7. Vzťah religióznych systémov a geografickej sféry 7.1. Religie a prírodné prostredie Medzi relígiou a prírodným prostredím existujú rozmanité a obojstranné väzby. Na jednej strane náboženstvá pôsobia a spoluformujú využívanie prostredia a na druhej strane sú pod jeho vplyvom. 7.1.1. Vplyvprírodnéhoprostredia na religie Vzťahmi medzi prírodným prostredím a relígiami sa zaoberajú geografi a kultúrni antropológovia už od konca 18. storočia. Koncom 19. stor. to viedlo ku geodeterminis- tickej koncepcii, ktorú predstavil F. Ratzel. Táto koncepcia absolutizovala vplyv prí- rodného prostredia na religiózne systémy. S podobnými pohľadmi sa stretávame u E.C. Sempleho (1911), pre ktorého bol človek so svojimi religióznymi predstavami pro- duktom a dieťaťom Zeme. Semple a niektorí iní geografi sa pokúšali vysvetliť mono- teizmus pomocou rozličných faktorov prostredia. Tak sa mala vyvinúť monoteistická židovsk\kresťansko-islamská tradícia obyvateľov púšte juhozápadnej Ázie. Aj lama- izmus, ktorý^redstavuje k monoteizmu blízku podobu budhizmu, existuje v suchých oblastiach Tibetä a Mongolska. Vo všetkých prípadoch pri zrode relígií stáli nomádi. E. C. Semple tvrdil, že nezakalený pohľad nomádov na súhvezdia na jarnej nočnej oblohe im sprostredkoval predstavu neustále sa pohybujúceho "prírodného organiz- mu". Na základe takýchto pravidelností sa domnievali, že za tento poriadokje zodpo- vednájediná vedúca ruka. Semple z toho vyvodil, že obyvatelia púští sa cítili neústupné priťahovaní k monoteizmu (Rinschede, 1999, s. 89). Geodeterministické názory pre- zentoval W. Gebel (1922), ktorý považoval islam za púštne a stepné náboženstvo. Podľa neho formovali prírodné podmienky najdôležitejšie črty islamu - napr. fatalizmus, predstavy o nebi a pekle, nerovnoprávne postavenie ženy a pod. Výskumu vplyvu fyzickogeografických javov (najmä počasia a klímy) na duchovný život sa venoval aj W. Hellpach (1951), podľa ktorého u severskejších národov prevládajú triezvosť, rozum, vôľa, trpezlivosť, prísnosť, zdatnosť, naproti tomu u južanskej ších národov pohyblivosť, životaschopnosť, vášeň, náladovosť. Týmto vysvetľuje, že obyvatelia 164 Geografia relígií Severonemeckej nížiny sa priklonili k triezvejšiemu protestantizmu. Geograficko- deterministické elementy sú prítomné tiež v štúdiách E. Huntigtona (1945), ktorý hľadal tesné väzby medzi ľudskými kultúrami a klimatickými faktormi (Rinschede, 1999, s. 81). V neskorších prácach bola geodeterministická koncepcia podrobená kritike. V prípade objasnenia monoteizmu sa napríklad poukázalo, že ho nieje možné spájať s púšťami, pretože najednej strane existujú obyvatelia púští s polyteistickým náboženstvom a na druhej strane mnohí vyznávači monoteistických relígií žijú v prostredí tropických dažďových pralesov (Bergman, 1995). V ostatnom období sa skúmaniu vplyvu prírodného prostredia na formovanie nábo- ženstiev venuje A. R. Gualtieri (1983), pričom osobitnú pozornosť obracia na vplyv prírody, na pocity a silu náboženských predstáv ľudí. Vo svojich prácach poukázal na vplyv vysokých pohorí na silnú religiozitu Tibeťanov. Formujúca sila prírodného prostredia na myšlienkový obsah náboženstva je ťažko dokázateľná, a preto je doposiaľ nevyjasnená. Nedá sa však ignorovať skutočnosť, že vzťah príroda-náboženstvo sa výrazne prejavil vo formovaní primárnych relígií. U horských etník sídlili božstvá na horách, v lesoch a pri prameňoch, u morských ná- rodov vo vode, u nomádov na oblohe alebo na nekonečných stepiach a u loveckých etník medzi zvieratami. Faktory prostredia pri skúmaní rozšírenia relígií boli dlho za- znávané kvôli strachu pred návratom geografického determinizmu. Novšie výskumy o predhistorických zmenách prostredia však opäť vyvolávajú potrebu uvažovať o ľud- ských dejinách a tým aj o formovaní religióznych systémov viac aj z environmentálneho aspektu, t.j. z hľadiska podmienenosti prírodným prostredím (Rinschede, 1999, s. 91). 7.1.1.1. Odraz prírodného prostredia v primárnych relígiách Súčasný výskum vplyvu prostredia na religie sa orientuje najmä na religie tzv. prírod- ných národov, ktoré sú ešte stále pod silnejším vplyvom prírody ako kultúrnych fak- torov. D. Sopher (1967, s. 17) v súvislosti s vplyvom prírodného prostredia na religie považoval rodové religie za jednoduchú ritualizáciu prírody. Religiaje tu podľa neho sprostredkovateľom, ktorý upokojuje, prekonáva, prípadne hrozí prírode a prírodným procesom. Religia teda s prírodou manipuluje, aby zabezpečila človeku dosiahnutie jeho cieľov. Podľa A. Hultkranza (1987) sa vplyv prírodného prostredia na náboženstvo môže sle- dovať podľa stupňa ich integrácie. V počiatočnom stupni sa náboženské prvky pri- spôsobili hlavným elementom výživy a spôsobom jej zaobstarávania. Takto napr. v kultúre zberačov a lovcov vytvárajú náboženské znaky v spojení s lovom prvý in- tegračný stupeň. V sekundárnej integrácii sa prispôsobujú rituály a obsah viery soci- Geografia relígií álnej štruktúre. Prostredie teda najprv ovplyvní sociálnu štruktúru a potom prostred- níctvom nej vplýva na náboženstvo. Pri sledovaní vplyvu prírodného prostredia na relígie má veľký význam komparatív- ne štúdium rozličných typov náboženstiev. Napríklad arktické lovecké náboženstvo a lovecké a zberačské náboženstvo obyvateľov polopúští nemajú nijakú vzájomnú kul- túrno-historickú súvislosť, vznikli nezávisle od seba a predsa majú spoločné základné znaky. Podobajú sa v organizácii a štruktúre. Arktické lovecké spoločenstvo žije v arktických a subarktických regiónoch Euroázie a Severnej Ameriky. Jeho lovecká a rybárska kultúra je nielen z technického, ale aj nábožensko-rituálneho hľadiska pri- spôsobená prírodným podmienkam Arktídy - napr. ceremoniálne lovenie, konzumo- vanie a pochovávanie ulovených zvierat. Pri túžbe po zvýšení šťastia pri love sa príslušníci týchto religióznych systémov vo svojich rituáloch obracajú na zvláštne krajinné prvky - vrchy, kamene, jazerá a pod. Cieľom týchto rituálov je teda zabezpe- čenie výživy. Púštne a polopúštne lovecké a zberačské spoločenstvá sú dobre vyvinu- té v Kalahari a vo vnútrozemí Austrálie. Vzhľadom na podobnú sporadickú vegetáciu s arktickými loveckými spoločenstvami (čiže púštnu, resp. severného okraja tundry) vykazujú s nimi niektoré spoločné znaky. Táto púštna, resp. polopúštna, lovecká a zberačská kultúra sa vyznačuje zberom semien, plodov a koreňov a lovom bezsta- vovcov. Rituály sa tu tiež koncentrujú na zabezpečenie potravy a na vďakyvzdanie za rozmnožovanie. Ochranní duchovia zabezpečujú v týchto ťažkých prírodných pod- mienkach istotu. Prostredie zohráva dôležitú úlohu aj v náboženstvách nomádov v stepiach Afriky a Ázie. Stáda dobytka tu zohrávajú kľúčovú úlohu. Nadprirodzené bytosti majú za úlohu ich chrániť. Rituály sa orientujú na rozmnožovanie a na uctie- vanie súhvezdí a prírodných útvarov (Rinschede 1999, s. 82-83). Roľnícke etnika žijúce v tropických oblastiach praktizujú komplikované cyklické obrady, ktoré sú späté s vegetáciou. Dodržiavajú mnohé tabu, späté s ročnými cyklami. Prinášajú obety z plodov rastlín, ako aj živočíšne obety (napr. ostrovy v juhovýchodnej Ázii) (Mar- gul, 1986, s. 136). 7.1.1.2. Prírodné posvätné objekty a areály vjednotlivých religióznych systémoch V niektorých relígiách sa stretávame s uctievaním rôznych prírodných objektov a ja- vov. Významné je napr. uctievanie posvätných vrchov. Zväčša ide o nápadné vrchy, ktorých impozantnosť môže byť zvýraznená rozličnou farebnosťou (napr. snehové biele čiapky vo vrcholových častiach), častým zahalením oblačnosťou, resp. ohňom (sop- ky). Uctievanie hôr má pôvod v terestrických a kozmických predstavách. V prvom prípade sú hory démonmi a božstvami, prípadne skrytými božstvami, ku ktorým sa veriaci obracajú a z ktorých božstvá hľadia dolu na veriacich. Existujú dobrí a zlí duchovia. Prví zapríčiňujú búrky, zemetrasenia, vulkanickú činnosť a iné prírodné Geografiarelígií katastrofy, druhí zase zoskupujú oblaky k výdatným a blahodarným dažďom. V druhom prípade ľudia vidia v horách nositeľov neba, most medzi nebom a zemou (Rindsche- de, 1999, s. 83). Posvätné hory sú uctievané dvomi základnými spôsobmi. Prvý spôsob spočíva vo vyhľadávaní posvätných vrchov, výstavbe kultových objektov na vrcholoch a prakti- zovaní pútí na vrcholy hôr. Druhý spôsob sa prejavuje dodržiavaním odstupu, teda zákazom výstupu na vrchol posvätnej hory (Fickeler, 1945). Výškový kult bol rozší- rený v Európe, Ázii a Amerike. Dodnes sa udržal v horských oblastiach Ázie. V starom Babylone bola veža svätyne symbolom svetovej hory. Kult hôr a dažďa u stredoame- rických Indiánov bol spojený so stavbou májov. V hinduizme má centrálne postave- nie hora "Meru" a podľajej kozmologického postavenia sa zakladali svätyne a mestá. Posvätné hory zohrali dôležitú úlohu aj v judaizme (Sion, Karmel). Podobne kult hory Fudžijama ožil v šintoistickom Japonsku. V konfuciánsko-taoistickej a budhistickej Číne posvätné hory priťahujú stále väčšie počty veriacich. T.G. Jordán (1973) pouká- zal na pretrvávanie uctievania vyvýšených miest v pravoslávnom kresťanstve, ktoré sa prejavilo výstavbou mnohých kláštorov na vrcholoch pohorí v gréckom vnútroze- mí a na ostrovoch v Egejskom mori. Ako príklad tu možno uviesť kláštory Metéora v blízkosti mesta Kalambaka a dediny Kastráki v gréckej Thessálii. Z pôvodného počtu 24 sa dodnes zachovalo 6 kláštorov (Ájios Nikólaos Anapaúsas, Megálon Meteóron, Varláam, Rusanu, Ajía Trias a Ájios Stéfanos). Kláštory sú umiestnené na vrcholoch zlepencových tvrdošov, vyformovaných eróziou do podoby bizardných skalných ihiel a veží, ktoré sa týčia 300 m nad okolitým územím údolia rieky Piniós. Príkladom uplatnenia sa druhého spôsobu uctievania hôr, a síce udržiavania si odstu- pu veriacich od posvätnej vyvýšeniny, je zákaz výstupu na Ayers Rock vo vnútrozemí Austrálie. Domáci aborigéni ho, na rozdiel od turistov z iných častí sveta, dôsledne dodržiavajú. V rámci uctievania hôr sa s určitou osobitosťou možno stretnúť v oblasti Grand Canyonu v štáte Colorado v USA, kde sú vrcholy hôr pomenované podľa mien popredných božstiev alebo zakladateľov relígií sveta (napr. Budha, Brahma, Zaratuš- tra, Višnu, Apolón). Vzniklo tu takto originálne mytologicko-geomorfologické mú- zeum (Margul 1986, s. 132). Príkladom kultového vrchu z nášho územia je Oblík v Slanských vrchoch, na ktorom sa vo vrcholovej časti nachádzajú kamene uložené v konfigurácii pripomínajúcej megalitické dolmeny. Významnými prírodnými objektmi, ktoré sa stali predmetom uctievania v mnohých religióznych systémoch, sújaskyne. Funkcie jaskýň sa v jednotlivých relígiách odli- šujú. Jaskyňa môže byť posvätným miestom, označujúcim výskyt väčšej náboženskej štruktúry alebo mesta - napr. v mexickom Teotihuacane. Tu sa nachádza Slnečná py- ramída umiestnená nad jednoduchou štvorcovou stavbou, ktorá pokrýva jaskyňu. Posvätné miesto bolo týmto spôsobom skryté, chránené a zachované. Jaskyňa môže Geografiarelígií byť niekedy považovaná za centrum sveta a býva úzko spájaná s mýtmi o vzniku vesmí- ru a stvorením ľudstva. V taoizme je jaskyňa východiskom ľudského ducha a dýchania Zeme. Jaskyne už od paleolitu predstavujú miesta prechodov: sú vstupom do ríše tieňov, do ríše mŕtvych, bránou do raja (taoizmus), sú miestom počiatku a mladosti u šamanov v Austrálii a Inuitov v Severnej Amerike. Mnoho jaskýň zasvä- tených rozličným božstvám v predhelénskom období sa nachádzalo na Kréte. Známa bola Amnisoská jaskyňa pri Knósse, zasvätená Eileithyi, predhelénskej bohyni pôro- du. Ďalšia, jaskyňa v hore Dikté, sa stála známou tým, že v nej bol ukrytý Zeus ako malé dieťa, aby ho nezhltol jeho otec Kronos. Dlhú tradíciu posvätnosti má krétska jaskyňa Skoteino, v ktorej blízkosti stojí Kaplnka sv. Paraskéve. Každé leto sa tu schá- dzajú na náboženské slávnosti obyvatelia z celého údolia Aposelemi (Eliade, 1995). Jaskyne majú význam aj v kresťanstve. Napríklad Lurdská jaskyňa symbolizuje pre- chod od choroby k zdraviu. V mnohých rímskokatolíckych kostoloch nachádzamejej repliky. V jaskyniach sa často stretávame s výtvarnými prejavmi, ktoré ponúkajú po- hľad na kozmologické predstavy, na bežný život a hospodárenie ich tvorcov. V Indii a Číne sa našli početné umelecké jaskyne, vytesané do pieskovcových masívov, slú- žiace ako obydlia pre mníchov. Na Blízkom Východe (napr. v Turecku) sa nachádza- jú jaskynné kostoly, ktoré však vznikli z obranných dôvodov v obdobiach, keď sa kresťanská pospolitosť musela zhromažďovať v úkrytoch (Rinschede, 1999, s. 84-85). Veľký náboženský význam sa pripisuje^ai skalným útvarom a kameňom. To je prípad najsvätejšieho miesta islamu - posvätného^cHerneho^kameňa Al Kaba v Mekke, ktorý je pravdepodobne meteorit a moslimovia veria, že ho na Zem zoslal sám Alah (T.G. Jordán- L. Rowntree, 1990, s. 204). Čierny kameň bol kultovým miestom už pred vznikom islamu a Mohamed ho dodatočne zakomponoval do kultového rámca isla- mu. V hinduizme sa uplatňuje skala Shalagrama v Muktinathu v severozápadnom Nepále, ktorý symbolizuje boha Višnua. Veriaci získa veľké zásluhy, ak absolvuje vyčerpávajúcu púť k tomuto miestu (Rinschede 1999, s. 85-86). V Európe poznáme viaceré skalné útvary, ktoré boli posvätnými miestami už v dobe kamennej a v poslednom období sa