japonské mená - spočiatku zložité na zapamätanie sinojaponské posmrtné názvy cisárov. Aristokratické priezviská – příjmení Kakinomoto-no Hitomaro, Ariwara-no Narihira příjmení Kakinomoto = „pod ebenovníkom“, -maro staroveká prípona mien systém v osobných menách: F-no Mičinaga, jeho syn F-no Jorimiči šógun Ašikaga Jošimicu – jeho synovia Jošimoči, Jošinori, Jošinoriho syn Jošimasa Publikácie: Švarcová: Japonská literatúra Winkelhoeferová: Slovník japonské literatury Literatúra braná ako: múdrosť: svedectvo: o dobe /krajine (a ľuďoch: odlišnosť Japoncov, ktorá sa dá pochopiť, až keď ich spoznáme v Japonsku) o autorovi o inom diele (literárna komparácia) o nás samých (nachádzame v tom to, čo práve MY nachádzame, niekto iný tam nájde niečo iné – tj. literatúra ako náš odraz) zábava: rozptýlenie, estetické vyžitie, vedecké vyžitie Dejiny japonskej literatúry: Japonci radi čítajú aj radi píšu. Fascinácia písmom – „čaro znaku“. Kontinuita čínskej spisby. Důležité charakteristiky: I. KONTINUITA a KOMPAKTNOSŤ: 1. Kontinuita v 1 jazyku od 8. storočia je zriedkavá. Takých literatúr nie je veľa: čínska, grécka, (perzská?) 2. Staré nevytláča nové! Koexistujú popri sebe. Podobne žijú naďalej aj estetické normy ako monono aware, júgen, wabi-sabi, iki. Tanka stále. 21 cisárskych antológií, okrem nich mnohé kašú „súkromné zbierky“. Haiku – vývoj z tanky, plynulý. Kató Šúiči to nazýva „kumulatívny vývojový model“. Tiež hovorí: II. KONKRÉTNOSŤ Tendencia zachytiť bohatstvo života konkrétňe, nesystematicky, emocionálňe V Japonsku predstavujú dejiny literatúry akoby aj DEJINY MYSLENIA A CÍTENIA. V porovnaní s Čínou, kde sa literatúra stala samotnou filozofiou, v Japonsku prebrala literatúra rolu filozofie III. DVOJJAZYČNOSŤ od 7. do 19. storočia IV. LOKÁLNOSŤ Literárny život sústredený okolo dobového hl. mesta – spisovatelia aj čitatelia. (Kjóto, Tókjó) Cesty – spájané s fiktívnosťou a fantáziou. Kým čínski básnici opisované miesta skutočne videli, žili v nich, Japonskí často vychvaľovali miesta na vidieku (venkov), ktoré nikdy nevideli. Preto prvok cesty (tabi) má aj odtienok dobrodružstva, niečoho neobvyklého – hra s fantáziou. Najväčšie diela japonskej literatúry Gendži monogatari Heike monogatari Curezuregusa hry nó hry kabuki edoské kóšokumono – iný pohľad na sex Jukiguni (Kawabata) Sasamejuki (Tanizaki) japonská poézia Švarcová: dichotomie GA-ZOKU Konkrétna podoba kníh: kansu (zvitok) – sóši (vzniklo zo zvitku skladaním a zošitím) (kansu – též nazývané kansubon, makimono, makihon, ilustrované svitky se označují emakimono Vyjadrenie pocitov – často intersenzuálne (metaforou vnemu iného zmyslu) Nacume Sóseki: Bótčan (Lidová knihovna sv. 53, nakladaelství Pavel Prokop, Praha. s95): V tu chvíli ozval se od vchodu dívčí smích a hlas, a když jsem se tam mimoděk otočil, děvče jako lusk vstupovalo na nástupiště. Byla to krasavice vysoké postavy, s bílou pletí a hlavou nadělanou podle poslední módy; (...). Nevyznám se mnoho v ženské kráse, ale zde mi nikdo nepotřeboval nic říkat a hned jsem sám poznal, že je to dokonalá krasavice. Měl jsem dojem, jako bych svíral v rukou broušený flakon s voňavkou a zahříval jej svými dlaněmi. údajně nejstarší tanka: IZUMO-NO UTA – údajne „prvá tanka zložená na Zemi“ (podľa Predslovu ku Kokinšú) Kodžiki - Vek bohov jeho božskosť Susanoo v osmoroblačnom Izume osmipalác pre svoju ženu osmipalác postavím, veru osmipalác len! (preklad Rumánek v Kvety srdca s. 51-53) vnútroliterárne obdobia: POÉZIA PRÓZA DRÁMA obdobie tanky............obd. kroník.............................obd. nó rengy..........................obd. monogatari.....................obd. džóruri haiku..........................obd. gunki monogatari...........obd. kabuki moderná poézia..........obd. románu...........................obd. modernej drámy dejinné obdobia džómon -8000 do 300 jajoi -300 do 300 kofun 250 do 450 jamato 450 do 710 nara 710 do 784 heian 794 do 1192 kamakura 1192 do 1333 muromači 1333 do 1467 sengoku džidai (obdobie „Bojujúcich štátov“)1467 do 1600 edo 1600 do 1868 meidži 1868 do 1912 taišó 1912 do 1926 šówa 1926 do 1989 heisei 1989 ... KODAI – starovek　古代 džódai – „staré doby“上代　(300 – 800) čúko – „klasická doba“　中古 　(heian) ČÚSEI – „stredovek“ 中世　(kamakura, muromači, „Bojujúce štáty“) KINSEI – „novovek“ 近世　(od edo) KINDAI – „moderná doba“ 近代　(od Meidži) Spoločenské prostredie doby prvých literárnych pamiatok Od 550 do 1150 Japonsko sa javí ako šťastná krajina, lebo civilizačné impulzy, prichádzajúce z Ázie, prichádzali postupne, bez pustošiacich nájazdov a následných okupácii s vlnami prisťahovalcov, ktorí by narúšali to pôvodné, už započaté. (na rozd. od napr. Európy, hl. tej strednej) Japonsko tak dostalo už hotové, storočiami obrúsené kultúrne vzory: buddhistické sochy, písmo, texty a v nich obsiahnuté myšlienky – taoistické, konfuciánske, buddhistické. Obyvatelia jap. ostrovov ich prijímali s dôverou a zvedavosťou („zvídavostí“), mnohí s nadšením. Štát Jamato sa vyformoval do spoločenstva s charakteristickou náboženskou toleranciou, spoločenskou ctižiadosťou a kultúrnou vyspelosťou, a toto všetko nachádza odraz v „metarealitě japonských literárních útvarů“ (Švarcová s15). Dokonca aj japonská citlivosť na štyri ročné obdobia – ŠIKI – má svoje korene v čínskom vplyve: prijatie čínskeho lunárneho kalendára: pojmy jaro, léto, podzim, zima v klasickej literatúre neznamenajú presne to, čo pod týmito pojmami vnímame my. Ide totiž o to, že v lunárnom kalendári sa rok delil na 12 mesiacov a tie boli rozdelené do trojíc mesiacov. Rok sa začínal novom po prvom splne po zimnom slnovrate, čo je podľa nášho kalendára vždy niekedy medzi polovicou januára a polovicou februára. A teda jar sa začínala už vtedy. Leto sa začínalo už okolo začiatku mája, jeseň okolo začiatku augusta, a zima okolo začiatku novembra. Mená autorov a osobností – v pôvodnom japonskom menoslede: (obvykle) priezvisko-a-osobné meno (Kakinomoto-no Hitomaro) ale aj iná štruktúra, napr. pseudonymon-a-titul („Murasaki-šikibu“) Hlavní literární události starovekej literatúry: 604 DŽÚŠIČIDŽÓ KENPÓ (čínsky. Ústava o 17 článcích) 712 KODŽIKI (japonizovaná čínština. 1. zachovaná kronika) 720 NIHONGI etc (čínsky. 1. stylisticky čistá kronika, pokračování v dalších) ca 715 FUDOKI (čínsky. dokumentace regionů, „místopisy“) 751 KAIFÚSÓ (čínsky. 1. antologie čínsky psané poezie) ca 760 MAN’JÓŠÚ (japonsky v man’jóganě. 1. japonská antologie poezie) Počiatky literatúry: mýty šinwa, „(převážně lidové) popěvky“ kajó　歌謡. V kajó – tendencia k rytmu 5-7, zrejme ide o texty spievaných piesní, bez rýmu (podstatný rozdiel od čínskej poézie) norito, semmjó: Norito sú šintóické modlidby a požehnania. 27 je zapísaných v Engišiki „Rituály éry Engi“, ktoré síce boli dopísané r. 927, ale predpokladá sa, že norito v nich zapísané verne odrážajú pôvodnú podobu, ktorá je veľmi stará. Semmjó (sinojap. čítanie slova Mikotonori „Sväté (= cisárske) výnosy“) sú cisárske výnosy. 62 je ich zapísaných v Šoku-Nihongi (797), ktorá pokrýva obdobie 697-791. (okrem nich sa medzi listinami kláštora Gangódži objavilo ešte jedno mikotonori) Najstaršie pochádza z roku 697. Je to najstaršia homogénna prozaická ukážka starej japončiny. Zápis oboch sa nazýva semmjógaki, je hlavne logografický, ale koncovky a niektoré slová fonograficky a menšími písmenami. kontinentálne vplyvy: napätie medzi KOTODAMA a BUN. Kým Japonci verili v dušu slova, Číňania pripisovali magickú silu písmu (Švarcová s.16). Čínske písmo možno prichádzalo do Japonska najprv na umeleckých predmetoch (napr. zrkadlách) a bralo sa ako ozdoba, dekór. Až s príchodom emigrantov z Kórejského polostrova - od zač. 5. storočia - vznikajú pisárske cechy a písomníctvo sa rozvíja aj na japonských ostrovoch.. 17článková ústava – zaznamenaná je v Nihongi, kapitola panovania Suiko. korunný princ Šótoku – okrem toho aj údajný autor budhistických rozpráv. Harmónia. Šírenie nepotrebného napätia a chaosu sa definuje ako trestuhodný čin. Buddhizmus a konfuciánstvo: buddhistické myšlienky použité na presadenie predstáv vládnej vrstvy. Kodžiki „Záznamy o starých udalostiach/věcech“ cisársky rozkaz vyšiel r. 682, dokončené boli 712 zápis: podľa Fialu aj Inoueho (1965 s.13,14) je to pokus o zachytenie slovesnej ústnej tradície rozprávačov (vypravěčů) dávnych dejov prostredníctvom čínskych znakov. Cisár Tenmu vydal rozkaz, aby sa Hieda-no Are naučil texty starých Cisárskych „postupností“ (hicugi) (tj. genealógií) a „Starých príbehov“. Hoci cisársky archív postupne zbieral aj ďalšie dokumenty (ako rodové kroniky, denníky, kroniky kláštorov a údajne zachovanú časť Kjúdžiki, ktorej zostaveniu predsedal ešte Šótoku-taiši), Gemmei rozkázala Ó-no Jasumaro-ovi, aby spísal čínskymi znakmi to, čo mal Hieda-no Are namemorované. Kodžiki teda vznikli ako zápis Hieda-no Areovej recitácie. Preto sa text javí ako čínština, ktorá je však „hentai kanbun“, tj. modifikovaná čínština, často japonizovaná. Číta sa spôsobom kundoku – vlastne simultánne tlmočenie do japončiny, ktoré umožňujú značky kaešiten, umožňujúce čínsky slovosled previesť do japonského. Vek bohov prechádza priamo do tohto sveta, v čom sa prejavuje charakteristická črta japonského svetonázoru: kami sú akoby bytosti z tohto sveta. Je tu badateľná celková orientácia na život v tomto svete (je tu to konkrétne, TOTO, nie abstraktné vízie duchovného sveta či „nebies“) Máme tu prvé záznamy popevkov kajó aj poézie (uta), ako aj čínskych básní (kanši). Ukážky Kodžiki preklad Karel Fiala: 1. text a kajó s105 posledná veta – s107 1. odsek 2. mýtus o jaskyni: s70-73 3. mýtus o meči s75-76 4. najstaršia tanka („Izumo-no uta“') s.76-77. Po vydaní Kodžiki sa pokračovalo s archiváciou rozličného historického materiálu a hneď o rok po dokončení Kodžiki cisárovná vydala rozkaz zbierať aj všetky možné informácie o celom štáte, zo všetkých provincií. Za každú provinciu bol potom materiál zeditovaný. Takto vznikali: fudoki (medzi 713 a 733) („zápisy spôsobov a zeme“). Obsahujú pôvod miestnych názvov a ich históriu, zemepis, čo sa tam vyrába a pestuje, miestne povesti. V znení blízkom pôvodnému sa zachovalo len fudoki krajiny Izumo (Izumo fudoki), pomerne úplné je aj Harima fudoki (oblasť Kóbe) a Hitači fudoki (SV od Tókja). Zlomky dvoch ďalších sú z dvoch provincií na severnom Kjúšú (Hizen a Bungo). V iných literárnych dielach sa zachovali zlomky z fudoki ďalších provincií. Sú písané modifikovanou čínštinou. Keďže sa fudoki zbierali aj v dobe edo, na odlíšenie sa narské niekedy označujú aj ako „ko-fudoki“ (star(ovek)é fudoki). Následne, roku 714 vyvrcholila snaha zdokumentovať a zarchívovať poznatky o celej krajine – bol vydaný rozkaz pripraviť historické dielo v čistej čínštine. A tak vzniklo: Nihongi (alebo Nihon šoki) ktoré r. 720 predložil cisárovnej Genmei princ Toneri. Okrem veku bohov je jej raná časť údajne založená na zachovanej časti Kjúdžiki z dôb Šótoku-taišiho. Porovnanie Kodžiki --- NHG Po Suiko --- po Džitó (takmer o storočie viac) Susanoo od otca dostal: Šíre more --- podzemie NB znaky KI – KI v Kodžiki (KI=zápis gonben 　記) a v Nihongi (KI=letopis, kronika itoben　紀): kroniky KZK a NHG zahŕňajú približne rovnaké obdobie – hoci NHG o storočie viac – a rovnaký dej. Okrem majestátnych dejov Veku bohov však obsahujú aj každodenné, často až intímne, epizódy zo života cisárov: Čítaj z NHG Kvety srdca s51-53 Kaifúsó (kai = nacuku priľnúť, omou. mo=riasa. „Tráva objímající vítr“, volně „Stesk po starém stylu“ (Švarcová) ) r. 751 najstaršia básnická a vôbec beletristická pamiatka Japonska 120 básní kanši (alebo len „ši“　詩) – v čínštine a čínskej prozódii 5slabičné alebo 7slabičné verše , po 4 alebo 8 veršov (čínska poézia – rovnaký počet slabík) 64 autorov z dôb od najstarších až po súvekú dobu. Krátke životopisné poznámky o nich. Námety sú typické pre čínsku poéziu, podľa nej bola aj vytvorená: príroda, cesty, pijácke piesne. Štýl kopíruje štýl čínskej poézie predchádzajúcich storočí (od obdobia Šiestich dynastií po raný Tchang) Bussokuseki-no uta („piesne na kameni s Buddhovou šľapajou“) je 21 básní vytesaných, ako udáva ich označenie, v kameni s Buddhovou šľapajou v kláštore Jakušidži pri Nare, pravdepodobne z roku 753. Man-jóšú (Zbierka myriad lístia) básne majú spoločný pôvod s „kajó“ (ale termín „kajó“ označuje piesne, ktoré sa skutočne spievali s hudobným sprievodom, kým „uta“ získavali samostatné postavenie poézie (keď sa hovorí o klasickej japonskej poézii, „uta“= „waka“). Kajó sú často prozodicky nepravidelné. ca 4500 piesní v 20 „zvitkoch“ (tj. dieloch) prevažne lyrické a ľúbostné (milostné). Málo sa hovorí o sociálnych problémoch, o veciach verejných a spoločenských, neodráža sa dianie v krajine (rozličné povstania a prevraty). Zachovaná je tu najstaršia forma japončiny, ktorú poznáme – nachádzame tu slová a gramatické črty, ktoré sa v neskorších literárnych textoch už nevyskytujú. Napr. slovo omo = matka, ktoré poukazuje na dávnu spojitosť japončiny s altajskými jazykmi, pretože má príbuzných aj v iných altajských jazykoch.) Podobne aj gramatické tvary. Tento najstarší dochovaný jazyk sa nazýva džódaigo, jazyk najstarších dôb. Je však samozrejmé, že mnohé črty džódaigo predstavujú zánik čŕt, ktoré v jazyku Japonska boli celé stáročia a v písomnej podobe boli zachytené doslova „na poslednú chvíľu“, tesne predtým, ako zanikli a boli nahradené inými tvarmi. formy piesní Man-jóšú tanka (4207), čóka (265), sedóka (62), (kan)ši (4), 22 prozaických čínskych textov. Slabičná prozódia, založená na striedaní kratších a dlhších veršov (x čínska – rovnako dlhé verše) Pôvodná štruktúra tanky: (5-7) x 2 + 7 Štruktúra čóky (5-7) x ? + 7 Štruktúra sedóky (dvojité súveršie): 577 – 577 (tvar 577 sa nazýva katauta – „pol-pieseň“) (Najstaršia „tanka“ sa traduje už od Susanoa – „Izumo-no uta“) Čóka sa zreme vyvinula z tanky, možno pod vplyvom dlhých kontinentálnych poetických útvarov – čínskej rapsódie fu a kórejskej hjang-ga. Preto sa obyčajne v japonskej praxi „tanka“ nešpecifikuje a označuje sa všeobecne ako „uta“ či „waka“. prvé doklady „básnickej výmeny“ Kvety srdca s.58 Už tu sa objavujú kotobagaki – kratšie aj dlhšie (niektoré aj na viacero strán). bádatelia rozlišujú až 4 obdobia man-jóšúskych básní (450-760) archaické obdobie (prehistorické, doba legendárna) – najstaršie autorstvo – Iwanohime, manželka cis. Nintokua, ale možno sú jej len pripisované. 456 vláda cisára Júrjakua 1. báseň Kvety srdca s.89 väčšina piesní je z posledného storočia Zbierka teda svojimi básňami ilustruje vývin myslenia, vyjadrovania, vzťahou medzi ľuďmi aj vzťahov k prírode. Už okolo r. 650 sa začína vyvíjať lyrika vyjadrujúca ľudský vzťah k prírode „výrazne osobným, originálnym spôsobom“ (Líman s.12) tematické kategórie básní (delenie podľa vzoru čínskej poetiky) banka (elégie) --- sómonka (básnická výmena) ---- zóka (rozmanité) banka: melancholické až tragické – lúčenie, smrť, staroba, nostalgia sómonka: o láske, priateľstve, náklonnosti, vrátane mondó – otázka a odpoveď, šówa – jeden „predspieva“ pieseň a ďalší na ňu odpovedajú zótó – intímny rozhovor prostredníctvom výmeny básní zóka: najrozmanitejšie námety ako cestovanie, slávnosti, príroda, povesti. V rámci zóka sú výrazné skupiny kirjo-ka (cestovné piesne) hiju-ka (metaforické piesne) sakimori-no uta (piesne strážcov hraníc) a Azuma uta (piesne z „Východu“). sakimori-uta a Azuma-uta patria možno k najstaršej vrstve, ľudového pôvodu (kajó), neskôr upravené významným básnikom. Sakimori-no uta sú piesne strážcov hraníc, Azuma uta sú piesne z „Azuma“, tj. Východu (oblasť Kantó) – iné nárečie. zostavovatelia medzi zostavovateľmi (neznámymi) bol zrejme aj Ootomo-no Jakamoči (716-785) výrazný podiel má v 4. zvitku, zvitky 17. a 19. sú v prevažnej miere Jakamočiho denníkom z Eččú, kde bol 5 rokov guvernérom. v Man. je 479 jeho básní (tj. viac ako 10ina celej zbierky). bol to posledný veľký básnik formy čóka (popri iných typoch), niektoré predstavujú vrchol prírodnej lyriky Jeho otec Ótomo-no Tabito pôsobil 5 rokov ako guvernér vojenskej základne Dazaifu na S Kjúšú, a už možno vtedy začal zbierať kjúšúske sakimori-no uta., neskôr ako pracovník Ministerstva vojenstva toto zbieranie zavŕšil. autori Asi 450 autorov zo všetkých vrstiev spoločnosti – od sluhov po cisárov. 18 z nich vystupuje aj v Kaifúsó, čo je dôkazom, že básnici vtedy písali aj po čínsky aj po japonsky. Významnú skupinu tvoria aj ženy. Kakinomoto-no Hitomaro (okolo r. 700) – oslavné básne na členov cisárskeho rodu, aj osobná lyrika (žiaľ za zosnulou manželkou) princezná Nukata (630-690) – prvá z veľkých japonských poetiek Jamabe-no Akahito (? – 737) prírodné scenérie zo šintóického pohľadu Jamanoue-no Okura (660-733) – Sú dohady, že to bol Kórejčan, ktorý sa v detstve dostal do Japonska, keď tam jeho otec ušiel pred prenasledovaním buddhistov v Päkče. Okura sa vypracoval a r. 702 bol tajomníkom vyslanectva do Tchangu. Tam sa za dva roky zdokonalil v čínštine a znalosti čínskej literatúry a jeho tvorba sa tematicky dosť vyčleňuje voči ostatným man-jóšúskym autorom: významné sú jeho básne s filozofickou a sociálnou tematikou (chudoba, staroba) - tematikou, ktorú priniesol z Číny, avšak v Japonsku táto téma nenašla pokračovateľov. Nedochovaný súpis jeho poézie slúžil ako významný zdroj pri zostavovaní Man-jóšú. Významnými básnikmi boli aj otec a teta Ótomo-no Jakamočiho - Ótomo-no Tabito a Ótomo-no Sakanoue. O významnosti rodu Ótomo svedčí aj to, že Tabito velil trestnej expedícii proti juhokjúšúskemu kmeňu Hajato r. 720. Ako guvernér Dazaifu založil úspešný literárny salón v tejto odľahlej oblasti, spolu s Jamanoue-no Okurom, ktorý bol guvernérom v susednej krajine Čikuzen (S Kjúšú). V kurze boli básne s čínskym námetom krásy umeových kvetov; Tabito je známy aj ako autor 13 básní na chválu sake. V takomto básnickom prostredí vyrastal Tabitov syn Jakamoči. Ótomovci však boli čoskoro/záhy odstavení od politického vplyvu za to, že boli na strane rodu Tačibana, ktorý Fudžiwarovci potlačili. zápis man-jógana – rovnaký princíp ako starokórejský grafický systém ridu. Najstaršie odpisy Man-jóšú sú zachované z obd. heian Ukážka man-jógany: 和何世古我 waga šeko-ga „môj milý“ Hitomarova čóka z Kvetov srdca s. 90 sylabizmus kotobagaki sprievodné tanky na záver popri lyrickej má aj epickú stránku (džodžó 叙情- džodži 叙事) Hitomarova tanka o bažantovi Kvety srdca s. 79 (hoci nie je v Man-jóšú, až v neskoršej zbierke Šúišú z 10. stor. Kakinomoto-no Hitomaro (Šúišú č. 778) strmé úbočia horský bažant s ozdobou chvosta padavou dlhou dlhou predlhou nocou – ach – líham si sám! poetické figúry: kakekotoba makura kotoba uta makura = miestne názvy s poetickou konotáciou: napr. hora Unebi, neskôr aj pobrežie Suma a veľa iných. V Man-jóšú je v podobe takýchto miestnych názvov naplnených rozličnými významami zašifrovaná vlastne kultúrna mapa starovekého štátu Jamato. džo DŽO: Kokinšú 593, Ki-no Tomonori (časť z nej citovaná aj v nó Macukaze) jofi-jofi ni nugite waga nuru karigoromo kakete omofanu toki no ma mo naši večer čo večer predtým ako idem spať lovecké rúcho odložiť a zavesiť city k tebe nemožno popri špecificky japonských figúrach sa výnimočne vyskytuje aj metafora: Nezvyklá čínska metaforika: č. 1068 Kakinomoto-no Hitomaro Na nebeském moři se zdvihají vlny mraků a loďka měsíce brázdí si cestu hvězdným hájem. (preklad Anonín V. Líman) rastlinné motívy problém rastlinných názvov. Názov niekedy zmenil význam – dnes znamená inú rastlinu než v staroveku: I. aoi (starojap. afufi) – kopytník japonský (Asarum caulescens, angl. Wild Ginger) – dnes sléz. slézová růže (angl. Hollyhock) II. azusa (starojap. adusa) = druh brezy na posv. luky – dnes katalpa, III. ajame = puškvorec (Acorus calamus, Sweet Flag)– dnes druh kosatca FOTO ajame – šóbu: http://www.google.com/imgres?imgurl=http://www.illinoiswildflowers.info/wetland/photos/sweet_flag1. jpg&imgrefurl=http://www.illinoiswildflowers.info/wetland/plants/sweetflag.htm&h=427&w=320&sz=54&tb nid=8hgEkdqOVrh7vM:&tbnh=259&tbnw=194&prev=/images%3Fq%3Dsweet%2Bflag&zoom=1&q=sweet+flag&hl=sk&usg =__cTizE1StBx3ymijy4IQvmG1g16A=&sa=X&ei=1NUuTbObGNO6jAfB0aCEBQ&ved=0CB0Q9QEwAA Because sweet flag has similar leaves as iris, the name ayame gradually extended onto a particular species of iris, which it is its meaning today, and sweet flag is called shoubu in modern Japanese. http://2.bp.blogspot.com/_L-RTScIUd6g/SXkXyEQ-nvI/AAAAAAAAC7c/-jLJ1pwEwLY/s400/W_ayame2041.jpg -v Hitomarovej čóke: zložitosť a prelínanie sa figúr v: podmorské steblo nežné dievča moje že sfarbené lístie opadlo mi odišlo - s brezovým lukom – posol breza – azusa (v súč. jazyku = katalpa). veľmi obľúbené kakekotoba: ucusemi „prázdna cikáda“ Tieto figúry sa stali neoddeliteľnou súčasťou celej ďalšej poézie. doterajšie obdobie Kroniky: úsilie o zmapovanie dejín, alebo úsilie o potvrdenie výlučného mocenského nároku cisárskeho rodu Presun sídla do Heianu – nastupuje „OBDOBIE TEMNA/TMY PRE JAPONSKÚ SPISBU“ raný heian 797 ŠOKU-NIHONGI (pokračovanie k Nihongi, roky 697-791) 823 (NIHON) RJÓIKI (po čínsky. secuwa) 920 KOKINŠÚ (japonsky. 1. císařská antologie poezie) ca 920 TAKETORI MONOGATARI (japonsky. Příběh o zběrači bambusu) ISE MONOGATARI (japonsky. Iseské příběhy) 927 ENGI-ŠIKI (Rituály [spísané v ére] Engi) 935 TOSA NIKKI (japonsky. Deník z Tosa) 9. storočie „temna/tmy“ – čo sa dialo v literatúre? vznikajú učené spisy v čínštine, buddhistické aj iné (Kúkai 774-835), skladali sa čínske básne (kanši) a prvé príbehy čínskeho typu secuwa: - prvá zbierka secuwa: r. 824 Nihon rjóiki (Japonské zázračné príbehy) – zbierka príbehov a povestí s buddhistickým didaktickým nádychom. pravdepodobne prebiehal definitívny proces formovania japonského písma, pretože už na samom začiatku 10. storočia v ňom bola spísaná zbierka: Kokinšú (kandži-madžiri kana, pôvodne „onnade“). Dochádza k storočia trvajúcemu rozštiepeniu literárnej kultúry na WA a KAN. WA – japonské = jemné, ženské, citové, KAN – čínske = pevné, mužné, učené. O obľube japonskej poézie svedčí aj prvý záznam o usporiadaní uta-awase (básnickej súťaže) v paláci cisárovnej-matky niekedy v poslednom desaťročí 9. storočia. Pestovala sa aj kultúra posielania listov – pri rozličných príležitostiach – kým u Kakinomoto-no Hitomara v Man’jóšú sme mali brezový luk, na ktorom posol list prinášal, v kultivovanom prostredí heianských palácov sa listy nosili často na rozkvitnutých konároch: napr. v kotobagaki (prozaickom úvode) k piesni od Ki-no Tomonoriho v Kokinšú č.38 – Kvety srdca 94: Ki-no Tomonori keď odtrhol konár rozkvitnutej ume a poslal ju adresátovi keď nie tebe tak komu by som ukázal kvety marhule? o kvetoch a o vôňach vie predsa len ten kto vie Sugawara-no Mičizane (845-903) – stal sa bohom básnikov. Zbierky čínskej poézie. jeho najznámejšia báseň: koči fukaba nifofi okosejo ume-no fana aruži naši tote faru-wo wasuru-na ak od východu fúka, vylúďte vôňu kvety marhule zato, že tam nie je pán nezabúdajte na jar (pieseň z politických dôvodov zaradená až v zbierke o sto rokov po jeho smrti – Šúišú. Nebol zaradený do prvej zbierky, ktorá vznikla nedlho po jeho smrti a volala sa: Kokinšú („KKS“) Zbierka súčasných a starších japonských piesní 1. z 21 cisárskych antológií (21dai-šú) – čokusenšú. Stala sa tiež prototypom pre ďalších 20. Jednotlivé zvitky zaraďujú básne na základe striedania tém a veľmi citlivého odstupňovania intenzity citov. aware – dojatie, intenzívne prežívanie vonkajšej reality (v 18. storočí retrospektívne definované ako MONO-NO AWARE) lyrika 叙情 džodžó Okrem svetskej poézie (prevažne vo forme tanka) obsahuje Kokinšú aj sedem starobylých šintóických rituálnych piesní kagura-uta. Významní kokinšúski básnici Ki-no Curajuki (cca 870 - 945) a predslovy Ariwara-no Narihira (825 - 880) Ono-no Komači (833?- „sto rokov“) najväčšia japonská poetka všetkých čias. anonymné básne – mnohé sú zrejme diela básnikov, ktorí sa nedostali cez fudžiwarovskú cenzúru, napr. Ótomo-no Sakanoue, teta (a neskoršia svokra/tchýně) zostavovateľa Man-jóšú Ótomo-no Jakamočiho. Sugawara-no Mičizane Kokinšú má dva predslovy: Čínsky predslov (Manadžo) a Japonský predslov (Kanadžo) – Kanadžo je dôležité ako prvý text učenej literatúry písaný po japonsky Obe sú preložené v Kvetoch srdca. Manadžo - typické znaky čínskeho štýlu (paralelizmus, vlha/žluva), Kanadžo - japonského štýlu (trsteniarik/pěnice/slavík). Ten istý čínsky znak – v čínštine znamená žluvu, v japončine trsteniarika uguisu. dobrá ukážka spevu uguisu: http://www.youtube.com/watch?v=P84oZYJJKHM : http://en.wikipedia.org/wiki/Japanese_Bush-warbler - LEN TOTO UROBIX 2011 Čínska žluva (slov. vlha) – čínsky symbol šťastia. Jej spev: http://www.youtube.com/watch?v=UXyZx3jSuwo&feature=related Prvé jarné piesne Kvety srdca. lunárny kalendár. uguisu. zvukovo a rytmicky najviac oceňovaná pieseň Kokinšú: fisakatano fikari nodokeki faru-no fi-ni šidu-gokoro naku fana-no tiruramu = Kvety srdca s. 41 LETO (máj): japonská kukačka hototogisu http://www.youtube.com/watch?v=SOB-g2Btczw&list=QL&feature=BF s42 obidve ARIWARA-NO NARIHIRA. Velebenie Mesiaca Kvety srdca s. 66 Spoločenská prax poézie: kaeši. (z man-jóšúskej poézie: dovetky za čóka.) jume-ucucu – Kvety srdca s.55 jume-ucucu „snenie-bdenie“ – pojem vyjadrujúci snovosť Kokinšú (ako rozdiel od realistickej Man) ONO-NO KOMAČI nič o nej nevieme. (možno vnučkou Ono-no Takamuru, Kvety srdca s84) legendy: krásna, milostné príbehy (kadet Fukakusa – mal stráviť 100 nocí pred jej domom na dôkaz lásky, ale na stú zomrel z nenaplnenej túžby, ešte než nastalo ráno. dožila sa vraj sto rokov... Čo o nich píše Ki-no Curajuki v Kanadžo KS s.111, KS s. 113 --Do slov má láska odívá se (Švarcovej preklad zbierky Komačiných piesní, zozbieraná okolo r.1000. Nie všetky sú v Kokinšú): 34-36 kláštor. opát Hendžó. 37 Mičinoku 38 Fun-ja-no Jasuhide. = Kvety srdca s.80 najslávnejšia Komačina báseň: 16: nurebaja fitono (s.18) Verše psané na vodu. Parafráza, preklad prispôsobený európskej poetike = Mathesius s61 = Kvety srdca s.57 Slovné hry --Kvety srdca s40 = s74 identifikujte poetické figúry v piesni: Kvety srdca s80 DEMO nádvorník Ariwara-no Jukihira hora Rozlúčky porastená s o s n a m i o stretntutí len že žiješ keď začujem za tebou sa vrátim hneď Jedna tanka zo zbierky Kokinšú je textom japonskej štátnej hymny (Kimi-ga jo-wa...). Básnické antológie boli špecifickými textovými kolážami a ich zostavovanie bolo uznávanou umeleckou disciplínou s vlastnou poetikou. Zbierka súčasných a starších japonských piesní Kokin–waka-šú sa svojou štruktúrou stala prototypom oficiálnej cisárskej antológie japonskej poézie (wakašú). Zostavovatelia všetkých ďalších 20 zbierok k jej skladbe prihliadali, či už sa rozhodli postupovať podľa rovnakých pravidiel, alebo sa ich z nejakého dôvodu rozhodli porušiť (napríklad vynechali niektoré skupiny básní, napr. básne ľúbostné) Údel poézie po Man a Kokin: SUGAWARA-NO MIČIZANE sa postupne stáva bohom učenosti TENDŽIN. Rozvíja sa bohatá intertextualita, kedy k dobrému básníkovi patrí aj dobrá znalost staršej poézie, schopnosť vyberať z nej citácie a šikovne ich začleňovať do vlastných veršov – tzv. honkadori: čiastočne citovaná báseň sa označuje ako „východzia pieseň“ (HONKA). Hlavním a výdatným zdrojom, z ktorého básnici 9. a 10. storočia mohli citovať, bola Man-jóšú, vnímaná Japoncami ako najvýdatnejší zdroj domácej slovesnej kultúry. Rozvíjajú sa poetické toponymá (UTA-MAKURA), v priebehu storočí pribúdajú asociácie viazané k mnohým v poézii ukotvených miestam: z týchto súčasne významných aj významotvorných toponým málokedy niektoré z kultúrnej mapy zmizlo – ostávajú v historicko-kultúrnom vedomí japonského národa dodnes. Prechádzame k prozaickým útvarom. Prozaické žánre heianskej doby: fabulové: SECUWA a MONOGATARI nefabulové –NIKKI a ZUIHICU (črty) učená literatúra: „-RON“ (pojednania), „-ŠÓ“ („kapitoly/výpisky“) SECUWA – žánrové príbehy, nadprirodzené príbehy, po r. 1000 obľuba buddhistických. MONOGATARI – veľmi široký pojem, žánrovo často nevyhranené, niektoré zdroje sem zaraďujú aj NIKKI, hlavne tie, u ktorých je jasný literárny zámer alebo dodatočné literárne spracovanie. Pre monogatari je typické miešanie prózy a poézie – kabun. Kotobagaki – prozaické predvysvetlenie k básni – sa transformuje do svojbytného príbehu. Slovo „monogatari“ doslova znamená „rozprávanie o (všelijakých) MONO – tj. ľuďoch-a-veciach“, „rozprávanie o všeličom“. Poddruhy: vymyslené - cukurimonogatari, historické – rekišimonogatari (vrátane nikki – forma zdôrazňuje autentickosť) utamonogatari – príbehy, ktorých jadrom je báseň – vznikli transformáciou kotobagaki. NIKKI – súkromný literárny denník (memoáre) KIKÓ cestovný denník ZUIHICU - zápisky, postrehy, črty TOSA NIKKI „Tosaský denník“ Prvý z dlhého radu literárnych denníkov písaných po japonsky. Ki-no Curajuki za odmenu za svoje dielo – kompiláciu Kokinšú - dostal post guvernéra provincie Tosa na ostrove Šikoku. Keď sa r. 935, po niekoľkých rokoch pôsobenia vracal z Tosa do Cisárskeho mesta, písal si denník, ktorý sa stal prvým významným literárnym denníkom japonskej literatúry – pod názvm Tosa-nikki. Literárna štylizácia, že denník je písaný ženskou rukou, nadrážala na fakt, že denníky si písavali muži, a to po čínsky, a tak – ak citujeme z úvodu denníka, „denník, čo je vec, akú robia muži, sa tu podujala písať si žena“. prečítať z Kvetov srdca s.82-83 Takto stál Ki-no Curajuki pri počiatku troch podstatných žánrov, písaných odteraz aj po japonsky: učená próza (Kanadžo), denník (Tosa nikki) a cisárska antológia poézie (Kokinšú). Prvé známe monogatari: TAKETORI MONOGATARI „Rozprávanie o zberačovi bambusu“ CUKURI-MONOGATARI Prvé známe monogatari - v našom ponímaní je to skôr rozprávka (pohádka):. Monogatari sa v tej dobe (okolo 920) ešte nepovažovalo za pravú literatúru – tou bola len poézia. Monogatari si literárne sebavedomie získavalo až postupne. Taketori je prvý literárny text v kanabun. (Existujú názory, že ho napísal Ki-no Curajuki, čím by sa do Curajukiho novátorstva popri poézii, učenej próze a denníku zaradil aj ďalší žáner.) Zdroje Taketori monogatari: Prejav toho, že sa čoraz väčšej obľube teší Mesiac – motív prijatý z čínskej literatúry. Povesti o zjavení nebešťanky sú známe už z fudoki, a objavujú sa aj v neskorších nó. Rozprávka o panne Kaguji (hime „vznešená deva“, nie „princezná“) má však ucelenú epickú štruktúru a jej pôvod sa hľadá až v Tibete. Každopádne, existencia bytostí na Mesiaci má nápadnú paralelu v čínskom mýte o bohyni Čchang E a mesačnej zajačici. ISE MONOGATARI „Iseské rozprávania“ zhruba rok 920 Je to UTA-MONOGATARI „príbehy básní“ tradične sa za hrdinu väčšiny príbehov považuje Ariwara-no Narihira, ale sú o tom aj opodstatnené pochybnosti. 9. „dan“ (príbeh) Iseských rozprávaní. Citovaná v nó Sumidagawa keď také meno, tak sa vás teda prezviem, vy „vtáky z Kjóta“: tá na ktorú myslím si - je mi var a či nie je? báseň jume-ucucu, známa aj z Kokinšú, tu má mierne odlišné znenie - zmena „jofito“ na „kojofi“ Kokinšú .............Ise monogatari v zatemňujúcej zablúdilo čiernote tápuce srdce snenie-bdenie – to nech už .............snenie-bdenie – to musíš niekto iný rozhodne .............tejto noci rozhodnúť Iseské príbehy sú útle dielo, ale už na samom počiatku vtlačili japonskej literatúre pečať nesúcu celý súbor znakov typických pre japonské literárne umenie. Zdenka Švarcová to výstižne zhrnula do niekoľkých bodov: 1 široká komunikace překračující mezilidské sdělování; naslouchání hlasům přírody, čtení jejich vzkazů v mracích, v kůře sktromú, v povrchu kamene, v kohoutím kokrhání. 2 lyrická alegorie 3 upřednostnění hrdiny prolévajícího slzy radosti nebo naopak zklamání poté, co se odhodlal k prožitku na samém hrotu touhy a možnosti 4 dynamické zkracování a prodlužovnání ohniskové vzdálenosti vzhledem k zobrazované situaci 5 výstavba příběhu jako hádanky 6 stírání hranice mezi snem (jume) a skutečností (ucucu); oblíbeným časem děje je rozbřesk, oblíbenou náladou jume-ucucu 7 silné povědomí literární kontituity projevující se v častých odkazech na minulé texty 2. Hlavné literárne udalosti vrcholného heianu („fudžiwarovská doba“): Vrcholné obdobie heianskej literatúry prichádza s obdobím, kedy moc rodu Fudžiwara kulminuje. Fudžiwarovcom sa postupne podarilo zabezpečiť, aby najvyššie vládne tituly (najvyšší minister, regent) boli udelené ich členom a následne sa ich už nepustili – presadili, aby o pokračovateľoch držiteľov týchto titulov rozhodovali len Fudžiwarovci. Toto svoje mocenské postavenie potom využívali aj na presadzovanie svojich dcér za manželky cisárskych princov. Mnohé z týchto fudžiwarovských neviest sa následne stali cisárovnami, ak sa ich manželia dostali na cisársky prestol, a tým vznikala stále početnejšia skupina princov a princezien, ktoré boli po otcovi z cisárskeho rodu a po matke Fudžiwarovci. Najmocnejším bol Fudžiwara-no Mičinaga (žil okolo r. 1000): 6 jeho dcér sa stalo manželkami princov. Práve pre jednu z nich, Akiko, keď sa stala cisárovnou, najal šikovnú mladú literátku, aby pútavými kapitolami z dvorského života poskytla mladej cisárovnej možnosť bližšie sa oboznámiť s politikou a dvorskými intrigami. Táto spisovateľka mala dvorskú prezývku Murasaki-šikibu. Takto vznikalo v priebehu niekoľkých rokov na pokračovanie veľdielo heianskej doby, Rozprávanie o Gendžim (Gendži monogatari). // Pozrime sa ale aj na ostatné významné diela z vrcholného heianu: vrcholný heian – hlavné literárne udalosti: 951 GOSENŠÚ (2. cisárska antológia) JAMATO MONOGATARI (zbierka krátkych secuwa – žánrových príhod, neskôr dopĺňaná) od 956 KAGERÓ NIKKI (Podenka/Jepice. „Mičicuna-no haha“. realistický denník) cca 970 OČIKUBO MONOGATARI (Pivnica (a iné príbehy). žáner mamako-monogatari – príbehy o sirotách a macochách) cca 970 UCUHO MONOGATARI (Dutina stromu. žáner cukuri-monogatari, dlhé monogatari o nebešťanke) 981 datovaný najstarší odpis: KINKAFU (Piesne a noty ku kotu) 22 textov a notácie k piesňam spievaným ku hre na koto cca 1000 ŠÚIŠÚ (3. „Paberky“ - cisárska antológia) cca 1005 – 1010 GENDŽI MONOGATARI („Příběh prince Gendžiho“. Murasaki-šikibu) cca po 1000 MAKURA-NO SÓŠI („Důvěrné sešity“. Sei-šónagon. zuihicu) cca po 1004 IZUMI ŠIKIBU NIKKI (poetický denník v štýle kabun) cca 1060 SARAŠINA NIKKI („Sugawara-no Takasue no musume“) cca 1070 SAGOROMO MONOGATARI (Rozprávanie o Sagoromovi. „pani Sendži“) asi 1077 KONDŽAKU MONOGATARI („Staré pověsti“. hlavná zbierka príbehov secuwa.) cca 1092 EIGA MONOGATARI (Příběh skvělé doby historické monogatari v letopisnom štýle. O výslní Fudžiwarovcov. Autorkou hlavnej časti možno poetka Akazome Emon.) 1119?-1141? ÓKAGAMI. (Veľké zrkadlo. Prvé z radu historických rozprávaní) (ďalšie diela: Denník matky Džódžin-adžariho. Sanuki-no suke-no nikki. Go-Širakawa v 12. storočí zostavil hlavnú zbierku balád imajó „Rjódžin-hišó“, z 20 pôvodných zvitkov zachované len 4 s vyše 560 básňami ako 法文の歌、四句の神歌. Imajó(uta) boli „módne piesne“ obľúbené hlavne od stredného heianu a v kamakure, typickým metrom sú štyri ku 7-5 (šičigo-čó-šiku), ovplyvnené wasan a gagaku. Predvádzali ich širabjóši a júdžo a získali si obľubu aj na dvore, a to do tej miery, že sa stali súčasťou dvorských osláv...) Denníky zo súkromia sa neskoršími čitateľmi označovali aj ako monogatari a v heianskej dobe boli doménou vzdelaných, literárne nadaných dvorných dám – DŽORJÚ BUNGAKU. Napríklad Kageró nikki je prvý dochovaný denník „zo súkromia“ z druhej polovice 10. Storočia. „Deník babího léta“. Autorka – „Mičicuna-no haha“ – udrela na sebaspytnú strunu ľudského vnútra tak mocne, že jej téma – „ja, moje skúsenosti, môj príbeh“ – od tej doby v japonskej próze neprestala rezonovať. Takto sa začala postupne vyvíjať kultúra vrcholného heianu. Mnohí z tých, kto fudžiwarovskú kultúru spoluvytvárali, sa stali legendami dodnes ožívajúcimi v povestiach, divadelných hrách a filmoch. V často citovaných veršoch, poznámkach a parafrázach žijú stále nielen heianskí básnici či asketickí mnísi, ale aj nimi ospievané a citované postavy, príbehy alebo básne, a to aj pevninského – hlavne čínskeho – pôvodu. Popredné miesto tu patrí dielu a legende sprevádzajúcej tchangského básnika PO ŤU-I. (PAJ ŤU-I, BAI JUYI) Čínsky básnik Paj Ťuji a jeho slávna epická poéma Čchang chen ke (Píseň o nekončícím hoři/žalu) Kúkai, ktorý sa v Číne s Paj Ťujim pravdepodobne stretol, priniesol do Japonska nové buddhistické humanistické posolstvo, ktoré ovplyvnilo ďalší vývoj buddhizmu na ostrovoch – a to, že človek dokáže prebudiť svoju myseľ do Buddhovej pravdy nie v niektorom ďalšom živote, ale už v tomto. Toto posolstvo prežívalo aj po sto rokoch v povedomí heianského človeka, nad ktorým sa vznášala hrozba roku 1052, vypočítaného ako začiatok myriady rokov „úpadku Buddhovho zákona“ (mappó). Melanchólia prehlbovaná touto vyhliadkou prenikla do vedomia ľudí a premietla sa aj do ich tvorivej činnosti. Na druhej strane ľudia naďalej pestovali citlivosť voči prírodným krásam, tým viac, keď človek na cisárskom dvore mal len zriedkakedy možnosť dostať sa do voľnej prírody a zažiť jej úkazy v reáli. Prirodzené farby prírody, meniacej sa podľa ročných dôb, čítali ľudia odpradávna príznakovo, rozličné farby im postupne začaly dávať zmysel v rozličných zástupných významoch a stávali sa súčasťou poetického kánonu v literatúre, výtvarnom aj javiskovom umení. Heianská japončina bola nesmierne bohatá na vyjadrenia rozličných odtienkov všetkých možných farieb, a dokonca mala aj samostatné termíny pre farebné kombinácie, napríklad odevu a podšívky, rozličných kimonových plášťov nosených jeden na druhom, alebo na hárky jemného papiera, kde jeden prekrýval druhý. Tvorivú energiu často rozprúdili zážitky každodenného života, súčasne zaťažené aj ozvláštnené množstvom predpisov, zákazov, rozličných tabu, zložitosťou príprav na svetské aj náboženské obrady a ich vykonávanie, nároky kladené na človeka pri oficiálnej komunikácii, láska súčasne voľná aj zväzovaná, trhliny v medziľudských vzťahoch, strety záujmov atď. Na druhej strane čerpali básnici aj filozofi silu z vnútorných zdrojov. Z predstáv podnietených intenzívnym prežívaním pri stretnutí s prírodou, so spriaznenou dušou alebo s úchvatnou myšlienkou vytvárali verbálne obrazy, v ktorých tí najlepší zachytili v kúsku vlastného vnútra kus vesmíru. Slávne výroky, citáty a predovšetkým verše išli z úst do úst, z jednej antológie do druhej, prispievajúc tak k vytvoreniu nepretržitej tradície japonskej literatúry. A toto všetko je zhrnuté v pojme MIJABI, ktorý znamená „vytříbená krása“ heianského dvorského typu. Jej vyvrcholením je prvý psychologický román sveta, Rozprávanie o Gendžim, GENDŽI MONOGATARI Autorkou je Murasaki Šikibu (vlastne „Murasaki-šikibu“) (Fudžiwara, dvorná dáma princeznej, Mičinagovej dcéry). Je známe, že krátko predtým, ako M.š. nastúpila službu v paláci, zomrel 85ročný veštec (ommjódži – učiteľ jinu a jangu), slávny Abe-no Seimei, ktorého služby využíval aj Fudžiwara-no Mičinaga na svojej ceste k moci. Hľadania duchovnej útechy a potreba duševného pokoja u heianských ľudí sú témy, ktoré sa týkajú hrdinov heianských románov a ktoré opakovane a z mnohých rôznych strán uchopujú heianskí spisovatelia. Hutnost informacii hneď v prvých riadkoch diela Link na film Gendži, natočený pri príležitosti 1000. výročia napísania diela r. 2011 https://www.youtube.com/watch?v=aqiLHI7EZgE Aoi nie je cezmína! – ani botanicky, ani konotačne Asagao – môže byť dnešné asagao alebo aj iné kvety. Gendžiho morálny postoj, pocit zodpovednosti – hoci sa javí ako zvodca. Rozloženie pavilónov paláca – potrebné pre pochopenie súvislostí, napr. v 1. kapitole: Kde bolo Kiricubo (cubo = vnútorná záhrada/dvor, átrium, v súč. len „hrniec, nádoba“), čo je Kóróden – hneď na západ pristavený k Seirjódenu. Prvá kapitola – jej prvé strany – sa rovno dajú prednášať ako ukážka hierarchie v cisárskom háreme a význame rodu, pôvodu, ako aj toho, ako bol cisár vlastne neslodobný, podriadený pravidlám dvora a očakávaniam iných mocných osôb – ss45-47. „Gedžiovský komplex“ – erotická túžba po žene, podobajúcej sa na zosnulú matku. diela dvoch kolegýň Murasaki-šikibu: Makura-no sóši od Sei Šónagon („Sei-šónagon“) (Důvěrné sešity paní Sei Šónagon) a Izumi Šikibu nikki („Izumi-šikibu“ nikki) (Závoje mlhy) Makura-no sóši slovo „sóši“ – skladaná a zošitá kniha – sa v tomto období začalo stále viac viazať so ženskou literatúrou písanou prevažne kanou, pomedzi ktorú boli občas roztrúsené základné jednoduchšie znaky). Zrejme aj z toho praktického dôvodu, že ženám vyhovoval nepatrný rozmer tohto knižného formátu, na rozdiel od klasických zvitkov (kansu alebo makimono), ktoré si vyžadovali väčšiu plochu písacieho stolíka a písanie do nich, rovnako ako čítanie z nich, bolo formálnejšie – z každej strany otvoreného pásu papiera boli potrebné ťažidlá. Slovo sóši sa píše rozličnými znakmi, zrejme najpôvodnejším je sacu-ši, ale časté je aj kusa-kami, kusa-ko (zrejme kvôli „trávovému písmu“ – pôvodu hiragany), a „párový-papier“. Od stredoveku (od kamakury) bývajú sóši často ilustrované a stále viac sa šíria ako obľúbený formát menej náročnej literatúry (často krátkych ilustrovaných poviedok) pre širšie masy obyvateľstva. Kniha je preložená v češtine. Predstavuje kvalitu „wokasiki“ (zaujímavý, zábavný [1]) – kým Gendži predstavuje dojem „afare“ [aware] (hlboké citové zaujatie). Izumi Šikibu nikki v preklade Zdenky Švarcovej „Závoje mlhy“ štýl kabun. 10 mesiacov začiatku milostného vzťahu s princom. Ukážky 1. s. 11-14 2. 17-19 hned si toho všimnul. „Tak co?“ zeptal se (nijaké „dal si ho zavolat“) Princ se teď ozve každou chvilku – tu sa zrejme začína nový denníkový zápis po istom čase. 3. po 22 (stred), ak je čas Sarašina nikki (Sugawara-no Takasue no musume) Autorka Sarašinaského denníka opísala udalosti svojho života pokrývajúce dobu dlhšiu ako 40 rokov; poznala vidiek(-venkov) a od roku 1020 aj Cisárske mesto Heian; navyše bola vášnivá čitateľka aj zbožná buddhistka: všetkým týmto nám predostrela vo svojom diele jeden z najplastickejších obrazov života heianskej spoločnosti v 11. storočí. A tu sa dostávame k pojmu „Džorjú bungaku“ svedčí o autonómii heianských žien Autorky heianských príbehov vládli ľúbozvučným literárnym jazykom používaným s vedomím, že text bude nahlas predčítavaný. Je to jazyk ozvláštnený metaforami prebratými zo staršej poézie, takže sa napríklad z obyčajnej „chvíľky“ stáva „okamih kratší než prelet divých husí“. Okamih môže byť v literárnom podaní krátky ako „cvaknutie spony na vzácnom páse z Hitači“. Kondžaku monogatari, asi 1077 (Švarcová prekladá ako „Staré pověsti“) zhromaždil neznámy heianský literát (pripisované dvoranovi m. Minamoto-no Takakuni). Obsahuje okolo 1200 starých povestí čerpajúcich nie len z ľudovej slovesnosti japonskej, ale aj čínskej a indickej. Patria do prozaického žánru secuwa. Prejavuje sa tu šintóické aj buddhistické videnie sveta: je tu japonská zbožnosť založená na šintóickej viere v trvalé duchovné putá, ktoré nie sú pretrhnuté ani smrťou človeka. Ani po splynutí s buddhizmom nezmizla rozšírená predstava, že duch sa môže jednak odpútať od tela živého človeka a nenávistne niekoho posadnúť, jednak sa môže, v prípade zomretého človeka, vrátiť z onoho sveta a posadnúť niekoho zo živých. V Kondžaku monogatari nie je o také príbehy núdza, a tento motív sa potom stáva aj významnou duchovnou základňou mnohých stredovekých drám nó. Poézia je neoddeliteľnou súčasťou heianského života a počas celého obdobia vznikajú ďalšie a ďalšie čokusenšú - básnické zbierky na oficiálny cisársky rozkaz. K dielu a dobe Sagoromo monogatari napísala Zdenka Švarcová toto: „Vyhraněné vnímání privilegovaného „lepšího“ centra a podřadné „horší“ periferie, a to nejen hlavního města (mijako) a venkova (inaka), ale i například vnitřní části „nebeského“ císařského paláce a čtvrti za jeho branami, vytvářelo napětí vybíjející se v rúzných potyčkách a nakonec válkách, v jejichž dúsledku se někdejší periferie stává mocenským centrem a sílí tendence zatlačit někdejší centrum na kulturní okraj. Navzdory chmurné zprávě, že rokem 1052 začíná období úpadku Buddhova zákona, byla i ve druhé polovině 11. století produkce romantických příběhú monogatari vydatná. Zářícího prince Gendžiho vystřídal pan Sagoromo, geniální Murasaki Šikibu vystřídala spisovatelka a básnířka známá jako paní Sendži (1022?-1092), dúvěrnice princezny Baiši, dcery císaře Gosuzakua (1009-1045). zasněné a posmutnělé oči prince Gendžiho --- --- pohaslé a zasmušilé oči Sagoromovy. ... Na druhé straně paní Sendži navazuje na tradici smyšlených příběhú před Gendžim, jaky byl například příběh siroty, slečny Očikubo, s pohádkově šťastným koncem. ... Chápeme-li umělecká díla jako stopy, jež po sobě zanechává každá doba, pak múžeme v „Gendžim“ a „Sagoromoovi“ spatřovat stopy směřující v duchu doby od „obtížné“ ke „snadné“ cestě. Snadnost je však rodnou sestrou dostupnosti a převážná většina heianských monogatari tím, že vycházela vstříc čtenářskému očekávání, činila pro mnoho lidí dostupným jinak uzavřený svět „nebeského paláce“ jak v jeho pěstěné, vytříbené kráse (mijabi), tak i ve slabosti, zranitelnosti a pošetilosti jeho obyvatel. Nevědomky tím autorky i autoři příběhú oslabovali moc císařství založenou na posvátných mýtech a nedotknutelnosti osob i míst. Monogatari byly ve své době nejen báječnou kratochvílí pro tvúrce i čtenáře, ale také významným sdělovacím prostředkem. Mistr elegantních příležitostných básní F. no Kintó, přísný soudce básnických soutěží, jehož rozhled ani šarm neunikly dámám písícím denníky a črty z palácového prostředí, byl typickým představitelem heianského oficiálního přístupu k poezii jako specifickému způsobu komunikace, jež má své formální náležitosti a jejíž úroveň dokáží posoudit jen zkušení arbitři.“ Spoločenský význam poézie v heianskom živote: uta(no)kai = stretnutie básnikov, kde sa formálne prednášajú zložené piesne. utakaihadžime = Prvé utakai v roku. Dodnes sa koná začiatkom roka v Cisárskom paláci. Jeden z novoročných obradov. Kedysi nebolo pravidelne každý rok, ale od 1869 sa koná každý rok, za prítomnosti cisára a cisárovnej a prednášajú a hodnotia sa tam vybrané básne z ľudu. utaawase: súťaže dvoch družstiev (ľavé a pravé), každé skladá tanky, ktoré striedavo prednášali po jednej básni – (jedno kolo sa nazývalo „ban“) a sudcovia hodnotili, ktorá bola lepšia, a podľa počtu výhier a prehier sa určovalo víťazstvo. Malé súťaže boli po niekoľkých ban, veľké mali 1500 ban. Obľúbené od raného heianu na dvore a medzi šľachtou. Podľa ich vzoru sa potom poriadali aj šiawase. šiawase – súťaž v čínskych básňach, prvýkrát sa poriadalo 959 za cis. Murakami 10ban-šiawase. Zhrnutie heian a predoslanie kamakury: Dostali sme sa k záveru bohatého kultúrneho obdobia, ktoré predstavujú ŠTYRI STOROČIA heianskej literatúry. Nasledujúce obdobie kamakura bolo v porovnaní s heianom krátke – trvalo len storočie a pol. Literatúra sa posúva dopredu, ale na druhej strane sa aj obracia nazad a pestuje sa kultivovaná nostalgia za „zlatými heianskými časmi“. Pri čítaní Gendžiho nutne vyvstáva otázka morálky, zodpovednosti vo vzťahu k ľúbostnému životu. V Japonsku sa otázka ľúbostného života nebrala tak vyhranene morálne ako to bolo v konfuciánskej Číne, ani tak škodlivo ako v buddhizme, kde sa podľahnutie akejkoľvek telesnej túžbe bralo ako hromadenie negatívneho karmana. Až v 19. storočí prijalo Japonsko anglický model viktoriánskej morálky a z tohto hľadiska retrospektívne hodnotilo aj svoju dovtedajšiu kultúru, do čoho spadala nie len homosexualita, ale aj prekvapujúca voľnosť vzťahov, zobrazená v heianských prózach. Ale morálny problém Gendžiho ľúbostného života riešili už v 18. storočí osobnosti tzv. národnej vedy - KOKUGAKU, predovšetkým MOTOORI NORINAGA, ktorý písal, že Gendži môže byť nemorálny z hľadiska Číny aj z hľadiska Indie – konfuciánskeho aj buddhistického, ale z hľadiska japonského je to JOKI HITO, človek šľachetných citov, ktorý je úprimný a nepretvaruje sa, vo vzťahoch s ľuďmi mu nikdy nejde o to, aby niekomu ublížil alebo ho ohovoril. A Motoori Norinaga predovšetkým vyzdvihuje Gendžiho morálny postoj zodpovednosti. Gendžiho osudové ženy spája heiansky jemný, ale jednoznačný príznak, ktorým je fialová farba: matka KIRICUBO, macocha FUDŽICUBO, chovankyňa MURASAKI. Kiricubo je „Pavlovniová sieň“, Fudžicubo je „Vistériová sieň“, obidve tieto rastliny, pavlovnia aj vistéria, majú jemne fialové kvety. Murasaki je nenápadná malá bylinka, ktorej kvietky sú síce biele, ale z ktorej sa získava fialové farbivo. Jej názov sa tiež stal priamo označením fialovej farby, aj keď hlbšieho, hustejšieho odtieňa než napr. „fudži-iro“ – vistériová farba, ktorá označuje bledúčko fialovú. Dokonca sa uvažuje, že aj autorka tohto diela si svoju prezývku vyslúžila vďaka tomuto príznaku. Tri významné ženy Gendžiho života sú spojené symbolickou fialovou farbou, farbou cisárskeho majestátu, ktorá bývala pre nižšie stavy spoločnosti zakázaná. Za fialovú sa považovala Severka – hviezda, okolo ktorej sa točí celý vesrmír, a hlavná ceremoniálna budova „Vnútra“ čiže zakázaného areálu cisárskeho paláca mala názov ŠIŠINDEN – Palác fialového krovu. Fialový hodváb bol povolený len vyvoleným... Takto aj farby mali v heianskom období dôležitú symboliku a ich význam zasahoval priam až do politiky. Kultúra obdobia heian sa nám môže zdať prejemnelá, od nášho života a reálnych problémov odtrhnutá. Pravdou je, že jej literarúra bola literatúrou záhaľky, voľnej chvíle. Japonskí dvorania však nemali len chvíle pohody pre poéziu a čítanie podivuhodných príbehov. Ich život bol plný oficiálnych povinností, vybavovaní, organizovaní dvorských podujatí, a taktiež bojom o moc, zháňaním konexií či intrigovaním. Heianská kultúra znamenala prakticky štyri storočia mieru, buddhizmom a estetizmom riadenej spoločnosti kultivovaných a vzdelaných ľudí, ktorí si hrdo a sebavedomo pestovali cibrený životný štýl najvyššej smotánky japonskej spoločnosti. S buddhizmom sa však do ich životov vkradol aj pocit pominuteľnosti, posilnený záľubou po staromilectve a nostalgii – životný pocit, prebratý z čínskej poézie Šiestich dynastií – a podporený myšlienkou prichádzajúceho konca skvelej buddhistickej doby, príchodu „MAPPÓ“ – konečnej fázy pôsobenia Buddhovho zákona. Hoci žili najskvelejšiu dobu v japonskej histórii, štylizovali sa do dedičov vymierajúceho dávneho ideálu, ktorý ale v skutočnosti nikdy nejestvoval. Životné tragédie týchto ľudí sa obmedzovali na súkromné trápenia z chorôb, lásky, nenávisti či dvorských intríg. Nostalgia, ktorú pociťovali – alebo prinajmenšom vyjadrovali v svojich literárnych produktoch, by skôr mala byť nostalgiou za ich vlastnou dobou, keby niektorý z nich mohol predvídať, ako sa tieto mierové štyri storočia zlatých heianských čias skončia. Druhá polovica 12. storočia bola svedkom rozkolov, ktoré sa čoraz menej darilo zmierňovať a riešiť, až ich nedoriešenosť vypukla v prvú veľkú katastrofu japonských dejín, občiansku vojnu nazvanú podľa dvoch proti sebe stojacich rodových koalícií – TAIRA a MINAMOTO – GEN-PEI. Následok tejto vojny bol hlboký tektonický zlom vo vývoji japonských dejín. Heianská kultúra sa odteraz stala objektom štylizovanej nostalgie, tentokrát opodstatnenej a už nikdy neutíchajúcej. Cisársky dvor stratil glanc, keď dokonca aj sám svätý cisár prišiel vo vojne o život. Tairovci boli porazení a prenasledovaní do poslednej hlavy, pokiaľ sa im nepodarilo ukryť v odľahlých dolinách nedostupných japonských hôr, a náčelník rodu Minamoto si od cisára vynútil najvyšší vojenský titul seii-taišógun. V Kamakure, ďaleko od žiariaceho Cisárskeho mesta, si založil vlastné vojenské sídlo, vlastnú vládu, a vnútil celej krajine dvojvládie – na každom poste popri cisárskom úradníkovi bol dosadený aj úradník šógunský. A tak sa začalo sedem storočí Japonska ako krajiny, kde vládnu dvaja páni. Obdobie samurajov. Po tomto vojensko-politickom zlome sa popri doznievaní heianských kultúrnych prúdov prejavili aj úplne nové tendencie, nový vkus a nový postoj k životu, formovaný sčasti novými samurajskými mravmi, sčasti novými prúdmi v buddhizme, ktoré si nachádzali novú základňu medzi širokými vrstvami ľudí. Išlo hlavne o AMIDIZMUS a ZEN. ________________________________ [1] v mod. jap. okašii = zábavný, smiešny, „sranda“, je tu istý významový posun v porovnaní s jeho heianským významom.