9. Rurálna ekonomika a centrá v kontexte organizačných a funkčných princípov
Veľkej Moravy
Predstavili sme model, ktorý prezentuje náš pohľad na organizáciu zázemia veľkomoravských
centier, hospodársku stratégiu komunít žijúcich v okolí veľkomoravských centier, interakciu
veľkomoravských centier s najbližším okolím ako aj vzdialenejšími (periférnymi) časťami
zázemia a interakciu skúmaných komunít s krajinou. Tento model sme vybudovali primárne na
základe dát z Mikulčíc a ich hospodárskeho zázemia. V záverečnej časti práce sa zameriame na
diskusiu o interpretačných dôsledkoch, ktoré prestavený model prináša. Naším primárnym
cieľom je zasadiť výskum vzťahov konkrétneho veľkomoravského centra s jeho najbližším
okolím do širších súvislostí výskumu funkčných princípov, na ktorých stála Veľká Morava.
Naše interpretačné úvahy sme rozdelili do troch častí.
V prvom kroku (kap. 9.1) budeme uvažovať nad charakterom krajiny a agrárnych sídlisk
preskúmaných v zázemí Mikulčíc ako aj v širšom teritóriu Veľkej Moravy vo vzťahu
k otázkam rurálnej ekonomiky na Veľkej Morave. Tento prvý bod nášho uvažovania nás má
primárne nasmerovať k základom ekonomických vzťahov na Veľkej Morave. Teda k otázke
spôsobu obhospodarovania pôdy, organizácie primárnej poľnohospodárskej produkcie
a k otázke vlastníctva pôdy na Veľkej Morave. Okrem vlastníctva pôdy je v tejto súvislosti
potrebné sa zamyslieť aj nad problémom vlastníctva hospodárskych zvierat, ktoré predstavovali
popri ľudskej práci základnú pracovnú silou, na ktorej stál chod celej spoločnosti. V tejto
súvislosti budeme tiež diskutovať mieru špecializácie či už v poľnohospodárskej alebo
remeselnej produkcii, ako aj otázky organizácie remeselnej výroby.
Ďalší bod našich úvah (kap. 9.2) nasmerujeme kontinuálne na druhý bazálny problém
funkčných princípov Veľkej Moravy a to na otázku ekonomického postavenia centier. Na
jednej strane pôjde o postavenie centier vo vzťahu k ich okoliu na druhej strane o otázku
vzájomných ekonomických vzťahov centier medzi sebou. Definovanie miery ekonomickej
závislosti centier od ich okolia a navzájom bezprostredne súvisí so základnými princípmi
pohybu zdrojov (surovín, potravín) ale aj produktov remeselnej výroby v celom systéme. Inak
povedané s otázkou existencie a organizácie obchodu a s otázkou tribútu resp. iných foriem
upevňovania vzájomnej hospodárskej závislosti. Ide o fenomény, ktoré sú rozhodujúce pri
definovaní miery centrality Veľkej Moravy. Teda miery jej politickej a ekonomickej
komplexity.
V treťom bode nášho uvažovania (kap. 9.3) následne zameriame pozornosť na veľkomoravskú
spoločnosť z hľadiska rozdelenia ekonomickej záťaže rozhodujúcej pre fungovanie celého
systému. V centre nášho uvažovania bude v tomto prípade otázka miery a formy zapojenie
elitných ale aj marginalizovaných (zotročených) vrstiev veľkomoravskej spoločnosti do
hospodárskych procesov, zabezpečujúcich chod celého systému.
9.1 Krajina, sídliská a rurálna ekonomika Veľkej Moravy
Včasnostredoveké agrárne sídliská predstavovali jeden z pilierov celého hospodárskeho
systému včasnostredovekej Európy. Prostredníctvom ich skúmania sme preto schopní tvoriť
komplexnejší obraz o organizačných a funkčných princípoch Veľkej Moravy. Z priestoru
stredného Podunajska, ktoré teritoriálne koreluje s rozsahom Veľkej Moravy poznáme
v súčasnosti stovky agrárnych sídlisk avšak táto pramenná základňa je veľmi nevyrovnaná. Vo
väčšine prípadov ide len o čiastočne preskúmané alebo dokonca len pomocou povrchovej
prospekcie detekované komponenty (súpisy pozri napríklad Milo 2014, 466; Šalkovský 1998,
33). Viaceré komplexnejšie preskúmané veľkomoravské sídliská sa nachádzajú práve
na Pomoraví na Ponitrí alebo na Považí. Teda v regiónoch, ktoré predstavovali jadrové územie
Veľkej Moravy.
Okrem desiatok sídlisk detekovaných na Pomoraví nedeštruktívnym výskumov, teda sídlisk,
ktoré na komplexný archeologický výskum ešte len čakajú (Hladík 2020, Milo 2014) sa v tomto
priestore podarilo preskúmať viaceré sídliská aj komplexnejším systematickým výskumom.
V zázemí Mikulčíc ide predovšetkým o sídliská Mikulčice–Podbřežníky, Mutěnice–Zbrod,
Kopčany–Pri Kačenárni a čiastočne preskúmané sídlisko Prušánky–Podsedky (Hladík et al.
2020; Mazuch 2006; Klanica 2006; 2008; Baxa 2010). V zázemí Pohanska ide zase o sídliská
Kostice–Zadní Hrúd, Břeclav–Poštorná, Břeclav–Líbivá, Břeclav Lány, Břeclav–Na včelác
(Kavánová/Vitula 1990; Macháčak 2001a; Macháček et al. 2013). Neopevnené agrárne sídlisko
sa tiež podarilo preskúmať v zázemí Starého Města. Ide o sídlisko Uherské Hradiště–Sady–
Dolní Kotvice (Milo 2014, 547; Marešová 1985). Pre poznanie rurálnej ekonomiky predstavujú
významný prameň tiež rozsiahle sídliská zo širšieho priestoru Veľkej Moravy ako sú Bajč–
Medzi Kanálmi, Čataj, Nitra–Mikov dvor či Šurany–Nitriansky Hrádok (Milo 2014, 466).
9.1.1 Cultural landscape
Viaceré agrárne sídliska Slovanov v centrálnej Európe vykazujú dlhú kontinuitu osídlenie
napríklad od 7. do 11. storočia v prípade sídliska Bajč–Medzi kanálmi alebo od 6. do 9. storočia
v prípade sídliska Mutěnice–Zbrod, od 6. – 10. storočia v prípade Šurany–Nitriansky Hrádok
či od 6. do 12. storočia Kostice-Zadný Hrúd (Bialeková 1959; Klanica 2008; Macháček et al.
2013; Ruttkay 2002). Tento dlhý vývoj osídlenia na jednom geografickom bode ukazuje silné
väzby obyvateľov ku krajine, na ktorej hospodárili. Ukazuje tiež na hospodárstvo, ktoré muselo
byť dlhodobo udržateľné. Keďže, aj keď nie vo veľkých sídliskových jednotkách ale veľmi
dlhodobo, vyťažovali krajinu v okolí sídliska. Aj napriek hospodárnemu a nie tak povediac
fatálnemu vyťažovaniu krajiny, je zrejmé, že dlhodobá existencia sídliska, mala dopad na
životné prostredie a pretvárala wild nature na cultural landscape. Situovanie sídlisk bolo vždy
závislé na vodnom zdroji (napr. sídliská v zázemí Mikulčickej aglomerácie sa nikdy
nenachádzajú ďalej ako 400 m od vodného zdroja). Sídliská sa veľmi často nachádzali na okraji
údolných nív vodných tokov, pričom rešpektovali hranicu nivných pôd, teda priestor, ktorý bol
ohrozovaný povodňami. Avšak zároveň boli v najbližšej možnej blízkosti k vodnému zdroju
(Hladík et al. 2020; Hladík 2020).
Prírodné prostredie môžeme vo všeobecnosti popri vývojovom stupni komplexity skúmanej
spoločnosti definovať ako najvýznamnejší determinant agrárnej ekonomiky. Vývoj krajinnej
štruktúry v synergii s klimatickými zmenami preto do značnej miery určoval základné princípy
subsistenčnej stratégie a jej integrálnej súčasti – rurálnej ekonomiky historických populácií
v centrálnej Európe vo včasnom stredoveku. Charakter prírodného prostredia vo včasnom
stredoveku v sledovanom priestore sa podarilo čiastočne rekonštruovať vďaka spolupráci
archeológie, dendrochronológie, geológie, geomorfológie, paleopedológie, paleobotaniky
a paleozoológie (Büntgen et al. 2021; Doláková et al. 2020; Hladík 2020).
Klíma v centrálnej Európe v druhej polovici prvého tisícročia po Kr. sa nachádzala v suchej
fáze s ústupom zrážok. Vývoj klímy v prvom tisícročí po Kr. v strednej a východnej Európe ale
aj v Ázii mal z najväčšou pravdepodobnosťou vplyv aj na migračné pohyby
včasnostredovekých populácií. 5. – 11. storočie bolo charakteristické dlhým otepľovaním, čo
sa prejavilo predovšetkým na východe Európy a v centrálnej Ázii dlhými obdobiami sucha,
ktoré boli jednou z príčin pohybu pastorálnych spoločností do centrálnej a západnej Európy
(Gyulai 2010, 169). Na základe dostupných klimatologických modelov niektorí autori
predpokladajú, že toto suché obdobie sa končí v priebehu 10. storočia a okolo roku 1000
dochádzalo v západnej a strednej Európe k výraznému nárastu zrážok (Macháček et al. 2007,
307). Datovanie nástupu týchto zmien je však stále predmetom diskusie. Podľa niektorých
modelov sa ešte 10. storočie vyznačovalo suchou a teplou klímou (Lamb 1989, 181-191;
Wiethold 2002, 32).
Dôležité poznatky do tejto diskusie priniesla štúdia, ktorej autori predložili reconstructed
central European summer variability over the past 2,110 years (Büntgen et al. 2021). Authors
presented 27,080 annually resolved and absolutely dated measurements of tree-ring stable
carbon and oxygen (δ13C and δ18O) isotopes from 21 living and 126 relict oaks (Quercus spp.)
used to reconstruct central European summer hydroclimate from 75 bce to 2018 ce. Závery
autorov zo štúdie potvrdzujú vyššie zmienený fakt, že v priebehu vrcholiaceho obdobia
sťahovania národov v 6. storočí bola v centrálnej Európe Little Ice Age (that is, the LALIA
Drought). Oproti tomu vo veľkomoravskom období boli letá generally wetter (that is, the Early
Medieval Pluvial) (Büntgen et al. 2021, 193-94). K postupnému pribúdaniu zrážok pritom
dochádzalo už v priebehu 7. a 8. storočia. Tento proces vyvrcholil na prelome 9. a 10. storočia.
Násladne v 10. storočí je evidentný pokles zrážok. Toto suché obdobie vrcholí okolo roku 1000
(that is the Medieval Drought). Výrazný nárast zrážok následne kulnimuje na prelome 11. a 12.
storočia (that is the Late Medieval Pluvial) (Büntgen et al. 2021, 194, Fig. 4).
Vývoj klímy v predveľkomoravsko a veľkomoravskom období predstavuje jednu z príčin
hospodárskych zmien, ktoré diskutujeme v nasledujúcich kapitolách. Významné v tejto
súvislosti je predovšetkým to, že po nepriaznivejších prvých storočia včasného stredoveku
vytvorili klimatické podmienky predovšetkým v 9. storočí priaznivé predpoklady pre rozvoj
poľnohospodárstva, čo sa prejavilo v širokej socioekonomickej rovine (podrobne pozri nižšie).
Na podobu krajiny a jej hospodársky potenciál však vplývali okrem klimatických faktorov,
predovšetkým v mladších fázach včasného stredoveku, aj faktory kultúrne.
V predveľkomoravskom období peľové diagramy zo včasnostredovekých nálezísk
v Karpatskej kotline ukazujú na pokles peľov obilnín a ďalších kultúrnych plodín ako aj
ovocných stromov či viniča oproti predchádzajúcej rímskej perióde. Zatiaľ čo mierne vzrástla
prítomnosť dubu. Tieto dáta naznačujú zmenšovanie rozlohy hospodársky využívanej plochy
v krajine, čo súvisí s poklesom hustoty osídlenia. K opätovnému nárastu peľov obilia, ovocia a
tráv na jednej strane a ubúdaniu peľov stromov na strane druhej dochádza po roku 800. V 10.
storočí pokračuje ubúdanie dubu ale objavuje sa nárast peľov hrabu, buku a lieskových orechov.
Tieto dreviny signalizujú možné krátkodobé ochladenie (Gyulai 2010, 170). Zmeny
zaznamenané v peľových diagramoch v záverečných storočiach včasného stredoveku, jasne
indikujú, že v priestore Karpatskej kotliny a stredného Podunajska dochádzalo k tvorbe
sekundárnych stepí. A krajina na strednom toku Dunaja bolo intenzívne hospodársky
využívaná.
Najviac paleobotanických a palynologických analýzy cielených na výskum historickej krajiny
sa realizovalo v okolí centrálnych veľkomoravských lokalít ako boli Mikulčice či Pohansko.
Staršie paleobotanické výskumy realizované E. Opravilom, ale aj peľové analýzy, doložili, že
v období stredného a väčšej časti mladého holocénu bol pre údolnú nivu rieky Morava
charakteristický nezaplavovaný tvrdý luh (dub, jaseň, hrab, brest, lipa) (napr.
Jankovská/Kaplan/Poláček 2003, 72; Opravil 1983, 27-33; 2003; Poláček 2001, 320;
Svobodová 1990). Tieto závery potvrdili aj najnovšie peľové analýzy z Pohanska a Mikulčíc
(Doláková et al. 2020, 532-541; Dresler 2011, 83; Hladík et al. 2014; Macháček et al. 2007,
302). Okolie Mikulčíc a Pohanska bolo teda zarastené zmiešanými dubovými lesmi. Peľové
spektrá ukazujú na podiel lokálnych lúčnych porastov. Dubový zmiešaný les dominoval
predovšetkým v 6. – 8. storočí. V 9. storočí počas veľkomoravskej periódy dochádza
k znižovaniu kriviek drevín, čo dokladá odlesňovanie krajiny. V tomto období sa zvyšoval
podiel tráv a obilnín (Hladík et al. 2014). Všeobecne sa pre obdobie včasného stredoveku
predpokladá, že krajina v skúmanom priestore bola intenzívne využívaná v páse okolo riek
v priestore, v ktorom sa koncentrovalo osídlenie. Existovali tu teda sídliská s priľahlými
poľami a pastvinami. Hospodárením v tomto priestore vytváral človek kultúrnu step (Unger
1992, 97).
Z peľových analýz vyplýva, že v okolí veľkomoravských centier dochádzalo k úbytku drevín,
a teda k výraznému odlesneniu krajiny spôsobenému činnosťou človeka (Doláková et al. 2020,
560; Dresler 2015, 151; Macháček et al. 2007, 302; Svobodová 1990, 173-178; Unger 1992,
99). V analyzovaných súboroch boli zastúpené skupiny s peľovými ukazovateľmi obilných
polí, mokrých lúk a pastvín a tiež suchých pastvín a ľudských sídiel a ciest. Niektoré skupiny
peľov indikujú pôdy ležiace ladom. Najvýznamnejšie z veľkomoravských centier ako boli
napríklad Mikulčice majú skôr mestský ráz s veľkým hospodárskym zázemím (pole, pastviny,
lúky) a antropogénne indikátory dokladajú aj presun obyvateľstva v okolí. Kombinácia
výsledkov najnovších peľových analýz, štúdia rastlinných makrozvyškov a antrakológie
z priestoru Pohanska a jeho okolia koreluje zo staršími závermi o podobe kultúrnej krajiny
širšieho územia údolnej nivy, o mozaike zalesnených a otvorených stanovíšť. Túto mozaiku
tvorili mezofilné dubohrabové lesy, lužný les, kroviny lesných okrajov a vlhké aj suchšie lúčne
porasty (Doláková et al. 2020, 560).
Botanické nálezy poľných burín z mikulčickej aglomerácie, na základe klimatických faktorov
indikujú, že polia boli situované v otvorenej krajine. Tiež, že polia neboli zatienené vyššou
vegetáciou (lesom). Veľmi pravdepodobné je aj to, že sa plodiny pestovali vo väčších
rozstupoch a že polia mali pomerne veľkú rozlohu (Látková 2017; 2019, 113). Na základe
týchto skutočností je možné predpokladať tzv. extenzívne hospodárenie. Tento typ
hospodárenia je založený na obhospodarovaní veľkých plôch s menším vkladom ľudskej práce.
Výsledky analýz pôdneho dusíka (pozri kap. 12.3), naznačujú, že na niektorých poliach boli
využívané agrotechnické postupy zamerané na skvalitnenie alebo udržanie kvality
poľnohospodárskej pôdy. Je preto možné predpokladať, že polia zakladané na pôdach s nižšou
kvalitou boli hnojené alebo pravidelne ponechávané ladom. Úhorové hospodárenie – existenciu
medzí a pasienkov tiež dokladajú archeobotanické nálezy poľných burín, ktoré sú typické pre
tieto biotopy (Hlavatá 2015, 24). Okrem rozsiahlych poľných systémov v okolí
včasnostredovekých centier dokladajú botanické a peľové analýzy aj existenciu rozsiahlych lúk
(pastvín). Druhy trvalých trávnych porastov indikujú podobne ako v prípade polí, veľkú
rozlohu týchto biotopov. Nešlo teda o malé enklávy uprostred lesa, ale lúky a pasienky vytvárali
v krajine rozsiahle, pravdepodobne nízko bylinné porasty (Látková 2019, 113).
