ROČNÍK 40 2/lV; DISKUSIA ROČNÍK 40 2/1992 DISKUSIA '{usyns and their Descendant's f ľud. Karpatskí Rusíni a ich irike), 1984. Atlas. (Ukrajina. Historicky Americans. (Američania >vodu), 1989. • Historický atlas východnej n 'agocsihopredstavujú uceleny 'nsku otázku" i návrh jej riešc rát v plnom znení a požiadali h odborníkov na túto problc mých, kyjevský historik Dr ol zaujať stanovisko s tým, že oblém vedecký, ale politicky, ublikujeme a prof. Magocsi názory dr. Haraksima, dr. (povedať. Redakcia KARPATSKÍ RUSÍNI : SÚČASNÝ STAV A PERSPEKTÍVY V BUDÚCNOSTI PAUL ROBERT MAGOCSI Multicultural History Society of Ontario, Kanadu Kto sú Rusíni? V roku 1875 geografi starého kráľovského Uhorska postavili vo vzdialenej oblasti krajiny pomník, na ktorom bolo uvedené: "Presné prístroje potvrdili, že lenia bod, kde sa pretína línia zemepisnej Sirky a i Ifžky, je stredom Európy". O storočie neskôr, v roku 1977, sovietska moc, ktorá vtedy vládla v tej to oblast i, IMislavila ďalší pomník na označenie centra starého kontinentu, ktorým je priesečník dvoch línií - jednej, ťahajúcej sa od severného arktického pobrežia Nórska po krétske pláže na juhu a druhej, smerujúcej od západného írskeho pobrežia po Ural na východe. Miesto, kde sú pomníky postavené, leží neďaleko obce Dilove (prediymTrcbušany) na úpätí scvcro-slredných Karpát, od nepamäti obývaných východnými Slovanmi nazývanými karpatskí Rusíni •tlcbo jednoducho Rusíni (po anglicky niekedy Kuthenians). Vychádzajúc zo zemepisnej skutočnosti vidíme, že Rusíni nie sú periférnou skupinou, ale takou, ktorej vlasť - Karpatská Rus - sa nachádza priamo v srdci Európy. Na základe súčasných štátnych hraníc Rusíni žijú na viac-menej kompaktnom území troch štátov: Ukrajiny, Česko-Slovenska a Poľska. Okrem toho existuje malá skupina Rusínov v Juhoslávii. Ide o |x>tomkov prisťahovalcov, ktorí opustili karpatskú oblasť v 18. a 19. storočí. Počet všetkých Rusínov neprevyšuje 1,2 milióna. Zaraďujeme sem 977 000 obyvateľov zo Zakarpatskej oblasti (predtým ľodkarpatská Rus) Ukrajiny, 130 000 obyvateľov severovýchodného Slovenska, 80 000 z lemkovského regiónu juhovýchodného Poľska a iných oblastí tejto krajiny a 30 000 z Vojvodiny (Báčka) a Chorvátskej republiky v Juhoslávii. Terminologické problémy Veľmi dôležité je uvedomiť si, čo znamená termín Rusín. Tradične tento názov alebo jeho miestny variant Rusnak používali východoslovanskí obyvatelia karpatského regiónu na označenie svojej národnosti. Avšak v 20. storočí, a najma v jeho druhej polovici, sa historický názov Rusín alebo Rusnak zamieňal iným - názvom Ukrajinec v sovietskom Zakarpatskú a v Čcsko-Slovcnsku alebo názvom Lcmko v Poľsku. Iní Rusíni sa vzdali svojej spolupatričnosti s niektorou východoslovanskou skupinou a namiesto toho sa pripojili k prevládajúcej národnosti štátu, v ktorom žijú, napr. k Poliakom v Poľsku alebo Slovákom v Čcsko-Slovcnsku. K týmto zmenám v národnostnom samooznačcnf dochádzalo postupne. Podnietili ich racionálne argumenty alebo národnostná asimilácia predovšetkým v národnostne zmiešaných manželstvách, v ktorých sa deti (alebo to za nich urobili rodičia) hlásili k príslušníkom dominujúcej národnosti v krajine - k Slovákom alebo Poliakom. Častejšie sa zmeny v označení národnostnej príslušnosti uskutočnili na základe vládnych nariadení, ktoré názov Rusín v oficiálnom styku vylučovali. Stalo sa tak po roku 1945 v sovietskom Zakarpatskú a Poľsku, a začiatkom päťdesiatych rokov v Československu. Výsledkom je, že dnes, v rámci rovnakej etnolingvistickej skupiny a tej istej dediny, ba v niektorých prípadoch dokonca aj v jednej rodine, nájdeme ľudí, ktorí sa hlásia k Rusí-nom, Lem kom, Ukrajincom, Slovákom alebo aj Poliatom. Navyše, v prípade východoslovanského Označenia Kusfn (Rusnak, Lemko, Ukrajinec), niektorf ticlo názvy pokladajú za synonymá a iní - za vzájomne sa vylučujúce termíny. Inými slovami, poniektorí tvrdia, že Rusín je starý historický termín pre Ukrajinca, a Lemko je regionálny názov Ukrajinci!, kým ďalší sú presvedčení, že názov Lemko a Rusnak sú regionálne formy pre termín Rusín a označujú ľudí, čo sa odlišujú od Ukrajincova každej inej susednej národnosti. Treba však poznamenať, že odhadovaný počet 1,2 milióna Rusínov, ktorý sme uviedli, sa vzťahuje na všetkých ľudí toho istého jazykového a etnického pôvod u, bez ohľadu na to, ako sú zapísaní v úradných dokumentoch - občianskych preukazoch, alebo štatistikách zo sčítania ľudu. Náš záujem sústredíme v prvom rade na súčasné rusínske hnutie a na tú skupinu ľudí (presný počet nie je známy), ktorá sa považuje za Rusínov a myslí si, že tvorí osobitný národ. Historické pozadie Na tomto mieste nie je ani možné ani vhodné poskytnúť rozsiahly náčrt dejín Rusínov. Pre lepšie pochopenie súčasnej situácie pokladáme však za potrebné obrátiť pozornosť na nickofko historických Činiteľov. Rusfni nikdy nemali ani vlastný štát ani politickú nezávislosť. Od stredoveku nad nimi panovalo Uhorsko, Poľsko alebo Rakúsko. Napriek tomu od polovice minulého storočia susedné či vládnuce štáty v rôznom čase uznali, že majú právo na územnú entitu, ich existencia na územiach, ktoré sú rusínske a pre Rusínov je oprávnená a mali by dostať určitý stupeň autonómie alebo samosprávy. Prvú skúsenosť v tomto smere získali koncom roka 1849, keď rakúska vláda, bezprostredne po porážke maďarskej revolúcie, rozdelila Uhorsko na päť vojenských a niekoľko civilných okruhov. Jeden z civilných okruhov vznikol na rusínskom etnickom území (Užhorod) a bol riadený príslušníkmi rusínskej národnosti. Tento pokus trval len niekoľko mesiacov. Oveľa dôležitejšie bolo obdobie prevratných politických zmien po prvej svetovej vojne. Vtedy nová maďarská vláda v Budapešti, usilujúc sa o zachovanie Rusínmi obývaného územia vo zväzku Uhorska, utvorila v decembri 1918 autonómnu Rusku Krajinu, ktorá pretrvala aj po tom, keď v marci 1919 v rozpadajúcom sa Uhorsku uchopil moc prosovietsky komunistický režim. Súčasne vláda Československa lákala Rusínov do svojho zvíl/.ku h sľubovala im, že v novom štáte, ak sa k nemu pri|x ijtt, budú mať samosprávne územie, ktoré bude nm( názov Rusínsko (Rusínia) alebo Podkarpatská Kun V máji 1919 Rusíni akceptovali českoslovcii.sku ponuku. Najvýznamnejším faktom však bolo, že mi rusínska otázka dostala na medzinárodné politu V fórum (Parížska mierová konferencia) a )t "plný stupeň samosprávy" pre "rusínske úzcmli južne od Karpát" zaručovali dve medzinárodní' zmluvy - zmluva uzavretá v St. Germain-en-Layc 111 9. 1919 a v Trianone 4. 6. 1920, ako aj Českcxsln venská ústava z 29.2.1920. Nasledujúce dve desaťročia prevažná väCSmu Rusínov (viac ako tri štvrtiny ich vtedajšieho celku vého počtu) žila na Podkarpatskej Rusi,t.j. na úzcml ktoré vo svojom názve malo označenie, žc jľ rusínske, ktoré malo svoje vlastné rusínske školsi vi l samosprávne inštitúcie, slávnostné uniformy, guvernéra, čiastočne zvolený vlastný snem, svu|n hymnu a svoje divadlo. Nakoniec, koncom r. 19.1H Podkarpatská Rus (neskôr premenovaná na Karpni skú Ukrajinu) dosiahla vlastnú autonómiu. Prcniľ novanie požadovali nielen miestni politici ukrajinskt| orientácie, ale aj hanebná Mníchovská dohoda, ktm > viedla k rozbitiu Československa. Karpatská Ukr.i jina existovala takmer pol roka, až do úplnej likvi dácie toho, čo po Mníchove ostalo z Ceskosloven.sk .> (marec 1939). Dvadsiate storočie bolo svedkom troch králku trvajúcich pokusov o rusínsku nezávislosť. Prvý z nich sa uskutočnil v roku 1919, keď si Lemkovia, žijúci v Haliči, ktorá predtým patrila Rakúsku, po neúspeš nom pokuse dostať sa do zväzku Československa a takto sa spojiť s juhokarpalskými Rusínmi, utvoi ili nezávislú republiku. Táto existovala šestnásť mcsiii cov, dovtedy, kým jej vládu v marci 1920 ncuväznilu poľská administratíva, ktorá sa ujala moci n;i rusínskom území na severných svahoch Karpát. V tom istom čase regionálna etnická skupina, známu pod menom Huculi, utvorila na východnom okrji jovom území Podkarpatská svoju vlastnú republiku, ktorá pretrvala štyri mesiace (február-jún), kým ju nezlikvidovalo rumunské vojsko. Tretí neúspešný pokus sa uskutočnil o dvadsať rokov neskôr, ked autonómna vláda Karpatskej Ukrajiny v posledný deň existencie Československa (15. 3. 1939), tesne pred maďarským vpádom na jej územie, symbolicky vyhlásila svoju nezávislosť. Z naznačeného vyplýva, že hoci Rusíni nikdy nemali vlastný štát, získali počas nie zanedbateľného obdobia skúsenosť, z ktorej pramení historické povedomie vlastnej politickej entity (Podkarpatskej Rusi). Uznal ju aj štát, v 184 ákala Rusínov do svojho zväzku a ■ novom štáte, ak sa k nemu pripoja, správne územie, ktoré bude mať Rusínia) alebo Podkarpatská Rus. usíni akceptovali československú amnejšTm faktom vsak bolo, že sa iostala na medzinárodné politické ca mierová konferencia) a že losprávy" pre "rusínske územie 5t" zaručovali dve medzinárodné izavretá vSt. Germain-en-Laye 10. ióne 4. 6. 1920, ako aj Českoslo-9.2.1920. lve desaťročia prevažná väčšina 3 tri Štvrtiny ich vtedajšieho celko-a Podkarpatskej Rusi, t.j. na území, íi názve malo označenie, že je alo svoje vlastné rusínske školstvo, ištitúcíe, slávnostné uniformy, ične zvolený vlastný snem, svoju vadlo. Nakoniec, koncom r. 1938 s (neskôr premenovaná na Karpat-siahla vlastnú autonómiu. Preme-li nielen miestni politici ukrajinskej anebná Mníchovská dohoda, ktorá Seskoslovenska. Karpatská Ukra-mier pol roka, až do úplnej likvi-Mnfchove ostalo z Československa očie bolo svedkom troch krátko / ili si vlastné rusínske organizácie a začali vydávať publikácie. ľresne v tom istom čase vznikla v susednom lUrpatsku prvá rusínsky orientovaná organizácia, mi Karpatskej Rusi po druhej svetovej vojne vôbec. N|K)ločnosť karpatských Rusfnov (Tovarystvo kar-|w[.s'kych Rusyniv) bola založená vo februári 1990 v iiltln-sinom administratívnom centre v Užhorode a mrt filiálky po celom Zakarpatskú. Jej prvotne vytý-ŕt'nd ciele boli kultúrnej a ekologickej povahy -l»»ljx)ra a zachovanie vedomostí o miestnej histórii < zvykoch. Neskôr spoločnosť prešla na politické |m7iiidavky - predovšetkým na uznanie Rusfnov za Kimostatný národ a za návrat autonómneho štátu II :irpatskej Rusi, teda štatútu, ktorý, ako jej fliiiovia dokazujú, im bol v roku 1945 nezákonne ulohratý. ľred koncom roka 1990 exislovalo v krajinách, kde rijii Rusfni, päť rusínskych organizácií. Okrem N|ioločnosti karpatských Rusfnov na ukrajinskom lUrpatsku vznikla v marci 1990 Rusínska obroda Medzilaborciach (Česko-Slovensko), v apríli toho talŕho roku Stovaryšynja Lemkiv v Legnici (Poľsko), v októbri Společnost přátel Podkarpatské Rusi v ľiiihe a v decembri 1990 Ruska matka v Ruskom Krresture (Juhoslávia). Väčšina z týchto organizácií niil svoje vlastné noviny alebo časopis vydávaný v "ľ.inčine, alebo má prístup k existujúcim vyda-iHnin. V podstate všetkých päť organizácií predložilo llc Isič požiadavky: aby Rusfnov uznali za samostatný nrtiiKJ; aby bol kodifikovaný rusínsky literárny jazyk, kloiý by sa nakoniec stal vyučovacím jazykom v Uolách; aby Rusfni mali zaručené všetky práva ako národnostná menšina v krajinách, kde žijú a aby v i ii|ude Zakarpatská boli Rusfni uznaní za domini ný pôvodný národ tejto oblasti, ľuk ako všetky nové alebo obnovené hnutia, aj lu mske musí byť predovšetkým schopné presvedčiť l)íih, v mene ktorých hovorí. Je to skutočne proble-lliitlické, pretože s výnimkou Juhoslávie Rusfni nikde nniiiijú prfstup k masmédiám. Ich publicite a uvedomeniu si vlastnej existencie napomáhali menej oni mul, viac sa tak stalo vďaka ostrej polemike, čo iitijtlrtala nerusínsku tlač v Poľsku, Česko-Slovensku, ntijmä sovietskom Zakarpatskú. Bolo to z toho ilrtvodu, že len čo započali prvé prejavy rusínskej Mklívity, miestni proukrajinskí aktivisti napadli i nisku orientáciu ako "anachronickú", "nehisto-flťkú", "neuvedomelú", "v službách amerických ltii|>crialistovn a takú, ktorá je "zradou" vo vzťahu k iiknijinskému národu. Výsledkom bolo, že sa Hwľnskemu problému venovalo viac pozornosti polosenzačnej novinárskej povahy ako bolo potrebné. Česká a slovenská tlač tiež venovala vefa, hoci racionálnejšej pozornosti rusínsko-ukrajinským diskusiám, najmä v kontexte národnostnej otázky, ktorá sa dotýkala českej a slovenskej spoločnosti ako celku. Latentná izolácia rusínskych reprezentantov v príslušných krajinách, ktorá sa neustále pociťovala, bola prekonaná v marci 1991, keď bol z iniciatívy Rusínskej obrody do Medzilaboriec (Česko-Sloven-sko) zvolaný Prvý svetový kongres Rusfnov. Skutočne, napriek histórii ovplyvňovania medzi Rusfnmi doma a tými, čo sa počas 20. storočia vysťahovali do Ameriky, bolo to naozaj prvé spoločné stretnutie zástupcov všetkých krajín, kde žijú Rusfni (Ukrajina, Česko-Slovensko, Poľsko, Juhoslávia, Spojené štáty americké). Kongres sa ustanovil za trvalú strešnú organizáciu a samotná je ho existencia mala obrovský vplyv na vštepenie rusínskej národnej hrdosti vyše 300 prítomným, ktorí prišli, nerátajúc do toho nespočetné množstvo tých, ktorí sa o tom dočítali vďaka všeobecnej širokej pozornosti v tlači.15 Týždeň po konaní kongresu sa v Česko-Slovensku po desiatich rokoch uskutočnilo sčítanie ľudu. Obyvatelia sa prvý raz od skončenia druhej svetovej vojny mali možnosť prihlásiť za Rusfnov. Napriek problémom s tým, akým spôsobom bola otázka národnosti formulovaná a potom hodnotená, sa na Slovensku za Rusínpv prihlásilo 17 000 a za Ukrajincov 14 000 ľudí. Vzniká však otázka objektívneho počtu. Pozorovatelia sa zákonite pýtajú len na to, koľko ľudí sa hlási k rusínskej národnosti. Len či medzi tými, ktorí odpovedali, že sú Rusfni, znamená ich postoj, že nevyhnutne popierajú súčasnú možnú identifikáciu s Ukrajincami? Z tohto hľadiska nie je možné dozvedieť sa presný počet odpovedí. Všetko,' čo vieme, je to, že keď sa v marci 1991 dala tým občanom východoslovanského pôvodu na Slovensku, ktorí sa nehlásia za Slovákov šanca, aby si vybrali medzi rusínskou a ukrajinskou národnosťou, 55 % si vybralo rusínsku. Čo sa týka počtu Rusfnov v Poľsku a v bývalom sovietskom Zakarpatskú, jednoducho o ňom nevieme, pretože neexistujú údaje - sčítanie ľudu, vedecká sondáž, či členstvo v politických stranách, ktoré by pomohli poskytnúť primeraný odhad. Môžeme si však byť istív tom, že ani po 40 rokoch komunistickej vlády Rusfni nevymreli. Dnes existujú rusínske organizácie, publikácie a relatívne početná skupina spisovateľov, učiteľov, lekárov, právnikov, poľnohospodárov atď., ktorí sa v tlači i na verejnosti jasne hlásm k príslušníkom samostatného rusínskeho národa. 