Čítanie študujúcej mládeže POETICKÝ SLOVNÍK Tibor Žilka * Heslový a menný register zostavila MARTA ZILKOVÄ 1984 ÚVOD Copyright TIBOR 2ILKA 1984 Poetika je najstaršia vedná disciplína o literatúre. Vznikla zároveň s rétorikou v starovekom Grécku a za jej zakladateľa pokladáme významného teoretika Aristotela (384 pred n. 1. až 322 pred n. 1.), ktorý patrí aj k najplodnejším autorom v dejinách ľudstva. Aristoteles pracoval nezvyčajným tempom a za 12 rokov napísal väčšinu svojich diel; osobitné miesto medzi nimi zaujíma Rétorika (základy rečníctva), Politika a teoretické úvahy o literatúre, známe pod názvom Poetika. Všetky tri vyšli v preklade Miroslava Okála a Petra Kuklicu vo vydavateľstve Tatran roku 1980. Poetika má ani nie 50 strán textu, ale v zárodku obsahuje všetko, z čoho možno vychádzať pri skúmaní literárnych diel. Za kľúčový termín pri výklade umenia Aristoteles považoval mimezis (napodobňovanie, stvárňovanie). Staroveký učenec mal uľahčenú úlohu, lebo počet žánrov bol vtedy obmedzený, napr. ľudová tvorba (povesť a bájka) ešte nebola súčasťou umenia (literatúry). Patrili sem iba niektoré žánre: tragédia, komédia, epos. No tým väčšia pozornosť sa venovala kompozícii, t. j. výstavbe dramatických diel, ale aj výberu štylistických prostriedkov (myšlienková stránka a slovný výraz, časti reči, druhy podstatného mena). Popri tom sa autor zaoberá aj osobitými vlastnosťami poézie, napr. problematikou metra, tropiky, najmä metafo-riky. 6 7 V úvode je potrebné spomenúť pramene súčasnej poetiky, sledovat jej cestu zo starovekého Grécka do antického Ríma, kde sa udomácnila spolu s rétorikou v rámci dosť obmedzeného okruhu vied, cez stredovek až do súčasnosti, kde ju nachádzame v náuke o umení, resp. o literatúre. Na jednej strane sa značne rozšírilo jej pôsobenie, no na druhej strane už zďaleka nie je jedinou disciplínou skúmajúcou literatúru. Ani výklad poetiky ako súčasti literárnej vedy popri dejinách literatúry, kritiky a sčasti aj teórie literatúry nie je jednotný, ani úplne vyriešený. Sama poetika podlieha metódam, ktoré v istom období charakterizujú výskum literatúry a literárnych diel. Napr. v období pozitivizmu aj poetika zbierala a vysvetľovala množstvo faktov bez ich systémového spracovania. Opisná (deskriptívna) poetika síce vychádzala z historickej poetiky, ale prejavovala väčší záujem o podrobný opis žánrov, prostriedkov kompozície a štylizácie, a to bez náležitého zreteľa na celkovú funkciu jednotlivých špecifických javov v literatúre. V 20. stor. dochádza k podstatným zmenám v rámci technického pokroku, ale nebývalý vývoj prírodných vied zasahuje aj do spoločenskovednej oblasti. Vznikli nové vedné disciplíny, ktoré zrevolucionali-zovali aj literárněvědné zmýšľanie, nehovoriac už o lingvistike. Pod ich vplyvom nastali zmeny aj v procese modernizácie výskumu literárnych diel. Z týchto podnetov sa zrodila aj komunikačná poetika, založená na prísnom rešpektovaní špecifickosti literárnych textov, ktoré plnia spoločensky determinovanú funkciu a sú osobitým odrazom skutočnosti. Umelec musí realitu dotvárať i pretvárať v záujme kompozičnej a ideovej ucelenosti diela. Príkladom toho môže byť román Ladislava Balleka Pomocník, známy aj z dramatizácie O. Šulaja a z úspešnej filmovej adaptácie Z. Záhona. Román a jeho prepisy majú svojich výrazných predstaviteľov, sú to najmä postavy Volenta Lančariča, Evy Riečanovej a Štefana Riečana. Možno povedať, že podobné postavy sa po vojne vo veľkom počte vyskytovali v juhoslovenských mestečkách, ktorých prototypom i umeleckým obrazom je Palánk (Šahy), ale v konečnom dôsledku všetky sú výsledkom autorovej predstavy. L. Ballek odpozorované typy zo života vedel dotvoriť a dať im špecifickú funkciu v románovom „svete". Tieto postavy sú umeleckým zovšeobecnením istých ľudských typov, čím sa stávajú nositeľmi umeleckého obrazu o realite a oživujú už takmer zabudnutú povojnovú atmosféru malého mesta. Komunikačná teória textu túto špecifickosť umeleckého diela nesmie spúšťať zo zreteľa, lebo do hodnotiacich kritérií by sa mohol dostať vulgárny so-ciologizmus, čiže by sa dospelo k úplnému stotožneniu umenia a života. Takto by sa poprela osobitá funkcia umenia v ľudskej spoločnosti. Umelecký artefakt vo svojej podstate síce odráža spoločenské bytie, ale pravé umelecké dielo nikdy nemôže byť priamočiarym odrazom skutočnosti, iba jej zovšeobecňujúcim obrazom. Deje sa to istými prevodmi, napojením skutočnosti na umelecký obraz zvláštnymi postupmi a prostriedkami, ktoré sú obsiahnuté práve v komunikačnej poetike. Na vystihnutie týchto osobitostí má poslúžiť aj poetický slovník, založený na komunikačnej teórii textu, ktorá vychádza z tvorby, odrazu, zo znakového hľadiska umenia, z témy a štýlu, z interpretácie literárnych druhov a žánrov, zo žánrov inklinujúcich k umeniu, z druhotných textov, ako aj z otázok literárneho vzdelania. Pri zostavovaní slovníka sa zákonite muselo od- 8 9 stúpiť od zaužívaného spôsobu lexikografie, t. j. od usporiadania hesiel v abecednom poradí. Mechanické zoradenie podia abecedy totiž neprihliada na dynamický princíp literárnej komunikácie, lebo nerešpektuje funkčné hradisko čiže vzájomnú sklbenosd jednotlivých prvkov komunikácie, a vedľa seba sa dostávajú významovo rôznorodé termíny bez akejkoľvek nadväznosti. Napr.: balet - barbarizmy, breviár - budovateľský román - buffonáda, dialekt - dialektika obsahu a formy, kalendár - kaligram atď. Systémové usporiadanie hesiel umožňuje vytvoriť isté okruhy vychádzajúce z rovnorodosti jednotlivých prvkov, ktoré sú podkladom syntézy a vzájomných vzťahov. Tým sa používateľovi poskytuje celostný obraz o špecifickej sústave pojmov, podieľajúcich sa v ich dialektickej jednote a súčinnosti na literárnej komunikácii. V samej sústave je obsiahnutý celý komunikačný proces, ktorý sa začína autorom a jeho tvorbou. Výsledkom umeleckej činnosti je text, ktorému sa venuje najväčšia pozornosť: osobitne sa vyčleňuje zobrazovací, znakový a komunikačný aspekt textu, jeho téma a štýl, zvláštnosti umeleckého textu (príznakové štylistické prostriedky, trópy, figúry, kompozícia a metrika). Keďže hlavnú náplň poetiky tvoria literárne druhy a žánre, majú kľúčové miesto aj v komunikačnej poetike a zákonite aj v slovníku tohto typu. Ani tu sa však nemožno uspokojiť s doterajšími kritériami, lebo teória sa už nedá budovať výlučne na textoch tzv. vysokej literatúry. Umenie okrem estetickej má aj zábavnú funkciu, pričom dochádza k istej špecifikácii žánrov i textov. Z komunikačného hľadiska treba rozlišovať a presne vymedziť funkciu zábavných textov a žánrov (detektívka, dobrodružná literatúra, populárna pieseň, vtip, co- mics atď.) popri dielach s náročnejším obsahom a ideovým zámerom (romány s výraznou estetickou funkciou, novely, elégie, ódy a pod.). Okrem toho nemožno zabudnúť na osobitnú funkciu folklóru, literatúry pre deti a mládež a literatúry faktu s jej poznávacím zacielením. Literatúra nežije izolovane, nadväzuje na iné systémy spoločenskej komunikácie. Sama literatúra sa tiež diferencuje a tvorí dva osobitné systémy - ua jednej strane sú texty s príznakovou estetickou funkciou a oproti nim máme písomné pamiatky ľudstva zamerané na uchovanie vecných informácií, ktoré dopĺňajú súčasné výtvory vedeckého, publicistického, administratívneho, právneho atď. zamerania. Jestvuje však plynulý prechod medzi vecnou a umeleckou literatúrou, dokonca odjakživa sa vyčleňovali isté žánre, ktoré sa nachádzali na pomedzí. Vychádzali síce z faktov a hodnoverných údajov, no mnohými vlastnosťami pripomínali umeleckú literatúru (subjektívnosť, expresívnosť, používanie trópov a figúr, obrazotvornosť, prvky fikcie a pod.). V súčasnosti sa rozšírili o niektoré nové žánre z publicistiky (reportáž, fejtón, glosa, feature atď.), ktoré už nemožno nespomenúť v komunikačnej poetike, lebo istými vlastnosťami tiež pripomínajú umelecký štýl. Žánre vecnej literatúry s výraznými umeleckými črtami sme zaradili do samostatného okruhu v rámci komunikačnej poetiky (Beletristické žánre vecnej literátů-ry). Z hľadiska literárnej komunikácie osobitné miesto zaujíma čitateľ a s ním súvisiace kategórie príjmu umeleckého textu. Čitateľ je jednak zárukou spätnej väzby, jednak dielo sa tvorí primárne pre neho. Napokon svojimi postojmi, ako aj formami recepcie má podiel na vytváraní hodnôt literárneho diela, 10 Pomáha dostať dielo do spoločenského obehu a zabezpečuje smerom k autorovi náležitý ohlas, ktorý je nevyhnutný pre samu tvorbu, Z nášho aspektu plní ešte jednu podstatnú a nenahraditelnú funkciu: čítaním sa otvára text a môže sa stať podkladom pre vznik nového diela, zvaného metatext. Otázky textovej nadväznosti už patria do rámca literárnej meta-komunikácic, t. j. do okruhu otázok nového výskumu. Nemožno však nebrať do úvahy túto problematiku, lebo textová ontológia aj v minulosti dávala podnety pre tvorbu špecifických textov (žánrov), no odborníkov doteraz táto svojráznosť diela nezaujímala. Myslíme tu na žánre typu apokryf, cento, plagiát, dramatizácia a pod. Treba však dodať, že pribudli nové formy „metatvorby", čo samo osebe vyžaduje rozšíriť výskum aj na túto oblasť literatúry. Osobitné miesto zaujímajú texty o textoch, čiže žánre sprostredkujúce originál, zabezpečujúce návod na príjem diela, alebo žánre literárnej reklamy. Všetky dovedna tvoria samostatný okruh zvaný žánre a formy literárneho vzdelania. Uvedenému okruhu otázok sa sústavne venoval pracovný tím nitrianskeho Kabinetu literárnej komunikácie a experimentálnej metodiky, ktorý pod vedením Antona Popoviča skúmal špecifický charakter literárnej metakomunikácic. A hoci záujemcov vždy bolo nadostač, z mnohých spolupracovníkov uvedieme iba mená tých, ktorí sa najviac pričinili o rozvoj teórie metakomunikácie: Anton Popovič, Peter Zajac, Peter Liba, Ján Kopal, Viliam Obert, Eva Tučná a další spolupracovníci ako Igor Hochel, Eva Preložníková a iní. Pred výskumom teórie metatestu však bolo obdobie, ked sa musel riešiť komunikačný aspekt a štatút textu. V tom období stál na čele pracovného tímu František Miko, kmeňovými spolupracovníkmi boli Pavol Plutko, Ivan Sulík a Stefan Knotek. Na výskume sa niekoľko rokov podieľal aj Stanislav Smat-lák, dokonca on prvý stanovil komunikačný štatút literárnej kritiky. Spomíname to vzhľadom na netradičnosť nášho Poetického slovníka, ktorý svojím obsahom, systémovým usporiadaním hesiel a dôsledným uplatňovaním komunikačného aspektu nadväzuje na výsledky dlhoročného výskumu nitrianskych pracovníkov a ich spolupracovníkov. Našou úlohou je i náležité sprístupniť náročnú teóriu a preniesť ju do praxe. Tomu sme prispôsobili aj príklady na jednotlivé textové javy, ktoré majú byť výstižné, ale aj zaujímavé. Pri hľadaní príkladov sme sa nesústreďovali výlučne na náročnú („vysokú") literatúru, ale na demonštrovanie osobitostí literárnych textov sme využívali aj populárnu literatúru, literatúru faktu a folklór. Zároveň sme niektoré ukážky aj interpretovali, aby sme pomohli mladému čitateľovi pochopiť isté literárne javy. Pri výbere príkladov sme kládli osobitný dôraz na súčasnú literatúru, a to nielen na dnes už uznávaných tvorcov (J. Smrek, V. Reisel, V. Mihálik, M. Válek, A. Bednár, V. Mináč), ale aj na mladšiu generáciu popredných básnikov a spisovateľov (Ľ. Feldek, J. Buzássy, J. Šimonovič, L. Ballek, P. Jaroš, V. Šikula atď.). Niektoré javy možno lepšie ilustrovať na ukážkach z diel súčasných autorov, iné zase vyžadujú príklady zo staršej literatúry. Časomerný prozodický systém sa napr. dá demonštrovať jedine na príkladoch z tvorby J. Kollára alebo J. Hollého, s\ labotonický daktyl a daktylotro-chej sa zase vyskytoval v najčistejšej forme u I. Krásku. 12 Poetický slovník teda aj z diachronického hľadiska má vyhovovať požiadavkám komunikácie, lebo k istým, historicky determinovaným literánym javom sa vyberali primerané príklady z daného obdobia vývinu literatúry. V záujme lepšej manipulácie so slovníkom sme štruktúru hesiel značne zjednodušili. Vyvarovali sme sa aj odkazovacích znamienok, aby sme nezaťažovali mladého používateľa zbytočnými inštrukciami a návodmi. Pri heslách sme však vždy vysvetlili pôvodný význam slova, prípadne jeho výslovnosť, ak nie je totožná s podobou zaužívanou v slovenčine. Napr.: literatúra (z lat. littera = písmeno; litterae 'litere' = písomné záznamy) Prvý údaj vysvetľuje latinský pôvod slova (littera), výslovnosť vyznačujeme vždy apostrofmi z dvoch strán: 'litere'. Pri pôvode jednotlivých termínov sa používajú tieto skratky: angl. = angličtina, franc. = francúzština, gréc. = gréčtina, lat. = latinčina, nem. = nemčina, staroangl. = staroangličtina, tal. = taliančina, ruš. = ruština. Systémové radenie prináša isté ťažkosti vo výklade jednotlivých hesiel, lebo sa stáva, že rovnaké heslo možno zaradiť naraz do dvoch okruhov. V takomto prípade sa rešpektovala sčasti tradícia (napr. pri balade), no ešte väčšmi prevaha žánru v danom tematickom okruhu, resp. početnosť jeho výskytu. Je potrebné zmieniť sa aj o historickom aspekte ako súčasti vysvetľovania pojmov v rámci komunikačnej poetiky. Niektoré majú bohatú históriu, obrazne povedané „životopis", ktorý nemožno nebrať do úvahy ani v slovníku tohto typu. Napokon údaje o vývine jednotlivých žánrov pomáhajú pochopiť a vysvetliť funkciu žánru, najmä ak žáner má 13 bohatú tradíciu a históriu (epos, elégia, óda, tragédia, komédia, román, epigram, balada a pod.). Literárna komunikácia je v slovníku rámcom, pomáhajúcim zaradiť poetiku do jej systému. Na pozadí komunikačného modelu sa dá lepšie objasniť poetika ako repertoár možností pre tvorbu a pôsobenie umeleckého textu. Do slovníka sme zahrnuli aj Mikovu výrazovú koncepciu štýlu, ktorá tvorí systém makroštylistických kategórií pre vznik umeleckých i neumeleckých textov. Naším zámerom bolo vytvoriť taký slovník, ktorý by nebol len mechanickou pomôckou, ale aj zaujímavým čítaním. Používanie príručky by nemalo byť komplikovanejšie a náročnejšie než pri klasickom type s abecedným radením hesiel. Jednotlivé heslá majú svoje poradové čísla a spolu s príslušnými tematickými okruhmi sa uvádzajú hneď po tomto úvode. Na konci sa však znovu vyskytuje celý register termínov v abecednom poradí, aj s číslom príslušnej strany. Ukazuje sa, že používanie slovníka tohto typu je iba otázkou zvyku. Tematické a systémové radenie hesiel vychádza zo súčasných požiadaviek a je v súlade so svetovým trendom. Má za úlohu naučiť používateľa hľadieť na literatúru ako na dynamický systém, v ktorom jednotlivé prvky navzájom súvisia. Napokon literatúra ako systém je otvorený aj smerom k iným druhom umenia (hudba, výtvarné umenie, film), z čoho vyplýva, že sa vzájomne prelínajú a ovplyvňujú. Poznatky o fungovaní jedného systému pomáhajú náležité sa orientovať v iných systémoch, o čom by mal presvedčiť mladých čitateľov aj náš slovník. Tibor Žilka SYSTÉMOVÉ USPORIADANIE HESIEL VŠEOBECNÉ POJMY 1 literatúra 2 poetika 3 komunikácia 4 literárna komunikácia LITERÁRNA KOMUNIKÁCIA 1. Autor 5 autor 6 skúsenostný komplex autora 7 autorský subjekt 8 autorský idiolekt 9 autorská koncepcia textu 2. Text 10 text 11 kánon textu 12 funkcia textu 13 kontext Zobrazovací aspekt textu 14 zobrazenie v texte 15 obsah diela t6 16 idea v texte 17 angažovanosť v texte 18 ľudovosť v texte 19 denotácia v texte 20 konotácia v texte 21 vecnosť (faktickosť) v texte 22 fikcia 23 tragickosť 24 komickosti 25 aktualizácia 26 exotizácia 27 mýtus v texte Znakový aspekt textu 28 semiotické modelovanie 29 znak 30 signál Komunikácia v texte 31 informácia v texte 32 entropia v texte 33 redundancia v texte 34 kód 35 informačná mnohovýznamovosť textu 36 starnutie informácie v texte 37 spätná väzba 38 jazyková štruktúra textu 39 estetická funkcia textu 40 hodnota umeleckého textu Výstavba textu 41 téma 42 čas v texte 43 dej 44 fabula 45 sujet 46 motív 47 autorská reč 48 rozprávač (rozprávanie) 49 postava 50 priestor (prostredie) v texte 51 konflikt 52 lyrický subjekt (výpoveď) Kompozícia 53 kompozícia M a k r o k o m p o zí c ia 54 rozprávanie 55 opis 56 charakteristika 57 úvaha 58 súdržnosť textu Mikrokompoztcia 59 odstupňovanie textu 60 vnútorný monológ 61 priama reč 62 polopriama reč 63 nevlastná priama reč 64 nepriama reč 65 odsek 66 monológ 67 dialóg 68 replika 69 gradácia 70 pointa . 71 digresia 72 prológ 73 epilóg I8 "9 Trópy 74 trópy 75 metafora 76 prirovnanie 77 alegória 78 epiteton 79 personifikácia 80 katachréza 81 metonymia 82 synekdocha 83 synestézia 84 antonomázia 85 hyperbola 86 perifráza 87 symbol 88 irónia Štylistické figúry 89 štylistické figúry Opakovacie figúry 90 aliterácia 91 kalambúr 92 anafora 93 epifora 94 epanastrofa 95 epizeuxa 96 anadiplóza 97 pleonazmus 98 hendiadys 99 palidrom 100 paralelizmus 101 litotes 102 paronomázia Vetné a rečnícke figúry 103 elipsa 104 chiazmus 105 polysyndeton 106 asyndeton 107 zeugma 108 klimax 109 antiklimax 110 antitéza 111 oxymoron 112 paradox 113 apostrofa Metrika 114 metrum 115 rytmus 116 intonácia 117 verš 118 eufónia 119 kakofónia Stopy 120 stopa 121 móra 122 trochej 123 jamb 124 spondej 125 daktyl 126 daktylotrochej 127 anapest 128 amfibrach 129 choriamb 130 dipódia 131 ťažká doba verša /fahká doba verša 132 dieréza i8 Trópy 74 trópy 75 metafora 76 prirovnanie 77 alegória 78 epiteton 79 personifikácia 80 katachréza 81 metonymia 82 synekdocha 83 synestézia 84 antonomázia 85 hyperbola 86 perifráza 87 symbol 88 irónia Štylistické figúry 89 Štylistické figúry Opakovacie figúry 90 aliterácia 91 kalambúr 92 anafora 93 epifora 94 epanastrofa 95 epizeuxa 96 anadiplóza 97 pleonazmus 98 hendiadys 99 palidrom 100 paralelizmus 101 litotes 102 paronomázia Vetné a rečnícke figúry 103 elipsa 104 chiazmus 105 polysyndeton 106 asyndeton 107 zeugma 108 klimax 109 antiklimax 110 antitéza 111 oxymoron 112 paradox 113 apostrofa Metrika 114 metrum 115 rytmus 116 intonácia 117 verš 118 eufónia 119 kakofónia Stopy 120 stopa 121 móra 122 trochej 123 jamb 124 spondej 125 daktyl 126 daktylotrochej 127 anapest 128 amfibrach 129 choriamb 130 dipódia 131 dažká doba verša /ľahká doba verša 132 dieréza 21 133 cezúra Prozodické systémy 134 časomerný prozodický systém 135 hexameter 136 pentameter 137 elegické distichon 138 glykónsky verš 139 strofa asklepiacká 140 adónsky verš 141 strofa sapfická 142 sylabický prozodický systém 143 alexandrín 144 sylabotonický prozodický systém 145 presah 146 anakrúza 147 blankvers Rým, volný verš, strofa 148 rým 149 rým združený 150 rým přerývaný 151 rým striedavý 152 rým obkročný 153 rým postupný 154 rým exotický 155 rým gramatický 156 rým vnútorný 157 lasonancia 158 refrén 159 vofný vetš 160 strofa Stýl v texte 161 štýl 162 výrazová koncepcia štýlu 163 operatívnosť (akčnosť) textu 164 expresívnosť textu 165 ikonickosť (obraznosť) textu 166 zážitkovosť textu 167 markantnosť textu 168 kontrast 169 miera Príznakové štylistické prostriedky 170 onomatopoja 171 barbarizmy 172 poetizmy 173 slang 174 dialektizmy 175 archaizmy 176 anachronizmus 177 antonymá 178 eufemizmy 179 kakofemizmy 180 anakolút 181 apoziopéza 182 inverzia 183 historický prezent 184 frazeologizmy 185 príslovie 186 porekadlo 187 gnóma 188 maxima 189 aforizmus Druhový a žánrový aspekt textu 190 literárne druhy 191 literárny žáner Lyrika 192 lyrika 193 poézia 194 abstraktná poézia 195 makarónska poézia Básnické formy a strofy 19ó sonet 197 gazel 198 madrigal 199 rispet 200 tercína 201 ritornel 202 rondel 203 rondo 204 triolet 205 šestina 206 stanza 207 nóna 208 limerick 209 akrostichon Klasické lyrické žánre 210 dityramb 211 óda 212 príležitostná báseň 213 hymna 214 elégia 215 epitaf 216 epigram 217 bukolická poézia 218 ekíoga 219 georgika 220 epištola 221 idyla 222 alba 223 žalm 224 balada francúzska (villonská) 225 pieseň 226 ludová pieseň 227 lyrickoepická báseň 228 báseň v próze 229 poéma Novšie lyrické žánre 230 pásmo 231 cyklická báseň 232 príbeh 233 nápis 234 paralipomenon 235 básnický životopis 236 básnická glosa 237 marginálie 238 blues 239 kaligram 240 nonsens Epika 241 epika 242 próza 243 lyrizovaná próza 244 beletria 245 epopeja Klasické epické žánre 246 báj 247 epos 248 kronika 249 gesta 250 letopis 251 byliny 252 historická pieseň 24 253 balada Východiskové žánre súčasne) epiky 254 exemplum 255 legenda 256 facécia 257 anekdota 258 rozprávka 259 povesť 260 bájka 261 parabola Súčasná epika 262 novela 263 poviedka 264 román 265 nový román 266 dievčenský román 267 detektívka 268 horror 269 comics 270 humoreska 271 vtip Literárny systém a literárne podsystémy 272 literárny systém 273 populárna literatúra 274 dobrodružná literatúra 275 literatúra faktu 276 science-fiction 277 literatúra pre deti / literatúra pre mládež 278 folklór Dramatika 279 dráma Dramatické žánre a prostriedky 280 tragédia 281 komédia 282 činohra 283 veselohra 284 burleska 285 fraška 286 skeč 287 groteska 288 absurdná dráma 289 gag 290 kabaret 291 estráda 292 monodráma 293 melodráma 294 vaudeville 295 bábková hra Hudobné žánre 296 opera 297 opereta 298 muzikál Televízia, rozhlas, film 299 scenár 300 filmová novela 301 televízna hra 302 televízny film 303 rozhlasová hra 304 film 305 dokumentárny film 306 hraný film Beletristické žánre vecnej literatúry 307 vecná literatúra 308 črta 30.9 fejtón 310 besednica 311 esej 312 reportáž 313 cestopis 314 denník 315 pamäti 316 korešpondencia 317 autobiografia 318 pamflet 319 causeric 320 feature 321 glosa 3. CitateT 322 príjemca 323 čitateľ 324 skúsenostný komplex čitateľa 325 čitateľská skúsenosť 326 čitateľský vkus 327 čitateľské záujmy 328 čítanie (lektúra) 329 recepcia 330 estetický zážitok 331 konkretizácia diela 332 katarzia LITERÁRNA METAKOMUNIKÁCIA 333 literárna metakomunikácia 334 prototext 335 metatext 336 tradícia 337 literárne vzdelanie 2 ánr e a formy estetickej m e t a k o m u n i k á c i e 338 umelecký preklad 339 inscenácia 340 dramatizácia 341 libreto 342 adaptácia 343 alúzia 344 apokryf 345 cento 346 paródia 347 paškvil 348 plagiát 349 travestia 2 ánr e a formy literárneho vzdelania 350 texty literárneho vzdelania 351 prerozprávanie 352 kópia originálu 353 digest 354 anotácia 355 interpretácia 356 recenzia 357 kritika 358 literárna biografia Distribúcia textu 359 editor 360 edícia 29 VŠEOBECNÉ POJMY LITERATÚRA 1 {z lat. Utiera — písmeno, litterae 'litere' = písomné záznamy): písomníctvo; súhrn všetkých zachovaných slovesných textov, t. j. vedeckých, náboženských, umeleckých, právnických, politických atď. diel a písomných záznamov v rozličných jazykoch sveta. Pojem zahŕňa v sebe aj texty, ktoré sa vytvorili v čase zrodu národných jazykov, keď spisovný jazyk ešte nemal kodifikovanú (ustálenú) podobu. Z funkčného hľadiska sa l. člení na dve skupiny: 1, Vecná L, t. j. texty bez estetického účinku; zameriava sa na uchovávanie a prenos informácií, na dokumentáciu. Pozostáva z publicistických, vedeckých, administratívnych textov a rečníckych prejavov, ktoré majú písanú podobu. 2. Umelecká L, t. j. texty s estetickým zameraním; patria sem všetky diela lyriky, epiky a dramatickej tvorby, ktoré vyvolávajú v príjemcovi estetický zážitok a majú umeleckú hodnotu. Základným kritériom diel umeleckej l. je estetickosť. Jej súčasťou je aj folklór, ak v konkrétnych textoch (variantoch) ľudovej slovesnosti dominuje estetická funkcia. Umelecká l. sa na rozdiel od vecnej l. vyznačuje svojským obsahom a osobitými sémantickými vlastnosťami. Umelecké diela odrážajú skutočnosť v umeleckých obradoch, ktoré si tvoria podľa istých zákonitostí. Ich opis je náplňou poetiky - samostatnej vednej disciplíny v rámci literárnej vedy. 3° 3' POETIKA 2 (z gréc. techne poietike = umenie básnické): náuka o špecifickej výstavbe a tvare literárnych diel s estetickou hodnotou. V rámci p. sa skúmajú príznakové vlastnosti textov umeleckej literatúry, ich obsahové, odrazové, informačné, významové, znakové, tematické, štylistické a žánrové osobitosti, ktorými sa líšia od textov vecnej literatúry, ale aj od iných foriem komunikácie (výtvarné umenie, architektúra, prenos správ svetelnými signálmi atď.). P. pomáha spoznávať svojbytnú štruktúru umeleckých diel a správne ich hodnotiť. Súčasná p. dostáva najviac podnetov z teórie odrazu a z teórie komunikácie; pod vplyvom týchto vedných disciplín sa jej náplň postupne mení. Doterajšie teórie rozlišujú p. historickú, skúmajúcu premenu výstavby a tvaru literárnych diel, resp. vývin jednotlivých žánrov; oproti nej stojí opisná (deskriptívna) p., zaoberajúca sa literárnym dielom z hľadiska súčasného stavu bez prihliadnutia na jeho vývin. Uplatnením poznatkov literárnej komunikácie vzniká nový typ náuky o štruktúre a pôsobení literárnych textov v spoločenskej sfére - tzv. komunikačná p. Komunikačná p. zahŕňa v sebe vznik a príjem literárneho diela, skúma text ako špecifický druh odrazu skutočnosti, jeho znakové, informačné, tematické, štylistické a kompozičné osobitosti S estetickou funkciou, podáva súhrnný prehľad literárnych žánrov a žánrových foriem, hodnotí žánre inklinujúce k umeleckým a načrtáva problematiku metakomunikácic, t. j. tvorby metacextov (texty o textoch). Východiskom pre uchopenie podstaty literárnych textov, vzniku a pôsobenia ich prvkov a štruktúry sa takto stáva literárna komunikácia. KOMUNIKÁCIA 3 (z lat. communicatio 'komunikácia' = prenos): prenos informácie pomocou správy medzi dvoma komunikujúcimi, t. j. medzi vysielateľom a príjemcom. Správa (text), vysielatel a príjemca sú samostatnými prvkami systému. K. sa uskutočňuje podľa vzorca: V (vysielate! správy) - S (správa) - P ( príjemca). K. je proces, v ktorom vysielateľ (autor) utvorí správu, oznámi správu príjemcovi a príjemca ju prijme (spracuje). K. sa rodí z potrieb ľudskej spolupráce a uchovávania poznatkov, z nutnosti organizácie práce a kultúrneho života. Podľa druhu kódu a druhu sprostredkovanej informácie rozlišujeme viac foriem a stupňov k-: jazyková, literárna, výtvarná, hudobná, estetická. LITERÁRNA KOMUNIKÁCIA 4 komplexný proces zahŕňajúci vznik a pôsobenie literárneho diela na príjemcu. V L k. sa prenášajú ideovo--estetické informácie od autora k príjemcovi prostredníctvom textu so špecifickými vlastnosťami a osobitným hodnotovým systémom. Od bežnej komunikácie, ktorá má operatívne (praktické) zameranie, sa odlišuje tým, že l. k. charakterizuje špecifický odraz skutočnosti prostredníctvom umeleckých obrazov. Literárne dielo vďaka autorovmu svojskému uchopeniu skutočnosti pôsobí na príjemcu a vyvoláva v ňom estetický zážitok. V rámci k. sa prenos estetickej informácie uskutočňuje medzi dvoma komunikujúcimi štruktúrami s nerovnakou usporiadanosťou. Štruktúrou s vyššou usporiadanosťou je autor (vysielateľ, expedient), štruktúrou s nižšou usporiadanosťou je čitateľ (príjemca, percipient). L. k. zahrňuje v sebe rozmanité vzťahy, t. j. autorov vzťah k realite vyjadrený a zobrazený textom, vzťah 3} autora k tradícii, vzťah príjemcu k realite a vzťah príjemcu k tradícii. Charakter textu prvotne vždy závisí od zobrazenej reality, ale zároveň každé literárne dielo afirmatívne (súhlasne) alebo kontroverzné (nesúhlasne) nadväzuje aj na literárnu tradíciu, čiže na istý súbor literárnych diel (literárny druh, žáner), ktorými národná alebo svetová literatúra disponuje. Literárna tradícia a z nej odvodené literárne vzdelanie sú takto súčasťou l. k. a podmienkou jestvovania literárnej metakomunikácie. Základný model literárnej komunikácie: Tr R A — autor T = text P = príjemca (čitatel) R = realita Tr = tradícia LITERÁRNA KOMUNIKÁCIA i. AUTOR AUTOR 5 (z lat. auctor, 'auktor' = pôvodca): tvorca literárneho, výtvarného, vedeckého diela, adresovaného individuálnemu alebo kolektívnemu príjemcovi. V literárnej komunikácii ho pokladáme za tvorivý subjekt a pôvodcu literárneho diela. V zobrazovacom procese uplatňuje svoj skúsenostný komplex, t. j. čerpá zo súboru životných poznatkov, skúseností a zážitkov, v texte prejavuje svoj komunikačný postoj a umelecký zámer, svoj individuálny vzťah k svetu, zahŕňajúci v sebe jeho prírodný a sociálny vzťah k skutočnosti, sociálnu zaradenosť, zhodu, či nezhodu s vládnucimi spoločenskými, ideologickými, kultúrnymi a literárnymi hodnotami, kultúrne a literárne vzdelanie, vzťah k čitateľovi. A. utvára text na rovine ontologickej (schopnosť tvoriť umelecký obraz ako odraz reálnej spoločenskej situácie), komunikačnej (rešpektovanie istých očakávaní čitatela v rámci dobových noriem), textovej (predpoklady kompozične aj štylisticky sformulovať vybraný materiál, námet). A. vystupuje v literárnej komunikácii, v jej časovom a priestorovom rozhraničení ako historicky a spoločensky podmienený subjekt. V literárnej komunikácii je a. tvorcom koncepcie textu, pôvodcom jeho komplexnosti, funkčnosti, štruktúrovanosti a súdržnosti. Ako pôvodca textu je subjektom sociálnym, 34 35 textotvorným, recepčním (autor ako čitatel) a subjektom literárneho života. A. v lyrickom texte sa mení na lyrický subjekt, v epickom na rozprávača a prejavuje sa hlavne v autorskej reči. V dramatickom diele sa jeho funkcia ťažšie určuje, hoci v modernej dráme sa vyskytuje aj rozprávač, ale nie je takou nevyhnutnou súčasťou textu ako v epike. SKÚSENOSTNÝ KOMPLEX AUTORA 6 (z lat. complexum = súbor): súbor poznatkov, názorov, skúseností, vedomostí a morálnych kvalít, ktorými disponuje autor a ktoré sa nejakým spôsobom odrážajú v literárnom texte. AUTORSKÝ SUBJEKT 7 (zo slova autor; subiectum =podložené): spisovateľ, básnik, dramatik v tvorivom procese. A. s. vystihuje vzťah autora (subjektu) k objektu tvorby, čomu podriaďuje výber prvkov zo svojho skúsenostného komplexu. Týmto pojmom sa vyjadruje aj estetický stav umelca a jeho schopnosť esteticky zobraziť (stvárniť) skutočnosť v texte. Vnútorný estetický stav núti autora komunikovať prostredníctvom umeleckého vyjadrenia. AUTORSKY IDIOLEKT 8 (z gréc. idios = vlastný, legein = vyberať): súbor autorových vlastností, ktoré literárnemu dielu vtláčajú pečať individuálnosti a svojbytnosti. Svojrázne črty konkrétneho autora sa prejavujú v jazykovej a štylistickej rovine diela a súvisia s pôvodom autora, s jeho vzdelaním, povolaním, prostredím, vzťahom k literárnej tradícii, literárnej skupine a pod. A. i. sa v procese tvorby rozhodujúcim spôsobom podieľa na individuálnom a neopakovateľnom rukopise autora, čo ho odlišuje od iných autorov a vyčleňuje jeho miesto v literárnom vývine. AUTORSKÁ KONCEPCIA TEXTU 9 (z lat. conceptio = spôsob nazerania na skutočnosť)-' vedomá stratégia autora vzhľadom na príjem diela. Autor chce v čitateľovi vyvolať estetický zážitok a tomu prispôsobuje tematické spracovanie diela, jeho kompozíciu, výber jazykovo-štylistických prostriedkov a pod. A. k. t. sa vytvára pod vplyvom autorského zámeru, ktorý sa zakóduje do textu hlavne na makroštylistickej úrovni. Autorský zámer vzniká na pozadí postoja autora k realite, životných skúseností, poznatkov, citov, predstáv. Postoj autora k realite určuje v konkrétnej situácii aj výber istých prvkov zo skúsenostného komplexu, ale závisí aj od jeho individuálnych sklonov, t. j. psychologických daností, a od toho, ako pristupuje k sformovaniu mimotextového materiálu. Autor môže bezprostredne vyjadriť svoj postoj k zobrazenej realite (lyrická výpoveď), alebo ju transformovať do textu prostredníctvom konfliktov medzi postavami, rozporom medzi protichodnými spoločenskými silami (epika, dráma). A. k. t. sa v lyrike u-tvára pod vplyvom subjektívnosti, kým v epike sa realizuje zo zorného uhla rozprávača, ktorý zastupuje, reprezentuje samého autora v texte. V dráme je autor mimo deja, preto nositeľmi a. k. t. sú postavy a ich výpovede. Výpovede postáv sú základom dramatickej komunikácie a z nich sa dá vydedukovať aj a. k. t. V dráme prenos informácie uskutočňujú typizované postavy a autor (rozprávač) iba zriedkavo J6 má priamo v texte konkrétnu úlohu. Východiskom pre pochopenie a. k. t. v dráme môže byť táto schéma: 1, autor . A v 2. postavy g-» c —-*>D Schéma naznačuje, žc autor je síce mimo textu a nemá v ňom svojho priameho „zástupcu" ako v epike, ale napokon je spojený so všetkými postavami, ktoré sa na dramatickej komunikácii podieľajú. Uvedená špecifikácia literárnej komunikácie podľa literárnych druhov môže byť východiskom pri interpretácii jazykovo-tematickej informácie diela (povrchová rovina) a hodnotovej informácie (hĺbková rovina). Hodnotová informácia je najpodstatnejšou časťou a. k. t. a realizuje sa ako jedinečný štýl diela. 2. TEXT TEXT 10 (z lat. texere = tkat, utkat; textům = utkané): komunikačná správa utvorená expedientom (autorom) a adresovaná individuálnemu alebo skupinovému príjemcovi. T. sa vymedzuje základnými komunikačnými aspektmi: odrazom reality, nadväzovaním na tradíciu, zastúpením subjektivity autora a sústavným prihliadaním na čitateľa. Umelecký t, je celostný znak (superznak), ktorý je výsledkom špecifického zobrazenia reality s týmito vlastnosťami: 1. je zafixovaný jazykový prejav a slúži na uchovanie v 3? ňom obsiahnutých informácií; 2. je nerozčlenený (celostný) signál, ktorý je rámcovaný začiatkom a koncom; 3. tvorí osobitnú štruktúru, lebo v ňom obsiahnuté jazykové a tematické prvky sú usporiadané a hierarchizovane podľa istých princípov (J. Lotman), T. sa javí z hľadiska povrchovej štruktúry ako lineárny sled viet pripájaných k sebe na princípe postupnosti a vytvárajúcich jeho komplexnosť, obsahovú ucelenosť. Literárny t. má okrem horizontálnej (povrchovej) štruktúry aj vertikálnu (hĺbkovú) štruktúru. V nej sú zašifrované zovšeobecnené kultúrne významy ľudského vývinu. KÁNON TEXTU 11 (z gréc. kanón = zákon, -pravidlo): termín textológie, označujúci autorský text v definitívnej podobe. K. t. je záväzná forma pre ďalšie vydania diela, predpokladom jeho vzniku je vedecká a kritická úprava textu. Textológ si pred ustálením k. t. preštuduje všetky rukopisné a publikované pramene textu, upresňuje a skontroluje literárnohistorické a bibliografické údaje. Definitívnou verziou sa stáva posledné vydanie diela, pripravené autorom, alebo jeho posledný čistý rukopis. FUNKCIE TEXTU 12 (z lat. funetio = činnost, platnost, poslanie): špecificky vymedzená úloha jazykových prejavov v rozličných komunikačných situáciách. F. t. určuje to, aké ciele plní konkrétny jazykový prejav v ľudskej spoločnosti. Pre isté, funkčne vymedzené ciele sa používajú primerané tematické, kompozičné a jazykovo-štylistické prostriedky. Zovšeobecnením vlastností viacerých textov, plniacich približne rovnakú úlohu, 58 39 sa štylistika dopracovala k vymedzeniu tzv. funkčných štýlov. PodFa funkcie, ktoré jednotlivé texty plnia, možno v súčasnom jazyku rozlišovať tieto štýly: 1. Operatívne (akčné) štýly, zakladajúce sa na bezprostrednom kontakte komunikujúcich partnerov, t. j. na uprednostňovaní rečovej komunikácie v relácii JA (MY) - TY (VY). So zdôrazňovaním a vystupňovaním vlastného subjektu (subjektu hovoriaceho) sa stretávame v hovorovom štýle. Aspekt príjemcu rešpektuje hlavne administratívny a rečnícky, no sčasti aj publicistický štýl. Kým v hovorovom štýle prevláda subjektívnosť, v ostatných troch sa ťažisko funkčného zacielenia textu prenáša na socia-tívnosť, t. j. na dodržiavanie a rešpektovanie spoločenských konvencií, pravidiel, noriem. 2. Ikonické štýly, čiže texty budované na zobra-zovacom aspekte reči, sa delia na vedecké (odborné) s preferovaním pojmovosti výrazu, a na zážitkové (umelecké), ktoré oproti ostatným štýlom nadobúdajú estetickú funkciu. Umelecký štýl môže pribrať prvky z ostatných štýlov, ale vždy ich podriaďuje svojej prvoradej funkcii, t. j. vyvolaniu estetického zážitku u čitateľa. V umeleckom texte hovorovosť, prvky vedeckého, administratívneho, publicistického a rečníckeho štýlu sú nositeľmi estetickosti textu, stávajú sa „obrazom" samých seba. Napr. terminológia vo vede vyniká racionálnosťou, pojmovosťou, má vecný charakter, ale v umeleckom diele priberá navyše aj zážitkovú hodnotu. KONTEXT 13 (z lat. contexlus =spojenie, súvislost): používa sa vo význame vnútrotextovom a mimotextovom. 1. K. vo význame vnútrotextovom znamená sú- vislosť medzi významom menších jednotiek a častí vzhľadom na celé dielo. Celkový obsah diela a jeho umelecký zámer spätne zvýznamňuje i jeho menšie jednotky (napr. jazykové) a dáva im osobitný zmysel. Platí to aj naopak: menšie jednotky textu navzájom vytvárajú celkový dojem z diela a korešpondujú s jeho umeleckým zámerom. Vzájomné súvislosti sú podkladom pre vnútorný k. diela. 2. K, vo význame mimotextovom sa vzťahuje na spoločenské, literárne, prípadne iné súvislosti, ktoré mali bezprostredný vplyv na vznik konkrétneho literárneho diela. Každé dielo sa vytvára v istom spoločenskom, literárnom k. Zobrazovací aspekt textu ZOBRAZENIE V TEXTE 14 je špecifický odraz reality v umeleckom diele. Okrem vzťahu textu k skutočnosti jestvuje v samom diele aj vzťah k literárnej tradícii ako súhrnu textov, ktoré už vznikli a pôsobia v spoločenskom obehu. Na podklade tohto vzťahu dochádza k zobrazeniu reality a nadväznosti na iné texty z hľadiska literárnych druhov, žánrov, istých tematických okruhov a pod. Popri ontologickej realite sa literárne dielo opiera aj o textovú realitu. Umelecká literatúra oproti vecnej literatúre všetko prehodnocuje z hľadiska človeka, jeho života, miesta a poslania v spoločnosti, resp. vo svete. Ľudský „rozmer" dodáva literárnemu textu zážitkovosť a vymedzuje sa istými tematickými osobitosťami, ktoré v ňom vytvárajú umelecký obraz na podloží špecifického odrazu času a priestoru v texte, vykreslenia postáv a ich vnútornej (duševnej) a von- 40 41 kajšej (fyzickej) činnosti, rozvedenia deja a činu postáv. Zážitkový princíp odrazu skutočnosti vyplýva zo spoločenskej funkcie umenia a realizuje sa osobitými textovými postupmi. OBSAH DIELA 15 je skutočnosť obsiahnutá v texte v znakovej podobe, zobrazenie istého výseku reality špecifickými prostriedkami umeleckého štýlu. Literárne dielo sa generuje zo životných skúseností autora, z jeho poznatkov, vedomostí, citov, ktoré sa stávajú východiskom pre zážitkovosf textu. Táto vlastnosť diela sa utvára pod vplyvom dejového obsahu (epika, dráma), alebo prostredníctvom zvýšenej subjektívnosti a expresívnosti, čo je zase podkladom pre lyriku. Kedže o. d. je komplexnou kategóriou, zahŕňa v sebe okrem suj"étu aj ideové, svetonázorové a spoločenské aspekty textu. Nemožno ho zúžiť na číru reprodukciu diela, príbehu a udalostí, lebo má oveľa širšiu platnosť. Umelec skutočnosť neprenáša priamo do textu, ale ju tvorivo pretvára, ba i dotvára. Realita bez zmien by bola neúplná, kusá, preto ju autor podrobuje analýze a na základe svojho skúsenostného komplexu ju obohacuje o chýbajúce časti, aby mohol vzniknúť kompozične dotvorený celok. Tvorivá práca umelca vždy speje k typizácii postáv, vystihnutiu špecifických čŕt istého prostredia, spoločnosti, ako aj časových relácií diela. Autor pritom musí prihliadať na špecifickú funkciu umeleckého textu v spoločnosti, ako aj na osobité zákonitosti literatúry dané časovými a priestorovými kritériami. IDEA V TEXTE 16 (z gréc, myšlienka, povaha): hodnotiace hľadisko autora vyjadrené v literárnom diele. Autor vždy reprezentuje istú spoločenskú triedu, vrstvu, kolektív a v jeho záujme zobrazuje istý výsek reality; svojmu zámeru si prispôsobuje aj výber tém, motívov, ale aj jazykovo-štylistických prostriedkov. V najvšeobecnejšej forme sa transponuje do textu protiklad MY-ONI, pričom autor zaujíma postoj svojho sveta, tvorí v záujme svojho národa, triedy, vrstvy. V literatúre je i. t. úzko spätá so straníckosťou. Straníckosť je ideovo-estetický princíp socialistickej umeleckej tvorby a vyjadruje názory revolučných síl svojich čias. Pri zobrazení reality sa kladie rovnaký dôraz na estetickú a ideovú zložku diela, najmä na ich jednotu a vzájomnú spätosť, podmienenosť. V jednote idecvej a estetickej zložky ide o vzájomnú podmienenosť straníckosti, pravdivosti a umelec-kosti. Všetky zložky sú odrazom spoločenského bytia s jeho rozpormi, ktoré sú zdrojom revolučných riešení a zároveň aj zdrojom pre inšpiráciu. Podkladom pre stvárnenie témy v literárnom texte sú rozpory medzi triedami, resp. medzi záujmom triedy a jednotlivca. ANGAŽOVANOST V TEXTE 17 (z franc. s' engager 'sangaže = z^viazai sa): texto-tvorný postup; protiklad nezúčastnenosti, netenden-čnosti v literatúre. Je spoločensko-politickým postojom autora zobrazeného v texte a umeleckým stvárnením jeho ideologickej koncepcie. Premieta sa do všetkých rovín textu; od výberu slov až po sformovanie témy zasahuje všetky oblasti umeleckého diela. A. t. môže vyjadrovať konštrukčné alebo deštrukčné stanovisko autora voči súvekej spoločnosti. Od tohto stanoviska závisí zapojenie estetických postojov do celkovej štruktúry umeleckého diela a vzťah autorovho postoja k spoločenským normám. V socialistickom. 42 45 realizme sa angažovaný text prejavuje ako straníckosť. A. t. sa niekedy vyjadruje tzv. druhým plánom textu, t. j. v umeleckom obraze môže byť prítomná a stvárnená nepriamo. Ideologický postoj autora sa premieta do textu formou alegórie, symbolu a iných umeleckých prostriedkov. Najmä v období fašizmu sa aktualizovali niektoré historické obdobia na zobrazenie a znázornenie vtedajších pomerov. Napr. román L. Feuchtwangera Nepravý Nero je narážkou na Hitlera a satirou na pomery v tzv. tretej ríši. Takto sa autor angažoval v texte nepriamo, prostredníctvom umeleckého obrazu. ĽUDOVOSŤ V TEXTE 18 je špecifický odraz skutočnosti s osobitným dôrazom na záujmy ludových más. Termín sa začal používať v období francúzskeho osvietenstva (J. J. Rousseau), no rozšíril sa až v romantizme. Zo začiatku znamenal v literatúre iba dedinskú tematiku. Pod ľ. t. sa chápalo predovšetkým spracovanie a zobrazenie námetov z dedinského prostredia. S námetmi súvisela aj folklorizácia literárnych textov, čo sa uplatnilo v preberaní istých žánrov z ľudovej slovesnosti (balada), no zároveň prenikali aj poetické a štylistické postupy, dovtedy málo používané vo „vysokej" literatúre (napr. paralelizmus v básnickej tvorbe). Výsledkom tendencií je aj udomácnenie sylabického typu verša v slovenskej štúrovskej poézii, ako aj tvorba ponášok na ľudovú pieseň. Ďalším znakom folklorizácie je výskyt ludových hrdinov v literatúre ako nositefov národných ideí: predstaviteľom ľudu je napr. Martin v Sládkovičovej básni Detvan. Ľ. t. sa však zjavuje aj v Kalinčiakovej Reštavrácii, ba aj v realistickej tvorbe P. O. Hviezdoslava. V lyric- koepickej skladbe Hájnikova žena sa nachádza časť pod názvom Maliniarky, ktorá obsahuje rozličné ponášky na ľudovú pieseň. Ľ. t. je od samého začiatku viazaná na diela bezprostredne odrážajúce život ľudu alebo jeho záujmy. V marxistickej estetike je pojem syntézou doterajších názorov a náhľadov na literárnu tvorbu zo zorného uhla ľudu. Ľ. t. je úzko spätá so straníckosťou. V rámci uplatnenia t. t. sa vyžaduje od autorov, aby sa v ich tvorbe vysoká umelecká náročnosť skĺbila so zrozumiteľnosťou textu. Ľ. t. sa však nesmie stotožňovať so schematizmom a so znižovaním umeleckých nárokov. Zároveň dielo musí spĺňať kritériá prístupnosti a umeleckej pravdivosti. DENOTÁCIA V TEXTE 19 (z lat. denotare = označovať, zreteľne ukazovat): základný vzťah označenia (pomenovania) k označenému predmetu. Primárny význam slov, viet a celých textov bez druhotných, odvodených významov, čo je typické najmä pre vecnú, dokumentárnu literatúru. D. t. je pravým opakom konotácie, pričom rozdiel medzi obidvoma pojmami možno vysvetliť na príklade: ak v daždi použijeme dáždnik, naše konanie zodpovedá denotačnému významu tohto predmetu, ale ak nám tento predmet slúži na naháňanie mačiek, to je už v protiklade s jeho de-notačným zmyslom. Ťažisko sa presúva na konotá-du. KONOTÁCIA V TEXTE 20 (z lat. connotare = spoluoz'iačovaf): navrstvenie ďalších vzťahov na základný význam slov, viet alebo celých textov rozšírením ich významového poľa. K. t. vychádza z denotačného zmyslu, ale priberá 45 44 ešte ďalšie významy. Napr. spojenie „kohút zakiki-ríkal" druhotne (konotačne) asociuje úsvit v rozprávke a zároveň koniec vlády nadprirodzených bytostí. Fungovanie týchto významov v texte nie je záväzné. Vzťah medzi predmetom a jeho znakom možno vyjadriť takto: E R C (E = znak, R = vzťah, C = denotát). Celý systém E R C sa môže stať označujúcim druhého systému, ktorý sa tým rozšíri. Prvý systém sa zasúva do druhého a so všetkými zložkami bude označovať druhý systém: 2. E R C (plán konotácie) 1. E R C (plán denotácie) Ako príklad možno uviesť slovo „chameleón" zo známej Čechovovej novely. Znak „chameleón" v pláne denotácie má takýto prvotný význam: označuje živočícha, ktorý svoje sfarbenie prispôsobuje prostrediu a okolnostiam. Uvedený znak označuje v istých situáciách Človeka prispôsobivého, nevyhraneného charakteru, teda bez chrbtovej kosti; znak „chameleón" sa stáva označujúcim iného denotátu so všetkými pôvodnými súvislosťami. Prvý systém prináša so sebou všetky asociačné zložky, ktoré sa vôbec nestrácajú označením iného denotátu, ba ešte väčšmi sa aktivizujú. Tým sa zväčšuje objem informácie, t. j. zvýši sa k. t. VECNOSŤ (FAKTICKOST) V TEXTE 21 (z lat. jactum = fakt, skutočná udalosi, skutočný jav): zameranosť textu na konkrétne fakty a údaje, jeden zo spôsobov zobrazenia reality v texte. Primárnu funkciu plní v neumeleckých textoch, lebo v nich dominuje prenos hodnoverných informácií, faktov. Faktografickosť a dokumentárnosť sa zakladá na preferovaní názvov, označujúcich konkrétny priestor a prostredie (USA, Libanon, Moskva), presný časový údaj (druhá svetová vojna - 1939-1945, dáta narodenia, smrti, významných udalostí), známe osoby a osobnosti (mená štátnikov, hercov, športovcov), výsledky pozorovania a experimentov (štatistické údaje, opis dráhy hviezd) a pod. V. t. je v konkurenčnom vzťahu s fikciou, avšak beletristické žánre publicistiky, literatúra faktu a diela s historickým námetom primárne vychádzajú z presných údajov. V. t, sa v takomto prípade dáva do služieb zážitkovosti textu, o čom svedčí aj krátky úryvok, v ktorom autor líci atentát na amerického prezidenta J, F. Kennedyho v Dallase r. 1963: O 12,30 treskne prvý výstrel. Policajt Chaney ide na svojom motocykli iba dva metre od pravého zadného kolesa Iíncolna, keď zbadá, že na prezidentovej hlave sa zjavila krv.. Jacqueline Kennedyová sa obracia, pochopí, čo sa stalo, stačí ešte vykríknuť „Och, nie, nie!" - a jej manžel dvíha ruku, akoby si chcel chrániť krk, potom sa pomaly skláňa dopredu. Treskne druhý výstrel, čoskoro nato tretí. Prezident Kcnnedy klesá do náručia svojej ženy - a guvernér Connally sa po zásahu takisto zosunul. V. P. Borovička: Atentáty, ktoré mali zmenil svet prel. J. šufliarsky a D. Stevčeková. FIKCIA 22 (z lat. fictus — vymyslený): špecifický odraz a stvárnenie skutočnosti v umeleckom texte. i7, je v protiklade s faktografickosťou a dokumentárnosťou vecnej literatúry. Zobrazenie v umeleckej literatúre nemusí priamo súvisieť so skutočnosťou; často sa v texte vytvára svojbytný a vymyslený svet nadpri- 46 47 rodzených bytostí, nereálnych dejov, činov a pod. Celý rad žánrov sa zakladá na /. Výmysly a neskutočné prvky dominujú v rozprávke, báji, bájke, legende a science-fiction. Sprostredkovaný vzťah k skutočnosti slúži umeleckému zovšeobecneniu, resp. typizácii a je vyjadrený prostredníctvom umeleckého obrazu, výsledkom čoho je umelecká pravdivosť. TRAGICKOSŤ ;!3 (od slova tragédia): konflikt, boj vznešeného, výnimočného s priemerným, končiaci sa záhubou (smrťou) predstaviteľa alebo predstaviteľov nových koncepcií, myšlienok, ideí. V texte vystupuje ako protiklad komickosti, v najčistejšej forme v klasickej tragédii. (O t. pozri heslo tragédia.) KOMICKOSŤ 24 (od slova komédia): príkry rozpor medzi vonkajšími znakmi a vnútorným obsahom, medzi zdanlivým a skutočným významom činov, udalostí, istých ludí atď., prenášaný do textu umeleckými prostriedkami. K. má rozličné stupne a spôsoby odrazu skutočnosti; vyskytuje sa hlavne v komédii a v komediálnych žánroch. Hoci k. sa realizuje viacerými spôsobmi a formami, predsa z nich možno vyčleniť dva základné druhy, ktoré sú podložím a východiskom pre ostatné. K. môže v texte reprezentovať buď humor alebo satira. 1. Humor (z lat., vlaha, vlhkosť) je jemnejšia forma k. a kontrastu výrazu, ktorý sa zakladá na náhlom zvrate a neočakávanosti. Vždy musí mať prípravnú fázu, smerujúcu k vyhroteniu istej situácie do vopred nepredpokladaného záveru. Záver sa vyznačuje nielen náhlym zvratom, ale aj presunom do inej významovej roviny, čím predchádzajúce in- formácie nadobúdajú celkom iný zmysel. Ostrý prechod z jedného významového poľa do iného, ktoré istým spôsobom navzájom súvisia, vyvoláva u príjemcu smiech, reakciu. Posun z jednej tematickej a významovej oblasti do druhej je základom pre smiech; pritom často ide o náhly prechod zo vznešeného významového poľa do banálneho významového poľ.i. Náhle skoky, posuny sa zvyčajne uskutočňujú prostredníctvom pointy, čo je typické pre anekdotu a vtip. Humor potrebuje vnímavého príjemcu „s citom pre humor", lebo inak vyznieva hlucho. Príklad na tzv. „bezpredmetný" humor, nedotýkajúci sa spoločenských otázok, možno uviesť z rozprávania českého herca J. Wericha. ,JeIi jsme s Voskovcem z Francie do Biatritzu," začal. „Úzkokolejnou železnicí, po který jezdí hlavně Baskové; oni tam žijou na obou stranách francouzsko-španělské hranice. Baskové jsou černí, mají velké frňáky, nosí barety a hrají pelotu. Jeli jsme tedy do Biarritzu a v kupé s námi seděl poslední baskický pasažér, Na předposlední zastávce, kde jc křižovatka, vystoupil a zapomněl si ve vlaku fotoaparát. Stá! na nástupišti a čekal na přípoj. Voskovec stál na plošině, tvářil se, že obdivuje krajinu, a procítěně říkal: ,Milý Basku, zapomněl jsi si ve vlaku aparát. My ti to neřekneme, protože pojedeme do Biarritzu, tam ten aparát teprve objevíme a předáme ho konduktérovi. Ty po našem odjezdu zjistíš, že nemáš aparát, a budeš čekat, až se tenhle vlak vrátí. On přijede, konduktér ti dá aparát a ty budeš mít radost. Ale teď ti...' Já řval, Voskovec nadšeně upíral očí do dálky, Bask pokojně čekal. Chvíli to trvalo, pak Bask zvednul hlavu a česky řekl: ,Tak už mi ho, ty vole, podej!'" J. Janoušek: Rozhovory s Janem Werichem 48 49 2. Satira (z lat. satira — plná ovocná misa) je 1 najostrejšou formou k.; intenzitou a protispoločen- \ sknu kritickosťou ju možno odlíšiť od humoru, ktorý tieto vlastnosti nemá. Pôvodne bola samostatným žánrom poézie a vyskytovala sa ako posmešná báseň. Zámer napraviť spoločenské poklesky a nedostatky v satire nemôže chýbať; skladá sa zo sarkazmu alebo irónie, no predovšetkým vychádza z odsúdenia nezdravých spoločenských javov. V satire sa často stretávame s deformáciou skutočnosti, vyskytujú sa v nej nereálne prvky, velmi často vyjadrené hyperbolou. Niekedy vzniká kontrastom vznešeného a „nízkeho", podlého, z čoho pramení grotesk-nosť postáv, ale aj situácií. Niektoré žánre sa priam budujú na satire; možno z nich spomenúť epigram, satirický román, paródiu a travestiu. O vývin spoločenskej a politickej satiry sa v slovenskej literatúre zaslúžil najmä J. Jesenský. V období tzv. slovenského štátu vytvoril viacero básní, v ktorých ostro napádal predstaviteľov klérofašizmu a odhaľoval nezdravé spoločenské pomery. Vhodným príkladom na politickú satiru je jeho báseň, namierená proti novým vladárom: Prežíva domáci pán pohromu: zlodeji dostali sa do domu. A nad ním moc si osvojili, čo bolo cenné, ulúpili, chceli by vládnuŕ, vladáreniu sa nikdy neučili, vedia len kradnúť. /. Jesenský: Novi vladári (1939) Satira je známa už od staroveku, ale veľmi sa rozvíja práve v stredoveku. V renesancii vznikol satirický román (F. Rabelais: Gargantua a Pantagruel, 1532), neskoršie ako paródia rytierskeho románu Cervantesov Don Quijote (1605). Satira sa uplatňuje v tvorbe F. Voltaira, N. V. Gogoľa, B. Shawa. V modernej literatúre sa jej najúčinnejším stavebným prvkom stáva grotesknosť, o čom svedčí tvorba F. Kafku, ako aj absurdná dráma. AKTUALIZÁCIA 25 (z lat. actualis = aktuálny, skutočný): súhrnný názov pre textotvorný, tematický a štylistický postup modernizácie textu alebo literárnej tvorby. Ako textotvorný princíp tvorí protiklad s historizáciou a jej podstata spočíva v zameriavaní deja na súčasné pomery. Uplatňuje sa aj vtedy, keď sa umelecky stvárňuje historické obdobie, ktoré sa v čomsi podobá súčasnosti. Dané obdobie slúži na vytvorenie dejinného paralelizmu medzi minulosťou a súčasnosťou. Skutočným časom nie je minulý, ale prítomný čas literatúry. A. je príznačnou vlastnosťou aj slovenského romantizmu. J. Botto napr. objavuje tému o Jurovi Jánošíkovi a jeho družine, pričom táto družina sa stáva symbolom a alegóriou odboja slovenského ľudu proti cudzej nadvláde a sociálnej nerovnosti. Texty s dôrazom na a. majú prítomnosť vyjadrenú priamo v téme. Obyčajne sa zakladajú na porušovaní vžitých noriem a konvenčnosti, resp. na prehodnocovaní skutočnosti. V jazykovo-štylistickej rovine sa to prejavuje používaním novotvarov, nespisovných prvkov a nezvyčajných vyjadrovacích prostriedkov. Hlavným zdrojom a. je hovorový štýl jazyka. A. sa výrazne uplatňuje v dráme, a to dvojako: 5° 5' 1. dramatický autor si vyberie dej z minulosti a cezeň charakterizuje svoje obdobie (napr. Schillerov Don Carlos alebo postava Herodesa u P. O. Hviezdoslava); 2. výprava, dramaturgia alebo preklad môže aktualizovať staršiu hru, a tým ju sprítomniť, resp. využiť na kritiku nedostatkov súvekej spoločnosti (môže sa napr. aktualizovať Gogoľov Revízor na kritiku byrokratizmu). EXOTIZÁCIA 26 (z gréc, exotikos — vzdialený, cudzí)-' textotvomý postup založený na umiestnení deja do cudzieho prostredia. Uplatňuje sa výberom a zobrazením témy zo vzdialenej, pre nás neznámej krajiny. Prostredníctvom e. sa zdôrazňuje kód inej kultúry, čo má bezprostredný dosah aj na jazykovo-štylistickú rovinu textu, kde sa zjavujú a využívajú najmä lexikálne prvky z cudzích jazykov (kovboj, lady, jurta atd.), názvy vzdialených miest, rastlín, zvierat, opisy zvláštnych zvykov a pod. E. na pozadí tém domácej proveniencie sa vyznačuje zvýšenou zážitkovosťou a obrazotvornosťou, čím má zväčša vplyv aj na úspech kníh, v ktorých sa uplatňuje. Hlavne autori populárnej literatúry často spracúvajú námety z cudzieho prostredia a uvádzajú čitateľa do vzdialených krajín. V slovenskej literatúre sa využíva pomerne málo. Najviac pokusov sa nachádza v literatúre faktu, najmä v tvorbe V. Zamarovského. Tematické a ja-zykovo-štylistické prvky e. sú silne zastúpené aj v diele I. Izakoviča: Posledný Azték (opis cesty do Mexika za kultúrou Aztékov a Mayov), v knihe autorskej dvojice D. Machala - I. Machala: Reportér Hemingway a pod. MÝTUS V TEXTE 27 (z gréc. mythos = rozprávanie): textotvorný princíp, ktorý sa zakladá na postihnutí ,,všeobecnej" a „nadčasovej" stránky ľudského bytia. M. t. od iných postupov odlišuje najmä to, že sa vyznačuje stabilitou, nemennosťou, často sa napr. mýtizuje detstvo ako základný inšpiračný zdroj (L. Ballek: Južná pošta), alebo pracovitosť ako vlastnosť pospolitého ľudu, napr. slovenského národa (P. Jaroš: Tisícročná včela), čo sa prenáša z diel našich klasikov (P. O. Hviezdoslav). M. t. môže byť skĺbený s intenzifikáciou významu niektorého územia (južné Slovensko u slovenských južanov - v dielach I. Habaja, A. Chudobu, P. Andrušku a L. Balleka), historickej postavy (Juraj Jánošík) a pod. Znakový aspekt textu SEMIOTICKÉ MODELOVANIE 28 (z gréc. semeion = znak; semiotika = veda o znaku): modelovanie (zobrazenie) skutočnosti prostredníctvom znaku, pri ktorom sa zobrazuje akákoľvek mimojazyková realita a tvorbou textu vzniká znaková štruktúra. Každá znaková štruktúra sa skladá z istého súboru prvkov a pravidiel, podľa ktorých sú dané prvky usporiadané do vyšších významových celkov. Najjednoduchším stavebným prvkom modelujúcej štruktúry je znak, ktorý patrí k istému systému a jeho funkciu podmieňuje príslušnosť k tomuto systému. Ten istý znak v inom systéme stráca svoj zmysel, alebo nadobúda nový význam. Základným znakom je jazykový znak, ktorý funguje na princípe arbitrárneho (dohodnutého) spojenia znakovej formy a jej ustáleného významu. Jazykové znaky v literárnom 53 diele vytvárajú vyššie významové celky pod vplyvom rozličných textotvorných postupov. Znaková podstata jazyka a literatúry jc podmienkou komunikačného procesu, ktorý je charakterizovaný nasledujúcimi etapami: kódovaním znaku, t. j. jeho štruktu-ráciou a dekódovaním čiže jeho príjmom. Znaková hodnota informácie súvisí s jej očakáva-nosťou, resp. neočakávanosťou u príjemcu, ako aj s pravdivosťou informácie, zakotvenej v odrazovej rovine. ZNAK 29 základná komunikačná jednotka, ktorá umožňuje prenos informácie a pôsobí ako odraz reality v komunikačnom procese. Pozostáva z troch komponentov, t. j. z materiálneho nositeľa z- (označujúce), z abstraktného pojmu predmetu, javu (označované) a z istej množiny používateľov, ktorí daný z- konvenčné používajú, interpretujú, prípadne vytvárajú nové z- podia ustálených pravidiel. V tomto zmysle je z- aj umelecký text. Keďže sa však tvorí z menších jednotiek (slov, syntagiem, viet), stáva sa zložitejším z- Najcharakteristickejšou črtou z- je dohoda istej ľudskej pospolitosti o pravidlách jeho používania a vytvárania, čo zaručuje, že určitý predmet, obraz, zoskupenie hlások (slovo) atď. začne fungovať ako z-, čiže bude reprezentovať (označovať, zobrazovať, modelovať) mimoznakový predmet, istý objekt skutočnosti. Napr. stolička v divadelnom predstavení je z- (modelom, obrazom) skutočnej stoličky, lebo je jej náhradou a funguje ako prvok znakovej štruktúry. Príslušnosť prvku k nejakému systému zabezpečuje platnosť a schopnosť odrážať mimojazykovú skutočnosť. Z. sa konštituuje v jednotlivých aspektoch ako index, ikon a symbol. Index je príležitostný, situačný výraz a vytvára sa na princípe súvislostí, vzťahov. Rozhodujúcim faktorom pre jeho komunikačnú funkciu je orientovanie výstavby textu (správy, komunikátu) na jeho ontologický kontext. Typickým príkladom je šípka, ale podobnú funkciu plnia aj metonymie v literárnom texte. Ikon modeluje skutočnosť na princípe podobnosti a vyjadruje zobrazujúci aspekt z- Známym príkladom na tento typ z. je portrét alebo mapa. Zobrazujúce postupy umeleckého z- môžu byť tesné ako v prípade fotografie, ktorá modeluje skutočnosť v pomere 1:1, alebo voľnejšie, t j. typizačné. Symbol vzniká na základe konvencionálneho a nie okazionálneho (príležitostného) označenia. Symbol ako z. má všeobecnejší význam než symbol v zmysle básnického trópu. Napr. symbolom vernosti je snubný prsteň, v rámci istej kultúry farby majú svoju ustálenú symboliku a pod. SIGNÁL 30 (z lat, signál = znak, označenie): je materiálnym nositeľom správy, prostredníctvom neho sa uskutočňuje komunikácia. S. a ním sprostredkovaná informácia tvoria správu; proces prenosu správy medzi zdrojom (autorom) a príjemcom nazývame komunikáciou. Aby sa správa mohla vyjadriť, zakódovať, musí mať svojho hmotného nositeľa, čím je s. S. je teda hmotný jav, správa, súbor istých abstraktných znakov a informácia zase miera pôsobenia správy na príjemcu. S. prenáša správu a správa obsahuje informáciu. Efektívnosť s., jeho kapacita, závisí od jeho informačného pôsobenia. S. je buď jednostupňový alebo viacstupňový. V prvom prípade je priamym nositeľom informácie, takým je napr. svetelný 54 55 s. na križovatke. V druhom prípade slúži iba na vybudovanie diferencovaných jednotiek vyššieho stupňa; tie sa stávajú nositeľmi informácie a bezprostrednými komponentmi správy. Jednotky vyššieho stupňa, t. j. lexikálne prostriedky a pravidlá ich štrukturovania čiže gramatika tvoria spolu jazyk, ktorý je prvotným modelujúcim systémom. Z prvotného modelujúceho systému možno odvodiť tzv. druhotné modelujúce systémy. Tieto systémy tvoria literatúra, folklór, rituál, kultúra ato*., ktoré fungujú a modelujú skutočnosť na princípe jazyka. S. je všeobecnejším a konkrétnejším pojmom ako znak. Znak sa vyjadruje s,, ale nie každý s. je zároveň aj znakom. S. sa stáva znakom až po ustálení významu, t. j. opakovaním. Komunikácia v texte INFORMÁCIA V TEXTE 31 (z lat. informare = prenášal správu): prenos istej správy od autora alebo hovoriaceho (zdroj informácie) k príjemcovi. Možno ju skúmať vzhľadom na: 1. textotvorný proces,'t. j. na základe narastania informácií pri postupnom rozvíjaní témy; 2. realitu čiže z hľadiska nových informácií v texte; 3. čitateľa čiže podľa novosti informácií v texte z aspektu konkrétneho alebo skupinového čitateľa; 4. literárnu tradíciu a vzdelanie čiže podľa zhody alebo nezhody kódu autora a príjemcu. Umelecky náročné literárne dielo sa vyznačuje vyšším stupňom a obsahom informácií, čím je náročnejšie aj na čítanie. Oproti konvečným štruktúram umelecky obsažnejšie dielo má vysoký stupeň zastúpenia neočakávaných prvkov. Informácia je obyčajne tým väčšia, čím je menej pravdepodobná. ENTROPIA V TEXTE 32 (z gréc. entropia = obrátenie): je miera neurčitosti štruktúry, stav, ktorý závisí od zastúpenia málo pravdepodobných, neočakávaných prvkov. V teórii informácie je entropia analogická pojmu informácie, lebo sa zakladá na princípe výberu a udáva sa počtom elementárnych rozhodnutí medzi dvoma alternatívami. Každé významné literárne dielo sa vyznačuje vysokým stupňom entropie, lebo sa zakladá na novosti štruktúry, čiže oproti konvenčným štruktúram ju charakterizuje rozpad usporiadanosti a vysoké zastúpenie neočakávaných prvkov a nadväzností. Informácia je odstránenie entropie vo vedomí príjemcu, pričom informácia je tým väčšia, číra je menej pravdepodobná. Keďže v umeleckých textoch sa prostredníctvom špeciálnej štrukturácie vytvára tzv. druhotný modelujúci systém, entropia sa pod vplyvom oscilácie prvotných a druhotných významov značne zvyšuje. Pri jej odstránení a získavaní informácií napomáha užitočná redundancia. REDUNDANCIA V TEXTE 33 (z lat. redundare = rozlievať sa, pretekať): opakovanie znakových, tematických a jazykovo-štylistických komponentov v literárnom diele. R. t. z hľadiska príjemcu môže byť žiadúca alebo zbytočná. Zvyčajne plní významnú funkciu vtedy, ak správa prechádza v rámci literárnej komunikácie cez kanál, ktorý obsahuje veľa šumu. Zvýšená r. t. pomáha prijímať šumom narušenú informáciu, a tým navodzuje zníženie entropie v texte. Niekedy dochádza k nadbytku r. t., čo však môže mať aj estetickú funkciu. Vyskytuje sa v textoch, ktoré sa väčšmi zameriavajú na tvar, na formu, napr. v abstraktnej poézii, kaligra-me. Prvotne nesémantické prvky (fonické a grafické) 5*5 57 nadobúdajú osobitný význam. Nežiadúcou, zbytočnou r. t. sa vyznačujú diela populárnej literatúry. KÓD 34 (z franc. codé 'kód' — zákonník): súhrn prostriedkov a pravidiel na prenos informácie. Základným k. je jazyk, ktorý disponuje istým inventárom prostriedkov (lexika) a pravidiel (gramatika) na prenos informácie. Specifickým k., ktorý sa buduje na princípoch jazykového k., je literárny k. Tvorí ho súbor znakových prostriedkov vystupujúcich v štruktúre literárnych textov. Tvorba textov sa nazýva kódovaním, jeho percepcia (čítanie, počúvanie) dekódovaním. Predpokladom porozumenia prenášanej správy (jej dekódovanie) je poznanie k. príjemcom. Prenos informácie sa uskutočňuje vtedy, ak sa zhoduje k. autora s k, príjemcu. Nesúlad medzi nimi môže narušiť kvalitu prenosu informácie. Kódovanie predstavuje textotvorný proces, do ktorého sa zapája k. reality, tradície, autora a čitateľa. Dekódovanie predpokladá znalosť k. autora, reality, tradície, ako aj uplatnenie vlastného čitateľského k. Vo vnútornej štruktúre textov sa uplatňuje autorský k. vyplývajúci z osobitostí a svojráznych čŕt vlastnej poetiky. Literárne smery (barok, romantizmus, naturalizmus, expresionizmus, nadrealizmus atď.) tiež majú svoj samostatný literárny k., ktorý tkvie v používaní podobnej poetiky autorov prislúchajúcich k tomu istému literárnemu smeru. INFORMAČNÁ MNOHOVÝZNAMOVOST TEXTU 35 (od slova informácia): množstvo variačných, kontrastujúcich, odlišných významov, ktoré môžu v literár- nom diele vedľa seba existovať. 