ČASOPIS PRE VÝSKUM SVETOVEJ LITERATURY USTAV SVETOVEJ LITERATÚRY SAV INSTITUTE OF WORLD LITERATURE SAS WORLD LITERATURE STUDIES Vol. 5 (22) 2013 rel Piorecl OBSAH Editorial 32 NÁŠ HOSŤ / GUEST LECTURE JACQUES WAGNER: Mésentente, malentendu et langage chez Voltaire ou le danger des liaisons 3 ŠTÚDIE / ARTICLES PAVOL RANKOV: Remediácia ako perpetuum mobile kultúry , 15 MAREK SUWARA - JAN WERSZOWIEC PLAZOWSKI: Lost in the Quest for Novelty (Remarks on the Role of Openness of the Culture to Repetitions) B26 PETER SÝKORA: Od biologického kybertextu ku genetickej poézii H39 : _ TJMILA SUWARA: r.ŕ~ediácia ako manipulovanie s obrazom (na príklade fotografie) S54 KAREL PIORECKÝ: Romány na pokračovaní v situaci digitálního zverejnení B73 ROZHĽADY / HORIZONS PETRA BLŠŤÁKOVÁ: V sieti strednej Európy: nielen o elektronickej literatúre »191 MARIUSZ PISÁRSKI: Rozšírená poézia (Správa o e-Poetry 2013) B100 30GUMILA SUWARA: Total Recall: Evolúcia pamäti 11103 RECENZIE / BOOK REVIEWS Irena Barbara Kalia: Huisbeelden in de moderne Nederlandstalige poezie [Adam Bžoch) ::s Markku Eskelinen: Cybertext Poetics. The Critical Landscape of New Media Literary Theory {Petra Blšťáková, Alexandra Debnárová) S 106 Tomáš Horváth: Tajomstvo a vražda. Model a dejiny detektívneho žánru {Kristián 3er.yovszky) 108 Magda Kučerková: Magický realizmus Isabel Allendeovej {Lýdia Cechová) 112 SPRÁVY / REPORTS Zaznamenali sme 114 1 ■ Od biologického kybertextu ku genetickej poézii PETER SÝKORA Univerzita Sv. Cyrila a Metoda, Trnava §§§ ABSTRAKT Cieľom tejto štúdie je ukázať, že biologické texty nie sú „textami" iba v prenesenom význame, ale v plnohodnotnom význame tohto termínu, ako ho chápe postlot-manovská literárna veda. Genetický text zapísaný v kóde DNK nie je biologickou obdobou printových kníh, ale skôr biologickým kybertextom v zmysle Aarsethovej definície ergodickej literatúry. Kybertextový charakter živých buniek vytvára priestor pre nové formy remediácie literárnych diel v podobe biomédia, čím otvára nové horizonty pre literárnu tvorbu a generuje nové literárne formy, ako je napr. genetická poézia. Najprv ukážeme, do akej miery biologické texty (predovšetkým genetická informácia uložená v DNK) spĺňajú kritériá Aarsethovej definície kybertextu, a potom na konkrétnych príkladoch umeleckých diel autorov, ako sú Wong, Davis, Kac a Bok budeme ilustrovať proces remediácie literárneho textu do biomédia. „Prirovnanie genómu ku knihe nieje metafora. Je to skutočnosť."1 M. Ridley: Genóm „V budúcnosti možno genetika prinesie do biológie estetickú dimenziu, vďaka ktorej každý genetik získa moc stať sa básnikom v médiu života." Christian Bok: The Xenotext Experiment2 CGTATTATAAGTCTGCGTAACCGTTACCTGTTTGCATAAT-CACGTATAGCACATAGTTAACTATGATAAGGTTGATCCA-TAGCATCCATATACTAATGCTAATGACTGTTTGCATAAGTTA-TAACACGTTAATGGCTGCTGGGGATA ACATAATGATAACTAATAGCTCATGCACGTCTATAGGGGATA Názov tejto štúdie a meno autora v kóde DNK ÚVOD Texty vytvorené človekom nie sú jediné texty na tejto planéte. Stamilióny rokov predtým, než človek napísal svoj prvý text, spontánne vznikali v prírode texty vnútri živých organizmov materializované v podobe nukleových kyselín a bielkovín. Vďaka 39 PETER SÝKORA objavu štruktúry a funkcie DNK a následnému dešifrovaniu genetického kódu sa od polovice 20. storočia začalo (pod vplyvom zjavnej analógie sekvencie nukleotidov v nukleových kyselinách so sekvenciou písmen v písanom texte) hovoriť o dedičnej informácii uloženej v jadrách buniek ako o „knihe života", ktorú „píše" sama príroda. Bežne sa stretávame s touto metaforou v popularizačných knižkách a televíznych dokumentoch o živej prírode. „Predstavte si, že genóm3 je kniha," píše v úvode svojho bestselleru Genóm uznávaný britský popularizátor biológie Matt Ridley. Ďalej si predstavme, nabáda nás Rid-ley, že v tejto knihe je dvadsaťtri kapitol, ktoré sa volajú CHROMOZÓMY. Každá kapitola obsahuje niekolko tisíc príbehov, ktoré sa volajú GÉNY. Každý gén pozostáva zo slov nazývaných KODÓNY. Každé slovo je napísané pomocou písmen, ktoré sa volajú BÁZY.4 Na rozdiel od slov prirodzených jazykov, ktoré môžu mať rôznu dĺžku, kodóny tvoriace gény sú výlučne trojpísmenkové slová. Aká velká je „kniha života" keď ju prepočítame na znaky? Asi ako 800 výtlačkov Biblie - čo predstavuje dohromady 3 miliardy písmen alebo zhruba 1,7 milióna normostrán. Ponechajme teraz bokom, či v tejto „knihe života" máme gény považovať za príbehy, ako to robí M. Ridley, alebo skôr za jednotlivé vety (tvoriace príbeh), ako o nich uvažujú molekulárni genetici. V každom prípade, súbor všetkých génov jedinca (genóm) vytvára zmysluplný, koherentný biologický text, ktorý obsahuje komplexnú informáciu o tom, ako vytvoriť životaschopný mnohobunkový organizmus určitého biologického druhu z jednej oplodnenej bunky a ako takýto organizmus udržiavať pri živote. Cieľom našej štúdie je ukázať, že biologické texty nie sú „textami" iba v prenesenom význame, ale aj v plnohodnotnom význame termínu text, tak ako ho chápe post-lotmanovská literárna veda. Sú