pretože spoznali, že nemajú vlastne o čom hovoriť? Premýšľali, čím by som sa mohol stať, a tak vkladali do mňa vlastné nedosnívané sny, odpovedali na otázky známych: ako sa máte?' a ,kedy?' Alebo všetko prebiehalo tak všedné a samozrejme ako vlaky, ktoré vypravoval otec? Rozhodli za mňa." Zapaľujete si cigaretu. Prvé základné rozhodnutie spravia vždy za nás. Ako ste opäť očami zavadili o fotografiu, ktorá vás predstavuje ako polročného, vybaviia sa vám spomienka. Máte dojem, že vás navštívila po prvý raz. Videli ste niečo nad sebou a netušili ste, že vám to nazvú oblohou, hľadeli ste na ňu, ale nevedeli ste, že máte oči, neuvedomili ste si, že sa vlastne dívate. Teraz v spomienke zisťujete, že sa pamätáte len na okamih prudkého zo-dvihnutia, bol to otec? Asi ma vzal na ruky, myslíte si, a sama spomienka je vám odrazu akási cudzia, neskutočná, máte dojem, akoby ste si ju vymysleli, zanecháva vás v neurčitom stiesnení. Už ste ho pocítili. Pri pohľade na rôntgenologický snímok vlastnej lebky. Trochu ste sa zachveli, keď vám ho podala sestra s poznámkou: — Nechcete sa vidieť? — Vstali ste a opäť sa vám vrátila spomienka — tá chvíľa rýchleho zodvihnutia. Prichádzate k názoru, že ste vlastne zbytočne pátrali, či vás otec chcel mať alebo nie. Fakt je, že ste sa narodili, že otec vás bral na ruky a hral sa s vami. Zazvonil telefón, kročili ste, zdvíhate slúchadlo, je akési teplé, akoby ho ktosi bol držal pred vami, a niekde sa ozvalo -moment, přepojím, hlas sestry Anzelmy. Predstavili ste si jej červené pančuchy, pristihli ste ju raz v noci, ako si ohrieva nohy na radiátore, a prekvapilo vás, že spod mníšskej kutne skričala sýtočervená, prudko zhodila nohy a vy ste si pomysleli, že sa asi hanbí
za svoju lásku k farbám. Vzápätí ste si spomenuli, že maľuje maličké, skoro miniatúrne krajinky do izieb pacientov. Zapýrila sa, rozplakala a vy práve počúvate jej hlas: — Nemohli by ste prísť, prosím vás, pán doktor? Priviezli jedného dôstojníka . . . Nemôžu ho previezť do toho ich lazaretu, lebo ... — Skutočne sa nedá ... — odpovedali ste, a ona zmĺkla, akoby bola prekvapená, že odmietate, po okamihu ticha sa spytujete, prečo sa obrátila na vás, vysvetľuje, že na oddelení sú len dvaja a už volala primárovi do bytu, ale ... to ste už nepočuli, zložili ste slúchadlo, nemusíte prísť, ale môžete, ba mali by ste, lebo vás považujú za nespoľahlivého. Stojíte nad telefónom. Už-už ste ním pohli, aby sa ozvala pošta a potom Anzelma, no zadržali ste ruku, akoby ste si razom uvedomili, že keby ste sa dozvedeli, čo mu je, neodolali by ste. Odmietli ste preto, že to bol nemecký dôstojník, čj preto, že sa rozhodujete? Nie? Prečo ste ho potom odmietli?
Pre náhly nával a presilu odporu k staronovej, večnej a večne novej prvej chvíli, v ktorej prikladáte skaipel k telu. To všetko v sekunde. A bez súvislosti sa vám neraz zjavil ten káčer, drevená hračka, ktorú vám kúpil otec kedysi v detstve. Vykladali ste ho do okna a kričali ste na ulicu, ale otec vám povedal, že káčer nerobí kikirikí. On umiera, schytili ste slúchadlo, zvoníte, váš hlas: — Prosím si nemocnicu! — je ako výkrik. A opäť: — Moment, přepojím. — Opakujete: - Haló? Haló? Sestra Anzelma? - Ale akási iná žena sa spytuje: — Dostal ten list? Veď som mu jasne povedala, že .. . - Haló? Haló? - Kričíte, hoci viete, že ste skočili do akéhosi cudzieho rozhovoru. - Nepovedal, čo chcel robiť, odsťahoval sa od nej a mne to vysvetľoval celkom ... nesmieš pla-
32
3
33
kať... - zapraskáme v slúchadle. Niekto tu vysvetľoval, odsťahoval sa, pocítili ste bolesť, akoby sa to dotýkalo vás. — Haló? Hovoríme. .. Sestra An-zelma? Vy ste to, sestra Anzelma? — A pred očami sa vám rozlieha noc, dokonalá noc bez škár svetla či polotieňa, máte pocit, že niet rozdielu medzi tmou a vašimi očami, akoby sa temnota začínala na krehkých cievach vašich mihalníc. - Anzelma? Nie? Zavolajte ju, prosím vás. — Hmatáte zrakom na miestach, kde by mal byť múr domu, chcete oň oprieť svoj pohľad, počujete, ako ktosi prichádza k telefónu. — Nemôžem ju ... nie je ani na oddelení. . . zomrel tu jeden dôstojník, tak ho teraz práve... -zhodili ste slúchadlo. Koľko minút uplynulo, čo vás volala Anzelma? Tri, najviac štyri. To by ste boli iba na ulici, a ak by ste si vzali taxík, prechádzali by ste práve okolo ľavého brehu Váhu po asfaltovej ceste a blížili by ste sa k budovám nemocnice. Zapálili ste si cigaretu — robili ste to pravidelne, ak vám hlásili úmrtie — otvorili ste dvere, vstupujete do otcovej izby. Spí. Hľadíte do tmy, k posteli, predstavujete si otcove zavreté oči a jeho spodnú úzku peru, vtiahnutú dychom pod hornú. Zišlo vám na um, či sa náhodou nezobudil a nečaká na váš príchod tak ako vy kedysi. A hodiny v ordinácii odbíjajú, cúvli ste k dverám, opätkom poltopánky ste zavadili o prah, zdvihli ste najprv pravú nohu do výšky decimetra, akoby prah tých známych dverí mal hmotnosť podvalu pod koľajnicami. Potom ste tak isto pokročili ľavou, nachýlili ste sa dopredu, zlomený v páse, a dvere zatvárate, akoby ste sa nakláňali nad priepasť, zatvárate ich pozorne a nehlučne, v ošiali, podlaha vám zapraskala pod nohou a cítite, akoby sa niečo vo vás prelomilo. Strá-
cate presné vedomie o sebe, akoby izba, nábytok, priestor i vy sám bola akási osoba, akoby sa to všetko odohrávalo v nej samej, akoby ste nemali ani rúk, ani nôh, ani hlavy, akoby vašou rukou pokojne mohol byť hluchý nerozsvietený luster alebo tma, opreli ste sa o stôl, a ani ste nepocítili, že ste to vlastne urobili. Chodíte po ordinácii asi preto, že sa viete pozorovať i v svojich prejavoch, pomysleli ste si, že sa správate akosi tak ako odsúdenci na smrť.
