Zen alebo, inak povedané, zenový buddhizmus
je označenie pre jednu z mnohých
buddhistických škôl, ktoré sa postupom
historického vývoja a šírenia sa
kultúrno-náboženských vplyvov dostali
z Číny do Japonska. Zen však môže byť
nášmu čitateľovi známy aj vďaka jeho
mimoriadnej obľube, ktorú si v priebehu
20. storočia získal najmä v Spojených
štátoch a v krajinách západnej Európy,
odkiaľ sa v posledných desaťročiach rozšíril
aj k nám.
ČO JE TO ZEN?
V tomto texte sa budeme venovať
všeobecnému predstaveniu toho, čo je to
zen, i keď je to neľahká otázka, nakoľko
zen sa obvykle vymedzuje prostredníctvom
tzv. negatívnych definícií a aj preto
sa častejšie môžeme stretnúť s popisom
toho, čo zen nie je. Napriek tomu sa pokúsime
o inovatívny prístup a predstavenie
pozitívnej definície zenu. Zen je v prvom
rade neintelektuálna buddhistická
tradícia, v ktorej prevažuje osobná
skúsenosť, vlastný prežitok a priame
poznanie skutočnosti nad učením,
rozvažovaním a analyzovaním slov
alebo myšlienok. (Preto je v tomto
prípade exemplárnym paradoxom
najmä aktuálny text, ktorý sa
bude snažiť predstaviť zen prostredníctvom
slov, jeho najmenej
obľúbeného prostriedku predávania
si určitého odkazu alebo
idey.) O zene môžeme tiež povedať,
že vyzdvihuje praktickú stránku
poznania a vlastnú skúsenosť jednotlivca,
mnícha alebo laika, na ceste za poznaním
(prebudením) nad intelektuálnym
prístupom k štúdiu určitých myšlienok,
doktrín alebo teoretických princípov (nielen)
buddhistického učenia.
Napriek tomu však nebudeme ďaleko
od pravdy, ak budeme tvrdiť, že dejiny
zenu sa začali písať, ako inak, prostredníctvom
slov. Prastaré texty, hraničiace
s legendami, odvíjajú počiatky zenu od
pradávnej básne, ktorej štyri verše zhŕňajú
jeho podstatu nasledovne:
教外別伝 kjóge becuden
Predávanie učenia mimo spisy sútier,
不立文字 furjú mondži
bez závislosti na textoch a písomnostiach,
直接人心 džišiki ninšin
ukazujúc priamo do srdca a mysle človeka,
見性成仏 kenšó džóbucu
nahliadnutie vlastnej podstaty, prebudenie.
Z tejto básne preto môžeme vytvoriť
druhú pomyselnú poučku toho, čo je zen.
Zen je predávanie tradície priamym spôsobom,
z majstra na žiaka, bez závislosti
na písaných slovách – textoch sútier
alebo komentovaných spisoch – zameriavajúci
sa na konkrétne a bezprostredné
prežívanie každého jednotlivca. Starí
majstri nám po dlhé generácie opakujú,
že prebudenie prichádza, keď odhalíme
svoju pravú podstatu, otvorené srdce a
čistú myseľ a pravdivé zámery. Zenoví
učitelia na dôvažok tvrdia, že naše srdce,
naša vlastná podstata, je totožné so srdcom
a mysľou samotného Buddhu, a preto
všetci – počínajúc od historického Buddhu
Šákjamuniho a zenových majstrov
a patriarchov až po posledného mnícha a
študenta zenu – zdieľame rovnaký osud.