187 Ochrana Rusínov v budúcnosti Budúcnosť mnohých menäfn závisf od vôle vlád tých krajín, v ktorých menšiny žijú. V ich národnostnom vývoji im treba poskytnúť primeranú zákonnú ochranu a možno aj finančnú pomoc. Rusf-ni však musia informovať svetovú verejnosť a neustále jej pripomínať svoju existenciu. Na druhej strane by Rusíni mali očakávať, že svetová verejnosť bude pozorovať ich status a ak bude potrebné, bude pôsobiť na vlády Ukrajiny, Česko-Slovenska, Poľska a Juhoslávie, aby Rusfnom dala záruky, že ich národnostné práva sú chránené. V skutočnosti všetky štyri štáty, v ktorých Rusíni žijú, na nedávnych zasadnutiach Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE) už ratifikovali niekoľko dohôd, ktoré sa týkajú práv národnostných menšín. Zvlášť dôležité pre Rusfnov boli rozhodnutia prijaté na zasadaní v Kodani. Uvádza sa v nich, že "spolupatričnosť k národnostnej menšine je osobnou vecou každého jednotlivca a z toho nesmú pre neho vyplývať žiadne nevýhody". Navyše "osoby, ktoré patria k národnostným menšinám, môžu vykonávať svoju činnosť spolu s inými členmi skupiny". To znamená, že bez ohľadu na to, ako budú vedci alebo vláda definovať Rusfnov, ak existujú jednotlivci a (alebo) skupiny, ktoré sa tak samy nazývajú, a veria, Že utvoria osobitný národ, majú na to právo a majú byť uznaní za Rusfnov vládami krajín, v ktorých žijú. Kodaňská zmluva uznáva tiež úlohu nevládnych organizácií pri podpore záujmov národnostných menšín a vyzýva zúčastnené štáty, aby dali záruku, že výučba histórie a kultúry vo výchovných zariadeniach "bude brať do ú^vahy aj dejiny a kultúru národnostných menšín".1 Na nasledujúcom zasadnutí KBSE v Ženeve (júl 1991) členské štáty prijali opatrenia špeciálnej správy, ktorá zaručuje právo, aby národnostné menšiny mohli byť členmi nevládnych organizácií v zahraničí. Správa tiež potvrdila zásadu, aby jednotlivcom alebo organizáciám, predstavujúcim národnostné menšiny, boli umožnené "kontakty bez prekážok... cez hranice... s osobami, s ktorými majú spoločný etnický alebo národný pôvod". Nakoniec na poslednom zasadnutí KBSE, ktoré sa konalo v Moskve (september-október 1991) členské štáty znovu potvrdili súhlas s rozhodnutiami všetkých predchádzajúcich zasadnutia ďalej súhlasili s tým, že "záväzky KBSE prijaté v oblasti ľudových práv, a tie, ktoré sa týkajú národnostných menšín, sú predmetom priameho a legálneho záujmu všetkých účast- níckych štátov a nepatria k výlučným vnúlornjl záležitostiam dotyčných štátov". Predtým, než sa zo špecifického hľadiska jxvilí me na to, čo Rusíni v každom štáte potrehujii im ochranu a záruku svojej budúcej existencie, (trhni objasniť otázku štátnych hraníc. V karpatskí-1 vlfl žijú Rusíni na území troch štátov. V olnliiNJ posledných dvoch rokov prebieha na stránkmlt českej, slovenskej a zakarpatskej tlače diskusi | ktorej niektorí politickí činitelia požadujú nrtvittf Zakarpatskej oblasti Ukrajiny (historickej Podlfl patskej Rusi) späť do Česko-Slovenska. D< >ki tflj sa ozvali hlasy, že Zakarpatsko by sa malo vfm Maďarsku alebo by malo byť rozdelené m. Maďarsko a Česko-Slovensko. V skutočnosti v.1MM| týchto návrhov sú len špekuláciami jednotlivtiflh zveličovanými politickými súpermi a novin.li im hľadajúcimi zaujímavý námet na reportáž. Ô I slovenská federálna vláda vyhlásila, ž^ "nemôže li)| spájaná s osudom" Zakarpatská. Čo sa tjfl rusínskych organizácií, ktoré vznikli v roku \U nijaká z nich, ani Svetový kongres Rusínov, kli il f I konal v roku 1991, nevyjadrili požiadavky na z...... hraníc. Naopak, všetky nové organizácie, tak išlo prevažná väčšina rusínskych hovorcov, bez ohľmly na to, kde žijú, varuje pred zmenou existujúci štátnych hraníc. Na druhej strane Spoločnosť karpatských RuMin* v Zakarpatskú otvorene žiada o navrátenie Stulfl autonómie, ktorému sa^odkarpatská Rus tcMI| i medzivojnovom období. Aby spoločnosť, ku k i • sa pripojili ďalšie menšinové organizácie, m-' presne zistiť názory miestneho obyvateľstva, poj dala, aby sa otázka zakarpatskej autonómie pri] x ->|iU* k referendu o ukrajinskej nezávislosti, ktoré sa ki M lo 1. 12. 1991. Z veľkého počtu zúčastněn™ voličov 92,6% hlasovalo za samostatnú Ukrajinu I 78% za samosprávu na Zakarpatskú. Otá/kl zakarpatskej autonómie vyvolala veľký záujfl susedných krajín, hoci je to v skutočnosti vnúKiiii* záležitosť každej vlády a štátna štruktúra sa naki in zriadi v tom, čo donedávna bolo Ukrajinskí, sovietskou socialistickou republikou. Skráika Zakarpatsko je a v budúcnosti zostane súčaifl Ukrajiny. Avšak, ako zvrchovaný člen medzinárodm'hn spoločenstva, Ukrajina musí zo svojej stniill zabezpečiť individuálne a spoločné práva tých Rlfl nov alebo tých občanov Ukrajiny, ktorí si želajú W Rusínmi. Je pravda, že ukrajinská vláda už poskyiw záruky národnostným menšinám, ktoré žijú na J#| území: Rusom, Židom, Poliakom, Nemcom, Tult 188 lepatria k výlučným vnútorným ných Štátov". i zo špecifického hľadiska pozrie hi v každom štáte potrebujú im ivojcj budúcej existencie, treba | itnych hranfc. V karpatskej vlasii zemí troch štátov. V období i rokov prebieha na stránkach a zakarpatskej tlače diskusia, v ilitickí činitelia požadujú návml sti Ukrajiny (historickej Podkúr do Česko-Slovenska. Dokoncu Zakarpatsko by sa malo vrálií by malo byť rozdelene" med/i -Slovensko. V skutočnosti väčšinu i len špekuláciami jednotlivcov, litickými súpermi a novinármi lavý námet na reportáž.23 Česko a vláda vyhlásila, ž^ "nemôže byi n" Zakarpatská. Čo sa týk.i íácif, ktoré vznikli v roku 1991 větový kongres Rusínov, ktorý sii , nevyjadrili požiadavky na zmenu etky nové organizácie, lak isto akí rusínskych hovorcov, bez ohľadu aruje pred zmenou existujúcich ; Spoločnosť karpatských Ruším 1 /orene žiada o navrátenie štatút u mi sa Podkarpatská Rus tešila v bdobf. Aby spoločnosť, ku ktorr| ; menšinové organizácie, mohlu ry miestneho obyvateľstva, požin i zakarpatskej autonómie pripojilu ijinskej nezávislosti, ktoré sa konii Z veľkého počtu zúčastnenýcli sovalo za samostatnú Ukrajinu n ávu na Zakarpatskú. Otázku onómie vyvolala veľký záujem hoci je to v skutočnosti vnútorní lády a štátna štruktúra sa nakoniec ) donedávna bolo Ukrajinskou ilistickou republikou. Skratku, i v budúcnosti zostane súčasťou 'rchovaný člen medzinárodného Ikrajina musí zo svojej strany luálne a spoločné práva tých Rusi ičanov Ukrajiny, ktorí si želajú byl 3a, že ukrajinská vláda už poskyiln :ným menšinám, ktoré žijú na jej Sidom, Poliakom, Nemcom, Talá tom atď. K zoznamu musia byť pripojení aj Rusíni. To by znamenalo, že "oficiálny" alebo tradičný poh-i »i na Rusínov sa musí zmeniť. Totiž ukrajinská vliUla musí akceptovať skutočnosť, že na Ukrajine, v prvom rade v rámci jej Zakarpatskej oblasti, žijú liatia, ktorí sa nazývajú Rusínmi a v zmysle ttrtrodnosti sa líšia od Ukrajincov. Títo by mali mať pi tlvo byť v preukazoch totožnosti a medzinárodných ■ i .knmentoch zapísaní ako Rusíni. Štatistický úrad jiic sčítanie obyvateľstva by mal uverejniť údaje o |*tfie osôb, ktoré sa považujú za Rusínov a nie jednoducho kvalifikovať ich (ako sa to robilo dote-ru/.) ako Ukrajincov. Ak sa také záruky poskytnú, niet dôvodu, prečo by Rusíni v Zakarpatskú nemohli ziwlaf Rusínmi, a práve tak plnoprávnymi občanmi miverénneho a demokratického ukrajinského štátu. Skutočne nezávislá Ukrajina sa nedávno stala ľ i Iným z členských štátov Konferencie o bezpečnosti r i h ilupráci v Eu rope, čo ju zavazuje prijať a dodržať závazky z Kodane a iné dohody o národnostných menšinách načrtnuté vyššie. Sledujúc tendencie v Sovietskom zväze bude Jiíidúce, aby sa nový ukrajinský štát stal decentralizovanou entitou, v ktorej každá z jej regionálnych mičastí bude mať vysoký stupeň autonómie v ekonomických a kultúrnych záležitostiach. Otázky typu, iiky ba mal byť vyučovací jazyk v základných školách, lk y druh národnej orientácie by mal byť prijatý regionálnymi kultúrnymi a vzdelávacími inštitúciami nlc bo koľko finančných prostriedkov by mali na svoju I "odporu dostať rusínsky orientované skupiny - to vfietko sú záležitosti, ktoré by mala rozhodnúť národná rada v Užhorode, a nie v Kyjeve. Samozrejme, netreba zdôrazňovať, že musí byť zabezpečený voľný pohyb ľudí cez hranice do susedných msínskych oblastí na Slovensku a v Poľsku. Nušťastie, táto možnosť už existuje, hoci čakacia I iba na hranici je v priemere 15-20 hodín. Čo sa týka Slovenska, situácia Rusínov, predovšetkým po nežnej revolúcii 1989, je oveľa lepšia než IM Zakarpatskej Ukrajine alebo v Poľsku. Doteraz vRak slovenská vláda (zvyčajne prostredníctvom ministra kultúry) a česko-slovenská federálna vláda I prostredníctvom pridelenia špeciálnych fondov) len ml hoc poskytovala dotácie novým rusínskym organizáciám a publikáciám. Riadne rozpočtové podiely slovenskej vlády určené pre jej východoslovanskú menšinu idú Zväzu Rusínov-Ukrajincov Československa (ZRUČ), ktorý je ukrajinsky orientovanou kultúrnou organizáciou a priamym potomkom predtým komunistami ovládaného Kultúrneho zväzu ukrajinských pracujúcich (KZUP) a má z väčšej časti to isté vedenie. Finančné prostriedky slovenskej vlády, prostredníctvom iných ministerstiev, tiež podporujú Katedru ukrajinského jazyka a literatúry a jej vedeckovýskumné oddelenie na Filozofickej fakulte Univerzity P. J. Šafárika v Prešove, ukrajinský rozhlasový program, ukrajinské vydavateľstvo, ako aj Múzeum ukrajinskej kultúry vo Svidníku. Z organizácií, ktoré dostávajú riadny rozpočtový podiel, len Divadlo Alexandra Duchno-vyča (predtým Ukrajinské národné divadlo) je rusínskeho zamerania. Slovenská vláda musí uznať, že v republike existujú dve jasne definované národné orientácie -rusínska a ukrajinská. Ak sa v podpore národnostným menšinám bude na Slovensku pokračovať, potom predstavitelia zákonnej moci musia poskytnúť finančné prostriedky rusínskym práve tak ako ukrajinským organizáciám. Ako by však vláda mala deliť finančnú podporu medzi východoslovanskú menšinu, ktorá sa donedávna označovala výlučne ako ukrajinská? Zdá sa, že zo začiatku bude rozumný jediný spôsob - prijať percentuálny pomer získaný pri sčítaní ľudu v roku 1991, to znamená 55 % rozpočtu rusínskym kultúrnym organizáciám, školám a masmčdiám a 45 % ukrajinským kultúrnym organizáciám, školám a masmčdiám. Otázka škôl je na Slovensku zvlášť problematická, pretože v 60. rokoch sa vyučovací jazyk v prevažnej väčšine dedín obývaných Rusínmi začal meniť na žiadosť samotných rodičov, z ukrajinského na slovenský. Navyše, veľa týchto malých dedinských škôl bolo v rámci koncepcie budovania strediskových obcí za posledných dvadsať rokov zlikvidovaných. Ba čo viac, ak by sa v rusínskych dedinách opätovne otvorili súkromné alebo štátne školy, je pravdepodobné, že vyučovacím jazykom by bola slovenčina. Ministerstvo školstva Slovenskej republiky však musí poskytnú ť učiteľov a učebnice v rusínčine alebo u kra-jinčine tým dedinám, ktoré takú žiadosť predložia. Najdôležitejšie však je, aby všeobecne platné slovenské učebnice histórie, ktoré sa používajú na celom Slovensku, obsahovali primerané vysvetlenie histórie a kultúry Rusínov a iných národností, čo by bolo na osoh všetkým študentom. Bolo by to v zhode s dohodou KBSE dosiahnutou v Kodani, ktorá je spolu s ďalšími "medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a