nachádzajú nálezy rámcovo datované do 9. - 10. storočia (Budinský-Krička 1961, 359; 360; ČaplovičD. 1998, 140). Severozápadne od polohy Hradek sa nachádzalo strážne opevnené sídlisko v Šarišských Sokolovciach (Hradová Hura; záver 9. - 10. stor.), ktoré tvorila akropola chránená dvojdielnym valovým systémom a predhradie s jed-nodielnym fortifikä'čným systémom, pričom bolo ďalším valom dodatočne rozčlenené na dve časti. Z hradiska máme okrem sídliskových objektov aj doklady o kováčskej výrobe (Béreš 1978, 205-207). Zo Šariša poznáme aj ďalšie potenciálne opevnené sídlisko, možno so strážnou funkciou, ktoré vzniklo na prelome 9. a 10. storočia v Obišovciach - poloha Stráža (Slivka/Čaplovič 1983, 286). V južnom povodí Hornádu mohlo spĺňať úlohu lokálneho centra potenciálne opevnené sídlisko Abaóvár, ktoré sa nachádza v katastri obce Sena na polohe Várhely (Hradová). Potenciálne opevnené sídlisko je predbežne rámcovo datované do 9. - 10. storočia, pričom z neho poznáme keramický nálezový materiál rámcovo tiež pochádzajúci z tohto obdobia (ČaplovičD. 1998, 141-142). V priestore Košickej kotliny mohlo byť lokálnym centrom hradisko na vrchu Hradová nad Košicami (ČaplovičD. 1998, 142). Pravdepodobné centrálne postavenie v medziregióne Ondavy moh-Lo mať hradisko Lokalizované na miernej výšinnej terase v polohe Hurka, v katastri obce Budkovce. Túto lokalitu prostredníctvom nálezov môžeme zatiaľ rámcovo datovať do 9. - 10. storočia (Čaplovič D. 1998, 143). Nieje však vylúčené, že potenciálne hradisko plnilo iba strážnu funkciu. Popri hradisku v Brekove (územnosprávne postavenie malo už pravdepodobne v predveľkomoravskom období) mohlo plniť centrálnu funkciu v oblasti Zemplína aj opevnené sídlisko v obci Zemplín, lokalizované na polohe poniže sútoku Ondavy a Latorice nad povodím rieky Bodrog (pôvodne keltsko-dácke hradisko). Respektíve tu mohlo neskôr dôjsť k lokač-nému posunu, keď významnejšiu spoločensko-mo-censkú funkciu prebralo namiesto Brekova zem- plínske hradisko. Fortifikačný systém v Zemplíne pozostával v prvej stavebnej fáze z drevozemnej roštovej konštrukcie. Pravdepodobne bol vybudovaný v druhej polovici 9. storočia. V 10. storočí bol tento drevohlinitý opevňovací systém prekrytý zemným valom a v 11. storočí bol znova prestavaný drevozemnou konštrukciou (Benadik 1964, 151-160; ČaplovičD. 1985, 75-77; 2995, 145). 1.3. Hradiská s dominujúcou vojenskou a strážnou funkciou Hradiská tejto kategórie sa nachádzajú v rôznych súvislostiach. V prvom rade boli integrálnou súčasťou sídliskových aglomerácií predmestského typu (zatiaľ skôr rozpoznateľné na západnom a strednom Slovensku), kde plnili funkciu obranných bodov. Prípadne sa rozprestierali v širšej blízkosti takýchto sídliskových aglomerácií a opevnených sídlisk - lokálnych centier, čiže boli predsunutými obrannými pevnosťami. Často sa nachádzali aj v oblastiach, ktoré boLi dôležité zo svojho strategického dôvodu, či už v priestore horských priechodov, nad údoliami riek, alebo v kotlinách. Od útočiska sa odlišovali v tom, že na ich