9.1.2 Food production
Z modelu historickej kultúrnej krajiny, ktorý sme tu stručne prezentovali vyplýva, že
surovinové zabezpečenie celej veľkomoravskej spoločnosti bolo postavené na intenzívnej
lokálnej produkcii potravín. Na základe intenzity exploatácie zdrojov z krajiny je zrejmé, že
organizácia celého poľnohospodárskeho procesu na Veľkej Morave vyžadovala organizovanú
kooperáciu na vyššej spoločenskej úrovni ako je úroveň individuálne hospodáriacich rodín
alebo malých komunít „izolovaných“ sídlisk. Okrem archeologických prameňov s týmto
záverom korešpondujú aj dobové písomné pramene. Napriek ich fragmentárnosti sa v nich
nachádzajú zmienky, ktoré indikujú charakter poľnohospodárskej produkcie na Veľkej Morave
(podrobne pozri Hladík v tlači).
Útržkovité informácie o poľnohospodárstve Slovanov sa nachádzajú napríklad v správach
arabských obchodníkov (cestovateľov) z 9. či 10. storočia. Ibn Rusta uvádza na začiatku 10.
storočia v Knihe vzácnych drahocenností, že Slovania vysievali na poliach proso (Pauliny 1999,
98, 99). Al-Masúdí (cca 947) v encyklopedickom diele Ryžoviská zlata a bane na drahokamy
zmieňuje „veľa polí“ a „obrobené polia“ keď píše o Kyjevskej Rusi a Českom kniežatstve.
Podľa Ibrahíma ind Ja´kúba sa v polovici 10. storočia pestovali v Českom kniežatstve spomedzi
obilnín pšenica a jačmeň (Pauliny 1999, 118-119). V súvislosti so správami z 10. storočia je
z hľadiska intenzity poľnohospodárskej produkcie pozoruhodná skutočnosť, že sú v nich
zrnoviny prezentované ako výhodný obchodný artikel. Predaj poľnohospodárskych plodín
v Prahe dosvedčuje aj tzv. Raffelstettenská colná tarifa z 10. storočia (Ivančič 2011, 89). Je
pravdepodobné, že výnosy z polí v niektorých častiach strednej Európy presahovali minimálne
v 9. a 10. storočí konzumné potreby obyvateľov. Okrem Českého kniežatstva označuje za
obilnicu Ibrahím ind Ja´kúb aj Poľsko (Benková 2015, 48).
Situácia, ktorú pozorujeme v období Veľkej Moravy v podstate prirodzene nadväzuje na
predchádzajúci vývoj a predstavuje v mnohých ohľadoch jeho funkčno-organizačné zavŕšenie.
Ako sme už uviedli kontinuita niektorých sídlisk počas veľmi dlhého obdobie včasného
stredoveku ukazuje na dlhodobo udržateľný systém hospodárenia. Variabilita prírodného
prostredia na strednom toku rieky Dunaj umožňovala uplatniť široké spektrum
poľnohospodárskych stratégií. To sa prejavilo predovšetkým v predveľkomoravskom období
kedy pastorálna spoločnosť Avarov mohla pre extenzívny chov koní a dobytka využívať stepné
zóny stredného Podunajska. Zároveň sa v tomto priestore s bohatou riečnou sieťou nachádzali
vhodné podmienky na pestovanie kultúrnych plodín.
V predveľkomoravsko období teda vidíme v priestore stredného Podunajska dva základné
subsistenčné princípy, ktoré determinovali charakter poľnohospodárskej produkcie a ktoré mali
priamy vplyv aj na hospodárstvo Veľkej Moravy. Prvú významnú skupiny predstavujú
nomádske spoločnosti. Poľnohospodárstvo týchto spoločností je možné vo všeobecnosti
popísať ako extenzívnu exploráciu rozsiahlej krajiny, čoho dôsledkom je zameranie na chov
dobytka a koní (Vöröš 2000). Avšak je veľmi pravdepodobné, že aj keď koristnícke výpravy
zamerané na rýchle ekonomické využitie dobývaných spoločností predstavovali dôležitú zložku
celej nomádskej ekonomiky, primárna subsistenčná stratégia bolo postavená na agrárnej
produkcii založenej na využívaní lokálnych zdrojov malých osád. Plunder and tribute did bring
enormous riches to the Carpathian Basin but contributed very little to the survival of the Avar
warriors. Avar warrior society depended on a double acquisition. Externally, it acquired
prestige goods, or the materials for their production, above all in the wars against the Romans.
Internally, it relied on the foodstuffs and goods produced, usually, in small units, by the clans
themselves and by dependent farmers. These two economic circuits certainly did not operate
completely independently of each other but can still be distinguished in our scant information
(Pohl 2018, 244).
Druhú dominantnú skupinu predstavovali slovanské kmene žijúce usadlým spôsobom.
Poľnohospodárstvo týchto spoločností bolo zamerané na intenzívne využívanie lokálnych
zdrojov. Z čoho vyplýva, že dominantnú úlohu v subsistenčných stratégiách zohrávalo cyklické
pestovanie obilia, ktoré predstavovalo základnú zložku stravy (Kočár et. al 2010, Látková 2017,
Beranová 2000). Samozrejme podobne ako v nomádskych spoločnostiach aj v prípade
Slovanov mal významné postavenie v celej rurálnel ekonomike chov hospodárskych zvierat.
Napriek tomu, že nepovažujeme slovanské spoločnosti za pastorálne warrior society tak ako je
to v prípade Avarov, predpokladáme, že podobne ako elitné skupiny avarských bojovníkov si
zabezpečovali svoje postavenie a prestíž aj elitné vrstvy slovanskej spoločnosti
prostredníctvom luxusného tovaru, ktorý pochádzal predovšetkým z Ríma, a neskôr z Byzancie
a zo západu z Franskej ríše (Ungerman 2020). Elitné vrstvy slovanskej spoločnosti ho získavali
ako vojnovú korisť ale veľmi často aj prostredníctvom obchodu (Poláček 2007; Macháček
2010). Avšak závislosť elitnej zložky spoločnosti na internej produkcii potravín a tovarov je
v prípade Slovanov ešte markantnejšia ako v prípade Avarov (Hladík v tlači).
Rozvoj organizovanej poľnohospodárskej produkcie na Veľkej Morave preto považujeme za
prirodzené vyústenie vývoja z predchádzajúcich storočí. Z archeologických dát zjavný nárast
populácie vo veľkomoravskom období si vyžadoval realizovať také poľnohospodárske postupy
(k rekonštrukcii agrotechnických postupov vo včasnom stredoveku pozri Hladík v tlači), ktoré
boli systematicky schopné zabezpečili energetické potreby celej veľkomoravskej spoločnosti.
Úspešnosť celého poľnohospodárskeho systému na Veľkej Morave dokladajú aj vyššie
zmieňované písomné správy o nadprodukcii vypestovaných plodín a ich obchodnom využití.
Ďalším dokladom pre interpretačný záver o intenzívnom a naprieč spoločenským spektrom
organizovanom poľnohospodárstve je sortiment pestovaných plodín. Ako sme prezentovali
vyššie (kap. 7.2.3) v archeobotanických súboroch z centrálnych veľkomoravských lokalít ale aj
zo sídlisk v ich okolí sa nachádza v podstate celé spektrum obilnín známych zo včasného
stredoveku, ktoré je dopĺňané ďalšími kuchynskými potravinami (strukoviny či koreniny) ale
aj luxusnými pochutinami (ovocie, víno) (Látková 2017; Doláková et al. 2020, 561).
Z chronologického hľadiska botanický nálezový fond poukazuje na zmeny v sortimente a na
stúpajúci počet nálezov semien smerom k mladším obdobiam včasného stredoveku. Z obdobia
6. – 7. storočia z priestoru stredného Podunajska poznáme len veľmi malý počet botanických
nálezov (Hladík v tlači). Medzi nálezmi z tohto obdobia prevažuje pšenica siata (Triticum
aestivum), ktorú dopĺňa raž siata (Secale cereale). Ojedinele boli zistené ovos siaty (Avena
sativa) a jačmeň (Hordeum vulgare). V nasledujúcom 8. – 9. storočí dominuje medzi
zuhoľnateným semenami jačmeň siaty (Hordeum vulgare), za ktorým nasleduje pšenica siata
(Triticum aestivum) a v menšej miere sa objavuje raž siata (Secale cereale). Sortiment obilnín
dopĺňajú proso siate, jačmeň dvojradový a ovos siaty (Hlavatá 2015, 13). Vo všeobecnosti sa
predpokladá, že hlavnou plodinou, ktorú pestovali Avari usadení v karpatskej kotline bolo
proso (Panicum miliaceum) (Gyulai 2010, 173). Vývojový trend pestovaných obilnín sa mení
v období 9. až 10. storočia. Kým v 8. až 10. storočí na lokalitách prevláda jačmeň (Hordeum
vulgare), ktorý je v 8. – 9. storočí sprevádzaný pšenicou siatou (Triticum aestivum), od 9.
storočia sa začína zvyšovať počet nálezov raže (Secale cereale) (Hlavatá 2015, 13).
To, že široký sortiment pestovaných plodín pochádza aj z lokalít, ktoré neležia priamo
v jadrovom území Veľkej Moravy, zase podporuje náš predpoklad, že v 9. storočí sa v rámci
celého stredného Podunajska rozvinul veľmi komplexný a sofistikovaný systém
poľnohospodárskej produkcie.
Napríklad one of the most important botanical findings in Hungarian archaeobotanical research
was uncoverec from the late Migration Period Fonyod-Bélatelep site, the excavation of Béla
Horváth in 1964. Based on 14C tests, the age of the settlement, made up of lake dwellings, can
be dated from the second half of the 7& century to the end of the 9t" century (Gyulai 2010,
176). V tomto súbore, ktorý obsahoval 181 000 seeds, sa podarilo identifikovať 64 rastlinných
druhov (ako pestovaných tak plano rastúcich). Tento unikátny nález ukazuje, že sa avarské resp.
avarsko-slovanské obyvateľstvo nespoliehalo na pestovanie jednej dominantnej plodiny. Zatiaľ
čo najväčší súbor botanických nálezov v Maďarsku pochádza z Fonyod-Bélatelep site, súbor,
ktorý je najbohatší z hľadiska druhového zloženia, bol nazhromaždení počas systematického
niekoľko desiatok rokov trvajúceho výskumu lokality Zalavár-Vársziget z 9. storočia. V tomto
súbore sa podarilo identifikovať 103 rastlinných druhov (ako pestovaných tak plano rastúcich)
(Gyulai 2010, 178).
Uvedené príklady ukazujú, že spôsoby produkcie a druhové spektrum potravín sa v rámci
centrálnej Európy inovovali aj v priestoroch kde neboli najvýznamnejšie centrá, teda tieto
inovácie agrárnych postupov neboli viazané na kontakty z centier ale išlo o botton-up process.
Ako sme už uviedli, tento fakt významne podporuje aj vývoj klimatických pomerov. Keďže
práve v období 8. a 9. storočia nastali pozitívne zmeny v klíme z hľadiska poľnohospodárskej
produkcie.
O spôsobe organizácie poľnohospodárskej produkcie na Veľkej Morave nás tiež informujú
archeozoologické dáta. V posledných rokoch vzniklo viacero prác, ktoré sa podrobne zaberajú
problematikou zoologických dát z veľkomoravských centier ale aj z veľkomoravských
agrárnych sídlisk. Prehľadovú štúdiu z priestoru Karpatskej kotliny publikovala v roku 2010 Z.
Miklíková. Jej práca je primárne zameraná na vyhodnotenie archeozoologického materiálu
z včasnostredovekého sídliska v Bajči na Slovensku (Miklíková 2010). Autorka však v práci
ponúka základné zhodnotenie starších archeozoologických výskumov z územia Slovenska
a zároveň pracuje aj s dátami z Južných častí Karpatskej kotliny (prevažne z územie
Maďarska). V tom istom metodickom prístupe je spracovaná aj práca G. Dreslerovej. Jej
základné archeozologické dáta pochádzajú z centrálnej veľkomoravskej aglomerácie Pohansko
(Dreslerová 2018; Doláková et. al 2020, 552-557). Tieto však analyzuje v kontexte
publikovaných osteologických analýz včasného stredoveku z územia Českej republiky.
A interpretácie o chove hospodárskych zvierat ako aj love divej fauny predkladá v širších
stredoeurópskych súvislostiach (Dreslerová 2018, 19-23, 104-121). Druhou systematicky
skúmanou veľkomoravskou centrálnou lokalitou z hľadiska archeozoológie boli Mikulčice
spolu s viacerými agrárnymi sídliskami v ich hospodárskom zázemí (Hladík 2020, 297-302).
Z Mikulčíc existujú zásluhou Z. Kratochvíla súborné monografické práce aj parciálne štúdie
(napr. Kratochvíl 1981).
Syntézu záverov z týchto štúdií sme prezentovali na inom mieste (Hladík v tlači). Pre otázku,
ktorú sledujeme v tejto práci, teda otázku spôsobu organizácie primárnej poľnohospodárskej
produkcie na Veľkej Morave je dôležité akcentovať len niektoré poznatky. Závery z uvedených
štúdií v podstate korelujú zo situáciou v mikulčickom zázemí, ktorú sme prezentovali v kap. 8.
V distribúcii zvieracích kostí v rámci areálov centier ako aj agrárnych sídlisk sa opakovane
nachádzajú vzorce, ktoré podporujú závery o organizovanej poľnohospodárskej produkcii ako
aj následnom spracovaní a redistribúcii naprieč celým spoločenský spektrom.
Frekvencia výskytu kostí jednotlivých dominantných druhov domácich zvierat v rámci
jednotlivých areálov centrálnych veľkomoravských aglomerácií vykazuje rozdiely medzi
opevnenými a neopevnenými areálmi. Zatiaľ čo v opevnených častiach pozorujeme výraznú
prevahu kostí ošípaných nad kosťami hovädzieho dobytka, oviec a kôz, v neopevnených
areáloch sú všetky druhy zastúpené rovnomerne (Hladík 2020, 298; Macháček 2007, 331-334).
Popísaná distribúcia zvieracích kostí v rámci areálov veľkomoravských centier by mohla
byť dokladov hypotézy, že kvalitnejšiu časť mäsovej produkcie v podobe bravčového mäsa
odvádzali z hospodárskeho zázemia do centra pre vyššie vrstvy spoločnosti
(Dreslerová/Hajnalová/Macháček 2013).
Ďalšie signifikantné rozdiely vidíme ak porovnáme frekvenciu výskytu zvieracích kostí
z veľkomoravských aglomerácií a z agrárnych sídlisk v ich zázemí. Asi najmarkantnejší rozdiel
je v tom, že na rurálnych sídliskách majú výraznú prevahu kosti hovädzieho dobytka nad
ošípanými. Prevaha hovädzích kostí nad bravčovými na otvorených sídliskách by mohla byť
ďalším dokladom vyššie uvedenej hypotézy o aspoň čiastočnom odvádzaní prasiat do centra
(Hladík 2020, 300; Miklíkova 2010, 160). Samozrejme väčší výskyt kostí hovädzieho dobytka
v rurálnom prostredí potvrdzuje predpoklad o tom, že dobytok bol hlavným ťažným zvieraťom
vo včasnom stredoveku. Túto skutočnosť potvrdzujú aj o niečo mladšie písomné pramene.
Z týchto vyplýva, že v Uhorsku boli hlavným záprahovým dobytkom Voly. Exitujú priame
zmienky o Voloch ako ťažnej sile k ornému náradiu, označovaných boves araratores, boves ad
aratrum (Kučera 1974, 126). Archeozoologické analýzy zasa dokazujú prostredníctvom
patologických deformácií častí skeletov zvierat, využívanie dobytka na ťažnú manuálnu
prácu/orbu (Ambros/Miklíková/Fabiš 2011, 166).
V tejto súvislosti je významné aj zistenie z analýzy zvieracích kostí z Pohanska a okolia.
V priestore aglomerácie bol hovädzí dobytok porážaný medzi druhým a tretím rokom života.
To znamená, že hovädzí dobytok bol v priestore centrálnej lokality okrem pracovnej sili
dôležitým zdrojom mäsitej potravy (Doláková et al. 2020, 563).
Spolužitie pastorálnych a usadlých populácií viedlo k preberaniu kultúrnych aj hospodárskych
vzorcov. Tento fakt sa prejavoval postupným prechodom nomádskych spoločností k usadlému
spôsobu života a jednej strane ale aj aplikovaní subsitenčných stratégií nomádskych spoločností
do hospodárskeho systému Slovanov na druhej strane. O týchto procesoch máme len nepriame
doklady v archeologickom zázname. Tieto sa nachádzajú na predovšetkým na agrárnych
sídliskách. Sídliská Avarov sú v súčasnosti menej preskúmané ako sídliská slovanov (Odler
2012). V súvislosti s otázkou prechodu pastorálnych spoločností k usadlému spôsobu života sú
dôležité závery M. Szőke, ktorý skúmal neskoro avarské sídliská v regióne Kőrős (1980).
