ISTVAN BIBO Bieda východoeurópskych malých štátov „Tvorba Istvána Bibóa sa úzko preplieta s históriou Miuľiirskn 20. storočia a jej štúdium bez poznania autorových myšlienok je takmer nepredstaviteľné. (...) Ak si položíme otázku, ŕi Islviin Bibó bol křesťanskodemokratickým, alebo ľudnvo-radikátnym, alebo liberálnym mysliteľom, odpoveď môže znieť Um luk, že bol aj tým, aj tým. Navyše v takej forme originálnej syntézy, pre ktorú v dejinách ideí iných európskych krajín neexistuje príklad. Táto Bíbóova syntéza je dočistil pôvodný ľa minút, či ho už porovnáme so západoeurópskymi, či východoeurópskymi príkladmi. Hovoríme o syntéze, a nie o synkretizme, čiže o princípoch zložených z relatívne heterogénnych prvkov. V Bibóovom myslení sa totiž všetky tieto prístupy veľmi prirodzene prepájali." (Peter Kľiulľ) „Keď istý maďarský denník priniesol v máji viac ako stručnú správu, že »Islván Bibó, penzionovaný referent knižnice Ústredného štatistického úradu, v šesťdesiatom ôsmom roku svojho života zomrela, iba málo čitateľov si uvedomilo, že odišiel jeden z najvýznamnejších maďarských mysliteľov 20. storočia, ha možno celých maďarských duchovných dejín. Málo aj prelo, že meno Istvána Bibóa počas jeho života sa spomínalo v Maďarsku len zriedkakedy. Na Slovensku o ňom nebolo ehýru, v strednej Európe sa o ňom donedávna takmer nevedelo napriek tomu. že priam stelesňoval jej problémy." (Rudolf (luuel) /\ edícia ív išegrádI co CO VMM i*cU WH" ' Uktmú KIPÍm 111.172374 WIWMM štátov i. u r ó f s k e ) rovnováhe a mieri 51 Vznik nemeckej jednoty - zrelej na znovuzrodenie - pod vedením Habsburskej dynastie bol by znamenal obrovskú výhodu aj pre celú Európu. Nemecká jednota bola by totiž zdedila najznepokojujticejší, ale nevyhnutný vývin udalostí týkajúci sa európskej rovnováhy najnovšieho veku: nemeckájednota by bola zdedila sústavnú pozíciu najváženejšej európskej dynastie, jej tradície a európsky pocit zodpovedností. Myšlienka obnovenia nemeckého cisárstva pod vedením Habsburgovcov bola roku 1815, v Čase viedenského kongresu veľmi rozšírená a populárna v kruhu všetkých, ktorým na nemeckej jednote záležalo. Ak roku 1815 - vo veľkom okamihu obnovenia legitimít - cisár František vyhlási, že jeho abdikácia roku 1806 vyslovená pod nátlakom je neplatná, nikto by nezapochyboval a nemohol zapochybovať, že je zákonným nemeckorímskym cisárom a jediným zákonným symbolom ne-mcckéhojednotiaccho úsilia. Lenže cisár František sa zdráhal znova prijať nemecký cisársky titul. Toto zdráhanie a všetko, čo bolo za ním, predstavuje moment svetodejinného významu, a dodajme, že osudného svetodejinného významu, lebo nemecký politický vývin Sa od tejto chvíle ocitol na vedľajšej kofaji. FAUXPAS ROKU 1804: PRIJATIE TITULU RAKÚSKEHO CISÁRA Sľubnú možnosť, aby sa nemeckájednota utvorila pod vedením tradične na túto úlohu kvalifikovanej Habsburskej dynastie, sproblematizoval nešťastný historický proces; odlúčenie rozsiahleho územného stavu Habsburgovcov od Nemecka; a definitívne ju zmaril nešťastný historický akt: prijatie titulu rakúsekho cisára. Jedným z dôsledkov reformácie bolo, že krajiny Habsburského cisárstva sa ocitli definitívne v južnom Nemecku, a súčasne sa ocitli v trvalom vzťahu s krajinami mimo Nemecka. Dlho vôbec neprichádzalo do úvahy, že by tento v/ťah mal trvalý a konštantný charakter. Politické rámce jednotlivých európskych krajín sa od seba veľmi výrazne oddeľovali už v stredoveku, a rakúske, maďarské, české a moravské kraje habsburskej monarchie tvorili príležitostnú medzi -"národnú" úniu, podobne ako aragónsko-sicílske, anglicko-hannoverské atd. vzťahy. Ked sa jadro neskoršej ríše Habsburgovcov zrodilo, bolo všetkým, len nie tým, čím si ho dnes predstavujú: „dunajským7' štátom. Jeden z tvorivých prvkov - rakúske kniežatstvo s nemeckou cisárskou korunou - priniesol so sebou všetky talianske a západoeurópske väzby Nemecko-i iinskeho cisárstva; české kráľovstvo bolo dunajskou krajinou iba v men-í,e j miere. Maďarské kráľovstvo zredukované v dôsledku otomanskej expanzie bolo vlastne len předpolím nemeckého cisárstva smerom na východ. V tejto únii sa seriózne zjednocujúce úsilie dlho neuplatnilo. I to polovice 18. storočia bolo jednoznačné, že Habsburgovci predstavujú v Európe politickú vážnosť nemeckej kráľovskej moci spojenej s rímskym cisárskym titulom. Habsbursky panovník sa v Európe prezentuje jednoducho ako „cisár", ktorého moc vyplýva z jeho pozície v Nemecku a Taliansku, a okrem toho je aj maďarský a český kráľ. Lež v 18. storočí po strate Sliezska jeho pozícia v Nemecku dalej slabne, :t počas rakúskej dedičskej vojny sa v plnej groteskností ukáže situácia, že krajina Mária Terézie, ktorá nepoužívala cisársky titul, nemá ani mnío, a že predstavuje číry súhrn rakúskeho, maďarského, českého, lombardského, belgického, chorvátskeho národa s rozličným právom, ia/.ykmi, správou a národným vedomím. Ani druhá strana mince nieje menej groteskná: manžel Márie Terézie - taliansky panovník, pôvodne francúzske knieža-však cisársky titul používal, lebo za cisára ho zvolili kvôli jeho žene*1, no v Nemecku nevlastnil ani piaď zeme, a tak pred celým svetom demonštroval úplnú vyprázdnenosť nemeckorimskeho cisárskeho titulu. Od polovice 18. storočia sa teda uplatňujú také tendencie, ktoré chcú z dunajských štátov Habsburgovcov utvoriť štát zo súvislým územím, a chcú ho naplniť akýmsi „rakúskym" vedomím. Avšak tento ciel bol ešte aj u Jozefa II. úzko spätý s upevňovaním pozície v Nemecku a so zdôrazňovaním nemeckého charakteru Habsburskej ríše. Spomínaná tendencia sa zmenila až v čase panovania Františka II., keď došlo k mimoriadne nešťastnému historickému aktu: k prija-i m rakúskeho cisárskeho titulu roku 1804. Ferrero upozorňuje, že tento akt jc organickou súčasťou série svojvoľného a násilného utvárania ätá-tiiv, klorú v Európe začala francúzska revolúcia pod menom cisalpínske-ho, helvétskeho, batavského. etrurijského. vestfálského Štátu11, a že bolo absurdné, že na tejto ceste ju nasledoval najstarší a najkonzervatívnejsí inoiuirchaEurópy - panovník z rodu Habsburgovcov - lebo prijatie ra-kuskeho cisárskeho titulu znamenalo toľko, že nemecko-rímsky cisár levolluje sám proti sebe. Ferrero sa domnieval, že poukázaním na taliansku výchovu Františka II. našiel kľúč k jeho vnútornej politike; v nasledujúcich úvahách by sme chceli poukázať aj na vzdialenejšie i ti i-.li-ilky tejto politik;-. ■. í:iln i--í,i;iuj voči nemeckej jednote), na polil ic- 52 I S T V A N B I B O ii I l'KÓPSKEJ ROVNOVÁHE A MIERI 53 ký vývin Európy. Logickým dôsledkom prijatia rakúskeho-cisárskeho titulu totiž bolo zloženie nemecko-rímskeho cisárskeho titulu, ku ktorému došlo o dva roky. A to znamenalo, že hlava dynastie Habsburgovcov klesla z rímsko-nemeckej cisárskej pozície - symbolizujúcej nemeckú jednotu- na úroveň panovníka nemeckého úilelnébo kniežatstva: stala sa jednou z mnohých. Kým pre nemecko-rímskeho cisára a pre nemecký národ by bola likvidácia alebo aspoň potlačenie údelného kniežatstva znamenalo fantastické možnosti, rakúsky cisár sa stal spoludru-hom ostatných podobných údelných kniežat, od pruského krála počnúc až po hessensko-homburského guvernéra." A to už bol začiatok prudkého úpadku Habsburgovcov, ktorý sa završil o jedno krátke storočie: v súčasnosti sa habsburský pretendent v Rakúsku nespomína ako rakúsky cisár - bolo by aj komické sedemmiliónové cisárstvo! - ale ako „Landesfurst", čiže ako údelné knieža. PREDVÍDANIE ÚPADKU HABSBURSKÉHO RODU Pri prijatí rakúskeho cisárskeho titulu si František II. a jeho poradcovia zrejme mysleli, že nerobia nič iné, iba dávajú meno existujúcej realite, a vymieňajú starý nápis na priečelí - titul nemecko-rímskeho cisára -ktorý už nezodpovedá faktom a jeho nositeľa iba rozmiešňuje. V skutočnosti však táto zmena titulu spôsobila starej európskej monarchii smrteľné zranenie. Habsburský dom zložením „nemeckého" titulu odhodil od seba zástavu, ktorá by bola práve v nasledujúcich storočiach nadobudla nový, od doterajšieho väčší význam, a bola by znova všetkých Nemcov sústredila okolo tejto dynastie. Popri tejto obrovskej možnosti by sa bol možno relatívne ľahko vyriešil problém odštiepenia habsburských nemeckých,kraj ín. Rakúsky cisársky titul však poskytoval ilúzie, že Habsburgovci sú hlavy územne súvislého kompaktného štátu, ktorý budú môcť časom obohatiť aj „rakúskym" vedomím. Vo svetle tejto planej nádeje sa hegemónia v Nemecku zdala ako únavný a nereálny záväzok, ktorý by bol navyše skonfrontoval Habsburgovcov s ostatnými nemeckými kniežatami. „Istou" a "pevnou" políciou sa zdalo rakúske cisárstvo, takže cisár František nechcel roku 1815 prijatím nemeckého cisárskeho titulu obnoviť požiadavku nadriadenosti, ktorú by už - ako sa nazdával - nevedel naplniť opravdivým obsahom. V skutočnosti však šlo o zjavné reál nepolitické rozhodnutie, po ktorom nasledoval rapídny úpadok európskej situácie Habsburgovcov a ich ríše. Daromné sa stala ich ríša prostredníctvom viedenského kongresu iiA-iiiiie súvislá, daromné bola jej armáda vážená a slávna, a daromné bola jej politická vážnosť väčšia ako kedysi, jej vnútorná rovnováha sa narušila, a akoby z nej bola unikla duša. Jej nemecká politika stáva sa uplnc statická, nieje schopná prekročiť hranice prechodného núdzového liešenia, ktoré vzniklo pod menom Nemeckého spolku a bolo čoraz Menej populárne. V Taliansku musí bezmocne znášať, že je stále nená-\ iilcncjším cudzím živlom, a to práve vtedy, keď už nieje nemeckým ItátODL Nemecké, talianske a maďarské udalosti roku 1848 jasne demonštrovali, že v strednej Európe štátne hranice nesynchronizujú s fár lodnými hranicami, a že s osudom Rakúska sa nestotožňuje ani jedno národné hnutie. Reakciou na hrozný zážitok z nebezpečenstva zániku holo kruté potlačenie maďarskej a talianskej revolúcie roku 1849, čo aj Odvtedy je veľkou chybou krásy Rakúska zakladajúceho si v súčasnosti im svojej miernosti. (Nezmyselný prejav strachu sa v živote rakúskeho dvora vyskytol ešte raz, na prahu skazy, roku 1914!). V období medzi lukmi 1849a 1866 sa František Jozef ešte raz pokúsi o nemožné: chce osi ať hlavou nemeckého národa, ale súčasne chce udržať svoju mnoho-l.i/yčnú „rakúsku" ríšu. Aj na ňom sa splnila biblická múdrosť, „kto si chce zachrániť život, stratí ho"53. Habsburská ríša je roku 1866 naraz tlačená Z Nemecka a Talianska, z deväťstoročnej mocenskej sféry Ne-ii iľckorímskeho cisárstva; a práve vo chvíli, kedprestáva byinemeckou ■ 11 imskou, t.j. v skutočnosti nemôže byť iná ako rakúska, je nútená ustúpil separatistickým tendenciám maďarskej štátnosti, a roku 1867 sa z Ra-kuska rozpadáva na Rakúsko-Uhorsko. Stačí krátky pohľad na mapu / roku 1792,1815 a 1867, aby sme zbadali rapídnu redukciu mocenskej lei v Habsburgovcov, ktorása uskutočnila od zloženia titulu nemecko- .....skeho cisára a prijatie titulu rakúskeho cisára. Tragické miery re- i lukcie sme schopní pochopiť len vtedy, ak si všimneme súčasné predstavy obnovenia dunajskej monarchie. Potomok nemeckorímskeho cisárstva, Rudolf Habsburg, dedič cisára Maximiliána, Márie Terézie, Joze-l.i II. bol vyhliadnutý, aby zmaril zjednotenie Rakúska s Nemeckom, t ,iby postavil spoľahlivý obranný múr proti nemeckej ríši. V záujme uskutočnenia spomínaného plánu ašpiruje na to, aby sa Mal cisárom 6-7 miliónov ľudí v Rakúsku a kráľom približne dvojná- ■'I ii iľho množstva ľudí v Uhorsku. Súčasťou svojej ríše by chcel urobiť ,i| t esko a Slovensko, no tieto krajiny mu nikto nesľubuje. Nevzdal sa , i, svojich nárokov na Chorvátsko a Slovinsko, no tieto neradno ani ipomínaí. V záujme uskutočnenia všetkých týchto ašpirácií je nútený I S T V Á N B t H Ó t'KÓPSKEJ ROVNOVÁHE A MIERI 55 brnkať na sentimentálne a lokálne zafarbené vlastenecké strany naraz, najmenej na tri strany: Rakúšanom. Maďarom a Čechom. Autorovi týchto riadkov je to všetko naozaj ľahostajné, ale dívajúc sa na vec habsburskými očami je celá situácia nesmierne ponižujúca. Nieje pravdepodobné, že by Habsburgovci mali ešte v Európe nejakú úlohu, no z úloh, ktoré si možno predstaviť, by hlava takejto dunajskej monarchie bola najpofu to van iahodnej š ia. ODBOČENIE OD EURÓPSKEJ MONARCHIE Možno je čudné, že venujeme tofko slov a toľko ľútosti prekonanému a dávno neaktuálnemu historickému faktu, že nemecká jednota sa neuskutočnila pod vedením Habsburgovcov, ale pod vedením rodu Hone nzollemovco v. Kdeže sú Habsburgovci, a kdeže sú Hohenzollernovci - mohol by sa spýtať voľakto - a ako sa dotýka dnešného osudu sveta koniec ich vzájomného súperenia? Žiaľ, až priveľmi sa dotýka. Najprv treba skonštatovať, že európska monarchia je najvýznamnejšia inštitúcia politickej minulosti Európy, a tá či tá dynastia má rozhodujúci podiel na politickom vývine a na charakterovom formovaní takmer každého európskeho národa. Po druhé treba vedieť, že ústrednou otázkou súčasnej európskej krízy je skutočnosť, že monarchia sa ako politická autorita zrútila, a na jej mieste, prinajmenej v strednej a východnej Európe, nevzniklo nič, Najodvážnejším vojenským aktom európskej demokratickej revolúcie bolo, že vypovedala vojnu európskej monarchii, no treba konštatovať, že túto vojnu ešte celkom nevyhrala. Máme vážne vyhliadky a nádeje, že monarchizmus dokážeme zlikvidovať a nahradiť, no aby sme to mohli urobiť, musíme poznať jeho historickú úlohu a funkciu, a musíme preskúmať priepasť, ktorú po sebe zanechal. Európska monarchia v tej forme, v akej existovala počas vypuknutia francúzskej revolúcie, bola výsledkom viac ako dvetisícročného civilizačného procesu. Táto inštitúcia, ako konštatuje Ferrero,54 bola výrazne spätá s politickými tradíciami augustovského rímskeho cisárstva, v ktorom ďalej žila idea rímskej respubliky. Spomínané tradície a stredoveké kresťanstvo premenili moc germánskych kmeňových náčelníkov, ktorá bola mocou divokých dobrodruhov a drsných despotov, na ľudské povolanie usporiadané prostredníctvom] práv a povinností, funkcií a úloh, profesionálnej etiky a konvenčných pravidiel. Vďaka tomu európska monarchia v storočiach neskorého stredoveku a v novoveku už neznamenala číru a drsnú osobnú moc, ale viac či menej spirituali- Mvanú a ďalej spiritualizovatelnú formu osobnej moci. Ak dnes v zá-t uhni Európe vidíme, že vo veľmi významných kľúčových pozíciách i Mri osoby - prezidenti republiky alebo králi - ktoré tieto kľúčové po-i u zastávajú s relatívnou presnosťou a spoľahlivosťou beztoho, že by mi prišlo na um tieto možnosti v smere osobnej moci zneužiť, nesmieme /ubudnúť, že to všetko je možné výlučne preto, lebo v Európe už I u rd mnohými storočiami existovala forma vládnutia, v ktorej sa neobmedzená moc stala konvenčnou úlohou, v ktorej sa surová exekutíva [menila na dôstojnú reprezentáciu, a moc nad životom a smrťou sa zhu-ui.mizovala do kľúčovej pozície zlučujúcej ľunkcie i kompetencie. Bolo to možné iba preto, lebo určitá špeciálna výchova vypestovala duch človeka, ktorého už od malička viedli k tomu, aby istú reprezentatívnu i\< istojnosť vedel stelesniť čo najmenej osobne. Od „kresťanského panovníka" cez „osvieteného panovníka" a "konštitučného monarchu" ve-lIu1 priama cesta k modernému, odosobnenému typu hlavy štátu. Situácia, kompetencia a profesionálna etika prezidenta francúzskej republiky nevyrástla z pozície Robespierra, direktoria" a Napoleona, ale z po-.'ii ie Ľudovíta XVIII.56 a Ľudovíta Filipa, a nieje náhoda, že autormi liancúzskej ústavy z roku 1875, ktorá po revolúcii zabezpečila Fran-< w/.sku prvý raz politickú stabilitu, boli monarchisti. Kde táto výhoda neexistovala, tam je typ neosobnej hlavy štátu jednoducho nemožný (napr. v Amerike). Avšak v tom, že v Amerike hlavu štátu (ktorá disponuje veľkou osobnou mocou) prísne obmedzuje istý rafinovaný demo-kiatický aparát, a že v Rusku je podstata celej moci predsedu vlády (ktorý disponuje ešte väčšou osobnou mocou) v tom, že je vykonavateli nu stanoveného reformného plánu spoločnosti, v tom všetkom je cítiť vplyv európskeho monarchického ideálu. Prirodzene, nejde o to, že by hcz neosobnej hlavy štátu nebola možná demokracia, avšak neosobná Ii láva štátu je jedným z najlepších regulátorov demokratického štátneho aparátu, a nič nieje vhodnejšie - či už v monarchickej, alebo republikovej forme - na to, aby istú spoločnosť navyknutú viac-menej na osobnú moc, previedol ku konečnému demokratickému ideálu politického organizovania, v ktorom nad ostatnými nevládnu osoby reprezentu-liice politickú moc, ale zákony, princípy a plány vládnu nad predstavi-h inú mocenského aparátu politiky. Pri takomto pohlade vieme správnejšie posúdiť a odsúdiť sfalšovaní! ideu monarchie, ktorá pramení z jednej z najpochybnejších tradícií Francúzskej revolúcie, z romantizmu geniálneho politického vodcu. Ten- 56 1 S T V Á N b i b Ó H lUKÓTStEJ ROVNOVÁHE A MIERI 51 to falošný romantizmus prostredníctvom postavy Napoleona utvoril aj falošný obraz európskeho monarchu, alebo inými slovami obraz/íí/awe-hn monarchu, takého, pre ktorého vládnutie nieje povolanie a systém Úloh, ale romantické, hrdinské, efektné, individuálne dobrodružstvo, V porovnaní so starými „dedične netalentovanými", degenerovanými kráľmi, ktorí vládli z Božej milosti, to však neznamená nijaký pokrok, ale najväčší úpadok, lebo namiesto spirituálizovanej osobnej moci tradičného monarchu si spoločenstvo znova podrobuje totálna a surová osobná moc. Európa mala šťastie, že jej dynastie to všetko počas 19. storočia nebrali na vedomie, a vo vefkom a v úplností i naďalej, dokonca ešte väčším, plnili systém úloh panovníckej korektnosti, ktorý sasformo-val pred tisíc rokmi. Až nakonci 19, storočia sa objavuje jeden z naj grotesknejších a naj fatálnějších fenoménov európskeho politického vývinu, na tróne zrodený falošný monarcha, Viliam II., ktorý - napriek tomu, že bol rodený panovník - mal o svojej úlohe romantickú predstavu. Predstavuje jav, ktorý sa v rámci náhle pozdvihnutej druhoradej dynastie nemeckého údelného kniežatstva neobjavil náhodou, no bol nepredstaviteľný v habsburskej dynastii, v rodine rímskych cisárov. Teraz už možno nieje také nepochopiteľné, prečo mal pre nemecký politický vývin osudný význam fakt, že najrozhodujúcejšia podmienka vývinu európskej politiky najnovšieho obdobia - nemecká jednota -nevznikla za vedenia pôvodne na to kvalikovaných Habsburgovcov, ale za vedenia rodu Hohenzollernovcov - ktorý ani medzi rodinami nemeckých úderných kniežatstiev nepatril medzi najvznešenejšie. Habsburgovci predstavovali nielen v nemeckom, ale i v európskom kontexte najvyšší stupeň panovníckej neosobnosti, veď táto rodina bola s nepatrnými prerušeniami takmer päťsto rokov nositeľkou najsymbolickejšej dôstojnosti európskeho štátneho systému: německo-rímskeho cisárstva, ktorého historickú vážnosť, prestíž, potenciálne možnosti a symbolický význam musela dôstojne reprezentovat aj vtedy, keď už nijaká konkréi nu moc neznamenala. Naproti tomu veľkí feudáli nemeckých údelných kniežatstiev znamenali v dôsledku svojho zemepánskeho charakteru osobnú moc v oveľa väčšej miere ako európska monarchia vo všeobecnosti. Pre nemecký vnútorný politický vývin malo osudný význam, že vo chvíli, keď najväčšou úlohou každého európskeho národa bola likvidácia osobného mocenského systému, práve Nemecko, ktoré v celej Európe najviac potrebovalo likvidáciu osobného mocenského systému, podľahlo tomuto systému ešte viacej ako predtým. 3. SLEPÁ ULIČKA NEMECKÉHO SPOLKU.57 I '< )Č1 ATOČNÉ CHYBY NEMECKÉHO SPOLKU Keďže obnovenie Nemecko-rímského cisárstva sa roku 1815 nepodarilo, nemeckému národu ostalajedíná legitímna politická inštitúcia: úde Iné kniežatstvo. Zbytočne napísal barón Steiníe, že „Mám iba jednu vlasť a tou je Nemecko; v okamihu obrovského rozmachu sú pre mňa dynastie celkom vedľajšie". Armáda, masy úradníkov, vernosť ľudu patrila dynastiám, a aj Stein im musel slúžiť a podnecovať k vojne, aby sapo-läž.ka Napoleona mohla stať skutočnosťou. Na viedenskom kongrese teda o osude Nemecka rozhodovali dynastie, a od nich záviselo, akú nemeckú jednotu a v akej miere sú ochotné uskutočniť. Dynastie však chceli zachovať, ba upevniť, najmä inštitúcie údelných kniežatstiev. Pri-lom si uvedomovali, že po veľkom roku 18I359 treba dať nejakú polili, kú lonnu aj celému Nemecku. Zo vzájomného iiMahovaníasaÓhotái i ýchto tendencií zrodil sa roku 1815 Nemecký spolok. Túto politickú formáciu pokladá Ferrero za nedokonalé, ale za daných okolností za nie najhoršie riešenie, ktoré je prijateľné aj z hľadiska európskej rovnováhy. Nemecky ípolok nepochybné umožnil, aby Nemecko prestalo byť krajinou anarchie, krajinou nikoho; definitívne zanikli stovky a stovky juho- a stredonemeckých malých kniežatstiev, n organizácia aliancie sa v porovnaní so Svätou ríšou rímskou stala pev-nejíia, viditeľnejšia a sformovanejšia. Popri týchto prednostiach však, ktoré bolí z hľadiska nemeckého zjednocovacieho hnutia ďaleko pod požadovaným minimom, vyvstali obrovské nedostatky, ktoré znemožnili, aby tento začiatok mohol sľubne pokračovať. Na prvý velký nedostatok sme už poukázali: Nemecký spolok ne-inal viditeľnú hlavu. Mohli sarobiťžart) / vyprázdnenej moci „rímskeho'' cisára, no tento cisár bol súčasne aj nemecký kráľ, teda symbol, ktorý sa v istom prípade mohol staťnositeľom veľmi vážnych obsahov. Absencia viditeľnej hlavy v spoločnosti zvyknutej na osobnú moc, akou bola aj nemecká spoločnosť, znamenala veľmi vážny nedostatok. Druhý veľký nedostatok vyplvva] z prvého. Neobnoven i c nemecko-i ímskeho cisárskeho titulu znamenalo, že Nemecký spolok vyslovil svoje ; u ne n na Napoleonove dielo, na rozbitie nemecko-rímskej svätej ríše mku 1806, presnejšie na to, že nemecké kniežatá aj formálne prestali byť príslušníkmi istej vyššej štátnej jednotky, na vlastných územiach sa Mali definitívne „suverénmi" a dobrovoľné spojenectvo uzatvárali me- istván bibó ii európskej rovnováhe a mieri 59 dzi sebou navzájom. Z kuďirstov a pohraničných grófov iba ak stali sa králi a veľkokniežatá, Jc zbytočné vravieť, že došlo iba k zmene názvov, a že skutočná situácia sa už aj v Svätej rímskej ríši rovnala úplnej nezávislosti. Zmena názvu a úplná suverenita znamenali, že údelné kniežatá, ktoré boli prednedávnom ešte skôr zemepáni s neobmedzenou mocou ako opravdivé dynastie, teraz si definitívne osvojili alúry a nároky veľkých európskych dynastií, dokonca ich aj prehnali, a síce preto, lebo okrem Habsburgovcov a jedného či dvoch panovníckych rodov naozaj veľké európske dynastie nejestvovali. Pripomeňme si znova nešťastnú črtu nemeckého politického vývinu, ktorá spočívala v tom, že moc veľkých feudálov nezlomil centrálny panovník, ale veľkí feudáli sa stali panovníkmi na vlastnom území, v dôsledku čoho si prevažná väčšina nemeckých dynastií do poslednej chvíle uchovala tie charakteristické črty zemepánov, ktoré sa vo veľkých európskych dynasdách dávno sublimovali v profesionálnej etike kresťanskej monarchie. Tretím veľkým nedostatkom usporiadania nemeckých vecí roku 1815 bolo, že množstvu kniežacích rodín Svätej rímskej ríše, ktoré prestali byť panovníckymi (tzv. mediatizovaným rodinám)60, udelili mimoriadne práva, ktorých najvýraznejším atribútom bola manželská rovnosť, a ich najefektnejším spoločenským privilégiom bolo zachovanie a garancia feudálnej moci a súdnictva. A to znamenalo, že Nemecko získalo vo forme efynastí'('množstvo viac či menej feudálnych rodín, a navyše, dané slovo dynastií a ústava Nemeckého spolku garantovali iným rodinám také feudálne výsady, ktoré boli v celej Európe - ako najväčšie prekážky spoločenského vývinu - v stave likvidácie. Nemecký spolok teda, aj keď odstránil anarchiu Svätej rímskej ríše, predsa len bol slepou uličkou nemeckej jednoty, lebo upevnil najväčšiu prekážku nemeckej jednoty, pozíciu nemeckého údelného kniežatstva, ktorej navyše zabezpečil ochranu zo strany univerzálnej európskej monarchickej legitimity. Predstavovala teda provizórium, ktoré súčasne posiJnilo túžbu spôsobenú veľkým otrasom roku 1806: túžbu po silnom a jednotnom nemeckom štáte. Nie je náhoda, že v tomto období sa zrodila heglovská filozofia Štátu, ktorá význam štátu povýšila do metafyzickej roviny. Hegel síce postavil svoju teóriu na obranu pruského štátu, t j. na obranu údelného kniežatstva, ktoré sa cítilo byť v defenzíve, no v ohlase, ktorý jeho teória vyvolala, nadobudla formu iba neuskutočnená, neexistujúca, len v podobe postulátu, len metafyzicky jestvujúca túžba po jednotnom nemeckom štáte. VHLKÉ FIASKO ROKU 1848 Poznanie, že Nemecký spolok nie je životaschopný a nie je zdravým politickým orgánom nemeckej jednoty, dospelo roku 1848 do takého štádia, že sa stalo hybnou pákou politických udalostí a hnutí. Rok 1848 bo] aj v Nemecku rokom revolúcií, na čele ktorých stála voľnomyšlienkárska buržoázia a nemecká inteligencia, a ktoré viedli miestami celkom ľahko k sympatickým a sľubným výsledkom. Keď sa však |x> miestnych revolúciách jednotlivých „štátov" dostali na pretras aj otázky celého nemeckého politického telesa, zvolil sa nemecký ústredný parlament a populárneho arcivojvodu Jána zvolili za guvernéra61, i ihnažil sa odrazu aj centrálny problém politického územného rozdelenia Nemecka, t.j. nešťastný fakt, že rakúsky štát, ktorý bol z právnej a historickej stránky povolaný nato, aby bol riadiacim štátom, pozostával Z troch štvrtín znie nemeckých národov. Dilema spočívala v tom, že politický vývin nemeckého národa ešte nebol v takom štádiu zrelosti, aby mohoi likvidovať dynastie, a pri vy hradení súhlasu s dynastiami liadiaca funkcia rakúskej ríše nemala v novej, jednotnej nemeckej ríši nijaký význam. Z tejto dilemy sa zrodilo polovičaté riešenie, ktoré malo na nemecký politický vývin rozhodujúci a osudný vplyv, tzv. „malo-nemecké" riešenie, ktoré sa namiesto „velkonemeckej" požiadavky úplnej nemeckej jednoty zahrnujúcej aj rakúskych Nemcov uspokojilo s čiastočnou nemeckou jednotou bez Rakúska a rakúskych Nemcov, pod limským vedením. Celý tento problém sa pokúsil vyriešiť a definitívne rozhodnúť ústredný nemecký parlament roku 1848. Počas rokovaní však čoskoro vyšiel najavo zúfalý decentralizmus a bezťažiskovosť celého nemeckého politického komplexu: ústredný parlament a guvernérom vymenovaná ústredná vláda chceli viesť ríšu bez vojakov, úradníkov a poddaných, chceli ju viesť z mesta, ktoré nebolo hlavným mestom žiadnej krajiny. Skončilo sa to tak, že vládu neposlúchol nikto, a neskôr- v duchu „mali memeckého" riešenia" - pruský kráľ zvolený za nemeckého cisára odmietol cisársku korunu, a označil ju takým menom, ktoré bolo v rovnakej miere postúpením nemeckého mena a myšlienky suverenity ľudu. Napokon bol prvý parlament nemeckého národa nútený blúdiť z jedného mesta do druhého, a svoju dráhu skončil tak, že vláda istého druhoradého nemeckého štátu ho jednoducho dala uväzniť. Rok 1848 sa v pamäti nemeckého národa zachoval ako bláznivý rok, a v pamäti prívržencov nemeckej jednoty ako rok hanby. Hoci množstvo ústav, ktoré sa 60 I S T V Á N B I B Ó I) MIRÓPSKEJ ROVNOVÁHE A MIERI presadili v tomto roku ostalo trvalých, v dejinách politického vývinu nemeckého národa je tento dátum katastrofálny. Katastrofálny preto, lebo poučenia roku 1848 nemeckému národu na základe skúseností prvý raz potvrdili ťaživú mylnú predstavu, že problém nemeckej jednoty je t>ev\iiešitt!tiy\ Pravda bola taká, že problém nemeckej jednoty bol ne vy riešiteľný pri zachovaní údelného kniežatstva. Keďže však v Nemecku po zániku Nemecko-ríinskeho cisárstva nejestvovala okrem údelného kniežatstva iná tradičná inštitúcia, úplná nemecká jednota sa stotožnila s myšlienkou totálneho revolučného chaosu. Takže k benevolencii tradičných síl voči demokracií - ktorá sa od polovice 19. storočia prejavovala v celej Európe - v Nemecku nedošlo, nanajvýš iba zdanlivo. Zdalo sa teda, že úloha jednotného a demokratického štátu, ktorú vytýčili nemeckému národujeho poprední predstavitelia, a ktorú väčšina európskych národov po väčších či menších problémoch začala uskutočňovať, predstavovala pre nemecký národ neprekonateľné ťažkosti, a prekážky, ktoré stáli v ceste riešenia boli také veľké, že premôcť ich bolo nad ľudské sily. POČIATKY NEMECKÉHO MÝTU Bol to kritický bod, na ktorom nemecký národ namiesto vytýčenia skutočných cieľov a skutočných výsledkov začal rozmýšľať v kategóriách zdanlivých riešení, politických formúl, symbolov a fantazmagórií. Ak nemožno považovať za náhodu, že po ťaživom zážitku z absencie nemeckého štátu roku 1806 nasledovala heglovská metafyzika štátu, potom rovnako nemôže byť náhodným javom nemeckého duchovného života po roku 1848 ani Wagner a Nietzsche. Nie preto, akoby ich umenie a filozofia boli bez udalostí roku 1848 - v Čase ktorých boli už zrelí muži - podstatne iné, ale úloha, ktorú zohrali pri formovaní najnovšieho nemeckého sveta hodnôt, by im bez fiaska roku 1848 nijako nemohla byť prisúdená. Iba taká spoločnosť, ktorá problém uložený históriou nevedela vyriešiť a nemala odvahu pustiť sa do boja so silami, ktoré stáli v ceste riešenia, iba taká spoločnosť potrebovala obraz sveta, ktorý život zaTudňuje gigantami nadpozemskej sily, s ktorými sa dokážu popasovať len mýtické zázračné postavy a ubermenschi. A kedze história pre problémy súčasnosti ani jednej spoločnosti neposkytuje iné, ako ľudí. minulosť bolo treba zaľudniť zázračnými bytosťami germánskeho mýtu a budúcnosť bolo treba zaľudniť ubermenschmi. V tomto psychickom stave - v ktorom celý národ bol náchylný na- miesto pravých riešení prijať pseudoriešenia - vystúpila do popredia sil;i, ktorá na vyriešenie problému nemeckej jednoty nebola dostatočne pevná, ale mala dostatok schopností, aby sa stala nositeľkou pseudorie-í v n i a: pr itský mi H tarizmus. V tej to h is toric kej situác ii v y rást o 1 naj väč š í psaidoreaľista európskej histórie: Bismarck. PRUSKÝ MILITARIZMUS O Prusoch koluje v súčasnosti istý mýtus a istý horor. Pruský mýtus, kloľého najznámejším reprezentantom je Spengler, pokladá Prusov za lyp vysoko rozvinutých, nezlomné aristokratických, tvorivých Európanov, a natoľko preduchovmtje pruský princíp, že podľa neho je v celej ľínňpc potrebné, aby sa narodilo dostatok „Prusov". Ešte aj skromnejší iilorifikátori pruskej idey pokladajú za charakteristickú črtu pruskej spirituality duch absolútneho plnenia povinnosti, a hovoria o pruských úradníkoch tak, akoby okrem nich v celej Európe nebola existovala ve-iľjná správa bez korupcie. Horor o Prusoch vytvorili Francúzi. Podľa ucho pôvod najnovšieho šalenia Nemcov spočíva v pruskej infekcii, ,i najnovšie nemecké zbožňovanie moci a násilia pochádza z ducha pruských feudálnych a vojenských klík. Podstatu pruského militarizmu však zbytočne hľadáme v pruskej armáde alebo v duchu pruskej aristokracie Či pruského ľudu vôbec. Zdá sa nám nezmyselné hľadať korene akéhokoľvek militarizmu v prirodzenej brutalite jedného či druhého národa alebo v ich vojenských klikách. Mt-dzi prirodzenou brutalitou Nemcov a Švédov a medzi militaristickí m duchom Hindenburga alebo lorda Kitchenera ťažko možno nájsť podstatný rozdiel. Militarizmus je spoločenský fenomén, a určitú spoločnosť nerobí militaristickou to, ako zmýšľajú jej vojaci o vojne a o sebe, ide to, ako zmýŠIa spoločnosť o armáde. V Európe dnes nejestvuje taká spoločnosť, ktorá by svojou štruktúrou bola militaristická v tom zmysle, v akom bola militaristická sparťanská a kozácka spoločnosť-tie by sa totiž boli aj hospodársky zrútili bez vojen a mocenskej situácie zabezpečovanej vojnou. Ani nemecká spoločnosť nieje taká, aspoň doteraz sa ju nepodarilo pretvoriť bezo zvyšku na takú. Dôstojnícky zbor pruskej armády sa zaoberal prevažne vojnou ,i orientoval sa na vojnu, no v tom sa podstatnejšie nelíšil od armád ostatných európskych kontinentálnych mocností. Skutočnosť, že pruská armáda mala v obľube meravé pohyby a prísny dril, mohla byť rasová svojráznosť, historická tradícia, odraz petrifikovanej spoločenskej ISTVAN b ib Ó il I- U R Ó P S K B J ROVNOVÁHE A MIERI 63 štruktúry, no z týchto faktov nevzniká ani moderný militarizmus, ani vojna. Skutočnosť, že pruská aristokracia používala meravé a tvrdé mocenské spôsoby, nemohla byť vážnou prekážkou demokratického vývinu východného Nemecka, no podobné činitele boli aj inde, a to všetko ešte stále nieje militarizmus. K tomu, aby pracujúca spoločnosť európskeho charakteru nepokladala armádu za nevyhnutné zlo a za nákladné bremeno spoločnosti, ale aby z mohutného a hrozivého charakteru svojej armády robila prestížnu otázku, bez ohľadu na to, či je to potrebné alebo nie, a abyjutento fakt ustavične nadchýnal, je potrebné, aby mala historickú skúsenosť stavu odzbrojenia, bezmocnosti a demilitarizácie. Prusko takýto stav zažilo v období od roku 1806 po rok 1813, a Ferrero hľadá historický čas zrodu pruského militarizmu správne, ak ho hľadá práve tu. Zbytočne sa poukazuje na zbožňovanie armády kap-rálskym kráľom62 a na ničivé vojny Fridricha Velkého: v tom Čase existovali nanajvýš pruské alúry, ale nie pruská hystéria, ktorá naplnila duše po roku 1806. Nemecký národ sa pamätal iba na pustošenie armád Fridricha Viliama I. a Fridricha Veľkého. Až v roku opojenia - roku 1813 - sa stala rekonštruovaná armáda pochodujúca po uliciach hlavným symbolom oslobodenia, obnovenej slobody a nemeckej národnej jednoty. Očakávanie velkých vzostupov a pádov zasialo v politicky dosť nezrelej pruskej vedúcej vrstve náklonnosť interpretovať svoje cnosti a hodnoty v prepiatych kategóriách. Rok 1813 zas vytvoril v Nemcoch náchylnosť k tomu, aby z kvality Prusov urobili mýtus, a aby si tento mýtický obraz vytýčili ako vzor. ÚLOHA PRUSKA V NEMECKU A KOMPLEX ODVEKÉHO NEPRIATEĽA Lež takto charakterizovaná úloha pruského princípu sa v nemeckom svete hodnôt sformovala len na konci 19. storočia. Do reálneho politického vývinu však už oveľa skôr zasiahol takýmto spôsobom vytvorený pruský armádny kult a militarizmus. Kolektívne emócie strachu, neistoty a hľadania satisfakcie zasiate do zmysle vedúcej vrstvy pruského štátu totiž mali také dôsledky, že Prusko - ako jediný štát v Európe - si aj po roku 1815 uchovalo systém všeobecnej brannej povinnosti, čo mu zabezpečilo niekoľkonásobne vyššiu politickú vážnosť, než akú mu poskytoval počet obyvateľov štátu. K tomu prispelo, že Prusko, ktoré malo na konci 18. storočia takmer toľko poľských obyvateľov ako ne-tneckých. vyílo / \ iedemkého kongresu - vďaka indiferentnej politike i ísára LrantiSka voči vlastnej nemeckej úlohe! -ako najnemeckejší štát, lebo za poľské územia prepustené Rusku dostalo ako odškodné nemecké I \ ii ynie. Spoločným výsledkom oboch spomínaných činitelov bolo, že 111\ J ienka vedúcej úlohy pruského štátu sa v Nemecku - popri mohutných činiteľoch kvalifikujúcich na túto úlohu habsburskú dynastiu -vôbec mohla vynoriť. Ale všetci vojaci Pruska a celájeho výhodná pózu i:i v Nemecku by neboli stačili na realizáciu tejto myšlienky, keby nebolo fiaska roku 1848. To všetko boli predpoklady Bismarckovej po-hliky a jeho úspechu. Bismarck sa v prvej polovici svojej politickej dráhy kym sa nolens volens nestal tvorcom nemeckej jednoty - koncentro-l ,il na to, aby s plným vypätím energie predstavil a preukázal osudnú ,i zavádzajúcu historickú skúsenosť z roku 1848, že totiž problém úpl-u i nemeckej jednoty je nevyriešiteľný, lebo inštitúcia ideálneho knie-Mlslvaje nepremožiteľná. Spomínanú skúsenosť použil na zabezpečenu- nemeckých údelných kniežatstiev, presnejšie pruského kráľovstva pred nebezpečenstvami, najmä pred podriadením sa Habsburgovcom, I ii irf ho zo strany úplnej nemeckej jednoty ohrozovali. Na vyváženie iiihii) nebezpečenstva skoncentroval všetky sily Pruska, a roku 1866 sa nm podarilo tieto nebezpečenstvá oslabiť. Lež toto by ešte vždy nebolo i.ii ilo, aby sa v očiach Nemcov stalo Prusko predstaviteľom nemeckej |tdnoty, keby nebol zaúčinkoval istý kolektívnopsychologický faktor, n síce ten, že velký otras roku 1806, skúsenosť poníženia Nemcov, prezilu Prusko intenzívnejšie ako Rakúsko, a tak si nemeckú požiadavku ,.n isl akcie dokázalo osvojiť na sto percent. Roku 1806 zrodil sa v Prusku a v menších nemeckých štátoch komplex odvekého nepriateľa: presvedčenie, že Francúzsko je odvekým nepriateľom Nemcov, ktorý I íle storočia sleduje jediný cieľ, zmariť nemeckú jednotu a nemeckú m-I kosť. Je zaujímavé, že o tomto stáročnom, osudnom rozpore vedeli zainteresované národy pred rokom 1806 veľmi málo; oveľa viac vedeli u liadičnom „fatálnom" anglicko-francúzskomnepriateľstve. A ani po toku 1806 nevedelo o ňom priveľa ani Rakúsko - ako tradičný a mo-liiiinejší predstaviteľ nemeckého národa, ani Francúzsko - ako druhá /.....leresovaná strana, no vedelo o ňom predovšetkým Prusko a „Ma- Ir" Nemecko. Bolo historickým faktom, že európska rovnováha spočí-I lla niky na rovnováhe nemeckej a francúzskej moci, z Čoho vzniklo .......ÍStvo vojen medzi Nemcami a Francúzmi, medzi Habsburgovcami ,i lluuľbimovcami, no ani dva národy, ani dynastie nepoznali axiómu i n ii.l. ivej nenávisti. Rakúsko, ktorého silu sa Napoleonovi nikdy nepo- 64 1stván bibó l> európske! rovnováhe a mieri 63 darilo zlomiť, nenávidelo aj počas napoleonských vojen Francúzov iba v takej miere, v akej nenávidí istá sebavedomá veľmoc svojich momentálnych nepriateľov, tento pocit sa však po uzavretí napoleonského obdobia postupne rozplynul. Teóriu odvekého nepriateľa nepoznali ani Francúzi; prirodzene, francúzska politika s radosťou vítala, že krajina nemeckého cisárstva sa počas histórie čoraz viacej posúva na juhovýchod, a robila všetko, aby sa na jej západnej hranici neutvorila silná nemecká ríša. Francúzska duchovná elita z roku 1806 však hľadela na Nemecko so sympatiami, a v tom čase nejestvovala ani protinemecká, ani protipruská nálada; tá sa zrodila v rokoch 1870-71. Nevieme, čo vystrájali Nemci na francúzskom území, a v čom sa ich konanie líšilo od toho, čo sa dialo vtedy vo vojnách a na bojiskách, no či už strojili vojnu či mier, robili všetko v duchu boja proti odvekému nepriateľovi, v ktorom chceli dostať satisfakciu, a podľahnúť takému protivníkovi je najhanebnejšia vec, nielen fyzicky, ale i psychicky. Z toho sa zrodil u Francúzov hrozný šok a prusofóbia, ktorá potom našla svoje rovnako osudné zadosťučinenie roku 1918. Keďže rok 1871 bol rokom veľkého zadosťučinenia súčasne pre Pru-sov a Nemcov (za poníženie utrpené roku 1806), v očiach Nemcov sa predstaviteľom veci nemeckej jednoty stal pruský štát a pruská vojenská moc. PRAVÁ PRUSKÁ POLITIKA Treba však vedieť, že tento výsledok prekročil hranice pôvodných cieľov pruskej politiky. Hlavným cieľom pruskej politiky a samotného Bis-marcka bolo vždy to, aby bez ohľadu na nemeckú jednotu utvorili zo severného Nemecka jediný protestantský mocenský komplex a aby týmto spôsobom zjednotili územne rozdelenú západnú a východnú potovi-cu Pruska. Pruská politika už pred rokom 1866 niekoľko ráz navrhla rozdelenie Nemecka na severnú časť, ktorá mala byť pod pruskou nadvládou, a na južnú časť, ktorá mala byť pod rakúskou nadvládou, no Habsburgovci - stelesňujúci nemeckú jednotu - s touto propozíciou nesúhlasili a nemohli súhlasiť. Prusko-rakúska zrážka roku 1866 spôsobila taký pokles prestíže rakúskej ríše, že pod nadvládou Pruska sa neocitlo iba severné Nemecko, ale určité vákuum vzniklo aj v južnom Nemecku, ktoré Prusko - sčasti zo strachu pred Francúzmi, sčasti pod tlakom nemeckého zjednocovacieho hnutia - zahrnulo pod svoju mocenskú kompetenciu, a po víťazstve roku 1870-71 sa nemohlo uzatvo- i iť pred konštituovaním nuvého nemeckého cisárstva. Z hľadiska pruskej politiky to však neznamenalo predovšetkým jednotné Nemecko, ale nad očakávanie zväčšené Prusko. Bismarck veľmi dobre vedel, že ciele pruskej politiky nedosiahol roku 1871 na sto, ale na stopäťdesiat percent, a že nemá čo dobývať a nemá sa kam rozpínať, no musí uchovať to, čo získal. Nemohla byť ani reč o tom, že by sa hohenzollernovská politika ešte väčšmi usilovala o naplnenie nemeckej jednoty, čiže o ane-níu nemeckých častí Rakúska. Z dynasuckého hľadiska si to nebolo možne ani predstaviť, lebo v takomto prípade by buď rakúsky cisár vstúpil do nemeckej ríše ako poddaný, alebo by pruská dynastia vyhnala katolícku rakúsku dynastiu z jej dávneho, katolíckeho, rakúskeho sídla. Skutočnosť, že z hľadiska pruskej kráľovskej moci nebol dôraz predovšetkým na nemeckej jednote, jasne ilustruje posledné vystúpenie Hohenzoller-DOVCOV na javisku nemeckej politiky, t,j. fakt, že Viliam II. sa roku I o 18 chcel zriecť iba nemeckého cisárskeho titulu, ale pruské kráľovstvo [j chcel ponechať. Za týmto úmyslom vidia prevažne prostoduchosť Viliama II., hoci svedčío oveľahlbších súvislostiach; napríklad aj o tom, (e i hľadiska pruskej politiky predstavovalo nemecké cisárstvo iba istý iikidentálny a dekoratívny rast, ktorý sa v prípade nebezpečenstva -llco zbytočný balast - mohol zo vzducholode vyhodiť. Rok 1871 nebol teda úspechom demokratického a nemeckého zjednocovacieho hnutia, ale pruskej politiky. Tá generácia však, ktorá sa ešte pamätala na veľkú porážku roku 1848, zriekla sa možnosti blízkej likvidácie nemeckého údolného kniežatstva; zmierila sa teda s tým, aby prijala rok 1871 ako čiastkový úspech nemeckých zjednocovacích úsilí. V nasledujúcej kapitole budeme rozoberať otázku, ako sa stala / čiastkového úspechu totálna katastrofa. 4. TRETIA SLEPÁ ULIČKA: WILHELMOVSKÉ NEMECKÉ CISÁRSTVO VEĽKÉ NEDOROZUMENIE ROKU 1871 /. učebníc sme sa naučili, že roku 1848 nevedeli nemecké demokratickí ■ si I y utvoriť nemeckú jednotu, no roku 1871 vznikla nemecká jednota pod vedením pruského královstva, a kontinentálnu Európu do roku 1914 charakterizuje mocenský vzostup jednotného Nemecka: toto si mysleli súčasníci a toto si myslíme odvtedy aj my. Ide však o hrozné nedorazu- fiť) ISTVÁti bibó i ľ ľ iil'S K El ROVKOVAHE A MIERI 67 menie, z ktorého ochorelo Nemecko a s ním celá Európa. Roku 1871 sa stalo niečo celkom iné. Všetko, čo sa v tom čase, presnej šie v rokoch 1866, 1871 a 1879 okolo nemeckej jednoty odohralo, bolo radom dynastických kompromisov namierených proti nemeckej jednote a nemeckému demokratickému vývinu. Roku 1866 sa menšie severone-mecké kniežatstvá podriadili vojenskému a politickému vedeniu Pruska, roku 1871 v trocha volnejšej forme sa k tomuto vojenskému a politickému systému definitívne pripojili aj väčšie juhonemecké krajiny", a roku 1879, po uzavretí dvojitého spolku64 pri spel do radu kompromisov rezignovaným súhlasom aj habsburský dom - posledné fórum, ktoré mohlo reprezentovať úplnú nemeckú jednotu, nebyť toho, že od roku 1804 už nebolo tejto úlohy schopné. O tom, že všetko je kompromis, nepochybovali ani súčasníci. Menej jasné bolo, medzi kým a proti komu tento kompromis vznikol. Podľa všeobecnej mienky zrod nemeckého cisárstva, podobne ako zrod všetkých štátov Európy v najnovšom veku, bol výsledkom kompromisu medzi monarchiou a národnou demokraciou. Toto bol najväčší omyl. V prípade Nemecka kompromis neuzavreli monarchické a demokratické prvky navzájom, ale predovšetkým dynastie, aristokratické sily medzi sebou, a tento hotový kompromis doplnili o niekoľko demokratických ústupkov. „Nová", .jednotná" politická štruktúra Nemecka z roku 1871 šla celkom po stopách, ktoré jej roku 1815 vyznačil Nemecký spolok, tento cintorín nemeckej jednoty a demokratického vývinu, avšak s tým rozdielom, že Čo bolo tam provizórne, stalo tu .sa definitívnym. Nové nemecké cisárstvo totiž, ktoré navonok ukazovalo nemeckú jednotu, vnútri znamenalo toľko, že odteraz Prusko (zväčšené o nemecké cisárstvo) a nové nemecké cisárstvo (prostredníctvom Pruska) garantujú, že inštitúcia údelného kniežatstva - najväčšia prekážka nemeckej jednoty a nemeckého demokratického vývinu - ostane nedotknutá a celá, a že jej najtypickejšieho a súčasne najdrsnejšieho predstaviteľa, bojovníka za práva údelných kniežatstiev v Nemecku; pruskú dynastiu bude obklopovať svätožiara zásluhy na uskutočnení novej nemeckej Jednoty", v dôsledku čoho sa celá štruktúra stala organickou súčasťou nového Nemecka. V porovnaní s rokom 1815 však tu bolí tri novoty: cisársky titul, nemecká armáda a Ríšsky snem, ako demokratický orgán verejnej mienky; avšak moc cisára - ako cisára a nie ako pruského kráľa! -bola veľmi obmedzená, a moc Ríšskeho snemu, ktorá medzi reálnymi dynastickými a vojenskými silami visela takpovediac vo vzduchu, boli eitfi obmedzenejšia. Táto situácia v hojnej miere upevňovala kult nemeckej armády založený na pruských reminiscenciách z roku 1813; i troch novôt armáda bola jediná, ktorá nepredstavovala nálepku, ale 'ikiilDLiiosť. Suverénom ríše tak právne, ako v skutočnosti nebol anici-mIi , ani ľud, ale súhrn kniežat sústredených v Ríšskej rade. Spomínaná Mivrícnita nebola zvonka vermi viditeľná, napriek tomu boí&ozajsmou suverenitou, ktorú poddaní wurttemberského kráľailsaleboschaumbur-'.kn lippskéhokniežaťaíipocitovali a skusovali oveľa väčšmi, ako moc . Mira alebo Ríšskeho snemu. (Kmíny vývin nemeckej politiky namierený proti európskemu vývinu pokračoval teda ďalej: inštitúcia údelného kniežatstva sa ustavične ■ i.ihli/ovala, napokon sa stala osudnou. Tento stav vecí sa však v ra-iluMnoni jasaní nad obnovením nemeckého cisárskeho titulu, zrodom Hnileckého ľudového zastupiteľstva a víťazstvom nemeckej armády ncnilrážal. Kto by bol chcel za takýchto okolností tvrdiť, že nemecká Iľiliiota neexistuje, a že vyhliadky nemeckého demokratického vývinu ......nšieako v čase nemeckého spolku, bol by musel dezavovaf obete • Iwich krvavých vojen a popri dvadsiatich piatich kniežacích dvoroch Iml by musel spochybniť právo nemeckého cisára, V tomto veľkom ne-ílomzumeníje zbytočné hľadať intrigy takého či onakého záujmu: ozajstní' veľké nedorozumenia hoci takmer vždy sú v záujme niekoho - ■ íl.um korene oveľa hlbšie, takže ich vedomé privolávanie je nemožné, ľiivťľká prestíž rodového princípu v Nemecku, a k tomu systém ne- ii n vkcho údelného kniežatstva vtěsnali nemeckú spoločnosť do pút hy-l>ii.iiistokratickej spoločenskej štruktúry, s ktorou si nemecký demo-kntlický vývin vedel poradiťoveľa menej ako si poradil taliansky vývin mi '.viijirni malými kniežatstvami zrodenými z beztradičných rene-tiiinčných tyranov. V tejto situácii v Nemecku boli kniežatá i ľud, Bís-ii.ii i k a demokrati rovnako šťastní, že sa nemecká jednota - ktorú si 1,1,'dv /dal svojim spôsobom-uskutočnila bez konfrontácií, a tak sta-uisťi) jej zdokonalenie mohli prepustiť nasledujúcim generáciám. Ne- .....Ii l l ■ i í (x)tuchy, aké ťaživé dedičstvo zanechali svojim vnukom. V sku- ........stí sa nová nemecká jednota stala jedným z pseudorieäení, ktoré i In u bezvýchodiskovú situáciu preklenúť zosúladením nezosúladiteľné-!n>. So úplne vylučuje každý ďalší vývin ku kompromisu, a nakoniec m umí do ešte katastrofálnejšej slepej uličky. 68 ISTVÁN b1bú " » HkÓPSKEJ ROVNOVÁHE A MIEKI SLEPÁ ULIČKA NEMECKÉHO ÚZEMNÉHO ŠTÁTU Nová nemecká jednota znamenala predovšetkým slepú uličku pre nemecký územný status. Jedným z výsledkov nemeckej jednoty malo byť, aby nemecký národ namiesto celkom incidentálnych územných rámcov, ktoré vznikli z vzájomných ťahačiek nemeckých dynastií - presnejšie zemepánov, ktorí sa stali panovníkmi - našiel cestu spať k stabilným nemeckým rámcom, ktoré reprezentovali hranice Nemeckého spolku, a ktoré odhliadnuc od osobitných problémov Čiech a východného Pruska, boli zhruba totožné s historickými mocenskými a územnými bázami Nemcov, a boli zhruba totožné aj s nemeckým jazykovým územím. Jednotné Nemecko dostalo namiesto toho územné rámce wiltielmovské-ho cisárstva, ktoré si vo vnútri zachovali nemožné územné krivolakosti a ostrovčeky, ale čo je ešte horšie, smerom von boli úplne incidentálne: smerom na východ určoval hranicu incident rozdelenia Poľska, smerom na juh bola hranica incidentálnym výsledkom prieťahov s Rakúskom, smerom na západ to bol incident priveľmi vyhranej francúzskej vojny. Táto hranica na najpodstatnejších bodoch nebola ani historická, ani jazyková. V skutočnosti sa veľmi ťažko vysvetľovalo, prečo je Posen67 z nemeckého hľadiska vnútrozemie a prečo je Innsbruck zahraničie. Rakúskym Nemcom sa zas ťažko vysvetľovalo, prečo je TarnopolĚS vnútrozemie, a prečo je Pasov05 alebo hoci Kolín či Hamburg zahraničie. Nemecko ostalo aj naďalej tým, čím bolo predtým: jedno zo spoločenstiev Európy, ktoré nenašlo svoje definitívne územné rámce. PSEUDOSITUÁCIA DVORA HOHENZOLLERNOVCOV Neistý charakter európskej situácie a európskeho miesta pruskej dynastie sťažoval politický vývin, ktorý bol i tak v slepej uličke. Poukázali sme už na národotvomú úlohu dynastii: Francúzsko stojí ešte aj dnes v Európe na tom mieste, kde stáli Bourbonovci, Nemecko však nepredstavuje v Európe pevnú a nepretržitú moc Habsburgovcov, ale neistú a novopečenú situáciu Hohenzollemovcov. Hohenzollernovci boli medzi nemeckými dynastiami stará, dobrá, puritánska rodina s vážnymi morálnymi tradíciami, ale na úlohu, ktorá sa jej ušla roku 1871, nedo-rástla ešte: nezabudnime, že na začiatku 18. storočia žili ešte životom vidieckych kráľov s neobmedzenou mocou, a o poldruha storočia sa ocitli pred úlohou, aby z Berlína, ktorý ani genius loci, ani spoločenské prostredie na túto úlohu nekvalifikovalo, urobili európske sídlo německo-rímskych cisárov. Stačí si prečítať v knihe Emila Ludwiga o Bis- íij./n ŕ"i77Q predchádzajúce udalosti a formality versaillského vyhlásenia německého cisárstva, a bude nám jasné, že .jednoduchý", „puritánsky" pruský kráľovský dvor vôbec nemal pre novú úlohu žiadne potrební- lomiy a tradície. Nebola to síce nevyhnutnosť, ale určite nešlo ani n iiŕilioilii, že v tejto situácii v pruskom vládnom systéme našla ohlas niipuleonská falzifikácia európskej monarchie, a že na pruskom kráľovskom dvore sa od čias Napoleona v osobe Viliama II. prvý raz zjavi-i i figúra pseudomonarchu; toho panovníka, ktorý mal o panovníckej lunkcii nedisciplinované, pozérske a romantické predstavy plné velkých i'.icsi. Podobné osobnosti s narušenou rovnováhou skôrči neskôr odsu- .....labok aj tradičné monarchie a demokracie. Napríklad rodinná rada i Inbsburgovcov sa zbavila neurotického a extravagantného Rudolfa II.7!, n britská demokracia prinútila k abdikácii Eduarda VIH.73, ktorý sa pre- i ivoval originálnymi a osobnými gestami. Nemecko však nebolo ani ii i.iliimii historickou monarchiou, ani hotovou demokraciou. Možno, || nemeckému ľudu by sa po čase boli zunovali imperátorské gestá Viliama U., a bol by sa usiloval zbaviť sa ho, no skôr ako k tomu mohlo ilňjsf, Viliamovi II, sa rozličnými telegramami, vyhláseniami, lodnými výletmi, jazdami na bielom koni vonku i dnu sa podarilo dosiahnuť, iihy zahraničnopolitická kríza vypukla skôr ako vnútropolitická. II bpá ULIČKA HABSBURSKÉHO DVORA llapd ulička habsburského dvora bola ešte hlbšia a katasirofalnejšia ako |i nidtisituácia Hohenzollemovcov: cela Štátna organizáciu. ľcIv vo-Iniský a úradnícky aparát stal sa prázdnym a bezcieľnym. To, čo po tukúsko-uhorskom vyrovnaní roku 1867 z Rakúska ostalo, bol groteskný (litiny útvar v tvare rožka a bez centrálnej správy, ktorý zahrnoval I ijiltiiatíncov". Talianov. Slovincov, Rakúšanov, českých Nemcov,Če-< In iv, Poliakov, haličských Rusínov74 a Rumunov z Bukoviny, a ktorý |n.-ib,taví)val taký ojedinelý príklad politických, historických a jazyko-vyih nesúvislostí, ktorý vo vlastnom spoločenstve nebol ochotný uznať ftlkto. V celej rakúskn-uhorskej konštrukcii bola najnezmyselnejšia prá- II .iiiiácta centrálneho národa - rakúskych Nemcov (podľa ktorých do-Mla ríša meno) - lebo z desiatich národov dvojitej monarchie mohli i *k icin Talianov a Srbov všetky ostatné národy nájsť alebo dúfať splněnu- ne [akých vlastných záujmov. Ale Čo hľadali rakúski Nemci v ríši, ktorej í iyri patiny neboli nemecké a ktorej polovica nechcela ani počuť " |ľ| rakúskom mene? Kvôli väčšej únosnosti tejto situácie vymyslela 70 istván b1bó 11 ■' ľ K li ROVNOVÁHE A MIERI 71 nemecká publicistika poučku, ie monarchia reprezentuje smerom k malým východoeurópskym národom vedúcu úlohu Nemcov. Toto chápanie však bolo načisto falošné, lebo Habsburgovci reprezentovali hegemóniu Nemcov dovtedy, kým nemecké cisárstvo malo akúsi realitu. Kedže zanikla, spoločná armáda a spoločný úradnícky zbor strácali svoje opodstatnenie, a vo vnútorných záležitostiach boli Maďari - takisto ako Poliaci v Haliči - na vlastnom prahu natoľko pánmi, že odmietli zasahovanie do sťažností dvojmiliónovej nemeckej menšiny v Uhorsku ako neprimerané, Kedže teda nemecká hegemónia v rámci Monarchie v skutočnosti neexistovala, musela nájsť nejaké miesto, kde by skutočne existovala, a tak sa zrodila teória balkánskej misie habsburskej monaicliie. Podľa nej ríša Habsburgovcov musí hľadať na Balkáne mocenské možnosti, ktoré cez stáročia nezmyselne a bez príčiny naháňala na nemeckých a talianskych územiach vzdialených od vlastného dunajského centra. Celé toto chápanie sa však zakladá na totálnom nepochopení historickej situácie Habsburgovcov a ich nemecko-rímskeho charakteru. Kde má hľadať mocenské možnosti nemecký cisár, ak nie v Nemecku, a kde ich má hľadať rímsky cisár, ak nie v Taliansku? Teória balkánskej hegemónie predstavovala v skutočnosti slabú náhradu vymyslenú pre vznešené meno, ktorá už nebola dobrá ani na to. aby do prázdnej a bezcieľnej Monarchie vdýchla nový život, no na to ešte stačila, aby Monarchiu a s ňou celú Európu zavliekla do smrteľnej katastrofy. Rakúsko-uhorská monarchia mala príliš mnoho vnútorných problémov, takže na expanzívnu zahraničnú politiku nemala ani dostatok vôle, ani dostatok energie. Čím viac však postupovala nevy riešiteľnými problémami nabitá paralýza vnútorného politického života Monarchie, tým viac sa zmocňoval aristokraticko-úradníckej a vojenskej vrstvy (ktorá ako jediná pokladala zahnívajúci štátny aparát za svoj) pocit bezcieľnosti, vy-korenenosti a zbytočnosti, ktorý práve v dôsledku sily a vážnosti morálnych tradícií nebol schopný poddať sa tichému zániku, ale kulminoval v akejsi psychóze strachu. A tak sa vernosť voči minulosti zmemla na slepotu voči faktom, dôstojnosť sa stala politikou prestíže a z morálnej odvahy ostala vystatovačnosť smrteľného strachu. Tvrdenie, že ultimátum dané Srbom roku 1914 by bolo obsahovalo nehorázne brutálne podmienky, je nepochybné prehnané. V tom však. že ultimátum bolo formulované tak, aby ho podľa možnosti neprijali, ako i v tom, že diplomacia Monarchie sa deväťdesiatpercentné prijatie ultimáta usilovala interpretovať ako jeho odmietnutie75, znalec ľudskej duše bez ťaž- kosti .poznáva typický postup duše desiacej sa zániku, ktorá dokumen-ni|c vlastnú existenciu, prostredníctvom čoho vyvoláva katastrofu. Ako 10 Výstižne povedal istý rakúsky politik76: „Museli sme zahynúť, a sami HM si zvolili najstrašnejší spôsob zániku." I l I 'A lJLICKAZAHRANľCNFJ POLITIKY i I NTRÁLNYCH MOCNOSTÍ I ipltié narušenie vnútornej rovnováhy dvoch veľkých nemeckých dy- ii i .m a slepá ulička nemeckej jednoty priviedla ku katastrofe aj celú /.ílu,iničnú politiku centrálnych mocností. Predovšetkým táto skutočnosť I >. 11.i l.i osud dvoch súperiacich dynastií. Habsburgovcov a Hohenzoller-inivľov. Najvnútornejšiu podstatu dynastických kompromisov z roku IB66 í 1871 (skutočnosť, že nemecká jednota je okyptená, a že rakúski hllinci sú umelo vytlačení do zahraničia) bolo treba urobiť znesiteľnou, h i |n)dľa možnosti ju bolo treba zaastierať. Mučivú nevyriešenosť ne-111<' kej jednoty mal v podobe zahraničnopolitického surogátu napraviť dvojitý spolok roku 1879. Korešpondencia a rokovania, ktoré predchá-l 111 uzavretiu spolku jasne ukazujú, že pre obe strany bolo veľmi rozho-lii|in ľ, aby nemeckej, resp. rakúskej vnútornej verejnej mienke poskytli nejaký „národný výdobytok". Takto sa nemeckému národu - na-niesto skromnej a solídnej skutočnosti národnej jednoty-dostalo íik- i<. podľa ktorej všetko, čo ešte nemeckej jednote chýbalo, sa úplne d definitívne uskutočnilo v tomto diplomatickom akte. Preto je naivné in i vi niť o tom, čo by sa bo/o stalo, keby bolo Rakúsko-Uhorsko viedlo I rancúzom naklonenú zahraničnú politiku, a je naivnou vecou chcieť telilo štátny útvar obnoviť s podobnými nádejami: monarchia Habsbur-lovcovkvôli svojím rakúskym Nemcom nemohla a nemôže viesť proti Nmiiecku zahraničnú politiku sympatizujúcu s Francúzskom. V dvojitom spolku uskutočnenú fikciu „diplomatickej" nemeckej i hmly doplnila fikcia Monarchie o dunajskej a balkánskej nemeckej misii, ktorú nemecká zahraničná politika potvrdzovala už i preto, aby / Nemecka vytlačené Rakúsko niečím odškodnila. Prostredníctvom týchto pseudosituácií a falošných hesiel rozmohla sa v Nemecku chao- i m k i vnútro- a zahraničnopolitická publicistika, ktorá keď nemohla s ná-dejou na uskutočnenie hovoriťo ozajstných nemeckých národných otáz-k.u h. o naplnení nemeckej jednoty, o pripojení sa rakúskych Nemcov ii d likvidácii údelného kniežatstva, začala hlásať nemeckú Mitteleuro-|iu. svetové poslanie Nemecka, bližšiu či vzdialenejšiu hegemóniu ne- 7: istván bi b ó o európskej rovnováhe a mieri 73 meckého národa, jeho námornú expanziu atd. Tak sa stalo, že dve centrálne mocnosti - hoci ani jedna nemala reálne čo dobývať- boli nútené aspoň v "zahraničnopolitickej oblasti" uvolniť cestu „národným ašpiráciám" a pustiť sa do velkorysej zahraničnej politiky, ktorá v skutočnosti bez kompasu kolísala medzi dynastickými a národnými politickými postupmi. Systém dynastickej korektnosti umožňoval polemiku o určených a limitovaných sporných otázkach, ale v žiadnom prípade to neumožňuji! systematickým vzbudzovaním národných emócií s dobyvačnými úmyslami. Pritom pomaly sa utvárajúca demokratická medzinárodná korektnosť umožnila vojnu proti tyranii a agresorom. Zahraničná politika centrálnych mocností však ani z dynastického, ani z národného, demokratického aspektu nedosiahla úroveň korektnej a priamej zahraničnej politiky. Z dynastického hľadiska sa obe nemecké monarchie rozišli s osvedčenými základnými princípmi vlastnej zahraničnej politiky: Hohenzollernovci pripomínaním svetovej úlohy Nemcov spôsobili odcudzenie Velkej Británie a vzdali sa tradičného, dobrého ang-licko-pruského vzťahu; Habsburgovci násilným presadzovaním balkánskej úlohy, najmä akciami okolo Bosny zmenili tradičnú, vyváženú balkánsku rivalizáciu s Ruskom na urputný boj, ktorého tichým základným princípom bolo, že obe strany so zainteresovaným záujmom sledovali rozpad európskej časti Turecka, no ani jedna na Balkáne nič bezprostredne nezískala. A keďže obe centrálne mocnosti boli kvôli slepej uličke nemeckej jednoty spojené na život a na smrť. rozpadol sa aj tradične výborný anglicko-rakúsky a rusko-pruský vzťah, a spojenectvo dvoch centier neviedlo k tomu - ako si predstavoval Bismarck -, že priateľstvo jednej mocnosti prospeje druhej, ale k tomu, že napätie jednej mocnosti stalo sa osudným aj pre druhú mocnosť. A tak sa ocitli vo vojne, ktorá bola z hľadiska dynastickej politiky nezmyselná, ale súčasne nebola vhodná ani na uskutočnenie nijakého populárneho národného cieľa, lebo jediný ozajstný národný cieľ- zahrnutie rakúskych Nemcov do nemeckej jednoty - znemožnil habsbursko-hohenzollernovský kompromis. V tejto perspektíve jasne vidíme, aké druhoradé boli z hľadiska vypuknutia prvej svetovej vojny nemecko-anglické priemyselné preteky alebo nemecko-anglické preteky vo vybudovaní flotyly. Iba v zmysle stredoeurópskej legendy o kupcovi Albionovi možno uveriť predstave, že Anglicko je ochotné riskovať európsku vojnu kvôli tomu, aby mohlo zo svetového trhu vytlačiť nemecký priemyselný tovar. Reálny predmet anglicko-nemeckého sporu súvisiaceho s námornou, ko- loniálnou a východnou expanziou bol rozhodne menej významný ako napríklad reálny predmet blízkovýchodného anglicko-francúzskeho pretekania; pritom anglicko-nemeckč priemyselné preteky zaostali za ang-licko-americkým priemyselným súťažením, ktoré doposiaľ vojnu nevyvolalo a pochybujeme, že by ju mohlo vyvolať v budúcnosti. Rozličné gestá Viliama II. znervózňovali anglickú politiku viacej ako všetky priemyselné a námorné preteky. Osobnosť Viliama II. bola v hlbokom a organickom vzťahu so slepou uličkou nemeckého politického života a s chaotickou politickou publicistikou, ktorá sa zrodila z tejto slepej uličky a ktorá naznačovala, že Nemecko sa vojenskými a mocenskými prostriedkami usiluje o svetovú hegemóniu, čo vtedy nebola pravda. Svetácka politika bola iba exteriorizáciou vnútorného napätia. Za povrchný možno pokladať aj ten - v strednej Európe všeobecne rozšírený - názor, že centrálne mocnosti viedli „nešikovnú zahraničnú politiku, a že Nemci sú suroví a nevyznajú sa v diplomacii. (Zaujímavé, že v Čase Fridricha Veľkého, Kaunitza77, Metternicha78 a Bismarcka si to nevšimol nikto!) Skutočnosť je taká. že „nešikovnú" politiku robí každý - akokoľvek prefíkaný - kto má falošný vzťah k faktom. Na základe doterajších konštatovaní je evidentné, že prvá svetová vojna sa zrodila z problémov nemeckého národa: z ireálnej a nevyváženej zahraničnej politiky, v ktorej pre slepú uličku nemeckej jednoty uviazli obe nemecké veľmoci. Toto konštatovanie nechce byť potvrdením tézy o zodpovednosti za prvú svetovú vojnu. Je iba jednoduchým konštatovaním istého faktu. SLEPÁ ULIČKA NEMECKÉHO VNÚTORNÉHO POLITICKÉHO VÝVINU A POČIATKY ANTIDEMOKRATICKÉHO NACIONALIZMU Slepá ulička nemeckej jednoty a nemeckého spoločenského vývinu sa roku 1871 stala príčinou vážnych ťažkostí aj v rámci nemeckého vnútorného politického vývinu. Pevný kompromis dynastickej organizácie štátu, aristokratickej spoločenskej štruktúry a demokratických národných emócií stal sa časom pre všetky tri činitele smrteľným objatím, v dôsledku ktorého všetky tri stratili dych. K definitívnej strate dychu došlo roku 19337', keď odrazu vyšlo najavo, že ani dynastické, ani aristrokra-tické, ani demokratické činitele nemajú dostatok síl proti hroznej vzbure barbarstva. Po roku 1871 sa stalo iba toľko, že dynastický princíp sa zmenil na demagogický, aristokratický princíp prevzal frazeológiu agre- 74 istvAn bi aó i i h ii ľ s k El r o v n o v Á H e a mieri 7^ sívneho nacionalizmu, a demokratický princíp, ktorý prehru roku 1848 pokladal - právom - za prechodnú, podľahol chaosu. Po roku 1871 totiž záležitosť úplnej nemeckej jednoty a úplnej demokracie bolo treba zastupovaťproti bezvýchodiskovej, no napriek tomu jestvujúcej a viditeľnej pseudojednote a pseudodemokracii, následkom čoho zanikla jednosmernosť realizmu a idealizmu, ktorá je predpokladom každého pokrokového hnutia. „Realisti" vstúpili medzi prívržencov nového, jednotného Nemecka s tým, že treba „rozvíjať" existujúce, kým idealisti skl'zli do dogmatizmu a fantazijností, a čo je ešte horšie: v prvom neistom štádiu nemeckej jednoty - ako v každej podobnej situácii - sa dva komponenty revolučného hnutia 19. storočia-demokratizmus a nacionalizmus - dostali do rozporu. Fanatici úplnej nemeckej jednoty, tak ako nenávideli malé kniežatstvá a Habsburgov mariacich pripojenie rakúskych Nemcov, nedokázali odoprieť obdiv voči mohutnej budove wilhelmovského Nemecka (vid Hitlerov Mein Kampf), a jedine od nej očakávali uskutočnenie úplnej nemeckej jednoty. Kto im tvrdil, že v záujme úplnej nemeckej jednoty trebacťíj'wilhelmovský kompromis odložiť nabok, bol pre nich zradcom, pretože zaútočil na jedinú viditeľnú realitu nemeckej jednoty. Zradcom bol najmä pre nemeckých nacionalistov v Rakúsku, ktorí vnútorné polovičatosti wilhelmovského Nemecka neprežívali a nepoznávali znútra, ale zvonka, odkiaľ - akoby vylúčení z Raja - túžili po jednotnom Nemecku. Z tejto situácie sa zrodil - a z takýchto situácií sa rodí - najhrozivejšie monštrum politického vývinu najnovšieho veku: anlidemokratický nacionalizmus. Rakúske veľkone-mecké hnutie*", ktoré bolo až do roku 1866 bez prerušenia liberálne, sa v desaťročiach po vylúčení z Nemecka stávalo čoraz antidemokratic-kejäím. Potrebovali by sme hlbší filozoficko-historický výskum, aby sme zistili, v dôsledku čoho sa stalo toto hnutie antisemitské, momentálne nám stačí, že sa zmenilo na hnutie, ktoré uvažovalo mimo rámca normálnej kauzality, pretože trpelo ťažkosťami, ktorých ozajstnú príčinu mu zahaľovali historické skúsenosti. ZAČIATOK NEMECKÉHO KULTU MOCI A ROZMACH NEMECKEJ POLITICKEJ METAFYZIKY Zo slepej uličky nemeckej jednoty sa zrodil nemecký kult moci najnovšieho veku, ktorý zohral rozhodujúcu úlohu aj vo vývine spomínaného antidemokratického nacionalizmu. Ako sa to stalo? Velkým nedorozumením roku 1871 bolo, že vznikla nemecká jednota; s týmto veľkým nedorozumením sa spájalo osudné, zavádzajúce historické poučenie, že hľa, spomínanú jednotu roku 1848 nemecké demokratické iiily nedokázali uskutočniť, a že na ňu bolo potrebné vojenské úsilie n.il'.iik'siťlio nemeckého štátu. Ako in pu'.alal BiMnaick, nemeckú jednot d bolo treba dosiahnuť, Jcrvou a železom". Tento výrok velkého realistu, ktorému bol vzdialený každý mýtus - vrátane mýtu moci - bo! iibyčiij nou frázou na zahriaknutie demokratov a nacionalistov, ktorí stáli v itsIľ jeho pruských zámerov. Nasledujúcu generáciu však Bismar-i kov úspech očaril, hoci súčasne velmi trpela tým, čo si nevšimla, že totii nemecká jednota nevznikla ani krvou, ani železom, ani bez nich. / tohto napätia sa zrodila mytológia mocenských prostriedkov, ktorá -[hhIuIíiic ako mytológia revolúcie - pred miernymi, pokojnými, humánnymi, benevolentnými metódami v každej situácii uprednostňuje principiálny, mystický účinok násilných prostriedkov. Pod vplyvom tohto bludu sa stalo možné a zvyčajné - čo by bolo v čase Prusa Fridricha Velkého, Prusa Kanta, Prusa Humboldta a dokonca aj Prusa Bismarcka nepicdslnviteľné -, aby nemeckí historici, publicisti a politici principiálne, samoúčelné a dogmaticky odmietali mierne, humánne a bene-i olei itné metódy, a aby historické Či politické udalosti a osoby posudzo-viih podia toho, či v danej situácii použili alebo nepoužili mocenské jiioslriedky, ktoré mali k dispozícii. Pod vplyvom zavádzajúcich poučení roku 1871 si predstavovali, že ak sa mocenskému úsúiu pruského siiilii u dynastie podarilo roku 1871 uskutočniť nemeckú jednotu, k to-mi), čo nemeckej jednote chýba, je potrebné ďalšie použitie mocenských a vojenských prostriedkov. Ich predstava však bola nereálna, lebo v .skutočností by bola narušila údelné kniežatstvo a hohenzollernov-sko habsburský kompromis, na ktorom bolo vybudované celé Bismarc-kovo dielo. K absurdnosti predstavy prispel ešte hrozný kontrast-ktorý bezprostredne prežil každý Nemec, ktorému aspoň trochu záležalo mi problémoch národného spoločenstva - že ten Nemec, ktorý slovami n smerom k svetu bol príslušníkom najmohutnejšieho národa Európy, bi il doma úplne bezmocne vydaný napospas panovačnosti, dôležitkárstvu .i ,| nipnosti drobných kniežatstiev a kniežacích sluhov. Ak chcemepo-i Impiť historický vývin nemeckej hystérie, ani na chvíľu nestrácajme /i i zrele ľa vnútornú bezmocnosť wilhelmovského Nemecka. Doteraz totiž všetci, ktorí zdôrazňovali, že nemecká hystéria je výsledok historičtí vtli otrasov, neprekročili pri ich výpočte hranice vetsaillskej zmluvy, pretože za ňou videli mohutné a silné Nemecko. Domnievali sa leda, že ak wilhelmovské Nemecko, ktoré nepostihlo nijaké poníženie veršaill-ského typu, dokonca bolo na vrchole slávy, a napriek tomu bolo imperialistické, násilné a dychtivé po moci, potom v tom musela byť nejaká „odveká" nemecká črta. Na základe spomínanej predstavy sa napríklad Vansittart - v záujme potvrdenia nemeckej násilnosti a depresívneho ducha - vracia až k Arminiovi, no zážitky potrebné pre toto presvedčenie získal v skutočnosti aj on vo wilhelmovskom Nemecku. Na základe tých istých osobných skúseností Brown hovorí, že nemecké mocenské Šialenstvo existovalo už aj v naozaj mohutnom wilhelmovskom Nemecku, z čoho usudzuje, že nepramení z pocitu menejcennosti, ale z para-noidného vnútorného ustrojenia, z prekypujúceho prežívania skutočnej sily, z čoho by vyplývalo, že nemecké mocenské šialenstvo sa nevyhnutne objaví zakaždým, keď Nemci dosiahnu určitý stupeň skutočnej moci. Celá predstava je vybudovaná na podstatnom omyle, že ani títo pozorovatelia, ani súvekí Nemci si nevšimli, že wilhelmovské Nemecko nie je mohutné, ale bezmocné a ochrnuté politické spoločenstvo; alebo aj keď si to podaktorí pozorovatelia všimli, ich postreh ostal bez ohlasu, lebo nezapadol do vládnuceho nedorozumenia, ktoré si svet a Nemecko utvorili o význame roku 1871. Druhou stranou tejto bezmocnosti a ochr-nutosti boia nemecká dychtivosť po moci a násilnosť, Popri tom môžu byť Nemci násilní aj z vlastnej prirodzeností, ibaže v takomto význame existuje okrem nich na svete ešte vela násilníckych národov, a nájdu sa aj násilníckejší ako sú Nemci. Je celkom iné, ak je niekto násilnícky z vlastnej prirodzenosú, a opäť celkom iné, ak si niekto z násilia urobí program a hodnotový princíp, čo je vždy prejav slabostí. Istý mladý Nemec mi raz povedal, že „Velká Británia je najväčšia veľmoc sveta, lebo poruší medzinárodné právo, kedykoľvek chce". Zbytočne som mu vysvětloval, že Veľká Británia, aj keď náhodou poruší medzinárodné právo, nenachádza v tom nijakú radosť. V tomto sa odlišuje imperializmus Nemcov od imperializmu zdravých národov, najmä Angličanov. Zdravý národ, ak je imperialistický, chce svoju moc vy užiť jednoducho dobre, úspešne a úplne, čiže súčasne veľmi dbá aj o to, čo možno a čo nemožno dosiahnuť mocenskými prostriedkami. Naproti tomu nemecký imperializmus a nemecký pocit moci je typicky tým, čo v psychológii poznajú ako rekompenzáciu slabosti. V akej miere ich naplnil zlý pocit (malaise), že nieje v ich moci vyriešiť mučivé otázky ich národného života, v takej miere si osvojili magickú úctu voči moci, a stali sa náchylní, aby svoju moc zbytočne dokumentovali. Známa nemecká na- nMKÓPSKEJ ROVNOVÁHE A MIERI 77 myslcnosť, večné zdôrazňovanie výnimočnosti nemeckých vecí („bei utis") jej presne ten istý fenomén. Nevedeli byť pánmi vo vlastnej krajine | 'ieto zdôraznili, že sú povolaní viesťiných, nevyznali sa vo vlastných problémoch, preto chceli každého učiť, nevedeli si vyriešiť vlastné ťažkosti, preto zdôrazňovali, že uzdravenie sveta závisí od nich. („Am (leuischen Wesen soli die ganze Welt genesen!"81) Vďaka tejto skutočnosti rozmohla sa v nemeckom politickom živote a v politickej publicistike istá chaotická metafyzická frazeológia. Skutočnosť, že Nemci inklinujú k metafyzickej špekulácii, môže byť i.isová alebo mentálna danosť, ale chaotická a na nesprávnom mieste iiplikovaná metafyzická špekuláciaje výsledkom pomatenosti a falošného vzťahu k faktom. Čím usilovnejšie rozmýšľali a teoretizovali o vlastných veciach, tým viac sa zaplietali do bezvýznamností s maskou vel-k vch zázrakov a do mocností s maskou bezvýznamnosti, ktoré determi-111 ■ ■. .ili ich politický n spoločenský život. Z toho sa zrodila náchylnost Nemcov utvárať mýty z vlastných vecí, a ich schopnosť nazývať najjednoduchšie fakty prehnane neadekvátnymi a falošnými menami. Všade na svete je zvyk nepríjemné politické vecí prikrášliť a nenazývat ozaj--.Iným menom, ale robiť to prostredníctvom vedeckej, dokonca metafyzickej terminológie -ostane už navždy nemeckou špecialitou. Hoci premenúvame vecí má také zvláštne pravidlo, že závažné fakty nemožno jindlahčif' iným menom, ale dôležitosť bezvýznamných vecí možno povýšiť novým pomenovaním. Vojna nebude opodstatnenejšia, ak ne-l ii iaieía nenazvem nepriateľom, ale „Artfremd"-om; avšak železničná iiat medzi Berlínom a Bagdadom by bola spôsobila podstatne menej |noblémov,kebyju neboli nazvali „Drangnach Osten", ale jednoducho výstavbou železnice. Zdá sa bezvýznamné, no predsa je charakteristické, že tá pravda, pOdla ktorej wilhelmovské Nemecko sa ocitlo v závoze a prešľapovalo im mieste, sa najpregnantnejšie prejavuje v nemeckej národnej hymne, ľud ľa Deutschlandsliedu je Nemecko nad všetkým na svete, a v piesni ■..i io konštatuje trikrát po sebe. Skúsme si predstaviť, čo cíti oduševnený Nemec, keďju spieva: jeho sebavedomie určite vzrastá, má pocit, že sa pozdvihol do vyšších a vznešenejších sfér - istú zásluhu na tom má .i| 1 laydn! -, ale keď dospieval, nemôže mať ani potuchy, čo z toho všetkého vyplýva pre neho, a čo si má po tom všetkom počať. Predstavme si podobnú situáciu s Marseillaiseou, a odrazu pochopíme rozdiel. 78 i s t v á n biu o n i 11 m p s k e j rovnováhe a mieri 79 STRATENE MOŽNOSTI NEMECKEJ DEMOKRATICKEJ REVOLÚCIE Zo slepej uličky politického vývinu však pred rokom 1914 bolo jediné východisko: spočívalo v demokratickej revolúcii širokej platformy zahrnujúcej všetkých Nemcov, ktorá mohla odstrániť dve velké a množstvo malých dynastií stojacich v ceste nemeckej jednoty, v revolúcii, ktorá mohla utvoriť jednotné demokratické Nemecko. Takáto revolúcia by bola otvorila cestu nielen Nemcom, ale možno aj slobodnejšiemu vývinu malých východoeurópskych národov. Stáli jej v ceste ťažkosti, no mala aj sľubné náznaky. Nemecký Ríšsky snem - nech už visel medzi ozajstnými mocnosťami nemeckej politiky a nemeckej spoločnosti akokoľvek vo vzduchu - sa predsa rozvinul do podoby seriózneho orgánu verejnej mienky. Keďže však úspech wilhelmovského Nemecka narušil práve mierne liberálne kruhy (celá Bismarckova vláda bola založená na tomto zmätku), teraz čakala úloha, ktorú hrala v polovici 19. storočia slobodomyseľná buržoázia a nemecká politická veda, na nemecké sociálnodemokratické robotníctvo a na nemeckú sociológiu. Na uznanie toho, že cesta uskutočnenia nemeckých národných cieľov vedie cez krajnú ľavicu, bol potrebný čas, veď na krajnú ľavicu boli spočiatku odkázaní práve tie - spočiatku za protinárodné označené živly -ktorým imponovalo wilhelmovské Nemecko. Pritom na prelome storočia sa už utvoril demokratický vývin širšej platformy, ktorého serióznosť, zakorenenosť, poctivosť, ani vyhliadky nesmieme podceniť. Dnes je módou pripisovať krach nemeckej sociálnej demokracie a demokracie z roku 1933 doktrinárskemu a byrokratickému duchu sociálnodemokraúckej strany82 a iným podobným vedľajším momentom. Ide však o nepodstatné hľadiská: bezmocnosť weimarskej demokracie spôsobili celkom iné činitele, ktoré pred rokom 1918 buď nemali žiadnu, alebo mali oveľa menšiu úlohu. Nemecká sociálna demokracia predstavovala do roku 1918 odvážne, aktívne a pohotové hnutie, ktoré sa vedome vyrovnávalo so svojim národným, demokratickým a spoločenským poslaním. Že bolo trocha byrokratické a doktrinárske? Aké malo byť, keď raz bolo nemecké? Zato na prelome storočia existovali všetky predpoklady, ie nemecká socialistická revolúcia 20. storočia bude práve takou dôležitou zastávkou európskeho demokratického vývinu, ako boli holandské a anglické puritánske revolúcie v 16.-17. storočí a francúzske liberálne revolúcie v 18.-19. storočí. Nemecké revolučné hnutie by sa skôr či neskôr určite bolo dostalo do sporu s vystatovačným cisárom, a Viliam 11 vzhľadom na svoje osobnostné črty - by sa bol veľmi hodil na to, lihy v zmenenej inštrumentácii, prípadne ani nie s tragickým, iba s tragikomickým záverom, zahral úlohu Karola Stuarta83 a Ľudovíta XVI.84, ii il.i to, že vzbúrený nemecký ľud proti nemu a skrz jeho pád zakúsi vlastnú silu a vezme do rúk vlastnú krajinu. K tomu všetkému nedošlo. Ešte pred dozretím vnútropolitického vyvinu vypukla zahraničnopolitická katastrofa, a následný mier sa uberal smerom, ktorý vec nemeckej demokracie posunul definitivně na slepú koľaj. 5. ŠTVRTÁ SLEPÁ ULIČKA: NEMECKÉ REPUBLIKY A) SLEPÁ ULIČKA WEIMARSKEJ NEMECKEJ REPUBLIKY MOŽNOSTI NEMECKÉHO VNÚTORNÉHO VÝVINU ROKU 1918 ľíkl wilhelmovského nemeckého cisárstva roku 1918, ku ktorému do-tlo po prvej svetovej vojne, otvoril na budúcej ceste európskeho ľudstva tak na vnútropolitickej rovine, ako na rovine európskej politiky obrovskú perspektívu a obrovskú priepasť. Kedze však európske ľud-sl vo zatvorilo pred realitou oči, perspektíva sa pred ním uzavrela, zato do priepasti spadlo so smrteľnou istotou. Pre európsky vnútropolitický vývin sa otvorila obrovská perspektíva tým. Že v Nemecku rokom 1918 definitívne padlo údelné kniežatstvo veľkých feudálov a veľkých zemepánov: inštitúcia, ktorá v Nemecku zaujala miesto monarchie, hoci si v plnej miere neosvojila duchovné tradície európskej monarchie. Najväčší otras v Nemecku roku 1918 nespôsobil pád cisára, ale to, že zmizli zo scény pruskí, bavorskí, saskí atď. potentáti, až po schwarzbursko-sondershausenského85 panovníka. Zanikla tým najhlavnejšia prekážka nemeckého politického vývinu, ktorá hránila nielen uskutočneniu nemeckej demokratickej premeny a nemeckej jednoty, ale bola najväčšou príčinou chaotizácie nemeckej vnútornej a zahraničnej politiky a prostredníctvom nej aj prvej svetovej vojny. Naskytla sa teda možnosť, aby Nemecko vo veci demokratického vývinu dohnalo nevýhodu, v ktorej sa nachádzalo - v porovnaní s ostatnou, najmä však so západnou Európou - od začiatku 19. storočia. Táto perspektíva ukrývala v sebe aj hrozivé nebezpečenstvo. Rok 1918 znamenal, že na východ od Rýna padli všetky monarchie, či to už NI) i s t v á n b [ b o ip i 11 K l> i- S K E J ROVNOVÁHE A MIERI SI bola prastará centrálna monarchia ako v Rusku, úcíelné kniežatstvo ako v Nemecku, alebo prechodná formácia medzi oboma, ako v Rakúsku-0horskú. Čiže zrútila sa zo dňa na deň politická autorita, na ktorej bola vybudovaná politická štruktúra celého tohto územia, ale aj celého doterajší eh t> európskeho spolužitia. Vákuum, ktoré vzniklo, a ktoré bolo aj osebe strašné, nadobudlo ešte osudovější charakter tým, že rozhodujúcim impulzom pre rozpad monarchie - s výnimkou Ruska - nebolo demokratické revolučné hnuue, ale prehraná vojna. Rozpad teda - v dôsledku sily spomínaného vákua-bol pre rozličné demokratické hnutia daromné hladkým triumfom, ked tento triumf nebol plodný, pretože hoci demokratické sily zvrhli staré autority, nemali možnosť vykryštalizovať sado podoby novej politickej autority. Takže tieto kraj iny od roku 1918 až podnes charakterizuje absencia stabilných politických autorít. Podobné bremeno zaťažovalo aj demokratický obrat v Nemecku, kde bolo socialistické a demokratické hnutie najserióznejšie a najúctyhodnejšie. Ani toto hnutie sa nemohlo pochváliť, že k pádu nemeckej monarchie došlo jeho zásluhou. Nemeckej republikovej demokracú ostala na získanie politickej autority (prostredníctvom nejakého velkého politického výkonu) jediná možnosť: aby úplnú, aj Rakúsko zahrnujúcu nemeckú jednotu uskutočnila sama. To sa však nepodarilo. MOŽNOSTI EURÓPSKEJ ROVNOVÁHY ROKU 1918 Rozpad roku 1918 otvoril pre znovu zriadenie strednej a východnej Európy obrovské možnosti. Prehnaná vojna zmietla obe veľké nemecké dynastie, a zmietla dokonca i ruskú. V tejto situácii bolo neobyčajne šťastne pokope všetko, čo bolo potrebné nielen pre nemeckú jednotu, ale aj pre to, aby narušený a chaotický územný status strednej a východnej Európy znova nadobudol vhodné územné rámce. Mierotvorcovia roku 1918 mali vo forme zásady samourčenia vyhovujúcu principiálnu bázu na vyriešenie otvorených otázok Európy, a relatívne jasne si uvedomovali, že v strednej a východnej Európe treba na sporných bodoch určiť etnografické hraníce. V súvislosti s Nemeckom ro znamenalo, že musí prepustiť územia Francúzsku a Poľsku, no celkom prirodzeným spôsobom mu padne do lona nemecké Rakúsko, pre ktoré sa po páde habsburskej dynastie stala akákoľvek samostatná existencia nezmyselná, Nemecko by bolo územne získalo, no napriek tomu by bolo menej nebezpečné, lebo zanikla Habsburská monarchia, prostredníctvom ktorej sa dovtedy celá dunajská kotlina nachádzala v nemeckej záujmovej sfére: /o sli i i lodných Poliakov, Čechov, Maďarov a južných Slovanov sa v tom čase bez najmenších ťažkostí mohla sformovať mocenská skupina, kto-i á by v prípade možnej východnej expanzie Nemecka - ktorá po eventuálnej nemeckej jednote nebola až taká nepredstaviteľná - vytvorila islú rovnováhu. Takýto mier bol by býval výborným liekom na pruský militarizmus a nemecký mocenský kult, lebo by bol demonštroval, žc vec nemeckej jednoty nie je otázka mocenského a vojenského úsilia. Mohol byť neobyčajne šťastným úvodným akordom nemeckého demo-k t atického vývinu, a v celom Nemecku bol by vyvolal atmosféru, ktorá sa vo Weimarskej republike mohla prejaviť iba ironicky: „Chválabohu, /c sme nevyhrali vojnu." Všetko sa odohralo inak. Na to. aby sa vecí udiali spôsobom, akým m ne o nich uvažovali, bolo potrebné, aby nemecká demokracia vedela u/a vrieť rozumný mier so západnými demokraciami. V histórii demokracie sa však prvý raz stalo, že mier v záujme usporiadania univerzálnej IKililickej štruktúry a územného statusa Európy bolo treba uzavrieť s takpovediac výlučne demokratickým aparátom a metódami, a že demokrata pri tomto prvom pokuse zlyhala. Bola ío priepasť, do ktorej sa ľud-sIvd Kurópy zrútilo roku 1918. 11MENIE MIEROVEJ ZMLUVY V súčasnosti mnohí s obľubou vyhlasujú, že Versaillská mierová zmluva nielenže nebola dosť prísna, ale naopak, bola až priveľmi mierna: tým, že nepotlačila dostatočne tvrdo nemecké mocenské šialenstvo, sa dostal k moci Hitler a svet ohrozila nemecká agresia ešte raz. Celá táto interpretácia je od základov falošná. Pravdivé v nej je iba konštatovanie, že Versaillská zmluva nebola ani krutá, ani cynická, ako to tvrdili Nemci. Versaillská zmluva bola nie preto zlá, lebo bola priveľmi prísna či priveľmi mierna, ale preto, lebo neuzavrela otázku, z ktorej sa zrodila prvá svetová vojna: otázku konečnej podoby nemeckého politického rámca. A nie že ju neuzavrela, ale sa ju ani nepokúsila uzavrieť; ani v najmenšej miere si neuvedomovala, čo je tá otázka, ktorú musí riešiť. Takmer úplne jej chýbala tendencia-príznačná pre každú dovtedajšiu mierovú zmluvu -daťza niečím bodku. Demokratická Európa zabudla na niečo, čo feudálna Európa vedela: na umenie uzavretia mieru. Do roku 1789 a od roku 1814 po rok 1914 boli orgánmi medzinárodnej komunikácie monarchia a aristokracia. Ich politická kultúra, ktorá mala korene v kresťanskej teórii štátu a v novovekom prirodze- 82 istvánbibô nom pravé, u Iv oři la vycibrené formy a tradície európskej diplomacie a mierovú techniku systému európskej rovnováhy, ktorú Ferrero tak majstrovsky opísal v dielach Aventure a Reconsmtclion. K nej patrilo pre 18. storočie typické chápanie vojny bez emócií, ktoré vojnu nepokladalo za skok do katastrofálnej tmy, ale za vhodný prostriedok na vybavenie politických sporov, ktorý treba používať podľa možnosti bez vášní a len dovtedy, kým jedna strana nie jc ochotná urobiť ústupok druhej strane, ktorá však nesmie ďalej zvyšovať svoje požidavky. Patrí sem systém územných kompenzácií, ktorý sa nám dnes zdá cynický, no v podstate je hlboko kultúrny, ktorý dnes pokladajú za cynické vymieňanie národov a krajín, no svojho času bol jedným z najúčinnejších prostriedkov na zabránenie vojny. Uplatňuje sa v ňom totiž aj dnes aktuálna myšlienka, že každý pohyb územného stavu Európy treba registrovať, kontrolovať a v súvislom systéme uskutočňovať. Paralelne s tým všetkým existovala metodická vojna 18. storočia, ktorý šetrila ľudí a materiálne hodnoty a mala v úcte pravidlá, a ktorá sa usilovala vojnu obmedziť na armádu, vojenské sklady a bojiská do takej miery, že medzi znepriatelenými krajinami umožnila aj spoločenskú a vedeckú komunikáciu. Celá táto kultúra medzinárodného spolužitia sa začala rozkladať vo chvíli, keď sily nového demokratického nacionalizmu zasiahli výraznejšie do zahraničnej politiky. Nie preto, akoby demokraciou zintenzívněné kolektívne emócie boli voči susedným spoločenstvám a priori agresívnejšie. Práve naopak, demokratický nacionalizmus, ktorý v dôsledku svojej podstaty znamenal oduševnené prevzatie vlastného spoločenstva, bol náchylný pri susedných územiach sa zastaviť, a boli mu cudzie i dynastické dobyvačné hľadiská. Demokracia, práve preto, že znamenala víťazstvo životnej formy občana nad životnou formou pána, nemohla pokladať vojnu, posielanie tisícov ľudí na smrť aj naďalej za spôsob vybavenia sporov, ale sa na ňu dívala ako na zločin, ktorého vinníkov treba hľadať. Za oprávnenú pokladala len obrannú vojnu napadnutých a vojnu povstalých národov proti tyranii. Tým sa však aj vojna ocitla v arzenáli kolektívnych emócií vysokého napätia, ktorý je pre demokraciu taký typický. V súvislosti s otázkou vojny to vyvolalo na jednej strane blahodarné zváženie, na druhej strane však vybičovalo vášne, pri ktorých sa už nedala viesť vojna bez emócií v duchu 18. storočia, a nemohol sa v tomto duchu uzavrieť ani mier. Vojna bez emócií bola nemožná najmä preto, lebo vo forme výsled- I i l'Kňl'SKEJ ROVNOVÁHE a MIERI 83 hu rozličných príčin sa záležitosťami a právom más nestali len emo- .....ilne úsudky späté s vojnou, ale žiaľ, aj samotná účasť vo vojne. V Itiachu počaté osudné dedičstvo francúzskej revolúcie - všeobecná in utíná povinnosť - poskytlo pre množstvo priemerných ľudí bezpros-iiľdiui realitu romantickej tézy, že moderná vojna jc vojnou celého povstalého ľudu proti agresorom či tyranom. A to radikálne zmenilo '.|ni|iičcnské vplyvy vojny. Tisíc rokov znášala Európa vojnu tak, ako i.....ľmve kravy kiahne, jej organizmus bol na vojnu uspôsobený, vojti, i bola zaťažkávacou skúškou pre vojakov a obyvateľstvo dejísk vojny, a iikicm nich sa života prevažnej väčšiny ostatnej populácie nedotkla. M roku 1792 spoznala Európa tú vojnu, ktorú vedú zo svojho civilu é-Iľi Mmestaania vytrhnutí a do uniforiem navlečení roľníci, živnostníci, ubil lodníci a úradníci, a ktorá ako mor útočí na celý organizmus spo-Ihi misii, narúša a od základov prevracia všetky zabehané podmienky ii'i íivota. ló všetko by bolo v poriadku, keby vojna celého povstalého ludu Imlii ostala vojnou proti tyranii, proti agresorovi. Demokracia ani po i IGizstve všeobecnej brannej moci nebola vo svojej podstate agresívna; mtiesívnou sa z času na Čas stávala v dôsledku svojich obáv. Keďže v luk s podstatou európskeho štátneho systému postrádajúceho ústrediu) moc úzko súviseli občasné prejavy strachu a ich vojnové riešenie, ■ i im aby sa vojna mohla realizovať, bolo treba vzbudiť v Iudeodhodla- .......bojovať pocit ohrozenia a napadnutosti. Čiže viac či menej opod- .i.iiticiié obavy politikov bolo treba premeniť na masové emócie, a síce ......bidvoch stranách. Z toho sa rodí osudná koncepcia, že demokrati- i. i.i vojny spočíva jednoducho v tom, že vojna medzí panovníkmi sa \\\\\\t vojnou medzi národmi. Prvý reálny zážitok, ktorý potvrdil túto Itio/nú myšlienku, bolo pustošenie revolučných a napoleonských ar-tmlil v Nemecku, z ktorého sa okrem iného zrodil aj nemecký komplex ((tvekého nepriateľa. Ale to všetko sa ešte dalo do istej miery pripísať nn vuib Napoleona. Francůzsko-nemecká vojna rokov 1870-71 bola I im m vojnou, ktorú národy na oboch stranách viedli s národnými ade-innkriilickými emóciami. Po nariadení „levée en masse" bojoval fran- n .1 ty ľud s vedomím, že proti vôli Hohenzollernovcov musí odvrátiť lltvfl/.iu národného územia, kým Nemci v zápale národnej jednoty bo-jiivnli proti Francúzom s vedomím, že Napoleon III.*6, resp.iiířrorf, ktorý hu . ,i\tnpuje, chce za každú cenu zabrániť nemeckej jednote. Myšlien-l ii ío do pozitúry utláčajúceho tyrana možno ako náhradu dosadiť celý N4 I S T V Á N BIBÓ il I ľkOľ.SKEl ROVNOVÁHE A MIERI 85 susedný národ, predstavovala východiskový bod osudnej koncepcie ničivých vojen medzi národmi, t.j. takého atavistického fenoménu, ktorý Európa už celé stáročia nepoznala. Spolu s tým až po súčasnosť prebiehalo zúfalé zdrsnenie európskej vojnovej praxe, Ide o bod, na ktorom sa deformácia neobmedzuje na strednú a východnú Európu, ale zasahuje aj anglosaský svet. V tejto oblasti ani z anglosaského sveta nevyžarujú regeneračné sily. Regulované, zdržanlivé vojny 18. storočia, morálne tradície európskych armád bol i predovšetkým výdobytkami kontinentu; anglosaský svet, ktorý nepoznal stálu annádu, mal vždy sklony chápať vojnu ako vojnu medzi národmi. Takže v súčasnosti anglosaské chápanie vojny, francúzsky revolučný romantizmus všeobecnej brannej povinností a středo- a východoeurópske zdrsnenie kolektívnych mravov pôsobia v smere zdrsnenia vojny spoločne. V prvej, ale ešte viacej v druhej svetovej vojne sa v plnej miere uplatňuje na vzájomnej nedôvere založený nejobmedzenejší vojenský materializmus. To však neznamená, akoby zdrsnenie už nemalo viacej možností: v smere vyvražďovania národov sadajú prekročiť aj doteraz rešpektované hranice umiernenej vojny. Vo vlnách utrpenia a strachu, nenávisti a hľadania satisfakcie, ktoré zaplavujú ľudské duše v takýchto vojnách, strácala sa čoraz väčšmi tradičná technika uzavretia mieru bez emócií, ktorá bola vlastná monarchii a aristokracii. Treba dúfať, že demokracia aj v otázkach vojny a mieru vie dať svetu viac ako monarchia a aristokracia. Priznajme však, že v dnešnej situácii, z hľadiska vystrábenia sa z duševných otrasov vyvolaných vojnou, pôsobí demokratické zriadenie príslušných krajín vyslovene nepriaznivo. Daromné odsudzuje demokracia vojnu viacej ako monarchia a aristokracia, daromné je na báze svetového mieru - to všetko svetu veľa nepomôže, ak nie je schopná konkrétne vojny ukončiť tak, aby z tej istej veci nevznikla ešte jedna vojna. Lež vzbudiť ovzdušie dôvery, konsenzu a zmierenia medzi partnermi, ktorých sme predtým v záujme vojny všetkými prostriedkami masovej propagandy presviedčali, že protivník začal útočnú vojnu proti nám v dôsledku svojich deštruktívnych úmyslov, je veľmi ťažké. Štátnici víťazných demokracií práve preto len zriedka majú oprávnenie na otvorenosť, odvahu, veľkorysosť a zálohovanie dôvery, ktoré sú predpokladom každého úspešného mieru. Dokonca celý proces uzavretia mieru predstavuje na vnútropolitickej rovine pre štátnika povinnosť utíšiť emócie ľudu víťaznej krajiny, ktoré sa spájali s hľadaním zadosťučinenia. Avšak utíšenie týchto -11 u ii n' nevyhnutne marí zahraničnopolitický cieľ uzavretia mieru, t.j. ilihinlívne vyriešenie otázky. Pritom demokratické zriadenie poraze -nľ| slinný je z titulu nevypoČítateľnosti verejnej mienky dobré iba na iliv nijaký jej sľub neakceptovali bez rukolapných a kontrolovali Invc h garancií. A stála kontrola garancií znemožňuje prípad uzavrieť. I i.inkliiitský mier bol od čias Napoleona prvý, v ktorom v mene „ná- iI idných" požiadaviek nechali bez povšimnutia európske tradície uzavre- .......n u bez emócií; pri versaillskom mieri už nefigurovali zmierňujú- ■ | formality a malichernosť slávila hody. '■ I U ACH FRANCÚZSKA I RSAILLSKÁ ATMOSFÉRA i lomu všetkému prispeli aj vážne pocity strachu francúzskeho národa ktoré ho ovládali odvtedy, čo sa v rokoch 1870-71 nestal obeťou inkisio komplexom strachu sužovaného nemeckého národa, ktorý túžil Hisfakcii. Pre francúzsky národ teraz nadišla príležitosť veľkého hIi 181 účinenia; túžba po nej bol mučivá a osudná už i preto, že za veľ-11 / adosťučinením roku 1918 za zachoval veľký strach z roku 1870. ľoMin, ktorý medzitým nastal v oblasti počtu francúzskej a nemeckej populácie, utvoril totiž situáciu, v ktorej si Francúzsko nemohlo byť llti íi sa hrozný zážitok roku 1871 (experíence), osamotenosť voči ne-iiiivkej presile moci, nezopakuje. Roku 1870-71 Nemecko dokázalo I" u.i/iťFrancúzsko bez cudzej pomoci, no v rokoch 1914-1918, nech ii/ bol i výkony francúzskych vojakov akokoľvek pozoruhodné, obrov- i iľ.ilie a obrovská strata krvi Francúzska len-lcn že stačila nato, aby || Francúzsko spolu s Angličanmi stačilo udržať front proti Nemecku bojujúcemu na dvoch frontoch. Tento pocit strachu znásobil emócie Ultra lené na hľadanie zadosťučinenia a viny, ktorými sa západoeurópske demokracie roku 1918 púšťali do uzavretia mieru. Svet sa pomaly spa-II .i. aI z hrozného zážitku štvorročnej vojny, ktorá narušila všetky ľud- 11 l alkulácie a v hodnotení príčin a následkov spôsobila v úsudkoch Imli definitívny chaos. Problémy sveta boli také obrovské, že ľudia za ílmi hľadali adekvátne obrovskú zlobu a zvrhlosť: učenie o pozemskej mi" i Satana nadobudlo v tomto storočí nevery takú realitu, akú nemala možno počas celého dvetisícročného kresťanstva. Mimochodom, myš-liiiiku diabolského sprisahania priblížil fudskej predstavivosti aj vul- Irny marxizmus. Výrobcovia kanónov, skorumpovaní politici, v krvi i Inodiaci diktátori a generáli, špekulanti s chlpatými rukami, slobo- 86 ISTVÁN bibó ii i.lrópskej rovnováhe a mieri 87 domurárske lóže, v ktorých sa pripravujú vraždy. Židiausihjjúci sao svetovú moc, sadistickí reakcionári. revolucionári nachádzajúci potešenie v zániku i politický svet fantázie belošskej rasy je od roku 1918 doslova nabitý takýmito sekularizovanými prízrakmi. Medzi množstvom satanských vysvetíení sotva niekto uveril, že to všetko boli len epizódne figúrky velkého diania, a že velkým strachom a vystatovačnosťou, túžbou vyniknúť a ignorovaním konvencií možno dostať svet do takej biedy, ktorú by nevedeli dať dokopy všetky spojené zlomyseľnosti sveta. V tejto atmosfére strachu, nepochopenia a ireality bola reč o všetkom, okrem európskych tradícií triezveho uzavretia mieru a obnovenia európskej rovnováhy. Absurdnou sa zdala ešte aj myšlienka, aby „mdi-taristické" Nemecko, ktoré „vyvolalo vojnu" vyšlo z vojny s územným ziskom, aby si mohlo ponechať armádu a aby nedostalo nijaký „trest". Prispelo k tomu množstvo neobratností parížskej mierovej konferencie, ku ktorým došlo v dôsledku totálnej absencie skúseností. Máme na mysli tony zbytočne popísaného papiera, grotesknú - miestami nereálne rozhodujúcu, miestami ponižujúco sluhovskú - úlohu expertov a poradcov, zahanbujúci vplyv bombastických, ale celkom nepraktických hesiel diplomacie a množstvo krvopotne utvorených hypokritic-kých formúl na preklenutie reálnych záujmov a naivných hesiel. V tejto situácii museli uzavrieť mier traja starci, ktorí sa nechápali ani navzájom a nechápali ani úlohu, pred ktorou stáli; navyše j ednostaj nervózne sledovali zmeny atmosféry v radoch vlastnej verejnej mienky, ktorá je elementárnou požiadavkou každého veľkorysého mieru. Nečudo, že Versaillská mierová zmluva bola, ako hovorí Ferrero, „začiatkom najväčšieho strachu, ktorý ľudstvo kedy sužoval"87, a že sa stala semenom, z ktorého vyklíčilo najväčšie v strachu počaté monštrum európskeho ľudstva, hiíierizmus. PLANE SEMENO VERŠ AILLSKEJ MIEROVEJ ZMLUVY: DIKTÁT MIERU Prvý zlým semenom Versaillskej mierovej zmluvy88 bolo, že nemohla byťani reč o elementárnej požiadavke triezveho a umierneného uzavretia mieru, ktorá by bola zaručila, aby sa podpísaný mier stal dohodou a nie diktátom. Nemcov vylúčili z mierových rokovaní v neposlednom rade preto, lebo beznádejné protirečenia medzi vážnymi princípmi a prázdnymi heslami, medzi chimérickými obavami a reálnymi záujmami sa aj bez nich dali len ťažko preklenúť. Nemci sú však odvtedy presvedčení, |e ich vylúčenie z mierových rokovaní je výsledkom sadizmu víťazov ,i n'lio cieľom je poníženie nemeckého národa, o čom ich presvedčilo niekoľko teatrálne nepriateľských veľkých scén zrodených v duchu hľadania satisfakcie a množstvo malicherných pichnutí, ktoré sa po čase Kienili na spomienku najrafinovanejšieho ponižovania. Prispela k tomu do neba volajúca obmedzenosť technického uskutočnenia rokovaní, l.iki. že mierové rokovania, kedže predsa len boli, prebiehali výlučne písomne, Vrcholom toho bolo, že rokovanieo zachovaní blokády trvalo takmer rok, počas ktorého sa stratili aj posledné nádeje na uzmierenie, ktoré koncom roka 1918 ešte existovali. Avšak, vďaka demokracii, každá malichernosť mala čas vystúpiť so svojimi nápadmi, ešte aj francúzski výrobcovia šampanského mohli vsunúť do mierového diela osobitné podmienky, za ktorých boli ochotní uzavrieť s Nemcami mier. ľl .ANÉ SEMENO VERSAILLSKEJ MIEROVEJ ZMLUVY: V Y RIEKNUTIE VOJNOVEJ VINY I Jiuhým planým semenom Versaillskej mierovej zmluvy bolo vyrieknu-víijnovej viny. Hľadanie vojnových zločincov nebolo spočiatku namierené proti celému nemeckému národu, ale iba proti cisárovi, feudálnym junkerom a militaristickým generálom. Čím viac absurdných l ii i'mien však museli znášať bojujúce demokracie, presnejšie množstvo ,-u svojho povolania v\ trhnutých roľníkov, živnostníkov, obchodníkův .....adníkov a ich rodiny, tým väčšmi vzrásUa vôľa demokracií hľadať vinníkov, vďaka čomu sa účet zločincov, ktorých bolo treba brať na zodpovednosť, zaťažil toľkými reparáciami, garanciami a rozličnými emocionálnymi, politickými a morálnymi zálohami, že sa nedal vyrovnať im u kor padlého nemeckého cisára s prázdnymi rukami, ale len na úkor nemeckého národa, ktorý sa práve obracal k demokracii. Vojnovú vinu nemeckého národabolo možné skonštruovať len demokratickou formulou, žc nemecký národ, aj ked ako celok nechcel vojnu, je predsa zod/ro- i -. In v, že trpel nad sebou režim, ktorý aj jeho, aj Európu priviedol na-[>< ikon do vojny. Ani v súčasnosti dostatočne nevyhodnotili hrozný šok, Itloi v spôsobila táto poučka {ajej vzťahovanie na nemecký národ) v de- ii u iki Lilickom vývine Nemcov. Je pravdepodobné, že Nemci by bez väč-,ii h úzkostí boli prijali to, že za vojnu je zodpovedný režim Viliama II, ktorý rád štrngal šabľou. Avšak skutočnosť, že zodpovednosť sapre-misa na nemecký národ za to, lebo spomínaný režim trpel, môže byť pn masy dozreté v demokracií akokoľvek samozrejmá, no pre ešte nie ISTVÁN B I B Ô . 11 H ľ S K E J ROVNOVÁHE A MIERI 89 demokratických Nemcov bola vyslovene absurdná. Žiadať totiž, aby národ odvrátil vojnu a aby sa zbavil vodcov rozdúchavajúcich vojnové nebezpečenstvo, možno iba od národa, ktorý sa už naučil a skúsil, že panovníkov z Božej milosti je možné odstrániť. Pre konzervatívno-aris-tokratickú spoločnosť nachádzajúcu sa pod osobnou mocou je vojna, aj keď si uvedomuje, že o nej rozhodujú králi a ministri, nie výsledkom ľudského rozhodovania alebo ľudského opomenutia s následkami pre celú spoločnosť, ale taká živelná pohroma ako povodeň či krupobitie. V rokoch 1918-19 stáli Nemci voči svetovej verejnej mienke žiadajúcej ich potrestanie tak nechápavo, ako zo sna prebudený Rip van Win-kle3', ktorý zaspal v biedermeierovskom salóne pri bielej káve, a zobudil sa ako černoch uprostred masy, ktorá sa ho chystala zlynčovať. Nemci vyvinuli zúfalé úsilie a premrhali tony papiera na dokázanie toho, že Poincaré*1 alebo Izvoľskij91 sú za vojnu aspoň v takej alebo v ešte väčšej miere zodpovední ako cisár Viliam alebo gróf Berchtold92. Hlbšia psychologická skutočnosť však bola tá, že pre nich bola otázka vojnovej zodpovednosti absurdná, a spolu s ňou sa stala absurdná aj demokratická ideológia, v menej ktorej sa označovanie zodpovedných uskutočňovalo. Z dnešného pohľadu -a pochybujem, že by to jasne mysliaci súčasníci neboli cítili - je evidentné, že vyrieknutie vojnovej viny nebolo silnou, ale slabou stránkou mierovej zmluvy. Čím viacej totiž utíchali vášne vybičované prvou svetovou vojnou a Čím boli komplexné príčiny vojny jasnejšie, tým menej bolo aj pre víťazov presvedčivé, že vojnu „zapríčinilo" Nemecko, a že je za ňu „zodpovedné". Spolu s tým však strácal účinnosť aj komplex právnych pravidiel, „povinná" sila mierovej zmluvy, ktorej množstvo nariadení sa zakladalo na vyrieknutí tejto viny. Mierová zmluva už nebola pre přemožených tým, čím by mala byť každá mierová zmluva: uzavřeným historickým faktom, ale bola pre nich strateným procesom, pre obnovenie ktorého nepotrebuje iné, len produkciu nových dôkazov. PLANÉ SEMENO VERŠAILLS KEJ MIEROVEJ ZMLUVY: REPARÁCIE Tretím planým semenom Versaillskej mierovej zmluvy bolo nariadenie o reparáciách, najmä však to, že definitívny obnos reparácií celé roky neurčili. Neverím, že úhrady reparácií mali rozhodujúci podiel na nemeckej inflácii a nemeckom ekonomickom kolapse. Kým by však istá reálna kontribučná suma bola vyvolala úsilie zbaviť Nemecko čo najrýchlejšie tejto ťarchy, vysoký a neurčitý ráz reparačných súm vyvolni psychologický dojem, že Nemecko celé desaťročia nepracuje pre Itba, ale pre víťazov, a z tohto psychologického stavu zrodila sa aj v eko-iii iiuickej oblasti zúfalá katastrofická politika, v ktorej sa okrem iného Inflácia a reparácie neodlučiteľné spojili; avšak Západoeurópan si ani HVie predstaviť, aké vzdialenie od normálnych ekonomických zážitkov ľiniipskych národov znamená inflácia v nemeckom kontexte. Masy bur- i i/nych a maloburžoáznych existencií prišli o celý majetok a ušetrené peniaze, čo v nich vyvolalo nesmiernu odhodlanosť hľadať vinníka. I Nadali toho, kto im peniaze ukradol a vinníkov našli v tých, ktorí v sku-1 mi-ii. zdanlivo alebo podľa ich predstáv na mierovej zmluve alebo .....tillácíi získali: vo víťazoch v zahraničí, v špekulantoch a Židoch vo l.iMticj krajine. I 'I A NÉ SEMENO VERSAILLSKEJ MIEROVEJ ZMLUVY: (IIV/BROJENIE Sivrtým planým semenom Versaillskej mierovej zmluvy bolo jednoturanné odzbrojenie. Poviem ešte raz, čo som už neraz opakoval: istá pracujúca spoločnosť, akou je aj nemecká, sa len pod vplyvom mimo-i ladných a ťažkých zážitkov (odzbrojenosť, bezmocnosť, absencia ar-■ 11.>11 s') ocitá v takej psychickej deformácii, aby samoúčelné, len pre se-i n mi obdivovala svoju veľkú, hrozivú a silnú armádu. Podstata ne-ntťľkého núlitarizmu nespočíva v tom, že priemerný Nemec sa radšej l>iie .iku priemerný Angličan, ale v tom, že jeho sebavedomie vzrastá vo chvíli, keď uvidí na ulici pochodovať vojsko, a že uverí, že strany, kime nechcú odhlasovať vojenské výdavky, zrádzajú vlasť. Avšak spo- .....laná črtaje prítomná len v spoločenstvách, v historickej pamäú klo- i vvh je stav bez armády spätý s neuveriteľnou biedou. Z vnútornej orien-i v n-, ktorá za najväčšie zlo, čo môže národ postihnúť, pokladá vojenskú Bonttkn, zrodilo sa nemecké historické videnie, ktoré oddišputúva fakt VOjenskej porážky, a porážku pripisuje vnútorným silám rozkladu, podrý-vnniii vojenského ducha. Preto je nezmyslom vyvodzovať súčasný nemu ký militarizmus jednoducho z pruského militarizmu. Vo svojich fórum li. frazeológii mohol z neho čo-to prevziať, ale politický pokles i Ideový chaos súvisiaci s versaillským odzbrojením by aj samé osebe boh siačili pre zrod nejakého nemeckého militarizmu. Dokonca Prusi, 11, m u/ piešli miernejšou formou militarizmu, podľahli hitlerizmuahit-i. n ivskému militarizmu relatívne v menšej miere ako ostatní. Prusi môžu 90 istván b1bó o európskej rovnováhe a mieri 91 byť podstatne drsnější ako Rakúšania, a od čias Anschlussu mali aj množstvo príležitostí, aby voči Rakúšanom boli drsnější, ale keď skúmame, či sa narušenie morálneho obrazu sveta (ktoré znamená hitle-rizmus) prejavovalo najsilnejšie u Prusov, sotva by sme našli konkrétne dôkazy. Hiderovský militarizmus nieje iba vecou feudálnych Prusov, drsných Pomorancov a prepotentných Brandenburčanov, ale v aspoň takej miere priemyselne vyspelých Sasov, idylicky ladených Du-rínčanov, konzervatívnych Hanzaňov?}, francúzsky orientovaných Po-rýnčanov, demokratických Wúrttemberčanov, katolíckych Bavorov, slo-bodymilovných Tirolčanov a - horribile dictu - žoviálnych Rakúšanov. Číže je vecou všetkých, ktorí prežili a precítili odzbrojenie a súčasne poníženie Nemecka roku 1918-19. PLANÉ SEMENO VERSAILLSKEJ MIEROVEJ ZMLUVY: ZÁKAZ ANSCHLUSSU Posledným, ale najosudnejším skazonosným semenom Versaillskej mierovej zmluvy boli územné nariadenia. Problémy sa netýkali ani tak území, ktoré mierová zmluva odobrala Nemecku, ako skôr území, ktoré mu nedala. Územné modifikácie Versaillskej mierovej zmluvy, hoci neboli vo všetkom šťastné, vcelku - na rozdiel od ostatných mierových zmlúv - predstavovali výsledky starostlivej a svedomitej práce, o čom budem podrobnejšie hovoriť vo výklade o otázkach hraníc. Gdansk a koridor síce dvadsať rokov figurovali ako najkritickejšie body Versaillskej mierovej zmluvy, ktoré vyvolajú novú svetovú vojnu, a zdá sa, že udalosti roku 1939 potvrdzujú túto predpoveď. Keďsi však pomyslíme, že koridor sa tiahol prevažne na poľskom území, kde sa vláda nemeckých rytierov zakladala na nie príliš ďalekosiahlych výbojoch, a keďsi pomyslíme, že koridor, ba ešte väčšie územie, patrili viac ako tristopaťde-siat rokov Poľsku, a len po jeho rozdelení sa stali súčasťou pruského kráľovstva, potom sa musíme zamyslieť nad tým, či koridor sám osebe bol nevyhnutnou príčinou vypuknutia druhej svetovej vojny. Pravda je taká, že odpojenie koridoru, najmä Poznane nebolo ani tak nemeckou vecou a nemeckou krivdou, ako skôr pruskou vecou a pruskou krivdou. Cez tento bod sa dostávame k najosudnejšej chybe Versaillského územného usporiadania, k zákazu rakúskeho Anschlussu. Mierotvorco-via, takisto ako celá Európa, boli priveľmi pod vplyvom Bismarckovho diela, a nazdávali sa, že moderné Nemecko sa rovná Bismarckovmu zväčšenému Prusku, a žc Rakúsko je už osobitný národ. Zákaz pripoje- ní, i Rakúska však znamenal, že Nemecko aj naďalej ostalo medzi inci- i Iciitálnymi územnými rámcami wilhelmovského Nemecka, čo po páde I lohcnzollcrnovcov a Habsburgovcov už nemalo nijaký význam. Z inci-ilciitálnych územných rámcov Nemecka sa zrodila chaotická teória, ktorá I bcela prepožičať metafyzickú hĺbku nešťastnému faktu, že Nemci sú „národ bez hraníc". Väčší problém už totiž jednotlivec a spoločenstvo sol va môže mať: výraz „bez hraníc" znamená v konkrétnom i prenesenom význame ochrnutie tvorivých síl. Roku 1918 Nemecko najviac potrebovalo nájsť opäť cestu k svojim historicky i jazykovo sa jasne črta-liicim hraniciam, vo svojom úplnom rámci, pri vlastnení ktorého by mi-kdajšie mimo .Nemecka sa nachádzajúce a nie nemecké majetky jedni ii Sivých nemeckých Štátov - napríklad bývalý pruský Posen a koridor holi práve tak stratili na zaujímavosti, ako kedysi rakúska Bukovina ii I hdmácia. Takto si však Versaillské Nemecko - popri želaní úplnej nemeckej jednoty - vyhradzovalo aj poľské nároky založené na wilhel-iiinvských prusko-nemeckých spomienkach. Daromné sa teda splnila predpoveď, že druhá svetová vojna vypukne nemecko-poľským sponu n. ozajstným prameňom katastrofy bolo predsa len to, že rakúsky Aiischiuss a sudetské samourčenie sa neodohrali roku 1918 v podobe i ľ. retia samourčovacieho procesu a začiatku nového mierového obdobia, ale o dvadsať rokov neskôr, ako dôsledok škodlivého a maniackeho mocenského úsilia Nemcov, po ktorom sa celá akcia nevyhnutne i i vhýlila cez bod, na ktorom by sa istá reálna politická akcia bola IH nodzenýmspôsobom zastavila. VERSAILLES A NEMECKÝ POCIT MENEJCENNOSTI l 'kázali sme, žc Nemci aj pred rokom 1914 žili v istom druhu politickej hystérie. Jej koreňom bola neznesiteľno s ť kontrastu medzi vonkajšími mocenskými zdanlivosťami a vnútornou bezmocnosťou. Z toho vyplýval určitý druh nemeckého pocitu neistoty, ktorý bolo ueba kompenzo-\ at. Pri uzatváraní Versaillskej mierovej zmluvy sa stalo, že materiálna ,i morálna porážka Nemcov odhalila ich slabosti pred celým svetom, čo u h vohnalo medzi polárne extrémy pocitu menejcennosti a mocenského šialenstva. Versaillesom spôsobený pocit menejcennosti preráža aj I iv najvýraznejšie prejavy mocenského úsilia. Čo si máme myslieť o pa-i/i slávnej Englandlied, podľa ktorej Nemci neznesú, aby sa Angličania vysmievali ich moci. Neverím, že by na svete existoval anglický IN chod s podobným obsahom. Nikdy nezabudnem na poznámku jedného 92 i S T V A N b I b Ó n I UKiiPSKF.I ROVNOVÁHE A MIERI 93 inteligentného Nemca, ktorý vyhlásil, že „byť príslušníkom takého celkom malého národa, akým je napr. Švajčiarsky, musí byť hrozné". Venujme sa tomuto vyhláseniu trocha pozornejšie. Nebudeme múdrejší, ak skonštatujeme, že takto je to Číry nezmysel. Nepochybné je! Otázkou však ostáva, čo podnecuje inteligentného človeka hovoriť nezmysly. Ten, kto to povedal, má v hĺbke srdca ďalšiu myšlienku: „bolo by hrozné, keby vyšlo najavo, že národ, ku ktorému patrím, nieje velký národ." A toto už nezmysel nieje: keby o nemeckom národe, ktorý bol tisíc rokov veľkým národom v Európe, vyšlo najavo, že veľkým nieje, bolo by to pre nemecký národ naozaj hrozné. Hysterickému psychickému stavu nemôžeme viacej škodiť, ako keď ho podrobíme morálnemu súdu a degradácii. Hysterická duša získava uspokojenie aj tak zo seba, žije vo vlastnom uzavretom svete, v mene ktorého je vždy schopná sa ospravedlniť, teda morálne odsúdenie ju podnecuje iba k tomu, aby saeŠte väčšmi uzavrela do svojho hysterického obrazu sveta. Hysterický obraz sveta nemožno prelomiť nijakým morálnym úsudkom, ale iba jedinou vecou: silou najdrsnejších a najjednoduchších faktov, presne tak, ako hystericky vykrikujúce ženy nemožno utíšiť krútením hlavy, morálnym nesúhlasom alebo trestom, ale možno ich utíšiť vedrom studenej vody. Nemcov roku 1918 bolo treba jednoducho nechať samých s jednoduchým a surovým faktom vojenskej porážky a s istou, akokoľvek závažnou, ale v jednej sunie vyjadrenou kontribúciou a súčasne s tými rozšírenými vývinovými možnosťami, ktoré predstavoval zánik nemeckých dynastií. Žiaľ, neprekonateľná potreba moralizovania víťazných demokracií to neumožnila. Namiesto jednoduchého faktu porážky a kontribúcie nasledovala klauzula vojnovej viny, ktorú bolo treba dokázať, a bolo možné poprieť, nasledovalo odzbrojenie, ktoré bolo treba kontrolovať, a bolo možné obísť, nasledovalo odškodnenie, ktoré sa mohlo vystupňovať, a mohlo zjednať, a nasledoval zákaz Anschlussu, ktorý bolo treba zdôvodniť, a - ktorý sa nedal zdôvodniť. Pochopenie mierovej zmluvy vo forme morálnej zodpovednosti by bolo nemeckú hystériu zintenzívnilo ešte aj vtedy, keby bola mierovú zmluva stopercentne objektívna a nenapadnuteľná. Ako ju teda zintenzívnila tým. že bolu farizejská a malicherná! Musíme teda skonštatovať, nech sa to už zdá pod čerstvými dojmami Buchenwaldu a Mauthausenu''1 akokoľvek prekonané, že príčinou nemeckej politickej hystérie, ktorá sa ocitla vo vedomej konfrontácii s celou európskou hierarchiou hodnôt, bol Versailles. Versailles zapustil do Nemcov korene viery - a táto viera charakterizuje aj nehitierovských Nemcov - že v medzinárodnom živote pre možnosť morálneho súdu stačí víťazná vojna, z čoho vyplýva, že ak sa Nemci chcú zbaviťhrozné-ho bremena stelesneného vo Versaillskej zmluve a chcú vynášať rozsud-kv nad inými národmi, nepotrebujú nič, iba vyhrať najbližšiu vojnu. Najbezprostrednejším vplyvom Versaillskej mierovej zmluvy bolo, že Nemci neboli schopní využiť dve obrovské možnosti, ktoré sa im I u unikali po zániku nemeckých dynastií: možnosťúplnej politickej jed-DOty a možnosťúplnej demokratizácie. Obe veci sa ocitli v slepej uličke, a čo je ešte horšie, boli znova v rozpore. SI EPÁ ULIČKA WEIMARSKEJ ZAHRANIČNEJ POLITIKY I 'i i páde roku 1918 mohla mať triezva a umiernená nemecká zahraničná politika jediný možný cieľ: prostredníctvom presnej aplikácie etnického princípu a samourčovacieho práva utvoriť úplnú nemeckú jednotu a ňou definitívne usporiadať európsky územný status Nemecka, Versaill-lká zmluva to zakázala. Týmto zákazom zmenila spomínané veľmi jednoduché a vôbec nie agresívne úsilie na nedosiahnuteľnú víziu, a už len |ej pripomenutie označila za agresívne úsilie. Táto situácia znemožnila Nemcom viesť priamu, vyváženú zahraničnú politiku bez vnútorného /lutnu. Keďže pre Nemcov sa ich vlastná dôstojnosť, vlastná vážnosť i vlastné miesto v Európe stali problematické, celá nemecká politika sa Itala typicky extrovertnou politikou, ktorej pozíciu nedeterminovali predovšetkým vnútorné ciele a programy, ale vzťah k Európe, k zahrani-í m. k druhým. Každý nemecký politický čin bol buďsebapotvrdzova-iiiin alebo sebadokumentovaním, alebo zdôrazňovanou ochotou alebo vzdorovitou tvrdohlavosťou, alebo európskosťou za každú cenu alebo ' "I pórom za každú cenu. Bolo treba robiť nemeckú zahraničnú politiku v takej situácii, v ktorej duševný stav Nemcov a ťaživé bremeno Versaillskej mierovej zmluvy nevyhnutne predpisovali, že zahraničná politika sa pokúša o nápravu vojenských a územných krívd; pokúša sa o ňu v lakej Európe, ktorá každé pripomenutie vojenských a územných krívd i u-Liistrovala ako dôkaz nemeckej vojnovej zodpovednosti a nemeckej \ i>lnovej vôle. Z tejto slepej uličky Stresemanri^ našiel jediné možné východisko: najprv obnoviť sebavedomie nemeckého národa a dôveru vuči nemeckému ľudu, a potom sa pustiť do likvidácie toho, čo bolo vo Versaillskej zmluve na likvidáciu. Špecialisti na nemeckého strašiaka I u i s I i už odvtedy na to, že Stresemann nebol o nič lepší ako Hitler, iba- 94 istván bibó o európskej rovnováhe a mieri 95 že vedel lepšie kamuflovať v ňom ukrytého ľudožrútskeho Nemca: z korešpondencie vydanej po jeho smrti vysvitá, že autor locarnskej zmluvy si za vzdialenejšie ciele svojej politi kry vytýčil takisto zrušenie odzbrojenia, rakúsky Anschluss a modifikáciu nemecko-českých a ncmccko-poľských hraníc. Toto videnie je hlboko obmedzené, a pochádza iba z totálnej neznalosti príčin nemeckej a európskej krízy, Pokúsme sa so štipkou triezveho rozumu a s otvorenými očami prečítať rýnsky pakt,56 ktorý je jadrom locarnskej zmluvy: vari tento pakt z nemeckej strany neznamená, že Nemci pokladajú Vcrsaillskú mierovú zmluvu za diktát, no jej určité nariadenia, západnú hranicu a demilitarizáciu Porýnia aj dobrovoľne prijímajú ako definitívne? Ostatné sa teda budú usilovať zmeniť! Bolo naozaj škoda čakať na Stresemannovu smrť a publikovanie jeho listov:97 z rýnského paktu je nad slnko jasnejšie, že kto ho z nemeckej strany podpísal, ten sa usiloval o zrušenie nemeckého odzbrojenia, o rakúsky Anschluss a o nemecko-české a nemecko-poľské hraničné zmeny. Kto však vážne tvrdí, že Stresemann by bol presne tak vtiahol do Porýnia, že by si bol presne tak podmanil Čechov a Poliakov, že by bol presne tak presadzoval moc nemeckej rasy nad ostatnými masami, že by bol presne tak ignoroval morálne a právne princípy európskeho spolunažívania, a že by bol presne tak priviedol Európu do skazy ako Hitler, ten si naozaj zaslúži, aby žil v hitlerovskej Európe. Stresamannova úzka cesta sa po jeho smrti uzatvorila, a okolo otázky odzbrojenia vypukla európska kríza dôvery. Nemecká rovnoprávnosť zbrojenia bola podstatnou súčasťou nemeckého komplexu sebadôvery, a nemecká vláda, ktorá ju získa, dostane rozhodujúci tromf aj v nemeckej vnútornej politike. Bolo otázkou elementárnej múdrosti dať tento tromf do rúk nemeckej vlády európskeho ducha. Toto sa však nestalo, a nech sa už objaví čokoľvek nové okolo prevzatia moci Hitlerom, som presvedčený, že Hitler by sa nebol dostal k moci bez krachu konferencie o odzbrojení98, lebo ním sa stalo definitívne presvedčivé hitlerovské heslo, že európskymi metódami nemožno dosiahnuť najhlavnejší cieľ každej nemeckej politiky, obnovenie tváre Nemecka. SLEPÁ ULIČKA VÝVINU NEMECKEJ DEMOKRACIE Slepá ulička európskej situácie nemeckého národa spôsobila aj slepú uličku nemeckého vnútorného demokratického vývinu. Nemecké demokratické hnutie, ktoré do roku 1918 tak nádejne postupovalo v smere demokratickej a socialistickej premeny, utrpelo po roku 1918 straš- ný zlom. Minulosť a autorita nemeckej sociálnej demokracie dosiahli tolko, že nemohla byť reč o inom, ako o abdikácii všetkých dynastií a vyhlásení nemeckej republiky. Lež po páde starých politických autorít sa z nemeckých demokratických činiteľov nedokázala sformovať nová politická autorita. Ani v najmenšom totiž neprichádzalo do úvahy, že by v tomto vákuu so svojimi starými požiadavkami znova vystúpilo /diskreditované nemecké územné kniežatstvo. Územné kniežatstvo predstavovalo v Nemecku napriek svojej húževnatosti už prežitú, znútra rozloženú inštitúciu, na obnovenie ktorej nikto vážne ani nepomyslel. Avšak z údelného kniežatstva mohol byť obnovený moment, ktorý ho robil najnebezpečnejším: možnosť osobnej moci. Následkom absencie vážnych demokratických úsilí a zážitkov totiž Nemecko nemalo príležitosť osvojiť si najpodstatnejšiu časť demokratickej lekcie, schopnosť riadiť a podriaďovať sa bez prítomnosti osobných mocí a vlád. Nemecko po roku 1918 v skutočnosti a v hĺbke duše cítilo, že v Nemecku nikto nevládne, nikto nerozkazuje a nikto nie je na čele. Preto pri prvej príležitosti dalo prednosťHindenburgovi pred ktorýmkoľvek demokratickým politikom, a preto sa tak ľahko poddalo romantickému šialenstvu, že vyriešenie všetkých svojich ťažkostí očakávalo od politického vodcu, ktorý bol vyhlásený za geniálneho. Za takýchto okolností sa nemožno čudovať, že weimarská demokracia bola chromá, chorá a bezmocná. Versaillská atmosféra znamenala predovšetkým to, že vnútorný politický prerod sa uskutočnil v sprievode nevýrazných a sotva ohromujúcich zážitkov: na miesto zážitkov spoločenskej premeny tisol sa o to ohromujúcejší zážitok Versaillskej mierovej zmluvy, ktorý na rozdiel od novej nemeckej demokracie z každej stránky „predemonštroval" absenciu solidarity západných demokracií, a preto predstavoval spomienku, že Nemecko prišlo o svoju autoritu a miesto medzi európskymi národmi vtedy, Wsa stalo demokraciou. Odtiaľto pochádza príšerná bezmocnosť nemeckého socializmu v rokoch 1918 až 1930. V hroznej atmosfére po roku 1918 došlo k rozdeleniu nemeckého socializmu na dve časti a súčasne k neproduktívnosti oboch týchto častí. Všade na svete existujú radikálni a menej radikálni socialisti, ale v Nemecku znamenal komunizmus katastrofický socializmus, a sociálna demokracia znamenala bezmocný socializmus. Sociálnodemokratická strana je v rokoch 1918-1930 takmer stále pri moci, alebo má účasť na moci, no okrem bezkrvných inštitúcií nieje schopná utvoriť takpovediac nič, ani v oblasti demokratizácie nemeckej spo- 96 i s t v á n bibó .....r ú p s k EJ rovnováhe a mier ľ 97 Jočnosti, ani v oblasti serióznej socialistickej budovateľskej práce, lebo pred duševne chorou nemeckou verejnou mienkou sa musí na úseku národných požiadaviek a národných krívd ustavične legitimovať. A tak sa ocitá v nemožnej situácii, že sa v Nemecku - keďže okrem národných krívd registruje aj iné - pomaly stávabéte noire nemeckých národných hnutí, a je označovaná za spolu páchateľku akéhosi protinemcckého medzinárodného demokratického komplotu. Nie je náhoda, že lo málo, čo sa v oblasti zmiernenia Versaillskej atmosféry dalo dosiahnuť, vyžmýkala z Nemcov a z Dohody nie sociálna demokracia, ale pravicový politik Stresemann. Totiž vo chvíli, keďhitlerizmus roku 1930 plným nasadením nastolil otázky nemeckej satisfakcie, nemeckej hegemónie a nemeckých hodnôt, situácia strán - najmä sociálnodemokratickej -, ktoré chceli k týmto otázkam pristupovať s istou európskou umiernenosťou, sa odrazu znemožnila. Strany stredu sa neodvážili ostať v koalícii so sociálnymi demokratmi, z Čoho sa zrodilo bríiningovské vedenieMa neskôr proti socialistom namierená hindenburskápolitika, ktorá napokon vied la k totálnemu ochromeniu demokratických sila k úplnému zastaveniu demokratickej politickej mašinérie. Toto uviaznutic kulminovalo groteskným obrazom sociálneho demokrata hlasujúceho sa Hindenbur-ga, a čo je najgrotesknejšie, sociálni demokrati nemohli robiť iné, resp. daromné by boli robili hocičo, aj tak by boli podporili Hitlerov nástup k moci. Bolo by zbytočne vynaloženou námahou hľadať príčinu pádu weimarskej demokracie v doktrinárstve demokratov, v prepiatej centralizácii sociálnodemokratickej strany, v teoretickom a mechanickom volebnom systéme, v náchylnosti Nemcov ku stádovitosti a v podobných naivitách. Je zrejmé, že to nie sú príčiny, ale takisto následky. Nemecká demokracia sa vydala na svoju cestu bez dostatočne silných demokratických zážitkov, zato v sprievode obrovských emocionálnych a historických bremien, teda nemohla byť iná ako doktrinárska, mechanická a bezduchá. POČIATKY PATOLOGICKÉHO NEMECKÉHO ANTISEMITIZMU Z atmosféry slepej uličky weimarského Nemecka sa zrodil aj patologický nemecký antisemitizmus najnovšieho veku. Antisemitizmus bol v Nemecku aj predtým, a bol o čosi silnejší ako v iných krajinách. Jeho príčinou mohli byť spoločenské súvislosti a určité charakterové činitele. Nemecký a židovský duch má isté zhodné vlastnosti (oba národy chcú „všetko alebo nič", a oba hľadajú zadosťučinenie), a majú isté roz- I >i u no c ii y (nemecká naivita a židovský sklon k špekuláciám, nemecký ii.u iniializmus a židovský racionalizmus), ktoré v rovnakej miere pô-Mihili lým smerom, aby sa ich eventuálny protiklad mohol vyostriť ľahli Iií iiko v prípade iných národov. Avšak v Nemecku, ako všade inde na ■ i tr sa len v hlavách celkom malej, vnútorne nevyrovnanej a v prfzra ■ kmh sa vyžívajúcej skupiny stali Židia príčinou každého možného zla it ústrednými figúrami patologického obrazu sveta. Po roku 1918 však ■.iiašidclné príbehy tejto malej skupiny začali mať v psychickom stave Nemcov zvláštny ohlas. Medzi príčinami tohto ohlasu pokladám za najdôležitejšiu odlišnú reakciu, akú preukazovalo nemecké Židovstvo vuči činiteľom ochromujúcim a okupujúcim nemecký politický život a politický psychický stav, predovšetkým voči faktom demokracie, uiľil/inárodného života a hospodárskej krízy, vôbec nepochybujeme, ta nemeckí Židia si o Versaillskej zmluve mysleli to isté, čo ostatní Nľiuci, veď existencia Židov utrpela v dôsledku hospodárskej krízy takí isté škody, ako existencia ostatných Nemcov, (Zväčšenie majetku t| H'kuluntov - medzi ktorými podľa všeobecnej mienky bolo nepomeme vlne Židov - predstavovalo najlabilnejší a najprchavejší fenomén hospo-i Lii skeho života.) Iba psychická reakcia Židov na všetky tieto fakty bolu (idlišná. Pre väčšinu Židov, v dôsledku ich celej historickej situácie, i n 'I" zintenzívnenie demokracie a medzinárodných vzťahov jedinou ná-dľjtiou možnosťou, a ani najnezmyselnejšia mierová zmluva nemohla vu vzťahu väčšiny Židov k demokracii a internacionalizmu spôsobiť I mdstalnú psychickú krízu. Napriek tomu, že mali o Versaillskej zmluve lú tsiúmienku, cítili sa v atmosfére demokracie a intenzívnych medzinárodných vzťahov po roku 1919 vo svojom živle, a psychickú bezmocnosť Nemcov voči tomu všetkému neboli schopní zdieľať. Väčšina Židov, aj ked: za hospodárskej krízy veľa trpela a stratila, zachovala si voči nej historicky nadobudnutú psychickú pružnosť; kríza pre Židov neznamenala koniec celého jedného sveta, ako znamenala pre väčšinu nemeckých buržoáznych a maloburžoáznych existencií. Keď si ešte primyslíme náchylnosť Židov pristupovaťk takým citovým väzbám,ktoré nie sú ich citové väzby, povýšenecky a s istou nechápavosti)u, ich ochoto vselko vysvětlovat racionálne, všetko znova prehodnotiť a pochopiť v najmodernejšom duchu, pomaly sa v nás vytvorí predstava iritácie, klurú vyvolali v nemeckých stredných vrstvách a v maloburžoázií (šlo 111 riedy, ktoré sa cítili po každej stránke v slepej uličke), ktoré už dve desaťročia s omámenou nechápavostem hľadali tých, čo im v inflácii 98 istvánbibď „ukradli" peniaze a vo Versaillskej zmluve obrali národ o sebaúctu. Účinkovanie časti Židov v socialistickom hnutí umožnilo, aby ich spájali s béte nohe marxizmu, účinkovanie druhej časti Židov v kapitalizme zas umožnilo diskreditáciu socializmu a súčasne obrátenie socialistických emócií más proti židovskému kapitalistovi. Skutočnosť, že je V tom isté protirečenie, bola pre psychický stav, ktorý nehľadal pravdu ale vinníka, čoraz menej dôležitá. V psychickej situácii, v ktorej celý národ bol ochotný problémy sveta ponoreného do príšerného chaosu hľadať v diabolskom sprisahaní - na myšlienku diabolského sprisahania si už privykol aj vdaka vulgárnemu marxizmu - odrazu prišli vhod patologické prízraky dovtedy izolovaného antisemitizmu, ktoré sa presne zhodovali s jeho túžbami nájsť satana a s iritujúcimi osobnými skúsenosťami. Satan už bol tu, teraz chýbal už len Mesiáš, a ani ten nedal na seba dlho Čakať. B) SLEPÁ ULIČKA RAKÚSKEJ REPUBLIKY SÚ RAKÚŠANIA SAMOSTATNÝM NÁRODOM ALEBO JE RAKÚSKO STREDOBODOM NEMECKEJ KRÍZY? Vo verejnej mienke spojencov zavládlo v súčasnosti presvedčenie, ktoré Rakúsko a Rakúšanov zaraduje medzi malé národy podmanené hitlerovským Nemeckom, medzi Čechov, Poliakov, Nórov, Holandänov, Belgičanov, Juhoslovanov, Grékov atď., a pokladá za prirodzené, že po páde hiderizmu spolu s ostatnými porobenými národmi aj Rakúsko musí znova získať svoju samostatnosť. Rovnica sa teda zdá jednoduchá: bol samostatný rakúsky štát, teda je a aj chce byť samostatný rakúsky národ. S týmto presvedčením je vo zvláštnom protiklade fakt, že Rakúsko v rokoch 1918 až 1934 bolo treba najrozličnejšími medzinárodnými zmluvami, pravidlami, politickými a ekonomickými výhodami zadržať, aby sa dobrovoľne nepřipojilo k Nemecku. V súčasnosti však nielen doma v Rakúsku, ale ani vonku v emigrácii sa rozličné rakúske skupiny nevedeli dohodnúť, či si vôbec žalajú samostatný rakúsky štát alebo nie. Po všetkých konštatovaniach o historickom vývine nemeckej krízy nevidíme v tom celkom nič nezvyčajné. Rakúsko nepredstavuje samostatný národ, aleje jedným z množstva údelných kniežatstiev, ktoré pri väčšej či menšej politickej samostatnosti nikdy neprestali byť tvorivou súčasťou nemeckého národa. Z nich jedine Holandsko, Belgicko a Švaj- mikopskej rovnováhe a mieri 99 i ii In prežili také osobitnéa veľmi intenzívne historické zážitky, kto-ii i111 definitívne odtrhli od Nemecka a urobili z nich samostatné náro- ' \ ostatných sa vyvinulo nanajvýš silné lokálne sebavedomie, naj-lUflejSie v Prusku a Bavorsku, to však nikdy nebolo natoľko silné, aby m ilľh m idstrániť vedomie nemeckej národnej spolupatričnosti. Rakúša-iii' v šak - nech už disponovali akýmkoľvek silným lokálnym sebavedomím - boli vždy nemeckejši ako Prusi a Bavori. Nech už znamenalo ukuske kniežatstvo s centrom vo Viedni, polom rakúske cisárstvo s dílu m a slávnou históriou akokoľvek dlhotrvajúci a intenzívny politický Itok, najväčšia sláva celej spomínanej histórie spočívala práve v tom, to Kakúsko bolo domácou krajinou nemeckého cisára, jeho Ue de France, • líc politický stredobod Nemecka. Kakúsko však nieje len členom nemeckého politického telesa -rlniimi ústredného významu - ale je aj prvoradým účastníkom politu kľ| horúčkovitosti Nemectva. V kritickom Čase nemeckej jednoty -i lukoch 1806 až 1866-dosiahlo nemecké národné cítenie v Rakúsku ■ " |h vyššiu intenzitu ako v mnohých dalších nemeckých krajinách. Skutočnosť, že Rakúsko sa po roku 1866 v dôsledku politiky krvi a že-li/.i ocitlo mimo jednotného Nemecka, spôsobila v politickom živote ■ i! u kveh Nemcov hlbokú politickú bezmocnosť, v rámci ktorej čoraz ■ iiľiii'l chápali, že ak existuje jednotné Nemecko, čo oni hľadajú v de-Mfjii/.yčnej ríši Habsburgovcov. Prejavom tejto bezmocnosti bola akási iii-i u/hodná politická prax bez presvedčenia, prax žijúca zo dňa na deň („Imtwursteln")100, ktorá sa v Rakúsku vyvinula v rokoch 1866-1918. I 'iiľs o nej hovoria ako o politickom prejave typickej rakúskej žoviálni isti, hoci ide o číry chorobný symptóm, ktorý nemá nič spoločné s ra-kiisknu národnou mentalitou. Rakúsko, ktoré bolo počnúc 15. storočím i di i roku 1866 centrom nemeckého života, ukazovalo celkom inú tvár. A /uviálnosťporoku 1866 mala aj inú stránku, ktorá vôbec nieje v sú-ľulľ so známym obrazom rakúskej mentality: vznik bezuzdných a hys-i. m kých politických útvarov. V západnej Európe to môže znieť čudne, ,ilr y strednej Európe je každému známe, že hitlerizmus sa nezrodil násilnom", „feudálnom", „militaristickom" Prusku, ale v milom, vľúd-.....n, latinskom Rakúsku! Nieje náhoda, žc aj sam Hitler je Rakúšan, ii nie je náhoda, že v Rakúsku sa rozvinulo antisemitské veľkonemecké In u u u'"", z ktorého HiUer a jeho hnutie dostávali rozhodujúce impulzy. Tento chorobný, polárny, mohol by som povedať schizofrénny stav i il uskeho politického života pokračoval aj po roku 1918. RíšaHabsbur- 100 istván bibó .....MlľSKEl ROVNOVÁHE a mieri HM govcov sa síce rozpadla, avšak v mierovej zmluve a potom v rakúskej hospodárskej zmluve vyhradená „povinná" samostatnosť bola pre rakúskych Nemcov takou istou nezmyselnou a bezcieľnou vecou ako Rakúsko-uhorská monarchia: obe znamenali, že bez logickej príčiny musia ostať mimo rámca nemeckého politického telesa, ktorého boli do roku 1866 súčasťou. Na scéne sa teda znova objavila žoviálna, nerozhodná politická prax so svojou politikou zo dňa na deň a spolu s ňou napätie latentnej politickej hystérie. Ako by sadalo vysvetliť-čo v západnej Európe nevedia, a v strednej Európe je už banalita - že hystéria nacizmu oveľa silnejšie zachvátila Rakúsko ako napr. Bavorsko?! Ťažko by sa povedalo, žc Bavorsko je katolíckejšie a európskejšie ako Rakúsko, a že má v sebe viac antitoxínu proti barbarstvu a nihilizmu. Vysvetlenie je veľmi jednoduché: hitlerizmu sa podarilo stotožniť s vecou nemeckej jednoty, a príslušnosť k nemeckej jednote bola pre Bavorsko samozrejmá, teda relatívne nezaujímavá vec, no pre Rakúsko predstavovala ústrednú, pálčivú otázku. Zase taká vec, ktorá by nebola možná, keby existoval osobitný rakúsky národ! Rakúsko však nie je len osobitný národ, ale s kôr centra/n y problém nemeckej krízy. Nemecký politický vývin nabral osudný a bezvýchodiskový kurz vo chvíli, keď rakúsky panovník nechcel a potom sa nedokázal postaviť na Čelo nemeckej jednoty: nemecká jednota roku 1871 sa z veľkej časti preto stala príčinou nesmierneho vnútorného, potom vonkajšieho napätia, lebo bola výsledkom kompromisu, ktorý Rakúsko trvale vylúčil z nemeckej jednoty. Najväčší problém európskeho usporiadania z roku 1918 spočíval v tom, že nepripustilo zjednotenie Rakúska s Nemeckom ani vtedy, keď v nemeckom vnútornom vývine už nič neprekážalo tomuto zjednoteniu. Táto skutočnosť potom zapríčinila, že keď sa roku 1938 zjednotenie predsa realizovalo, udialo sa za takej explózie nahromadených chorých nemeckých síl, ktorá otriasla a ešte i dnes otriasa celým svetom. FAKTORY RAKÚSKEHO ODBOJA V ROKOCH 1934-1938 Rakúsko bolo podľa toho do roku 1866 právne, politicky a emocionálne organickou súčasťou Nemecka a v rokoch 1866-1918, potom v rokoch 1918-1934 neprežilo nejaký historický zážitok, ktorý by ho bol trocha priblížil k možnosti stať sa samostatným národom. Istý príznak, že rakúsky národ vôbec existuje a že svoju samostatnosť je ochotný ubrániť aj proti Nemcom, existoval ibaakv rokoch 1934-1938, od Dollfussov- liu /.iviaždenia102 po násilný Anschluss. Otázkou však je, Či aj za tento • m bol vôbec národ, ktorý sa postavil na odpor voči nacistickému i i ku. Všetko poukazuje na to, že nebol. N.i|silnejším faktorom odboja bola Kresťanskosocialistická stranu"", za ktorou stála katolícka cirkev. Táto strana pred rokom 1933, aj i,, i k i n ala na pripojení sa k väčšinou protestantskému Nemecku, nikdy nezaujala postoj voči Anschlussu. Protest začala prejavovať od chvíle, i \iiM-hlus.s znamenal pripojenie sa ľ Nemecku, klaté holdov alo po ii m*.kej mytológii a prenasledovalo cirkev. Šlo teda o ten istý odboj, n ktui ý sa s menším úspechom v Nemecku pokúšala Strana centra104. iH lak za týmto odbojom v Rakúsku stáli prostriedky samostatného Mtnebo života a väčší pocit istoty, ktorý pramenil zo stáročnej moci I Ilolfckej cirkvi. I )i uhý faktor odboja, legitimizmus nemal medzi masami žiadnu bá-|Uokrem aristokratov, bývalých vojakov a starcov pamätajúcich si start Cusy. Silu nadobudol len v momente, keď si odboj uvedomil, že voči in In nemeckej jednoty treba postaviť serióznejší a príťažlivejší cieľ ako i u-,lanskú socialistickú republiku, Tretí faktor odboja, Heitnwehrm, bol zvláštnou zmesou slobodnej llnipiny, ktorá sa vytvorila na ochranu hraníc po roku 1918 v súvislosti i akusko-juhoslovanskými hraničnými spormi, fašistického bojového 111 mlového zväzu a súkromnej armády istého ambiciózneho aristokrata i nie/aťa Stahremberga, niekdajšieho Hitlerovho druha). Svoj rozkvet zaznamenal v čase, keďhitlerizmus bol aj v Nemecku na začiatku svoj-lin i u/machu, a v tom období vystupoval ako rakúsky pendant hitle-ii/inti. V tej miere však, v akej sa hitlerizmus postupne stával hnutím Hlelesňujúcim nemeckú jednotu, ochabovala aj vnútorná súdržná sila lleumvehru. V jeho konečnom Štádiu veľmi vystihla pravdu žoviálna i akiíska anekdota, v ktorej pochodujúci v kolóne Heimwehru sa prihovorí svojmu druhovi takto: „Čo myslíš, tušia nacisti, s ktorými tu po-i hodujeme, že my dvaja sme komunisti?" ľosledný faktor, ktorý som mal spomenúť na prvom mieste, keby | mi sa bol dostal k tomu, aby sa zúčastnil protihitlerovského odboja, bolo rakúske socialistické robotníctvo, ktoré až po nástup hitlerizmu bolo celkom na strane Anschlussu, a tento svoj postoj prerušilo ibado-tasne na obdobie hitlerizmu. V rámci odboja v rokoch 1934-38 sa teda nepostavil na odpor sa-n ' i.iiný rakúsky národ. Zavraždenie Dollfussa nebolo takou udal os- t S T V Á N b i b Ô ľ II Krt ľSK EJ ROVNOVÁHE A MIERI 103 tou, ktorá mohla byfzačiatkom konštituovania sa národa, lebo ani Nemci, ani socialisti, ktorí spolu tvorili väčšinu Rakúska, v ňom nemohli vidieť národného hrdinu a mučeníka. Vela sa hovorilo o tom, čo by sa bolo stalo, ak by sa bol Dollfuss pokúsil o spoločnú politiku s rakúskymi socialistami, čím by bol vytvoril širšiu bázu pre odboj. V tej situácii bol by určite našiel múdrejší a ľudskejší prístup k socialistom, no to už nič nezmení na skutočnosti, Že robiť s nimi jednu politiku by nemohol, ani keby chcel. Od chvíle totiž, čo sa v nazeraní nemeckej hystérie utvoril vlastizradcovský obraz medzinárodnej sociálnej demokracie, získal tento obraz definitívnu platnosť aj v Rakúsku, a Dollfuss práve tak nemohol ísť do koalície so socialistami ako Brüning, práve preto, že Rakúsko nebolo samostatným národom, ale nejneckým národom a spolu s ním bolo účastníkom nemeckej hystérie. Na vrchole odboja by sa ani jeden vplyvný rakúsky činiteľ nebol odvážil postaviť rakúsky národ ako taký proti nemeckému národu, a keby sa aj bol odvážil, ani jeden deň by nemohol ostať vo vedení. Vždy šlo len o osobitné nemecké poslanie rakúskeho národa, v záujme ktorého si musí udržať samostatnosť. Spomínané zvláštne poslanie mnohí konkretizovali v tom, že samostatný rakúsky štát musí konzervovať nemec/cé sily európskeho ducha dovtedy, kým Nemecko prekoná horúčku hitlerizmu, čiže aj tu išlo len o dočasnú a podmienenú samostatnosť. Bolo jednoducho nepredstaviteľné, že by sa Rakúsko dostalo do vojnového sporu s Nemeckom, alebo že by sa kvôli tomuto sporu spájalo s cudzími mocnosťami. Keby západné mocnosti - v záujme zabrániť Anschlussu - boli roku 1938 začali vojnu, asi by mali veľa spojencov, no Rakúšania by medzi nimi neboli. Dnes už ťažko zistíme, či sa udalosti od roku 1938 môžu stať východiskom zrodu samostatného rakúskeho národa. Fakt, že pripojenie k Nemecku sa udialo násilím a v sprievode násilností, že žoviálne Rakúsko veľa trpelo povýšenectvom veľmajstrov hitlerizmu, že po krátkom poldruharočnom rakúsko-nemeckom svete sa aj Rakúsko ocitlo v najka-tastrofálnejšom dobrodružstve nemeckej histórie, že teraz, počas vojny, požíva zo strany časti spojencov určitý diferencovaný prístup a že môže očakávať ďalší, to všetko stačí, aby vytvorilo istú vzdialenosť medzi sebou a ostatnými Nemcami. Stačí možno aj na to, aby prípadné referendum, v ktorom druhá možnosť by predstavovala zdieranie hroznej zodpovednosti porazeného Nemecka, prinieslo samostatnému Rakúsku nejakú - neverím, že velkú - výhodu. To všetko sú však negatíva, neopierajúce sa vždy o najušľachtilejšie emócie, Z tohto všetkého sa národ, .1 doteraz neexistoval, sotva zrodí. Nie je pravdepodobné, že by sa K.ikusko, či už ide o politickú hystériu alebo o politickú regeneráciu, nerozvíjalo paralelne s politickým vývinom nemeckého národa. Nieje (itiivdcpodobné, že by sila mládeže tak ako doteraz, aj v budúcnosti nebola na strane nemeckej jednoty á nepôsobila by v Rakúsku. 