ploche dlhodobo sídlila minimálne vojenská posádka (Hulínek/Čajka 2004, 95-96). Vojenskú posádku a jej predstaveného menoval buď priamo panovník, alebo knieža z danej obLasti podliehajúci panovníkovi, prípadne správca-župan lokálnej oblasti (Galuska 2004, 75). V blízkosti lokálneho centra v Brne - Líšni mohli úlohu strážnych hradísk plniť opevnené sídlisko v Ivančiciach (Réna; Bálek/'Čižmár 1990; Stana 1985, 193; 1988, 173) s najväčšou pravdepodobnosťou aj hradisko v Rajhrade (Unger/Kos 2002; Stana 1985, 195) a pravdepodobne plošnými rozmermi malé strážne hradisko v Lažánkach (U hráze; Doležal 1997, 212-214; 2999, 342-343). Naprechodezbřeclavskéhoa mikulčického územného priestoru smerom do okolia brnianskeho regiónu bolvýznamným strážnym hradiskom a pravdepodobne aj veľmožským sídlom Strachotín - Petrova Louka (Kundera/Měřínský 1989, 56; Mě-řínský 1981; 1985b). Predsunutým strážnym bodom v blízkosti břeclavskej, ale do určitej miery aj mikulčickej sídliskovej aglomerácie bolo Pohansko u Nejdeku, ktoré však zároveň mohlo potenciálne plniť úlohu lokálneho centra, možno hierarchicky menšieho spoločenského významu (Kla-nicová 2001; Novotný B. 1963; Procházka 1989, 57-58; 2990, 293; Stana 1985, 194). IS-AH-I Drahoslav Hulínek V súvislosti s pravdepodobným územnosprávnym celkom na juhozápadnej Morave, kde sa lokálne centrum nachádzalo v Znojme, bolo strážnym opevneným sídliskom Paliardiho hradisko vo Vysočanoch nad Dyjí (Medunová-Be-nešová 1977; Medunová 1990, 35-36; Poláček 1996b, 298-304; Sobotka 1950; Sobotka/Sejbal 1959, 79-98). Typickým strážnym hradiskom, ktoré Č. Stana nazýva včasnostredovekým hradom, bola Zelená Hora (1985). Na Vyškovsku, južne od Olomouca, mohlo plniť strážnu funkciu potenciálne opevnené sídlisko Ježkovice - Černov. Strážnym hradiskom v súvislosti s možným lokálnym centrom v Přerove na severe Moravy bolo menšie opevnené sídlisko v Ústí (Kouřil 1998, 356-357; Šmíd 1991, 52). Výšinné strážne hradiská v severných častiach Moravy mohli byť potenciálne opevnené sídliská v Hostýne (nieje vylúčené, že išlo iba o včas-nostredoveké refugium), v Kláštove (oba na severovýchode) a v Maríne (severozápadný okraj Moravy; Stana 1985, 199). Na západnom okraji Moravy v súčasnom kraji Vysočina mohli byť strážnymi pohraničnými hľadiskami skôr potenciálne opevnené sídliská v Kramolíne a v Starom Hobzí. V Nitriansku v blízkosti bratislavskej sídliskovej aglomerácie plnilo strážnu funkciu hradisko vo Svätom Jure, rozprestierajúce sa nad bývalou osadou Neštich (Kraskovská 1963, 67-103). Neďaleko sa pôvodne nachádzalo praveké hradisko na polohe Zámčisko v Modre. Aj keď ho zaraďujem medzi strážne hradiská, nevylučujem, že poloha vo včasnom stredoveku plnila iba funkciu refugia. (Farkaš 2001, 165). V blízkosti dvorca v Ducovom, lokálneho centrálneho opevneného sídliska, sa nachádzali hradiská s predpokladanou strážnou funkciou pod pohorím Považský Inovec v intraviláne obce Hrádok a potenciálne hradisko v Piešťanoch, časť Kocurice - ploha Dlhé pole a v severnej časti Malých Karpát v Prašníku (osada u Fajnorov) - poloha Hrádok. Strážnymi bodmi v okolí pravdepodobného miestneho centrálneho opevneného sídliska v Trenčíne boli hradiská v predhorí a v pohorí Bielych Karpát v Bošáci - Sr-ňanský háj a Zemianskom Podhradí - Martákova skala. V predhorí Považského Inovca to bolo hradisko na beckovskom hradnom kopci. NeďaLeko Manínskych vrchov v Ladcoch - časť Tunežice sa nachádzalo hradisko na polohe Hradiště. Strážnu funkciu v blízkosti Trenčína možno plnilo SLovanmi využívané bývalé laténske hradisko Čertova skala v Trenčianskych Tepliciach. V oblasti hornej Nitry a južnej časti Turca spravovanej centrálnym opevneným sídliskom v Jaseňové - poloha Vyšehrad to boLo jeho predsunuté strážne hradisko v Prievidzi, časť Štvrte - Hradec a opevnené sídlisko v Bojniciach - Zámok. Strategicky významný bol priestor Slovenskej brány. Tadiaľto, po Pohroní, smerovala cesta do severných častí Slovenska. V tejto oblasti plnili funkciu strážnych bodov hradiská v Malých Kozmálovciach - Grác, Tlmačoch - Hrádze, v Hronskom Beňadiku - Beňadická skala a zatiaľ iba uvažujeme o archeologicky nedoloženom hradisku v Rybníku - Krivín. Lokálnym centrom v oblasti stredoslovenskej kotliny bolo pravdepodobne hradisko vo Zvolene, časť Môťová (Má-celová 1998, 402-403). V jeho blízkosti mohlo plniť funkciu strážneho bodu hradisko v Detve - poloha Kalamárka. Špecifické postavenie v rámci hradísk s vojensko-strážnou funkciou mali tie, ktoré dosahovali aj dôležitý hospodársky význam. Nachádzali sa buď v blízkosti trhov alebo v miestach, kde sa ťažili nerastné suroviny. Túto úlohu aj po hospodárskej stránke relatívne významných lokalít spínali Bojná - Valisko a Mužla - časť Čen-kov (Hanuliak/Kuzma/Šalkovský 1993, 166). Dokonca pri Bojnej - Valisko môžeme v budúcnosti predpokLadať, že ak sa vyhodnotia najnovšie nálezové okolnosti, tak budeme môcť toto opevnené sídLisko vo veľkomoravskom období zaradiť medzi spoločensky významnejšie lokality (napr. minimálne typ 1 - lokálne centrum) (Pieta/Ruttkay 2007; Ruttkay 2005a, 77-82). Dôležitou úlohou niektorých hradísk s vojensko-strážnou funkciou bolo chrániť pohraničie. Predpokladáme, že okrem iných túto funkciu spĺňali aj hradiská, ktoré boli súčasťou devínskej sídliskovej obLasti - dve strážne hradiská v Devínskej Novej Vsi a centrálne opevnené sídlisko na hradnom vrchu. Nejde však o moravsko-nitrianske pohraničie, ale o vzťah k južnému, zadunajskému predpoliu. Ďalšie opevnené sídliská s dominujúcou vojenskou či strážnou funkciou na území západného a stredného Slovenska mohli byť napríklad Kamenec pod Vtáčnikom - Hrádok, Majcichov - Valy a potenciálne hradisko Podbranč, časť Podzámok - Majeričky/Starý hrad. Rozsah plochy viacerých strážnych hradísk (v priestore Slovenskej brány, devínskej sídliskovej oblasti a inde), respektíve dvorcov (Nitrianska Blatnica) nepresahoval 3 -5 ha. Nebola na nich výraznejšia hustejšia zástavba, iba objekty vlastníka, respektíve jeho družiny, prípadne stavby vojenského charakteru. Strážne hradiská mali výrazný podiel v počte hradísk na ISAH-Í ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefanovičová a DrahosLav Hulínek území Slovenska, aj keď plnili predovšetkým for-tifikačný predvoj v blízkosti hradísk väčšieho spoločenského významu. Na Orave svoju strážnu funkciu s najväčšou pravdepodobnosťou naďalej plnilo hradisko v Istebnom. Hypoteticky môžeme za opevnené sídlisko tohto typu považovať aj archeo-logickyjednoznačne nedoložené hradisko na Oravskom hrade. Nálezy pochádzajúce z tejto lokality sú však rámcovo zadatované do 9. storočia a nie sú tu doložené fortifikácie (Hulínek/'Čajka 2004). Pravdepodobne typicky strážnymi včas-nostredovekými hradiskami, ktoré sa rozprestierali v širšom pohraničnom priestore medzi moravskou časťou Veľkej Moravy a Východnou markou, boli opevnené sídliská na území Dolného Rakúska severne od Dunaja (Felgenhauer-Schmiedt 2001, 85-86; Wolfram 1995, 311). Ide o politicky a mocensky nestabilný územný priestor, kde'zohrávalo dominantnú funkciu lokálneho centra už spomínané opevnené sídlisko Gars am Kamp, časťThunau am Kamp - Schanze a obere Holzwiese. Bolo to územie veľmi blízke s Moravou - minimálne kontaktne, na spoločensko-kul-túrnej báze s nejaký čas bolo aj súčasťou veľkomoravského štátu (Felgenhauer-Schmiedt 2006, 258). Pôvodne praveké hradisko, pravdepodobne druhotne využité vo včasnom stredoveku ako strážne hradisko respektíve iba útočisko, bola lokalita v Maissau. Maissau (okolo 341 m n. m.) sa rozprestiera západne od okresného sídla Hollabrunn. Hradisko sa nachádza v Limbergu (okolo 288 m n. m.), ktorý je pod správou Maissau. Opevnené sídlisko je lokalizované na polohe Heidenstatt pri Limbergu. Táto Lokalita obsahovala predovšetkým keramický nálezový materiáLajej opevnenie nemôžeme svojím pôvodom považovaťza včasnostredoveké. Bola to pôvodne praveká opevnená poloha, vo včasnom stredoveku druhotne osídlená Slovanmi. Jej bližší spoločensko-vo-jenský význam zatiaľ nemôžme jednoznačne bližšie určiť. Nasledujúci výskum však môže prezradiť nové skutočnosti o tomto hradisku. Zatiaľ Lokalitu zaraďujem medzi potenciálne včasnostredoveké opevnené sídliská (Friesinger 1965a; 1965b; Trnka/Tuzar1981). Vo včasnom stredoveku vybudovali pravdepodobne aj hradisko v Langenlois - SchiLtern (okolo 219 m n. m.; okres Krems an der Donau), ktoré sa nachádzaLo vo východnom Waldvierteli, severne od Kremsu. Archeologický výskum na lokalite viedol v roku 1939 E. Beninger (Naturhistorisches Muzeum in Wien) a v roku 1979 G. Trnka (Institut für Ur- und Frühgeschichte der Universität Wien). Opevnené sídlisko plniLo strážnu funkci u (Beninger 1964, 395-401; Trnka 1981). Aj dolnorakúsku polohu v Oberleis - Ober-leiserberg (okres Korneuburg), kde bolo praveké opevnené sídlisko, druhotne využili vo včasnom stredoveku. Oberleis sa nachádza v Dolnom Rakúsku v blízkosti mesta Korneuburg, severne od Ernstbrunnu. Opevnené sídlisko je lokalizované na poLohe Oberleiserberg (454 m n. m.). Archeologický výskum na lokalite okrem iných robili v rokoch 1925 - 1931 H. Mitscha-Märheim, od roku 1976 H. Friesinger (Institut für