Z jeho výskumov vyplýva, že Avari v 8. – 9. storočí žili v semi-suterraneanh houses and
followed a settled lifestyle.
V starších fázach včasného stredoveku prevažoval v centrálnej Európe pastiersky chov dobytka
nad chovom ošípaných. Pastiersky chov si vyžaduje menej práce a z hľadiska produkcie mäsa
a mlieka je efektívnejší ako chov prasiat. Je však podmienený dostatkom kvalitnej pastvy.
Približne od veľkomoravského obdobia (9. storočie), keď dochádzalo k zvyšovaniu hustoty
osídlenia, začína prevažovať chov prasiat, čo súvisí s najväčšou pravdepodobnosťou so
zmenšovaním sa rozlohy kvalitných pastvín na úkor zvyšujúcej sa rozlohy polí (Unger 1992,
97-98). Prevahu kostí hovädzieho dobytka na sídliskách z včasnoslovanského obdobia (6. – 7.
storočie) na Slovensku uvádza aj G. Fusek pri hodnotení hospodárstva v tomto období (Fusek
1994, 144). Chov dobytka, ale predovšetkým prasiat, v okolí veľkomoravských centier
dokladajú aj peľové diagramy lesných porastov z Mikulčíc a Pohanska. Zvyšuje sa v nich
prítomnosť peľu duba a ubúdajú ostatné dreviny vyskytujúce sa v zmiešanom dubovom lese
(Svobodová 1990, 202). Na viacerých lokalitách, ako centrálnych (napr. Pohansko) tak aj
agrárnych (napr. Bajč), sa dajú na základe zmien vo vekovej štruktúre porážaných zvierat od 9.
storočia sledovať zmeny v stravovacích návykoch a hospodárskych praktikách. Väčšie
zastúpenie nedospelých jedincov signalizuje zvýšený význam produkcie mlieka a mliečnych
výrobkov (Dreslerová 2018, 122; Miklíková 2010, 159).
Druhová skladba sledovaných súborov zvieracích kostí zo sídlisk severnej časti Karpatskej
kotliny (východnej časti Veľkej Moravy) koreluje do značnej mieri so súvekými lokalitami
z územie Maďarska (Miklíková 2010, 160). Ako naznačujú archeozologické štúdie
z Maďarska, Avari boli ako pastierske komunity závislí na dobytkárstve (Vöröš 2000). Pri
tomto spôsobe hospodárstva dominujú v archeozoologických súboroch kosti tura a malých
prežúvavcov. Avšak aj na avarských sídliská bolo v mladších fázach stredoveku zaznamenané
väčšie množstvo ošípaných. Tento trend býva interpretovaný ako postupný prechod
pastorálnych spoločností na usadlí spôsob života. Na druhej strane vidíne na niektorých
sídliskách lokalitovaných predovšetkým vo východných častiach veľkomoravského teritória
(napríklad Bajč) výrazné zastúpenie kostí oviec, kôz či koní. Tento fenomén je niekedy
v literatúre spájaný s plyvom pastierských spoločností (Miklíkova 2010, 160). Avšak do akej
miery išlo o medzikultúrne vplyvy a do akej miery ide o obraz podobných geografických
a ekologických podmienok nie sme v súčasnosti schopní rozhodnúť. Veľmi pravdepodobne sa
tiež javý aj predpoklad, že významným faktorom pri zvyšovaní chovu oviec v záverečných
fázach včasného stredoveku špeciálne v prostredí Veľkej Moravy bola cielená produkcia vlny
(porovnaj Miklíkova 2010, 139, 153). Vyšší podieľ zastúpenia oviec je doložený aj na
niektorých sídliskách v Pomoraví (napr. Pohansko – Lesní hrúd) (Dreslerová 2018, 121). Aj
v tomto prípade sa predpokladá, že súvisí zo získavaním vlny, Túto skutočnosť sprostredkovane
potvrdzujú aj početné nálezy ovčiarskych nožníc (Dresler/Beran 2019, 258-259), a tiež
skutočnosť, že v súboroch kostí malých prežúvavcov sa objavujú aj výrazne starší jedinci
(Dreslerová 2018, 51, 121).
Zooarcheologické analýzy z diskutovaných centrálnych lokalít ale aj agrárnych sídlisk zhodne
ukazujú, že k najvýraznejším zmenám v stravovaní a chovateľských praktikách došlo v rámci
včasného stredoveku v 9. storočí. Tento fakt predstavuje ďalší z podporných argumentov pre
hypotézu o intenzívne oragnizovanom, komplexnom hospodárstve na Veľkej Morave.
9.1.3 Agrarian production, inovation and the centres
V predchádzajúcich riadkoch sme ukázali, že archeozoologické a archeobotanické dáta
z agrárnych aj centrálných lokalít dokazujú, že veľkomoravské hospodárstvo bolo z hľadiska
stratégie a organizácie komplexne rozvinuté. Stručne sme diskutovali aj niektoré
aspekty hospodárstva pred vznikov Veľkej Moravy (podrobne pozri Hladík v tlači) aby sme
takto hľadali korene hospodárských vzťahov vo veľkomoravskom období a príčiny pomerne
rýchleho ekonomického a spoločenského rozvoja v 9. storočí, ktorý sa dotkol celej
spoločnonosti. Kvalita a intenzita produkcie potravín je na jednej strane závislá od prírodných
podmienok a stratégie hospodárenia, ale významnú úlohu zohráva aj rozvoj technológie.
Historické aj archeologické dáta ukazujú, že práve obdobie Veľkej Moravy bolo v centrálnej
Európe charakteristické podstatnými sociálnymi, politickými a ekonomickými zmenami.
S týmto súvisí aj skutočnosť, že vo viacerých, dnes už klasických prácach o poľnohospodárstve
Slovanom (napr. Beranová 1980, 192) bolo vyslovené aj argumentované tvrdenie o výraznom
technologickom pokroku v oblasti poľnohospodárstva v tomto období, ktoré do značnej miery
súviselo s nástupom asymetrickej radlice. Asymetrická radlica pritom predstavuje vo vývoji
včasnostredovekého poľnohospodárskeho náradia pomerne unikátnu inováciu. Vo
všeobecnosti totiž musíme konštatovať, že vo vývoji náradia sledujeme v priebehu včasného
stredoveku zmeny v druhovej skladbe, avšak nedochádza prakticky k žiadnym tvarovým ani
veľkostným zmenám na nástrojoch (Borzová 2016, 100). Táto technologická inovácia však
mohla zohrať jednu z kľúčových úloh pri zvyšovaní produkcie v poľnohospodárstve. Fenomén
dopadu technologických inovácií na spoločnosť je možné pozorovať vo vývoji historických
populácií vo všeobecnej rovine (Kerig 2013). Zavedenie technologických zmien do
poľnohospodárstva viedlo k zefektívneniu práce čo malo za následok uvoľňovanie pracovnej
sily. Dôsledkom týchto skutočností ďalej môže byť ekonomická diverzifikácia spoločnosti.
Systematickým pôsobením technologických zmien je preto možné vysvetliť spoločenské
a ekonomické zmeny. Je veľmi pravdepodobné, že práve inovácie v oblasti poľnohospodárstva
a remesla boli jedným z pilierov, na ktorom stál pomerne náhly spoločenský a ekonomický
rozmach Veľkej Moravy.
Ako sme ukázali vyššie podstatné inovácie sa odohrali vo veľkomoravskom období aj v chove
hospodárskych zvierat. Zooarcheologické dáta demonštrujú posun od nešpecializovaného
systému chovu zvierat, zameraného na uspokojenie životných potrieb miestnej komunity,
k viac špecializovanému chovu zameraného na špecifickú živočíšnu produkciu – bravčové
mäso, produkcia vlny.
Pre túto situáciu je možné hľadať viacero vysvetlení. Jedným z nich je aj vzťah popisovaných
zmien v hospodárstve s formovaním štátu, do úvahy tiež prichádza možnosť, that this
represents a bottom-up innovation pioneered at rural estate centres. S istotou však môžeme
konštatovať že centres played a critical role in agricultural innovation in the early medieval
period. Túto skutočnosť podporujú výskumu na oboch významných centrách v Pomoraví, teda
na Pohansku aj v Mikulčiciach. Ako vyplýva z nášho modelu prezentovaného v kapitole 8.
centrá predstavovali zdroj ekonomických aj spoločenských inovácií. Táto skutočnosť sa
v rámci včasného stredoveku potvrdzuje v širokom Európskom kontexte. Prípadové štúdie zo
západoeurópských krajín ako Británia alebo Franzúzko ukazujú na kritickú úloho sekulárnych
centier pri zavádzaní agricultural innovation. V prostredí západnej Európy však v tomto
procese zohrávali významnú úlohu aj monastické centrá (Blair 2005; Crabtree 2010; Lebecq
2000). Ich jednoznačné doklady však na území Veľkej Moravy v 9. storočí ešte absentujú.
Respektíve existencia kláštorov vo veľkomoravskom prostredí je neustále premetom diskusie
(Ponfyová 2015, 734-735). Najintenzívnejšia je táto diskusia predovšetkým v súvislosti
s datovaním kláštora sv. Hypolita na Zobore pri Nitre. V otázke doby jeho založenie stoja oproti
sebe dva názory. Jeden kladie založenie Zoborského kláštora do čias Veľkej Moravy, druhý
spája jeho vznik s koncom 10. alebo začiatkom 11. storočia. Ako hlavné argumenty pre
datovanie do 9. storočia sa uvádzajú legenda o Svätoplukovi, ktorý sa na sklonku života uchýlil
k malej komunite mníchov či pustovníkov v neprístupnom lese na stráni hory Zobor, kde im už
predtým pomohol postaviť kostol, ktorá sa nachádza v Kosmasovej kronike (Kosmova kronika
česká 2005, 41), ďalej starobylé patrocínium sv. Hypolita. Usudzuje sa, že kláštor prevzal toto
zasvätenie od predpokladaného materského kláštora sv. Hypolita v Sankt Pöltene
(Ruttkay/Slivka 1985, 335; Slivka 1991, 5). Posledná skupina argumentov je spojená
s existenciou biskupského centra v Nitre a pôsobením Vichinga ako biskupa po roku 880. Pod
vplyvom ktorého mal Svätopluk kláštor založiť (Slivka 2000-2001, 29-30; Steinhübel 2004,
137). Pokiaľ ide o datovanie Zoborského kláštora do 11. storočia, to sa už opiera a písomné
pramene (Ponfyová 2015, 735).
Vzhľadom na nepochybný význam, ktorý Nitra mala v období Veľkej Moravy ako mocenské
aj cirkevné centrum, je úplne oprávnený názor, že tu už v tom čase existovali historické
predpoklady pre založenie kláštora. Súhra indícií nás núti uvažovať o tom ako o reálnej
možnosti. Naše úvahy však za súčasného stavu poznania sotva môžu prekročiť rovinu veľmi
torzálnej hypotézy, vyskladanej z ďalších parciálnych hypotéz (Ponfyová 2015, 735). Bližšie
informácie k otázke datovania Zoborského kláštora bohužiaľ doposiaľ nepriniesol ani
archeologický výskum, keďže v priestore staršieho benediktínskeho kláštora vznikol v baroku
kamaldukský kláštor. Doposiaľ realizované výskumy tak odkazujú na najstaršie osídlenie
miesta len prostredníctvom fragmentov keramiky, ktorá je datované aj do 9. storočia (Samuel
2010). Čo však neumožňuje funkčnú interpretáciu tohto priestoru v 9. storočí.
Podobne nejednoznačne z hľadiska interpretácie funkcie vo vzťahu k hospodárskemu systému
na Veľkej Morave zatiaľ vyznievajú interpretácie Sadského cirkevného komplexu, ktorý je
jednoznačne označovaný za cirkevné centrum spájané s biskupstvom (Galuška 1996; 2020).
V starších interpretáciách V. Hrubého sa zase nachádzal predpoklad, že išlo o kláštor avšak
neskôr V. Hrubý predpokladal, že išlo o arcibiskupskú rezidenciu (Hrubý 1975, 14). Do akej
miery mohol tento cirkevný komplex zohrávať aj úlohu monastického centra, ktoré by na seba
viazalo aj hospodárske funkcie a zohrávalo úlohu v inovačnom procese celého hospodárstva
ako to vidíme v prípade monastických centier v západnej Európe (Lebecq 2000, 121-148), je
preto v súčasnosti otázne. Avšak aj v prípade, že kostoly či cirkevné centrá neboli priamo
súčasťou kláštorov je evidentné, že nešlo o jednoúčelové zariadenia. Cirkevné inštitúcie
zohrávali viacero dôležitých úloh a popri pastoračnej, či statusovej mali aj dôležitú ekonomické
rolu (pozri Kalhous 2016, 176).
Napriek tomu, že doposiaľ nedisponujeme pre Veľkú Moravu jednoznančnými dôkazmi pre
existenciu monastických centier, je zrejmé, že christianizáciu Moravy možno považovať za
súčasť širšej transformácie kultúrnych, politických, sociálnych a ekonomických štruktúr, ktoré
sa začali presadzovať počas včasného stredoveku, nielen na Morave, ale v celej Európe. The
organisational structure established by the Church in the region formed the backbone of the
Mojmirid dynasty, surviving beyond the fall of the Slavic principality (Kalhous 2020). Je preto
veľmi pravdepodobné, že christianizačný proces na Veľkej Morave spoluprinášal aj
hospodárske inovácie. Či už ich nositeľom boli monastické centrá alebo cirkevné centrá spojené
so vznikom biskupských stolcov je nateraz otázne.
Ako primárne uzly inovačných procesov v hospodárstve preto za daného stavu poznania
musíme pre Veľkú Moravu definovať sekulárne centrá. Do akej miery do hospodárskych
procesov na Veľkej Morave vstupovala aj monastická kultúra zo svojou vyspelo organizovanou
ekonomikou nám v tejto chvíli neumožňujú pramene rozhodnúť. Je však pozoruhodné, že
prejav hospodárskych vzťahov, ktorý sa snažíme detekovať prostredníctvom archeologických
dát z centrálnych ale aj agrárnych sídiel je veľmi podobný tomu, ktorý bol preskúmaný
v niektorých častiach západnej Európy (Crabtree, 2010). Kde však kláštorná kultúra
a ekonomika bola prirodzenou súčasťou celého systému.
Napríklad aj v prípade animal husbandry v centrálnej Európe aj v prípade Anglo Saxnox animal
husbandry in Britain alebo from the early medieval (Merovingian and Carolingian) period in
the northern third of France vidíme veľmi podobný trend. Zooarcheologické dáta dokladajú, že
v starších fázach všasného stredoveku dominuje chov hovädzieho dobytka nad ovcami, kozami
a ošípanými. This pattern of animal husbandry is associated with an economy based on autarky
or self-sufficiency, extensive rather than intensive agriculture and the use of cattle for transport
and traction. It is also possible that cattle played important roles as symbols of status, power
and wealth in both Early Anglo-Saxon England and Merovingian France (Crabtree 2010, 126).
To isté platí aj pre prostredie centrálnej Európy.
V mladších fázach včasného stredoveku sa vo všetkých spomínaných oblastiach
zooarcheologické dáta výrazne menia. V pomeroch chovaných druhov rastie rozmanitosť
v porovnaní zo staršími fázami všasného stredoveku (Early Anglo-Saxon vs. Middle Saxon
period, Merovingian vs. Carolingian period, Pre-Great Moravian vs. Great Moravian periode).
Data show an increasing diversity in terms of species ratios, suggesting an increase in
specialization of animal husbandry practices and a shift away from economic selfsufficiency to
production for exchange (Crabtree 2010, 126).
Uviedli sme, že zmeny v hospodárstve, ktoré sa odohrali v 9. storočí môžu mať vzťah
s proscesmi, ktoré sa odorávajú pri formovaním štátu. Ako v mnohých iných podobných
prípadoch príčiny inovácií budú mať multikauzálny pôvod a tak isto tieto inovácie môžu byť
príčinou mnohých iných procesov a udalostí. Špecializácia v hospodárskej produkcii, ku ktorej
dochádzalo v mladších fázach včasného stredoveku v širokom európskom priestore has two
crucial aspects: 1) the focus on a single animal product, and 2) the production of a surplus. The
specialized production of surplus commodities indicates that some settlements were involved
in networks of trade, tribute and exchange that linked these sites to a broader regional and
international economy. The changes in animal husbandry described above appear to be
associated with wealthy, high-status sites, whether monastic or secular, and the communities
that supplied these estates. Whether this is a cause or an effect of specialized agricultural
production is a matter of debate. Je však veľmi pravdepodobné, že špecializácia v hospodárskej
výrobe mala za následok rast regionálneho obchodu a tak isto aj populačný rast.
