Dógen na svitku z chrámu Hókjódži v prefekture Fukui (Foto Shii – Wikipedia) N O V Ý O R I E N T 7 3 / 2 0 1 8 / 1 / K U L T U R A A M Y Š L E N Í 19 Zenki je názov textu z pera japonského zenového majstra menom Dógen, ktorý žil a tvoril v prvej polovici 13. storočia. Zenové školy sa v Japonsku objavujú práve v tomto období a táto štúdia si kladie za cieľ predstaviť myšlienky japonského zenového buddhizmu za pomoci spomínaného textu Zenki, jeho obrazov a ideí. Zenki je mimoriadne v tom, že sa jedná o text, ktorý bol prednesený pred laickým publikom, čomu odpovedá rovnako jeho forma, ako aj obsah. Zenki je azda aj preto relatívne krátkym textom, jeho rozsah však v ničom neuberá na kvalite rovnako zenových, ako aj buddhistických myšlienok, ktoré prezentuje. V Zenki sa Dógen dotýka tak zásadných tém, akými sú narodenie, život, smrť a znovuzrodenie, predostiera otázky sansáry a nirvány, karmy a prebudenia. Inými slovami, prostredníctvom Zenki Dógen predstavuje buddhizmus v jeho úplnosti, pričom jeho forma je zároveň stručná a pointa zrozumiteľná. Aj vďaka tomu je možné publikovanie jeho prekladu v plnej dĺžke spolu so sprievodným komentárom, v ktorom sa pokúsim o interpretáciu myšlienok, ktoré Dógen v Zenki uvádza. Dógen a Zenki Z U Z A N A K U B O V Č Á K O V Á Brána cisárskych poslov Čokušimon v chráme Eiheidži, ktorý v roku 1246 založil Dógen v kraji Ečizen. (Foto 663highland –Wikipedia) 1 Japonskí buddhistickí mnísi sú (najmä, ale nielen) v japonsky písanej literatúre spomínaní poväčšinou pod svojím vlastným menom. Dógen býva označovaný rôzne ako Dógen Kigen, Dógen Zendži či Eihei Dógen. Všetky tieto mená sú správne a ani jedno nie je správnejšie než ostatné. Tieto mená – okrem jeho vlastného mena Dógen – sú prívlastkové, popisné. Kigen 希玄 je meno, ktoré Dógen prijal na sklonku života; Dógen Zendži 道元禅師 je Dógenovo pomenovanie časté v zenovej literatúre školy Sótó alebo v anglicky písanej literatúre, nakoľko sa jedná o honorifikum, ktoré v doslovnom preklade znamená „zenový majster Dógen“ a vyzdvihuje preto Dógena ako učiteľa a zakladajúceho majstra školy Sótó; meno Eihei Dógen 永平道元 je popisným vyjadrením jeho mena, označuje Dógena z Eihei(dži), pričom Eiheidži 永平寺 je meno kláštora, ktorý Dógen v roku 1246 založil a ktorý je dnes hlavným chrámom zenovej školy Sótó. Eihei Dógen je zároveň meno, ktorým Dógen označuje sám seba naprieč Šóbó genzó, v súlade s tradíciou zenových škôl nazývať majstrov podľa mena ich sídelného kláštora. 2 Celý spis, rovnako ako aj esej Zenki, budem v tomto texte označovať ich japonským menom. Dôvod je jednoduchý: aj Šóbó genzó, aj Zenki môžu byť prekladané rôzne v závislosti od toho, či prekladateľ kladie väčší dôraz na doslovný, symbolický, prenesený či doktrinálny preklad. Mojím cieľom nie je čitateľa zmiasť ani odradiť od Dógena, ale naopak mu ho priblížiť, pokiaľ možno nekomplikovane, preto ostávam verná japonským názvom. 20 K U L T U R A A M Y Š L E N Í / N O V Ý O R I E N T 7 3 / 2 0 1 8 / 1 Text s názvom Zenki 全機 – ktorého predstaveniu a prekladu je venovaná táto štúdia – je esej, ktorá tvorí súčasť monumentálneho diela japonského zenového majstra menom Dógen Kigen 道元希玄1 (1200–1253) s titulom Šóbó genzó 正法眼蔵, v preklade Pokladnica pravého oka dharmy.2 Dógen je spolu s majstrom menom Keizan Džókin 瑩山紹勤 (1268–1325) považovaný za najväčšieho raného mysliteľa zenovej školy Sótó 曹洞, nepochybne je prvým japonským zenovým učiteľom, ktorý okrem textov, ktoré obhajovali a propagovali vlastné myšlienkové smery, písal aj doktrinálne eseje a zenové pojednania rozoberajúce podstatu učenia meditatívnych škôl. Japonskí zenoví majstri boli vôbec veľmi produktívni autori a Dógen sám bol možno zakladateľom tejto tradície v škole Sótó, možno však bol „len“ pokračovateľom tejto tradície v rámci všeobecného dôrazu na vlastné poznanie vo všetkých školách japonského buddhizmu. Výsledkom jeho práce je v prvom rade Šóbó genzó, Dógenovo celoživotné dielo obsahujúce desiatky zväzkov3 napísaných kombináciou čínštiny a japončiny.4 Šóbó genzó je teda doslova pokladnicou textov a esejí, ktoré sa venujú tak rozmanitým témam, akými sú napríklad učenie čínskych patriarchov, zenová mníšska prax, myšlienky a princípy zenového buddhizmu, každodenný chod kláštora a dodržiavanie chrámových pravidiel, jednotlivé role a mníšske zodpovednosti v kláštore, zenové kóany a mnoho ďalších. Niektoré