Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01, vyučujúci: doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. 1 1. Počiatky záujmu o Blízky Východ 1.1. Pútnici Počiatky záujmu o archeologické pamiatky Blízkeho Východu siahajú do obdobia vrcholného stredoveku, kedy sa sem na svojich cestách dostávali židovskí a kresťanskí pútnici. Tí nám v pútnických denníkoch a správach zanechali opisy Svätej zeme a Mezopotámie, kde sa ako prvé do centra ich pozornosti dostali mestá Babylon a Ninive. Už v dvanástom storočí podnikol španielsky žid Benjamín z Tudelly okružnú cestu po Stredomorí, ktorá ho zaviedla i ďalej do Palestíny, Egypta, Tunisu a Maroka. Zanechal nám memoáre, podľa ktorých navštívil okrem iného Sýriu, Libanon, Izrael a severnú Mezopotámiu. Z Bagdadu potom odišiel do Perzie, kde sa otočil a cez arabský polostrov sa dostal do Egypta a Severnej Afriky. Jeho kniha opisuje krajiny, ktoré navštívil (dokopy viac než 300 miest- jedným z nich bolo aj spomínané Ninive), s dôrazom na židovské komunity, ich zvyky a životný štýl. Ďalším židovským cestovateľom bol Pettachja z Regensburgu, ktorý sa na svoju cestu vydal z Prahy a do Mezopotámie sa dostal cez Kaukaz. Počas tejto výpravy navštívil Ninive a Babylon. Benjamín z Tudelly Cesty Benjamína z Tudelly Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01, vyučujúci: doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. 2 1.2. Obchodníci Ďalšiu vlnu návštevníkov Blízkeho Východu tvorili obchodníci, ktorých do tejto oblasti zaviedli ich obchodné záujmy. Roku 1573 sem napríklad pricestoval lekár a botanik Leonard Rauwolf, ktorý bol vášnivým cestovateľom a najmä veľkým záujemcom o miestne liečivá. Počas svojej cesty navštívil Konštantínopol, Bagdad a Jeruzalem. Roku 1582 potom svoj denník vydal pod názvom "Aigentliche Beschreibung der Raiß inn die Morgenländerin". Nájdeme v ňom opisy Jeruzalema a náboženského života na Prednom Východe, kresťanského aj moslimského. Okrem toho bol tiež prvým Európanom, ktorý opísal prípravu a pitie kávy: “Veľmi dobrý nápoj, ktorý nazývajú Chaube, a ktorý je skoro tak čierny ako atrament a veľmi dobrý na choroby, najmä žalúdočné.” V rokoch 1616 a 1624 si zase Mezopotámiu ako cieľ svojich ciest zvolil bohatý rímsky obchodník Pietro Della Valle, ktorý si v Ure všimol zvláštne tabuľky a nápisy. Toto nové písmo pomenoval podľa jeho tvaru klinovým. Pietro si niekoľko nápisov prekreslil, a zopár tehál priniesol so sebou domov, aby ich ako kuriózny dar venoval pápežovi. Po prvý krát sa takto klinopisné pamiatky dostali na európsky kontinent. Pietro della Valle navštívil ako pútnik viaceré sväté miesta, potom odišiel do Damašku a Bagdadu, kde sa oženil s kresťanskou ženou sýrskeho pôvodu. Tá ale bohužiaľ umrela roku 1621 v perzskom meste Persepolis, a Pietro sa roku 1626 vrátil do Európy sám. Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01, vyučujúci: doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. 3 1.3. Misionári Ďalšími „prieskumníkmi“ mezopotámskych zrúcanín (ktoré boli po invázii Mongolov v závere 14. storočia vo veľmi poľutovaniahodnom stave) sa stali apoštolskí administrátori, ktorí na Blízky Východ prišli z poverenia pápeža. Apoštolská administratúra je definovaná v kanonickom práve rímskokatolíckej cirkvi takto: “Apoštolská administratúra je určitá časť božieho ľudu, ktorú zo zvláštnych a závažných dôvodov pápež nezriadil ako diecézu, ale bola zverená do pastierskej starostlivosti apoštolskému administrátorovi, ktorý ju riadi menom pápeža.