1. m. t. je vlastnosť sémantickej štruktúry textu, umožňujúca v rámci recepcie rozličné formy aktivizácie významov pod vplyvom sociálne a psychicky odlišnej povahy jednotlivých príjemcov. Reálne a potenciálne (možné) významové prvky textu poskytujú príjemcovi viaceré, ale nie neobmedzené možnosti reakcie na text. Východiskom pôsobenia textu na čitateľa je invariantně (nemenné) jadro jeho štruktúry a jeho prvkov. Každá reakcia na text sa začína odvíjať z inva-riantného jadra literárneho diela, na jeho pozadí odkrýva recepcia jednotlivé významy textu. STARNUTIE INFORMÁCIE V TEXTE 36 (od slova informácia): proces zmeny hodnotového systému štruktúrnych prvkov pod vplyvom medzi-časového a medzipriestorového faktoru. Starnutiu podlieha tematická rovina a jazyk, hlavne slovná zásoba, menej žánrová a prozodická forma. Jeho príčinou môže byť vznik novej komunikačnej a literárnej normy, ktorá je zväčša v protiklade s predchádzajúcou normou a neguje jej základné kritériá. Vznikom a pôsobením novej normy sa pociťujú isté vlastnosti starších textov ako zastarané, nefunkčné, čo sa prejavuje predovšetkým v oblasti štýlu. Starnutím štýlu sa oslabuje komunikatívnosť textu. SPÄTNÁ VÄZBA 37 pôsobenie recepcie umeleckého diela na jazykovú a tematickú štruktúru nového textu. V literárnej komunikácii sa vytvára špecifický vzťah medzi autorom a príjemcom. Text je adresovaný čitateľovi, ktorý naň reaguje buď kladne alebo záporne, pričom táto reakcia môže vplývať na autora. S. v. sa môže 59 prejaviť akceptovaním a rešpektovaním príjemcu v ďalších textoch autora. Príkladom na akceptovanie reakcií je vplyv literárnej kritiky na tvorbu. Bez s. v. by sa autor alebo literatúra sotva mohli vyvíjať. JAZYKOVÁ ŠTRUKTÚRA TEXTU 38 (z lat. structura = stavba): informácie zakódované v štruktúre textu podľa hierarchizácie rovín jazykového prejavu. Prenos informácie sa uskutočňuje na rovine lexikálnej (hlbková štruktúra), morfologickej, syntaktickej a nadvetnej (povrchová štruktúra). Hĺbková štruktúra obsahuje všeobecné významové prvky definované zmyslom textu ako celku. Jej nositeľom v diele je štýl, t. j. výraznejšie zastúpenie istých štylistických kategórií a oslabenie iných štylistických kategórií. Povrchová štruktúra pritom iba dotvára a zvýrazňuje zmysel textu, jeho celkovú hĺbkovú štruktúru. ESTETICKÁ FUNKCIA TEXTU 39 (z gréc. aisthetika = zmyslové vnímanie): základná funkcia literárneho diela. Vzniká na pozadí pôsobenia textu ako znaku, pričom znakový model skutočnosti sa vytvára prostredníctvom zastúpenia fiktívnych (neskutočných) prvkov v ňom. Estetickú funkciu textu popri fiktívnosti podmieňuje zvýšená frekvencia štylistických figúr, nepriamych pomenovaní (trópy), expresívnych výrazov a opakovania zvukových prvkov, napr. rytmus, rým, aliterácia. Veľká prevaha fiktívnych prvkov a príznakových štylistických prostriedkov v texte vedie k formalizmu (text bez témy). Nedostatok fikcie charakterizuje zase texty tzv. vecnej literatúry a literatúry faktu. Estetickú funkciu textu zaručuje istá vyváženosť medzi fiktív- nymi a nefiktívnymi prvkami, správne zastúpenie entropie a redundancie v texte. HODNOTA UMELECKÉHO TEXTU 40 je súhrn hodnôt obsiahnutých v literárnom diele. Vytvára ju špecifická sféra estetických hodnôt, ktoré vo svojej podstate presahujú rámec umenia. Pojem estetickej hodnoty zahŕňa v sebe také oblasti estetična, ako napr. krása prírody, pohybu, ľudského tela a pod., čiže má širšiu a všeobecnejšiu platnosť než pojem umeleckej hodnoty. Umelecká hodnota predpokladá tvorivú prácu umelca a podkladom pre jej vznik sú aj rozumové (racionálne) prvky. Umelecká hodnota pozostáva z estetickej hodnoty, ale ju dotvárajú aj ďalšie hodnoty, ako napr. morálne, filozofické, politické, ideologické atď. H. u. t. spočíva vo vzájomnom pôsobení uvedených hodnôt na príjemcu, ktorý sa cez zmysel (gnozeologický štatút) a význam textu (dôležitosť a hodnota textu pre neho) dopracúva čítaním (recepciou) k podstate diela (ontologický štatút). Keďže význam textu sa zakladá na subjektívnom prežívaní diela, možno povedať, že niet in variantnej hodnoty diela, existuje iba invariant samého textu vo svojej materiálnej podobe. H. u. t. je kritériom oddelenia textu od diel úžitkového umenia a gýču. Texty a objekty s úžitkovou hodnotou (nábytok v izbe, karoséria auta, park v kúpeľoch atď.) primárne plnia praktickú funkciu, až druhotne môžu pribrať aj estetickú funkciu, kým gýč zámerne chce pôsobiť predovšetkým esteticky. Za gýč sa pokladá pseudoumeleeké dielo, v ktorom je posun smerom k iluzívnemu zobrazeniu sveta. Vyznačuje sa všetkými príznakmi napodobovania hodnotného umeleckého diela, ale bez dostatočnej napoj enosti 6o textu na realitu. Charakterizuje ho neprirodzený vzťah autora k skutočnosti, nedostatok významovej (sémantickej) nasýtenosti a obsahovosti. H. u. t. sa oproti gýču vyznačuje sociálnymi a spoločenskými kvalitami, prínosom nových a neočakávaných informácií o realite, Hádaním pravdy a kritickým postojom voči overeným, ale už nepôsobiacim, zastaraným hodnotám. Hodnotné umelecké dielo sa nechce nasilu páčiť, umelec si skôr kladie za cief zobraziť realitu podľa kritérií pravdivosti a umeleckej hodnovernosti. V tom spočíva aj triedna podstata umenia, lebo skutočné umelecké dielo je vždy hodnotou pre niekoho - pre konkrétneho príjemcu istej spoločenskej triedy, vrstvy, spoločnosti. Výstavba textu TÉMA 41 (z gréc. tbema = položka; to, „čo je položené do popredia"): jednota významov jednotlivých častí diela, t. j. štylistických a kompozičných prostriedkov, ktoré sa zúčastňujú na jeho štrukturácii. Zahŕňa v sebe obsahovú stránku umeleckého diela a jej rozvedeme (kompozícia) na podklade jazykovej realizácie (štylizácia). Z genetického aspektu je t. abstraktná predstava nerealizovaného celku a tvorí východisko (plán, prospekt) pre rozvíjanie textu, jeho tvorby. Tento aspekt súvisí s poetikou a idiolektom autora. U percipienta platí opačný postup pri dekódovaní textu, lebo z lineárneho sledu viet si zapamätá isté obsahové komponenty, z ktorých si postupne vytvára celkový obsah a konštruuje jeho zmysel. T. v texte tvoria významové komplexy, ktoré sú hierarchicky odstupňované. Na najvyššom stupni stoja prvky bezprostredne súvisiace s hlavnou myšlienkou fit diela, t. j. s ideovým zámerom textu. Ideová zame-ranosť diela sa vyčleňuje na pozadí tematického univerza (príroda, spoločnosť) a zážitkového tematického univerza (postavy, deje, udalosti, konflikty, konkrétny priestor a čas), ktoré sú podkladom pre stvárnenie mimojazykovej skutočnosti v samom texte (F. Miko). ČAS V TEXTE 42 jedna zo základných vlastností umeleckého diela prekračujúca pojem času vo význame gramatickej kategórie slovies. Cas sa uplatňuje predovšetkým v epike a dráme. V epike sa rozlišuje čas rozprávania a čas, ktorý je predmetom rozprávania. Reálny čas príbehu je zvyčajne dlhší než č. t. (čas rozprávača), čo platí predovšetkým o starších dielach, napr. z obdobia realizmu (A. Jirásek, M. Kukučín). Ak sa príbeh vyrozpráva stručne a plasticky, zvýrazní sa fiktívna (vymyslená) skutočnosť a text nadobudne črty dramatickosti (M. Urban). Opačným prípadom je dlhé líčenie takých udalostí v diele, ktoré trvali iba krátko. Tento postup sa využíva v textoch budovaných na úvahe (reflexii), alebo v psychologických románoch a dielach obsahujúcich dlhé opisy prírody a postáv. Psychologizácia postáv sa začína tvorbou ruského spisovateľa F. M. Dostojevského, no neskoršie sa stáva bežným javom literárnych textov. Moderná literatúra často využíva prelínanie časových rovín. Tento jav je charakteristický napr. pre epické diela A. Bednára. V románe Sklený vrch sa prelínajú až tri časové roviny: citové vzťahy hlavnej postavy Emy Klaasovej sa viažu vždy k inej časovej rovine a jednotlivé príbehy sa podávajú vo forme denníka. Kým v epike prevláda minulý čas, dráma využíva 6i prítomný čas. Dej sa rozvíja pred divákom, akoby príjemca bol sám účastníkom diania na scéne. V lyrike sa text buduje zo subjektívnych dojmov a ča« je v nej druhoradý. DEJ .43 jedna zo základných kategórií odrazu skutočnosti v literárnom texte. Prevláda hlavne v epike a dráme, kým v lyrike je d. utlmený, hatený. Základom rozvíjania d. je nasýtenosť textu príbehom, udalosťami, ktoré vychádzajú z konfliktov postáv. D. prebieha od expozície po rozuzlenie, no najprv sa motivuje východisko, ktoré sa stáva podkladom pre jeho rozvíjanie. V dielach väčšieho rozsahu sa vyskytuje hlavná dejová línia založená na tematickom kontraste, a k nej sa pričleňujú vedľajšie d. Tematickým kontrastom v Tolstého románe Vojna a mier je protiklad medzi Rusmi a Francúzmi, ktorý sa vinie celým dielom. Túto hlavnú líniu d. však dotvárajú v románe menšie epizódy zo života postáv. Existujú výlučne dejové texty (dobrodružná literatúra, detektívka, drámy), ktoré takmer nevenujú pozornosť opisom a úvahovým zložkám a sústreďujú sa iba na vlastný príbeh, ktorého nositeľom sú vždy postavy. FABULA 44 (z lat. fabula = rozprávanie): prirodzený sled dejových prvkov v umeleckom texte založený na časovej postupnosti. Priamou realizáciou deja v texte je sujet, ktorý vzniká na podklade /. Dá sa rekonštruovať až po prečítaní celého diela, lebo v umeleckom texte často dochádza k prelínaniu časových rovín, k preskupeniu jednotlivých dejových komponentov. F. je logicko-príčinným základom epického diela, ale tento základ sa v sujete často narúša (dielo sa môže začínať smrťou hrdinu, až potom sa opíšu okolnosti okolo nej). F. existuje jednak pred vznikom textu vo vedomí autora, jednak po prečítaní textu ju môže čitateľ rekonštruovať, no v samom diele sa realizuje ako sujet. V niektorých žánroch však niet rozdielu medzi /. a sujetom (denník, kronika), lebo nedochádza k narušeniu časovej postupnosti dejových prvkov v texte. SUJET 45 (z f rane. sujet 'siižé' = predmet, obsah): literárne stvárnenie epickej alebo dramatickej fabuly; usporiadanie dejových zložiek v konkrétnom diele. Kým fabula sa najčastejšie chápe ako mimotextová skutočnosť, s. je textová realizácia tejto skutočnosti. Autor si môže meniť časovú postupnosť, ľubovoľne organizovať príbeh, podľa dôležitosti jednotlivých udalostí ho môže preskupiť, lebo všetko sa podriaďuje umeleckému zámeru s. a ideovému poslaniu diela. Ďalším dôležitým kritériom, podľa ktorého sa s. dá odlíšiť od fabuly, je okolnosť, že príjemca si na základe prečítaného obyčajne rekonštruuje fa-bulu, kým s. sa mu podáva priamo v texte. Fabula sa väčšmi viaže k obsahu, t. j. k logicko-príčinnej štruktúre diela, čo však autori často obracajú naruby. Fabula a s. sa navzájom prekrývajú iba v niektorých žánroch alebo žánrových formách: v denníku, v kronike, v pamätiach. Výrazný odklon s. od fabuly sa realizuje v dielach, v ktorých sa uplatňuje viac časových rovín a autor pri opise deja často zachádza do minulosti. Komplikovaným s. sa vyznačujú napr. román Bulgakova Majster a Margaréta. Zákon večnosti Nodara Dum-badzeho, ale aj niektoré drámy. 64 65 MOTÍV 46 (z f rane. motif = popud, pohnútka): základná jednotka tematického plánu textu, ktorá sa už nedá ďalej rozložiť. M. diela bývajú rôznorodé. M. nenahraditelné sa nazývajú viazanými, kým m., ktoré možno vynechať z textu, sa nazývajú volnými. Pre fabulu majú význam iba m. viazané, no v sujete aj voľné m. môžu hrať rozhodujúcu úlohu. M. ako základná jednotka textu môže byť zakódovaná do takýchto viet: „Nastal večer", „Razkoľnikov zabil starenu", „Hrdina sa rozvedie" atď. V texte si čitateľ všíma najmä tie m., ktoré menia sled udalostí a sú hybnou pákou deja, zvratov. Medzi sebou sú tesne spojené, nadväzujú na seba a tvoria základnú tematickú a kompozičnú os diela. M. sa delia aj na dynamické a statické. Dynamickými nazývame m. meniace situáciu oproti statickým, ktoré ju nemenia. Najtypickejšími statickými m. sú opisy krajiny, postáv, odevu atď. Dynamické m. sa vzťahujú na činy postáv. Niektoré m. sa vyskytujú vo viacerých dielach, čo je typické hlavne pre rozprávku a iné žánre folklóru (únos nevesty, funkcia pomocníka). M., ktorý udáva dielu jeho základný ráz a ktorý je viazaný na tému a hlavnú ideu v texte, sa nazýva leitmotív (z nem. vodiaci, hlavný motív). Obyčajne sa opakuje, ale nie je to nevyhnutné. Opakovanie môže mať funkciu štylistickú (opakujú sa isté výpovede v texte) alebo rytmickú (refrén). Dobrým príkladom na leitmotív je charakteristika hlavnej postavy románu J. C. Hronského Jozef Mak: „Jozef Mak: milión. Co sa spomína len ako Iudstvo, a nikdy nie ako človek," Táto myšlienka má dominujúcu funkciu pre výstavbu celého textu, ba na konci diela sa znova vracia a tvorí záver románu: „Trp, Jozef Mak. Človek-mílión si, nuž vydržíš všetko, keďže nie je pravda, že najtvrdší je kameň, najmocnejšia je oceT, ale pravda je, že najviac vydrží nai svete obyčajný Jozef Mak." AUTORSKÁ REČ 47 časti umeleckého textu, vyslovené pôvodcom diela ako vlastný prejav, vlastná reč. A, r. má dominantné postavenie iba v epike, čo vyplýva z monologickej formy rozprávania príbehu, líčenia deja. V porovnaní s epikou v lyrike máme do činenia s lyrickým subjektom, ktorý sa namiesto rozprávania realizuje lyrickou výpoveďou. V dráme výlučné miesto zaberá dialogická forma, hoci existujú aj výnimky. Epika si už pre svoju povahu vyžaduje miernejšie prechody z jedného stavu do druhého, vyšší nárok n,a retardá-ciu deja, čomu lepšie zodpovedá monologická forma. Ide však skôr o primárnosť zastúpenia a funkcie monologickej formy, než o jej výlučnosť. Popri a. r. obsahuje epika pásmo postáv, ktoré sa realizuje dialógom, replikami. Vychádza nám takéto skĺbenie funkcie monologickej a dialogickej formy v dráme a epike: Dráma Epika 1. Dialogická forma -^^^^j-^Monologická forma 2. Monologická forma-"^"^"""- Dialogická forma A. r. čiže monologická forma prejavu sa však v dráme zväčša obmedzuje iba na inštrukcie, návody, pokyny a má obyčajne apelatívnu funkciu. V epike a. t. vcelku preferuje minulý čas, hoci rozprávač je 66 67 vždy predstaviteľom súčasnosti, jeho postoje sú postojmi danej doby. Rozprávač je totiž realizátorom autorskej koncepcie textu a v a. r. „zastupuje", „reprezentuje" samého autora diela. Medzi a, r. a rečou epických postáv sa v texte vytvára takýto vzťah: postava ~ rozprávač minulosť prítomnosť A. r. využíva hlavne 3. slovesnú osobu, ale ak sa autor stotožní so zorným uhlom istej postavy, môže ju vystriedať 1. osoba jednotného čísla, čo je tzv. ja-rozprávanie (Ich-forma). ROZPRÁVAČ (ROZPRÁVANIE) 48 najšpecifickejšia epická kategória, ktorá sa v lyrike nevyskytuje vôbec a v dráme iba ojedinelé. Je to fiktívna osoba, ktorá vyrozpráva príbeh, ale pritom ju nemožno stotožniť s autorom. V minulosti autor bol iba sprostredkovateľom kolektívnej skúsenosti a dej zvyčajne nepodriaďoval individuálnym sklonom a záľubám. Z tejto tradície vychádza aj najvšeobecnejší typ r. súčasnej literatúry, ktorý sa vyznačuje tým, že zobrazuje skutočnosť z istého nadhľadu, je akoby mimo diania a nemá osobné zaujatie. Ovláda všetko: vie o tajných myšlienkach svojich postáv, opisuje nielen vonkajšie znaky, ale aj ich vnútro. Okrem tohto základného typu sa vyvinuli aj dalšie typy r,; v súčasnosti možno rozlíšiť štyri typy: 1. Vševediaci (autorský) r. sa vyskytuje v čistej forme v klasických dielach. Je iba pozorovateľom života, zobrazuje skutočnosť pohľadom „poza". S nikým sa nestotožňuje, ale suverénne charakterizuje činy postáv, rozpráva dej a vyostruje konflikty, niekedy aj priamo hodnotí príbeh. Kedže r. je nezain- teresovaným pozorovateľom, dej vyrozpráva v 3. osobe. Vyskytuje sa u Balzaca, Flauberta, Jiráska, v našej literatúre u Vajanskébo, Kukučina, Tajov-ského. 2. Personálny r. je tiež vševediaci, ale do detailu ovláda iba jednu postavu, jej vnútro a vonkajšie znaky, u ostatných postáv sa obmedzuje na vykreslenie vonkajších čŕt, charakteristických vlastností. Obyčajne sa dej sústreďuje na jednu postavu, ktorá sa vyvíja, mení počas deja. Používa sa 3. osoba, ale dej sa väčšmi subjektivizuje ako v 1. type, lebo prevláda aspekt jednej postavy (K. Capek: Hordubal, R. Rolland: Ján Krištof). 3. Priamy r. je účastník deja, cez prizmu „ja" sa rozpráva celý príbeh. Využíva sa Ich-forma, udalosti sa opisujú v 1. osobe. R. charakterizuje svoje vnútorné stavy, pocity, nálady, ale u ostatných postáv ho zaujímajú iba vonkajšie znaky. Sústreďuje sa na „seba", preto sú časté reflexie a striedanie časových rovín. Na tento typ r. máme príklady aj v slovenskej literatúre (R. Sloboda: Rozum, A. Bednár: Sklený vrch), do tejto skupiny patria aj r. zo Šolochovho Osudu človeka a Zeitblom v Mannovom Doktorovi Faustovi. 4. R. „oka kamery" sa zameriava na vonkajšie znaky postáv. Opis správania, dialógy, gestá majú poukazovať na vnútro postáv. Programovo sa neuznáva vnútorný monológ, opis vnútorných stavov postáv. Napr. v poviedke J. P. Sartra Múr sú traja na smrť odsúdení v jednej cele, ktorí majú byť ráno popravení. Autor neopisuje ich strach zo smrti, poukazuje naň iba vonkajíími znakmi (jeden z nich sa napr. bez príčiny pomočí). Už aj americký bcha-vioristický román (Dos Passos) budoval na tomto type r., ale teoreticky i prakticky ho najviac rozpra- 68 69 covali a zdokonalili predstavitelia tzv. antirománu (M. Bútor, A. Robbe-Grillet, N. Sarrautová), ktorí nadväzovali na poetiku F. Kafku. R. môže vyrozprávať príbeh dvojakým spôsobom: Er-formou a Ich-formou. Er-forma (z nem. er = on) je najčastejšou formou rozprávania príbehu v epickom texte s dôrazom na objektívne zobrazenie reality. R. nie je účastníkom deja, iba jeho pozorovatelom a iba referuje o ňom. Er-forma okrem dialógu postáv uplatňuje iba tretiu zámennú a slovesnú osobu. Táto forma dominuje v klasickom románe, ale aj v súčasnosti prevažuje nad Ich-formou. Ich-forma (z nem. ich = ja) je druhým spôsobom vyrozprávania príbehu z pohfadu r. Dej sa opisuje cez prizmu jednej postavy v 1. osobe jednotného čísla, Ich-forma je v protiklade s Er-formou, kde prevláda aspekt 3. osoby a r. stojí mimo deja, je iba nestranným pozorovateľom udalostí. Značné rozšírenie Ich-formy súvisí so subjektivizáciou prózy v 20. stor., hoci isté stopy a prejavy tejto formy v literatúre sa už aj dávnejšie spájali s niektorými žánrami, napr. s denníkom, listovou formou alebo autobiografiou. Ich-forma môže byť postupom uplatneným v celom texte (Ľ. Zúbek: Skrytý prameň; Jar Adely Ostro-lúckej), alebo iba časti diela (v románe L. Balleka Agáty je to časť pod názvom Denník lekárnika Fi-ladelfiho). V románoch písaných Ich-formou sa veľmi často predstavuje hlavná postava na začiatku textu: Ak sa tento opis udalostí, súvisiacich so zhotovením hlavného oltára v levočskom farskom kostole, dostane aj do iných rúk než len do rúk mojich najbližších, prosím vás, čitatelia srdca láskavého, spomínajte si na mňa, nehodného tovariša Krištofa, zvaného Šťuka, v dobrom. Ľ. Zúbek: Skrytý prameň POSTAVA 49 autonómny, objektivizovaný subjekt v epickom alebo dramatickom texte. Je zväčša fiktívnym prvkom tematického plánu textu a súčasťou kompozície textu. P. sa realizuje v motívoch daných priamym hodnotením čiže charakteristikou, alebo sa jej hodnota a funkcia v texte prejavuje v činoch (nepriama charakteristika). Môže mať rozličnú mieru komplexnosti (p. centrálna, epizódna) a sociálnu, resp. psychologickú príznakovosť, čím sa stáva typom v diele. Vzťahy medzi jednotlivými p. môžu byť protichodné (antagonistické) alebo priateľské; priamo závisia aj od istých očakávaní čitateľa. V lyrickom texte má p. špecifickú funkciu, vystupuje ako nesamostatná (neautonómna), subjektivizo-vaná p. P. v lyrickom texte nazývame lyrickým subjektom. PRIESTOR (PROSTREDIE) V TEXTE 50 miesto, kde sa dej odohráva. Tematicky sa vymedzuje textotvornou opozíciou naturalizácia - exotizá-cia. Autor uplatňuje bucľ naturalizačné hľadisko (dáva prednosť domácemu prostrediu pred cudzím) alebo exotizačný aspekt (uprednostňuje cudzie prostredie pred domácim). Napr. naši autori zasadzujú dej do prostredia slovenských hôr (lyrizovaná próza), malých miest (L. Ballek), do vymedzenej, ľahko identifikovateľnej lokality (A. Chudoba) atď. V slovenskej literatúre prevláda naturalizačný princíp tvorby, s čím súvisí aj výber a stvárnenie postáv, ktoré vynikajú rýdzo slovenskými vlastnosťami. Pokus o exotizáciu je skôr raritou než pravidlom, vyskytuje sa len málo pokusov o zapojenie cudzích krajín do dejovej výstavby textu. 70 71 KONFLIKT 51 (z lat. conjlictus = zrážka): rozpor medzi jednotlivými postavami v umeleckom texte, realizovaný zrážkou protichodných síl, charakterov alebo spoločenských skupín. K. ako prejav vnútorných i vonkajších rozporov je prostriedkom uskutočňovania deja v texte. K. ako hybná sila deja môže byť podľa prirodzenosti vzťahu človeka k okoliu trojaký: 1. k. zakladajúci sa na rozpore človeka s iným jednotlivcom možno nazvať interpersonálnym (medziľudským); 2. k. jednotlivca so spoločnosťou sa pokladá za spoločenský k.; 3. k. jednotlivca so sebou treba chápať ako individuálny k., ktorý môže vzniknúť napr. medzi láskou a povinnosťou. Posledný typ k. je častým impulzom pre vznik lyrického textu, ale v lyrike k. nie je daný priamo, básnik o ňom iba vypovedá, a tým sa zbavuje vnútorného napätia, tenzie. Lyrický text je zväčša reakciou na istý k. básnika so svetom, s okolím. K. sa primárne realizuje a vytvára v dejových textoch čiže v epike a hlavne v dráme. Námetom drámy býva vyhrotený k., pričom sa v nej vyskytujú a uplatňujú všetky tri druhy. V najpôsobivejších dielach, napr. v Shakespearovom Hamletovi a Othelovi sa však všetky tri druhy rozporov zlievajú v jediný, mnohotvárny k., ktorý je základom zvýšenej dramatickosti textu a jeho pôsobivosti. LYRICKÝ SUBJEKT (VÝPOVEĎ) 52 (zo slova lyrika; z lat. subiectum = podložené): autorský subjekt transformovaný do básnického textu, nositeľ lyrickej výpovede. L. s. nie je totožný s autorom, ani s autorským subjektom, hoci sa od neho odvodzuje. L. s. v básnickej štruktúre prispôsobuje všetky vonkajšie spoločenské a prírodné reálie funkcii výpovede, a to na základe ideového postoja a jemu vlastných výrazových osobitostí. V lyrickom texte l. s. plní úlohu vnútrotextového subjektu, pričom rozdiel medzi postojom autorského subjektu a L s. ku skutočnosti môže byť nepatrný, veľmi malý, ale aj značný, až ťažko identifikovateľný. Podľa spôsobu stvárnenia lyrickej výpovede sa rozlišujú aj typy Z. s.: 1. priama účasť l. s. v texte, vyjadrená 1. osobou jednotného čísla, t. j. s explicitným, v texte prítomným výpovedným „ja"; 2. lyrická výpovecľ s priamym adresátom v 2. osobe jednotného čísla, s vyjadreným, vypovedaným „ty"; 3. transformácia priameho L s. z 1. osoby do 2. alebo 3. osoby jednotného čísla. Niekedy sa v teórii vysvetľuje /. s. ako lyrický hrdina, ktorý je analogický pojmu rozprávača v epickom texte. Kompozícia KOMPOZÍCIA 53 (z lat. compositio = skladba, zostava): obsahová, náplňová výstavba diela, usporiadanie tematických a jazykovo-štylistických prostriedkov do jednotného systému. Výber a uplatnenie kompozičných postupov podmieňuje zámer autora, zvolený literárny druh a žáner. V štylistike sa spravidla rozlišuje makrokompozi-cia a mikrokompozícia. Pod pojmom makrokompozí- 72 7Í cia treba chápať isté špecifické vlastnosti textu vcelku alebo väčších úsekov diela, v ktorých sa prejavuje jednotný postup. Podľa J. Mistríka možno rozlíšiť štyri makrokompozičné postupy: 1. informačný postup s prevahou údajových prvkov (údaje časové, priestorové, konkrétne názvy, mená atď.); 2. rozprávači postup s prevahou prvkov časovej postupnosti, t. j. vyrozprávania deja, udalostí v epických textoch zväčša vymyslených; 3. opisný postup s prevahou statických, nedějových prvkov, ktoré slúžia na charakterizáciu prostredia alebo osôb; 4. výkladový slohový postup s prevahou príčinno-logických súvislostí, dominujúcich vo vede; v literatúre sa vyskytuje vo forme úvahy. Vcelku rozprávanie prevláda v epike, opis zase v lyrike, kým v dráme sa dej „uskutočňuje" pred divákom. V epike a v dráme sa dej odvíja na princípe časovej postupnosti, t. j. dominuje sukcesív-nosť; v lyrike sa tá istá „vec", „jav" ozrejmuje naraz z viacerých hľadísk, čo voláme simultánnosťou. Rozprávanie a opis sú v umení v konkurenčnom vzťahu. Mikrokompozíciu tvorí problematika výstavby textu, členenie a odstupňovanie textu, ako aj medzi-textové kontakty. Do okruhu výstavby textu patria otázky nadväznosti viet na seba. Členením textu nazývame vnútorné zložky prejavu (odsek, kapitola), ako aj rámcové časti, napríklad názov, úvod, doslov, prológ, epilóg. Odstupňovaním textu je jeho rozčlenenie na pásmo rozprávača (autorská reč, polopria-ma reč, nevlastná priama reč) a na pásmo postáv (priama reč postáv). O k. textu sa osobitne hovorí v súvislosti s jednotlivými žánrami, pričom každý žáner má špecifickú výstavbu. Niektoré žánre povoľujú väčší, niektoré menší odklon a voľnosť od stanoveného poriadku, od žánrovej schémy. Takmer neobmedzená voľnosť kompozície charakterizuje súčasný román, kým epos a menšie žánre, ako epigram, vtip, anekdota majú menší rozptyl kompozičnej výstavby textu. MAKROKOMPOZÍCIA ROZPRÁVANIE (N A R Á CI A) 54 makrokompozičný prostriedok výstavby textu, ktorý sa zakladá na príbehu a dejovosti. V epických dielach je to základný slohový postup, preto sa najviac očakáva pri lektúre. Zákonite preferuje subjektívne prvky a možno v ňom rozlišovať priamu reč a všetky formy reči rozprávača. R. sa dá definovať ako reťaz dejových zložiek textu, ktoré sú spojené časovo-pri-činnými vzťahmi. Následkom časového rozvíjania príbehu vzniká kompaktný útvar s vymedzeným začiatkom a pointou na konci. Štylisticky je najvyvinu-tejším a typovo najbohatším slohovým postupom, absorbujúcim prvky hovorovosti, subjektívnosti, expresívnosti a časovej následnosti. Všetky tieto prvky umelecká próza podriaduje estetickému účinku, t. j. slúžia na vyvolanie umeleckého zážitku u čitateľa. Vyskytujú sa v ňom štylistické figúry a štylistické trópy, podfarbuje sa emocionálnymi zložkami a charakterizujú ho kompozičné osobitosti. Z nich možno spomenúť kohéznosť textu (súdržnosť jeho prvkov), explikatívnosť, chronologické radenie motívov, aktualizáciu príbehu a subjektívne stvárnenie skutočnosti. Príbehovosť a časová následnosť dominuje i v tejto ukážke: Jano Hodža stretol svojho spolužiaka z Košíc. Spolužiak, Ondro Ruščak, redaktor, cestoval lietadlom do Prahy na pohreb. Vyzeral ako boh vína, strapatý, vlasy mu hrali všet- 74 71 kými farbami. Stretli sa pred Carltonom, nuž vošli na chvíľku zaspomínať si. Keďže Jano Hodža pil pomaly a iste, okolo ôsmej večer boli obaja rovnako opití. Jano vsak ešte vždy pri sile a vláde nad svojimi údmi. Preto sa stal prirodzeným sprievodcom spolužiaka: doviedol ho na letisko. Tam Ruščak nadviazal známosť s pokladníčkou a kúpil Hodžovi letenku do Prahy. Jano automaticky prešiel kontrolami, v bufete si dali kávu a koňak, a až keď sedeli v lietadle, Jano si uvedomil, že dnes večer nebude doma. Nato zaspal a zobudil sa až nad Prahou, kde sa lietadlo dostalo do silného bočného vetra. Aj skúsení cestovatelia boli radi, keď lietadlo zastalo na zemi. R. Sloboda: Rozum V r. hrajú hlavnú úlohu slovesá, ktoré posúvajú dej dopredu (stretnúť sa, cestovať, vojsť, zaspomínať, piť, doviesť, nadviazať známosť, kúpiť, zaspať, pristáť). R. môže mať smutné, ale aj humorné ladenie. Naša ukážka je príkladom na humorne ladený príbeh, hoci na konci prechádza do vážnejšieho „tónu". R. sa iba zriedkavo vyskytuje v čistej forme aj v epike: autori miešajú medzi naratívne zložky aj opis, informáciu a úvahu. Má však dominantné postavenie, čo vyplýva už z podstaty epiky, ktorá sa zakladá na príbehovosti. OPIS 55 makrokompozičný prostriedok výstavby textu, v ktorom sa za sebou vymenúvajú subjektívne videné dojmy autora. Ide tu o inventár súkromných dojmov. O. je kresbou vlastností objektu, predmetu, nejakého javu a vystupuje v umeleckom diele ako opak rozprávania, lebo v zásade vylučuje dej, opis príbehu. V literatúre sa o. viaže na subjektívnosť, prevláda v ňom osobná zaangažovanosť podávateľa. Mimo umeleckého textu (vecná literatúra, literatúra faktu) sa často stretávame s objektívnym o., preto jestvujú aj o. vedecké a praktické. Umelecký o. je vždy subjektívne ladený s nadmerným uprednostňovaním prídavných mien. Za dalšie vlastnosti o. možno pokladať nesúdržnosť textu, enumeratívnosť jednotlivých zložiek, zameniteľnosť jednotlivých prvkov a stručnosť prejavu. Nie je v ňom taká sklbenosť ako v rozprávaní či vo výklade, vety možno takmer ľubovoľne zamieňať a preskupiť, využívajú sa najmä menné väzby (menej slovesá) a vyznačuje sa statickosťou, nedejovosťou; môže zachytiť istý stav spoločenských pomerov, zvykov atď., a to tak zo súčasnosti, ako aj z histórie. Autor môže výstižne a hodnoverne opísať život istej vrstvy, napr. šľachty zo 16. stor.: Rhédey za ten čas bavil panic v ich oddelení. Sedeli vo vefkej spálni, v ktorej boli dve ohromné vyrezávané postele, jedna popri druhej, s dreveným baldachýnom nad nimi, z ktorého splývali nadol pekne vyšívané záclony. Pri každej posteli boli schodíky. V spálni boli porozostavované kreslá a stoličky, zastreté kobercami a kožušinami, i skrine a truhly na šatstvo a bielizeň. Na stenách viselo niekoľko svätých obrazov od domácich maliarov, Umyváka v izbe nebolo, lebo sa panstvá len každý mesiac raz kúpali, ináč o vodu nezavadili. Mesačné kúpanie bol pokrok, zavedený grófkou Brigitou, keďže sa starí Praskovskovci len štvrťročne podrobili nepríjemnej procedúre, pri ktorej príležitosti vymenili si bielizeň. Citeľné následky tohto strachu pred vodou miernili častým upotřebením rozličných a silných voňaviek. ]égé: Adam Sangala CHARAKTERISTIKA 56 (z gréc. charakter — vryté znamenie): opis vlastností postavy v literárnom diele. K opisu sa pričleňuje 76 77 ako samostatný druh; autor sa sústreďuje okrem vonkajších znakov aj na povahové, morálne, t. j. vnútorné vlastnosti svojho hrdinu. Z jazykových prostriedkov sa vyskytujú predovšetkým prídavné mená s hodnotiacim významom a podstatné mená, ba niekedy aj dejové slovesá; zo syntaktických prostriedkov menný prísudok, niekoľkonásobný prívlastok, dokonca občas aj niekoľkonásobný menný prísudok. Slová sa používajú podľa toho, ako autor postupuje pri opise osoby. Ch. môže mať aj humorné zacielenie. Príklad z literárneho diela, kde sa charakterizuje jedna postava: Zuzanka Suchánková sa menovala, otca mala pytlikára a bývala v Lekvárovej uličke na hornom konci Mestečka. Zuzanka bola švárne dievča. Nenarástla dovysoka, ale kde si čo príroda žiadala, tam Zuzanka mala. Drobná tvárička sa vždy usmievala a veľké tmavohnedé oči sa jej ligotali sťa vyleštené. Spod tesne uviazanej šatky často vyliezol prameň gaštanových vlasov, ktoré sa. práve tak ligotali ako jej oči. Piet! mala tmavú, a keď sa začervenala, dostávala jej tvárička zvláštny, zamatový nádych, že bolo priamo cítiť v končekoch prstov hladkosť jej pleti. Zuzka Zguriška: Metropola pod slamou Zaostrenosť opisu na detaily je tu zjavná. Spisovateľke ide o to, aby čo najlepšie vystihla osobitosti svojej postavy. Používa nielen hodnotiace prívlastky, ale aj zdrobneniny (ulička, tvárička, Mestečko, Zuzanka), čím text subjektivizuje. Prirodzene, táto subjektívnosť má humorné ladenie, ale práve v tom spočíva zároveň aj charakteristika oso-by. O V A H A 57 slohový útvar s vlastnosťami vedeckého a umeleckého štýlu. Jej úlohou je rozobrať a osvetliť už známu vec alebo jav z nového hľadiska, pričom sa opiera o životné skúsenosti a zážitky. V. nepodáva úplné a odborné poučenie o téme ako výklad, ani nesleduje rozšírenie praktických poznatkov, ale zdôrazňuje subjektívny postoj autora. Nejde v nej ani o získanie nových poznatkov pre vedu, iba z nového aspektu sa vysvetľujú známe problémy, javy. 0. má filozofujúci ráz a môže byť súčasťou umeleckého diela ako makrokompozičný prostriedok. V ú. sa využívajú prostriedky vedeckého štýlu, ale slovník je značne rozšírený o slová s citovým zafarbením a obrazné pomenovania. Využíva sa aj vetná modalita, stavba viet na zvýšenie subjektívnosti v texte, ako aj iné prvky umeleckého štýlu. O. je prvkom niektorých lyrických textov, vyskytuje sa predovšetkým v reflexívnej a meditatívnej lyrike, ale ani próza nie je imúnna voči nej. Príkladom je posledná kapitola slovenského spisovateľa R. Slobodu v románe Rozum, v ktorom autor z nového pohľadu osvetľuje vzťah filmu a literatúry, uplatňuje pri tom skúsenosti a zážitky scenáristu: Filmový pohľad na svet, filmové videnie a pod., to sú termíny, s ktorými sa stretávame pri každej diskusii o filme. Toto filmové videnie by sme mohli definovať rôzne. Nás tu predovšetkým bude zaujímať, v čom je podobné románovému pohľadu - teda literárnemu, preto mnohí filmári stavajú tieto pohľady akoby proti sebe. Predchádzajúce úvahy nemali dokázať, že tieto „videnia" sú rovnaké, ale iba naznačiť, že dajaké malé zblíženie tu predsa len bude možné. A keďže takmer nikdy nikto nevyčíta filmu, že je priveľmi dramatický, priveľmi výtvarný, priveľmi muzikantský — hoci tieto umenia a „videnia" vôbec nie sú 7« 7? filmové, musí nás zaujímať pôvod námietok proti tzv. lite-rátskemu pohľadu vo filme. R, Sloboda: Rozum SÚDRŽNOSŤ TEXTU 58 tematická a jazykovo-štylistická jednota literárneho diela. S. t. je zárukou obsahovej jednoty textu; podieľajú sa na nej rozmanité prostriedky na rozličných úrovniach výstavby textu. Typologický ich možno deliť na: 1. makrosémantické prostriedky s. t.; 2. mikrosémantické (vetné, lineárne) prostriedky s. t. Na úrovni celého diela je s. t. vysvetliteľná iba zo širšieho kontextu, no súvislosť medzi jednotlivými vetami sa dá skúmať aj na základe užšieho (gramatického) kontextu čiže z mikroštruktúry textu. Makrosémantická s. t. umožňuje autorovi zrovnoprávniť neekvivalentně prvky výstavby diela; príkladom na to je rým a rytmus vo funkcii zjednocujúcich činiteľov v poetických textoch. S. t. poetických textov sa často vytvára na základe jednoduchého priraďovania, t. j. aktualizácie slov z rozličných sémantických oblastí. Negovanie s. ŕ. na úrovni makroséman-tickej výstavby diela sa môže uplatniť ako istá komunikatívna perspektíva. Dezorientujúci kontext, t. j. zdanlivá nesúrodosť, je napr. prirodzenou vlastnosťou absurdných a niektorých komických textov. MIKROKOMPOZÍCIA ODSTUPŇOVANIE TEXTU 59 je rozčlenením umeleckej prózy na pásmo rozprávača a pásmo postáv. Pásmo rozprávača zahŕňa v sebe autorskú reč, polopriamu reč, nevlastnú priamu reč a zmiešanú reč. Od nich sa vyčleňuje aj graficky {úvodzovky, pomlčky) priama reč, t. j. tá časť prózy, kde autor necháva svoje postavy hovoriť a vyslovovať svoje myšlienky. Dramatický text takmer úplne pozostáva z priamej reči postáv. VNÚTORNÝ MONOLÓG 60 myslený, nevyslovený prehovor postavy vo výstavbe epického diela, najčastejšie románu. Zachytáva „prúd vedomia" v jeho chaotickom, akoby nehotovom stave. Dáva možnosť čitateľovi nazrieť do vnútorných pohnútok postavy, do jeho myšlienok, ktoré buď predchádzajú jednotlivým činom a konaniu, alebo bezprostredne po nich nasledujú. Prostredníctvom v. m. dochádza k takej konfrontácii medzi činom postavy a jeho úvahami, úmyslami, že sa text stáva pútavejším, zaujímavejším. V. m. sa najčastejšie vyjadruje polopriamou rečou, nevlastnou priamou rečou, zriedkavejšie aj priamou rečou. V. m. je vhodným prostriedkom zobrazenia krízového stavu postavy; zjavuje sa v texte vtedy, keď postava prežíva strach, stojí pred dôležitým rozhodnutím, uvažuje o ďalšom svojom postupe a pod. Možno rozlíšiť tri druhy v. m.: 1. úvahový; 2. spomienkový čiže retrospektívny; 3. dejový - postava vtedy preberá funkciu rozprávača. Príklad na prvý typ: Ivan zbiera posledne sily. Chce ešte utekai. Ale nejde to. Uder pažby prevrhuje lio dolu tvárou. „Zajatý!" uvedomuje si Ivan s hrôzou. „Beda mi, až ma niekto niekde pozná, alebo ak sa nejako prezradí, yc som rakúsko-uhorsky príslušník! - To bude môj koniec, to bude moja smrť . . ." F. Krát: Stretnutie 8o PRIAMA REČ 61 mikrokompozičný prostriedok textu, prehovor postavy v rámci dialógu. Samostatná časť v odstupňovaní textu, ktorá tvorí pásmo postáv oproti pásmu rozprávača. Je doslovným znením prehovoru postáv v epike, dráme, ale sčasti aj v lyrike. P. r. postáv má svoje osobitosti k autorskej reči ako protipólu; vyznačuje sa väčšou autentickosťou prejavu, t. j. prvkami hovorovosti (expresívnosť, variabilita výrazu, striedanie viet podľa modálnosti, používanie 1. a 2. gramatickej osoby atď.). Aj lexikálne prostriedky sa vyberajú tak, aby čo najlepšie zodpovedali bežnému prejavu. P. r. sa vyčleňuje úvodzovkami alebo pomlčkami, niekedy nasleduje po uvádzacej vete alebo uvádzacia veta sa včleňuje medzi vety: „Kde je Ondciš?" vyhŕkol starý, keď sa Horoňkula vtiahla tíško do chalupy. „A čože mu chceš? Vonku sa s deťmi hrá." P. Jilemnický: Vitazný pád V súčasnej modernej próze sa niekedy p. r. vkom-ponúva do pásma rozprávača tak, že sa nevyčleňuje úvodzovkami ani pomlčkami, ale stáva sa čírou reprodukciou ako nevlastná priama reč: Zrazu sa nemali o čom rozprávať. Magda podchvíľou vstala, musím sa ísť pozrieť na chlapca, či sa neodkopal. Zakaždým trvalo dlhšie, kým sa vrátila. Kamenik cítil, že by sa mu patrilo rozlúčiť sa, ale bolo mu Túto odísť, kým bol vo flaške koňak a kým sa celá situácia trochu neujasní. Len ostaň, naliehala Magda, keď sa konečne zdvihol a chcel sa rozlúčiť. Mám ho rada, vybuchlo z nej odrazu, ale už nikdy by 8i som si nevzala doktora. Už ma to otravuje, tie večné služby. Nemôžeme si nič naplánovať. Tak som sa tešila na dnešný večer a skončilo sa to ako zvyčajne. .. Žalovala sa na ťažký život všetkých manželiek všetkých lekárov. Teraz «Ž naozaj pôjdem, povedal Kameník a vstal, no vtom zahrkotal v dverách kľúč. Už ide, zamrmlala Magda, ale nemám istotu, či ho o pol hodinu alebo hodinu, alebo dve hodiny zas nezavolajú. Ako vidím, koňačik ste dorazili, pozdravil Peter a prisadol si. Oči mu klipkali od únavy. /. Lenčo: Rozpamätávame POLOPRIAMA REČ 62 mikrokompozičný prostriedok textu, súčasť pásma rozprávača. Tvorí prechod medzi autorskou rečou a nevlastnou priamou rečou postavy: s autorskou rečou ju zbližuje to, že sa preferovaná vnútorná reč alebo myšlienka postavy necháva vždy v tretej gramatickej osobe, s nevlastnou priamou rečou zase súvisí väčšia subjektívnosť prejavu (hovorovosť vo výbere lexikálnych prostriedkov a vo vetnej stavbe, využívanie modality a expresívnosti atď.). P. r. je však referováním o myšlienkach postavy, kým nevlastná priama reč je doslovným reprodukovaním jej reči. Mnohé časti p. r. sa dajú hodnotiť ako sub-jektizovaná autorská reč a nevyslovená, iba myslená reč postavy (vnútorný monológ). P. r. oproti autorskej reči možno previesť, transformovať do 1. slovesnej osoby a jej signálmi sú zvolacie a opytovacie vety, expresívne apostrofy, modálne slová a pod. Od autorskej reči do p. r. je prechod plynulý, niekedy až ťažko oddeliteľný: Imrovi otcova reč zalichotila. Pekné od otca, že je taký starostlivý. Nezdalo sa mu však, že by bolo treba niečo 82 výnimočné vymýšľať. Načo? Načo si robiť zbytočné starosti? Svadobné šaty už Vilma má, on tiež, ved ešte v jiwe si kúpil slušnejší oblek, a ďalej čo? Čo ešte treba? Bohvieaké parády sa nebudú robil. Jedlo, trúnok a nejaké maličkosti sa môžu zohnať v poslednej chvíli, ba niečo sa už aj zohnalo. Nik nebude hladovať, aj vypiť bude čo. V. šikula: Majstri NEVLASTNÁ PRIAMA REČ 63 mikrokompozičný štylistický prostriedok textu. Je to reč postavy včlenená do pásma rozprávača; od priamej reči sa líši tým, že nie je vyznačená osobitne úvodzovkami, ani ju netvorí samostatný odsek. Hoci sa v nej môžu uplatniť všetky tri slovesné osoby, predsa za najtypickejší výskyt n. p. r. možno pokladať prípad, keď sa použije 1. osoba jednotného, prípadne množného čísla. Práve táto vlastnosť ju markantne odlišuje od nepriamej a polopriamej reči. Vyznačuje sa hovorovosťou, spontánnosťou, expresívnosťou. N. p. r. od vlastnej priamej reči sa iba postupne vydeľovala a osamostatňovala. Zo začiatku autori reč či myšlienky postavy vyčleňovali apostrofami, o čom svedčia časti vnútorného monológu Juliena Sorela z románu Stendhala Červený a čierny z r. 1831: Práve odbilo tri štvrte na desať na hodinách kaštieľa a ešte sa o nič nepokúsil. Julien, pobúrený svojou zbabelosťou, si povedal: ,Vo chvíli, keď bude biť desať, vykonám, čo som si po celý deň umieíioval večer spraviť, alebo odídem do svojej izby a zastrelím sa.' Stendhal: Červený a čierny V. Renel V súčasnej próze sa n. p. r. už iba velmi zriedkavo vyčleňuje graficky, častejšie sa stretávame s prípadmi, keď autorská reč v pásme rozprávača prechádza do roviny uvažovania niektorej postavy, reprodukujú sa nevyslovené, iba myslené úvahy, postoje, čím sa text dynamizuje a stáva sa pestrejším, zaujímavejším. Odhaľuje sa tým vnútorný myšlienkový chod postavy, t. j. jej psychický stav i hodnotenie inej postavy, situácie a pod.: Beatrici zastavilo dych. Arcibiskup Tomáš sedel nehybne v kresle a obzeral si astronomické prístroje. Ako môže vedieť tento sedliak, či sme s Vladislavám manželstvo naplnili alebo nenaplnili? Tejto bezcitnej oblude s býčím krkom má odhalovat najintímnejšie tajomstvá svojich nocí? Bakócz určite pozná okružné listy, ktoré svojho času poslal môj otec všetkým panovníckym dvorom, kde dokazuje, že manželstvo Vladislava a Beatrice cum copuli carnali consumavit (bolo naplnené telesným stykom). Mám mu čítať z dôkazového materiálu, kde je jasné, že ma Vladislav ako vdovu navštívil na viacero dni, strávili sme spolu celé hodiny a „z kráľovho príkazu neboli v kráľovninej prítomnosti nielen muži, ale ani dvorné dámy a služobníčky?" A. llykiscb: Čas majstrov NEPRIAMAREČ 64 mikrokompozičný štylistický prostriedok textu. N. r. je súčasťou pásma rozprávača a prostredníctvom nej sa reprodukuje prehovor niektorej postavy. Zo všetkých prvkov autorskej reči sa n. r. najtesnejšie spája s ňou. Rozprávač obyčajne pomenúva postavu, ktorej názor, vyslovenú myšlienku, hodnotenie preberá a vyjadruje. V uvádzacej vete sa spravidla vyskytujú slovesá (vravel, šepkal, hovoril), po ktorých nasleduje vedľajšia veta predmetová so spojkou že. Mi- 84 8J nulý čas sa zachováva, ale aj vo forme Ich-Erzählung (rozprávanie v 1. osobe)- prechádza rozprávač na 3. osobu jednotného čísla pri reprodukovaní reči postavy: Iba moja stará sa hneď na druhý deň vychytila do mesta a vrátila sa iba poobede... Čo tam robila, potvora? Vravela mi síce, ip bola nakupit potravin do zásoby, keď som sa jej pýtal, ale nebola náhodou aj na pošte? P. Jaroi: Kosti ODSEK 65 najmenšia nadvetná kontextová jednotka; prvok mi-krokompozície textu. O. obyčajne pozostáva z viacerých viet, zriedkavo z jednej vety, prípadne slova. Umelecký text sa zdynamizuje prostredníctvom kratších o.; dlhšie o. sa vyskytujú vo vedeckých alebo v klasických prozaických textoch. O. tvoria obsahovo navzájom súvisiace vety, ktoré sémanticky zjednocuje nejaká ústredná myšlienka. Skupina viet bez obsahovej jednoty nemôže byť skutočným o. Ústredná myšlienka je vyjadrená buď na začiatku alebo na konci o., alebo sa osobitne nevyskytuje ani v jednej vete, no vyplýva z obsahu celého o. Hlavná myšlienka býva na začiatku, napr. v opise, kde prvá veta zahŕňa v sebe celý o. v skratke, až po nej sa začína opis naznačeného javu. Napr.: Leto pominulo, prišla jeseň. Bola to však jeseň pekná, jasná; jemné nite babieho leta blýskajú sa v slnečnom svetle, pristavujú sa na vetvách divých gaštanov v pred-domovej záhradke a obsnúvajú bujné načervenalé lístie a modré ovocie divej révy, ktorá venčí dom Jarovských . . . B. Marúthy-Sollésová: Prípravy na svadbu Ak sa hlavná myšlienka vyskytuje na konci, obyčajne zhŕňa všetky výpovede do významového celku. V próze však o. plní aj iné funkcie: vyznačuje sa ním nový segment (významová časť) v texte, založený na presune deja v priestore alebo náhly, výrazný časový posun, vstup novej postavy do deja alebo motívu a pod. Aj keď segmentácia je možná aj v rámci o., predsa je zmena výraznejšie naznačená novým o. MONOLÓG 66 (z gréc, monos = sám, logos = reč): samostatný prehovor, protiklad dialógu. M. v lyrike prislúcha lyrickému subjektu, prípadne lyrickému hrdinovi, v epike ho vytvára rozprávač. V dráme má m. celkom inú podobu: slúži na komentovanie istých udalostí, na vysvetlenie niektorých súvislostí. Reflexívny m. je reakciou na konkrétnu situáciu v dráme a plní tú istú funkciu ako chór v antickom divadle. Keďže m. oslabuje dramatickú účinnosť hry, v súčasnosti sa vyskytuje iba v inscenáciách starších hier (hry W. Shakespeara, J. B. Moliéra atď.). DIALÓG 67 (z gréc. dialogos = rozhovor): rozhovor medzi dvoma alebo viacerými osobami. Musí mať najmenej dve repliky. Aj jazykovými prostriedkami sa zabezpečuje kontakt medzi jednotlivými replikami, a to prostriedkami (konektormi) nadväzujúcimi na predchádzajúcu repliku. Príklad možno uviesť aj z prózy: A: Povedzte, kde je tá moja potvora? B: Tetička, a ktorá: Perpetua, či Olympia? - opýtal sa vojak. 86 87 A: Tua! B: Jaj, veď vás tu hfadaía pred minútou! F. Hečko: Svätá tma Druhá replika je otázkou na predchádzajúcu repliku a odkazuje na ňu dvoma konektormi (Perpetua, Olympia), tretia replika pozostáva iba z konektora (Tua), ktorý je objasnením položenej otázky. V štvrtej replike je tiež konektor (vás tu hľadala), ktorý nadväzuje na predchádzajúcu výpoveď. Vcelku sa rozlišuje d. epický a d. dramatický. Epický d. sa zakomponuje do textu (pásma) rozprávača a je iba jeho súčasťou, kým v dráme je d. najvýraznejšou kompozičnou vlastnosťou celého diela. Dramatický d, sa priamo napája aj na diváka (poslucháča), ktorého zároveň vťahuje do hry. Bez dobrého d. niet skutočnej drámy, ale epické dielo si možno predstaviť aj bez epického d. Vhodné d. v epike však prinášajú do textu prvky dramatickosti, prostredníctvom nich sa zvyšuje napätie v deji. REPLIKA 68 (z franc. répliquer 'replike = odpovedal): základná jednotka dialógu, prehovor jednej postavy v texte. Dráma má v zásade dialogickú formu, preto pozostáva z r. a monologická forma je iba zriedkavosťou, skôr nepravidelnosťou. R. má svoje miesto aj v epike (priama reč), už menej v lyrike, hoci sa nevylučuje. R. je relatívne uzavretou jednotkou, ktorá reaguje na predchádzajúci prehovor, resp. navodzuje (provokuje) ďalšie pokračovanie rozhovoru, dialógu. GRADÁCIA 69 (z lät, gradatio = stupňovanie): prvotne štylistická figúra založená na stupňovaní slov a výrazov podľa dôležitosti významu alebo účinku. Môže mať vzostupnú tendenciu (klimax) alebo zostupnú tendenciu (antiklimax). V súčasnosti sa termín používa viac na označenie stupňovania tematických a kompozičných prvkov textu, čo je známe už aj z rozprávok. V slovenskej ľudovej rozprávke Popolvár napr. vo funkcii pomocníka hlavného hrdinu vystupuje veľká sviňa, ktorá mu dáva najprv medené šaty a medeného koňa, potom strieborné šaty a strieborného koňa a na tretíkrát zlaté šaty a zlatého koňa. Ide tu o skúšku hlavného hrdinu sprevádzanú g. slovných prvkov (medený - strieborný - zlatý). Skúška v rozprávke sa všeobecne zakladá na g., lebo obyčajne prvá skúška je najľahšia a tretia najťažšia. G. sa však bežne využíva i v iných žánroch folklóru, ale aj v lyrických, epických a dramatických textoch krásnej literatúry. POINTA 70 (z franc, pointe 'puanť = špička): výrazné, až prekvapivé vyvrcholenie textu, dosiahnuté náhlym a neočakávaným zvratom. Žánre menšieho rozsahu si ju priam vyžadujú (epigram, aforizmus, anekdota, vtip, novela). Vyskytuje sa hlavne v textoch, ktoré obsahujú alebo sú dokonca založené na irónii, humore alebo na satire. Svojím sémantickým vyznením p. môže obsahovať aj prvok takmer nezmyselný, absurdný, o čom svedčí tento škótsky vtip: Rozpráva Andersen svojmu priatelovi: „Mám strašnú smolu. Zastavili sa mi hodinky a ani jeden hodinár mi ich už nechce opraviť." „Tak ich zahoď alebo daj dedom na hranie." ,,To by bolo škoda. Napokon - dvakrát denne ukazujú správny čas." ss 89 DIGRESIA 71 (z lat. digressio = odbočenie): mikrokompozičný prostriedok v texte, ktorý sa zakladá na odbočení od hlavnej línie deja. Z hľadiska príbehu je d. retardačným prvkom a vyjadruje subjektívny postoj rozprávača. D. je podobným prostriedkom ako exkurz, ale exkurz je odbočením v texte z vecných dôvodov, preto sa vyskytuje predovšetkým vo vedeckých dielach, v prednáške, a d. v umeleckej literatúre. PROLÓG 72 (z gréc. prologos = predslov): úvod, začiatok literárneho diela, patriaci k rámcovým častiam textu. P. nie je súčasťou, iba naznačuje celkový obsah diela. P. plní funkciu ako predslov, lenže jednak vždy pochádza z pera samého autora, jednak je vcelku kratším a jadrnějším útvarom, ba neraz má aj obrazný charakter. P. nič nevysvetľuje, iba pomáha pochopiť zámer autora a vzbudzuje záujem o dielo. Je vstupnou bránou do textu, no v súčasnosti stráca na význame a vyskytuje sa len ojedinelé. Bol veľmi rozšírený v antickej, stredovekej a renesančnej dramatickej tvorbe. Za dobrý a výstižný p. možno pokladať vstupný text v diele o zakladateľovi pantomímy Deburauovi, ktorý mal údajne český pôvod a žil v minulom storočí. Prológ Do ordinace doktora Ricorda vstoupil jednoho listopadového večera roku 1840 hubený, černě oděný muž. Lékař si pátravé prohlížel zajímavého návštěvníka, jeho vysoké čelo, bledou tvář a úzké rty. „Jste nemocen, pane?" „Ano, doktore. Myslím, že smrtelně." „Co je vám?" „Jsem smutný, melancholický. Trpím, a nevím proč. Trápím se, srdce mě bolí. Bojím se lidí a sebe. Nemohu spát." „To není smrtelné. Vím o léku pro vás." „Jaký je to lék?" „Lék, který vás 2 toho všeho uľdraví. Běžte se podívat do divadla na Deburaua!" Bledý muž se uklonil a řekl smutně: „Já jsem Deburau, doktore." F. Kožik: Nejoětší z Pierotů EPILOG 73 (z gréc. epilogos = doslov): ukončenie príbehu, doslov, ktorý k dielu pripojil autor. V dramatickej tvorbe je zhrnutím deja, istým ponaučením pre diváka, ktoré slúži na objasnenie základnej myšlienky drámy. E. je opakom prológu. Popri dráme nie je neznámy ani v epických dielach a v básnickej tvorbe. E. sa končí napr. román M. Bulgakova Majster a Margaréta. E. sa často vyskytuje aj u Hviezdoslava: básnik pripojil doslov k Hájnikovej žene, k poéme o Gáborovi Vlkolinskom. V jeho tvorbe nachádzame e. aj ako samostatný básnický útvar. Takou je báseň napísaná pri príležitosti stého výročia narodenia Jána Kollára: Bol í pevcom, spevného rodu spevec milý; avšak nielen slávikom dumným, v skrýši šera žalostiacim s ľúbosťou, ktorá túžbou zmiera: jehož zvuky iba by smútku lahodili. Ako škovran starý sa vzniesol nad mohyly, od brieždenia trblietal, nôtiac do večera, až Slavianstvo vzrušila pieseä „Slávy dcera", vzbudila ho k jari, v ňom rozkypela sily. P. O. Hviezdoslav: Epilóg ľ. 91 Trópy TRÓPY 74 (z gréc. tropos = obrat): nepriame pomenovanie; použitie slova v prenesenom význame. Prenos pomenovania jedného javu na iný jav sa uskutočňuje na základe podobnosti, vecných súvislostí, použitia slova v opačnom význame a pod. Najjednoduchším typom je prirovnanie. K /. zaraďujeme metaforu, metonýmiu a symbol. Ostatné ako epiteton, perifráza, synekdocha a pod., možno priradiť k niektorému z hlavných t. Isté ťažkosti sú s iróniou, ktorú mnohí bádatelia vyčleňujú ako samostatný básnický obraz. Význam /. v umeleckom texte spočíva v tom, že sú najrukolapnejšími reprezentantmi svojrázneho štýlu autora, jeho ozvláštneného videnia skutočnosti. Zároveň sú nositeľmi estetickosti textu, a to v téme i v jazyku. METAFORA 75 (z gréc; prenos, prenesenie): nepriame pomenovanie, jeden zo základných básnických trópov, ktorý vzniká záměnou jedného slova, slovného spojenia iným slovom alebo slovným spojením na princípe podobnosti javov, predmetov. Prenášať sa môžu: 1. vlastnosti vecí a) na neživé predmety, javy: smaragd trávy (smaragd znamená zelenú farbu); b) na živé bytosti, na ľudí: srdce skamenelo, horel hanbou; 2. vlastnosti živých bytostí (ľudí) a) na zvieratá, vtáctvo: malý spevák (vo význame vták); b) na neživé predmety, javy: horela rota, mŕtve more, slnko sadá. Pri vysvetlení vzniku m. sa často vychádza z prirovnania, lebo sa tvorí na podobnom princípe. Miesto prirovnania „mocný ako lev" možno použiť len slovo lev, čím sa vyjadrí istý typ človeka. Takáto tvorba nových slov v jazyku sústavne funguje a vytvára tzv. lexikalizovanú m. Napr. noha stola, vodovodný kohútik, hlava valcov. Od lexikalizovanej m. treba odčleniť básnickú m., ktorá vyniká novosťou, zvláštnosťou, originálnosťou, ba často aj jedinečnosťou a neopakovateľnosťou. Nové spojenie významov 1 jej dáva svojráznu estetickú hodnotu, vo vedomí sa vynárajú neraz dva prvky reality, čím vzniká vzájomné pôsobenie dvoch slov, vzájomný vzťah dvoch znakov, javov skutočnosti, t. j. tzv. „dvojob-raz". Pre básnickú m. je charakteristická binárna konštrukcia, ktorá predpokladá analógiu medzi dvoma pojmami, javmi, ale zároveň aj rozdiely. Okrem prirovnávaného a prirovnávajúceho musí byť v m. prítomné aj tzv. tertium comparationis, t. j. znaky podobnosti, spoločné črty, ktoré dovoľujú spojiť dva pojmy do jedného „obrazu". Kým v lexikalizovanej m. už pravý význam slova necítime, v básnickej m. obidva významy slova fungujú naraz, s rovnakou intenzitou: Modrý les. Nad lcsnm sa mračí. Z mračien zrazu odlomil sa blesk. Zem sa nahla. Sosny narazili čelom o čelo. Tak sa zľakla, až sa zotmelo. Aí. Válek: Slnko ■V úryvku je viac básnických obrazov: odlomil sa, zem sa nahla, tak sa zľakla. V m. sosny narazili čelom o čelo je tertium comparationis v prirovnaní časti hlavy človeka k vrcholku stromu. Špecifickosť básnického obrazu spočíva v tom, že sa nepopiera ani prvotný význam slova, ale zároveň pribúda 1. 