texty sú preto vo svojej podstate, vychádzajúc z témy každej eseje, poetické či symbolické, iné sú viac popisné a praktické. Väčšina textov v Šóbó genzó boli pôvodne prednášky a poučenia, ktoré Dógen adresoval svojej mníšskej komunite pri pravidelných kázaniach predstaveného, tzv. dówa 道話 alebo šindó 陞堂. Iné kapitoly zahrnuté v Šóbó genzó Dógen prednášal nie pred mníchmi, ale pred laickou verejnosťou, prípadne pred poslucháčmi z radov samurajov, vojenskej šľachty. Zenki 全機 bolo jedno z kázaní, ktoré Dógen predniesol pred komunitou laických nasledovateľov. Dógen prispôsobil reč svojmu publiku a Zenki tak obsahuje minimum buddhistických termínov či odkazov na spisy zenových patriarchov, ktoré sú v ostatných textoch Šóbó genzó bežnejšie. Obsah – a teda aj zámer – Dógenovho kázania vieme tiež odvodiť zo samotného textu Zenki, ktorý je krátky a priamočiary. 3 Je dochovaných viacero verzií Šóbó genzó, najkratšia má 12 zväzkov (kapitol) a najobsiahlejšia 96, pričom najrozšírenejšia je verzia so 75, respektíve so 60 kapitolami. Existuje dokonca predpoklad, že finálna verzia Šóbó genzó mala obsahovať 100 zväzkov.Tieto nejasnosti ohľadom celkového počtu kapitol Šóbó genzó sú nežiadúcim vedľajším účinkom editačného procesu celej monografie. Dógen je autorom všetkých textov v Šóbó genzó, zomrel však skôr, než stihol dokončiť kontrolu svojich esejí, ktoré väčšinou editoval Edžó 懐奘 (1198– –1280), jeho hlavný žiak a nasledovník.Vo výsledku sa preto dochovalo niekoľko verzií Šóbó genzó, ktorých rozsah sa líši v závislosti od toho, ktoré Dógenove texty boli či neboli zahrnuté do tej či onej edície.Viac k tomu viď Heine 2006 alebo Heine – Wright 2010. 4 Na miestach, kde Dógen cituje čínskych patriarchov alebo iné buddhistické texty či sútry, používa čínštinu, jazyk vzdelancov a literátov. Naopak časti Dógenových esejí, ktoré slúžia na jeho vlastné komentovanie alebo vysvetľovanie myšlienok chanových majstrov či zenového učenia, sú napísané v dobovej japončine. Eiheidži je postavený v horách, preto je celý chrámový komplex zasadený do svahu. (Foto autorka) N O V Ý O R I E N T 7 3 / 2 0 1 8 / 1 / K U L T U R A A M Y Š L E N Í 21 Zenki nie je rozsiahlym ani sofistikovaným poučením o zenovom buddhizme, je naopak stručným, avšak výstižným textom, ktorý presne pomenováva podstatu jednak zenového, ale aj Buddhovho učenia. Avšak ešte predtým, než sa zameriame na Zenki samotné, je dôležité predstaviť Dógena, rovnako ako zenové školy a buddhizmus obdobia, v ktorom Dógen žil a pôsobil. Buddhizmus Dógenovej doby Majster Dógen patrí medzi najvýznamnejších japonských buddhistických mníchov a učiteľov stredovekého obdobia. Spolu so svojimi súčasníkmi, mníchmi akými boli napríklad Eisai 栄西, Hónen 法然, Šinran 親鸞, Ippen 一遍 a Ničiren 日蓮, patrí do skupiny tzv. reformátorov japonského buddhizmu v období Kamakura (1185– 1333). Títo mnísi reformovali (a reformulovali) buddhizmus starších škôl etablovaných v hlavnom meste – najmä buddhizmus škôl Šingon 真言 a Tendai 天台 – a na ich myšlienkovom základe vybudovali vlastné školy, s pomocou ktorých napomohli šíreniu buddhizmu medzi širšie vrstvy obyvateľstva. Eisai a Dógen sa zapísali do dejín ako zakladatelia zenových škôl zdôrazňujúcich meditačnú prax, menovite škôl Rinzai 臨済 (založil Eisai) a Sótó (založil Dógen). Eisai aj Dógen boli pôvodne mníchmi školy Tendai, ktorej učenie bolo eklektické a inovatívne, vychádzalo z rozličného doktrinálneho pozadia a bolo kombináciou viacerých prístupov a metód. Dá sa povedať, že práve táto myšlienková rôznorodosť zakorenená v podstate tradície školy Tendai umožnila obom mníchom, aby sa odtrhli od tejto školy, svojej takpovediac alma mater, a aby na jej základe formulovali vlastnú podobu buddhistického učenia, ktorá podľa nich mala viesť k pochopeniu podstaty buddhizmu. Spomínaní majstri sú označovaní za reformátorov práve z toho dôvodu, že reinterpretovali staršie a komplikovanejšie myšlienky buddhizmu tak, aby ho zbavili jeho filozofických a doktrinálnych vrstiev, aby ho reformulovali tak, ako to vyžadovali aktuálne potreby kamakurského človeka. Základnou charakteristikou kamakurského buddhizmu sú preto jednoduchosť, zrozumiteľnosť a prístupnosť. Všetky školy, ktoré vznikajú v tomto období, sa vyznačujú jasnosťou a nekomplikovanosťou učenia aj praxe: sú priamočiare a čitateľné, prístupné pre bohatých aj chudobných, zrozumiteľné a praktikovateľné