6. PIATA SLEPÁ ULIČKA: HITLEROVSKÁ TRETIA RÍŠA ('"0.1 H FAŠIZMUS Ihllerizmus, ako sme ho doteraz chápali, je jednorazový fenomén: in iH.iviijť konečný výsledok vyplývajúci z konkrétnych historických udalostí nemeckého politického vývinu, z konkrétnych historických otra-mw. Súčasne však patrí aj k typu spoločenského politického vývinu, ktorý dnes zahŕňame pod spoločný názov -.fašizmus. Nieje potom zbyli lěué hovoriť o psychologických udalostiach, otrasoch, ktoré predchádzali fašizmu, ak vieme, že fašizmus má svoje všeobecne známe spolo-tVnskč a ekonomické predpoklady, ktorých dozrievanie nevyhnutne vy-* i il.iva vznik fašizmu? Skutočne, fašizmus má svoje fypicŕepredpokla-■ I, ale medzi nimi sú najrozhodujúcejšie práve psychologické predpoklady. Kii/dé vysvetlenie, ktoré by ich chcelo vylúčiť, je beznádejne vágne. Najvšeobecnejšie vysvetlenie znie tak, že fašizmus je obranná orga-in/.iťia feudálnych, kapitalistických a militaristických skupín, skrátka ,i iľilnoducho: reakčných vyšších tried proti pokroku, najmä však proti lOCialisáckej revolúcii. Z tohto tvrdeniaje nepochybné pravdou, že pri kaŕdom druhu fašizmu možno nájsť istý súhlas alebo aj keď nie k 'podmieiiĽŕnú. ale predsa len citeľnú- aj skutkami prejavenú podpo m zo strany spomínaných tried a skupín. To všetko však ani zďaleka miiiožno pokladať za príčinu fašizmu. Je jednou a najnaivnejších pred-iiiít v, že z peňazí nejakého jednotlivca alebo v dôsledku štvania či intríg miižc vzniknúť vážne masové hnutie. Peniaze, štvanie, intrigy môžu puiiiôcťpriorganizovanímasovéhohnutia,mŕ>župomôcťpreklenúťur-uiľ kritické a nebezpečné body, avšak masové hnutie je také čosi, čo vznikne aj bez peňazí, štvania a intríg, a jeho vznik nemožno prekaziť i.....osťou nijakej skupiny. Feudálne, kapitalistické a militaristické skupiny, ktoré v nejednom historickom okamihu podporili vznik fašistickej tyranie, zohrali napríklad pri zrode prvého a druhého francúzskeho ci- 104 1 ST V A N BIBO" u liUBOPSKEJ ROVNOVÁHE ft M 1 E r I 105 sárstva tú istú úlohu, úlohu nástupu tyranie, bez toho, že by sa boli pokúsili utvoriť fašistické masové hnutia. Pre spomínané skupiny nieje dôležitá náchylnosť más združovať sa v hnutí, ale ochota más poslúchať. Skutočnosť, že sa táto ochota prejaví vo forme masového hnutia, je pre nich skôr nepríjemné ako príjemné. Spojenectvo feudálnych, kapitalistických a militaristických síi s fašizmom bolo v najužšom význame slova vždy a všade kompromisom, v ktorom obe strany, reakcia a fašizmus, pokúšajú sa toho druhého použiť ako prostriedok, lež ani jedna strana sa nevzdáva svojich protichodných prostriedkov, protichodných záujmov a protichodných cieľov, Kompromis reakcie a fašizmu sa práve preto skôr Či neskôr, tak či tak. rozpadne. Ani zďaleka teda nestačí, aby sme fašizmus interpretovali ako prostriedok reakcie alebo ako formu prejavu reakcie. Ešte nczmyselnejšia je schéma, podlá ktorej je fašizmus revolúciou maloburžoázie. Ide tu o jeden z vedľajších produktov vulgárneho marxizmu, ktorý si predstavuje, že s vysvetlením nejakej revolúcie nemožno ani začať dovtedy, kým určitú spoločenskú triedu neoznačíme za nositeľa revolúcie a za jej prvoradého zainteresovaného činiteľa. Nech už bolo medzi prívržencami fašizmu hocikoľko príslušníkov maloburžoázie, je zjavné, že predstavovanie malomeštiaka ako hlavného nositeľa fašizmu jej dodatočne vykonštruované, za vlasy pritiahnuté vysvetlenie, Sto rokov pokladal v Európe každý za prirodzené, že po revolúcii buržoázie bude nasledovať revolúcia proletariátu, a až do roku 1930 nikomu neprišlo na um, aby na počesť maloburžoázie vsunul estejednu revolučnú medzifázu. Ťažko by sa aj vysvetľovalo, ako súvisí úsilie o svetovú rnoc, dobyvačné vojenské úspechy a podmanenie si iných národov so záujmami maloburžoázie ako spoločenskej triedy, nehovoriac už o tom, že anglická a francúzska maloburžoázia disponujúca nepoměrné väčšou spoločenskou silou neúčinkovala ako nositeľka tejto revolučnej medzifázy. Proti chápaniu, ktoré fašizmus vysvetľuje len faktami spoločnosti a spoločenských tried, stoja rovnako málo produktívne interpretácie, ktoré predstavujú fašizmus ako prúd dotýkajúci sa iba morálnych otázok, ako krízu morálnej hierarchie hodnôt, alebo ako zvláštny svet hodnôt odlišujúci sa od doterajšieho sveta hodnôt európskeho ľudstva. Je nepochybné, že spôsob hodnotenia fašizmu je jeho oveľa charakteristickejšou črtou ako to, o aké spoločenské triedy sa opiera. Isté nezámemé preceňovanie fašizmu sa však prejavuje v tom, ak ho predstavuj eme ako nejaký sporný, ale predsa samostatný systém In uliiôt - bez spoločného menovateľa s iným systémom hodnôt - spočívajúci na vlastných princípoch. Často sme počuli, že oproti kresťanskému, humánnemu a socialistickému systému hodnôt založenému na hodnote človeka, lásky a slobody, predstavuje fašizmus akýsi primitívny, kmeňový, bojový a heroický hodnotový systém. Bol by však ob-invskýomyl, keby sme sa domnievali, že bojový, heroický svet hodnôt ■■I loeívajúci na opačných princípoch, nezávislých od sveta hodnôt, kto-t v je založený na humanizme a slobode, bol by existoval a bol by sa -hoci aj latentné - v európskej histórii uplatnil. Pravdou je iba to, že takýto bojový, kmeňový a predovšetkým na rodových princípoch založený svet hodnôt sa uplatňoval u mladých, barbarských národov európskeho kontinentu. Dvetisícročný výdobytok kresťanstva však spočíval práve v tom, že sublimoval kmeňové cnosti mladých európskych barbarských národov, že slepú poslušnosť sa usiloval premeniť n a zodpovednú sebadisciplínu, slepú oddanosť na osobné sebaobetovanie a po-i M rasovej príslušnosti na kolektívne cítenie. Pravdou je i to, že spomínaný kmeňový, rodový systém trval v Nemecku najdlhšie; táto skutočnosť- sčasti ako príčina, sčasti ako následok - úzko súvisela s ne-lÍBStnou, hyperaristokratickou Štruktúrou, ktorá viedla k vývinu nemeckého údelného kniežatstva, k rozpadu nemeckého politického tele-k ťažkostiam nemeckej jednoty ak jej polovičatému riešeniu a napokon k súčasnej kríze nemeckého politického telesa; nepochybné je i lo, že hitlerizmus sa na mnohých bodoch vedome pripájal k reminiscenciám tohto kmeňového, rodového systému hodnôt. Pritom musíme veľmi výrazne konštatovať, že fašizmus nemá ústrednú morálnu z.ik ladnú myšlienku. Fašistické predstavy hodnôt sa nezakladajú na ne-(ikom samostatnom bojovom, heroickom, morálnom systéme hodnôt, ale sú odvodeninami samých kresťanských, národných a demokratic-kyeh hodnôt, a ich definitívna podstata spočíva v pokuse vyriešiť nie-11 ilko aktuálnych spoločenských morálnych problémov západného lud-*,l va, regeneráciu mravného heroizmu, kolektívnej autority a kolektívneho ducha vo forme skreslených a prepiatych chimér (mýtus násilia, vodcovský princíp, rasová teória), Bolo by nezmyselné, keby sme spomínané skreslené obrazy myslenia pripísali ako vinu filozofickým systé-i m nu, z ktorých sú tieto myšlienky vypožičané. Je evidentné, že k odvahe sloimulovať, vysloviť, usporiadať do systému deformácie ľudského myslenia nahromadené vo fašizme prispel aj kult hrdinu, sily, moci, vôle, akcie, neodolateľnej dynamiky života - zrodený v znamení fa- i 06 istváň ísibó u európskej rovnováhe a mieri 107 lošného romantizmu, ktorí sa v druhej polovici 19. storočia objavil aj ako tvorivý prvok vážnych a významných filozofických systémov, no na začiatok 20. storočia už klesol medzi vulgárne filozofické pseudo-predstavy. Nesmieme však podľa nemeckého spôsobu podľahnúť falošným dejinám ľudského ducha, a filozofickým myšlienkam alebo ideologickým nápadom pripísať vplyvy, aké nie sú schopné vyvinúť. Katastrofy nepochádzajú z myšlienok samotných, ale z emócií, ktoré sa dokázali vtesnať do schém daných prostredníctvom myšlienok. Nech už je význam myšlienkových formúl akokoľvek veľký, vysvetlenie problému, prečo sa istý človek či isté spoločenstvo rozhoduje z ponúkajúcich sa morálnych formúl práve pre tú, ktorá vedie v danej situácii ku katastrofe, nespočíva v samotnej formuli. Veľa nám nepomôže ani to, ak sa fašizmus pokúšame vysvetliťjedno-ducho vzburou gangsterského typu, človeka mimo zákona. Je pravda, že gangsterský typ je pri akciách fašizmu nadmieru prítomný, no znamená to iba toľko, že si neposkytuje ujsť znamenité príležitosti, ktoré dáva fašizmus. Vôbec však nejde o to, že by sa spolčovanie ľudí mimo zákona mohlo byť medzi zakladateľmi fašizmu kedykoľvek rozhodujúcim činiteľom. Podstata fašizmu je práve v tom, že narúša svet hodnôt statočných ľudí, ktorí majú zákon v úcte. Aby sa dostal k slovu Človek mimo zákona, je potrebné niečo, čo najprv otrasie samotným zákonom - a na to nestačí ani dobre zorganizovaná akcia ľudí mimo zákona. Najväčší nepriateľ moci zákona nie je človek mimo zákona, ale nečisté a falošné situácie, ktoré menia zákon na zlý, prázdny a pokrytecký. Problematickosťumíestnenia fašizmu sa prejaví najviac vtedy, keď sí všimneme čudnú hru, ktorú v otázke fašizmu od prvej chvíle hrá európsky konzervativizmus a európsky radikalizmus, a ktorá sa v istých súvislostiach prejavuje aj v napätí medzi anglosaským a sovietskym svetom. Prívrženci európskej tradície pokladajú fašizmus jednoducho za určitý druh revolúcie, ktorá ničí hodnoty, a vyzdvihujú spoločné črty fašizmu a komunizmu. Naproti tomu stúpenci európskeho pokroku pokladajú fašizmus za „žoldniersku pseudorevolúciu", za ktorou stoja najtemnej šie, protipo krokov é, feudálne a reakčné živly, čiže pravica lokalizuje fašizmus do krajnej ľavice, ľavica ho zas lokalizuje do krajnej pravice. To všetko organicky súvisí s podstatou fašizmu. Fašizmus sa naozaj odvoláva na tradičné emócie, no napriek tomu rozbíja európske tradície. Volá na pomoc reakčné sily, a súčasne likviduje ich spoločenskú prestíž, mobilizuje demokratické masové cítenie, no súčasne ho vedie do slepej uličky, vyvoláva revolúciu, no ani tak nič nevyrieši. Je prí-iiiilzené, že ústrednú myšlienku fašizmu nemožno nájsť, veď všetky jeho myšlienky sú negatívne. Fašizmus nieje samostatný systém hodnôt, dokonca nie je ani antitéza, ale jeden i. produktov krízy spôsobenej eu-rójwkou demokratickou revolúciou: preto sú v ňom zdeformované všetky prvky demokratickej revolúcie práve tak, ako všetky prvky reakcie vzbúrenej proti demokratickej revolúcii. Drží ich pokope skutočnosť, že sa v dôsledku tej istej historickej hystérie ocitli mimo chaosu, do ktorého sa v určitej časti Európy v poslednom čase dostal spoločenský svet hodnôt kresťanstva a humanizmu. Od všetkých veľkých prúdov, ktoré delení linovali spoločenský a politický vývin Európy sa fašizmus odlišuje t vin, že je deformovaný. (.'oje pnenia tejto deformácie'.' Nalo, aln modemy politický vývin európskeho spoločenstva bol harmonický a priamočiary, je potrebné jedno: aby vec spoločenstva a vec slobody boli jednou vecou. Čiže je po-iiebiié, aby vo chvíli, keď nadíde revolučný okamih, v ktorom sa jednotlivec prostredníctvom obrovských revolučných otrasov oslobodí od I iNVchického tlaku spoločenských síl, ktoré nad ním s Božej milosti vládnu, bolo jasné a rukolapné, že oslobodenie jednotlivca je súčasne oslobodením, uvoľnením, vnútorným a vonkajším obohatením celého spoločenstva. V určitej časti Európy, najmä v strednej a východnej Európe sa tu v živote mnohých národov neodohralo takto. Naopak, tieto národy prežívali historické chvíle, ktoré dokazovali, že pád ťaživých politických a spoločenských mocností minulosti znamená súčasne aj katastrofu celého národného spoločenstva. Korene fašizmu sú vždy tam, kde sa pre akúkoľvek príčinu, počas akéhokoľvek otrasu, v dôsledku akejkoľvek mylnej predstavy vec národa a vec slobody ocitnú v rozpore, kde nejaký historický otras zaseje kŕčovitý strach, že rozvíjanie slobody ohrozuje vec národa. K úplnému a plnokrvnému fašizmu však treba ešte Čosi: aby spoločenský a kultúrny vývin príslušnej krajiny dosiahol stupeň, na ktorom jo už úplná a masová demokratizácia kolektívnych emócií, demokra-i iek á revolúcia aktuálna. V politickom spoločenstve na takomto vývinovom stupni vystupuje v dôsledku v ňom prítomného kŕčovitého strachu , 11 iMirdná myšlienka, že všetky masové sily, ktoré v harmonicky sa rozví-liijiicich európskych krajinách sa následkom sily demokratickej revolú-i i c postavili a môžu sa postaviť za vec národa a slobody, majú sa celou 108 ISTVÁN BIBO silou, celým dynamizmom postaviť len za vec národa, ale nie za vec slobody. Nech už to znie akokoľvek paradoxne, treba povedať, že fašizmus je len tam, kde sú demokratické masové emócie. Bez nejakého predchodcu, príkladu, pokusu alebo fiaska demokracie niet fašizmu. Vzťah fašizmu k demokracii nieje vzťah jednoduchej negácie či odporu, ale to, že sa v ňom deformujú určité fenomény krízy demokratického vývinu: fašizmus je deformačným produktom demokratického vývinu. Objasnili sme tým naše tvrdenie, že fašizmus nemožno jednoducho predstaviť ako inštrument reakcie. Reakcia a fašizmus sú organicky spojené. Ale nie preto, že by sa mali v láske. Strach ukrytý v koreňoch fašizmu sa hodí politickým a spoločenským mocnostiam minulosti, lebo naznačuje, že úplná a totálna likvidácia spoločenských mocností minulostí vedie ku katastrofe: táto téza je príležitosťou a povzbudením pre historickú aristokraciu a vojenské skupiny, aby sa zapojili do masových hnutí odvrátených fašizmom, lebo tieto už nie sú zamerané proti nim, ale proti nejakému vonkajšiemu nepriateľovi. Pritom veľká časť aristokracie je voči fašizmu, práve tak ako voči demokratickej revolúcii zdržanlivá; a fašizmus v konečnom dôsledku práve tak zvrhne spoločenskú prestíž historických síl, ako demokratická revolúcia. Aristokrati a vojaci v podstate len asistujú pri veľkom procese fašizmu, ale proces nemôžu ani urýchliť, ani pribrzdiť, V spoločenskom a triednom pozadí fašizmu v úplnom chaose nachádzame pod jednou strechou najrozličnejšie spoločenské sily, ktoré spája súhrn kŕčovitého strachu a z neho pochádzajúcich protirečivých pseudopredstáv; popri aristokratických a vojenských skupinách, ktoré uprednostňujú zachovanie autority moci, sú tam intelektuálne vrstvy ochromené strachom najmä o národ, ďalej buržoázne a malobitržoázne vrstvy ochotné obetovať slobodu za poriadok, ako aj tie prvky proletariátu, ktoré sú za sociálne myslenie ochotné dať slobodu a za nezmyselné zvelebova-nie národnej kategórie nedeliteľnú ľudskú dôstojnosť. Z paradoxného cieľa mobilizovať demokratické masové sily len za vec národa, ale nie za vec slobody, pochádzajú všetky zdeformované protirečenia fašizmu: protirečenie absolútneho despotu opierajúceho sa o masové hnutie, nonsens populizmu pohŕdajúceho masou, absurdnosť antidemokratického nacionalizmu, absurdnosť revolúcie proti slobode a monštrum ničivej vojny medzi národmi. Teraz je už evidentné, že nech sú tieto črty rozličných fašizmov akokoľvek spoločné, ani jednu nemožno pochopiť bez toho, že by sme nepoznali osobitne a jednotlivo všetky konkrétne otrasy, z ktorých sa ľKilľSKEJ ROVNOVÁHE A MIERI 109 iroďil špeciálny strach nachádzajúci sa pri koreňoch príslušného fa-Ittmu. Nebolo teda bez príčiny, že sme sa v záujme pochopenia nc-iiuvkého fašizmu ahitlerizmu pokúsili vysvetliť taký rad historických udalostí, ktorý siaha až do napoleonských vojen. I IITLERIZMUS A VERSAILLES I ictermínujúcim otrasom nemeckého národného socializmu je nepo-ihvbne Versaillská mierová zmluva, Je nám úprimne ľúto, že sa znova a znova ocitáme voči všeobecne rozšírenému názoru, že Versaillská i mluva nielenže bola zlá, ale bola aj veľmi mierna, lebo Nemci už pred 11011a nezávisleod nej dokázali, žev nich pracujú hlboké a sotva zniči-iĽÍné agresívne a mocenské inštinkty. Konštatovali sme už, čo si máme myslieť o legende pradávneho nemeckého kultu moci: tento kult moci [c naozaj starší od Hitlera, no nesiaha po temných germánskych predkov, ale iba do polovice 19, storočia, po krízu, ktorá sa rozvinula okolo nemeckej jednoty. Nikde však nebolo napísané, že wilhelmovský nemecký kult moci sa po porážke prvej svetovej vojny musel nevyhnutne ,i prirodzene ďalej rozvíjať. Práve naopak, porážka roku 1918 mohla hy ť výbornou liečivou kúrou nemeckého kultu moci, lebo práve prehranej vojne sa podarilo to. čo sa nepodarilo všetkým víťazným vojnám: odpratať z cesty množstvo dynastií, tieto ťaživé bremená politickej jednoty a demokratického vývinu Nemcov. Príčinou toho, že prehraná vojna roku 1918 sa nestala liečivou kúrou, ale priťažujúcou okolnosťou nemeckého kultu moci, bola práve Versaillská mierová zmluva. Nie tým, ŕ.c bola prísna, ale tým, že namiesto uzavretia mieru nadobudla formu súdenia, pričom súdila v mene takých morálnych princípov, na prijatie ktorých nemecké politické spoločenstvo nebolo dostatočne zrelé, navyše sama neaplikovala úprimne tie princípy, v mene ktorých súdila. Nemecké politické spoločenstvo reagovalo tak, že sa v ňom dostal do krízy celý európsky systém hodnôt, v mene ktorého bola obžaloba vyslovená. V tomto bode sa mimoriadne výrazne prejavuje vnútorné protirečenie hysterickej duše. Jednak sa totiž s hysterickou podráždenosťou obracala proti celému systému hodnôt, v mene ktorého došlo k jej odsúdeniu a obvineniu, jednak ostala nadovšetko spätá so systémom týchto hodnôt, lebo chcela za každú cenu dosiahnuť zadosťučinenie pred fórom, pred ktorým utrpela krivdu. Všetky ničivé dogmy hitíeriztnu pochádzajú zo želania, aby okolitému svetu mohol protirečiť v tejto ambi- 110 ii i iirópskei rovnováhe a mieri valentnej forme: jednak chce morálne ospravedlnenie a úplné oslobodenie od obvinení postihujúcich Nemcov, jednak sa však morálne vymkýna spod každej zodpovednosti, u pravdivé či nepravdivé obvinenia prijíma ako cností. Kedže vo Versailles nepristupovali k nemeckému národu ako k rovnocennému, Nemci neprestali žiadať obnovenie rovnoprávnosti a cti nemeckého ludu, súčasne však uzákoňujú nerov-noprávnosť národov, a nemecký národ povyšujú nad všetky ostatné; kedže nemecký ľud obvinili z hriešnej zodpovednosti za vypuknutie vojny, neprestávajú tvrdiť a dokazovať, že voj nu chcel a a rozdúchavala druhá strana, súčasne však vojnu vyhlasujú za životný zákon národov a za naplnenie národného života; keďže nemecký národ prinútili, aby platil reparácie a poskytoval materiálne prostriedky na hospodárske zveľaďovanie víťazov, hitlerizmus neprestáva hlásať a dokazovať, že biedu Európy a Nemecka spôsobili reparácie, súčasne však uzákoňuje, aby každý národ, ktorý sa ukáže slabší ako nemecký národ, bol čírym prostriedkom pri uplatňovaní sa a zveľaďovaní Nemcov; keďže vo Versailles nemecký ľud odzbrojili, lebo sa báli, že svoju vojenskú silu použije na dobyvačnú vojnu, hitlerizmus neprestáva zdôrazňovať túžbu nemeckého národa po mieri, i to, že armádu potrebuje kvôli cti a pre nič iné, súčasne však robí takú politiku, ktorá zdôvodňuje aj najväčší strach pred nemeckou armádou; keďže víťazi vo Versailles nedovolili, aby nemecký ľud využil nimi proklamované samourčovacie právo, a aby si sám budoval svoju velkonemeckú ríšu, hitlerizmus neprestáva žiadať uplatňovanie samourčovacieho práva každého Nemca a každého nemeckého územia, no súčasne popiera samourčovacie právo každého národa (okrem nemeckého); keďže západná verejná mienka spochybnila plnohodnotnost'nemeckých výkonov (najmä v politickej bolasti), hitlerizmus neprestáva predstavovať každý nemecký výkon ako ojedinelý, súčasne vzhľadom na silu rasových daností vyhlasuje vlastný národ za nadradený, a tým ho vyčleňuje z radu možností podrobiť sa rozličným nevýhodným prirovnaniam; kedže chápanie Západu spochybnilo európskeho ducha nemeckého národa, hitlerizmus vyvíja zúfalé úsilie prejaviť sa vo forme reprezentanta veci Európy, súčasne však každý doteraz platný zákon o európskom spolunažívaní národov a štátov vyhlasuje za neplatný a presadzuje jediný zákon mocenskej a rasovej supremácie. Podľa toho ako odpovedal hitlerizmus na všetky mučivé, nevybavené otázky, ktoré trápili celé nemecké spoločenstvo, a na ktoré ochromená weimarská demokracia nevedela odpovedať, musíme za relatívne m fM dstatné považovať výpočty upriamené na percentuálnu účasť Ne-m-1 ov v hitlerovskom hnutí. Každému Nemcovi, ktorému čo len trocha záležalo na osude Nemecka od roku 1918, hitlerizmus čosi hovorí; ešte ■ M v prípade, ak príslušný Nemec nieje hitlerovec, ak je kultúrny člo-vik naj subtílnej šieho druhu, dokonca aj keď je Žid; aj jemu hitlerizmus „niečo hovorí". Z tohto pramení hrozná ochromenosť európsky orien-lovaných Nemcov voči hitlerovskej agitácii: hitlerizmus apeloval predovšetkým na emócie, voči ktorým ani oni nemohli byť ľahostajní. Otázka neznie tak, koľko percent Nemcov sú nacisti, ale tak, že hitlerizmus vedel nevyriešené nemecké otázky nastoliť spôsobom, ktorý vplýval na nemecký politický život silou deliacej Čiary a naviedol na súhlas aj takých Nemcov, ktorým bola celá filozofia hitlerizmu vzdialená. Mohli by sme povedať, že vo všetkých bodoch, kde hitlerizmus chcel pred i várou európskych hodnôt získať Nemcom zadosťučinenie, patrí viac uko deväťdesiat percent Nemcov k nacistom. Vo všetkých bodoch však, kde hitlerizmus chcel radikálne poprieť systém európskych hodnôt, nepatrí viac ako deväťdesiat percent Nemcov ani dnes k nacistom. Ak išlo 0 vojenské nariadenia Versaillskej zmluvy alebo o rakúsky či sudetský A n schl u s s, bola prevažná väčšina Nemcov nacistická, ale s výnimkou nepatrnej menšiny ani dnes nieje nacistická, ak ide o vraždenie židovských žien a detí. Chyba bola v tom, že vznikla politická konštelácia, v ktorej sa strana a jej svetonázor zameraný na masové vyvražďovanie predstavovali ako jediná politická garnitúra schopná vyriešiť vnútorné ;t vonkajšie otvorené otázky nemeckého národa. Vnútorné protirečenie prvkov hitlerizmu odvolávajúcich sa a popierajúcich systém európskych morálnych hodnôt spôsobilo vnútorný zlom i vonkajší pád nacistického obrazu sveta. Spomínaný zlom i pád si môžeme všimnúť na troch kritických bodoch, v ktorých hitlerizmus napadol hodnotový systém európskeho spoločenského, politického 1 medzinárodného spolužitia: v rovine medzinárodnej spolupráce, demokracie a socializmu. PASCA IDEI: SAMOURČOVACIE PRAVO A KULT MOCI Hitlerizmus zlikvidoval dovtedy platné základné princípy európskeho spolunažívania, slobodu a rovnoprávnosť národov aprávo na samourče-nie preto, lebo nemecký národ v dôsledku jednorazovej historickej skúsenosti zažil, že tieto princípy možno aplikovať veľmi nedostatočne, veľmi jednostranne a veľmi farizejsky. Hitlerizmus sa teda pustil do ta- 112 ISTVÁN b 1 b Ó kej zahraničnej politiky, ktorá bola založená na stopercentnom využívaní mocenských situácií, na ignorovaní diktovaných a dobrovoľných zmlúv a na neobmedzenom uplatňovaní násilia. Vďaka tomuto postupu zožal nepredstaviteľné zahraničné úspechy. Vyšlo najavo, že bez následkov môže obchádzať všetky obmedzenia Versaillskej zmluvy, v súvislosti s ktorými weimarské Nemecko zbytočne žiadalo čo i len malú úľavu; vyšlo najavo, že bez vojny môže provokovať také územné zmeny, o ktorých sa mu vo weimarskom Nemecku ani nesnívalo. Prečo? Medzi ľuďmi sa povráva, že „Nemci sa naučili robiť politiku a diplomaciu". Iní sa zas ponáhľali nájsť „spolupáchateľov" Nemcov v opačnom tábore, piatu kolónu, chamberlainizmus"16, kapitalistické prooboľševické intrigy atď. Mnohí - neraz ešte i z radu jeho najväčších nepriateľov -vážne tvrdili, že Hitler je politický génius. Ďalší konštatovali, že západné mocnosti v oblasti vojenskej prípravy zaostali, a že Nemci môžu za všetky úspechy ďakovať tomuto časovému predstihu. Z toho všetkého môžu byť niektoré veci pravdivé, no v konečnom dôsledku ide o naivné táranie od veci. Hlbšou príčinou úspechov hitlerovskej zahraničnej politiky bolo jednoducho to, že po istý bod harmonizovala s faktami a zo základnými princípmi európskeho systému hodnôt. Keď sa Hitler odvolával na to. že väčšina Nemcov sa chce pripojiť k Nemecku, odvolával sa na pravdivé fakty, a plnenie jeho želaní vyplývalo práve zo slobody, rovnosti a samourčovacieho práva národov. Zahraničnopolitické akcie Nemecka v rokoch 1935-38 okrem všetkých povrchných a vedíajších príčin dosiahli taký prekvapujúci úspech preto, lebo naozaj nebolo možné začať vojnu kvôli tomu, že Nemecko svojvoľne presadilo rovnoprávnosť v zbrojení, o ktorej každý vedel, že jej realizácia je len otázkou času, a naozaj nebolo možné začať vojnu preto, lebo sedem miliónov rakúskych Nemcov a tri milióny českých Nemcov, ktorí sa v prevažnej väčšine cítili Nemcami a hlásili sa za Nemcov, sa pripojili k Nemecku nie podľa korektného referenda, ale v dôsledku násilných mocenských faktov. Preto je zbytočná domnienka, že Hitlerove útočné akcie bolo treba ozbrojenými silami zastaviť už roku 1935,1936 alebo aspoň na jar roku 1938 alebo najneskôr na jeseň roku 1938. Demokratické krajiny nemožno bez dostatočného morálneho zdôvodnenia vtiahnuť do vojny, a pre tieto vojny by sa nebolo našlo morálne ospravedlnenie, nanajvýš vtedy, ak by boli západné mocnosti vyslovene skonštatovali, že všetky vojenské a územné ústupky, ktoré nie sú ochotné urobiť hitlerovskému Nemecku, sú ochotné urobiť v sprievode európ- skych foriem (referenda atď.) európsky orientovanému Nemecku. Presvedčivosť podobného vyhlásenia by bol určite znižoval spôsob, akým ■„i pristupovalo k európsky orientovanému Nemecku pred Hitlerom, prihnú všetkom na takúto deklaráciu nebolo neskoro ani roku 1938. Bez nej by však morálna pozícia západných mocností vo vojne začatej roku 1938 bola oveľa horšia ako pozícia Nemcov. Skutočnosť, že Mníchov dopadol tak, ako dopadol, bola naozaj katastrofa, no nič nezmení na veci, že spojenci získali morálnu prevahu nad Nemcami prostredníctvom Mníchova. Anschluss a Mníchov pred celým svetom demonštrovali, že / ,i I iad né mocnosti neprekážajú nemeckému zjednoteniu. Na tomto bode došlo k zvratu drámy hroznej hystérie stelesnenej v hitlerizme a k zlomu > mópskej situácie Nemecka. Väčšina Nemcov očakávala od Hitlera, že pre tvárou európskeho systému hodnôt získa satisfakciu za krivdy, ktoré i "'I i súčasne aj krivdou európskeho systému hodnôt, a zároveň dúfala, že I liilcr bude vedieť získať satisfakciu bez vojny. Hitler však, nech už akokoľvek zdôrazňoval, neuveril a nezbadal - veď odmietol uveriť v celý európsky systém hodnôt- že jeho zahraničnopolitické úspechy sú zalo-/cné na presvedčivej sile medzinárodných princípov slobody, rovnosti a samourčovacieho práva, ale bol presvedčený, že za všetky svoje úspe-i hy môže ďakovať tomu, že vystupoval násilne, že ignoroval vžité formy ľiimpskeho spolunažívania, a že preto dostal nemecké územie Rakúska u Čiech, lebo namiesto referenda uplatnil násilie. A tak sa stalo, že po Mníchove - keď podľa očakávania nemeckého národa, skutočných faktov ,i požiadaviek ozajstného európskeho systému hodnôt malo nastaťobdo-bie pokoja - nemecká politika, podľa hitlerovskej negácie európskych hodnôt a večných zákonov hystérie, pokračovala na ceste mocenských úspechov. Ďalšie a ďalšie hraničné požiadavky voči Čechom vyslovené niekoľko mesiacov po Mníchove už prekročili mieru únosnosti; obsadenie Prahy v marci 1939 už prekročilo hranice slušnosti, a rozpútanie vojny v septembri 1939 presiahlo hranice možnosti. Pražská okupácia zlikvidovala celú morálnu pozíciu Nemecka, a vypuknutie vojny zlikvidovalo nádej, ktorú väčšina Nemcov spájala s Hitlerom. Vodca, ktorý spolu hnutím sľuboval Nemecku morálne zadosťučinenie, prispel nadmieru I. lomu, aby zlikvidoval morálnu pozíciu Nemecka, a aby potvrdil všetko, č Em Nemecko svojho času nezaslúžene trpelo. 114 istván bibó ii i ii ii o i" s k ej rovnováhe a mieri 115 PASCAIDEÍ: DEMOKRACIAA VODCOVSKÝ PRINCIP Druhý bod, na ktorom sa hitlerizmus konfrontoval s európskym systémom hodnôt, bola otázka demokracie a osobnej moci Poldruhatisícročný vývin európskeho politického života smeruje k zániku osobnej moci, k spi-ritualizácii moci, k demokracii a samospráve. Postupne sa v celom ľude zmení na masové cítenie túžba, aby nebol riadený tradičnou, dynastickou a osobnou formou, ale podlá vlastných potrieb a prianí. Avšak toto v podstate demokratické želanie sa tam, kde k rozpadu tradičnej osobnej moci došlo privelmi nečakane a bez prípravy, môže ľahko modifikovať tak, že spoločenstvo, ktoré sa cíti osamelé a bez vedenia, dá prednosť diktátorskej osobnej moci. Stalo sa to aj v Nemecku: napätie, ktoré bolo medzi túžbou po demokratickom riadení a ťaživým pocitom vyvolaným absenciou vedenia, zlikvidoval hitlerovský princíp vodcu, ktorý odpovedal na problém svojím charakteristickým, zdanlivo z každej stránky uspokojivým spôsobom: dynastická osobná moc bola naozaj mŕtva, ale namiesto nej je tu moderná, najmodernejšia ľudová moc, osobná moc vodcu predstavujúceho najhlbšie túžby ľudu, vodcu, ktorý je opravdivejším reprezentantom ľudovej vôle ako ľudu neznámi a ľudom ľahostajne trpení vodcovia wetmarskej demokracie, vodcu, ktorý jediný dôstojne predstavuje politickú organizovanosť veľkého a ambiciózneho národa. Znova sa pred nami vynára typické protirečenie hysterického obrazu sveta, medzi realitou a fantazmagóriou. Reálnym základom prevzatia moci Hitlerom bolo. že vo vlastnej osobe dokonale stelesnil hystériu nemeckého národa a že sľuboval satisfakciu za velké krivdy Nemcov. Nemecký lud nechcel diktatúru, ale také politické vedenie, ktoré zohľadní a uskutoční túžby celého spoločenstva a v takomto prípade by bol zniesol aj diktatúru. Čiže chcel presne to, čo podľa základnej myšlienky demokracie mal chcieť, ibaže v slepej uličke politického myslenia, v ktorej sa nachádzal, uveril nezmysiu, že to všetko môže dostať v osobe diktátora. Je paradoxom, ale je pravdou, že diktátor, ktorý každým svojím prejavom zahrnul demokraciu a demokracie uštipačnou iróniou, najviac prispel k tomu, aby sa veľké percento politicky ľahostajného a nevzdelaného nemeckého národa, ktorého ľahostajnosť bola pre weimarskú demokraciu ťaživým bremenom, dostalo do prúdu politického diania, a nech už bolo jeho prvé účinkovanie akokoľvek smutné, demokracia sa predsa začína tam, kde sa táto masa dá do pohybu. Nemecký ľud prijal Hitlera, ale s hlbokým a narastajúcim hnusom prijímal všetko, čo ho sprevádzalo. Čoraz bezohľadnejšie obmedzovanie slobody slova, pohybu, ba i slobody šomrania, čoraz úplnejšiu likvidáciu súkromného i i ita, špehovanie a udávanie a to množstvo miniatúrnych vodcov, ktoré iiH-iic strany107, SA108 a SS1W zaplavilo všetky oblasti života. Je páraní, aleje pravdou, že práve hitlerizmus dokázal nemeckému národu, in. ľurópskj národ je absencia neobrnedzeaiej osobnej vlády a spiri-II u- moci neznesiteľná. Nech už narobil hitlerizmus medzi demo- I Litickými silovými faktormi nemeckej spoločnosti akúkoľvek škodu, pn ilpnklad demokracie, že spoločnosť sa má od osobnej moci díštanco- ii lUou seriózneho masového cítenia, sa v prostredí nemeckého národa iI im v doteraz prejavoval voči osobnej moci až prehnanú lojalitu) reali- il prvý raz prostredníctvom poučenia z hitlerizmu. ■ A IDEI: ROVNOST A TEÓRIA RASY I hľadiska európskeho systému hodnôt spočíval tretí rozhodujúci poli i hitlerizmu v tom, že kým vývin európskej spoločnosti smeroval i .nuku viery v magickú silu rodovej selekcie a k likvidácii všetkých dnihov rodových privilégií, hitlerizmus myšlienkou rasy vytvoril v Nemecku takú konjunktúru rodovej mystiky a skúmania šľachtických a roľ-ch predkov, ktorá v Európe nemala obdobu ani v časoch najväčšie-nor '/kvetu feudálnej šľachty. Paradoxné však je, že aj v tomto bode je lu prvok hitlerizmu podporujúci európsky vývin, ktorý' zvíťazil v sku-i. íl m isti a dlhodobo. Nikde v Európe nepôsobila rodová selekcia tak 1111 vu na celý vývin spoločností ako práve v Nemecku. V procese de-i i niacie nemeckého politického myslenia je to jediný prvok, ktorého Ii urne siahajú až po hmlistých germánskych predkov a po obdobie sťahovaniu národov, keď na troskách relatívne atomizovanej rímskej spoušti si Germáni zariadili pomerne prísny spoločenský organizmus /■uložený na rodovom systéme. Tento spoločenský organizmus sapros-1111111 itrl vom kresťanskej morálky stal veľmi dôležitým a nie bezcenným iniiilom európskeho vývinu, avšak vývin najnovšieho veku smeroval ii li 'utne k úplnej likvidácii spomínaného organizmu, čo sa nikde v Eu-in|ic nestretlo s takými ťažkosťami ako práve v Nemecku. Hitlerizmus /lik vidoval bremeno rodového spoločenského organizmu tým, že v rám- i nemeckého národa radikálne negoval význam akéhokoľvek rodového a s|)oločenského rozdielu, a súčasne nesmierne preceňoval, mystickou gloriolou obklopoval a prísľubmi osobných privilégií obohacoval piavu narodiť sa Nemcom. Ak Hitler raz vyhlásil, že byť nemeckým niu-lačom znamená viac ako byť v inom národe grófom, nepredsta- 116 I S T V Á N BIBÓ ll IIRÓPSKEI ROVNOVÁHE A MIERI 117 vujme si, že to bola prázdna fráza. Nemeckí zametači potrebovali práve toto povzbudenie, lebo - na rozdiel od svojich francúzskych či anglických kolegov-nebol i si celkom istí vo veci vlastnej ľudskej dôstojnosti. Nemožno podceniť význam faktu, že hitlerizmus v „melting poť'-e pracovných táborov tak radikálne pomiešal nemecké spoločenské triedy. Obmedzenosť schematického tvrdenia, že hitlerizmus je maskovanou ochrannou organizáciou nemeckých vládnucich tried, sa v tomto bode prejavuje najvýraznejšie: keby som bol vládnucou triedou, poďakoval by som sa za ochrannú organizáciu, v ktorej počas povinnej pracovnej služby odmŕzajú kontesám ruky a nohy. Je však nepochybné, že predsa tu ide o kritický bod, na ktorom nachádzame tretí veľký zlom hitlerizmu. Pre nemeckých zametačov totiž nie to bolo najdôležitejšie, čo bolo dôležité pre Hitlera, že oni sú viac ako anglickí grófi, ale to, aby sa vyrovnali nemeckým grófom a riaditeľom fabrík. Nemecké masy museli na vlastnej koži skúsiť, že to, čo získali pri povinnom bratskom popíjaní piva so šéfom úradu, stratili pri sprísnení disciplíny a rozkazovaného práva. Robotníci z fabrík si museli všimnúť, že ich situácia sa podstatne nezmenila tým, že ich meno znie po starogermánsky GcfolgsiMnn11": avšak kapitalista veľmi získal na tom. že sa stal Bet-riebsfúhrerom, čiže malým fuhrerom. Nezodpovedá skutočnosti, žehide-rizmus je maskovaná ochranná organizácia nemeckých vládnucich tried, no je pravda, že pre tendencie pohŕdať masami a zbožňovať moc uskutočnil zo socializmu len toľko, čo je v ňom organizácia a disciplína, no nevyhnutne obišiel všetko, čo v ňom predstavovalo rovnosť a spoločenské oslobodenie, teda v žiadnom prípade nieje socializmom v európskom význame slova. Napriek tomu odstránil najväčšiu prekážku socializmu: prestíž rodových (spoločenských a majetkových) výsad. Glorifikácia nemeckej rasy zhorela v historickej katastrofe, do ktorej nemecký národ zaviedol hitlerizmus, no spolu s ňou zhorel aj ťaživý problém rodových privilégií, ktorý rasová teória výrazne oslabila. BILANCIA HITLERIZMU Máme pred sebou osudný zlom hysterického obrazu sveta hitlerizmu a jeho vnútorný rozpad paralelný s vonkajším rozpadom. Urputným úsilím sa staval proti trom rozhodujúcim vývinovým tendenciám európskej spoločnosti: proti užšej medzinárodnej jednote vybudovanej na systéme samourčenia, proti demokracii, ktorá vystriedala osobnú moc a napokon proti socializmu, ktorý zlikvidoval spoločenský systém s ro- dovými privilégiami. Keďže tieto princípy sa na Nemecko už raz apli-Itovali nedostatočným, protirečivým a pokryteckým spôsobom, hitle-i i/iiius chcel vybudovať taký svet, v ktorom by sa spomínané zásady neuplatňovali. Definitívne princípy európskeho vývinu však nemožno nahradiť „novými" ideami, nemožno ich přemalovat, otočiť nabok. Odvolávanie sa na „pravé" samourčenie, demokraciu, socializmus, ktoré vodcovia hitlerizmu žijúci v mocenskom a rasovom mýte pokladali za i, ihličky trik, stalo sa osudnou pascou: hitlerizmus bol silný a úspešný dovtedy, kým naozaj predstavoval samourčovacie právo, demokraciu ,i socializmus. Vo chvíli, keď tieto idey ako taktické prostriedky na vykonanie úlohy chcel zo svojho arzenálu vyhodiť, odrazu vysvitlo, že je m ln ive neozbrojený. Ostalo z neho len toľko, čo bolo naozaj samourče-iiini. demokraciou a socializmom, čite skutočnosť, že prvý raz jasne 11 n itol rámce nemeckého národa, prvý raz presvedčivou silou nemeckému národu demonštroval neznesiteľnosť osobnej moci, a prvý raz Nem-11 mi /.ivo ilustroval zastaraný charakter rodových privilégií. Vôbec nejde o to, že to všetko by mala byt zásluha hitlerizmu, alebo že by sme hitlerizmus pokladali za vhodnú a potenciálnu zastávku demokratického vývinu. Nemôže mať „zásluhu" taký režim, ktorý celý ii. nod naplnil falošným romantizmom, mládež celého národa usmerňoval k pseudohodnotám, a život celého kontinentu poznačil otrasmi s ne-v v l>očítateľnými následkami. Škoda, ktorú spôsobil hitlerizmus vo vý-v íne Európy, je nevyčísliteľná. Táto skutočnosť však nemôže byť prekážkou, aby sa cez ňu neuskutočnili také hlboké a nevyhnutné spoločenské, psychologické procesy, ktoré sú silnejšie ako každá ideológia, dobová idea a propaganda. ]IS 1st VÁN B i a ó RESUME V týchto úvahách sme sa pokúsili plasticky demonštrovať východiskovú tézu, že politická hystéria Nesmcov nemá mentálne, ale historické príčiny. Predstavili sme dva výrazné historické činitele, údelné kniežatstvo a výrazné uplatňovanie sa rodových privilégií, ktoré v najnovšom veku značne sťažovali vyriešenie nemeckého problému. Predstavili sme nešťastný historický cin: prijatie rakúskeho cisárskeho titulu roku 1804, ktorý nemecký politický vývin zbavil najužitočnejšieho konsolidačného činiteľa, legitímneho habsburského cisára. Predstavili sme tri historické otrasy - v rokoch 1806, 1848 a 1918 - ktoré politické vedomie Nemcov poznačili strachom a pocitom neistoty a robili ho náchylným na to, aby sa utiekal k polovičatým a pseudoriešeniam. Ukázali sme, že za krátkych dvesto rokov žilo Nemecko v piatich takých politických systémoch, ktoré upevnili poslednú fázu nemožnej politickej situácie, kde nemohla byť reč o skutočnej spoločenskej a politickej rovnováhe. Vnútornú labilitu sa pokúšali kompenzovať tým, že absurdné kompromisy alebo absurdné politické hypotézy slúžiace ako základ vyhlásili za sväté a neporušiteľné. Vývin, ktorý od Svätej ríše rímskej cez Nemecký spolok, wíLhelmovské nemecké cisárstvo, Weimarskú republiku vyústil do hitlerovskej tretej ríše, vedie zo slepej uličky do slepej uličky, z ničoho k ničomu. Pokojná anarchia Svätej ríše rímskej, ako ju nazval Ferrero, bezmocnosť Nemeckého spolku a ochromená demokracia Weimarskcj republiky sú všeobecne známe veci; svojimi úvahami som chcel poukázať najmä na to, že wiľhelmovské Nemecko vystupujúce v maske rozmachu a dynamiky a hitlerovská tretia ríša sú rovnako súčasťou tej série slepých uličiek zakladajúcich sa na absurdnom kompromise alebo absurdnej hypotéze, ktorú reprezentuje novoveký nemecký politický vývin. I keď vieme, že politická hystéria Nemcov nemá mentálne, ale historické príčiny, séria otrasov a slepých uličiek už viedla k tomu, že môžeme hovoriť o určitom stupni deformácie nemeckého charakteru. V dvoch svetových vojnách tisíce a statisíce Nemcov prežívali silou najbezprostrednejších zážitkov to, že sú Nemci, že sú súčasne mocní a predsa slabí, že sú víťazi a predsa nemajú autoritu, že hľadajú spravodlivosť, že sú vo všetkom znamenití a predsa nie sú rešpektovaní, že sú zázračne organizovaní a predsa nie sú skalopevní. Tieto zážitky každému Nemcovi priblížili ambivalentné tendencie drsného kultu moci littťlPSKEJ ROVNOVÁHE A MIERI 119 ii hľadania morálnej satisfakcie, no súčasne aj pocit, že sú nositeľmi 11.', i hnlogického balastu, ktorého sa raz musia zbaviť. Cesta rozvoja nieje uzatvorená: o úplnú a definitívnu zmenu nemeckého charakteru ešte nejde. Pôvodné príčiny nemeckej politickej '.Irpej uličky dnes už vlastne zanikli. Politická atomizácia, systém údel-iivih kniežatstiev, hyperaristokratickéštruktúry spoločnosti sú rozbité, n /horeli v hroznom požiari nemeckej hystérie. No zhoreli alebo boli i ťlkom ochromené aj vnútorné činitele, ktoré mohli nemecký politický vývin podporiť. Nemecká politická regenerácia závisí dnes od jasného videnia sveta, ktoiý Nemecko obklopuje, od jeho pokoja bez strachu n oiljcho ľudskej múdrosti. Nemecký problém nie je nevyliečiteľná organu k;i chyba ale hrozný kolektívny kŕČ, ktorého uvolnenie je naj väčšou európskou úlohou budúcnosti. ISTVÁN BIBrt IIKÓPSKEJ ROVNOVÁHE A MIERI 121 Ľ. KNIHA [Cesta z krízy] I. kapitola [Obnovenie moci európskych metódJ 1. SPOR PRAVICE A LAVICE Medzi západoeurópskou ľavicou a pravicou prebieha veľká polemika o tom, kto je zodpovedný, že Európa sa tak veľmi vzdialila od európskych metód a že tak veľmi hlboko klesla na šikmej ploche odľudštenia a barbarstva. Účastníci polemiky hľadajú odpovedaj na otázku, kto by bol schopný pád Európy zastaviť a vrátiť ju na cestu, ktorá vedie späť. V tejto polemike je ľavica aktívnejšia, logickejšia a nrúlitantnejšia, pravica je mlčanlivejšia, empirickejŠia, v konečnom dôsledku však predsa len sebavedomejšia. Podľa ľavice nemožno pochybovať o tom, že dnešnú katastrofu Európy a sveta zapríčinila indulgencía, ktorou európska pravica- vychádzajúca z reakčných a kapitalistických hľadísk - sledovala, znášala a podporovala expanziu hitlerizmu. Podľa pravice - ktorá v hĺbke duše ešte aj dnes pokladá každú revolúciu a diktatúru, nech je zafarbená akokoľvek, za prejav toho istého zla - nemožno pochybovať o tom, že príčinou všetkých nešťastí je revolúcia a revolučné násilie. Lavica s obvinením zvykne poukazovať na fakt, že európske bašty Tradície, ktoré navonok ochotne zdôrazňujú, že sú proti mýtu rasy a násilia, sa v konečnom dôsledku aj pod istým tlakom mýtu rasy a násilia mohli s pomerne nedotknutými organizáciami a mocenským arzenálom zachovať, kým sily lavice sa rozptýlili na všetky strany sveta i .1/ namenali také prenasledovanie, ktorého krutosť možno mala, ale ■ vsteinatickosť ešte nemala vo svetovej histórii obdobu. Pravica poukazuje na ten istý fakt, ale v celkom inom osvetlení: vyvodzuje z neho, že na rozdiel od rozptýlenia sa ľavicových a progresívnych síl, I iiiilcle a organizácie Tradície vedeli proti mýtu rasy a násilia vyvinili väčší a úspešnejší tlak, a vedia si voči nemu udržať istú užšiu, skromnejšiu, ale pevnejšiu a vnútornejšiu pevnostnú líniu, ktorá vie poskytnúť ochranu tým, ktorí ju potrebujú, a je schopná pre budúcnosť BChovať vážne európske sily. Celá táto polemika sa stáva neplodnou a nezmyselnou vo chvíli, keď si uvedomíme, v čom je podstata a monštruozita fašizmu, a aká je jtho situácia v zápase Tradície a revolúcie. Predovšetkým skonštatujme, 111 sme už raz povedali, že ostrý a nezmieriteľný rozpor medzi reakcio-naiom a revolucionárom ako jeden zo škodlivých psychologických výhonkov francúzskej revolúcie, je iba obyčajným skreslením večnej dvo-pinsti Tradície a Pokroku. Nepochybujeme, že v každej situácii sú veci, ktoré si zaslúžia, aby boli zakonzervované, a sú veci, ktoré dozreli n.i to. aby ich pokrok zmietol. V dôsledku nedokonalosti ľudského mysle-ni.i sa v tejto situácii zakaždým prejaví meravosť upriamená na zacho-* umo všetkého, i bezhlavosť, ktorej cielomje obnovenie všetkého existu-lúct'ho, no spoločenstvá, ktoré možno pokladať za zdravé a normálne, n schopné tento protiklad prekonať. Aj to je prirodzené, že osvedčené metódy sú na strane konzervácie, tradície, kým na strane pokroku je Hana revolúcia. Monštruózny a paradoxný charakter fašizmu spočíva v tom, že z hľa-diska podstaty je na strane tradície, a v ňom nahromadené emócie po- u.lzajú z obáv o minulosť ako zmeraveného celku. Masovým cítením sa stáva prostredníctvom skutočnosti, že pokrokové sily zaútočia na nepripravené alebo neskúsené spoločenstvo príliš vehementne a bezhlavo. Zdravé spoločenstvo reaguje na bojový poplach pokroku tak, že zohľadní hodnoty, ktoré chce uchovať a potom sa dáva odvážne unášať prúdom pokroku. Naproti tomu psychologicky nevyvážená, chorá spoločnosť reaguje na tú istú situáciu tak, že kŕčovite sa pridržiava minulosti ako globálneho celku, no voči prúdu neprejaví vážnu psycholo- i« kíi odolnosť. Konečným obsahom polemiky ľavice a pravice je, že obe poklada-in lašizmus za nepriateľa, no ľavica mu vyčíta reakcionárstvo, kým pra-i i lio pokladá za revolucionára. V skutočnosti mu netreba vyčítaťjedno 122 1STVÁN Bii! Ó i uhorskej rovnováhe a mieri 123 ani druhé, ale to, že je reakcionárom a revolucionárom súčasne. Úlohou tradície je strážiť konvencie a metódy, úlohou progresie je, aby metódy rozbila a v prípade potreby ich zmenila na revolučné. Avšak hnutie, ktoré má v programe zvrhnutie všetkých tradičných metód, a chce tento program realizovať v mene ochrany tradície, minulosti, tradičných hodnôt atd'., je vecou monštruóznou, ktorá môže nastať len v dôsledku spoločenských neuróz. Chyba fašizmu nieje v tom, že je reakčný, ani v tom, že je revolučný, ale že je reakčný i revolučný súčasne. Polemika lavice a pravice je teda polemikou od veci. Výsledky tejto polemiky sotva môžu byť užitočné pri regenerácii európskych metód. Paralelný so spomínanou polemikou je spor, ktorý chce riešiť otázku, koho možno a koho nemožno pri rekonštrukcii moci európskych metód pokladať za spojenca a silného činiteľa. V súvislosti s touto otázkou existuje istá „emigrantská" atitúda a istá „domáca", interná atitú-da, ktorá vidí a prežíva veci znútra. Najväčšou starosťou emigrantskej atitúdy je registrácia toho, kto a kedy sa dopustil nejakej chyby, „zrady", pričom obnovenie moci európskych metód si vie predstaviť len s vylúčením všetkých, ktorí od samého začiatku neprejavovali priamy a nezlomný protest proti všetkým politickým udalostiam, ktoré viedli napokon k víťazstvu fašizmu. Naproti tomu interná, vnútorná atitúda registruje najmä tie škody, ktoré v oblasti európskych metód a európskeho ducha spôsobil mýtus rasy a násilia a vyjadruje presvedčenie, že všetky podstatné činitele, ktoré majú ešte niečo z Európy, treba v záujme obnovenia európskych metód spojiť, a to bez ohľadu na to, či sa tieto organizácie a osoby v priebehu politického vývinu posledného obdobia dopustili nejakých chýb alebo nie. Táto polemika je miestami paralelná s polemikou ľavice a pravice, lebo veľmi často, hoci nie výlučne, práve ľavica je predstaviteľkou emigrantského a intransigentného postoja, kým pravica predstavuje interný a odpúšťajúci postoj, čo je pochopitelné o to viac, že obyčajne ona potrebuje odpustenie. Polemika, ako každý „nezmieriteľný" spor, pochádza vlastne z nepodstatnej veci. Autor týchto riadkov, ktorý nemá právo ani súdiť a nepotrebuje ani odpustenie, sa priznáva, že - už i preto, lebo nieje emigrantom - pokladá za zdravší, ľudskejší a realistickejší práve drahý, vnútorný postoj, avšak voči obidvom odporúča istú opatrnosť a kautely. Čo sa týka emigrantskej atitúdy, treba dávať pozor na to, aby sa v nej nena-kopili prejavy opačného kultu moci. Svedčí nepochybné o ostrej súd- nosti, ak niekto od prvej chvíle jasne videl, že nové svetonázory námi I něho materializmu nepovedú napokon - ani z hľadiska tradície, ani / hľadiska pokroku či socializmu - k plodným výsledkom. Toto poznanie však nemôžeme pripísať dobrej súdnosti v prípade takých osôb, ktoré holi od prvej chvíle zo strany nových svetonázorov národného materia-li/inu vystavené najväčšej nenávisti a najhorlivejšiemu prenasledovaniu, pretože tieto osoby - nezávisle od všetkých úsudkov - nemali inú BtOŽnosf, iba,jasne vidieť" ničivé následky týchto svetonázorov. A po-ii hu m už nemôže byť zásluha, nanajvýš nešťastie. Takú istú opatrnosť potrebujeme na druhej strane aj v súvislosti s in-inným postojom voči tým, čo doteraz kooperovali. Ako som už spomenul, číry fakt čiastočnej kooperácie nemôže byť nepodmienečnou pi [Čínou vylúčenia, lebo počet osôb, kruhov a organizácií, na ktorých možno budovať obnovenie moci európskych metód, sapreriedil, zredukoval a zúžil, takže Európa si nemôže dovoliť vylúčiť z regeneračných prác osohy a inštitúcie, ktoré v tej či onej čiastkovej oblasti spolupracovali. Nie číry fakt spolupráce treba brať do úvahy, ale to, či špeciálne v oblasti, v ktorej sa spolupráca uskutočnila, bola táto aktivita priamou účastnu na likvidácii európskych metód. Ak nechceme vylúčiť počestných v vkonávateľov povinností a vyznamenat'oportunistov prémiami, rozho-dtilúcc je, aby sme zhodnotili spôsob kooperácie, a aby sme ho pokladali za rozhodné selekčné hľadisko, a nie skutočnosť, že v istých kritických chvíľach - v záujme vyvolania istých politických zvratov -kto aké •tlužhy vykonával či vykonáva. Keďže však-pre pochopiteľné príčiny -i n Iniietnutie každej spolupráce by bolo nezmyslom, podľa selekcie osôb |ľ nevyhnutné použiť určité celkom exaktné trojaké členenie. Do prvej skupiny palria tí, ktorí aktívne a bezprostredne spolupracovali [na zvrhnutí európskych metód]. Druhú skupinu tvoria tí, kto-i vrh účasť, aj keď nebola priama, ale bola dostatočne aktívna na to, aby i i.iala v pamäti. Do tretej skupiny patria tí, ktorých účasť sa obmedzovala výlučne na istý okruh a istú oblasť, v rámci ktorých sa uskutočňovala v medziach normálneho plnenia povinnosti; nielen ich služby treba prechodne prijať, ale aj ich osobnú autoritu, skúsenosti z rozličných i iblastí treba v záujme regeneračnej práce čo najviac zúrodniť. Určenie týchto diätinkcií má veľký význam, a nie menej dôležité je, aby čím in/.liodnejší a nespochybniteľnejší úsudok rozhodol, kto patrí do tretej tri© ly, a voči tomu, kto sa do nej dostal, nech sa už nijaké výčitky a sank-i le neuplatňujú. Ak sa to s plnou rozhodnosťou nestane, môžeme oča- 124 istván bibó ii i 11 k o p s k e j rovnováhe a mieri 125 kávať, že z hľadiska regenerácie dôjde k strate vážnych oporných síl, a že ustavične od začiatku sa bude obnovovať duch morálneho súdu, pred ktorým nikto nebude dosť čistý až dovtedy, kým na politickom javisku neostane už len opačná orientácia. 2. POLITICKÉ A SPOLOČENSKÉ MOCENSKÉ ČINITELE V EURÓPE Je načase urobiť „prehliadku" spoločenských činiteľov a mocenských skupín, s ktorými možno i treba rátať pri regenerácii moci európskych metód. Tieto mocenské činitele pôsobia v jednotlivých krajinách v rozličnom pomere a rozličnou intenzitou, niektoré z nich na istých miestach celkom chýbajú, resp. sa skorumpovali, takže pri regeneračnej práci nieje možné s nimi rátať. Ide o faktický problém - v nasledujúcich úvahách by som chcel poukázať na jeho hľadiská. V konečnom dôsledku sú to tri druhy činiteľov: konzervatívny, progresívny alebo statický. Za konzervatívne pokladáme dva činitele: cirkvi a armádu, za progresívny faktor považujeme organizované robotníctvo a za statické faktory byrokraciu a roľníctvo. Osobitne zdôvodníme, prečo sme medzi konzervatívne činitele nezahrnuli aristokraciu a kapitalizmus, a prečo sme z radu progresívnych činiteľov vynechali liberálnu inteligenciu. Voči kolaborujúcej úlohe cirkví sa ozýva z mnohých strán množstvo výhrad. Účasť cirkví v plnom rozsahu odmietajú tí. ktorí sú presvedčení, že cirkvi sú späté s teologickými a dogmatickými stanoviskami, ktoré sú v rozpore s vývinom smerujúcim k slobode a ľudskosti. Toto stanovisko ešte i dnes podporuje naivný optimizmus, ktorým sa obdobie na prelome storočia - v znamení viery v ľudskosť a vedu - dívalo do budúcnosti. Spomínaný pohľad sa však obmedzoval len na krajiny, ktoré nezažili na vlastnej koži smutnú krehkosť síl formujúcich morálku humanity, vedy a spoločnosti. Krajiny, ktoré ju skúsili vo vlastnom prostredí a na vlastnej koži, mohli sa přesvědčit že v rozhodujúcej chvíli sú menším, ale účinnejším a vytrvalejším protestným faktorom organizácie historických cirkví, a že v rozhodujúcej chvíli predstavuje kresťanská charita menej progresívne a menej liberálne, ale o to dôslednejšie a spoľahlivejšie kolektívne cítenie ako jej sekularizovaná podoba, osvietené bratstvo. I íruhá skupina, ktorá vystupuje s výhradami proti účasti cirkví, je menej naivná, menej racionálna, a menej optimistická. Nemá výhrady voči teologickej a dogmatickej platforme cirkví, dokonca si jasne uvedomuje, že táto platforma, aj kednie vo všetkých podrobnostiach, ale iiko celok organicky súvisí s kolektívnymi a morálnymi silami, ktorými sa historické cirkvi prezentujú. Výhrady tejto skupiny nie sú ani tak namierené proti cirkvám ako takým, ako skôr proti kontinentálnym eu-mpskym cirkvám prichádzajúcim do úvahy v konkrétnych prípadoch; Obviňuje ich, že až do posledných čias disponovali prihojným množstvom mocenských prostriedkov, udržiavali úzke vzťahy s politickou IjjOCOU a s uznávanými politickými a ekonomickými záujmami spo-|i lenosti, dokonca že neraz sa aj samé ocitli v zaväzujúcej spleti ekonomických záujmov, v dôsledku čoho zanedbali povinnosť, aby sa okrem Iľiuetických protestov zmohli na vážny boj proti mýtu rasy a násilia, klorý si nimi až prihoriivo ctená štátna moc osvojila, a že do účinnejšieho protestu sa pustili až vtedy, keď násilie zaútočilo nielen na ich morálne princípy, ale aj na ich konkrétne organizácie. Toto obvinenie je z väčšej časti pravdivé. Pravdivé, ale z väčšej časti u; nie je aktuálne. Nepochybujeme, že keby prevažná časť konti-iii iiľilnych cirkví zaujímala takúto pozíciu ešte i dnes, ich účasťby bola aj keď nie bezcenná, ale aspoň pochybná. Je to naozaj tak, že so spoluprácou takýchto cirkví, ako so spoluprácou každej etablovanej záujmovej organizácie, možno rátať len vo veľmi úzkom a presne vymedzenom okruhu. Ako plnohodnotní spoločníci prichádzajú do úvahy len cirkvi, kto-i é sa v ohni utrpenia už očistili, alebo sa vydali na cestu očisty, a zakú-ili, aké spirituálně obohatenie a spoločenskú posilu znamená strata mo-dis kých prostriedkov, zrieknutie sa týchto prostriedkov a stav fyzic-11 ho ohrozovania. Takými sú francúzska katolícka cirkev, všetky nemecké cirkvi, cirkvi všetkých bezprostredne okupovaných krajín a v ur-I ílom zmysle aj Svätá stolica. Môžeme teda konštatovať, že v súčasnosti nu lžeme a aj musíme rátať s väčšou časťou cirkví kontinentálnej Európy. Nemáme nijaké pochybnosti, že po istej zmene pomeru síl sa opäť I nejavia činitele, ktoré budú chcieť cirkvi vtesnať do siete určitých etablovaných záujmových vzťahov. Proti takémuto vývinu sú už pripravené i u/hodujúce, nezabudnuteľné a nevymazateľné historické skúsenosti I /ii/.itky, a je isté, že všetko, čo je ešte aktuálne z boja proti etablova-iivih záujmovým vzťahom cirkevných organizácií, sa nebude odohrá- 126 i s T V Á N BIBÔ I ľHI'll'SKEl ROVNOVÁHE A MIERI 127 vať vo forme boja štátu a cirkvi, spoločnosti a cirkvi alebo vedy a cirkvi, ale len v rámci samotných cirkví. Môže sa zdať nepochybné nápadné a podozrivé, ak by niekto pri regenerácii moci európskych metód chcel použiť armádu. Je už frázou, že na vyvolaní súčasnej krízy mal značný podiel vojnový duch, aje všeobecne známe, že armáda je aj v najdemokratickejšej krajine mili-taristickejšia ako ostatné časti spoločnosti. No ešte známejšia je skutočnosť, že práve na území, kde je regenerácia najťažšia a najkritickejšia, čiže na území strednej a východnej Európy, sa armády priamo a aj s určitou svetonázorovou autoritou podieľali na formovaní vojnového ducha; je známe, že duch pruského militarizmu, ktorý sa pokladá za duchovného predchodcu a pôvodcu hitlerizmu, doznieval v pruskej armáde, a nemenej známe je i to, akej podpore sa tešil úzkoprsý a agresívny nacionalizmus malých európskych národov v kruhu viac-menej nanovo utvorených armád. Musím nevyhnutne poznamenať, že i tu, ako v každom prípade cirkví a relevantných spoločenských síl, je individuálnou faktickou otázkou každej krajiny, či armáda a jej duch predstavuje pri regenerácii moci európskych metód spojenca, s ktorým možno rátať. V istej situácii už potvrdila, že takým spojencom je, a najhlavnejšou otázkou nasledujúceho uvažovania je, či bude takým aj v ďalšom prípade. Poukázali sme už na to, že lokalizovanie militarizmu prevažne do armády je nezmysel, lebo militarizmus vo väčšine prípadov predstavuje chorobný stav spoločnosti a nie armády. Skutočnosť, či pri regenerácii moci európskych metód je armáda relevantným spoločenským, organizačným činiteľom alebo nieje, závisí od toho, čije príslušná armáda nositeľkou európskej armádnej tradície. Nie armáda a nie vojak predstavujú to, s čím možno rátať ako so spojencom, ale ich špeciálny európsky druh. Keď sa sťažujeme na vojenského a militaristického ducha stelesneného v armáde, zabúdame, že pojem vojaka, na ktorý sme si v Európe zvykli, ktorý má vôbec ducha, predstavuje - v porovnaní s pojmom „ruvajúceho sa muža", „žoldniera", ktorý väčšina sveta pozná ako výlučnú formu prejavu vojaka -neslýchaný civilizačný výdobytok. Skutočnosť, že v Európe znamená vojak čosi iné, alebo aj čosi iné, chápeme ako neobyčajný civilizačný výdobytok, ktorý má korene v kresťanskom ideáli rytiera, hoci ani nad tým by som sa nepozastavil, keby vyšlo najavo, že na formovaní tohto ideálu sa do výšky určitého percenta zúčastňuje aj rímsky legionár. Pri- rodzene, na formovaní ideálu kresťanského rytiera sa nezúčastňuje iba i ii'.iaiistvo, ale aj rytierstvo, čiže na rodovej selekcii založený aristo-l i .ii u ký kódex morálky poznajúci ideál špeciálne vychovaného člove-I i I 'odobný spoločenský vývin bol okrem Európy príznačný aj na iných miestach, ale za neobyčajný kresťanský východiskový vývin pokladáme len, ktorý z armády urobil prostriedok systematického a stáleho i iluiicdzovania vojny a ktorý dal úzkemu a špeciálne orientovanému mo-i .iliirinu vedomiu rytierstva taký obsah, ktorý umožnil demokratický piienik vojenského ideálu do ludových vrstiev. (Házka, či nejaká konkrétna armádaje dědičkou a nositeľkou týchto tradícii a do akej miery sa uvoľnili jej rady pod vplyvom mýtu nási-li.i predstavuje v každom jednotlivom prípade individuálny problém. Pokladám za dôležité skonštatovať, že na nemeckú armádu sa nemožno pozerať tak, akoby sa bola od toho ideálu celkom odtrhla. Spomenul um už, že lokalizácia pruského militarizmu do nemeckej armády je lulošné a zavádzajúce úsilie; určitá krajina sa nestane militaristickou \ ilaka tomu, ako zmýšľa jej armádao vojne, ale vďaka tomu, ako zmýš-l.i (ej spolocnosťo armáde. Do roku 1871 neboli najmenšie pochybnosti, že armády rozličných nemeckých krajín - najmä rakúska, ale sú-I Mne i pruská - sú účastníčkami a nositelkami európskeho ideálu vo-i ika. Keby sme boli túto otázku položili hocikde pred rokom 1871, odpoveď by nepochybné znela tak, že od tohto ideálu sa medzi západoeurópskymi krajinami - vďaka zvyku živiť sa kontribúciami a rekvi-(íciarni a zasahovať do politického života okupovaných krajín - najviac vzdialila napoleonská armáda. Neverím, že príčina, pre ktorú sa iiľiuecká armáda počnúc rokom 1871 stala v Európe objektom narastali nej nenávisti, spočívala v tradíciách nemeckého alebo hoci pruského dôstojníckeho zboru; pramenila skôr 2 chaotických pocitov nemeckej spoločnosti hľadajúcej satisfakciu, z pocitov, ktoré v dôsledku všeobecnej brannej povinnosti prenikli do armády, ďalej z napoleonských čias pochádzajúceho komplexu dedičného nepriateľstva a zo sebapotvrdzova-in.i a mocenského kultu, ktoré boli kompenzáciou veľkej slepej uličky nemeckého politického vývinu a nemeckej jednoty. Čím silnejšie premáhali tieto emócie spoločnosť, tým výraznejšie sa v nemeckej armáde selektovala istá skupina, ktorá sa proti patologickým symptómom spo-li icnosti prejavovala cudzo a nepriateľsky. Túto opozíciu netreba si pred-siavovaf ako mimoriadne organizovanú, uvedomelú alebo jednotnú: čerpala sčasti z kresťanských, sčasti z aristokratických, sčasti z pruských 128 I s t v á n BIBň a - last but not least- aj z progresívnych prameňov; podstatné však je, že čerpala nacisto z európskych činiteľov. Tento činiteľ existuje ešte i v súčasnosti. Hitlerizmus s ním nemohol celkom skoncovať, lebo nech už sa akokoľvek usiloval glajchšaltovať armádu, potrebovai ho. Nepochybujme, že kult násilia, ktorý sa všetkými prostriedkami propagandy a výchovy votrel do ovplyvniteľných a formovateľných častí a ročníkov nemeckej spoločnosti, vplýval aj na nemeckú armádu, a tento vplyv sa prejavil v rozličných metódach vojenských operácií a okupácie, najmä na Východe, kde Nemci menej dbali o svoju európsku prestíž. Nech už viedol kult násilia k akýmkoľvek hrozným výsledkom, je isté, že európske činitele nemeckej armády celkom nezanikli. Na dokazovanie toho márne len zopár konkrétností, ktoré po adekvátnom vyhodnotení prezrádzajú veľmi veľa. Relevantné európske činitele v nemeckej armáde treba hodnotiť podľa týchto faktov a nie podľa otázky, či predstavení nemeckej armády môžu a chcú proti terajšiemu systému zosnovať puč alebo zorganizovať palácovú revolúciu. Možno môžu, možno nemôžu, možno chcú, možno nechcú, možno zorganizujú, možno nezorganizujú, to všetko však nezávisí od toho, koľko európskeho ducha v sebe majú, ale výlučne od toho, v ktorom čase saich be20 zvyšku zmocní bezpečné vedonúe diplomatickej a vojenskej bezperspektívnu s ti vojny.1 Pri prehliadke európskych síl nieje teraz podstatná táto možnost ale tá, či pri regenerácii európskych metód možno rátať so syntézou disciplíny a korektnosti, autority a ľudskosti, ktorú znamenal v Európe vojenský ideál, a ktorá môže mať rozhodujúcu úlohu pri rekonštrukcii takého zrúteného sveta, ktorý si už odvykol, aby žil bez osobných autorít a osobnej moci, čiže potrebuje formy autority, ktoré sú síce osobné, ale ich možno sublimovať. Z toho prirodzeným spôsobom vyplýva, že ak v súvislosti s regeneráciou moci európskych metód hovoríme o armáde, nemyslíme na masovú a ľudovú armádu založenú na všeobecnej brannej povinnosti, ale na profesionálny dôstojnícky zbor. To, do akej miery možno pri tejto regenerácii rátať s nejakou konkrétnou armádou, závisí od konkrétneho vyhodnotenia ducha a individuálneho stavu každej armády. Aj keď Nemecko ukázalo chrbát európskemu vývinu, verím, že v tejto situácii ešte stále platí stará konštelácia európskeho kultúrneho vývinu, totiž to, že tradície a prehĺbenosť európskej kultúry sú od západu na východ Čoraz menej výrazné, takže zďaleka a zhruba už vieme alebo O llllltOľSKEJ ROVNOVÁHE \ MIER] 12^) k i,m i k:, v akej miere môžeme pri regenerácii európskych metód rátať n dl isloj níckymi zbormi armády Nemecka a malých východoeurópskych kritjín ako s európskou silou. Odpovedajme teraz na otázku, prečo sme medzi európske činitele nezahrnuli aristokraciu. (Otázku monarchie sme osobitne nenastolili, i. 11.1. ■ 11 ■. l ■ (i nej hovoriť v súvislosti s rekonštrukciou európskych činitelův v kapitole o formách štátu a vlády.) Aristokraciu sme vynechali, lebo hoci v osobnom zložení reprezentuje prevažne európske sily, ako úvislý spoločenský a organizačný činiteľ sa vo väčšine európskych štá-liiv roztrúsila a prenikla medzi iné organizačné skupiny spoločnosti. V kraj i nách, kde ešte í dnes znamená nielen spoločenskú súvislosť, ale m masívny spoločenský organizačný faktor, čiže vo východnom Nemecku, Poľsku a Maďarsku, ide o etablovánu spoločenskú záujmovú i n j'.anizáciu v takej miere, že pri regenerácii európskych metód možno ■. nou rátaťlen v totálne obmedzenej a vymedzenej úlohe. Aristokracia tQtlí všade tam, kde je súvislým a masívnym spoločenským organi-Ufiným činiteľom, je takým činiteľom iba prostredníctvom vlastníckej podstaty veľkých latifundií. A tie sú z hľadiska moci európskych metód v prevažnej miere nie pozitívne, ale negatívne faktory. Z aspektu rege-i na ;icie moci európskych metód možno s aristokraciou rátať len v dvoch oblastiach: jednak tam, kde sa veľkostatok stal moderným kapitalistic-k fm podnikom, ktorý má pozitívny vplyv na životnú úroveň a výrobné II hopnosti okolia, jednak tam, kde nepresahuje mieru skromného stredného statku, a má v určitom okruhu patriarchálnu riadiacu úlohu. Príkla-ilv prvej možnosti v spomínaných krajinách môžeme zrátať na prstoch icdiiej ruky. Druhá možnosť, hoci má niekoľko sympatických čft, sa v porovnaní s európskym vývinovým trendom pomaly vytráca a zani-1 ,i Rátať s aristokraciou ako s užitočným európskym činiteľom je nie-Irii zbytočné, ale aj nebezpečné. Podobné úvahy zdôvodňujú aj vylúčenie kapitalizmu z regenerácie uničí európskych metód. Nemôžeme s ním rátať, lebo kapitalizmus poskytuje najvýraznejší príklad deformujúceho vplyvu, ktorým pôsobia petrifikované a etablované záujmové vzťahy na bezprostredné ľudské relácie a postoje. Niektorým organizáciám kapitalizmu je nevyhnutné /veriť určité úlohy európskej regenerácie, akedze kapitalizmus tam, kde sa v ňom zabudované záujmy neuplatňujú rušivo - i keď je tento piiľsior dosť úzky - má z hľadiska európskych metód istý pozitívny význam, musíme aj teraz skonštatovať, že v určitej presne vymedzenej 1 so ISTVÁN BIDrt o iiiihopskej rovnováhe a mieri 131 oblasti je potrebné rátať s jeho prácou a silami, avšak v politickej koalícii európskych spoločenských mocenských síl, v ktorej treba riadením európskej regenerácie poveriť jednotlivé krajiny, je nevyhnutné úlohu kapitalizmu obmedziť na minimum. Pri regenerácii európskych metód je vážnym progresívnym činiteľom organizované robotníctvo. O jeho funkcii, hodnotách a budúcich úlohách nemusíme veľa hovoriť. Je to jediný činiteľ, ktorý na rovine más znamená niečo oproti tým procesom zdivenia, ktoré sa v najväčšej miere dotkli práve más. Odbory boli najvýznamnejšími školami pozdvihnutia robotníckej triedy, jej výchovy a vrastania do spoločenských tradícií Európy. Je nepochybné, že veľkým bremenom európskej úlohy organizovanej robotníckej triedy je tradícia triedneho boja, V našom dnešnom pohľadeje veľmi úzke a hodnotami katastrofálne plytvajúce to chápanie spoločenského vývinu, ktoré pri hodnotení členov spoločnosti z hľadiska pokroku postupuje masívne, staticky, úplne materiálovo, narába výlučne triedami a nie ľudskými reláciami, funkciami a kľúčovými situáciami. Podľa dnešného chápania vybojovanie spoločenského pokroku ťažko možno realizovať vo forme naivne predstavovaných o meravo zoradených bojových jednotiek tried; je oveľa pravdepodobnejšie, že sa uskutoční zmenou organizačných princípov a zmenou verejnej mienky vzťahujúcej sa na tieto princípy a v dôsledku toho reorganizáciou určitých kľúčových pozícií. A čo sa týka podobne meravých predstáv triednych záujmov, dnes už veľmi dobre vieme, že ľudia skôr majú falošné predstavy o svojich záujmoch ako predstavy samotné, a že ani falošné predstavy nie sú vždy determinované triednymi záujmami. Vieme ďalej, že ochromujúci vplyv záujmov na spoločenský vývin sa menej prejavuje vo formej jednotného triedneho záujmu a oveľa viac v podobe zmeravenia a inštitucionálneho petrifíkovania vzťahov medzi pozíciami zaujatými v dielni spoločnosti, ktoré bezprostrednosť ľudských relácií už nedokážu prelomiť a ktoré sa dnes neraz označujú výrazom „etablované hodnoty". Vieme i to, že podstata takýchto etablovaných záujmových vzťahov nespočíva v tom, že ľudí, ktorí sú v nich zainteresovaní totálne deformujú a urobia z nich diabolských utláčateľov a strašidelných rebe-lov, ale oveľa viac v tom, že plodné energie bezprostrednosti a ľudskosti vzájomne obmedzia a ochromia. Dôraz teda nemá byť na likvidácii zlých ľudí, ale na uvoľňovaní plodných energií, To všetko si žiada radikálne novú definíciu starých pojmov triedneho /íiujmu a triedneho boja, čo vôbec neznamená, že organizované robotníctvo musí byťv budúcnosti menej bojovné, menej odhodlané a menil odvážne, neznamená, že sa musí znížiť k lacným kompromisom, V polovičatým riešeniam zastierajúcim podstatu a k sociálnym kvap-Uni, ktoré sa rovnajú almužně; ale znamená, Že v súvislosti s psycho-i n lými podmienkami a činiteľmi spoločenského vývinu si musí osvo-iii i.isiuijšie chápanie. Momentálne pokročil tento očistný proces na rovine princípov v kontinentálnej Európe len veľmi nepatrne, no o to viac imkmeil na ceste konkrétnych zážitková skúseností. V boji proti mýtu noty a násilia a proti potláčaniu robotníckych slobôd našio organizova-■■■■ n ihotníctvo kontinentálnej Európy na svojej strane takých spojencov, liiľMiĽJšie: vo väčšej či menšej miere sa ocitlo v jednom záujmovom ■jíl íločcnstve s takými, ktorí podfa predpísaných schém triedneho boja mali stáť srdcom i dušou na opačnej strane. Prakticky to viedlo k tomu, ■. .11/ciinli bojových hesiel socialistického robotníctva slí celkom zmenil význam takých slov a činiteľov, ako je náboženstvo, cirkvi, národ, iiliľixlná sloboda, národná nezávislosť, demokracia, inteligencia attf. Vzhľadom na túto zmenu bojových hesiel a bojovej frazeológie sa anti-Iniľsevici a ortodoxní marxisti usilujú nás opreteky presvedčiť, že to í (etkoje len taktika. Táto interpretácia však predstavuje typický symp-Ikiii naivného takticko-maniackého obrazu sveta, ktorý si predstavuje, h- usmerňujúce heslá veľkých spoločenských a politických hnutí mož-nii podľa taktiky meniť a variovať. Vieme, že to nie je tak, čo námjasne demonštruje pád ideovej platformy národného socializmu nainfikovaného takisto taktikomániou. Daromné nás opreteky ubezpečujú jednak uiiilioľševici, jednak strážcovia ortodoxného marxizmu a ortodoxných dogiem revolučnej taktiky, že táto zmena bojových hesiel socialistické-Ito robotníctva Európy je iba taktika. Možno, že je sčasti taktika, a pri-pnšiame, že keď dnešné formy boja budú bezpredmetné, bojovný so-I lalizmus sa v istých bodoch bude chcieť silou-mocou vrátiť k starým bo|ovým pozíciám. Tento návrat všaknebude a nemôže byť trvalý. Nemožno negovať zo dna na deň vplyv skutočnosti, že v istom rozhodujú-.....i ii historicky dlhom pamätnom boji sa ani konkrétne bojové zážitky, ani vyhlasované bojové výkriky nezhodovali s dogmami marxov-skej ortodoxie. Ale akje to tak, a bude to odrážať politická pozícia organizovaného robotnictYa, potom to nemôže mať vplyv ani nacezúru, ktorá vznikla 132 1stván bibo ll MIKÚľSKEJ ROVNOVÁHE A M I t R L I Í3 po prvej svetovej vojne medzi sociálnou demokraciou a komunizmom. Nie je náhoda, že duchovní vodcovia, ktorí dnes z hľadiska budúcej cesty socializmu prichádzajú do úvahy, sa nehodia ani do sociálnodemokratických, ani do komunistických schém, ale sa voľne vznášajú medzí oboma, či nad oboma. Sociálni demokrati a komunisti sa po prvej svetovej vojne stávali nie fanatikmi, ale priamo otrokmi určitej v detailoch groteskne vybudovanej taktiky. Vyvíjali tak opravdivú antise-lekciu, lebo sa stali jednak „zberateľmi" ľudí s heslom „všetko postupne a nič proti srsti", jednak „zberateľmi" ľudí s heslom „všetko cez sprisahanie, všetko cez revolúciu". Pomaly sa už viac zaoberali sebou ako ostatnou spoločnosťou a budúcnosťou. Komunizmus sa skladá z dvoch podstatných prvkov, ktoré sa organicky nespájajú: prvým je stopercentný socializmus, druhým stopercentná revolučná taktika. A revolučná taktika nieje nič iné, ako racionálny potomok revolučného romantizmu zo začiatku 19. storočia, a ako taký je menej Šťastným veďajäírn produktom francúzskej revolúcie. Revolučný romantizmus môže mať na obnovení kontinentálnej Európy iba minimálny podiel, pretože kontinentálna Európa dostala takú hroznú dávku falošného romantizmu, ušlo sa jej také množstvo zo šialenej filozofie a praxe dynamizmu, sily, večného pohybu, ustavičných zmien, z ducha doby meniaceho sa každých dvadsaťpäť rokov a zo samoúčelného pohybu, že v tejto oblasti potrebuje velkú-preveľkú ohľaduplnosť, aby sa pomaly mohla uzdraviť, a aby sa jej znova otvorili oči pre trvalé hodnoty, a aby namiesto šialeného striedania dialektických výkyvov pocítila mohutný a bezpečný prúd priamočiareho vývinu. Treba ešte vysvediť, prečo neberieme do úvahy ako špeciálny progresívny mocenský faktor slobodnú a liberálnu inteligenciu. Preto, lebo inteligencia, ako súvislá organizačná realita spoločnosti, ktorá je schopná stať sa súčasťou istej politickej koalície, jednoducho neexistuje. Nikdy veľmi neexistovala, ale v kontinentálnej Európe celkom zanikla. Prirodzene, existujú jednotlivci a profesijné odvetvia slobodnej inteligencie, ktoré sa umiestňujú a bránia tak, ako sa práve vedia. Prirodzene, že spolupráca týchto jednotlivcov je pri obnovení európskych metód v maximálnej miere významná a želateľná. Ale ako celok v nijakej súvislosti nie je spoločenský, organizačný a mocenský faktor. Slobodná inteligencia je najcitlivejší a najkrajší kvet európskeho kultúrneho, politického a spoločenského vývinu; ale v čase, keď boli vyvalené tisícročné stromy, a prvoradou starosťou je ich regenerácia, neoplatí sa veľa hovo- i ii o lom, že neskôr, keď sa celá pôda zúrodní, akú významnú úlohu I iiii lc mať kyslík konárov a vôňa kvetov. I 're obnovenie európskych metód vzali sme do úvahy dva stalické mocenské faktory: byrokraciu a roľníctvo. Obidva sme mohli zaradiťaj mrdzi konzervatívne činitele. Je nepochybné, že vzhľadom na svoju piiiodzcnosťsú konzervatívne. Avšak nie v takom význame, že by strávili islč večné hodnoty s vedomím bojovej pripravenosti; sú konzerva- II vně jednoducho preto, lebo isté hodnoty strážia tak, že medzitým pre- ■ ivii|u určitú pasívnu gravitačnú silu. V Dej koalícii európskych síl teda. klom ma viesť a riadiť obnovenie moci európskych metód, musí politicky uvedomený a aktívny prvok predstavovať najmä koalícia cirkví, armády a organizovaného robotníctva. Byrokracia môže dostať výkonnú iiluhii na nižšom stupni, kým roľníctvo si môže nárokovať len úlohu ■ 'in iiiuu. Vyskytnú sa však situácie, keď s cirkvou a s armádou bude (nožné rátať len v obmedzenej miere, a práve v takejto miere musí vystúpiť do popredia úloha byrokracie a roľníctva, lebo organizované robotníctvo, nech už akokoľvek verí, že má budúcnosť v rukách, bez urči-i<'l rovnováhy ľahko môže prepadnúť mýtu triedneho boja a revolučnej luktiky, čo by v dnešnej kritickej situácii znamenalo definitívny zánik ctii ópskych metód. Byrokracia je európsky činiteľ preto (a natoľko), lebo (a nakolko) uchováva technicky prehĺbenú, do podoby povolania vypracovanú, his- ii u leky utvorenú, na náboženskom a klerickom základe fungujúcu tradíciu administratívy, riadenia a formovania ľudských relácií. V tejto chvíli nemyslíme na výstrelky byrokracie, lebo svet sa v dnešnej situácii IuiiIľ musieť vyrovnať s oveľa podstatnejšími a ničivejšími nebezpe- I snstvami, Kult moci, násilia a úspechu sa vo svete byrokracie preja-vu|c najmä v podobe idolu efektívnosti. Nech už je vo svete moderného ii Nisového riadenia zabezpečenie úspešnosti akokoľvek nevyhnutné, výlučný kult úspešnosti je spätý so zánikom slobody a kultúry, preto dobrá byrokracia intuitívne - aleje zle, ak vedome - odoláva výlučnému kultu Hriešnosti. Ešte viacej odoláva rozličným svetonázorom, a mimoriadnu i idoliiosť preukazuje voči ničivému utilitarizmu spoločenského matéria-li/inír, ktorý znamenal by totálne zničenie byrokracie ako techniky, kultú-i v a metódy uchovávania hodnôt. Prirodzene, tento odpor si neslobodno I n u nýliť - práve preto, že sa dá pomýliť veľmi ľahko ■ s momentom zotr-1 cnosti, ktorým sa vie byrokratická obmedzenosť postrádajúca najmen-■an fantáziu, postaviť proti pokroku. 134 i štván bibó Ak sa dívame na byrokraciu z tohto hľadiska, je jasné, že v každom jednom prípade, v každej krajine a v každom odvetví byrokracie má byť osobitne zhodnotenou faktickou otázkou, ci v koalícii európskych mocenských činiteľov možno s byrokraciou rátať ako s aktívnym a užitočným členom. Z prípadu na prípad o tom rozhodne skutočnosť, či príslušné odvetvie byrokracie, nejaká jej skupina inštitúcií alebo skupina osôb, prejavila vedomý alebo intuitívny protest proti mýtom, svetonázorovým heslám, spoločenskému a národnému materializmu a výlučnému kultu úspešnosti, ktoré ohrozovali európskeho ducha. Nerozhodne o tom otázka, či v danom prípade boli tieto skupiny ochotné - odopre-ním poslušnosti moci - podstúpiť mučeníctvo. Kto bol toho schopný, už nie je byrokrat, ale čosi viacej, ale môžeme povedať i to, že z istej časti aj menej. Charakteristické martýrium byrokrata je na drobné rozmenené a v technických detailoch rozptýlené mučeníctvo práve tak, ako je na drobné rozmenená a v detailoch sa strácajúca celá jeho práca a v nej obsiahnutá kultúra. Jeho martýrium sa prejavuje v práci navyše, v strate priazne vyšších miest, v zastavení postupu na pracovisku a v podobných tragikomicky hrdinských veciach. Jeho protest nespočíva v tom, že sa zaradí do tábora bojujúcich proti moci, ale v tom, že nech sú nariadenia moci akokoľvek brutálne, netrpezlivé a chaotické, od prvej chvíle ich uskutočňovania usiluje sa premeniť ich na znesiteľné, rešpektujúce individuálne a ľudské požiadavky, a v rámci možností na bezpečné požiadavky Z prípadu na prípad treba teda hodnotiť, či jednotlivé odvetvia, skupiny a organizácie byrokracie toto urobili či nie. lebo existuje množstvo príkladov na ľahostajnú pasivitu byrokracie, ba aj na to, že v mene jedine spásonosného svetonázoru alebo úspešnosti byrokracia ešte znásobila brutalitu, netrpezlivosť a chaotickosť moci. Roľníctvo je zo všetkých mocenských činiteľov iiajstarickejšie a naj-pasívnejšie. Ako osobitný mocenský činiteľ prichádza do úvahy vlastne len tam, kde ešte vôbec existuje, čiže tam, kde predstavuje nielen jednoduchú roľnícku činnosť, ale okrem nej istú špeciálne uzavřenu a zúženú životnú formu a súčasne istú rezervu ľudského zdravia. Na miestach, kde moderný vývin túto feudálnu uzavřenost'roľníctva zlikvidoval, možno o roľníctve ako o osobitnom mocenskom činiteli hovoriť len ťažko, lebo sa stalo súčasťou meštianstva alebo robotníctva. Napriek tomu roľníctvo aj tu predstavuje určitý odtieň umiernenosti a ľudského zdravia. Avšak ako s výrazným mocenským činiteľom s ním možno rátať nie v Nemecku alebo Taliansku, ale v malých východoeurópskych II ľ UK OPS KEJ ROVNOVÁHE A MIERI 135 i Eitjinách, kde po ocitnutí sa v rozličných slepých uličkách existovali ii | \ islujú roľnícke hnutia pripravené na svoje obrodenie a regeneráciu; ■ i vi hlo krajinách totiž moderný vývin nečakane a veľmi výrazne na-,ii ilil nevyhnutnosť vystúpenia roľníctva z uzavrenej, úzkej životnej for-ins ,i mázku jeho politicko-záujmového zastúpenia. Súčasne sa tu ešte / u 11 ,i citeľne uplatňujú isté kultúrne hodnoty roľníckej životnej formy ti Imlské zdravie prejavujúce sa v postoji roľníkov. Napokon musíme zdôvodniť, prečo nepokladáme za európsky mo-l v faktor mestskú priemyselnú a komerčnú buržoáziu. Po prvé preto, i w i i.ilo vrstva v strednej a východnej Európe, najmä však vo východnej BufOpe, nikdy nebola taká silná ako v západnej Európe. A hoci v Ne-iiiľi ku a Taliansku aj existovala silná, pevne zakorenená a uvedomelá im-Mská buržoázia, práve táto vrstva - aspoň v Nemecku - sa popri Inteligencii stala najväčšou obeťou duchovného, morálneho a životného chaosu, ktorý sa v Nemecku začal po roku 1871, a po roku 1918 nadobudol katastrofálne rozmery. Táto buržoázna trieda, ktorá v prvej polovici 19. storočia poskytla obranu nemeckému demokratickému so- i ili/iuu, vzhľadom na svoju poriadkumilovnosťa schopnosť byť opo-tnn systému po roku 1871, najviac uverila monštruóznemu historickému omylu, že nemecká jednota je skutočnosť a že je to zásluha Ho-tUNDZOllernoVCOV; táto buržoázna trieda popri inteligencii najviac preci-lovala ako vlastnú bolesť krivdu, ktorá postihla vec nemeckej demokra- ■ ic. nemeckej národnej jednoty roku 1918, a napokon najintenzívnejšie itii vlastnej koži pocítila nezmyselný zánik praktických, morálno-spo-loi ruských hodnôt, ktorý v ekonomickomorálnej oblasti znamenala Iflflacia celonemeckého rozsahu. Táto nemecká buržoázna trieda - spolu s nemeckou inteligenciou -hoci si jasne neuvedomovala, kam vedie liiilcri/mus. a hoci si neželala všetko, čo bolo v hitlerizme nevyhnutne I 11 Stáhnuté, reagovala - nie ako celok, ale vo svojich roztrúsených zlomkoch - najintenzívnejšie na hitlerovský program. Avšak roku 1933 už 101 va možno hovoriť o takejto buržoázii chápanej v klasickom zmysle llova, pretože počet samostatných a nezávislých existencií v rámci tejto triedy výrazne klesol. Ďaľsí pokles nezávislých existencií, roztrúse-uie sa celej vrstvy a jej splynutie s amorfnou masou usmerňovanou, kontrolovanou a vybavenou štátom pokračovalo po roku 1933 v takej miere, že túto vrstvu ako osobitný spoločenský a politický mocenský l.iklor možno nechať bez povšimnutia. 136 i s t v á k bibú 3. Sl,\l\i POUTICKH A VLÁDNE FORMY Z vymenovania európskych politických a spoločenských faktorov moci vyplýva veľa vecí súvisiacich s otázkou, aké štátne, politické a vládne formy môžu prísť do úvahy pri zabezpečení moci a regenerácie európskych metód na tomto ťažko skúšanom kontinente. Ani zdaleka sa neodvažujem tvrdiť, že by otázka politických foriem nebola pri otázke opravdivej súčinnosti reálnych síl dôležitá. Regenerácia európskeho ducha je aspoň tak otázkou foriem a metód, ako otázkou súčinnosti princípov a reálnych spoločenských mocenských Činiteľov. Chcem iba zdôrazniť, že nieje rozhodujúce, aby sme od prvej chvíle, ked velké a viditeľné protieurópske sily zmiznú zo scény, vedeli uskutočniť najeu-rópskejšie, najdemokratickejšie a najpokrokovejšie politické formy, pretože sa nepotrebujeme veľmi namáhať, aby sme priznali, že to nieje možné. Najdôležitejšie je, aby bola zabezpečená súčinnosť a harmonická spolupráca všetkých európskych síl, a aby bol zabezpečený Čo najrýchlejší a najpriamočiarejäí vývin smerujúcik regenerácii európskych foriem. Prvé hľadisko si vyžaduje, aby sa na území Európy, kde sa rozšírilo zdrsnenie a zdivenie politickej morálky, a na území, kde je otázka regenerácie politiky a morálnosti aktuálna (toto územie nieje len územím utláčateľov, ale aj územím utláčaných), rozvinul istý druh koncentrácie a koaličného riadenia. Božechráň, aby táto koncentrácia bola akousi koalíciou starých politických strán. Aj v západnej Európe je výrazne citeľné, že rámce politických strán a ich rozdeľujúce hraničné čiary už málo zodpovedajú podstatným problémom, ktoré ľudí z politickej stránky najviac usmerňujú. Čo sa viacnásobne vzťahuje na strednú i\ východnú Európu, kde sa odvtedy, Čo sa utvorili rámce, otázky a odpovede týchto strán, stali také veci, ktoré brutálne a radikálne zmarili všetky hľadiská, sporné otázky a hraničné čiary, podľa ktorých kedysi tieto strany vznikli. Nejde o koncentráciu týchto politických Stran, ale o koncentráciu politických, spoločenských a morálnych mocenských centier, o ktorých sme uvažovali. Politické strany prichádzajú do úvahy len v takej miere, v akej predstavujú jednu z týchto síl, ale ešte aj tu si musíme overiť ich adekvátnu kvalifikáciu, Lebo oveľa väčšiu hodnutu ako predstavitelia etablovaných spoločenských záujmov alebo ako politickí rutinéri má niekoľko vážnych vzdelancov a odborníkov, ktorí dobre a správne vedia reprezentovať túžby a požiadavky relevantných spoločenských vrstiev alebo príslušníkov mocenských centier. |. II Mll PS K ej ROVNOVÁHE A mieri 137 (Házku, že ktoré zo spomínaných spoločenských vrstiev a spolo-f niských alebo duchovných mocenských centier prichádzajú v jednot-h\ velí krajinách do úvahy, treba rozhodnúť po individuálnom zohľadnení i itdej krajiny. Táto koncentrácia má jediného nevyhnutného účastníku: organizované robotníctvo. Nieje však dobré, ani želateľné, aby ten-ln účastník ostal sám. V strednej Európe, ako vyplýva z našich úvah, umsi byť budúca koncentrácia - po vyzdvihnutí podstatných prvkov -\ ki mernom dôsledku koncentráciou cirkví, armády a organizovaného robotníctva. Čím ďalej na Východ, tým viacej klesá funkcia armády ako i • 11 v; ml neho činiteľa. Miestami klesá aj význam cirkví, určitú úlohu dostavit I iy rokracia, ešte väčšiu dostáva roľníctvo, a na Balkáne už sotva môže hyľ / európskeho hľadiska reč o inom, ako o koalícii robotníctva a roľníctvu s požehnaním alebo bez požehnania cirkvi. I íruhú potrebnú požiadavku rýchlej regenerácie európskych metód I Foriem možno z hľadiska podstaty zhrnúť do podoby dvoch požiadaviek. Prvou požiadavkou je, aby verejná mienka od prvej chvíle mala wi| demokraticky chápaný orgán, t.j. demokratický parlament v celo-i.lIiioiii kontexte a demokratické miestne orgány v lokálnom kontexte. Viilliy vcelku nie sú rozhodujúcou požiadavkou. Rozhodujúce je, aby víľlci - ale podľa možnosti nie viac ako všetci - ktorí sa skutočne zú-■ .ľ.iuiijú na formo vaní verejnej mienky, mali volebné právo. Skúsenosti nadobudnuté v súvislosti so vzostupom híderizmu nabádajú kmimo-i ladnej opatrnosti najmä vo vzťahu k volebnému právu najmladších ve- II ivvch skupín. Prirodzene, za každú cenu treba eliminovať intelektuálny i ľii/.iLs, ktorý môže viesť prakticky k vylúčeniu celých vrstiev, no treba nltal s tým, Že zníženie intelektuálnych požiadaviek na nulu prinajmenej natoľko škodí ako osoží veci pokroku, a v konečnom dôsledku vná-Aa do ix)litického života nevystilmuteľnú, nevypočítateľnú a nevýraznú iiinsu, ktorá pri vzostupe hitlerizmu zohrala takú významnú úlohu. Bezpodmienečnou požiadavkou sú tajné voľby a v súvislosti s nimi vy I líčenie všetkých machinácií Čo sa týka volebných postupov i výsledkov. Veľmi problematický je aj systém nepriameho volebného systému, klorý vedie k znižovaniu a provincializáeíi politickej kultúry; z hľadiska politickej výchovy má však rozhodujúci význam, aby sa popri parla-11 n nie aj miestne orgány stali školou demokratického politického vzdelávania. S priminucióznym proporcionálnym volebným systémom mali veľmi zlé skúsenosti vo weimarskom Nemecku. 138 istván bibó n EURÓPSKEJ ROVNOVÁHE A MIERI 139 Nieje rozhodujúce, dokonca nie je ani veľmi želateľné, aby tieto parlamenty pracovali od prvej chvíle na stopercentnom parlamentnom základe, aby od prvej chvíle povýšenecky kontrolovali činnosť vlád, a aby na to mali plné právo, a je mimoriadne nežiadúce, aby sa od prvej chvíle venovali otázke zvrhnutia vlády. Ak raz vznikne koncentrácia, ktorá je nevyhnutná, a vznikne správne, v prvom období politickej a morálnej regenerácie, nebude Často potrebná výmena vlády. V situácii, v ktorej nejde o tyraniu v klasickom a jednoznačnom význame slova, ale o komplexné narušenie celého politického spoločenstva a politickej kultúry ľudu, o politickú masovú hystériu, ktorej korene siahajú do dejín, sa princíp regenerácie a zvrchovanosti ľudu nemá, nemôže a nesmie chápať príliš striktne. V tejto situácii prvou úlohou parlamentu nie je čo najviditeľnejšia demonštrácia zvrchovanosti ľudu, ale to, aby verejná mienka - nech už je akokoľvek zmätená a popletená - dostala orgán prejavu a aby sa rozvinul proces jej politického vzdelávania. Druhou podmienkou uznania ktorejkoľvek vlády a vládneho systému za rovnocenného účastníka regenerácie európskych metód je sloboda odborov. Túto požiadavku netreba vermi vysvětlovat', ked'raz vieme, že z mocenských činiteľov, ktoré prichádzajú do úvahy, je iba jediný, bez ktorého sa proces regenerácie nemôže začať: organizované robotníctvo. Naše úvahy, v ktorých sa toľko venujeme koncentrácii, môžu byť každému vlastencovi podozrivé, a to tým viac, že v tejto koncentrácii rátame aj s prvkami, ktoré zvyknú z tohto hľadiska označovať nielen za veľmi progresívne, ale priamo za revolučné. Poukázal som však na to, že o spomínaných dvoch činiteľoch môže byť reč v takej miere, v akej predstavujú skutočné európske sily a nie sú vtěsnané do rámca etablovaných spoločenských záujmových vzťahov. Nech už má zabezpečenie pokroku akýkoľvek rozhodujúci význam, treba poznamenať, že v danej situácii je okamžité a úplné uskutočnenie zmien vyžadované pokrokom a regenerácia metód novej Európy vo vzájomnom vnútornom protirečení, lebo vývin, ktorý obidva zámery v nasledujúcej historickej chvíli postaví proti sebe, formoval sa v dôsledku rozličných historických skúseností a situácií. Ako pokrok nechápem iné, ako premenu spoločnosti v socialistickom význame a socialistickým smerom. Som presvedčený, že pre túto zmenu ukončenie vojny nebude mimoriadne priaznivým momentom, presnejšie:ak aj existuje - a vo veľkej miere existuje - možnosť radi- kálnych premien týmto smerom, neverím, že premeny budú z hľadiska budúcnosti plodné, že dajú voľný priechod budúcnosti, a že podporia regeneráciu moci európskych metód. Je mi jasné, že toto presvedčenie je v ostrom rozpore s názorom rozšíreným v anglosaských progresívnych kruhoch, podľa ktorého chvíľa ukončenia vojny je veľmi vhodná na radikálne, socialistickým smerom uskutočnené premeny, a čo sa týka strednej a východnej Európy, je tu jedinou sľubnou cestou cesta vzniku sovietskych republík, kedže na tomto území v dôsledku totálneho krachu politickej kultúry neexistuje nijaká vážna možnosť nastolenia v západoeurópskom význame chápanej liberálnej a demokratickej socialistickej moci. Takto je to naozaj logické. V pozadí logických úvah sú však dve dogmy, ktoré sú z hľadiska spomínanej situácie mylné. Ak si položíme otázku, čo má v strednej a východnej Európe väčšiu možnosť: liberálna vláda západoeurópskeho typu alebo diktatúra proletariátu, nepochybujme, že v momente skončenia vojny má vážnejšiu Šancu druhá alternatíva. Avšak omyl je práve v predpoklade, že v momente skončenia vojny môžu a smú na tomto území existovať iba socialistické režimy, lebo naozaj: vychádzajúc z číreho socialistického režimu neexistuje iná alternatíva, ako liberálny socializmus alebo socialistická diktatúra. Musím však podotknúť - nech je to na prvé počutie akokoľvek poľutovaniahodné - že moment skončenia tejto vojny nieje pre strednú a východnú Európu z hľadiska radikálnej a úplnej premeny smerujúcej k socializmu tým najvhodnejším momentom. Od ruskej revolúcie je dogmou, že moment skončenia veľkej a vyčerpávajúcej vojny je - najmä z hľadiska porazených krajín - vhodný moment na vypuknutie široko rozvetvených socialistických revolúcií. Toto je však vážny omyl, aspoň v prípade, keď revolúciu nechápeme iba ako číry chaos a neporiadok, ale ako uvedomelé, premyslené a riadené hnutie, ktorého cieľom je vybudovanie novej spoločnosti. Komponenty nespokojnosti, zúfalstva a biedy budú nepochybné existovať aj v momente skončenia tejto vojny. Nie sú však pre revolúciu nadovšetko potrebné. Pre revolúciu je potrebná jasná a súvislá interpretácia súčasnej biedy, vypracovaná a súvislá vízia budúcnosti a taký psychický stav, ktorý napriek každej fyzickej biede a fyzickému vyčerpaniu verí v spasiteľnú moc rysujúcich sa ideí. A napokon je potrebná spoločenská a politická situácia, ktorá neodolateľnou silou zhromažďuje na stranu revolúcie najlepších 140 I s tv á N B i a ó t ľ N O ť S K E J ROVNOVÁHE A MIERI 141 príslušníkov spoločnosti. To všetko bolo v ruskej revolúcii roku 1917 prítomné, ale nič z toho nieje prítomné v strednej a východnej Európe roku 1944. Čím povzbudivejšia je v anglosaských krajinách čoraz jednot-nejšia vízia budúcnosti, tým menšia je pravdepodobnosť, že táto vízia bude rovnako povzbudivo pôsobiť aj v strednej a východnej Európe. Tieto krajiny žijú viac ako pol storočia latentné, viac ako štvrťstoročia evidentne v neutajiteľnom totálnom chaose a zmätku politických a spoločenských ideí a hnutí. Medzi krátkymi časovými intervaimi prežili najprotichodnejšie a najutopistickejšie „revolúcie", a celkom prestali veriť, že vízia tej-ktorej revolúcie môže byť pravdepodobná, nádejná a že môže priniesť niečo dobrého. Prirodzene, uprostred vždy pasívnych - a teraz špeciálne apatických - veľkých más aj teraz existujú aktívne a čulé revolučné skupiny, ktorýmnechýba viera. Ibaže jestvuje niejed-na takáto skupina, ani nie dve, ale omnoho viac; sú to davy vážnych, smelých a zodpovedných ľudí, ktoré sú roztrúsené po celom svete, ktoré sú zmätené a gniavené naj rozporu plnějšími - opodstatnenými alebo neopodstatnenými - obavami a neistotami. Tieto krajiny celkom stratili bezprostredný kontakt s faktom, že európsky politický vývin má istý dlhodobo sa uplatňujúci priamy trend, ktorého proces [aj] medzi revolúciami, diktatúrami a ideológiami pokračuje smerom k jednotne sa črtajúcej budúcnosti. Romantické a nebezpečné teórie večného dynamizmu, ustavičných zmien, štvrístoročne sa striedajúcich dobových ideí a večnej dialektiky bez syntézy, sa v týchto krajinách stali citeľnou a zažitou historickou skutočnosťou: ich politická vývinová línia namiesto dopredu postupujúcej čiary s miernymi výchylkami pripomína šialenú vibráciu elektrického prúdu, po ktorej spoločnosť pri desaťtisícnásobnej strate prejde smerom k budúcnosti iba desatinu cesty. V tomto psychickom stave rozháranosti znamená každá nová revolúcia iba zážitok úplného šialenstva a čoraz menšiu schopnosť zastaviť rozkrútené koleso. Prácu aktívnych revolučných menšín stále viac ochromuje pasivita apatickej a na smrť vyčerpanej väčšiny. Túto sériu revolúcií nemožno porovnať ani so sériou francúzskych revolúcií, v ktorých francúzska spoločnosť v záujme jedného a toho istého cieľa chcela tri-Štyri ráz po sebe zdolať tú istú prekážku. Ako sme povedali, stredná a východná Európa v dôsledku samoúčelnosti revolučného romantizmu a rozličných historických krívd dospelak takému nemožnému výsledku, že aj protipokrokové sily šli do boja v plnej zbroji revolučného dynamizmu, čím sa jednoznačný smer revolúcie úplne poplietol. V situácií středo- a východoeurópskych krajín patria k tomu všetkému .■■.re iIvľ osobitné nebezpečenstvá. Prvýmje,že v týchto krajinách i lavicové socialistické revolučné hnutia zbavovali dogiem triedneho hi iní a revolučnej taktiky v podstatne menšej núere, a v prípade prevzatia nu ii i by ich najväčšou starosťou bolo práve urýchlené likvidovanie mo- ■ u.[.m h Ľomier európskeho typu ktoré zanechal po sebe | národ ný| Mtiľilizmus. Je celkom pravdepodobné, že oslabenie a potlačenie moci ľiitúpskych metód, ktoré znamenal a vyvolal hitlerizmus a podobné hnu-liu. sa práve prostredníctvom lavicových hnutí stane definitívne a ne-mlvolaicľné. Situäciajetedaaj tu v protiklade s ruskou revolúciou roku I'M /, klorá z hľadiska európskych metód takmer nemala čo stratiť, pri-f i mi revolúcia - hoci nie s rýchlou účinnosťou - vyvolala v konečnom i Irkte vývin smerujúci k európskym metódam. I Iruhým veľkým nebezpečenstvom revolučného násilia v strednej .i * vchodnej Európe je nebezpečenstvo diktatúry. Nie leninskej alebo i.iluiskej, ktorú parlament a protestné právo verejnej mienky neobmedzovali, no o to viac ju obmedzoval nezmeniteľný charakter idey acie-l,i I Jiklatúra v strednej a východnej Európe, nech by vznikla v mene ktoréhokoľvek svetonázoru, nemôže byť taká, resp. veľmi skoro prestane hyť taká. To, čo v strednej a východnej Európe najviac hrozí, je ne-b i ečenstvo neobmedzenej osobnej moci, to, že nie diktatúra vznikne im nejaký cieľ, ale diktatúra vznikne pre diktatúru. Tieto krajiny sa unií.po nečakanom rozpade monarchie bez akéhokoľvek prechodu ocitli v siiuácii, ktorú charakterizovala absencia osobnej autority a absencia ■ i lenia, v dôsledku čoho boli náchylné a ochotné prijať diktátorov, a ak by sa diktátor nenašiel, umelým spôsobom vytiahli - ako cisára Clau-ih.i spoza záclony3- toho, u ktorého predpokladali istú vzdialenú diktá-uiiskií kvalifikáciu. Toto nebezpečenstvo v spomínaných krajinách existuje pri každom vedení, ale v koalícii európskych mocenských síl, ktorú sme načrtli, je l»hIsiatne menšie ako v prípade ktorejkoľvek revolučnej vlády. Vývin urči-i \ i h osobných autorít je za každých okolností nielen nevyhnutný, ale aj žiaduci; ale ak tieto osobné autority vyrastú zo spomínanej koalície ľi n ó| >skych síl, možno dúfať, že tento druh vedenia a moci môže podnietiť Istý vývin smerujúci k likvidácii osobnej mocí a k spirítualizácii moci, pn- ktorý spomínané krajiny-najmä západnejšie: Nemecko, Taliansko, n lc i Poľsko a Maďarsko - už dozreli, i napriek tomu, že ťažko nachádzajú , BBtu a že stratili v tomto smere svoje zdravé inštinkty. 142 ISTVÁN BIBÓ h i mhipskej rovnováhe a mieri 143 Ak uznáme rozhodujúci význam likvidácie osobnej moci a spiri-tualizácie moct na tomto území, treba nastoliť otázku, čo by v tomto ohľade znamenalo prípadné obnovenie monarchie. Domnievam sa, že niečo by mohlo znamenať, ale k tomu niečomu treba pristupovať velmi opatrne. Pri hodnotení rekonštrukcie monarchie sú rozhodujúce dve hľadiská, Prvým je, že európska monarchia je vo veľkej miere spiritualizovaná a ďalej spiritualizovateľná forma osobnej moci, vďaka čomu je v určitej miere vhodná na to, aby si v jej rámci krajiny zmietané osudom a nainfikované všelijakými politickými šia-lenstvami, určitým spôsobom oddýchli a súčasne sa pohli na ceste vývinu. Druhým hľadiskom však je, že európska monarchia je konkrétna historická inštitúcia, ktorej rozpad v strednej Európe zapríčinil najmä fakt, že bola priveľmi spätá s etablovanými záujmami spoločnosti, najmä s etablovanými záujmami aristokracie. Táto spätosť sa však v určitej miere uvoľnila, a to jednak v dôsledku rozkladu aristokracie, jednak v dôsledku ďalšej spiritualizácie dynastií ocitávajúcich sa vo vyhnanstve. To, či vzťah európskej monarchie k týmto etablovaným záujmom naozaj zanikol, a do akej miery, je otázkou konkrétneho hodnotenia, ktoré je v každej krajine iné. Ak použiteľnosť monarchických riešení budeme vyhodnocovať z tohto hľadiska, vo významnejších krajinách Európy dospejeme k nasledujúcemu konečnému výsledku. Monarchia predstavovala optimálne riešenie pre krajiny, ktoré preši i nefalšovaným fašizmom, teda pre Taliansko, Nemecko a pravdepodobne Španielsko. Tieto krajiny si totiž opäť zvykli na osobnú moc, a celkom alebo vo veľkej miere stratili schopnosť zaobchádzania s inštitúciami neosobnej praktickej moci. Súčasne však majú z hrozných následkov osobnej moci celkom bezprostredné a silné skúsenosti, pričom disponujú ochotou vrátiť sa k systému neosobnej moci a pokračovať v prerušenom vývine. Túto dilemu nemôže preklenúť nič, iba osobná moc, ktorá je vzhľadom na svoje tradície do istej miery už spiritualizovaná, a ktorá je ochotná podrobiť sa svojej ďalšej spiritualizácii, odo-sobňovaniu. Takouto osobnou mocou je jedine monarchia. Prirodzene, ani ona neponúka v tomto smere stopercentnú záruku, veď vieme, že boli monarchovia, ktorí pripravovali útočisko diktátorom, prípadne sa samí stali diktátormi. Avšak monarchia, ktorá nasleduje po páde diktatúry, sotva sa sama stane diktatúrou, a v krajinách nakazených fašizmom predstavuje menšie nebezpečenstvo diktatúry ako napríklad republikánska demokracia - ktorá by v týchto krajinách nebola schopná ani * Ulnuť - alebo systém sovietskeho typu, či hociktorá iná vládna for-" i.1 I oisírovať prechod na stopercentnú republikánsku demokraciu je hlo krajinách nebezpečné už aj preto, lebo je škoda prehranú vojnu .i po nej nasledujúce biedne spomienky spájať so zavedením demo-i NM ie (pozri: Weimar!). < >iii/.ka, či sa v demokraciách západnej a severnej Európy tieto mo-iiiil iuc obnovia alebo nie, nemá väčší význam. Vo Francúzsku, v jedine) demokratickej krajine, kde po vojne jestvuje reálne nebezpečenstvo iihi lanskej vojny, možno položiť otázku, či za takýchto okolností sa iiio/nosť monarchie ponúka ako východisko alebo ako epizóda. Okrem QAItolenia otázky však nemôžem viac povedať: isté je, že vo Francúz-i n existuje politická ochota a kultúra potrebná pre život pod neosob- .......nocou; od roku 1875 predstavuje vládnu formu Francúzska orle- 'ii I.DV,ská4respublika. ktorá pravdepodobne aj ostane, nech sa už hlavu stálu volá prezident, alebo nebodaj kráľ. V balkánskych krajinách kráľovstvo prevažne nereprezentuje prin-i ip spiritualizácie moci, ale ešte i dnes jednu z foriem nespiritualizova-urj osobnej moci. Teda otázku, čije monarchia z hľadiska politického V y v i mi užitočná alebo škodlivá, nemožno riešiť teoreticky, ale iba z prí-l'.idu na prípad. Nakoniec sú v Európe dve krajiny, v ktorých by bola monarchia nepochybné škodlivá: Poľsko a Maďarsko. V týchto krajinách je totiž ll u'Jatkárska aristokracia hoci je v defenzíve ešte aj dnes ma-[vnym politickým faktorom. A to znamená, že aristokracia by bola najvernejšou oporou prípadnej monarchie; jej vernosť by nevyhnutne . nnotala monarchiu do siete vlastných etablovaných záujmov, v ktorej liy monarchia, nech by sa už akokoľvek usilovala sledovať tradície ne-■ ' ibnej, ústavnej, spiritualizovanej moci, nebola schopná splniť ani jedinú potenciálnu úlohu, ktorá by dnes mohla dať oprávnenosť rozličným monarchickým riešeniam, ako je uľahčenie prechodu k odosobnená i moci, preklenutie ťažkostí tohto prechodu atď. len istý argument sa vzťahuje pravdepodobne aj na východné Ne-ko; preto pravdepodobne, lebo dnes ešte nevieme, do akej miery 10/ ložil hitlerizmus spoločensko-mocenské situácie pruskej veľkostat-Itírskej triedy. Z toho vyplýva, že prípadná nemecká monarchia v žiadni im prípade nemôže byť hohenzollemovská. II. kapitola [Navrátenie Nem.ecka do európskeho spoločenstva] i. DOBRÝ MIER S NEMECKOM Rozhodujúcou úlohou európskeho mierového procesu, na ktorom stojí alebo padá možnosť každej ďalšej práce, je navrátenie Nemecka do európskeho spoločenstva. Úloha tohto navrátenia má dve časti. Prvá: Nemecko treba opäť urobiť súčasťou európskeho spolunažívania, čiže je potrebné regenerovať, alebo dobre usmerniť vzťahy Nemecka s ostatnou Európou. Druhá; Nemecko treba priviesť späť na ten stupeň politického vývinu, ktorý svojho času opustilo. Obe úlohy úzko súvisia, a jednu bez druhej nie je možné vyriešiť. Navrátenie Nemecka do európskeho politického spoločenstva stojí alebo padá na jedinej otázke: na tej, Či možno v Nemecku vzbudiť ducha objektívnej zodpovedností. K tomu sú potrebné dve vecí: jednak to, aby svet nezaťažil Nemecko zodpovednosťou, ktorá je pre neho ľudsky neúnosná, jednak to, aby svet nedal Nemecku príležitosť, aby sa cez nejaké alibi zbavilo celej zodpovednosti, resp. aby zodpovednosť mohl o zvaliť na určitých ľudí čí skupiny ľudí. Zodpovednosť musí niesť Nemecko ako národ komplexne, no tá musí byť únosná. Keď hovorím o zodpovednosti, nemyslím na požiadavky, ktoré sa z titulu zodpovednosti budú Nemecku predkladať: takéto požiadavky nepochybné budú, ale žiaľ, všeličo svedčí o tom, že nie všetky budú vhodné na vzbudenie ducha zodpovednosti, Dôraz je totiž na tom, aby sa v Nemecku vytvorila politická verejná mienka, ktorá si bude vedomá, že Nemecko nesie za isté veci zodpovednosť: nie pred tvárou víťazov a nie v dôsledku nariadení mierovej zmluvy, ale pred tvárou histórie, pred tvárou minulých a budúcich nemeckých generácií. Vzbudenie pocitu zodpovednosti je podmienkou toho, aby vôbec mohla byť reč o regenerácii Európy: bez neho je každý politický, vojenský a ekonomický plán celkom a dokonale márny. O tom, či možno tento proces v Nemecku podnietiť a akými prostriedkami ho možno podnietiť, sú kompetentní hovoriť iba Nemci. My môžeme hovoriťiba o tom, čo má byt'a čo nesmie byť v mierovej zmlu ve a v nemeckej vnútornej politickej forme, aby sa spomínaný proces rozvinul. Čo sa týka obsahu mierovej zmluvy, najjednoduchšie bude, ak pa-i nlcine s nariadeniami Versaillskej zmluvy budeme brať do úvahy možnosti a nebezpečenstvá. Prvá vec, ktorá by v budúcej mierovej zmluve bola nesmierne škod-ln .i ,i ktorej by sa holo treba vyhnúť za každú cenu.je obvinenie Ne-nu'ika z vojnového zločinu. Dať takéto konštatovanie do medzinárodnej ; mluvy, ktorá má byť právnym podkladom, je najnezmyselnejšia vec, aliii si len možno predstaviť. Ukázali sme už, aký to malo následok v prípade Versaillskej mierovej zmluvy: jeho prostredníctvom vedomie povinnej platnosti zmluvy na sile nezískalo, ale stratilo. Namiesto toho, aby sa zmluva prejavila ako uzavřený historický fakt, prejavila sa ako proces, v ktorom k rozsudku došlo po istom konštatovaní faktov, no po uvedení dôkazov z druhej strany, po vymenovaní faktov, možno tento proces obnoviť. Je úplne zbytočné, aby nemecká a nie nemecká vri la pokračovala v odkrývaní histórie skutočných udalostí v mene myš-lirnk y, že dokumenty, ktoré sa dostanú na svetlo sveta, budú dokazovať iiicčiu zodpovednosť. Predpokladom toho, aby sa v Nemecku vôbec prebudil duch zodpovednosti je, aby túto zodpovednosť nevyslovil víťaz n mierová zmluva, ale sám nemecký ľud. Najpodstatnejší predmet po-i ílu zodpovednosti Nemecka nespočíva v tom, že musí niesť za vojnu zodpovednosť: táto vojna predstavuje konečnú vývinovú fázu komplikovaného a rozvetveného radu udalostí, a hovoriť o tom, kto za ňu nesie zodpovednosť buď vôbec nemá význam, alebo ak má, možno iba 11 inštalovať, že sa táto zodpovednosť delí, alebo pramení z veľmi dávnych faktov. Zodpovednosť treba niesť predovšetkým nie za vojnu samotnú, ale za vedomé popieranie základných hodnôt ľudskej civilizá-■ u-, za vedomé odmietanie európskeho humanizmu a ľudskosti a za vietko, čo sa v dôsledku teho stalo bez toho, že by sa bola potvrdila co i na imenšia nevyhnutnosť vojny. Nastolenie otázky vojnového zločinu je zbytočné a škodlivé už i preto, lebo problém celej vojny zbytočne a nebezpečne moralizuje. Demo-i i.ii'Íľ sú veľmi náchylné na takúto prehnanú moralizáciu, čo vyplýva I povahy demokracie. Voči Nemecku však znamená veľké nebezpe-i ľiistvo. Koniec tejto vojny totiž vyvolá v Nemecku obrovskú morálnu k i l/u, pri zdravom priebehu ktorej má rozhodujúci význam, aby sa ne-in'iilo voči ďalším morálnym poučkám, ale voči faktom. Najpodstatnejšiu obsahom nemeckej morálnej krízy sa totiž stane odpor voči mora-lilůcii, ktorá sa v konečnom dôsledku zmení na protirečivú a bude kryť 146 istvän BIBÚ podozrivé a politicky podozrivé úmysly. Tento odpor sa vo vystupňovanej podobe rozšíri aj na moralizáciu víťazov. Nové Nemecko sa musí vyrovnávať nie s novými morálnymi poučkami, ale najmä s jednoduchými a drsnými faktami. Nech to už znie akokoľvek nepríjemne: lepší je po vecnej stránke tvrdý mier, ktorý svoje nariadenia stavia na čírom fakte víťazstva, ako po vecnej stránke relatívne únosný mier, ktorý obsahuje nariadenia so sankčnou a morálnou príchuťou. Odvolávanie sa na fakt víťazstva bude mať veľmi dobrý vplyv na ducha nemeckého mocenského kultu ku ktorému má adorácia víťaza a úspechu tak blízko. Morálne dôsledky vojny a jej skončenia nech nekonštatuje mierová zmluva, ale regenerujúca sa nemecká verejná mienka, a najmä nie vo chvíli skončenia vojny, ale v procese vnútornej regenerácie, ktorý bude nasledovať potom. Jedným z aspektov otázky vojnového zločinu je potrestanie konkrétnych vojnových zločincov. Nechcem sa dlho zdržiavať tým, čo aj tak každý vie, že takýto súd nemá v súčasnosti uspokojivé fórum. Nepochybujeme, že k takému súdu dôjde': hlavným cieľom je už iba to, aby podľa možnosti nevypálil opačne. Je možné, že vzbudenie pocitu zodpovednosti, súdny proces, rozsudok a trest - utíšia vášne a presvedčenie sprevádzajúce demokratické rozbroje, že vojna je vedomý zločin určitých ľudí, a že za nevinne vyliatu krv sa treba pomstiť, no neverím, že by svet takýmto „urovnaním" veci získal. Lebo ak diktátorov potrestajú za to, že neváhali vziať na seba zodpovednosť za vojnu, potom ich zodpovednosť nieje väčšia ako zodpovednosť za každé také rozhodnutie, ktoré je spojené s rizikom ľudských životov za ciele, ktorých dosiahnuteľnosťa správnosťje diskutabilná; obvinenie diktátorov nemá potom väčšiu cenu ako obvinenie porazených alebo nešikovných vojvodcov. Ak sa zodpovednosť vzťahuje špeciálne na to, že títo štátnici vyslovene vyzývali svoje národy na vojnu a vojnu glorifikovali, potom adekvátne dokazovanie možno uskutočniť bez väčších ťažkostí, avšak rozsudok, vzhľadom na nesmierne množstvo preliatej krvi, sotva môže byť iný ako smrť, čo sa rovná vyrábaniu mučeníkov. Istý duchaplný francúzsky diplomat raz poznamenal, že Hitler je nemeckou Janou z Areu, a vôbec by sme nemali pochybovať, že Hitler a Mussolini by sa na tomto verejnom procese lebo neverejný by nemohol byť - bránili veľmi šikovne a dôstojne, a že čoskoro by ich obklopovala svätožiara „veľkého človeka" - v ktorú veria nielen oni sami, ale celý svet, ktorý je od čias Napoleona a Carlylca" ochotný epiteton „velkého človeka" udeľovať podľa kritérií, ktoré aj oni uznávajú -, čo by znamenalo, že proces by im okrem glorioly mučeníctva pridal aj gloriolu padlého veľkého človeka, a to by k zmúdreniu sveta ničím neprispelo. A ak by ich chceli poslať jednoducho na Ostrov svätej Heleny, načo by bolo celé to predstavenie? Ale ak sa chcú všetkých týchto primitívnych a naivných aktov zdržať a nechcú sa vyžívať v detskom trestaní a hľadám zadosťučinenia, ale naopak, chcú sa držať podstaty obžaloby tak ako treba, potom sa tieto obvinenia nebudú vzťahovať na vyvolávanie vojny a krviprelievania národov, ale na také previnenia, ktoré katolícka morálna náuka nazýva hriechom proti Duchu svätému: ide o balamútenie ľudí falošným romantizmom, o ich vedomé orientovanie na pseudohodnoty, a napokon o tvrdošijné presadzovanie licietických názorov vzťahujúcich sa na cieľľudského života a o navádzanie na realizáciu týchto cieľov. V tomto prípade Biblia jasne predpisuje druh trestu: zavesiť na krk mlynský kameň a hodiť do vody.7 Ale kde sa nachádza spirituálna autorita svela, ktorá môže vo veci takého obvinenia rozhodnúť s nespochybniteľnou kompetenciou? Nežartujme však: Itačí, že je ľahké žiadať a začať takéto procedúry, no ťažké je uspokojivo skončiť a upokojujúco uzavrieť ich. Čo sa týka menších vojnových zločincov, pokladáme za veľmi podstatné, aby sa diferencovali poruŠovatelia rozličných technických pravidiel vojny, páchatelia masových vrážd uskutočnených bezprostrednými a technickými prostriedkami a masoví vrahovia v najjednoznač-nejšom význame slova. Predstavitelia prvej kategórie sa evidentne nachádzajú - a musia sa nachádzať - na druhej strane: každé bombardovanie je nepochybné masová vražda, a zjavne nielen tá strana „začína" lakéto masové vraždenie, ktorá ako prvá začne bombardovať mestá, ale aj tá, ktorá začaté bombardovanie s neúmernou intenzitou „vracia". Ak začneme trestať tých, ktorí majú podiel na zdeformovaní vojnových me-lód, je isté, že v prvých desaťročiach mieru vznikne množstvo nemeckej literatúry o tom, akí zločinci tohto druhu existujú na druhej strane a ktorí sú to. Ich potrestanie, ak je to len možné, treba ponechať zainteresovanej krajine. Inscenovaný trestný proces svetového významu treba vyhradiť tým, ktorí páchali zločiny v mene kultu siíy a rasového šialenstva mimo rámcov vojnovej techniky, čiže páchateľom špeciálnych zločinov vyplývajúcich z kultu moci. Ďalšou otázkou je odzbrojenie. Poučenie z Versaillského mieni hovorí, že buď sa nemá jednostranné odzbrojenie podpísať vôbec, alebo 148 istvan bibó íik sa podpíše, tak na večné časy. Keďže podpísať jednostranné odzbrojenie je prakticky takmer nemožné, a keďže je vylúčené, aby k odzbrojeniu nedošlo, je to prakticky jediná vec, ktorú si možno želat". Je evidentné, že najjednoduchšia by bola mierová zmluva, ktorá by momentálne uskutočnila najúplnejšie faktické odzbrojenie, avšak vzhľadom na budúcnosť by neobsahovala nijaké „záväzky". Právny stav, ktorý istému národu zakazuje armádu, je najlepšou úrodnou pôdou militarizmu ako masového cítenia; lež v najbližšom čase bude politická situácia v Európe taká, že akékoľvek vážnejšie nemecké zbrojenie by vyvolalo okamžitý zásah. Armádu nezakazujúca právna situácia spojená s politickou situáciou, ktorá existenciu armády politicky neodporúča, bola by pre politický pokojné Nemecko oveľa vhodnejším riešením ako zákaz, ktorý potrebu armády priam vyvoláva. To všetko som pokladal za potrebné povedať, lebo verím, že je to pravda. Je mi však celkom jasné, že v skutočnosti sa sotva stane niečo iné ako to, čo sa stalo vo Versailles: čiže dôjde k dohode o právne záväznom odzbrojení, ktoré nech sa už deklaruje v akejkoľvek podobe, bude v konečnom dôsledku predsa len dočasné - ak bude jednostranné. Fakt, že nebude trvať pätnásť, ale tridsať Či päťdesiat rokov, na situácii málo zmení: nech trvá akokoľvek dlho, v Nemcoch bude vplyv legendy armády vrcholiť vtedy, keď spojencov už viditeľne omrzí záťaž spojená s kontrolou a zasahovaním. Veľa nepomôže ani to, ak sa nahlas povie, že Nemecko získa späť svoju vojenskú rovnoprávnosť, ak dokáže, že sa stane mierumilovným členom spoločenstva národov. Dokazovanie tohto druhu totiž bez atmosféry dôvery nikdy nemôže byťúspešné, a nastolenie podobnej otázky je vhodné len na ďalšie podnecovanie falošnej predstavy, že mier a demokracia prospievajú nie samotnému Nemecku, ale jeho nepriateľom. V oblasti odzbrojenia sa teda nachádzame v začarovanom kruhu, z ktorého sa možno dostať len pomocou atmosféry dôvery, pričom opatrenia okolo odzbrojenia nie sú schopné túto atmosféru vyvolať: tá môže vzniknúť buď v dôsledku iných činiteľov, takže ani otázka odzbrojenia nebude taká problematická, alebo vonkoncom nevznikne, a potom je škoda hovoriť o tom, čo je v oblasti odzbrojenia rozumné alebo nerozumné. V tejto súvislosti treba skonštatovať vari už len jedno: zákaz každej, ešte aj najmenšej armády by sťažoval nepriaznivú psychologickú situáciu Nemcov: po desaťročiach vojenského kultu by sa totálna absencia armády zdala neznesiteľná a bola by vynikajúcou úrodnou pô- dou pre mylnú ideu, že česť a blahobyt národa nezávisia od toho, čo národ urobí alebo neurobí, ale od toho, či má alebo nemá armádu. V otázke náhrad za vojnové škody je súčasná verejná mienka o čosi priaznivejšia. Existujú isté názory, aby sa reparácie neuskutočnili, l.ež podobne ako roku 1918, keď sa reparácie vyhli kontribúciám, aj dnes sú isté tendencie vyhnúť sa zákazom reparácie. Skutočnosť, že niek-lo neplatí reparácie, ale posiela pracovné sily na vybudovanie zničených území, znamená prakticky to isté, čo reparácia. Taká istá je aj jej sprievodná psychologická reakcia: v spoločnosti a v hospodárskom živote krajiny, ktorá poskytuje reparácie vyvoláva pocit, že nepracuje pre teba, a že celá jej hospodárska bieda pochádza z tejto skutočnosti. Nehovoriac už o tom, že použitie iných národov na nútené práce je nezdravý výmysel, a že cieľom má byť likvidácia týchto metód a nie ich obrátenie vo vlastný prospech. A pokiaľ sato chápe ako satisfakcia za isté krivdy, zopakujme, čo sme už neraz povedali: z povahy každého zadosťučinenia vyplýva isté prekročenie hraníc krivdy, t.j. postihnutie tých, ktorí za krivdy nezodpovedajú, čo nevyhnutne vyvoláva potrebu protisatisfakcie. Tento kolobeh zadosťučinení možno zastaviť jedine tak, ak sa ho pokúsime prerušiť tam, kde ho zasiahneme a uspokojíme sa s úspechom samotným bez toho, že by sme trvali na využití každej možnosti úspechu. Otázku reparácií možno posúdiť iba v znamení ekonomickej rekonštrukcie Európy a nie v rovine zadosťučinenia. Nieje teda podstatné, kto si zaslúži, aby ho zaviazali na znovuvybudovanie určitých území, aleje dôležité, aby sa obnovenie realizovalo de facto čo najrýchlejšie a co najrovnomernejšie. Na rekonštrukcii ostatných krajín sa teda štáty nemusia zúčastňovať podľa toho, či si zasluhujú trest alebo nie, ale DcxHa toho, či sú menej alebo viacej poškodené ako ostatné krajiny. Ak sa na to dívame z tohto hľadiska, a vojna bude pokračovať ako doteraz, nieje pravdepodobné, že by Nemecko bolo na konci vojny - v porovnaní s hociktorým štátom - v pozícii dlžnej, čiže menej poškodenej krajiny. Žiadať v takejto situácii, aby sa Nemecko, okrem symbolickej účasti, podieľalo na rekonštrukcii iných krajín, znamená toľko, ako vybudovanie Nemecka odsunúť v prospech vybudovania ostatnej Európy. Ekonomická a ekonomickopsychologická reakcia na tento postup bola by presne taká ako roku 1919, resp. 1923. Treba si uvedomiť, že nielen i. hľadiska celého sveta je dôležité, aby sa rekonštrukcia uskutočňovala rovnomerne, t.j. aby ani jed na krajina v rekonštrukcii dlhodobo nezaostá- 150 t S t V Á N B i B ó mimóp5xej rovnováhe a mieri 151 vala; špeciálne v prípade Nemecka bolo by mimoriadne katastrofálne, keby Nemecko - ktoré už tri desaťročia pozná len abnormálne ekonomické situácie a zvyklo si na patologické hospodárske stavy - Žilo, na rozdiel od ostatného sveta, ešte dlho abnormálnym hospodárskym životom. Treba sa predovšetkým vyvarovať rozličných vonkajších prejavov diktovaného mieru. Otvorený diktát nastolený po rokovaniach „za chrbtom", akým bola Versaillská mierová zmluva, je v dôsledku v ňom obsiahnutých ponižujúcich prvkov podstatne nebezpečnejší ako reálny diktát vo forme rokovania. Nie sú nijaké pochybnosti o tom, ktorá z rokujúcich strán sa nachádza medzi extrémnymi výkyvmi sebapotvrdzo-vania a sebaúcty. Je úplne zbytočné robiť také scény, ktoré nepotrebuje sebadôvera víťaza, a môžu byť katastrofálne z hľadiska psychologickej regenerácie porazeného. Nunc venio ad fortissimum: územné nariadenia. Ak vieme, že príčina každej biedy Nemecka spočíva v ťažkých pôrodných bolestiach nemeckej jednoty a v tom, že nemecká jednota nemohla vzniknúť ani roku 1919, ked zanikli jej pravé prekážky, ktorými boli dynastie, vieme aj to, čo si máme myslieťo všetkých plánoch upriamených na rozdelenie Nemecka. Akékoľvek rozdelenie by len upevňovalo existenciu slepej uličky utvárania politických rámcov, v ktorej Nemecko žije už dvesto rokov. V tomto ohľade by aj osamostatnenie Rakúska bolo veľmi nebezpečným pokusom, lebo - ako sme už skonštatovali - rakúsky národ v modernom význame slova nikdy neexistoval, a je sotva pravdepodobné, že by sa ešte teraz skonštituoval. Je však nepochybné, že by referendum ohľadne samostatného Rakúska malo po skončení vojny isté vyhliadky na úspech. Lebo zlý začiatok Anschlussu, hrozné utrpenie vo vojne a účinkovanie hitlerovského Veľkého Nemecka najednej strane a vyhýbanie sa problémom ohrozujúcim Nemecko na druhej strane môže spôsobiť, že v referende o nezávislosti Rakúska samostatné Rakúsko získalo vyše päťdesiatpercentnú väčšinu, Neverím však, že by táto väčšina mohla byť podstatne vyššia ako päťdesiat percent, čo je z hľadiska zrodu národa, kde sa žiada deväťdesiatdeväť percent, hotové fiasko. Menej naivné nie sú ani plány, ktoré si vytýčili za cieľ odpojenie v úzkom význame chápaného Pruska, správnejšie: Brandenbursko-po-moransko-pruského komplexu od ostatného Nemecka. Analýza historických príčin nemeckej krízy charakterizuje typicky rasistickú predstavu, že nositeľom nemeckého furoru by bol druh človeka žijúci medzi I .tbc a Nemenorn, ako celkom naivnú. Tento druh človeka mohol po-i • lnul isté drsné odtiene hohenzollenwvstálHl militarizmu alebo hitlerovskému kultu mocí, ale v konečnom dôsledku nemá nijakú osobitnú UltOtickú zodpovednosť. V nemeckom furore sú až po krk nielen chva-i i Miandenburčania, drsní Pomoranci, suroví Prusi a feudálni Sleza- ....., ale aj remeselnícky zruční Sasi, idylicky orientovaní Durínčania, ingl icky pôsobiaci Hanzania. francúzsky pôsobiaci Porýnčania, konšti-luť ní Wúrttemberčania, katolícki Bavori a - horribile dictu - aj rozšafní Itakúšania a slobodymilovní Tirolčania. Všetky podobné diferenciá-i ie sú v rámci Nemcov a z hľadiska európskeho problému Nemcov falošné a zavádzajúce. Hlavným problémom Nemcov je nemecká jednotu |sic!], a každým rozbíjaním nemeckej jednoty bude nemecký furor vo všetkých svojich zlomkoch nie slabší, ale silnejší. To isté sa vzťahuje aj na plány, ktoré chcú spojením Rakúska, Bavorska a prípadne celého Nemecka rozprestierajúceho sa pod Moha-imm utvoriťkatoíícke Južné Nemecko. Každé úsilie, ktoré chce katoli-. i/iiius nejakým spôsobom konfrontovať s nemeckou jednotou, je dob-i ŕ iba na to, aby vyvolalo urputné protikatolícke hnutia. Tak, ako svojho času hnutie Los von Rom8, aj jeden z duchovných pôvodcov hitle-ii/mu čerpal z podobných myšlienkových prameňov. Vieme, že juho-iicmecký národ neexistuje, a šancu nemá ani predstava juhonemeckého (tátu, ktorý by pozostával zo zväzku rakúskeho, bavorského, wúrttem-herského a badenského národa. Predstavy tohto druhu pochádzajú z op-nekého klamu, že vnútri istého väčšieho politického útvaru, ak v ňom existuje súhrnná jednota, je to vždy separatizmus, ktorý sa zviditeľní; no len čo sa veľká jednota roztriešti a víťazí separatizmus, odrazu vy-ehádza najavo, o čo sú silnejší prívrženci jednoty. Bieda východoeurópskych malých štátov' 1. VZNIK A VÝVIN EURÓPSKYCH NÁRODOV A MODERNÉHO NACIONALIZMU Utváranie sa národov predstavuje jeden z najvýznamnejších procesov Európy ako politického spoločenstva. Utváranie sa moderných národov je v rámci toho procesom osobitného významu. Jeho podstata spočíva v tom, že rámce existujúcich alebo novovznikajúcich národov vypĺňajú nové, veľmi silné masové hnutia, a s n jmi späté emócie sa menia na nové, veľmi silné masové cítenie. Nieje pravda, že by sa národ a nacionalizmus boli zrodili s francúzskou revolúciou, že by sa jednotlivé národy boli zrodili spolu s buržoáznou revolúciou. Vtedy sa stalo iba to, že politické procesy späté s národom sa zmenili numasovéhnutia a emócie späté s národom sa zmenili na masové emócie. Táto premena sa v prípade niektorých národov uskutočnila relatívne hladko, u ďalších národov búrlivo, alebo sa odohrala či odohráva v podobe celého radu katastrof. Počas tohto procesu sa niektoré národy materiálne a morálne pozdvihli, iné materiálne upadli a morálne poklesli, a boli aj také, ktorých celý vývin saocitol v slepej uličke. V nasledujúcich úvahách chceme priblížiť proces formovania sa moderných národov. NÁROD, AKO CHARAKTERISTICKÁ JEDNOTKA EURÓPY Národ, ako charakteristická jednotka Európy, je výsledkom takmer poldruhatisícročného vývinu. Za mylný a povrchný pokladáme názor, že v Európe sú štátne hranice a spolu s nimi národné rámce poldruhati-sícročia v stave ustavičného pohybu, v ktorom sa okrem vplyvu mocenských síl neuplatnila žiadna kontinuita alebo vnútorná zákonitosť. Tento pohľad si nevšíma, že za meniacimi sa štátnymi hranicami a za chaosom neprehľadných feudálnych pomerov boli národné rámce Európy - s výnimkou kritických období utvárania sa národných rámcov, ich lokálnych zmien a členení (5.-6., 10., 15.-16. a 19.-20. storočie n. 1.)-prekvapivo konštantné a neobyčajne pevné. Národy, keď už raz vznikli, nikdy sa podľa svedectva histórie nerozpadli len v dôsledku oslabenia centrálnej a osamostatnenia sa lokálnej moci: osamostatnená miestna jednotka staia sa osobitným novým národom len vtedy, ak jej osa- 156 istvás bi b o ......\ v vchodoeurópsk ych malých štátov 157 mostatnenie sprevádzali adekvátne silné alebo dlhotrvajúce politické zážitky, ktoré tvorili základ vnútorného sebavedomia a vonkajšej autority novej jednotky, KONŠTITUOVANIE SA EURÓPSKYCH NÁRODOV Národy Európy sa začali utvárať v 5.-6. storočí n. 1. z tých germánskych monarchií, ktoré si pod vedením tej-ktorej významnejšej dynastie rozdelili medzi sebou dedičstvo Rímskej ríše, a vychádzajúc z celkom náhodných počiatočných vojenských výprav, po istých úpravách a usporiadaní prijímajú formy niekdajších veľkých jednotiek Rímskej ríše: kráľovstvo Frankov Galiu, západní Gótŕ Hispániu, Anglosasi Britániu a Longobard! Itáliu, Po rozpade Karolínskej ríše zjednocujúcej Západ sa popri nanovo vznikajúcom talianskom a západofranskom, neskôr francúzskom kráľovstve konštituuje v 9. storočí i nemecké kráľovstvo, K nim sa na severe Čoskoro pripoja tri škandinávske Štáty a na východe tri východoeurópske katolícke Štáty: Poľsko, Uhorsko a Čechy. Týmto uzavretým počtom národov vykročila západná Európa k vrcholu stredoveku. Trocha hmlistejšie pôsobia národné rámce vznikajúce na území východného kresťanstva. Rusko sa zjednocuje pod vedením rodu Rurikovcov v 9,~ 1 0. storočí. Byzantská ríša zachováva rímsko-grécku kontinuitu, ale na balkánskych územiach sa podľa spôsobu západných kráľovstiev utvárajú monarchie mladých národov: Bulharov, Srbov a Chorvátov medzi 8. a 11, storočím, podunajské rumunské kniežatstvá a Litovské arcikniežatstvo o niečo neskôr. Roku 1414 prezentuje sa na koncile v Kostnici päť popredných národov Európy: Taliani, Francúzi, Angličania, Nemci a Španieli ako politicky vzájomne prepojenéjednotky s ustáleným charakterom. V tomto období začína sa aj proces osudného oddeľovania sa charakteru západoeurópskych a stredoeurópskych národných rámcov: francúzske, an-giické a španielske kráľovstvá nadobúdajú čoraz výraznejšiu, čoraz efektívnejšiu podobu, nemecké a talianske kráľovstvá sú naopak stále menej hmatateľné, menej viditeľné, čoraz viac symbolické. Práve v tom čase sa utvára niekoľko menších európskych národov. Na území medzi Nemeckom a Francúzskom z politického zážitku krajiny burgundských kniežat (precízne spracovaného Huizingom) a neskôr z veľkého zjednocujúceho a oddeľujúceho zážitku nizozemskej revolúcie vzniká holandský a belgický národ. O čosi skôr začal sa, ale v tom čase vrcholí, proces definitívnej odluky Švajčiarska od nemeckej ríše. Príznaky vzniku hlucho národa sa prejavujú počas politického rozpadu Talianska, 11,11 m i.i v rámci Benátskej republiky a Sicílskeho kráľovstva. Končí sa ŕtmvuzjednotenie, potom rozdelenie Pyrenejského polostrova na špa-nttUky a portugalský národ, v čom zohral svoju úlohu aj veľký zážitok ■ i i i-i hi ských dobyvateľských výprav, V tomto období vstupuje do dejín I ii vrt ľudovo orientovaná nacionalistická osobnosť: Jana z Arku, a obja- n|ii sa už všetky myšlienky, ktorými sa dodnes prejavuje národné cítěnu- 1« to hlavne idea národa, ktorého prospech je najhlavnejším ko-iľhtivnym hľadiskom, potom je tu uvedomovanie si a hodnotenie ná-uuliiých špecifík, odmietnutie cudzej moci a dokonca už aj hodnotenie .i m n lin'-ho jazyka. Jazyková jednotka však ešte nevysttrpqje ako njio iltil voiný činiteľ. Ortega výstižne poukazuje na fakt, že Štáty v Európe iinjnovšieho veku neboli jednojazyčné preto, lebo sa spojili jednoja-| vi' né národy, ktoré utvorili štát, ale preto, lebo existujúci štátny a ná-ntikiý rámec zmenila politická, kultúrna alebo kvantitatívna hegemó-n i.i jedného čí druhého národa na jednojazyčný. A naozaj, aj dnes množ-■iivo európskych jazykových hraníc uchováva pamiatku na dávno zaniknuté politické hranice, napr.: francúzsko-valónska jazyková hrani-rii, Irancúzsko-katalánska jazyková hranica, dánsko-nórskaa švédsko-......Ľi nárečová hranica atď. S I HI-DOVEKÉ HRANICE A NÁRODNÝ RÁMEC ,\| keď sú takto vzniknuté hranice stredovekých európskych národov miestami posunuté, celok národného rámca sa takmer nemení. Politické Štruktúry utvárajúce na feudálnej či rodinnej platforme vzťahy, ktoré ..i križovali so záujmami národných jednotiek, javia sa prevažne ako í ľluii krehké a napriek tomu, že miestami trvajú relatívne dlho, skôr Či neskôr zanikajú hez toho, že by na rozhraní veľkých rámcov zanechali nejaké stopy. Takto vzniká a zaniká anglícko-normandský a neskôr ang-lit ko-francúzsky vzťah, ďalej aragónsko-sicílsky, španielsko-neapolský, spanielsko-mílánsky a neskôr rakúsko-milánsky vzťah, španielsko-ni-/n/emský, potom rakúsko-nizozemský vzťah, anglicko-hannoverský v/i'ah,takmertisícročnýsavoysko-piemontský vzťah a najmä v Nemecko rímskom cisárstve stelesnený nemecko-talianský vzťah, Každý z nich zanechal nejaké stopy, ale ani jeden nespôsobil na hraniciach medzi zainteresovanými národmi podstatné posuny. L58 jstván bibó lili IIA V ÍCHODOEURťlP SKYCH MALÝCH ŠTÁTOV 159 MODERNY ŠTÁT A REVOLUČNÝ NACIONALIZMUS V západnej Európe sa v 15.-17. storočí postupne utváral moderný štát. Kedysi symbolická centrálna moc berie do rúk politický život národa čoraz silnejšie a na národnom vedomí čoraz výraznejšie participuje aj vrstva inteligencie a mestskej buržoázie, ktoré hýbu štátnym aparátom. Sídelné mesto začína postupne patriť celej krajine, ktorá sa nielen politicky a právne, ale aj z hľadiska riadenia a hospodárstva stáva charakteristickou jednotkou. Za tejto situácie dochádza k francúzskej revolúcii, ktorej jedným z rozhodujúcich dôsledkov bol proces intenzívnema a demokratizácie spoločenských emócií, čiže zrod moderného patriotizmu. Tuje aj zmysel ináč povrchného tvrdenia, že európsky nacionalizmus vznikol spolu s francúzskou revolúciou. Ako sme už spomenuli, ani nácia ako fakt, ani s ňou späté emócie sa nezrodili roku 1789, ale o niekoľko storočí, ba takmer o tisícročie skôr. Ibaže vedomým nositeľom tejto formy spoločenstva bola do roku 1789 šľachta. Vo francúzskej revolúcii prienik inteligencie a buržoáznej triedy, t,j. tretieho stavu do národného rámca, ktorý trvá nepretržite do konca stredoveku, nadobudol formu triumfálneho a náhleho prisvojenia, a z tohto zážitku sa rodí moderné národné cítenie. Revolučná demokracia, a vôbec každá demokracia, nech už akokoľvek hlása slobodu Človeka, túto slobodu uskutočňuje vždy v určitom danom spoločenstve, a tento zážitok neznamená ochabnutie emócií voči príslušnému spoločenstvu, ale ich vystupňovanie a zosilnenie. Vysoký stupeň napätia demokratického kolektívneho cítenia vzniká preto, že sa v ňom spájajú dve emócie: tretí stav, ľud, všetci - vezmú do držby, prisvoja si krajinu kráľov a šľachticov s celou jej historickou a politickou prestížou, reprezentatívnym a vyzývavým sebavedomím. Súčasne ju ohklopia všetkými tými vrúcnymi a bezprostrednými citmi, ktorými dovtedy obklopoval mešťan svoje užšie spoločenstvá. V tomto spojení boli silnejšie měšťanové city, a podľa podstaty demokracie aj bob potrebné, aby boli silnejšie: moderná demokracia znamená v konečnom dôsledku víťazstvo životnej formy pracujúceho a tvorivého človeka nad človekom aristokratickým, ktorý sa vyžíva a prezentuje v mocenských situáciách. Tento vzťah demokracie a nacionalizmu v západnej a severnej Európe, kde nedošlo k poruchám alebo chorobným deformáciám politického vedomia, predstavuje dodnes živú skutočnosť. 2. ROZPAD ÚZEMNÉHO USPORIADANIA STREDNEJ A VÝCHODNEJ EURÓPY A VZNIK JAZYKOVÉHO NACIONALIZMU Kí'd ňakonci 18. storočia vypukol moderný demokratický nacionalizmus n žiadal si priestor, v západnej a severnej Európe bolo celkom jednoznačné, že ten rámec, ten štát, ktorého sa ľud chce zmocniť, predstavuje icdnoznačne existujúce štátne rámce: Francúzsko, Veľkú Britániu, Španielsko, Portugalsko, Belgicko, Holandsko atď. Iná bola situácia v strednej a východnej Európe. V Nemecku a v Taliansku zamotala politický vývin oboch krajín politická formácia Nemecko-ríms kého cisárstva, vo východnej Európe narušilajestvujiíce národné rámec expanzia osman-k ľ j nadvlády, i keď nebo la schopná vybudovať definitívne a pevné nove i ámce. Obidva činitele zohrali svoju úlohu pri vzniku osudného štátneho útvaru, ktorý proces formovania štátov a národov v strednej a vý-I hiidnej Európe celkom zamotal. Týmto Štátnym útvarom bola Habsburská ríša. i WUDNY STATNÝ ÚTVAR HABSBURGOVCOV lí [fta Habsburgovcov predstavovala v Čase svojho vzniku práve také príležitostné, medzi-„národné" dynastické štátne vzťahy, akými boli vzťahy aragónsko-sicílske, anglicko-hannoverské atď. Bola všelijaká, len nie taká, akou šiju predstavujeme v súčasnosti: „dunajským štátom". ledna z jej zložiek-nemeckécisárstvo-zatlačená v dôsledku reformá-i iľ do južného Nemecka, priniesla so sebou všetky svoje záujmy orien-tOVané na Taliansko a západnú Európu; české kráľovstvo bolo dunajskou krajinou len z menšej časti, a uhorské kráľovstvo zredukované v dôsledku osmanského útoku, bolo vlastne- len vojenské predpolie nemeckého cisárstva smerom na východ. Seriózne zámery zjednotenia sa v tejto unii dlho neuplatňovali. Do polovice 18. storočia neboli žiadne pochybnosti, že Habsburgovci predstavuj ú v Európe politickú vážnosť nemeckej k i litovskej moci spojenej s rímskym cisárskym titulom. „Cisár" je z ro-lu Habsburgovcov, ktorý je pánom veľkej časti Nemecka a Talianska n pritom je českým a uhorským kráľom. V priebehu náboženských volní sa však nemecký cisár ocitol čoraz väčšmi mimo Nemecka, a sú-i .isne, keď sa upevnila jeho pozícia v Taliansku, okrem iného, ale vonkoncom nie predovšetkým, rozprestiera sa ďalej aj pri Dunaji, kde sa 11 m na úkor Turkov podarí získať späť staré územie uhorského kráľovstva. 