Pre intepretáciu ekonomických a politických princípov, na ktorých stále Veľká Morava ide
o kľúčovú skutočnosť. V súčasnosti je v literatúre často akcentovaný politicko-ekonomický
model Veľkej Moravy, ktorý predpokladá, že celý hospodársky systém bol existenčne závislý
na redistribúcii tovaru (predovšetkým prestige goods), ktorý mali vo svojich rukách elitné
vrstvy spoločnosti sídliace vo veľkomoravských centrách. Tento model nepredpokladá
rozvinutý lokálny trh (Macháček 2010, 516). Jedna z funkcií veľkomoravských centier sa
definuje v tomto modely v korelácii zo západo a severo európskym empóriami. V zhode
s týmito typmi lokalít sa mali byť veľkomoravské centrá, uzlovými bodmi craft production and
international trade (Macháček 2007a, 491; Hodges/Hobley 1988). Pričom zabezpečenie ich
základných energetických nárokov malo byť realizované prostredníctvom intenzívneho
vyťažovania hospodárskeho zázemia (Macháček 2013, 242-244) (podrobne pozri kap. 9.2).
Na základe analyzovaných archeologických dát z priestoru stredného Podunajska sa však javý
oveľa pravdepodobnejší model, ktorý definuje ako primárne ekonomické zabezpečenie celkého
systému intenzívnu a dobre organizovanú lokálnu hospodársku produkciu, ktorá vyvolala
existenciu komplexnej lokálnej tržnej siete. Centrá v tomto sytéme prestavujú miesta, v ktorých
sa koncentruje bohatstvo produkované primárne z miestnych zdrojov, teda predstavovali uzlové
body v rural economy. Išlo o hospodárske centrá intenzívne zapojené do primárnej produkcie
potravín a ďalších hospodárskych produktov a nie o centrá v zmysle empóríí, ktorých primárna
funkcia bola kontrola diaľkového obchodu a redistribúcie prestížneho tovaru (Saunders 2001).
Veľkomoravské centrá by teda predstavovali wealthy, high-status secular sites, ktoré úzko
koexistovali with communities that supplied these centers estates.
Tento model koreluje zo sitáciou v západnej Európe alebo na Britských ostrovoch. Na základe
najnovších analýz niektorí autori spochybňujú primárnu funkciu empórií v etatizačných
procesoch, ktorá im bola prisudzovaná v starších prácach, v ktorých niektorí autori navrhovali,
že existuje priama súvislosť medzi vzostupom empórií a formovaním štátu vo
včasnostedovekej Európe (Hodges 1982). Kritická otázka či už v priestore západnej alebo
centrálne Európy je v podstate totožná a je: who were the innovators of new agricultural
practices? Zásadný rozdiel v hľadaní vysvetlení medzi centrálnou a západnou Európou
je v tom, že v západnej Európe máme v archeologických aj písomných prameňoch doložené
komplexnejšiu štruktúru sídiel z hľadiska ich hospodárskych funkcií (Crabtree 2010, 123;
Hamerow 2007, 226-230). Preto je možné pri riešení tohto problému navrhnúť viacej
interpretačných alternatív.
P. J. Crabtree v tejto súvislosti navrhuje štyri alternatívne odpovede na uvedenú otázku. 1)
inovácie boli dôsledkom top-down process, that is closely linked to the emergence of a small
number of powerful kingdoms. 2) The rise of the emporia as centres of international and
regional exchange may have had a transformative effect on the rural hinterland. 3) These
innovations may be linked to the spread of monasticism and to the monasteries’ control over
high-quality agricultural land and labour. 4) Agricultural innovations may result from a bottomup
process, and the sources for these innovations may be found in the rural estate centres
themselves (Crabtree 2010, 131). Následne tieto možnosti diskutuje a verifikuje
prostredníctvom zooarcheologických dát. Výsledkom týchto analýz je záver, že the rise of the
emporia as centers of regional and international trade is more likely to be a reflection of these
economic changes than the cause of them. Current evidence suggests that the traditional focus
on the emporia as engines of change may be too simplistic. Monastic sites and rural estate
centres, especially those located near trade routes, may instead be the agents of innovation in
agriculture and animal husbandry in the early Middle Ages (Crabtree 2010, 133).
Podobné závery o vzťahu empóríí a agrárneho osídlenia formulovala aj H. Hamerow (2007,
226-230). Pri skúmaní vzťahu agrikultúrnej produkcie a empórií došla k záverom, že
reorganizácia produkcie jedla in mid Saxon England úzko súvisí z rastom sekulárnych aj
monastických centier. Z rastom produkcie potravín ale aj remeselných výrobkov súvisí
existencia siete regionálneho trhu. Ďalej predpokladá, že intenzita a špecializácia agrárnej
produkcie vychádza nie len z požiadavkou „spotrebiteľskej komunity“ ale z celkového nárastu
populácie and that the economies of the emporia must have been in some way bound up with
those of rural producers, even if the precise economic mechanism that linked the traders of the
emporia with peasant farmers toiling in their hinterlands remains ill-defined (Hamerow 2007,
228-29).
Tieto závery majú dopad na uvedený problém riešený v rámci priestoru centrálnej Európy
predovšetkým v tom, že definujú ako primárnu príčinu sociálnej a ekonomickej diverzifikácie
spoločnosti, ktorá viedla k vzniku stredovekých štátov nie existenciu centra v zmysle uzlového
bodu (empória), ktorý zabezpečuje chod spločnosti prostreníctvom medzinárodného obchodu
a následnej redistribúcie tovaru – top-down process, ale preferujú botton-up model, v ktorom
sú inovácie vedúce k socioekonomickej diverzifikácii a etatizačným procesom výsledkom
hospodárskych a technologických zmien s následným rozvojom poľnohospodárstva
a lokálneho trhu a centrá predstavujú v tomto modely uzlové body lokálnej hospodárskej
produkcie silno previazané s rurálnou ekonomikou Veľkej Moravy.
V komparácii so západnou Európou zostávajú pre centrálnu Európu nezodpovedané vieceré
otázky. V prvom rade je to absencia dokladov monastickej kultúry v období zásadných
sociálnych a ekonomických zmien (diskusia k datovaniu najstarších kláštorov na Veľkej
Morave pozri vyššie). Druhá otázka súvisí s ekonomických postavením veľkomoravských
centier a ich potenciálnym rozvojom. Ak príjmeme predpoklad, že empóriá boli dôsledkom
ekonomických a sociálnych zmien a nie ich príčinou, vyvstane otázka, či by smeroval vývoj
týmto smerom aj v prípade Veľkej Moravy. Je neodškriepiteľné, že niektoré veľkomoravské
centrá mali geografický, aj politicko-ekonomický potenciál k rozvoju smerujúcemu k empóriu
(veľkomoravské centrum ako empório pozri Macháček 2007a, 2013). Avšak nečakane rýchly
koniec Veľkej Moravy spôsobený turbulentnými geopolitickými udalosťami na prelom 9. a 10.
storočia z najväčšou pravdepodobnosťou tento vývoj zastavil (problematiku ekonomického
postavenia veľkomoravských centier podrobne analyzujeme v kap. 9.2)
Z hľadiska kontaktu s diaľkovým obchodom a na základe doposiaľ objavených
archeologických prameňov sa ako vhodný kandidát, ktorý mal obrovský potenciál vývoja týmto
smerom ponúka sídlisková aglomerácia v priestore Bratislavskej brány. Jej lokalizácia na
sútoku rieky Morava a Dunaj, teda na križovatke jantárovej cesty a Dunaja a zároveň na hranici
Veľkej Moravy, ju predurčovala na funkciu uzlového bodu pre medzinárodný obchod ako aj
pre šírenie inovácií v sociálnej aj ekonomickej rovine na územie Veľkej Moravy (posledné
prehľadné spracovanie veľkomoravských nálezov v Bratisleve a jej okolí od širšieho kolektívu
autorov pozri Šedivý/Štefanovičová ed. 2012, 309-351). Napriek fragmentárnosti obrazu
o veľkomoravskej Bratislave, ktorý je spôsobený mierou dochovania veľkomoravských
pamiatok v intenzívne urbanizovanom mestskom prostredí stredovekej a súčasnej Bratislavy,
pochádzajú z jej územia nálezy so širokým regionálnym dosahom. Ako príklad môžeme uviesť
keramiku blučinského výrobného okruhu, nádobu patriacu do okruhu antickej keramiky,
arabskú mincu alebo rozsiahlu drevenú stavbu z konca 8. alebo začiatku 9. storočia dosahujúcu
až 90 m2
, ktorá sa nachádzala v blízkosti brodu cez rieku Dunaj a jej funkcia mohla súvisieť
s prepravou tovaru cez brod.
Z vyššie uvedených hypotéz, ktoré môžeme zhrnúť do záveru, že na Veľkej Morave existovalo
rozvinuté a centrálne organizované poľnohospodárstvo schopné zabezpečiť potreby
spoločnosti v období intenzívneho populačného rastu a zároveň toto hospodárstvo vykazovalo
rysy špecializovanej produkcie potravín ako aj iných produktov, ktorá bola zacielená buď na
elitné vrstvy spoločnosti alebo na obchodné využitie v regionálnom aj v širšom geografickom
priestore, vyplývajú pre pochopenie ekonomických princípov, na ktorých stála Veľká Morava
dve zásadné otázky. V prvom rade ide o to kto vlastnil základné prostriedky nevyhnutné pre
produkciu potravín a ďalších poľnohospodárskych produktov, teda pôdu a hospodárske
zvieratá. Druhá otázka sa zase týka vlastníctva poľnohospodárskych produktov, teda spôsobu
či mechanizmu prerozdeľovania zdrojov zabezpečujúcich existenciu celej spoločnosti.
Bohužiaľ v týchto otázkach nám archeologické pramene ponúkajú len veľmi obmedzené
interpretačné možnosti. Na základe modelu o základných hospodárskych vzťahoch, ktorý na
tomto mieste prezentujeme, a ktorý zobrazuje ekonomické interakcie na Veľkej Morave ako
komplexnú sieť vzťahov organizovanú naprieč celým spoločenským spektrom, považuje za
veľmi pravdepodobné, že minimálne časť prostriedkov zabezpečujúcich chod celej spoločnosti
bola v rukách vládnucich elít. Nie sme však schoní kvantifikovať, koľko a ktorých výrobných
prostriedkov bolo monopolizovaných. Táto situácia platí pre pôdu ale aj hospodárske zvieratá.
Miera tejto monopilizácie však presahovala vlastníctvo nevyhnutné pre pokrytie životných
potrieb elitnej spoločnosti. Elity zároveň vlastnila resp. si nárokovali veľkú časť nadproduktu.
Je preto tiež veľmi pravdepodobné, že elity kontrolovali obchod v širšom ako lokálnom
kontexte. Podobne ako v prípade vyššie diskutovaných inovácií v poľnohospodárstve
aj v prípade regionálneho aj medzinárodného obchodu zohrávali kľúčovú úlohu centrá
(problematika obchodných vzťahov sa venujeme v kap. 9.2).
S vlastníctvom nehnuteľného majetku, ktorý by mal jasne rozpoznateľného vlastníka to nie je
jednoznačné ani v prostredí karolínskej ríše (Kalhous 2016, 178). Problém v oboch prípadoch
či už v centrálnej alebo západnej Európe predstavuje skutočnosť, že vládnuce dynastie alebo
iné elitné časti spoločnosti držali (vlastnili) majetky v rozličných častiach zeme avšak
neexistovali nezávislé mocenské štruktúry, ktoré by vlastníctvo garantovali. Významnú úlohu
preto pri definovaní vlastníckych nárokov zohrával lokálny konsenzus.
Pri riešení otázok vlastníckych vzťahov a vlastníctva výrobných prostriedkov nám nie sú veľmi
nápomocné ani pramene písomné. V týchto nachádzame len veľmi zriedkavé informácie
o chove hospodárskych zvierat. The Strategicon mentions the huge herds of horses that the
Avars took along on military campaigns (Pohl 2018, 244). Z obdobia vlády Svätopluka v 9.
storočí máme zase zmienku od Ibn Rusta, že „jazdecké zvieratá sú len u znamenitého muža“.
Pričom z kontextu testu vplýva, že týmto znamenitým mužom je najskôr veľkomoravský
panovník Svätopluk, prípadne niektorá z jemu priamo podriadených elít (MMFH III 346, p. 4).
Na základe písomných prameňov nie je vôbec zjavné kto si uplatňoval vlastnícky nárok na
hospodárske zvieratá. Respektíve do akej miery bolo monopolizované vlastníctvo tohto
zásadného prostriedku hospodárstva. Na tento problém nevieme jednoznačne odpovedať ani
u nomádskych spoločností ako boli Avari ani v prípade Slovanov (podrobne pozri Hladík
v tlači).
Nejednoznačnosť prameňov, ktoré máme k dispozícii sa prejavuje v odbornej diskusiu už
niekoľko desiatok rokov. V priebehu druhej polovici 20. storočia bola venovaná značná
pozornosť sociálnej štruktúre veľkomoravskej spoločnosti z pohľadu marxistických
teoretických východísk (Kalhous 2014a, 40). Autori sa v tomto období zamýšľali
predovšetkým nad otázkou či veľkomoravská spoločnosť mala feudálny charakter.
A predovšetkým v starších prácach považovali veľkú Moravu za feudálny štát (Havlík 1980;
Ratkoš 1990). S týmto bezprostredne súvisí problém vlastníctva pôdy, ako významného
výrobného prostriedku. Koncept Veľkej Moravy ako feudálneho štátu apriori predpokladal
pozemkové vlatníctvo panovníka ako aj jeho prideľovanie jednotlivým členom elity (napr.
Havlík 1980, 12-13; Ratkoš 1990, 90-95; Ruttkay 1997, 161). Tieto hypotézy sa v súčasnosti
považujú vo všeobecnosti za málo podložené (Štefan 2011, 346). Ani písomné ani
archeologické pramene zatiaľ nedokladajú existenciu pozemkovej aristokracie na Veľkej
Morave. It is possible to join those authors who consider the existence of a stabilised elite
depending on extensive land ownership in Great Moravia as unlikely (Třeštík 1997, 287;
Klápště 2009, 538).
Pre pochopenie hospodárskych základov Veľkej Moravy je okrem vlastníckych vzťahov
dôležité hľadať odpoveď aj na otázku ako bola rozdelená ekonomická záťaž zabezpečujúca
fungovanie celého hospodárstva naprieč spoločnosťou. Teda ide o otázku ako vyzerala sociálna
štruktúra na Veľkej Morave a ako sa jednotlivé spoločenské vrstvy podieľali na chode
hospodárstva. Archeologické dáta nám v tomto prípade ponúkajú viacej interpretačných
možností ako pri otázke vlastníctva pôdy a hospodárskych zvierat. Pričom významným
prameňov sú pre poznanie sociálnych a ekonomických vzťahov sú pohrebiská
(Poláček/Velemínský 2013; Mazuch et. al 2017). Problematike spôsobu a miery zapojenia
elitných vrstiev spoločnosti do subsistenčných vzťahov sa podrobne venujeme v kapitole 9.3.
9.1.4 Priestorová dispozícia sídlisk v zázemí Mikulčíc, obydlia, hospodárske stavby,
výrobné objekty, zásobnice – otázka organizácie remeselnej výroby
Diskutovaný model historickej krajiny, ktorá determinovala základné princípy ekonomiky,
definuje vlastnosti priestoru, v ktorom prebiehali základné ekonomické interakcie na Veľkej
Morave. Tak isto sme na základe tohto modelu boli schopní popísať hlavné parametre spôsobu
hospodárenia (podrobne pozri Hladík v tlači). Druhým významný zdrojom informácií
o rurálnej ekonomike, teda o ekonomických princípoch Veľkej Moravy predstavuje samotný
priestor agrárnych sídlisk. Miera dochovania a slabá intenzita archeologického výskumu týchto
komponentov sídelnej siete je však v prostredí centrálnej Európy veľmi obmedzujúcim
faktorom pri našich snahách o poznanie podoby sídlisk ako aj pri snahách o spojenie
jednotlivých častí intravilánu a extravilánu sídlisk s konkrétnymi hospodárskymi aktivitami.
V kap. 7.2 sme sa pomocou intrasite priestorových analýz predstavili interpretáciu jednotlivých
areálov sídliska Mikulčice-Trapíkov. Pričom ako rozhodujúci faktor pri priestorovom
usporiadaní obydlí či hospodárskych budov sme interpretovali prítomnosť komunikácie, ktorá
spájala opevnené centrum Mikulčíc s okrajovými zónami aglomerácie a najbližším
hospodárskym zázemím (Obr. 40).
Situáciu v zázemí Mikulčíc v širších súvislostiach vieme demonštrovať na piatich sídliskách,
ktoré sú aspoň čiastočne preskúmané. Okrem Trapíkova ide o sídliská Kopčany-Pri Kačenárni,
Mikulčice-Podbrěžníky, Prušánky-Podsedky, Mutěnice-Zbrod (Hladík 2020, 145–160). Tieto
sídliská ležia v rozdielnych vzdialenostiach od mikulčického hradiska, čo predstavuje dôležité
východisko pre poznanie hospodárskych vzťahov v zázemí centra. Na okraji aglomerácie ležia
sídliská Mikulčice-Trapíkov a Kopčany-Pri Kačenárni. Za hranicou aglomerácie ale stále
v bezprostrednej blízkosti centra leží sídlisko Mikulčice-Podbřežníky a vo vzdialenosti okolo
10 km od centra v okrajovej zóne hospodárskeho zázemia Mikulčíc ležia sídliská PrušánkyPodsedky
a Mutěnice-Zbrod (Obr. 79).