“ Na konci osemnásteho storočia bol takýmto administrátorom Joseph de Beauchamp, ktorý v Mezopotámii strávil vo svojom úrade tri roky. Joseph je prvým autorom obšírnejšieho popisu babylonských zrúcanín, priviezol tiež do Európy ďalšie ukážky klinového písma. 2. Počiatky britského bádania na Blízkom východe Britská Východoindická spoločnosť (East India Trading Company)Táto obchodná spoločnosť bola prvou inštitúciou, ktorá umožnila bádanie na Blízkom Východe. Britská Východoindická spoločnosť bola založená ako protiklad svojej holandskej obdoby roku 1600 kráľovnou Alžbetou I. s prvotným záujmom v oblasti obchodu s bavlnou, hodvábom, čajom, ópiom, atď. Jej obrovský úspech bol postavený na dvoch predpokladoch- prvým z nich boli vzťahy s indickou vládnucou dynastiou Veľkých Mughalov, ktorí obchod s Anglickom podporovali (spolupráca začala za vlády Nur-uddina Salima Jahangira). Tým druhým bol vznik personálnej únie medzi Španielskom a Portugalskom, ktorý znamenal definitívny odchod všetkých židov z Pyrenejského polostrova. Mnoho z týchto nadaných obchodníkov a znalcov odišlo do Anglicka, kde našli svoje uplatnenie vo sférach obchodu a v radoch Východoindickej spoločnosti. Anglicko teda bolo prosperujúcim obchodným impériom. Lode Východoindickej spoločnosti pri ceste do Indie museli oboplávať Afriku, to však bola ale hotová Odysea- dlhá, namáhavá a hlavne nákladná plavba si vyžadovala niekoľko zastávok, počas ktorých sa museli opraviť poškodené lode a doplniť zásoby. Bolo preto nutné vybudovať cestovné stanice, ktoré slúžili práve k tomuto účelu. Okrem južnej Afriky sa dôležitými stali prístavy Bombaj a Kalkata, ale takisto Basra, ktorá bola predovýchodným prístavným mestom. Keďže poloha Basry bola veľmi výhodná, Briti tam založili enklávu a zriadili tu svoju agentúru. Roku 1802 tiež vznikla rezidentúra VI spoločnosti v Bagdade. Jej prvým rezidentom sa stal Claudius James Rich. Cisár Jahangir Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01, vyučujúci: doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. 4 2.1. Claudius James Rich- otec predovýchodného bádania Keďže Claudius James sa narodil roku 1787 ako nemanželský syn, jeho rodina ho potrebovala „ukryť“ pred vtedajšou prísnou spoločnosťou. Bol teda poslaný na výchovu do Bristolu, kde už vo veľmi mladom veku prejavil obrovský jazykový talent. Ako chlapec vedel hovoriť po latinsky, grécky, hebrejsky, arabsky, perzsky a turecky- ako jedenásťročný údajne ovládal viac než desať jazykov (živých i mŕtvych). Vo veku sedemnástich rokov sa Claudius James rozhodol stať kadetom britskej východoindickej spoločnosti, ktorá ho vyslala do Káhiry, aby sa tu stal sekretárom pána Locka, miestneho britského rezidenta. Než sa však do Egypta dostal (istý čas napríklad strávil na Malte štúdiom taliančiny a hudby), káhirský rezident sa stihol rozlúčiť so životom. Claudius teda pokračoval vo svojich orientálnych štúdiách v Smyrne a Konštantínopole. Neskôr sa do Egypta vrátil ako asistent nového konzula. Tu mal príležitosť zdokonaliť svoju arabčinu a rozličné iné schopnosti. V septembri roku 1807 odchádza Rich do Bombaja, kde sa stáva hosťom Sira Jamesa Mackintosha. O rok neskôr si za manželku berie Mary Mackintoshovú- dcéru svojho hostiteľa. Vo veku dvadsiatich troch rokoch je potom menovaný do funkcie rezidenta Východoindickej spoločnosti a britského konzula v irackom Bagdade. James sa sťahuje s manželkou Mary do prepychového paláca, kde už tento „ľavoboček“ nikdy nebude mať núdzu o peniaze. Klinový text z diela C.J.Richa Ruiny Babylonu na brehu rieky Eufrat Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01, vyučujúci: doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. 