162 i st ván b t» o JAZYKOVÝ NACIONALIZMUS Jazykový nacionalizmus je špecifický středo- a východoeurópsky fenomén. Podľa teorií nacionalizmu vypracovaných prevažne v strednej a východnej Európe, dnes už aj v západnej Európe často zaznieva názor, že národ vzniká „zoskupením" ľudí hovoriacich jedným jazykom, ktorí si založia štát. Nič podobné sa však na svete ešte nestalo. Moderná idea národa je politický pojem par excellence: jeho východiskovým bodom je istý štátny rámec, ktorý si chce ľud silou demokratizova-ných národných emócií privlastniť a vlastniť. Kým sa však na začiatku 19. storočia tieto tendencie dosť prispôsobovali historickým štátnym rámcom a chceli sa striasťiba nanútených štátnych útvarov vybudovaných nad nimi (Habsburská ríša, Osmanská ríša), po vzniku jazykového nacionalizmu začali si všetky tunajšie národy uvedomovať vlastnú situáciu aj z hľadiska jazykových vzťahov: národy, pri historických hraniciach ktorých žili jazykovo príbuzné národy, alebo ktoré už ani nemali historické hranice, si vytýčili program zjednotenia všetkých jazykovo príbuzných druhov; ďalšie národy, na historickom území ktorých žili inojazyčné národy, si vytýčili program jednojazyčného štátu. Podstata u oboch bola rovnaká: neistotu politického bytia chceli podporiť etnickými faktormi. To však neznamená, že na týchto územiach sú národy utvárané lingvistickými činiteľmi a že z hociktorého dialektu možno vyčarovať národ. Národy aj tu. ako všade, utvárajú politické činitele. Prevažná väčšina tunajších národov: poľský, maďarský, český, grécky, rumunský, bulharský, srbský, chorvátsky, litovský sú všetky také, ktoré počas dlhých storočí histórie mali svoj Štátny alebo napoly štátny útvar a špecifické politické vedomie. Niekoľko ďalších národov (Slováci, Lotyši, Estónci, Albánci), pri ktorých sa na prvý pohľad zdá, akoby sa boli zrodili na čírom jazykovom základe, takisto nevznikli „zoskupením" rovnako hovoriacich ľudí, ale prostredníctvom historických zážitkov a procesov. Napríklad slovenské národné vedomie sa utvorilo v historickom rade zážitkov, ktorý sa začal politickým a kultúrnym odporom proti madärskému jazykovému nacionalizmu a pokračoval odpojením sa od maďarského štátu a pripojením sa k československému štátu, vznikom samostatného Slovenska a rekonštitúciou Československa. Treba poznamenať, že zmietanie sa medzi rozličnými štátnymi spoločenstvami zohralo úlohu aj pri zrode, resp. znovuzrodení niekoľkých malých západoeurópskych národov, napr. Fínov a Nórov. Rad takýchto histo- lltPA VÝCHODOEURÓPSKYCH M A L V CH i T Á TO V 163 m> kých zážitkov je činiteľom, ktorý sformuje istý národ. Často zdô-'' ii ivané tvrdenie prívržencov středo- a východoeurópskych historic-11 icdnotiek, že jazyk sám nieje národotvomým činiteľom, lebo ním |ľ iba história, je teda pravdivé. Nevyplýva však z neho to, čo by ním ■pomíňaní prívrženci chceli dokázať, pretože na druhej strane je prav-ilnii i in, žc v špecifických pomeroch strednej a východnej Európy sa i H vková súdržnosť stala politickým a historickým činiteľom, najmä však Inlteľom územného ohraničenia existujúcich rámcov a v niektorých prí-padoch aj sformovania nových národov. n il IYBLJVOST HRANIC Víťazstvo jazykového nacionalizmu znamenalo, že hranice medzi nahni strednej a východnej Európy začali byť pohyblivé. Kým vzá-l Idnej Európe si historický status quo udržal význam spätý s ohraniče-iinsťiiu národov, vo východnej a strednej Európe hranice medzi zno-ui/rodenými národmi buďcelkom zmizli v historických peripetiách (na Halkáne), alebo aj keď sa zachovali po najnovší vek (v prípade Poľska, Maďarska a Čiech), ich súdržná sila ochabla. V tejto situácii najväčšia I U\\ki nespočívala v tom, že jazykové hranice boli veľmi krivolaké a neboli v súlade s geografickými a hospodárskymi predpismi, ale v tom, íe historické cítenie týchto národov - keďže väčšina z nich mala histo-i ii kú pamäť - spájalo sa s iným a podstatne väčším územím ako bolo ii/rinie s adekvátne hovoriacim obyvateľstvom. Ako všade na svete, aj tu spája národné cítenie nielen istú skupinu ľudí navzájom, ale aj istú s k i ipinu ľudí s určitou územnou jednotkou lokalít, svätých miest, histo-i nkých pamiatok. Toto cítenie bolo mimoriadne silné tam, kde príslušné lokality obývalo menšinové, v menšinovej situácii sa ocitajúce ale-l N l územne ohraničené, no národným jazykom hovoriace obyvateľstvo. Avšak ani požiadavka ľudových hnutí - stojacich proti historickým rám-I om - privlastniť si mestské centrá, neboli menej silné. Čoskoro teda \ /nikla situácia, že všetky v tejto oblasti obrodené národy sa s väčši- •.....svojich susedí)', /aphelii do urputných zápasov o hranice. Dôsled kom bolo množstvo vojen a katastrof, z čoho vzniklaešte väčšia neistota naiodného bytia a územného stavu. Z tejto situácie pramení politická hystéria východo- a stredoeurópskych národov. lí)4 [ŠTVÁN BIBrt v V vch oddeuróps kvch haí-vcii štátov 165 3. ROZPAD TROCH VÝCHODOEURÓPSKYCH HISTORICKÝCH ŠTÁTOV Katastrofou troch východoeurópskych historických štátov, Poľska, Uhorska a Česka, sa musíme zaoberať osobitne. Jednak preto, lebo ich rozpad hrá v katastrofe európskeho štátneho systému oveľa rozhodujúcejšiu úlohu, ako sa na prvý pohľad zdá. Jednak zas preto, lebo nevyváženo st i politického vedomia týchto krajín ešte charakteristickejšie poukazujú na príčiny a podstatu problémov strednej a východnej Európy. V súvislosti s chaosom východnej a juhovýchodnej Európy je zavádzajúce, ak z radu príčin spôsobujúcich tento chaos, vyzdvihujeme rozpad habsburskej monarchie. Príčinou chaosu bolo skôr bytie tejto monarchie. Venovať sa podrobnejšie jej rozpadu by bolo zbytočné, lebo príležitostný a hybridný štátny konglomerát Habsburgovcov postrádajúci vnútorné dostredivé sily, by sa ani pri šťastnejšom vývoji nebo! mohol stať stabilizačným činiteľom strednej a východnej Európy. Boli tu však tri historické Štáty s oveľa hlbšími koreňmi: Poľsko, Maďarsko a Česko, ktoré habsburská monarchia viac či menej zatienila, ale ktoré sa po jej rozpade odkryli svetu. Podarilo sa im dokázať, že na rozdiel od štátu Habsburgovcov predstavujú skutočné a žijúce národy, ale to už nedokázali, aby sa opäť ujali úlohy, ktorú hrali pred vznikom Habsburskej ríše. Vnútorná nevyváženosť týchto troch štátov rozhodujúcim spôsobom prispela k rozpadu európskeho štátneho systému: Maďarsko bolo bodom, kde politický obranný systém Francúzska postavený proti Nemecku, utrpel od roku 1918 značné škody. Československo bob bodom, kde sa tento obranný systém roku 1938 zrútil skôr ako mohol byť použitý. Poľsko zas predstavovalo archimedovský bod, odkiaľ sa nemeckej expanzii podarilo na istý čas rozložiť solidaritu Západu a Východu, stojacich proti nej. Cez takto vzniknutú medzeru sa na svet vyrútili všetky hrôzy druhej svetovej vojny. Problémy všetkých troch historických štátov sa začínajú na konci 18. storočia a v konečnom dôsledku ich možno vyvodiť z ťažkostí, ktoré na tomto území stáli v ceste sformovania a stabilizácie národov. PROBLÉM POĽSKA Problém Poľska spočíval v tom, že historické poľské kráľovstvo malo v úzkom význame chápanú poľskú polovicu, ktorá bola homogénne poľská, avšak prostredníctvom personálnej únie sa k nej pripojila aj tzv. Hr» \ká polovica1, ktorej vedúca vrstva sa takmer úplne popoľštila, no l'Vvateľstvobolo sčasti litovské, prevažne však ruské n hlásiace sa | ortodoxnej cirkvi. V novoveku sa príťažlivosť vzmáhajúceho Ruska -tiit rozdiel od tohto obyvateľstva - uplatňovala v čoraz väčšej miere. .....iMie sa uplatňovalo aj nemecké expanzívne úsilie voči západnému ľiusku (patriacemu k Poľsku), ktoré však bolo aj z etnickej, aj z histo- i n IceJ stránky menej opodstatnené ako ruské'požiadavky. Keďže ruský ii piuský tlak sa v dôsledku anarchie v Poľsku začal uplatňovať smerom t ii/ľNincmu okypteniu Poľska, o korisť prejavilo záujem aj Rakúsko, k !i ne na poľské územie nemalo žiadne nároky. Po prvom rozdelení Poľ-tloi vzniklo silné demokratické hnutie, od ktorého poľskí vlastenci oča-kiWiili vnútorný i vonkajší prerod krajiny. Toto hnutie viedlo naozaj K viižnym reformám vo výchove a politike, ktoré vyvrcholili v ústave / niku 1793.3 Ústava vyvolala európsky ohlas. Takže anarchia v Poľ- lu. určité vplyvy všeobecnej situácie v Európe, akoi zásahy Rakúska I Itdli k tomu, Že akcia sledujúca okyptenie Poľska sa skončila jeho iifli'vm rozdelením. Oľl,NÉ ROZDELENIE I niim rozdeleitím dostalo Rusko vo veíkom a komplexne všetky rusko-htovské územia, kým o homogénne poľské územia sa delilo Poľsko a Ra-knsko. Táto situácia uložila Poľsku historickú úlohu: nechať si Rusko (ktoré nenarušilo rýdzo poľské územia) priamo za chrbtom a takýmto ■I H Bobom oživovať národné bytie proti pruskej a rakúskej moci. Polía- II však boli pod vplyvom hrozného rozdelenia vlastného národa, ktoré pi ipisovali brutálnemu násiliu, a neboli schopní rozlišovať medzi tým, BO bolo v tomto rozdelení historickou nevyhnutnosťou a čo bolo čírym mísilím. Práve preto sa ani na chvíľu nevzdali ilúzie historického veľké-Ihi Poľska a okrem iného aj preto sa zoskupili okolo Napoleona. To, že Mi > naozaj o ilúziu, dokázalo sa roku 1812, keďNapoleonavtiahnuceho div l itovského arcivojvodstva nikde nevítalo poľské národné povstanie, ktoré mu sľubovali jeho poľskí prívrženci. Celé podujatie však bolo dobré ii.i In, aby v Rusku vyvolalo pocit, že mu zo strany okypteného Poľska4 hrozí aj naďalej nebezpečenstvo. Dôsledkom toho došlo aj k štvrtému rozdeleniu Poľska5 roku 1815, kioré bolo od predchádzajúcich horšie preto, lebo teraz sa ušli Rusku u/ i velké, dokonca prevažné Časti homogénneho poľského územia. Tri veľmoci participujúce na rozdelení mali rovnaký záujem, aby poľský 166 istván bibô H i II i) a východoeurópskych malých štátov 167 štát neexistoval ani na homogénnom poľskom území. Takže v Európe neostala veľmoc, ktorá by mala záujem a možnosť Poľsko rekonštituo-vať. Muselo uplynúť plných 100 rokov, kým súčasný rozpad cárskeho Ruska a centrálnych mocností umožnili znovuzrodenie Poľska. ODMIETNUTÁ HISTORICKÁ LEKCIA Dejiny uložili Poľsku znova tú istú úlohu: vybudovať národný život na poľských územiach a zriecť sa tých rozsiahlych teritórií, kde ešte boli poľskí veľkostatkári, ale neboli poľské masy. Tzv, Curzonova línia vyvodila dôsledky z tejto situácie. Nie tak Poľsko, ktoré roku 1920 nevedelo odolať pokušeniu, aby využijúc ohrozenú situáciu Sovietskeho Ruska, prekročilo Curzono vu líniu. Po uzavretí rižského mieru sa pod jeho mocou ocitla viac ako šesťmiliónová ruská a ukrajinská menšina, čo spôsobilo, že Poľsko sa vzdialilo od demokracie, lebo v súvislosti s národným cítením obyvateľstva stratilo istotu, a katastrofy, ktoré mal poľský národ za sebou, mu nedali odvahu, aby tieto územia anektovalo za cenu veľkorysých a demokratických ústupkov. Kým Poľsko oslavovalo, že po rižskom mieri sa opäť priblížilo k hraniciam veľkého historického Poľska, nevenovalo pozornosť tomu, že celú akciu uskutočnilo v najkritickejšej a najohrozenejšej chvíli života nového sovietskeho štátu, čím dosiahlo, že pre sovietske politické myslenie stalo sa symbolickým bodom každého zlomyseľného útoku, ktorý ohrozoval novú socialistickú ríšu zo strany kapitalistického sveta. O dvadsať rokov neskôr, roku 1939, keď nemecký útok opäť ohrozil bytie Poľska, Poľsko prepadlo aj tretí raz z tej istej historickej lekcie: z lekcie stavu dôvery s Ruskom. Po skončení druhej svetovej vojny sa Poľsko znova ocitlo v takej psychickej situácii, že, Jfurópa mu je dlžná". A keď sa z ruskej strany nastolila aj požiadavka Curzonovej línie, neprijalo Curzonovu líniu -ktorú jej vnucuje poučenie katastrof opakujúcich sa v skutočnosti 150 rokov - ako jediné možné riešenie, ale ako ťažkú krivdu, za ktorú mu patrí náhrada velkého rozsahu. Zhodou okolností to bolo vo chvíli, keď výkonné moci Európy mali z rozličných príčin pocit, že požiadavka je opodstatnená. Náhradu poskytli v podobe Sliezska a polovice Pomo-ranska,k čomu pridali možnosť úplného vysťahovania nemeckého obyvateľstva z týchto území.6 V súčasnosti ešte nemôžeme odhadnúť, aký bude účinok tohto rozhodnutia neskôr: predpokladáme však, že okolo tejto otázky sa vynoria kontúry veľmi výraznej európskej krízy svedo- mí, i, a že jedného dňa si aj Poľsko bude musieť uvedomiť, že menej by bulu bývalo viac. I'ROBLÉM HISTORICKÉHO UHORSKA hodiskový problém Uhorska je totožný s východiskovým problémom Poľska. Daný bol istý historický štátny rámec, ktorý však z jazy-ln\ ej stránky nebol v úplnosti maďarský, ale delilo sa oň niekoľko ná-hidností. Tieto národnosti sa delili na dve skupiny: národnosti severných u.rmiprešli celým osudom historického uhorského štátu a prejavili silnil pravdepodobnosť v tom smere, že by mohli participovať na viacjazyčnom uhorskom štáte s totožným historickým vedomím, U národností žijúcich v južnej časti Uhorska však význam uhorského Štátu počas dlhotrvajúceho tureckého panstvapoklesol, svoju ochranu a oslobodenie neočakávali a nedostali od uhorského státu, ale od Habsburskej nie, ktorá bola silnejšia, a obsiahla aj Uhorsko; a keď po vyhnaní Turkov na základe historického práva sa opäť ocitli v užšom či voľnejšom vzťahu k uhorskému štátu, tento vzťah už pre národnosti neznamenal vôbec nič. Je preto pochopiteľné, že potom, čo sa na Balkáne utvorili Itáty jazykové príbuzných národov, gravi/ova/iplnou súovprávek nim. Predstavitelia maďarského demokratického a národného hnutia si predstavovali, že demokratická sloboda utvorí v rámci historického Uhorska súčasne aj národnú jednotu. Táto nádej sa ukázala ako ilúzia, preto-b ruku 1848, keď sa maďarský národ s vehemenciou pustil do boja za nezávislosť od Habsburgovcov, ocitol sa zoči-voči inojazyčným ná-todnostiam svojej krajiny, predovšetkým Chorvátom, Srbom a Rumunom, ktorí jeho úsilie o odtrhnutie neboli ochotní uznať. Takže Uhorsko bojujúce za slobodu sasúčasne ocitlo voči mocnostiam európskej reakcie i vlastným nespokojným národnostiam, čo malo za následok kata-simfuzroku 1849. OSUDNÉ POUČENIA ROKU 1849 I )o politického vedomia maďarského národa sa vryli dve poučenia tejto katastrofy: prvým bolo, že Európa nechala Maďarsko v jeho boji za nezávislosť napospas osudu, druhým bola skutočnosť, že cudzojazyčné národnosti využijú demokratickú slobodu na odtrhnutie. Z prvého poučenia za zrodilo rakúsko-uhorské vyrovnanie roku 1867, ktorého podstatou bolo, že Uhorsko sa v záujme uchovania svojho historického územia zrieklo nezávislosti. V dôsledku druhého poučenia začal vývin, 168 istván bibó iiida východoeurópskych malých 5tátov 169 ktorý Uhorsko vzdialil od demokratických ideálov, lebo po katastrofe rokov 1&48-49 zmocnil sa Maďarov strach, že akceptovanie všetkých dôsledkov demokracie povedie k odtrhnutiu národnostných území. História by prívržencom historického Uhorska bola dala tú lekciu, aby sa smerom na sever pokúsili historickú krajinu uchovat, ale smerom na juh nech si uvedomia, že stoja voči dávno odcudzeným národom. Namiesto toho vznikla istá relatívne úzkoprsá politika, ktorá si predstavovala, že ak malicherným spôsobom zabráni verejnoprávnemu uplatneniu rozličných nemaďarských jazykov Uhorska, zabezpečí tým zachovanie historického Uhorska. Výsledkom bolo, že po národnostiach žijúcich na juhu, ktoré už dospeli k celkom samostatnému národnému vedomiu, sa od myšlienky historického Uhorska definitívne odtrhlo aj slovenské a rusínske obyvatelstvo severných území. TR1ANONSKÝ KOMPLEX V tejto situácii stihol Uhorsko pád roku 1918, keď čoskoro vyšlo najavo, že likvidácia historického Uhorska je nevyhnutná. Likvidácia sa však udiala takým nezmyselným spôsobom, že Uhorsku vzali nielen inojazyčné, ale - a navyše v hojnej miere - aj maďarské územia. Dôsledkom bolo sčasti to, že Maďarskom otriasol rad vnútropolitických kríz, ktoré napokon dopomohli k moci najtemnejšej reakcie, sčasti to, že maďarské politické myslenie pripísalo rozdelenie celého Uhorska jednoducho brutálnemu násiliu a hypokríze víťazov, a nebolo schopné rozlišovať medzi odpojením inojazyčných území zrelých na odpojenie, a medzi nezmyselne a nespravodlivo odtrhnutými maďarskými územiami V dôsledku toho sa nedokázalo rozlúčiť s vidinou historického velkého Uhorska a čoraz väčšmi sa utvrdzovalo v presvedčení, že Európa muspôsobila ťažkú krivdu. Preto po roku 1938 necítilo povinnosť plnenia žiadnych európskych záväzkov, a keď sa ukázala možnosť zmeny územného statusa Maďarska, nezastavilo sapri maďarských jazykových oblastiach, ale v tej miere, v akej sa dalo, naháňalo naďalej vidinu historického velkého Uhorska, smerujuc tak priamo ku katastrofe roku 1944. ilúzia historického velkého Uhorska sa tým definitívne rozbila, no dnes už aj toto je málo: Maďarsko sa musí vyrovnať s takým definitívne vyzerajúcim mierom, ktorý opäť nezaručuje anietnické hranice. Či bude mať dostatok vnútorných síl toto uniesť, je rozhodujúcou otázkou budúceho demokratického vývinu. II1STOR1CKÉ ČECHY A ČESKOSLOVENSKO I 'n ihlém tretej východoeurópskej historickej krajiny - historických Čiech vznikol takisto z odlišnosti medzi jazykovými a historickými hrani-i'iitiii. Na území historických Čiech predstavujúcom pevnú zemepisnú jednotku vznikla do polovice stredoveku situácia, pre ktorú bolo cha-i ukteristické, že dve tretiny obyvatelstva tvorili Česi, kým jednu tretinu v blízkosti hraníc - Nemci. Nemecké obyvateľstvo disponovalo svo-litii německo-českým povedomím takisto, ako disponovalo české obyvateľstvo svojim Česko - českým povedomím, a oba národy pokladali krajinu spoločne a v rovnakej miere za svoju. Rozpory sa medzi nimi / Lasu na čas, napr. počas husitských vojen7 velmi vyostrili, inokedy sa /iiiicmili. Nemci sa vždy viacej orientovali na nemeckú ríšu, Česi uplatňovali skôr východoeurópsku politiku, ale to všetko sa stratilo v cha-inkteristickom stredovekom zápase tísícov drobných záujmov. Popre- i /atí moci Habsburgovcami bola nemecká orientácia čoraz silnejšia, ii počas tridsaťročnej vojny sa celkom zahmlila aj Štátna samostatnosť 1 iľch. Pritom všetkom sa historický rámec českého štátu zachoval, .i zachovalo sa - u Čechov podobne ako u Nemcov - aj s ním späté osobitné povedomie. Na prelome 18. a 19. storočia sa tak české, ako i nemecké povedomie zmenilo na široké masové hnutie, v rámci ktorého sa Česi i Nemci ocitli v ostrom protiklade, no ešte to vždy boli celé historické Čechy, ktoré obidva národy pokladali za svoje n požadovali ich ako svoje. Počas Čoraz vyostrenejäích jazykových zápasov však Iwslupne obe strany opustili myšlienkový svet rámca historického čes-l rho štátu, a kým Česi hľadali útočište v slovanskej vzájomnosti, Nemci sa utiekali k velkonemeckej idei. V znamení slovanskej myšlienky sa český politický a kultúrny záujem sústreďoval čoraz silnejšie na Slovákov žijúcich v severnej časti historického Uhorska, ktorí sa historickému Uhorsku postupne odcudzovali a orientovali sa čoraz viacej naČe-iliov. Počas prvej svetovej vojny vznikajú československé légie,8 a na konci vojny vznikol samostatný československý štát.9 PROTIREČENIA PRI VZNIKU ČESKOSLOVENSKÉHO ŠTÁTU i Vskoslovensku sa v dôsledku pádu Nemecka podarilo zachovať histo-iK'ký český štát so zmiešaným obyvateľstvom, na východe si pripojilo Slovákmi obývané územia historického Uhorska, a navyše, v rámci n/emného „zaokrúhlenia" aj značné maďarské územia. Principiálna báza vzniku nového štátu bola protirečivá: české územia spájala s novým 1 170 istván B i B (í llllliA VÝCHODOEURÓPSKYCH MALÝCH ÍTÁTOV 171 štátom historická a etnická kontinuita, nemecké územia mali k nemu historický, ale nie etnický vzťah, slovenské územia sa s ním spájali na princípe etnického, ale nie historického vzťahu, kým maďarské územia nemali k nemu ani historický, ani etnický vzťah. V tejto situácii chceli prívrženci československého nárouV'budo-vať existenciu československého Štátu na dvoch ideových platformách: prvou bola demokracia, druhou princíp neporušiteľnosti versaiilskej dohody z roku 1919. Nový československý štát kvalifikovalo na demokraciu väčšmi ako jeho východoeurópskych susedov nielen to, že česká spoločnosť- na rozdiel od poľskej a maďarskej - bola oveľa vyvinutejšia (mala rozvinutejší priemysel a buržoáziu), ale i to, že bola oveľa optimistickejšia ako spoločnosť poľská a maďarská. Rad historických katastrof postihol Poľsko v 18. storočí, v Uhorsku sa začal v 19. storočí, takže ich optimizmus spätý s demokraciou bol v tom čase už zlomený. Česi však prežili 19. storočie v tieni Habsburskej ríše uprostred výrazných politických zápasov, ale s nezlomnými politickými nádejami, a tento optimizmus im dodával silu k demokratickému politickému zriadeniu, ktoré vybudovali v období medzi rokmi 1918 a 1938 a ktoré v čase rozličných fašizmov a absolutizmov predstavovalo skutočnú oázu. Česi majú pravdu v tom, že v československom štáte ani zďaleka nebolo ťažké byť Nemcom alebo Maďarom. Keďže však pri vzniku nového štátu bol prvoradým princípom -nielen v jeho mene, ale i v Štruktúre - etnický princíp, nemeckému obyvateľstvu historického územia sa nový štát čoraz väčšmi odcudzoval, nehovoriac o Maďaroch, ktorí sa v ňom ocitli naozaj celkom inci-dentálne. Nebolo im zle, ibaže bolo trocha neopodstatnené, prečo žijú a čo robia v krajine Čechov a Slovákov, ktorí sa spojili na základe slovanskej vzájomnosti. Druhou ideovou bázou budovania a opodstatnenia československého Štátu bola myšlienka neporušiteľnosti versaiilskej zmluvy o územnom usporiadaní. Česi zdôrazňovali túto myšlienku v takej miere, v akej cítili, že myšlienka demokracie nezachráni ich Štát od vplyvu odstredivých síl, zdôrazňovali ju s meravým dogmatizmom ešte silnejšie ako Francúzi, a táto meravosť mala svoj podiel na katastrofálnom zvrate politického vývinu Európy. KATASTROFA ROKOV 1938-1939 Koku 1938, keď hitlerovská agresia mierila k nemeckým územiam Čiech, In čoskoro najavo, že solidaritu s československým štátom odmieta nielen jeho nemecké obyvateľstvo, ale aj obyvateľstvo maďarské a dokonca i značná Časť slovenského obyvateľstva. Krivdy boli nepodstatné ■ ľličené, ale pocit averzie existoval. Nepopierateľné príznaky ab-Mtcie tejto solidarity mali podiel na skutočnosti, že západné mocnosti prijali zásadu rozdelenia historických Čiech na dve časti podľa etnického princípu. Spomínané rozdelenie však - podľa toho, ako sa v Mní-i liovc odohralo - neznamenalo iba rozdelenie, ale aj totálne vydanie napospas Hitíerovmu Nemecku, po ktorom čoskoro nasledovala úplná ia Čiech. S Československom sa teda stalo to isté, čo s Poľskom a s Maďarskom: dlho sa pripravujúci historický proces sa v istej chvíli Ddi ihral za vonkajších okolností najbrutálnejšieho násilia. Táto situácia znemožnila Čechom, aby za brutálnym násilím uvideli to, čo bolo iba li'dným ohnivkom dlho pripravovaného procesu, ktorý bol adekvátny vývinu vo východnej Európe. Česi to celkom jednoducho pociťovali Ink - a opodstatnene, - že Európa ich opustila, národnosti ich napadli :tnadu, a íe Európa im dlíí rekonštitúciou slobodného štátu. TVÁR ZNOVUZRODENÉHO ČESKOSLOVENSKA Ku koncu druhej svetovej vojny naozaj mohlo dôjsť k vyrovnaniu tejto podlžnosti. Avšak politickú tvár z katastrofy sa zviechajúceho československého štátu11 - podobne ako duchovný profil poľského a madar- ikébo národa - už nezmazateľne poznačUa pamiatka katastrofy. Československo už neočakáva od demokracie zjednotenie svojho mnohojazyčného štátu a túto nádej stratilo aj Poľsko a Maďarsko. Ale kým l >i i-dtým antidemokratické dôsledky rozčarovania podobného druhu pozostávali z malicherného jazykového útlaku a odnárodňovania menšín príslušnej krajiny, teraz Československo prekračuje túto hranicu a vy-isŕuje program vysídlenia všetkých neslovenských menšín. Je to šia- •iistvu. ktoiv však ma systém: Česi chcá pre teba Štmoktodu, pns krajinu chcú pokoj od národností, no súčasne si želajú aj neporušenú Územnú podstatu, Čiže všetko naraz. Za týmito požiadavkami však nie ic sebavedomie sily, ale strach vyrastajúci z prežitej katastrofy. Na tomto bode sa začína od seba odlišovať československý a juhoslovanský vývin, ktorý bol spočiatku v mnohom podobný: v rokoch 1938-39 zakúsilo Československo vlastnú slabosť a absenciu súdržných síl v takej 172 I S T V A N H I i; ' ■ iMItiA východoeurópskych malvch štátov 173 miere, že saotriasol aj vzťah státotvorných Čechov a Slovákov; naproti tomu Juhoslávia v rokoch 1941-44 zakúsila svoju nevýslovnú silu, ktord sa neskôr, pri zjednocovaní Srbov a Chorvátov (stojacich pôvodne ostro proti sebe) ukázala ako rozhodujúca. Juhoslovania chcú mnoho, lebo majú pocit, že sú schopní všetkého. Česi chcú všetko, ale preto, leho nijaká istota im nieje dostatočná, a vedia, že Európa sa ešte pamätá na svoju historickú podlžnosť voči Čechám. A naozaj, veľmoci, ktoré rozhodovali o osude Európy, učinili českej požiadavke vysťahovať národnosti - aspoň čo sa týka českých Nemcov - zadosť. Aj tu však platí, čo sme skonštatovali v súvislosti s Poľskom: okolo tohto problému sa začínajú črtať obrysy závažnej európskej krízy, a je veľmi otázne, či myšlienka stopercentnej nedotknuteľnosti územnej podstaty stojí v konečnom dôsledku Československu za to, aby sa kvôli nej stalo jedným z protagonistov tejto krízy svedomia. SPOLOČNÉ ČRTY OSUDU TROCH HISTORICKÝCH ŠTÁTOV Po tom všetkom, čo sme už skonštatovali, nie je ťažké vyznačiť spo» locnéčrty osudu troch historických východoeurópskych národov. Všetky tri národy dostali od konca 18. storočia až po súčasnosť svoju lekcia z formovania sa, presnejšie zo spätného formovania sa do podoby národa. Vo svojom čase všetky tri národy: Poliaci v rokoch 1772-1794, Maďari od roku 1825 do roku 1848 a Česi v období rokov 1918-1938 reagovali na hnutie európskeho demokratizmu takým nadšením, ktoré západoeurópskych súčasníkov napĺňal najväčšími nádejami. Všetky tri národy sa však ocitli zoči-voči faktu, že zdedené historické územia, na ktorých trvali z hlbokých emocionálnych dôvodov, nie sú schopné v dôsledku ich mnohojazyčnosti napimíjednotným národným.povedomím. Všetky tri národy istý čas podliehali falošnej ilúzii, že nesúdržné obyvateľstvo zjednotí spájajúca sila demokracie a slobody. Túto nádej podnecoval veľký príklad francúzskeho vývinu, kde mohutný zážitok veľkej revolúcie úspešne zapojil do jednotného národného povedomia aj inojazyčné menšiny. Avšak za francúzskym príkladom bola prestíž dveusícročného kultúrneho vývinu, tisícpäťstoroČného politického rámca, tisícročnej centrálnej moci, päťstoročného národného povedomia a veXke} francúzskej revolúcie. Tento príklad chceli nasledovať z dlhého spánku prebudené východoeurópske štáty, ktoré zápasili s ťažkosťami čírej existencie. Ich nádej upriamená na jednotiacu silu demokracie ukázala sa teda ako falošná, a tak došlo k úplnému rozdeleniu Poľska, :4u maďarskej revolúcie roku 1849 a ku katastrofe Českosloven-ií.i ľ rokoch 1938-39. Všetky tri katastrofy sa stali osudné preto, lebo 11 ujmu bojujúca s mocnosťami európskej reakcie sa súčasne ocitla aj loť 1 voči svojim nespokojným menšinám. Všetky tri národy mali po-ii n |o opodstatnene, že Európa ich hanebne opustila. Proces rozpadu vlctkých troch krajín, konkrétnejšie: päťnásobné rozdelenie Poľska12, ktilnslrofa Uhorska roku 1849 a jeho rozdelenie roku 1919, a katastrofa ■ ■ kuslovenska\ rokoch 1938-39 prebehli zn takých výrazných okolnosti brutálneho násilia a nespravodlivosti, že ani jedna z nich nebola i* ipná za brutálnym mocenským násilím zbadať v istej miere aj logi-ln histórie. V dôsledku spätného pôsobenia násilia a nespravodlivosti sa dokonca zrodila kŕčovitá ilúzia, že rozpad historického rámca - aj v celku |ľ iba výsledkom náhodných príčin, mocenských faktorov a brutálneho násilia. Preto mali pocit, že v tejto udalostí neexistuje žiadna ne-vylmulnosťa neodvolateľnosť, a že po porážke násilia a nespravodlivosti liebude rekonštrukcii historického rámca nič prekážať. Utrpenie a bo- ■ i ne výkriky utláčaných Poliakov, Maďarov a Čechov dávali obrazom i l ai-ijúceho Poľska, krvácajúceho Maďarska a krvácajúcich Čiech i. im realitu, takže tieto obrazy vzťahovali na celok rozdelenej histo-rti kej krajiny; v ich predstavách krvácalo historické územie krajiny na-i rtltlené na mape, a nie užšie spoločenstvo, ktoré tvorili skutoční Po-i mi i. Maďari a Česi. Všetkým trom národom by bolo najviac prospelo m. keby sa likvidácia ich historických krajín bola odohrala za prísneho iľUpcklovania etnických a samourčovacích princípov. Iste, rozbitiehisto-in kej krajiny by ešte určitý čas bolelo, no nebol by rušivý vplyv utrpe-Hhi utláčaných krajanov, a bolo by pôsobilo doslova vytriezvujúco, že i ukruhu odpojených inojazyčných národov by neboli doliehali vážne lilnsy žiadajúce návrat do historického rámca. Bola by sa sformovala vei ejná mienka, ktorá by si postupne uvedomila nevyhnutnosť čiastočné-In i okyptenia, a skôr-neskôr by si bola zvykla na nové hranice opierajú-i r sa o presvedčivosť faktov. Keďže sa však tak nestalo, všetky tri náio-ilv naďalej kŕčovite trvali na svojich historických hraniciach, Čechy dokonca na nich trvajú dodnes. Všetky tri národy - každý po vlastnej InlaMrofc- stratili dôveru v jednotiacu silu demokracie a keď sa ocitli l>ieil alternatívou, čí majú ostať verné ideálom demokracie alebo svolím n/emným nárokom, bez váhania sa rozhodli pretodruhé, a nebrali uhľiul na to, že každý z nich bol - vo svojom čase - pýchou európskej 174 istvän K i H (t i'm ha východoeurópskych malých s t a t O v 175 demokracie. V záujme zachovania historického štátneho územia Pol sko a Maďarsko experimentovali s neúčinnými prostriedkami menšinového útlaku a odnárodňovania, najnovšie však Poľsko a Československo nastúpili na radikálnu cestu úplného vysídľovania menšín a v tejto súvislosti už nezachovávajú ani zdanie demokracie. Každý z nich sa na míle vzdialil od výsostného príkladu demokratickej múdrosti, ktorý preukázalo Dánsko roku 1919, keď vyhlásilo, že ešte aj historické dánske územia chce späť len po uskutočnení referenda. Všetky tri národy sa pod vplyvom ťažkých otrasov ocitli v takom psychickom stave, ktorý ich len utvrdzoval v presvedčení, že od sveta majú právo iba požadovať, ale zodpovednosťa povinnosti nemajú žiadne. Prejavilo sa to najmä v morálke bez zábran, ktorou sa usilovali o rekonštrukciu nimi „uznaného" statusa quo. Podobná nezodpovednosť sa prejavila i v tom, ako sa spomínané krajiny - rozčarované demokratickými metódami, ale trvajúce na historickom statuse quo-pokúšali (či už cestou odnárodňovania, alebo hoci i vysídleniaj zabezpečiťjednojazyčnosf svojho štátu. Podlžnosť, na ktorú sa všetky tri národy ustavične odvolávali, si Európa - ktorá ich v ťažkých situáciách naozaj nechala napospas osudu - do určitej miery aj uvedomovala. Avšak z troch národov práve Maďarsko predkladalo svoj morálny účet v nesprávnych chvíľach a nesprávnym spôsobom: prvý raz počas beznádejného obdobia reakcie po roku 1849, druhý raz medzi rokmi 1918 a 1938, počas panstva meravého režimu statusa quo vo forme kverulantského revizionizmu, a tretí raz v rokoch 1938-1941 ako spojenec fašizmu. Poľsko a Československo však predložili účty aj roku 1918, aj roku 1945 vo chvíli, keď s i Európa túto podlžnosť aj uvedomovala, aj jej bola schopná učiniť zadosť. Osud troch národov sa teda v tomto bode do určitej miery rozchádza: kým Maďarsko nemôže rátať ani s tým, aby dostalo svoje etnické hranice, Česi prostredníctvom medzinárodnej pomoci zbavujú celé svoje historické územie národností a Poľsko dostáva za stratenú historickú oblasť náhradné územie, ktoré je podobným spôsobom zbavené národností. V Maďarsku teda možno rátať s ťažkou psychickou krízou dotýkajúcou sa aj budúcnosti demokracie, avšak Poľsko a Československo sa v súvislosti s rozsiahlym vysídľovanťm môžu ešte stať nositeľmi rozsiahlej európskej krízy svedomia. Stav, v ktorom by všetky tri národy s úplným psychickým uspokojením vedeli prijať svoje už obvyklé a ani druhými nespochybftované rámce, ešte stále necháva na seba čakať vo vzdialenejšej budúcnosti. 4. PROCES DEFORMÁCIE POLITICKEJ KULTURY STREDNEJ A VÝCHODNEJ EURÓPY V súčasnosti prevláda všeobecne rozšírený názor, že strednú a východnú Euríipu, presnejšie celú oblasť rozprestierajúcu sa na východ od Rýna, nud/i Francúzskom a Ruskom, charakterizuje na úseku politickej kultú-iv akási dedičná zaostalosť. Poukazuje sa pritom na zaostalý, antide- .....kratičký charakter spoločenských pomerov týchto oblastí, na drs- .....i iľh politických metód, naúzkoprsý, malicherný a násilnícky ráz ich nacionalizmu', často sa zdôrazňuje, že táto oblasť je živnou pôdou I m- rozličné chaotické, nejasné a falošné politické filozofie. To všetko vyvoláva dojem, že národy a krajiny tejto oblasti nie sú svojíma:strojením schopné demokratického vývinu typického pre západnú Európu. Tento obraz sa zakladá na istých pravdivých faktoch, no v konečnom dôsledku je veľmi zavádzajúci. Je však neobyčajne vhodný na to, aby m ji jediným mávnutím ruky dalo vyhnúťúmomým a nepríjemným otáz-1 .ii 11 konsolidácie tejto oblasti, a aby sa mohli zdôvodniť najprotireči-vrjíio návrhy na riešenie, ktoré sa zhodujú iba v jednom, že sú povrchní1 a nebezpečné. I )Eíl )IČNÁ ZAOSTALOSŤ ALEBO HISTORICKÁ SLEPÁ ULIČKA? Nemožno pochybovať, že tieto krajiny sú veľmi vzdialené vyspelým, /iľlýmzápado-a severoeurópskym demokraciám. Anio tom nemožno pochybovať, že vážny podiel na tom majú danosti ich spoločenskej (iniktúry. Inštitúcie, ktoré v západnej Európe tvorili školu demokracie, /npflsobili na spoločnosť východnej a strednej Európy oveľa menej in-iľiizívne. V západnom význame chápané, osobné, na zmluvných vzťahoch založené územiefeudalizmu siahalo len po Labe, odtiaľ sa začínalo prevažujúce panstvo chladného, uniformizovanéhopw/ť/a«.ífva. Moc spoločenských metód a komunikačných foriem zjemnených buržoáz-iH'ii životnou formou, kresťanstvom a humanizmom, zasahovala najnižšie vrstvy od západu na východ v klesajúcej miere. Tomu adekvátne |J mestská buržoázia- nositeľka novodobých revolúcií, a po nej nastupujúce priemyselné robotníctvo vyvíjali sa v týchto krajinách menej ' Hťaiiicky, a aj počtom boli menšie a izolovanejšie ako v západných kra-iinach. Proti tomu všetkému však možno postaviť vážne priaznivé tézy. Najmä tú, že predchádzajúce kresťanské a humanistické dianie, ako i udalosti vývinu modernej spoločnosti súvisiace s buržoáziou a ro- 170 istván Bill lili da východoeurópskych malých štátov 177 botníckym hnutím, aj keď v menšej miere, ale existovali aj na tomla území. Národy strednej a východnej Európy oddeľovali zo spoločenská ho, politického a ekonomického hľadiska od západnej Európy celé slrt-ročia rozdiely v úrovni, pričom západnej Európe boli najbližšie nielen územne, ale aj vnútorným ustrojením. V štátoch východnej Európy exi»« tovali celkom pozoruhodné prejavy voľnej roľníckej formy života a po Iitickej slobody, a jednou z najväčších nádejí Európy 19. storočia bol práve obrovský ohlas, ktorý vo východnej Európe vyvolala európski idea slobody. Táto nádej sa odhliadnuc od Ruska nenaplnila, ale skll točnosf, že spomínané územie zaostalo za západnou Európou ešte vilC-šmi ako predtým, nemožno vysvetliť spoločenskými príčinami, Nq>n chybne už pred päťdesiatimi rokmi sa našli európski pozorovatelia, kto rí zbadali stagnáciu a malú životaschopnosť politickej kultúry Talianski ktorí si za európskymi kultúrnymi a vedeckými výkonmi Nemecka všim li veľkú zaostalosť spoločenskej štruktúry a ktorých pozornosti neuíli ■ ani to, že v malých „slobodymilovných" národoch východnej Európ idea slobody nieje zakorenená tak hlboko, ako sa to z diaľky zdá, Ale určite sa nenašiel taký, ktorý by na základe príčin vyplývajúcich z viní torného ustrojenia týchto národov bol predpovedal, že do polovice 20, storočia sa nielen Rusko, ale aj Turecko ocitnú v priamočiarejšej línii spoločenského vývinu, ako napr. Poľsko či Maďarsko. Túto situáciu možno vysvetliť len uviaznutým vývinom spôsobeným historickými otrasi 111 REAKČNÉ ZÁUJMY A NÁRODNÉ CÍTENIE Niet žiadnych pochybností, že v týchto krajinách aristokratickí veľko statkári, monopolní kapitalisti a vojenské kliky disponovali takou nm cou a vplyvom, ktoré by slobodomyseľná krajina so zdravým vývinom, nezniesla. Za nesmieme povrchný však možno pokladať všeobecne ro/si rený názor, že malicherný, úzkoprsý, násilný a protidemokratický na cionalizmus tohto územia možno zdôvodniťzďu/snom aristokratickú h veľkostatkárov, monopolných kapitalistov a vojenských klík uplatňujú cich moc a vplyv na to, aby národy svojich krajín udržali v otrockej poslušnosti a aby ich pozornosť odviedli od spoločenských otázok ľa kéto chápanie je nonsens. Spomínané záujmy kdesi skryte naozaj ex i s tovali a ich nositelia boli radi, ak sa našlo politické hnutie, ktoré im dodalo poslušné masy. Keby však bol rozhodujúci tento činiteľ, polom by tu nebol agresívny nacionalizmus, ale obyčajná poroba a animálnt zaostalosť. Národné cítenie, aj keď je úzkoprsé a malicherné, preilsi.i vuje s demokratizmom spriaznený vážny masový cit, ktorý ľudia a skupiny pevne spätí so záujmovými vzťahmi nemôžu ani stimulovať, ani picžívať. Nanajvýš sa usilujú zo svojho hľadiska využiť zavádzajúci a do '.Iľpej uličky odvádzajúci vplyv, ktorý na politický vývin jednotlivých ItnjU] vyvíjali rozličné historické otrasy a obavy. NEJASNÉ FILOZOFIE A LŽIVÁ PROPAGANDA A i lo je pravda, že na tomto území rozbujneli najchaotickej šie pohtické hlozofie a najhrubšie politické klamstvá, ktoré v zdravo rozvinutých s|ioločnostiach by sa sotva mohli čo len vysloviť, a nie ešte niekomu nahovoriť. Je však naivné predstavovať si, že deformáciu vývinu poli-in kej kultúry môžu spôsobiť nejasné filozofie alebo štvanie zlomyselnej piopagandy. Vážne masové cítenie môže vzísť lenz citového pohnutia, ;\ citové pohnutie sa môže zrodiť len zo skutočného zážitku. Polopravdy chaotických filozofií a lži propagandy pôsobia na jednotlivcov alebo spoločenstvá iba vtedy, ak ich intenzívne prežité strašné a zavádza-|ÚCe zážitky urobia náchylnými na prijatie poloprávd a lží, lebo na ich /aklade môžu potvrdiť svoje sebaklamy, môžu živiť falošné nádeje, múzu sa utvrdzovať vo svojich falošných predstavách a môžu uspokojiť určité svoje vášne. Vyrovnaná duša polopravdy a propagandistické lži Iľdnoducho neprijme. Otázkou je, Čo urobilo národy strednej a východnej I ■urópy nevyrovnanými. I ABILITA NÁRODNÝCH RÁMCOV Všetky nitky vedú k nejakému druhu politickej hystérie, a prvou úlohou pri odstraňovaní politických hystériíjc odhalenie historických otrasov, ktoré narušili vývin a rovnováhu týchto krajín. Otrasy pochádzali z bolestnej a ťažkej podstaty národného konštituovania v strednej a východnej Európe. Opísali sme, ako sa v dôsledku rozpadu Nemecka a Talianska a vzniku Habsburskej a Osmanskej ríše oddelili od seba na tomto území štátne a nároáté hranice, a ako to viedlo k zrodu jazykového nacionalizmu a k zauzleniu všetkých tunajších národných rámcov. Tálo skutočnosťznamenala, že národom, ktoré tu žili, chýbalo to, čo západoeurópske národy - tak v skutočnosti, ako v spoločenskom vedomí -vlastnili prirodzene, jasne, ohraničené a rukolapne: je \orealita vlastného národného a štátneho rámca, hlavné mesto, hospodárska a politická \tabilita, jednotná spoločenská elita atd. V západnej a severnej Európe mohli politické vzostupy a pády krajiny, získanie alebo strata kolo- 178 ISTVÁN H lil O niálnych ríš ostaťčírou epizódou, vzdialeným dobrodružstvom, peknou alebo smutnou spomienkou, ktoré sa v konečnom dôsledku dali zim .1 bez podstatnejších otrasov, lebo jestvovalo niečo, čo sa nemohlo v/ 1,1i čo sa nemohlo spochybniť. Naproti tomu vo východnej Európe predstavoval národný rámci takú vec, ktorú bolo treba urobiť, obnoviť, vybojovať a ustavične ju chrániť, nielen pred mocenskými prostriedkami existujúcich dynastických štátnych rámcov, ale aj pred ľahostajnosťou jednej časti vlast nej populácie a váhavým charakterom národného vedomia. EXISTENČNÝ STRACH O SPOLOČENSTVO Z tejto situácie vyplýva najcharakteristickejšia črta nevyrovnanej středo- a východoeurópskej politickej duchovností: existenčná obava o spo-ločensh'o. Život každého z nich zatienila cudzia, nezakorenená štátna moc, prejavujúca sa raz v rámci európskych foriem, raz v podobe neznesiteľného nátlaku, ktorá - či už šlo o cisára, cára alebo sultána - ich zbavila najlepších synov, lebo ponúkla kariéru najnadanejším a väzenie a šibenicu najspravodlivejším. Rozbroje o historické a etnické hranice čoskoro podnietili národy aj k vzájomným trenicium, a keď bola príležitosť, jeden na druhom vyskúšali, čo sa naučili od cisárov, cárov a sultánov. Každý z nich spoznal pocit ohrozenia a straty posvätných miest národnej histórie, spoznal vedomie cudzieho útlaku a panstva nad celkom alebo časťou svojho národa. Pre každého z nich existovali územia, o ktoré sa oprávnene obávali alebo ktoré právom požadovali, a nebol medzi nimi ani jeden, ktorý by sa neocitol v blízkosti čiastočného či úplného zániku. Pre Západoeurópana vyznieva ako prázdna fráza, keď štátnik hociktorého malého národa východnej Európy hovorí o "smrti národa", „zániku národa": Západoeurópan si vie predstaviť genocídu, porobu alebo pomalú asimiláciu, ale číry politický zánik]? pre neho len prepiata predstava, kým pre východoeurópske národy je tociteľná realita. Tu nieje potrebné nejaký národ vyvraždiť alebo vysídlit', lebo na to. aby sa cítil ohrozený stačí veľmi dôrazne a násilnícky spochybnil, le existuje. „PREBUDENIE" NÁRODNÉHO VEDOMIA Toto sa dalo urobiť v nádeji na úspech preto, lebo za národmi stáli váhavé masy, ktoré bolo trebazískaťpre ideu národa, alebo - ako sa v týchto končinách hovorí - bolo ich treba národne prebudiť. J \ význam to malo napr. vo Francúzsku či Anglicku? Deväťdesiat nit ľudí práve tak nie sú vedome Angličania alebo Francúzi, ako 11 vedome otcovia alebo manželia, buržuji alebo proletáři, a nie sú |i ime ľudia; človek si len v kritických chvíľach výrazne uvedomuje, 1 m n patrí a čo robí na tomto svete. V anglických alebo francúzskych Mvlllostiach by ustavičné oživovanie národného vedomia ani nemalo n nm, lebo ak je potrebné, národné vedomie sa i tak prebudí, a ak sa 1 1 budí, ani tak nieje sporné, že bude anglické alebo francúzske; aké p] .1 mohlo prebudiť? Naproti tomu v strednej Európe bolodisku-1 iinlne všetko: najprv bojovali medzi sebou dynastie, potom zápasili lulu každého človeka národné rámce. Do polemiky sa - podľa vlast - li záujmov či utkvelých predstáv - zapojil zamepán, prednosta okre-«11, kňaz, učiteľ, sudca a noviny čítajúci miestny živnostník, a neraz sa 11I11 /c ka/dý z nich tvrdil niečo iné. Tomu či tomu maďarskému ale- li ivenskému roľníkovi ukladali niekedy i denne také definitívne há-ilniikv kolektívneho bytia, aké musí francúzsky roľník riešiť dobre ak I jedno storočie. Proti sebe tu postavili východoeurópske masy u", vlu aneným národným vedomím najednej strane a bojovných vlas- 1......v na druhej strane, takže často zdôrazňovaná národná idea sa na lOffllO Území mohla zdať niekedy groteskne zredukovaná. Tuje príčina, i|'oniý postoj vulgárneho mar\i/mii voú národnej idei vyvolal m .Inej a východnej Európe iný ohlas ako v západnej Európe. Na Ipiule. kde národný rámec znamenal nepretržitú reálnu skutočnosť 1 iliii|iicu hlboko do minulosti, predstavovalo stanovisko marxizmu istú ■ im, trocha dogmatickú, ale veľmi konštruktívnu teóriu. Naproti tomu . strednej a východnej Európe sa myšlienka, že národná idea je ideo-l.iiniu obhajujúcou záujmy úzkeho okruhu kapitalistov, chápala ako MiHieliu- nebezpečenstvo ohrozujúce národné bytie. Chápala sa tak práve m 10. lebo na tomto území naozaj obsahovala kus pravdy. Nie preto, to) \ týchto krajinách bolaprvoradou nositeľkou národnej idey vskut-l n kapitalistická buržoázia: nebola to buržoázia, ale tzv. národná inte- tncia, ktorá práve na tomto území neznamenala to isté čo kapitalistická buržoázia, dokonca nebola s ňou ani veľmi spätá. Bolo však pravili m le velké masy národa v týchto krajinách, pre ktoré rodiaci sa nový II Iný rámec nebol totožný s historicky známou realitou dynastické-ii" um. prejavovali voči národnej idei spočiatku istú pasivitu, takže imi.hIii.i inteligencia vyvíjala obrovské úsilie, aby si ľud „osvojil" lek-. [\tndmda. Pravda, túto úlohu mohla uskutočniť iba história, lež aj dovte- 180 ISTVÄN Bild ■Jy učenie vulgárneho marxizmu, že za národnou ideou sú iba záujmv úzkych skupín, vážne ohrozovalo „poučujúce" úsilie národnej inteh gencie. Preto bolo možné v prevažnej času týchto krajín zasiať doslovu psychotický strach aj v tých vrstvách inteligencie, ktoré s kapitalistickým systémom nespájali ani najmenšie záujmové vzťahy. ANTIDEMOKRATICKÝ NACIONALIZMUS Rozhodujúcim faktorom, ktorý v týchto krajinách rozkolísal demokraciu a situáciu demokratického vývinu, bol existenčný strach o spoločenstvo. Na to, aby moderný politický vývin i stého európskeho spoločensu. i bol harmonický a priamočiary, je v skutočnosti potrebné jedno: ab\ i < i spoločenstva a vec slobody bola jednou vecou. Čiže je potrebné, aby v čase revolučného okamihu, v ktorom sa jednotlivec prostredníctvom obrovských revolučných otrasov zbaví psychologického tlaku spoločenských síl, ktoré nad ním z božej milosti vládli, bolo jasné a jednoznačné, že oslobodenie jednotlivca znamená súčasne aj oslobodenie, rozvoj a vnútorné i vonkajšie obohatenie celého spoločenstva. Demokratizmus a nacionalizmus sú dve hnutia so spoločným koreňom, ktoré hlboko súvisia, a keď sa táto súvislosť naruší, môžu nastať vážne komplikácie. Stalo sa tak v strednej a východnej Európe, kde sa prevzatie národného spoločenstva a oslobodenie človeka nespojili do jedného procesu, ba naopak: tieto národy prežili historické chvíle, ktoré skôr dokazovali, že pád ťaživých politických a spoločenských mocností minulosti a konzekventne plnenie demokratických záväzkov vystavujú národné spoločenstvo ťažkým rizikám, dokonca katastrofám. Z otrasov tohto druhu sa rodí najhrozivejšie monštrum moderného európskeho politického vývinu: antidemokratický nacionalizmus. Žiaľ, tak sme si už zvykli, že ani nevidíme, akým hrozným nezmyslom je očakávať a rozvíjať charakteristické cnosti slobodného človeka, spontánne nadšc nie, vedomé sebaobetovanie a zodpovednú aktivitu pre také spoločen stvo, ktoré nezaručuje elementárne podmienky rozvoja slobodného človeka SFALŠOVANIE DEMOKRACIE V kŕčovitom stave strachu, v ktorom sme schopní uveriť, že sloboda môže ohroziť vec národa, nemožno užívať hodnoty demokracie. By f de mokratom znamená predovšetkým nebáť sa: nebáť sa ľudí s inými ná- VÝCHODOEURÓPSKYCH MALÝCH ŠTÁTOV 181 .....i i, l'udí hovoriacich iným jazykom a odlišnej rasy, nebáť sa revolú- sprisahaní, zlých úmyslov nepriatela, nepriateľskej propagandy, ĎOdceňovania, a vôbec všetkých tých imaginárnych nebezpečenstiev, l inié sa stávajú skutočnými nebezpečenstvami práve preto, že sa ich \Mjime. Krajiny strednej a východnej Európy sabálipre/o, lebo neboli dostatočne hotovými, zrelými demokraciami, a kedze sa báli, nemohli nimi ani stať. Vývin nerušene slobodného politického života bez stra-■ Im by bol na najrozličnejších bodoch narazil na komplexy strachu týchto introdov: bol by zneistil nejaké vojnové prípravy, alebo by bol sťažil ďalšie pokračovanie nejakej agresívnej zahraničnej politiky zrodenej K) sirachu, alebo by bol nalomil nejakú falošnú politickú konštrukciu, i lorej falošnosť národný strach nedovolil odhaliť, alebo by bol dal ná-oKlným menšinám - zameraným voči národnému rámcu cudzo, ľaho- i i|iic či nepriateľsky, a ohrozujúcim národnú jednotu - priveľké možnosti atď. atď, A tak v ustavičnom pocite strachu stalo sa pravidlom všetko, čo (Mi/.vmédemokracie poznajú len v hodine skutočného nebezpečenstva: iľdukcia základných slobôd, cenzúra, hľadanie „prisluhovačov" nepria-iHmii, „zradcov", a násilné presadzovanie poriadku či zdanlivého po-i i.idku a národnej jednoty na úkor slobody. Zrodili sa tak najrozmanitejšie formy sfalšovania a skorumpovania demokracie, od najsubtílnej- ii h. často ani neuvědomovaných metód, po tie najhrubšie: zneužitie všeobecného volebného práva proti demokratickému vývinu, systém koalícií a kompromisov spočívajúci na nezdravých a nečistých aspektoch, volebné systémy a zneužitie volieb zabraňujúce zdravej tvorbe kolektívnej vôle, prevraty a prechodné diktatúry. I \l OŠNÝ REALISTA Počas tohto vývinu sa pre politický život strednej a východnej Európy stal charakteristický istý svojrázny typ politika: typfalošného realistu, ttato typ, ktorý sa spustil z výšok aristokratického prostredia, alebo sa do politiky pozdvihol na krídlach ľudových, demokratických síl, cha-i iiktcrizovali popri nepochy bnom talente aj určité sklony k násiliu a ur-ii.i prefíkanosť, ktoré ho výborne uspôsobovali na to, aby sa stal mani-pulátorom a ručiteľom sfalšovania demokracie, antidemokratického vládnutia uskutočňovaného demokratickými formami, alebo nejakej násilnej politickej pseudokonštrukcie. Prostredníctvom toho si získal renomé „veľkého realistu", a politikov západoeurópskeho typu zadačil 182 ISTVÁN bibó ako „doktrinárov" a "idealistov" úspešne do úzadia. Velkým príkladom tohto typu bol Bismarck, najvýraznejšími predstaviteľmi Tisza, Bratia-nu. Pašič. Bethlen, Venizelos atď. To všetko viedlo zaujímavým, ale logickým spôsobom k tomu, že v příslušných krajinách sa moc hlavy štátu, ktorú expanzia demokracie aj tu začínala odsúvať na vedľajšiu koľaj, znova upevnila. Sila vlád totiž spočíva v tom, že vedia udržať rovnováhu medzi dvoma faktormi, ale ketfže jeden z nich - zastúpenie ľudu - systematicky korumpovali, upevnili tým faktor druhý. Dokonca práve moc hlavy štátu sa stala fórom, od ktorého verní poddaní očakávali záchranu pred vystrájajúcou vládnou mocou. To však znamenalo rozptýlenie existujúcich demokratických síl a návrat k stavu pred demokraciou, keď spoločnosť svoju záchranu pred ťažkosťami neočakáva od účinnej kontroly vlády a politickej vyspelosti občanov štátu, ale od dobromyseľnosti a múdreho rozhodovania osobnej moci, t.j. hlavy štátu. PROBLÉMY RIADENIA SPOLOČNOSTI Problematické konštituovanie sa národa spôsobilo, že v strednej a východnej Európe v oblasti riadenia spoločnosti začali účinkovať alebo opätovne hrali úlohu také činitele, ktoré potom vo veľkej miere prispeli k odklonu od zdravej a demokratickej línie politického vývinu. Hybná elita demokratického a národného vývinu pozostávala na Západe najmä z právnikov, z ľudí vo verejnej správe, publicistov, vedúcich osobností hospodárskeho života, intelektuálov vo voľnom povolaní a odborových vodcov. Naproti tomu v strednej a východnej Európe došlo až k dvojsmernému posunu: jednak - v diametrickom rozpore s duchom demokracie - rozhodujúcu úlohu dostal opäť panovník, šľachtic a vojak, jednak celkom osobitnú úlohu dostala tzv. národná inteligencia. MONARCHA, ŠĽACHTIC A VOJAK Monarcha, šľachtic a vojak nadobudli úlohu vďaka tomu, že v strednej a východnej Európe si utvorenie národných rámcov nevyžadovalo iba vnútorné politické hnutie, ale aj územnú reorganizáciu, zmenu týkajúcu sa európskeho štátneho systému. Tá dynastia, tá aristokracia a tá armáda teda, ktorá zohrala úlohu vo veci národnej nezávislosti, sa po m\ stupeň alebo do istého času vymanila spod vyznačeného osudu monarchie, aristokracie a vojenského ducha, spod vplyvu postupnej alebo náhlej dekadencie, a v boji, ktorú demokracia zvádzala proti rozličným osobným mocenským situáciám, si vedela zabezpečiť výnimočný stav IIII) A VÝCHODOEURÓPSKYCH MALÝCH ŠTÁTOV 183 'i. r/i me tungere". Na takomto národnom základe sa odmlčala kritika • rej nej mienky namierená proti rodu Hohenzollernovcov, Savojcov i K.iradjordjevičovcov13, určitým aristokraciám (napr. pruskej, poľskej, .ľdinihradskej), ako aj proti všetkým národným armádam. Viedlo to k lomu, že z dvoch komponentov národného cítenia získali v týchto kra-liii.kh prevahu šľachticko-vojenské, čiže mocenské, agresívne a repre- • iii.iiívne emócie nad občianskym, čiže civilizovaným, intímnym a mie-minilovným cítením. ' I OH A NÁRODNEJ INTELIGENCIE Iná inteligencia síce mala oveľa menšiu spoločenskú prestíž a me-Mtj bohatú minulosťa politickú kultúru ako západoeurópska inteligencia, 11' i 11 ľadiska národného bytia mala oveľa väčší význam a zodpovednosť. Mimoriadne vzrástol význam profesií, ktoré sa zaoberali rozlišovacími vlastnosťami národného spoločenstva a zveľaďovali ich; išlo o povolanie spisovateľov, jazykovedcov, historikov, kňazov, učiteľov, etnogra-Inv. Preto sa stala v týchto krajinách „kultúra" momentom obrovského politického významu, čo však neviedlo ani tak k rozkvetu kultúry, ako t ni spolitizovaniu. Keďže tieto krajiny „neexistovali" v západoeurópskom význame nepretržitej historickej kontinuity, úloha odhalenia i zveľaďovania rozlišovacej a osobitnej jazykovej, ľudovej individuali-i\ nového alebo obrodeného národa, čakala na národnú inteligenciu, i ii mi mala potvrdiť - čo bolo naozaj pravdou -, že tieto nové ľudové i fnu'e. napriek všetkým nedostatkom národného života, sú pevnejšie n živšie ako tu existujúce dynastické rámce štátu. Týmto spôsobom sa i * uhla, ako sme už skonštatovali, ideológia jazykového nacionalizmu. 10 všetko samé osebe by nebolo ohrozovalo demokratický vývin, do- 11 inca tieto vrstvy inteligencie boli spočiatku často podstatne demokra-iii kejšie ako kapitalistická buržoázia a právnici západnej Európy. Spomínaný vývin sa preto stal východiskovým bodom osudného odklonu, lebo od neho vychádzali všetky chaotické politické teórie a fi-i. ./i itie, ktoré potom zaplavili politický život spoločenstiev zaťažených iiíichom. Ani v najmenšom to teda neznamenalo, že na tomto území d.ilej pokračoval dynastický, aristokratický a v klasickom význame slova «I lapaný vojensko-ryliersky život. Zachovala sa iba moc a tlak dynas-i u k ych, aristokratických a vojenských síl, ktoré na spoločnosť vyvíjali, IVÍak vo svojom politickom hodnotení celkom prevzali hodnoty, ciele, obavy a túžby národnej inteligencie. Z vlastného sveta hodnôt pridali 184 ISTVÁN BIliO východoeurópskych malých státov 185 k nim nanajvýš toľko, koľko potrebuje duševný stav strachu pre určite monarchické, aristokratické a vojenské tendencie: pre jednotu, disciplínu, poriadok, protirevolučnosťa úctu voči autorite. PROCES DEFORMÁCIE POLITICKÉHO CHARAKTERU Po deformácii spoločenskej štruktúry nasledoval aj proces deformácie politického charakteru, a tak sa zrodil hysterický psychický stav, v ktorom nejestvuje rovnováha medzi tým, čo je skutočné a možné, a medzi tým, čo\ežiadúce. Typické rozporné psychologické symptómy disharmónie túžob a reality nachádzame bez ťažkostí u všetkých týchto národov. Sú to: prehnané sebadokumentovanie a vnútorná neistota, prepiata národná márnomyseľnosť a nečakaný ústup, ustavične zdôrazňovanie výkonov a nápadný pokles skutočnej hodnoty výkonov, morálne požiadavky a morálna nezodpovednosť. Pravažná Časť týchto národov sa zhrý-za nad niekdajšími alebo potenciálnymi veľmocenskými situáciami, súčasne však označenie „malý národ" vzťahuje na seba priam zúfalo, čo by bolo napr. pre Dána alebo Holanďana celkom nepochopiteľné. Ak sa na istý čas uskutoční ten či ten ich vytúžený sen v súvislosti s územím, mocou či prestížou, bez obavy z hlasnej obžaloby z vlastizrady sa nikto neodvažuje poukázať na ich vratký a nedostatočný ráz, a ešte menej sa dávajú obrať o nesplnené vytúžené sny. NÁRODNÝ MATERIALIZMUS V tomto psychickom stave sa naruší zmysel pre politické hodnoty: poda-čenie hodnôt je spoločnou Črtou všetkých primitívnych duševných stavov, v ktorých dominuje boj o bytie, pričom konštantná a bezvýchodisková neistota bytia spôsobí totálne narušenie sveta hodnôt. Preto je veľmi nebezpečná vulgárna múdrosť existenciálnej filozofie, podľa ktorej stav ohrozenia je plodný a len konfrontácia so zánikom vie jednotlivca a spoločenstvo podnietiť k uvedomeniu si pravého zmyslu života a k mobilizácii tvorivých síl („Stirb und werde!"; „Vivere pericolosa-mente!"). Platí to len v prípade zrelého, vyrovnaného, dospelého charakteru; v nezrelom, nedospelom jednodivcovi Či spoločenstve neistota bytia vyvoláva neistotu hodnôt. V spomínaných krajinách sa takýmto spôsobom utvoril zvláštny národný materializmus, ktorý je vzdialenou deformáciou sociálneho materializmu marxizmu. Vieme, že v horúčke triedneho boja žijúce priemyselné robotníctvo prejavovalo voči jemnejším hodnotám vyvinutým i m ľ.nm triedami práve v dôsledku pokoja poskytovaného vlast- ....., menšiu citlivosť. Podobne ani národy žijúce v horúčke konšti- iin.i \i nevšimli, že veľkosť výkonov západných národov spočíva v lom, že svoj národný život žijú prirodzeným pokojom bez toho, i ako národ chceli za každú cenu niečo dokazovať. Kým sa však i hodnôt robotníckej triedy v tej miere, v akej rástla jej politická uo»ť, v akej sa rozšírili jej možnosti a uskutočňovali jej sny ukázal i i I. i stránke ako schopný prehĺbenia a obohatenia, národný ideo-" i \ ačšiny středo- a východoeurópskych národov sa pod vplyvom ■ ľ hu radu historických katastrof a slepých uličiek čoraz väčšmi zužo-vmI n zaplietal do závažných kolektívnych hystérií. Takže potom sa aj ii.iindiiý materializmus ukázal v plnej miere ako taký, ktorý ničí hmluoty Všetky prejavy národného života sa podriaďovali najurput-i / národnej účelovosti, a všetky jeho reálne aj imaginárne výkony nm Nobelovou cenou po olympijské rekordy - stratili svoj spon-uiioúČelný charakter, a ocitli sa v službe národnej sebadoku-m,d íl-. Od falšovania po vraždu sa všetko stalo sväté anedotknu-lřlin\ ak sa to stalo „v mene národa", „v záujme národa". Skutočnosť, im konečnom dôsledku pohlcovalo základné morálne rezervy ná-linlti, kí - ako sa na dobrých materialistov patrí - nikto nebol ochotný i.....úť. Jedným z najväčších činov T. G. Masaryka bolo, že raz - de- i.i pred jeho zvolením za prezidenta-mal odvahu odhaliť falošnosť «1 neho historického dokumentu, ktorého obsah bol obľúbeným lom romantickej národnej samoľúbosti.14 Žiaľ, v ostatných výcho-......p kých národoch nemal dostatok nasledovníkov. 11 \i)TICKÁ PUBLICISTIKA A „NÁRODNÁ VEDA" \ i vi hlo štátoch, v Nemecku a v Taliansku takisto ako vo všetkých mali k lajinách východnej Európy, vzmáhala sa teda chaotická a falošnými k.iiiľoriami narábajúca politická publicistika, v rámci ktorej sado ii/rn.ilu sebadokumentácie a sebapotvrdzovania dostali všetky všeo-i> používané pojmy európskeho politického myslenia. V dôsledku lulio sa /. jednoduchých myšlienok a viac-menej správnych zovšeobecne-|| premenili na prejavy Absolútneho dobra alebo Absolútneho zla porne na metafyzickú úroveň, na mystické podstaty, magické zaklí-u mII.i. ktorých prvoradou úlohou je, aby oživili vysnené obrazy a zahmlili ľ ilnoduehé fakty, ktoré to Či to spoločenstvo nieje ochotné prijať, d stavitelia „národných" vied začali na „vedeckej" báze vypracová- 186 ISTVÁX BI BO "il l) A VÝCHODOEURÓPSKYCH MALÝCH ŠTÁTOV 187 vať historické - alebo keď toto chýbalo - prahistorické opodstatnenie národného bytia, „vedecké" potvrdenie územných polemík, základni myšlienku národnej histórie, národnú misiu potvrdzujúcu samostatné národné bytie, dokonca - horribile dictu - aj tú zahraničnopolitickú koncepciu, ktorú musí národ podľa „vedecky" odhalenej historickej koncepcie nasledovať. Avšak veda používaná ako takýto prostriedok a nie pre seba samu, okrem toho, že vo veľkej miere korumpovala vedeckosť týchto krajín, dostala aj elitu spomínaných národov do radikálne falošného vzťahu ku skutočnosti: navykalaju, aby namiesto skutočnosti budovala na požiadavkách, namiesto výkonov na nárokoch, a aby myslela mimo jedno duchej retaze príčin a následkov. Keď sa bolo treba vyrovnať s faktom, že jeden s druhým nemôžu v rámci jedného štátu koexistovať, poukazovali nageopolitické danosti, ktoré spolužitie predpisujú, ba nepriamo predpisujú i to, komu má pal rif v tomto spolužití vedúca úloha. Keď sa ich spýtali, prečo chcú uplatni i vať moc nad takými národmi, ktoré si to neželajú, a prečo chcú byľ významnejší od tých, od ktorých významnejší nie sú, poukazovali ni archeologické nálezy, ľudové piesne, ľudovoumelecké motívy, prevza-né slová, krídlové oltáre, na vplyv ich kníh a inštitúcií, ktoré rad-ra-dom dokazujú, že príslušný národ by bez nich ešte aj dnes živoril v naj. temnejšom barbarstve. Keď sa bolo treba zodpovedať za vnútorný neporiadok, za diktatúry a útlak, začali ukazovať rany, ktoré dostali v boji proti Attilovi, Turkom alebo pri ochrane európskej slobody či demo. kracie. Ak im niekto vyčítal nerozumnú a márnomyseľnú zahraniční! politiku, odvolávali sa na stáročný, ba čo viac, večný metafyzický „zmysel" svojej histórie, ktorý im politiku fatálne určuje tú či tú. Nemyslíme si, že to všetko ostalo čírou extravaganciou: v menej hrubých formách prerobili a definitívne sfalšovali aj najodbornejšie, najvecnejšie a najmodernejšie myšlienkové pochody. V dôsledku spoločného vplyvu všetkých spomínaných činiteľov s u potom spoločenský a politický vývin týchto krajín ocitol v závoze, a po kiaľ aj pokračoval, nemohol preukázať priamočiarosť a vnútorný kredit, ktorý charakterizuje jednak vývin západnej a severnej Európy, jednak vývin Sovietskeho zväzu. 5. BIEDA ÚZEMNÝCH SPOROV /niiitok v územnom stave strednej a východnej Európy a deformácie |r| politickej kultúry mali najvážnejšie následky vo vzájomnom vzťahu tunajších národov. Nestranný pozorovateľ by to vyjadril tak, že politic-k v život tohto územia je nabitý malichernými a neriešiteľnými územnými n izpormi, a každý tunajší národ je takpovediac so všetkými svojimi susedmi v stave nepretržitého sporu. IA/.YKOVÁ VOJNA Nn prvom mieste medzi týmito odpudzujúcimi javmi je - pre zápa-ílonirópskeho pozorovateľa nepochopiteľná a nezmyselná -jazyková vojna. Západná Európa takisto pozná polemiky súvisiace s používaním in/.yka. No musíme si uvedomiť, aký rozdiel je medzi západo- alebo wveroeurópskou polemikou o používaní jazyka a medzi stredo- alebo východoeurópskou jazykovou vojnou. Flámsko-valónske alebo fínsko-i, védské polemiky o jazyku sú podstatne iné ako česko-nemecká, ma-iliusko-rumunská alebo poľsko-ukrajinská jazykov á vojna. V západo-ii severoeurópskych jazykových polemikách stoja proti sebe takí protivníci, pre ktorých je demokracia existujúci a dobre hodnotený výdo-liviok, ale jazyková polemika nieje otázka bytia. Západo- a severoeu-rópske jazykové polemiky zväčša ani neprebiehajú medzi dvoma ná-n nimi, ale medzi dvoma krídlami inteligencie jedného národa, a agitá-pU je upriamená na to, aby určitý, od ľudového jazyka odtrhnutý, po ■ .ilsky hovoriaci Fín, po francúzsky hovoriaci Flám alebo Bretónec, l'o anglicky hovoriaci Ír našiel cestu späťk ľudovému jazyku. Samotný ívcdsky ľud žijúci vo Fínsku, alebo valónsky ľud žijúci v Belgicku, aj keď so sympatiami sleduje zápas, v ktorom jeden z účinkujúcich je ja-*yk, ktorým hovorí, je v skutočnosti mimo zápasu, a ešte menej by mu prišlo na um, aby na potlačenie druhého jazyka, ktorý sa chce uplatniť, poskytol nejaké prostriedky, Pre väčšinu západo- a severoeurópskych luiodov je však cudzie nielen prenasledovanie a útlak za používanie jnzyka, ale aj propaganda sledujúca oživenie vymierajúcich ľudových la/vkov (írskeho, gaelského, waleského, bretónskeho, baskického, fríz-ikeho, laponského atd.) vtedy, keď nej aký národ chce vymeniť svoj pra-|mi\ i idný jazyk za taký, ktorý mu poskytuje širšiu perspektívu. Avšak stredo- a východoeurópske jazykové vojny - na rozdiel od západo- a severoeurópskych - vedú také národy, ktoré už niekolko gene- i 5 T V Á N Ulilrt ......i východoeurópskych malých štátov 189 cácií žijú v neistote štátneho a národného bytia a v strachu, ktorý* vyplýva z tejto neistoty. Spomínané národy chcú budúcnosť svojho štátneho života budovať na spolupatričnosti ľudí hovoriacich jedným jazykom, a hytie alebo nebytie ich existujúceho alebo vysneného Štátneho rámca závisí od výsledku jazykovej vojny, a rozhodnutie o svojich hraniciach či hraničných požiadavkách očakávajú od výsledkov jazykovej štatistiky, V tomto psychickom stave darmo budeme hovoriť, že v tej Či tej oblasti pomer jazykov sa podstatne zmeniť nedá a ani nestojí za to; získanie niektorých lu treba zaplatiť stratou mnohých a potlačenie niektorých treba zaplatiť získa ním smrteľných nepriateľov. Prirodzene, v takejto situácii môže jasne vi diaca, odvážna a demokratická verejná mienka a politika urobiť jedno v rámci existujúceho rámca poskytne menšine maximálne možnosti, a z vlastnej iniciatívy uskutoční najodvážnejšie menšinové požiadavky, čím súčasne berie na seba aj riziko prípadného odtrhnutia, Čiže; robí po litiku anglického dominia. K tomu však treba, aby sa nebála, a nemyslela si, že odtrhnutie cudzojazyčných alebo menšinových území by znamenalo smrť národa. Ak sa tak domnieva, a verí, že výslcdokjazykovej vojny je existenciálna otázka, potomjeto naozaj vojna, a v záujme víťazstvu sa začnú vyťahovať všetky urputné a konečné prostriedky, ktoré každý národ veľmi dobre pozná ako výnimočné sprievodné javy ozajstnej vojny, "ÚTLAK MENŠIN A KRIVDY NA MENŠINÁCH V tomto bode sa začína menšinový útlak a menšinové krivdy. Nepřetržit* polemika o tom, Či útlak začala väčšina alebo či protištátnu agitáciu začala menšina, je celkom beznádejná. Psychický stav existenciálnclm strachu o bytie vylúči spomedzi účastníkov polemiky predstaviteľov zdravého rozumu, a nastane situácia, v ktorej agitácia upriamená na lo aby sa deti menšiny učili ľudové piesne väčšiny, interpretuje sa ako rafinovaný a násilný jazykový útlak, pričom opačná agitácia, aby sa ich deti neučili, ale radšej spievali vlastné ľudové piesne, sa chápe ako nebezpečná protištátna propaganda. Frazeológia menšinových krívd je pri opisovaní techniky útlaku nevyčerpateľná, no frazeológia krívd väcši nových národov je rovnako nevyčerpateľná pri opisuvaní rozvracačskej činnosti agitátorov vyškolených nacudzích univerzitách a agitátorskýcli kurzoch, kde sa učia násilnému štvaniu statočného ľudu. Groteskné jr iba to, že celá frazeológia a všetky s ňou súvisiace pseudomúdrosti a ilú zie sa presne obrátia, ak sa v dôsledku zmeny územného statusa slnne z väčšiny menšina a naopak. Človeka dojímak slzám, keď počúva Maďarov rozplývať sa o dobrote .....irtnosti slovenských roľníkov, alebo hovoriť Čechov o ušľachtilej vnJnosti a občianskych cnostiach maďarských roľníkov, a nestačí sa Ču-ilnvnť, že medzi toľkými vládami dobrej vôlea toľkými dobrými ľuďmi jMečo je život národov vo východnej Európe taký neznesiteľný, a odkiaľ sa berie množstvo zlých panslavistických agitátorov, ktorí tieto ná-judyjednostaj len štvú proti ich zákonnej vláde. Ibaže je problematické pniem zákonnej vlády a agitátora pochopiť v západoeurópskom význa-ii i i.irik kde sa zo včerajší f ho agitátora stáva dnešná vláda, a potom /use naopak. V tejto chaotickej spleti obvinení je najsmutnejšie, že sku-Inčnosťsa obrazom vykresleným vo vzájomných obvineniach nevzďa-hijc. ale sa im čoraz väčšmi približuje. Kolektívne prízraky totiž dispo-BUjt) hroznou vlastnosťou, že sa síce zrodia z fantázie, ale v miere, v akej v nich uverí, sa dokážu zhmotniť. Vo svete dobromyseľných vlád, i,nočných a pracovitých národov sa najprv objavia proroci hlásajúci nebezpečenstvo hroziace národu či ľudu a oduševnené kultúrne hnutia; potom prichádza podozrievavé pozorovanie menšinových kultúrnych hnutí a vybavenie kultúrnych hnutí väčšiny prostriedkami ozbrojenej moci; vzniká protištátna atmosféra, ktorej dôsledkom sú úradné zásahy; postupne sa utvárajú protištátne hnutia, po ktorých nasleduje väzenie a žandárske bodáky, potom sprisahania, systematické ruinovanie menšín, napokon zabíjanie, vzbura a vražedná vojna. NI-ZNESITEĽNOSŤ MENŠINOVÉHO BYTIA Ale ešte aj tam, kde situácia nedospeje do opísaného štádia, sa menšinový život mení postupne na nemožný stav. Štátna moc - ak len nestojí vyslovene na základe rasovej supremácie - vinie na svoju hruďcudzo-inzyčných občanov ustavičnými oduševnenými frázami. Súčasne však ak príslušník menšiny dá iba nepatrne najavo, že sa chce pridržiavať i laslného jazyka a národa, stáva sa podozrivým a pristupujú k nemu ako k podozrivému. Táto skutočnosťmení situáciu menšinového Človeka na protirečivú a cudziu ešte aj vtedy, ak ide o historickú menšinu, a ešte väčšmi, ak je čerstvo pripojenou menšinou. Spomínaná cudzota je takpovediac nezávislá od toho, či sú metódy siálnej moci civilizované alebo brutálne. Metódy Československa do ioku 1939 ďaleko prevyšovali metódy všetkých středo- a východoeurópskych krajín, no práve tak nemohlo rátať so syj^frrrt-H^nšinami ako ostatné krajiny. Lebo ak československá armád; ■i mala dôverné nariade [90 1stván El III d IIMM VY< HODOEURÚPSKVCH MALÝCH STÁTQV 191 nie, aby pri svojich nákupoch uprednostňovala československé firmy pred podnikmi menšín - čo je celkom logické v Štáte, ktorý za svoju skutočnú bázu pokladá obyvatelstvo hovoriace štátnym jazykom- lak pre menšinových obchodníkov, ktorých sa nariadenie týkalo, znela fráza o občianskej rovnoprávnosti celkom logicky nezmyselne a prázdne, a to aj vtedy, ak sa ich nikto ani prstom nedotkol. Už v tejto situácii, a ešte viacej počas výraznejšieho prenasledovania, prestáva byť život menšiny plnohodnotným Životom; stáva sa životom odsunutým, potláčaným, ktorý kompenzuje reálna alebo menej reálna nádej, nádej zjedno* tenia sa s rodnými bratmi. Avšak tento stav čerpajúci z nádeje (ak su nádej tak skoro neuskutoční, znamená to ustavičné výkyvy medzi márnymi fantazmagóriami a depresívnou letargiou) je trvale neznesiteľný. TERITORIOCENTRICKE CHÁPANIE Z rušivého a korumpujúceho vplyvu existenciálnej neistoty a územných sporov sa rodí teritoriálne, ináč povedané teritoriocentrické chápanie síly, mocí a rozkvetu národa, ktoré je pre strednú a východnú Európu také charakteristické. Toto chápanie odsudzuje na politickú a kultúrnu neplodnost najmä „iredentistické" národy s územnými požiadavkami, no nenecháva nedotknutých ani „držiteľov", stúpencov statusa quo. V takom svete, v ktorom najobávanejšou a najúzkostnejŠou otázkou určitého národa je to, o aké územia sa obáva, alebo aké územia požaduje, nastane zákonite situácia, Že národná prosperita sa bude spájať predovšetkým s územným statusom: národnú hrdosť alebo úplnosť národných túžob prejavia ľudia tak, že nakreslia mapu skutočného alebo Želaného stavu, a budú ju mať stále pred očami. Toto chápanie je hlboko antidemokratické. Preto hlboko, lebo samé osebe neznamená ani útlak, ani oligarchiu, ale vcelku, ako spôsob chápania, je nezlučiteľné s demokraciou. Demokracia totiž znamená triumf chápania starostlivo tvoriaceho človeka nad chápaním dobyvačného človeka-držiteľa, a jej najpodstatnejším učením je, že určitý národ môže do hĺbky i do výšky vyrásť najmä vtedy, ak sa o to neusiluje na úkor ostatných národov. To neznamená, že by určitá demokracia nemohla mať oprávnené územné požiadavky: je zrejmé, že územná požiadavka, ktorá smeruje k tomu, aby obyvatelia územia patrili politicky ta, kam ich ťahajú túžby i vola, jc z demokratického hľadiska bezchybná. Isté však je, že ak sa pre nejaké príčiny určitý územný spor stane v živote námúaďominantným, môže na ceste demokratického vývinu dostať do závozu nejaké ešte nede- }i\(u k c spoločenstvo, dokoncapoŕŕejmôže spôsobiť aj v demokra-iii kmn spoločenstve. ()l)l 't f VSKÉ" NÁROKY I li o akceptovateľné územné požiadavky sú vpozadí prevažne aj vte-| d niektorý středo- a východoeurópsky národ s mimoriadnou zata-ii zdôrazňuje svoju výnimočnosť alebo poslanie voči iným náro-i .....ujma' tým, ktorých (územie) si chce podmaniť. Patria sem teórie ■ iimit|sej alebo tamojšej „vodcovskej" úlohe rozličných národov, o ich 11 šíriacej alebo obraňujúcej kresťanstvo, kultúru a demokraciu. Nie ■ i lk.....je s nimi totožná nemecká koncepcia „Herrenvolk"-u, ktorá sa i in r uplatniť zásadne voči každému národu. Vodcovské ambície malých 11, 'i ľ n-urópskych národov sa však vzťahujú len na určité, požadované ■ i i" i vlastnené územie, a ich jediným cieľom je vyvážiť úsilie menšín i ■ -i 111 hnutie či osamostatnenie. „Vodcovská" požiadavka tu tedapredsta- 11 i ynútenú, v zúfalstve vyšpekulovanú formulu: stúpencov prístušné- (.....úroda v skutočnosti bolí to, že územie, ktoré vlastnia alebo ktoré |Mi)adii|U, nie je jednojazyčné: keby bolo, s radosťou by sa zriekli „vod-i "v.tva" alebo „šírenia demokracie", a radšej by žili svoj „beznáročný" nm odri y 7\ vot na území obklopenom vlastným národným cítením. IIIM l IRICKÉ PRAVO A STATUS QUO: i IIARSKÁ A ČESKOSLOVENSKÁ FRAZEOLÓGIA 11 ychického ustrojenia národov strednej a východnej Európy, vďaka 11 niiiusa na každý politický problém dívajú niez aspektu skutočnosti ■i mužnosti, ale z aspektu krívd a zadosťučinenia, vyplýva charakteris-in 11 k verulantskéchápanie územných problémov: ideo chápaniezdô-iii/nii|iicc požiadavku historických práv alebo statusa quo, ktoré sa ne-in< hladne preplietaš oprávnenými požiadavkami spočívajúcimi nade-iiiuk lidických hľadiskách a aspektoch samourčovacieho práva. Podsta- .....týchto požiadaviek je, že nejaký územný stav spätý s určitým histo- i ii t mu časom - prirodzene priaznivým -, vyhlásia za platný. Nechcú Ml i o im nepatrí, iba to, čo im patrí; nestranný pozorovateľ žasne až i< dy, keď vysvitne, čo všetko z tohto titulu žiadajú. Tieto požiadavky sa iijnc potvrdzujú dvoma spôsobmi, ktoré podľa dvoch hlavných „auto-niv" pokojne môžeme nazvať maďarskou a československou metódou. Maďarská metóda sa opiera o históriu, o tisícročnú vlasť. Každá ■ n (fosiátna alebo potenciálne majestátna udalosťtých tisíc rokov je vsa- 192 i s t v á n h i h > ' dená do zdôvodnenia historickej požiadavky, predovšetkým poučka, io keby Maďari neboli za Európu v boji proti tureckému nebezpečenstvu vykrvácali, ich počet by sa vo vlastnej krajine nebol natoľko zredukn val, a Európa sa dopúšťa nevýslovnej nevďačností, keď pre viacjazyčnosf, ktorá vznikla týmto spôsobom, rozdeľuje historický maďarský štát. Zdôvodnenie sa miestami celkom utápa v historizácii, historické Maďarsku potvrdzuje defilé stredovekých svätcov a kráľov, Československé zdôvodnenie je celkom odlišné a radikálne mu derné: na tisícročnú českú minulosť sa takmer neodvoláva, nanajvýš nn jej demokratické a humánne výdobytky, naproti tomu v rokoch 191 K-1919 vzniknuté medzinárodné mierové organizácie pokladá z hľadiska každej územnej požiadavky za smerodajný „ Stichtag "; kedže táto mierová organizácia sa roku 1938 zrútila v dôsledku špekulácií súvisiacich s rozličnými územnými požiadavkami, možno odviesť pozornosť militantných krajín od akcií narúšajúcich svetový mier len tak, ak sa bezo zvyšku obnoví status quo, ktoré existovalo vo cftvíZípádu mierovej organizácie. Ostatné východoeurópske krajiny použijú dvojakú argumentáciu a k nej ako tretiu pridávajú - striedavo a kombinovane - jednoduchú etnickú požiadavku. Nech už je inštrumentácia maďarskej a československej argumentácie akokoľvek rozdielna, vo svojej podstate sú celkom totožné. Obe chcú uplatniť/jra'va voči surovému násilní, hoci v skutočnosti vedú márny boj požiadaviekproúfaktom. Maďarská argumentácia je veľmi irea-listická, lebo sa stavia proti základnému faktu formovania sa stredo-a východoeurópskych národov, protizrfw'fcu historických štátnych rámcov. Československá verzia je irealistická preto, lebo chce obnoviťprá-ve tie prvky mierovej organizácie z roku 1918, pre ktoré sa táto raz ul rozpadla. Obe argumentácie pripomínajú vyvolávanie duchov: Maďari vyvolávajú svätého Štefana, Česi ducha Ženevy, a očakávajú od nich zázraky, ktoré spomínaní duchovia niesu schopní splniť. A pokiaľ tieto národy prostredníctvom využitia príležitostných veľmocenských podpôr dosiahnu niektorý zo svojich cieľov, nie sú ochotné tento menej slávny fakt uznať, každý z nich oslavuje „triumf spravodlivosti" a vzdáva obetu vďaky pred oltárom vlastného patróna. ZAHRANIČNÁ POLITIKA ÚZEMNÝCH POŽIADAVIEK Dôsledkom politického vedomia zaťaženého existenciálnymi obavami bolo i to, že o medzivojnovej zahraničnejpolitikemrodov strednej a vý- V V r 11 O t) O E U R Ó P S K Y C H MALÝCH ŠTÁTOV 193 m 1I uiópy nerozhodovali princípy, duchovné habity, dokonca ani m Muiiny, ale ich pozícia vyplývajúca výlučne z územných sporov. i i milé príčiny spôsobili, že Poľsko roku !938 postupovalo napriek * Iŕlkym svojim opačným záujmom v jednej línii s Nemeckom; územ-| i i iírácie vlákali Taliansko roku 1940 do vojny, pre územné príčiny Uiiiiiunsko roku 1941 ocitlo v nemeckom tábore, a takisto územné tlftvtitly zavinili, že Maďarsko a Bulharsko, nech sa už rozhodli ako-i ■ I pivné, že dvakrát sa nepostavia na zlú stranu, v rozhodujúcej 111 predsa len vkĺzli do vojny na strane Nemcov. Prípad Bulharska je ......i ii i.idnc charakteristický. Naozaj by bolo ťažké povedať, že Bulhar- i ■ i pi w iedol na nemeckú stranu vlastný imperializmus, a Srbov na stranu l». .hmly ich demokratizmus: zahraničnopolitickú situáciu dvoch bal-i m X ych roľníckych krajín totožnej štruktúry a spoločnosti determino-ill ii/Ľinné spory. Takdošlok tomu, že Bulharsko, ktoré zo všetkých ■ i ■ [sionistických" krajín naj menej hlučne a s najmenším nepokojom ílu svoje územné okyptenie a užívalo aj podporu ruskej politiky, hit v i uzlu (dujúcej chvíli predsa otočilo smerom, odkiaľ mohlo očakávať ii|ilutnLanicsvojich územných požiadaviek. Nn tomto území nebolo národa, ktorého zahraničná politika by sa r. ili povzniesla nad vlastné územné záujmy: ani jeden z nich nebol de-itmkialický alebo fašistický sám pre seba, ale pre územnú istotu alebo ......ný risk, ktorý preňho môže demokracia alebo fašizmus znamenať. n n 11 POLITICKEJ NEZODPOVEDNOSTI i UŠNÉ NÁRODY A NEPOSLUŠNÉ NÁRODY i dnu/ najsmutnejších kapitol procesu deformácie pohrickej kultúry stred-|U i .i východnej Európy je duch politickej nezodpovednosti, ktorý prejavili v európskej politike determinovanej územnými spormi, Najcharakte-n.iii kejšou črtou duše stýranej strachom a neistotou, zdeformovanej ■ II vtni historickými ouasmi a krivdami je, že nechce žiť zo svojej sku-im'i/ľ/ podjaty, ale z presvedčenia, že má čo požadovať od života, od .....k iľ, od ostatných. V tomto psychickom stave čoraz väčšmi stráca cl pre vlastné povinnosti a zodpovednosť voči spoločnosti, a všetky i i\ idla morálky sú jej dobré len na to, aby nimi potvrdila svoje požia- y, Prepiata moralizácia európskych medzinárodných vzťahov najmä im niku 1918 spôsobila, že pre polemiky středo- a východoeurópskych n u m lov bol k dispozícii celý arzenál moralistických fráz: držiteľ kládol ilfii.i/ predovšetkým na mier, žiadateľ na spravodlivosť. To všetko však 194 istvan BIIO bola falošná megalománia, lebo spomínané kategórie ani tu nevystupO vali vo svojom opravdivom význame, ale znamenali výlučne to, na čo ich mohli vo vzájomných územných sporoch použiť. Absencia politickej zrelosti sa nikde inde neprejavila tak výrazne, ako práve tu: spomínané pozície by sme mohli najjednoduchšie označiť tak, že boli poslušne' národy a neposlušné národy, šplhavci a kazisve-tovia. Nepodloženosť ich túžby po mieri a spravodlivosti vyšla najavo vo chvíli, keď bola reč o primeranom mieri a obojstrannej spravod 11 vosti. Na tento prípad mali krajiny statusa imo svoju vlastnú frázu: „revízia znamená vojnu", ktorá v skutočnosti znamenala: „sompripravený na vojnu, ak chcú, aby som sa zriekol toho, čo nespravodlivo vlastním". Fráza revizionistov najprv spravodlivosť, potom mier", znamenala v skutočnosú takúto odpoveď: „som pripravený podpáliť svet, ak nedostanem to, čo požadujem". Slovami Biblie by sme sa mohli opýtať: ak toto vyznávate, čím konáte viac ako ostatní, a načo sa odvolávate na mier a spravodlivosť?15 A či násilné národy nekonajú presne tak? Máločo uškodilo tak Spojeným národom ako nekonečné, neplodné polemiky, ktoré pod rúškom principiálnych otázok pochádzali v skutočnosti z chorobnej absencie trvalého vzájomného usporiadania území středo- a východoeurópskych národov. V rukách týchto národov sa celá ženevská ideológia stala obyčajnou politickou vojnovou sekerou v ich vzájomných sporoch. Stali sa tak čoraz ľahostajnejšími voči životným záujmom európskeho spoločenstva a čoraz nezodpovědnějším voči jeho základným morálnym maximám. Je všeobecne známe, akou hlbokou nezodpovednosťou urýchlil národný socializmus a fašizmus vývin Európy ku katastrofe. No nieje o nič menej podstatné, aké významné pokusy německo-francúzskeho zmierenia v rokoch 1918-1933 prekazilo veto malej dohody, ktorá znamenala súčasne aj zvrátenosť s veľkými nádejami hlásanej regionálnej myšlienky. Alebo to, ako roku 1938 tou istou katastrofou ohrozované Poľsko a Maďarsko nedokázali v súvislosti s katastrofou československého stálu prejaviť ani jedno gesto solidarity. Ak zhrnieme hľadiská a skutky európskej politiky krajín medzi Rýnom a Ruskom od roku 1918, je ťažké nelámať nad nimi palicu. Dve príčiny nám napriek tomu radia, aby sme to nerobili. Prvou je, že tieto krajiny trpeli nesmierne mnoho. Druhou príčinou je, že ak aj urobíme nad nimi kríž, nezískame nič. lebo tým bude situácia Európy a sveta ešte ťažšia. Múdrejšie bude položiť si otázku, či nejestvuje schodná ces- ii i 1 11 a východoeurópskych malých j t átov 195 n konsolidácie tohto územia, a či by sa politický vývin spomínaných krajín nemohol vrátiť na rovnú cestu, z ktorej zišiel. 6 VYRIEŠENIE ÚZEMNÝCH SPOROV A KONSOLIDÁCIA VÝCHODNEJ EURÓPY < ipisali sme politickú biedu východoeurópskych malých národov, ktorá západoeurópskeho pozorovateľa napĺňa veľkou nedôverou a podráždenosťou. Tieto pocity v ňom vyvoláva: množstvo územných sporov, | i imedzený a agresívny charakter nacionalizmu týchto národov, ochota nniechať decentné politické metódy, absencia demokratického ducha, lltlon k politickému irealizmu, ďalej to, že chcú vyžiť ani nie zo svojich Výkonov, ale skôr z titulov a požiadaviek, že sa vzájomne neznášajú, 1c vždy chcú získať výhody na úkor svojich susedov, že v univerzálnych m lipských otázkach sú krajne nezodpovedné, a že pri politických lozhodnutiach ich nedeterrninujú vážne ideály alebo dlhodobé seriózne IN .luické koncepcie (dokonca ani ich vlastný, správne pochopený záu-|eiiri, ale predovšetkým so susedmi vedené, najmä územné spory. Na a lade lono putom mnohí dospejú k pre>\ cdčeniu. že celé spomínané O/eniic, so všetkými jeho chválami, obvineniami, sťažnosťami, hádkami .i hraničnými problémami treba prenechať vlastnému osudu, lebo Ikfaj dedičné barbarstvo mu tak či tak zabráni v konsolidácii. (Ipísali sme už relatívne ostro proces barbarizácie tohto územia. Nu i lak musíme povedať, že mávnutie rukou, ktoré naznačuje, že spomínané otázky sú aj tak neriešiteľné, nevyplýva ani tak z objektívneho pi imania situácie, ako skôr z pohodlnosti a zlého svedomia. Toto úze-.....I sa nie preto nevie skonsolidovať, že je dedične barbarské, ale stalo 11 a I larským preto, lebo v dôsledku celého radu nešťastných historic-111 li udalostí bolo výtlačné z cesty európskej konsolidácie a už sa na ......edokázaio vrátiť. Žiaľ, veľmi mu ani nepomáhali, dokonca niekedy ...... lom priamo bránili. M< ÄNOSŤ KONSOLIDÁCIE V konečnom dôsledku o čo ide v strednej a východnej Európe? O to, i na lomto území sa roztrieštili rámce historických štátov a histo-iii kvťh národov, a že sa vzájomné hranice všetkých národov, ktoré tu mu. stali diskutabilnými. Neviem, na čom sa zakladá tvrdenie, že cha- 1% 1S T v A N umo os, ktorý takto vznikol, sa nedá skonsolidovať, pretože kto sa vlastne pokúsil o konsolidáciu tohto územia a odkedy? Možnosť konsolidácie sa otvorila len roku 1912, resp. roku 1918, t.j. v čase, keď sa rozpadli dva nadnárodné štátne útvary, Osmanská ríša a Habsburská ríša, ktoré prekážali definitívnemu konštituovaniu sa národov. Keby boli miero tvorcovia z roku 1918 trocha obozretnejší a starostlivejší boli by mohli do konca roku 1919 položiť pevné základy konsolidácie tohto územia. Vieme, že sa to nepodarilo. Odvtedy zaplavilo toto územie nesmierne množstvo ťažkostí, útrap a barbarstva, no ešte neuplynulo ani tridsať rokov a vždy je čo konsolidovať. A tu naozaj nejde o nejaký veľmi dlhý čas. Veď či západná Európa získala svoje súčasné definitívne ohraničujúce rámce za tridsať rokov? Zjavne nie. A keďje situácia taká, neklaďme zlomyseľné vysoké nároky na národy tohto územia, ktoré ani nepopierajú, že boli v istej miere vytlačené z priamočiarej, nerušenej a perspektívnej cesty európskeho demokratického vývinu. Konsolidácie tohto územia sa možno zriecť tým menej, že po tridsaťročnom hroznom zmiiiku sa dnes už jasne črtá cesta konsolidácie a po ústupe vzájomnej nenávisti, okupácií, občianskych a vyvražďovacích vojen sa celkom jasne uka žujú vzájomné hranice stabilizujúcich sa národných rámcov. Treba len to, aby sa v dôsledku pochabých a násilných riešení spomínaná špina* vá záplava nevrátila na toto územie. Prirodzene, konsolidácii možno aj zabrániť, veď nie je akousi živelnou silou, ktorá všetko strhne a zmocní sa nejakého územia, ale citlivým, obozretným a ľahko zmaritclným ľud ským úsilím proti silám strachu, hlúposti a nenávisti. Dôraz je na tom, že na tomto území je konsolidácia možná. Možnosť konsolidácie sme založili na skutočnosti, že vzájomné hranice národov na tomto území sa začínajú definitívne črtať. Áno, mohol by niekto odpovedať, ale kto zaručí, že na tomto území postrádajúcom akúkoľvek trvalost, sa novovytvorená situácia po niekoľkých desaťročiach znova nerozpadne a neuvoľní miesto celkom novému národnému vývoju? Otázka svedčí o úplnej neznalosti celého východoeurópskeho politického vývinu. DOVŔŠENIE VÝVLNU NÁRODOV V STREDNEJ EURÓPE Vo východnej Európe, podobne ako v západnej Európe, sa počet národov za tisíc rokov veľmi nezmenil. Vo východnej Európe, povedzme pred šesťsto rokmi, okolo r. 1300—1350 n.l. existoval poľský, maďarský, VlIlODOEUROPSKYCH M A L Y C íl ŠTÁTOV 197 i iibský, chorvátsky, litovský, rumunský, bulharský a grécky ná-Medzitým, v rokoch 1400-1800 sa pokúsili na tomto území dve i /ilnslnc vojenské a mocenské podujatia - Osmanská ríša a Hab-litii T,i ríša - sformovať mocenský útvar nezávislý od tu žijúcich narodí, v Na istý čas si tieto národy aj podmanili, zastavili ich politický In, no neboli schopné ani tieto národy zlikvidovať, ani podnietiť z ich iiľiiiiia vývin nejakých nových národných útvarov. Zrodom molí národných hnutí obe podujatia padli, a tu žijúce staršie národy, hiN i zdecimované, začali ožívať. V súčasnosti nachádzame na tomto ■ mi /limba tie isté národy ako pred šesťsto rokmi. K istej zmene do-ti im, žc sa spojil chorvátsky a srbský národ, a takto utvorené juhoslovanské spoločenstvo pritiahlo niekoľko - z národného hľadiska li tt'dy neisto lokalizovaných -slovanských národov, najmä Slovincov. Miiiniinský národ sa zjednotil pevnejšie ako kedysi, a Gréci sa odtrhli (I polilickej kontinuity východorímskeho cisárstva. Ku konštituovaniu i nových národov došlo na tomto území celkom štyrikrát. Na území m. 11 lajšieho severného Uhorska sa národne prebudili Slováci a namiesto i Maďarom sa pripojili k českému národu; otvorenou otázkou v celom tomto procese je dnes už len to, aká ostrá hranica sa utvorí medzi čes-i vin a slovenským národným rámcom. Okrem toho na rozličných ná-niových územiach sformoval sa estónsky, lotyšský a albánsky národ, i i. m- takisto mali historické korene siahajúce do stredoveku, no možní '-i utvoriť si vlastný štát mali len na začiatku 20. storočia. Najnovšie ■m litovský, lotyšský a estónsky národ zapojil do nadnárodného štátne-In i iilvíim Sovietskeho zväzu". Neexistuje nijaká pravdepodobnosť, aby mi v< i východnej Európe konštituovali ďalšie národy. To všetko predsta-11 ii skromnú zmenu, nie väčšiu, akú predstavovala v západnej Európe i ■••na uzavretého počtu národov, kde sa od roku 1300 ako nový národ ziodil národ švajčiarsky, portugalský, belgický, holandský; Angličania Sl oti sa zjednotili ako Briti atď. Väčšiu zmenu vo východnej Európe predstavuje skutočnosť, že tieto národy sa dnes od seba oddeľujú nie pi nlľa historických, ale podľa etnických hraníc, čiže po istom zjednodu-in môžeme skonštatovať, že národy východnej Európy sa skladajú zo siihrnu jednojazyčných ľudí. To, prirodzene, neznamená, že tu nemôžu lit jazykové menšiny a nemôžu jestvovaťjazykové „ostrovy". Ide skôr ľ lo, že stabilitu vzájomného ohraničenia národov nemožno hľadať pozdĺž historických hraníc - ako v západnej Európe - ale po/dlž jazykových hraníc. Všetky pokusy, ktoré chceli na tomto území, podľa zápa- I'ň istván biro a východoeurópskych malých štátov 199 doeurópskeho vzoru, opierajúc sa o historickú jednotu, viacjazyčnému obyvatelstvu vnútiť jednotné národné vedomie - ide najmä o poľský, maďarský a český pokus - nenávratne zlyhali, čo je dnes približne aj známe. Je zaujímavé, že v súčasnosti existuje iba jediný nádejný pokus, ktorý je pre istý národný rámec príťažlivý aj mimo jazyková b hraníc. ten však neprebieha na historickej platforme, ale na báze jedno tiacej sily demokratického boja o slobodu, a to je juhoslovanský' pokux. Jadro národa aj tu tvorí jazyková jednota, ale úloha, ktorú si juhoslovanský národ vo veci európskeho oslobodenia pre seba vybojoval, za bezpečuje pre tento ľud príťažlivosť presahujúcu jazykové rámce. Prirodzene, aj tento úspech možno bilancovať len z historickej perspektívy, no ak ho skonfrontujeme s neúspechom troch historických štátov, musíme súhlasiť s Ortegom, ktorý porovnávajúc vzostup anglického a pád španielskeho impéria konštatuje, že národy nespája iba spoločná minulosť, ale aspoň v takej miere aj spoločná budúcnosť, čiže perspektíva, ktorá dodáva spoločným plánom a projektom spoločenstva prestíž, optimizmus a rozmach.17 HISTORICKÉ STATUS QUO A ETNICKÉ HRANICE Na základe týchto postulátov treba nájsť cestu konsolidácie tohto územia, presnejšie: jednak tie princípy a jednak tie praktické metódy, pomocou ktorých sa proces konsolidácie môže začata môže vzniknúť zno va normálna situácia, v ktorej štát a národ budú opäť pojmy totožného rozsahu. Každý, kto sa začne zaoberať konsolidáciou tohto územia, po krátkom čase cíti, že jc na hranici šialenstva, lebo sa úplne stráca v množstve z rozličných strán vznesených argumentov a zásad. Ide však o číry optický klam. Ak sa oboznámime s historickým procesom, ktorý bol na tomto území rozhodujúci, prídeme na to, že v strednej a východnej Európe pochádza každý hraničný problém, ktorý je problémom vo vážnom zmysle slova, z konfrontácie dvoch hľadísk: prvým je hfodisko akéhosi historického stavu, statusa quo, historického citu či požiadavky, druhým je hľadisko etnickej, jazykovej príslušnosti. A problém je všade ten, že tam, kde jazykový nacionalizmus spochybní istú danú situáciu, treba štátne hranice preniesť na jazykové hranice, no pritom je potrebné venovať pozornosť odporu, ktorý zväčša znamenajú historické vzťahy, historické emócie a existujúce situácie. Po zredukovaní otázky na podstatu môžeme naraz odstrániť všetky škodlivé a nebezpečné povery, ktorými sa zvyčajne zahmlievajú otázky tunajších hraníc. I K (ČNOSŤ HOSPODÁRSKYCH, DOPRAVNÝCH, II (iICKÝCH ATĎ. HĽADÍSK I najrozšírenejšou poverou je, že na tomto území nie je možné ii spravodlivú hranicu, lebo jestvuje toľko možných protichod- ' i hľadísk, že niektoré z nich utrpí bezpodmienečne krivdu. V sku- II ■ \ak existuje iba jediné hľadisko: dobrá hranica je tá, ktorá sa I h isobujc národnej príslušnosti, a tá znamená v Európe nejaké his-i status quo, alebo jazykové hranice. Všetky ostatné údajné hľa- ll I i zemepisné, hospodárske, strategické, zaokrúhľujúce, dopravné, aké ešte, ktorých vymenovanie v súvislosti s otázkami hraníc lodnú, sú v skutočnosti úplne nanič, a ich časté uplatňovanie stáva ,i i.........iiom najväčších problémov. Treba si dobre všimniť tieto na i i pohľad ..praktické", „racionálne", „vecné",hľadiská. Hospodárske, ili i|n nvné akí. absurdity nových náčrtov hraníc vždy ochotne ilustrovali ■ hranica prechádza cez domy a dvory a k vôli nej sa obyvateľstvo i.......iže na najbližší trh dostať len s legitimáciou na prekročenie i .i ii < (hľúbeným postupom maďarských iredentistov bolo, že nič ne-i i. h cudzincov odvliekli na hranice, tam im ukázali roľnícky dom, ■ i u, lívňu ktorého prechádzala hranica. Cudzinec kýval hlavou a vy-i.i i ll, že to takto nemôže ostať; na druhý deň sajeho výrok zaznamenal i 'i i ivské víťazstvo maďarskej idey historického štátu. Nezabúdajme >t zc k podobným udalostiam dochádza nevyhnutne tam, kde hrani-, m |>uivrdzuje istú dávno utvorenú situáciu, ku ktorej sa celý život il i isna prispôsoboval, aleje iba dôsledkom novej situácie. Jedna z naj-|šic sa vracajúcich situácií v strednej a východnej Európe je, keď im hranici niektorého jazykového územia leží mesto, ktorého väčšina iihj. aielstva hovorí totožným jazykom, no okolie mesta je sčasti, prí-pmlne prevažne, inojazyčné. V takýchto prípadoch začne zúfalé prete-i ittlc v [nm smere, či mesto odtrhnúť od jeho jazykovo príbuzných kvôli 11 ilin, alebo okolie od jazykovo príbuzných kvôli mestu. Nech už to ■ i akokoľvek čudne, našou odpoveďou je, že z hľadiska veľkej poli-lli ke| perspektívy je najmúdrejšie tretie riešenie: prispôsobiť snjazyko-| i / hraničia na základe toho, ak je treba, radšej odtrhnúť od seba mes-i ■ * i okolie. Ale ešte aj prvé dve riešenia sú oveľa lepšie ako to, keď pre riadenie etnických, hospodárskych či iných hľadísk vymyslia riešenie, kioié nie je ani ryba ani rak, akým bolo slobodné mesto Gdaňsk. Úlo- i.....ic totiž ohraničenie národov, každé riešenie teda, ktoré isté územie n, pn/ifi/i'hoci ihneď, hoci po istom čase tam alebo tam, je dobré len na 200 1stvan 1)1 IIa to, aby upozornilo na možnosť sporu. Zmierenie, ktoré sa môže zrodil v dôsledku uspokojujúceho ohraničenia národných rámcov, vyrieši aj zákonné nariadenia o prekročení hraníc pre roľníkov cestujúcich na mestský trh. Dosvedčujú to výrazne dva frapantné príklady. Prvým jf západoeurópska Ženeva, ktorá je z každej strany obklopená francii/ skym jazykovým územím, a aj Boh ju stvoril na to, aby sa stala hla\ ným mestom Savojska.18 História napriek tomu nepřipojila Ženevo k Francúzsku, ale k Švajčiarsku, čo spôsobuje množstvo dopravných a ekonomických komplikácií, dokonca vyvolala aj medzinárodný právny spor, no nespôsobuje nijaké problémy vo vzájomnom vzťahu francúzskeho a nemeckého národa. Podobným príkladom je vo východnej Európe Šopron, ktorý bol na základe referenda opäť pripojený k Maďarskulg, kým celé jeho nemecké okolie, tzv. Burgenland, bol pripojený k Ra kúsku. Maďari sa zmierili s odpojením nemeckých dedín, lebo našli usp< > kojenie v tom, že Šopron s množstvom madárských historických pa miatok ostal v ich krajine. Výsledkom bolo, že-hoci Šopron je z každého ekonomického a racionálneho hľadiska „prirodzeným" hlavn\ 01 mestom Burgenlandu, spomedzi hraníc z roku 1918-1919 boli rakúski)-maďarské hranice boli tým výnimočným miestom, pozdĺž ktorých vládlo psychické upokojenie a vyrovnanosť. O tom, či sa v takýchto prípadoch príslušné dva národy zmieria alebo pustia do urputných polemík, nerozhodne fakt, či sa obyvatelia Hornej Dolnej dostanú na trh Slávneho Mestečka iba so vstupným preukazom, ale to, aby v hlavnom meste a školách nejakej krajiny nemuseli politici, profesori histórie a žiaci na hlavnom námestí Slávneho Mestečka hovoriaceho národným jazykom žialiťnad stratou národného pamätníka, a aby v hlavnom meste druhej krajiny tí istí nemali dôvod zúfať nad rým, že deti odpojených dedín nútia v školách spievať cudzie ľudové piesne. To všetko ani v najmenšom nechce byť posmech: spomínané city sú práve také úctyhodné ako tie, ktoré viažu Francúzov ku katedrále v Chai tres alebo auvergnským2l>ľudovým piesňam: najhlavnejším cieľom celého nášho myšlienkového pochoduje zobrazenie toho, v akej miere sú tieto veci najrozhodujúcejšími činiteľmi sporov v týchto územiach. Ani za svet nechceme spochybniť pravdivosť poučky vyznávanej toľkými vynikajúcimi a vzdelanými autormi, podľa ktorej všetky tieto zrážky podnecujú zemepáni, monopolní kapitalisti a militaristi; túto hlbokú pravdu chceme doplniť už len o skúsenostný fakt, ktorý hovorí, že v strednej a východnej Európe sa môžu tieto machinácie realizovať len východoeurópskych malých štátov 201 l\ ak sa za ne postavia aj profesori histórie a zberatelia ľudových m i'iv nich sú monopolní kapitalisti a ich druhovia bezmocní. Najmi príkladom toho je ríša Habsburgovcov, ktorá bola eldorádom i i.iiiov, radosťou monopolných kapitalistov a rajom soldatesky-iciImi padla, lebo profesori histórie a zberatelia folklórnych piesní ili voči nej odmietavý postoj. Často zdôrazňovaný „múdry", „prak-i li.irakter hospodárskych, dopravných a iných podobných hľa-i ic číre zdanie. Popri súčasných rozmeroch sú tieto krajiny tak či ■ il malé na to, aby samé osebe mohli tvoriť sebestačné geografické, ImMXHlárske, strategické, dopravné jednotky. Aký vojenský význam mô-mul pri súčasných rozmeroch svetovej vojny to, že medzi dvoma in stredoeurópskymi krajinami posuniem hranicu zo strategických ílov z Malého Kopca na Veľký Vrch? Pravdepodobnosť, že tento i 11 bude mať niekedy vojenský význam, je povedzme desaťpercentná; ■i /i iľiitii význam bude z hľadiska budúcnosti ľudstva pozitívny, je na-läťpercenrná. Avšak istota, že z krívd menšín pripojených z prí-nalegickej hranice bude vojnový spor, je stopercentná. Problém, i ,i čí lá krajina nebola odkázaná na dovoz dreva či nafty, stojí sotva i m, uby sa kvôli tomu nedokázala uzmieriť so susedmi. Vzťahuje sa i nždé rozhodnutie, ktoré s akýmkoľvek praktickým, racionálnym ' i idnením pripája územia s cudzími menšinami k inej krajine. Hra-inujú byť predovšetkým prostriedkom stabilizácie, a keď sa stabili-iii náhodou - neutvorí z racionálnych činiteľov, ani tak to nie je t«, aj keď sa hranice samé osebe - hospodársky alebo zemepisne l.ivi.i ako absurdné. n l\ KRA O VÝCHODNEJ EURÓPE MIEŠANÝM OBYVATEĽSTVOM |)iiihú podobnú poveru, dokonca najčastejšie vedomé zahmlievanie, i i n uje tvrdenie, že v tejto časti Európy nemožno pre zmiešané oby-vatľlsivo určiť spravodlivé hranice. V skutočnosti vôbec nejde o to, že le, kde je etnografická pestrosť, sú súčasne aj problémy. Jazykové 111 ivy, najmä ak sú výsledkom kolonizácie, samé osebe nie sú problé- .....m ťažkosti sa začínajú vtedy, ak sú za jazykovými ostrovmi aj his- iiiiii k e nároky a požiadavky. Čiže zmiešané oby vateľstvo je problémom i i um. kde v polemike o zmiešanom území narážajú na seba - alebo i fájomne preplietajú - dve hlavné hľadiská, a síce historické (status ■ i......i etnické, a zmiešanosť sťažuje premenu historickej hranice na ct- 202 1 s t v á n b i ii i) a v vciiodoeurópskych malých štátov 203 nickú, alebo komplikuje orientáciu v chaose historických a jazykových požiadaviek. Takáto situácia sa v celej strednej a východnej Európe vyskytuje celkom v dvoch-troch prípadoch. Je to gdanský koridor, v súčasnosti najmä otázka Sedmihradska a napokon grécko-bulharský spor21 o severné pobrežie Egejského mora. Naproti tomu v oblasti s najviac zmiešaným obyvateľstvom, v Banáte, Srbi a Rumuni relatívne ľahko dospeli k svojmu definitívnemu ohraničeniu, a zmiešané obyvateľstvo nerobilo problémy. V Besarábii, v druhej veľmi zmiešanej oblasti spor o hranice sotva súvisel so zmiešanosťou, ktorá vznikla v dôsledku rozličných kolonizácií. FEDERÁCIA NIE JE ZÁZRAČNÝ LIEK Nieje o nič menej nebezpečnou poverou poučka, že určiťhranice s podrobnou starostlivosťou na nejakom území sa neoplatí už ani preto, lebo riešením tu ani tak nie je likvidácia hraničných sporov, ale zriadenie akejsi nadnárodnej federácie, v rámci ktorej hranice medzi jednotlivými národmi stratia význam. Táto predstava je veľmi nebezpečná, lebo istá nadnárodná federácia vo forme Habsburskej ríše m už bola, a práve ona sa rozpadla a zaplavila celé územie vlnami neistoty, pretože nedokázala utvoriť uspokojivé vnútorné ohraničenie medzi národmi. Federácia je ako manželstvo: nemá sa do neho vstupovať s nevybavenými problémami, lebo jej podstata spočíva v tom, že s novou perspektívou ukladá množstvo nových problémov, a nie v tom, aby sme ňou ušetrili vyriešenie akejkoľvek nevyjasnenej otázky. Ktorákoľvek budúca federácia bude funkčná iba vtedy, ak sa najprv na hraniciach utvorí minimálna stabilizácia, ktorá je psychologickým predpokladom zjednotenia vo federácii. Národy sa zjednocúvajú do federácie vtedy a iba vtedy, ak sa každý z nich o niečo obáva a preto pociťuje potrebu istoty, ktorú mu má poskytnúť federácia. Aplikácia príkladu Sovietskeho zväzu nieje v tejto súvislosti taká jednoduchá, ako sa na prvý pohľad zdá. Je potrebné učiť sa od Sovietskeho zväzu národnostnej trpezlivosti a organizačným riešeniam, čo však neznamená, že by problém východnej a strednej Európy bol totožný s problémom Sovietskeho zväzu. Vo východnej a strednej Európe stoja proti sebe historicky skonštituované národy, ktorých hranice sú síce v poslednom čase nestabilné, no ako národy majú historickú existenciu siahajúcu hlboko do minulosti, avšak ani napriek ich osudovej a charakterovej totožnosti v ich doterajšom živote nevzniklijednotiacehis- i .i/ uky a situácie. V Sovietskom zväze sa stalo čosi celkom iné. n l. m i laná istá historická ríša, ruská ríša, ktorá svoje národné menši-H iht i oku 1917 síce ešte neasimilovala, no napriek tomu náznaky spoju jedného Štátneho útvaru existovali tu už veľmi dávno. Túto m, k v už jestvujúcu ríšu zjednotili nevšedné a otriasajúce udalosti iu kt| revolúcie a neskôr Veľkej vlasteneckej vojny bezo zvyšku iki pillncho národa. Tentojediný národ poskytol potom národom a zlom-ii iMiodov v ňom zjednotených pokojne a bez starostí úplnú jazyko- I politickú autonómiu, ba zabezpečil im aj právo na odtrhnutie, tak-iko lo urobila britská ríša v súvislosti s domíniami." V skutočnosti d. podobne ako britská ríša, odtrhnutia vážne neobával. Vo vý-ilix i ,i strednej Európe, aj keby sa v budúcnosti vyskytol nejaký ii . ujíki zážitok alebo jemu rovnocenný dlhodobejší vývin, by sa II ■ proces - napriek pomerne malej rozlohe celého územia - ocitol i.. w-la výraznejším historickým realitám, aké - s výnimkou jednej • ľ. m h predstavovali rozličné národné menšiny a národné kmene mi, kilii|šci cárskej ríše. 11 K KÉ A MORÁLNE FRÁZY V SPOROCH O HRANICE i i m i rozličných zavádzajúcich principiálnych a teoretických hľadiskách ■ l.i škodlivejšie politické frázy, ktoré súvisia s hraničnými spormi. Škodlivou poverou je statusquoovská fráza, že dobré hranice ani m pxístujú, treba teda stabilizovať to, čo práve je, a namiesto sporov .....m c treba radšej hľadať cestu duševného zmierenia; menej škodli- n ii (e ani revizionistická fráza, že život je ustavičný pohyb a zmena, i.......-e nemožno určiť s večnou platnosťou. Európa jecelkomzre- i. 11.....iby sa jej územná situácia, aj keď nie „naveky", ale na dlhší čas , ihlll/ovala. Je to súčasne aj podmienka jej zjednotenia a ďalšieho m V tomto teda musíme byť v plnej miere prívržencami „statusa .1 Avšak stabilizovať, navyše stabilizovať v rýchlom tempe, možno u.....lálne, a síce psychologicky i zvykovo prijateľné hranice, a tie ii byt v Európe iba také. ktoré sa prispôsobia psychologicky i soli.;-n k y hmatateľným hraniciam národných jednoúek. Pri zlých hra-1.» h jc teznádejné hovoriťo psychologickom zmierení, no dobré hra-nrli.i chrániť pred každou dynamikou „večnej zmeny". Rovnako škodlivá vedľajšia koľaj je zmoralizovanie hraničných spo-i sme uznali, že cestou konsolidácie na tomto území je prispôso-n i.itnych hraníc posunutým národným hraniciam, potom musíme 204 istvák uhm yoiiodoeurópskych m a l y t h štátov 205 prísť na to, že tu nejde predovšetkým o morálne zadosťučinenie, ale o uchopenie istých reálnych situácií. V súvislosti s hraničnými polemi kami treba teda čo najsúrnejšie odstrániť moralizujúci postoj, ktorý M žijúce národy zaujímajú pred medzinárodnými fúrami. Morálny arzenál národov, ktoré prehrali vojnu a majú zlý politický kredit, pozostávi zo zdôrazňovania spravodlivosti. Čím apelujú na vznešený a tradičný zmysel pre spravodlivosť tej či tej veľmoci, na ich veľkodušnosť prejavovanú voči utláčaným a zgniaveným, a želajú si, aby sa pri uzatváraní mierových zmlúv neuplatnilo žiadne veľmocenské hľadisko. Víťazne, alebo za víťazné sa považujúce národy s lepším politickým kreditom sa odvolávajú nazrfj/u/?yapredkladajú účty vo forme územných požiadaviek. V skutočnosti aj tzv. spravodlivosť, aj tzv. zásluhy sú veľmi primitívne a zlomyseľné vytaseným mečom, aby vo vzájomných sporoch, ktoré sú v podstate spory o hranice, získali priaznivejšiu pozíciu. Úloha konsolidácie je však celkom nezávislá od všelijakých vznešených spravodlivostí a nehynúcich zásluh. Ide o objektívnu úlohu, o uznanie objektívnych spoločenských a politických faktov, a o vyvodenie dedukcií. Nepochybujeme, že spravodlivosť, morálne zásluhy a princípy majú pri riešení hraničných otázok svoj význam, ale iba natoľko, nakoľko sú tieto morálne princípy alebo zásluhy spolutvorcami podmienok stabilizácie. Presnejšie: existuje istá minimálna spravodlivosť, bez ktorej sa stabilizácia a psychologické uzmierenie nemôže uskutočniť, Čiže ju za žiadnych okolností nemôžeme nechať bez povšimnutia. Existujú však zásluhy uznané v momentálnej historickej apolitickej situácii, ktoré do istej miery obe stránky uznajú ako východiskový bod riešenia. Spomínané činitele by sa mali brať do úvahy v tejto miere. SAMOURČOVACIE PRÁVO NÁRODOV V tomto duchu musíme hodnotiť aj tzv. samourčovacie právo národov. Otázka neznie tak, z čoho máme toto právo vyvodiť a akou morálnou argumentáciou ho máme zdôvodniť, ale tak, či je vhodné na to, aby v strednej a východnej Európe nastolilo poriadok. Aj na prvý pohľad je zrejmé, že tento princíp hľadá riešenie stredo-a východoeurópskych problémov na správnom mieste. Skonštatovali sme už, že za celým územným zmätkom strednej a východnej Európy je skutočnosť, že na tomto území sa národy stali súhrnmi ľudí hovoriacich jedným jazykom. Kto chce teda tieto národy dobre ohraničiť, musí i namiesto historických hraníc prispôsobiť jazykovým rámcom, lom Mimourčovacieho práva na tomto území teda je, resp. malo i abv jeho prostredníctvom dospela k vyriešeniu typická stredo-hoili(európska situácia, v ktorej množstvo ľudí patrí historicky do ii spoločenstiev, ktoré už nezodpovedajú ich národnej príslušnos-iiioiikovácie právo národov by bolo bývalo vhodné na to, aby inostiedníctvom mohli ľudia prejaviť zmenu svojej národnej prilbu......ti Žiaľ, mierotvorcovia roku 1919 neboli schopní prijatý základný i|> konzekventne aplikovať a na stáročia ustáliť novú, plamu ná- .....ipu strednej a východnej Európy. Podiel na tom mala ich poli- ■ • i , bezmocnosť, ale i fakt, že západná Európajednoducho nechápala hpi. k v slredo- a východoeurópsky problém prechodu z historických lilium na jazykové hranice. Chápala však samourčovacie právo náro- i ioie pre ňu nemalo význam v súvislosti so spormi o hranice, ale i ulosli s akciami odtrhnutia alebo osamostatnenia sa celých náro- iki pi edstavoval vznik Spojených Štátov alebo odtrhnutie sa Bel- i i od Nizozemska atď. Na takom istom základe s radosťou a súhla- .....Ih.iIi na vedomie, že jednotlivé národy východnej Európy, ktoré i. i. i.i/ nemali samostatný štát alebo oň prišli, ako Poľsko, Českoslo- ii i o a Juhoslávia, formujú sa ako samostatné štáty. Keď sa však na ■' území začali nekonečné spory o hranice a každý na svete krí- t.....k i íizoni žiadal ohľadne najrozličnejších susedných území referentmi, západoeurópski mierotvorcovia upadali do zmätku. Samourčova->■ pi rtvu národov zdôrazňovali predsa preto, aby sa na jeho základe hodili celé národy, a nie preto, aby každá obec či mesto, ako mu príde na um, žiadalo referendum, a pripojilo sa od jedného náro-UI h uhému. V západoeurópskom myslení, ktoré je založené na his-I v stabilnom vývine Štátnych rámcov, vonkoncom sa nejavili ustavíme leíerendá a s nimi spojený nepokoj ako príťažlivé metódy. A to IniI len bod, na ktorom princíp samourčovania národov nebol jedno- .....ie prispôsobený tej konkrétnej potrebe, na riešenie ktorej ho bolo 11 p! m použiť v strednej a východnej Európe. Keďže mierotvorcom z roku IV19 aj nezávisle od toho bola dôsledná aplikácia samourčovacieho i u na ťarchu a bola nad ich sily, s radosťou sa jej zriekli. Toto poru-i nie /asad malo svoj podiel na vzniku nemeckej politiky ukrivdenosti i .....j na vzniku hitlerizmu. Avšak pre hitlerizmus bol princíp sa- ........čovacieho práva len zámienkou v záujme maniackej mocenskej publiky, čím sa aj zavŕšila diskreditácia celej myšlienky V súčasnosti 206 ISTVÁN BI IM lODOEURÔPSKYCH MALÝCH štátov 207 ju neradno ani len spomenúť, lebo odpovedje hotová: o samourčovanl národov sme počuli už příliš veľa z Hitlerových úst. ZMYSEL REFERENDA Každopádne konštatujeme, že samourčovacie právo národov neznámí ná Mnichov, ale referendum. Je však nepochybné, že dnes vládne aj voči referendu značná nedôvera. A naozaj, ak pod samourčovacím právom národov rozumieme to, že z referenda urobíme nejakú stálu a pod ľa ľubovôle použiteľnú medzinárodnú právnu inštitúciu, nuž taká nao zaj nieje potrebná. Každá konsolidácia sa začína situáciou, v ktorej nie sú spory o základné otázky. V medzinárodnom kontexte ide najmä o otázky hraníc. V žiadnom prípade nieje želateľné, aby sa spornínand otázky mohli hocikedy a hocikde spochybniť. Nieje to vždy potrebne ešte ani v prípade existujúcich alebo vznikajúcich sporov: v strednflj a východnej Európe možno etnické, jazykové hranice určiť bez väčsn b ťažkostí podľa štatistiky alebo porovnávaním niekolkých štatistík. Jc priam škodlivé robiť referendum napr. na území, kde nepatrné mnoi stvo inojazyčných veľkostatkárov môže ovplyvniť hlasy - prevažne zaostalého - obyvateľstva, hoci práve pri sledovaní středo- a východoeurópskeho vývinu je jednoznačné, že o procese národného vývinu aj tU rozhodne jazyková príslušnosť. Z tohto hľadiska boli pochybné napr. sliezske a východopruské referenda,23 ktoré na územiach nachádza pi cich sa evidentne pod vplyvom poľsky hovoriaceho ale nemeckého st ai kárstva a pod kapitalistickým tlakom, vykázali značný počet nemá k \ cítiacich más, hoci je pravdepodobné, že iba ich nepatrná časť bola ja zykove a emocionálne nemecká, väčšia časť bola jazykové poľská a en* i cionálne ešte neuvědomělá. Pravým účelom referenda nemá byť hlasá vanie o veľkých, jazykové homogénnych územiach, ale najmä o mestách na rozhraní jazykových území, ktorých príslušnosť k jednému či druhému územiu sa stala diskutabilná. Je to dôležité tým viac, že počas prechodu od historických hraníc k jazykovým hraniciam je najvážnejším a najťažšie riešiteľným psychologickým problémom historicky podfai be ný emocionálny vzťah k určitým územiam, ktorý v deväťdesiatich pci centách prípadov predstavuje práve vzťah k mestám, k ich obyvateľstvu, pamiatkam atď. V takomto prípade má z hľadiska psychického uspokn jenia veľký význam vypísanie referenda, ktoré - či už dopadne v pm spech historických vzťahov alebo v ich neprospech - v každom prípade napomôže procesu zmierenia sa s novovzniknutým stavom. u leda chceme použiť referendum na stabilizáciu Európy, treba ■ n u dve veci: prvou je, aby sme referendum nevypisovali tam, kde i ové hranice evidentné, ale podľa možnosti len na jednotlivých i .' li hodoch jazykových hraníc. Druhou vecou je mať na pamäti, Mi 11 mliiin dosiahne svoj cieľ vtedy, ak je prostriedkom stabilizácie \ \ i dania chaosu; nepoužime ho teda na spochybnenie stabilných ml a dbajme, aby sa na tom istom mieste za žiadnych okolností m m. ihlu /.opakovať. V rovine sociológie môžeme pripustiť, že zopako-11 11 ndum môže mať aj opačný výsledok, ale na rovine medziná-• im práva treba sa držať axiómy, že jednorázové referendum musí 1 m. i udajné a nesmie sa zopakovať. Keby sme túto zásadu opustili, i ■ tukmi prestane byť prostriedkom konsolidácie, čím všetko stratí lli.illlnlll 11 N A OBYVATEĽSTVA A VYSÍDLEME inie, že v strednej a východnej Európe sa ohraničujúcim faktorom ulov '.lah jazykové hranice, nastolilo nové a v dôsledkoch aj veľmi enic: výmenu a vysídlenie obyvateľstva. Túto metódu vyskú- ■ u najprv v grécko-tureckom kontexte, a hoci sa výmena odohrala vo .....eus[X)riadanej, tumultuóznej a neľudskej forme, svojimi výsled- Uim prekvapila a lákala k napodobňovaniu: stáročné turecko-grécke Im ijc. ktoré mohli trvať ďalšie stáročia, za necelých desať rokov za-...i h Avšak Hitler počas druhej svetovej vojny už použil možnosti vý-i \ valeľstva jednoducho na rozšírenie nemeckých politických hra-iiemecké obyvateľstvo z celkom vzdialených území presídlil na ne-kŕ jazykové hranice, pričom pôvodné obyvateľstvo dal vysťahovať. •' 11 \ mi. i účelom vrátil Nemcov aj z tých území, na ktorých nespôsobo-ill Indne menšinové problémy. Tým však, že ich nechal usídliť na okrami. kého jazykového územia a pôvodné obyvateľstvo vyhnal alebo \ kvnožil, zasial semeno hrozného nepriateľstva. Vďaka tomu stalo • i ľ 111 Ti i vanie namiesto prameňa stabilizácie prameňom neistoty.24 ľi e i lalší vývin Európy by malo osudné následky, keby sa aplikácia .....I lillerovho vynálezu stala zo strany Spojených národov bežnou phiMiii /.namenalo by to, že by zanikol posledný oporný bod, ktorý bvi pri stabilizácii hraníc v Európe oporným bodom: stálosť oby-i ■ a. Národy by už viac nečakali na to, aby dostali určité územia, ■i. íl ili by na priaznivé historické príležitosti, v rámci ktorých by llll / akokoľvek veľkého nimi žiadaného územia vysídlit'celé inoja- 208 isTVÁN nm východoeurópskych malých štátov 209 zyčné obyvateľstvo. Netreba celkom vylúčiť možnosť výmeny, ale ak nechceme Európu premeniť na cesty más bez domova, je čas v súvislí isll s metódou výmeny obyvateľstva skonštatovať (vo forme rozhodný! h princípov) tie poučenia, ktoré možno vyvodiťjednak z turecko-gréekei výmeny, jednak z presídlení, ktoré sa uskutočnili po nej. Východisko vým bodom je, že výmena obyvateľstva je opodstatnená, ak na istýi h územiach nemožno fyzicky sledovať etnografické hranice, no pre \ j ostrenie rozporov nemožno udržať historický stav alebo status quo. N.i| rozhodnejším spôsobom treba vysloviť i to, že výmena obyvateľstva s u môže uskutočniť len na princípe vzájomnosti, len na základe rozhod im tia spoločenstva národov a jeho kontroly, a keď sa už raz takto tisku točnila, nemožno ju odvolať. Ak to dostatočne nezdůrazníme, potom .1 dvojsečná zbraň výmeny obyvateľstva obráti totálne proti svojim auti l rom a z prostriedku európskej konsolidácie stane sa východiskovým 1111 domnajdivšej anarchie. Ale či nieje číra teória a utópia - mohli by sme sa pýtať právom formulovať princípy pre medzinárodnú konsolidáciu, keďsauzavrclip mieru a určenie hraníc „vzhľadom na prirodzenosť vecí" uskutočňujú podľa mocenských hľadísk a pomeru síl? Touto otázkou sme dospeli k najkritickejšiemu bodu medzinárodného života, k technike dobrého uzavretia mieru. 7. TECHNIKA DOBRE UZAVRETÉHO MIERU Guglielmo Ferrero, veľký taliansky historik zhrnul najvýstižnejšie ťaž kú a protirečivú úlohu, ktorá tvorí opravdivý vnútorný obsah každého uzavretia zmieru. „Každá mierová zmluva obsahuje istý moment nási lia voči porazenému. Elementárnou požiadavkou svedomia všakje, U záväzok sa môže zrodiť len na základe dobrovoľného súhlasu... Ozajstné uzavretie mieru teda... bude možné len za cenu protirečenia, h-k aktu, ktorý je sám osebe násilný, pridáme dostatok slobody, k poža dováným obetiam dostatok výhod, aby sa zmluva mohla stať morálnym záväzkom, aby porazený mal skôr záujem mať ju v úcte ako ju poru šiť."2-1 Je potrebné, aby sa porazenému oplatilo situáciu, ktorá vznikla po prehranej vojne a ktoräje zatiaľčíro mocenská, vlastným prispením upevniť. Neverme, že pre toho, kto vyhral vojnu, nieje problém prinútil porazeného, aby podpísal mierovú zmluvu. Priveľmi sme si zvykli 11,1 luvnný mier, a nevšímame si čudný atavizmus, že počas možnosti ni Iftlu ešte vždy trváme na zmluvných formách uzavretia mieru, a nevší- .....si, čoho všetkého sa musí vzdať aj víťaz, aby mohol protivníkovi inliiviicj forme nanútiť svoj mier. Ide tu naozaj o atavistické prvky: .1 iii.ivi/inus 18. storočia, obdobia, v ktorom vládla oveľa vyvinutejšia 111 111 n nopolitická a diplomatická kultúra ako dnes. 1 ľ \ I )()K UMENIA DOBRÉHO MIERU OD 18. STOROČIA tl vply vom Ferrera a iných sa čoraz väčšmi prijíma názor, že v dru-lMilovici 17. storočia a v 18. storočí zovšeobecnené systematické ľ n ské zásady, ktoré boli charakteristické tým, že šetrili ľudí i materi-|| íc zásoby vozili so sebou a boj obmedzovali na profesionálnych 1 v a na čoraz menšie územie, znamenajú odvtedy neprekonaný ikv stupeň humanizácie vojny. Typickým príkladom tohoje, že po-1 inglicko-francúzskych zámorských vojen26, ktoré zúrili v 18. sto- I ukiner bez prestávky, mohla sa medzi Parížom a Londýnom aj n iitidcj cestovať a udržiavali sa vzájomné spoločenské a vedecké kon- i il 1 v Možno sa pohoršovať nad svetom, v ktorom vojaci bojujú proti II v krvi, blate a špine, kým elegantní páni. dámy a vzdelanci udr-In vii j ú a pestujú jemné formy vzťahov. Ale toto môže pohoršiť iba taký 1 kun ý totálne vylúčil vojnu zo svojho života. Ak to nie sme schop-........bil", potom nemôžeme poprieť, že usmerňovaná, na boj isko obrne- in, v podobe súboja vedená vojnaje čosi lepšie ako vojna atómová. Hllhoj je hlúpa, obmedzená a stredoveká záležitosť, ale, v porovnaní « pllslným právom predstavuje civilizačný vývin vysokého stupňa. ľoinuto humanizovanému boju, ktorému nechýbali pravidlá hry iI li.uakter súboja, zodpovedal na vyjednávaní, na vzájomných územných uslupkoch a kompenzáciách založený, násilie celkom vylučujúci lymŕm vecného uzavretia mieru, ktorý sa zrodil takisto v duchu medzi-.1 n. n Iného práva a politickej atmosféry 18. storočia. To všetko bolo za-1.iilované do historicky rozvinutej, homogénnej politickej kultúry eu- l.ej monarchie a európskej aristokracie. I )i > tohto sveta vojen bez vášní a uzavretia mieru bez pomsty přesnili agresívny napoleonský systém pustošivej vojny a teroristických hl i.iioiov, ktorý riskoval všetko a žil z bojiska. Dvadsať rokov brázdili k 11 /oiii-krázom Európu napoleonské vojská, a legitímne monarchie po dvndsiatich rokoch dospeli k tomu, že chaos, ktorý sa z toho zrodil boli 11101 >né ukončiť. Keď bolo treba v Paríži roku 1814 a na viedenskom 210 istván BII >doel"ltÓ>skych malých s t á t o v 211 kongrese roku 1815 po takýchto predchádzajúcich udalostiach uzaviiof mier, už vibrovala vo vzduchu atmosféra, ktorá sa neskôr, roku 1919 stala osudnou, a môže sa stať osudnou aj roku 1946: voči porazenému nepriateľovi sa nahromadilo priveľa vášní a priveľa podráždenosti, km ré nezabránili pokušeniu nechať si od porazeného národa zaplatiť účel za všetky pochopiteľné emócie bez ohľadu na to, čije to fyzicky možní a či sa tým uzavretie mieru nestane iluzórnym. Ako pokračovanie im poleonského chaosu zrodili sa najdivšie imperialistické plány, n aj ml v kruhu rozličných druho- a tretoradých mocností, ktoré sa tlačili /.i víťazmi. Podmienky vecného uzavretia mieru typické pre 18. stoim li teda už nejestvovali: triumfálny pochod napoleonských vojsk sprevád/.i lo priveľa násilia, lúpeží a diktátov, takže myšlienka vrátenia pôžičky stala sa od toho času e videntnou. V tejto situácii, ako dokazuj e Fen oj i > vo svojej pozoruhodnej práci Reconstruction, Talleyrand bol tým, klu rý spoznal, že už nestačí budovať na rozkladajúcej sa spoločnej, aristokin tickej kultúre, ale že celé uzavretie mieru musí spočívať na hlbšie h principiálnych základoch. „Na to, aby sme mohli zriadiť niečo trvalej čo má byť prijaté bez protirečenia, treba postupovať principiálne. M máme princíp, sme silní, nenarazíme na odpor, a pokiaľ narazíme, o ki.it ky čas ho môžeme zlomif'-cituje Ferrero samého Talleyranda.1' íiiď principiálnu bázu nachádza v princípe legitimity, ktorý sa mu podaniu presadiťako smerodajný a skutočne síA] uplatňujúci princíp viedenského kongresu. Súčasná verejná mienka je náchylná vidieť v princípe legitinúty f ( ry reakčný výmysel, lebo ho spája so Svätou alianciou. Ide však o optický klam. Legilimita bola vynálezom diplomata a liberála Talleyrani In. kým Svätá aliancia bola výmyslom fantastu cára Alexandra:fla inštrumentom reakčného Metternicha. Úlohou princípu legitimity v čase Jeho zrodu nebolo potlačenie liberálnych ideí, ale podpora stabili/..... európskych štátov, ktoré upadli do anarchie, a usporiadanie zamotaného územného statusa Európy. Keď sme počas našich úvah opakovali, ír pre západnú Európu sú dobré historické hranice, netvrdili sme viasltic nič iné, iba to, že usporiadanie územného stálu západnej Európy ne potrebuje viac ako Talleyrandov princíp, historickú legitimitu. Vďaka tejto principiálnej báze sa Európa po parížskom mieri a vie donskom kongrese skonsolidovala aj v rovine medzinárodnej politickc| atmosféry, a obžalované a porazené Franúczsko za celkom krátky i I dostalo v európskom orchestri svoje miesto. V rovine vnútornej politi i nli ,i slobody ocitla na istý čas v úzadí, ale od roku 1830 čoraz lYitejšie užívala, a dosiahla také stabilné výsledky, ktorých nevi-lm in pozadím bola trvalost' medzinárodného systému z roku 1815. |blilii v'.iľin prežil v rokoch 1848-1871 rad kríz, v istých bodoch sa .i|!.iiviil, v iných klesol, ale ako celok ostal do roku 1914, a v koneč-1 l.ilku zabezpečil pre Európu sto rokov, počasktorých mierpred-ii ■ d iis.ily stav a vojna bola výnimkou. i lo roku !914 sa aristokratická Európa, ktorá podnietila uzavretie HHťi u v tokoch 1814-Í815 rozložila, ocitla sa v anarchii prvej svetovej ny, ,i loku 1918 sa zrúúia. Totálna vojna národov vybičovalamaso-f.....ie, lakže mierové rokovania začali sa v znamení zadosfučine- i iii/Midku nad vinnými. Škodlivý vplyv tejto skutočností by bola hla oveľa viac ako roku 1814-vyvážiť len pevná, spoločná princi- ■ i platforma uzavretia mieru. Najmä stredná a východná Európa 11 ivm územím, kde v dôsledku rozpadu Habsburskej ríše, Osman-11 líc. ilälej cárskeho Ruska a hohenzollernovského Nemecka bolo ■ i usporiadať územné otázky tak, aby tento poriadok viedol čo naj-I íle i ae k stabilizácii, a aby odstrátnil nebezpečenstvo opakovanej voj-III l'lincíp. ktorý zodpovedal potrebám stabilizácie tohto obdobia, bol s.n iiotirčo vacie právo národov, ktoré pokojne môžeme nazvaťde-Httk-kuu formulou legitimity. S ňou prišiel prezident Wilson do Kwópy, aby uzavrel mier. Správny bol aj program praktickej aplikácie, iitho, že Rakúsko-Uhorsko treba rozdeliť a utvoriť národné štá-i | na /úklade jazykových hraníc. Mnohí skúmali, a aj my sme už na to iil a/ali, prečo saskončilaVVllsonovacesta-vtomto nesmierne šťastne . inii|iicom a nesmieme nešťastne pokračujúcom vývinovom bode sve-|4 litiskom. Postačí azda toľko, že rok 1919saodroku 1815 odlišoval ■....... /c mierotvorcovia aj teraz proklamovali istý princíp, no najeho n \ mi n nenie nemali dostatok síl. Nedali zelenú jasne prejavovaným i. ilnoiiacim úsiliam, nelíkvidovali každú, na likvidáciu zrelú historickú Ipdiiolku, na druhej strane pri likvidácii nevenovali pozornosťhistoric-i . m i im iciám spätým s územiami: súčasne veľmi nerozumne zohľadňoval l/v geografické, strategické, dopravné aspekty, presnejšie: dovoli-11 .I iv zainteresovaní- v záujme splnenia nejakého v strachu počatého ■ I mm, ako napr. posun hranice od jazykovej hranice po akúsi „pri-inj/eini" obrannú líniu-operovali týmito údajnými hľadiskami. Z to- ii rodia najškodlivejšie a naj zbytočnej Šie hraničné spory, napr. keď 11 .iv územie a jeho ľud pripojí ku krajine, s ktorou nemá ani živé his- 212 i s t van ii iii ii VÝCHODOEURÓPSKYCH MALÝCH ŠTÁTOV 213 torické, ani etnické vzťahy, takže lojalitu ľudu voči novému štátu n* možno ani očakávať, ani predpokladať. Pred rokom 1914 bolo v celtjj Európe niekoľko takých situácií: situácia lotrinských Francúzov v Nemecku29 a situácia Poliakov v Rusku a Prusku, Po roku 1918 však počet podobných situácií neklesol, ale naopak, vzrástol ;pre toto bolo uspi i nadanie z roku 1918 zlé, a nie preto, že malo zlé základné princíp) Dôsledkom bol neobyčajný ideový chaos, neobyčajná dezilúzia. Z luh to chaosu sa okrem iného zrodil aj monštruózny pravnuk cynického napoleonského nihilizmu: maniacky hitlerizmus. Dnes máme za sebou druhú svetovú vojnu; prežili sme v nej také formy vojenských operácií, popri ktorých sú všetky staršie formy to tálnej vojny iba nedokonalým experimentom. Prejavy ľudskej zvlčiloitl zahanbia aj fantáziu najdivšej propagandy poplašných správ, a z nich vyrastajúce vášne ohrozujú všetko, čo chce byť stabilitou a zákon..... Za takých okolností stojíme pri zrode nového diela mieru: víťazi a | h i razení si sadnú za stôl, aby skončili vojnu. Forma, ktorou to činia, hu ma mierovej zmluvy podľa dohody uchováva bezo zmeny pamiatku 1H storočia. Ale čo môžeme urobiť po pekle, ktoré zaplavilo svet, v záuj» me toho, aby mierová zmluva vzkriesila duch mieru 18. storočia orien tovaného na vyrovnanie, rovnováhu, lojálne plnenie dohôd? NEBEZPEČENSTVÁ BEZZÁSADOVOST1 A VÝCHODISKOVÉ PRINCÍPY SÚČASNÉHO CHAOSU Ničivý vplyv vášní zrodených a vzbudených v súvislosti s druhou svetovou vojnou by mohla do istej miery zastaviť len zhoda v princípoch a zhoda pri uplatňovaní týchto princípov: bezzásadovosť, od prípadu k prípadu sa meniaca oportunistická mocenská politika nikdy nehrozila takými nebezpečenstvami ako dnes. Keď už roku 1918, v čase existencie principiálnej bázy, viedlo ku katastrofe, že princípy nedomysleli a neuplatňovali do konkrétnych dôsledkov, čo máme čakať od dnešnej mierovej konferencie, ktorá sa chorobne desí jednoznačného a povinného prijatia akejkoľvek principiálnej bázy? Zbytočné sú postoje sin i siace s definitívnymi, humánnymi a demokratickými cieľmi, keď cen trálna otázka uzavretia mieru - usporiadanie hraničných sporov - nem.i konkrétne použiteľnú principiálnu platformu. Toto je ústrednou olá/ kou každého mieru, pretože to je to, čo je v ňom trvalé, a čo musí hyť také, aby sa ani neskôr nemohlo spochybniť. Tu sa vynárajú dve otázky. Prvá: kde sú princípy, ktoré by v dneš , 1111 acii bolo treba uplatniť? Druhá: ako si možno predstaviť prak-11| ilainenie princípov proti faktom a silám mocenskej politiky? V súvislosti s prvou otázkou sa domnievame, že v predchádzajú-i |i h kapitolách sme relatívnejasne poukázali na principiálne hľadiská, klnic m prichádzajú do úvahy, a poukázali sme aj na to, že m nejde t ak c nové a doktrinárske princípy, ale o už utvorené a jasne i ne-liiiiilnc sa ponúkajúce praktické poznanie. Základným princípom je ......ki atická forma princípu legitimity, samourčovacie právo národov. ipadnej Európe sa to prakticky zhoduje s historickou legitimitou, Um uky utvorenými hranicami, ktorých narušenie - z etnického hľa-i i ,i sa ani v súčasnosti neodporúča. Avšak ak chceme v strednej hodnej Európe hranice, ktoré možno z demokratického hľadiska i 11 iilaf za „legitímne", treba sa prispôsobiť vymedzujúcemu princípu, ktorý m národy naozaj ohraničuje: k jazykovému, etnickému princípu. i vidíme, nejde o deklarácie a nové princípy, ale o systém historicky utvorených a vzájomne zo seba vyplývajúcich princípov: principiálne hhnliská roku 1815.1919a 1946 tvoria vzájomne sa doplňujúci a vzá-iiir zo seba vyplývajúci súvislý systém. \ i hlasti praktického použitia predstavujú otázky referenda a vý-. obyvateľstva problémy, ktoré si žiadajú principiálnu dohodu. Po-IlU/ali sme už na to, že pri oboch je najdôležitejšia garancia, že budú Blvhlťiny riešiť a nie ich vyvolávať. Adekvátne tomu je v súvislosti s re-Jwemlom dôležité povedať najmä to, že: 1. referendum je potrebné len i..... kde etnická situácia nieje vyjasnená, 2. referendum sa má usku- iii. im len tam, kde je obyvateľstvo politicky dostatočne vyspelé, a 3. n ..ia/kc rozhodnutej referendom by sa neskôr - v nádeji na iný výsle-ilnk nemalo uskutočniť nové referendum. V súvislosti s výmenou oby-v airlstva je zas potrebné povedať, aby: I. k výmene obyvateľstva došlo Itni vtedy, ak iná možnosť riešenia nejestvuje, 2. aby šlo naozaj o výme-Itll n nie o jednostranné vysídľovanie obyvateľstva, 3. aby k nej došlo Im na základe rozhodnutia spoločenstva národov a pod jeho kontrolou, » 4 ak sa už raz podľa týchto pravidiel uskutočnila, mala by byť neodvo-i mi lna a neopakovateľná. PRINCIPIÁLNE HĽADISKÁ A MOCENSKÉ SILY i i ■■,ou sa nám zdá druhá otázka, ktorá znie: čo urobíme sq svojimi 11 .i iivmi princípmi uprostred mocenských síl, alebo ako sa ľudovo ho-■11. ako si len predstavujeme, že pri uzavretí mieru nebudú hrať úlohu 214 I S T v Á N R I II mocenské, ale principiálne hľadiská. Odpoveď je celkom jednoduchí: nepredstavujeme si to nijako. Problém ani dnes, ani roku 1919, ani ro ku 1815 nebol v tom, že sa nemali uplatňovať mocenské hľadiská. Je evidentné, že mier možno uzavrieť len vtedy, ak sa mocenské hľadiská, ktoré sú v centre vojny a uzavretia mieru, nejakým spôsobom uplatnia Ani roku 1815 sa nestalo to, že sa mocenské hľadiská neuplatnili, ale to, že boli nútené uplatniť sa v rámcoch vymedzených principiálnymi hľadiskami. Ak istá mocnosť narazila nejakou svojou požiadavkou mi určité principiálne hľadisko, dostala satisfakciu tam, kde jej neprekážalo principiálne hľadisko. Je veľkým omylom domnievať sa, že rešpektovanie princípov sťažuje uzavretie mieru; skôr uľahčuje. Nie preto, že by synchronizácia mocenských požiadaviek s principiálnymi hľadiskami bola ľahká úloha. Ale ešte vždy je ľahšia ako uzavretie mieru bez akýchkoľvek principiálnych hľadísk, lebo toto je nadľudská, ba, dalo by s.i povedať, celkom neuskutočniteľná úloha. Bez princípov sa totiž miero tvorcovia ocitajú veľmi skoro na hranici šialenstva, lebo každá požiadavka a každá protipožiadavka sa zdá splniteľná. Základným heslom uzavretia mieru bude „Prečo nie'?". Na rovine riešenia objavia sa požiadavky, potom protipožiadavky a nakoniec, čo je najhoršie, také nezmyselné a násilne vykonštruované návrhy, ktoré sa dopúšťajú násilia na faktoch, na triezvom rozume a na medzinárodnej morálke. A predsa na nich kŕčovite trvajú, lebo v takej čoraz ireálnejšej, strachom poznačenej atmosfére sa aj najmenšia dohoda rodí v takých bolestiach, že zdanlivo sa oplatí na nej trvať, nech je akokoľvek absurdná. Pevná osnova principiálnych hľadísk ponúka ochranu najmä proti takýmto absurdným „riešeniam". OSUDNÁ ÚLOHA A CENTRÁLNY VÝZNAM STREDNEJ A VÝCHODNEJ EURÓPY Aká bude definitívna podoba mieru, ktorá sa formuje pred naším zrakom? Zatiaľ to ešte nemôžeme vedieť. Ale to už vidíme, že nesľubuje veľa dobrého. Ak sa za takýchto okolností opýtame, aká je reálna nádej, že aj keď ihneď nie, ale po čase začne istý konsolidačný proces, musíme znova skonštatovať, že v Európe, najmä v strednej a východnej Európe, si konsolidáciu nemožno predstaviť bez principiálneho vyjasnenia územných otázok. Každá reč, ktorá chce túto centrálnu pravdu zahmliť, je buď milosrdná fráza, ktorá nepozná problémy tohto územia a ich pravé príčiny, alebo úmyselné zahmlievanie. To neznamená, že .'i IHinoiiCRuPSKYCH MALÝCH Štátov 215 in mali nechať bujnieť frazeológiu ukrivdenosti podporovanú mení nrili-iiiizm.il a revizionizmu, lebo to by uvrhlo na toto nešťastné ic väčšiu biedu. Národom strednej a východnej Európy treba ..... aby ju večne znepokojovali svojimi územnými spormi. Európu |Miin-liii|ľ bezpodmienečne stabilitu, teda okypteným štátom treba m J' iiiľ.inkú agitáciu znemožniť mocenskými spôsobmi práve tak, ako ■ la iiďským štátom znemožniť utláčanie menšín. Treba si však I 11 /c definitívne stabilizovať možno len dobré hranice, t.j. také, i i možno zvyknúť. V každej otázke teda, z ktorej ešte teraz i i nejaká dohoda - nie číra politická dohoda, ale principiálne m nir treba túto dohodu naplno uplatniť ešte v rámci momentálne 1 hu i-lui mierového procesu, pretože sporné územné otázky sú in velkého nebezpečenstva. V súvislosti s tým, čo sa dostane do 111 11 ' i mínovej zmluvy v podobe neuspokojivých, neprirodzených i i ivrdlniteľných hraníc, je nevyhnutné, aby sa vo verejnej mien- i 11.....111 iadiacich osud sveta, utvorila istá vedomá registrácia a štú- iiiiiiii piolili-inatiky potenciálneho riešenia dobrých, menej dobrých h hraníc. Lebo politická história sveta bude aj odteraz, podobne •i n íloiri.i/, plynúť zo striedania stabilných a menej stabilných, rušnej-li. n období ešte i v čase, keď- v čo dúfame - rušnejšie obdobia nebu-iln Miiiuiľiial' vojnu. Opakujem, tunajším národom treba všetkými pro-ilklmi zabrániť, aby sa samé stali strojcami týchto menej stabilných ■ i til Ah- keď už raz vznikli, osvietenejšia svetová verejná mienka ich II -i mžiť na to, aby na najkritickejšom území sveta, v strednej a vý-ilin 11 iirópe, nastolila definitívnu konsolidáciu. \ | n n-lu-lm našich úvah, hoci sme sa často dotkli najvšeobecnejších i kvdi právd, obmedzili sme náš výskum vedome na problémy ini-| a východnej Európy. Napriek tomu sa nám zdá, že sme sa zaobe-ii i lidnou a najvýznamnejšou otázkou konsolidácie sveta. Na prvý i nl lo môže pôsobiť nezvyčajne, lebo sme navyknutí rozmýšľať vo .r, i h rozmeroch sveta a myslíme si, že popri sporných otázkach i111 kého Východu, Ďalekého Východu a západnej pologule je územne nli ' lnu rozsiahla stredná a východná Európa ibajeden komplex prob-v mnohých. Je to najvážnejší omyl, ktorého sa môžeme dopustiť. I Hit i strednej a východnej Európy sa od všetkých malých a velkých I ok lllí/keho Východu, Ďalekého Východu a západnej pologule odli-•i i iKi v lom, že v živote jednej jedinej generácie už vyvolali dvesve-vo|iiy, a keby - Božechráň! - vypukla tretia, tú by sotva vyvolali 216 isTvÁN a\im otázky okolo Iránu, Mandžuská, Dardanel alebo Španielska, ale jedine otázky, ktoré viedli k vypuknutiu prvých dvoch vojen: problémy Nemecka a anarchie malých národov na východ od neho. Niet smiešnejšieho a bezvýslednejšieho úsilia, ako vôľa likvidovať útočného ducha a pritom podnecovať anarchiu, neistotu a nespokojnosť. Na tomto území môže vzniknúť svetová vojna i tak, že ofenzíva nevyjde z tohto ale o toto územie. Územie strednej a východnej Európy, presnejšie územia Nemecka a malých národov na východ od neho, aj keď nie je rozsahom až také veľké, ostane najväčším nebezpečenstvom pre svetový mier, kým ostane územím najväčšej anarchie, najväčšej neistoty a najväčšej nespokojnosti. 