Napriek tomu, že uvedené sídliská nie sú preskúmané celé, a aj kvalita výskumu bola variabilná
vzhľadom na skutočnosť, že výskumy prebiehali v priebehu viacerých desaťročí v podstate od
druhej polovice 20. storočia (prehľad pozri Hladík 2020), môžeme vysledovať určité rozdiely
dispozičných riešení (Obr. 80). Tieto do určitej miery korelujú so zmenou vzdialenosti od centra
mikulčickej aglomerácie. Situácii na Trapíkove sme sa podrobne venovali v kap. 7.2. Podrobný
popis nálezovej situácie na ostatných z uvedených sídlisk sme publikovali na viacerých
miestach (Hladík 2014, 96–99; 2020, 145–160; Hladík et al. 2020).
Komplexnejšie interpretačné modely priestorových vzťahov na uvedených preskúmaných
veľkomoravských sídliskách nie sme v súčasnosti schopní prezentovať. Vo všeobecnosti
musíme konštatovať, že v priestorovom usporiadaní obydlí a hospodárskych stavieb na
veľkomoravských sídliskách v zázemí Mikulčíc zatiaľ nedokážeme rozpoznať výrazné
pravidelné štruktúry s výnimkou vyššie prezentovanej interpretácie vzťahu zástavby ku
komunikácii smerujúcej do centra aglomerácie na Trapíkove. Vo väčšine prípadov ide
o nepravidelne usporiadaný zhluk obydlí, ktorý primárne reflektoval konfiguráciu terénu, resp.
pedologické a hydrologické pomery. V prípade uvedených sídlisk ide o jedno či viac zoskupení
domov, zväčša voľne nepravidelne usporiadaných do polkruhu alebo nepravidelných línií.
V tomto ohľade sa doposiaľ preskúmané veľkomoravské sídliská v zázemí Mikulčíc nijako
neodlišujú od súdobých sídlisk v centrálnej Európe. Najrozšírenejšie sú v tomto geografickom
priestore zhlukové osady s nepravidelným rozmiestnením stavieb. Koncentrácia stavieb
v priestore sídliska býva rôzna. Preto je možné hovoriť o dvoch typoch sídliska, o hromadnom
alebo naopak o rozptýlenom (Donat 1980, 137–145; Šalkovský 1998, 29; 2001). Tieto dva
základné dispozičné typy sídliska v podstate rozpoznávame aj v zázemí Mikulčíc. Z určitou
mierou neistoty tiež môžeme považovať sídlisko v Muteniciach-Zbrode za doklad návesnej
dispozície. Veľkomoravské obydlia sú tu usporiadané do polkruhovitého tvaru okolo voľného
priestranstva (Obr. 80). Ako sme uviedli rozdiely v dispozičnom riešení do určitej miery
korelujú so vzdialenosťou od centra aglomerácie. Dve sídliská, ktoré ležia v okrajových
častiach aglomerácie, Mikulčice-Trapíkov a Kopčany-Pri Kačenárni vykazujú znaky väčšej
plánovitosti zástavby, v prípade Trapíkova s náznakmi organizovanej radovej zástavby.
Dispozície týchto dvoch sídlisk boli pravdepodobne podmieňované ďalšími prvkami sídlenej
siete ako pohrebiská či komunikácie. Naopak dispozície sídlisk vo vzdialenejšom zázemí boli
determinované predovšetkým lokálnymi geomorfologickými a hydrologickými podmienkami
a možno aj ich špecifickým určením. Keďže na sídlisku Mikulčice-Podbrežníky sa okrem
piatich veľkomoravských obydlí nachádzalo vyše dvadsať obilníc, ktoré boli nepravidelne
rozmiestnené v priestore celého sídliska, a štyri výrobné objekty. Najmenej informácií
o dispozičnom riešení máme v tejto chvíle v prípade sídliska Prušánky-Podsedky, keďže bolo
skúmané len sondážnym spôsobom. Doposiaľ realizované výskumy naznačujú, že by mohlo ísť
o rozptýlený typ sídliska s náznakom tvorby samostatných hospodárskych dvorov.
Tak isto ako v prípade dispozičných riešení vidíme určitú variabilitu aj v prípade domov na
sídliskách v zázemí Mikulčíc (Obr. 81). Najväčšiu variabilitu v konštrukcii domov v rámci
jedného sídliska evidujeme v Prušákách-Podsedkoch. Na relatívne malom priestore väčšej
sondy č. I (Obr. 80) vo vzdialenosti ani nie 150 m od pohrebiska č. I sa podarilo objaviť 4
zahĺbené obytné stavby rôznych konštrukcií so zaujímavými detailmi vnútorného vybavenia.
Tri chaty mali kolovú konštrukciu rozdielneho typu, jedna bola zrejme zrubovej konštrukcie.
Tri chaty boli vybavené kamennými pecami (v dvoch objektoch bola dokonca odkrytá dvojica
pecí), jedna ohniskom. Veľmi neobvyklým javom je vysunutie pece mimo obvodovej steny pri
jednej zo zemníc. P. Šalkovský uvažuje v prípade takto konštruovaných pecí nad možnosťou,
že nešlo o vysunutie pece mimo nadzemných obvodových stien, ale skorej o vytvorenie
podložnej prípecnej lavice (Šalkovský 1998, 24). Okrem keramických fragmentov sa v
objektoch vyskytovalo len malé množstvo nálezov (kostená šidlá, prasleny), predovšetkým
chýbali prakticky akékoľvek železné predmety. V menšej sonde II necelých 400 m od
pohrebiska č. I bol zachytený ďalší zahĺbený obytný objekt kolovej konštrukcie s kamennou
pecou v rohu a zásobné jamy. V jednej z nich bola objavená nepietne uložená kostra ľudského
jedinca. Na ostatných sídliskách v zázemí Mikulčíc dominujú kvadratické zahĺbené obydlia
s kamennými pecami v rohu bez kolovej konštrukcie. Jeden zahĺbený dom s kolovou
konštrukciu pochádza však aj zo sídliska Mikulčice-Podbřežníky (Obr. 81). Táto
veľkomoravská zemnica kolovej konštrukcia obsahovala veľmi dobre zachovanú kamennú pec.
Pomerne unikátnym objavom je však prítomnosť kostrových pozostatkov štyroch nepietne
uložených jedincov v detskom veku vo vnútri tejto chaty (Obr. 82). Pozostatky týchto detí, boli
datované pomocou rádiokarbónu do záveru 9. a prvej polovice 10. storočia (Obr. 83). Podobne
ako kostrové pozostatky nad sídliskovými objektami na Trapíkove svedčia aj tieto detské kostry
a pravdepodobne náhlom násilnom zániku sídliska v období pádu Veľkej Moravy.
Posledná kategória objektov preskúmaných na sídliskách v zázemí Mikulčíc sú hospodárske
stavby (výrobné objekty) a zásobnice. O podobe hospodárskych stavieb či výrobných objektov
na sídliskách v zázemí Mikulčíc máme len veľmi obmedzené informácie. Zahĺbené jamy
rôznych tvarov a veľkostí sa nachádzali nepravidelne rozmiestnené na všetkých diskutovaných
sídliskách. Keďže sa až na výnimky nepodarilo zdokumentovať žiadne konštrukčné detaily
alebo sa v týchto jamách neobjavili žiadne interpretačne signifikantné hnuteľné nálezy,
nemáme bližšie informácie o funkcii týchto objektov. Medzi spomínané výnimky patria štyri
objekty výrobného charakteru zo sídliska Mikulčice-Podbřežníky. V dvoch prípadoch ide
o železiarske pece, jednu chlebovú pec a jeden objekt, ktorý pravdepodobne slúžil na praženie
obilia (Mazuch 2008, 171–173, Obr. 15). Dokladom spracovania železa, resp. kováčstva by
mohli byť tiež pomerne početné nálezy železnej trosky, ktoré sa nachádzali na sídliskách
Mikulčice-Trapíkov a Kopčany-Pri Kačenárni. Z výrobou textilu môže súvisieť nálezová
situácia z chaty 30 v Prušánkách-Podsedkoch (Obr. 81). Na dne tejto chaty sa nachádzali dva
rovnobežné žliabky, ktoré boli zároveň rovnobežné so stenou obydlia. Chata 30 mala kolovú
konštrukciu a nachádzali sa v nej dve pece. Takáto nálezová situácia sa na základe lepšie
dochovaných analógií spája s prítomnosťou stavu na tkanie látok (Milo 2014, 77–82; Ruttkay
2002, abb 4). Aj keď v uvedenom objekte sa vo väčšej miere neobjavili iné hnuteľné nálezy
svedčiace o textilnej výrobe ako prasleny či tkalcovské závažia, je uvedená interpretácia
nálezovej situácie ako pozostatkov tkáčskeho stavu viacej ako pravdepodobná.
Strohé doklady remeselnej výroby na sídliskách v zázemí Mikulčíc korelujú s modelom
o pohybe tovaru medzi centrom a zázemím, ktorý sme prezentovali v kap. 8. Teda
v bezprostrednej blízkosti aglomerácie a v jej okrajových zónach sa koncentrujú doklady
špecializovanejšej a na surovinu aj technológiu drahšej remeselnej činnosti súvisiacej so
spracovaním železa prípadne farebných kovov. Zatiaľ čo v okrajových častiach zázemia
evidujeme doklady predovšetkým domáckej remeselnej produkcie bežnejších výrobkov ako
boli textil či výrobky z kosti a dreva. Táto skutočnosť tiež dobre koreluje s v súčasnosti
všeobecne v odbornej literatúre akceptovanou hypotézou, že predovšetkým v prípade bežnej
remeselnej výroby v dedinskom prostredí na Veľkej Morava nie je pravdepodobná remeselná
špecializácia (Milo 2014, 81). Remeselná výroba v dedinskom prostredí bola súčasťou
domácich prác. Remeselnú výrobu v rurálnom prostredí Veľkej Moravy môžeme
charakterizovať ako dielenskú výrobu (výrobu v domácej dielni). Tento typ remeselnej výroby
je charakteristický tým, že rozsah a škála produkcie prevyšuje potreby členov domácnosti;
výroba je organizovaná na úrovni členov rodiny; prebytok je používaný na potreby obchodu,
výmenu tovaru alebo na splácanie dávok/desiatok/tribútov; výroba funguje pokiaľ je voľný čas
a nezaplňuje celú pracovnú kapacitu jedinca (Andersson 2003, 47).
Na základe súčasného stavu výskumu na centrálnych lokalitách ako Mikulčice-Valy, BřeclavPohansko
či Staré Město-Uherské Hradiště (Březinová/Přichystalová 2014; Galuška 1989;
1992; Macháček et al. 2007a; Marek/Kostelníková 1998) bola remeselná výroba intenzívnejšia
v centrálnych aglomeráciách ako na agrárnych sídliskách (Březinová/Přichystalová 2014, 206).
Tento jav na jednej strane súvisí s väčším počtom obyvateľov avšak významnú úlohu
v organizovaní remeselnej výroby zohrával aj prítomnosť elít. Pre textilnú výrobu platí, že
potreby obyvateľov centier ale aj agrárnych sídlisk boli saturované prevažne podomáckou
produkciou (výrobou v domácich dielňach). Avšak je pravdepodobné, že predovšetkým
v centrách sa mohli nachádzať dielne neslobodných špecialistov (Březinová/Přichystalová
2014, 206). V rámci klasifikácie E. Andersson ide o tretiu úroveň organizácie remeselnej
výroby, tzv. dielenskú výrobu závislých špecialistov (Andersson 2003, 47). Na existenciu
poslednej štvrtej úrovne organizácie remeselnej výroby, tzv. dielenskej výroby pre trh
v prostredí Veľkej Moravy poukazujú predovšetkým tri skupiny remeselných výrobkov. Ide
o výrobky zo železa či drahých kovov ako šperk a výzbroj a výstroj a o najkvalitnejšiu
keramickú produkciu, ktorú reprezentujú mikulčický a blučinský výrobný okruh. Napriek
tomu, že v Mikulčiciach je presné lokalizovanie kovospracujúcich alebo hrnčiarskych dielní
nateraz problematické (Klanica 1974; Klíma 1985; Poláček 2008, 280–284), pochádzajú takéto
nálezy z iných centrálnych lokalít. V Starém Městě – Uherskem Hradišti sa nachádzajú ako
šperkárske tak aj kováčske dielne (Galuška 1989; 1992). Na Pohansku sú napríklad doložené
viaceré produkčné okrsky, v ktorých sa nachádzali dielne súvisiace so spracovaním železa
a ďalších kovov a na základe nálezovej situácie na hradisku sa predpokladá, že remeselná
výroba na Pohansku bola do značnej miery profesionalizovaná a centrálne riadená (Macháček
et al. 2007a, 178). Špecializované hrnčiarske či kováčske pece sa podarilo zase objaviť
v priestore Nitrianskej aglomerácie (Chropovský 1959; Staššíková-Štukovská/Plško 2003;
Vlkolínska 2002). Staršia interpretácia pecí dávaných do súvislosti s výrobou skla v Nitre
(Chropovaský 1974, 159–175) je na základe nových analýz sklovitej trosky z týchto pecí
odmietaná, keďže podľa výsledkov týchto analýz sa nejedná o sklovitú trosku ale o železnú
trosku (Staššíková-Štukovská/Dekan/Miglierini 2006, 106). Ide teda o objekty súvisiace
s kováčskou produkciou. Pre prostredie Veľkej Moravy je pozoruhodný nález 12 hrnčiarskych
pecí v polohe Nitra-Lupka (Vlkolínská 2002). Pece boli situované v predpolí hradiska a pri
interpretácii ich funkcie sa považujú za doklad špecializovanej dielenskej výroby. Predpokladá
sa, že na blízkom pohrebisku boli pochovávaní členovia špecializovanej hrnčiarskej komunity.
A na základe pohrebného rítu sa predpokladá, že išlo o komunitu s dobrým spoločenským
statusom (Vlkolínská 2002, 235–239).
Dielenská výroba pre trh je charakteristická okrem iného týmito znakmi: priama výroba pre
potreby trhu; výroba je štandardizovaná; práca vyžaduje plnú kapacitu výrobcu (podrobne
Andersson 2003, 47). Kvalita výroby, miera štandardizácie a množstvo výrobkov z farebných
a drahých kovov ako aj najvyspelejšej veľkomoravskej keramiky preto poukazujú na nutnosť
existencie špecializovaných dielní na Veľkej Morave. Tieto sa nachádzali v prostredí
centrálnych aglomerácií a boli pod priamym dohľadom elít. Z uvedeného vyplýva, že
remeselná výroba na Veľkej Morave bola rozvinutá v celej vývojovej škále. Samozrejme
najvyšší stupeň špecializácie, teda priama výroba pre trh sa rozvinula len v prípade niektorých
komodít, čo z najväčšou pravdepodobnosťou súviselo s potrebami elitných zložiek spoločnosti,
avšak nie len ako saturácia ich primárnych potrieb ale aj ako prostriedok ďalšieho obchodu
s okolitým svetom. Takýmto spôsobom bola zabezpečená ďalšia z podmienok existencie
priamej výroby pre trh a to dostatočný a stály dopyt po produkcii špecializovaných dielní. Tento
záver koreluje s vyššie prezentovanými závermi o centrálne organizovanej a komplexne
rozvinutej agrárnej ekonomike na Veľkej Morave. Je zjavné, že na Veľkej Morave nedospel
vývoj v organizácii remesla do štádia, v ktorom by existencia špecializovaných dielní
predstavovala primárnu formu organizácie remesla. Tak ako to môžeme pozorovať v mladších
obdobia stredoveku, kedy dochádzalo k vytlačeniu ženskej pracovnej sily mužskou
a s rozvojom miest sa začali organizovať remeselné cechy (Charvát 1990, 81).
Obilnice predstavujú posledné objekty na agrárnych sídliskách, ktoré majú veľký informačný
potenciál pri našich snahách o tvorbu obrazu funkčných princípov Veľkej Moravy. Už
v predchádzajúcich častiach práce sme na viacerých miestach zdôraznili skutočnosť (napr. kap.
7.2.3.4, kap. 8), že na rozdiel od agrárnych sídlisk v zázemí centra sa priamo v priestore
aglomerácie nepodarilo doposiaľ zachytiť žiadnu obilnicu. Najbližšie k mikulčickej sídelnej
aglomerácie sú známe obilné jamy (obilnice) na lokalitách Mikulčice-Podbřežníky, vzdialenej
3 km (Mazuch 2008, 165–181) a Mutěnice-Zbrod, vzdialenej 9 km od mikulčickej akropoly
(Klanica 2008, 185). Na základe najnovších archeobotanických analýz (Látková 2017, 105)
možno predpokladať, že včasnostredoveké zásobné (obilné) jamy z Podbřežníkov mohli slúžiť
na dlhodobé uskladnenie zrna určeného na konzumáciu (nadprodukt, export?).
