Baudelaire
SPLÍN
Mám více vzpomínek, než kdybych žil sto let.
Sekretář s šuplaty, s tím, jaká je v nich změť,
psaníčka, soudní pře, romance, verše, směnky,
chuchvalce kadeří stočených na stvrzenky,
skrývá míň tajemství, než jich v mém mozku spi.
Ta krypta pyramid, obrovské podzemí,
ten hrob, ta jáma je mrtvých po okraj plná.
— Jsem hřbitov, kterého se štítí i ta luna,
kde jako výčitky roj červů haraší
a vždycky vrhá se na ty mně nej dražší.
Jsem starý budoár plný povadlých růží,
kde haldy veteše módě už hodně dluží,
kde jen pár vybledlých a teskných Boucherů
čichá pach z lahviček bez zátky kvečeru.
Nic nevleče se víc než dny belhavých kroků,
když pod napitými vločkami sněžných roků
nuda, ten trpký plod chmurného nezájmu,
až k nesmrtelnosti nafukuje svou tmu.
A od té chvíle jsi, živá hmoto, jen žula
v neohraničené úzkosti utonulá,
a zasypává tě v svých mlhách Sahara,
jsi sfinga, o niž svět se dávno nestará,
nemá tě na mapách, a ty zakvílíš chvílí
v posledních paprscích, nežli se slunce schýlí.
SPLEEN
Rozzloben na život, Leden se vztekle mračí a proudem vylévá svou urnu jako led, chlad chrlí na hřbitov se zsinalými spáči a novou úmrtnost pak nad předměstský svět.
Můj kocour hledá kout a ke kamnům se tlačí, zvedaje prašivý, až na kost zhublý hřbet; básníkův starý duch okapem bloudí v pláči, jak zimomřivý stín se plíže tiše vpřed!
V daleku skuhrá zvon, poleno plné sazí nastydlé pendlovky fistulkou doprovází a v kartách, vyrudlých a špínou páchnoucích,
fatálním dědictvím po vodnatelné tetě, srdcový kluk jak květ pikovou dámu plete a vypráví si s ní o mrtvých láskách svých.
PUKLÝ ZVON
Je sladkobolno snít za zimních večerů a slyšet u krbu, kde bliká plamen v kouři, jak dávné vzpomínky se rojí v éteru, když zazní klekání a v mlhách dlouze bouří.
Buď blahoslaven s;von s tím statným srdcem svým,
přes stáří těšící se stále plné síle
a burcující svět svým hlasem nábožným
jak starý válečník, pod stanem bdící čile.
Mně duše pukla však, a když chce ze svých běd do chladu noční tmy své písně někdy pět, zní její slabý hlas jak chrapot bojovníka,
který v své bezmoci nad mořem krve vzlyká a v zapomenutí pod kupou mrtvých těl ze strašné námahy bez hnutí zmírá, žel!
TOUHA PO NICOTĚ
Můj duchu malátný, dřív vždycky cbtivý klání, Naděje, nítící svou ostruhou tvůj vznět, tě nechce sedlat již. Lež, oři, váháš hned, když vidíš překážku a máš se dostat za ni.
Spi tupým spánkem svým, žij, srdce, v odevzdání!
Ach, tebe, duchu mdlý, přestávší tolik běd, nemůže přivést již svár ani láska k plání! Buď sbohem polnice a flétno plná lkáni! Přestaňte, rozkoše, mé srdce pokoušet!
Mně Jaro nevoní, byť hýří, samý květ.
A nelítostný Čas mě hltá bez ustání jak sněhy mrtvolu, tuhnoucí zvolna v led, a já se dívám s hůr, zře na kulatý svět, a nehledám si v něm již nikde pelech ani.
Lavino, ráčíš mě již strhnout temnou strání?
