Tam, kde Foucault prejavuje svoju vďaku zároveň Nietz-schemu i Deleuzovi, sa jasne ukazuje, aký rozhodujúci význam, mal preňho Deleuze. Nietzsche prichádza s myšlienkou istého večného návratu, čo znamená, že každý čin, každá udalosť, každé materiálne spojenie sa donekonečna opakuje. Niektorí komentá-1 1 tori sa nazdávajú, že Nietzsche večný návrat ponúkol ako myš-j j lienkový experiment pre morálku. Ak o tejto možnosti rozmýš-; ľame, vnucuje sa otázka: „Chcel by si sa vrátiť k tomuto životu?"' Iní to pokladajú za Nietzscheho pokus vyrovnať sa s chápaním vzniku v astrofyzike. Obidve interpretácie chápu večný návratj ako pokus zaradiť veci späť do kruhu dialektického myslenia. Deleuze sa podľa Foucaulta pozoruhodným spôsobom odtrhává od nekonečného prispôsobovania diferencie k rovnakému! Deleuzovi priznáva:
„Nemali by sme to chápať tak, že návrat je formou obsahu! ktorým je diferencia, ale že medzi diferenciou, vždy nomal dickou, vždy anarchickou, a znakom, ustavične excesívnyrnl vždy premiestneným svojím stavaním, sa rozpútalo iskrenia ktoré raz ponesie Deleuzovo meno: nové myslenie je možná! myslenie je znovu možné" (Foucault 1996b: 125).
Foucaulta teda ovplyvnili viacerí a rozmanití myslitelia! umelci ako aj spoločensko-ekonomické praxe. Jeho dielo j! determinované súčasnými politickými udalosťami a napoko! samo zreteľne vstupuje do determinovania budúcich udalosti Foucaultovi je cudzie zdôrazňovať, ako sa odtrhává od predchá! dzajúcich mysliteľov, jeho dielo je predĺžením predchádzajúcic! myšlienkových systémov. Jeho práce poskytujú metodológiu pi! nové premyslenie spôsobov rozvíjania epistemologie, politická teórie, teórie morálky a etiky. Epistemológia poznačila všeuB ostatné aspekty jeho práce a zahrnuje v sebe najdôležitejS pojmy, s ktorými sa treba pri štúdiu Foucaulta zoznáfl^M V nasledujúcej kapitole sa s touto epistemológiou zblížime. I
2
EPISTEMOLÓGIA
I |H 1I1 nmlógia študuje poznanie. Západná filozofia po stáro-lipii • 11 ľ 1.1 novala tie epistemologie, čo smerovali k zaruče-
luinliiniuiilálnym pravdám, ktorých zavŕšením by bola 1 1 ľn, nejaký človek vie, že výrok je pravdivý, sa dá 1 ii 1I0 vlaly, keď tento človek je zjednoteným subjektom, 1 1 hupný bez pochybovania tvrdiť-výrok. Predpokladalo |n íl- iiji'n i subjekt je morálnejší ako ten, čo nevie pozná-|Mil      .1 iii'/.isvätil svoj život kráčaniu k Pravde. Všetky
II iil-ii 1 .v,lemy majú výnimky; aj v kánone západnej filo-• iiri|iln výnimky k tomuto pravidlu. No až v 20. storočí sa
■ presvedčenia, že subjekt môže a má poznávať Im m iíiiliv rovnakej miere ako tradičné pravidlo.
ku |t'iliMi y posledných sa predmetom kritiky stalo to trápi h mologické učenie, ktoré hlásalo, že aby sme výrok I   HHiMiiir najskôr v neho veriť. Rané práce cambridge-ľlln ulov spcilu s prácami fenomenológov Foucaultovi im I- stanovisku, ktoré popiera epistemologickú ll liliiíUiiych intencií. Môže sa zdať zvláštne, že
■ ■ plslcmológia sa vzďaľuje od subjektívneho pozna-HH \>\Aw t ý n j vychádza za hranice štandardného filozoňcké-
1 1 .'.n'ína pritom so skúsenosťou.
ll 1 ",ľ,N< )S'ľ
.......Iľ do FoLicaultovho diela videli, pojmy, na
1  1 ' ' 11 il holi zložitým a nerozmotateľným spôsobom i III |Mi ľI■ ■ 11 • 11 <•.
26
27
4
Zdá sa však, že je tu predsa len zjednocujúci cieľ, ktorým j úsilie o pochopenie seba samého prostredníctvom ustavičného porovnávania vedenia so skúsenosťou. Ak je toto porovnáváni úspešné, jeho výsledkom je lepšie pochopenie súperiacich d kurzov, konštruujúcich mocenské polia, ktoré nás začnú určov a kontrolovať, len čo  ich ponecháme voľne sa rozvij Nejestvuje ani absolútne poznanie, ani absolútna pravd Jestvujú však viac či menej poučené spôsoby, akými sa staviarjj k mocenským vzťahom, čo nás do seba vťahujú. Foucault u.p_ zorňuje: „Podľa mňa je poznanie to, čo funguje ako ochrarB individuálnej existencie a pochopenie vonkajšieho sveta. TtrH myslím, poznanie. Poznanie ako prostriedok prežitia prostr^j níctvom pochopenia" (Kritzman 1988: 7).
Na schematické predstavenie Foucaultovej epistcmoló potrebujeme aspoň tri prvky: skúsenosť, moc-vedenie a diskd Na tieto kategórie zameriame našu pozornosť. Pri postupová cez tieto prepojené kategórie je vhodné nestrácať zo zreteľa n] koľkých kľúčových metodologických bodov. Ako sme upozon li, Foucault smeruje ku všeobecnej histórii. Niektorí komentál ri rozdeľujú jeho práce na archeologické a genealogické oba bie. Foucault neprijímal toto rozdelenie, je však vhodné rozli vať ich, lebo nám to pomôže pri zvládnutí Foucaultovho prali zovania epistemologie.
Foucault archeológiu opisuje takto:
„Horizontom archeológie nie je nejaká veda, nejaká racifl lita, nejaká mentalita, nejaká kultúra; je ním prepletľ interpozitivít, ktorých hranice a body prekríženia sa neo naraz fixovať. Archeológia je porovnávacia analýza, nemá v úmysle redukovať rozmanitosť diskurzov a načj jednotku, ktorá by ich totalizovala, ale obnoviť ich rôzni tosťv rozličných figúrach" (podľa foucault 2002: 241).
Foucault praktizoval skúmania, pri ktorých sa nedal dopfl určiť cieľový bod. Dalo by sa namietnuť, že nijaké po/.n,i\
hľnilnnle nepredpokladá svoj cieľový bod - ak by sme poznali m. pohybu myslenia, hneď by sme uskutočnili príslušnú
.......Inil operáciu. Foucault sa však podujíma na niečo drama-
iii I 1 1 ,n  ľo/.iuluje, aby sa naše hľadanie vzdalo ešte aj formálne-ii 1 In r, aby sme akýkoľvek predmet alebo tému poníma-
i lť <nl kategórií, čo ich obklopujú.
1 lUIi ľ     možno opýta, čím sa to odlišuje od hociktorého llikŕlui pochybovania, hoci už od Descartovho. Študenti "i 1 spomenú, že Descartes svojich čitateľov nabáda k
m, hi ni iivi'iim experimentu, pri ktorom sa suspendujú všetky iklmly   Doscartovým cieľom je však isté poznanie.
II Mi 1 ■■1 .uluje ani tak suspendovanie všetkých predpokla-■ I u I m suspendovanie usporadúvania do celku, kde nieje 1   m ,,1,1,1 povaha výsledku. Jeho otázku možno vyjadriť
1  il.iiiľ, ak napríklad šialenstvo budeme chápať 1 1 lllluii ii diskurzov, ktoré mocensky pôsobia na »dušev-
II        I,, H , lllluf"
1    1   1 ľoiuaull zároveň s uplatňovaním archeológie už m i,Mh kými štúdiami. Podľa genealogickej metódy -I um mi in'i.iľ ílu) predmetu alebo témy musíme prejsť všet-
......I'   .m 1. ■ odhalili posuny vo významoch kľúčových,
i .......v Vo Foucaultovej práci sú tieto metódy prak-
il 1 lilľľni   Vedľa otázky týkajúcej sa suspendovania
......1 objavujú dálšie otázky: „Čo bolo v danom
11I0 po|in.■ /,i/iiamenané a predchádzajúci mysliteli! I   Aký neprítomný diskurz utvára praktiky
' • I  I I..... po|i lit ť"
......hl
111 ľ" \ vi l.i. Ir Foucaulta obchádzala jeden z jeho
"' I........uhých čitateľov aj najpodnetnejších poj-
1  ilii.il pochybuje o tom, že indivíduum má Itli    ml " pochybnosti týkajúce sa prístupu ..... !" nkovým pochodom - čo spochybnil
28
29
napríklad už Freud. Foucault si nemyslí, že to je vnútorný život; Už predtým sme zistili, že Foucault pojem „človeka" pokladal zí nedávny vynález. Nasledujúc Nietzscheho tvrdí, že ľudská dušají
starším vynálezom, no jednako len vynálezom. Čokoľvek vieme   II   P litkŕlu surové skúsenosti existujú. Vždy je tu nejaká hnacia
1 Hli   |i dlviiju súbor skúseností, ktoré si nikdy nevšímame, pre-il'l vťfmi samozrejmé. Tieto skúsenosti sú hrubým, suro-
......1,1 '" rl 'ckým materiálom pre vedenie. Foucault si nemys-
je nám sprostredkované pozorovaním vonkajších vzťahov. Kej  ll I   ipiii hybňujúca usporiadania našich vnemov. Ako hovorí
1       videnie je takto sprevádzané hovorením a každé nlľ videním, pričom si navzájom protirečia a
sa odvolávame na vonkajšok, je to mimo toho vonkajšku, ktorj sa viaže na pojmový subjekt vonkajších vzťahov. Keď tedl Foucault hovorí napríklad o tom, že poznanie má fungovať akí pochopenie vonkajšieho sveta, vonkajšok sa tu nevzťahuje n objekty mimo subjektu. Naproti tomu sa Foucault odvoláva n vonkajšok toho diskurzu, do ktorého sme bežne vtiahnutí, alebc dramatickejšie, na ten vonkajšok, ktorý sa zjaví pri zrážkach dij kurzov.
Deleuze vo svojej knihe o Foucaultovi vysvetľuje zdvojov^ nie exteriorít takto:
„To je Foucaultov hlavný obrat: fenomenológiu premenil epistemológiu. Pretože videnie a hovorenie je vedením, a| my nevidíme to, o čom hovoríme, ani nehovoríme o top čo vidíme; takže keď vidíme fajku, ustavične (a rôznymi spí sobmi) hovoríme - »toto nie je fajka«, intencionalita akofl popierala samú seba a zrútila sa do samej seba. Všetko j vedenie, a to je prvý dôvod, prečo nijaká divoká skúsenej neexistuje: ani predvedením, ani po ňom nič nieje. No ve<a nie je nezredukovateľne zdvojené, je to vždy videnie a hovj renie, reč a svetlo, a práve preto neexistuje intencionalií (podľa Deleuze 1996: 156).