Nadzemné sýpky, alebo iné veľkoobjemové formy nadzemného uskladnenia plodín, sa
využívajú tam, kde nie sú vhodné podmienky na hĺbenie jám (nevhodné podložie, čo je prípad
mikulčických areálov na akropole a v jej blízkosti), alebo vtedy ak je potreba dostať sa
k plodinám každý deň (van der Veen/Jones 2006). Preto je opodstatnený predpoklad, že na
mikulčickom hradisku mohlo byť zrno uskladnené v nadzemných, na to určených stavbách
(sýpky), zariadeniach (vypletané a hlinou omazané, alebo celodrevené truhlice), či nádobách.
S týmto záverom korešpondujú aj pozorovania z Pohanska. P. Dresler tak isto predpokladá, že
obilie mohlo byť na Pohansku uskladňované v nadzemných sýpkach alebo nádobách (Dresler
2014, 225). Podľa P. Dreslera potrebovali obyvatelia Pohanska k svojej existencii obilie a
výrobky z neho, ktoré si sami podľa potreby pripravovali. Preto museli nejakým spôsobom
obilniny aj ďalšie plodiny uschovávať. Pre okamžitú spotrebu mohli využívať prenosné nádoby.
Nemôžeme vylúčiť ani sýpky stĺpovej konštrukcie, zrubové sýpky na kamenných
podmurovkách, prípadne bez nich. V týchto zatiaľ nezachytených konštrukciách a stavbách
bolo možné aj skladovanie časti úrody určenej pre sejbu. Opevnené a zaľudnené centrum
primárne nevyžadovalo skladovanie a konzerváciu nadhodnoty produkcie do ukrytých a
zahĺbených jám (Dresler 2014, 228).
Zvýšená koncentrácia zásobných jám na sídliskách v najbližšom hospodárskom zázemí
Mikulčíc poukazuje na viaceré dôležité skutočnosti. V prvom rade je evidentné, že dlhodobé
uskladňovanie nadproduktu malo organizovanú a systematicky realizovanú podobu a bolo
lokalizované do blízkosti centra, čo podporuje predpoklad elitami kontrolovaného
zaobchádzania s dopestovanými potravinami. Do akej miery tieto potraviny boli určené
primárne na zásobovanie centra, ako sa predpokladalo v starších prácach (Hladík 2014;
Macháček 2001, 44) a do akej miery išlo o dlhodobo uskladnený nadprodukt určený na
neskoršiu konzumáciu, sejbu alebo export je nateraz otázne. Podobne ako v prípade vyššie
diskutovaných dokladov remeselnej výroby a ich lokalizácie v rámci krajiny využívanej v 9.
storočí, aj priestorová dispozícia skladov obilia a variabilita v ich objeme ukazuje na zložitý
hierarchický systém, ktorý je dokladom spoločenských vzťahov, ktoré v sebe integrovali
existenciu tržnej výmeny, ako aj dobre organizovaného hospodárstva. Rozdiely v počtoch ako
aj objemoch zásobníc v rámci jednotlivých zón zázemia (v blízkosti centra ide o desiatky
obilníc vysoko presahujúcich počty obydlí, zatiaľ čo na okraji zázemia počet obilníc koreluje
s počtom chát, podrobne Hladík 2020, 294–296) tiež poukazujú na skutočnosť súkromného
vlastníctva poľnohospodárskych produktov, keďže väzba obilníc k jednotlivým obydliam
v okrajových zónach zázemia je markantná. Skupiny menších obilníc je tiež možné vysledovať
na sídliskách v bezprostrednej blízkosti centier. Napríklad v Břeclavi-Líbivej sa menšie
obilnice nachádzali v blízkosti obydlí a veľké obilnice sa koncentrovali samostatne na okraji
sídliska asi 10 m od najbližších domov (Macháček 2001, 41). Produkcia pre vlastnú potrebu
tak bola oddelená od obilia uskladneného vo veľkých zásobniciach, o ktorom využití
rozhodovali elitné zložky spoločnosti.
9.2 Ekonomické postavenie veľkomoravských centier (problém modelovania
veľkomoravskej sídelnej hierarchie)
V štvrtej kapitole sme stručne predznamenali základné parametre diskusie o sociálnych
a ekonomických vzťahoch na Veľkej Morave či špecifickejšie o vzťahoch medzi centrálnymi
aglomeráciami a osídlením v ich okolí. Ako primárnu otázku diskusie, ktorá vyplynula
s doposiaľ realizovaných výskumov v priestore Mikulčíc a Pohanska sme identifikovali mieru
autarknosti týchto centier s dôsledkami tohto fenoménu. V podstate môžeme v súčasnosti
vysledovať tri hlavné interpretačné línie. Na jednom interpretačnom póle sa nachádza tvrdenie
o úplnej energetickej sebestačnosti Pohanska (Dresler 2016), ako opozit stojí model o výraznej
závislosti Pohanska na hospodárskom zázemí (Dresler/Macháček 2008) a niekde medzi týmito
dvomi krajnými pólmi sa nachádza model z Mikulčíc, ktorý preferuje koncept kooperácie
obyvateľov centra aj zázemia pri zabezpečovaní základných energetických potrieb (Hladík
2014; Látková 2017).
Uvedené modely vychádzajú z dát z dvoch susediacich aglomerácii a z ich okolia. Ide
o centrálne body, ktoré mali z najväčšou pravdepodobnosťou špecifické funkcie v systéme
hospodárstva aj správy krajiny na Veľkej Morave (k tomu napr. Dresler/Mazuch v tlači). Je
preto možné, že aj organizácia vzťahov v ich okolí bola rozdielna avšak zároveň je tiež veľmi
pravdepodobné, že v bazálnej rovine primárnych subsistenčných vzťahov museli obidve
aglomerácie fungovať na rovnakej báze. Táto skutočnosť nám však otvára širšie interpretačné
možnosti v globálnejších otázkach sociálnych, ekonomických a environmentálnych interakcií
na Veľkej Morave. Keďže v tejto diskusii by sme sa chceli venovať tým otázkam alebo
parciálnym fenoménom tohto globálneho problému, na ktoré majú nejakým spôsobom dosah
dáta z Trapíkova nebudeme rozoberať teoretické koncepty Veľkej Moravy. Ide nám o to, že
nebudeme odpoveď na otázku, do ktorého vývojového štádia spoločnosti definovaného
kategóriami, ktoré vychádzajú v podstate z výsostne štrukturalistického smeru bádania, a ktoré
boli definované pred desiatkami rokov (napr. Hodges 1982), veľkomoravskú spoločnosť
zaradíme. Tým nechceme nijako znižovať význam takejto diskusie. Veď v úvodných častiach
práce sme jasne deklarovali, že práve zapojenie sa do tejto diskusie je jedným z primárnych
cieľov nášho dlhodobého výskumu. Len ako sme už prezentovali a opäť nižšie ukážeme
snažíme sa v prvom rade vychádzať priamo z archeologických dát, ktoré máme k dispozícii.
Doposiaľ sme dokázali vytvoriť model, ktorý predovšetkým definuje základné vzťahy
v centrálnych častiach Veľkej Moravy (pozri kap. 8). Na čo však ešte na základe našich dát
nevieme dosiahnuť, je presnejšie pochopiť procesy ako to prebiehalo. Inak povedané vytvorili
sme obraz o smeroch prúdenia energetických zdrojov a ich transformácií na produkty v rovine
fyzických výrobkov ale aj v rovine sociálnych vzťahov a konštrukcií. V rámci tohto modelu
tiež predpokladáme smery pohybu pracovnej sily, technológie či inovácií (Obr. 76).
Nedokážeme však opierajúc sa o naše dáta, bez toho aby sme len opakovali, sympatizovali
alebo ostrakizovali v mnohých iných prácach na základe iných dát viac či menej
vyargumentované a následne (samozrejme relevantne) vyslovované teórie o obchode,
redistribúcii, tribúte a pod., rozšifrovať ako to naozaj celé prebiehalo.
Chceme na tomto mieste preto len veľmi stručne diskutovať o fenoménoch, na ktoré majú naše
dáta dosah resp. o fenoménoch, ktoré sa týkajú dát získaných zo zázemie Mikulčíc alebo
Pohanska a zároveň ich dôsledky majú dosah na vyššiu popisovanú diskusiu o charaktere
Veľkej Moravy.
Ako prvý máme na mysli problém, ako mohli na základe tých istých dát vzniknúť tak rozdielne
modely o fungovaní vzťahov medzi veľkomoravskými centrami a ich okolím. Máme na mysli
situáciu v bádaní na Pohansku. Zatiaľ čo prvý model, ktorý spracovali P. Dresler a J. Macháček
počíta v okolí Pohanska s existenciou hospodárskeho zázemia s komplexnou sieťou sociálnych
a ekonomických vzťahov (Dresler/Macháček 20008), v poslednej práci o osídlení v okolí
Pohanska z roku 2016 reviduje P. Dresler tieto závery a v ponúka model o autarknom centre
bez podpory osídlenia v jeho zázemí (Dresler 2016). Na čom je však postavený tento
interpretačný posun P. Dreslera? Primárnym problémom, ktorý v tejto diskusii vidíme, je stav
výskumu otvorených sídlisk v okolí centier. V prípade Pohanska evidujeme ešte menej aspoň
čiastočne skúmaných sídlisk ako v okolí Mikulčíc. Prvý model o komplexnom hospodárskom
zázemí Pohanska bol podobne ako náš model vybudovaný pre Mikulčice, postavený primárne
na nedeštruktívnom výskume.
Práve výsledky tohto výskumu spochybnil P. Dresler keď argumentuje tvrdením, že materiál
získaný z povrchovej prospekcie je príliš fragmentárny, kultúrne neurčiteľný a chronologicky
málo citlivý (Dresler 2016, 247). Na základe opakovaného spoločného výskytu tzv.
veľkomoravskej keramiky a tuhovej poveľkomoravskej keramiky v povrchovej prospekcii
komponentov sídelnej siete v okolí Pohanska predkladá hypotézu, že nejde o osídlenie súčasné
s centrom na Pohansku ale o doklad diaspóry obyvateľ Pohanska po jeho zániku. Na tomto
tvrdení spolu s ďalšími argumentami (napr. nálezy poľnohospodárskych nástrojov priamo na
hradisku, ktoré považuje nie za doklad remeselnej výroby ale za doklad poľnohospodárskej
činnosti, podrobne Dresler 2016, 247–248) potom vyslovuje svoju teóriu o tom, že situáciu
v okruhu 5 km od centra nie je možné jednoznačne interpretovať ako hospodárske zázemie
v podobe v akej bolo všeobecne predpokladané. Ale, že obyvatelia Pohanska sa venovali
poľnohospodárstvu a boli schopní pokryť svoje energetické nároky. Ak opomenieme nálezy
poľnohospodárskeho náradia či celkovo situáciu na hradisku Pohansko je zrejmé, že proti sebe
stoja dve teórie, ktoré vychádzajú z rozdielneho datovania tých istých prameňov. Bez výskumu
otvorených sídlisk v okolí centier a bez ich čo najexaktnejšieho datovania nebudeme schopní
ani jednu z týchto teórií verifikovať či falzifikovať. Obe sú postavené na kvalitnej metodike aj
dobrých argumentačných základoch. Avšak nie je vyriešený primárny problém absolútneho
datovania prameňov.
Ako do tejto diskusie môžeme vstúpiť prostredníctvom dát z Trapíkova? V prvom rade ide
o fakt, že pred sebou máme dáta z dvoch susedných veľkomoravských centier resp. z ich okolia.
Ide o dva významné body celej siete sociálnych a ekonomických vzťahov Veľkej Moravy.
V prípade oboch centier v súčasnosti dospelo bádanie nad ich postavením a funkciou ku
komplexným teoretickým modelom. Na chvíľu opustime problém datovania osídlenia
v najbližšom okolí Pohanska, ktorý sme označili za hlavný kameň úrazu pri vzniku dvoch
rozdielnych interpretácií o základnej ekonomickej stratégii aglomerácie Pohansko. Prenesme
diskusiu do širších geograficko-ekonomických súvislostí inak povedané posuňme sa na vyššiu
úroveň vzťahov medzi jednotlivými veľkomoravskými centrami. Pri pohľade z tejto vyššej
perspektívy sa ukazuje ako rozhodujúci problém, ktorého riešenie determinuje odpoveď na
vyslovenú otázku to, či sme schopní na základe našich súčasných poznatkov prijať predpoklad,
že organizácia zázemia jednotlivých veľkomoravských centier (v našom prípade ešte
špecifickejšie dvoch susediacich centier) bola rovnaká. Ak s takouto premisou budeme súhlasiť
môžeme model, ktorý považujeme v súčasnosti za najpravdepodobnejší obraz toho ako
prebiehali spoločenské a ekonomické interakcie medzi Mikulčicami a ich zázemím, a ktorý
prezentujeme v tejto práci, generalizovať aj na susediaci priestor zázemia Pohanska. Resp.
generalizovať jeho základné parametre, ktoré sú dostatočné na to aby sme sa v našej
interpretácii priklonili k jednému z dvoch vyššie predstavených modelov o ekonomickej báze
Pohanska.
Aby sme takúto možnosť generalizácie potvrdili, porovnajme v prvom kroku sídelnú sieť
v okolí oboch centier, pričom primárne vychádzajme aspoň z čiastočne skúmaných lokalít. Ani
v jednom prípade síce nedisponujeme takpovediac nadbytkom preskúmaných sídlisk, ktoré na
základe dnešného stavu poznanie datujeme do veľkomoravského obdobia, avšak našťastie nie
sme ani úplne bez archeologických dát. V okolí Mikulčíc ide napríklad o sídliská Kopčany –
Pri Kačenárni, Mikulčice-Trapíkov, Mikulčice-Podbřežníky, Prušánky-Podsedky či MutěniceZbrod,
dáta z ktorých používame na tvorbu nášho modelu. V okolí Pohanska sa doposiaľ
preskúmali napríklad sídliská Kostice-Zadní Hrúd, Břeclav-Poštorná, Břecla-Líbivá, BřeclavLány,
Břeclav-Na včelách. Už táto jednoduchá kvantifikácia (podrobne pre okolie Pohansko
pozri napr. Dresler/Macháček 2013; Dresler 2016) ukazuje na fakt, že v okolí oboch
centrálnych miest existovali neopevnené vidiecke osady. Na základe tohoto konštatovania sa
môžeme prikloniť k názoru, že aj v okolí Pohanska, tak isto ako v okolí Mikulčíc, bola
vybudovaná sieť sídlisk, ktoré koexistovali a kooperovali s centrom a predstavovali jeho
hospodárske zázemie. Skúsme však toto tvrdenie podporiť ešte logickou deduktívnou
argumentáciou. Deduktívne, resp. logické vyplývanie je také vyplývanie, pri ktorom nám
pravdivosť premís garantuje pravdivosť záveru, resp. pri ktorom nemôže nastať prípad, že by
všetky premisy argumentu boli pravdivé a jeho záver nepravdivý. Pravdivosť záveru odvodená
pomocou deduktívneho vyplývania je už vlastne obsiahnutá v pravdivosti premís, z ktorých
sme záver odvodili. Definujme preto na začiatku naše premisy, tak aby sme ich mohli
považovať za pravdivé odhliadnuc od prebiehajúcej diskusie.
Premisy
1) Okolo veľkomoravských centier sa koncentrujú sídliská.
2) Sídliská sa kumulujú okolo centier lebo z geografickej blízkosti k centru majú profit.
3) Centrá profitujú zo zvýšenej hustoty osídlenia vo svojom okolí.
Aké závery vyplývajú z týchto premís pre nami riešený problém?
Zásadné pre riešenie nášho problému sú premisy 2 a 3. Položme si otázku aký profit majú
sídliská z blízkosti centra a ako profituje centrum z blízkosti sídlisk? Z našich modelov tak isto
ako z modelov na Pohansku vyplýva, že osady v okolí centier profitujú z existencie centra ako
aj z jeho produkcie. Z centra sa do okolia dostávajú kvalitné remeselné výrobky a zároveň
centrum poskytuje ochranu pre svoje okolie, a to v zmysle priestorovom (refugijná funkcia
aglomerácie), tak v zmysle mentálnom (definovaná sféra vplyvu – patriť k niekomu,
stotožnenie sa s centrom). Čo však osady v okolí centra môžu poskytnúť ako protihodnotu aby
z ich blízkosti profitovalo centrum? Túto protihodnotu môžeme rozdeliť na dve časti. Môže ísť
o produkty alebo o služby. V prípade produktov na základe súčasného stavu výskumu
nepredpokladáme, že by v nejakej väčšej miere smerovali z okolia do centier remeselné
výrobky vyššej technologickej náročnosti a z drahších materiálov (napr. zo železa
alebo drahých kovov). To však nevylučuje, že by centrum nemohlo byť zásobované z okolia
remeselnými výrobkami z viac dostupných materiálov (drevo, koža, kosti, textil a pod.).