SPLEEN
Když, víku podobno, se spouští nebe siné na ducha, který lká, až k smrti rozteskněn, když nám kruh obzoru, který se kolem vine, dští noci smutnější, tmou černající den,
když náhle 2e světa se stává vlhká cela, kde jako netopýr se vznáší naděje, svou plachou perutí v zdí bije rozechvělá a hlavou tluče v strop, kde plno plísně je,
když roztahuje déšť své nekonečné nitě a připomíná nám mříž širé věznice, když němí pavouci v tmách tkají svoje sítě, až v samých mozcích nám je napínajíce,
najednou začnou se zuřivé zvony třásti a vrhnou k nebesům své hrozné skuhrání jak bludní duchové bez domova a vlasti, kteří se dávají urputně do lkaní.
— A duší stísněnou mi táhnou bez ustání smuteční průvody bez bubnů, bez hudeb. Naděje pláče mrouc a Úzkost, krutá paní, svůj černý praporec mi vráží v zbitou leb.
SPLÍN
Jsem jako onen král, jenž vládne zemi par,
ač bohat, bezmocný, ač mlád, je přece stár,
má nechuť k projížďkám a krásní psi ho nudí
jak jiná zvířata a stejný hnus v něm budí.
Zvěř netěší ho už, on zívá před krásou,
lid marně umírá pod jeho terasou,
i šašek neumí mu smazat z čela vrásky
svou směšnou baladou a výstředností masky;
hle, jeho ložnice se proměňuje v hrob
a dámy neumí už zřídit ze svých rób
dost vydražďující a nízkou toaletu,
ten mladý kostlivec je navždy ztracen světu.
I alchymistovi, ač užil tajných věd,
se nepodařilo z něj vymyti ti jed,
a v oněch bazénech z dob římské tyranie,
a jejichž památka až dodnes v králích žije,
se ani nezahrál, ach jaké prokletí,
vždyť v žilách koluje mu voda podsvětí.
SÚMRAK
Zvečerieva sa. Nastáva veTké utíšenie v biednych dušiach, ustatých dennou prácou; a ich myšlienky sa teraz zafarbujú nežnými a neurčitými farbami súmraku.
Medzitým z hrebeňa vrchov dolieha k môjmu balkónu cez priehľadné mračná večera veTké zavýjanie, zložené z celého množstva nesúladných výkrikov, ktoré priestor pretvára v akúsi smútočnú harmóniu, akoby harmóniu morského príboja alebo rodiacej sa búrky.
Kto sú tí nešťastníci, ktorých neutíši večer a ktorí považujú ako sovy príchod noci za signál k sabatu? Toto zlovestné húkanie k nám prilieta z čiernej útulne, vystrčenej vo vrchoch; a večer, keď fajčím a hladím na pokoj obrovského údolia, pokrytého domami, ktorých každý oblok hovorí: „Teraz je tu pokoj; tu je rodinné šťastie!", kect vietor tamhore duje, môžem užasnutú myseľ kolísať touto napodobeninou pekelných harmónií.
Súmrak dráždi šialencov. Spomínam si, že som mal dvoch priateľov, ktorí sa za súmraku stávali celkom chorými. Jeden z nich neuznával nijaké priateľstvo a zdvorilostné vzťahy a týral ako divoch každého, kto mu prišiel do cesty. Videl som ho, ako hodil do hlavy správcovi hotela výborné kurča, v ktorom — ako sa domnieval — videl akýsi urážlivý hieroglyf. Večer, predchodca hlbokých rozkoší, mu kazil najchutnejšie veci.
Iný, urazený ctižiadosti vec, stával sa, kecľ sa deň schyľoval, zatrpknu-tejším, zachmuřenějším, hašterivej5ím. Kým cez deň bol zhovievavý a družný, večer bol nemilosrdný; a takým nebol len voči iným, ale aj sám na sebe skúšal svoju súmrakovú mániu.
