NÓGAKU

   Najdôležitejším produktom 15. storočia je dráma nó. Výraz nógaku zahŕňa v sebe nó aj kjógen a
vyjadruje tak organickú prepojenosť vážneho a komediálneho, podobne ako v klasickom Grécku: medzi
jednotlivými lyrickými drámami nó sa hrávali frašky kjógen.


- nó, podobne ako otogizóši, sa vyvinuli z náboženského prostredia, mali za účel šírenie buddhizmu
(kandžin-nó „hry na rozširovanie pohľadu“), čo dalo postupne vzniknúť verejným predstaveniam za
vstupné, ktoré si podržali starý názov kandžin-nó. Námety sú tiež podobné ako v otogizóši. Jazyk je
archaický, v podstate kopíruje jazyk Heike monogatari.

- kjógen bol ľudovejší, improvizovaný, v hovorovom jazyku, jeho hry boli prvýkrát zapísané až v 17.
storočí. Na rozdiel od nich boli nó starostlivo komponované spevohry, ktorých rukopisy sa
s najväčšou úctou dedili v hereckých rodoch.


AUTORI NÓ:


   najvýznamnejšia trojica

Kannami (1333-1384) (alternatívna podoba jeho mena - Kan’ami)

Zeami (1364?-1444?) - Kannamiho syn

Komparu Zenčiku (1405-1470?), Zeamiho zať


   potomkovia rodu Kanze

   (Kannamiho ďalšie meno „Kanze“ si jeho potomkovia dali ako rodové meno)

Kanze Motomasa (?1401-1432) - Zeamiho syn

           a Kannamiho potomkovia cez Zeamiho mladšieho brata


   potomkovia rodu Komparu


   et al


Zeami a Zenčiku – okrem hier nó písali aj významné pojednania (nógakuron) o estetike nó, divadelnej
teórii aj praxi, významné umenovedné a filozofické zdroje. Zeami ich napísal 18, najznámejších
Zenčikuových je 10. Sú písané súvekým jazykom 14. storočia a predstavujú stredovekú učenú
japončinu. (Fúšikaden je známy aj pod starším nepresným názvom „Kadenšo“.)


nó

lyrická dráma, pôvodne označovaná ešte aj starovekým pojmom sarugaku – „opičie hry“: tento
starobylý názov naznačuje, že pôvodne tu bola silná aj humorná stránka – spoločný pôvod s kjógenom.
Nie je presne známe, kedy sa vážna tematika (nó) a komediálna tematika (kjógen) oddelili, ale vážna
a distingvovaná nó sa pravdepodobne vyformovala až po polovici 14. storočia (Kannami a jeho
generácia) a klasickú formu jej dal až Zeami.


typy rolí

š(i)te – hlavná postava (v mnohých hrách má masku)

   cure – šiteho spoločník, druhá hlavná postava (tiež môže mať masku)

waki – obyčajne pútnik, ktorého vystúpením sa hra začína

   wakicure – wakiho spoločník


monogurui

„blaznenie“

Tu podrobne vysvetliť motiváciu prekladu. V slovenčine okrem „blázniť sa“ máme aj knižné
„blaznieť“, ktoré dobre zodpovedá japonskému slovesu [kuruwu] くるふ . Preto „blaznenie“. V češtine –
ťažko odhadnem vhodný ekvivalent. (Fúšikaden s. 404)


duchovia

toto téma pochází z toho, že herci sarugaku byli původně najímáni do buddhistických výstupu
vyhánění zlých duchů, a tento dramatický motiv se stal základem mnoha nó.

viera v duchov sa objavuje už v príbehoch secuwa v heianskom období (Nihon rjóiki, Kondžaku
monogatari), kde sa prejavuje ako súčasť pôvodnej japonskej zbožnosti a súvisí s vierou v trvalé
duchovné putá, ktoré sa nepretrhnú ani po smrti. V nó sa duch po smrti vracia, aby sa vysporiadal
so svojou pozemskou minulosťou. Hry s touto tematikou sa označujú ako mugen-nó (hry snov a vidín).


Hry nó - delenie


podľa charakteru hlavnej postavy š(i)te

          mugen-nó (nó snov a vidín) a genzai-nó (realistické)


podľa koncepcie predstavenia

        júgen (s „klasickým pôvabom“) a hijúgen (neskoršie, bez júgenu)


 dnes poznáme asi 3000 hier – ca 250 je genkókjoku = repertoár „v súčasnosti hraných hier“. Tieto
sa delia na 5 skupín:


5 skupín a tradičná zostava predstavenia


(1.a. Okina: prastarý scénický útvar, zrejme pôvodný typ rituálneho tanca, z ktorého sa nó

                   vyvinula)

1. (b.) Waki-nó

      + 1. kjógen

2. Šura-nó

       + 2. kjógen

3. Kazura-nó

       + 3. kjógen

4. Jonbanme-mono

        + 4. kjógen

5. Kiri-nó

        + cuke-šúgen (záverečná modlidba)


   Poradie v programe s viacerými hrami nie je náhodné ani ľubovoľné, ale riadi sa tradíciou
piatich skupín hier („gobandate“). Pri úplne najoficiálnejších predstaveniach, napríklad
v slávnostnom období Novoročných sviatkov (Ošógacu) alebo v prípade posväcovania nového divadla,
predstavenie otvára prastarý scénický útvar Okina („Starec“), ktorý sa zachoval ešte spred čias
sformovania nó. Tancujúca postava starca v ňom symbolizuje dobroprajné božstvo, udeľujúce svoju
milosť a priazeň zemi a národu. Inak sa predstavenia začínajú priamo hrou z Prvej skupiny
(Waki-nó), ktorá predstavuje slávnostné a dobroprajné hry, pri ktorých sa zjavujú božstvá alebo sa
hovorí o šťastí celého národa.

   Druhú skupinu (Šura-nó) tvoria hry o bojovníkoch, čerpajúce námety hlavne z Rozprávania o rode
Taira – často okrajové epizódy.

   V Tretej skupine (Kazura-nó) je hlavnou postavou žena.

   Štvrtá skupina (Jonbanme-mono) pravdepodobne vznikla ako kategória „toho ostatného“, a Piatu
skupinu (Kiri-nó), uzatvárajúcu oficiálny päťdielny program predstavenia, tvoria hry o zjaveniach
rozličných démonov či buddhistických avatárov. Program často uzatvára aj citovo hlboká hra (napr.
Sumidagawa), ktorá striktne nepatrí do Piatej skupiny.


5 smerov šite

Kanze

Hóšó

Komparu

Kongó

Kita


texty nó

najpoetickejšia japončina, lyrická než dramatická

rytmus 7-5 zdedený cez širabjóši z imajó