skom proti kráľovi Žigmundovi. A keby najctihodnejší otec ostrihomský arcibiskup Ján z Kamže?* nebol veľkým množstvom ozbrojencov posilnil hranice krajiny, ctižiadostivý panovník mohol v čase neprítomnosti kráľa ŽigmundaTs značne ohroziť jeho vládu. (202) Nasleduje sťatie tridsiatich dvoch šľachticov Priebeh udalostí ovplyvňuje nielen mocných kráľov a vzhľadom na postavenie núti ich mlčať, ale vykoľají zo zaužívaného spôsobu života aj ľudí skromnejšieho osudu, zmení ich zmýšľanie a ženie ich do rozličných nástrah. Kým ľudský osud kráča priaznivým smerom, dvíha prospie- ' vajúceho ducha a pripravuje ho na to, aby sa nedal strhnúť do trúfalých podujatí. Kým kráľa Žigmunda sprevádzal priaznivý osud, s hrdou mysľou sa usiloval významných ľudí spomedzi šľachty, ktorí sa počas nešťastnej vlády kráľovien voči nemu ťažko previnili, buď pripútať vernosťou alebo ich potrestať smrťou. Tí si však v nezmyselnej opovážlivosti a zarputilosti želali radšej zomrieť, než žiť pod vládou neželaného panovníka. Boli to šľachtici označovaní v našich časoch ako „tridsiati dvaja rytieri". Medzi nich patril Štefan Kont?*, slávny a oslavovaný uhorský rytier, pochádzajúci z urodzenej krvi pánov z Hederváru, o ktorého odvahe a udatnosti sa hovorí aj v našom nemenej slávnom období, ba ospevujú ho za sprievodu lýry. Títo hrdinovia sa potulovali po krajine, za čo kráľ Žigmund utŕžil nemálo výčitiek. Keď sa dozvedel, že pripravujú prevrat, rozhodol sa zaskočiť ich. Určil na to svojho oddaného Juraja Vajdafiho", muža rovnako zručného v zbrani ako v umení podvodu, aby ich k nemu priviedol buď násilím alebo lsťou. Keď títo šľachtici, nič netušiac o ohrození, táborili pri rieke Sáve a na svitaní boli pohrúžení do sladkého spánku (s výnimkou Jána Korpáda^, o ktorom sa vravelo, že ho spánok už nezmohol pri červenejúcej sa dennici), Juraj Vaj-dafi ich prepadol. Tí vzápätí vstali a chopili sa zbraní. Vajdafi prišiel za nimi so sľubmi od kráľa, ak sa s ním zmieria. Nahnal im však strach, lebo mal silnejšie vojsko a zbrane. Keď videli jasne, že ich sily nestačia na to, aby sa mohli postaviť nepriateľovi na odpor, dali prednosť sľubom a vydali sa na cestu. No keď dorazili do mestečka Karum", dali im ťažké okovy a previezli ich do mesta Budína. Cestou sa šľachtici medzi sebou dohovorili, že ak budú v prítomnosti kráľa, nepreukážu mu pozdravom úctu; čo sa aj stalo. Keď kráľ sedel s korunou na hlave uprostred svojich ľudí a šľachtici sa pred ním objavili, nikto z nich neotvoril ústa KRONIKY STREDOVEKÉHO SLOVENSKA na pozdrav a nepreukázali mu nijakú úctu ani poklonu, ani padnutím na kolená. Táto potupa vyvolala u kráľa výbuch hnevu. V prudkej zlosti ich dal sťať na Námestí sv. Juraja mučeníka v Budíne.so Niektorí vravia, že keď išli sťať Štefana Konta, hrdo sa díval smerom k smrtiacemu úderu a poznamenal, že veľmi často hľadel pokojnými očami na hroziacu smrť a ani teraz sa nedesí a chce vskutku takto hľadieť. Podľa niektorých bolo týchto šľachticov tridsaťjeden. Pri poprave zbrojnoš Štefana Konta Chowka nezadržal slzy a dal sa do žalostného plaču. Kráľ sa naňho pozrel a vravel: „Synu, zadrž slzy a prestaň plakať. Ja som tvojím pánom a som schopný dať ti viac, ako ten, čo ho sťali." Mládenec údajne odpovedal takto: „Ja ti, českej svini, nikdy slúžiť nebudem." Na kráľov rozkaz stihol ho ten istý trest ako jeho pána a tak doplnil uvedený počet sťatých. Spomínaných hrdinov, čo spoločne vyliali krv a vypustili svoje duše, pritúlila na večné prebývanie posvätná zem cintorína mesta (Budína) pri kaplnke pocestných na predmestí do čias, kým nezaznie anjelova trúbka. Smrťou týchto hrdinov sa rozhoreli iskry tlejúce pod pahrebou. Tie potom vyšľahli medzi kráľom Žigmundom a Uhrami do obrovských plameňov a jeho vláda už nebola bezpečná až do posledného dňa jeho života. (203) O nešťastnej bitke kráľa Žigmunda pod hradom Veľký Niko-pol Počas šťastného panovania kráľa Ľudovíta vznikol medzi Grékmi pre-veľký spor; zmietali sa v ťažkých vnútorných rozbrojoch. Gréci mali totiž dvoch vládcov. Hoci nepochádzali od tých istých rodičov, jednako sa obaja narodili v cisárskej rodine, a preto si prisvojovali právo na panovanie, si Podľa vlastného presvedčenia mali Gréci