Vo fenomenologii sa vedenie začína pri telesnom vním javov. To znamená, že tehličkami, ktoré tvoria vedenie, nespočetné kúsky nepochybného poznania pocitov, ktoré „m divo" v sebe máme. O skúsenostiach, ktoré máme s vonkajj svetom, nie je potrebné a v podstate ani možné pochybo: Tieto skúsenosti predchádzajú každú jazykovú operáciu, B môže vyústiť do oprávneného poznávacieho nároku. Inak pa
lil 'I 11 1 l"inu, čo sa tradične nazývalo subjektom. Ii tU fajka?
ostávajú
1 1 l> n uv príklad s fajkou, ktorá nikdy nie je fajkou, nadyä-liii ľoiicaultov text o Magrittovom obraze. K vyjasneniu
11.....nycli problémov niekedy prispieva, ak do diskusie
I     I In, klo nie je filozofom. Magritte si s Foucaultom hm I uilkoin období dopisoval - celkovo si vymenili tri listy. 13 mája 1966 Magritte chváli Foucaultove Slová a veci iiMcdzi »vecami« nie je napodobnenie, môžu sa iba 1 1  1 ilľlni nepodobať. Iba myslenie môže napodobňovať. 1 il i'iujľ stavaním sa tým, čo vidí, počúva alebo chápe, Mýlil .n mu svet ponúka. Je to celkom neviditeľné ako li Im bolesť (...) Od istého času sa »neviditeľnému« pri-Iti hu priorita, a to vďaka konfúznej literatúre, ktorá iliyl .injímavá, len čo si uvedomíme, že viditeľné možno 1I1   ľ neviditeľné nič neskrýva: možno ho spoznať alebo hu" (Foucault 1973b: 24). Keď zoberieme do úvahy 1 l i"i,i >.i sláva tým, čo jej svet ponúka, potom je ťažké ■ 1 n 1 myslenú vec, ktorá predchádza vyjadrovaniu, videniu I11 Myseľ je neviditeľná a ako takú ju buď poznáme, m. ptľ/imme.
■ Hli   novu napísal 4. júna 1966. Nadväzuje na predchá-
I I 1 iDVcdat, že nič nie je zmätené okrem ducha, ktorý si ......' imaginárny svet. Som rád, že ste rozpoznali prí-
30
3i
buznosť medzi Rousselom a všetkým tým, čo je v mojom myslení hodné myslenia. Jeho predstavy neevokujú nič ima ginárne, evokujú realitu sveta, ktorú skúsenosť a rozum zmätene prijímajú" (Foucault 1973b: 89).
Deleuze sa neprítomnosť intencionality opätovne pokúša vysvetliť dvojitým pohybom vedenia. Vedenie sa dá chápať ako] Bytie-vedenie i ako Bytie-moc. Skúsenosť je už vedenie a každé vedenie je už začlenené do kontextu mocenských bojov. Existuješ vedenie, ktoré je akosi v zhode so sebou samým ako súborom vzťahov, a vedenie, ktoré zjavne smeruje k tejto zhode alebcj proti nej. Tá prvá forma sa môže javiť ako interiorita, no prijíma operáciu predstavovania imaginárneho sveta, aby sa dalo tvrdiť že jav je realita. Druhá forma, chápaná ako strategická, sa nielerJ javí, ale aj je exterioritou. Deleuze píše:
„Ak je vedenie tvorené týmito dvoma formami, ako by t potom mohla byť nejaká intencionalita subjektu zameranéh k objektu, keď každá z oboch foriem má svoje subjekty a svoj objekty? A predsa je zrejmé, že tu musí byť nejaký opísaleľn vzťah medzi týmito dvoma formami, ktorý vychádza z ich »w vzťahu« (...) Ale toto dvojaké zachytenie, aké je pre Bytie-ved nie konštitutívne, by bolo v priestore medzi dvoma neredukq vatelnými formami nemožné, keby sa prepletenie obidvoch prfl tivníkóv nevyvíjalo v živle, ktorýje sám beztvarý, ktorý je čistýi vzťahom síl, vyvstávajúcim z neredukovateľného oddeleá foriem. Tu je miesto zrodu zápasu čiže podmienka jeho md nosti. To je strategická doména moci, na rozdiel od straticF domény vedenia. Od epistemologie ku stratégii. Je to džu dôvod, prečo neexistuje nijaká »divoká« skúsenosť, pretože zám sy implikujú určitú stratégiu a každá skúsenosť je votkaná™ mocenských vzťahov. To je druhá forma bytia, ono »Posse bytie-moc na rozdiel od bytia-vedenia. Vzťahy »medzi« dvd formami formovaného vedenia určujú vzťahy síl či beztvaŕ moci. Tieto dve formy bytia-vedenia sú formami exteriority, la
1 > * ilť -..i rozptyľujú v jednej a viditeľnosti v druhej; bytie-1 11 \ .,ik uvádza do iného živlu, do živlu neformovateľnébo
■ 'ľ l........váného Vonkajšku, z ktorého vychádzajú sily a ich
n iillvé kombinácie" (podľa Deleuze 1996:159-161).
■i 11y subjekt teda neexistuje; naozaj, o nijakom subjek-1 m nedá hovoriť. Vonkajšok je zdvojený a každá z dvoch
........1 m".u1 svoje vlastné protirečenia. Každý akt vedenia sa
1 'i' \\it kým, pretože niet nijakého súkromného vedenia .......m /mysle slova.
Hf/ľ//iý dvojník
illliivu kresbu Foucault používa nielen ako dobrý prí-1 1 miľ úlohy skúsenosti vo vedení, ale aj ako príklad, ■ I lilným spôsobom v sebe spája obraz a reč, videnie 1     111 m-     .1 kresbou, ktorú vnímame pri prvom kontakte In nliiii oni, je druhá kresba, pretože Magritte tu zachytil jinlivli vedenia. Foucault oceňuje, že vystavil tento dvoji-I pnliyli
111     zbaviť myšlienky, že fígeľ spočíva v postupe,
.....Iiilii neviditeľným jednoduchosť výsledku, no iba on
...... ysvellí neurčitú tieseň, čo v nás vzniká. Týmto
.....1 |ľ kaligram, ktorý Magritte potajomky vytvoril
m   l.nosllivo rozložil. Všetky prvky figúry, ich vzá-|in i.iveuic a ich vzťah vyplývajú z postupu, ktorý bol 1       ojom zavŕšení anulovaný. Za touto kresbou lnv.iini, skôr než ruka niečo napísala, nech to bolo Im n než bola utvorená kresba tabule a na nej kres-
I.....ež sa hore vynorila tá veľká vznášajúca sa
1 podľa môjho názoru predpokladať vytvorenie
II 1 |ľho rozloženie. Máme tu konštatovanie neús-li" 1.....ické zvyšky" (Foucault 1994a: 19).
32
33
Magritte nám takto ukazuje to, čoho vyslovenie je pre filozo fov také zložité: že popierame falošnú realitu a zároveň pohadzujeme jej znaky:
„A každý prvok z »toto nie je fajka« by teda mohol rozprávali spôsobom, ktorý vyzerá negatívne - lebo ide o to, poprieť! spolu s napodobnením aj v ňom obsiahnuté potvrdzovaní^ skutočnosti - no v podstate je potvrdzujúci: potvrdzuj simulakrum, potvrdzuje prvok v sieti podobného" (Foucauľ 1994a: 62).
Moc
Prvá otázka, ktorá sa vynára v súvislosti s epistemológioi| čo popiera vnútrajšok poznávajúceho subjektu, je azda táto: „Ktd alebo čo poznáva?". Epistemológia študuje poznanie, a to, čo j schopné vysloviť „ja", pokladáme za niečo poznávajúce. Naozaj sám Foucault začína otázkami: „Čo môžem robiť?", „Čo pozná] vam?", „Čo som?". Tieto otázky sa netýkajú zjednotenéh poznávajúceho subjektu, ale skonštruovaného „ja". Ako tald nemôžu byť adekvátne zodpovedné bez podrobnejšej analýd jeho koncepcie moci, ku ktorej teraz pristúpime.
MOC-VEDENIE
Procesy subjektivácie
Pje^i^tQrýdiňlomfpypoznať seba znamená poznať obsj íky^-idastného myslenia. Sebapoznanie sa potom dá dosiahnl pozorovaním samozrejmých právd. Väčšina z nás si však prel stavuje niečo iné, keď rozmýšľame o nasledovaní delfskej veští „poznaj seba samého!". Vytesaná na stene chrámu, slúžila na ti aby človeku pripomínala jeho miesto, aby si uvedomil, že nim bohom, aby pochopil svoje postavenie vzhľadom k vyšší! mociam. Sokrates prevzal věštbu a premenil ju na princíp mia
1 1......In, poznania rozsahu vlastnej nevedomosti. Súčasné
......1 11 1.1.11 ir ju posunuli ešte ďalej tým, že do nej okrem výzvy
1 m l ..mi, mplik'ii pridali výzvu skúšať svoje intelektuálne, fyzické I ■ • 1 ■ 1111 * - hranice. Môžeme si položiť otázku: „z akého .■m vykresaný?" a dúfať, že zo správneho. Tento prístup 1 mi Míliovi hodí, keďže zachytáva mocenské vzťahy - kto l . >li m ruskej hierarchii - a zároveň v naivnom vyjadro-l 1 Iného |a" poskytuje príležitosť pre iróniu. I'imui   .1 i filozofi druhej polovice 20. storočia boli chtiac-llllil    ; slaveni veľkému vplyvu nemeckého filozofa G. W. F. m ľ'oucault nebol výnimkou. Študoval pod vedením l   ll Iniv.ľi ,1, na ktorého mal Hegel veľký vplyv, aj kedpros-.1.1 v t iiti Marxa. Hegel poznanie seba samého veľmi sťažuje, ľ hu /1 iioiiiťiiológia ducha ukazuje, ako Duch vo svojom vývine .1  1 x i/naniu seba samého vo vedomí. Výsledkom puto-1 Hli hu vedomím je Absolútne vedenie. Duch, ktorý spo-
..... . I ..i .iko ducha, pozná všetko, čo je poznateľné. Hovorí
1 1 .111. r,i 'I zi.slil, že podľa toho, čo objavil, sa všetko - aspoň •     I .    Ti poznať, skoro zošalel. Nejaký čas nemohol hqyo-1 1 lul In ťažkej depresie. Čoskoro si však uvedomili že I 1     h iba formálny. Dajú sa načrtnúť formy každého
......1 n li 1 formy získajú obsah až v neskoršom napĺňaní
mi <ľ-1.111111 i. Takto sa zachovala možnosť pre dôležitú H     1 , I historický pohyb bol už úplne určený. Hegelovec I niii iiiiliove práce chápať ako detaily pre napĺňanie .evediaci subjekt už pozná, fe azda samozrejmé, lili nilinielal hegelovské chápanie subjektu. |   . iiillnvii odpoveď na otázky „Čo môžem urobiť?" „Čo in 1   1  1 u som?" vychádza z predchádzajúcich filozofie -lli n  keď sa odpútal od požiadaviek nemennej istoty || MMhľlin diskurzu, mohol cieľavedome rozvíjať sebapoz-I um m 1111 pojmov, poznávaním svojho miesta v mocen -1 linu h, odhaľovaním hraníc možnej skúsenosti a vše-l mi ľodľa neho však skúmanie pojmov v sebe zahr-l I   mm ,'iiským vzťahom a hľadanie vlastného miesta
34
3S
uprostred nich. Ak je niekto napríklad univerzitný študent poznávanie seba samého preňho potom zahrnuje pochopenie^ povahy univerzitného systému, kde sa nachádza. Pre konzumen tov masových médií je zasa žiaduce skúmanie mocenského pôso benia, ktoré vychádza z príslušnej zábavnej produkcie. Poznani^ seba samého je teda dôkladným poznaním diskurzov, ktoré fo mujú naše osobité stavanie sa subjektom. Deleuze opisuje rozdiej medzi poznávaním seba samého v zmysle individuálneho nap" ňania interioritou a vo Foucaultovom zmysle:
„Nezaoberá sa históriou súkromného života, ale histório podmienok, za ktorých je tento individuálny život konštituo vaný vo vzťahu k sebe samému. Nezaoberá sa históriou suk jektov, ale históriou procesov subjektivácie, podmienenýc I záhybmi, vytvárajúcimi sa tak na poli ontologickom, ako na poli sociálnom. Jedno však Foucaulta ustavične fascinujÄ totiž myšlienka: »čo to znamená myslieť? čo nazývame my^ lením?«, teda otázka, ktorú vyslal Heidegger a Foucault í zachytil, šíp par excellence. Foucault sa síce zaoberá dej iná mi, ale sú to dejiny myslenia ako takého. Myslieť znameij experimentovať, problematizovať. Vedenie, moc a vlastné Jj ku ktorému sa vzťahujem, to je trojaký koreň problematizj cie myslenia" (podľa Deleuze 1996: 167).