ozajstnými textami, ale napriek tomu nie sú knihami. Presnejšie, nie sú biologickou obdobou printových kníh, ale sú skôr biologickými kybertextami - osobitným druhom ergodickej literatúry (Aarseth). Na druhej strane, kybertextový charakter živých buniek vytvára priestor pre remediáciu literárnych diel vytvorených človekom až do takej miery, že ako nové „biomédium" otvára nové horizonty pre literárnu tvorbu, akou je napr. genetická poézia. Najprv si ukážeme, do akej miery biologické texty (predovšetkým genetická informácia uložená v DNK) spĺňajú kritériá Aarsethovej definície kybertextu, a potom na niekolkých konkrétnych príkladoch umeleckých diel autorov (Wong, Davis, Kac a Bok) budeme ilustrovať proces remediácie literárneho textu do biomédia. BIOLOGICKÁ INFORMÁCIA AKO KYBERTEXT Biologická informácia uložená v nukleových kyselinách vykazuje viacero čŕt charakteristických pre kybertext v zmysle dnes už klasickej Aarsethovej definície:5 ergo-dickosť a mechanickosť, schopnosť generovať rozmanité vyjadrenia, nelineárnost' a hypertextuálnosť, prítomnosť informačnej spätnej väzby. V nasledujúcom príspevku si detailne ukážeme, ako genetická informácia uložená v molekule DNK spĺňa spomínané kritériá kybertextuality. V súvislosti s témou našej štúdie je namieste pripomenúť, že vlastný neologizmus kybertext je odvodený od termínu kybernetika, čo je vedecká disciplína skúmajúca systémy, ktoré majú informačnú spätnú väzbu. To ■ 40 Od biologického kybertextu ku genetickej poézii platí tak o neživých mechanických systémoch (svet tranzistorov a mikročipov), ako aj o biologických systémoch organického sveta. Ergodickosť Podľa Espena J. Aarsetha jednou z najcharakteristickejších čŕt kybertextu je jeho výrazná ergodickosť. Tá sa dokonca v Aarsethovej perspektíve stáva spoločným menovateľom celého virtuálneho priestoru literatúry. Vďaka ergodickosti môže redefi-novať literárnu typológiu tak, aby zahŕňala aj nové typy textov, ako sú napr. počítačové programy či MUD hry v počítačových sieťach, ktoré do tradičného rámca literatúry nezapadajú. Práve pri kybertexte vystupuje do popredia fenomén ergodickosti,6 čo označuje skutočnosť, že pri tomto type literatúry je potrebné vyvinúť „netriviálne úsilie, ktoré umožní čitateľovi prechádzať textom" (Aarseth, 1). Má sa na mysli fyzické úsilie, o niečo náročnejšie než len triviálna činnosť, akou je pohyb očných gúľ či prevracanie strán pohybom ruky. Aspekt fyzického úsilia potrebného na porozumenie textu je v tradičnej literatúre ignorovaný, keďže je fakticky minimálny (triviálny) a porozumenie textu si vyžaduje temer výlučne duševnú, a nie fyzickú námahu čitateľa. Pri kybertexte je to inak - z pasívneho čitateľa sa stáva užívateľ textu, ktorý v interakcii s textom (informačná spätná väzba) sa musí rozhodovať pre rôzne „cesty" čítania, rôzne spôsoby konania na základe informácie obsiahnutej v niektorej z alternatív textu. Svojím výberom z viacerých možných alternatív čitateľ/užívateľ vytvára svoju vlastnú verziu textu. Čítanie/rozumenie kybertextu je potom namáhavou (er-gon) cestou (hodon) textovým labyrintom. Dobrým príkladom takéhoto kybertextu sú napríklad dobrodružné počítačové hry typu Multi-User Dungeon (MUD), v ktorých hráči blúdiac virtuálnym labyrintom prekonávajú rôzne prekážky. Kybertextualita však nie je definovaná typom média, ako upozorňuje Aarseth, nie je obmedzená výlučne na digitálne elektronické médiá. Fenomén ergodickosti môžeme nájsť aj mimo sféry moderných digitálnych médií, pri niektorých predelektronických textoch, ako je I-ťing alebo Cent Mille Mil-liards de Poémes. Tak napríklad v diele Stotisíc miliárd básní (Cent Mille Milliards de Poémes) Ray-monda Queneaua7 ide o súbor desiatich sonetov, ktoré sú „rozstrihané" na jednotlivé verše. Každý verš sonetu je možné kombinovať s ktorýmikoľvek inými veršami z ostatných deviatich sonetov. Teoreticky tak môže vzniknúť 100 tisíc miliárd kombinácií, 100 tisíc miliárd rôznych sonetov. Na príklade takéhoto neelektronického kybertextu Aarseth ilustruje dôležité rozlíšenie medzi textónom a skriptónom. Termínom skriptón označuje Aarseth informáciu (= sled znakov), ktorá sa zjavuje čitateľovi, termínom skriptón informáciu, ktorá je prítomná v texte. V diele Stotisíc miliárd básní je prítomných iba 140 takýchto textónov (teda veršov sonetov, ktoré je možné kombinovať), ale až stotisíc miliárd skriptónov (Aarseth, 62). Medzi textónmi a skriptónmi je vzťah, ktorý Aarseth nazval prechodovou funkciou (traversal function), čo je fakticky mechanizmus, ktorým vznikajú z textónov skriptóny. A presne takýto vzťah medzi textónom a skriptónom môžeme nájsť aj v prípade prirodzeného „čítania" informácie uloženej v DNK. Na tomto mieste sa musíme na A í 1 S9SS& PETER SÝKORA chvíľu zastaviť, pretože najprv musíme zistiť, kto, či presnejšie čo, je v takomto prípade čitateľom. No ešte skôr musíme odpovedať na neľahkú otázku, čo vlastne znamená „čítanie" informácie uloženej v lineárnom slede báz (nukleotidov) v nukleových kyselinách. Odpoveď je prekvapujúco