v obľube a nasledovali buď jedného alebo druhého a v jeho mene bojovali v občianskej vojne. Keď jeden z nich zistil, že jeho strana je na ústupe, vo svojej pomstychtivosti povolal na pomoc z Ázie do Grécka tureckého sultána Mu-rada 1.82(v hodnosti panovníka bol to tretí) a sľuboval mu odmenu. Sultána nebolo ťažké o tom presvedčiť, lebo už predtým po tom túžil a usiloval sa o to zo všetkých síl. Grék uchádzajúci sa o trón ho i jeho vojenské oddiely podľa dohody prepravil na lodiach po mori cez Heles-pont83do Trácie, aby ich po ukončení vojny poslal vzápätí na lodiach späť. Na základe takejto dohody sa dostali Turci z Ázie do Európy. Toto zvrátené podujatie gréckych kráľov založilo na európskej pôde neuhasiteľ- KRONIKA JANA Z TURCA /145y ný požiar; ten sa šíri aj v súčasnosti a na našich poliach dal možnosť vyrásť v značnej miere plodom našej biedy. Lebo Muraď nemal v úmysle dodržať sľub, lež chcel mať z toho osoh. Deň čo deň si našiel zámienku preťahovať vojnu, aby sa Gréci vzájomným zabíjaním oslabili a tak ich mohol napadnúť, ľahšie premôcť a potlačiť. A ani sa nesklamal vo svojej nádeji. Lebo len čo sa Gréci v neprestajnej vojne vysílili a domáce možnosti boli vyčerpané, našiel si Murad ihneď zámienku obrátiť zbrane proti nim. Veľmi pohotovo obsadil mestečko Gallipoli ležiace pri morskej úžine Helespont, dal sa obliehať aj ostatné grécke mestá, začal pustošiť územie a všetko rad-radom prepadávať, až kým si nepodmanil veľkú časť Trácie. Odvtedy turecký problém nadobúdal čoraz väčšmi na závažnosti, a keď po smrti kráľa Ľudovíta vláda v Uhorsku prešla na kráľa Žigmunda, turecký sultán Bajazid^, ktorý bol takisto bystrý a nemenej schopný panovník ako jeho otec Murad, ba odhodlanejší na veľké činy, zakrátko dostal pod svoje panstvo či už silou alebo podriadením sa celú Tráciu, Tesáliu, Macedóniu, Phocidu, Boetiu a Attiku. So zbraňou v ruke napadol Messianov (my ich nazývame Bulharmi), ktorým vládol Žigmund.es Kráľ vyslal k Bajazidovi vyjednávačov, aby upustil od vpádu do krajiny patriacej podľa platného práva jeho moci. Sultán zámerne odkladal odpoveď, kým sa nezmocnil celého bulharského územia. Potom údajne dal rozvešať na všetky steny istého domu rozličné druhy zbraní, a to kopije, štíty, ako aj tuľajky, ktoré Turci používajú v boji proti nepriateľovi, voviedol kráľovských poslov a takto k nim prehovoril: „Vráťte sa k svojmu kráľovi a povedzte mu, že, ako vidíte, aj ja mám dostatočné právo na toto územie," a ukázal zároveň na zbrane visiace na stene. Kráľa Žigmunda to dosť naľakalo, no odhodlal sa pomstiť sa. Preto v desiatom roku svojho panovania v roku vtelenia Pána 1396 zburcoval všetky ozbrojené sily svojej ríše a zhromaždil obrovské vojsko. Na veľkej kráľovskej výprave sa zúčastnilo okrem iných aj burgundské kniežat, ako aj francúzsky alebo galský ľud, ktorí priviezli mnoho zbraní a postavili šíky bojovníkov. Erby týchto ozbrojených šľachticov boli namaľované na obrazoch, ktoré viseli ako pamiatka na stenách budínskeho Kláštora sv. Mikuláša vyznávača (patrí bratom dominikánom) až do rokov môjho života. Kráľ Žigmund teda postupoval s týmto mohutným vojskom, prekročil Dunaj, a neobávajúc sa vôbec tureckého sultána, údajne povedal: „Prečo sa máme strachovať tohto človeka? Nech by sa valila na nás ohromná ťarcha nebeskej klenby, našimi kopijami by sme ju bez ujmy vedeli zadržať." V neľútostnej zúrivosti za obrovského pustošenia a strašného hrmotu prešiel srbskou krajinou a dorazil k hraniciam Bulharska. Odtiaľ postupoval ďalej a dobyl hrad Orechovo a Vidin i niektoré ďalšie pevnosti v tejto oblasti, ktoré strážili turecké posádky. Dosiahol to za cenu preliatej krvi mnohých z radov svojho vojska i spojencov. Napokon v ročnom období, keď vinič svojim pestovateľom dáva sladké plody, čiže okolo sviatku Michala archanjela, rozložil tábor na priestranstve pod hradom Veľkého Nikopolu.s^Turci často vyrážali z hradu a provokovali kráľovské vojsko; mnohých zranili, ale aj oni sa väčšinou vracali zranení. Keď sa sultán (naši starší ľudia, ako sme vraveli, ho pomenovali Bajazid, Mikuláš Secundini pochádzajúci z tureckej rodiny mu v liste Ae- Ineoviss, sienskému biskupovi, dal meno Chalapinus) dopočul, že kráľ vtrhol s veľkou vojenskou silou do jeho ríše, povolal do zbrane všetok svoj ľud a so silnými oddielmi sa približoval ku kráľovskej výprave v snahe postaviť sa jej na odpor. Správa o príchode nepriateľa vzrušila Galov a či Francúzov, šli ku kráľovi a prosili ho, aby súhlasil s ich zaradením na začiatok bitky, ktorý býva najkrutejší. Ten si všimol obrovskú silu zovšadiaľ sa valiacich pohanov a ich rinčiace šíky postupujúce proti kráľovskému táboru. Francúzov v?