rovnako pre vzdelanú aristokraciu obývajúcu kjótske paláce, ako aj pre jednoduchých a negramotných vidiečanov. Inak tomu nebolo ani v prípade zenových škôl, ktorých učenie si teraz priblížime. Učenie zenu Japonské slovo zen 禅 je odvodené od sanskritského slova dhjána, ktoré prekladáme ako meditácia, rozjímanie, koncentrácia a pohrúženie mysle. Čínski mnísi a vzdelanci, ktorí sa stretli s meditačnou tradíciou Indie, sa pri preberaní lokálnej kultúry rozhodli pre doslovný prepis pôvodného sanskritského slova dhjána do čínštiny, ktoré bolo preto transliterované ako channa a prepísané znakmi 禅那. Na označenie samotnej meditácie a rozjímania čínski učenci následne zvolili použitie prvého z danej kombinácie znakov, ktorý čítali ako chan, v japončine zen. Samotné slovo zen preto znamená meditácia. Nič viac, nič menej. Japonské zenové a čínske chanové školy sú jednoducho meditačné školy. Zenové školy sa naprieč dejinami popisujú ako tradície, ktoré vychádzajú z učenia samotného historického Buddhu Šákjamuniho a ktoré predávajú jeho odkaz v nepretržitej línii učiteľov, majstrov a patriarchov zenu počínajúc historickým Buddhom – ktorý je ako zakladateľ a učiteľ buddhizmu považovaný zároveň za legitímneho zakladateľa zenovej tradície – a končiac ktorýmkoľvek učiteľom právoplatne ordinovaným v danej línii svojich predchodcov. Buddha Šákjamuni bol v očiach zenových majstrov a patriarchov dôkazom toho, že meditácia je autentická cesta k nirváne nielen pre vyvolených, ale že je to skutočne zaručený spôsob, pomocou ktorého môžu všetky bytosti dospieť k poznaniu skutočnosti. Zen bol akoby vrcholom mahájánového smeru v buddhizme, ktorý sa začal formovať približne na prelome letopočtu a ktorý hlásal otvorenosť a možnosť prebudenia pre všetky bytosti. Mahájánový buddhizmus stál v kontraste so staršími tzv. théravádovými školami a obhajoval názor, že cesta k prebudeniu je prístupná nielen pre mníchov, nielen pre tých, ktorí sa rozhodli svoj život zasvätiť aktívnemu štúdiu a praxi Buddhovho učenia, ale že jej konečný cieľ – nirvána – je otvorený pre všetky bytosti vrátane nepraktikujúcich či neordinovaných, laikov, žien, bohatých aj chudobných, šľachticov či zločincov. Zenové školy tvrdili, že na uskutočnenie konečného cieľa buddhizmu, na dosiahnutie nirvány, netreba nič iné, len nasledovať príklad historického Buddhu, posadiť sa do meditácie a sústrediť svoju myseľ. Išlo o starý a osvedčený spôsob, išlo o metódu, ktorú zenoví mnísi oprášili od storočí zabudnutia a vyzdvihli na piedestál meditačných siení.5 Zenové školy tak kladú dôraz na zazen 座禅, meditáciu v sede, pričom mnísi v skutočnosti kombinovali hodiny strávené v tzv. lotosovom sede s prekríženými nohami s pomalou meditáciou v chôdzi – kinhin 近歩. Dógen nielenže prijal tieto myšlienky za vlastné, ale naviac presadzoval názor, že ktorákoľvek aktivita, akýkoľvek prejav človeka je odrazom (stavu) jeho mysle.6 Pre tento účel napríklad od základov zmenil kláštornú hierarchiu, keď tvrdil, že nie študujúci mnísi gakurjo 学侶 sú najdôležitejšie postavy v štruktúre kláštora – ako to bolo zadefinované v etablovaných kláštoroch škôl Tendai a Šingon –, ale každý jeden člen je v danej sociálnej sieti dôležitý a rola každého jedného je zásadná pre to, aby chrám fungoval ako jeden celok, doslova ako jedno telo.7 Dógen reorganizoval dovtedy zaužívanú hierarchiu, vychádzajúc pritom z názoru, že ktorákoľvek z daných rolí bola pre kláštor rovnako dôležitá a prínosná, že medzi nimi nebol formálny rozdiel. Dôraz bol však 22 Brána Sakamon, ktorá je druhou vstupnou bránou do chrámu Eiheidži, hneď za hlavnou bránou Sanmon. (Foto Z3144228 – Wikipedia) 5 Toto platí doslova, aj keď v prvom prípade šlo o môj štylistický obrat. V meditačných sieňach (zendó 禅堂) zenových kláštorov sú mnísi počas meditácie usadení na vyvýšenom stupienku (tan 壇), ktorý sa nachádza po okrajoch a v strede miestnosti a je vizuálne a priestorovo oddelený od zvyšku siene, čím nepriamo zdôrazňuje význam aktivity, ktorá tu má prebiehať. 6 Táto myšlienka je napríklad obsahom kapitol v Šóbó genzó nazvaných „Nepretržitý výcvik“ (Gjódži 行持). 