Pamätáte sa, ako ste sa raz ocitli pri Vierinom dome? Nikdy jej síce nepatril, ani doň nikdy nevkročila, ale často ste sa s ňou prechádzali okolo neho. .-$■<'■   ■ s
Stál v záhrade všedný a starý, obrostený divým hroznom pod južnými oknami a mal v sebe niečo z odmeranej mlčanlivosti kaštieľa.
A Vieriným domom ste ho nazvali preto, lebo vám opakovala, že „je to jej sen bývať v ňom".
No a jedného májového odpoludnia ste zastali pred tým domom. Viera bola vtedy už mŕtva, nevedeli ste sa rozhodnúť: Vrátiť sa — alebo pokračovať v prechádzke až po ten strom pri viadukte ako vždy?
A tu z brány toho domu vybehol chlapček, celý upotený, a na tračkoch modrých nohavíc mal pripevnené krídla z husi. Zbadal vás, lebo vletel skoro do vás, a hneď povedal:
„Hlám sa na vtáka! Ja . . . som vták, viete . . . vták..."
Dívali ste sa naňho vyrušený z premýšľania a chlapček pristúpil tesne k vám a opakoval: „Som vták . . ."
Obrátili ste sa chrbtom k chlapcovi a práve vtom ste si pomysleli, nevedno prečo (možno ste o tom
34
3'
35
uvažovali aj predtým), že ľudí postupne zabíja práve to, na čo sa najviac upínajú. Ak sú nerozhodní a skeptickí, zabíja ich nerozhodnosť a skepsa práve tak ako istota, pre ktorú sa rozhodli.
Ale na túto prechádzku, Vierin dom, chlapca, čo bol vtáčikom, ani na túto svoju myšlienku ste si teraz nespomenuli. Zabudli ste na ňu navždy.
Odstúpili ste od stola a ocitli ste sa medzi vešiakom, knižnicou a košom, na mieste, kde ste zastali len zriedkakedy. Znovu ste sa zamysleli nad laborantom. Premýšľate, že vy ste konali tak, ako ste uznali za vhodné. Konali ste v zmysle svojho chápania dobra, ale bola tu anjeličkárka, bolo tu i rozhodnutie laboranta, jeho ženy. Zdá sa vám, že ste väčšinou a doteraz skoro vždy obviňovali lenTseba, -nechcete viniť ani ich, hoci ich viníte, ale obviňujete samotný život, podmienky, v ktorých sa ľudia rodia, vyspievajú a nakoniec, i;.u_i^ieräXú. Tretó'"ste súhlasili s Igorom, že svet sa zmení iba revolúciou. Princíp života, ktorý robí nakoniec neznesiteľnou samu existenciu a dovoľuje ľuďom rozhodovať sa iba medzi menším a väčším zlom, princíp, ktorý dovoľuje vraždiť, milovať a mať nádej. Princíp, o ktorom hovoril aj Róbert, váš kamarát z detstva, a protestoval proti nemu svojím vlastným životom.
Spomínate si, ako ste sa prechádzali s Róbertom daždivou Bratislavou; hovoril vám, že život bude mať zmysel azda vtedy, keď sa jednotlivci spoja v húfy a zástupy, ktoré budú verejne páchať samovraždy a tak odmietať princíp života, ktorý robí z ľudí iba tiene ukrutnosti. Vravel, že iba vtedy, hádam iba vtedy sa spamätajú aj ostatní zo svojho egoizmu, zo svojich zběsilostí. Kričal, že je prepychom a zverstvom milovať a mať rád, pokiaľ všetci
okolo nie sú šťastní. Nesúhlasili ste s jeho názormi, hoci ste mali pre ne pochopenie a živelne, neuvedomujúc si to, používali ste v rozhovoroch s ním Igorove myšlienky a názory. Ale Róbert vás aj tak nepočúval.
O pár dní ste sa dozvedeli, že sa otrávil. Šli ste za ním do nemocnice uprostred júna, lebo vám povedali, že ho budú pitvať. Ani presne neviete, ako ste vošli do nemocnice, pokračovali ste vestibulom k pitevní. Zistili ste zároveň, že ste vôbec nepocítili smútok. Zľakli ste sa sám seba, ale bolesť ste nepocítili. Boli ste iba slabý, unavený. Iba úzkosť vzbíkla vo vás, úzkosť z toho, že nepociťujete žiaľ. A hnev, nenávisť k sebe, nenávisť a pohŕdanie vlastným srdcom, ktoré už nie je schopné ani smútiť. Ale nebol na vine práve ten princíp? Princíp života, ktorý vás obral o silné pocity... a to-nielen o lásku a radosť či nadšenie, ale i o smútok, žiaľ, pozornosť, súcit, a nechával vás v nekonečnej úzkosti a únave. Nebol on na príčine? Márne ste sa usilovali nájsť skutočný zmysel vecí, nadchnúť sa, pocítili ste len väčšiu únavu, podráždenosť. Co robiť, čo robiť? opakovali ste si. Vozili vám nové prípady a vy ste operovali a potom ste sa zrútili na lôžko, vstávali ste a znovu ste operovali. A zas vás premáhala únava, zobudili ste sa, zaregistrovali ste opäť známe tváre svojho okresu, skalpel v ruke, pohľad na prsty. Netrasú sa? Operovali ste a líhali ste si. A teraz sa máte rozhodnúť.