jednoduchá - tak ako v prípade akéhokoľvek iného čítania je aj „čítanie" informácie uloženej v DNK vlastne priraďovaním významu určitej sekvencii znakov. A podobnosť s písaným jazykom sa nekončí. Význam majú tak jednotlivé „slová" genetickej informácie, ako aj celé „vety". „Slová" sú tvorené trojicami báz/nukleotidov, pričom každej trojici zodpovedá určitý typ aminokyseliny. Napr. trojici báz TTT v molekule DNK zodpovedá aminokyselina fenylalanín. Môžeme povedať, že fenylalanín je významom genetického „slova" TTT. Aminokyseliny sa v bunkách spájajú do reťazcov, ktoré nazývame bielkoviny. To, ako sa jednotlivé aminokyseliny zoradia tak, aby vytvorili molekulu bielkoviny, je určené sledom genetických „slov" v DNK - každej aminokyseline zodpovedá jedna trojica báz, jedno genetické slovo. Určitý sled trojíc báz v DNK, ktorý môže byť dlhý až niekolkotisíc báz, predstavuje genetickú „vetu" (genetikmi nazývanú gén), ktorej významom je bielkovina, syntetizovaná podľa tejto konkrétnej sekvencie DNK. Biologické „čítanie" je vlastne syntéza bielkovín podľa sekvencie báz v nukleových kyselinách. Biológovia nazývajú tento proces prekladom, pretože v ich terminológii dochádza k prekladu genetickej informácie z jazyka nukleových kyselín do jazyka bielkovín. Prekladový slovník, podľa ktorého sa tak deje, sa označuje termínom genetický kód.8 Ponúka sa, samozrejme, otázka, kto je vlastne čitateľom v tomto procese čítania. Odpovedajme zatiaľ predbežne, že je ním organizmus, resp. jednotlivé bunky organizmu, pretože proteosyntéza sa odohráva na úrovni buniek.9 Hypertextualita Hypertextualita je ďalšia dôležitá črta, ktorá odlišuje DNK informáciu od metafory „knihy života". Pojem knihy sa spája s lineárnosťou textu s postupným prechádzaním textu od začiatku knihy po jej koniec. Pravda, existujú príklady aj nelineárnych kníh, protohypertexty, najznámejšie sú slovníky a encyklopédie, v ktorých heslá na seba navzájom odkazujú nelineárne, respektíve multilineárne. Naproti tomu hypertext, ktorý dnes spájame predovšetkým s world-wide-web štruktúrou internetu, je antitézou lineárnosti, presnejšie jednosmernosti, a zrejme najlepšie ho vystihuje De-leuzov a Guattariho pojem rizómu - nehierarchického spletenca vzájomných prepojení a odkazov v texte. DNK informácia je síce uložená v dlhých lineárnych reťazcoch nukleotidov, ktoré tvoria jednotlivé gény, ale táto informácia sa nečíta (organizmom) lineárne, ale hy-pertextovo. To znamená, že genetická informácia sa nečíta tak, že najprv sa prečíta jeden chromozóm od začiatku do konca, potom druhý, tretí atď až sa prečítajú všetky chromozómy, teda celý genóm jedinca. V skutočnosti čítanie genetickej informácie preskakuje z časti chromozómu na inú časť chromozómu a z jedného chromozómu na iný chromozóm. Tak napríklad v rámci určitej funkcie organizmu môže byť najprv prečítaný gén na začiatku chromozómu 13 (pripomeňme si, že chromozómy sú akési „kapitoly" knihy života), potom čítanie „preskočí" o niekolko „kapitol" inam, na gén uprostred chromozómu 17, potom zase „preskočí" na gén na začiatku chromozómu 42 Od biologického kybertextu ku genetickej poézii 5 a činnosť uzatvára prečítanie génu na konci chromozómu 19. Takéto preskakovanie čítania genetickej informácie genómu umožňujú tzv. regulačné sekvencie a regulačné molekuly RNK alebo bielkovín. Pripomínajú príkazy v HTML jazyku pre linkovanie obsahu internetu buď v rámci tej istej webovej stránky, alebo na úplne iné stránky internetu. Organické kódy Až do identifikovania a následného dešifrovania genetického kódu roku 1961 sa predpokladalo, že kódy existujú len vo svete kultúry, že sú výlučne ľudským produktom, keďže sú založené na konvencii. Je predsa otázkou kultúrneho dohovoru, aký bude napr. vzťah medzi dopravnými značkami a správaním vodiča. Nikde v samotnom znaku červeného trojuholníka postaveného dolu hlavou nie je ukrytá informácia o tom, že vodič má dať na križovatke prednosť inému autu. Tento znak by pokojne mohol znamenať presný opak, pokiaľ by ho tak definovala kultúrna konvencia. Podstatou každého kódu je, ako v tejto súvislosti na to upozorňuje Marcello Bar-bieri (Barbieri 2006, 82), že definuje určitý špecifický vzťah medzi entitami dvoch nezávislých svetov. V prípade dopravnej značky je to vzťah medzi objektom značky a konkrétnym správaním vodiča. Svet objektov značiek a svet ľudského správania sú od seba nezávislé, nie je medzi nimi žiaden fyzikálny vzťah kauzálnej súvislosti. Inými slovami, z objektu nejakej značky fyzikálne nevyplýva, aké bude správanie vodiča. Podobne je to v prípade genetického kódu, ktorý je vzťahom medzi svetom nukleových kyselín a svetom bielkovín. Tieto svety sú od seba nezávislé v tom zmysle, že neexistuje žiaden priamy kauzálny vzťah medzi poradím nukleotidov/báz v nukleových kyselinách a poradím aminokyselín v bielkovinách. Genetický kód definuje špecifický vzťah (pravidlo priraďovania) medzi určitou konkrétnou trojicou nukle-otidov na jednej strane a typom aminokyseliny na strane druhej. Z chemických a