92 9} nový, v tejto básni platný význam, čím sa vytvára „dvojobraz". Dochádza pritom k vzájomnej oscilácii medzi prvotným a novým významom, čím sa verš obohacuje o konotácie, o „medzivnemy", ktoré vznikajú vzájomným pôsobením dvoch sémantických polí. Naraz počujeme, ako blížiaca ja búrka lomcuje stromami, ale zároveň sa môže vynoriť v čitateľovej pamätí aj prvotný význam slovného spojenia, ba aj rozličné asociácie (čelo je tvrdé, čelom múr neprebiješ, čelný náraz atcľ.). Tento „medzivnem" je typickým znakom m. a zároveň základom mnohoznačnosti poézie, lebo dosadzovanie vlastných „významov" u čitateľa je takmer ľubovoľné, no nie neobmedzené. V básnickej strofe sa môže vyskytnúť aj viac m., ba niekedy sa vytvára medzi nimi vzájomná súvislosť a podmienenosť. Vtedy hovoríme o rozvinutej m. Keďže m. patrí medzi základné trópy, podobnú vlastnosť majú aj iné básnické obrazy, ktoré sa k m. priraďujú. Okrem prirovnania najviac podobných vlastností má hádanka. PRIROVNANIE 76 druh básnického trópu, ktorý má vlastnosti metafory. Kým v p. máme tri prvky (porovnávaný, porovnávajúci a spoločná vlastnosť), v metafore sú prvé dva z nich skryté. Spojitosť medzi dvoma obraznými pomenovaniami, ktoré sú svojou výstavbou rozdielne, ale sémanticky takmer totožné, sa stáva základom tvrdenia, že metafora sa vyvinula z p. P. pozostáva zo základného slova alebo slovného spojenia, ku ktorému sa nejaká vec, pojem, jav prirovnáva. V metafore sa vždy vynecháva priame pomenovanie a uvedie sa iba obraz, ktorý sa v niečom podobá porovnávanému objektu, javu. P. bije sa ako lev na- koniec sa skracuje iba na jeden výraz (lev), ktorý bude označovať bojovníka a nahradzovať pôvodné p. P. je prvkom expresívnosti v texte, zvyšuje jeho obraznosť a citové zafarbenie. Takúto vlastnosť majú predovšetkým originálne p., vyskytujúce sa v literárnych dielach, ale aj tzv. ustálené p., t. j. frazeo-logizmy: je prefíkaná ako líška, rapoce ako straka. P. v básnickom texte popri originálnosti vynikajú komplexnou obraznosťou a jedinečnosťou: Čoskoro ti slnko porozhŕňa viečka ako belavú koäiefku hladiny F. Lipka: Jazero Videl som tvoju tvár. Akoby pustý klások, so zrnom sprchnutým v poryvoch prosenia. Videl som tvoju tvár, jak v pavučinách vrások ležala bez moci, bolesťou skosená. M. Rújns: Sen ALEGÓRIA 77 (z gréc. allegorein = inakšie hovořit, hovořit obrazne): inotaj; druh metafory uplatnený v celom texte. Príbeh vyjadruje skutočný, úplne alebo čiastočne utajovaný dej, ktorý umeleckému dielu dáva abstraktný zmysel, čiže svojou podstatou tvorí druhý plán textu. A. je druh nepriameho pomenovania; prostredníctvom nej sa vyjadruje obsah, myšlienky a predstavy, ktoré sa z istých, zväčša spoločenských dôvodov nesmú vysloviť priamo- V deji sa personifikujú veci a zvieratá, prípadne predstavy alebo všeobecné pojmy: Spravodlivost, Láska, Pýcha, Sila a pod. Tým sa a. približuje k symbolu, nemožno ich však ľubovoľne zamieňať. A. je iba odraz reality a vyznačuje sa apriórnosťou, statickosťou, schematickosťou, ilustra- 94 i 95 tívnosťou a interpretačnou dotvorenosťou, kým symbol je interpretačně nevyčerpateľný a vyniká dynamickosťou, náznakovosťou, otvorenosťou. Najjednoduchšou a. je bájka, predovšetkým zvieracia, v ktorej zvieratá vystupujú ako v rozprávke. Takú podobu majú bájky La Fontaina a Krylova v svetovej a J. Záhorského v slovenskej literatúre. Bájka nepriamo vyslovuje isté ponaučenie alebo všeobecnú múdrosť. A, vznikali v obdobiach útlaku, keď autor nemohol daný spoločenský stav pomenovať pravým menom. V období Bachovho absolutizmu ju využíval J, Botto na vyjadrenie istých ideí a kritických postojov, napr. Slovensko u neho figuruje ako zakliata krajina, ktorú treba zbaviť kliatby a podľa jeho predstáv iba silný slovanský štát, t. j. Rusko, môže pomôcť slovenskému národu. Ruský národ sa personifikuje ako Velikán (Znamä) alebo Zlatá panna: Napnite zraky, vy neviňatá, ta, odkiaľ slnko vychodí: odtiaľ prísť musí tá panna Zlatá a s ňou deň slávy, slobody! ]. Botto: Povesí bez konca Aj ďalšie básne tohto autora sú a., napr. Báj na Dunaji (v nej „húska biela s červenými ústy" predstavuje mladú slovenčinu a „junák, orol mladý" Ľ. Štúra), Sen Babylonov, Na brehu Rimavy, ale aj básnická skladba Smrť Jánošíkova majú alegorický ráz. Niekedy sa v texte rozlišuje čistá a. s úplne utajeným obsahom od zmiešanej a., kde sa nejakým spôsobom vysvetľuje alebo aspoň signalizuje zmysel preneseného významu. EPITETON 78 (z gréc. epitetos = pridaný): zvláštny druh prívlastku patriaci k obrazným pomenovaniam. Poetickosť, lyrickosť textu v značnej miere závisí od frekvencie tohto druhu obrazného pomenovania, ktoré patrí k najdôležitejším básnickým prostriedkom v texte. Kým vzťahové adjektíva sa využívajú predovšetkým v odbornej literatúre a vyznačujú sa tým, že upresňujú význam podstatných mien (artikulainé orgány, nadmorská výska, svalové skupiny), prídavné mená v umeleckom texte vynikajú zážitkovosťou, vnášajú do štýlu emocionálnosť a expresívnosť. Vyjadrujú zároveň aj hodnotiaci aspekt autora k skutočnosti, postave, deju. Možno rozlíšiť dva druhy prívlastku: 1. B. constans (stály prívlastok) sa viaže na podstatné meno natoľko, že sa vždy vyskytujú spolu. Je typickým prostriedkom eposu: napr. veleúdatný Svatopluk, vševládný Boh u J, Hollého, Aj ľudové piesne často obsahujú e. tohto typu: trávička zelená, koník vraný, sivý sokol. V súčasnosti e. constans je stálym štylistickým prostriedkom publicistiky a rečníckych prejavov: robotnícka trieda, večný mier, široké masy. 2. E. ornans (ozdobný prívlastok) sa vyznačuje originálnosťou, oživuje a konkretizuje podstatné meno v texte. Vnáša do štýlu statickosť, opisnosť, ale zároveň je znakom vysokého stupňa poetickosti. Prostredníctvom ozdobných prívlastkov sa dosahuje aj poetizácia epického textu. L. Ballek ich napr. využíva na opis agátového lesa a juhoslovenského prostredia- Les. Plný letných vôní, v korunách zlatistý svit, dolu jasno-Zelené svetlo lístia, jemnučkej lesnej trávy a do toho vtáctvo a med a včely. L. Ballek: Agáty PERSONIFIKÁCIA 79 (z lat. persona = osoba, facere — robit, konat): nepriame pomenovanie; druh metafory, ktorá sa zakladá na prenášaní vlastností ľudí a ich činnosti na neživé predmety, veci alebo na abstraktné pojmy: Šialená noc sedi na streche a vypiskuje na deravom komíne M. Válek: Domov sú ruky, na ktorých smieš plakal Jej výskyt sa neobmedzuje na poéziu, takisto má svoje miesto v umeleckej próze, najmä v slovenskom naturizme sa vyskytuje veľmi často: Cez škáru strechy btadela na mňa práve jedna hviezda. Pobí'sala sa na mňa usmial, ale jej úsmev bol mi málo. M. Figuli: Tri gaštanové koná KATACHRÉZA 80 (z gréc. katachresis = chybné použitie): nelogická obraznosť, nepriame pomenovanie založené na spojení prvkov, ktoré sú nezlučiteľné. Obyčajne súvisí so synestéziou. Vzniká zväčša spojením prívlastku s podstatným menom, avšak od synestézie sa odlišuje tým, že nezapadá do textu, nemá estetický a umelecký účinok. Takýmto nezmyselným spojením sú napr. hlasné slzy, zvädnutá žiara. Vyskytuje sa aj vo vedeckom štýle ako nesprávne tvorené obrazné pomenovanie alebo slovné spojenie: ako príklad sa môže uviesť spojenie opierať sa o prameň. K. možno dať do súvislostí aj s oxymoronom: živá mŕtvola, chudobní boháči. METONYMIA 81 (z grec, zámena mena menom): druh básnického trópu, zámena jedného slova alebo slovného spojenia iným slovom alebo slovným spojením na základe vecnej súvislosti alebo vonkajších vzťahov. K zámene dochádza na podklade miestneho, priestorového vzťahu, na základe časových a vecných súvislostí alebo záměnou príčiny a následku (účinku). Podľa toho možno rozdeliť m. na štyri druhy:, 1. Namiesto pomenovania ľudí sa použije výraz, ktorý označuje miesto, priestor, kde žijú, pracujú, alebo vykonávajú inú činnosť: Ulička drieme (Ľ. Feldek: Romanca o uličke pod Michalskou bránou). 2. Namiesto priameho pomenovania času básnik môže použiť predmet, vec, jav, ktorý je s ním v nejakom vzťahu (kalendár, hodinky a pod.). Nepríjemné obdobie sa môže vyjadriť napr. takto: Hodinky sa pokazili, I a pokým ich zreparujú j radšej do nicb neprúd ani (J. Kostra: Pokazené hodinky). Básnik v tomto obraze chce vyjadriť to, že nepríjemné obdobie by sa nemalo rátať za čas, resp. by sa malo odrátať od príjemne stráveného času. 3. M. niekedy vzniká záměnou slova s vecným (látkovým) významom za slovo s iným vecným významom, napr. namiesto vypiť si jla'su vína sa hovorieva vypiť si ftašu. V tomto prípade je to skôr škrt, vynechanie slova z kontextu, než zámena. O 2ámene slova hovoríme vtedy, ked výrazy patria do toho istého sémantického poľa, napr. kov môže nahradiť slovo zbraň, železo, pluh atď.: Čas stišil trýzeň dravú, ochladil v srdci rozpálený kov (M. Rúfus: Večer na Ďumbieri). 4. Zamieňa sa príčina za následok (účinok), alebo následok za príčinu. Víťaz pretekov sa obyčajne od- menuje vavřínovým vencom, no výraz vavrín môže v texte zastupovat aj víťazstvo: Vyšie! (Volent Lančarič) sebavedome ako atlét do ringu, pretože takto chápal každé svoje počínanie, vždy si istý svojím úspechom a vavrínmi, a zástup zašumel, L. Ballek: Pomocník Za m, tohto druhu možno pokladať aj výraz legenda v citáte: Povojnový Palánk mal svoju predstavu o mäsiarovi, a ak ju ten spĺňal, ak sa taký mäsiar vopchal do nej celý, mal velkú nádej stať sa legendou. L. Ballek: Pomocník M. sa spravidla ťažko zaraďuje do niektorej z uvedených skupín, lebo v texte máva znaky viacerých z nich. Stačí uviesť príklad z poézie L. Novomeského, kde sa básnik vyjadruje o vojne, nazývajúc ju čas pušiek, dýk a náreku. V tomto verši sa naznačuje časová súvislosť, ale zároveň aj vecná súvislosť (čas pušiek, dýk), no nechýba ani zámena príčiny a následku (nárek ako následok vojny). K m. sa obyčajne zaraďuje synekdocha, hoci sa vyznačuje aj osobitnými vlastnosťami. SYNEKDOCHA 82 (z gréc. Synekdoche = pochopenie záměny výrazu): druh básnického trópu, patriaci k metonymii. S. je záměnou jedného slova alebo slovného spojenia iným slovom, slovným spojením na základe kvantitatívneho vzťahu medzi nimi. Je prostriedkom typizácie a používa sa vtedy, keď celok je charakteristický pre časť, resp. časť pre celok. Podľa niektorých bádateľov dokonca aj väčšie literárne celky sú vytvo- rené na tomto princípe, lebo ani ich rozsah neobsiah-ne celú realitu. Platí to aj pre také románové epopeje ako napr. Tolstého Vojna a mier. Máme viac druhov s., preto vymenujeme iba najčastejšie používané typy: 1. Pars pro toto čiže časť miesto celku: nevkročí sem ani noha; v básni I. Krásku Otcova rola názov označuje aj Slovensko. 2. Totum pro parte čiže celok miesto časti: Košice vyhrali v Prahe, hoci ide iba o futbalové mužstvo z Košíc; príklad Z poézie: Všetkého sme sa báli. ... slnka, čo vidí nás a videlo muky Lidic . .. L. Novomeský: Analýz" Vo výraze muky Lidic je zašifrovaný význam lidických ľudí, obyvateľov Lidíc. Príklad z prózy: Je ranná špička, Janov (ide o obyvateľov Janova, p. a.) sa náhli do práce (D. Machala - I. Machala: Reportér Hemingway). 3. Singularis pro pluráli čiže jednotné číslo miesto množného čísla: v básni L. Novomeského človek, sám názov, ako aj obsah sa vzťahujú na ľudstvo: Železným krokom kráča dejinami I a na kolená zráža národy... 4. Species pro genere čiže druh za rod: sýty hladnému neverí. 5. Genus pro specie čiže rod za druh: prsteň s veľkým kameňom. SYNESTÉZIA 83 (z gréc. syn = spolu, aisthesis = vnem): básnický tróp, druh metafory, ktorý sa zakladá na spojení TOO IOl dvoch pojmov označujúcich iné zmyslové vnemy. Často sa vyskytuje aj v bežnej jazykovej komunikácii: sladká vôňa, ostrá chuť. Hoci ide vždy o dva zmysly a podnety, s. pôsobí iba na jednu z nich; obyčajne podstatné meno má pravý zmysel a prídavné meno sa použije obrazne, ale môže ju tvoriť aj sloveso s iným slovným druhom. Spájať sa môžu pojmy vyjadrujúce zrakové, sluchové, čuchové, chuťové alebo hmatové vnemy. S. sa často spája aj s prirovnaním a dominuje v dielach impresionistického zamerania. Významné miesto zaujíma v tvorbe L. Balleka: Zvuk opadával z veže ako voda, akoby pomaly odtekal. Medzi zelenou kukuričkou bolo dusno, lesklé listy odrážali prudké svetlo už bieleho slnka, nad pórom ležala ostrá vôňa akoby surovo rozmliaždenej trávy. Nad hrobmi visel ťažký vzduch .. . L. Ballek: Južná pošta V prvej vete sa spája sluch a zrak {.zvuk opadával), v druhej hmat a čuch {ostrá vôňa) a v tretej zrak, hmat a čuch zároveň (visel tažký vzduch). Klasickým príkladom s. je báseň R. Rimbauda Samohlásky, v ktorej zvuk každej samohlásky je spojený s určitou farebnou hodnotou: A s čiernou, E s bielou, I s červenou, U so zelenou a O s modrou farbou. Celý sonet je opisom asociácií, ktoré jednotlivé samohlásky v básnikovi vyvolávajú: A čerň, E belosi, I nach, U zeleň, O modrosť - samohlásky, ja to raz vypoviem, poznám váš pôvod skrytý. A, čierny živôtik, roj múch sa na ňom sýti a bzučí nad pachom ukrutným, bez nadsádzky, v zátoni; E, pary a stany na pažiti, šíp hrdých ľadovcov, králikv, sedmokrásky; I, purpur, mladá krv, smiech na rtoch hrdej krásky uprostred roztržky a v kajúcnickom pití; U, kruhy, vlnenie zelených božských morí, mier pastvín so statkom, mier vrások, ktoré tvorí záhada alchýmie na čele mudrca; O, hlasná poľnica, záhadná svojím krikom, šum krídel anjelov a planét mŕtvym tichom: - O, omega, lúč očí mieri mi do srdca! A. Rimbaud: Samohlásky prel. V. Reisel ANTONOMÁZIA 84 (z gréc. antonomasia = premenovanie): druh meto-nymie; miesto mena osoby sa použije opis alebo nejaká charakteristická vlastnosť. Má dva druhy: 1. Vlastné meno významnej osoby sa nahradí všeobecným pomenovaním vyjadrujúcim typickú vlastnosť danej osobnosti, napr. Ľudovít XVI. krát slnka; Karol IV. otec vlasti; J. Škultéty batko. 2. Vlastné meno sa môže stať názvom pre istý typ človeka alebo skupinu ludí, ak jeho pôvodný nositeľ disponuje istou typickou vlastnosťou v pozitívnom či v negatívnom zmysle. Napr. Don Juan sa používa vo význame zvodca žien, Sokrates vo význame mudrc a pod. HYPERBOLA 85 (z gréc. hyperbole — nadsádzka): druh trópu, obrazné pomenovanie, ktoré patrí k metonymii. Vzniká hlavne vo vzrušenom duševnom stave, keď je človek náchylný zveličovať javy, vnútorné pocity. Obrazný charakter h. spočíva v tom, že namiesto nej možno vždy použiť slovo či slovné spojenie bez nadsádzky. H. sa často vyskytuje aj v hovorovom štýle (už tisíckrát som ti to povedal; som samé ucho). Možno zveličiť či nadsadiť hlavne priestorové a časové pojmy a pojem kvantity. H. môže byť zdrojom humoru, ale vyskytuje sa aj v lúbostnej poézii: Od rána k vám chodia telegramy, more listov zaplavuje dom, telefony zazvonili v cele) štvrti odrazu. Ach, dobre, že uverili na pošte a v telefónnej centrále, že ťa nechám miliónkrát pozdravovať, miliónkrát že ťa prosím . . . M. Válek: Dotyky PER1FRÁZA 86 (z grée. perifrasis = opis): nepriame pomenovanie; druh stylistického trópu, ktorý má znaky metonymie. Vzniká tým, že predmet alebo pojem sa nepomenuje priamo, ale opisom, vymenovaním charakteristických znakov, istých vlastností namiesto celku. V jazyku sa niektoré p. ustálili a nadobudli všeobecnú platnosť. Niekedy namiesto názvu štátu alebo mesta sa použije p.: Fínsko = zem tisícich 'jazier, Japonsko. = zem vychádzajúceho slnka, Prešov = Atény na Toryse. Aj spisovatelia si môžu vytvoriť p., napr. R. Jašík v románe Námestie svätej Alžbety sa vyhol názvu mesta, kde sa dej odohráva a nahradil ho p. mesto pod viničným vrchom. Čitateľ s náležitým literárnym vzdelaním v p. ľahko identifikuje Nitru, čomu pomáha aj opis mesta v samom románe. SYMBOL 87 (z gréc. symbolon = dohovorený znak): všeobecne každý znak, ktorý vzniká na základe konvencionál-neho označenia; v tomto zmysle ho nemožno zúžiť iba na jazykové (slovné) zastúpenie predmetu alebo javu. Predmety, objekty okrem svojej úžitkovej funkcie môžu spínať aj druhotnú funkciu, ktorá vyplýva z toho, že nadobúdajú znakový charakter, fungujú ako znak. Kameň sám osebe nič neznamená, ale ak sa ním vyznačuje hranica medzi dvoma štátmi, stáva sa znakom. V ľudskej spoločnosti jestvuje veľa ustálených s., ktoré sa zvyčajne viažu k samej kultúre. Napr. chlieb a soľ sú znakom priateľstva a pohostinnosti, čierna mačka znamená nešťastie, kominár šťastie, fialka je znakom skromnosti atď. Všetky tieto í. príjemca musí poznať, ak chce pochopiť zmysel niektorých pasáží v texte: Keď striekala na podriapanú ruku vrstvu tekutého obväzu, na chvíľu sa zarazila: - Čierna mačka! Bola čierna, však? - No a? - Práve dnes nám vliezla do cesty. Len aby to nebolo zlé znamenie . . . /. Puškái: Štvrtý rozmer Ak by sme nevedeli, že čierna mačka je s. nešťastia, sotva by sme pochopili zmysel dialógu. Ide tu o ustálený s., ktorý funguje v spoločenskej komunikácii. Autor ho preberá ako hotový produkt jazyka, vyznačujúci sa popri prvotnom význame aj druhotným. 5. ako pojem vznikol v starovekom Grécku, kde istý predmet (palica, tabuľa, minca) mohol mať aj druhotný význam. Napr. členovia tajného spolku pri rozchode zlomili palicu, aby na ďalšom stretnutí mohli preukázať svoju totožnosť. Išlo o znak známy iba zasväteným, úzkemu okruhu ľudí, ktorí sa stretávali tajne. Kríž, vavrín, meč sa v stredoveku považovali za ustálené s. I04 loj V literatúre sa s. chápe ako tretí, hlavný druh trópu popri metafore a metonýmii; nedochádza tu však k zámene slov či slovných spojení, ale na prvotný význam sa navrství ďalší, ktorý je zastretejši, menej zjavný. Slovo označujúce konkrétny predmet nadobúda zároveň aj abstraktný zmysel. Môže znamenať smútok, samotu, slobodu, život, smrť, krásu a pod. Jestvuje plynulý prechod od znaku v primárnom zmysle slova ku znaku ako s. vyjadrujúcemu abstraktný zmysel. Topole v Kraskovej rovnomennej básni nestrácajú svoj pôvodný (vecný) význam, iba sa k nemu pripája abstraktný zmysel, lebo zároveň asociujú aj osamelosť lyrického subjektu. Častý opis agátových stromov v tvorbe slovenských južanov, t. j. v dielach P, Andrušku, L. Balleka, I. Habaja a A. Chudobu, nie je iba charakterizačným prostriedkom, ale v protiklade so severnejšími oblasťami nadobúda aj význam s. južnej prírody. IRÓNIA 88 (z gréc. eironeia = úsmesok): druh nepravého pomenovania, posun významu. Z komunikačného hľadiska možno rozlíšiť dva druhy i. Prvý typ sa vyznačuje kladným hodnotením osoby, udalosti alebo prírody s opačným čiže negatívnym významom. Substitúcia (zámená) významových prvkov, t. j. sém (St, Si), sa uskutočňuje takto: Sl = (— pozitívny) / S2 = (+ pozitívny) Príklad: „Ty si mi dobrý priateľ!" (S2 = „dobrý", Si = „zlý") V tomto type i. sa prílišným chválením dosahuje pravý opak - účinok býva negatívny. Prevaha zjemňujúcich výrazov, zdrobnenín, nadmerný výskyt kladných hodnôt prechádza do protipólu a stáva sa nositeľom záporných vlastností. Tento typ i. často používa aj J. Jesenský na charakterizáciu malomestského prostredia. Zjemňujúce výrazy u neho nadobúdajú kladný zmysel, slová s kladným štylistickým zafarbením vcelku vyznievajú záporne, majú negatívnu hodnotu: No milosťpani Serafína Rafiková nestatá sa len o svojho muža. Má ona i dcérku, Miluškou ju nazývajú. Pekné dievča. Pravý opak maminkin. Váži len päťdesiatdva kíl a je vysoká, filigránska. Celkom taká, aké teraz kreslia na všetky knihy o láske. Bál by si sa jej dotknúť, žc ju polámeš; bál uštipnúť, že jej tým spravíš veľký fľak na bledom líčku; bál stisnúť ruku, že ju urazíš, alebo jej pršteky polámeš a bál osloviť, že jej povieš, čo sa nepatrí. Tvárička počerná, oči počerné: všetko počerné a všetko pekné. /. Jesenský: Pani Rafiková V druhom type L slová, výrazy s negatívnym významom sú nositeľmi pozitívnych hodnôt človeka, vecí, javov. /. tohto druhu je vhodným prostriedkom aj sebairónie. Substitúcia významových prvkov sa realizuje takto: Sl = (+ pozitívny) / (S2 = (— pozitívny) Príklad: „Viem, že nič neviem" (Sokrates). (S2 = „nič", Si = „všetko") Sokratov výrok má pozitívny zmysel: „viem toho veľa, viem takmer všetko". S týmto typom i. sa stretávame aj u Švejka, ktorý sa síce sám vyhlasuje za „blba", ale oproti predstaviteľom Rakúsko-uhorskej monarchie vyniká práve chytrosťou, šikovnosťou, umom. Pri výsluchu napr. vôbec nevyvracia tvrdenie vyšetrujúceho, ale dáva naň súhlasnú odpoved: „Netvařte se tak blbě." „Já si nemohu pomoct," odpověděl Švejk, „já jsem byl 107 na vojně superarbitrován pro blbost a prohlášen ouředně zvláštní komisí za blba. Já jsem ouřední blb." /, Hašek: Osudy dobrého vojáka Švejka l. je jemným prostriedkom komickosti, humoru. Využívali ju významní autori svetovej literatúry (G. B. Shaw, N. V. Gogoľ). Štylistické figúry ŠTYLISTICKÉ FIGÚRY 89 (z lat. figura = tvar): jazykový obrat, štylistický prostriedok, ktorý je odchýlkou od bežného vyjadrovania, oznamu a v umeleckom texte plní estetickú funkciu. Je výsledkom úsilia o ozvláštnenie reči, a to v zvukovom, lexikálnom a syntaktickom pláne, ale aj na úrovni ozvláštnenia myšlienky. Väčšina š. f. sa zakladá na opakovaní hlások, slabík, slovných spojení atď. V iných prípadoch dochádza k ozvláštneniu výrazu prostredníctvom zmeny slovosledu, in-tonácie alebo k vypusteniu výrazov z vety. S. f. rozdeľujú na viac druhov: 1. zvukové využívajú opakovanie hlások (aliterácia, paronomázia); 2. slovné sa zakladajú na opakovaní toho istého výrazu alebo pojmu buď bez zmeny (epizeuxa), alebo so zmenou (hendiadys); 3. vetné /. vznikajú nezvyčajným spojením viet (asyndeton, polysyndeton); 4. rečnícke š. f. obyčajne vyjadrujú postoj hovoriaceho k adresátovi {rečnícka otázka, oslovenie, zvolanie). OPAKOVACIE FIGÚRY ALITERÁCIA 90 (z lat. ad = k; littera = písmeno): zvuková štylistická figúra zakladajúca sa na opakovaní hlások alebo skupiny hlások na začiatku za sebou nasledujúcich slov alebo skupiny slov. Za a. sa obyčajne pokladá iba opakovanie spoluhlások na začiatku slov; sovietska versológia dokonca opakovanie samohlások na začiatku slov v poézii ani nepokladá za a., ale za asonanciu. A. sa v slovenskej poézii vyskytuje pomerne často, a to tak v modernej, ako aj v staršej literatúre. Je častým zvukovým prostriedkom v tvorbe L. Novo-meského, M. Válka a. i. Z popola popolníka po poradách panských, z popola Portsaidov, páni, tých Pompejíl L. Novomeský: V. 1. L. A. v súčasnej poézii môže značne zvýšiť zvukový efekt za sebou nasledujúcich veršov, najmä ak sa v nich opakuje tá istá hláska. V takom prípade je zvukovou náhradou za nedokonalé rýmy a zvyšuje hudobné vyznenie istej časti básne: Bubny prešli stáročiami, bubon veštil budúcnosť, bubny vzbúr a rúrky bubnov pod nebom. ŕumerang bubnov ženúci stáda k hradbám, ŕuldogy bubnov proti rabom, ŕatoťa bubnov, teba kolemŕám, sirota, položím ťa ako zmrzlé vtáča na alium senilného generála vo výslužke, io8 bubliny bubnov, buboa vyšiel na bubon] M. Válek: Bubnovanie na opačnú stranu Výnimočnú funkciu má a, v Mihálikovej básni Tehotná, v ktotej sa väčšina slov začína spoluhláskou b. Grafický autor dosiahol, že báseň vcelku je obra-som písmena b, zároveň pripomína aj tehotnú ženu. Taký typ básne nazývame kaligramom. Balónik, bobulka v bohyni, baňaté b, ty bujný Budha v babskom balení -belasým bleskom blkoceš, v bokoch bolesť -blažená blúdiš s bosým bremenom a búchaš blížnym na bránu. Bi bronzové broskyne v blúzke, balvan v bedrách, bociana, bachratý bochník. Bol bozk, bol býk, bol bií. A bude bábo, bezbranný bastard, baránok boží, co blačí pod bubnom brucha. Búvaj, bobáčik, ty biela bibolienka. Bláznil som bohyňu a baláchal - v jej bielizni sa bŕľa babica. Ja bdiem a bojím sa, bludár, bojím sa búrky, no brešcm barbarskú báseň. V. Mibálik: Tehotná r 109 KALAMBÚR 91 (z f rane. calembour 'kalatnbúr' = slovná hračka): slovná hračka, ktorá sa zakladá 1. na spojení dvoch významové rozličných slov s rovnakým alebo podobným znením {kladne o Kladne: o matematike prevažne vážne) alebo 2. na zámene podobne znejúcich slov. Na prvý typ k. možno uviesť túto ukážku: Narodil som sa v znamení Váb v Žiline, kde tečie rieka Váb. Som vážený človek od Váhu, keď neváham, mávam odvahu. Ľ. Feldek: Vlastný životopis V druhom dvojverší sa nachádzajú až štyri podobne znejúce slová vážený, od Váhu, neváham, odvahu, ktoré vytvárajú k. V druhom type k. sa známe slová môžu nahradiť slovami vymyslenými, vytvorenými autorovou fantáziou. V básni M. Válka Pampulóni s názvom súvisia ďalšie vymyslené slová, odkazujúce na výrazy z bežného jazyka: čierne panpulóvre — čierne pulóvre: oči na mňa panpúlia = oči na mňa púlia; a panpulovali = a papufováli; až sa spanpw láni = až sa splaší; panpulón = paplón; noc je panpuloká = noc je čiernooká. Vymyslené slová vnútorne súvisia, lebo ich spája spoločný slovný zá-klad, čím sa stáva báseň príznakovou. K, je vhodným Štylistickým prostriedkom v detskej literatúre. Často sa vyskytuje v básňach s humorným ladením, aj zábavné texty ho s obľubou používajú. Nájdeme ho preto aj v televíznej a rozhlasovej hre. no A N A F O R A 92 (z gréc. znovuuvedenie i epanafora): stylistická figura, ktorá vzniká opakovaním tých istých slov alebo skupiny slov na začiatku za sebou idúcich veršov, prípadne viet v prozaických textoch. A. je vhodným prostriedkom na vytváranie vetného paralelizmu. Na začiatku jednotlivých veršov či viet v próze sa obyčajne opakuje významové jadro, ku ktorému sa pridávajú nové výpovede, metafory a iné básnické trópy. V tvorbe nadrealistov sa k a. priraďujú rozličné asociácie vytvárajúce medzi sebou ostré významové kontrasty, prípadne zabezpečujúce gradáciu. Nadrealistická tvorba priam oplýva a.: Ostávajte zdravé vilky nocou zmietnuté Ostávajte zdravé hlavy tŕním ovité Ostávajte zdravé kolieska na dvojkolke Ostávajte zdravé drobné mince v tobolke Ostaň aj ty zdravý medicejský kardinál Ze si Boccacciovi pri básnení radieval S. Záry: Bronzová vlčica V slovenskom naturizme sa a. stáva vhodným prostriedkom lyrizácie prózy a zároveň zabezpečuje využívanie vetného paralelizmu a priraďovanie rozličných asociácií akoby pod seba. Uplatňuje sa pritom simultánnosť radenia výpovedí, čo je charakteristický znak lyriky oproti sukcesívnosti prevládajúcej v epi-ke: Po chvíli ozve sa zdola, 2 hmly, jemný klepot. Klepot sa pravidelne zosilňuje. Z osuhle na dne údolia vynořuje sa postava. Môže to byt blúdiaci duch tohto pustého kraja. Môže to byi zlovestný posol vojen, požiarov, hladu a moru. Môže to byt pútnik, vracajúci sa po rokoch z pobitej vojny. Môie to byt človek s tanistrou a barlou, v kepeni, ktorý mu siaha až po zem. D. Chrobák: Návrat Ondreja Baláži/ E PIF O R A 93 (z gréc, nanášanie): opakovacia štylistická figúra, opak anafory. V básni sa opakujú slová na konci veršov, čo sa využívalo hlavne v stredovekej lyrike na ozvláštnenie básní a niekedy sa budoval rým iba na tomto princípe. Keďže moderná poézia hodne využíva opakovacie figúry, výskyt e. nie je zriedkavosťou ani v avantgarde a v súčasnej poézii. Môže sa prostredníctvom nej vytvárať kontrast v uvedenom texte: Zore moje, zore, nesvitajte hore, nesvitajte hore. Kým si ja položím moju partu hore, moju partu hore. Zore moje, zore, nesvitajte hore, nesvitajte hore. Vstalo dievča hore (ľudová piesí?í) j EPANASTROFA 94 ! (gréc. epanastrofe = obrátenie): štylistická figúra; ' vzniká ako kombinácia epifory a anafory. Slovo ale- i bo slovné spojenie z konca verša sa opakuje na j začiatku nasledujúceho verša. Novšie sa zjavuje aj j v prozaických textoch ako istý druh často sa vysky- i tujúcich opakovacích štylistických figúr. Pôvodne však e. dominovala predovšetkým v poézii a dodnes sa tam s ňou často stretávame: Kolkokrát sa ešte v živote vrátime do tohto mesta Do tohto mesta vystavaného 20 španielskeho bezu Kde sme prežili toľko bolestných kŕčov lásky a sklamania | V. Reisel: Neskutočné mesto ^ V próze sa obyčajne zjavuje v kontexte s veľkým výskytom Iných opakovacích štylistických figúr: Starému, dobrému Váhu trikrát hurá. Vôni sliviek trikrát hurá. Komunizmus je mladosť sveta. Svet patrí mladosti. Mladosti trikrát hurá. V. Mináč: Nikdy nie si sama EPIZEUXA 95 (z gréc. epizeuxis = pripojený): opakovanie tých istých slov za sebou v básni, prípadne v próze. Niekedy sa vkladá medzi opakujúce sa slovo aj iný výraz. E. patrí k opakovacím štylistickým figúram a okrem odborných, administratívnych a niektorých druhov publicistických textov sa môžeme s ňou stretnúť v hocijakom inom texte. V umeleckých dielach slúži na ozvláštnenie jazykovo-štylistickej štruktúry: Sám seba v sebe strácaš. Na vlastnom svojom dne šepceš už vieru iných: nie a nie a nie. A nikde, nikde, nikde cesta naproti, < iba po zraňujúcej hrochoti. L. Novomeský: Motív 1950 ANADIPLOZA 96 (z gréc. ana — začiatočný; diplosis = zdvojovanie): štylistická figúra vytvárajúca sa opakovaním niektorého slova predchádzajúcej výpovede na začiatku novej výpovede. Využíva sa v rečníckych prejavoch, ale aj v modernej próze. Ako opakovacia štylistická figúra sa často zjavuje v tvorbe V. Mináča, napr.: Unteroffizier Jonachan Debncr pochodoval v oddiele, ktorý viedol sturmfíihrer Willi Krebs. Sturmjúhrer trochu kríval, tvrdil, že bol ranený, ale všetci v jednotke vedeli, žc má ploché nohy; pred Hitlerovým nástupom bol Willi Krebs čašníkom. Unteroffizier Jonathan Dcbner a dvaja esesmani dovliekli bezvedomého podporučíka Jakuba Korima na dvor a hodili ho pod starú hrušku. Stará brušká stála skoro uprostred dvora... V. Mináč: Živí a mrtvi Môže sa opakovať na začiatku nasledujúcej vety hociktorý slovný druh, napr. aj sloveso: „Vydala sa lebo sa bála. A bála sa žiť sama." L. Ballek: Kraj za vinicami. PLEONAZMUS 97 (z gréc. pleonasmos = prebytok): štylistická figúra, ktorá sa zakladá na redundancii. Na zdôraznenie nejakej skutočnosti, motívu sa opakujú slová rovnakého alebo blízkeho významu. Obyčajne ide o hromadenie synonym; jeho funkciou je zosilnenie obrazu, básnickej výpovede: Nepozeraj, nie, nedívaj sa späť! M. Válek: Po písmenku n4 HENDIADYS 98 (z gréc. hen dia dyoin = jedna vec dvoma slovami): stylistická figura, ktorá sa zakladá na spojeni dvoch výrazov do priraďovacieho vzťahu namiesto vzťahu nadradenosti a podradenosti. Namiesto vojnový nepokoj, láskavá priazeň sa môže použiť priraďovacie spojenie slov: vojna a nepokoj, láska a priazeň. PALIDROM 99 (z gréc. palidromos — vracajúci sa, cúvajúci): slovo, veta, niekedy aj verš alebo dvojveršie, ktoré čítané odzadu dáva ten istý zmysel ako odpredu. Za p. sa pokladajú aj tie prípady, keď slovo, veta či verš aj odzadu má zmysel, ale celkom iný ako odpredu. Hlavne v detskom folklóre sa môže vyskytnúť táto slovná hračka: Sedí na fare Rafanídes alebo Kobyla má malý bok. P. sa občas vyskytuje aj v básnickej tvorbe; báseň V. Chlebnikova Razim je najlepším príkladom. Obsahuje 150 veršov a je napísaná v p.: Mor dúm o múdrom, o lese veselo. Národ letel do rán. V. Chlebnikov: Obrateň prel. M. Ferko PARALELIZMUS 100 (z gréc. parallelos = rovnobežný): štylistická figúra, ktorá sa zakladá na opakovaní rovnakých alebo podobných syntaktických konštrukcií. Vyskytuje sa hlavne vo folklóre, najmä v niektorých žánroch: ľudová pieseň, bylina. V básni sa p. dosahuje prostredníctvom anafory: KecT počína dievča po poli krákoriť, môžeš mu, mamička, periny hotoviť. Keď počína dievča po poli spievati, môžeš mu, mamička, čepce vyšívati. Keď polina dievča (Ľudová pieseň) V umeleckom texte sa opakujú aj vyššie sémantické celky, ako je veta alebo slovné spojenie. V takom prípade sa hovorí o kompozičnom, resp, tematickom p. Napr. skúška hlavného hrdinu v rozprávke má tiež podobu kompozičného p., keďže sa musí podvoliť obyčajne trom skúškam. LITOTES 101 (z gréc, jednoduchosť, zdržanlivosť): štylistická figúra, zakladajúca sa na dvojitom zápore. Dosahuje sa tým zmiernenie, zjemnenie výroku, tvrdenia, preto tento štylistický prostriedok sa chápe ako opak hyperboly. Veľmi často sa vyskytuje aj v hovorovom štýle, t. j. v bežnej komunikácii: nie je to nemožné (je to možné), nemožno nevedieť (malo by sa vedieť) a pod. je vhodným štylistickým prostriedkom aj v poézii: Možno mi seba samého zhubiť: -Nemožno mi la neľúbiť! - A. Sládkovič: Marina PARONOMÁZIA 102 (z gréc. paronomasia = chybné tvorenie slov): zvuková štylistická figúra, ktorá sa tvorí spojením slov s rovnakým slovným základom. Klasickým príkladom je známy verš: slavme slavně slávu Slávúv slavných (J. Kollár; Slávy dcera). Jej výskyt je častý v tvorbe L. Novomeského: r Je taká múdrosť: kľaknúť si pred koncilom, priznávať kardinálom blud a blúdenie a bludy L. Novomeský: Múdrost VETNÉ A REČNÍCKE FIGÚRY ELIPSA 103 (z gréc. elleipsis = vynechanie, chyba): expresívna syntaktická konštrukcia; výpustka, t. j. vynechanie menej dôležitých častí vety, ktoré sa dajú domyslieť. Oproti apoziopéze vyniká tým, že sa vynechávajú nepodstatné časti vety, obyčajne slovesá, ktoré sú známe príjemcovi z kontextu. Rozlišujeme ustálenú a aktuálnu e. Ustálená e. sa nachádza vo frazeolo-gizmoch, kde sa vynecháva sponové sloveso: Kto do teba kameňom, ty do neho chlebom (hodí -hoď); Hovoril striebro - mlčať zlato (je); Dobrý deň! (prajem). Aktuálna e. vzniká v hovorových jazykových prejavoch a vyskytuje sa aj v umeleckých dielach, ktoré vnášajú do textu hovorovosť a expresívnosť. Výrazné zastúpenie má v súčasnej tvorbe vedno s ne-slovesnými (jednočlennými) vetami: Starý orech ešte stál pred ich domom. Aj nízky drôtený plot a vráta do úzkeho dvora. Nič sa nezmenilo. Za dlhé roky akoby sa tu čas nedotkol ničoho. Dom patril Ireniným rodičom. Vlastne už len otcovi. Matku dávno vyprevadili za vysoký betónový múr cintorína. Okolo domu longoš. Bui-ný, bohatý. Irena stavala dom inde, na druhom konci dediny, kde kedysi bývala pažiť. Vetký štvorcový dom. Stokovec. ]eden t najvyšších. Družstevný agronóm. Okresný proku- rátor. Obvodný lekár. A Irena. Dedinčania by povedali: jej muž Gregor, ale pre mňa to bol vždy len Irenin dom. P. Andruška: Horúce letá CHIAZMUS 104 (z lat., forma tvaru kríža): syntaktická štylistická figúra; opakovanie toho istého slova alebo slovného spojenia v opačnom slede v rámci dvoch viet. Prevrátený slovosled je základom ch., t. j. vyznačuje sa vzorcom: a/b//b/a. Vyskytuje sa rovnako v poézii, ako aj v próze: Ó, práci všetka česť, česť práci všetka! Hviezdoslav: Ú, práci všetka čest, čest práci všetka Nohy jak okované vláčiš po zemi, po stenu pät krokov, pät krokov od steny. L. Novomeský: Motív 1950 POLYSYNDETON 105 (z gréc. poly = mnoho, syndeton = zviazané): štylistická figúra spočívajúca na nadmernom opakovaní spojok vo verši alebo strofe. P. sa vyskytuje v tých častiach textu, kde dochádza k hromadeniu výrazov; uplatňuje sa pri vymenúvaní pojmov a ich zdôrazňovaní, t. j. pri enumeráci, klimaxe a epizeuxe: Už niekoľkokrát prišli a sa schovali a zvonili a zvonili a pampulovali. M. Válek: Pampulóni IIS 119 ASYNDETON 106 (z gréc. asyndetos — nespojený): básnická figura, zakladajúca sa na vynechávaní spojok. Obyčajne sa vypúšťa spojka a pred posledným členom slovnej alebo vetnej enumerácie. Pomocou nej sa dosahuje stručnosť a bezprostrednosť jazykového prejavu. Vyskytuje sa hlavne v poézii, najmä barokovej. Vela príkladov na a. sa nachádza v historických piesňach: Hnedky jsou jich povázali, před Modrý Kamen vodili, junákom hlavy stínali. Písně o některých zámkoch: O Modrom Kameni, Divině a Zvoleně. V ukážke z básne neznámeho autora z r. 1596 sa nachádzajú tri vety (verše) za sebou bez spojok, hoci by sa žiadalo použiť ich pri spájaní jednotlivých viet. Asyndeticky sa môžu spájať aj protichodné pojmy, čím vzniká tzv. advcrzatívny a. (Ešte vlka nezabili, už na jeho kožu pili). A. sa vef mi často spája s gradáciou a antiklimaxom. Z E U G M A 107 (z gréc, spojenie): syntaktická štylistická figúra, založená na odchýlke od pravidelnej vetnej stavby. Vzniká tak, že prísudok sa spája s viacerými podmetmi alebo predmetmi, ale hodí sa iba k jednému. Z. prekvapuje, upútava pozornosť: Zdvihol ruky a oči. Vplýva na percipienta kombináciou prvotného a preneseného významu slovesa: Bež a dones nožnice a pani majstrovu. (J. G. Tajovský). Tu sa vynecháva sloveso doveď, čím nastáva defektná konštrukcia, ktorá má svoju štylistickú funkciu. KLIMAX 108 (z gréc. klimax = rebrík): rečnícka štylistická figúra, často sa vyskytujúca aj v umeleckej literatúre. Používa sa vo význame stupňovania významu za sebou idúcich slov alebo slovných spojení. Podobná figúra ako gradácia, lenže k. sa vzťahuje skôr na slová a slovné spojenia, kým gradácia zasahuje aj do kompozičnej roviny textu, môže byť aj prvkom makroštylistického plánu diela. Stupňovanie môže byť prítomné v jednom verši: Niet mu matere, otca, rodiny A. Sládkovič: Detvan Výskyt k. sa neobmedzuje iba na poéziu, často sa s ním stretávame aj v próze: Filozof dni a noci, z ktorých sa skladajú týždne, mesiace, roky. áno, celé roky sa prehrabuje v knižkách, studuje, vzdeláva sa, špekuluje, rozmýšľa o sebe a o ludoch, o zemeguli, ktorá sa už milióny rokov krúti okolo slnka . . . V. Šikula: Majstri K. sa vytvára aj prostredníctvom slovies, hoci jeho určenie v texte v takom prípade nie je jednoduché: Útrapy života, zápasy a trampoty, neresť a bieda, hnev a závisť, nezdary a sklamania - to všetko tu mizne, hynie, trati sa. M. Kukučia: Dom v stráni ANTIKLIMAX 109 (z gréc. anti = proti, klimax — rebrík): štylistická figúra, ktorá sa zakladá na postupnom oslabovaní výrazov alebo zmyslu viet, prípadne vyšších tematic- HO 121 kých a kompozičných celkov; opačným postupom vzniká klimax. A. môže byť založený na oslabovaní myšlienky čoraz slabším výrazom, napr. pri takomto radení slov: veky, časy, doby, chvíle, okamihy. Postupné zmenšovanie intenzity alebo počtu možno vyjadriť aj číslovkami; využíva sa to aj v textoch populárnej piesne: Bolo nás jedenásť, už nás je len desať, všetci ludia vravia, že nás budú vešať. Lenže ten desiaty, tíško sa vytratil, nech si vraj obesia iba nás deviatich. No a ten deviaty bol tiež neúprosný, a tak sme tu teraz zostali len ôsmi. M. Lasica: Bolo nás jedenásť . . . Číslovky majú v texte klesajúcu tendenciu od 11 až po 2, čiže smerujú od vyššieho čísla k nižšiemu. Obdobne sa môžu spájať slová s rozličným obsahom, ale v rámci vety badať v ich radení princíp a. ako napr. v tejto výpovedi: Ľudí zachvacovala nezvyčajná láska k životu, nádherne formulovali slová o láske, bozku, rose. L. Ballek: Agáty ANTITÉZA 110 (z gréc. anti — proti, thesis = protiklad): dva významy (motívy, vety, slovné spojenia) v protikladnom spojení. Opakom je paralelizmus; a. možno nazvať aj záporným paralelizmom. Jej štylistická funkcii spočíva v tom, že čitateľ musí rýchle prejsť v mysli z jednej asociačnej oblasti do druhej. Niekedy sa a. stáva súčasťou výstavby textu, o čom svedčia aj ľudové piesne, ktoré často majú takúto výstavbu: a) obraz; b) popretie obrazu; c) nový obraz. Aj báseň pre najmenších môže byť budovaná na princípe a.: En ten tulipán, na moste je starý pán a pod mostom ryba s chvostom , chytajte ju, bude hosťom. Ale bcda, už je streda, voda vraví, že ju nedá. Teč si, voda, teč, a my poďme preč. M. Rázusová-Martákovä: Ryba OXYMORON 111 (z gréc. oxys = kyslý; mor os = bláznivý): štylistická figúra; vzniká spojením dvoch slov s protichodným významom, ktoré sa navzájom vylučujú. Vykazuje príbuznosť s antitézou a paradoxom. Vyskytuje sa aj v prísloviach a porekadlách (Pomaly dalej zájdeš), ale oplýva nimi hlavne umelecká literatúra: Však, súdruh Galilei, je taká múdrosť?I h. Novomeský: Múdrosť Spojenia súdruh a Galilei sa vylučujú z logického hľadiska, preto ich treba pokladať za o. Aj názvy niektorých literárnych diel možno považovať za o. Napr. názvy románov M. Jókaiho Chudobní boháči, F. Hečku Svätá tma a dramatického diela L. N. Tolstého Živá mŕtvola. PARADOX 112 (z gréc. paradoxon = neočakávaný): štylistická figúra podobná oxymoronu. Prekvapujúci výrok so zdan- 122 "3 livo nezmyselným obsahom, odporujúcim bežnému súdu. Dôležitú úlohu zohráva v aforizme a niekedy pôsobí ako slovná hračka. P. s obľubou používali napr. O. Wilde, A. France, B. Shaw. P. sa zakladá na vtipnej myšlienke, na nezvyčajnom spojení zdanlivo protirečiacich výpovedí: Muž a žena sa nikdy nemôžu dohodnúť, lebo každý chce niečo iné. Muž ženu a žena muža. F. Karintby Autor môže prostredníctvom p. vystihnúť aj isté nezmysly z oblasti histórie. Niektoré z týchto p. sa dotýkajú uhorských dejín: Čudná krajina: aj zeman tu spáva pod slamenou strechou. A meštiak, pokial nemusí, neodtŕha sa od pôdy, od roľníctva; tu je každý napoly niečím a napoly niečím iným. V. Mináč: Dúchame do pahrieb APOSTROFA 113 (z gréc. apostrofe — odvracanie sa): oslovenie neprítomnej, zväčša fiktívnej osoby alebo neživého predmetu. Ak sa oslovuje neživý predmet, ide zároveň aj o personifikáciu. Pôvodne sa táto štylistická figúra vyskytovala v dráme, no neskoršie sa rozšírila aj v epických textoch a v lyrike. Využíval ju napr. aj J. Kollár na oslovenie Slovanstva (= Slávie). Však horší je času vzteklosti člověk, jenž berlu železnou v těchto krajích na tvou, Slávie, šíjí chopil. /. Kollár: Predspev k Slávy dcére Autor môže osloviť aj nežijúceho básnika, na ktorého svojou tvorbou istým spôsobom nadväzuje, R. Cižmárik v básni venovanej J. Kostrovi už v názve použil a. tohto typu, pričom názov je zároveň prvým veršom textu: Zostali po Vás, majstre, zvláštne pamäti. R. Cižmárik Metrika METRUM 114 (z gréc. metron = miera): ideálna schéma básnického rytmu, ktorá je skôr abstrakciou ako konkrétnou formou verša. V realizácii vždy dochádza k istým nepravidelnostiam, odklonom od normy a vopred stanovenej schémy, ktorou je m. Iba v niektorých prípadoch dochádza k úplnej zhode m. a rytmu. M. sa vždy buduje na prozodických vlastnostiach a fonologických danostiach jazyka. Spravidla sa rozlišujú štyri veršové systémy, ktoré sú podkladom pre vznik osobitného typu m.: 1. Časomerný prozo-dický systém založený na striedaní krátkych a dlhých slabík dominoval v predštúrovskej poézii (básne J. Hollého a J. Kollára); 2. Sylabícký prozodický systém sa udomácnil v slovenčine v štúrovskom období a vychádza z ľudovej slovesnosti. 3. Sylabotonic-ký prozodický systém, ktorý sa buduje na striedaní prízvučných a neprízvučných slabík a na zachovaní rovnakého počtu slabík v jednotlivých veršoch (obdobie od Hviezdoslava až po voľný verš). 4. Tonický prozodický systém, ktorý je typický pre anglickú a čiastočne aj ruskú poéziu. Vyžaduje rovnaký počet prízvukov v jednotlivých veršoch. Pre slovenčinu je tento veršový systém nevhodný. 124 Vedná disciplína zaoberajúca sa m, sa nazýva metrika. Okrem prozodických systémov je jej náplňou aj teória rýmu a sčasti aj strofika. RYTMUS 115 (z gréc. rhytbmos =tok, prúd): pravidelné opakovanie rovnakých alebo podobných javov v ich časovej alebo priestorovej následnosti. V poézii sa pod pojmom r. chápe pravidelné opakovanie akustického prvku, čo vždy súvisí s fonetickým a fonologickým systémom jazyka. Napr. v jazykoch bez dlhých samohlások sa nemohol vytvoriť časomerný prozodický systém (ruština, francúzština, nemčina, angličtina). Na základe týchto daností je väčší alebo menší rozdiel medzi veršovými systémami jednotlivých jazykov. Opakovanie sa môže realizovať striedaním dlhých a krátkych slabík, rovnakým počtom slabík alebo prízvukov vo verši atď. R. je prvotným a najpodstatnejším znakom poézie, bez neho si báseň ťažko možno predstaviť. Je významným faktorom aj vo voľnom verši a v ostatných typoch poézie bez rýmu (blankvers). Nevyhnutnou podmienkou vnútorného usporiadania básnického textu je tzv. rytmický impulz, t. j. očakávanie, že po skupine rytmických jednotiek, organizovaných určitým spôsobom, bude nasledovať jednotka organizovaná podobne alebo zhodne. Najjednoduchšou zložkou rytmického impulzu je dvojdielna intonačná schéma, t. j. výrazné rozčlenenie verša na dve pol-veršia, čo charakterizuje aj voľný verš. Podkladom pre vznik r. môže byť rytmický impulz vyvolaný striedaním dlhých a krátkych slabík, opakovaním rovnakého počtu slabík alebo prízvukov vo verši, resp. kombinácia opakovania počtu slabík so striedaním prízvučných a neprízvučných slabík. "5 Podľa toho sa rozlišujú konkrétne prozodické systémy, z ktorých poznáme spomínané typy: prozodický systém časomerný, sylabický čiže slabičný, tonický čiže prízvučný a sylabotonický. INTONACIA 116 (z lat. intonare = zaznieť): špecifické zvukové prostriedky vyskytujúce sa v ústnom jazykovom prejave, ktoré majú aj významotvornú funkciu, alebo dodávajú výpovediam isté charakteristické vlastnosti. V užšom zmysle slova sa pod pojmom i. chápe melódia čiže zmeny hlasového tónu v priebehu reči. Obzvlášť sa využíva v umeleckom přednese, v rečníckom štýle a v dramatických textoch. Melódia je úzko spojená s dôrazom, pauzou, rytmom a tempom reči. Napr. v obyčajnej vete Jano je múdry Žiak máme klesavú i., ale tá istá veta môže nadobudnúť ironický význam pomocou intonačných prostriedkov, ak sa dôraz presunie na slovo múdry a ak hovoriaci na tento dôraz upozorní výraznou pauzou. 1. sa vo verši realizuje formou osobitného rytmu. VERŠ 117 (z lat. versus = obrat, riadok): základná jednotka básnického rytmu, spravidla jeden riadok básnického textu. Vyznačuje sa zvukovým usporiadaním, t. j. špecifickou intonáciou, pravidelným rozložením prízvučných a neprízvučných slabík, prípadne dlhých a krátkych slabík. Táto zvuková organizácia sa opakuje vo viacerých v., čím vzniká v rámci daného textu rytmický impulz. Vdaka pravidelnému usporiadaniu zvukových prvkov sa stáva v. aj významovou jednotkou. Vo v. môže byť zhoda medzi syntaktickou a rytmickou organizáciou, čo je charakteristickou črtou sylabického prozodického systému, niekedy u6 1*7 však medzi nimi dochádza k napätiu, najmä vtedy, keď sa vo v. vyskytujú presahy. Nezhoda medzi syntaktickou a rytmickou organizáciou v. patrí k hlavným znakom sylabotonického prozodického systému. Termín v. sa používa aj vo význame báseň, ale takéto používanie slova čoraz viac pociťujeme ako zastarané, archaické. Zachováva sa však vo výraze voľný verš, kde znamená aj báseň napísanú v neviazanej forme. EUFÓNIA 118 (z gréc. eu = dobre, fone = zvuk): umelecky pôsobivé usporiadanie hlások s cieľom vyvolať estetický zážitok spolu s ostatnými vlastnosťami básnického textu. E. sa zakladá na opakovaní hlások, prípadne slabík alebo skupiny hlások. E. je básnická fonetika, čiže zahŕňa v sebe organizáciu zvukovej výstavby básnického textu. Rozlišujú sa tri skupiny javov: 1. Istým spôsobom je usporiadané rozloženie hlások, ktoré sa líšia svojou silou; vo verši pozorujeme striedanie prízvučných a neprízvučných slabík. To je otázka metriky. 2. Zdrojom umeleckého dojmu je aj kvalitatívna stránka zvukov, t. j. zámerný výber a rozloženie samohlások a spoluhlások, čo tvorí problematiku tzv. hláskovej inštrumentácie. 3. V ústnom prejave sa môže znížiť a zvýšiť hlas, no táto stránka jazykového prejavu sa v básnickej reči podriaďuje umeleckému usporiadaniu. V takomto prípade sa hovorí o melodike básnického jazyka. V užšom zmysle slova e. sa obmedzuje iba na druhý bod, t. j. rátame sem predovšetkým zvukovú inštrumentáciu, ktorá súvisí s opakovaním v básnic- kom texte vcelku (paronomázia, aliterácia, zvukomalba). Dôležitým činiteľom hudobnosti môže byť aj opakovanie tých istých samohlások v rámci verša; Z cudziny tulák kročil som na ňu u u o o u I. Krasko: Otcova rota Niektoré básnické smery viac, niektoré menej budovali svoju poetiku na princípoch e. Zámerne využíva e. symbolizmus. KAKOFÓNIA 119 (z gréc. kakos = škaredý; fone = zvuk): nepríjemné znenie niektorých slovných spojení alebo viet, opak eufónie. Niektoré skupiny spoluhlások, hlavne na začiatku verša, môžu byť náprotivkom ľubozvučnosti, krásneho znenia verša. Túto tendenciu podporujú niekedy aj slabikotvorné spoluhlásky r, 1, predovšetkým ich dlhé varianty (í, ŕ). Zo spoluhlások hlavne neznělé spoluhlásky vplývajú na kakofonické znenie verša (p, t, k). K. však nemusí byť nedostatkom básne, lebo sa môže aj funkčne využívať ako prostriedok korešpondujúci s nepríjemným obsahom textu: Bŕŕ! Dážď fŕka. Každý smrká, v krpcoch čvŕka, v bruchu škŕka, naša samostatná vláda popri hymne buksou štika. J. Jesenský: Zimná pomoc izS 129 STOPY STOPA 120 najmenšia jednotka časomerného a syíabotonického veršového systému. V časomiere s. pozostáva z jednej dlhej / _ / a jednej alebo viacerých krátkych slabík/U/; podľa toho rozlišujeme trochej / — U/, jamb/U—/, daktyl—uu/, anapest/UU—/ , spondej /--/• Prvé dve s. obsahujú tri móry, dalšie tri s. štyri móry. Namiesto striedania dlhých a krátkych slabík má sylabotonický prozodický systém rovnomerné striedanie prízvučných a neprízvučných slabík. V sylabotonizme zväčša ide o prevahu jambic-kých stôp ako o presné dodržiavanie metrického pôdorysu básne. Dôležitý je vždy začiatok a koniec verša, prípadne dieréza v strede verša, t. j. veršový predel. MORA ipi (z lat. doba): základná jednotka časomerného verša, čas, za ktorý sa vyslovuje krátka hlabika / u /. Dlhá slabika obsahuje dve m., pričom sa za ňu pokladajú nielen slabiky s dlhou samohláskou, ale aj slabiky, za ktorými nasledujú dve alebo viac samohlások, prípadne interpunkčné znamienka či pauza. Jednu m. obsahujú tieto slová: zlo, peň, hra. Na počte m. vo verši, resp. stope sa buduje časomerná báseň, preto môže daktyl striedať a nahrádzať spondej. Aj daktyl, aj spondej totiž pozostávajú zo štyroch m. TROCHEJ 122 (z gréc. trocbaios = rýchly, bežiaci): z jednej dlhej =t z jednej krátkej slabiky pozostávajúca, zostupná stopa v časomernej poézii, ktorá má hodnotu troch mór: — U; napr. slová krátky, vola, látka. V syla-botonickom prozodickom systéme funkciu striedania dlhých a krátkych slabík preberá prízvuk a striedajú sa prízvučné a neprízvučné slabiky. Ťažká doba verša pripadá na nepárne slabiky a ľahká doba verša na párne slabiky: Učili ma trocheieky chodiť, ukázali cestu rovnú, hladkú; ja som volil radšej horou brodiť, preskakovať jarky bez poriadku. Trochej zvoní ako sklená hrana, šumí hladko ako voda riečna. Mne je milšia búra rozihraná, divou stepou jazda nebezpečná , .. 5. H. Vajanský: Trochej a jamb T. tvoria dvojslabičné slová alebo slovné celky (ja som; mne je), v ktorých je prízvuk podľa jazykových noriem na prvej (nepárnej) slabike; môžu ho však tvoriť aj štvorslabičné slová alebo slovné celky (učili ma; bez poriadku) s prízvukom na prvej slabike, t. j. prostredníctvom dipódie. V poézii sa /. iba zriedkavo vyskytuje v čistej podobe. Zvyčajne ide skôr o báseň s trochejskou tendenciou so záväzným počtom slabík vo veršoch, čo je podstatnejším rysom ako presné zachovávanie metrického pôdorysu v texte. JAMB 123 (z gréc. iaptein — hádzať): z jednej krátkej a jednej dlhej slabiky pozostávajúca, vzostupná stopa v časomernej poézii, ktorá má hodnotu troch mór. Vzorec: U — . Napr. slová šedý, kováč, idúc. Z antickej poézie sa táto stopa rozšírila aj do jazykov, kde bolo I30 málo predpokladov pre vytváranie rytmu prostredníctvom striedania krátkych a dlhých slabík. K týmto jazykom patrí aj slovenčina a čeština; funkciu kvantity čoskoro prebral slovný prízvuk. Udomácnením sylabotonizmu sa stáva /. stopou, ktorá sa v básnickom jazyku najviac preferuje. Predovšetkým nástupom P. O. Hviezdoslava a jeho školy získava j. takmer výsostné postavenie. V sylabotonizme počet slabík v jednotlivých veršoch a vzostupnosť či zostupnosť má rozhodujúcu úlohu pri vytváraní metrického pôdorysu básne. /. na začiatku verša uprednostňuje predovšetkým jedno- a trojslabičné slová, čím sa dosahuje, že slovné prízvuky vychádzajú na párne slabiky: Jak hniezdo v tesnú parutí v úkryte košatého krovia: v hôr neprehľadnom zákutí chalupa čuší hájnikova. P. O. Hviezdoslav: Hájnikova iena Na prvých slabikách plnovýznamových slov sa nachádza slovný prízvuk, ale dôležitú úlohu zohráva aj d i pódia (neprehľadnom, hájnikova) a posledné slová vo verši. Ak je vo verši párny počet slabík, konči sa mužským rýmom (parutí - zákutí); j. pri nepárnom počte slabík vyžaduje na konci ženský rým (krovia - hájnikova). Na typický jamb je dobrým príkladom táto ukážka: Ach, večne ušli otcov časy zlaté! duch mocný lámal foriem zákon jasný, a predsa skrsli tóny přebohaté a život sálal z bezprízvučných básní! S. H. V a janský: T rochej a jamb ]. je niekedy názov aj pre báseň, v ktorej prevláda jambická stopa. SPONDEJ 124 (z gréc. ponde — obe/): stopa vyskytujúca sa v časomiere, ktorá pozostáva zo štyroch mór, ako daktyl alebo anapest. Tvoria ho dve dlhé slabiky a označuje sa znakom: —. Významnú funkciu plní v hexa-metri a pentametri, kde alternuje s daktylom. DAKTYL 125 (z gréc. daktyl = prst): pôvodne časomerná, zo štyroch mór pozostávajúca stopa: — UU. V časomernom verši patrí medzi najdôležitejšie stopy; aj hexameter a pentameter tvoria spondejské a daktylské stopy: Od Labe zrádného k rovinám až Visly nevěrné, — U U /--/- U U/--/- U U/-- Od Dunaje k hltavým Baltu celého pěnám .. . - U U/- UU/-A/-UU/-UU/-T J. Kotlár: Slávy dcera Kým v časomernom verši môže sa d. lubovoľne striedať so spondejom, lebo obidve stopy obsahujú štyri móry, v sylabotonickom verši sa ťažisko presúva na prízvuk čiže d. pozostáva z troch slabík, z ktorých prvá je prízvučná a dve dalšie slabiky sú neprízvučné. Čistý d. je však velmi zriedkavý, obyčajne sa vyskytuje v daktylotrochejských básňach. Vrcholným lyrickým produktom tohto typu verša sú niektoré básne I. Krásku Otcova roľa, Zmráka sa . . Baníci. Z nich čistým daktylským typom verša je napísaná táto báseň: Obzorom kmitli sa červené plamene: „Banícke chorále počujem, Démone 1" Ivan Krasko: Buuiií •3J Obidva verše majú takýto vzorec stôp: XXX / XXX / XXX. D AKTYLO TRO CHEJ 126 často sa vyskytujúci verš v sylabotonickej poézii. Vo veršoch sa striedajú daktylské a trochejské stopy. Najväčšiu dokonalosť tohto typu verša predstavuje táto báseň: Vyklíčia ešte zubále dračie xxx/xx/xxx/xx z poddaných zeme? x x x /x X Ivan Krasko: Otcova rola Daktyl tvoria trojslabičné slová alebo slovné celky a trochej dvojslabičné slová. Vo volnom verši nie je až takáto pravidelnosť, no niektoré básne majú taktiež daktylotrochejskú tendenciu. ANAPEST 1?7 (z gréc. anapaislos = obrátený): v časomiere stopa zo štyroch mór v opačnom poradí slabík ako daktyl. A. oproti daktylu je obrátenou stopou, z čoho pochádza aj jej pomenovanie. Skladá sa z dvoch krátkych a jednej dlhej slabiky /UU—/. V slovenskom sylabotonickom verši sa táto stopa neudomácnila, lebo sám jazyk nemá predpoklady pre jej používanie, keďže prízvuk je na prvej slabike slov. A M FIB RACH 128 (z gréc. amfibracbys — z dvoch strán krátky): stopa v časomernej metrike pozostávajúca zo štyroch mór so vzorcom U—U. Realizuje sa zoskupením troch slabík, z ktorých druhá slabika je dlhá, kým 13J prvá a tretia slabika je krátka. Ide o istú obmenu daktylskej stopy. A. sa vyskytuje aj v sylabotonickej poézii a realizuje sa podľa vzoru časomernej stopy zoskupením neprízvučnej, prízvučnej a neprízvučnej slabiky. Ako obmena daktylskej stopy sa nachádza v daktylských a daktylotrochejských veršoch. Žaluje zúfale žaloby márne ktos' príliš úbohý z šíreho sveta, že veril, že čakal, že statne, starne . . . xxx/xxx/xxx/xx 1. Krasko: Zmráka sa . . . CHORIAMB 129 (z gréc. cboriambos = trochej a jamb): sklbenic trocheja a jambu do jednej stopy v časomernej poézii; ch. obsahuje šesť mór. Má vzorec: —UU—.V slovenskej časomernej poézii sa vyskytuje len ako simultánny prvok vo verši, kde prevláda iný pôdorys metra. DIPÔDIA 130 (z gréc. dipodia, di — dvakrát, podos = stopa, rnh-ra): združenie stôp do vyššieho metrického celku. Spájajú sa vždy dve a dve stopy, čím sa vytvára dvojstopá. V trochejských veršoch za d. pokladáme štvorslabičné slová alebo slovné celky, ale podobne je to aj v jambe. V trocheji sa d. často sklbuje s čistou stopou, o čom svedčí aj táto ukážka: Vodievam (a / šírym / poľom po koetnastej j lúke, / nive, i po háji / plnom / stínu uiiiíkat j tuhy / divé. /. Krasko: Srdce moje ŤAŽKÁ DOBA VERŠA / ĽAHKÁ DOBA VERŠA 131 slabika v stope, na ktorej je v časomiere dĺžka a v sylabotonickom prozodickom systéme prízvuk. V jam-bických veršoch t. d. v. tvoria párne slabiky, v tro-chejských veršoch nepárne slabiky. Každú stopu vypĺňa t. d. v., čím sa stáva ucelenou, úplnou. T. d. v. a l. d. v. sa vyznačujú osobitne v časomiere a v sy-Iabotonizme. Napr. daktylská stopa sylabotonického prozodického systému pozostáva z t. d. v. (prvá prízvučná slabika) a. z t. d. v., ktorú tvoria dve neprízvučné slabiky: Krídla jak netopier za väzy poskladal, tigrovsky zahnutým jazykom vykladal... /. Krasko; Baníci Obidva verše v Kraskovej strofe majú takúto schému: XXX/ XXX / XXX / XXX. DIERÉZA 132 (z gréc. diairesis = rozluka): záväzná hranica medzi slovami alebo slovnými celkami v polverši alebo na hranici stopy. Polveršová d. sa výrazne uplatňuje v sylabickom type verša ako prestávka medzi dvoma úsekmi verša. Táto pauza rozdeľuje verš na dve časti čiže na polveršia: Skočil Turčín / / bystrým skokom Do jelšiny / / nad potokom; Našiel on tam / / starú ženu, Medzi krovím / / učupenú. S. Chalúpka: Tur čin Poničan chej a daktyl najviac zodpovedajú prirodzenému jazykovému rytmu, resp. sa rytmus buduje na jeho zásadách, d. tvorí hranicu medzi jednotlivými stopami a rozčleňuje verš na pravidelné úseky: Prší, / prší, 7 neprestáva . .. ! Trudnou / mysľou / plná / hlava v chladné / dlane / kloní / čelo -tak by / sa jej / plakať / chcelo . . . ! /. Krasko: P r "si, prší. . . i CEZÚRA 133 (z lat. caesura = prerývka): medzislovný predel uprostred stopy, ktorá nasleduje po slabike tvoriacej ťažkú alebo ľahkú dobu verša. Je významným rytmickým činiteľom v nestopovom jambe, najmä ak sa jej poloha nemení. Stopovosť sa dosahuje slovnými prízvukmi na párnych slabikách, pričom nepárna slabika tvorí obyčajne koniec slova: Nad nami spieva jagot hviezd a v duši lásky jas. Na rieke dejín perie svetla piest špinavé hriechy v nás. P. C Hlbina: Svitanie V jambe hrá dôležitú úlohu výskyt jedno-, prípadne trojslabičných slov na začiatku verša. Možno si všimnúť funkciu c. v jambe y nasledujúcej ukážke: Rukopis / rástol, / medokýš sa / pil. Len / času / bolo / málo. / Málo / síl. A / dostavník sa / blížil / polnočný. V sylabotonickom prozodickom systéme sa d. umiestňuje na hranice jednotlivých stôp. Keďže tro- V. Beniak: Naša priateľka (Zo sonetov pra Boženu Nemcovu) »56 C. zabezpečujú, že slovný prízvuk vychádza na párnu slabiku, čím sa dosahuje v básni rytmický impulz. PROZODICKÉ SYSTÉMY časomerný prozodický SYSTÉM 134 veršový systém založený na striedaní dlhých a krátkych slabík, obyčajne bez rýmov. Hoci má grécky pôvod, v slovenskej poézii sa udomácnil prostredníctvom latinčiny. Slovenský jazyk má isté predpoklady pre časomieru, lebo oproti iným jazykom (ruština, poľština, bulharčina, angličtina, francúzština) rozlišuje dlhé a krátke slabiky. Základnou časovou jednotkou je v ňom móra, ktorá zodpovedá jednej krátkej slabike. Dlhá slabika sa vyslovuje v trvaní dvoch mór. Časomerné stopy v slovenčine majú štvri móry. Prostredníctvom mór sa vytvárajú stopy s klesavou intonáciou (trochej, daktyl), Stupavou intonáciou (jamb, anapest) a neutrálnou intonáciou (spondej). Stopy sa zaraďujú do skupín podľa počtu mór obsiahnutých v nich:l. Stopy so štyrmi mórami: daktyl /—UU/, anapest /UU —/ a spondej/——/; 2. Stopy s troma mórami: trochej /— U/, jamb /U— /. C. p. s. na vytváranie ťažkej doby verša nevyužíva iba dlhé samohlásky; aj slabiky, v ktorých po krátkej samohláske nasledujú aspoň dve spoluhlásky, sa počítajú za dlhé. Ťažká doba vzniká aj pauzou vyznačenou interpunkčnými znamienkami vo verši. Na vyvolanie rytmického impulzu v slovenčine lepšie vyhovuje prízvuk ako striedanie krátkych a dlhých slabík, preto časomiera sa obmedzuje na obdobie klasicizmu v slovenskej poézii. Slúžila na vyjadrenie vznešených myšlienok a tém v dielach J. Kollára a J. Hollého. HEXAMETER 135 (z gféc. hexametron = šesť stôp): najznámejší a najčastejší časomerný verš, ktorý pozostáva z piatich daktylských stôp a jednej trochejskej stopy, pričom daktyl môže byť - okrem 5. stopy - nahradený spon-dejom. Vzorec: — Ü U / — UU / — UU / — UU / — U U / -Ü /. V poradí 5. stopa musí byť záväzne daktylská, ale trochej na konci verša môže vystriedať aj spondej. Ide o zostupný verš, v ktorom väčšie zastúpenie daktylských stôp znamená zrýchlenie tempa, kým väčší výskyt spondejských stôp zase spomaľuje tempo verša. V h. je obyčajne aj výrazná intonačná prestávka, najčastejšie po 3. stope, ktorá člení verš na dve časti. H. sa zvyčajne vyskytuje s pentametrom a spolu tvoria elegické distichon: Sám svobody kdo hoden, svobodu zná vážiti každou, — UU / — UU / — UU/--/ — UU / —■ U Ten, kdo do pout jímá otroky, sám je otrok. ]. Kollár: Předzpěv V uvedenej ukážke je prvý verš h. a druhý verš pentametrom. Výrazná intonačná prestávka je po 3. stope, ktorá delí verš na dve časti. PENTAMETER 136 (z gréc. pentametron = päť stôp): zo štyroch daktylov a z dvoch neúplných stôp pozostávajúci časomer- 139 ný verš, ktorý dieréza rozdeľuje na dve časti. Vyskytuje sa len spolu s hexametrom, tvoriac elegické distichon. Sám názov je chybný, lebo neúplné stopy — tretia a siesta stopa - sa pokladajú za jednu; neúplné stopy by sa mali považovat! za samostatné, pretože chýbajúcu íahkú dobu vypĺňa pauza. To 2namená, že ide o šesťstopový verš s týmto vzorcom: — UU / — ULI / ^ // — UU / — JU / — Aj zde leží zem ta, před okem mým smutně slzícím, Někdy kolébka, nyní národu mého rakev. — UU/ — UU/ — X// —UU/ — UU/ — Druhý verš je ideálnym príkladom na p., lebo všade sa vyskytuje daktyl. V rámci pravidiel a normy časomernej metriky však i v p. sa môže daktyl vystriedať spondejom, lebo obidve stopy obsahujú 4 móry. ELEGICKÉ DISTICHON 137 (z gréc. stichos = riadok, verš; di = dvoj): dvojverš v časomiere pozostávajúci z hexametra a pentametra. V antickej literatúre bol básnickou formou pre elégiu a epigram. Jeho vzorec: — UU / — UU / — UU / — U'U / — U U / — Ü UU / — u~u / — ~ II — LMJ / — UU / — x Príklad: Spívám, jak hroznú Svatopluk na Karolmana vedel Vojnu; i jak víťaz, seba aj svoj od jeho vládl Oslobodív národ, nepodlehlí stal sa panovník; ^ A zmužilích veľké založil kráľovstvo Slovákov, j /. Hollý: Svatopluk GLY KONSKÝ VERŠ 138 (podta gréckeho básnika Glykona): typ časomerného verša; súčasť tzv. asklepiadskej strofy, ktorá sa skladá z dvoch asklepiadských veršov, jedného fe-rekratského verša a záverečným veršom je práve štvorstopový glykonský verš s touto schémou: --/ —UU / —U U/ —/ Vyskytuje sa v poézii Jána Hollého: Ohromných po celích troch zemi okruhoch Veľkú kvitne mocú Rusko, a berlové Rozlehlému na šírku Dává pólsvetu rozkazi. /. Hollý: Na slovenskí národ STROFA ASKLEPIADSKÁ 139 (podľa básnika Asklepiada z 3. stor. pred. n. L): antická strofa pozostávajúca z dvoch asklepiadských veršov, tretí verš je tzv. ferekratej a štvrtý' glykonský. Tento typ strofy sa vyskytuje u J. Hollého: Ohromný a kolem rozložitý dube! --/— u U —// — U U/— U U Koľkos výchorových búrek a prívala --/ __ u U — // —UU/— UU Besnôt, koľko perúnskej --/ — U U / — U Zňésol střelby a zlých hromov! --l — U U/ — UU Hollý: Na slovenskí národ I40 r 141 ADÓNSKYVERŠ 140 (z gréc. mena Adonis = mýtická postava, milenec Afrodity): pôvodne daktylský verš v antickej poézii; neúplná dipódia (dvojstopá) so vzorcom: —UU/—U. A. v. je súčasťou tzv. sapfickej strofy, ale vyskytuje sa aj v antickej zborovej lyrike, v drámach. Obyčajne býva záverečným veršom strofy, a to aj v sy-Iabotonickej poézii. V sapfickej strofe nasleduje po troch sapfických veršoch ako záverečná časť strofy: Bratre, nadmítáš mi, že rád sa hlučnich Od Tuclí ďálím, veselého schádzek Spolku vistríhám, do ťichého toľko Hája choďívam. — U U /— U /. Hollý: Na Ondreja Ri'sáka STROFA SAPFICKÁ 141 (podlá grécke) poetky Sapfo): antická strofa, ktorá sa skladá z troch sapfických päť stopových veršov, v 1. a 4. stope s trochejom a v 3. stope s daktylom. K ním sa pripája na konci adónsky verš. J. Hollý uplatnil s. s. vo svojej básnickej tvorbe: Božňilí náľez! Co rokov sto předtím, _ U/--/— U U/— u /-- Ruk sto písárskich zhotoviť nemohlo; — U/ ■--/— U U/— U/—U Včil jeden ňím rok, ruka jedna všecko — U/--/ — U U /—U/— U Sťihne vivádzať. — U U/U — /. Hollý: Na Jana Gulenbaka S. s. v neskoršom období napodobňovali niektorí básnici v sylabotonickom prozodickom systéme, predovšetkým S. H. Vajanský a P. O. Hviezdoslav. Prízvučnou nápodobou 5-, s. je napr. Vajariského báseň Óda: Mater tak sa neteší, keď jej z diale X X/X x/xxx/xx/x x dávno zdaný vráti sa synček v zdraví, xx/xx/xxx/xx/ XX jak sa teším, zmučený rabstva ťarchou x x/xx/xxx / XX / XX hodine volnej I XXX/XX S. H. Vajanský: Oda SYLABICKÝ PROZODICKÝ SYSTÉM 142 (z gtéc. syllabe — slabika): veršový systém, založený na výskyte rovnakého počtu slabík vo verši. Charakterizuje ho: 1. izosylabizmus, t. j. opakovanie veršov s tým istým počtom slabík; 2. výrazná prestávka (dieréza, predel) v strede verša, ktorá ho rozdeľuje intonačné na dve časti; 3. zhoda veršového a rytmického členenia, t. j. medzi jednotlivými veršami nie sú presahy ako v sylabotonizme; 4. častý výskyt združeného rýmu. S. p. s. sa rozšíril v umelej poézii vtedy, keď autori obracali svoju pozornosť na ľudovú slovesnosť a čerpali z nej impulzy a podnety. Bolo to v čaša rozkvetu poézie Štúrovej školy; jej predstavitelia v básnickej tvorbe najviac používali práve tento systém. Vo folklóre však odjakživa bol jediným pro-zodickým systémom. Za najfrekventovanejšie typy sa pokladajú osem-slabičníky a dvanásťslabičníky. Dvanásťslabičný verš alebo alexandrín má síce cudzí pôvod, ale plne zapadol do slovenského veršového systému a lepšie 1 i i 142 M5 vyhovoval pre diela so závažnou spoločenskou tematikou ako kratšie podoby: Sloboda, Slovanstvo bude vždycky jedno, jak má jedno padnúť, tak nech padnú vedno. Pohostinná lipa slávska stroji hody, prijíma do lona susedné národy. /. Krát: Duma slovenská V dvanásťslabičníku je napísaná aj Bottova Smrť Jánošíkova. S. p. s. však využíval aj verš s dlhším rozsahom: trinásťslabičník použil S. Chalúpka v básni Mor ho!, štrnásťslabičník J. Kráľ v básni Jarná pieseň. Vyskytujú sa básne aj s kratšími veršami, ale tie sú zväčša ponáškami na ľudovú pieseň alebo slúžili ako základ umelej balady, napr. Chalupkov Turčín Poničan. ALEXANDRlN 143 (zo starofrancúzskej Alexandreidy, t. j. epickej poémy Lamberta le Tort: Roman ď Alexandre = Román o Alexandrovi): dvanásť- alebo trinásťslabičný verš so záväznou dierézou po šiestej slabike. A. má vždy vzostupnú tendenciu a vyskytuje sa hlavne v sy-labickej poézii. V slovenskej poézii ho pestovali predovšetkým básnici Štúrovej školy ako dvanásť-, resp. trinásťslabičník. Ak ste o hontianskom / / počuli väzení -nejeden už šuhaj / / tam bol zatvorený. Tí hontianski páni, / / tvrdší ako skala, nejedna dievčina / / Šahy oplakala, čo cicajú krásu, / / zdravie šuhajovi, aj toho prekliala, / / čo zmyslel okovy. /. Krá!: 5aby A. sa občas zjavuje aj v sylabotonickej poézii, niekedy vo forme šesťstopového jambického verša. Zväčša je to značne exkluzívny verš, hoci vznešený í tón môže byť aj parodizovaný prostredníctvom a. Tak už je tu ten čas / / ktorý sa velebí Pod oknom chodia ti / / poklusom pohreby a krásni atléti / / za truhlou s vencami myslia už na svoje / / večerné programy L. Feldek: Óda na závratné tempu SYLABOTONICKÝ PROZODICKÝ SYSTÉM 144 (z gréc. syllabe = slabika, tonos = prízvuk): veršový systém s ustáleným počtom slabík a rovnakým umiestnením prízvukov vo veršoch. Podlieha stopovej organizácii, ale namiesto striedania dlhých a krátkych slabík časomiery tu podľa istých pravidiel tvo- f ria stopy prízvučné (X) a neprízvučné slabiky (X). Prízvučné slabiky vypínajú ťažkú dobu verša a neprízvučné slabiky ľahkú dobu verša. V slovenskej ver- sológii sa rozlišujú nasledovné stopy: jamb (XX), trochej (XX), daktyl (XXX). Ostatné stopy iba alternujú s uvedenými základnými stopami, ako napr. spondej (XX), amfibrach (XXX), anapest (XXX). Obmedzenosť využitia väčšej variety pri tomto veršovom systéme vyplýva z osobitostí slovenského jazyka, ktorý má prízvuk na prvej slabike slova. S tým j súvisí, že pri vytváraní rytmu hrá významnejšiu úlohu ; výskyt rovnakého počtu slabík ako prízvuk, lebo zvyčajne ide iba o istú tendenciu uplatnenia jambického, I trochejského alebo daktylského rytmu. Stopový cha- i rakter verša sa dá identifikovať predovšetkým po-| dľa začiatku a konca verša, ale úplná pravidelnost1 i sa dodržiava len zriedkavo. 