Výskum ajnuštiny:

   Hokkaidó daigaku

Výškum rjúkjúskych jazykov:

   Okinawa bunka kenkjúdžo na Univerzite Hósei

   Rjúkjú daigaku v Nahe


Začiatkom 20. storočia: objav starojaponských „dvoch I, dvoch E a dvoch O“ (tzv. „kó-ocu“, tj. A-B:
„kó-rui no i, ocu-rui no i“, atď.) Druhý člen každej dvojice („ocu“, „B“) sa vyznačujú ablautovou
dvojbodkou: ï, ë, ö.

   Arisaka hósoku (Arisakov zákon) z r. 1932 sa týka ö:

1. ö sa s ô nevyskytujú spolu v jednej morféme

2. ö sa s u a a veľmi málo vyskytujú spolu v jednej morféme


Západná veda:


Samuel Martin

   od 1960-ych rokov

   všetky aspekty japončiny, jej história a komparácia s kórejčinou. Základný zoznam
japonsko-kórejských korešpondencií (foneticky vzájomne korešpondujúcich slov a morfém, ktoré tak
môžu svedčiť o spoločnom pôvode japončiny a kórejčiny)


Miller:

   „altajská teória“


Miller, Roy Andrew (1971) Japanese and the Other Altaic Languages. Chicaco/London: The

   University of Chicago Press


Starostin, Sergej A., Dybo, A.V., Mudrak O. A. 2003 Etymological Dictionary of the Altaic

   Languages, 3 volumes. Leiden: Brill Academic Publishers.


Starostin, Sergej 1991 Altajskaja problema i proisxoždenie japonskogo jazyka. Moskva: Nauka.


John B. WHITMAN

   (od r. 1985) nadviazal na Martina a rozvil japonsko-kórejskú historickú komparáciu vrátane
zoznamu korešpondencií (okolo 350).


Alexandr VOVIN

   (rozmedzie tisícročí) popiera altajskú teóriu. Japonsko-kórejské korešpondencie vysvetľuje skôr
ako recepciu – tj.  výpožičky do japončiny (kofunskej, alebo ešte na pevnine). Literárnu japončinu
(bungo) považuje len za jednu podobu japončiny, „západná starojapončina“ (WOJ) je jazyk Man´jóšú
a piesní (kajó) v Kodžiki a Nihongi, a popri nej berie do úvahy „východnú starojapončinu“ (EOJ)
zachovanú v manjóšúskych Azuma-uta („tri Azumy“ A, B, C) a rjúkjúske jazyky.

   Pôvodne hľadal v ajnuštine austronézske prvky, ale toto svoje dielo dnes popiera:

Vovin (1993) A Reconstruction of Proto-Ainu. Leiden, New York, Koeln: E.J.Brill.


   Odlišnosť najstaršieho bungo od jazyka heianskej literatúry pripisuje nárečovému rozdielu medzi
Jamatom a Jamaširom – provincií, v ktorých stála Nara (Jamato) a Heian (Jamaširo). Kórejské
výpožičky vo WOJ, na rozd. od EOJ a rjúkjúštiny.

   Vovin 2010 Koreo-Japonica. Honolulu: University of Hawai’s Press.


Christopher BECKWITH:

Beckwith, Christopher I. (2004) Koguryo – The Language of Japan’s Continental Relatives.
Leiden-Boston:Brill

   (po r. 2000) japončine podobné miestne mená v Kórei vysvetľuje cez kogurjoštinu, ktorá mala byť
jazykom príbuzným japončine – „kogurjosko-japonská jazyková rodina“, ktorá nemala nič spoločné
s kórejčinou - tá bola severný jazyk tunguského typu. Kogurjošťania a Japonci sa rozštiepili
v pobrežnej oblasti medzi Kóreou a sv Čínou (Pochajský záliv) – Kogurjošťania išli na sever do
vnútrozemia, Japonci sa pozdĺž kórejského pobrežia posúvali smerom ku Kjúšú. Ich spoloční predkovia
mohli prísť z oblasti Šanghaja (staročínsky štát Wu).

   severná vetva sa najprv usadila severne od Kórey, v dnešnom Mandžusku, a v priebehu 2. a 1.
storočia pnl založila po sebe reťaz kráľovstiev: Pujo, odtiaľ výboj na juh – Kogurjo, odtiaľ výboj
na juh – Päkče. Práve to, že päkčeskí králi mali hovoriť jazykom podobným japončine, spôsobilo
neskoršie dobré vzťahy medzi jamatoským a päkčeským dvorom.


J. Marshall UNGER:

   (po r. 2000) popiera Vovina aj Beckwitha:

   Unger, J. Marshall 2009 The Role of Contact in the Origins of the Japanese and Korean Languages.
Honolulu: University of Hawai’i Press.

   japončine podobné zemepisné názvy v Kórei vysvetľule tým, že japončina na Kórejskom polostrove
prežívala ešte tisíc rokov po jajoiskej migrácii – tzv. „para-japončina“. Nositelia kontinentálnych
„kórejských“ kultúrnych výdobytkov vrátane písma mohli byť títo „para-Japonci“ = v Kórei zostavší
príbuzní Japoncov, a nie etnickí Kórejčania. Reč Kogurja nebola zásadne odlišná od reči Päkče
a Silly, išlo o tri prakórejšké dialekty, ktoré prišli zo severu do pôvodne japonsky hovoriacich
oblastí južnej polovice Kórejského polostrova. Rozdielnosť reči v Päkče, o ktorej píšu čínske
dokumenty, vysvetľuje nie odlišnosťou reči dobyvateľov (Kogurjošťanov) a pôvodných obyvateľov
(Prakórejčanov), ale len odlišnosťou dialektovou: vladári hovorili severnejším nárečím, keďže
dobyli toto územie od severu (z Kogurja).


Paul BENEDICT:

   austronézska teória

BENEDICT, Paul K. (1990) Japanese / Austro-Tai. Ann Arbor: Karoma Publishers.


Bjarke FRELLESVIG (Oxford):

   Frellesvig, Bjarke 2010 A History of the Japanese Language. Cambridge University Press.

   najnovšie súhrnné dielo o vývoji japončiny. Nový pohľad na starojaponský vokalizmus.