Masarykova univerzita Literatúra NOB Seminárna práca Spracovala: Veronika Pasteľáková 413 495 Srbská literatura III 22.12.2014 Požiadavky sociálne inšpirovaných autorov, že literatúra by mala byť priamo zapojená do boja za oslobodenie človeka a revolučnú transformáciu spoločnosti boli najsilnejšie práve v období revolúcie. Literatúra NOB je pokračovanie predvojnovej sociálnej literatúry no je viac než len to. Oživili sa lyrické i epické básne, príslovia, anekdoty a boli vytvorené i nové formy. Typická partizánska pieseň je krátka, výstižná, stručná, jeho základná podoba je rýmované dvojveršie . Prvky folklóru, tradičné symboly a orálne formy sú zahrnuté v umeleckej poézií zlučujúc sa s jej nacionálnymi, sociálnymi a revolucionárskymi úsiliami. Najvýznamnejšie literárne udalosti v NOB boli ovplyvnené príchodom prominentných chorvátskych básnikov Vladimira Nazora a Ivana Gorana Kovacica k partizánom. Obaja sa zapojili do partizánskej literárnej tvorby vnášajúc do nej najlepšie tradície modernej chorvátskej literatúry. V literatúre NOB môžeme nájsť aj zmiernený avantgardný komponent, ktorý nachádzame v tvorbe O. Davica, ktoré vznikli počas vojny alebo v prvých povojnových rokoch, potom v zajateckých piesňach M. Dedinca, vo vojnových a povojnových piesňach D.Matica a A.Vuca. To všetko poukazuje na to, že literatúra NOB je veľmi zložitá, či už z hľadiska zdrojov alebo umeleckých výsledkov. Pohybuje sa v rozmedzí od prastarých foriem ústnej poézie až po literárnu avantgardu. Hlavnú silu literatúry NOB tvoria členovia literatúry sociálneho hnutia. Najvýznamnejší z nich bol Jovan Popović (1905-1952), narodený v Kikinde, člen NOB-u od začiatku ozbrojeného povstania v Srbsku. V rannej fáze jeho tvorby bol ovplyvnený expresionizmom, v polovici 20. rokov patril k skupine belehradských neoromantikov ktorí boli odnožou expresionizmu. Rozluka s mladíckou sebeckou lyrikou u neho začína s dielom Knjiga drugova (1928), pre ktoré bol predvedený pred súd. Svoju poéziu píše pre robotnícku triedu a ich revolučné ciele. V jeho NOB dielach nachádzame rovnaké cnosti a chyby ako v jeho predchadzajúcich sociálnych dielach: nadšená oddanosť myšlienke ale nezvládnutie prejavu, výrečnosť a patetizovanie. Povahovo Popović nepatril medzi veľkých bojovníkov, ale bo mierny nežný lyrik, s citlivosťou vlastnou pre poéziu M.Crnjanského. Najviac sviežosti badáme v piesňach inšpirovaných domorodými motívmi, v ktorých môžeme ucítiť ozvenu hlasov z detstva a farby a zvuky rodných rovín ktoré vyvolávajú nostalgiu. Jeho významné poviedky: Dve predvojnové zbierky Reda mora da bude (1932) a Lica u prolazu (1941) ukazujú talent rozprávača. Najdôležitejšia je jeho tretia kniha poviedok Istinite legende (1944). Názov odhaľuje o čom je. Kniha obsahuje príbehy o skutočných udalostiach a osobách. Autor zastáva pozíciu nestranného svedka, kronikára, ktorý chce od zabudnutia zachrániť odvahu obyčajných ľudí. Popovićov kamarát zo študentských čias Dušan Jerković prešiel vo svojej nie dlhej ceste od expresionizmu k sociálnej lyrike. Stal sa obeťou fašistického teroru v koncentračnom tábore Bota v Nórsku. Čedomir Minderović (1912-1966), prívrženec NOB od prvých dní povstania, politický vodca partizánskych oddielov vydal niekoľko básnických zbierok a knihu poetickej prózy Uska ulica (1940). Počas vojny napísal niekoľko diel: denník Za Titom (1945), Oblaci za Tarom (1947), Gorke godine (1958). Minderović je modernista pomedzi sociálnymi autormi. Vo svojej lyrike spája poetický aktivizmus s citlivosťou, chvíle intímnej spovede s formálnymi experimentmi a jazykovými zvláštnosťami. Minderović je autorom najslávnejších revolučných diel. Jeho diela: zbierky Potonula džunka (1959) a Ogrlica