144 PRESAH 145 nezhoda medzi rytmickým a vetným členením vo veršoch, uplatňovaný hlavne v sylabotonickom pro-zodickom systéme. Jeho podstata spočíva v tom, že syntaktický celok prechádza (presahuje) z jedného verša do druhého, čím sa vytvára isté napätie medzi rytmickou a syntaktickou organizáciou básnickej štruktúry. P. je malou nepravidelnosťou, ktorá slúži na odautomatizovanie verša: Ubúdalo dní, nedele plné šálok, neumytých tanierov a špinavého ovocia - v tvojich rukách sa usmialo - S. Strážny: Svetlička Významnú úlohu plní p. vo voľnom verši, lebo je dôkazom nezávislosti tohto typu poézie od rýmov. Jeho funkcia spočíva v tom, že zvýrazňuje význam slov na hranici verša, prípadne strofy, ktoré by vo vete zneli nedôrazné a neupútali by pozornosť príjemcu: Ako hrsť hliny hodiť za seba Svoj plač Nech uplýva Ozvenou hlasu prasklej sklenice Jak pod stôl hodený ohorok Tej noci na Silvestra Nech nepotkne sa O vyvrátený kameň hraníc Bez jediného colníka Tej noci toho rána Až tráva vyrazí jak posol mŕtvych s odkazom Stoprvý výstrel zaburáca z mažiarov A vlády štátov bielych vianočných Pôjdu za jeho hviezdou Po nové rozkazy P. Horov: Nioba matka naša ANAKRUZA 146 (z gréc. anakrusis = odrazenie, odstrieme): pred-rážka; prvá slabika vo verši alebo na začiatku rytmického radu. A. je dôležitým prostriedkom na odlíšenie slovenského nestopového jambu od trocheja a dodáva rytmu verša vzostupnú tendenciu. Keďže a. je jedným z príznakov jambického verša, práve básne s jambickým rytmom majú často na začiatku verša jednoslabičné slová vo funkcii a.: Som Slovák, áno. KedY ty mojou mati, ni nemožno mi naskrz iným byť' len skrze teba ctím i rod môj zlatý, bo nectiac ten, i teba zhanobiť bycb musel... či to potom nie syn kliaty? Nuž snahám tým i ďalej dovol žiŕ; nech nemýli ŕa podlé blábolenie; tvoj syn snáh skvelých vztýčil prápor v božom mene. P. O. Hviezdoslav: Mat moja dobrá. .. A. je teda predpokladom vytvorenia slovenského jambu (XX), preto má trvalé miesto v tvorbe P. O. Hviezdoslava a jeho básnickej školy. BLANKVERS 147 (z angl. Mank verš 'blenk vôrs' — čistý verš): päť-stopový, obyčajne 10- alebo 11-slabičný jambický verš bez rýmov a strof. Svojím charakterom sa najväčšmi približuje k ústnemu prejavu, čomu napomáhajú aj časté presahy. Má anglický pôvod a bol obľúbenou formou W. Shakespeara. Ako nerýmovaný typ U6 verša je vhodný pre drámu: použil ho aj P. O. Hviezdoslav v hre Herodes a Herodias. Aj Shakespearova tragédia Hamlet bola napísaná v b.; striedajú sa v nej 10- a 11-slabičné jambické verše bez rýmov. Svedčí o tom aj táto replika: Duch otca Hamleta: Lež tichšie: vo vzduchu už cítiť ráno a nesmiem plytvať slová. Zo zvyku vždy popoludní spal som v záhrade; tvoj strýko prikradol sa v taký čas s fiolou smrtiaceho hebonu a do uší mi nalial jed, čo tak sa s ľudskou krvou neznáša , .. W. Shakespeare: Hamlet, prel. J. Kot RÝM, VOĽNÝ VERŠ A STROFA RÝM 148 (pravdepodobne zo staronem. rlm = verš): zvuková zhoda na konci slov, alebo skupín slov na konci veršov, prípadne polveršov. Patrí medzi osobitosti poézie, ale nie v každej básni sa r. vyskytuje. Nie je úplne neznámym prvkom ani v próze, napr. tzv. makáma v arabskej literatúre záväzne vyžaduje, aby sa v próze používal r. Naproti tomu blankvers, hodne rozšírený aj v slovenskej literatúre, r. nepozná; o volnom verši platí to isté. Prvoradou úlohou r. v poézii je spájanie pojmov vo vedomí, ktoré sú obyčajne značne vzdialené a ťažko spojiteľné. Takto dochádza k rozličným asociáciám u čitateľa, čím sa zvyšuje komunikačný dosah básnického textu a jeho estetický účinok. Pravidelné 117 rozčlenenie r. značne ovplyvňuje aj akustickú pre-diktabilitu textu. V triedení r. sa uplatňujú rôzne hľadiská: 1. Podľa prízvuku delíme ho na mužský a ženský. Ak je prízvuk na poslednej rýmujúcej slabike, ide o mužský r. a vytvárajú ho zväčša jedno- alebo trojslabičné slová. Ak posledná rýmujúca slabika je neprízvučná, je to ženský r. a tvoria ho obyčajne dvoj-alebo štvorslabičné slová. 2. Podľa rozloženia r. v strofe máme r. združený, striedavý, přerývaný, obkročný, postupný. Podľa iných kritérií rozlišujeme ešte r. gramatický, keď sa rýmujú tie isté koncovky rovnakých slovných druhov. Namiesto úplnej hláskovej zhody niekedy sa vyskytuje v básňach aj asonancia čiže zvuková podobnosť slabík. Podobnú funkciu ako r. plní aj aliterácia. RÝM ZDRUŽENÝ 149 je rýmové spojenie dvoch za sebou nasledujúcich veršov podľa schémy: a a / b b / c c. Je najjednoduchším typom r., ktorý sa často vyskytuje v ľudovej slovesnosti, v sylabickom prozodickom systéme, ale okrem časomiery vždy mal svoje pevné miesto v poézii: Ľúto mi, priznám sa, za chatkou rodnou, kde ste sa po vdovsky trápili so mnou, ďakujem za každú kvapôčku znoja ■ . ■ - dobre sa mávajte, mamička moja! M. Rázus: Vojáčkova odobierka RÝM PŘERÝVANÝ 150 pravidelné spojenie určitých veršov, napr. druhého a štvrtého verša, kým ostatné verše sa navzájom ne- 148 149 rýmujú. Pociťuje sa ako menšia automatizovanosť, lebo poskytuje možnosť „oddychu" čitateľa od stálych asociačných väzieb: Ja íiel som - neviem prečo -sám v cudzí, veľký svet -nájsť vari mieru poklad, snácľ blaha rudý kvet? V. Roy: Ja šiel som RÝM STRIEDAVÝ 151 je rýmové spojenie dvoch párnych a dvoch nepárnych veršov v strofe podľa schémy: a b a b. Je náročnejší ako r. přerývaný, ktorý sa mu najväčšmi podobá. Vyskytuje sa hlavne v sylabotonickom prozodickom systéme: Ešte sa zajagajú Hradčany, ak vydržia a vložky ekrazitu pod nimi nepodpália oplani, rozumu nemajú ani citu. /. Smrek: Praha 1942 RÝMOBKROCNÝ 152 v štvorverší rýmové spojenie prvého so štvrtým a druhého s tretím veršom podľa vzorca a b b a. Vyskytuje sa v prvých dvoch strofách sonetu, ale v niektorých veršových útvaroch aj samostatne: Vy zhrozíte sa nás, až v hrobku zostúpite raz - po stáletiach, víko zosnímete z prachu, i hlava potočí sa, a nie od zápachu, jak v schránku sveta nášho lampkou posvietite. M. Rázus: Venovanie (Detom budúcnosti) RÝM POSTUPNÝ 153 rýmové spojenie vždy po dvoch veršoch a vyskytuje sa vo väčších strofách alebo v rámci dvoch strof. Je to náročný r. pre autora a má schému: a b c a b c. Používajú ho aj súčasní autori: Kráčame spolu obdobiami Z jari do leta Ovocie sa o nás triezvo vyjadrilo Hlavy nám babie leto márni Hlasy posplieta Opitý október smoklí za aprílom L. Vadkerti-Gavorníková: O nerozdielnej rozdielnosti RÝM EXOTICKÝ 154 druh rýmu, v ktorom sa rýmujú dve slová cudzieho pôvodu alebo aspoň jedno slovo má cudzí pôvod. Básnická tvorba V. Nezvala je bohatá na r. e., ale sporadicky sa vyskytuje aj v slovenskej poézii: Viem, vodí všetkých mužov popáliť sa en bloc jak za kultickou ružou viactisícročný šok. J. Šimonovia; Afrodita L. Novomeský neraz použil výrazy cudzieho pôvodu v rýmovej pozícii, dokonca vytváral rýmy aj tohto typu: do éteru - a literu; flautu - autu. RÝM GRAMATICKY 155 známy rým hlavne zo staršej poézie, vytvorený slovami toho istého slovného druhu a v tom istom gramatickom tvare: 150 Nic sou nemeškali, šatry vystavili, Nový Zámek vůkol oblíhat počali, nevolným křesťanům spočinout nedali, hned dne zítřejšího oblíhat počali. Píseň o Nových Zámkoch (1663) RÝM VNÚTORNÝ 156 druh rýmu, v ktorom sa rýmuje slovo alebo slovné spojenie z prvého polveršia s koncom verša, napr.: Démon kýs' škaredý, chvost vlečúc po zemi, ku mne sa připlazil, do ucha šepce mi. XXX ... jak tahko doloval za podpis jediný, jak sa mu korili mestá i dediny. 1. Krasko: Baníci R. v. slúži na zvýšenie eufonickej výstavby verša alebo celej básne, ak sa vyskytuje častejšie. S obľubou ho používali najmä symbolisti. ASONANCIA 157 (z lat. assonare = prízvukovať): zvuková zhoda samohlások na konci veršov alebo rytmických celkov bez ohľadu na spoluhlásky. A. je nedokonalý rým, ktorý je typickým prostriedkom ľudovej poézie. V istých literárnych smeroch sa hodnotil ako „chybný" rým, preto sa jej básnici vyhýbali, niekedy dokonca za cenu opakovania tých istých slov na konci veršov. Moderná poézia a. bežne využíva, lebo výskyt čistých rýmov by viedol k automatizácii textu. V ľudovej piesni sa a. vyskytovala vždy, a to v každom jej druhu. Práve z nej možno uviesť vhodný príklad: r mi Koníček môj, bystrý, vraný, čo si smutný, neveselý? či ťa trápi zbroja moja a či šabľa oceľová? Koníček môj Táto pieseň patrí do skupiny regrútskych piesní a jej metrický pôdorys je konštituovaný trochejom. Keďže rytmus je v texte zjavný, ani sa nepociťuje nedokonalosť rýmu (vraný-neveselý). REFRÉN 158 (z f rane. refrain 'refrén = opakovanie): opakovanie záverečného verša, na konci strofy buď v nezmenenej alebo čiastočne zmenenej podobe. Pre väčšinu básní r. nie je záväzný, závisí od autora, či ho použije. R. obyčajne zdôrazňuje v texte nejakú myšlienku alebo je jadrom celej básne. Hoci jeho doménou je lyrika, aj epické texty občas využívajú opakovanie na konci odseku, prípadne v iných pasážach diela, ktoré pripomínajú r. (E. Hemingway, W. Borchert a. i.). V moderných básňach sa síce r. vyskytuje, ale nemá tú pravidelnosť ako v staršej poézii. Napr. balady F. Villona sa často končia r., pričom posledný verš sa opakuje bez zmeny, ale verš pred ním - ak je tiež súčasťou r. — sa opakuje v zmenenej podobe: K vám volám všetkým, ženské, mužskí: ach, oľutujte sa, moji bližní! k vám volám ako brat váš ľudský: ach, zľutujte sa, moji bližní! F. Villon: Balada, v ktorej Villon prosí o zľutovanie prel. J. Smrek '55 VOĽNÝ VERŠ 159 protiklad viazaného verša; všeobecné označenie pre nemetrický verš, ktorý nemá presne vymedzenú normu zakotvenú v niektorom veršovom systéme. Ne-charakterizuje ho záväzný počet slabík vo veršoch, ani pravidelné striedanie prízvučných a neprízvučných slabík. V. v. vystačí s istým minimom prvkov, tvoriacich rytmus. Jedinou vlastnosťou, o ktorú sa možno oprieť, je intonácia jednotlivých veršov. Najdôležitejšiu funkciu pri vyvolávaní rytmu plní rytmický impulz, ktorý zaručuje isté očakávanie u príjemcu, že po rade podobne organizovaných rytmických jednotiek znovu bude nasledovať podobne organizovaná jednotka. Najzákladnejšou zložkou rytmického impulzu je dvojdielna intonačná schéma, ktorá je jedinou nevyhnutnou črtou veršovej íntonácie. Táto dvojdielnosť, daná cezúrou však nie je jedinou oporou pre vznik veršovej intonácie. Vo verši sú najcitlivejšie miesta na začiatku a na konci, lebo tam sa umiestňujú významové najpodstatnejšie časti výpovede, preto sa stávajú zdrojom napätia, ktoré vzniká medzi dvoma významovými centrami. Ostatné jazykové prvky inklinujú buoľ k jednému alebo k druhému centru, čím sa vyvoláva dvojsmerné napätie, istá dynamika, ktorá smeruje k jeho hraniciam. Smerom k stredu verša ubúda vplyv počiatočnej a koncovej hranice. Na tomto mieste je bod obratu, ktorý rozčleňuje verš na dve časti aj z hľadiska významu. Tým sa zosilňuje tlak veršového členenia na členenie logicko-syntaktické, čiže intonácia sa podriaďuje významovému faktoru väčšmi ako vo viazanom verši. Týka sa to aj básní s dlhšími riadkami, ktoré sa môžu striedať s kratšími veršami, tvoriacimi samostatný významový a intonačný celok. Uvedené možnosti sa vyskytujú v tomto úryvku: Len vtedy. Byli znova pod slnkom. Stúpať celou šlapou. Ústredné postavenie / bude mať vždy mlynské koleso oblohy, / na ktoré protisměrné viaže sa slnko, / mesiac, zem, ručičky hodiniek, / potisnuté o päť min'it a dolu dve / ozubené kolieska. /. Ondrus: Pamäi V Ondrušovom texte sa dlhšie verše intonačné rozčleňujú na dve časti, kým kratšie osve vytvárajú intonačnú jednotku. Zdanlivo ide o text, pripomínajúci prózu, ale líšiacu sa od nej tým, že podáva viac informácií a využíva básnickú skratku. To sú príznačné vlastnosti v. v. STROFA 160 (z gréc. strophe = obrat): sloha; zoskupenie veršov na základe spoločnej rýmovej schémy a uplatnenia rovnakého metrického pôdorysu v rytme. S. tvorí aj rytmicko-syntaktický celok a je relatívne samostatnou významovou jednotkou básne. V básni môžu byť úplne rovnaké, ale aj celkom odlišné s.; primárnym príznakom je jej grafické vyčlenenie a relatívna samostatnosť v texte. Možno rozlišovať diela s rovnakou strofickou schémou - takými dielami sú Sládkovičove básnické skladby Detvan a Marína. Ak sa schéma v texte sústavne mení a nepodlieha pravidelnosti, hovorí sa o astrofickosti textu. Najmenšou s. je dvojveršie. Oveľa ťažšie sa dajú určiť hranice rozsahu s., lebo aj väčšie zoskupenie veršov sa zreteľne vníma ako relatívne uzavretý celok. Prevládajú samostatné s., t. j. každá s. funguje v texte nezávisle od druhej, ale jestvujú aj zložité básnické 155 formy s rýmovým vzorcom pre celú báseň. V takom prípade každá s. sa podriaďuje celku a je od neho priamo závislá. Ako príklad možno uviesť šestinu, tercínu, čiastočne aj rondo a rondel, ktoré v literárnej komunikácii fungujú na úrovni žánrových foriem. Iné typy s. majú síce uzavretú, samostatnú výstavbu, no nie sú závislé od ďalších s. Absolútne najfrekventovanejšie sú tie s., ktoré sa skladajú zo štvorveršia. Vyskytujú sa vo folklóre, v poézii s rozličnou rýmovou schémou, ale aj v žánrových formách, napr. v sonete. Verše v s. sú obyčajne aj rytmicko-syntaktickou jednotkou, čo je podkladom aj pre výskyt rovnakej intonačnej schémy. Niekedy však veta prechádza i do nasledujúcej s., čím sa vytvára presah: Veru, on je. Dobrí kamaráti boli sme, nuž a čertiská. Vravia, že sa mladosd nedá vrátií, lež k nám sa davom pretíska zopár lúčov z bezbrehého leta, v ktorom sa spaľovali sny. Ako rybky z Váhu, tak nám svietia spomienky na čas úžasný. P. Koyš: Krása blesku Štýl v texte ŠTÝL 161 (z gréc. stylos — rydlo): komplexná kategória pre umelecké i neumelecké artefakty. Z komunikačného hľadiska š. je pojem, ktorý zjednocuje a integruje všetky prvky literárnej komunikácie v rámci textu: zahŕňa autora vpísaného do textu, príjemcu v texte, realitu a tradíciu v štruktúre diela. Za í. sa pokladá špecifická výstavba textu realizovaná jazykovými a tematickými prostriedkami. Uplatnenie istých výrazových vlastností podlieha a zodpovedá komunikačnému postoju autora, čím vzniká diferencovaná komunikácia. Pod vplyvom autorského zámeru niektoré prvky nadobúdajú väčšiu frekvenciu, kým počet iných elementov sa znižuje, lebo nie je v súlade so zámerom autora a jeho koncepciou. S. závisí od opakovania tých istých alebo podobných tematických a jazykových zložiek, čo je podkladom pre jeho jednotu. Rovnorodosť prvkov v istej skupine textov nám umožňuje charakterizovať a určovať aj skupinový, dobový š., pri ktorom je rozhodujúca jednota umeleckej tvorby. Umenie v istom štádiu vývoja sa vyznačuje jednotným umeleckým ideálom a predstavuje určitý životný program. Na tomto pozadí sa utvára istá homogenita (rovnorodosť) viacerých textov a konštituuje sa š. presahujúci rámec jedného diela. V súvislosti s dobovým /. sa hovorí o antickom, renesančnom, barokovom, romantickom š., podobne sa utvára aj i. literárnej školy, mestský a regionálny, skupinový a autorský š. V rámci jazyka š. tiež možno rozdeliť podľa funkcie na viacero skupín. Rozlišujeme administratívny, vedecký, umelecký, publicistický, hovorový a rečnícky š. Každý z týchto í. sa realizuje istými komplexnými štylistickými kategóriami, ktoré sú základom funkčného zamerania konkrétneho textu. Funkčné pôsobenie textu spočíva na uprednostňovaní makro-štylistických kategórií na úkor iných, čím sa dosahuje svojráznosť jazykového prejavu. Za takéto kategórie možno pokladať operatívnosť, sociatívnosť, subjektívnosť, expresívnosť, resp. ikonickosť, pojmovosť, zážitkovosť atď. Na realizácii týchto kategórií v sa- mom texte sa podieľajú príznakové jazykovo-štylts-tické a kompozičné prostriedky. Primárnym znakom umeleckého i. je ikonkkosť (zobrazovací aspekt) a z nej sa odvíjajúce špecifické výrazové vlastnosti textu (zážitkovosť, markantnosť, kontrast, estetická miera). Uvedené makroštylistické kategórie sa v umeleckom texte realizujú príznakovými jazykovo-štylistickými prostriedkami, trópmi, figúrami a svojráznou kompozíciou. Pod vplyvom estetického zámeru sa aj prvky neumeleckých funkčných i, môžu stať súčasťou umeleckého š., ak ich vie autor využiť na špecifické ciele zobrazenia spoločenskej reality. VÝRAZOVÁ KONCEPCIA ŠTÝLU 162 uplatnenie funkčného aspektu v jazykovom prejave, ktorý sa realizuje istými, zámeru zodpovedajúcimi štylistickými kategóriami. Vychádza sa pritom z funkčného modelu samej komunikácie. Jazyková komunikácia sa primárne diferencuje opozíciou operatívnosť - ikonickosť, t. j. buď sa kladie dôraz na bezprostredný kontakt s príjemcom (poslucháčom, čitateľom) alebo na zobrazenie mimojazykovej skutočnosti s uceleným, kompozične dotvoreným textom. Prvému typu komunikácie zodpovedá aspekt JA (MY) - TY (VY) čiže úsilie o priamy kontakt medzi hovoriacim (autorom) a príjemcom (poslucháčom, čitateľom); druhému typu zodpovedá väčšia zame-ranosť na samu realitu, čím sa zvyšuje význam zo-brazovacieho aspektu reči s uprednostnením 3. slovesnej a zámennej osoby v štylizácii. Ku každej z nich sa pripája ďalšia elementárna opozícia vystihujúca funkčný zámer textov. Pri operatívnosti sa na jednej strane zdôrazňuje a uprednostňuje aspekt hovo- riaceho, čím sa uplatní v štýle subjektívnosť; na druhej strane zas úsilie o rešpektovanie aspektu príjemcu a jeho očakávaní, čo voláme sociatŕvnosťou výrazu. Subjektívnosť a sociatívnosť sa budujú na všeobecných kategóriách operatívnosti (výzva, hodnotenie, oznam), ktoré sú podložím operatívnej komunikácie. Ikonickosť sa podľa funkcie textu rozčleňuje na pojmové a zážitkové zobrazenie, pričom dochádza k te-matizácii mimojazykového materiálu a osobitný dôraz sa kladie na štrukturáciu textu: Sociatívnosť t Pojmovosť t výzva t I I hodnotcnie+-OPERATlVNOSŤ^-MKONICKOST^tematizácia I I I oznam { i Subjektívnosť Zážitkovosť Každá z týchto základných štylistických kategórií má dominantnú funkciu v istom funkčnom štýle. Subjektívnosť charakterizuje hovorový, sociatívnosť administratívny, sčasti aj publicistický a rečnícky štýl, pojmovosť je centrálnou kategóriou vedeckého a zážitkovosť umeleckého štýlu. OPERATIVNOST (AKČNOST) TEXTU 163 (z lät. operatio = činnost, úkon): popri ikonickosti základný funkčný aspekt reči, ktorý spočíva v orientácii jazykového prejavu na operatívnu (činnostnú) komunikáciu. Komunikácia sa v tomto zmysle chápe ako činnosť, spoločenská aktivita. Znakom o. t. je preferovanie prvej alebo druhej zámennej a sloves- nej osoby a uplatňovanie kontaktového vzťahu JA (MY) — TY (VY). Tento typ jazykovej komunikácie má primárnu funkciu v spoločenskom styku a ním sa reč stáva súčasťou spoločenských aktivít, činov a pod. Ak napr. veliteľ na vojne zavelí vojakom „Páľ!", nasleduje streľba čiže jazykový prejav je tu súčasťou činnosti, ktorá môže zapríčiniť smrť v radoch nepriateľa. Výsledkom napísania žiadosti a životopisu je často prijatie do zamestnania, pričom prejav sa musí orientovať na aspekt druhej osoby. Hovoriaci však môže uprednostňovať aj vlastný subjekt na úkor príjemcu, napr. vtedy, ak sa vyjadrí príliš vulgárne, jeho prejav vyvoláva hnev, pobúrenie. Operatívnosť textu podľa preferencie aspektu JA alebo TY sa rozčleňuje na dve protichodné štylistické kategórie. Na jednej strane je to subjektívnosť výrazu, na druhej strane sociatívnosť výrazu. 1. Sociatívnosť výrazu je vyjadrením ohľadu na príjemcu v jazykovom prejave so zreteľom na jeho chápavosť, spoločenské postavenie, názory, vek, záujmy, duševný stav, vedomosti atď. Sociatívnosť je základnou výrazovou kategóriou administratívnych, sčasti aj rečníckych a publicistických textov. Sociatívnosť sa uplatňuje napr. v reči dospelých, keď prechádzajú na aspekt dieťaťa (Daj nožičky, obujem ti topánočky!), preto v literatúre pre deti a mládež sa táto štylistická kategória uplatňuje v tzv. detskom aspekte. 2. Subjektívnosť výrazu je odrazom autorovho aspektu v reči, prítomnosťou vlastného JA v jazykovom prejave. Subjektívnosť ako súčasť praktickej činnosti sa prejavuje v intonácii, tempe, dôraze, sile a pod., ale aj vo výbere jazykových prostriedkov. Subjektívnosť sa okrem praktickej činnosti uplatňuje aj pri zobrazení (opísaní, vyjadrení) vnútorného stavu, čím sa stáva predmetom, obsahom zobrazenia. V takomto prípade subjektívnosť prechádza do umeleckého štýlu, čo je zjavné hlavne v lyrických textoch, alt ani epika a dráma sa nezaobíde bez nej. Lyrický stav básnik niekedy až natoľko subjektivizuje, že na príjemcu neberie primeraný ohľad. Svedčí o tom aj erotická báseň J. Stachu: Ten rituálny obrad začína spiacim plameňom: oči ešte neprepukli. (Zhŕňam urnové ticho k striebru vychladnuté, akoby v riekach spätný pohyb prameňov . . .) Rozchýlid krídla, dokorán (tuberózy?) chápať úsvitmi mníšku rozjímania. Pokrvné ohňu, v šľachách blízke strunám, ej, kone, kone! A kvetinstvami (príbuzenstva)) okované vozy, naložené surmitným úsvitom. Panna, kŕč ťa chráni: dutie tak zrazu (ohne)! Rozvíňam pohyb: plamene čisté prápory (u nás, tu, v domovine prievanu) hodvábom, ľaliami plieskam I Prv než má človek života vdýchnuť trieskam, premôže ho to (a zasa plameň!) ako žena, a preťažené srdce núti na kolená ... ). Stacbo: Obrad s plameňom Subjektívnosť autora sa prenáša do textu v dvoch rovinách: text naznačuje konkrétnu činnosť roznecovania ohňa, no zároveň je aj vyjadrením (zobrazením) ľúbostného aktu dvoch ľudí. Báseň je zobrazením subjektívneho stavu, pričom subjektívnosť prechádza do expresívnosti. IÉO EXPRESÍVNOSŤ 164 (z lat. expressio — výraz): štylistická kategória prejavujúca sa v zosilnení subjektívneho aspektu v reči. Prostredníctvom nej sa narúšajú jazykové a tematické konvencie, používajú sa šokujúce, silné, ba aj ta-buizované výrazy. Zvýraznením subjektívnosti sa objektívny obsah zatláča do úzadia; prejavuje sa používaním expresívnych slov, výrazov, syntaktických konštrukcií, ba niekedy aj v menšom rešpektovaní príjemcu. Výrazy s expresívnym zafarbením majú zvýšenú intenzitu z hľadiska pôsobenia na príjemcu. Štylistickú intenzitu niekedy spôsobuje vhodne použité obrazné pomenovanie, inokedy zvukomalebné slovo. E. ako markantný štylistický znak textu nie je doménou len lyrických a dramatických textov, vyskytuje sa vo veľkom počte aj v epických dielach. Poetika niektorých autorov sa buduje na e. výrazu (J. C. Hronský, D. Chrobák, F. Svantner, F. Hečko, V. Šikula). Príklad na e.: V tom vystrekne z hlbky vysoký a bolestný Markov plač. Urbana schytí na krídla. Ženie sa dlhými skokmi dolu chodníkom prosto k miestu, odkiaľ vychodí ztovestiace detské výskanie, nepodobné na nič, čo doteraz počul z Markových úst. Zbehne pod sad, medzi pne stromov, a cez plot vidí Pančuchov náhly odchod do dverí. Ani vo sne mu nepríde na um spájai zlostníka s plačom svojho dieťaťa. Až kecl si nachodí krvavé v tvári a na rukách, zvíjajúce sa v tráve, celkom zachrípnuté od vresku, až keď ho dvíha zo zeme, všíma si čohosi zelenožltého v Pančuchovej záhrade. Pištia tam ešte tri Kristínine húsence, no ostatné ležia zošliapnuté v pogniavenej tráve. P. Hečko: Červené víno j6t IKONICKOST (OBRAZNOST) (z gréc. ikon — obraz; v pravoslávne) cirkvi obraz svätých): popri operatívnosti základný funkčný aspekt reči, zameraný na zobrazenie skutočnosti uceleným, dotvoreným textom. Zobrazovanie je vyjadrením istého výseku reality. L t. sa väčšmi orientuje na 3. zámennú a slovesnú osobu, čím sa dosahuje väčšie rozvitie témy. Tým sa i. t. dostáva do protikladu s operatívnosťou, ktorá vyniká obmedzovaním témy, jej redukovaním na holé oznamy, hodnotenia, prípadne na výzvu k činnosti. Sama operatívnosť sa môže stať predmetom zobrazenia, ak sa napr. vyjadrí predstava istej životnej situácie v umeleckom texte. Takúto funkciu plní povel „Páľl" vo Válkovej poézii: Krváca mesto z podrezaných žíl. Vôňa vencov a vôňa kadidla. Páli Do milencov. (Popol lásky, buď im ľahučký.) M. Válek: Slovo Lyrický text je zobrazením predstáv subjektívnej proveniencie, čiže je ikonizáciou (zobrazením) subjektívnosti. Tento jav charakterizuje aj dramatické texty (priama reč), ale aj epické texty obsahujú ikoni-zované prvky operatívnosti (repliky postáv, ja-rozprá-vanie). /. t. v literatúre sa prejavuje zážitkovosťou, ktorú podporujú a zvýrazňujú príslušné štylistické kategórie. Protipólom zážitkovosti je pojmovosf vedeckého štýlu. Výsledkom pojmového uchopenia skutočnosti vo IČ2 vede sa stáva zovšeobecnenie smerujúce k tomu, aby výraz zahrnul celú triedu predmetov, javov a javových oblastí toho istého druhu. Túto vlastnosť predstavujú pojmy, poučky, zákony, definície a pod. /. í. sa delí na dve základné skupiny štylistických kategórií, ktoré zahŕňajú špecifické druhy textov, vytvorené na podklade pojmovosti alebo zážitkovosti: pojmovosť t IKONICKOST zážitkovosť ' aktuálnosť I markantnosť i kontrast I MIERA Z Á ZITK O V O S T TEXTU 166 prvotná štylistická kategória špecifikujúca umelecký štýl, ktorá je v protiklade s pojmovosťou vedeckého štýlu. Z. t. predpokladá zobrazenie životných situácií, príbehov, konfliktov, vnútorného duševného stavu primeranými tematickými a jazykovo-štylistický-mi prostriedkami. V literatúre jestvuje síce „hra" na dokumentárnosť, na zobrazenie holých faktov, aJc vždy sa to deje v záujme ľudského princípu. Z. t. vyplýva z vyjadrenia o úzkej spojitosti človeka so svetom, pričom v centre záujmu autora je sám človek a jeho vzťah k prírode, okoliu, svetu. V literatúre aj primárne nezážitkové prvky podliehajú zákonitostiam umenia a dostávajú zážitkovú hodnotu: r__a vedecká terminológia napr. vyvoláva v nás kolorit I prostredia, citáty z novín z čias 1. svetovej vojny v Jarošovom románe Tisícročná včela plnia funkciu zážitkového odrazu doby a pod. Umelecký text na prvotnej rovine môže byť výpoveďou, ktorá bezprostredne neodráža vnútorné city, ale evokuje ich í stavaním situácií do protikladu. Príkladom môže byť báseň 5. Strážaya, ktorá rozpráva o skutočnej udalosti. Básnikov brat a jeho žena zahynuli pri autohavárii. Báseň svojou stručnosťou a dramatickým obsahom vyjadruje vnútorné pocity autora, hoci textu chýba sentimentálnosť, nárek, bolesť sa v nej „spredmetňuje", je vyjadrená v kontrastoch situácií a javov bez preferovania klasických Štylistických prostriedkov : Havária. Dvaja spolu a naraz umreli. To je mnoho. Dvaja, to jc mnoho. A dieťa, kde je dieťa? Nie je tu, ich dieťa je doma samo, | nikto nie je doma, len dieťa. v | Pretože zostal byt, známy ma na ulici zastavuje a ostýchavo ho pýta pre nevestu. Ako sa povie, život je nezničiteľný. Som zase doma. Koľko len zostalo všelijakých šiat, a načo a pre koho! i Siahnem do toho cudzieho vrecka, niekoľko minci zazvoní zdaleka. S. Stráiay: Palmu Z. t. sa špecifikuje ďalšími štylistickými kategóriami, z ktorých najjednoduchšia je aktuálnosť výrazu, vznikajúca priblížením deja a vecí čitateľovi. I i Casove vzdialená historická doba sa môže aktualizovať istými postupmi, napr. prostredníctvom využitia historického prezentu, nedokonavým vidom a pod. MARKANTNOST TEXTU 167 (zo slova markantný „výrazný"): štylistická kategória vyvolávajúca živšiu predstavu o deji, osobe, predmete, jave výberom špecifických slov, výrazov a motívov. M. t. dodáva charakteristické vlastnosti umeleckému dielu, prípadne jeho častiam, ktoré najviac aktivizujú príjemcu. Al. t. je základnou kategóriou zážitkovosti textu a je zjednocujúcim a zovšeobecňujúcim pojmom pre viacero špecifických vlastností umeleckého diela (zvláštnosť, typickosť, metaforickosť, kolorit, grotesknosť, príznakovosť, kontrast a pod.). Môže byť vyjadrená aj zvukomalebnými slovami, prehlbujúcimi názornosť deja, opakovaním istých výrazov, trópmi a figúrami. Prejavuje sa vo všetkých literárnych druhoch rovnako, hoci plní odlišné funkcie. V Mináčovom románe Živí a mŕtvi sa zvyšuje m. t. napr. v kapitole, v ktorej gardisti najprv znásilnia a potom popravia Hanku Krapovú. Pred popravou autor dramatizuje text aj špecifickými zvukovými prostriedkami (onomatopoje), opakovaním slov, ako aj metaforickosťou (čierne tiene na bielom snehu): Štyria gardisti sa kradli jasnou nocou, sneh sa blyšlal pod hviezdami a príjemne vržďal pod ich čižmami, boli to čierne tiene na bielom snehu, vpredu šiel tenkonosý a 'isl ním šiel Vendelín Brada, ktorý niesol balík a fučal, a za ním šli ešte dvaja gardisti. Preklzli sa uličkou vedľa väznice a potom prešli ešte jednou uličkou a došli k veľkej pozdlž-nej budove, kde boli mestské jatky, a prešli dvorom a za dvorom bola odpadová jama, tam sa Ignác August Kolenatý zastavil a všetci sa zastavili. V. Mináč: Živí a mŕtvi KONTRAST 168 (z lat. contra =proti, staré = stáť): jedna zo základných zložiek umeleckého zobrazenia, ktorá o-vplyvňuje aj jazykovo-štylistickú, kompozičnú, tematickú, ideovú atď. výstavbu textu. Na najvyššej úrovni je tematický k. daný protikladom svoj-cudzí (MY -ONI) a je zabudovaný do diela prostredníctvom konfliktu, napätia a riešenia tohto konfliktu (F. Miko). V epike sa k. buduje na princípe časovej následnosti, t. j. sukcesívne. Prejavuje sa to v rozvíjaní deja, v konfliktoch medzi postavami a pod. Vo folklóre tento k. je silný a jednoznačný (dobrý-zlý, vy soký-nízky, pekný-škaredý), čo však platí aj o populárnej literatúre, o zábavných žánroch, nevynímajúc ani drámu. V lyrike sa k. zakladá na stavaní jazykovo-šty-listických prvkov proti sebe, na k. výrazu a prevláda v nej simultánnosť. Stručnosť a výstižnosť je základným predpokladom pre vznik lyrického textu. Tak sa využíva aj k. výrazu: Tak starec umiera. Synček sa rodí. Dnes bude u nás kar. Dnes budú hody. Máry a kolíska. Kropáč. Znak kríža. Studená jama. Kúrená chyža. Ľad hrudy. Teplá hruď. Temnota. Blesk. Smútočné oznamy. Radosti vresk. i66 Povraz a povojnik. Voda a prsť. Umrlý. Nemluvná. Pohřeb a krst. /. Jesenský; Na Silvestra V tejto básni každý verš je stavaný na principe k., no všetky verše korešpondujú s názvom básne, t. j. s ukončením starého a so začiatkom nového roka. MIERA 169 na kontraste budovaná štylistická a estetická kategória, spočívajúca vo vyváženosti jednotlivých prvkov v texte. Vyváženosť rušivých (tenzívnych) a vyrovnávajúcich (detenzívnych) prvkov v texte je základom jeho estetickej kvality. Text v lyrike je výsledkom vyrovnávania sa s nepríjemným životným zážitkom, kým v epike a dráme sa konflikty priamo odvíjajú v texte. Na začiatku sa postavy exponujú proti sebe a dochádza medzi nimi k istým rozporom, ktoré dielo Iíči. Dej sa postupne priostruje, konflikty sa vyhrocujú a nastáva kolízia, ktorá kladným alebo záporným spôsobom konflikty rieši. De-jovosť sa však tiež musí vyvážiť inými prostriedkami (retardáciou, opismi, reflexiami a pod.), lebo jednoznačná zameranosť na príbeh je podkladom pre populárnu literatúru. M, pôsobí aj ako vyvažujúci prvok medzi obsahovou zložkou diela a jej tvarovaním. Prílišná zameranosť na obsah vedie k schematizmu a jednostranné preferovanie tvaru na úkor témy má za následok číry formalizmus (abstraktná poézia, niektoré grafické básne a pod.). Estetická m. vyplýva z istej symetrie prvkov a ich pôsobenia v protirečivom smere. ,67 príznakové stylistické prostriedky ONOMATOPOJA 170 (z gréc. onomatopoia = tvorenie slov): zvukomaľba, slovo pozostávajúce z hlások, ktoré svojou stavbou vyvolávajú dojem skutočného zvuku, alebo ho pripomínajú. Zaraďujú sa sem predovšetkým citoslovcia a slová od nich odvodené. Najviac sa používajú v literatúre pre deti, lebo deti s oblubou napodobňujú prírodné zvuky. V básni aj zvuk sa stáva prostredníctvom zvukomafby obrazom predmetu, ktorý autor vykresluje a zobrazuje: Muzikanti, muzikanti, komu hráte? Ej, či vám to dobre ide -či to znáte! Jožko „bum-bum" na radlici trepe, búši, íudia boží, ratujte si zdravé ušil No i Anke pripomína vcimi j are, lftiny-tiny" na košíku, na gitare. Ľ. Pjdjavorinská: Muzikami BARBARIZMY 171 ÍZ gréc. barbaros = cudzí): slová, výrazy, prípadne frazeologizmy, vety, niekedy aj väčšie úseky v diele, ktoré majú cudzí pôvod. V umeleckom texte sa b. vyberajú iba príležitostne na charakterizáciu postáv alebo na vytvorenie koloritu prostredia. Najčastejšie sa používajú ako prostriedok humoru a irónie, hlavne v dielach s opisom národnostne zmiešaného obyvateľstva, kde charakterizujú ľudí cudzieho pôvodu. i68 Často ich používa Z. Zguriška. U nej sa b. nachádzajú v pásme postáv. Nemecké výrazy využíva pri charakteristike „picmocherky" (manželka kožušníka), ktorá vyrástla vo Viedni a po návrate do rodného kraja (Myjava) miešala nemecké slová so západoslovenskými nárečovými prvkami. Ukážka z jej jazykového prejavu: Priala ke mne diese Šulcka, ona je eine freche Person, dycky ma straší. Povedala, že mein Schwiegersohn, jako jejich syn, der pansláv je in dieser Legion a bojuje proti seiner Majestát, unsern Hen Kaiser Franz Josef. Jách bola auser micb a hned bežím sem. To preca neny možné I Von je einer Amerikaner a nemusí bojovat. Preca nepojde freiwillig proty seiner Majestát, unsern Herr Kaiser Franz Josef. Ved to by bol Hocbverrat a zabijú ho, až ho chytja. Z. Zguriška: Metropola pod slamou B. sa vyskytujú aj v dielach L. Balleka, najviac v románe Pomocník. Autor čerpá námet z juhoslovenskej oblasti, Palánku, čo je vymyslený názov pre mestečko Šahy na slovensko-maďarských hraniciach. Jeho postavy často používajú maďarské slová. POETIZMY 172 (od slova poézia): špecifická vrstva slovnej zásoby, vyskytujúca sa hlavne v poézii. Patria sem slová, ako vesna, peruť, luna atď. Predchádzajúce básnické normy priamo vyžadovali používanie p. v lyrike, najmä niektoré smery (romantizmus, symbolizmus). V súčasnosti mnohé z p, sa zátoveň pociťujú ako archaiz-my: Z cudziny tulák kročil som na ňu bázlivou nohou. Slnko jak koráb v krvavých vodách plá pod oblohou. I. Krasko: Otcova rola Moderná poézia p. neraz využíva v ironickom zmysle slova, zdôrazňuj úc pritom, akoby boli iba prostriedkami dosahovania „vonkajšieho" efektu bez náležitého vnútorného obsahu. Takúto funkciu spĺňa napr. luna vo Válkovej tvorbe: Tak vidíš, básnik. Všetky luny zájdu. M. Válek: Verše Ladislavovi Novomeskému SLANG 173 (z angl. language = jazyk, přivlastňovaná prípona s; 'sleng'): súbor jazykových prostriedkov, charakterizujúcich istú sociálnu skupinu. 5. je znakom hovoro-vosti štýlu a tvoria ho zväčša nespisovné jazykové prvky. Medzi charakteristické črty patrí zámerná deformácia slov (riďas, deják), nadmerný výskyt cudzích výrazov (bengál, na fleku), používanie slov v prenesenom slova zmysle (drblo mu v debni), uprednostňovanie výrazov zo synonymického radu s negatívnym štylistickým zafarbením (vliecť sa, teri-gať sa). S. slúži hlavne na vnútornú charakterizáciu postáv a vyskytuje sa v literárnych dielach z mestského prostredia. Využíva sa predovšetkým v intencionálnej tvorbe pre deti a mládež. Zo slovenských autorov u K. Jarunkovej sa stal výrazným štylistickým prostriedkom: Večer dávali v telke „Počestnú pobehlicu". Dívali sme sa so starkou, ale potom prišiel ocko... pravdaže, bol bengál. Na fleku som si musela sadnúť a doháňať učivo. Na šťastie nepovedal aké, tak som sa zahĺbila do dejáku. Tá pobehlica bola veľmi krásna. Až si dám odstrihnúť vrkoč, chcela by som mať taký účes. Sukňu mala trhácku. K. }arunkovä: Jediná DIALEKTIZMY 174 (z gféc. dialektos = reč): slová, slovné spojenia, prípadne frazeologizmy používaním obmedzené na isté územie. V literárnych dielach bývajú vhodným charakterizačným prostriedkom pri vytváraní koloritu a silnou expresívnosťou vplývajú na príjemcu. Najčastejšie sa zjavujú v dielach s dedinskou tematikou. Vo veľkom množstve sa vyskytujú napr. v próze M. Kukučina a J. G. Tajovského. Zriedkavo sa celá jazyková štruktúra diela viaže k istej lokalite. V novelách a románoch Z. Zgurišky (Metropola pod slamou, Mestečko na predaj) sa často stretávame s nárečovými prvkami myjavského d., čím jej texty nadobúdajú istý svojráz. D. u nej používajú aj postavy, a tak zvýrazňujú svoju zaradenosť do západoslovenského prostredia. Na umelecké a estetické pôsobenie dialcktizmov v literárnom diele máme aj čerstvejší príklad. Milka Zimková v zbierke noviel Pásla kone na betóne na vykreslenie východoslovenského prostredia použila šarištinu ako charakterizačný prostriedok: „Sodoma-Komora, Sodoma . . . Dzvoňa na uterňu, národ leci do cerkvi, a oni še budujú. Budujú še. Naco jim taky kaštýl, šidzqm chyže, šidzem, jak me čujece, aj budar dnu-ka . . ." Aí. Zimková: Pásla kone na betóne ARCHAIZMY 175 (z gréc. archaios = starobylý): zastarané slová alebo slovné spojenia, prípadne morfologické a syntaktic- ké prostriedky, ktoré sa už v spisovnom jazyku nepoužívajú. Ich štylistická funkcia spočíva v tom, že sú schopné vyvolať atmosféru čias, v ktorých sa bežne používali, V umeleckých textoch sa nachádzajú dvojaké a.: 1. V starších literárnych dielach sa vyskytujú prostriedky, ktoré v čase vzniku diela neboli ešte zastarané, no postupne nadobudli archaický ráz. Napr. v básni I. Krásku sa vyskytuje výraz bázlivou nohou vo význame bojazlivou nohou a plá pod oblohou vo význame blčí pod oblohou. 2. Autor zámerne využíva zastarané výrazy alebo iné jazykové prostriedky na priblíženie staršieho historického obdobia čitateľovi. Prostredníctvom nich charakterizuje prostredie, postavy, staré zvyky; preto ich možno nájsť v pásme rozprávača, ale aj v priamej reči postáv. Uvedieme príklad, keď sa slovo cbosen (osoh, úžitok) stáva súčasťou výpovede jednej postavy: - Keby som mal z toho cbosen, - povedal vecne a zatiahol pochybovačné, ľútostivo. - Ale akýže cbosen môže mať poctivý žid z trochárov ako ty? Na výročitý svätobarto-lomejský jarmok si doviezol tovar sotva za tisíc zlatých. Akýže cbosen? H. Zelinová: Hodvábna cesta A. možno rozdeliť do štyroch skupín podľa jeho príslušnosti k jazykovej rovine: 1. Používanie slov zo súčasného jazyka v zastaranej forme tak, ako sa slovo kedysi používalo. 2. Používanie zastaraných slov, napr. slovo chosen. 3. Výskyt zastaraných morfologických a syntaktických prostriedkov v texte. 4. Využitie pravopisu na priblíženie staršieho obdobia, i. j. uplatnenie tých pravopisných zásad, ktoré platili kedysi. 17* ANACHRONIZMUS 176 (z gréc. anachronismos = bezčasovosť): zámena času v texte, výskyt slov, pojmov, motívov, ktoré sa v danom období ešte nemohli vyskytnúť, alebo sa už nevyskytovali. V dielach s historickou alebo mytologickou tematikou sa niekedy vyskytujú javy a reálie z neskoršieho obdobia. Napr. v Shakespearovej tragédii Julius Caesar bijú hodiny, hoci v antickom Ríme ešte bicie hodiny nepoznali; v divadelnej hre J. Anouilha Antigona sa fajčí. Silnejším štylistickým prostriedkom je vecný a., lebo sa využíva zámerne ako jeden zo sprievodných znakov literatúry science-fiction, pri aktualizácii témy a jazyka, na vyvolanie grotesknej situácie. V dráme P. Zvona Tanec nad plačom ožívajú postavy zo stredoveku, aby sa prostredníctvom nich pranierovali neduhy súvekej spoločnosti, konkrétne tzv. slovenského štátu. A. sa v literárnej kritike používa aj vo význame zastaraný, archaický ako protiklad progresívneho, aktuálneho. ANTONYMÁ 177 (z gréc, antonymum, anti = proti, ony ma — meno): slová s protikladným významom. Rozlišujú sa jednoduché a komplexné a. 1. Jednoduché a. sa zakladajú na protiklade prítomnosti, resp. neprítomnosti dôležitého príznaku: noc - deň (neprítomnosť a prítomnosť svetla), studené - teplé. Vždy musia mať vzájomnú súvislosť, napr. v protiklade biely - čierny sa obidve slová vzťahujú rovnako na farbu. 2. Komplexné a. sa vyskytujú vtedy, ak slovo má viac významových vlastností, ktorými je schopné vytvárať protiklady. Napr. nebo - zem, ale aj nebo - more. A. môžu byť štylistickým znakom určitých literár- r nych období alebo autorov. Najčastejšie sa však využívajú ako názov dramatických, prípadne básnických diel. Napr. L. N. Tolstoj: Vojna a mier, F. Schiller: Úklady a láska; K. Šimonov: Dni a noci; H. Balzac: Lesk a bieda kurtizán; V. Mináč: Živí a mŕtvi. EUFEMIZMY 178 (z gréc. en = dobre, femi = hovorím): zjemňujúce výrazy, slová alebo slovné spojenia zo synonymického radu s kladným citovým zafarbením. Jazyk má vždy naporúdzi namiesto neutrálnych slov či výrazov s negatívnym citovým zafarbením aj prostriedky zjemňujúce, zmierňujúce istý nepríjemný životný fakt. Namiesto neutrálneho zomrieť možno použiť zjemňujúce slová či slovné spojenia: skonat, dokonat, dodýchať, odísť na večnosť, dotrpiet. V umeleckých textoch táto možnosť jazyka sa aj funkčne využíva: Znova zatvorila oči, usmiala sa, akoby mala pred sebou dačo nesmierne krásne, potom vzdychla — a posledný úsmev zmeravel na jej tvári. Bolo 18. marca 1853. Ľ. Zúbek: ]ar Adely Ostrolúcke) Autor takto opisuje smrť hlavnej postavy románu, pričom samotné slovo smrť sa v ukážke ani nenachádza. KAKOFEMIZMY 179 (z gréc. kokos = mrzký, femi — hovorím): hanlivé výrazy, opak eufemizmu. Obyčajne pod vplyvom vzrušenia sa namiesto bezpríznakových slov a výrazov používajú výrazy s negatívnym štylistickým zafarbením. Hanlivé slová a výrazy sa môžu vyskytnúť aj 174 v hovorenom jazykovom prejave (hlúpy, žgrloš). K. má najväčší význam v satirických dielach, v humoreskách. Zo synonymického radu sa vyberajú slová s negatívnym štylistickým zafarbením: namiesto zomrel má jazyk naporúdzi nielen slová s pozitívnym zafarbením (navždy nás opustil, vyhasol život), ale aj také, kde prevláda silné negatívne zafarbenie (skapal). Tento jav je základom pre pochopenie k. ANAKOLÚT 180 (z gréc, anakolúthos = bez súvislosti): defektná syntaktická konštrukcia, vybočenie z väzby uprostred vety, narušenie začatej vetnej schémy. Napr.: Sestra včera, keď sa vrátila zo stanice, bolo jej smutno (namiesto: bola smutná). V súčasnosti sa pokladá za štylistickú chybu. Využíva sa iba v beletrii pri napodobovaní ústneho jazykového prejavu a vyskytuje sa hlavne v priamej reči postáv. APOZIOPÉZA 181 (z gréc. aposiopesis — prerušenie, zamlčanie): prerušená alebo nedokončená výpoveď. Autor vynecháva významové závažnú časť výpovede, čím sa a. líši od elipsy, v ktorej sa vypúšťajú menej dôležité, ba až nezávazné slová. A. je expresívnou syntaktickou konštrukciou a vyskytuje sa hlavne v hovorových prejavoch; v literatúre sa nachádza obyčajne vted>, ak sa napodobňuje hovorovosť. Je bohato zastúpená v dráme a epike, menej v lyrike. Závažná myšlienka sa vynecháva z politického dôvodu alebo pri väčšom citovom vzruchu. Niekedy možno vynechané časti výpovede doplniť ľahko, inokedy sa k začatej vete priraďujú voľné asociácie. Vynechané časti však v každom prípade zostručňujú výpovede, V písaných textoch sa a. vyznačuje troma bodkami: 175 Doma ma čakala galiba.. . všade bolo plaču a veta ludí. . . Zeny zalamovali rukami, chlapi slzili. Najprv som mal dojem, že revú nado mnou, ale hned mi ukázali 2of-ku ... Už bola mŕtva . .. Nevedel som z toho všetkého nič pochopiť ... Dve-tri ženy mi odrazu rozprávali, čo sa stalo a ako sa to stalo .. . Vraj Zoíka hneď potom, ako som odišiel, zobrala syna a kamsi utekala... Dali jej pokoj, mysleli si, že beží k svojej materi. Ale ona nešťastnica, bežala sa hodiť pod vlak . .. Chlapček sa zachránil.. . P. Jaroš: Km!i Novela P. Jaroša sa skladá zo šiestich častí a v každej z nich vyrozpráva ten istý príbeh iná postava. Ide o príbeh, ktorý sa končí Zofkinou smrťou. V uvedenom úryvku využíva autor a. na navodenie emócií, vzruchu okolo samovraždy. INVERZIA 182 (z lat. inversus = obrátený): zmena poriadku slov vo vete, nezvyčajný slovosled pod vplyvom požiadaviek básne. Vyskytuje sa predovšetkým v poézii, ale aj v dráme a v epike. Najčastejším príkladom i. je výskyt postponovaného prívlastku {svieca zhorená). Použitím i. niektoré slová nadobúdajú osobitný dôraz, čím sa stávajú štylisticky príznakovými: Oddělím sa a prejdem medzi tých, ktorí už nie sú. Bude to činom mojim posledným pred metamorfózou, pokračovanie má mať bezo mňa. Po krátkom dusné sviece zhorenej, bude sa život celebrovať ďalej, bezo mňa presne ako doteraz - V. Beniak: Odddirn sa HISTORICKY PREZENT 183 (z gréc. história = rozprávanie; z lat. praesens 'pré-zens' = prítomný čas): gramatický štylistický prostriedok, ktorý pomocou prítomného času aktualizuje dej minulého príbehu. Prítomný čas tu jednoznačne plní funkciu minulého času: V júli 1828 sa splnil Champollionov sen: na vlastné oči uvidel kamenné zázraky na Níle .. . Pristál v Alexandrii: „Pobozkal som egyptskú pôdu, keď som na ňu prvý raz vstúpil po dlhých rokoch netrpezlivého čakania." Navštívil Rosettu, po jednom zo splavných ramiin nílskej delty sa dostal do Káhiry. A cez mestá a polia zrúcanín, ktorých históriu poznal lepšie než hocikto iný, pokračoval ďalej. Proti prúdu najdlhšej rieky na svete. Gíza, Abúsir, Sakkára . .. Z Dahšáru sa vracia k rieke. Prichádza do datľovníkové-ho lesa a skúma roztrúsené kamene, zisťuje ich vek. Zostupuje do pivníc, vyháňa z nich hyeny, skúma základy, na ktorých stáli kedysi rozľahlé budovy... Áno, )e na pôde Mcmfidy, prvého hlavného mesta zjednoteného Egypta, Manil oferu, V. Zamarovský: Za siedmimi divmi sveia FRAZEOLOGIZMY 184 (z gréc. frasis = reč, výrok): osobitná skupina jazykových výrazových prostriedkov, t. j. ustálené slovné spojenia alebo celé vety s príznakovým štylistickým zafarbením. Nazývajú sa aj frazeologickou jednotkou alebo frazémou a spravidla nezodpovedajú významu slov v nich použitých, vynikajú obraznosťou, druhotným významom ako trópy. Z toho vyplýva ich osobitá štylistická funkcia v texte. Obraznosť, ne-rozložitelnosť významu a expresívnosť sú najcharakteristickejšími vlastnosťami /. Napr. /. robota mu horí pod rukami znamená rýchlu prácu, usilovnosť. Vyznačuje sa obraznosťou, nerozložíte!nosťou prvkov a expresívnosťou. F. možno rozdeliť na dve základné skupiny: 1. hovorové a ľudové frazeologizmy sa vyskytujú hlavne v hovorovom (v ľudovom) štýle: dúchať s niekým do jedného mecha, šiť horúcou ihlou; 2. knižné f. ovplývajú spisovnosťou, majú ráz knižnosti: Pyrrho-vo víťazstvo, Augiášov chliev, Achillova päta. K /. sa zaraďujú aj osobitné skupiny: príslovia a porekadlá {Bez práce nie sú koláče; Od roboty kone dochnú), ustálené prirovnania (spí ako zarezaný, silný ako medved), okrídlené výrazy pochádzajúce z citátov niektorých slávnych ľudí (od rímskeho cisára Caesara napr. veta Kocky sú hodené alebo Prišiel som, videl som, zvíťazil som), súslovia alebo slovné páry (neslaný-nemastný, vo dne v noci) a pranostika {studený máj - v stodole raj). PRÍSLOVIE 185 osobitý, často používaný typ frazeologizmov s di-daktizujúcou funkciou, čím sa líši od porekadla. P. má obrazný ráz, no cez jeho druhotný význam sa zračí poučný zámer ako všeobecný poznatok a skúsenosť, vyvierajúca z ľudovej múdrosti. Za p. sa rátajú napr. tieto frazeologické jednotky: Kto seje vietor, žne búrku. Bez práce nie sú koláče. Nešťastie nechodí po horách, ale po ľuďoch. POREKADLO 186 popri prísloviach druhý najčastejšie používaný typ trazeologizmov, ktorý má všetky znaky obrazného pomenovania (trópu). V porovnaní s príslovím nie je natoľko poznačený poučným zámerom a didakti- 17« žujúcou funkciou. Buduje hlavne na zmyslovom postrehu, a nie na racionálnom princípe. Tieto príbuzné príznakové prostriedky, patriace zároveň aj k tzv. malým žánrom folklóru, sa však zväčša iba s velkými ťažkosťami dajú rozlíšiť. V prísloví sa poučný zámer vyslovuje priamo: Bez práce nie sú koláče, no p. explicitne tento zmysel nemá, ba môže obsahovať dokonca aj opačný význam: Od roboty kone dochnú. P. sú už hotovými produktmi reči, v ktorých sa zračí ľudová múdrosť: Darmo slepému ukazuješ a hluchému vravíš. Kto nemá v hlave, má v pätách. Reči sa vravia a chlieb sa je. GNÓMA 187 (z gréc. gnóme — výrok): obyčajne vo verši, niekedy aj v próze sformulovaná, stručná a výstižná životná múdrosť, predpoveď alebo myšlienka všeobecnej povahy. Podobou a štylistickou funkciou môže pripomínať príslovie; poznáme aj tzv. gnómic-ké príslovia: Pomaly d ale) zájdeš; pravda oči kole, Vždy v nej prevažuje didaktický zámer, poučenie, štylistická a estetická hodnota g. spočíva v jej jadrnosti: Básně naše proroka jsou hlas, volaného na poušti. Hráme klavír, jenž snad strun v sobě ještě nemá. /. Kollár: Básnici a národ V niektorých poetikách sa pokladá za osobitný žáner, pripomínajúci vo svojej rozvinutejšej forme elégiu. V antike sa g. vyberali z diel jednotlivých autorov a z nich sa tvorili samostatné zbierky. G. dodnes má svoje nenahraditeľné miesto v rečníckych prejavoch. MAXIMA 188 (z lat. maxima sententiae 'maksima sentencie — najväčšie pravidlo, poučenie pre život): pôsobivá, stručne vyjadrená výpoveď, obyčajne pozostávajúca z jednej myšlienky. M. často nepresahuje rámec jednej vety a je podobným útvarom ako sentencia. Rozdiel medzi nimi je predovšetkým v tom, že m. je etickým pravidlom, pre danú spoločnosť všeobecne platnou pravdou, kým sentencia je svojím obsahom všeobecnejšia. Za m. možno pokladať túto myšlienku: Zem je matkou, voda macochou. Niekedy sa považuje aj za samostatný žáner literatúry, ktorý sa tešil veľkej obľube v 17. stor. vo Francúzsku, dokonca La Rochefoucauld vydal knihu pod názvom Maximy a úvahy (1665). Okrem sentencie vykazuje m. príbuzné črty s aforizmom, no svojím obsahom je vážnejšia Í trpkejšia. AFORIZMUS 189 (z gréc. aforismos = vymedzenie): výpoveď alebo súd, ktorý stručne a vtipne vyjadruje životnú pravdu, jednu myšlienku, morálnu zásadu. Mnohí ho pokladajú za tzv. príslovie intelektuálov, ba radia ho aj k malým epickým formám. Obyčajne sa vyskytuje v rámci dlhšieho epického či dramatického textu, ba pôvodne obsahoval dôležitý poznatok niektorého vedného odboru. Zväčša pozostáva z jednej vety, ale to nie je pravidlom. Vždy však sprostredkuje nové, neznáme súvislosti. Jeho vety sú obyčajne symetrické, obsahujúce prirovnanie, protiklad alebo rozpor. Väčšina a. sa zakladá na kontraste, ktorý odkrýva duchaplnosť svojho autora. A. je znakom 180 výnimočného intelektu, preto sa s ním najčastejšie možno stretnúť u autorov s vysokým stupňom vzdelania a intelektu (J. W. Goethe, G. B. Shaw, A. France, K. Capek, O. Wilde). Najmä tvorba O. Wilda obsahuje toľko duchaplných myšlienok, že sa niekedy vydávajú aj osobitne. Majú všetky podstatné znaky a., preto z nich možno niektoré uviesť ako ukážku: Len jedna vec na svete je horšia, než dostať sa do ľudských rečí: nedostať sa do nich. Dnes, ľudia poznajú cenm všetkého a: nepoznajú hodnotu ničoho. Keby ste vedeli, aká veľká je ženská zvedavosť! Takmer taká, ako mužská. Móda je to, čo nosíme my. Nemoderné je to, čo nosia iní. Keď sme šťastní, sme vždy aj dobrí, ale keď sme dobrí, nie sme vždy aj šťastní. 2eny majú skvelý inštinkt. Vysnoria všetko okrem toho, čo je zrejmé. To, čím sme si celkom istí, nikdy nie je pravda. O. Wilde: Aforizmy prel. J. Kantorová-Báliková Druhový a žánrový aspekt textu LITERÁRNE DRUHY 190 diferenciácia literatúry podľa ustálených spôsobov tvorby, ktorá je podmienená štylistickými, tematickými a kompozičnými kritériami a hľadiskami. Autorský subjekt vždy siaha do paradigmy (súhrn noriem a pravidiel) žánrových schém, a volí si z nich tie, ktoré najväčšmi vyhovujú v danej komunikačnej situácii a zodpovedajú jeho umeleckému zámeru, resp. sociálnej zaradenosti a psychickým danostiam. L. d. sú zovšeobecňujúcim stupňom diferencovanosti lyrickej, epickej a dramatickej povahy umeleckého textu. Pri členení textov podia l. d. sa berie do úvahy aj jazykovo-štylistická a mikrokompozičná stránka: pre lyriku je charakteristická predovšetkým viazaná (rytmizovaná) forma reči, pre epiku neviazaná reč a dráma sa realizuje dialógom. Hlavným kritériom rozlíšenia l. d. je však funkčný aspekt. Podľa tohto hľadiska je zásadný rozdiel medzi lyrickými a epickými textami na jednej, resp. dramatickými textami na druhej strane. Kým lyrické a epické texty sú cieľové produkty, dráma a vedno s ňou aj literárny scenár, televízna a rozhlasová hra, libreto atď. sú iba východiskovými produktmi. Dramatický text na rozdiel od epických a lyrických diel závisí vo výslednej realizácii od zámeru režiséra uplatneného v rámci inscenácie, od hercov, ale aj od iných okolností (výprava, hudba, realizačné možnosti a pod.). Dramatická realizácia textu dokonca umožňuje posun od tragickosti ku komickosti, prípadne naopak. Na podklade odlišných komunikačných situácií sa dá vymedziť aj funkčná podstata lyriky a epiky. Podľa P. Zajaca vznik lyrického textu možno vyjadriť vzorcom: ja (vypovedám) - o sebe - pre teba. Vznik epického textu v porovnaní s lyrikou vystihuje tento vzorec; ja (rozprávam) - onom - pre teba. LITERÁRNY 2ÁNER 191 (z íranc. geme 'žanr' = rod): súhrnný názov pre určité skupiny literárnych diel, ktoré majú spoločné znaky. Každý ž- je výslednicou štylistických, tematických a kompozičných zovšeobecnení a má ráz in-variantného (ustáleného) modelu pre tvorbu konkrét- 182 nych textov. Model l. ž- vzniká v procese literárneho vývinu. Konkrétny literárny text je vždy variantnou realizáciou žánrového invariantu, t. j. vzniká na principe žánrového textu. Sama tvorba konkrétneho textu však zároveň prináša nové hľadiská, čím sa neustále obohacuje abstraktný model žánrového invariantu. Na pozadí literárnych druhov sa rozlišujú lyrické, epické a dramatické žánre. Zastúpenie lyrických, epických a dramatických vlastností má bezprostredný dosah na zobrazovací proces (proces odrazu skutočnosti) a je späté s autorovou koncepciou. Zánrotvorný proces pôsobí pri tvorbe textu diferenciačné, lebo sa podieľa na jeho špecifickej podobe; zároveň aj spája osobité vlastnosti textu do žánrového komplexu. Pri tvorbe spoločných vlastností viacerých textov má žánrový aspekt integračnú funkciu. Zoskupuje konkrétne texty do Z. í, a tvm sa stáva súčasťou literárneho vývinu. Lyrika LYRIKA 192 (z gréc. lyrika mele — lýrou sprevádzané verše): súbor textov s orientáciou na stav lyrického subjektu; popri epike a dráme patrí k základným literárnym druhom. Zakladá sa na tlmení dejovosti a na simultánnom radení prvkov. Túto vlastnosť l. možno vv-jadriť nasledujúcou schémou: _ai_ _a2_ _a3_ aé V dráme a epike prevláda následnosť motívov (a+b+c+d), kým v l. jednotlivé motívy a lyrické výpovede sa kladú akoby „pod seba", pričom vyjadrujú jednu základnú myšlienku, ideu, autorský zámer. Napr. vo Válkovej básni Dotyky sa „ráno" zobrazuje rozličnými „obrazmi" a asociáciami, no všetky sa spoločne vzťahujú na základný motív (ráno): Nervózne prsty televíznych antén prepichujú tmu, dvojstupy nových domov kkišú do dedín, ráno je dusné ako tanečná sieň po bále, jediná smutná vrana na nebi sa krúti ako ventilátor, tučné klasy zamdlievajú úžasom, keď miestny rozhlas zachrípnuto volá: Poďte žať, poďte žaí! M. Válek: Dotyky Rozvíjanie základného motívu sa v ukážke uskutočňuje simultánne, na princípe osvetlenia toho istého javu z rozličných aspektov. Obrazy kladené „pod seba" sa vyznačujú jadrnosťou, stručnosťou, subjektívnosťou a expresívnosťou. Ontologické (bytostné) pozadie pre vznik Z. tvoria podnety prichádzajúce z vonkajšieho sveta, čo je bezprostrednou motiváciou istého lyrického stavu na podnety z vonkajšej reality. Tohto napätia sa autor zbavuje prostredníctvom opakovania (rytmus, rým, refrén, zvuková rekuren-cia) a uplatnením princípu ekvivalencie. Východiskom pre stvárnenie ontologického „materiálu" je charakter lyrického subjektu. Podľa postoja lyrického subjektu ku skutočnosti sa mení aj zorný uhol autora v texte. V l. možno rozlíšiť niekoľko spôsobov zobrazenia. Spravidla poznáme tri základné typy lyrickej výpovede: 1. Bez- »85 prostredná alebo autoreprezentačná l. sa zakladá na „opise" vnútorného stavu, na vyvolávaní nálady a pocitov bez akejkoľvek dejovosti. Do tejto skupiny možno zaradiť ľúbostné, náboženské, vlastenecké atď. básne. 