slobode", podľa novej ústavy Českej a Slovenskej federatívnej republiky "všeobecne viazaná rui jej územie a stojí vyššie ako jej vlastné zákony." Rusíni, či lemkovskí Rusíni v Poľsku potrebujú azda väčšiu pomoc. Nielen, že väčšina z nich je roztratená po celej západnej a severnej oblasti Poľska, ale ich nedávno zrodená prorusínska orga- 189 ■ IH fäJ nizácia Sluvaryšynja Lemkiv s amatérskou divadelnou s|x>lt)Čnosťou a starším folklórnym súborom Lemkovyna nedostáva vôbec nijakú finančnú podporu od poľskej vlády ani vo forme ročného rozpočtového rozdielu ani ad hoc dotácie. Všetky vládne finančné prostriedky pridelené kultúrnej aktivite národnej menšiny sa dávajú Zväzu Ukrajincov Poľska (Ohjcdnanňa ukrajinciv Poľšči) - priamemu potomkovi komunistického Ukrajinského spolo-čcnsko-kultúrneho spolku (Ukrajinské suspiľno-kuriume tovarystvo). V podpore nového zväzu Ohjednanňa Ukrajinciv Poľšci sa musí pokračovať, pretože väčšina Ukrajincov v Poľsku nieje pôvodom z karpatského regiónu a ani v ňom nežije. Na druhej sírane, lemkovskf Rusíni musia byť uznaní za samostatnú národnostnú menšinu a dostať dostatočný podiel finančných prostriedkov. Určiť, čo je spravodlivé, bude samozrejme veľmi ťažko, nakoľko v Poľsku sa v dotazníkoch pre sčítanie ľudu kategória národnosti ani neuvádza. Možno, žc referendum spojené s budúcim národným hlasovaním by mohlo obsahovať otázku, v ktorej by boli uvedené všetky národnostné skupiny v Poľsku a respondenti by uviedli, ktorej z nich chcú na kultúrnu aktivitu prideliť časť svojich daní. Určitým spôsobom by to pripomínalo činnosť obecných /samo/správ v Kanade, ktoré žiadajú svojich obyvateľov, aby uviedli, či chcú, aby ich dane boli pridelené verejným alebo súkromným (katolíckym) školám. Akokoľvek, mechanizmus spomenutý vyššie musí Poľsko ako členský štát Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe dodržať a vláda je povinná uznať lcmkov-ských Rusfnov za osobitnú národnostnú menšinu, POZNÁMKY 1 Podrobnejšie pozri: KORECKI Fcdor: Slrcdok Evropi - na Ilornjici. Nova dumka, VIII. (21) Vukovar, 1979, s. 101-102. 2 Podrobnejšie o rusínskej politickej entite v 19. a 20. storočí pozri v knihe: MAGOCSI, P. R.: The Shaping oí a National Identity Subcarpathian Rus' 1848-1948 (Cambridge, Mass.: Harvard University Press, 1978), s. 46-47, 93-95 a 237-245. 3 Sovietska marxistická literatúra s obľubou spracúvala 40 dní sovietskej vlády na Zakarpatskú. Pozri: SP1VAK Borys i TROJAN Mychajlo: 40 nezabutnich dniv. z isto-riji boroťby za vládu Rad na Zakarpatli v 1919 roci (Užhorod, Karpaty, 1967). 4 O málo známej Lemkovskej republike a jej vzťahu k politickým myšlienkam na západoukrajinských územiach pozri v knihe: MAGOCSI, P. R.: The Ukrainian Question Between Poland and Czechoslovakia: The Lemko Rusyn Rcpublic (1918-1920) and Political poskytovať peňažné prostriedky Iemkov.sk ym ku 11 ú my m organizáciám a škola m s ich jazykoi n i..... kde o to požiadajú. Nakoniec sa zmienime o situácii v Juhoslávii i11 od druhej svetovej vojny juhoslovanská pulinkii rovnoprávnosti jej jednotlivých republík a potl^tnt národnostných menšín, ktoré v nich žijú, podpoiilu Chorvátsku republiku, a najmä autonómnu ohliml Vojvodina (Srbská republika), a štedro finanatvnht rusínsku kultúrnu a vzdelávaciu aktivitu. Dá ■•■> očakávať, že keď juhoslovanské republiky vyru 'h svoje súčasné ťažkosti, Chorvátsko a najmä Srbsku budú pokračovať v rozumnej podpore a ochráni príslušných rusínskych menšín. Záver Rusíni sú jedným z príkladov mnohých skupín, ktoré za posledných štyridsať rokov trpeli v tolii litných režimoch vnútených krajinám východnej | strednej Európy. Tieto režimy už neexistujú, a pni. I vzniká reálna možnosť napraviť krivdy minulosti ( zabezpečiť prežitie Rusfnov. Koniec koncov, v záujme všetkých štyroch krajín, kde Rusíni žijú Ukrajiny, Česko-Slovenska, Poľska a Juhoslávie Je, aby sa stali súčasťou väčšieho európskeho spolu čenslva. Spôsob, akým tieto krajiny vyriešia rusfn.sk n otázku ukáže, do akej miery sú pripravené vstúpiť < ll | novej Európy. (Preklad: auínr | Do redakcie prišlo 15. 11. 1991 Thought in Western Rus'-Ukrainc. Nalionalilu | Papers. (New York, v tlaŕi). 5 Ukrajinsky orientovaní emigranti z Karpatskej Ukrajim veľmi zdôrazňovali vyhlásenie nezávislosti 15. 3. V).V>, tvrdiac, žc tento fakt odhalil, akosi ukrajinská oriental i.i získala srdcia a mysle všetkého obyvateľstva c.šii predtým, než koncom roka 1944 prišli do tejto obla.sii Sovicti. Pozri: STERCIIO, Peter G.: Diplomacy »1 Double Morality: Europe's Crossroads in Carpallm Ukraine, 1919-1939 (New York: Carpathian Research Centre, 1971). Tento názor sa podporuje na Ukrajine <»l začiatku gorbačovovskej éry. Pozri protokol zasadnulu hnutia RUCH (Ľudové hnutie Ukrajiny za prestavbu), ktoré sa konalo v bývalom hlavnom meste Karpatskej Ukrajiny Chuste a pripadlo na 52. výročie jednodenný nezávislosti: "4 sesija Velykoji Rady Ruchu". Visnyk Ruchu, l. 4 (Kyjev, 1990). 6 PICCI IIO Riccardo: Guidelines for the Comparative 190 prostriedky lemkovským n a Školám s ich jazykom Lan i, ne o situácii v Juhoslávii. Už 3jny juhoslovanská politika lotlivých republík a podpora , ktoré v nich žijú, podporila a najmä autonómnu oblast ublika), a Štedro financovala radelávaciu aktivitu. Dá sa slovanské republiky vyriešia Chorvátsko a najmä Srbskí > zumnej podpore a ochrane menšín. príkladov mnohých skupín, tyridsať rokov trpeli v totálnych krajinám východnej a režimy už neexistujú, a prelu ' napraviť krivdy minulosli a tusínov. Koniec koncov, v ch krajín, kde Rusíni žijú nska, Poľska a Juhoslávie jc, väčšieho európskeho spolu tieto krajiny vyriešia rusínsku diery sú pripravené vstúpiť di > (Preklad: autor) 11. 1991 Rus'-Ukraine. Nationalities lači). emigranti z Karpatskej Ukrajiny íláscnie nezávislosti 15. 3. 193'», halil, ako si ukrajinská orientácia le všetkého obyvateľstva ešu roka 1944 prišli do tejto oblasii CHO, Peter G.: Diplomacy ol ope's Crossroads in Carpatho lew York: Carpathian Research izor sa podporuje na Ukrajine od :j éry. Pozri protokol zasadnutia é hnutie Ukrajiny za prestavbu), ílom hlavnom meste Karpatskej iadlo na 52. výročie jednodennej Velykoji Rady Ruchu". Visnyk 0). Guidelines for the Comparative Study of the LanguageQuestion Among the Slavs. In: Aspcct of the Slavic Language Question. Zv. I., zredigovali Riccardo Picchio a Harvey Goldblatt (New Haven, Conn.: Yalc Concilium on International and Area Studies, 1984), s. 1-42. / Vo všeobecnosti rusky orientovaná inteligencia alebo rusofíli boli prívrženci (alebo sympatizujúci) pravoslá-via, ktorí hlásali jednotu východoslovanskej kresťanskej kultúry reprezentovanej tromi vervami východných Slovanov - Veľkorusmi, Bielorusmi a Malorusmi (karpatskými Rusínmi). Všetkých považovali za súčasť jednej spoločnej ruskej (obščerusskoj) národnosti. Ukrajinsky a rusínsky orientovanú inteligenciu tvorili západne zameraní gréckokatolíci, ktorí boli stúpencami rôznych stupňov národnostných či regionálnych rozdielov. Ukrajinofili viedli spor o jednotu národa, ktorý žije "od Karpát po Kaukaz"; rusofili zase dokazovali, íe rusínske obyvateľstvo v Karpatoch (od Popradu po Tisu) tvorí osobitný národ. H Samotné deportácie sa uskutočnili vo dvoch fázach. Medzi rokom 1945 a 1946 približne 200 000 lemkovských Rusínov "dobrovoľne" prijalo ponuku znovuosídlcnia Ukrajiny smerom na východ ako výmenu za Poliakov, ktorí sa sťahovali na západ do vnútrozemia v rámci nových poľských povojnových hraníc. Zostávajúcich 80 000 lemkovských Rusínov (prevažne v západ nej lem kovskej oblast i) bolo násilím deportovaných v roku 1947. Podrobnejšie pozri knihu PUDLO, Kazimicrz: Lcmkowic: proces wrastania wsrodowisko Dolnego Šlaska, 1947-1985 (Wroclaw: Polskie Towarszyslwo Ludoznawczc, 1987), predovšetkým s. 24-34. 9 Počnúc už rokom 1945 nové rusínske politické a kultúrne organizácie niesli ukrajinské názvy. Napriek názvu však paradoxne ako úradný jazyk používali ruštinu alebo hovorovú rusínčinu. V roku 1952 rozhodnutie Komunistickej strany Slovenska iniciovalo politiku ukrajinizácic, ktorá zakázala používanie termínu Rusín a v školách zaměnila ruštinu za ukrajinský vyučovací jazyk. Podrobnejšie pozri v knihe: MAČU Pavel: National Assimilation:Thc Cascof the Rusyn-Ukrainians of Czechoslovakia. East-Ccntral Európe, II, 2 (Pittsburgh, 1975), s. 101-131. Hl Hoci myšlienku rusínskej národnosti v Karpatoch neuznali ani školy, ani oficiálne kruhy v Sovietskom zväze a jeho satelitných štátoch, za osobitnú etnickú skupinu s vlastným literárnym jazykom uznali Rusínov (Rusnakov) Juhoslávie. Pozri: SUPRUN, A. E. -KALJUTA, A. M.: Vvcdenijevslavjanskuju filologiju (Minsk: Vyšcjšaja škola, 1981), s. 137-139. 11 "Ruthcnia". In: New Columbia Encyclopedia, rcd. William H. Maris a Judith S. Levcy. (New York and London: Columbia University Press, 1975), s. 2383. 12 O lemkovsko-rusínskom obrodení pozri sériu článkov. In: Carpatho-Rusyn American, X a XI (Fairvicw, N. J., 1987-88). 11 Patria sem: Besida (Lcgnica, Poľsko, 1989 - dodnes); Otčyj chrám (Užhorod, 1990); Podkarpatská Rus (Praha, 1991 - dodnes); Rusyn (Medzilaborce, československo, 1990 - dodnes). 14 Najlepšie (alebo najhoršie) príklady protirusínskych polemických útokov pochádzaj ú od vedcov niekdajšej sovietskej Ukrajiny: ČUČKA, Pavlo: Kak rusiny stali Ukrajincami. Zakarpatskaja pravda (Užhorod), 18., 21., 22., 24. august 1990; BALEGA Jurij: Rusynstvo: idcolohy i pokrovyteli, tamže, 6., 7., 9., september 1990; a MYŠANYČ Oleksa: To chto že vony?: do idejnych vytokiv novitňoho "karpatorusynstva". Lite-raturna Ukrajina (Kyjev), 17. január 1991. 15 Informácie o prvom svetovom kongrese a tiež jeho oficiálnu deklaráciu pozri: Carpatho-Rusyn American, XIX, 2 a 3 (Fairview, N. J., 1991), s. 7-9 a 8-9. 16 MUŠYNKA, M.: Skiľky rusyniv-ukrajinciv u Slovaččyni? Svoboda (Jersey City, N. J.), 19.7.1991. 17 K najznámejším dnes patria: spisovatelia Volodymyr Fcdynyšyncc, Ivan Petrovcij, Vasylij Sočka a politickí aktivisti Mychajlo Tomčanij, Petro Ilodmaš a Vasyľ Zajac (všetci zo Zakarpatská); predseda Rusínskej obrody Vasyľ Turok, poradca Rady vlády Slovenskej republiky pre národnosti a etnické skupiny Ivan Bicko a redaktor Alexander Zozuľak (Čcsko-Slovcnsko); básnici Petro Trochanovskij a Olcna Ducová, predseda asociácie Stovaryšynja Lemkiv Andrij Kopca (Poľsko); riaditeľ vydavateľstva Ruské slovo Ľubomír Mcdjcši a spisovatelia Djura Papharhaj a Natalia Dudašová (Juhoslávia). 18 Document of the Copenhagen Meeting of the Conference on the Human Dimension of the CSCE (Copenhagen, 1990), s. 40-41, paragraf 32 a 32.6. 19 Tamže, s. 41, č. 34. 20 Report of the Meeting of Experts on National Minorities (Geneva, 1991) s. 10. 21 Document of the Moscow Meeting of the Conference on the Human Dimension of the CSCE (Moscow 1991), s.2. 22 Jedným z cieľov Republikánskej strany v Československu (zatiaľ nemá kreslo v parlamente), ktorú vedie dr. Miroslav Sládek, jc "návrat Podkarpatskej Rusi" do Čcsko-Slovenska. "Zpčt do Československa", Republika (Praha), 18. - 20.10.1990; Rozhovor s předsedou SPR-RSČ, PhDr. Miroslavem Sládkem, tamže, august 1991; Predseda Národnej socialistickej strany vyhlásil, že československé súdnictvo sa stále obracia na Podkarpatskú Rus. "NSS ch tčj í Pod karpatskou Rus". Lidová d emokracic (Praha), 3. 9.1991: 23 Známy publicista Jaromír I lořec zo Spoločnosti priateľov Podkarpatskej Rusi v Prahe písal o nedávnych politických aktivitách na Zakarpatskú v početných článkoch v českej tlači. Zmieňuje sa v nich o tom, že miestne obyvateľstvo by so sympatiami prijalo opätovné pripojenie k Čcsko-Slovensku. Pozri jeho nedávne články v Lidověj demokracii (Praha): Svobo-du Podkarpatské Rusi (7. 9. 1991); Češi na Podkarpatskú, (18. 9. 1991); a Podkarpatsko chce nezávislou republiku (20. 0. 1991). Aj maďarská tlač starostlivo sledovala požiadavky o zakarpatskej auto- 191 nómii: Kus/in kôztársaság Kárpálalján. Magyar hírlap(ISudapešť), 10.9.1991; A ruszinok kovelclésc: lcgycn Kárpálalja kôztársaság! Napló (Debrecín), 3.9.1991. 24 (ilál s:i prisudzuje česko-slovenskému ministrovi zahraničných vecí Jiřímu Dicnstbierovi v článku Svobodu pro Podkarpatskou Rus. Lidová demokracie, 9. 9. 1991. 25 Text vyhlásenia poslaný sovietskemu prezidentovi Miehiiilovi Gorbačovovi, Najvyššiemu sovietu ZSSR a Ukrajinskej SSR, ako aj Spojeným národom, bol uverejnený v novinách Otčyj chrám (septcmbcr-okló-ber 199(1). Anglický preklad je prístupný: Carpatho-Rusyn American, XIV, 1 (Fairvicw, N. J., 1991), s 4-5. 26 Rc/.oluľija mítingu Tovaryslva Karpatských rusyniv z pytiinňa nacionaľnoho vidrodženňa rusynskoho národu i vidnovlenňa statusu Pidkarpalskoho kraju. Mukačevo, 1. 9. 1991, Moloď Zakarpaťťa (Užhorod), 14.9. 1991, S. 4. 27 MA(i( >CSI, Paul Robert: Rusyns RegainThcir Autonomy. Ukrainian Canadian IIcrald, Toronto, 16.3.1992, s.7. 