fyzikálnych vlastností určitej trojice nukleotidov nijako nevyplýva, akému typu amino-kyselín bude zodpovedať. Napr. trojica báz nukleotidov TTT zodpovedá aminokyseline fenylalanín, ale toto zodpovovedanie nie je dôsledkom toho, že fyzikálno-che-mické vlastnosti tejto trojice báz spôsobujú, že sa s nimi viaže fenylalanín. Kým ľudský konvenčný vzťah je etablovaný dohovorom ľudských subjektov a je udržiavaný kultúrnou tradíciou, ako je to s genetickým kódom? Aký „dohovor" stál na počiatku etablovania sa genetického kódu, keď vznikol zhruba pred tromi miliardami rokov u prvých živých buniek, dávno pred objavením sa ľudskej kultúry? Aký mimokultúrny mechanizmus spôsobuje, že genetický kód je univerzálny, teda rovnaký (až na niekoľko veľmi málo výnimiek) vo všetkých živých bunkách, od baktérií až po ľudské? Biológovia sa pokúsili odpovedať na tieto otázky pomocou hypotézy „zmrazenej náhody". Ešte roku 1966 prišiel Francis Crick, jeden zo spoluobjaviteľov štruktúry DXK, s vysvetlením, podľa ktorého dnešný genetický kód nie je o nič lepší než hociktorý iný z možných triliónov10 kombinácií vzťahov medzi trojicami báz nukleových kyselín a aminokyselinami, ibaže tento bol z viacerých variácií, ktoré existovali na počiatku života, vybraný náhodne, asi tak, ako keď sa vyžrebujú náhodné čísla v loté- 43 PETER SÝKORA rii. Môžeme si to predstaviť tiež tak, že niektoré prvotné bunky získali určitú výraznejšiu selekčnú výhodu než iné bunky vďaka nejakej metabolickej vlastnosti X (vedeli napríklad efektívnejšie využívať zdroj potravy než iné bunky), v dôsledku čoho sa začali rýchlejšie množiť. Čistou zhodou okolností mali tieto bunky dnešný variant genetického kódu. Vďaka tejto svojej vlastnosti X, a nie vďaka svojej verzii genetického kódu tieto bunky postupne zvíťazili v darwinovskom boji o prežitie nad inými bunkami s inými verziami genetického kódu, ktoré postupne vymreli a s nimi aj ich verzie genetického kódu. Nové varianty genetického kódu mohli naďalej vznikať, ale nemali už šancu sa rozšíriť, podobne ako keď sa presadí na trhu len jedna z foriem technického riešenia a stane sa štandardom (len si spomeňme na boje štandardov elektronických médií). Všetko toto sa muselo odohrať na samom začiatku vzniku života, ešte v štádiu etablovania sa prvotných buniek. Podľa Darwinovej evolučnej teórie, ktorá je odborníkmi dnes považovaná za základnú biologickú paradigmu, všetka rozmanitosť života vznikla z jedného počiatku, z tých istých primitívnych prabuniek. Všetky ostatné formy života jednoducho zdedili ten variant genetického kódu, ktorý prevážil u prabuniek. Akékoľvek neskoršie odchýlky od tohto variantu mohli bunkám spôsobiť len selekčnú nevýhodu, a preto sa odvtedy tento variant genetického kódu evolučné zakonzervoval, „zmrazil". Nepochybné aj v dejinách ľudských kultúrnych kódov by sme našli viaceré príklady „zmrznutých náhod", keď význam určitého znaku/symbolu bol výsledkom historickej koincidencie, no následne sa kultúrnou tradíciou zafixoval na celé desaťročia až stáročia. Dnes je hypotéza vzniku genetického kódu mechanizmom „zmrazenej náhody" prekonaná a biológovia navrhujú niekolko ďalších vysvetlení. Zdá sa, že v poslednom čase si najväčší rešpekt získava hypotéza založená na miere skreslenia (rate-distor-tion) pôvodnej informácie šumom (Tlusty 2008). Opiera sa o skutočnosť, že genetický kód je informačne redundantný (jedna a tá istá aminokyselina môže byť determinovaná viacerými kombináciami trojíc báz, napr. aminokyselina leucín môže byť určená trojicami TTA, TTG, CTT, CTC, CTA, CTG. Redudantnosť kódu chráni obsah zakódovanej informácie pred šumom, v tomto prípade pred náhodnými mutáciami DNK. Pretože napr. ak sa aj v dôsledku mutácie zmení trojica báz z TTA na TTG, jej význam, t. j. špecifický vzťah k určitej aminokyseline, v tomto prípade leucí-nu, zostáva zachovaný. Podľa hypotézy o zašumenom informačnom kanáli realizujúcom genetickú informáciu je dnešný univerzálny genetický kód výsledkom vzájomnej súhry medzi tromi protichodnými evolučnými silami: toleranciou určitej miery informačného šumu, potrebou organizmov využiť rôzne aminokyseliny pre syntézu bielkovín a energetickej efektívnosti fungovania systému. Túto súhru by sme mohli označiť Barbieriho termínom „prírodnej dohody" a vzájomné vyvažovanie spomínaných troch prírodných síl za proces akejsi prírodnej „negociácie", teda spôsobu generovania svojho druhu prírodnej „konvencie", prírodou fixovaného špecifického vzťahu medzi trojicou báz (znakom, signifier) a aminokyselinou (označovaným, signified). Genetický kód je historicky prvým, ale zďaleka nie jediným kódom vyskytujúcim 44 Od biologického kybertextu ku genetickej poézii sa v živej prírode. Molekulárni biológovia postupne odhalili celú plejádu biologických kódov na úrovni molekúl v živých organizmoch a stále objavujú nové. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť, čo je tým podstatným znakom molekulárnych biologických kódov, vďaka ktorému ich môžeme v živej prírode identifikovať. Podľa Bar-bieriho každý molekulárny kód musí mať adaptér, čo je molekula, prípadne súbor molekúl, ktorý fyzicky prepája dva nezávislé svety tým, že súčasne rozpoznáva objekty jedného aj druhého sveta, čím skladá dohromady svet znakov a svet významov (Barbieri 2006, 84-86). Y genetickom kóde sú adaptormi molekuly transferovej RNK (skratka t-RNK). Ide o malé molekuly RNK, ktoré na jednej strane rozpoznávajú trojicu báz nukleoti-dov v sekvenci mRNK a na opačnej strane tej istej molekuly t-RNK rozpoznávajú príslušné aminokyseliny (v súčinnosti s ďalšou bielkovinou, enzýmom typu transfe-rázy). Opäť treba zdôrazniť, že nejestvuje žiadna priama fyzikálno-chemická súvislosť medzi týmito dvoma časťami adaptoru, ktoré fyzicky prepájajú dva rozdielne svety, že ide o výsledok spomínaného procesu prírodnej negociácie. Preto adaptor môžeme považovať za prírodou ustanovenú konvenciu. Túto mimoriadnu vlastnosť biologických adaptorov označili v 60. rokoch minulého storočia vedci z Pasteurovho ústavu v Paríži Francois Jacob a Jacques Monod (neskôr odmenení Nobelovou cenou), francúzskym slovom gratuité - gratuita, neviazanosť.1'- Monodovými slovami: Gratuita, t. j. chemická nezávislost mezi samotnou funkcí a povahou řídicích chemických signálů, se vztahuje k alosterickým enzymům... alosterické interakce jsou nepřímé, protože se zakládají na schopnostech proteinu rozlišovat medzi dvěma (či více) stavy, které můžou zaujmout. ... Z toho plyne, a tím se dostáváme k hlavnímu bodu, že u regulace alostreickou interakcí je možné všechno. ... Zbůsob, jakým allosterické interakce fungují, dovoluje tedy při ,volbě' regulací naprostou volnost. (Zdôraznenie J. Monod). (Monod 1974,78/2008,88) To, že je všetko možné, znamená, že v bunke môžu byť navzájom prepojené akékoľvek metabolické dráhy s inými metabolickými dráhami prostredníctvom prepojenia jednej molekuly s akoukolVek inou molekulou. Gratuita znamená pre evolúciu života inžiniersku voľnosť spájať čokoľvek s čímkoľvek, bez ohľadu na chemické limity takto spájaných molekúl. Podobne fungujú ďalšie biologické kódy, napríklad systém integrovania funkcií tela do jedného celku pomocou hormónov. Molekuly hormónov cirkulujúce v krvi nie sú schopné priamo ovplyvniť fungovanie buniek. Musia tak urobiť cez sprostredkujúce molekuly, adaptéry v spomínanom zmysle. Hormón, vyplavovaný príslušnou žľazou do krvi, sa dostáva k povrchu buniek, kde naň čaká príslušná molekula receptoru, na ktorú sa naviaže. Tým dôjde k zmene priestorového tvaru molekuly, čím sa na jej druhej strane trčiacej dovnútra bunky iniciuje kaskáda biochemických reakcií, na konci ktorej je aktivovanie prepisu príslušnej genetickej informácie uloženej v DNK jadra bunky. Receptor spolu s komplexom ďalších bielkovín regulujúcich kaskádu prenosu signálu prineseného hormónom predstavuje adaptor. Samotný hormón by nebol v tomto prípade schopný interagovať priamo s DNK. Bielkoviny na konci spomínanej kaskády však sú schopné interagovať s DNK a aktivovať prepis ge- 45 PETER SÝKORA netickej informácie v nej uložený. Na druhej strane, nie sú schopné zase interagovať priamo s hormónom. Adaptérom je v tomto prípade nie jedna bielkovina, ale celý komplex bielkovín, ktorý prepája dva samostatné svety - svet hormónov a svet nukleových kyselín (Barbieri 2006, 91-96). GENEROVANIE BIOLOGICKÝCH SKRIPTÓNOV Z BIOLOGICKÝCH TEXTÓNOV (BIOLOGICKÝ KYBERTEXTOVÝ GENERÁTOR) Vráťme sa k Aarsethovej definícii kybertextu, podľa ktorej text, s ktorým sa stretáva čitateľ/užívateľ kybertextového diela, nie je hotový, vopred prichystaný na prečítanie/použitie, ale musí byť nejakým mechanizmom, v spolupráci s netriviálnou námahou vynaloženou čitateľom/užívateľom do finálnej podoby vytvorený. Z perspektívy, ktorú sa tu usilujeme obhájiť, sú bunky takýmto „čitateľom'/užívateľom genetického kybertextu, keď z textónov DNK generujú skriptóny RNK a bielkovín. Genetická informácia uložená v DNK sa neprekladá do bielkovín priamo. Syntéza bielkovín sa uskutočňuje v cytoplazme, teda mimo bunkového jadra. Naproti tomu DNK sa nachádza iba v bunkovom jadre a neopúšťa ho. Preto sa informácia z DNK v jadre bunky najprv prepíše do molekúl RNK, ktoré potom putujú z jadra do cytoplazmy, kde sa podľa informácie v nich uloženej syntetizujú bielkoviny. RNK sú tiež nukleové kyseliny, mierne chemicky odlišné od DNK. Taktiež sú tvorené reťazcami báz. Prepis informácie je preto veľmi jednoduchý - sled báz v DNK sa prepíše do sledu báz v RNK. Tak napr. z génu dlhého 6000 báz v DNK vznikne RNK dlhá tiež 6000 báz a podľa nej vznikne bielkovina dlhá 2000 aminokyselín. Takto to funguje pri baktériách. Ukázalo sa však, že pri všetkých organizmoch, ktoré sú evolučné vyspelejšie ako baktérie, vrátane nás ľudí, je tento proces komplikovanejší. Platí síce, že celá DNK informácia určitého génu sa prepisujú do RNK, lenže v ďalšom procese sú z tejto RNK vystrihnuté viaceré úseky, čím sa vytvorí kratšia RNK, podľa ktorej sa potom syntetizuje bielkovina. Biológovia tento mechanizmus nazývajú zostrih RNK.12 Až zostrihaná RNK sa