219 . ľ in iiiiii ľiiľskcj mierovej zmluvy je už otázkou niekoľkých krát- I.......m (iv alebo týždňov.1 Dnes už vieme, že táto zmluva nebude 11 prijatá nielenže s radosťou, ale ani s tichým vydýchnutím, |< | ľ - ,-iiiiikii neistoty a dočasnosti sprevádza obyčajne ešte aj menej .....Inbody. Otvorenou otázkou ostáva už len to, aký stupeň skla- ■ .'cmiu očakávať. V najhoršom prípade - v prípade vysídlenia Uľanív -musíme rátať s osudným psychologickým a hos-,11 vplyvom, ktorý znamenajú masové prichádzajúci utečenci ■t i i | ■ i h plnenej, zruinovanej, zničenej, v sebavedomí a optimizme ■ i,, i l i ii|iuc, akouje dnes Maďarsko. Ak dôjde „len" k odpojeniu Mi b HMiÄoiiNkých obcí, treba rátať s psychologickým vplyvom faktu, 11 ijny vedenej vo veľkej miere v znamení morálnych a demo-iľ l vi 111 ieľov nevedia urobiť nič múdrejšieho, ako na úkor maďarskej ' 1' ľ u-1 zápiisiacej so všetkými ťažkosťami nového začiatku) piati- ......ďalej kaziťhraničnú líniu, ktorej nesprávnosť a osudný vplyv I <> >l ■ i h< U1 ,i európske umiesUienie Maďarov je už dnes nacelom svete ........ .i A pokiaľ-čo sa v tejto chvíli zdá veľmi nepravdepodobné H ubi' iifbe/pe&nstvá odstránia, krajina ešte vždy s rezignovanou i|i milosťou prijme bez najmenšej zmeny uskutočnenú rekonštrukciu ..... i y< h hraníc, ktorých nesprávny a nespravodlivý charakter, ako • llf ukoiislntovali, je frázou. Navyše, v tomto prípade môžeme rátať 'Vskoslovensko bude po zmarení medzinárodnej legalizácie Mli nm priamo alebo nepriamo - z titulu protifašistického boja - .....lnu pokračovať v odmaďarčovattí.svojho trianonského územia. i, .n , ,iii lejto politiky bude skôr či neskôr to isté, ba psychologicky i, i ic, čo hy bolo výsledkom „legálneho" vysídlenia, i .ľtkii I teba vydržať. Nielen emocionálne, fyzicky a ekonomie-ii> i i" ililicky. Okrem fyzickej existencie národa treba zachovať aj i M i n demokraciu a perspektívu slobodného a ľudsky dôstojného ■ i u loi I cho je zrejmé, že medzi všetkými spätnými vplyvmi miero-(iiiliivy Inulc najzávažnejší ten, že vec mierovej zmluvy sa znova ■mu demokracie, a znova sa utvorí atmosféra, v ktorej zodpo-' ■ ',i mierovú zmluvu ponesie demokracia a v ktorej sa pre nespra-iii .i u mierovej zmluvy bude poukazovať na falošnú podstatu de- 220 I S T V Á N BIBÓ MIEROVÁ ZMLUVA A MAĎARSKÁ DEMOKRACIA 221 mokrade. Ide o asociáciu, ktorá u demokratov triarionského Maďarska, práve tak ako u demokratov weimarského Nemecka vyvolala ochrnutie a strach, kým fašistov povzbudila k väčšiemu sebavedomiu. V tejto atmosfére hrozí, že každý názor, ktorý za náš pád a ďalšie zruinovanie viní Horthyho a systém jeho vlády, bude nevýrazný a bude pôsobiť ako úbohý zavádzajúci manéver. Tým úprimnejšie sa budú pri-jímať všetky prejavy, ktoré budú poukazovať na cynizmus a pretvárku víťazov, a budú disponovať bezpečnými údajmi o zrade a zanedbávaných povinnostiach demokratických maďarských štátnikov. Každé upozornenie poukazujúce na nedostatočnosť demokratizácie alebo hlásajúce potrebu hlbších a definitivnějších základov maďarskej slobody, bude neúčinné. Tým vďačnejšou vecou bude so žeravou iróniou spomínať záležitosti Čechov, ale najmä Slovákov, ktoré sa udiali pod vývesným štítom demokracie. Každé slovo, ktoré bude chcieť krajinu skonfrontovať s jej zodpovednosťou a hroznou vinou, bude znieť ako prázdna fráza. Naproti tomu aké jednoduché bude poukazovať na šťastnejšie národy, ktoré za také isté viny nedostali trest, ale pochvalu a povzbudenie. Daromná je argumentácia, že všetky tieto pseudomudrovania sú výsledkami ťažko zdeformovaného panského, intelektuálskeho zmýšla-nia stredných tried, ktoré si pre seba a pre krajinu vybudovali neplodné slepé uličky iredentizmu a revizionizmu, a že vyváženie ich myslenia si nežiada viac, ako mobilizáciu robotnícko-roľníckych síl, ktorých sa toto myslenie ani v najmenšom nedotklo. Situácia nieje taká jednoduchá. Ťažkou chybou - ktorej sa dnes mnohí dopúšťajú - je preceňovanie efektívnej politickej moci tejto strednej, panskej vrstvy, no ešte ťažšou chybou je podceňovanie jej sily formujúcej verejnú mienku. Táto sila vzrástla za uplynulých pätnásť-dvadsať rokov, lebo medzitým sa utvorila počerná, zdola i zhora sústreďovaná amorfná maloburžoázia, ktorá úspešne sprostredkúva ideový svet strednej panskej vrstvy aj veľkým proletárskym masám. Naozaj, anjelskými slovami by musel prehovoriť ten, kto by v podobnej situácii vedel sklamanie a zatrpknutosť vyjadriť tak, aby opísal všetky nezaslúžené individuálne krivdy, všetky disonantné pocity, ktoré mierová zmluva vyvolala; súčasne by tieto slová nemali znieť ako neartikulovaný škrekot, ani ako monotónne sťažnosti, a nemali by udusiť sily, ktoré vedú v demokracii k slobodnému, ľudsky dôstojnému novému Maďarsku. Pokúsme sa nájsť tento tón. Najprv však treba odpovedať na niekoľko otázok. Najprv na tú, kto je konkrétne zodpovedný, že táto mierová zmluva bude taká, aká hude. Potom si musíme vyjasniť, či existuje, apokial áno, aká je oprávnená súvislosť medzi stupňom demokratickej horlivostí jednotlivých národov a medzi mierovou zmluvou. Musíme odpovedať, Či si maďarský národ zaslúžil to, čo sa s ním deje, a či má prijať výčitky za svoje hriechy, a od koho. Nakoniec musíme odpovedať na to, ako môžeme a máme v situácii utvorenej mierovými zmluvami vykročiť do hudúcnosti. ZODPOVEDNOSŤ MAĎARSKÝCH ŠTÁTNIKOV ZA MIEROVÚ ZMLUVU Kto je zodpovedný za to, že maďarská mierová zmluva bude veľmi nepriaznivá nielen z hľadiska životných otázok Maďarov, ale aj z hľa-diskauzmiereniacelej dunajskej kotliny a středo- a východoeurópskej konsolidácie? Otázka, koho možno za čo brať na zodpovednosť, nie je jednoduchá ani v trestnom práve, ani v histórii. Tá-ktorá udalosť vzniká ako následok nekonečného radu predchádzajúcich udalosti, ak ide o ľudské činy, sú natoľko rozptýlené a prevažne natoľko neuvedomené a neúmyselné, žc otázka zodpovedností jednoducho stráca význam. Nastolenie otázky zodpovednosti je potrebné sústrediť na koncentrované chvíle ľudského života, ľudského konania a histórie, keď rad udalostí postupujúci nepretržite a bez mimoriadnych okolností, ocitne sa zrazu pred výraznými alternatívnymi možnosťami, v rámci ktorých bude záležať na slobodnom rozhodnutí či ľudsky pochopiteľnom odmietnutí jednitíivca alebo určitých ľudí, ktoré bude nasledovať po týchto alternatívnych možnostiach; rozhodnutie predurčuje ďalší rad udalostí, ktorého detaily sú na istý čas opäť bez zaujímavosti. Ak otázku zodpovednosti za maďarskú mierovú zmluvu nastolíme v tomto zmysle, pričom zohľadníme históriu uplynulých rokov, kritické chvíle, v rámci ktorých sa smer osudu teraz vyneseného maďarského mieru mohol podstatne zmeniť, boli 15. októbra 1944, ale ešte skôr 19. až 22. marca 1944.3Do22. marca 1944 a sčasti aj do 15. októbra 1944 nebolo sporné, že hoci Maďarsko nesie nesmiernu zodpovednosť za hrozné viny, nedostatky a nezmyselné chyby, je pre spojencov smerujúcich k víťazstvu ešte vždy činiteľom, ktorého postoj v nastávajúcich chvíľach nebude bez významu. Preto nebolo spomé ani to, že Maďarsko, 222 ISTVÁN BIBÓ •iii KOVÁ ZMLUVA A MAĎARSKÁ DEMOKRACIA 223 napriek celému bremenu vazalstva, malo v prípade zaujatia správneho postoja možnosť žiadať a dúfať v podporu práve v tých územných otázkach, ktoré dnes robia maďarskú mierovú zmluvu takou zdrvujúcou. Neplatnosť dvoch viedenských rozhodnutí síce spojenci z principiálnych príčin potvrdili, no táto skutočnosť do 22. marca 1944 ani v najmenšej miere neznamenala obnovu trianonského statusa quo, iba potrebu nových rokovaní a novej právnej platformy. Konkrétne možnosti sa vážne priblížili územnému statusu dvoch viedenských rozhodnutí.4 Tieto možnosti sa z väčšej časti uzavreli 19. až 22. marca 1944 krachom Hor-thyho osobného postoja a súdnosti, z menšej časti 15. októbra 1944 krachom maďarskej armády demoralizovanej predchádzajúcimi udalosťami. Práve tento fakt ulahčí dnes jednoznačné zistenie zodpovednosti, akým bolo napr. pred dvadsiatimi piatimi rokmi zisťovanie zodpovednosti celého tiszovského politického systému spätého s Rakúskom a nemeckým spoločenstvom. Teraz nejde len o dlhodobú zodpovednosť istého systému a istej politiky, ale aj o zodpovednosť za neschopnosť obstáť v niekoľkých kritických chvíľach. Máme poruke zopár veľmi jednoduchých prirovnaní - taliansky a rumunský príklad -ktoré celkom jasne ukazujú, ako môže a má Štátnik a jeho armáda obstáť v situáciách, v ktorých Miklós Horthy a jeho armáda hanebne zlyhali. Ak niekto odpovie, že maďarský politický charakter nie je schopný podobnou rafinovanosťou z minúty na minútu pripraviť takýto totálny obrat, ešte vždy tu máme situáciu z 19. marca 1944, ktorá si nežiadala ani rafinovanosť, ani pretvárku, ani útok od chrbta, ale celkom jednoducho „iba" sebavedomie a odvahu. Teda prvoradú zodpovednosť Horthyho a jeho vedenia za mierovú zmluvu možno už dnes konštatovať takpovediac s historickou platnosťou. Pokojne môžeme povedať, a musíme znova a znova opakovať, že za túto mierovú zmluvu vďačíme Miklósovi Horthymu a jeho systému vlády. Predstavitelia maďarskej demokracie ani nezabudli túto skutočnosť jasne konštatovať a zdôrazniť. Treba však dodať, že spomínané konštatovanie vyvoláva v kruhu súčasnej verejnej mienky odozvu klesajúcej intenzity. Ešte aj pre tých, ktorých s bagatelizovaním tejto zodpovednosti nespája žiadny reakčný záujem, je v súčasnosti oveľa zaujímavejšie zaoberať sa otázkou, kto je v súvislosti s madärskou mierovou zmluvou zodpovedný za nepriaznivé zvraty posledných šiestich mesiacov. Môže byťstokrát pravda, že o celkovom rozložení našej situácie a úplnom poklese politickej vážnosti rozhodli udalosti roku 1944, menšou pravdou nieje ani fakt, že o určitých otázkach sa definitívne rozhodlo v po- sledných týždňoch a mesiacoch. Skutočnosť, že určité otázky boli otvo-H'iic do poslednej chvíle, dokazuje návšteva členov našej vlády v Mos-I \ e a následne prebudené a vzápätí stratené nádeje: v Moskve sa zrejme i iľMiohlo stať iné ako to, že naši predstavitelia získali informácie, čo je piibližne ešte otvorené a v čom môže nastať priaznivý obrat. Boli to otázky maďarsko-rumunských hraníc, československých vysídlení h otázky právneho postavenia maďarských menšín.1* O prevažnej časti i it.i/ok, predovšetkým o otázke madarsko-rumunských hraníc, sa už zrodí lo rozhodnutie,6 a to pre nás v celkom nepriaznivom smere. Maďarská verejná mienka sa v tejto chvíli zaoberá zodpovednosťou za spomínané rozhodnutie. Je nesporné, že prehnané zdôrazňovanie tejto zodpovednosti a tiché ignorovanie zodpovednosti Horthyho režimu predstavuje záujem upriamený na diskreditáciu demokracie. Avšak i tá časť verejnej mienky, ktorej bol spomínaný záujem vzdialený, v tejto chvíli, ,ii keď nepochybuje, ale užmá ŕfosíustavičného zdôrazňovania Horthyho 1í idpovednosti, čo je do určitej miery aj pochopiteľné. A to, o aké veľké možnosti sme prišli počas Horthyho zodpovednosti, je už dva roky uzavretá danosť. Avšak to, prečo sa pred nami uzatvorili aj možnosti, ktoré boli ešte v blízkej minulosti otvorené, je už ďalší vývoj udalostí, ktorých osobitné príčiny možno osobitne skúmať. Pravdaže, aj o nich môže vyjsť najavo, že v nich zohrali rozhodujúcu úlohu udalosti roku 1944, napr. keď vysvitne, že veľmoci, ktoré o veci rozhodli, zohľadnili hodnotový rozdiel rumunského a madärského vojenského úsilia vyvinutého na strane spojencov. No i v tomto prípade ostane otvorenou otázkou, na kom alebo na čom záležalo, že sa zohľadnilo len toto hľadisko, hoci sa mohlo zohľadniť aj iné. Ak hovoríme o zodpovednosti vyvolávajúcej menšie, ale momentálne väčšie polemiky, ocitáme sa zoči-voči takýmto poučkám: József Révai vo svojom vianočnom článku7 tak výrazne akcentoval vojnovú zodpovednosť Maďarska, že československí predstavitelia mohli sa na mierových rokovaniach v súvislosti s nami odvolávať priamo naňho, a za takýchto okolností bolo pre nás priaznivé rozhodnutie nepredstaviteľné. Alebo: Štyria ministri zahraničných vecí vo chvíli májového íozhodnutia o zachovaní trianonských maďarsko-rumunských hraníc nemali na stole memorandum maďarskej vlády týkajúce sa tejto otázky. Alebo: v maďarskej komisii mierového rokovania stiahli otázku maďarsko-rumunských hraníc programu preto, lebo jednoducho nedošiel maďarský návrh na prerokovanie otázky. 224 I s T v Á N BIBO MIEROVÁ ZMLUVA A MAĎARSKÁ DEMOKRACIA 225 Nemožno dosť dôrazne konstatovat že všetky tieto predpoklady a vysvetlenia - v prípade, Že nejde o prejavy výlučnej antipatie - sú veľmi naivné. Okolnosti, ktorým sa tu pripisuje rozhodujúci význam, sú veľmi nevýrazné a veľmi mdlé vedľajšie okolnosti situácie, ktorá maďarskú vec zvrátila alebo rozvrátila celkom nezávisle od nich. Je možné, Že na mierovej konferencii alebo v tlači mierovej konferencie sa odvolávali na článok Józsefa Révaia. Niekedy je naozaj veľmi ťažké ustrážiť hranice medzi neľútostnou národnou sebakritikou, ktorá je nevyhnutná a medzi gestami „Hinaus mit uns", ktoré sú nepotrebné. Avšak tvrdenie, že niekto sa niekde na článok „odvolával", je z hľadiska našich možností na mierovom rokovaní takmer nepodstatné. Otázka, kto sa načo odvoláva, pričom na šachovnici urobí ťah, je celkom zanedbateľná s tým, či v danej situácii môže alebo nemôže na šachovnici postúpiť. Mierové rokovanie malo napr. istý moment, v ktorom sme sa „odvolávali" na to, že o druhé viedenské rozhodnutie sme nepožiadali my, ale Rumunsko; tento argument vyzeral veľmi sľubne, a bol naozaj taký úspešný, že vyslanec jednej z veľmocí si ho aj osvojil. Na stave a možnostiach celej veci to však nič nezmenilo. A to, že v danej chvíli sme aké memoranda odovzdali a komu. je veľmi rozhodujúce z hľadiska posúdenia osobnej schopnosti a svědomitosti ľudí, veď tí, čo majú na starosti záležitosti krajiny, ani v najbeznádejnejšej situácii nesmú úmyselne alebo z nedbalosti urobiť menej, ako môžu optimálne urobiť. Spomínaná skutočnosť však nič nezmení na tom, že vo veci Sedmohradska, vysídľovania menšiny z Československa, alebo vo veci hociktorej inej veľmi významnej maďarskej otázky sa nejaké memorandum môže odvolať na taký rozhodujúci fakt, ktorý by politici rozhodujúci o osude záležitosti nepoznali, alebo že môže upozorniť na také dôsledky, ktoré by spomínaní politici podľa vlastného svedomia a predvídavosti sami nepredpokladali. Akýkoľvek krok alebo chybný postup demokratického Maďarska je v dôsledku redukcie politického významu krajiny a priori bezvýznamný, takže Maďarsko svojim prosbám a želaniam nedokázalo dať vážnosť. Nestrácajme teda čas prípadnými chybami alebo nedostatkami nedokonalých štátnikov krajiny, ktorá nemá politickú vážnosť. Ešte raz musíme opakovať, že konštatovaním zodpovednosti hor-ťhyovcov bola otázka zodpovednosti v maďarskom kontexte adekvátne zodpovedaná. Ale iba v maďarskom kontexte. ZODPOVEDNOSŤ VELMOCÍ ZA MIER Maďarská verejná mienka cíti správne, že v súvislosti s rozhodnutiami uplynulých mesiacov a týždňov možno nastoliť aj otázku konkrétnej a bezprostrednej zodpovednosti, čo predstavuje niečo iné, ako zodpovednosť horthyovcov za to, že Maďarsko sa zrútilo a že na mierových rokovaniach vystupuje ako zanedbateľná veličina. Verejná mienka sa mýli iba vtedy - alebo je miestami zlomyseľná -, keď chce zisťovať /Mpovednostmaďarských štátnikov, čo pre absenciu politickej autority Maďarska nemá žiadny význam. Treba tu hovoriť o niečom inom: o zodpovedností mierotvorcov pred históriou, o správnom a trvalom charaktere nimi uzavretého mieru. Táto zodpovednosťje aktuálna nie preto, lebo rozhodnutia sú pre nás nepriaznivé: len pre túto príčinu by nemalo význam považovať cudzích štátnikov za „zodpovedných". Je aktuálna, lebo význam rozhodnutých otázok z hľadiska východoeurópskej konsolidácie a nepremyslený i škodlivý charakter rozhodnutí (bez ohľadu, že pre nás vyznievajú nepriaznivo), sú všeobecne známe. A môžeme sa odvážiť hovoriť o zodpovednosti aj preto, lebo pred tými, ktorí rozhodovali, aj keď neboli schopní vyriecť dokonalé rozhodnutia, bola istá vážna možnosť voľby medzi dobrými, strednými a zlými rozhodnutiami. Politická vážnosťjednotlivých štátov má na každom mierovom rokovaní rozhodujúcu úlohu, a aj najpotrebnejšia a najsprávnejšia konkrétna požiadavka je neúčinná, ak za ňou nieje nejaká politická autorita. Avšak mimo daností vyplývajúcich z pomeru síl, ostáva na každom mierovom rokovaní veľmi široký priestor, v rámci ktorého sa uplatní a - o správnosti či nesprávnosti mieru - rozhodne rovnováha medzi mierotvorcami, ich triezva objektívnosť, pocit zodpovednosti za budúcnosť, vernosť sebe i svojim princípom a ľudskosť. Túto zodpovednosť možno konkrétne zistiť a možno ju lokalizovať do historických okamihov rozhodnutí. Spýtajme sa: aká je situácia v otázke takejto zodpovednosti za rozhodnutia týkajúce sa maďarských vecí? V konečnom dôsledku od čoho záviselo v posledných mesiacoch každé rozhodnutie a každý zvrat, ktorý sa dotýkal otvorených otázok Maďarska, budúcej situácie Maďarov a každej otázky konsolidácie východnej Európy? Jedine a výlučne od toho, že spojenecké veľmoci a ostatné štáty sa v tejto chvíli rozdelia na dve rivalizujúce mocenské skupiny, medzi ktorými zúri ťažká kríza dôvery, a rastúca alebo klesajúca tendencia tejto krízy nemilosrdne ovplyvňuje každú konkrétnu otázku mierových rokovaní. Napätie medzi týmito dvoma skupinami neu- 226 I S T V Á N bibó M i i R O V Á ZMLUVA A MAĎARSKÁ DEM O K R A CiA 227 možnilo od Postupimskej konferencie8 až dodnes v prípravu mieru, a v oblasti mierových rokovaní a uzavretia mieru uplatnenie žiadnej principiálnej bázy. Rámec, ktorý okrem jestvujúcich mocenských daností poskytuje priestor pre rozhodnutia všetkých mierových rokovaní, nenaplnil sa teraz principiálnym duchom ani procedurálnou praxou či pokojnými, perspektívnymi hľadiskami, ale malichernými prieťahmi, nezodpovednými poplašnými správami, vzájomným podkurovam'm, vynútenými formálnymi dohodami, a takým chaosom, ktorý je charakteristický pre všetky strachom zaťažené a do krajnosti vyostrené politické situácie. Tieto javy rozhodli o všetkých otvorených otázkach posledného roka, o otázkach, ktoré sa ocitli mimo rozhodnutí mocenských daností. Monštruózne riešenia, ktorých škodlivý charakter bol z hľadiska budúcnosti evidentný, hodnotili sa ako obrovské výsledkyjedno-ducho preto, lebo „veľkí"' sa na nich dokázali zhodnúť. Otázka rumunsko-maďarských hraníc sa rozhodla za niekoľko minút na konferencii ministrov zahraničných vecí, ktorej jediným problémom bolo, aby svoj totálny neúspech v každej ústrednej otázke zmiernila dohodou o niekoľkých vedľajších otázkach. Lež dospieť v tejto otázke k dohode za päť minúť dalo sa len na základe trianonských hraníc; na určenie premyslenejších hraníc by bolo potrebných rrunimálne štyridsať-štyridsaťpäť minút. Ak sa maďarská verejná mienka znova a znova vracia k otázke bezprostrednej zodpovednosti za udalosti uplynulých týždňov a rokov, robí to preto, Jebo sa jednoducho nemôže zmieriť s nesmierne rozčarujúcimi a zdrvujúcimi výsledkami mierových rokovaní. Nemôže sa zmieriť s povrchnosťou, formalizmom a nepremyslenosťou, ktorých stupeň ďaleko prevyšuje všetky zmluvy - ešte aj trianonskú - a s ktorými sa definitívne vyriešili otvorené a rozhodujúce otázky maďarskej mierovej zmluvy. Spomínanie zodpovenosti Révaia a Gyôngyôsiho9 vyvoláva ohlas iba preto, lebo s ich osobou možno spájať tú istú demokraciu, ktorá sa na parížskom mierovom rokovaní predstavuje ako svetová organizácia, no nie práve v priaznivom svetle. Utvorila sa taká istá situácia ako roku 1919. Nech už bolo v rovine príčin akokoľvek jasné, že za Trianonskú zmluvu nesie z maďarskej strany zodpovednosť najmä Ist-ván Tisza a celá politická garnitúra, ktorá cez všetky prekážky a napriek životným záujmom národa ostala verná Habsburskej ríši a nemeckému spoločenstvu, zdalo sa oveľa jednoduchšie a presvedčivejšie prišiť ódium povrchne a nezodpovedne pripraveného mieru demokra- tických svetových veľmocí demokratovi Mihályovi Károlyimu. Také isív stotožnenie hrozí i v súčasnosti. Ak chceme, aby sa opodstatnene zatrpknuté pocity - ktoré v maďarskej verejnej mienke vyvolal spôsob mierových rokovaní - neudmili, a neobrátili sa proti vitálnym koreňom maďarskej demokracie, musíme svoje emócie súvisiace so spôsobmi mierových rokovaní v mene demokracie vyjadriť nahlas. Nie hľadaním domácich vinníkov, ale proti samotným víťazom. Nesmie nás odra-iliť, /e tento historický rozsudok sa - ako vo veci zainteresovaná a skú- eiiosťami disponujúca strana - pokúšame a máme odvahu vysvetliť: čim je naša situácia bezperspektívnejšia, tým pokojnejšie a odvážnejšie ju vysvetlíme, aj ked nám to momentálne budú mať za zlé. Slormulovanie tejto skúsenosti si žiadajú vzdialenejšie záujmy za-i hovania maďarskej demokracie, lebo nesmieme dovolit, aby z mlčania štátnikov demokratického Maďarska mohla pozdejšia tichá propaganda usudzovať na zlé svedomie spoluviny. Ale žiada si to aj záujem zmierenia so susedmi, pretože úprimný úmysel zameraný na stopercentné splnenie mierovej zmluvy nemožno vyjadriť tak, že svoj nefalšovaný názor o mierovej zmluve zamlčíme. Treba tento rozsudok vysvetliť a treba mať odvahu vysvediť ho. Lebo ak ho sformulujeme dobre, rozsudok neostane sťažnosťou zainteresovanej, teda neobjektívnej strany, ale stane sa organickou súčasťou univerzálneho historického rozsudku, ktorý zodpovední duchovia v krátkom čase vynesú o spôsobe celého mierového rokovania a uzavretia mieru, ktoré znamenali koniec druhej svetovej vojny. Tento rozsudok bude - nezávisle od maďarskej mierovej zmluvy - zdrvujúci: svetové veľmoci sa práve v najrozhodujúcejších otázkach mieru vmanévrovali di> osudnej situácie, z ktorej je ťažké nájsť východisko. Spôsob, akým dali občiansku právoplatnosť hitlerovskému vynálezu, ktorý jednostranne vytrhol z miesta obyvateľstvo celých území v predstave, že tým sa ináč uezdôvodniteľná hranica stane dobrou hranicou, chaotické odvolávanie sa na bezzásadovosfa zásady, v rámci ktorých vynášali rozhodnutia zrodené v znamení momentálneho politického oportunizmu, rozhodnutia, ktoré vo svojich dôsledkoch poznačili život na desaťročia alebo stáro- i,i sa v krátkom čase ocitnú zoči-voči zdrvujúcemu hi -a oi i ck éi m 11 >dsii deniu celej svetovej verejnosti, čo povedie k vážnej kríze svedomia. Tento rozsudok musíme vyjadriť tak, ako sa v nás sformuluje v dôsledku maďarskej mierovej zmluvy. Z maďarskej strany musí byť toto stanovisko jednorazové, dôstojné, také, ktoré nespochybní náš úmysel plniť 228 i ST VÁN b1bó MIEROVÁ ZMLUVA A MAĎARSKÁ DEMOKRACIA 229 mierovú zmluvu, nestane sa východiskom nijakého kverulantského re-vizionizmu, ale vo forme záverečného slova prejaví istú dezilúziu a sklamanie. MIEROVÁ ZMLUVA A DEMOKRATICKÁ ZÁSLUHA A NEHODNOSŤ Druhá otázka, na ktorú musíme v súvislosti s mierovou zmluvou odpovedať, znie takto: ako súvisí celková demokratická alebo nedemokratická podstata Maďarska so správnosťou alebo nesprávnosťou mierovej zmluvy? Presnejšie: musíme súhlasiť s obvinením, že sme túto mierovú zmluvu dostali preto, lebo sme menej demokratickí ako naši susedia? A na druhej strane: ako máme reagovať na stanovisko, podľa ktorého je námaha vo veci demokracie daromná, veď ani demokratické Maďarsko si nevedelo vybojovať lepšiu mierovú zmluvu, ba čo viac, dostalo horšiu ako kedysi feudálne Uhorsko. Konštatovanie, že najväčšie ťažkosti, najviac prekážok a najťažšie bremená demokratizácie vo východnej Európe sú práve v Maďarsku, môžeme prijaťz úst hocikoho, kto nechce toto konštatovanie použiťproti nám. Je nesporné, že z hľadiska demokratického vývinu a spoločenských predpokladov sa Maďarsko -približne spolu s Poľskom - nachádza v najťažšej situácii. V krajinách na západ od nás zabezpečuje spoločenské a ekonomické predpoklady demokratizácie rozvinutejšia buržoázia a vyšší stupeň priemyslu. V krajinách od nás na východ a na juh poskytujú z hľadiska demokratického vývinu sľubnejšie a ľahšie možností málo početné vyššie vrstvy a ich menej ťaživá podstata, ako i existencia inteligencie pochádzajúcej prevažne z ľudu. V Madárskuje situácia v oboch smeroch ťažšia. Ak to niekto konštatuje ako sociologický fakt, má pravdu. Ale kto chce z toho faktu vyvodiť morálne konzekvencie a pokúsi sa nimi ospravedlniť inak neospravedlniteľné nariadenia mierovej zmluvy, podvádza. No nielen podvádza, ale vedome a úmyselne sťažuje proces demokratizácie v Maďarsku. Nesprávnosť mierovej zmluvy a schopnosť demokratizácie totiž naozaj súvisia, ale presne naopak: nedostatky maďarského demokratizmu neospravedlňujú zlú mierovú zmluvu, no zlá, demokratickým princípom sa vysmievajúca mierová zmluva bola jednou z podstatných príčin, že demokratizácia Maďarska v priebehu dejín uviazla väčšmi, ako bolo nevyhnutné. V poslednom čase zabúdame, hoci by bolo veľmi dobré pripomenúť si, že demokratická maďarská republika Mihálya Károlyiho sa rozpadla preto, lebo sa zverejnili mierové podmienky Dohody, a Mihály Károlyi už len od sily proleta-i iátu očakával, že krajina sa bude môcť postaviť proti absurditám mierových podmienok. Situácia sa odvtedy obrátila: horthyovci vystúpili ako kritici mierovej zmluvy, lebo museli kompenzovať, že podpísali to, čo Károlyi nebol ochotný podpísať. Károlyi medzitým vyhlásil, že reakciou podporovaný iredentizmus je väčšie nebezpečenstvo ako všetky chyby územných nariadení mierovej zmluvy. Toto konštatovanie však nič nemení na skutočnosti, že demokratická maďarská republika z roku 1919 by sa bola ocitla pred celkom inou budúcnosťou, keby bola dostala lepšie podmienky, ako boli trianonské. Dnes hrozí vo vzťahu demokracie a mierovej zmluvy tá istá situácia ako roku 1919, Každá zlomyseľné vymámená výhoda, ktorú si Československo s odvolaním sa na svoj neotrasiteľný demokratizmus, či už v súvislosti s územím alebo vysídlením vynúti, predstavuje krížom hodené poleno na ťažkej ceste, ktorá vedie Madársko k demokratizácii. Atmosféra celého tohto postupu pripomína sugestívne príbehy, v ktorých slobodnú matku za zavraždenie novorodenca odsúdi prvý ten, ktorý ju zviedol. Ak chceme, aby sa Maďarsko neocitlo v podobných osídlach, musíme sa rozhodne a jednoznačne postaviť proti chápaniu, ktoré či už vo vzťahu k nám, alebo vo vzťahu k hociktorej inej krajine, predstavuje demokraciu ako nejakú zásluhu, ktorú možno ustavične pripomínať, ktorú treba odmeniť, a navyše, ktorú možno vymámiť či vyžiadať. V našej veci chceme jasne skonštatovať, že musíme byť demokratmi nie kvôli Anglosasom, Rusom alebo Čechom, ani kvôli rozhodnutiam a územných otázkach, ale celkom nezávisle od toho všetkého jedine pre nás samých, pre vlastný národ. Nesmieme sa ešte raz dopustiť takého šialenstva, že len preto, že sa rozličné krajiny vyhlasujú za demokracie, dopúšťajú sa nespravodlivosti, alebo nespravodlivo či neľudsky zaobchádzajú s našimi rodákmi, v zlosti a zúfalstve sa sami zbavíme nedoziernych výhod a možností, ktoré znamená vývin smerom k demokracii. Bolo by to také, ako postup dieťaťa, ktoré odhodí svoju obľúbenú hračku len preto, lebo v dôsledku nejakej utkvelej predstavy si namýšľa, že tým potrestá svoje okolie. Z toho, že v mene demokracie sa možno dopustiť aj nespravodlivosti, ešte nevyplýva, že demokracia je číry humbug a podvod, za ktorými je útlak, národná předpojatost a imperializmus. To všetko sa môže skrývať za demokraciou, no to ešte neznamená, že demokracia a spomínané negatíva sú totožné. Nezabúdajme, že zahraničná politika a vnútorný život demokracie neznáme- 230 ISTVÁN BIBÓ Hli. KOVÁ ZMLUVA A MAĎARSKÁ DEMOKRACIA najú to isté. Akú obrovskú perspektívu otvára demokratický svet ideí vo vnútornom živote štátov, taký vzdialený je tento svet od toho, aby v podobnej miere dokázal humanizovat aj vzájomný vzťah národov. Dokonca práve v dôsledku demokratizácie zahraničnopolitických relácií - v skutočnosti v dôsledku ich poznačenia nekontrolovateľnými masovými vášňami-sa vzťah medzi národmi, najmä technika uzavretia dobrého mieru, ocitol vo vážnej kríze. Žiaľ, jednou z hlavných obetí neschopnosti demokracií uzavrieť dobrý mier, sme sa už po druhý raz, stali práve my, Na druhej strane sa - aj v súvislosti so susedmi, ktorí nás obviňujú - musíme pokojne a tvrdo postaviť proti chápaniu, ktoré chce rozličné, ináč ani neodôvodniteľné mocenské výhody odOvodniť demokratickými zásluhami. Demokracia má v územných otázkach jedinú direktívu, ktorá sa volá samourčovacie právo. Na toto právo sa možno neodvolávať, ale bolo by smiešne odvolaním sa na demokraciu zdôvodniť skutočnosť, že sa obyvateľstvo istého územia dostalo ta, kam sa nechcelo dostať. Oveľa čestnejšie je otvorené priznanie čistých a jednoduchých mocenskopolítických pohnútok. Mierovú zmluvu podpíšeme a dodržíme tak Či tak: načo vzbudzovať odpor Maďarov voči demokracii zbytočným odvolávaním sa na demokraciu? Pravda je taká, že čo sa týka morálneho brnenia demokracie, na tomto úseku sú všetky východoeurópske malé národy - nás nevynímajúc - veľmi ďaleko od toho ideálu objektívnosti, umiernenosti a spravodlivosti, ktorý dokázai uskutočnií ten-ktorý severský štát: napr. Dánsko roku 1919, keď ešte aj územia, ktoré boli aj z historickej aj z jazykovej stránky dánske, bolo ochotné prevziať od Nemecka len na základe referenda;10 alebo Švédsko, ktoré sa od Nórska oddelilo elegantným spôsobom,11V našej smutnej stredo-a východoeurópskej oblasti ešte nikdy nebol príklad na to, že by hociktorá krajina bola vedela podobným spôsobom z veľkých národných a mocenských otázok vyvodiť dôsledky demokracie. Demokratické nadšenie, práve tak ako horlivé prispôsobovanie sa fašizmu, boli v týchiu krajinách vždy organicky späté s územnou korisťou, o ktorú sa obávali, alebo v ktorú dúfali. Iste máme dôvod smútiť nad tým, že náš prechod na stranu demokracií sa uskutočnil za takých poľutovaniahodných okolností; a nech už máme akúkoľvek príčinu hanbiť sa sami pred sebou za to, aký nedostatočný bol odpor, ktorý sme vyprodukovali v boji proti tyranii fašizmu, musíme súčasne přiznat i to, že na celom okolí nebolo jedného národa, ktorý by sa bol v záujme demokracie postavil na stranu dobrej veci - aj proti vlastným územným záujmom. Ak sa na situá- ciu Madarska dívame z tohto hľadiska, a zbadáme v nej mučeníctvo ladí, ako bol Endre Bajcsy-Zsilinszky, títo osamelí, smútiaci Maďari odrazu vyrastú a z kvalitatívnej stránky pretekajú sas partizánskymi vojskami šťastnejších a menej problematických krajín. Hľa, človek, ktorého jeho trieda, výchova a všetky okolnosti predurčovali na to, aby sa ucítol v neplodnej slepej uličke zhrýzania sa nad krivdami Maďarov, mal odvahu postaviť sa na stranu demokracie úplne postrádajúcej ob-lancu masových emócií, postaviť sa proti iredentizmu vyzdobenému balastom masových emócií, V takejto situácii nie je jednoduché byť demokratom, ako tým, pre ktorých demokracia - okrem iného - znamená i to, že dostanú medzinárodnú pomoc aj na presadenie najmenej demokratických cieľov. Namiesto prázdneho odvolávania sa na demokraciu je čestnejšou vecou uznať, že východoeurópske národy pomaly a ťažkopádne postupujú rovnakým spôsobom k tej istej šikmej ploche politickej morálky. V tej-ktorej šťastnej historickej chvíli sa z nich ten-ktorý národ vyzdvihne, ako napr. na začiatku minulého storočia Poliaci12, v revolúcii roku IM48 Maďari, v masarykovskej demokracii0Česi, vo veľkej oslobodzovacej vojne proti fašizmu národy Juhoslávie. Ale na okamihy prebudená veľkorysosť čoskoro opadne, a feudálne Poľsko, Maďarsko po vyrovnaní, Československo napodobňujúce hitlerovské koncentračné tábory - sú smutným dôkazom návratu na cestu európskych sporov. Tieto národy sú napokon veľmi podobné, či už proti sebe bojujú zbraňami demokratických alebo fašistických zásluh; a hoci tu do určitej miery platí aj európsky význam slov demokracia a fašizmus, súčasne nikdy nie sú nezávislé od toho, na čo, a proti komu ich možno použiť. Pravá demokracia a pravé uzmierenie začne sa medzi týmito národmi až polom, keď si prvý raz spoločne uvedomia a priznajú spoločné poklesky. Vieme, že tým, že sme najnešťastnejší, nestali sme sa lepší ako ostatní; a môžeme saopodstamene obávať, že ak by sme z titulu demokracie mali možnosť na úkor hocikoho iného vymámiť neoprávnené výhody, neváhali by sme a neváhame to urobiť. Keďže však takúto príležitosť sotva dostaneme, z nie príliš potešujúcej situácie môžeme čerpať nádej, že absencia výhod, ktoré možno získať z titulu väčších prekážok a demokracie, ponúka pre maďarskú demokraciu zvláštnu a protirečivú možnosť: možnosť ťažkosťami otuženej a hlbšie fundovanej demokracie vo východnej Európe. Prirodzene, táto možnosť sa môže aj uzavrieť, ale to už závisí výlučne od nás. 232 iSTVÄN BIBÓ M II. K O V A ZMLUVA A MAĎARSKÁ DEMOKRACIA 233 MIEROVÁ ZMLUVA AKO TREST Približne v tomto duchu musíme zaujať postoj v druhej otázke, či si Maďarsko zaslúžilo historický osud, ktorý ho postihol, a mierovú zmluvu, v ktorej sa prejavuje spomínaný historický osud. Vonkajší pozorovatelia, ktorí sú morálne náročnejší a menej formalisti, kladú menší dôraz na už prerokúvaný problém demokratického vývinu, čo v konečnom dôsledku nieje výlučne otázkou zásluhy alebo viny, a oveľa väčší dôraz kladú na súhrn historických udalostí určitého národa. Kedže je reč o mierovej zmluve, dôraz je, prirodzene, na udalostiach nedávnej minulosti: na podlej a malichernej zahraničnej politike, ktorá krajinu postupne zapredala fašizmu, pričom si prihrievala na ohni rozloženom fašizmom vlastnú polievočku, na porušení juhoslovansko-maďarskej dohody o priateľstve14, na krvavom kúpeli v Novom Sade. Nemožno vynechať ani počiatočné obdobie prenasledovania Židov, ktoré sa dialo z vlastnej iniciatívy a hoci aj v obmedzenom rozsahu, svedčilo svojou malichernosťou svedčilo o hlbokej morálnej korupcii. Nezabudnime ani na viac-menej pasívnu asistenciu pri hrozných masových deportáciách a vraždách, a nakoniec na totálnu bezmocnosť, ktorou národ v poslednej fáze boja ako ochromený trpel a znášal všetky krivdy, pričom si už - síce neskoro, ale jasne - uvedomoval osudný dopad spojenectva s Nemcami. Ak otázku, či si Maďarsko zaslúžilo to, čo dostalo a dostane, položíme v súvislosti s morálnou zodpovednosťou za tieto skutky, môžeme povedať so spokojným svedomím, že si to zaslúžilo. Celý obraz charakteru, ktorý sa postupne utvára z tohto radu udalostí, je natoľko zdrvujúci, že je tu ochota položiť si schizofrenickú otázku, v akej miere je, a či vôbec je tento národ totožný s národom, ktorého politicko-morálne problémy formulovali a usmerňovali pred sto rokmi Széchenyí, Wesselé-nyi, Kolcsey, Eôtvôs, Kossuth, Kemčny a Deák. Nijaká krivda, nijaká neprávosť v nás nesmie otupiť vedomie najosobnejšej zodpovednosti za všetko, čo sme urobili a čo sme zanedbali. Na vyjadrenie zodpovednosti nieje dosť silné žiadne slovo, a každé povzbudzovanie, ktoré sa - čo i len v malej miere - pokúša oslabiť intenzitu hanby za tieto udalosti, je ťažký hriech. Všetci, v ktorých ešte žije pocit zodpovednosti a hanby, sú povinní prebúdzať a udržiavať ho v iných a v celej krajine až dovtedy, kým sa nezačnú prejavovať vážne a opodstatnené znaky morálnej regenerácie, od ktorej sme v súčasnosti ešte veľmi ďaleko. Náš problém však spočíva v tom, čo bude s pocitom viny vtedy, ak * konštatovanie o maďarskej vine zaznie z úst tých, pre ktorých je spomínané konštatovanie politickou zbraňou a sebaospravedlnením za to, .im ibia. V Maďarsku sa už vytvorila mienka, ktorá pokladá príliš silné dmazňovanie zodpovednosti národa a vzbudzovanie národného podiu viny z hľadiska mierových rokovaní za nezmyselné a vidí v tom zlomyseľné denuncianstvo, a vzhľadom na súčasne prebiehajúce dosťbru-i.ilnc akcie proti Maďarom, považuje to všetko za zbytočné a prehnane horlivé sebahanobeníe. Tieto hlasy zaznievajú najsilnejšie z úst tých, l ľni v súvislosti s historickou zodpovednosťou Maďarov - vrátane l.isiného podielu na tejto zodpovednosti - nemajú príliš á-Ač svedomie, Nejde však o to, že by sa spomínané hlasy ozývali výlučne v dôsledku zlého svedomia. Najšokujúcejším javom je, ak proti večnému zdôrazňovaniu hriechov Maďarska protestujú presvedčení demokrati ,i i kIvážni, pokrokoví Maďari, ktorí poukazujú nato, ako sa z titulu týchto hriechov krivdí Maďarom v súčasnosti. Podobné myslenie - u tých, ktorí vo viere v budúcu demokraciu odvážne pretrpeli všetky príkoria fašizmu, i leraz sú znova trpiacimi subjektami zdanlivo demokratických, v skutočnosti však pod rúškom demokracie a v znamení národnej nenávisti ľiľliiehajúcich akcií-, prechádza do ozajstnej schizofrénie, depresie liebo stihomamu, u každého podia individuálnej dispozície. Svedčí n tom nejeden príklad Slovákmi prenasledovaných alebo zo Slovenska vyhnaných Maďarov lavicovej orientácie. Ak sa chceme vymaniť z tohto diabolského začarovaného kruhu, musíme sa v každom smere čo najodhodlanejšie postaviť proti dômyselností útočiacej z oboch strán, ktorá chce nespravodlivosti spáchané v mene istého národa ospravedlniť nespravodhvosťami spáchanými iným národom. Ľudskosť je jedna a nedeliteľná, a o takýchto veciach sahod-iio zhovárať len s ľuďmi, ktorých rovnako poburuje krivda spáchaná vlastným národom ako krivda spáchaná na inom národe. Ospravedlnenie Maďarmi popáchaných krívd poukazovaním na to, čo sa s nimi deje v súčasnosti, je zlomyseľnosť. Ale takou istou zlomyseľnosťou je ospra-\ edlniť to, čo sa v súčasnosti s Maďarmi deje, poukazovaním na to, čo popáchali kedysi iní Maďari. A pokiaľ sa tejto zlomyseľnosti dopúšťa Maďar, potom to už nieje iba zlomyseľnosť, ale aj hlúposť. Za každou k i i vdou je ukrytá nejaká predchádzajúca krivda, ktorou ten, čo si mysli, že krivdy možno vôbec ospravedlniť, vie ospravedlniť svoju krivdu. Vysťahovanie Maďarov zo Slovenska možno ospravedlniť vpádom Hor-thyho, vpád Horthyho možno ospravedlniť nespravodlivosťou trianon- 234 J S T V Á N H i B Ó M MÍROVÁ 2 MLUVA A MAĎARSKÁ DEMOKRACIA 235 ských hraníc, trianonské hranice útlakom národností, národnostnú politiku historického Uhorska tým, že Maďarov bojujúcich roku 1848 proti reakcii napadli národnosti na strane reakcie od chrbta, túto skutočnosť ďalšími krivdami a tak ďalej. Kto sa chce vymaniť z kruhu rovnako pravdivých a rovnako falošných téz. musí - ako ďaleko len dovidí - zaujať jednotný postoj voči všetkým krivdám spáchaným proti ľudskej dôstojnosti. Pravda, to ešte nemusí znamenať, že preto, lebo všetky krivdy spáchané proti ľudskosti, ľudskej dôstojnosti a slobode posudzujeme rovnakou mierou, možno už pokladať za rovnocenné aj ideológie, v mene ktorých sa tieto krivdy páchajú. Zato, že v nejakom československom koncentračnom tábore možno práve tak biedne zahynúť, stať sa mrzákom alebo zošalieť ako v nejakom hitlerovskom koncentračnom tábore, sa demokracia a národný socializmus nestali rovnocenné, a rovnakými sa nestali ani Benešove intencie1''a Hitlerove intencie. Ale nech už je hodnotový rozdiel medzi demokraciou a nacizmom akokoľvek aktuálny, medzi bolesťou matky, ktorej dieťa zahynulo v nemeckej fabrike a bolesťou matky, ktorej dieťa zahynulo v československom koncentračnom tábore, alebo zomrelo od hladu na ceste a pochovali ho v novinovom papieri, neexistuje žiadny hodnotový rozdiel. A pokiaľ sa počet takýchto matiek v strednej Európe bude zvyšovať, hodnotový rozdiel medzi demokraciou a nacizmom už nebude mať kto vysvetliť. Tých, ktorí by vlastné nespravodlivosti chceli ospravedlniť krivdami Maďarov, by bolo treba - práve v súvislosti s vlastnou tvrdou sebakritikou - na niečo upozorniť. Upozorniť, že najhoršie a najabsurdnejšie veci páchajú ľudia nie vtedy, keď dajú voľný priechod svojim prirodzeným animálnym pudom. Prirodzený animálny pud sa vybúri veľmi rýchlo, aj najdivokejšie krviprelievanie sa končí fyzickým odporom, a v ľuďoch prebývajú práve tak dobré ako zlé inštinkty. Najhorších vecí sa človek dopúšťa vtedy, keď sa cíti ohrozený a súčasne sa z nejakého titulu cíti aj ospravedlnený, oslobodený od všetkých morálnych hľadísk, čo ho oprávňuje trestať iných. V takýchto prípadoch je schopný odhodiť hanbu, je schopný premôcť fyzický odpor a vraždiť, a vie byť neúprosný tam, kde by zmäkli aj kamene a nie ešte ľudia dávajúci priechod prirodzeným inštinktom. Duševný stav. v ktorom sadneš jednotlivé národy pokladajú za obeť veľkej krivdy a sú presvedčené, že ich skutky nepodliehajú nijakému morálnemu súdu, považujú vlastné činy za oprávnený rozsudok a trest, musí byť nám, Maďarom veľmi zná- my: takto sme dospeli od trianonských krívd po krvipreliatie v Novom Sade. Máme teda plné právo upozorniť každého, kto sa v tomto duševnom stave nachádza, na akej šikmej ploche sa ocitol. Rád uverím, že výsledkom ich psychického stavu nebude Nový Sad; avšak demokra-lické činy majú podľa prirodzenosti veci prísnejšie kritériá, a je otázka, či sa po posúdení podľa nich, nestalo už teraz to, čo nemožno napraviť. Nemôžeme vedieť, kedy to všetko uznajú pred í za hranicami. Našim súčasným problémom je, ako si môžeme uchovať plnú intenzitu národného pocitu viny a národnej kajúcnosti a zároveň ako môžeme odmietnuť zlomyseľné úsilie vytĺcť z nášho priznania kapitál, ktorý by mal byť ospravedlnením ináč neospravedlniteľných skutkov. Jednoducho tak, že veľmi rozhodne a priamo vyhlásime, že pocit viny a ka-lúenosťmV sú adresované iným. Neprosíme o odpustenie Čechov, Slovákov, Rumunov, lebo im sú takisto vlastné tie isté emócie, ktoré zaviedli nás tam, kam sme sa dostali. Pocit hanby môžeme mať azda iba voči Juhoslávii. Dôraz však treba klásť predovšetkým na to, aby sme sa hanbili najmä pred našimi starými otcami, ktorí boli lepší ako my, a pred našimi vnukmi, ktorí, ako dúfame, budú lepší od nás. MIEROVÁ ZMLUVA A BUDÚCNOSŤ MAĎARSKA Pokúsili sme sa odpovedať na otázku zodpovednosti a zásluhy súvisiace s mierovou zmluvou. Možno, že prostredníctvom odpovede sa nám podarí pre konať niekoľko nešťastných úsudkov vedúcich do slepej uličky a k zhrýzaniu sa nad minulými vecami. Tieto otázky však majú aj istý aspekt spätý s budúcnosťou: ako máme zaujať postoj voči budúcnosti, platnosti, obsahu, záväznosti, trvalosti alebo menlivému charakteru mierovej zmluvy? Program tohto postoja možno zhrnúť veľmi jednoducho a stručne: mierovú zmluvu treba povinne prijať, treba ju stopercentne plniť a treba bezo zvyšku vylúčiť všetky druhy politickej ideológie, politickej agitácie a politických predsudkov, ktoré sa budujú s úmyslom jej skoršej či neskoršej zmeny. Po prvé preto, lebo aj najmenší odklon od tohto princípu môže mať pre Maďarov žijúcich mimo hraníc Maďarska katastro-I alne následky. Po druhé preto, lebo tento postoj zodpovedá realistickému posúdeniu faktickej situácie: z mierového diela totiž, nech už prebieha za akýchkoľvek neutešujúcich okolností, utvorí sa v madärskej súvislosti pravdepodobne dlhodobá, eventuálne celých generácií sa dotýkajúca územná stabilita. A napokon preto, lebo ideológia územných 236 [ST VÁN BI BO MII.R0VÁ ZMLUVA A MAĎARSKÁ D F. M O K R A C t A 237 zmien (revízioni^mii.?,) je neplodná a vedie do slepej uličky aj vtedy, keby boli územné zmeny možné i pravdepodobné. Voči ďalšiemu sankcionovaniu Trianonskej mierovej zmluvy existuje jediný možný účinný postoj, na ktorý už poprední štátnici upozorňovali: nasledovanie príkladu Dánov: ktorí po strate Šlezvicka-Holštajnska vydali heslo, že stratené provincie treba získať späť v rámci krajiny. Na druhej strane by, prirodzene, nebolo ani rozumné, ani úprimné, tváriť sa tak, akoby sme boli horlivějšími zástancami trianonských alebo nových hraníc, ako tí, čo nimi získali. Nemôžeme s dobrým svedomím tvrdiť, že v tom - vôbec nie pravdepodobnom - prípade, že by na svete vzniklo nejaké fórum, ktoré by otázku hraníc dokázalo vybaviť súdnym systémom, spravodlivo, bez zádrhelov a účinne, nemali by sme o maďarskej mierovej zmluve čo povedať. Nemôžeme tvrdiť ani to, že v tom - takisto nie pravdepodobnom - prípade, keby sa vyskytla politická konštelácia, v ktorej by sa bez zákerností a zlomyseľných komplikácií dali nastoliť otázky hraníc, bol by náš názor na dobré či lepšie hranice iný ako dnes. Uvedomujeme si však, že vznik fóra na objektívne usporiadanie hraníc je v najväčšej miere nepravdepodobný; a rovnako si uvedomujeme, Že na súčasnom vývinovom stupni spoločenstva európskych Štátov sú možnosti zmeny hraníc späté buď s velmi kritickými, alebo s priamo vojenskými situáciami, teda krajina, ktorá takéto možnosti vie využiť tak, aby pritom nepadla do morálnych osídiel nenásytnosti a zneužívania utrpených krívd či údajných zásluh, musí disponovať veľkou morálnou výzbrojou. Ukázalo sa, že sme neboli takouto krajinou - pravda, v blízkosti takú ani nepoznáme. Celé naše úsilie musíme sústrediť na to, aby v čase, keď sa naskytne príležitosť, bolo budúce Maďarsko príkladom lojality a umiernenosti medzí malými národmi. Ak nechceme zmiznúť vo víre vzájomnej a nekonečnej nenávisti, treba s tým začať, a musí začať ten, kto má práve možnosť. Druhí by ju mali, ale nezačali; keby smejú mali raz my, máme rovnakú povinnosť i záujem začať tento príklad uskutočňovať. Je však zbytočné, aby sme sa teraz týmito problémami nadalej zaoberali. Mierová zmluva bude čochvíľa na svete, a stane sa danosťou: raz musíme povedať, Čo si o nej myslíme, ale potom už tému uzavrime. Ustavičné vysvetľovanie svetu a ustavičné vŕtanie do svedomia sveta je z našej strany celkom zbytočné: zainteresovaná časť verejnej mienky vefmocí pozná tunajšiu situáciu už aj bez vysvetľovania velmi dobre, niekedy lepšie od nás, a Čo sa týka jej svedomia, to je nezávisle od našich sťažností a záležitostí, aj tak zlé. Nechajme teda svetovú verejnú mienku s jej problémami tak; raz možno dospeje znova aj k našim problémom. Našou úlohou je, aby sme sana mierovú zmluvu pripravili lyžičky i psychicky. Výhradu máme len v jednom bode: v tom, že osud /nhraničných Maďarov nám nemôže byť ľahostajný, V oblasti medzi d vonia vojnami zo systému medzinárodnej právnej ochrany menšín vypi y valo, že štát zodpovedá za menšinovú politiku medzinárodnému spoločenstvu, takže susedný „príbuzný" štát nemá s otázkou menšín nič Ipoločflé, V súčasnosti právna ochrana menšín nepredstavuje favorizo-vnný problém, musíme teda sa zriecť výhod i nevýhod právneho formalizmu: zmeniť život menšín na znesiteľný nemožno ináč ako politickým Úsilím, ktoré priamo alebo nepriamo nemôže byť starosťou iného ako „príbuzného" štátu, čiže našou starosťou. Vzhľadom na súčasný stav niišej politickej vážnosti, buďme si istí, že čím je toto politické úsilie menej hlučné, tým lepšie. Nech teda nepríde na um nijakému vlastencovi alebo skupinám vlastencov, aby namiesto „zbabelej", „zradcovskej" vlá-■ I. Iuklidil päsťou do stola, alebo si namýšľali, že svetová politika..driblu-|ľ" medzi rozličnými krízami preto, aby stojac nad priepasťou uskutočni la ich ireáine predstavy. Trebasa zmieniť ešte o ďalšej veci. Po rozčarujúcich zvratoch miero-u Im rokovania zaznela, navyše z úst zodpovedných štátnikov, aj formula osirelého, opusteného a osamoteného maďarského národa. Keby táto liuiiiula znamenala iba odmietnutie barličiek pre falošné nádeje, boia by veľmi užitočná. Zdá sa však, že neznamená iba toto, dokonca, že obec toto neznamená, a že je skôr vzkriesením nebe/pecnej a pni/d-ticj frazeológie „tragického pocitu života". V súvislosti s ňou musíme to/hodne objasniť niekoľko myšlienok. Najprv tú, že spomínaná osamelosť nie je akási kozmická, fatálna alebo charakterová danosť, aie veľmi úzko súvisí s vákuom antipatie, ktoré sa okolo nás utvorilo, a ktoré \v iba z menšej časti našim nešťastím, z väčšej časti jc našou vinou. Ďalej musíme objasniť, že nie sme osamelí preto, lebo nie sme obklopení jazykové príbuznými národmi ako naši slovanskí susedia. V minulosti i v súčasnosti mali sme so Slovanstvom tolko spoločného, žc len od nás záviselo, či sa zapojíme do slovanského kultúrneho a politického spoločenstva. Už oddávna v ňom máme rezervované miesto, B boli sme to my, čo sme si v dôsledku čoraz anachronistickej šieho predsudku predstavovali, že naše vznešené turkické príbuzenstvo - ktoré môžeme mimochodom pestovať ďalej - nám nedovolí rozvíjanie príbu- 23S t ST V Á S- BIBÓ MIIROVÁ ZMLUVA A MAĎARSKÁ DEMOKRACIA 2?í) ženstva so Slovanmi. Fatálna protislovanská pseudopredstava nemecko-maďarského spoločenstva - ktorú si univerzálna maďarská verejná mienka nikdy neosvojila-bola v tamto ohľade takisto Škodlivá. Ďalšiu, o nič menej fatálnu predstavu, podľa ktorej zmyslom geografického umiestnenia Maďarov je, aby od seba oddelilo severných a južných Slovanov, sme síce nevymysleli my, ale Palacký16, no prečo sme ju museli brať vážne a interpretovať ju vo forme historického poslania? Z našich úvah teda vyplýva, že zdôrazňovanie osamotenosti je zbytočné a škodlivé ešte aj vtedy, ak ním chceme povzbudiť na lepšie zná-šanie vlastného osudu. Dôraz nemá byť na tom, že sme osamotení, lebo toto slovo zaváňa smútkom a sťažnosťami a odvádza otázku do emocionálnej roviny; pritom tu ide o morálnu otázku: o to, že svoj život -ako každý človek a každý národ - môžeme v skutočnosti zmeniť len sami, a pokiaľ nám k tomu iní barličky veľmi neponúkajú, nieje to také tragické, ako sa na prvý pohľad zdá. Oplatí sa teraz náš sled myšlienok stručne zhrnúť tak, ako by sa dal vyjadriť v mene celého národa. Približne takto: Maďarsku je jasné, le za ťažké podmienky mierovej zmluvy môže ďakovať predovšetkým svojím bývalým vodcom. No nemôže utajiť hlboké sklamanie nad tým, ze v niekoľkých maďarských otázkach, ktoré neboli poznačené mocenskými a politickými danosťami, a o ktorých sa rozhodlo na mierovom rokovaní, sa rozhodovalo náhodne, formalistický a podľa momentálnych mocenských hľadísk. Tento fakt vyvolal v Maďarsku hlboké rozčarovanie a otriasol vierou v demokraciu. Mimoriadne silne zapôsobilo, že jednotlivé krajiny odvolávaním sa na svoje demokratické zásluhy chceli získať také výhody, ktoré sú v mene demokracie neospravedlniteľné. Tento postup znepokojuje oveľa viac, ako otvorené a úprimné odvolávanie sa na mocenskú a politickú silu, pretože je vhodný na podkopávame morálnej vážnosti demokracie. Maďarskej demokracie sa už raz, i'oku 1919, osudovo dotkla absencia solidarity európskych demokracií a tvrdosť mierových podmienok. V súčasnosti sa Maďarsko, kvôli tomuto ďalšiemu sklamaniu, nechce zbaviť darov a perspektívy demokracie. Zo svojej strany však cestu demokracie vo východnej Európe nevidí v získavaní výhod, ktoré niektoré národy požadujú z titulu demokratických zásluh, ale v uvedomení si nízkej politickej morálky, nemorálnych politických postupov a v tvrdej sebakritike. V znamení tejto myšlienky maďarský národ vyjadruje hlbokú ľútosť a hanbu nad svojimi hroznými a neľudskými skutkami, ktoré sám vykonal, alebo ktorým v okruhu vlastnej zodpovednosti nezabránil, Aj v tejto súvislosti však musí konštatovať, že nijaká nespravodlivosť, ktorej sa niekto dopustil, nemôže ospravedlniť nespravodlivosti .índiých, a najmä zločiny fašizmu nemôžu byť za žiadnych okolností mierou a ospravedlnením pre postupy demokracii. Maďarský národ nemá výčitky svedomia voči tým, ktorí chcú z toho vytĺcť politický kapitál. Výčitky pociťuje predovšetkým voči vlastnej čestnej historickej minulosti a voči nádejnej, lepšiu budúcnosť si zasluhujúcej maďarskej generácii Ak Maďarsko mierovú zmluvu podpíše, bude ju bez výhrad, - nech /f akokoľvek ťažká - dodržiavať. Nebolo by úprimné, keby sa tvárilo ako horlivý prívrženec prísnych nariadení mierovej zmluvy. Ale zo zme-ny hraníc nebude robiť ideológiu či program, a nebude viesť politiku, ktorá v záujme nápravy vlastných územných krívd špekuluje nad medzinárodnými krízami a katastrofami, ale bez výhrad sa prispôsobí stavu nariadenému mierovou zmluvou. Jednej jedinej výhrady sa však nemôže zrieknuť: je to politický záujem o osud maďarských menšín, ktorý však nechce uplatňovať hlasnými demonštráciami, ale reálnym zabezpečovaním Životných záujmov maďarských menšín. Nakoniec Maďarsko konštatuje, že tvrdosť mierovej zmluvy nemôže zapríčiniť, aby yíí krajina vzdala politiky európskej ľudskosti, demokracie, vzájomného pochopenia so susedmi, a aby v konečnom dôsledku nezakotvila v politickom a kultúrnom spoločenstve východoeurópskych národov. 1946 Rozdelenie štátnej moci kedysi a dnes (Inauguračná reč v Akadémii 13. januára 1947) 243 Nastolenie problému rozdelenia štátnej moci pripomína nejakým spôsobom duch 17.-18. storočia. Zdá sa, že otázka bola zaujímavejšia v minulosti, a že dnes má len teoretický význam, pretože sú oveľa dôležitejšie problémy. Každá iniciatíva, ktorá vychádza z aktuálneho charak-iľtu otázky, pôsobí konzervatívne, a celá problematika vyvoláva dojem staromódnej, v defenzíve sa nachádzajúcej skupiny myšlienok. Otázka j ľ, či je to tak správne, či je to pravda? V princípe rozdelenia štátnej moci, ako v každom princípe politickej vedy, sa preplietajú dva prvky: prvým je úsilie upriamené na opísanie, kategorizáciu, typizáciu, systematizáciu a pochopenie javov života stáni, druhým je úsilie sústredené na správne usmerňovanie života štátu, kloré moralisti nazývajú morálnym, utilitaristi účelným, evohicionisti pokrokovým úsilím, jedným slovom úsilím o správne riadenie života šiŕitu. Úsilie zamerané na typizáciu štátnej moci, presnejšie generálnych štátnych funkcií, takisto ako prvá definícia väčšiny základných otázok Icórie štátu, siaha do staroveku, až k Aristotelovi, kým politieko-mo-lálna požiadavka rozdelenia štátnej moci má korene v politických teó-liách osvietenstva 17.-18. storočia, najmä v diele Montesqu'teua. Aristotelova úvaha, z ktorej vychádza celá dogmatika rozdelenia štátnej moci, sa nachádza v 14. kapitole IV. knihy jeho Politiky: „Vo všetkých ústavách sú tri zložky, pri ktorých dobrý zákonodarca musí skúmať, čo je každej t nich na osoh... Z týchto troch zložiek, je jedna poradná inštancia o verejných veciach Číže rada, druhá sa týka ára-ilov„.. tretieje súdnictvo."1 Aristoteles po tomto konštatovaní zvyčajnou metódou aristotelovskej typizácie podrobne analyzuje, aké zriadenie lýchto troch činiteľov štátnej organizácie je pre jednotlivé štátne formy í taj vhodnejšie. Toto trojité delenie sa ešte raz vyskytuje v jeho Etike, kde sa zákonodarstvo, výkonná moc a súdnictvo dostávajú dú súvislosti s logickými kategóriami všeobecného, zvláštneho a jednotlivého, čo bude mať v teórii neskôr významné pokračovanie.7 Prv však, ako sa pokúsime načrtnúť historickú chvíľu, v ktorej sa pred nami v teóriách Lockeho a Montesqieua Aristotelova typizácia vynára znova ako politicko-etická normatívna požiadavka rozdelenia štát- 244 I5TVÁN BIBÓ r o z d e len i e Statnej moci kedysi a dnes 245 nej moci, vráťme sa ku zvratu, ktorý znamená v porovnaní s teóriou staroveku kresťanská teória štátu a z nej vyrastajúca moderná teória. Staroveká teória sa bezprostrednejším alebo sprostredkovanejším spôsobom, na nižšej či vyššej úrovni abstrakcie takisto pokúšalao odhalenie tajomstva dobrého riadenia štátu, ako sa o to pokúšala teória stredoveku a novoveku. Nehovoriac o Platónovi3, všetky typizujúce a systematizujúce filozofické práce Aristotela sú v konečnom dôsledku upriamené na to, aby sa z nich mohli vyvodiť princípy dobrého riadenia štátu. Staroveká teória Štátu dospieva v tomto úsilí k tézam, ktoré neprekonalo ani stredoveké a novoveké politické myslenie. Rozhodujúci rozdiel spočíva predsa kdesi v morálnom postoji filozofa, v tom, že poučujúcim, zušľachťujúcim zámerom stredovekej kresťanskej a novovekej osvietenej teórie štátu ]epomer síl medzi filozofom a skutočným vedením štátu akosi iný, odlišný. Kritika Platóna, Aristotela a stoikov4, či už má idealisticko-utopistický, alebo realisticko-praktický charakter, zaznieva do radu politických síl praktizujúcich skutočnú moc bez akéhokoľvek vedomia aktuálnej platnosti a nadradenosti; ešte aj dnes sa celá teória štátu čuduje, ako bol schopný Aristoteles, ktorý bol vychovávateľom Alexandra Veľkého5, napísať svoju Politiku tak, akoby okrem gréckeho mestského štátu neexistoval na svete žiadny pozoruhodný politický útvar, a akoby sa založenie ríše Alexandrom Veľkým nebolo odohralo pred jeho očami. Zrodom kresťanskej, a síce západokresfanskej teórie štátu začal sa proces rozhodujúcej zmeny. Demonštruje ju dielo Svätého Augustína De Civitate Dei, o Božom meste, o Božom štáte. Asi to znie zvláštne, vedčo by bolo tak vzdialené od aktuality politickej moci všetkých starovekých teórií štátu, ako teória štátu, ktorá proti pozemskej moci stavia kráľovstvo Božie. A predsa, európska teória štátu sa začína meniť práve tu. Začína sa tézou, že každá moc, každé panovanie je dôsledkom zhresenia6 a hriechu, a možno ju ospravedlniť len vtedy, ak jej cieľom je zmiernenie dôsledkov zhresenia. Dnešným sekularizovaným slovom by sme túto tézu mohli vyjadriť nasledovne: moc demoralizuje, moc je odkázaná na zdôvodnenie, praktická moc môže byť ospravedlnená len prostredníctvom nejakého svojho morálneho cieľa. Nejde však o to, že by sa vplyv spomínanej tézy stal pôsobením samozrejmých „filozoficko-historických" vplyvov ideí vo vývine európskych štátov rozhodujúcim činiteľom. Nič podobné sa na svete ešte nestalo. Nemá význam zapojiť sa do veľmi módnej, ale veľmi akade- mickej a prázdnej polemiky, ktorá ešte i dnes rieši otázku, či idey sú výsledkami spoločenských reálno-materiálnych vzťahov, alebo Čije spoločenský vývin ovplyvňovaný ideami; otázka pripomína problém pri-niiírnosti sliepky a vajca, a môžeme pokojne predpokladať, že jej výskum by dospel ku konštatovaniu, že problémom nieje otázka prven-vrra, ale zistenie konkrétnych modifikácií vzájomného vplyvu. Preto sine v tejto súvislosti na strane realistického chápania, podľa ktorého sa idey nestávajú vplyvnou silou vdaka svojej ideovej podstate a pôsobeniu na ľudské myslenie a rozum, ale vždy prostredníctvom nejakej kon-kľétnej spoločenskej, ekonomickej, politickej a vôbecreálnej situácie. Preto sme v súvislosti s teóriou štátu Svätého Augustína zdôraznili význam západného kresťanstva: táto teória bola na území východného 11 esfenstva rovnako platná a vyvolala pravdepodobne také isté duchovné vplyvy, no nieje náhoda, že Svätý Augustín je dieťaťom západného kresťanstva, na území ktorého existovali podnúenky, ktoré mohli jeho u-óriu štátu premeniť na konkrétnu hybnú silu vývinu európskeho štátu. Touto podmienkou bol pád Rímskej ríše a situácia barbarských kniežatstiev, ktorá sa utvorila na jej troskách. Na území východného kres-lanstva ostala Východorímska ríša neporušená, zachovala sa teda nadvláda držiteľov moci nad spoločenskou kritikou intelektuála. Iná bola situácia Západorímskej ríše, ktorá sa rozpadla. Táto ríša disponovala vysokou intelektuálnou kultúrou, tradíciami aristokraticko-demokra-lického verejného života, diferencovanou a početnou inteligenciou, ktorej členovia sa - ako rečníci, advokáti, znalci práva v pohanskom období, ako biskupi, teológovia a rehoľní predstavení počas kresťanskej Rímskej ríše - stali aj aktívnymi činiteľmi politického života. Spomeňme si na Ferrerov dynamický nekrológ nad Cicerom: z hľadiska významu svetovej histórie ho oceňuje viac ako Caesara, ako prvého človeka, ktorý nebol ani šľachtic, ani vojak, ani boháč, a ktorý sa medzi popredných predstaviteľov politiky dostal prostredníctvom svojich rečníckych, filozofických a intelektuálnych výkonov7. Podobný prienik intelektuálneho prvku do vedenia štátu bol v staroveku napriek celej intelektuálnej kultúre Rímskej ríše iba výnimočný. Úloha inteligencie, úloha teórie stáva sa univerzálnym a samozrejmým fenoménom až v anarchii po páde západnej ríše. Kde je príčina? Tam, že sa rozpadla ríša disponujúca obrovskou vzdelanosťou a kultúrou, a že na jej troskách zakladajú kniežatstvá barbari, ktorí zúfalo zápasia s úlohou presahujúcou ich sily: v tieni svetovej ríše s ojedinelou autoritou, ktorá sa po svojom páde ocitala 246 i stvAu b i b ó lOIDELENtE 5 T Á T n EI MOCI KEDYSI A DNES 247 v čoraz mystickejšej žiare vlastnej pamiatky, chceli svojimi v podstate primitívnymi technikami riadenia Štátu viesť spoločnosť, ktorá mala byť na oveľa vyššom vývinovom stupni, ako bolí oni sami. V tejto situácii uspokojoval elementárnu potrebu typ človeka, ktorý jednak po faktickom páde spoločenskej moci Rímskej ríše jediný uchovával jej historickú autoritu, jednak disponoval presne tým, čo nové barbarské kráľovstvá najzúfalejšie postrádali: vzdelanostnou kultúrou. Biskup, zákonník a klerik sa v tejto situácii ocitli pred celkom novou funkciou: spoločenskú kritiku, ktorej sa doteraz venovali na výlučne morálnej a teoretickej rovine, očakávali od nich mocní predstavitelia spoločnosti v podobe funkcie, usmerňovania, takže sa dostali do situácie, v ktorej sa mohli staťarchetypmi tých postojov a postupov, ktorých úlohou bolo usporiadanie života spoločnosti a riešenie jej problémov. Politická a morálna kultúra tejto inteligencie nachádzajúcej sa v ojedinelej situácii, bola založená na ideovom systéme, ktorý svedčil o dedičnej zaťaženosti moci závažnými morálnymi nedostatkami. V tom spočíva obrovský význam Svätého Augustína, a preto sa odvolávame na jeho teóriu štátu vždy, keď opakujeme, že politický vývin Európy je históriou ustavičného se-bapotvrdzovania a moralizovania moci. Nech už je akokoľvek pravda, že po každom moralizovaní nasleduje prehĺbenie pretvárky, perspektívne sa na tejto ceste pohne vývin, ktorý jediný bude schopný vymaniť sa z tesných rámcov hrubej moci. Kresťanstvo a Svätý Augustín upierali zrak na teologickú myšlienku zhrešenia, keď štát pochopili ako plod a dôsledok hriechu, pričom však, mohli by sme povedať, objavili, nie na principiálnej, a nie na teoretickej rovine, ale na rovine reálnych spoločenských faktov niečo, čo už nezávisle od akejkoľvek teológie predstavuje spoločný klenot politického vedomia európskeho ľudstva: nevyhnutnosť zdôvodnenia praktickej moci, jej demoralizujúcej podstaty odkázanej na morálne ospravedlnenie len prostredníctvom morálnych cieľov. V Európe sa tým začína proces premeny praktickej moci, ktorý typické situácie vládnutia, najmä situácie monarchistického panovníka a šľachtica napĺňa čoraz bohatším obsahom: utvárajú sa vzory správania kresťanského panovníka a kresťanského rytiera. Paralelne, za aktívnej spolupráce řeholí a neskôr laických vzdelancov formuje sa feudálny systém, ktorý anarchiu spoločnosti rozčleňuje na konkrétne, prelínajúce sa a humanizované systémy vzájomných služieb. Spoločnosť v každej súvislosti pospája a potvrdzuje všetky mocenské systémy, ktoré kúčasne humanizuje nejakým konkrétnym výkonom, funkciou, úlohou. Zavŕšenie tohto vývinu obsahuje teória štátu Svätého Augustína s nezanedbateľnou tézou, že pozemský zákon je konkretizáciou Božieho lákona uskutočneného na konkrétnejšom, nižšom stupni8. Ostrie Augustínovej myšlienky sa tým zmierňuje, ale súčasne sa sprísňuje po-vinnosť morálnej kritiky voči praktickej moci: mocenská situácia sa / faktického stavu mení na úlohu, funkciu, čoho významným dôsledkom je, že nespravodlivosť, zloba už nie sú iba čírymi negatívnymi in i'vlastkami pri mene toho-ktorého panovníka, ale sú okolnosťou, kto-i ;1 úlohu, spoločenskú funkciu, a spolu s nimi aj ich morálne opodstatnenie prestáva uznávať. Chýba už len jeden krok, a ocitneme sa pri poučke o vražde tyrana9, podľa ktorej tyrania zničí nielen morálne opodstatnenie, ale aj samotnú podstatu panovníctva, takže tyrana možno beztrestne zabiť, veď nieje panovník, ale vzbúrenec. Myšlienka Svätého Tomáša, podľa ktorej je pozemská moc hierarchicky podriadená nadpozemskej moci, zahŕňa logickým spôsobom i to, že mocnosti tohto sveta sú aj 11 icdzi sebou - adekvátne svojmu morálnemu postaveniu - v hierarchic-I i-j podriadenosti a sú povinné nad metódami podriadenej moci vyslo-viťmorálny úsudok. Táto myšlienkatakisto nepôsobila len v rovine ideí, ale cez konkrétne prostredie, ktoré charakterizovalo teóriu štátu v stredoveku: cez množstvo vzájomne sa krížiacich, preplietajúcich, vyvažujúcich feudálnych vzťahov, vďaka ktorým sa uskutočňoval rozvetvený jurisdikčný systém. Najvyšší stupeň súdnej hierarchie - po eliminovaní podobných požiadaviek cisárstva - chcela mať v rukách cirkev. Paralelne s vývinom, v priebehu ktorého stále silnejúca monarchia tento nárok cirkví úspešne odmietala, dostala cirkev cez rozličné pokusy realizácie sa v súdnictve nový dôkaz o sile augustínskej myšlienky: ak si cirkev nárokuje nadradenosť nad svetskými mocnosťami, sama sa stane najvyššou mocou, a kresťanské učenie o demoralizujúcej podstate moci sa prejaví aj v jej radoch. Pokus cirkvi teda, ktorým sa usilovalao najvyššiu pozíciu v hierarchii európskych štátov, nevyšiel. Monarchia úspešne odmieta jednak cisárske a pápežské nároky, jednak v rámci Štátu za účinnej pomoci cirkvi a buržoázie - aj nároky vysokých feudálov a zemepánov na osamostatnenie, a zdá sa, že sama sa stáva predstaviteľkou koncentrácie moci, ktorá likviduje všetky podobné ašpirácie. V tomto vývine prináša rozhodujúci obral reformácia. Nie preto, že by zabránila bola ďalšej expanzii monarchie, naopak, v určitej miere tento proces - znižovaním autority cirkví - upevňovala. Ale uprednostňo- 248 I S T V Á N B I B Ó Ii»! D B L BN t E ŠTÁTNEJ MOCI KEDYSI A DNES 249 vaním osobného a priameho úsilia človeka bojujúceho za vykúpenie a znižovaním vážnosti pápežských a dogmatických autorít podporila proces individualizmu a kritiky, ktorých vplyv, aj voči autorite štátu, začal sa čoskoro uplatňovať aj mimo hraníc teológie a organizácie cirkví. Konkrétnou situáciou, prostredníctvom ktorej sa toto udialo, bol anglický a francúzsky náboženský zápas v 16. storočí, počas ktorého sa v oboch krajinách ocitli voči sebe katolícki a protestantskí kandidáti trónu. V dôsledku toho učenie o zavraždení tyrana, presnejšie o detronizácii panovníka a možnosti jeho odsúdenia, ktoré je v teoretickej podobe ešte výraznejšie ako u Kalvínal0prítomné aj u Svätého Tomáša, stáva sa účinnou a vplyvnou silou; celé desaťročia sa rodí okolo otázky rozsiahla literatúra a v jej mene sa odohrávajú zápasy o trón, atentáty a občianske vojny. A medzitým, čo sa protivníci označujú vzájomne za despotov, neznabohov a ľudí bez práv, pre generácie, ktoré spoznali dôstojnosť osobného náboženského presvedčenia, stáva sa praktickou skúsenosťou, že poddaní môžu zaujať postoj v otázke panovníckych kvalít vládcu. Vývin vrcholí v anglickej puritánskej revolúcii, kde nad monarchiou a aristokraciou triumfuje puritánska, buržoázna armáda, ktorá má odvahu panovníka súdiť.11 Učenie o demoralizujúcej podstate moci sa osvedčilo ako pravdivé aj v súvislosti s ľudom, s ďalším činiteľom, ktorý si právo súdiť panovníka nárokoval úspešnejšie ako cirkev. Hobbesova teória odráža vplyv anglickej revolúcie, ktorá odsúdila kráľa na smrť a súčasne zaviedla neobmedzenú diktátorskú moc.,2Hobbes poznamenáva, že nad najvyššou suverénnou mocou, či už je to kráľ, oligarchia alebo parlament, nemôže byť žiadne vyššie fórum, ktoré by malo právo posúdiť spravodlivosť praktickej moci, pretože keby podobné fórum existovalo, samé by sa stalo suverénnou, najvyššou mocou. V tejto chvíli sa zdalo, že paralelne s vývinom moderného, sekularizovaného absolútneho štátu, ktorý oslabuje silu miestnych feudálnych činiteľov, bez ohľadu na to, či má na čele kráľa alebo diktátora dosadeného ľudovým hnutím, zanikne úplne prostredie pre uplatňovanie sa augustiánskej myšlienky v systéme, ktorý charakterizuje pokles vplyvu cirkevných a nadpozemských sankcií a súčasne í postupný zánik stredovekých rozvetvených a vzájomne sa vyvažujúcich spoločenských a politických síl? V akom prostredí môže pôsobiť princíp, podľa ktorého nespravodlivá moc sa v ničom neodlišuje od násilia zbojníkov? Vari nemusí táto téza nevyhnutne poklesnúť na úroveň teoretického moralizovania filozofa presne tak, ako Nklesla neúčinná, prázdna, konkrétne spoločenské prostredie postrá-1111 n a kritika toho-ktorého starovekého filozofa voči starovekému despo-ii/imi alebo byzantskej ríši? Situácia sa vyvinula ináč, pretože daromné sa politická moc - okrem Anglicka - koncentrovala po celej Európe do rúk absolútneho vládcu, I Blok západnej spoločnosti, ktorú stredoveké organizovanie spolo-tnského života napĺňalo vedomím poslania, ktorej buržoázny vývin piepožičal masovú silu, ktorú reformácia posmeľovala ku kritike autorit a ktorú náboženské vojny oboznamovali s relativitou moci, uchovávala si ďalej a rozvíjala už takmer tisícročnú tradíciu moralizovania a humanizácie moci, jej reinterpretáciu v podobe funkcie. V tomto období ■.a /rodil moderný princíp rozdelenia moci, ktorý už predstavuje čosi viac a čosi iné, ako bol aristotelovský pokus kategorizácie hlavných limkcií štátu, lebo je v ňom obsiahnutá myšlienka, že rozdelením, vnú-im ným organickým rozčlenením suverenity a koncentrácie moci treba moc prinútiť, aby sa sama dala podrobiť súdu. Historická, politická situácia, z ktorej mohol tento princíp vzniknúť, sa utvorila v Anglicku, v rámci druhej, opatrnej slávnej revolúcie13, ktorá definitívne zabezpečila prevahu parlamentu nad kráľovskou mocou, a bez toho, že by bola podľa spôsobu prvej revolúcie nastolila novú, despotickú vládu, utvorila istý stav vyváženosti. Vyváženosť medzi I i.ilum. parlamentom a \ rámci neho medzi hornou a dolnou snemovni m, bola zmodernizovanou formou rovnováhy, ktorá existovala počas Celého stredoveku v celej Európe medzi monarchiou a jednotlivými stavmi. Táto - v podstate stredoveká - vyváženosť sa po slávnej revolúcii sláva objektom z puritanizmu vyrastajúcej, aleuž celkom modernej a se-kularizovanej publicistiky, vďaka ktorej sa ocitá v súvislosti so zásadami osobnej slobody a dôstojnosti človeka. Najvýznamnejším publicistom tľjto politicko-ideologickej konštelácie je Locke. Lockeho východiskovým bodom je moderná definícia starej, až po Aristotela siahajúcej mocenskoprávnej myšlienky, ktorá mala mimo-i iadne tradície v Anglicku.1^ Podľa Aristotela znie prvá otázka takto: čo je lepšie, moc ľudí, alebo moc zákona? Po argumentoch za i proti, odpovedá Aristoteles v prospech zákona, avšak bez najmenšieho morálneho pátosu. Locke nastoľuje a rieši túto otázku nie ako problém účelnosti, ale ako problém ľudskej dôstojnosti v tom prirodzenom význame, že človek nemá podliehať moci človeka, ale moci zákona. Dokázať to možno iba vtedy, ak ten. čo je povolaný zákony uskutočňovať, nemôže tieto 250 ISTVÁN aiBÚ •n/DELENlE ŠTÁTNEJ MOCI KEDYSI A DNES 251 zákony zmeniť, pretože keby ich zmeniťmohol, vznikla by moc človeka, despotizmus a tyrania. Z toho Locke ešte nevyvodzuje dôsledok rozdelenia moci, iba jej viazanosť na zákony. Avšak na inom mieste jeho základného diela, kde zoskupuje druhy štátnej moci, objavuje sa už takto chápaná konfrontácia zákonodarnej a výkonnej moci. Pri rozdeľovaní a kategorizácii štátnomocenských funkcií Locke nesleduje aristotelovský príklad. Postupuje evidentne pod vplyvom logickej úvahy, že zákonodarstvo a výkonná moc predstavujú základné protiklady zasahujúce všetky riadiace funkcie štátu, popri ktorých je súdnictvo iba jedným z odvetví týchto funkcií. Trojité členenie však zachováva aj Locke, pretože rozoznáva tri odvetvia štátnej moci: zákonodarnú moc, výkonnú moc a výkonnú moc pre zahraničné vzťahy štátu, ktorú nazýva federálnou mocou. Celý problém sa na tomto bode - podľa vzoru Aristotela- dostáva do logického protirečenia všeobecného (zákonodarná moc) a zvláštneho (výkonná moc), ktorého sa dodnes nezbavil. Ide o typický príklad toho, že kým abstrakcie politického myslenia vznikajú vždy na pôde nejakej konkrétnej politickej a spoločenskej situácie, úsilie dospieť k všeobecne platným pravdám j e späté s budovaním schém, ktoré čím frapantnejšie zodpovedajú momentálnej situácii, tým ľahšie sa menia na dogmy, a keď ich neskôr treba použiť v odlišne štruktúrovanej skutočností, zaťažujú konkrétne úlohy veľmi vážnym spôsobom. Locke musel potvrdiť konkrétny politický vývin, ktorý anglickú monarchiu -vyžadujúcu úplnosť alebo prevahu politickej moci - prinútil, aby svoju moc rozdelila, a všeobecné pravidlá praktickej moci umožnda rozvíjať za spolupráce a prevahy ďalšieho orgánu, ktorým bol parlament. Túto konkrétnu situáciu vsadil Locke do schémy, ktorá potvrdzuje, že nie je dobré, ak sa všeobecná tvorba zákonov a konkrétna aplikácia práva sústreďujú v jedných rukách. Pravdivá je z toho iba skutočnosť, že koncentrácia moci vedie k zvoli, ale ak utvorí a súčasne aj uskutoční všeobecný zákon taký orgán, ktorý - či už z hľadiska svojho zloženia, odborného charakteru alebo z hľadiska svojej kontrolova-nosti nejakým spoločenstvom - nieje orgánom koncentrovanej moci, z Číreho faktu, že je súčasne tvorcom i vykonávateľom zákona, nemôže zvoľa vzniknúť. Montesquieu vypracoval svoju dodnes plamu definíciu rozdelenia moci podľa Lockeho a podľa príkladov anglickej ústavy. Jeho novátorstvo je dvojaké: jednak, na rozdiel od Lockeho, ktorý kladie dôraz n.i to, aby sa zákonodarná a výkonná moc nesústreďovali v jedných rukách, vyjadruje presvedčenie, že státím moc treba rozdeliť vôbec. Jednak, namiesto federálnej moci - podľa Aristotela - znova kodifikuje Ittdcovskd moc. Hoci na istom mieste spomína Lockeho zákonodarnú, výkonnú afederálnu moc, tam, kde podrobne rozoberá anglický príklad, hovorí jasneo trojitosti zákonodarnej, výkonnej a sudcovskej moci. Vďaka tomu prenikol spomínaný princíp do európskeho politického vedomia, a to tým viac, že na rozdiel do Lockeho federálnej moci, ktorá |ľ na tento ciel nepoužitelná, je sudcovská funkcia podľa svojej pri-lodzenosti až príliš odkázaná na ochranu pred vplyvom koncentrácie moci. Montesquieu to ilustruje na príklade anglickej ústavy.15 Dvesto nkov sa nestačíme čudovať, ako mohol Montesquieu tak nesprávne IKX hopif anglickú ústavu, že v nej našiel takýto princíp rozdelenia moci, hoci podľa anglickej ústavy zákonodarný orgán vplýval na výkonnú moc cez zvrhnutie vlády, ale kráľ stojaci na čele výkonnej moci - vďaka I n isviitenému právu - je súčasťou zákonodarnej moci, nehovoriac o tom, tv. súdnictvo a verejná správa neboli v tom čase ešte rozdelené a časť zákonodarného zboru v určitých otázkach ešte aj dnes predstavuje zároveň aj najvyšší súd. To však neznamenalo, že Montesquieu pochopil problém zle, iba to, že sformuloval nesprávne definíciu, ktorá mala prob-Icin riešiť. Problém spočíval v znížení nebezpečenstva koncentrácie moci, a Montesquieu - na príklade anglickej ústavy - veľmi podrobne ,i správne rozvinul otázku nezávislosti zákonodarného zboru od kráľa ,i Širokej, nezávislej kompetencie súdov. To všetko bolo a je v Anglicku naozaj tak, čo znamená, Že dve podstatné funkcie, korporatívno-kontrolno-zákonodarná funkcia a sudcovská funkcia sú vyňaté z kompe-lencie najsilnejšieho aparátu koncentrovanej moci, z kompetencie krá-l.i ,i [eho \ lady. Anglická sloboda leda funguje nie preto, Lebo jednotil vé druhy moci sú rozdelené, ale preto, lebo proti sebe stojí niekoľko druhov mocí, a je mimoriadne opevnená samostatnosť činiteľov, ktoré stoja proti výkonnej moci predstavujúcej najväčšie nebezpečenstvo koncentrovanej moci. Problém teda nieje v tom, že uskutočníme kategorizáciu funkcií štátnej moci a potom vyhlásime, že tieto treba od seba za každú cenu oddeliť, ale v tom, že kompetencie treba rozdeliť, odliať, zorganizovať konkurenčnú moc - proti všetkým organickým javom koncentrovanej moci. Presvedčíme sa, v akej miere viedlo zastieranie tejto základnej myšlienky a povýšenie rozdelenia moci na dogmu, k množstvu pseudoproblémov a pseudoriešení. 252 istván b1bó «11/ delenie štátnej moci kedysi a dnes 253 Ďalšou rozhodujúcou udalosťou v dejinách princípu rozdeľovania moci je americká ústava.16 Naučili sme sa, že táto ústava s dogmatickou nepružnosťou aplikuje a sleduje Montesquieuov princíp, čo mnoh! pokladajú za cnosť, mnohí za nedostatok. Menej sa však dostalo do povedomia, že autori severoamerickej ústavy sledujú Montesquieuov princíp dogmaticky nie preto, lebo dodržiavanie jeho predpisov pokladali za svoju demokratickú povinnosť. Sledovali ho preto, lebo historickým tradíciám ich politickej organizácie, technike ich existujúcich inštitúcií zodpovedala táto schéma viac, ako napr, inštitúcie Anglicka alebo Francúzska. Opäť typický príklad, ktorý demonštruje, že istý princíp, istá idea nikdy nepôsobia osebe, ale vždy cez nejaké konkrétne politické, spoločenské prostredie. Čo charakterizovalo politickú organizáciu severoamerických kolónií obývaných bělošským obyvateľstvom? Bola to skutočnosť, že mali výkonnú moc, regenta vymenovaného anglickou korunou, ktorý bol podstatne nezávislejší a mocnejší ako anglická vláda na vlastnom úzerní, lebo nezávisel od koloniálnej zákonodarnej moci, ale od vzdialenejšej anglickej koruny. Z tejto Štruktúry teda chýbali dva typické anglické a európske prvky: chýbala - lebo bola veľmi vzdialená- inštitúcia symbolickej hlavy štátu oddelená od nesymbolického regenta, a chýbalo právo kontroly zákonodarného zboru nad výkonnou mocou. V tejto situácii mohlo byť zárukou slobody iba to, že sa zákonodarnému zboru a súdnictvu zabezpečilo čoraz viac kompetencií, ktoré sa úzkostlivo chránili pred regentom predstavujúcim vzdialenú anglickú korunu. Po skončení boja o nezávislosť nebolo potrebné v záujme demokratizácie celej Štruktúry urobiť nič, ako podľa vzoru regentov -a nie podľa vzoru vzdialeného a neviditeľného kráľa - zmeniť inštitucionálnu prezidentskú funkciu na dočasnú a závislú od voľby ľudu, a už máme pred sebou americkú prezidentskú demokratickú ústavu, v ktorej sa funkcia hlavy štátu a ministerského predsedu spája, a v ktorej zákonodarný zbor nemôže zvrhnúť vládu, no ak chce, môže zákonodarstvo praktizovať spôsobom namiereným proti vláde. Celkom prirodzene zapadá do tohto systému rovnako nezávislá tretia moc: súdnictvo predstavuje medzi zákonodarnou a výkonnou mocou také fórum, ktoré bdie nad tým, aby ani jedna moc neprekročila svoje kompetencie. Americká ústava mala rozhodujúci vplyv na európsky politický vývin: bola to prvá, na principiálnej báze utvorená, moderná demokratická ústava, ktorá veľmi presne zodpovedala zásadným požiadavkám Montesquieua. a ktorá od svojho vzniku fungovala bez väčších problémov. Pravda, v sku- i' u nosti fungovala nie preto, lebo zodpovedala Montesquieuovej schéme, ale preto, lebo sa zakladala na dlhšej politickej praxi oslabovania koncentrácie moci. Počas francúzskej revolúcie dochádza k uskutočneniu Montesquieuovej schémy-ktorej severoamerický úspech zabezpečil medzitým niekoľkonásobne vyššiu autoritu - v Európe. Montesquieuovské rozdelenie štátnej moci však narazilo v Európe v najrozličnejších oblastiach Dl vážne ťažkosti. Prvou prekážkou, na ktorú princíp rozdelenia moci narazil, bola KárOČnä inštitúcia európskej monarchie stelesňujúca božské právo. Kým v Amerike bol viditeľnou postavou moci koloniálny regent, ktorý pirdstavoval božské právo iba nepriamo, a problém spočíva] v tom, ako Im nahradiť regentom zvoleným ľudom, v Európe-v dôsledku božskej autority monarchie - sa ústavné boje celé jedno tisícročie upriamovali BI tO, aby panovnícku funkciu bez viditeľného naštrbenia autority pani ivníka čoraz viac spiritualizovali a odosobnili, a aby spoločnosť mohla mať vplyv na zloženie vlády, ktorá mala prakticky v rukách moc. Monarchia sa teda nehodila do rámcov montesquieuovskej teórie, lebo POll lakým silným, centrálnymjavom Štátnej organizácie, ktorý jednoducho prekonal možnosť, aby mohol byťjednoducho nazývaný „hlavou v vkoiinej moci", a jeho úloha bola skôr úlohou najvýznamnejšieho pra-iiioua suverénnej, čiže zákonnej moci, aj z hľadiska výkonnej, aj z hľadiska súdnej moci. Čiže keď monarchia predstavovala rukolapnú kon-c riiiiáeiu vládnej moci, spĺňala súčasne aj úlohu, ktorú v americkej ústa- l'luil lad ako reprezentant všetkých troch druhov štátnej moci. 'ľakalo mohutná politická mocnosť nechcela pripustiť, aby v mene rozdelení, i moci prišla o svoju zákonodarnú úlohu, a európske ústavné hnutia /.iis neboli ochotné vzdať sa podľa anglického vzoru ustanovenej parter mi niiicj kontroly vlády. Správne totiž cítili, že úplná nezávislosť výkonnej moci amerického typu neohrozuje politickú slobodu len preto, lebo hlavu výkonnej moci volí na isté krátke obdobia ľud; naproti tomu i ný panovník má v rovnakej situácii z hľadiska politickej slobody |nr\ a/ujúcu moc aj vtedy, ak ho v zákonodarstve odsunú do úzadia, i il v v Európe sa celé jedno storočie každá polemika o ústave, ktorá pieliichala medzi monarchickými a demokratickými činiteľmi pomo-OQU montesquieuovských kategórií, odohrávala vždy v takej protirečivé | forme, že demokratické sily na základe princípu rozdelenia moci spochybňovali zákonodarnú moc a právo vela panovníka, kým pánov- 254 istván bibó • o/itELENiE Statnej moci kedysi a dnes 255 nik, takisto na zaklade princípu rozdelenia moci, chcel obmedziť možnosť zasahovania do kompetencie zákonodarstva a výkonnej moci. Avšak montesquieuovský princíp spôsoboval ťažkosti aj v prípadoch, keď panovník, sledujúc anglický vývin, prejavil ochotu zredukovať význam svojej osobnosti na symbolickú, reprezentatívnu útohu, na akú sa zredukovala úloha anglického krála. Vzhľadom na to, že prax európskeho ústavného života videla záruku slobody vždy v možnosti zvrhnutia vlády, v jej labilite, nevyhnutnou súčasťou tohto pohľadu bola nezvrhnu-teľná, alebo nie na zvrhnutie určená symbolická hlava štátu, Či už dedičný monarcha, alebo niekto iný, kto mal - na rozdiel od vlády - predstavovať kontinuitu. Preto aj európske štáty, ktoré sa stali republikami, skôr-neskôr zahrnuli do svojej ústavy aj funkciu hlavy štátu, prezidenta, ktorá plnila úlohu kráľa. Tejto hlave štátu sa nemohla pripísať ani jedna z montesquieuovských funkcií: jej zákonodarná úloha, podobne ako v prípade anglického kráľa, bola z každej stránky minimalizovaná; napriek tomu sa nestala predstaviteľkou výkonnej moci, lebo až príliš zreteľne sa odlišovala od vlády. Vykonávala však istú symbolickú, regulatívnu, intermystickú funkciu, ktorá spočívala aj v povinnosti preklenúť rozličné krízy. V úmysle prekonať všetky spomínané ťažkosti doplnil Benjamin Constant17montesquieuovskú teóriu moci o predpoklad štvrtej, regulatívnej moci. Skutočnosť, že aj taká mi/íf byť, nie je požiadavkou teórie a večne platného utilitárstva, ale vžitej európskej praxe riadenia štátu. Constant zakúsil húževnatosť monarchického princípu a monarchie v kontinentálnej Európe na vlastnej politickej dráhe a súčasne na základe vlastných ústavoprávnych projektov dospel k presvedčeniu, že riadiť Štát po vychodených cestách európskej politickej praxe bez reprezentatívnej a regulatívnej hlavy štátu je ťažké ešte aj v prípade potlačenia monarchie. Zavedenie regulatívnej, dozornej moci hlavy štátu sa potom uskutočnilo aj zo strany monar-chistov, aj zo strany zástancov ústavnosti. Sčasti sa to totiž veľmi dobre hodilo vodcom štátov, ktorí chceli riadenie krajiny modernizovať bez likvidovania rozhodujúcej úlohy monarchie, bez potlačenia jej mocenských požiadaviek. Také boli najmä nemecké Štáty, v ktorých si monarchia až do prvej svetovej vojny uchovala tú istú rozhodujúcu úlohu, ktorú si v dejinách francúzskej ústavnosti vedela zabezpečiť reštauračná monarchia Ľudovíta XVIII.!S- presne v tom období, v ktorom vznikla teória Benjamina Constanta. Uznanie moci hlavy štátu konštitucionalistami slúžila na druhej strane tomu, aby z titulu spo- mínanej moci odrazili požiadavky monarchie zasahovať do zákonodarnej i do výkonnej kompetencie. Druhý problém, ktorý európske uplatňovanie montesquieuovského princípu rozdelenia moci skôr falšovalo ako sťažovalo, bol značný tlak európskeho úradníckeho zboru. Medzitým, čo bojovníci za ústavnosť v znamení osobitného postavenia zákonodarnej moci chceli odmietnuť 'ľisiihy kráľa do zákonodarstva i jeho právo veta, výkonná moc, čiže v skutočnosti za ňou stojaci úradnícky zbor - s odvolaním sa na mon-trsquieovský princíp -, chcel odmietnuť zásahy zákonodarnej, najmä v(ak ústavnej moci. Oddelenie sudcovskej moci od verejnej správy chcel v opačnom význame využiť vo vlastný prospech, pričom zdôrazňoval, )r akty verejnej správy nemôžu podliehať súdnictvu, pretože to by bolo v rozpore s princípom rozdelenia moci. Ide tu o typický príklad samo-/itkonnej interpretácie dogmy, ktorá je v rozpore s vlastnými cieľmi ,i kiorá dala príležitosť na to, aby modemá organizácia koncentrácie moci využila princíp rozdelenia verejnej správy a moci - ktorého podstatou je boj proti koncentrácii mocí - v záujme vlastnej nekontrolovatelnosti vo vlastný prospech. Preto súdnictvo vo verejnej správe treba I dnes vo väčšine európskych štátov prepašovať cez zadné dvere vo forme komplikovaných, osobitných orgánov, lebo jednoduchá sudcovská kontrola verejnej správy naráža na dogmy. Prirodzene, za silou dogiem Moji aj tu istá reálna spoločenskoorganizačná sila, moderný aparát ve-rejnej správy, ktorý tento dogmatický odpor upevňuje. Tretí problém, ktorý sa vynoril počas aplikácie montesquieuovského princípu spočíva v tom, že politická publicistika - podľa Lockeho -pochopila rozpor medzi zákonodarnou a medzi výkonnou mocou ako io/[>or medzi všeobecným a medzi zvláštnym. Z toho vyplynulo, že každá všeobecná tvorba zákonov, aj keď nesúvisela s vecou slobody a s nebezpečenstvami koncentrácie moci, sa prejavila nevyhnutne ako otázka zákonodarstva, kým každé konkrétne uplatnenie zákona, aj keď sa vzťahovalo na najdelikátnejšie problémy, sa prejavilo ako otázka výkonnej moci. Stalo sa to vážnym problémom najmä v súvislostí s dovtedy nevídaným rastom moderného, odborného riadenia verejnej správy v 19. storočí. V dôsledku neho totiž, aj v takých odborných otázkach, v ktorých boli celkom nekompetentné aj početné volené zákonodarné /hory, si zákonodarstvo vyhradilo právo konečného rozhodnutia, najmä však modifikácie na najvyššom stupni, čo viedlo v praxi často k tomu, že projekty odborných orgánov pripravené v znamení starostlivej 256 t S T V A N B a prehĺbenej európskej erudovanosti, boli vystavené malicherným mocenským a politickým úpravám. Táto skutočnosť poskytla množstvo dôkazov na ilustráciu modernej expanzie diletantstva. Bolo to tým závažnejšie, že z hľadiska potlačenia koncentrácie moci nedošlo k zneužitiu zákonodarstva odbornosťou; išlo skôr o ilustráciu ničivého vplyvu koncentrácie moci, ktorý sa v zákonodarstve prejavuje takýmto spôsobom. A nakoniec osobitné ťažkosti spôsobovalo zladenie montesquieu-ovského princípu rozdelenia moci s rousseauovským princípom suverenity ľudu. V úvahách Rousseaua19 rozdelenie moci nemá miesta: miesto suverénneho panovníka tu zaujíma suverénny ľud. Vo francúzskej revolúcii sa na základe toho nenastolilo iba rozdelenie moci, ale - podľa suverenity národa - aj totálne odmietnutie princípu, na ktorom sa vybudovala omnipotenciaAom'e/ifw.20Skúsenosti z fungovania konventu však znova upevnili starú skúsenosť demoralizujúceho vplyvu neobmedzenej koncentrácú moci. A tak obidva princípy bolo treba v nejakej forme udržať popri sebe, čo znamenalo, že princíp suverenity ľudu, presnejšie: abstrakcia aktívneho ľudu jedinej vôle sa zachovala pre princíp rozdelenia moci vo forme rušivého momentu. Z troch druhov mon-tesquieovskej moci sa nad zákonodarstvom ustavične vznášala výhoda, že je nielen jednou z troch druhov moci, ale ako zastupiteľský orgán je v oveľa väčšej miere uchovávateľom suverenity ľudu ako moc výkonná a federálna. Kedze tým došlo k narušeniu rovnováhy medzi jednotlivými druhmi moci, teória našla východisko v osobitnom prijatí princípu ústavotvornej moci, ktorej úlohou, nezávisle od moci zákonodarnej, je rozdelenie kompetencií medzi ostatné druhy moci. Bol to však násilný pokus, lebo vo väčšine krajín nieje ústavotvorný orgán v podstate ničím iným ako špecificky kvalifikovaným zákonodarným orgánom alebo jednoduchým zákonodarstvom, ibaže pri iných spôsoboch hlasovania a rokovania. Dokonca boíi krajiny, ktoré ústavný zákon a obyčajný zákon utvorili podľa celkom rovnakých pravidiel bez akýchkoľvek vážnejších problémov. Za takýchto okolností bolo ťažké osobitnú ústa-votvornú moc predstaviť ako nevyhnutnú požiadavku správneho života štátu či logiky; išlo skôr o nevyjasnenú teóriu vychádzajúcu z nesprávneho zovšeobecnenia, ktoré pochádzalo z toho, že suverenitu ľudu chceli vsadiť do celého systému ako jednu z moci. Toto úsilie odhaľuje súčasne aj pôvodnú chybu celej ideológie suverenity ľudu, totiž tú, že zo suverenity ľudu robí abstrakciu a nepredstavuje šiju ako ustavične živú a pôsobiacu silu. Iba táto abstrakcia môže vyžadovať, aby z nej urobili (H/DELENIE ŠTÁTNEJ MOCI KEDYSI A DNES 257 .Úslavotvornú moc", čiže faktor obmedzujúci sa na utvorenie a modifi-tv.niu jediného základného pravidla. Spomínané ťažkosti viedli k tomu, že princíp rozdelenia štátnej moci ii >il druhej polovice 19. storočia v európskom myslení už nerozvíjal, ľ.ir icho požiadavky, ktorých praktický význam jestvoval aj nezávisle im| princípu, sa stali spoločným klenotom vývinu európskych štátov: ide o rozdelenie verejnej správy a súdnictva, o samostatnosť sudcov- IiI nezávislosti, zákonodarnej moci voči monarchii. Princíp ako celok i ak vo svojej klasickej a v Amerike uskutočnenej forme v Európe nikdy nemohol udomácniť, no utvorili sa konštantné a zvyčajné spôso-b) jeho prieniku: zasahovanie parlamentu do činnosti vlády, skrytá ale 11 '/hodujúca úloha úradníckeho zboru v oblasti vytvárania všeobecných i'i.ividiel, takáči onakáformasudcovskej kontroly verejnej správy. V po-liiu kej teórii sa na zdôvodnenie a vysvetlenie toho všetkého utvorili Obvyklé pozície a potenciálne riešenia, ktoré všetky vyústili do tej istej l'-pej uličky, a na pravé východisko, logický súlad nepoukázali. Zdalo mi, že problém je v niekoľkých súvislostiach prekonaný. Kritika nahlodala celú montesquieuovskú teóriu, a to súčasne zo strany idealizmu i historického materializmu. Idealistická kritika útočila na logický obsah montesquieuovskej te-niic, a celú otázku položila tak, či členenie Montesquieua zodpovedá \ cdeckým požiadavkám systematizácie rozličných funkcií štátnej moci Na základe toho kritík skonštatoval najprv to, že osobitné účinkovanie súdnickej moci je chybné, lebo sudcovská funkcia používa v kon-i pitných prípadoch všeobecné pravidlá práve tak, ako ich používa výkonná moc, od ktorej sa odlišuje iba predmetom, čiže v skutočnosti je |bl icdným z odvetví výkonnej moci. Princíp rozdelenia štátnej moci sme priviedli k jeho východiskovému bodu, t.j. k Lockeho téze, že existuje všeobecné zákonodarstvo a kon-11 i-i na výkonná moc. Avšak pre Lockeho to bolo dôležité iba preto, aby mohol povedať, že nieje správne, ak tí, čo zákony uskutočňujú, môžu n h aj meniť; ak zákonodarstvo a exekutíva nieje politická smernica iba vedecká systematizácia, potom ako taká je celkom nezaujímavá; lebo lo, že fungovanie štátnej moci pozostáva zo všeobecného zákonodarstva a konkrétnej exekutívy, nieje takým mimoriadnym konštatovaním, že by sme na nej mali budovať osobitné „princípy" a "moci". Aby sa mohol zastrieť tento chabý výsledok vedeckej systematizácie, vedecký zámer systematizácie sa „vrhol" na dozornú moc (hlavy štátu) Benjamina 258 1stván B 1 B < miii.enie Statnej moci kedysi a dnes 259 Constanta. ktorej zložitosť poskytla kategorizačnej zvoli viac príležitostí ako jasná a priehradná sudcovská moc. Logická vedecká analýza však ani tu neviedla k pravému vyjasneniu otázky, lebo moc hlavy štátu, ako sme videli, takisto nie je nevyhnutne logickou, ale historicky praktickou politickou kategóriou. Typickým príkladom celej, údajne na vedeckej systematizácii postavenej logickej a idealistickej kritiky, je teória Gyôzôa Conchu21, ktorý rozlišuje zákonodarnú, výkonnú a dozornú moc podľa toho, či sa tieto zhodujú s členením vnútorného vôľového procesu tak, ako zodpovedá zákonodarstvo vnútornej vôli rozhodovania, výkonná moc vonkajšiemu konaniu a dozorná moc konečnému rozhodovaniu, v ktorom sa obe predchádzajúce spájajú. Táto neprirodzená, v plnej miere trápna vedecká kategorizácia však nemá žiadne opodstatnenie, lebo Concha nieje schopný dokázať ani to, že funkcia štátnej moci by mohla byť analogická s funkciou ľudskej vôle, ani to, že vnútorný proces ľudskej vôle by sa členil rovnakým spôsobom na tri časti. Ponúka teda členenie, ktoré úplne zastiera pravý politicko-morálny význam a ciele rozdelenia moci, členenie bez vedeckej hodnoty. Ďalšia kritika postihla princíp rozdelenia štátnej moci zo strany socializmu triedneho boja, ktorý za rozdelením štátnej moci videl boj antagonistických tried, z čoho vyvodil zdanlivo logický dôsledok, že po zániku tried, ked v beztriednej spoločnosti nebude triedny boj, aj rozdelenie štátnej moci stratí význam, pretože všetka štátna moc bude v rukách beztriedneho ľudu. Ide o tie isté úvahy, ktoré vo francúzskej revolúcii hlásali prísni zástancovia suverenity ľudu, a neskôr, v polovici 19. storočia ich viac teoreticky ako prakticky vyznával József Eôtvós22: po prevzatí moci ľudom bude rozdelenie moci bezpredmetné, pretože tá sa celá ocitne v rukách ľudu. Socializmus prevzal túto tézu, len ju naplnil väčším a spoločenskejším obsahom. Toto chápanie sa uskutočňuje v sovietskej ústave,23 ktorá, i keď je členenou a rozvinutou ústavnou formou, rozdelenie štátnej moci, vzájomnú nezávislosť jednotlivých jej druhov ako princíp neprijíma. Za marxistickou interpretáciou Štátnej moci je prítomná pravda, že za historickým napätím výkonnej moci a zákonnej moci bol ukrytý, dokonca ani nie príliš ukrytý, vzájomný boj monarchie a jej opozičných spoločenských síl. Ale už sudcovská moc je ťažko stotožniteľná s akoukoľvek osobitnou triednou silou. Z celej interpretácie vyplýva iba také poučenie, že pri vývine náuky o rozdelení štátnej moci bolo rozhodujú- • ľ, Ir v Európe, najmä v Anglicku, sa počas stáročí utvorila historická m iváha medzi feudálnymi spoločenskými silami a demokratickými i« ičenskými silami, a mocenská premena oboch týchto činiteľov tr-i iiťt lelatívne dlho. Dlhšie obdobie rovnováhy poskytlo príležitosť na i .nanie atechnické vypracovanie všeobecného politicko-etického principu, že znova a znova sa prejavujúce demoralizujúce vplyvy kon- ■ nliácie moci možno úspešne vyvážiť rozdelením moci a vzájomnou lOVni iváhou medzi jej jednotlivými druhmi. O toto poznanie prejavila lujem aj beztriedna spoločnosť. Príčina, že myšlienka rozdelenia mo-11 n v nej skrytá morálna a praktická pravda nenašli v Sovietskom zvä-doteraz ohlas, nespočíva v tom, že by beztriedna spoločnosť bola v \ našla nejaký druh koncentrácie moci, ktorý nedemóralizuje, alebo i ik 11 techniku organizácie moci, ktorá zabezpečuje proti nebezpečenstvu despotizmu účinnú ochranu aj bez rozdelenia štátnej moci. Spočíva v lom, že v Sovietskom zväze bol prechod od totálneho monarchické -iii i absolutizmu k totálnej vláde ľudu taký rýchly, že pri rozdelení moci m-mala jej prax žiadne konkrétne prostredie: počas cárskej vlády jej 11ivbal priestor, a potom sa na prvé miesto dostali problémy celkom iiiľho druhu. Som však presvedčený, že v priebehu dälšieho vývinu so- i < i. kej štátnej organizácie dôjde k uznaniu tohto princípu, ktorý sa bull môcť použiť aj mimo triedneho boja. Ani idealistická, ani historickomaterialistická kritika teda neuvie-ill.i rozhodujúci argument, ktorý by bol požiadavku princípu rozdelenia moci zmenil na bezpredmetnú. Keďže však princíp rozdelenia moci, ■ i oMiieo lom vyššie uvazovali, ustrnul vo svojom vývoji, dvojstranná teoretická kritika dosiahla, že princíp sa ocitol mimo záujmu teórie. A to v takej miere, že bez ohľadu na tento myšlienkový okruh sa rozvinul jemu veľmi príbuzný politický pluralizmus, jeden z najvýznamnejší h smerov modernej teórie štátu, ktorý jednak počas analýzy javov Jivota štátu poukázal na to, že za predpokladanou jednotou a suvereni-ioii štátu je množstvo mocenských zoskupení, najmä vo forme veľkých /.m jmových organizácií hospodárskeho života, jednak v rovine politického smerovania naznačujúceho správny vývin štátu navrhol, aby sa i leto javy, ktoré boli doposiaľ mimo práva, zabudovali do verejnoprávne-Iii > systému budúceho štátu. Vo všetkých týchto úvahách sa znova a znova vynára obava, že byrokratický aparát v čoraz väčšej miere sa socia-h/ujúcej štátnej moci, ktorý sa rozrastá najmä v hospodárskej oblasti, ol vorí také mocenské možnosti, voči ktorým sa doterajšie verejnoprávne 260 ISTVÁN lil B ť. lii/iiMLENiE Statnej moci kedysi a dnes 261 formy slobody ukážu ako nedostatočné. Napriek tomu sa doteraz neuskutočnil pokus zahrnúť doposiaľ najúčinnejší prostriedok proti koncentrácii moci - princíp rozdelenia moci - do súčasných projektov zameraných na odstránenie moderných nebezpečenstiev jej koncentrácie. Situácia sa však vyvinie celkom ináč, ak princíp rozdelenia moci vyzdvihneme zo „skladiska haraburdia", kam ho uvrhli politické intencie a nepružnosť ťažkopádneho teoretizovania, a postavíme ho do kontextu poldruhatisícročnej tradície európskeho spoločenského vývinu, v ktorej sa racionálny, ľudský a spravodlivý cieľ praktickej moci skonfrontuje s koncentráciou moci, a v ktorej sa ospravedlnenie moci umožní len v znamení týchto cieľov; ďalej ak z princípu moci vyzdvihneme skutočnosť, že redukciu moci na morálne ospravedlnenie možno najúspešnejšie dosiahnuť technickým rozčlenením koncentrácie moci, rozde-lenímjej funkcií a vybudovaním proti sebe stojacich mocenských centier formujúcich osobitne sebavedomie. Iba takto môžeme odhadnúť, do akej miery je v súčasnosti platný a kde možno v budúcnosti ešte uplatniť princíp rozdelenia moci. Bez zmeny je platný princíp nezávislosti sudcovskej moci: všetky novšie skúsenosti iba potvrdili, že funkcia sudcovstva sa aj po najmenšom dotyku koncentrácie moci nechtiac naruší. Opačne to však neplatí: sudcovská kontrola, kedze nevychádza zo strany koncentrácie moci, nie je pre verejnú správu vôbec nebezpečná, nanajvýš na takých bodoch, kde má rýchlosť mimoriadny význam: tu teda musíme proti tyranii použiť iný, praktickejší prostriedok. Rozdelenie zákonodarstva a výkonnej moci j? už podstatne komplexnejšia otázka. Tu platí aj to, že nezávislosť zákonodarstva od mocenského aparátu, ktorý má v rukách exekutívu, je rozhodujúca, naproti tomu závislosť exekutívy od zákonodarstva, resp. od ľudového zastupiteľstva, ktoré zákonodarstvo uskutočňuje, je doslova nevyhnutná. Stotožnenie zákonodarstva s akoukoľvek tvorbou všeobecných pravidiel prináša veľa nedorozumení a chaosu. Funkciu, ktorú môže v spoločnosti slobodných ľudí najvhodnejšie vykonávať ľudové zastupiteľstvo, ktorú treba zriadiť nezávisle od exekutívy, a treba ju dokonca poveriť kontrolou exekutívy, nepredstavuje každá tvorba všeobecných pravidiel, ale úloha najvyššieho riadenia a kontroly. Nemala by sa teda volať zákonodarným orgánom, ale podľa Aristotela „poradnou inštanciou o veciach verejných, čiže radou". Otázka, čo si táto rada z tvorby všeobecných zákonov a pravidiel vyhradí a čo prepustí iným orgánom, je z hľadiska m he/pečenstiev koncentrácie moci menej podstatný detail. Možno si tejto súvislosti predstaviť množstvo rozličných technických riešení |h iCnúc výraznejším rozvíjaním odborných komisií zákonodarného or-ľ,iiiii a končiac zriadením odborného zákonotvorného orgánu - späté-ii. pi ipadne so sudcovskou mocou. Ak pripustíme, že orgán ľudového tUtupiteľstva sa aj sám môže stať subjektom koncentrácie moci (i keď n iM/pečenstvo tejto eventuality je menšie ako v prípade aparátu ve-iľ|iu'j správy), potom môžeme zriadenie osobitného, do istej miery ne-Jilvislého odborného zákonotvorného a zmierovacieho orgánu pokla-ii U priamo za potrebné. ()veľa zauj ímavejšou otázkou je, aký moderný obsah môžeme dať princípu rozdelenia štátnej moci, a pri vyriešení akých problémov ži-■ i,i moderného štátu ho môžeme použiť. Aby sme mohli odpovedať, musíme sa spýtať, v ktorých oblastiach života moderného štátu hrozia iiiivč javy, nové centrá koncentrácie moci, Prvé takéto centrum vyrásdo z ekonomickej expanzie štátnej moci. Miitua moc uskutočňuje v dôsledku moderného hospodárskeho vývinu gveb rozsiahlejšiu činnosť ako kedykoľvek predtým. Táto hospodárska aktivita, celkom nezávisle od svetonázoru, vyvoláva materiálne sko-nimpovanie ekonomickopolitických orgánov štátnej moci. Ďalej, a čo la asi závažnejší problém, prináša so sebou byrokratické a imperatívne nij'anizovanie hospodárskeho života. Nemá veľký význam, ak si na-i i iľk týmto nebezpečenstvám želáme návrat systémov, v ktorých tieto nebezpečenstvá ešte nejestvovali. Prakticky je tento vývin smerom do minulosti nemožný, a v priebehu ďalšieho vývinu bude čoraz nepravděpodobnější. Vynára sa však otázka, aké organizácie existujú, alebo aké možno zriadiť na vyváženie finančnej a mocenskej korupcie. Takéto uiizácie vyrástíi pred našimi očami preto, lebo ekonomická činnosť šlálnej moci nemôže postrádaťaktívnu, spontánnu spoluprácu jednotlivých výrobcov a skupín výrobcov. Vybudovali sa sčasti samosprávne, ,i asti odborné orgány, odbory, záujmové zastupiteľstvá, komory, profesie samosprávy, závodné samosprávy, družstvá, družstevné centrá. Koncentrujú sa čoraz väčšmi do podoby celoštátnych orgánov, čo vcelku načrtáva niečo, čo by sme mohli pokojne nazvať „hospodárskou štátnou mocou". Ak sme to urobili, môžeme sa ihneď zamýšľať nad tým, pomocou akých verejnoprávnych foriem možno túto moc „oddeliť" od imlitických centier koncentrácie moci, a ako by bolo možné obe spomínané moci uchrániť od vzájomne pôsobiaceho vplyvu korupcie. 264 istván BlBfj skutočnosť, že aristokraciou tejto novej koncentrácie moci bude aristokracia odbornosti a kvalifikácie, otázku nevyrieši, ba ešte len sťaží vzburu slobodumilovnosti proti nej. Svoje úvahy by som chcel zakončiť takýmto nastolením problému, čím by som rád naznačil, že v centre nášho záujmu nie je abstraktná otázka kategorizácie fungovania a prejavov štátnej moci, ale večná aktuálnosť princípu rozdelenia štátnej moci v kontexte novších a novších problémov, toho princípu, ktorý má korene v najplodnejšom úsilí európskeho myslenia, v šľachetnom úsilí premeniť štátnu moc na službu a morálnu úlohu. Kritiky a apológia princípu samourčenia 267 5. PRINCÍP SAMOURČENIA AKO POHNÚTKA NACIONALIZMU ,i) NÁROD, VLASŤ A NÁRODNÉ VEDOMIE ľi vou tézou kritiky samourčovacieho princípu je, že samourčenie vy-1 udruje v podstate právo skupín ľudí stať sa národom, právo na utvorenie národného štátu, že podnecuje s tým súvisiace nároky a požiadavky, čím dáva impulz a živnú pôdu pre agresívne, utláčateľské a vojnové ideológie nacionalizmu, ktorý bráni pokroku a ktorý treba v každej je-lin ľorme premôcť a prekonať. Proti tejto téze stojí prekvapujúcim spôsobom ľahko ověřitelný íi všeobecne známy fakt, že všade na svete, medzi západnými polttic- V v mi ideami - dokonca najmä medzi nimi - sa šíri idea národa, požiadavka konštituovania sa národa, a nielen oslobodenie národov tretieho sveta sa uskutočňuje v znamení formovania národného Štátu, ale podľa všetkého aj v ostatných častiach sveta sú na programe, ostanú na I imgrame a znova a znova budú na programe problémy a polemiky súvisiace s existenciou, konštituovaním a vzájomným ohraničováním národov; bezpodmienečné marenie týchto prejavov je vo väčšine prípadov možné len menej rozsiahlym, rozsiahlejším alebo maximálnym nasadením prostriedkov na obmedzovanie slobody. Máme tu teda živý a úzky, s demokratickou ideou slobody od sa-i neho začiatku až po dnešok spätý vzťah samourčovacieho princípu a ná-nida, podľa ktorého demokratická sloboda sa rovná samourčeniu, samourčenie sa rovná národnému štátu, no na druhej strane národný štát sa rovná nacionalizmu a nacionalizmus sa rovná fašizmu a vojne. V týchto rovniciach musia byť niekde chyby, ktoré sa pokúsime nájsť. Nemám v úmysle v podobe definície, podrobnou enumeráciou, zdôvodnením a prerokúvaním rozličných kritérií ohraničiť, ani objasniťhis-lorický vývin termínov „národ" a "vlasť", ktorých staršie významy -v porovnaní so súčasným - sú sčasti totožné, sčasti odlišné. Na niektoré súvislosti sme poukázali, a ešte poukážeme na miestach, kde to bude / hľadiska nášho myšlienkového postupu dôležité. Tu a teraz stačí sa odvolať iba na to, že národ je nesporne spoločenský kolektív, a síce ko- 268 istván bibó lektív politickej intencie, ktorého miera presahuje mieru elementárnych, základných spoločenstiev, kolektív, ktorý má alebo si želá mať určité územie, vlasť a jej politickú podobu: štát, a to všetko tak, že na tomto vedomí, na národnom vedomí participuje značné percento spoločenstva, prípadne takmer celé spoločenstvo. Ako kritérium národa sa zvykne uvádzať ešte historická spolupatričnosť, jazyková totožnosť a ekonomická životaschopnosť: o nich stačí teraz povedať, že nepochybné každý národ je formovaný akousi dlhšie či kratšie trvajúcou históriou, no to nemusí znamenať, že historický rámec je súčasne aj dobrý národný rámec, hoci - ak sa tak bez všetkého stane - je to najjednoduchší a najšťastnejší prípad; jazyk sa na mnohých miestach sveta ukázal ako rozhodujúci národnotvorný činiteľ, a jeho význam sa - paralelne s rastom masovej komunikácie - na celom svete zvyšuje bez toho, že by bol v každom prípade nevyhnutným činiteľom vzniku národa; v súvislosti s ekonomickou životaschopnosťou treba konštatovať, že je nepochybné oporou existencie štátu alebo úmyslu utvorenia štátu, no nieje isté, že ekonomická životaschopnosť niektorej jednotky zmení na životaschopný aj jej národný vývin, no za Šťastných okolností, v šťastne vyváženej situácii môžu sa v podobe národa a štátu zachovať aj ekonomicky neživotaschopné alebo slabé jednotky. Na otázku, ktoré sú „priaznivé" podmienky alebo „správne" smery národného vývinu, a že medzi úsiliami o konštituovanie národa (ktoré si prípadne navzájom konkurujú) ktoré majú „pravdu", nemožno dať všeobecne platnú zásadnú odpoveď. Nie je isté, že väčšia, komplexnejšia jednotka je zárukou zdravšieho vývinu národa, a rovnako to nezaručuje ani menšia, kompaktnejšia, homo-génnejšiajednotka; nieje isté, že historický rámec je lepší ako etnický, jazykový rámec, alebo opačne: a priori nemožno rozhodnúť ani to, či vhodnými rámcami nov o vy vinu tých národov sú staré historické a administratívne hranice rozkladajúcich sa ríš alebo koloniálnych ríš, alebo kmeňové, jazykové čí etnické hranice. V danom prípade o skutočnom smere národného vývinu rozhodne komplikovaný spoločný vplyv množstva činiteľov: no predstavu o smere národného vývinu si v konkrétnej situácii a podľa radu symptómov dokáže takmer vždy a hodne dopredu utvoriťkaždý pozorovateľ disponujúci dobrým postrehom a vecnosťou. Je nesporné, že takto chápaný národ nie je kategória s večnou platnosťou, nieje nevyhnutným fenoménom ani minulosti, ani budúcnosti, a nieje kolektívna forma, ktorá by nevyhnutne vyplývala z biologickej, psychologickej a spoločenskej podstaty človeka. Mnohí už poukázali i k y a apológia princípu samourčenia 269 im to, že v uplynulých obdobiach sa pominuli stáročia a svetové ríše bez toho. že by v nich žijúci ľudia mali o národe čo len akú-takú potu-i hu. V súvislosti s tým nesmieme zabudnúť, že značná časť ľudstva po l u 'konaní najprimití vnějších pomerov prežila svoj doterajší život v prevažnej miere pod sústavnou nadvládou na seba nadväzujúcich tyranií alebo oligarchií. A práve spoločnosti, ktoré štátnu moc pokladali za kozmickú danosť a nie za vlastný výtvor, boli tie, ktoré nemali ani potu-ľhy o národe, a to tým menej, čím väčšie a neprehľadnejšie boli ich po-I ilické organizácie založené na neobmedzenej moci. Naproti tomu spoločenstvá - nielen malé, ale aj relatívne veľké -, ktoré disponovali významnou vnútornou samosprávou, vonkajšou samostatnosťou a politickou aktivizovanosťou vzťahujúcou sa na pomerne veľký počet ľudí, t.j. staroveké mestské štáty, kmeňové kniežatstvá, stredoveké mestské a väčšie republiky, sedliacke kantóny, feudálno-stavovské kráľovstvá - a to už dávno pred novovekými revolúciami charakterizovalo už dávnejšie kolektívne vedomie, ktorého ráz i frazeológia sú podobné súčasnému národnému vedomiu. Čiže súvislosť medzi určitým stupňom slobo-ilv politického vývinu spoločenstva a vznikom vedomia národa a vlasti nieje nová. Ibaže v týchto starších „národoch" bola prevažne prítomná nie moderná idea slobody, ktorá sa vzťahovala na všetkých ľudí a vyplývala z ľudských vlastností, ale akási užšia, na privilegovaných obmedzená, aristokratická alebo obmedzovane demokratická idea slobody a národné vedomie. Okrem toho staršie druhy národného vedomia I k wtrádali aj v dnešnom význame modernú požiadavkuj prvotnosti, ideológiu a účinnosť vysokého stupňa: znamenali iba formu kolektívneho vedomia, ktorá v konkurencii s mnohými ďalšími kolektívnymi Ioja-liinými požiadavkami, s rodinou, rodom, kmeňom, mestom, nábožen-si vinu - raz v predstihu, raz za nimi, inokedy spolu s nimi - sa snažila vzbudiť a použiť lojalitu k nej patriacich, predovšetkým politicky aktivizovaných členov spoločnosti, v záujme Čoho vypracovala alebo ďalej pestovala prastarý' klasický morálny arzenál príkladov demonštrujúcich službu vlasti, boj a sebaobetovanie, ako si to každý môže overiť o Plu-l archa. To všetko sa netýka pravdivosti všeobecnej a v podstate správnej le/y, podľa ktorej moderný pojem národa vznikol vo frazeológii novovekých, proti monarchii a aristokracii bojujúcich masových hnutí, pre-diivšetkým/ra/!CífcíAe/ revolúcie, a znamenal a znamená vedomie spä-le s politickým spoločenstvom, ktoré bolo odňaté kráľom a veľmožom 270 1stvás bibó k k IT I K Y A APOLÓGIA PRINCÍPU SAMOURCENIA 271 a bolo alebo chcelo byť privlastnené masami. Ibaže kolektívne fenomény národa a národného vedomia nevznikajú prvý raz v spomínanom čase a pomocou spomínaných prostriedkov, ale - na rozdiel od aristokratického alebo obmedzene demokratického národného vedomia starších období - teraz sa spájajú s modernou ideou slobody zahrnujúcou všetkých ľudí a hlásajúcou rovnakú ľudskú dôstojnosť pre všetkých ľudí, v dôsledku čoho sa teraz stávajú masovými fenoménmi rozšírenými na veľké masy, zásadne na každého. V znamení toho sa nositeľ revolúcie: ľud, ktorý priviedol revolúciu k víťazstvu ako národ, a ním privlastnený alebo želaný rámec ako vlasť postavili do centra kolektívneho vedomia, kolektívnej lojality a kolektívnych symbolov ako také, ktoré sú povolané zaplniť vákuum, ktoré v živote spoločenstva zanechala lojalita voči panovníkom a veľmožom so stratenou mocou a autoritou. To súčasne znamená, že moderné národné vedomie upriamené na privlastnenie politického spoločenstva - ešte i tam, kde bolo v tejto forme novým fenoménom - nepostrádalo iné, až príliš významné kolektívne príčiny a príčiny súvisiace s vedomím. Naopak, národné vedomie v jedinom veľkom prúde zjednocovalo v sebe prastaré, v dejinách ľudstva tisícročia a všade veľmi rozhodujúce formy lojality: zjednotila sa s ním národnostná, na kmeňovej spolupatričnosti založená lojalita, buržoázna lojalita spätá so spoločenstvom usadeným na určitom mieste, spätá takisto s rodnou zemou a mestom, lojalita poddaných spojená so sakrálnym a bojovým vodcom, neskôr s panovníkom. Neraz sa stalo a stane i to, že aj náboženská, spoločenská lojalita alebo lojalita voči politickým hnutiam, stranám sa stala činiteľom národného vývinu a zložkou formovania sa národnej lojality. Mnohoraké dedičstvo ako i demokratizácia a masové rozšírenie politického kolektívneho vedomia v najnovšom veku robia zo súčasného národného vedomia kolektívne puto obrovskej sily, ktorého dohľadné uvoľnenie, najmä však likvidácia nie je pravdepodobná. Dnes pre veľmi veľké percento ľudí, a v krajinách disponujúcich modernou masovou verejnou mienkou pre rozhodujúce množstvo ľudí, predstavuje národná príslušnosť - okrem rodiny - také spoločenské puto, ktoré - odhliadnuc od jeho mocenských prostriedkov -je schopné najúspešnejšie apelovať na lojalitu svojich členov, a v konečnom prípade je schopné úspešne uplatniť aj požiadavku sebaobetovania. To všetko platí a vzniká aj nezávisle od mocenských, spoločenských a individuálnych záujmov, mocenských požiadaviek, agresívnych emócií a zdeformovaných ná- tndných ideológií vybudovaných na pojme národa, ktorých sa dotkneme v nasledujúcich úvahách. Všetky významné sociologické fakty ná-i oda a národného vedomia, prirodzene, vôbec nepotvrdzujú ktorúkoľvek ideológiu nacionalizmu, ale súčasne, práve preto, že súfakty, nezbavu-|e ich účinnosti ani popretie ktorejkoľvek ideológie nacionalizmu. Otázkou teda je, v dôsledku akých príčin sa v národnom spoločenstve a národnom vedomí rozvíjajúcich sa v súvislosti s existenciou slobodného politického spoločenstva prejavujú tie mocenské a agresívne prvky, ktorými zvykneme Uustrovať nebezpečenstvo nacionalizmu. h) MOCENSKÉ SITUÁCIE A SITUÁCIE PODRIADENOSTI V ŽIVOTE NÁRODNÝCH SPOLOČENSTIEV Typickým prvkom formovania sa národného spoločenstva je úsilie zacielené na zriadenie a zachovanie politického rámca, politickej organizácie, Státu, v súvislosti s ktorým aj národ a národný štát nevyhnutne pi ijmú organizačné situácie a situácie súvisiace s vedomím charakteristické pre všetky druhy spoločenstiev, najmä pre aktívne a politické spoločenstvá každého druhu: ide o problémy, ciele, plány, aktivity, úspechy a fiaska spoločenstiev; v ich členoch sa prebudí lojalita voči spoločenstvu, pocit solidarity s ostatnými členmi spoločenstva, ktorý sa stane súčasťou príslušnosti k spoločenstvu či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle sebahodnotenia členov; vznikajú záujmy, kolektívnezáuj-my, protichodné záujmy spoločenstva, jeho bytie, bezpečnosť môžu byť ohrozené, môžu ho rx)stihnúf nespravodlivosti, krivdy, môže mať požiadavky a nároky, a to isté môže očakávať aj od iných. V súvislosti s tým všetkým môžu sa prejaviť aj rozličné problémy moci, národné spoločenstvá a ich štáty sa ako celok môžu ocitnúť zoči-voči situáciám presUy alebo slabosú, prevahy alebo pocitu menejcennosti, agresívnych emócií, exis-tenciálnych obáv, a najmä voči situáciám moci a podriadenosti. Tu nadobudne rozhodujúci význam rozdiel, ktorý existuje medzi 1 modernom význame chápanými slobodnými národmi usilujúcimi sa organizovať na základe ľudskej slobody a rovnakej ľudskej dôstojnosti ,1 medzi staršími národmi, ktoré sa takisto hrdo hlásia k „slobode", ale ich spoločenstvá, otrokárske mestské štáty, kmeňové kniežatstvá, aris-lokratické republiky, feudálno-stavovské kráľovstvá nie sú založené na slobode a rovnakej ľudskej dôstojnosti všetkých ľudí. Ich „vlasteneckému" a „národnému" vedomiu neodporujú rozličné situácie násilia, moci, podriadenosti, boja na život a na smrť, otázky hieraichizácie štátov 274 1stván b i b o p m i 1 i k y a apológia princípu 5amourčenia 275 moderný prostredníctvom toho, že sa demokratizuje, čiže stane sa vedomým vlastníkom politického rámca národa. V strede spomínanej škály však stáli a stoja národy takých krajín, v ktorých úsilie zamerané na národnú aktivizáciu ešte relatívne pasívnych más a úsilie naplniť ich láskou k slobodnej vlasti, nevychádza z hnutí predstavujúcich široké a vedomé požiadavky slobody na to zrelých más, ale z užších, aristokratických, oligarchických, privilegovaných alebo intelektuálnych vrstiev, ktoré sú podněcované príkladom rozvinutejších krajín a ktoré chcú dohnaťsvoju zaostalosť a dosiahnuť úroveň týchto štátov; bolo to tak na konci 18. a na začiatku 19. storočia v strednej a východnej Európe, a odvtedy na mnohých ďalších miestach sveta. Na konci škály stoja krajiny, v ktorých je pasivita mls takmer stopercentná, a kde iniciátorom „vzbudenia vlastenectva" je absolútny panovník: pokúšali sa už o to európski panovníci vystupujúci proti Napoleonovi a v súčasnosti panovníci tretieho sveta. V akej miere sa v tejto oblasti dostane úloha iniciátora rozličným privilegovaným vrstvám či vodcom, a v akej miere vidia títo vodcovia výhodu rozvinutejších krajín skôr v ich väčšej moci ako vo väčšej slobode svojich národov, v takej miere sa medzi prejavmi národného vedomia hlásia o slovo mocenské, bojové prejavy starších, nemoderných, aristokratických druhov národného vedomia, a v takej miere sa kladie väčší dôraz na uzatvárajúce sa prvky národného vedomia a menší dôraz na otvorený, recipujúci charakter idey slobody. Nemenej podstatnými činiteľmi hrozby mocenského a bojového postoja - okrem stupňa preniknutosti ideou slobody - sú skutočné mocenské a ekonomické vzťahy, ktoré sprevádzajú problémy dôsledného uskutočňovania slobody, ďalej veľkosť obetí, ktoré je potrebné v záujme prijatej idey slobody priniesť: ideo zrieknutie sa mocenských situácií, stabilizovaných ekonomických záujmov, osvedčených územných rámcov, vžitých pocitov nadradenosti. Neprimeraná mocenská prevaha a zdanlivo veľká obeťuviedli do pokušenia už aj rozvinuté, seba za slo-bodymilovné pokladajúce národy, aby pokorili menšie spoločenstvá, ktoré sa im ocitli v ceste a disponovali nepatrnou silou, aby ich držali v porobe, prípadne ich pohltili alebo zlikvidovali, takže kým sa na miesto činu dostavili apoštoli slobody a ľudomilstva, nenašli po nich ani stopu. Predstaviť dôsledné uplatňovanie princípov slobody ako „neuskutočniteľné" alebo aspoň ho „dočasne" posunúť hoci aj o ďalšie generácie nebolo ťažké najmä vtedy, ak spomínanú prevahu podporili aj veľké rasové, kultúrne alebo hospodárske rozdiely. Tak sa mohlo napríklad stať. /<■ americký národnooslobodzovací boj, ktorý bol príkladom pre svet, mi odohral bez toho, že by si bol vytýčil odstránenie najťažšej formy Hlinku, otroctvo černochov; a tak sa mohlo stať i to, žc dlhšie ako sto mkov po deklarovaní ľudských práv pokladali najrozvinutejšie národy I-.m ópy udržanie svojich koloniálnych mocenských pozícií za prirodze-»ŕ, Medzi príčinami procesu oslobodenia kolónií, ku ktorému napriek lomu došlo, nemožno ani podceniť, ani preceniť ani silu idey slobody, ifiii úlohu mocenských a ekonomických vzťahov: bez istého stavu mo-i eiiských vzťahov sa celý proces nemôže ani začať, ale po naplnení podmienok sa zo strany držiteľskej krajiny stáva rozhodujúci stupeň pieniknutosti ideou slobody, ako sme na to už v súvislosti s procesom uslobodeniakolónií poukázali konfrontáciou postoja rozvinutejších západných krajín a Portugalska. Podstatným činiteľom bolo i to, zážitkami akých po litických kon-lliklov, krívd a príkorí sa naplnilo vedomie formujúcich sa národných spoločenstiev. Vo francúzskej revolúcii napr. útok reakcie vyvolal revolučný teror, ktorého spätný vplyv poriadne otriasol optimizmom idey sľ ihody vo Francúzsku a dôveryhodnosťou revolúcie v Európe: a to bola ■ i príčina, že defenzíva francúzskej revolúcie sa premenila na doby-v.ičné vojny, počas ktorých emócie vyvolané bojom o bytie a existen-i lalnym strachom vyústili do kolektívneho dobyvačného opojenia, ktoré zas v napadnutých a porobených spoločenstvách vyvolalo protiúči-iiiik opačného smeru, a národné vedomie spojilo s mocenskými a bojovými zážitkami, pocitmi podriadenosti a krivdy. Na množstve ďalších príkladov možno ilustrovať skutočnosť, že - popri totožnej politickej lo/vinutosti - čím menej hrozných zážitkov má tá-ktorá skupina ľudí, len ktorý národ z krívd, nespravodlivosti, ponížení, bojov na život a na smrť, nebezpečenstva zániku, tým ľahšie prináša obete vyplývajúce / dôsledného uskutočňovania idey slobody, a čím viacej takýchto zámkov má, tým viac je aj sám ochotný, aby svoju bezpečnosť hľadal v netrpezlivosti a mocenskom postoji. V procese osvojenia si mocenských ambícií mali pre národný štát nemalý význam aj spomínané vzájomné komplikácie národných spolo-i i-nstiev súvisiace s ohraničením, v rámci ktorých sčasti vedľa seba žijúce a formujúce sa národy súťažili o príslušnosť svojich hraničných území a o lojalitu ich obyvateľstva, sčastinarfseba vybudované Štátne útvary ,< národné formácie, štátne spoločenstvá a členské Štáty súťažili o to, klorý z nich sa stane „národom", nositeľom veľkého masového hnutia 276 1STVÁN bibó iiitiky a apológia princípu samourčenia 277 usilujúceho o konštituovanie národa. Každý z nich chcel byť prvořadým objektom vystupňovanej lojality prislúchajúcej národu: väčšie formácie sa nechceli ani rozpadnúť, ani uspokojiť so statusom „superná-roda" (ešte len alebo už len) vznášajúceho sa nad ostatnými, skutočnejšími národmi; menšie sa nechceli ani asimilovať, ani zredukovať na „mikronárody" žijúce v tieni skutočnejších národov. Tak napr. od začiatku 19. storočia aj tri národotvorné úsilia súťažili o to, k akému národu majú patriť ľudia so slovenským materinským jazykom Žijúci v uhorskom kráľovstve rakúskeho cisára: aj preto sa cisár František, riadiaci svoju mnohotvárnu ríšu, už na začiatku minulého storočia - ked pred ním chválili „vlastenectvo" istého jeho poddaného - mierne rozpačito opýtal, „voči komu" je dotyčný človek vlastenec. Habsburská ríša, ktorá chcela byť dědičkou stáročnej autority německo-rímskeho dynastického cisárstva, sa chcela modernizovať v podobe rakúskeho národa, Čo by nebolo ťažké, keby bola takou 500-600 rokov centralizovanou krajinou, ako jej veľký vzor, Francúzsko. Ibaže seriózne rakúske centralizačně tendencie nemali ešte ani sto rokov, a aj meno dostala ríša až v polovici 19. storočia; vedľa nej chcelo vyše osemstoročné uhorské kráľovstvo s mimoriadne silným spoločenským vedomím na svojom historickom území utvoriť moderný uhorský' národ, čo by tiež nebolo bývalo ťažké, keby mnohojazyčné uhorské kráľovstvo bolo ostalo nezávislé, bolo by sa načas demokratizovalo, a v záujme znovuzískania nezávislosti by nebolo rovnocennosť maďarského jazyka s nemeckým dokazovalo tým. žc celú krajinu - takisto podľa francúzskeho vzoru -chcelo zmeniť na jednojazyčnú; aj národný vývin Slovákov mohol byť jednoduchý, keby boli mali historicky utvorený politický rámec - ktorý ale nemali, čo kompenzovali tým, že si v širokom okruhu uvedomovali príslušnosť k slovanským národom a skutočnosť, o koľko je Slovanstvo mohutnejšie ako rakúska ríša alebo uhorské kráľovstvo. Takže medzi tromi druhmi národotvorných úsilí sarozpútal dlhotrvajúci boj, v ktorom najprv víťazilo rakúske stanovisko nad Maďarmi a Slovákmi, potom maďarské stanovisko nad Rakúšanmi a Slovákmi, napokon pomocou Cechov slovenské stanovisko nad Rakúšanmi a Maďarmi, ale v ktorom ohľadne tejto otázky vznikol ešte osobitný boj s Čechmi. Všetky tieto otázky sťažil aj rad problémov horizontálneho ohraničenia, ktoré osobitne i spolu dali množstvo príležitostí, aby sa príslušné národné organizmy, rámce a hnutia naplnili mocenským, vládnym a bojovým duchom. Spoločný vplyv všetkých spomínaných činiteľov rozhodne o tom, akej miere sa počas procesu národného vývinu zrodeného z modernej ii lev slobody prejavia agresívno-mocenské postoje. Kým najednej strane .u. hádzame prípady, že národy hlboko preniknuté ideou slobody, disponujúce relatívne vyváženými vzájomnými mocenskými vzťahmi, neza-11.11 vané prízrakom zániku a nebojujúce s množstvom problémov ohra-.iii enia vedia svoje sporné problémy riešiť tak elegantne ako Švédsko .i Norsko alebo Dánsko a Island, na druhej strane politická zaostalosť, nevyvážené mocenské vzťahy, zážitky vzbudzujúce strach alebo pria-.....kolektívnu duševnú deformáciu a komplikované existenciálne alebo hraničné problémy môžu rozpory medzi národmi vystupňovať často .1/ po hranicu genocídy. No nech už máme v najnovšom veku hocikoľko príkladov na hnutia . níženým obsahom slobody, dokonca na „národné" hnutia zamerané vyslovene proti slobode, tento vývin udalostí predstavuje vždy para- ■ lo\. nikdy nieje „prirodzený", ešte menej nevyhnutný: nieje výsled-i.Hii spontánneho a priamočiareho vývinu, ale vývinu poznačeného ■ l aliami a okľukami. Ťažkostí národného vývinu budú môcť zaniknúť iba vtedy, ak príslušný národ po menších či väčších okľukách bude schop-n\ zaradiť sa medzi skutočne slobodné národy. V čase medzi tým sme však nepochybné často svedkami fázového posunu, v ktorom sa náro-ilnivorné úsilie šíri oveľa rýchlejšie a výraznejšie ako úsilie o spolo- ■ i nskú organizovanosť založené na slobode a rovnakej ľudskej dôstojnosti, a tak sa zdá, akoby sa chcelo od tohto druhého úsilia „osamostatniť". Agresívno-mocenské postoje, ktoré v tejto súvislosti vznikaní, zahŕňame pod spoločné meno nacionalizmu, ktorý však nepokla-il.nne iba za súhrn skutočných postojov, ale aj za akýsi systém ideí, uliológiu. .11 () DBOČENIE O POLITICKÝCH IDEOLÓGIÁCH NAŠICH ČIAS /a charakteristickú črtu súčasnosti pokladáme fakt, že v nej ideové a pro-i.....nové systémy vzťahujúce sa na organizmus, premenu a premieňame Státu, alebo ako ich nazývame, ideológie, stojaproti sebe prudkos-inii náboženských vojen, fanatizmov a neomylností; v znamení tejto myšlienky ich porovnávajú s náboženstvami, alebo ich - ako Raymond Anm či Arnold Toynbee - nazývajú svetskými náhradami náboženstva. Nie je našou úlohou, aby sme podstatu ideológie, presnejšie politickej ideológie podrobne definovali, alebo aby sme robili sudcu medzi ná- 278 I st ván bibó mmiky a apológia princípu samourčenia 279 zormi, ktoré na jednej strane tým chápu systém plnohodnotných ideí, na druhej strane zas akési neplnohodnotné náhradné idey. dokonca systém falošných, mylných ideí: prakticky jedna ideológia sa hodí skôr do jednej, druhá do druhej schémy, presnejšie každá sa umiestnila niekde medzi dvoma krajnosťami: ani jedna nieje systémom výlučne platných ideí, ale každá má niečo spoločné s nejakou platnou - alebo kedysi platnou - ideou, ktorú súčasne viac-menej aj deformuje, lebo nevyhlasuje iba ideu, ale aj jej uskutočnenie, stratégiu, taktiku a politiku. No nech už poskytuje porovnávanie vládnucej politickej ideológie našej súčasnosti s viac alebo menej trpezlivými náboženstvami akékoľvek množstvo zaujímavých hľadísk, analógií a poučení, z hľadiska bezprostredných problémov a povinností dospejeme k významnejším poučeniam, ak si budeme všímať najmä spoločenské obsahy späté bezprostredne s ideológiami súčasného obdobia. S nimi spojenú prudkosť masových emócií a občasnú netrpezlivosť adekvátnych hnutí dostatočne objasňujú vystupňované očakávania a historicky ojedinelé náročné ciele, ktoré sa tak v mysli filozofov, ako aj v mysli elít a más spájali s organizovaním spoločnosti na základe novovekej idey slobody: ide o očakávania, ktoré ľudstvu načrtli víziu slobodnej, na rovnosti a dohode založenej, spravodlivej, racionálnej spoločnosti, ktorá odstraňuje každú tyraniu a vykorisťovanie a zabezpečuje národom vnútornú suverenitu a vonkajšie samourčenie. Politické ideológie našej súčasnosti ponúkajú návrhy predovšetkým na splnenie týchto ideí a očakávaní takým spôsobom, že jednu ale niekoľko takýchto ideí domyslia do konca z hľadiska praktického uskutočnenia,povinnostís. politiky, a tomu adekvátne ich doplnia myšlienkami a predpismi, ktoré sa vzťahujú na metódu a prostriedky, na stratégiu a taktiku uskutočnenia; súčasne poukážu na spoločenské, politické a ekonomické sily zodpovedné za marenie vytýčených cieľov, prípadne za falšovanie alebo zneužívanie ideí; v súvislosti s tým všetkým vytýčia bližšie a vzdialenejšie ciele, a načrtnú cestu víťazstva. Podľa toho, v akej miere pociťujú zainteresované masy sklamanie, že boli olúpené o právoplatné dedičstvo, v takej miere možno očakávať aj prudký a eventuálne netrpezlivý emocionálny ohlas ideológií. Za dominantné ideológie našej súčasnosti - ktoré podľa neho plnia úlohu svetskej náhrady - označuje Toynbee individualizmus, komunizmus a nacionalizmus. K tomu dodáva - na prvý pohľad zdanlivo prekvapujúce a v priebehu našich ďalších úvah bližšie preskúmané - konšta- tovanie, že doteraz, nech už došlo medzi nimi k zrážke kdekoľvek, vykni vždy najnebezpečnejší - nacionalizmus. Trojaká kategorizácia dominantnej ideológie súčasnosti je na prvý pohľad presvedčivá; nanajvýš dodajme, že okrem týchto troch ideoló-llil súvisiacich s ideou slobody viac alebo menej, ale v istej miere urči-xistuje ešte takisto v podobe ideológie, do defenzívy zatlačený, Európe kedysi s univerzálnou platnosťou dominujúci, v podstate už / .imknutý, ale v mnohých súvislostiach ešte vždy tvrdo sa brániaci auto-I iiiiiivno-aristokraiický páncíp; niekedy sa prejavuje v agresívnej tornu- Svätej aliancie ako otvorená reakcia, častejšie vo formách viac-im'iicj modernizovaných úsilí. Vystúpiť vo forme masovej sily však toto stanovisko už nieje schopné, nanajvýš, ak nájde spoločnú platformu ľ lonalizmom, ktorého jednotlivé skreslenejšie formy, napr. fašizmus, pohltili aj niektoré - pôvodnú tradíciu uchovávajúce, aristokratických u. islostí a univerzálnej platnosti pozbavené - zlomky autoritatívno-ii ľ lokratického princípu. Treba poznamenať, že individualizmus nieje < m vhodným označením komplexu, ktorý sa nazýva aj Uberali mom, buržoáznou demokraciou, kapitalistickou ideológiou, americkou životnou formou atď, ďalej to, že ku komunizmu si musíme primyslieť iné, sčasti kompromisnejšie, sčasti dogmatickejšie druhy so-i nílizinu. Našou hlavnou otázkou predovšetkým je, ako sa medzi týmito ideológiami umiestňuje nacionalizmus. Je prirodzené, že všetko, čo sme povedali o ideológiách a ich deformáciách prostredníctvom činiteľov moci, vlády a násilia, vzťahuje sa rovnako tak na individualizmus-libe-nllz/nus ako na socializmus-komunizmus. Súčasne o oboch môžeme konštatovať, že ide o súvislé ideologické konštrukcie predstavujúce ■ .11 uy ideový a spoločenskopolitický systém. Obe ideológie, aj keď po inčitcj redukcii a zdanlivo s vzájomne opačnými znamienkami, vyrástli i ulev slobody, z okruhu ideí a hnutia hlásajúceho slobodu a rovnakú dôstojnosť každého človeka, a ešte i dnes obe čerpajú presvedčivú silu, lltorotl disponujú, z týchto prameňov. Ani individualizmus-liberalizmus, mi socializmus-komunizmus sa zásadne a frontálne nepostavili proti demokratickej myšlienke slobody predstavujúcej ich definitívne vý-i hodisko, a nech už z času na čas ukazujú akékoľvek príznaky dc-loi imijúceho vplyvu moci, boja a záujmov ako i zmeravenia a dogma-ii/uui, v oboch ostali živé tie sily, ktoré aplikujúc konečnú mieru idey tlobody podnietili korigujúce a očistné hnutia znútra. Obe ideológie 280 ISTVAN bibó millKY A APOLÓGIA PRINCÍPU SAMOURCENIA 281 aj naďalej znamenajú kolektívne programy s vážnou požiadavkou celosvetovej platnosti schopné pôsobiť na danom mieste a v danom čase, ich vzťah s významnými prúdmi ľudského myslenia sa neprerušil, ich sila, ktorá sugeruje platnosť ideí a podnecuje k polemike sa zachovala bez ohľadu na to, či sú pri moci, dokonca niekedy je silnejšia tam, kde pri moci nie sú. b) NACIONALIZMUS A PATRIOTIZMUS Ktovie, či môžeme konštatovať hocičo podobné o tom, čo označujeme menom nacionalizmus, nacionalistický' postoj, nacionalistická ideológia? Vari môžeme o nich povedať, že aj napriek mylným cestám ostali programom upriameným na uskutočnenie demokratickej myšlienky slobody, že sú schopné pôsobiť, že si nárokujú akceptovateľnú celosvetovú platnosť a disponujú vážnym myšlienkovým obsahom? Na prvý pohľad zdá sa pravdepodobné, že na všetky otázky musíme odpovedať záporne, no k tomu je najprv potrebné objasniť s nacionalizmom spojenú, nie celkom jednotnú terminológiu. Pod nacionalizmom, nacionalistickým postojom väčšinou chápeme rozličné, vzájomne súvisiace, ale nie celkom totožné veci. Stane sa, že takto označia jednoduché národné cítenie, národné vedomie alebo ich prudkú, sUnú, vystupňovanú formu. Častejšie nazývajú nacionalizmom úsilia zamerané na zriadenie národného štátu, na jeho zachovanie, tendencie sledujúce osamostatnenie sa od iných mocenských činiteľov, ešte častejšie výrazné uplatňovanie národného záujmu. K týmto slovám však obyčajne pripájame aj agresívne, mocenské postoje a ciele, ktoré si národy, ako sme videli, utvorili v dôsledku poliúckej zaostalosti, v záujme vyvolávania nevyvážených mocenských vzťahov, pod vplyvom hrozného historického útlaku alebo na vyriešenie existenciál-nych či hraničných problémov. Slová nacionalista a nacionalizmus znamenajú napokon aj ideový, zásadný postoj, svetonázor, nejaký systém ideí, ideológiu, v centre ktorých je národ. Všetky tieto termíny majú prevažne jednu spoločnú črtu: je v nich vo zvýšenej miere prítomný - s ideológiami sa často spájajúci - odsudzujúci, pejoratívny charakter. O nacionalistickej ideológii hovoríme väčšinou ako o ideológii nebezpečnej, škodlivej, nesprávnej, deformujúcej, a s agresívno-mocenským charakterom nacionalizmu sa automaticky spája odsúdenie. Aj výrazné uplatňovanie národného záujmu nazývame nacionalizmom vtedy, ak tento postoj vnímame ako " i uprsý, malicherný. Podobne aj úsilia o utvorenie alebo záchovami: národného štátu nazývajú nacionalizmom vtedy (a tí), keď (a kto-111 ho chcú pre nejakú príčinu či všeobecne, alebo hoci i v konkrétnom |Mi|i,ule označiť sa škodlivý, intrigánsky, neopodstatnený, neprirodze-Preto nazýva takto napr. niektorá väčšia jednotka - usilujúca sa V politickú organizovanosť - znaky menšej jednotky o osamostatne-|il alebo zachovanie samostatnosti úzkoprsým nacionalizmom vyplývajúcim s malicherného pluralizmu, kým prívrženci menšej jednotky nazývajú zjednocujúce tendencie agresívnym nacionalizmom, ktOl v vyplýva z veľmocenského imperializmu. (O tom, kto z nich má danom prípade „pravdu", rozhodne vždy otázka, ktorá požiadavka hoduje so skutočným smerom národného vývinu - prípadne vývinu siipernároda -, a ktorý chce na ňom uplatniť násilie.) Takisto aj • limentárne, celkom jednoduché prejavy národného cítenia a národné-lin vedomia nazývajú nacionalizmom vtedy, ak pre nejakú príčinu -e ísťrovnakoo sebavedomý internacionalizmus ako o vlastnú na- .....uilistickú zaujatosť! - vyvolajú v niekom averziu, ak ich niekto I ii ik ladá za Škodlivé, úzkoprsé, malicherné. Preto je také Časté, že pro-ii i z vlastného presvedčenia vyznávanú lojalitu, solidaritu vzájom-nr označia za prirodzený, spontánny, zdravý, kolektívny cit, kým ná-luiHiŕ vedomie, ktoré je s ich národným vedomím pre akúkoľvek prí-I mu v rozpore, označia za umelú, strojenú, zlými agitátormi rôznemu škodlivú formu vedomia, za nacionalizmus. Ešte aj tí, ktorí I nejakého dôvodu dajú rozhodný súhlas, aby ich nazývali nacionalistami, chcú si tým buď ostentatívne osvojiť agresívne a mocenské prvky národného vedomia, alebo ak nie, potom na opodstatnené či m opodstatnené obvinenia z nacionalizmu odpovedajú: „a just": je vrhni časté, že národy alebo národné skupiny, ktorých oprávnené požiadavky odmietajú pre „nacionalizmus", vo svojej odpovedi podráždení- a ostentatívne prijmú toto označenie s vedomím, že prijímajú od-lldzujúce, pejoratívne označenie. Z konštatovaného vyplýva, že z terminologickej stránky žiada sa zohľadniť zazlievajúci, odsudzujúci, pejoratívny charakter, ktorý sa t o/načeniam „nacionalista", „nacionalizmus" znova a znova pripojí, iileho sa cez ne prejaví. Nieje teda vhodné nazývať nacionalizmom ' lementáme kolektívne prejavy národného cítenia alebo národného vedomia, ani úsilie o národný štát samé osebe, dokonca ani úzkoprsé u|il.iiňovanie národného záujmu, ale len agresívne a mocenské prejavy 282 ntváh bi bo kkitiky a apológia princípu samoubcenia 283 národného kolektívneho vedomia alebo s národom súvisiace zdeformované ideové stanoviská. Je teda opodstatnené pripojiť sa k všeobecne prijatej - Janom Huizingom a klasikmi marxizmu-leninizmu rovnako uznávanej - diferenciácii, ktorá rozlišuje medzi vlastenectvom, patriotizmom, obsahujúcim prirodzené, kohézne prvky národného kolektívneho vedomia, a medzi nacionalizmom obsahujúcim aj škodlivé, agresívne a mocenské prvky. Aký je však ideový, ideologický obsah týchto „izmov"? Zdá sa nám prirodzené, že tak, ako pokladáme individualizmus-liberalizmus predovšetkým za ideológiu slobody a socializmus-komunizmus predovšetkým za ideológiu rovnosti a spoločenskej spravodlivosti, tak aj patriotizmus a nacionalizmus možno pokladať predovšetkým za ideológie národa. Ibaže kým v záujme uskutočnenia slobody, rovnosti, spoločenskej spravodlivostí sa usporiadanie ideí a programov do istého systému zdá pomerne opodstatnené, vypracovanie nejakej osobitnej ideológie v záujme národa sa zdá podstatne menej potrebné. Na toto vlastne stačí principiálne stanovisko, podľa ktorého na základe práva slobody a rovnakej ľudskej dôstojnosti vec spoločenstva je vecou každého, teda v konečnom dôsledku súhrn ľudí tvoriacich spoločenstvo je oprávnený určiť tie politické a spoločenské formy a tie ľudové a územné hranice, v rámci ktorých chce žiť svoj politický život. A to už nie je viac, ako všeobecná, demokratická idea slobody a z nej vyplývajúca suverenita ľudu a princíp samourčenia. Osobitnú ideológiu si nevyžaduje ani skutočnosť, že na ich základe vznikajú národné Štáty, lebo ich vývin nevyplýva z ideovej nevyhnutnosti, ale z faktu, že vôľa národov, ich samourčenie sa v momentálnej etape vývinu sústreďuje najmä na u tvorenie národných štátov a na zriadenie menej vysokých alebo univerzálnych politických organizácií. Osobitnou ideológiou nie je ani to - hoci ľudia sa často nazývajú v tomto zmysle nacionalistami - ak si niekto národné vedomie, národnú lojalitu, národnú solidaritu osvojuje výraznejšie, s väčším citovým nábojom ako je všeobecne zvykom a pokladá to pre seba za prvoradú kolektívnu väzbu, podobne ako ten, kto má veľmi rád svojich rodičov, no zato saeäte nemusí pripojil k ideológii ,.