28 Sovietske príručky, používané štátnym výborom pre štatistiku na to, aby sa zhodnotili odpovede hlásení zo sčítania ľudu, boli väčšinou spracované na odporučil nie úradov jednotlivých republík a tiež Inštitútu etnografie a Jazykovedného inštitútu Sovietski i akadémie vied. Pozri: Slovari nacionaľnoslej i jazykov d Ija kod i rovanija otvetov na 8 a 9 voprosy pc rcpisi i v 11 listov (Moskva, Gosudarstvcnnyj komitét SSSK po štatistike, 1988). Je zaujímavé zaznamenať, h nedávna správa Inštitútu etnografie (č. 14110/2171 n dňa 6. 2.1990) uvádza: "Teoreticky je možné vývodu záver, že Rusíni môžu byť považovaní za takých, ako sú Rusi, Ukrajinci a Bielorusi, a že nie sú súčasťou nijakej z týchto skupín." (Dokument je vlastníctvom autora tejto štúdie). 29 Diskusie o reštrukturalizácii Ukrajiny trvajú uJ niekoľko rokov. Susedná Halič (Galícia) a tak istoll Zakarpatsko sú presvedčené, že by na tom boh ekonomicky oveľa lepšie, keby nezáviseli od centra v Kyjeve. Pozri: 1IRANČAK Ivan: Vidnovleni halu/k\ karpal/koho kraju: Ukrajina federatyvna? Novým Zakarpaťťa, Užhorod, 6.2.1991. 30 Pozri druhú časť Ústavného zákona zo dňa 9.1.1991, zriaďujúceho chartu základných ľudských práv n slobôd ako Ústavného zákona federálneho zhni maždenia Českej a Slovenskej federatívnej republiky 192 väčšinou spracované na odporúča ->tlivých republík a tiež Inštitútu jrkovedného inštitútu Sovietskej zri: Slovan nacionaľnostej i jazykov itvetov na 8 a 9 voprosy perepisnych iosudarstvennyj komitét SSSR po . Je zaujímavé zaznamenať, že Štitútu etnografie (č. 14110/2171 zo ídza: "Teoretickyje možné vyvodiť iôžu byť považovaní za takých, ako i a Bielorusi, a Že nie sú súčasťou :upín." (Dokument je vlastníctvom e>- - - * rukturalizácii Ukrajiny trvajú už lusedná Halič (Galícia) a tak isto aj presvedčené, že by na tom boli ä lepšie, keby nezáviseli od centra v LA.NČAK Ivan: Vidnovleni haluzky ju: Ukrajina federatyvna? Novyny orod, 6.2.1991. Ústavného zákona zo dňa 9.1.1991, artu základných ľudských práv a avného zákona federálneho zhro-a Slovenskej federatívnej republiky. ROČNÍK 40 1/1992 DISKUSIA AD MARGINEM PRÍSPEVKU P. R. MAGOCSIHO "KARPATSKÍ RUSÍNI: SÚČASNÝ STAV A PERSPEKTÍVY V BUDÚCNOSTI" ĽUDOVÍT HARAKSIM Historický ústav SAV, Bratislava Svoje poznámky o úvahe profesora P. R. Magocsiho o karpatských Rusínoch začnem upozornením, že obyvatelia neveľkej slovenskej obce Krahule by iste namietali proti tomu, že za zemepisný stred starej Hu ropy neoznačuje ich obec, presnejšie to miesto, kde od dávnych čias stojí ich kostol, ale bod o niekoľko sto kilometrov východnější e, ktorý leží neďaleko dediny Dilove na území bývalej Podkarpatskej Rusi, dnes Zakarpatskej oblasti Ukrajiny. Krahuľčanov by sotva presvedčil jeho argument, Že stred Európy pri Dilovom stanovili vedci "kráľovského Uhorska" ešte v minulom storočí a že o sto rokov neskôr potvrdili to isté aj sovietski vedci. Proti jeho urgumentácii by uviedli, že aj v ich prípade to boli vedci, ktorí stanovili, že stred Európy je v ich obci a vedcom "kráľovského Uhorska", resp. sovietskym vedcom by adresovali niekoľko neuctivých poznámok. Tým by rázne ukončili diskusiu o strede Európy a neprestali by svoje rodné Krahule považovať aj ďalej za jej stred. Samozrejme, zmyslom úvahy P. R. Magocsiho nie jc informovať svet o tom, že zemepisný slred Európy ležf na rusínskom území, ale poskytnúť mu základné informácie o Rusínoch, resp. o súčasnom rusínskom hnutí a upozorniť ho, že v samom strede Európy existuje malý národ - P. R. Magocsi považuje Rusf-nov jednoznačne za malý národ - ktorý sa usiluje o emancipáciu a Že jeho snahy treba podporiť. P. R. Magocsi svoje názory nevyslovuje v tejto úvahe prvý raz. Uverejnil ich už predtým vo viacerých Štúdiách a predniesol ich na viacerých medzinárodných podujatiach, na ktorých sa v nejakej súvislosti pertrakto-vata národnostná otázka alebo otázka menšín. Treba poznamenať, že tieto názory P. R. Magocsiho nepri- jímajú Ukrajinci a tí Rusíni, ktorí dospeli k ukrajinskému povedomiu. Pre nich Rusíni nie sú osobitnou národnou alebo národnostnou individualitou, ale integrálnou časťou ukrajinského národa, a preto odmietajú každé úsilie, ktoré môže prispieť k emancipácii Rusfnov ako osobitnej národnostnej individuality. V tomto sú zajedno nielen Ukrajinci na Ukrajine, ale aj tí, ktorí žijú v diaspóre na Západe. Jedni aj druhí názory P. R. Magocsiho odmietajú a častujú ho nie práve duchaplnými epitetonmi ako "tvorca nových národov", "obrodzovateľ ukrivdeného národa" (rozumej rusínskeho), "ideológ neorusinizmu", resp. "ideológ politického rusinizmu", "nový Miklucho Maklaj" a pod. Celkom ináč sa stavajú k jeho názorom tí, ktorí Rusfnov nepovažujú za časť ukrajinského národa, ale za osobitnú národnostnú individualitu. Nieje ich málo. Medzi nich patrí značná časť obyvateľstva na bývalej Podkarpatskej Rusi, väčšina rusínskeho obyvateľstva na Slovensku a absolútna väčšina rusínskych vysťahovalcov a ich potomkov v USA a Kanade. Keby P. R. Magocsi nenachádzal oporu a podporu u týchto Rusfnov, jeho snahy by pripomínali naivné donkichotovské dobrodružstvo. Treba pripomenúť aj to, že P. R. Magocsi za príslušníkov rusínskeho národa považuje aj haličských Lemkov a vojvodinských gréckokatolíckych Rusfnov, ktorí si do svojej novej domoviny doniesli zemplínske nárečie, ktorým hovoria podnes. Rusínsky národ, ako to vidieť v chápaní P. R. Magocsiho, je dosť heterogénnou konštrukciou a jeho jednota je dosť iluzórna, lebo sa opiera len o vedomie spoločného pôvodu a príbuznosti nárečí. Jednotu národa, súdržnosť jeho príslušníkov vytvára však spolužitie v 193 jednom politickom útvare, čo v prípade Rusfnov nebolo. Pevnejšie putá vznikli len medzi Rusfnmi žijúcimi na východnom Slovensku a na bývalej Podkarpatskej Rusi, ktorí do r. 1918 Žili vo zväzku Uhorska a po tomto roku dve desaťročia vo zväzku československého Štátu. Takéto putá sa nevytvorili medzi našimi, resp. podkarpatskými Rusfnmi a susediacimi Lemkami ako aj so vzdialenou vojvodinskou enklávou Rusfnov. Treba však poznamenať, že i putá našich Rusfnov s podkarpatskými za vyše polstoročnej odlúčenosti značne oslabli a vela bude závisieť od toho, či dôjde k ich posilneniu. V spojitosti s emancipačnými snahami Rusfnov P. R. Magocsi vo svojej úvahe konštatuje, že štáty, vo zväzku ktorých Rusíni žili, priznávali im v rôznych obdobiach "právo na územnú entitu", t. j. určitý stupeň autonómie a samosprávy a z toho vyvodzuje záver, že toto právo by im mali uznať aj štáty, vo zväzku ktorých žijú v súčasnosti. Z toho vyplýva, Že takéto právo by mala Rusfnom priznať aj Ukrajina, ktorá by okrem toho mala uznať aj národnostnú osobitosť Rusfnov. Nie každý z uvedených príkladov "sedf a je presvedčivý. Dôležitý je však záver, ku ktorému dospel a fakt, Že nenavrhuje zo "zemf, ktoré sú rusínske" vytvoriť nejaký samostatný rusínsky útvar, a tým meniť mapu strednej Európy. Nemožno však nespomenúť, že jeho informácia o okolnostiach pripojenia Podkarpatskej Rusi k Československu r. 1919 vyznieva azda pre prílišnú stručnosť dosť nepresne. Za zaujímavý možno považovať jeho postreh o dichotómii rusínskej mentality, ale nazdávam sa, Že len touto ich psychickou dispozíciou, ktorá nie je vlastná len Rusfnom, nemožno vysvetliť ich tápanie v otázke národnej orientácie a mnohé nedôslednosti v ich politickom konaní. Pri vysvetľovaní tohto ich tápania a nedôslednosti treba brať do úvahy aj konkrétne spoločenské a politické pomery, v akých rusfnske spoločenstvo Žilo a vyvíjalo sa. Mnoho z toho, čo sa s nimi dialo a udialo, stalo sa bez ich prispenia, z vôle mocnejších. Dokonca aj v definovaní vlastnej národnostnej identity, na čo poukazuje v tejto úvahe aj P. R. Magocsi, nemohli rozhodovať sami. Je iste zaujímavé, že z tejto úvahy sa nemožno dozvedieť, prečo P. R. Magocsi nepovažuje Rusfnov za súčasť ukrajinského národa, resp. prečo vývin Rusfnov nevyústil v národnú jednotu s ukrajinským národom. V tejto prvej časti úvahy - druhá časť sa zaoberá súčasnou situáciou Rusfnov a ich ochranou v budúcnosti - P. R. Magocsi prináša informácie, ktoré sa týkajú Slovenska a ktoré treba spresniť a doplniť. Takou je informácia o počte Rusfnov žijúcich na východnom Slovensku. P. R. Magocsi udáva, že nn východnom Slovensku žije 130 tisíc Rusfnov, čo je viac ako štvornásobok toho počtu, ktorý sa zistil pri sčítaní obyvateľstva na Slovensku r. 1991 (Rusfnov 16 937, Ukrajincov 13 847). K tomuto počtu Rusfnov na východnom Slovensku dospel odhadom, podobne ako pri stanovení počtu všetkých Rusfnov, pri ktorom nebral do úvahy "ako sú zapísaní v úradných dokumentoch - občianskych preukazoch, alebo štatistikách sčítania ľudu". Jeho informácia je nepresná a stavia Slovákov do svetia neľútostných asimilátorov. Ide v podstate o to, že ani pri sčítaní obyvateľstva r. 1930, t. j. ešte v období, keď naše rusfnske obyvateľstvo nepostihli také pohromy ako boli vojnové straty, optácia časti Rusfnov do ZSSR (okolo 12 tisíc), vysťahovalectvo za prácou do českých krajov (okolo 20 tisíc), odnárodňovanie vyvolané zrušením gréckokatolíckej cirkvi a zavedením pravoslávia, a najma tzv. ukrajinizáciou, keď sa k rusínskej (ruskej a maloruskej) národnosti na východnom Slovensku hlásilo 118 400 osôb. Pravda, v tomto počte bola zahrnutá i časť gréckokatolíckych Slovákov, ktorí sa ako príslušníci tzv. "ruskej viery", za akú sa gréckokatolícke vyznanie považovalo, hlásili za príslušníkov rusínskej národnosti. Po uvedomení' si svojej skutočnej národnosti začali sa hlásiť za Slovákov, teda k národu, ku ktorému pôvodom patrili, i keď ostali aj ďalej gréckokatolíkmi. Pravostavizácia gréckokatolíkov a neskôr ukra-jinizácia rusínskeho obyvateľstva viedla k tomu, že sa aj Rusíni začali zriekať svojej národností a hlásiť sa za Slovákov. Nechceli sa totiž zo dňa na deň stať pravoslávnymi a Ukrajincami, ako si to predstavoval totalitný režim. K takémuto rozhodnutiu ich viedla obava, že ako Ukrajincov ich môžu vyviezť do Sovietskeho zväzu, prípadne ich obce k nemu pripojiť, čo si vonkoncom neželali. Väčšina rusínskeho obyvateľstva východného Slovenska začiatkom päťdesiatych rokov nemala už ilúzie o životných podmienkach v Sovietskom zväze a bola dosť dobre informovaná aj o neľahkých osudoch svojich krajanov, ktorí v rámci optácie do Sovietskeho zväzu odišli. Propagandou, ktorá tvrdila opak, sa pomýliť nedali. Všetky spomenuté okolnosti prispeli k tomu, že mnohí Rusíni zmenili svoju národnú prfslušnosť za slovenskú, čo sa pochopiteľne prejavilo na poklese ich počtu na východnom Slovensku. Táto, podľa P. R. Magocsiho "najprudšia slovakizácia a národnostná asimilácia, akú kedy Rusíni zažili", nebola vopred zakalkulovaná. O asimiláciu Rusfnov po r. 1945 na Slovensku sa nik neusiloval a také čosi ani nebolo možné vzhľadom na pozície, ktoré Rusíni, 194 P. R. Magocsi udáva, že na íije 130 tisfc Rusínov, čo je oho počtu, ktorý sa zistil pri Slovensku r. 1991 (Rusínov Í47). K tomuto počtu Rusf-ovensku dospel odhadom, enf počtu všetkých Rusínov, úvahy "ako sú zapísaní v i - občianskych preukazoch, ia ľudu". Jeho informácia je ikov do svetla neľútostných state o to, že ani pri sčítaní j. ešte v období, keď naše epostihli také pohromy ako Scia časti Rusínov do ZSSR walectvo za prácou do čes-isíc), odnárodňovanie vyvo-ítolíckej cirkvi a zavedením v. ukrajinizáciou, keď sa k ialoruskej) národnosti na ilásilo 118 400 osôb. Pravda, lulá i časť gréckokatolíckych irfslušnfci tzv. "ruskej viery", lícke vyznanie považovalo, rusínskej národnosti. Po jtočncj národnosti začali sa k národu, ku ktorému povolí aj ďalej gréckokatolíkmi, ^katolíkov a neskôr ukra-ŕateľstva viedla k tomu, že sa svojej národnosti a hlásiť sa sa totiž zo dňa na deň stať icami, ako si to predstavoval nulo rozhodnutiu ich viedla ncov ich môžu vyviezť do adne ich obce k nemu pripo-eželali. Väčšina rusínskeho ého Slovenska začiatkom mala už ilúzie o životných tom zväze a bola dosť dobre ikých osudoch svojich kraja-tácie do Sovietskeho zväzu orá tvrdila opak, sa pomýliť ikolnosti prispeli k tomu, žc voju národnú príslušnosť za piteľne prejavilo na poklese n Slovensku. Táto, podľa P. idšia slovakizácia a národ-kedy Rusíni zažili", nebola O asimiláciu Rusínov po r. lik neusiloval a také čosi ani m na pozície, ktoré Rusíni, itko je známe, v tomto období zaujímali vo Východoslovenskom kraji, ale aj v ústredných straníckych a Hinlnych orgánoch Slovenska a po r. 1968 aj v orgánoch federácie. Asimilácia Rusínov neprebiehala len n.i Slovensku, aleaj včeských krajoch. Z počtu skoro .'