ápätí zachvátila túžba po okamžitom boji. Prv než sa všetky kráľovské zbory zoradili do bojových šíkov a dostali znamenie na boj, vyrazili Francúzi z tábora a podľa zvyku zoskočili z koni a ako pešiaci sa vyrútili na nepriateľské šíky. Medzi nepriateľmi sa rozpútal urputný boj. Keď Uhri videli, že osedlané kone Francúzov sa ženú krížom ku kráľovskému táboru — nepoznali totiž tento spôsob ich boja —, domnievali sa, že ich nepriateľský oddiel všetkých pozabíjal, vo veľkom zmätku sa rozpŕchli, zanechali tábor i výzbroj; nato sa zovšadiaľ zbiehali, kládli ostro nepriateľovi odpor, no súčasne sa dávali na útek. Nastalo obrovské krviprelievanie. Padlo mnoho Uhrov a viacerí sa dostali do zajatia. Kráľ sa zachránil na loďke a tak to nemuselo byť ani nebo, ako údajne pyšný panovník pred bitkou vyhlasoval, ale nepriateľské zbrane ho premohli.89 (204) Sprisahanie proti kráľovi Žigmundovi a jeho zajatie Ach, aké macošské šťastie udeľuje ľudský osud, keď ho vedie po nežia- /14IS/ KRONIKY STREDOVEKÉHO SLOVENSKA KRONIKA JANA 2 TURCA /147/ 48 Horvátiovci uzavreli s bosnianskym kráľom Tvrdkom zmluvu a pokúšali sa v južnej časti krajiny vystúpiť proti kráľovnám. Pozri tamže, s. 224. ]án z Turca tu myslí na Mikuláša Gorjanského, ktorý však už vtedy nebol palatínom. je to sviatok sv. Jakuba (25. júl). Časové určenie je však chybné, lebo spomínané udalosti sa odohrali v septembri 1386. Pozri Márki, S.: c. d., s. 95—97. Kráľovné odchádzali na hrad palatína do Gorjan (Dakovo — mesto v Srieme). 52 Útočníci zajali členov sprievodu. Príčinou pomsty bolo, že Horvátiovci poslali odseknuté hlavy Mikuláša z Gorjan, jeho bralanca Jána, ako aj Blažeja Forgáča vdove Karola Malého, ktorá ich dala voziť po meste a vystaviť na neapolskom námestí. Pozri Má-lyusz — Krista, c. d., s. 225. Kráľovnú Alžbetu ihneď neusmrtili. Držali ju na hrade Krupa (dnes Bosanska Krupa), ležiacom v horách v stolici Uka — Krbava. Keď sa dopočuli o príchode Žigmunda s vojskom do krajiny, kráľovné presťahovali do Novigradu, kde Alžbetu v januári 1387 usmrtili. Zahrdúsil ju Ján Horváti, keď sa dozvedel, že vyjednávala s Benátčanmi. Pozri Márki, S.: c. d., s. 97—101. Pozri aj Dejiny Slovenska I, s. 320. Kráľovná Žigmunda nepozvala, naopak, všemožní bránila zaťovi byť s jej dcérou a vládnuť. Žigmund vtrhol v apríli 1386 do Uhorska, obsadil západné Slovensko a kráľovné boli nútené súhlasiť s rozhodnutím českého kráľa Václava IV. Alžbete sa však podarilo prekaziťŽigmundovu korunováciu. Ten nevstúpil do Budína a z Uhorska odišiel po uzavretí dohody. Pozri Mályusz — Krista, ŕ, d., s. 226—227. Kráľovnú Máriu v tom čase už nestrážili na hrade Krupa,ale na Novigrade. Prístup na hrad uzavreli na mori plavidlá, čím sa znemožnilo spojenie s Neapolom. Pozri Márki, S.: c. d., s. 103—113. Generálnu kongregáciu zvolali na 27. augusta. Pokúšala sa urovnať spor medzi stranou Gorjanskovcova Horvátiovcami. Pozri tamže, s. 228—229. Udalosti mali iný priebeh. Kráľovná Mária bola v tom čase v zajatí rodiny Horvátiov-cov, a preto nemohla byť prítomná na generálnej kongregácii. Žigmunda korunovali za uhorského kráľa 31.3.1387. Pozri tamže, s. 229—230. Pozri aj Dejiny Slovenska I, s. 320. 58 Dnes Slavonska Požega pri rieke Orljava. 59 Hrad Požega obliehali po Žigmundovej korunovácii. Na jar 1387 Mikuláš Gorjanský (syn zabitého palatína) zvíťazil vo viacerých bitkách nad oddielmi Jána Horvátiho, ktorý napokon ušiel na hrad Požega. Po mohutnom obliehaní hradu sa vzdal a sľúbil prepustiť kráľovnú. Mikuláš Gorjanský sa potom vydal proti búriacim sa Srbom a Horvátiho zveril Štefanovi Lackfimu. Ten mu umožnil útek. Ján z Turca nesprávne tvrdí, že Štefan zo Šimontorne i bratanec Štefan z Čáktorne vystupovali proti Žigmundovi. Tento názor zrejme prevzal od rodiny Lackfiovcov. Pozri Mályusz — Krista, c. d., s.231. 