ťamiIkirizmuT', alebo ten, kto má rád svoje mesto, no pritom nemusí byť vyznavačom ideológie „urbanizmu". Je nepochybné, že v čase, keď národný štát preberá nie nejaký existujúci národný a územný rámec, ale sa usiluje o nový vývin, územnú reorganizáciu, rozbitie alebo zjednotenie starých jednotiek, vynorí sa potreba istého potvrdzovania, istej ideologtzácie, pro- j'i.imu upriameného na „existenciu", „realizáciu" národa, čo v porovnám s postojom stabilných národov prudkejšie, naliehavejšie vyžaduje stanovisko na podporu národa, národnej samostatnosti, národného zjednotenia. V rámci tohto stanoviska sa obyčajne vytyčuje povinnosť vlasteneckej obete v záujme starostlivejšieho udržiavania národných svojrázností, ďalej v záujme programu osamostatnenia, resp. zjednotenia. Čo samé osebe mabsahujenevyhnume agresívno-mocenské tendencie. To všetko teda obsiahne pojem, ktorý väčšinou nazývame vlastenectvom, ji.ilriotizmom, a ktorý - hoci j e myšlienke slobody ovela bližší akona-i ninalizmus - napriek tomu alebo skôr pravé preto, môžeme pokladať /,i ideológiu veľmi jednoduchej štruktúry obsahujúcu málo špecifických „ideových" prvkov. 11 NACIONALIZMUS AKO AGRESÍVNO-MOCENSKÝ POSTOJ A AKO IDEOLÓGIA V čom potom môže spočívať príčina, že nacionatizmy zahrnujúce agre-\tvno-mocenské postoje, ciele a politiky národov obsahujú oveľa viac .ideových" prvkov, ako patriotizmus poznačený vznešenými ideami? Ideové postoje sú väčšinou oveľa častejšie zamerané proti agresii a moci ako opačne, ale agresívny a mocenský postoj - aj bez ideového ospra-vrdlnenia-bol tisícročia prirodzenou vlastnosťou mocných a všetkých, Cd sa o moc usilovali. Takýmto prirodzeným spôsobom boli militantné ii dobyvačné nielen väčšie krutovíády a oligarchie, ale - ako sme už na m poukázali - aj republiky a kniežatstvá disponujúce starým aristokratickým alebo obmedzene demokratickým slobodným národným vedomím; ich militantnosť a dobyvačnosť sa pritom takisto nespájala s neja-k vín zvláštnejším „nacionalistickým" ideovým systémom. Nevyhnutnosť 'íi'rdiovanio usilujúceho sa u charakter rozšírenejšieho „ideového sys-Iŕmu", sa v súvislosti s národom vynorí vo chvíli, keďagresívno-mo-< ruský postoj štátu už nepôsobí ako samozrejmý, ale ako neprirodzený a preto si žiada potvrdenie. Takéto potvrdenie sa v súvislosti s národným ■-tatom založeným na modernej myšlienke slobody vynorí v čase, ked u / vyššie spomínané politické vývinové činitele, mocenské vzťahy, otrasne zážitky alebo hraničné, existenciálne problémy podnietili jednotlivé národy, aby si osvojili mocenské a agresívne postoje, politické ciele, Moľé sú v rozpore s demokratickou ideou národa. Kedže sa však sú-i aMic a vo väčšine prípadov nechcú vzdať idey slobody, ktorá má v ich starých tradíciách, prítomnom oslobodení alebo budúcich nádejach aj 284 istván bibó ► hl I I k i A APOLÓGIA PRINCÍPU SA MOURČE n IA 285 naďalej centrálny význam, vzniká napätie medzi nimi aj naďalej vyznávanou ideou slobody a medzi mocensko-bojovou situáciou, ktorá je pre nich životne dôležitá. Práve túto situáciu treba nejakým spôsobom aj na ideovej rovine „vysvetliť", „zladiť" s ideou slobody, ideu slobody zas „doplniť' o militantné a mocenské programy zaodeté do rúcha hodnôt iných rozličných ideí. Medzi takéto patrila aj idea „bělošského bremena" na potvrdenie koloniálnej moci, ďalej „šírenie" ideí Veľkej francúzskej revolúcie alebo demokracie na podporu výbojov francúzskej revolúcie, rozličné historické, majetkové, expanzívne právne tituly a „pan-...izmy", historické alebo národné poslanie jednotlivých dynastií, „osobitná štátotvorná schopnosť', rasová alebo kultúrna „nadradenosť" alebo demokratické cnosti niektorých národov atď. V akom pomere satie-to - z hladiska idey slobody viac-menej falošné konštrukcie - upevňovali, v takom pomere do moderného národného vedomia (vyklíčeného z idey slobody) pridávali - alebo z neho uberali - autokraticko-oligar-chické ideové zlomky, a v takom pomere sa deformovala vec národa spôsobom, že sa obrátila proti „nepriateľom" predovšetkým takto pochopenej národnej myšlienky, v prvom rade proti iným národom spochybňujúcim mocenské požiadavky, a nie proti prekonaným a nefunkčným monarchicko-aristokratickým prvkom starého sveta: monarchicko-aristokratické prvky si dokonca zabezpečili aj istú ochranu alebo svätožiaru, pokiaľ sa stotožnili s národnou vecou nachádzajúcou sa v stave moci alebo strachu, alebo boli pre národnú vec zdanlivo užitočné. V najkrajnejších prípadoch tieto ideové zlomky - potvrdzujúce agre-sívno-mocenské postoje - dospeli až po úplné zavrhnutie a zarmetnutie idey slobody, čo v ich prípade znamenalo totálne „popretie" idey slobody, a v záujme toho stotožnenie sa s otvorenými aristokraticko-oli-garchickými vykorisťovateľskými postojmi. Takéto postoje nachádzajú ohlas väčšinou v prípade, ak konštituované alebo konštitujúce sa národy alebo národné skupiny - ako spoločenstvá - v mene idey slobody a s odvolávaním sa na ňu, postihne nejaká veľká, zdanlivo nenapraviteľná kolektívna krivda, existenciálne ohrozenie, kolektívne poníženie. Medzí formami ponižovania nainfikovanými najprv mocenským duchom a neskôr mocenskou situáciou sú osobitne nebezpečné krivdy niekdajších vládnucich národov alebo národných skupín: také boli krivdy Južanov v Spojených štátoch po občianskej vojne, krivdy Nemcov po Versailles, krivdy Francúzov nútených vysťahovať sa z Alžírska a iných vysídlených národov atď. Patologický strach pred podobnými situácia- .....ilebo pred ich zopakovaním či pred úplným zničením nieje o nič inenej vážny; taký je strach juhoafrických belochov alebo belochov na luhu Spojených štátov, ktorí si časť mocenských pozícií po občianskej ui|tie postupne znova vydobyli, čo Často podnecuje k politike, ktorá vyvolá práve také nebezpečenstvo, poníženie alebo ničenie, ktorému vii chce vyhnúť. Napokon takisto k extrémnym deformáciám a ku kon-lliktu s ideou slobody vedie situácia, v ktorej nejaký silnejší, na svoju iobodu hrdý národ drží príslušníkov nejakého slabšieho národa v si-luAcii bezperspektívneho, bezvýchodiskového útlaku a ponižovania, ukou je napr. situácia černochov žijúcich pod tlakom rasovej diskriminá-I |e, Zo všetkých takýchto situácií sa rodia najzdeformovanejšíe zlomky Ideí, ktoré už nie sú jednoduché sebaklamy, kamufláže alebo priehľadné klamstvá, ale regulárne monštruozity: fašizmus, rasová teória, rasovépre-iMsledovanie, kult vodcu, kult násilia, hnutie Čiernych moslimov atď. To znamená, že ich prostredníctvom v mene strachu zo slobody alebo okla-iiiinia ideou slobody sa pomocou sily masových hnutí dostáva k slovu ukrutná nenávisť, dokonca vyslovené Šialenstvo najneobmedzenejších t vi MOV. Prirodzene, zmeniť tento patologický stav na trvalý nie je možno na istý čas sa to môže podariť v takej miere, v akej bol (alebo sa môže stať) strach, krivda, poníženie, útlak vecou širokých más. V konečnom dôsledku však všetky agresívno-mocenské ideové sys-iŕiny a ideové zlomky, ktoré si vytvorili rozličné nacionalistické hnutia llebo nacionalistická politika, charakterizuje nenapraviteľný vnútorný rozpor. „Doplnenie" idey slobody o agresívno-mocenské postoje je nezmysel: ide o pokus, ako by sa dalo konať súčasne aj v mene idey slobody, aj proti nej. No toto protirečenie sa nevyrieši ani v prípade otvo-i rného popretia idey slobody, lebo ani najextrémnejšie stanoviská a hnu-i i.i sa nevzdajú nároku ponechať si najväčšiu silu slobody a národných hnutí, charakter masových hnutí; trvajú na požiadavke očakávania » i ozvíjania charakteristických cností slobodného človeka, spontánneho nadšenia, zodpovednej aktivity a vedomého sebaobetovania za také kolektívne konštrukcie, ktoré likvidujú základné podmienky rozvoja slobodného človeka. Spomínané protirečenia nemohli ostať bez následkov: v tieni ame-i n kej ústavy deklarujúcej ľudské práva a rovnosť pôsobil absurdne pôstni plantážnika z juhu, podľa ktorého „som slobodný americký občan, .ojím černochom si robím čo chcem"; táto absurdnosť mala po čase Veľmi citeľné následky. Takisto neostala bez následkov ani skutočnosť, 286 1stván BtBÔ MttIKY a apológia PRINCÍPU samourcenia 287 že vlastníci pôdy a kapitálu chápali vlastnú slobodu ako úplnú bezmocnosť iných; aj „bremeno belocha" - pôvodne veľmi výhodné - zdôrazňoval beloch dovtedy, kým toto bremeno nezačalo byť čoraz ťažšie a neznesiteľnejšie; bez spätných vplyvov neostalo ani to, že v mene šírenia ideí francúzskej revolúcie prostredníctvom dobyvačných vojen sa pokúsili hranice francúzskeho ítátu posunúť daleko za francúzske národné rámce; bol absurdný a neskončil sa dobre protirečivý postoj maďarského verejného života pred prvou svetovou vojnou - a odvtedy verejného života toľkých ďalších krajín disponujúcich menšinami -, pomocou ktorého občana krajiny bez ohľadu na jeho materinský jazyk označili za rovnoprávneho člena univerzálneho národa, a súčasne pokladali za mimoriadne dobrého vlastenca každého, kto svoj materinský jazyk vymenil za jazyk štátu, alebo sa na to všetkými prostriedkami usiloval nahovoriť iných. Príklady sú svedectvom, že národné hnutia a druhy národnej politiky, ktoré sfalšujú alebo poprú ideu slobody, sa vo väčšine prípadov skôr-neskôr v nejakej forme vypomstili, a viedli buď k bombastickému pádu, alebo k ústupu, alebo k nanútenému vyrovnaniu, alebo k úplnej korupcii demokracie. To však neznamená, že by násilie a šťastné okolnosti nepomohli občas k víťazstvu aj podobným cieľom a politickým hnutiam. Ibaže to neznamená viac, ako prípadnú úspešnosť číreho násilia - postrádajúceho akékoľvek principiálne stanovisko - a číreho šťastia v takom svete, v ktorom význam zásadných stanovísk a hrozba používania násilia prudkým tempom narastajú. g) TOTÁLNA NEPLATNOSŤ NACIONALISTICKÝCH IDEOLÓGIÍ Po predchádzajúcich konštatovaniach už ťažko možno predpokladať, že zo všetkých ideových prvkov agresívno-mocenského charakteru, ktoré vypracovali národné hnutia ocitajúce sa na rozličných nesprávnych cestách a v slepých uličkách, môže vzísť niečo, čo by sa dalo nazvať jednotnou alebo aspoň súvislou ideológiou nacionalizmu. Domnievam sa, že týmto hodnotením by sme priveľmi přecenili vzájomne príbuzné ideové konglomeráty a ideové zlomky, ktoré postrádajú vážne ideové centrum, lebo sa nezrodili z totožných ideí, lež z totožných zavádzajúcich alebo bezvýchodiskových situácií, ktorým ponúkajú pseudorieše-nia. Preto sme svedkami, že „učenia" rozličných nacionalizmov glorifikujúce moc, rasovú alebo inú dedičnú prevahu, výboje a vojny - i keď majú v mocenskej, dobyvačnej a vojenskej praxi štátu množstvo pred- 11 ii hrajúcich príkladov - v okruhu pozoruhodných myšlienok novove-Itn yznamnými príkladmi takmer nedisponujú. Ak nerátame niekoľko I oiavagantných druhotriednych mysliteľov, Nietzsche je jediný význam-I] hoci takisto extravagantný mysliteľ, na ktorého - nesporne nebežím né a diskutabilné - myšlienky sa nacionalizmy zvyknú odvolávať. 'iri/schesám však počas celého života neprejavil ani najmenšiu ocho-iby si nacionalistické ideové zlomky a hnutia - ktoré už v jeho ča-h nádejne rozkvitali - adoptoval, dokonca voči nim uplatňoval su-vriŕnne pohŕdanie aristokratického stanoviska požadujúceho univer- ílmi platnosť. A nie bez príčiny, lebo spomínané ideové zlomky prelínajú z kedysi platného autoritatívno-aristokratického princípu ibaútrž-1,1 zbavujú ho ambícií na všeobecnú platnosť tým, že ho dávajú do ultizieb veci vždy jediného národa proti ostatným: nieje nacionalizmus, 'i iki nacionalizmy, ktoré sa ideovo navzájom likvidujú, lebo každý / nich v nejakej forme nazýva Úbermenschom svoje plemeno, a to bez J ejkoľvek akceptovateľnej kvalifikácie. Preto všetko, čo nacionalizmy i sial „ideovo" vyprodukovali: zaniknuté ríše alebo neprimeranépre-h'novanie zašlej slávy politických či kultúrnych výkonov do úzadia u oných rás, teória nadradenosti, mocenské, dokonca svetomocenské požiadavky, siahajú od dojemnej naivity cez evidentné nezmysly po hrôzu masového vraždenia, a ich platnosť a schopnosť byť predmetom ilukusic nikdy ani minútu neprežili mocenskú situáciu, vládny systém, politické slepé uličky alebo kolektívnu hystériu, ktoré si niečo z toho prisvojili. Vo všeobecnom presvedčení národov ešte aj dnes existujú tri ideológie odvodené z pevne podloženej idey slobody, ktoré participujú na platnosti idey slobody: liberalizmus, socializmus a patriotizmus (patrio-iii ii s najmenším svojským ideovým obsahom). Výraz nacionalizmus i účelnejšie vyhradiť pre agresívno-mocenské postoje späté s náro-i |om a pre ich ideológie alebo ideologické zlomky ako deformačné pro-iiiUv. Musíme si však uvedomiť, že ak túto terminológiu prijmeme, m l nule správne nazývať nacionálí zrno m jednoduché a prirodzené spo-linJenské fenomény alebo fenomény vedomia vyplývajúce zo sociolo-i I i-ho faktu národa. in I \ KT NÁRODA ZA „ÚSPECHMI" NACIONALIZMU Akn máme po tom všetkom chápať Toynbeeho tézu, podľa ktorej ak i li il eraz hocikedy a hocikde došlo k zrážke troch velkých ideológií, indi- 288 istván 11 i ii 11 vidualizmu, komunizmu a nacionalizmu, zakaždým bez výnimky zvíťazil nacionalizmus? Na prvý pohľad cítime, že v tomto konstatovaní je skutočne ukrytá podstatná pravda, no cítime i to, že v podobe tejto formulácie je celkom zavádzajúca. Priam sa ponúka replika, že práve pred dvadsiatimi a niekoľkými rokmi zožali spojené sily individualizmu a komunizmu nie celkom bezvýznamné víťazstvo nad najväčším predstaviteľom nacionalizmu vtedajšieho sveta. Na toto konštatovanie by bolo samozrejmé odpovedať, že nacionalizmus aj odvtedy žije, rozmáha sa, a ním vyvolaný počet krvavých konfliktov znova narastá. Toynbee však ide ešte hlbšie, a víťazstvá nacionalizmu nevidí ani tak v hmýrení a konfliktoch malých nacionalizmov, ako skôr v tom, že veľké krajiny stelesňujúce individualizmus a komunizmus prijímajú charakteristické a nebezpečné črty nacionalizmov práve vo vzájomných ostrých konfrontáciách. Aj v tomto konštatovaní je kus - ani nie bezvýznamnej -pravdy. Neplatí iba to, že v boji ideológii víťazí, „ukáže sa ako silnejší" - nacionalizmus. Skutočný proces je oveľa jednoduchší: ak totiž hocikde jeden alebo niekoľko konkrétnych Štátov v akejkoľvek forme prijme či už individualizmus-liberalizmus, či socializmus-komunizmus, národ tohto štátu ešte neprestane byť národom, jeho organizačný útvar neprestane by (štátom, jeho územie neprestane bytvlasťou, dokonca sa ňou stane vo vystupňovanej miere. V súvislosti s ním teda ostáva v platnosti všetko, čo sme povedali o národe, vlasti, národnom vedomí, národnom štáte a nacionalizme. Tieto národy teda môžu byť slávne, a môžu sa správať hanebne, môžu byť v bezpečí a môžu sa ocitnúť v ohrození, môžunapádaťa môžu byť napadnuté, môžu byť utláčané a môžu utláčať, na potvrdenie svojich mocenských situácií alebo vyváženie svojej neutešenej situácie môžu vymyslieť pseudoidey, ktoré často nadobúdajú deformované podoby individualizmu-liberalizmu alebo socializmu-komunizmu, prakticky však majú celkom totožnú funkciu s nacionalistickými pseudoideami alebo nimi samé sú. Všetkým tým nie nacionalizmus - ako systém ideí a programov alebo ako svetská náhrada náboženstva-„víťazí" nad systémami ideí individuahzmu-liberalizmu a socializmu-komunizmu, ale národ ako kolektívny fakt sa ukáže silnejší ako jeden či druhý spoločenský program, ideológia alebo v ich mene vystupujúca moc či záujem. Mohli by sme to povedať aj tak, že individualizmus-liberalizmus, socializmus-komunizmus a moderný národ pochádzajú rovnako z ústrednej myšlienky demokratickej slobody, ale ako sme už na to poukázali, z týchto ideových a spoločenských následkov iiiiikv a apológia princípu samo určenia 289 •' "liii'ic slobody sa s miestom, časom a .skupinou ľudí späté kolektívne ■ ■ é >inie meniace sa na masové, národ - skôr stali reálnymi spoločen-ikvmi skutočnosťami ako povedzme osobná a politická sloboda či rovna-kii ľudská dôstojnosť a spoločenská spravodlivosť, ktoré sa už síce sčasti Mlesnili vo veľmi podstatných spoločenských inštitúciách liberalizmu | ih ializmu, ale sčasti sú ešte vždy len programy a ideológie. Preto .....terne konštatovať, že medzi všetkými politickými ideológiami ideo- i.i národa, patriotizmus má najmenej svojský ideový obsah, a súrne najsilnejší opravdivý kolektívny akcent. Pravda obsiahnutá loynbeeho téze teda znie tak, že národ ako hotový fakt sa často uká-il ,i ešte ukáže „silnejší" ako iné kolektívne súdržné činitele a ptogra-inv Nacionalizmy však, ako ideológie, ani na jedinom bojisku ideí či praxe nikdy výrazne netriumfovali. Naopak, len čo voči nim začnú se-i lózne uplatňovať princíp idey slobodného národa- princíp samourče-nln - všetky údajné „idey" nacionalizmu sa dokonale rozplynú, zmiznu, či už ide o "bremeno belocha", alebo o šírenie slobody vo forme moci či dobývania, alebo o rasovú nadradenosť plavovlasých Severanov, alebo o súdržnú silu svätoštefanskej koruny. i | I >EFINITÍVNA KONCEPCIA SÚVISLOSTÍ NACIONALIZMU, NÁRODA A SAMOURČENIA li-iaz sa už môžeme pokúsiť odpovedať na otázku, kde je chyba v radiích rovníc, na začiatku ktorých je samourčenie zrodené z idey slobody, a na konci najničivejšie formy nacionalizmu. Súvislosť musíme vy-liidriť presne tak, že nacionalizmy - s ďalším množstvom krízových javov - sú naozaj súčasti krízového prechodného obdobia, ktoré sa nachádza medzi vznikom modernej idey slobody a medzi jej uplatňovaním sa v podobe skutočne fungujúcej spoločenskej formy. Podotýkame, že aj v najlepšom prípade sme len v polovici tohto prechodného obdobia. K chybe v radoch rovníc, ktoré zodpovednosť za národný štát pripisujú samourčeniu a zodpovednosť za nacionalizmus pripisujú ná-lodnému štátu dospejeme s poznaním, že národný štát práve vtedy a tým podnecuje rozličné nacionalizmy, keď sa sčasti alebo úplne odrihne od princípu samourčenia, od princípu, ktorý stelesňuje ideu slobody ako základ bytia národov ako spoločenstiev. Princíp samourčenia teda nielen že nieje príčinou nacionalizmu, ale - pri serióznom chápaní a skutočnom uplatňovaní - je jediným reálnym protiliekom na tie mocenské situácie a stavy podriadenosti a strachu, z ktorých sar^iaTJS^pnalizmy: 290 ISTVÁN BII IIIIIKY a apológia princípu samoľrčenia 291 ten istý samourčovací princíp, ktorý utvoril národné štáty, môže záro veň bez väčších ťažkostí vyriešiť aj ich konflikty - ak ho uplatnia. I )i i stali sme sa späť k už naznačenej pravde, podľa ktorej vznik demokrn tickej idey slobody so všetkými jej následkami, si vyžaduje jej serióznu akceptáciu bez akýchkoľvek deformácií mocenskými alebo inými záujmami, lebo ak sato nestane, v mysliteľoch, elitných skupinách a misách nastane taký extrémny stav vypadá, ktorý staré metódy prakti/u vania moci jednoducho nezvládnu. 6. PRINCIP SAMOURČENIA AKO PREKÁŽKA VYŠŠEJ MEDZINÁRODNEJ INTEGRÁCIE a) PROGRAMY ÚSTREDNEJ MOCI SVETOVÉHO ROZSAHU A MOCI ELITY Druhým rozhodujúcim argumentom kritiky princípu samourčenia, ktorý odsudzuje nacionalizmus a ohľadne vonkajšej orientácie v určitom zmysle súvisí s prvým argumentom a opakuje ho, je tvrdenie, podľa ktorého samourčenie tým, že dáva právo a podnet na utvorenie a zachovanie národných štátov, vedie spoločenstvo štátov smerom k rozkúskova-niu, rozdrobeniu, „balkanizácii", čím sa ocitá voči nevyhnutnosti zriadenia vyšších integrácií, federácií, veľkých kontinentálnych, subkonti-nentálnych alebo iných integnijúcich jednotiek alebo vzniku univerzálnej svetovej integrácie, svetového štátu, čo imperatívne vyplýva zo súčasného zjednocovacieho procesu sveta a technického vývinu. Nevyhnutnosť týchto formácií je podľa argumentácie oveľa súrnejšia ako uplatnenie vôle národov, samourčenia: ak teda táto vôľa - ktorá by sa prirodzene mohla, ale sa neupriamuje alebo len nedostatočne upriamuje na obsiahlejšie alebo svetové integrácie - nie je schopná vývinovú nevyhnutnosť rozpoznať včas, potom treba tieto akútne potrebné vyššie integrácie uskutočniť aj bez ohľadu na vôľu a samourčovacie právo más neschopných včas si uvedomiť vlastný prospech. Najmä v súvislosti so svetovým integračným procesom sa zvykne poukazovať na alarmujúci fakt, že politická a spoločenská organizovanosť ľudstva prekvapujúco zaostala za stavom vývinu techniky a jej ničivých prostriedkov, a preto so svetovou integráciou nemožno čakať dovtedy, kým na ňu spoločná vôľa ľudstva postupne dozreje. Tí však, ktorí jediný liek proti sebazničeniu ľudstva vidia v rýchlom " Kleni centrálnej moci so svetovou kompetenciou, musia domyslieť • i podmienky vzniku a zachovania takejto moci. I j i hle, bez dobrovoľného súhlasu uskutočnené vybudovanie spo-"iii nach mocenských centier si - aj podľa historického svedectva, ale i n i danom vývinovom stupni našej spoločnosti - možno najpravde-BdobnejSie predstaviť v podobe boja, dobývania alebo aspoň strhujú-■ i mocenskej prevahy. V súčasnej situácii musíme formu boja a do-|' tmia vylúčiť, lebo tá by podľa všetkej pravdepodobnosti asociovala predstavou, že centrálnu moc svetovej kompetencie utvára presne ka- ......fa- ak ju vôbec niekto prežije -, ktorej sa chceme prostredníctvom lej integrovanej formácie vyhnúť. Mocenská prevaha ako druhá I niualita schopná utvoriť mocenské centrum takisto nieje pravdepo-ilnlmá, keďže na svete nieje iba jediná jadrová veľmoc. Avšak za predpokladu najšťastnejšej eventuality, ktorou je mierový nik svetovej moci, nebude pre jej zachovanie stačiť, aby naraz vznik-111 aby si mocenskú situáciu zrodenú v istom okamihu udržiavala odívá vratkými prostriedkami moci; bude musieť utvoriť a udržať aj |Midmienky nepretržitého, univerzálneho, konkrétneho a úspešného >í.ubiapasívne-popri väčších-menších zlepšeniach svojej materiálnej Hnacie - so súhlasom alebo hoci so zmierením prijímali postupné zhoršovanie svojej osobnostnej a kolektívnej situácie: čoraz výraznejšie 294 I s t v a n Bil • MIIKY A APOLÓGIA PRINCÍPU SAMOURCENIA 295 odstavovanie od zmyslu vlastnej činnosti, stupňujúce manipulova ich postojov a mocenské nároky centrálnych orgánov a elít. Súčasní situácia ľudstva sa výrazne líši od situácie niekdajších ríš, ktoré dispo-novali poslušnými masami, nepoznali „jed" hnutí bojujúcich za slobodu , ani „jed" nacionalizmu, a boli organizátormi mieru. Pravda, aj politicky najvyspelejším masám sa ľahko zunujú komercializované alebo prehnane propagované formy politiky, a želajú si - ako si vždy želali a budú želať - pevnú vládnu moc, ktorá je schopná udržať verejný poriadok a výkonnú elitu, pokiaľje táto elita skutočnosti výkonná, a nie do rúcha výkonnej elity odetá privilegovaná, mocenskými ambíciami poznačená vrstva. Politická aktivita más však napriek tomu presahuje všetky z dejín známe miery, ustavične rastie a v súvislosti so slobodou, rovnosťou, spravodlivosťou, blahobytom, zákonnosťou a pravdovravnosťou predkladá vládnej moci čoraz väčšie požiadavky. Treba si uvedomiť, že národy, medzitým, čo ich určité súvislosti politiky nebavia, a v tej či onej otázke ich možno oklamať či zmanipulovať, nevzdali sa spomínaných požiadaviek sa nevzdali ani na chvíľu, a vo veci, či existujú alebo chýbajú, ich možno podviesť len na krátky čas. Podľa všetkého aj politická pasivita tretieho sveta klesá a bude klesať presne v takej miere, v akej bude prekonávať chudobu a zaostalosť. Ale masy, ktoré sú nútené žiť v deformovaných, falšovaných alebo manipulovaných formách života, vôbec nežijú tento život v podobe poslušnej pasivity obyvateľstva starých svetových ríš, ale na všetky nedostatočnosti a lži, ako sme už na to poukázali, reagujú revolučnými hnutiami, politickou hystériou alebo rastúcou nespokojnosťou. Moc a vládnuca elita musí rátať so spomínanými prejavmi, teda musí s nimi rátať aj svetová centrálna moc a elita, ktorá ako taká nestačí alebo nieje schopná získať aktívny politický súhlas más. Právom teda môžeme predpokladať, že programy svetovej diktatúry a moci elity napriek všetkej zdanlivej modernosti a s aspektom poukazujúcim na budúcnosť, nepredstavujú budúcnosť, ale v mnohých súvislostiach - takisto ako niektoré podobné prvky nacionalistických ideológií - novú obdobu iba navonok modernizovaných, zašlých mocenských sociálno-organizačných princípov monarchizmu a aristokratizmu. Najväčší nedostatok myslenia v reláciách svetového štátu alebo svetovej elity nespočíva v jeho utopickosti a nerealizovateľnosti, lebo to samé o sebe nieje isté a pre rozhodnutie celej otázky nám chýba historický odstup. Najväčším nedostatkom je, že umiestnenie svetového štátu nížstva štátov, elitnej alebo masovej moci do centra, kladie dôraz m ic, vládnutie, na ich rozsah a vonkajšie techniky a nie na spolo-ké a psychologické podmienky fungovania moci. Tento pohľad je i trpený faktom, že pri dnešnej rozvinutej doprave a technike by nao-M| nebolo nemožné administrovať svetový štát zhora, ak by šlo len i.ku administračnej techniky, no nejde len o ňu. Nech už sú teda Ihynbeeho úvahy o úsiliach starých kultúr vybudovať svetový Míako-i nlvck sugestívne a inšpiratívne, ozajstnými špičkovými výkonmi veľ-Ivih kultúr nie sú veľkéMfys ambíciami staťsa svetovým štátom, ale 11. c legitimity svetového rozsahu, či už boli jednotné štáty alebo množ-žiadavky suverenitu ľudu a samourčenia - aj keď sa im chceme v mene rozličných životne dôležitých záujmov a rozličných presvedčivých dôvodov vyhnúť - narážame vždy znova a znova. Svet podľa všetkého v kritických otázkach a kritických chvíľach okrem princípu suverenity ľudu, základných ľudských práv a samourčenia ani dnes nedisponuje žiadnym iným, vo verejnom presvedčení zakotveným princípom, ktorý by bol schopný zabezpečiť spoločenské a psychologické podmienky le-ľ.i limity, a nič nenaznačuje, že by v dohľadnej budúcnosti chcel alebo mohol tieto princípy niekto vymeniť za iné. V súčasnosti je na celom svete v podstate nedotknute platné všeobecné presvedčenie, ktoré v kritických vnútro- a zahraničnopolitických otázkach v primeranej forme zaznievajúci hlas ľudu uzná za „hlas Bolí", kým slovo kráľov, mocnárov, diktátorov, vládnucich elít a technokratov neuznáva. Kritiky namierené proti princípu samourčenia teda pripomínajú takmer 300 rokov periodicky sa opakujúce kritické teórie a ovzdušie dezilúzie, ktoré znova a znova hlásali neaktuálnosť princípu vnútorného organizovania slátu na základe samourčenia, a o ktorých doteraz vždy vyšlo najavo, h- namiesto odparentovanej suverenity ľudu, ktorá v zregenerovanej lorme vždy znova povstala, chceli zaviesť alebo vráriť niečo horšie. Pri-liližnetakáje situácia aj v súvislostí s medzištátnym princípom zodpo-u'dajúcim suverenite ľudu, s princípom samourčenia a aj s kritikami a dezilúziami, ktoré sa ich dotýkajú. Veľa príznakov svedčí o tom, že ne/deformovaná aplikácia princípov odvodených z demokratickej idey slobody, t.j. suverenity ľudu a samourčenia je schopná - ešte aj pri zachovaní množstva štátov-minimalizovať aj nebezpečenstvo vojny oveľa viac, ako vystupňovanie moci na maximum samé osebe. Máme teda |u íčinu predpokladať, že je omnoho účinnejšie-aj keď menej efektné -lozmýšľať nad otázkou, akými spoločenskými technikami možno na zaklade princípu samourčenia - aj pri pluralite štátov - vybudovať sta-lulnú rovnováhu, ktorá by garantovala možnosťmierovej koexistencie. I 'i irodzene, to vôbec neznižuje význam eventuálnych podnetných a kon-šl niku'vnych plánov, ktoré sa týkajú svetového Štátu, svetovej elity ale-lio vyšších integrácií. No nech už ústredná svetová moc vznikne ako- 302 1STVÁN bibú koľvek rýchlo, od akéhokoľvek očakávania rýchlejšie alebo hoci aj celkom neočakávane, je isté, že nebezpečenstvo hroziacej jadrovej katastrofy je potrebné odstrániť ešte predtým, v podmienkach súčasného medzinárodného spoločenstva štátov, ktoré tvoria národné Štáty. Vyjasnenie problémov súvisiacich s princípom samourčenia ako so základným princípom usporiadania súčasného medzinárodného spoločenstva štátov je teda nevyhnutné, a žiadna perspektíva medzinárodnej integrácie nás nezbavuje povinnosti sa ním zaoberať. Zdeformovaná maďarská mentalita, bezvýchodiskové maďarské dejiny 305 () 1ÁZKA MENTÁLNEJ KRÍZY * M prelomu storočia, ale najmä v posledných dvoch desaťročiach jednou z centrálnych otázok maďarského kolektívneho života je: aká je ......ľiirská mentalita, akí sú Maďari? Neholo by na tejto otázke nič zvláštne, keby šlo len o to, že sa pokúšame nájsť črty charakteristickej ľudo-mentality na širokej škále dôveryhodnosti, ktorá siaha od mo-menlálneho nápadu po široké umelecké videnie; alebo o to, že by sme , osobitnou starostlivosťou skúmali, chránili a uchovávali každý cha-itikleristický ľudový prejav; alebo hoci priamo o to, že odkrývaním maďarskej ľudovosti chceme podporiť všeobecnú požiadavku osobitosti, iiNiiostatnosti. Oprávnene môžeme predpokladať, že takéto pochopenie ntrt/ky nieje vždy plodné, a že mimoriadne prehnané sú najmä očakávaniu, ktoré od odkrývania ľudovosti a jej oficiálnej smerodajností očakávajú obnovenie maďarskej kultúry alebo upevnenie politických požiadaviek. Nejde však výlučne o maďarský fenomén: v istej miere ho možno nájsťu každého národa na východ od Rýna. Hľadanie maďarskej mentality, maďarského charakteru však v posledných desaťročiach nadobudlo okrem iného aj istú vyslovene tragickú črtu: v našom prípade ide už o to, že zodpovednosť za sériu katastrof posledných sto rokov maďarskej histórie, za nevyvážený maďarský politický vývin, za húževnato a znova a znova sa prejavujúce nezdravé črty maďarskej spoločenskej hierarchie hodnôt a duchovného vývinu pripisujeme akejsi v tnilomej kríze, skaze maďarskej mentality, maďarského charakteru. Ako kladie otázku László Németh, musíme nájsť „kde sa v Maďarovi stratil Maďar". Podľa takto položenej otázky treba korene ťažkostí hľadať v tom, že Madärstvo nastúpilo na cestu, prijalo také formy a vplyvy, ktoré sú v lozpore s vnútornými svojráznosťami jeho mentality; čiže Maďar sa v Maďarovi stratil pod vplyvom niečoho nemaďarského. To „niečo nemaliarske" sa mohlo z nie bezprostrednej maďarskej blízkosti uplatniť trojakým spôsobom: prostredníctvom cudzej moci, cudzej asimilácie .1 cudzieho vplyvu. Na to, že konečnou príčinou všetkých vymenovali ých chorobných fenoménov bola tak či onak štyristoroČná cudzia nad-v láda, príde každý, kto sa len trocha pokúsi prejsť všetkými predchádza- 306 1 ST VÁN B I B /i) F FORMOVANÁ MAĎARSKÁ MENTALITA. 307 júcimi udalosťami. S týmto konštatovaním však nebude a nemôže by spokojný nikto, lebo od roku 1918 sme neboli pod cudzou nadvládou dokonca od roku 1867 sa cudzia moc prejavovala menej bezprostredne; no symptómy krízy kolektívnej mentality sa množia práve v polovici 19. storočia a po roku 1918 stávajú sa celkom osudnými. Nastolenie otázky mentality však vedie nevyhnutne ďalej k otázkam cudzej asimilácie a cudzieho vplyvu. A tak vzniká situácia, že napríklad László Né-meth - medzitým, čo pátra po príčinách vnútorného rozkladu maďarského kolektívneho vývinu a maďarského ducha1 - má pocit, že je potrebné urobiť aj presnú bilanciu úspešného či neúspešného charakteru švábskej a židovskej asimilácie v 19. storočí; v dôsledku toho sa celý jeho myšlienkový postup- ktorý sa vyznačuje hlboko pravdivým a vierohodným vnímaním krízy - aj vtedy, aj dnes beznádejne ocitol medzi podráždenými polemikami okolo asimilácie, od ktorých sa sotva bude dať odlíšiť. Iný variant nastolenia tej istej otázky ponúka Sándor Ka-rácsony, ktorý kladie otázku prevažne v nemecko-madarskom kontexte: východiskovým bodom je cudzia moc, koloniátnyvzidh, avšak rozhodujúce príznaky problému sú hodnotené podľa cudzieho nemeckého myslenia (ktoré je maďarskému mysleniu vzdialené), dokonca podľa deformujúceho vplyvu západného myslenia.2 Príklady, na ktorých to demonštruje, sú veľmi výstižné, ale v maďarskej histórii vari nezohral úlohu taký koloniálny vzťah, taký spoločenský útlak, v ktorom vyko-risťujúci postupoval náhodou podľa maďarského, teda podobného alebo totožného „myslenia"? Pritom obaja si jasne uvedomujú, že myslenie, mentalita nepredstavujú nič nehybné, čo sa naťahuje kľúčom, ale že ide o vyvíjajúci sa a široko rozvetvený jav. Čo povedať o analytikoch, ktorí v porovnaní s nami analyzujú maďarskú mentalitu v menšom rozsahu a v malých skupinách uchovávajú svoje tézy na vyriešenie záhady maďarského charakteru a maďarského osudu, ktoré sa zhodujú jedine v tom, že súčasný stav národnej mentality pokladajú za tragicky narušený, ale národnú mentalitu ako takú považujú za nesmierne hodnotnú alebo aspoň sa originálnu a zaujímavú. Ak chceme zísť z týchto slepých koľají bez toho, že by sme sa stali hluchými voči skutočne existujúcim problémom, musíme najprv zblízka poukázať na všetko, čo chápeme ako problém. Na základe akých skúseností môže niekto tvrdiť, že toto spoločenstvo stratilo samé seba? Áno, vieme, že väčšia časť mládeže krajiny tancuje na medzinárodnú hudbu medzinárodné tance, že hovorená a písaná maďarská reč v mno- hých súvislostiach stratila chuť i farbu, že používame oveľa viac vedľajších viet ako naši predkovia, že kolektívne formy maďarskej spoločnosti a schaoiizovali a destabilizovali. Ide však viac-menej o európske a svetové fenomény, nie o maďarské špecifiká, aj keď podaktoré domáce symptómy sú v porovnaní s priemerom vážnejšie. Špecifickým maďarským fenoménom však je, že táto krajina v najnovšom období svojich dejín, najmä od konca 19. storočia, v rozhodujúcich historických chvíľach, najmä v rokoch 1914-1920 a 1938-1944 prejavila osudovú neschopnosť pochopiť skutočné danosti vlastnej situácie a úlohy, ktoré z nej vyplývajú. Okrem toho, že v dvoch vojnách sa „postavila na zlú stranil", čo urobili aj iní, maďarský národ v rozhodujúcich chvíľach, rovnako v politickej, spoločenskej a duchovnej sfére, nevedel nájsť, alebo nevedel pomôcť k moci tým veďúcim, alebo takým vedúcim ľuďom, ktorí by boli správne vyjadrili a správne našli jeho potreby, záujmy a cestu. Vodcom a jednotlivým Členom spoločenstva v rozhodujúcich chvíľach udovo chýbal alebo sa narušil normálny inštinkt upriamený na poznanie kolektívnych záujmov - čo nieje akýsi mystický jav, lebo je zložený zo zdravej súdnosti jednotlivých členov spoločenstva - a zdalo sa, /e iné národy v rovnakom čase, ale v podobných kritických situáciách sa správali „inštinktívne" správnejšie, pravdivejšie a primeranejšie vlastným kolektívnym záujmom. Podstatné v tejto veci nieje skutočnosť, že i né národy - na rozdiel od „nejednotného" maďarského - žijú v zázračnej jednote a porozumení, ale fakt, že v maďarskom národnom spoločenstve sa otázky, ktoré zaujímajú a polarizujú celé spoločenstvo, nastolili znova a znova takým spôsobom, v dôsledku ktorého sa spoločenstvo zaplietlo do neplodných, nikam nevedúcich zápasov, a ostalo slepé voči skutočným úlohám a skutočným problémom. Aj javy narušenej maďarskej mentality, sú zarážajúce najmä v týchto súvislostiach, veď náš národ, ktorý si o sebe či už správne alebo nesprávne myslel, že je rytiersky odvážny, že sa ľahko dokáže nadchnúť, že v pasívnej rezistencii je silný, sebavedomý atď., pred niekoľkými rokmi sa pred našimi očami a pred celým svetom prejavil celkom odlišnými črtami. Všetky tieto javy vyskytujúce sa v historických situáciách poukazujú na to, Že ak hľadáme príčiny krízy maďarskej mentality, treba sa io/hliadnuf najprv v histórii. Preto chceme poskytnúť stručný prehľad podmienok a udalostí, ktoré počas dejín determinovali orientáciu maďarského národa alebo spoločenstva. 308 i5tvän b1bú /MľfOBMOVAN* MAĎARSKA MENTALITA. 309 CESTÁM AD ARSKEHO VYVINU DO REVOLÚCIE Domnievame sa, že proces chaotízácie maďarského politického a spoločenského vývinu sa datuje od začiatku 16. storočia. V Uhorsku po potlačení Dózsovho povstania nadobudla rovnováha .spoločenských síl a vzťahov prvý raz trvala podobu vo Werbůczyho diele?; stredná a drobná šľachta sa striktne izoluje od roľníctva a v rozhodujúcich chvíľach -napriek všetkým spoločenským nezhodám s vyššou šľachtou - tvorí s ňou spoločný šľachtický front. V tomto období sa rodí najškodlivejší fenomén novovekého maďarského spoločenského vývinu, od roľníka sa takmer neodlišujúci, no napriek tomu po mocenskom duchu a spoločenských privilégiách túžiaci zeman, ktorý sa vyznačuje nenávisťou voči roľníkom. Po potlačení Dózsovho povstania a v dôsledku moháčskej katastrofy sa zo života krajiny ako potenciálny protivník maďarskej vyššej šľachty a feudálnych stavov vylučuje aj kráľovská moc. Od tých čias Uhorsko definitívne nadobudlo črty východoeurópskejšej spoločenskej štruktúry založenej na útlaku nevoľníkov a chladnej stavovskej hierarchii, súčasne sa ako politická jednotka rozpadáva, a jej politické ťažisko sa ocitá v zahraničí, nakoniec vo Viedni. Napriek lýmto katastrofám v nasledujúcich storočiach prejavuje krajina v duchovnej oblasti výraznú mobilitu a výkonnú schopnosť, dokonca práve v tomto Čase sa s väčšou dynamikou a masovou silou zapája do európskych duchovných prúdov. To znamená, že stredoveké prípravné a prispôsobujúce sa tendencie po veľkom politickom rozmachu 14.-15, storočia približne do 16.-17. storočia dospeli, resp. boli by pri lepších podmienkach dospeli k tomu, aby z Uhorska urobili samostatnú a samostatných výkonov schopnú politickú a kultúrnu jednolku európskeho spoločenstva. Na politickej rovineje samostatná uhorská politika 16. a 17. storočia poznačená čoraz ťažšími a iluzornějšími úsiliami. Na spoločenskej rovine pre stagnáciu alebo nevýraznosf buržoázneho vývinu sa velkým duchovným prúdom nepodarilo vážnejšie ohroziť nehybné rámce stavovskej hierarchie, ale ku koncu obdobia, v Rákócziovskoirf1 povstaní sa vo veľkom úsilí o národnú samostatnosť objavia na krátky čas aj spoločenské revolučné prvky. Po páde Rákócziho povstania osobitná maďarská politika dočasne opúšťa javisko európskej politiky, krajina sa zmieruje so skutočnosťou, žc sa stala jednou z provincií Habsburskej ríše. a adekvátne tomuto faktu sa v uzavretých, provinciálne politických, spoločenských a duchovných rámcoch psychicky i materiálne usiluje spamätať z utrpenej straty krvi. I )o druhej polovice 18, storočia sa už prejavujú celkom vážne príznaky ... holý zapadnúťdoistéhonaoaiárodného, ja/yknviv.iiiiešiiného. ale nemecky orientovaného dynastického rámca, na Čo sa v súčasnosti už do-sltitočne nepamätáme, Lebo dokumenty tohto vývinu, kedže nemali pokračovanie, neregistruje ani maďarský, ani rakúsko-nemecký svet. Úsilie o obnovenie uhorskej samostatnosti je aj naďalej živé, no snaha o polil ickú samostatnosť ostáva predbežne len v stavovských rámcoch, pričom sily spoločenského a duchovného pokroku nestoja na strane stavovského nacionalizmu. Vychádza to najavo počas vlády Jozefa II., ktorý trocha oneskorene - aj z ríše Habsburgovcov chcel utvoriťcentristic-kti, proti stavovskú, administratívne dobre fungujúcu, jednojazyčnú křapnu, v ktorej by cirkev podliehala štátu a štát by podporoval buržoáziu a priemysel, skrátka ríšu, akou sa stalo Francúzsko pod vplyvom statočného kráľovského absolutizmu. Túto politiku Habsburgovcov v sku-loČnosti nezmaril odpor stavov a smrť Jozefa II., ale o niekoľko rokov neskôr spätný vplyv francúzskej revolúcie, ktorá vzala dynastii chuť od u'lóriem. Zo spomínaného spätného vplyvu sa rodí reakčná politika ľrantiška I. a Metternicha, konzervatívna politika Svätej aliancie, ktorá sa vyrovnala so stavmi. V období Svätej aliancie, keď sa pod vplyvom francúzskej revolúcie po celej Európe nastoľoval problém utvorenia demokratického polili ckého spoločenstva, spoločnou vecou našej krajiny stáva sa vec politickej a spoločenskej samost&tiiosú. Dynastické úsilia Habsburgovcov o utvorenie spoločenstva boli príliš čerstvé a málo zakorenené na to, aby nové tendencie demokratického vývinu spoločenstva prijali pre seba záväzne rámec, ktorý prostredníctvom Habsburgovcov bol iba v počiatočnom štádiu budovania. Všetky úsilia o demokratický vývin spoločnosti si rámce tu žijúcich, už skôr utvorených národov osvojili predovšetkým na jazykovom základe, a týmto smerom strhli so sebou aj celý spoločenský, politický a duchovný život. V znamení ciefa demokratického vývinu spoločnosti sa vec národnej nezávislosti aj v Uhorsku spojila s vecou politického a spoločenského vývinu. Zapojenie sa-v 18. storočí nahromadených - maďarských síl do veľkých európskych hnutí tak utvorilo v maďarskej histórii dovtedy a odvtedy nezopakovaný rad politických a duchovných výkonov, ktorý poznáme pod menom maďarské reformné obdobie. Vec politickej a vec spoločenskej samostatnosti sa vzájomne posilňujú, ajedna druhej získava prívržencov: program národnej samostatnosti úspešne paralyzuje odpor stavovského 310 istvan b 1 BI nacionalizmu voči spoločenským reformám, a dynamika spoločenského reformného programu pôsobí príťažlivo aj mimo maďarského okru-hu, V tom čase sa utvára aj čoraz expanzivnější maďarský radikalizmus, ktorý sa okrem opatrných cieľov politických vodcov pokúša o rozbitie celkom zmeravenej spoločenskej hierarchie Uhorska a o zapojenie spoločenského vývinu krajiny do veľkého demokratického a revolučného procesu Európy. Tento radikalizmus - spôsobom zatieňujúcim všetkých ostatných - predstavuje pre nás už len životné dielo Petôfího, ktoré však svojho času nebolo ani neorganickým, ani izolovaným javom; ibaže na ostatné prejavy spomínaného radikalizmu sa dostatočne nepamätáme, lebo nemali pokračovanie: ich pravá úloha by sa bola začala po úspešnom vybojovaní samostatnosti. Je nesporné, že spoločenský, politický a duchovný proces, ktorý viedol k rokom 1848-49, vykazuje pri pohľade zblízka aj množstvo rozličných disharmónií. Chýbala zreteľná diferenciácia hľadísk a požiadaviek stavovského, mocenského nacionalizmu najednej strane a demokratického nacionalizmu na stranej druhej, čo viedlo k osudným následkom v národnostnej otázke. Nositeľ rozhodujúcej úlohy, zemianstvo, ktoré prežívalo najlepšie, najplodnejšie obdobie svojej histórie, bolo predsa len stavovskou hierarchiou, čiže hierarchickým spoločenským chápaním preniknutou spoločenskou formáciou, ktorá mohla jej pridelenú „buržoáznu" úlohu brať len napoly. Oživený buržoázny a intelektuálny vývin bol aj napriek celému úsiliu a sľubnému začiatku veľmi povrchný a postrádal tradície. Chýbali masy remeselníkov a roľníkov ochotné zapojiť sa do politických akcií. Celé podujatie nestavalo vždy na dobre pripravených a ďalej budovaných výkonoch, ale pozostávalo z množstva náhle rozhodnutých chcených a zámerných úsilí. Také isté disharmonické prvky skonštatoval László Németh na literárnej rovine o tom, čo znamenala a čomu uškodila jazyková reforma ako problém, ako program a ako metóda v maďarskom duchovnom živote (Kisebh-ségben - V menšine, s. 8-11) a v dôsledku toho v celom vývine reformného obdobia; najmä na základe analýzy literárnych prejavov už vidí začiatok úpadku, ktorý sa dovršil v druhej polovici storočia. Zovšeobecnenie tohto a nasledujúceho obdobia je však zavádzajúce. Až do roku 1849 patril celý proces - napriek všetkým príznakom rozkladu -k veľmi plodným odstredivým javom, ktoré sú typické pre spoločenstvá aktivizujúce sa v nových politických, spoločenských alebo duchovných podujatiach, a ktoré v prípade úspešnosti môžu príslušným spoločcn- iiKMOVANA MAĎARSKA MENTALITA.. 311 i i zabezpečiť novými prvkami obohatený, ale súčasne ešte charakte-kejší a rozhodnejší profd. Napríklad je nepochybné, že stupeň optimu a racionalizmu, ktorý predstavuje Petôfi, prejavil sa v mentali- i< k loni po súhrne dovtedajších a odvtedajších prejavov maďarského i ického vývinu poznáme ako maďarskú mentalitu. Optimizmus a ra-ii >nali/mus však predstavujú rozhodujúce prvky moderného európskeho Inu, a každý národ, ktorý chce na ňom participovať, musí svoju men- uliiu obohatiť týmito črtami výraznejšie ako doteraz. Teda Petôfi ako i elok bol symptómom zdravia a nie krízy maďarského vývinu; bol ním i itotou svojho politického a spoločenského postoja, ale bol ním-od-i ic sa na chvíľu vstúpiť do literárnej sféry - aj vo svojej krištáľovej i iTOie, ktorú po nečitateľnej próze jazykovej reformy možno čítať aj ako moderný text. Silami nahromadenými takýmto spôsobom sa Maďari v rokoch 1848-W ako prví pokúsili o rozbitie Habsburskej ríše, ktorá z hľadiska demo-11 atického vývinu spoločnosti už stála v ceste každého národa. Ukázalo i Ze pokus bol nad ich sily, sčasti pre prevahu síl, ktoré nemali záujem 0 zmenu európskej situácie, sčasti preto, lebo Maďari v zápase o samostatnosť nenašli cestu spoločnej akcie s národnými hnutiami inoja- nych obyvateľov historického Uhorska. Maďarský boj o nezávislosť teda stroskotáva v dôsledku zomknutosti európskej reakcie a odporu národností, a na jeho troskách začína budovať rakúsky absolutizmus. OD REVOLÚCIE PO VYROVNANIE Kiikúsky absolutizmus v rokoch 1849-1860 bol rwsleďným pokusom dynastie sformovať z jej heterogénnej ríše jednotný štátny útvar. Mnohí poukázali na protistavovské, ľudu naklonené, modernizujúce črty tohto pokusu absolutizmu takým spôsobom, že v určitej súvislosti chceli ho piedstaviťako systém, ktorý je v porovnaní s maďarskou revolúciou a s jej stavovsko-nacionálnou orientáciou pokrokovejší. Šlo naozaj o radikálny pokus, ktorý chcel celkom zrušiť historickú samostatnosť súčastí monarchie; napriek tomu predstavoval číry anachronizmus, lebo každý jeho krok poznačili obavy z národov, a každá jeho reforma, ktorá sa dotýkala odbúrania stavov, chtiac-nechtiac posunula dopredu nie vec dynastie, ale vec národov. Tento zneistený absolutizmus bol iba chabým, byrokratickým a klerikálnym tieňom protistavovského, reformného a osvieteného absolutizmu Jozefa II.: uskutočnil zmienic nevoľníctva, ale bez najmenšieho úmyslu pokračovať v procese oslobodenia spoločnosti, modernizoval 312 istvän bisú /deformovaná maďarská mentalita. 313 a od jednotlivých stavovských prežitkov očistil Štátne vedenie, ale bez dotknutia sa stavovských hierarchií spoločnosti, utíšil národné třenice, ale bez najmenšieho uznania národných požiadaviek. Za desať rokov sa dokázala nerealizovateľnosť pokusu: vyšlo najavo, že v takej relatívne pokrokovej krajine, akou bola Habsburská ríša, sa v 19. storočí nedá vládnuť bez ústavnosti. V októbri 1860 teda panovník vydáva diplom5, ktorým ruší „revolučný" systém absolutizmu, a v záujme striktného zachovania prevahy dynastie zavádza veľmi opatrný ústavný systém. Táto konštitúcia sa opiera o rámce historických -t.j. aristokraciou disponujúcich - krajín, o obnovenie historických inštitúcií a o konzervatívne politické sily; v každej krajine má stavovské alebo úzkym volebným právom disponujúce zhromaždenie, ktorému vládne viedenská ríšska rada. Dynastia teda, pričom dáva svojim národom ústavu, sa súčasne pokúša o vyrovnanie so stavovskými, feudálnymi spoločenskými silami jednotlivých krajín, t.j. robí aspoň toľko krokov dozadu ako dopredu, a v podstate sa v modernizovanej podobe vracia k politike Františka I, a Metterntcha. Keďže podstata celého zámeru spočíva vo vyrovnaní sa s historickými právami jednotlivých krajín, v znamení tohto úmyslu začína sa vyjednávanie Habsburgovcov s národnými požiadavkami historických národov, najmä maďarského. Na tomto bode však vyvstáva prekážka: maďarská stavovská ústava sa roku 1848 zákonným spôsobom zmenila na modernú parlamentnú ústavu, navyše na parlamentnú ústavu nezávislého štátu, čiže pre Maďarsko je problematické predstaviť v podobe vážneho ústavného výsledku taký ústupok, ktorý ponúka ešte menej, Maďarsko teda neposiela poslancov do ríšskej rady, a Ferenc Deák si ako podmienku vyrovnania kladie uznanie zákonov z meruôsmych rokov. Lenže dynastia sa chce vyhnúť práve pokračovaniu alebo obnoveniu procesu štyridsiateho ôsmeho roku, a tak sa prvý pokus o vyrovnanie končí neúspešne: po niekoľkých rokoch konzervatívnej vlády dochádza k ďalšiemu rokovaniu, počas ktorého sa dynastia - po ďalšej prehranej vojne - stáva ústupčivejšou. Čo sa odohtalo medzitým v Uhorsku? Počas absolutizmu bola politická situácia národajednoznačná záležitosť. Národ trpel pod tyraniou, navyše pod cudzojazyčnou, byrokratickou a malichernou tyraniou, a tak začal vyvíjať pasívnu rezistenciu. Ku koncu desaťročnej pasívnej rezistencie sa však na rovine maďarského spoločenského vývinu začína rozvíjať osudný proces stagnácie národnej inteligencie a pokrokového zemianstva. Počnúc týmto bodom treba symptómom narušenia maďarského vývinu venovať osobitnú pozornosť. Doteraz totiž ani v stavovskom, ani v absolutistickom období, neboli o skutočnej situácii krajiny Žiadne po-i hybnosti: prístušnosťk Habsburskej ríši, zmeravená stavovská Štruktúra spoločnosti, obmedzený a provinčný charakter všetkých jej vzťahov predstavovali ťažké bremená, ak také, ktoré boli každému jasné; boli /organizované otvoreným, inštitucionálnym, priznaným spôsobom, u mohli sa nazývať, dokonca aj samé sa nazývali pravým menom. Skutočne: bolí otvorenými, jasnými, nepochybnými súčasťami íkutočnosti determinujúcej politickú, spoločenskú a duchovnú situáciu krajiny. Chaos sa začína v šesťdesiatych rokoch, presnejšie v období, do ktorého I ,ászló Németh lokalizuje ochromenie maďarského ducha: pochybovať môžeme iba o tom, či na vystihnutie podstaty katastrofy sú vhodné slepé uličky a ťažkosti literárnych časopisov šesťdesiatych rokov, z kto-lých sa László Németh pokúša usudzovaťna príznaky tejto neviditeľnej katastrofy maďarského ducha {Kisebbségben, s. 38-42). Chybu musíme hľadať niekde v zmene podmienok a orientácie celého spoločenstva. Veľká trauma porážky maďarskej revolúcie v rokoch 1848-49 nevy mazateľnou ostrosťou skúsenosti poznačila vedúce vrstvy maďarskej politiky, spoločnosti a inteligencie dvoma rozhodujúcimi a ihneď dodajme: aj zavádzajúcimi poučeniami. Jedným poučením boío, že ríša t hrbsburgovcov je taká európska nevyhnutnosť, z mocenského okruhu ktorej sa nemôžeme vymaniť, lebo zbytočne by sme sa pokúšali rozbiť ju, celá Európa by ju spoločnými silami zložila znova. Toto konštatovanie nebolo pravdou už ani vtedy, a ešte menej bolo večnou pravdou, i hnilým zavádzajúc im poučením bolo, žc keby sa ríšu Habsburgovcov predsa len podarilo rozložiť, spolu s ňou by sa roztrieštilo aj historické l lhorsko, ktorého mnohojazyčné národnosti v rokoch 1848-49 už jasne prejavili vôľu odtrhnúť sa. Toto konštatovanie však bolo v prevažnej miere pravdivé, no jeho pravdivosti v konečnom dôsledku nemohlo po-noeťani zachovanie Habsburskej ríše. Maďarská národná inteligencia pod vplyvom oboch spomínaných poučení stratila inciatívnosť, a myslela skôr na zabezpečenie zachrániteľného, ako na prípravu ďalšej odvážnej elity pre nejakú novú revolúciu. Tým prakticky zanikla aj možnosť, a by sa maďarské zemianstvo alebo aspoň jedna jeho časť spojená niekoľkonásobne s národnou inteligenciou, ešte raz seriózne a odhodlane postavila na stranu pokroku. Zemianstvo totiž prišlo medzitým na to, >r /rušenie nevoľníctva ho priviedlo na mizinu, a že osožilo len veľko- 314 ISTVÁN &1BÚ 'lil I O r m O V a N X maďarská mentalita. 315 statkárom, ktorí sa reformám silou-mocou bránili. A kedze zemianstvo spoločenskú moc spolu s pozemkami stratilo alebo strácalo, zmobilizovalo sa na opätovné získanie bývalej politickej moci uplamovanej v župných a štátnych úradoch, ktoré podlá medzitým osvojených byrokratických pravidiel zmenilo na platené miesta, čím si zabezpečilo materiálnu existenciu. Teda vyrovnanie bolo pre zemianstvo čoraz naliehavejšou potrebou, a ďalšie vyčkávanie, ktoré nastalo po neúspešnom krajinskom sneme^ v rokoch 1860-61 už bolo výrazne poznačené jeho netrpezlivosťou. Zvierajúci vplyv tejto netrpezlivosti výrazne prispel k tomu, že Ferenc Deák bol roku 1867 ústupčivejŠí ako roku 1861. SLEPÁ ULIČKA VYROVNANIA Vlastná situácia tlačila dynastiu i deákovcov v rovnakej miere k vyrovnaniu. Roku 1867 - ako na to výstižne poukázal aj Lászió Németh (Kisebbségben, s. 42-44) - zmierujú sa dve strachom zmeravené, do defenzívnej pozície prinútené politické sily. Habsburgovci sa zmieria s maďarským národom lebo sa domnievajú, že z národov usilujúcich sa o samostatnosť sú Maďari najenergickejší a najobávanejší, a nevidia, že ich iniciatívnosť je ťažko narušená. Maďari pristupujú na vyrovnanie, lebo sa domnievajú, že ríša Habsburgovcov je nevyhnutnou súčasťou európskeho štátneho systému, a nevidia, alebo nemajú odvahu vidieť, že práve dve prehrané vojny7, ktoré dynastiu prinútili k vyrovnaniu, potvrdzujú opodstatnenosť revolúcie a Kossuthovho názoru, Že monarchia vôbec nieje nezraniteľná. Dynastia a vedúce vrstvy maďarskej politiky vzájomne přecenili svoje sily, a v tom sa dopustili omylu; stalo sa tak preto, lebo obe strany cítili, že vlastnými silami nebudú schopné udržať svoju pozíciu, v čom sa nemýlili. Zmierili sa teda, aby si obaja zachránili a uchránili to, čo bolo pre nich dôležité: Habsburgovci svoju ríšu, Maďari svoj štát. Habsburská ríša a uhorský štát však aj naďalej ostali v diametrálnom rozpore; dokonca v 19. storočí, v prúde demokratického spoločenského vývinu sa nachádzali v ešte väčšom rozpore, ako kedykoľvek predtým. Základom zmodernizovanej metternichovskej politiky, ktorú dynastia uviedla do života- ale nedokázala uskutočniť -prostredníctvom Októbrového diplomu, bola myšlienka, aby všetky historické národy, krajiny a provincie monarchie pod vedením stavovskej samosprávy a pri požívaní primeranej ochrany ríše „splynuli vo vernosti voči dynastii". Základom deákovcami vyznávanej politiky štyridsiateho ôsmeho roku - ktorú nedokázali uskutočniť-bola maďarská ne závislosť a liberálna konštitúcia, nanajvýš v personálnej únii s ostatnými krajinami panovníka. Spoločnú formulu sa len preto podarilo nakoniec nájsť, lebo po roku 1S66 sa zdalo, že na krátky Čas, v nevýraznej, (labej a neškodnej forme sa opakuje situácia roku 1848: v Rakúsku sa DO prehranej prusko-rakúskej vojne konzervatívci ocitli v ústraní, na islý čas sa vlády ujali veľkonemeckí liberáli8, ktorí dúfali, že liberálnou politikou obnovia nemeckú situáciu Rakúska, a vzali na vedomie rela-llvne veľkú samostatnosť Uhorska nachádzajúceho sa mimo nemeckého politického rámca. Vyrovnanie sa teda z formálnej stránky javilo ,iko víťazstvo liberálov na oboch stranách Litavy. Vláda liberálov v ra-kúskej politike bola v skutočnosti krátkou medzihrou; čoskoro ju znovu a definitívne vystriedala konzervatívna vláda; maďarskí liberáli zas ŕili v takých obavách, ktoré im v plánovaní vážnych reforiem čoraz vličämi bránili. Vyrovnanie bolo nefalšovaným konzervatívnym činom, a práve preto bolo možné aj napriek množstvu vnútorných protirečení: strany sa zišli nie v záujme spoločných plánov, ale v dôsledku strachu u obáv. Liberáli boli potrební len pre nájdenie formuly, pristupovať k vzniknutej Štruktúre bolo možné len na konzervatívnom základe, aj to iba dočasne. Taktický ťah, ktorým vyrovnanie preklenulo antagonizmus protikladných postojov, bol rafinovaným „riešením" otázok „spoločných vecí". Spoločné veci, zahraničné otázky a vojenské záležitosti vybavujú usobítné výbory ríšskej rady a uhorského snemu zvané delegácie, ktoré holi striktne zorganizované tak, aby ich nikto nemohol pokladať za ne-piký spoločný parlament. Ale to, že delegácie nemohli spolu rokovať, iba hlasovať, prakticky neznamenalo, že by o otázkach zahraničných vecí a obrany rozhodoval prostredníctvom delegácií rakúsky a uhorský i.u I ament. Adekvátne pravému cieľu to však znamenalo, že zahraničné veci a vojenské záležitosti - rudimentárny m náhradným parlamentom lakmernedotknuté - ostali výsostnými oblasťami dynastie.9Takéto riešenie spoločných vecí sa potom - celkom odlišným spôsobom, prostredníctvom vzájomne si protirečiacich konštrukcií a od seba vzájomne sa i xllišujúcich textov - stalo súčasťou verejného práva oboch krajín. Rakúsky zákon o vyrovnaní je koncipovaný tak, akoby len modifikoval i )któbrový diplom z roku 1860 (ktorý je jednotnou ústavou celej ríše) v lom zmysle, že krajinám uhorskej svätej koruny udeľuje osobitné privilégium, ktoré im umožňuje, aby v ríšskej rade nemali svoje zastúpenie.1,1 Rakúsky zákon o vyrovnaní aj naďalej hovorí o ríši, ktorá má po 316 istván bibô iii iorm0vanä maďarska mentalita 317 vyrovnaní dve časti: prvá sa nachádza pred Litavou a predstavujú ju „kráľovstvá a krajiny zastúpené v ríšskej rade", druhá časť je za Litavou a predstavujú ju krajiny uhorskej svätej koruny. Naproti tomu uhorské vyrovnanie hovorí o samostatnom uhorskom štáte, nezávislom od všetkých ríšskych rámcov, ktorý má určité spoločné záležitosti s druhým štátom zvaným Rakúsko. Tento postoj potvrdil aj fakt, že celá monarchia sa od vyrovnania volala Rakúsko-Uhorsko. Ale daromné ju tak volali, a daromné sme volali my svoju polovicu krajinami uhorskej koruny, ked krajinu na druhej strane Litavy tam nikdy nevolali Rakúskom, ale iba „kráľovstvami a krajinami zastúpenými v ríšskej rade", alebo stručne Predlitavskom, a názov Rakúsko - adekvátne zákonu o vyrovnaní - aj naďalej vzťahovali na celú monarchiu. Tam to vzbudzovalo ilúziu, že staré Rakúsko ostalo nedotknuté, hoci pri pohľade zblízka sa dalo zapochybovať aj o tom, či vôbec existuje; ilúziou maďarského národa zas bolo, že Rakúsko je jednou zo susedných krajín; hoci pravou realitou v pozadí tohto slova bola medzinárodná a vojenská moc dynastie, ktorá vôbec neexistovala iba v susedstve, ale práve tak aj v Uhorsku. Celá konštrukcia bola z právnej stránky silnejšia na uhorskej strane, v skutočností však bola silnejšia na strane dynastie, no na oboch stranách bola predovšetkým lživá. Dynastiu vyrovnanie lži vo presviedčalo, že jej ríše ostala zachovaná, lebo medzinárodnú a vojenskú plnú moc si udržala bez vážneho obmedzenia. Na to však, aby sa nejaká monarchia mohla nazývať štátom, musí okrem zahraničných a vojenských vecí - prostredníctvom ktorých panovník svoj Štát skôr „udržiava" - disponovať aj množstvom iných vecí, cez ktoré panovník môže svojim národom „robiť dobre". Tieto však boli v maďarských súvislostiach v rukách oddeleného maďarského štátu, v dôsledku čoho sa uprostred monarchie utvorila politická jednotka, v ktorej dynastická lojalita prestávala byťčoraz viacej spoločenstvotvorným činitefom. Spomínaná skutočnosť spätne vplývala aj na druhú polovicu monarchie s nevysloviteľným názvom. Pre rakúskych Nemcov vyrovnanie znamenalo, že v celej monarchii prestali byť vodcovským národom, a onedlho, roku 1871 sa rozplynula aj ich nádej, že Rakúsko si svoje niekdajšie vedúce miesto získa znova v nemeckej ríši. Pre ostatné národy, predovšetkým pre Čechov bolo čoraz menej zdôvodnitelné, že ked sa Maďari - s množstvom zdanlivých a s nie malým množstvom podstatných rekvizít - môžu hrať na slobodnú samostatnú krajinu, prečo oni nemôžu dostať to isté alebo niečo podobné. Mimoriadne ostro sa toto protiřeče- nu- prejavilo štyri roky po vyrovnaní roku 1871, keď sa dynastia vo Im nie logického pokračovania politiky začatej Októbrovým diplomom i hi cla vyrovnať s historickým právom ďalšieho, podľa „pozície" nasle-iliilúceho historického národa, ktorým boli Česi. Zabránil tomu maďař i | ministerský predseda Gyula Andrássy, ktorý v mene samostatnej iti.it ľarskej štátnosti vetoval požiadavku uplatňovania českých verejno-l'i Ivnych úsilí.11 Tento protirečivý zásah, ktorý dal zaucho aj solidarite UJedzi „historickými" národmi, možno pochopiť len tak, ak pochopíme '.iiuktiíru rafinovanej a lživej konštrukcie dualizmu: kým okrem rakúske-iľ 'existuje iba maďarské verejné právo, možno uveriť fikcii, že Budapešť je rovnocenná s Viedňou, ale ked už existuje české verejné právo n m ním aj verejné právo ostatných národov, odrazu vyjde najavo, že Miuácia Budapešti sa oveľa viac podobá situácii Prahy, a je od nej nanajvýš o Čosi lepšia. Zmarené rakúsko-české vyrovnanie znamenalo pre dynastiu toľko, že sa po strate dôvery po nemecky cítiacich rakúskych Nemcov ocitla v rozpore aj so slovanskou väčšinou svojej ríše. Neme-ini osudné to bolo i pre maďarský národ, ktorý zo všetkých národov na smrť odsúdenej monarchie ostal v tomto záujmovom zväzku ako jediný, navyše robil prestížnu otázku z toho, aby v ňom ostal sám. Maďarov oklamalo vyrovnanie tvrdením, že samostatný maďarský stát existuje, samostatnosť mu chýba práve v oblasti zahraničných a vojenských záležitostí, čiže tam, kde sa otázka samostatnosti v kritických Oh vílach rozhodne. Ferenc Deák v odpovedi adresovanej Kossuthovi12 | po ňom o pol storočia neskôr Gyula Szekfu sa všetkými zbraňami aigumentácíe usilovali dokázať, že ideu štyridsiateho ôsmeho toku uskutočnil rok šesťdesiaty siedmy, a v šesťdesiatom siedmom došlo len k usporiadaniu spoločných záležitostí, ktoré zákony štyridsiateho ôsmeho nevyriešili.13 V skutočnosti práve tento myšlienkový postup bol základnou konštrukciou vnútornej lži celého vyrovnania; uvidíme ešte, prečo mohol byť obnovený práve roku 1920. Prečo nechal štyridsiaty osmy rok otvorenú otázku zahraničia, a prečo hovoril jasne, bez najmenšieho náznaku „otvorenia" o záležitosti maďarskej národnej obrany? Práve preto, lebo chcel nanajvýš personálnu úniu, podľa ďalšieho ninyslu úplnú nezávislosť. Čo znamená, že vyrovnanie tieto sčasti otvo-i filé, sčasti ani neotvorené otázky „vyriešilo" v smere úzkej únie? Vari In, že medzitým bola otázka osemnásť rokov „nevyriešená", teda boli pochybnosti, kto má vybavovať zahraničné a branné veci Maďarska? Ani zďaleka! O tejto otázke dávno rozhodla porážka revolúcie a úpa- 318 istván BlljH 11 Id r m o v a maďarská mentalita. 319 dok revolučnej iniciatívy národa. Bolo lžou a sebaklamom, že napriek tomu roku 1867 a odvtedy každý hovoril a diskutoval o otázke veřejného práva tak. akoby v šestdcsiatom siedmom bolo v znamení liberalizmu čosi pokračovalo tam, kde sa v štyridsiatom ôsmom prerušilo, akoby obdobie medzi rokmi 1848 a 1867 bolo z maďarského vývinu vypadlo a nebolo nejakým spôsobom platné. V skutočnosti toto obdobie 7. maďarského vývinu vôbec nevypadlo. Vyrovnanie pokračovalo tam, kde rakúske provizóriumI4prestalo, a to zas pokračovalo tam, kde prestal Metternichov vládny systém, ale tak, že niekoľko poučení z revolúcie a z medzihry absolutizmu pojalo do Októbrového diplomu z roku 1860. Obsahom vyrovnania vlastne je, že maďarský národ v rafinovane dvojzmyselnom skonštruovaní dostane úľavy, za ktoré potom môže prijať... Októbrový diplom. V maďarskom verejnom práve nieje ani slovo O októbrovom diplome, o jeho opatrnej ústavnosti založenej na kompromise dynastických a stavovských síl, hoci v maďarskej ústavnosti po vyrovnaní predstavoval vnútorne bližší, neviditelný základný dokument práve spomínaný diplom.'5 A tento fakt neznamenal iba to, že neexistujú maďarské zahraničné a vojenské záležitosti, ale i skutočnosť, že prostredníctvom diplomu sa stal ďuzórny aj najvýznamnejší výdobytok štyridsiateho ôsmeho roku, zachovanie parlamentného spravovania. Maďarsko síce dostalo zodpovednú parlamentnú vládu, ale s podmienkou, aby jej parlament disponoval vždy takou väčšinou, ktorá vyrovnanie príjme ako záväzné. Čo sa stane, ak nebude takáto väčšina? Potom príde na rad vojenská sila dynastie, ako sa to jednoznačne dokázalo pri kríze z roku 1905! Čo podnieúlo také osobnosti, ako boli Ferenc Deák, Zsigmond Ke-mény a József Eôtvôs, aby súhlasili s vyrovnaním, ba aby ho oslavovali a dali národu oslavovať ako splnenie jeho túžob?16 Nedostaneme sa ďaleko, ak povieme, že sa stali žoldniermi reakcie, alebo eufemisticky skonštatujeme, že podľahli reakcii. Naozaj sa s nimi niečo také udialo, no to nieje príčina, ale dôsledok hlbšej traumy, ktorá postihla nielen ich. ale aj širšie vrstvy, a o ktorej sme už hovorili. No ako bolo možné, že oni a im podobní vynikajúci myslitelia si v rámci vyrovnania nevšimli protirečenia, ktoré boli v tom čase rovnako pochopiteľné ako dnes? V záujme pochopenia tejto situácie by nám malo byť jasné, vo forme akých otázok sa im spomínaný problém javil. Prvou otázkou pre nich všetkých - podobne ako roku 1848 - bolo, či chcú nezávislé, konštitučné, slobodne riadené Uhorsko. Je nesporné, ď na ňu roku 1867 odpovedali s plným a úprimným presvedčením klad-N I iruhá otázka znela vzápätí tak, či sú prívržencami konštitučnej mo-nan hie alebo republikánmi? Všetkým bolo jednoznačné, že sú prívržencami konštitučnej monarchie a nie republiky. I keďsa Habsburgovca- ......cnadchýnali, celej ich politickej a spoločenskej orientácii a tempe- i inuntu vyhovovala konštitučná monarchia; vieme, že ani sámKossuth Blbol bezpodmienečne republikánom. Tretia otázka, na ktorú museli mllHívedať, znela tak, či chcú zachovanie územnej celistvosti historického Uhorska. Aj na túto otázku odpovedali kladne. Lenže posledné dve 1« i/itívne odpovede, ktoré teoreticky zodpovedali modernej politickej I i lentácii Európy - orientácii, ktorá znamenala v revolučnom vývine d latívne dlhú prestávku - boli v prípade Uhorska v antagonistickom lozpore s prvou kladnou odpoveďou. Čo sa monarchie týka, predpokladu i fungovania konštitučnej monarchie 19. storočia bolo, aby prejavila ochotu stotožniť sa s jedným národom, s jedným spoločenstvom. Pre I lliorsko však monarchia existovala vo forme Habsburskej ríše, ktorá mi skladala z piatich historických národov a okrem nich zo šiestich nápadov usilujúcich sa o samostatnosť, teda transformovať ju úspešne na konštitučnú, národnú monarchiu nebolo možné.17 Požiadavka nezávislí In i. ústavného Uhorska teda bola aj požiadavkou rozbitia monarchie, linci Deák, Eôtvôs a Kemény, ktorí s celým národom boli pod dojmom |inhi revolúcie a zbytočnéého krviprelievania, no nemali odvahu túto I n i/ iadavku nastoliť. Odvahu na nu mal iba Kossuth, ktorý sa v emigrá-i u na celý život stotožnil so spravodlivým cieľom porazenej revolúcie. A čo sa týka veci historického Uhorska, vodcovia národa sa mali usilovať, aby demokratická sloboda obsiahla súčasne aj samourčovacie právo národov, z Čoho však vyplýva väčšie či menšie okyptenie (alebo riziko okyptenia) historického Uhorska. Na otvorené a rozhodné vyrovnáme sa s touto konzekvenciou takisto nemali odvahu. Raz sa jej v podobe plánu dunajskej konfederácielfi priblížil Kossuth, no vyvolal taký ohlas, že sa k nemu viacej nevracal, hoci sa ho nevzdal. Prevažná časť inadárskcj vedúcej vrstvy sa však nevedela, neodvážila zmieriť s antagonistickými protirečeniami troch požiadaviek, t.j. nezávislej, slobodnej kiajiny, konštitučnej monarchie a historických hraníc Uhorska, lebo sa in iliš bála moci Habsburgovcov, a príliš sa obávala separatistických úsilí národností. Každý, kto tieto obavy prijal ako východiskovú bázu, musel bezchybnou logikou dospieť k tomu, aby konštrukciu uskutočnenú prostredníctvom vyrovnania uznal za konštitúciu (hoci ňou nebola), za 320 I s t v á n b I B 0 ......r m o v a n á maďarská mentalita, 321 nezávislosť (hoci ňou nebola) a za bezpečnú existenciu historického Uhorska (hoci ňou nebola). Ide o klasický príklad víťazstva mechanizmu strachu nad mechanizmom rozumu v politickej oblasti. Ak toto vidíme, vieme viac, akoby sme vedeli iba toľko, že vy. rovnanie je reakčný akt; potom pochopíme aj to, ako mohlo reakčné dielo postaviť do svojich služieb aj nereakčné sily. Vyrovnanie znamenalo. Že jeho prostredníctvom sa za pol storočia všetky sily- ktoré roku 1848-49 u nás a vo všetkých krajinách so zdravým vývinom predstavovali pokrokové činitele - vyčerpali v naprázdno melúcom mlyne vy. rovnania, v prázdnom súkolí, ktoré bolo vybudované z protirečivých cieľov, politických fikcií, lživých formúl a falošných nevyhnutností. Keďže celá táto slepá ulička vznikla okolo spôsobu verejnoprávneho a politického organizovania krajiny, bolo potrebné venovať podrobnú pozornosť konštrukcii verejnoprávneho a politického charakteru, v ktorej slepá ulička nadobudla viditeľnú podobu. Oblasť politiky síce nemá natoľko bezprostredný materiálny charakter, aby sa v nej každá lož priamo a rýchlo vypomstila - ako napr. oblasť techniky či výroby - ale má až príliš centrálny význam, aby sa jej klamstvá nezmenili časom na osudné. Na rozdiel od všeobecne rozšíreného opačného názoru musíme konštatovať, že v politike sa nedá klamať. Presnejšie: z času na čas možno povedať niečo lživé, ale politické konštrukcie, politický program nemožno vybudovať na lži. Ďalší osud vyrovnania jasne dokazuje, ako sa môže lož v politike vypomstiť. OD VYROVNANIA PO ROZPAD MONARCHIE Rakúsko-uhorské vyrovnanie roku 1867, ktoré bolo založené na vzájomných klamstvách, presnejšie na vzájomnom sebaklame, zaviedlo celý vývin do slepej uličky predovšetkým mi politickej rovine. V priebehu päťdesiatich rokov úlohou každého právnika bolo, aby všetkými prostriedkami práva interpretoval v prospech vlastnej krajiny taký spoločenský základný dokument, o ktorom sa pred každou interpretáciou malo skonštatovať, že je v podstate falošný a protirečivý. Za päťdesiat rokov investoval maďarský národ obrovskú energiu do zápasov, ktorými chcel rozvíjať národné výdobytky vyrovnania, hoci celá dohoda bola za vlasy pritiahnutým, konzervatívnym kompromisom, ktorý bolo možné do písmena dodržať a bolo možné nabúrať, len nebolo možné ho rozvíjať. Za päťdesiat rokov sa politická múdrosť v Rakúsku a Maďarsku vyčerpávala v tom, ako možno nájsť také politické opatrenia, ktoré vo vzťahu k Rakúsku možno predstaviť ako striktné rešpektovanie vy-lovnania, a vo vzťahu k Uhorsku ako bombastické národné výdobytky, ktoré prekonávajú požiadavky obsiahnuté v dohode. Celá situácia vy- ■ il.ila postupné zhoršenie politickej triezvosti vedúcich vrstiev, a o úpa-i politickej triezvosti ľudu sa postaral fenomén maďarskej politiky, ktorý sa práve v tom čase začal rozvíjať a stabilizovať, fenomén najde-innializujúcejší: marenie volieb. Kto už totiž prijal vyrovnanie a všetku, čo znamenalo, musel už aj z troch príčin súhlasiť s narušením čisto-ly volieb v Uhorsku a s ovplyvňovaním voličov; musel, lebo v duchu vyrovnania ani prívrženci úplnej nezávislosti, ani spoločenskej revolú- ' mi práva národnostného samourčeniafiejme/ŕ získať väčšinu. Všetky ftjtavné inštitúcie teda, ktoré podľa ideí roku 1848 mali byť školami politického vychovávania, stali saústavnými prostriedkami ohlupovania ľudu. Celkom paralelná so slepou uličkou politiky a verejného práva bola u stagnácia spoločenského vývinu. Isté poruchy spoločenského vývinu ako sme sa presvedčili - majú podiel na vzniku vyrovnania, no avenie konštrukcie celého vyrovnania samé osebe podporilo stagná-I m spoločenského vývinu. Tak, ako vyrovnanie nepokračovalo z politu kej stránky v myšlienkach Štyridsiateho ôsmeho, ale šesťdesiateho ledmeho roku, tak aj v spoločenskej oblastí je podstatou spoločenského vývinu po vyrovnaní skutočnosť, že formálnym nadviazaním na vydul »\'tky štyridsiateho ôsmeho roku, ale úplnou negáciou dynamiky revolučného roku naďalej uchovávalo stáročnú nehybnosť spoločenských vzťahov v Uhorsku. Vratký a pohyblivý charakter spoločenských relá-. n. ktorý pred rokom 1848 svedčilo tom, že pokrokováčasťzemianstva, ktorí spolu s meštianstvom bola schopná transformovať sa do podoby i európskom význame chápanej, protifeudálne orientovanej buržoáz-lej triedy, a že zo zemianstva pochádzajúca inteligencia spolu s inteligenciou nešľachtického pôvodu je schopná transformovať sa do podoby slobodnej, modernej inteligencie, ktorá sa dáva k dispozícii v záujme spoločenských reforiem, celkom zanikol. Proces splývania pokračoval, v opačnom význame: zastrašená inteligencia a od más maďarského Indii izolovaná buržoázia prevažne nemeckého pôvodu sa asimilovala 10 zemianstvom, ktoré sa stiahlo späť medzi rámce svojho starého spo-|oi iiiského prostredia. A tak vznikol typ gentlemana, ktorý bol smelom hore požadovačný, smerom dolu si zakladal na svojom stave, a ktorý' IM nepodobal nijakému príslušníkovi v európskom význame chápanej 322 ISTVÁN BUK) buržoázie, ešte menej príslušníkovi nejakej vzdelanej - z hľadiska spoločenských reforiem významnej - vrstvy, no tým viac pripomínal wer-boczyovské uhorské zemianstvo. Táto spoločenská vrstva sa už nie v podobe nositeľky buržoázneho vývinu a spoločenského pohybu, ale - po zdedení pozície werbôczyovského zemianstva - ako uzavreté a nehybné teleso vklinilo medzi feudálne riadenie štátu a medzi maloburžoázne, proletárske a roľnícke masy, ktoré sa chceli pozdvihnúť. Vnútorná stagnácia obdobia po vyrovnaní sa však nikde neprejavila natoľko výrazne, ako v oblasti, z ktorej sa zrodil strach skrytý v pozadí celej slepej uličky: v oblasti národnostnej politiky a národnostnej asimilácie. Vedúce historické a intelektuálne vrstvy Uhorska, ktoré nechali defilovať celý morálny a ideologický arzenál demokratického vývinu spoločnosti len preto, aby dokázali opodstatnenosť samostatného Uhorska, súčasne odopierajú právo demokratického formovania spoločnosti národnostiam Uhorska z toho chabého titulu, že uhorský štát má nepretržité historické inštitúcie, teda má historické právo na exis* tenciu, kým národnosti ho nemajú. Národnostiam teda neprináleží politické, verejnoprávne samourčovacie právo, iba individuálne a kultúrne práva: sú „inojazyčnými" príslušníkmi jednotného uhorského politického národa, ako to vyjadril Ferenc Deák vo svojom peknom zákone a v politickej konštrukcii vybudovanej na tomto zákone. Viacjazyčný, ale jednotne cítiaci uhorský národ mohol byť presvedčivý pred rokom 1848. ale od revolučných udalostí každý vedel, že historické územie Uhorska by bolo proti všetkým ohrozeniam zabezpečené iba vtedy, ak by bolo jednojazyčné. Ten istý strach, ktorý vedúcu vrstvu krajiny podnietil, aby súhlasila s vyrovnaním a ustrnula v istote očakávanej od vyrovnania, inšpiroval ju aj k tomu. aby - bez ohľadu na národnostný zákon - spomínanú prechodnú a falošnú istotu využila v záujme utvorenia jednojazyčnej krajiny: na asimiláciu národností. A tu sa začínajú klamstvá asimilácie. Uhorská spoločnosť bola tak, ako roku 1867 v každej oblasti znehybnela, základným charakterom svojej štruktúry - s výnimkou právnych inštitúcií - feudálnou, presnejšie stavovskou spoločnosťou. Stavovská spoločnosť, ako vieme, sa väčšinou neasimiluje, presnejšie: neasimiluje sa s celým spoločenstvom, ale s jednotlivými kastami, skupinami. Asimilácia s celým spoločenstvom sa začína až v buržoáznej spoločnosti, a v plnej šírke prebieha len v beztriednej spoločnosti. Nechcem tým povedať, že asimilácia je len spoločenská otázka, a že vyriešením spoločenských otázok sa asimilácia stáva bezproblé- I c) R m o v a n á maďarská mentalita. 323 iniivou. Je však isté, že prvá otázka asimilácie znie vždy takto: čo je lutne to spoločenské prostredie, ktoré asimiluje? Uhorská spoločnosť ilnihej polovice 19. storočia sa nachádzala práve v štádiu prekonávania liiidalizmu; na tomto stupni ustrnula, bola teda úzko a parciálne asimi-Iu|ua ou spoločnosťou. Inde. ako v chatrných centrách uhorskej buržoa-ii h\ v kruhu nemeckého a židovského obyvateľstva, k asimilácii ani nedošlo. Jazyková a emocionálna asimilácia spomínaných vrstiev bola ils|Híšná, tento úspech sa však ihned stal súčasťou maďarských politic-i ch ilúzií: v asimilácii nemeckého a židovského obyvateľstva (ktoré ■H svoju roztrúsenosť územný status historického Uhorska neohrozo-11 n sa mohla ďalej pestovať ilúzia asimilácie naozaj nebezpečných -kutočnosti sa neasimilujúcich - ostatných národností. Kto by bol h. el aj tieto národnosti vážne asimilovať, mohol to skúsiť iba jediným uhom: v prúde dynamického, ani revolúcie sa neobávajúceho buržoázneho a demokratického vývinu, v súťaži pokrokových, do bu-Ui nosti smerujúcich výkonov. Šlo o spôsob, ktorý v rovnakej miere im ihol znamenať možnosť asimilácie, ako vyvolanie hrozby odtrhnutia, • nitu hrozbu v strachu žijúca vrstva neuniesla. Takže aj tí ktorí sa ne-dali cieľa demokratického vývinu maďarskej spoločnosti, ale súčasne /ili v strachu pred rozpadom historického Uhorska, plánovali ustnerňo-iii u- maďarských más na ceste k slobodnému spoločenskému vývinu, luilskému pozdvihnutiu sa, ekonomickému rozmachu tak, aby sa toto iko nedotýkalo národnostných más. Ďalším spoločenským silám I lak, ktorých cieľom bolo zachovanie stavovskej spoločenskej šlruktú-i\. neostávalo nič iné, ako nehybne čakať, až vyššie spomínané úsilia ilioskotajú na vlastných protirečeniach. Predstavitelia moci nevedeli i tejto situácii robiť nič múdrejšie ako to, že svoj nacionalizmus a asi-nnlii|úcu horlivosť prejavovali v protinárodnostných policajných, politu kých a kultúrnopolitických akciách demonštratívneho charakteru, pri-• •Mi ak sa demokratizácie maďarskej spoločnosti nezľakli a priori pre oje spoločenské predsudky, zľakli sa jej pre národnostné dôsledky. Odtiaľ pochádza zvláštne protirečenie, že toto obdobie žije v maďarskom historickom vedomí tak, akoby sa v ňom pre posilnenie Maďarstva -Ite ani v rámci hraníc, ktoré by bola určila najčistejšia demokracia | plné uznanie slobody národností-neurobilo nič; v pamäti národností noto isté obdobie zachovalo tak, že sa v ňom urobilo všetko, čo bolo potrebné na zmarenie politického a kultúrneho rozmachu národností, i lbe položky sú pravdivé, a sú pravdivé popri sebe: definitívny výsie- 324 istván bi ide formo v aná maďarská mentalita 325 dok bol ten, že Maďari žili naďalej v podstate vo feudálnych, nevoľníckych podmienkach, vo veľkých národnostných masách žijúcich ta-kisto vo feudálnej roľníckej nehybnosti sa neuskutočnila žiadna asimilácia, vnútorné jazykové hranice historického Uhorska ostali nezmenené, no postoj národností voči uhorskému štátu bol podstatne sebavedomejší a nepriateľskejší. Vnútorné protirečenie a vnútorný rozklad vyrovnania sa výrazne prejavili najmä počas veľkej ústavnej krízy roku 1905 a po nej. Spojená opozícia, ktorá vyhrala volebný boj heslom nezávislej uhorskej štátnosti, sa mohla dostať k moci len za cenu, že súhlasila s vyrovnaním, a v podstatných otázkach celkom podľahla panovníkovi, ktorý po vymenovaní drabantskej vlády ukázal, že posledné esá moci drží v ro« kách on."Slabým zadosťučinením koalície, ktorá sa dostala k moci týmto spôsobom bolo, že osoby a úradníkov oddaných drabantskej vláde mohla zbiľagovaf a odstaviť, čo však svedčilo o slabosti dynastie. Aby bol chaos úplný, robotníctvo demonštruje proti^ stranám presadzujúcim nezávislosť a za všeobecné volebné právo, ktoré sľubuje drabantská vláda. Na národnostnej rovine sa maďarská koalícia približuje najprv k srbsko-chorvátskej koalícii20, ktorá je takmer otvorene separatistická; neskôr však - prostredníctvom istého za vlasy pritiahnutého železničné-hojazykového nariadenia2', ktoré v záujme zakamuflovania domáceho neúspechu chcela predstaviť ako veľký národný výdobytok - vyvolala obrovskú chorvátsku krízu; s tým istým cieľom presadzuje apponyiovský zákon o ľudových školách22, ktorým spôsobí definitívne odvrátenie sa národností. Prostredníctvom takých a podobných neúspešných národných výdobytkov sa koalícia kompromituje a odovzdáva miesto opäť vládam Istvána Tiszu, vládam fungujúcim prísne v duchu šesťdesiateho siedmeho roku. Päťdesiatročná bilancia vyrovnania teda skonštatovala, že po rozličných beznádejných pokusoch o ďalší vývin sme nepostúpili ani o krok, lebo vyrovnanie sme nemohli prekročiť, ale hodnovernosť vyrovnania morálne i politicky klesla na nulu. V okamihu vypuknutia svetovej vojny ani na jednom brehu Litavy nebolo nenávidenejšie heslo ako vyrovnanie. Mohutné stĺpy lži, na ktorých vyrovnanie spočívalo, boli už znútra celkom prehnité, červami nahlodané haraburdy, a nezávisle od svetovej vojny stáli proti sebe veľmi výrazne dve stanoviská; dynastická všeríšska koncepcia Františka Ferdinanda založená na rovnosti národov23 a koncepcia nezávislosti odmietajúca dynastiu Habsburgovcov H všetkým čo k nim patrí. Konfrontačný postoj verejnoprávnych stanovísk nebol ani zďaleka bezproblémovo paralelný so spoločensko-po-IiIh kými rozpormi, s rozporom reakcie a politického radikalizmu, lebo existovali reakční prívrženci nezávislosti a prívrženci ríše koketujúci I liinokraciou. Spisovatelia a publicisti politického radikalizmu na prelome storočí sa ani medzi sebou definitívne nerozhodli, či si majú pro-. »■* demokratizácie predstaviť vo všeríšskom rámci, rakúško-uhorskom laiiici, historickom uhorskom rámci alebo v celkom nových ľudových ritnicoch. Tým však, že otázky nastoľovali na rovine masového hnutia, mi spoločenskej a ekonomickej rovine, a nie na rovine verejnoprávnej, i. v lologickej ahistorickej, aj sami podstatne prispeli k vyjasneniu stanovísk. Pred svetovou vojnou už bolo jasné, že či sa dostane k moci I i.intišek Ferdinand, či sa rozpadne Monarchia, maďarský národ bude nútený vyrovnať sa s otázkou ďalšieho bytia historického Uhorska. Smrť následníka trónu a svetová vojna najprv oddialili apotom zmenili na i edmetnú jednu alternatívu, ktorá predstavovala konfrontačný po-l vnastie voči historickému Uhorsku. Vážne následky tejto situácie ■ li u\eli neskôr, a tak sa po rozdelení historického Uhorska mohla zrodiť no\ a legenda dynastie, Monarchie a vyrovnania. M ,1'ľÁ ULIČKA MAĎARSKÉHO K( >NTRAREVOLUČNÉHO VEDENIA Itoku 1918 nadišiel okamih maďarskej nezávislosti a demokratickej re-voliu ic. Zdalo sa, že víťazná revolúcia vyrieši otvorené otázky a ko-liliivny život krajiny zbaví siete fascinujúcich lží. V nasledujúcich i i dsiatich piatich rokoch sme sa síce naučili pokladať túto revolúciu -volúciu - za malú a bezvýznamnú, ale keďjej prejavy po dôklad- .1. r.....i preskúmaní porovnáme s odvtedy uskutočnenými fašistickými t i m loi evolúciami, musíme si všimnúť, koľko uvolnenej, zdravej, spon-lAimcj sily sa v nej realizovalo päťdesiat rokov po rozbití falošnej kon- inrl.ne. Tieto sily však nadva mesiace celkom ochromil hrozný otras tu/padu historického Uhorska. Presne kvôli tomu, kvôli čomu sa ma- i m ka vedúca vrstva po! storočia najkrčovitejSíeobávala a robili polínku, prostredníctvom ktorej sa nemusela vyrovnávať s týmto nebezpe-ťVnslvom, presne kvôli tomu postihol spomínanú vedúcu vrstvu pri imlil.uk' na rozpad historického Uhorska taký veľký otras. Tento otras |u iilmeiil vodcov októbrovej revolúcie - ktorí pravdepodobnú mierovú mluvil nechceli podpísať - aby odovzdali moc predstaviteľom prole- 326 1STVÁN Hl .......h m o v a n a maďarská mentalita. 327 társkeho socializmu, ktorí sa pokúsili o ozbrojený odpor. Ich rozhodnu tie prinieslo maďarskej panskej vrstve a v jej rámci aj nesamostatné) inteligencii a buržoázii - po veľkom otrase politickej nepřipravenosti -aj veľký otras spoločenskej nepřipravenosti. Keď v lete roku 1919 došlo zásahom Dohody k páde Republiky rád, bolo už všetko pokope, aby v Maďarsku - okrem malého počtu ľudí, ktorí riskovali život za vec demokracie a socializmu - o demokraciu a socializmus, ale ani o nezá* vislosf, nikto nemal záujem. Predovšetkým aby nemala záujem definitívne zmätená inteligencia a buržoázia, ktorej príslušníci sa stiahli spHf do svojich panských ulít. Dedukcia bola natoľko jasná a jednoduchá, že sa jej takmer nedalo odolať: demokratický základný princíp samourče-nia národov rozbil historické Uhorsko na máme kúsky, teda ho treba odmietnuť, a možno ho odmietnuť o to ľahšie, lebo celé je humbug a pod vod, veď v mene tohto princípu ocitli sa tri milióny Maďarov pod cudzou vládou; demokratická vnútorná revolúcia zas viedla rovno k proletárskej revolúcii, ktorá sa chystala vykynožiť inteligenciu a buržoáziu, musíme sa jej teda báť, a môžeme ju o to pokojnejšie odmietnuť, lebo je takisto len humbug a podvod, veď začala slobodou a končila diktatúrou. Že pri pohľade z diaľky sú to všetko mylné kroky alebo provizórne stavy, ktoré sa netýkajú platnosti základných princípov a veľ kých vývinových tendencií, bolo ťažké vysvetliť tým, ktorí ich zažili ako detadné javy. Táto interpretácia skúseností z rokov 1918-19 neznamenala iné ako politické nanebovstúpenie, úplné potvrdenie typu človeka, ktorý' robil šesťdesiaty siedmy rok a ktorý takou istotou lavíroval medzi klamstva-mi tohto roku. Dynastia už nejestvovala, Habsburská ríša už nejestvovala, ale aj bez nich sa podarilo - ako to majstrovsky opísal László Németh24- po páde šesťdesiateho siedmeho zariadiť taký svet v duchu šesťdesiateho siedmeho, v ktorom mala celá ideová a politická konštrukcia vyrovnania väčšiu úctu ako kedykoľvek predtým v čase svojej skutočnej platnosti. Preto sa mohol Gyula Szekŕu roku 1920 pokúsiť o dodatočné potvrdenie25 vyrovnania, práve v čase, keď pri pohľade zvonka všetko, čo sa stalo, aj spätne potvrdzovalo neužitočnosť, dokonca škodlivosť vyrovnania; keď sa od slova do slova splnili prorocké slová Lajosa Kossutha, ktorý predpovedal, že najosudnejším následkom vyrovnania bude, že keď národy povstanú proti Habsburskej ríši aby ju zlikvidovali, budú medzi nimi české, poľské, rumunské, srbské, chorvátske légie, iba maďarská légia bude chýbä.06 Zmysel udalostí potvrdil túto predpo- > d, ale strach zo „skúseností" z roku 1918-19 potvrdil pred maďar- iI im panskou vrstvou strach z roku 1867: po rozpade Rakúsko-Uhorska »11/11,1/7 došlo k tomu, čoho sa maďarské vedúce vrstvy, medzi nimi aj dni k iki atické sily obávali a v tejto obave napokon pristúpili na vyrovna-lili k rozkúskovaniu historického Uhorska. Tak bolo možné postaviť II, Že za rozdelenie Uhorska je zodpovedná revolúcia, ktorá sa po-1I11 l.iki na rozbití Rakúsko-uhorskej monarchie, resp. svoj podiel nárožiu pi i/.nala. Konštrukcia - podľa logiky strachu - bola taká úplná a ii/.ivrctá, že mohla pokojne obísť fakty; napríklad, že práve Mihály Ká-mlvi postavený ako obetný baránok Trianonu bol ten, kto odovzdal moc Republike rád, aby tá predpokladané podmienky mierovej zmluvy -More Károlyi nebol ochotný podpísať- skorigovala zbraňami, a Republik.! lád padla predovšetkým preto, že sa o to naozaj pokúsila; naproti liliím horthyovcom pomohla Dohoda k moci preto a s tou podmienkou, Je prijmú a podpíšu trianonskú mierovú zmluvu. Kontrarevolučné ve-ii nie vyrovnalo túto vážnu organickú chybu pestovaním iredentizmu I) ply vajúceho z krivdy, ktorý dokonale zapadol do celej konštrukcie. Na spoločenskej rovine panská vrstva na základe spoločnej platformy strachu z proletárskej revolúcie asimilovala pod spoločným názvom l resťanská stredná trieda" ďalšie buržoázne prvky: tento názov znie iiu'šlianskejšie ako panská vrstva.ale v skutočnosti - v dôsledku zážit-kn proletárskej revolúcie - sa nehybné, hierarchické spoločenské po-Htľje niekdajšieho zemianstva prejavujú oveľa odhodlanejšie a otvore-BjtjSie ako predtým. Neznesiteľnosť spoločenskej nehybnosti začína vyvažovať radikalizmus prof/pokrokových síl, absurdnosť fašizmu. Z 10-bo, že podstatná nehybnosť celej kontrarevolučnej konštrukcie ostala nepovšimnutá, vzniklo množstvo nedorozumení a zmarených dobrých 1111 \ slov. Reakčné i fašistické krídlo kontrarevolučnej garnitúry, dokonca 1 |ej chatrné európsky orientované krídlo boií s touto nehybnosťou ne-1 o/lúčne späté, rozdiel medzi nimi bol iba v tom, že prvéju do dôsled-ki iv realizovalo, kým druhé ho poprestýkalo pseudoreformami a pseu- III n evolúciami. No demokratické rozvíjame politickej platformy kontra-1 e volúcie bolo rovnako nemožné ako demokratické rozvíjanie politickej platformy vyrovnania; podstata oboch totiž spočívala v tom, aby sane-ilali rozvíjať. Len po dôkladnom oboznámení sa s touto nehybnosťou môžeme i n irliopiť, ako bola schopná vedúca vrstva maďarskej spoločnosti počas dvadsaťročného trianonského revizionizmu uchovať aj národnostnú li - 328 I STVÁ N B i bo lozofiu vyrovnania v celej jej zakonzervovanosti. Tomu adekvátne v čase, keď svetová politická situácia otvorila možnosti prinavrátení, jej prvou reakciou bolo, že z titulu nápravy nespravodlivosti vrhla sa na túto možnosť bez toho, že by bola - ako sa na bojovníka za spravodlivosť patrí - zisťovala, aký vzťah majú k veci spravodlivosti všetky podmienky, okolnosti a sily, ktoré navrátenie umožňujú. Po druhé, bez výberu prijala možnosť pripojenia hociktorého územia historického Uhorska až po rieku Mur bez ohľadu na to, akú nenávisť a antipatie vyvolá v kruhu tamojšieho obyvateľstva a v susednej krajine. Nakoniec, voči takto pripojeným národnostiam, ktoré medzitým zakúsili výhody samostatného štátu, presne rovnako, dokonca podstatne hrubšie zopakovala všetky protirečenia, lapsusy a brutality: na jednej strane svätoštefanskou štátnou ideou, ktorá už vtedy znamenala málo, keď ju volali národnostným zákonom Ferenca Deáka; na druhej strane všelijakými nejapnými maďarizačnými pokusmi (dosahujúcimi opačný účinok) a osudnými mocenskými zásahmi, ktoré uskutočňovali bez ohľadu na svätoštefanskú a deákovskú ideu štátu. Živá existencia mocenského ducha a vedomia privilegovanosti werbôczyovského zemianstva sa postarala o to, aby na uskutočnenie všetkých spomínaných nezmyslov bolo k dispozícii dostatočné množstvo malých ľudí predchnutých pocitom nadradenosti. Kým kontrarevolučná politika ďalej naháňala prízrak obnovenia Velkého Uhorska a pomaďarčenia v ňom žijúcich národnostných roľníckych más, vec asimilácie sa ocitá vo vážnej kríze vnútri maďarskej spoločnosti. Popri kontrarevolučnom antisemitizme, ktorý sa začal prejavovať po revolúciách r rokoch 1918-19, formuje sa širšia, ani nemeckú asimiláciu nešetriaca koncepcia ochrany rasy, podľa ktorej príčina problémov spočíva v reálnom posune zloženia maďarskej politickej, spoločenskej a duchovnej vedúcej vrstvy, ku ktorému došlo následkom asimilácie. Tento posun pomerného počtu je pri porovnávaní naozaj nápadný, no poznajúc stagnáciu maďarského spoločenského vývinu, nevidíme v ňom nič tajomného. Vieme, že maďarská spoločnosť, najmä jej prevažná časť: roľníctvo, žilo aj naďalej v stavovských alebo feudálnych rámcoch. Naproti tomu osobitná spoločnosť maďarských Nemcov a Židov predstavuje spoločnosť v podstate buržoázneho charakteru, ktorá je stavovských prvkov prevažne zbavená. A tak časť nemeckého roľníctva a Židovstva žijúca ďalej v uzavrcnom spoločenstve, ktorá sa prirodzene, takisto neasimilovala ako ostatné národnosti, relatívne slobodne komunikovala so svojou asimilujúcou sa hornou a mestskou vrstvou, i |i h FORMOVANÁ MAĎARSKÁ MENTALITA, 329 pričom využívala neúplné, ale v porovnaní so stavovským svetom až prí-liš slobodné komunikačné možnosti, ktoré sú pre buržoáznu spoločnosť všeobecne charakteristické. To znamenalo, že spomínaným masám v ich úsilí o dosiahnutie úrovne vlastnej asimilujúcej sa hornej vrstvy okrem materiálnych prekážok, ktoré sa dali prelomiť istým nadaním, silnou vôľou a prechodnou biedou, nestáli v ceste žiadne iné prekážky či vnú-lomé zábrany. Iná bola situácia v stavovskej maďarskej spoločnosti, kde v otázkach ambícií, vzdelávania, podnikania boli materiálne ťažkosti už iba posledným momentom ľudských a spoločenských prekážok a zábran existujúcich aj mimo materiálnych problémov. Z veľmi jednoduchého rozdielu medzi stavovskou maďarskou spoločnosťou a buržoázne orientovanou nemeckou a židovskou spoločnosťou vznikol fenomén, ktorý v ekonomickej, mocenskej a oficiálnej oblasti poznáme ako švábsku a židovskú expanziu. Poznajúc spoločenské pozadie je však osudiu- a zavádzajúce pripisovať v tejto súvislosti mimoriadny význam energii, svornosti „expanzistov", a ďalej sa nedostaneme ani analýzou ,i hodnotením rozdielností medzi maďarskou, nemeckou, židovskou a slovanskou mentalitou. O otázke vôbec nerozhoduje stupeň mentálnej rozdielnosti. Môžeme napríklad predpokladať, že mentalita maďarského gentlemana pochádzajúceho zo zemianstva - aj keď vezmene do (Svahy, že spoločenský rozdiel je dôležitým činiteľom mentality - je bližšia mentalite maďarského roľníka ako mentalite švábskeho úradníka alebo Židovského obchodníka. To však vôbec nič nemení na skutočnosti, že maďarského roľníka preto iritovali úradníci nemeckého pôvodu, ktorých veľmi vysoké percento sa od neho z mentálnej stránky i idlišovalo, a jeho pšenicu preto kupovali od neho mentálne viac-menej i«//í.ím židovskí obchodníci, lebo maďarskí páni, ktorí mu boli mentálne bližší, a nimi usporiadaná spoločnosť bola taká, aká bola. Všetky národné obavy, ktoré v celom procese pokladali za podstatné utláčanie maďarskej rasy, ale súčasne nedomysleli spoločenský obsah úplného oslobodenia maďarského ľudu, viedli neodvratne k tomu, že sa bolo tre-ba tešiť z každej mocenskej zmeny a z každej zmeny pomerného počtu, kiorá na rozdiel od obyvateľov nemeckého alebo židovského pôvodu uprednostňovala obyvateľov maďarského pôvodu. Užívateľmi takýchto /mien sa však v dôsledku nehybnqsti maďarského spoločenského vývinu nestali maďarské masy, ale väčšinou iba maďarské panské vrstvy. (Ulhliadnimc teraz od zlomyseľnej, nemecky orientovanej rasovej ochrany kontrarevolúcie, a pozrime sa na dôslednejšiu a nepochybné úprim- 330 istván bi Mil ľORMOVANÁ MAĎARSKÁ MENTALITA 331 nejšiu maďarskú rasovú ochranu, ktorá chcela krajinu v rovnakej miere uchrániť pred židovskou a nemeckou expanziou; ak si dôkladnejšie všim nemé spoločenské činitele a kolektívne tradície tejto rasovej ochrany, za rolnickou romantikou (ktorá ani nemusí byť zakaždým prítomná) nachádzame opäť iba „írečitý" rasové maďarský typ maďarského gentlemana, ktorý naďalej uchováva známe mocenské požiadavky a vedo mie podráždenej nadradenosti werbôczyovského zemianstva. Novšia slepá ulička politickej, spoločenskej a národnej koncepcie kontrarevolúcie definitívne podkopala triezvosť a morálnu súdnosť na šej vedúcej vrstvy. Dôsledky sa prejavili roku 1944; v súčasnosti odkryté údaje vzťahujúce sa na obdobie ešte pred rokom 1944 však čoraz jednoznačnejšie objasňujú, že už od tridsiatych rokov - keďsa na obzore ukázali možnosti územných zmien - vynášali zdanlivo múdri, prefíkaní a energickí vodcovia krajiny svoje najosudnejšie rozhodnutia so zarážajúcou ľahostajnosťou a nepredvídanosťou. V dôsledku toho sa stalo, že lož celej kontrarevolučnej konštrukcie opäť vyvolala nebezpečenstvo, ktoré vzniklo zo strachu pred ním samým: v záujme územných zmien a uchovania spoločenskej nehybnosti sa krajina vmanévrovala do vojny, ktorej výsledkom bola úplná anulácia územných zmien a rozpad stáročnej spoločenskej hierarchie. STOROČNÁ OBRÁTENÁ VOLBA MAĎARSKÉHO VEREJNÉHO ŽIVOTA: FALOŠNÍ REALISTI A PREPIATI POZOROVATELIA PODSTATY Sériou týchto politických a spoločenských slepých uličiek potkýnal sa maďarský národ od pádu svojej revolúcie až do konca druhej svetovej vojny, keď sa medzi troskami svojho štátneho útvaru vybudovaného z fikcií, predpokladov, požiadaviek a túžob, znova ocitol zoči-voči skutočnosti. Za tých takmer sto rokov žil madarský národ v takých politických a spoločenských konštrukciách, v ktorých nazvať veci pravým menom nie že nebolo možné, ale nebolo ani dovolené, v ktorých fakty bolo treba vysvetľovať nie v jednoduchom reťazení príčin a následkov, ale v znamení predpokladov a očakávaní stojacich mimo lohto reťaze-nia, kde dobré sily bolo treba mrhať na pseudoproblémy a skutočné problémy sa liečili zaklínadlami, kde sa mohlo a muselo konať mimo a bez ohľadu na skutočné povinnosti, kde chýbala objektívna miera správnosti konania a namiesto nej v podobe kritérií morálnych hodnôt figuroval systém obáv a krívd. Každú deformáciu, ktorá sa prejavila za toto fedobie v rozličných oblastiach maďarského verejného života, možno ' | ■ iikým spôsobom priviesť späť k falošnému charakteru základnej politickej a spoločenskej konštrukcie. Je možné, mohol by niekto položiť otázku, aby sa profil celého jedného spoločenstva zmenil v dôsledku i ho, akú dohodu uzavreli roku 1867 medzi sebou kráľ a národ? Je to Možné veľmi jednoducho: istá falošná konštrukcia, nech už je vybudo-I Iná v akejkoľvek, či už verejnoprávnej, politickej, ideologickej, spoločenskej alebo ekonomickej oblasti, ak sa raz pre nejakú nešťastnú pi icinu zabuduje do štruktúry príslušného spoločenstva, podnieti v ňom opačnú selekciu, ako na to v rámci práce venovanej tejto otázke, správ-Be poukázal aj László Németh. V maďarskom verejnom živote po vy-mvnaní a neskôr v čase kontrarevolúcie nemohol byť ani minister, ani obecný notár, ani prezident banky, ani predseda priemyselnej korporá-l ie. ani predseda akadémie, ani školský inšpektor taký človek, ktorý v rozhodujúcej chvíli nebol ochotný alebo schopný v podobe nariadenia, disciplinárneho uznesenia alebo prípitku osvojiť si systém kolektívnej lži, na ktorom bol vybudovaný celý verejný život. Možno, že k tomu bol potrebný iba malý ústupok, ale už i ten podnietil proces obrátenej selekcie, lebo najpravdivejším, najzapálenejším a najjasnejšie vidiacim ľuďom už aj malý ústupok znemožnil, aby venovali pravé sily v prospech klamstva. Dlhodobo vymenila táto obrátená selekcia vedúcu vrstvu celého spoločenstva a viedla logicky k morálnemu a racionálnemu úpadku celej našej vedúcej vrstvy. Vedenie a riadenie spoločenstva, ako každá tvorba vôbec, vyžaduje si dve veci: praktický realizmus, ktorý berie do úvahy skutočne realizovateľné veci a schopnosť dobrého rozoznávania vnútorných zákonov úloh. Ak sa isté spoločenstvo ocitá v slepej uličke lži, prvým dôsledkom tejto situácie je, že nenachádza ľudí so zmyslom pre realitu a podstatu, ktorým by mohlo zveriť svoje riadenie. Nachádza množstvo praktických ľudí, pre ktorých je prvoradá praktická práca alebo možnosť uplatnenia sa, a v záujme toho sú ochotní byť „realistami" v tom zmysle, že platnú a uplatňovanú konštrukciu lži prijmú ako skutočnosť. Ich realizmus sa takýmto spôsobom vyčerpáva podporovaním a upevňovaním od základov lživej konštrukcie, a jej posúvaním medzi falošnými podmienkami skutočných možností. Na druhej strane ľudia obdarení schopnosťou uvidieť podstatu buď hľadajú inú výrazovú formu, alebo sa utiahnu do užších, menších spoločenstiev; neskôr sa v čoraz väčšej miere izolujú, ocitajú sa v stave vzdoru, urazenosti, čudáctva alebo zanieteného prerokovania; súčasne 332 ISTVÁN Rinn 'lil luk M OVÁNÁ MAĎARSKÁ MENTALITA 333 sa čudáci a zanietení proroci stávajú vhodnými na to, aby prijali úlohu vyslovenia podstaty. Z radu maďarských vodcov a publicistov zaoberá* júcich sa maďarskými problémami venujme pozornosťjednak prívržencom vyrovnania a kontrarevolúcie, jednak ich protivníkom. Najednej strane sú stúpenci Ferenca Deáka ako prívrženca vyrovnania: Ferenc Salamon27, dvaja Andrássyovci,28 Albert Apponyi2 , István Tisza, Sán-dor Pethô3, Gyula Szekfu, aby som spomenul najlepších; je tu rad publicistov vyznačujúcich sa povzneseným duchom, triezvym videním možností a miernosťou: z ich téz vyslovených o vtedajších problémoch maďarského spoločenstva dnes už nie je takpovediac nič, ale vôbec nič platné. Akoby boli na Mesiaci a obyvateľom Mesiaca povedali všetko, čo s toľkou striedmosťou a v peknom národnom duchu konštatovali o dynastii, Rakúsku, vyrovnaní, národnostiach, pomaďarčovaní, revízii, svätoštefanskej idei štátu, demokracii, pozemkovej reforme. Nie preto, lebo boli konzervatívni a prekonaní časom: aj z úplne zastaraného, ale pravého, jadrného konzervativizmu sa zachová spôsob, akým sa pristupovalo k veciam a otázkam, ak sa k nim pristúpilo naozaj dobre. Ale všetko, čo povedali oni, bolo vybudované na presvedčení, že nehybné a falošné politické konštrukcie ich doby, ktoré sa v skutočnosti uplatňovali dosť dlho, rovnajú sa samotnej politickej a spoločenskej realite. Len čo sa tieto konštrukcie zrútili, všetko, čo sa o nich povedalo, stratilo platnosť. Na druhej strane sú stúpenci alebo vnútorní spoludisidenti emigranta Kossutha: Mihály Táncsics, János Vajda, Lajos Tolnai,31 Endre Ady, Dezsó Szabó. Ide o rad ľudí, ktorých diela a tézy so zúfalým zanietením, dodnes platnou silou vplyvu a postupom času s čoraz sa stupňujúcou dôveryhodnosťou zobrazujú a vyjadrujú I živosť a neznesi-teľnosť bývalých konštrukcií; ich si však ťažko možno predstaviť v úlohe politických vodcov, usmerňovateľov, mužov rozhodujúcich o praktických otázkach a znalcov ..premien". Na obidvoch stranách sme sa zmienili len o najlepších: kde sú ešte všetci, čo idú s prúdom, kde sú karieristi, hlásatelia prázdnych fráz. Štváči, vystatovační Maďari, mysti-fikátori, melancholickí Maďari, fanatici, sektári, sprisahanci! Takýto obojsmerný, obrátený výber osobností, ktoré vedú spoločenstvo alebo sa ujímajú jeho problémov, masové ponúka a posúva do popredia jednak hmlisté, nevýrazné a chatrné, jednak kŕčovité a zdeformované ľudské mentality, a cez nich v čoraz väčšej miere predkladá obraz zmätenej, zdeformovanej kolektívnej mentality. Prívlastky Lászlóa Németha - o plytkosti, o hĺbke - súvisiace s takto pochopenou zmätenosťou ma- ilui skej mentality, zaslúžia si akúkoľvek kritiku, iba tú nie, že sú nejas-II lavy, ktoré v týchto obrazoch oživuje, sú až príliš reálne, a za žiadnych okolností ich nemožno pokladať za hmlisté. Je však možné s jeho brazmipolemizovať, najmä s tézou, akoby zanietené osobnosti vidia-i ľ podstatu vecí - vrátane najväčšieho z nich, Adyho -, ukazovali aj i pravejšej charakteristickejšej, hlbšej maďarskej mentality. K tomu, /c sú pravdivejší Maďari, nepatrí, že musia byť aj pravější Maďari: I množstve rozličných možností, ktorých súhrn môžeme nazvať ma-ilai skou mentalitou, určite nestelesňujú celistvé, dokončené typy, ktoré im i/no odporúčať ako príklad a povýšiť na pravidlo, ale jednu, nesporní- sympatickejšiu, hlbšiu, pravejšiu stranu tej istej deformácie. V tom inla, že oni a ich druhovia čoraz väčšmi odpadávajú od všetkých možností riadenia krajiny, nieje podstatný fakt, že v menšine sa po šesťde-i.itom siedmom ocitá postupne ich mad'arskosť, ale to, že voči falošnému realizmu ľudí, ktorí sa v skutočnosti uplatňujú a viditeľne účinkujú, 1 vo všeobecnosti a na každej čiare ocitá v menšine zdravá súdnosť, dravá morálna zanietenosť a zdravé kolektívne cítenie. To všetko však micky nesúvisí s procesom asimilácie a s expanziou asimilovaných, Iľbo asimilovaní vstupujúci do maďarského verejného života našli čistými Maďarmi vypracované - základné lži maďarského verejného života už hotové. Spomínané lži však boli dobré na to, aby narušili aj proces asimilácie, veď hladký priebeh asimilácie závisí predovšetkým i mI /dravého charakteru foriem asimilujúceho spoločenstva; v Uhorsku od šesťdesiateho siedmeho roku postupne, od devätnásteho roku rapidně, došlo podľa jednotlivých vrstiev osobitne a v celej krajine spoločne k všeobecnej strate foriem - od foriem oslovenia po formy verejného /ivota -, alebo k vzniku pseudoforiem - od zabávania sa pri cigánskej hudbe po vyrovnanie roku šesťdesiatsedem -, alebo k zhubnému pre-Imjneniu foriem - od mezokôvesdského ľudového kroja po slávnostné odhalenie Emericany dominus32. Teda aj v rozličných disharmonických prejavoch súčasne prebiehajúcej asimilácie je rozhodujúcim, príčinným momentom vnútorná slepá ulička asimilujúceho spoločenstva. V podobných bezvýchodiskových situáciách histórie, uprostred krajnosti rozhodujúcich a smerodajných charakterov, deformácie kolektívnych foriem a všeobecného zneistenia hodnotových kritérií, bolo zachovanie bezprostredného vnímania skutočnosti, nebojácneho zhodnotenia ťažkostí a nebezpečenstiev, čistoty morálnych kritérií a dynamiky správneho konania oveľa ťažšou a namáhavejšou úlohou. O takéto oži- 334 istván bibô /!> mo r m ováná maďarská mentalita 335 venie ustrnutého maďarského vývinu sa rad radom pokúšali radikáli, nezávislí, socialisti, komunisti, etnografi, odbojári - za ovela ťažších podmienok, za oveľa väčšieho množstva rušivých momentov a pri oveľa menších nádejach na úspech ako v iných krajinách s priamočiarejším vývinom. Aj týmto iniciatívam hrozilo raz jedno, raz druhé úskalie: ak odkrývanie pravej skutočnosti a uplatňovanie realistických hľadísk chápali príliš chladne, príliš racionálne a príliš dogmaticky, hrozilo im, že budú doktrinárskou, dogmatickou skupinou, ktorej tézy sa bez účinku odrazia od citových väzieb ľudí žijúcich v uzavretom kruhu obáv a fikcií, takže spomínaný kruh otvoriť nedokážu, ba naopak, podráždia ho a upevnia; no ak sa príliš vžijú do strachu ostatných, do ich falošných túžob, ak si príliš osvoja emocionálnu a pojmovú rétoriku všetkého, potom racionálna sila ich útoku poklesne natoľko, že bude neúčinná. Práca, ktorú vykonali, je večnou hodnotou vývinu maďarského politického myslenia, ale rozhodujúci impulz musela dať napokon história, ktorá cez mimoriadne hanebný pád maďarskej kontrarevolučnej moci a krvavý rozpad ilúzií o zväčšovaní krajiny ukázala národu, že jeho páni nie sú pánmi a jeho ideály nie sú ideálmi. SÚČASNÉPROBLÉMY Po oslobodení Maďarsko radikálne a definitívne vypadlo z falošných konštrukcií, v ktorých si zariadilo svoj dovtedajší život. Po ich rozpade zanikli dve veci, ktorých existencia už takmer sto rokov bránila každému pokroku: zachovanie sveta maďarskej stavovskej spoločnosti a úsilie upriamené na zachovanie ilúzie historického Uhorska. Pád mocenskej, ekonomickej a psychologickej štruktúry stavovského sveta znamená nesmiernu úľavu pre statisíce a milióny ľudských životov a životných podmienok, A táto úľava je niekedy viditeľne, ba aj pod rúškom vzdoru a nespokojnosti niekde prítomná vo všetkom, čo sa od oslobodenia v Maďarsku prejavuje v dynamizme, optimizme a rekonštrukcii. Nieje však isté, že spoločenstvo poznačené toľkými negatívnymi zážitkami ako je naše, si z veľkých otrasov zrážky so skutočnosťou vyberie bezpodmienečne dobré a inšpiratívne poučenia. Spýtajme sa teda, či zo strany otrasov nedávnej minulosti nehrozia ďalšie kŕče a slepé uličky vývinu. Nedávna minulosť obsahuje pre rozličné skupiny Maďarov dva veľké otrasy s celkom opačným významom. Poučenia oboch sú už na najlepšej ceste, aby po pripojení sa k starším poučeniam, spôsobili nové, ľní.ko uvoľniteľné kŕče. Jeden, neskorší otras vyvolala skutočnosť, že piid kontrarevolučného vedenia a stavovského sveta sa odohral v dolu I ku prehranej vojny, vo forme vojenskej okupácie krajiny zmenenej im bojisko. Tento otras nebol iba vecou strednej vrstvy a inteligencie, ule vecou každého, kto v okamihu oslobodenia nebol bezpodmienečný ľavičiar. Bola to vhodná príležitosť, aby kontrarevolúcia oživila typic-l ý, strednými vrstvami utvorený sovietsko-komunisticko-Židovský prízrak, ba aby mu zabezpečila širšiu masovú bázu ako doteraz. Odpojenu- sa a emigrovanie pravého krídla koalície tento strach skôr upevnilo ako rozptýlilo, aj keď jeho viditeľné a demonštratívne príznaky neboli také časté. Dnes môžeme konštatovať, že v emigrácii viditeľne, doma penej viditeľne sa znovuzrodila a obnovila forma celého kontrarevolučného ideového sveta šesťdesiateho siedmeho roku. Táto nová von-kajšia a vnútorná emigrácia - svojím formálnym demokratizmom a v jeho pozadí so spoločensko-politickou nehybnosťou, ktorú štýlové dopĺňa občasný náznak možnosti legitimistickej orientácie - je poznačená skôr duchom šesťdesiateho siedmeho roku; jej praktická aktivita však vynáša a vynášala by na povrch najmä kontrarevolučné črty, a síce črty nielen kresťansko-národné kontrarevolučné, ale aj fašistické kontrarevolučné; napokon, aby bol obraz úplný, absencia poliúckej moci, stav vonkajšej a vnútornej emigrácie podfarbuje tento Dezsôm Szabóom na-tolko nenávidený a teraz znova oživovaný kontrarevolučný ideový svet šesťdesiateho siedmeho roku tragickými, maďarsko-melancholickými t'cstami pripomínajúcimi gestá Dezsôa Szabóa. Treba mimochodom poznamenať, že prežívanie starého sveta nehrozí len zo strany jeho vedomých prívržencov, ale aj zo strany jeho patologických vžitostí. Ide predovšetkým o hierarchické videnie spoločnosti, túžbu po pozíciách, v praktickej moci o prevládame mocenského ducha nad duchom služby, o v .kvalifikácii" a „postavem" ukry-lé sebavedomie dané pozíciou a privilégiami: to všetko preniklo našou spoločnosťou natoľko, že poliúcké zvraty a výmeny osôb samé osebe ich nemôžu z jej vedomia vymazať, a spomínané vlastnosti v mnohých súvislostiach zabraňujú, a súčasne aj kompromitujú proces veľkej transformácie našej spoločnosti. Druhým otrasom je velký otras maďarskej ľavice roku 1944: predstavuje ho skutočnosť, že krajina sa ukázala neschopná odporu, bez kolektívneho ducha, obmedzená, reakčná a pravicová. Videli sme, že situáciu sme schopní vysvetliť množstvom príčin, aj keď celkový obraz. 336 istván b [ b ó m FORMOVANÁ MAĎARSKÁ MENTALITA 337 ktorý sa z nej dovnútra i navonok utvoril, nemôžeme ospravedlniť ani si odpustiť. Toto poučenie, ktoré vzbudzuje strach a ktoré občasné prejavy reakcie a fašizmu iba potvrdili, vrylo sa do nervovej sústavy každého predstaviteľa ľavice. Hrozí, že v dôsledku neho favica nadobudne nevyslovené všeobecné presvedčenie, že väčšina krajiny je vedome a rozhodne pravicová. Podobne, ako keď po Republike rád počas dvadsiatich piatich rokov kontrarevolúcie bol každý maďarský pán v hĺbke duše presvedčený, že väčšina krajiny je komunistická, alebo ako ešte dávnejšie, keď po revolúcii bola dynastia presvedčená, že väčšina krajiny je radikálne kossuthistická; hoci v oboch prípadoch šlo o pre nich naozaj desivý a nesporne skutočný, ale jednostrannými a zavádzajúcimi skúsenosťami vyvolaný optický klam. Aj dnes ide o toto: nie je pravda, že väčšina krajiny by si želala návrat spojenectva Veľkostatkov, Veľkokapitálu a Veľkoadministratívy; nanajvýš v prípade, ak by sa ju podarilo trvalo presvedčiť, že svojich rozličných obáv sa môže zbaviť iba vtedy, ak znova prijme moc retrográdnych síl. Táto možnosť by však najviac hrozila, keby pamiatka roku 1944 vyvolala v maďarskej ľavici trvalý kŕčovitý strach zo širokej mobilicácie spontánnych síl krajiny. Mobilizácia je totiž základnou podmienkou, aby proces oslobodenia-ktorý sa začal roku 1945 - dosiahol maximálne naplnenie v politicko-samosprávnej, ekonomickej i kultúrnej oblasti. V tejto súvislostí popri množstve úspechov a výsledkov nechýbajú ani znepokojujúce symptómy. Čo sa týka pohticko-samosprávneho oslobodenia, bezhlavý, ale nesmierne čulý samosprávny život rokov 1945-46 vystriedal teraz relatívne pritlmený a zhora organizovaný samosprávny život; a nášmu štátnemu vedeniu, ktoré hľadá cesty a spôsoby upevnenia centrálnej moci - v prípade, že by so spontánnymi spoločenskými silami naozaj nemohlo rátať - sú k dispozícii jedine historické vzory keresztesovsko-fischerovskej byrokratickej centralizácie. V našom hospodárskom živote sa vďaka pozemkovej reforme vybudovali alebo obnovili ústredné orgány organizovania, zásobovania, peňažníctva, úveru, ale v porovnaní s nimi v relatívnej malej miere vznikali orgány miestnych, spontánnych hospodárskych úsilí; v dôsledku toho ústredné orgány začínajú neuveriteľne pripomínať Hangyu33, Futuru34, Metesza35 a spoločníkov, ktoré v obdivuhodnej syntéze spájali ľahostajnú ťažkopádnosť byrokracie s ľahostajnou náchylnosťou veľkoobchodu upriamenou na vykorisťovanie ľudu. Napokon v oblasti kultúrneho oslobodenia môžeme spomenúť čoraz väčšmi sa rozrastajúcu sieť ľudových kolegií36, no dodajme, že táto ai í sa už dnes nejaví ako podstatná aktivizácia a úplné rozšírenie spo-l. h ľiiskčho pozadia celého nášho školského systému a vzdelávania, ale 11 ii ako bojová organizácia vychovávajúca istú elitnú gardu. V šetky tieto nedostatky sú všeobecne známe, v záujme ich nápravy Udialo sa a deje sa veľmi mnoho a napremoženie problémov je připraní- množstvo dobrej energie. Zakaždým však, keď sa pýtame, prečo nemožno spontánne sily krajiny vo všetkých spomínaných súvislostiach mobilizoval širšie a odvážnejšie, odpoveď - v znamení temných spomienok na rok 1944 - znie vždy tak, že nieje ešte dostatok spoľahli-v uh ľudí, a voľne ponechané spontánne sily by sa mohli mobilizovať i pacným smerom. Faktom je, že voči politickým zápasom masy nepre-11\ ujú jednoznačné spontánne nadšenie. Ale práve mobilizácia samo--.piávneho, ekonomického a kultúrneho života predstavuje silu, ktorá smeruje dopredu i vtedy, ak je politická, ideologická orientácia más zúčastnených na pohybe váhavá. Proces oslobodenia, ktorý sa roku 1945 iba začal ale neskončil, možno naplniť iba mobilizáciou spomínaných síl. Je potrebné naplniť politické oslobodenie aktívnym samosprávnym životom horúčkovité sústredeným na vybavovanie verejných vecí, životom, počas ktorého sa masy nielen prostredníctvom úvodníkov, ale i z priamych skúseností presvedčia, že verejná vec je aj ich vecou. Ekonomické oslobodenie krajiny je potrebné naplniť tak, aby sa pozemok, ktorý roľníctvo dostalo a závod, ktorý si spoločenstvo vyvlastnilo, stali existenčným základom robotníctva a roľníctva, ktoré sa už dokážu bezprostredne hospodársky orientovať a nedajú sa vykořisťovat nielen veľkostatkármi a žandármi, ale ani byrokratmi a sprostredkovateľmi. Napokon spoločenské a kultúrne oslobodenie krajiny treba naplniť systémom výchovy, ktorý úspešne oddelí hodnotovú hierarchiu typov škôl od rozličných spoločenských rebríčkov a vedomia privilegovanosti, a odteraz od šiesteho po tridsiaty piaty rok života každému umožní slobodnú voľbu povolania a v rámci nej možnosť rozvinutia každej latentnej schopnosti. INDIVIDUÁLNA MENTALITA A KOLEKTÍVNA MENTALITA V súvislosti s maďarským historickým vývinom a deformáciou ma-därskej mentality sme uviedli dostatok údajov, aby sme už so všeobecnou platnosťou mohli nastoliť principiálne otázky súvislosti mentality a schopnosti, mentality a vplyvu, mentality a vývinu. Predtým však treba objasniť otázku, ktorá znie: ako súvisia, v čom sa zhodujú a v čom sa 338 I STV Á N b i B 339 z tohto hľadiska odlišujú otázky individuálnej mentality a kolektívnej mentality. Doteraz sme vo vzťahu k jednotlivcovi i kolektívu používali výra/\ psychologických javov celkom totožným spôsobom, a opísali sme iba také' procesy, ktoré boli zdanlivo totožné alebo aspoň paralelné. Je dôležité vedieť a je dôležité konštatovať, v čom spočíva táto paralela, pokiaľ môžeme ísť, ak nechceme zablúdiť do nejakej kolektívnej mystiky. 1 Iranice sú veľmi jednoduché. Dušu, vedomie, strach, schopnosť konať má iba jednotlivec. Vedomie kolektívu, strach kolektívu, reakciu kolektívu, mentalitu kolektívu predstavuje iba spôsob zloženia týchto individuálnych schopností, či už v podobe jednoduchého súhrnu, alebo vo forme zoskupení podľa nejakých pravidiel. Kolektívne procesy, ktoré vznikli takýmto spôsobom, sú niekedy prekvapujúco paralelné s individuálnymi psychologickými procesmi. Skutočnosť, že sa niekto zľakne, v strachu nemá odvahu pustiť sa do nejakej úlohy, ale začne vykrikovať a iným smerom začne byť zbytočne agresívny, sa môže prihodiť presne takto a v opísanom poradí aj s celými kolektívmi. Iba toľko musíme vedieť, že to všetko sa nedeje preto, že by kolektív mal takú dušu ako jednotlivec; a že sa to nedeje ani podľa tých istých zákonitostí. Kolektívny proces sa okrem reakcie jednotlivcov musí aj zrezumovať alebo usúvzťažniť, čo znamená jednak to, že môže vzniknúť oveľa viacej a rozmanitejších možností a kombinácií, jednak zas to, že uvedome-nosť, zámernosť, kolektívne vysvetlenia, koncepcie a ciele majú oveľa väčšiu úlohu. Za totožných psychologických predpokladov sa teda kolektívny proces môže odohrať celkom odlišne; napríklad kolektív alebo jeho väčšia časť utrpí nejaký otras, no nebude ho vysvetľovať či chápať tak, aby sa v ňom rozmohol a stal sa súčasťou jeho sveta predstáv; vďaka tomu v kolektívnom procese strach za krátky čas bez stopy zanikne. Preto sme pokladali za dôležité mať ustavične na zreteli politické a ideologické konštrukcie, v ktorých sa rozličné historické otrasy, situácie, požiadavky v danom spoločenskom prostredí sformovali, interpretovali a objektivizovali. Ak nebudeme dbať o ustavičné zohľadňovanie otázky, či sa individuálne procesy zovšeobecňujú a ako sa prostredníctvom zovšeobecnenia stávajú kolektívnym procesom, dostaneme sa s obrazmi individuálnej duše neodvratne do oblasti nejakej kolektívnej mystiky. No nemôžeme sa tomu vyhnúť ani vtedy, ak pri interpretácii kolektívnych procesov upustíme od všetkých druhov psychologických prvkov alebo obrazov psychologického pôvodu. V takomto prípade sa li u' dostaneme nascestie opačným smerom, lebo predpokladáme, že 11 i v je čosi celkom iné ako jednotlivec. Je to taká istá kolektívna myitlika, akoby sme povedali, že kolektív je veľký jednotlivec. Kolektív |f jednotlivec, ale skladá sa z jednotlivcov, teda nemôže byťcelkom ný, ani celkom odlišný, ako sú jednotlivci. 11 N 1ÄLITA A VÝVIN, MENTALITA A SCHOPNOSŤ REAKCIE 1.1 il hovoríme o mentalite, myslíme väčšinou na súhrn ohraničiteľných, i.....eiiovateľných, rozhodných vlastností existujúcich v nejakom člo- • I ovi alebo v nejakých ľuďoch, na súhrn determinovaný existenciou tých fyzických a duchovných daností, schopností súvisiacich s tempe- i iiucntom a talentom alebo pomerným počtom a kombináciou týchto 'tím isií. teda na súhrn, ktorý na základe spomínaných daností niektorí luvlne, iní správne, ďalší zas výstižne, pokladajú za večne plamy. V sku- ii i nosti predstavuje mentalita niečo podstatne menej a niečo podstatne viacej. Podstatne menej preto, že je oveľa menej ohraničená, jasná a de-imovateľná, a podstatne viacej preto, že je oveľa bohatšia a premenli-Mjiia. Všetky fyzické, duševné črty i črty súvisiace s temperamentom ■ nadaním, ktoré sú pre každého jednotlivca alebo každý kolektív zá-l ladné danosti, nedeterminujú to, čo bude alebo čo má byť z jednotlivin alebo spoločnosti, ale to, čo všetko z neho môzebyt O tom, Čo z ne-im pri toľkých rozmanitých a bohatých možnostiach naozaj bude, už 11111 i/hodnú a priori existujúce danosti, ale spoločenské prostredie, vý-I nova, osobný vývin, zážitky, skúsenosti, práce a výkony. Medzi nimi ,i ich prostredníctvom utvára sa, formuje a stáva rozhodným špecifi-kiini, ktoré sa navonok prejavuje ako mentalita istého človeka, istého kolektívu, a ktoré v zdravom stave nieje vecou nehybnou, ale vecou, kiorá je v pohybe a vyvíja sa. Takže ani zdravý charakter mentality ne-I«i/ostáva zo zachovávania určených daností, ale predovšetkým zo zdravej schopnosti reakcie. Ak sa nejaký jednotlivec alebo kolektív ocitne vo vnútornej kríze, ak stratí seba samého, neudeje sa to tak, že jedného dua niekde stratí svoj malý katechizmus, do ktorého má zapísané, aký ma byť. Ale tak, že pre nejakú príčinu, v dôsledku nejakého otrasu, nelákej zbabelosti, nejakého zmätku stratí zdravú schopnosť reagovať, stratí schopnosť triezveho posúdenia situácie, na základe čoho nebude ve-ilief, čo je potrebné a čo je možné vykonať, čiže sa do toho konania ani nepustí. Všetky podstatné symptómy narušenia maďarskej mentality svedčia o poruchách schopnosti reakcie chápaných v takomto zmysle, 340 i S T V Á n b IBd ,......K m O V A n Á MAĎARSKÁ MENTALITA 341 Vzťah mentality a schopnosti reakcie nespočíva teda v tom. že analýzou večných vlastností svojej mentality dospejeme k princípom správneho konania, ale v tom, že zdravá mentalita sa formuje počas aktívneho fungovania zdravej schopnosti reagovať. Prirodzene, zdravý charakter reakcia neprejavuje sa v prudkosti konania, nútenom úsilí a efektnom výsledku, ale v správnom výbere a prijímaní úloh založenom na vnímaní skutočnosti, a v tom, že „sa dívame na vec samotnú' a že „k svojej veci pristupujeme energicky", ako to jednoducho povedali Bocskai a Zrínyi. Tieto konštatovania vzťahujú sa ešte väčšmi na kolektívy ako na jednotlivcov. Podstata istého kolektívu nie je v tom, že jeho členovia nosia spoločný charakter, spoločné znaky na čele, ale účasť na aktivite kolektívu ako na spoločnej aktivite. Namiesto uvedomenia si mentálnych čŕt, národných svojrázností je omnoho dôležitejšie uvedomiť si, čo všetko môže urobiť z kolektívu správne vnímanie skutočnosti, prelomenie uzavretého okruhu bezmocnosti, klamstva a obáv, prijímanie úloh, státie si za úlohami, spoločné úsilie a kolektívny výsledok. Preto je daromné, dokonca poľutovaniahodné všeobecne rozšírené chápanie, v rámci ktorého ľútosť nad rozličnými prekážkami maďarských tvorivých síl prejavujú slovami: „nesmierna škoda, veď aký je tento národ nadaný, originálny a geniálny". Povedzme už raz konečne, že takto to nemá žiadny význam, dokonca to jednoducho nie je pravda. O nadaní, originalite, genialite sa oplatí a možno hovoriť len v súvislosti s rozvíjajúcimi sa danosťami: o tom, aké zázraky by sa boli mohli stať alebo aké by boli, môže hovoriť kto chce, a uveriť takisto kto chce, lenže to nieje nadanie, nieje originalita, nieje genialita. Nič nieje neplodnej-šie, ako keď sa sami robíme zaujímavými, keď sa správame na spôsob „zakliateho princa", čo je jednak sebaokiadzajúce zakrývanie neschopností, jednak pozostatok maďarského a panského vedomia nadradenosti šitého na mieru starého Veľkého Uhorska. Pre túto vnútornú orientáciu znamená vždy otras, ak sa ocitá zoči-voči faktu, že byť Maďarom pri pohľade z určitej vzdialenosti nie je o nič zaujímavejšie, ako byť povedzme Lotyšom alebo Albáncom. A to vlastne vôbec nie je hrozné, lebo keby sme boli Lotyši alebo Albánci, ani vtedy by sme nemali inú úlohu, iba si dobre všimnúť skutočnosť, pustiť sa do práce, a ak to dokážeme urobiť, potom sme nadaní, potom sme zaujímaví, a potom sa rozvinie naša pravá mentalita. Po takomto pohľade na veci bude každý vplyv, každá asimilácia v porovnaní s poruchami mentality druhoradým, symptomatickým fe- ii'iiom. Mentalita - presne podľa toho - ako reaguje, ako koná, ako rVorí, tak súčasne aj asimiluje: cudzí vplyv, cudziu asimiláciu, všetko. I Matľarsku jc otázka asimilácie práve preto posunutá do emocionálnej K Iracionálnej roviny, preto sa hovorí toľko o tom, prečo si cudzinec /mnilováva, prečo si obľúbi tento zázračný, zaujímavý, príťažlivý, oča-ni|uci a ktovie akými cnosťami obdarený národ, lebo najsilnejšia asimilácia u nás, ako sme už povedali, prebiehala práve v období rozpadu i • 'lektívnych foriem. Maďarský národ sa teda asimiloval so všelijakým balastom sveta, iba s jedným nie, s tým, ktorý predstavuje jediné pravé .....iverzálne asimilujúce prostredie: s prúdom jeho kolektívneho ži- VOtft, Asimilácia môže byť únavná a bolestná, ale ani zďaleka nie je Hk vín tajuplným a iracionálnym procesom, akým si ho u nás predstavu Spoločenstvá s ostrým, rozhodným profdom, s výraznou mentálnou neasimilujú tak, že v srdci cudzieho vzbudzujú tajomné poryvy, l ioié ho čoraz väčšmi dojímajú, až napokon hladko splynie, ale tak, že iu|ii jasné, jednoznačné zvyky a tézy o tom, ako treba slová vyslovoval, ako sa má zdraviť, dvoriť, predsedať, prijať satisfakciu, viesť schôdzu, súťažiť, a cudzí živel alebo bude očarený, alebo dostane drsne po hlave, no v každom prípade sa ocitne v prúde kolektívneho života. Na demonštráciu skutočnosti, že nie hľadanie národnej pôvodnosti, národného charakteru je rozhodujúce a plodné, stačí poukázať na to, že dva najvýraznejšie národy Európy, anglický a francúzsky, svoju známu mentalitu utvárali presne takým spôsobom, že v istej historickej chvíli sa napriek svojej dovtedajšej mentalite, dovtedajšej kolektívnej orientácii pustili do celkom veľkých kolektívnych podujatí. Obratom pre Angličanov bolo prijatie reformácie a následné formovanie sa puritanizmu, pre Francúzov to bola francúzska revolúcia a už pred ňou, a potom pa-lalelne s ňou sa rodiaci francúzsky racionalizmus. Obe podujatia vo svojom historickom okamihu znamenali vo veľkej miere aj zanechanie alebo zmenu starého, známeho národného charakteru: poreformačné Anglicko, porevolučné Francúzsko boli v očiach súčasníka o množstvo farieb chudobnejšie ako predtým. A predsa, vďaka spomínaným javom stali sa Angličania a Francúzi tým, čím sú dnes, a na tejto ceste sa v nich lozvinuli možnosti, ktoré sa v pôvodnom stredovekom, farbistejšom stave nemohli rozvinúť. Novším, ale z hľadiska významu takým istým obrovským kolektívnym podujatím je dianie v Rusku od roku 1917. ktoré takisto znamená, že množstvo vecí, ktoré pokladali za nedeliteľnú súčasť „ruskej ľudovej duše", prestáva byť jej vlastnosťou, 342 istván m.'i lil i (IRMOVANÁ MAĎARSKÁ MENTALITA. 343 Prirodzene, v súvislosti s podobnými príkladmi individuálneho alebo kolektívneho vývinu môžeme z času načas cítiť i to, že v celom vývine - okrem obrovských mentálnych zmien, ktoré počas uskutočňovanii tej-ktorej novej úlohy a po jej dokončení poznačia profil jednodivcov i spoločenstiev - prejaví sa občas aj nejaká hlbšia pravidelnosť, opakovanie, stotožnenie so sebou samým, mentálna svojráznosť, ktorá vyvoláva nesmierne silné spätné vplyvy u tých, ktorí sa mu neprispôsobujú, nepochopia alebo sa nenaučia jeho utvorené formy postoja a požiadavky, Potom sme ochotní predpokladať, že mentalita je nielen viac ako osobnosť rozvinutá len z hromady daností, možností a štatistických čísiel, ale že je navyše aj vnútorne usmerňujúcou a regulujúcou zákonitosťou, ktorá všetko zhŕňa a rekapituluje. Podobné podozrenia môžu existovať, ale beda tomu, kto sa rozhodne a chce konkretizovať, zhrnúť do téz, povýšiť na záväznosť to, čo pokladá za zákonitosť. K týmto veciam musíme mať podobný vzťah, aký má prírodovedec k Bohu: nie preto, akoby prírodovedec nemohol veriť v Boha - dokonca jeho viera môže byť založená aj na akomsi chápaní komplexu prírodných vied - ale preto, lebo do svojich prírodovedných pracovných hypotéz, do systému svojich predpokladov, medzi motívy svojho videnia problému nesmie zamiešať Boha; ak niečo nevie vysvetliť, nemôže argumentovať Bohom, a ak niečo chce vysvetliť tak či onak, takisto sa nemôže odvolávať na Boha. Podobne aj odvolávanie sa na zákonitosti individuálnej alebo kolektívnej mentality je vždy podozrivé, ak sa používa na ospravedlnenie nejakého skutku alebo zanedbaného skutku. V prípade, že sa už minuli všetky argumenty, nepočúva sa nám dobre, že ten či onen politický systém, to či ono politické riešenie nie je dobré preto, lebo je v rozpore s maďarskou dušou, alebo je dobré, lebo je s ňou v súlade. Ak je niečo naozaj dobré alebo naozaj zlé, treba to zdôvodniť aj bez odvolávania sa na maďarskú dušu. Nikdy nemôžeme vedieť, či fenomén, ktorý dnes pokladáme za hlboko charakteristický, neprejaví sa zajtra ako prekážka, po zamietnutí ktorej by sa rozvinuli ešte hlbšie, bohatšie a -väčšie možnosti. Prirodzene, zlo môže vzniknúť i z toho, ak v jednotlivcovi alebo v spoločenstve klesne inštinkt stálosti, a na racionálnom, dogmatickom základe si predstaví každú zmenu ako možnú. Chyba však ani teraz nebude v tom, že sa ocitol voči „pradávnemu rázu", lebo aj v tomto prípade ide o druhú, opačnú poruchu vnímania skutočnosti. Zdravý zmysel pre skutočnosť a zdravá schopnosť reakcie vždy nájdu rovnováhu medzi „pradávnym" a "novým", stálosťou a novátor- ovom, úctou k tradíciám a revolučnosťou - bez toho, že by určovali i, mienené pravidlá vlastnej mentality n MALITAA POLITIKA tušíme rozhodne konštatovať, že medzi úsilím sústredeným napozná-" maďarského špecifiká a medzi úsilím o obnovenie maďarského Bátoda ako spoločenstva nejestvuje samozrejmý, jednoznačný vzájomný i ť, \ Výskumom môžeme dospieťk množstvu rozličných maďarských l|Kvitik bez toho, že by ich zachovávanie a pestovanie znamenalo sú- i m- aj bezpodmienečné obnovenie a upevnenie maďarského spolo- i r. i \ a. K odpovedi na otázku, čo znamená obrodenie maďarského spo-loi i osiva, musíme dospieť inými metódami, pričom v tomto procese musíme všetky javy-staré i nové-zhodnotiť nie z hľadiska ľudovosti, .ilľ zo spoločenských a politických hľadísk. Ak je pravda, že mentalita |c niečo, čo sa prejavuje najmä v reakciách, vo vnímaní skutočnosti, v |Kidujímaní sa na úlohy a v podobe uskutočnených úloh, potom po i|>likácii na život spoločnosti to môžeme povedať i tak, že charakter IDentality, zdravost' mentality, regenerácia mentality sa prejavuje pre-i li • všetkým v politike. Prirodzene, ako politiku nechápeme činnosť po-Utikov samú osebe, ale celý proces riešenia kolektívnych otázok. Ak podľa našich úvah v súvislosti s dnešnou situáciou niekto usúdi, • proti vnútornej kríze maďarskej duše bude pozemková reforma ale-lin ľudové kolégium účinnejším liekom ako hocijaké rozjímanie o cha-i iktere maďarskej duše, možno s jeho konečnou dedukciou iba súhla- ii No upokojujúce konštatovanie, že mylné cesty predchádzajúcich období sme už opustili, nás nezbavuje povinnosti ostro sledovať aj •voiptómy novších otrasov a stagnácií, na ktoré sme v rámci tohto zamyslenia už poukázali. 1948 Židovská otázka v Maďarsku po roku 1944 347 (lil niku 1941 do konca roku 1945 zahynulo v dôsledku pracovných dii/ieb, mocenských perzekúcií, pri deportáciách, v koncentračných tálii iroch a počas nyilašskej hrôzovlády viac ako pol milióna maďarských /ulov,1 Okolo tých, čo ostali nažive a vrátili sa domov, po oslobodení ii pn vyprchaní prvého citového pohnutia sa Čoraz citeľnejšie znova vyivoril antisemitizmus, Zo strany oficiálnych, polooficiálnych, spolo-ŕcnských a morálnych korporácií zazneli ohľadne tejto otázky rozličné |iicjiivy, ktorých obsah možno zhrnúť do dvoch jednoduchých téz. Prvú tŕ/n predstavuje vyhlásenie, že väčšine maďarského ľudu boli hrozné hkniky Nemcov a ich prisluhovačov vzdialené, a lepší Členovia národa Utobili všetko, aby sa tieto veci neuskutočnili. Druhou tézou je odsúde-...../nova ožívajúceho antisemitizmu a vyslovenie názoru, že proti nemu treba zo všetkých síl bojovať. Keď sa kdekoľvek zíde akákoľvek korporácia dobrej vôle, a pokúsi sa v tejto otázke povedať niečo mo- i lim- v/letné, ľudské a uspokojujúce, nech už obmieňa svoje myšlien-t j .ikokoľvek, nemôže vysloviťnič iné, iba dve spomínané tézy: a kde-il V hĺbke duše každý cíti, že ani jedna, ani druhá nepovie nič, presnej- i- niečo nepovie. Každý pokus však, ktorý sa upriamoval na vyšlo-■h mi doteraz nevypovedaného, skončil sa Fiaskom a vyvolal otvorené ili Im skryté nepriateľstvo, ktoré znemožnilo všetky ďalšie debaty ii pokračovania. Prejavy, ktoré hovorili o určitej zodpovednosti a priznaní i zodpovednosti maďarského ľudu ako celku za prenasledovanie ji vi.iždenie Židov, sa oficiálne i zo strany verejnej mienky odmietali lýin, že nieje potrebné, aby sme sa nadmieru očierňovali. A keď sa neoficiálne zhromaždenie cirke vných predstaviteľov v mene maďarského fndu a vlastnej cirkvi Židovstvu priamo ospravedlnilo2, táto pokora -kviililikovaná ako prehnaná - bola odmietnutá vo forme výrazne pod-i Milenej reakcie. Oficiálne miesta a verejná mienka prijímajú aj odhalenie a podrobný opis hrôz s citeľnou nechuťou, hoci toľko uznajú, že IiiimuIo prirodzenému a ľudskému spôsobu čiastočného spracovania hrozných zážitkov nemôžu zabrániť. /. inej strany zazneli aj prejavy, ktoré voň'Židom zdůrazňovali, že (Hrivu utrpenia si nemôžu nárokovať iba oni, prípadne, v miernejšej forme ich varovali, aby pri požadovaní odplaty nestratili mieru, alebo ich 348 istván bii I.....vská otázka v maďarsku po roku i 9 * 4 349 upozorňovali, nech už odpustia a zabudnu na minulosť. Tieto prejav t prijímalo Židovstvo s výraznou podráždenosťou, takže potom ich bolu možné iba odvolávať alebo vysvetľovať. Zdá sa, akoby sa boli všetci zaprisahali, že v tejto veci sa budú viesť len nič nevraviace reči. Otváranie rán naozaj veľa nepomôže, ale ututlávanie problémov a neschopnosť vyrovnať sa so skutočnou situáciou je škodlivejšie ako všetky otvárania rán dokopy. Položme si teda otvorene otázku, či dve konvent m tézy, ktoré doteraz v súvislosti s týmto problémom každý vyjadril a vy. jadruje, stačia na to, aby slúžili ako orientačný a direktívny princíp í i nám stačí povedať, že väčšina maďarského ľudu neprenasledoval,! a nevraždila Židov, a či vyriešime ktorúkoľvek otázku odsúdením, pripadne potrestaním prejavov antisemitizmu? 