LEGENDÁRNA A HISTORICKÁ
REALITA
Ku každému veršu vyššie uvedeného
odkazu je možné pridať niekoľko príkladov
z histórie zenovej tradície, ktorej
poprední majstri sa s obľubou
vymykali ideálom toho, ako by malo
Zen
autor | ZUZANA KUBOVČÁKOVÁ
foto | z archívu autorky a SAHI
14 | HISTORICKÁ REVUE ročník XXIV | 35HISTORICKÁ REVUE
z dejín Japonska
5|2013
Formovanie stredovekého Japonska
MAJSTER
DEŠIMARU,
UČITEĽ ZENU,
PÔSOBIACI
V EURÓPE,
POČAS
ZAZENU
„Študenti zenu by pri nasledovaní Cesty mali byť takí horliví
ako pri hasení ohňa, keď im samým horia vlasy.“ Dógen
DHJÁNA MUDRA
(V PREKLADE
MEDITAČNÁ MUDRA)
JE GESTO, V KTOROM
SÚ RUKY MEDITUJÚCEHO
POČAS ZAZENU ZLOŽENÉ
V LONE S JEMNE
SA DOTÝKAJÚCIMI
BRUŠKAMI PALCOV
vyzerať napríklad „správne“ predávanie
si učenia. Zen sa začína príbehom Buddhu
Šákjamuniho, ktorý počas jednej zo
svojich kázní na Supom vrchu len ticho
zdvihol kvetinu a viac nepovedal
ani slovo. Všetci zúčastnení pokorne
a bez slov čakali, kým Vznešený
prehovorí, avšak Mahá (čo znamená
Veľký) Kášjapa, jeden z Buddhových
žiakov, sa len usmial, spokojný a naplnený,
že od Buddhu prijal podstatu
jeho učenia – predaného v tichosti
a bez závislosti na textoch,
avšak v duchu vyššie uvedených
veršov. Táto anekdota je legendárnym
popisom toho, ako Buddha
vyjadril všetko v jednom geste
bez použitia zdĺhavých vysvetľujúcich
príhovorov. Nič viac a
nič menej nebolo nutné k tomu,
aby zároveň prejavil všetko, čo
bolo v jeho očiach prvého učiteľa zenu
potrebné.
V kontraste k legendám je však zároveň
podstatné uvedomiť si historické
súvislosti a okolnosti existencie zenu a
pôsobenia zenových škôl v rámci dejinného
vývoja. Zen je skutočne len jednou
z mnohých škôl buddhizmu a ako taký
dodržiava určité princípy a pravidlá, ktoré
sú vlastné všetkým buddhistickým školám.
V tom kontexte je treba spomenúť,
že všetci buddhistickí mnísi, ktorí absolvujú
kláštorný výcvik v ktoromkoľvek
buddhistickom chráme a sú vysvätení za
plnoprávnych mníchov, zavŕšia určité obdobie
štúdia a praxe. Ich ordinácia do
mníšskeho stavu je preto zároveň potvrdením
určitého stupňa ich znalosti buddhistického
učenia a princípov, ktoré potrebujú
k vykonávaniu svojho mníšskeho
„povolania“. Všetci mnísi v Japonsku vrátane
zenových mníchov absolvujú povinnú
mníšsku prax v kláštoroch svojich škôl
a až po získaní určitého stupňa vzdelania
sú vysvätení do mníšskeho stavu. K ich
bežnému vzdelaniu preto patrí aj štúdium
sútier – všetkých základných textov buddhistickej
tradície, rovnako ako aj dodržiavanie
mníšskych pravidiel a správnych
postupov počas vykonávania buddhistických
obradov a ceremónií.
Taktiež je dôležité podotknúť, že zenová
tradícia patrí k mahájánovému smeru
buddhizmu, rovnako ako ďalšie školy
buddhizmu v Číne a v Japonsku. Mahájánový
buddhizmus sa okrem iného
vyznačuje ideálom bódhisattvu, pričom
bódhisattva je bytosť, ktorá sa
usiluje o prebudenie, o konečné dosiahnutie
pravdy a o nahliadnutie
skutočnej podstaty vecí. Inými slovami
môžeme povedať, že bódhisattva
je bytosť na ceste k buddhovstvu
a teda budúci buddha. Bódhisattva
je nekonečne súcitná a láskyplná
postava, ktorá sa však rozhodla odložiť
svoje vlastné vymanenie z kolobehu
znovuzrodení, nazývanom
sansára, až do toho času, kým všetky
ostatné bytosti tohto vesmíru
nebudú vyslobodené z opakovaného
znovuzrodzovania v sansáre. Bódhisattva
preto odkladá svoje vlastné prebudenie
s cieľom ešte väčšieho dobra
v prospech ostatných ľudí, ktorí sú tiež na
ceste za vyslobodením. V tomto duchu je
aj mníšska prax zenových mníchov, akokoľvek
jednoduchá a ikonoklastická sa
môže niekomu javiť, v dokonalom súlade
s princípmi mahájánového buddhizmu
a jeho ideálom bódhisattvu, ktorý koná
dobro pre blaho všetkých bytostí. Cesta
zenového mnícha je nasledovaním cesty
bódhisattvu, súcitnej bytosti, ktorej cieľom
nie je len vlastné prebudenie, ale dokonalé
buddhovstvo pre blaho všetkých
cítiacich a trpiacich. Mníšska prax v zenových
kláštoroch, o ktorej ešte bude reč,
je praktickým vyjadrením tohto ideálu,
36 | HISTORICKÁ REVUE ročník XXIV | 37HISTORICKÁ REVUE
z dejín Japonska
5|2013
Zen
KALIGRAFICKÉ VYOBRAZENIE BÓDHIDHARMU,
LEGENDÁRNEHO ZAKLADATEĽA ZENU
v súlade s ktorým sa každá činnosť vykonáva
v komunitnom duchu a s plnou
sústredenosťou na dobro všetkých.