Ak ste sa niekedy vyspali lepšie, uvažovali ste, ako by sa mal zmeniť „princíp" života, ale neprichádzali ste k záveru, doviezli pacienta a vy ste museli ísť k nemu. Tá teória o „okresnom" šťastí bola kedysi vo vás, ale už ste sa nad ňou nezamýš-
36
37
ľali. Začali ste si sústredene umývať ruky, mysleli ste radšej na mydlo alebo ste sa púšťali do rozhovorov o počasí, o čomkoľvelc... len neuvažovať, nespomínať. A skutočne sa stávalo, že keď ste nemohli spať, lúštili ste radšej krížovku, ako by ste premýšľali.
Unavili sa vaše teórie o „vášni storočí". Vaša zaťatosť mať vždy pravdu, únava, únava. Spomínate si, kedy ste pocítili naplno jej ostrie? Opäť vidíte v duchu to horúce popoludnie, červenú hlinu, vysušenú slncom, dopukanú, rozrytú čakanmi a lopatami, a znovu počúvate hlas chlapíka v koženej veste na zips, ktorý stál na prevrhnutom trojkolesovom vozíku a hovoril k davu. Vysvetľoval, že ich predsa nik nedonúti robiť pre tehelnú, že môžu odísť aj hneď, ak sa boja týfu, ale že nech z nich nikto nepomýšľa vrátiť sa a prosiť o prácu, keď epidémia utichne. „Rozhodnite sa!" Rozkročil sa na vozíku, slová, ojedinelé výkriky zhromaždených a chlap si zobliekol koženú vestu a vy ste si všimli jeho škoricovo-hnedé traky, akási žena s dieťaťom sa rozkričala, niekto hodil do nej hrudu, ale tá sa rozprskla pri vašich nohách. Robotníci sa překřikovali, ktosi zvolal, či ich život nie je viac ako hlina, a správca sa usmial a hovoril, že je to predsa samozrejmé a že si váži práve tých, ktorí sa vedia premôcť a vydržať. Pripomínal, že Spoločnosť im vždy vychádzala v ústrety; že mali nárok na tehly, povedal, že pre toho, kto zostane, usporiadajú v sobotu večierok ... — a čo je najhlavnejšie ... — zdôraznil správca, - ... bude mať nárok i na lekára, ak z vás niekto ochorie .. . nebudete musieť zaplatiť ani koruny! Uvedomujete si to? - Hlasy tíchli. A vy si spomínate, ako ste dostali diplom a vrátili ste sa k otcovi uprostred leta a týfovej epidémie, ktorá neopadala, na-
opak, silnela, v malej továrničke na spracovanie lesných plodín zastavili prevádzku, pracovalo sa iba v tehelni spoločnosti „Domus", kým ktosi neprišiel, že nákaza pochádza vlastne z tehál, a ani nie tak z nich, ako skôr z náleziská hliny, ktoré tvorilo obživu väčšiny bezzemkov a chudobných gazdov spolu s biednymi ložiskami rašeliny a kameňolomom. Ľudia odchádzali z tehelne v húfoch, odmietali robiť s hlinou a vy ste boli lekárom bez miesta. Spoločnosť vás pozvala ako sezónneho robotníka a vašou úlohou bolo nielen liečiť, ale i vyvracať nezmysly o príčine nákazy. Liečili ste, bolo to vlastne iba jediné: zisťovanie nových a nových prípadov, lebo rodina postihnutých si musela kupovať lieky za vlastné peniaze, nemocnica nestačila, pracovných síl ubúdalo a spoločnosti „Domus" hrozil úpadok a konkurencia. Pátrali ste po príčine nákazy, zakázali ste používať súkromné studne, čím ste si získali nepriateľov, prehovorili ste správcu tehelne a ten vám zohnal dvoch výrastkov, zalievali ste s nimi žumpy a dlane vám vyhryzla biela žieravina, budili ste sa v noci na bzukot múch, a keď ste kráčali cestou, cítili ste medzi zubami rozvírený prach, telefonovali ste do nemocnice, na okresný súd, prosili ste o pomoc niektorého z kolegov, žiadali ste o zasypanie močiara, ktorý patril veľkostatku. Len náhodou ste prišli na zdroj nákazy. Nemohli ste spať pre injekciu kofeínu, vstali ste, noc bola dusná a teplá, práve vychádzal mesiac a vy ste si zapálili cigaretu, obišli ste budovy tehelne, vystúpili ste popri humne, ktoré slúžilo za sklad tehál, a za ním asi pätnásť krokov od krytého betónového smetiska ste objavili toho kreténa, ktorého volali „Dve švábky" a ktorý sa len tak ponevieral po dedine; videli
38
39
ste ho i v tehelni, všimli ste si ho, lebo rád napodobňoval prácu druhých; ak videl, že ktosi ukladá ešte nevypálené tehly pod krov, aby obschli, ukladal i on, ale ak ho oslovili, stačilo ho pochváliť alebo si ho len všimnúť, zutekal ako splašený živočích. „Dve švábky" sedel so skríženými nohami, vydával hrdelné zvuky, ktoré sa ponášali na plač. Pristúpili ste bližšie a zbadali ste, že veľké a ťažké železné veko, ktoré zakrývalo rúry vodovodného potrubia, je odtiahnuté a kretén hľadí do betónovej šachty. Vykročili ste. „Dve švábky" vyskočil a vás zarazil zápach, čo sa šíril zo šachty.