60 Hrad Dobrudža (Dobor) od rieky Sávy na juh, na ľavom brehu riečky Bosny. Údaj o úteku Jána Horvátiho na tento hrad je známy iba od Jána z Turca. Pozri tamže, s. 232. 61 Bosniansky bán Štefan Tvrdko, bratanec manželky Ľudovíta I. Alžbety, dal sa r. 1376 korunovať za kráľa a rozšíril svoju moc na úkor Srbska, ako aj smerom k Jadranskému moru. Tešil sa priazni Horvátiovcov. Potom sa zmocnil ďalších územia r. 1390 sa vyhlásil aj za kráľa Dalmátska a Chorvátska. Pozri tamže, s. 232—233. 62 49 50 51 53 54 55 56 57 i /32b/ Z podania Jána z Turca by sa zdalo, akoby hrad bol obliehaný r. 1387; v skutočnosti to bolo r. 1394. Pozri tamže, s. 233. Po dobytíhradu bosniansky kráľ Štefan Dabiša uzavrel so Žigmundom zmluvu a vzdal sa okupácie Dalmátska a Chorvátska. Pozri tamže, s. 234. Zachované listiny nehovoria nič ani o zajatí, ani o mučení Jána Horvátiho. Pozri tamže. Túto kapitolu spracoval Ján z Turca zrejme na základe Žigmundovej listiny zo 17 2 1401. Pozri tamže, s. 235. . Bolo to r. 1394. 67 Moldavský vojvoda Štefan získal túto oblasť pomocou Poľska. Žigmund chcel Moldavsko opäť získa ť. Vojvodovým sídlom bola asi dnešná Piatra Neamt. Pozri Mályusz — Kristó c d s. 235. ' ' ' Výpravy do Moldavska sa uskutočnili v r. 1394—1395 a Žigmund víťazstvom pri Malom Nikopole r. 1395 načas odvrátil nebezpečenstvo hroziace od Osmanskej ríše. Pozri Dejiny Slovenska I, s. 321. Kronikár chybne uvádza rok výpravy do Valašska. Tá sa uskutočnila až po výprave do Moldavska r. 1395. Pozri pozn. 69. Mária zomrela v máji 1395. Pozri Mályusz — Kristó, c. d., s. 238—239. Na uhorský trón si robil nároky Vladislav H. Jagelovský. Pozri Dejiny Slovenska I, s. 321. Ján z Kaniže bol v r. 1376—1377 záhrebským a ostrihomským prepoštom a r. 1387 sa stal ostrihomským arcibiskupom, ako aj kancelárom kráľa Žigmunda. Pozri Mályusz — Kristó, c. d., s. 239. Vladislav sa usiloval vyhovieť svojej manželke Hedvige, ktorá sa pokúšala získať trón. No keď sa proti nemu vypravil až k Levoči palatín Leustachius, vzdal sa vojenského zásahu. Rázny postoj kancelára Jána z Kaniže zohral rozhodujúcu úlohu. Pozri tamže s. 240. Stefan Kont pochádzal z rodu Héderovcov. Jeho otec bol županom viacerých stolíc. Mohol sa zúčastniť na výprave v Taliansku, o čom by svedčilo jeho meno (Kont_ conte). Pozri tamže, s. 241. 77 Juraj Vajdafi bol členom rodiny Lackfiovcov a bratancom Štefana Lackfiho. Jeho bral Imrich sa pridal k Horvátiovcom, on zostal prívržencom Márie a Žigmunda. Za zásluhy mal v r. 1392—2393 v správe mačviansky banát. Pozri tamže. Zúčastnil sa na zadržaní kráľovien. Dnes Sremski Karlovec (Sriemska stolica). Sprisahanie proti Žigm undovi uskuločn iíi r. 1388 viacerí veľmoži patriaci k neapolskej strane. Boli porazení a spomedzi vodcov sprisahan ia sa Jánovi Horvátimu podarilo ujsť. Ostatných dal Žigmund v Budíne popraviť. Ján z Turca zaraďuje tieto udalosti až za rok 1395 a sem začlenil aj popravy, ktoré nasledovali po obsadení Dobrudže r. 1394. Pozri Mályusz — Kristó, c. d., s. 242. Bol to cisár Ján V. Palaeologus a jeho poručník Ján Cantacusenus, ktorý bol r. 1355 pozbavený moci. Pozri tamže, s. 243. 82 Murad I. vládol v r. 1359—1389. 63 64 65 66 68 69 70 71 72 73 74 75 76 78 79 80 81 ľSHI 86 87 88 89 83 Dnešné Dardanely. 84 Bajazid 1.(1389—1403). 85 Turci sa dostali do Európy v čase sporov o byzantský trón. Sultán Murad 1. obsadil r. 1361 Drinopol a r. 1365 donútil Srbsko a Bulharsko platiť dane. Územie Bulharska nazývali Rimania Moesia a tak ho uvádza aj Ján z Turca. R. 1389 sultán Murad porazil na Košovom poli Srbov, ktorí tak stratili samostatnosť. Stal sa však obeťou srbského atentátnika a po ňom nastúpil Bajazid 1. Čiže Ján z Valois, najstarší syn burgundského kniežaťa Filipa. ]án z Turca mohol o ňom vedieť z diela A. S. Piccolominiho. Pozri Mályusz — Krista, c. d., s. 244. Bitka pri Nikopole (dnes Nijkup pri Velikom Turnove) sa odohrala 28. 