PRÍBEH BUDDHU ŠÁKJAMUNIHO
Ako sme už naznačili vyššie, zen odvíja
svoju tradíciu od Buddhu Šákjamuniho,
historického Buddhu, ktorého civilné meno
znie Siddhárta Gautama. Siddhárta,
ktorý žil na prelome 5. a 6. storočia
pred n. l., sa narodil ako syn bohatého
muža – bojovníka zo stavu kšátrijov,
ktorý spravoval kraj pod Himalájami.
Otec chcel pre Siddhártu to najlepšie,
a preto po jeho narodení vystrojil
veľkú slávnosť, na ktorú prizval všetkých
mudrcov z okolia, aby s ním oslavovali a
predpovedali jeho synovi svetlú budúcnosť.
Od jedného z nich sa dozvedel, že
mladý Siddhárta sa stane buď vládcom
sveta (čakravartinom) alebo vychýreným
mysliteľom. Otcovi sa viac pozdávala prvá
spomínaná možnosť, a tak sa všemocne
snažil, aby jeho syn vyrastal obklopený
radosťou, blahobytom a láskou svojich
blížnych. Siddhárta aj preto nikdy nevychádzal
z paláca, kde mal všetko, na čo
si mohol pomyslieť. V rozpuku mladosti
však bola jeho zvedavosť neukojiteľná,
a tak sa mu podarilo dostať sa za palácové
brány. Vtedy po prvýkrát uvidel každodenný
život obyčajného človeka v biede
a utrpení a spoznal, čo je to choroba,
staroba a smrť, s ktorými sa v kráľovskom
paláci dovtedy nikdy nestretol. Súčasne
však uvidel aj mnícha, človeka povzneseného
nad útrapy bežného obyvateľa,
ktorého každodenný život bol poznamenaný
strasťou. Siddhárta sa po tejto
skúsenosti musel vyrovnávať s hlbokými
pochybnosťami o živote človeka a o jeho
ceste, nasmerovaní a význame. Výsledkom
týchto pochybností bolo, že sa rozhodol
opustiť otcov palác a nasledovať
cestu potulného mnícha. Niekoľko rokov
strávil v prísnej askéze v snahe umŕtviť
túžby tela, aby povzniesol ducha, avšak
tento spôsob ho nenapĺňal. V jeden deň
sa rozhodol prerušiť svoj radikálny pôst,
najedol sa misky ryže a pevne odhodlaný
poznať pravdu sa posadil do pokojnej
meditácie pod figovník, dnes považovaný
za posvätný strom poznania bódhi. Vo
svojej meditácii, ktorá trvala dlhé hodiny,
Siddhárta uvidel podstatu utrpenia,
ako aj prepojenosť všetkých jeho príčin
a vzájomnú súvislosť medzi všetkými bytosťami
sveta. Keď sa z meditácie postavil,
bol Buddhom – Prebudeným – a svoje
novonadobudnuté poznanie začal šíriť po
okolí. Jeho myšlienky boli jednoduché,
súcit s trpiacimi nekonečný a jeho vlastná
pokora bezbrehá, vďaka čomu si získal
množstvo nasledovníkov, ktorí predávali
jeho učenie po ďalšie stáročia až do
dnešnej doby.
Tento príbeh o živote Buddhu je v skutočnosti
legendou, ktorá má pre nasledovníkov
buddhizmu slúžiť v prvom rade
ako ilustratívna pomôcka na ich vlastnej
ceste za prebudením. Ide o hagiografiu
Buddhovho života, ktorej jednotlivé udalosti
majú podporiť a posilniť motiváciu
tých, ktorí sa rozhodli nasledovať cestu
Buddhu a jeho učenie. Ako sme mali
možnosť vidieť vyššie, Buddhov príbeh
na jednej strane popisuje život Siddhártu,
syna bojovníka, tráviaceho svoje dni
v luxusnom paláci a ušetreného od skutočnej
reality všednosti za jeho múrmi,
a na druhej strane približuje následný
osud mudrca, osvieteného učiteľa, ktorý
na základe vlastného poznania šíril myšlienky
o odstránení utrpenia a o ceste
k osobnému prebudeniu. Ozajstné udalosti
za palácovými bránami, pred ktorými
chcel Siddhártov otec svojho syna
ochrániť, tak stoja v kontraste voči tomu,
čo Siddhárta považoval za nemennú skutočnosť
svojho každodenného života, až
pokým neuvidel utrpenie v podobe bolesti,
choroby a smrti, tiež všadeprítomných
a odvekých prejavov reality všedných
dní. Táto „skutočnosť“ Siddhártovho
prežívania sa postupom času mení v príbeh
prebudeného Buddhu, ktorý pochopil
príčinu ľudského utrpenia a podstatu
znovuzrodení v kolobehu sansáry. Dvojakosť
tohto príbehu znázorňuje život Siddhártu
a život Buddhu ako navzájom prepojený
celok. Jeden z týchto príbehov
je príkladom klamu a preludu, za ktorý
môžeme realitu často považovať, a druhý
je naopak príkladom prebudenia, ktoré
prichádza po poznaní pravdivej tváre skutočnosti.