5 V Bagdade mal Claudius James dostatok času a prostriedkov na to, aby sa venoval svojim záujmom- okrem obrovskej knižnice začal navštevovať babylonské zrúcaniny, ktoré podrobne zmeral (vyhotovil ich prvý topografický plán) a prehľadal. Roku 1812 vydáva knihu Memoir on the Ruins of Babylon, v ktorej zhromaždil informácie o Babylone z rôznych zdrojov, a tiež topografické údaje. Šlo teda o prvý povrchový prieskum Babylonu. Richovo dielo a veľmi presné reprodukcie klinopisných nápisov vzbudili v spoločnosti tak veľký záujem, že dielo vydal ešte dva razy, samozrejme upravené a spresnené. Babylon prestal existovať iba v rovine akéhosi literárneho mýtu, a zrodil sa ako skutočná, existujúca pamiatka. Keďže ale nič na tomto svete nemôže byť dokonalé, aj v takmer rozprávkovom životnom príbehu Claudia Jamesa Richa sa muselo vyskytnúť niečo, čo by šťastie a bohatstvo vyvážilo na druhej strane váh. Šlo o Claudiovo krehké zdravie, ktoré sa od roku 1813 ustavične zhoršovalo. Claudius s manželkou sa museli presťahovať do Konštantinopolu, neskôr tiež podnikli liečebnú cestu do Európy. Po návrate Claudius ešte naposledy navštívil Babylon, roku 1820 precestoval Kurdistan a vydal dielo Narrative of a Residence in Koordistan and on the Site of Ancient Nineveh. Jeho život sa však nezadržateľne blížil k svojmu koncu, ktorý ho zastihol v meste Shiráz, kde Claudius pomáhal chorým počas epidémie cholery. Tomuto ochoreniu podľahol piateho okóbra 1820 ako 33ročný. Vdova Mary Richová neskôr jeho rozsiahlu zbierku artefaktov predala Britskému múzeu. Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01, 2.2. Henry Creswicke Rawlinson (1810 Rovnako ako predchádzajúca osobnosť, aj Henry Rawlinson začínal svoju kariéru ako kadet Východoindickej spoločnosti. Henry bol odvelený do Indie, cestou kam v ňom jeho spolucestujúci svojim rozprávaním vzbudil prvý záujem o k Rawlinsonovi láskavý- bol kavaleristom, pohľadným dôstojníkom, ktorý nemal núdzu o pozornosť dám, ktorú si všemožne vychutnával. Roku 1833 bol ale prevelený do Iránu ako vojenský inštruktor iránskej armády, tu si na lokalite Behistun (Bísútún) kráľa Dareia I. pozostávajúci z oznamu o v troch jazykoch- staroperzskom, elámskom a Rawlinson sa rozhodol spraviť si kópiu tohto nevšedného nápisu vytesaného v skalnom útese, na ktorý sa najprv musel vyšplhať, a potom postupne zlaňovať nižšie, aby sa k nebezpečný úkon hravo zvládol a získal tak súbor materiálu, s potom ďalej pracoval v Bagdade. Ako prvé sa mu podarilo rozlúštiť mená, dokázal teda rozlíšiť niekoľko znakov, a rozšifrovať celý staroperzský nápis. Babylónska pasáž už predstavovala ťažší oriešok- k jej rozlúšteniu využil slovníky nájdené Austenom H. Layardom. S elámskou časťou si Henry neporadil vôbec, ale napriek tomu takto položil základy asyrológie a klinopisného bádania. Na tomto mieste by sa ešte patrilo poznamenať, že Rawlinson v nebol prvým, komu sa podarilo behistunský nápis prečítať. Predbehol ho roku 1802 nemecký epigrafik Georg Friedrich Grotefend ktorého ale svet už takmer zabudol, keďže jednoducho odmietli uveriť. G.F. Grotefend Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01, vyučujúci: doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. (1810-1895)- zrod asyrológie, rozlúštenie klinopisu ako