9.1396. Ide o A. S. Piccolominiho (1405—1464), významného humanistu, začas sienského biskupa, od r. 1458 pápeža (Pia II.). Spojenecké vojská zlyhali v spôsobe boja proti Turkom. Rytiersky spôsob boja na koňoch v zoradených šíkoch neobstál voči pechote a delostrelectvu. Ján z Turca nesprávne uvádza, že francúzska jazda pred začiatkom boja zoskakovala z koni. Keď sa rytieri v ťažkom brnení dostali medzi stany tureckého tábora, boli nútení zoskočiť z koni, lebo tie sa tam sotva mohli pohybovať a lukostrelci ich ostreľovali z bezprostrednej blízkosti. Pozri Mályusz — Krista, c. d., s. 247. Perzský krát Xerxes podnikol vojenskú výpravu do Grécka a pri Salamine bol r. 480 pr. Kr. porazený. Neskôr padol za obeť sprisahaniu. Bol to Ján z Kaniže. Stefan bol arcibiskupov najmladší brat. Neapolský kráľ Ladislav z Anjou (1375—1414) prišiel do Uhorska r. 1402 a ostrihomský arcibiskup ho korunoval osobitnou korunou. Podporoval ho pápež Bonifác IX. a pridali sa k nemu nespokojní veľmoži z južných Častí Uhorska. Vzbúrencov porazil palatín Mikuláš Gorjanský. Pozri Dejiny Slovenska 1, s. 388. Žigmund sa zdržal v prímorskej oblasti nie rok a pol, ale iba pol druha mesiaca. Pozri Mályusz —Krista, c. d., s. 250. Bol to najmä starší arcibiskupov brat Mikuláš z Kaniže. Pozri tamže. ]án Maróti (z Marótu), dnes Morovič, bol v r. 1398—1409 mačvianskym bánont. Pozri tamže. Od príchodu Žigmunda to nebolo tri a pol roka (ak počítame od polovice roku 1398). Sprisahaná zajali Žigmunda 28. 4. 1401 a strážili ho na hrade Gorjanskovcov. Bola to pomsta za zlikvidovanie Lackfiovcov a Horvátiovcov. Jedným z hlavných sprisa-hancov bol jágerský biskup Tomáš z Ludaníc. Sprisahaná ponúkli na zasadnutí v Topoľčanoch uhorský trón poľskému kráľovi Vladislavovi II. (bol Zigmundovým švagrom). Pozri Dejiny Slovenska 1, s. 387—388. Bol to starší syn palatína Mikuláša Gorjanského, ktorého Horvátiová r. 1386 zavraždili, jeho druhý syn Mikuláš bol v r. 1386—1390 mačvianskym bánom, v r. 1394—1402 bánom Chorvátska, Slavónska a Dalmátska a od r. 1402 palatínom. Ján bol v r. 1398— 1402 županom v Splite a v r. 1402—1403 temešským županom. Neboli už mladíkmi, ako ich predstavuje kronikár. Pozri Mályusz — Kristó, c. d., s. 251. 100 Hrad Siklós v stolici Barana. 101 Ladislav sa nevydal do Uhorska r. 1401, ale r. 1403. Prišiel iba do Dalmátska, kde ho 90 91 92 .9.1 94 95 96 97 98 99 I očakával ostrihomský arcibiskup Ján z Kaniže, preláti a baróni, ktorí boli r. 1397 vernými prívržencami Žigmunda. Pozri Mályusz — Kristó, c. d., s. 252. 102 Žigmunda prepustili 26.10.1401. Spôsob jeho prepustenia, ako ho podáva Ján z Turca, nemá historický základ. 103 Kronikár tu rozpráva o udalostiach z druhej polovice r. 1403, keď sa Žigmund pokúšal vrátiť do Uhorska a Ladislav Neapolský bol už v Dalmátsku. Podporu mal na území Slovenska. Jeho verným prívržencom bol vojvoda Stibor zo Stiboríc, ovládajúci trvale Považie (bol držiteľom hradných panstiev s asi 200 obcami), páni z Pavlovice ovládajúci Zemplínsku a Užskú stolicu, páni z Perina (Peréniovci) v Abovskej a v Spišskej stolici, páni z Rozhanoviec (Rozgoňová), Gorjanskovci a i. Pozri Dejiny Slovenska I, s. 397. 104 Žigmund prišiel do Budína z Bratislavy. Vydal 25. augusta listinu a zostal tam do 9. septembra. 105 Nezachoval sa nijaký dôkaz o napísaní listu. Pozri Mályusz — Kristó, c. d., s. 254. 106 Žigmundove vojenské úspechy donútili prelátov a barónov, ktorí predtým uznávali iba Ladislava Neapolského, aby ho uznali. Žigmund udelil amnestiu všetkým, ktorí do určitélio termínu zložili zbrane. Dňa 29.10. ju rozšíril aj na členov rodiny z Kaniže a na Bubekovcov. Pozri tamže, s. 255. 107 Výklad Jána z Turca je chybný. Prelátom, barónom udelil amnestiu na základe zmluvy, šľachta mohla dúfať v milosť iba vtedy, ak dokázala, že škody spôsobila v službách niektorých barónov. Napr. r. 1409 podmieňuje Žigmund udelenie amnestie istému šľachticovi v Liptovskej stolici dôkazom, že v čase vzbury r. 1403 bol familiárom palatína Detricha Bubeka. Pozri tamže. 108 Mestečko medzi riekou Dravou a Sávou v Slavónsku. Nešlo tam o všeobecný snem, ale iba o poradu s barónmi a šľachticmi tejto oblasti. No nebolo to r. 1403, ale r. 1397 v čase návratu Žigmunda z nikopolskej bitky. Pozri tamže, s. 255—256. 109 Prevažná časť majetku Lackfiovcov sa dostala najmä Mikulášovi Gorjanskému a Hermanovi Celjskému. 