V symbolickej rovine je preto
príbeh Buddhovho života ilustráciou rozdielu
medzi tým, ako sa veci javia neprebudenej
mysli, a tým, aké v skutočnosti
sú vo svojej podstate.
ZÁKLADNÉ PRINCÍPY
BUDDHIZMU
Buddhizmus, povedané skutočne v skratke,
učí, že ľudská existencia je strastiplná,
že všade vôkol nás je utrpenie (dukkha)
a táto bolesť, ktorú človek vníma, je
STAROSTLIVOSŤ O KLÁŠTORNÚ ZÁHRADU
JE V ZENOVEJ ŠKOLE SÓTÓ JEDNOU
Z CIEST K „PREBUDENIU“
▲ RUKY VEĽKÉHO BUDDHU V KAMAKURE,
PO JAPONSKY KAMAKURA DAIBUCU, ZLOŽENÉ
V MEDITAČNOM GESTE DHJÁNA MUDRY
výsledkom jeho nazerania na svet, jeho
žiadostivosti (tršná) po radostných a zmyslových
pôžitkoch, jeho lipnutia na bytí a
na existencii. Dobrá správa, ktorú nám
Buddha Šákjamuni zanechal, je, že v ľudských
silách je zároveň možnosť zbaviť
sa tejto žiadostivosti a odstrániť jej príčiny,
ktoré pramenia v prvom rade z nevedomosti
(avidjá). Spôsob, akým je možné
toho dosiahnuť, je v nasledovaní tzv.
Osemdielnej cesty, ktorá vedie k dosiahnutiu
konečného cieľa – nirvány, v preklade
„vyvanutia“ alebo „vyhasnutia plameňa“.
Nirvána je vyhasnutie túžby, je
to ustanie žiadostivosti, oslobodenie sa
od túžob po zmyslových pôžitkoch, ktoré
z pohľadu buddhizmu človeka ženú do
strastiplnej existencie v sansáre. Nirvána
však nepredstavuje vyhasnutie existencie
ani smrť jednotlivca, nirvána znamená
uhasenie žiadostivosti, túžby
a nevedomosti, ktoré poháňajú
kolobeh ďalších životov sansáry.
Osemdielna cesta, ktorú Buddha
odporúča nasledovať, je, zjednodušene
povedané, sumou mravných
a kontemplatívnych odporúčaní,
ktorých dodržiavaním sa
bude jednotlivec usilovať o odstránenie
nevedomosti a rozvíjanie
súcitnej pozornosti voči sebe aj svojmu
okoliu. Jednotlivé kroky Osemdielnej
cesty sú nasledovné: (1) pravý
názor (a pravé nazeranie skutočnosti),
(2) pravé rozhodnutie, respektíve rozhodovanie,
(3) pravá reč (slová v súlade
s ideálmi), (4) pravé konanie (aby sa myšlienky
a slová nerozchádzali s každodennými
skutkami), (5) pravé žitie (uskutočňovanie
myšlienok v praxi), (6) pravá
snaha, (7) pravá pozornosť a (8) pravé
sústredenie. Osemdielnu cestu je tiež
možné rozdeliť do troch podskupín na
cestu poznania (1 – 2), mravnosti (3 – 5)
a sústredenia (6 – 8), ktoré spoločne
napĺňajú buddhistický
ideál – budovaním
poznania sa
odstraňuje nevedomosť
a zároveň
rozvíja mravnosť
a sústredenie,
ktoré sa trénujú
a súčasne prinášajú svoje ovocie
v meditácii.