Ur- und Frühgeschichte der Universität Wien). Výskum na lokalite prebiehal do roku 1990. Aj keďsa na nej vyskytuje veľkomoravský nálezový materiál, pokiaľ ide o fortifikácie, tak pri ich skúmaní sa nezistil včasnostredoveký slovanský pôvod. Je to praveké hradisko, ktoré využili vo včasnom stredoveku ako významný strážny strategický bod. Stavebná úprava opevnení vo včasnom stredoveku nie je jednoznačne doložená (H. Fríesinger/I. Friesinger 1977, 108-120; Kern 1981, 513-514; Mitscha-Märheim 1937; 1955/1956, 31-41). Vo včasnom stredoveku bolo pravdepodobne vybudované opevnené hradisko Stein an der Donau (Dolné Rakúsko, okres Krems an der Donau). Nachádza sa vo východnom Waldvierteli, západne od mesta Krems (okolo 199 m n. m.) a plnilo strážnu funkciu. Územne patrilo buď do veľkomoravského štátneho útvaru, alebo do prechodnej oblasti medzi Veľkou Moravou a franským štátnym prostredím (Hrodegh 1925, 103; Mitscha-Merheim 1958/1960, 44; Pitioni 1937, 42). Ďalšie, pravdepodobne strážne hradisko sa nachádzalo v Senftenbergu (Dolné Rakúsko, okres Krems an der Donau). S najväčšou pravdepodobnosťou išlo o opevnené sídlisko vybudované vo včasnom stredoveku. Obec Senftenberg sa nachádza vo východnom Waldvierteli (v obci okolo 254 m n. m.), severozápadne od mesta Krems. Nachádzalo sa v územnej oblasti, ktorá pravdepodobne mohla byť v 9. storočí súčasťou Veľkej Moravy, respektíve bola prechodným územím medzi Východnou markou, Bavorskom a Moravou (H. Friesinger/I. Friesinger 1977,108). V podobnom kontexte plnilo strážnu funkciu hradisko Sand pri Raabs, ktorého počiatky môžeme datovať do prvej polovice 10. storočia. Jeho existencia už ale súvisí s nasledujúcim obdobím, keď hradisko tvorilo základ dodnes stojaceho hradu, formujúceho sa strediska stredovekého pozemkového panstva (Bors 1993, 521-524, Felgenhauer-Schmiedt 1996, 201; 2001, 85-104). Okrem hradísk s pravdepodobnou centrálnou správnou funkciou sa na východnom Sloven- ISA-H-I Drahoslav Hulínek sku nachádzali v 9. storočí opevnené sídliská so strážnou a refugiálnou funkciou. V blízkosti opevneného sídliska na Čingove to bolo potenciálne hradisko v Spišskom Podhradí - poloha Dreveník (Vladár 1978, 81-89; ČaplovičD. 1998, 109). V oblasti Šariša bolo pravdepodobne hos-podársko-správnym centrom potenciálne opevnené sídlisko v katastri obce Hradisko, lokalizované na polohe Hradek (Budinský-Kríčka 1961, 359-360). Severozápadne od polohy Hradek sa nachádzalo strážne opevnené sídlisko v Šarišských Sokolovciach (Hradová hura; záver 9. - 10. stor.), ktoré tvorila akropola, chránená dvojdielnym valovým systémom, a predhradie s jednodielnym fortifikačným systémom, pričom bolo ďalším valom dodatočne rozčlenené na dve časti. Z hradiska máme okrem sídliskových objektov aj doklady o kováčskej výrobe (Béreš 1978, 205-207). Zo Šariša poznáme ďalšie potenciálne opevnené sídlisko, možno so strážnou funkciou, ktoré vzniklo na prelome 9. a 10. storočia v Obišovciach - poloha Strá-ža (Stivka/'Čaplovič 1983, 286). V priestore Košickej kotliny mohlo byť lokálnym centrom hradisko na vrchu Hradová nad Košicami. Opevnené sídlisko so strážno-refugiálnou funkciou sa mohlo v tejto oblasti potenciálne nachádzať na polohe Breh - Kláštorná hura v katastri obce Kláštorná nad Hornádom (ČaplovičD. 