110 Ladislav Neapolský mal so sultánom Bajazidom rozhovory a pomýšľal sa zosobášiť s jeho dcérou. To však bolo už v r. 1392—1393. Na rozhovoroch sa Lackfiovci nezúčastnili. Výmyslom kronikára je aj tvrdenie, že Lackfiovci pozvali r. 1396 Turkov, aby spustošili uhorskú krajinu. Turci drancovali územie medzi Dravou a Sávou po bitke pri Nikopole. Pozri Mályusz — Kristó, c. d., s. 256. 111 John Wyckliff(Ján Viklef) (1330—1384), anglický filozof a teológ. Najprv písal filozofické traktáty, potom sa sústredil na štúdium biblie a kriticky skúmal vzťah cirkvi a svetskej moci. Polemizoval s cirkevnou doktrínou a r. 1382 odsúdila arcibiskupská komisia v Londýne jeho 29 článkov ako kacírske. Do Čiech sa dostali jeho filozofické diela v deväťdesiatych rokoch 14. storočia a ich odpis r. 1398 ukončil Ján Hus. Jeho teologické diela priniesol do Prahy okolo r. 1400 Hieronym Pražský. Viklefovo učenie sa stretlo so súhlasom viacerých magistrov na pražskej univerzite a obhajoval ho aj Ján Hus (dielo O Trojici). Pozri Slovník latinských spisovatelů, Praha 1984, s. 352—354. 112 Ján Hus (asi 1371—2415) vyštudoval na pražskej univerzite, r. 1396 sa stal magistrom, r. 1401 dekanom a v r. 1409—1410 jej rektorom. R. 1401 bol vysvätený za kňaza. Od r. 1402 bol kazateľom v pražskej Betlehemskej kaplnke, z ktorej urobil tribúnu reformačného hnutia. Pod hrozbou interdiktu nad Prahou odišiel na vidiek, kázal a písal 7328/ /329/ fluenta Zawi hostilitatis suspitione sine omni campestrali hospitio dediti, prefer lohannem de Korpad, quem sopor rubentis aurore nunquam detinuisse fertur, advenientis diluculi dulci essent occupati somno, ipse Georgius Waydafii dormientes irruit super illos. Ipsi vero mox consurgentes arma capiunt. Instat ille pollicitationibus, et regem illis placalum reddere promittit, nihilominus armis militeque potentior terrori illis erat. Ipsi vero dum in hostem viribus uti impar esse ceraunt, cedunt promissis. Cum autem in opidum Karum denominatum ventum est, diris creduntur vinculis, et Budensem ad civitatem in curribus delati sunt. Contulerant nobiles hi intra se, dum ducebantur, etsi regis venirent in presentiam, ^2» non tarnen ilium aliquo salutationis oracuto deberent venerari, quod et factum est. Nam cum rex Sigismundus suorum cinctus corona regnicolarum medius sederet, et ipsi nobiles illius conspectui presentarentur, nullus ex ipsis in salutationem illius os suum apperuit, nec capitis aut genuum curvatione illi aliquam exhibuerunt honestatem. Hec ignominia regem Sigismundum in maiorem concitavit iram. Quapropter sui furoris ductus vehementia illos in ipsa civitate Budensi in platea sáncti Georgii martyris fecit decollari. Aiunt quidam, quod dum Stephanus Konth 72« ipsa decollations pena plecti debuisset, resupinus vultu ferientis ictum versus decumbere preelegisset, seque plurimas imminentes sibi mortes intrepidis oculis conspexisse et hanc quidem non formidare, turn vero intueri velle dixisset. Hos etiam nobiles nonnulli unum et triginta fuisse tradunt. Cum autem exterminatis illis spatarius Stephani Kqnth Chowka vocatus irrevocabiles dissolutus in lachrymas fletibus vacaret assiduis, et rex illo conspecto dixisset: Compesce, fili, lachrymas, el flere desiste, en ipse dominus tuus, qui tibi plura donare potens sum, quam ille, qui decollatus est. Ad hec puerum respondisse ferunt: Ego, inquit, tibi velut scrophe 730 Bohemicali serviturus ero nunquam. Qui tandem iussu regis eandem, quam dominus suus, sententiam subisset, et numerům adimplevisset predictum. Post-quam autem sanguinem animasque hi milites simul fudere, sacratam Capelle nostri viatici in suburbio dicte civitatis habite cimiterii tellurem habitatione pro perpetua, donee angelus tuba canet, compressere. Horum mors militum illas, que postea inter regem Sigismundum et Hungaros flammis arserunt ingentibus, scintillas miro cinerum sub tegmine et nunquam illi suum ultimum infra diem tutum propterea regimen prebuit. ( <203.