Významnejšia však bola podľa nás druhá časť produktov, ktoré sa z okolia dostávali do centra,
a to poľnohospodárske produkty. Okolie centier teda zabezpečovalo časť produktov pre
fungovanie celej siete vzťahov. Nezanedbateľné však podľa nášho názoru boli aj služby (okrem
primárnej produkcie potravín), ktoré mohli obyvatelia osád v okolí centier poskytnúť. Na
základe archeologických dát uvažujeme predovšetkým o zapojení týchto rurálnych komunít do
aktivít spojených s budovaním centier (napr. opevnenie) alebo z transportom materiálu
potrebného na výstavbu a údržbu centra ako aj na jeho bežný chod (kameň , drevo, hlina).
Na základe týchto záverov preto predpokladáme, že aj v okolí Mikulčíc aj v okolí Pohanska
existovalo hospodárske zázemie, ktoré plnilo svoje špecifické funkcie vo vzťahu k centru. Je
možné, že organizácia vzťahov v zázemí Mikulčíc a v zázemí Pohanska bola rozdielna. Uviedli
sme, že zo zázemia do centier smerovala „protihodnota“ transformovaná do viacerých
produktov a služieb. Je však veľmi pravdepodobné, že pomer týchto parciálnych zložiek bol
v prípade jednotlivých zázemí veľkomoravských centier rozdielny a bol závislí na
geografických ako aj funkčných špecifikách toto ktorého centra a jeho okolia. Predpokladáme
tiež na základe vyššie argumentovaných záverov, že centrá neboli len pasívnymi prijímateľmi
produktov (energie z vonku) ale sa aktívne podieľali na správe a hospodárení v zázemí. Opäť
mohla byť táto miera angažovanosti rozdielna medzi jednotlivými centrami v závislosti na
geografických, politických a funkčných špecifikách. Táto angažovanosť je logická aj
z hľadiska udržateľnosti celého systému.
Ak teda za stávajúceho stavu výskumu predpokladáme existenciu rozvinutého hospodárskeho
zázemie minimálne v okolí niektorých veľkomoravských centier, je pre pochopenie
ekonomických a sociálnych vzťahov na Veľkej Morave dôležité na základe archeologických
dát hľadať odpoveď na otázku do akej miery boli jednotlivé centrá ekonomicky nezávislé od
iných centier. Ide o jeden z rozhodujúcich fenoménov, ktorý v podstate definuje mieru
centrality na Veľkej Morave a až pochopenie týchto vzťahov by nám umožnilo komplexnejšie
definovať model veľkomoravskej sídlenej hierarchie. Exaktnejšie analyzovanie tohto problému
je v súčasnosti stále problematické predovšetkým pre nevyrovnaný stav výskumu jednotlivých
centrálnych miest na Veľkej Morave. Avšak diskusia o postavení a vzájomných vzťahoch
veľkomoravských centier prebieha v podstate už od druhej polovice 20. storočia. Diskutovaný
fenomén je v tomto prípade funkčná klasifikácia veľkomoravských centier (Staňa 1985; 1990;
1999; Třeštík 1987: Hulínek 2008). Napriek tomu, že práve v tejto diskusii sa odzrkadľuje
problém nerovnomernej pramennej základne je evidentné, že centrá mali svoje špecifické
funkcie a mali aj špecifické postavenie v rámci sídelnej hierarchie. Z týchto záverov vyplýva,
že medzi jednotlivými veľkomoravskými centrami existovali silné spoločenské a ekonomické
väzby. To zase nasvedčuje existencii silno hierarchizovanej spoločensko-ekonomickej siete
vzťahov.
Hierarchické vzťahy veľkomoravských centier prejavujúce sa ekonomickými väzbami
(rozličnou mierou ekonomickej závislosti medzi jednotlivými centrami) dopĺňajú vzťahy
sídelných jednotiek (agrárnych sídlisk) v okolí centier. Vyššie prezentovaný obraz
dispozičných riešení a charakteru zástavby (obytných aj hospodárskych stavieb) agrárnych
sídlisk v zázemí Mikulčíc, napriek tomu že je vzhľadom na stav výskumu dosť fragmentárny,
poukazuje na skutočnosť, že sídliská v zázemí veľkomoravských centier mali špecifické
funkcie v sídelnej hierarchii. Nešlo preto z najväčšou pravdepodobnosťou o „indeferentné“
agrárne sídliská, ktoré by z hľadiska subsitencie existovali nezáviseli na vzťahoch s okolitými
sídliskami a vo vzťahu k centru by predstavovali len akýsi systematicky ekonomicky
vyťažovaný priestor. Išlo o sídliská integrované do komplexnej hierarchickej sídelnej siete.
V jej centra sa nachádzala aglomerácia obklopovaná uzlovými bodmi s menšou centralitou.
Tieto uzly s menšou mierou centrality ako aglomerácia však predstavovali medzičlánky
v ekonomických vzťahoch medzi aglomeráciu a sídelnou sieťou v jej okolí.
9.3 Social diversity, diet and workload in the Great Moravian population (elites, free
people and slaves )
Z diskusie o Pohansku a jeho zázemí vyplýva, že jeden z najzásadnejších problémov pri
konštrukcii obrazu o sociálnych a ekonomických vzťahoch na Veľkej Morave je datovanie
jednotlivých komponentov sídelnej siete. Z toho sa následne odvíja interpretácia funkcie
jednotlivých komponentov a sociálneho a ekonomického postavenia obyvateľov. A s týmto
súvisí aj druhý problém, ktorý chceme aspoň stručne zmieniť. V archeologickom výskume sa
v súčasnosti dostavajú do popredia progresívne prírodovedné metódy zamerané na analýzu
prítomnosti stabilných izotopov v kostiach či už zvierat alebo ľudí. Výskumy tohto charakteru
sledujú okrem iného vzťah medzi jedlom a sociálnou diverzitou v spoločnosti (Twiss 2012;
Vidal-Ronchas et al. 2018). Tento trend pozorujeme aj pri výskume sociálnych štruktúr na
Veľkej Morave (Kaupová et al. 2018) a je aj súčasťou nášho výskumu (pozri kap. 12.3). Avšak
aby sme mohli z týchto dát budovať zmysluplné modely, je tak isto ako v prípade artefaktov
nevyhnutné čo najprecíznejšie datovanie ekofaktov, ktoré do analýzy vstupujú. Táto podmienka
je v súčasnosti veľmi obťažne splniteľná predovšetkým v prípade dát pochádzajúcich
z otvorených sídlisk mimo opevnených centier. Tento problém však nie je zanedbateľný ani
v prípade dedinských pohrebísk (pozri Mazuch et al. 2017, 333–336) Markantne sa podľa nášho
názoru prejavil v práci o výžive veľkomoravskej populácie od kolektívu autorov vedených S.
Kaupovou (2016). Je neodškriepiteľné, že ide o pozoruhodnú štúdiu, ktorá prvý krát komplexne
pojednáva uvedenú problematiku pomocou veľmi progresívnej metodiky. Problematické sú
však v tejto práci predovšetkým východiská, ktoré stáli za výberom komponentov, z ktorých
pochádzajú analyzované vzorky vo vzťahu k jednému z cieľov štúdie a to komparácie výživy
elitných vrstiev spoločnosti sídliacich v priestore opevneného centra s výživou nižších
spoločenských vrstiev zo zázemia.
Vzorky, ktoré boli analyzované zo zázemia Mikulčíc pochádzajú z pohrebiska v Josefova. Toto
pohrebisko je z hľadiska archeologického ako aj antropologického charakteru veľmi špecifické
(čo v konečnom dôsledku v práci uvádzajú aj sami autori, Kaupová et al. 2018) a jeho výber
ako reprezentanta pohrebiska populácie zo zázemia nepovažujeme za úplne najšťastnejší.
Oveľa vhodnejšie by bolo podľa nášho názoru pracovať z pohrebiskom v Prušánkach, ktoré má
z archeologického aj antropologického hľadiska väčší informačný potenciál a na základe
doposiaľ realizovaných archeologických aj antropologických výskumov na tomto pohrebisku
predpokladáme pochovávanie širokého spektra spoločnosti (Havelková et al. 2011; Mazuch et
al. 2017). Štúdia S. Kaupovej a kol. preto prináša pozoruhodné výsledky avšak archeologické
dáta, z ktorých vychádza neumožňujú precizovať model, ktorý má ambíciu ponúknuť.
V podstate závery štúdie korešpondujú z hlavnými východiskami – archeologickými
predpokladmi o výraznej sociálnej stratifikácii veľkomoravskej spoločnosti. Čo autori
dokladajú predovšetkým štatisticky významnými rozdielmi v spotrebe živočíšnych proteínov
medzi centrom a zázemím. Aj keď tento trend sledovali predovšetkým na mužskej populácii.
Je preto otázne či zachytené rozdiely v stravovaní v časti skúmanej populácie korelujú so
sociálnym statusom jedincov. It is possible that all groups consumed similar proportions of
animal protein from the same species but different cuts of meat and/or proportions of meat to
secondary products, which would not be visible isotopically (O’Connell/Hedges 1999). Such
differences cannot be seen using stable isotope analysis (Vidal-Ronchas et al. 2018).
V metodickej rovine je tiež problematické definovanie kauzálneho vzťahu prostredníctvom
aplikovanej metodiky. Ide o to, že autori využívajú na rozhodovanie o tom či sú rozdiely medzi
porovnávanými skupinami vzoriek (vzorky sú primárne rozdelené na skupiny z centra
a skupiny zo zázemia alebo rozdelené chronologicky na veľkomoravské a mladohradištné)
výsledky štatistických testov ako t-test, ANOVA či Mann-Whitney. Výsledky sú pritom
prezentované len veľmi stroho. Väčšinou sa obmedzujú na uvedenie výslednej p hodnoty. Toto
je samozrejme korektný a všeobecne často používaný postup. Napriek tomu, ak aj odhliadneme
od skutočnosti, že niektoré skupiny vzoriek majú veľmi malý počet jedincov pre relevantný
výsledok štatistického testu, musíme mať na zreteli, že ak uvedené testy doložia štatisticky
významný rozdiel alebo naopak zhodu medzi dvomi skupinami dát, nemajú dosah na
interpretáciu kauzality. Bolo by preto vhodné doplniť metodiku o komplexnejšie štatistické
algoritmy alebo matematické modely ako je napríklad modelovanie pomocou štrukturálnych
rovníc (k tomu pozri napr. Mazuch et al. 2017, 271–281). Tieto by do celého štatistického
dokazovania vniesli prácu vo viacdimenzionálnom priestore (napr. by mohlo ísť o skúmanie
vzťahov medzi všetkými atribútmi pohrebného rítu a hodnotami stabilných izotopov a pod.),
čo by umožnilo hľadať kauzálne príčiny stavu empirických premenných a ich vzťahov.
V diskutovanej práci prezentované štatistické porovnanie rozptylov nameraných hodnôt
stabilných izotopov uhlíka a dusíka prináša len veľmi nejednoznačné závery, ktoré v sebe môžu
ukrývať veľké množstvo biasov. V konečnom dôsledku je táto skutočnosť zrejmá aj z častí
práce, v ktorých autori diskutujú význam stabilných izotopov pri interpretácii diéty skúmanej
populácie, z ktorých vyplýva, že na namerané hodnoty má vplyv veľké množstvo faktorov a tie
isté hodnoty môžu vzniknúť v dôsledku veľmi rozdielnych procesov.
K podobným záverom sa dopracovali aj autori iných štúdií zameraných na analýzu stopových
prvkov pochovaných jedincov v centrálnej Európe vo včasnom stredoveku (napr. Bodoriková
et al. 2013; Vidal-Ronchas et al. 2018). Pozoruhodná je tiež skutočnosť, že populácia
v centrálnej Európe sa vo včasnom stredoveku živila zmiešanou potravou s približne rovnakým
podielom rastlinnej a živočíšnej zložky (Bodoriková et al. 2013, 7). Tento podiel samozrejme
variuje v závislosti od chronologickej fázy včasného stredoveku a geografickej lokalizácie
analyzovaných vzoriek, avšak ide o veľmi signifikantný trend. V súvislosti s vyššie
diskutovanými závermi publikovanými pre Mikulčické centrum a jeho zázemie sú dôležité
výsledky štúdie, ktorej cieľom bola rekonštrukcia potravných zvyklostí na základe obsahu Sr a
Zn v zubných tkanivách v populácii z včasnostredovekého pohrebiska Gáň datovaného do 9.–
10. storočia. Zistené výsledky poukazujú na to, že dospelí jedinci konzumovali viac živočíšnych
bielkovín ako nedospelí jedinci, pričom strava žien zrejme obsahovala viac proteínov ako
potrava mužov. Výsledky zároveň ukázali, že v rámci populácie zrejme existovali aj jedinci,
ktorých potrava bola pravdepodobne chudobnejšia, resp. bohatšia na živočíšne proteíny, čo
zrejme súviselo s ich zdravotným stavom, resp. sociálnym postavením v populácii (Bodoriková
et al. 2013, 7).
Z uvedeného vyplýva, že aj v tomto prípade je naše snaženie o tvorbu konštrukcie obrazu
veľkomoravskej spoločnosti determinované absenciou systematického výskumu osídlenia
mimo opevnené centrá. Ako aj väčšieho prepojenie archeologických a antropologických
výskumov, ale to už v rovine pochopenia epistemologických východísk týchto disciplín a nie
len v rovine prezentovania výsledkov jednotlivých analýz (k tomu pozri Mazuch et al. 2017,
14–25).
Silné ekonomické vzťahy naprieč sociálnym spektrom na Veľkej Morave sú evidentné. Veľmi
problematická je však otázka do akej miery sa do jednotlivých procesov základného
zabezpečovania obživy zapájali elitné zložky spoločnosti. Vzťah elitných skupín
veľkomoravskej spoločnosti, sídliacich v rozsiahlych opevnených aglomeráciách ako napríklad
Mikulčice-Valy, alebo Břeclav-Pohansko či Nitra (Hladík et al. 2020; Macháček 2010),
k obyvateľom žijúcim v hospodárskom zázemí týchto centier, je v posledných desaťročiach
v centre viacerých systematických výskumov (Dresler 2016; Hajnalová/Hajnalová 2008;
Hladík 2020; Látková 2017; Štefanovičová 2008). A konkrétne otázku zapojenia elitných
členov spoločnosti do poľnohospodárskej ale aj remeselnej produkcie bola riešená
predovšetkým v troch prípadových štúdiách.
V prvej prípadovej štúdii, ktorá je výsledkom komparatívneho archeologicko-antropologického
výskumu, sme sa zamerali na rozdiely v prejavoch fyzickej záťaže na kostrách jedincov
pochovaných na akropole mikulčického hradu, v okrajových neopevnených zónach
aglomerácie a v zázemí aglomerácie (Havelková et al. 2011; Havelková et al. 2013).
Východiskom tohto výskumu bola hypotéza, že rôzne sociálno-ekonomické podmienky sa
odrazia v zmenách v oblasti úponov svalov a väzov. Dôležité je tiež východisko, že zmeny
v oblasti úponov svalov a väzov výrazne korelujú s vekom – v prípade veľkej fyzickej záťaže
sa prejavujú zmeny aj u mladších vekových skupín obyvateľstva. Analyzované skupiny
kostrových pozostatkov pochádzali z pohrebiska pri bazilike (III. kostol) na akropole Mikulčíc,
ďalej z pohrebiska nachádzajúceho v neopevnenom podhradí Mikulčíc na polohe „Tešický les“
sa a z dvoch pohrebísk v zázemí Mikulčíc: Prušánky-Podsedky a Josefov-Záhumenica
(Havelková et al. 2011; Havelková et al. 2013).
Zmeny v oblasti úponov svalov a väzov výrazne korelujú s vekom u všetkých hodnotených
skupín obyvateľstva s výnimkou mužov zo zázemia (pohrebiská Prušánky a Josefov). Tento
výsledok potvrdzuje predpoklad vyššej fyzickej záťaže tejto skupiny obyvateľov. Najmenší
výskyt zmien sme pozorovali u mužov pochovaných na akropole hradu. Medzi mužmi
pochovanými v podhradí hradu (pohrebisko Tešický les) zase na základe zmien v oblasti
úponov svalov vieme vyčleniť dve skupiny, ktoré patrili k elitným častiam spoločnosti
(Havelková et al. 2013). U žien však bola situácia odlišná. Výraznejšie zmeny na kostiach
v oblasti úponov väzov a svalov sa pozorovali skôr u žien pochovaných na akropole hradu ako
v zázemí. Naznačuje to skutočnosť, že aj ženy z vyšších spoločenských vrstiev boli
vystavované počas života výraznejšej fyzickej záťaži. Interpretovať jednoznačne fyzickú
aktivitu, v dôsledku ktorej vznikli zmeny, a ktorá by mohla pomôcť k interpretácii zamestnania,
ako aj socioekonomického postavenia skúmaných komunít je pomerne problematické. Je však
pravdepodobné, že v prípade mužov pochovaných v zázemí išlo o činnosti súvisiace
s poľnohospodárstvom. U žien išlo o činnosti, ako spracovanie kože, pradenie, tkanie, mletie
obila či prípravu potravín (Havelková et al. 2011). Týmto činnostiam sa pravdepodobne
venovali ženy naprieč celým spektrom vertikálnej sociálnej hierarchie.