Pri meditácii pod stromom bódhi začal
príbeh Buddhu Šákjamuniho a pri meditácii
sa aj končia základné princípy jeho
učenia, z čoho môžeme vyvodiť dôležitosť,
pripisovanú tejto forme buddhistickej
praxe. Meditácia nás súčasne privádza
naspäť k tradícii zenového buddhizmu,
pretože jeho hlavným a najdôležitejším
princípom, nemenným po stáročia,
je práve meditácia v sede zazen
(座禅), v ktorej Buddha nahliadol príčiny
ľudského utrpenia a spolupreviazanosť
všetkých vecí a bytostí. Meditácia ako taká
bola odvekou súčasťou výcviku a učenia
všetkých buddhistických škôl v Číne
aj v Japonsku, zenové školy ju však, v súlade
s prelomovou skúsenosťou historického
Buddhu, povýšili na najúčinnejší
spôsob buddhistickej praxe. Sanskrtské
slovo dhjána, ktoré znamená meditácia,
nadobudlo v čínskom prostredí svoj sinizovaný
tvar čchan-na a škola, presadzujúca
meditačnú prax, sa začala nazývať
čchan (禅), doslova meditácia. Rovnaký
znak sa v japonskom kontexte číta zen,
a preto sa všetky meditačné školy nazývajú
zenové školy, školy zenového buddhizmu
alebo, inak povedané, meditačné
školy. Toto pomenovanie zároveň označuje
aj ich základný princíp a najdôležitejší
cieľ – praktické napĺňanie odkazu
samotného Buddhu a pripomenutie jeho
meditatívnej skúsenosti, ktorá tvorila jadro
celej Buddhovej náuky – zazen. Slovo
zen je preto japonský pojem, označujúci
v prvom rade meditáciu a prenesene aj
meditačné školy, ktoré sa z Japonska
rozšírili ďalej do sveta.
JAPONSKÉ ZENOVÉ ŠKOLY
V japonskom prostredí existujú dve
školy zenového buddhizmu. Sú to škola
Rinzai a škola Sótó a obe majú svoje korene
v Číne. Učenie a prax školy Rinzai
priniesol do Japonska na konci 12. storočia
mních menom Eisai (1141 – 1215),
ktorému sa s podporou vysokej vojenskej
šľachty podarilo rozšíriť princípy
zenového učenia a praxe vo vtedajších
hlavných mestách, ktorými
boli Kjóto, odveké sídlo cisára a
dvorskej šľachty, a Kamakura, novozaložené
sídlo vojenskej vrstvy
samurajov. Na druhej strane poznáme
aj školu Sótó, ktorej zakladateľ
mních Dógen
(1200 – 1253)
sa pričinil o jej rozšírenie najmä v odľahlých
vidieckych oblastiach, kde si toto
učenie získalo podporu hlavne medzi nižšími
vrstvami vojenskej šľachty. Eisai aj
Dógen boli obaja veľmi vzdelaní mnísi,
ktorí študovali v chrámoch školy Tendai,
v tej dobe najmocnejšej škole japonského
buddhizmu. Pre svoj rozhľad a nadanie
boli obaja vyslaní na ďalšie štúdiá
do čínskych kláštorov, keďže Čína sa už
tradične považovala za kolísku kultúry
a vzdelanosti, buddhistické učenie nevynímajúc.
Vzhľadom na značný vekový
rozdiel medzi oboma mníchmi však Eisai
a Dógen nepodnikli cestu na kontinent
spolu a dokonca ani v Číne nepôsobili
v rovnakých kláštoroch. Každý z nich mal
v Číne inú skúsenosť s učením meditatívnej
školy a jej praxou zazenu a tieto ich
navzájom rozdielne zážitky sa premietli
aj v ich odlišnom prístupe k šíreniu zenových
princípov po návrate do vlasti.