1. NAŠA ZODPOVEDNOSŤ ZA TO, ČO SA STALO PROTIŽIDOVSKÉ ZÁKONY Zopakujme si najprv, čo sa stalo. V Maďarsku bola od roku 1919 pri moci feudálno-konzcrvatívna vládna forma, ktorá sa zrodila uprostred protižidovských výchyliek3 a ktorá sa zakladala na potíáčaní politii kých a verejnosprávnych možnosti Židov, no súčasne ponechala, dokonca prostredníctvom monopolného kapitalizmu upevňovala ich ekonomické pozície. Obojaká politika súhlasu s politickým antisemitízmoni a podpory kapitalizmu v rukách značného percenta Židov vytvárala od samého začiatku napätie, v ktorom sa „židovská otázka" a jej „vyrieši nie" stotožňovali s otázkou likvidácie ekonomickej moci Židov, a ako taká sa prejavovala v podobe prvoradej sociálnej otázky krajiny. A ho ci konzervatívno-feudálny systém bol principiálne proti nastoleniu akej koľvek spoločenskej otázky, keď sa už nedalo ináč, radšej vyhovel nasto leniu otázky súvisiacej so Židmi ako nastoleniu pravej sociálnej otázky v celej jej Šírke. Spomínané napätie vzrásdo najmä počas hospodárskej krízy v tridsiatych rokoch a zvyšovalo sa počnúc nástupom hitlerizmu v Nemecku. Po Anschlüsse Rakúska mimo spomínaného napätia aj susedstvo s hitlerovským Nemeckom a fakt, že uplatnenie územných pi i žiadaviek krajiny očakávali vedúci predstavitelia štátu a nacionalisti! ká verejná mienka od politiky paralelnej s nemeckými pol inckými akciami, prispeli k tomu, aby aj maďarská vláda pristúpila na zákonodarstvu ktoré Židov podľa pôvodu nevýhodne diskriminuje.4 Nevyhnutnosť tohto i, modarstvaodôvodňovali súčasné európskejšie prvky konzervatívne-i"' vedenia tým, že ďalší osud hiderizmu treba vyčkať bez totálnej Konfrontácie s Nemcami, a že požiadavky domácej antisemitskej pra-i1 ľ neha uspokojiť takýmito zákonnými nariadeniami, čo je aj preŽi-i menšie zlo ako nejaká priama nyilašská moc, alebo stopercentná i "iitiiintácia s Nemcami. Celý tento myšlienkový pochod - ak nevy-It nl/ame z povinnosti totálnej konfrontácie s fašizmom, ale priamo hľadiska záchrany maďarských Židov - mohol byt za istých podmie-i pravdivý. Ako bol pravdivý z hľadiska záchrany rumunských Židov v Rumunsku, kde približne takáto politika ušetrila život väčšiny IUI i n i tiských Židov pred osudom, ktorý postihol Židov jednak tých kra-|in ktoré s Nemcami stopercentne spolupracovali, jednak tých krajín, 1 ii ■ ich politiku stopercentne odmietali.5 Avšak takáto politika môže .....pravdu iba vtedy, ak si celkom jasne a celkom určite uvedomuje, to chce; teda ak sa na úseku protižidovského zákonodarstva obme-il/i na ešte zdôvodniteľné minimum a súčasne celkom rozhodne a pro-ln dníctvom ostrých nariadení zmarí možnosť politického uplatnenia • i rajnej pravice, a vo vhodnej chvíli využije príležitosť a vystúpi z ne-iih, kého spojenectva. V Maďarsku sa odohral presný opak všetkého. i ladný zákon celého maďarského protižidovského zákonodarstva, dru-|| pri itižidovský zákon6 prekročil spomínané minimum v mnohých bo-i' li v tom však, aby sa stal prostriedkom záchrany Židov, mu nebránil -nu lak obsah, ako skôr okolnosti jeho vzniku, t.j. skutočnosť, že ■i nn odhlasovali na základe povzbudzovania krajnej pravicea v zna- .....11 smaženia a vyjednávania s krajnou pravicou, ďalej že strpeli, aby írtkiin, ktorý mal byť posledným ústupkom, pokladala druhá strana len \ rhodiskový bod a začiatok. Keďže po protižidovskom zákone ne-ladcdovala úplná a energická porážka krajnej pravice, ale verejná agi->iii a publicistické štvanie maďarských nyilašovcov a imrédyovcov 11, h podkladanie sa Nemcom, museli každý rok po základnom protižidovskom zákone pribúdať novšie a novšie protižidovské zákony, ktoré t m n/ rozhodnejšie vychádzali z rasových teórií a z potreby prenasledovania Židov. Medzitým však feudálno-konzervatívne prvky vo vedení relatívne úspešne zabezpečovali, aby sa protižidovské zákonodarstvo podľa možnosti vyhlo židovskému veľkokapitaiizmu a aby postihovalo ukoi židovské stredné vrstvy, maloburžoáziu a proletariát; celá sociálna •lln teda, ktorá akokoľvek zdeformované, ale bola prítomná v masovej iiinoslére podporujúcej protižidovské zákonodarstvo, vnímala „otáz- 350 ISTVÁN B í Q flľoVSKÁ OTÁZKA v maďarsku po ROKU 1944 351 ku" aj naďalej ako nevyriešenú. Takže zákonodarstvo proti Židom cšie len pridalo vietor do plachát pravice, t.j. neodstránilo nebezpečenstvo krutého prenasledovania Židov, ale v rámci „legálnych" foriem privyká lo maďarskú spoločnosť na vylúčenie Židov zo spoločných predpokladov ľudskej dôstojnosti. Po protižidovských zákonoch - v znamení súťaženia s pravicou - teda nasledovali aj také nariadenia, ktoré pre Židov znamenali v každej oblasti ľudského života najprv degradáciu ľudskej dôstojnosti a potom stále rapídnejšie zánik fyzickej a existenčnej istoty. PRENASLEDOVANIE ŽIDOV A VYVRAŽĎOVANIE ŽIDOV Začalo sa to tým, že na pripojených územiach možnosť vojenskej správy použila prevažná časť vyšších a nižších vojenských veliteľov od samého začiatku a v čoraz väčšej miere na to, aby vo vlastnom okruhu kompetencie dostala Židov viac-menej do mimozákonnej situácie, a aby s nimi zaobchádzala tak, ako podľa jej predstáv musí nefalšovaná nacionalistická verejná správa so Židmi zaobchádzať. Onedlho sa začalo aj väčšie využívanie Židov na branné práce, ktoré pre nich znamenali čím ďalej tým väčšiu bezmocnosť, poskytovali príležitosť na množstvo hrubosti a týrania, a ktoré v oblasti vojnových operácií nadobudli formu regulárneho kynoženia ľudí, ktoré niektorí vyšší velitelia vyslovene podporovali.7 Roku 1941, nie dlho po našom vstupe do vojny, madár-ská poriadková polícia z titulu neusporiadaného štátneho občianstva deportovala do Haliča dvadsaťtisíc Židov, kde ich tamojšia vojenská správa prevzala a krátkou cestou zlikvidovala.1* Podobné akcie sa potom zastavili. Medzitým však raz na jednom, raz na inom mieste pochytila horlivosť nejakú vyššie či nižšie postavenú úradnú osobu, ktorá neváhala dať Židov pozbierať, inzultovať a odstrániť hoci aj vo vlaku, na korze alebo na dunajskom nábreží. Tieto akcie znova a znova zastavili, ale nikdy nie tak, aby všetkým prešla chuť v nich pokračovať. Dokonca vrchol nezodpovedných akcií nasledoval až potom: šlo o krvavý kúpeľ v Novom Sade, keď z titulu protipartizánskej razie domáce, nebojujúce, regulárne vojenské útvary obsadili jedno mesto a niekoľko obcí, kde na povzbudzovanie a príkaz podaktorých vyšších veliteľov usporiadali riadny krvavý kúpeľa drancovanie, pred ktorým neušetrili ani deti a ženy, a ktorých mestskými obeťami boli prevažne Židia.l)Táto udalosť, hoci hlavní vinníci mohli beztrestne utiecť do Nemecka, vyvolala ďalšie zdesenie a úžas, no prešlo ďalších šesť mesiacov, kým kompetentní vôbec boli ochotní uveriť, Čo sa stalo. Od leta 1942, v čase keď bol ministrom ■ Ibrany Vilmos Nagylw, vyšlo však najavo, že nezodpovedné vyčíňanie |il ktorých vojakov - aj keď nie ľahko - ale možno pribrzdiť, a aj pra-ľovnú službu možno zmeniť na relatívne usporiadanú vojenskú prevádz-i ii I loci medzitým - v záujme uspokojenia antisemitskej verejnej mien-i vznikli ďalšie protižidovské zákony", už-už sa zdalo, že krajine sa pi itnaly podarí vymknúť z nemeckého spojenectva, a napriek všetkým neľudským javom bude možné aj Židov zachrániť pred osudom Židov, Ittorí sa ocitli pod bezprostrednou nemeckou mocou. Dňa 19. marca 1944 začala sa však nemecká okupácia Maďarska, a po trojdňovom váhaní regent ustúpil a vymenoval Sztójayho vládu. ' >k upariti čoskoro rozhodli o deportácii a likvidovaní maďarských Židov. Onedlho po okupácii vyšlo nariadenie o nosení diskriminačného znaku, po ňom nasledovalo sústreďovanie Židov do giet.12 Deportácie uskutočňovali pod vedením nyilašovcov jednotky maďarskej poriadkovej polície najmä s pomocou žandárstva. Deportácie sa prakticky usku-loi ňovali tak, že ich spôsob a "cestovný poriadok" určili Nemci: Židov veľmi drasticky - sústreďovali a do vagónov nakladali žandári, súpravy preberali a odvážali Nemci; madárská armáda a maďarská verejná správa zas ochotne alebo neochotne, ľudsky alebo neľudsky vykonala všetky druhoradé úlohy, ktoré vyplývali z deportácií: šlo o výstavbu laliorov, stravovanie, vydávanie a kontrolu spisov, posúdenie výnimiek, usmerňovanie súprav atď. Samotné sústreďovanie ľudí, ich prípadné vypočúvanie ohľadne ukrytých cenností, naloženie do vagónov a odvoz M na väčšine miest konali za hrozných podmienok, ktoré množstvo ťarchavých a rodiacich žien, chorých, detí a starcov neprežilo, a z ktorých množstvo fyzicky silnejších ľudí zošalelo. Prevažná väčšina deportovaných sa dostala do nemeckých koncentračných táborov do takých podmienok znevažovania ľudskej dôstojnosti, ktoré v dejinách, vrátane starovekého a orientálneho otroctva a gladiátorských hier, nemali obdobu: ľudí bez ohľadu na vek a pohlavie dávali ostrihať, vyzliecť do naha, potom urobili selekciu a za nepredstaviteľných hygienických a stravovacích podmienok, cez plynové komory, kameňolomy, prepcha-né baraky, dlhotrvajúce pochody, koncentračné bordcly a laboratóriá, \ ktorých sa robili pokusy na ľuďoch, usmerňovali ich k zvyčajným druhom smrti ako skon v plynovej komore, upálenie, zastrelenie, ubitie, umučenie, upracovanie a smrť v dôsledku lekárskych experimentov. Počet deportovaných z celého zväčšeného Maďarska bol asi sedemstotisíc; prevažná väčšina zahynula v nemeckých koncentračných táboroch; 352 istván bii vyše stotisíc z tých, ktorí všetko přežili (ocitli sa buď v solídnejších tft boroch alebo vykonávali poľnohospodárske práce), sa vrátilo, oslním sa roztrúsili po Nemecku a odtiaľ sa dostali do ďalších krajín13. Do leta 1944 sa o týchto udalostiach načrtol pred maďarskými úradmi i pred madärskou verejnou mienkou pomerne jasný obraz, a približní: v rovnakom čase obdržala vláda od švédskeho kráľa, pápeža a maďarských cirkví14 intervencie v záujme zastavenia deportácií, ako i prejavy spojeneckých mocností, v ktorých vyjadrili hlboký odpor a vážne hrozby o následných retorziách. Súčasne v tejto súvislosti došlo k po tlačeniu nyilašských prvkov Sztójayho vlády, zatiaľ čo imrédyovci sa z iných príčin už predtým od nich dištancovali. Dôsledkom toho všetkého sa deportácie prerušili a deportácia budapeštianskych Židov sa zastavila. Židov z okolia Pešti však odviezli do vidieckeho tábora, ktorý Nemci potom obsadili a takisto deportovali. Nasledujúcich niekoľko mesiacov poznačili polovičaté a protirečivé pokusy o oslobodenie Židov a z rozličných príčin a smerom k Nemcom predstieranie protižidovskej horlivosti, čo trvalo až do 15. októbra 1944, keď regent oznámil vystúpenie z vojny, no súčasne bez najmenšieho odporu a príkazu na odboj odovzdal moc nyilašovcom. Dovtedajšiu prestávku v prenasledovaní Židov vystriedala ďalšia, ale teraz už takmer bezhlavá akcia. Budapeštianskych Židov sústredili do jediného veľkého geta, a po meste chodili nyilašské oddiely, ktoré vyhľadávali a likvidovali deti ukryté v detských domovoch, chorých v nemocnici, schovávajúcich sa a z geta náhodne vybraných ľudí. V dôsledku chaotickosti počas obliehania sa nakoniec plány likvidácie geta oddialili až po oslobodenie, ktorého sa doma dožilo asi stotisíc maďarských Židov, prevažne v Budapešti15. Počet židovských obetí vrátane deportovaných, odvlečených do pracovných táborov, ako aj obetí z Nového Sadu a ďalších miest bol viac ako pol milióna, čo prakticky znamená čiastočnú alebo úplnú likvidáciu vidieckeho, podkarpatského a sedmohradského Židovstva. MAĎARSKÁ SPOLOČNOSŤ A PROTIŽIDOVSKÉ ZÁKONY Ak skúmame, ako prijal všetky tieto akcie maďarský ľud, musíme diferencovať medzi tým, kto všetko a akým spôsobom sa podvofoval sugescii verejnej mienky, ktorá ekonomické zatlačenie Židov chápala ako centrálnu národnú otázku, a medzi tým, kto všetko a akým spôsobom asistoval pri akciách degradácie ľudskej dôstojnosti a odvlečenia ľudí 1vská otázka v maďarsku po roku 1944 353 11 n ť. Akcie upriamené na ekonomické zatlačenie Židov do úzadia mali svojho času relatívne silnú podporu más. Ak nastolíme otázku, či I b lUto podporou más bola alebo nebola prítomná väčšina maďarského iiľln, musíme dávať pozor najmä na to, aby sme takými výrazmi ako i .ma maďarského ľudu" zbytočne nezavádzali. Väčšinu maďarského ľudu tvorí maďarská maloroľnícka vrstva žijúca v uzavretosti roľníč -i i spoločenskej situácie, ktorá ako celok nikdy nebola ani proti, ani za i hl veci a rozpory, ktoré proti sebe postavili obyvateľov „ďalekých miest", i i.ik to bolo aj s protižidovskými zákonmi. Ak však odhliadneme od pasívnej ľahostajnosti maďarského maloroľníctva, môžeme skonštato- ii íe za protižidovské zákony sa postavila aj keď nie jednoznačne \ uhteľná väčšina, ale v každom prípade väčšia sila más ako proti nim, u v čase volieb roku 1939 sa nepochybné zdalo, že sympatie, ktoré v Maliarsku vždy patrili najaktívnejšej a najúločnejše] opozičnej strane, patrili nii/ najviac nyilašskej a iným pravicovým stranám.16 Bolo síce ne- pomé, že jediná, naozaj organizovaná masová sila krajiny, politické liniilic organizovaného robotníctva bolo proti protižidovským zákonom; ale keby túto masu bol niekto - ak by to v tom čase bol vôbec dokázal chcel s plným nasadením mobilizovať protižidovskému zákonodarstvu, potom by bol mohol rátaťlen s najuvedomelejšími a najorganizovanejšími členmi hnutia, no v žiadnom prípade nie s množstvom pripojených I v mpatizantov, ktoré okolo uvedomelého a organizovaného jadra utvá-la masy. Masová podpora protižidovskej legislatívy predstavovala nepochybné vážny symptóm slepej uličky maďarského politického vývinu, absenciu politickej zrelosti vedúcich vrstiev a más, a svedčí o nedostatočnej zakorenenosti európskych ideí vyznávajúcich politickú rovnosť a rovnakú ľudskú dôstojnosť všetkých ľudí. Ked však zohľadníme takmer bezvýchodiskovú slepú uličku, v ktorej sa ocitol maďarský politický vývin za posledných sto rokov, najmä však za dvadsaťpäť rokov kontrarevolúcie, potom sa nemôžeme nijako zvlášť čudovať, že názor, podľa ktorého centrálnym javom nedostatočnosti maďarského verejného a hospodárskeho života je výnimočná situácia Židov v štruktúre maďarského kapitalizmu - hoci v skutočnosti šlo iba o vedľajší symptóm laktu, že buržoázny vývin maďarských más uviazol vo feudálno-hie-larchických štruktúrach, a bezprostredná možnosť prelomenia týchto šlruktúr sa ocitla v úplnom závoze - mohol pôsobiť tak presvedčivo u vo všeobecnosti. Vďaka tomu sa mohla stať fráza, že „židovskú otáz- 354 istván b I B 4 ÍHniVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO K 0 K Ľ 1944 355 ku treba nejako vyriešiť" jednou z tých fráz, ktoré bolo takmer beznádejné priamo poprieť a ich podrobné a dôkladné popieranie ľudia jednoducho nechceli počuť. Pod „vyriešením" židovskej otázky chápala väčšina ľudí naivne jednoduchú záležitosť, v rámci ktorej by niekoľko zákonných vyhlášok „nariadilo", aby Židia zarábali menej a Nežidia viacej, bez toho, že by sa podstatne narušila celá štruktúra ekonomiky a spoločnosti. Skutočnosť, že rozdúchavaná alebo netlmená protižidovská atmosféra vznikajúca z titulu vyrovnania určitých disproporcií v rozdělováni dôchodku, a diskriminácie vyplývajúce zo zohľadnenia pôvodu, ktoré túto atmosféru podporovali, sa veľmi ľahko zmenila na prenasledovanie aj likvidáciu Židov, predstavovala historickú skúsenosť, ktorou v tridsiatych rokoch disponovali iba Židia, pre ostatných ľudí nemala nijakú presvedčivú silu, čomu sa naozaj nemôžeme čudovať. Bolo by ireálne predstavovať si, že by sa krajina, ktorej vedúca vrstva nikdy nebrala vážne princíp občianskej rovnosti ani v súvislosti s vlastným ľudom ocitla v záujme presadenia občianskej rovnosti Židov v konfrontácii s vlastnou inteligenciou, buržoáziou a strednými vrstvami - kresťanskými a židovskými - ktoré viac-menej sto rokov prevažne pasívnym spôsobom asistovali takým vládnym systémom, ktoré občiansku rovnosť teoreticky hlásali, ale nikdy'ju nebrali vážne. Morálne vyhodnotenie protižidovských zákonov má však okrem otázky súhlasu so židovskou legislatívou aj ďalšiu, oveľa závažnejšiu otázku: je to morálny úpadok spoločnosti, ktorý nastal počas uskutočňovania protižidovských zákonov. Tieto zákony znamenali totiž pre široké stredné, maloburžoázne triedy ako i pre rodiacu sa buržoáziu možnosť, aby si bez vyvinutia osobného úsilia, vďaka štátu, na úkor vybudovanej existencie iných, založili novú. oveľa výhodnejšiu existenciu bez toho, že by ju bol vážnejšie potvrdil nejaký opravdivý a univerzálny cieľ. Daromné sa celá akcia predstavovala v znamení sociálnej spravodlivosti, spravodlivejšieho rozdeľovania statkov, v skutočnosti nič podobné nemohla dosiahnuť, pretože celou jej podstatou bolo, aby nedošlo k ozajstnej spoločenskej reforme; keď sociálna frazeológia alebo demagógia prekročila isté hranice, bezhlavá kontrarevolučná moc štátu ukázala hneď svoje päste. Sociálna frazeológia bola dobrá len na to, aby rozptýUJa morálny odpor mnohých váhavých ľudí, nehovoriac o tých, ktorí na celom procese participovali iba sprostredkovane, prostredníctvom zamestnaneckých miest a možností, a neocitli sa priamo zoči-vo-či tým, ktorých doterajšiu existenciu narušili. Základná lož celej politi- t. v mala prakticky taký výsledok, že -nakoľko sa nemohla opierať o pravé a čisté reformné úmysly - bola nútená apelovať na emócie nižšieho iliului. Od tejto chvíle si široké vrstvy maďarskej spoločnosti zvykli, že existenciu si možno založiť nielen prácou a podnikaním, ale i tak, že niekto si vyhliadne už vybudovanú existenciu druhého, toho potom udá, vypátra jeho predkov, dá vyhodiť zo zamestnania, zažiada o pridelenie IL-Iin obchodu, pôvodného majiteľa dá prípadne internovať a privlastní si jeho existenciu. Tieto možnosti jednak odhalili, jednak ďalej sťažovali proces morálneho úpadku maďarskej spoločnosti, a poskytli taký zarážajúci obrazo chamtivosti, pokryteckej bezškrupulóznosti alebo v naj-11 isom prípade o chladnom karierizme značného percenta spoločnosti, ktorý bol nezabudnuteľným otrasom nielen pre Židov, ale aj pre všetkých hlbšie cítiacich Maďarov. MAĎARSKÁ SPOLOČNOSŤ A PRENASLEDOVANIE ŽIDOV Po oboznámení sa s príčinami, ktoré „vyriešenie" židovskej otázky vo (bime protižidovského zákona pred širokými vrstvami krajiny tak úspešní' predstavovali ako spoločenskú reformu, bolo by veľmi márne očakávať, že krajina v tejto situácii so živelným pobúrením odrnietne diskriminačné židovské zákony a spolu s nimi aj nariadenia upriamené na ekonomické odstavenie Židov, na zníženie ich pomerného počtu, na m/delenie ich pozemkov atď. No nebolo by ireálne očakávať, že keď icnto zákon prejde do zneváženia ľudskej dôstojnosti a fyzického prenasledovania, tá istá spoločnosť cúvne a postaví sa proti akcii. Boli isté príznaky, že sa tak stane, a tvár, ktorú ukázala v tejto situácii maďarská spoločnosť, má nepochybné aj pozitívnu stránku. Množstvo ľudí, medzi nimi takí. ktorí predtým neprejavovali nijaké osobitné sympatie voči židom, a neboli ani vyslovenými demokratmi či antifašistami, začalo sa venovať záchrane Židov; iniciovali rozličné akcie, behali po úradoch, a|>elovali na svedomie mocných, písali žiadosti, ukrývali ľudí na zahraničných zastupiteľstvách, v kláštoroch, na farských úradoch, v robotníckych organizáciách, súkromných bytoch, pivniciach, dedinských domoch, ujali sa deti, vystavovali falošné doklady, posielali ľudí na bez-liečnejšie miesta, a niekedy sa z hmly neznáma alebo zabudnutia vyno-i II taký pomáhajúci úmysel, s akým nerátal nikto. Nájdu sa určite tisícky ľudí, ktorí môžu za svoj život ďakovať raz individuálnym, raz organizovanějším úsiliam. To všetko však bola kvapka v mori, a dokonca a/Mtie v worijiěpria teľstva, ale čo je oveľa horšie, v mori chaosu, váhania, malej odvahy pomôcť a vyhýbania sa pomoci. Nezabudnime, že z dvestotisíc maďarských Židov, ktorí prežili17, stotisíc prežilo obliehanie v budapeštiau skom gete, kde ostali nažive ani nie vďaka tým, čo intervenovali v prospech geta a ešte menej vďaka úsiliu maďarskej spoločnosti, ale vďaka tomu, že katani už nemali čas a odhodlanie ich likvidovať: väčšia Časť ostatného Židovstva sa vrátila z deportácií. Je optický klam, ak rátame, koľko našich známych sa zachránilo pomocou iných; totiž tí, ktorým niekto pomohol, boli z veľkej časti prekrstení, príslušníci určitej spoločnosti, z miešaných manželstiev, boli členmi maďarských odborných alebo intelektuálnych spoločenstiev alebo príslušníkmi organizovaného robotníckeho hnutia, čiže boli to ľudia, ktorým možnosť záchrany a kontaktov poskytovala príslušnosť k nejakému uzavretejäiemu, užšiemu spoločenstvu. Židia, ktorí bez takýchto osobitných vzťahov skúsili len priemernú, náhodnú ochotu pomôcť a obetovať sa z lásky k blížnemu, sú nesporne vo výraznej menšine. Nech už bolo v tejto krajine na jej rozličných miestach hocikoľko súcitu a ochoty pomáhať, prenasledovaní necítili a nemohli cítiť, že krajina, jej spoločenstvo je s nimi a solidarizuje sa s nimi ako celok. O domácich hrdinoch solidarity a ochoty pomáhať môžeme porozprávať toľko pravdivých príbehov, koľko chceme; avšak namýšľať si čo i len na chvíľu, že celok prenasledovaného Židovstva má mať voči celku Maďarstva pocit vďačnosti, íl že počas prenasledovania Židia v dôsledku správania sa domáceho obyvateľstva zrásúh Maďarmi viacej ako predtým-tak ako dokázateľne zrástli s Dánmi, Holanďanmi, Juhoslovanmi, Francúzmi, ba i Talianmi - nemôže vážne tvrdiť nikto. A toto je rozhodujúce, ostatné sú len taľafatky. Ak sa povedzme v Dánsku - aby sme nehovorili o bojujúcej krajine - prenasledovaný dostal do situácie, že bol nútený vbehnúť pod prvú bránu, požiadať o pomoc v prvom dome, ktorý mu padol do cesty, pravdepodobne mohol rátať s tým, že pomoc aj dostane, a keď aj nenájde v každom dome ochotu úplnej sebaobety, určite nájde takých, ktorí budú jeho tragédiu pokladať za svoju a budú sa usilovať pomôcť; s ľahostajnosťou, odmietnutím alebo opatrným dištancovaním sa. mohol rátať iba v menšej miere; a so skutočnosťou, že ho udajú, mohol rátať len vo výnimočne nešťastných prípadoch. Naproti tomu v Maďarsku, ak vôbec mal odvahu zaklopať na dvere neznámeho domu, s ľahostajnosťou, odmietnutím a opatrnosťou mohol rátať ako s normálnou pravdepodobnosťou, s udaním ako s relatívne menšou, ale vždy reálnou pravdepodob- ftOlfou, a s pomocou ako s nečakaným šťastím, v ktoré takmer nedúfal. V lychto číslach pravdepodobnosti je obsiahnutý celý obraz, ktorý si Inenásledovaní utvorili o Maďaroch ako celku, o ich kolektívnom správaní: a napriek tomu, že prevažná väčšina prenasledovaných tragédiu Upi ežila, ešte aj medzi tými, čo prežili, je viacej takých, ktorí sa pamä- i iiu na odmietnutie, opustenie, štvanie a bezmocnosť, ako takých, ktorí (pomíňajú na pomoc a solidaritu. V týchto skúsenostiachpredstavuje mi|/.ávažnejší moment nie správanie ľudí nenávidiacich Židov, alebo piesnejšie: správanie bezcitných či zbabelých ľudí, VeďŽidiasi oddávna uvedomujú, že ich mnoho ľudí na svete, i u nás, nenávidí; a že metl/ i ľuďmi je veľa bezcitných, nevďačných, pohodlných a zbabelých, to .1/1 je každý človek, ktorý sa ocitol v núdzi a potrebuje pomoc. Nie h Ho je najťažšie zabudnúť, ale nechápavé, polovičaté správanie slušných ľudí, ktorí sa so Židmi naďalej stýkajú, ľutujú ich, prípadne im ani pomoc neodmietou, správanie týchto ľudí voči definitívnej bezmocnos-n, prenasledovaniu a smrteľnému strachu Židov v porovnaní s divou krvilačnosťou, neľudskosťou a morálnym nihilizmom ich prenasledo- Bteľov: nieje možné zabudnúť na známeho, ktorý jednoducho nebol Ochotný uveriť tomu, čoho sa oni oprávnene a opodstatnene obávali; na ii >lio, kto pri vyjadrení svojho absolútneho súcitu vysvetlil, že napriek všetkému si ako maďarský vlastenec alebo presvedčený antibolsevik aj naďalej želá víťazstvo Nemcov; alebo na solidarizujúcich, ktorí svoj prejav ľútosti doplnili lekciou o tom, že „kým bolo dobre, nemuseli ste byť takí či onakí", alebo o tom „akí ste ešte aj teraz bezočiví a nároční"; alebo tých, čo vyhlásili, že sú ochotní pomôcť alebo intervenovať v záujme všetkých, „ktorí si to zaslúžia"; alebo na kňaza, ktorý ochotne .1 iislužnc prijal ich ochotu konvertovať, ale podráždene im vyčítal, že sa nenaučili dobre katechizmus a že konvertujú bez presvedčenia, „zo záujmu"; alebo na úradníka, ktorý im ochotne vystavil nejaký doklad, ale keď Židia povzbudení touto ochotou poprosili o nejakú malú úpravu dokladu, pobúrené ich odmietol a povedal alebo dal pocítiť, že ,Jiľa,takí sle: nehanbíte sa pre sebecké »záujmy« nahovoriť bezúhonného úradníka na priestupok". Tieto zážitky podnietili v Židoch neznesiteľný pocit, že v Maďarsku existuje okrem nenávisti a zbabelosti aj múr slepej nechápavosti a cudzoty, ktorý nieje možné prelomiť. 358 1S T V Á N b I b 0 tlIMIVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 359 STANOVJSKO VEREJNEJ SPRÁVY A CÍRKVI Ako nedostatočné sa ukázali aj organizovanejšie centrá európskosti a ľudskosti, od ktorých sa ešte aj v maďarskej situácii zaťaženej závažnými predchádzajúcimi udalosťami dalo očakávať, že vyvinú úspešný odpor proti zneváženiu európskych metód a ľudskej dôstojnosti. Medzi také patrila kultúrna, európsky orientovaná polovica maďarskej verejnej správy, ktorá mala v úcte právo, a madärské kresťanské cirkvi. Dnes často počujeme zdôrazňovať, že spomínané inštitúcie sa veru dištancovali od prenasledovania- počujeme to v podobe popierania takých obvinení, ktoré ich na základe jednotlivých nečistých prípadov predstavujú priamo ako spolupáchatefovperzekúcií. Neverím, že by bolo rozumne spochybniť, že sa celkom dištancovali od prenasledovania - chyba bola v tom, že vo svojej prevažnej väčšine sa od hrozných faktov distancovali až príliš. Maďarská verejná správa, maďarský úradnícky zbor mal nepochybné aj európsky orientovanú polovicu, ktorej úcta práva, odbornosť a svědomitost ostro a jasne kontrastovali s druhou polovicou verejnej správy vyznačujúcej sa mocichtívosťou, diletantizmom a znevažovaním ľudskej dôstojnosti. Lepšia časť maďarskej verejnej správy a úradníctvasa v čase židovských zákonov usilovala aplikáciu udržať židovských zákonov v medziach právneho poriadku a právnej istoty, a v tom čase to bolo najmúdrejšie a najsprávnejšie, čo mohla urobiť. V určitých súvislostiach však (pri vybavovaní štátneho občianstva znamenajúceho život či smrť18, pri uplatňovaní zákonov hanobiacich rasu19, atď.), najmä od určitého času, od obdobia nemeckej okupácie, bolo by sa žiadalo viac: mal sa určiť čiastočný, neskôr komplexný zánik politickej, morálnej a právnej zákonnosti celej štátnej moci a dälšie konanie malo zodpovedať tejto skutočnosti. No ešte aj ľudskejšia časť verejnej správy fungovala v takom duchu, že uskutočňuje zákonné nariadenia zákonnej vlády, ktoré len v rukách krutých a násilných výkonných orgánov viedli k rozličným hrôzam. Vedúci predstavitelia verejnej správy, adrninistrácia táborov, matričné úrady, vykonávajúce povinnosti, ktoré súviseli s deportáciou Židov, aj keď to robili s nechuťou, poslúchali svojich nadriadených v znamení riadneho plnenia povinností a bez rizika odporu. O tom, že by v maďarskej verejnej správe bolo došlo k súvislému a účinnému bojkotu spomínaných nariadení, ktorý by bol zníži! riziko padajúce na určitú osobu, a bol by súčasne s nárastom vojnového chaosu spôsoboval činiteľom odhodlaným dokončiť deportácie sot- vii piemožiteľné a čoraz menej prcmožiteľné ťažkosti, nebola vôbec reč. V relatívne malej miere došlo nielen k jednotnému odporu, ale aj odopre-iiii uiadníckej poslušnosti a individuálnemu, príležitostnému odmietnu-iiii lojálnosti; veľká časť úradníkov sa aj naďalej dištancovala od všeli-inkych podvodov a falšovaní, nepozrela sa rovno do očí skutočnosti, že ■ i v šlo len o podvedenie vražedného a drancujúceho štátu, ale malapo- ■ ii íe morálne ostane bezúhonnejšia, ak si správnymi príčinami doká- že v konkrétnom prípade podvod a falšovanie nemá význam. Len milo z nich dospelo k presvedčeniu, že štátna moc je za bandou zlo-I Incov, jej nariadenia sú zdrapy papiera, a že neposlušnost voči nim, obchádzanie a falšovanie ich príkazov je morálnou povinnosťou. Do (Ohto štádia poznania dospeli vo väčšom množstve iba neskoro, po 15. októbri, no neistota, ktorú najvyšší predstavitelia krajiny prejavili vo I le. di vystúpenia z vojny a prevzatia moci Szálasim, ešte vždy stačila nu zmätenie množstva ľudí. Viera v zákonnosť štátnej moci a neschopnosť odporovať fašistickému morálnemu nihilizmu ochromili podobným spôsobom aj akcie cirk-v i Nemám na mysli fakt, že existuje aj istý cirkevný antisemitizmus, klorý v rámci teoretických a praktických princípov určených cirkvou im odsúdil ani diskrimináciu Židov, a na základe ktorého predstavitelia I okvídodnes udeľujú Židom morálne lekcie; nečudujem sa,žeŽidia to nemajú radi, no to ešte nieje dôvod, aby sme ho stotožnili s moderným, masy vraždiacim antisemidzmom, ktorého historickým predchodcom jt eírkevný antisemitizmus, ten však nemôžeme bezo všetkého sociologicky ani morálne stotožniť s hitlerovským andsemitizmom. Chyba .1 /ačína tam, že moderný masovo vraždiaci antisemitizmus v našom usedstve už vo veľkom vyčíňal, keď maďarské cirkvi pristupovali k ce-lej otázke ešte vždy obvyklým spôsobom, lebo s radosťou videli, že doma existuje konzervatívna vláda, ktorá si zakladá na európskych formách a má v úcte hľadiská cirkví, teda zaoberaťsa morálnym nihilizmom lulleiizmu a rasovej teórie nieje aktuálne a nieje potrebné znepríjemňovať situáciu statočnej vlády, ktorá zo zahraničnopolitických príčin musí v isiej miere s hitlerizmom spolupracovať. Príčiny odhlasovania prvých dvoch protižidovských zákonov zo strany cirkvi boli totožné s tými. ktoré podnietili k odhlasovaniu aj konzervatívne a európske prvky vlády'"; o týchto príčinách sme už hovorili. Prejavy zo strany cirkvi odsudzujúce rasovú teóriu, hmlistú ľudovo-národnú metafyziku, zbožňovanie rasy. národa, krvi a násilia zazneli viac ráz aj na niekoľkých miestach; 360 ISTVÁ N Bia f I li vskú expanziu najednej strane a nevyhnutnosť zacnovaziw a vzopretia s&Maďarstva na druhej strane. Táto koncepcia však, napriek odvážnemu vzopretiu sa proti Nemcom a ich prisluhovačom, vzala na seba ob-io\ské morálne riziko, že pritom dá príležitosť na vyjadrenie nespokojnosti aj protižidovskej pravici, takže nebola vhodná na to, aby vy-lasnila pojmy veľkej skúšky maďarského odporu proti nemeckej okupaci i a madarskej ľudskosti proti prenasledovaniu Židov roku 1944. Pozitívne maďarské sily, ktoré sa v dôsledku zadných úmyslov konzerva- 364 ISTVÁN B1BÔ MmiVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 365 tívnej a legitimistickej protinemeckosti splašili, ocitli sa väčšinou v tejto pozícii; a v akej miere je nesprávne ich úprimný národný pesimizmus a romantizmus posudzovať súčasne s hmlistou, vražednou a ničivou nemeckou metafyzikou moci, v takej miere by bolo nesprávne pre úprimnosť tohto romantizmu a pesimizmu zabudnúť na ich idealizmus a neplodnosť. Poznamenajme, že práve Dezsô Szabó, ktorý bol duchovným otcom celej tejto koncepcie, vzdával sa od začiatku vojny rovnakého prístupu k švábskej otázke a židovskej otázke, a miestami hodnotil situáciu prekvapujúco realisticky, pascám národného a roľníckeho romantizmu a vlastnej osobitnej frazeológie sa však nevyhol ani on.21 Koncepcia štvrtého druhu bola koncepcia vodcov socialistického hnutia, ktorí sociálnu otázku zredukovanú na židovskú otázku skonfrontovali s potrebou odstrániť každé vykorisťovanie, oslobodiť maďarské masy, a v záujme toho spojiť sa s národným odporom voči nemeckému fašizmu. Šlo o správnu a jasnú koncepciu, ale pri obmedzovaní a sčasti pri ilegalite, v ktorej udržiavalo kontrarevolučné xMaďarsko socialistické hnutie, nemohla rátať s ohlasom všetkých národných síl, ktoré by bola potrebovala proti nemeckej expanzii a prenasledovaniu Židov. Preto robotnícke strany prejavovali výrazný záujem o spoluprácu s ostatnými národnými silami, ale tieto sily zotrvávali aj z duchovnej stránky do poslednej chvíle v rozdelenom alebo zmätenom stave. Čo bolo teda potrebné urobiť? V podstate to, čo malo v úmysle aj robotnícke hnutie hlásajúce národný boj. no bolo to potrebné urobiť na takom mieste a podľa takej koncepcie, ktorá by garantovala, že ide o vec národa a záujem národa. Zo strany známych predstaviteľov maďarského duchovného života, ktorých nevtesnali do rodových alebo politických giet, javila sa potreba stanoviska, ktoré by sa ostro a jasne postavilo zoči-voči škodlivej zbytočnosti protižidovskej legislatívy a neľudskosti prenasledovania Židov, potom by proti nemeckému nebezpečenstvu prisahalo oddanosť veci slobody maďarského národa, a to bez legitimistických fráz o svätoštefanskej vlasti, vzápätí by sa postavilo za úplné oslobodenie maďarského ľudu od každého - nielen židovského - vykorisťovania, a to bez akejkoľvek frazeológie triedneho boja, a nakoniec by ponúklo spojenectvo všetkým silám, ktoré by chceli to isté. Čiže šlo o stanovisko, ktoré by bolo na morálnej, vnútropolitickej a zahraničnopolitickej rovine jediné schopné zachrániť krajinu, a ktoré bolo treba duchovne seriózne podporiť. Prirodzene, nemohlo by rátať s podporou alebo so zhovievavosťou takých síl a vlád, s akými rátali i itné dvojzmyselné, neškodné alebo neúčinné stanoviská. Napriek líním v maďarskom duchovnom živote boli isté sľubné udalosti, ktoré nachádzali podobnému stanovisku, a boli by sa našli aj ľudia, ktorí disponovali možnosťou i schopnosťami, aby okolo tejto - v danej situá-111 najsprávnejšej koncepcie - utvorili centrá spojenectva a ohlasu. Sú ixlpi>vední, spolu s autorom týchto riadkov, ktorý sa ráta k menej vý-■ii.unným, že to nakoniec neurobili. PRÍČINY MORÁLNEHO ÚPADKU MAĎARSKEJ SPOLOČNOSTI Ak na základe doterajších faktov chceme zhrnúť skúsenosti, ktoré pre-i ľ dované Židovstvo nadobudlo v súvislosti s maďarskou spoločnos-i.ii i, i reba skonštatovať. Že najostrejšie a najtrpkejšie zážitky pochádzala /o zlomyseľnosti, bezcitnosti, obmedzenosti a zbabelosti. Zbytočne 11 sme to popierali, lebo spomínané skúsenosti sú v plnej miere pravdivé, Pritom však vieme a cítime, že táto spoločnosť, táto krajina, nieje v podstate zlomyseľná, nieje bezcitná, nieje nerozumná, ba napriek opačnému zdaniu nieje ani zbabelá. Ľudskosť, solidárnosť a odvaha nie sú individuálne kvality existujúce osebe, ale predstavujú veci, ktoré sú vo veľkej miere závislé od spoločenskej situácie. Je čírou romantickou predstavou, že ľudskosť alebo odvaha istej krajiny, istej spoločnosti pozostáva z toho, akým veľkým počtom obetavých svätcov sa vie preukázať, a aké množstvo fyzicky zdarných a nebojácnych hrdinov vie poslať na bojisko. Prirodzene, k ľudskosti a odvahe sú potrebné 11 isobné črty, no možnosť ich rozvíjania závisí od kolektívnych podmienok, od toho, či fungujúce autority spoločenstva sú proti silám rozpadu alebo chaotickosti schopné vo viditeľných alebo neviditeľných organi-/ áriách spoločenstva postaviť povinné a smerodajné direktívy plnohodnotného morálneho postoja, Či sú schopné útočnej vôli fyzicky odvážnych poskytnúť rozlet morálnej vášne, či sú vo forme súhlasu, pomoci a solidarity spoločenstva schopné povzbudiť dobromyseľných, váhavých, bojazlivých a pohodlných. Presne toto chýbalo u nás, dokonca došlo k postupnému rozpadu kolektívnej morálky, zdravých kolektívnych tradícii. Korene tohto roz- I ..ii Iti siahajú do dávnejších čias; konkrétnejšie, po porážke revolúcie II ikov 1848-49 sa politické inštinkty a pocity ohrozenia vedúcich vrs-tiev a inteligencie krajiny sústredili na jediný bod, na obavy o rozpad historického Uhorska. Dôsledkom týchto obáv i sebaobrany majetných tried bola falošná a protirečivá politická konštrukcia vyrovnania, v kto- 366 ISTVÁN b I Bi f I I > < i V S K Á OTÁZKA V MAĎARSKU PO KOKU 1944 367 rej sa celý kolektívny život a kolektívna aktivita krajiny ocitli v závoz a stali sa neplodné. Neskôr revolúcie rokov 1918-19 a trianonský mier tieto kŕčovité obavy tak na spoločenskej, ako na národnej rovine iba posilnili, čo v protiboľševickej politike presadzujúcej revíziu krívd viedlo k definitívnej stagnácii. V jej rámci sa v čoraz väčšej miere utvárala situácia, že v maďarských vedúcich vrstvách a skupinách - ktoré si uchovali množstvo foriem schopnosti politickej orientácie, uchovali si úroveň a rokovaciu schopnosť, skrátka politickú rutinu - vždy viac a viac upadal význam základných tradícií tvoriacich podstatu každej zdravej politiky: šlo o zdravý zmysel pre zhodnotenie situácie, pohotový zmysel pre vycítenie nebezpečenstva, bezpečnú schopnosť realistického posúdenia výhod, rizík, možností a nevyhnutností, schopnosť vnímania kolektívnych záujmov, slovom o všetko, čo možno nazvať politickým inštinktom. Na miesto politického inštinktu nastúpili politické utkvelé predstavy, ktoré boli čím ďalej, tým krčovitejšie a nereálnejšie: utkvelé predstavy o obnovení a udržatelhosti historického Uhorska a historickej spoločenskej hierarchie. Osudné dôsledky toho všetkého saprejavili vo veľkej európskej politickej kríze, ktorá sa začala pred druhou svetovou vojnou a v nej naplno prepukla. Kríza bola veľkou skúškou politickej morálky a politických inštinktov každého európskeho národa. Rutina maďarského politického vedenia istý čas zastierala osudný proces zhoršovania sa politických inštinktov. Spôsob, akým vedúci predstavitelia krajiny dosiahli dve viedenské rozhodnutia modifikujúce trianonskú zmluvu bez toho, aby sa so spojencami zapliedi do vojny, alebo spôsob, akým sa Kállay-ho vláda po vstupe do vojny postupne dištancovala od prehranej veci hitlerizmu. mohol sa z diaľky zdať, aj sa zdal, vysokou školou politického šachu. Zblízka však, ako sme na to poukázali pri bilancovaní protižidovských zákonov, bolo za zdanlivými úspechmi vidieť iba samú nedomyslenosť a chvat. Trvale nevyvážená situácia sa menila vždy podľa toho, kto triumfoval v zápase rutinérov a nositeľov utkvelých predstáv. Tak sa mohlo stať, že po úspešných politických šachových partiách došlo bez akéhokoľvek prechodu k najosudnejším a naj nezodpovědnějším krokom: najprv to bolo napadnutie Juhoslávie a nezodpovedný a nepochopiteľný vstup do vojny, neskôr, po nemecko-maďarskom zlome 19. marca 1944 to bol pád vlády a regentova rezignácia. V tejto súvislosti má najväčšiu zodpovednosť politika bývalého regenta a Kállayho vlády, ktorá sa chcela dištancovať od Nemcov, no ne- ili nnyslela dôsledky a požiadavky tohto úsilia. Politika Kállayho vlády m \ edela čo prečo robí, no to vysvido až vo chvíli, keď 19. marec 1944 prijala ako katastrofu, hoci tento deň - podľa každého triezveho úsudku mal byť úspechom a oslávením Kállayho politiky, lebo ako na tácni ponúkol možnosť vystúpenia a konfrontácie, a síce tak, že aj prevažnú i |g( nacionalistickej verejnej mienky by bolo možné obrátiť proti Nem- ..... Namiesto toho vláda bez jediného slova rezignovala, regent vy- menoval Nemcami želanú novú vládu, po čom sa regent a Nemci, maliarska armáda a nyilašovci, ktorí tri dni predtým ešte stáli proti sebe, n ali jednotne správať tak, akoby osudný zvrat chceli pokladať za incident, smrteľnú krivdu za nedorozumenie, konečné nebezpečenstvo za sľubnú spoluprácu a chystané masové vraždy za oblažujúcu národnú ptililiku. Politické ohlupovanie krajiny a mätenie jej zdravých zmyslov iyiii dosiahli vrchol; tento krok zabil sebaúctu maďarskej armády, preň II stal nezmyselný - dokonca osudným spôsobom opačne vypálil -ICRŽdý ústupok, ktorý od Nemcov sa dištancujúca Telekyho vláda a Kállayho vláda urobili v záujme získania času, vrátane všetkých protižidovských zákonov, a napokon tento krok udržal vo vedomí oficiálneho maďarského verejného života a celého úradníckeho zboru zdanie zákonnosti, a povzbudzoval ich, aby prostredníctvom nepretržite fungu-iiicej verejnej správy podporili každé nariadenie vlády, hoci v danej etape vojny by už nielen aktívny odboj, ale i pasivita a sabotovanie zo strany verejnej správy mohli spôsobiť okupantom a ich bábkovej vláde vážne la/kosti. Maďarská verejná mienka teda začala tým, že svojou politikou chcela nájsť hojivý balzam na nenapadnutelné národné krivdy, a postůjme, bez toho, že by si to bola sama všimla, sa dopracovala tam, že ostala posledným spojencom najväčšieho, najšialenejšieho a najdiabolskejšieho lúpežného štátu na svete. Medzitým stal sa čas, v rámci ktorého politika upriamená na nápravu národných krívd a hospodárske zatlačenie Židov už nieje ničím iným ako avanturizniom a kynožením ľudí, pre menej kritických ľudí celkom nepochopiteľný. Najväčšie židovské majetky boli ešte nedotknuté a židovský blahobyt bol ešte viditeľný, ked svedomie vlády už znepokojovalo niekoľko „menších" protižidovských akcií; Židia boli vo vlaku alebo na ulici vystavovaní rozličným možnostiam inzultácií. Nikto nepoukázal na to, že len šikovnosť hochštapler-skej politiky balansujúcej na ostrí noža zadržiava hitlerovský aparát kynoženia ľudí v tom, aby pohltil maďarský ostrov relatívnej - áno re- 368 ISTVAN ii ni) IMIVSKÁ OTÁZKA v maďarsku po roku 1944 369 latívnej! - bezpečnosti. Tak sa mohlo stať, že keď štátna moc vzala nu vedomie nemeckú okupáciu, čím zakamuflovala pravý obsah oht.iui mnohí si nevšimli, že usmerňovanie činov vlády je obmedzené, reál né, no z rúk pánov predsa len dodržiavajúcich vlastné pravidlá a form) dostala sa napokon moc do rúk šialencov a zločincov; a nevšimli si. čo je to, čo sa už teraz v súvislosti so Židmi začne. Prudký nárast inzuli.i ctí mohol vidieť každý, ale také už boli aj predtým, mysleli si ľudu a zákonná štátna moc urobí poriadok. Výsledkom postupného navylci nia na tieto veci bolo, že spoločnosť bez najmenšieho viditeľného pro-testu vzala na vedomie zavedenie Žltej hviezdy, čo všade inde, kde u zmysel pre ľudskú dôstojnosť zachoval, bolo signálom na vznik a preja venie univerzálneho pobúrenia. K vážnejšej zmene atmosféry došlo at v čase, keď sa začali deportácie vidieckych Židov a ľudia videli spôsoby deportácie na vlastné oči. Väčšina maďarského obyvateľstva ich sle-dovalaso zdesením, odporom a hrôzou, no z toho sa pri demoralizov.i nom stave spoločnosti, jej zbabelosti a v dôsledku zachovania falošnci zákonnosti nezrodila organizovaná a uvedomelá pomoc: ak sa aj nejaká pomoc vyskytla, bola príležitostná a sporadická a oddiely SS i žandári urobili všetko, aby ľudí aj od toho mála odradila. Daromné bolo do leta 1944 jasné, že už dávno nejde o potlačenie ekonomickej expanzie Židov, daromné bolo jasné, čo znamená ich „vysídlenie" a daromné bolo jasné, že krajina sa stala spojencom masových vrahov, možnosť rozličných ľudských a odvážnych prejavov váhavých, priemerných, ľudí v pozíciách stredu aj naďalej marila ich vlastná politická pseudovýchova a hanebne zavádzajúce správanie politických vodcov krajiny. Ľudia sa v dôsledku toho všetkého domnievali, že napriek celému odporu voči vraždeniu Židov musia aj naďalej poslúchať oficiálny maďarský štátny aparát, a že si ako dobrí Maďari, aj naďalej musia želať víťazstvo Nemcov; usilovali sa teda chápať veci tak, že aj tu ide o „degeneráciu" v podstate dobromyseľnej akcie, ktorá sa začala dobre a spravodlivo. Ak Židov ľutovali, alebo im dokonca pomáhali, robili to nap riek tomuto presvedčeniu, s rozdvojeným, váhavým svedomím. No morálnemu optickému chaosu, ktorý ovládol maďarskú spoločnosť, padla za obeť nielen celá maďarská spoločnosť, ale aj maďarské Židovstvo. Veľmi veľa sme počuli o ukrývaných Židoch a falošných dokladoch, no pri pohľade zblízka bolo oveľa prekvapujúcejšie, že väčšina Židov sa neodhodlala skrývať a použiť falšované doklady, hoci nemohla mať pochybnosti o úmysloch prenasledovateľa; napriek tomu sa Ittsove podriaďovala obligátnym úradným orgánom obligátnej Štátnej moci, i keď neposlúchnutie už nebolo príliš veľkým rizikom. Nápadné llefekty v kolektívnom správaní prenasledovaných Židov skonštatova-11 miestami so zadosťučinením! - aj maďarská spoločnosť: napríklad, I n.miiesto spoločnej obrany mnohí - často práve čelní predstavitelia hľadali pochybné cesty individuálnych výnimiek, a ostatné prenasle-do vanie, pokiaľ sa netýkalo výnimiek, ich takmer nezaujímalo; ďalej že do poslednej chvíle viedli žabomyšie vojny alebo svojimi zbytočnými požiadavkami dostávali do ťažkej situácie tých, ktorí im pomáhali atd. Keď sa však spýtame, či sú to všetko obzvlášť „židovské" vlastnosti, prek vápením môžeme skonštatovať, že tu ide o čosi celkom iné. Klo-i s uarod to bol ktorý sa stádovite podriadil evidentne ničivým úmyslom a ktorý do poslednej chvíle chcel byť v súvislosti so žltou hviezdou výminkou, hoci Nemci už viditeľne alebo neviditeľné pripli žltú hviezdu Ľi/dému východoeurópskemu národu? Ktorá spoločnosť poskytovala počas obliehania, v pivniciach také nápadné príklady nedostatku kolektívneho cítenia, neochoty pomôcť, sebeckého využívania pomoci a zu-lekania pred starosťou o ľudí, ktorí jej boli zverení a dôverovali jej? Obávam sa, že namiesto židovských čŕt musíme skôr konštatovať zázrak piispôsobenia sak maďarskej spoločnosti, presnejšie fakt, že v každej vi stve a skupine maďarskej spoločnosti došlo k súčasnému rozpadu kolektívnych mravov, konvencií a návykov! Jedine tak možno vysvetliť, že keď sa táto spoločnosť dozvedela o masovom trýznění a masových vraždách - ak sa už necítila sama zodpovedná, čo možno vysvetliť rozličnými príčinami - nepocítila aspoň vlastné ohrozenie. Necítila, že v nemeckom svete sa s Maďarmi môžu odohrať takmer tie isté veci, ktoré sa odohrali so Židmi; túto eventualitu maďarská spoločnosť podráždene alebo mávnutím ruky odmietala do ixislednej chvíle ako evidentný nezmysel, a v celej veci videla iba naivné úsilie ohrozených Židov vydávať vlastné ohrozenie za spoločné ohrozenie. I keď vieme, že nech už boli hysterická nenávisť a strach, s ktorými hitlerovci pristupovali k Židom akokoľvek ojedinelé, napríklad s Poliakmi, najmä však s poľskou inteligenciou zaobchádzali presne tak, ako so Židmi. A kto len trocha bol schopný vnímať obraz sveta nemeckej rasovej teórie a nemeckého vedomia nadradenosti a jeho dôsledky, ľahko dospel k poznaniu, že to, čo dostávajú Poliaci, môžu takisto dostať i Maďari, a že všetko je len otázka poradia. Skutočnosť, že toto nebezpečenstvo sa napriek mnohým a mnohým upozorneniam moh- 370 ISTVÁN BII ÍIIUIVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 371 lo pred maďarskými vedúcimi vrstvami a inteligenciou znova a znova bagatelizovať, má historické opodstatnenie: spomínané vrstvy si od vy. rovnania roku 1867 zvykli na vysvetlenie, že Maďari mávajú veřej no právne spory len s Rakúšanmi, zato Nemci sú skôr našimi spojencami i okrem toho Maďari sú na svojom historickom území povolaní vybudovať tú istú vedúcu úlohu a vedomie zodpovednosti, na ktoré sú podľa veľkonemeckého obrazu sveta povolaní Nemci na celom svete - čo po tvrdilo nemecko-maďarské spojenectvo v dvoch svetových vojnách. Tak to sa v značnej časti maďarských vedúcich vrstiev vytvoril reflex, že ak počuje o mocenských požiadavkách a supremácii Nemcov voči východoeurópskym národom, nemá myslieť predovšetkým na to, že ide aj o vládnutie nad nami, ale na to, žemáme také isté vodcovské a mocenské požiadavky voči inojazyčným národnostiam historického Uhorska. Toto hlboko zakorenené samovražedné presvedčenie dokázalo potom maďarskú spoločnosť do poslednej chvíle ochrániť pred tým, aby v likvidácii Židov uvidela aj možnosť vlastného zániku. ARGUMENTY PROTI UZNANIU ZODPOVEDNOSTI Prešli sme všetky významnejšie fakty a na najzávažnejšie sme sa usilovali nájsť odpoveď. Úmyselne sme sa zdržali každej ostrejšej formulácie a usilovali sme sanespliesf stupne morálnej zodpovednosti. Nie preto, že by sme chceli čokoľvek zmierniť a zatušovať, ale preto, aby sme vo chvíli, ked dôjde rad na otázku zodpovednosti, mohli vyjsť z nenapadnuteľne hodnoverného faktického stavu, a aby sme ako odpoveď nedostali obrannú solidaritu a prechod do protiútoku, ktoré sú známym dôsledkom každého nespravodlivého alebo prepiateho zovšeobecnenia. Opatrnosť bola na mieste, lebo počúvame rozličné argumenty a námietky, že z toho všetkého môže cudzinec alebo Maďar, kresťan alebo Žid vyvodiť konzekvenciu, že maďarská spoločnosť participuje na zodpovednosti za to, čo sa stalo. Prvou námietkou je, že masové vyvražďovanie Židov nemáme na svedomí my, ale Nemci, bolo by teda prehnané pociťovať a brať na seba zodpovednosť za ich zločiny. Je to pravda, no o toto nejde. Možno síce nastoliť otázku, či za to, že Nemci prišli, a za to ako prišli, nenesieme takisto nejakú zodpovednosť. No môžeme vec aj obrátiť, a môžeme uznať, že v celej telekyovsko-kállayovskej politike prežitia a protižidovských zákonov bola z hľadiska záchrany Židov aj istá pozitívna možnosť; a zodpovednosť za to, že tento pokus 19. marca stroskotal, prenechajme vedúcim predstaviteľom krajiny. Vylúčme teda zodpovednosť /1 Nemcov - ani v predchádzajúcich úvahách sme nehovorili o tom -i "i'iiiedzme zodpovednosť na to, čo ostáva aj potom: na prenasledovaní' / ulov uskutočňované prostredníctvom vedomej spolupráce maďar-i . h občianskych a vojenských úradov, ako i na to, ako sa maďarská •poločnosť a jej rozličné oficiálne a spoločenské orgány pozerali na pre-ini.leilovanie, deportáciu a vyvražďovanie Židov. V podobe ďalšej námietky často počujeme, aby sme nehovorili ■ týchto alebo len o týchto veciach, ale aby sme hovorili o vojnových ualcoch, vojnových utrpeniach, o internovaných, o vyčíňaní moci m ne demokracie; alebo v „lepšom" prípade počujeme, aby sme -n ohľadom na toto všetko - nehovorili o ničom, ale aby sme urobili hru-M i iaru, a považovali utrpenie spôsobené Židmi a utrpenie z akých-i fvek dôvodov spôsobené odvtedy Nežidmi za vzájomne vyrovnané, le inou otázkou, aké chyby a previnenia sa zaznamenali po oslobodení, v tejto súvislosti a na tomto mieste musíme najprv veľmi výrazne konštatovať, Že otázkou sa môžeme zaoberať len v súvislosti s vojenskými za-i,ii< inú, s nevinne odvlečenými a bezprávne prenasledovanými, pretože dúfam, že utrpenie, ktoré spôsobí potrestanie pravých vrahov a ich |iolupáchatefov, nikto nechce - aj ked solidarizuje so vše tkými trpiacimi pokladať za už aj vyrovnané utrpenie v rámci zodpovednosti za masové vraždy a hrôzy štyridsiateho štvrtého roku. Musíme druhý raz konštatovať, že iba časť týchto utrpení možno kvalifikovať ako odvetu, v ďalšom ide o také udalosti, ktoré nemajú nijakú súvislosť so zodpovednosťou za prenasledovanie Židov. Po tretie musíme konštatovať, že ani zajatie, ani odvlečenie, ani vyčíňanie politickej moci - ktoré sa, mimochodom, od seba veľmi aj výrazne odlišujú - nemožno porovnať (aj keď im padli za obeť ľudské životy) s tým, čo sa dialo so Židmi. Nehovorím to matkám, manželkám a deťom, ktorým sa nikto nevrátil, alebo sa vrátil zmrzačený, lebo nemám právo zvažovať poradie dôležitosti medzi ich smútkom a stratou a medzi smútkom a stratou židovských matiek, manželiek a deti; hoci vieme, že popri fakte smútku a stra-ly nie sú celkom nepodstatné ani ich okolnosti, ktoré boli v prípade Židov nesporne horšie. Prihováram sa však tým, ktorí veria, že majú právo i možnosti v tejto otázke, či už ako svedkovia, nevinne odvlečení do zajatia alebo ako obete inzultácií, urobiť historickú bilanciu a dve položky vzájomne vyrovnať. Zajatie, utrpenia a inzultácie, o ktoré sa opiera táto myšlienka, patria medzi druhy ľudského utrpenia, ktoré sa odjakživa vyskytujú vo svetových dejinách vo vojne, pri masovom 372 ISTVÁN bi KÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 373 väznení ľudí a určovaní masovej politickej zodpovednosti v dôsledku tvrdosti historických situácií, nezodpovednosti, krutosti, megalománii ľudí a ich náklonnosti zneužívať veci. Máme všetky dôvody proti nim bojovať, no nestrácajme mieru: aj najmenšie úsilie seriózne porovnnt hociktoré z týchto utrpení s masovým vyvražďovaním Židov možno hodnotiť len ako frivolnosť alebo zlomyseľnosť. Nielen počas storočí kresťanstva a civilizácie, ale aj počas tisícročí dejín ľudskej krutosti exis tovala istá hranica, ktorá sa teoreticky neprekročila takmer vôbec a v praxi len zriedkavo, a ktorá brala istý ohľad na život starcov, žien a deti, avšak pri masovom vyvražďovaní Židov - adekvátne rasovej teórii a úmyslu jej šíriteľov - sa starci, ženy a deti stali takými istými masovými obeťami ako muži. Pritom metódy výberu obetí a umučenia na smrť boli také. že medzi tými, čo ich prežili, sú - v klinickom význame slova - desaťtisíce choromyseľných. Medzi nami žijú ľudia, ktorí na vlastné oči videli, ako ich vlastnú matku alebo manželku s oholenou hlavou a obnaženým telom muštrovali, týrali a poslali na smrť, medzi nami žijú rodičia, ktorí videli, ako ich deti alebo novorodenca hodili do ohňa, či o stenu vagóna, alebo ktorí sa na hranici šialenstva umárajú mučivým a celkom neopodstatneným sebaobviňovaním, že neurobili všetko pre záchranu svojich milých. Medzi nimi takmer optimisticky a vyrovnane pôsobia ľudia, ktorých príbuzní zahynuli pri bombardovaní alebo v dôsledku náhlej choroby, a o stupeň ľahšie je i tým, ktorých rodinní príslušníci síce zomreli pre ľudskú krutosť, no nejakou známou a zvyčajnou formou smrti: títo ľudia majú dočinenia so starým a dôverným priateľom človeka, s abstraktnou, neosobnou Smrťou, a nie s umelo vytvorenými nahustenými obrazmi šialenstva, sadizmu a Hrôzy, ktorých sa sotva možno zbaviť. Kto s dobrým alebo s menej dobrým zdôvodnením odmietne myšlienku, žeby participoval na zodpovednosti, môže byť ešte vždy zhrozený, ak si v tej istej situácii predstaví vlastnú matku, ženu, deti; potom možno stratí chuť, aby sa opovážil úeto utrpenia spomenúť naraz s niekoľkoročným vojenským zajatím, s akoukoľvek vyhladzovacou internáciou alebo policajnou inzultáciou. Po štvrté musíme konštatovať, že ak by sme v podobe odvety boli prežili presne toľko utrpenia, mali by sme nanajvýš dôvod neospravedlniť sa. ale nie dôvod zbaviť sa sebaspytovania a zodpovednosti. Zaznieva aj námietka, že maďarská spoločnosť väčšinou nevedela, čo sa dialo v koncentračných táboroch, a pokiaľ o hrôzach počula, zneli natoľko nepravdepodobne, že im ani neuverila. Je prirodzené, že po- i u- veci človek na prvé slovo neuverí. No nie je podstatné, či sme ' I uverili, alebo či sme pochybovali tak dlho, ako sa len dalo. Pod-iniiiľ je, že vo chvíli, keď sa prvý raz spomenula Čo i len vzdialená m mm/'pravdepodobnosti spomínaných hrôz, nijaký človek so zdráni zmyslom pre mravnosť nemal ostať ľahostajný, ba naopak, mal sa lobilizovať. Ale my sme koncentračným táborom začínali „neveriť' (iriWe v čase, keď sme o deportujúcich vagónoch vedeli už dosť, aby nie mohli uveriť i ostatnému: a nie preto sme neuverili, lebo sme ne-lomne verili v ľudskú dobromyseľnosť, ale preto, aby sme sa neocitli /uči-voči vlastnej zodpovednosti. Ďalšou námietkou je, aby sme prehnaným a ustavičným zdôrazňo-iiiiin vlastnej zodpovednosti nedali príležitosť doma i v zahraničí tým, Ktorí neboli od nás ani lepší, ani horší, aby naše priznanie využili vo i7i)ný podiel zodpovednosti. Skonštatovať napríklad, že všetko, * i'imi autor týchto riadkov, či už podľa svedomia, alebo na základe požiadaniu pomohol alebo sa pokúsil pomôcť, jc žalostne málo, a že i ľlrt jeho pomoc veľmi zaostáva za tým, čo bolo treba a čo sa mohlo Hloluí. konštatovať, že bol príliš zaťažený zbytočnou opatrnosťou a pohodlnosťou konať dobro, že mu - okrem úsilia prejaviť dobrú vôľu - n im la ochota vziať na seba všetky starosti toho druhého, chýbala mu E bota vziať do rúk jeho záchranu, a že aj do prípadných rizikových iiii.ieo sa dostal skôr náhodou ako vedome. Je potrebné, aby si každý ■Dfall svoju bilanciu, a aby nekládol dôraz na zásluhy či na výhovorky ........ ako spomínané zásluhy a výhovorky vyvažujú jeho viny či za- iiniluoe povinnosti; ale aby kládol dôraz jednoducho iba nato, začo vlrikn zodpovedá, alebo na Čom má podiel zodpovednosti. Takto sa možno predsa len utvorí aj akási čistejšia a odvážnejšia spoločná bi-i m u národa, ktorá bude schopná vyrovnat s a s otázkou zodpovednosti. Keby sme všetko, čo sme doteraz konštatovali, boli vyslovili v okamihu oslobodenia, naše úvahy by sa mohli aj skončiť. Neboli by sme o|i|jľ,uili celý problém, ale boli by sme povedali všetko, čo bolo po toku 1944 najdôležitejšie. Medzitým uplynuli tri roky, zrodil sa nový- É bo sa obrodil starý - antisemitizmus, a ako sme sa presvedčili, naj-. ii |\oli udpovedóu na otázku zodpovednosti za masové vyvražďovanie J.lilov je protiotázka: prečo nehovoríme aj o utrpení, ktorého obeťami sa 378 1STVÁN 9 ii MhclVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 379 odvtedy nestali Židia. V súčasnosti sa teda nemôžeme vyhnúť otázkam ožívajúceho antisemitizmu ajeho príčin. Nie preto, že by sa rieto dvu druhy utrpenia čo len na chvíľu mohli seriózne porovnať a pokladať za rovnocenné, ale preto, lebo ulity, ktoré si ľudia okolo seba vybudujú z utrpenia, krívd, zlého svedomia, možno prelomiť len silou celej pravdy. 2. ZIDIA A ANTISEMITI O antisemitizme, ktorý sa v súčasnosti rozrástol, už nemôžeme hovoril len v súvislosti s maďarskou situáciou a maďarskými udalosťami; otázku jeho pôvodu a príčin musíme najprv nastoliť v plnej šírke a spolu s ňou treba skúmať aj otázku spoločenských a psychologických predpokladov, ktoré determinujú európske Židovstvo a jeho situáciu v okolitom svete. Našim cieľom nie je načrtnutie všetkých náboženských, psychologických a ekonomických súvislostí antisemitizmu, lebo by to bola náročná a zdĺhavá úloha. Antisemitizmus nás zaujíma predovšetkým ako patologický spoločenský fenomén, najmä v tej svojej forme, ktorá v poslednom čase nadobudla v strednej Európe politický význam. S rozličnými náboženskými, psychologickými a ekonomickými súvislosťami antisemitizmu musíme sa teda zaoberať v takej miere, v akej prichádzajú do úvahy medzi príčinami, predchádzajúcimi udalosťami a vysvetleniami týchto patologických spoločenských javov. NÁZORY NA ŽIDOVSTVO A ANTISEMITIZMUS Akou spoločenskou formáciou je európske Židovstvo? V maďarskom kontexte už celé desaťročia nastoľujú otázku tak, či ide o rasu alebo náboženstvo. S touto formuláciou otázky súhlasia najzarytejší antisemiti a Židia, ktorí kladú osobitný dôraz na asimiláciu. Antisemita sa totiž rozhodne a hravo dokáže - čo je aj pravda - že kolektívny určujúci význam Židovstva ďaleko presahuje oblasť, kam bol zatíačený spoločensky určujúci vplyv európskych kresťanských náboženstiev od čias sekulari-zácie; vyvodí z toho dôsledok, že Židovstvo nie je náboženstvo, ale rasa. Odporcovia rasovej teórie však hravo dokážu - čo je aj pravda -že židovská rasa neexistuje, a že fyzické črty, ktoré sú známe ako typicky židovské, sú často aj vzájomne si odporujúce črty nie jedného, ale aspoň desiatich rozličných typov; môžeme z toho vyvodiť konzekvenciu, že Židovstvo nieje rasa, ale náboženstvo. Otázka je tedapolo- Jeiia nesprávne. Podľa sionistov, čiže Židov s národným a politickým sebavedomím Židovstvo nieje ani rasa ani náboženstvo, ale osobitný n.nod alebo národná menšina. Toto chápanie sa však vzťahuje len na politicky uvedomelých Židov: sú naozaj národom alebo národnou men-miioii. Celé Židovstvo však nepatrí k jednému národu, nemá spoločné n.iiodné povedomie, ani spoločný štát22či štátotvorné ambície. Sionisti u iní môžu o ňom povedať nanajvýš toľko, že to všetko by malo mať, to všetko by si malo uvedomovať. Existujúce náznaky však dokazujú, že vllešia časť Židov nechce nastúpiť na túto cestu a že na ňu ani nenastú-l'i Skrátka, jedinou formulou teda nemožno vystihnúť súčasnú spolo-i ruskú situáciu Židovstva, ktorá sa nachádza v stave prechodu najroz-ln nej ších smerov. Budeme uvažovať o Židoch a Židovstve, no naše úvahy sa nevzťahujú a nemôžu vzťahovať na okruh vždy tých istých ľudí, ale na skupinu ľudí, ktorá svoju veľkosť mení podľa toho, v akej súvislosti o nej hovo-linie: ak bude reč o pradávnom spoločenstve, budeme mať na mysli príslušníkov spoločenstva istého rítu, ak budeme hovoriť o židovskom náboženstve, naše úvahy budú patriť tým, čo sa k nemu hlásia, ak sa budeme venovať židovskému národu alebo národnej menšine, pozornosť upriamime na Židov disponujúcich národným povedomím, ak sa rozhodneme skúmať psychické reakcie a postoje Židov, budeme hovoriť u lých, ktorí ešte patria do nejakého židovského spoločenstva, ak budeme posudzovať reakcie okolia voči Židom, budeme mať na mysli tých, ktorých okolie pokladá za Židov, a ak bude reč o prenasledovaní Židov, ix'ijde o okruh určený prenasledovateľmi. Som presvedčený, že nemá význam, aby som namiesto „Žida, Židov" použil iný výraz: kedysi sa mu vyhýbali, no dnes ho rovnako používajú Židia i Nežidia, a použitie slova „Izraelita" znie už natoľko archaicky a oficiálne, akoby sme ich nazývali „spoluobčanmi Mojžišovho náboženstva". Kým v súvislosti s podstatou Židovstva nám stačí porovnať iba nie-kolko názorov, v súvislosti s podstatou a príčinami antisemitizmu exis-l uje veľa rozličných interpretácií, aj keď berieme do úvahy iba tie, ktoré sa prezentujú so serióznou požiadavkou objektívnej platnosti a doká-/nteľnosti. Podľa jednej z veľmi rozšírených interpretácií príčinou antisemitizmu je stredoveký fomúcký predsudok voči Židom, ktorý -okrem toho, že im kladie za vinu ukrižovanie Ježiša - ich usviedčal z rozličných nezmyselných hriechov; teda antisemitizmus vo svojej súčasnej, svetskej forme pochádza zo spomínaného stredovekého predsudku, takže 380 I s T v á n B I Hl ská otázka v maďarsku po roku 1944 381 boj proti nemu bol by bojom proti náboženskej neznášanlivosti, pr. nasledovaniu, poverčivosti a nevedomosti. Táto interpretácia dobre vystihuje východiskový bod, no neobjasňuje, ako sa antisemitizmus - ktorý bol pôvodne náboženským predsudkom - stal predsudkom ľudí, u ktorých už náboženské presvedčenie v tejto súvislosti nehrá žiadnu úlohu. Celá interpretácia je akosi poznačená dejinami ľudského ducha: raz, niekde, zrodil sa pre čosi predsudok náboženského pôvodu, ktorý sám v sebe ožíva, začína sa šíriť, infikovať, neskôr sa odtrhne od svojich náboženských koreňov, stáva sa samostatným „izmom", jeho intenzita narastá, no základná príčina ostáva rovnaká. Podľa historického materializmu však príčiny antisemitizmu nie sú ideologické, ale ekonomické a spoločenské: proti Židovstvu, ktoré sa počas emancipácie oslobodilo a začalo bohatnut stáli feudálne vrstvy a v istej miere aj majetná buržoázia, ktoré boli od začiatku odporcami každej emancipácie; tieto vrstvy sa neskôr so Židovstvom ako-tak vyrovnali, keď však robotnícke hnutie začína ohrozovať moc feudalizmu a kapitálu, feudálne sily a nežidovský kapitál - v záujme odviesť pozornosť más iným smerom - začínajú rozdúchavať a podporovať antisemitizmus nevedomých maloburžoáznych a najchudobnejších proletárskych más a rozličných pseudorevolučných fašistických masových hnutí. Takto vzniká moderný antisemitizmus, ktorý nevyhnutne zanikne vo chvíli, keď padne fašizmus a kapitalistický hospodársky systém, a začne sa seriózne budovať beztriedna spoločnosť.23 Táto interpretácia poukazuje len na súvislosti, ktoré nepochybné existujú, a existujú v tejto podobe, no i to je pravda, že v spoločnosti založenej na kvalitatívnej rovnosti a rovnoprávnosti ľudí musia zaniknúť hnutia, ktoré v akejkoľvek oblasti budujú na viere v základnú kvalitatívnu rozdielnosť ľudí. Spomínaná interpretácia napriek tomu nevysvetľuje, ako možno spoločenskú silu určitých más odviesť práve smerom k antisemitizmu, ako možno množstvu ľudí nahovoriť evidentný a najjednoduchšími faktami vyvrátiteľný nezmysel, ktorý protirečí nielen skúsenosti, ale aj ich záujmom, a ktorý znova a znova nadobúda hodnovernosť, že totiž medzi židovským fabrikantom a židovským odborárskym predákom existuje tajná dohoda. Tretia, v porovnaní s predchádzajúcimi málovravnejšia skupina interpretácií vychádza z jednotlivých psychologických reakcií. Jedna z nich pripisuje antisemitizmus závisti, ktorú vyvoláva bohatnutie Židov, ich šikovnosť zveľaďovať majetok, ich nadanie a iné úspechy; ďalšia interpretácia vysvetľuje vznik antisemitizmu skutočnosťou, že Židia sú v mno- 11 veciach odlišní a ich odlišnosť už sama osebe irituje okolie; ďalšia UK príčiny v tom, že suroví a zlomyseľní ľudia väčšinou potrebujú nie-i m i ipovrhovať, niekoho prenasledovať a nenávidieť, a aby to mohli h im / času na čas si vyvolia nejakú vhodnú a slabšiu skupinu, odlúčia |u iid seba a neopodstatnene ju z rozličných vecí obvinia, a takýmto i■■ 'Inmu uspokoja svoje podlé a agresívne instinkty. Sú to všetko korn- i......aity masových hystérií antisemitizmu, no opäť nie sú odpoveďou .....i.i/ku, prečo sa voči iným, relatívne tiež dosťbezbranným, dokonca Im ■lu.innejším menšinovým skupinám prejavujú tie isté vášne menej mi' ii/ívne, a prečo možno napríklad pocit závisti z nežidovských boli a úspešných ľudí „preniesť' na Židov, dokonca aj na rovnako ' hudobných a neúspešných Židov. Je známa Freudova hlbinnopsychologická interpretácia vychádzaní.i z psychológie podvedomia, podľa ktorej základom antisemitizmu |i i ibvinenie, že Židia sú tí, čo zabili Boha, no nie sú ochotní priznať si I um, na rozdiel od kresťanov, ktorí ju na seba berú, čím sa od viny r iiijú; a za všetkým je prapôvodný, v prípade spoločenstiev prave-v prípade jednotiivca z detstva pochádzajúci pocit viny vyvolaný zabitím otca alebo úmyslom zabiť ho.24 Freud ešte poznamenáva, že niektoré mladé, v podstate pohanské národy dávajú akciami proti Židovstvu - ktoré je predchodcom kresťanského náboženstva - najavo pi idráždenosť voči svojmu násilnému pokresťančeniu. Tvrdenie, že rozhodujúcim východiskovým bodom európskeho antisemitizmu je stredoveké obvinenie z ukrižovania Krista, je v plnej miere presvedčivé; zdôvodnenie antisemitizmu odvetou za násilné pokresťančenie, ktoré n lentne vychádza z paralelnej nenávisti nacizmu voči Židovstvu i kres-i.nistvu, je menej presvedčivé. A celkom pochybné je tvrdenie, žeby sa poj my individuálnej psychológie podvedomia, ako trauma, potlačenie, zábrana, pocit viny, komplex, kompenzácia, odreagovanie, uvoľnenie mohli bez akéhokoľvek obmedzenia používať v súvislosti s kolektívnymi fenoménmi a v ich vzájomnom vzťahu. Analógie môžu byť veľmi plodné, no v kolektívnom živote sa práve rozhodujúce momenty skrytosti a nevedomosti prejavujú celkom odlišne. Podľa ďalšej, jednoduchšej hlbinnopsychologickej interpretácie sú za antisemitizmom podvedomé pocity viny a výčitky svedomia vyvolané nespravodlivosťami a krutosťami voči Židom. Takéto prvky sa v an-I i semitizme bezprostredne po väčšom prenasledovaní Židov naozaj objavujú, no inokedy sa nevyskytujú: kto pozná diabolský obraz Židov utvo- 382 ISTVÁN BIBO rený antisemitami, vie, že predpoklad, podľa ktorého - či už medzi sa. bou, v hĺbke srdca alebo v podvedomí - vedia a cítia, že sú voči Židom nespravodliví, je celkom nesprávny. Trocha povrchnejšia, ale veľmi rozšírená je predstava, že zdôrazňovanie, výskum alebo pripomínanie diskriminácií, všelijakých odlišnos* tí ľudí v akejkoľvek súvislosti, ako i takto vybudované zovšeobecnenia S ohľadom na diskriminované skupiny už a priori ukrývajú v sebe ne-bezpečenstvo pohŕdania, opovrhovania, prenasledovania a neopodstatneného obviňovania; a aj východiskový bod antisemitizmu tvoria podobné diskriminácie a zovšeobecnenia. Pamätáme sa, že po zavedení protižidovských zákonov25 vychádzalo - najmä mimo Nemecka - množstvo ironických úvah, paródií a humoresiek, ktoré opisovali, čo bude, ak na rovnakom základe začnú diskriminovať, sústreďovať do giet, oddeľovať od seba manželskými zákonmi a zahrnovať obvineniami plavovlasých alebo zelenookých alebo ľudí s nohami do X. Pravdou je, že rámce a „logickú" osnovu každého pohŕdania a každého prenasledovania tvoria takéto diskriminácie a zovšeobecnenia. Ale fakt, že tieto hrajú medzi príčinami antisemitizmu a podobných javov významnú úlohu, presvedčí iba obete, ktoré na základe nespravodlivých diskriminácii a mylných zovšeobecnení na vlastnej koži pocítili ich údajne „náležité" dôsledky. V skutočnosti ľudia nie preto pohŕdajú svojimi blížnymi a nie preto ich prenasledujú, lebo ich nenaučili, že nemajú diskriminovať a mylne zovšeobecňovať, ale presne opačne, diskriminujú a zovšeobecňujú preto, aby uspokojili svoje agresívne vášne pochádzajúce z rozličných krívd a iritujúcich skúseností; človeku, ktorý hľadá zadosťučinenie, zriedkavo sa podarí dosiahnuť ho od toho, kto mu spôsobil krivdu, a aj vtedy je uspokojený iba v malej miere; hľadá si však iných, na ktorých môže prostredníctvom ich stotožnenia s páchateľom krivdy - čiže prostredníctvom zovšeobecnenia - preniesť svoje vášne. So spomínanými interpretáciami antisemitizmu, ktoré vidia v ňom akúsi zvonka pôsobiacu protižidovskú silu, sú v rozpore vysvetlenia, ktoré chápu antisemitizmus ako istý druh sparného pôsobenia vyvolaného Židmi. Z ich radu vylučujem teologické chápanie nachádzajúce sa mimo hraníc vedeckého myslenia, podľa ktorého príčina celého problému spočíva v tom, že Židia neprijali kresťanstvo, ktoré sa hlásalo predovšetkým medzi nimi a pre nich. Pre spoločenské vedy z toho platí, že keby boli Židia na začiatku stredoveku prijali kresťanstvo, keby sa boli pomiešali s kresťanským svetom, nijaká ich údajná rasová vlastnosť by IVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 383 m iml.i zabránila, aby sa všetky s nimi späté otázky po čase nestali bez-(iiľdiiiľlnými. No posúdenie otázky, či by to bolo pre svet alebo pre h znamenalo úžitok alebo stratu, bolo by v alternatíve postavenej do ■i n n k neho rámca ireálne a nehistorické. Na istý, z kontextu vytrhnutý spoločenský proces kladie dôraz in-M rpretácia, ktorá vidí príčinu antisemitizmu v asimilujúcom sa a asi-Mllantnom Židovstve, ktoré vystúpilo z uzavretého náboženského spo-i' r-ustva a v európskej spoločnosti smeruje k rapídnej a širokej expanzii upi mmenej na verejný a hospodársky život, ako aj v spätnom pôsobení expanzie. Zo spomínanej interpretácie za pravdivé pokladáme ' n latovanie, že modemy antisemitizmus nie je jednoduchým — deji-11 ľudského ducha poznačeným - pokračovaním stredovekého, ná-1 i nsky zafarbeného antisemitizmu, ale čerpá z nových, moderných Impulzov, ktoré naozaj súvisia s emancipujúcim sa Židovstvom, ktoré i upilo z vlastného uzavretého spoločenstva a vstúpilo do spoločnosti * do okruhu rozličných povolaní. Čírou expanziou však antisemitizmus elliť nemožno, lebo novovek neemancipoval iba Židov, ale aj mešťa-niiv nevoľníkov, robotníkov a ženy, ktorých emancipácia bola takisto i ii i expanziou a vyvolala takisto rozpory, dokonca Z hľadiska SpO-uského vývinu oveľa významnejšie rozpory, no nie také, že by svoji m prudkosťou, ničivými alebo vražednými dôsledkami nadobudli roz-iii. i aiiiisemitizmu. IWnáme aj intepretáciu, ktorá vychádzajúc z problémov kolektívnej frHlušnosti vyzdvihuje najmä fakt, že jednou z rozhodujúcich príčin mn cinitizmuje absencia úprimnosti asimilantného židovského stano-i i ktoré zdôrazňuje asimiláciu; ide o to, že Židia popri zdôrazňovaní n lacie s okolitými národmi a popri požiadavke rovnosti bez diskri-in.i ,n ie, si celým svojím správaním aj naďalej zachovali vedomie svojim osobitného spoločenstva a sledovali jeho záujmy, a iba preto toto \t |nnlslateosobitné národné alebo menšinové vedomie nepriznali, lebo I .iiiin by v univerzálnom národnom verejnom živote nemohli obsadiť vV/naiiiné a výhodné pozície. Pravdou z toho je, že asimilácia Židov je - Hlazena množstvom všelijakých nesúrodostí, no tento fakt skôr napĺňa i -inu príslušníkov inteligencie, ktorí sa viacej zaujímajú o idcolo-Icki i ii irál ne a praktické otázky kolektívneho cítenia, kolektívnej prí-lliHnosii. ako antisemitské masy. Nakoniec sa musíme zmieniť o všeobecne rozšírenej, ale dosť po-■ hnej interpretácii, ktorá určité charakteristické íidovské vlastnosti. 3S-4 ISTVAN Bl| (lin.vSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU IS44 385 židovské cnosti alebo nedostatky predpokladá bud na základe sociolo gických, alebo na základe historických či rasových premís, a antisemi« ti/mus chápe ako ich spätné pôsobenie. Otázku, akú úlohu zohrávajú pri vyvolávaní antisemitizmu samotní Židia. nemôžeme pri objasňova-ní antisemitizmu obísť. O tom však pochybujeme, že by sine počas oh jasňovania narazili na konštantnú, v tézach obsiahnutému a serióznj mi metódami kontrolovateľnú židovskú mentalitu; môžeme však natra-fiť na viac-menej trvalé individuálne a kolektívne formy postoja, oproti ktorým stoja podobné alebo aj protichodné formy postoja okolia. Na rozdiel od všetkých spomínaných interpretácií, ktoré vychádzajú z jedinej schémy a vždy trocha poškuľujú po konečnom výsledku, musíme seriózne určiť systém hľadania odpovede, v ktorom sa rozličné potenciálne hľadiská ocitnú v istej hierarchii. Správnu hierarchiu vidím v tom, že najprv si musíme vyjasniť historický vývin Židovstva ako kolektívneho spoločenstva a jeho zmeny situácie spolu s dalšími spoločenstvami, ďalej si musíme ujasniť podmienky jeho prispôsobovania sa okolitej spoločnosti a z toho vyplývajúce vzájomné pôsobenie individuálnych a kolektívnych postojov, a nakoniec to všetko musíme vsadiť do univerzálneho procesu spoločenského vývinu. ŽIDOVSTVO V STREDOVEKEJ KRESŤANSKEJ SPOLOČNOSTI Korene osobitného spôsobu, ktorým Židovstvo prejavuje vzťah k okoliu a jeho rozličným emóciám, siahajú podľa niektorých názorov do staroveku, podľa iných názorov do stredovekej spoločenskej situácie Židovstva, a podľa ďalších názorov len po predpoklady, ktoré Židovstvu určil novoveký, moderný kapitalizmus. Návrat do staroveku by bol vo veľkej miere protispoločenský, lebo situácia Židovstva zaznamenáva iba od stredoveku kolektívnu reláciu, ktorá sa po súčasnosť nepretržite vyvíjala a ktorú je možné skúmať. Vracať sa po staršie údaje sa oplatí len tým, ktorým nejde o skúmanie odhaliteľnej spoločenskej relácie, ale o hľadanie naozaj existujúcej kontinuity židovského náboženstva a metafyzického myslenia, alebo o hľadanie židovskej duše, židovského osudu, židovskej tragiky, židovskej misie, židovského hriechu alebo nejakej inej večne platnej židovskej Podstaty. Viem o názoroch, ktoré od čias prvého objavenia sa Židov až po ich súčasnú úlohu, vidia v židovskej duši akýsi jednotný obsah, základné, sústavné úsilie (Božie kráľovstvo na zemi atď). Prirodzene, sú aj antisemiti, ktorí sa pre doplnky k svojmu obrazu o Židoch vracajú až po Abraháma.26 Každý, kto •......1 vnútorný svet Židovstva, musí zohľadniť momenty siahajúce až |«i nimovek, ako napr. sebavedomie vyvoleného národa, morálna ab-ii tki im, hlbavosť atď. Som však pevne presvedčený, že tieto črty ne-■ i 11Hiužiť pri vysveďovaní žiadneho konkrétneho kolektívneho pro-li'inu, a situácia Židov v určitom prostredí sa vo svojich rozhodujú-rleinentoch utvorila počas stredoveku v Európe. Východisko, podľa ktorého korene antisemitizmu siahajú len po pre- .....iv najnovšieho veku, narába so serióznymi a dobrými spoločenský- iiegóriami, no vynecháva významný psychologický moment, mo-podceňovanie Židov, ktoré má rozhodujúci význam tak z hľadiska luckých utrpení, ako i z hľadiska antisemitizmu, a ktoré nemožno elliť bez odkrytia stredovekej situácie. Napriek tomu, že v súčasnosti sú zvyčajné európske typy kolektívne- l.....hraničenia pre Židovstvo málo vhodné, lokalizácia stredovekého Idovskčho spoločenstva je veľmi jednoduchá. Odkedy Židovstvo za-klo ako kmeňový štát, a po svojom následnom rozptýlení, predstavo-iiii národné, kmeňové, reminiscenciami sprevádzané rítové spolo-• • wttvo. Rítové spoločenstvá mali v celej stredovekej Európe rozhodu- .....význam, dokonca na Blízkom Východe - od Maroka po Indiu - uijú viac-menej ešte i dnes. Určujúci význam týchto spoločenstiev predtým na celom svete a na mnohých miestach Blízkeho Východu i dnes) bol dôležitejší ako rozličné národné a rasové deliace čiary, Mm spájal a organizoval oveľa viac súvislosti a prejavov ľudského ži-ľudského emocionálneho a vôľového sveta, kolektívnej solidarity, I iiii, ktorý bol dlho iba mocenskou štruktúrou. Rítus v tejto súvislosti namená vierovyznanie, druh náboženstva v dnešnom európskom n.imc. ale také spoločenstvo, ktoré okrem náboženských vzťahov II "i 111 ■ Mjného presvedčenia človeka determinoval celý jeho kolektívny .i Individuálny spôsob života, spoločenské mravy, všedné zvyky, dneš-iivin slovom: celé jeho etnikum. Počnúc novovekom-na Blízkom Vy- i" ďe iba od najnovšieho veku - význam týchto spoločenstiev klesá; ..... .lo uvoľňujú v európskom význame chápaným národným spolo- i vám, ktoré svoje štruktúry budujú okolo centrálnej otázky zacho- ......alebo založenia štátu a v čoraz väčšej miere začínajú vo vlastný prospech využívať kolektívne emócie más a ich kolektívnu solidaritu, .....•. e spoločenstvá však mali a majú vo vývine týchto národov rozhodujúcu úlohu, najmä na Blízkom Východe, ale i na Balkáne natoľko, že pre uiové spoločenstvo alebo rítovú rozdielnosť dochádza ku vzniku 386 ISTVÁN Ulli alebo rozpadu štátov: v dôsledku toho žilo národné povedomie balk.in skych národov dlho v cirkevných organizáciách, preto sa islamsk\ p| kistan oddelil od hinduistickej Indie, kresťanský Libanon od islamskij Sýrie, preto sa spája povedomie mnohých arabských štátov s islamsky m povedomím, a preto je židovsko-arabský národný rozpor parak-lnv s náboženskou odlišnosťou. Židovstvo bolo povodne jedným z týchto stredovekých a blízknvy chodných rítových spoločenstiev: ako také, žilo roztrúsené od Anglie ka po Perziu a od Maroka po Sibír, obklopené dvoma veľkými civiJi/A-ciami, kresťanskou a islamskou a bolo osobitne vklíněné do spoločenskej organizácie, ktorú tvorili spomínané dve veľké civilizácie. Situácí;i ŽI dovstva bola v tomto prostredí zvláštna preto, lebo v jeho prípade nella o hocijaké primitívne rítové spoločenstvo - ako také by sa sotva holi i zachovalo - ale o spoločenstvo na vysokej úrovni založené na rozvinu tom náboženskom svetonázore, ktorý tak kresťanské, ako i molu..... dánske náboženstvo uznalo za svojho predchodcu a za svoj základ. Tento bod je pre osud Židovstva žijúceho v kresťanskom a mohl medánskom prostredí rozhodujúci. Mohamedánska civilizácia žila i i začiatku po najnovší vek v pomerne jednoducho štruktúrovaných Stál nych a spoločenských organizáciách, ktoré napriek celej misijnej horlivosti islamu určovali život podriadeným rítovým spoločenstvám pra stredníctvom jednoduchých a strohých mocenských a daňových podmienok. Za takýchto podmienok žilo Židovstvo nie vždy príjemný, ale di >m obyčajný život uzavretých spoločenstiev, ktorý sa zo strany okolitého sveta z času na čas vyznačoval útlakom, prenasledovaním alebo diskrimináciou. Komunikácia medzi Židovstvom a okolitým svetom bola prevažne obmedzená, ale regulovaná, zvyčajná a ľudská. Byť Židom nit území mohamedánskej civilizácie preto nebolo horšie ako byťparsí un nestoriánom28, koptom29 alebo pravoslávnym, dokonca kultúrne vzťah) medzi Židmi a mohamedánmi boli relatívne dobré. Averzia voči Žid..... chápaná v európskom zmysle je na tomto území nového dáta, súvi I s prisťahovaním sa Židov do Palestíny a s ich úsilím o založenie štátu STREDOVEKÉ PROTIŽIDOVSKÉ PREDSUDKY Naproti tomu situácia Židovstva na kresťanskom území bola ťažšia a su časne komplikovanejšia, bolo to jednak v dôsledku náboženských pinl stáv súvisiacich so Židmi, jednak v dôsledku svojrázneho charakteru stredovekej kresťanskej spoločnosti. mi'hvská otázka V maďarsku po ROKU 1944 387 Súčasťou náboženského povedomia stredovekej kresťanskej spo-li lenosti bola téza, že Spasiteľa kresťanov nazáklade stručného a jedno-Jut hého rozhodnutia „ukrižovali Židia". Spoločenskú psychologickú iiu.iciu, ktorá determinovala situáciu stredovekého Židovstva a streli -veky antisemitizmus, ktorým bola obklopená, môžeme pochopiťlen tohto východiskového aspektu. Na tomto mieste treba sa však zamyslieť. V súčasnosti, keď je veľmi aktuálne popieranie každého názoru, ktorý by mohol byť východisko- iii bodom antisemitizmu, poukazujú často na to, že téza, podľa ktorej n ln ukrižovali Krista, vôbec nieje tézou teológie. Najprv skonštatu-|cme, že keď hovoríme o tejto téze, sme naozaj pri historických koreni ii h antisemitizmu, no je celkom nepravdepodobné, že jej popretie by nr|akým spôsobom ovplyvnilo zachovanie a šírenie antisemitizmu. Po iiiuliľ skonštatujme, že je to symptóm zhoršenia situácie, ak niekoľko desaťročí po optimistickom období židovskej emancipácie, keď ešte nikto iiepiedpokladal, že pre situáciu Židov budú niekedy smerodajné teolo- ii l r stanoviská, odrazu aj mimocirkevní publicisti pokladajú za dôle-Htéa nevyhnutné vyjasniť, aký postoj zaujíma cirkev vo veci Kristov-lin ukrižovania. Cirkvi to môžu prijať s radosťou a s presvedčením, že iln popredia sa dostali správne, teologické súvislosti otázky. V skutoční i|l i sa však vyjasnenie teologickej otázky nestalo aktuálnym preto, že ' j v popredí záujmu ocitla samotná teológia, ale jednoducho preto, h i ^oslobodenie Židov a oslobodenie ľudí vôbec v strednej Európe ■.v ázalo sa ako mimoriadne ťažké, a niekedy sa zdalo, že bude dobré, ,ik si dokážeme zachovať a upevniť užšie, menej náročné, ale pevnej-'.ie /aruky miernych metód a cenenia si ľudskej dôstojnosti, ktoré sa in/vinuli v stredovekej spoločnosti uprostred teologických kategórií, ľ i.i/ už naozaj môžeme skonštatovať, že téza, podľa ktorej Krista Ukrižovali Židia, v takejto forme nieje tézou teológie, lebo je tu argument, že Ježiš Kristus sám, všetci jeho apoštoli a prví učeníci boli /idia. Zodpovednosť za ukrižovanie Krista, ak nerátame bezprostredný h páchateľov, nesie v dôsledku dedičného hriechu každý človek; teologická výčitka adresovaná Židom neznie tak, že ukrižovali Kris-i.i. ale tak. že hoci evanjelium hlásal predovšetkým im, neuznali ii neuznávajú ho ako Mesiáša. Taktt) to chápali stredovekí teológovia a teologicky vzdelaní filo- i. 11. a preto voči Židom nepredpisovali výčitky alebo pomstu za Kris-invii smrť, ale misijnú horlivosť voči tým, ktorí sú ochotní konvertovať 3SS i s T V á n 811 HlMiVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 389 a dištancovanie sa, prísny dozor a obmedzovanie spoločenských mužností a komunikačných príležitostí voči tým, ktorí konverziu odmieta-jú. Spomínaný stredoveký postoj však ani predstaviteľom cirkví, anj laikom nezabránil, aby zodpovednosť Židov za ukrižovanie Ježiša Krista vulgárne aplikovali a aby ju na rovine emócií prehnane zdôrazňovali V tejto súvislosti nesmieme zabudnúť na vášnivý a emocionálne pre piaty záujem stredoveku o rozličné detaily Kristovho umučenia, v rán) ci ktorých nemohla ostať v tajnosti ani úloha tých, čo sa na ukrižovaní priamo podieľali. Bolo nevyhnutné, aby v tomto príbehu Kristus a jeho učeníci vystopovali ako prenasledovaní kresťania, a jeho trýznitelia ako Zidia. i keď to bolo akokoľvek anachronické, i keď boli paradoxným spôsobom všetci Židia. Taký je stredoveký antisemitizmus, pre ktorý j* charakteristické, že obyčajný odstup, ktorý existoval voči uzavretému etnickému a rítovému spoločenstvu, podporila cirkev osobitnými na boženskými argumentami, k čomu až po hranicu hystérie prispieva pred stáva, že ide o spoločenstvo, ktorého predstavitelia zavraždili zakladateľa kresťanského náboženstva, Božieho syna. Navyše, ide o príslušní kov náboženstva, ktorého tézy, sväté knihy, proroci patria súčasne aj kresťanstvu. Vďaka tomu náboženská prax Židov v stredovekom prostn dí nevzbudzovala jednoducho len predstavu niečoho cudzieho, pohan srva, klaňania sa modlám, ale priamo predstavu hanobenia sviatosti z podobných predstáv a obvinenia z Kristovho ukrižovania vzniklo v stredoveku v súvislosti s náboženskou pravdou Židov množstvo fantastických strašidelných príbehov. Druhý moment, ktorý determinoval situáciu Židovstva, bola spoločenská organizácia stredovekej kresťanskej civilizácie. Šlo o spoločenskú organizáciu, najmä v západnej Európe, ktorá nebola vybudovaná na jednoduchých mocenských vzťahoch, ale - počnúc najskromnejšími aktivitami, ktoré sa vlastníkov moci takmer nedotýkali, po všetky mu-rálne a praktické vzťahy - na podrobne vypracovaných, náboženstvom posvätných hierarchických, služby poskytujúcich, solidárnych a dedičných vzťahoch, na tradičných postupoch a existenčných zárukách, . pre spoločenstvo v rámci systému znamenalo množstvo obmedzených, ale - tam, kde celý systém dobre fungoval - relatívne ľudských a bez pecných situácií, no súčasne znamenalo aj prehnané a detailné určenie a deskripciu kvalitatívnych rozdielov medzi človekom a človekom a ich morálnych dôsledkov. Výrazná morafizácia ľudských vzťahov zmierni la, humanizovala v mnohých bodoch drsné mocenské vzťahy, no su | Hne ich aj potvrdila a upevnila. Bolo to spojené so skutočnosťou, že I ii >- nižšie vrstvy, ale ešte väčšmi pre rozličné skupiny mimo systému znamenal celý režim okrem číreho útlaku aj veľmi silný psychologický il il. spomeňme si napríklad na poddanskú pokoru rozličných európ-i h slúžiacich vrstiev, ktorá im prešla priamo do krvi! Na rozdiel od podchádzajúcich však tento systém každému niečo dal: existovali len |Va ludské kvality, ktoré pociťovali iba nevýhody a hrozný tlak mo-i U neho odsúdenia systému: padlá žena a Žid. Možnosť vzdať sa týchto i valit, možnosť pokánia a konverzie im bola takisto daná, ale v prípade n h zachovania pre nositeľov spornínaných kvalít neexistovala a nemohla r lovať žiadna úľava, žiadna funkcia, žiadne požehnanie: praktické | ,i. górie stredovekej spoločenskej morálky boli také, že ich prostred-nii ivom nebolo možné jednoznačne odlíšiť prostitútku od profesionálneho zbojníka, Žida od hanobiteľa sviatostí. V skutočnosti však, podľa ■Svahy celej veci, nebolo možné k nim stále pristupovať ako k takým, idy bola otvorená možnosť, aby zaobchádzanie s nimi dospelo až I.....Ito hranicu prísnosti: všetky prúdy morálnej kategorickosti sa pre- iii ivseikým usilovali, aby situácia nositeľov oboch kvalít bolaneznesi- ii há. V tom je príčina, že ľudská atmosféra prostitúcie dodnes nieje I ziaducj kultúre natoľko odpudzujúca ako práve v európskej, a že okrem Idovskej neexistuje iná menšinová skupina, ktorá musela znášať taký pmzný a trvalý spoločenský a spoločensko-psychologický tlak. Náboženské predstavy a organizácia spoločnosti teda spoločne urČo-lll podmienky, v ktorých žilo európske Židovstvo počas stredoveku vážne aj počas dlhých storočí novoveku: niekedy v územnej uzavre-tosi i. izolovane, niekedy pri možnostiach slobodného pohybu, niekedy v obklopení vyslovenej zlomyseľnosti úradov a spoločnosti, niekedy tradične usporiadaných a vypočítateľných vzťahoch s okolitým svetom, niekedy uprostred prísnych, malicherných a nevýhodných práv-n \ i h obmedzení, niekedy len za určitých verejnoprávnych a funkčných nlimedzení. Všetko spomínané však ostalo v rámcoch, ktoré určilo ofi-■ i.iIiiľ stanovisko cirkvi a cirkvou posvätenej spoločnosti. Rozličné ma-Dvd hystérie však vždy boli pripravené obrátiť sa proti Židom, a tak sa ni ii míne stanovisko, ktoré predpisovalo odstup a morálne posúdenie, n iplnilo nízkymi vášňami rozličných emocionálnych výkyvov, maso-i nálad, ekonomických bojov a mocenských zámerov, ktoré z času .....is vybuchovali ako krvavé alebo násilné akcie. Cirkev tieto výky- i u podporovala, no z času na čas, pod vplyvom spomínaných maso- 390 1STVÁN B18Ô f lil O V SK ^ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 391 vých nálad, mocenských záujmov a prísnejších náboženských prúdov prejavila sa v kategorickejšej forme; spolupracovala napríklad pri násilnom pokresťančení španielskych Židov - a súčasne mohamedánov-a vzápätí pri ich vyhnaní z krajiny za zachovávanie starých zvykov a tajného náboženského života. Smerodajné hľadiská však aj tu ostávajú v rámcoch, ktoré určuje používanie kritérií náboženského charakteru, a neobjavujú sa sily, ktoré by antisemitizmus odtrhli od jeho vlastných náboženských východísk. Na tomto mieste sa potvrdzuje pravdivosť tézy, že moderný antisemitizmus „pochádza" zo stredovekého predsudku. Vyvodiť ho priamo z predsudku síce nemožno, je však isté, že podmienky vzniku a predpoklady antisemitizmu vytvoril - dokonca v dvoch smeroch - stredoveký predsudok. Vytvoril jednak ostré kolektívne a spoločenské ohraničenie Židovstva, čo znamenalo, že toto ohraničenie sa okrem spoločenských vzťahov výrazne prejavilo aj v podobe morálnych súdov, čiže v tom čase sa so situáciou Židov a s ich posúdením spojila možnosť ich ľudského a morálneho podceňovania. Jednak pod tlakom predsudku sa rodia zo strany Židov formy postoja, ktoré okolie registruje ako židovské „vlastnosti", a ktoré si svoju úlohu v reakciách moderného antisemitizmu uchovajú aj vtedy, keď sa už stredoveký náboženský predsudok voči Židom uplatňuje v menšej miere, alebo sa vôbec neuplatňuje. EMANCIPÁCIA ŽIDOV Situácia Židov v európskom kultúrnom okruhu sa od novoveku postupne mení. Problémy nastolené reformáciou a spätný vplyv náboženských vojen pôsobia pozitívne na dozrievanie zámerov náboženskej tolerancie a slobody svedomia, čo ovplyvní aj situáciu Židov. Malé, blízke, osobné jednotky a spoločenské relácie stredovekej spoločnosti, ktoré možno naplniť len ľudskými kvalitami úzko charakterizovanými iba výchovou a zvykmi, uvoľňujú miesto väčším jednotkám, všeobecnejšie určeným podmienkam, racionálnejším metódam, a síce v tom spoločenskom a hospodárskom poriadku, ktoré si tieto väčšie jednotky určili, a aj židovská podstata čoraz menej mohla znamenať uzavretý, izolovaný, s okolitým svetom nekomunikujúci alebo nie za totožných podmienok komunikujúci stav. Možnosti kapitalizmu sa v čoraz väčšej miere otvárali aj pred Židmi. Mnoho ráz sa síce poukázalo na fakt, že na vybudovaní západného kapitalizmu Židia nemajú ani prvoradú zásluhu, ani prvoradú zodpovednosť: napriek tomu obdobie kapitalizmu - ešte aj na západe, kde bola sdná nežidovská veľkoburžoázia - bolo obdobím rela-iivne výrazného bohalnutia Židov, a v strednej a východnej Európe im zabezpečilo významnú úlohu. Základné organizačné princípy buržoáz-tn-| spoločnosti, ktoré znamenali pokles významu feudálno-aristokra-ii. kej selekcie, ale zachovanie, ba upevnenie majetkovej selekcie, boli i .ikisto priaznivé pre prispôsobenie sa Židovstva, ktoré žilo vo svojom uzavretom spoločenstve od európskeho buržoázneho vývinu a revolú-. |e relatívne nezávisle, ale v podobných podmienkach: bez vojensko-,ii isiokratickýchprvkov, ale s výraznou funkciou majetkovej selekcie. Paralelne s tým prebieha sekularizácia celého spoločenského myslenia, jeho osamostatnenie sa od náboženských kategórií, náboženských pialsudkov, cirkevných autorít a cirkevného usmerňovania. Likvidáciu spoločenskej úlohy cirkvi a likvidáciu spoločenských kvalít spä-i vi h s pôvodom francúzska revolúcia realizovala aj na politickej rovi-■i t -: dochádza k sekularizácii celého spoločenského a duchovného života; na programe je emancipácia všetkých vrstiev a skupín, ktorých pevýhodoá situácia pramenila z hierarchického a členeného pohľadu spoločnosti, z predpokladu kvalitatívnych rozdielov medzi človekom a človekom. Programom bola aj emancipácia Židov, ich oslobodenia od kaž-ili i právnej nevýhody a diskriminácie. Proces sekularizácie nahlodával ai židovské rítové spoločenstvo, ktoré sa muselo rozhodovať medzi dobrovoľným zachovaním alebo vzdaním sa uzatvoreného rítového a et; inckého kolektívu. Na druhú možnosť ich silne nahovárala aj osvietená inteligencia, ktorá koncipovala program emancipačných hnutí. V dô-.Inlku toho sa už z kruhu ortodoxných Židov dodržiavajúcich pravidlá i ili vytrácať všetky prvky etnika, za ktorými nebol vyslovene náboženský príkaz; navyše objavilo sa neologické židovské stanovisko, čiže úsilie o utvorenie takej cirkevnej organizácie alebo cirkevnej praxe, ktorá upustí od všetkých nie vyslovene bohoslužobných prvkov a vylú-' i io/ličné pravidlá, ktoré súvisia s náboženstvom, so stravovaním, obliekaním a konaním. Ohraničenie Židovstva a prostredia stáva sa v rozličných bodoch vratkým, a na najrozličnejších miestach začína sa silnejšia alebo slabšia, povrchnejšia alebo prchĺbenejšia, individuálna alebo m,nová asimilácia Židov. Nakoniec sa v čoraz väčšom počte objavujú ,il sporadické symptómy opúšťania spoločenstva: prestup do kres-i.mských cirkví a európske voľnomyšlienkárstvo, politická protinábo-íenskOSťa zapájanie sado robotníckeho hnutia, do jeho rozličných organizácií a krídiel. 392 1STVÁN Ulli VSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 194* 393 V dôsledku všetkých týchto zmien stredoveký protižidovský predfÉ dok prestal byť všeobecným a uplatňovaným obsahom verejnej mienky spoločnosti, súčasne neprestal byť, alebo aspoň nie ihned, obsahom na/n rov a emocionálnej orientácie značného počtu rudí; spomínané názory a emócie boli natoľko výrazné, že v postojoch ľudí sa aj naďalej uplatno vali. Okrem tých, ktorí na náboženskom základe naďalej vedome zdieľali stredoveký protižidovský predsudok, väčšina ľudí si uchovala postoje os vo jené počas stredovekej izolácie. Uchovala si pripravenosť na morálna podceňovanie Židov, vedomie vlastnej nadradenosti a nižšieho, nevy hodnejšieho stavu Židov, mnohí sa riadili vžitou predstavou, že stýkať íi so Židmi ako s rovnocennými, priateliť sa, sobášiťsas nimi nie je potich né a užitočné, že to nie je zvykom a nie jc to dobré: mnohí si uchov.ili názor, že židovský pôvod, židovská filiácia je na škoduje hanbou alebl l čímsi neželateľným; uchovali si názor, že okolo Židov sa utvára isté ovzdu šie odstupu, v dôsledku čoho hrozí z ich strany jednak nebezpečenstvo morálnej skazy a podvodu, jednak možnosť komiky a výsmechu. Na druhej strane Židovstvo napriek všetkému úbytku a úspešnej Ci menej úspešnej asimilácii ostalo z veľkej časti osobitným, jasne ohra-ničiteľným spoločenstvom s vlastným vnútorným životom, ktoré aj pu zbavení sa špecificky viditeľných čŕt rítu a etnika ostalo konštantným a nezmeneným prostredím prevažnej väčšiny svojich členov. Židovskrt a nežidovská inteligencia hlásajúca program židovskej emancipácie pokladala spočiatku za samozrejmé, že vzdanie sa uzavretého židovského rítového spoločenstsva znamená súčasne aj asimiláciu s okolitým ná rodom; konzervatívnejšia, alebo militantnějším povedomím disponujúca časť Židovstva však túto eventualitu od začiatku odmietala a uchovala si svoje osobitné kolektívne vedomie. Táto kolektívna separácia, paralelne so skutočnosťou, že menej priateľské prostredie otriaslo vierou v možnosť emancipácie a asimilácie mnohých Židov, podporila vznik a vývin osobitného židovského národného povedomia, dokonca i hnutie upriamené na založenie židovského štátu, sionizmus. Napriek všetkému, od čias židovskej emancipácie30sa protižidovské predsudky v Európe zredukovali, nepriateľský postoj voči Židom sa zmier nil, a Židovstvo ako spoločenstvo bolo - a v mnohých krajinách aj je -v stave rozkladu. Od polovice 19. storočia sa však tendencie zamerané proti židovskej emancipácii a židovskej asimilácii začínajú z roztrúsených a amorfných postojov meniť na stanoviská s výraznejšími kontúrami, na ideológiu a hnutie vo forme moderného antisemitizmu. i l-i UtLÉM ANTISEMITIZMU Od začiatku 19. storočia sa vo väčšine európskych krajín začína obja-.ii moderný antisemitizmus. Protižidovské názory a nálady sú čoraz hlasnejšie, čoraz menej sa obávajú, že budú označené za staromódne lltbo reakčné, a objavuje sa aj vyslovene protižidovská publicistika. Inštrumentácia a frazeológia tohto moderného antisemitizmu nie je ani ■ l.ilrka jednotná. Jeden z jeho prúdov čerpá evidentne z podráždenosti in .lovekého a cirkevného chápania spoločnosti, ktorú toto chápanie [urjuvovalo voči Židovstvu sčasti participujúcemu na procese modemi-ii ie a sekularizácie spoločnosti, sčasti užívajúcemu výhody spomínaní ho procesu; tento prúd používa konzervatívnu, stredovekú, cirkevnú ha/cológiu, uplatňuje diferenciácie určené cirkvou, rešpektuje pokrste-n.i a vo veľkom a \ celku ho možno pokladať za „potomka" stredove-11 In i protižidovského predsudku. Súčasne si možno všimnúť druhý, pod-11 äetkých príznakov silnejší a charakteristickejší prúd antisemitizmu, i loi v svoj protižidovský postoj vyslovuje bez akejkoľvek náboženskej i i u kevnej frazeológie, a protižidovské vášne odôvodňuje argumenta-Itii, ktoré sa síce vyskytovali už aj v stredoveku, no vždy v súvislosti k obvineniami náboženského charakteru alebo ako ich dodatky, totiž v mívislosti s ekonomickou expanziou Židov, ich politickou a mocen-11 u ulohou. Objavuje sa aj prúd, ktorý aristokraticko-stredoveké poli Mánie židovským pôvodom spája s frazeológiou moderného nacionálí-mu, a v Židoch vidí ohrozenie národa, rasy; tento prúd až natoľko i, narába s náboženskými predstavami, že nenávisť voči Židom na mno-i. h miestach rozširuje aj na kresťanské náboženstvo židovského pôvodu „nadržiavajúce" pokrsteným Židom. Moderné, od náboženských i N ■ < Istáv nezávislé koncepcie antisemitizmu nadobudli politický význam I io/ličných krajinách Európy, a v 20. storočí vyústili do najhroznejšieho I n r nasledovania Židov vo svetovej histórii. Ako sa však zo stredovekého predsudku a stredovekého prenasle-Oi>\ aiiia stal moderný predsudok a moderné prenasledovanie? Každé iriózne vysvetlenie, ktoré chce viac, ako utrúsiť niekolko všeobecností lltbo originálnych myšlienok, kladie dôraz na dva rozhodujúce mo-iinnly: prvý z nich, stredoveký predsudok - ako sme videli - sa po n si< 11 ičnom pôsobení a tlaku hlboko zaryl do duševného sveta tak kres-i mukej spoločnosti ako i Židov, a jeho rozličné formy prejavu sa za-. hovali dodnes; druhý moment predstavujú poruchy moderného vývinu spoločnosti, rozličné ťažkosti, uviaznutia a krízy, počas ktorých sa - 394 I ST VÁN biu IIIIV SKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 194« 395 ako uvidíme - antisemitizmus, vystupňovaná aktivita spoločcnsk, sil zainteresovaných do spomalenia spoločenského vývinu a zmatí politická a spoločenská orientácia velkých más prejavovali vždy parí lelne. A naozaj, či už kladieme dôraz na predsudok alebo na spoločen* ské krízy, bez týchto momentov nejestvuje seriózne vysvetlenie. Napriek tomu. aj obidva momenty spolu nás v niečom nechávajú neuspo kojených: akosi príliš jednoducho zobrazujú všetko ako výsledok ľudskej zloby a hlúposti, pričom celkom záhadná ostáva nemenej význan> ná otázka, čo podnecuje ľudí, aby v súvislosti so Židmi ľahšie uverili a prijali nepravdivé tvrdenia, ktorým neuveria ani na základe iných, napríklad spoločenských predsudkov či viery v bosorky, ani na základe iných záujmov, napríklad protipanských či protikapitalistických. Obi ai Antisemitu chápaný na základe predsudkov a vývinových porúch spo ločnosti - podobne ako obraz Žida u antisemitov - je neživý a pôsobí ako prízrak; Židom vyhovuje, no čo sa týka ludských podmienok procesu premeny na antisemitu, necháva ich v úplnej tme; a spomedzi antisemitov povie najmenej práve tým, ktorí nie sú zvlčilí a ktorých ešte možno presvedčiť: nepoznávajú sa v ňom. Musíme konštatovať, že konzervatívny predsudok súvisiaci so Židmi je predovšetkým predsudok ľudí, ktorí mali so Židmi veľmi málo a väčšinou len konvenčných, feudálnych alebo patriarchálnych kontaktov, kým nositelia moderného antisemitizmu sú ľudia, ktorí mali so Židmi viac-menej blízke ekonomické, mocenské a duchovné kontakty bez toho, že by patrili nevyhnutne ku skupine, ktorej hospodárske záujmy sú v rozpore najmä so Židmi. Na tomto mieste je kritický bod vysvetlenia antisemitizmu. Kto len trocha pozná antisemitov, vie, že ich poučky o Židoch zakladajú sa na najosobnejších skúsenostiach prednesených s úprimným zanietením, a márne ich budeme presviedčať, že si ich vymýšľajú na základe predsudkov, záujmov a hmlistých ideológií, lebo mnoho znakov dosvedčuje, že situácia je presne opačná: práve emocionálna intenzita ich určitých skúseností predstavuje moment, ktorý' ich presvedčí o pravdivosti nezmyselných predsudkov a hmlistých ideológií a ukáže ich v zdanlivo pravdivom svetle. Dokonca aj skúsenosti voči Židom indiferentnej alebo dobromyseľnej časti spoločnosd sú v takej miere pravdivé, že ich pomocou a spätným pôsobením si antisemitizmus-aj keď ho nezdieľa - vie úplne a dokonale vysvetliť, a zdá sa jej celkom neseriózne, ak Židia alebo hocikto iný začínajú antisemitizmus popierať totálnym spochybnením pravdivosti spomínaných skúseností, alebo ich označia za llki všeobecne ľudské zážitky, ktoré môže hocikto hocikde stretnúť, ak Na druhej strane, ak niekto trocha pozná Židov, vie, že nič ich .., n lak hlboko a úprimne pobúriť, ako tvrdenie, že vo vyvolaní and niiiiziiiu a v jeho pôsobení môžu mať Židia rozhodujúcu úlohu. Pre ii |c totiž evidentnou skúsenosťou, že vo vzťahu k prostrediu oni sú ■••ii itranou, ktorá viacej trpí a oprávnene požaduje, takže každé vysvetie-niiisemitizmu v podobe „spätnej reakcie" chápu ako priehľadný trik; liotní hovoriť nanajvýš o postojoch niektorých Židov, ktoré z času iitcas poskytujú možnosť a príležitosť odvolávať sa na agresívne a utlá-ili Iské zámery živené predsudkami, záujmami alebo hmlistou mystikmi, ktoré však existujú aj nezávisle od spomínaných postojov. V dô-Onlku toho sa Židia a všetci, ktorí bojujú proti antisemitizmu domnie-ľ i, že ich povinnosťou je poprieť alebo vyhlásiť za celkom druhoradý /nimi vyvolaný spätný vplyv, ktorý podnecuje zrod antisemitizmu, le-lio v opačnom prípade by podporili antisemitizmus. Ale skutočnosť, že t usriiosti spoločnosti so Židmi zohrávajú úlohu pri zrode a existencii mi isemitizmu je taká fráza, ktorá je rovnako známa Židom a Nežidom ú ktorá sa nespočetne ráz znova a znova konštatuje a v konkrétnych si-iách zakaždým zohľadňuje. Tvrdenie, že medzi príčinami antise-nltizmu figurujú i Židia, nieje antisemitské, no je antisemitský názor, |Kidľa ktorého vášne a akcie antisemitizmu súoprávnenoua opodstatnenou odpoveďou na skúsenosti so Židmi, ba ešte skôr aj na skúsenosti /ulov s prostredím. (i KOLEKTÍVNYCH SKÚSENOSTIACH \ KOLEKTÍVNYCH VLASTNOSTIACH I 'i t ako sa pokúsime klbko rozmotať, prvou otázkou, ktorú musíme ne-vvhnutne vyjasniť, je otázka skúseností. Čo to znamená, že Židia majú I iisenosti s okolitým prostredím a že antisemiti majú skúsenosti so Židmi' /.a ďalší prameň získavania ľudských poznatkov označuje fdozofia popri myslení - skúsenosť, pričom poukazuje na to, že spôsob získa-\ .ona poznatkov myslením-ktorý je logicky uzavretý, sebaobjasňujú- Ii a sebaopakujúci - sa len po doplnení spôsobom získavania poznatkov \ i isenosťami - ktorý je plnokrvný, intuitívny a poznačený zážitkami - môže stať niečím takým, čosi zaslúži meno poznatok. V našom prípade však nejde o skúsenosť znamenajúcu živý vzťah s komplexnou skutoční iMou alebo s jej časťou, ale o skúsenosť, ktorá je vo veľkej miere pozna-rená a petrifikovaná vášňou, ktorá obsahuje krivdu a stala sa kŕčovite 396 ISTVÁN nu i.....mU OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU i 944 397 nehybnou. Takýto druh získavania skúseností má z hladiska požni presne opačný vplyv ako obyčajná, užitočná praktická skúsenosť, I. z nekonečného množstva skúsenostných možností vášnivou zanic nosťou vyzdvihuje jedinú, alebo jediný druh skúsenosti, a toto v najv šej miere skutočné, ale zredukované a intenzívne získavanie skúset_ súčasne aj uzatvára cestu ďalšiemu získavaniu skúseností zahrnuj m mu celistvosť skutočnosti. Tieto zavádzajúce skúsenosti však nezíska vajú kolektívny, spoločenský význam svojím príležitostným charakk rom a izoláciou, ale tým, že na niektorom bode organizovania spolok nosti - takých bodov sa vždy nájde dostatok - sa ludia v dôsledku neja kého organizačného protirečenia, skrytej lži a predsudku ocitajú vo vzájomnej organizačnej súvzťažnosti takým spôsobom, že jeden od druhŕ ho opakovane a sústavne získavajú spomínané zavádzajúce skúsenosti. V tomto okamihu môžem uviesť iba jediný, v najužšom význame slovi kulinárny, čiže kuchynský príklad, ktorý však ilustruje celú kolektívnu situáciu pomerne zblízka. Príkladom je spôsob usúvzťažnenia a spoloč ná situácia, ktorá počas prechodu od feudálnej spoločenskej hierarchie po beztriednu spoločnosť spája v buržoáznej spoločnosti domácu pa niuA pomocnicu v domácnosti. Nič nieje reálnejšie ako rad skúsenosti domácich pani, ktoré hovoria o lenivosti, tvrdohlavosti, nedostatku dobrej vôle, nespoľahlivosti pomocnic v domácnosti. Nič nieje reálnejšie, ako skúsenosti pomocnic v domácnosti, ktoré hovoria o rozmamosti, nevypočítateľnosti, neľudskosti a chladnom odstupe milostivých pani. A predsa, popri takomto množstve skutočných skúseností ani jedna stránka nedisponuje pravdivým obrazom o celej skutočnosti tej druhej, lebo spoločensky sú vedľa seba usúvzťažnené tak, že jedna s druhou môže mať nevyhnutne a typicky zlú skúsenosť: zlé skúsenosti majú aj v prípade, ak náhodou sa ocitnú voči najlepším jednotlivcom druhého typu. Prečo? Pre falošný a protirečivý charakter tých spoločenskoorganizač-ných podmienok, v rámci ktorých stoja proti sebe. Celý vzťah sa nachádza v stave prechodu od stavu patriarchálnej prevahy po stav vecnej zmluvnosti, a obe stránky, adekvátne vlastným záujmom, očakávajú od druhej stránky to, čo za daných okolností nemôže dostať: obe stránky si totiž súčasne chcú zabezpečiť výhody patriarchálneho vzťahu, i vzťahu založenom na zmluvnom princípe. V dôsledku toho sa obe stránky stretávajú s chladným zmluvným princípom tam, kde by ich záujmom zodpovedala dobrá vôľa a ochota, no s požiadavkou chápajúcej benevolencie a s postulátmi spočívajúcimi na emocionálnych základoch sa stre- iin i .mi. kde by ich záujmom malo byť presné dodržanie zmlúv. Vzá-' i za ľalošných podmienok uskutočneného - usúvzťažnenia a nuslí, ktoré z neho vyplývajú, znamenajú prirodzene len rovnakú n ,i i ovnako zavádzajúci charakter krivdy dvoch stránok a nie ich d" mu miiosť: rovnaká realita dvojakej krivdy nám nezabráni, aby sme i.....r. historickej satisfakcie vyhlásili pravdu pomocnic v domácnosti ílm'isiu. Nič to však nemení na poznaní, aby sme celkový obraz, ■pry si zamestnávatelia a zamestnanci o sebe vzájomne utvorili, uzna-i založený na protipanskej či protisluhovskej ideológii, a nie na i nim nej vzájomnej spoločenskej skúsenosti. Musíme sa takisto pokú-i tj rotirečivé a zavádzajúce podmienky, za ktorých sa Židovstvo 11 il 111 m spoločnosťou a okolitá spoločnosť so Židmi usúvsťažnila a do ilnrdiého dňa získava o sebe neprestávajúci rad zlých skúseností. I )i uhou otázkou, ktorú musíme nevyhnutne vyjasniť, je otázka ko- i l\ nych vlastností. Skonštatoval som už, že o ustrojení, mentálnych i ni'ľ.tiaeh, dedičných vlastnostiach istého spoločenstva, istej skupiny Imli nemôžeme vysloviť úsudky zhrnuté do hodnoverných téz; spomí- skupiny napriek tomu môžu mať črty, vlastnosti, formy postoja, l y, ktoré ju v istej danej situácii, v istej danej chvíli charakterizujú, liin ju odlišnou, rozoznateľnou, a v okolí vyvolávajú zjednodušené • ibecnenia. Skutočnosť, že tá či oná črta, ten či onen postoj je „ty-|ii« ký", „charakteristický", označuje pre kolektív, skupinu, viacej ľudí i ■ len štatistické pomerné číslo. To, že Angličan je vysoký, chudý, I kuku a je chladnokrvný, neznamená, že každý Angličan je taký, i Ink uiica ani že väčšina Angličanov je taká, iba toľko, že medzi Angli-iiuiii je percento vysokých, chudých, fajčiacich fajku a chladnokrvných vyššie ako medzi inými ľuďmi okolitého prostredia. Rovnaká je lituácia s každým typom ľudského postoja, ktorý možno z hľadiska Ži-ilnv pokladať alebo sa pokladá za typický: nejde o formy postoja kaž-ilľ I io Žida, ba ani nie väčšiny Židov, len jednoducho o také formy, ktoré sii u Židov častejšie ako u iných. A tie úplne stačia, aby ich okolitá spo-l' i nosť pokladala iníidovskéitiy. Z tejto skutočnosti samej osebe-aj keď ide o logicky nepresné tvrdenia - nevyplýva žiadny problém, lebo ii ivek svoje opakujúce sa skúsenosti zhŕňa a zovšeobecňuje v každej IÚA islosti takýmto spôsobom; problém sa vyskytne vo chvíli, ak sa objavia emocionálne prvky, a k tomu, čo označí za typické a diferencova-leliié, chce pripojiť súčasne aj emócie, vášne, konzekvencie. 398 istván bii »ll>iiV.\KÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 399 VZÁJOMNÉ SKÚSENOSTI ŽIDOVA PROSTREDIA VO VYUŽÍVANÍ SPOLOČENSKÝCH MOŽNOSTÍ Vzájomné skúsenosti Židov a okolitého sveta sa začínajú bezpodmií nečne skúsenosťami Židov, lebo podmienky, v ktorých Židía počas 1 sícročného stredoveku žili, určovala nepochybné okolitá spoločnosť a jl politické, spoločenské a ideologické štruktúry moci. Čo představová popri týchto podmienkach zásadnú skúsenosť Židov s okolitým svetom a aké boli ich rozhodujúce zaužívané reakcie na okolitý svet? Prvou zásadnou skúsenosťou bol fakt, že Židia - nielen v dôsledku rítovej a etnickej odlišnosti, ale ešte i v dôsledku morálneho podceňovania, ktoré ich postihlo navyše - boli vylúčení zo zvyčajných povolá* ní a možností spoločnosti, výroby a existencie, z prevažnej väčšiny ce-chov, feudálnych spoločenstiev, občín, výrobných, blahobytných, kultúrnych, náboženských spoločenstiev, ktoré mali v špecifickej organizovanosti európskej spoločnosti taký velký význam. Vznikla situácia, v rámci ktorej boli Židía vytlačení na okraj hospodárskych, existenčných, ľudských možností: mali otvorené len také druhy možností existencie, ktoré im okolitá spoločnosť prepustila, alebo ktoré pre nejaké príčiny odmietla alebo si nevšimla. Keby etnická izolácia Židov bola znamenala iba toľko čo etnická izolácia Cigánov, aj z nich by sa boli stali hudobníci, korytári a veštci, ako jestvujú i židovské povolania analogického charakteru. Pre Židovstvo s oveľa silnejšou morálnou a intelektuálnou kultúrou však vytisnutie na okraj ľudských možností znamenalo morálnu a intelektuálnu výzvu. A tak sa v rámci Židovstva utvoril a stal sa v relatívne velkej miere typický istý postoj, ktorý vo vzťahu k všetkým otvoreným, nevyužitým a nepovšimnutým hospodárskym a ľudským možnostiam uplatňoval ustavičnú pohotovosť, rýchle, racionálne prispôsobovanie sa možnostiam, „nevynecháme" otvorených alebo spoznaných možností a vedomý a zasvätený prístup k najracionálnejším formám ľudských možností, k peniazom, čo sa u Židov stalo vžitou tradíciou, takmer spoločenskomorálnou povinnosťou. Prirodzene, nejde o nejaký špeciálny židovský vynález, ale o jeden z potenciálnych a Široko uplatňovaných spôsobov prístupu k ľudským možnostiam, voči ktorému stojí ďalší potenciálny spôsob, t.j. tradičný, zvyčajný prístup k možnostiam, prejavujúci sa v tom, že ľudia svoju existenciu zakladajú na určitých zvyčajných prameňoch, postupoch a formách a s možnosťami mimo nich - ak si ich vôbec všimnú - sa väčšinou neradi zaoberajú. Skutočnosť je vždy medzi dvoma spomínanými hraničnými prí- padmi, lebo nemožno si predstaviť ani úctu voči tradíciám úplne bez I Innalizmu, ani racionalizmus úplne bez skúseností, a jednotlivé for- ||) postojov sa odlišujú v tom, v akej miere sa približujú alebo podľa ■ li princípov kombinujú obidva hraničné prípady. Pre stredovekú ......psku spoločnosť je mimoriadne charakteristické striktne zvykové, líčné a dedičné usúvzťažňovanie a prístup k ľudským možnostiam, 111 sii-nciám a postupom, teda také organizovanie spoločnosti, ktoré prís- lír odmietalo každú racionálnu účelnosť, každé využitie možností nezá-i I j ch od úzko chápaných osobných kvalít. Naproti tomu od začiatku .....it iveku jednou zo svojráznych charakteristických čŕt kapitalizmu • 111 n [j ajúceho sa peňažného hospodárstva je práve racionálny prístup h./nostiam, ktorý sa mení čoraz väčšmi na základný zákon spolo- . ruského a ekonomického života. To všetko sa deje v oblasti kapitaliz- ....., nezávisle od Židov, čo dokazuje, že nejde o črtu vnútorného ustro- .....i Židov, ale o spoločenskú vlastnosť schopnú prejaviť sa aj v celkom m. i situácii. Medzitým, čo ku kapitalizmu pristupujeme ako k rozho-iniiKcmu základnému princípu organizovania spoločnosti najnovšieho ftj u. nesmieme zabudnúť, že organizačným princípom, ktorý zásadne pnnikol celou spoločnosťou, stal sa kapitalizmus vlastne v Amerike; I urópe sa životný štýl a výrobné metódy širokých vrstiev spoločnosti najmä úradníkov, stredných a malých obchodníkov a maloroľníckych 111 iľv - prispôsobovali kapitalizmu v nejednom ohľade iba uvedomením si podmienok, zapojením sa do určitých dopravných možností a vy-ii/iiim/iorffiô/modernej masovej výroby, ináč žili a rozvíjali aj naďalej iiľ formy ľudských existencií, ktoré sa utvorili už pred kapitalizmom, typická črta kapitalizmu, ktorá za „prirodzené" pokladá racionálny prí-Itup k ekonoimckým možnostiam, znamenala v tejto situácii - na rozin lod feudálneho hospodárskeho systému - výhodnejšiu situáciu pre Ii |i iv. ktorí podobnými spoločenskými črtami disponovali aj nezávisle ml kapitalizmu. Tým možno vysvetliť nápadný, v západnej i vo výhodnej Európe rovnako prítomný fakt, že ľudia vystupujúci z totálnej II ivrcnosti blízkovýchodnej rítovej spoločnosti, takpovediac priamo ;o stredoveku, dokázali neuveriteľnou rýchlosťou pochopiť a osvojiť si im ulerné, kapitalistické spôsoby života, a to práve v čase. keď európska spoločnosť, z ktorej kapitalizmus vyrástol, ostala voči základným princípom kapitalizmu v nemalej miere, dokonca na mnohých miestach, pi e vážne naďalej cudzia. Tieto varianty štruktúry a vývinu okolitej európskej spoločnosti utvo- 400 ISTVÁN lil .ká OTÁZKA V maďarsku PO ROKU 194 4 401 rili pre Židov v oblasti existenčných možností - od biedy na samnin okraji spoločnosti až po nesmierny blahobyt - skálu velmi rozličných podmienok existencie. Príkladom na inými nepovšimnutú ostrú spodní) hranicu možností - v podobe groteskného, ale výrazne objasňujúceh doplnku k obrazu východoeurópskej masovej biedy Židov - je existcn cia haličského Žida, ktorého jediným prameňom príjmov bolo, že s vj vrtkou v ruke chodil po krajinských jarmokoch a za niekoľko halierov otváral sedliakom fľaše; hornú hranicu znamenajú zas známe príklady nečakaného zbohatnutia založené na ekonomických finančných opera ciach. O tom, ktorý z dvoch extrémov sa uskutoční, rozhodne otázka, • akej miere, kde a kedy je tradičný charakter postupov okolitej spoločnosti v uzavrenom, nehybnom alebo naopak, v prekonateľnom a uvoľňujúcom sa stave. V prvom prípade uzatvárajúca sa spoločnosť tvrdo odráža všetky pokusy o racionálne postupy, a odráža ich mimoriadne nepriateľsky vtedy, ak pokus uskutočnia Židia; ale tam, kde sú tradičné postupy v uvoľnenom a zvrhnutelnom stave, racionálne spôsoby postupujú v spoločnosti - ktorá im nieje prispôsobená, no nebráni im - veľmi hladko a zabezpečujú neočakávané úspechy. Za takýchto okolností sa v oblasti využívania ľudských možnosti utvorili vzájomné skúsenosti Židov a prostredia. Prostredie aj v prípade, že nechová voči Židom žiadne osobitné antipatie, ihneď zbadá a zistí, že Židia pri nachádzaní zárobkových prameňov, obydlia, výbere životnej dráhy, osvojení si jazykov, určení životného štýlu, prispôsobení sa k zlepšeniu alebo k zhoršeniu životných podmienok, využití príležitostí, možností a konjunktúr pristupujú k možnostiam relatívne racionálnejším spôsobom, a čo sa na základe racionálneho zhodnotenia ukáže ako najvýhodnejšie, toho sa zmocnia, to presadia a menej ako iným im prekáža, či je to pre nich alebo pre iných zvyčajné alebo nezvyčajné. Spomínaný postup je pre Židov natoľko samozrejmý, natoľko rozumný a smerodajný, že len zriedkavo si všimnú, že iným sa - či už individuálne alebo kolektívne - javí ako nápadný, ako charakteristický postup. Pre nich je nápadné správanie prostredia; otázka, v akej miere sa správa prostredie neúčelne, v akej miere si nevšíma alebo nevyužíva ponúkajúce sa možnosti, v akej miere neurobí to, o Čom sa jasne presvedčilo, že by bolo účelné to urobiť, v akej miere sa neprispôsobí rozšíreným alebo zredukovaným možnostiam, ale robí aj naďalej to, a chce žiť aj naďalej z toho a tak, ako mu to predpisujú zvyky, predsudky, od faktických možností užšie alebo reálnu situáciu preceňujúce požiadavky nej spoločenskej situácie. Pre Židov je nápadné, že prostredie I útoční reorganizáciu vtedy, keduznalo nevyhnutnosť reorgani-mi, ir, ale vtedy, keď je prinútené reorganizáciu uskutočniť, a že naj- Mi energiu nevyvíja vtedy, keď má využiť nové možnosti, ale vte-■d musí zabezpečiť svoju zvyčajnú alebo požadovanú životnú i! či životnú formu. \ seiky tieto skutočnosti sa dokážu dlhý čas uchovať vo forme ne-iii/lindiiých úsudkov a nie je nevyhnutné, aby z nich vznikli prudké timálne výbuchy alebo zrážky. Prostredie vyjadruje svoju základmi '.kusenosť raz s určitým uznaním, raz s nepatrným pohr'daním.raz I i' m závisťou, raz s rozhodnou averziou; alebo jednoducho len tak, idia sú vynachádzaví, alebo menej vľúdne tak, že sú schopní všetko ■i1 n a že chcú všetko využiť; alebo ešte menej vľúdne, že podvádzajú . u v ypočítaví. Naproti tomu základná skúsenosť Židov je taká, že oko-ii \et j c v prevažnej miere čudne a neúčelne konzervatívny, povedali, menej vľúdne: je neschopný, ešte menej vľúdne: je vyslovene hlúpy. ...../.hodujúcejší rozpor a najväčšia nechápavost' vzniká v tejto sú- i isti pri hodnotení individuálnych alebo kolektívnych ekonomických i |i|i)čenských úspechov Židov. Židia na základe nepochybné sku- ......vch skúseností sú náchylní každý úspech, ktorý' dosiahli v okoli- ......svete, pokladať za výsledok, ku ktorému dospeli v uzatvorenom, II iteľskom svete za nerovnakých podmienok väčšími vedomosťami, »i hopnosťami použitými v záujme uplatnenia správnejšej veci. Naproti tomu okolie na základe vlastných skúseností je ochotné predpokladať, /e úspechy Židov sú vždy ľahké úspechy založené na využití možností ii metód, ktoré „poriadni" ľudia „nemajú vo zvyku" využívať; čo je, pri-nidzcne, takisto len čiastočne pravda. Prostredie je vždy ochotné, aby 11 i/diel medzi vlastnými postupmi a postupmi Židov hodnotilo ako vlastnú morálnu kvalitu a ako morálny defekt Židov; súčasne ten istý rozdiel pokladajú Židia za vlastnú racionálnu kvalitu a racionálny defekt i.....aredia, hoci v skutočnosti nejde o morálne a racionálne kvality, ale 11 In storicky podmienené spoločenské vlastnosti. VZÁJOMNÉ SKÚSENOSTI ŽIDOV A PROSTREDIA V() VZŤAHU K SPOLOČENSKÉMU SYSTÉMU HODNÔT I lalSou skúsenosťou determinujúcou situáciu Židov v okolitom svete I ii ila skutočnosť, že okolitý svet ich obviňuje z rozličných hriechov, vyslovuje nad nimi morálny rozsudok, morálne nimi opovrhuje, občas ich 402 1stvan r iii nVSKÁ OTÁZKA V maďarsku PO ROKU 1944 403 vystaví hysterickým výbuchom a křivdám, hoci tieto obvinenia nrii seriózne podložené. Táto základná skúsenosť vyvolala u prevažnej časti Židov empl rické poučenie, že morálne kategorie okolitého sveta sú niekde vfl svojej podstate falošné a nespravodlivé, že sa upriamujú na to, aby morálnymi pojmami, morálnymi úsudkami zahalovali a kryli iné, m. rálne až príliš pochybné úmysly a vášne. Z toho vyplýva istá dc/ih) zia a podozrievavosť voči morálnym ideálom a spoločenským mo rálnym úsudkom okolitého sveta, najmä voči tým, ktoré sa up]atňil|i voči Židom, alebo ktoré sa ich dotýkajú; a vyplýva z toho súča: m i presvedčenie, že všetci, ktorí odhalili lživú podstatu spomímuh i h ideálov a úsudkov, majú väčšie právo súdiť, že ich morálkaje na v; -1 úrovni, je poučená konzekvenciami, je poznačená dezilúziou, ale mi časne je na vyššom stupni ako morálka prostredia. Tomuto podozri niu poznačenému dezilúziou a sebavedomému presvedčeniu dodali ■ adekvátnu výzbroj židovské nábožensko-morálne myslenie vypja. vané na vysokej úrovni. Ale v akom pomere je spomínaná dezilúzia a podozrenie s objek* tívnou bilanciou spoločenskej morálky sveta obklopujúceho Židov',' Nespravodlivosti, ktoré s odvolávaním sa na náboženské a morálne ku tegórie postihovali Židov od začiatku stredoveku, patria k hraničným prípadom dobre alebo zle fungujúcej stredovekej európskej spoiočensklj i morálky: nepredstavujú nevyhnutný dôsledok vyplývajúci zo základ ných princípov spoločenského a morálneho systému kresťanstva, ale nie sú ani eventuálnym výsledkom večnej ľudskej hlúposti, pokrytecivn a násilnosti, ktoré deformujú a zneužívajú každý morálny systém; predstavuj ú dôsledok, ktorý súvisí s už spomínanou disharmóniou a jednostrannosťou stredovekej kresťanskej morálky, s prehnanou vypracova-nosťou kvalitatívnych rozdielov medzi človekom a človekom, s príli* tesným spojením týchto kvalít s dôsledkami pravej viery a so špeci* fickou situáciou, ktorú zaujíma Židovstvo v náboženskom myslení kresťanstva. Musíme si však uvedomiť, že tieto črty stredovekej kresťanskej mravnosti mali vo svojom čase svoje významné historické poslanie: spojenie mravnosti s poučkami viery predstavovalo podstatne vyšší sln peň racionálneho základu ako mravnosť založená na čarovaní, magickej povere alebo dodržiavaní rítu; detailné vypracovanie morálneho významu ľudských kvalít pripravovalo víťazstvo princípu hlásajúceho rovna kú ľudskú dôstojnosť každého človeka proti spoločenskému poriadku '■Milovanému namoci, ktorý' uznával len ľudskú dôstojnosť slobodné-li" i loveka. Nech už teda prenasledovanie Židov súviselo so stredove-kvm kresťanským spoločenským systémom akokoľvek, táto súvislosť iH'slačí, aby sme vychádzajúc z tohto pohľadu mohli rozhodnúť o správni mi alebo nesprávnom, pozitívnom alebo škodlivom, uchovaniahodnom ilflm /avrhnutiahodnom charaktere celej stredovekej a novovekej spo-i", i tiskej morálky a spoločenského poriadku kresťanskej Európy. K rozpadu určitého spoločenského morálneho systému dochádza vtedy, keď ■ |i ho disharmónia a nespravodlivosť prejavia aj v jeho ústredných zák-Uilnvch princípoch a charakteristických typických prípadoch, a rozsudok nad ním nadobudne vážnosť vtedy, ak nepramení zo skúsenosti s hranu uvmi prípadmi, ale z vnútorných úvah a vnútorných skúseností opie-ni|ik:ich sa o jeho protirečenia, nespravodlivosti a následky. I eda svet obklopujúci Židov mal oveľa menej príčin, aby v morálnom i spoločenskom poriadku, v ktorom existoval a ktorý poznal dlho ako |l iíkn fungujúci, harmonický a spravodlivý, uznal protirečenie a odmietanie ako zdôvodnené a opodstatnené. A ak zakúsil tento postoj zo strany líldnv, potom k svojej averzii voči kritike pridal aj averziu voči kritizu-|i)eiiu Takto sa zrodila základná skúsenosť prostredia so Židmi, podľa t d nej väčšina Židov má sklon podceniť spoločenský systém hodnôt, je inipiiá podkopávať autoritu spoločnosti, za posvätnými a váženými m.mučiarni je ochotná objaviť a odhaliť podlé záujmy a vášne, a s mi-nuii ladnou obľubou používa známu formu humoru, ktorá nečakaným ■iikastickým zvratom zosmiešni nejakú patetickú banalitu. Z vyššie kun statovaných skutočností i z racionálnejšieho prístupu k ekonomickým možnostiam vyplýva všeobecný názor prostredia, že väčšina Židův iľnoruje pravidlá každodennej spoločenskej morálkyjednoduchšími lliwami, že väčšina Židov podvádza, čo protižidovský predsudok vylili uje tak, že podľa židovskej morálky oklamanie kresťanov nie je In leeli. Odtiaľto pramení i presvedčenie, že všade, kde je protižidovský pinlsudok aj zo spoločenskej stránky oficiálne „v platnosti", používanie výrazu „kresťanský" v slovných spojeniach ako „kresťanský podnik . „kresťanský podnájomník", „kresťanská spoločnosť" znamená vo ^ /tiilni k Židom toľko, ako „korektný", „solídny", čiže ľudskú kvalitu, klina zaručuje spoločenský postoj „slušného človeka". ľodstatný prvok vzájomných skúseností Židovstva a okolitého pro-ilirdia spočíva teda v skutočnosti, že obe strany nadobúdajú o seberoz-ilíľliiĽ skúsenosti súvisiace s kolektívnym postojom, ktoré pripisujú 404 istvan B I B> ÍIImiVSKA OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 405 vlastnej morálnej nadradenosti a menejcennosti druhej strany. Ignon vanie spoločenského systému morálnych hodnôt druhej strany sa po-tom prejavuje vo vulgárnej skúsenosti takým spôsobom, že kresťanská spoločenská morálka slúži Židom iba na to, aby ňou kryli násilné a lúpežné nespravodlivosti, kým židovská spoločenská morálka je kresťanom v skutočnosti dobrá na to, aby ňou potvrdzovali podvody a úskoky. Optický klam je vzájomný: lojálnosť voči spoločenskému morálnemu systému, ktorý je pre nás výhodný, zvyčajný a emocionálne blízky, neznamená morálnu nadradenosť práve tak, ako ju neznamená kritickosť voči morálnemu systému, ktorý je voči nám zameraný nepriateľsky, je nezvyčajný a je nám z emocionálnej stránky ľahostajný. Tento vzťah Židovstva a prostredia bol aj v období spoločenskej uzavretosti významným komponentom z času na čas sa vyostrujúcich trenie, no stal sa významnejším po židovskej emancipácii, ktorá znásobila počet príležitostí na kritické vystúpenie Židov proti spoločenskému morálnemu systému okolitého sveta. Židovskú emancipáciu podporil a uskutočnil taký prúd európskeho spoločenského vývinu, ktorý sa postavil proti stredovekému spoločenskému systému hodnôt; súčasne -nezávisle od židovskej emancipácie - zaznamenávame v Európe ďalšie vážne útoky proti kresťanskej štruktúrovanej moci spoločenských ideálov hodnôt. Odrazu sa teda rozmnožili dôkazy, že systém spoločenského poriadku, ktorý Židia oddávna pokladali za disharmonický a nespravodlivý, je naozaj taký, alebo sa aspoň taký stal. A tak kritický postoj Židov, ktorý doposiaľ vyplýval jednoducho z ich situácie, stal sa odrazu aj moderným. Židia nepriniesli zo svojho osobitného spoločenstva takmer žiadne aristokraticko-nevoľnícke väzby, no za svoju emancipáciu mohli ďakovaťpráve oslabeniu feudálneho spoločenského poriadku; a Čo sa týka ich vlastných tradičných väzieb, prerušilo ich v najväčšej miere práve emancipujúce sa Židovstvo, ktoré sa ocitlo v bližšom vzťahu s okolím. Naproti tomu v európskej spoločnosti obklopujúcej Židovstvo preniklo sociálne chápanie založené na kvalitatívnej rozdielnosti medzi človekom a človekom hlboko - až po najnižšie vrstvy - do vnútornej štruktúry najrozličnejších tried a povolaní, a vo veľkej miere determinovalo relácie, vlastnosti, kolektívne a emocionálne väzby spoločnosti; jeho oslabenie a rozpad znamenali teda veľmi veľký otras, v rámci ktorého na ňom vybudované štruktúry veľmi ťažko, s výraznou podráždenosťou a so sklonom k spätnému úderu znášali proces vlastného zániku a vzdávali sa len krok za krokom, po húževnatom odpore. Keď i irda tá či oná spoločenská alebo morálna inštitúcia - sprevádzaná /u h m oddávna triezvou kritikou - začala pod vplyvom univerzálnej modernej spoločenskej kritiky naozaj rúcať, vyostrili sa aj protichodné upuločenskokritické názory Židovstvaa konzervatívnejšej časti prostřeli i Židia boli presvedčení, že sa potvrdzuje predvídavý charakter ich knliky a ostrosť ich morálnych súdov; dokonca časť Židov, ktorá sa ne-/b.ivila svojho židovského sebavedomia to formulovala aj tak, že misia i Moha Židovstva ako celku je postaviť sa na čelo úsilia, ktoré v du-i Imvne a morálnejšie ťažkopádnejšom svete povedie k pokroku, mo-jimosti a novým morálnym hodnotám. Konzervatívnejšia alebo otra- ,in spoločenského hodnotového systému zmätená časť protižidovsky | n iintovaného prostredia však v demokratickom a pokrokovom duchu /iduv nechcela vidieť zásluhu alebo príklad hodný nasledovania; ba Baopak, skutočnosť, že pre Židov znamená rozpad starého sveta podľa vrtkého viac dobrého alebo aspoň menej problémov ako pre Nežidov I | n nlobnej situácii, vysvetľuje prostredie ochotne tak, že zmeny sa delí i predovšetkým v záujme Židov a na ich podnet, teda celé dianie chána ako množstvo prekvapujúcich dôkazov o deštruktívnom pôsobení Itdov. Na potvrdenie pravdivosti tohto názoru registruje nielen účasť /ulov na popularizácii modernej spoločenskej kritiky a ich účasť v spoločenských hnutiach, ale i fakt, že sú to práve Židia, ktorí sú iniciatívni v i ibiflSti najordinámejších zvykov a mravov v opúšťaní starých a v uvádzaní nových spôsobov; na tento dojem nezabúda prostredie ani vtedy, keď už samo prijalo nové spôsoby, voči ktorým pociťovalo spočiatku averziu. Židovská emancipácia mala teda vo vzťahu Židovstva a prostredia aj laký dôsledok, v rámci ktorého sa teraz odlišný vzťah k spoločenskému systému hodnôt - ktorý sa vďaka stredovekej uzavretosti prejavoval najmä v reláciách každodennej morálky a bezprostredného ľudského kontaktu v podobe vzájomných obviňovaní z násilia a podvodu - vo Veľkej miere rozšíril aj na všeobecnú spoločenskokritickú a politickú invinu. VZÁJOMNÉ SKÚSENOSTI ŽIDOV A PROSTREDIA V OBLASTI HĽADANIA KRÍVD A SATISFAKCIÍ Iniou základnou skúsenosťou Židovstva sú všetky naozaj prežité nesprávni llivosti, nevýhody, poníženia, útrapy a životné nebezpečenstvá, kto-i e skutočne pretrpelo a trpí vytlačené na okraj ľudských možností a v tie- 406 ISTVÁN DIB muhvsKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 407 ni morálneho podceňovania čo nadobúda závažný charakter nielen v dO-sledku ozajstného utrpenia, ale aspoň v takej miere i v dôsledku jeho morálneho znevažovania. Množstvo ľudí, ktorí sú sväto-sväte presvedčení, že vedia, čo je útlak, ponižovanie, ohrozenie, strach, v skutočnosti nemajú ani potuchy o psychologickej záťaži židovskej situácie: o tori čo znamenali celé stáročia bezmocnosti voči presile, emocionálnym výbuchom iných, voči zneváženiu alebo zlomyseľnej náchylnosti ubližovať; dokonca aj v menej vážnych situáciách, v jednoduchých, ľudských a ani nie nepriateľských vzťahoch pôsobí zarážaj úco, koľko drobných nespravodlivostí, nerovností, dislcriminácií musia zo strany okolitej spoločnosti vytrpieť znášanlivejší Židia len preto, že sú väčšinou zvyknutí na ešte horšie vecí. Odpoveďou na to všetko vo väčšine prípadov môže byť len ľudský postoj hľadania pravdy, ktorý má v židovskom etickom myslení i tak silné tradície. Nás však oveľa väčšmi zaujíma, že u všetkých ľudí. ktorí neprekročili subjektívne a egocentrické chápanie vecí sveta a vlastných skúseností -čiže u väčšiny Židov i Nežidov- objektívne hľadanie pravdy prechádza ľahko a jednoducho do subjektívneho hľadania satisfakcie; do duševného stavu, v ktorom sa utrpená krivda fixuje, stáva sa hybnou pákou v pozadí každého postoja, izoluje sa od krívd a pravdy iných, vystupuje voči iným ako privilégium a právny titul, a satisfakcia sa stáva dôležitejšou ako pravda. Nieje potrebné osobitne opakovať tie poučky modernej psychológie, ktoré o veľkom počte ľudských postojov dokázali, že slúžia na kompenzáciu utrpených krívd. Nepatria sem iba urážajúce a agresívne postoje, ale od vyhľadávania nápadnosti po prehnanú citlivosť a sebapohŕdanie aj rozličné druhy náhradných, kompenzujúcich postojov. Na druhej strane aj spoločnosť obklopujúca Židov zaznamenáva určité množstvo krívd zo strany Židov. Aj keď možnosť, aby Židia páchali krivdy na členoch od nich podstatne mocnejšieho prostredia bola - najmä v stredoveku - obmedzená, nebola vylúčená, a nech už sú obvinenia tohto druhu, ktoré sa voči Židom znova a znova vynárajú akokoľvek prehnané a ttúestami až priehľadne hrôzostrašné, medzi pravdepodobnejšími a konkrétnejšími je nemožné nero/o/nať niekoľko známych giest racionálnych ekonomických metód, rozčarovanej kritiky a hľadania satisfakcie. Postoj k Židom si teda aj z okolitého prostredia vytriedi istú menšiu či väčšiu skupinu ľudí, medzi skúsenosťami ktorých hrajú rozhodujúcu úlohu krivdy a príkoria utrpené zo strany Židov alebo pripisované Židom. Prirodzene, neprichádza do úvahy, že by krivdy páchané okolím na i. ľ n h a krivdy páchané Židmi na okolí boli vzájomne vyrovnané, rov- .....tnné. Pri objektívnom posúdení všetky nespravodlivosti, ktorých I Židia počas celej histórie alebo v jednotlivých jej etapách dopustili, I' | m/.ličnými skúsenosťami a príkoriami prostredia jednoducho ne-(miovnateľné. Pre tých však, ktorí žijú v nejakom uzavretom systéme I >n ých krívd, krivdy iných nikdy neprichádzajú do úvahy v ich ob-r ktívnom množstve a objektívnom význame, ale iba v takej miere, v .ikej potvrdzujú a upevňujú alebo narúšajú a oslabujú vlastné krivdy. Musíme si navyše uvedomiť, že všetci, ktorí vedome alebo podvedome navajú predsudok o menejcennosti Židov, pokladajú príkoria z ich Mttmy za ešte ponižujúcejšie, takpovediac ich „rátajú dvakrát", no krivdy péchané na Židoch považujú za menej závažné s tým, že si na ne už mohli zvyknúť". Dokonca ešte aj vo vedomí dobromyseľnejšej časti prostredia je prítomné - skôrpodvedome sa uplatňujúce - podozrenie, /i im penia Židov, resp. ich sťažnosti v súvislosti s utrpeniami sú nejakým spôsobom menej hodnoverné, že sú prehnané. Súvisí to so sku-iin nosťou, že Židovstvo a jeho okolie sa oddávna a sčasti ešte aj dnes ni.itivne zriedkavo ocitajú v ozajstných osobných kontaktoch, a často . ./iadaviek ochotní vylúčiť osobné prvky a robiť bilanciu na úkor celel druhej skupiny; takto vždy nájdu toľko krívd a príkorí, prostředníc -Ivom ktorých sa môžu zbaviť vlastných podlžností. A kedŽe súčasne voči sebe očakávajú úplné a osobné splnenie požiadaviek a vďačnosť, niká množstvo „špinavého nevďaku", ktoré sa v kritickom čase me-i i /uhni a Nežidminahromadia registruje. Situáciaje ledavzájomná v tom zmysle, že - adekvátne odlišnému množstvu krívd - hľadanie tatisfakcie stalo sa zo strany veľkej časti Židovstva a zo strany istej , isti okolitej spoločnosti spôsobom vzájomného vzťahu. Bolo to tak už aj v čase stredovekej izolácie; v dôsledku židovskej ......ncipácie síce počet krívd klesol, ale vzájomný vzťah hľadania satisfakcie sa rozšíril. Pre Židov znamenala emancipácia predovšetkým zánik, alebo as-I ii m výrazné obmedzenie možností beztrestného ubližovania. Súčasne . sak počet krívd a ich možnosť neklesli v želateľnej miere, a najmä v ob- 408 istván b Hi.hVSKÁ OTÁZKA V maďarsku PO ROKU 19*4 409 Iasti menej bezprostredných a nefyzických příkoří nevzrástol ich i bezpečnosti v takej miere, v akej sa zmenila ich právna a zásadná i tuácia vo svete. V starej situácii žili Židia v teple izolovanej a vnúloi autonómnej spoločnosti, kde sa možnosť krívd obmedzovala na odvťuV , ne výstupy do okolitého sveta alebo na čas jednotných útokov okolití-ho sveta. Teraz vystúpili z rozkladajúceho sa starého židovského spo ločenstva a v okolitom prostredí sa pohybovali slobodne ako principiálne rovnocenní členovia spoločnosti; krivdy im však hrozili nadalej, ibaže boli nevypočítatelnejšie a nemali také jednotné a ostro ohraničené pi I ležitosti a dôvody ako počas platnosti protižidovského predsudku. Pochádzať mohli z pretrvávania starého predsudku a z náchylnosti ubližovať, ktorá z neho vyplývala; mohli pochádzať zo vzájomných skúseností a zovšeobecnení, ktoré sme už charakterizovali; ale mohli pochádzať jednoducho z toho, že ľudia pri príležitostí náhodných zraz. i] alebo konfliktov útočia na protivníka nielen osobne, ale aj ako na nejakú nápadnejšiu či všeobecnejšiu podstatu: Cigánovi nadávajú do Cigánov, krivému do krivých, starému do starých, Židovi do Židov, a pridá vajú mu prívlastky, ktoré sú práve adekvátne ich zlosti, bez toho, že by za nimi nevyhnutne bol aj predsudok. Antisemita nieje človek, ktorý slovo „Žid" používa v sprievode negatívnych prívlastkov, ale ten, ktorý samotné slovo „Žid" používa na hanobenie. Historické skúsenosti Židov im však znemožňujú túto hraničnú čiaru vnímať: každá krivda bez výnimky im rovnako pripomína starú situáciu, v ktorej boli vydaní napospas krivdám, lebo skúsenosť im hovorila a hovorí, že aj závažné príkoria, krvavé prenasledovania sa vždy začali nadávaním do Židov a neopodstamenými zovšeobecneniami, v ktorých sú potenciálne - v podobe skrytej možnosti - obsiahnuté všetky poníženia, prenasledovania i vraždy. Táto skutočnosť, aj keďje pochopiteľná, predstavuje objektívne také isté „neopodstatnené zovšeobecnenia", aké si utvára okolitý svet v súvislosti so správaním sa Židov; spomínané zovšeobecnenia viae-menej narúšajú tak nepriateľské ako i priateľské situácie ich komunikácie s prostredím. Prevažná časť Židov preto chce úplnosť židovskej emancipácie chápať tak, že jej súčasťou bude aj obrana proti všetkým neopodstatneným zovšeobecneniam vzťahujúcim sa na Židov, proti všetkým nepriateľským protižidovským prejavom a nadávaniam „do Židov". Preto sú náchylní páchateľov spomínaných skutkov označovať a dávať označovať za spoluvinníkov každého prenasledovania Židov, za nepriateľov emancipácie, oslobodenia, pokroku a ľudskosti, a rovna- ' i 11.lup očakávajú od každého slušného, citlivého a pokrokového Stolka, nehovoriac už o tom, že sami sa ničoho podobného nemajú do- i 'i -111". Ich požiadavka je však v tejto podobe nereálna a neuskutočni-Iťíná: ide o krivdy, ktoré sa bez prestania dotýkajú každej skupiny na ete, a aj Židia sami ustavične utvárajú voči rozličným javom okolité- ii i iveta neopodstatnené zovšeobecnenia. Aj väčšina ľudí, ktorá je voči Idom dobromyseľne indiferentná alebo vyslovene priateľská, sazaich lnbioín dištancuje od Židov \ lom zmysle, Se registruje, spomína, spy- jujesa na židovský pôvod ľudí, o jednotlivcoch alebo o celku uchováva Iti menej správne skúsenosti, zaznamenáva ich typické „židovské" i i.iuosti, neraz „nespravodlivo zovšeobecňuje", a pri eventuálnych 11/kach alebo konfliktoch nadáva na príslušného Žida nielen ako na loveka, ale aj ako na Žida. Tomu všetkému sa zásadne vyhne iba človek, ktorý je ustavične lojálny aj voči citlivosti neprítomných Židov, il> bo si jednostaj uvedomuje, že protižidovské emocionálne prejavy I ovšeobecnenia mávajú vcelku iné a vážnejšie následky ako citové pnjavy a neopodstatnené zovšeobecnenia namierené proti Portugalcom, irbáčom alebo starcom. K tomu však treba byť prísnym moralistom, ktorých počet je malý. navyše aj najprísnejší moralisti z času na čas zlyhávali Ak Židia pocítia alebo na základe nejakého „prerieknutia sa" objavia. Je s nimi priateľsky kontaktujúci ľudia sa od nich nedištancujú nie z princípu, ale iba j taktu, zrodí sa v nich vedomý alebo podvedomý nepríjemný pocit, že za ich chrbtom sa prevažná časť prostredia, nedajbože azda vše-ii i. od Židov dištancujú, čiže sú antisemiti. Takto sa u väčšiny Židov - II rem reálneho vzťahu ku skutočnej averzii - utvára viac-menej ireálny v tťah voči predpokladateľnej averzii okolitej spoločnosti, čo potom spô-obuje, že sa len veľmi ťažko uvoľňujú napätia, ktoré v rovnakej miere iprevádzajú útočný a obranný spôsob hľadania satisfakcie. I hre spoločnosť obklopujúcu Židov znamenala však židovská emanci-pái ia rozšírenie možností, v rámci ktorej Židia ovládnu alebo môžu ovládal laké pozície a mocenské situácie, z ktorých boli doposiaľ vylúčení. I mi i sa rozmnožili príležitosti umožňujúce krivdy zo strany Židov a ne-■ i' i mdli väčší význam; lebo pre ľudí, ktorí i naďalej žili vo svete hierarchi-/iivnných ľudských kvalít, bolo neodpusti teľnou krivdou, neobyčajným l'i'iii/ením, ak sa im určité príkoria - ktoré od zvyčajných vyšších pi eilsiavitefov moci tradičnej ľudskej hierarchie bez všetkého zniesli -11 od Židov, ktorí sa dostali k moci, alebo pre iné príčiny od ľudsky iii/šíe" postavených, „emancipovaných" Židov. 