() tisíc Ukrajincov r. 1961 - Rusínov vtedy osobitne nezisťovali - r. 1991 ostalo už len 8 a pol tisíca (1711 Rusínov a 6807 Ukrajincov), teda menej ako polo-viea pôvodného počtu. Aj ich odnárodnenie sa pripisuje na konto Slovákov, hoci sa v českých krajoch nemohli poslovenčovať, i keď väčšina z nich i - ichádzala z východného Slovenska. Odnárodňovanie, resp. slovakizácia Rusínov na východnom Slovensku je medzi Ukrajincami obľúbenou a Často pertraktovanou témou. Hovoria plSc sa o nej na Ukrajine a v ukrajinskej diaspóre na Západe, pravda, bez toho, aby sa pritom zohľadnili okolnosti, ktoré tento proces vyvolali. O týchto i ikolnostiach sa za našimi hranicami nič nevie a spravidla sa prijímajú tie výklady o tzv. slovakizácii Rusínov, ktoré poskytujú "znalci" rusínskeho pôvodu z východného Slovenska. Týmto však dosť často chýba nielen pocit zodpovednosti za poskytované údaje a Informácie, ale aj elementárna korektnosť. Ako príklad možno pripomenúť, žc nie lak dávno vošiel do obehu údaj (pričinením prešovského docenta ukrajinskej literatúry) o tom, že na východnom Slovensku ešte v medzivojnovom období žilo okolo .">() tisfc "Rusínov-Ukrajincov", čo bol približný po-6ei všetkých gréckokatolíkov žijúcich na Slovensku, leda ako gréckokatolíckych Rusínov tak aj Slovákov. Ak tento údaj dostatočne neinformovaný "znalec" demografických pomerov východného Slovenska |)orovná s počtom Rusínov r. 1961, keď sa podľa učílania obyvateľstva hlásilo k ukrajinskej národnosti Ľn okolo 35 tisfc (rusínska národnosť sa vtedy nezisťovala), neubráni sa dojmu, že Slováci sa dopustili najväčšej etnocídy v Európe po druhej svetovej vojne. Že malý národ nemohol v rozpätí nejakých dvadsať rokov zhltnúť také veľké sústo, málokoho napadne. Pre niektorých Ukrajincov za luSimi hranicami je typické, že podobné informácie preberajú bez pochybnosti, ale nedokážu prijať také IHiznatky, že medzi gréckokatolíkmi na východnom Slovensku prebehol v tomto storočí etnodife-lenciačný proces, ktorý priniesol vyčlenenie etnických Slovákov z tejto, za rusínsku považovanej masy obyvateľstva. Tak isto ťažko priznávajú fakt, že vďaku ukrajinizácii došlo k najväčšiemu úbytku einických Rusínov. Pravda, ani P. R. Magocsi nedo-i eňuje tento etnodiferenciačný proces, a preto prihlásenie sa gréckokatolíckych Slovákov k svojej slovenskej národnosti chápe ako asimiláciu gréckokatolíckych Rusínov. Príčinou nedorozumení je i to, že ukrajinská verejnosť nie je schopná akceptovať už notoricky známy fakt, že v Karpatskej kotline boli gréckokatolíkmi (a predtým pravoslávnymi) nielen Rusíni, a že nemožno každého slovenského alebo maďarského gréckokatolíka považovať automaticky za odnárodneného Rusína, aj keď sa sám označoval za "Rusnáka" alebo príslušníka "ruskej viery" (orosz vallás). Na východnom Slovensku sa za Rusnákov označovali aj obyvatelia takých slovenských dedín, o ktorých vieme, Že ich predkovia boli evanjelikmi a "ruskú", rozumej gréckokatolícku vieru prijali pod rekatolizačným tlakom. "Ruská viera", v ktorej sa prijímalo "pod obojím", ktorá mala slovanský bohoslužobný jazyk a navyše umožňovala aj ženbu kňazov, im vyhovovala väčšmi ako rímskokatolícka. V takomto zmysle za "ruské", resp. rusínske sa považovalo aj prešovské gréckokatolícke biskupsivo a väčšina jeho duchovenstva. Skutočne, biskupstvo sa navonok prezentovalo ako rusínske a povedomie rusľnstva vštepovalo aj tým veriacim, ktorí neboli rusínskej národnosti. Tieto fakty v úvahe P. R. Magocsiho nie sú dostatočne zohľadnené, i keď sa v nej gréckokatolícka cirkev výstižne charakterizuje ako "bašta rusinizmu". V súčasnosti gréckokatolícka cirkev neplní takúto funkciu a rovnako sa snaží slúžiť veriacim rusínskej i slovenskej národnosti, čo však ukrajinskej strane nevyhovuje. Teraz ju kritizuje preto, že vraj napomáha odnárodňovaniu Rusínov, resp. Ukrajincov na východnom Slovensku. Nesporne je zaujímavá posledná časť Magocsiho úvahy, v ktorej hovorí o ochrane Rusínov a o tom, čo sa má urobiť, aby sa tento malý stredoeurópsky národ v budúcnosti udržal. Tu považuje za potrebné do záležitosti Rusínov zainteresovať svetovú verejnosť, ktorá by chránila ich národnostné práva, o. i. aj tým, že v prípade potreby vyvinie nátlak na vlády štátov, v ktorých Rusíni žijú. V tejto časti svojej úvahy sa odvoláva na kodaňský dokument Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE), v ktorom nachádza argumenty podopierajúce emancipačné snahy Rusínov. Dovoláva sa i dokumentu z moskovskej konferencie KBSE, v zmysle ktorého menšinové veci nepatria výlučne len do kompetencie dotyčného štátu a do týchto otázok majú právo zasahovať aj ostatní účastníci helsinského procesu. Tieto dokumenty, podľa P. R. Magocsiho, má akceptovať aj samostatná Ukrajina, ak chce byť účastníčkou tohto procesu. V tejto časti úvahy sa zaoberá situáciou Rusínov vjednotlivých krajinách a 195 konstatuje, žc v súčasnosti je najlepšia na Slovensku. Nic je lojcdiuč /istenie, ktoré v tejto úvahe vyznieva pozitívne v náS prospech. Predtým, v spojitosti s ukrajinizáciou na východnom Slovensku konštatuje, že v období, keď sa táto akcia rozbehla, Rusínom, vtedy n/.natN (vaným za Ukrajincov, sa poskytli nemalé prostriedky pre rozvoj ich kultúry a kultúrnych zariadení u Sic i "dobre platená ukrajinská inteligencia" dosiahla v tomto období niekoľko významnejších vedeckých a literárnych úspechov. Pravda, ľ. K. Magocsi k tomu dodáva, že masy rusínskeho obyvatelstva nemali z toho veľký úžitok. Napriek tomu jeho zistenie, že podmienky pre kultúrny rozvoj Kusínov, resp. Ukrajincov na Slovensku nclx>li ani pred rokom 1989 najhoršie, treba oceniť, lebo práve z radov "dobre platenej inteligencie'' sa poskytujú o týchto možnostiach nie práve vierohodná informácie. V úvahe P. R. Magocsiho sú aj iné miesta, ktoré sa nejakým s|TO.sobom dotýkajú Slovenska, resp. Českí >-SIi ivcnska a ktoré by bolo možné glosovať, ale to nie je nevyhnutné. Úvaha sa totiž týka rusfnsl i I problematiky, ktorou sa P. R. Magocsi zaoberá u desaťročia a ktorú vytrvalo prezentuje veřejnosti Túto úvahu možno považovať za určitý sukus jchti názorov, ktoré treba poznať, lebo rusínska otázka >u\ týka aj nás. Nemožno zakrývať, že pohľady ľ. U Magocsiho na viaceré otázky sú iné ako naše, & i |i pochopiteľné, lebo sa formovali v inom svete u ( iných podmienkach. Napriek tomu sa v zásadní i otázke zhodujeme, že totiž Rusíni majú právo dcfl novať svoju národnostnú identitu a že toto právo majú aj tí Rusíni, ktorí dospeli k poznaniu, že mi Ukrajinci. Návrhy P. R. Magocsiho ako napomáhal emancipácii Rusínov a jeho odporúčania vládam krajín, v ktorých žijú Rusíni, ako postupovať pri ich zrovnoprávňovaní prezrádzajú, že "rusínska otázka" v jeho prípade nieje len profesionálnou záležitosťou ale aj citovou. Možno to pochopiť, ak vezmeme di i úvahy, že sa tento americkokanadský profesor vedi i me hlási k svojim rusínskym koreňom, a tým aj k Rusínom. To nieje výčitka, ale uznanie. 196 Úvaha sa totiž týka rusínskej sa P. R. Magocsi zaoberá uj /trvalo prezentuje verejnosti, ovažovať za určitý sukus jeho ioznať, lebo rusfnska otázka sfl d zakrývať, že pohfady P. R. otázky sú iné ako naše, čo je i formovali v inom svete a v Napriek tomu sa v zásadnej totiž Rusfni majú právo defi-tnú identitu a že toto právu >rí dospeli k poznaniu, že sú l. Magocsiho ako napomáhať a jeho odporúčania vládam tusíni, ako postupovať pri ich srádzajú, že "rusfnska otázka" i profesionálnou záležitosťou, to pochopiť, ak vezmeme do rickokanadský profesor vedo-'nskym koreňom, a tým aj k Sitka, ale uznanie. ROČNÍK 40 1/1992 DISKUSIA POHĽAD Z INÉHO ZORNÉHO UHLA (K príspevku prof. P. R, Magocsiho "Karpatskí Rusíni: Súčasný stav a perspektívy v budúcnosti") MYKOLA Mt; SYNKA Univerzita PJ.Šafárika, Prešov ľráca P. R. Magocsiho je mylná už vo svojich základných východiskách. Snaží sa presvedčiť čita-icľa, že Karpatskí Rusfni sú štvrtým samostatným východoslovanským národom. Za taký sa vraj sami odjakživa považovali a za taký boli považovaní medzinárodným spoločenstvom. Komunisti prestali I*) uchopení moci považovať Rusfnov za samostatný iťirod a proti ich vôli a želaniu ich vyhlásili za Ukrajincov. Je celkom prirodzené, že po páde komunizmu dochádza k obrodeniu rusínskeho národa. Skutočnosť jc iná. Etnonymum "Rusín" odvodený od územného celku "Rus" (Kyjevská Rus, Haličská Kus, Podkarpatská Rus) sa po stáročia vzťahoval na relé územie dnešnej Ukrajiny. Vyskytuje sa už v písomných pamiatkach 10. storočia (napr. v zmluve kniežaťa Igora s Grékmi z r. 911, sedemkrát). Neskoršie, v 12.-14. storočí sa jeho používanie rozšírilo aj na Moskovskú Rus, t. j. dnešné Rusko. Teda karpatskí Rusfni sa vždy cítili byť súčasťou veľkého ruského (rozumej rusínskeho, pretože východoslovanské jazyky nepoznajú adjektivum "rusínsky") národa. Za taký ich považovali susedné kmene a národy, ale aj všetci doterajší vedci, počínajúc Šafárikom, Kollárom, Štúrom, končiac súčasnými báda-teľmi. P. R. Magocsi je prvým vedcom, ktorý sa snaží nahovoriť Rusínom (ale aj širšej verejnosti), že sú samostatným národom, odlišným od národa ukrajinského jazykom, náboženstvom, psychikou a celým svojím bytím. Rusíni tvoria podľa jeho názoru "pozdĺžny predel medzi katolíckym západom a pravoslávnym východom. Kým ich reč jasne patrí medzi východoslovanské jazyky, značná časť slovnej zásoby, prízvuk a dokonca syntax sú západoslo- vanské". Posledné tvrdenie je alogické. Ako môže mať východoslovanský jazyk západoslovanskú slovnú zásobu, prízvuk a syntax, teda hlavné komponenty každého jazyka? Toto absurdné a ničím nepodložené konštatovanie stavia na hlavu všetky doterajšie dialektologické výskumy v tomto regióne, lebo všetci doterajší bádatelia (Broch, Hnaťuk, Verchratskyj, Czambel, Paňkevyč, Gerovskyj, Latta, autori povojnového Atlasu slovenského jazyka) zaraďovali aj lexiku, aj syntax karpatských nárečí do ukrajinského (maloruskčho) jazyka. Stály prízvuk má iba jedno nárečie karpatskej oblasti - lemkovské. Všetky iné nárečia majú ten istý pohyblivý prízvuk ako ukrajinčina. Je príznačné, že tézu o západoslovanskom charaktere rusínskej lexiky, syntaxe a prízvuku prevzal Magocsi nie od jazykovedcov, ale od amatérov v jazykovede: V. Petrovaja - autora doposiaľ nevydaného rusínskeho slovníka (rodáka od Medzilaboriec, žij úceho do svojho siedmeho roku v Doncckej oblasti na Ukrajine) a S. Bunganiča -penzionovaného stredoškolského učiteľa fyziky a chémie - autora doposiaľ nevydanej rusínskej gramatiky. Iba oni (a nikto iný) tvrdia, že v rusínskom jazyku prevládajú západoslovanské prvky. Podobnou je aj snaha P. R. Magocsiho dať do protikladu gréckokatolícke a pravoslávne náboženstvo. Podľa neho "odrážajú rozdiely medzi pravoslávím a gréckokatolicizmom celý myšlienkový svetonázor, ktorý má alebo západnú alebo východnú orientáciu": pravoslávni vraj sa zriekajú svojho "ja" a odovzdávajú svoj osud do rúk Božích, zatiaľ čo gréckokatolíci berú osud do svojich rúk. V skutočnosti medzi príslušníkmi týchto dvoch konfesií v karpatskom regióne nebolo takmer žiadneho rozdie- 197 lu: obe nábožcnslvá vyznávali ten istý východný obrad, používali lic isté modlitby, náboženské knihy, dokonca lú istú cirkevnoslovanskú reč. Inou otázkou je, ze v súčasnosti sa gréckokatolícka cirkev, ktorá po stáročia udržiavala u veriacich rusfnske národné povedomie, dala na cestu slovakizácie Rusíhov. Ako dôkaz o samostatnosti rusínskeho národa prikladá P, R. Magocsi k väčšine svojich prác mapu ich územného rozloženia. Táto mapa (už 14 rokov publikovaná na titulnej strane každého čísla časopisu "Carpatho-Rusyn American") je názornou ukážkou nevedeckého prístupu k skúmanej téme. Za východnú hranicu rusínskeho národa P. R. Magocsi považuje administratívnu hranicu medzi Zakarpatskou oblasťou zjednej strany a Ľvovskou a Ivano-Frankov.skou hranicou zo strany druhej. Lenže z obidvoch strán tejto hranice žijú tí istí Bojkovia a Huculí, leda príslušníci toho istého kmeňa či etnickej skupiny. Akojc možné zaradiť zakarpatských Bojkov a I luculov k rusínskemu a haličských k ukrajinskému národu? Podstata príspevku P. R. Magocsiho spočíva vo vykreslení slávu Rusfnov v Zakarpatskej Ukrajine, na Slovensku, v Poľsku a Juhoslávii po revolúcii r. 1989. Vo všelkých týchto štátoch vznikli separatistické rusínske organizácie, ktoré kanadský profesor srdečne víta. Za medzník vo vývoji národného povedomia Rusfnov považuje "prvý svetový kongres Rusfnov", uskutočnený v marci r. 1991. Kongres vraj mal "obrovský vplyv na vštepenie rusínskej národnej hrdosti viac ako 300 prítomným". Ako dôkaz tohto vplyvu uvádza výsledky sčítania ľudu, ktoré sa konalo týždeň po uskutočnení kongresu: 17000 Rusínova 14 000 Ukrajincov, spolu 31000 - najnižší počet zaznamenaný na tomto územfza celú históriu. Aj podľa Magocsiho je to iba 23 % skutočného slávu, čo znamená, že 77 % Rusfnov sa tu hlási k slovenskej národnosti. Nuž o akom "obrovskom vplyve" tu môže byť reč, keďšlyri patiny obyvateľstva sa hlásia k cudzej národnosti? Posledná časť Magocsiho príspevku je venovaná pcrspeklfvam budúceho vývoja rusínskej otázky v jednotlivých krajinách. Ak sa chcú Ukrajina, Československo, Poľsko a Juhoslávia stať členmi "novej Európy", musia, podľa jeho názoru, uznať Rusfnov za osobitný národ "bez ohľadu na to, ako budú vedci alebo vláda definovať Rusfnov". Torontský profesor dáva vo svojom príspevku každej vláde lekciu, ako má postupovať, aby dodržala medzinárodné dohody, týkajúce sa národnostných menším vrátane Rusfnov. V názoroch prof. Magocsiho tu môžeme pozorovať určitý vývoj. Vo svojej prednáške v Historickom ústave SAV v Bratislave v lete 1991, publikovanej vo viacerých periodikách, kanadský profesor vyhlásil:"Čcsku Slovensko zápasí s prestavbou svojej zastaralej prli myselncj infrastruktury... Keď chce súťažiť so svojimi výrobkami na svetovom trhu, môže si ešte dovolil investovať stovky a tisícky korún na každoročnú podporu personálu v divadlách, múzeách, vytiu vateľstvách, rozhlase, dokonca aj v školách, jed im ducho len preto, že ide o inštitúcie národnostný h menšín?"