revitalizuje o nich záujem, najmä zo strany znalcov pred- kresťanských prírodných relígií. Ide napr. o Rabenovu skalu pri Neuhause v Durínskom lese, Maiovu skalu pri Neu-Essingu a Hohlestein pri Dôrnbergu neďaleko Kassela. V dobe kamennej bol kult kameňa rozšírený takmer po celej ekuméne. Jeho charakte- ristickou črtou bolo, že bol určený mŕtvym, teda odzrkadľoval vieru v posmrtný život. Keďže proroci a mŕtvi boli mocnejší ako žijúci, megalitické náboženstvo vytváralo hroby trvácnejšie a honosnejšie, ako boli obydlia pre žijúcich ľudí (Bellinger 1992). Príkladom kultového kameňa z nášho územia je Raslavkameň, nachádzajúci sa v Slanských vrchoch neďaleko Abranoviec. Ide o balvan s vydlabanými jamkami, slúžiacimi na zachytávanie vody. Zachytená voda sa využívala pri magických prakti- kách (ich cieľom bolo eliminovať neplodnosť žien) a pravdepodobne i v ľudovej Geografia relígií Veľký kultový význam má voda. Podľa druhu a posvätnosti sa stretávame s dvomi základnými kultovými prístupmi k vode. Je to zákaz dotýkať sa vody (napr.v niektorých primárnych relígiách) alebo naopak ponáranie sa do vody, ktorej sú pripisované ma- gicko-očisťujúce vlastnosti (Fickeler 1947). Takýto vzťah k vode sa sformoval najmä v arídnych a semiarídnych oblastiach - napr. v islamskom Oriente. Kultový význam vody našiel najvýraznejšie vyjadrenie v hinduizme. V jeho mytológii je voda chápa- ná ako pôvod sveta, symbol života a prostriedok dosiahnutia mokše. Tečúca voda vo všeobecnosti a osobitne voda rieky Gangy je schopná šíriť požehnanie a pôsobiť zá- zračne. Tieto vlastnosti rieky sa najintenzívnejšie prejavujú na posvätných brodoch (tirthas), pričom najdôležitejší posvätný brodje v meste Varanasi. Pri rieke sa odohrá- vajú mnohé kultové praktiky, pozostávajúce z kúpania a pitia vody (Rinschede, 1999, s. 86-88). Sú tu umiestnené gháty, na ktorých sú spaľovaní zomretí a ich popolje potom rozptýlený do vody. V niektorých prípadoch vplývali na formovanie kultov minerál- ne pramene spojené s vývermi plynov. Známy je príklad vešteckého kultu v gréckych Delfách na úbočí Parnasu, kde významnú úlohu zohral Kastalský prameň. Jeho vode sa pripisoval očisťujúci účinok. Halucinogénne plyny vychádzajúce z otvoru v Apolónovej svätyni uvádzali Pýtiu do stavu extázy, v ktorom mohla veštiť. Vo všetkých relígiách sa pre kultové a magické účely využívajú rastliny a stromy. Symbolický význam mal napr. lotos v starovekom Egypte, Babylone a Indii. V bud- hizme je lotosový kvet vyrastajúci z bahna a rozvíjajúci sa nad jeho hladinou symbo- lom bytia v nirváne (Komorovský a kol., 1997, s. 197). Ešte dôležitejšie úlohu mali posvätné stromy - napr. breza v sibírskom prírodnom náboženstve, olivovník v kulte Athény Parthenos v Aténach, ihličnatý strom hinoki v šintoizme, figovník v brahma- nizme, mangovník v budhizme, citrónovník v stredomorskej oblasti (Isaac, 1959b). Na prejav úcty zvykli ľudia zakladať posvätné háje. Boli známe u starých Slovanov, dodnes sa udržali v hinduizme. Tiež tvorili okolie hrobov, chrámov a kláštorov a slú- žili ako ochrana pred démonmi a ostatnými nečistými a škodlivými silami. Dnes slú- žia ako filter a ochrana pred hlučným svetom (Fickeler, 1947). V niektorých regiónoch používajú kresťania vždyzelené stromy (smreky, jedle, borovice) počas vianočných sviatkov a stálezelené rastliny na cintorínoch ako symboly večného života. Tieto zvy- ky sú reliktom predkresťanského uctievania stromov, ktoré sa vyskytovali v lesnatých regiónoch strednej a severnej Európy (Rinschede, 1999, s. 88). Aj rozličné drahý zvierat stimulovali náboženské predstavy. V jednotlivých kultúrach sa stali určité divé i domáce zvieratá, vtáci, ryby, hady a hmyz objektmi uctievania (zoolatrie). V starovekom Egypte bol uctievaný chrobák skarabeus ako symbol tvori- vej sily boha Slnka. Medveď bol uctievaný v severnej Ázii a Severnej Amerike, jagu- ár v Južnej Amerike, leopard v Afrike, vlk v stredovekej Európe, tiger a kobra zasa v južnej Ázii. Sú názory, že práve vďaka uctievaniu divých zvierat, v rámci ktorého boli využívané na obety, sa postupne domestifikoval hovädzí dobytok, ovce, ošípané Geografiareligií a kone. Pre posvätné divé zvieratá sa stavali svätyne. Vo východnej Ázii vzniklo mnoho tigrích svätýň. Chovanie posvätných zvierat sa do súčasnosti udržalo napr. v Indii - kravy, hadie, opičie a potkanie svätyne v Indii, v stúpe v Swajambhunath v Nepáli alebo v záhradách svätýň v Japonsku. Podľa P. Fickelera (1947) mohla táto kultová báza podmieniť vznik zoologických záhrad a rezervácií (Rinschede, 1999, s. 88). Plas- tickým príkladom toho, ako uctievanie prírody môže nájsť odraz v hmatateľných zmenách poškodením vegetácie, je vývoj kultu kobyliek v severovýchodnej Číne, ktorý opísali T.G. Jordán a L. Rowntree (1990). Táto oblasť bola opakovane poškodená zamorením kobylkami. Postupom času sa tu objavilo osem náboženských kultov, kto- ré prispeli k výstavbe 870 chrámov pre kobylky a ich božstvá, v ktorých bolo nariade- né uskutočňovať náboženské rituály s cieľom minimalizovať zamorenie kobylkami. Priestorová distribúcia chrámov pritom zodpovedala frekvencii napadnutí kobylkami (Park, 1994, s. 249). Nebeské telesá, ako sú Slnko, Mesiac a hviezdy, boli hojne uctievané predkresťan- skými kultúrami. Niektoré pôsobivé ceremoniálne štruktúry vzťahujúce sa k nebeským telesám sa zachovali dodnes na niektorých miestach Zeme. Archeologické vykopáv- ky v centre Mexico City odkryli zvyšky veľkého aztéckeho chrámu v Tenochtitlane, ktorý Aztékovia považovali za stred vesmíru. Iným príkladomje Stonehenge v južnom Anglicku (Park, 1994, s. 249). V mezopotámskych náboženstvách sa kozmické vply- vy odzrkadľovali pri výstavbe chrámov a miesťv Podľa sumerskej tradície potom, ako bol stvorený človek, jeden z bohov založil päť mmst, postavil ich na čistých miestach, pomenoval ich a označil za strediská kultu. NeskoNbohovia už len oznamovali pa- novníkom plány miest a svätýň. Archetypy babylonských miest existovali v súhvez- diach - Sippar v súhvezdí Raka, Ninive v súhvezdí Veľkého voza a Aššur v súhvezdí Arcturus (Eliade, 1995, s. 71). Výraznú kozmickú podmienenosť prejavuje kalendár, ktorého religiózny pôvod je nepochybný. Kalendár určuje dátumy jednotlivých sviatočných dní, počas ktorých sa realizujú predpísané kultové praktiky. Sakrálnosť kalendára ajeho kozmická podmie- nenosť sú natoľko trvácne, že ľudstvo sa doposiaľ neodhodlalo nahradiť ho iným matematickým spôsobom merania času, ktorý by bol odtrhnutý od astronomických úkazov. Na svete sa vyvinuli lunárne, solárne a lunisolárne kalendáre. Najstarším ča- somerným činiteľom bol Mesiac, u ktorého sa využívali pravidelné zmenyjeho osvet- leného povrchu (fázy). Lunárny rok má 12 mesiacov, čiže 354 dní. Ten však nie je v súlade s ročným vegetačno-klimatickým cyklom a tropickým rokom (teda časom obehu Zeme okolo Slnka). Nezhoda medzi lunárnym a tropickým rokom narastá o 11 a štvrť dňa ročne. Tento problém mali riešiť lunisolárne kalendáre, postupom času sa v š ak presadili solárne kalendáre. Kresťanstvo uprednostnilo solárny kalendár, ktoré- 00 základy položili starí Egypťania. V tomto kalendári rok začínal, keď Sírius vychá- dzal pri svitaní - pred východom Slnka. Táto pozícia zodpovedala letnému slnovratu. Geografiareligií Rok mal 360 dní a delil sa na obdobia záplav, siatia a žni. Koncom každého roku bol tzv. malý rok s piatimi dňami. Tento kalendár prevzali Rimania. V r. 46 p.n.l. bol upra- vený, čím vznikoljuliánsky kalendár. Ten platil do r. 1582, v niektorých oblastiach až do 20. storočia. Juliánsky rok je dlhší ako tropický rok o 11 min. a 14 sekúnd, čo na- rástlo postupne do r. 1582 až na 10 dní, čím sa posúvali cirkevné sviatky. Z týchto dôvodov pápež Gregor III. nariadil reformu juliánskeho kalendára. Vznikol tak v súčasnosti používaný gregoriánsky kalendár. Aby sa chyba neopakovala, bola sta- novená dĺžka roka na 365 dní a každý štvrtý rok (priestupný) má 366 dní. Avšak roky zakončujúce storočie, ktoré končia na 00, sú len vtedy priestupné, keď prvé dve čísla sú deliteľné štyrmi (Škvarček-Seko, 1989, s. 145-146). Pravoslávie sa však naďalej riadi juliánskym kalendárom. Viaceré relígie (judaizmus, islam, budhizmus a hindu- izmus) používali lunárny kalendár. Islam dodnes za začiatok súčasného letopočtu považuje rok presťahovania sa proroka Mohameda z Mekky do Mediny, čiže r. 622. V islame dodnes na 100 kresťanských rokov pripadá 103 muslimských rokov. Podľa islamského kalendára je teda ešte len 15. storočie, ktoré začalo v r. 1981 kresťanské- ho kalendára (Margul, 1986, s. 138). V tejto súvislosti je zaujímavou otázkou lokalizácia určitých náboženských predstáv, ktorá tiež odráža vplyv prírodného prostredia, v ktorom sa predstavy formovali. Ako príklad tu možno uviesť predstavy o raji. Starovekí Sumeri raj lokalizovali na ostrov Dilmun-Bahrein v Perzskom zálive. Biblický Eden má geografickú lokalizáciu na východe - na mieste, z ktorého vytekala rieka, ktorá ho zavlažovala a odtiaľ sa rozvet- vovala na štyri ramená. Exegéti stotožnili dve z týchto ramien s Eufratom a Tigrisom (ďalšie dve boli Gihon a Pison) (Watts, 1993). Pre Polynézanov bol raj Havaiki, od- kiaľ prišli predkovia prvých objaviteľov tohto územia. Za Havaiki sa najčastejšie pokladá Tahiti (Komorovský, 1994). 7.1.2. Vplyv religióznych systémov napostoje kprírode - religiózna environmentálna etika Tak ako ovplyvňuje prírodné prostredie náboženské predstavy a správanie sa ľudí, môžu aj náboženské náhľady obyvateľstva meniť geografické prostredie. Náboženstvo ovplyvňuje najmä "pohľad na svet", obrazový svet ľudí, čo vedie k určitému étosu a z neho vyplývajúcemu správaniu sa a aktivitám človeka, ktoré rozličnou mierou ovplyvňujú prírodné prostredie. Táto problematika sa stala doménou geografie religií (vjej rámci environmentálnej ekológie) a environmentálnej teológie i environmentál- nej etiky (Kong, 1990, s. 365). Kľúčovú úlohu tu hrajú predstavy ľudí o vzniku, zmenách a budúcom vývoji sveta. Tieto obrazy sveta (kozmológie) sú úzko spojené s pohľadmi na vznik sveta (kozmo- Geografia relígii gónie). Kozmogonické mýty a teórie, vzťahujúce sa na vznik alebo stvorenie vesmí- ru, tvoria často základ určitých princípov, ktoré určujú využitie zdrojov a obmedzujú ľudskú aktivitu. Napriek tomu však nieje vzťah medzi štruktúrami a témami mýtic- kých obrazov sveta na jednej strane a ľudskou etikou na strane druhej jednoznačný (Rinschede, 1999, s. 91-92). Podľa symbolických elementov štruktúry sa rozlišuje: stvorenie z ničoho, stvorenie z chaosu, stvorenie pomocou rodičov sveta, procesom samovzniknutia, potopou sve- ta. Stvorenia z ničoho, chaosu a rodičov sveta nachádzame v mýtoch relígii, ktoré vznikli v juhovýchodnej Ázii. V týchto mýtoch majú ľudia zvláštny význam, čo sa prejavuje v určitom správaní vo vzťahu k prírode. Toto zvláštne postavenie človeka chýba v stvorení pomocou procesu samovzniknutia, ktorý je často spájaný s mýtom pramatky. Výsledkom mýtov o stvorení a náboženských obrazov sveta sú štyri odliš- né vzťahy medzi božstvom, človekom a prírodou. V prvej vzťahovej konštelácii je príroda stelesnením Boha. Následkom je, že človek si prírodu váži a uctievajú, čiže s ňou zaobchádza s prirodzeným rešpektom na zákla- de jej božskosti. Tento vzťah, ktorý podriaďuje človeka prírode je charakteristický pre primárne relígie. / V druhej vzťahovej konštelácii je božstvo nadriadené prírode a človeku. Ako zložky s rovnakou hodnotou, musia príroda a človek nasledovať božské pravidlá a zákony. V tejto situácii je teda človek nútený spolupracovať s prírodou, pretože je sám závis- lou časťou tohto systému. V rámci prírody má stále miesto\i nepoužíva žiadne tech- nické a civilizačné prostriedky, aby si vytvoril umelé prostredie, ktorým je príroda utláčaná. Tento postoj je príznačný napr. pre taoizmus. V tretej konštelácii stojí stvoriteľ nad tvorstvom - božstvom, človekom a prírodou. Rozliční bohovia sú šťastnejší a mocnejší ako človek a príroda. Táto predstavaje blízka hinduizmu. Vo štvrtej konštelácii stojí Boh nad človekom a človek nad prírodou. Človek nie je súčasťou prírody, je od nej oddelený a je členom vzťahu Boh-človek-príroda. Je teda nadradený prírodnému prostrediu, ktoré je stvorené pre jeho potreby. Táto predstava je príznačná pre židovsko-kresťanskú tradíciu (Rinschede, 1999, s. 93). 