1998, 142). Pravdepodobné centrálne postavenie v medziregióne Ondavy mohlo mať hradisko lokalizované na miernej výšinnej terase v polohe Hurka, v katastri obce Budkovce. Túto lokalitu prostredníctvom nálezov môžeme rámcovo datovať do 9. - 10. storočia (Čaplovič D. 1998, 143). Nieje však vylúčené, že toto potenciálne hradisko plnilo strážnu funkciu. 1.4. Refúgiá Nachádzali sa najmä v ťažko prístupnom horskom teréne. Preto sa viac vyskytujú, alebo ich viac predpokladáme, na horsky členitejšom území západného a stredného Slovenska ako na Morave. Oproti predchádzajúcim trom typom ide o špecifické lokality, ktoré nespĺňali znaky trvalo osídleného včasnostredovekého hradiska. Refúgiá osídlovalo obyvateľstvo neopevnených sídiel iba krátkodobo, v čase bezprostredného vojenského ohrozenia. Na útočistných polohách sa v mnohých prípadoch archeologicky nezistili stavebné práce for-tifikačného charakteru súvisiace s obdobím včasného stredoveku. Pri tejto skupine hradísk Slovania najčastejšie využívali opevnené polohy, kto- ré vznikli v predchádzajúcich dejinných obdobiach bezich druhotných stavebných úprav. Druhotnevy-užívali najmä fortifikácie pochádzajúce predovšetkým z mladšej a neskorej doby bronzovej, aLe i zo staršej a mladšej doby železnej. V období Veľkej Moravy sa nachádzali predovšetkým v hornatých oblastiach stredného Slovenska, kde boli najvýhodnejšie geografické podmienky na ich výstavbu. Novovznikajúce refúgiá mnohokrát nemali výrazný fortifikačný systém, ale využívali najmä prírodnú konfiguráciu terénu. Niekedy na danej polohe navŕšili valy, pričom mohli vyhĺbiť aj priekopy. Úto-čištné polohy chrániace obyvateľstvo pred nepriateľom sa nachádzali v blízkosti ciest a horských priechodov. Každá včasnostredoveká opevnená poloha (vrátane centrálnych opevnených sídlisk) plnila popri svojom funkčnom začlenení úlohu útočiska pre obyvateľstvo z okolitých otvorených sídlisk, aj s jeho dobytkom, najvzácnejšími predmetmi a jedlom, pričom mužská časť obyvateľstva hľadajúca ochranu z okolitých otvorených sídlisk mohla výrazne posilniť jeho obranyschopnosť (Galuska 2004, 95; Hulínek/Čajka 2004, 90-91). Pravdepodobnú úlohu refugia mohli vo včasnom stredoveku plniť napríklad tieto, v súvislosti so včasným stredovekom prevažne potenciálne a archeologicky jednoznačne nedoložené opevnené polohy: * Morava: Hornice-Tureckýkopec, Chvalčov- Hostýn (uvažuje sa aj o strážnej funkcii), Ježkovice - Černov (uvažuje sa aj o strážnej funkcii), Nová Hradečná - poloha Hradisko, Roštín - Brdo, Slavičím - Rudimov - Gradca, Stavenice, Vysoké Pole - Klášťov (uvažuje sa aj o strážnej funkcii). * Západné a stredné Slovensko: Hričovské Podhradie - Mi kov kopec, Klátová Nová Ves - Cibaj-ka, Lopušné Pažite, časť Lopušná - Hrádok, Malá Čierna - Dubica, Nemecky - Štolnyľ, Nitra? - vrch Zobor, Nitra, časť