(Kultúrny život, 30. VI. 1991, s. 8). P. K Magocsi zopakoval toto vyhlásenie aj vo svojom rcffl ráte na medzinárodnom seminári Európski inštitúcie a ochrana národnostných menšín v Strednej a východnej Európe a na Balkáne (Štiřín | u | Prahe 10.-13. októbra 1991). Svoju "radu" česko-slovenskej vláde vyslovil P. U Magocsi v podobe otázky, lenže táto otázka nemá iba rétorický charakter. Nevyslovená odpoveď autora jľ celkom jednoznačná: keď bude vláda pod pórov; n kultúrne inštitúcie národnostných menšín - nedošla ne sa z hospodárskej krízy. Dôležitejšie ako kultúra národnostných menšín sú (podľa jeho názoru) chlieb, mlieko a syr. V poslednom svojom referáte, prednesenom v Častej, zmenil P. R. Magocsi svoj názor a pripusúl. že vláda môže poskytovať finančnú podpom národnostným menšinám, avšak musí rešpektoval reálny stav: rozdeľovať finančné prostriedky nie podľa vykonanej práce, ale podľa "reálneho" počin príslušníkov dvoch národnostných menšín: 55 "/<• rusínskym organizáciám, 45 % ukrajinským. Nie je ťažké domyslieť si, čo by znamenalo naplnenie tohin princípu: každá inštitúcia by sa musela rozdeliť nti dve časti, to znamená, mali by existovať dve múzeá rusínske a ukrajinské, dve rozhlasové a televízne štúdiá, dve katedry, ba dokonca aj dvojaké školy: rusfnske a ukrajinské. Niet pochýb, že takčlo rozdelenie by viedlo k citeľnému oslabeniu týchto inštitúcií a k ich zániku. Na prvý pohľad je prístup P. R. Magocsiho logický. Má však jeden háčik, ktorý autor zamlčal: doposiaľ neexistuje (a nikdy neexistoval) rusínsky spisovny jazyk. (Spisovný jazyk juhoslovanských Rusfnov je pre karpatský región nepoužitelný.) A keďže niei spisovného jazyka, ako môže vláda finančne podporovať rusínske školy, rusínsky rozhlas, rusínsku literatúru atď.? Požiadavka P.R.Magocsiho je nekompromisná: "Ministerstvo školstva SR musí poskytnúť učiteľov a učebnice v rusínčine". Ako to však môže urobiť, keď rusfnčina ako spisovný jazyk doteraz neexistuje a napriek všestrannej agitácii nebol zaznamenaný jediný prípad toho, aby si obyvatelia žiadali rusínsku školu alebo aspoň vyučovanie |ll«lnskchi>| i i ♦■nm>M.ilny m In \. \ ■, 11| u.111| i i llllll l'l k .SpIMIVIII l/v "uki ajlill/ili Slovensku ihImiI HiMiiskyt'll Škôl, il iii,k.i (t. j. vľlki Mmkŕ ČMOpIft) .in.iilluv.'irr.iiiu imI Mh|.i fľiii-lu In, 1 mylne |xrva^w yi 11, prezidenta Lecha Walqiu 11 Ukrainców do Rady v»| prítomnosť na poliin i • i j icraz, keď sa rozhodujú menšín záležitosti sa ford ústave. Ukrajinská n...... ilávno energicky usiluje, I ( neprítomní tam, kde padaj ktoré môžu predznačiť li i Strite takmer monom.....••• • vi menšinové skupiny im podporu vplyvných spol.i /.oskupenf. V tejto oblasti možnosti, hoci nie vždy n li jeden z líderov Demokiat najväčšej politickej strany v Kuratowska prejavila vi otázku. O Lemkocli pl j všetkých politických smeruj Icmkovskcj problematiky via parlamentu i vlády. A in | ľOZNÁMKY 1HANN Chris: Religion tnd I pe:Thc Caseof the Uiuuii predmodeinislickcj a iiim.i. r 202 voj právny systém a vytvárajn iu. Vzniká obava, že niektoré ako to bolo pred rokom 193'', )tázku ako predmet med/.i . R. Magocsi spomína túlu k Česko-Slovensku a Maďar ; prebehli so širokým ohlasom (aj poľskej). Menej známo jľ 6 politické sily prejavili záujem Ide o tie vrstvy spoločnasii, 91 vytvorili novú poľskú vládu ané názory J. Giertycha máju jv. A tak ešte v júni 1989 v žho šéfredaktorom bol Antoni ninister vnútra (sa publikoval ncckicgo terajšieho poslanca v nnictwa Chrzescijansko-Naru i autor analyzuje možnosli ni a Slovákmi. Pri tom neskry ácu vidf v perspektíve "rozši 5ho vplyvu" a domnieval sa, že /ojrázny nárazník medzi Varša O niečo neskôr v roku 1*>«> 'č pod veľavravným nadpisom linu" umiestnil výklad článku i > •pendent. Tak teda zo strany ov sa voči Rusínom /Lemkoffl em. Priebežne sa živo komcu 18 ensku a na Ukrajine, /a záver? Keby Rusíni dokom > rdzuje P. R. Magocsi - nedekla abilizovaí existujúce hranice, ídmi Ukrajiny takí, ktorí builu íctvom dosiahnuť tento cieľ. "A ka hraníc, pretože hranice sa len preto, že Poliaci začnú simtl oje záujmy a ašpirácie. Rozho ovať sila..." - píše v spomínam im ki. Tento hlas sa harmonkl.', ami českých republikánov. Dne, že sú to hlasy na okraji. Ale mi šic rozdávania karát v tejto pria mi sa črtajúcej roztržke prislúcha ty - ako to pripúšťa P. R. Magtxa inom ustáli v súlade so zásadami xinému riešeniu rusínskej otázky >ak záležitosti na Podkarpatskí! iým smerom - a mnohé príznak* ionalistické skupiny obklopuj u< i nú ľahkú zámienku, aby vystúpili ených Rusínov. ľko viet o vzťahu k tomu úryvku ca statusu Lemkov (Rusínov) v Poľsku. Nepochybné má autor pravdu, ak vraví, že finančná situácia lemkovských organizácií v Poľsku |r zlá. Lenže nie je nič zvláštneho, že Lemkovia nedostali takmer nijaké dotácie od štátu, keď o ne energicky nebojovali. V týchto záležitostiach v Poľ-»ku neexistuje nijaká oficiálna právne kodifikovaná i'iiu-cdúra. Výška dotácie nezávisí od veľkosti národnostnej skupiny. Najviac jednoducho dostanú íl, kiorí si to vedia vybojovať. V roku 1991 Ukrajinci | h Kiali od vlády takmer 1,5 miliardy zlotých. Problém však nespočíva v peniazoch. Lemkovia r»u skupina s veľkým percentom dedinského obývali ľsiva. Táto skupina sa menej zaoberá etnickým iialusom a viac životnými záležitosťami. Z toho vyplýva napr. široká podpora úsilia o získanie lesov Ú Ixmkowszczyznie a veľká aktivita v boji medzi pravoslávnymi a gréckokatolíkmi o kostoly na strane ľ i Inej a slabá účasť na práci etnických organizácií na Mrune druhej. Stovarišinja Lcmkiv je mladou organizáciou, ktorá sa ešte všeličo musí naučiť, čo sa týka h ihbingu v hlavnom meste, od ktorého závisí otázka ilulácie najväčšmi. Ako krok správnym smerom neba prijať vstup lemkovskej organizácie do Rady Mniejszošci Narodowych, utvorenej z iniciatívy I (rezidenta Lecha Walesu. Hodno dodať, že Zwiazck Ukrainców do Rady vstúpiť odmietol. Ich prítomnosť na politickej pôde je dôležitá najmä teraz, keď sa rozhodujú osudy národnostných menšín a| záležitosti sa formulujú v už vypracovanej dstave. Ukrajinská menšina sa o tieto záležitosti už dávno energicky usiluje, kým Lemkovia sú naopak neprítomní tam, kde padajú kľúčové rozhodnutia, kioré môžu predznačiť ich osudy na dlhé roky. V Máte takmer mononárodnom - a takým Poľsko je -*a menšinové skupiny musia šikovne usilovať o podporu vplyvných spoločenských a politických /.uskupení. V tejto oblasti majú Lemkovia seriózne možnosti, hoci nie vždy ich vedia využiť. Tak napr. jeden z líderov Demokratickej únie, v súčasnosti najväčšej politickej strany v Poľsku, senátorka Žofia Kurátorská prejavila veľký záujem o lemkovskú otázku. O Lemkoch písali aj masmédiá prakticky všetkých politických smerov. Rozličnými aspektami lemkovskej problematiky sa zaoberali terajší členovia parlamentu i vlády. A hoci vodcom Lemkov ostá- l'OZNÁMKY IIIANNChris: Religion and Nationality in Central Európe: The Case of tne Uniats. (Príspevok na konferencii o predmodernistickej a modernej národnej identite v Ru- va jediné rozumné východisko tento kapitál záujmu využiť, treba povedať, že nie vždy to vedia. Aj v záležitosti kultúrnej činnosti, ak máme porovnávať Lemkov s kašubskou skupinou, analogickou vzhľadom na ambivalentné národné povedomie (nemecké, poľské a rodné), porovnanie znova dopadne v ich neprospech. Kašubi boli schopní vypracovať slovník, kodifikovať svoj jazyk a uviesť ho do používania v oficiálnych situáciách, bez ohľadu na to, že sa -podobne ako lemkovský - nedočkal sankcionovania akademickými jazykovednými autoritami. Ešte stále stojí pred Lemkami najzávažnejšia vec: presvedčiť okolie o svojej národnej odlišnosti od Ukrajincov. Zatiaľ väčšmi počuť tvrdenia ukrajinskej strany. Verejná mienka môže Lemkov - bez ohľadu na to, čo si oni sami o sebe myslia - uznávať za Ukrajincov. Tadcusz Szafar, keď o tom píše, trefne pripomína známy epigram Jeana-Paula Sartra o Židoch ako ľuďoch, ktorých iní pokladajú za Židov bez ohľadu na to, či sú nimi skutočne. . Bude taký aj osud Lemkov? Kedysi som na stránkach Nowego Dziennika o Rusínoch napísal: "Ich národnostná odlišnosť môže existovať, avšak dnes ešte nie je faktom, ktorý by bolo možno porovnávať v rámci istej stupnice s nespornou existenciou ukrajinskej, poľskej či slovenskej národnej myšlienky." Tento výrok mi prichodí na tomto mieste zopakovať. Vlasť karpatských Rusínov je zaostalá, ekologicky ohrozená a politicky nestabilizovaná. Ale takýto je osud celej postkomunistickej strednej a východnej Európy. Podobne ako iní jej obyvatelia, aj Rusíni potrebujú čosi viac ako blahobyt a stabilizáciu. Potrebujú európske štandardy zachovávania práv menšín. Čo sa toho týka, úplne súhlasím s mienkou P. R. Magocsiho. Osud Rusínov, závislý až od troch národov z tohto regiónu, bude predstavovať špecifické kritérium jeho európskosti. A bude derivátom tejto európskosti. Zrejme si možno dovoliť tvrdenie, že Rusíni, tento ľud "srdca Európy" začne žiť normálnym rytmom len vtedy, keď sa Európa stane spoločným domom všetkých jej národov. Preložila Ľubica Chorváthová sku /ZSSRa Východnej Európe. SSEES, Londýn, 31..3, 1989), rkp.,s.l. 2 TRAJDOS Tadeusz M.: Stowaccy unici. (Možná ina- 203 10 li 12 13 14 czej...). <> grckokatolikach wschodniej Síowacji", Sprawa Polska, 4, Varšava 1991, s. 19. (wal), "Mnicjszosci narodowe w Polsce. Najwiecej Ukraincňw, aajmnicj Tatarów". Dziennik Polski, č. z 1.1/14. júla 1991, Krakov. SAWA Olgicrd: "Polsky Ukrairicy w Wyborczym Uloku Mnicjszosci". Rv.eczpospolita, Varšava, ř. z 30. uugu.sla 1991. ČECH Miroslav: "Čomu neudača'.' Naše Slovo, XXX VI, 46, Varšava 1991, s. 1 a 5. MAJCIIEREKJanuszA.: "Pluralizm po krakowsku". Czas Krakowski, Krakov, č. z 23. septembra 1991 SKRZYNĽCKI Piotr: Wysiedlenie ludnos'ci ukraiiískicj z Polski w latách 1944-1946. Varšava 1986, s. 3. Tamže, s. 7. Uchwala Prczydium Rady Ministrów w sprawic akcji "Wísla". Cit. podľa: Tygodnik Powszechny, XLIV, 10, Krakov 1990. Tu hodno upozorniť na znamenitú analýzu akcie "Wisla" z hľadiska medzinárodného práva, vykonanú terajším ministrom zahraničných vecí Poľska Krzysztofom Skubiszewskim, ktorú obsahuje to isté číslo Tygodnika Powszechnego. Podkladom tejto spolupráce bola obrana pred násilným vysídľovaním do ZSSR. Na západnom okraji Lemkowszczyzny ďalej zaznamenávame spoluprácu s poľskou protivládnou partizánskou skupinou "Ognia" na Podhalí. O účasti Lemkov v UPA pozri podrobnejšie: POTICHNYI Peter J.: The Lemkos in the Ukrainian National Movcmcnt during and after WW1I". (Referát na XX National Convention AAASS, Honolulu 1988), rkp. Podrobnosti záležitosti pozri: GARDYJ Petro S.: Moja podorož na Lemkovščynu i korotka istorija Lemkovskoho Relifovoho Komilcla v SŠA. Yonkcrs 1958. Podrobnejší komentár publikácie Alcksandra StAWApozri: KOLOSKI Laurie S.: Folklore as the Limit: The 'Reemergence' of Poland's Eastcrn Mino-rities in the Early Postwar Period. 1989, rkp., ss. 4849. Tam je aj zaujímavá analýza vzťahov medzi poľským štátom a národnými menšinami v dobe tzv. 'odmäku' v roku 1956. PUDLO Kazimierz: Lemkowie. Proces wrastania w srodowisko Dolnego Sla,ska, 1947-1985. Wroclaw 1987, ss. 119-126. Autorkou tohto zovšeobecnenia je Krystyna Kersten. Pozri jej článok "Ruchliwoác'w Polsce po II wojnie šwiatowej jako element przeobražeií spotceznych i ksztattowania poslaw". Przegl^d Historyczny, LXXVII, 4, Varšava 1986, s. 711. 