7.1.2.1. Environmentálna etika vprimárnych religióznych systémoch Všeobecné ohrozenie podmienok existencie človeka a vôbec života na Zemi v súčasnej situácii globálnej environmentálnej krízy spôsobilo, že primárne relígie sa stávajú stredobodom záujmu medzinárodných environmentálnych hnutí. Dôvodom je tu sku- točnosť, že prírodaje centrom týchto náboženských systémov. Napríklad u indiánskych Geografia relígii primárnych relígii tvorí "matka Zem" spolu s "veľkým duchom" centrum kruhu živo- ta. Príroda a prostredie stelesňujú božstvo. U Siouxov sú Zem a Slnko, vietor a dážď, kameň, stromy a zvieratá náboženskými symbolmi. Každá prírodná vec má svoju dušu. Výsledkom sú určité formy koexistencie a spoločenského usporiadania, z ktorých sa odvodzujú účinky na prírodné prostredie. Osobné vlastníctvo krajiny je vylúčené, pretože existuje úplná rovnoprávnosť medzi človekom a prírodou. Severoamerickí Indiáni sa cítia zjednotení s prírodou a vždy sa usilujú o vytvorenie náboženského vzťahu medzi človekom a prírodou - fajkou mieru, vyrobenou z prírodných materiá- lov a z nej k oblohe k "veľkému duchovi" stúpajúcim dymom je vytvorené spojenie medzi človekom ako časťou prírody a Bohom. Hlavný význam pri hľadaní harmónie s prírodou hrajú u Indiánov tanečné slávnosti - napr. slnečný tanec u prérijných Indi- ánov a dažďové tance u Indiánov na juhozápade USA. Kanadskí Indiáni (Micmac a Ojibwa) mali s prírodou zmluvu. Zvieratá, ktoré lovili, mali podľa ich predstáv du- ševné sily a Indiáni s nimi zaobchádzali so zmiešanými pocitmi strachu a rešpektu. Lov bol posvätnou udalosťou a podliehal prísnym kontrolám, predovšetkým vo vzťa- hu k ochrane pred zneužívaním. Ak by sa lovecké pravidlá porušili, zvieratá by sa im odplatili šírením chorôb (Rinschede, 1999, s. 96). U brazílskych indiánskych národov sú nadprirodzené bytosti, ktoré sú v prírode, prí- kladmi ochrancov prostredia. Ochraňujú zvieratá a stromy lesa a potrestajú lovca, ktorý loví, alebo stína stromy za iným účelom ako pre vlastné prežitie. Podobné nábožen- ské predstavy existujú aj v prostredí primitívnejších etník žijúcich v južnej Ázii, Aus- trálii a subsaharskej Afrike. Spiritualita autochtónnych obyvateľov Ameriky a Austrálie je teda neoddeliteľne spätá s prírodou, čo viedlo ku konfliktom s novými kolonizátor- mi európskej proveniencie, ktorí im arogantne vzali pôdu a vnucovali im svoju vieru a kultúru. V 20. storočí sa mnohí autochtónni obyvatelia, najmä v Severnej Amerike, stávajú prvými ľuďmi, u ktorých sa začalo prebúdzať environmentálne povedomie a niekdajší arogantní kolonizátori sa stávajú v tomto smere ich žiakmi (Môllenberg, 1986). 7.1.2.2.Taoistickáenvironmentálnaetika V taoizme je človek rovnoprávny s prírodou. Žiadnej bytosti neprináleží prednostné právo pred inou. Túžba človeka prevziať zvláštne miesto v kozmose odporuje koz- mickej harmónii taoizmu, ktorá spočíva v zásadnej rovnoprávnosti všetkých vecí Taoizmus chápe vzťah medzi človekom a prírodou výrazne odlišne, ako sme zvyknu- tí v kresťanskej kultúre. V taoizme nemá človek žiadne práva, ale ani žiadnu zodpo- vednosť vo vzťahu k prírode, teda taoistov nemôže zaujať, ak sa napr. chráni nejak) vzácny druh rastlín alebo živočíchov a pod. (Rinschede, 1999, s. 97). Taoizmus od mieta akékoľvek vonkajšie zasahovanie do prirodzeného chodu vecí a javov. Odsu Geografiarelígií dzuje násilie, vojny, akumuláciu neprimeraného bohatstva a tie civilizačné trendy, ktoré spôsobujú narúšanie ideálujednoduchého prirodzeného života (Hanušin et all., 2000, s. 132). 7.1.2.3. Hinduistická environmentálna etika V hinduizme svet pozostáva z božstiev, človeka, živej a neživej prírody. Božstvá, člo- vek a príroda nie sú oddelené, ale sú súčasti stvorenia. Aj Stvoriteľ musí najskôr vznik- núť sám, predtým ako zo seba vydá všetok zvyšok tvorstva. Napriek tomu existuje hierarchia medzi bytosťami: bohovia a stvorení bohovia stoja nad človekom, človek nad zvieratami, rastlinami a neživou prírodou. Táto hierarchia sa vysvetľuje poradím vzniku (Van Dijk, 1986). Hinduista nemá žiadny vzťah k prírode, pretože nepociťuje nutnosť úvah na túto tému, nakoľko je sám časťou prírody. Nemá pohnútky vidieť prírodu zvonka, zo vzdialenej perspektívy. Je časťou medzi množstvom vecí v kozme. Presvedčenie, že človek nie je ani tak pánom ako spolutvorcom vo svete, ktorý ho obklopuje, sa prejavuje v ahimse, v postoji šetriť všetok život, v postoji, ktorý sa vytvoril v priečeliu vývoja hinduizmu k priateľskému spolucíteniu všetkých živých bytostí. Učenie o nezraniteľnosti žijú- cich bytostí patrí vedľa ochrany hovädzieho dobytka k základným pilierom hinduiz- mu. Toto viedlo v Indii sčasti k religiózne zakotvenému vegetariánstvu (Rinschede, 1999, s. 98). y V hinduizme sa ešte udržalo uctievanie stromov, ktoré sú reprezentantmi moci vege- tácie a sú obdarené dušou a zmyslovými orgánmi ako zvieratá. Na dosiahnutie rozho- dujúceho osvietenia pomocou svätých pod stromom, symbolom spojenia neba, sveta a podsvetia sa viaže mnoho posvätných legiend (Rinschede, 1999). Príkladom toho, ako môže náboženské spoločenstvo výrazne pozitívne vplývať na ochranu prírody v environmentálne citlivom regióne sú Bišnaviovia - príslušníci hin- duistickej sekty, ktorá vznikla v 15. storočí. Bišnaviovia žijú v juhozápadnom Rádžastá- ne a v Haryane na okraji púšte Thar. Svojím konaním sa usilovali zabrániť šíreniu púšte. Sú prísni vegetariáni. Ich viera ich učí spolucítiť a ochraňovať všetko živé a nedovolí im zabíjať zvieratá alebo stínať stromy. V 18. stor. ubránili tunajšie porasty pred vý- rubom pre výstavbu kráľovského paláca tak, že ich bránili vlastnými telami (Rinsche- de, 1999, s. 98). 7.1.2.4.Kresťanskáenvironmentálnaetika V kresťanstve stojí človek nad stvorenstvom (prírodou). Je zodpovedný za Božou vôľou ovládané stvorenstvo. Človek je podriadený Bohu, ale nadradený prírode. Základom Geografia relígií pre túto predstavuje prvá kapitola knihy Genesis (Gn 1,28) "Ploďte a množte sa, a na- plňte zem, podmaňte šiju a panujte nad každým živočíchom, čo sa hýbe na zemi!" Človek má svätú povinnosť prekonať neskrotné sily prírody a dokončiť Božie dielo, čím vnesie poriadok do prírodného prostredia (White 1967). Stredovekí kresťanskí myslitelia prevzali názor, že človek pomáha Bohu dokončiť jeho dielo. Teológovia verili, že antropogénna modifikácia pôvodného prostredia je týmto Božím dielom (Rinschede 1999, s. 99). Následkom bolo rozšírenie poľnohospodárstva spojené s likvidáciou lesov a vysušovaním močiarov. Počas stredoveku, od 8. do 12. stor. sa rozloha lesov v Európe znížila na 20 % jej pôvodnej úrovne. Samozrejme, že trans- formácia pôvodného prírodného prostredia nebola len výsledkom pôsobenia nábožen- ských faktorov. Nútil ich k tomu rast počtu obyvateľov, náboženstvo len povoľovalo tieto činy (Rinschede 1999, s. 100). Tento pohľad podnietil výraznú kritiku kresťan- stva zo strany viacerých filozofov (počnúc L. Whitem, 1967), ktorí v židovsko-kres- ťanskej kultúre videli príčinu súčasnej environmentálnej krízy (Szóllós, 1998b, s. 29). Podľa týchto kritikov je súčasná veda a technika presiaknutá kresťanskou aroganciou voči prírode. Niektorí židovskí autori (Lancaster, 2000, s. 165) upozorňujú na nespráv- nosť názoru, že židovsko-kresťanské dedičstvo nás oddeľuje od spirituality prírody. Podľa Lancastera (2000) žiadne židovsko-kresťanské dedičstvo neexistuje. Judaizmus je diametrálne odlišný ako kresťanstvo a od prírody nás neoddeľuje. Čo nás oddelilo od prírody je podľa Lancastera (2000) dualizmus, šírený kresťanským dedičstvom a osvietenstvom. Judaizmus mnohými aspektmi svojho učenia vedie k úcte k prírod- nému svetu (napr. oslavou ročných období formou sviatkov, osobitným Novým ro- kom pre stromy a pod.). Cesta halachy podľa Lancestera (2000) predstavuje spirituálmi ekológiu na najvyššej úrovni, pretože prináša zrelé uznanie náboženskej hodnoty ľud- ského konania v prírode. Odlišný názor prezentoval T. Miinz (1992), ktorý vidí príčinu environmentálnej krízy v zlyhaní kresťanov a nie v zlyhaní kresťanstva. Výraznejší podiel na environmentál- nej kríze prisúdil protestantizmu, ktorý ako moderné náboženstvo podporuje rozvoj kapitalistickej priemyselnej výroby. Protestanti si podľa Múnza výraznejšie osvojili biblický príkaz podmaniť si zem a stvorenstvo, kým katolicizmu je bližší príkaz plo- diť a množiť sa a naplniť zem (in Szóllós, 1998b, s. 30). Kritici kresťanskej environ- mentálnej etiky sa líšia aj tým, či pripúšťajú riešenie environmentálnych problémov vnútri kresťanstva (Miinz) alebo kresťanstvo z riešenia vynechávajú a skôr sa spolie- hajú na príklon k východným relígiám alebo predkresťanským európskym religióz- nym systémom (Lisický, 1995) (Szóllós, 1998b, s.30). L. White (1967) vidí možnosť riešenia buď v príklone k prístupu sv. Františka z Assisi, alebo taktiež v úplnom odklone od kresťanstva k východným relígiám, zdôrazňujú- cim význam harmónie človeka s prírodou. Geografia relígií Do diskusie o kresťanskej environmentálnej etike vstúpili mnohí kresťanskí teológo- via, ktorí poukazovali na to, že kresťanská etika je príliš komplexná na to, aby ju bolo možné označiť za nepriateľskú k prírodnému prostrediu. Upozorňujú na nesprávnu interpretáciu biblických textov. Napr. J.M. Lochman (1994) poukazuje na spojenie medzi stvorením a vykúpením. Mandát v Genesis je príchodom Ježiša Krista na zem upresnený a panovanie nad zemou znamená vlastne pastiersku službu, ide teda o vlá- du pri rešpektovaní spolustvorenstva, panstvo, ktorého cieľom je prospech, záchrana a vykúpenie celého stvorenstva. Človek stvorený na obraz Boží dostal dar kreativity a má spravovať stvorenstvo (Gn 2, 15). (Szóllós, 1998b, s. 31). Podobne J. Moltmann (1999, s. 32) uvádza, že konkrétna biblická predstava "podmanenia si zeme" nemá nič spoločné s príkazom panovania, ktorý teologická tradícia po stáročia učila ako dominium terrae, aleje to príkaz týkajúci sa výživy: ľudia majú spolu so zvieratmi žiť z toho, čo zem splodí prostredníctvom rastlín a živočíchov. Nebolo tým myslené ucho- penie moci nad prírodou. Príkaz k vláde sa nachádza iba v Gn 1,26: "A povedal Boh: Učiňme človeka, aby bol naším obrazom podľa našej podoby. Nech ľudia panujú nad morskými rybami a nad nebeským vtáctvom, nad zvieratami a nad celou zemou i nad každým plazom plaziacim sa po zemi." Tu je panovanie podľa Moltmanna (1999, s. 32) viazané na zodpovednosť ľudí Bohu, Stvoriteľovi a ŽiviteľovL^veta, ktoréje ozna- čovaná stvorením k obrazu Božiemu. Pretože sa majú ľudia a/zvieratá živiť plodmi zeme, môže ísť v prípade vlády ľudí nad zvieratmi iba o mierové vládnutie bez "práva nad životom a smrťou". Človekuje teda určená úloha zmierovacieho sudcu (Moltmann, 1999). Moltmann zdôrazňuje, že kresťanská teológia musí oslopodiť vieru v stvorenie od moderných antropocentrických pohľadov na svet. Len tak môže nájsť múdrosť na zodpovedné zaobchádzanie s prírodou (Moltmann, 1999, s. 33). Na potrebu spolupráce človeka s Bohom pri diele stvorenia namiesto snáh o zaujatie Stvoriteľovho miesta pri jej riadení, poukázal aj pápež Ján Pavol II. v encyklike Cen- tesimus Annus z r. 1991. Podobné postoje prezentoval U. Riedi (1991). Za základ východiska postoja k prírode považuje integrovanú antropológiu. Podľa Riedla (1991) si v trojuholníku Boh - človek - príroda každý zachováva svoju odlišnú identitu a vo svojom vzájomnom vzťahu tvoria komunikatívny, konsenzuálny pomer zodpovednosti, ktorá vytvára mieru konania. Antropocentrizmus v tomto zmysle nemožno chápať subjektivistický, lebo musí rešpektovať rozličnosti trojuholníka stvorenia. Hodnoto- vé stanovisko tu nieje závislé od človeka, ani od prírody, ale od Boha. Ak človek ig- noruje vzťah k Bohu, vzdáva sa vedomia spolutvorstva, zodpovednosti k Bohu za stvorenie a zodpovednosti za prírodu. Dôsledkom je spustošenie mysle, spôsobujúce spustošenie prírody. Človek a príroda sú podľa Riedla (1991) vo vzťahu k Bohu rov- nocenné. Z tejto rovnocennosti sa môže odvodiť zdôvodnenie ochrany prírody a jej spôsobov. Životné nároky rastlinných a živočíšnych druhov sú principiálne rovnocenné so životnými nárokmi človeka. Síce sa tu vynára problém konkurencie, ale ten možno II Geografia relígií riešiť kritickým posudzovaním, rozhodovaním a konaním. Integrovaná antropológia uznanímjednoty stvorenia ponúka mieru i potenciál konania človeka. Do miery zasa- dený antropocentrizmus môže dať návod na zodpovednosť za uznanie s mierou vo vzťahu k prírode i zodpovednosť za mieru pretvárania a využívania prírody (Riedi, 1991). Podľa J. Szôllôsa (1998b) zdrojom inšpirácie pre súčasných ekológov hľadajúcich kresťanské korene prístupu k riešeniu globálnych ekologických problémov je na ka- tolíckej strane sv. František z Assisi a na protestantskej strane Albert Schweitzer. Po- ukazuje aj na ďalšie teologické práce, pričom spomedzi katolíckych autorov vyzdvihol francúzskeho prírodovedca a filozofa Teilharda de Chardina, spomedzi protestantských autorov už spomínaného J. Moltmanna a spomedzi pravoslávnych autorov indického metropolitu P. Mar Gregoriosa. Zhrňujúc tieto názory J. Szóllôs (1998b, s. 38) pouka- zuje, že príčinou globálnych environmentálnych problémov je narušenie vzťahov a hierarchie v trojuholníku Boh - človek - stvorenstvo. Cestu k náprave vidí v obnove týchto vzťahov, ktorú Boh ponúka vo vykupiteľskom diele Ježiša Krista. Človek však pokračuje vo svojej vzbure proti Bohu a nedokázal zatiaľ plniť svoj Bohom zverený mandát správcu. Naďalej prírodu bezohľadne drancuje pre svoje sebecké ciele. V súčasnosti, vidiac už katastrofálne dôsledky svojho šafárenia, sa pokúša utiecť pred zodpovednosťou do sveta východných relígií (Szóllôs, 1998b, s. 38). Naznačená zmena postoja kresťanskej teológie, prejavujúca v prekonávaní antropo- centrického postoja človeka-vládcu a jeho premene na postavenie človeka-správcu je aj súčasťou novej paradigmy trvalo udržateľného rozvoja. Vyjadruje zmenu postoja príslušníka postmodernej spoločnosti k prírode a životnému prostrediu (Hanušin et all., 2000, s. 125). Protirečivú diskusiu na tému viny alebo neviny kresťanstva na súčasnej ekologickej kríze sveta zhrnul a zhodnotil E.C. Hargove (1986). Zdôraznil potrebu upustiť od neproduktívnej debaty o vine a odporúčal koncentrovať sa na praktické východiská z ekologickej krízy. 