Hrnčiarovce - Žibrica, Podhradie - Erdegovo, Prosiek - Hrádok, Skalka nad Váhom, miestna časť Skala - poloha Chochel, Slovenské Pravno - Šiance, Sučany - Skala, Zemianske Kos-toľany - Hradištia, Zemianske Podhradie - Bašta, Zemianske Podhradie - Hradiská, Turie - ex-traviLán. Väčšina týchto lokalít je zaradená do kategórie potenciálnych hradísk na zákLade fragmentárnych, respektíve možno iba náhodných, najmä keramických nálezov. Prevažná časť z nich nebola archeologicky preskúmaná a ich spoločenský význam je z týchto dôvodov nevyšpecifikovaný. Respektíve ich rôzni autori považujú za refúgiá. For- 218 ISA-H-I ZBORNÍK - BITKA PRI BRATISLAVE V ROKU 907 A JEJ VÝZNAM PRE VÝVOJ STREDNÉHO PODUNAJSKA zostavili: Tatiana Štefanovičová a DrahosLav Hulínek tifikácie na týchto polohách buď pochádzajú zo starších období nezje stredovek, alebo nie sú za-tiaľvôbec datované. Nevylučujeme, že rozsiahlejší archeologický výskum na niektorých z týchto lokalít môže nastoliť kvalitatívnu zmenu posudzovania ich spoločenského významu. Neustále je ale možný aj opak - nepreukáže sa ani len ich potenciálny refugiálny význam, ba dokonca sa nepotvrdí ani existencia opevnenej polohy vo včasnom stredoveku (Hulínek/Čajka 2004). Vďaka rozsiahlejším výskumom môžeme za predbežne archeologicky doložené včasnostredoveké refugium s fortifiká-ciami pochádzajúcimi zo staršieho (t. j. pravekého) obdobia považovať hradisko Zemianske Podhradie - Hradiská. Tu sa včasnostredoveké nálezy oproti dlhotrvajúcim nepodLoženým a zveličeným predpokladom našli v zanedbateľnom množstve a polohu ako refúgium'asi využívali veľmi zriedkavo (Veliačik/Romsauer 1999, 225-251). Za doloženú refugiálnu polohu s pôvodne starším opevnením môžeme považovať aj Chochel v Skalke nad Váhom (Hanuliakl999, 309-331). II. Opevnené sídliská počas zániku a po zániku Veľkej Moravy Charakterizovať opevnené sídliská na území Moravy, stredného a západného Slovenska na základe ich spoločenského a vojenského významu v 10. storočí po zániku Veľkej Moravy je problematickejšie ako v 9. storočí. Súvisí to najmä so spoločenským a mocenským vývojom na Morave a v Nitriansku, ktorý vyústil do zániku veľkomoravského štátu. Môžeme predpokladať nasledujúce príčiny zániku Veľkej Moravy: neúnosné výboje Svätopluka L, keď štát po jeho smrti nemal potenciál dlhodobo udržať a spravovať také veľké územie, čo ho značne vyčerpávalo a prezentovalo to jeho krehkú územnú a organizačnú integritu; ničivé útoky vojsk Východofranskej ríše, najmä Bavorov; možné strety s přemyslovskými Čechami (spojencami Bavorov), vyplývajúcimi z odtrhnutia sa od Veľkej Moravy (od nadvlády Mojmírovcov) a s procesom vznikania českého štátu; vnútorné dynastické a teritoriálne rozpory po smrti Svätopluka L; najmä príchod Maďarov do Karpatskej koth'ny (Galuska 2004, 134-129; Hulínek 2005; Janáček/Er-šil/Spěváček/rreštík 1980, 90-104; Měrínský 2006, 945-967; Ruttkay 2005a, 78-9; Steinhúbel 2004, 147-166; 2007,59-61). Zánikom Veľkej Moravy sa v určitej miere narušilo dovtedajšie usporiadanie spď&OTórtr. M?frše