410 I S T V Á N B 11 Prirodzene, to všetko znamenalo a znamená len prechodný problé dočasné pretrvávanie starej situácie všade tam, kde proces židovskej emancipácie bol ako celok procesom skutočným a progresívnym. Ale tam, kde židovská emancipácia ostala povrchná a formálna, kde antisemitizmus nadobudol vážnejšie a agresívnejšie formy, ba stal sa aj poli« tickým faktorom a bol schopný vyprovokovať aj prípadné prenasledovanie Židov, začína sa novým prenasledovaním Židov viac-menej zno va začarovaný kruh príkorí a hľadania satisfakcie a po zániku prenasledovania Židov psychologický proces emancipácie. A tak sa všetky vyšS spomínané javy, ktoré sú podľa svojej prirodzenosti sprievodnými javmi prechodnej situácie, natoľko stabilizujú, že pôsobia ako neodmysliteľné súčasti vzťahu Židovstva a okolia. ŽIDOVSKÝ OBRAZ SVETA A ANTISEMITSKÝ OBRAZ SVETA Máme pred sebou všetky podnúenky, za ktorých sa v oblasti využívania spoločenských možnosti, v oblasti vzťahu k spoločenskému systému hodnôt a v oblasti krívd a hľadania satisfakcií utvárajú vzájomné spoločenské skúsenosti Židovstva a prostredia. Pre falošný a neľudský charakter podmienok spoločenského usú vzťažňovania sa Židia a Neži-dia relatívne viacej stýkajú s obskurnějšími jednotlivcami druhej skupiny, ktorí sa vyznačujú horšou kolektívnou morálkou; táto skutočnosť len podporuje fakt, že skúsenosti o sebe, ktoré sa vzájomne zakladajú na skutočnosti, ale na čiastočnej skutočnosti, možno vyjadriť vo forme zovšeobecnení, ktorých významy sú vzájomne celkom protirečivé. Prevažnú časť sveta obklopujúceho Židov charakterizuje obchádzanie nezvyčajných spoločenských a ekonomických možností, bezproblémová viera v spoločenskomorálne pravidlá vlastného sveta a morálne znevažovanie Židov; zo strany spomínaného chápania to všetko pôsobí ako tradičná korektnosť vlastných postupov, ako lojalita voči hodnotám spoločnosti a ako sebavedomá oprávnenosť súdiť Židov; tie isté črty pôsobia zo strany Židov ako hlúpa neschopnosť, pokrytecká obmedzenosť a závistlivá, násilnícka nespravodlivosť voči Židom. Naproti tomu Židov podnecuje ich spoločenská a ľudská situácia k racionálnemu prístupu k ľudským a ekonomickým možnostiam, k podozrievavej a triezvej kritike základných spoločenskomorálnych princípov okolitého sveta a k hľadaniu satisfakcie za sústavne trpené krivdy; tieto formy postoja možno zo strany žijúcich v izolácii židovskej skúsenosti idealizovať bez ťažkostí ako praktickú múdrosť, morálnu náročnosť a oprávnené hľada- .OVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1«M4 411 mé spravodlivosti, no pre väčšinu okolia ich možno označiť ako dychti-l > užívanie možností, cynické deštruovanie posvätných hodnôt n pomstychtivú túžbu po moci. Tieto zovšeobecnenia s protichodným i ilis;ihom nenadobudli v čase stredovekej izolácie osobitný význam, le-l" I boli prirodzeným spôsobom prítomné v obsahu protižidovského predsudku stredovekého prostredia a vo vnútornom vedomí uzavretého židov ského rítového spoločenstva, a zhodovali sa s oficiálnym a faktic- I .m vzájomným vzťahom Židovstva a prostredia. Po židovskej emancipácii sa však za týmito skúsenosťami a za zovšeobecneniami, ktoré z nich vyplývajú, objavilo jednoznačné svetonázorové pozadie, vo verejnej ii neiike došlo k prekonaniu protižidovského predsudku, ale v skutočnosti v tajomné neblahé skúsenosti pokračovali na širokej báze aj naďalej, ba v istej miere, ako sme povedali, sa upevnili i vyostrili. V dôsledku toho \ zniká situácia, v ktorej už neexistuje oficiálny antisemitizmus charak-iei istický pre celú spoločnosť, no z jej prostredia sa formuje istá skupina s narušenou rovnováhou, antisemiti, ktorým sa skúsenosti so Židmi lavia s takou ostrosťou a jednostrannosťou, že z nich pochádzajúce ■. -eubecnenia napĺňajú celé ich chápanie a znemožňujú im vnímať I mocnosť ako komplex. Za antisemitu nemusíme pokladať každého, kto nemá rád Židov, no nestačí pokladať tých, ktorí proti Židom štvú, alebo Židov prenasledujú, ale musíme pokladať tých, v ktorých sa utvoril ustálil súv islý obraz o rozličných nebezpečných \ lasinostiaeh Židov. 11 ich dychtivom a podvodníckom získavaní majetku, o ich morálne a po-Uticky deštruktívnom charaktere a náchylnosti k pomste a moci. Anti- • nula v tomto zmysle môže byť rovnako čestný a podlý, solídny a kru-iv. nevinný a vinný: jeho podstatou je, že predstavuje takého človeka n inkú skupinu ludí, ktorá v sebe nosí kŕčovite zafixovaný zdeformovala, obraz istej časti spoločenskej skutočnosti. Prirodzene, zo Židovstva sa v ešte väčšej miere vyčlenila skupina, Ittorá pre trpkosť a nespravodlivosť židovských skúseností nevidí žiadnu inú skúsenosť a ľudskú skutočnosť. V stredovekej uzavretosti to bo-ln stanovisko väčšiny Židov; závisí od súladu okolitého spoločenstva, od Indského alebo menej ľudského charakteru vzájomného vzťahu prostredia a Židov, v akej miere klesne ich počet počas židovskej emancipácie. A prelo úsilie priblížiť Židom psychologickú skutočnosť antisemi-ii/mu a priblížiť členom ich okolia realitu židovskej situácie a životnej l usenosti pôsobí ako beznádejná alebo nadľudská úloha. Časť Židov, klorá sa vyznačuje uzavretejším pohľadom, jednoducho neuverí, že 412 istván bi IIDOVSKX otázka v maďarsku po roku 1944 413 vášne antisenúlov - nezávisle od ich temných predsudkov a mylný zovšeobecnení - sa zakladajú na skutočných skúsenostiach a skutočnýc emóciách, naopak, je svätosväte presvedčená, že antisemiti si me sebou ale i v hĺbke srdca uvedomujú, akí sú podlí a nespravodliví. 1 dobne aj antisemiti sú pevne presvedčení, že Židia medzi sebou a v hĺbk duše veľmi dobre vedia, že všetky alebo väčšina tvrdení antisemitov o nich je pravdivá. PROTIŽIDOVSKÝ PREDSUDOK A PROTIŽIDOVSKÁ SKÚSENOSŤ Najvážnejšou námietkou, ktorou možno prou takejto konfrontácii dvoch obrazov sveta argumentovať, je skutočnosť, že dvojaké skúsenosti posudzované objektívnou mierou nie sú rovnocenné, lebo najednej strane - na strane Židov - sú také skúsenosti, ktorých pravdivosť nemožno za žiadnych okolností spochybniť, zatiaľ čo tzv. skúsenosti antisemitov predstavujú prostredníctvom predsudku umelo utvorené alebo jednostranne vybrané údajné skúsenosti; teda paralelné posudzovanie dvoch druhov skúseností je celkom zavádzajúce a aj nebezpečné, lebo je vhodné na to, aby každý kto chce, vyvodil z neho morálnu rovnocennosť postojov a svetonázorov oboch skúseností. Tento názor býva neraz vyjadrený i tak, že Židovská otázka neexistuje, existuje iba antisemitizmus: každý, kto prertraktuje židovskú otázku - vedome alebo podvedome -ženie vodu na mlyn antisemitizmu. Dospeli sme k najkritickejšiemu bodu celej židovskej otázky a antisemitizmu, ku ktorému sa teraz - po bližšom a podrobnejšom preskúmaní celej oblasti príslušnej skúsenosti - musíme znova vrátiť. Ako východisko musíme bezpodmienečne prijať fakt. Že konečné príčiny neľudského vzťahu medzi Židovstvom a prostredím spočívajú v postojoch okolia, a aj jeho dôsledky sú na strane prostredia nepoměrné vážnejšie. Po prvé je nesporné - a každý čiastkový výskum to znova a znova potvrdzuje -, že vo vzťahu Židovstva a prostredia bol východiskovou príčinou každej skazy stredoveký, na náboženstve založený protižidovský predsudok. Tento predsudok podnietil vznik apriórnej averzie prostredia voči Židom a jeho náchylnosť ubližovať im; utvoril neľudské - nie vždy kruté, ale vždy ne- „ľudské", dehumanizované - podmienky a atmosféru, z ktorých vyrástli postoje Židovstva voči okolitej spoločnosti; napokon predsudok - podobne ako ostrá izolácia osobitného židovského spoločenstva - má rozhodujúcu úlohu v tom, že skúsenosti tu Židmi dospeli rýchlo a ľahko do štádia rozhodnej a vyostrenej koncepcie. Ale predsudok sám osebe - nech už akokoľvek ovplyvňuje hodnotenie skúseností - nikdy neutvorískúsenosť: predsudok, principiálny antisemitizmus ľudí, ktorí sa so Židmi skúsenostne nestýkajú, inú/e byť urážlivý a nepríjemný, ale v konečnom dôsledku nikdy nieje nebezpečný. Naproti tomu spomínané formy postoja charakterizujúce /ulov v relatívne väčšej miere vyvolávajú aj pri absencii predsudku llebo nezávisle od neho dojmy a adekvátne zovšeobecnenia, ibaže bez lucdsudku by sa tieto zovšeobecnenia vyjadrili menej ostro a s menšou .....rálnou prevahou, a nespájali by sa s rasou či náboženstvom, ale s me- nq určitými rozlišovacími znakmi, ako napr. so zamestnaním, miestom pôvodu, miestom bydliska, no svojím vnútorným obsahom by boli to-tožoé. Predstava, že protižidovské skúsenosti sú utvárané alebo vyvolané výlučne a svojvoľne predsudkami, a tieto skúsenosti bez predsudku nemajú v jednotlivých relatívne typickejších postojoch Židov o nič väčšie samostatné reálne pozadie ako v postojoch hociktorej inej skupiny, má rozhodujúci podiel na tom, že Židia takmer vôbec nevedia, aký obraz si o nich prostredie utvorilo. Preto pripisujú význam takej lomie boja proti antisemitizmu, ktorá popiera najprehnanejšie zovšeo-I iťcnenia a hrôzostrašné príbehy o Židoch, a nazdáva sa, že po dokázaní ich lživej, zlomyseľnej a protirečivej podstaty je ďalšie zaoberanie sa 1 videniami a obsahom antisemitizmu zbytočné. Nevedia, že skúsenosti l cleno prostredia - antisemitov a neantisemítov - so Židmi sú homogénne: strašidelné obrazy antisemitov pochádzajú zo skresleného a de-lormovaného hodnotenia skúseností, ktoré majú spoločné s neantise-niiiami, no ich obsah je totožný. Preto väčšia časť okolitej spoločnosti pokladá z tvrdení a obvinení antisemitizmu všeličo za pravdivé a vý-itížné aj vtedy, ak ich komplexne neprijíma. Židia to pociťujú veľmi bolestne, z čoho pramení ich pocit, že celé prostredie je „nakazené" antisemitizmom. Nespornou pravdou je i fakt, že ak porovnáme následky, zisťujeme, te antisemitizmus bol príčinou rozličných udalostí oveľa častejšie ako ŕidovský irealizmus, a tomu adekvátne v neporovnateľne väčšej miere 1 osoboval krv a slzy. Bolo to tak aj pred Osvienčimom - a Osvienčim dlho nedovolí poprieť túto pravdu. Avšak na dokázanie skutočnosti, že vii svojej podstate a kvalite má veľa príbuzných čŕt s antisemitizmom, dostal občasnú historickú príležitosť aj židovský irealizmus. Navyše nezabúdajme, že je sebaklam, ak v tom Či onom deformovanom obraze 414 I S T V A N Hl sveta nevidíme iné, ako zlomyseľnosť a sadizmus, ktoré sa stávajú točnosťou v dôsledku tohto obrazu a s odvolaním sa naň. Na akci antisemitizmu, na prenasledovaní Židov - ako na každom prenaslcdo vaní - sa vo veľkom počte zúčastňujú tí, ktorí to robia nie v záuH ideológie potvrdzujúcej prenasledovanie alebo pod vplyvom masových emócií, ale jednoducho sú všade tam, kde je príležitosť ubližovať, pn» nasledovať, lúpiťa vraždiť. Nieje náhoda, že antisemitizmus produkuji takých ľudí, no produkuje ich aj všeličo iné, a o podstate antisemitizmu niekedy viac prezradia tie jeho prvky, ktoré nie sú vzdialené ani stel ným, nie sadistickým a nie zlým ľuďom. Príčinný charakter protižidovského predsudku a väčšie množstvo utrpenia pochádzajúceho z protižidovského zaujatia vyzdvihuje po rcm rálnom vyhodnotení Židovstva a prostredia práve Židovstvo ako stránku, ktorá trpela a stratila neporovnateľne viacej, má teda väčšie právu i požadovať; to však neznamená, že vo vzťahu, ktorý sa po tom všetkom medzi Židmi a prostredím utvorí, bola by zaujatosťŽidov menej zauja tosťou, ich skreslený obraz sveta bol by menej skreslený a že by irca-lizmus Židov bol bližšie ku skutočnosti ako irealizmus antisemitov. Nie preto som uvažoval natoľko paralelne o skúsenostiach Židov a antise* mitov, aby som im našiel spoločného menovateľa, urobil z oboch vyváženú bilanciu, a aby som antisemitom a Židom striedavo udeľoval morálne lekcie. Konal som tak preto, aby som - predovšetkým Židom -naznačil, že skúsenosti, ktoré s nimi prostredie má, nech už sú založené na akejkoľvek jednostrannej a čiastkovej skutočnosti, a nech už sú zovšeobecnené akokoľvek prehnane, je zbytočné podceniťalebo pokladať za prázdny prízrak utvorený jednoducho predsudkami. Podceniť spomínané skúsenosti je zbytočné najmä preto, lebo hoci skúsenosti Židov sú tvrdšie a rozsahom univerzálnejšie, rozhodujúcejšie sú skúsenosti okolitej, väčšinovej spoločnosti so Židmi, ktoré svojím charakterom definitívne určujú celú situáciu a jej podmienky. Úplnou pravdou teda je, že protižidovské predsudky a protižidovské skúsenosti spoločne tvoria podmienky moderného antisemitizmu, ktorý je bez oboch týchto fenoménov nepredstaviteľný. Na to však, aby sa z antisemitizmu stala ústredná spoločenská otázka, nestačia ani protižidovské predsudky, ani protižidovské skúsenosti dokopy. Prirodzene, predsudky, podobne ako skúsenosti pretrvávajú istý čas aj po židovskej emancipácii, kedže tá nieje schopná zo dňa na deň likvidovať tradičné situácie starej izolácie, ktoré vyvolávajú pretrváva- IIIOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 415 .....ilcbo obnovenie starých vzájomných foriem postojov, ktoré však n. \ ,i formujú, rekonštruujú starú situáciu. Vplyv tohto začarovaného i mílii však v zdravom prostredí ustavične klesá: antisemita je čoraz 11 či patologicky, výnimočný jav. Normálne spoločenstvo pozostáva (nevážne z takých členov, ktorí si neosvojujú ani antisemitské, ani židovské chápanie vyplývajúce?, izolovaného charakteru skúsenosti. Iba mocná spoločnosť bez vlastnej reálnej hodnoty môže pripustiť, aby • m | zavládli tieto javy a aby sa každý problém jej života niesol v znamení židovsko-antisemitského rozporu. Ani prítomnosť protižidovského predsudku, ani prítomnosť protižido v skej skúsenosti v spoločnosti m stačia teda na to, aby v istom spoločenstve urobili z antisemitizmu u i/hodujúci spoločenský a politický faktor: na to je potrebnáporcidi//, i liorobný stav celého spoločenského vývinu. |l i VISLOSTI ANTISEMITIZMU 11'(JRUCHAMI SPOLOČENSKÉHO VÝVINU Skúsenosti prostredia so Židmi sa v európskej spoločnosti neprejavovali osobitne, izolovane, ale naraz so všeobecnou spoločenskou skúsenosťou, ktorú predstavoval veľký spoločenský zvrat najnovšieho veku, in/pad a transformácia stredovekej európskej spoločnosti vybudovanej na kvalitatívnych rozdielnostiach medzi človekom a človekom. Kým riinipska spoločnosť pokladala pre Židov za typický relatívne racio-nálnejšíprístup k spoločenským možnostiam, celú európsku spoločnosť, najmä však západnú Európu poznačila zmena, ktorá namiesto tradičného a zvyčajného prístupu zaviedla v súvislosti so spoločenskými možnosťami prístup účelný a racionálny. Medzitým, čo okolitá spoločnosť pokladala triezvu a podozrievavú kritiku spoločenského systému hodnôt za typickú pre Židov, začalo sa - raz postupne, raz uprostred revolučných otrasov - spochybňovanie spoločenského systému hodnôt celej Európy. Napokon medzitým, čo okolitá spoločnosť pokladala rozličné prejavy hľadania satisfakcie za utrpené krivdy za typické pre Židov, prešli všetky mocenské situácie európskej spoločnosti veľmi rozsiahlou transformáciou, ktorá ponúkala množstvo príležitostí na rozličné prejavy hľadania ľudskej satisfakcie. Viditeľná zainteresovanosť Židov v spomínaných aktivitách urobila antisenútov predovšetkým z ľudí, ktorým moderný hospodársky a spoločenský vývin priniesol krízové situácie, straty alebo komplikácie: antisemitizmus všade tam, kde sa stáva problémom, súvisí so spomínanými javmi spoločenského vývinu 416 ísTvArf a svedčí o nejakej poruche alebo ustrnutí. V dôsledku toho sa však taxi ločhosťs akým-takým normálnym vývinom nestala a nemohla staťami semitskou, lebo si jasne uvedomuje, že všetky premeny riadili od h< dov väčšie a od Židov nezávislé sily a záujmy. Celkom inak to prebehlo východne od Rýna, v európskych ki;m nách s nerovnomerným alebo ustrnutým vývinom, kde ani moderný ku pitalizmus, ani buržoázna revolúcia nestavali na vnútorných potrebách vývinu, ale na hospodárskom, politickom a intelektuálnom pôsobsnl už rozvinutého západoeurópskeho kapitalizmu a úspešnej západom rópskej demokratickej revolúcie. Feudálno-aristokratická Štruktúra spoločnosti ostala v týchto krajinách pomerne veľmi pevná, takže prebu dovanie spoločnosti smerom k modernému kapitalizmu a modernej buržoáznej demokracii sa uskutočnilo len povrchne a formálne. Buržuá. ziaboiapo niekoľkých neúspešných alebo napoly úspešných pokusoch zastrašená, a v čoraz väčšej miere sa vzdávala cieľa premôcť feudál im aristokratické spoločenské faktory, takže kapitalizmus na východ od Rýna sa nebudoval na páde - dokonca ani nie na oslabení - feuda lizmu, ale na kapitalistickej exploatácii feudálnych vzťahov spoločnosti, ktoré dalej zhoršoval v duchu najsurovejšieho koloniálneho vykorisťovania. Moderná spoločenská kritika síce napadla a podkopávala feu-dálno-aristokratícké autority, tradície a zakorenené domnienky, ale -s výnimkou Ruska - po neúspešnom úsilí zvrhnúť feudálno-aristokra-tické štruktúry spoločnosti, menda sa postupne na vnútorne sa rozkladajúci proces, ktorý necharakterizovali Činy, ale dogmatizmus, iracionalizmus a hlásanie falošných politických formúl. To všetko sa vyostrilo najmä v stredoeurópskych krajinách, ktoré sa okrem spomínaných vývinových porúch spoločnosti alebo v súvislosti s nimi ocitli v nejakej slepej uličke politického a národného vývinu, alebo museli dlhší Čas zápasiť s neistotou národného bytia. V týchto krajinách sa vec národa dostala do súvislosti so vzájomne proti sebe namierenou politikou rozličných dynastií, aristokratických skupín a vojenských klík, a tendencie, ktoré uprostred predchádzajúcich dávali prednosť otázke spoločenského vývinu, sa čoraz väčšmi javili ako prvky narúšajúce národné zápasy. V dôsledku toho sa moderné národné cítenie a modemy demokratizmus - ktoré vo francúzskej revolúcii a odvtedy v každom zdravom politickom hnutí a v každej zdravo sa rozvíjajúcej krajine ostali súvislými prúdmi - postavili proti sebe, čoho výsledkom bol zdeformovaný útvarantídemokratického nacionalizmu naplnený feudál- M|i->tsKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 417 H\ in, aristokratickým a mocenským duchom. Európa sa tak stala mimo-liir vhodnou živnou pôdou pre faloš nepolitické formuly, nikam neve- in , spoločenské a politické situácie a protirečivé, priznuoni zaťažené |mlilické svetonázory. Stala sa ňou tým viac, čím väčšia a ruzsiahlejšia IniLi v lej-ktorej krajine stagnácia spoločenského vývinu, čím väčšia bola (mnícha alebo neistotanárodného vývinu. Prvou medzi týmito krajinami IhiIu Nemecko, ktorého demokratické hnutia usilujúce o jednotu zazna-iiirnnli roku 1848 krach; preto roku 1871 súhlasilo s pseudojednotou ho-h- n.'ollemovského Nemecka, ktoré sa navonok javilo ako modemy oá-rniliiýšiiís prekypujúcim národným potenciáloma s mobilizovanými ľu- i-n mi masami, ale zvnútra predstavovalo bezcieľne sa rozkladajúce, W/mocné teleso rozčlenené na malé statiky alebo malé aristokratické kruhy, ktoré sa zamotalo do stredovekej spoločenskej hierarchie; z tohto protirečenia zrodila sa vystatovačná nemecká politika prelomu storočia, ■ i ili- i prehraná svetová vojna a Versaillská zmluva, ktorú spoločensky za-osialé a politicky nezrelé Nemectvo nebolo schopné stráviť. Takou krajinou holo Rakúsko, ktoré v 19. storočí zorganizovali ako moderný štát, ll i irt však ani jeden jeho národ, vrátane rakúsko-nemeckého národa, nemohol pokladať za vlastnú krajinu, naopak, každý z nich chcel patriť inam. / iaľ, takou krajinou bolo aj Uhorsko, ktoré po neúspešnom pokuse o de-uiokratíckú premenu a národnú nezávislosťv rokoch 1848^9 súhlasilo ■, pseudoústavnosťou a pseudonezávislosťou vyrovnania, po pádemonar-I tlie a po Trianone sa zas urazene domáhalo spravodlivosti len preto, jity si mohlo uchovať ilúziu zachovateľnosti historického Uhorskaa ma-dárskej vlády nad národnosťami. Za takýchto okolností vyvolali vzťahy a třenice medzi Židovstvom ii prostredím celkom iný spätný vplyv. Pre spoločnosť s feudálno-aris-mkratickými tradíciami je škandalózna a psychologicky nepochopiteľná skutočnosť, že prostredníctvom kapitalizmu sa relatívne málopoČet-nä, ale veľmi vplyvná židovská vrstva vyšvihla na vrcholy ekonomickej moci; prameňom osobitnej podráždenosti stáva sa súčasne fakt, že prevažná časť emancipujúceho sa Židovstva bez väčších problémov dokázala zaujať stanovisko na podporu tak demokratického, ako sociálneho odvetvia modernej spoločenskej kritiky hýbajúcej emancipáciou, že to dokázala práve v čase, ked spoločenská kritika v širokých vrstvách zaostalej spoločnosti - nielen vo vyšších triedach - naráža na feudálno-aristokratické tradície a zvyklosti; nakoniec tu bola skutočnosť, že väčšina ešte aj úplne asimilovaného Židovstva, v dôsledku celkom odlíš- 418 1 S T V Á M B 1 IM IIPOVSKA OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 419 ných zážitkov a prvoradej zainteresovanosti na likvidácii alebo uľahčení židovskej situácie, len s ťažkosťami dokázala sledovať tzv. národnú inteligenciu po jej cestách cez rozličné národné hystérie, národné krivdy, národné vidiny a národné prízraky až po úplný odklon od demokratizmu. Tieto tri iritácie rozličného pôvodu, vyvolané v strednej Európe rovnakou krízou, prejavili sa súčasne; v dôsledku toho všetky otrasy, obavy a hľadanie vinníka vyvolané nielen chronickou krízou podkopaného, no napriek tomu nezanikajúceho feudálno-aristokratického sveta, ale í nevyriešenými otázkami národného bytia nachádzali takmer prirodzeným spôsobom v antisemitizme spoločného menovateľa pre vlastné protirečivé ideologické prvky a rozporné spoločenské tendencie. Pred všetkými jednotlivcami, skupinami a vrstvami, od veľkostatku rov po príslušníkov maloburžoázie, od dôstojníkov po profesorov histórie, pre ktorých v dôsledku slepej uličiky spoločenského a národného vývinu platný obsah a platné kategórie európskeho spoločenského vývinu stratili zmysel a dôveryhodnosť, sa systém antidemokratického a antisemitského nacionalizmu javil ako taký, ktorý dokáže všetky doterajšie problémy jasne vysvetliť, je schopný každú iritujúcu skúsenosť interpretovať v rámci súhrnného systému, a vie prirodzeným spôsobom nájsť každé riešenie. Preto mohol v tejto oblasti medzi Širokými vrstvami získať dôveru evidentný nezmysel, že medzi židovským bankárom (ktorý racionálnym prístupom k spoločenským a ekonomickým možnostiam nadobudol veľký majetok, ale súčasne nažíva s feudálno-aris-tokratickými predstaviteľmi moci v maximálnej zhode a prejavuje im najhlbšiu lojalitu) a medzi odborovým tajomníkom (ktorý používaním najostrejších a najrazantnejších foriem modernej spoločenskej kritiky znevažuje autoritu spoločenského systému hodnôt, no súčasne sa ostro stavia proti každému prejavu kapitalizmu) jestvuje akási tajná dohoda, ktorej konečným cieľom je zlikvidovať všetky národné úsilia a podporiť moc, najmä svetovú moc Židovstva ako celku. Je teda pravda, že na to, aby sa židovská otázka a antisemitizmus mohli stať ústrednými otázkami spoločnosti, je okrem stredovekého predsudku a okrem iritujúcich skúseností Židovstva a okolitej spoločnosti, ktoré v modernom svete pretrvávajú, potrebný mimoriadneptí/o-h)>i< ký slm celého spoločenského vývinu. V tom je pravdivost voda listickej tézy, že židovská otázka zanikne po vyriešení spoločenskej otázky, po vzniku beztriednej spoločnosti. Neverím, že Židia a ich prostredie by nemali v takejto spoločnosti aj naďalej - ako Židia a Nežidia ,ijomnč skúsenosti a konflikty; je však isté, že v pevnom hodnoto-.....systéme spoločnosti, ktorá dôsledne presadzuje kvalitatívnu rovno- iTnnosťkaždého človeka, emancipáciu všetkých utláčaných a skutočnú llobodu každého národa, by stratil intenzitu tak židovský predsudok, i • i antisemitská interpretácia spoločenskej krízy, a bolo by nemožné, uhy židovská otázka a antisemitizmus nadobudli formu ústredných spo- |0i eiiskýchproblémov. i I IN1PONENTY ANTISEMITIZMU t BOJ PROTI ANTISEMITIZMU Moderný antisemitizmus sa teda skladá z troch prvkov. Prvým je stredoveký protižidovský predsudok, ktorý na základe náboženských pred-i ,iv spájal so Židmi odsúdenie, morálnu menejcennosť; tento prvok po-i , to val, a z času na čas ešte i dnes poskytuje modernému antisemi-ii/nm hotový rámec zvyklosti a formy uzatvárania sa pred Židmi, nedôvery voči nim a ich morálneho znevažovania. Druhým komponentom iniisemitizmu je množstvo vzájomných skúseností Židov a prostredia, n. 11 e pretrváva aj potom, čo antisemitizmus založený na náboženskom it.hde stratil hodnovernosť, a ktoré vyprázdnený, vysychajúci rámec uedovekého protižidovského predsudku zapĺňa novým a novým obsahom: ide o komponent, ktorý je takpovediac mäsom a krvou antisemi-h/mu. Treťou zložkou antisemitizmu sú poruchy moderného spoločen-A,ho vývinu, počas ktorých také spoločenské procesy, hnutia a krízy, ktoré nie sú schopné prebehnúť svojou normálnou, priamou cestou, vy-n .i i.i a sú zavedené do protižidovských hnutí; tieto poruchy spôsobujú, lednotlivých krajinách sa zvyčajné zovšeobecnenia súvisiace so nimi menia na skutočné prízraky, a židovská otázka a antisemitizmus nlrtvajú sa ústredným spoločenským a politickým problémom. V boji proti antisemitizmu, ak chceme, aby náš boj nebol márny, t ulia zohľadniť všetky tri činitele. Z troch činiteľov však majú prvý a tretí protižidovský predsudok a porucha spoločenského vývinu - taký cha-i iitei, že nemožno proti nim bojovať výlučne iba v židovských súvislostiach. Boj proti predsudku, od ktorého - poznajúc ostatné zložky im idemého antisemitizmu- nemôžeme očakávať rozhodujúci vplyv, mu-nl sa komplexne zamerať proti každej nenávisti, prenasledovaniu, prední II.u, poverou motivovanému obvineniu a proti predpokladu a hlása-.....osudom predurčených rozdielov medzi človekom a človekom. Podobne ani proti nastolovaniu židovskej otázky a antisemitizmu, ak sa 420 i štván a tak deje v záujme odvedenia pozornosti od spoločenských otázok možno bojovať ináč ako komplexným riešením spoločenských otázok Každé úsilie, ktoré chce v týchto súvislostiach osobitne a osebe puk i g čovať v boji proti antisemitizmu, vedie k veľmi častej, hoci nevyslovil nej domnienke, že nenávisť voči Židom by mala byť zakázanejšia vflfl ako nenávisť voči iným a boj za práva Židov by mal byťpokmkovejioU vecou ako boj za práva iných. Židia s citlivým svedomím by si z toho mali všimnúť toľko, že svojimi dôsledkami je nenávisť voči Židom - podľa skúsenosti -naozaj nebezpečnejšia ako iné druhy nenávisti; ale okrem toho medzi veľkými vecami ľudskej dôstojností, medzi veľkými emani I páciami nepatrí židovskej veci nejaké principiálne prvenstvo. Situáca počas druhej svetovej vojny, v ktorej sa vec Židov pred každou inou vo» cou stala záležitosťou celého pokrokového ľudstva, predstavovala spätný obraz hrôz nemeckého prenasledovania Židov; keď sa prenasledovaní! skončilo, spomínaná situácia zanikla. (Množstvo sklamaní a podráždi nosti pochádza práve z toho, že zanikla veľmi náhle a dosť chladne). V díW sl edku toho veľa pokrokovo zmýšľajúcich ľudí nerado počúva o osobm >m boji proti antisemitizmu. Vzťah Židovstva a prostredia však má také bezprostredné problémy, ktorých analýza nemôže byť závislá od ukončeni! všeobecných a dlhodobých procesov, ako je zánik predsudkov a vyriešenie spoločenských otázok. Každý cíti, že práve oblasť bezprostrednej spo-ločenskej skúsenosti je tou oblasťou, ktorá si vyžaduje osobitný prístup k židovskej veci, najmä na úseku individuálnych postojov si žiada správnejšie príklady, ľudské zblíženie a určité uvolnenie, ktoré boj proti predsudkom a za spoločenský pokrok sám osebe nenahradzuje. Pravou oblasťou v úzkom význame chápaného boja proti antisemitizmu je práve oblasť spoločenských skúseností. Ak v skutočnosti prebieha nejaký boj, prebieha práve v tejto oblasti; ale keďže tí, čo tento boj individuálne alebo organizovane vedú, si len zriedkakedy uvedomujú, z akej spoločenskej skúsenosti sa rodí antisemitizmus, je to oblasť, kde dochádza k najväčšiemu množstvu najosudnejších chýb. Najvšeobecnejšou chybou je, keďboj proti antisemitizmu vedú v duchu, v akom sa antisemitizmus prejavuje v skúsenosti Židov. Nežidovskí bojovníci tohto druhu zápasu proti antisemitizmu obyčajne nemajú dostatok odvahy alebo jasného videnia, aby poukázali na bezperspektívnou svojho boja. Preto ostávajú alarmujúco a desivo nepôsobivé všetky zobrazovania antisemitizmus, ktoré so zámerom prebudiť svedomie Neži-dov predstavujú antisemitizmus ako fenomén, ktorý sa nerodí z ničoho l.....VUÁ OTÁZKA V MAĎARSKU P O ROKU 1944 421 kaého ako z uverenia zlomyseľným a celkom neopodstatneným lžiam tlie k prenasledovaniu a vražde celkom nevinných ľudí. Takémuto ítibtazovaniu skutočnosti a masových udalostí však v každodenných ikúsenostiach Nežidov nezodpovedá takmer nič. Muselo prísť najhor-Ur prenasledovanie Židov a masové vraždy hitlerizmu, aby sa tento ulu a/ ako pravdivý jav ukázal na istý čas aj väčšiemu počtu Nežidov; HOpu však zanechal len v jednotlivcoch s veľmi citlivým svedomím i ■ kolektívoch nesmierne citlivých voči krivdám páchaným na ľud-iknj dôstojnosti; vo všeobecnosti však, tak ako sa prenasledovanie iždy časové vzďaľujú, ich miesto znova a čoraz väčšmi zaujíma ku/di (denná skúsenosť, ktorá medzi príčinami antisemitizmu pripisuje m/hodujúci význam spätnému vplyvu vyvolanému Židmi. A preto spo- .......má forma boja proti antisemitizmu, ktorá vychádza zo židovskej iktisctiosti, ostáva celkom bez ohlasu, resp. ohlas vyvolá len v kruhu /idov, a napokon vyznie ako príhovor Židov k Židom, z čoho nikto ne-ii nijaký úžitok. K osudnému zvratu tohto druhu boja proti antisemitizmu dochádza ''' livíli,keďz oblasti vplývania na svedomie prejde do oblasti trestno-l'i r. neho stíhania, kde z viacznačnosti slova „antisemita" vzniká ihneď nr|iiká nepríjemnosť. Potrestať možno a treba takého antisemitu, ktorý (Wticaije nenávisť voči Židom. Konštatovať takýto trestný čin a určiť (rhii objektívne kritéria, však nemožno podľa miery židovskej skúsení isti, lebo pre nu je každá krivda nedělitelná, v rámci i mimo hraníc ilosliiého činu, a za antisemitu pokladá každého, kto nemá rád Židov. Nm takomto základe sa začínajú fatálne pokusy, ktoré chcú rozličné pre-|ívy vcelku ľahostajného postoja voči Židom stíhať podľa trestného zá-biHi.i Spomínané prejavy môžu byť v danej situácii naozaj veľmi be-ŕiihľndné a urážlivé, ale o tom, či sú trestné, nemôže rozhodnúť otázka, v nkej miere niekoho urazili. K rozhodnutiu, čije niečo urážkou, či ide u odhodlanú nenávisť voči Židom alebo o Časť obyčajných zovšeobecneli! jiiostredía, prípadne o výsledok príležitostnej zrážky, musíme celý pitpud preniesť, povedzme, do portugalského kontextu: keď sa ukáže, U pi islušný čin týkajúci sa Portugalcov a oznamovaný Portugalcom je luviiako trestný, až potom môžeme byť spokojní, že sme prenasledovali existujúci a trestný antisemitizmus, a že sme nevypestovali ďalší. Rovnako opačne zvykne vypáliť na druhej strane aj dobrý úmysel Nežidov „vyriešiť" židovskú otázku, alebo ich úmysel zhumanizovať (bllžcnie sa so Židmi pomocou „úprimnosti" tak, že za úplnú skutočnosť 422 ISTVÁN B IIIMIVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 423 prijímajú bez všetkého skúsenosti Nežidov so Židmi; na tomto zakleto určujú Židom morálne direktívy o tom, ako sa „majú správať', aby t vyvolávali antisemitizmus: majú byť menej dychtiví, menej požado varní, menej kritickí, menej deštruktívni, menej cynickí, menej citliví, menej nezmieriteľní, menej pomstychtiví atď. Najmä kňazi sa domnievali, že z titulu svojho povolania môžu bez všetkého úspešne hov..... o hriechoch iných, teda aj o „židovskom hriechu". Tieto lekcie vsuk odovzdane počúvajú iba Židia so sklonom k sebapodceňovaniu; ostal* ných skôr rozčuľujú a odrádzajú od prijatia názoru, že na vzniku anii.i mitizmu mal podiel aj postoj Židov a následná spätná reakcia na tcr»l< postoj. Spomínané rady totiž znamenajú pre Židov prevažne len kopí) nepriateľsky zameraných zovšeobecnení a kopu neuskutočniteľných vjlt ziev, s ktorými si ani Žid náchylný k najkrutejšiemu sebapoznaniu m vie rady, pretože pre neho sa „zle vlastnosti" Židov javia väčšinou v iných súvislostiach. Nehovoriac už o tom, že za spomínanými m mi je ukrytý typický a naivný prízrak, podľa ktorého Židia majú sv«( tajný sanhedrín, najvyššiu radu, v ktorej židovský hlavný bankár, h dovský hlavný revolucionár a židovský hlavný žurnalista sedia spolu pod vedením bradatého židovského hlavného rabína a z času na CM vyznačia pravidlá, ako sa majú Židia „správať". Keifže nič tak: i tuje, spomínané výzvy, aj keď sa prihovárajú Židom, ozajstný ohla-, m nachádzajú v kruhu Židov; Čiže sú to príhovory Nežidov k Ncžiiloin, z čoho takisto nemá nikto úžitok. Ak to všetko je nevyhovujúce, čo sa dá vôbec robiť.' Keďže na oboch" stranách sú vášňami zdeformované a nesprávne pochopené skiisenmll, oveľa väčší význam má jednoduchý oznam a akceptácia ako inlclm n nie vratkých a nepresvedčivých lekcií alebo uzatváranie paktov /,i ku; dú cenu. Naša otázka nech znie tak, kto komu a čo môže povedať v /n* j mení boja proti antisemitizmu. Čo môže o tom povedať Nežid Nežidovi? Po prvé, aby nikih iil|4 kým gestom nepotvrdzoval svojim druhom jednostrannosii ne/uloví , i skúsenosti a z nej vyplývajúce skreslené abstrakcie, ale aby sa po! 11 .1 v sebei v druhých ustavične oživovať bezprostredný konki asimilácia je síce možná, ale len prostredníctvom vzdania sa všetkých súvislostí spojených s príslušnosťou k židovskému spoločenstvu, e oho východiskovou podmienkou je krst. V podstate ten istý názor s náboženským podtextom vyznávajú aj kresťanské cirkvi, ktoré chcú v jed-BOtlivých krajinách plniť aj národnú úlohu, t.j. hodlajú zasahovať do Otázky spoločenskej asimilácie. Zjednodušené tézy s protichodným významom vyzdvihujú príčiny tK-uskutočnitefnosti alebo sotva premožiteľných ťažkostí asimilácie, kalným z často zdôrazňovaných dôvodov je nemennosť židovských čŕt a ich výrazná odlišnosť od svojrázností okolitých národov, čo zvyknú zdôvodňovať nielen na základe rasovej teórie, ale aj spoločenskými či iiiorálnospoločenskými súvislosťami. Ďalšie zdôvodnenie sa odvoláva i,i dominantnú silu židovského seba vedomia a solidarity, ktorá sa v tisícich malých a veľkých súvislostiach prejavuje aj po údajnej asimilá-i u a znemožňuje úplné splynutie. Spomeňme napokon spoločný názor mi inistov a mnohých židovských a nežidovských ideológov pre národné i-i.i/ky, že židovský osud predstavuje taký determinujúci moment, ktorý I i u/ chápeme tragicky, či jednoducho realisticky, či ako poslanie, či ako kliatbu alebo dôsledok neprekonateľnej averzie okolitého sveta, nedovo-lii|c takpovediac nikomu, aby pred ním ušiel, aby samu vyhol, a preto sú manie pokusy alebo ilúzie asimilácie vyplývajúce z úniku, nedostatku sebavedomia alebo zo snobizmu odsúdené a priori na neúspech. PROBLÉM ASIMILÁCIE \k sa chceme vyznať medzi čiastkovými pravdami všetkých spomínaných téz, musíme si predovšetkým ujasniť, čo chápeme ako asimiláciu. Asimilácia je spoločenský proces, počas ktorého sa jednotlivci alebo skupiny stanú členmi nového spoločenstva, ku ktorému doteraz nepatrili, splynú s ním, prispôsobia sa mu, stanú sa mu podobnými. Kedze každý človek sa - nielen podľa jedného, ale podľa rozličných druhov súvislostí nachádza vo vzťahu príslušnosti, splynutia alebo rozchodu s mnoho- 426 istvan Mtti '.....VSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 427 rakými spoločenstvami, skutočný problém asimilácie by bolo s\ nejšic obmedziť na prípad, keďjednotlivci alebo skupiny vystupuji I kého spoločenstva, ktoré sa dovtedy rozhodujúcou mierou podn il ich spoločenských podmienkach, a vstupujú do kolektívneho živom ločenstva, ktorého určujúca sila je rovnako intenzívna. Najznáifl^H takéto spoločenstvá s najvýraznejšou určujúcou silou sú národy I im ne, mestské štáty, náboženské a rítové spoločenstvá, řehole a lid >l Medzi nimi sa najčastejšie spomína asimilácia s moderným inh i >hi ktorý je v súčasnosti spoločenstvom s výraznou určujúcou silno Časne však o ňom musíme vedieť, že - spolu s náboženstvom a h tftttj dou-patrík abstraktnému druhu spoločenstiev, príslušnosť ku kioivm nieje natoľko konkréma, založená na každodenných skúsenostiach n ul samozrejmá, ako napr. príslušnosť ku kmeňu, rítu alebo mestskému llá tu, ale sa nachádza v spoločenstve oveľa komplikovanejších, v/diil nejších, abstraktnějších vecí, akými sú historické vedomie, polili ' a ekonomická organizovanosť, spoločenský systém noriem a škol 11 vomýštýl a ideály spoločenskej morálky. Asimilácia s takýmito ahsl nejšími spoločenstvami vzdialenými od bezprostrednej skúscnosii m môže prebiehať len cez abstrakcie, v ktorých sa spoločenstvo /iihriuu* je, ale musí - dokonca nevyhnutne -participovať na kolektívnom Jlm te konkrétneho prostredia, na skutočnom živote nejakej jeho m jednotky. I keď sú rozličné druhy asimilácie procesmi totožného obsahu, Itlt nime si rozdiel medzi osobitnou, osobnou, individuálnou asimiltU um a medzi globálnou spoločnou asimiláciou celého spoločenstva. V r pade individuálnej asimilácie je dôraz nao/)iz.sŕe/instého spoloi . i alebo nazď/>i£ujeho určujúcej a spájajúcej sily a napripojenísa. k nlnTclt mu inému, novému. Pre jednotlivca - ak sa len neocitne v nejakej dynamickej spoločnosti disponujúcej vnútorným elánom a rýchlou asi ml lačnou silou - to nie je ľahký proces, ktorý sa končieva časlo len \m jednej-dvoch generáciách; problémy, bolesti a ťažkosti asimilácie spu míňajú sa a analyzujú prevažne v súvislosti s takouto individuálni..... miláciou. Pri dálšej, spoločnej, globálnej asimilácii nieje dôraz na inill viduálnom opustení spoločenstva, ale nesplynutí celého spoloční >i1 1 na postupnom klesaní jej určujúcej sily, popri ďalších determinant 1 kolektívnej príslušnosti na jej zatlačení do úzadia. Spoločná, glohnkm asimilácia v podstate nieje iné a nemôže byť iné ako proces, ktorým pli bieha o nič jednoduchšie a ľahšie ako individuálna asimilácia, pum ii sk lada z množstva individuálnych asimilácií; relatívne menej nápadná ■ Úi asne pomalšia je nanajvýš preto, že zainteresovaní ňou nepreli/.ijú jednotlivo, ale kolektívne. Nevyhnutné však je, aby aj globál- ■i,> iisimilácia bola skutočným kolektívnym procesom, ktorý prebieha rozličných prostrediach, v menších jednotkách kolektívneho života; ■ 1 no/e pozostávať iba z toho, že o rozličnej príslušnosti istých skupín Imli. o ich asimilácii alebo asimilovanosti utvoríme nejakú všeobecnú in alebo požiadavku, alebo že jednotlivé skupiny podľa určitých 5tá-h in kých kritérií jednoducho zaradíme inam alebo nazveme inakšie. Proces asimilácie môžu skomplikovať alebo uľahčiť najrozličnejšie umele; predovšetkým stupeň určujúcej sily starého spoločenstva, miera 1 nhaleriosti medzi dvoma spoločenstvami, sila príťažlivosti, vnútorný I minulo k a rovnováha nového spoločenstva a j eh o správanie sa voči asimilovaným atd. Je teda všeobecne známe, že v procese asimilácie ľah-Hl sa stane z Bulhara Srb ako z Gréka Holanďan, že ľahšie sa stane i hnilobný roľník gazdom alebo maloobchodník bankárom ako roľnícky hlitpec hlavným stoličným sudcom alebo ako obchodník zemanom. \ ivt lito súvislostiach však treba okolo otázky asimilácie bližšie objasnil niekoľko hľadísk. Ak hovoríme o charakteristických črtách, o svojráznostiach asimi-iných a asimilujúcich, o ich zmenách, o opúšťaní a prijímaní svoj- ■ 1 m istí, používame tieto pojmy v dvoch splývajúcich, ale napriek tomu |,isne sa odlišujúcich významoch. Najednej strane je určitá ele-ini iil.ima. základná skupina spoločných svojrázností, ktorých pôvod je tfnsii rodový, mentálny, sčasti etnický, kultúrny a výchovný, každo- Ii uliie však ide o svojráznosti, ktorých prejavy sú inštinktívne alebo sa ■ 111 ši i nkďvne. Z nich sa skladá časť profilu toho-ktorého národa ale-i" 1 iného spoločenstva, časť profilu s neurčitou, ale predsa sa črtajúcou •h iiiinmu čiarou, ktorá sa prejavuje v podobe fyzických typov - nie 1 - n li ilte jedného fyzického typu! -, t j. v temperamente, životnom tem-1« gestách, náladách, humore, muzikálnosti, ozdobnom a chuťovom Hllllnkte, invenciách, pracovnom tempe. Inú skupinu kolektívnych svoj- 111 istí však tvoria kolcktívne/ormvpostoja, postupy, jazyk, konven- l navidlá hry, cti a komunikácie, nepísané podmienky a požiadavky, milidatita, vzory, ako aj - v prípade aktívnejších, činných, bojových tnlľklivov - kolektívne ciele, ideály a disciplína. Prirodzene, tieto sú vo v i,u násobnom vzájomnom vzťahu a pôsobení s inštinktívnymi prvka- 11-niality, no vôbec nejde o to, že by čerpali iba z nich, lebo rovna- 428 iSTVÁN B 1 B Ó ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 429 ko, alebo ešte väčšmi na nich participujú výchovné, náboženské, politické systémy, Školy, historické skúsenosti, otrasy, poučenia, spoločenskí vodcovia a vzory, skrátka množstvo vecí, ktoré znamenajú sčasti aj vplyvy iného typu, sčasti - navyše-aj univerzálne ľudské vplyvy. Hranica medzi dvoma skupinami spomínaných kolektívnych svojrázností je -prirodzene - vratká, je však isté, že množstvo svojrázností, s ktorými sa možno a treba asimilovat tvoria svojráznosti druhej skupiny. Asimilácia neznamená zbaviť sa všetkých charakteristických alebo typických vlastností a stať sa neodlíšiteľným, „írečítým"; nie je to podstata, nanajvýš pozdný a prípadne sprievodný jav asimilácie. Asimilácia znamená žiť v procese života nejakého skutočného, živého spoločenstva, znamená poznanie, praktizovanie a prijímanie jeho foriem postoja, konvencií a požiadaviek. Asimilovaný zato ešte môže mať typický nos, typickú kuchyňu, typické životné tempo, typický spôsob reči, cudzie slová, Čiže môže mať naďalej všetky fyzické a etnické danosti, ktoré nemajú - alebo majú len v nepatrnej miere - spoločenskoorganizačný význam. Vlastnosti, ktoré sú naozaj rodové alebo etnické danosti, sa relatívne málo prejavujú ako prekážky asimilácie v duševnom svete toho, čo sa chce asimilovať; oveľa väčšmi sa prejavujú oko oporné body averzie, predsudkov a izolácie prostredia, ako ohraničenia a obmedzenia vhodné na presadenie izolácie. Prekážkami asimilácie sa stávajú predovšetkým tak, žepŕ> zrážke kolektívnych záujmov alebo foriem postoja a v jej dôsledku utvorí prostredie z niektorej z týchto daností akúsi deliacu čiaru alebo hranicu, ako napr. z farby pleti černocha alebo zo židovskej babičky. Ťažkosti zo strany asimilanta sa nemajú natoľko formy rodových a etnických čŕt, ako skôr formy utvorené v oblasti kolektívneho spolužitia, kolektívnej kooperácie a v oblasti prístupu ku kolektívnym možnostiam, ktoré sme opísali v kapitole o vzťahu Židovstva a prostredia, a ktorých pôvod nie je rodový, rasový, ale až príliš spoločenský, historický. To im prirodzene, nezabráni, aby sa v určitom prípade - na rozdiel od rodových alebo etnických čŕt - stali zdrojom väčších konfliktov. Ide o spoločenské formy postoja, ktoré, ak sú náhodou zamerané proti formám postoja prostredia, môžu vyvolávať zrážky ustavične narúšajúce asimiláciu, i keby nešlo o statické črty, ktoré charakterizujú len jednu skupinu ľudí a ktoré od začiatku znemožňujú asimiláciu. Medzi formami postoja a konvenciami osvojenými počas asimilácie je na prvom mieste - okrem najelementárnejších zvykov - osvoje- nie jazyka, čo pri asimilácii inojazyčných, najmä národných spoločenstiev býva prvým a východiskovým krokom. Lenže prijatie jazyka a najelementárnejších zvykov samé osebe asimiluje iba vtedy, ak v iných kolektívnych súvislostiach už existuje väčšia miera totožnosti alebo stotožnenia sa. V ojedinelých prípadoch je asimilácia možná aj bez osvojenia si jazyka; ide najmä o asimiláciu spoločenstiev, ktoré sú založené a usporiadané na základe viacjazyč-nosti. Spomínali sme už význam zapojenia sa do solidarity nového spoločenstva. Nechápme to znova tak, že podstatou asimilácie je skutočnosť, že asimilovaný „drží spolu" len s členmi nového spoločenstva, že im nadržiava, a voči príslušníkom svojho starého spoločenstva je zaujatý. Otázka solidarity nestáva sa praktickou v takýchto abstraktných konfrontáciách, ale v celkom iných, konkrétnych kolektívnych štruktúrach. Asimilácii samej osebe nemôže zabráni ť skutočnosť, že asimilovaní jednotlivci alebo skupiny uchovávajú si aj cez dlhé generácie nielen istý stupeň vedomia osobitosti, ale aj súdržnosť, ochotu vzájomne sa podporovať, morálne i materiálne si pomáhať, zvýšený záujem o vzájomné problémy, ako to vidíme u Škótov, Korzičanov, Sikulov a okrem iných aj u Židov. Zapojenie sa do solidarity nového spoločenstva je však závislé od toho, či si asimilovaní v menších, opravdivých kolektívoch nového spoločenstva, ktorých sa stali súčasťou, osvoja zmysel a ciele ich postupov, plánov, bojov a pravidiel, alebo sa ich len naučia a budú ich pokladať výlučne za prostriedok používaný v záujme vlastnej solidarity iného druhu; t.j. či tieto ciele a postupy sfalšujú. Súdržnosť, zaujatosť, sledovanie vlastného prospechu nestávajú sa osudnými a nebránia asimilácií tým, že prekračujú rámec objektívnosti - prevažná väčšina ľudí prežije celý život mimo hraníc objektívnosti - ale tým, že deformujú, zbavia cieľa i významu kolektívne štruktúry, vnútri ktorých sa uplatňujú. Z činiteľov sťažujúcich a uľahčujúcich asimiláciu by som však chcel vyzdvihnúť jeden, o ktorom sa úvahy venované vždy len kolektívnym a psychologickým procesom v duši asimilovaného zmieňujú relatívne málo. Naj rozhodujúcejším, najvýznamnejším, najviac uľahčujúcim a v danom prípade najviac sťažujúcim činiteľom asimilácie je vnútorný poriadok a mvnováhuasimitujiiceho spoločenstva, lebo celý asimílačný proces sa odohrávav rámci jeho prostredia a zajeho určujúcich podmienok. Každé spoločenstvo otvorene alebo potichu určí podmienky asimilácie, ktoré nie sú vždy ľahké, dokonca v prípade uzavretejších a už- 430 1 ST V Á N B I B Ó ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU P O ROKU 1944 431 ších spoločenstiev môžu byť malicherné' a zámerne sťažené; spôsob, akým na základe týchto podmienok niekoho medzi seba prijmú alebo neprijmú, nieje vždy príjemný, ba niekedy je priamo bezohľadný; možno, že asimilujúca spoločnosť má pre asimilovaného pripravených množstvo krívd za to, že sa nepozdraví, neakcentuje, nepolemizuje, nevybavuje svoje obchodné alebo iné záležitosti tak, ako to od neho očakávajú. Ale vo vyváženom spoločenstve so serióznym vnútorným životom sú podmienky asimilácie vždy jasné a rozhodné, a seriózne spoločenstvo ochráni každého, koho raz prijalo, slovom: seriózne spoločenstvo v ničom a teda ani v tomto nepodvádza. Úprimný, usporiadaný, harmonický alebo falošný, protirečivý, disharmonický ráz kolektívneho života a spoločenských foriem asinúlujúceho spoločenstva je azda najrozho-dujúcejším činiteľom v otázke, či bude proces asimilácie priamy a čistý alebo protirečivý a neistý. CESTY A PROBLÉMY INDIVIDUÁLNEJ ASIMILÁCIE ŽIDOV Asimilácia Židov, čije individuálna alebo kolektívna, nemôže byťa ani nieje iný proces, ako ktorákoľvek asimilácia. Individuálna asimilácia Židov aj pred ich emancipáciou, ale najmä odvtedy prebehla a prebieha na najrozličnejších bodoch, prirodzene nie sama osebe a nie vo vzduchoprázdne, ale ako každá asimilácia, cez nejaké skutočné, konkrétne spoločenské prostredie. Existovalo a existuje množstvo takýchto bližších asimilačných prostredí, menších, konkrétnych spoločenstiev: krst, vstup do kresťanských náboženských spoločenstiev, činnosť v spoločenstvách a kruhoch európskeho voľnomyšlienkárstva, príslušnosť k výrobným, odborným, profesionálnym, intelektuálnym a pracovným spoločenstvám s výrazným a intenzívnym vnútorným životom, podiel na tvorivej práci literárnych, vedeckých a umeleckých spoločenstiev nejakej krajiny, účasť na politických a spoločenských hnutiach, štátna služba, spoločenský život, školy, vidiecky život, sobáš, priateľstvo, osobné vzťahy atd. Najsilnejšími asimilačnými prostriedkami v celej Európe boli: krst, škola, tzv. spoločenský život (pokiaľ má alebo mal význam), účasť na odborných aktivitách, najmä na duchovnom živote a - naposledy, ale svojím významom nie v poslednom rade - robotnícke hnutie. Asimilácia Židov sa prostredníctvom týchto kanálov uskutočňovala a uskutočňuje bez prerušenia. Fakt, že židovská asimilácia patrí medzi ťažšie prípady asimilácie, je všeobecne známy, Sťažujúcim činiteľom asimilácie je výrazný charakter integrujúcej sily starého židovské- ho spoločenstva, silné náboženské, národné, intelektuálne a morálne sebavedomie a kultúra, ktoré v Židovstve udržiavali pocit a vedomie nadradenosti a vyvoleností aj napriek meniacej sa ideovej báze. V určitom zmysle sťažujúcim činiteľom je aj psychologická záťaž židovskej situácie spôsobená morálnym znevažovaním, ktorá istý Čas sprevádza aj tých, ktorých už súdržná sila a sebavedomie spoločenstva opustili, ba niekedy práve tých sprevádza najvytrvalejšie; spomínaný činiteľ síce podporuje úmysel asiimiovať sa, no súčasne zaťažuje asimiiačný proces tým, že motívom opustenia starého spoločentva a orientácie sa na nové spoločenstvo je v mnohých prípadoch nie natoľko alebo nie len príťažlivosť nového spoločenstva, ale aj blok starého spoločenstva zaťaženého morálnou menejcennosťou, rodovým handicapom a kolektívnou izoláciou. Popri týchto ťažkostiach, ktoré sa prejavujú najmä v duševnom svete Židov, vyskytúvajú sa obyčajne oveľa závažnejšie problémy, ktoré kladie pred asimiláciu správanie sa okolitých spoločenstiev. Okolité spoločenstvá totiž, či už sú viac, či menej izolované, sa v dôsledku protižidovského predsudku a vzájomného vzťahu Židovstva a prostredia, pred Židmi uzatvárajú o jeden či niekoľko stupňov viac ako pred ostatnými. Ťažkosti asimilácie však tak na strane Židov, ako na strane prostredia, nespočívajú iba v spôsobe, akým sa ktorýkoľvek z nich chtiac Či nechtiac vyjadruje k otázke asimilácie a spoločenskej príslušnosti. Menším problémom asimilácie nieje ani už opísaná relatívna rozdielnosť ľudských a kolektívnych foriem postoja v oblasti využívania kolektívnych možností, v oblasti zaujatia stanoviska voči spoločenskému systému hodnôt a v oblasti giest upriamených na hľadanie satisfakcie, ktoré pochádzajú z napätia nadradenosti a podriadenosti. Tieto formy postoja aj v relatívne priateľskom prostredí ľahko a rýchlo budia dojem rozdielnosti a zdržanlivostí, a známy charakter predstáv protižidovských predsudkov dáva vždy príležitosť a možnosť, aby konkrétne třenice a odchýlky nadobudli - ihned a rýchlejšie ako im podobné - principiálny a všeobecný význam a výklad. Na základe toho sa potom často hovorí o viac-menej nevyhnutnom židovskom osude a v súvislosti s ním o bezperspektívnosti asimilácie a potrebe židovského sebavedomia. Relatívne podrobne sme si všímali miestami tragický proces, počas ktorého zachovanie židovských situácií zapríčiňuje zachovanie židovských foriem postoja, ayšgk^zachova-nie židovských foriem postoja vyvoláva na základe ifralĚidovs^ého » i stv an bi bů židovská otázka v maďarsku po roku 1944 433 predsudku v prostredí neúmerne záporné reakcie, čím spôsobuje pokračovanie židovského osudu, alebo sa na ňom aspoň podieľa. Zachovanie židovských foriem postoja - popri nešťastných spoločenských danostiach a danostiach prostredia - v podobe začarovaného kruhu stabilizuje situácie, ktoré, ak chceme, naozaj môžeme nazvať židovským osudom, ale iba v prípade, ak tomuto slovu nepridáme význam nevyhnutnosti, ani na mystickom, ani na spoločenskom základe. Bolo by totiž veľmi zavádzajúce, keby sme kolektívnu situáciu, na ktorej má veľký podiel predsudok prostredia, definovali ako nejakú v nej samej ukrytú nevyhnutnosť, aj keby sme odmietli, Že to je jej jediná príčina. Je vyslovenou zlomyseľnosťou, keď ako dôkaz pre nevyhnutnosť židovského osudu použijeme argument, že v 20. storočí sa vyskytla šialená politická ideológia, ktorá židovský pôvod ľudí zisťovala až po starú a prastarú matku, a týmto spôsobom všetkým, čo sa ocitli najednej lodi, nanútila kolektívny osud utrpenia, spoločného životného ohrozenia a spoločnej smrti. Všetci, ktorí prešli spomínanými útrapami, sa v určitom zmysle naozaj stali jedným spoločenstvom, a ako pri každom prenasledovaní, aj tu existuje množstvo príkladov, že pod vplyvom útrap sa ľahostajní zmenia na uvedomelých, napoly asimilovaní sa vrátia z načatej cesty, dokonca aj iným smerom asimilovaní sa disimilujú a vrátia do pôvodného spoločenstva. Nejde však o osud predurčený židovským pôvodom, ale o vplyv takej konkrétnej historickej skúšky alebo skúšok, ktorý môžu iné Životné skúšky, iné spoločenstvá, iné procesy rovnako aj skrížiť a vyvážiť. Práve preto v zovšeobecnení a vo vyvodení dôsledkov idú príliš daleko tí sionisti a humánne založení karhatelia Židov, ktorí s odvolaním sa na prenasledovanie alebo na iný dôvod bezperspektívnosti asimilácie pokladajú za jediné stanovisko dôstojné človeka otvorené hlásenie sa k židovskému a národnému kolektívnemu vedomiu. Predstavitelia tohto tvrdenia nezohľadňujú, že otvorené hlásenie sa k židovskému vedomiu a spoločenstvu nieje hlásením sa k nejakej jednoduchej, samozrejmej./aMdcey kolektívnej príslušnosti, aleje povýšením historickej situácie utvorenej pod mnohonásobným tlakom, historickej situácie, ktorá bola z mnohých strán obmedzovaná a morálne znevažovaná, je teda vyslovene patetickým, vášnivým zaujatím postoja, s ktorým sa niekto môže i nemusí stotožňovať. Upevnené sebavedomie je iba jedným z viditeľných a výrazných dôsledkov prenasledovania: súčasne však, v miere o nič menšej, dochádza aj k narastaniu inštinktu úniku zo spoločenstva. Okrem toho, nech už pripravuje prostredie pre asimilovaných hocikoľko krívd, ich prevažná väčšina zapustila korene do vlastného prostredia veľmi silne, ale od židovského spoločenstva sa výrazne oddelila aj tá časť asimilantov, ktorej korene neboli natoľko pevné. Nieje teda pravda, že stačí len objaviť v sebe nikdy nevyhasnu-tŕ židovské povedomie, a už je o všetkom rozhodnuté. V skutočnosti je Cesta vedúca späť do židovského spoločenstva - pre asimilovaných, napoly asimilovaných, ba i disimilovaných - taká ťažká a dlhá, alebo ešte ťažšia a dlhšia, ako v smere pokračovania a dokončenia asimilácie alebo v smere začatia inak orientovanej asimilácie. ŽIDOVSTVO NA POLCESTE MEDZI ASIMILÁCIOU A SEBAUVEDOMOVANÍM ľo celej Európe však existuje velmi úctyhodná, ba neprimerane veľká časť Židovstva, ktorá si osvojila jazyk okolitého spoločenstva a zane-ehala nápadnejšie zvyky rítu, uplatnila sa v jednotlivých - nie vo všetkých - zamestnaniach okolitej spoločnosti, najmä v obchodnom živote svetových veľkomiest, pričom však ani čo len čiastočne neopustila svoje dovtedajšie ľudské a spoločenské prostredie, a neprenikla do života nejakého bližšie asimilujúceho konkrétneho spoločenstva. Bolo to tak najmä v strednej Európe, kde sa rozmach kapitalizmu uskutočnil koloniálnym spôsobom, náhle, bez dostatočne silných vnútorných skúseností; teda v tých hospodárskych a priemyselných odvetviach, v ktorých sa uplatnili Židia, nebolo asimilujúce prostredie, ktoré by bolo existovalo už aj predtým, ale práve naopak, umiestnenie Židov sa uskutočňovalo po rozpade a za cenu rozpadu starých spoločenstiev spomínaných odvetví, ktoré boli na rozdiel od novej situácie primitívne. Vznikla tak relatívne početná židovská spoločnosť, ktorú okrem voľných obchodných vzťahov ani osobné kontakty, ani vyššie štúdiá, ani odborný rámec, ani mimoriadne silné kolektívne spoločenské zážitky nepodnie-tili k radikálnejšiemu zanechaniu dovtedajšieho ľudského, spoločenského a kolektívneho prostredia; jej život plynul v európskych veľkomestách aj nadalej v starom prostredí, bez akejkoľvek väčšej zmeny konkrétnych skúseností kolektívnej príslušnosti. Zvnútra nebola táto spoločnosť ani zďaleka jednotná, bola dokonca úzko členená; od aristokratov starej židovskej spoločnosti po novozbohatííkov a anonymných, od bohatých mešťanov po vrstvy žijúce na dne večnej chudoby, od solídnych existencií po najobskúrnejšie existencie žijúce a hľadajúce na hranici ľudských a morálnych možností, od tých, čo sa v okolitých krajinách pev- 434 ISTVÁN BIBÔ MllOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 435 ne udomácnili po tých, čo asimiláciu dôrazne dokumentovali - po asi-milantov, ktorých antisemiti i sionisti spomínali s rovnakým pohŕdaním - boli v nej všelijakí, t j. z hľadiska životnej formy, vkusu, morálky obsiahla táto spoločnosť najkrajnejšie extrémy. Napriek celej heterogénnosti bol však jej život ako celok príliš izolovaný, než aby sa bez všetkého mohol stať súčasťou adekvátnych skupín okolitej spoločnosti, takže pre väčšiu časť prostredia bola táto spoločnosť jednotná. V nej sa dal prakticky nájsť skúsenostný dôkaz nielen o všetkom, ale aj o opaku všetkého; bolo o nej rovnako pravdivé i nepravdivé tvrdenie, že blahobyt a prosperita prichádzajú do krajiny jej prostredníctvom, alebo že krajinu vyciciava ako nejaký parazit; bola naozaj nositeľkou veľmi významného množstva hospodárskych možností a schopností kapitalizmu, no súčasne - aj v európskych súvislostiach - pojímala ireálne množstvo špekulujúcich, zbytočných a nepotrebných existencií. Celú masu spájalo popri množstve drobných typických čŕt niekoľko veľkých negatívnych vlastností: napríklad, že zo židovskej situácie gravitovala smerom von, ale pritom nechcela ju celkom ani opustiť; ďalej, že za svoje predemancipačné nevýhodné postavenie hľadala satisfakciu, ktorú nachádzala v rovine bohatstva, podľa sklonov bud v buržoáznom blahobyte, alebo v húževnatom, únavnom zarábaní peňazí. Či v náhlom zbohatnutí; dalej, že bola zástankyňou voľnomyšlienkárstva hoci výraznejšie neparticipovala na vývine, ktorý smeroval k rýchlemu alebo postupnému oslobodeniu európskych más; a napokon, že lipla na krajine, v ktorej žila, ale nezdieľala jej kolektívne vedomie, problémy, život a ciele. Podstata celej masy, jej súdržné sily, vnútorné kritériá hodnôt, talenty, cnosti a nedostatky nenadobudli nikdy ani v nej, ani pred prostredím rozhodnú a súčasne reálnu formu, ale ešte aj v strednej Európe vyznačujúcej sa množstvom amorfných spoločenských útvarov bola jednou z najamorfnejších skupín s najneurčitejšími obrysmi. Nieje od veci spomenúť vzťah tejto medznej skupiny k vývinu neolo-gickébo smeru židovského náboženstva. Nie som vôbec kompetentný, aby som komentoval náboženský význam tohto neologického smeru a charakter náboženských zážitkov, ktoré z neho vyplývajú. Nejde o to, že by neologický smer - vzhľadom na svoj vnútorný obsah - bol nevyhnutne prechodným, polovičatým stavom, lebo pre mnohých predstavuje až príliš uvedomenú, jednoznačne prijatú a premyslenú situáciu; takou je sčasti pre tých, ktorí v nej hľadajú a nachádzajú nie ľahšiu, ale očistenejšiu formu židovského náboženstva, sčasti pre tých, ktorí si pestovanie židovskej náboženskej, morálnej alebo intelektuálnej tradície vytyčujú tak, že pritom chcú žiť v plnosti okolitého kultúrneho a kolektívneho života Európy, a neželajú si ani pre celé Židovstvo, ale najma nie pre seba, aby sa Židovstvo opäť stalo nejakým spoločenským, politickým a bojovým spoločenstvom so všetkými vášňami a proti-venstvami. Sú to možné a jasné postoje, ale najmä pre tých, ktorí žijú nejakým spôsobom v životnej forme „duchovnej elity". Vzhľadom na väčšie masy však prechod k neologickému smeru znamenal predovšetkým potieranie mimoriadne nápadných a diskriminujúcich čŕt príslušnosti k Židovstvu ale bez úplného rozchodu so židovským spolo-I enstvom. Čiže práve tak ako krst, slúžil najmä na prejavenie sa spoločenských procesov pomocou náboženských postupov a náboženských kategórií: krst slúžil na úplné opustenie židovského spoločenstva, neolo-í'ický smer slúžil na jeho polovičné opustenie. O tejto mase nachádzajúcej sa v polovičatej situácii (v takom prostredí a v takých historických chvíľach, v ktorých sa situácia Židov nejavila osobitne problematická a kritická) by sa bolo ťažko konštatovalo, či ide o Židov s vlažným povedomím, alebo o masy občanov židovského náboženstva, ktoré sa práve vydali na cestu kolektívnej asimilácie s prostredím. Nikde nieje napísané, že ak nejaká skupina ľudí nepatrí výrazne a s veľkou emocionálnou zanietenosťou k nejakému národnému spoločenstvu, mala by byť už sama osebe zdrojom problémov. Značná časť sveta, napríklad Blízky Východ, ešte ani dnes nežije v národných rámcoch, ale s vedomím kolektívnej príslušnosti inklinuje k menším alebo iným rámcom, pričom emocionálne je relatívne indiferentná voči štátnej moci, ku ktorej bez zvláštnejšieho odporovania patrí. Dokonca nielen na Východe, ale aj v západoeurópskych krajinách s pokojnejším vývinom žijú skupiny, ktorých vedomie kolektívnej príslušnosti dosť postráda vysoký stupeň politickosti charakterizujúci národnú príslušnosť, napr. Ženevčania, Neuchätelčania,32 Waliisania,33 obyvatelia Nor-manských ostrovov34, Walesania. obyvatelia ostrova Ferôer3S, ktorí žijú v dosť optimistickej a dôverčivej citovej vzdialenosti od švajčiarskeho, britského alebo dánskeho národa, ku ktorým politicky patria. Situácia Židov však ešte ani v najpokojnejších časoch nebola taká pevná, optimistická a dôveryhodná ako situácia vyššie spomínaných skupín; navyše, uprostred vyostrujúcich sa rozporov a slepých uličiek stredoeurópskych národov ostával čoraz menší priestor na takéto polovičaté stavy; situácia spomínanej vrstvy bola čoraz kritickejšia a čoraz 436 ISTVAN rozhodujúcejšia bola otázka, kam ju možno zaradiť, kam sa pripojí, resp, kam ju zaradia. Povedali o nej všeličo dobré i všeličo zlé, podľa lohn, kto čo sledoval: podľa programových hlásateľov asimilácie je nerozbornou falangou nezlomných vlastencov, ktorí striktne a so vzdorom odmietajú sťažnosti na protižidovské nariadenia pred každým inedziná" rodným, najmä však židovským fórom; podľa hlásateľov formálnej II berálnej demokracie ide o demokratickú masu s pravovernou a uvedomenou ideológiou, ktorej poslanie spočíva v tom, aby v buržoáznom vývine zaostalej strednej a východnej Európy plnila veľkú úlohu západoeurópskej buržoázie, alebo aby na tejto úlohe rozhodujúcou mierou participovala; podľa antisemitov je diabolskou mafiou, ktorá sas vedomou vypočítavosťou podrobuje súčasne pseudoasimilácii i židovskej jednote, aby mohla krajinu, v ktorej žije, čo najviac vykořisťovat; nakoniec sionisti sa obrátili k tej istej - vieru otcov nezavrhujúcej - mase, aby objavila v sebe neprebudené židovské povedomie, a aby podporila ži dovské národné vedomie a veľkú vec založenia židovského štátu. V sku točnosti táto masa nebola schopná uniesť a uskutočniť ani desatinu všet kých požiadaviek, ktoré vyslovili jej nepriatelia a priaznivci. V rozčle nených stredoeurópskych spoločnostiach postrádajúcich kolektívne ve domie žila príliš izolovane, než aby okrem fráz a lipnutí na bezprestred nom okolí malo pre ňu nejaké štátne, národné kolektívne vedomie pri liš veľký význam; mala málo sebadôvery, ľudského sebauvedomia a spo ločenskej autority na to, aby úlohu buržoázie mohla zahrať nielen na rovine životnej formy a životnej úrovne, ale aj na rovine spoločenskej funkcie; bola príliš rozpadávajúcou sa, bezperspektívnou a nevýraznou spoločnosťou, než aby mohla mať opravdivý plán a aby mohla uskutočniť opravdivú akciu; ešte menej bola schopná zahrať dvojakú diabolskú hru, ktorú jej pripisovali antisemiti; a napokon bola príliš opatrná, prehnane si ctila autority, prehnane hľadala blahobyt a z času na čas bola priveľmi snobská, aby sa pripojila k niečomu natoľko patetickému ako je sionizmus. PROBLÉM KOLEKTÍVNEJ ASIMILÁCIE ŽIDOVSTVA Problém asimilácie a židovského povedomia sa s plnou vážnosťou natíska v súvislosti s touto masou, ktorá sa nachádza v polovičatej situácii. Zvyčajná otázka, čije možná asimilácia, či môže existovať osobitné židovské národné povedomie, je hlúpa a nezmyselná, ak ju chceme nastoliť v súvislosti s celým Židovstvom, zahrnujúcim individuálne sa llOOVSCA OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 437 asimilujúcich i sebavedomých Židov, lebo prečo by nemohlo hoci jednu, hoci druhé existovať? Otázka sa však stane rozumnou a možnou, ak in nastolíme v súvislosti s touto masou nachádzajúcou sa v polovičatej •iiuácii, lebo táto situácia poukáže odrazu aj na možnosti, aj na sotva l'ickonatefné ťažkosti oboch eventualít. Množstvo daromných argumentov, ktoré zvyknú používať proti možnosti asimilácie alebo možnosti Idovského národného povedomia, čerpá svoje príklady z disharmónie ii|io amorfnej masy nachádzajúcej sa v polovičatej situácii; obrovské i "i cento slovného, ideového a argumentačného arzenálu vzťahujúceho .a na situáciu Židovstva, je „šité" na problém masy, ktorá žije v nevy-i.isnenej situácii. Pravým problémom tejto masy je, či v súvislosti s ňou môže dôjsť, došlo, dochádza a bude dochádzať ku kolektívnej, globálnej asimilácii, 11 možno očakávať, aby sa Židovstvo, ktoré ovláda jazyk prostredia ,i zanechalo prísny rítus asimilovalo tak, že ako spoločenstvo ostane spolu, ale jeho význam sa obmedzí na zachovávanie určitých náboženských, pôvodných a rituálnych tradícií. Poznáme niekoľko takýchto príkladov: v Európe existovalo množstvo rítových spoločenstiev s pôvodne celkom izolovaným životom, ktorých význam sa počas moderného profesu sekularizácie obmedzil výlučne na náboženskú oblasť. Katolíci v Anglicku a Holandsku, protestanti vo Francúzsku a Maďarsku, mohamedáni v Juhoslávii sa len v poslednom storočí stali alebo sa pred našimi očami stávajú z etnicky uzavretých spoločenstiev spoločenstvami náboženského charakteru s určitým rozdielnym životným štýlom: alebo spomeňme príklad etnicky celkom odlišných sedmohradských Arménov, ktorých izolácia od Maďarov sa za dvesto rokov zredukovala na bohoslužobnú a cirkevnú odlišnosť36. Príslušnosť k židovskému náboženstvu bola už aj v tom čase - v porovnaní s už uvedenými príkladmi ■ výraznejším činiteľom, ktorý ovplyvňoval silnejšiu izoláciu všade, kde sa náboženské a etnické prvky pevnejšie spájali a súčasne sa od iných ostrejšie izolovali; hoci spoločenská, kolektívna, rodová tradícia spolupatričnosti hrá popri výlučne náboženských súvislostiach rozhodujúcu, stmeľujúcu úlohu aj v iných náboženských spoločenstvách, v židovskom náboženstve - už i v dôsledku samotného principiálneho a historického obsahu náboženstva - sa vzájomný pomer výlučne náboženských prvkov a kolektívnych stmeľujúcich prvkov posunul v prospech kolektívnych prvkov natoľko, že židovské náboženské vedomie je bez židovského kolektívneho (rítového, menšinového, národného) vedomia hjo I S T V A N' im l,, takpovediac nepredstaviteľné. Prirodzene, tento fakt spomaľuje pro, i kolektívnej asimilácie, ktorý vo veľkej miere závisí od masovej rozptý-lenosti Židovstva, od spoločenských, politických a duchovných prúdov Židovstva a prostredia a všelijakých historických problémov. Proces asimilácie však neznemožňuje, ako to vidíme v krajinách s pokojnejším vývinom alebo na vidieku alebo všade, kde Židovstvo žije v stabilizovaných podmienkach a pokojnom prostredí. Moderný antisemitizmus, moderné prenasledovanie Židov, modeme židovské vedomie však vplývajú tým smerom, aby spoločenstvo Židov, bolo ešte aj v neologickoni prúde čímsi podstatne viac, aby bolo emocionálne a kolektívne pevnejším útvarom, ako je v našom sekularizovanom storočí náboženská príslušnosť. Rovnaké činitele vyvolávajú i situáciu, v ktorej sa - najmä po antisemitských výchylkách a prenasledovaní Židov - objaví typ disi-[milovaného Žida, ktorého po viac-menej úspešnej asimilácii postihnú inzultácie, tie narušia jeho ochotu ďalej sa asimilovať a spochybnia zmysel asimilácie, no nepodnietia ho vrátiť sa k židovskému vedomiu. Tak vzniká situácia, že za nešťastných podmienok sa prechodný stav medzi príslušnosťou k pôvodnému spoločenstvu a asimiláciou - ktorý je prirodzeným sprievodným javom každej asimilácie - nielen predĺži, ale zmení sa na trvalejší. Nemôžeme teda povedať, že sa kolektívna asirrúlácia Židov všade prekazila, alebo sa skôr-neskôr prekazí; klesla iba jej pravdepodobnosť a za určitých okolností, najmä v strednej Európe, otvorene alebo skryte, v Židoch i v prostredí, sa narušil asimilačný optimizmus. Musíme teda povedať, že masa Židovstva nachádzajúca sa v tomto polovičatom stave nie je v súčasnosti ani zvonka, ani zvnútra vystavená impulzom, ktoré by ju pri udržaní spomínaného stavu naplnili nádejou na pomalé a postupné prispôsobenie sa prostrediu. Oveľa väčšmi je však vystavená podnetom, ktoréju bez ohľadu na židovské spoločenstvo vystavujú rýchlej asimilácii, alebo ju stavajú pred alternatívu otvoreného hlásenia sak židovskému národnému či menšinovému vedomiu. Teraz už chápeme, čo znamená téza, podľa ktorej asimilácia Židov môže byť úplná len prostredníctvom krstu. Predovšetkým skonštatujme, že krokom, ktorý sa rovná krstu, je i to, ak niekto .konvertuje" na voľnomyšlienkára bez vyznania alebo na komunistu, dôraz teda nie je na krste, ale na opustení židovského náboženského spoločenstva. Téza nie je pravdivá ešte ani v tejto forme; pravdou však je, že ostať v židovskom náboženskom prostredí v danom stredoeurópskom prostredí znamená bezpodmienečne toľko, ako byť vy- I 1)0 V S K Á OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU l»44 stavený takým kolektívnym vplyvom, požiadavkám solidárnosti a súčasne /o strany nežidovskej spoločnosti byť vystavený možnosti takých od-i nietnutí, ktoré príslušnosť k židovstvu označujú za konkrétnu a zážitkovú, a príslušnosť k okolitému národu pokladajú takmer za vágnu a fiktívnu . Z tohto hľadiska je podstatný rozdiel, čije niekto členom židovského spoločenstva ako príslušník náboženskej organizácie, alebo či si niekto svoj židovský pôvod uvedomuje bez tohto členstva len ako rodový údaj. ľočas dlhej vlády rasovej teórie, ktorá celkom stotožňovala ľudí židovského pôvodu a ľudí židovského vyznania (čím ich dostala do rovnakej situácie) sme si odvykli od adekvátneho hodnotenia tohto rozdielu. Môžu byť tisícky Maďarov, Rumunov alebo aj iných, ktorí trvajú na svojom židovskom náboženstve, ale čo sa týka ich potomkov, v konfrontačnom a nepokojnom ovzduší našich končín sa v každej generácii znova rozpťi-lava boj o dušu každého mladého človeka, a každý z rúch sa skôr-neskôr ocitne pred alternatívou, či bude za prvoradé pokladať spoločenstvo okolitého národa, alebo spoločenstvo židovskej menšiny. To neznamená, že masa, ktorá je v prechodnom stave, sa v blízkej budúcnosti rýchlym tempom rozptýlí v smere dvoch ďalších možností; ešte menej to znamená, že jej rozptýlenie sa možno nejakou akciou posúriť, násilím urýchliť alebo vynútiť. Možno predpokladať, že proces rozptyľovania bude pomalý, a že fenomény polovičatého stavu sa opäť a opäť vynoria, je však pravdepodobné, že charakteristickými sprievodnými javmi kolektívnej situácie Židovstva budú čoraz menej. MOŽNOSŤ A PROBLÉMY ŽIDOVSKÉHO VEDOMIA Tak ako nemožno spochybniť, že asimilácia je možná a že existuje, tak nieje sporné ani to, že je možné a že existuje aj židovské národné alebo menšinové vedomie. Východné Židovstvo hovoriace jazykom jidiš37 a Židovstvo, ktoré ostalo v izolácii rítového spoločenstva, v prevažnej miere takto pochopilo svoju situáciu, a po modernom národnostnom rozčlenení vystupovalo a vystupuje jednoducho ako národná menšina. Okrem toho sionisti - podobne ako Íri, ktorí takisto hovoria cudzím jazykom, ale majú osobitné národné vedomie - usilujú sa oživiťaj hebrejčinu, mŕtvy jazyk Židovstva, čo má aj v Palestíne svoju budúcnosť; nie preto, akoby osobitný jazyk bol nevyhnutnou podmienkou národného vedomia a spoločenstva, ale pre mnohojazyčnosť imigrujúcich Židov. Ale aj Židovstvo, ktoré sa naučilo jazyk okolitých národov, má pre vývin samostatného národného menšinového vedomia - často okrem ja- 440 I S T V Ä N B I D ZIDOVSKÄ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 441 zyka - všetky predpoklady. Židovské náboženské vedomie bolo vždy mnohonásobne späté s národnými prvkami; vo všetkých teda. v ktorých tieto prvky silne žijú, sa - oslabením spoločenskej stmeľujúcej sily náboženských činiteľov - môže utvoriť národné vedomie, ktoré zaujme miesto tejto spoločenskej sily. Spomeňme napokon aj tých, v ktorých vedomie príslušnosti k židovskému spoločenstvu vyvolali diskriminácie, krivdy a prenasledovania: pri zrode židovského vedomia a sionizmu hrali tieto prvky rozhodujúcu úlohu od samého začiatku, a nedávne prenasledovania Židov počas hitlerizmu pôsobili v tomto smere vo vystupňovanej miere. Na otázku, Či by sa židovské národné vedomie a sionizmus boli utvorili aj bez moderného antisemitizmu a prenasledovania Židov, možno odpovedať ťažko a ani nie je nevyhnutné hľadať na ňu odpoveď; myslím si, že by sa boli utvorili, lebo v židovskom spoločenstve pôsobia - na koho už pôsobia - také kolektívne stmeľujúce sily, ktoré sa ťažko môžu premeniť na nevýrazné bohoslužobné a vieroučné prvky, No nech už sa židovské tradície a židovské utrpenie podieľali na formovaní židovského vedomia akokoľvek, v súčasnosti je židovské národné vedomie nesporne prítomné v Izraeli a okrem neho v širokých masách. Osobitnému židovskému vedomiu nezabraňuje ani nerovnaká spoločenská či zamestnanecká pozícia Židovstva: tá bráni iba tomu, aby sa Židovstvo vyvinulo v komplexnú spoločnosť, štát, ale nie tomu, aby bolo nositeľom osobitného národného menšinového vedomia. Nepredpokladám, že by sa vývin smerujúci k beztriednej spoločnosti dotkol rozhodujúcim spôsobom možnosti osobitného židovského vedomia, a že asimiláciu samú osebe by určil za výlučnú a samozrejmú vývinovú cestu. Je isté, že vo vyváženej beztriednej spoločnosti zaniknú všetky patologické javy, ktoré židovskú otázku a otázku antisemitizmu zdeformovali do podoby ústrednej spoločenskej otázky, a že v mnohých bodoch sa budú môcť usporiadať aj nevyvážené zamestnanecké pozície Židov. Rovnováha tohto druhu je nepochybné priaznivejšou podmienkou asimilácie ako zavádzajúco vyostrený svet nikam nevedúcich slepých uličiek. V akej miere je pravdivé tvrdenie, že antisemitizmus je chorobný sprievodný jav slepých uličiek spoločenského vývinu, v takej miere je mylné tvrdiť, že aj židovské vedomie je chorobný jav, ktorý po utvorení beztriednej spoločnosti bude nezmyselný a bezpredmetný. Vnútorná rovnováha beztriednej spoločností pravdepodobne odstráni nebezpečenstvo, aby niekoho proti jeho vôli urobili Židom, a zmenšuje pravdepodobnosť, aby niekto dospel k židovskému vedomiu pod vplyvom prenasledovania, no dobrovolné a spontánne pri-jaté židovské vedomie nezmení ani na bezpredmetné, ani na nezmyselné, ale podľa individuálnej náchylnosti ponechá možnosť voľby medzi asimiláciou a židovským vedomím. Židovské vedomie neznamená bezpodmienečne úmysel vysťahovať sa do Palestíny, neznamená dokonca ani výrazne sionistický postoj a ani z diaľky vyslovenú požiadavku židovského štátu. Židovské menšinové spoločenstvo si možno predstaviť aj bez židovského štátu, práve tak, ako ani vznik židovského štátu nepredpisuje všetkým Židom, aby sa .stali národnými menšmami. Je však isté, že v procese zrodu osobitného židovského vedomia a pri premene židovského spoločenstva na národné spoločenstvo má úmysel založenia židovského štátu rozhodujúcu úlohu a pôdnemu silu: bez neho by židovskému sebavedomiu chýbala veľká dávka kolektívneho elánu a kolektívneho pátosu. Z tohto hľadiska znamená rozhodujúci obrat - a síce obrat, ku ktorému došlo vo veľmi ťažkej situácii - vznik izraelského štátu: židovský štát sa tak z ideálu ožiareného lúčmi neuskutočniteľnosti stal nádejnou alebo stratenou skutočnosťou. V tejto súvislosti čaká zveľaďovanie všetkých schopností, tradícií a cností založenia a udržania štátu - so všetkými útrapami a „školným" - na Židovstvo; je evidentné, že celý proces nebude prebiehať v trpezhvom a dobromyseľnom prostredí, a že okrem nepriateľsky zameraného bezprostredného arabského okolia bude treba rátať aj s väčšími či menšími protichodnými záujmami a prejavmi nevôle zo strany prevažnej časti veľmocí usmerňujúcich osud nového štátu.3Í Svetová verejná mienka zatiaľ ešte cíti svoju morálnu podlžnosť voči Židom, ale proti židovskému štátu hovorí práve dosť ťažkostí a záujmov, ktoré postačia, aby ten istý svet s radosťou prijal dôkazy, že založenie štátu nevyzerá sľubne. Na strane Židovstva je takisto dosť negatív, ktoré môžu skomplikovať založenie štátu: od nedostatočnej „zohranosti" obyvateľstva cez jednostrannosť profesií a počiatočný charakter spoločných tradícií na udržanie štátu, až po psychický stav, ktorý by po nesmiernom utrpení Židovstva bol ochotný pripustiť, že mu je dlžný celý svet, ktorý môže mať voči nemu iba podlžnosti, nie požiadavky. V dôsledku toho všetkého je pravdepodobné, že vec založenia židovského štátu sa v nasledujúcom období dožije niekoľkých krízových chvíľ, ktoré budú spätne vplývať aj na intenzitu židovského vedomia po celom svete. Perspektívne však ani krízy nič nezmenia na pravdepodobnosti, ba takmer na istote, že 442 IS T VÁN Blllrt ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 443 židovský štát sa v nejakej forme upevní, a že aj židovské národné vedomie si po celom svete uchová alebo utvorí svoje rozhodné kontury. To všetko neznamená, že Židovstvo s menšinovým sebavedomím sa od verejného života krajiny bude izolovat! v takej miere, v akej sa izolúvajú násilne pripojené alebo pre iný dôvod nepriateľské menšiny. Neznamená to najmä, že väčšina krajiny bude smieť židovské menšinové vedomie hocikomu nanútiť, alebo že na jeho základe bude môcť účasť hocikoho na verejnom živote krajiny odmietať, alebo obmedziť ako menšinová záležitost. Znamená však, že židovské vedomie sa bude prejavovať v menej zaujatej forme a otvorenejšie, že bude svoje záujmy a požiadavky vyslovovať jasnejšie, že ich nazve a dovolí nazvať židovskou vecou, a že preukáže svoju odlišnosť od tých, čo sa chcú asimilovať a od tých, čo chcú na verejnom živote krajiny participovať ako asimilovaní. Na základe toho aj zo strany prostredia možno menej predpojato hovoriť a rokovať o židovskej menšine, židovských záujmoch, židovských požiadavkách, židovskom vedomí, na rozdiel od situácie, v ktorej sa vzhľadom na Židov nachádzajúcich sa v polovičatej situácii mohlo o týchto veciach hovoriť len v antisemitskom duchu, alebo ich bolo treba trápne opisovať Po vyjasnení týchto otázok sa ukazuje ako relatívne neplodná aj diskusia, ktorú v záujme obhájenia „správnosti" svojich stanovísk vedú medzi sebou Židia hlásajúci programovú asimiláciu a Zidia—sionisti alebo vyznávajúci menšinové národné vedomie. Polemiku vedú v presvedčení, že asimiláciu, resp. židovské vedomie hlásajúce Židovstvo môže svoju cestu úspešne skončiť iba vtedy, ak opačnú časť získa do svojho tábora a za každú cenu ju presvedčí o vlastnom omyle. Najmä prívrženci asimilácie sa domnievajú, že celý sionizmus a hlásanie židovského vedomiaje dobré iba na to, aby narušilo hladkú asimiláciu, a dalo prostrediu o jednu príčinu viac na obmedzovanie možností Židov. Tento názor je úplne a dokonale mylný. Rušivé momenty, ktoré postihli Židov rozhodnutých sa asimilovať zo strany ostatných Židov, či už pred sionizmom, či po upevnení sionizmu, nevyplývali z fenoménov židovského vedomia, ale zo strany más nachádzajúcich sa a uviaznutých v polovičatej situácii asimilácie: každý argument, ktorý vyvolá vážny ohlas a ktorý spochybní možnosť a serióznosť asimilácie, čerpá svoje dôkazy odtiaľto. Tým, že sionizmus a židovské národné vedomie čoraz väčšmi núti túto poíovičatú masu zaujať stanovisko, podmienky, možnosti a cesty asimilácie nie že sťažuje, ale ich vyjasňuje a podporu- je. Konfrontácia dvoch rozličných stanovísk je teda neplodná, o ich „správnosti" nemožno rozhodnúť nijakou polemikou, pretože to nie je otázka správnosti, ale otázka citovej väzby, náchylností, úmyslu a konkrétnej možnosti. Časť Židov sa asimilovala alebo sa bude asimilovať, iná časť dospela alebo dospeje k rozhodnému národnému alebo národnostnému vedomiu: v pokojnom prostredí bude pre väčšiu časť Židovstva čistejšou a jednoduchšou prvá možnosť, v extrémnom prostredí bude čistejšou a jednoduchšou možnosť druhá; pritom sa zachová množstvo rozličných javov medziľahlej situácie. Skôr či neskôr teda aj Židia, aj okolitý svet musia uvidieť a uznať, že ani jednu alternatívu nemožno predpísať ani len morálnym nátlakom a ani jednu alternatívu nemožno pokladať za jedinú možnosť. LŽIVÝ CHARAKTER A PROTIREČENIA PODMIENOK ŽIDOVSKEJ ASIMILÁCIE V MAĎARSKU Dejiny židovskej asimilácie v Maďarsku nado všetko dobre ilustrujú, že nech už má židovská asimilácia hocikoľko ťažkostí vyplývajúcich z psychologickej a spoločenskej situácie Židov a zo vzájomného vzťahu Židovstva a prostredia, najrozhodujúcejším uľahčujúcim alebo sťažujúcim činiteľom asimilácie je vnútorný systém a rovnováha asimilujúceho spoločenstva. Vývinové poruchy spoločnosti obklopujúcej Židov hrali najmä v strednej Európe vážnu úlohu a rozhodne pôsobili aj v tom smere, že v otázke asimilácie sa utvoril neúprimný, protirečivý kolektívny postoj a spoločenská prax. Konečnou príčinou všetkých týchto protirečení a lží bolo to isté, čo bolo aj príčinou vnútornej lži stredoeurópskej demokratizácie, buržoáziácie a liberalizmu: t.j. skutočnosť, že všetky spomínané otázky nastolili tak, akoby sa stredoeurópsky spoločenský vývin - ktorý zaujal miesto porazených ústavných zápasov a inštitucionálnych reforiem - naozaj pohol na ceste európskeho vývinu; a vôbec nebrali na vedomie, že ostala v plnej a nezmenenej platnosti spoločenská štruktúra založená na kvalitatívnom rozdiele medzi ľuďmi, že ostalo v platnosti spoločenské chápanie a spoločenská prax, ktorých zvrhnutie je predpokladom každej buržoáziácie, každej demokratizácie, každej spoločenskej satisfakcie a napokon každej ozajstnej židovskej emancipácie a zároveň každej možnosti emancipácie. Možno v ani jednej středo- a východoeurópskej krajine nebol vnútorný svet asimilujúceho spoločenstva taký nesúrodý a vec židovskej asimilácie nebola zaťažená toľkými klamstvami a rozpormi, ako práve 444 ISTVÁN BIBÓ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU I »44 445 v Maďarsku. Mohli by sme to povedať i tak, že maďarská spoločnosť asimilovala alebo sľubovala asimilačnú možnosť od samého začiatku za nepoctivých, nečestných podmienok: rovnako podviedla seba i asimilovaných. Podviedla seba. lebo celú vec židovskej asimilácie zakomponovala do veľkej ilúzie maďarskej politiky 19. storočia, do vysnívaného obrazu jazykového pomaďarčenia celého historického Uhorska. Vďaka tomu sa ťažisko celej otázky zo skutočného spoločenského procesu asimilácie presunulo do roviny ostentatívneho zrieknutia sa jazykovej izolácie a politického separatizmu: od tých čias sa asimilácia chápala jednoznačne tak, aby sa asimilovaný naučil po maďarsky, alebo ani to nie, len nech sa pri sčítaní Iudu hlási za Maďara. Miléniová maďarská spoločnosť oslavovala preto prehnane takto pochopené javy asimilácie, najmä asimiláciu Nemcov a Židov, ktorá prebiehala v mestách, lebo nimi si posilňovala klamné nádeje, že pomaďarčenie krajiny bude procesom niekoľkých desaťročí. Hoci v skutočnosti, v prípade roľníckych más národností - ktorých územné rozmiestnenie sa rozhodujúcim spôsobom dotýkalo možnosti zachovania historického Uhorska - bola jazyková asimilácia aj naďalej beznádejná a bezperspektívna, a asimilácia mestských Nemcov a Židov nemala z hľadiska zachovania historického Státu nijaký význam. Oslavovanie asimilácie však pôsobilo na mestských Židov a Nemcov - i tak ochotných sa asimilovať - nezabudnuteľné príťažlivo a sľubne, a podporilo v nich presvedčenie (ktoré je v prípade asimilácie serióznemu a vyváženému spoločenstvu nepredstaviteľné), že asimilácia nie je iba istý skutkový proces, ktorý zaujíma najmä asimilujúcich sa, ale že je nejakým vcľavýzn spoločenstva, ktoré pripúšťa, aby sa otázky, ktoré neobyčajne zaujímajú celú spoločnosť, ako národná súdržnosť a univerzálna ľudskosť, úcta voči tradíciám a radikálna premena, stali závislými od otázky - ktorá je z hľadiska celého spoločenstva predsa len druhoradá - čo z toho počúvajú Zidia radi, a čo je milé ušiam tých, ktorí Židov radi nemajú. Spoločenstvo s vážnym vnútorným životom takýto prístup k vlasuiým životným otázkam nestrpí zo strany žiadnej skupiny. Musíme ešte poukázať na to, že v množstve postojov, v ktorom sa podľa svätého presvedčenia prostredia „vykľúva", „hovorí vo vlastný prospech" a "odpláca" židovský záujem a židovská súdržnosť, sa väčšinou vôbec neprejavuje záujem a súdržnosť Židovstva, ale prirodzená obrana 448 iSTVAN B I B Íl DO V SKji OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU ! 9 4 4 449 asimilácie a asimilovaných, ktorá sa musí prejaviť tým viac, čím diskutabilnej Sia a ohrozenejšia je situácia asimilovaných, čím menej sú vyjasnené podmienky asimilácie a bezpečnosti asimilovaných, čím viac zo strany antisemitského prostredia hrozí, že registruje židovský pôvod asimilovaných, že spochybňuje platnosťich asimilácie, a že ich slovami alebo skutkami pošle späť do židovského spoločenstva. Každý, koho sa antisemitizmus takto dotkne, aj vtedy, ak už nieje Žid, je nevyhnutne „zaujatý", nie v tom zmysle, že je súčasťou židovského záujmového spoločenstva, ale tak, že nemôže byť v tejto veci bez podozrenia, bez záujmu a bez problému. Často sme sa o tom mohli presvedčiť v nedávnej minulosti, keď protižidovské zákony v čoraz širšom okruhu vtiahli späť do spoločného židovského utrpenia úplne asimilovaných, polovičných a štvrtinových Židov, a vyvolali u nich so Židmi totožné reakcie, totožnú pohotovosť a totožnú citlivosť. Okolitá madärská spoločnosť - ešte aj jej nehitlerovská časť- bola často natoľko slepá, že spomínané prejavy „zainteresovanosti" a "obhajovania vlastných záujmov", ktoré vyplývali zo situácii spôsobených protižidovským zákonodarstvom a prenasledovaním Židov, zhodnotila ako prekvapujúce potvrdenie „odhaľujúcich sa" rasových vlastností a rasovej teórie. Rozpínavosť Židov v hospodárskom, politickom a duchovnom živote krajiny možno chápať ako priamy dôsledok uviaznutého vývinu maďarskej spoločnosti, ktorý zapríčinil, že nižšie vrstvy Maďarstva, najmä väčšina roľníctva uviazla vo feudálno-aristokratických rámcoch, kým Nemci a Židia vo svojom vnútornom svete tvorili v Maďarsku v podstate buržoáznu, feudálnych prvkov zbavenú spoločnosť. V ich rámci narážal rozvoj roľníkov a proletárov najmä na materiálne prekážky, ktoré mu kládla do cesty buržoázna spoločnosť, kým rozvoju nižších tried maďarskej spoločnosti bránili - okrem materiálnych ťažkostí a nezávisle od nich - všetky ľudské, spoločenské a psychické bariéry, ktoré predstavovala aristokratická spoločnosť a jej mravy. Z tohto rozdielu sa zrodil fenomén, ktorý zaznamenali ako nemeckú a židovskú expanziu, v ktorej je energia expanzionistov popri jestvujúcej kríze prostredia zasiahnutého expanziou, kríze maďarskej spoločnosti úplne nezávislej od expanzie, celkom druhoradá otázka. Celý vnútorný lživý charakter podmienok židovskej asimilácie v Ma-därsku začal vychádzať najavo približne na prelome storočia. Problémom politickej slepej uličky, v ktorej sa Maďarsko ocitlo po vyrovnaní - po cirkevnopolitických zákonoch4" a židovskej emancipácii! - sa za- čala vyčerpávať životná sila maďarského liberalizmu a demokratizmu opierajúceho sa o tradície meruôsmych rokov. Uprostred maďarskej spoločnosti, ktorá sa desila rozpadu historickej krajiny, stávali sa demokratizmus a asimilačné hľadisko Židov čoraz izolovanejšími; po rozklade spôsobenom prvou svetovou vojnou, po októbrovej revolúcii, proletárskej diktatúre a Trianonskej mierovej zmluve sa celý pakt - uzavretý medzi národnou spoločnosťou a židovskou asimiláciou za celkom lživých podmienok - definitívne rozpadol; vznikla politická konštrukcia kontrarevolúcie, ktorá už s plnou vyhranenosťou hlásala jednak súvislosť nacionalizmu, antidemokratizmu a antisemitizmu, jednak súvislosť demokratizmu, a nacionalizmu a Židovstva. Teraz vyšlo odrazu najavo, že prevažná časť Židovstva, ktorá sa naučila po madársky a ktorá sa pri sčítaní ľudu hlásila k maďarskej národnosti, postráda bližšie spoločenstvo, ktoré by ho asimilovalo, prijalo a ochraňovalo, a príslušnosť ku ktorej ostane jednoznačne zachovaná aj vtedy, ak sa dovtedajšia moc princípov a abstrakcií vzťahujúca sa na asimiláciu a uplatňovaná v súvislosti s asimiláciou, otrasie. Oficiálni predstavitelia Židovstva síce platformu starého paktu neopustili, no veľké masy Židov - na rozdiel od miléniovej situácie-zakúsili celkom otvorené a hrubé prejavy exkomunikácie, čo prakticky spoločenské prostredie asimilácie veľmi zredukovalo. Celé úsilie oficiálnych židovských organizácií a židovských vedúcich sa upriamovalo na cieľ, aby sa táto sotva utajená exkomunikácia nestala otvorená, aby sa oficiálne nevyslovovalo slovo „Žid". Došlo k tomu v prvom protížidovskom zákone. Falošný a nečestný charakter asimiiačných podmienok v Maďarsku v plnej ostrosti odhaľuje groteskne rozporný posledný moment židovskej tragédie: pri sčítaní ľudu roku 1941, keďŽidia v Maďarsku neboli vystavení už len diskriminácii a ponižovaniu, ale - najmä na prinavráte-ných územiach - aj ozajstnému prenasledovaniu a ohrozeniu života, maďarská vláda povzbudzovala podkarpatských Židov, ktorých väčšina disponovala židovským vedomím a hovorila jazykom jidiš, aby sa v záujme vylepšenia pomerného počtu podkarpatských Maďarov hlásili za obyvateľov s maďarskou materinskou rečou a za Maďarov; o tri roky neskôrtakmer tá istá exekutíva bez protestu odovzdala do posledného dojčaťa vražednému hitlerovskému aparátu tých, ktorí sa jej pri sčítaní ľudu zišli dobrí ako Maďari. 450 ISTVÁS B I B Ú 4. SUCASNA SITUÁCIA Po prehľade o kolektívnych reláciách Židovstva a okolitej spoločnosti, najmä o činiteľoch a komponentoch zameraných proti Židovstvu, venujme pozornosť situácii, ktorá vznikla v Madärskupo oslobodení. Prvou otázkou je spätný účinok prenasledovania vo vnútornom svete postihnutých a spôsob, akým sa potom zaradili do spoločenstva maďarskej spoločnosti. ŽIDOVSKÁ ASIMILÁCIA, ŽIDOVSKÉ SEBAVEDOMIE, ŽIDOVSKÁ VNÚTORNÁ KRÍZA PO ROKU 1944 Prevažná väčšina Židovstva má v súvislosú s maďarskou spoločnosťou, maďarským národom a jeho príslušníkmi také skúsenosti, ktoré v značnej miere determinujú jeho vzťah k tomuto spoločenstvu. V súčasnosti pri charakterizovaní kolektívnej situácie Židov - okrem toho, v akej spoločenskej a v akej asimilačnej situácii boli alebo sú - hrá rozhodujúcu úlohu otázka, akými skúsenosťami príslušnosti alebo opustenosti prešli počas prenasledovania, ktoré zatieňujú všetky ostatné zážitky nedávnej minulosti. Adekvátne tomu existuje značná časť Židov a ľudí židovského pôvodu, ktorá - čí už v dôsledku úplnej asimilácie, alebo aktívnej účasti v odboji, alebo šťastného prežitia prenasledovania bez fyzickej a duševnej ujmy, alebo vnútornej vyrovnanosti nadobudnutej práve cez utrpenie - vie žiť s okolitým národným spoločenstvom aj naďalej bez vnútorného konfliktu. Spomedzi nich vynikajú tí, ktorí čas prenasledovania prežili ďaleko od krajiny, no neodtrhli sa od nej; čím skôr odišli, tým bola ich asimilovanosť v porovnaní s utrápenosťou a citovým napätím veľkej časti domácich menej zaujatá. Ale aj mnohí z tých, čo ostali doma, obnovili svoj normálny vzťah k spoločenstvu krátko nato, ako sa prenasledovanie pominulo, čím sa pominula ich zainteresovanosť a obranná pohotovosť, ktorá im bola nanútená. Patria sem ďalej dávnejší príslušníci hnutia a z radu novších sympatizantov ľudia s čistým elánom, ktorí v robotníckom hnutí - v najsilnejšom asiiruTujúcom prostredí, ktoré jediné ostalo v účinnom a fungujúcom stave -, a pod jeho vedením vo veľkej taviacej peci spoločenských premien s vážnym zanietením pracujú na vybudovaní novej spoločnosti. Počet všetkých, ktorých asimilovanosť ostala takýmto spôsobom nezmenená, alebo sa ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 451 obnovila či naplnila, je väčší, ako by sa bolo počas prenasledovania vôbec predpokladalo, no podľa všetkých príznakov, nieje to väčšina. Druhá, podľa všetkého väčšia časť Židov, v dôsledku opustenosti, v ktorej prežila prenasledovanie, i v dôsledku prenasledovaním zaprí-čininého utrpenia a strát vcelku spochybnila alebo odmietla predstavu, že by táto krajina bola jej domovom, jej vlasťou; a tento pocit sa v najťažších prípadoch stupňuje až po úplné odcudzenie krajine a väčšine. Podobné odmietanie však neviedlo vždy k takému upevneniu židovského sebavedomia, ako to po prenasledovaní očakávali sionisti a mnohí ďalší, ale skôr ku skutočnosti, že už aj predtým existujúce kolektívne situácie sa naplnili kolektívnymi a emocionálnymi napätiami, ktorých intenzita bola väčšia ako kedykoľvek predtým. Adekvátne tomu istá úctyhodná časť nielen že nezdieľa stanovisko židovského sebavedomia, ;úe sionistické výzvy tohto druhu doslova podráždene odmieta, ešte viac odmieta podobné povzbudzovania zo strany Nežidov, ba vyprosuje si aj spomínanie slova „Žid", a pokiaľ je použitie tohto pojmu predsa potrebné, ochotne ho nahradzuje výrazmi, ako deportovaný, bývalý rasové prenasledovaný atď. Dôraz však, na rozdiel od minulosti, nieje na tom, že sa chcú vyhnúť spomínaniu svojej židovskej podstaty, pretože po hiúerovskom pátraní po predkoch môžu sa v súkromí pokladať za Židov a za občanov židovského pôvodu všetci, ktorí sa predtým tomu vyhýbali, v súčasnosti zvyčajné obchádzanie slova Žid nemá veľa spoločného ani s optimistickým asimilačným postojom miléniových čias, lebo spomínaná časť Židovstva nemenej podráždene alebo mávnutím ruky odmieta aj to, ak niekto chce voči nej obvyklými formami uplatniť príslušnosť k maďarskému národu. Nejde teda o to, že kto nechce byť osobitnou židovskou menšinou, chce byť Maďarom, a naopak, ale o to, že tisíce a tisíce ľudí o svojej zdôrazňovanej príslušnosti k maďarskému národu nechcú počuť preto, lebo táto krajina - podľa prevažnej väčšiny vlastných skúseností - ich prenasledovala alebo ich prenasledovaniu vystavila, a o príslušnosti k židovskému národu nechcú počuť preto, lebo ich prenasledovali a mučili práve na tomto základe; pamätajú si, že ak sa začína spomínať slovo Žid, vzápätí nasleduje aj ich diskriminácia a prenasledovanie. Spomínané skupiny sa teda nenachádzajú na polceste, v prechodnom, medznom stave medzi asimdáciou a židovským sebavedomím, ale v krízovom stave kolektívnej príslušnosti, ktorý je vo vnútornom 452 ISTVÁN BIBÓ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 194* 453 rozpore s obidvoma. Pre tieto skupiny sa stal niekdajší apolitický vzťah k prostrediu a krajine nemožný, a každá kolektívna otázka nadobúda pre nich osobitný význam podía toho, aký má vzťah k nedávnemu prenasledovaniu a v akej miere pripomína jeho heslá, udalostí, akcie a súvislosti. Čiže celé napätie si hľadá cestu uvoľnenia tým, že asimilácii dáva politický a podmienený charakter v závislosti od politického systému, ktorý by zaručil, že prenasledovanie sa nebude opakovať. V tejto súvislosti sú veľmi príťažlivé dva politické systémy. Prvým je ľavicové robotnícke hnutie, ktoré priťahuje svojím odporom voči každej rasovej diskriminácii a národnej izolácii, druhým je o čosi užší konzervatívny buržoázny liberalizmus, ktorý priťahuje sľubom bezpodmienečnej majetkovej istoty. Čo sa týka židovských súvislostí, obidva systémy ponúkajú svojím sympatizantom ešte aj iné: napr. robotnícke hnutie požaduje adekvátne zohľadnenie antisemitských, ale protíkapitalistických prúdov a ľahostajnosť voči nebezpečenstvám židovského majetku; majetok ochraňujúci konzervatívny liberalizmus zas v súčasnom maďarskom kontexte vstupuje - chtiac nechtiac - do vzťahov s takými kontrarevo-lučnými silami, ktoré sú zároveň aj dosť antisemitské. Všetci, o ktorých sme doteraz hovorili, aj keď sa nevedeli s krajinou vnútorne celkom zmieriť hľadajú napriek tomu, riešenie svojich individuálnych a spoločných problémov v rámci Maďarska a maďarskej spoločnosti; okrem nich sú tu ďalší, ktorí aj keď neboli predtým zvlášť uvedomelými členmi židovského spoločenstva, sa teraz, pod vplyvom prenasledovania, celkom odcudzili maďarskému spoločenstvu. Táto cesta uviaznutia alebo vypovedania asimilácie. t.j. disimilácia, však takisto nevedie jedným smerom. Istá časť sa pripojila k sionizmu, alebo sa vo svojom sionizme posilnila, dôsledkom čoho je od roku 1945 rozsiahla emigrácia - najmä mladých ľudí - do Palestíny41, ale židovským národným alebo národnomenšinovým povedomím disponujú i tí, ktorí nechcú emigrovať, a ako takí chápu svoju situáciu voči krajine ako relatívne jasnú. Ďalšia časť chce takisto emigrovať, ale nie predovšetkým do Palestíny, ale - prípadne pre ľahšiu možnosť emigrácie cez Palestínu -do nejakej inej pokojnejšej krajiny; čiže z dvoch neželaných možností si chce vyvoliť tretí národ, s ktorým sa pokúsi asimilovať. Nechcú ostať tu - vravia -, kde im všetko pripomína prežité hrôzy. Tušíme, že toto „všetko" sa nevzťahuje ani tak na domy, izby, pivnice, dokonca ani na cesty a tehelne, ale na oveľa ťažšie zabudnuteľné ľudské postoje a nepriateľstvo, ktoré sú podľa mnohých príznakov ešte i dnes vo vzduchu. ľmigračnej tendencii dala najnovšie další impulz redukcia kapitalistických možností; som si však istý, že menším existenciám, ktoré tvoria väčšinu potenciálnych emigrantov, by tieto obmedzené možnosti kapi-i.ilizmu ani napriek ^ šetkym ťažkostiam prispôsobovania sa neprišli na um, keby ich úmysel nepodporovala spomienka na prenasledovanie, ktoré podstúpili ako Židia a pocit, že prostredie je voči nim zamerané nepriateľsky. Maďarský verejný život a maďarské politické myslenie si dodnes dôkladnejšie nevyjasnili rôznorodý a kritický charakter zaradenia sa Židov do spoločnosti, ku ktorému došlo po skončení prenasledovania. Pravda, v tejto otázke odznelo veľmi veľa slov, medzi nimi celkom rozhodných a každú ďalšiu polemiku vylučujúcich slov, no každé vyzdvihlo jediný typ prípadu a jediný spôsob riešenia. Oficiálne stanovisko je, že obete prenasledovania sa môžu odcudziť a dostať do rozporu len voči starému, reakčnému, fašistickému Maďarsku, s ktorým nové Maďarsko nie je v ničom podstatnom totožné; morálny účet starého Maďarska je zaťažený nielen prenasledovaním Židov, ale aj hriechmi proti celému maďarskému národu, takže s celou otázkou ako so židovskou záležitosťou - okrem nevyhnutného určenia zodpovednosti a satisfakcie - sa netreba a ani nieje správne veľa zaoberať; tým menej, že dynamika politického a spoločenského vývinu v plnom rozsahu pripraví a obnoví podmienky asimilácie. Toto oficiálne stanovisko je však prispôsobené psychickému stavu asimilovaných alebo oduševnene sa asimilujúcich; pritom trpké skúsenosti veľkej časti zainteresovaných - odhliadnuc od osobitného židovského povedomia - sú príliš osobné a rozsiahle na to, aby sa mohli pripísať jednoducho na účet bývalej reakcie a fašizmu. Je pravda, že spoločenská transformácia bude môcť perspektívne - najmä prostredníctvom školského systému- vyvinúť väčšiu asimilačnú silu, ako vie voči Židom výrazne postihnutým utrpením a stratami vyvinúť dnes. Avšak preto, že predpokladáme a podporujeme dlhodobý vývin, nesmieme sa tváriť, akoby sa už bol aj skončil, a nechať bez povšimnutia vplyvy rozličných akútnych a krízových situácií. Sionisti naproti tomu tvrdia, že najlepšie - podľa nich jediné - riešenie je utvorenie židovského národného alebo národnomenšinového povedomia a otvorené hlásenie sa k nemu. Oficiálne stanovisko, ktoré sa opiera o asimiláciu k demokratickému Maďarsku, však toto riešenie neprijalo ani ako možnosť, a už bezprostredne po oslobodení rozhodne odmietlo niekoľko - vôbec nie agresívnych - vyhlásení, ktoré zdôrazňovali židovské náiodnonienšinové sebavedomie a výhrady vyslovilo aj voči demonštrácii ukrytej v týchto deklaráciách, že židovská školská mládež chodila po oslobodení po peštianskych uliciach a spievala hebrejské piesne. Medzi dôvodmi rozhodného nesúhlasu a odmietnutia Židovského sebavedomia zohrala okrem spomínaného principiálneho stanoviska úlohu aj koncepcia, ktorá mala pravdepodobnú protižidovskú atmosféru v prehnanej úcte, a podľa ktorej židovské národnomenšino-vé organizovanie sa zapôsobí negatívne na väčšinu krajiny, ktorá bola ešte aj počas prenasledovania Židov zvyknutá, že Židia sa v každej spojitosti hlásili za Maďarov. V dôsledku toho všetkého boli síonizumus a židovské menšinové vedomie zatlačené späť za cirkevnoorganizačné rámce. V skutočnosti však osobitné kolektívne vedomie Židov ostáva aj popri rozličných opačných vplyvoch podstatne silnejším kolektívnym činiteľom ako je náboženská a organizačná stránka života, činiteľom, ktorého utvorenie a organizovanie, ako sme povedali, sa vôbec nemusí dotýkať možnosti asimilácie, ba práve naopak, namiesto fikcie všeobecnej asimilácie oveľajasnejšie ukazuje cesty skutočného asimilačného procesu. Výlučným alebo prevažne sa uplatňujúcim riešením však nemôže byť ani osobitné židovské vedomie; na svojej ceste trvajú nielen asimilovaní a tí, čo sa chcú asimilovať, ale aj v kruhu nerozhodných a odcudzených je situácia taká, že zážitok z prenasledovania nevedie nevyhnutne k osobitnému židovskému spoločenstvu, ale presne opačným smerom. Na základe toho všetkého sa určite nájdu i takí, ktorí si zvolia tretiu možnosť, t.j. emigráciu, no ani tak nemôžeme s objektívnou platnosťou tvrdiť, že vyriešením ich problému by bola emigrácia. Nemôžeme to tvrdiť z dvoch príčin, z ktorých jednaje vecná a jedna morálna. Z vecnej príčiny preto nie, lebo objektívna možnosť emigrácie bude pravdepodobne menšia, t.j. dovolí emigrovať podstatne menšiemu počtu ľudí, než koľko bude chcieť emigrovať; mnohí si zas v rozhodujúcej chvíli uvedomia, že ani nechcú tak veľmi emigrovať, ako sa pôvodne domnievali, Z morálnych dôvodov preto nemôžeme pokladať emigráciu za „riešenie" pre tých, ktorí sa s týmto národom ocitli vo vnútornom rozpore, lebo by bol zlý žart, keby sme my {ktorí máme dôvod zamyslieť sa nad hroznou smrťou pol milióna Židov), s ohľadom na tých, čo hrôzy prežili, vyhlásili, že v dôsledku psychického stavu vyvolaného nedávnymi zážitkami jediným „riešením" ich problému je emigrácia. História nám ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 455 zadala úiohu, aby sme spolu s trištvrte miliónom Židov vytvorili v tejto krajine ľudský svet; keďže sme z úlohy prepadli, nevyhovárajme sa, že ani so zvyšnými dvestotisíc t mi Židmi nemôžeme urobiť to. Čo sme mali a mohli urobiť s trištvrte miliónom. Museli sme si teda uvedomiť, že problém nespočíva v tom, ako si možno na základe principiálnych a teoretických úvah a úsudkov „vybrať" medzi „riešením", ktoré predpisuje asimiláciu, „riešením", ktoré zdôrazňuje židovské sebavedomie a napokon medzi „riešením", ktoré obe tieto eventuality odmieta. Nieje správne, keď spoločenské problémy nastoľujeme podľa spôsobu vojenských „úloh", lebo aj „riešenie" sa bude formovať podľa spôsobu vojen a bitiek. Dosť veľkým nešťastím bol pre svet typ človeka, ktorý si myslí, že vyriešenie istej otázky -ktorú pomáhal vyostriť a zaviesť do slepej uličky aj on sám - znamená toľko, ako ohňom a mečom vytvoriť podmienky, v ktorých otázka prestane byť otázkou. Existujú problémy, pri ktorých najrozhodujúcejŠie nie je hľadanie „kľúča" na ich vyriešenie, ale predovšetkým úsilie správne tieto problémy pochopiť a vytvoriť pre všetky potenciálne cesty jasné a čoraz jasnejšie faktické podmienky a atmosféry. Ak krízový charakter kolektívnej situácie maďarských Židov pochopíme správne, môže sa stať, že v záujme „riešenia" budeme nielen aktívnejší, ale sa tolkému množstvu nahovárania, nanucovania, vyzývania, poučovania, takému či onakému zaangažovaniu radšej vyhneme; napr. vyslovíme menej fráz o nemennom vlastenectve maďarských Židov, tým, čo majú v úmysle emigrovať, budeme menej citovať verš „tu musíš žiťi umrief. Židovstvu ako k celku budeme adresovať menej výziev na zmierenie, odpustenie a prispôsobovanie, a menej budeme zdôrazňovať aj myšlienku, že demokratická transformácia ako taká pokladá za bezpredmetné spomínať a registrovať všetky krivdy, ktoré spôsobilo reakčné a fašistické Maďarsko. Budeme klásť väčší dôraz na očistenie a poľudštenie všeobecných a univerzálnych podmienok, hodnotových kritérií, prostredí a inštitúcií, v rámci ktorých prebieha individuálny a verejný život Židov, a vnútri ktorých sa rozličné problémy a ich rozličným smerom sa rozbiehajúce riešenia nastoľujú a uskutočňujú. V tejto súvislosti je predovšetkým potrebné, aby dynamika celého národného a spoločenského vývinu ďalej podporovala skutočné prostredie a procesy asimilácie. Súčasne však musíme rátať aj s vyjasňujúcim vplyvom toho, ak sa na prijatie a zorganizovanie osobitného židovského vedomia utvoria jasné a slobodné možnosti. Menej dôležité nieje ani to, aby sme nikomu nevnucovali fy 45(5 iS T V Á N B I B Ú ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO HOKU 1944 457 jeden či druhý spôsob riešenia, dokonca ani volbu medzi obidvoma riešeniami. Nevyhnutnosť volby sa bude v každom mladom alebo informujúcom sa človeku prejavovať čoraz výraznejšie; no pre množstvo ľudí nachádzajúcich sa v rozpornom alebo prechodnom stavěje namiesto nastolenia problému kolektívnej príslušnosti oveľa dôležitej šia požiadavka, aby sme vytvorením miernejšej, soĽdárnejsej, menej kŕčovitej a menej ostrej atmosféry celej krajiny pripravili aj v nich spoločenské a psychologické podmienky na obnovenie lojality voči krajine. Vznik takejto atmosféry - i to, že doteraz nevznikla - podstatne ovplyvňuje východisková otázka, za akých podmienok sa uskutočňovala a uskutočňuje zúčtovanie za hrôzy prenasledovania, za akých podmienok sa uskutočňovalo a uskutočňuje opätovné zaradenie sa Židov do života krajiny, a napokon otázka, ako na to všetko reagovala a reaguje celá krajina. PROBLÉMY ZADOSŤUČINENIA ZA PRENASLEDOVANIE ŽIDOV: ŽIADNA KOLEKTÍVNA ZODPOVEDNOSŤ A NEDOSTATOK MIERY A HRANÍC Zadosťučinenie za prenasledovanie Židov v Maďarsku a náprava krívd prebiehali od prvej chvíle za nevyjasnených a neúprimných podmienok. ,1c nesporné, /c prevažnú časť zadosťučinení, ku ktorým po páde kontrarevolučného Maďarska muselo dôjsť, tvorili zadosťučinenia za prenasledovanie Židov: počet súdnych sporov vedených proti politikom, vojakom a úradníkom, ktorí odovzdali krajinu do rúk hitlerovskej presile a nesprávali sa kruto voči Židom, predstavoval zlomok medzi procesmi, ktoré sa viedli proti vrahom, trýziiiteľom, dranco vateľom Židov, proti íým, čo ich vydali napospas osudu a ubližovali43 im. Odhliadnuc aj od kvantitatívnej disproporcie, utrpenie Židov, krivdy, ktoré ich postihli a ich hľadanie spravodlivosti predstavuje čosi oveľa hroznejšie ako všetko ostatné, čo sa nehodilo do rámca zadosťučinenia, ktoré žiadal maďarský národ proti vlastným poblúdeným vodcom a príslušníkom. Lebo vo veci Židov, okrem konkrétnych vinníkov bol ustavične prítomný jednak problém oveľa vyššieho stupňa zneváženia ľudskej dôstojnosti, jednak problém celej maďarskej spoločnosti riadenej strednými vrstvami, ktorá, okrem toho, že aj sama bola obeťou a mrzákom fašizmu, skôr ako sa nimi stala, prenechala Židov svojmu osudu, Napriek tomu vec Židov sa podľa možnosti málo spomínala osobitne; splynula s univerzálnymi akciami zúčtovania s fašizmom, akoby Židia boli iba jednou z mnohých ďalších obetí fašizmu, akoby ich utrpenie bolo iba jedným z rôznorodých ale rovnocenných utrpení. Tak si to želal celý oficiálny verejný život, ktorý aj teraz akcentoval obchádzanie osobitného prístupu k Židom; koaličná ľavica preto, lebo mala pocit, že prílišné zdôrazňovanie židovských súvislostí odvádza pri zadosťučineniach pozornosť od naozaj významnej veci, od akcií namierených proti fašizmu a proti triedam, ktoré stoja v ceste vývinu; pravicová koalícia sa vyhýbala osobitnému spomínaniu zadosťučinenia za prenasledovanie Židov preto, lebo bola presvedčená, že je zbytočné dávať Židom ešte viac možností požadovať. V určitej miere sa tomuto problému vyhýbali aj samotní Židia; je možné, že sčasti tiež preto, lebo ani sami nechceli byť často spomínaní, neverím však, že väčšina Židov by bola toto - povedané neaktuálnym slovom: asimilantné- stanovisko vyhýbajúce so židovským súvislostiam z vlastných radov v takejto miere prijala, keby ich Štátna moc sledujúca politické hľadiská nepřinutila naučiť sa, že ak vystupujú výlučne z titulu satisfakcie v prospech Židov, narazia na množstvo prekážok a neochoty, ale keď prijmú všeobecnú frazeológiu zúčtovania s fašizmom, narazia na podstatne menší odpor. Za spomínaných okolností sa nestalo, že by boli tí, čo sú prostredníctvom vážnej dôveryhodnosti a príkiadností povolaní reprezentovať kraj inu politicky i duchovne, nastolili v súvislosti s celou krajinou otázky sebaspytovania, zamyslenia sa nad sebou a zodpovednosti za prenasledovanie Židov; ak k vyjadreniu podobného stanoviska predsa došlo, hovorilo sa v ňom väčšinou o hriechoch druhých; ak sa íoto pravidlo porušilo, potom pre príčiny spočívajúce v osobe deklarantov alebo v obsahu deklarácie, nevyvolalo stanovisko žiadny, alebo len skreslený ohlas; neexistovalo teda nič, čo by bolo Židov zbavilo ustavičného a narastajúceho pocitu, že hrôzy, ktoré sa s nimi udiali, zrazu nemajú pôvodcu, a zodpovednosť za ne chce celá krajina a celá spoločnosť po tichej dohode ututlať, zamlčať a prišiť niekoľkým politikom a hrdlorezom. Mnohí možno pokladajú za detinskosť, že neuskutočnenému uznaniu zodpovednosti za prenasledovanie Židov zo strany celej krajiny pripisujem laky význam a predstavujem si, že slová a deklarácie takéto rozpory nevyriešia. Veľmi dobre si uvedomujem, že deklarácie nikoho nevzkrie-sía, ľudia nepôjdu dobrovoľne do väzenia, nevrátia nadobudnutý majetok, a nie sú ochotní vzdať sa ani svojich pocitov krivdy alebo hnevu. No zaujatie všeobecných morálnych postojov, určenie principiálnych kritérií a hľadísk má rozhodujúci podiel na tom, že v súvislosti s akýmkoľvek 45R ISTVÁN b ! b Ó ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 459 iKjdriotiacim, bilancujúcim, účtujúcimpostupom utvárajú sa v niektorých jednotlivcoch také hodnotiace postoje, ktoré sú paralelné s postojmi formálneho postupu, v takom rámci ich chápu a domýšľajú do konca. Všetky tieto úvahy znejú asi čudne tým, ktorým sa zdá, že v krajine sa už tri roky okrem satisfakcií poskytovaných Židom, nedeje nič iné, a ktorí nechcú vidieť, čo možno v tejto oblasti ešte postrádať. No všetko, čo oni pokladajú za veľa, súvisí veľmi úzko s tým, čo sme doteraz postrádali. Úspech a vierohodnosť každého brania na zodpovednosť závisí od toho, či dokáže nájsť, dodržať a presvedčiť o správnosti delia-cich čiar, diferencujúcich hľadísk, ktoré oddeľujú trestateľné od toho, Čo treba stíhať miernejším postupom, čin stíhateľný súdnou cestou od Činu, ktorý možno vybaviť pokarhaním, skutok hodný verejného pokarhania od toho, ktorý patrí len pred fórum svedomia. U nás nedošlo k vyjasneniu hraníc ani celoštátnej zodpovednosti ani individuálnej satisfakcie, dôsledkom čoho je jednak hľadanie satisfakcie neschopné dodržať najnevyhnutnejšie hranice, jednak prehnaná morálna samoľúbosť. Krivdy, príkoria a hľadanie spravodlivosti pre Židov sa vždy vyznačovali tým, že k objektívne zaznamenatelnej krivde sa vždy pripojila pripravenosť celého prostredia na príkoria, ponižovania a morálne znevažovania, a množstvo krívd nadobudlo trpkú príchuť nie pre vlastný obsah, ale v dôsledku pripojených ideových asociácií a skúseností. A teraz všetky ich nároky na zadosťučinenie a náhrady, ktorých zvláštny a ničím neporovnateľný charakter krajina nebola ochotná uznať, zaplavili celý legálny a právnický aparát, postupy slúžiace na prenasledovanie a potrestanie jednotlivých vinníkov alebo podozrivých povýšili naúroveň celoštátnej satisfakcie, a annosféru celého účtovania sformovali tak, že obete prenasledovania prirátali ku každému pochybnému a hraničnému skutkovému stavu aj bezcitnosť a zlomyseľnosť, ktoré im pripomenulo správanie ostatných ľudí, čo sa neocitli na lavici obžalovaných. Nepriznanie zodpovednosti celej krajiny za spáchané zlo na druhej strane spôsobilo, že ľudia začali pojem zodpovednosti chápať príliš úzko, zľahčujúco a formálne; všetci, ktorí sa nezúčastnili na vraždení, mučení, zneužívaní a drancovaní ľudí, začali mať pocit, že už v dôsledku tohto faktu sú v celej veci morálne vynikajúcim a hodnotovým živlom, a domnievali s° že ich postihuje veľká nespravodlivosť, ak im niekto vyčíta zlomyseľnosť, bezcitnosť alebo škodoradosť. Narušenie miery priznania zodpovednosti a možnosti brania na zodpovednosť vyvolalo okolo celého účtovania vážne a dodnes neuvoľne- né napätie, ktoré, žiaľ, neexistuje len medzi protivníkmi, ale - i ked sa z istého odstupu ukazuje, že celý účtovací aparát sa veľmi usiloval udržať rovnováhu medzi objektívnou spravodlivosťou najednej strane a porušením práva, účinnosťou a hľadaním spravodlivosti na druhej strane -veľmi vážne podkopalo aj vierohodnosť všetkých satísfakčných inštitúcií. Kým totiž najednej strane regulárne rámce postupov určených na objektívne dokazovanie sú jednoducho zaplavené vášňami utrpenia a hľadania satisfakcie, nadruhej strane sa v predstaviteľoch objektívnej realizácie rodí zámer vplývať opačne, ku ktorému sa vzápätí pripája bud už dávno existujúca, alebo len pod dojmom udalosti vzniknutá protižidovská averzia, a pripája sa aj obrana a súdržnosť tých, čo majú zlé svedomie, Čoskoro sa utvorí také množstvo žalujúcich a obranných vášní a vzťahov, že v dôsledku neopodstatnených udaní, a priori predpojatých svedkov, falošných svedectiev alebo nedosvedčení, podozrivých záchranných výpovedí, a v zmätku súdnych siení, kde žiadajú obesenie aiebo kde k obžalovaným pristupujú ako k mučeníkom, sa aj spočiatku najčistejšia vec za niekoľko minút zmení na vec tajomnú. Jednotlivé fronty sa potom aj vnútri oficiálnej inštitúcie postavia tak, že sa proti sebe ocitnú tí, čo sú v záujme energického zúčtovania ochotní pre istotu potrestať aj nevinných, a tí, čo sú v záujme miernejšej tendencie ochotní pre istotu prepustiť aj vinníkov; o hraničných prípadoch rozhoduje zvyčajne vzájomný pomer síl medzi oboma tendenciami. V dôsledku toho sa časť Židovstva dodnes nezbavila presvedčenia, že potrestanie vinníkov za spáchané krivdy sa deje úmyselne pomaly, a že tieto procesy -tak na rovine trestného akú na rovine súkromného práva - prebiehajú pomaly, byrokraticky, mierne, miestami predpojato, niekedy zas priamo do neba volajúco nespravodlivo. V nežidovskom prostredí sa voči postupom účtujúcim s fašizmom veľmi rozšírilo presvedčenie, že tieto postupy sa stali pohonmi na ľudí, pred ktorými sa ani nevinní nemôžu cítiť celkom v bezpečí. Absencia správnej miery, hraníc a diferenciácií sa prejavila ešte závažnejšie tam, kde do vecí účtovania, previerok zasiahli aj protichodné existenčné záujmy. Najmä v jednotlivých odborných prípadoch nadobudlo preverovanie neraz také formy bojac chlieb, zamestnanie a pozície, akým poskytovalo svojho času príležitosť uplatňovanie protižidovských zákonov. Nestrácam zo zreteľa ani na minútu rozdiel: je úplne jasné, aký je podľa principiálneho obsahu rozdiel medzi postupom, ktorý na základe pôvodu vylučuje skupiny ľudí zo životných povolaní 460 ISTVÁN B IBÓ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 461 a existenčných možností, a medzi postupom, ktorý robí to isté v dôsledku ľahostajnosti a krívd spáchaných proti národu a ľudstvu. Čím bola istá profesia vzdialenejšia verejnej pozornosti, a čím silnejší boj o chlieb prebiehal v jej kruhoch, tým ľahšie sa zdeformovalo tak v časti obžaloby ako i obhajoby aj celé konanie. Ten istý rozpor sa prejavuje aj v jednoduchých účtovaniach so súkromnými osobami: častou skúsenosťou správcov židovských majetkov a uchovávateľbv židovských cenných predmetov je, že Židi a s nesmiernou podozrievavosťou, neodmietajúc žiadne policajne a súdne naťahovačky, zabúdajúc na priateľstvo a dôveru, niekedy až s nápadnou nevďačnosťou požadujú od nich také cennosti a účty, ktorých uchovanie alebo udržiavanie v poriadku bez ich vlastného pričinenia znemožnili vojnové udalostí; obete protižidovských zákonov však majú takú -pomerne častú - skúsenosť, že tí, ktorým odovzdali nejaký cenný predmet na uchovanie, alebo ktorým sa ich majetok dostal do rúk, zaobchádzali s ich vlastníctvom väčšinou ako zlodeji alebo nesvedomité, alebo ho premárnili. Prirodzene, tieto vzájomné skúsenosti sú nielen skutočné, ale aj jednostranné; sú tisíce prípadov, že zverené veci sa kompletne zachovali, no takisto sa vyskytlo množstvo prípadov, keď zdôvodnenia tých, ktorí nevedeli vyúčtovať, boli bez slova prijaté; o nich sa však takmer nehovorí, pretože ľudia radšej hovoria o neserióznosti ako o korektnosti druhých ľudí. Vzájomné nepochopenie vysokého stupňa sa preto prejavovalo aj čo sa týka hodnotenia vďačnosti a zásluhy. Prevažná väčšina Židov sa -plným právom - domnieva, že po celkovej bilancii nemá byť prostrediu za čo vďačná. Keď však túto celkovú bilanciu uplatnia voči tým, voči ktorým individuálne majú byt za čo vďační, potom ide o ďalšie nespravodlivé zovšeobecnenie - teraz zo strany Židov - ktoré pomôže naďalej vzájomný vzťah Židov a Nežidovdehumanizovať, odľudšťovať. Na nežidovskej strane sú ľudia náchylní na to, aby svoje morálne zásluhy súvisiace s prenasledovaním Židov porovnávali nie s vnútornou hodnotou svojich skutkov, ale s ich domácim priemerom, dôsledkom čoho sú vetmi nízke kritériá hodnôt: stalo sa, že rozhovor so Židmi pokladali už za pomoc, za ktorú patrí vďačnosť, skutočnosť, že ich nechali na pokoji, chápali ako záchranu života, bežné vybavovanie drobných vecí ako smrteľné riziko, a rozhodnutie, že ich po istom váhaní neudali, chceli okoliu predstaviť ako odvážny postoj. Osobitne musíme spomenúť a súhrnne vyhodnotiť postupy aíebo po- kusy o zúčtovanie, ktoré prebiehali alebo prebiehajú medzi predstaviteľmi maďarského duchovného života. Maďarský duchovný život v najväčšej miere potreboval a potrebuje, aby sa hodnoverne a starostlivo pripravila bilancia jeho správnych alebo nesprávnych postojov, činov alebo previnení, aby sa v nej otázky morálnych a charakterových poblúdení jasne diferencovali od otázok rozličných ideových a principiálnych protikladov. Nesporne hodnoverná bilancia však zo strany jednotného - a na túto úlohu kompetentného - fóra nevznikla. Vznikol však istý zoznam „fašizmom kompromitovaných vzdelancov" a istá frazeológia používaná pri ich spomínaní, vylučovaní (z rozličných miest), neprijímaní, bojkotovaní, resp. pri zaobchádzam s nimi a právnom konaní proti nim alebo pri vyhrážaní sa právnym konaním. Spomínaný zoznam je nádherným dôkazom výrazného zhoršenia nášho verejného myslenia: siaha od velebíteľov okupantov, šíriteľov rasovej nenávisti, fanatikov, účastníkov pohonu na ľudí a odhodlaných karieristov cez množstvo medzných prípadov až po takých, ktorých charakter, hodnota a správanie sú nesporné, ale pri rozličných príležitostiach nepodporili stanovisko, že židovský problém neexistuje a zaujímali sa o otázku pomerného počtu Židov v Maďarsku; ide tu o naozaj veľmi nebezpečnú pascu nastoľovania problému, no jeho čisto a úprimne mienené nastolenie a prerokúvanie nemožno ani zakázať, ani morálne pranierovať. Na všetkých príslušných spisovateľov dopadajú úlohy a ťažkosti s úpine rovnakou inštrumentáciou, a na to, aby sa aj skutočný prístup k nim nestal celkom rovnaký, boli z času na čas potrebné veľké politické zásahy. Vážnym dôsledkom toho všetkého bol vznik protikladnej koncepcie, ktorá sa s heslom „spisovateliaprenasledovaní a perzekvovaní Židmi" spoločne stavia na ich obranu. Čiže jednota útokov bez rozlišovania vedie k opačnému výsledku: nepodporuje duchovný boj proti fašizmu, ale zahŕňa do okruhu istého národného martýria aj takých, ktorí si to nezasluhujú. Je to hlúpe už i preto, lebo v duchovnom živote sa ešte väčšmi a bezprostrednejšie uplatňuje pravidlo, že úlohu arbitra si nemôže nikto privlastniť, a že aj samotní arbitri sú stále preverovaní a podrobujú sa súdom. Za celkom neodôvodnené však pokladám pobúrenie voči tým, v ktorých došlo k takému zmäteniu morálnych kritérií následkom osobného prenasledovania a utrpenia a navyše celkom opodstatneného trpkého pocitu, že ide o ututlanie otázky zodpovednosti; nepohoršujme sa nad nedostatkom miernosti iných, ale hanbime sa za vlastné príliš horlivé pritakávanie alebo tichú morálnu pohodlnosť. V duchovnom živote spo- 462 istván b1b0 ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 463 ločenst va disponujúcom vnútorne vyrovnávanými, stabilnými meradlami hodnôt by sa bol isto utvoril ak už nie regulovaný postup, tak aspoň zdravo ohraničený verejný duch, ktorý by bol, po prvé, schopný nájsť spôsob spoločného priznania zodpovednosti, nájsť adekvátnu príležitosť a vhodnú atmosféru pre sebaskúmanie ako i dobrovolné a osobné priznanie zodpovednosti, po druhé, bol by schopný rozličné „očisťovania" a rozličné útoky uviesť rovnako na ich pravú mieni, rozdeliť primeranú zodpovednosť za skutky a za zanedbané skutky a obrániť nevinných pred nespravodlivými následkami; počas toho mal by vedieť citlivo vyjadriť isté druhy úsudkov, napr. že: o ideách X.-a možno polemizovať, ale jeho charakter je príkladný, idey Y.-a sú konfúzne, ale jeho cítenie je čisté, talent Z.-aje nesporný, ale jeho morálka je zlá, A. nemá rád Židov, ale nemá ich rád spolu s rozličnými pánmi, B. sa nesprával veľmi pekne, ale nespáchal nič zlého, C. sa správal velmi zle, zaslúži si isté následky, ale umlčať ho nie je potrebné, D.-a treba uväzniť, ale potom ho treba nechať písať básne, E, sa správal perfektne, ale bol príliš opatrný, F, sa v súvislosti s prenasledovaním Židov správal dobre, ale ináč je veľmi konzervatívny a pre svoju feudálnu duchovnosť nemôže byť príkladom, G. sa dopustil ťažkého omylu, ale pošmykol sa na ceste nesprávne pochopeného sociálneho radikalizmu, v bezúhonnosti H.-a bola aj istá vypočítavosť, a I.