7.1.2.5. Diskrepancia medzi ideálmi environmentálnych etík a skutočnosťou V mýtoch o stvorení a náboženských obrazoch sveta sa podľa J. Ki-Zerba (1997) spo- mínané vzťahy človeka a prírody redukujú v civilizačnej skutočnosti na dva veľké pohľady, v ktorých náboženstvá hrajú dôležitú úlohu: symbióza s prírodou a obhos- podarovanie prírody. Prvý pohľad "symbióza s prírodou" sa vyskytuje vtaoizme, hinduizme, šintoizme a v primárnych relígiách. Človek nieje oddelený od prírody, považuje sa za jej spo- jenca a zajej súčasť, za mikrokozmos v symbióze s vesmírom. Človek sa pritom chá- Geograýiareligu pe ako bytosť medzi množstvom iných bytostí, ktoré musí získať pre seba ako partner a spojenec prostredníctvom vhodného etického zaobchádzania. Druhý pohľad "obhospodarovanieprírody"Je charakteristický oddelením človeka od prírody, chápe prírodu ako objekt využívania človekom. Tento dualizmus je prítomný v islame, judaizme a najmä v kresťanstve (Rinschede, 1999, s. 101). Oba pohľady nie sú v skutočnosti celkom protikladné. Nachádzajú sa vo všetkých kultúrach, pričom podľa historickej epochy a kultúrneho priestoru prevažujejeden alebo druhý aspekt. Vyplýva to z toho, že aj v náboženstvách, ktoré sa vo svojej doktríne vyznačujú priateľskými vzťahmi k prírodnému prostrediu, dochádza k jeho devastá- cii. H. Cancik (1979) upozornil na to v rímskych dejinách, keď sa v čase kulminácie politickej a hospodárskej moci Ríma bez problémov spájali religiózne predstavy o posvätnosti "Matky Zeme" a svätých prameňov a hôr s agresívnym postojom vo- či prírode v každodennej praxi. G. Rinschede (1999, s. 102) uvádza výskumami zís- kané pochybnosti o priateľskom postoji k prírode u severoamerických Indiánov. Magické indiánske rituály nezabránili nadmernému rybolovu, lovu živočíchov a de- cimovaniu flóry. Yi-Fu-Tuan (1968) vyjadril nesúlad medzi náboženskými ideálmi a skutočnosťou v súvislosti so vzťahmi človek-príroda v európskej a čínskej tradícii. Napriek tomu, že všetky čínske relígie disponujú dlhou tradíciou v ochrane lesov, boli čínske lesy v minulých tisícročiach systematicky ničené. Rozličné environmentálne etiky nemali teda významný účinok na krajinu. Prírodné prostredie sa rovnako devas- tuje aj v územiach, pod vplyvom šintoizmu, hoci jeho učenie sa vyznačuje priateľ- skými vzťahmi k prírode. Šintoizmus hlása, že živá aj neživá príroda nie sújednoduché objekty, s ktorými môže človek neobmedzene disponovať. Príroda je oveľa viac v úzkom vzťahu so svetom Kami a je obzvlášť uctievaná, preto by sa mala chrániť a udržiavať čistá. Napriek tomu trpí Japonsko, ako aj iné priemyselné krajiny, výraz- ným zaťažením prírodného prostredia, ktoré bolo dlho ignorovanéjaponskými vláda- mi (Rinschede, 1999, s. 102). Uvedené príklady ilustrujú, že náboženstvom ovplyvnené chápanie prírodného prostre- dia nikdy neponúkalo ochranu pred zničením prírody. Mnohé faktory (ako sú napr. jednostranný výklad posvätných textov, narastajúca sekularizácia a expanzia západ- nej kultúry) zredukovali, či dokonca sfalšovali vplyv relígií na riešenie vzťahov člo- veka a prírody. Náboženstvá, podobne ako rozum, môžu podľa H. Kúnga (2000, s. 290) zlyhať pri etickom zdôvodnení požiadavky trvalo udržateľného rozvoja. Nábo- ženstvá sa však môžu podieľať na presadzovaní spoločného étosu ľudstva, ktorého cieľom je zabezpečenie trvalo udržateľného rozvoja. Geografia rehgii 7.2. Relígie a obyvateľstvo Vzťahy medzi obyvateľstvom a relígiou sú obojstranné. V geografii relígií sa však zameriame predovšetkým na pôsobenie relígií na obyvateľstvo. Tento vplyv sa preja- vuje napríklad v populačných procesoch (prirodzený pohyb obyvateľstva a migrácia), v celkovom sociálno-ekonomickom rozvoji obyvateľstva a napokon aj v politickom vývoji jednotlivých regiónov. Na druhej strane je potrebné zdôrazniť obtiažnosť izo- lácie religiózneho faktora spomedzi pestrej palety sociálno-ekonomických a kultúr- nych faktorov, ktoré ovplyvňujú populačné procesy a štruktúry. V tejto časti sa preto nevyhneme určitému potlačeniu úlohy ostatných faktorov. 7.2.1. Relígie apopulačná dynamika 7.2.1.1. Relígie aprirodzenýpohyb obyvateľstva Vplyv relígií na obyvateľstvo je možné sledovať na vzťahu medzi relígiou a demo- grafickým rastom. Súvisí to s plánovaním početnosti rodiny, ktoré je v niektorých religióznych systémoch vylúčené, v iných sa však pripúšťa. Islam poskytuje zaujíma- vý príklad, pretože väčšina moslimských populácií má profily charakteristické pre včasné štádiá klasického (prvého) demografického prechodu - vysoká úroveň natality (42 %o) a mierne nadpriemerná úroveň mortality (13,8 %o), čoho výsledkom je nad- priemerná úroveň prirodzeného prírastku (28 %o). Rovnako ako mnoho väčších nábo- ženstiev, má islam špecifické postoje k plánovaniu rodiny, ktoré silne vplývajú na intenzitu a priestorovú charakteristiku populačného rastu v krajinách ako Bangladéš, Indonézia, Malajzia, Irán, Egypt, Bahrajn apod. (Park 1994, s. 170). J. R. Weeks (1988) poskytuje komplexný prehľad demografickej situácie islamských národov, patriacich k najrýchlejšie rastúcim populáciám na svete. V r. 1988 to bolo 47 národov sústrede- ných najmä v severnej a saharskej Afrike, juhozápadnej a juhovýchodnej Ázii. Rých- ly rast počtu obyvateľov islamských krajín podľa Weeksovej prognózy spôsobí zdvojnásobenie tohto počtu (v r. 1988 činil 980 mil.) ešte pred r. 2020, čím podiel is- lamských populácií na celosvetovej populácii dosiahne 23 %. Islamské národy sa vyznačujú nadpriemernou úrovňou úhrnnej plodnosti (moslimská žena má priemerne 6 detí, kým napr. priemerná žena v iných rozvojových krajinách 5, vo vyspelých štá- toch sveta menej ako 2). Túto vysokú fertilitu, príznačnú pre islamské populácie po- tvrdili detailnejšie výskumy na Srí Lanke. Vydaté moslimské ženy tu prejavili želanie mať rodinu s priemerne 4,2 deťmi, hinduistické ženy s 3,8 deťmi a kresťanské ženy s priemerne 3,4 deťmi (Weeks 1988). Iný detailný výskum na území Bombaja pouká- zal na podstatne vyššiu fertilitu moslimov oproti kresťanským a hinduistickým oby- vateľom mesta (Rele a Kanithar 1977). Nadpriemerný rast obyvateľstva v islamských štátoch súvisí s pronatalitnou sexuálnou etikou islamu. Táto etika ešte vždy pripúšťa Geografiarelígií polygamiu, ktorá potenciálne vedie k vysokej plodnosti. Pronatalitný charakter islam- skej etiky zvýrazňuje odmietanie celibátu (Rinschede 1999) V rámci religióznych systémov v USA sa vysokou fertilitou vyznačujú mormóni. Typickou črtou mormónskych rodín je nízky priemerný vek. Mormónske rodiny majú totiž viac detí ako ostatné priemerné americké rodiny. Napr. v r. 1977 mali mormóni dvojnásobný prirodzený prírastok ako bol celoštátny priemer. Základy vysokej ferti- lity mormónskeho obyvateľstva je možné hľadať v historických skúsenostiach z obdobia kolonizácie a v mormónskej dogmatike. Mormónske učenie pripisuje rodi- ne a deťom osobitný význam. Mormóni kedysi vyznávali polygamný model rodiny, ktorého sa museli vzdať po r. 1890 (zákon proti polygamii bol v USA prijatý v r. 1862). Napriek tomu si zachovali vysokú úroveň plodnosti (Rinschede 1999). Mnohé štúdie skúmali vplyv katolicizmu na plodnosť. Obyvateľstvo rímskokatolíc- kych regiónov má tendenciu vyššej úrovne pôrodnosti ako nekatolícke regióny. Súvi- sí to okrem iného s prísnym odmietaním antikoncepcie a interupcií v katolíckej etike. Dokumentovať to možno na príklade priestorovej diferenciácie fertility v Severnom írsku, kde najvyššiu plodnosť mali ženy z katolíckych rodín (priemerný počet detí - 3,25), kým ženy z protestantských rodín (priemerný počet detí - 2,29}a neveriace ženy (priemerný počet detí -2,16) ju mali značne nižšiu. Na Slovensku sa tradične pouka- zuje na nižší prirodzený prírastok obyvateľstva v regiónoch/obývaných luteránmi a kalvínmi (najmä na juhu Slovenska) ako v ostatných rímskokatolíckych a grécko- katolíckych regiónoch. Potvrdil to J. Hromádka (1943, s. 1$9), ktorý sledoval priro- dzený prírastok obyvateľstva na Slovensku v r. 1920-1930. T(>to často v demografickej literatúre sa vyskytujúce zovšeobecnenie, a síce, že katolíci sa vyznačujú vyššou úrov- ňou fertility ako protestanti a židia, však nemusí byť nutne pravdivé. V 70. rokoch 20. storočia sa praktiky kontroly počatia u amerických i európskych katolíkov postupne sekularizovali, výsledkom čoho bol pokles fertility u katolíkov a jej priblíženie sa na úroveň fertility u nekatolíckeho obyvateľstva (Park 1994, s. 175). Na druhej strane tento jav nieje všeobecne rozšírený. Diferenciácia fertility u katolíkov je determino- vaná mierou ich účasti na religióznom živote (pravidelnosť návštev bohoslužieb, účasť na svätom prijímaní a pod.). Z príkladu islamu a mormonizmu je zreteľné, že dôležitým faktorom v dynamike po- pulácií je model manželstva, ktorý upravujú etické pravidlájednotlivých religióznych systémov. Monogamný model rodiny sa uplatnil v mnohých kultúrach a regiónoch - napr. v starovekej Sparte, starovekom Ríme, v ranom a stredovekom kresťanstve v Európe, hinduizme a pod.. K. MacDonald (1990) poukázal na pôvod a funkciu monogamného usporiadania. Napr. počas šírenia kresťanstva v Európe podľa MacDo- nalda (1990) dochádzalo k explozívnej difúzii monogamného modelu z vrstvy aristo- kracie k jednoduchému ľudu. Polygynické modely, ktoré sa uplatnili v určitom čase Geografia relígií v mormonizme a naďalej sa s nimi stretávame v islame a viacerých afrických rodo vých relígiách, viedli k dosiahnutiu rýchlejšieho demografického rastu. Zriedkavo s< stretávame s polyandrickým modelom (lamaizmus). Prístup k formovaniu rodiny častc ovplyvňuje aj rozvodovosť, ktorá nepriamo negatívne vplýva na pôrodnosť. Rozvoc je ťažšie dosiahnuteľný v katolicizme ako napr. v protestantizme, judaizme a islame Prakticky nedosiahnuteľný bol rozvod v hinduizme. Špecifický postoj k manželstvi a plodeniu detí mal manicheizmus. Toto zaniknuté synkretické náboženstvo viedlc k vyhýbaniu sa uzatváraniu manželských zväzkov a plodeniu detí a zaväzovalo vy- znávačov vyššieho stupňa k životu v askéze (Margul 1986, s. 129). Náboženské motívy môžu ovplyvniť demografický vývoj nielen všeobecne, ale aj v časopriestorovo ohraničenom rámci. Príkladom môže byť značný pokles pôrodov v Japonsku a iných východoázijských štátoch v r. 1966. Súvisel s faktom, že podľa čínskeho kalendára bol rok 1966 rokom ohnivého koňa. Podľa čínskej tradície, ktorá bola hojne preberaná v Kórei a Japonsku, dievčatá narodené v tomto roku boli veľmi ohnivé a panovačné a preto mali neskôr ťažkosti nájsť si partnera pre manželstvo. To viedlo k zníženiu celkového prirodzeného prírastku (Rinschede 1999). 7.2.1.2.Relígieamigrácia Existuje mnoho príkladov nábožensky motivovanej migrácie obyvateľstva. Migrácie boli spätéjednak so šírením určitého religiózneho systému (misionárska činnosť), resp. núteným odchodom religióznych skupín s cieľom vyhnúť sa prenasledovaniu a nájsť bezpečné oblasti, ktoré by im umožnili svoje religiózne ciele lepšie realizovať. Mig- rácie však môže vyvolávať doktrína a kult religiózneho systému. Osobitný typ pohy- bu s religióznym motívom sú púte, ktoré však nemajú povahu migrácie. Príkladom migrácie vyvolanej vplyvom náboženskej doktríny je migrácia Semangov na Malajskom polostrove. Ak zomrie člen spoločenstva, Semangovia sa po pohrebe z tohto miesta sťahujú do vzdialenosti mnohých kilometrov, kde si založia nový tá- bor. Sťahovanie je motivované tým, aby nebožtíkov duch neznepokojoval obyvate- ľov osady. Aby ich duch nebožtíka nevysliedil, spravidla si volia polohu novej osady tak, aby medzi ňou a starým miestom pretekala rieka (Komorovský, 1994). V ľudských dejinách sa vyskytuje mnoho príkladov migrácií religióznych skupín s cieľom rozšíriť teritórium svojho vplyvu. Misionársku činnosť vykonávali najmä univerzálne relígie, u ktorých vlastná povaha učenia umožňovala jeho rozširovanie do prostredia rozličných kultúr. Príkladom môže byť šírenie kresťanstva, ktoré spre- vádzalo kolonizáciu Ameriky. Spomedzi koloniálnych mocností sa najúspešnejšou stalo Anglicko s početnými anglikánskymi kolóniami. Katolícke koloniálne mocnosti sa viac presadili v Latinskej Amerike. Pri misionárskej činnosti zohrali dôležitú úlohu misij- Geografiarelígií né stanice a kláštory, ktoré zakladali katolíci v odľahlých vidieckych oblastiach. Vý- stavba kláštorov bola vždy spojená s migráciou mníšok a mníchov do nových oblastí (napr. benediktíni v stredoveku). Kvantitatívne výraznejší charakter mali migrácie späté s núteným odchodom religi- óznych skupín. Zväčša boli výsledkom intolerancie voči náboženským komunitám, ktoré si následne hľadali nové pôsobisko. Z mnohých príkladov je možné spomenúť židov, ktorí sa najprv dostali do egyptskej a potom babylonskej nevôle. Od začiatku nového letopočtu (r. 70) sa ocitli bez vlasti a žili v diaspóre po celom svete. Na židov boli v stredoveku organizované pogromy a boli vyháňaní zo svojich domovov - napr. z územia Nemecka v r. 1096 a v r. 1163-1478, v Anglicku vr. 1290, z južného Fran- cúzska v r. 1395. V r. 1492 museli sefardskí židia opustiť Španielsko a Sicíliu v dô- sledku reconquisty. Usídlili sa v Solúne, Taliansku, Francúzsku, Holandsku