2. Predmetná vytláča citovosť na druhý významový plán a uprednostňuje opis vonkajšej skutočnosti. Takýto typ L má viacero podôb: buď ide o L opisnú, reflexívnu alebo meditatívnu. Prostredníctvom opisu skutočnosti však lyrický subjekt vyjadruje svoj vnútorný stav, resp. vnútorné napätie. Zo súčasných autorov v najčistejšej podobe predstavuje tento typ autora Š. Strážay. 3. Apelatívna /. má postulatívny ráz, lebo sa priamo obracia na adresáta. Podľa obsahových zložiek patria sem básne politické, didaktické a občianske. POÉZIA 193 (z gréc. poiesis = tvorba): viazaná reč básnického prejavu. Kým lyrika je druhovým pomenovaním, p. označuje stupeň textovej viazanosti (grafické členenie básne, rytmus, verš, rým, strofa). Pod pojmom p. chápeme predovšetkým usporiadanie textu v jeho tvarovej podobe, vzťahuje sa skôr na formu než na obsah diela. Oproti p. lyrika a stupeň lyrickosti vystihuje obsahovú stránku textu. P. sa v antike pokladala za jediný možný umelecký prejav, preto sa používala vo všetkých druhoch literatúry - v lyrike, epike i v dráme. Základnou jednotkou p. je verš, ktorý umožňuje vytvárať rozličné druhy rytmu a je podkladom na vyvolávanie rytmického impulzu u príjemcu. Aj keď p. značne ustúpila z predchádzajúcich pozícií, naďalej sa vyvíja, aj keď v súčasnosti nemá výsostné postavenie ako v antike či v stredoveku. Jej prednosť je v stručnosti, skratkovitosti, jadrnosti. ABSTRAKTNÁ POÉZIA 194 (z lat. abstractus = odťažitý): extrémny typ modernej poézie, ktorý si vytvára svoj vlastný jazyk 7, vymyslených slov. A. p. vzniká ako svojský výplod básnika a nezávisí od prirodzeného jazyka. Takýto text nebuduje na pojmovom a významovom systéme konkrétneho jazyka, opiera sa predovšetkým o zvukovú stavbu textu. Ani neobsahuje slová a vety s konkrétnym významom, iba prostredníctvom zvukovej stavby vyvoláva isté asociácie. Inšpiračným zdrojom a. p. je detská tvorba a ľudová slovesnosť, kde sa sporadicky tiež vyskytujú slová bez presného zmyslu. A. p. sa rozšírila pod vplyvom dadaizmu (J. Arp) a ruského kubofuturizmu (V. Chlebnikov, A. Kru-čonych) na začiatku tohto storočia. V ruskej poézii sa začali tvoriť básne v tzv. „zaumnom jazyke", t. j. v nadzmyslovom jazyku. A. p. má svojich predstaviteľov aj v povojnovom období. (Ch. Morgenstern, lettristi). Niekedy sa a. p. aj prekladá, lebo predsa nie je úplne nezávislá od národného jazyka. Jazyk s konkrétnymi slovami a pojmami je vždy pozadím pre pochopenie textu, za nezmyselnými zvukovými zoskupeniami sa hľadajú výrazy s konkrétnym významom. Vo vedomí príjemcu sa vytvárajú isté asociácie na podloží slov, ktoré sú obsiahnuté v texte. Pokusy o tento typ poézie nie sú neznáme ani v českej literatúre: Paleostom bezjazy, mandžún at kraun at tathäu at saún luharam amu-amu dahr! Ma yana zinsizi? Gamchabatmy! Darsk ädôn darsk bameuz. Voskresajet at maimo šargiz-duz, chisoh ver gend versabur-sabur l86 I87 Thcglathfalasar hezjazy munayl Dana! Gamchabatmy! V. Holan: Modlitba kamene Hoci sa a. p. chce oslobodiť spod vplyvu prirodzeného jazyka, predsa vznikajú isté paralely a asociácie medzi vymyslenými a zvukovo podobnými slovami v národnom jazyku. Akusticky sa zobrazujú isté predstavy básnika, ktoré sa dajú ťažko rozlúštiť. Charakteristickou vlastnosťou a. p. je veľký počet interpunkčných znamienok: aj menšie časti sa končia otáznikom, výkričníkom, pomlčkou, bodkočiarkou alebo troma bodkami. Zvyšuje sa tým význam neja-zykových prostriedkov, hlavne intonácie. MAKARÓNSKA POÉZIA 195 (z tal. poesia macharonica - podlá jedla maccaroni): veršované texty humoristickej alebo satirickej literatúry, zakladajúce sa na miešaní prvkov (viet, veršov) dvoch, prípadne viacerých jazykov. Pôvodne sa za m. p, pokladali iba texty, pozostávajúce z prvkov národného jazyka a latinčiny, v súčasnosti sa pod tento pojem zahŕňajú všetky básne, vytvorené aspoň v dvoch jazykoch. V slovenskej literatúre sa s m. p. možno stretnúť v Chalupkových divadelných hrách, ale vyskytuje sa aj vo Feldekovej tvorbe, kde sa miešajú nemecké a slovenské jazykové prvky (verše) so zámerom vyvolania komickosti: Teta Viera (spieva): Kennst du das Land, wo die Zitronen bliihn -tam túžim ísť, a to na plný pliinl Ein sanfter Wind vom blauen Himmel wehr -tam čaká ma môj vysnívaný svet! Kennst du es wohl? Dahin, dahin, dahin! Tam túžim ísť za tým mojim drahým! Ľ. Feldek: Teta na zjedenie BÁSNICKÉ FORMY A STROFY SONET 196 (z tal. sonetto — jemný zvuk): najrozšírenejšia lyrická žánrová forma so záväzným počtom veršov (14), pôvodne s týmto vzorcom: abba / abba / cdc / a c d. S sa člení na dve štvorveršia (kvartetá) a dve trojveršia (tercetá), čo podmieňuje aj obsahovú výstavbu básne. V klasickej kompozícii prvé štvorveršie obsahuje tézu, t. j. nastolenie problému, druhé štvor-verše antitézu čiže jeho negáciu a posledné dve trojveršia tvoria syntézu. Na konci s. býva aj výrazná pointa, ktorá dáva obyčajne nový zmysel celému textu, resp. zvýznamňuje predchádzajúce časti. S. sa pointou približuje k anakreontskej poézii, s. prezrádzajúci nemecký vplyv, nemá pointu. S. sa niekedy spájajú do väčších celkov: cyklus 15 zneliek (sonetov) tvorí tzv. znělkový veniec a obsahuje 210 veršov. S. sa vyznačuje aj pestrou variabilitou rytmu: častým rytmom je 5- až 6-stopový jamb. Vo Francúzsku už v 16. stor. zaviedol Pierre de Ronsard (1524-1585) pravidelné striedanie ženských rýmov s mužskými a v í. pre Máriu aj alexandrín: Už kto chce, Mária, sa s vaším menom hrať, s Amorom MÁ I RAJ: nuž, raj mi dajte, drahá, pretože k íúbosti vás meno vaše ťahá, nebraňte ľúbosti váš mladý vek si vziať. T 188 189 Za svojho milého ráčte navždy btať a spojme život svoj i všetky jeho blahá, nech v láske vzájomnej sa vinie naša drahá a srdce nič nesmie odorvať. Tak sú hmoty vesmíru a zeme v jeho drahokame rozložené. D. Ilevier: Shakespearou sonet Ach, treba milovať a treba ľúbiť veľa. Kto vôbec neľúbi, ten vôbec nemá cieľa, ten žije ako Skýt — a môže uplynúť mu život bez nehy 2 nieh všetkých nanajsladšej! Je sladkosť bez lásky? - V tej chvíli by som radšej, kccľ ľúbiť prestanem, sám chcel sa pominúť! P. de Ronsard: Mária prel. V. Turcány Anglický s. sa vyznačuje väčšou voľnosťou, lebo sám jazyk nie je uspôsobený na zložité schémy a vzorce, má menej možností na vytváranie rýmu. Takto vznikol tzv. shakespearovský s., ktorý sa ani nečlení na strofy a jednoduchší je aj jeho vzorec: a bab c d cdefefgg. Vhodný príklad možno uviesť zo súčasnej slovenskej poézie: Vybúšil vír - a on ľahko stvoril sonet, britký dialóg reči s duchom. Do dvorany krásy zašiel po rým, zaodiac ho alžbětinským rúchom, brúsil, obracal ho v hlave, tavil s presnou rukou staviteľa mostov. Ústrojenstvo s dravým chodom šťavy, zjednotené mužskou celistvosťou! Hľa, on, mocnár, vedie ako šíky jazyk, hoci stokrát vyskúšaný, nedotknutý ničím ani nikým -pripomínajúci izbu panny . . . Slovenská literatúra má bohaté zastúpenie tejto žánrovej formy a pestuje sa s obľubou od J. Kollára až podnes. Vyskytuje sa v tvorbe P. O. Hviezdoslava (Krvavé sonety, Letorosty), u S. H. Vajanského, V. Beniaka, M. Rázusa, M. Válka a J. Kostru. Poslední dvaja však inovujú formu s. tak, že namiesto vznešených tém spracúvajú skôr témy s ironickým podtextom. GAZEL 197 (z arab. gbazel = pavučina): orientálna básnická forma zložená z 5 až 15 dvoj verši. Prvé dvojveršie sa rýmuje navzájom, pričom v dalších párnych veršoch sa znovu vyskytuje ten istý rým. Nepárne verše môžu byť aj refrénom, ale nie je to podmienka. Formou refrénu sa však môže opakovať aj slovo alebo slovné spojenie na konci párnych veršov za rýmom: opakuje sa obyčajne slovo či slovné spojenie, ktoré je nositeľom základnej myšlienky básne. Vzorec je takýto: aabacadaea ...xa. G, sa najčastejšie vyskytuje v ľúbostnej poézii; opakovanie a stupňovanie zdôrazňuje v ňom ľúbostné vyznanie. Je to skôr stredoveký žáner, predovšetkým niektoré východné národy ho s obľubou pestovali, alebo ho aj dnes pestujú. G. sa nachádza často v uzbeckej, azerbajdžanskej, turkménskej a tadžickej ľúbostnej poézii. Jeho témou je láska k žene, sklamanie v láske, smútok. V slovenskej poézii je výskyt g. raritou, príklad uvádzame zo staršej literatúry: Zo staroby, hľa, v mladosť prechádza zas obzor! i škovrán rozvil prípor jasotných krás v obzor, 9" v ňom šveholom vlá, vlaním šveholí, až celý schvic sa i jediný hlas - obzor. O, dušo smutná, väzbu všednosti, tú klietku tvoju tiež už otvoriť čas! Obzor toť šíry čaká, zve ťa v objatie jak milenec, má v tvári láskavý jas obzor, smev na rtoch, v očiach tuhy paprsky: nuž nemeškaj - jak vídal často som vás, obzor a teba, splyňte opäť v radosti! P. O. Hviezdoslav: Zo staroby MADRIGAL 198 (z tál. madrigale; od tnadra = stádo): pôvodne pastierska, neskoršie ľúbostná báseň v stredoveku, pozostávajúca z 5-11 veršov s volne rozloženým rýmom. Najmä v období renesancie a rokoka ho s obľubou používali básnici románskych národov, lebo nemal natoľko záväzné pravidlá ako sonet či rondel. M. dáva široké možnosti experimentovať: tak v oblasti formy, ako aj témy. Vyznačuje sa rôznorodes-ťou a básnika takmer vôbec neobmedzuje. Na začiatku 18. stor. sa jeho ľúbostná náplň presúva dokonca na žartovnú rovinu. M. je dodnes živou básnickou formou. V slovenskej poézii sa vyskytuje u Capka-Zniovského a u Hviezdoslava (Letorosty II). Ticho je navôkol jak v pustom kostole; slnko šarlatové zapadá za hole. Súmraku závoje kryjú háje, role. Vážne si mesiačik kráča vo hviezd kole, sťaby pastier viedol kŕdeľ oviec v pole. ... Jak sa vznáša mesiac nad Tatier vrchole - Prenes že ma, Bože! ponad srdca bôle; - alebo mi nechaj matku v rodnom kole. J. M. Capko-Zniovský: Podvečer (Madrigal) RISPET 199 j (z tal. rispetto = úcta): ľudová lyrická báseň tos-j kánskeho pôvodu zo 14. stor. Používa sa hlavne i v erotickej poézii, v básňach, ktoré vyjadrujú lásku a úctu k milovanej žene. V českej poézií sa r. vyskytuje v tvorbe J. Vrchlického a St. K. Neumanna, v slovenskej poézii v tvorbe V. Mihálika (Rispet, Rispety z trinástej komnaty). R. sa skladá z 8 veršov, ktoré sa členia na jedno štvorveršie a dve dvojveršia. Táto lyrická báseň má vzorec rýmov :abab/cc/dd. Sýti už z pohľadu na chlieb čo len bude zapíjame kyslým mliekom barančekov Jak keď bičom švihneš — zaerdžanie hrubé V prachu poľnej cesty uviaznuté echo Struny raže zunia ako včelí úľ neverí kto vlastným srdcom nepočul i Čímsi dobrým z detstva cítiť modré s,'ni tma si líha k zemi chladom podkosená ■j V. Kondrót: Letný rispet T E R C1N A 200 (z tal. terza 'terča' = tretí): trojveršová strofa, v ktorej sa prvý verš rýmuje s tretím, druhý verš s prvým , a tretím veršom nasledujúcej strofy a druhý verš , druhej strofy sa zase rýmuje s nepárnymi veršami nasledujúcej strofy, čím sa vytvára trojstrofový celok. T. má teda vzorec: aba / beb / cdc. Báseň sa však po tretej strofe nekončí, ale podľa toho istého princípu pokračuje ďalej. Celú básnickú skladbu uzatvára vždy samostatný verš, ktorý sa rýmuje s párnym veršom predchádzajúcej strofy: ■95 Celá si mu vsiakla do kože. Možno, že si a možno práve taká. Práve taká. Bože, prebože. Už ani smrť ho z domu nevyláka. A môžeš prísť preňho do rečí: ulakomila si sa na tuláka. Ak stratí ťa, bude kto vie čí. A nebo miesi mračná popolavé. Ak bude tvoj, bude člověčí. Ak nájde ťa jak zrkadielko v tráve. M, Válek: Z vody T, udomácnil v poézii Dante Alighieri: jeho Božská komédia od začiatku do konca obsahuje iba tento typ strofy. Jej prednosťou je to, že párny verš navodzuje impulz pre stvárnenie novej básnickej výpovede v nasledujúcej slohe. RITORNEL 201 (z tal. ritornello: od rotorno = návrat): stredoveká strofická forma podobná tercíne. Skladá sa z troch trojveršových strof a v každej slohe sa nepárne verše rýmujú, len prostredný sa nerýmuje ani s jedným veršom. Vzorec r.: aba / cdc / efe. Niekedy za posledným trojverším nasleduje ešte samostatný verš, ktorý sa rýmuje s párnym veršom predchádzajúcej slohy. V prvom verši sa občas nachádza aj oslovenie (stromu, kvetiny a pod.). V stredovekej poézii prvý riadok býval iba polveršom, ba často pozostával len z jedného slova, ale aj tak sa musel rýmovať s tretím veršom. R. pochádza z talianskej poézie, odtiaľ sa rozšíril do francúzskej literatúry. V Čechách pestoval tento typ strofickej formy hlavne A. Heyduk, ktorý pod názvom Ritornely vydal aj básnickú zbierku. V slovenskej literatúre sa taktiež udomácnil; vyskytuje sa v tvorbe P. O. Hviezdoslava (Letorosty II) a u V. Beniaka: Chvíľa donáša a je z toho verš, maličký, krehký, trochu vzdychajúci, aj trošku hrejúci jak kožuch-nerz. Stroj, čo sa dušou volá, ide mi. Vidíte, že som človek ešte súci, mám k vrabčím letom odraz na zemi, aj odletím vám neustrážený ako vrabec za zrnom na humnici, alebo jak motorček skazený zastanem, Peter, celkom pri vrátnici. V. Bettiak: Ritornely proti smrti RONDEL 202 (z f rane. rond = guľatý, okrúhly): lyrická forma stredovekej, predovšetkým románskej poézie, skladá sa z 12 až 15 veršov, z ktorých sa vytvárajú 3 strofy a striedajú sa v nich dva rýmy. V klasickom type sa prvé dva verše z prvej slohy opakujú na konci druhej slohy a celú báseň uzatvára prvý verš textu v nezmenenej podobe. Niekedy sa prvé dva verše z prvej slohy opakujú vo forme refrénu na konci druhej a tretej slohy. V slovenskej literatúre sa r. vyskytuje zriedkavo. Mám pod jazykom stovky šťastných piesní -smrť si ich vezme ako obolos. Až osamieš, len dobrou slzou zros 194 T95 ich zamlčaný jasot, lebo dnes mi zápasiť treba s krutejšími besmi v hodine trýzní, úzkosti a hrôz. Mám pod jazykom stovky šťastných piesní - smrť si ich vezme ako obolos. Ó, duša moja, na kolená klesni a o dar lásky, najcennejší lós lakomých rokov, bez prestania pros. Vedz, že aj dnes, keď hyniem v tofkej tiesni, mám pod jazykom stovky šťastných piesní. V. Mibálik: Jesenné rondely Mihálikova báseň je príkladom na klasický typ r., lebo prvé dva verše sa opakujú na konci druhej slohy a prvý verš zároveň aj uzatvára celú báseň. R. má podobnú stavbu ako rondo. RONDO 203 (z franc. rondeau'rondo',- od slova rond = guľatý): lyrická, z dvoch alebo troch strof pozostávajúca báseň, v ktorej sa vyskytujú iba dva rýmy. Vzniká v 14. stor. ako istá obmena rondelu. Charakteristickým znakom r. je opakovanie prvého verša alebo prvého slova tohto verša na konci jednotlivých strof. Ak sa r. skladá z troch strof, môže sa tento refrén vynechal! buď v prvej alebo v druhej slohe, no nemôže chýbať! na konci básne. Vo francúzskej literatúre používali túto formu mnohí autori, zo známych básnikov aj F. Villon. Ty, Srnrí, čo milú si mi vzala, priprísna si, ja apelujem. I nad sebou však dych tvoj čujem: Nemáš dosť, aj mňa bys' už brala? V čom ti tá, živá, zavádzala? Pod! Bez nej život zavrhujem, Simf! V dvoch srdciach jeden oheň sálal, tak si druh druha zamiluje. Sám? - som len rám a zo mňa duje prázdnota, slovo z funebrála: Smrť! F, Villon: Lay prel. J. Smrek Villonova báseň svedčí aj o tom, že opakujúce sa slovo môže, no nemusí byť súčasťou rýmového vzorca. R. sa obyčajne skladá z 8 až 15, zvyčajne 8- až 10-slabičných veršov. Túto formu používali aj francúzski parnasisti (T. de Banville), ale zjavuje sa aj v českej poézii 20. stor. (V. Nezval, J. Seifert), v slovenskej poézii u V. Beniaka. T RIO LET 204 (z tal. trio = trojica, t. j. trojnásobné opakovanie): strofická forma stredovekej francúzskej poézie s duchaplným, epigramatickým obsahom. Pôvodne obsahovala iba jednu osemveršovú strofu, pospájanú dvoma rýmami. Záväznou požiadavkou je však iba dodržiavanie vymedzeného počtu veršov (8), doslovné opakovanie 1. verša v štvrtom a siedmom riadku. Z trojnásobného opakovania verša pochádza aj pomenovanie čo je základom presnej veršovej schémy: ABaAabAB alebo ABbAabAB. Zvyčajne sa teda opakuje aj 2. verš, hoci nie vždy doslovne, v poslednom riadku. V slovenskej poézii skladali /. viacerí básnici, ako napr. J. Kollár (Slavjanka ke bratrům a sestrám), P. O. Hviezdoslav (Letorosty II) a V. Beniak. Be- 196 niakove t. si zachovávajú aj základné požiadavky kladené na výstavbu t.: Oh, tento pes, oh, tento Bojar, u nôh mi zaspal, ne vrčí. Iste si do snov i mňa pojal, oh, tento pes, oh, tento Bojar, vydržme spolu aspoň po jar, kým stará smrtka prifrčí. Oh, tento pes, oh, tento Bojar, pri nohách spí mi, nevrčí, V. Beniak: Bojar S E S T1N A 205 (z tál. sesto = šiesty): lyrická veršová forma pro-vensálskeho pôvodu, pozostávajúca zo šiestich strof, z ktorých každá má šesť veršov a báseň na konci vždy uzatvára trojveršová sloha (6x6+3). Na konci jednotlivých veršov sa opakujú tie isté slová, len v inom poradí. Najjednoduchším typom je táto forma:! 23456-612345-561234-456 123 - 345612-234561. Jestvuje však viacero variantov obmeny slov na konci veršov v jednotlivých strofách. V poslednom trojverší sa tieto slová znovu opakujú v ľubovoľnom poradí a na hociktorom mieste v rámci veršov. Obyčajne sa v nej uplatňuje jamb, najčastejšie 5-stopový. S. vytvoril v 12. stor. trubadúr Arnaut Daniel, neskoršie sa rozšírila do mnohých literatúr a pestovali ju významní básnici (Dante, Petrarca), v slovenskej literatúre hlavne P. O. Hviezdoslav, V. Roy a I. Gali. Príklad na s. však možno uviesť aj zo súčasnej poézie: T 197 Kto zabúda, sám seba najviac trestá: zhrabúva šťastie, život príliš sladký v nádeji, že sa otvára mu cesta, na ktorej ležia samé modré sviatky. A potom v noci ohlási sa cnenie a on sa opäť za chimérou ženie. Si preč. Mne srdcom súženie sa ženie a poníženie posmešne ma trestá. Ak na začiatku bolo iba cnenie, ak sen bol taký prítulný a sladký, na konci kričia zotročené sviatky a do priepasti zosúva sa cesta. Je to tá istá krivolaká cesta, ktorou sa jeseň v uzde víchra ženie, sú to tie isté kruté naše sviatky. Nespává noc ťa márne hanbou trestá. Pamäť ti povie: pre ten týždeň sladký sa oddá skúsiť, ako chutí cnenie. A či nám ozaj zostane len cnenie? V zlei chvíli ľudským údelom je cesta -kráčaš ňou, kecf si odtrhol už sladký plod mladosti a keď ťa úspech ženie hrať múdreho. Ten slepý sen nás trestá aj za to, že sme postrácali sviatky. Vzpriamený budem vítať cudzie sviatky a čakať, kým ťa nepremôže cnenie. Blažená láska, čo nás takto trestal A blažená je napokon aj cesta, ktorou ma večný smäd a úžas ženie k poznaniu: život predsa len bol sladký. Deň vo mne bdie, raz trpký a raz sladký, akoby nechcel navrátiť mi sviatky, akoby všetko, čo ma vopred ženie, 199 zanechať malo v duši iba cnenie -veď hádam nie je márna moja cesta, púť človeka, čo zbytočne sa trestá. O, deň, buď sladký, pridus moje cnenie, keď tma sa ženie, vymletá je cesta a iiaľ ma trestá za zopsuté sviatky. V. Mihálik: Šestina pre rozbity sen STAN C A 206 (z tal. 'staneď = sieň, stavba): oscmveršová strofa s rýmovým vzorcom: a b a b a b c c. S. má však viac druhov a variantov rýmového vzorca. Jeho klasická podoba sa udržiava v oktáve (ottava rima) v päťsto-povým jambom: V ten deň - ó, že tak ľahkoverná bola! -(lúč ranný vľúdne kľui sa cez záclonku) chUpčiatka práve ptidojčila: i tu z/onku ktos' zabúchal, ba zazdalos', že i volá. Vybehla svižko, pritúžiac si sponku u ňadier; mykla závorou dvier. - Vkročil muž v skvelom plášti; zastal, jak ju zočil. P. O. Hviezdoslav: Ráchel S. vznikla v 13. stor. v talianskej lyrike, ale vtedy sa v nej vyskytoval iba striedavý rým. Duchovná lyrika ju nazýva siciliána. Iným druhom s. je nóna. Premenou rýmového vzorca vznikla z nóny tzv. Spen-serova s. so vzorcom: ababbebec. Názov dostala podlá E. Spensera, ktorý ju zaviedol, ale rošírila sa pod vplyvom Byrona, ktorý ju použil v Púti Chil-da Harolda. Tento typ s. je známy aj v slovenskej literatúre: Veď mäkkých, jemných rytmov naša reč, múk tisícročných dcéra, nepoznala: nad ňou sa zvíjal vraha ťažký meč, keď iné hlaholili, ona spala . . . Keď iné v terem vôľa kráľa zvala, ju sácal každý lokaj v temný kút! No dosť uži Ona ako Lazar vstala, boh sám ju vzkriesil, ako zrno z hrúd -Nás čaká žitia jar - a spása verný ľud! 5. H. Vajanský: Slovenčina (Stanze) N O N A 207 (z tal. nona rima ~ deväťveršie): strofa talianskej renesančnej poézie, ktorá bola zložená z 9 desaťsla-bičných veršov. Jej pôvodná rýmová schéma je takáto : a b a b a b c c b. Je to obmena talianskej strofy, zvanej stanca-oktáva, len sa k nej pripája ešte jeden verš na konci strofy. Uplatnil ju V. Nezval v Básních z podsvětí, ktoré vydával za fašistickej okupácie pod pseudonymom Robert David: Má uši v každé skulině, masivní stěhovavé uši. Je žvanivý jak hokynč, tak jak se na ničemu sluši. Začne sa bavit o kiné ,.. Jste zločinec? Ach, on to tuší! Cte detektívni novely, je protivní jak pondělí. . . Přijď, čerte, vem si jeho duši! V. Nezval: Nóna o fízlovi L I M E R I C K 208 (podľa názvu írskeho mesta Limerick, 'limrik'): anglický veršovaný útvar írskeho pôvodu s rýmovou schémou a a b b a. Vyskytuje sa hlavne v humorných IDO 2Gf a groteskne ladených básňach, preto nezriedka je formou pre slovné hračky. Najčastejšie sa vyskytuje v anglickej poézii nonsensu, odkiaľ prenikol aj do našej literatúry, hlavne do literatúry pre deti a mládež. S obľubou ho používa Ľ. Feldek, najmä v bábkových hrách o Botafogovi: Láska-páska-maska-vráska, ja som zvláštna Sedmokráska. Keď chcem, stojím na mieste, a' keď chcem, som na ceste, láska-páska-maska-vráska. Autor tu používa pôvodnú formu v ktorej sa prvý verš zhodoval s posledným veršom. O dôslednom uplatnení limerickej formy svedčí aj to, že jednotlivé postavy (bábky) pri predstavovaní používajú formulu „ja som" (I am). AKROSTICHON 209 (z gréc. akrosúchon: akr o s — horný, vrchný, stichos = verš): báseň, v ktorej začiatočné písmená alebo slabiky jednotlivých veršov vytvárajú slovo alebo vetu, najčastejšie meno autora či adresáta. A. je obľúbeným virtuóznym prostriedkom stredovekej, hlavne renesančnej poézie (F. Villon, G. Chauser). V súčasnej poézii sa vyskytuje iba zriedkavo; používali ho básnici, ktorí patrili v istom období svojej tvorby k niektorému avantgardnému smeru (V. Nezval). V básni tohto typu môže byť aj venovanie autora svojej milej, známej, nejakej žene. Falošná krása, tak mnoho ma stojí! .Rozum vždy spí, keď srdce niečo stroji. Ach, skôr dať železo hrýzť zubom svojim, Než lásku - zvem ju sestrou svojho zmaru. Citu v nej niet, smrť následok jej daru, Och, v očiach neľútostných zrada zhára. lus hľadal som, a našiel tvrdú skalu. Skôr skazu má než spásu pre bedára. jVíohol som, inde prosiac, na pokoji A so cťou žiť, lež podľahol som čaru. Rozum vždy spí, keď srdce niečo stroji. Tak teraz štvaný som, bez cti a zdaru. Hej, ľudia rata, rata! Strácam paru! E), umriem bez boja, tak ma boh škára? či už aj Milosrdie, k môjmu žiaľu, skôr skazu má než spásu pre bedára? F. Villon: Balada priateľke prel. ]. Smrek Ak si prečítame začiatočné písmená, vychádza nám venovanie: Francois Marthe. Keď začiatočné slová jednotlivých veršov vytvárajú nejaký zmysel, vzniká iný typ, tzv. slovný a. Poznáme aj ďalšie typy básnickej formy, podobajúce sa na a. 7L prostredných písmen verša sa skladá mezostichon a z posledných telestichon. Ak sa použije a. spolu s telestichom v jednej básni, vzniká akroteleuton, v ktorom začiatočné písmená smerom zhora nadol dávajú také isté slovo ako koncové písmená smerom zdola nahor. A. sa vyskytuje aj v staršej slovenskej literatúre, najmä v niektorých básňach J. Silvána, v minulom storočí ho použil V. Pauliny-Tóth v básni Povolenie Matice, neskoršie Š. Krčméry a V. Mihálik. V súčasnej tvorbe sa stretávame s ním iba ojedinelé. Ide predovšetkým o vizuálny prostriedok, ktorý sa pri počúvaní textu ani nedá postrehnúť. Vždy je skôr znakom básnickej virtuozity, než obsahové nutnej zložky textu. 205 KLASICKÉ LYRICKÉ 2ANRF. DITYRAMB 210 (z gféc. Dythyrambos, meno boha Dionýza): pôvodne oslavná báseň, hymna na počesť boha Dionýza. Báseň sa spievala s hudobným sprievodom. Prvý d, vytvoril grécky básnik Arion z Korintu (okolo r. 620 pred n. 1.), neskôr Simonides, Bakchylides a najmä Pindaros. Kcdže tento typ oslavnej básne sa vyznačuje žánrovou nevyhranenosťou, postupne stráca význam samostatného útvaru. Možno sem zaradiť iba básne, ktoré sú prejavom oslavy životnej radosti, prípadne prírodnej krásy. Iba niektoré básne K. Kuzmányho, S. H. Vajanského a M. Rázusa zodpovedajú požiadavkám tohto žánru. ÓDA 211 (z gréc. ode = pieseň): lyrický žáner, ktorý vyniká nadnesenosťou, pátosom. Ú. je adresovaná nejakej významnej osobnosti alebo kolektívu a básnik sa v nej oslavným spôsobom vyjadruje a vyslovuje o významnej téme: o národe, slobode, prírode, mladosti, ba v súčasnosti aj o výdobytkoch technického pokroku. Charakterizuje ju isté vzrušenie, nadšené city, umelá a vzletná forma a sviatočnosť prejavu, niekedy aj priame oslovenie adresáta. Vyniká oproti iným lyrickým žánrom väčšou zovretosťou, ucelenosťou, ale aj vznešenosťou. V minulosti sa veľký dôraz kládol aj na dodržiavanie metrického pôdorysu básne a jej strofickej organizácie, v súčasnosti tieto požiadavky už platia iba s istými obmedzeniami. Ó. svojím obsahom a tematickými zložkami patrí do reflexívnej lyriky. Ó, je známa už v antickej poézii, ale zo začiatku označovala zborovú oslavnú pieseň. Jej najznámejším predstaviteľom bol grécky básnik Pindaros. Ó. sa odčlenila od hudby až v období rozkvetu rímskej poézie a odvtedy sa stala lyrickým žánrom v dnešnom slova zmysle. Najznámejšie ó. v tom období vytvoril básnik Horatius. Ó. je produktívnym žánrom odvtedy podnes, hoci prešla rozličnými fázami vývinu. Ó. sa vyvíjala hlavne v období klasicizmu, aj slovenský básnik J. Hollý napísal celú zbierku ó., 7. ktorých je známa najmä báseň Na slovenský národ. V 20. stor. ó. oslavuje zväčša nejaký prírodný jav, ale môže sa stať jej témou aj nejaký abstraktný pojem: Severná hviezda, ty hviezda hviezd, zavecf nás domov z ľadových ciest. Pohni sa sama zo svojho domova. Zájdi si na juh ešte raz, poznova. H. B. hukáč: Óda na polárnu hviezdu V súčasnej poézii sa pôvodný vznešený obsah c postupne prevracia naruby: vznikajú básne s nádychom „antiódy", lebo autori prenikajú do podstaty vecí a zbavujú tento žáner formálneho prístupu k téme. Vhodným protikladom sú niektoré básne M. Válka (Óda na večnosť, Óda na lásku). PRÍLEŽITOSTNÁ BÁSEŇ 212 lyrický žáner viažuci sa na výnimočnú časovú udalosť. Básnik tvorí text na základe istej spoločenskej objednávky, čo vopred určuje tematickú a obsahovú náplň básne. P. b. vždy vyjadruje ustálené kultúrne T 204 hodnoty, preferuje ideológiu svojho národa, triedy, skupiny atd\ na úkor protivníka, predstaviteľa opozície. P. b. má oslavný charakter a vzniká pri istých jubileách alebo výnimočných udalostiach života spoločnosti, čím je predurčená jej rituálnosť (obrado-vosť) a dosahuje sa to prvkami rečníckeho štýlu (pátos, zvolanie, rečnícke otázky, oslovenia, expresívne výrazy s kladným štylistickým zafarbením a pod.). Konštrukcia básnického textu sa zakladá na ódickom princípe a využívajú sa prostriedky namierené na aktivizáciu príjemcu, na jeho získanie, ovplyvnenie. Celý text je presiaknutý didaktizmom a deklamatívnosťou, čím sa stupňuje reflexívny (úvahový) ráz básne. P. b. sa obyčajne silne viaže na istú konkrétnu udalosť, ktorú básnik niekedy aj uvádza priamo v nadpise: Pieseň k privítaniu biskupa Moysesa v Banskej Bystrici, 1862 (A. Sládkovič). Nezriedka-vo sa oslavovaná osoba prirovnáva k nejakému slávnemu predchodcovi alebo iným spôsobom sa zhyperbolizuje jej význam pre národ, vlasť, pokrok: Stefan! Ty slávnejší si nad kniežatá: Ti majú len koruny, ale Ty si koruna, Naša koruna, - nie z mizerného zlata, Ale z dedičstva blahozvestov Soluna, Z viery našej svätej a lásky uliata! -Nestíchne nikdy našich poetov struna, Hlásajúc, že Ty, ó blaho Slovenstva, Máš odložený veniec blahoslovenstva! A. Sládkovič: Stefanovi Moysesovi na deň sv. Stefana Pramjičedlníka, 1862 P. b. je aj v súčasnosti velmi produktívnym žánrom; vznikajú básne pri príležitosti výročí, zjazdov, 205 letov do vesmíru, narodenín významných štátnych a politických osobností, prípadne ich úmrtí a pod. HYMNA 213 (z gréc. hymnos = chválospev): lyrický žáner; druh ódy. Pôvodne prostredníctvom nej velebili bohov a dodnes má h. charakter velebenia, chvály. Básnici v nej vyjadrovali krásu, dobro, ušľachtilosť, h. bola vždy výrazom vznešenej myšlienky. Slávnostnosť a zvelebujúci tón ju charakterizovali už v antike. H. je žánrom „vysokého" štýlu, vznešenosti, lebo autor si vyberá taký objekt na zobrazenie a velebenie, ktorý sám osebe je zárukou estetickej kvality a vznešenosti. Vznik žánru sa spája s cirkevným obradom. Spomedzi poetických foriem je dodnes najmenej osobnostný, dominuje v nej predovšetkým oslavnosť, ospevovanie zvoleného objektu, pričom subjekt tvorcu sa odsúva do pozadia. Jej vznik siaha až do starovekej Indie a Egypta, neskoršie žáner obnovili rapsódovia v antickom Grécku. Aj kresťanská cirkev postavila tento žáner do samého centra básnickej tvorby. Anglický romantizmus ju znovu objavil ako žáner; azda najkrajšiu a najdokonalejšiu h, napísal básnik P. B. Shelley. Emócie a silné city charakteristické pre romantizmus možno dobre vyjadriť práve v Ä. V tom období vznikli aj národné h., ktoré majú ceremoniálnu funkciu a sú súčasťou osláv štátnych sviatkov a iných významných udalostí. Autorom českej h. je J. K. Tyl (1834), slovenskej Janko Matúška, hymny písal aj P. O, Hviezdoslav (Hymny a žalmy) atoľ. Moderná lyrika zväčša neguje obradnosť starších variantov tohto žánru a istá sympatia k niektorej triede, k spoločenskej skupine, vrstve sa tu spája do harmonického celku. Súčasní básnici neoslavujú bo- T J07 hov, ale ani vlasť či národ nie je už predmetom h., skôr sa ospevuje človek alebo ľudstvo vcelku. Básnik vystupuje ako člen spoločnosti, ba zároveň celého ľudstva: Ty, neboh. Človek, volíš si svoje miesto. Na kríži vlastnej chrbtice, vždy dobrovoľne ukrižovaný, pozeráš, pozeráš, ako sa láme pruh svetla na tebe. No nczohýna sa. Svetlo sa nezohýna. Vravíš si do noci: rozpätie kríža je tiež rozpätím, ak si sa vypäl sám k takému rozmachu. Vravíš si do noci: ja, človek, aj to objímam, k čomu som pripútaný odvrátenou tvárou. ]. Hkcsmla: Hymna elegického postoja ako protiklad medzi skutočnosťou a ideálom. Básnik má používať tento žáner na vyjadrenie vnútorného stavu, keď skutočnosť zaostáva za ideálom, čo v ňom vyvoláva smutnú lyrickú náladu. Báseň charakterizuje zobrazenie pokojného žiaľu, smútku. Na konci e. sa často aj vyjadruje uspokojenie s prežitým smútkom. Charakteristickým znakom žánru je aj väčší rozsah. Verše sú obyčajne dlhšie, aj strofy pozostávajú z viacerých veršov. Malicherný smútok práve tak nevyhovuje tomuto žánru ako patetické, silné city. Báseň sa upína na aktuálnu tému, ale čerpá už z uzavretého, prežitého dojmu. Charakteristické vlastnosti e. možno zhrnúť do troch bodov: 1. vyznačuje sa šírkou ako veľké epické skladby; 2. obsahuje závažnú myšlienku, ktorá je vyjadrená aj reflexiou; bez reflexií by e. stratila najvýraznejšie črty; 3. je odrazom smútočnej nálady, ale aj túžby zbaviť sa jej. E. sa tešila veľkej obľube v sentimentalizme, no u nás sa rozšírila až v neskoršom období. Za e. sa považuje aj Predspev k Slávy dcére od J. Kollára, no vrcholom sú Žalospevy J. Hollého. Básnik vo svojich e. opísal smutné príhody národného života; z nich najznámejšia je e. Plač matki Slávi. E. vznikali aj v ďalšom období vývinu slovenskej literatúry z pera K. Kuzmányho, A. Sládkoviča, S. H. Va-janského, Hviezdoslava (Elégie pôstne), M. Rázusa, VI. Roya a iných. E. píšu aj súčasní autori, zachovávajúc pritom jej pôvodné znaky: Až ťa raz budiť prestanem, sám tichý -(až nakláňať sa budem nad kalichy, z nich kal či láska, sladkosti či blen zalejú zjav, že žiaden nebol slabším a lichý jas len skúzlia z iných pien?) vedz, najmilšia, i za to žitiu vďačím, ELÉGIA 214 (z gréc. elegos = žalospev): lyrický žáner smutného a melancholického ladenia. Môže vystihovať smútok nad strateným šťastím, žiaľ zo sklamanej lásky. Pôvodne bola e. epicko-lyrickou básňou. V súčasnej poézii ide o lyrickú báseň, vyjadrujúcu bolesť a žiaľ vo „vysokom" štýle primeranými básnickými prostriedkami. V klasickej gréckej poézii e. nazývali každú báseň písanú v distichone, pričom sa vôbec neprihliadalo na obsah básne, E. sa vyčlenila ako samostatný žáner až v rímskej poézii, ale odvtedy prešla zložitým vývojom. Veľký obrat v jej vývine vyvolali úvahy F. Schillera, vysvetľujúce podstatu 208 209 že ukázal mi tvoje půvaby, a nedal trhať plody zakázané. A ak tá láska k tebe bola by Jen sĺz mi dala - vďaka ti i za ne. V. Turčány: Elégia ďakovná EPITAF 215 (z grée. epitaf ion = nápis na hrob): lyrický žáner; v srarovekom Grécku a v Ríme nápis na náhrobnom kameni alebo na soche zobrazujúcej mŕtveho. Pôvodne to bol epigram. E. už aj v staroveku sa písal viazanou formou. E. v období kultu ospevoval bohov a vládcov, neskoršie sa vyvinul na samostatný Žáner, ktorý nazývame aj literárnym e. Najznámejší z nich pochádza od J. Wolkera, kde sa básnik vyrovnáva s neodvratnosťou vlastnej smrti: Zde leží Jiří Wolker, básnik, jenž miloval svět a pro spravedlnost jeho šel se bít. Dřív než moh srdce k boji vytasit, zemřel, mlád dvacet čtyři let. /. Wolker: Epitaf EPIGRAM 216 (z grée. epigrama = nápis): lyrický žáner stručne a duchaplne vyjadrujúci nejakú životnú pravdu. Obyčajne ide o satirickú báseň s výraznou pointou na konci. Kedže je to žáner rozsahom značne obmedzený, musí v ňom autor zhustil! veľa myšlienok. E. charakterizoval v starovekej poézii mŕtveho, preto mohol byť oslavnou alebo kritickou básňou. E. sa nachádza na náhrobných kameňoch ako nápis (epitaf). Charakteristika mŕtveho bola vždy presná a výstižná. Stavba textu sa zakladala na ostrom kontraste: začiatok vzbudil čitateľovu pozornosť, jeho očakávanie (suspensio), druhá časť pozostávala z rie- šenia (solutio). Práve preto sa e. vyjadrovali dvoj-verším, 20 začiatku formou elegického distichonu. Táto forma sa používa dodnes, ale bez časomiery: „Nebude žobrák, ani pán," pán vraví vybrčkovaný. Veríme: Všetci pôjdeme s palicou po žobraní. /. Jesenský: Nebude žobrák, ani pán (25. VI. 1940) Dnešná podoba e. sa vyvinula v rímskej poézii; vtedy sa stal tento žáner vhodnou básnickou formou pre politickú satiru. Hoci môže mať aj vážny podtext, väčšina e. je satirická. V slovenskej literatúre ho s obľubou pestovali viacerí básnici (J. I. Bajza, J. Záhorský, J. Jesenský), zo súčasníkov píše e. T. Janovic, P. Petiška a iní humoristi. Napr.: Predtým ženu uspávali trubadúri. A v 20. storočí len radepury. T. Janovic: Trubadúri Dnešný otec iba vzdychá: „Bože, prebože! 2ena nezmestí sa do šiat! Dcéra do kože!" T. Janovic: Otec Prechádzame na svetové trendy: z terkelice na whisky a brandy. P. Petiška: Progres BUKOLICKÁ POÉZIA 217 (z gréc. bukolikos — pastiersky): poézia idealizujúca život pastierov a dedinčanov. Námetom je jednoduchý život, zbavený starostí, problémov. Jej 2IO 211 vznik siaha do antiky: v starovekom Grécku ju pestovali predstavitelia tzv. alexandrijskej školy, hlavne Teokritos, v rímskej literatúre predovšetkým Vergilius v básňach Georgica a Bucolica. Od Vergilia pochádza aj názov; podobný obsah majú aj idyla, ekloga a selanka. B. p. v súčasnosti už neospevuje pastierov, ale je aj naďalej oslavou dedinského života, jeho pokoja, jednoduchosti. Názov sa vzťahuje predovšetkým na obsah, pričom forma sa takmer ľubovolne strieda. Musí však zodpovedať vyjadreným myšlienkam, čiže prevláda v nej jednoduchosť, jej slovná zásoba je zrozumiteľná. Obsah sa dá vyjadriť napr. aj formou sonetu: Keď v tôni bukov fialky sa pýria a chladný tieň sa kráti deň čo deň na Jaroslava zas sa rozpomeň a nezabudni ani na Tityral 2 pastierskych píšťal, zďaleka i šíra zas na zeleň ťa láka sladká lieň, keď celá zem sa mení na pieseň a v každom kríku prebúdza sa lýra. Kúzelný čas, keď more ziel sa tíši, keď s prudkou túžbou po ďalekej ríši súčasne sa ti po domove čká. Keď i ten sneh, čo zlieza po Vezuve, i chlad i žiar, čo mizne z tvojej krve, milým sa zdá jak smutná ovečka. V. Tur lány: Z cyklu Nové bukoliky Výskyt prvkov b. p. sa neobmedzuje na lyriku; zjavuje sa aj v próze, dokonca už v antike (Longov Dafnis a Chloe). EKLOGA 218 (z gréc. ekloge — výber): druh bukolickej poézie; ktorý využíva hlavne dialogizovanú formu. V staroveku sa bukolická poézia vyznačovala dialógmi, monologická forma sa rozšírila až v novoveku. Pôvodne e. nazývali výber, ukážky z bukolickej poézie. Hlavným hrdinom bol vždy bukolos (pastier), pričom staroveká e. postavila do stredu pozornosti život pastierov. Po období vojen alebo pohromy e. bola vďakyvzdaním bukolov bohyni harmónie a mieru. My ju však poznáme v tej forme, ako ju pestoval básnik Teokritos (narodil sa v r. 305 pred n. 1.). Na alexandrijskom dvore túžil po období mladosti, strávenom na Sicílii; táto nostalgia bola inšpiračným zdrojom pre vznik bukolických básní so svetom lúk, pasienkov a polí rodnej zeme. V rímskej literatúre žáner obnovil Vergilius a naplnil ho novým obsahom. GEORGIKA 219 (z gréc. geoigos = rotnlk): báseň väčšieho rozsahu ospevujúca roľníka a jeho prácu. Básnik v roľníckej práci nachádza svojbytnú hodnotu. G. sa rozšírila predovšetkým v antickej poézii; najznámejšia z nich je báseň rímskeho básnika Vergilia Georgica. Európska literatúra túto tematiku znovu objavila až v 18. stor., keď sa vo zvýšenej miere začala ospevovať krása prírody. Tento typ poézie možno dať do súvislosti s bukolickou poéziou. EPIŠTOLA 220 (z gréc. epištole = list): lyrický žáner uprednostňujúci reflexiu. E. je adresovaná nejakej známej alebo vymyslenej (fiktívnej) osobe. Jej obsah je zaujímavým zábavný, ale predovšetkým poučný. Za zakladateľa 21} tohto žánru sa pokladá rímsky básnik Ovídius, ktorý písal e. za svojho vyhnanstva na území dnešného Rumunska. Známe sú pod názvom Epistulae ex Ponto (Listy od Čierneho mora). List môže byť vhodnou formou výstavby prozaického diela, čo sa využíva v epištolárnych románoch. V dnešnej próze sa uplatňuje aj ako súčasť epického diela, vkomponúva sa priamo do textu a slúži na rozvíjanie alebo riešenie dejovej zápletky. Takúto funkciu plní v Ballekových novelách Južná pošta (Vodné hodiny, Dlhé leto). E. ako žáner sa naďalej vyskytuje v poézii. Zo svetovej literatúry sú známe listy Tatiany Oneginovi a Onegina Tatiane z diela A. S. Puškina Eugen One-gin. S e. sa stretávame v tvorbe S. H. Vajanského (Jaderské listy), u I. Krásku i Ľ. Ondrejova. Napr.: Hľa, takto bicdimc v každodennej práci: nie korbáč zmenil sa, len vládca otrokov. Hlupák bol, čo hlásal, že predajú nás zradci -mreže mu vsadili do žitia oblokov. Tak mlčať budeme, hoc trpkosť zúri srdcom, i zmierať pomaly pod vencom slobody -i stavať pomníky nad hroby veľkým otcom, kým doba tehotná lepší čas porodí... Ľ,. Ondrejov: List priateľovi IDYLA 221 (z gréc. eidyllion = obrázok): lyrická báseň menšieho rozsahu, v ktorej dominuje obdiv dedinského života i prostredia. Vykazuje príbuznosť s eklogou. Je zobrazením reality alebo jej výseku a sústreďuje sa na opis krajších stránok života, prípadne přikrášluje skutočnosť. Obyčajne sa zjavuje v ume- ní vtedy, keď v zobrazení skutočnosti začína prevládať naivita. Vyskytuje sa v ktoromkoľvek období vývinu umenia, no predsa - najmä vo výtvarnom umení - charakterizuje iba isté obdobia (rokoko, biedermeier, barok). Obyčajne slúži na zvelebovanie jestvujúceho spoločenského systému alebo jeho niektorých inštitúcií. Najväčší význam má v takej poézii, kde stredobodom pozornosti autora je nejaký zvyk alebo jav zo života prostého človeka. Ide hlavne o ľudí, ktorí sú spätí s prírodou (sedliaci, rybári, kedysi pastieri). Predstavitelia tzv. alexandrijskej školy v starovekom Grécku pestovali predovšetkým bukolickú poéziu a táto poézia vynikala všetkými znakmi i. V súčasnosti sa i. dostala na perifériu literatúry; využívajú ju žánre populárnej literatúry a filmu. 7. nie je žánrom prirodzeného životného postoja a pocitu k realite; prevládajú v nej skôr prvky neobyčajného a krásneho, ale aj istej bezproblémovosti a neprirodzenosti. Zobrazenie istej témy na spôsob i. môže byť aj pôsobivé a realistické. V slovenskej literatúre sa udomácnila pod názvom selanka (J. Hollý). ALBA 222 (z lat, albus = biely, jasný): v provensalskej poézii lyrická pieseň s námetom ranného lúčenia milencov. Podriaďuje sa prísnym zákonitostiam stredovekej rytierskej dvornej poézie kultivovanej trubadúrmi od konca 12. stor. A. má presne stanovenú kompozíciu, ktorá bola pre jej autorov záväzná. V úvodnej časti milencov prebúdza spev vtákov (v nemeckej poézii túto úlohu preberá strážca zvaný „Wächter"), až potom nastáva chvíľa lúčenia. V básni sa často vyskytuje aj dialóg, lebo milenci si obyčajne sľubujú vernosť pred rozchodom. 21-1 Aj v súčasnej poézii sú občas pokusy oživiť tento žáner, no autori sa od pôvodnej kompozície značne odkláňajú. Podstatné znaky obsahovej výstavby textu (ranné lúčenie milencov, erotika a pod.) však a. zachováva aj dnes: Tak pusto a tak bezútešné vie byť len v piesni, šelesty svitania - chvenie čelesty; ešte sa spolu chvíľu tešme, kým svit nám ústa neoddelí, ešte raz rozsvieť svoju pleť, poslednú pieseň nechaj znieť jak zlatý budík pti posteli. To nie smrť... to sa iba dnie; keď vtáča cez prah vypadne, len v speve zamiera i besnie. Každý cit na tón kamenie - a z lásky je len umenie. Zem dýchla do úst novej piesne. /. Buzássy. Alba Z A L M 223 (z gréc. psalmos = pieseň): náboženská pieseň kresťanskej liturgie. Pôvod ž- siaha do starohebrejskej literatúry, kde vznikla Kniha žalmov so 150 pripísaná anonymným židovským autorom. Za autora väčšiny z nich sa považuje kráľ Dávid. V čase zavádzania národných jazykov do bohoslužieb sa prekladali kresťanské ž. Takto sa rozšírili do všetkých európskych jazykov; Vavřinec Benedikti z Nedožier ich prebásnil do časomiery (1606). Z. majú rozličný obsah: k najznámejším patria tzv. kajúce ž-, Ž- o márnosti, oslavné a iné. Pod ich vplyvom sa značne rozrástla tvorba duchovných piesní; významným predstaviteľom sa stal u nás Ján Silván, ktorý vydal zbierku Písně nové na sedm žalmu kajících a jiné žalmy (1571). Zaujímavou z nich je báseň o márností: Ani síla, ani moudrost, chytré umění, udatnost, nic v světě dlouho netrvá, po jasném dni mračnost bývá. /. Silván: Marnost na všem znám a vidím BALADA FRANCÚZSKA (V IL L O N S K A) 224 lyrická báseň zložená z troch strof s rozsahom veršov od 7 do 12 a záverečného poslania. Táto básnická forma je spätá predovšetkým s F. Villonom, ktorý jej dal vhodný obsah. Náročnosť tejto formy spočíva v používaní dvoch-troch rýmov a v opakovaní refrénu na konci každej strofy, ba aj v poslaní. Ako básnický pokus sa vyskytuje aj v súčasnej slovenskej literatúre. Balada v podobe modlitby za dušu úbohého Villona a všetkých nás v úbohosti jemu podobných Ježišu Kriste, brat náš Villon, zlodej, vrah, ten dobrák s nožom v ruke, keď krv sa spení, o ktorom nevie nik, či po sto príkoriach si voľká v nebi, či sa pečie v zatratení, na tomto svete nemal ceny. "7 No aspoň pred smrťou sa chystal, že ti zhudie pesničku podľa gusta, kričiac vystrašený: Záleží ti tak veľmi na poslednom sude? Prosil nás budúcich (a smutná duša v ňom zvonila), aby sme s nim nezostali sami, příliš sa nebratali s takým viselcom, čo lepšie poznal krčmy parížske než chrámy, kľučkujúe pod šibenicami. Zavesil na ne s krížom svoje srdce hrdé, len telo potom spadlo do neznámej jamy. Záleží ti tak veľmi na poslednom súde? Ktovie, kde leží, zbojník, lump a posmeškár, čo cez veky sa zvíja v našom vlastnom žiali. Keď trúby zahlaholia, nájdeš jeho tvár, upokojí ťa vzlykot vynútenej chvály — alebo ho už peklo páli? Buď rád, že k piesňam, ktoré vyrvali mu z hrude, sa tvoji najvernejší vôbec nedostali. Záleží ti tak veľmi na poslednom súde? Poslanie: \ Ježišu Kriste, nachýľ uznanlivé uši k úbohým pesničkárom; ozývať sa bude plač duše brata Villona i našich duší: Záleží ti tak veľmi na poslednom súde? V. Miháiik: Balada PIESEŇ 225 najrozšírenejší typ básne, spravidla spájajúci poéziu s hudbou. Clení sa na strofy a vyznačuje sa aj inými štylistickými príznakmi (paralelizmus, opakovacie štylistické figúry). Je základným útvarom ľudovej poézie, resp. ľudovej piesne, ale zároveň aj najjednoduchšou formou umelej poézie. Pre túto vlastnosť mnohé z nich zľudoveli a stali sa súčasťou folklóru, napr. autorom piesne Přídi, Janík, premi-lený je V. Pauliny-Tóth a piesne Aká si mi krásna P. Bella-Horal. U básnikov je ludová pieseň stálym inšpiračným zdrojom, preto vznikajú ponášky na ňu. Takéto p. sú známe v poézii od najstarších čias až dodnes: Trávička zelená už porásda briežkom: a to moje srdce ešte vzdy pod sniežkoni, pod sniežkom, ej, sniežkom, ktorý padol vtedy, keď si bol, šuhajko, u nás naposledy. P. O. Hviezdoslav: Piesne 1 ĽUDOVÁ PIESEŇ 226 súhrnný názov pre lyrické, lyrickoepické, niekedy aj pre epické žánre ľudovej slovesnosti. Vyznačuje sa všetkými znakmi folklóru: nemá pevnú, stálu podobu ako umelecká literatúra, preto pozná iba variant, t. j. obmeny textu. Autor nie je známy, čo má za následok anonymitu, ďalšími znakmi sú kolektívnosť, ústne šírenie motívov a melódia. Podľa textu a zastúpenia lyrických a epických prvkov možno rozdeliť t. p. na tri druhy: lyrické (uspávanky, trávnice), lyrickoepické (balady) a epické (historické piesne). Dalším kritériom rozdelenia t. p. je tematickosť a obsahová náplň textov. Podľa týchto kritérií poznáme ľudové balady, piesne historické, zbojnícke, regrútske, vojenské. Lyrické piesne možno osobitne rozdeliť do viacerých skupín, na piesne ľúbostné, rodinné, svadobné, uspávanky a trávnice. Podľa vzniku sa rozlišujú ľ. p. od tzv. zľudovených piesní. Od konca 18. stor. sa obrátila pozornosť vzdelaných vrstiev na ľudovú slovesnosť. Kollárove Ná-rodnie zpievanky sú dodnes najväčšou zbierkou slovenských t. p. Zbierali ich aj mnohí štúrovci, predovšetkým S. Chalúpka, J. Kráľ a J. Botto. 219 LYRICKOEPICKÁ BÁSEŇ 227 veršovaná skladba, ktorá vzniká vzájomným prelínaním lyrických a epických prvkov. Nad vlastným dejom, ktorý je epickým jadrom textu, dominuje autorov vzťah k deju a presadzujú sa subjektívne a reflexívne prvky. Epická časť diela sa vyznačuje dejovosťou a rešpektujú sa časové súvislosti a postupnosť, ďalej sa používa 3. osoba množného čísla ako základná gramatická forma rozprávania. Epické útvary však iba zriedkavo bývajú úplne čisté, lebo sa v nich vyskytujú prvky príznačné pre lyriku. Takto sa vnášajú do epického jadra prvky zachytávajúce duševný stav človeka (postáv), jeho reflexie, opisy prírody, používa sa 1. osoba jednotného čísla prítomného času (Pozdravujem vás lesy, hory, / Z tej duše pozdravujem vás ...'). Keďže dej je obyčajne jednoduchý, nakoniec umeleckú hodnotu textu podmieňujú a vyvolávajú obyčajne lyrické časti diela. Napr. P. O. Hviezdoslav v Hájnikovej žene má časti, ktoré pozostávajú z ponášok na ľudové piesne. Ide najmä o vkomponovanú časť pod názvom Maliniarky; každá z ôsmich akoby spievala inú pieseň pri zbieraní malín. Na ukážku uvedieme pieseň prvej z nich: Malina, malina, sladká si -Dievčina, dievčina, švárna si! Malina, malina, podaj sa -Dievčina, dievčina, nedaj sa! Ihuhú! P. O. Hviezdoslav: Hájnikova žena L. b. je aj básnická skladba A. Sládkoviča Detvan, ktorá má síce epický základ, ale so silnými lyrickými pasážami. Dej je pomerne jednoduchý, nekom- plikovaný, preto hodnota textu v nemalej miere spočíva na lyrických prvkoch (opisy slovenskej prírody, postáv a reflexie). BÁSEŇ V PRÓZE 228 malý lyrický útvar s formálnymi vlastnosťami prozaického diela. Vyjadruje pocity, nálady, duševné stavy bez verša a ostatných formálnych znakov lyrických textov (rým, pravidelný rytmus, strofy). Svojou vnútornou stavbou a výpoveďou sa však veľmi približuje k lyrickým textom, lebo sú v nej básnické trópy, štylistické figúry a zväčša vyniká významovou mnohoznačnosťou. Autor svoje dielo skladá do riadkov, odsekov ako v próze; no lyrickosť textu je silnejšia a zjavnejšia než v niektorých textoch písaných viazanou formou. Lyrickosť spočíva hlavne v neprítomnosti deja a vo zvýšenej subjektívnosti diela. Vyskytuje sa už u Baudelaira (Malé básne v próze) a u Turgeneva (Básne v próze). Medzi najznámejšie b. p. patria Rimbaudove Iluminácie, ktoré v preklade V. Dudáša a J. Stachu vyšli aj v slovenčine. Texty J. A. Rimbauda sú mnohoznačné a zakladajú sa na impresionistickom (dojmovom) uchopení skutočnosti ako tvorba francúzskych maliarov-impresionistov. Na ukážku uvedieme jeden príklad: Pobozkal som letnú zoru. Ešte sa nič ani nehlo na priečelí palácov. Voda bola mŕtva. Táboriská tieňov neopúšťali lesnú cestu. Kráčal som, zobúdzajúc vánky, živé a svieže, a drahokamy zízali a krídla sa vzniesli nehlučne. Prvý úklad na chodníku, pokrytom už čerstvým a bledým trblietaním, bola kvetina, ktorá mi povedala svoje meno. 22C 221 Zasmial som sa na vodopád, ktorý sa strapatil medzi jedľami: na postriebrenom vrchole som spoznal bohyňu. Zdvíhal som teda závoj po závoji. V stromoradí, mávajúc rukami. Na planine, kde som ju zradil kohútovi. Vo veľkomeste unikala pomedzi zvonice a chrámy, a potĺkajúc sa ako žobrák po mramorových nábrežiach, prenasledoval som ju. Hore na ceste pri vavrinovom háji som ju ovinul jej pozbieranými závojmi a trošičku som ucítil jej nesmierne telo. Zora i dieťa zostúpili na úpätie hája. Keď som sa prebudil, bolo poludnie. /. A. Rimbauä: Zora prel. J. Stacbo Text aj svojou grafickou stavbou upozorní príjemcu, že tu nejde o obyčajnú prózu. O tom napokon svedčí aj celkové ladenie Rimbaudovho diela, v ktorom už dochádza k prelínaniu sna a skutočnosti, čo bolo východiskom pre vznik neskoršej surrealistickej tvorby. V slovenskej literatúre sa b. p. vyskytuje iba sporadicky. Pestoval ju napr. Ľ. Ondrejov, zo súčasných básnikov tvorí b. p. J. Buzássy. Jeho texty majú predovšetkým erotický ráz. POÉMA 229 (z {rane. poéme 'poém' — báseň): rozsiahlejšia básnická skladba lyrickoepickej povahy. Od eposu sa líši tým, že dej posilňuje lyrická zložka textu. Lyrickosť v p. jednoznačne prevažuje nad epickými prvkami. Autor eposu stojí akoby mimo deja, ale v p. sa lyrický subjekt priamo angažuje v texte, t. j. podľa zastúpenia subjektívnych zložiek sa meria jej celková hodnota. Istým spôsobom je teda p. protikladom eposu, čo platí aj o textoch z minulého storočia, napr. o p. A. S. Puškina a J. M. Lermontova. P. sa udomácnila aj v modernej poézii. Dôkazom je báseň V. V. Majakovského Lenin, v ktorej básnik smúti nad smrťou vodcu prvého socialistického štátu na svete, ale zároveň aj oceňuje a hodnotí jeho celoživotné dielo: Strana a Lenin — blíženci sú dvaja, komu viac slávy história dopraje? Keď hovoríme — Lenin, rozumieme - stranu. Keď hovoríme — strana - rozumieme Lenina. V. V. Majakovskij: Lenin prel. J. R. Poniian Za p. možno pokladať aj Nezvalovho Edisona a Novomeského básnickú skladbu Vila Tereza. V p. Vila Tereza je ústrednou postavou V. A. Antonov-Ovsejenko, v básni sa evokujú motívy Októbrovej revolúcie, robotníka, proletárskej diktatúry atrf. V súčasnej p. sa obyčajne oslavuje nejaká významná osobnosť. NOVŠIE LYRICKÉ ŽÁNRE PÁSMO 230 žáner modernej poézie vyznačujúci sa väčším rozsahom a polytematickosťou. K podstatným znakom p. patrí zdôrazňovanie básnickej obraznosti a voľné radenie zdanlivo nesúvislých tematických celkov, kto- III ré zjednocuje iba ústredná téma. P. je lyrickým ekvivalentom a nápodobou modernej prózy, postavenej na tzv. voľnom prúde vedomia a využitia asociačných možností jazyka. P. chce byť verným obrazom myšlienkového pochodu človeka, založeným na stálych prechodoch z jednej tematickej oblasti do druhej. Výsledkom tejto tvorby je miešanie štylistických rovín, spájanie časové a priestorové nesúvisiacich motívov a ,reálií, kreolizácia lyrických a epických prvkov atď. P. zaviedol do poézie G. Apollinaire, ktorý v roku 1913 vydal básnickú zbierku Alkoholy a v nej na prvé miesto zaradil báseň pod názvom Pásmo. G. Apollinaire svoje zážitky a spomienky zaznamenal ako voľný tok básnického vedomia, v ktorom sa navzájom prelínajú lyrické a epické prvky, prítomnosť a minulosť, aj dovtedy prísne od-deľované kategórie komickosti a tragickosti. Táto báseň znamená pre celkový vývin poézie to isté ako diela M. Prousta a J. Joyca pre vývin prózy. Tým, že Apollinaire zmiešal prvky reflexie, humoru, vízií, snov a reality, pričinil sa o vznik nového typu poézie, ktorý výrazne zasiahol do členenia lyriky, vychádzajúcej z vývoja v 19. stor. Jeho základný princíp, ktorý možno nazvať polytematickosťou lyrickej výpovede, je východiskom pre tvorbu nových žánrov. Na G. Apollinaira nadväzovala hlavne tvorba nadrealistov, napr. Nezvalov Akrobat, ale aj básne typu Druhé stretnutie s Féneom R. Fabryho či Ho-rovova Nioba matka naša. Z p. vychádza aj cyklická báseň, reprezentovaná v súčasnej poézii Válko-vým Slovom. CYKLICKÁ BÁSEŇ 231 (z gréc. kyklos = kruh): pôvodne cyklus označoval diela, ktoré do jedného celku spája ústredná téma. Kompozične ich stmeľuje rámcovanie textu (G. Boc-caccio: Dekameron), alebo tematické prvky textu. V lyrike má c. b. bohatú tradíciu; patria sem také skladby, ako Baudelairove Kvety zla, Hviezdoslavove Krvavé sonety, tri cykly Letorostov, Sládkovičova Marína a pod. V súčasnosti c. b. tvorí osobitný lyrický žáner, reprezentovaný novšie básnickou skladbou M. Válka Slovo. Východiskom pre vznik c. b. sa stalo polytematické pásmo typu G. Apollinaira, s ktorým sa kombinuje intímna lyrika básnickej skratky. Prelína sa v ňom tematická univerzálnosť a intímna individuálnosť básnickej výpovede. M. Válek napr. popri oslave Moskvy a jej význame pre svetový vývoj, si zrazu zaspomína na domov. Do textu sa vkomponú-va individuálnosť básnikovho cítenia popri univerzálnom postoji, determinovanom názorom komunistu : Ale ja zrazu pocítil som domov. Videl som, ako liptovské ženy na námestí v Prahe predávajú oštiepky. A hneď mi boli oveľa viac drahé kupoly pražských veží, aj slovenské piesne, prenikajúce až ku kosti. A počul som ako vo mne sneží nekonečné more tichej ľútosti. Vzduch v Moskve bol naraz ako z topásu. A ženy blikali v ňom ľahko, graciózne a všetky boli choré na krásu. M. Válek: Slovo 224 225 PRÍBEH 232 žáner modernej poézie, založený na uplatnení epip-kého princípu v lyrickej výpovedi. Niekedy ide o väčší, rozsiahlejší text pripomínajúci poviedku, niekedy sa zachytáva istý detail, ktorý svojimi výrazovými vlastnosťami naznačuje dej. Epická zložka textu však prevláda iba na povrchovej rovine, t. j. v tom, že báseň opisuje istú príhodu, udalosť, ale väčšmi pôsobia súvislosti deja ako jeho epický ráz. P. je typickým žánrom denotatívnej poézie, lebo programovo neguje obraznosť na úkor strohej vecnosti. Lyrickosť textu vyplýva z použitia básnickej skratky, z kontrastného radenia motívov, z ľudského „rozmeru" deja a jeho neočakávanosti, novosti čiže z objavu nových súvislostí. P. sa vyskytuje v poézii vo forme reflexií s váčším rozsahom textu bohatším na udalosti (V. Mihálik: Príbeh s telefónom), alebo môže stručne obsiahnuť menší životný detail. Príklad uvádzame z tvorby mladších autorov. E. Kováčova opisuje slobodnú matku a jej osud: Budúca slobodná matka má dva životy: ten minulý a ten, čo práve nosí. E. Kováčova: Príbeh Autorka dáva do kontrastu vzťah ľudí k slobodnej matke (opovrhnutie) a vidinu príchodu nového človeka na svet. Iného zamerania je báseň 5. Strá-žaya, ktorej dej je navonok jednoduchý, priezračný, takmer bez obraznosti, no prinúti čitateľa uvažovať: Sedáva vo vlaku. Jej vlasy bývajú cudzie a slnečné tmavé ako jesenné hladiny. Býva ti Túto. Často si sťahuje sukňu na hrubé a láskavé kolená. Sveter nežne pritlmí jej zdravé a pomalé dýchanie. Býva ti lúto, že vystúpi, a ty sa nedotkneš svetlého hrdla, nezovšednie ti, neprestaneš mať ju rád. S. Strážay: Príbeh z vlaku NÁPIS 233 žáner modernej poézie vychádzajúci z epitafu. Obidva žánre vypovedajú o mŕtvych, lenže klasické epitafy sa zameriavali skôr na velebenie mŕtveho. N. ako súčasný žáner sa spája s príbehovosťou, životným osudom jednotlivca. Často odráža to, čo sa neodhalilo za života z konvencie. Za zakladateľa tohto žánru sa pokladá americký autor Edgar Lee Mas-ters, ktorý v diele Spoonriverská antológia (1914) opísal osudy ľudí malého (vymysleného) amerického mestečka. Básnik v krátkych textoch vypovedá o jednotlivých mŕtvych rozličného povolania, spoločenského postavenia, veku a pohlavia. Ich ľudské osudy často konfrontuje a dáva do protikladu, čím sa zvyšuje ich pôsobivosť. Možno ich vnímať ako texty s náležitým epickým dejom, príbehovosťou. Kontrastnosť pôsobí nielen v rámci jedného textu, ale funguje aj ako tematický prvok, ozrejmujúci iný text, obyčajne taký, ktorý mu predchádza. Vhodným príkladom sú osudy dvoch mŕtvych, ktorých autor postavil vedľa seba: PRÍBEH 232 žáner modernej poézie, založený na uplatnení epického princípu v lyrickej výpovedi. Niekedy ide o väčší, rozsiahlejší text pripomínajúci poviedku, niekedy sa zachytáva istý detail, ktorý svojimi výrazovými vlastnosťami naznačuje dej. Epická zložka textu však prevláda iba na povrchovej rovine, t. j. v tom, že báseň opisuje istú príhodu, udalosť, ale väčšmi pôsobia súvislosti deja ako jeho epický ráz. P. je typickým žánrom denotatívnej poézie, lebo programovo neguje obraznosť na úkor strohej vecnosti. Lyrickosť textu vyplýva z použitia básnickej skratky, z kontrastného radenia motívov, z ludského „rozmeru" deja a jeho neočakávanosti, novosti čiže z objavu nových súvislostí. P. sa vyskytuje v poézii vo forme reflexií s váčším rozsahom textu bohatším na udalosti (V. Mihálik: Príbeh s telefónom), alebo môže stručne obsiahnuť menší životný detail. Príklad uvádzame z tvorby mladších autorov. E. Kováčova opisuje slobodnú matku a jej osud: Budúca slobodná matka má dva životy: ten minulý a ten, čo práve nosí. E. Kováčova: Príbeh Autorka dáva do kontrastu vzťah ľudí k slobodnej matke (opovrhnutie) a vidinu príchodu nového človeka na svet. Iného zamerania je báseň Š. Strá-žaya, ktorej dej je navonok jednoduchý, priezračný, takmer bez obraznosti, no prinúti čitateľa uvažovať: Sedáva vo vlaku. Jej vlasy bvvajú cudzie a slnečné tmavé ako jesenné hladiny. Býva ti Túto. Často si sťahuje sukňu na hrubé a láskavé kolená. Sveter nežne pritlmí jej zdravé a pomalé dýchanie. Býva ti lúto, že vystúpi, a ty sa nedotkneš