EISAI
Eisai podnikol cestu do Číny dvakrát
a v oboch prípadoch sa stretol so zenovým
učením, predávaným v línii majstra
Rinzaia (po čínsky Lin-ťi), po ktorom je
pomenovaná celá škola. Po svojom návrate
z ciest po kontinente sa Eisai usadil
v Kamakure, hlavnom meste šógunátnej
vlády na východe krajiny, kde pod patronátom
vládnuceho vojenského rodu Hódžó
založil prvé zenové kláštory v tejto
časti ríše. Po tom, ako sa mu podarilo
získať podporu vojenskej vrstvy samurajov,
sa Eisai vydal šíriť zen aj do Kjóta,
hlavného mesta cisárskeho rodu a aristokracie,
kde sa snažil zakomponovať zenové
princípy a meditáciu v sede do každodennej
praxe mníchov v chrámoch školy
Tendai, k tradícii ktorej sám pôvodne
patril. Treba povedať, že zahrnúť meditačné
sedenia do mníšskeho výcviku sa
Eisaiovi podarilo aj vďaka tomu, že meditácia
tvorila odvekú súčasť kláštorného
života, ako už bolo spomínané, i keď
v priebehu doby jej význam upadal a
meditačná prax sa nahrádzala inými
aktivitami (štúdiom a prepisovaním sútier,
vykonávaním ezoterických rituálov,
dlhodobými sústredenými kontempláciami
na rôzne božstvá, dôrazom na dodržiavanie
mníšskych predpisov atď.). Súčasťou
Eisaiovho úspechu medzi buddhistickým
klérom v hlavnom meste Kjóto
však bola aj jeho snaha o oživenie kláštorného
výcviku za pomoci meditácie,
ktorá mala tvoriť len jednu zo súčastí
tradičného života. Inými slovami povedané,
Eisai na jednej strane obohatil
kláštorný život mníchov v chrámoch školy
Tendai o meditáciu v sede, na druhej
strane však prispôsobil zenovú meditáciu
a meditačnú prax potrebám a zvykom japonských
chrámov v hlavných mestách
Kjóto a Kamakura. Kjótske chrámy a kláštory,
ktoré do svojich každodenných aktivít
zahrnuli meditáciu zazen podľa Eisaiovho
vzoru, medzi inými aj chrám Ken’nindži,
si vo väčšine prípadov aj naďalej
ponechali oficiálny status chrámov
školy Tendai a až postupom doby sa pretransformovali
na výhradne zenové centrá
v pravom slova zmysle.
Eisai však v duchu tradície školy Rinzai
vniesol do mníšskeho výcviku ešte jeden
prvok, ktorý sa spája výhradne s myšlienkami
zenových škôl, a tým boli nelogické
hádanky – kóany. Kóany sú staré
zenové príbehy, anekdoty o dávnych majstroch
a ich oslobodzujúcich zážitkoch,
prostredníctvom ktorých dosiahli prebudenie
satori. Kóanmi tiež môžu byť príklady
rozhovorov medzi učiteľom a žiakom,
ktoré majú slúžiť ako inšpirácia pre
ďalších študentov zenu na ich vlastnej
ceste. Úlohou kóanov je preto povzbudiť
adepta v štúdiu a praxi zenu, a to napriek
tomu, že nimi môžu byť zdanlivo
jednoduché, ale iracionálne otázky, na
ktoré však neexistuje jednoznačná odpoveď.
Azda najznámejším príkladom kóanu
je otázka: „Ako znie tlesknutie jednej ruky?“
Alebo: „Ako vyzerala tvoja pôvodná
tvár, než sa narodili tvoji rodičia?“ Prípad-
38 | HISTORICKÁ REVUE ročník XXIV | 39HISTORICKÁ REVUE
z dejín Japonska
5|2013
ZenZen
MIESTA PÔSOBENIA PRVÝCH ZENOVÝCH MAJSTROV
KAMENNÁ ZÁHRADA JE CHARAKTERISTICKÝM
PRVKOM ZENOVEJ ARCHITEKTÚRY
MEDITÁCIA
V SEDE ZAZEN
JE JEDNÝM
Z PRINCÍPOV
ZENOVÉHO
BUDDHIZMU
ne: „Svet je tak širokým miestom, prečo
reaguješ na zvon a prečo si obliekaš mníšsku
róbu?“ Jeden kóan sa viaže k Bódhidharmovi,
legendárnemu prvému patriarchovi
zenu, ktorý priniesol zenové učenie
do Číny. Bódhidharma bol indický
mních s nepestovanou bradou, veľkými
guľatými očami a náušnicou. V kóane sa
mních pri pohľade na jeho obraz opýta:
„Prečo tento chlapík nemá bradu?“
V zene ako neintelektuálnej tradícii
je hlavný dôraz kladený na bezprostrednú
a prelomovú skúsenosť prebudenia.
