HLÁSKOSLOVNÉ ZHODY A ROZDIELY SLOVENČINY A ČEŠTINY
9
• slabikotvorné r, l sú v menšom rozsahu než v slovenčine, pórov, v češtine dlouhý, slunce - v slo-. venčine slnko I slnce, dlhý, avšak čeština má slabikotvorné r, l navyše aj v iných pozíciách než
slovenčina, a to na konci slova (vítr; vedl), sekundárne je v češtine slabikotvorné m (osm, sedm);
• v češtine aj slovenčine sú tri korelačné páry protikladu kompaktnosť - diŕúznosť: f.ť, d:ď, n:ň (v češtine splynulo / a /' na í);
• špecifický pre češtinu je pár r.ŕ, ktorý sa realizuje pri alternáciách (sestra - k sestře); pri zne-lostnej neutralizácii sa vyskytuje aj neznělý pozičný variant [ř# ] pred pauzou a pred neznělým konsonantom (zář, hospodářský);
• čeština má osem párov konsonantov podľa príznaku znelosť - neznelosť - [b:p, d:t, ď:ť, g:k, z:s, ž:š, v:f, x:y :h], pri dvojici x- h je pozičný variant y, ale na rozdiel od slovenčiny je dvojica [v - f] bez pozičného variantu [w] a hlásky [3, $] a neznělé [ř# ] sú iba variantmi hlások c, č, ř. Zánik fonémy £5] v češtine je dôsledkom systémovej zmeny [3] na [z] - házet, mezi;
• v češtine je regresívna znelostná neutralizácia (rozdielne od slovenčiny okrem vokálov a zvučných
- sonórnych konsonantov), rozdiel medzi oboma jazykmi zreteľne vidíme, ak porovnáme tie isté slová v slovenčine a češtine: [bez^obáu - bes~obaf, bez^opsahu - bes~opsahu, g nebu - k nebi];
• pred samohláskou na začiatku slova sa v češtine vždy realizuje ráz [~]; s tým súvisí existencia protetickej hlásky j v češtine pred a, e, i (jaký, jehla, jistý), ktorá pozície s rázom náročným na výslovnosť redukuje;
• obmedzená, v kombinácii dvoch konsonantov takmer nulová je stúpajúca sonorita na začiatku slov
- lze, lže, lvi, rtuť, jméno, mše, msta. Mluvnice češtiny (1987) označuje tieto prípady termínom pobočné slabiky. V kombinácii troch konsonantov sa však aj v češtine realizuje princíp stúpajúcej sonority (sklo, stlát, ztlumit, strom, strava, struna, střecha, skřípot, zdraví). Západoslovanské jazyky možno usporiadať podľa princípu stúpajúcej sonority takto: najviac je zastúpený v hornolu-žickej srbčine a slovenčine, menej v poľštine a najmenej v češtine;
• v češtine je zmena skupiny šč na šť ako v slovenčine (ještě - ešte);
• výslovnosť spoluhláskových skupín st, sp, sk v internacionalizmoch je sp, st, sk (pórov, stát, sport, skandál);
• intenzívny prízvuk je fixovaný na prvú slabiku: POčasí BYlo TĚŽko PŘEDvídat., TVRdil, že mu Oznámí NĚco Důležitého.
• v češtine existuje veľký počet hláskových alternácií, ktoré na rozdiel od slovenčiny vznikajú pravidelne v derivácii aj pod vplyvom gramatických morfém v morfologickom systéme.
1.2 SYNCHRÓNNE POROVNANIE FONOLOGICKÝCH SYSTÉMOV
- 1.2.1 SYSTÉM KRÁTKYCH SAMOHLÁSOK V SLOVENČINE A ČEŠTINE
Slovenčina Čeština
i u i u
e o e o
ä     a a
1.2.1.1 Tam, kde je v slovenčine graféma ä (ako výsledok za bývalú nosovú hlásku [aj po perniciach p, b, m, v), je v češtine a, ak po ä v slovenskom slove nasleduje tvrdá spoluhláska okrem k (ak nie je uvedené inak, pri príkladoch je vždy prvý slovenský variant): mäso - maso, žriebä - hříbě, mäta -máta, pamätať - pamatovat, zmätok - zmatek, päta - pata, vädnúť - vadnout, zväz - svaz, svätý -svatý. Ak je v slovenskom slove po ä mäkká spoluhláska alebo k, je v češtine ě, ktoré sa číta ako [je], po m ako [ňe]: pamäť - paměť, päť - pět, väčší - větší, deväť - devět, mäkký - měkký. Výnimky z uvedeného pravidla mu niekedy len zdanlivo nevyhovujú: úpätie - úpatí (odvodené od päta - pata), väzeň - vězeň, zmätený — zmatený (ale zmätok - zmatek), päsť-pěst.
1.2.1.2 Slovenskému [a] zodpovedá v češtine [a] po tvrdej spoluhláske, resp. na začiatku slova: a, Alena, na, dva, matka, žena, noha, ruka. Slovenské [a] korešponduje aj s českým dlhým [a:]: zdať sa -zdát se, vojak - voják, brať - brát, spať - spát, hrať - hrát. Po mäkkej spoluhláske zodpovedá slovenskému [a] české [e] (po [ď], [ť], [ň] sa píše ako e):
a) v Nsg. a v Ipl. vzoru ulica: ulica - ulice, duša - duše, práca - práce, lavicami - lavicemi, chvíľami - chvílemi;