svetlého hrdla, nezovšednie ti, neprestaneš mať ju rád. S. Stráiay: Príbeh z vlaku NÁPIS 233 žáner modernej poézie vychádzajúci z epitafu. Obidva žánre vypovedajú o mŕtvych, lenže klasické epitafy sa zameriavali skôr na velebenie mŕtveho. N. ako súčasný žáner sa spája s príbehovosťou, životným osudom jednotlivca. Často odráža to, čo sa neodhalilo za života z konvencie. Za zakladateľa tohto žánru sa pokladá americký autor Edgar Lee Mas-ters, ktorý v diele Spoonriverská antológia (1914) opísal osudy ľudí malého (vymysleného) amerického mestečka. Básnik v krátkych textoch vypovedá o jednotlivých mŕtvych rozličného povolania, spoločenského postavenia, veku a pohlavia. Ich ľudské osudy často konfrontuje a dáva do protikladu, čím sa zvyšuje ich pôsobivosť. Možno ich vnímať ako texty s náležitým epickým dejom, príbehovosťou. Kontrastnosť pôsobí nielen v rámci jedného textu, ale funguje aj ako tematický prvok, ozrejmujúci iný text, obyčajne taký, ktorý mu predchádza. Vhodným príkladom sú osudy dvoch mŕtvych, ktorých autor postavil vedľa seba: «7 Elsa Wertmanová Pochádzala som z nemeckej dediny, mala som belasé oči, ružovú tvár, bola som šťastná a mocná. Mojím prvým zamestnávatelom bol Thomas Greene. Kecľ raz v lete nemal doma ženu, vkradol sa do kuchyne, schmatol ma do náručia, a keďže som sa sprvu odvracala, bozkával ma aspoň na krk. A nato už ani jeden z nás nevedel, čo sa deje. Nariekala som, čo sa so mnou stane. Utápala som sa v slzách, keď sa moje tajomstvo začalo predierať na svetlo božie. Jedného dňa mi pani Grccnová povedala, že všetko pochopila, nebude mi sťažovať život, a keďže jc bezdetná, dieťa si prisvojí. (Prepísal na ňu celú farmu, aby mlčala.) Nevychádzala z domu a dala rozhlásiť, že čaká radostnú udalosť. Všetko sa dobre skončilo, dieťa sa narodilo — a obaja sa ku mne správali ako k vlastnej dcére. Neskôr som sa vydala za Gusa Wertmana a roky ubiehali. Ale keď si na politických zhromaždeniach okolosediaci mysleli, že do očí mi vháňa slzy \ výrečnosť Hamiltona Grcena -mýlili sa. Nie! Iba som chcela povedať: Toto je môj syn! Hfa, to je môj syn! i Hamilton Greene \ Bol som jediné dieťa Franccs Harrisovej z Virginie a Thomasa Greena z Kentucky, a obaja rodičia boli zo statočnej a váženej krvi. Im vďačím za všetko, čím som sa stal: že som bol sudca, člen kongresu, vedúca osobnosť tohto štátu. Po matke som zdedil bodrosť, predstavivosť, výrečnosť; po otcovi vôru, súdnosť, logiku. Buď mi všetka česť, že som vďaka nim mohol preukázať služby svojmu fudul E. L. Master s: Spooririverskä antológia-prel. J. Kot Prvý z dvoch n. prezrádza tajomstvo o Hamilto-novi Greenovi: Elsa Wertmanová vypovedá ako jeho skutočná matka. Hamilton Greene ako vedúci osobnosť štátu však do konca života bol hrdý na to, čo zdedil po rodičoch (Po matke som zdedil j bodrosť, predstavivosť, výrečnosť . . .). V slovenskej poézii n. naďalej zostáva žánrom „vysokej" (oslavnej) literatúry. Dôkazom sú básne P. Horova, napísané formefu sonetu pod názvom Nápisy na hroby, ktoré sú venované obetiam vojny. N. sa vyskytuje aj v tvorbe M. Rúfusa, ale aj u neho dostáva text vážne, až smutné podfarbenie: Nežaluj, pesnička. Jak balvan ťažký nápev. Ako ťa uniesť mám ústami slabými. Z tých našich živých vier len tiahly sprievod rakicv, že ani zaplakať neviem už za nimi. M. Rújus: Nápis PARALIPOMENON 234 (z gréc, zvyšok, dodatok): lyrický žáner modernej poézie, zakladajúci sa na vecnosti a tematicky sa viažuci na málo povšimnuté javy skutočnosti. Básnickú výpoveď charakterizuje videnie „zdola", z po- 2ZS Acie jednotlivca, t. j. človeka všímajúceho si nepatrné, zdanlivo zbytočné javy našej súčasnosti. Témou básní sú veci akoby „odložené", javy vymykajúce sa z rámca veľkosti doby. S. Smatlák nazýva celú básnickú zbierku L. Novomeského Dom, v ktorom žijem p. Za typické p. sa pokladá táto báseň: Do zmätku haraburdia hodeného bokom k zhúžvaným novinám, v ktorých už vietor číta stránky po stránkach, ku všetkým roztřepaným črepom pod oblokom pribudla jedna, jediná jedna smutná topánka. Na prvý pohľad bola celkom súca, nie ako iné z týchto miest, pažravo hladné. V nenásytnom pysku s prischnutou slotou. Naozaj neviem, prečo za horúca ocitla sa na smetisku. Aj som jej vravel ako Tolstoj: Ujdi predsa stade! No, nepohla sa. Vari pre strach, že ju doženú? Hynula v clivotách, že odvrhla ju noha, pre ktorú všetko dala. V páľave i blate aj vlastnú kožku svoju, kožu, koženú. L. Novomeský: Pod oblokom Báseň sa začína publicistickým opisom neporiadku, typickým pre mnohé sídliská. Tým sa naznačuje, že ide o „poéziu všedného dňa". Oživením veci (smutná topánka) pristupuje do textu ľudský princíp. Druhá strofa naznačuje súvislosť medzi vecami a človekom. Nielen topánka, ale aj človek sa môže ocitnúť mimo spoločenského diania, môže byť vyčlenený, akoby odhodený. Nejde teda o vec samu 22<) pre seba, ale - ako na to poukázal P. Zajac - celá opísaná realita nadobúda tieto súvislosti: vec - človek, t. j. vec ako človek - človek ako vec. Celá téma sa vyznačuje ambivalentnosťou. V závere sa text ozrejmuje opakovaním (paronomáziou), ktoré vyvoláva asociácie spoločenského dosahu v zmysle „niesť kožu na trh", „ide mu o kožu". Báseň svojou výpoveďou odhaľuje nevďačnosť ľudí k svojim blížnym, ktorí v ich prospech vedeli riskovať, obetovať sa za šľachetné ciele i za cenu vlastného rizika. P. sa často viaže k životu na sídlisku. Dôležitými časťami textu sú hlavne začiatky: Sem som sa nasťahoval a chce sa mi tu bývať, tuná v tom novonarodenom sídlisku. ]. Mihalkovii: Sem BÁSNICKÝ ŽIVOTOPIS 235 žáner denotatívnej (vecnej) poézie, založený na faktoch a presných údajoch. B. ž- nebuduje na výmysloch, na fantázii, uprednostňuje skôr holú skutočnosť. Charakterizuje ho básnická skratka, jadrnosť, stručnosť, v istých prípadoch aj hravosť, napr. hra s jazykom. B. ž- je v príkrom rozpore so životopisom ako útvarom administratívneho štýlu. Údaje strácajú svoj operatívny zmysel, lebo nie sú v službách administratívnej strohosti a prísnosti, ale chcú zobraziť životnú púť básnika, vypovedať o človeku. Hoci b. ž- sa vyskytuje aj v tvorbe V. Mihálika, ako príklad uvádzame text Ľ. Feldeka, adresovaný detskému príjemcovi. Básnik v ňom vytvára originálne kalambúry, používa jednoduchú formu, no fakty sú vždy hodnoverné, autor uprednostňuje denotáciu pred konotáciou: 2?' Narodil som sa v znamení Váh. v Žiline, kde tečie rieka Váh. Som vážený človek od Váhu, keď neváham, mávam odvahu. Diogenes obýval vraj sud. A my sme zas obývali súd. Tam som získal jasnosť úsudku, len si nesmiem sadnúť ku súdku. Moja žena - rodák z Martina. Spolu máme syna Martina. A Martin je zase Trstenec. Rodina je zlatý prstenec. Dodatočne robím opravy. Žena tvrdí, že je z Oravy. A pribudli ďalšie občianky -Ľubka, Oľga, Bratislavčanky. (A po tých dvoch prišla Anička. Ďalší verš je ešte tajnička. Ťažko sa mi z básne vymotá, keď ju píšem podľa života.) Na rybníku rastie blatúšik, vo mne rástla kniha Zlatúšik. Hra pre tvoje modré oči tiež, dúfam, že ju naspamäť už vieš. Botafogo tiež je odo mňa. Mnoho kníh som hodil do ohňa. Mnoho nových píšem, prekladám, do ohňa už uhlím prikladám. Na fotkách mi hlavu vidíte a nohy mám doma na byte. Aké sú? Nuž, aké bývajú -keď idem, sa sem-tam kývajú, Ľ. Faldek: Vlastný životopis BÁSNICKÁ GLOSA 236 (z gréc. glossa = jazyk, reč): lyrická báseň španielskeho pôvodu, ktorá pozostávala zo štyroch desať-veršových strof, zvaných decima. B. g. na začiatku má vo forme motta citát zo štyroch veršov z textu iného autora. Motto sa stáva témou celej básne. Štvorveršie autor obmieňa, rozvíja a každú strofu spravidla končí jedným veršom zo zvoleného motta. V súčasnosti sa b. g. vyskytuje v uvoľnenejšej forme, je rozvedením motta, no striktné pravidlá sa nezachovávajú. Vychádza sa síce z citátu, nový text odkazuje na motto, ale jeho zmysel autor vysvetľuje na základe vlastných skúseností, pod tlakom vlastného subjektu. Výsledkom je úplne nový text, ktorý obsahuje síce isté myšlienky z citátu, ale nie je v tom pravidelnosť. Báseň sa stáva subjektívnym dodatkom k mottu, vyplývajúcim z vlastného postoja autora k životu a zážitkom. Ako príklad možno uviesť úryvok z textu M. Chudú, kde básnik vychádza z Novomeského poézie: Vlaky Sestre Márii Bol taký zvláštny chlapec blcdolíci, divné mal oči, podivné mal sny. Had sa mu zjavil v klzkej koľajnici a umrel uhryznutý diaľkami. L. Novomeský Koľko vždy tade prejde vlakov, oči tni zastierajú na bielo. Kedysi som sa diaľok zľakol, keď dvoje rúk sa za mnou vystrelo, dvoje rúk - koľajnice chladné. Prvý raz vtedy šiel som do sveta 232 233 a čosi uhryzlo ma zradne . .. (Aj hruška spadne, kecf je dozretá.) M. Chudá: Vlaky MARGINÁLIE 237 (z lat., poznámky na okra)): lyrický žáner podobný glose. M. však nevychádzajú z citátu, vybratého z textu iného autora, ale autor tvorí na istú tému báseň akoby „na okraj". Danú tému neobsiahne vcelku, zameriava sa iba na niektoré, pre vlastný subjekt dôležité detaily, životné okamihy, zážitky. Celý text je subjektívnym uchopením reality bez nároku na celostnosť, všeobecnosť a univerzálnu platnosť. Príkladom môžu byť Marginálie J. Šimonoviča, kde opisuje zážitky, viažuce sa k deviatim mesiacom roka. Lyrický ráz m. vyplýva z kontrastov, z protichodných javov života, pospájaných do miniatúrnych celkov: Má) Ružové domy bieli úplne nové slnko, kam sa len pohnem, stretám odrazu iné ženy. (No ťahajú ma k mame za ruky ducha deti.) Začína na mňa gániť spoza mriež rebier vlastné, od narodenia vo mne prešľapajúce srdce. /. Simonovič: Marginálie M. je aj báseň J. Mihaíkoviča Pre Zuzanku (Na okraj letných gitarových slávností v B.) . Text je tiež koncipovaný časovými reáliami, tvoriacimi exponovaný začiatok básne: Začať sa musí od začiatku, v máji, v júni, aj skôr. /. Mihalkovič: Pre Zuzanku BLUES 238 (z angl. blue 'bití' = modrý, blues 'blůz' ' smutná nálada): pôvodne pieseň severoamerických černochov, zväčša ľúbostná báseň so smutným vyznením. Pokladá sa za predchodcu džezu a patrí k najobľúbenejším žánrom americkej poézie. V klasickej podobe pozostával obyčajne z troch strof a začiatočný verš sa v každej strofe opakoval, pričom najčastejšie sa uplatňoval vzorec: a x a x. Dnes sa za b. pokladajú aj básne, ktoré si nezachovávajú pôvodnú štruktúru, ale opakovanie veršov v nezmenenej alebo čiastočne zmenenej forme, hlavne na začiatku strofy alebo uprostred, je z hľadiska formy naďalej príznakovou vlastnosťou tohto žánru. Pre obsah charakteristickou črtou je požiadavka stupňovitého rozvíjania témy, melancholické ladenie básne a opakovanie základnej myšlienky. B. je známym žánrom aj v čes-skej literatúre, pestovali ho E. F. Burian, V. Nezval, Voskovec-Werich, J. Suchý a J. Kainar, v slovenskej literatúre sa vyskytuje u J. Štrassera. Josef Kainar vydal aj básnickú zbierku pod názvom Básně a blues, z ktorej uvádzame ukážku: To se ví, že oba jednou umfem Nekoukej po mne Je to tak Umřem a nebudem Trhne to trochu malým černým zipem A pak už maucta: 254 Květiny se s díkem odmítají Vař kávu Za to nemůžu žt oba jednou zhynem -Pa'k budem lítat v ráji S takovým tlamkatým A sladkým bernardýnem /. Kainrrr: Blues o ráji a sladkým bernardýnovi K A L I G R A M 239 (z gréc. kolos = krásny, gramma = písmo): grafická báseň; grafické usporiadanie textu s estetickým zámerom. Tento typ poézie znovu ožíva v 20. stor. zbierkou básní G. Apollinaira Calligrammes (1918), hoci pokusy boli aj pred ním (Mallarmé). Jeho vznik však siaha až do antiky: tzv. alexandrijská básnická škola 3. stor. pred n. 1. je jeho zakladatelom, lebo predstavitelia tejto školy sa pokúšali pôsobiť na čitateľa nielen akustickými prostriedkami, ale aj usporadúvaním textov do zvláštnych obrazov. V ostatnom čase výtvarné zložky čoraz častejšie prenikajú do poézie. Využitie grafických prvkov je signálom, žc sa poézia už neuspokojuje iba s hudobnou zložkou, ale zároveň čerpá aj z možností, ktoré jej núka výtvarné umenie. Vizuálnu zložku zámerne využívali českí poctisti na inováciu básnického textu, ale aj v súčasnej slovenskej poézii sú pokusy vytvoriť obraz prostredníctvom grafického usporiadania textu. Ako príklad sa obyčajne uvádza báseň P. Bunčáka Nálada, ale aj u Kostru zaznamenávame isté pokusy o grafické usporiadanie textu: *35 O O, tvoje oko. tvoje druhé oko. O, oblina. O, ňadro s hrotom. O, druhé ňadro. Okrúžkované obe. O, drobné o, pupok O Do O ťa celú objímam. Do veľkého O, vystlaného hodvábom. /. Kostra: O Príjemca zo začiatku hľadá v Kostrovej básni O ucelené a dotvorené vety, ale ich nenachádza. Keďže podľa vžitého stereotypu sa báseň nedá dešifrovať, obracia sa pozornosť na optický obsah textu, doplnený útržkami viet a ich významom. Báseň svojím grafickým usporiadaním pripomína postavu ženy. Celý text má erotický obsah, vychádzajúci z istých asociácií, ktoré vyvoláva písmeno O spojené s vizuálnymi predstavami jednotlivých častí tela. O tu možno pokladať aj za opakovaciu štylistickú figúru, pôsobiacu primárne graficky. K. môže byť založený aj na synekdochickom princípe čiže celá grafická báseň je v takom prípade optickým znakom väčšieho celku. Napr. v známom k, G. Apollinaira Eiffclova veža synekdochicky reprezentuje (zastupuje) mesto Paríž: 2,6 237 VYPLAZUJ! A BUDOU VYDLAZOVAT VEC M£ mu tm prel. J. Hore'j'sí NONSENS 240 (z angl. nonsense = nezmysel): žáner lyrickej poézie, ktorý sa vyznačuje zdanlivo nezmyselnými prvkami. Z estetických a štylistických kategórií využíva gro-tesknosť, absurdnosť a paradox. Čerpá hlavne z ľudovej slovesnosti, predovšetkým slovné hračky a riekanky pripomínajú folklór. N. vznikol v anglickej poézii a jeho predstaviteľom je Lewts Carroll. V knihe Alica v krajine zázrakov uverejnil absurdné príbehy vedno s básničkami, v ktorých sú sklbené moderné tematické prvky s absurdnými: Hľaďte na tie čudné zvyky: karty mastia i poníky! Sedia v klietke do polnoci, hrajú, hrajú, niet pomoci. L. Carroll: Alica v krajine zázrakov, prel. ). Vojtek a V. Vojtková V slovenskej poézii sa udomácnil n. v tvorbe M. Válka a Ľ. Feldeka, adresovanej detskému príjemcovi. Prvkami n. sa vyznačuje napr. Feldekova báseň Hra pre tvoje modré oči, v ktorej „kmín poriada cirkus zelenín" v záhrade a vystupujú v ňom fazuľa, kukurica, cibuľa, slnečnica, rajčina a uhorka. Celá báseň je krásnou hrou fantázie, o čom svedčí i tento úryvok: Ak si čínske žonglérky položili na palice roztočené tanierky iste sú to slnečnice Ľ. Feldek: líra pre tvoje modré oči Epika EPIKA 241 (z gféc. epikos — dejový, vyrozprávaný): jeden z troch základných literárnych druhov popri lyrike a dráme. Oproti simultánnosti lyriky v e. prevláda sukcesívnosť, t. j, časová následnosť, postupnosť. Z toho vyplýva aj jej základná vlastnosť, zakladajúca sa na deji, na rozprávaní príbehu, udalostí. Plynutie deja v čase možno výstižne naznačiť aj schémou: a b c d J 238 Lineárne, za sebou idúce radenie dejových motívov je najpodstatnejšou črtou epickej komunikácie. Jeho narušenie sa chápe ako odklon od normy, od ustáleného modelu a stáva sa príznakovou vlastnosťou konkrétneho textu, prípadne žánru alebo žánrovej formy. Konkrétne texty vznikajú na pozadí epického komunikačného postoja autora, pričom literárne dielo ako výsledok tvorivej aktivity predstavuje modelovanie skutočnosti spredmetnením. Na vytváraní umeleckých obrazov sa v e. podieľa aj tematické a kompozičné členenie textu na pásmo rozprávača a pásmo postáv. Z hľadiska literárnej komunikácie je rozprávač textovým vyjadrovacím subjektom a nositeľom sprostredkovanej stratégie a koncepcie rozprávania (narácie). Funkcia rozprávača zodpovedá funkcii lyrického subjektu v lyrike. Popri rozprávačovi hrá významnú úlohu epická postava, najmä ako typ čiže zovšeobecnený model istej spoločenskej triedy, vrstvy, skupiny atď. E. je najvhodnejším literárnym druhom na zobrazenie spoločnosti v jej totalite čiže celostnosti. Prvým žánrom umeleckého stvárnenia životných osudov národa, spoločnosti sa na princípe totality stal epos, rozvíjajúci dej v celej svojej šírke aj s detailmi. Po epose nastúpila éra románu a ostatných prozaických žánrov. Namiesto výnimočných dejov a hrdinov sa do centra pozornosti postupne dostáva obyčajný človek bez nadprirodzených vlastností a schopností. Charakteristickým znakom e. je predstavivosť autora vyjadrená v texte, rozlet fantázie a vytváranie fiktívneho sveta ako literárneho obrazu reálneho sveta, ktorý je v súčasnosti zaľudnený postavami s bohatým súkromím. Diela s veľkým rozsahom majú často satirický ráz (Haškov Svejk, román Bulgakova Majster a Margaréta). Dnešná e. čoraz väčšmi stráca tradičnú epickosť - využíva aj iné formy zobrazenia. Súčasnosti viac vyhovujú kratšie epické žánre, hoci - najmä v socialistických štŕ. toch - vznikajú diela i s väčším rozsahom. Výnimku netvorí ani slovenská literatúra, kde práve v poslednom čase vychádzajú veľké romány. Túto vlnu reprezentuje román P. Jaroša Tisícročná včela, trilógia V. Šikulu Majstri, romány L. Balleka Pomocník a Agáty, ako aj dvojdielny román I. Habaja Kolonisti. Nie každé z týchto diel však charakterizuje lineárna výstavba deja, ba ani príbeh nemusí byť silnou stránkou dnešnej e. Čoraz výraznejšie zasahujú do e. opisy a reflexie; toto „odepizovanie" e. sa začalo už koncom minulého storočia v dielach impresionistov (O. Wilde) a pokračovalo románmi M. Prousta a J. Joyca. Napriek tomu musíme vnímať i zmeny na pozadí tradičných princípov, t. j. na pozadí príbehovosti, deja. Súčasná e. ani štylisticky nie je jednotná, ale vyznačuje sa prelínaním žánrov (kreolizáciou). PRÓZA 242 (z lat. prosa oralio = priama, volná reč): jedna z dvoch základných foriem literárnej tvorby. Kým druhový pojem epika vyjadruje skôr obsahovú stránku textu, p. podobne ako poézia sa vzťahuje predovšetkým na výstavbu textu z hľadiska formy. P. označuje usporiadanie textu podľa istých kritérií (prozaický riadok, odsek, kapitola, prípadne rozčlenenie diela na časti a pod.). Oproti poézii je to reč voľne plynúca, neviazaná zákonmi rytmu a inými špecifickými osobitosťami básnického prejavu. P. zahŕňa v sebe všetky neliteráme texty (aj vecnú literatúru), ktoré majú primárne písanú podobu. P. si iba v stredoveku vydobyla svoje miesto 240 241 v rámci literatury; za esteticky hodnotný sa pôvodne rátal iba taký text, ktorý bol vytvorený viazanou formou. Dnes má p. také isté zastúpenie a funkciu ako poézia, dokonca mnohé, pôvodne iba veršované formy a žánre sa v súčasnosti vyskytujú iba v p. LYRIZOVANÁ PRÓZA 243 novšie sa používa termín naturizmus; špecifický druh prózy s utlmenou dejovosťou a so zvýšenou subjektívnosťou a expresívnosťou, prejavuje sa zameraním na dedinské prostredie a jeho mystifikáciou. Prozaický text v takomto prípade priberá vlastnosti lyriky, lyrických diel, čím sa zvyšuje význam tvaro-vosti, jazykovo-štylistických prostriedkov oproti téme, ktorá má podobné „zastúpenie" ako v lyrike. Próza s lyrickými prvkami sa tvorila už v období romantizmu, poetizáciou a lyrizáciou sú poznačené aj prozaické práce symbolistov, no k skutočnému rozmachu dochádza až v období expresionizmu. S vývinom expresionizmu súvisí aj slovenská l. p. ako osobitná kapitola slovenskej literatúry medzi dvoma vojnami. Jej predstaviteľmi boli známi autori, ako napr. D. Chrobák, F. Švantner. Ľ. Ondrejov, M. Figuli, J. C. Hronský. Na rozdiel od expresionistov 20. rokov (Hrušovský, Vámoš, Horváth) ich zjednocuje záujem o dedinskú tematiku. Neskoršie sa pod vplyvom francúzskych textov Jeana Giona cez D. Chrobáka udomácnila tzv. horalská tematika, t. j. v literárnych textoch sa k slovu dostávajú pastierske archetypy. Oproti sedliackej poddajnosti a pokore l. p. znamená vzburu, určitú revoltu proti jestvujúcemu spoločenskému poriadku a jeho predstaviteľom. Okrem bizarnosti, zvláštnosti a výnimočnosti té- my lyrický tvar sa prejavuje v štylizácii textu, relevantnosti zvukovej štruktúry, v obraznom používaní lexiky a v rytmickej stavbe vety. Značný význam nadobúda baladický ráz textov, s ktorým uvedené vlastnosti súvisia. K tomuto literárnemu prúdu prináležia také významné diela, akými sú napr. Chrobákov román Drak sa vracia, dielo M. Figuli Tri gaštanové kone, novely F. Švantnera, texty Ľ Ondrejova so zbojníckou tematikou atď. BELETRIA 244 (z franc. belieš lettres 'bel letr — krásna literatúra): spoločný názov pre prozaické diela, ktoré majú estetickú alebo zábavnú funkciu. B. slúži na označenie | prozaických diel s fiktívnym (vymysleným) obsahom | oproti dielam vecnej literatúry a literatúry faktu. Medzi b. a vecnou literatúrou je plynulý prechod. Aj b. sa môže opierať o skutočné fakty, o čom svedčia historické romány; vecná literatúra alebo literatúra faktu môže byť zbeletrizovaná, čo potvrdzujú niektoré žánre (reportáž, fejtón), alebo konkrétne diela (napr. niektoré knihy Ľ. Zúbka). EPOPEJA 24c (z gréc. epos — slovo, poieo = skladám): názov pre epické diela veľkého rozsahu. Pôvodne sa e. nazývali Homérove eposy Ilias a Odysea, no v minulom storočí sa už ním označujú obsahom i rozsahom veľké romány. E. je predovšetkým Tolstého román Vojna a mier, aj diela iných autorov (Gogoľ, Dostojevskij, Gorkij, Balzac). E. sa nazývajú hlavne diela s bohatým dejom, vytvorené zväčša metódou klasického realizmu, ktoré zobrazujú isté významné obdobie z dejín národa. Zo slovenskej literatúry 242 24í týmto požiadavkám najviac vyhovuje románová trilógia V. Mináča Generácia, čiastočne romány L. Balleka o Palánku (Pomocník, Agáty) a román P. Jaroša Tisícročná včela, KLASICKÉ EPICKÉ 2ANRE BÁJ 246 žáner zameriavajúci sa na mytológiu; všeobecne sa pokladá za najstaršiu podobu ľudovej prózy, vyskytuje sa aj pod názvom mýtus. Najčastejšou témou je život bohov, vznik sveta, pôvod človeka, zvierat, rastlín. K. Marx výstižne charakterizoval b. ako rozprávanie „usilujúce sa objasniť udalosti a procesy odohrávajúce sa v spoločnosti a prírode, vytvorené vo fantázii ľudí prvobytno-pospolnej spoločnosti". Podľa námetu sa rozdeľujú do štyroch skupín: 1. kozmogonická b. o pôvode neba a zeme; 2. etio-logická b. o pôvode človeka, zvierat a rastlín; 3. historicko-kultúrna b. o objavoch vecí, remesiel, vied a umení; 4. hrdinská b. o predkoch, kultúrnych hrdinoch, obrancoch rodu. Všetky b, boli obradové a poznal ich iba úzky okruh zasvätených ľudí (družina bojovníkov, rada starších, šaman). Rozprávali sa napr. pri obradoch, pri love alebo pri uvádzaní mladíkov medzi dospelých. Najznámejšie sú grécke b,, napr. o Daidalovi a Ikarovi, o Prometeovi, o Herkulovi a iné. Sú nevyčerpateľným žriedlom pre nové spracovanie. Zo slovenských básnikov b. písal S. H. Vajanský (Sny a báje), pred ním J. Botto (Báj Turca, Báj Magin-hradu). Národy majú svoj osobitný okruh b., ktorý nazývame mytológiou alebo bájoslovím. Do tohto okruhu patrí v našej mytológii topenie Moreny, vítanie jari. O gréckom a rímskom bájosloví vydal knihu V. Zamarovský pod názvom Bohovia a hrdinovia antických bájí (1880), autorom knihy Slovenské bájo-slovie (1877) je V. Pauliny-Tóth. EPOS 247 (z gréc. epos — slovo, reč): epický žáner patriaci k veľkej epike. Pred románom najreprezentatívnejší žáner epiky; jeho postavy (bohovia, polobohovia) vynikajú nadprirodzenými vlastnosťami. Hlavnou postavou môže byť aj osobnosť s výnimočnými schopnosťami, ktorá pomocou bohov uskutočňuje zázračné činy, ovplyvňujúce život väčšieho kolektívu, spoločnosti, E. vznikali vo viazanej forme; text bol na-ratívny s výnimočnými, zázračnými a fantastickými prvkami, motívmi, ba aj udalosťami. E, je rozsahom väčší žáner, má pomerne komplikovanú, z viacerých častí pozostávajúcu štruktúru. Je obrazom istej totality, v ktorej sa prelínajú prvky reality a fantastiky, pozemského a nadpozemského života. Uplatňuje sa v ňom istá básnická štruktúra, aj presne normovaný rytmus. Popri hlavnom deji obsahuje aj epizódy, ktoré sklbuje s hlavným dejom autorský zámer. Hrdinská epika (hrdinský alebo bobatiersky e.) bola vyjadrením privilegovaného postavenia aristokracie v spoločnosti, čo podporovali a potvrdzovali smelé činy hrdinov e. Cnosť tu zohrávala významnejšiu úlohu ako sám život, lebo práve smelé činy zabezpečovali existenciu kmeňa, spoločenskej skupiny, národa. E. však vznikali aj na vyspelejšej úrovni spoločenského vývoja, keď národ stál pred takými 144 úlohami, od riešenia ktorých závisela jeho ďalšia existencia a napredovanie. Udalosti, boje za záchranu národa, štátu sú stredobodom pozornosti každého tvorcu e. Niektoré z nich majú pôvod v ludovej slovesnosti a stali sa podkladom pre vznik hrdinského e. To je druhé obdobie tvorby e. Najväčší vplyv na jeho vývin mali Homérove e, Ilias a Odysea. Pochádzajú z 9. stor. pred n. 1. a pripisujú sa slepému básnikovi. Homérsky e. vznikol z menších veršovaných povestí ľudového pôvodu a predpokladal poslucháča, nie čitateľa. Prednášali ho osobitní prednášatelia (rapsódovia) pre veľké zhromaždenie ľudí. Rozmáhal sa v čase mytologického náhľadu na svet. Homérove e. síce opisujú iba krátke časové obdobie (Ilias 51 dní, Odysea 41), no je v nich sústredených toľko informácií, že odrážajú vlastne celú epochu. Tak ako Homérove, aj indické e. Ma-hábhárata a Rámájana, perzský e. Firdausího Ša-hnámfe alebo Lônnrotova Kalevala u Fínov majú pôvod v ludovej slovesnosti. U európskych národov prešiel najdlhším vývinom klasický e. Sem možno zaradiť e. Ariosta, Tassa a Miltona. Klasický e. má svoju záväznú kompozíciu: 1. propozícia (krátke naznačenie deja); 2. invokácia (vzývanie múz alebo boha); 3. enumerácia čiže predstavovanie bojovníkov, postáv; 4. opis boja, predovšetkým opis hlavnej bitky; 5. deus ex machina čiže zásah boha do deja; 6. ovplyvnenie udalostí zázračnými (mýtickými) prvkami bez zásahu bohov; 7. epizódy čiže opis vedľajších udalostí; 8. peronácia (záver, zakončenie príbehu s dôrazom na ponaučenie). Podľa vzniku sa e. delí na národný a umelý. Národný (hrdinský alebo bohatiersky) e, vznikol na podklade ľudovej slovesnosti. Umelé e. môžu byť hrdinské (J. Hollý: Svatopluk), duchovné s nábožen- skou tematikou (Danteho Božská komédia, Miltonov Stratený raj), historické (e. T. Tassa Oslobodený Jeruzalem), rytierske (e. o Alexandrovi Veľkom v stredoveku, Ariostov Zúrivý Roland), idylické (Mickie-wiezov Pán Tadeáš), reflexívne (Kollárova Slávy dcéra) a komické (Petôfiho Kladivo obce). KRONIKA 248 (Z gréc. chronos = čas, chronika = dejepisné knihy): stredoveký epický žáner; vyznačuje sa chronologickým radením historických udalostí bez opisu príčinných súvislostí. Vykazuje isté príbuzenstvo s gestou, ale kým gesta uprednostňuje príčinné súvislosti, k. sa zakladá na jednoduchej časovej postupnosti. Autor k. nepristupuje tvorivo k materiálu, ani ho nehodnotí, iba referuje, uvádza fakty. K. zväčša nie sú umelecky vypracovaným dielom, ich kompozičná výstavba nie je jednotná. Pomerne ucelené, štylisticky dotvorené časti sa striedali s obyčajným vymenúvaním faktov alebo s enumeráciou genealogických, resp. geografických údajov. Národné k. sa začali zjavovať v 12. stor. Vtedy vznikla Kronika Cechov (Chronica Boěmorum); z neskoršieho obdobia je známa Dalimilova kronika napísaná vo verši. GESTA 249 (z lat. gesta = činy): stredoveký epický žáner; rozpráva o hrdinských činoch významnej osobnosti alebo celého národa. Uprednostňuje príčinné súvislosti pred časovou postupnosťou. G. je vlastne umeleckým variantom stredovekej historiografie. Napr. vo francúzskej literatúre vznikli cykly epických básní o kráľovi Karolovi Veľkom (Pieseň o Rolandovi). Piesne sa rozširovali v 11. a 12. stor. 247 LETOPIS 250 epický žáner stredovekej literatúry. Je vyjadrením oficiálneho postoja k historickým udalostiam, ktoré sa v L líčia chronologicky a neobsahujú súkromné záznamy. Vo vykreslení postáv dominuje idealizácia spoločenského postavenia človeka, O život ľudí, ktorí stáli na spoločenskom rebríčku nižšie, sa L vôbec nezaujímal. Stredobodom autorovej pozornosti boli kniežatá, no hodnotilo sa len ich politické, oficiálne konanie. Letopis nevytváral ideál, vyjadroval iba idey, ktoré mu boli prisúdené ako poddanému či služobníkovi svojho pána. L. je bohato zastúpený v ruskej literatúre, kde pretrvával až do začiatku 18. stor. Stal sa aj významným zdrojom poznania života stredovekej ruskej spoločnosti. Najznámejší je Nestorov letopis (Povesť vremennych let), ale sa zachovali aj v Cechách. BYLINY 251 (z rus. byl — událost): epický žáner ruskej ľudovej slovesnosti o hrdinstve ruských bohatierov v 9.-13. stor. Základom ich obsahu a témy sú historické udalosti, ale realita sa v nich značne hyper-bolizuje a doplna o fantastické motívy. Ústrednou témou b. sú dejiny Starej Rusi, hlavne slávna minulosť Kyjevského kniežatstva. Ospevujú moc a slávu Starej Rusi, chrabrosť a udatnosť ruských bohatierov. Jednotlivé cykly sa vzťahujú k istému kniežatstvu, ku konkrétnemu regiónu. Kyjevský okruh b. sa motivicky a tematicky viaže na obdobie vlády kniežaťa Vladimíra (972-1054) a má troch ústredných hrdinov (Iľja Muromec, Aľoša Popovic a Dob-riňa Nikitič). Veľmi známy je aj novgorodský cyklus b, s postavami Sádka, Mikulu a Stavra. B. viažuce sa k istému miestu majú veľa spoločných vlastností, no badať v nich aj rozdiely. V kyjevských b, prevažujú príbehy o hrdinských činoch bohatierov v záujme obrany vlasti, kým novgorodský okruh b. sa zameriava skôr na opis spoločenských pomerov. B. charakterizuje pátos, slávnostný tón, opakovacie štylistické figúry a častý výskyt stáleho epiteta, čím pripomína epos; ich rozsah je však menší a kompozícia menej viazaná a ustálená. HISTORICKÁ PIESEŇ 252 ( Z gréc. história = rozprávanie, pátranie): stredoveký literárny žáner, ktorý sa tematicky zameriaval na nejakú významnú udalosť v dejinách národa, na boj s nepriateľom, na hrdinské činy. Mali oslavný ráz, ale zároveň plnili aj funkciu súčasnej publicistiky, lebo obsahovali informácie o bojoch a o hrdinských činoch príslušníkov národa. Ich vznik súvisí s nejakou skutočnosťou; vrcholia v období 16.-18. stor., mnohé historické piesne zachytávajú najmä boje s Turkami. Tvoria jediný svetskejší prejav v slovenskej poézii v tom období, keď sa písalo zväčša po česky, alebo slovakizovanou „bibličtinou". Známe sú najmä tieto h. p.: Píseň o bitve moháčske (1526), Píseň o zámku muránském (1549), Píseň o sigotském zámku (1566). Keďže tento žáner je pomerne pestrý a rôznorodý, zachovali sa aj také h. p., ktoré mali viac lyrických prvkov a dokumentárnosť v nich bola utlmená: Počkajme, šuhajci, kým príde Sobieski, kým príde Sobieski, tam ce2 ten vrch sliezsky; 248 249 tam cez ten vrch sliezsky spoza Bielej hory: spoza Bielej hory na červenom koni; na červenom koni, so zlatým kantárom so zlatým kantárom na pomoc husárom; na pomoc husárom; Viedni, cisárovi: ten bude bojuvať naproti Turkovi. Sobieski a Turek (1683) BALADA 253 (Z románského ballare = tancovať): epický žáner so smutným, až pochmúrnym dejom, ktorý má tragický záver. Jej zaradenosť k epickým žánrom nie je jednoznačná, lebo obsahuje prvky lyrické aj dramatické. Niekedy sa charakterizuje ako tragédia vyrozprávaná básňou, čím sa naznačuje, že sú v nej obsiahnuté všetky tri literárne druhy. Opisuje udalosť, ktorá sa končí tragicky, pričom dej má značne zhustený a udáva sa náznakmi. Tragické vyznenie príbehu a stručnosť sú prvkami dramatických textov; príčina konfliktov sa iba naznačuje, alebo sa o nich dozvedáme iba z vyjadrenia postáv (priama reč). V texte sú časté repliky a lyrické výpovede. Lyrické vlastnosti možno objaviť vo zvýšenej subjektívnosti; s ňou bezprostredne súvisí výskyt opakovacích štylistických figúr, refrénu, hyperboly. Opísaná príhoda je zvyčajne smutná, pochmúrna, ale aj šokujúca. B. sa udalostí iba dotýka, ale bez širšieho vysvetlenia. B. vznikla na konci stredoveku z ľudovej slovesnosti. Sám názov má síce taliansky pôvod, ale b. sa rozšírila do Európy z Veľkej Británie. Zo začiatku ich tvorili kočovní bardi, ktorí ospevovali krvavé boje medzi Škótmi a Angličanmi, ľúbostné príbehy alebo krvavé či nešťastné príhody. Tieto texty sa spievali na dvoroch šľachty, na tržniciach a na uliciach miest. Zbierku škótskych ľudových b. prvý vydal biskup Percy v 18. stor. Od tohto času sa ráta jej popularita a začína sa tvorba umelej b. Aj dnes sa rozlišuje ľudová a umelá b. 1. Ľudová b. je najkratším epickým žánrom, jej rozsah sa pohybuje od 20 do 120 veršov. Pôvodne existovala iba vo forme spevu. Vyskytujú sa v nej predovšetkým tieto tematické kontrasty: láska a nenávisť medzi príbuznými, vernosť a nevera, žiarlivosť, manželstvo a jeho rozbitie, vynútené manželstvo, oddelenie milencov od seba násilím, spoločenské rozdiely ako prekážka rozvíjania lásky, protiklad medzi chudobnými a bohatými. U jednotlivých národov možno objaviť spoločné témy. V slovenskej b. prevláda sociálny motív nad fantastickým. Hlavne zbojnícke piesne majú baladický ráz, predovšetkým texty o Jánošíkovi. 2. Zdrojom umelých b. vznikajúcich od konca 18. stor. boli jednak ľudové b., jednak (za romantizmu) národné povesti a báje. Zo slovenských básnikov bol Janko Kráľ prvý, ktorý začal tvoriť umelé b. v duchu ľudových. Napr. v b. Kríž a čiapka vychádza z ľudovej povesti, ale vyberá z nej iba tie motívy, ktoré sú nositeľmi baladického deja (chmúrna a tiesnivá nálada, tajomnosť, záhada, fantastickosť), usilujúc sa pritom o gradáciu tragickej udalosti. B. od romantizmu dodnes je v poézii veľmi rozšíreným žánrom. V súčasnosti však jej pôvodný 2fO pochmúrny tematický tón často nadobúda opačný zmysel. VÝCHODISKOVÉ ŽÁNRE SÚČASNEJ EPIKY EXEMPLUM 254 (z lat-, príklad): krátky prozaický žáner svetského obsahu, vyskytujúci sa v stredovekých kázňach. E. objasňovali určitý morálny pojem alebo problém so zámerom výchovy veriacich. Význam tohto žánru spočíva v tom, že namiesto bezduchého moralizá-torstva na prvé miesto kládol rozprávanie príbehu, ktorý demonštroval buď príkladné správanie, alebo poukazoval na činy svetského človeka, zasluhujúce si odsúdenie. E. bezprostredne súviseli so životom a iba k príbehu sa pripájali náboženské poučenia, komentáre alebo moralizácie. Mali viacero podôb, jestvovali vo forme bájok, anekdot, facécií a niektoré už obsahovali aj základné vlastnosti poviedky. Tým sa stali prvým zdrojom vzniku novodobej epiky. E. sa zachovali aj v samostatných zbierkach; známa je zbierka Arnolda z Lúttichu Abeceda poviedok. Niektoré e. sú dôkazom nielen obsahovej rozmanitosti žánru, ale aj ústupu náboženských prvkov a posilnenia zábavnej povahy textu. Príkladom môže byť e. zo zbierky Abeceda poviedok, ktorého varianty sa tradujú až dodnes: Rozprávač: Jeden starý človek šiel na svojom somárovi a jeho maličký syn kráčal za ním pešo. Akísi ľudia, čo ich stretli, povedali: ,,Hľa, ten sedliak ide na somárovi a slabého chlapca nechá ísť pešo." *5i Keď počul túto reč, zosadol a dal chlapca na somíia. Nuž ďalší ľudia, čo ich stretli, povedali: ,,Ó, aký pochabý je ten sedliak, lebo starobou ulomený kráča pešo, a chlapca nechá ísť na somárovi." Tu vysadol aj otec a vedno s chlapcom šiel na somán- vi. Ľudia, čo ich stretli, povedali: „Hľa, tí sú veľmi pochabí, lebo somára náramne zaťažujú, a tak ho oslabujú." Zosadli zo somára a nechali ho voľného. Ľudia, čo ich stretli, povedali: ,,Ti sú veľmi hlúpi, lebo vedú somára, a nik z nich na ňom nejde." Tu niesli obaja somára. Nuž akísi ľudia, čo ich stretli, povedali: „Hľa, tí sú veľmi pochabí, lebo miesto aby somár niesol ich, oni nesú somára." Keď ten človek počul takéto reči, povedal synovi tieto slová: „Či to počuješ, milý synu? Nech robíme akokoľvek, ľudia o nás vždy rozprávajú. A tak sa teda netreba starať o ľudské reči, ale čo máš robiť, to rob - podľa učenia Catona, ktorý vraví: .Keď správne žiješ, nestaraj sa o reči ničomníkov." " Arnold ~ Liilľnhu: Rečí sa netreba vždy pridŕžať LEGENDA 255 (z lat., to, čo sa má prečítať): stredoveký epický žáner s náboženskou tematikou. Mohla mať veršovanú alebo prozaickú podobu. L. obsahovala životné príbehy svätcov so zázračnými a fantastickými motívmi, prvkami. Sčasti pripomína povesť, lebo opísané udalosti majú svoj reálny základ, ale oproti povesti /. má vždy náboženský ráz. Nereálne, zázračné prvky zohrávajú v nej väčšiu úlohu ako v povesti. Hlavnou postavou je vždy svätec, ktorý v súlade s kres- 252 ťanskou mystikou za odmenu v posmrtnom živote vela trpí a znáša všetky ťarchy pozemského života. L. je umeleckým výrazom kresťanskej pokory. Jestvujú legendy o apoštoloch, o Panne Márii, o mučeníkoch atď. Zo stredovekých /. sú známe Moravsko-panónskc legendy (Život Konštantína, Život Metoda), latinská Legenda o sv. Svoradovi a Benediktovi, z obdobia súmraku Veľkej Moravy Život Nauma. V stredoveku sa vydávali samostatné zbierky L, z nich je aj u nás známa zbierka Acta Sanctorum (Život svätých). L. patrili k reprezentačným žánrom, čítali sa tak ako v súčasnosti romány a novely. Neskoršie záujem o ne ochabol, resp. sa stali súčasťou ľudovej slovesnosti. V období romantizmu sa niektoré témy znovu spracúvali, využívali ich najmä básnici, ale už s novým zámerom. Do náboženskej tematiky sa zámerne vnášala aj idea národa, svätci sa stali nositeľmi svetských ideí. Zo slovenských autorov siahali po takejto tematike mnohí básnici - A. Sládkovič, Š. Krčméry, M. Rázus, E. B. Lukáč a iní. FACÉCIA 256 (z lat. facetiae 'facécie' = žarty, vtipné nápady): krátke humoristické alebo satirické príbehy a poviedky. Vznikajú už v 12. a 13, stor. a veľkú popularitu dosiahli hlavne v humanizme a renesancii. Ich význam zvyšuje najmä to, že sú to prvé žánre spájajúce umeleckú literatúru s folklórom. Rozširovali sa predovšetkým v meštianskom prostredí. Zo stredovekých autorov F. Rabelais pojal /. do svojej tvorby. Naše /. vynikajú odrazom každodenného života, ich reč je hovorová, neštylizovaná. Využíva všedné témy, zamerané na osobný život člo- 253 veka. Kým zo začiatku sa /. písali viazanou rečou, neskoršie v nich dominovala próza. Význam /. spočíva v tom, že spolu s exemplárni sa stali podkladom pre vývin svetskej literatúry a novodobej prózy. ANEKDOTA 257 (z gréc, nevydané príbehy): vyrozprávaný krátky príbeh o nejakej skutočnej alebo vymyslenej udalosti, ktorá má neočakávaný a nepredpokladaný záver s humorným vyznením. A. vychádza z každodenného života, no jej náplň je nevšedná a vyvoláva smiech. Ako žáner patrí k mestskému folklóru a opisuje nejakú smiešnu, ale jednoduchú udalosť, napr. o známej osobnosti. Jej hrdinami (figúrami) sú niekdajší, aj súčasní politici, herci, umelci, ba aj športovci. Podmienkou dobrej a. nie je hodnovernosť, ale krátky rozsah, vtip a pointa. Niekedy sa dá ťažko odlíšiť od klebety a vtipu, no najviac spoločných znakov má s historkou. Ukazuje sa, že historka je druh a., v ktorej vystupujú iba nevymyslené, známe osoby. Príkladom takejto a. je príbeh o hercovi V. Burianovi z knihy J. Wericha: jednou jsem s Vlastou Burianem prožil celý týden. Byl se svou paní u nás na chatu ve Velharticích - a já jsem se v tom týdnu opravdu mohl usmát k smrti. Vlasta měl nádherný dar a talent, jak vytáhnout ze skutečna srandovno. Chytal jsem ryby, on nikoliv. Byl jsem s prutem v půlce řeky, on na břehu. Proti němu hnal dědek dvě kozy. Bylo tu u vesnice, která sc jmenuje Čepice. Nu a ten roztomilý chlap Vlasta Burian tam stojí s tím svým veselým nosem a říká: „Dobrej den, táto, dobrej den. Jak to, že se tam u těch Hejtmánků nekouří z komína?" Dědek se podívá a povídá: ,,To přece není u Hejtmánků, jakýpak Hejtmánkovi, to je u Hosnedlu." „A von je ten Hosncdl ještě naživu?" ptá se Vlasta Burian a dědek se diví, proč by nebyl. 254 A Burian dědka provokuje, nadbýhá jeho paměti, dává se přesvědčit a za půl hodiny vytáhne 2 něho celou historii Čepic takovým způsobem, že se ho děda nakonec ptal. kte-rej von vlastně je, že si ho nepamatuje. Jenomže to už Burian všechna ta místní jména znal, tak mu říkal, že je támhle vodtamtaď, a děda dodal: „Tak ste tedy ten Bartůněk, co se nevrátil?" „No jo," říkal mu Vlasta Burian, „já jsem přece padnul v první světový válce ..." }. Werich: PntUicb A. je produktívnym epickým žánrom od antiky až do dnešných čias. Hoci sa šírila zväčša ústne, v antike bola jedným z hlavných prostriedkov politických intríg a klebiet. Obsahovala hlavne utajené príbehy, napr. Prokopiov spis Anekdota zo 6. stor. je zbierkou utajovaných príbehov zo života cisára Justintána. A. má svoje pevné miesto aj v sústave žánrov stredovekej literatúry. Jednotlivé národy vytvárali celý okruh a. okolo známej postavy, akou bol napr. Till Eulenspiegel, alebo Nasredin Hodža na Blízkom východe. Z hľadiska vývinu literatúry význam tohto žánru spočíva v tom, že sa výrazne podieľal na vzniku súčasnej epiky, založenej na hovorovosti a rozprávaní príbehov humoristickej a satirickej povahy. A. je napokon aj východiskovým a modelovým žánrom pre vtipy, ktoré dnes patria k najrozšírenejším textom hovorového štýlu so zážitkovou hodnotou, ROZPRÁVKA 258 žáner ľudovej slovesnosti; po báji patrí k najstarším epickým útvarom. Zakladá sa na vymyslenom príbehu a neviaže sa ku konkrétnemu priestoru a času. Fiktívnosť príbehu je zjavná. R. nie je čírym zábavným žánrom, lebo vždy má istý ideový dosah a spoločenský zámer. V centre obyčajne stojí hlavný hrdina, ktorý musí zdolať prekážky, aby dosiahol svoj cieľ. Môže to byť chudobný človek, jeho syn alebo všeobecne podceňovaný mladší brat. V r, sa stávajú neskutočné veci, ale napokon zvíťazí dobro nad zlom, pravda nad tmárstvom, lžou. Jej postavami môžu byť ľudia s nadprirodzenými vlastnosťami, čarodejníci, víly, ľudskou rečou obdarené zvieratá. Podľa sovietskeho odborníka Proppa t. je „príhoda, ktorú vytvára sedem špeciálnych postáv" s ustálenými funkciami. Popri hlavnom hrdinovi vystupuje v r. /eho protivník (nepriateľ), hrdinov pomocník, darca, ktorý ho obdarúva čarodejným predmetom, princezná a kráľ (obyčajne mu dáva ťažké úlohy, alebo poskytuje odmenu) a nakoniec nepravý hrdina. Postavy uskutočňujú fantastické činy a v tomto smere najviac vynikajú bytosti obdarené nadprirodzenou silou alebo aj niektoré magické predmety (prútik, zlatý prsteň a pod.). Pozitívne postavy pochádzajú zväčša z ľudu, alebo reprezentujú jeho svetonáhľad; ich sociálny vzostup slúži blahu ľudu. Hrdinovia r. sa nevyvíjajú, sú ustálení, hneď možno rozlíšiť kladné a záporné postavy. Jej kompozícia sa vyznačuje uzavretosťou, ustálenosťou, pričom celý príbeh sa rozvíja na princípe klimaxu, prípadne antiklimaxu. Kompozícia má zvyčajne triadické členenie: hlavný hrdina sa podrobuje trom skúškam, vystupujú v nej traja bratia atď. Mladší brat svoje víťazstvo dosahuje vďaka šikovnosti, odvahe, ale pritom sa vyznačuje pozitívnymi morálnymi vlastnosťami. R. má aj ustálené formuly na začiatku (Kde bolo, tam bolo, bol raz jeden kráľ a mal tri dcéry) a na konci (Aj teraz ešte žijú, ak nepomreli). Rozoznávame viacero druhov r. 1. Fantastická, niekedy aj čarovná r. je najčastejšia a najtypickejšia. 256 Zobrazujú sa v nej začarované krajiny, paláce, domčeky na stračích nôžkach, draky, ježibaby, hovoriace vtáky. Hrdinovia sa premieňajú na zvieratá a veci, môžu sa stať neviditeľnými, zomrieť a znovu ožiť. Motívy sa vyznačujú fantastickosťou, ktorá sa občas spája s prvkami hrôzostrašnosti, ba aj sadizmu. Vyskytujú sa aj žartovné, veselé r. 2. Zvieracia r. sa vyznačuje tým, že nositeľmi deja sú zvieratá. Zastupujú ľudí a sú antropomorfi-zované (hovoria ľudskou rečou, majú zmyslové a citové vlastnosti). Niektoré zvieratá majú ustálenú funkciu (líška je prefíkaná, medveď ťažkopádny, vlk krvilačný). Konštantná je mravoučná pointa na konci r., ako aj alegorickosť príbehu. 3. Realistická r. sa približuje anekdote, ba sčasti aj iným druhom prózy (novela, poviedka). Časom sa strácajú fantastické prvky, nahradzujú ich ■ ealis-tické. Prevláda vtip a múdrosť ľudových hrdinov, čo zaručuje ich víťazstvo. 4. Legendová r. súvisí s náboženským životom ľudu v minulosti, pričom poľudšťuje nadprirodzené prvky. Podkladom pre jej vznik boli niektoré biblické témy, ktoré postupne zľudoveli a prešli aj do folklóru. 5. Démonická r. má črty fantastickej r. Jej predmetom je rozprávanie o vílach, čertoch, čarodejniciach, černokňažníkoch, strigách. Bola úzko spätá s mytológiou a vyznačuje sa výraznou dramatickosťou a hrôzostrašnosťou. Na podklade ľudových r. vznikali aj umelé r. Prvým predstaviteľom bol Ezop v starovekom Grécku. Za významných predstaviteľov umelej r. treba pokladať H. Ch. Andersena, O. Wilda, L. N. Tol-stého, bratov Grimmovcov, A. S. Puškina atď. POVESŤ 259 epický žáner ľudovej slovesnosti, popri rozprávke najrozšírenejší v európskom folklóre. P. má vždy reálny, historický podklad, čím sa líši od rozprávky. Buď sa dej viaže ku konkrétnej, najčastejšie historickej udalosti, alebo vystupujúce postavy sú konkrétnymi historickými osobnosťami národných dejín. Ak sú dej a postavy vymyslené, tak aspoň príbeh sa nevyhnutne musí lokalizovať na konkrétne miesto, priestor. P. pritom neopisuje historické udalosti, uvádza skôr ich hodnotenie ľudovými rozprávačmi. Napriek reálnemu podkladu a jadru však p. obsahuje mnoho fiktívnych prvkov: popri reálnych postavách sa vyskytujú postavy vymyslené, dokonca nadprirodzené, ale aj sám príbeh priberá hodne neskutočných prvkov, ktoré sú výtvorom fantázie. Dramatické ladenie a vyznenie príbehu je podobné ako v rozprávke, ale p. sa častejšie končí tragicky, t. j. smrťou hlavného hrdinu. Okrem rozprávky má tento žáner veľa spoločného s legendou a mýtom, najmä zásahom nadprirodzených bytostí do deja. Keďže p. vznikali vo včasnom období spoločenského vývoja, významné historické udalosti vedeli ľudia vysvetliť iba zásahom bohov či iných nadprirodzených bytostí, čím sa dej obohacoval o fantastické prvky: nadprirodzenými vlastnosťami boli obdarené aj postavy. Mnohé z p. patria k medzinárodnému fondu, t. j. motívy a príbehy sa preberali od iných národov a prechádzali z jednej oblasti do druhej. Napokon p. môže mať aj umelý pôvod. P. možno rozdeliť do dvoch základných skupín: 1. Miestne p. sa viažu k istej lokalite, majú regionálny ráz. Svojím obsahom vysvetľujú vznik istej zvláštnosti, dominanty regiónu alebo rozprávajú o zaujímavej udalosti, ktorá sa k lokalite viaže. Patria 259 sem tzv. a) etymologické p., vysvetľujúce vznik miest, pomenovania riek, vrchov, skalísk.; b) etiologické, ktoré sa dotýkajú prírodných zvláštností kraja, vzniku istých javov, osobitostí regiónu; c) p. o hradoch a zámkoch. Tvoria osobitnú skupinu a vyznačujú sa preferovaním sociálnych motívov; sem možno zaradiť p. o Sitne, o Trenčianskom hrade, o Kremnickom zámku a pod. Miestne p. spracovali viacerí slovenskí autori (A. Habovštiak, J. Domasta, J. Horák). 2. Historické povesti opisujú významné udalosti národných dejín a sú prameňom lepšieho poznania minulosti. Rozdeľujú sa podľa etáp a významných medzníkov národných dejín: jestvujú p. z veľkomoravského obdobia, p. o Tatároch, Turkoch, o kráľovi Matejovi. Osobitný cyklus tvoria p. so zbojníckou tematikou, najmä o Jurovi Jánošíkovi. Na základe poetiky ľudovej p. sa tvorí aj umelá p. Sám názov mal pôvodne oveľa širší význam: označoval aj ľudové rozprávky (Dobšinského zbierka „prostonárodných povestí"), aj historické novely štúrovského obdobia (J. Kalinčiak, J. M. Hurban atď.), ba neskoršie aj prózu zo súčasnosti (aj Kukučínov Dom v stráni bol pôvodne „povesťou"), dnes treba pokladať toto názvoslovie za nesprávne, prekonané. BAJKA 260 vymyslený príbeh s výchovným zacielením, v ktorom zvieratá alebo neživé predmety konajú a hovoria ako ľudia (antropomorfizácia). Môže mať veršovanú alebo prozaickú formu a z príbehu vždy vyplýva nejaké ponaučenie. Vyrozprávaný dej sa podáva vo forme alegórie. Najznámejšie sú zvieracie b. čiže alegórie zo života zvierat, ktoré sa niekedy nazývajú aj ezopské b. podľa ich zakladateľa Ezopa. Z antických autorov je známy rímsky básnik Faedrus z 2. storočia. Faedrove b. u nás prepisoval a napodobnil J. Záhorský. Sťažovala si rybka drobnorodá zhusta, že nie je, jak iné, veliká a tlstá; raz s velikou do siete razom spolu vošla, veľkú rybár ulovil, ona očkom ušla. Tamtú rybár z vody ťahal; čo keď vidí malá, „Dobre niekdy malým byť," za ňou zavolala. J. Záhorský: Vetká a malé ryba Vo francúzskej literatúre v tejto oblasti vynikal La Fontaine a v ruskej I. A. Krylov. PARABOLA 261 (z gréc. parabole = prirovnanie, zhoda): epický žáner menšieho rozsahu s didaktickým zameraním. P. vyrozpráva nejaký názorný príbeh, končiaci pointou. Celý text má mravoučný ráz, lebo vyjadruje všeobecne platný zákon života alebo spoločnosti. Od bájky sa líši tým, že na konci sa didaktický zámer nesformuluje, ale analogicky vždy vyplýva zo zmyslu celého textu. Biblia obsahuje veľa p., typickým príkladom je známy príbeh o márnotratnom synovi v Novom zákone. P. sa využívala a dodnes sa využíva v rečníckych prejavoch. Poznáme aj niektoré p. z antickej literatúry. Napr. Titus Livius uvádza v knihe Ab Urbe condita libri (Knihy od založenia Ríma) p. Menenia Agrippu o pomere údov a žalúdka. Údajne tým chcel presvedčiť vzbúrencov v r. 495 pred n. L, aby sa vrátili do Ríma a naďalej pracovali pre patricijov. Podľa autora sa mu to aj podarilo. Menenius Agrippa predniesol túto p.: V čase, keď v ľudskom tele neboli ešte harmonicky zladené jeho jednotlivé časti, ale každá z nich mala vlastný r 2(ÍO rozum a svoju reč, rozhnevali sa ostatné časti na žalúdok, že žije z plodov ich práce, služieb a starostlivosti a on sám že si len pohodlne hovie uprostred tela a nič iné nerobí, len si maškrtí na tom, čo mu ostatní dodávajú. Preto sa sprisahali, že ruky nebudú podávaí potravu ústam, ústa ju nebudú prijímať ani zuby rozomieľaé. A vo svojom rozhorčení chceli žalúdok zničiť hladom, zatiaľ však samy a s nimi celé telo naskrze zoslabli. Tak sa ukázalo, že aj žalúdok koná užitočnú prácu a že sa mu nedostáva viac živín, než poskytuje sám, lebo dodáva do všetkých častí tela to, čo nás udržuje pri živote a zdraví, totiž krv, ktorá vzniká strávením pokrmov a potom v rovnomerných dávkach tečie do žíl. T. Livius: Hrdinské báje Ríma prel. E. Simovičová Hoci sa plebejci vrátili do Ríma po prejave Menenia Agrippu, predsa ich vzbura nebola zbytočná. Dohodli sa, že lud bude mať svojich zástupcov, tzv, tribúnov, ktorí budú môcť zakročiť proti konzulom v prospech plebejcov. Tento úrad od týchto čias zastávali dvaja tribuni v Rímskej ríši. SOCASNÁ EPIKA NOVELA 262 (z tal. noveľla = novinka): epický žáner prózy stredného rozsahu, tvoriaci medzistupeň v porovnaní s malou (bájka, anekdota, vtip) a veľkou epikou (román). Má presne vymedzenú kompozíciu bez väčších odklonov od ústrednej dejovej línie, potláčajú sa pritom opisné zložky, epizódy a digresie, čím sa n. líši aj od poviedky, hoci tieto dva žánre sa často zamieňajú. N. má bližšie k dramatickému textu aj svojou dobre pripravenou, no nanajvýš neočakávanou pointou, stručnosťou, úspornosťou výrazu, skrat- 267 kovitosťou. Celý dej sa sústreďuje na istú, doteraz neznámu udalosť, ktorú uzatvára zvláštny, no popritom aj náhly zvrat na konci. Leitmotfv a zvrat patria k najpostatnejším požiadavkám n. N. obyčajne obsahuje tri vonkajšie znaky: 1. Má málo postáv, v čase jej zrodu iba 4-5. 2, Vyrozpráva iba jednu udalosť, a ak dej predsa len vybočí z ústrednej línie, tak len preto, aby sa dosiahol väčší kontrast v téme, prípadne v záujme zabezpečenia dejovej súbežnosti či rozdvojenia hlavného deja. 3. Dej odráža každodenný život bez nároku na výnimočnosť, namiesto sviatočnosti sa preferuje všednosť, miesto imaginárnosti reálnosť. Jej postavy nie sú dokonalí ani nadpriemerní ľudia, napriek tomu však musia byť zaujímaví. N. je najvyhranenejší prozaický útvar. N. je kriticky namierená proti spoločenským neduhom a nastoľuje závažné problémy čias a spoločnosti. Medzi prameňmi sa uvádza francúzsky žáner, v stredoveku zvaný fabliau (fablió) a orientálna rozprávka, t. j. zbierky indických a arabských rozprávok. Za jej zakladateľa sa pokladá G. Boccaccio v období renesancie. N. veľa čerpala aj z anekdot, čo platilo až po novelístickú tvorbu G. Maupassanta a A. P. Cechová, ktorí tento žáner inovovali tak, že do kompozície vniesli viac dramatickosti a napätia. Od nich sa datuje aj požiadavka výraznej pointy na konci príbehu, čo sa dosahuje náhlym, neočakávaným zvratom a rozuzlením konfliktu. POVIEDKA 263 epický žáner, ktorý svojím rozsahom je menší ako román a väčší ako novela. Niet však presných hraníc medzi nimi, lebo tzv. malý román môže byť menší rozsahom, ale aj novela môže mať rozvinutej- r 262 ší dej, väčší rozsah. Niektorí teoretici ju nazývajú aj dlhšou, rozsiahlejšou novelou, no to by boli iba jej formálne príznaky. Od malého románu sa líši skôr tým, že má iba jednu zápletku. Stredobodom pozornosti autora je iba jedna udalosť, pričom obsahuje aj menej reflexií, postáv a epizód. V porovnaní s novelou sa zase vyznačuje pokojnejším opisom deja, menšou intenzitou dramatickosti a napínavosti. Jej charakteristickým znakom je aj obsahová do-tvorenosť, výkladovosť. Často sa vychádza aj z toho, že primárnu funkciu v nej zohráva rozprávač, najmä pri Ich-forme, kým v novele prevláda Er-forma. P. je stavaná na rozprávanie, resp. na počúvanie; je dedičom vlastností rozprávky a anekdoty. Napriek tomuto rozlíšeniu ju mnohí stotožňujú s novelou. Jestvujú však literárne artefakty, ktoré sa jednoznačne viažu k tomuto žánru a ťažko by sa mohli pokladať za novelu alebo malý román. Spomenieme aspoň niektoré z nich: L. N. Tolstoj: Kozáci; M. Gorkij: Makar Čudra alebo Stendhal: Vanina Vanini. ROMÁN 264 (z f rane. roman; z lat. lingua Romana = jazyk románsky, t. j. ludový, oproti lingua Latina = latinčina): žáner veľkej epiky; najznámejší a najpopulárnejší žáner súčasnej prózy, ktorý sa vyznačuje pestrosťou, veľkou variabilitou kompozície a štýlu. Medzi základné vlastnosti r. sa radia: zobrazovanie človeka v komplikovaných a spletitých spoločenských situáciách, výskyt viacerých postáv a zložitých vzťahov medzi nimi, vyostrenie konfliktov medzi postavami, boj protichodných síl ateľ. R. zväčša vyžaduje dej, ktorý vzniká na pozadí spoločenských konfliktov a protirečení. R. je istým spôsobom ojedinelým žánrom, lebo stojí mimo všeobecných kritérií, mimo 263 zákonitostí epiky. Vie všetko prijímať zo štýlových vtstiev jazyka, absorbuje akýkoľvek iný žáner krásnej i vecnej literatúry, ba preberá aj prvky ostatných literárnych druhov. Niektoré r. obsahujú vo zvýšenej miere vlastnosti lyriky (slovenský naturizmus) alebo drámy (koncíznosť, vyhrotenosť konfliktov, zvýšená dejovosť, dialogickosť). V súvislosti s r. sa hovorí o troch hlavných kategóriách, ktoré ovplyvňujú jeho celkovú podobu. Základným princípom jc dej čiže sled udalostí, príbe-hovosť, ďalej sú to postavy, medzi nimi osobitné miesto zaujíma rozprávač, a tretím štruktúrnym prvkom je priestor čiže vykreslenie prostredia, kde sa dej odohráva. Každý z týchto prvkov môže nadobudnúť prevahu nad ostatnými, a tým ovplyvniť celkovú výstavbu textu. Klasický typ r. sa jednoznačne zakladá na deji, na rozvíjaní príbehu na pozadí konfliktov; v čistej forme reprezentuje dejový r. celoživotná tvorba H. de Balzaca, L. N. Tolstého a F. M. Dostojevského. R. postáv sa líši od dejového r. iba tým, že má ústredného hrdinu a vyznačuje sa neukončenosťou, sklonom k lyrizovaniu. Patrí sem napr. Goetheho Utrpenie mladého Werthera, r. R. Rolanda Ján Krištof, ale aj životopisér r. V r. prevláda mozaikovitosť, priraďovanie udalostí, množstvo epizód a vsuviek, dej sa odohráva na rozličných miestach (Le Ságe: Gil Blas). Ďalším východiskom pre rozdelenie r. je téma a čas, v ktorom sa dej odohráva (J. Hrabák). Skĺbenie uvedených kritérií má tú výhodu, že neuzatvára vývin tohto žánru, ale dáva možnosť do novo-v.rniknutých skupín zahrnúť i nové typy r. Pri tejto klasifikácii možno dať tému a čas do istých súvislostí na základe tabuľky: 2Ů4 Téma čas minulý prítomný j budúci Psychológia (jednotlivec) A B C Spoločenské javy D E F Príhody (sám dej, príbeh) G H I Časový aspekt je východiskom pri rozdelení r. na historický, spoločenský so súčasnou tematikou a utopický, odohrávajúci sa v budúcnosti (J. Verne, science-fiction). Historický r. zobrazuje jednotlivca, spoločenský jav alebo sa zameriava na dej, ako napr. r. A. Dumasa Traja mušketieri. Podľa témy sa psychologický r. delí na psychologický v užšom slova zmysle, psychologický a sentimentálny. Spoločenský r. má tiež viacero druhov, napr. šľachtický, rytiersky, aristokratický, dedinský, mestský, proletársky. K dejovému r. sa zaraďujú horror, robinzonáda a pikareskný r. R. aj podľa použitých foriem vykazuje veľkú variabilnost*. Poznáme r. na spôsob denníka, listov, ba aj dialogický r. Vyvinuli sa viaceré formy a druhy, napr. filozofický, triviálny, bulvárny, rodinný atď. Veľký ohlas vzbudil tzv. nový román (antiromán), ktorý vznikol vo Francúzsku a zakladá sa na negovaní základných princípov epiky, t. j. deja, prostredia, ale aj postáv, ktoré ani nepomenúva. Klasický r. mal svoju presne vymedzenú kompozíciu, ktorá obsahovala dve samostatné časti - za- uzlenie a rozuzlenie. Na samom začiatku, ktorý sa nazýva expozíciou, autor oboznamoval čitateľa s hlavnými postavami diela. Už v ňom sa zjavujú konflikty a zápletka, ktorá dej rozvíja a zároveň aj zauzľuje. Vyvrcholenie deja sa nazýva krízou; po nej nastáva rozuzlenie zápletky, konflikty sa ukončia buď kladným riešením (happy end) alebo záporným riešením (napr. smrť hrdinu). Súčasný r. si síce zachováva z pôvodnej kompozície konflikty, nastolenie problému a jeho riešenie, ale jednotlivé prvky nemajú vo výstavbe textu ustálené miesto. NOVY ROMÁN 265 (z franc. nouveau roman 'nuvó roman): osobitný druh románu, antiromán, ktorý vznikol v prvej polovici 50. rokov vo Francúzsku. Je postavený na negácii základných vlastností klasického románu balzacovského typu: odmieta ucelený dej a epického hrdinu. Najviac kritiky sa ušlo práve na adresu „vševediaceho" autora, ale zároveň jej predstavitelia ostro vystupovali aj proti psychologizovaniu, autorskému komentáru. Naproti tomu vyzdvihuje sa význam dialógu, lebo prostredníctvom neho sa dá vytvoriť dvojitá rovina prehovoru a podtextu. Vyslovené slovo podľa nich bezprostredne útočí na psychiku partnera v rámci dialógu a pritom priamo vyjadruje psychiku hovoriaceho. Postava má takto stratiť svoje niekdajšie presné kontúry, dokonca aj svoje meno. V texte sa často nachádzajú iba gramatické postavy (on, ona, najčastejšie „ja", bez bližšieho určenia). Vychádza sa tu z čitateľskej skúsenosti, ktorá sa podľa úvah N. Sarrautovej vyznačuje podozrievaním z nepravdivosti klasického románového príbehu, preto uverí iba presným, overeným, Autentickým dokumentom. i66 267 N. r. buduje svoju poetiku na zachytení istých záchvevov ľudskej psychiky a namiesto deja uprednostňuje akýsi ,,antidej", resp. útržky deja. Oveľa dôležitejšiu funkciu nadobúda podtext, t. j. druhotná rovina diela. Zásadne sa odmieta vnútorný monológ ako nepotrebná rekvizita, lebo zakrýva skutočnú udalosť. Poznávanie sa obmedzuje na to, aby sa fotograficky zachycovali i subjektívne zložky podvedomia. N. r. má výrazných predstaviteľov najmä vo francúzskej literatúre (N. Sarrautová, A. Robbe-Grillet, M. Bútor, C. Simon atcľ.), v slovenskej literatúre nadväzoval na tento smer P. Jaroš románom Zdesenie (1965). DIEVČENSKÝ ROMÁN 266 typ románu určený svojím obsahom dospievajúcim dievčatám. Hlavnou postavou diela je hrdinka, ktorá prekonáva isté životné prekážky a vyznačuje sa mravnými kvalitami. Román tohto typu sa výrazne orientuje na citovú stránku života a konflikty sa sústreďujú na prostredie, kde sa dievčatá najviac pohybujú (škola, rodina). Väčšinu týchto diel charakterizuje sentimentálny príbeh, stereotypnosť témy, zjednodušený pohľad na život. Je najpolemickejším žánrom, niektorí teoretici ho neuznávajú, hoci vznikli aj esteticky hodnotné d. r. Prvým takýmto dielom je román L. M. Montgomeryovej Anna zo Zeleného domu, ale obľúbeným románom je aj Jana Eyrová od Ch. Brontěovej. V českej literatúre Ro-binsonka od M. Majerovej; v súčasnosti predstaviteľom románu tohto typu je St. Rudolf (Metráček; Nebreč, Lucie). Na Slovensku viacerí autori písali román s dievčenskou tematikou (E. Čepčeková, F. Gabaj, H. Zelinová, E. Gašparová). K najčítanej- ším dielam dospievajúcich dievčat patrí román K. Jarunkovej Jediná. DETEKTÍVKA 267 (z lat. detegere — odkrývat, odhaľovať): súhrnné označenie pre istý typ tzv. populárnej literatúry. Kladie dôraz na zábavnosť, senzačnosť, psychické šokovanie a pod., t. j. na priamy a jednoduchý spoločenský účinok bez sprostredkujúcej estetickej funkcie. Neupriamuje pozornosť na psychologické vykreslenie postáv, ale podáva „holý", lacný príbeh a skutočnosť iba povrchovo reprodukuje. Dejovosť je najdôležitejšou vlastnosťou d., ale charakteristické sú pre ňu schematizované deje a príbehy, ba aj ustálené mravné normy založené na princípe víťazstva dobra nad zlom a spravodlivého potrestania zla. Kompozícia je stereotypná a šablónovitá; kompozičné klišé je založené na zločine a pátraní po páchateľovi. Najsilnejším motívom v nej je motív vraždy, zločinu, čo upútava pozornosť a vyplýva z potreby senzácie. Vražda, smrť je začiatkom každého príbehu a všade sa opakuje. Ale smrť sa neopisu-je obšírne a podrobne ako v umelecky hodnotných dielach, iba sa nastoľuje problém, konflikt, z ktorého sa vyvinie napätie na princípe čierno-bieleho kontrastu. Dalším motívom je motív záhady, vyplývajúci z potreby intelektu riešiť tajomstvá. Záhada sa vkomponuje do textu tak, aby riešenie bolo čo najmenej pravdepodobné. Najdôležitejšou a pravidelne sa vyskytujúcou postavou je detektív. Môžu ním byť: 1. policajný úradník, ktorý pracuje trpezlivo, sústavne ako skúsený praktik; 2. detektív-samotár, ktorý vždy koná na vlastnú päsť a v porovnaní s políciou vyniká šikovnosťou; 3. detektív-amatér: neoficiálny detektív 2É8 ako napr. slečna Jane Marplová (A. Christie: Zabudnutá vražda); 4. súkromný, nenápadný detektív si všíma predovšetkým to, čo je zväčša nepovšimnuté (Colombo); 5. detektív-artista: pre neho je pátranie zábavou, má zmysel pre humor, je silný a má radosť" z pátrania ako výkonu. HORROR 268 (z angl., zdesenie, hrôza): epický žáner; druh zábavnej literatúry, ktorý sa rozšíril iba v ostatnom čase. Zaradujeme sem diela vyvolávajúce zdesenie, hrôzu, strach. Predchodcom h. je americký spisovatel E. A. Poe (1809-1849). U neho sa zjavujú prvý raz aj zvláštne, bizarné postavy, ktoré sú predchodcami postáv dnešného h. Súčasný h. má ráz takej novely alebo poviedky, ktorých atmosféra a obsahová náplň vyvolávajú hrôzu. Často sa však využívajú prvky a postupy pripomínajúce stereotypnosť masovej kultúry. Dej h. je vymyslený, vyvolávajúci strach. Tento žáner sa udomácnil aj vo filmovom umení, ba jeho najznámejší predstaviteľ A. Hitchcock tvoril rovnako epické diela, ako aj filmové scenáre. COMICS 269 (z angl. comics 'komiks' = komický sled obrázkov): epický žáner pozostávajúci z celej série obrázkov, ktoré sa uverejňujú v novinách a časopisoch na pokračovanie. Obyčajne zobrazujú žartovné príbehy alebo napínavé dobrodružstvá, no niekedy obsahujú aj lacný kriminálny dej s banálnou zápletkou. C. sa rozšíril v USA na začiatku tohto storočia; do Európy sa dostal až po druhej svetovej vojne. C. sa zakladá na dialógu, no podstatnejší a dôležitejší je v ňom dej. Príbeh sa vyznačuje rýchlym sledom udalostí ako v dramatickom žánri. Dialóg sa vkom- ponúva priamo do obrazu, kde má vyčlenené miesto v tzv. slovnej bubline. Bublina vyznačuje - ako v literárnom texte úvodzovky - pásmo postáv, t. j. priamu reč. Repliky, ktoré nie sú súčasťou dialógu, sa nedávajú do bublín. Epickú funkciu však plnia predovšetkým obrázky. C. je tematicky pestrý a rôznorodý žáner: popri seriáloch pre deti sa často uverejňujú humorne ladené príbehy, kriminálne a dobrodružné romány, horrory alebo vědeckofantastické výtvory. Žáner sa rozšíril vedno s filmovým umením. Slovné bubliny sa v ňom umiestňujú tak, aby vyjadrovali sled výpovedí. Patrí k žánrom masovej kultúry, podobne využíva stereotypy tak v téme, ako aj v kompozícii a dôležitú úlohu v ňom zohráva náhoda. Oproti každodennosti uprednostňuje dobrodružstvo, uniká zo všednosti. Z jazykového hľadiska je chudobný, obmedzený, má prísne pravidlá. Všeobecne sa nepoužívajú viac ako trojslabičné slová, ani dlhšie vety, ba ani cudzie slová a úvahy. Obyčajne ho možno ľahko pochopiť a príjemca má z neho zážitok. C. sa môže ďalej vyvíjať, hlavne príbehy pre deti sú čoraz zaujímavejšie a aj náročnejšie po umeleckej stránke. HUMORESKA 270 (z lat. humor = vlaha, vlhkost): veselá poviedka, v ktorej dominuje humor. V umeleckom zobrazení ju charakterizuje menšia miera kritiky; jej ostrosť je podkladom pre rozlíšenie humoru od satiry. H. kritizuje také spoločenské javy, ktoré neohrozujú život spoločnosti, nie sú ani jednoznačne negatívne alebo nebezpečné. Umelec nezaujíma v nej odmietavý postoj, ani nereprezentuje protispoločenské stanovisko, iba sa pokúša humorom napraviť isté nedostatky v podstate sa dobre vyvíjajúcej a prosperujúcej spoloč- 27° nosti, alebo isté chyby či slabé stránky pozitívnych hrdinov. H. v porovnaní so satirou sa viaže skôr k realistickej zobrazovacej metóde; nevyužíva hyperbolu alebo grotesknosť. Uprednostňuje predovšetkým iróniu ako jemnejší prostriedok. Najvýraznejším predstaviteľom slovenskej h. bol J. Jesenský, no niektoré jeho texty sú už skôr satirou ako obyčajnou h. Z českej literatúry sú známe h. J. Haška. VTIP 271 žáner mestského folklóru, podobajúci sa anekdote. Patrí k pomerne novým žánrom; z anekdoty a z trufy sa vyčlenil približne pred 500 rokmi, no v súčasnosti je to najčastejší, ústnym podaním sa šíriaci žáner folklóru hlavne v kruhoch intelektuálov a obyvateľov miest. Aj na dedine sa rozprávajú v., aie je podstatný rozdiel medzi dedinským a mestským v. Mestský v. vyniká hlavne tým, že má pointu, je jadrný, obmedzuje sa iba na najstručnejšiu výpoveď s nečakaným záverom, čo charakterizuje napr. aj škótske v.: - John, povedz mi, kde máš snubný prsteň? - Tento týždeň ho nosí moja žena ... V. však možno aj ľubovoľne predlžovať, subjektívne formovať. Z formálneho hľadiska v. zvyčajne obsahuje jednu, pripadne dve epizódy. Obľubuje tradičné členenie a vtedy je dlhší, príprava pointy náročnejšia. V. aj podľa obsahu sa dajú rozdeliť do viacerých skupín: vojenské, žiacke, rodinné, mnohé sa vzťahujú na sex a politiku. Politické v. sú ako ostatné druhy, ibaže lepšie, pohotovejšie reagujú na nové udalosti, čiže sústavne sa aktualizujú. Čím bohatšie sú politické udalosti, tým viac v. vzniká. Európske politické v. sú internacionálne, každé hlavné mesto ich produkuje vo veľkom množstve, no popri spoločných vlastnostiach majú aj svoje národné osobitosti. V súčasnosti v. využíva aj umelecká literatúra, stávajú sa súčasťou niektorých epických diel, alebo z nich autori čerpajú impulzy. Literárny systém a literárne podsystémy LITERÁRNY SYSTÉM 272 (z gféc. systema = sústava, poriadok): osobitná sústava vytvorená z literárnych diel a patriaca k spoločenskej nadstavbe. L. s. je podriadený spoločenskému systému, no v rámci svojej pôsobnosti a okruhu sa vyznačuje špecifickými vlastnosťami a funkciami. Z komunikačného hľadiska plní estetickú, zábavnú, poznávaciu, senzibilnú atď. funkciu. L. s. je otvorený smerom k iným druhom umenia a preberá od nich námety, témy, impulzy. Na druhej strane ovplyvňuje aj iné umelecké systémy, ba pre systém dramatických umení je východiskom a zdrojom nových námetov. L. s. však ani v rámci svojho okruhu a existencie nie je jednoliatym celkom. V jeho centre stojí umelecká („vysoká") literatúra s najvyššími estetickými a umeleckými kritériami. Popri nej l. s. dotvárajú a dopĺňajú literárne podsystémy, vyznačujúce sa o-sobitným poslaním v spoločenskej sfére. Literárne podsystémy sa iba čiastočne prekrývajú s esteticky a umelecky náročnou literatúrou, lebo primárne plnia úžitkovú (poznávaciu, zábavnú, výchovnú atef.) funkciu. 