Až na druhý deň sa prešetrili príčiny. Puklo vodovodné potrubie, ktoré privádzalo vodu k miešaču hliny, voda zaplavila šachtu a, samozrejme, prenikala späť do rúr - no medzitým obmývala zdochliny sliepok, pretože kreténovou záľubou bolo chytať, kradnúť a potom bezdôvodne hrdúsiť sliepky bez toho, že by z nich niečo mal, a pretože nevedel, načo je voda v šachte, hádzal do nej svoje úlovky. Prívod vody netrpel, nikomu nezišlo na um kontrolovať rúry, a keď prišli žandári z okresného mesta, dedinčania odmietli vydať kreténa. Zatajili ho a vy ste sa o tom dozvedeli až v sobotu. Chceli ste si skrátiť cestu k železničnej zastávke, šli ste popod horu a nemohli ste zabrániť tomu výjavu. Skoro polovica dediny sa zhromaždila pod strmým návrším, nielen dospelí, ale i deti boli ozbrojené všelijakými drúkmi a bakuľami. „Dve švábky" ležal zviazaný do klbka, prebíjali ste sa cez zástup, keď posotili kreténa, gúľal sa s ukrutným a žalostným revom dolu svahom po vyschnutom blate a ihličí a ľudia uháňali za ním dolu kopcom, všetci chceli byť „kreténovi v pätách", potkýnali sa, padali. Všimli ste si rozcu-
chánu, pološialenú starenu, jej jediná dcéra tiež podľahla epidémii a starena udávala tón „pomstiteľom", bola prvá, ktorá zachytila kreténa palicou, zdržala ho, vrhla sa k nemu a jej vyschnuté päste mu dopadli na hlavu, potom ho znovu posotila a ostatní ju začali napodobňovať. Vše pristavili kreténa a dvíhali palice, no v polovici svahu bol už kretén rozviazaný, pretože údery mu pouvoľňovali povrazy, a mŕtvy. Niektorí sa ho znova pokúšali sput-nať, ale prestali so svojou snahou, lebo palice ich druhov si začínali mýliť kreténa s ich údmi. Postihnutí údermi sa teda oborili i na svojich spojencov, nastala zvada a bitka, no väčšina zhromaždených ťala iba do kreténa, objavovali sa príznaky únavy, dychčanie, ochabnutosť, utieranie potu. Stáli ste zdesený uprostred davu, ktorý sa pomstil za smrť svojich druhov novou smrťou. Počúvali ste dopadáme palíc, pravidelné dopadanie, akoby mlátili cepami žito, mliaždili mŕtveho s takou náruživosťou, akoby odstraňovali naveky a navždy všetko zlo, epidémiu, smrť i poníženie. Zapadalo slnce, vodnatým, čírym nebom sa tiahol tmavočervený, skoro čierny pruh ako sadnutá krv. Zase ste nespali v tú noc. Premýšľali ste; odstránili ste síce zdroj nákazy, ale nezapríčinili ste smrť kreténa? Tým, že ste vysvetlili, čo zapríčinilo epidémiu, vyprovokovali ste súčasne zverskú ukrutnosť. Azda opakom lásky tých dedinčanov k vlastným príbuzným bola iba ukutnosť? Či dobro, či konanie dobra musí mať vždy svoj protipól v zle? V malom, povedzme, alebo v menšom, než je kvalita dobra, ale predsa len v zle? To boli otázky. „Dve švábky" bol trestaný za zlo, o ktorom nevedel, že ho spôsobil, za zlo, o ktorom ani netušil, že jestvuje. Bol vinný? Sedeli ste už vo vlaku a bola ne-
40
41
deľa, biely, oslňujúci deň, otázky vás neopúšťali, doma ste sa okúpali, preobliekli a vyšli do mesta. Kráčali ste ulicami a akási cesta šla pred vami, pokračovali ste po nej až ku kúpalisku pod návrším. Kúpajúci sa v plavkách, ležiaci na dekách, ženy, muži a deti si vás prezerali ako opitého, nevedeli ste, že sa potkýnate a tackáte. Prechádzali ste nepravidelnou krivkou pomedzi oddychujúcich, vaše zakalené oči pozerali na usmiate tváre, nepočúvali ste posmešné poznámky, uberali ste sa . . . Kam ste sa uberali? Nevedeli ste, len ste šli, akoby odpoveď, prečo idete, mala prísť len uprostred vášho posledného kroku, dívali ste sa na nich a postupovali ste hore po návrší k lysému temenu kopca, ktorý obrostá bodľač a čakanka. Vedeli ste, že s vaším odhalením ložiska týfu sa skončí i vaše zamestnanie u spoločnosti „Domus". Mysleli ste na svojho chorého otca, na svoju dávnu lásku, ktorá sa stratila po promócii .. . ale myšlienky sa vám vytratili z mozgu, vnímali ste len vlastný krok a razom ste zatúžili len ísť a ísť a mali ste pocit, akoby ste sa tým oslobodzovali od všetkého, zostali ste na temene vŕšku, bolo oblé ako koleno, sivozelené od bodľačia. Kdesi zastonal svrček, slnce vám padlo kolmo na hlavu a vy ste sa poobracali, pozreli ste dolu a kúpajúci sa boli maličkí, ako drobné oranžové čiarky v obrovskom lieviku údolia. Čakali ste, že sa hádam dozviete, prečo ste sem šli? Podvedome ste dúfali v čosi také, v akúsi odpoveď, prečo ste zablúdili práve sem nad kúpalisko, prečo ste vystúpili hore na vrch, v nejakú pointu po tej práci medzi umierajúcimi, vykopanými hrobmi, únavou, pointu po včerajšom umučení kreténa, niečo . . . ale nebo bolo prázdne, nahé, bez oblakov, bez príznakov dažďa.