za Nailu (1966). V románe Poslednji koktel (1961) nás Minderovic prevádza exotickým svetom v Indii kde kedysi žil ako diplomat. Tanasije Mladenovic (1913) sa tiež zúčastnil národnej oslobodzovacej vojny v roku 1941. Ďalší autori: Radivoj Koparec (1919-1943) a Milorad Panic-Surep (1912 – 1968). V Belehradskom krúžku sociálnych spisovateľov sa formovali čiernohorskí autori Radovan Zogović (1907-1986), Mirko Banjević (1905-1968), Janko Đonović (1909) a Dušan Kostic (1917). Zogović písal básne, poviedky, kritiky, zaoberal sa históriou literatúry, veľa prekladal, najmä z ruštiny. Jeho najslávnejšie dielo je hrdinská báseň Sutjeska (1946). Đonović je viac orientovaná vlastenecky. Dušan Kostic ostal verný poézií. Skender Kulenović (1910-1978) – na začiatku a na konci svojej spisovateľskej kariéry písal sonety zatiaľ čo počas vojnových rokov napísal svoje tri poémy: Stojanka majka Knežopoljka (1942), Pisma Jova Stanivuka (1942) a Ševa (1943), ktoré sú z ľudových, ústnych zdrojov. Branko Copic (1915-1984), rozprávač, spisovateľ, básnik, spisovateľ pre deti. Narodil sa v obci Hasan, neskôr prišiel do Belehradu a ako študent Filozofickej fakulty získal povesť nadaného spisovateľa. Vydal tri knihy poviedok: Pod Grmečom (1938), Bojovnici i begunci (1939) a Planinci (1940). Jeho kniha pre deti U carstvu leptirova i medveda (1940).Copic sa povstania zúčastňoval od jeho začiatku a je to najaktívnejši partizánsky spisovateľ. Je autorom knihy Priče partizanke (1944), zbierky básní Ognjeno rađanje domovine (1944).V prvých povojnových rokoch je jeho aktívnosť bez konkurencie. Z mnohých kníh spomenieme niekoľko: zbierka poviedok Rosa na bajonetima (1946), Mrvica brani komandanta i druge priče (1946), Surova škola (1948), zbierka humoristických poviedok Sveti magarac i druge priče (1947) a Ljudi s repom (1949), zbierka básní Ratnikovo proljeće (1947), zbierka detskej poézie Bojna lira pionira (1945), Armija odbrana tvoja (1948) a mnoho ďalších kníh pre detí i dospelých. Copicove vojnové príbehy sú zväčša krátke, často založené na skutočných udalostiach. Neskôr sa snažil vytvoriť zložitejšie príbehy s rozsiahlym príbehom a radom osobností. Jeho najobľúbenejšia vojnová postava je Nikoletina Bursać, komický hrdina ktorý sa objaví v mnohých z jeho prác, napríklad: cyklus Doživljaji Nikoletine Bursaća (1955). Copić dosiahol vrchol svojej tvorby vo svojej poslednej zbierke Bašta sljezove boje (1970). Svojími románmi Copic vstúpil do okruhu spisovateľov, ktorí na začiatku 50. Rokov založili moderný román. Prvý a najrozsiahlejší z nich je román Prolom (1952). Ďalšie z jeho románov: Gluvi barut (1957), Delije na Bihaću (1975), Ne tuguj bronzana stražo (1958), Osma ofanziva (1964). Ešte viac ako poviedky sa počas vojny vyvíjali pamäte. Ich primárna forma je denníkový záznam. Ich zakladateľ je Dragoljub Dudic (1887-1941), prvý predseda Narodnooslobodilačkog odbora Srbije. Napísal Dnevnik 1941. Štyri roky vojny boli opísané v jeho trojdielnom diele Vladimir Dedijer (1914). Vo svojej tvorbe ukázal veľké novinárske zručnosti, pôsobivú prezentáciu osobností a udolostí.Tieto vlastnosti dalej rozvíjal vo svojich povojnových knihách a to najmä v biografii Josipa Broza Tita a veľkej monografii o atentáte v Sarajeve v roku 1914. V diele Kuća oplakana (1941) opisuje svoje uväznenie, po vojne napísal dielo Kazivanje o jednom pokoljenju. Gojko Nikolis (1911) – patril medzi memoáristov NOB-u, v svojom memoári Korijen, stablo, pavetina opísal nielen vojnové roky , svoje detstvo, školské roky a dospievanie ale aj španielskú občiansku vojnu. Jeho svedectvo bolo subjektívne, silné a autentícke. Použitá literatura: DERETIĆ, Jovan: Kratka istorija srpske književnosti. Beograd 1987.