Prvý zomrel ako blázon, nepoznával ani svoju ženu a svoje dieťa, druhý má v sebe nepokoj stálej choroby, a keby ho aj boli odmenili všetkými poctami, aké môžu udeliť republiky a kniežatá, domnievam sa, že súmrak by aj tak roznictil v ňom tú horúcu túžbu po neskutočných vyznačeniach. Noc, ktorá vrhala temnotu do ich rozumu, zažíha svetlo v mojom rozume; a hoci nezriedka vidieť, že tá istá príčina plodí dva opačné účinky, vždy som tým akoby podráždený a postrašený.
Ó, noci, ó, osviežujúce temnoty! Ste pre mňa signálom vnútornej slávnosti, oslobodzujete ma od úzkosti. V samote rovín, v kamenných labyrintoch hlavného mesta, iskrenie hviezd, výbuch pouličných lámp, vy ste ohňostrojom bohyne Slobody!
Súmrak, aký si sladký a nežný! Ružové záblesky, ktoré sa kradnú ešte na horizonte ako agónia dňa pod víťazným náporom noci, svetlá pouličných lámp, ktoré tvoria tmavočervené škvrny na poslednej sláve západu, ťažké drapérie, ktoré neviditelná ruka priťahuje z hlbín Orientu, podobajú sa všetkým zložitým citom, zá-pasiacim v srdci človeka vo sviatočných hodinách života.
Bolo by možné povedať aj, že si ako cudzokrajné rúcho tanečníc, cez priehľadný a temný ílór ktorého presvitá tlmená nádhera skvúcej sukne, tak ako cez čiernu prítomnosť preniká rozkošná minulosť; a chvejúce sa zlaté a strieborné hviezdy, ktorými je posiata, pred-stíivujú tie ohne fantázie, ktoré sa zapaľujú iba pod hlbokým smútkom noci.
DVOJITÁ IZBA
Izba podobná snívaniu, izba naozaj duchovná, kde jc nehybné ovzdušie podfarbené na ružovo a na modro.
Duša sa tu kúpe v nečinnosti a vonia ľútosťou a túžbou. Je to čosi súmračné, modrasté a ružovkasté; sen rozkoše v zatmení.
Nábytok má pretiahnuté, unavené, zmalátnené tvary. Nábytok akoby sníval; akoby bol obdarený akýmsi nániesačným životom ako rastlinstvo alebo horniny. Látky hovoria nemou rečou ako kvety, ako nebesá, ako zapadajúce slnká.
Na stenách niet umeleckých ohavností. V pomere k čistému snu, k dojmu, ktorý neanalyzujeme, umenie definované, umenie skutočné jc bohorúhačstvom. Tu má všetko dostačujúci jas a rozkošnú temnotu harmónie.
Vôňa nekonečne jemná a vybraná, v ktorej sa mieša lahuhnká vlhkosť, pláva v tejto atmosfére, kde sa kolíše driemajúci duch ako v skleníkovom opare.
Mušelín výdatne prší pred oblokmi a pred lôžkom; rozlieva sa v snežných vodopádoch. Na tomto lôžku leží Idol, vládkyňa snov. Ale ako to, že je tu? Kto ju doviedol? Aká magická moc ju usadila na tomto tróne snívania a rozkoše? Čo po tom? Je tu! Poznávam ju.
Hľa, jej oči, ktorých plameň preniká súmrakom; tie jemné a strašné zreničky, ktoré poznávam podľa desivej zlomyseľnosti! Priťahujú, podmaňujú si, hltajú pohľad nerozvážneho, ktorý ich pozoruje.
DAVY
KAŽDÝ MÄ
SVOJU
CHIMÉRU
Nie je každému dané kúpať sa medzi mnohými: tešiť sa z davu je umenie; a iba ten môže na vrub ľudského rodu hýriť vitalitou, ktorému sudička vdýchla do kolísky záľubu v preobliekaní a maskovaní, nenávisť k domovu a cestovateľskú vášeň.