7 Chrám Eiheidži, ktorý Dógen založil ako prvý zenových chrám školy Sótó v provincii Ečizen, bol vybudovaný podľa vzoru chanových chrámov dynastie Song (960–1279).Tieto sa vyznačovali tým, že chrámový komplex tvorilo dohromady pôvodne sedem chrámových budov (šičidó garan 七堂伽藍), ktorých architektonická dispozícia napodobňovala ľudské telo. Cieľom bolo podporiť myšlienku, že chrámové budovy tvoria vonkajšie prostredie, formu či obal pre sídlo mysle a ducha, ktoré mali byť rozvíjané v priestore tohto tela, celého chrámového komplexu. Viac k tomu viď Bielefeldt 1990 alebo Young – Young – Yew 2003. K U L T U R A A M Y Š L E N Í / N O V Ý O R I E N T 7 3 / 2 0 1 8 / 1 Interiér Siene učenia (hattó 法堂) chrámu Eiheidži. (Foto autorka) 8 Maraldo – Kasulis – Heisig (eds.) 2011; Heine – Wright 2010; Suzuki 2011. 9 Kawamura 1995, s. 261. 10 Tanahashi 2013, s. lxxiii. 11 Esej „Myseľ starého buddhu“ (Kobucušin 古佛心), ktorá je zaradená ako 9. text Šóbó genzó. 12 Waddell – Abe 1972, s. 71. 13 Tanahashi 2013, s. lxxiii. 23N O V Ý O R I E N T 7 3 / 2 0 1 8 / 1 / K U L T U R A A M Y Š L E N Í v kláštore Eiheidži za každých okolností kladený na meditačnú prax všetkých mníchov a na stav mysle, s ktorým svoje pridelené role vykonávali.8 Aby sme sa však od praktických súčastí života v zenových kláštoroch presunuli k tým doktrinálnym, ďalšia časť bude venovaná spomínanému textu Zenki. Zenki: predstavenie textu Zenki je pomerne krátky text, zaradený ako 22. kapitola spisu Šóbó genzó, ktorý Dógen predniesol koncom roka 1242 v hlavnom meste. Vieme to s určitosťou povedať na základe tiráže na konci eseje, v ktorej sa píše, že Dógen mal kázanie Zenki pred zhromaždením v sídle pána Hatana v blízkosti chrámu Rokuharamicudži 六波羅蜜寺 v Kjóte 17. dňa 12. lunárneho mesiaca v roku 1242.9 Na základe tohto krátkeho popisu usudzujeme, že Dógen prijal pozvanie pána Hatana Jošišigeho 波多野義重, vysokopostaveného samuraja v službách kamakurského šógunátu, aby ho navštívil v jeho kjótskom sídle a aby pri tejto príležitosti predniesol kázanie. Je pravdepodobné, že Dógenovo obecenstvo v ten deň pozostávalo prevažne z laikov, azda priateľov či známych pána Hatana, ktorí boli o zenovom učení – v porovnaní s Dógenovými mníchmi, pred ktorými bol zvyknutý prednášať – oboznámení len čiastočne.10 Dógen pobudol v Kjóte až do jari nasledujúceho roku, kedy taktiež v paláci pána Hatana predniesol ešte jedno kázanie11 a v lete sa vydal smerom na sever do kraja Ečizen 越前, kde vybudoval chrám Eiheidži. Oblasť Ečizen bola v tej dobe v správe Hatana Jošišigeho12 a Tanahaši Kazuaki predpokladá, že práve prostredníctvom Zenki sa Dógenovi podarilo zabezpečiť sebe a svojej komunite zásadnú finančnú podporu od pána Hatana, ktorý obdaroval Dógena pozemkami v kraji Ečizen.13 Podpora Dógenovej komunity bol krok, ktorým sa Hatano Jošišige stal hlavným patrónom začínajúcej školy Sótó. Pre Dógena to zároveň znamenalo zásadný zvrat v jeho pôsobení: dar pána Hatana mu umožnil vybudovanie vlastného chrámu a následnú nezávislosť. Vďaka tomuto patronátu mohol Dógen plne rozvinúť svoju rolu zenového majstra a mohol sa venovať samotnému učeniu, písaniu a zenovej praxi. V rámci spisu Šóbó genzó je Zenki príkladným textom z toho dôvodu, že predstavuje zenové učenie takpovediac v jeho najčistejšej, destilovanej forme. Ako bolo spomenuté vyššie, celé Šóbó genzó obsahuje desiatky kapitol a niektoré sú, podobne ako Zenki, venované samotnému učeniu, iné sa zaoberajú podrobnosťami zenového výcviku, kláštornou morálkou alebo každodenným životom a úkonmi v kláštore. Zenki je originálne v tom, že je zamerané na výklad zenového učenia, zároveň je však stručné, priame a dôkladné. Dógen v ňom akoby nestráca čas. Zenki nie je obsiahly text, neobťažuje sa učebnicovým vysvetľovaním princípov buddhizmu či súvislostí, hovorí len o podstate učenia 14 Viď napríklad Cleary 1986, s. 43–46;Waddell – Abe 1972, s. 70–77;Yūhō 1986, s. 29–301. 15 Kawamura 1995, s. 259–261. 16 Slová v kurzívach odkazujú na celú stať pôvodného výroku čínskeho majstra Yuanwua, ku ktorej sa Dógen vracia a ktorú reflektuje. Nie sú to Dógenove vlastné slová, ktorými by ilustroval zenové učenie, je to jeho forma citovania a odvolávania sa na slová čínskeho majstra. 