Vtom sa vám zachcelo spať, spať, nič viac, len spať; natiahnuť sa a zavrieť oči. Mali ste chuť rozplynúť sa, zabudnúť, zobliecť sa zo všetkého, čo ste poznali. Zvalili ste sa do bodľačia ako podťatý a cítili ste len, ako vám nervy vpíjajú ticho.
A tu sa rozozvučala siréna. Oznamuje koniec poplachu a vy ju počúvate so zatvorenými očami... počúvate ju ... počúvate ... čo všetko ste už počúvali? A nemyslíte na to, že ste neurčili svoj vzťah k otcovi, hoci ste začínali dobou, keď ste ešte len vznikali a keď ste potom, omnoho neskôr, konfrontovali postoj iných otcov k svojim budúcim deťom. Chceli ste si podrobne zopakovať svoj život, svoje názory, aby ste sa mohli rozhodnúť. Mali ste nádej, že sa vám podarí zopakovať aspoň to, čo ste prežili, a rozhodnúť sa pre otca alebo pre partizánov, dúfali ste, že sa nájdete uprostred svojich protichodných názorov a minulých činov, verili ste, že si ujasníte sám seba! Keď ste vstúpili do ordinácie, mali ste chuť všetko zrušiť, vyriešiť navždy.
II
Igor sedel vedľa nízkeho šoféra-taxikára, ktorý robil spojku partizánom. Bol to chlap až hriešny pre svoju nevýraznosť, jeho obličaj sa nedal hádam ani zapamätať. No bolo to jeho šťastie, pracoval presne, jeho schopnosť tváriť sa, akoby nevedel narátať do päť, ohromovala. Dosahoval to i tým, že keď ho oslovili a vypočúvali, odpovedal vždy len na istú otázku. Už napríklad odznela piata, keď on odvetil na prvú, radostne, akosi povznesené, akoby uhádol, že niečo chcú od neho, a bol šťastný, že môže od-
42
43
povedať. Potom zas odpovedal na šiestu pri jedenástej otázke a jeho spôsob budil dojem, že má pomalú, zakríknutú, dedične ochromenú myseľ, a obyčajne unavil vyšetrujúcich. Igor vybadal túto jeho vlastnosť a vysvetlil mu plán, ako odvrátiť pozornosť strážnych. Pri prehliadke priepustiek neukáže doklady. Igor premýšľal nad postupom a prichádzal k názoru, že najúčinnejší výsledok sa dosiahne tým, keď on ako duchovný príde po lekára, ktorý je potrebný u nich v dedine. Priepustku vybavil len pre seba, náhlenie sa zdôrazní práve tým, že prepadol doktora vo večerných hodinách, on ako lekár sa preukáže dokladmi a taxikár si zabudol v zhone legitimáciu. Strážni sa oboria na neho, ako je to možné a tak ďalej, nakoniec taxikár nájde svoju legitimáciu v aute, ospravedlňuje sa „viete .. . náhlime sa .. ." Akékoľvek podozrenie sa tým odsunie. Igor si opakoval podrobnosti, ktoré by mohli nastať. — Najlepšie by bolo, keby som stratil hodinky, keď sa nájde legitimácia. Bolo by to treba povedať tak, že vlastne celé preťahovanie prehliadky zavinilo stratu hodiniek, odopli sa, spadli... vyčítavý tón ... — Igorovi sa myšlienka zapáčila, v poslednom okamihu sa nájdu — na snehu. Ale či on pôjde? Ako sa rozhodol? Igor znervóznel. Zapálil si cigaretu. — Vieš, že pri tom moste som mohol dostať? — ozval sa taxikár. - Mal som šťastie . .. predstav si, že by to šlo dačo nižšie! — Igor neodpovedal, bol podráždený, obával sa odrieknutia.
— Zastav . . . Sme tu! — zamrmlal Igor.
Sedeli ste s hlavou na písacom stole, pod pravým lícom pijak, a neodpovedali ste na Igorov pozdrav. Spýtal sa vás, ako ste sa rozhodli, ale vy ste mlčali, nevšimli ste si ani rozochvenie v jeho hlase, vzru-
šenie, ktoré vedel vždy zakryť v rozhodujúcich chvíľach, aby ním nerozčúlil druhých, a keď vám chytil hlavu do dlane a naklonil sa vám nad oči, pozerali ste naňho meravým, vyrovnaným pohľadom, ktorý nič nesľuboval ani o nič neprosil. Pery ste mali zovreté a lícne kosti vám trochu zreteľnejšie vystupovali v obličaji. Vstali ste a postúpili k sklenej skrini. Rozhodli ste sa pre otca, alebo pre ranených? Alebo ani pre jednu z dvoch možností, ale robili ste tak, akoby ste sa rozhodli pre Igora? Keby bol pred chvíľou vstúpil váš otec, hoci je to nemožné, do ordinácie a sadol si, nespúšťajúc z vás pohľad, boli by ste teraz vkladali svoje lieky a skalpely do priestranného kufríka s mnohými priehradkami? Neboli by ste ukladali tuby s chinínom vedľa seba, i keby bol potom, po príchode vášho otca, vstúpil Igor? Ale Igor prišiel prvý raz a konali ste azda z popudu jeho prítomnosti? Konali ste, pretože jeho osoba vás nútila, aby ste sa vyjadrili k obidvom možnostiam, no vy ste nemali síl, nevládali ste už premýšľať, cítili ste, ako vám stúpa horúčka, skutočná horúčka, zistiteľná teplomerom. Vložili ste si ho do koženého puzdra so strieborným chráničom, ktorý sa dá zasunúť do vnútorného vrecka kabáta ako plniace pero.
Hádam ste si predsa len trochu uvedomili seba, keď ste si naťahovali hodinky? Vydýchli ste a Igor vám vložil revolver do rúk a od tej chvíle sa vám zdalo, akoby sa tlkot vášho srdca ozýval v pažbe pištole a v nábojoch. - Je zaistený, - poznamenal Igor. Vychádzate z ordinácie a váš pohľad ju ne-premeral ako obyčajne, v obidvoch rukách zvierate svoje veci, kufrík s liekmi, prepotená bravčová koža jeho rukoväte vám lipne k dlani a v prstoch ľavice
44
45
nesiete plecniak, obväzy a mnoho iných vecí. Schádzate po schodoch k autu a taxikár, ktorý sa kedysi vyučil za sadzača, sa vám pozdraví úklonom, aby všetky zdanlivé a prepotené zdvorilosti boli dodržané. Usadili ste sa za chrbát taxikára, Igor vám pomáha uložiť kufrík, plecniak ste umiestili pod svojím sedadlom, je sklápacie a obsahuje i proviant, malé hrachové konzervy, ukryté v poskrúcanom plášti. Cítite, ako vám revolver v ruke vlhne, aký je horúci a mokrý, vlna horúčky neopadá a hluk auta vnímate ako v mrákotách. Igor sa vám prihovára, ale jeho hlas vám splýva s hukotom motora, neuvedomujete si, že vám rozpráva, ako sa máte zachovať pri styku so strážou, zdá sa mu, že premýšľate o otcovi, o svojom čine, kým vy už nepociťujete ani závan spomienky na to, že ste premýšľali, ani neuvažujete, že ste vlastne konali a rozhodli sa, len divný bôľ sa vám rozložil v sluchách. Hádam ani vtedy by ste nič nepočuli, keby Igor skríkol na vás. A tu ste si naraz udreli čelo o poniklovánu obrubu operadla. Auto zastalo. Uprostred cesty pod horou stojí nemecký dôstojník a vojak so samopalom zastavil váš voz. Igor vystúpil prvý, vyberá legitimáciu a priepustku, v ľavom vrecku zviera revolver. Odistil ho. Za ním vychádza taxikár. Zastal a prázdne dlane mu ovisli, plecia nahrbil, nohy trochu skrčil v kolenách, pozoruje vojaka. Vstávate, pravú nohu máte stŕpnutú, ale si to ani neuvedomujete. Vyskočili ste a krívate, dôstojník si to všimol, vy nie, pozerá na vás. Razom ste pocítili ľahký vietor na svojom rozpálenom čele a bolo to ako úder, dôstojník rozšíril oči doširoka a dvíhal ruky. Vystúpili ste s obnaženým revolverom ... no vojak vystrelil na taxikára. Kým sa šofér prevalil cez blatník, Igor sa vrhol na
vojaka a kopol ho do holennej kosti, pošmykol sa a tiež sa zviezol na sneh, ale vojak prudko trhol telom, a tým sa posunul na lakeť od Igora, ktorý sa zdvihol a už-už sa prisával k vojakovmu hrdlu. No vojak ho udrel ľavou päsťou do žalúdka a Igor ho stihol chytiť len za golier plášťa, lebo vojak pritom mykol hlavou, výložky vojaka sa kĺzali v Igorových prstoch, prekážala mu hlaveň cudzieho samopalu, dva prsty sa mu predsa podarilo vtisnúť do očí vojaka a pravou rukou mu začal škrtiť gágor, ale vojak ho kŕčovite stisol rukami ponad lopatky a prevrátil. Obidvaja sa zrútili do priekopy, kým vy ste mierili na dôstojníka. Zvierali ste zbraň v natiahnutej pravici, akoby ste mu ju podávali. A tu vám vykĺzla slza z oka. Cez zakalený pohľad ste vnímali dôstojníkovu tvár, bola ožiarená slabučkou ozvenou reflektorov auta, mali ste dojem, akoby ste mierili na vlastný obličaj, tak sa vám zdalo cez kvapky sĺz. Dôstojník vám tiež hľadel do očí, no pobádal súčasne, že váš revolver je zaistený a váš prst ne-skízol k poistke. Vyskočil. Neustúpili ste. Pristúpil k vám a vybral vám revolver z dlane. Mali ste ju naraz prázdnu, no vystretú i naďalej, akoby ste niečo ponúkali, ukazovali alebo akoby ste sa pokúšali podať mu ruku.
Dôstojník odistil zbraň. Stretol sa s vaším zrakom, potom pozrel na revolver a opäť sa podíval na vás, nehľadel vám do tváre, ale na hrdlo. Zdvihol zbraň tak, že os hlavne prechádzala cez vaše pľúca, spravil to razom, akoby sa v tom dobre vyznal. Napokon mu ruka klesla k stehnu. Akoby premýšľal. Naraz sebou trhol a sústredene pozrel k miestu, kde zmizli zápasiaci. Aj vy ste ta pozreli, pamätáte sa? A vtedy vám dôstojník strelil do pŕs.
46
47
Spadli ste očami k oblohe a dôstojník bol hádam veľmi spotený, lebo si lakťom otrel čelo a podišiel k vám. Zastal tak na tri kroky. Zastenali ste a v zvlhnutých očiach sa vám zachvel akýsi odlesk, akoby sa vám trblietali v pohľade vzdialené svetlá súhvezdí. Dôstojník pristúpil nad vaše telo so sklonenou a zdesenou hlavou, nedá sa vedieť, či mal tvár vlhkú od sĺz alebo od potu, no potom pozrel na auto a kládol naň dve zbrane: svoju i vašu. Vo chvíli, keď z priekopy vystúpil Igor, dôstojník sa zahľadel na neho, potom sňal čiapku a" založil ruky za chrbát a spravil čelom vzad ako odsúdený na popravu. Igor si stieral krv, čo mu prúdila z nosa, vzal revolver z kapoty, prikročil k dôstojníkovi. Keď sa mu ocitol pred obličajom, dôstojník zavrel oči a stisol pery.
Igor sa potom obrátil a kľakol si k vám; už vás neprebúdzal. Vytiahol vám z vrecka ľavú ruku, niečo ukrývala, prsty sa naraz uvoľnili, otvorili sa, a uprostred dlane ste mali zamrznutého vtáčka, ktorého ste našli na rímse svojej ordinácie. No Igor ho sprvu pre tmu nerozoznával.