Množstvo, samota: rovnaké výrazy, ktoré si aktívny a plodný básnik môže zamieňať. Kto nevie zaľudniť svoju samotu, nedokáže byť sám v náhliacom sa dave.
Básnik má tú neprirovnateľnú výhodu, že môže ľubovoľne byť sebou samým alebo iným. Ako tie bludné duše, hľadajúce telo, vchádza, kedy chce, do osobnosti kohokoľvek. Pre neho samého je všetko uprázdnené; a ak sa mu zdajú isté miesta uzavreté, to preto, že podľa neho nestoja za to, aby ich navštívil.
Osamelý a zamyslený chodec čerpá zvláštne opojenie z tejto všeobecnej zhody. Ten, čo sa ľahko zaradí do davu, pozná horúčkovité rozkoše, ktoré zostanú večne neprístupné egoistovi, uzavreté ako kufor i lenivcovi schúlenému do seba ako mäkkýš. Privlastňuje si, akoby mu patrili, všetky zamestnania, všetky radosti i všetky biedy, ktoré mu okolnosti poskytujú.
To, čo ľudia menujú láskou, je veľmi malé, veľmi obmedzené a veľmi slabé v porovnaní s touto nevysloviteľnou orgiou, s touto svätou prostitúciou ducha, čo sa oddáva celá, poézia a milosrdenstvo, nepredvídanému, ktorý sa ukáže, neznámemu, ktorý ide pomimo.
Niekedy je dobre poučiť šťastlivca tohto sveta, aby sa aspoň na okamih ponížila jeho hlúpa pýcha, že sú vyššie blaženosti ako tie ich, väčšie a rafinovanejšie. Zakladatelia kolónií, pastieri národov, misionári vyhnaní na kraj sveta nepochybné poznajú čosi z týchto tajomných opojení, a v lone rozsiahlej rodiny, ktorú si vytvoril ich duch, musia sa niekedy smiať tým, čo ich ľutujú, že ich stihol taký nepokojný osud a že majú taký čistý život.
Pod šírym sivým nebom, na rozľahlej prašnej planine bez ciest, bez trávnika, bez jediného bodliaka, bez jedinej pŕhľavy, stretol som viacero zhrbeno kráčajúcich ľudí.
Každý z nich niesol na pleciach obrovskú Chiméru, ťažkú ako vrece múky alebo uhlia, alebo výzbroj rímskeho pešiaka.
No obludné zviera nebolo nehybným bremenom; naopak, oblápalo a ovísalo na človeku svojimi pružnými a mocnými svalmi; zadra-povalo sa dvoma velikánskymi pazúrmi do hrude svojho nosiča a jeho ohromujúca hlava prevyšovala čelo človeka ako strašidelný šišak, ktorým starodávni bojovníci chceli naháňať čoraz väčší strach nepriateľovi.
Oslovil som jedného z týchto ľudí a opýtal som sa ho, kde tak idú. Odpovedal mi, že to nik nevie, ani on, ani ostatní; ale že zrejme niekam idú, pretože ich pohýna neprekonateľná potreba ísť.
Vec hodna pozornosti: nik z týchto pocestných sa nezdal nahnevaným na ľúte zviera, zavesené na jeho krku a zakvačené na jeho chrbte; akoby ho považoval za časť seba samého. Všetky tie ustaté a vážne tváre neprejavovali nijaké zúfalstvo; pod kupolou neba, plnou svetobôľu, mali zaborené nohy do prachu zeme, žalostnej ako nebo, putovali s rezignovaným výzorom tých, ktorí sú odsúdení večne dúfať.
A sprievod prešiel popri mne a pohrúžil sa do ovzdušia obzoru na mieste, kde sa okrúhly povrch planéty stráca zvedavosti ľudského pohľadu.
Niekoľko chvíľ som sa snažil pochopiť túto záhadu; ale čoskoro sa ma zmocnila neodolateľná Ľahostajnosť a bol som väčšmi skľúčený ako oni sami pod svojimi drvivými Chimérami.