24 K U L T U R A A M Y Š L E N Í / N O V Ý O R I E N T 7 3 / 2 0 1 8 / 1 a ide rovno in medias res. Zenki je všeobecne natoľko populárnym textom, že aj v rámci Šóbó genzó je jedným z mála, ktoré si mnohí prekladatelia volia za reprezentatívnu stať Dógenovej tvorby, aj keď prekladajú len vybrané kapitoly.14 Nižšie uvedený text je úplným prekladom Dógenovho Zenki, s rozdelením na odstavce podľa originálu. Zenki: Všetko dianie (preklad textu)15 Úplne preniknúť do podstaty Veľkej cesty buddhov je oslobodenie, je prebudenie. Toto oslobodenie znamená, že život sám oslobodzuje život a smrť sama oslobodzuje smrť. Z toho dôvodu existuje opustenie života a smrti a vstúpenie do života a do smrti. Obe sú úplným preniknutím do Veľkej cesty. Existuje odvrátenie sa od života a od smrti a ponorenie sa do života a do smrti. Obe sú úplným preniknutím do Veľkej cesty. Prebudenie je život, život je prebudenie. V čase takého prebudenia neexistuje nič v živote, čo nie je zároveň plne prebudené, ani nič v smrti, čo nie je zároveň plne prebudené. Toto dianie plne uskutočňuje život a plne uskutočňuje smrť. V momente uskutočnenia tohto diania sa nedeje nič veľké, ani malé. Nerozprestiera sa to ani po celom svete, ani po jeho okrajoch. Nie je to ani ďaleko, ani blízko. Tento život je v tomto dianí, toto dianie je v tomto živote. Život nie je ani v budúcnosti, ani v minulosti. Život sa ani neobjavuje, ani neuskutočňuje. A predsa, život sa plne prejavuje vo všetkom dianí a smrť sa plne prejavuje vo všetkom dianí. Mali by ste vedieť, že v nespočetných aspektoch ľudského Ja existuje život a existuje smrť. Mali by ste v tichu zvážiť, či tento život a všetky veci, ktoré sa rodia spoločne s týmto životom sú jeho súčasťou alebo nie. Ani jedna chvíľa, ani jeden objekt nie je oddelený od života; ani jedna vec, ani jedna myšlienka nie je oddelená od života. Život je, napríklad, ako keď sa plavíme loďou. V tejto lodi zdvíhame plachty a držíme kormidlo. Aj keď hovoríme, že kormidlujeme a vedieme loď, loď vezie nás a mimo lode neexistujeme. Plavíme sa na lodi a sme to my, kto robíme túto loď loďou. Tento moment je treba riadne preskúmať. V tento moment neexistuje nič okrem sveta lode. Nebo, voda, breh – tie všetky tvoria okolnosti lode, avšak sú iné než okolnosti, ktoré netvoria loď. Z tohto dôvodu, život rodí mňa a ja utváram Ja svojho života. Pokým sme na lodi, naše celé Ja – naše mysle, naše telá a všetko, čo nás definuje a utvára – sa spoločne stávajú dianím lode. Celá nekonečná zem a celý priestor vzduchu sa spoločne stávajú dianím lode. Život som ja, ja som život, je to tak. Ctihodný učiteľ Keqin, zenový majster Yuanwu, povedal: „Život je prejavom všetkého diania, smrť je prejavom všetkého diania.“ Tento výrok je treba objasniť a preskúmať. Preskúmať znamená zamerať sa na princíp život je prejavom všetkého diania16: bez ohľadu na jeho začiatok alebo koniec, aj keď obsiahne celú nekonečnú zem aj celý priestor vzduchu, nielen že neprekáža životu ako prejavu všetkého diania, ale neprekáža ani smrti ako prejavu všetkého diania. Keď je smrť prejavom všetkého diania, aj keď obsiahne celú nekonečnú zem a celý priestor vzduchu, nielen že neprekáža smrti ako prejavu všetkého diania, ale neprekáža ani životu ako prejavu všetkého diania. Z tohto dôvodu, život neprekáža smrti a smrť neprekáža životu. Celá nekonečná zem a celý priestor vzduchu sú spoločne aj v živote, aj v smrti. A predsa ani jedna vrstva nekonečnej zeme a ani jedna vrstva priestoru vzduchu nie sú ani všetkým dianím života, ani všetkým dianím smrti. Nie sú jedným, ale nie sú ani odlišným, nie sú odlišným, ale nie sú ani rovnakým, nie sú rovnakým, ale nie sú ani mnohým. A preto, aj v živote sa prejavujú rôzne aspekty všetkého diania, aj v smrti sa prejavujú rôzne aspekty všetkého diania. Ani v živote, ani v smrti sa neprejavuje všetko dianie. V prejave všetkého diania je život, je smrť. Z tohto dôvodu by všetko dianie života a smrti malo byť tak prirodzené, ako keď si statný muž precvičuje svaly alebo ako keď sa v noci načahujeme za vankúšom. V tomto je nekonečno kúzelného svetla, v tomto tkvie prebudenie. Keďže v prebudení je zakorenené všetko dianie, v okamihu prebudenia je jasné, že pred momentom prebudenia neexistovalo prebudenie. Skôr je to tak, že pred prebudením sa prejavovalo všetko dianie. Aj keď sa všetko dianie prejavovalo v minulosti, nebráni to prejavovaniu všetkého diania v prítomnosti. A preto, pochopenie, že veci sú takto, môže priniesť rýchle prebudenie. Šóbó genzó, Zenki, kapitola 22 Prednesené pred dharmovou komunitou v 3. roku éry Nindži, roku staršieho vodného tigra, 17. dňa 12. lunárneho mesiaca, pri chráme Rokuhara v provincii Jamaširo, v sídle bývalého guvernéra provincie Izumo. 17 Kawamura 1995, s. 259. 18 Waddell – Abe 2002, s. 105. 19 Cleary 1986, s. 44. 