K podobným záverom a veľkom fyzickom zaťažení členov elitnej populácie slovanskej
spoločnosti dospeli aj autori R. Beňuš a S. Masnicová, ktorí analyzovali kostrové pozostatky
z hradiska Devín a z neopevneného sídliska Devín-Za kostolom, ktoré leží v jeho zázemí.
V prvom prípade išlo o populáciu z 11. – 12. storočia a v druhom z 9. storočia
(Beňuš/Masnicová 2015). Cieľom tejto prípadovej štúdie bolo rekonštruovať fyzickú aktivitu
na základe stôp na kostrách pochovaných s prihliadnutím na poľnohospodárstvo. Po
vyhodnotení markerov fyzického stresu na kostrových pozostatkoch autori konštatovali, že
muži ktorý žili na devínskom hradisku v 11. – 12. storočí sa živili prevažne ťažkou manuálnou
prácou a ich hlavným povolaním bolo poľnohospodárstvo, prípadne remeslo. Niektoré
záťažové deformácie tiež poukazovali na prítomnosť vojakov v populácii. V mužskej populácii
zo sídliska Devín-Za kostolom dominovali markery, ktoré opäť podporujú hypotézu
o poľnohospodárstve ako o hlavnej pracovnej činnosti (Beňuš/Masnicová 2015, 75). V prípade
žien z oboch skúmaných populácií autori konštatovali, že sa venovali ťažkej manuálnej práci.
Za najpravdepodobnejšie považujú činnosti spojené s poľnohospodárstvom a domácimi
prácami, či spracovaním úrody (mletie obilia) (Beňuš/Masnicová 2015, 74).
Posledná prípadová štúdia je postavená na archeobotanickej analýze botanických
makrozvyškov z aglomerácie Mikulčice-Valy a z neopevnených agrárnych sídlisk v jej zázemí
(Mikulčice-Trapíkov, Kopčany-Pri Kačenárni) (Látková 2017). Na jednej strane sú
pozoruhodné rozdiely v druhovej skladbe konzumovaných obilní, ktoré poskytujú širokú bázu
pre socioekonomické interpretácie. Avšak pre v tejto chvíli sledovaný problém participácie
elitných zložiek spoločnosti na produkcii potravín je dôležitý výsledný model, ktorý
prezentovala M. Látková (2017). Na základe výsledkov archeobotanických analýz možno
predpokladať, že potraviny rastlinného pôvodu pre mikulčickú aglomeráciu neprodukovali
výhradne len osady v jej hospodárskom zázemí (Látková 2017, 87–96). Tento typ osád
spravidla nepresahuje počet niekoľkých domácností, a teda nemohli byť schopné zorganizovať
v najstresujúcejších obdobiach poľnohospodárskeho roka potrebnú pracovnú silu aby dokázali
vyprodukovať nadprodukt pre centrálnu časť aglomerácie (Látková 2017, 101–106). Preto je
vysoko pravdepodobné, že na produkcii potravín rastlinného pôvodu pre potreby centrálnej
časti aglomerácie sa čiastočne podieľala aj určitá časť obyvateľov centra. Do akej miery mohlo
ísť aj priamo o členov elitnej populácie alebo išlo čisto o služobný personál neviem
jednoznačne posúdiť. V oboch prípadoch je však dôsledkom uvedeného záveru skutočnosť, že
elitné zložky spoločnosti na Veľkej Morave participovali buď priamo alebo sprostredkovane
na primárnej hospodárskej produkcii. Teda nešlo len o koristnícke využívanie nižších
spoločenských vrstiev.
Tak isto ako predpokladáme priame zapojenie elitných zložiek spoločnosti do
poľnohospodárskych ale aj remeselníckych činností je oprávnený predpoklad, že veľká časť
pracovnej záťaže ležala na pleciach nižších spoločenských vrstiev či už slobodných alebo
otrokov. Otázke postavenia a otázke miery významu otrokov pre celú ekonomiku na Veľkej
Morave ale aj pre širší geografický priestor centrálnej Európy v rámci celého včasného
stredoveku venovalo v minulosti pozornosť viacero bádateľov (napr. Galuška 2003; Henning
1992; 2003; Macháček 2015; Sutt 2015; Profantová/Profant 2014; Třeštík 2000).
Postavenie a význam otrokov pre veľkomoravskú spoločnosť je možné sledovať v dvoch
rovinách. V prvom rade ide o otázku miery zapojenie neslobodných obyvateľov do primárnej
hospodárskej činnosti. Z hľadiska hľadanie funkčných princípov Veľkej Moravy je v tejto
rovine významná otázka do akej miery bol chod lokálneho hospodárstva závislí na práci
otrokov. Druhá významná rovina predstavuje fenomén obchodu s otrokmi v širšom priestore
včasnostredovekej Európy. V tejto súvislosti je zásadná otázka dopadu obchodu s otrokmi na
vývoj včasnostredovekých mocenských útvarov v centrálnej Európe. Práve tejto otázke bola
v minulosti v prostredí českej archeológie a historiografie venovaná väčšia pozornosť. Kľúčové
texty na túto tému publikoval D. Třeštík (1999; 2000). Domnieval sa, že obchod s otrokmi bol
hybnou silou v procese formovania včasnostredovekej strednej Európy. Svoje závery
demonštroval predovšetkým na situácii v Prahe z 10. storočia za vlády Boleslava I. a II.
Zotročený človek bol podľa D. Trěštíka jediný atraktívny tovar, ktorý mohla v tej dobe stredná
Európa arabskému svetu ponúknuť. Podobne ako v prípade Čiech v 10. storočí však mal trh
s otrokmi podľa D. Třeštíka predstavovať jednu z primárnych ekonomických báz aj na Veľkej
Morave. Na „trh Moravanov“ v sídelnom meste Mojmírovcov (D. Třeštík predpokladá že
mohlo ísť o Mikulčice) prichádzali židovský kupci a kupci z Benátok, pričom primárnym
obchodným artiklom mali byť otroci. Takže D. Třeštík súdil, že „trh Moravanov“ hral v 9.
storočí podobnú úlohu ako Pražský „trh Slovanov“.
Závery D. Třeštíka diskutovali viacerí bádatelia (Galuška 2003; Macháček 2010, 458; 2015) a
pre obdobie Veľkej Moravy upozorňovali na problematické aspekty tejto teórie. Jedným z
takých problémových bodov je lokalizácia „trhu Moravanov“ a interpretácia jeho formy a
významu pre celú veľkomoravskú ekonomiku (Galuška 2003, 76; Macháček 2010, 457–58;
Poláček 2002a, 56–57). L.E. Havlík aj L. Poláček predpokladajú, že nešlo o označenie pre jeden
konkrétny trh, o že mal tento pojem obecnejší význam, keďže takéto trhy sa pravdepodobne
konali na viacerých moravských miestach (Havlík 1987, 220; Poláček 2002a, 56–57). J.
Macháček zase uvažuje o možnosti, že by mohol byť trh Moravanov lokalizovaný niekde do
priestoru Pohanska, respektíve, že Pohansko bolo intenzívne zapojené do medzinárodného
obchodu, čo by korelovalo s touto možnosťou (Macháček 2010, 457–60). Písomné pramene
dokladajú význam otrokov ako obchodného artiklu v globálnych ekonomických vzťahoch
včasnostredovekej Európy. Do akej miery bol tento obchod bázou ekonomiky Veľkej Moravy
je predmetom diskusie. L. Galuška odmietol záver D. Třštíka že ekonomike Veľkej Moravy
stála na „odchytávaní a predaji“ otrokov (Galuška 2003, 79). Naopak J. Macháček považuje
túto možnosť za pravdepodobnú keď píše: Prodej slovanských otroků muslimům pomohl
zafinancovat rozjezd středověkých států střední, severní a východní Evropy. Provokativní slova
polského historika a bývalého rektora Varšavské univerzity Henryka Samsonowicze, který
napsal, že "bez Mohameda by nebylo Rurika v Moskvě, Měška v Polsku, Gorma v Dánsku
nebo Václava v Čechách", se blíží pravdě patrně mnohem více, než by se mohlo na první pohled
zdát (Adamczyk 2014, 29; Macháček 2015a; 2021).
Nejasné je tiež poznanie miery zapojenie otrokov do primárnej hospodárskej činnosti priamo
na Veľkej Morave. S týmto problémom súvisí aj hľadanie príčin ekonomického pokroku vo
včasnostredovekej Európe. Strohé písomné pramene však okrem zmienok o obchode s otrokmi
dokladajú aj existenciu a využívania otrokov priamo v prostredí veľkomoravskej spoločnosti
(Galuška 2003, 77). L. Galuška predpokladá, že otroci nepredstavovali rozhodujúcu zložku
výrobnej sféry Veľkej Moravy a otrocká sila asi nebola využívaná masovo. Predovšetkým na
základe prác B. Dostála tvrdí, že predovšetkým režijné hospodárstvo veľmožských dvorcov
spočívalo z veľkej časti na práci neslobodných ľudí. Dodáva však, že na otrockej práci nestálo
ani bytie či nebytie kniežacej družiny (Galuška 2003, 79). J. Macháček also assumes the use of
slaves for work directly for the needs of the Great Moravian ruler (Macháček 2021). Masové
využívanie otrokov nemôžeme napríklad predpokladať v poľnohospodárstve alebo remeselnej
výrobe, keďže v týchto odvetviach hospodárstva predstavovali hlavnú pracovnú silu slobodní
obyvatelia. Kvantita a kvalita ich produkcie bola dostatočná na udržanie chodu celého
ekonomického systému na Veľkej Morave (Galuška 2003, 77–79; Dostál 1990).
Veľmi fragmentárny obraz o miere a spôsobe využívania práce otrokov vo veľkomoravskom
prostredí nám poskytujú aj archeologické pramene. Za jeden z najsignifikantnejších nálezov
spájaných s prítomnosťou otrokov vo veľkomoravskej spoločnosti sa považujú železné okovy.
Tieto nálezy z priestoru osídleného Slovanmi spracoval ešte v roku 1992 J. Henning (1992).
Pre prostredie Veľkej Moravy túto prácu aktualizoval a kriticky zhodnotil L. Galuška (2003).
Z uvedených prác vyplýva, že nálezy železných okov sú veľmi zriedkavé a je evidentné, že na
spútavanie zotročených ľudí boli v oveľa väčšej miere využívané laná z organických
materiálov, ktoré nám však z archeologického záznamu unikajú.
Druhá skupina archeologických prameňov, ktoré môžu prispieť do diskusie o význame otrokov
na Veľkej Morave sú pohrebiská, resp. niektoré aspekty pohrebného rítu. Predovšetkým
v prostredí veľkomoravských centier ako Pohansko alebo Mikulčice sa identifikovali niektoré
skupiny hrobov v okrajových sídelných areáloch ako hroby obyvateľov s najnižším
spoločenským statusom. According to B. Dostál, the area Forest Nursery in Pohansko
excavation had revealed an attendant settlement specializing in craft production and other types
of activities. Judging from the grave goods from that area, he believed the inhabitants of the
attendant settlements to have been of low social status–slaves (Dostál 1988, 283–287; 1993,
31–54). S tým, že hroby z remeselníckeho areálu v Forest Nursery patrili obyvateľom s nízkym
spoločenským statusom, sa zhodujú aj závery R. Přichystalovej (Přichystalová et al. 2019, 30).
Na základe analýz zameraných na poznanie textilnej výroby na Pohansku tiež R. Přichystalová
predpokladá, že práve títo neslobodní obyvatelia mohli byť využívaný pre potreby tzv.
dielenskej výroby závislých špecialistov (Březinová/Přichystalová 2014, 205–206). Títo na
slobode ukrátení remeselníci mohli pochádzať z rôznych častí Európy a ako cudzinci, ľudia
s inými kultúrnymi návykmi alebo s nízkym sociálnym kreditom nemali nárok na pohreb pri
kostole, alebo tam byť pochovaný nechceli (Přichystalová et al. 2019, 30).
Písomné pramene aj archeologické dáta ukazujú, že v prostredí Veľkej Moravy musíme počítať
s prítomnosťou otrokov a aj z ich podielom na fungovaní celého spoločensko-ekonomického
systému. Je veľmi pravdepodobné, že práca otrokov nepredstavovala základ hospodárskej
produkcie ale na základe súčasného stavu výskumu sa ako najpravdepodobnejšie javí využitie
neslobodného obyvateľstva v špecifických remeselných odvetviach a možno pri zabezpečovaní
základného chodu hospodárstva a domácností vyšších spoločenských vrstiev. Tieto
predpoklady je však nutné podrobiť ďalšiemu skúmaniu. Pre identifikovanie neslobodných
obyvateľov a ich využitia v hospodárstve bude nevyhnutné pokračovať v interdisciplinárnom
výskume, ktorého prvé výsledky sme prezentovali v tejto kapitole. Kombináciou analýz kvality
stravy, migračných posunov, záťažových deformácií na kostrách ako aj všetkých dostupných
atribútov pohrebného rítu za pomoci komplexnejších matematických modelov (Mazuch et al.
2017) budeme schopní spoľahlivejšie identifikovať marginalizované a prácou pravidlene
zaťažované skupiny obyvateľov, ktoré môžeme s určitou mierou neistoty spájať s ľuďmi
s obmedzenou osobnou slobodou.
Pochopenie významu otrokov vo veľkomoravskej spoločnosti súvisí v širšom európskom
kontexte s diskusiou o otázke včasnostredovekého hospodárskeho pokroku presnejšie
s otázkou jeho primárnej hybnej sily. V roku 2001 formuloval M. McCormick vo svojej knihe
Origins of the European Economy: Communications and Commerce A.D. 300-900 teóriu
o primárnom význame obchodu s otrokmi pre rozvoj hospodárstva vo včasnostredovekej
Európe po rozpade rímskeho impéria (McCormick 2001). McCormick considers the slave trade
of the eighth and ninth centuries to have been 'the source of the western wealth' (McCormick
2001, 758) and „the first great impetus to the development of the European commercial
economy“ (McCormick 2001, 768).
Považovanie obchodu z otrokmi za primárnu hybnú silu včasnostredovekého ekonomického
rozvoja spochybňuje J. Henning (2003), ktorý predostiera viacero argumentov proti
McCormickovej teórii. V súvislosti s archeologickými prameňmi, ktoré prezentujeme v tejto
knihe je významná jeho argumentácia o príčinách vývoja lokálneho trhu v včasnostredovekej
Európe. J. Henning uvádza: „There is good evidence for a visible development of local market
relations in the Frankish heartlands in the Carolingian period. The spread of silver currency is
among the most obvious. But it seems hard to explain this process as primarily inspired by an
importation of luxury goods for a small upper class.“ (Henning 2003, 273). Ďalej uvádza, že
rozvoj ekonomických vzťahov na lokálnych trhoch po 7. storočí musí byť primárne vysvetlený
zvýšenou výrobou a miestnou výmenou tovarov, predovšetkým potravín. Poukazuje tiež na
skutočnosť, že post-rímska ekonomika v Európe nekolabuje ale dochádza k významnej
reorganizácii rurálnej ekonomiky ako primárneho výrobného sektoru zabezpečujúceho
potraviny (energetický základ celého spoločenského systému). Many of the so-called
inventions of medieval European agriculture, traditionally attributed to the period after the year
1000, turn out to have been known already in Roman times, such as the heavy-wheeled plough
in its sophisticated form of a 'swivel plough' or the long-handled 'authentic' scythe. But they
were limited in their diffusion. Immediately after the decline of Rome in the west some of the
most effective methods were selected and became integrated into the newly dominant rural
economic structures, which consisted basically of villages, farmsteads and peasants. Kľúčovým
faktorom pre udržanie nového post-rímskeho systému agrárnej ekonomiky bola rozvinutá
technologická základňa a rastúci počet relatívne autonómnych a samostatných roľníkov
organizovaných na dedinách and a higher degree of freedom in the rural world (Henning 2003,
274).
V kapitole 9.1 sme na základe archeologických, archeobotanických a archeozoologických dát
z regiónu Veľkej Moravy formulovali teóriu, že v prípade stredoeurópskeho priestoru, či
špecifickejšie regiónu Veľkej Moravy boli primárnym zdrojom inovácií v hospodárstve lokálny
vývoj v technológii a poľnohospodárskej stratégii, ktorý vyúsťoval do zvýšenej výroby
a miestnej výmeny tovarov (primárne potravín). Inovácie (economic advancement) boli teda
dôsledkom botton-up procesov (podrobne kap. 9.1.2, 9.1.3). Prezentované archeologické dáta
a závery z ich analýz preto podporujú argumenty vyslovené J. Henningom. Archeologické dáta
z priestoru strednej Európy predstavujú ďalšie dôkazy pre teóriu, že po rozpade Rímskej ríše
nedochádza na území západnej a centrálnej Európy k hlbokému ekonomickému kolapsu, ale
k širokej reorganizácii ekonomických štruktúr in the immediate post-Roman centuries. These
reformed structures (methods, peoples, etc.) should be seen as the decisive basis which enabled
that fascinating increase of economic activities after the end of the first millennium AD
(Henning 2003, 270).