15 16 17 18 19 20 21 22 23 24 25 26 27 GIERTYCH Jed rzej: O przyszfoárziem wschodnu li Rzeczypospolitej. Londýn 1946, s. 21. Svoj vymk potom opakoval v početných publikáciách, pon n..... napr.: "Rusini." Opoka, 12, Londýn 1975, s. 25. CZARNECKI Ryszard: "Polski interes narodiv Gfos, 54, Varšava 1989; "Lemkowie, Stowacy, pnli.ki interes narodowy." Tamtiež, 55,1989, s. 8. "Czekajj na swa, godzine." Tygodnik Solidárnou-', iii 32 Varšava 1990, s. 8. Pozri TRAJDOST. M.: c. d.; PUCILOWSKI Jórtl "Zapomniany kraj."Tygodnik Powszechny, XLV, ||| 1991 s. 5; FIDELUS Bronislav: "Swiecenia biskupi grcckokatoiickiego w Prešovie." Tamtiež, XLIV, i 1990, s. 9; "Pierws2y Swiatowy Kongres Rusinów" Trybuna /Varšava, č. z 25. marca 1991. "Lemkowie, Stowacy", c. d., s. 8. "Spysok zasobiv, peredanych Ministerstvom kultuiy i mystectva v 1991 roci ukrajiriskij hromadškosli v Poľšči." Naše Slovo, XXXVII, 6,1992, s. 1. LESNIAK Jerzy. "Sa w ojezyznie rachunki krzywd (2)." Gazela krakowska, Krakov, č. z 2/3. marca 199Q| (alm); "Lasy znówlemkowskie." Glob. 24, Varšava, ( z 29. augusta 1991. Táto záležitosť preukázali) neschopnosť skupiny vystúpiť solidárne. Došlo k rozdeleniu a rozbrojom, ktoré vyvolali rozruch niclrn vo vnútri skupiny, ale aj v poľskej verejnej mienke. "Rada Mnicjszosci Narodowych RP." Trybuna, č. / | júla 1991; "Rada Mnicjszosci w RP bez Ukrainców i Cyganów." Gazeta Wyborcza, č. z 3. júla 1991; B. T "Nie wicm co to jest." Sztandar Míodych, Varšava, ( zô 4. júla 1991. SMOCZYŇSKI Juliusz: "Mniejszosci." Kuriér Polski, Varšava, č. z 31. januára 1991. (gj): "Lemkowska 'Watra'." Gazcta Wyborcza, č. 55 / 1989; MRÓZ Wqjcicch: "Byc -Lcmkiem."Tamtiež, í z 20. marca 1991; (pol): "Oddac Lemkom." TamlicJ, č. z 26. marca 1991. Mám tu na mysli hlavne publicistiku. Čo sa týk| vedeckých výskumov, také tvrdenie by bolo fal.ío vaním skutočnosti. Pórov. napr. posledné socii> logické výskumy REGULSKA Elžbicta: "Wyznaczni ki odrebnošci etnieznej, funkejonujace wspólczesnu wswiadomosci grupy ludnoscilcmkowskicj na terénu Lemkowszczyzny." Etnografia Polska, XXIII, 2, Wroclaw 1979, s. 195-199. SZAFAR Tadeusz: The Ukrainian Minority in Con temporary Poland. Cambridge, Mass. 1988, rkp.,s. 7. ZIEBA Andrzej A.: "O Rusinach glos historyka." Nowy Dziennik, New York, č. z 15. marca 1988. 204 hun MU IMÍ n,.i...i i VftyMčmcvylvniiii < nm kiMio povolí pitCuil. N;i |iul.i> I ' iľclavanic '.ii Iptiloccn.MiĽv ílm kultúrnym a m Ii i< ivaniíi urnlO Im pre vSctkyi-h / lodu príležitosť p mlliSných znakov vyvh skupín j>i■ i praktické poird Ijednotif voi i:ii i i ■ iin :idom jedni >in/ I >i radov, ktorú mi rule jedným •/, f B 08trednfctvom petov oboznámi >v n.1rodnéhoja/.yk.i /.pútnychnm i prostredníctvom i'iii'ach zabezpefll si.lnk.och, alebo p kioré si osvojili k. >r nu, či pozorován Ixwali cestou, ľni prichádzali podm Hlavným úct-ii nie. Pútne micsui odpustkov pre pil icrmfne. S odpus spojené možno* i desné uzdraven hriechov) sa spaj; CS Melville, Man and His Works, New 8, pp. 61-78; Robert REDFIELD,'] 'ha and Its Transformations, New York, ks, 1963 (orig. 1953), especially p|i, . relativism was, however, anticipated '\! MALINOWSKI in his book Crime avage Society (1926). It is also worth in this context Kiuckhohn's remark; lost meaningful contribution whicti .1 studies have made to general he concept of cultural relativity" J Clyde, "The Place of Theory in Study", in Philosophy of Science, 0, ■; the quotation is on page 342). R.OCNIK 40 3/1992 DISKUSIA ODPOVED PAUL ROBERT MAGOCSI Multicultural History Society of Ontario, Toronto, Kanada Úvodom by som chce) vyjadriť uznanie redaktorom Slovenského národopisu za rozhodnutie uverejniť môj referát o súčasnom postavení' karpatských Rusfnov a pripojiť komentáre vážených vedcov z krajín, v ktorých Rusíni žijú. Taký prístup je v jasnom protiklade k citovo vedeným polemikám, Če už novinárov alebo akademikov, ktoré až doteraz ovládali väčšinu diskusií o "rusínskej otázke". Seriózne otázky si zaslúžia serióznu analýzu a kritiku, preto ďakujeme tiež dr. Ľudovítovi Haraksimovi, dr. Mykolovi Mušynkovi a dr. Andrzejovi Ziejxjvi za to, že si našli tas podeliť sa so svojimi názormi na môj referát o karpatských Rusínoeh. Redaktori Slovenského národopisu si opätovne zaslúžia pochvalu za rozhodnutie pokračovať v diskusii, tým že mi umožnili íúto odpoveď. Možno, že by bolo užitočné začať vysvetlením, prečo som túto prácu o súčasnom stave a perspektívach karpatských Rusínov napísal. Bola odpoveďou na pozvanie zúčastniť sa konferencie Európskej inštitúcie a ochrana národnostných menšín v strednej n východnej Európe a na Balkáne, ktorá sa v októbri 1991 konala na zámku v Štirľne pri Prahe, a ktorú /.organizoval Inštitút pre bezpečnosť Východ -Západ v New Yorku. Karpatskí Rusíni boli jednou /o Šiestich národnostných menšín, ktoré sa mali na konferencii analyzovať. Mňa, ako aj ostatných účastníkov poprosili, aby som opísal súčasné postavenie Rusínov a to, do akej miery ich možno považovať za predmet záujmu "medzinárodných inštitúcií (Spojených národov, Európskej rady, Európskeho parlamentu, KSBE) so zreteľom na ochranu národnostných menšín a etnických skupín." Referát prednesený v Štíříne bol potom doplnený a o mesiac neskôr prednesený v Častej (Slovensko) na Konferencií o menšinách a politike, sponzorovanej československou pobočkou Európskej kultúrnej nadácie. Zrevidovaná verzia referátu vyšla na stránkach Slovenského národopisu č.2/1992, s. 183-192. Toto pozadie spomínam preto, aby som zdôraznil fakt, že myšlienky o rusfnskej otázke som formuloval ako odozvu na konkrétnu žiadosť o informáciu a návrhy, ktoré predložilo Americké výskumné centrum. Ide o spätne pôsobiacu činnosť, čo mi pripomína počiatočné vyhlásenie v komentári dr. Haraksima, v ktorom poukazuje na to, že "Magocsi jednoznačne považuje Rusínov za malý národ" alebo, domnievam sa, za samostatnú národnosť. V skutočnosti nepovažujeme túto záležitosť za jednoznačnú. Vo všeobecne dobre známom príhovore na Prvom svetovom kongrese Rusínov v Medzilaborciach (marec 1991) som povedal, že súčasní Rusíni sa nemôžu považovať za samostatnú národnosť, hoci teoreticky by sa týmto smerom mohli vyvinúť. Koniec koncov národnosti nie sú absolútnymi sociálnymi kategóriami. V určitom historickom momente vznikli a, ako vieme, niektoré dokonca zanikli. Alebo, aby sme to postavili inak: "Národy a národné kultúry sú artefakty, ktoré si neustále predstavujeme, objavujeme, o ktoré zápasíme, a ktoré pretvárame činnosťou jednotlivcov, štátu a univerzálnym prúdom užitočných predmetov".1 Pozorovanie takého sociálneho fenoménu v súčasnosti, práve tak ako v minulosti, je úlohou vedca. Nie som to ja, kto v prípade karpatských Rusínov "jednoznačne" vyhlasuje, že rusínsky národ existuje. Sú to skôr sami rusínski hovorcovia - či už 317 zo Zakarpatská, severovýchodného Slovenska, lemkovskej oblasti v Poľsku alebo Vojvodiny v Juhoslávii - kloľľhlásajú, že spolu tvoria samostatnú rusínsku národnosť. Skrátka, ako historik jednoducho opisujem, ío skutočne existuje, alebo čo sa nachád/a v procese formovania; nepredpisujem, čo by mohlo alebo malo byť. 'leda, v odpovedi na vyhláseniedr. Haraksima, že rusínska "jednota je dosf iluzórna" by som povedal, že aj keby lo bola pravda, nebolo by to iluzórnejšie ako idea jednotného slovenského alebo ukraj inského národa na začiatku 20. storočia alebo macedónskeho národa v predvečer II. svetovej vojny. Historici by azda viac než hocikto iný mali vedieť, ako sa "ilúzie" stávajú skutočnosťou. Som zvlášť vďačný dr. Haraksimoví za to, že upozornil na problém štatistiky. Z toho dôvodu by sa vyhlásenie o tejto záležitosti v mojom referáte malo čítať nasledovne: "Teoreticky by počet Rusínov mohol dosahovať 1,2 milióna ľudí". K nim patrí odhadovaných 130 000 Rusínov severovýchodného Slovenska. Tento počet je samozrejme hypotetický, t.j. naznačuje situáciu, ktorá by mohla byť, a nie ktorá skutočne existuje. Nao2aj vieme len to, že v marci 1991 pri sčítaní ľudu 16 937 osôb na Slovensku uviedlo, že sú rusínskej národnosti, ďalších 13 847, že sú ukrajinskej a 1 624 odpovedalo, že sú ruskej národnosti (preto, lebo sa začlenila aj ruská národnosť, hoci je pravdepodobné, že väčšina, ak nie všetci títo respondenti, pôvodne pochádzajú z rusínskych dedín). Avšak ako sme získali odhadovaný počet 130 000 Rusínov? Odpoveď je dosť jednoduchá. Na severovýchodnom Slovensku je asi 300 dedín, ktoré etnografi a lingvisti kategorizovali ako dediny obývané východoslovanskými Rusínmi. Okrem toho, viac ako 80 % obyvateľov každej z týchto dedín pri maďarskom sčítaní ľude v roku 1900 odpovedalo, že rusínsky jazyk (rutén nyelv) je ich materinským jazykom. Ak porovnáme toto sčítanie v roku 1900 s celkovým počtom obyvateľstva v každej z týchto dedín s československým sčítaním v roku 1970, hypoteticky by tu v tom čase malo žiť 129 398 Rusínov. Samozrejme, že nie každá jednotlivá osoba v spomínaných 300 dedinách v roku 1900 tvrdila, že jej materinským jazykom je rusínčina. Na druhej strane, nevzali sme do úvahy veľký počet Rusínov, ktorí sa v posledných troch desaťročiach vysťahovali do neďalekých miest - Starej Lubovne, Bardejova, Humenného, Prešova, Vranova a Michaloviec. Tiež je zaujímavé poznamenať, že hypotetický počet 129 000 na rok 1970 predstavuje 3 % celkového počtu obyvateíov na Slovensku, a to je percento, ktoré sa zhoduje s percentom Rusínov na Slovensku v r. 1921 (3 %) a opätovne v roku 1930 (2,9 %).' Avšak v skutočnosti sa nie každý obyvateľ chcel identifikovať ako Rusín, aj keď sa v roku \'>'>\ jednotlivec po prvýkrát od II. svetovej vojny nul právo prihlásiť a byť počítaný za Rusína. Nanajvýš len 25 % potenciálnych 130 000 sa rozhodlo piľ niektorú z východoslovenských národných identíl f l rusínsku, ukrajinskú alebo ruskú. Odhliadnuc od osobnej neochoty jednotlivcův identifikovať sa ako Rusíni, postup pri sčítaní ľudu jľ sám o sebe problematický. Môže sa zdať rúhaním pír slavistu ako ja, keď pripustím, že maďarské štatisl ikv spred roku 1918 - dokonca počas vrcholu maiľii rizácie - boli spoľahlivejšie ako československí' štatistiky, ktoré nasledovali. To preto, že maďarštil sčítací komisári kládli otázky ó materinskom jazyku, nie o národnosti. Takýto prístup bol pre odhnil "národnostnej" identity respondentov oveľa lepší. Naopak, československé vlády, či už počas prvľ| republiky alebo po roku 1945 sa pýtali - alebo as[h in publikovali - len na otázku o národnosti. Každý vie, aké je ľahké pre jednotlivcov, dokonca vzdelaných, popliesť si národnú identitu so štátom, v ktorom žijii Ak by respondent takto stotožnil národnosť ;i občianstvom, a nie s etnolingvistickým pôvodom, potom teoreticky, každý v Maďarsku pred rokom 1918 bol Maďarom a každý v Československu jx» roku 1919 bol Cechoslovákom. V sku točnosti z luh i n hľadiska počas prvej Československej republiky neexistovali nijakí Slováci, nakoľko v uverejnených správach zo sčítania ľudu neexistovali rubriky pic Cechová Slovákov, ale len jedna pre Čechoslovák! iv" (národnosť: československá).3 Zvláštnu pozornosť si zaslúži fakt, že počas sčílii nia ľudu v Česko-Slovensku v marci 1991, sa kládli oddelené otázky o jazyku a národnosti. Takto tcoic ticky - a azda aj prakticky - jednotlivec mohol odpi vedat, že jeho národnosť je slovenská, ale materinsky jazyk rusínsky. Hovorím azda, pretože kým s;i Československý štatistický úrad poponáhľal uvcivj niť predbežné výsledky sčítania ľudu z roku 1991 u; v júni toho istého roku,4 z nejakého dôvodu do nich nezahrnul údaje o počte odpovedí na otázku materinského jazyka. Dúfajme, že taká informácia bude čoskoro prístupná, a Či už zmení alebo nezmení počet Rusínov na Slovensku, otázka materinského jazyka sa stále zdá byť najspravodlivejším spôsobom určenia počtu príslušníkov menšín, ktoré žijú v mnohonárodnostnom štáte ako je Česko-Slovensku. Otázka štatistiky nevyhnutne vedie k problému asimilácie. Zdá sa, že dr. Haraksim je zvlášť znepu kojený mojím vyhlásením, že "najprudšia slova 318 Itlwícia a národnostná asimilácia, alcií kedy Rusíni nů.