20 Waddell – Abe 1972, s. 70. 21 Ibid. 22 Cleary 1986, s. 44. 23 Waddell – Abe 1972, s. 73. 24 Nakamura 1975, s. 843. 25 Ibid., s. 213. 26 Ibid. N O V Ý O R I E N T 7 3 / 2 0 1 8 / 1 / K U L T U R A A M Y Š L E N Í 25 Prepísal Edžó, vo 4. roku rovnakej éry, roku mladšieho vodného zajaca, 19. dňa 1. lunárneho mesiaca. Zenki: komentár V úvode moderného vydania Šóbó genzó sa píše, že Zenki spoločne s kapitolou s názvom Šódži 生死 – v preklade „Život a smrť“ – približuje Dógenov pohľad na život a na smrť, ktoré sa dotýkajú všetkých bytostí bez rozdielu.17 Tieto dva texty, Zenki a Šódži, sú jedinými dvoma kapitolami v celom Šóbó genzó, ktoré konkrétne predstavujú Dógenov pohľad na narodenie, život, smrť a znovuzrodenie, na nekončený kolobeh celej sansárickej existencie.18 Thomas Cleary označuje Zenki za text, ktorý „vhodne reprezentuje zenovú buddhistickú filozofiu“,19 a pre dvojicu Norman Waddell a Masao Abe je téma života a smrti „esenciou Dógenovej tvorby“.20 Doslova píšu: „O celej jeho tvorbe môžeme povedať, že vychádza z jeho záujmu o otázku života a smrti, pretože pre Dógena, rovnako ako pre všetkých buddhistov, sú život a smrť základným existenciálnym problémom.“21 Život a smrť sú v Dógenovom podaní dve polarity predstavujúce ultimátnu dvojicu protikladov, ktorá podľa Clearyho odkazuje na navzájom závislé a prelínajúce sa aspekty podstaty a prázdnoty.22 Dógen mohol taktiež zvoliť kombináciu čierna a biela, deň a noc, svetlo a tma – vlastne nezáleží na tom, pre ktorú dvojicu sa rozhodol, pretože všetky dvojice by v konečnom dôsledku predstavovali len symboly, pomocou ktorých Dógen popisuje neustálu interakciu medzi polaritami – medzi podstatou a prázdnotou – ktoré sa navzájom dopĺňajú a neustále pretekajú jedna do druhej, ktoré sa konštantne vyčerpávajú, len aby sa následne znova naplnili. Dógen volí dvojicu život a smrť pretože je najsilnejšia, je najpôsobivejšia, pretože ju každý dôverne pozná a zažíva doslova na vlastnej koži. Dvojica život a smrť ohraničuje prítomnú existenciu aktuálneho znovuzrodenia v kolobehu sansáry, čím zároveň definuje ľudský život tak, ako ho vie obsiahnuť a pochopiť každý jeho poslucháč. Vďaka príkladu dvojice život a smrť, ktorý je pre každého hmatateľný, je preto možné pochopiť aj ostatné myšlienky a symboly buddhizmu, ktoré Dógen spomína. Ľudské bytosti síce prechádzajú kolobehom neustáleho znovuzrodzovania v kruhu sansáry, z ktorého ale majú možnosť precitnutia. Odvolávanie sa na protiklady sansáry a nirvány však môže v praktikujúcich vyvolať beznádej voči udalostiam tohto života, tejto existencie, a idealizáciu blaženosti nirvány a znovuzrodenia, ktoré sú zamerané na niečo vzdialené, na niečo v budúcnosti. Dógen naopak prostredníctvom Zenki upozorňuje, že „prítomný život je jediný život; je absolútny, bez akéhokoľvek predtým alebo potom. Terajšia smrť je jediná smrť; je absolútna, bez budúcnosti či minulosti. Je to nekonečný život a nekonečná smrť, ktoré sú obsiahnuté v tomto a každom momente, ale ktoré si navzájom neprekážajú.“23 Dógen prostredníctvom Zenki učí, že z kolobehu znovuzrodzovaní existuje možnosť vymanenia či oslobodenia, ktorá závisí práve od ľudského konania a od uvedomenia si dôsledkov tohto konania. Prebudenie, ako ho Dógen vníma a v tomto texte predostiera, je záležitosť uvedomenia si každého diania medzi napätím dobra a zla, medzi protikladmi radosti a smútku, alebo všeobecne medzi pnutím života a smrti, najmä je to však o uvedomení si následkov, ktoré každodenné ľudské činy majú na znovuzrodenie v ďalšej existencii v závislosti od minulých krokov a rozhodnutí. Samotné slovo zenki 全機 znamená „všetko dianie“, stále prebiehajúca aktivita alebo neustále pokračujúca činnosť. Pred Dógenom bolo spojenie zenki použité v zbierke Zápisy z modrého útesu (Hekiganroku 碧巌録) a Dógen toto spojenie používa vo význame „všetko dianie života", „fungovanie vecí".24 Samotný znak ki 機 v tejto kombinácii označuje základ vecí, okolnosti, ktoré sú potenciálne obsiahnuté vo výsledku, sú to možnosti, ktoré sa pretavia v dianie. Ki je momentum, ktoré má potenciál vyvstať ako určitý individuálny výsledok, je to pravdepodobnosť obsiahnutá v každej udalosti a každom dianí; možnosť, ktorá sa odohráva v liminálnom časopriestore, než sa realizuje vo forme výsledku.25 Ki je šanca, otvorená príležitosť, ktorá sa kryštalizuje pod vplyvom aktuálnych okolností a konkrétneho