> De bello regis Sigismundi sub castro Maioris Nicapolis infeliciter gesto Regnante feliciter quondam rege Lodowico inter Grecos ingens exorta dissensio intestinis graviter fluctuabat discordiis. Duo enim erant Grecorum domini, etsi non 5 eisdem parentibus orti, uterque tamen se imperiali de parentela natum esse, et ex ■ hoc ius dominii ad se pertinere asserebat. Nec minus ceteri Greci hos quisque suo pro libitu amabant panter et sequebantur, pro incertoque imperatoris nomine civili bello pugnaciter dimicabant. Et, cum alter horum suam partem deficere vidit, ulciscendi libidine captus Amratem primům Thurcorum césarem, postquam 10 regnare ceperunt, tertium ad suas partes adiuvandas precio pariter et promissis ex Asia in Gretiam accersivit. Neque enim magne fuit dillicultatis cesari id persuadere, qui ad hec antea accensus totis viribus instabat. Hunc itaque et eius copias per mare Helesponti cum ea conditione in Tratiam navali officio traduxit, ut confecto bello rursus navigio remitteretur. Hoc pacto Thurcorum gens ex Asia in Europam 15 migravit. Hec transversa Grecorum opera rogum inextinguibilem Europeas per partes assidue flagrante™ succendit, nostrarumque miseriarum frutices nostris in agris affatim pullulantes germinavit. Nam ipse Amrates non id, quod promisit, sed quod sibi prodesse posse sperabat, animo volvebat. Semper enim bellum conferendum per occasionem in dies protrahebat, ut Grecos mutua cede fractos ille io integer adoriretur, ac facilius superaret pariter et opprimeret. Nec ilium sua fefellit opinio. Ubi enim diuturno bello Grecos defficere domesticisque opibus evacuatos sibi ipsis parvo iuvamine esse sensit, mox occasione adinventa in illos arma convertit, occupatoque peroportune Gallipoli opido ad fretum Helesponti situato cetera Greca opida obsidione petere agrosque vastare et cuncta passim invadere is non destitit, quousque magnam Tratie partem sue ditioni subiecit. Exhinc rebus Thurcorum in dies augescentibus rege Lodowico vita functo habenisque Hungaricis in Sigismundum regem devolutis, Pasaiithes et ipse cesar Thurcorum patre Amrate peracri ingenio non minus idoneus et in temptandis rebus arduis magis audax brevi spatio temporis Tratiam universam Thesaliamque ac Macedoniam, Phocidem, 10 Boetiam et Acticam turn vi, turn deditione capiens sui dominii fecit. Misos quoque, quos nos Bulgaros vocamus, regis Sigismundi sub ditione constitutes armis infestis agressus est. Ad hunc Pasaiithem rex suos caduceatores misisse, utque ab invadendo regno sibi iuris vigore attinente desisteret, eidem intimasse, ille per occasionem interim, donee tota Bulgarie terra potitus est, relationem distulisse. 3 somno 1: sumno b 14 ignominia b: ignomina a 19 intuifi Sen in lurri b a 22 conspecto b: conspectu a 27 sacratam a: sacratum b 3 dissensio a: dissessio b 5 el om. b 16 miseriarum a: miserearum b 21 diuturno a: diuturuo b 23 Gallipoli Seh: Galtipali b a 32 caduceatores a: caducealore b 212 213 tandem diversitatem armorum, framearum puta ac clipeorum, necnon faretrarum, quibus Thurci in hostes utuntur, singulos per parietes unius domus appendi fecisse, introductisque regiis caduceatoribus ad illos dixisse fertur: Revertimini ad regem vestrum, et dicke illi, quoniam et ego terram ad hanc, ut videtis, ius habeo sufficiens, 5 pariterque et illis in parietibus pendentia manu ostendit arma. Hec res Sigismundi 735 regis animum non parum ulciscendi in timorem excitavit. Quapropter sui regni decimo, dominice autem incarnationis millesimo trecentesimo nonagesimo sexto . anno commota universa sui principatus armorum virtute ingentem conflavit exercitum. In quam quidem regiam expedilionem tam grandem dux Burgundie 10 inter alias nationes ac Francorum sive Gallorum populus arma non pauca fortiaque virorum bellatorum agmina advexerant. Quorum nobilitatis armorum insignia Bude in claustro sancti Nicolai confessoris erga fratres predicatorum tabulis arte pictoria inscrípta ac parietibus afíixa meos usque ad annos pro memoria stetere. Mola igitur rex Sigismundus tam grandi sui exercitus congregatione Danubium 73a 15 transivit, et nedum Thurcorum timeret césarem, verum quidam ipsum dixisse ferunt: Quid, inquit, metuendus est nobis homo? Vastum si celorum super nos pondus rueret, ipsi illud nostris, quas gerimus, hastis, ne lederemur, sustentare possemus. Regno tandem Rascie crudeli furore in magna rerum direptione horribilitatisque strepitu nimio pertransito Bulgarie venit ad oras. Inde opidis 20 Oriszo et