Pochopenie subjektov si vyžaduje pochopiť pojem „subje tu", a teda všetko to, čo vnútorný myšlienkový proces môj zahrnovať alebo znamenať. To je pre epistemologii! relatívÉ nový problém, ktorý si vyžaduje skúmanie poznania, mol a vlastného Ja.
Príklady moci-vedenia
Už dosť dlho sme boli abstraktní. Ako sme upozornil Foucault ku svojim prácam priebežne ponúkal komentí v interview. Dva príklady by mali postačiť na ukázanie tohoj
!   1 ■" 11. • 1'. 11 n • sa Foucault pri skúmaní diskurzov usiloval. Pri III    m. h, lýkajúcom sa detskej sexuality, sa vedenie spája s 11   ih) splodili diskurz, ktorý zasa vytvára nový súbor M liýi h vzťahov. Tento prípad je zvlášť zaujímavý, pretože 1 1 ■ >■ 1111111.i' detskú sexualitu a zároveň ju „vytvorila". Druhý lil   i i' l .1 .malýzy bio-moci a ukazuje vzájomné súvislosti ■ i  • Ii vzťahov, ktoré sa bežne nazývajú kapitalizmom. Hllllí 1 > 111 * ysvetľuje, že moc chápe ako pozitívnu silu pri pro-111.1 Moc je často chápaná ako despotická sila, ktorá n|   1 li■ 1111 polláča, no moc zároveň umožňuje nové vzťahy. 1   H illll llnvoil:
lilii všetky (...) príručky pre rodičov publikované v 18. 1 1   ), zistíte, že o detskej sexualite sa píše každú chví-ii.ijiu/.ličnejších kontextoch. Možno namietnuť, že cie-1 hlo diskurzov bolo zabrániť, aby deti mali sexuálne itlvItV No U h účinkom bolo, v hlavách rodičov sa zahniezdi-|| ľpil t ivii o detskej sexualite ako základnom probléme (...) 1 Iťill nm bola sexualizácia detského tela, sexualizácia teles-h I ľni.ikiov medzi rodičom a dieťaťom, sexualizácia llliiii In i prostredia. Moc »sexualitu« oveľa väčšmi pozitív-uje, než ju potláča" (Gordon 1988:120).
.....1 ihiilm poznávacích tvrdení, ktorým venujeme takú
■    1  n ú zahrnuté naše vzťahy s mocenskými oblasťami. Ilioviinic našich tvrdení, napríklad o detskej sexualite, sa 1 im.iIk kým, ak si neuvedomíme, čo to znamená pove-|U mu 110 „objaviť". Navyše, ak v súvislosti s týmito tvrdeniu Ime správne otázky, budeme naklonení k početní u.ilnym omylom. Foucault sa usiluje odhaliť, I   Apiul pri pozorovaní účinkov moci tak dlho sústre-■ 11 iľ právne a negatívne, a nie na to, čo je technic-Itl |||\ ne" (Ciordon 1988:121).
Im m' potrápiťsas odpoveďami na tieto otázky, ak skú-> 1 d .• rozsiahle ako nástup kapitalizmu. Foucault tvrdí,
MlrtlK
hihi
36.
37
í---T
že v priebdm^8. storogia sa vynorila nová podoba moci, ktorú on nazýva bio-moc. Je to moc, ktorá sa uplatňuje pri o7ganz2Ô-I vänTa disciplinovaní života." V súvislošfi sôl'ušteví^rrastom. a mobilitou populácie sa začali rýchlo rozvíjať rozmanité disciplíny, „nastala explózia rozmanitých a početných techník, ktoré: majú zaistiť podrobenie tela a kontrolu populácie. Tým sa otvára éra »bio-moci«" (Foucault 1999: 163),
Foucault tvrdí, že bez bio-moci by sa kapitalizmus nemohol rozvíjať;
„(rozvoj kapitalizmu) mohol byť zabezpečený iba za cenu kontrolovaného zapojenia tela do aparátu produkcie a pomocou prispôsobenia fenoménov populácie ekonomickým procesom. Vyžadoval však ešte viac: potreboval rast jedného i druhého, ich posilňovanie a súčasne ich využiteľnosť a poslušnosť; potreboval metódy moci schopné zvyšovala množstvo síl, schopností, života všeobecne bez toho, aby tým sťažoval jeho podrobenie" (Foucault 1999; 163-164).
Foucaultovo vysvetľovanie vedenia sa na každom kroku obracia k morálke, etike, sexualite, politike a ekonomike. Jeho koncepcia pravdy nám ukáže, prečo sa nemôžeme obmedzovať na pravdivostně tabulky a vedecké metódy.
Pravda a moc
.....Ppjtfa Foucaulta pravda nikdy nie je mimo moci. Neexistuje
1 pravdaTktorá by bola mimo mocenských vzťahov. Treba zároveň upozorni!, že pravde nechýba moc. Mince pravdy boli vždy pri! . jimaňšT Čokoľvek je pravdou, vystupuje, y tomto svete ako pevná mena. Nieje to niečo, čo by sa dalo nájsť niekde inde alebo inokedy. Každá pravda má svoju hodnotu iba tu a teraz. Každí spoločnosť má, ako to Foucault nazýva, svoj režim pravdy. Tento režim určuje, ktorý diskurz je prípustný a ktorý nie. Jedným] z obmedzení pravdy je to, kto ju vlastní a produkuje. Foucault' tvrdí, že v našej spoločnosti ju zväčša produkujú a určujú uni verzity, vojenské orgány, médiá a písanie.
Hus lli "é spoločnosti majú rozličné miesta na produkovanie i\   Ifoucault upozorňuje, že v tom, čd nazývame „našou 1'imIih nosfou", sa dá nájsť aspoň päť charakteristík vlastnenia I) I ll.ivným sídlom pravdy je vedecký diskurz. Ďojproduk-1  Mienia pravdy sú zapojené aj ekonomika a politika. 1 l 1 viIn \ spoločnosti obieha väčšinou nehatene. O vlastníctvo I l 1V1I) .1 vedú ideologické boje. A napokon, iba nemnohé poli-Htlvi  1   I onomické orgány majú dovolené hovoriť pravdu. Na ll 11. b Uihlo opisu pravdy sa epistemológia nevyhnutne stáva 1  [lili kou a etickou.
\ Uuitipritomnosť moci
1 ľilcnfm, že moc je všade, vyvolal Foucault proti sebe najos-"11, I iiiiky. Teoretici zvyčajne nemajú radi, keď sa nejaký m uplatňuje cez celé pole, pretože jeho význam sa takto strá-1 \ 1 ilľiiiľ, že moc je všade, bude veľmi dôležité pre našu ana-l! politiky v tretej kapitole. Zatiaľ je nevyhnutné poznamenať, Ti Foucaulta mimo moci neexistuje nič. Každý má móc . n 1 I .i.dom sa moc uplatňuje - či už proti nemu, alebo v jeho 1 in |Wtďi Neznamená to, že každý je naveky ovládaný alebo n h  , iiamená to, že každá interakcia predpokladá partici-l'.i. m
1 podporu tohto posledného tvrdenia sa najčastejšie uvá-1 1 h< moc neexistujŕj?ejz p_^pru., Nijaký..díékuiz.pravdy sa lnu' námietkam. Diskurzy_sú-arényn'áMdiura mocenských 1 iliuv Zatiaľ čo niektorí epistemológoviaskúmajú pravdivostní liiiilnniii výrokov a spôsoby, akými sa dá potvrdiť platnosť hu poznania pravdivosti výrokov, Foucaulta zaujíma proces ini'ini.i dislatržóv. Ako sme videli, poznanie je vystavené pH. In Iniostiam na dvoch rovinách, ktorými sú skúsenosť I hli  1 >i,s kurzy sú miestami poznania. Podobne ako skúsenosť 10) , ani diskurzy nie sú stabilné a jednoliate. Nijaký diskurz ......■ /.tkrývať rozmanitosť právd.
39
DISKURZ
Diskurz nie je čírym jazykom. Diskurz je systém pravidil regulujúcich tok moci (pozitívnej i právnej), ktorý slúži preša dzovaniu záujmov v boji mocí a túžob. Ak sme ho lokalizovali] stáva sa poľom pre analýzu, ktorá nám v rozhodujúcej mierj približuje poznanie seba samých. Ako taký je diskurz prostried! kom na chápanie. Diskurz sa dá identifikovať iba v moment jeho významnej zmeny. V Zrode kliniky si Foucault kladie tút< otázku: „Od akého momentu, od akej sémantickej alebo syntaíi tickej zmeny môžeme zistiť, že jazyk sa premenil na racionálny diskurz?" (Foucault 1963a: vii). Tieto momenty najlepšie odhalí jú naše potenciálne porozumenie. Cieľ svojho určováni) a vymedzovania diskurzu Foucault opisuje takto:
„Ak som hovoril o diskurze, v nijakom prípade to nebol preto, aby som ukázal, že mechanizmy či postupy jazyka s; v ňom úplne obsiahnuté; robil som to skôr preto, aby sor| v hustote verbálnych performancií odhalil diverzitu mož ných rovín analýzy; aby som ukázal, že okrem metód lingviä tického štrukturalizmu (či interpretačných metód) môžem! rozvinúť špecifický opis výpovedí, ich formácií a regularj vlastných diskurzu" (podľa Foucault 2002: 297).
Neexistuje jeden vládnuci diskurz. Pri rozmýšľaní o diskuaM je niekedy dobré uvažovať obrazne. Predstavte si skupinu krJ hov, ktoré sú diskurzmi. Môžeme ich nazvať psychoanalytickýií diskurzom, diskurzom sexuality, diskurzom väznenia, diskuj zom väzňa, univerzitným diskurzom atď. Nijaký diskurz nie osamotený a nijaký nie je úplný. Diskurzy sa navzájom vzťahij jú a presekávajú na ustavične sa pohybujúcej rovine, jazyk prel chádza každému diskurzu. Preddiskurzívny jazyk neuplatnil nijakú právnu alebo disciplinárnu moc. Niektoré diskurzy navzájom neprenikajú, sú navzájom jeden od druhého nezávisí] Podľa Foucaulta v týchto vzťahoch nie je nič, čo by prekračovi lo ich miesto. Píše:
I 1 di .1 1117,11c vzťahy (...) nie sú vzťahmi, ktoré by boli voči
II l m u vonkajšie, ktoré by ho ohraničovali, ktoré by mu
II!.....illl Určité formy alebo by mu zabraňovali vyslovovať
.....Ilýľh okolností určité veci. V istom zmysle sú na hra-
■ i m/n: poskytujú mu objekty, o ktorých hovorí, alebo
■ i   i 11 n tnú zväzok vzťahov, ktoré musí diskurz uvádzať Itl 1 llHínsli, aby mohol hovoriť o príslušných objektoch (...)"
ilľrt I "in iiult 2002: 73-74).
■ l! 'm základe potom tieto diskurzy stoja? Zdá sa, že je ii pulu/iť l'oucaultovi túto otázku, veď požaduje, aby sme liill predstavy o surovej skúsenosti a aby sme prijali, že 1 '" nu i k' podmieňuje daný diskurz. Mali by sme potom 1 iie|ilký základ pre náš diskurz. Určite by tu mal byť nejaký m 1 il -i substancia v podloží našich diskurzov moci.