rozhodnutia jednotlivca, je to stotina každej sekundy, počas ktorej majú všetky bytosti možnosť rozhodovať sa pre svoje nasledujúce kroky a tým aj meniť svoju aktuálnu karmu. Ki je náznak výsledku definovaný okolnosťami, pričom výsledok tejto možnosti je – ako Dógen prízvukuje – v rukách ľudí samotných. V súvislosti so zenovou praxou Dógenových žiakov alebo poslucháčov v paláci pána Hatana označuje ki spektrum možných schopností poslucháčov, ktoré sa prejavia vo forme konkrétnej karmy pôsobením ich vnímania a prijímania Buddhovho učenia.26 ↑ Strechy chrámu Eiheidži postaveného na horskom úbočí. (Foto autorka) → Sieň učenia (hattó 法堂), v ktorej sa mnísi zhromažďujú k predčítavaniu modlitieb a sútier. (Foto autorka) 27 Kawamura 1995, s. 259. 28 Waddell – Abe 1972, s. 71. 26 K U L T U R A A M Y Š L E N Í / N O V Ý O R I E N T 7 3 / 2 0 1 8 / 1 Pod zenki – všetkým dianím – rozumieme všetku aktivitu (čeština by vhodne povedala veškerú), rozumieme tým každú činnosť, každý jeden krok akéhokoľvek samostatného (pre)javu jednotlivcov, ktorý sa však odráža v celom vesmíre, v celej ostatnej aktivite všetkého diania, ktoré človeka vo svete obklopuje. Zenki – všetko dianie – je tiež možno vyložiť spojením džin’u issai 盡有一切, ktoré znamená, že celé bytie je obsiahnuté vo všetkom, že vesmír je odrazom každej jednotlivosti.27 V súlade s tým je život a smrť – začiatok a koniec, ráno a večer, teplé a chladné – najvyšším vyjadrením všetkého neustále prebiehajúceho diania v celom vesmíre, pričom rovnako život, tak aj smrť majú identickú váhu. Jedno nie je viac ako druhé, život je plne rovnocenný smrti, smrť je plne rovnocenná životu. Začiatok je plne rovnocenný koncu, deň je plne rovnocenný noci, mužské je plne rovnocenné ženskému, svetlo je plne rovnocenné tme, víťazstvo je plne rovnocenné prehre. Ak si mám opäť vypožičať slová dvojice Waddell a Abe, pre nich sú „život a smrť dvoma absolútne dynamickými silami vesmíru a ich zenki je úplným uvedomením a prejavom buddhistickej dharmy alebo buddhovskej podstaty“.28 Nakoľko život aj smrť sú pre Dógena identické, Zenki učí, že plným uskutočňovaním jedného sa napĺňa druhé. Plné prežívanie života je zároveň úplným uskutočňovaním smrti a obe sú rovnakou cestou k oslobodeniu. Rovnako ako v živote nie je možné ujsť pred smrťou, tak nie je možné ujsť ani pred karmou, ktorú zároveň tvoríme každým krokom, každým slovom a každou myšlienkou. Len úplným ponorením sa do života aj do smrti je možné úplné oslobodenie od života a od smrti, ako Dógen pripomína vznešeným jazykom prebudeného zenového majstra. V súlade s tradíciou zenu používa Dógen aj v tomto texte analógiu, aby neostával len pri popisoch, ale aby svojmu poslucháčovi priblížil hlavnú myšlienku Zenki čo najvernejšie. V Zenki je život a jeho plynutie prirovnané k plávajúcej lodi a jej okoliu: to, čo sa deje na lodi, sa deje aj v živote. Ako sa loď plaví po rieke, tak aj každý človek splavuje rieku svojho vlastného života a vlastne nemôžeme inak, len sa do toho úplne ponoriť; úplne sa ponoriť do života a zároveň sa úplne ponoriť do smrti, pretože medzi nimi niet rozdielu. Táto analógia je jasná, priamočiara a jednoduchá zároveň, rovnako ako hlavná myšlienka celého Zenki. Zenki obsahuje všetko to, čo aj ostatné, obsiahlejšie kapitoly v Šóbó genzó približujúce zen obšírnejším alebo konkrétnejším spôsobom, avšak bez komplikovanosti či zdĺhavých vysvetlení týkajúcich sa buddhistického učenia. Zenki má byť len o všetkom dianí a akejkoľvek aktivite života a smrti, ako je život sám. Záver Cieľom tejto štúdie bol preklad a predstavenie textu Zenki z pera stredovekého japonského zenového mnícha Dógena, učiteľa a mysliteľa zenovej školy Sótó. Ako bolo spomínané vyššie, Dógen predniesol Zenki pred komunitou laikov v sídle svojho neskoršieho patróna, pána Hatana Jošišigeho. Tieto okolnosti vzniku Zenki sa mohli podpísať na skutočnosti, že sa jedná o relatívne krátky a jednoduchý text, ktorý sa však veľmi presne a jednoznačne zameriava na podstatu buddhistického učenia, na otázky života N O V Ý O R I E N T 7 3 / 2 0 1 8 / 1 / K U L T U R A A M Y Š L E N Í 27 a smrti, narodenia, karmy a znovuzrodenia. Zenki je priame a presné – jeho krátky formát umožnil Dógenovi, aby bol konkrétny a dôrazný, čo on náležite využil. V Zenki Dógen jednoduchou analógiou života a lode poskytuje svojim laickým poslucháčom možnosť lepšie, hmatateľnejšie