Urbanizácia stredovekých miest v Európe Migrácia a s ňou spojená urbanizácia je komplexný historický fenomén, ktorým sa zaoberá množstvo autorov, napríklad aj Peter Clark. Vyzdvihuje, že mestá ponúkali príležitosti ako pracovné možnosti, sociálnu mobilitu a slobodu, no zároveň prinášali riziká ako vysokú úmrtnosť a hospodársku nestabilitu. Od 11. storočia urbanizácia dramaticky menila európske spoločnosti. Nárast urbanizácie bol podporený zvýšenou produktivitou poľnohospodárstva, ktorú vytváralo prebytok potravín a pracovných síl, nevyhnutných pre rozvoj mestských sietí. Prvé mestá slúžili hlavne ako poľnohospodárske trhové centrá. Rast mestských oblastí podporili aj politické, náboženské a kultúrne inštitúcie. Významným faktorom tejto urbanizácie bol tlak z preľudneného vidieka. Poľnohospodári čelia obmedzeniam a povinnostiam nevoľníctva, a preto začali hľadať možnosti na zlepšenie svojho postavenia. Niektorí osídľovali nevyužitú pôdu, často s podporou významných vlastníkov, ktorí ponúkali výhodné podmienky. Táto migrácia bola teda aj dôsledkom snahy o zlepšenie sociálneho postavenia. Alternatívou k migrácii na neobývanú pôdu bol rozvoj iných hospodárskych aktivít, ako rybolov alebo remeselníctvo. Tieto činnosti vyžadovali koncentráciu pracovísk a obydlia oddelené od vidieka, čo viedlo k spontánnemu rastu miest. Migrácia do miest bola radikálnym riešením preľudnenia, keďže znamenala nielen zmenu zamestnania, ale aj spôsobu života. Od 10. storočia dochádzalo k masívnemu urbanizačnému pohybu v dôsledku silných demografických, geografických a technologických tlakov. Po období rastu nasledovalo v 14. a 15. storočí pokles populácie, ale migrácia z vidieka do miest pokračovala, pričom sa menil aj smer migrácie v závislosti od rôznych príležitostí. Urbanizácia v Európe, ktorá sa začala v 10. storočí, sa prejavovala v počte aj rozlohe. Mestský život sa stal dominantným. Tento trend vychádzal z oblasti Stredozemného mora, kde urbanizácia prebiehala skôr. Byzancia a Andalúzia sú významnými príkladmi. V severnej a strednej Európe došlo k urbanizačnému vrcholu okolo roku 1300 pričom Benátky, Miláno a Florencia mali aspoň 100 000 obyvateľov. Mestské obyvateľstvo tvorilo solidárne spoločenstvo ľudí, ktoré mohlo byť aj rôzneho pôvodu. Členovia boli prijatí po zložení prísahy k dodržiavaniu ustanovení mestskej listiny. Tento právny status sa získaval pobytom a občianstvo bolo dostupné pre cudzincov len za splnenia určitých podmienok. Vývoj miest v Európe bol teda ovplyvnený mnohými faktormi, vrátane politických, ekonomických a sociálnych aspektov, pričom sa prelínali rôzne kultúrne a historické vplyvy. Mesto malo unikátne práva a tradície. Hradby symbolizovali nezávislosť a bezpečie, ale obmedzovali solidaritu s inými mestami či vidiekom, čo napomáhalo k upevneniu moci vládcov. V mestách bola dôležitá kontrola verejného poriadku, obmedzenie násilia a postupné nahradzovanie iracionálnych súdnych praktík racionálnymi dôkazmi a vyšetrovaním. Tieto zmeny v právnych systémoch podporovali mestský pokoj a postupne integrovali pravidlá obchodných cechov do verejného práva. Od 12. storočia mestá čelili problémom s nárastom obyvateľstva, ako sú bezpečnostné a zdravotné riziká, hygienické problémy a sociálne nerovnosti. Elity sa snažili riešiť tieto problémy pomocou rôznych inštitucionálnych opatrení, ako napríklad zriadenie „stolov chudobných“ vo farnostiach alebo založenie komunít pre malomocných, ktoré boli regulované mestskou správou. V prípade epidémií boli tieto komunity izolované na okraji miest. V posledných desaťročiach 12. storočia vznikali nemocnice pre chorých a chudobných. Starostlivosť o pacientov často zabezpečovali kláštorné komunity. V 13. storočí vznikali bratstvá s charitatívnym zameraním, najmä medzi kováčmi a inými remeselnými skupinami. Zvýšená produktivita poľnohospodárstva a pracovné podmienky, spolu s preľudnením, boli hlavnými faktormi migrácie vidieckeho obyvateľstva do miest, najmä v husto osídlených častiach Európy. V období okolo roku 1500 boli sever a stred Talianska s oblasťou okolo Neapola, považované za regióny s vysokým mestským potenciálom v Európe. Paríž, Londýn a stredné Porýnie s Kolínom nasledovali za nimi s výrazným odstupom. Vznik veľkých mestských centier pozdĺž splavných riek a pobreží bol zásadný, keďže dostupnosť pre veľké lode bola kľúčová pre rast miest. Demografický vrchol bol však dosiahnutý v 13. a 14. storočí. Taliansko v tej dobe zažívalo výrazný pokles počtu miest s viac ako 20 000 obyvateľmi. Mnohé veľké mestá ako Florencia, Siena a Pisa, stratili viac ako polovicu obyvateľov. Hlavnými príčinami tohto poklesu boli hladomory v rokoch 1315-1317 a 1322, mor dobytka a opakované morové epidémie od roku 1347. Vojnové konflikty, ako storočná vojna medzi Anglickom a Francúzskom, pravdepodobne prispeli k migrácii utečencov do miest, kde boli lepšie podmienky pre obživu. Demografický úpadok v Európe, spôsobený morom a ďalšími faktormi, viedol k zvýšeniu kúpnej sily preživších, čo malo významný vplyv na sociálno-ekonomický vývoj. Tento jav bol zvlášť výrazný v Taliansku, kde sa úroveň životného štandardu výrazne zvýšila po morovej epidémii. Mestá, ktoré sa rozvíjali už v staroveku, mali najvyššiu hustotu osídlenia. Procesy inštitucionalizácie a formovanie občianskej identity boli dôležité. Migrácie boli ovplyvnené zamestnanosťou a mzdami v mestách. Urbanizácia bola spojená s vyššou hustotou vidieckeho obyvateľstva, ľudským a materiálnym kapitálom a tiež bola centrom kultúrnej dynamiky.