Bidinio aliisque partium earundem munitionibus nonnullis, Thurcorum quas tutabatur bellicosa manus, non sine sui et suorum multa sanguinis eiTusione expugnatis, ad ultimum ea ipsius anni etate, cum vites suis fructus dultiores cultoribus reddebant, circa festum videlicet sancti Michaelis archangeli in campo castri Maioris Nicapolis sua castra fixit. Thurci vero crebrius de castro erumpentes 731 25 regium exercitum in se provocabant, nonnullosque vulnerantes sepius vulnerati redibant. Cesar autem Thurcorum, quern nostri seniores Pasaiithem supradictum nominavere, Nicolaus autem Secundini de familia et origine Thurcorum ad Eneam Senarum episcopum scribens eundem Chalapinum fuisse posuit, dum regem grandi bellico cum apparatu sua in dominia penetrasse audi vit, non minus omne gentis sue 30 robur in arma concitavit, et in forti suorum manu regie obsistere expeditioni conatus appropinquabat. Galii vero sive Franci advenientis hostis fama pulsati 73» regem adeuntes et eum belli primitias, que maiori fervere solent attrocitate, illis in se excipere, ut annueret, rogatum effecere. Dum igitur cesar ipse frementibus undique suis agminibus magnam vim paganorum secum trahens regiis opponi caStris visus 35 est, mox Franci precipiende pugne insolenti cupiditate capti, priusquam universe 2 Thurci a: Tun b / singulos a: singulas b 7 trecentesimo b: tricentesimo a 11 advexerant a: advexarant b 13 meos a: in eas b 17 lederemur b: luderemur a 21 .sine Bo: om. b a 32 fervere a: fervore b 33 effecere Bo: efficere b a regales copie instructs ex ordine aciebus signis collatis prelium inirent, e castris prosilientes et precipites ab equis, ut eorum moris est, pedites certaturi descendentes contrarias irruerunt in turmas. Diro itaque bello hostes inter utrosque vigente, cum 739 Hungari sellatos Francorum equos cursu transverso regia petere castra conspi- 5 ciunt, nondum enim illorum bellandi usus ipsis notus erat, illos omnino hostilem per manum extinctos fore credentes graves dissoluti in tumultus castra pariter et bellica relinquentes ingenia campo undique fusi hostibus acriter insistentibus in fugam convertuntur. Strages fit maxima, multi cecidere de Hungaris, et multi captivitate affecti. Et, nisi ipse rex navis ministerio sibi adinvenisset salutem, non 10 celo, velut elatus princeps dixisse fertur, sed hostium armis ibidem obrutus fuisset. <204.) De inimicitiis in regem Sigismundum conflatis 740 et de captivitate eiusdem Proch dolor, res humane noverca ductrice fortuna inoptatas per Calles dum diriguntur, quam varias excitant inimicitias, quantumve pariunt odium, cum gratis is etiam ex amicis maxime Hungarice generationis in prosapia interdum hostes efliciant. Rex Sigismundus hucusque genti sue amabilis post tarn gravem sui populi cladem odio fuit. Enimvero timebat, ne illis, quos male duxerat, ut quondam rex Persarum Xerses post infelicem belli in Gretia gesti finem, sue improvisionis penas daret. Quapropter fugitivo similis altas Danubii et equoris per aquas remorum 20 officio Constantinopolitanam ad urbem, indc ad Rodum, post hec regnorum Dalmatie et Croatie ad horas navigavit. Comitabantur ilium viri in regno potentes 7*1 dominus Iohannes archiepiscopus Strigoniensis et Stephanus de Kaniisa frater eiusdem, nec minus per internuncios, regi quod esset optimum, apud primores regni operabantur. Inter hec autem superius nominati Stephanus filius Laczk wayuoda et 25 alter Stephanus de Simonthornia antiquo scelere tumidi non ipsorum facinoris pluribus sine sociis, quorum cordi erat amplius regem Sigismundum non regnare, ad illustrem iuvenem Ladislaum natum regis Karoli eiusdem tempestatis non multos ante annos, ut superius dictum est, interfecti tunc Apulie in regno vices patris in rcgimine gerentem suos mittentes nuncios sceptra regni Hungarici illi 30 quam leviter tradere promittebant. Ille vero miseram sui genitoris. sortem, qua 742 Hungarico in regimine comitatus erat, pre oculis pre cordeque ferens, quamvis illi regem Sigismundum eliminare et regimen tranquillum sibi dare promitterent, ad 2 pedites a: pedes b 10 hostium b: hostia a I 13 inoptatas b: inoptatos a 21 navigavit a: navavit b 29 regimine b: regimive a 214 215