a v Ham- burgu. Aškenázski židia, vyhnaní z nemeckých území, našli útočisko v Litve, Haliči a Rusku. Po mnohých pogromoch v Rusku v r. 1870-1890 hľadali nový domov v Amerike. Po r. 1936 sa stali európski židia obeťou holokaustu. Po všetkých týchto peripetiách došlo po 2. svetovej vojne k vzniku štátu Izrael, ktorému predchádzala imigrácia židov do Palestíny už od konca 19. stor. Napríklad v r. 1895 žilo v Palestíne 41 tis. židov, v r. 1935 314 tis. židov a v r. 1980 už 3,4 mil. židov (Rinschede, 1999, s. 134). Iným príkladom religióznych utečencov sú pársovia, ktorí/ušli v 8. stor. z Perzie do Indie pred šíriacim sa islamom. Ukrutne zaobchádzali so svojimi kresťanskými men- šinami osmanskí Turci. Monofyzitickí Arméni boli vystavení silnej perzekúcii a vraž- deniu. V r. 1895/1896 a 1914/1915 ich takmer 900 tis. emigrovalo do ruskej časti Arménska, Gruzínska a ďalších 300 tis. do USA, Sýrie a Libanonu. Príslušníci chal- dejskej cirkvi boli vytlačení z Turecka do Iraku, kde ich následne zmasakrovali Kur- di. V malej miere sa zachovali len ich emigranti v Paname a Paraguaji. Po vzniku nezávislosti Indie ajej rozdelení na Hindustan a Pakistan vzniknutá situácia donútila k masovej migrácii 5-8 mil. hinduistov a 4-6 mil. moslimov. Po anektovaní Tibetu Čínou v r. 1959 ušli tisíce Tibeťanov do Indie (Margul, 1986, s. 49-50). Veľmi mnoho príkladov násilných a vynútených migrácií spôsobených náboženským prenasledovaním možno uviesť z kresťanského prostredia. Počiatky týchto procesov majú korene v reformácii a následnej protireformácii. Príkladom z nášho územia môže byť príchod anabaptistických habánov na západné Slovensko v 16. stor., ako aj prí- chod českých protestantských exulantov v 17. stor. po bitke na Bielej hore. Mnoho protestantských skupín ušlo pred prenasledovaním v západnej Európe do USA (men- noniti, amiši a i.). Geografia relígií 7.2.2. Relígie apopulačná statika Medzi štruktúrou obyvateľstva a jeho vzťahom k relígiám je úzky vzťah. Známy je príklad vyššieho príklonu k náboženstvu a teda vyššieho stupňa religiozity u obyva- teľstva vidieckych oblastí ako u obyvateľstva urbanizovaných regiónov. Tento príklad dokumentuje vplyv obyvateľstva (populácie) na relígie. Vplyv relígií na štruktúru obyvateľstva je možné dokumentovať na sociálnej stratifi- kácii obyvateľstva Indie, sformovanej pod vplyvom hinduizmu. Hinduizmus posvätil členenie indickej spoločnosti do veľmi zložitého a rôznorodého systému s viacerými regionálnymi špecifikami a odchýlkami. Základné členenie sa opiera o štyri varný (spoločenské stavy) - brahmani, kšatrijovia, vaišovia a šúdrovia. Tieto sa členili na množstvo kást a podkást (celkove viac ako 3500). Mimo kastového systému stáli ne- dotknuteľní - najnižšia vrstva obyvateľstva. Kastový systém určil pravidlá, návyky a formality, ktoré museli príslušníci jednotlivých kást dodržiavať. Týkali sa spôsobu života, stravovania, náboženských a pracovných tradícií. Kastový systém sa premie- tol aj do sociálno-priestorovej štruktúry miest a iných sídiel. Aj keď bol v r. 1950 kastový systém oficiálne zrušený, nepodarilo sa ho zďaleka celkom vykoreniť z indickej spoločnosti. V Indii bolo realizovaných mnoho pokusov zákonmi odstrá- niť pozostatky kastovníctva. Išlo napríklad o opatrenie vyčlenenia kvót pre páriov a nižšie kasty pri zabezpečovaní pracovných miest z r. 1990, ktoré sa stretlo s nesú- hlasom príslušníkov vyšších kást (Rogers, 1994, s. 207). Religiózna segregácia obyvateľstva býva zvýraznená v prípadoch, keď je spojená s etnickou príslušnosťou. Židovské kumunity možno nájsť v mnohých významných mestách sveta skoncentrované na zreteľne vyčlenených plochách. Židia vo Veľkej Británii sa z veľkej miery podriaďujú tejto priestorovej mozaike. Výskumy obytných priestorových štruktúr v Londýne poukázali na pozoruhodnú priestorovú kohéziu medzi židovskými komunitami (Hackney, Redbridge, Baraet) a z toho vyplývajúcu stabilitu židovskej teritoriality (Park, 1994, s. 182). Religióznu segregáciu obyvateľstva možno dobre sledovať v Severnom írsku. Táto segregácia vznikala rozličnými cestami - dobrovoľným spôsobom, administratívny- mi opatreniami a pod vplyvom napätia medzi rímskokatolíkmi a protestantmi. Dob- rovoľná segregácia sa vyskytuje v prípadoch, keď ľudia sami preferujú bývanie v areáloch s dominanciou obyvateľstva s totožnou konfesionálnou príslušnosťou. Administratívna segregácia sa prejavuje tým, že lokálne samosprávy zámerne aloku- jú výstavbu domov katolíkov a protestantov do jednotlivých areálov ich dominancie. Táto segregácia sa odráža aj v školskom systéme, pretože to vedie k tendencii navšte- vovať školy výlučne určené len pre jednu z konfesionálnych skupín. Modelovým prí- kladom segregácie je Belfast, kde viac ako polovica ulíc mala podľa M. Poolea a F.W. Boala (1973) podiel obyvateľstva dominantnej denominácie vyšší ako 97 % z cel- Geografia religii OBR 14." Segregácia katolíkov a protestantov vjednej zo Štvrtí v Belfaste v r. 1958 (podľa Parka 1994, s. 184). 1 - obytné objekty rímskokatolikov, 2 - obytné objekty protestantov. --1 200 Melres kového počtu obyvateľov ulice. Protestanti prejavili menší záujem žiť na katolíckych uliciach ako katolíci na protestantských uliciach. Na katolíckych uliciach žilo menej ako 2 % protestantov, kým na uliciach s protestantskou väčšinou žilo až 25 % katolíc- kych domácnosti. Zaujímavý priklad vplyvu relígie na formovanie sociálnych a rasových vzťahov na- chádzame na území dnešnej Juhoafrickej republiky v 17. - 19. storočí. Konkrétne ide o prejavy pôsobenia holandských reformovaných cirkví, v dogmatike ktorých, vychá- dzajúcej z kalvinizmu, hrá veľmi dôležitú úlohu učenie o predestinácii. Podľa neho je svet absolútne predurčený a človek sa rodí buď ako dobrý, alebo ako zlý. Ten, ktorý sa narodil vo viere, predstavuje vyššiu bytosť ako ten, kto zostal pohanom. Týmtojed- noduchým spôsobom možno vysvetliť vzťahy medzi bielym (Búrmi) a negroidným obyvateľstvom v Juhoafrickej republike. Nemenej významnú úlohu tu hrala dogma o vyvolenom národe Afrikáncov a ich zasľúbenej krajine - Južnej Afrike. Táto dogma Geografia religii umožnila Afrikáncom pretrvať a zachovať si identitu medzi ostatnými obyvateľmi Južnej Afriky. Rcligia im bránila v kontaktoch s Afričanmi a tým zakladala ich "ina- kosť" a výnimočnosť. Afrikánci vyrastali v prostredí ideológie panovania bieleho oby- vateľstva nad čiernym, panovania kresťanstva nad pohanstvom. Verili, že sú vyvoleným národom, bojujúcim proti barbarským prenasledovateľom. Relígia takto formovala svetonázor a spôsob života Búrov, ktorí sa neseparovali len od farebného obyvateľ- stva, ale aj od Britov. Neskôr, po druhej svetovej vojne, boli tieto prístupy jedným z ideologických prameňov politiky aparteidu v JAR. Holandské reformované cirkvi zmenili podporné stanovisko k aparteidu až v 70. rokoch 20. stor. a v r. 1986 pripustili možnosť členstva v cirkvách aj pre príslušníkov iných rás (Žukowski, 1998). 7.3. Relígie a sídla Formy a fyziognómia sídiel a sídelných objektov, priestorová štruktúra sídiel a sídel- nej siete sú v mnohých územiach silne, Či už skryte alebo otvorene, ovplyvnené reli- gióznymi faktormi (Park 1994, p. 227). Bádatelia sa zhodujú v tom, že najstaršie mestské centrá tvorili kultové komplexy. Na náboženský zámer založenia a religióz- nu funkciu prvých miest v Čine, Mezopotámii, Egypte a strednej Amerike poukázal P. Wheatley. Najstaršie mestá boli vybudované okolo svätýň, t.j. v blízkosti posvätné- ho priestoru - "stredu sveta" - kde, ako sa súdilo, bolo možné spojenie medzi zemou, nebom a podzemím (Eliade, 1995, s. 120). Kultové miesta a objekty náboženstiev vytvárajú v sídlach osobitné areály, čím sa podieľajú na formovaní ich obrazu. Sú priamymi symbolmi a materiálnymi prejavmi náboženstva. Pre každý religiózny sys- tém sú príznačné iné typy kultových stavieb a objektov, slúžiacich náboženským po- trebám. V niektorých prípadoch boli sídla čiastočne vytvorené podľa náboženských vzorov (napr. v islamských a hinduistických oblastiach). Základom pre všetky ľudské sídla sú určité vzory, podľa ktorých sa formoval ich priestor. Vzory sú duchovné for- málne princípy, dominujúce v určitej vývinovej epoche a dávajúce charakter spolo- čenskému životu. Vzory určujú dlhodobý, predvídateľný a realizovateľný priestorový poriadok, vývoj a využitie. Najčastejšie sú to sekulárne ideály najvyššieho rangu ako sloboda, sociálna spravodlivosť, istota atd'., ktoré ovplyvňujú náš spoločenský a eko- nomický poriadok, a tým teda aj sídelný priestor. Religiózne vzory boli v minulosti často prepletené so svetskými ideálmi a zanechali svoje stopy v sídlach. Vzory pre rozvoj sídiel môžu pochádzať aj zo synkretických religióznych ideológií -ako je napr. antropozofia, ktorá prebrala prvky niektorých náboženstiev (budhizmu, hinduizmu, staroperzských religii, kresťanstva). Známe sú mnohé príklady religiózne determinovaných vidieckych sídiel (šidla hutte- ritov alebo amišov v Severnej Amerike). Mestá majú na rozdiel od vidieckych sídiel, založených homogénnymi a relatívne uzavretými náboženskými komunitami, podstatne ˇ Geografiarelígií komplikovanejšiu štruktúru. Sú centrami väčších oblastí, strediskami politickej moci, administratívy, hospodárstva a kultúry. V ich priestorovej štruktúre sa často preplie- tajú vplyvy viacerých vzorov na relatívne malom priestore, preto nemožno očakávať v ich prípade identifikáciu jednotného religiózneho vzorca. Existuje len veľmi malý počet miest, ktoré sa formovali podľa priameho religiózneho plánu. Napriek tomu je možné poukázať na vplyv náboženských ideí na priestorovú štruktúru miest v rozlič- ných kultúrno-geografických regiónoch sveta. Náboženské motívy sa odzrkadľujú aj v geografickom názvosloví sídiel a sídelných jednotiek. 7.3.1. Miesta kultov ako symboly náboženstiev v geografickom priestore Uctievanie božstiev tak ako iných nadprirodzených síl sa prejavuje v ritualizovaných spôsoboch správania, v kulte, ktorý sa konal na osobitných miestach. Na týchto miestach realizácie kultových potrieb vydávajú jednotlivé religiózne systémy svedectvo o svojej podstate. Podľa účelu sa kultové miesta svojou veľkosťou a formou výrazne odlišujú. Ich fyziognómia môže v značnej miere ovplyvniť krajinný obraz a vtlačiť regiónu charakteristický ráz. Na druhej strane sa niekedy môže charakter územia, najmä prírodné podmienky, odzrkadliť v stavebnom materiál}', strešnej krytine alebo archi- tektonickom stvárnení kultových stavieb. Religiózne systémy majú relatívne veľký počet rozličných kultových miest. Závisí to od stupňa rozvoja náboženstva, od významu, ktorý religiózny systém prikladá kultu a jeho vonkajším prejavom a formám. V primárnych religióznych systémoch tzv. prí- rodných národov sa rituály konajú na miestach spojených s prírodou, kde môže člo- vek prísť do kontaktu so sacrum. Tieto prírodné svätyne si človek vyčlenil vo svojom životnom priestore, pretože mu poskytovali intezívny zážitok tajomnosti, vyššej moci, plnosti a krásy stvorenia. Prírodnými svätyňami bývali vrchy, háje, lesy, lokality pri výnimočných stromoch, prameňoch, jaskyniach alebo skalných útvaroch. Mnohé ro- dové relígie, ktoré sa zachovali dodnes, disponujú prírodnými svätyňami. Napríklad aborigéni dodnes uctievajú skalný monolit Ayers Rock v centrálnej Austrálii. Sekundárne relígie (národné a svetové) začali stavať na svoje kultové účely budovy, ktoré vysväcovali. Tieto v prvej fáze rozvoja (starovek) napodobňovali pôvodné prí- rodné útvary (megality, umelé jaskyne, labyrinty, umelé vyvýšeniny - zikkuraty, po- svätné jazierka, lesy stĺpov (Kolektív 1996, s. 9). Megality sa hojne vyskytujú v západnej Európe (južná Škandinávia, Veľká Británia, Írsko, Holandsko, Belgicko, severné Nemecko, Francúzsko, Iberský polostrov a Malta). Majú variabilnú podobu, pričom sa predpokladá ich šírenie z centra v Los Millares v provincii Almeria v južnom Španielsku (Eliade, 1995, s. 111). Rozlišujeme dolmeny (skalné platne postavené na viacerých vztýčených balvanoch rozložených tak, že tvoria akúsi ohradu alebo komo- Geografia relígií ru), tumuly (obrovské umelé mohylovité návršia), menhiry (kamenné bloky vo forme obeliskov kolmo zasadené do zeme) a kromlechy (skupiny menhirov stojace v pol- kruhoch či kruhoch). Príkladom tumulov sú St. MicheI pri Carnacu v Bretónsku, tu- mulus pri Gavrinose v Bretónsku, Silbury Hill pri Marlboroughu v Anglicku, tumulus pri New Grange v írsku. K známym menhirom sa radia medzník na Champ Dolente v severnom Francúzsku či Diablove šípy pri Borough Bridge v Yorkshire. Príkladmi dolmenov sú Lanyon Quoit v Cornwalle v Anglicku, Lough Gur v západnom írsku, dolmen v Šote pri Seville a pod. Najmonumentálnejšim kromlechom je Stonehenge pri Salisbury v Anglicku. Megality pravekého a protohistorického pôvodu sa okrem Stredomoria, západnej a severnej Európy nachádzajú rozptýlené aj inde - v severnej Afrike, Palestíne, Etiópii, Assáme, Srí Lanke, Tibete a Kórei. Až do začiatku 20. stor. prežívali megalitické kultúry v Indonézii a Melanézii (Eliade, 1995). Labyrinty sa uplatňovali ako kultové stavby nahrádzajúce náboženský význam jas- kýň. Vstúpiť do labyrintu (alebo do jaskyne) sa rovnalo zostúpeniu do pekiel. Laby- rinty plnili funkciu predovšetkým v súvislosti s iniciačnými skúškami. Známym príkladom bol labyrint kráľa Minoa v krétskom Knósse (Eliade, 1995). Zikkuraty sa stavali najmä v Mezopotámii a neskôr v Babylonii a Asýrii. Mali podo- bu veľkých stupňovité usporiadaných veží, zužujúcich sa smerom hore. Predstavova- li "stred sveta" a zaobstarávali spojenie s nebom a bohmi, pretože sa verilo, že ich základy stoja na pupku zeme a vrchol je v nebi. Keď kráľ alebo kňaz vystupoval po podlažiach zikkuratu, symbolicky prichádzal do neba (Eliade, 1995). Zikkuratom bola Babylonská veža. Dodnes sa zachoval napr. zikkurat v Džoga-Zambíle (Gojda, 2000). 