.....ull 11.1 Icnto druh otázok odpovedá vysvetľovaním ich
1    nejaký diskurz mohol existovať, je potrebný jazyk; I 1 m mi však nie sú nevyhnutné spojenia. Každý daný i Miiiliol byť iný, ako je. Naše hľadanie nevyhnutných vyvolané tým, že sme zviazaní s diskurzom racionali-1   1 im ilivlľu vrátime k príkladu, akým je vzťah medzi bio-1 ipltalizmom, zreteľnejšie pred nami vystúpi abstrakt-"i. |ýi hlo v/ťahov. Bio-moc existuje iba v kapitalizme 1 il   il <i kapitalizmus určuje spôsoby, akými kontroluje-llliiml, populáciu. Alebo, aby sme uviedli druhý príklad, ■ i liliu neexistuje mimo diskurzu. Je závislá od spôso-
■......        nej píšeme a hovoríme.
1 vyiasňuje, že na rovine epistemologie sa Foucault ndllšuje od Freuda a Marxa. Freud i Marx sa nazdá-ľnil n.uličným spôsobom rozvíjajú vedu. Obaja pod in iiWloni odhaľovali hlbšiu realitu. Foucault sa od Ifrh llíl Ivni, Že ich pokladal za tvorcov objektov i subjektov ' pnulukujúcich najúčinnejší z dostupných diskurzov
40
41
FUNKCIE DISKURZOV
V nasledujúcej kapitole pristúpime k politickému používaj niu diskurzov. Pri prenikaní do Foucaultovej epistemologie ja dôležité pochopiť funkcie diskurzu pri produkcii pravdy. Čitatel ľa môže miasť, že kategórie Foucaultovych analýz sa nedají oddeliť. No nie všetci filozofi oddeľovali etiku od epistemologie Napríklad Platón a Spinoza cestu k poznaniu stotožňovali cestou k mravnosti. Menej bežné pre filozofov je spájanie episl temológie s politikou - ktoré zvlášť zdôrazňuje Marx. Funkcioí diskurzov je produkovať pravdu. Pravda nečaká na svoje objave nie niekde mimo, je tvorená v záujme tých, čo majú najväč mocenský vplyv.
„Preto objaviť už neznamená číra ŕ nejakú podstatnú súvislol pod stavom neusporiadania, ale posunúť trochu ďalej spena ný okraj jazyka, zabrať ten piesčitý obvod, ktorý je stále pri stupný jasnému vnímaniu, ale už nie bežnej reči. Uviesť jazý do toho polotieňa, kde je pohľad zbavený slov" (Foucaul 1963a: 171).
Spojenie medzi politikou a produkciou pravdy však ncspoč va v jednoduchom boji za záujmy. Takáto epistemológia nebola zaujímavá. Podľa Foucaulta tieto ekonomické a politiclj interakcie neprodukujú iba pravdivé výroky o podmienka^ života ľudí, ale samé episternologické kategórie. Napríklad pi „skúmaní" a „kontrolovaní" šialenstva sa spôsoby, akými pohľal a výraz fungovali v jednotlivých lekárskych diskurzoch, radi kálne zmenili, keď sa objavila psychiatrická klinika:
„Bolo tiež potrebné otvoriť jazyk k úplne novej oblasi k sústavnej a objektívne fundovanej korelácii viditeľného] vysloviteľného" (Foucault 1963a: 200).
Táto potreba nesúvisela so zlepšením liečenia duševne chol
HU   'I'   ' ili.skurzmi racionality a diskurzmi morálky, ktoré 1 lil |'i"'.Uvdníctvom lekárov a diskurzov všetkých zúčast-li .n.in, Pozitivistická teória nie je dielom nejakého filozofiu) niekde v ústraní; ešte predtým, ako je táto teória lnílli'ihi ■ loločne ju vytvárajú obklopujúce diskurzy, v tomto 1.....Ii 'li',kurzy rozumu a nerozumu.
1 In, s čím sa proti pozitivizmu fenomenológia tak
II 'I" slavala, bolo už prítomné v jeho vnútorných štruk-< li n 11.uiijúca moc vnímaného a jeho korelácia s jazy-
v pôvodných podobách skúsenosti, organizácia ivimsli na základe znakových hodnôt, skrytá jazyková
........dajov, konštitutívny charakter telesnej priestoro-
11.mi konečnosti vo vzťahu človeka k pravde a vo
I In mi loľito vzťahu, to všetko bolo obsiahnuté v genéze nivlfcľnii" (Foucault 1963: 203).
...... myšlienkových systémov sa zdvojuje podobne ako
III Iľiilľ, Zároveň s tým, ako sa objavuje vzťah medzi Ja "■i ují vec do vedenia prostredníctvom svojich vonkaj-
II   1 ilnu k sieti diskurzov.
1 'i" mobilita systému formovania sa ukazuje dvoma spô-I l.i rovine usúvzťažňovaných prvkov: tieto prvky ••k mocnosti prejsť určitým počtom vnútorných n. I lnic sú integrované v diskurzívnej praxi bez toho,
II 1 menila všeobecná forma jej pravidelnosti (...) 111 ivnc praktiky naopak modifikujú oblasti, ktoré usúv-11111" 11 mdlá Foucault 2002: 115).
' ' 1 111 v iHiij'.iijú „vnútorne" a zároveň na „druhej" rovine n ľ .i|nm pôsobia, i'n v podstate udržiava všetko v pohybe, je boj medzi Ihl 1  ikiijiinami ľudí. „Rozpor takto funguje v priebehu II lim princíp jeho historickosti" (podľa Foucault 2002:
42
Hlavným cieľom Foucaultových analýz je poznanie instituci ktoré vytvorili spoločenský, politický, kultúrny a ekonomicla priestor. Jeho analýza je vždy „činná". W. V. O. Quine poznÄ menal, že zmena logiky je zmenou sveta. Foucault by sa k nem mohol pridať. Pojmové myslenie má uňho presný cieľ:
„Chcel by som na presných príkladoch ukázať, že keď anal zujeme samy diskurzy, vidíme, ako sa uvoľňuje zdanliv pevné zovretie slov a vecí a vychádza najavo súbor pravidi vlastných diskurzívnej praxi" (podľa Foucault 2002: 78)
S tým súvisia ďalšie účinky analýzy, ktoré nie vždy možiM predvídať. Tieto účinky sú však vždy reálne. Pravda nie je zákj nilý alebo odôvodnený vzťah medzi slovom a predmetom. M je to ani kohorentný vzťah medzi slovami a myšlienkami. Je súbor diskurzívnych praktík, ktoré v danom momente zvíťazlfj Pravda teda nie je vždy spojená s krásou a spravodlivosť^ vždy je však poučná.
Uveďme napokon ešte jeden konkrétny príklad Foucaulto| epistemologie, s ktorou sme sa teraz zblížili. V opise rodiacej psychológie sa stretávajú všetky pojmy, s ktorými sme sa v te časti zaoberali:
„Zrodí sa psychológia - nie však ako pravda šialenstva,] ako znamenie, že šialenstvo je od svojej pravdy, ktorouA ne-rozum, odtrhnuté a je už iba akousi bezvýznam'M úchylkou na nekonečnom povrchu prírody. Záhadou, ktq jedinou pravdou je to, čo ju môže zrušiť. Preto Freudovi treba priznať jeho zásluhu (...) Freud po<™| pil šialenstvo na rovine reči, zrekonštruoval podstatné pafl skúsenosti, ktorú pozitivizmus umlčal; psychologické metM liečenia šialenstva príliš nerozšíril, ale pre lekárske myslfl obnovil možnosť dialógu s ne-rozumom" (podľa Foug] 1993: 134).
I II\ľ\Mlľ
tl 1 mi. . 11111 vedenie zväzuje s etikou, nieje veľmi vzdiale-''I ili'ma .1 Spinozu. je však veľmi sporné, či by on veci il n niiu spôsobom. Asi by to povedal tak, že starostli-l111 ■i.iniého je nevyhnutnou podmienkou účasti na pro-1 iinalý/e mocenských diskurzov a že starostlivosť
.....Im si vyžaduje vedenie a chápanie.
1    1     praktizovanie Foucaultovej zvláštnej epistemologie - luh uplatňovanie štyroch pravidiel. Prvé z nich celkom Im požaduje čítať a študovať všetko. V jednom inter-1 • ľ'ivľilnl:
.....ilať všetkých gramatikov, všetkých ekonómov. Pre
1 kliniky som čítal všetky lekárske diela z obdobia 1780-l lnic mali metodologický význam. Výbery nie sú prí-> nemali by sme ich robiť. Mali by sme všetko čítať, líniová ť. Inými slovami, mali by sme mať k dispozici.....v archív obdobia v danom momente. A archeo-
1111 1 ne vzaté, vedou o tomto archíve" (Bellour 1978:
1 \<i ubezpečuje, ak je naše skúmanie dostatočne zaciele-1111 i'iľi ilať všetko. Okrem toho by sme mali mať ana-|tt! Imje, ktoré sú primerané skúmanému obdobiu
1......1 1 voči nevyhnutnému faktu, že nástroje, ktoré
....... iii.ilv/.u vôle k vedeniu, sa dajú vytvoriť a defino-
1 .....zvíjaní výskumu podľa potrieb a možností, čo
n. \ 1 ade konkrétnych štúdií" (Bouchard 1977: 201).
1   predurčené, dané pred konkrétnym skúmaním, j m vi ijii li skúmaní sa musíme približovať bez naivity, imulujúcich štruktúr, ktoré vopred definujú dis-
44
45
kurz. K súboru vedenia sa treba približovať tak, že pojmov rámec uvoľníme z disciplinárneho usporadúvania. Tým je urq né tretie pravidlo. V podstate nám prikazuje, aby sme kláa správne otázky. To nie sú tie zvyčajné otázky. Pri analýze df kurzov o duševných chorobách by sa dalo čakať, že sa zamerií me na symptómy rušivého správania. Namiesto toho by sme však mali pýtať, kto v danom diskurzc hovorí. Aké slová dost; možnosť vytvárať pravdu? Keď uvažujeme o lekárovi, nemali sme sa sústreďovať len na vytlačené a rozširované matéria Musíme sa opýtať: „z akých inštitucionalizovaných miest le| vytvára svoj diskurz?" Okrem toho musíme zvážiť úlohu rel vantných subjektov tohto diskurzu, pýtať sa, aké rozmanité s| piny ich riadili. Posledné pravidlo požaduje odsunúť bokq predpoklady koherencie, poriadku a zmyslu. „Dejiny ideí z čaj ne dôverujú koherencii diskurzu, ktorý analyzujú" (poj Foucault 2002: 22Ó). Nemali by sme sa dopúšťať tohto časté omylu.
Súhrnne vzaté, hoci Foucault nemá niečo také, čo by | mohli pokladať za čistú epistemológiu, má jednako len epil mológiu, ktorá nadväzuje na dejiny filozofie. Cieľom analýzy jasnosť a pochopenie, ktoré majú prispieť k tomu, aby smi zdokonalili a vytvorili lepší svet. Ak Foucault neverí v radí1 ny prelom, je to preto, lebo neverí ani v nejakú skrytú prayj ktorú by sme mali hľadať, ani v nejaké formálne pricnípy, f rých objavenie by nám prinieslo večné pravdy.
KRITIKA
Foucaultove názory na pravdu a poznanie vyvolali ostrej tiky. Namiesto toho, aby som ich preberala podľa škôl a jedl livcov, sformulujem ich do niekoľkých otázok.
Kto pozoruje vonkajšie vzťahy?