stáva predlohou pre bielkoviny. Po tejto nevyhnutnej odbočke k základom molekulárnej biológie sa môžeme vrátiť k problému rozlišovania skriptónu a textónu v biologických kybertextoch. Vedci zistili, že ten istý gén, tá istá informácia v DNK (môžeme ju považovať za analogickú textónu) môže generovať rôzne varianty zostrihanej RNK (ktoré môžeme považovať za analogické skriptónom) podľa toho, ktoré časti zmysluplných úsekov genetickej informácie (nazývané exony) sú navzájom kombinované do výslednej zostrihanej RNK. Proces vytvárania celej variability rôznych RNK molekúl z toho istého génu iba pomocou výberu a kombinovania exonov pripomína proces generovania rôznych sonetov z toho istého textu. Zatiaľ najväčší známy počet alternatívnych RNK molekúl (a teda aj bielkovín) vznikajúcich z jedného génu je 38 016 pri ovocnej muške drozo-file. Aarseth v rámci svojej charakterizácie kybertextu kladie velký dôraz na to, aby tretí prvok v triáde skriptón - textón - prechodová funkcia, totiž samotný mechanizmus generovania skriptónov z textónov, bol mechanizmom v pravom slova zmysle. Mechanizmus alternatívneho zostrihu RNK je takýmto textovým strojom. Nie je to síce elektronický stroj, ako v prípade počítačových kybertextov, ktoré sú implemen- 46 Od biologického kybertextu ku genetickej poézii tované v počítačoch a ktoré sú ovládané príslušným softvérom vytvárajúcim skriptó-ny z databázy textónov, ale je to bunkový molekulárny mechanizmus, ktorý spracúva digitálnu biologickú informáciu uloženú v DNK. A hoci Aarsethovo ponímanie kybertextu nie je viazané na materialitu média, nie je synonymom pre text existujúci v digitálnom kybernetickom prostredí, je to dnes predovšetkým prostredie digitálnych médií, kde sa kybertextualita najvýraznejšie prejavuje. Z toho hľadiska je kľúčovým uvedomenie si skutočnosti, že biologická informácia uložená v DNK, RNK a bielkovinách a spracúvaná v živých bunkách má digitálnu povahu. TRANSKÓDOVANIE A REMEDIÁCIA ROZŠÍRENÁ NA BIOMÉDIÁ Najpodstatnejšou vlastnosťou nových (digitálnych) médií, ktorou sa líšia od starších médií, akými sú film alebo televízia, je ich schopnosť transkódovania (transco-ding) (Manovich 2001). Transkódovanie znamená prenos určitého kódu, určitej zakódovanej informácie z jedného média do iného média. V nových médiách umožňuje transformovanie heterogénnych médií medzi sebou, z jedného formátu na iný formát, ako je to v prípade všetkých procesov týkajúcich sa konverzií súborov (napr. z GIF na QuickTime). Deje sa tak vďaka tomu, že rôzne nové médiá sú založené na tom istom univerzálnom kóde (strojovom digitálnom kóde 0 a 1), vďaka čomu je technicky možné kódovať (encode), digitalizovat' a transkódovať rôzne objekty z reálneho sveta, vrátane mediálnych objektov. Transkódovanie umožňuje v nových mé- ::. : i.rrecedentné remediovanie, permutovanie a rekombinovanie prvkov médií. ? r.r ~ iime na tomto mieste, že pod remediáciou rozumieme spôsob, akým si nové médiá adaptujú sociálne a kultúrne spôsoby komunikácie historicky starších médií, tak ako napríklad v svojich počiatkoch film remedioval fotografiu a praktiky divadla (pozri Bolter and Grusin 1996). Teórie médií zatiaľ neuvádzajú živé organizmy ako ďalšie nové médium. Preto štúdia Eugena Thackera s názvom Čo sú biomédiá? znamená konceptuálny prielom v oblasti médií (Thacker 2003). Zjednodušene povedané, biomédiá predstavujú komplexný biotechnologický systém, v ktorom sú živé organizmy upravené pomocou technológie tak, aby „biologické komponenty a procesy boli informačne rekontextu-alizované pre ciele, ktoré môžu byť tak biologické, ako aj nebiologické" (Thacker 2003, 52). Ako Thacker zdôrazňuje, biomédiá prekračujú dichotómiu živého a technologického, pretože sa opierajú o „fundamentálnu ekvivalenciu medzi genetickými Jcódmľ a počítačovými ,kódmť, teda medzi biologickou a informačnou doménou" (Thacker 2003, 52). Dodajme, že máme tendenciu chápať život analógovo, považovať živé organizmy za výlučne analógové entity, v kontraste k entitám neživým, strojovým, digitálnym. To je možno dôvod, prečo si ešte stále celkom neuvedomujeme, že genetická informácia uložená v molekulách DNK je digitálna v plnom význame tohto slova. Kód používaný nukleovými kyselinami nie je binárny (0,1) ako v prípade strojového kódu počítačov a vlastne všetkých digitálnych médií vyrobených človekom, ale kvaternár-ny (A, T, C, G), čo je však nepodstatný rozdiel, keďže prevod medzi oboma digitálnymi systémami j e prakticky triviálny (napr. AaT = 1, C a G = 0, ale spôsobov prevodu ;er.e::ckeho kódu na binárny a vice verša môže byť obrovské množstvo). Netriviálne 47 ■ Od biologického kybertextu ku genetickej poézii o mimoriadne odolný druh baktérií, ktorý je schopný prežiť extrémne životné podmienky ako vysoká teplota, sucho či ultrafialové a rentgenové žiarenie až tisíckrát silnejšie, než je schopný prežiť človek. Zmyslom tohto experimentu bolo zistiť, či je možné uchovať informáciu vytvorenú človekom do média schopného na rozdiel od iných médií vrátane elektronických