7.3.1.1.Domácesvätyne Náboženský život vnútri rodiny sa koncentruje na rozličné posvätné miesta v okruhu bývania. V kresťanstve sa hojne používajú domáce oltáre, najmä v katolíckych a pra- voslávnych oblastiach Európy a Latinskej Ameriky. Sú venované Kristovi, Panne Márii alebo iným svätým a slúžia k pobožnosti, modlitbe a meditácii. Často pozostávajú zo sôch kombinovaných s rodinnými fotografiami a náboženskými obrazmi. V hinduis- tických, budhistických a šintoistických bytoch mávajú podobné posvätné kútiky. V niektorých prípadoch slúži na tento účel osobitná miestnosť, väčšinou však ide o vyhradený priestor v obývacej izbe. 7.3.1.2.Drobnásakrálnaarchitektúra Posvätné kultové miesta mimo priestoru na bývanie, nachádzajúce sa v bezprostrednej blízkosti alebo väčšej vzdialenosti od sídla, sa vyskytujú v jednotlivých religiách Geografia relígii v rozličnom rozsahu. V primárnych náboženstvách Afričanov sa kultové objekty v sídlach vyskytujú len zriedkavo. U amerických Indiánov a juhoázijských národov sa v sídlach uplatňujú výraznejšie - napr. totemové koly severoamerických Indiánov, ochrancovia, obetné oltáre na odháňanie zlých duchov a stĺpy spomienok na predkov v juhovýchodnej Ázii (Borneo, Sumatra, Nová Guinea). Podobné drevené koly s obrazmi sa nachádzajú v južnej Indii a pochádzajú ešte z predbrahmanského obdo- bia. V oblastiach dominancie sekundárnych relígii sa posvätné miesta zriaďujú pri domoch alebo na okrajoch ciest (napr. v katolíckych a pravoslávnych regiónoch). Ide o zmierčie kríže, Božie múky, sochy svätcov, kamenné obrazy a kaplnky. Najviac sú rozšírené v strednej a východnej Európe, južnom Nemecku, v oblasti Stredomoria, v Latinskej Amerike a v juhozápadnej časti USA. Na území Slovenska možno vznik a šírenie drobnej sakrálnej architektúry spájať s účinkovaním sv. Vojtecha, pôsobiaceho v 10. stor. v Čechách a Uhorsku. Na jeho prianie vydal knieža Boleslav nariadenie o stavaní kamenných stĺpov so znázornením božieho umučenia v každej obci. Od obdobia protireformácie sa u nás možno stretnúť aj s výstavbou stĺpov a pilierov zasvätených mariánskemu kultu a kultu svätých - ochrancov a patrónov. Neskôr (najmä od 19. stor). nadobudli tieto architektonické prvky votívny charakter a nebudovali sa len na križovatkách ciest, ale aj na priedomiach, poliach, záhradkách, na miestach nešťastia alebo historických udalostí (Sabadošová 1992, s. 71). Od obdobia baroka sa začali stavať trojičné piliere, morové stĺpy a iné súsošia, najmä v mestách (napr. trojičný stĺp v Banskej Štiavnici, morový stĺp Sv. Tro- jice v Kremnici, mariánsky stĺp a stĺp sv. Floriána v Bratislave, mariánsky stĺp v Nitre, stĺp sv. Jozefa v Trnave, súsošie Immaculaty a súsošie sv. Rócha v Prešove a pod.). 7.3.1.3. Chrámy a svätyne vjednotlivých religióznych systémoch Najmarkantejším vplyvom religióznych systémov na krajinu sú budovy, postavené ako prístrešia pre božstvá alebo objekty pre ochranu ich uctievateľov. Tieto stavby sa od- lišujú veľkosťou, funkciou, stavebným štýlom a materiálom, stupňom zdobenia a názvoslovím. Vzhľadom na to, že primárne relígie spravidla nemajú osobitné kultové budovy, budeme sa zaoberať len kultovými stavbami veľkých národných a svetových náboženstiev. Už staroveké relígie mali početné kultové budovy, počnúc miestnymi svätostánkami, do ktorých prinášal ľud obetu, až po monumentálne pyramídové a chrámové stavby, ktoré boli postavené organizovanými štátnymi náboženstvami a teokraciami ako napr. v starovekom Egypte (chrámový komplex v Luxore, Amonov chrám v Karnaku, Chrám Ramesseho II. pri Tébach), starovekom Grécku (Parthenón na aténskej Akropole, Hefaisteion na gréckej agore v Aténach, Chrám Dia Olympského v Aténach, Diov 188 Geografia relígii chrám v Olympii, Poseidónov chrám na myse Sunion, Apolónov chrám v Delfách, Chrám bohyne Héry v Selinunte), starovekom Ríme (Panteón v Ríme) a v predkolum- bovskej Amerike (napr. svätyne v Cuzco v Peru, Pyramída Slnka a Pyramída Mesiaca v Teotihuacáne v Mexiku, svätyne Túla, Palenque a Bonampak v Mexiku, Tikal v Guatemale a pod.). Hinduistické svätyne V hinduizme vznikol veľký počet vizuálne nápadných chrámov určených početným božstvám, hoci mnohé kultové praktiky sa môžu vykonávať aj v súkromí domácnos- tí. Každé indické mesto má aspoň jeden chrám. Veľkosť a počet chrámov zodpovedá hospodárskej sile a vôli miestnych feudálnych veľmožov. Chrámy sú výrazne štýlovo diferencované. Neexistuje žiadnyjednotný plán stavby chrámu, okrem iného z dôvodu rozdielnej veľkosti a v dôsledku špecifík historického vývoja. Chrám zvyčajne sym- bolizuje tradičnú brahmanskú kozmológiu a pozostáva z veže (sikhara), či veží (sym- bol hory Meru), pod vežou je sanktuárium (wimana), kde býva božstvo a obvykle je tam umiestnená jeho socha a mandapy (tam sa schádzajú veriaci). Chrámy sú bohato zdobené. Lemuje ich terasa, resp. veranda (Humphrey - Vitebsky, 1998, s. 100-101). Pri každom chráme zvykne byť bazén, slúžiaci na rituálne umývanie. Chrám sa po- kladá za identický so svetom a s božstvom. Brána symbolizuje chodidlá (gorupam). Jadro chrámovej stavby tvoria hlava, plecia a brucho. Hlava (garbhagrha) je tmavé miesto bez okien, kde je umiestnený symbol božstva. Svätyňa je pociťovaná aj náv- števníkmi ako telo, ktoré je úzko spríbuznené s božskou podstatou. Návštevník chrá- mu tak prežíva svoje putovanie od východnej brány až po prah garbhagrha (hlavy) ako postupné uvedomovanie si samého seba. Putovanie je pre neho jogou - realizá- ciou jeho vnútornej príbuznosti s božským (Rinschede 1999). Existujú dve hlavné tradície budovania hinduistických svätýň - nagara (sever) a drawida (juh). V severnej tradícii (nagara) hralo pri výstavbe chrámu dôležitú úlohu lístie lie- čivej rastliny amala, symbolizujúcej plodnosť a zdravie. Touto trstinou boli sprvu zakrývané hlavice voľne stojacich stĺpov, neskôr sa stala hlavným materiálom streš- nej krytiny hlavnej lode chrámu. Ostatné vežičky a kaplnky boli nižšie, tvoriac archi- tektonickú podperu týchto symbolov plodnosti. V južnej, dravidskej tradícii, je prvotnou formou chrámu pavilón so stĺporadím a kopulovitou strechou. K najvyššiemu Pavilónu sa dražia nižšie, tvoriace stupňovité pyramídy. Migráciou indických obyvateľov sa ich kultové stavby rozšírili na viaceré kontinenty. Je zaujímavé, že najväčšie višnuistické a šivaistické chrámy sú mimo Indie, a to v komplexe Angkoru v centrálnej Kambodži. Ide o gigantickú sakrálnu stavbu s rozlohou 1,5 km x 1,3 km, ktorá bola koncipovaná ako sled troch plošín v tvare krí- Geografiarelígií OBR. 15: Schéma hinduistickej svätyne (podľa Rinschedeho 1999, s. 141), 1 - predsieň, 2 - vstupná sieň, 3 - hlavná sieň, 4 - osvetlená vežová sieň, 5 - komora s obrazom božstva, 6- chodba premenenia. Funkcia hinduistických chrámov sa Časom modifikovala. Napríklad v Trinidade sa z prístreäia pre božstvo zmenila na zhromažďovacie miesto lokálneho spoločenstva (Rinschede, 1999). ža, stúpajúcich zvonku dovnútra, čím symbolizovala horu Meru. Rohy oboch vnútor- ných plošín zdobili vysoké veže a uprostred bola postavená ústredná veža s výškou 65 m. Stavba bola projektovaná s cieľom dosiahnuť maximálny rozsah vonkajšie! plôch budov, pretože tieto slúžili na umiestnenie reliéfov s mytologickou tematikoi (Paruri, 1993, s. 87). Budhistické kultové stavby V budhizme existuje niekoľko základných kultových stavieb. Základnou stavbou je stúpa. Ich budovanie sa začalo šíriť od 3. stor. p.n.l. počas vlády Ašóku. Vo svojej najstaršej podobe je to kopulovitá stavba. Pôvod má v pradávnych indických kráľov- ských kopčekovitých mohylách. Tie sa po Budhovej smrti vyvinuli do podoby špeci- álnych budhistických svätýň, pričom do najdôležitejších z nich boli uložené Budhove relikvie. Stúpa sa tak stala príbytkom relikvií Budhu. Ide teda o posvätné kopce nad relikviami, Stúpa je obyčajne masívna stavba bez okien a dverí s výhradne symbolic- kými funkciami - ako schránka na relikvie, ako pomník a ako votívny dar. Nemá žiad- ny prístupný vnútorný priestor. Os stúpy sleduje svetové strany. Kopula predstavuje nirvánu. Stĺp alebo ihlica na vrchole kopuly symbolizuje vesmírnu os, ale aj strom Budhu, pod ktorým dosiahol osvietenie. Štvorcová základňa symbolizuje striedmosť zvykov. Mnoho stúp začali vyzdobovať reliéfmi a plastikami, znázorňujúcimi život Budhu ajeho predchádzajúcich vtelení. Pred stúpami, ktoré sú postavené na miestach spojených s udalosťami zo života Budhu, boli vybudované pamätné stĺpy. Stúpy v neskoršom období nadobudli rozmanité tvary. Zo stúpy indického staviteľského umenia sa v Číne a Japonsku vyvinula pagoda, pri ktorej pôvodná forma kupoly po- stupne zaniká. Pagodaje stupňovité usporiadaná poschodová stavba s vežičkami, spo- jená s ostatnými budovami do jedného chrámového zariadenia. Podobne, pagody v Japonsku vytvárajú bohaté zoskupenie jednotlivých budov do stupňovitej štruktú- ry. Pagody sú síce formou značne vzdialené od indických stúp, avšak ich symbolická funkcia a kultový význam sa nezmenili. Najvýznamnejším prvkom pagody je centrál- ny stĺp, vytesaný z jedného kmeňa, ktorý symbolizuje svetovú os, centrum vesmíru. Pod stĺpom sú uložené relikvie. Okrem Číny a Japonska nachádzame charakteristické pagody v Kórei a Nepále. Tvary stúp sú regionálne diferencované. V Nepále pozostávajú z 13 poschodí, zužu- júcich sa smerom k vrcholu. V Barme sú stúpy v tvare zvonov alebo bubnov, v Srí Lanke majú niektoré stúpy (tu sa nazývajú dagoby) tvar pŕs, v Thajsku a Kambodži (nazývajú sa vaty - napr. Wat Arun v Bangkoku, Angkor Wat v Kambodži) zvyknú mať tvar puku lotosového kvetu. Osobitnú formu predstavuje zlatá chrámová hala, vyskytujúca sa najmä v Číne, kde v strede na podstavci stojí Budhova socha spolu s inými sochami. Špecifické sú svätyne, ktorých architektúra odráža rituálny diagram - mandalu. Tieto sú ovplyvnené architektonickými vzormi hinduistických svätýň. Najznámejšími komplexmi tohto typu sú Borobodur na Jáve a Bhuvanéšvar v Indii (Jackowski a kol., 1999, s. 255-6). Geografia religii Geografia religii Stúpy neslúžia na zhromažďovanie veriacich. Individuálne modlitby a meditácie sa spravidla vykonávajú v susedných chrámových budovách (chaitja), prípadne vo vzdia- lenejších kláštoroch (viharách) alebo doma. Pri niektorých kláštoroch vznikli významné budhistické univerzitné komplexy (napr. Nalanda a Odantapuri v Indii), V každej budhistickej svätyni je oltár, pri ktorom veriaci skladajú obety (jedlo, kvety) pri zvu- koch spevov a hudby. Budhistické chrámy odrážajú nielen regionálne rozdiely, ktoré vznikli počas rozširovania zo severnej, východnej a západnej Indie, ale aj rozdiely medzi rozličnými budhistickými školami. Rozdiely sa vzťahujú na polohu, vnútornú stavbu chrámu a vybavenie záhrady. V činskych a tchai-wanských chrámoch sa Často preplietajú budhistické a taoistické prvky. ,' V lamaizme sa budujú aj čorteny. Sú to malé kultové stavby nad hrobmi miestnych svätcov. V lamaistických oblastiach sa možno stretnúť i s modlitebnými vodnými mlynmi. i Chrámy v konfuciánstve a taoizme Pri realizácii kultu sú relatívne bezvýznamné. Zriedkavo sa vyskytujú siene predkov, schránky a dedinské chrámy v rámci intravilánov vidieckych sídiel. V období, keď bolo konfuciánstvo ešte štátnou doktrínou, každé administrativno-správnc mestské centrum malo chrám, v ktorom sa úradníci zúčastňovali ceremónii konaných z úcty ku Konfuciovi. V knižničnej sále, pripojenej k chrámu, sa uskutočňovali diskusie ku klasickým textom. Podobné chrámy sú aj vo Vietname, Kórei a Japonsku (Rinschede 1999). . . Sintoistické svätyne ' \ Šintoizmus v staršom vývinovom období nepoznal žiadne bohoslužobné objekty. Božstvá prebývali v prírode. Až pod vplyvom budhizmu sa začalo s výstavbou dreve- ných svätýň. Každá svätyňa (nazýva sa džindža) má špecifický dôvod svojej existen- cie. Môže to byť vrch, historická udalosť, prejav osobnej zbožnosti alebo politickej ochrany. Najčastejšie ide o malý objekt, ktorý sa stavebným štýlom prispôsobuje pô- vodným formám japonských domov. Svätyne sú preto kolové stavby so sedlovou stre- chou, umiestnené na vode, aby umožnili návštevníkom rituálnu očistu pred vstupom do svätostánku. Dnu sa vstupuje cez veľkú symbolickú bránu alebo viaceré za sebou stojace brány. Vo vnútri je veľká vodná nádrž, z ktorej veriaci drevenou lyžicou na- čerpe vodu a umyje si tvár a ruky. Svätyňa pozostáva z dvoch hál, ktoré sú spojené zastrešenou chodbou. V prvej väčšej hale (tzv. chajden) sa recitujú modlitby a prináša sa obeta. Menšia zadná hala (chonden) slúži ako svätostánok, príbytok božstva, do ktorého smú vstupovať len kňazi. Vchod do džindže je opatrený motúzom s kúskami látky