Zdá sa pochybným tvrdiť, že neexistujú vnútorné mentí
< I v 1 d í ť zároveň, že existujú dve roviny vonkajškovosti. 1111  1 li.ip.iľ pozorovanie, ak v jednotlivcovi nie je nič, čo
......ilo pozorovať? Ak sú roviny vonkajšieho také, ako
111   1. ľ ku sa dá predstaviť, že sa niekedy môžu zmeniť, iliiiic', ak jazyk predchádza diskurzu a ak jazyku ne-' ''"i 1 ui|.iká surová skúsenosť, ale vždy iba myslenie a ko-1 11I1 né do lýchto diskurzov, nemohli by sme, nemali by 1   |< U   íi plne rovnakým subjektom?
1. ľtuíľtiiiltovo chápanie totalizujúce?
nll vrhrmentne vystupuje proti tým, čo chcú svojimi • ilií všetko. Takéto systémy nevyhnutne vyústia T1 " "na spôsobov správneho konania, ktoré pristupu-liliiáin zvonku a obmedzujú tak ich slobodu. Zdá sa 1   hlavný cieľ pokladá postup k pochopeniu. ......pre seba to, čo u iných kritizuje?
Uihmlii prepája s mocenskými vzťahmi?
'  il I, ľom ault prijíma myšlienku, že ľudia sú slobod-l'i ■ li luhu uvádza, že odlišní ľudia reagujú v rovna-I   h iiilliŕ'iiiým spôsobom. Tento argument však nieje ph ivi'di ivy. Opis diskurzov veľmi dobre ukazuje, že
ll.....lajú oveľa väčšie nádeje na zvrátenie tohto
1 íle .1 moc prepája s hustou sieťou pohyblivých hi In /ľahov:
"'• I ii'ii' íliskurzy večne a všeobecne platné?
1 1 k y pretrvávajú. Neprišla veda s niektorými h m.nm, ktoré sú nemenné a univerzálne llái ir nám dobre slúži už niekoľko storočí. I n  l""i.kr systémy pokladá za nepopierateľné. \t\\   ni) lienkové systémy, ktoré nie sú diskurzmi?
46
47
Prečo by sme mali predpokladať moc?
Väčšina ontológií kladie do svojho základu konkrétne ve Zdravý ľudský um, ktorý nie je vždy najlepším filozoficky nástrojom, môže naznačovať, že v hĺbke je substancia. Prečof sme mali prijať, že moc je sine qua non existencie? Moc je mosjj iluzórna a neexistuje. Ako meno pre komplikované vzťahyl oblastiach politiky a ekonomiky alebo pre medziľudské vzťahyl to užitočný prostriedok na pochopenie prežívanej skutočnoj Niet však dôvodu predpokladať, že niečo ako moc existuje.
POLITIKA MOCI
!1 ■ ■ i v priebehu celej jeho kariéry adresovali početné n svojich diskurzoch preberá tie mocenské tech-1 i   hi m kritizuje (Baudrillard), že dezinterpretuje
......la), žc ním preniká nihilizmus, učenie, ktoré
ll   |.....ivedčenia sú neodôvodnené, všetky hodnoty
m   i že nič sa nedá presne tlmočiť druhému.
t ■ i f 11• hudcovi Nietzschemu tiež vyčítali nihiliz-lli >,ii nazdával, že je zbabelé, ak sa nepostavíme llil! i hnu, kloré sú tradične nazývané večným ľudským hneme sa riziku takéhoto podujatia. Nietzsche i Imi! | MMVÍImi voči ničote a načrtáva viaceré stanovili ii li |ľ stanovisko disciplíny. Nietzsche sústavne im konci disciplinovanej analýzy genealógie i ■,  ■ , , lenia môžeme pochopiť, že každé vedenie n m iv.n ié. Nestačí, ak sa vysmievame z poriadku 1     .i" |" i u.iť genézu tohto poriadku a až potom sa
I I......Iiniľlneme alebo vedome prijmeme.
, Ivn |..iMvily pretrváva. Aj po dovŕšení discipli-'iini.i môžeme dospieť k cynickej odpovedi, ilinviil hnilo cynickou pasivitou a jej predstavili^ mi nihilistami". Nietzsche často prejavo-
.....u mizernými cynikmi, vyzývajúc ich, aby sa
In   iičali používať iróniu ako základný pros-'  iii.ilý/ ,i vstúpili tak na cestu k radostnej ve-li.il l'iiucault v epistemologii i v politike. V je-l|ili n n-' radosť, nietzscheovskú radosť, ktorá je
48
49
pre čitateľov nákazlivá. Vyvracaniu obvinení z nihilizmu všj nepomáha, keď píše takéto slová:
„Myslíte si azda, že by som pri písaní zažíval toľké útrapy toľké radosti, nazdávate sa, že by som bol pritom taký zaťal taký nerozvážny a nepripravil si pritom - mierne trasú<T sa rukou - labyrint, do ktorého sa môžem vydať, premiestj tam svoju reč, otvoriť ju podzemným priestorom, vzdialia od nej samej, nechať presahy, labyrint redukujúci a dem mujúci jej cesty, kde sa môžem stratiť a napokon aj obja pred očami, aké už asi nikdy viac nestretnem. Určite nie sd jediný, kto píše, aby stratil tvár. Nepýtajte sa ma, kto sd a nechcite odo mňa, aby som ostal rovnaký" (podľa Fouca 2002: 31).
Táto pasáž ukazuje nielen Foucaultovu nietzscheo\ radosť, ale aj príznačnú neuchopiteľnosť a horúčkovitú tťa uniknúť všetkým kategorizáciám, akoby zachytenie jeho mij mena a tváre prinášalo smrteľné ohrozenia. Foucault svoje < sústavne ochraňoval pred zaraďovaním do spoločných stá vísk, názorov a prúdov a dištancoval sa od programov stral kej politiky. Tento zjavný nihilizmus priamo vyvolával kritl že Foucault nemá nijaké stanovisko, ani politické, ani žiadnej že nemôže urobiť nič, pretože jeho metóda mu nič nedovolil navyše jeho priznaným cieľom je dosiahnutie mnohosti a n| ditcľnosti.
Kritika, že nezaujíma nijaké stanovisko, je praví i nepravdivá. Je pravdivá do tej miery, že naozaj nechce vj povať pripútaný, zaradený a skamenený na akademickýd politických zoznamoch a že ho vôbec nepriťahuje získať pi postavenie v nejakej štruktúre, z ktorého by sa dalo identif vať a odvodiť jeho individuálne miesto. Tým by Foucault ľfl val, že bude súčasťou disciplinárnych technológií, s klom bojoval. No v partikulárnych bojoch neváha prejaviť svojej bité volby a stratégie, ktoré nielenže vyznáva, ale podľa nil
■ | 1 'in nasledujúcej analýzy jeho mocenskej politiky je 1   m n,, k lili ku a navyše ukázať základné črty jeho teórie.
1 pni ú s i m ponechať jeho metodológii tú premenlivosť, 1 11 il, .1 iiľiúvncm ani vtedy, keď ma to privedie k zvlášt-lllli I y n 1 stanoviskám, aké horlivo zastával.
Mi II
l ivcilal: „Foucaultov všeobecný princíp znie: každá 1 I lilium '-Ílových vzťahov" (podľa Deleuze 1996: 177). Im surovejšie vyjadrili tak, že podľa Foucaulta je moc 1 lil I mi.mi sa k Deleuzovej charakteristike. V tom, čo ' 1 1 •■.. Iľ.i l'oucaultových vlastných slov mali možnosť il  1   vrstvenie alebo zdvojovanie navzájom na seba' 1   'l'li.h. Sily sú základnou vrstvou, ak to takto môže-1 il   Sily mí však látkou, ktorú formujú diskurzné I      uliv Podľa Foucaulta neexistuje vec, ktorej opis
'I .....ilv/.u moci. V niektorých interview síce z
......1 j 11 i 11 u 111 č vedy, o ktorých hovorí len málo, no
m 1 ikamžite zameriava na početné štúdie, ktoré il , • h- mie napríklad s ekonomickými záujmami, n   1 skúsenosti ho však viedli k tomu, že sa obme-1 ■ 1 klinu nazývame humanitnými vedami, a tam 1 'I mi il e, .mi lo najmenšie miesto, kde by nepôsobili 111   ' l eď niekedy písal o niečom vzdialenom ana-' 1   1 n  uhIhi prítomný nevyslovený predpoklad, že
..........1 Napríklad pri skúmaní metód udržiava-
......I 1 lými, čo boli označení ako duševne chorí,
" 1111 .inimálnosť možno zvládnuť iba drezúrou a 1 uliji I niieault 1993: 63). Foucaultove opisy cesty, 1   1   ľ"ii. n.miu moci ako analytickej kategórie, sú niiil      pi i ktorých tútokategóriu uplatňuje na IIiIh 1 "ľ , mi prenikavé a nemilosrdne politické. 1  1 "i ' i'i ľiľii.i Riviera a všimnime si ho tentoraz
1  ■ 1111■ I ■ 1 mm i.
SO
51
Pierre Rivieře nie je výnimočný zločinec. Vyvraždil svoju rodinu, vypočúvali ho, predstúpil pred súdny dvor, tam rozhodli , že je vinný z vraždy, a potom prešiel viacerými väzeniami, kde čakal na rozhodnutie, či má byť popravený. No ešte predtým, než prišlo rozhodnutie o jeho duševnom zdraví, zobral veci do vlastných rúk a spáchal samovraždu. Vyníma sa však tým, že si záhadným spôsobom uvedomuje svoj zločin, tak pred, ako aj po jeho vykonaní. Naplánoval si, že ešte pred vyvraždením svojej rodiny napíše priznanie, potom však najskôr spáchal svoj čin.
Foucaultova disciplinovaná analýza na tomto mieste odhaľuje, že roku 1835 v0 Francúzsku právne a lekárske profesie bojovali o získanie statusu, moci, ktorá by ich diskurzu zaručovala vládnuce postavenie. Rivierove spomienky slúžili lekárskym a právnickým profesiám ako dokument, ktorého interpretácia by mohla podporovať ich záujmy. Ak by sa napríklad rozhodlo, že Riviére svoj zločin vykonal pri plnom ovládáni svojich schopností, bolo by možné vyhlásiť ho za netvora a popraviť. Proti tomu vystupovala interpretácia, podľa ktorej bol Riviére duševne chorý a mali by ho liečiť v príslušnom zariadení. Text, v ktorom podrobne opisuje svoj zločin, sa tesne viaže k samému zločinu, to všetko sa však stráca za textami, v ktorých ho predstavitelia lekárskych a právnických profesii interpretujú,
rozvíjajúc moc.
Vo väzení Riviére napísal priznanie, ktorému dal podnadpis „Podrobnosti a vysvetlenie udalosti, ktorá sa odohrala 3. júna v Aunay, v dedine Fauctrie, napísané páchateľom tohto činu". Vo Foucaultovej analýze nájdeme:
„Niet najmenších pochýb, že Riviére vykonal svoj zločin na úrovni istej diskurznej praxe a s ňou spätého vedenia. V spletitej jednote svojej matkovraždy a svojho textu on skutočne hral hru zákona, vraždy a spomienok, ktorá v lej dobe riadila celý súbor »zločinných rozprávaní«. Bola to'j nerozumná hra? Ako sa zdá, fakt, že túto rodinnú hru hral tak v texte, ako aj v konaní, že bol dvojakým autoromj
a vystupoval tam ako dvojaký subjekt, bol pre väčšinu porotcov skôr monštruózny než šialený" (Foucault 1973a: 332).
Mocenské vzťahy, ktoré tu pôsobia, sú zložité. Zaujímavou črtou Foucaultovej analýzy je to, že v tomto súbore vzťahov pripisuje Rivierovi istú nesymetrickú, no významnú moc. Foucault sa nepokúša ospravedlniť Rivierov čin, je však príznačné, že ho ani neodsudzuje. Foucaulta zaráža krása Rivierových spomienok a touto črtou textu odôvodňuje jeho publikovanie. Analýza tohto textu však ukazuje, že v diskurznej praxi má každý moc a je pri moci. Riviére predstiera, že zločin spáchal preto, aby svojho otca oslobodil od súženia, pričom zručne manipuluje s populárnym rozprávaním, aby dosiahol iný cieľ: slávnu smrť. Vznikli o ňom pesničky, rozprávania, ľudové divadlá.
Foucault zozbieral dokumenty, ktoré vo svojom celku ukazujú mocenské pole, kde súperia právnické a lekárske profesie, ľudová predstavivosť, Rivierova vlastná choroba a jeho zručnosť:
„Skrátka, jeho čin-text bol predmetom trojakej otázky pravdy: pravdy faktu, pravdy mienky a pravdy vedy. Na tento diskurzný akt, na tento diskurz v akcii, ktorý bol hlboko spätý s pravidlami ľudového vedenia, aplikovali otázky vedenia zrodeného inde a riadeného inými" (Foucault 1973a: 333)-
Nemáme k dispozícii Foucaultov názor na tieto otázky. Nemali by sme však zabúdať, že sám Riviére možno nie je mimo dosahu takýchto otázok; že tak, ako odborníci chceli dosiahnuť slávu zaživa, Riviére so svojou túžbou po slávnej smrti vychádza na povrch ako dubleta, dubleta, ktorá je vymazaná a zároveň sa vyznačuje potvrdzovaním vlastného „Ja" ako autor. Možno Foucault nechcel svoj názor zverejniť preto, lebo keby tak urobil, keby sa za seba k tomu vyslovil, vyvolalo by to istú polarizáciu. Keď niekoho označíme za Netvora alebo Pomätenca, keď
52
53
mocenský systém zredukujeme na kolosálne zviera, budeme sa pred ním cítiť lepšie. Nevysvetlíme tým však, prečo je v našom mlčaní - dokonca aj keď sa nachádzame mimo diania - spoluvina, a ani tým nezískame prístup k sieti diskurzných praktík, ktoré vytvorili tohto „netvora" (alebo, aby sme uviedli nedávny príklad, „Tvár zla", ako časopis Time označil juhoslovanského prezidenta Slobodana Miloševiča). Pretože „netvor" je iba vonkajším prejavom takýchto praktík. Foucault sa zameriava na ne a z tohto hľadiska sú takéto označenia bezpredmetné. Ako uvidíme, Foucaulta väčšmi zaujíma odhaľovanie stratégií.
Z jeho interview vieme, že podľa jeho názoru je možný aj ľudový súdny dvor, ľudový súd. Odhalenie mnohorakých mocenských vzťahov a hry na život a smrť u Pierra Riviera a členov jeho rodiny však čitateľa vedie k hlbšiemu a politic-kejšiemu rozmýšľaniu o spravodlivosti. Otázky, ktoré si kladieme, keď sa stretávame s týmito dokumentmi, nemôžu byť abstraktné. Otázky ako „Je trest smrti dobrý alebo zlý?" alebo „Má psychiatria zasahovať do právnych záležitostí?" sa ukazujú úplne smiešnymi. Otázky, s ktorými sa musíme vyrovnávať, sú: „Akú moc môže justícia legitímne vykonávať?" „Ako ľudový dis-kurz o zločine pôsobí na subjektiváciu tzv. bezmocných jedincov?" „Akú moc mám rozvinúť?" „Akej zodpovednosti sa mám zrieknuť?" „Do akej miery produkovaním rôznych »právd« nesiem vinu za podnecovanie kriminality?" a pod. Takéto mys-lenie   je   vskutku   nebezpečné.   Deleuze   nebezpečenstvo j Foucaultovho myslenia vysvetľuje takto:
„Foucault vždy vyvoláva predstavu bojového hluku a prachu j a samo myslenie sa mu javilo ako vojnový stroj. Pretože, len! čo urobíme krok mimo oblasti toho, čo už bolo myslené, lení čo sa odvážime vystúpiť za známe a upokojujúce, len čo treba vynájsť nové pojmy pre neznáme krajiny, padajú metó-1 dy a poučenia a myslenie sa, ako hovorí Foucault, stávaj »nebezpečným aktom«, násilím, vykonávaným predovšeťi kým na sebe samom. Námietky a dokonca aj otázky, ktorfl
vám adresujú, vždy prichádzajú z pevného brehu a sú to akési záchranné pásy, ktoré vám hádžu, no nie aby vám pomohli, ale aby vám zabránili postupovať: námietky vždy vyslovujú priemerní a leniví, čo Foucault vedel lepšie ako ktokoľvek iný" (Deleuze 1990: 117).
BIO-MOC
Foucault tvrdí, že v priebehu 19. storočia vstúpila na scénu nová forma moci. Nazýva ju bio-mocou. V druhej kapitole sme sa s ňou stretli ako s produktívnym faktorom kapitalizmu. Bio-moc je formou vzťahov, ktoré sa neuplatňujú ako prostriedky práva na smrť, ale ako prostriedky regulovania života:
„Ak sa tlaky, akými životné pohyby interferujú s dejinnými procesmi, dajú nazvať »bio-históriou«, potom by sme pri označovaní toho, čo životu s jeho mechanizmami dovoľuje vstúpiť do oblasti explicitných kalkulácií a robí z moci-vedenia činiteľa transformácie ľudského života, mali hovoriť o »bio-politike«" (podľa Foucault 1999: 166).
Podľa Foucaulta suverénna, monarchická moc nemala záu-|ľin na regulovaní života svojich poddaných. Udržiavala sa veľ-Kolepým ovládaním najvyššieho tromfu, práva na ukončenie
„Nepochybné po prvýkrát v dejinách sa biológia odrazila v politike; fakt života už nie je tým neprístupným základom, ktorý sa iba z času na čas vynára v náhodnosti a osudovosti Smrti; čiastočne vstupuje do poľa kontroly vedenia intervencie moci. Tá sa už nezaoberá len subjektmi práva, nad ktorými stojí ako najvyšší prejav vlády smrť, ale živými bytosťami, ktorých ovládanie musí prebiehať na rovine samého života; tým, čo moci umožňuje prístup k telu, je skôr prevzatie starostlivosti u život než hrozba zabitia" (podľa Foucault 1999:165-166).
54
55
Ako Foucault tvrdí, obrovský záujem o regulovanie sexuálneho správania, aký sa objavil v tomto a predchádzajúcom storočí, umožnila rastúca prítomnosť moci v živote jednotlivca. Jedným z výsledkov tejto moci je, že sa nemusí starať o regulovaný a normalizovaný život. Foucault upozorňuje: „Za hranicami západného sveta existujem mor v ešte výraznejšej miere než kedykoľvek predtým; a biologické riziká, ktoré obklopujú ľudský rod, sú možno väčšie, v každom prípade vážnejšie ako pred zrodom mikrobiológie" (podľa Foucault 1999: 166). Tradičné chápanie toho, za čo moc zodpovedá, takto odpadá, a namiesto toho sa vynára zodpovednosť moci za klasifikovanie, hierarchi-zovanie, meranie, kvantifikáciu, posudzovanie, označovanie atď. Do tejto činnosti sa zapája nielen štátny aparát, ale aj súdnictvo, zdravotníctvo a vedecký výskum. Cieľom týchto miest diskurz-nej moci je produkovanie „normálnych" ľudí. „Normalizujúca spoločnosť je dejinným dôsledkom technológie moci zameranej na život" (Foucault 1999: 167). Keď sa pozrieme na niektoré z Foucaultových stanovísk, zbadáme v nich odpor k normalizujúcim účinkom bio-moci.
STRATÉGIA
V tejto kapitole sme sa zamerali na prípad Pierra Riviera, pretože je to dostatočne jednoduché východisko pre Foucaultove komentáre a môžeme tu využívať viaceré dokumenty, ktoré zozbieral. Rozhodujúca je však jeho jednoduchosť: táto matko-vražda je lokalizovateľný čin, ktorý spáchala jedna osoba. Čo by bolo pre uskutočnenie Foucaultovho archeologického projektu potrebné, ak by išlo o nedávnejšiu a zložitejšiu situáciu, takú, čo si vyžaduje strategické pôsobenie?
Takým prípadom je revolta amerických študentov proti tomu, aby sa v univerzitných kníhkupectvách predávali produkty nevoľníckej a detskej práce. Tieto boje pritiahli značný záujem médií a stali sa známymi. Adekvátna analýza tohto pri-: padu by si vyžadovala poznanie početných inštitúcií na mocen-
56
skom poli. Mali by sme si všimnúť viaceré veci: zvyšujúci sa význam práce pre študentov, praktiky a rétoriku nadnárodných korporácií, pracovné praktiky vo všeobecnosti i zvlášť. V univerzitách by sme mali analyzovať ich štruktúru a záujmy, mali by sme sa zamerať na rastúcu privatizáciu verejných univerzít a ich kníhkupectiev. Takýto prípad by bol z viacerých hľadísk zaujímavejší. No jednoduchosť prípadu Pierra Riviera nám nateraz poskytuje dostatočný priestor na uvedenie stratégie.
Foucault povedal, že dôvodom, pre ktorý si zvolil Rivierov prípad, bola krása jeho písania. Sprievodnú dokumentáciu odôvodňuje takto:
„Tieto dokumenty, všetky tieto dokumenty sme sa rozhodli publikovať preto, lebo sme chceli načrtnúť akúsi mapu týchto rozmanitých bojov, zrekonštruovať zrážky a bitky, znovu objaviť hru týchto diskurzov ako zbraní, ako útočných a obranných prostriedkov v mocenských a poznávacích vzťahoch" (Foucault 1973a: 17).
Ako sme videli, vždy je všetko vtiahnuté do boja, do vojny za kontrolu a prístup k moci a vedeniu. Hľadanie sprievodnej stratégie musí byť kvalifikované. Čo je však stratégia? Foucault sa vyhýba hutným definíciám, ktoré by ho mohli zväzovať, a tak sa na to musíme odvážiť sami: stratégia je odstredivý pohyb, ktorý po novom usporadúva diskurzy obklopujúce nejaký objekt (napr. šialenstvo).
Dá sa namietnuť, že ak takým preusporiadaním iba nahradíme jeden vládnuci diskurz, jeden spôsob produkovania pravdy druhým, nebude to nič nového. Ako príklad môžeme uviesť Marxa a jeho nezávislé preusporiadanie sveta pojmami odcudzenia práce, spôsobov výroby, dialektického materializmu, triedneho boja (ktorý Foucault odmieta ako esencializovaný mýtus) a i. Alebo ITeudovo preusporiadanie vedomia pojmami |d, [a, Nadja, nevedomia, sexuálnej túžby, závisti a i. No spôsob, nkým tieto diskurzy vysvetľujú dejiny alebo vedomie, sa líši od
57
Foucaultových stratégii. Podľa Foucaulta musí byť stratégia odstredivá - musí rozpoznať svoje vlastné miesto v mocenských sieťach, zachytiť sa na hraniciach, ktoré uprednostňujú isté spôsoby produkcie pravdy, a destabilizovat' ich. Jedným príkladom takej stratégie je Foucaultovo skúmanie Rivierovho prípadu. Druhým príkladom je jeho názor na súčasnú úlohu intelektuála, čím sa budeme zaoberať neskôr.
Pretože konvenčné chápanie správnosti a nesprávnosti tu neplatí a o žiadnej stratégii sa vopred nedá povedať, či je správna, musíme stratégiu vyberať až po disciplinovanom skúmaní relevantných prameňov. Foucault o dokumentoch hovorí:
„Umožňujú nám dešifrovať vzťahy moci, ovládania a boja, vnútri ktorých sa utvárajú a fungujú diskurzy; umožňujú teda analýzu diskurzu (a to aj vedeckého), ktorý je príležitostný a zároveň politický, čiže strategický" (Foucault 1973a: 18).