si predstaviť témy buddhistického učenia. Zenki však tiež predkladá otázku ľudských rozhodnutí, ako aj krokov plynúcich z týchto rozhodnutí a ich dôsledkov. Dógen prostredníctvom Zenki apeluje na momentum každej aktivity a každého rozhodnutia, počas ktorého existuje možnosť meniť karmu a zároveň preto aj aktuálnu a budúcu existenciu v kolobehu sansáry. Dógen využil svoju príležitosť a pred spoločenstvom kjótskej vojenskej šľachty predniesol reč o živote a smrti bez zbytočného dôrazu na buddhistickú textovú tradíciu, ale naopak veľmi ilustratívne v duchu toho, čo bolo jeho poslucháčom zrozumiteľné. Zenki môže pôsobiť intelektuálne a doktrinálne nenáročne, v skutočnosti je ale venované základným buddhistickým konceptom, ktoré sú zároveň identické s podstatou zenového učenia. P o u ž i t á l i t e r a t ú r a Bielefeldt, Carl: Dogen’s Manuals of Zen Meditation. Berkeley, University of California Press, 1990. Cleary, Thomas: Shōbō genzō. Zen essays by Dōgen. Honolulu, University of Hawai’i Press, 1986. Heine, Steven: Did Dogen go to China? What He Wrote and When He Wrote It. Oxford, Oxford University Press, 2006. Heine, Steven – Wright, Dale: Zen Masters. Oxford, Oxford University Press, 2010. Kawamura, Kōdō (ed.) 河村香道: Dōgen zenji zenshū 道元禅師全集 [Súborné spisy zenového majstra Dógena]. Tōkyō, Shunjūsha, 1995. Maraldo, John C. – Kasulis, Thomas P. – Heisig, James W. (eds.): Japanese Philosophy. A Sourcebook. Honolulu, University of Hawai’i Press, 2011. Nakamura, Hajime (ed.) 中村元: Bukkyōgo daijiten 佛教語大辞典 [Veľký slovník buddhistických termínov]. Tōkyō, Tōkyō shoko, 1975. Suzuki, Shunryū: Zen Mind, Beginner’s Mind. Informal Talks on Zen Meditation and Practice. Boulder, Shambhala, 2011. Tanahashi, Kazuaki: Treasury of the True Dharma Eye. Zen Master Dogen’s Shobogenzo. Boulder, Shambhala, 2013. Waddell, Norman – Abe, Masao (trans.): Dōgen’s Shōbōgenzō Zenki ‘Total Dynamic Working’. The Eastern Buddhist V/1 (1972), s. 70–77. Waddell, Norman – Abe, Masao: The Heart of Dogen’s Shobogenzo. New York, State University of New York Press, 2002. Yūhō, Yokoi: The Shobo-genzo. Tōkyō, Sankibo Buddhist Bookstore, 1986. Young, Michiko – Young, David – Yew, Tan Hong: Introduction to Japanese Architecture. Hong Kong, Periplus Editions, 2003. A b s t r a c t Dōgen: Zenki The present study introduces Dōgen (1200– 1253), the Japanese Zen master of the Kamakura period, the teaching of the Sōtō Zen school and a text named Zenki, which is a part of Dōgen’s monumental work entitled Shōbō genzō, Treasury of the True Dharma Eye. Zen schools, which grew in popularity in the Kamakura period, also appealed to their followers due to an understandable interpretation of Buddha’s teaching and the simplicity of its practice. The present paper attempts to introduce the basic concepts of the Sōtō Zen school, as well as the simplicity, directness and thoroughness which lie at the root of this school. As a specific example of its teaching, it presents the first Slovak translation of Zenki, one of the texts of the Shōbō genzō, an essay that Dōgen delivered in Kyoto in the autumn of 1242 in front of a lay community at the residence of his later patron lord, Hatano Yoshishige. We can assume that the circumstances of Dōgen’s lecture influenced the form of Zenki, which succeeds in expounding the essence of both Zen and Buddhist teachings in a succinct and apt manner, while at the same time not dwelling on complicated terminology or doctrinal details. Zenki deals with the two polarities of life and death, which form the analogy of samsāra, by illustrating them with the help of simple language and examples from everyday life. Zuzana Kubovčáková sa venuje štúdiu japonských náboženských tradicií, menovite buddhistickému mysleniu, zenovému buddhizmu a prekladom textov japonského stredovekého majstra Dógena. Magisterské štúdium japonských náboženstiev absolvovala na Škole orientálnych a afrických štúdií (School of Oriental and African Studies) pod Londýnskou univerzitou. Doktorskú prácu na Ústave religionistiky v Brne spracovala na tému formovania najstaršieho šintó. Absolvovala niekoľko štúdijných aj pracovných stáží na Ósackej univerzite zahraničných štúdií, Viedenskej univerzite a Univerzite Nanzan v japonskej Nagoji. Aktuálne pôsobí na Seminári japonských štúdií na Filozofickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne.