IVI.M.BACHT1IM V. N. VO LOS I NOV
Marxizmus, freudizmus, filozofia Jazyka
NAKLADATEĽSTVO PRAVDA
Prvá kapitola
Veda o ideológiách a filozofia jazyka
Problém ideologického znaku. Ideologický znak a vedomie. Slovo ako ideologický znak par excellence. Ideologická neutralita slova. Schopnosť slova byť vnútorným znakom. Závery
Problémy filozofie jazyka sú v súčasnosti pre marxizmus osobitne aktuálne a závažné. Na mnohých najdôležitejších bojových úsekoch vedeckej práce zápasí marxistická metóda práve s týmito problémami, a ak ich samostatne neposúdi a nerozrieši, nie je možný jej ďalší produktívny postup vpred.
Predovšetkým samy základy marxistickej vedy o ideologickej tvorbe — základy metodológie, literárnej vedy, religionistiky, vedy o morálke atd\, sú úzko späté s problémami filozofie jazyka.
Každý ideologický produkt nie je len časťou skutočnosti — prírodnej a sociálnej — ako fyzické telesoj výrobný nástroj alebo predmet spotreby, ale okrem toho, na rozdiel od spomínaných javov, odráža a lomŕ inú skutočnosť, ktorá sa nachádza mimo neho. Všetkému ideologickému náleží význam: ono reprezentuje, zobrazuje, zastupuje niečo, Čo je mimo neho, čiže je znakom.Käéniet znaku, tam. niet ani ideológie. Fy-
181
zické teleso je takpovediac totožné samo so sebou — nič neoznačuje, celkom sa kryje so svojou prírodnou jedinečnou danosťou. Tu niet čo hovoriť o ideológii.
Každé fyzické teleso však možno chápať ako obraz, povedzme ako stelesnenie prírodnej zotrvačnosti a nevyhnutnosti v danej jedinečnej veci. Takýto umelecko--symbolický obraz danej fyzickej veci je už ideologickým produktom. Fyzická vec sa zmenila na znak. Je stále časťou materiálnej skutočnosti, a pritom určitým spôsobom odráža a lomí inú skutočnosť.
To isté platí i o každom výrobnom nástroji. Výrobný nástroj je sám osebe bez významu; náleží mu len určitá funkcia — slúži tomu-ktorému výrobnému cielu. Nástroj slúži tomuto cielu ako daná jedinečná vec, nič neodráža ani nezastupuje. Ale aj výrobný nástroj možno premeniť na ideologický znak. Je ním napríklad kosák a kladivo v znaku Sovietskeho zväzu; tu im už náleží číro ideologický význam. Výrobný nástroj možno aj ideologicky ozdobiť. Tak už nástroje prvotného človeka sú pokryté obrázkami alebo ornamentmi, t. j. sú pokryté znakmi. Pravda, sám nástroj sa pritom nestáva znakom.
Ďalej možno výrobnému nástroju dať umelecky dokonalú formu, pričom toto umelecké stvárnenie bude v harmonickom súlade s účelovou výrobnou funkciou nástroja. V tomto prípade dochádza akoby k maximálnemu zblíženiu, takmer k splynutiu znaku s výrobným nástrojom. I tu však pozorujeme zreteľnú hraničnú líniu zmyslu: nástroj ako taký sa nestáva znakom a znak ako taký sa nestáva výrobným nástrojom.
Spotrebný predmet možno takisto urobiť ideologickým znakom. Napríklad chlieb a víno sa stávajú ]ná-boženským symbolom v kresťanskej sviatosti prijímania. Spotrebný predmet ako taký však vôbec nie je znakom. Spotrebné predmety možno, tak ako nástroje, zjednotiť s ideologickými znakmi, ale pritom sa nestie-ra zreteľná hraničná línia zmyslu medzi nimi. Tak sa chlieb pečie v určitej forme, a táto forma vôbec nie
182
je zdôvodnená výlučne určením chleba na spotrebu, ale má i určitý, i ked primitívny, znakový ideologický význam (napríklad forma pletenky alebo vianočky).
Teda popri prírodných javoch, technických a spotrebných predmetoch jestvuje osobitný svet — svet znakov.
Znaky sú tiež jedinečné materiálne veci, a ako sme Videli, hociktorá vec z oblasti prírody, techniky alebo Spotreby sa môže stať znakom, pritom však nadobúda Význam, ktorý presahuje hranice jej jedinečnej danosti. 'Znak nielenže jednoducho jestvuje ako časť skutočnosti, ale aj odráža a lomí inú skutočnosť, a preto ju môže skresľovať, alebo byť voči nej adekvátnym, chá-'pať ju z určitého hľadiska atď. Každý znak podlieha 'kritériám ideologického hodnotenia (lož, pravda, ade-'kvátnosť, spravodlivosť, dobro atď.). Oblasť ideológie fea zhoduje s oblasťou znakov. Možno medzi ne dať "znamienko rovnosti. Kde je znak, tam je i ideológia. 'Všetkému ideologickému naleží znakový význam. ' Vnútri samej oblasti znakov, t. j. vnútri ideologickej sféry, existujú hlboké rozdiely: sem predsa patrí i umelecký obraz, i náboženský symbol, i vedecký vzorec, i právna norma atď. Každá oblasť ideologickej tvorby sa špecificky orientuje v skutočnosti a špecificky ju •lomí,. Každej oblasti náleží osobitná funkcia v jednote sociálneho života. Znaková povaha je však všeobecným určením všetkých ideologických javov.
Každý ideologický znak je nielen odrazom, tieňom 'skutočnosti, ale aj materiálnou časťou tejto skutočnos-'ti. Každý znakový ideologický jav j é daný v nejakom materiáli: v zvuku, vo fyzikálnej látke, vo farbe, v telesnom pohybe atd!. V tomto vzťahu je skutočnosť znaku úplne objektívna a podlieha jednotnej monistickej objektívnej metóde skúmania. Znak je javom vonkajšieho sveta. Aj on sám, aj všetky ním vyvolané účinky, t. j. reakcie, činy a nové znaky, ktoré produkuje v okolitom sociálnom prostredí, sa vyskytujú vo vonkajšej skúsenosti.
Toto tvrdenie je neobyčajne dôležité. Čo ako je ele-
183
mentárne a čo ako sa javí ako samozrejmé, veda b ideológiách doposiaľ z neho nevyvodila všetky náležité závery.
' Idealistická filozofia kultúry a psychologická kultu-rológia umiestňujú ideológiu do vedomia.1 Tvrdia, že ideológia je faktom vedomia. Vonkajšie telo znaku je
" len obalom, len technickým prostriedkom na realizáciu ■vnútorného efektu — chápania.
Ani idealizmus, ani psychologizmus neberú do úvahy, že samo chápanie sa môže realizovať len v nejakom
znakovom materiáli (napríklad vo vnútornej.......reči].
Neberie sa do úvahy, že proti znaku stojí znak a žé
! samo vedomie sa môže realizovať a stat skutočným
\ faktom, len ak sa stelesní v materiáli znaku. Chápanie znaku predsa spočíva v určení vzťahu medzi znakom,
' ktorý má byť pochopený, a iným, už známym znakom; inými slovami, chápanie odpovedá na znak — znakmi. A táto reťaz ideologickej tvorby a chápania, ktorá ide od znaku k znaku a k novému znaku, je jednotná a nepretržitá: od jedného znakového, a teda materiálneho ohnivka bez prerušenia prechádzame k inému,
- tiež znakovému ohnivku. A reťaz nikde nie je prerušená, nikde sa neponára do vnútorného bytia, nemateriálneho a takého, ktoré by nebolo stelesnené v znaku.
Táto ideologická reťaz sa tiahne od jedného vedomia k druhému vedomiu a zjednocuje ich. Veď znaky vznikajú len v procese vzájomného pôsobenia medzi indi-viduálnymi vedomiami, r samo individuálne vedomie je naplnené znakmi. Vedomie sa stáva vedomím, len
1 Treba poznamenať, že v súčasnom novokantovstve pozorujeme obrat v tomto ohľade. Máme na mysli ostatnú knihu E. Cassi-rera Philosophie der symbolischen Formen, T. I, 1923. Ostávajúc na pôde vedomia, Cassirer považuje za základnú Črtu vedomia reprezentáciu. Každý prvok vedomia niečo predstavuje, je nositeľom symbolickej íunkcie. Celok je dan? v Časti a Časť sa chápe len v celku. Idea je podia Cassirera tiež zmyslová, tak ako hmota, je to však zmyslovosť symbolického znaku, je to reprezentatívna zmyslovosť.
184
keď sa naplní ideologickým, resp. znakovým obsahom, a teda len v procese sociálneho vzájomného pôsobenia.
Napriek hlbokým metodologickým rozdielom medzi idealistickou filozofiou kultúry a psychologickou kul-turológiou sa obidva tieto smery dopúšťajú jedného a toho istého základného omylu. Tým, že umiestňujú ideológiu do vedomia, premieňajú vedu o ideológiách na vedu o vedomí a jeho zákonoch, a vonkoncom nezáleží na tom, či to robia z transcendentalistického, alebo empiricko-psychologického hľadiska.
Tento omyl je zodpovedný tak za, hlbokú deformáciu skúmanej skutočnosti, ako aj za metodologické ..zmätky vo vzájomných vzťahoch jednotlivých oblastí poznania. Ideologická tvorba — materiálny a sociálny fakt — sa vtláča do rámca individuálneho vedomia. Na druhej strane samo individuálne vedomie stráca akúkoľvek oporu v skutočnosti. Stáva sa alebo všetkým, alebo ničím.
V idealizme sa vedomie stáva všetkým, umiestňuje sa niekde nad bytie a určuje ho. V skutočnosti však tento vládca vesmíru je v idealizme len hypostazova-ním abstraktnej súvislosti medzi najvšeobecnejšími formami a kategóriami ideologickej tvorby.
Pre psychologický pozitivizmus je zasa vedomie ničím -— súhrnom náhodných psychofyziologických reakcií, ktoré nejakým zázrakom vyúsťujú do zmysluplnej a jednotnej ideologickej tvorby.
Objektívna sociálna zákonitosť ideologickej tvorby, chybne interpretovaná ako zákonitosť individuálneho vedomia, nevyhnutne musí stratiť svoje skutočné miesto v bytí a vzdialiť sa alebo do nadexistenčných výšin transcendentalizmu, alebo do pre asociálnych hlbín psychofyzického biologického subjektu.
Jdeologické ako také však nemožno vysvetliť ani z nadčlovečích, ani z predčlovečích, živočíšnych koreňov. Jeho skutočné miesto je v bytí—• v špecifickom sociálnom znakovom materiáli,ktorý vytvoril človek. Jeho špecifickosť spočíva.....práve v tom, že sa nachádza
185
i^d^pjganizQy_anýriii indivíduami,~že,4e prostředím, médiom ich komunikácie. :
Znak môže vzniknul: len na interindividuálnom teritóriu, pričom toto teritórium nie je „prírodné" v priamom zmysle tohto slova:2 ani medzi dvoma homo sa-piens znak nevzniká. Je nevyhnutné, aby dve indivíduá boli sociálne organizované, aby tvorili kolektív: len vtedy sa môže medzi nimi vytvoriť znakové prostredie. Individuálne vedomie nielenže tu nemôže samo nič vysvetliť, ale naopak, ono samo potrebuje byť vysvetlené zo sociálneho ideologického prostredia.
Individuálne vedomie je sociálno-ideologický fakt. Kým táto téza nebude uznaná so všetkými dôsledkami, ktoré z nej vyplývajú, nemožno vybudovať ani objektívnu psychológiu, ani objektívnu vedu o ideológiách.
Práve problém vedomia robí hlavné ťažkosti a spôsobuje hlboký zmätok vo všetkých otázkach spojených tak s psychológiou, ako i s vedou o ideológiách. Vedomie sa napokon stalo asylům ignorantiae pre všetky filozofické konštrukcie. Zmenilo sa na skládku všetkých nerozriešených problémov, všetkých objektívne nerozložitelných zvyškov. Namiesto toho, aby sa hľadalo jeho objektívne určenie, začalo sa používať na subjektivizáciu a rozklad všetkých určitých objektívnych určení.
Jediným možným objektívnym určením vedomia môže byť len určenie sociologické. Vedomie nemožno vyvodiť bezprostredne z prírody, tak ako sa o to pokúšal a stále pokúša naivný mechanistický materializmus a súčasná objektívna psychológia (biologická, behavioristická a reflexologická). Ideológiu nemožno vyvodiť z vedomia, ako to robí idealizmus a psychologický pozitivizmus. Vedomiesa utvára a uskutočňuje v znakovom materiál!, vytvorenom v procese sociálneho styku organizovaného kolektívu. Individuálne vedomie sa živí
2 Spoločnosť Je, pravda, tiež Časť prírody, ale len Časť, časť kvalitatívne odlišná, majúca svoje Specifické zákonitosti.
znakmi, vyrastá z nich, odráža v sebe ich logiku a ich zákonitosť. Logika vedomia je logikou ideologickej komunikácie, znakovej interakcie kolektívu. Ak zbavíme vedomie jeho znakového ideologického obsahu, neostane z neho vôbec nič. Vedomie sa môže uchýliť len do obrazu, do slova, do významového gesta atd. Mimo tohto materiálu ostane len holý fyziologický akt, neosvetlený vedomím, t. j. neosvetlený, neinterpretovaný znakmi.
Z toho, čo sme povedali, vyplýva tento metodologický záver: veda o ideológiách nijako nezávisí od 'psychológie a neopiera sa o ňu. Naopak, ako to detailnejšie budeme vidieť v jednej z nasledujúcich kapitol, objektívna psychológia sa musí opierať o vedu o ideoló-giách. Skutočnosťou ideologických javov je objektívna skutočnosť sociálnych znakov. Zákony tejto skutočnosti4 sú zákonmi znakovej komunikácie, určované bezprostredne celým súhrnom sociálno-ekonomických zákonov. Ideologická skutočnosť je bezprostrednou nadstavbou nad ekonomickou základňou. Individuálne vedomie nie je architektom ideologickej nadstavby, ale len nájomníkom, ktorý našiel prístrešie v sociálnej budove ideologických znakov.
Tým, že sme predbežne oddelili ideologické javy a icn zákonitosť od individuálneho vedomia, ešte užšie sme Ich spojili s podmienkami a formami sociálnej komunikácie. Skutočnosť znaku je úplne determinovaná touto komunikáciou. Veď bytie znaku nie je ničím iným než jej materializáciou. Také sú všetky ideologické znaky.
Táto znaková povaha a úplná všestranná podmiene-nosť komunikáciou nie je nikde vyjadrená tak zřetelné a úplne ako práve v jazz/fcu. Slovo je ideologickým fenoménom par excellence. Celú skutočnosť slova úplne pohlcuje jeho funkcia byť znakom. Niet v ňom ničoho, čo by bolo ľahostajné k tejto funkcii a čo by ne-
186
187
vzniklo z nej. Slovo je najčistejším a najjemnejším médiom sociálneho styku.
Už len indikatívnosť, reprezentativnost slova ako ideologického fenoménu, výnimočná dištinktívnosť jeho znakovej štruktúry by stačili na to, aby bolo vo vede o ideológiách slovo vyzdvihnuté na prvé miesto. Základné všeobecno-ideologické formy znakovej komunikácie by mohli byť najlepšie odhalené práve na materiäli slova.
To však nie je všetko. Slovo nie je len najindikatív-nejším a najčistejším znakom, slovo je navyše neutrálnym znakom. Všetok ostatný znakový materiál je špecializovaný podľa jednotlivých oblastí ideologickej tvorby. Každá oblasť má svoj vlastný ideologický materiál, formuje svoje špecifické znaky a symboly, ktoré sa v iných oblastiach nedajú použiť. Tu sa znak utvára špecifickou ideologickou funkciou a nedá sa od nej oddeliť. Slovo je k špecifickej ideologickej funkcii neutrálne. Môže byť nositeľom ľubovoľnej ideologickej funkcie: vedeckej, estetickej, morálnej alebo náboženskej.
Okrem toho existuje velká oblasť ideologickej komunikácie, ktorá sa nedá začleniť do určitej ideologickej sféry. Je to životná komunikácia. Táto komunikácia je obsahovo neobyčajne bohatá a dôležitá. Na jednej sírane sa bezprostredne prirakýna k procesom produkcie, na druhej strane sa dotýka oblastí rozličných sformovaných a špecializovaných ideológií. O tejto špecifickej oblasti životne] ideológie budeme podrobnejšie hovoriť v nasledujúcej kapitole. Tu len poznamenáme, že materiálom životnej komunikácie je predovšetkým slovo. Takzvaná hovorová reč a jej formy majú svoje miesto práve tu, v oblasti životnej ideológie.
Pre slovo je charakteristická ešte jedna nanajvýš závažná osobitosť, ktorej slovo vďačí za to, že je primárnym médiom individuálneho vedomia. I keď skutočnosť slova, tak ako každého znaku, zaujíma miesto
188
medzi indivíduami, slovo sa zároveň utvára prostriedkamiindividuálneho organizmu, nepotrebujúc nijaké nástroje ani nijaký mimotelesný materiál. Tým je dané, že slovo sa stalo znakovým materiálom vnútorného' života vedomia [vnútorná reč). Veď vedomie sa mohlo rozvíjať len tým, že malo k dispozícii hybký materiál, ktorý bolo možné vyjadriť telesne. A práve Takýmto materiálom bolo slovo. Slovo môže slúžiť ako znak takpovediac vnútorného použitia; môže sa realizovať ako znak, i keď nie je úplne vyjadrené navonok. Preto je problém individuálneho vedomia ako vnútorného slova (vnútorného znaku vo všeobecnosti) jedným z najdôležitejších problémov filozofie jazyka.
Už od samého začiatku je jasné, že k tomuto problému nemožno pristúpiť tak, že si vypomôžeme zaužívaným pojmom slova a jazyka, ako ich vypracovala nesociologická lingvistika a filozofia jazyka. Aby sme pochopili funkciu slova ako prostredia vedomia, na to je potrebná hlboká a detailná analýza slova ako sociálneho znaku.
Túto výlučnú úlohu slova ako prostredia vedomia určuje to, že slovo sprevádza ako nevyhnutný ingredient vôbec všetku ideologickú tvorbu. Slovo sprevádza a komentuje každý ideologický akt. Procesy chápania každého ideologického javu (obrazu, hudby, obradu, Činu] sa neuskutočňujú inak než za účasti vnútornej reči. Všetky prejavy ideologickej tvorby, všetky iné, neverbálne znaky sú zaplavované živlom reči, sú doň ponorené a nedajú sa od neho úplne oddeliť a odtrhnúť.
To, pravda, neznamená, že slovo môže nahradiť každý iný ideologický znak. Nie, nijaký zo základných špecifických ideologických znakov nemožno slovom úplne nahradiť. Zásadne nemožno slovom adekvátne reprodukovať hudobné dielo ani maliarsky obraz. Slovo nemôže úplne nahradiť náboženský obrad, niet adekvátnej slovnej náhrady ani za najjednoduchšie životné gesto. Ak by sme to popierali, viedlo )sy to
189
k najbanálnejšiemu racionalizmu a simplifikátorstvu. No zároveň sa všetky tieto slovom nenahraditelné ideologické znaky opierajú o slovo a sú ním sprevádzané tak ako spev hudobným sprievodom.
Ani jeden kultúrny znak, ak je pochopený a nadobudne zmysel, neostáva izolovaný, stáva sa súčasťou slovne stvárneného vedomia. Vedomie je schopné nájsť k nemu nejaký slovný prístup. Preto sa okolo každého ideologického znaku utvárajú akoby sústredené kruhy slovných ozvien a rezonancií. Každý ideologický lom utvárajúceho sa bytia v čo akom významovom mate-riáli je sprevádzaný ideologickým lomom v slove ako záväzným sprievodným javom. Slovo je prítomné v každom akte chápania a v každom akte interpretácie.
Všetky zvláštnosti slova, ktoré sme rozobrali — jeho znakovú čistota, ideologická neutralita, vnorenosť do Životnej komunikácie, jeho schopnost stat sa vnútorným slovom a napokon jeho záväzná prítomnosť ako sprievodného javu v každom vedomom ideologickom akte —, všetko toto robí zo slova základný objekt vedy o ideológiách. Zákony ideologického lomu bytia v znaku a vo vedomí, jeho formy a mechanizmus tohto lomu je potrebné skúmať predovšetkým na materiáli slova. Vniesť marxistickú sociologickú metódu do všetkých hlbok a subtílností „imanentných" ideologických štruktúr možno len na základe filozofie jazyka ako filozofie ideologického znaku, vypracovanej práve marxizmom.
Problém vzťahu základne a nadstavieb
í
41
t,
f
Neprípustnosť kategórií mechartlstfckej kauzality vo vade o Ideológii. Utváranie spoločnosti a utváranie slova. Znakové vyjadrenie spoločenskej psychológie. Problém rečových životných žánrov. Formy sociálneho styku a formy znakov. Téma znaku. Triedny boj a dialektika znaku. Záver
Jeden zo základných problémov marxizmu — problém vzťahu základne a nadstavieb — je viacerými svojimi
f podstatnými momentmi úzko spätý s otázkami filozo-
fie jazyka a ich rozriešením, alebo aspoň ich širším
r a hlbším rozborom sa môže mnohé objasniť.
; Keď sa kladie otázka, akým spôsobom základňa ur-
čuje ideológiu, dostávame na ňu pravdivú, ale príliš
• všeobecnú, a preto mnohoznačnú odpoveď: kauzálne.
Ak pod kauzalitou máme chápať mechanistickú kau-•  zalitu, ako ju doteraz chápu a určujú pozitivistickí predstavitelia prírodovedného myslenia, tak táto odpoveď je od základu chybná a protirečí samým základom dialektického materializmu.
Sféra použitelnosti kategórie mechanistickej kauzality je mimoriadne obmedzená a i v samej prírodovede sa stále viac a viac zužuje, a to tou mierou, ako sa dialekticky rozširujú a prehlbujú jej základy. Pokial ide o základné otázky historického materializmu a celej
191
vedy o ideológiách, tu o použití tejto inertnej kategórie nemôže byť ani reci.
Stanovenie súvislosti medzi základňou a javom vytrhnutým z celostného a jednotného ideologického kontextu nemá nijakú poznávaciu hodnotu. Predovšetkým je nevyhnutné určiť význam dane] ideologické] zmeny v kontexte te]-ktore] ideológie, pričom treba brať do úvahy, že každäj^ideologická oblasť] je jednotným celkom, ktorý reaguj!"uftä* zmlmu základne všetkými svbjimť.,.kpnštil;utívnymi zložkami. Preto vysvetlenie musí zachovať všetky kvalitatívne diferencie medzi oblasťami, ktoré na seba pôsobia, a sledovať všetky etapy, ktorými prechádza zmena. Len za tejto podmienky výsledkom analýzy nebude vonkajšia korelácia dvoch náhodných javov nachádzajúcich sa na odlišných úrovniach, ale proces skutočného dialektického utvárania sa spoločnosti, ktorý vychádza zo zá.-kladne a završuje sa v nadstavbách.
Ak sa ignoruje špecifickosť znakového ideologického materiálu, ideologický jav sa zjednodušuje, berie sa do úvahy a vysvětluje len jeho racionálny obsahový moment [napríklad — priamy poznávací zmysel istého umeleckého obrazu, ako Rudin — „zbytočný človek")., a tento moment sa uvádza do súvislosti so základňou (napríklad — šľachta degeneruje, z toho „zbytočný človek" v literatúre). Alebo naopak, vyčleňuje sa len vonkajší, technický moment ideologického javu (napríklad technika architektonickej konštrukcie alebo chemická technológia farieb), a tento moment sa bezprostredne vyvodzuje z technickej úrovne výroby.
Obidva tieto spôsoby vyvodenia ideológie zo základne rovnako obchádzajú podstatu \ ideologického javuj Aj ak je stanovená vzájomná súvislosť pravdivá, aj ak sa „zbytoční-ľudia" skutočne objavili v literatúre v súvislosti s tým, že šľachtické hospodárstvo začalo upadať, tak z toho po prvé vôbec nevyplýva, že zodpovedajúce hospodárske otrasy mechanicky kauzálne produkujú „zbytočných ľudí" na stránkach románu
192
(absurdnosť takéhoto predpokladu je úplne zrejmá), po druhé sama táto vzájomná súvislosť nemá nijakú poznávaciu hodnotu, pokiaľ nie je objasnená špecifická úloha „zbytočného človeka" v umeleckej štruktúre románu ä špecifická úloha románu v sociálnom živote ako celku.
Je predsa jasné, že od ekonomických premien v hospodárstve k objaveniu sa „zbytočného človeka" v románe vedie velmi dlhá cesta, prechádzajúca viacerými kvalitatívne rozdielnymi oblasťami, z ktorých každá sa vyznačuje špecifickou zákonitosťou a svojbytnosťou. Je predsa jasné, že „zbytočný človek" sa v románe neobjavil nezávisle od iných prvkov románu a bez akejkoľvek súvislosti s nimi; naopak, celý román sa pretvoril ako jednotný organický celok, podriadený svojim Špecifickým zákonom. Práve tak sa pretvorili i všetky ostatné prvky románu — jeho kompozícia, štýl atď. A i toto organické pretvorenie románu sa uskutočnilo v úzkej súvislosti so zmenami v celej literatúre.
. Problém vzájomného vzťahu základne a nadstavieb — problém nanajvýš zložitý, ktorý na to, aby mohol
' byť produktívne rozpracovaný, vyžaduje obsiahly predbežný materiál — môže byť v značnej miere objasnený práve na materiáli slova;
Z hľadiska, ktoré nás zaujíma, je podstata tohto
■:       problému v tom, ako skutočné bytie (základňa) určuje
i       znak, ako znak odráža a lomí vznikajúce bytie.
Osobitosti slova ako ideologického znaku, ktoré sme rozobrali v predchádzajúcej kapitole, robia slovo najvhodnejším materiálom na principiálne objasnenie celého problému. Z tohto hľadiska nie je dôležitá ani 'tak znaková čistota slova, ako skôr jeho sociálna všadeprítomnost. Veď slovo sa vkráda doslova do kaž-
* ^ďéhó vzájomného styku"a~^'6lnnos"ti ľudí: do pracovnej spolupráce, do ideologickej komunikácie, do ná-
ť"i" ■
"13 Marxizmus, freudizmus, filozoíia Jazyka 193
hodných životných kontaktov, do politických vzťahov 'atď. V slove sa realizujú nespočetné ideologické nite, ktoré prenikajú všetky oblasti sociálneho styku. Je celkom pochopitelné, že slovo bude najcitlivejším ukazovateľom sociálnych zmien, a to i takých, ktoré ešte len dozrievajú, ktoré ešte nemajú definitívnu podobu, ktoré ešte neprenikli do hotových a ustálených ideologických systémov. Slovo je prostredím pozvolného kvantitatívneho hromadenia zmien, ktoré sa ešte nestačili pretvoriť na novú ideologickú kvalitu, ktoré ešte nestačili utvoriť novú a ucelenú ideologickú for-lmu. Slovo je schopné fixovať všetky prechodné, i tie "najjemnejšie a letmé fázy sociálnych zmien.
Takzvaná spoločenská psychológia, ktorá podľa Ple-chanova a väčšiny marxistov tvorí prechodný článok medzi sociálno-politickým usporiadaním a ideológiou v úzkom zmysle [veda, umenie atď.), je reálne, materiálne daná ako slovné vzájomné pôsobenie. Keby sme spoločenskú psychológiu vyňali z tohto reálneho procesu rečovej (všeobecne znakovej) komunikácie a vzájomného pôsobenia, zmenila by sa na metafyzický alebo mystický pojem („kolektívna duša" alebo „kolektívna vnútorná psychika", „duch národa" atd.).
Spoločenská psychológia nie je daná niekde vnútri (v „dušiach" komunikujúcich indivíduí), ale úplne vonku, v slove, v geste, v čine. Niet v nej ničoho nevyjadreného, vnútorného, všetko je vonku, všetko je v procese výmeny, všetko je v materiáli, a predovšetkým v mateŕiáli slova.
Výrobné vzťahy ä sociálno-politické usporiadanie, ktoré je nimi bezprostredne podmienené, určujú všetky možné slovné kontakty ľudí, všetky formy a spôsoby ich slovnej komunikácie: v práci, v politickom živote, v ideologickej tvorbe. A zasa podmienkami, formami a typmi rečovej komunikácie sú určené formy i témy rečových prejavov.
194
Spoločenská psychológia, to je predovšetkým živel rozmanitých rečových prejavov, ktorý zo všetkých strán obmýva všetky formy a druhy ustálenej ideologickej tvorby: kuloárně rozhovory, výmena názorov v divadle, na koncerte, na rozličných spoločenských zhromaždeniach, Číro náhodné rozhovory, spôsoby slovnej reakcie na životné a každodenné udalosti, spôsob, akým si uvedomujeme sami seba, svoje spoločenské postavenie pomocou slov atď. Spoločenská psychológia je daná predovšetkým v tých najrozličnejších formách „výpovedí", vo forme malých rečo-vých žánrov, vnútorných a vonkajších, doteraz takmer
vôMc.......nejireskúmaných. Všetky tieto rečové prejavy
sú, prirodzene, späté s inými typmi znakového prejavu a vzájomného pôsobenia — s mimikou, gestikuláciou, konvenciami atď.
Všetky tieto formy rečového vzájomného pôsobenia sú nanajvýš úzko späté s podmienkami danej sociálnej situácie a mimoriadne citlivo reagujú na všetky zákmity sociálnej atmosféry. A práve tu, vnútri spoločenskej psychológie materializované j v slove sa hromadia sotva badateľné zmeny a posuny, ktoré potom nachádzajú svoj výraz v hotových ideologických produktoch.
Z toho, čo sme povedali, vyplýva, že spoločenskú psychológiu treba skúmať z dvoch strán: po prvé z hľadiska jej obsahu, t. j. z hľadiska tém, ktoré sú y nej aktuálne v tom alebo inom momente, a po druhé .— z hľadiska foriem a typov rečovej komunikácie, v ktorých sa dané témy realizujú (posudzujú, vyjadrujú, skúmajú, zvažujú).
Doteraz sa úloha skúmania spoločenskej psychológie obmedzovala len na prvé hľadisko, t. j. na určenie jej tematických zložiek. Pritom však nebola zreteľne sformulovaná ani otázka, kde hľadať objektívne dokumenty, t. j. materiálne vyjadrenia spoločenskej psycho-
195
lógie. AJ tu pojmy „vedomie", „psychika", „vnútorný svet" zohrali smutnú úlohu tým, že oslobodzovali od nevyhnutnosti hľadať zreteľne vymedzené materiálne formy vyjadrenia spoločenskej psychológie.
Otázka konkrétnych foriem má však prvoradý význam. Nepôjde tu, pravda, o pramene nášho poznania spoločenskej psychológie v tej alebo onej dobe (napríklad memoáre, listy, literárne diela], ani o pramene chápania „ducha doby", ale práve o samy formy, v ktorých sa tento duch konkrétne uskutočňuje, t. j. o formy životnej znakovej komunikácie.
Typológia týchto foriem, je jednou z najdôležitejších úloh marxizmu.
Neskoršie, v súvislosti s problematikou výpovede a dialógu sa ešte dotkneme problému rečových žánrov. Tu sa obmedzíme len na jednu poznámku.
Každá doba a každá sociálna skupina má svoj repertoár rečových foriem pre komunikáciu v oblasti životnej ideológie. Každej skupine rovnorodých foriem, t. j. každému životnému rečovému žánru zodpovedá vlastná skupina tém. Medzí formou komunikácie (napríklad bezprostredná technická pracovná komunikácia), formou výpovede (stručná pracovná replika) a jej témou jestvuje súvislá organická jednota. Preto sa klasifikácia foriem výpovede musí opierať o klasifikáciu foriem verbálne] komunikácie. Formy verbálnej komunikácie sú zasa celkom určené výrobnými vzťahmi a sociálno-politickým usporiadaním. Pri podrobnejšej analýze by sme videli, aký veľký význam má hierarchický moment v procese rečového vzájomného pôsobenia, aký silný vplyv má hierarchická organizácia komunikácie na formy výpovede. Slovná etiketa, rečový takt a iné formy prispôsobenia výpovede hierarchickej organizácii spoločnosti majú nesmierny význam v procese vytvárania základných životných žánrov.1
O probléme životných rečových žánrov sa v lingvistickej a íllozoflckej literatúre začalo uvažovať až v poslednom čase.
Každý znak, ako vieme, sa utvára medzi sociálne organizovanými ľuďmi v procese ich vzájomného pôsobenia. Preto sú formy znaku podmienené predovšetkým sociálnou organizáciou daných ľudí a bezprostrednými "podmienkami ich vzájomného pôsobenia. Keď sa zme-nia tieto formy, mení sa í znak. Jednou z úloh vedy o ideológiách musí byť tiež, aby preskúmala sociálny život slovného znaku. Len z tohto hľadiska možno konkrétne vyjadriť problém vzájomného vzťahu znaku a bytia, len za tejto podmienky možno proces kauzálnej determinácie znaku bytím ukázať ako proces skutočného prechodu bytia do znaku, skutočne dialektického lomu bytia v znaku.
V záujme toho musíme rešpektovať základné metodologické požiadavky: "
1) Nemožno odtŕhať......ideológiu od materiálnej skutočnosti znaku (umiestňovať ju do „vedomia" alebo iných vágnych a neuchopitelných oblastí).
2] Nemožno odtŕhať znak od konkrétnych foriem sociálnej komunikácie (lebo znak je časťou organizovanej sociálnej komunikácie a mimo nej vôbec nejestvuje, mení sa na jednoduchú fyzickú vec).
3) Nemožno odtŕhať komunikáciu a jej formy od ich materiálnej základne.
r. Každý ideologický znak vrátane slovného znaku, usku-' točňovaný v procese sociálnej komunikácie, je určovaný sociálnym obzorom danej epochy a danej sociálnej skupiny. Doteraz sme hovorili o forme znaku, určovanej formami sociálneho vzájomného pôsobenia. Teraz sa dotýkame druhej strany — obsahu znaku a hodnotového akcentu, ktorý sprevádza každý obsah. V každej etape rozvoja spoločnosti jestvuje osobitý
iedným z prvých serióznych pokusov skúmať tieto žánre, pravda, bez zřetelné vymedzenej sociologickej orientácie, je práca Lea Spitzera Italienische Umgangssprache [1922]. O Spitzerovi, jeho predchodcoch a stúpencoch sa obšírnejšie zmienime neskoršie.
196
197
a ohraničený okruh predmetov, přístupných sociálnemu vnímaniu, ktorým toto vnímanie pridáva hodnotový akcent. Len tento okruh predmetov nadobúda znakovú formu, stáva sa objektom znakovej komunikácie. Čím je určený tento okruh hodnotovo akcentovaných predmetov?
Na to, aby predmet, nech už patrí k hociktorému druhu skutočnosti, vošiel do sociálneho obzoru skupiny a podnietil znakovú ideologickú reakciu, je nevyhnutné,aby bol tento predmet spätý s podstatnými sociálno-ekonomickými predpokladmi bytia danej skupiny, je nevyhnutné, aby nejako zasiahol, čo i okrajovo, základ materiálnej existencie danej skupiny.
Individuálna svojvôľa pritom, pravda, nemôže mať nijaký význam. Veď znak sa tvarí medzi indivíduami, v sociálnom prostredí, a preto je nevyhnutné, aby predmet nadobudol interindividuálny význam, len vtedy sa môže stať objektom znakového stvárnenia. Inými slovami, do sveta ideológie môže vofst, sformovai sa v ňom a nadobudnúť určitost len to, čo nadobudlo spoločenskú hodnotu.
Preto všetky ideologické akcenty, i keď sú stvárnené individuálnym hlasom (napríklad v slove), alebo vôbec individuálnym organizmom, ^sqci^nymLJ^-centmi, ktoré si robia nárok na sociálne uznanie, a len vďaka tomuto uznaniu sa realizujú navonok, v ideologickom materiáli.