Stratégia sa vynára až na konci skúmania, nie skôr. Keď rozmýšľame napríklad o trestnom práve, je lákavé klásť už predtým široké otázky týkajúce sa nášho predmetu. Radi by sme mal odôvodnené pravdivé presvedčenia o väzení, kriminalite, ľud-; skej prirodzenosti a pod. Ako sme však videli, už ani na úrovni epistemologie si takýto luxus nemôžeme dovoliť. A aj tu musí-í me mať na zreteli strategické možnosti. Foucault nás nabáda:
„Nemali by sme pre individualizovanie skupín výpovedi namiesto skúmania stálosti tém, obrazov a názorov v čase,] namiesto stopovania dialektiky ich konfliktov skôr vyznačili rozptýlenie momentov volby a pred každým názorom, pred] každou tematickou preferenciou definovať pole strategických možností?" (podľa Foucault 2002: 60).
Súčasťou dospievania k stratégii je zistenie, že myšlienkoví kategórie nie sú chápané jasne, že nemajú jasné a ostré hranica! Chceli by sme rozlišovať medzi politickým, morálnym a práVi
nym myslením. V našej kultúre sú však morálne, politické a právne aktivity neodstrániteľné premiešané - rovnako ako ich ľudové zobrazenia (čo nám ukazuje Rivierov prípad). Vidíme teda takúto interpretáciu:
„Všetky letáky šírené v 19. storočí sú veľmi konformné a moralizujúce. Poúčajú. Starostlivo rozlišujú medzi slávnymi činmi vojaka a hanebnými skutkami vraha. V istom zmysle ilustrujú zákonník a sprostredkúvajú jemu vlastnú politickú morálku (...) Dvojznačná existencia týchto letákov bezpochyby prezrádza účinky neviditeľnej bitky, ktorá sa v predvečer revolučných bojov a imperiálnych vojen odohrávala medzi dvoma právami, možno nie až 'natoľko odlišnými, ako by sa mohlo zdať: práva zabiť a dať zabiť a práva hovoriť a vyrozprávať" (Foucault 1973a: 329).
Boje za spoločné vlastníctvo prostriedkov hovorenia a ovládania kriminality vytvorili to, čo sa tradične nazýva „prirodzenými" právami: právo na život a právo na slobodnú reč. Podlá ľ'oucaulta sú tieto práva výsledkom zápasu o vlastníctvo významov.
Foucault v rozhovore s Gillom Deleuzom skúmal úlohu intelektuála - možno preto, aby sa zvonku, „nebezpečným myšlienkovým aktom" dotkol násilia, ktorého prvou obeťou sme my 1111 i.
„Sami intelektuáli sú aktérmi tohto mocenského systému -predstava o ich zodpovednosti za »vedomie« a diskurz je súčasťou systému. Úlohou intelektuála už nie je postaviť sa niekde dopredu a bokom, aby mohol vyjadriť potláčanú pravdu spoločenstva; je to skôr boj proti tým formám moci, ktoré ho premieňajú na svoj objekt a nástroj v oblastiach "vedenia«, »pravdy«, »vedomia« a »diskurzu«" (Bouchard 1077: 207-8).
o nas
privádza k problematike odporu.
58
59
ODPOR
Odpor sa líši od stratégie. Neuvedomujeme si ho až tak ako aktivitu a menej sa prejavuje textami. Hoci nesmie byť pasívny, nie je taký aktívny ako stratégia. Podľa Foucaulta bolo prijatie práv, o ktorých sme práve hovorili, zdrojom veľkého odporu voči bio-moci. Aby sa nejaký odpor mohol objaviť, musia byť vytvorené podmienky preň. Krátke odbočenie do Archeológie vedenia nám ukáže, ako je možný odpor, ktorý je v podstate vonkajšou časťou samých mocenských vzťahov:
„Tieto vzťahy sa vytvárajú medzi inštitúciami, ekonomickými a spoločenskými procesmi, formami správania, systémami noriem, technikami, typmi klasifikácie a spôsobmi charakterizovania; tieto vzťahy nie sú prítomné v objekte (...) Nedefinujú jeho vnútornú konštitúciu, ale to, čo mu dovoľuje objaviť sa, postaviť sa vedľa iných objektov, situovať sa vo vzťahu k nim, definovať svoju odlišnosť, svoju neredukova-teľnosť a prípadne svoju heterogénnosť, skrátka umiestniť sa v poli exteriority" (podľa Foucault 2002: 72).
Objektom skúmania sa stáva nejaká skupina alebo objekty, ktoré prechádzajú transformáciami. Neexistuje, napríklad, niečo také ako vytvorenie duše alebo ľudského práva na šťastie. Istá textualizácia zvláštnej skupiny vyústi do toho, žc je v rozličných systémoch chápaná ako vlastnenie takej alebo onakej vlastnosti. Skupina potom tieto vlastnosti prijme vo svojom správaní a vo svojich normách. Tento príliš zjednodušený výklad sa možno] stane prijateľnejším, ak ho doplníme jedným príkladom z Dejíni sexuality. Foucault opisuje odpor voči bio-moci:
„A proti tejto, v 19. storočí ešte novej moci sa sily odporu opreli práve o to, čo táto moc obsadzovala - teda o život a človeka, pokiaľ je živým tvorom. Veľké zápasy, ktoré probl lematizujú všeobecný systém moci, sa od minulého storočia
nevedú v mene návratu niekdajších práv alebo vo funkcii tisícročného sna o cyklickom čase a zlatom veku (...) Predmetom politických zápasov sa stal oveľa väčšmi život než právo, a to i vtedy, ked sa tieto zápasy formulujú ako potvrdenie práva. »Právo« na život, na telo, na zdravie (...), právo nájsť bez utláčania alebo »odcudzenia« to, čím človek je, a všetko, čím by mohol byť, toto »právo« (...) sa stalo politickou odpoveďou na všetky nové procedúry moci (...)" (podľa Foucault 1999:168).
Na rozdiel od stratégie je odpor pre mocenské vzťahy potrebný; moc musí pripustiť istý odpor, aby nebola vážne ohrozená. Štúdium moci občas len prispieva k udržiavaniu tohto stavu. Niekedy sa hovorí, že analytici politických zápasov nerobia nič iné ako to, že posilňujú existujúce mocenské štruktúry. Tak, ako je šesťpercentná nezamestnanosť potrebná na hladké fungovanie kapitalizmu, každá moc prináša aspoň jeden odpor. A mnohé Z týchto odporov napokon podporujú moc, napríklad tým, že ju predstavujú menej brutálnu, ako je v skutočnosti, alebo takú zdrvujúcu a všadeprítomnú, žc je neprekonateľná. Pokiaľ tí, ktorých mocenské vzťahy najväčšmi utláčajú, veria, že majú isté neodňatelné práva, potiaľ je nepravdepodobné, že sa vážne /.unýšľajú nad zvrhnutím mocenských vzťahov.
DISCIPLÍNA
Foucault tvrdí, že s nástupom bio-moci sa vlastným cieľom ITlOCi stali telá. V Dozeraní a trestaní skutočne tvrdí, že jedným ■ letov a účinkov disciplín, ktoré prenikali väzeniami, armádou I   I olami, bolo vytvorenie poslušných tiel. „Poslušné telo je to, 1 U>ľé môže byť podrobené, používané, premieňané a zdokonalí ié" (Foucault 2000c: 138). Moc potrebuje vytvoriť poslušné 1 uby nimi mohla ľahšie, rýchlejšie a rozhodnejšie manipulo-ll  . 11 >y ich mohla formovať pre mocenské procesy, aby ich
60
61
mohla priradiť k mocenským vzťahom, aby ich mohla prevziať do vládnuceho diskurzu a aby ich zbavila schopností a snáh vytvárať stratégie pre decentralizovanie spôsobov produkcie pravdy. Funguje to takto:
„Disciplína zvyšuje telesné sily (v zmysle ekonomickej užitočnosti) a zmenšuje ich (v zmysle politickej poslušnosti). Slovom, oddeľuje moc od tela; na jednej strane z neho robí »schopnosť«, »spôsobilosť«, ktorú sa usiluje zvyšovať; na druhej strane mení smer energie, moci, ktorá z toho môže vzísť, a robí z toho vzťah prísneho područia" (Foucault 2000c: 140).
Poslušné telá sa dajú vytvoriť viacerými spôsobmi. Jedným z nich je prísny režim výcviku a trestania v armáde. Cieľom je vytvoriť telá, ktoré sú nadpriemerne silné a zároveň ochotné a schopné vykonávať každý príkaz. V Dozeraní a trestaní najväčšiu pozornosť vyvoláva vytváranie poslušných tiel v disciplinovaní prostredníctvom pozorovania, zvlášť v Renthamovom Panoptiku, v zariadení na pozorovanie väzňov:
„... Bentham vyslovil princíp, že moc by mala byť viditeľná a neověřitelná. Viditeľná: uväznený by mal mať ustavičné! pred očami vysokú siluetu centrálnej veže, odkiaľ ho špehu-j jú; neověřitelná: uväznený by nikdy nemal vedieť, či ho práve! nepozorujú, mal by však žiť v presvedčení, že sa to môže stan kedykoľvek" (Foucault 2000c: 202).
Výsledkom takéhoto diskurzu je nielen poslušné telo. Jehj výsledkom je opravdivý pocit, že som stále pozorovaný! Myšlienka, že ľudské telá možno takýmto spôsobom kontrolou vať, sa nezrodila z ničoho. Mohla sa vynoriť iba v sieti diskurj zov, ktorých cieľom je vzájomná kontrola zúčastnených^ Neexistuje jednoliata disciplína, rovnako ako neexistuje ani jednoliaty diskurz, ani jednoliata stratégia, ani jednoliaty odpoj
Navyše, podľa Foucaulta by nebolo správne démonizovať nejakého politického vodcu, pretože aby sa takáto moc vynorila a šírila, je potrebná sieť diskurzných formácií a príslušné vnímanie. Podobne sa dá povedať:
„»Disciplína« sa nemôže stotožniť ani s inštitúciou, ani s aparátom. Je to typ moci, modalita jej vykonávania, ktorá obsahuje celý komplex nástrojov, techník, postupov, aplikačných úrovní a cieľov; je to »fyzika« alebo »anatómia« moci, je to technológia. Môžu si ju prisvojiť »špecializované« inštitúcie (väzenia alebo nápravné ústavy 19. storočia) alebo inštitúcie, ktoré ju budú využívať ako základný nástroj na dosiahnutie určitého cieľa (výchovné zariadenia, nemocnice) alebo už predtým existujúce inštancie, ktoré v nej nájdu prostriedok na posilňovanie alebo reorganizovanie svojich vnútorných mocenských mechanizmov (raz by bolo potrebné ukázať, ako sa vzťahy v rodine, predovšetkým vzťahy v bunke rodičia-deti »disciplinovali«, pričom od klasického obdobia preberali vonkajšie, školské, vojenské, neskôr lekárske, psychiatrické a psychologické schémy, čo urobilo z rodiny privilegované miesto na objavovanie sa disciplinárnej otázky normálneho a nenormálneho) alebo aparáty, ktoré urobili z disciplíny princíp svojho vnútorného fungovania (discipli-novanie administratívneho aparátu od napoleonského obdobia) alebo napokon štátne aparáty, ktorých hlavnou, aj keď nie jedinou funkciou je udržiavať vládu disciplíny v celej spoločnosti (polícia)" (Foucault 2000: 216).