272 273 POPULÁRNA LITERATÚRA 273 (z lat. populus — ľud): súbor textov z okruhu tzv. masovej komunikácie. Oproti „vysokej" literatúre vyniká p. L vyšším stupňom úžitkovosti a zábavnosti, ktorú reprezentuje kategória dejovosti a pútavosti, poučnosť, senzibilnosť (emocionálnosť), t. j. vzrušenie. P. I. spĺňa špecifické funkcie v rámci literárneho systému, do ktorého patrí ako podsystém. Saturuje potreby literárneho konzumu tým, že modeluje kultúrnospoločenské a vkusové záujmy príjemcu v texte. Jej znakový systém umožňuje prekó-dovanie zložitejších štruktúr „vysokej" literatúry do prijateľnej podoby. Jednoduchšou formou približuje a sprostredkuje priemernému čitateľovi náročnejšie štruktúry, a tým ho nepriamo pripravuje na jej príjem. P. I. buduje hlavne na dejovosti, emocionálnosti a senzačnosti, využívajúc pritom postupy umeleckej literatúry. Postava v diele nebýva nositeľom individuálnych vlastností, jej vykreslenie sa podriaďuje deju, v ktorom dominuje napínavosť, fantastickosť, dobrodružnosť, opisujú sa výnimočné ľudské situácie na úkor reálnych a všeobecnejších osudov. Zame-ranosť na neobyčajné životné osudy a hrdinstva sú príznačnými črtami tejto literatúry. P. I. reprezentujú napr. diela A. Haileyho (Letisko, Hotel) s kompozičnou stereotypnosťou a opisom dramatických udalostí, odohrávajúcich sa vo vymedzenom prostredí bez hlbšieho zobrazenia psychiky postáv. Do p. I. patrí aj román A. Cormana Kramerová versus Kramer, v slovenskej literatúre romány J. Nižňanského, detektívka J. Váha Osudný návrat a pod. Zo žánrov p. L najviac preferuje historickú, životopisnú, autobiografickú a dobrodružnú prózu, ďalej kriminálne príbehy a detektívky. Sčasti aj vecná literatúra prechádza do p. L, najmä cestopisy, pamäti, ako aj diela literatúry faktu sú často súčasťou tohto literárneho podsystému. DOBRODRUŽNÁ LITERATÚRA 274 súhrnný názov pre epické diela vyznačujúce sa prí-behovosťou a dramatickosťou. Dej je budovaný na časovom slede a dielo obyčajne má svojho ústredného hrdinu. Poetika d. L, zväčša románu, sa vyznačuje týmito vlastnosťami: 1. ide o epický žáner s dôrazom na dramaticky ladený dej; 2. príbeh nie je hlbšie psychologicky motivovaný a nebýva zaradený ani do zložitejšieho spoločenského rámca; 3. prostredie, kde sa dej odohráva, je obyčajne mimo priameho dosahu príjemcu a má vlastnosti rozprávky (často čierno-biele charaktery); 4. hrdina vyniká vlastnosťami, ktoré sú zveličené (hyperbola) a zredukované na základné povahové vlastnosti, črty; 5. dej má svoju gradáciu a nie je přibrzďovaný (retardovaný) vsunutými lyrickými opismi, vsuvkami. D. L sa zaraďuje do tzv. zábavnej alebo oddychovej literatúry. Väčšina kníh patriacich do d. I. môže mať síce čitateľský ohlas, ale obsahuje málo estetických prvkov. Na druhej strane sem zaraďujeme aj diela svetovej literatúry s výraznými estetickými črtami, ako sú Robinson Crusoe, Gulliverove cesty, Kniha džungle, Dobrodružstvá Torna Sawyera a Dobrodružstvá Huckleberryho Finna. Poznávacie hodnoty d. I. patria k jej základným vlastnostiam. Príjemca si obohacuje svoje poznatky z rozličných oblastí prírodných a spoločenských javov. Čítaním dobrodružných cestopisných diel zo- 274 znamuje sa s novými krajinami, s ich prírodnými a spoločenskými osobitosťami. LITERATÚRA FAKTU 275 literárny podsystém, pozostávajúci zo súboru textov, v ktorých prevažuje poznávacia funkcia. Autori diel l. f. spracúvajú dokumentárne materiály, vedecké objavy, historické udalosti a iné fakty tak, aby u čitateľa vyvolali zážitok. Zážitkovosť a estetickosť textu sa podriaďujú poznávacej funkcii literatúry, kým v umeleckej literatúre je to presne naopak. Na faktickosť a hodnovernosť údajov sa v /. /. kladie veľký dôraz a akékoľvek porušenie tejto požiadavky znižuje celkovú úroveň textu, čo o umeleckej literatúre neplatí. L. f. sa však líši aj od vecnej literatúry, lebo pred suchopárnym údajom často uprednostňuje opisy a informácie s dôrazom na zážitkovosť, ba niekedy sa v dielach stretávame aj s príbehom, v ktorom sa autor zameriava na boj človeka o vedecký pokrok, nové objavy či za ľudskú spravodlivosť. O zaradenosti textov do /. rozhoduje predovšetkým ich funkcia. Ak dielo primárne pôsobí svojimi estetickými kvalitami, patrí do umeleckej literatúry, hoci je budované na konkrétnych faktoch. Ako príklad možno uviesť historický román A. N. Tolstého Peter Prvý. L. f. predpokladá väčší dôraz na úžitkový ráz textu. Hoci jestvuje niekoľko klasifikácií v rámci l. f., predsa najjednoduchšie z nich je rozdelenie do dvoch skupín: do prvej sa zaraďujú diela s väčším výskytom faktov a hodnoverných údajov (diela V. Zama-rovského), do druhej skupiny patria diela, ktoré svojou kompozíciou a spracovaním sa viac približujú k umeleckej literatúre (diela Ľ. Zúbka). r i 275 Aj texty s prevahou vecnosti sa však líšia od po-pulárno-vedeckej literatúry tým, že už aj výber faktov určujú kritériá zážitkovosti. Nejde pritom o zážitkovosť výlučne dokumentárnej povahy, ale aj o beletrizáciu niektorých častí textu na základe údajov. P. Dvořák napr. takto predstavuje sv. Emmc-rama, podľa ktorého bol pomenovaný nitriansky kostol na hrade: Emmeramovi nepomohlo ani biskupstvo, ani prosby, aby ho dali súdiť pápežovi. Zavliekli ho do akejsi stodoly, pci-viazali o rebrík, a potom mu odťali nohy a ruky, vypichli oči, odrezali uši a genitálie, a pretože on vraj nedbal na bolesť, ale stále spieval na slávu bohu, vytrhli mu aj jazyk. P. Dvořák: Odkryté dejiny Takáto enumerácia hrôzostrašných a neobyčajných faktov pripomína populárne štruktúry. Šokujúce fakty, opis trýznenia a utrpenia nemožno nedať do súvislostí s populárnou literatúrou, hoci tu ide iba o náznaky dejovosti, rozprávania. V súčasnosti l. f. zahŕňa v sebe celý rad žánrov nefiktívnej literatúry: diela životopisné (Zúbkov Doktor Jesenius), memoárové (napr. Môj život, o E. Piafovej), cestopisné (Izakovičov Posledný Az-ték) a iné. Obyčajne však diela l. f. žánrovo nie sú čistým útvarom: napr. v knihe autorskej dvojice D. Machala - I. Machala Reportér Hemingway sa kompozične prelínajú prvky cestopisu a životopisu, ba väčšinu diel V. Zamarovského možno pokladať za viacžánrové. SCIENCE-FICTION 276 (z angl. science = veda, fiction = fikcia 'sa'yns jiksrí): vědeckofantastická literatúra; literárny pod- 2-jC *77 systém zahŕňajúci diela, ktoré čerpajú námet z poznatkov vedy a techniky. S, f. stvárňuje udalosti, ktoré sa ešte neodohrali, ale v budúcnosti sa môžu realizovať. Najcharakteristickejšou črtou je exponovanie deja do budúcnosti, čím sa iné literárne diela nevyznačujú. Tomu sa podriaďujú všetky epické kategórie (postavy, rozprávač, dej, priestor). Postavy sú reprezentantmi istého spoločenstva, často poslami celého ľudstva, preto sa ich psychika osobitne nevy-kresľuje. Obyčajne sú nositeľmi kladných vlastností, ako je čestnosť, odvaha, bystrosť, šikovnosť, jednotlivé diela človeka premiestňujú do čias, ktoré iba budú nasledovať, t. j. do sveta budúcnosti. S. /. vždy obsahuje nejaké tajomstvo, ktoré sa rozlušti zvyčajne až na konci románu. V konkrétnych dielach je reč o nových strojoch, vynálezoch (stroj času, antigravitácia, neviditeľnosť, robot, obyvatelia Marsu). Na samom začiatku vedeckej fantastiky stojí J. Verne románmi Cesta na Mesiac, Dvadsaťtisíc míľ pod morom atď. Popri ňom sa zaslúžil o vznik s. f. aj H, G. Wells. S. f. sa neobyčajným tempom rozvíja v 20. stor., vychádzajú tisícky nových románov a poviedok vedeckej fantastiky. Oveľa menej je divadelných hier; za jednu z najvydarenejších možno pokladať hru K. Čapka R. U. R. Oveľa častejšie sa literárne diela tohto druhu stávajú podkladom pre film. Poznáme pomerne veľa prepisov s. f. na film, mene; už na televíznu a rozhlasovú hru. Okrem vedeckej fantastiky s vážnou tematikou vznikajú aj satirické diela s. f. (K. Čapek: Továrna na absolutno). Po tomto type literatúry rady siahajú aj deti, hoci mnohé diela boli a sú adresované predovšetkým dospelým. Známym románom je Marťanská kronika od R. Bradburyho, veľký úspech má kniha Arthura C. Čiarka, vydaná v češtine pod názvom Zpráva o třetí planetě, a ďalšie. Keďže s. f. je sčasti aj literatúrou pre mládež, aj Mladé letá vydávajú knihy s obsahom vedeckej fantastiky. Možno spomenúť dielo Ch. Greniera Planéta Alti. V súčasnosti aj slovenská literatúra má predstaviteľov s. f. (A. Vášová, I. Izakovič, A. Hykisch, J. Zarnay). Pre mladého čitateľa určený je román J. Zarnaya Tajomstvo Dračej steny, ale najviac diel s. f. vydáva A. Vášová. Známe sú jej diela Po a Blíženci z Gemini. LITERATÚRA PRE DETI / LITERATÚRA PRE MLÁDEŽ 277 literárny podsystém, pozostávajúci zo súboru textov pre osobitný typ príjemcu. Detským príjemcom sú deti predškolského veku a žiaci približne do 14-15 rokov. Druhý okruh tvoria diela pre dospievajúcu mládež vo veku od 15 do 18 rokov. Literatúra pre obidve kategórie zhŕňa v sebe intencionálne a neintencionálne texty, t. j. diela zámerne, resp. nezámerne tvorené pre detského príjemcu. Pod neintencionálnou tvorbou rozumieme texty vytvorené pôvodne pre dospelých, ale neskoršie poklesnuté na úroveň detského príjemcu, alebo na úroveň príjemcu z radov dospievajúcej mládeže. Takýmto dielom je i román D. Defoa Robinson Cru-soe. Väčšina diel literatúry faktu, dobrodružnej literatúry a science-fiction sa teší veľkej obľube u detí a mládeže, preto sa tieto literárne podsystémy navzájom prelínajú a sčasti prekrývajú. FOLKLÓR 278 (z angl. folk-lore 'folklór = vedomosti ľudu): súhrn r 27S ľudovej kultúry, predovšetkým kultúry dedinského človeka (sedliactva). Osobitné miesto v ňom zaujíma ľudová poézia (pieseň, balada), epika (rozprávka, povesť), hudba, tanec, zvyky, divadlo, ale aj ludové umenie vcelku. Do /. patria aj rozličné javy hmotnej kultúry (kroje, nábytok), spoločenské obyčaje (vítanie jari, rozličné kolektívne obrady, zvyky). V socialistickej spoločnosti niektoré javy /. nadobúdajú celonárodný ráz, ale tento proces sa začal už v predchádzajúcich spoločenských formáciách. V súčasnosti sa /. stal súčasťou televíznych programov, konajú &a folklórne slávnosti (Východná pod Tatrami), Čiže /. dnes patrí do celonárodnej a celospoločenskej kultúry. Jestvujú folklórne skupiny, ktoré doma i v zahraničí propagujú ľudovú kultúru. Pre literárny systém je /. ustavičným zdrojom nových impulzov, z ľudovej slovesnosti hodne čerpali expresionisti, nadrealisti a iné avantgardné smery. Napokon existuje aj istá migrácia žánrov z folklóru do umeleckej literatúry, ale vyskytuje sa aj opačný trend. Ešte väčšmi to platí o istých témach, motívoch, dokonca príbehoch. Prvky /. sú napr. súčasťou sati-riského románu J. Haška Osudy dobrého vojáka Švejka. Dramatika DRÁMA 279 (z gréc. dro = činiť, konať, uskutočňovať): literárny druh popri epike a lyrike. V porovnaní s nimi je dramatický text zväčša určený na divadelnú realizáciu, dej sa má odohrávať pred očami divákov, hoci jestvujú aj knižné d. Východiskom každej inscenácie je dramatický text autora, ale na realizácii 279 sa zúčastňuje viacero komponentov (dramaturg, režisér, scénograf, kostymár atď.). Ich umelecká práca sa vníma prostredníctvom herca, ktorý „hru" oživuje, stvárňuje, dáva jej konečnú podobu. V d. autor ráta s javiskovou realizáciou svojej hry, dej, príbeh osnovuje tak, aby napätím, dramatickými vlastnosťami vplývali na diváka či poslucháča. D. svojou príbehovosťou je bližšia k epike ako k lyrike. Podľa E. Staigera základom lyriky je spomienka, epiky predstava a d. napätie. Kým epické dielo je v čase rozprávania uzavreté, ukončené, dramatické dielo predstavuje situáciu v prítomnosti. V epike prevláda čas minulý, ale pre d. je príznačná preferencia prítomného času. Keďže celý príbeh sa musí odohrávať vo vymedzenom čase, d, si pomáha skokmi, ktoré uskutočňuje prostredníctvom obrazov, dejstiev. D. ako literárny druh stavia na sujete, má záväzné zákonitosti výstavby textu, a to v tomto poradí: expozícia, kolízia, kríza, peripetia, katastrofa. D. z hľadiska štýlu je zo všetkých literárnych druhov najbližšia k hovorovosti, o čom svedčí už použitie repliky a dialógu ako základných spôsobov rozvíjania príbehu a tvorby kompozície. Okrem verbálneho textu (scenár) sa využívajú aj paralingvistické prostriedky (zvuková a pohybová zložka) a extralingvistické prostriedky (dekorácia, rekvizity, svetlo, zvuk a hudba). D. je najvšestrannejším a najkomplexnejším literárnym druhom, ba realizácia predlohy presahuje aj rámec literatúry, lebo text sa stáva súčasťou dramatického umenia. D. vznikla v starovekom Grécku z náboženských osláv Dionýza, boha vína a vinohradníkov, ale aj úrody a plodnosti. Gréci ho uctievali preto, lebo zbavoval ľudí starostí a prinášal radosť zo života, podporoval zábavu a osviežoval ducha a telo. 28o 281 Z týchto slávností, no najmä 2 chórových piesní, sa vyvinula grécka d. Chór (choros = tanec) pôvodne označoval skupinu osôb, ktorá tancovala a spievala na oslavách boha Dionýza. Vo význame zbor nadobudol chór pevné miesto aj v gréckej d. Chór mal svojho hlavného predstaviteľa, náčelníka (koryfej) a ostatných členov (choreuti). V tragédii chór pozostával z 12-15 členov, v komédii až z 24 členov. Chór mal za úlohu komentovať dej, prípadne charakterizovať postavy a ich činy. Bol rozmiestnený do štvoruholníka a na javisko vstupoval slávnostným krokom. Zo začiatku chór viedol dialóg s jediným hercom, inak celý dej tvoril spev a tanec. Keď k prvému hercovi, zvanému protagonista, začali v tragédii pristupovať ďalší, výnimočná funkcia chóru sa postupne znižovala, ale naďalej zasahoval do deja. Jeho neskoršia úloha sa zúžila iba na hudobné zložky sprevádzajúce dej. Antickú tradíciu obnovil až F. Schiller (Messinská nevesta) a J. W. Goethe (Faust). U niektorých autorov 20. stor. chór znovu nadobúda význam, avšak zväčša ide skôr o istú modifikáciu, lebo ho často vytvárajú a zastupujú dve osoby, prípadne iba jedna osoba. Predovšetkým v d. B. Brechta má svojráznu funkciu, ale vyskytuje sa aj u ďalších autorov (V. V. Višnevskij, A. N. Arbuzov, J. Anouilh, A. Adamov, M. Frisch). D. od čias vzniku prešla zložitým vývojom, no najviac zmien ju stihlo v 20. stor. V súčasnosti je d. východiskom pre svojský systém dramatických umení, ktoré možno rozčleniť na štyri kategórie, a to podľa funkcie zrakového (vizuálneho) a sluchového (audiálneho) princípu: 1. Divadlo je audiálno-vizuálne umenie s dôrazom na sluchové vnímanie textu, pričom zrakové vnímanie je druhotné. 2. Film je technickým vizuálno-audiálnym umením, lebo v ňom je prvotným princípom zrakové vnímanie, až na druhom mieste je príjem verbálneho textu. 3. Televízna hra je technickým audiálno-vizuálnym umením a prevahu v nej má sluchový princíp ako v divadle. Má širokú škálu akustických prostriedkov ako rozhlas. 4. Rozhlasová hra je technickým audiálnym umením bez možnosti využitia zrakového princípu. DRAMATICKÉ ŽÁNRE A PROSTRIEDKY TRAGÉDIA 280 (z gréc. tragoidiá = capí spev): jeden z dramatických žánrov; jeho hlavným znakom je boj jednotlivca, prípadne skupiny s nepriateľskými silami, ktoré sú silnejšie. Hlavný hrdina v tomto boji zákonite musí zahynúť, lebo ani výnimočnými vlastnosťami obdarený jednotlivec nie je schopný zvíťaziť nad nepriateľmi alebo zdolať nepriazeň osudu. Ústrednou (hlavnou) postavou t. je vždy nadpriemerný človek a jeho charakter mu nedovoľuje pristúpiť na kompromisy. Odvážne ide za svojím cieľom, nezľakne sa nijakých prekážok, čím sa vyníma z bežného priemeru. Tieto vlastnosti vyvolávajú sympatie u diváka aj vtedy, keď v istých situáciách nekoná naj-správnej'sie. Nositeľmi tragickosti sú napr. prvi revolucionári, ktorí pre nezrelosť spoločenských pomerov nemôžu svoje ciele realizovať. Základom tragickosti je konflikt medzi výnimočnou osobnosťou a vládnucimi spoločenskými silami. V priebehu boja jednotlivec urobí osudný krok, poklesok, na kto- 282 r i 28J rý dopláca životom. Obraz tragického hrdinu sa zachováva v t. od najstarších čias po súčasnosť, no nepriateíské sily prešli istým vývinom, ich charakter sa postupne menil. Zo začiatku boli zdrojom tragickosti bohovia a osud, neskôr ľudská vášeň, spoločenský útlak a pod. Prvky tragického konfliktu medzi jednotlivcom a spoločnosťou sú rozličné: 1. Boj človeka, hrdinu proti rodu, istým spoločenským silám. Antigona v Sofoklovej t. napriek kráľovmu zákazu pochová svojho brata, kráľovho nepriateľa, Coriolanus v Sha-kespearovej t. so zbraňou v ruke zaútočí na svoju vlasť, lebo ho urazili. 2. Len výnimočný človek sa môže stretnúť v boji s presilou. Hlavní hrdinovia t. majú silný, nadpriemerný charakter, preto ich vystúpenie vzbudzuje rešpekt a strach v radoch nepriateľa. Coriolanus bol napr. najodvážnejším bojovníkom rímskeho vojska, prv než prešiel k nepriateľovi. 3. Tragická postava popri kladných vlastnostiach má aj negatívne charakterové črty. Napr. v Coriolanovi je to pýcha, u iných postáv nadmerné vášne. 4. Tragický boj sa končí pádom, smrťou hlavného hrdinu. Jeho činy sú však z morálneho hľadiska hodnotné, ešte väčšmi to platí 0 estetickosti jeho počínania, postoja. Prežívaním deja t. sa u diváka dosahuje katarzia (z gréc, duševná očista). Klasická t. má závažnú kompozíciu: 1. expozícia (úvodná časť), ktorá uvádza diváka do čias a prostredia deja, oboznamuje ho s hlavnými predstaviteľmi; 2. zauzlovanie deja čiže kolízia (zápletka), ktorá tvorí udalosť s rozhodujúcim vplyvom na vývin a priebeh deja; 3. kríza (vyvrcholenie), t. j. dejová situácia, v ktorej sa realizuje konflikt s rozhodujúcou zrážkou medzi hlavnými postavami deja; 4. peripetia čiže nečakaný dejový obrat ako retar- dujúci prvok; 5. katastrofa - tragické riešenie konfliktu. Takéto obsahové členenie často zodpovedalo aj formálnemu členeniu t. na dejstva; obyčajne mala päť dejstiev. Dodržiavala sa pritom jednota miesta, času a deja. Kompozícia a štylizácia svojou výstižnosťou korešpondujú s povahou žánru, sú nositeľmi vznešenosti. Častá je metafora, ale aj aforizmy, gnómy, teda má vlastnosti básne vysokého štýlu. V antických t, sa používal rytmus, čo napokon prevzala aj stredoveká t. (W. Shakespeare). Neskoršie tieto vlastnosti postupne ubúdali a napokon aj t. ako osobitný žáner ustúpil činohře. Tragédia ako dramatický žáner sa uplatňuje v rôznych modifikáciách aj v 20. stor. (A. Strindberg, A. Miller). KOMÉDIA 281 (z gréc. komodia; komos = veselý sprievod, oide = spev, pieseň): popri tragédii a činohře základný dramatický žáner, ktorého podstatou je komickosť, komický účinok na diváka. K. má vyvolať smiech; podstatu tejto funkcie, ako aj pôsobenie tohto žánru definoval už Aristoteles: „Smiešna je totiž akási chyba a zvrátenosť, ktorá však nespôsobuje ani bolesť, ani škodu, ako napríklad smiešna maska je čosi mrzké a neforemné, ale nepôsobí bolesť" (Poetika, V. kapitola). Podstatnou črtou komického účinku musí byť skutočnosť, že krivda voči kladným postavám nie je príliš veľká a potrestanie záporných postáv je úmerné ich previneniu. Komicky pôsobí každé úsilie neschopného dokázať svoju nadradenosť, múdrosť a šikovnosť. Takéto úsilie sa musí končiť neúspechom. Komickosť môže mať rozličné obmeny: komické je, keď laik presviedča odborníka o tom, 284 v čom sa nevyzná, keď staršia dáma sa pokúša vzbudiť dojem, že je mladšia, keď opitý človek vysvetľuje, že si vôbec nevypil atď. K. robí komickou viacero rôznorodých prvkov. Obyčajne už aj základný konflikt je komický, lebo hlavný hrdina si stanoví nezmyselný a bezvýznamný cieľ, alebo i dej, v ktorom sa postavy dostávajú do komických situácií, vyvoláva smiech. Podľa toho, či sa komickosť zakladá na charaktere postáv alebo na grotesknosti si-tuábcieb, sa hovorí o charakterovej, resp. situačnej komike. Vychádza sa z toho, čo prevažuje, lebo charakterová k. sa nezaobíde bez prvkov situačnej komiky, ani situačná k. bez charakterovej komickosti. V k. hrá veľký význam aj náhoda - pomáha pri vytváraní konfliktov a zauzľuje dej. Od k. sa líši burleska a fraška. Hlavne vo využívaní zveličenia (hyperboly) a nereálnych prvkov sa medzi nimi prejavuje výrazný rozdiel. Komickosť sa môže zakladať na istých protikladoch (kontraste): 1. Protiklad medzi úsilím a jeho cieľom môže byť pôvodom komickosti. Komická postava chce byť inou, vznešenejšou, múdrejšou, krajšou, mladšou atď., akou je v skutočnosti. To je základ protikladu, prevrátenosti. 2. Istý jav (pre-vrátenosť) je iba vtedy komický, keď ho podmieňuje osobnosť. Z nej vychádza a ona je jeho príčinou. Telesná chyba nemôže byť príčinou a podnetom komickosti, lebo človek za ňu nemôže. 3. Hrdinom k. nemôže byť človek tragický a výnimočný, ale iba bezvýznamný, malicherný človiečik, ktorý neohrozuje iných. Keď sa nejaká udalosť či príhoda stáva nebezpečnou, prestáva pôsobiť komicky. Človek, ktorý spadne do blata, môže vyvolať smiech prizerajúcich, no iba vtedy, keď sa mu nič nestane. Ak si pritom zlomí nohu, prestáva komickosť, resp. celý výjav nepôsobí komicky. 4. Aj k. predpokladá boj, konflikt. Komický človek sa postaví proti niečomu, jeho smiešny boj sa končí neúspechom, no nikto mu pritom neublíži, jeho trestom je zosmiešnenie. K. vznikla v antickom Grécku z osláv boha Dionýza. Oproti tragédii k. predstavovala každodennosť: reálny život v nej prevládal nad výnimočnosťou a vznešenosťou. Jej prvým významným autorom bol Aristofanes. V stredoveku sa vyvinula z nej hra zvaná farce (fraška), vo Francúzsku a v Taliansku ju v 16. stor. reprezentovala commedia delľarte. Vo Francúzsku k. Moliera predstavujú vrchol klasicizmu v dráme. V jeho k. a v hrách C. Goldoniho dosiahla k. vrchol. V 19. a 20. stor. prežíval tento žáner renesanciu (N. V. Gogoľ, O. Wilde, G. B. Shaw). V slovenskej literatúre má významné postavenie, k jej predstaviteľom patria najmä J. Chalúpka, J. Záhorský, J. Palárik, I. Stodola, v súčasnosti najmä hry J. Soloviča. ČINOHRA 2S2 popri tragédii a komédii ďalší samostatný žáner dramatického umenia. Hoci č. bola v poradí iba tretím žánrom, predsa sa ráta k prvotným. Vznikla miešaním prvkov tragédie a komédie, čím sa stráca ich čistota, presná vyhranenosť. Uvoľnením hraníc obidvoch žánrov už v stredoveku, ale najmä v období klasicizmu, sa vytvárajú „hry". Výsledkom miešania žánrov a syntézy tragédie a komédie je nový žáner, ktorý sa označuje ako č., inokedy dráma alebo hra. C. má však viac čŕt tragédie ako komédie, lebo je vcelku vážna, avšak jej zakončenie nie je tragické. Č. sa odlišuje od tragédie aj tým, že nemá takú presnú a kompaktnú výstavbu. Č. viac využíva hovorové prvky, zvraty, jazykovo aj tematicky sa približuje ku 286 každodennému životu. Nastoľuje aktuálne otázky zo života spoločnosti. Niekedy sa podľa spracovania témy rozlišujú drámy spoločenské, historické, ľudové, budovateľské, resp. drámy sociálne, osudové, satirické a charakterové. Významnými predstaviteľmi i. boli A. Dumas ml., H. Ibsen, A. N. Ostrovskij, v modernejšej podobe predovšetkým ju reprezentujú hry A. P. Čechova, M. Gorkého a talianskeho autora L. Pirandella. Známym autorom u nás bol J. G. Tajovský (Stat-ky-zmätky, Ženský zákon), ale aj hry zo súčasnosti sa radia k tomuto žánru (J. Solovič, J. Kákoš, O. Zahradník, M. Kováčik). VESELOHRA 283 označenie pre novodobú komédiu. Hoci na ňu bezprostredne nadviazala, nevystriedala ju, lebo obidva žánre žijú vedľa seba. V. sa zakladá na humore, ktorý sa v texte realizuje prostredníctvom žartu a situačnej komiky. V poetikách sa niekedy v. vysvetľuje ako miernejšia komédia. Rozdiel medzi komédiou a v. spočíva v tom, že vo v. postavy vedia o svojej smiešnosti, preto si „strieľajú" aj zo seba. V komédii sa postavy tvária vždy vážne, ale ich činy sú malicherné a smiešne. V. do centra pozornosti stavia jednoduchého, prostého človeka, ktorý sa dostáva do smiešnych situácií bez vlastného pričinenia. Poznáme viac typov v., a to zábavnú, romantickú, konverzačnú, dramatickú atď. Slovenská dráma má viacerých autorov, ktorí sa venovali tomuto žánru (J. Chalúpka, J. G. Tajovský, F. Urbánek, I. Stodola, I. Bukovčan a iní). BURLESKA 284 (z franc. burlesque 'burlesk' = žart): dramatický žá- ner s humorným, až sarkastickým ladením. Mieša sa v ňom vážne so smiešnym, vznešené s nízkym, karikuje sa, dochádza k zámene postáv. Týmto názvom ešte v 17. stor. vo Francúzsku označovali travestie a paródie, zosmiešňujúce vznešený štýl „vysokej" literatúry, hlavne eposu a románu. Najznámejšími predstaviteľmi tohto typu b. boli P. Scarron a S. Cyrano de Bergerac. B. v súčasnosti ako dramatický žáner predpokladá absurdné situácie, isté deformácie reality, zakladajúce sa na situačnej komike. V b. sa reálne črty postáv dostávajú do protikladu s realitou. Prvky dnešnej b. sa zjavujú v talianskej commedii delľ arte a v tvorbe C. Goldoniho, no za osobitý divadelný žáner ho možno pokladať až od druh;j polovice 19. stor. Využívali ho kabarety a vo filmovom umení sa uplatňuje od samého začiatku. Najmä nemý film vychádza často z b,, lebo triky tu dávaj ú väčšie možnosti pre situačnú komiku ako v divadle. Ide hlavne o filmy s výraznými predstaviteľmi komických žánrov - Ch. Chaplina, B. Keatona, H. Lloyda a ďalších. B. obyčajne nemá perspektívnu kompozíciu, dôraz je vždy na replike. Jej črty možno nájsť v librete Offenbachovej operety Orfeus v podsvetí. B. stavia na zveličení (hyperbola), irónii a komickosti menej náročnej, t. j. „nízkej" literatúry. FRAŠKA 285 (z franc. farce'fars' = žart): druh komédie, v ktorej prevláda situačná komika a zveličovanie. F. má korene už v antike, jej vývin pokračoval v stredovekom Taliansku a Francúzsku. F. obyčajne nepozná symbolické postavy a rieši problémy, ktoré samy osebe vyvolávajú smiech u diváka. Vystupujú v nej fri- 2»9 ä8S volné ženy, muži túžiaci po dobrodružstvách a pod. Zahrňuje pritom jednoduché formy a hry s členitým dejom a väčším rozsahom, rozmanité útvary divadelnej hry. Štýl je nízky, často až vulgárny, dôraz sa kladie na najmenšiu jednotku drámy, na repliku. V reči postáv je veľa komických prvkov, využíva sa hlavne slovná hračka, vtip, ale aj nadávky. Vyskytuje sa veľa expresívnych slov, slovných spojení, viet s humorným ladením. F. využíva aj nespisovné výrazové prostriedky na dosiahnutie silnejšieho efektu u diváka. Spočiatku (v antike) bola /. veršovaná, no neskoršie začala prevažovať neviazaná reč (próza). Z kompozičného hľadiska má /. rýchly vývin a dejové tempo, preto sa najčastejšie vyskytuje ako jednoaktovka. Charaktery sú v ostrom kontraste. F, písal aj F. Rabelais, dokonca jedna sa pripisuje aj F. Villonovi. Prvky /. sa nachádzajú aj v Mo-ličrových komédiách. SKEČ 286 (z angl. sketcb — náčrtok): krátky dramatický výstup, neraz iba niekoľko minút trvajúci výjav so satirickým zameraním, zväčša na aktuálne udalosti. Dôležitou zložkou s. je záverečná pointa s prekvapivým vyznením. Jazyk je expresívny, ale väčšiu úlohu v ňom zohráva obsahová stránka textu, založená na situačnom humore a zvratoch. S. má ne-zastupiteľnú funkciu v estrádnych programoch, v cirkuse, využívajú ho aj televízne a rozhlasové hry. GROTESKA 287 (z tal. grotta — jaskyňa): dramatický žáner s groteskným dejom. Grotesknosť sa dosahuje zveličením, situácie sa natoľko hyperbolizujú, že prekročia hranice reality. Základom je grotesknosť ako estetická kategória, v ktorej sa skutočné mieša s fantastickým, text obsahuje prekvapivé, až šokujúco nezvyčajné prvky. Tieto prvky by sa osobitne nevnímali, zmysel im dáva iba kompozícia, ich kvalitu určujú vzťahy medzi nimi. V rámci kompozície neplatia zákony prírody, reality či ireality, všetko sa dá pochopiť cez svojský systém diela. Grotesknosť pritom nemožno stotožniť s komickosťou, lebo skrýva v sebe hlboký, šokujúci a neriešiteľný problém. No nebuduje sa ani na princípoch tragickosti, lebo prvkv jej štruktúry sú sústredené na enumerácíu jednej typickej komickej chyby či nedostatku. Už francúzsky spisovateľ Vietor Hugo pokladal grotesknosť za hlavný princíp umenia a sám vytvoril aj mnohé groteskné postavy. Za najznámejšiu z nich možno považovať netvora z románu Chrám Matky božej v Paríži, hrbáča Quasimoda. Groteskné prvky má aj jeho dráma Kráľ sa zabáva, podľa ktorej vznikla Verdiho opera Rigoletto. Rigoletto (v dráme Tri-bonlet) je výzorom škaredý (hrbáč) a tomu zodpovedá aj jeho charakter. Má však jednu dobrú vlastnosť: nesmierne miluje svoju dcéru. G. ako žáner charakterizuje istá preexponovanosť na podklade značne zveličených kontrastov, ale aj disharmónie a abnormality. Svoje chyby a nedostatky postavy vôbec „necítia", neuvedomujú si ich. V predstavení vznikajú absurdné situácie prostredníctvom protikladných zložiek textu. Výskyt groteskných prvkov sa neobmedzuje iba na drámu, nachádzame ich aj v epických dielach A. Jarryho, J. Haška a F. Kafku. Za divadelnú g. sa pokladajú texty absurdnej dráOmy (F. Diirrenmatt. M. Frisch, H. Pinter, E. Ionesco, S. Beckett), no jej typickými vlastnosťami oplývajú aj diela N. V. Gogoľa a V. V. Majakovského. 290 Filmová g. vznikla v obdobi nemého filmu, známe sú hlavne g. Chaplina, Laurela a Hardyho, ale sem sa radia aj niektoré miesta vo filmoch Voskovca a Wericha z neskoršieho obdobia. ABSURDNÁ DRÁMA 288 (z lat. absurdus = nezmyselný): smer uplatňovaný v dramatickej tvorbe od 50. rokov 20. stor. Vychádza z absurdnej filozofickej koncepcie života a ľudského osudu, čo pramení z pocitu stratených istôt a devalvácie hodnôt. A. d. porušuje isté požiadavky, ktoré sa kládli na divadelné hry. Spoločným princípom každej a. d. je narušenie postulátov komunikácie, z čoho vyplýva „nulový" význam prvej významovej roviny textu, ale aj v druhej významovej (symbolickej) rovine sa divák stáva svedkom narušenia spoločného modelu sveta, t. j. logických súvislostí medzi miestom deja a dejom. V istých typoch textu určité príčiny majú svoje zákonité následky. Ak sa tento princíp naruší, v zásade môže všetko nadväzoval! na všetko. Na absurdnom kontraste je vybudovaná poetika a. d., schopná šokovať príjemcu. V a. d. chýbajú nielen súvislosti, ale aj dej ako základná požiadavka dramatického textu; ani charakterizácia postáv v nej nehrá úlohu, dokonca aj mená sú priveľmi všeobecné. Ani jedna z nich nemá spoločenské postavenie, iba sa pretĺka životom akoby zo zotrvačnosti, bez presného plánu a cieľa. A. d. ako smer nie je ucelená, rovnorodá. K najvýznamnejším predstaviteľom patrí E. Ionesco, ktorého hry smerujú ku grotesknosti (Plešivá speváčka; Nosorožec; Lekcia; Stoličky), H. Pinter (Návrat domov), predovšetkým však S. Beckett. Jeho hry majú navyše tragický podtón (Čakanie na Godota; Koniec Í91 hry). V socialistických štátoch sa tento smer najviac ujal v Poľsku, najmä v dielach T. Róžewicza a S. Mrožka. Významným autorom textov s prvkami a. d. je aj bulharský spisovateľ J. Radičkov a bol nim aj maďarský dramatik I. Orkény. Medzi najpopulárnejšie diela tohto smeru patrí hra E. Albeeho: Kto-sa bojí Virginie Woolfovej? V súčasnosti sa a. d. ďalej nevyvíja, ale dáva isté podnety nielen tvorbe dramatických textov, ale jej vplyvy prenikajú aj do epických a lyrických textov. U nás podnietila vznik svojrázneho humoru M. Lasicu a J. Satinského, ktorí sa stali predstaviteľmi „antihumoru", humoru, ktorý popiera zaužívané formy a spôsoby vtipu. Svoje absurdné humoresky vydali aj knižne pod názvom Nečakanie na Godota (1969), čím priamo nadviazali na smer a. d., inklinujúci ku komickosti. GAG 289 (z angl. 'geg' = improvizácia, žartovná vložka): prostriedok situačnej komiky, ktorý je základným zdrojom humoru hlavne v nemej filmovej groteske. Iba v USA je osobitým žánrom text budovaný na g., známy pod názvom gag-show. G. je založený na neočakávanom zvrate, vyplývajúcom zo situácie. G. z filmového plátna tvorí napr. tento výjav Laurela a Hardyho: Obaja sedia pri prestretom stole. Hardy chytí svoju šálku a požiada priateľa, aby mu nalial kávu. Laurel berie konvičku a Hardy postaví svoju šálku späť na stôl. Laurel sa díva inde a leje kávu tam, kde mal Hardy ešte pred chvíľou svoju šálku. Vylieva teda kávu Hardymu na nohavice. Väčšina filmových a divadelných g. je prevzatá, prípadne upravená situácia zo života. Hoci g. je 292 295 spätý so zlatou érou filmovej grotesky (Laurel a Har-dy, Chaplin), aj v súčasnosti sa využíva v komediálnych žánroch dramatického umenia. KABARET 290 (z franc. cabaret 'kabaret' = krčma): zábavné hu-moristlcko-satirické divadlo, zložené zvyčajne z malých foriem. Pripravujú ho viacerí autori a hudobní skladatelia. Významnú úlohu má konferencier, ktorý uvádza jednotlivé čísla (skeče, kuplety, šansóny), pričom hovorený text sa strieda s hudobnými číslami. K. vznikol v poslednej štvrtine 19. stor. v Paríži a odtiaľ sa rýchlo rozšíril do celej Európy. Najmä v Čechách má bohaté tradície a rozvíja sa aj v súčasnosti, kde prenikol i do programu televízie a oživil jej repertoár zábavných žánrov. ESTRÁDA 291 (z franc. estráde 'estrád' = pódium, stupienok): zábavné, humoristické divadlo, podobné kabaretu. Kabaret je adresnejší, kým e. sa pripravuje aj pri slávnostných príležitostiach. E. má funkciu osvieženia a relaxácie, preto nie je zameraná na ostrú spoločenskú kritiku: E. je poskladaná z viacerých žánrov, čiže nevyniká kompaktnosťou, ucelenosťou. Je javiskovým žánrom malých foriem, ktoré stmeľuje do celku konferencier. Pre e. je vhodným miestom aj prírodný amfiteáter, čo kabaretu vôbec nevyhovuje. Niekedy absorbuje aj texty vážnejšieho rázu, ktoré spestrujú program a dodávajú mu špecifický ráz. MONODRÁMA 292 (z gréc. monos = sám, drama — divadlo): dramatický žáner s jednou postavou, ktorá sama hovorí text od začiatku do konca. Na javisku sa môžu zjaviť aj cľalší herci, ale nesmú prehovoriť. Hoci m. má svoj pôvod v antickom divadle pred Aischylom, vyskytuje sa aj v súčasnej modernej dramatickej tvorbe. Najznámejšou m. je hra J. Cocteaua Ľudský hlas. MELODRÁMA 293 (z gréc. melos = melódia, dráma = divadlo): dramatický žáner, vyznačujúci sa sentimentálnym ladením, patetickým štýlom a využívaním lacných efektov, teda prostriedkami, ktoré sú typické pre populárnu literatúru. V m. významnú úlohu hrajú intrigy, emociálnosť, šťastné náhody, moralizátor-stvo, vyostrenie konfliktov, čierno-biele figúry. Psychologické zdôvodnenie činov postáv je v pozadí, lebo jej hrdinovia majú ustálený, takmer nemenný charakter. Dobro vždy zvíťazí nad zlom, hrdinovia síce prekonávajú nesmierne prekážky, ale nakoniec sa všetko dobre skončí. M. vznikla vo Francúzsku v 18. stor., no čoskoro sa rozšírila do celej Európy. Jej vznik súvisí s novými tendenciami v dramatickej tvorbe po nástupe buržoázie a postupným víťazstvom jej vkusu. Literárna norma klasicizmu nevyhovovala vývinu m., až obdobie romantizmu prináša priaznivé podmienky pre jej vývin, pomáhali jej najmä demokratizačné úsilia. Neskoršia m. tieto základné črty stráca a začína v nej prevládať schematickosť a potláčanie spoločenských konfliktov. V druhej polovici 20. stor. nastáva jej úpadok. V súčasnosti žije m. v rozličných obmenách, najmä v populárnej literatúre; melodramatický nádych má napr. román Averyho Cormana Kramerová versus Kramer a jeho filmová adaptácia. V náročnejšej (vysokej) literatúre melodramatická štruktúra sa mô- 294 295 že zmeniť na paródiu, o čom svedčí osobitná časť Ballekovho diela Agáty, ktorá má názov Agáva. VAUDEVILLE 294 (frane, 'vodviľ, od voix de ville — hlas mesta): pôvodne populárna pieseň na spôsob súčasných šlágrov, ktorú v 17. a 18. stor. spievali vo Francúzsku, Bola piesňou mestského folklóru, no v predchádzajúcich storočiach už existovala ako zľudovená satirická alebo pijanská či príležitostná pieseň. Neskoršie sa v. stal názvom pre veseloherný dramatický žáner, v ktorom sa vyskytujú aj piesne. Predstavuje ľahkú francúzsku komédiu. Súčasťou v. sú piesne podobného ladenia ako aj vlastný žáner v predchádzajúcom období. V. ako dramatický žáner sa mnohými vlastnosťami podobá melodráme. BÁBKOVÁ HRA 295 dramatický žáner určený hlavne detskému príjemcovi, no vo svete sa hráva predovšetkým pre dospelých. Jej najcharakteristickejším znakom je bábkovosť, to znamená, že namiesto živých hercov sa pohybujú na javisku bábky. V b. h. sa neživé predmety (bábky) oživujú (animácia), k tomu pristupuje ich zosobnenie (personifikácia) a poľudštenie (antropomorfizá-cia). Podstata bábky spočíva v jej výtvarnej defor-movanosti, čo zodpovedá funkcii trópov v literatúre a vo folklóre. Grotesknosť bábok spočíva v hyper-bolickosti a kontrastnosti: jednotlivé časti tela sa totiž značne zväčšujú (zveličujú), iné sa zase zmenšujú. Tieto vlastnosti vplývajú na zvýšenie dejovosti, lebo výtvarná zložka nahrádza opisy a charakteristiky postáv, teda vlastnosti, ktoré nechýbajú ani epickým predlohám. Východiskom b. h. je zväčša ľudová rozprávka (Popolvár, Žabka čarovná, Koníček-Hrbáčik a pod.), alebo umelá rozprávka (Andersenovo Kačiatko, Princezná na hrášku, u nás Princezná Kukulienka od J. Romanovského, Dvaja kamaráti od J. Pavloviča). Okrem týchto b. h. poznáme hry s iracionálnym (fantazijným) námetom, pripomínajúce science-fiction (Príhody v kozme), historické hry (napr. hra od J. Far-kaša Mišo Vdovčík, gemerský zbojník, hry o Jánošíkovi a pod). Iný typ predstavujú b. h. nadväzujúce na repertoár svetovej či domácej drámy (napr. Shakespearova dráma Sen noci svätojánskej vo forme b. b.). B. h. môže mať aj úplne humorné či satirické zacielenie, čím vynikajú hry Ľ. Feldeka o Botafogovi (Botafogo v čižmách, Botafogovo tajomstvo, Botafogo bez hlavy). Iný typ predstavujú b. h. založené na tieňohre alebo na princípoch čierneho divadla. B. h. ako špecifický žáner dramatickej tvorby je po každej stránke bohatšia, komunikačné a esteticky pôsobivejšia ako jej epické predlohy. Zmeny a posuny sú sprievodným znakom nielen jazykovo-štylis-tickej a kompozičnej roviny (dialogickosť oproti monologickosti a autorskej reči), ale sa dotýkajú aj tematického plánu textu. B. h. sa obohacuje o nové tematické zložky a výrazové kategórie. Zmeny sú spôsobené aj pribúdaním dalších zložiek, ktoré sa na tvorbe b. b. a jej inscenácii zúčastňujú (bábkovosť, pohyb bábok, svetlo, hudba, zvukové efekty), pričom verbálna zložka je v predstavení len jednou z mnohých. Verbálne zložky vynikajú zvýšenou expresívnosťou, časté sú slová a vety s komickým obsahom (žartovné slová, pejoratíva), ktoré často ani neplnia estetickú funkciu, no autor ich zámerne využíva na zvýšenie účinku na diváka, niekedy nimi dosahuje iba lacný efekt. ii)6 297 B. h. možno rozdeliť podľa vekových kategórií na tri skupiny: 1. pre deti v predškolskom veku sa hrajú tzv. mateřinky, ktoré sú dejové nenáročné, časovo krátke a zväčša sú to zdramatizované rozprávky o zvieratách (napr. b. b. S. Maršaka V šírom poli zámoček v preklade J. Kostru); 2. b. b. pre deti v školskom veku, približne do 11-12 rokov; 3. b. h. pre dospelých (v Západnej Európe, Japonsku, Cíne atď. sa b. h. inscenujú predovšetkým pre dospelého diváka). Naše bábkové divadlá sa zameriavajú hlavne na druhý typ, zriedkavo sa vyskytuje aj prvý typ, kým tretí predstavuje napr, Spejbl a Hurvínek. Z hľadiska vodenia bábok sa rozlišuje viac typov: 1. Maňuškové divadlo, založené na vodení bábok zospodu, je vhodné pre veseloherné b. h., predovšetkým pre grotesku. 2. Marionetové divadlo (vodič je nad bábkou a vedie ju zhora). 3. Javajkové divadlo (bábky vodené paličkami zospodu). Názov je odvodený od ostrova Jáva. V súčasnosti sa vyskytujú aj iné typy b. h., napr. určitým oživením je aj tieňohra (bábky sa premietajú na plátno), čierne divadlo a divadlo masiek. Robia sa experimenty aj s japonským divadlom, tzv. typ bunraku použili pri réžii Zlatovlásky v Nitre. Dnes čoraz častejšie sa stretávame v bábkovom divadle s tzv. odkrytým vodením bábok, čo možno pokladať za prvok modernizácie a inovácie bábkového divadla. HUDOBNÉ ŽÁNRE OPERA 29ó (z tal., dielo): hudobno-dramatický žáner, ktorý spája hudbu, poéziu, výtvarné a herecké umenie. Vy- jadrovacími prostriedkami o. sú dramatický dej, spievané slovo a hudobná kompozícia. Slovesný text sa v o. realizuje spevom za hudobného sprievodu. Obyčajne má predohru (ouverturu) alebo kratší úvod, po ktorom sa rozvíja dej podľa libreta (operný text). Vlastný dej sa rozčleňuje na dejstva, ktoré sa hudobne spracúvajú podľa povahy libreta. Libreto určuje i ráz kompozície, ktorý si skladateľ zvoli. V o. platia všetky zákonitosti drámy: najprv sa exponuje príbeh a predstavujú postavy, kompozícia postupne nadobúda širší rámec konfliktov, od nich sa rozvíja príbeh buď ku kladnému, alebo zápornému rozuzleniu. Takisto sa postupuje aj v komických o.r lenže tu libreto kladie dôraz na ironický či satirický ráz deja. O voľbe námetu rozhoduje sám skladatel, obyčajne vychádzajúc z histórie, literatúry alebo pri.i-mo z divadla. Podľa predlohy libreta možno z literárneho aspektu rozlišovať viac druhov textov: 1. Libreto sa tvorí na základe literárnej predlohy, t. j. podľa románu, poviedky, novely, prípadne básne. Verdiho Traviata vznikla podľa románu A. Dumasa ml. Dáma s kaméliami, o. P. I. Čajkovského Eugen Onc-gin a Piková dáma podľa literárnych diel A. S. Puškina, Bizetova Carmen na základe novely P. Mérimého, u nás o. E. Suchoňa Krútňava podľa novely M. Urbana Za vyšným mlynom atď. 2. Predlohou operného libreta môže byť aj text drámy: libretom Verdiho Dona Carlosa bola rovnomenná Schillerova tragédia, Othello a Falstaff vychádzajú zo Shakespearových hier, o. L. Janáčka Káťa Kahanová vznikla na základe drámy A. N. Ostrovského Búrka, Vec Makropulos podľa Čapkovej komédie atď. 3. Libreto môže byť vypracované aj na základe námetov z histórie alebo priamo zo života. Môže 298 ich spracovať libretista alebo sám skladateľ, napr. R. Wagner písal sám libretá a vychádzal z germánskej mytológie a nemeckých dejín (Lohengrin, Prsteň Niebelungov). O. v prípravnej fáze vzniká v spolupráci libretistu a skladateľa. Za libretistu pokladáme autora dramatického textu, spravidla veršovaného. Zložkou o. môže byť pieseň čiže spevný útvar pre jeden hlas, ktorá má buď epický, rozprávači alebo baladický charakter. Ária vychádza z piesňovej formy, ale má bohatšie kompozičné členenie: po úvodnej časti nasleduje kontrastná časť, po ktorej je návrat k prvej partii. Ďalším prvkom je recitatív, t. j. spevné prednášanie verbálneho textu bez rytmu (spevný prednes „prozaickej" vety). V o. zaujíma osobitné miesto zbor a spevné časti pre viac hlasov, t. j. od dvoch vyššie. Podľa obsahu možno členiť o. na: 1. vážnu alebo veľkú (v taliančine opera séria): 2. o. komickú (opera buffa); 3. vážnu o. s niektorými komickými scénami (opera semiseria): 4. hudobnú drámu, jej zakladateľom je R. Wagner a buduje hlavne na dôslednom využívaní príznačných motívov (leitmotív). Slovenskú o. reprezentuje hlavne E. Suchoň (Krútňava, Svätopluk), J. Cikker (Juro Jánošík, Beg Ba-jazid, Vzkriesenie), novšie aj B. Urbanec (Majster Pavol). OPERETA 297 (z tal. operená = malá, drobná opera): hudobnodramatický žáner veselohernej povahy, v ktorom sa strieda spev s hovoreným dialógom a tanečnými výstupmi. Konflikty v deji sa vyostrujú aj prostredníctvom hudby, preto dialógy bez hudobného sprievodu sú nevýrazné, dramaticky menej exponované. K vese- r 299 losti a ľahkosti vždy prispieva aj jednoduchosť hudby a jej humorné ladenie. V hovorených dialógoch, ako aj v spievaných častiach prevláda vtip, humor, paródia a irónia. Z umeleckého hľadiska je o. zväčša menej náročným žánrom ako opera, ale napr. o. J. Offenbacha Orfeus v podsvetí nie je iba obyčajnou burleskou, ale zároveň aj neskrývanou obžalobou vlády, kritikou cisára a jeho dvora (premiéra bola v Paríži r. 1858). Vychádza síce z mytológie, ale v samom texte je plno narážok na vtedajšie spoločenské pomery. Popti J. Offenbachovi hlavným predstaviteľom francúzskej o. je F. Hervé (Mamselle Nitouche). Významnými osobnosťami viedenskej o, sú: J. Strauss (Netopier, Cigánsky barón), F. Lehár (Veselá vdova, Zem úsmevov) a E. Kálmán (Čardášová princezná). Aj o. obyčajne vznikajú na základe literárnej predlohy, napr. Straussov Cigánsky barón -e prepisom literárneho diela M. Jókaiho. V súčasnosti sa už o. nevyvíja. Na jej miesto nastupuje muzikál, ktorý má veľkú popularitu. MUZIKÁL 298 (z angl. musical 'mjúzikľ; označenie pre musical play = hudobná hra): žáner hudobného divadla, ktorý je symbiózou slovesného textu, hudby, spevu a tanca. Vznikol na americkom kontinente na začiatku 20. stor., ale vychádza sčasti aj z európskych tradícií operety, najmä z viedenskej. Zrodil sa Z domácich prameňov, využíval džez a zobrazoval americký všedný život. Má dva základné druhy, ktoré sa podieľali na jeho vzniku: musical comedy (hudobná komédia) a musical play (hudobná hra). Svojím obsahom sa musical play opieral o romantický naturalizmus, realistickú komédiu a drámu bez sen- }00 301 timentality. Pri zrode m. stál aj G. Gershwin. V porovnaní s operetou má nové prvky: m. sa vyznačuje vážnejším podtextom, lebo ukazuje a odhafuje sociálne rozpory spoločnosti. M. snáme témy prispôsobuje a umiestňuje do súčasných spoločenských pomerov. Napr. m. Frede-ricka Lôwea My fair lady využíva komédiu G. B. Shawa Pygmalion, no dáva jej úplne nový obsah. Stráca sa v ňom intelektuálny cynizmus pôvodiny, ale aj čierno-biele kontrasty. Aj West side story Leonarda Bernsteina nadväzuje na literárnu predlohu. Je ňou Shakespearova tragédia Romeo a Júlia, no pozadie tu vytvára veľkomesto, ktoré sa stáva miestom tragického príbehu. Obidva známe m. su zasadené do súčasného amerického prostredia, hoci vznikli z literárnych predlôh. televízia, rozhlas, film SCENÁR 299 (z tal. scenario = náčrt scén): osobitný žáner literárneho a dramatického umenia slúžiaci ako podklad a predloha pre inscenáciu televíznej a rozhlasovej hry a pre film. Podľa toho sa rozlišuje filmový, televízny a rozhlasový s., pričom každý z nich má isté špecifické vlastnosti. 5. prešiel rýchlym vývojom a z jednoduchého náčrtu (osnovy) pre film sa stal umeleckým dielom, ktoré charakterizujú všetky znaky slovesného umenia. Každý s. obsahuje makro-štruktúru budúceho televízneho, rozhlasového a filmového diela, t. j. tému, hlavnú líniu konfliktu, vykreslenie postáv v akcii, časové a priestorové zasadenie diela, dramatické dialógy a pod. Výrazne sa v ňom uplatňuje aj celková predstava predpokladanej realizácie diela. Filmový a televízny s. má inú výstavbu ako rozhlasový s. Obidva majú tzv. pravú a ľavú stranu: na ľavej strane sú obsiahnuté inštrukcie pre realizáciu hry (návod na pohyb, intonáciu, resp. pre výpravu, hudbu atď.), na pravej strane sa nachádza vlastný slovesný (dialogizovaný) text. V rozhlasovom s. sú pokyny priamo v texte, podobne ako v divadelnej hre. Ľavá strana í. zahŕňa v sebe to, čo nazývame epickými časťami literárneho diela, lebo film a televízna hra vychádzajú z epického základu a iba v slovesnom texte dominuje výlučne dramatickosť čiže vlastnosti dramatického umenia. Filmový s. sa zrodil v roku 1910. Obyčajne ho pripravujú viacerí autori, napr. spisovateľ, režisér a jeho pomocníci. Režisér je často aj autorom s. (I. Bergmann, J. L. Godard). K známym scenáristom patrí C. Zavattini, ale aj dramatik J. Osborne. Žánrové typy filmových s. možno rozdeliť do troch skupín: filmová poéma s lyrickým ladením, filmový román s epickými vlastnosťami a filmová hra s dramatickým spôsobom zobrazenia života. S. filmu alebo televíznej hry môže predchádzať námet a filmová poviedka, resp. román. Vydavateľstvá sa občas podujmú na knižné vydanie niektorých filmových poviedok alebo s., ak sa v nich vo väčšej miere uplatňujú charakteristické vlastnosti slovesného umenia. Tak boli napr. publikované filmové s. P. Bielika (Vlčie diery), A. Bednára (Tri scenáre) a rozhlasová hra J. Števčeka. S. ako pojem sa neobmedzuje iba na literárne a dramatické umenie; podľa s. sa tvoria napr. aj výstavy. FILMOVÁ NOVELA 300 východiskový žáner pre vznik filmového scenára. Namiesto tohto termínu v odbornej literatúre sa r ;o2 stretávame aj s anglickým termínom treatment (čítaj trítment). F. n. sa pripravuje iba pre hrané filmy, ale nemusí vždy predchádzať scenáru. F. n. je strohým a hutným textom, zameraným na dej. Pokiaľ sa z nej vytvorí scenár, viackrát sa prepracúva. V praxi tieto žánre nemožno jednoznačne diferencovať. Od literárnej novely sa /. n. líši väčšou zamera-nosťou na vizuálne zobrazenie skutočnosti, prihliada na výrazové osobitosti filmu, ale zväčša využíva literárne prostriedky. Iba zriedkavo sa stáva, ži autor /. n. nie je totožný s autorom scenára. Existuje aj filmový román, ktorý má väčší dejový rozsah než /. n. Obyčajne ide o adaptáciu literárneho diela (Bondarčukov film Vojna a mier). Vo výnimočných prípadoch sa vydáva ako samostatné dielo (E. Kazan: Amerika, Amerika). TELEVÍZNA HRA 301 dramatický masovokomunikačný žáner. T. h. je technickým audiovizuálnym umením, pričom sa dôraz kladie na audiálne (sluchové) vnímanie textu. V porovnaní s filmom je t. h. napriek mnohým možnostiam využitia vizuálnych (zrakových) prostriedkov založená na slove. Jej tematikou sú domáce, rodinné príbehy, spoločenské udalosti v malom časovom a priestorovom rozpätí, no je menej vhodná pre veľké masové scény a zložité deje s veľkým časovým rozpätím. Obyčajne sa sústreďuje na komorný príbeh s menším počtom postáv, jej časové trvanie nepresahuje pol druha hodiny. Dejiskom býva malý priestor, napr. izba, a divák sa počas príjmu musí sústreďovať na dialóg, ale aj na detaily, t. j. na vykreslenie charakteru postáv. T. b. svojím ladením inklinuje skôr k dráme, čím sa líši od filmu, ktorý buduje hlavne na vytváraní svojrázneho koloritu prostredia. Znaková podstata filmu a televízie je taktiež odlišná: inscenačným modelom filmu je román, kým pre /. h. je inscenačným modelom poviedka alebo novela, no využívajú sa v nej aj prostriedky dokumentaristiky. Osobitnou t. h. je televízny seriál s veľkou epickou šírkou, ale každá jeho časť má relatívne samostatný a uzavretý príbeh. Ak sa zaoberá pôvodnou tematikou, môže ostať v publicistickej polohe, resp. na úrovni populárnych diel, využívajúc populárne štruktúry a postupy. Scenár televízneho seriálu sa buduje na konvenčných princípoch, má ústredného hrdinu, ktorý vyniká vlastnosťami v literatúre už zväčša prekonanými - odvahou, neochvejným bojom za spravodlivosť, ktoré mu na konci prinášajú zaslúžené víťazstvo. K najznámejším seriálom patrí napr. Nemocnica na okraji mesta. Na základe románu F. Švantnera Život bez konca napísal J. števček scenár pre rovnomenný televízny seriál. TELEVÍZNY FILM 302 dramatický masovokomunikačný žáner. Je podobným žánrom ako televízna hra, no je medzi nimi istý rozdiel. Televízna hra sa odohráva v interiéri, kým t. f. zväčša v exteriéri. T. /. uprednostňuje zábery z prírody, čím sa väčšmi približuje k filmu ako k dráme. Charakterizujú ho skoky v priestore, lyrické časti založené na umiestnení deja do esteticky pôsobivého exteriéru. T. f. je napr. televízna adaptácia románu K. Horáka Cukor v réžii S. Párnic-kého. ROZHLASOVÁ HRA 303 literárnodramatický žáner, ktorý opcoú iným dra- matickým útvarom využíva iba akustické prostriedky. Základným výrazovým prvkom je slovo, t. j. verbálny text s vyhranenou fabulou. Vyznačuje sa rýchlymi prechodmi z jedného miesta na iné, využíva sa v nej časový skok dopredu i dozadu, je možné ľubovoľne prechádzať z reálnej skutočnosti do fikcie a naopak. Okrem slova plní v nej významnú úlohu zvuk, ktorý je tiež prostriedkom rozhlasového vyjadrovania, lebo môže mať sémantickú funkciu. Zvuk tlmočí isté významy alebo citovo umocňuje obrazo-vosi jazykových prostriedkov. Zvukové efekty (šum mora, napodobenie vetra atd.) podnecujú predstavivosť poslucháčov a vyvolávajú predstavu reálneho prostredia. R. h. má svoju špecifickú výstavbu, lebo pri za-meranosti na akustickú stránku nedáva možnosti vizuálne registrovať zmenu miesta deja. Umeleckou štruktúrou sa pohybuje na rozhraní epiky, lyriky a drámy, vie absorbovať podnety z filmovej sce-uáristiky, televíznej hry, ako aj publicistiky, literatúry atď. Clonu, strih a strihovú skladbu prevzal rozhlas z filmu, ale podriadil ich zákonitostiam rozhlasového zobrazovania skutočnosti. Keďže ide o pomerne nový druh dramatického umenia s technickým zameraním, niet zatiaľ jednoznačného kritéria pre jeho klasifikáciu. J. Mayen napr. rozlišuje r. h. dramatickú, epickú a lyrickú, iní zase hovoria o r. h. založenej na fikcii, na dialógu, o hre hlasov a hre monologickej. Za najprijateľnejšie triedenie možno pokladať túto klasifikáciu: 1. hry s dramatickou štruktúrou, v ktorých je ťažisko na dramatickom dialógu; 2. hry s epickou štruktúrou čiže s využívaníai rozprávača, vnútorných monológov, ako aj opisných prvkov; 3. hry s lyrickou štruktúrou čiže s výraznými poetickými prvkami; 4. hry s publicistickou štruktúrou čiže s prevahou dokumentárnych a faktografických prvkov. FILM 304 (zo staroangl. felmen = tenká koža): špecifická dramatická tvorba zahrňujúca všetky druhy a žánre. F. je vybudovaný na symbióze obrazu, slova, hudby a zvuku. Realizuje sa špecifickými výrazovými prostriedkami a vzniká na podklade filmového scenára. Označujúcim je v ňom obraz a označované je to, čo obraz predstavuje. Fotografická vernosť zabezpečuje obrazom väčšiu výstižnosť ako vo verbálnom texte. Osobitnú funkciu plní kamera, ktorá je schopná atomizovať predmet, priblížiť sa k nemu, alebo sa od neho vzdialiť. Obraz je na úrovni slova v literatúre a rad obrazov vyjadrujúcich ten istý motív sa nazýva sekvenciou, ktorá zodpovedá vete. Záber ukazujúci človeka, ktorý ide po ulici, vyjadruje veta: „Človek ide po ulici." Najcharakteristickejšou kompozično-tematickou zložkou /. je strihová skladba, ktorá umožňuje vytvoriť zo záberov špecifický rytmus a kontrasty. Strihová skladba dodáva /. tempo, spád, zrýchľuje či spomaľuje dej. Jednotlivé sekvencie sa pospájajú do celku prostredníctvom strihu či prestrihu, čo je vyjadrením zmeny obrazu, prípadne zvuku alebo ich kombinácií. Strihovo-skladobne sa vytvárajú aj neuveriteľné výpovede, prekračujúce reálny život, môžu sa deformovať isté proporcie atd. Vo /. sa dôraz kladie na obraz, lebo slová sú pre filmára málo kinetické (pohybové) a iba dopĺňajú vizuálne informácie vyjadrené pohybom, mimikou a gestikuláciou hercov. 