POTÁPAČA PRIŤAHUJÚ PRAMENE MORA
Kniha nekaž do denná
Stačí sa hoci len letmo pozrieť na päť noviel, zhrnutých do knihy Jána Johanidesa Súkromie, aby sme poznali, že ide o prózu, Ktorá smeruje k celkom iným umeleckým cieľom a má celkom odlišné tematické i štýlotvorné ambície než naša próza staršieho dáta.
Každá umelecká próza hodna toho mena (ako vôbec každé opravdivé umelecké dielo) znamená vytvorenie osobitného sveta, osobitnej atmosféry, osobitnej scenérie. No próza Jána Johanidesa znamená vytvorenie takého nového a špecifického sveta, že čitateľ, ktorý dosť dobre nepozná nové vývinové cesty európskej prózy (myslím tu hlavne na moderných prozaikov západnej Európy) aje oboznámený len s dielami staršieho klasického realizmu, môže byť pri vstupe do sveta Johanidesových piatich noviel v úplnom pomykove. Ba môže mať dojem sveta navidomoči nesúdržného, rozpadnutého, absurdného. (Tým skôr, že sa o „nesúdržnosti", „rozpade" i „absurdnosti" na stránkach tejto knihy hodne - priamo i nepriamo - hovorí!) Bude to však len dojem, skutočne len dojem, lebo svet Johanidesových próz je až príliš prísne konštruovaný, vládne v ňom plná zákonitosť a platia v ňom pevné axiómy, i keď je, pravdaže, veľmi vzdialený od sveta starého pozitivistického realizmu, ktorý v predpokladanej psychológii nachádzal „bezpečné" pružiny „zákonitého" ľudského konania.
Johanides patrí k mladej generácii, ktorá práve vstupuje do našej literatúry a snaží sa vyjadriť - ba nielen snaží, ale už aj vyjadruje - svoj nový životný pocit. Hlas, či - lepšie povedané - hlasy tejto mladej generácie dnes už počuť na všetkých stranách aje nesporné, že sú to hlasy nové a často veľmi závažné. Nepovšimnut si všetku novosť, ^torú táto naša „nová vlna" prináša rovnako na pláne ideovom ako na pláne umeleckom (novosť, ktorá môže byť v mnohom ohľade diskutabilná, ale ktorájednoducho tu už je), znamenalo by nepovšimnut si niečo, čo práve v našej literatúre vzniká, ešte tak trochu bojazlivo a len akoby na jej okraji, ale čo sa zajtra silou svojho umenia (i silou svojej pravdivosti) môže presunúť rovno
do centra našej spisby. Hodno tu preto venovať pozornosť tomuto prozaickému dielu nášho mladého autora. Nazdávam sa, že práve na ňom tak trocha možno odhadnúť nielen celkovú tendenciu našej mladej prózy, ale i zmerať nový životný pocit, z ktorého dielo tohto mladého autora priamo vyrastá.
Svojich päť noviel nazval Johanides spoločným menom Súkromie. Hoci ide o novely tematicky rozdielne, ba i stavané na rozdielnych umeleckých princípoch a komponované rozdielnymi umeleckými postupmi, tento názov znamenite vystihuje ich jeden spoločný znak. O „súkromie" vo všetkých novelách skutočne ide.
Otázkou je len, o aké „súkromie" a čo si pod týmto pojmom náš autor predstavuje. ^Pokúsime sa to stručne naznačiť. í~ V prvej scéne titulnej novely Súkromie Johanides podáva ; v brisknej a hodne ironickej skratke reč nad hrobom pochováva-! neho „hrdinu" Mecka. Reč príznačnú tým, že dokonale ilustruje, čo sa zásadne z akéhosi nadhrobového hľadiska celkovo v človekovi 1 vidí. Asi toto: Nebohý súdruh Mecko bol pracovník vzorný, otec príkladný, odborník taký a onaký, činovník vynikajúci, zaslúžil sa o to a o ono, pracoval úspešne na tom a onom poli, bol to človek zname-' nity? vynikajúci atď. atď. - čiže, povedané staršou literárnokritickou í terminológiou, bol „kladným hrdinom" par excellence, „kladným" až natoľko, že po celej slávnostnej reči o ňom ako o človekovi - nevieme zhola nič. Dozvieme sa to však hneď vzápätí, keď autor me-| tódou veľmi zložitej retrospekcie (tak trocha spôsobom monológu \ samého mŕtveho, obracajúceho sa na pozostalú vdovu, ale i spôsobom dialógov, zapísaných do pamäti vdovy, či kombinovaným prvým a druhým spôsobom) rozvinie pred nami celé súkromie nebohého hrdinu. V poňatí mladého autora toto súkromie neznamená nijaký rad hrdinových portrétov zblízka či banálnych príhod, ale je totožné s celým vnútorným životom jeho postavy, čiže s celým tým nesmierne zložitým mechanizmom citov, myšlienok, vzťahov, názorov atď., ktoré podmieňujú konanie človeka, resp. vedú ho priamo kbodom, kde sa život stretá so smrťou. Äkz onoho nadhrobového hľadiska vystúpil pred nami človek-schéma, človek-formula, človek redukovaný na akýsi kádrový posudok, v ktorom sa kvalifikovali len povrchové vrstvy ľudskej osobnosti, v perspektíve tohto druhého hľadiska vystupuje pred nami človek trpiaci, zápasiaci, bezmocný, zmietaný rozličnými problémami, doslovne človek vo
svojom súkri vidí nie ako a
Tento člov viel. Okolo nt Kedysi v prvj Sartre, že v o to, aby aut* do mlyna". N debut sa nesi tvy ľudskej o nalizované ar súkromím a skúmanou ro O toto všetkc a prozatéri vi záujem nášh< skej osobnos; uvedením čit vyslovenom š
Takýto ciel akoje novýje
Možno vlas stupoch, no priamy spôso rozpráva svoj rý rozpráva , nepriamy (po ných monoló zorným poľor lity sa zámerr ho hľadiska ( vymedzeného aktívneho her v ktorej sa si: pri sústavnej kými či v širší
Kedysi pre pre prozaika í žiadavku, aby
/ svojomsúkromí (aj keď nieje človek súkromný, lebo autor ho stále '-Vidí nie ako absolútum, ale v spoločenských vzťahoch).