\\\" sa odohrala v 50. a 60. rokoch. Je to jednoducho vyhlásenie, odvodené z jediných existujúcich lliilistík, ktoré máme, najmä keď sa porovnajú sčítaniu ľudu v rokoch 1921 a 1930 so sčítaniami v rokoch l<)50, 1961 a 1970. Úbytok nemožno vysvetliť jedno -ilucho ani príčinami, ktoré uvádza dr. Haraksim -úmrtiami počas II. svetovej vojny (neuvádza počet), vysťahovaním do Sovietskeho zväzu (väčšina sa vrátili! v 60. rokoch) alebo migráciou na Moravu alebo do ("licch. Popri týchto stratách sa musí počítať s prirodzenými demografickými prírastkami. Dr. I laraksim tiež dokazuje, že táto asimilácia "nebola vopred zakalkulovaná". Nikdy som nepovedal, že Inila zakalkulovaná, ale miesto toho som uviedol, že Id pravdepodobne ukrajinízácia, kolektivizácia a likvidácia gréckokatolíckej cirkvi, ktoré najviac prispeli k urýchleniu procesu slovakizácie. Niekto ocin môže zahrnúť tiež prirodzený asimilačný proces ilctí v zmiešaných rusínsko-slovenských rodinách, |K)tomkovia ktorých pravdepodobne príjmu za svoju Slátnu národnosť slovenskú. Argumentácia proti plánovanej asimilácii a slova-kizácir, ako v prípade dr. Haraksima, tak aj v mojom, Je však v oboch prípadoch viac založená na interpretácii materiálov než na konkrétnych dôkazoch. Dúfam, že teraz, v demokratickejšej atmosfére po roku 1989 v Česko-Slovensku, vedci preskúmajú a uverejnia dokumenty, poskytujúce skutočné pozatie rozhodnutia Komunistickej strany Slovenska z 25. júna 1952, ktoré viedlo k prijatiu a uskutočneniu ukrajinizácie administratívnym dekrétom. Len potom možno naše vysvetľujúce závery znova potvrdiť, alebo podľa potreby zmeniť. Tak či onak, vyhlásenie dr. Haraksima, že po roku 1945 sa o národnostnú asimiláciu Rusľnov nikto "nikdy neusiloval", zostáva tak trochu problematické, ak nebudeme považovať zákaz použitia národného cthonymu (ako to bolo v prípade Rusľnov v rokoch 1952-1989) za príklad priamej štátnej intervencie do otázky národnostnej sebaidentifikácie. V protiklade k poznámkam dr. Haraksima, ktorého kritické pripomienky prispievajú k o'páíovnému zamysleniu a vylepšeniu mojich vlastných názorov na lento predmet, je komentár dr. Mykolu Muskynku. Jeho výklad sa neusiluje urobiť niečo pre to, aby sa pokročilo v našom chápaní rusínskej otázky nad už dobre známu ukrajinskú interpretáciu formulovanú vedcami na bývalej sovietskej Ukrajine a ukra-jinistami za hranicami Ukrajiny. Znepokojujúca je lendencia dr. Mušynku zveličovať, nesprávne chápať, alebo, Čo je ešte horšie, hľadať v tom, Čo som napísal, iný zmysel. Prvý príklad takéhoto prístupu sa týka mojich poznámok o rusínskych dialektoch a ich vzťahu k východoslovanským a západoslovanským jazykom. Aby som bol k dr. Mušynkovi úprimný, v tomto prípadne vznikol problém so slovenským prekladom anglického originálu; totiž, v mojom vyhlásení o západoslovanských vplyvoch na rusínsku slovnú zásobu, prízvuk vo výslovnosti a syntax, bol anglický termín "much" (značná časť) nesprávne reprodukovaný ako "tne majority of (väčšina). Tento dost drobný a nechcený chybný preklad bol pretvorený dr. Mušyn-kom do väčšieho intelektuálneho faux pas, čo autor označil zveličenými termínmi ako "nelogické", "absurdné" a "ničím nepodložené". Všetci vieme, Či už na základe zdravého rozumu alebo toho, čo nám lingvisti povedali, že rusínske dialekty, zvlášť v juhovýchodnom Poľsku a severovýchdnom Slovensku,sú silne ovplyvnené poľštinou a slovenčinou. Pokiaľ ide o chybné pochopenie môjho textu, dr. Mušynka vyhlasuje, že som vraj spojil Prvý svetový kongres Rusínov so sčítaním ľudu, ktoré sa konalo o týždeň neskôr. V skutočnosti som povedal to, že kongres ma! veľký vplyv na približne 300 účastníkov práve tak, ako aj na mnohých iných Rusínov na Ukrajine, v Poľsku, Juhoslávii a Česko-Slovensku, ktorí sa o ňom dozvedeli vďaka všeobecne Širokej tlačovej pozornosti. Je známym faktom, žc správy v tlači sa objavili až po sčítaní ľudu. Nevyhlásil, ba ani nenaznačil som, že medzi oboma udalosťami jc nejaké spojenie. Pokiaľ ide o priame pripisovanie iného zmyslu mojim slovám, dr. Mušynka sa odvoláva na moju prácu, v anglickom origináli pomenovanú "Koniec národného štátu! Revolúcia, 1989 a budúcnosť liurópy", ktorá bola uverejnená v slovenskom, maďarskom a rumunskom preklade.3 Skutočne jc pravdou, že v nej kladiem serióznu otázku, ktorú nastolili vedenia všetkých Štátov strednej a východnej Európy: ako možno zároveň s bremenom ťažkých ekonomických premien, ešte stále poskytovať štedrú podporu širokému spektru rôznych kultúrnych aktivít, vrátane pomoci kultúrnym inštitúciám národnostných menšín? Položením takej rétorickej otázky nie návrhom, aby podpora kultúrnych aktivít prestala. Skôr šlo o to, aby sa bral na vedomie fakt, žc napriek revolučným zmenám z roku 1989 ešie stále nežijeme v optimálnych ekonomických podmienkach a aktivisti národnostných skupín budú musieť hľadať iné zdroje peňažných fondov. V budúcností - 319 kioi'ájľ u?, in! ii;ii(Klnostné menšiny nemôžu očaká-v:iľ /;iľln>vii!iiť tej istej úrovne činnosti, udržiavanej |K x'; is k oti 1111 úst iekej éry. Skrátka, národnostné organizácii.- hmlu musieť nájsť iné než štátne prostriedky (alebo i j i ť- spolu s vládnymi), aby dokázali, že ich Činnosť s;i sama môže zaplatiť alebo by dokonca nuihla I>yí zisková. V skutočnosti sa už niektoré orga-nizácie naozaj vydali cestou vlastnej finančnej zodpo-vednosti. Konečne, postavenie národnostných menšín sa zlepší, keď všetky krajiny vstúpia do 1 mrópskehospoločenstva, t.j. do nového poriadku, v ktorom samosprávne oblasti budú schopné rozhodnúť o svojich vlastných výdavkoch na kultúrnu, výchovnú a inú činnosť. Argumentácia dr. MuSynku má tiež trhliny v niektorých sporných tvrdeniach. Skutočne tomu, že... "P.R. Magocsi je prvým vedcom, ktorý sa snažf nahovoriť Rusínom (ale aj širšej verejnosti), že sú samostatným národom..." aj verí? A čo Hijador Sírypskyj a Alexander Bonkaló v prvej polovici 20. storočia? A ak dr. Mušynka vynechá týchto dvoch vedcov, ako neprijateľných mad'arónov, čo potom rusínsky historik Irynej Kondratovyč alebo moravskočeský špecialista na pohraničnú kultúru Jan Húsek, ktorý v roku 1936 písal, že "Karpa-torusové se čím dále tím více vyvíjejí v samostatnou kmenovou a národní jednotku" a za dve alebo tri desaťročia Podkarpatská Rus "jisté překoná chaos rozličných orientací kulturních, jazykových i politických a vyhraní se v samostatnou individualitu národní - v národ karpatoruský" * Vo svojej horlivosti odmietať rusínsku orientáciu, dr. Mušynka vyhlasuje, žc zreteľná "rusínska" orientácia na severovýchodnom Slovensku neexistovala až do roku 1989 (!) a jediná dovtedy existujúca (ku ktorej sám patri!) bola "veľkoruská" orientácia. Také tvrdenie odporuje tomu, čo väčšina existujúcej literatúry tvrdí o medzivojnovom období. Dokonca marxistický ideológ Ivan Bajcura (nebol priateľom rusínskej orientácie) prišiel k záveru, že v medzivojnovom období "najsilnejšie pozície na východnom Slovensku mal rusínsky smer". Taký záver sa zakladal na konkrétnych dôkazoch. Napr. vplyvný prešovský gréckokatolícky biskup Pavel Gojdyč pri otvorení výstavy národnej kultúry v roku 1927 vyhlásil: "Ja nie som Veľkorus ani Ukrajinec. Ja som Rusín, ktorý chcem tu žiť i zomrieť. Približne v tom istom Čase obľúbené noviny Russkojc slovo, ktoré vychádzali v Prešove, v redakčnom úvodníku zdôraznili rozdiel medzi oddanosťou k ruskej a miestnej rusínskej kultúre:"... podkarpatský Rusín s maturitou musí viac ako niekto iný ovládať celoruský lobščemsskij jazyk". AJe jeho "prvá povinnosť" je milovat a podporovať náš miestny podkarpaloi mV| >:ii li( po našom!"9 Nakoniec dr. MuŠynka dokazuje, že čei,kn slovenská vláda nemôže financovať rusínske íAoly, rusínsky rozhlas a rusínske publikácie, preio/ľ neexistuje rusínsky literárny jazyk. Z toho Inj>,n1.y vyplýva, Že keby rusínsky literárny jazyk cxistm-iil, potom by taká vládna podpora bola prinul/enii Avšak toto sa vraj. nikdy nestane, pretože a k n ili Mušynka autoritatívne tvrdí, všetko doterajšie hmIim vytvoriť rusínsky jazyk zlyhalo. Skutočne, ili Mušynka odmieta úsilie, ktoré v tomto smere pi«ii^ kol penzionovaný stredoškolský učiteľ Stepán Bunganyč a redaktori súčasných novín Nannluv novynky (týždenník) a časopisu Rusyn (dvojme sačník), ktoré vychádzajú v rusfnčine, len ako niľi'i i viac než amatérske pokusy. Ale zavrhuje (ie? di Mušynka prvý krok ku kodifikácii - nedávno u:;ku točnený jeho kolegom z Univerzity P.J. Šafárika ilt Jurijom Paňkom, ktorý prednedávnom uveic|uil Normy rusynskoho pravopysu (Prešov 1992)? Nie je prekvapením, že dr. Mušynka odmietli snahy dr. Paňka tak, ako odmieta úsilie každého, km by azda bol mohol bývať poukázať na to, že Rusín i >,,\ môžu vyvinúť do samostatnej národnosti s vlastným literárnym jazykom. Koniec koncov, dr. MuSynku, ako aj iní proukrajinskí aktivisti verí veľmi podobne "pancierovým zákonom" histórie ako marxistickí ideológovia. Všade inde na Ukrajine sa Ruším vyvi nuli na Ukrajincov, teda toto sa stane - alebo nniM stať - tiež v karpatskej oblasti. Nezáleží na tom, čomu veria samotní Rusfni. Pre dr. Mušynku a invclt termín Rusín znamená jednoducho staršiu formu označenia Ukrajinca; preto by sa ľudia mali na/yvnt Rusfni-Ukrajinci. Toto pomlčkové označenie Rusín-Ukrajinci ktoré dr. Mušynka od revolúcie 1989 tak energii\\ podporuje, má asi toľko logiky ako termín - Čcclm Slovák alebo macedónsko-bulharský alelm luxembursko-nemecký. Existovali vôbec takí pomlčkové národy s výnimkou existencie v hlavách českých, bulharských alebo nemeckých xeiui fobických nacionalistov? A netýka sa to všetkých na:., keď autor ako dr. Mušynka tvrdí, že vie, ako ľuilia "skutočne" rozmýšľajú? Ako ináč sa dá intcrprctov.il jeho pozoruhodné vyhlásenie, že "väčšina tých, čo s:i deklarovali za Rusínov (počas sčítania ľudu v roku 1991).podvedome inklinuje k ukrajinskej kultúre." Nijaké protiargumenty nikdy nepresvedčili pravdivých pravoverných ako dr. Mušynka, že hisiú ria, tak ako život, ponúka veľa rôznych možnosh 320 odmietnuť možnosť rusínskej národnosti jednoducho ako politické machinácie pomýlených ii.iiKoncov alebo národných zradcov nie je vefmi nepodobné tomu, to predrevoluční ruskí imperialisti Ivrdili (a ak by sa malo veriť Solženicynovi stále Ivrdia) o idee ukrajinskej národnosti. Tá bola tiež (Kivažovaná za politickú provokáciu proti "našim vl.i.Niným" lojálnym Malorusom. Nakoniec, odmietnuť legitímne túžby tých, ktorí si Iclajú, aby ich považovali za príslušníkov patriacich k miostalnej rusínskej národnosti, tak hovorí hlas Indu, je bezohľadné. Kým v minulosti taký hlas i mihol byť a bol podceňovaný vládami a ideológmi robotníckych" štátov, nemôže byť odmietaný dnes. Ak sú ľudia presvedčení a ochotní pracovať pre ni:.ínsky literárny jazyk a rusínsku národnosť, potom i lak slané bez ohľadu na to, čo kritici ako dr. Mušynka budú hovoriť. Možno preto, že patrím k tej istej generácii, komentár dr. Andrzcja Ziebu je založený na dvoch akladných princípoch, s ktorými súhlasím. Prvý z nich je, že históriu treba chápať ako dynamický proces, ktorý v kontexte diskutovaného môže predstavovať vytvorenie "nových" národností. I >ľuhýmje,že Rusíni, ako dr.Zieba hovorí "tento ľud .idea Európy začne žiť normálnym rytmom len vicdy, keď sa Európa stane spoločným domom všetkých jej národov". Spoločný Európsky dom, zalo-tený na regiónoch, nie na národných štátoch, je, ako som vyššie uviedol, najlepšou garanciou pre prežitie národnostných menšín. Preto? Preto, lebo v Novej ľurópe, keď súčasné štátne hranice stratia na dôle-> i i osti (hranice Ľu rópskeho spoločenstva začnú stranit význam od roku 1993), fakticky nebudú existovať nijaké národnostné menšiny, len rovnocenné národnosti žijúce v rôznych častiach kontinentu.10 Uvedomte si, že také štádium politickej evolúcie sa len teraz začína v "západnej" Európe a môže trvať niekoľko desaťročí, kým dosiahne strednú a východnú Európu. Zatiaf tu bude existovať medziobdobie, počas ktorého upozornenie dr. Ziebu o nových štátnych útvaroch treba brať vážne. Napríklad, Rusíni sa v tomto medziobdobí budú musieť prispôsobiť skutočnosti, že staré národné stály, v ktorých žili - Sovietsky zväz, Česko-Slovensko, Juhosláviu nahradili menšie národné štáty - Ukrajina, Slovensko, Srbsko. Dúfajme, že tieto nové národné štáty sa budú riadiť kritériami, s ktorými súhlasili na Konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe (KBSE), a preto zaručia práva a ochranu pre národnostné a kultúrne menšiny žijúce v rámci ich príslušných hraníc. Kto si starostlivo prečíta vyhlásenia rusínskych aktivistov vrátane tých na ukrajinskom Zakarpatskú, ktoré majú politický a práve tak kultúrny program, jasne si uvedomí, že nepožadujú ani zjednotenie so susednými štátmi (Česko-Slovenskom a Maďarskom) - ani vytvorenie nezávislého rusínskeho štátu. Vedia, že v konečnom dôsledku by nijaká z alternatív skutočne nezmenila ich poslavcnie. Čo požadujú - to je uznanie Rusínov ako národnosti, rovnocennej všetkým iným národnostiam v Európe a vzostup v autonómii alebo samospráve za tým účelom, aby miestne obyvateľstvo a jeho zvolení predstavitelia mohli sami rozhodnuto svojom regionálnom ekonomickom, ekologickom a kultúrnom osude. Toto, ako dokazujú, možno dosiahnuť len v Európe, ktorá "sa stane spoločným domom pre všetky svoje národy". Azda potom, ako uvažuje dr. Zieba, rusínska domovina nebude viac objektom, ale subjektom v rozhodovaní o svojej budúcnosti. A možno, obyvatielia žijúci v tomto zemepisnom centre kontinentu, nebudú viac na periférii, ale skôr na rovnakej úrovni s ostatnou časťou novej Európy. POZNÁMKY 1 FOSTER, Robert J.: Making National Cultures in the Global Ecumene", Annual Review of Anthropology, XX, 1991, s. 252. 2 Magyarstatisztikai kôzleményck, új sorozat, I. Kótet: A magyarkorona országainak 1900. évi népszámlálása, elsó rész Budapest, 1902; Retrospektivní lexikon obcí Československé socialistické republiky, 1850-1970, Díl I, Svazek 2; Diel II, Zväzok 2: Slovenská socialistická republika, Praha 1978. 3 Statistický lexikon obcí v republike Československej, Vol. III: Slovensko, Praha 1927; Štatistický lexikon obcí v republike Československej, Vol. III: Krajina Slovenská, Praha 1936. 4 Sčítanie ľudu, domova bytov: predbežné výsledky Čcslká a Slovenská federatívna republika 3.března 1991, Praha 1991. 5 MAGOCSI, P.R.: "Pätnásť minút slávy - a dost'!: národnostné menšiny strednej a východnej Buróoy dnes a zajtra," Kultúrny život, XXV, č. 31, Bratislava, 1991, s. 8; "1989 és Kelct-Kôlép-IIurópa nemzeti kisebbségci," Regio, II, 2, Budapcsl, 1991, s. 98-107; "Revolutiile din 1989 i minoritatile nationalc in Estul 321 gj Centru! liuropei," Tribuna, CIuj, Romania, June 27- .l