Keď čítame pasáže, ako je táto, ťažko uveríme, že Foucaulta Obviňujú z toho, že nezaujíma stanovisko. Sotva by sme ho "i'lili podozrievať z toho, že sympatizuje, napríklad, s policajným štátom. Foucault výslovne hovorí, že prostredníctvom polí-h uplatňuje vláda na občanov disciplinárnu moc, aby produko-Villit poslušné telá.
Príklad Panoptika je dosť dramatický, na uplatňovanie dis-
02
"3
ciplíny sa však dajú použiť aj celkom bežné priestory. Foucault tvrdí, že „ľudí udržiavajú na mieste jednoduchými prostriedkami, ako sú bytové podmienky, vzájomné pozorovanie, spoločné kuchyne alebo kúpeľne pre viaceré rodiny" (Kritzman 1988: 208). Ten špecifický nástroj, akým bolo Panoptikum, sa dnes už nepoužíva. Akými formami potom spoločnosť uplatňuje podstatu Benthamovho vynálezu, t. j. požiadavky viditeľnosti a neoverí-teľnosti? Ak to robí, do akej miery sme k takémuto uplatňovaniu moci vnímaví a zaň spoluvinní? V akých diskurzoch, vytvárajúcich takúto možnosť, sme zakotvení?
Foucault vyslovuje radikálnu požiadavku, že musíme prijať také silné stanovisko, aby sa naše myslenie prostredníctvom pojmov stalo „nebezpečným aktom", násilím, ktorého „prvou obeťou sme my sami". No možnože toto násilie je technológiou seba samého pre to vlastné Ja, ktorými sú viacerí, „skupinka", pre ktorú nachádzame stratégie transformácie. Ako Foucault usta-vične pripomína, musíme začať s vlastným Ja. On sám ním aj začína, takže jeho písanie v úsilí „stratiť tvár" sa podobne ako Rivierovo stáva dvojakým, je to sláva i neviditeľnosť, vystavenie i sa i zamaskovanie, potvrdzovanie i destabilizácia, postup, ktorého plodom je isté monštrum, tvor desivého tvaru a podoby, to ne-disciplinované a ne-normálne vlastné Ja, ktoré nie je jedno.
Aby sme rozptýlili predstavu, že Foucault nezaujíma nijaké politické stanovisko a je nihilista, preskúmajme tri stanoviská, ktoré bezvýhradne prijímal.
STANOVISKÁ
Foucault poznamenal, že „koncepcia subjektu leží v srde humanizmu". Všimnime si jasnosť Foucaultovho politického stanoviska vzhľadom na koncepciu subjektu:
„Možno ju napadnúť dvoma spôsobmi: buď »desubjektivá ciou« vôle k moci (t. j. politickým bojom v kontexte triedj
neho boja), alebo deštrukciou subjektu ako pseudosuveréna (t. j. útokom na »kultúru«: odstraňovanie rôznych tabu, obmedzení a rozdelení vnucovaných pohlaviam, zakladanie komún, uvoľňovanie zábran užívania drog, prelamovanie všetkých zákazov, ktoré utvárajú a usmerňujú vývin normálneho jednotlivca)" (Bouchard 1977: 222).
To neznamená, že by vo Foucaultovom postoji k politickej aktivite neboli nejasnosti. Uvedieme tri príklady, ktoré ukazujú, ako sa práve uvedená všeobecná orientácia prejavila v realite, ako sa Foucault zmocňuje lokálnych problémov, aby rozložil koncepciu subjektu ako pseudosuveréna.
Počas písania tejto knihy prebieha vojna v Juhoslávii. Viaceré internetové stránky sa venujú disl<usiám o tejto kríze. Hlavnou témou diskusií na stránkach Filozofia, Hegel, Peirce, Deleuze a Foucault sa v apríli a máji 1999 stávala vojna. Je zvláštne, že diskusia na stránke Foucault sa zameriavala predovšetkým na Foucaultovo stanovisko k revolúcii v Iráne. Foucault navštívil Irán v čase, keď po šachovi moc preberal ajatolláh. Foucault bol proti šachovi a podporoval revolúciu. Mnohí intelektuáli boli proti šachovi, no nechceli podporovať Chomejního. Foucault sa neprikiáňa k niektorej strane, nie je to jeho zápas. Bezvýhradne však podporuje kolektívnu vôľu ľudu. O svojej ceste povedal: „Osobne sa nazdávam, že kolektívna vôľa bola ako Boh, ako duša, niečo nepredstaviteľné. Neviem, či mi uveríte, ale v Teheráne a v celom Iráne sme sa stretli s kolektívnou vôľou ľudu. Tomu treba vzdať úctu, s tým sa často nestretávame" (Bouchard 1977: 115). Foucault upozorňuje, že iránsku vôľu zbaviť sa západného vplyvu sprevádza šovinizmus, ktorý prezrádza vnútornú protire-i Ivosť tejto vôie. Vyjadruje názor, že v priebehu revolúcie sa toto protirečenie prejaví.
Druhé stanovisko je vypracované presnejšie. Foucault vystupuje proti každej legislatíve v oblasti sexuality okrem prípadov • n.ilncho násilia, znásilnenia a zneužívania detí. Jeho stanovi-I u prechádzalo zmenami. Nazdáva sa, že je zmysluplné klasifi-
64
65
kovať znásilnenie ako trestný čin a pokladať ho za násilný útok, nie za sexuálny zločin. Pri sexuálnom zločine sa zvýrazňujú sexuálne orgány a oddeľujú sa od ostatného tela - a toto oddelenie podľa neho historicky vytvorilo zónu pre moc oplodňovať. Okrem toho Foucaulta zaujíma hľadanie diskurzu, v ktorom sa dal definovať sexuálny súhlas pre deti. So svojimi súdmi sa tu neunáhľuje, hľadá najskôr možné dôsledky rôznych legislatív a informuje sa o platných zákonoch a definíciách (celú diskusiu pozri in: Bouchard 1977: 178 - 210).
Napokon Foucault zaujíma stanovisko k svojej vlastnej moci. Hoci časopisom, magazínom a novinám poskytoval interview, nechcel o svojich knihách hovoriť v televízii. Vysvetľoval to potrebou umožniť mladším a menej známym autorom prístup do hlavného vysielacieho času.
„Zdá sa mi, že by bolo nemiestne, keby niekto ako ja, niekto, kto má množstvo príležitostí vyjadriť sa, prišiel a hovoril o svojej knihe. Takže nechodím do televízie preto, aby som nahradil alebo zopakoval to, čo som povedal inde, ale preto, aby som urobil niečo užitočné a povedal to, čo diváci nevedia. Znovu opakujem, že týmito slovami nechcem kritizovať relácie o knihách ani ľudí, čo sa na nich zúčastňujú. Ak sú napríklad mladí, dobre chápem, že chcú, aby sa o ich knihe hovorilo. Kedysi by som asi konal rovnako. Dnes však uvoľňujem miesto pre nich" (Bouchard 1977: 108).
Uvedené príklady Foucaultových myšlienok o boji v Iráne, o právnych otázkach detskej sexuality a obetí znásilnenia a vystupovaní v televízii sú bezpochyby stanoviskami, a to dôkladne premyslenými stanoviskami. Okrem toho treba pripomenúť, že jeho knihy o šialenstve prispeli k reformám liečby j duševne chorých. Jeho kniha o práve inšpirovala prácu „kritic- j kej právnej teórie" a jej prostredníctvom zapôsobila na skupiny ( uplatňujúce moc právnymi diskurzmi. V akademickej sfére, našla Foucaultova archeologická metóda nasledovníkov v sku-
pine „nových historikov"; na katedrách histórie a literatúry pomohla k objaveniu zneuznaných a zabudnutých textov a autorov, následne aj k rozpútaniu diskusií o povinnej literatúre a textoch, ktoré sú „hodné" štúdia. A za každou Foucaultovou knihou zaznieva jeho hlas, ktorý vyjadruje rozhorčenie nad mocenským zaobchádzaním s ľuďmi. Všimnite si dvojznačný postoj v nasledujúcom opise trestania v rámci diskurzu:
„Predstavme si justíciu, ktorá funguje iba podľa zákonníka: ak niečo ukradnete, odseknú vám ruku; ak sa dopustíte nevery, odrežú vám pohlavný orgán; ak zabijete, zotnú vám hlavu. Ie to systém arbitrárnych a nevyhnutných vzťahov medzi činmi a trestami, ktorý trestá zločin na osobe zločinca... Ak je však záujmom justície náprava jednotlivca, prienik do hĺbok jeho duše, prinášajúci premenu, potom je všetko inak: potom jeden človek súdi druhého a trest smrti je nezmyselný" (Lotringer 1989:165).
Foucaultovi môžeme priznať, že ho rozhorčuje zlé zaobchádzanie s ľuďmi. Problematickým však ostáva napríklad to, prečo sa v diskusiách o Iráne nezmieňoval o problémoch tamojších žien. Univerzálne platné politické princípy neexistujú. Foucault ponúka metódu odporu a vyjadruje stratégie.
KRITIKA
Všadeprítornnosť moci
S touto kritikou sme sa už stretli v kapitole o epistemologii. \k nejaký explanačný model vysvetľuje všetko, je oprávnene podozrivý. Otázky priamo zviazané s politickou sférou sme n.ľ.iulili v druhej kapitole. Čo presne je primárna moc? Presnejšie povedané, hoci sa tvrdí, že moc je súbor zložitých l'nliov, nezdá sa, žeby vznikla ex nihilo. Ak je moc všade, nija-1 I 11 .oba nie je úplne bezmocná. Ako vysvetlíme postavenie jed-
66
67
notlivcov, ktorí sa nezmôžu na odpor, na stratégiu? Nepripúšťa sa existencia takých jednotlivcov? (Je dosť jasné, že Foucault odmieta predstavu, že niekto by mohol byť úplne bezmocný.)
Racionálny konsenzus
Jürgen Habermas je dôležitou postavou v politickej teórii 20. storočia. Tvrdí, že politické problémy sa dajú riešiť v racionálnom dískurze zameranom na optimálny konsenzus. Predpokladom jeho diskurzu je, že ľudia sú si navzájom dostatočne blízki, aby sa rozličné komunity mohli teoreticky dohodnúť v otázkach štátu, vojny, a teda aj mieru. Predstava ľudí, ktorí dospievajú k porozumeniu tohto druhu, je pre Foucaulta nielenže nesprávna, ale priam absurdná. Aj keď chápeme úsilie odporovať utopickému mysleniu, myšlienka permanentnej vojny sa predsa len javí ako príliš extrémne stanovisko.
Môže miktx-politika fungovať?
Filozofi 20. storočia sa zaoberajú problémom motivácie. Prečo by sa každý mal pridať k revolúcii? Má zmysel podeliť sa s ostatnými, keď to väčšina nerobí? Tieto otázky sú dôležité pre politológov, keď sa usilujú pochopiť, prečo sa ľudia stávajú aktívnymi revolucionármi. Pri skúmaní týchto otázok sa často zdôrazňuje, že ak človek verí v správnosť teórie, ktorou sa riadi vo| svojom konaní, ľahšie si osvojí a zachová motiváciu. Ak tedal veríme, že racionálni jednotlivci chcú a môžu dosiahnuť konsenzus, politická aktivita má zmysel. Akú motiváciu môže maf politická aktivita, ak je jej úspech vždy čiastočný a iluzórny?! Keďže moc je všadeprítomná a ťažko dostupná analýze, nikdy si nemôžeme byť istí, že konáme rozumne.
Je Foucaultovo dielo kontrarevolučné?
Ak zoberieme do úvahy, že Foucaultovu metódu si niektd
68
• ^rÄr ****** *™y
■r* a potom „,e,e «,iv„sř, V2níJi
*ausp<**n„. Pre „aäa uSZ , í ľ    d° Pol><>«o
69