Tento človekje v centre všetkých piatich Johanidesových noviel. Okolo neho sa krútia všetky záujmy nášho mladého prozaika. Kedysi v prvých rokoch po druhej svetovej vojne napísal Jean-Paul Sartre, že v novej próze, ktorej sám chcel ukazovať cesty, pôjde o to, aby autor uviedol čitateľov do vedomia i svedomia ľudí „ako do mlyna". Nevedno, či Johanides počul tento Sartrov hlas, no jeho debut sa nesie presne tou snahou: zaujímajú ho nie povrchové vrstvy ľudskej osobnosti, nie fasáda človeka a ani nie banálne a zba-nalizované anekdoty o človekovi, ale práve to, čo nazýva ľudským súkromím a čo je v podstate mohutnou, no dosiaľ tak málo pre skúmanou rozlohou ľudského vedomia, svedomia i podvedomia O toto všetko, rozumie sa, mali záujem už aj starší románopisc a prozatéri vôbec, no bol to len záujem príležitostný. Oproti tomu záujem nášho mladého autora o tieto hlbšie a hlboké vrstvy ľudskej osobnosti j e sústavný. Každá z jeho piatich noviel je priamym uvedením čitateľa do ľudského súkromia, chápaného vjeho práve vyslovenom širokom význame. Takýto cieľ mladého prozaika je v našej literatúre rovnako nový, s ako je nový jeho umelecký spôsob podávať ono „súkromie".
Možno vlastne hovoriť o viacerých spôsoboch a umeleckých postupoch, no všetky majú jedno spoločné: Či si už Johanides volí priamy spôsob podávania skutočnosti (pomocou rozprávača, ktorý rozpráva svoju „príhodu", alebo pomocou rozprávača-svedka, ktorý rozpráva „príhodou" iného človeka), alebo či si už volí spôsob nepriamy (pomocou imaginárneho rozprávača a metódou vnútorných monológov či dialógov), všade pracuje s náročky zúženým zorným poľom a v rámci najprísnejšej ohraničenej vecnosti. Z reality sa zámerne podáva akoby lenjej jediný aspekt, videný zjediné-[ ho hľadiska (daného rozprávačom), so snahou nevybočiť z prísne
i vymedzeného poľa vnemov samého rozprávača, svedka príhody, či
f aktívneho herca drámy.[Tým sa výrazne líši od našej staršej prózy,
í v ktorej sa skutočnosť podávala často z viacerých zorných uhlov,
! pri sústavnej autorovej prítomnosti, prejavujúcej sa mnohými lyric-
ľ kými či v širšom zmysle slova komentátorskými odbočeniami. Kedysi pred sto rokmi Flaubert - ako jeden z prvých - vytýčil pre prozaika zásadu autorskej „nestrannosti" („impassibilité"), požiadavku, aby sa autor nemiešal do podávanej reality, nevpadával
do nej svojimi súdmi, ktoré sa v jeho ponímaní stotožňovali s moralizovaním. Čosi také robí aj Johanides: pri exponovaní skutočnosti nechce byť osobne väčšmi prítomný, ako je prítomné „oko" filmovej kamery, ktoré môže zachytiť iba to, čo práve pred ním stojí. Jeho cieľom je najobjektívnejší zápis reality, najvecnejší prepis vnútorných monológov či dialógov - bez ich komentovania i bez hodnotiacich digresií. Napokon ho to vedie k pohŕdaniu akýmikoľvek tzv. vonkajšími ozdobami prózy (metaforami, lyrickými prírodnými vsuvkami, „rozcítenými" autorskými odbočeniami, takými príznačnými pre našu niekdajšiu tzv. lyrizovanú prózu a pod.). Johanidesova próza chce mať charakter až protokolárneho zápisu o skutočnosti.
Je však tento autor vo svojich piatich novelách naozaj taký neprítomný?
Zdanlivo áno, no v skutočnosti je prítomný možno ešte vo väčšej miere, ako bol kedysi prítomný v diele romantický či romantizujúci autor, ktorý vlastný subjekt chcel mať programovo v samom strede svojej tvorby. A prítomnýje hneď v niekoľkých smeroch.
Predovšetkým samým svojím videním človeka ako takého. [Akmám čo najstručnejšie charakterizovať Johanidesovho človeka, tak poviem, že je to človek otázok (Azda v tom sa prejavuje najvýraznejšie sám životný pocit nastupujúcej generácie, do ktorej patrí Johanides: je to generácia mladých ľudí, ktorí si neprestávajú klásť otázky.) A otázky tohto Johanidesovho človeka sa netýkajú nijakých „malých" osobných problémov, ale základných problémov moderného človeka vôbec: problémov, samej jeho existencie, jeho bytia na zemi, cieľov tohto bytia, vzťahov medzi ľuďmi, určitej hrozby, ktorá nad človekom visí, ľudskej slobody, ľudskej samoty, ne-komunikovateľnosti ľudských bytostí, strachu z existencie, pocitov zbytočnosti na svete, nedešifrovateľných záhad ľudskej existencie atď. atď. - slovom všetkých tých problémov, ktoré už dávnejšie nastolili v literatúre spisovatelia typu Sartrovho či Gamusovho a ktoré sú skutočne pálčivými problémami moderného človeka vôbec.
Mohlo by sa zdať, že v tomto ohľade Johanidesova próza v istom zmysle slova väčšmi odráža literatúru - respektíve jeden druh literatúry - európskeho západu než skutočnosť, v ktorej žijeme. Nazdávam sa však, že je to len zdanie. Otázky, ktoré si kladú Johanidesove postavy, nie sú otázkami špecificky „francúzskymi" a problémy, s ktorými sa boria, nie sú iba problémami západoeuróp-