alebo papiera (tzv. simenava), ktorého účelomje chrániť džindžu pred zlými duch- mi. Najvýznamnejší komplex šintoistických svätýň je v Ise na ostrove Honšú. Zaují- mavé je, že svätyňu každých 20 rokov postavia nanovo (prvýkrát v r. 685, naposledy v r. 1993), vždy z dreva stromu hinoki (druh bieleho cyprusu), pričom materiál zo sta- rej sa rozpredá pútnikom. Synagógy Sú miestami zhromažďovania židov. Ako ohnisko duchovného života Židov sa pô- vodne používal miškan. Bol to prenosný stan, kde sa Boh stretával s vyznávačmi ju- daizmu. Miškan pozostával z troch priestorov - nádvoria, svätého miesta a svätyne svätých. Vo svätyni svätých bola umiestnená archa zmluvy s pozostatkami pôvodných kamenných dosák, ktoré dal Boh Mojžišovi na hore Sinaj. V priestore svätého miesta bol stôl s obetným chlebom a menora - sedemramenný svietnik. Na vonkajšom ná- dvorí stál bronzový oltár, ku ktorému sa prinášala obeta. Podľa vzoru miškanu bol ne- skôr postavený jeruzalemský chrám (Lancaster, 2000). Synagóga, ktorá slúži na kultové účely židom, v súčasnosti nieje, na rozdiel od hin- duistických, šintoistických či budhistických svätýň, príbytkom Boha. Po zničení chrá- mu v Jeruzaleme v r. 70 sa synagógy stali jedinými centrami židovskej náboženskej obce. Vzhľadom na to, že obety smelí byť prinášanéjedine v jeruzalemskom chráme, v synagógach sa rozvíjali iné kultové praktiky - modlitby, spev, čítanie svätých textov a učenie. Synagógy sú orientované smerom modlitby na miestojeruzalemského chrá- mu. V strednej Európe preto smerujú na východ (tuje umiestnená archa zákona ˇ svä- tá skriňa s uloženými zvitkami Tóry). Vzhľadom na potrebu realizácie rituálneho kúpeľa sa synagógy často stavali v blízkosti vody. Hlavnou časťou synagógy je roz- siahla modlitebná sála pre mužov, v strede sály sa nachádza vyvýšené pódium (alme- nor) s čítacím pultíkom na Tón) (bima) (v neologických synagógach býva na východnej strane). Vjudaizme sú, podobne ako v islame, zakázané akékoľvek výjavy Boha, pre- to je interiérová výzdoba synagóg abstraktná s častým uplatnením geometrických vzorov a hebrejskej abecedy. V ortodoxných a konzervatívnych synagógach sú galé- rie, tvoriace oddelenia pre ženy, pripadne priestor pre ženyje v nich od mužskej Časti oddelený mrežou alebo závesom. V liberálnych synagógach v Európe si muži a ženy sadajú do oddelených lodi hlavnej miestnosti. V amerických reformovaných synagó- gach je oddelené sedenie pohlaví zrušené. K synagóge bývajú pripojené budovy školy (talmud-tóra) s knižnicou a objekt rituálnych kúpeľov - mikve (musí byť napojený na vodu z prirodzeného zdroja, jeho minimálny objem má byť 762 1 a hĺbka taká, aby sa doň ponoril dospelý človek). Synagógy nemajú predpísanú architektonickú formu. Môžu mať napr. tvar jednoduchého domu. Štýl sa zvykol prispôsobovať miestnym podmienkam. Napríklad synagógy v Tolede a v Córdobe v Španielsku nesú pečať vplyvu štýlu mešít (Rinschede 1999). Príkladom modernej synagógy je Beth Sholom na predmestí Filadelfie. Geografiareligií Geografia relígii OBR. 16: Schéma židovskej synagógy (podľa Rinschedeho 1999, s. 147), 1 -vchod, 2 - predsieň s umývadlami pre rituálny kúpeľ, 3 - schodište na ženskú emporu, 4 - hlavná sieň, 5 - almenor, 6 - pult (omed), 7 - skrinka na zvitky tóry, 8 - vchod do mikve. Na Slovensku sa napriek značnej devastácii a asanácii po r. 1939 zachovalo viacero architektonicky pozoruhodných synagóg. Mnohé z nich však neslúžia pôvodným úče- lom, sú buď adaptované na novú funkciu (napr. neologická synagóga v PreSove slúži ako veľkoobchodný sklad, synagóga v Liptovskom Mikuláši ako kultúrne zariadenie), alebo úplne zanedbané (napr. neologická synagóga v Lučenci, veľká synagóga v Bar- dejove a pod.). Niektoré dodnes slúžia potrebám židovských náboženských obcí (napr. ortodoxná synagóga v PreSove, synagóga na Zvonárskej ul. v Košiciach, ortodoxná synagóga na Heydukovej ul. v Bratislave). Väčšina synagóg na Slovensku vykazuje eklektický orientálny maurský architektonický štýl - napr. Malacky, Vŕbové, Nitra a pod. (Bárkány - Dojč, 1991). Kresťanské chrámy Sakrálne stavby v kresťanstve majú pre veriaceho väčší význam ako v iných relígi- ách. Je to dané jednak tým, že štruktúra a fyziognómia sakrálnych objektov je zreteľ- ným výrazom náboženských pravidiel a zásad a tiež tým, že v protiklade k iným reli- gióznym systémom sa účasť na spoločných bohoslužbách pokladá za osobitne dôleži- tú až povinnú. Osobitné postavenie sakrálnych budov v kultúrnej krajine sa najvýraznejšie prejavu- je v ich polohe a špecifickom stavebnom štýle. V stredoveku bol hlavný kostol tradič- ne najväčšia, najvyššia a najdrahšia budova v sídle a umiestňoval sa na rozsiahlejšom pozemku, či na návrší. Hoci v súčasnosti už tieto znaky nie sú typické pre cirkevné stavby vo veľkých mestách, vo vidieckych sídlach sa vo veľkej miere zachovali. V minulosti bol typickým stavebným materiálom sakrálnych stavieb kameň, kým domy boli zväčša len z menej trvácneho dreva alebo hliny. Podoba sakrálnych kresťanských stavieb podliehala v priebehu dvoch tisícročí vývo- jovým zmenám. Tento vývoj bol okrem historického faktora ovplyvnený aj konfesio- nálnymi a regionálnymi špecifikami. V prvotnom kresťanstve neexistovali žiadne Špecifické budovy na bohoslužobné účely. Kresťanské obce sa stretávali v súkromných domoch, v období prenasledovania v katakombách. Misionárskou činnosťou sa po- siupne v Stredomorí, kontaktmi s antickou kultúrou a štátnym uznaním kresťanstva Konštantínom, vytvorili podmienky na rozvoj kresťanského kultu a tým aj výstavby sakrálnych objektov. Pod vplyvom gréckeho heroického kultu vznikol kult martýrov, čím sa položil základ uctievania svätých, čo našlo svoj výraz v stavbe pohrebných a spomienkových kostolov. K výstavbe sakrálnej architektúry prispeli aj rozvíjajúce sa rehole, vyvinuté z východného asketizmu. Prvé kresťanské kostoly sa stavali v Palestíne a Sýrii v tvare synagógy (Hanus,1995, s. 87). Špecifickými boli ranokresťanské kruhové alebo polygonálne centrálne stavby - mauzólea (napr. mauzóleum Santa Costanza v Ríme) a baptisériá (napr. San Stefano Rotondo v Ríme, baptisérium sv. Jána Krstiteľa vo Florencii, baptisérium v Pise). Baptisériá sa stavali najmä od 3. stor. n.l. ako osobitné budovy pri bazilikách a kated- rálnych chrámoch určené na vykonávanie krstu ponorením do vody. Neskôr sa upus- tilo od tohto spôsobu krstenia, preto boli baptisériá nahradené krstiteľnicami v interiéri kostolov. Postupne sa v sakrálnej výstavbe presadili stavby v tvare pravouhlej rím- skej baziliky (napr. Santa Sabina na Aventine v Ríme) s jednou centrálnou loďou v strede a dvoma bočnými loďami, oddelenými radmi stĺpov (neskôr mohol byť počet lodi vyšší, vždy väak nepárny). Baziliky mali pozdĺžnu a priečnu loď a pôdorys v tvare písmena T. Plán pôdorysu s apsidou bol orientovaný na východ (na Jeruzalem). V apside vyvýšený oltár, pri ktorom sa slávila eucharistia, vyslovovali modlitby, sym- bolizoval Kalváriu a Ježišovu krížovú cestu. Pri kostoloch sa sprvu stavali osobitne stojace zvonice (napr. šikmá veža v Pise). Od obdobia Karola Veľkého sa už stavali ako integrálna súčasť sakrálnej stavby (Rinschede 1999). Niektoré chrámy mali v stredoveku obrannú funkciu, preto boli opevnené múrmi, vnútri ktorých sa často nachádzalcintorín. ˇ Geografia relígii OBR. 17: Schéma ranokresťanskej baziliky (podľa Kochá 1998, s. 43) kampanila stredná loď bočné lode --1 álrium horná okenná stena apsida V byzantskej kultúrnej oblasti sa presadila výstavba veľkých centrál- nych stavieb. Išlo o chrámy zakle- nuté mohutnými kupolami nad pô- dorysom rovnoramenného gréckeho križa, čiže o tzv. centrálne kostoly (napr. Chrám sv. Ireny v Istanbule, Chrám sv. Marka v Benátkach). Osobitným kombinovaným typom baziliky a centrálneho chrámu je Chrám sv. Múdrosti v Istanbule. V interiéroch kostolov východného obradu oddeľuje priestor pre veria- cich od oltára ikonostas. V západnej Európe sa v 10. - 13. stor. rozvíjal románsky a v 12. - 14, OBR. 18; Schéma byzantského kupolovitého s t o r g Q t i c k ý s l o h p ô d o r y s k o s [ o l o v chrámu na krížovom pôdoryse s a o p i e r a | Q l a t i n s k ý k d ž ( s j e d n y m (podľa Kochá 1998, s. 47) predĺženým ramenom), iSlo o tzv. smerové kostoly. V smerových kos- toloch našiel svoj komplexný výraz kresťanský Západ, v centrálnych kostoloch zasa kresťanský Východ (Hanusl995,s. 113). V kresťanstve sa uplatnila nepísaná tradícia orien- tovať kostoly podľa osi východ-zá- pad, pretože požiadavkou boho- služby bolo s prvými slnečnými lúčmi od východu (okien apsidy) pozdraviť vzkrieseného Krista (Ha- nus 1995, s. 117). Západ zasa sym- bolizuje koniec cesty, koniec svetla, koniec času a všetkých vecí. V se- vernom ramene priečnej chrámovej lode (transeptu), spájanom so zlom, temnotou a chladom, sa zvykli umiestňovať výjavy zo Starého zákona, kým v južnom ramene, spájanom so svetlom, teplom, boli výjavy z Nového zákona (Humphrey - Vitebsky, 1998). V období dominancie gotiky sa rozšírilo budovanie veľkolepých katedrál - biskup- ských chrámov. Katedrály boli významovým stredom mesta a tomu zodpovedala aj Geografiarelígii OBR- i9:Schéma katedrály v Remeši (podľa Kochá 1998, s. 170) rr^J- L ^i ˇ--k- kráľovská rozetové okno oporný syslém tri portály s rozelovými oknami ˇ ˇ ˇ ˇ % ! I Í 11 > 111; . . . 7F f. t t I t I I I f* *[ V" ich architektonická veľkostná a estetic- ká dominancia nad mestom a jeho oko- lím. Interiér katedrály sa preto oproti predchádzajúcemu obdobiu rozširuje do dĺžky i do výšky (napr. francúzske kated- rály v Bourges, Notrc Dáme v Pariži, Bcauvais, nemecké katedrály v Remeši, Kolíne, Viedni, u nás napr. košická ka- tedrála sv. Alžbety). O niečo odlišnejší charakter mala výstavba katedrál v Ang- licku. Tu sa nestavalo uprostred mesta v spleti uličiek, ale spravidla mimo mes- ta, na oddelenom a podľa možnosti mier- ne vyvýšenom mieste. Anglické ka- tedrály sú oproti francúzskym nižšie a rozľahlejšie (napr. katedrála v Lincol- nc). V Španielsku sa pri výstavbe kated- rál (najmä na juhu) odrazil vo výzdobe a v stavbe veži maurský vplyv (napr. giralda - zvonica pri katedrále v Seville je minaretom pôvodnej mešity). Z hľa- diska použitého stavebného materiálu osobitný subtyp tvorí tzv. pálená gotika - gotické kostoly postavené z pálených tehál - rozšírené najmä na pobreží Baltského mora (napr. Gdansk, Lubeck, Stralsund). Do sakrálnej architektúry vniesli svojrázne črty aj jednotlivé mníšske rády. Ako príklad možno uviesť kostoly, postavené tem- plárskym rádom (Chudobné rytierstvo Kristovho Šalamúnovho chrámu). Išlo o kos- toly K okrúhlym pôdorysom (tzv. rondely) stavané na báze osemuholníkového geometrického plánu, ktorého predlohou bol Chrám Božieho hrobu v Jeruzaleme. Takéto stavby nachádzame napr. v Rennes-le-Chateau v južnom Francúzsku, či na ostrove Bomholm v Baltskom mori. Renesancia sa vrátila k tradíciám antickej architektúry. Renesančné kostoly mali ba- 2'likálnu, zväčša trojloďovú formu a boli zvyčajne smerové - napr. kostol San Loren- 0 vo Florencii (Hanus 1995, s. 199). Na Slovensku máme viacero príkladov uplatnenia re "csancie v sakrálnej architektúre. Sú to najmä štítkové atíky, ktorými sú zakončené ; / c kostolov a solítéme zvonice. Najhojnejšie sa vyskytujú na Spiši a Šariši (Kež- mrok, Poprad, Vrbov, Strážky, Spišská Bela, Podolíncc, Granč-Petrovce, Spišský rnov, Cervenica pri Sabinove, Chminianske Jakubovany). Príkladmi celostných re- Ľ sančných kostolov sú evanjelický kostol v Prešove, jezuitský kostol (bývalý nemecký ev - kostol) v Bratislave čí rímskokatolícky kostol v Senici (Kolektív 1996). ˇ Počas renesancie vznikali aj prvé stavby reprezentujúce duch protireformácie. Za modelový príklad sa považuje španielsky El Escorial - kláštorný komplex pri Madri- de zasvätený sv. Vavrincovi a slúžiaci ako kráľovská rezidencia. Je príkladom špa- nielskeho dezornamentalizmu. Escorial sa stal slohovou predlohou výstavby mnohých stredoeurópskych kláštorov (Kolektív 1998, s. 268). Svojbytný charakter mala výstavba sakrálnych objektov v Rusku. Tento originálny stavebný typ vznikol v 16. stor. v nadväznosti na drevené stavby, ktoré boli v tom období veľmi rozšírené. Pozostávali z centrálnej vežovej časti, ku ktorej sa pripájali vežové kaplnky s typickým cibuľovitým zakončením. Pristavbami kaplniek postupne vznikal asymetrický pôdorys. Pečať ruskej svojráznosti nesie napr. Chrám Nanebevza- tia v Kolomcnskom a Chrám Vasilija Blaženého v Moskve. Až koncom 17. stor. sa za cára Petra Veľkého začal výraznejšie uplatňovať vplyv západnej sakrálnej architektú- ry (Kolektív 1998). Obdobie baroka prinieslo zvýraznenie členitosti a výzdoby chrámov. Pôdorys baro- kových kostolov spočiatku nadviazal na smerový gotický pôdorys. Prototypom baro- kového kostola je prvý jezuitský kostol II Gesú v Ríme. Kostol je jednoloďový. Namiesto bočných lodí vybočujú po oboch stranách výklenky pre kaplnky, ktoré sú spojené koridorom a spoločnou rímsou, ale sú relativne samostatné. Medzi loďou a apsidou je najväčšie rozšírenie lode (krátka priečna loď s vyvýšenou kupolou nad krížením). Pôdorys barokového kostola je teda syntézou latinského a gréckeho kríža (Hanus 1995, s. 227). K barokovým stavbám patri aj najvýznamnejší chrám katolíc- keho kresťanstva - Bazilika sv. Petra v Ríme. Napriek pôvodným projektom centrál- neho chrámu bol nakoniec postavený ako smerový. Barokové chrámy v Španielsku sa vyznačovali prebujnelou výzdobou, čo bol prejav ich odklonu od dezornamentaliz- mu renesančného obdobia. Týmto stavebným vývojom bola ovplyvnená sakrálna ar- chitektúra v Latinskej Amerike, ktorá však nesie taktiež domáce výzdobné elementy (napr. živá farebnosť štukatúr v Mexiku odráža indiánske tradície). Na Slovensku sa barok prejavil výstavbou kláštorných komplexov, ktoré hrali dôležitú úlohu v proti- reformačnom úsilí. Niektoré staršie kláštory sa barokovo prebudovali. Z mnohých príkladov barokových stavieb možno spomenúť františkánsky Kostol sv. Jozefa v Prešove, Kostol Sv. Trojice v Bratislave, jezuitské kostoly v Trenčíne, Tmavé a Ko- šiciach, Kostol Narodenia Panny Márie v Novom Meste nad Váhom, kostol a kláštor milosrdných bratov v Bratislave, premonštrátsky kláštor s kostolom v Jasove, piaris- tické kláštory v Prievidzi a Nitre, nový minoritský kostol v Levoči atď. Počas baroka sa rozšírila výstavba pamätných stĺpov a SÚSOŠÍ. Príkladmi sú morové stĺpy (na pripo- menutie moru z r. 1708-1711 - Trenčín, Bratislava), trojičné stĺpy (Banská Štiavnica, Kremnica), mariánske stĺpy (Nitra, Prešov) alebo súsošia iných svätcov (stĺp sv. Flo- riána v Bratislave, súsošie sv. Rócha v Prešove a pod.). Oživenie pútnickej tradície odrážala výstavba kalvárií, ktoré znázorňovali utrpenie Ježiša Krista. Symbolika kal- várie sa zo stredovekých obrazov a súsoší Ukrižovania presunula v tomto období d( terénu, na svahy kopcov, s pomerne náročným výstupom, ktorý mal čo najvernejšii symbolizovať Kristovu cestu na Golgotu. K príkladom takýchto komplexov kaplniel a kostolov patria kalvárie v Banskej Štiavnici, Levoči, Prešove, Nitre, Košiciach, Bar dejové a pod. (Kolektív 1996). Špecifický charakter mala výstavba protestantských kostolov. Protestantské kostol; boli jednoduché, takmer bez výzdoby. V mnohých protestantských kostoloch je na- miesto oltára exponovanejším elementom interiéru kazateľnica. V období klasicizmu stratila sakrálna architektúra vedúcu úlohu v slohovom vývoji Bo! to odraz vplyvu osvietenstva. Opäť dochádza k návratu k antickým vzorom, pre- to mnohé kostoly postavené v tomto období vyzerajú ako antické chrámy (napr. Kos- tol sv. Magdalény v Paríži, Kostol sv. Mikuláša v Postupime, Chrám Kazanskej bohorodičky v Sankt Peterburgu). Na Slovensku klasicistickú sakrálnu architektúru dobre reprezentujú tolerančné bezvežové evanjelické kostoly (napr. Veľký kostol v Bratislave, kalvínsky kostol v Komárne, evanjelický kostol v Liptovskom Mikulá- ši, Banskej Štiavnici, Banskej Bystrici, Levoči a pod). Neskôr si mohli stavať kostoly s vežou (napr. Modra) a k niektorým bezvežovým kostolom boli veže dodatočne pri- stavané. Špecifický charakter mali kostoly s centrálnou dispozíciou (okrúhlou alebo oválnou) s emporou, pričom kruhový priestor býva prekrytý kupolou (Banská Štiav- nica, Zemianske Podhradie, Levoča, Košice, Banská Bystrica). Popri protestantských kostoloch nachádzame u nás príklady klasicistických sakrálnych objektov iných vy- znaní-napr. katolícky Kostol sv. Rozálie v Komárne, Kostol Povýšenia sv. Kríža v Žiari nad Hronom, Kostol sv. Margity v Čataji (Kolektív 1996). Koncom 19. storočia sa pod vplyvom romantizmu začína v architektúre uplatňovať návrat k tradičným slohom (historizmus). Typické bolo dokončovanie stredovekých katedrál, realizované v neogotickom štýle (napr. dómy v Kolíne nad Rýnom, Regcns- burgu, Miláne, Chrám sv. Víta v Prahe), prípadne výstavba nových kostolov v neo- gotickom štýle (votívny kostol vo Viedni, katedrála vo Washingtone D.C.). Popri neogotike sa uplatnil neorománsky sloh (napr. Kostol sv. Ľudovíta v Mníchove), ale- bo vznikali eklektické stavby - napr, podľa románsko-byzantských vzorov (Chrám Sacré Cour v Paríži), románsko-gotických vzorov (katedrála v Marseille) a pod. Ob- dobie historizmu a eklektizmu sa prejavilo vo výstavbe kostolov aj na Slovensku. Ne- or ománskymi stavbami sú Blumentálsky kostol a kalvínsky kostol v Bratislave. K príkladom neogotických kostolov sa zaradili Kostol Ružencovej Panny Márie v Cernovej, Kostol Najsv. Trojice v Mošovciach, evanjelické kostoly v Púchove j* dolnom Kubíne. Eklektický neorománsko-neogotický charakter má evanjelický ostol vo Važci. Výrazne eklektický ráz s elementárni orientálnej architektúry má nový eva njelický kostol v Kežmarku. Inými príkladmi eklektických stavieb sú gréckokato- Geografiareligií licke chrámy v Jakubanoch, Vranove nad Topľou-Čemernom, Malých Zalužiciach, Stropkovc a pravoslávna katedrála sv. Alexandra Nevského v Prešove. Seccsia sa odvrátila od historizmu a usilovala sa opäť vtlačiť stavbám jednotný štýl. Prikladom uplatnenia sa secesného štýlu v sakrálnej architektúre je Kostol Sagrada Família v Barcelone, či Kostol sv. Leopolda vo Viedni (Kolektív 1998). Na Sloven- sku sú dobrými príkladmi rímskokatolícky kostol v Muli a Kostolík sv. Alžbety Uhor- skej v Bratislave (Kolektív 1996). Po prvej svetovej vojne sa v architektúre presadil funkcionalizmus. Stavba kostolov sa stala avantgardou modernej architektúry, pretože kostol bol najvýznamnejším mo- delom pre monumentálnu architektúru. Uplatňujú sa nové materiály, najmä liatina, sklo a oceľobetón. K príkladom uplatnenia sa modernej architektúry patri pútnická kapln- ka Notre Dame-du-Haut v Ronchamp od Le Corbusiera. Inýmje strohý Kostol Kris- tovho tela v Aachene od Rudolfa Schwarza. Príkladom funkcionalistickej transkripcie konceptu baziliky je Kostol sv. Václava v Prahe-Vršoviciach (Hanus 1995). V severo- európskych krajinách sa pod nemeckým a holandským vplyvom rozvinul expresio- nizmus. Prikladom jeho uplatnenia je Grundtvigov kostol v Kodani. Sakrálna architektúra v 2. pol. 20. stor. sa vyznačuje takou formovou rozmanitosťou, ktorá bola v predchádzajúcich storočiach neznáma. Architekti vytvárali výrazovo silné útvary, často asymetrické a imitujúce organické štruktúry (napr. katedrála v Brazílii, katedrá- la v Mityanc v Ugande, benediktínsky opátsky chrám v St. Luis v USA, kryštálový evanjelický kostol v Los Angeles, katedrála v Evry pri Paríži a pod.). Často vznikajú viacúčelové stavby, pretože kostol už neslúži len na bohoslužobné, ale aj kultúrne, vzdelávacie a spoločenské ciele (Kolektív 1998). Kostoly v novom svete napodobňu- jú architektúru európskych chrámov, s uplatnením sa miestnych dekoratívnych prv- kov a stavebných materiálov. Napríklad gigantická Katedrála Panny Márie Kráľovnej Pokoja v Yamoussoukro v Pobreží slonoviny bola postavená v 80. rokoch 20. stor. pod- ľa vzoru Chrámu sv. Petra v Ríme. Značne ho však prekonáva svojimi rozmermi aje v nej 7 tis. miest na sedenie a 11 tis, miest na státie (Due-Laboa, 1998). Protestantské sakrálne stavby nadobúdajú rozmanité formy. V tradičných protestant- ských regiónoch sa popri solitérnych objektoch uplatňujú religiózne objekty zakom- ponované do uličnej radovej zástavby. Ide zväčša o polyfunkčné stavby, v ktorých sa okrem bohoslužobných priestorov nachádzajú ďalšie časti, slúžiace na administratív- ne, obytné alebo spoločensko-kulťúrne účely. Na Slovensku sa funkcionalizmus presadil v 30. rokoch 20. stor. Príkladmi jeho uplat- nenia sú evanjelické kostoly na Legionárskej ul. v Bratislave, Prievoze, Trnave, Žili- ne, Pukanci, rímskokatolícky kostol Povýšenia sv. Kríža v Petržalke a rímskokatolícky kostol v Partizánskom. (jcografiarelígii p0 r . 1989 nastal na Slovensku veľký rozmach výstavby sakrálnych objektov. Dokon- čené boli viaceré kostoly, rozostavané v predchádzajúcom období. Podstatne počet- nejšiu skupinu tvoria nové sakrálne stavby postavené v štýle modernistickom a postmodernistickom. Príkladmi sakrálnych stavieb z ostatného decénia sú evanje- lický kostol v Petržalke, Kostol Panny Márie v Bratislave-Dlhých Dieloch, modliteb- ňa Cirkvi bratskej v Starej Turej, Kostol sv. Jozefa - robotníka vo Svite, exercičný dom Spoločnosti Ježišovej sv. Ignáca v Prešove, Kostol Panny Márie - kráľovnej pokoja v Dudinciach, kňazský seminár sv. Františka Xaverského v Badinc, Kostol Krista Kráľa v Prešove a pod. Kalvárie vEurópe Kalvária (Golgota) je miesto v Jeruzaleme, kde bol ukrižovaný Ježia Kristus. Je to väak aj sakrálny objekt vybudovaný na lokalitách mimo Jeruzalema za účelom pripomenu- tia si pasií a Kristovej mučeníckej smrti. Pozostáva z kostolíkov a kaplniek situova- ných vo voľnej krajine. Prvé kalvárie boli budované v Španielsku na začiatku 15. storočia. Predsa však za krajinu pôvodu tohto typu sakrálneho objektu sa považuje Taliansko, kde boli budované v 15. stor. prvé sacri monti. V tomto storočí boli budo- vané prvé pašiové cesty na území dncäného Nemecka. Ich konečne zastávky boli situ- ované mimo miest, spravidla na pahorkoch alebo návršiach, ktoré sa nazývali kalvárie. V 18. stor. boli pašiové cesty nahrádzané 14-zastávkovými krížovými cestami. Vý- sledkom je existencia pestrej variety sakrálnych objektov v súčasnom európskom geografickom priestore, ktorých spoločným znakom je pripomínanie si mučeníckej smrti Ježiša Krista (Bilska-Wodecka, 2000). Podľa E. Bílskej-Wodeckej (2000) je možné v Európe rozlíšiť štyri základné typy kalvárií. A. Jeruzalemský typ - člení sa na ďalšie tri subtypy. Snaží sa v plnej miere rešpekto- vať pôvodnú jeruzalemskú topografiu. K tomuto typu radí napr. Varallo Sesia a San Vivaldo v Taliansku, °- Typ rýdzej kalvárie - centrálnym bodom celého vybavenia je návršie, nazývané Kalvária so svätostánkom alebo krucifixom na najvyšäom mieste. Vrchol môže byť dostupný modlitebnou cestou, ktorej zastávky sa venujú udalostiam Ježišovej cesty p0 zajatí (čiže od Poslednej večere po Pilátovo zvolanie Ecce Homo) a Ježi- šovej krížovej cesty. Do tohto typu patrí značná Časť európskych kalvárii (napr. Prešov, Banská Štiavnica). r yp krížovej cesty - v tomto type chýba priama inšpirácia topografickou alebo a rchítektonickou situáciou v Jeruzaleme. Jedinou podobnosťou je tu realizovaný bohoslužobný program Krížovej cesty. Do tohto typu patri najväčšia časť európ- skych kalvárií. Geografia relígií D. Bretónsky typ - ide o typ, ktorý nezodpovedá Jeruzalemu v topografickom zmys. le. Kalvária tu reprezentuje symbolické zobrazenie biblických udalosti so špeciál- nym dôrazom na Pánovu múku a jej najdôležitejší moment - ukrižovanie. Patria tu napr. Briéc, Lanrivain, Pencran, Pontrieux. Drevené kostolíky na Slovensku Špecifickým príkladom sakrálnych stavieb, odrážajúcich čiastočne vplyv geografic- kého prostredia, sú drevené kostoly na Slovensku. Slovensko sa tradične zaraďuje medzi najlesnatejšic regióny Európy s dostatkom dreva, ktoré bolo v minulosti význam- ným stavebným materiálom. Stáročné skúsenosti práce s drevom umožnili ľudovým staviteľom postaviť do detailu premyslené drevené sakrálne stavby, ktoré sa zachova- li na strednom, severnom a severovýchodnom Slovensku. Sú súčasťou Širšieho regió- nu výskytu drevených sakrálnych stavieb, ktorý zahŕňa juhovýchodné Poľsko, Zakarpatskú Ukrajinu a sedmohradskú časť Rumunska. Na Slovensku sa vyskytujú tri typy drevených kostolov, lišiace sa obdobím výstavby, architektúrou exteriéru a interiéru a denomináciou. Najstarším typom sú kostoly, ktoré pôdorysne vychádza- jú z princípu jednoloďových gotických kostolov s polygonálnou svätyňou na výcho- de a vežou na západe. Pochádzajú z 15. storočia. Ide o rímskokatolícke kostoly v Hervartove, Tŕňovom pri Žiline, a Tvrdošíne. Mladším stavebným typom sú kosto- ly s centrálnou dispozíciou, v pôdorysnom tvare gréckeho kríža. Takmer všetky majú empory, zodpovedajúce kazateľskému typu chrámu. Ide o evanjelické artikulárne kostoly zo 17. a 18. stor,, ktorých pôvod je odvodený z renesančných architektonic- kých princípov. Takéto kostoly nachádzame v Svätom Križi (prenesený z Paludze), Hronseku a Kežmarku. Drevené artikulárne kostoly sú aj v Leštinách a Istebnom. Tieto sú staršie a tvoria prechodový stupeň vo vývoji od rímskokatolíckych kostolov. Majú obdĺžnikový pôdorys a orientáciu na kazateľnicu, situovanú na konci lode. Tretiu najpočetnejšiu skupinu tvoria najmladšie typy drevených kostolov východného rítu (gréckokatolícke a pravoslávne) na severovýchodnom Slovensku, pochádzajúce zo 17. a 18. storočia. Ich spoločnou črtou je trojpriestorovosť alebo trojzrubovosť. Všetky tri zruby sú položené na jednej osi, idúcej od západu na východ. Stredný zrub je naj- väčší a má tvar Štvorca alebo obdĺžnika. Dva postranné zruby na východe (oltárna časť) a západe (babinec - priestor pre zhromažďovanie žien) sú menšie. Na Slovensku sa vyskytujú dva subtypy týchto stavieb - lemkovský a bojkovský. Lemkovské kostoly majú dominujúcu západnú vežu (nad babincom). Charakteristické sú barokové mako- vice (napr. Bodružaľ, Šemetkovce) alebo barokové bánc (napr. Miroľa, Ladomírová). Stavebným materiálom je jedľa, borovica, zriedkavo červený smrek a buk. Lemkov- ské kostoly sú vo FriČke, Jedlinke, Kožanoch, Krivom, Lukove-Venécii, Tročanoch (okres Bardejov), Hrabovej Roztoke, Kalnej Roztoke, Ruskom Potoku, Topoli, Ulií- skom Krivom (okres Snina), Potokoch (okres Stropkov), Bodmžali, Dobroslave, Hun- Ceograflareligií . 20: Drevené gréckokatolícke a pravoslávne kostolíky na severovýchodnom Slovensku ˇ ˇ i i M n t