pretrvať katastrofy, ktoré by mohli postihnúť Zem. Genestetik Joe Davis, americký umelec, ktorý spája vedu s umením, sa inšpiroval Wongom pre svoj projekt GENESIS. Téma, ktorá ho roky prenasledovala a ktorú sa snažil rôznymi kontroverznými spôsobmi realizovať, sa týka celkovej filozofie ľudského posolstva pre mimozemské civilizácie, ktoré by bolo akousi postmodernou verziou známeho posolstva na plakete ukrytej v sonde Pioneer 10.14 Ironizoval skutočnosť, že na obrázku nahého muža a ženy pre mimozemšťanov nie sú vyznačené vonkajšie ženské genitálie. Ešte v 80. rokoch minulého storočia sa Davisovi podarilo presvedčiť molekulárnych biológov na Kalifornskej univerzite v Berkeley a na Harvard Medical School, aby ho naučili syntetizovať úseky DNK a potom ich vložiť do baktérie. Pre svoje „posolstvo vo fľaši" určené mimozemšťanom si vybral grafický symbol známy ako Mik- . . • Microvenus),15 čo je vlastne stará germánska runa symbolizujúca život, :.'. í ~ aiicky znázorňujúca vonkajšie ženské genitálie. Obrázok runy najprv zdigitali-zoval, potom digitálny zápis preložil do DNK sekvencie dlhej 28 nukleotidov, ktorú ::: - r ■ i 3žil roku 1990 do baktérie Escherichia coli (Gibbs 2001). Baktéria Escheri-: - . delí každých 20 minút a za niekolko hodín tak vznikne z jednej bunky niekoľko miliárd buniek. Za niekolko hodín tak vznikli miliardy kópií „infogénu", ako nazval Davis túto sekvenciu DNK ukrývajúcu v sebe informáciu o germánskom - -: - i iiv::a. Pravdepodobne išlo prvýkrát o najväčší počet kópií nejakého symbolu. Na Ars Electronica roku 2000 Davis vystavoval kultivačné nádoby s baktériami nesúcimi infogén spolu s plagátmi symbolu Mikrovenus a vysvetlením celého diela. Dva rok}' pred Davisom prezentoval on-line na Ars Electronica 99 v rakúskom . rae dielo nazvané GENESIS priekopník bioartu, americký multimediálny . Eduardo Kac, ktorého asi najznámejším dielom je svetielkujúci králik GFP Bonny, vytvorený prenesením génu pre fluorescenčnú bielkovinu z medúzy do králičej DNK GENESIS je „transgenetické umelecké dielo", ako ho kategorizuje sám autor (Kac 1999). Jadrom projektu je preloženie skráteného textu Biblie (Biblia, Genesis 1:26 ): Xčiňme človeka, aby panoval nad morskými rybami, nad nebeským vtáctvom, nad všetkou zverou, ktorá sa hýbe po zemi,"16 do genetického kódu DNK, takým spôsobom, aby bol vytvorený úplne nový gén, ktorý je potom vnesený do živej baktérie. Ide o multimediálně dielo, ktoré pozostáva z vysvetľujúceho komentára autora, video-- - : e.•• rriiateľné. ZÁVER V projektoch Paka Wonga a Joea Davisa, tak ako v najnovšom projekte zakódovania Shakespearových sonetov do DNK, ide o biomédiá v širšom význame. Biologické organizmy sú v týchto projektoch len biologickými médiami nesúcimi určitý nebio-logkký, literárny text. Remediácia literárneho textu spočíva iba v tom, že text je zakódovaný do sekvencie DNK, prípadne je preložený do genetického alebo aj bielkovino- :- -. - u... ale nedochádza k ďalším etapám biomedializácie, k rekódovaniu a dekódovaniu Tieto etapy však už môžeme identifikovať v projekte Genesis Eduarda Kaca a ešte vo väčšej miere v projekte Xenotext Christiana Boka. V Kacovom projekte Genesis ide o oveľa pokročilejší typ remediácie. Biblický text je nielen prekódovaný do sekvencie DNK (zakódovanie), ale táto sekvencia je včlenená do nového kontextu iných génov, génov pre svetielkujúce farby a súčasne je vystavená tvorbe mutácií (oboje môžeme považovať za rekódovanie) s jasným cieľom, kto-" u r:: a r u estetický zážitok pre ľudského pozorovateľa (dekódovanie) nesúci však aj informádu o tom, čo sa deje v baktériách, ako prebieha v čase proces remediácie. S premyslenejšou formou remediácie sa stretávame v Bôkovom projekte Xenotext. Mastný text, ktorý má byť zakódovaný, je napísaný tak, aby vyšiel v ústrety procesu 51 PETER SÝKORA remediácie v bunke, aby podľa tohto textu mohla proteosyntézou vniknúť bielkovina predikovateľného tvaru (rekódovanie) a aby sa nakoniec naplnila aj tretia etapa procesu, dekódovanie, keď sa vytvorí technikami priestorových molekulových modelov 3D-tvar bielkoviny syntetizovanej podľa pôvodnej básne, takže aj ľudský prijímate! je schopný vnímať, ako text básne zakódovanej v DNK interpretuje baktéria. LITERATÚRA Aarseth, Espan J. Cybertext - Perspectives on Ergodic Literature. Baltimore: The John Hopkins University Press, 1997. Barbieri, Marcello. Organické kódy. Praha: Academia, 2006. Bok, Christian. „The Xenotext Experiment". Scripted vol. 5, No. 2, 2008: 227-231. Bolter, Jay and Richard Grusin. „Remediation". Configuration 4.3 (1996): 311-358. Gibbs, W. Wayt: Art as a Form of Life. Scientific American vol. 284, No. 4, 2001: 40-41. Gustafsson, Claes. „For anyone who ever said there's no such thing as a poetic gene". Nature, vol. 458 (9 April 2009): 703. Kac, Eduardo. „GENESIS". In: Gerfried Stocker and Christine Schopf (eds.), Ars Electronica 99 - Life Science. Vienna, New York: Springer, 1999, s. 310-313. Prístupné na: http://www. ekac.org/geninfo.html Manovich, Lev. The Language of New Media. Cambridge, MA: MIT Press, 2001. Markoš, Antonín(ed.). Náhoda a nutnosť. Jacques Monod v zrcadle dnešní doby (Sborník statí). Praha: Amfibios, Vyd. Pavel Mervart 2008. Monod, Jacques. Chance and Necessity. Glasgow: Collins, Fontána Books 1974. Ridley, Matt. Genome. New York: Harper Collins, 1999 Ridley, Matt. Genóm. Bratislava: Remedium, 2004 Sample, Ian. „Shakespeare and Martin Luther King demonstrate potential of DNA storage." The Guardian, 24.1. 