predchádzajúca osobnosť, aj Henry Rawlinson začínal svoju kariéru ako kadet Východoindickej spoločnosti. Henry bol ňom jeho spolucestujúci svojim rozprávaním vzbudil prvý záujem o Orient. Život v Indii bol bol kavaleristom, pohľadným dôstojníkom, pozornosť dám, ktorú si všemožne vychutnával. Roku 1833 bol ale prevelený do Iránu ako vojenský inštruktor iránskej Behistun (Bísútún) všimol klinopisný nápis oznamu o podrobení deviatich kráľov staroperzskom, elámskom a babylonskom. Rawlinson sa rozhodol spraviť si kópiu tohto nevšedného nápisu skalnom útese, na ktorý sa najprv musel vyšplhať, potom postupne zlaňovať nižšie, aby sa k nemu dostal. Tento získal tak súbor materiálu, s ktorým . Ako prvé sa mu podarilo rozlúštiť mená, dokázal teda rozlíšiť niekoľko znakov, a neskôr sa mu podarilo rozšifrovať celý staroperzský nápis. Babylónska pasáž už predstavovala jej rozlúšteniu využil slovníky nájdené Austenom H. elámskou časťou si Henry neporadil vôbec, ale napriek klinopisného bádania. Na tomto mieste by sa ešte patrilo poznamenať, že Rawlinson v skutočnosti nebol prvým, komu sa podarilo behistunský nápis prečítať. Predbehol Georg Friedrich Grotefend, na dol, keďže göttingenskí akademici mu H.C. Rawlinson doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. 6 H.C. Rawlinson Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01,Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01, vyučujúci: doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. Behistunský nápis doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. 7 Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01,Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01, vyučujúci: doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc.doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. 8 Úvod do studia archeologie Předního Východu, PAPVA_01, vyučujúci: doc. PhDr. Petr Charvát, DrSc. 9 2.3. Austen Henry Layard (1817-1894) Dobrodruh narodený v britskej rodine žijúcej v Paríži. Austen síce spočiatku študoval v Londýne práva, keďže ho ale toto štúdium vnútorne nenapĺňalo (a vyslovene ho nebavilo), prijal roku 1839 ponuku miesta na Cejlóne, kam sa rozhodol dôjsť z Británie... pešo. Napriek tomu, nakoľko bláznivý a nebezpečný bol tento nápad, mladý Layard sa dostal až do Mosulu, kde stretol istého Paula Emila Bottu (o ktorom sa ešte čo-to dozvieme vrámci francúzskych výskumov na prednom východe), ktorý v ňom vzbudil taký záujem o miestne pamiatky, že sa Layard spontánne rozhodol ostať v Iráne. Tu žil nejaký čas nomádskym životom, kvôli nepokojom bol ale odvolaný do Istanbulu, kde bol zamestnaný na britskej ambasáde. Roku 1845 sa rozhodol zahájiť vlastný výskum v Ninive, kde kopal počas dvoch sezón. Nanešťastie ho však zaujímali iba reliéfy (ktoré dopravil do Británie), na ktoré sa pri kopaní výlučne zameriaval, mnoho iných artefaktov (okrem iného tiež klinopisné tabuľky) teda bolo nenávratne zničených. Jeho publikácia o Ninive ale vzbudila o Asýriu veľký záujem, Layard teda kopal ďalej- v Aššure a na niekoľkých telloch v južnej Mezopotámii (kde ale spôsobil viac škôd ako úžitku, keďže nedokázal rozoznávať ani steny z nepálených tehál. Nenašiel tu ani žiadne poriadne reliéfy, a preto tieto lokality čoskoro bez ďalšieho záujmu opustil). Layard sa napokon vrátil do Británie, a stal sa súčasťou politického života ako diplomat a veľvyslanec. Na staré kolená sa potom odsťahoval do Benátok, kde sa venoval zbierkam umenia. „Layardova Asýria“ Layardov list Rassamovi