V tejto súvislosti sú práve kóany považované
za prostriedok, vďaka ktorému sa
študent jednoduchšie prenesie „na druhý
breh“, ako sa povie prebudeniu v zenovej
„terminológii“. Pre zenového majstra je
kóan prostriedkom, s pomocou ktorého
môže vyskúšať a overiť študentovo pochopenie
zenu nie z rozumového hľadiska,
ale práve z empirického pohľadu, nakoľko
sa zenová skúsenosť prejavuje v jeho
vlastnom živote a nakoľko sa stala jeho
nereflektovanou bytostnou súčasťou. Tento
prístup je, samozrejme, v duchu úvodnej
básne preverením študentovho poznania
bez závislosti na textoch a písomnostiach
spôsobom, ktorý ukazuje priamo
do srdca a mysle človeka. Kóany ako
zdanlivo nezmyselné otázky a nelogické
hádanky sú doslova hlavolamom, nad
ktorým je však márne „lámať si hlavu“,
pretože naň neexistuje jediná odpoveď,
ktorá by bola správna a univerzálna. Príbehy
dávnych majstrov a príklady ich rozhovorov
so žiakmi majú študujúcim mníchom
pomôcť pri ich praxi tým, že sami
opätovne prežívajú rovnaké útrapy, aké
prežívali pred nimi všetci ostatní mnísi
a učitelia, a stávajú sa zajedno so všetkými
svojimi predchodcami vrátane buddhov
a patriarchov zenu.
DÓGEN
Menej prispôsobivý a takpovediac radikálnejší
prístup vo veci uvedenia zenu
do Japonska zaujal druhý zo spomínaných
mníchov Dógen, ktorý po návrate
z Číny presadzoval kláštornú prax, zameranú
výlučne na meditáciu v sede. Už sme
spomínali, že Dógen na svojich cestách
v Číne študoval v inom chráme a u iného
učiteľa než Eisai. Výsledkom bolo aj to,
že Dógen prevzal zenový odkaz v línii
majstrov školy Sótó, ktorých učenie bolo
v porovnaní s myšlienkami školy Rinzai
menej eklektické a, naopak, ráznejšie a
prenikavejšie. V tomto duchu sa preto aj
Dógen zasadzoval o zakladanie čisto zenových
kláštorov, v ktorých by sa každodenný
výcvik mníchov opieral primárne
o meditačnú prax. Po svojom pobyte v Číne
sa Dógen vrátil priamo do Kjóta, do
rodného mesta, kde sa vo svojom domovskom
kláštore Ken’nindži snažil o pevné
a definitívne zakomponovanie meditácií
do každodennej mníšskej praxe.
Okolnosti mu však nepriali, pretože vtedy
dominantná škola Tendai a jej poprední
mnísi nesúhlasili s jeho inovatívnymi
myšlienkami. Dógen sa stretol so
silnou opozíciou buddhistického kléru
v hlavnom meste, ktorej sa nakoniec rozhodol
nevzdorovať. Preto opustil Kjóto,
najprv, aby sa usadil v neďalekom opustenom
chráme v dnešnom meste Udži,
avšak vplyv buddhistického mníšstva z Kjóta
dosahoval aj tam. Dógen napokon prijal
ponuku miestneho samuraja z provincie
Ečizen (dnešná prefektúra Fukui), ktorá
sa nachádza na sever od hlavného mesta
na brehu Japonského mora, v roku 1243
natrvalo opustil centrálne Japonsko a
spolu so svojimi nasledovníkmi sa vydal
do odľahlých hornatých krajov provincie
Ečizen. Chrám, ktorý tu založil, sa nazýva
Eiheidži (永平寺), v preklade Chrám
večného mieru, a dodnes je jedným z dvoch
najvýznamnejších centier zenového buddhizmu
v línii školy Sótó.
V chráme Eiheidži sa Dógen venoval
upevňovaniu svojej komunity, položeniu
pevných základov pre fungovanie mníšskeho
spoločenstva (sangha) zenového
chrámu, definovaniu jeho kláštorných
predpisov a nariadení pre každodenný život
jeho mníchov, ako aj práci na mnohých
ďalších spisoch, ktoré po sebe zanechal.