2013. Prístupné na: http://www.guardian.co.uk/science/2013/jan/23/ shakespeare-sonnets-encoded-dna Sýkora, Peter. Alchýmia života. Bratislava: Smena, 1988. Thacker, Eugen. „What Are Biomedia?" Configuration, vol. 11, Number 1, 2003: 47-79. Tlustý T. „Rate-distortion scenario for the emergence and evolution of noisy molecular codes". Phys. Rev. Lett. Vol. 100, Number 4, 2008: 048101 Zala, Krista. „Poetry in the genes (Interview with Ch. Bok)". Nature, vol. 458, 5 March 2009: 35. POZNÁMKY 1 Podľa slovenského prekladu Ridley 2004, v angl. origináli ešte výstižnejšie: „The idea of the genome as a book is not, strictly speaking, even a metaphore. It is literally true." (Ridley 1999, 6). 2 Bok 2008, 228. 3 Ridley 2004, 16. (Genóm = súbor všetkých génov jedinca - pozn. PS) 4 Báza je skrátený chemický termín pre nukleotid, čo je monomérna molekula, ktorej lineárne reťazce vytvárajú polymérne molekuly DNK alebo RNK. Existujú štyri druhy báz, označované písmenami A, T, C , G - čo sú počiatočné písmená ich chemických názvov. Genetická informácia je zakódovaná do sekvencie týchto báz, podobne ako je informácia prirodzeného jazyka zakódované do lineárnych sekvencie písmen abecedy - s tým rozdielom, že genetická abeceda má iba 4 druhy písmen, kým napr. slovenská abeceda ich má až 46 (anglická 26). Teoreticky by na zakódovanie akejkoľvek informácie stačili len dva druhy písmien, resp. dva znaky, napr. 0 a 1, čo sa úspešne využíva u počítačov a ostatných digitálnych médií. 5 Espan J. Aarseth. Cybertext - Perspectives on Ergodic Literature. Baltimore: The John Hopkins Univer- sity Press 1997. M 52 Od biologického kybertextu ku genetickej poézii I _ - . -z sx slova pre ergon - práca a hodos-cesta. ' __fc *^^amazonxom/mille-milliards-po%C3%A8mes-French-Edition/dp/2070104672 angl. pre-: .: http://www.bevrowe.info/Queneau/QueneauHome_v2.html i ia,a hlavne humanitní vedci, často označujú genetickú informáciu ako genetický kód. Napr. - .: - -.": : ol dešifrovaný genetický kód človeka". Genetický kód je však skôr „šifrovacia tabuľka", • •. ;.• rriraďovania určitých aminokyselín k určitým trojiciam báz, a nie gény, genetická informácia. : :-.ť : histórii objavu DNK a genetického kódu, ako aj podstate dedičnej informácie a evolúcie - ľ- Svkora. Alchýmia života, Bratislava: Smena 1988. ~: existuje 1,5 x 10S4 variantov genetického kódu. _: .v ter—m gratuité by sme mohli voľne preložiť ako neviazanosť. Ide vlastne o slovnú hračku vo francúzštine, ako upozorňuje prekladateľ J. Monoda do češtiny, pražský biosemiotik Antonín Markoš. iv: ženina z francúzskeho slova gratuit, čo znamená bezplatne, zadarmo, nezdôvodnenosť, no ani jeden z týchto významov podľa Markoša nevystihuje ducha tohto termínu a preto ho prekladá počeštenou formou gratuita. (Markoš 2008,177). - \ j RXK na http:, en.wikipedia.org/wiki Alternative_splicing, tiež v Barbieri 2006, 87-90. - hUp-j i www.youmbe.com/watch?v=rĽxvlKp-76io, http://en.wikipedia.org/wiki/It's_a_Small_World m httjn//en.wikipedia.org/ wiki/Pioneer_plaque H_HpDÍi^-wwtriewmgspace.com/genetk^ Let - have i: minion over the fish of the sea, and over the fowl of the air, and over every living - -: - - n: e? ur t:t the earth." (Kac 1999, 310). ■ — «-i.-wtekac.org/biblemorse.html ■ ntr: -«-•rw.ekac.org/kacode.html " ^-w-wtekac.org/bom.html •"ifcrVjHJittc—cfabooks.com/online_books/eunoia/ i FROM BIOLOGICAL CYBERTEXT TO GENETIC POETRY Remediation. Cybertext. Genetic Poetry. Biomedia. Bioart. Xenotext Experiment. The goal of this study is to show that biological texts are not „texts" only in a metaphori--. :. • - rul: r : 5t-Lotmanian meaning of this term within literary studies. Ge--: . : ; • . ir. ľhh- code is not a biological parallel to printed books, but rather a cybertext in the sense of Aarseth's definition of ergodic literature. The cybertextual feature or living cells creates a space for the creation of new forms of remediation of fiteranr works within biomedia. It opens new horizons for a literary work and generates new literary forms, such as genetic poetry. First, we show how biological texts fulfil the criteria of Aarseth's cybertext definition, then we demonstrate the process of the reme-'v texts into oiomedia on the examples of the authors Wong, Davis, Kac and Bok. Prof. RNDr. Peter Sýkora, PhD. Katedra filozofie Filozofická fakulta Univerzita Sv. Cyrila a Metoda Xám. J. Herdu 2 917 01 Trnava petersykoral 11 @gmail. com .-. r: irorila Agentúra na podporu výskumu a vývoja na základe zmluvy č. APW-0379-12 . ::. í.- :: r. kega č. 004UCM-4/2013. 53