3o6 597 V praxi sa rozlišuje hraný (umelecký) a dokumentárny /. Dokumentárne /. svojou funkciou zodpovedajú vecnej literatúre. Podľa spôsobu zobrazenia skutočnosti rozlišujeme ešte kreslený a trikový /. Osobitným podsystémom je tvorba pre deti a mládež, vychádzajúca zväčša z istých literárnych žánrov (rozprávka, povesť, science-fiction, dievčenský román atď.). Väčšina kreslených a trikových /. je adresovaná mladým divákom. Trikový /. preslávil hlavne Walt Disney postavou Mickeymousa. Trikový /., ako aj hraný a dokumentárny /. pokladajú niektorí teoretici za osobitný filmový druh. DOKUMENTÁRNY FILM S05 (z lat. documentatio 'dokumentácio' = dokazovanie, dôkazový materiál): filmový druh, ktorý sa zakladá na vyjadrení skutočnosti prostredníctvom konkrétnych faktov alebo ich presnej rekonštrukcie. Funkcia d. f. spočíva v rozširovaní a sprístupňovaní výsledkov vedy, zemepisných, hospodárskych, kultúrnych a pod. poznatkov. Možno rozlišovať viac žánrov d. f.: 1. filmová správa o kongresoch, oslavách, kultúrnych a športových podujatiach; 2. filmová reportáž zo závodu, z kultúrnych a vedeckých inštitúcií a pod.; 3. archívny film (zostrih) o nejakých udalostiach v minulosti; 4. filmový fejtón; 5. filmový medailón (portrét); 6. biografický d. f. o významnej osobnosti. Známym režisérom a tvorcom d. f. bol R. Fla-herty, ale aj sovietska kinematografia dosiahla v tejto oblasti pozoruhodné výsledky. Vieme napr., že pri oslobodzovaní Berlína padli viacerí filmári, ktorí priamo z bojov o mesto pripravovali filmové zábery. V rámci d. }. sa rozlišujú ešte populárno-vedecké a náučné filmy s osobitou funkciou. HRANÝ FILM 306 súhrnný názov pre filmovú produkciu, v ktorej sa kladie dôraz na estetickú a zábavnú funkciu. Podkladom pre vznik h. f. sú zväčša scenáre vytvorené z literárnych textov, niekedy sa však filmuje aj hudobné dielo (opera, opereta, muzikál). Mnohé literárne diela svetovej a domácej tvorby boli sfilmované, niektoré aj viackrát. Z našej tvorby možno spomenúť Kalinčiakovu Reštavráciu, Jilemnického Pole neorané, Ballekovho Pomocníka, Jarošovu Tisícročnú včelu sfilmovanú J. Jakubiskom atď. V svetovej literárnej tvorbe poznáme diela, ktoré osobitne priťahujú filmových režisérov: napr. romány A, Du-masa Traja mušketieri a Gróf Monte Christo, epopeja L. N. Tolstého Vojna a mier, ale aj Anna Kareninová a ďalšie diela, Zolove romány Nana, Terézia Raquinová, Shakespearové hry Hamlet, Mac-beth, Othello a pod. Väčšina filmových žánrov vychádza zo svojho literárneho prototypu, čo vyplýva z úzkej spojitosti a nadväznosti filmu a literatúry. Vymenujeme iba niekoľko žánrov h. f.: 1. historický film čerpá námet z dejín; 2. životopisný film sa zameriava na nejakú významnú osobnosť; 3. detektívka a kriminálny film; 4. rozprávka; 5. veselohra; 6. filmová groteska; 7. dobrodružný film, ku ktorému možno priradiť aj western (v angl. západný) situovaný do prostredia czv. Divokého západu; 8. filmová dráma. H. f. sa neustále vyvíja a zároveň pribúdajú nové a nové žánre. }o8 Beletristické žánre vecne) literatury VECNÁ LITERATÚRA 307 všetky písomné texty, okrem diel prislúchajúcich umeleckej literatúre, folklóru a literatúre faktu. Zaraďujú sa sem texty, ktoré vynikajú konkrétnosťou, vecnosťou. Spravidla ich možno rozdeliť na texty vedecké, publicistické, administratívne a patria sem aj texty rečníckeho štýlu, ak majú písomnú podobu. Žánre vedeckého štýlu sa rozdeľujú na dve skupiny: 1. výkladové žánre, ktoré môžu byť kontextové (dizertácia, štúdia) alebo situačné (referát, prednáška, koreferát, diskusný príspevok); 2. opisné žánre (posudok, kritika, recenzia, pracovný návod). Vedecké texty podľa iných kritérií možno rozdeliť ná vedecké a populárnovedecké. Žánre publicistického štýlu možno rozdeliť do troch skupín: 1. spravodajské žánre (správa, riport, interview, komuniké, oznámenie); 2. analytické žánre (úvodník, komentár, glosa, recenzia, kritika, pamflet); 3. beletristické žánre (fejtón, besednica, reportáž, črta, stlpček). Spravodajské žánre obsahujú vlastnosti, ktoré sú podobné vlastnostiam administratívneho štýlu, analytické texty pripomínajú vedecký štýl a beletristické žánre sa svojou výstavbou približujú k umeleckému štýlu. Žánre administratívneho štýlu sa členia na tri skupiny: 1. dokumentárne žánre (zápisnica, protokol, rezolúcia, záväzok, zmluva); 2. oznamovacie žánre (vyhlášky, oznámenia, obežníky, smernice, správy, hlásenia, listy, inzeráty); 3. heslové žánre (súpisy, tlačivá, preukazy). V rámci rečníckeho štýlu sa rozlišujú agitačné, vedecké a príležitostné žánre. Tieto žánre však iba 309 čiastočne patria k vecnej literatúre, lebo zámerom ich autora je pripraviť text na prednes. O zaradenosti konkrétneho textu k vecnej alebo umeleckej literatúre rozhoduje viac faktorov £ okolností, v zásade však treba k danému problému pri-tupovať zo vzťahu autora k textu, resp. čitateľa k textu. Na tomto podklade vznikajú štyri osobité situácie, ktoré treba brať do úvahy: 1. situácia: Úsilím autora bolo vytvoriť umelecké dielo, no príjemca je zameraný na neumelecké informácie, na dokumentárnosť, údajovosť. Príjemca obsah diela pokladá za skutočnosť, a nie za umelecký výmysel. 2. situácia: Autor zámerne tvorí umelecké dielo a príjemca text tak aj vníma. Aj autor, aj čitateľ majú vyvinutý estetický vkus. 3. situácia: Autor vytvára dielo ako životný dokument, ako rozprávanie skutočných udalostí, ale čitateľ ich vníma ako estetické fakty, 4. situácia: Spisovateľ sa usiluje zhrnúť do svojho textu pravdivé informácie (vecnosť, dokumentárnosť) a tieto informácie príjemca chápe ako v. L Príjemca dekóduje dielo v súlade so zámerom autora. Keďže niet ostrých hraníc medzi v. I. a umeleckou literatúrou, možno ich od seba striktne odlíšiť iba na základe primárnej funkcie. Prvoradou funkciou v. I. je prenos konkrétnych údajov a faktov, až druhotne môže, ale nemusí pôsobiť esteticky. V umeleckej literatúre je to presne naopak. V rámci v. I, však existujú žánre, v ktorých estetická funkcia nadobúda väčší význam, hoci sa nemusí v každom texte vyskytovať. Nazývame ich beletristickými žánrami v. I. JIO Črta 308 žáner patriaci k beletristickým útvarom publicistického štýlu. Príznačný je krátky, stručný, niekedy humorne ladený opis, rozprávanie o nejakej udalosti alebo o niektorom človekovi. Hoci sa prvotne zaraduje k publicistickým žánrom, niektoré druhy vynikajú aj literárnymi a estetickými vlastnosťami. Tieto možno nazvať literárnymi c. oproti publicistickým, kde je dôraz na dokumentárnosť, údajovosť. Autor č. sa vždy opiera o fakty z reálneho života, ale aj jeho fantázia môže zohrať významnú úlohu pri spracovaní látky. Vyskytuje sa aj v dennej tlači a v časopisoch; hlavne v čase rozkvetu realistickej tvorby bola obfúbená. Obyčajne sa dajú ťažko rozlíšiť presné hranice medzi č. a poviedkou. Č. má jednoduchšiu kompozíciu, väčšmi sa zameriava na charakterizáciu postáv a prostredia, ako o tom svedčia niektoré rané literárne práce J. G. Tajovského. Jeho príbehy o starých rodičoch v mnohom pripomínajú vlastnosti a výstavbu č. (Do kúpeľa). Môže sa skĺbiť aj s cestopisom, svedčí o tom aj Kukučínovo dielo Cestopisné Črty, v ktorých si všíma život ľudí v Juhoslávii (Dalmácia, Čierna Hora, Záhreb). V teoretických prácach sa č. pokladá za prechodný žáner medzi poviedkou a štúdiou: takéto stanovisko zastával aj M. Gorkij. Zvyčajne sa delí na viac druhov: 1. portrétna č. obsahujúca opis osoby; 2. problémová č. 3. cestopisná č. Toto delenie pochádza od sovietskeho autora Cerepachova. FEJTÓN 309 (z franc. jeuilleton 'fôjtorí = lístok): žáner umeleckej publicistiky, ktorý rieši otázky denného života. Uprednostňuje prístupnú, zábavnú formu pred vážnym a komplikovaným riešením životných konfliktov. 311 Tento žáner charakterizuje ľahkosť a vtip, pričom stredobodom autorovej pozornosti je vždy nejaká zaujímavá myšlienka. Dôraz sa kladie aj na výber faktov, ale popri nich je dôležité vedieť pútavo vyrozprávať príbeh, nejakú udalosť. Rozprávanie a opis strohej faktografie má byť v rovnováhe, lebo priveľká prevaha jedného alebo druhého prvku by bola na škodu tomuto žánru. Rozlišujú sa tri základné druhy: 1. F. na spôsob besedy (fejtón-beseda), v ktorom ide o autorský rozhovor s čitateľom. Táto forma dovoľuje autorovi vysvetľovať svoje názory, pričom mu dáva možnosť uplatniť aj fantáziu. 2. F. polemický má útočný ráz a umožňuje vyvracať nesprávne názory iných. Autor sa pokúša získať si čitateľa na svoju stranu. O účinnosti rozhoduje výber vhodnej argumentácie a zvolený štýl. 3. F. satirický uprednostňuje vtip, expresívnosť slova a je namierený proti ľudskej hlúposti, tmárstvu, poverám, spiatočníctvu. Dôležitú úlohu v tomto type plní prirovnanie, umelecký obraz a pointa. Vcelku /. sa musí koncentrovať na jeden fakt, jednu udalosť, na jednu základnú myšlienku, čo potom rozhoduje aj o voľbe kompozície a spôsobe rozprávania. Vo /. sa musí autor sústrediť na umelecký obraz a na typizáciu zvolených javov zo života. Kedže sa fakty zovšeobecňujú, potrebujú humorné podložie, ale aj určitú nadsádzku. Fakty síce musia byť pravdivé a overené, ale nadsádzka môže byť vhodným prostriedkom na zo je celý. L. i\ovo/nesk.ý: Múdro*' 3. Mimotextová a. odkazuje na súčasnosť, na súveké spoločenské pomery. Vyniká aktuálnosťou a charakterizuje ju silná väzba na mimotextovú skutočnosť. Napr. už názov diela L. Fcuchtwímgeta Nepravý-Nero (1936) je a. na Hitlera, ale aj text je ostrou kritikou fašistického Nemecka cez vykreslenie po- merov starovekého Ríma. Vo Voltairovori Candi-dovi z 18. stor. sa skrýva a. na Leibnizove filozofické náhľady, ktoré autor zosmiešnil. V odbornej literatúre sa niekedy rozlišuje literárna a neliterárna a. Literárna a. sa viaže na niektorý literárny výtvor (na dej, postavu, kompozíciu) a neliterárna a. odkazuje na spoločenské pomery (na politické osobnosti, významných činiteľov, hospodársku situáciu). APOKRYF 344 (z gréc. apokryf os = skrytý, utajený): žáner literárnej metakomunikácie, tematicky nadväzujúci na knihy Starého a Nového zákona. A. ako žáner má svoj osobitý vývoj, lebo vznikol takmer íúbežne s bibliou. Cirkev tieto zbeletrizované texty neuznáva, preto ani nemohli byť časťou biblie. Veľký rozkvet žánru nastal v 2.-3. stor.; k nám sa rozšíril prostredníctvom latinčiny a nemčiny. Niektoré z týchto textov nadväzujú na Starý zákon (Život Adama a Evy, Žalmy Šalamúnove), iné na Nový zákon (Apokryf Jána, evanjeliá, apokalipsy). Neskoršie sa termín ujal v zmysle falzifikátu, t. j. na druh textu, keď autor vydáva svoje dielo za dielo iného autora. Falzifikát vzniká z nedostatku istého žánru v národnej literatúre. A. sa nazývajú napr. spevy tzv. Ossiána, ktoré ich autor J. Mac-pherson vydával v r. 1790 za dielo slepého barda z 3. stor., čím chcel zvýšiť autoritu a uznanie anglickej literatúry vo svete. Podobným príkladom z českej literatúry je dielo V. Hanku Rukopis královédvorský a zelenohorský z 19. stor., ako aj falzifikáty kuruckých piesní K. Thalyho v maďarskej literatúre. V súčasnosti sa používa a. ako žáner vyjadrujúci i 358 kritiku súvekých spoločenských pomerov prostredníctvom alegórie, ktorá vychádza z biblických, historických a literárnych námetov. Najznámejším dielom tohto druhu je Kniha apokryfů od K. Čapka, v ktorej je veľa narážok na nezdravé spoločenské pomery fašistického Nemecka. Autor sa usiloval udalosti a postavy z histórie a mytológie zbaviť výnimočnosti, zjednodušiť ich a uzemniť (napr. Napoleon nie je generálom, ani konzulom, ani hrdinom, ale obyčajným človekom, ktorý žasne nad svojou slávou a vnútorne ju preciťuje ako istú súvislosť s dávnymi detskými hrami). V slovenskej literatúre novšie publikoval a. P. Karvaš. C E N T O 345 (z lat. cento = záplata, zošitá látka): básnické dielo poskladané z viacerých textov alebo častí textov známych autorov. Zámerom autora je vyjadriť nejakú ideu pomocou výpožičiek z iných textov. Autorov postoj sa modeluje v texte iba sprostredkovane. Osobitný význam nadobúdajú konštrukčné princípy výstavby c, t. j. výber úryvkov, ich usporiadanie a vzájomné preskupenie. Básnik si pritom „vypožičiava" postoje k svetu od iného autora, preberá už pred nim modelovaný, zobrazený „svet". C. však nemusí byť súčtom vypožičaných úryvkov, lebo sa môžu vytvoriť súvislosti nielen med?:; jednotlivými úryvkami v texte, ale aj medzi úryvkom a pôvodným dielom. C. bolo žánrom stredovekej latinsky písanej literatúry, ale vyskytuje sa aj v súčasnej literatúre. Nachádza sa v tvorbe J. Tuwima, D. Tandoriho, V. Mihálika. 339 PARÓDIA 346 (z gréc. paródia — protipieseň): žáner literárnej me-takomunikácic. P. jc text nadväzujúci na iný text (prototext) jeho napodobením, hyperbolizovaním, so zámerom zosmiešniť ho. P. môže kontroverzné nadväzovať na konkrétne literárne dielo, na viacero diel naraz, ba aj na poetiku konkrétneho autora či dobového štýlu atď. P. nemožno hodnotiť osobitne, iba vo vzťahu k pôvodnému textu. Okrem hyperboly je v nej ďalšou štylistickou osobitosťou irónia. P. môže mať humoristické alebo satirické zacielenie, pričom sa niekedy dajú ťažko presne oddeliť od seba tieto dva druhy. Za p. humoristického ladenia možno pokladať pokusy o zosmiešnenie folklóru; sem treba zaradiť texty zosmiešňujúce „jánošíkovskú tradíciu" v programoch M. Lasicu a J. Satinského alebo v hudobnej veselohre Na skle maľované. Satirický zámer dominuje napr. v diele Voltaira Candide, v ktorom v postave filozofa Panglossa autor zosmiešňuje nemeckého filozofa Leibniza, najmä jeho názory, že „tento svet je najlepší zo všetkých možných svetov". Pôvodne aj Cervantesov Don Quijote vznikol ako p. na rytierske romány. P. nie je iba čírym napodoi>en;iľi pôvodiny, ale zároveň môže obsahovať aj prvky neodlučiteľné od poetiky textu, na ktorý nadväzuje. Z toho pohľadu aj tzv. „metasonety" J. Kostru sú p. na základné požiadavky klasického sonetu, t. j. na vznešenosť, exkluzívnosť, výnimočnosť témy, na používanie spisovnej lexiky a pod. Autor do štruktúry sonetu vkladá výrazy nezodpovedajúce pôvodnej poetike a norme: Nie, ona nie je zo slov. Slová sú iba vyslané, 340 aby ju našli. Cez stráne, hfa, sonet slepých poslov pohnal som za ňou. Bez zbrane. So zvesťou prišli. - So zlou! Tých štrnásť rojníc oslov prinieslo ti len híkanie! A prečo teda znova? -- Nuž, slová nie sú slová. Kopýtka majú, srsť i chvosty. Každé je prosté jak somárik sprostý. Tu rosu chytí, a tu vôňu jahôd. Z nej. Viete? To je systém šťastných náhod. /. Kostra: Sonet o sonete PAŠKVIL 347 (názov podľa talianskeho ľudového pomenovania antickej sochy, t. j. torza postavy Ajaxa zvanej Pas-quillo): žáner literárnej metakomunikácie, podobný ako pamflet. Má však konkrétnejšieho adresáta a vy-ostrenejšiu kritiku, niekedy sa v ňom aj skresľuje skutočnosť, ba môže obsahovať aj lož. P. nie je výsadou iba literatúry, ale môže ho reprezentovať aj výtvarné dielo. V slovenskej literatúre sa považuje za p. Bajzova kritika Fándlyho diela Dúverná zmluva. Sám Fánd-ly nazval Bajzovo dielo Anti-Fándly p. PLAGIÁT 348 (z lat. plagiare — kradnúť): dielo alebo časť diela, ktoré si autor prisvojuje od iného autora a vydáva za svoje. Dielo sa až po odhalení prototextu stáva p., ináč by sa považovalo za pôvodné. Možno ho po- kladať aj za neautorizovaný druh citátu. Za p. v pravom slova zmysle sa ráta taký dtuh preberania iného, obyčajne cudzojazyčného diela, ktorého sa pla-gizujúci autor celkom pridržiava, prípadne mení iba vonkajšie znaky (názov diela, mená postáv a miesto deja a pod.). Dielo môže byť aj doplnené o niektoré pasáže, zvyčajne menej dôležité. V iných prípadoch ide len o čiastkové plagizova-nie cudzieho vzoru, napr. preberá sa kompozičný postup, kompiluje sa viacero textov a pod. P. môže zohrať v literatúre aj pozitívnu úlohu. Napr. dielo D. Chrobáka Kamarát Jašek vo vzťahu k Gionovmu románu Un de Baumugnes (Človek z vrchov) je p., napriek tomu gionovský príbeh sa stal podnetným pre ďalší vývin slovenského natu-rizmu a jeho postavy v rozličných variáciách prenikli do tvorby iných autorov (M. Figuli, F. Svantner). Preberal sa však iba model, ktorý sa obohacoval 2 domácich tematických zdrojov o celkom nové sémantické vrstvy a postavy. TRAVESTIA 349 (z tal. travestire = preobliekať): žáner literárnej metakomunikácie, typ paródie. Báseň alebo prozaické dielo zosmiešňujúce iné literárne dielo, patriace zväčša k „vysokej" literatúre. Pôvodne sa zosmiešňovali antické mýty alebo tvorba antických básnikov, napr. t. na Vergilia napísal francúzsky básnik P. Scarron v 17. stor. pod názvom Vergilius naopak (Vergile travesti, 1652). Zdrojom komiky je v tomto žánri protiklad vznešeného námetu a jeho spracovania prostredníctvom „nízkeho" štýlu. Používa sa v nej hovorová lexika ako expresívny prostriedok komickosti. 34* ŽÁNRE A FORMY LITERÁRNEHO VZDELANIA TEXTY LITERÁRNEHO VZDELANIA 350 súhrn druhotných textov, resp. osobitných žánrov, ktorými sa sprostredkuje literárne vzdelanie. T. I. v. vytvárajú svojský systém literárneho vzdelania. Z aspektu funkcie rozlišujeme tri skupiny textov: 1. texty sprostredkujúce originál (prerozprávanie, di-gest, anotácia, resumé, kópia originálu, faksimile atrf.); 2. texty tzv. recepčného návodu, zakladajúce sa na princípe inštrukcie alebo presviedčania príjemcu (patria sem rozličné formy interpretácie, ale aj samo vyučovanie literatúry v škole); 3. texty literárnej reklamy, vyznačujúce sa pragmatickým zacielením bez náležitého uplatnenia hodnotového aspektu; dominuje v nich propagácia literárnych diel, čo je zjavné napr. v pochvalnej recenzii, záložke, noticke, ozname a pod. Medzi týmito troma skupinami platí vzťah vzájomného pôsobenia čiže textotvorné operácie sa štruktúrne i funkčne prelínajú. Recepčné texty môžu byť sprostredkujúce, čo platí aj naopak. Sprostredkujúce texty môžu plniť funkciu recepčného návodu alebo reklamy. PREROZPRÁVANIE 351 žáner literárneho vzdelania, ktorý sa zakladá na princípe reprodukčného vzťahu k originálu. Prostredníctvom neho sa texty zo staršej literatúry otvárajú pre príjem v novej (súčasnej) komunikačnej situácii. Veľmi často dochádza aj k prepisu viazanej formy originálu do epickej (prozaickej) podoby. Pritom sa nový text (metatext) ochudobňuje o estetickú hodnotu originálu, lebo p. primárne slúži na spoznanie 345 metatextu. Typickým príkladom je p. Homérovej Iliady a Odysey v knihe V. Zamarovského Objavenie Tróje, o ktorom sa sám autor vyjadruje, že „môže byť vo vzťahu k originálu len ako klavírny výťah k symfónii". Podobným p. je príbeh doktora Fausta od P. Zajaca z r. 1979 (verše preložil J. Štrasser). KÓPIA ORIGINÁLU 352 (z lat. copia 'kópia — odpis, náhrada): metatext vznikajúci na princípe dokumentárneho postupu a so snahou o maximálnu podobnosť s prvovzorom. Vyznačuje sa tým, že chce nahrádzať originál vo funkcii dokumentu, svedectva doby, smeru (kanonizované vydania, faksimile, bibliofílie, fotoskopické vydania a pod.). Sem možno zaradiť aj tzv. mikrozáznam a mikrofotografiu, ktoré sa dajú používať prostredníctvom laserového mikroprojektoru. Záznam tlačeného slova sa uskutočňuje laserom a reprodukčné zariadenie premieta text na obrazovku. Podľa želania možno celý text zmazať ako z magnetofónovej pásky. Vedie to k úspornosti, lebo napr. román L. N. Tolstého Vojna a mier môže byť zaznamenaný na doštičke s plochou 5 cm2. Záznam elektronického lúča umožňuje umiestniť na jednej kazete okolo 500 priemerne rozsiahlych kníh. Ak sa takýto spôsob záznamu ujme, každý človek bude môcť mať doma knižnicu obsahujúcu niekoľko tisíc zväzkov. D I G E S T 353 (z angl. digest 'daidžesť = výťah): druh metatextu; redukovaný pôvodný text, ktorý vzniká prostredníctvom využitia adaptačných postupov eliminácie (vynechanie časti alebo istých prvkov) a substitúcie (nahrádzanie častí prepismi). Touto formou sa vydávajú 344 345 diela klasikov, najmä v USA. D. často slúži pre školskú prax, hlavne pre cudzojazyčnú výuku. ANOTÁCIA 354 (z lat. annotatio — poznámka, záznam): žáner literárneho vzdelania; stručný záznam o prečítanom texte alebo jeho častiach, koncipovaný zo subjektívneho hľadiska čitateľa. Ak sa prihliada aj na spoločenskú očakávanosť a informovanosť čitateľskej skupiny, ktorej je adresovaná, nadobúda objektívny ráz. A. má povahu zostručneného sprostredkujúceho textu a v rámci literárneho vzdelania nahrádza pôvodné dielo. Aj v školskej praxi má svoju nezastupiteľnú funkciu, kde je jej obsahová a formálna stránka značne ovplyvnená predlohou. Môže mať analytický, úvahový alebo informatívny ráz. INTERPRETÁCIA 355 (z lat. interpretatio = výklad, vysvetlenie): žáner literárneho vzdelania; výklad zmyslu literárneho textu na základe dojmu z diela a skúsenostného komplexu čitateľa-príjemcu. Čitateľský dojem sa konfrontuje s prostriedkami, z ktorých tento dojem vyplýva. Pod prostriedkami sa rozumie symbióza témy, idea a súbor jazykovo-štylistických prvkov textu. /. je výsledkom individuálneho vzťahu k textu, z ktorého vzniká sformulovaný čitateľský zážitok. Možno rozlišovať tri typy jestvuje literárnovedná, literárno-vzdelávacia /. a i. v užšom slova zmysle. Vo všetkých dominuje výkladovosť ako základný princíp hodnotenia textu. RECENZIA 356 (z lat. recensere = konať prehliadku): žáner literárneho vzdelania; posudok literárneho diela za úče- lom jeho propagácie a reklamy. Píše sa zvyčajne o nových dielach do odborných časopisov, do dennej tlače a pod., niekedy aj o novom vydaní staršieho diela. R. má skôr informačný ráz a prevláda v nej pozitívne hodnotenie, vyzdvihuje sa umelecká a ideologická úroveň diela a zároveň sa začleňuje dielo do literárneho kontextu. Vyslovuje názor o najzávažnejšom probléme, spracovanom v texte, o poslaní a funkcii diela. Keďže je prvým hodnotením textu, autor sa nemôže opierať o nič, čo už bolo o ňom napísané, preto zvyčajne zabieha do minulosti a vychádza z predchádzajúcich diel toho istého autora alebo zo žánrových či ideologických kritérií. R. s väčším rozsahom prechádza do kritiky, ktorá je jej príbuzným žánrom; ba má isté vlastnosti, pripomínajúce aj iné žánre literárneho vzdelania (interpretácia). KRITIKA 357 (z gréc. kritikos = posudzovatet): žáner literárneho vzdelania, ktorý má za úlohu podať recepčný návod, ako treba posudzovať konkrétne literárne dielo. Vzniká s úmyslom hodnotiť predlohu a určiť jej miesto v sústave súdobých literárnych diel, t. j. literatúry ako špecifického podsystému v rámci spoločenského systému. K. sa aktívne podieľa na vytváraní literárneho života a dáva návody čitateľovi, ktorému predkladá výklad a analýzu textu literárneho diela. Zároveň spätne pôsobí aj na autora, čo je základom tzv. spätnej väzby vo vývine literatúry a osobitne niektorého konkrétneho autora. K. postu-literárnych diel, je tvorcom programu literatúry a vyjadruje súčasný estetický ideál. Vo svojej podstate jej funkcia je pragmaticko-operatívna, lebo v nej 346 prevláda hodnotiace hľadisko. V hodnotiacom hľadisku je obsiahnutý aj postoj k dielu, čo sa bezprostredne odráža v analýze textu. Spravidla sa dá rozlíšiť typ publicistickej k., ktorá má výlučne ope-ratívno-hodnotiaci ráz s menším stupňom vedeckosti a s prvkami analytických žánrov publicistiky. Od tohto typu sa líši vedecká k., publikovaná v odborných časopisoch s náročnou terminológiou literárnej vedy. Je adresovaná hlavne literárne vzdelanému odborníkovi a vyniká vyšším stupňom vedeckosti. Známymi literárnymi kritikmi sú S. Smatlák, J. Stevček, K. Rosenbaum, P. Plutko, V. Marčok, B. Truhlář, R. Chmel, I. Sulík, V. Sabík a iní. LITERÁRNA BIOGRAFIA 358 (z gréc. biografia = životopis): žáner literárneho vzdelania; dielo o živote a tvorbe autora. L. b. sa píše o autoroch, ktorí sa pričinili o vývin literatúry a za zásluhy ich už literárny život akceptuje. Spoločenské uznanie autorovho diela ovplyvňuje aj príjem jeho textov. L. b. je nadstavbovým javom vo vzťahu k vlastnej tvorbe autora, ba môže pôsobiť aj nezávisle od nej ako osobitý žáner. Vždy je však v istej závislosti od diela, od procesu literárnej produkcie, ale aj od autorovho vývinu. Specifické funkcie l. b. sa osobitne vyčleňujú v troch bodoch: 1. biografický text môže plniť sprostredkujúcu funkciu pre istý typ čitateľa; text je náhradou za pôvodnú tvorbu, lebo supluje originál a uspokojuje čitateľské potreby; 2. pomáha čitateľovi presnejšie vnímať a pochopiť dielo autora; životopisné údaje slúžia ako návod na dôkladnejšie spoznanie textu; 3. L b. popri sprostredkujúcej funkcii a funkcii návodu zároveň propaguje autora a pomáha zabezpečovať spoločenský obeh diela. Táto funkcia b. sa r Í47 spravidla nedáva do súvislostí s inštruktívnou funkciou čiže návodom, lebo pôsobí ako svojbytný postup literárnej reklamy. Obyčajne smeruje k vytvoreniu literárneho mýtu okolo autora. Z mnohých slovenských l. b. spomenieme iba niektoré: J. Noge: Martin Kukučín, tradicionalista a novátor (1962), S. Smatlák: Hviezdoslav (1961), B. Truhlár: Peter Jilemnický - spisovateľ, bojovník 1, II (1955, 1958) atJ. DISTRIBÚCIA TEXTU EDITOR 359 (lat., vydavatel): základný subjekt knižnej distribúcie, vystupujúci niekedy aj v úlohe zostavovateľa, redaktora, textológa alebo cenzora. Jeho funkciu v komunikačnom procese možno vyjadriť vzorcom A (autor) -* T (text) -* E (editor) - Ti (vydanie e. pripraveného textu tlačou). E. má dvojakú funkciu, lebo je zároveň príjemcom i odosielateľom textu. Vzhľadom na čitateľa plní tri dôležité funkcie: 1. vyberá diela pre príjem z istého množstva textov; 2. rozhoduje sa v záujme čitateľa, čiže otvára text pre súčasného príjemcu, k čomu môže použiť recepčný návod v samom texte príslušnými metatextovými postupmi, akými sú poznámky, vysvetlivky, slovníček, doslov a pod., 3. zaraďuje dielo do príslušnej edície, čím usmerňuje aj jeho príjem, recepciu. Fáza čítania a hodnotenia literárneho diela e. pred vydaním sa v odbornej literatúre uvádza ako predpríjem. E. sa zúčastňuje na „vstupe" i „výstupe" literárnej komunikácie, čím sa utvára dvojstupňová spätná väzba od čitateľa k e., resp. od e. k autorovi. E. totiž prihliada na čitateľské potreby a to 348 549 isté vyžaduje aj od autorov. Pri vydávaní starších diel musí rešpektovať nielen čitateľské záujmy, ale aj zmenenú komunikačnú situáciu a z nej vychádzať pri príprave textu na vydanie. E D 1 C I A 360 (z lat. editio 'edícia' = vydanie, vydávanie): séria kníh rovnakého druhu s jednotnou úpravou; realizovaný model tematicky vymedzených textov s vyhraneným typom recepcie. E. sa svojou grafickou úpravou (obálkou, typom písma atd.) vyčleňuje spomedzi ostatných kníh, ale navyše sa ujíma aj jej zvláštne označenie na obálke. Francúzske nakladateľstvo Gallimard prináša na niektorých knihách v pravom hornom rohu čierny štvorček, čitateľ pri prvom pohľade na knihu vie, že ide o detektívku, hoci autora si ešte ani nevšimne. To isté sa už uplatňuje aj v našich podmienkach: vydavateľstvo Slovenský spisovateľ vydáva sústavne diela sovietskych prozaikov a označuje ich v pravom hornom rohu skratkou NST (Nová sovietska tvorba), vo vydavateľstve Tatran vychádzajú odborné publikácie v e. Okno a všetky majú čiernu obálku, na ktorej je vždy tvar okna. E. sa zvyčajne označuje znakmi-symbolmi, ktoré musia byť jednoduché, aby mali náležitú informačnú hodnotu. Pri zvyšovaní vydávania kníh používanie takýchto znakov nadobudne v budúcnosti ešte väčší význam. Symboly ako farba, tvar a iné prostriedky môžu čitateľovi poskytovať informácie o žánri, štýle, téme, mieste, deji, dobe a pod. ABECEDNÝ ZOZNAM HESIEL 'za názvom je uvedené číslo strany, kde sa heslo nachádza) a antonomázia 101 antonymá 172 abstraktná poézia 185 apokryf 337 absurdná dráma 290 apostrofa 122 adaptácia 334 apoziopéza 174 adónsky verš 140 nrchaizmy 170 adresát -* príjemca 321 arsis -* ľahká doba aforizmus 179 verša 134 akrostichon 200 asonancia 150 aktualizácia 49 asyndeton 118 alba 213 autobiografia 318 alegória 93 autor 33 alexandrin 142 autorská koncepcia textu 35 aliterácia 107 autorská reč 65 alúzia 335 autorský idiolekt 34 amfibrach 132 autorský subjekt 34 anadiplóza 113 anafora 110 B anachronizmus 172 anakolút 174 bábková hra 294 anakrúza 145 báj 242 anapest 132 bájka 258 anekdota 253 balada 248 angažovanosť v texte 41 balada francúzska anotácia 344 (villonská) 215 antiklimax 119 balada umelá — balada 248 antiromán ■* nový barbarizmy 167 román 265 báseň -» poézia 184 antitéza 120 báseň v próze 219 35i básnická glosa 231 básnický životopis 229 beletria 241 besednica 312 biografia literárna 346 blankvers 145 blues 233 bukolícká poézia 209 bulvárna literatúra — populárna literatúra 272 burleska 236 byliny 246 C causerie 319 cento 338 cestopis 314 cezúra 135 comics 268 cyklická báseň 222 C čas v texte 61 časomerný prozodický systém 136 činohra 285 čítanie 325 čitater 321 čitateľská skúsenosť 323 čitateľské záujmy 324 čitateľky vkus 323 črta 310 D daktyl 131 daktylotrochej 132 dej 62 denník 315 denotácia v texte 43 detektívka 267 dialektizmy 170 dialóg 85 dieréza 134 dievčenský román 266 digest 343 digresia 88 dipódia 133 distichon elegické distichon 138 dityramb 202 dokumentárny film 306 dobrodružná literatúra 273 dráma 278 dramatizácia 334 E edícia 348 editor 347 eklnga 211 elégia 206 elegické distichon 138 elipsa 116 enjambement -* presah 144 entropia v texte 55 cpanastrofa Ml epifora 111 epigram 208 epika 237 epilóg 89 epištola 211 epitaf 208 epiteton 95 epizeuxa 112 epopeja 241 epos 243 Er-forma — rozprávač 66 esej 312 estetická funkcia textu 58 estetický zážitok 326 estráda 292 eufemizmy 173 eufónia 126 exemplum 250 exkurz álgresia 88 exotizácia 50 expresívnosť 160 F fabula 62 facéda 252 feature 319 fejtón 310 figúry štylistické -» štylistické figúry 106 fikcia 44 film 305 filmová novela 301 filmový scenár -» scenár 300 folklór 277 fraška 287 frazeologizmy 176 funkcia textu 37 G gag 291 gazel 189 georgika 211 gesta 245 glosa 320 glykónsky verš 139 gnóma 178 gradácia 86 groteska 288 gýč -» hodnota umeleckého textu 59 H hendiadys 114 hexameter 137 historická pieseň 247 historický prezent 176 historický román -* román 262 historka -» anekdota 253 hodnota umeleckého textu 59 horror 268 hraný film 307 hrdina -» postava 69 humor -*■ komickosť 46 humoreska 269 hymna 205 hyperbola 101 CH charakteristika 75 chiazmus 117 chór -* dráma 278 choriamb 133 I idea v texte 40 idyla 212 Ich-forma -* rozprávač 66 ikonickosť (obraznosť) textu 161 ■L 35* 353 iktus -» ťažká doba korešpondencia 317 M nóna 199 verša 134 kriminálna literatúra non-fiction (non-fikšn) -* informácia v r;xte 54 — detektívka 267 madrigal 190 literatúra faktu 274 informačná kritika 345 makarónska poézia 186 nonsens 236 mnohovýznamovosť kronika 245 marginálie 232 novela 260 textu 56 markantnosť textu 164 nový román 265 inscenácia 333 L, Ľ maxima 179 interpretácia 344 melodráma 293 O intonácia 125 ľahká doba verša -» ťažká memoáre -+ pamäti 316 inverzia 175 doba verša 134 metafora 90 obsah diela 40 irónia 104 legenda 251 metakomunikácia -» literárna óda 202 leitmotív — motív 64 metakomunikácia 328 odsek 84 J letopis 246 metatext 329 odstupňovanie textu 78 libreto 334 metonýmia 97 oktáva -» stanza 198 jamb 129 limerick 199 metrum 123 onomatopoja 167 jazyková štruktúra literárna biografia 346 miera 166 opera 296 textu 58 literárna komunikácia 31 modernizácia — aktualizácia operatívnosť (akčnosť) K literárna 49 textu 157 metakomunikácia 328 monodráma 29.2 opereta 298 kabaret 292 literárne druhy 180 monológ 85 opis 74 kakofemizmy 173 literárne vzdelanie 331 móra 128 oxymoron 121 kakofónia 127 literárny systém 271 motív 64 p kalambúr 109 literárny žáner 181 muzikál 299 r kaligram 234 literatúra 29 mužský rým rým 146 palidrom 114 kánon textu 37 literatúra faktu 274 mýtus - báj 242 pamäti 316 katachréza 96 literatúra pre deti / mýtus literárny -+ mýtus pamflet 318 katarzia 327 literatúra pre mládež 277 v texte 51 parabola 259 klimax 119 literatúra vecná -» vecná mýtus v texte 51 paradox 121 kód 56 literatúra 308 paralelizmus 114 komédia i283 litotes 115 N paralipomenon 227 komickosť 46 ľudová pieseň 217 paródia 339 kompozícia 71 ľudová slovesnosť -* nadsádzka -» hyperbola 101 paronomázia 115 komunikácia 31 folklór 277 nápis 225 pásmo 221 konflikt 70 ľudovosť v texte 42 nattiralizácia -» umelecký pásmo postáv -* odstupňova- konkretizácia diela 326 lyrickoepická báseň 218 preklad 332 nie textu 78 konotáca v texte 43 lyrický subjekt naturizmus -* lyrizovaná pásmo rozprávača -> odstup- kontext 38 (výpoveď) 70 próza 240 ňovanie textu 78 kontrast 165 lyrika 182 nepriama reč 83 paškvil 340 kópia originálu 343 lyrizovaná próza 240 nevlastná priama reč 82 pentameter 137 354 percepcia -+ recepcia 325 refrén 151 perifráza 102 replika 86 personifikácia 96 reportáž 313 pieseň 216 rispet 191 plagiát 340 ritornel 192 pleonazmus 113 rondel 193 poéma 220 rondo 194 poetika 30 román 262 poetizmy 168 rozhlasová hra 303 poézia 184 rozluka -* dieréza 134 pointa 87 rozprávač (rozprávanie) 66 polopriama reč 81 rozprávanie (narácia) 73 polysyndeton 117 rozprávka 25 populárna literatúra 27/2 rým 146 postava 69 rým exotický 149 porekadlo 177 rým gramatický 149 povesť 257 rým obkročný 148 poviedka 261 rým postupný 149 predrážka -> anakrúía 145 rým přerývaný 147 prerozprávanie 342 rým striedavý 148 presah 144 rým vnútorný 150 priama reč 80 rým združený 147 príbeh 224 rytmický impulz — rytmus priestor (prostredie) 124 v texte 69 rytmus 124 príjemca 321 príležitostná báseň 203 S prirovnanie 92 satira -» komickosť 46 príslovie 177 scenár 300 prológ 88 science-fiction 275 prostredie v texte -> priestor selanka - idyla 212 v texte 69 semiotické modelovanie 51 prototext 329 šestina 196 próza 239 signál 53 R skeč 288 skúsenostný komplex recenzia 344 autora 34 recepcia 325 skúsenostný komplex redundancia v texte 55 čitateľa 322 slang 169 sloha -» strofa 153 slovná hračka -» kalambúr 109 sonet 187 spätná väóa 57 spondej 131 stanza 198 starnutie informácie v texte 57 stopa 128 strofa 153 strofa asklepiadská 139 strofa sapfická 140 súdržnosť textu 78 sujet 63 sylabický prozodický systém 141 sylabotonický prozodický systém 143 symbol 102 synekdacha 93 synestézia 99 S štýl 154 štylistické figúry 106 T, T ťažká doba verša 134 televízna hra 302 televízny film 303 televízny seriál -* televízna hra 302 téma 60 tereína 191 text 36 355 texty literárneho vzdelania 342 thesis (tezis) ■* ťažká doba verša 134 tradícia 330 tragédia 281 tragickosť 46 travestia 341 triolet 195 trochej 128 tróp 90 U, Ú umelecký preklad 332 úvaha 77 V, W vaudeville 294 vecná literatúra 308 vecnosť (faktickosť) v texte 44 verš 125 veselohra 286 vnútorný monológ 79 voľný verš 152 vtip 270 výrazová koncepcia štýlu 156 Z, 2 2ážitkovosť textu 162 zeugma 118 znak 52 zobrazenie v texte 214 ženský rým -> rým 146 357 MENNÝ REGISTER Adamov, A. - 280 Agríppa, M. - 259, 260 Aischylos - 293 Albec, E. - 291 Andersen, H. Ch. - 256, 295, 336 Andruška, P. - 51, 104, 117 Anouilh, J. - 172, 280 Apollinaire, G. - 222, 223, 234, 235 Arbuzov, A. N. - 280 Arion z Korintu - 202 Ariosto, L. - 244, 245 Aristofanes - 285 Aristoteles - 5, 283, 327 Arnaut, D. - 196 Arnold z LBttichu - 250, 251 Arp, J. - 185 Bajza, J. I. - 209, 340 Bakchylides - 202 Ballek, L. - 6, 7, 11, 51, 68, 69, 95, 98, 100. 104, 113, 120, 168, 212, 239, 242, 294, 307, 316 Balzac, H. de - 67, 173, 241, 263 Banville, T. de - 195 Baudelaire, Ch. P. - 219, 223 Beckett, S. - 289, 290 Bednář, A. - 11, 61, 67, 301, 316 Bella-Horal, P. - 217 Benedikt z Nedožier, V. — 214 Beniak, V. - 135, 175, 189, 193, 195, 196 Bergman, I. - 301 Bernstein, L. - 300 Bielik, P. - 301 Bizet, G. - 297 Boccaccio, G. - 223, 261 Borchert, W. - 151 Borovička, V. P. - 45 Botto, J. - 49, 94, 142, 217, 242 Bradbury, R. - 276 Brecht, B. - 280 Brontéová, Ch. - 266 Bukovčan, I. - 286 Bulgakov, M. A. - 63, 89, 238 Bunčák, P. - 234 Burian, B. F. - 233 Burian, V. - 253 Butor, M. - 68, 266 Buzássy, J. - 11, 214, 220 Byron, G. G. - 198 Capko-Zniovský, J. M. -190 Cattol, L. - 236, 237 Cervantes, M. de - 49, 339 Cikker, J. - 298 Clarke, A. C. - 276 Cocteau, J. - 293 Corman, A. - 272, 293 Cyrano z Bergcracu, S. -287 Čajkovskij, P. I. - 297 Capek, K. - 67, 180, 276, 297, 315, 338 Cechov, A. P. - 44, 261, 286 Čepčeková, E, — 266 Čerepacliov, M. S. - 310 Čižmárik, R. - 123 Dante, A. - 192. 196, 245 Defoe, D. - 277 Disney. W. - 306 Dobšinský, P. - 258 Domasta, J. - 258 Dos Pasos, J. - 67 Dostojevskij, F. M. - 61, 241, 263 Dudáš, V. - 219 Dumas, A. - 269, 307 Dumas, A. ml. - 286, 297 Dumbadze, N. - 63 Durrenmatt, F. - 289 Dvořák, P. - 275 Ejzenítcjn, S. M. -Ezop - 256, 258 Fabry, R. - 222 Fandi;-, J. - 340 Farkaš, J. - 295 Feldek, IL. - 11, 97, 109, 143, 186, 187, 200, 229, 230, 237, 295 Ferko. M. - 114 Feuchtwanger, L. - 42, 336 Figuli, M. - 96, 240, 241, 341 Firdausí, A. M. - 244 Flaherty, R. - 306 Flaubert, G. - 67 France, A. - 122, 180 Francisci-Rimavský, J. - 318 Frisch, M. - 280, 289 Fučík, J. - 3113 Gabaj, F. - 266 Gall, I. - 196 Gašparová, E. - 266 Gershwin, G. - 300 Giono, J. - 240, 241 Godard, J. L. - 301 Goethe, J. W. - 180, 263, 280, 315 Gogor, N. V. - 49, 50, 106, 241, 285 , 289 Goldoni, C. - 285, 287 Gorkij, M. - 241, 262, 286, 310, 318 Greniet, Ch. - 277 Grimm, J. - 256 Grimm, W. - 256 Habaj, I. - 51, 104, 239 Habovštiak, A. - 258 Hailey, A. - 272 Hanka, V. - 337 Hardy, O. - 290, 291, 292 Hašek, J. - 106, 238, 270, 278, 289 Hečko, B. - 121, 332 Hečko, F. - 86, 160 Hemingway, E. - 151, 275 Hervé, F. - 299 Hevier, D. - 189 Heyduk, A. - 193 Hitchock, A. - 268 Hlbina, P. G- - 135 Hachel, I. - 10 Holan, V. - 186 Hollý, J. - 11, 95, 123, 137, 139, 140, 203, 207, 213, 244 Homér, - 241, 243, 244 Horák, J. - 258 Horák, K. - 303 Horatius, F. Q. - 203 Horov, P. - 145, 222, 227 Horváth, I. - 240 Hrabák, J. 263 Hronský, J. C, - 64, 160, 240 Hrušovský, J. - 240 Hugo, V. - 289, 334 Hurban, J. M. - 258, 314 Hykisch, A. - 83, 277 Hviezdoslav, P. O. - 42, 50 51, 89,117, 123, 129, 130, 140, 145, 146, 189, 190. 193, 195, 196, 198, 205, 207, 217, 218, 223, 347 Chalúpka, J. - 186, 285, 286 Chalúpka, S. - 134, 142, 217 Chauscr, G. - 200 Chaplin, Ch. - 287, 290, 292 Chevallier, G. - 332 Chlebnikov, V. - 114, 185 Chmel, R. - 3.13, 346 Christie, A. - 268 Chrobák, D. - 111, 160, 240, 241, 341 Chudá, M. - 231, 232 Chudoba, A. - 51, 69, 104 Churchill, W. - 316 Ibsen, H. - 286 Ingarden, R. - 327 Ionesco, E. - 289, 290 Izakovič, I. - 50, 275, 277 Jakubisko, J. - 307 Janáček, L. - 297 Janoušek, J. - 47 Janovic, T. - 209 Jaroš, P. - 11. 51, 84, 163, 175, 239, 24.2, 266, 307 Jarunková, K. - 169, 170, 267 Jarry, A. - 289 Jašík, R. - 102 Jégé, L. N. - 75 Jesenský, J. - 48, 105, 127, 166, 209, 270 Jilemnický, P. - 80, 307, 347 Jókai. M. - 121, 299 Jirásek, A. - 61, 67 Joyce, J. - 222. 239 Kafka, F. - 49, 68, 289 }6o }6r f Kainar, J. - 233, 234 I KákoS, J. - 286 Kalinčiak, J. - 42, 258, 307. 318 Kálmán, E. - 299 Kantorová-Báliková, J. -180 Karinthy, F. - 122 Kr.rv.iS, T - ?38 Kazan, E. - 302 Keaton, B. - 287 Kisch, E. E. - 314 Knotek, S. - 11 Kollár, J. - 11, 89, 115, 122, 123, 131, 137, 178, 195, 207, 217, 245, 315, 317 Kondrót, V. - 191 Kopal, J. - 10, 189 Kostra, J. - 97, 123, 134, 235, 296, 339, 340 Kot, J. - 146, 227 Kováčik, M. - 286 Kováčova, e. - 224 Kožík, F. - 89 Koyš, P. - 154 Kráľ, F. - 79 Král, J. - 142, 217, 249 Krasko, I. - 11, 99, 104, il27, 131, 132, 133, 134, 135, 150, 169, 171, 212, 317, 330 Krčmčry, S. - 201, 252 Kručonych, A. - 185 Krytov, I. A. - 94, 259 Kuklica, P. - 5 Kukučín, M. - 61, 67, 119, 170, 258, 310, 315, 347 Kuzmány, K. - 202, 207 La Fontaine, j. - 94, 259 La Rochefoucauld, F. - 179 Lasica, M. - 120, 291, 339 Laurel, S. - 290, 291, 292 Lehár, F. - 299 Leibniz, G. W. - 337, 339 Lenčo, J. - 81 Lermontov, J. M. - 221 Le Sage, A. R. - 263 Levý, j. - 333 Liba, P. - 10 Lipka, F. - 93 Livius, T. - 259. 260 Lloyd, H. - 287 Longos z Lesbu - 210 Lönnrot, e. - 244 Lowe, F. - 300 Lukáč, E. B. - 203, 252 Macpherson, J. - 337 Machala, D. - 50, 99, 275 Machala, I. - 50, 99, 275 Majakovskij, V. V. - 221, 289 Majerová, M. - 266 Mallarmé, s. - 234 Mann, T. - 67, 330 Marčok, V. - 346 Maršak, s. J. - 296 Marx, K. - 242 Masters, e. L. - 225, 227 Matuška. J. - 205, 312, 313 Maupassant, G. de - 261 Mayen, j. - 304 Mednyanský, a. - 314 Mérimé, p. - 297 Mickiewicz, A. - 245 Mihálik, V. - 11, 108, 109, 191, 194, 198, 201, 216, 224, 229, 338 Mihalkovič, j. - 229, 233, 236 Miko, F. - 11, 13, 61, 165, 313, 322 Mikojan, A. - 316 Miller, A. - 282 Milton, J. - 244, 245 Mináč, V, - 11, 112, 113, 122, 164, 165, 173, 242, 315 Mistrík, J. - 72, 320 Moliére, J. B. - 85, 285, 288 Montaigne, M. - 312 Montgomeryová, L. M. - 266 Morgenstern, Ch. - 185 Mrozck, S. - 291 Neumann, S. K. - 191 Nezval, V. - 149, 195, 199, 200, 221, 222, 233 Nižnánsky, J. - 272 Noge, J. - 347 Novomeský, L. - 98, 99, 107, 112, 115, 116, 117, 121, 149, 221, 228, 231, 336 Obert, V. - 10, 322 Offenbach, j. - 287, 299 Okál, M. - 5 Ondrejov, Ľ. - 212, 220, 240, 241 Ondruš, J. - 153 Osborne, J. - 301 Ostrovskij, N. A. - 286, 297, 318 Ovidius, N. P. - 212 Örkeny, I. - 291 Palärik, J. - 285 Pärnicky, s. - 285, 303 Pauliny-Töth, V. - 201, 217, 243 Pavlovic, J. - 295 Petiska, P. - 209 Petöfi, S. - 245 Petrarca, f. - 196 Petrus, P. - 317 Piafovä, e. - 275 Pindaros - 202, 203 Pinter, H. - 289, 290 Pirandello, L. - 286 Plavka, A. - 317 Plutko, P. - 11, 313, 346 Podjavorinska, E. - 167 Poe, e. A. - 268 Ponican, j. R. - 221 Popovic, A. - 10, 331, 333 Propp, V. J. - 255 Proust, M. - 222, 239 Puskas, J. - 103 Puskin, A. S. - 212, 221, 256, 297 Rabelais, f. - 49, 252, 288 Radickov, J. - 291 Rado, s. - 316 Razus, M. - 147, 148, 189, 202, 207, 252 Räzusovä-Martakovä, M. - 121 Rcisel, V. - 11, 82, 101, 112 362 3^3 Rimbaud, A. - 100, 101, 219, 220 Robbc-Grillet, A. - 68, 266 Rolland, R. - 67, 263 Romanovský, J, - 295 Ronsard, P. de - 187, 188 Rosenbaum, K. - 346 Rousseau, J. J. - 42 Roy, V. - 148, 196, 207 Rózewicz, T. - 291 Rudolf, S. - 266 Rúfus, M. - 93, 97, 227 Sarrautová, N. - 68, 265, 266 Sartre, J. P. - 67 Satinský, J. - 291, 339 Scarron, P. - 287, 341 Seifert, J. - 195 Shakespeare, W. - 70, 85, 145, 146, 172, 282, 283, 295, 297, 300, 307, 334 Shaw, G. B. - 49, 106, 122, 180, 285 Shelley, P. B. - 205 Schiller, F. - 50, 173, 206, 280, 297 Silván, J. - 201, 215 Simon, C. - 266 Šimonov, K. - 173 Simonides - 202 Sládkovič, A. - 42. 115, 119, 153, 204, 207, 218, 223, 252 Sloboda, R. - 67, 74, 77, 78 Smrek, J. - 11, 148, 151, 201 Sofokles - 282 Sokrates - 101 Solovič, J. - 285, 286 Spenser, E. - 198 Stacho, J. - 159, 219, 220 Steiger, E. - 279 Stendhal - 32, 262 Stodola, I. - 285, 286 Strauss, J. - 299 Strážay, S. - 144, 163, 184, 224, 225 Strindberg, A. - 282 Suchou, E. - 297, 298 Suchý, J. - 233 Sulík, I. - 11, 346 Svoboda, L. - 316 Sabík, V. - 346 Šikula, V. - 11, 82, 119, 160, 239 Simonovič, J. - 11, 149, 232 Šimovičová, E. - 260 Skamla, J. - 206 Skultéty, J. - 101 Smatlák, S. - 11, 228, 313, 346, 247 Solochov, A. M. - 67 Soltésová, M. E. - 84, 315 Stevček, J. - 301, 303, 313, 346 Stevéeková, D. - 45 Strasser, J. - 233, 234 Šufliarsky, J. - 45 Sulaj, O. - 7 Švantner, F. - 160, 240, 241, 303, 341 Tajovský, J. G. - 67, 118, 170, 286, 310 Tandori, D. - 338 Tasso, T. - 244, 245 Teokritos - 210, 211 Thaly, K. - 337 Tolstoj, A. N. - 274 Tolstoj, L. N. - 62, 99, 121, 173, 241, 256, 262, 263, 307, 343 Truhlář, B. - 346, 347 Tučná, E. - 10 Turčány, V. - 188, 208, 210 Turgcnev, I. S. — 219 Tuwim, J. - 338 Tyl, J. K. - 205 Ullmannová, L. - 316 Urban, M. - 61, 297 Urbanec, B. - 298 Urbánek, F. - 286 Vadkerti-Gavorníková, L. -149 Váh, J. - 272 Vajanský, S. H. - 67, 127, 130, 140, 141, 189, 202, 207, 212, 242, 317 Válek, M. - 11, 91, 96, 102, 103, 107, 108, 109, 117, 160, 167, 183, 189, 192, 199, 203, 222, 223, 237 Valo, P. - 311 Vámoš, G. - 240 Vášová, A. - 277 Verdi, G. - 289, 297, 339 Vergilius, M. P. - 210, 211, 341 Verne, J. - 264, 276 Villon, F. - 151, 194, 195, 200, 201, 215, 216, 288 Višnevskij, V. V. - 280 Vojtek, J. - 237 Vojtková, V. - 237 Voltaire - 49, 337, 339 Voskovec, J. - 47, 233, 290 Vrchlický, j. - 191 Wagner, R. - 298 Wells, H. G. - 276 Werich, J. - 47, 233, 253, 254, 290 Wilde, O. - 122, 180, 239, 256, 285 Wolker, J. - 208 Záhorský, J. - 94, 209, 259, 285 Záhon, Z. - 7 Zahradník, O. - 286 Zajac, P. - 10, 229, 243 Zamarovský, V. - 50, 176, 243, 275, 276, 313, 343 Zavattini, C. - 301 Zelinová, H. - 171, 266 Zguriška, Z. - 76, 168, 170 Zimková, M. - 170 Zola, E. - 307 Zvon, P. - 172 Zúbek, Ľ. - 68, 173, 241. 274, 275 Zarnay, J. - 277 Záry, S. - 110 Žilka, T. - 13 Zukov, G. S. - 316 36» POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA Aristoteles: Poetika / Rétorika j Politika. Bratislava, Tatran 1980. Aveťjan, E. G.: Smysl i značenie. Jerevan, Izdateľstvo je-revanskogo universiteta 1979. Bagin, Albín - Chmel, Rudolf - Miko, František - Petrik, Vladimír - Plutko, Pavol - Rosenbaum, Karol - Smatlák, Stanislav - Stevček, Ján: Funkcia umeleckej kritiky. Bratislava, Tatran 1981. Bagin, Albín: Literatúra v premenách času. Bratislava, Slovenský spisovatel 1978. Bagin, Albín: Vitalita slovesnej tvorby. Bratislava, Tatran 1982. Bachtin, M. M.: Francois Rabelais a lidová kultura stredoveku a renesance. Praha, Odeon 1975. Bachtin, M. M.: Román jako dialog. Praha, Odeon 1980. Bakoš, Mikuláš: Vývin slovenského veria od školy Štúrovej. 3. vyd. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1966. Bakoš, Mikuláš: Literárna história a historická poetika. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1973. Biografistika v systéme literárneho vzdelania. Edit. A. Popovic. Dolný Kubín - Nitra, Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava v D. Kubíne 1976. Boček, Jaroslav: Kapitoly o filmu. Praha, Orbis 1968. Brezina, Ján: Básnické dielo Laca Novomeskébo. Bratislava, Veda, Vydavateľstvo SAV 1982. Brukner, Josef - Filip, Jiří: Větší poetický slovník. Praha, Československý spisovatel 1968. Bujnák, Pavol - Menšík, Ján: Slovenská poetika. 5. vyd. Praha, Statní nakladatelství 1937. 366 Cmíral, Adolf: Základni pojmy hudební. Praha, Editio Supraphon 1974. Cepan, Oskar: Kontury naturizmu. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1977. Červeůák, Andrej: Socialistický realizmus v diskusii. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1983. Daneš, František - Hlavsa, Zdeněk a kol.: Větně vzorce v češtině. Praha, Academia 1981. Doubravová, Jarmila: Hudba a výtvarné umění. Praha, Academia, nakladatelství Československé akademie věd 1982. Film. Kleine Enzyklopädie. Leipzig, VEB Bibliografischrs Institut 1966. Findra, Ján - Gombala, Eduard - Plintoviř, Ivan: Slovník literárnovedných termínov. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladatelstvo 1979. Glowiáski, Michal - Kostkiewiczowa, Teresa - Okopicň -Slawiňska, Aleksandra - Slawinski. Janusz: Slowntk ter-minów literackich. Wroclaw - Warszawa - Kraków -Gdaňsk, Zaklad Narodowy imienia Ossoliáskich Wydawnict-wo 1976. Grun, Bernard: Dejiny operety. Bratislava, Opus 1980. Hausenblas, Karel: Výstavba jazykových projevů a styl. Praha, Universita Karlova 1971. Hinchliffe, Arnold P.: Tbe Absurd. 4. vyd. London, Methuen and Co Ltd 1977. Hoffmannová, Jana: Sémantické a pragmatické aspekty koherence textu. Linguistica VI. Praha, Ustav pro jazyk český ČSAV 1984. Hostovská, Anna o kol.: Opera. Průvodce operní tvorbou. Praha, Státní hudební vydavatelství 1962. Hrabák, Josef: Poetika. 2. vyd. Praha, Československý spisovatel 1977. Hrabák, Josef: Čteni o románu. Praha, Státní pedagogické nakladatelství 1981. Hvišč, Jozef: Epické literárne druhy v slovsmkom a poľskom romantizme. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1971. Hvišč, Jozef: Problémy literárnej genológie. Bratislava, Veda, Vydavateľstvo SAV 1979. Ingarden, Roman: O poznávání literárního díla. Praha, Československý spisovatel 1967. Jump, John D.: Burlesque. London, Methuen and Co Ltd 1972. Kopal, Ján: Literatura a detský aspekt. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1970. Kopal, Ján a kol.: Kapitoly o literatúre pre mládež a didaktika čítania. Vysokoškolské učebné texty. Nitra, Pedagogická fakulta v Nitre 1982. Krahl, Siegfried - Kurz, Josef: Kleines Wôrterbuch der Stilkunde. 2. vyd. Leipzig, VEB Bibliographisches Institut 1973. Kraus, Jiří: Rétorika v dějinách jazykové komunikaci. Praha, Academia, nakladatelství Československé akademie věd 1931. Krausová, Nora: Epika a román. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1964. Krausová, Nora: Rozprávač a románové kategorie. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1972. Krausová, Nora: Vývin slovenského sonetu. Bratislava, Tatran 1976. Kusý, Ivan: Premeny povstaleckej prózy. Bratislava 1974. Lesňák, Rudolf: Literatura medzi tudmi. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1977. Lesňák, Rudolf: Umenie živého slova. (O hlasovej a rozhlasovej tvorbe.) Bratislava, Veda, Vydavatelstvo SAV 1980. Lesňák, Rudolf: Literárne dielo a čitateľ. Bratislava. Slovenský spisovatel 1982. Leščák, Milan - Sirovátka, Oldřich: Folklór a folkloristika. Bratislava, Smena 1982. Levý, Jiří: Bude literární věda exaktní vědou? Praha, Československý spisovatel 1971. Liba, Peter: Kontexty populárnej literatúry. Bratislava, Tatran 1981. Lichačov, D. S.: Člověk v literatuře staré Rusi. Praha, Odeon 1974. Lichačov, D. S.: Poetika staroruské literatury. Praha, Odeon 1975. Literárna a literárnomúzejná tradícia. Edit. A. Popovič. ?68 Dolný Kubín - Nitra, Literárne múzeum P, O. Hviezdoslava v D. Kublne 1980. Literárna komunikácia. Edit. A. Popovič. Martin, Matica slovenská 1973. Literárne vzdelanie. Edit. A. Popovič. Martin, Matica slovenská 1976. Literárny text. Literárne vzdelanie. Edit. J. Kopal. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1931. Lotman, J. M.: Struktura cbudoiestvennogo teksta. Moskva, Izdateľstvo Nauka 1970. Macurová, Alena: Výstavba a smysl Vančurova Rozmarného léta. Praha, Academia, nakladatelství Československé akademie věd 1981. Macurová, Alena: Ztvárnění komunikačních faktorů v jazykových projevech. Praha, Universita Karlova 1983. Malý filmový slovník. Zost. F. Gürtler. Praha, Československé filmové nakladatelství 1948. Marčok, Viliam: Počiatky slovenskej novodobej prózy. Bratislava, Vydavateľstvo SAV 1968, Marčok, Viliam: Estetika a poetika tudovej poézie. Bratislava, Tatran 1980. Mathauser, Zdeněk: Literatura a anticipácia. Bratislava, Tatran 1982. Mihálik, Peter: Kapitoly z filmovej teorie. Bratislava, Tatran 1983. Michalek, Bolesíaw: Film. Uměni ve vývoji. Praha, Panorama 1980. Miko, František: Estetika výrazu. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1969. Miko, František: Text a štýl. Bratislava, Smena 1970. Miko, František: Od epiky k lyrike. Bratislava, Tatran 1973. Miko, František: Stylové konfrontácie. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1976. Miko, František: - Popovič, Anton: Tvorba a recepcia. Bratislava, Tatran 1978. Miko, František: Hodnoty a literárny proces. Bratislava, Tatran 1982. 369 Minárik, Jozef: Stredoveká literatura. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1977. Mistrík, Jozef: Žánre vecnej literatúry. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladatelstvo 1974. Mistrík, Jozef: Stylistika slovenského jazyka. 2. vyd. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1977. Mistrík, Jozef: Dramatický text. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1978. Mlacek, Jozef: Slovenská frazeológia. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1977. Mrlian, Rudolf: Súčasná slovenská dráma. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1981. Mukařovský, Jan: Studie z estetiky. Praha, Odeon 1966. Mukařovský, Jan: Cestami poetiky a estetiky. Praha, Československý spisovatel 1971. Murvai, Olga: Szoveg és jelentěs. Bukarest, Kriterion 1930. Obert, Viliam - Žilková, Marta: Teória vyučovania slovenského literárneho čítania. Bratislava, SPN 1978. O interpretácii umeleckého textu. Nitra - Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1 (1968), 2 (1970), 3 (1972), 4 (1973), 5 (197ď), 6 (198il), 7 (1982). Oravec, Ján - Bajzíková, Eugénia: Súčasný slovenský spisovný jazyk. Syntax Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1982. Originál - preklad. Zost. A. Popovič. Bratislava, Tatran 1983. Pavelka Jiří: Anatomie metafory. Brno, Nakladatelství Blok 1982. Plutko, Pavol: Cesta k básnickému tvaru. Bratislava, Smena 1979. Pojmoslovie literárnej komunikácie. Originál j preklad. Nitra, Kabinet literárnej komunikácie a experimentálnej metodiky Pedagogickej fakulty v Nitre 1976. Pojmoslovie literárnomúzejnej komunikácie. Dolný Kubín. - Nitra, Literárne múzeum P. O. Hviezdoslava 1979. Popovič, Anton: Preklad a výraz. Bratislava, Vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied 1968. 370 371 Popovic, Anton: Štrukturalizmus v slovenskej vede 1931-1949. Martin, Matka slovenská 1970, Popovic, Anton: Poetika umeleckého prekladu. Proces a text. Bratislava, Tatran 1971. Popovic, Anton: Teória umeleckého prekladu. Bratislava, Tatran 1975. Popovic, Anton a kol.: Interpretácia umeleckého textu. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1981. Preminger, Alex (edit.): Princeton Encyklopédia o f Poetry and Poetics. Princeton, New Jersey Princeton University Press ,1965. Prieto, Luis J.: Nachrichten und Signale. Berlin, Akademie-Verlag 1972. Propp, V. J.: Morfológia rozprávky. Bratislava, Tatran 1971. Propp, V. J.: Problémy komizma i srnecha. Moskva, Izdatcľ-stvo „Iskusstvo" 1976. Pudovkin, V. J.: Film, scenár, réžia, herec. Bratislava, Tatran 1982. Rakús, Stanislav: Próza a skutočnosť. (K tvárnym postupom v moderne) slovenskej próze.) Bratislava, Smena 1982. Rosenbaum, Karol: Pamät literatúry. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1978. Sedlák, Ján: Epické žánre v literatúre pre mládež, Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 1972. Slobodník, Dušan: Genéza a poetika science-fiction. Bratislava, Mladé letá 1980. Slobodník, Dušan: Cesty k próze. Bratislava, Tatran 1981, Staiger, Emil: Základni pojmy poetiky. Praha, Československý spisovatel 1969. Sulík, Ivan: Nenáhodné istoty. Bratislava, Smena 19S0. Szabó, Zoltán: A mat stilisztika nyelvelméleti alapjai. Na-poca, Dacia 1977. Šabík, Vincent: Čítajúci Titus. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1982. Sabouk, Sáva a kol.: Krátky slovník koncepce pražského týmu pro Studium vyjadřovacích a sdělovacích systémů umění. Praha, ČSAV {int. publ.) 1977. Šmatlák, Stanislav: Pozvanie do básne. Stretnutie s poéziou M, Rúfusa a M. Válka. Bratislava, Smena 1971. Šmatlák, Stanislav: Dve storočia slovenskej lyriky. Bratislava, Tatran 1979. Smatlák, Stanislav: Básnik a diela. 2. vyd. Bratislava, Mladé letá 1976. Stevček, Ján: Lyrizovaná próza. Bratislava, Tatran 1973. Stevček, Ján: Estetika a literatúra. Bratislava, Tatran 1977. Stevček, Ján - Bagin, Albín: Obrazy a myšlienky. (Niekoľko pohľadov na súčasnú slovenskú literatúru.) Bratislava, Smena 1979. Sútovec, Milan: Romány a mýty. Bratislava, Tatran 1982. Teória dramatických umení. Edit. R. Mrlian, Bratislava, Tatran 1979. Text und Rezeption. Frankfurt/M., Athenäum Verlag 1972. Thomson, Philip: Tbe Grotesque. London, Methuen and Co Ltd 1972. Timofejev, L. I. - Turajev, S. V.: Slovník literárnovednýcb termínov. Bratislava, Slovenský spisovateľ 1981. Tomaševskij, Boris: Poetika. Teória literatúry. Bratislava, Smena 1971. Tomiš, Karol: O štýle slovenskej prózy. Rozprávač, postava, odsek. Bratislava, Veda, Vydavateľstvo SAV 1975. Truhlář, Břetislav: Próza socialistického realizmu 1945-1980. Bratislava, Slovenské pedagogické nakladateľstvo 198.?. Turčány, Viliam: Rým v slovenskej poézii. Bratislava, Veda, Vydavateľstvo SAV 1975. Umenie a najmenší. Edit. A. Popovič. Bratislava, Mfadé letá 1977. Uměnovedné studie. II. Praha, Ústav teorie a dějin umění ČSAV v Praze 1980 (Mathauser, Z.: Literatura a anticipace. Procházka, M.: Aspekty řeči v dramatickém textu.). Vědeckotechnická revolúcia a literatúra. Zost. F. Miko. Bratislava, Slovenský ipisovateľ 1982. Világirodalmi Lexikon. Edit. Szerdahelyi István. Budapest, Akadémiai Kiadó 1 (1970), 2 (1972), 3 (1975), 4 (1975). Vlašín, Štěpán a kol.: Slovník literární teorie. Praha, Československý spisovatel 1977. 375 Voigt, Vilmos: Úvod do semiotiky. Bratislava, Tatran 1981. OBSAH Základné po/my literárnej komunikácie. Zost. I. Hochel. Nitra, Vedeckovýskumné pracovisko literárnej komunikácie a experimentálnej metodiky Pedagogickej fakulty v Nitre 1982. Zalabai, Zsigmond: TUnôdés a trópusokon. Bratislava, Ma- dáck 1981. ÚVOD ........ Zirmunskij, V. M.: Poetika a poezie. Praha, Odeon 1980. SYSTÉMOVÉ USPORIADANIE HESIEL . . lrí VŠEOBECNÉ POJMY......29 LITERÁRNA KOMUNIKÁCIA , .31 1. Autor .......33 2. Text........36 Zobrazovací aspekt textu .....39 Znakový aspekt textu......51 Komunikácia v texte . .54 Výstavba textu .......60 Kompozícia . ....... 71 Trópy ........90 Stylistické figúry.......106 Metrika ........123 Stýl v texte........154 Druhový a žánrový aspekt textu ■ . ,180 Lyrika.........182 Epika.........237 Literárny systém a literárne podsystémy .271 Dramatika 278 Beletristické žánre vecne) literatúry .... 308 Í. Čitateľ .......321 LITERÁRNA METAKOMUNIKÁCIA . .328 ABECEDNÝ ZOZNAM HESIEL .... 349 MENNÝ REGISTER......357 POUŽITÁ A ODPORÚČANÁ LITERATÚRA . 365 Čítanie študujúcej mládeže POETICKÝ SLOVNÍK Tibor Žilka Heslový a menný register zostavila Marta Žilková. Prebal a väzbu navrhol Ľubomír Longauer. Grafická úprava Gita Mihalovičová. Vyšlo vo vydavateľstve Tatran, Bratislava 1984 ako 4049. publikácia a 152. zväzok edície Čítanie študujúcej mládeže, ktorú redigujú Daniela Lehutová a Daniel Sulc. Prvé vydanie, 376 strán. Zodpovedná redaktorka Daniela Lehutová. Korigovala Tatiana Kusá. Výtvarná redaktorka Marianna Danková. Technická redaktorka Jana Kubánková. Vytlačili Tlačiarne SNP, n. p., Martin, závod Banská Bystrica. Náklad 3000 výtlačkov. AH 14,80. VH 15,26. VHS 15,10. TS 12.19. 61-619-84 508/24/855 Kčs 24,-