Dógen bol nielen veľkým zenovým
majstrom a zakladateľom jednej zo
škôl japonského buddhizmu, ale aj výnimočným
mysliteľom, ktorý spísal enormné
množstvo náboženských textov, filozofických
traktátov a odporúčaní pre mníšsku
komunitu v Eiheidži. Vo všetkých
svojich dielach, ktorých počet dosahuje
niekoľko desiatok zväzkov, Dógen vyzdvihuje
prvoradosť meditácie v sede a mníšskej
praxe. Meditáciu však už nenazýva
zazenom, ale hovorí o tzv. len sedení
(šikan taza 只管打坐) a jeho princípom
venoval viacero svojich prác. Každodenná
prax v zenových kláštoroch zahŕňala
budíček pred svitaním, po ktorom nasledoval
zazen, raňajky a práca v kláštore
do zotmenia, nasledované ešte minimálne
troma meditáciami. Pre porovnanie
môžeme uviesť, že, zatiaľ čo zazen bol
jednou zo súčastí mníšskeho výcviku
v chrámoch školy Rinzai, v Dógenovom
podaní bol zazen hlavnou zložkou kláštorného
života, a preto sa v chrámoch
školy Sótó malo spravidla meditovať
aspoň štyrikrát denne, ako tomu bolo
v zenových kláštoroch v Číne. Dógen pripomínal
dôležitosť meditácie v sede, keď
tvrdil, že zazen je vo svojej podstate uskutočnením
buddhovstva. Na potvrdenie
Dógenovho tvrdenia nám opäť môže
poslúžiť príbeh Buddhu Šákjamuniho, ktorého
životný príbeh je dôkazom toho,
že vyslobodenie nie je otázkou askézy
a tvrdého odriekania, ale záležitosťou
mysle a poznania, ku ktorému sa možno
dopracovať v meditácii. Na príklade samotného
Buddhu totiž vidíme, že prebudenie
a poznanie pravdivej podstaty
všetkých vecí, ktoré je konečným cieľom
Buddhových nasledovníkov, prichádza práve
prostredníctvom meditácie.
Meditácia v sede bola v Dógenovom
ponímaní príjemným spôsobom, ako sa
stať buddhom, prebudenou bytosťou v línii
zenových majstrov od Buddhu Šákjamuniho
cez Bódhidharmu až po jeho vlastného
učiteľa. Dógen však zároveň nerobil
rozdiely medzi formou kláštornej praxe
– nielen zazen, ale každá ďalšia aktivita
v rámci mníšskeho výcviku, vykonávaná
s koncentrovanou mysľou, mala
rovnaký význam a váhu ako meditácia
samotná, ktorú vnímal ako výraz
prebudenia. Kľúčovým princípom Dógenovho
učenia bola jednota mníšskej
praxe a prebudenia satori alebo,
inými slovami povedané, jednota zazenu
a každodenného života. Dógen
tvrdil, že neexistuje rozdiel medzi
mníšskym výcvikom v kláštore a prebudením,
medzi momentom pred
„úsvitom“ a momentom pochopenia
alebo medzi zazenom a satori. V duchu
tejto myšlienky bola preto akákoľvek
činnosť identická s prebudením.
Či už išlo o umývanie misiek,
čistenie kláštorných záchodov alebo
zeleniny, prípravu jedla pre všetkých
mníchov v chráme, upratovanie
kláštorných záhrad alebo Buddhovho
oltára, umývanie schodov
alebo ustielanie postele, všetko bolo
považované za napĺňanie cesty k prebudeniu,
ktorá bola sama o sebe
cieľom. Odstraňovanie odpadkov a
čistenie priestorov boli symbolickým
očisťovaním od klamu, a tak sa každodenné
úlohy mníchov v zenovom kláštore
stávali stelesnením cesty samotného
Buddhu, ktorý sa po rokoch, strávených
vo falošnom blahobyte vladárovho paláca,
očistil od iluzórnej skúsenosti svojej
minulosti práve prostredníctvom výcviku
mysle počas meditácie.
Zenové školy odvodzujú svoju tradíciu
od Buddhu Šákjamuniho, smrteľného
historického Buddhu, ktorého
vlastná cesta bola strastiplná
a ktorý preto zakúšal osud a svoje
utrpenie takým istým spôsobom ako
ktokoľvek iný. Zenová meditácia v sede
má byť pripomenutím Buddhovej
zlomovej skúsenosti, ktorá mu bola
prístupná rovnako, ako je prístupná
každému inému. Obyčajný život
v zenovom kláštore má byť uvedomelým
pripomenutím tejto skúsenosti
prostredníctvom akejkoľvek
aktivity, ktorá je vykonávaná so sústredenou
mysľou pre dobro všetkých
ostatných bytostí. Mníšska prax
v zenovom chráme je vyjadrením
hĺbky a dômyselnosti Buddhovho
učenia, vo svojich prejavoch je však
prirodzeným a jednoduchým spôsobom
vykladania a praktizovania
cesty jednotlivca po vzore Buddhu
Šákjamuniho.
40 | HISTORICKÁ REVUE ročník XXIV | 41HISTORICKÁ REVUE
z dejín Japonska
5|2013
Zen
POPISKA
???
???
???
???
CHRÁM KEN’NINDŽI V KJÓTE. JE V ŇOM POCHOVANÝ MNÍCH EISAI,
KTORÝ DO JAPONSKA PRINIESOL UČENIE ŠKOLY RINZAI.
VYOBRAZENIE LEGENDÁRNYCH
PATRIARCHOV ZENU