Dohodnime sa, že skutočnosť, ktorá sa stáva objektom znaku, budeme nazývať témou znaku. Každý zavŕšený znak má svoju tému. Tak každý slovný prejav má svoju tému.2
Ideologická téma je vždy sociálne akcentovaná. Pravda, všetky tieto sociálne akcenty ideologických tém prenikajú I do individuálneho vedomia, ktoré, ako vieme, je skrz-naskrz ideologické. Tu sa stávajú akoby
2 Neskoršie podrobnejšie vysvetlime, v akom vzťahu Je téma k sémantike jednotlivých slov.
198
individualizovanými akcentmi, tak ako s nimi ako so 'svojimi zrastá individuálne vedomie, lež ich zdrojom nie je individuálne vedomie. Akcent ako taký je interindividuálny. Živočíšny krik ako číra reakcia na bolesť individuálneho organizmu je zbavený akcentu. Je to rýdzo prírodný jav. Krik nie je orientovaný na sociálnu atmosféru, a preto v ňom niet ani náznakov znakového sformovania.
Téma ideologického znaku a forma ideologického znaku sú navzájom nerozlučne späté a rozlíšiť ich môžeme, pravda, len v abstrakcii. Veď koniec koncov jedny a tie isté sily, jedny a tie isté materiálne predpoklady oživujú i tému, i formu.
Skutočne: jedny a tie isté ekonomické podmienky integrujú nový prvok skutočnosti do sociálneho obzoru, robia ho sociálne významným, „zaujímavým", a jedny a tie isté sily vytvárajú formy ideologickej komunikácie (poznávacej, umeleckej, náboženskej a iných), ktoré zasa určujú formy znakového vyjadrenia.
Teda témy a formy ideologickej tvorby vyrastajú v jednej a tej istej kolíske a v podstate sú dvoma stránkami jedného a toho istého.
Tento proces inkorporácie skutočnosti do ideológie, zrod témy a zrod formy možno najlepšie preskúmať na materiáli slova. V jazyku sa tento proces ideologického utvárania odrazil tak vo velkých, svetodejinných rozmeroch, skúmaných paleontológiou jazykových významov, ktorá odhaľuje integráciu ešte nediferencovaných zlomkov skutočnosti do sociálneho obzoru prvotných ludí, ako aj v malých rozmeroch, konštituujúcich sa v rámci súčasnosti, pretože slovo, ako vieme, citlivo odráža aj tie najmenšie pohyby sociálneho bytia.
* Bytie sa v znaku, ktorý je jeho odrazom, nielen odrá-gt      ža, ale aj lomí. Čo určuje tento lom bytia v ideologic-
199
kom znaku? — Prelínanie rozdielne orientovaných sociálnych záujmov vnútri jedného znakového kolektívu, t. j. triedny boj.
Trieda nie je totožná so znakovým kolektívom, t. j. s kolektívom, ktorý používa jedny a tie isté znaky ideologickej komunikácie. Jeden a ten istý jazyk používajú" rozličné triedy. V dôsledku toho"^vjto^m" ideologickom znaku prelínajú rozlične orientované akcenty. Znak sa stáva scénou triedneho boja.
Táto sociálna polyakcentnosf je velmi dôležitým momentom ideologického znaku. Vlastne len vďaka tomuto prelínaniu akcentov je znak živý a premenlivý, schopný vyvíjať sa. Znak vyňatý z napätí sociálneho boja, znak, ktorý sa ocitol akoby mimo boja tried, nevyhnutne stráca silu, degeneruje na alegóriu, stáva sa objektom filologického chápania a nie živého sociálneho rozumenia. Historická pamäť ludstva je plná takýchto odumretých ideologických znakov, ktoré nie sä schopné stať sa dejiskom boja živých sociálnych akcentov. Jednako — pokiaí o nich vie historik a filológ, ešte stále v nich tlejú posledné iskierky života.
Ale práve to, čo robí ideologický znak živým a premenlivým, ho zároveň robí prostredím, kde sa bytie lomí a skresľuje. Vládnuca trieda sa usiluje dať ideologickému znaku nadtriedny, večný charakter, uhasiť alebo zahnať dovnútra boj sociálnych hodnotení, ktorý sa v ňom odohráva, urobiť ho monoakcentným.
V skutočnosti je každý živý ideologický znak dvojtvárny ako Ianus. Každá živá nadávka sa môže stať pochvalou, každá živá pravda musí nevyhnutne pre mnohých znieť ako najväčšia lož. Táto vnútorná dia-lektickosf znaku sa úplne obnažuje len v epochách sociálnych kríz a revolučných zvratov. V bežných podmienkach sociálneho života sa toto protirečenie, prítomné v každom ideologickom znaku, nemôže úplne odhaliť, pretože v etablovanej vládnúcej ideológii je ideologický znak vždy do určitej miery reakčný, a akoby sa usiloval stabilizovať predchádzajúci moment
200
dialektického prúdu sociálneho vývinu a akcentovať pravdu včerajšieho dňa ako dnešnú pravdu. Tým je daná refraktujúca a skresľujúca osobitosť ideologického znaku v hraniciach vládnúcej ideológie.
Tak sa rozvíja problém vzťahu základne a nadstavieb. Našou úlohou bolo konkretizovať len niektoré jej stránky a vyjasniť cesty a smery, ktorými sa má uberať produktívne rozpracovanie tohto problému. Pre nás bolo dôležité, aby sme ukázali, aké miesto pri tom zaujíma filozofia jazyka. Na materiáli slovného znaku možno najľahšie a najúplnejšie preskúmať kontinuitu dialektického procesu zmeny, ktorá postupuje od základne k nadstavbám. Kategória mechanickej kauzality .pri vysvetľovaní ideologických javov môže byť najľahšie prekonaná na pôde filozofie jazyka.
n
-5»
[M
m
m
1
I
II