-a treba nielen uväzniť, ale maďarská duchovná spoločnosť nestratí nič ani vtedy, ak ho celkom umlčí. Zdravé duchovné spoločenstvo môže po vyslovení diferencovaných a podrobných záverov zhruba skonštatovať, kto je ten, proti komu nemožno viesť žiadne konanie, koho netreba po odpykaní určitých následkov ďalej trestať, kto si môže nárokovať členstvo aj v inštitúciách s morálnou autoritou, kto má právo len na tvorivé a zárobkové možnosti a v dôsledku toho len na členstvo v zárobkových a dobročinných organizáciách, a kto je ten, kto musí raz a navždy znášať ťarchu úsudkov o svojej duchovnej bezcennosti a morálnej škodiívostí. Nedostatok správnych kritérií zaviedol pri účtovaní na mylnú koľaj ešte aj také malichernosti, ako je nadávanie do Židov, ba možno tie najviac, V tejto súvislosti treba veľmi citlivo vyznačiť hranice medzi tým, čo treba prenasledovať ako rozširovanie morálneho chaosu a kolektívneho nebezpečenstva skrytého v antisemitskom fašizme, a medzi tým, čoje iba obyčajné zovšeobecnenie, predsudok alebo averzia prostredia voči Židom začo nemožno brať na zodpovednosť. Na zodpovednosť možno brať človeka vtedy, ak prenasledovanie a vraždenie Židov schva- ľuje a želá si ho, no nikoho nemožno brať na zodpovednosť, ak druhému v nepríjemnej forme pripomenie, že je Žid; každý, kto štve proti Židom, je za to zodpovedný, no nieje zodpovedný za to, ak sa im v zlosti vyhráža čertom; zodpovednosť je na mieste, ak niekto rozšíri zavádzajúcu informáciu, že príčinou každého spoločenského zla sú Židía, no nieje na mieste, ak utrúsi poznámku o úlohe a blahobyte Židov; zodpovednosť je na mieste, ak niekto hlása morálne negatívny vplyv Židov, no nieje na mieste, ak vyjadrí prosté presvedčenie o čestnejšom charaktere kresťanov. Aby nedošlo k omylu: ani zďaleka nechcem povedať, že by to neboli neľudské a urážlivé slová, že by za nimi často neboli oveľa horšie, nevyslovené myšlienky, a že by si autori takýchto výrokov nezaslúžili zopár vážnych slov; no rovnako je možné, že je za nimi menej vášní ako naznačujú hlasné slová; každopádne však z nich pochádza to, čo možno a čoje rozumné úradnou cestoustíhai. Je prirodzené i pochopiteľné, ak človek, ktorý bol prenasledovaný a veľa trpel, si k tomu primyslí a pripočuje všetko, čo v ňom vyvoláva nepríjemné asociácie a ak to s horlivosťou pristihujúceho rozpovie policajtovi; pokladám však za veľmi škodlivé, ak sa našiel orgán, ktorý bol na základe toho ochotný skonštatovať skutkovú podstatu. Veľmi sa obávam, že za množstvom málovravných zdôvodnení, ktoré sa týkajú internácie a rozličných potvrdení, a ktoré dosvedčujú, že obvinený .hlásal fašistické heslá", sú veľmi často takéto prípady. Pri pohľade na celú túto disharmóniu treba povedať: aká škoda, že riadnemu a riadenému postupu pri braní na zodpovednosť nepredchádzal nejaký jeho explozívny a bezhlavý spôsob; v tom prípade by sa totiž úžitok a hranice regulárneho konania boli celej našej spoločnosti aj zainteresovaným ukázali v oveľa jasnejšom svetle, a na druhej strane by sa bolo vybilo množstvo vášní, ktoré ani teraz nenachádzajú iné východisko ako realizovať sa v procesoch ľudového súdu. Za takýchto okolností sa stala vážnym problémom oficiálna úloha Židov v celom procese brania na zodpovednosť. V tejto oblasti sa medzi sudcami prípadov v rozličných etapách vyšetrovania a súdenia vyskytovalo toľko Židov alebo židovskými zákonmi stíhaných osôb, takže celkom opodstatnene nadobudla empirický oporný bod - a môže rátať s vážnym ohlasom - koncepcia, Že podstatou celého účtovania je vlastne to, že v podobe odplaty za minulosť, keďívíadäri súdili Židov, súdia teraz Židia Maďarov. Nebezpccený charakter tejto koncepcie čoskoro mnohí spoznali a odvtedy často oficiálne i neoficiálne skonšta- 464 I STV ÁN R i a O ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 194 4 465 tovali, že cieľom previerok a ľudového súdnictva nieje dať příležitost Židom, aby súdili Nežidov, ale to, aby získali satisfakciu za znevažovánu ľudskú dôstojnosť a zmarené životy, za podlosť a zlomyseľnosť; vo vládnych kruhoch sa takisto veľmi skoro zrodila tendencia, že na spomínané posty treba nájsťčo najviac Nežidov. Nikto však nemal odvahu povedať, že vo chvíli, keď začne hroziť čo i len náznak nebezpečenstva takej koncepcie, treba v tejto súvislosti vo forme základného princípu vysloviť ihneď nie požiadavku, aby v rámci spomínaných konaní figurovalo podľa moinostiio najmenej Židov, ale priamo a pokojne to, aby v osobitnom súdnictve súvisiacom s prenasledovaním Židov sa ako sudcovia prípadov - či už v počiatočnom, alebo v záverečnom štádiu -vôbec nezúčastňovali Židia alebo židovskými zákonmi postihnutí ľudia. Prirodzene, možno na to odpovedať, že robiť takýto rozdiel medzi Maďarom a Maďarom je už samo osebe fašizmom, že Židia neexistujú, existujú len Maďari rôzneho pôvodu a náboženstva, ktorí sú rovnako kvalifikovaní pre každý „postoj". Vezrnime si však prípad predtým možno nepolitizujúceho Človeka buržoázneho alebo maloburžoázneho pôvodu, ktorý po návrate z pracovného tábora zistil, že mu celú rodinu vyvraždili a ktorý potom začal pôsobiť v súdnickom aparáte ako vyšetrovateľ a sudca; tvrdiť, že pri plnení týchto úloh je jeho židovské poníženie a utrpenie celkom nepodstatné, a že je jedným z mnohých maďarských demokratov, ktorí sa podľa svojich schopností podieľajú na boji prah fašizmu, bolo by prinajmenšom fikciou. Sám som síce zažil nejeden príklad podobnej sublimácie osobných momentov, a po skončení prenasledovania Židov som s dojatím konštatoval, že počet prenasledovaných, ktorí chcú a vedia zachovať v konkrétnych prípadoch účtovania objektivitu je oveľa vyšší ako som očakával; neviem však o tom, že by to bola bývala všeobecne prevládajúca tendencia. Mimochodom, nejde tu o „životné dráhy", z ktorých by chcel niekto Židov podľa spôsobu protižidovského zákona vylúčiť, ale o jednorazovú akciu, ktorej cieľom je, aby maďarský národ - nakoľko je to prostredníctvom trestov vôbec možné - obnovil svoju česť, aby potrestal a odsúdil všetkých, ktorí pošpinili jeho česť: je teda nadovšetko dôležité, aby morálna platnosť rozsudku vyneseného v tomto procese nebola neskôr v žiadnych súvislostiach zrušiteľná a spochybniteľná. Je starým dobrým pravidlom, že poškodený nemá byť zároveň aj sudcom, no v tomto prípade vystupujú v úlohe poškodeného i žalobcu evidentne maďarskí Židia. V procese Židov a ich prenasledovateľov teda - ak Židia nepoža- dujú medzinárodný súd, ale zdôrazňujú, že sú súčasťou maďarského národa - so serióznou nádejou na vierohodnosť a zmierenie musí a môže súdiť lepšia časť nežidovských Maďarov. Domnievam sa, že by nebolo zaškodilo pokojne to povedať pred tromi rokmi. Mnohí sú presvedčení, že to mala byť úloha „dobromy-seľnejších" Židov. Nepokladám však za opodstatnené, aby sme voči Židom vystupovali s podobnými morálnymi požiadavkami a aby sme si sami túto nepríjemnosť ušetrili: nech by to už bolo bývalo akokoľvek nepohodlné, nech by to bolo zo strany - na všetky podobné veci mimoriadne citlivých - Židov vyvolalo akékoľvek množstvo podráždených reakcií, nesprávneho chápania a obvinení, verím, že to mali povedať ľudia, ktorí sa ako Nežidia správali relatívne tak slušne, že majú morálne právo o tejto veci sa vôbec vyjadriť. Boli sme všetci zbabelí a pohodlní, že sme to neurobili vtedy, a že medzi sebou sme nariekali na „nedostatok miernosti" Židov v takých veciach, v ktorých rozhodujúcim činiteľom je opäť celá krajina a v nej naša vlastná kolektívna bezmocnosť. Prirodzene, vtedy i teraz je vždy ľahšie toto všetko povedať, ako - popri čiastočnej skompromitovanosti a ťažkej politickej zmätenosti maďarskej spoločnosti riadenej strednými vrstvami - uskutočniť. Lebo v čase, keď šlo o zostavenie účtovacieho aparátu a podieľaní sa množstva ľudí na procese účtovania, nadarmo mnohí nahlas i otvorene upozorňovali, že skutočnosť, že bol niekto rasové prenasledovaný, ešte neznamená, že je aj demokrat; napokon všetci kompetentní dospeli prakticky k presvedčeniu, že v prípade Židov a osôb prenasledovaných protižidovskými zákonmi hrozilo a hrozí predsa len menšie nebezpečenstvo, že sudcovia budú neskôr odhalení ako funkcionári maďarského nacistického hnutia. V praxi teda aj v tejto oblasti došlo k stotožneniu Židovstva a demokratickosti. Väčšou demokratickou otvorenosťou a bdelosťou by sa však bolo dalo mnohému pomôcť, a bolo by sa dalo vyhnúť novej protižidovskej atmosfére, ktorá sa okolo procesu účtovania utvárala takým citeľným spôsobom. Spomínaný problém sa však už neobmedzuje na oblasťzúčtovania za prenasledovanie Židov, ktoré sa z veľkej časti blíži k záveru, ale na celý verejný život nového Maďarska, a preto sa o ňom musíme osobitne zmieniť. OŽÍVAME ANTISEMITIZMU PO ROKU 1944: STARÝ ANTISEMITIZMUS A NOVÍ ANTISEMI1 Vo chvíli oslobodenia bol antisemitizmus takmer na i Uovom s ť 466 istván bibó ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 467 Tí, co nemali radi Židov, neobľúbili si ich ani potom, ale v dôsledku hrozných udalostí sa všetky zvyčajné výhrady voči nim zminimalizovali a nahlas nevyslovovali. Počas rokov, ktoré odvtedy uplynuli, tieto zábrany celkom a dokonale padli. Dnes znova existuje určitý „normálny" antisemitizmiis, ktorý svoje dôvody a dôkazy čerpá takmer výlučne z rozličných, okolností vývinu od roku 1945. Len čo sa prejavili jeho prvé symptómy, prebieha diskusia o príčinách nového antisemitizmu: podľa jedného názoru ide jednoducho o obnovenie fašizmu, druhý názor odráža presvedčenie, že proti Židom je namierená najmä podráždenosť vrstiev deklasovaných prostredníctvom pozemkovej reformy, prepúšťania z práce a iných príčin; ďalší zase tvrdia, že ide o zlé svedomie bývalých prenasledovateľov, ale trocha aj celej krajiny, s ktorým sa chcú vysporiadať obvineniami proti Židom. Na druhej strane však z času na čas odznievajú dobromyseľné alebo zlomyseľné narážky na neúnosnú mieru účtujúcich procesov, na inflačný blahobyt v rámci mocenských pozícií, ktoré sú väčšinou ostro odmietané. Ožívanie antisemitizmu nazývajú občas ;ieo-antisemitizmom, no podaktorí - práve naopak - pochybujú, či sa smie o niečom takom vôbec hovoriť, a zdôrazňujú, že ide o ožívame starého antisemitizmu, ktorý je už veľmi dobre známy z čias masových vrážd, a že dochádza k novému osmelbvaniu sa starých antisemitov. Je nesporné, že starí antisemiti sú výrazným činiteľom nového antisemitizmu. Ide predovšetkým o tých, ktorých svedomie zaťažuje nejaká vina, za ktorú ich môžu brať alebo už aj brali na zodpovednosť; potom o tých, ktorí nič vážnejšieho nespáchali, ale menšie zlomyseľnosti, neľudskosti a odmietnutie pomoci zaťažujú ich svedomie natoľko, že ak počujú o zodpovednosti za prenasledovanie Židov, začínajú sa cítiť zle, a svoj zlý pocit kompenzujú oduševnenou podporou protižidovskej atmosféry. Ďalej sú tu tí, ktorí počas prenasledovania úprimne ľutovali Židov za nezaslúžené utrpenia, no súčasne v duchu určitej starej spoločenskej hierarchie radi videli Židov na mieste „kam patria", čiže obmedzovaných, prinútených ku skromnosti a pokore, a dnes pokladajú za židovskú prepiatosť í to, ak sa niekomu z tváre nezračí taká istá smrtelná úzkosť ako v čase, keď žiadal o pomoc. Z duchovnej stránky takú istú skupinu predstavujú i ľudia, ktorí Židov odsúdených na smrť úprimne ľutovali a možno za nimi aj smútili, ale súčasne celú vec chápali ako hrozné, ale predsa len konečné riešenie židovskej otázky v Maďarsku alebo svojich špeciálnych židovských otázok. Preto teraz so zvýšenou podráždenosťou berú na vedomie, že istá časťŽidov sa napokon predsa vrátila, najmä však to, že najčastejšie vystupujúca časť maďarských Židov - budapeštianski Židia - ostala nažive, aj keď ostatné časti väčšinou zahynuti. V tejto súvislosti sa dostávame do rozporu s ľuďmi, ktorí chcú pol milióna mŕtvych oddišputovať na základe faktu, že do ich ulice sa vrátilo všetkých desať židovských obchodníkov, ba pribudli aj dvaja ďalší. Rovnako v tejto súvislosti zaznievajú morálne založeným ľuďom neprijateľné žarty, ktoré chcú tábory smrti a masové vraždy predstaviť v zábavnej a neškodnej forme. Bolo by však falošnou ilúziou a zo strany Židov sebaklamom, keby sme podstatu obnoveného antisemitizmu nevideli v inom ako v osmělení sa starých antisemitov. Je evidentné, že svojimi vlastnosťami a základnou štruktúrou ani dnešný antisemitizmus nemôže byť iný, ako bol starý. To však neznamená, že je antisemitizmom presne tých istých, ktorí toto vyznanie od začiatku štyridsiatych rokov s čoraz příšernějšími výsledkami praktizovali, ale že sa skladá takisto z predsudkov, trenie so Židmi a vplyvu spoločenských predsudkov, ako každý antisemitizmus. Kedže je nesporné, že od roku 1944 sa množstvo ľudí ocitlo vo vzťahu k Židom v novej situácii, môžeme si byť istí, že v mnohých ľuďoch sa podmienky antisemitizmu utvorili teraz nanovo. Neexistuje neo-antisemitizmus, ale existujú neoantisemili. Najviditeľnejšie sa to prejavuje v dvoch bodoch: prvým je, že existuje značný počet ľudí, ktorí pred oslobodením vyslovene neboli antisemiti, a teraz sú, dokonca sa za nich aj hlásia; druhým zas je, že v súčasnom Maďarsku, hoci roľníctvo sa nestalo antisemitským, existuje roľnícky antisemitizmus v oveľa väčšej miere ako kedysi. Zdôrazňujem, že ako roľníkov chápem striktne iba vlastnými rukami pracujúcich stredných a drobných roľníkov, lebo vieme, Že v kruhu bohatých gazdovských vrstiev, ktoré sa stali rovnocenné s panskými triedami, antisemitizmus nebol - ako to dosvedčili krivdy na Dolnej zemi roku 19I 943-ani predtým neznámy. Analýza spoločenského pozadia troch miestnych protižidovských výbuchov po roku 1944 takisto dokazuje, že nešlo jednoducho o nové ožívanie starých antisemitov. V prvom prípade sa v súvislosti s roľníckou akciou jasne črtá úloha nacionalistických stredných vrstiev, ktoré žijú v presvedčení, že národ je pod útlakom Židov.44 Druhý prípad však bol čistou protikapitalistickou proletárskou vecou, ktorý sa stal pogromom antisemitského charakteru nie v dôsledku toho, že dvaja kapitalisti, proti ktorým bol namierený hnev ľudu, boli Židia, ale preto, že tretieho, ktorý nebol Žid, nechali s ohľadom na tento fakt za cenu nie- 468 ISTVÁN B1BÓ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 469 koľkých kopnutí bežať.4' Napokon třetí případ si zasluhuje názov pogrom najmenej, lebo okná pánov, ktorí vzbudili hnev Iudu, vytĺkli bez rozdielu náboženstva, a bolo jasné, že páchateľkou bola radikálne revolučná roľnícka masa nezávislá od rozličných panských vodcov alebo navádzaní.46 Keď sa teraz opýtame, aké vplyvy a situácie môžu najnovšie urobiť z ľudí antisemitov, je nesporné, že na prvom mieste nachádzame/wra-zených veľkej spoločenskej premeny: veľkostatkárov, ľudí a vrstvy, ktorí prišli o majetkové a úradné pozície, ktorí si predtým - vďaka spoločenskej situácii - mohli dovoliť, aby odhliadnuc od istého vedomia dedičnej rodovej prevahy, neprechovávali podráždenosť voči Židom, ktorých nepokladajú za nebezpečných; no teraz sa pre nich stotožnenie demokracie, komunizmu a Židov stalo aktuálne a potvrdil ho aj istý skúsenostný arzenál. Pod ohromujúcim vplyvom spoločenských premien sa však mohli stať antisemitskými aj také vrstvy, ktorých záujmov sa spoločenská transformácia nedotkla, ba bola pre ne doslova výhodná. V súvislosti s výmenou osôb, ku ktorej došlo v rámci výmeny moci sa takisto uplatňuje staré pravidlo, že ľudia poznačení feudálno-nevoľníckym duchom oveľa ľahšie znášajú riadenie, nadvládu a prípadnú prevahu či panovačnosť tried a osôb s historickou autoritou, ako tried a osôb, ktoré prevzali moc prvý raz, a to i v prípade, ak sú to ľudia z ich radov, no ešte väčšmi, ak sa od nich výrazne odlišujú. Ďalšia skupina antisemitov vznikla v dôsledku sporov súvisiacich so zúčtovaním. Daromné hovoríme, že len ľudia so zlým svedomím majú dôvod, aby sa báli udám, zúčtovaní, previerok, čistiek; naše konštatovanie nič nezmení na skutočnosti, žeyfav, ktorý charakterizovalo očakávanie udania, zúčtovania, previerok, čistiek, nevýhodných posúdení sa rozšíril na celú krajinu; a keď zohľadníme duševný stav Židov po prenasledovaní a ich všeobecnú nedôveru, môžeme si byť istí, že noví antisemiti sa zrodili z takýchto situácií. Najvýraznejšie prípady spomínanej skupiny predstavujú tí, ktorí sa teraz jednoznačne postavili proti prenasledovaným, hoci svojho času boli na ich strane. Sám pokladám za neodpustiteľné a vidím v tom nedostatok morálneho cítenia, ak niekto, bez ohľadu na veľkosť krivdy, ktorá ho postihla, vyhlási, že: „oľutoval som, že som Židom pomohol": neraz som sa presvedčil, že autormi podobných výrokov sú ľudia, ktorí ku svojej krivde dodatočne pridávajú malú alebo nijakú pomoc, ktorú svojho času poskytli, alebo si len myslia, že ju poskytli. Podstatný však nieje počet takýchto prípadov, ani otázka, v akej miere sú vierohodné a či sa na nich zakladá väčšia časťandsemitizmu -čo naozaj nieje ani pravdepodobné -podstatnéje, že takéto prípady sú nezanedbatelnými činiteľmi morálneho zdôvodňovania a upevňovania antisemitizmu akéhokoľvek pôvodu. Mohli by sme ešte hľadať a nájsť ďalšie spoločenské a individuálne situácie z ktorých pochádzajú spory slúžiace na novšie upevňovanie antisemitizmu. Všetky však majú spoločného menovateľa, ktorým je podlá všetkých viditeľných znakov zmena spoločenskomocenskej situácie a situácie Židovstva. ŽIDOVSTVO A PROBLÉMY MOCI A NEEXISTUJÚCA ŽIDOVSKÁ MOC PO ROKU 1944 Pád kontrarevolučného vládneho systému v Maďarsku vo veľkom rozsahu vymenil predstaviteľov spoločenskomocenských, spoločenských a majetkových možností, ako i výhod a predností - nastupujúcich v nejednej súvislosti na miesto majetkového blahobytu - a tých, ktorí participujú na všetkých druhoch hodnotenia a výberu ľudí, čiže na rozdeľovaní spoločenských možností. Antisemiti a citlivejší Židia uverejňujú z času na čas fantastické údaje, ktoré dosvedčujú, v akej miere sa spomínaná výmena udiala v prospech Židov, v prospech prenasledovaných bývalými protižidovskými zákonmi. Nemalo by význam tento problém obísť, lebo Lak nežidovská ako židovská časť krajiny stratila v tejto otázke na dlhý čas svoju nevinnosť a dôverčivosť; nech je spomienka na úradný výskum pomerného počtu Židov a Nežidov v tejto súvislosti akokoľvek živá, kompetentné osoby si pri vybavovaní záležitostí ešte i dnes neoficiálne overujú údaje. My si však nemusíme overovať, či sa skutočnosť k spomínaným ľudovým štatistikám približuje menej alebo viacej, lebo komponenty výmeny máme k dispozícii aj bez overovania. Bezprostredne po oslobodení došlo k odstaveniu vrstvy veľkostatkárov, úradníckeho zboru kontrarevolučnej vlády a pravicou skompromitova-ných predstaviteľov ekonomického života; súčasne došlo k prevzatiu riadiacej a politickej moci bývalou ľavou opozíciou a stranami robotníckeho hnutia. Na čelo štátnej a poštátnenej časti ekonomického života boli dosadení noví, pravicou neskompromitovaní vedúci činitelia: takisto došlo k dočasnému obnoveniu veľkokapitálu, k zrušeniu právnych a faktických nariadení obmedzujúcich ekonomické a spoločenské uplatnenie sa Židov47a uskutočnila sa čiastočná satisfakcia za ich stra- 470 ISTVÁN BIBÓ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 471 ty. K tomu všetkému sa ako celkom přechodný jav pripojila krátka konjunktúra špekulantov, ktorým vlna inflácie umožnila čierny obchod a ľahké zárobky. Velkokapitál bol neskorším poštátnením priemyslu podstatne zredukovaný, no paralelne s tým sa v čoraz väčšej miere zvyšoval význam vedúcich predstaviteľov poštátneného priemyslu. Na základe viac-menej známych údajov rozličných spomínaných skupín o pomernom zastúpení Židov a Nežidov si môžeme byť istí, že proces výmeny, resp. čiastočného obnovenia starého stavu sa odohral v dosť širokom okruhu v prospech Židov a v prospech postihnutých protižidovskými zákonmi. Avšak tvrdeniu, že by táto výmena mala nejakú spoločnú hybnú páku, protirečí značne posilnená politika namierená sčasti proti židovským kapitalistickým vrstvám a kapitalistickým existenciá-m, v dôsledku ktorej sa v ich kruhu zdvihla taká vlna vysťahovalectva, ktorá antisemitami predpokladanú účinnosť židovskej moci veľmi spochybnila; túto pochybnosť nemôže celkom kompenzovať ani výskum pomerného počtu štátom vymenovaných vedúcich predstaviteľov ekonomického života. Pravdou je, že celá výmena sa skladá sčasti z vlastníckych situácií a pozícií založených na starých alebo obnovených společenskoekonomických štruktúrach, sčasti z nového, socialistického rozdeľovania možností a významných výhod a sčasti z celkom prechodných konjunktúr, a že sa nachádza v plnom rozsahu v neskonsoli-dovanom stave; v židovských súvislostiach jediným jej spoločným zmyslom a menovateľom je, že ku všetkým čiastkovým procesom došlo tak po skončení prenasledovania Židov ako po odstavení ich prenasledovateľov. Ťažisko problému však, bez ohľadu na to, či sú pomerné čísla konštantné alebo variabilné, nespočíva v problematike pomerného počtu, aj keď sa o ňu istá časť ľudí podľa všetkého dosť zaujíma. Musíme si uvedomiť, že kým nebudú v plnej šírke zabezpečené vzdelávacie možnosti, možnosti voľby povolania a duchovného pozdvihnutia celého maďarského ľudu, ani najradikálnejšia reorganizácia rozdeľovania maďarských ekonomických, spoločenských a politických možností nezmôže viac ako to, že posúva hore-dolu pomerné čísla maďarských pánov, kresťanských stredných vrstiev, občanov nemeckého a občanov židovského pôvodu; cesta občianskej realizácie bola totiž v Maďarsku naplno otvorená týmto štyrom skupinám, a len tým, že začneme rozličnými smermi posúvať a meniť ich pomerné čísla, nedôjde ani k ozdraveniu organizmu maďarskej spoločnosti, ani k jej vyrovnanejšiemu vývinu či psychickému upokojeniu. Napriek tomu je potrebné poukázať na vzťah určitých nevyjasnených hodnotiacich a selekčných hľadísk a nejasne hodnotených masových tendencií, dostredivých a odpudivých síl k posunu pomerného zastúpenia Židov a Nežidov. Niepreío, lebo spôsobili posun pomerného počtu, a nie kvôli „vylepšeniu" týchto čísiel, ale preto, lebo poskydi falošné kritériá hodnôt, a správne rozdelenie maďarských spoločenských a politických možností sa môže uskutočniť len po ich vyjasnení. Dôležité sú dve súvislosti: prvá sa utvorila medzi Židovstvom a antifašistic-kosťou, druhá vznikla medzi Židovstvom a komunistickosfou. Stotožnenie alebo usúvzťažňovanie Židovstva a demolcratickosti hrozilo vždy v každej krajine, kde demokratický vývin nebol plynulý, kde treba viesť boj s veľmi silnými a masovými feudálno-aristokraticko-ne-voľníckymi tradíciami a kde treba likvidovať veľmi silné sociálne a emocionálne väzby na to, aby mohla vzniknúť koncepcia spoločnosti založená na kvalitatívnej rovnosti a rovnocennosti všetkých ľudí. V takomto prostredí bolo pre emancipovaných Židov - ktorí nemuseli premáhať feudálne zábrany a ktorí sa v prevažnej miere zbavili väzieb na svoje staré spoločenstvo - vždy jednoduchšie a prirodzenejšie postaviť sa na stranu demokracie, ako pre iné vrstvy. V dôsledku odlišného charakteru historických událostí a pre izoláciu Židovstva od ostatných častí spoločnosti bolo vždy ilúziou pripisovať tejto demokratickosti osobitnejší, príkladný, propagačný vplyv; naopak, spojenie Židovstva a demokratickosti stalo sa čoskoro obsahom protidemokratických prúdov. S tým súvisiace ťažkosti sa v strednej Európe - v Maďarsku od prelomu storočia- prejavili všade; po úpadku spôsobenom prvou svetovou vojnou, po októbrovej revolúcii, rozpade historického Uhorska a páde Republiky rád sa stotožnenie Židovstva a demokracie stalo súčasťou aj oficiálnej ideológie kontrarevolúcie. Plný rozvoj fašizmu znamenal v tejto súvislosti podstatnú zmenu v takom zmysle, že usúvzťažnenie Židovstva a demokratickosti urobilo z jednoduchej reakčnej mylnej predstavy hrozivý princíp praktickej politickej selekcie. Fašizmus v celej Európe zapríčinil rozklad tých inštitúcií a tradícií kolektívnej disciplíny, ktoré obmedzovali surovú túžbu po moci, mocenské výchylky, ľudskú krutosť a - na rozdiel od principiálnych cieľov, ideí a myšlienkových systémov - bezcitný egoizmus; fašizmus si po celej Európe a v každej krajine vybral typ fašistického človeka s fašistickou morálkou, ktorý je v záujme uplatnenia vlastného násilia ochotný rozvrátiť nepríjemnú kontrolu princípov podriaďujúcich 472 ISTVÁN BIBÔ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU FO ROKU 194 4 473 spoločnosť objektívnym cieľom. Maďarsko bolo, spolu s celou strednou Európou, pre spoločenské sily, emócie a slepé uličky ukryté v pozadí fašizmu, ako i pre stredoeurópsku situáciu Židov a priori odsúdené na to, aby prežilo jednu z antisemitských obdôb fašizmu; navyše, nemecké susedstvo a presila zohrali osobitnú úlohu v tom, že nenávisť voči Židom a prenasledovanie Židov boli intenzívnejšie, ako by ich bo! vyprodukoval maďarský fašizmus sám od seba. Znamenalo to toľko, že skúšobným kameňom celého fašistického výberu sa stal prevažne práve vzťah k Židom alebo ľuďom židovského pôvodu, ktorých prenasledovanie izolovalo v takej miere, ako nikdy nič predtým. Teda fašizmus upriamil svoj politický a morálny výber výlučne na nežidovskú maďarskú spoločnosť, pričom výberu takého rozsahu nebola maďarská spoločnosť - vrátane revolúcie roku 1848 - podrobená už celé stáročia. Počas dlhého obdobia od prvého protižidovského zákona po krvavý pád kontrarevo-lučného vládneho vedenia dostal každý, koho sa protižidovské zákony netýkali, v najväčšej možnej miere a množstve príležitosť, aby upadol do megalománie, stal sa neľudským a krutým, nevďačným a podlým, aby sa mohol násilne alebo amorálne uplatniť, dostať sa k moci a blahobytu, a aby mohol blahobyt nezodpovedne užívať. Tieto možnosti si z ľudí, ktorých sa netýkali protižidovské zákony, vybrali do posledného nielen všetkých podlých a zákerných, ale ešte aj z priemerne slušných dostali na povrch všetko zlé, čo v nich bolo iba skryté. Odtiaľto pochádza moment, prostredníctvom ktorého situácia Židov narušila demokratický výber morálne založených vedúcich predstaviteľov Maďarov, ide o to, že selekčný vplyv fašizmu sa voči Židom a ľuďom prenasledovaným protižidovskými zákonmi - medzi ktorými je prirodzeným spôsobom práve tofko alebo nie podstatne menej fašisticky orientovaných jednotlivcov - neuplatnil. V čase pádu fašizmu stála teda popri sebe nežidovská a židovská časť maďarskej spoločnosti; jed-napovyberaná a v hojnej miere kompromitovaná, druhá s bremenom obrovského množstva nespravodlivého utrpenia a fašizmom neskompromitovaná. Daromné sa konštatovalo aj hlasne, aj oficiálne, že fakt prenasledovania protižidovskými zákonmi ešte nikoho neurobí demokratom, prakticky, pre nedostatočný počet demokratov predsa len nadobudla význam skutočnosť, že Židia spĺňajú aspoň negatívnu podmienku demokratického výberu, l.j. že pravdepodobne nie sú kompromitovaní fašizmom. Žiaľ, nestalo sa, že by niekto z dôveryhodných - na túto úlohu povolaných - osôb bol vyslovene v židovských súvislostiach po- ukázal na rozdiel medzi starými aktívnymi Iávičiarmi, antifašistami a príslušníkmi robotníckeho hnutia a medzi tými, ktorí sa proti fašizmu postavili v dôsledku prenasledovania Židov; nie preto, aby tých druhých ukázal v nepriaznivom svetle, ale preto, aby právo účasti na poskytovaní demokratického príkladu a učenia vyhradil tým prvým. Keďže na tento rozdiel nikto nepoukázal, všeobecná nepoškodená povesť Židov mala za následok dva závažne fenomény so spätným vplyvom: prvým bola požiadavka demokratického učenia, udeľovania lekcií a naprávania, druhým vystupovanie v podstate fašisticky orientovaných ľudí v mene demokracie. Učenie a udeľovanie lekcií začali byť nebezpečné najmä vtedy, keď ich predstavitelia vystupovali aj ako osoby, ktoré počas celého fašistického panstva jasne videli pravé záujmy maďarského ľudu, jasne rozoznávali iluzórny a nebezpečný charakter šovinistickej politiky upriamenej na obnovenie historického Uhorska; pre tieto zásluhy teda majú aj dnes právo napomenúť ako šovinistov všetkých, ktorí si poníženie z prehranej vojny a osud zahraničných Maďarov berú príliš k srdcu, hovoria o nich v rozličných situáciách a požadujú národnú hrdosť a obranu národných záujmov. Dôveryhodné zhodnotenie takýchto otázok treba naozaj prenechať ľuďom, ktorých odpor voči rozličným druhom fašizmu a národnému iluzionizmu sa zrodil skôr ako začalo prenasledovanie Židov. Vystupovanie fašisticky orientovaných ľudí v mene demokracie sa stalo nebezpečným najmä v situáciách revolučného násilia. Je veľmi dôležité, aby sme vedeli jasne rozlíšiť revolučnosť a faäistické násilie; k ich stotožneniu inklinujú najmä konzervatívne prvky, pre ktoré obe znamenajú elimináciu získaných práv, formálnych právnych postupov a miernych metód. No nie každá odhodlanosť, bezohľadnosť a mocenská ambícia znamená fašizmus alebo príbuznosť s fašizmom; dokonca fašizmus neznamená aniprincipiálnaodhodlanosť, bezohladnosťa mocenská ambícia, v súvislosti s ktorými sa už vynárajú vážne problémy. Medzi revolučnou mentalitou a fašistickou mentalitou ešte vždy ostáva celkom jasne a ľahko označiteľná hranica: revolučná mentalita je v záujme nejakého principiálneho cieľa a pod prísnou vládou tohto cieľa ochotná eliminovať každú ohľaduplnosťa citlivosť; fašistická mentalita v záujme svojho bezohľadného a necitlivého postupuje ochotná vykonať akékoľvek služby, osvojiť si akúkoľvek skutočnú alebo pseudoideo-lógiu a je ochotná jej slúžiť, pričom - sledujúc zákony vlastnej samoúčelnej zvlčilosti - každú chvíľu prekračuje jej ciele. Keďže dnes má revo- 474 ISTVÁN BIBO ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 475 lučhosť prakticky totožný rozsah s komunizmom, dospeli sme k bodu, kde treba objasniť otázku stotožnenia komunizmu a Židovstva. Stotožnenie komunizmu s mocenskými úsiliami Židov sú starým heslom európskeho konzervativizmu i množstva prúdov európskeho fašizmu. V Maďarsku sa najmä po prvej republike rád stalo toto stotožnenie frázou kontrarevolučného verejného života až natoľko, že v kruhoch maďarských stredných vrstiev sa celkom udomácnila predstava, že v riadení komunizmu a v jeho všeobecných smerniciach sa uplatňujú jednoducho židovské záujmy a ciele, a konexie so Židmi úplne stačia, aby mal niekto kontakty s komunistami. Veľkosť pojmového chaosu ilustruje poznámka, ktorú som nedávno počul: „Čo majú komunisti proti N. N., veď ten bol vždy liberál!" Túto zázračne nezmyselnú vetu môžeme pochopiť len tak, ak vieme, že v reči maďarských stredných vrstiev liberál znamená priateh komunistov, kým komunista znamená účastníka židovskej moci. Zoštátnenie veľkopriemyslu, ktoré nemilosrdne postihlo i Židov, bolo vari prvým krokom, ktorý otriasol stabilitou tohto chápania. Vo väčšej perspektíve je najlepším príkladom vývin situácie Židov v Rusku, ktorý jasne ukazuje, že vývinom komunizmu, bez toho, že by bol na začiatku „inklinoval k Židom" a neskôr sa stal „protižidovský", hýbu celkom iné sily ako je vzťah k Židom. Je však pravdou, že židovské intelektuálne a židovské remeselnícke vrstvy relatívne ľahšie a rýchlejšie reagovali na komunizmus, čo možno ľahko vysvediť odlišným vzťahom Židovstva k feudalizmu a kapitalizmu, ako i väčšou náchylnosťou k spoločenskej kritike. Významným predpokladom prijatia socializmu, najmä marxistického socializmu je totiž domyslenie vnútornej logiky kapitalizmu až po jej definitívne dôsledky; takže ľudia poznačení aristokraticko-feudálnym duchom ťažko môžu dospieť čo len k číremu pochopeniu marxizmu. Teda cez túto skutočnosť a nie cez tajné spojenectvo židovského kapitalistu a židovského socialistu súvisí kapitalizmus Židov so socializmom Židov. Spomínaná súvislosť nemá masový charakter; jej výsledkom je elitný výber z komplexne buržoáznodemokratickej židovskej spoločnosti, ktorý sa ocitne vo veľkom taviacom a asimilujúcom prostredí robotníckeho, najmä revolučného robotníckeho hnutia. V takom pomere, v akom postupuje vývin celej spoločnosti, utvárajú sa aj predpoklady na to, aby sa zloženie všetkých, čo sa zapájajú do hnutí a akcií socializmu, primerane vyrovnalo. V Maďarsku po roku 1944 neznamenali v tejto súvislosti problém starí príslušníci hnutia, ani na základe seriózneho výberu s hnutím asimilovaní noví členovia, ale masa nových sympatizantov, ktorých do hnutia priviedol a privádza spätný vplyv nedávneho prenasledovania Židov. Ich veľký počet okrem číreho faktu prenasledovania súvisí so špecifickými maďarskými okolnosťami. Po rozsiahlej európskej expanzii hitlerovského prenasledovania Židov sa totiž po celej Európe utvorila situácia, v ktorej sa proti prenasledovaniu Židov postavili dva vážne činitele: bojovná lavica a v jej rámci predovšetkým komunizmus, a rozličné serióznejšie bašty európskej tradície, ako cirkvi, konzervatívna byrokracia, konzervatívne stredné vrstvy. Je nesporné, že v Európe bol dynamickejší prvý činiteľ, lež druhý, nie natoľko v oblasti svetonázorového boja, ale skôr v oblasti bezprostrednej fyzickej obrany a záchrany Židov, prejavil nezanedbateľnú silu. V Maďarsku však v tejto otázke sily európskeho konzervativizmu - ako sme videli - napriek každému príležitostnému úsiliu vcelku zlyhali; zlyhali, lebo ich vzťah ku kontrarevolučnosti - nainfikovanej už predtým fašizmom- im v rozhodujúcich chvíľach nedal dostatok istoty. Dôsledkom toho bolo, že v podstate apolitická masa maďarského Židovstva, ktorá dovtedy relatívne pasívne nasledovala isté vcelku konzervatívne liberálno-kapita-listické vedenie, v otázke prenasledovania Židov - tak v oblasti zaujatia morálneho postoja, ako v oblasti fyzickej obrany- teraz nevidela nič iné, ako komunistickú stranu. To však neznamená, že spomínaná masa sa stala prevažne komunistickou, veď nasledovať komunistickú stranu po jej rozličných protikapitalistických akciách dokáže ešte menej; znamená to iba toľko, že isté vedenie obnovujúce v Maďarsku kapitalizmus znamenalo by súčasne aj kontrarevolučné, antisemitské akcie. Nikto nemá právo namietať voči takémuto chápaniu otázky, lenže ide o masový fenomén, ktorý' prináša so sebou určité problémy. Zaoberať sa istou časťou tohto problému pokladá za aktuálnu úlohu aj robotnícke hnutie: ide totiž o to, že v prípade značnej časti sympatizujúcej masy prežívajú ohľadne životného štýlu, životných ideálov a foriem myslenia základné buržoázne tradície. Bolo by zbytočné vec dlhšie vysvetľovať, lebo ráznosť a tvrdosť, ktorými strana tieto buržoázne tendencie sama v sebe prenasleduje a v prípade potreby úplne vylučuje, a jej všeobecný postup v smere obmedzovania možností kapitalisti-kých a obchodných existencií je skôr tvrdší ako miernejší než to môže považovať za nevyhnutné vonkajší pozorovateľ. Ďalšia skupina sympatizantov však už nieje natoľko rozoznateľná, 476 ISTVÁN H I B Ó ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 477 hoci problém, ktorý vyvoláva je takisto dostatočne verejný a dostatočne jasný: ide o tých, ktorých do hnutia a v jeho rámci k stopercentnej spoľahlivosti vedie presvedčenie, že komunisti požadujú a uskutočňujú najenergickejšie útočné a trestné akcie proti nepriateľom, najmä proti fašizmu a dávajú svojim prívržencom silné a účinné mocenské pozície. V záujme toho, ak je treba, vzdáva sa tento psychický stav ochotne, bez ťažkostí a úplne aj svojich buržoáznych zvyklostí a tendencií. Spomínaný psychický stav sa skladá z dvoch komponentov, ktoré možno posudzovať z veľmi rozdielnych morálnych hľadísk. Prvý, zriedkavejší je hľadaním satisfakcie, ktoré po utrpených krivdách nieje schopné nájsť vnútorný pokoj, druhý, častejší, sú mocenské výchylky, samoúčelná záľuba v násilí a moci, čiže to, čo sme nazvali fašistickou mentalitou. Uskutočniť selekciu proti takýmto tendenciám nieje ľahká a rýchlo realizovateľná vec, lebo ak sa bude klásťdôraz na čelenie tvrdým metódam, ohrozí sa revolučnosť, ale ak sa zdôrazní eliminácia Židov, dôjde namiesto redukcie fašistických prvkov k ich posilneniu. Vyplýva z toho množstvo rozličných vecí, ktoré jednotlivé akcie strany zavedú miestami prakticky na scestie alebo sa dotknú popularity strany, Môžeme vari po tom všetkom povedať, že v mocenskom aparáte maďarského komunizmu sa utvorili také súvislosti a väzby, ktoré dohromady znamenajú pre Židovstvo mocenské možnosti? Mnohým bude znieť čudne, ak povieme, že v Maďarsku - po zohľadnení celej reálnej situácie a všetkých vývinových možností-je momentálne židovská moc menšia ako v najnovšom veku kedykoľvek predtým; a ak povieme, že dnes je celý maďarský spoločenský a politický vývin na takom stupni, že čoskoro zaniknú všetky problémy pomerného počtu Židov a Nežidov. Čo znamená židovská moc? Používanie takého pojmu treba veľmi jasne ohraničiť, ak nechceme skíznúť do zavádzajúcich banalít, ktoré s ním súvisia. Osobnú pozíciu, mocenské možnosti niekoľkých, mnohých ľudí môžeme nazvať spoločnou mocou, ak tieto osobné pozície, funkčné okruhy a možnosti v štruktúre spoločnosti nejakým spôsobom trvale kooperujú, a v tejto spolupráci má istý spoločný moment - v danom prípade ten, že vlastníci spomínaných pozícií sú Židia - rozhodujúcu, koordinujúcu a usmerňujúcu úlohu. Podľa toho nám musí byťjas-né, že v danom zmysle ani všetci Židia, ani špeciálne maďarskí Židia -v dôsledku svojich spoločenských pozícií, svetonázorovej orientácie, rozmanitosti a roztrieštenosti národnej a kolektívnej príslušnosti - netvo- ria spolu akúsi jednotnú židovskú moc. Nemôžeme povedať ani to, že by vyslovene náboženské a iné organizácie Židovstva mali v Maďarsku významnú politickú moc. O židovskej moci môžeme hovoriť len v tom zmysle, že môžeme hľadať v spoločnosti také, vcelku nežidovské mocenské organizácie, vo fungovaní a pôsobení ktorých majú v určitých pozíciách a kompetenciách rozhodujúcu, koordinujúcu a usmerňujúcu úlohu Židia. V tomto zmysle židovskou mocou bola kedysi židovská polovica maďarského kapitálu: šlo o organizáciu, ktorá bola pospájaná široko rozvetvenými osobnými a materiálnymi väzbami spoločnosti, známosťami, vzájomnými službami, spoločnými akciami a záujmami, úsilím o založenie a udržanie existencie, a celou touto sieťou bolo možné v adekvátnej chvíli v záujme nejakej veci, potreby, ťažkosti, krivdy, požiadavky „Židov" a podaktorých Židov ako Židov pohnúť, mohla sa použiť vo forme prostriedku, mohli ju primäť k obetavosti; a bola to organizácia, ktorá v rámci vlastných širokých a voľných záujmových relácií bola ochotná podobné veci svojou vážnosťou podporiť, a v tých istých rámcoch bola ochotná riadiť vlastné akcie, koncipovať vlastné deklarácie takým spôsobom, aby v nich zohľadnila jednotlivé spoločné alebo židovské aspekty. V menšej miere rovnaké možnosti obsahovala istá časť tlačového a kultúrneho aparátu, ako i niektoré ľavicové politické organizácie. Pri pohľade zblízka vôbec nefungovali tak, ako si to mnohí - na základe príslušných antisemitských hrôzostrašných príbehov-predstavujú, a aksanáhodou za dôveryhodnosť udalostí zaručil Žid, ktorý sa obrátil na ktorúkoľvek z týchto moci, mohol zažiť trpkú skúsenosť z nefungovania „židovskej súdržnosti" alebo z jej ovplyvni-teľnosti z iných hľadísk. No každý, kto sa k nim približoval so skromnejšími požiadavkami, mohol sa presvedčiť, že hoci nedisponovali po židovsky orientovaným súvislým plánom a účinným kolektívnym vedomím, boli to jednako zo židovského hľadiska „použiteľné" organizácie. V tomto význame dnes v Maďarsku solídna, fundovaná židovská moc neexistuje. Situácia je predovšetkým taká, že - odhliadnuc od poštátnenia veľkokapitálu - židovské existencie sa nevedeli spamätať zo spustošenia a rozptýlenia, ktoré utrpeli počas platnosti protižidovských zákonov a prenasledovania, a nevedeli sa zapojiť do hospodárskeho života tak, ako boli do neho zapojení predtým; navyše, ich perspektívy sa budú iba zmenšovať. V oblasti veľkých organizácií spájajúcich jednotlivé existencie je situácia taká, že v súčasnom Maďarsku organizácie a recipujúce prostredia, ktoré sa kedysi naozaj uplatňovali, t.j. kapita- 478 ISTVÁN BIBÓ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 479 lizmus práve tak ako Tavičové politické organizácie, sa spolu so svojou nežidovskou polovicou bud roztrieštili, alebo splynuli, alebo sa ocitli vo vzťahu totálnej závislosti. Je všeobecne známe, že v dôsledku takto charakterizovanej situácie vzrástol počet zamestnaných Židov vo verejných službách, poštátnenom hospodárskom živote a v straníckej organizácii, no otázka, či týmto spôsobom formované existencie znamenajú takú istú súvislú spoločenskú, mocenskú sieť, akú predstavoval bývalý „židovský kapitál", je viac ako pochybná. Daromné sa na niektorých miestach umiestnilo vo významných pozíciách toľko a toľko ľudí židovského pôvodu: či tieto situácie v danom prípade znamenajú niečo aj vo veci židovských záujmov, židovskej súdržnosti, židovských krívd, je celkom neisté. Množstvo Židov, ľudí postihnutých protižidovskými zákonmi, židovských organizácií a židovských záujmových spoločenstiev má z času na čas aj v súvislosti s oprávnenými alebo prirodzenými požiadavkami trpké, alebo prinajmenšom trpkasté skúsenosti, kedza Židov považovaní vlastníci pozícií neprejavujú priveľkú ochotu vziať na plecia židovské veci ako vlastné, najmä ak spomínané veci nemajú nič spoločné s politickou líniou a cieľmi usmerňujúcimi štátnu moc, hoci nie sú s nimi ani v rozpore. Takže medzitým Čo masy kresťanských stredných a maloburžoáz-nych vrstiev sú skalopevné presvedčené, Že v Maďarsku je Židom tak dobre a majú toľko moci, ako ešte nikdy, každý, kto vníma situáciu Židov ako celku z pozície Žida musí vidieť, že v pozadí celej mocenskej situácie, všetkých pozícií a možností kritiky je postavenie Židov kdesi labilné, krehké a ohrozené. Stav ohrozeniaje zvonka viditeľný len v prejavoch spoločenských síl, ktoré rátajú s víťazstvom kontrarevolúcie a reštaurácie; preto sa spája pocit ohrozenia aj v prípade nekomunistických Židov s hrozbami kontrarevolučnej reštaurácie a so strachom z týchto hrozieb. Ich strach je opodstatnený iba potiaľ, že explozívne a netlmené antisemitské akcie by hrozili len v rámci kontrarevolučnej reštaurácie. Krehkosť židovskej situácie je však aj nezávisle od toho hlboko aktuálna. Je aktuálna, lebo situácia Židov sa v posledných desaťročiach -počas kontrarevolučnej averzie proti Židom, v rokoch konsolidácie, protižidovských zákonov a napokon počas radu si protirečiacich výchyliek po oslobodení - vždy viac a viac vyostrovala, až dospela k takým silným a ostrým stotožneniam, v rámci ktorých vec Židov prišla o všetku svoju samostatnosť. Obrovský židovský veľkokapitál a židovská veľkoburžoázia by už ani v najúspešnejšej reštaurácii nemohli byť ničím iným ako dosť skromným spoločenstvom závislým od konzervatívnych spoločenských a politických mocí; a židovský demokratizmus a radikalizmus, ktoré sa počas histórie stotožňovali s rozličnými organizáciami, a spolu s nimi sa prevažne ocitli v slepej uličke, sú v súčasnosti prakticky závislé od niečoho, čo sa s nimi nikdy vážne nestotožní: od revolučnej strany robotníckeho hnutia. Ide totiž o politickú organizáciu, ktorú možno len v minimálnej miere použiť na to, aby mohla byť vo vážnych a širokých súvislostiach užitočná v záujme cieľov spadajúcich mimo okruhu jej vlastnej disciplíny, vnútorných zákonov a cieľov. Medzi ľuďmi, ktorí sa nachádzajú v menších mocenských pozíciách strany môže byť a je veľa takých, v ktorých je spomienka na židovské kolektívne vedomie, židovskú súdržnosť a utrpenie Židov stále živá; tento fakt môže zohrať úlohu pri vybavovaní vecí, posudzovaní ľudí, pochopení otázok, no jeho výsledkom sú iba príležitostné, krehké a neisté možnosti. Iba organizácie rozvetvené do šírky spoločnosti sú vhodné na to, aby sa v nich udomácnili rozličné relácie a spleti spoločenskej solidarity; strana komunizmu má takú disciplínu a celú vnútornú štruktúru, že jednak smerom hore, k vlastnému vyššiemu vedeniu, jednak smerom dolu, k masám a vo vzťahu k nim je vybudovaná na pevných a napätých väzbách, v rámci ktorých jednotlivé pozície nemajú vlastnú oporu a rovnováhu, ale sú závislé od straníckych síl uplatňovaných zhora i zdola a od ich stanoviska a vnútorných prúdov závisí, dokedy budú trvať. Neexistuje teda možnosť, aby niekto po-stavU stranu - bez ohrozenia svojej pozície - trvale a systematicky do služieb inštitucionálne odlišných záujmových súvislostí, ktoré zasahujú spoločnosť v celej šírke. Kým v minulosti potrebovala otvorene antisemitská kontrarevolučná štátna moc na odstránenie Židov z ich ekonomických pozícií a štátnych zamestnaní osobitný zákon, ktorý vnútri krajiny spôsobil skutočný otras a v zahraničí vyvolal voči Maďarsku vážne odsúdenie, dnes, ak riadiace sily strany prídu na to, že z hľadiska ďalšieho vývinu strany je nevyhnutné, aby toľko a toľko pozícií nebolo obsadených Židmi, nepotrebujú žiadny zákon, môžu sa rozhodnúť bez toho, že by čo len raz vyslovili slovo: Žid. Prirodzene všetci, ktorí sú poznačení skúsenosťami z totožnosti židovskej moci a komunistickej moci a skúsenosťami z totožnosti krívd, ktoré utrpeli od Židov a komunistov, vôbec nechápu, čo by podnecovalo komunistov, aby sa zaoberali škodlivými následkami židovsko-ko-munistickčho stotožnenia. Vidí sa im, že tieto následky sú v maximálnej 480 1STVÁN BIBÔ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 194 4 481 miere prítomné, a pokiaľ si ich komunisti nevšimnú a nič proti nim neurobia, príčinou tohto ich postoja môže byť len jedno: takto to pokladajú za správne, a preto ani nemienia nič urobiť. Pre komunistickú stranu však aktuálny charakter problému neurčuje duševný stav rozličných, sčasti proti sebe stojacich skupín spoločnosti, ale vnútorné zákony vlastných akcií a vývinu. Na ich rovine však má požiadavka, aby sa komunistická strana s týmto problémom zaoberala, dve podmienky: prvou je, aby sa na vnútornom vývine, rozvoji, úspechu alebo neúspechu vlastných akcií strany ukázalo, že židovsko-komunistické stotožnenie je už aktuálnym nebezpečenstvom, s ktorým je potrebné rátať. Druhou podmienkou je, aby stranícky dorast odrážal rozšírenie spoločenského pozadia strany, ku ktorému došlo po oslobodení, a ktoré po istom čase bezpodmienečne zmení všetky staršie alebo novšie štrukturálne jednostrannosti, o ktorých sme už hovorili. Prirodzene, neuskutoční sa to podľa fantazijných predstáv stredných vrstiev, t.j„ Že v rámci strany prebieha boj medzi jej židovským a protižidovským krídlom, že protižidovské krídlo nejakým spôsobom sympatizuje s národnými antikomunistami a chce im komunizmus spríjemniť. Rozšírenie spoločenského pozadia dorastu, podobne ako výchova takýmto spôsobom povyberaných nových vodcov uskutočňuje sa v rámci vzájomnej a nadšenej spolupráce vedúcich vrstiev nežidovského a židovského pôvodu, a nová vedúca vrstva - podľa evidentných príznakov - nebude brať o nič väčší ohľad ako staršia vrstva na tých, ktorí do nej vkladajú nádeje na nejakom národnom či antisemitskom základe. Na úrovni nižších vedúcich garnitúr a straníckych más si však naozaj možno predstaviť, že v priebehu tohto procesu sa objavia disonantné a s antisemitizmom hraničiace fenomény; ale požiadavka, aby strana mohla byť využitá ako prostriedok síl nachádzajúcich sa mimo jej vlastnej cesty a vlastných cieľov, je podobne ako v iných, aj v týchto súvislostiach nepredstaviteľná. CESTY RIEŠENIA Čo naznačuje celkový obraz univerzálneho prenasledovania Židov a najnovšej situácie v Maďarsku? Naznačuje, že ide o taký neľudský dehuma-nizovaný vzťah, o taký začarovaný kruh predsudkov, obáv, spoločenských konfliktov, vážnych krívd a prenasledovaní, ktorý má vo vášniach, pohyboch a myšlienkach ľudí množstvo kanálov a ciest, a preto aj po prípadných odmäkoch bude treba len veľmi málo na to, aby neľudské situácie ďalej pokračovali, aby sa rekonštruovali alebo začali odznova. Konštatovali sme, že proti tomu všetkému je neperspektívne hľadať jediné „riešenie", jediný zázračný prostriedok či čarovné heslo; nevyhnutnosťou je spomalenie trvajúceho obehu, ďalej zmena podmienok v jeho pozadí a poľudštenie atmosféry, ktorá ho obklopuje. V maďarských súvislostiach predstavuje najdôležitejšiu úlohu utvorenie a šírenie ducha priznanej zodpovednosti za prenasledovanie Židov a súčasne vybudovanie všeobecnej koncepcie, v rámci ktorej sa otázka zodpovednosti alebo viny v procese právneho či morálneho účtovania bude brať veľmi vážne, pričom budú vyjasnené aj podmienky, miery a hranice účtovania; nie menej dôležitou úlohou je súčasné seriózne uznanie skutočnosti a možnosti asimilácie a osobitného židovského povedomia i utvorenie primeraných podmienok a žičlivého prostredia pre jedno aj druhé, ako aj očistenie otázky celej kolektívnej príslušnosti od všetkých všeobecných schém, pretvárok a požiadaviek; a napokon je tu úloha bdelosti voči novým prejavom antisemitizmu, najmä voči koncepcii, ktorá chce stotožnením demokracie a Židovstva vyvolať medzi oboma vzájomnú nenávisť, čo súčasne znamená bdelosť a odpor voči tým falošným hodnotiacim a výberovým hľadiskám, ktoré pre spomínané stotožnenie ponúkajú príležitosť. V záujme veci musí každý vo svojom okolí vystúpiť proti tým, ktorí či ako Židia, či ako antisemiti, žijú a konajú v predstave mylného stotožnenia demokracie a Židov, nech už je to v danom prípade akokoľvek nepohodlná a nevďačná obojsmerná úloha. To však v žiadnom prípade nemôže znamenať požadovanie politiky, ktorá sa krúti vyslovene okolo židovskej otázky a antisemitizmu, alebo chce „vylepšiť" pomerné čísla, ale môže sa uskutočňovať len v mene politiky, ktorá komplexne presahuje a prekračuje všetky doterajšie neduhy maďarskej spoločenskej selekcie, ktorých jedným a nie jediným symptómom sú tzv. pomerné čísla Židov. Najkonkrétnejším problémom politiky, ktorá je totožná s úsilím o uskutočnenie beztriednej spoločnosti, jejednak transformácia celého výchovného systému, jednak vyzdvihnutie ešte vždy najzaostalejšej časti maďarskej spoločnosti - maďarskej roľníckej chudoby - z tej pasivity a mimospoločenskej situácie, ktorá je konečnou a ešte i dnes najhlavnejšou príčinou rozličných jednostranností maďarskej spoločenskej selekcie. Všetky spomínané úlohy - odhliadnuc od momentálnych problémov maďarskej situácie - môžeme so všeobecnou platnosťou zhrnúť s konštatovaním, že sú potrebné dve veci: prvou je židovskú otázku presahujúci všeobecný zápas proti predsudkom, ktoré hlásajú fatálne 482 J S T V Ä N' BIBŮ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 483 kvalitatívne rozdiely medzi ľuďmi, a za spoločenský poriadok založený na kvalitatívnej rovnocennosti ľudí, čiže za nový poriadok a rovnováhu prostredia obklopujúceho Židov; druhou - v židovsko-nežidov-skom vzťahu chápanom v úzkom význame - je spätná humanizácia, poľudštenie, zreálnenie ciest ľudskej komunikácie, giest a tónov oznamovania, stýkania sa, kladenia otázok, odpovedania, vyčítania, vysvetľovania, účtovania, brania na zodpovednosť. Poľudštenie neznamená, že slová a otázky nenazveme menom a zahalíme ich do všeobecných formúl, ale znamená, žedáme priestorná uplatnenie ľudského obsahu ukrytého v židovsko-nežidovských vzťahoch zaťažených predsudkami a zmeravených do schém. ZAVER Proti celému môjmu myšlienkovému postupu zaznie určite množstvo námietok a kritických pripomienok, čo je napokon v poriadku. Dopredu by som chcel odpovedať len na niekoľko najvýznamnejších poznámok, ktoré určite odznejú. Prvou z nich bude, že celý postup myšlienok obchádza spoločenské jadro otázky v sprievode príliš veľkého množstva morálnych princípov, psychologických momentov a analýz individuálnych postojov, pričom jadro otázky sa stručne a jednoducho redukuje predsa len na pravdu, že vyhrotenie židovskej otázky súvisí s ^rúchami a ťažkosťami spoločenského vývinu, a po očistení cesty spoločenského rozvoja, na ceste smerujúcej k beztriednej spoločnosti prakticky zanikne. Neraz som túto tézu potvrdil, čo je najpodstatnejšou a najrozhodujúcejšou časťou pravdy súvisiacej s naším problémom. V oblastiach, kde sa nachádzajú kolektívne hystérie, fašizmus, antisemitizmus a podobné javy, nájdeme však ďalšie morálne a psychologické problémy, bez povšimnutia ktorých nemôžeme uspokojivo vysvetliť vyostrenie protikladov, a nemôžeme sa vyzbrojiť proti neočakávaným prekvapeniam. Druhou námietkou bude, že práve v dôsledku prekonaného úsilia o objektivitu stáva sa celý myšlienkový postup nespravodlivým, lebo natoľko paralelne pristupuje ku krivdám a skúsenosúam Židov a prostredia, že napokon, bez ohľadu na to, koľko ráz zdôrazňuje rozdiel, utvára pre analýzu otázky takú atmosféru, v ktorej sa krivdy spáchané na prostredí a záporné skúsenosti prostredia zdajú byť rovnocenné s nesmiernym množstvom Židovského utrpenia; a je mimoriadne nebezpečné objektívnym myšlienkovým postupom podporiť názor, že na vzniku anti- semitizmu sa podieľajú Židia, a analýzou rozličných verejných prejavov antisemitizmu, častým opakovaním ich tvrdení dať im právo na existenciu. Paralelný prístup a vyslovenie protižidovských názorov však nesleduje zámer dať za pravdu obidvom stranám a urobiť medzi Židovstvom a antisemitizmom akúsi bilanciu strednej cesty. Paralelný prístupje potrebný, lebo bránu vedúcu k spoločenskej a spoločensko-psychologkkej skutočnosti nemožno nikde a za žiadnu cenu uzamknúť; a práve myšlienkový postup, ktorý chce ovplyvniť morálny postoj ľudí je prostriedkom, ktorý pomocou vyslovenia a zhodnotenia v.íerAýcA vecí patriacich ku skutočnosti môže urobiť pokus, aby rozličných a proti sebe stojacich ľudí vylákal z ulít, ktoré okolo seba postavili z utrpenia, krívd, zlého svedomia, falošných skúseností a prerušeného vzťahu ku skutočnosti. Napokon bude aj tretia námietka, ktorá práve naopak, bude tvrdiť, že môj postup úvah nie že by vyrovnal ťarchu otázok vzájomného nepriateľstva Židov a antisemitov, ale naopak, k týmto predsa len paralelným a vzájomne sa doplňujúcim veciam pristupuje s maximálnou předpojatostem a nerovnomernosťou; tvrdé a odsudzujúce slová neadresuje Židom, a ustavičným zdôrazňovaním zodpovednosti za prenasledovanie Židov ďalej podporuje úsilie Židov o dosiahnutie satisfakcie, no o nemiernosti Židov sa nezmieňuje, iba veľmi opatrne hovorí o tom, ako pôsobia postoje Židov na prostredie. Tento postup však nieje náhodný. Každý, kto chce o skutočnosti Židov povedať čo i len minimum tak, aby to počuli aj Židia, musí sa najprv vo svojom vnútri vyrovnať s dvoma vecami: jednak sa musí zbaviť všetkých veľkých alebo malých vášní, hnevu, nepriateľstva alebo zlosti, ktoré v nom voči Židom kedysi existovali alebo povstali, a jednak sa musí zriecť akejkoľvek náchylností k morálnemu súdu aleho len k udeľovaniu morálnych lekcií či poučovaniu. Najmenšie prejavy podráždeností prostredia sa počas tisícročnej historickej skúsenosti Židov spájali s najväčšími a najnespravodlivejšími krivdami a bezmocnosťou proú nim a aj najmenšie moralizovanie sa spájalo s predstavami úplného morálneho znevažovania a podceňovania. Odhliadnuc od toho: prejavenie morálnych vášní a tvrdých súdov, ktoré sa takou istou intenzitou nevzťahujú aj na toho, kto ich vyslovuje, nebýva v Žiadnych súvislostiach úspešné. Prenechajme to teda ľuďom, ktorí sa im môžu prihovoriť v mene Židov. Voči vlastným, nežidovským súkmeňovcom som však nemal dôvod na podobnú zdržanlivosť, lebo vo všetkých predsudkoch, podráždenosti, povýšenectve, odmeranosti, 484 I ST Va M D ] H f skutkoch a ľahostajnosti v súvislosti s ktorými som napísal tvrdé slová, nebolo nič, čo by som sám nebol prežil, alebo za čo by som čiastočne priamo či nepriamo nepociťoval zodpovednosť. Preto prosím čitatela, aby sa nezastavoval pri slovách, ktoré sa mu páčia, lebo sú adresované iným o iných, ale aby sa zastavil skôr pri tom, čo sa vzťahuje na neho. A bol by som rád, keby každý, kto nemôže súhlasiť s tézami autora, prijal ako spoločný východiskový základjeho dobrý úmysel. ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 194i 485 Niekoľko doplnkov k židovskej otázke V súvislosti s kritikou Sebestyéna Molnára1 pokladám za potrebné vyjasnit niekoíko nedorozumení, alebo - kde nejde o nedorozumenia -objasniť rozdielnosť našich východísk. OTÁZKA PRIZNANIA ZODPOVEDNOSTI V otázke priznania národnej zodpovednosti musím v záujme vyhnutia sa nedorozumeniam skonštatovať, že hlavnou myšlienkou mojej štúdie ani v najmenšom nieje otázka zodpovednosti maďarského ľudu. Dnes už ani preto nie, lebo z nej by okrem iného vyplývalo, že by sme maďarský ľud urobili zodpovedným a vzápätí by sme ho brali na zodpovednosť. Naopak, bol som práve proti tým zovšeobecňujúcim, abstraktným a skutočne bezobsažným formulám, ktoré na základe takého či onakého výpočtu väčšiny pripisujú maďarskému ľudu alebo jeho jednotlivým triedam také či onaké ostro ohraničené stanoviská, z ktorých potom vyvodzujú raz ich zodpovednosť, raz ich oslobodenie spod zodpovednosti. Na rozdiel od toho pokladal som a pokladám za potrebné vzbudiť ducha priznania zodpovednosti v celonárodnom rozsahu tak, aby každý príslušník maďarského ľudu a každej jeho triedy nastolil otázku zodpovednosti predovšetkým v súvislosti so sebou. Po pripomienkach Sebestyéna Molnára, ktoré sa vracajú práve k formulám, s ktorými nesúhlasím, ešte dôraznejšie opakujem, aby sme z analýzy takého či onakého stanoviska maďarského ľudu alebo väčšiny jeho jednotlivých tried nevyrábali pre niektorých ľudí ani kyjaky, ani formuly na odmietanie zodpovednosti. Spomínané zovšeobecnenia sú toúž mimoriadne pružné, možno ich ľubovolne zoskupovať, a ich výsledky sú celkom závislé od toho, ako si vyberieme reprezentatívne skupiny jednotlivých väčších triednych rámcov. Takže najednej strane môžeme spolu so Se-bestyénom Molnárom konštatovať, že organizované robotníctvo bolo proti prenasledovaniu Židov, drobnému roľníctvu bol problém vzdialený, a kedže robotníctvo a roľníctvo tvoria spoločne väčšinu maďarského ľudu, môžeme skonštatovať: väčšina maďarského ľudu bola proti prenasledovaniu Židov; no ak budeme vychádzať z faktu, ktorý je rovnako pravdivý, že nie malá časť vyšších vrstiev, deklasujúce sa stredné vrst- 486 ISTVÁN BIBÚ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 487 vy, široké masy maloburžoázie a najnižšie proletárske vrstvy - čiže známe spoločenské zložky fašizmu - boli za prenasledovanie Židov, nepotrebujeme iné, len široké chápanie deklasovaných skupín, maloburžoázie a lumpenproletariátu, ktoré sa vo veľkej miere prekrývajú s kategóriami roľníctva a robotníctva, a rovnako môžeme tvrdiť, že spoločenské vrstvy schvaľujúce prenasledovanie Židov tvoria spolu väčšinu maďarského ľudu. Tým, že z účasti na zodpovednosti nevynímame príslušníkov ani jednej skupiny maďarského ľudu, neznížili sme ani v najmenšej miere zodpovednosť riadiacich a usmerňujúcich vrstiev, ktorá vyplýva z charakteru ich situácie. A práve vo chvíli, ked v dôsledku zlyhania bývalej riadiacej vrstvy pokladáme za potrebné jej výmenu, nieje pre novú riadiacu vrstvu ani trocha dobrým štartom, ak jej chystáme formuly vhodné na elimináciu priznania zodpovednosti. OTÁZKA ASIMILÁCIE K otázke asimilácie by som nemal veľa pripomienok. Citáty, ktoré uviedol Sebestyén Molnár, aj ked nie sú vo všetkom presvedčivé, sú mimoriadne zaujímavé a poučné, nazdávam sa však, že neilustrujú to, čo autor chce ilustrovať. Keď som totiž velmi ostro zdôraznil lživý charakter hypotéz asiirúlácie v Maďarsku, vôbec som tým netvrdil, že masová asimdácia Židov prebiehala v iných krajinách nerušene a bez problémov. Naopak, poukázal som na známe fakty (na ktoré poukázal aj Sebestyén Molnár a ním citovaní autori), že nádeje spojené s emancipáciou a s masovou a spoločnou asimiláciou sa na celom svete splnili len v menšej miere, a že vo väčšej miere vysvitla skôr skutočnosť, že Židovstvo vo vzťahu k svojmu prostrediu žije aj naďalej v takých situáciách a je vystavené takým krivdám, ktoré v zmenenej forme znamenajú zachovanie podstaty jeho pôvodnej situácie. V súvislosti s maďarskou situáciou som vyzdvihol iba fakt, že v Maďarsku sa vzájomne stretli scbaklamné stanovisko vyznávajúce hladký a jednoduchý charakter masovej asimilácie a sebaklam prostredia, ktoré si vynucovalo vonkajšie príznaky asimilácie. Podobné javy sa mohli vyskytnuta vyskytli aj inde, kde bol vývin vzťahu okolitého prostredia k Židom okrem väčších-men-Ších konfliktov sám osebe nezdravý; neverím však, že v hociktorej inej krajine by boli asimiláciu Židov chápali v takej miere za čin národného významu, a že vynucovanie a prehnané oslavovaniejej vonkajších znakov by bolo nadobudlo také rozmery ako v Madársku. PRÍČINY ANTISEMITIZMU A BOJ PROTI NEMU V súvislosti s mojím chápaním vývinu situácie Židov, príčin antisemitizmu a boja proti nemu kritik nechápe, ako môžem požiadavku priznania zodpovednosti, seriózneho a súčasného uznania asimilácie a osobitného židovského vedomia a bdelosti voči vzkrieseniu antisemitizmu stotožniť s úsilím o beztriednu spoločnosť. Určite som niekde nesprávne zoskupoval, alebo som nesprávne vyzdvihol podstatu svojho myšlienkového postupu, ak tento - naozaj nezrozumiteľný - úsudok mohol niekto pokladať za moje stanovisko. Vo vývine situácie Židovstva a pri analýze príčin antisemitizmu som chcel rozlíšiť tri činitele: 1. stredoveký prožidovský predsudok náboženského pôvodu, ktorý viedol k degradácii ľudskej podstaty Židov, a to v miere, ktorá presahovala bežné normy xenofóbie a útlaku menšín; 2. dehumanizáciu, odľudštenie ľudských a skúsenostných vzájomných vzťahov Židov a prostredia (ktoré vznikli ako následok predsudku, ale predsudok prežili), v dôsledku čoho Židia a príslušníci prostredia ustavične a opakovane získavajú o sebe zavádzajúce, ale zato nie neskutočné a zlé skúsenosti; 3. poruchy a slepé uličky spoločenského vývinu okolitej spoločnosti, ktoré riešenie a možnosť explózie hľadajú a nachádzajú práve v antisemitizme; Adekvátne tomu aj boj proti antisemitizumu má tri oblasti: 1. zápas s predsudkami a s nezmyselnými obvineniami, čo je predovšetkým kultúrna úloha; 2. úsilie upriamené na humanizáciu a uvoľnenie neľudských vzťahov Židovstva a prostredia, ktoré sa skladá zo stanovísk objasňujúcich pojmy, i z postojov dotýkajúcich sa správania a morálky, 3. prekonanie mŕtvych bodov a slepých uličiek spoločenského vývinu, čo je spoločenskopolitická úloha. Všetko, čo som povedal o duchu priznania zodpovednosti, o uznaní možnosti židovskej emancipácie a židovského sebavedomia, o potenciálnych vzájomných posolstvách Židov a Nežidov, patrí k druhému okruhu úloh; boj za uskutočnenie beztriednej spoločnosti nieje s nimi za žiadnych okolností totožný, ale patrí k tretiemu okruhu spoločensko-politických úloh. Sebestyén Molnár, podobne ako väčšina diskutujúcich, pokladá za vážne povinnosti iba tie, ktoré sa nachádzajú v prvom a treťom okruhu úloh, t.j. kultúrny zápas proti predsudkom a spola- 488 istyAn b i b ú čenskopoiitický zápas o uskutočnenie beztriednej spoločnosti bez vykorisťovania. Sám som presvedčený, že obe úlohy sú predpokladom vývinu židovskej situácie a boja proti antisemitizmu; najpodstatnejším cieľom druhej, analytickej časti môjho príspevku bolo, aby som na rozdiel od všeobecne známych interpretácií a riešení - alebo aspoň popri nich - poukázal na ťažkosti ukryté v skutočných a bezprostredných ľudských vzťahoch. Preto som sa pokúsil detailne rozoberať všetky zavádzajúce, ale nie celkom neskutočné, bezprostredné skúsenosti, ktorými sa Židia a príslušníci prostredia - v oblasti používania spoločenských možností, vzťahu k spoločenským hodnotám a hľadania satisfakcie vyplývajúceho z mocenskej prevahy alebo nevýhody - navzájom ustavične dotýkajú, vzájomne urážajú svoju citlivosť, miešajú sa alebo násilím zasahujú do okruhu činností druhého. NEĽUDSKOSŤ VZŤAHU ŽIDOVSTVA A PROSTREDIA Chcel by som pri tejto príležitosti bližšie objasniť otázku konkrétnych vzťahov, aby nevzniklo falošné zdanie, že ideo podrobnosti takých osobných a náhodných vzťahov a individuálnych morálnych postojov, ktoré ani tak nemožno zahrnúť do okruhu všeobecne platného poznania a pomoci. Predovšetkým by som chcel upozorniť, že prevažná časť osobných ľudských relácií nepozostáva z individuálnych, jednorazových postojov, ale spočíva na vopred utvorených formách ľudských postojov, postupuje po určených koľajach a uskutočňuje sa podľa zjednodušených vzorov. Toto samo osebe by nebolo chybou: ľudstvo tým ušetrí množsto energie, hoci je v tom ukryté množstvo nebezpečenstiev znehybnenia, spoločenského formalizmu. No všeobecný boj proti formám je beznádejný boj: môžeme urobiť len to, že budeme hľadať lepšie, skutočnejšie, pružnejšie a spravodlivejšie formy, a že existujúce budeme ustavične zlepšovať. Vzájomný vzťah Židovstva a prostredia mimoriadne strpčuje skutočnosť, že všeobecne rozšírené vzory, typy konkrétnych, vzájomných ľudských vzťahov sú maximálne neľudské, dehumanizované. Rád by som to niekoľkými príkladmi a obrazmi demonštroval. Aké by mali byť potenciálne ľudské formy postoja istého prostredia voči istej menšine? Sú to zhruba tri relatívne jednoduché formy Prvou je postoj, ktorý' prijíma menšinu bez výhrad, a celý menšinový stav pokladá skôr za akúsi kuriozitu, ako za podstatnú kolektívnu situáciu; jeho sprievodným javom je obyčajne prechovávanie priatefskýchemó-cií voči príslušnej menšine ako celku. Druhú formu predstavuje ko- ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 489 rektný a vyčkávajúciposto], ktorý registruje odlišné črty menšiny, pokladá ich za fakty kolektívneho významu, pritom rovnaké možnosti ani teoreticky ani prakticky nevylučuje; obyčajne ho sprevádza normálny alebo indiferentný citový vzťah k menšine ako celku. Tretí je separatis-íícAýpostoj, ktorý pristupuje k menšine vedome ako k osobitnému spoločenstvu; voči menšine sa prejavuje averziou alebo emocionálnou zdržanlivosťou. V prípade Židov môže byť tento postoj aj nespravodlivý a nie vždy bez nebezpečenstva, no i tak je jednou z potenciálnych, nevylučiteľných foriem postoja. Ktoré sú, v porovnaní s nimi, najčastejšie ľudské formy postoja zo strany prostredia? Po prvé je to antisemitský postoj, ktorý sa vyznačuje nenávisťou voči Židom a uchovávaním a živením rozličných hrôzostrašných skúseností a strašidelných obrazov, po druhé je to nežidovský postoj, ktorý sa voči Židom prejavuje vedomým povýšenectvom a odstupom, a napokon je to meravý filosemitský postoj, ktorý registruje rozdielnosť príčin a k Židom máo/a-hosklomie priateľský vzťah. Zastavme sa pri poslednom postoji a vysvetlime, prečo ho zaradujeme medzi neľudské formy správania, Jeevi-dentné, že nejde o človeka, ktorý má Židov rád, ale o človeka, ktorý voči psychickým stavom a historickým skúsenostiam Židov prejavuje nielen empatický a chápavý postoj, ale jednoducho sa stotožňuje s neraz až ireálnym obrazom sveta, ktorý sa na základe spomínaných skúseností v prevažnej Časti Židov vytvoril. Pôsobenie Meravého Filose-mitu je teda škodlivé, lebo pomáha Židom zachovať si tento ireálny obraz sveta, a poskytuje im ilúziu, že komunikujú s predstaviteľmi okolitého sveta, hoci v skutočnosti komunikujú s takými, ktorí ich nekontaktujú s realitou okolitého sveta, ale len zakrývajú pred nimi vzdialenosť, ktorá ich od reality viac-menej aj nadalej oddeľuje. (V tejto súvislosti mám práve vo vzťahu k Madärsku nie nezaujímavú poznámku, V súčasnosti je už verejne známou tézou a v rozličných súvislostiach otvorene diskutovanou otázkou, aký osudný význam malo v politickom vývine Maďarska, že rozličné historické formy ľavičiarstva a pokrokového svetonázoru sa vo všeobecnosti - prirodzene, za plného súhlasu a spolupráce protipokrokových síl - vo väčšej či menšej miere stotožňovali so Židmi. Rád by som upozornil, že na tom všetkom mohol participovať taký či onaký pomerný počet Židov alebo ľudí židovského pôvodu zúčastňujúcich sa v týchto hnutiach, ale to pravdepodobne nezobralo až takú rozhodujúcu úlohu, akú zohral postoj meravého antisemitu zo strany nemalej časti Ncžidov zúčastňujúcich sa v týchto hnutiach, 490 I S T V Á N BIBÓ ŽIDOVSKÁ OTÁZKA V MAĎARSKU PO ROKU 1944 491 ktorý spolupracoval pri formovaní rozličných otázok pokroku v takom význame, v akom sa javia predovšetkým Židom. Spomínaný postoj vzbudil práve u tých, ktorí sa chceli pripojiť - alebo mali k tomu blízko - psychologický dojem, že prostredníctvom pripojenia sa aj sami stanú účastníkmi židovskej situácie. Aké by mali byť potenciálne ľudské formy postoja menšiny voči väčšine? Zhruba by mali byť tiež tri: po prvé situácia asimilovanej menšiny, ktorá sa úplne prispôsobila väčšine, po druhé situácia sebavedomej menšiny, ktorá sa väčšine v mnohom prispôsobuje, no zachováva si vlastné osobitné spoločenstvo, napokon situácia izolovanej menšiny, ktorá popri väčšine žije osobitným vnútorným životom. Aké sú v porovnám s nimi faktické relačné formy Židov utvorené v ich vzťahu k prostrediu? Najzriedkavejšie je to jeden z troch vyššie spomínaných typov, oveľa častejšie sú však nasledujúce: podozrievavý a agresívne sa separujúci Žid, ktorý zachováva spomienky na utrpené krivdy a prenasledovanie; po druhé Žid, ktorý svoju izoláciu od prostredia v dôsledku nejakého praktického či politického dôvodu osobitne neakcentu-je, ale v každej konkrétnej situácii ju živo registruje; po tretie asimi-lant, ktorý svoje prispôsobenie sa prostrediu zdôrazňuje prehnaným spôsobom; po štvrté Človek, ktorý sa celkom prispôsobil prostrediu, no vo svojom vnútri sa ťažko alebo vôbec nedokáže zbaviť psychologického bremena židovstva alebo židovského pôvodu, Spomínané formy postoja sú na oboch stranách totálne neľudské a dehumanizované, lebo sa zakladajú buď na strašidelných obrazoch, alebo na utrpených príkoriach, alebo na neopodstatnenom vedomí pozície, alebo na neodôvodnenom pocite menejcennosti. Tieto formy nie sú nevyhnutným sprievodným javom každej menšinovej situácie; prirodzene, v rozličných oblastiach spoločenského života nájdeme množstvo príkladov takýchto foriem postojov a relácií; situáciu Židov však zaťažili tak, ako máloktorú inú. Vo väčšej časti skutočných situácií sa tieto formy postoja uplatňujú mimoriadne silne, a aj najindíviduálnejší, najosobnejší a najmorálnejší postoj sa ľahko ocitne v nebezpečenstve, že splynie s jednou z nich. Ich osudnou vlastnosťou je , že vyvolajú a utvoria im primeraný protikladný postoj v protiľahlej strane aj vtedy, ak tento postoj v nej pôvodne neexistoval. Ani v často pertraktovanej otázke asimilácie nieje najväčším problémom prispôsobovanie (ono nieje o nič ťažšie tu, ako v inom prípade), ale vystúpenie z neľudských relácií a foriem postojov. Preto je potrebné s výhradami prijať často zdôrazňovanú všeobecnú tézu, že židovská otázka neexistuje, existuje len antisemitizmus. Zrejme by smejú mali pochopiť tak, že všetky problémy a ohrozenia situácie Židov pochádzajú výlučne z postojov a stanovísk prostredia. Pravdou z toho je iba toľko, že predsudok pochádza z prostredia, a že v prostredí vzniká porucha spoločenského vývinu, v dôsledku ktorej sa antisemitizmus stáva ústredným spoločenským problémom a patologickým masovým fenoménom. Rovnako je nesporné, že rozličné neľudské, dehumanizované relácie a formy postoja vznikajú v dôsledku protižidovských náboženských predsudkov a porúch spoločenského vývinu. Ale keď už sú na svete, stávajú sa vzájomnými, s mimoriadnou húževnatosťou sa konzervujú, nezaniknú samé osebe ani po zlepšení kultúrneho a spoločenského vývinu, prežijú vývin, a ich prostredníctvom sa uchovajú - aj v čase ústupu predsudkov, aj v menej problematických obdobiach spoločenského vývinu - tie toxické látky, ktoré po nejakom zhoršení vonkajších podmienok aj po dlhšom čase môžu byť znova ľahko virulentné. Odhaľovanie tejto skutočnosti a boj proti nej je oveľa ťažší (a oveľa ťažšie ho možno riešiťjednoduchými schémami) ako povedzme kultúrny boj proti predsudkom, alebo politický zápas proti poruchám spoločenského vývinu, ktoré nech sú akokoľvek ťažké, predsa sú len prehľadné a je to jasne zhodnotiteľná úloha. Preto nemôžem súhlasiť so Sebestyénom Molnárom, ktorý ťažisko boja proti antisemitizmu kladie výlučne na kultúrny zápas proti predsudkom a politický boj proti poruchám spoločenského vývinu. Som i naďalej presvedčený, že pri pokračujúcom a nepodceňovanom kultúrnom a politickom zápase treba viesť osobitný boj za premenu neľudských foriem postoja zrodených špeciálne v židovsko-nežidovských vzťahoch, čo sa nemôže uskutočniť inak, len utvorením úprimných a reálnych foriem a vzorov postoja a pojmy očisťujúcimi, osobnými a morálnymi stanoviskami, ktoré sledujú tento cieľ Náčrt 27.-29. októbra 1956 495 I.Vyjasnenie zásadných otázok Po päťdňovej slávnej revolúcii maďarského národa, ktorý sa chopil zbrane a po poslednom pokuse tyranie udržať moc, možno dnes teoretické pravdy spoločnosti a štátu - ktoré včera vševediaci fanatici ideológie neboli schopní pochopiť ani po beznádejných a detailných diskusiách -vysloviť takmer celkom samozrejme, bez dlhotrvajúcich zdôvodnení. Niekoľko takých právd: 1. Odsúdenie staliniimu samo osebe je úplne nedostatočné. Nedosiahneme vôbec nič, ak odsúdime celkom zúžený nesamostatný myšlienkový svet Stalina a pritom budeme trvať na neomylnosti Marxa a Lenina a budeme ju presadzovať ako základ nového vývinu. Je pravda, že Lenin by sa bol zdesil nad tým, Čo robil Stalin, a Marx by sa bol zdesil nad tým, čo robil Lenin, no pri tom všetkom leninizmus a Leninom v podobe strany vybudovaná privilegovaná a machiavellistická organizácia sily je logickým následkom samoúčelného kultu triedneho boja a revolučného násilia, ktoré sú podstatou marxizmu; a stalinizmus, Stalinom zavedený totálny útlak a stranu morálne celkom rozkladajúci organizovaný teror sú logickým dôsledkom výlučnej moci strany, ktorú vybudoval Lenin, Teda otázka sa vzťahuje na celú ideológiu marxizmu-leninizmu. 2, Filozofia marxizmu-leninizimije napriek svojmu Často zdôrazňovanému antiidealizmu a realizmu v skutočnosti istým druhom najhoršieho filozofického idealizmu, ktorý berie skutočnosť na vedomie iba v takej miere, v akej sa zmestí do jeho schém. Jeho východiskom je dialektická metóda prevzatá z najvyhrotenejšieho systému nemeckého idealizmu - z hegelianizmu - ktorú na rozdiel od známej formuly Marx nepostavil na nohy, ale práve naopak, postavil ju na hlavu. Pretože podľa Hegla dialektika existuje vo svete ducha, myslenia, kde naozaj platí 496 1STVÁN BIBÓ NÁČRT 2 7.- 2 9 OKTÓBRA 1956 497 pravda, že z každej tézy nevyhnutne vyplýva, resp. spolu s ňou existuje aj jej vlastná antitéza. Marx to preniesol do sveta skutočnosti, do sveta, v ktorom je aspoň toľko postupných a plynulých prechodov ako ostrých diferenci, a kde nikdy nič neprechádza do vlastného protikladu; ani často spomínané kvantitatívne zmeny meniace sa na zmeny kvalitatívne, veď pojem „protiklad" je typický fenomén ľudského mozgu a ľudskej dispozície, a jeho transpozícia do sveta prírody je číry obraz, ktorý je scestný. V skutočnosti celý dialektický model bol dobrý iba na to, aby bezpodmienečnej a nevyhnutnej ideológii boja na život a na smrť poslúžil prázdnymi a nepresvedčivými filozofickými podobenstvami. Súčasne je charakteristické, akú úlohu majú pri vysvetľovaní marxizmu tie obrazy, ktorých funkcia spočíva v tom, aby nejaké tvrdenie o skutočnosti - namiesto zobrazenia a potvrdenia skutočnosti - odbavili podobenstvom. Takýmto čírym obrazom je teória základne a nadstavby, obrazom retaze trhajúcej sa na najslabšom bode. 3. Historický materializmus, spoločenská teória marxizmu-leninizmu, ktorá pokladá výrobný spôsob za rozhodujúcu determinantu každého spoločenského vývinu, je jedným z najvýznamnejších faktorov zredukovania marxisticko-leninského chápania. Pravda, nikto nepopiera, že človek si musí najprv zaobstarať potravu a dbaťo svoj život, aby mohol vyvíjať iné kvalitatívne vyššie ľudské aktivity. Ale keď sa prenesieme cez túto banalitu, v súvislosti s ktorou sa historický materializmus pokladá za oveľa väčšieho znalca, ďalej už nič nepotvrdzuje, že by spôsob výroby bol rozhodujúcejšou determinantou ako iné techniky, napr. vojenská technika alebo technika organizovania spoločnosti, nehovoriac o takých psychologických alebo sociálnopsychologických motívoch, ako sú túžba po moci, túžba po slobode, alebo o takých zložitejších činite-ľoch, ako je náboženstvo, právny systém alebo ústavný systém, ktoré sa počas histórie stávajú rozhodujúcimi faktormi raz na jednom, raz na druhom mieste.Keď si položíme otázku, aký úžitok malo toto celkom zúžené a k obmedzenému mysleniu vychovávajúce chápanie histórie v prípade takého bystrého mysliteľa ako Marx, môžem spomenúť dve príčiny. Prvou príčinou je, že presne v čase jeho života sa ekonomické činitele stali v Európe približne na celé jedno storočie takými rozhodujúcimi činiteľmi, akými neboli ani predtým, ani potom. Predpokladom tejto skutočnosti bol vznik monarchiu narúšajúceho liberálneho štátu, ktorý moc štátu zredukoval na taký úzky priestor, na aký nebol ani predtým, ani potom odkázaný nijaký štát; a v rámci tohto voľného priestoru sa ekonomický činiteľ zdal taký ojedinelý a mocný, akoby bol časové starší a vo svojich súvislostiach hlbší ako je nastolenie moci kapitalistickej výrobnej metódy. Druhá príčina je psychologická: materialistické chápanie histórie je mimoriadne vhodné nato, aby mohlo s potešením a poriadne pobúriť predstaviteľov patetického a moralistického historického chápania, ktoré hlása úctu k historickému štátu a triedam, a Marx nepatril k tým, čo by si takúto príležitosť nechali ujsť. Nedostatočnosť historického chápania historickým materializmom je v súčasnosti už takou banalitou, Že úplne stačí na ňu poukázať: a odkedy sme sa dozvedeli, že posledné desaťročia Sovietskeho zväzu sa nestali peklom preto, lebo sovietske výrobné sily vybudovali stalinizmus, ale preto, lebo Stalin mal rád okiadzame a trpel stihomamom, samotné najvyššie moskovské centrum neomylnosti nás splnomocnilo, aby sme si medzi rozhodujúcimi historickými faktormi všimli aj existenciu bezprostredných ľudských momentov. 4. Spoločenskopolitický cieľ, ktorý chcel marxizmus-leninizmus dobre alebo zle potvrdzovať svojou filozofiou a chápaním spoločnosti, treba zvážiť celkom nezávisle od nedostatočného a obmedzeného charakteru filozofických základov marxizmu-leninizmu a jeho chápania spoločnosti a histórie. Konečným cieľom politického a spoločenského zápasu hlásaného marxizmom-leninizmom je sloboda, oslobodenie človeka od zotročenia prírodou, prácou a spoločenským útlakom. O oprávnenosti tohto cieľa a o možnostiach jeho uskutočnenia niet ani ďalej žiadnych pochybností. Pochybným sa sčasti - ako sme sa presvedčili - stal systém ideí, ktorý okolo tohto cieľa vybudoval marxizmus-leninizmus, sčasti systém prostriedkov, ktorý vybudoval na základe ideí, a ktorý neviedol k vytýčenému cieľu, ale sa mu vzďaľoval, t.j. kult násilia, upevňovanie diktatúry a všetkých morálnych zábran zbavená samovláda taktického hľadiska. Politické prostriedky staiinizmu sa vo svojej podstate neodlišujú od fašistických prostriedkov, no fašizmus mal neľudské nielen prostriedky, ale i ciele; šlo o úplnú likvidáciu a podriadenie ľudskej osobnosti domnelým alebo skutočným hodnotám nejakého spoločenstva. Rozdielna hodnota cieľov spôsobila, že v kruhu mládeže vychovanej v duchu marxizmu-leninizmu sa zrodilo akési - vnútri fašizmu - nepredstaviteľné vrenie, ktoré vyvolalo neopísateľné protirečenie medzi 498 ISTVÁN BIBÓ NÁČRT 17.-2», OKTÓBRA 1956 499 vytýčenými dětmi a od základov sfalšovanými prostriedkami na ich dosiahnutie. Predovšetkým teda nieje pravdou, že cieľ posväcuje prostriedky. Každý akčný program, ktorý sa vyžíva v uskutočnení svojich cieľov „neľútostnou energickosťou", „všetkými prostriedkami", „za akúkoľvek cenu" - je falošný; nemorálny prosuiedok potupí aj dobré ciele. 5. Násilie a každá jeho forma prejavu, štátny nátlak, osobný zápas o život, revolúcia, vojna - pramení z nenávisti, ktorá má korene v ľudskom strachu a z túžby po moci; v žiadnej súvislosti nemôže byť samoúčel a samohodnota, ale podľa svojho charakteru iba zlo. Od základov sú škodlivé všetky ideológie, ktoré hociktorú formu nátlaku, použitie nátlaku, osobný boj na život a na smrť, triedny boj alebo ozbrojené vojny národov pokladajú za samoúčel, samohodnotu, vnútorný zmysel dejín, za jedinú cestu historického vývinu, a ktoré na základe toho všetkého zvelebujú násilie, žeravú nenávisť nepriateľa, bezohľadnú vôľu upriamenú na likvidáciu protivníka a na získanie moci. Uplatňovanie všetkých druhov násilia, boj na život a na smrť, revolúcia, vojna - aj keď nejakú situáciu vyrieši, je vždy len horším riešením namiesto potenciálne lepšieho, jeho hodnota je teda vždy len relatívna; je lepšie boj uskutočniť, ako ostať v situáciách nedôstojných človeka, ale každý smrteľný boj treba hodnotiť nie s neopodstatneným jasotom, lež s vážnou pokorou, uvedomujúc si, že k boju došlo preto, lebo lepšie riešenie sme buď my, alebo my a tí druhí spolu, nenašli. Doterajší vývin ľudstva poukazuje na možnosť dosiaľ nepredstaviteľného postupného likvidovania rozličných foriem násilia; samoúčelné zvelebovanie smrteľného boja - ešte aj tým, že tento boj bude posledný - je retrográdny a neľudský. 6. Ani revolúcia nemôže byť týmto spôsobom samoúčel, a ak sa stane permanentnou, potrie vlastný zmysel. Jediným významom revolúcie za vec slobody je, že pre absenciu lepšieho riešenia chvíľkovým násilím zvrhne mocenský aparát, ktorý sa už prežil a ktorý už natoľko stratil dôveru más, že po zániku revolučného násilia sa už nedokáže spamätať. No v prípade, že nejaká revolúcia - povzbudená chvíľkovou silou - začne vo vedomí más násilím presadzovať ešte nezrelé, ľubovoľné predstavy, ktoré možno udržať len ustáleným násilím, potrie vlastný zmysel, bude znamenať nie rozvíjanie, ale potlačenie slobody, so spätnou platnosťou potvrdí tú moc, ktorú zvrhla, a v nešťastnom prípade môže spôsobiť jej návrat. Slávnou revolúciou môže byť len revolúcia, ktorá sa nedopustí tejto chyby, V znamení tohto poznania bola francúzska revolúcia mimoriadne významná, no krátko po vypuknutí sa „vykoľajila", seba i svojich protivníkov zvrhla do stavu zbytočnej hrôzy, napokon vyvolala kontrarevolučnú diktatúru, t.j. ako revolúcia dopadla nešťastne; boľševické revolúcie, ktoré začínali diktatúrou - a tú vystupňovali do maxima - sú revolúcie, ktoré minuli cieľa zdiskreditovali vec slobody. My, Maďari, v tejto chvíli, ak nepodľahneme ošiaľu použiť násilie, máme v rukách možnosť úspešne zavŕšiť prvú pozitívnu, slávnu revolúciu 20. storočia. 7. Triedny boj - podľa doterajších konštatovaní - nemôže byť definitívnym zmyslom a morálnou mierou histórie, môže byť len jednou z mnohých historických zložiek. Téza, že dejiny sú dejinami triednych bojov, je Jen číra sentencia, ktorá má presne takú hodnotu ako jej opak, že totiž dejiny sú dejinami kompromisov: obe tvrdenia možno demoštro-vať nekonečným radom príkladov, čím ani jedno nebude pravdivejšie ako druhé. Triedny boj nieje vnútorným zmyslom, ale iba vonkajším nositeľom veľkého procesu histórie; znamená to iba toľko, že počas dejín z času na čas tá či iná trieda vačšimi pociťuje neúnosnosť určitej danej situácie, a má väčšie možnosti na urýchlenie aktuálnych zmien. Neľudskosť kapitalizmu najjasnejšie demonštruje situácia priemyselného robotníctva, neľudskosťou kapitalizmu môže najúčinnejšie otriasť boj robotníctva - no to neznamená, že boj povedie k lepšej spoločnosti, ktorá bude slúžiť triednym záujmom robotníctva. Takisto by sme mohli povedať, že neľudskosť marxizmu-leninizniu možno najlepšie demonštrovať na situácii roľníctva. 8, Program proletárskej diktatúry je jedno z najskazonosnejších marxov-ských dedičstiev. Myšlienka sama, že v kritickej situácii - podľa príkladu starovekej rímskej ústavy na určitý čas a s určeným okruhom úloh -môže byť diktatúra potrebná, je stará a známa politická múdrosť, a najrozvinutejšie demokracie v kritických chvíľach vždy vedeli adekvátny-m ľuďom poskytnúť pre diktatúru plnú moc. Podľa moderného chápania pojmov však diktatúra znamená niečo iné, a síce tyraniu poprestýkanú nebezpečným romantizmom vodcu, ktorého poslala priam prozreteľnosť. Program proletárskej diktatúry má u Marxa ešte charakter „dočasného teroru", no vo chvíli, keď si víťazná revolúcia vytýči ciele, ktoré vo vedomí más nedozreli, sa proletárska diktatúra stabilizuje. Celá frazeo- 500 ISTVÁN B1BO NÁČRT 27 - 29. OKTÓBRA 1956 501 lógia, podia ktorej proletárska diktatura je diktaturou iba voči nepriateľom ľudu, a voči ľudu je najvyššou formou demokracie, je reč bez obsahu, pretože tyrania je jedna a nedeliteľná, a keď sa už prostriedky tyranie vybudovali, terorizujú nevyhnutne celé obyvateľstvo. Stranícka diktatúra-tyrania - ak sa len nezakladá na nejakej váženej a všeobecne akceptovanej aristokracii - nemôže existovať bez určitého politicko-policajného teroru, a keď už takýto aparát existuje, znamená pre vedenie aparátu neodolateľné pokušenie, aby páky teroru neobracal len proti nepriateľom režimu, ale aj proti súperom v rámci vlastnej strany; ak takýto aparát neexistuje, celá stranícka diktatúra a výlučnosť je pochybná. 9. Vedúcu úlohu jedinej strany zaviedol Lenin, a toto nieje o nič menej skazonosné dedičstvo, ako marxovská diktatúra proletariátu. Strana v zásade - podobne ako „prechodná diktatúra" - plní úlohu „dočasnej aristokracie", no každá aristokracia, ktorá vo vedomí más nemá kredit, sa nevyhnutne mení na oligarchiu. Boľševická strana - aj keď mala istú autoritu tam, kde získala moc vlastnými silami - sa nemohla stať pravou činnou aristokraciou, lebo bola vo vnútornom protiklade s ideálom slobody a rovnosti, ktorý hlásal socializmus. Zdôvodnenie, že systém jednej strany je nevyhnutný tam, kde triedy zanikajú, je prázdna schéma, lebo vôbec nieje pravda, že každá strana zodpovedala a môže zodpovedať len nejakej triede. A tvrdenie, že po víťazstve socializmu nebudú existovať rozdielne politické názory, ktoré v krajine so slobodnou ústavou podmieňujú organizovanie strán, je nezmyselný utopizmus a me-sianizmus, prázdna schéma potvrdzujúca smutný fakt oligarchie. Politická sloboda nemôže existovať bez možnosti vyjadrenia protikladných názorov, a tieto sa nemôžu uplatniť bez nejakej organizácie, ktorou sú: strany. [II. Nedokončený sled myšlienok súbežný s Vyjasnením základných otázok] 6. Štát nepredstavuje výlučne aparát násilia, a moderný európsky štát je ním len z nepatrnej časti. Po poldruha tisícročnej grécko-rímskej príprave, na základe poldruha tisícročného kresťanského organizovania spoločnosti vývin tristoročného moderného novovekého ústavného štátu urobil zo štátu v prevažnej miere morálnu osobnosť, ktorá sa teraz z podoby koncentrácie moci postupne pretvára na organizáciu vecných odborných služieb. Štyridsaťročnej marxisticko-leninsko-stalinskej praxi sa podarilo tento tritisícročný kultúrny vývin zvrátiť, a štát znova premeniť na zurvalca, ktorý nepozná ľudskosť, dané slovo, vzájomnosť. Najsúrnejšou úlohou je zlikvidovať prejavy tohto netvora-štátu. Dosť bolo nezmyselných tvrdení, ktoré historicky utvárané technické záruky slobody - výsledky dlhodobého historického vývinu, od ktorých doteraz nikto nevymyslel lepšie, napríklad ústavné zastúpenie ľudu v parlamente, slobodné voľby, sudcovskú kontrolu verejnej správy, rozdelenie štátnej moci, slobodu slova a tlače - označovali za buržoázne špeciality. 7. Sloboda nie je relatívny pojem, a sloboda jednej či druhej skupiny nieje na úkor nejakej ďalšej skupiny, aleje to absolútna hodnota. Sloboda jedného človeka a jednej skupiny neznižuje, ale zvyšuje slobodu ostatných: sloboda, ktorá spočíva na otroctve iných, nieje sloboda, ale obyčajná mocenská prevaha; tá spôsobila v mene slobody každé zneužitie; takouto slobodou je na úkor nevoľníkov uplatňovaná šľachtická sloboda, na úkor robotníkov sa uplatňujúca neobmedzená hospodárska sloboda a takou je aj tzv. suverenita tyranie, ktorá si sebavedomým tónom vyprosuje miešanie sa do vlastných vnútorných vecí. Proces ustavičného zdokonaľovania slobody a jej inštitucionálne upevnenie je najvnútornejším obsahom a najpozoruhodnejším výsledkom vývinu európskej spoločnosti a európskeho štátu. Jediným doteraz vymysleným účinným prostriedkom proti mocenskej prevahe jednotlivých skupín, proti jednostrannej koncentrácii moci je tzv. rozdelenie štátnej moci a na základe toho vybudovanie novovekých inštitúcií slobody. 8. Súkromné vlastníctvo ako každá iná dispozičná možnosť človeka, môže byť prostriedkom útlaku a vykorisťovania. Ak znamená nariadenie, kontrolu a príkaz vzťahujúci sa na iného človeka, potom je jednou z foriem útlaku a vykorisťovania. Ak otroctvo je jednou z najhorších foriem útlaku, v inej podobe však má podstatne menší význam a je menej nebezpečné, ako útlak vyplývajúci z neobmedzenej politickej moci a tyranie. Kapitalizmus nieje najúhlavnejším a jediným nepriateľom vývinu modernej spoločnosti; je ním iba v takej miere, v akej umožňuje tyraniu, útlak a vykorisťovanie. Najnebezpečnejšou formou útlaku však nie 502 istvAn b i h n je hospodársky, ale politický útlak, lebo proti hospodárskemu útlaku možno bojovať zbraňou politickej slobody, ale politická tyrania obsiahne v sebe aj hospodársku tyraniu, pretože jednak bezprostrednými pt »li tickými prostriedkami môže obyvatelstvo neobmedzene okrádať, jednak nevyhnutne zavedie takú byrokraciu, ktorá je ťaživejším hospo dárskym bremenom ako ktorékoľvek vykorisťovanie prostredníctvom súkromného majetku. Teda revolúcia, ktorá v záujme odstránenia \ \ korisťovania prostredníctvom súkromného majetku zavedie neobmedzenú politickú tyraniu, podobá sa známemu hlupákovi z rozprávky, ktorý* komára na čele spiaceho človeka zabil sekerou. Kapitalizmus v tej 3VO jej časti, v ktorej znamená systém slobodného podnikania, je jednou z účinných hybných pák technického pokroku človeka,a dnes po jrlui tolko ráz avizovanom rozpade a zahnívaní prejavuje viac vitality. .tkn hociktorá tyrania majúca v programe spasenie sveta. Základným iip dostatkom kapitalizmu nieje systém slobodného podnikania, ale nespi i vodlivosť vlastníckych vzťahov (v nemalej miere, napr. v súvislosti n val kostatkami: nespravodlivosť pochádzajúca z predkapitalistickelii i obdo bia), čiže fakt, že možnosť slobodného podnikania existovala po\-< len pre malú Časť spoločnosti. Hlavnou úlohou protikapitalistukei u volúcie nie je odstránenie systému slobodného podnikania, al nenie nespravodlivosti vo vlastníckych vzťahoch. Západné krajiny utu ja na takom stupni politickej konsolidácie a ekonomiky. žcoristi.ifn i i nie nespravodlivosti vovlasmíckych vzťahoch ustavične odkladaní, írsp môžu ho zmeniť na velmi pomalý, postupný proces. Pritom vply | pádných krajín nakoloniálneapolokoloniálncštáty je mimoriadni 1 livý, lebo stabilizuje tamojšie vlastnícke vzťahy a blahobyt iin-ni n.i ■ i väčší blahobyt a biedu na ešte väčšiu biedu. A preto slobodní koloniálnych a polokoloniáinych krajín nemôže začať bez 'nul vyvlastňovania veľkostatkov a veľkokapitálu. Toto vyvlnsliiriiir 1» vizmus uskutočnil. Cena, ktorú sme zaň zaplatili, nie je pimieutn keď sa už raz stalo, pokladajme to za dôležitý výdobytok, klm inlm chrániť,resp. v súvislostis priemyselnými podnikmi ticha w\ l.i i..... veľkopodniky z byrokratického Štátneho vlastníctva /uiemť mi vln lni tvo robomíckeho spoločenstva. Súčasne pre ka/dcln i človekn a n..... nakých podmienok - treba vybudovať systém slobodného poduli ml ■ ktorý je jediným účinným |)rosiriedk(iiiiťkoiiiimi('ke|piii i..... 1 obyvateľstva a rýchleho zbohatnutia celej spoločnosti \i...... i lu bodného podnikania a \ luštin m< i rkopodmkov ml.....n. I \ m |n li náčrt 27.-29 októbra 1956 503 čenstvom - ktoré sa v dogmatickom protiklade kapitalizmu a socializmu vzájomne vylučujú, možno zosúladiť prostredníctvom dvoch inštitúcií: prvou je systém družstiev, ktorý môže odštartovať vo formách slobodného podnikania, druhou je individuálne slobodné podnikanie, ktoré sa stabilizuje v tej miere, v akej sa byrokratizuje, z osobného výkonu sa mení na kolektívny podnik, robotníci sa stanú jeho súčasťou takým spôsobom, že po istom čase, o 30 alebo o 50 rokov si osvoja podnikovú demokraciu, stanú sa podielnikmi podnikového zisku a nakoniec kolektívneho vlastníctva. Paralelne s tým sa zakladajúci majiteľ stane vedúcim podniku, a neskôr, prostredníctvom svojich nástupcov sa za určitý čas zmení na rentiera. Tieto formy vývinu postupujú pod rúchom kapitalizmu vlastne rovnako, a je najväčším nezmyslom nebrať ich na vedomie iba preto, že sa nespájajú s hlučnou revolučnosťou, odstránením politickej moci a svetaspasiteľnou tyraniou. Zo skúseností vyplývajúcich z týchto nových foriem môžu východoeurópske krajiny, ktoré už majú za sebou polokoloniálny ekonomický stav, najmä Poľsko, Československo a Maďarsko - patriace tisíc rokov do západného kultúrneho okruhu - poskytnúť príťažlivý príklad koloniálnym krajinám, na slobodný vývin ktorých má bezprostredné pôsobenie Západu a jeho vzor v mnohých súvislostiach škodlivý a negatívny vplyv. '> Socializmus a komunizmus - čiže výrobné sily ako spoločenské vlastníctvo - nie sú na základe doteraz konštatovaných faktov nevyhnutnou formou dokonalej spoločnosti budúcnosti, ale jednou, lež nie jedinou i.....tou ekonomického oslobodenia človeka, ktorá- ak ju presadzujeme ako výlučnú formu - ľahko a rýchlo prejde do tyranie. Viera a pres- "I......-. že \ konečnom dôsledku každý slobodný vývin vyústi do zdru >• i. h. kolektívnych, socialistických foriem, môže byť serióznym > pozoruhodným smerom alebo stranou slobodne sa rozvíjajúcej spo- l.......sti. no k potvrdeniu tohto predpokladu môže dôjsť až na konci In on u k<(spoločenského vývinového procesu, dovtedy má každý so-■ i ilr.iiekv výdobytok a reforma význam a oprávnenie len v takej mie-ake| sa im vtedy, tam, ílmeda účinne darí stupňovať slobodu. Ešte iiieiiei p- heslo sni lali/iini vhodné na In. aby bolo mierou správnosti či 11 i hodnot y din Imvnvi h diel, alebo......,ilnv< h skutkov: ich miera v znamení niekoľkí il ľ,...... iirlm p.! '- možno pokladať za normálny a ľudský poriadok vecí. / toho však vyplýva, že marxizmus-leninizmus s urputnou zlosťou Odmieta každý pokus, ktorý sa odvažoval túto neľudskú situáciu - ešte pred jej konečným vyvrcholením, pred zúčtovaním - zmierniť. V znamení tohto vyhrocovania marxizmus-leninizmus pokladá abnormálnu situáciu námedzného robotruka-proletára, nemajetného námedzného ro-luiiníka za normálnu a vrstvy spájajúce majetok so skutočnou prácou: lofníkov, živnostníkov, maloobchodníkov a družstvá za hybridné a polovičaté formácie nachádzajúce sa na nižšom stupni vývinu. Dôsledkom tohto na hlavu postaveného chápania je, že najdôležitejšou úlohou po proletárskej revolúcii je nevyhnutná premena celej spoločnosti, kto-i i sa má uskutočniť podľa schémy neľudskej situácie námedzného proletariátu, no zmene treba podrobiť najväčší hybrid: roľníctvo, ktoré je súčasne vlastníkom a vykořisťovaným. V akej miere je teda námezdný proletariát vhodný na to, aby sme na základe jeho situácie posúdili neľudskosť kapitalizmu a pokladali ho za rozhodujúci faktor v boji proti kapitalizmu, v takej miere nieje vhodný na to, aby sme od neho očakávali vybudovanie životnej formy ako vzoru pre celú spoločnosť. (K.izka roľníctva má rozhodujúci charakter v koloniálnych krajinách, kde sú ekonomické podmienky roľníctva zdrojom ustavičného napätia, iúčasne však na komplexnej situácií roľníctva možno najviac demonštro-vai zlyhanie boľševického roľníckeho programu. Predovšetkým teda \ súvislosti s roľníctvom treba vypracovať tie formy vykorisťovania zba-»čnej spoločenskej a právnej organizácie, ktoré sa nezakladajú výlučne .hu na kolektivizácii, ani na voľnej hospodárskej súťaži. Roľníctvo - ako trieda vlastníkov a súčasne vykořisťovaných, teda z hľadiska marxizmu-leninizmu ako „hybridný", „polovičatý" spoločenský 506 1 S T V A h' IHH( útvar - je ústredným, najväčším kameňom úrazu marxisticko-leninsk ho spoločenského chápania a programu. Boľševizmus sa dopustil \ ii krutostí a nechal preliať viac krvi v boji proti roľníctvu ako v obČiafl skej vojne proti kontrarevolúcii, a to len preto, aby ten typ človeku, ktorý mu bol čírou existenciou tŕňom v oku, a bol dôkazom nedoxl i točného a ireáľneho charakteru celej ideológie, násilím vtesná! t|ti Proknistovho lôžka vlastnej schémy. Tento program bol Leninovým najväčším taktickým činom, ktorého podstatou bolo najprv získanie s i n >l m'ctva prostredníctvom pozemkovej reformy, potom jeho rozčlenenia podľa marxisticko-leninskej triednej schémy, ktoré zavŕšil Stalinom uskutočnený kolektivizačný program. Vzťah k revolučným roľnícko-radikálnym hnutiam je práve preto na|i hl rakteristickejšou a najtragickejšou kapitolou ideológie a taktiky mil xizmu-leninizmu-staUnizmu. Úbohí poľutovaniahodní, prchkí, idealtl tickí, detinskí, utopistickí „národníci", eseri, ľudoví spisovatelia, kľ u i nemali taktiku a preto jej svoje ciele nemohli podriadiť a ktorí chi i H vždy niečo ľudské: chceli kolektivizovať tam, kde bolo roľníctvo ot In u né, a chceli voľné hospodárstvo tam, kde ho chceli roľníci, namii li toho, aby robili to, čo predpisovala schéma - bez ohľadu na ídiinlŕ roľníctva. Boľševizmus zožal najväčšie taktické úspechy vždy tým | do svojich plachát oprel vždy vietor ich programu, a keď si týmto \ 11 rom upevnil vlastnú moc, spolucestujúcich vyhodil z lode, strčil dfl podpalubia alebo utopO: zosmiešnil ich, prostituoval, obmedzil naplní nie žoldnierskych úloh. 27.-29. októbra /l i > ciu a oznámia, že krajina chce byť nezávislá od vojenských zoskupí itl Čo je potrebné, ak toto všetko nestačilo, aby sa zišla velmocenská knitli rencia, ktorá by pri uspokojivých zárukách daných Sovietskemu /viwu vymohla Maďarsku nezávislosť a slobodu? Namiesto spomínaní j I i mli rencie prebiehalo a prebieha pred valným zhromaždením OSN di mini tické prerokúvanie maďarskej otázky, ktorého výsledkom - na nesnili i nu škodu autority OSN-sú slávnostné a neúčinné rozhodnuli a hli tu každý dobre vedel a vie, že OSN (aj podľa presvedčenia jej zakladali lov) má ako mierový prostriedok takú cenu. akú majú úmysly n tlll v nej zúčastnených veľmocí, a že bez nich sa z rokovaní OSN ne...... zrodiť nič, len efektné polemiky a efektné rozhodnutia. V takýchto pt i pádoch však nezlyháva OSN, ale politická zodpovednosť a mm a In \ i «t ■ sah veľmocí. Najdôležitejšou črtou a poučením politického vývinm i i i| ných stopäťdesiatich, ale najmä ostatných päťdesiatich rokov |xnn i ním, ktoré sa pomaly rozmáhaaje poznačené smutnými pádnu .....i> vami, no ktoré potvrdil oheň dvoch svetových vojen je, /e v nlulnl l vlády demokracie a verejnej mienky jedinou možnou politikou .1 n časne aj najplodnejšou reálnou politikou - je zásadná a morálna polili ka. Najvážnejším následkom porážky maďarskej revolúcie pre Zrtji nl bola skutočnosť, že politika a propaganda, ktoré sa desať rokov tni ■ vali na principiálne a morálne hľadiská, sa ocitli v situácii, kim.i pi chybnilanielen ich zmysel a perspektívu, ale v očiach mnoh\ • h u| li 1 čestný úmysel. Maďarské udalosti však znamenajú svetový škandál aj pre komun 1 11 ký tábor. Najväčším a nie neúspešným úsilím vodcov Sovietskehí 17.vl zu a ideológov komunizmu od roku 1953 bolo likvidovanie prolili nm tzv. stalinizmu. V skutočnosti je správnejšie hovoriť o stalinskej poli tickej praxi, lebo nejde o nejakú novú ideológiu, ktorú by mohli pred 1 1 vovať S tahnove teoretické alebo ekonomické diela, či o jednodtu héltil tické alebo technické chyby a omyly, ale o súvislý systém ncvyhi ných, bezškrupulóznych, tvrdých, až krutých prostriedkov používiinj h v záujme uskutočnenia komunistickej spoločnosti. Myšlienka p, ľudské činy neexistujú absolútne kritériá hodnôt, vyskytuje sa 11/ u I 1 ninaa napokon aju Marxa; obaja však predpokladali, že rovnaké I m, riá sú dané správne pochopenými záujmovými vzťahmi, t.j .pochopí nými podľa objektívnych meradiel. U Stalina a jeho prívrženci > 1 il MliMORANDUM 511 záujem robotníckej triedy a záujem uskutočnenia komunistickej spoločnosti zredukoval len na boj o moc, ktorý sa zúžil na obyčajné rozhodovanie vodcu alebo vodcov boja. Takže rozhodnutia vodcov - meniace sa podľa taktických hľadísk a podliehajúce rozličným vášňam a omylom - navonok spĺňali požiadavku morálnych kritérií a objektívnej zákonitosti. A tak proletárska diktatúra, ktorú Marx pokladal za krátky prechodný a Lenin za dlhší prechodný stav, namiesto toho, aby postupne uvoľnila miesto čoraz demokratickejším metódam, nadobudla charakter stabilnej vládnej formy v podobe takého jednoduchého riešenia, že seba samú, bez najmenších zmien, vyhlásila na dlhý čas za najvyššiu formu demokracií. Táto skutočnosť - podľa odvekých zákonov neobmedzenej moci - narušila normálne fungovanie presne tých záujmových vzťahov, ktoré mali slúžiťako kritériá správnych kolektívnych a individuálnych činov. Obrovský zastrašujúci aparát, ktorý vznikol v záujme odstránenia „nepriateľa" podľa vlastných vnútorných zákonov, nezre-dukoval počet nepriateľov, ale ich rozmnožoval, a Čoskoro dosiahol, že strach a nepriateľský postoj sa zo skutočného nepriateľa rozšírili na celé obyvateľstvo. Ten istý aparát použili neskôr čo najpohodlnejším spôsobom na likvidáciu vnútrostraníckej opozície, potom jednoducho na i idstránenie každého populárneho súpera, Čím podkopali vnútrostranícku demokraciu a komunistickú morálku. Podriadenie hospodárskeho plánovania svojvoľným rozhodnutiam znemožnilo, aby výrobu usmerňovali reálne, kolektívne a individuálne záujmy spoločnosti, v dôsledku čoho došlo k ochromeniu výroby a zhoršeniu pracovnej morálky. V rovnakom duchu sa v stalinskom období formovali vzťahy komunis-lickej strany Sovietskeho zväzu - ako strany vedúcej komunistickej krajiny - a ostatných komunistických strán a neskôr krajín, čo viedlo k zneváženiu medzinárodnej solidarity komunizmu a v dôsledku sparného vplyvu k vzniku tzv. národného komunizmu, t.j. uplatňovaniu normálnych a reálnych národných záujmov proti vonkajšiemu svojvoľnému riadeniu. Napriek všetkým týmto ťažkým následkom bola situácia až po súčasnosť taká, že v kruhu komunistov ovládaných komunistickou mocou i medzi komunistami ostatných krajín existovala hlboko zakorenená lojalita voči Sovietskemu zväzu ako prvému a najväčšiemu komunistickému štátu na svete, ba aj nekomunistickí socialisti sveta sledovali sovietsky pokus s pozornosťou a rešpektom. Potom, čo po Stalinovej smrti začali jeho nástupcovia politickú prax stalinizmu uvoľňovať, potom, čo zmarili pokus o nastolenie ďalšej osobnej moci a na XX. 512 1STVÁN BIBO MEMORANDUM 513 zjazde aj teoreticky skoncovali s niekoľkými charakteristickými stalinskými tézami a podrobili kritike aj Stalina osobne, sa zrodila medzi komunistami nádej, že v komunizme, najmä v komunistickej sírane Sovietskeho zväzu existujú sily, ktoré povedú budovanie socializmu po správnejšej ceste. Táto nádej utrpela v dôsledku udalostí, ktoré sa odohrali v Maďarsku 4. novembra 1956 a odvtedy, takmer nevyliečiteľnú ranu. Dôvod sovietskeho rozhodnutia - či šlo o triezve reálnopolitické zhodnotenie suezského problému, alebo o obavy z maďarskej situácie - nepoznáme. Je však isté, že toto rozhodnutie sa v podobe reálnej politiky neosvedčilo a v podobe obáv bolo prehnané: ďalší slobodný vývin maďarskej situácie by bol čoskoro ukázal, že nieje nebezpečný, ale že pre vec socializmu je priam podnetne poučný. Každý, kto to pokladá pre záchranu svojej duše za potrebné, môže vysvětlovat', že maďarská revolúcia tak či onak bola, alebo sa stala, alebo sa mohla stať kontrarevolúciou: pravda je, že najfantastickejším prekvapením bolo práve to, že zvrat, ktorý už takmer desať rokov každý považuje za kontrarevolučný a reštauračný, v skutočnosti taký nebol. Všetky sily bojujúce so zbraňou v ruke, mládež, robotníctvo a vojsko, ktoré sa postavilo na stranu revolúcie, boli prevažne nielen socialisti, ale disponovali aj marxisticko-leninskou výchovou, aj keď sa ich celý dovtedajší obraz sveta ocitol v kríze. Skutočnosť, že pod vplyvom slobody sa začali prejavovať aj sily najkonzervatívnejšej reštaurácie (fašistické sily takmer nie!), bola desivá len pre tých, ktorí si zvykli, že ak sa niečo zakáže, tým aj prestane existovať, no ak niečo má možnosť vyjsť na povrch a prejaviť sa, to už je samo osebe desivé. V okamihu sovietskeho zásahu sa už situácia začala konsolidovať, ľudové súdy zanikli, v prospech výdobytkov socializmu sa ozývali rozhodné a autoritatívne hlasy, a utvorila sa vláda národnej jednoty, ktorá nemala dôvod prejaviť horlivé sympatie alebo slabosť voči pravici. Každý, kto sa čo len trocha ocitol vo vzťahu k realite maďarskej revolúcie a následnej rezistencie, musel chtiac-nechtiac pocítiť, že šlo o najvzrušujúcejší socialistický experiment dvadsiateho storočia, ktorý sovietske tanky rozstrieľali, aby namiesto neho zriadili niečo, čo sa podobá všetkému, len nie spoločnosti, ktorá sa usiluje o lepšiu budúcnosť. Doteraz bol každý perspektívny politický program namierený proti moci a predstaviteľom blahobytu a im slúžiacej byrokracii a ozbrojenej moci, opieral sa o mládež, robotníkov a tvorivú inteligenciu, pričom dôkazy pre svoje poslanie videl práve v ich presvedčení a entuziazme. Súčasná maďarská situácia sa opiera presne o byrokraciu a moc, ktorá sa cíti v menšine, stratila pocit istoty, kŕčovite bráni svoju pozíciu, a za svojich nepriateľov považuje práve mládež, robotníctvo a tvorivú inteligenciu. Dejiny už zaznamenali nejeden režim, ktorý bojoval proti spisovateľom, robotníkom a školskej mládeži, no svoj cieľ nedosiahol ani jeden, a čo je najdôležitejšie, ani jeden z nich sa nenazýval revolučným a socialistickým. Nositeľkou toho všetkého je nová maďarská komunistická strana, taká komunistická strana, aká doteraz na svete ani nebola, ale akými sa môžu stať aj ostatné, ak nebudú dávať pozor. Doteraz mala každá komunistická strana nasledujúcu štruktúru: mala svoje naj vnútornejšie jadro, ktoré pozostávalo z odhodlaných, uvedomelých a cieľavedomých, absolútne obetavých ľudí so železnou energiou; po nich nasledovala menej inteligentná, ale mimoriadne disciplinovaná skupina, ktorá sa majstrovsky prejavovala v oblasti tvrdého a rozhodného narábania s prostriedkami potrebnými na získanie a udržanie moci; po nej nasledovali prevažne robotnícke masy nadšencov, ktoré horlivo vykonávali čiastkové úlohy spojené s organizovaním a šírením ideológie; a na záver - po prevzatí moci - nasledovali v podobe najvonkajšieho okruhu oportunisti a byrokrati, pre ktorých strana znamenala predovšetkým možnosť uplatniť sa alebo zabezpečenú existenciu. Ťažiska súčasnej maďarskej komunistickej strany sa posunuli práve na poslednú kategóriu. Generálny štáb sa zredukoval na celkom malú skupinu, ktorá svoju činnosť charakterizuje raz zúfalou krkolomnos-ťou, raz cynickou otvorenosťou. Okolo nej technici moci po strate istoty zúfalo siahajú po rovnako neúčinných ako nebezpečných metódach brutality a ústupčivosti. Nadšené masy, najmä robotnícke masy pre nich prestali existovať. Kompletný je len najvonkajší okruh, ktorý pozostáva z členov ozbrojenej moci a úradníkov obávajúcich sa o svoje zamestnanie. Komunistická strana s takým nízkym pomerným počtom robotníkov ešte na svete neexistovala. Komunistické strany, ktoré sa ujali moci, mali s expanziou byrokracie a nedostatkom robotníctva problémy aj inde, ale z dymu a plameňa potlačenej maďarskej revolúcie sa zo dňa na deň ako hrozivý fantóm začal prejavovať definitívny bod tohto procesu: strana zložená v prevažnej miere z byrokracie a ozbrojenej moci, strana namierená proti robotníctvu ako celku. Samotná krajina, ktorá voči organizovanému charakteru moci pociťovala iba svoju rozdrobenosť, teraz sa nezabudnuteľným spôsobom presvedčila, že ozbrojená moc je v krajine dokonale izolovaná, a že ju nedrží nič, iba pomoc zvon- 514 ISTVÁN BIBÓ MEMORANDUM 515 ka. Všetky spomínané skutočnosti sú prameňom ustavičnej iritácie pre každého, kto berie len trocha vážne ideály komunizmu, a pre koho komunizmus znamená čo len trocha viac, ako iba vládnutie ľudí rovnakého názoru. Všetky komunistické strany sveta s vypätím všetkých síl hľadajú svoju špecifickú cestu k socializmu tak, aby sa pritom nespreneverili triumfálnej ideológii marxizmu-leninizmu. Ľudové demokracie sa kolíšu medzi opatrne dávkovanými ústupkami najednej strane a nekompromisnou stalinskou ortodoxiou na strane druhej; násilné udržiavanie maďarského režimu je pre ne aspoň taký zlý príklad, akým mohlo byť vzdanie sa Maďarska, na ktoré Sovietsky zväz nechcel pristúpiť práve s ohľadom na ostatné štáty. V nekomunistickom svete sa ukazujú symptómy ťažkého narušenia, miestami až rozpadu aparátu, na zriadení ktorého s námahou pracovalo množstvo sympatizantovi šlo o mierové, ženské a mládežnícke organizácie, ktoré mali veľa dobromyseľných a nadšených predstaviteľov a ktoré združovali také sily -inteligenciu, robotníkov, mládež - s ktorými komunizmus vždy rátal ako s prvoradými. Jedným slovom: maďarská akcia Sovietskeho zväzu, ktorej cieľom bolo vyhnúť sa strate istej pozície, je odvtedy na škodu každej pozície komunizmu. Maďarská situácia je škandálom každej zmysluplnej „tretej" sily a myšlienky. India a popri nej niekoľko ázijských štátov vyznačujúcich sa zodpovednou politikou, socialistické a sociálnodemokratické strany a množstvo rozdrobených ideových a politických síl hlása, že náš svet rozdelený na kapitalizmus a komunizmus bojuje v skutočnosti s prízrakmi a pseudoproblémami. Centrom týchto prízrakov je spoločný predsudok ortodoxných kapitalistov a ortodoxných komunistov, že socializmus, t.j. spoločnosť bez vykorisťovania nemožno úspešne dosiahnuť ináč, len dlhodobým zavrhnutím západných techník slobody. Naproti tomu predstavitelia tretej cesty - v skutočnosti jedinej možnej cesty - sú všetci, ktorí hlásajú, že socialistický cieľ upriamený na likvidáciu vykorisťovania nieje ničím iným ako jedným z míľnikov univerzálneho vývinu smerujúceho k ostatným ľudským slobodám, a že boj proti vykorisťovaniu nemôže znamenať, dokonca ani úpieť odmietnutie už osvedčených foriem verej nej slobody. Celá konštrukcia slobody spočívajúca na rozdelení moci. na pluralitnom volebnom systéme, na právach slobôd, najmä slobody tlače a názoru, ako i na sudcovskej nezávislosti a systéme právneho štátu - vďaka ktorej je západný svet napriek všetkým ne- dostatkom ľudský a znesiteľný - nie je akousi „buržoáznou" stavbou, ale jednoducho istou objektívnou technikou, dodnes neprekonanou najrozvinutejšou technikou slobody, ktorej prevahu skôr či neskôr možno uznať práve tak, ako prevahu západného typu plniaceho pera alebo Morganovej teórie dedičnosti bez toho, že by bola vec socializmu ohrozená. Ak sa táto tretia cesta chcela niekde a niekedy zrodiť konštniktív-nym spôsobom, tak to bolo práve v maďarskej revolúcii. Aktívne sily revolúcie nemali v úmysle likvidovať skutočné výdobytky socializmu, a mali dostatok síl, aby podobné pokusy zmarili. Šlo jednoducho o to, že mali po krk techník útlaku a rozličných foriem násilia a lži, ktoré zaplavili všetky oblasti života, a obracali sa na spoločenské techniky, ktoré proti tomu poskytujú inštitucionálnu garanciu. Otázka spôsobu nebola v prvých chvíľach revolúcie ešte vyjasnená, ale jej tendencie boli celkom jednoznačné, a onedlho po potlačení revolúcie sa bez najmenších ťažkostí utvorila relatívne jednomyseľná verejná mienka o tom, ako by bolo treba zachovanie sveta socializmu - prostredníctvom plu-ralitného systému obmedzeného na strany prijímajúce spoločnú platformu socializmu - spojiť so západnými technikami slobody. Dokonca tieto predstavy by v súvislosti s robotníckymi radami boli znamenali aj posilnenie demokracie a socializmu novými technikami. Ak sa z toľkých obetí, dobrých úsilí a jednoznačného rozhodnutia maďarský pokus predsa len nedokázal realizovať, ak sa Sovietskemu zväzu oplatilo túto - vládu jednej strany a sovietsku vojenskú prítomnosť úplne odmietajúcu - krajinu pomocou nasadenia vojenskej sily vrátiť na pôvodnú cestu, ak muselo zlyhať aj sprostredkujúce úsilie Indie, potom máme pred sebou konzekvenciu, že tretia cesta je nemožná, a že nevyhnutné je nielen rozdelenie svetových veľmocí, ale aj úplná polarizácia morálneho vedomia sveta. A tým sme dospeli k najväčšiemu škandálu, ku škandálu svetového mieru, lebo súčasný stav maďarskej záležitosti spochybňuje možnosť svetového mieru, a vyvoláva predstavu hroznej analógie, že vypuknutie tretej svetovej vojny bude mať také isté predposledné dejstvo, aké mala druhá svetová vojna v podobe mníchovskej zrady. Nič o tom nesvedčí väčšmi ako fakt, že poučenie z maďarského prípadu zhrnula prevažná časť západného sveta do konštatovania, že stalinízmus ožil, dokonca nikdy neprestal existovať, a že v konečnom dôsledku predstavuje jedinú možnú a prirodzenú formu komunizmu: prevažná časť komunistického sveta komentuje tú istú poučku s opačným znamienkom asi v takom zmysle, že Stalin mal v podstate pravdu. ■ 516 istvAn niBó memorandum 517 a tábor komunizmu možno pokope udržať len jeho metodami. Přitom stalinská politická prax znamená na rovine svetovej politiky znemožnenie, resp. vnútorné sfalšovanie tzv. politiky ludového frontu a svetovej politickej kooperácie, ktorá je na nej vybudovaná. Politika ľudového frontu je uznaním toho, že na rozdiel od fašizmu, drsného a nemilosrdného kultu moci, medzi cieľom socializmu upriameným na spoločnosť bez vykorisťovania a medzi stanoviskom Západu trvajúcom na dosiahnutých výdobytkoch politickej slobody existuje istá morálna a bojová totožnosť. Stalin a jeho prívrženci si túto politiku osvojili tak, že ju súčasne aj zlikvidovali, lebo ju chápali ako číru taktickú lesť na rozloženie zdanlivo jednotného „monopolnokapitalistického" nepriateľa: vnútorné skorumpovanie partnerov ľudového frontu uskutočnené všetkými prostriedkami a neskôr - v strednej a východnej Európe - ich likvidáciu pri prvej vhodnej príležitosti teda pokladali za prípustné. V dôsledku toho sa nemohla rozvinúť ani politika ľudového frontu svetového rozsahu, ani spolupráca veľmocí, ktoré porazili fašizmus. Opätovne sa dokázalo, že etika založená výlučne na mocenských ambíciách prakticky znemožňuje ľudské spolužitie, čo v rovine svetovej politiky znamená nevyhnutne vojnu. Mierová koexistencia je možná medzi rozličnými politickými, spoločenskými a ekonomickými systémami, ale nie je možná medzi partnermi, ktorí neveria v isté spoločné základné princípy morálky. Je pravda, že Stalin - na rozdiel od Hitlera - sa podľa všetkého nechcel zapliesťdo svetovej vojny, ale politika, ktorú viedol, urobila jeho i jeho protivníkov neschopnými, aby dokázali reálne zhodnotil tne tívy a úmysly toho druhého. V rámci takejto konfrontácie prijíma jedna strana za bernú mincu raz klamstvo toho druhého, inokedy neuverí |flj jeho pravde, a keďže morálny motív u protivníka nepredpokladá, nw hl -pokladá bezdôvodne za zbabelého, inokedy bezdôvodne za agresíviiclu i Vdaka tomu nastane skôr či neskôr nevyhnutne situácia, v ktorej sa pni tivníci v dôsledku totálneho nepochopenia vzájomných úmyslov ocitnú v svetovej, ba v atómovej vojne, nech sa jej už obaja akokoľvek boja V tomto význame treba chápať trocha odvážne znejúce tvrdenie, /e / nm mentálneho stavu maďarskej veci vyplýva nebezpečenstvo svetovej \ l >i ny. Nie preto, akoby svetová vojna musela vypuknúť kvôli kvôli m.ul.ii skému problému (hoci pre východoeurópske krajiny je príznui (ičprivUt gium, že svetové vojny vznikajú kvôli nimi. Ale preto, k-lm ak je pravd! že maďarská situácia je neriešiteľná, potom mii-.i.i i-\isin\,u otčinu 11 príčiny, ktoré nedovoľujú, aby svelove velium i u.isli spol.....u n , i .i >. sa vzájomne pochopili; proti nim číry racionálny argument, že atómová vojna je šialenstvo a samovražda, neposkytuje dostatočnú ochranu. Je situácia naozaj taká vážna, a naozaj neexistuje riešenie maďarského problému ani východisko zo slepej uličky svetovej politiky? Bilancia momentálnej situácie je nesporne taká. Lež v každom historickom okamihu možno bilancovať nielen skutočnú situáciu, ale aj v nej obsiahnuté možnosti, ktorých realizácia nieje nevyhnutná, aleje otázkou úsilia a dobrej vôle. Ak ju budeme zvažovať, dostaneme o možnostiach maďarskej veci a rozvoja svetovej politiky povzbudivejší obraz ako kedykoľvek za uplynulých desať rokov. Madärská revolúcia je nádejou západného sveta. Politika, ktorá už desať rokov napĺňa nádejou vnútornú opozíciu a emigrácie východoeurópskych štátov, položila si neraz otázku, pre aký vládny systém sa rozhodnú spomínané štáty po zániku vlády jednej strany, veď bolo všeobecne známe, že pred druhou svetovou vojnou žili v najrozmanitejších formách spoločenského, národného útlaku a feudálnej moci, a polovica ich emigrantov odišla na Západ v dôsledku rozpadu ich zastaranej životnej formy, a len druhá polovica opustila vlasť z túžby po slobode. Častou tézou západných politikov a mysliteľov bolo, že od istej línie smerom na východ a na juh ani tak nie sú vyhliadky na skutočné a dobré fungovanie západných inštitúcií slobody, treba si teda uvedomiť, že tieto krajiny od strednej Európy po východnú Áziu, od Pyrenejského polostrova po Južnú Ameriku vždy žili a budú žiť v miernejších alebo prísnejších formách tyranie. Rozdiel bol len v tom, že ľavicoví dobro-prajníci im odporúčali komunistický systém jednej strany, kým pravicoví dobroprajníci im navrhovali konzervatívny feudálny štát. Vo svetle tohto chápania by celá tzv. politika oslobodenia nepredstavovala viac ako najcynickejšia mocenská politika, pričom toto triezve videnie odráža aj beznádej, že nočná mora vojnového napätia ľudstvo tak skoro ne-OpUStf. Hnutia v Maďarsku, Poľsku a v ďalších komunistických kraji-ii.ii h jas&e uká/ali, že v týchto štátoch existujú opravdivé a živé požia-d.ivky skutoľiii'i slobody a jej najrozvinutejších mechanizmov. Spomí-n.ine požiadavky pt.íve pteto. že sa este nikdy nevedeli uspokojivo naplnil hlásia sa o slovo takou sviežosťou piesvedčenin a vášne, klorá podstatne pirkoiuU .> n i 'l i tm i \ dobytky už navyknuté presvedčenie || i Iného sveln Hnuli iilol ľ.ih .'■ - |n.-i id i•[ i/iiirnvHMiirrnhikiijc 518 1ST VÁN BI8Ó na trpiace obete totalitnej moci, ale že najčastejšie pochádza z radov odchovancov a mládeže systému jednej strany, netreba sa teda obávať, že povedie k reštaurácii zastaraných spoločenských a politických foriem. Toto poučenie a nádej nemožno obmedziť len na východnú Európu, a nestačí najmä v súvislosti s Polskom, Československom a Maďarskom konštatovať, že patrili odjakživa do oblasti západnej kresťanskej civilizácie. Zásadným poučením okrem toho je, že o nijakom národe nie je potrebné a neslobodno predpokladať - čo sa od Nemcov po Malajcov o toľkých národoch predpokladalo - že netúži po slobode. V ekonómii už prišli na to, že bieda jedného národa infikuje a ohrozuje v blahobyte žijúci iný národ: túto lekciu bolo by potrebné osvojiť si aj v politickej rovine. Maďarská revolúcia a hnutia východoeurópskych národov znamenajú, že západný svet sa môže a musí pripraviť na neagresívnu a nie mocenskú poktiku, ktorej cieľom je, aby bez nanútenia vlastného hospodárskeho a spoločenského systému postupne získavala východoeurópske národy a nakoniec aj samotný Sovietsky zväz pre západné techniky slobody a pre spoločnú politickú morálku, ktorá je v pozadí týchto techník. Avšak maďarská revolúcia, nech to už znie akokoľvek čudne, je nádejou aj pre svetový komunizmus. Je ňou práve v čase, keď proti nej po maďarských udalostiach oveľa rozhodujúcejšie ako kedykoľvek za uplynulých štyridsať rokov, vystupuje nepriateľský názor, ktorý ju oberá o každý ideový obsah, a nevidí v nej nič iné, ako fašizmu podobné úsilie, ktorého jediným cieľom je moc. Práve výskum hlbších komponentov maďarskej revolúcie a politických udalostí dokazuje, že rozhodujúcim momentom bola čoraz väčšmi sa prehlbujúca vnútorná kríza komunistickej inteligencie a komunistickej mládeže, ktoní popri cieľoch komunizmu upriamených na oslobodenie človeka vyvolal demoralizujúci a kommpujúci vplyv nevyberaných prostriedkov používaných na uskutočnenie spomínaného cieľa. Tento číry fakt znamená podstatný rozdiel v porovnaní s fašizmom, v ktorom podobná kríza nevznikla a nemohla vzniknúť, lebo vo fašizme aj samotný ideál predstavoval uplatňovanie surovej a obnaženej moci, takže medzi ideou a prostriedkami nebolo protirečenie. Antagonizmy, ktoré vyvolali vnútornú krízu komunistov, sa v poľskom a maďarskom hnutí prejavili v troch bodoch: proti centralizovanej, všemohúcej a svojvoľnej štátnej moci vznikla najprv požiadavka riadenia, ktoré by mali) v úcte samosprávu kolektívov a organizácií založenú na súhlase ľudí; druhou bola požiadavka pravdivosti na- MEMORANDUM 519 mierená proti moci, ktorá skutočnosť a správy ako aj učenie o skutočnosti v záujme vlastných cieľov ľubovoľne zdeformovala; treťou bola požiadavka bezprostrednej a inštitucionálnej účasti na ekonomickej činnosti, požiadavka hospodárskej samosprávy vystupujúca proti ekonomickej politike, ktorá vykorisťovanie prostredníctvom súkromného majetku zlikvidovala, ale zvýšenie životnej úrovne obyvateľstva s odvolávaním sa na budovanie socializmu stále odkladala a pracujúcich pomocou byrokratického ekonomického centralizmu rovnako vykořisťovala. Spomínané požiadavky sa však v ostrejšej formulácii dotýkajú presne tých otázok, ktoré sú od roku 1953 najmä v Sovietskom zväze témami započatého odmäku: ide o zabezpečenie zákonnosti, obnovenie straníckej demokracie, slobodu kritiky, úsilie o pravdivé zverejňovanie faktov (najmä v súvislosti so Západom), zvyšovanie životnej úrovne a program hospodárskej decentralizácie. Nevieme, či je v tomto smere zabezpečený priamočiary a postupný vývin, je však isté, že všetky uvedené potreby sa v nejakej - nami presne nepoznanej - forme prejavovali aj v Sovietskom zväze, no takou silou, že vo vratkej situácii, ktorá vznikla po Stalinovej smrti, ihneď vystúpili ako imperatív okamihu. Máme teda dôvod, aby sme i dnes, napriek všetkým oprávneným obavám o budúcnosť, hodnotili udalosť roku 1953 ešte vždy ako rozhodujúci zvrat, počas ktorého sovietski vodcovia, ktorí nechceli Stalina, získali prevahu nad tým, ktorý' chcel byť nový Stalin. Preto je nerozumné za číru taktiku pokladať celý proces, ktorý vyvrcholil XX. zjazdom a bol vážnym impulzom pre maďarské a poľské udalosti, prostredníctvom ktorých sa na svetlo sveta dostali mimoriadne pozoruhodné morálne a ideové hodnoty. Morálnym kapitálom maďarskej revolúcie však nechceme obohacovať morálny kapitál sovietskeho štátneho vedenia, ktoré revolúciu potlačilo; ide iba o poznanie, že máme pred sebou jednotný a ucelený proces, v znamení ktorého musíme chápať a kritizovať aj protirečenia sovietskeho štátneho vedenia. Rovnako nemá význam, aby sme sovietskych vodcov pokladali v podstate za dobromyseľných, ale chorobne nedôverčivých ľudí, ako to robil Roosevelt, alebo aby sme ich považovali v podstate za zlomyseľných íudí schopných diabolskej pretvárky, ako si to kedysi i teraz mnohí predstavovali a predstavujú. Podstatné je, že ideo štátne vedenie, ktorému bránia vážne historické a ideologické príčiny, aby v politike uplatnilo morálne obavy a aby v politike protivníkov predpokladalo morálne motívy a tieto aj pochopilo; pre spomínané štátne vedenie je teraz problematické, ktoré prostriedky 520 I S T V Á N BIBO MEMORANDUM 521 má použiť na ceste k povzbudivejšej a stabilnejšej budúcnosti, po ktorej má viesť jemu zverenú svetovú veľmoc a jemu zverenú politickú ideológiu. Uvedomuje si, že triezvy vlastný záujem a spravodlivosť si v rovnakej miere žiadajú veľkorysé ústupky a pokračovanie procesu uvoľňovania, čiže opak všetkého čo znamená stalinizmus; zdá sa mu však, že západný kapitalizmus je zlomyseľné pripravený ihned využiť každý náznak slabosti. Uvedomuje si, že smerom dovnútra môže uzatvorenie ventilov spôsobiť výbuch, no má obavy, že náhlym otvorením hrádzí vyvolá prietrž; preto dochádza k striedaniu období čiastkových ústupkov a rigoróznosti. Ak to všetko zohľadníme, potom zásah v Maďarsku je opodstatnenejšie ešte aj dnes - v čase pokusov o ostentatívnu rehabilitáciu stalinizmu namiesto skutočného znovuzrodenia stalinizmu -pokladať skôr za isté ustrnutie na ceste, po ktorej skôr či neskôr, tak či tak bude treba znova vykročiť. Preto je zbytočné prejavovať ľútosť nad prehnanou dynamikou maďarskej revolúcie, ktorou v podobe spätného vplyvu ohrozila celý proces uvoľňovania v Sovietskom zväze. Maďarská revolúcia aj svojím úspechom, aj svojou porážkou, poskytuje jedno a to isté poučenie, ktoré hovorí, že všetky rozhodujúce otázky politiky uvoľňovania, politická a ekonomická samospráva, zákonnost pravdivé informovanie, odbúranie byrokratizmu, zvyšovanie životnej úrovne -vzájomne súvisia, a nieje možné pohodlnejšie z nich vyriešiť a nebezpečnejšie odsunúť na neskôr; a takisto nie je možné, aby program uvoľňovania trvale pokračoval v Sovietskom zväze a aby bol potlačený v ľudových demokraciách. Energia a hodnoty investované v Maďarsku do pokusu o vedenie proti vôli ľudu, musí niekto uhradiť, a je isté, že v konečnom dôsledku ich zaplatí maďarský a sovietsky ľud svojou slobodou a životnou úrovňou; prehĺbi sa tak presne tá kríza, na odstránenie ktorej došlo k zásahu v Maďarsku. Nádej teda spočíva v nerozlučiteľnom vzťahu a súvislosti celého komplexu problémov; preto je možné a preto možno očakávať - hoci nejde o nevyhnutnosť - že vývin sa vráti do tej fázy a začne sa znova odvíjať od tej fázy, z ktorej ho vykoľajilo osudné rozhodnutie sovietskeho zásahu v Maďarsku. Preto je maďarská revolúcia nádejou aj pre sily „tretej cesty". V tejto chvíli, ako sme videli, ústredným problémom rozličných častí sveta je otázka využívania možností slobody. Západný svet má k dispozícii najrozvinutejšie techniky slobody, parlamentnú demokraciu zastupujúcu ľud a založenú na právach slobôd, a vo veľkom rozsahu a komplex- ne prijal univerzálnu etiku, ktorá je základom slobodných inštitúcií a podmienkou ich fungovania. Okrem toho má k dispozícii hospodársky systém zvaný kapitalizmus, ktorého podstatnými zložkami sú: systém slobodného podnikania, prijatie princípu zisku ako usmerňujúceho princípu a individualistické súkromné právo. Kapitalizmus - i napriek tomu, že ho už vyše storočia „pochovávajú" - poskytuje z času na Čas prekvapujúce dôkazy pružnosti a výkonnosti, hoci zo svojej pôvodnej štruktúry už veľa stratil. Avšak ani v dnešnej, mnohonásobne modifikovanej forme nieje schopný potlačiť pocit morálnej nespokojnosti, ktorý v prevažnej väčšine ľudí znova a znova vyvoláva. Príčinou pohoršenia nieje slobodné podnikanie ako také, ktoré je podstatným výdobytkom ľudskej slobody, ale fakt, že kapitalizmus so svojimi inštitúciami nielenže konzervuje stav spoločenského majetku, ale poskytuje nové možnosti pre prastaré formy reprodukcie veľkého majetku, ktoré boli známe tisícročia pred kapitalizmom slobodným podnikaním a vznikom právneho Štátu, ako sú: násilie v rúchu právnych foriem, zneužitie štátnej moci, vyvlastnenie verejného alebo kolektívneho majetku, štátno-mocenské koncesie, korupcia a politické intrigy. Sily slobodnej spoločností a pokojných spoločenských reforiem sú však na Západe také silné, že mimoriadne pomaly a postupne, ale aj bez radikálneho vy-vlastňo vania potláčajú tieto diluviálne spoločenské javy mamutieho majetku, ba ešte viac reprodukcie mamutieho majetku. Čiže na Západe sa pomaly, ale isto chudobní stávajú bohatšími a bohatí chudobnejšími. Naproti tomu v prípade ostatných národov sveta, v polokoloniálnych (Latinská Amerika a po vznik komunizmu východná Európa), bývalých koloniálnych a koloniálnych krajinách viedlo a vedie zavedenie mechanizmov právneho štátu a slobodného podnikania k tomu, že jednoduchý ľud, najmä obrovské roľnícke masy sa po rozpade tradičných spoločenských a hospodárskych rámcov stávajú bezmocnou korisťou už srwmínaných prastarých násilných a korupčných procesov produkcie veľkokapitálu. Čiže prakticky sa inštitúcie slobodného podnikania, právneho štátu a prípadne i parlamentnej demokracie veľmi ľahko stávajú hračkou v rukách zemepánov, finančníkov a korupčných politikov. Rozbieha sa teda proces, v ktorom sa chudobní stanú ešte chudobnejšími, bohatí ešte bohatšími, a v dohľadnom čase nádej na zvrátenie tohto procesu neexistuje. Všimnime si teraz komunistické riešenie, ktoré prostredníctvom totálneho uchopenia moci uskutočňuje takmer komplexné a radikálne vyvlastnenie každého druhu mamutieho majetku, ale tak, 522 ISTVÁN Blftó MEMORANDUM 523 že súčasne sa zmocní aj prevažnej časti malého majetku, pričom celko-m vylúči západné mechanizmy slobody (označené ako „buržoázne") a väčšinu ekonomických foriem slobodného podnikania, s čím je spojená aj obrovská byrokratizácia spoločnosti a ekonomiky. Skutočnosť, že sa to dá realizovať len takto a jedine takto, potvrdzuje dianie v polo-koloniálnych, bývalých koloniálnych a koloniálnych krajinách a všetko, čo sa odohralo vo východnej Európe a východnej Azii pred nastolením komunistickej moci. Je nepopierateľné, že podriadenie hospodárskeho života byrokratickej moci bráni pozdvihnutiu más v rovnakej miere ako kapitalizmus vymkýnajúci sa spod demokratickej kontroly. Medzi týmito dvoma nedostatočnými riešeniami sa zmieta celý polokoloniálny, bývalý koloniálny a koloniálny svet. Nebezpečenstvo polarizácie nemajú za sebou ešte ani také krajiny ako India a niekoľko ďalších, ktoré sa so serióznou odhodlanosťou usilujú o prekonanie spomínanej alternatívy. Doteraz prakticky nikde nedokázalo získať historickú aktualitu riešenie takmer podľa Kolumbovho vajca, ktoré navrhovali z oboch strán toľko ráz podcenené, využité a po využití odhodené radikálne roľnícke hnutia vo východnej Európe: šlo o radikálne vyvlastnenie veľkostatkov a veľkokapitálu, a súčasne o odvážne zavedenie, resp. upevnenie mechanizmov slobody a správnu reguláciu možnosti slobodného podnikania. A hfa, v maďarskom kontexte sa toto riešenie - ktoré sa medzi dvoma zlými alternatívami prejavujúcimi sa doteraz výraznejšou historickou silou nedokázalo presadiť - zrazu ukazuje ako jediné možné. Lebo v Maďarsku sa vyvlastnenie velkých majetkov (za účinnej, hoci nie výlučnej spolupráce komunistov) stalo za desať rokov takým definitívnym historickým faktom, na anulovanie ktorého nemôže pomyslieť nikto, najmenej však aktívne sily revolúcie. Súčasne však úplná a dokonalá strata morálneho kreditu Komunistickej strany v Madärsku znemožňuje aj zmiernenú formu hegemónie jednej strany a vedie k jedinej možnej ceste vývinu, ktorou je zavedenie pluralitného systému a techník právneho štátu, prirodzene v tom rámci, ktorý určuje zachovanie socialistických výdobytkov. Takýmto spôsobom obmedzovaný pluralitný systém vyvoláva na prvé počutie nedôveru z oboch strán. Západný „buržoázny" pozorovateľ tvrdí, že ak strany oponujúce socializmu nemajú možnosť vstúpiť do boja, potom nijaká sloboda neexistuje. V skutočností sa však každá historická demokracia začala tak, že vzhľadom na určité spoločné základné princípy vznikla zo strany väčšiny predstaviteľov krajiny predbežná dohoda, a stanoviská spochybňujúce tieto základné princípy nedostali možnosť prejaviť sa prostredníctvom založenia strán. Aj holandská, anglická, americká a francúzska parlamentná sloboda sa začala tým, že prívržencov kráľovského absolutizmu viac-menej vylúčila z parlamentného bojiska, ba uchýlila sa aj k veľmi neprimeraným osobným obmedzeniam. Napriek tomu sa mohla pravá sloboda vyvíjať touto cestou, lebo na povinne predpísanej platforme mohla sa zhodnúť prevažná väčšina krajiny. Taká istá situácia by vznikla aj v prípade maďarského pluralizmu obmedzeného na uznanie socialistických výdobytkov. Na druhej strane pluralitný systém, teda skutočnosť, že komunistická strana ctená ako zakladateľka spravodlivosti sa degraduje na úroveň všelijakých buržoáznych alebo poloburžoáznych záujmových skupín a ocitá sa v jednom rade s nimi, pokladajú prívrženci leninizmu za zradu leninského odkazu. Situácia je však taká, že bez pluralitného systému sa „slobodné" voľby zmenia na číru bábkovú hm, pretože nie sú možnosti na zostavenie kandidátskych listín, alebo aspoň na označenie predbežnej dohody vzťahujúcej sa na „vyškrtnutie" kandidátov z oficiálnych zoznamov; v prípade, že takúto aktivitu pripustíme, ocitáme sa ihneď v štádiu niekoľkých strán, nech ho už nazývame akokoľvek. A tam, kde si komunistická strana zachovala autoritu a okrem nej neexistuje žiadna seriózna strana, je možnosť voľby s niekoľkými volebnými listinami predstaviteľná nielen prostredníctvom povolenia starých alebo nových strán, ale i tak, že komunistická strana sa v rámci spoločnej platformy „rozdelí" na osobitné volebné zoznamy podľa rozličných smerov, ktoré dnes -v dôsledku absencie lepších a principiálnych oporných bodov - spájame s menami jednotlivých vodcov. Bez skutočne fungujúcich inštitúcií slobody nie je reálna žiadna likvidácia vykorisťovania. Platí však aj opačná téza: žiadna inštitúcia slobody nieje reálna bez radikálnej pozemkovej reformy, vyvlastnenia mamutích majetkov, ako aj bez nového právneho systému, ktorý účinne chráni pred vykorisťovaním. Experiment „tretej cesty" teda, nech už si o jeho perspektívach myslia čokoľvek, bude poučný v rovnakej miere pre Západ, ako i pre komunistický svet, polokoloniálne, bývalé koloniálne a koloniálne národy. Pretoje maďarská situácia nádejou aj z hľadiska svetového mieru. Centrálnou otázkou svetového mieru je v súčasnosti systém napätia a mocenských pozícií medzi západným svetom a Sovietskym zväzom, sys- 524 ISTVÁN BIBÓ tém, ktoré si obe strany vybudovali v strachu pred protivníkom a na ktorom kŕčovite trvajú. Sovietsky zväz sa momentálne odmieta vzdať svojich pozícií, lebo má obavu, že vlády ľudových demokracií - ponechané na seba - by nezvládli ťažkú stratu popularity, ktorú spôsobila desaťročná stalinská politická prax, a že ponechanie jednej takejto vlády vlastnému osudu by v podobe reťazovej reakcie ovplyvnilo aj situáciu ostatných. O maximálnej vyhrotenosti situácie svedčia rozdelené krajiny, najmä situácia Nemecka, ktorá je v tejto podobe neúnosná, ale v najbližšom čase nie sú vyhliadky na seriózne kompromisy ani najednej strane. Akou nádejou je v tejto bezvýchodiskovej situácii maďarská záležitosť? Takou, že v súvislom rade už charakterizovaných ponúka sa mŕtvych bodov riešenie, v rámci ktorého je možnosť kompromisu najreál-nej šia. Je najreálnejšia, lebo Maďarsko od októbrových udalostí predstavuje pozíciu, ktorej udržanie (odhliadnuc od úzko chápaných vojenských a prestížnych hľadísk) je skôr bremeno ako výhoda, a pre komunistickú vládu v Maďarsku a ďalšie komunistické krajiny je jej existencia rovnako znepokojujúca ako chaos, ktorý by nastal po jej páde. Po druhé tu existuje možnosť ústupku a kompromisu, lebo v Maďarsku -na rozdiel od Nemecka - nie sú vážne sily, ktoré by v prípade zmeny súčasného vedenia mohli situáciu zvrátiť smerom ku kapitalizmu, ba je pravdepodobné - a táto pravdepodobnosť by sa po predbežnej dohode mohla zmeniť na istom -, že Maďarsko zotrvá v skupine krajín socialistického typu. Napokon je tu možnosť ústupku a kompromisu preto, lebo dnes ešte - kým sa neroztriešti - existuje v Maďarsku politické stanovisko disponujúce širokou bázou, ktoré je prívržencom slobody a socializmu súčasne, je nepriateľom každej reštaurácie, ľudsky, postupne a bez najmenšieho zhonu plánuje likvidáciu rozbujnenej byrokracie, nie je protisovietske, je mu vzdialená myšlienka, že by sa krajina stala miestom protisovietskych základní, a znútra chápe a pozná starosti a problémy sovietskeho štátneho vedenia. Táto možnosť kompromisu znamená, že v Madärsku môže vzniknúť za spoločnej garancie západného sveta a Sovietskeho zväzu spoločenské a politické zriadenie, ktoré nie je imanentné blízke ani jednej strane, ale znamená jediné východisko. Ak budú mať odvahu pustiť sa do tohto experimentu, čoskoro vyjde najavo, že nielenže nie je nebezpečný, ale že je veľmi poučný aj v súvislosti s ďalšími otvorenými otázkami, a že poukazuje na doposiaľ skryté možnosti zbližovania, ktoré MEMORAND U M 525 v súčasnom stave totálne vyostrenej situácie musia ostať beznádejne nevyužité a nepovšimnuté. Situácia, ktorá vznikla v súvislosti s poľskými udalosťami, keď Západ a Východ takmer súťažili v obavách o úspech poľských volieb, by na širšej báze mohla vzniknúť v Maďarsku, čo by mohlo dokázať, že úspech vyrovnávajúcich riešení je rovnako záujmom oboch strán. Vďaka takejto atmosfére by sa zmenšila aj kríza dôvery, ktorá je najhlavnejšou prekážkou v mnohých ďalších otázkach, ako sú atómové pokusy, atómové zbrojenie, odzbrojovanie atď. Prirodzene, aj keď podmienky ústupkov a kompromisov v maďarskej záležitosti existujú, tá sa zo strany Sovietskeho zväzu sa to nevyhnutne prejaví ako zrieknutie sa istej vojenskej pozície, a od Sovietskeho zväzu nikto nemôže žiadať, aby tento krok urobil bez vážnej antitézy. Skonštatovali sme už, že pre Sovietsky zväz by bolo zrieknutie sa Maďarska - v okamihu, keď je na medzinárodnej, politickej a vnútornej spoločenskopolitickej rovine zaručené, že krajina nebude protisovietskou základňou - už samé osebe skôr výhodné ako nevýhodné. V prípade, že je potrebné otázku nastoliť aj na rovine vojenských pozícií, je isté, že s určitou dávkou vynaliezavosti aj tu možno nájsť primeranú antitézu. Sotva v Nemecku, kde ju zvyčajne hľadajú, lebo toto - aj ako vojenská pozícia, aj ako problém - je priveľa na to, aby sa mohlo dať do spojitosti s maďarskou vecou. Vo forme nápadu by sme za dejisko rokovaní navrhovali Dánsko, Nórsko alebo Island. Z hľadiska postupného pripravo-vania európskeho mieru vidíme množstvo fantázie v tom, keby v severských štátoch a v Dunajskej kotline súčasne rástol počet krajín, ktoré sa nachádzajú mimo dvoch vojenských blokov. Severské štáty by mohli ostať v systéme kapitalizmu, Maďarsko v systéme socializmu. Postupne sa pred nami formuje bilancia, ktorá komplexne naznačuje, že aj keď je maďarská situácia z hľadiska súčasného stavu sveta vo veľkej miere škandálom, v takej istej miere ukrýva v sebe pre budúcnosť sveta i nádej; táto nádej však nieje historická nevyhnutnosť, ale uskutočniteľná alebo premrhaná možnosť. Otázkou teda je, čo musia rozličné kompetentné a zodpovedné sily sveta urobiť, aby škandál maďarskej situácie zanikol a aby sa v nej ukryté nádeje stali skutočnosťou. Domnievam sa, že ide o nasledovné úlohy: 1) Úlohou západného sveta je, aby ani po fiaskách nezabúdal na maďarský prípad, aby si ho ďalej všímal, a jeho uspokojivé vyriešenie chápal ako predpoklad obnovenia ďalších dialógov medzi Východom a Západom. 526 ISTVÁN BIBÓ POZNÁMKY 527 2) Najvýznamnejšou úlohou prívržencov socializmu v Sovietskom zväze - a mimo neho - je nestrácať zo zreteľa, že osud socializmu a spolu s ním i osud Sovietskeho zväzu stojí a padá s úplnou likvidáciou sta-linskej politickej praxe; skúšobným kameňom úspechu alebo neúspechu tejto likvidácie sa stalo Maďarsko. 3) Sily tretej cesty si musia uvedomiť, že od toho, či sa zachová a bude úspešná ich sprostredkujúca úloha, závisí nielen ich budúca sve-tovopolitická vážnosť a vierohodnosť, ale celého ich bytia sa dotýka, či sa momentálne vyostrený proces polarizácie zastaví a obráti. 4) A úlohou maďarského ľudu - ktorý je v súčasnej chvíli nositeľom celej slávy a celej vážnosti tejto historickej úlohy - je, aby aj za cenu, že svoju ži votnú úroveň na kratší či dlhší čas zníži na vegetatívnu rovinu, aj naďalej odmietal každú spoluprácu so lžou a násilím. Nie je jeho úlohou, aby začal nové povstanie a provokoval novú pomstu. Je však jeho povinnosťou, aby proti každému obvineniu, zabúdaniu a zo-všedneniu zachoval čistota revolučnej zástavy, ktorá je aj zástavou slobodnej budúcnosti ľudstva. Január - apríl 1957 Poznámky O európskej rovnováhe a mieri I. kniha [Príčiny svetovej vojny a súčasnej krízy] Nedokončené dielo Istvána Bibóa, ktoré písal počas vojny, publikujeme z jeho pozostalosti. Rukopis - s výnimkou časti Príčiny a dejiny nemeckej politickej hystérie z poverenia Istvána Bibóa ml. na vydanie pripravil Sán-dorSzilágyi. O svojej práci zaznamenal: „Z knihy sa zachovalo približne štyristo listov rukopisu uložených v šiestich obaloch na spisy. Na list zhrňujúci všetky obaly István Bibó na prelome šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov - v čase prípravných prác knihy s názvom Ochnmtosť medzinárodného spoločenstva štátov a liekproti nej, ktorá vyšla v Anglicku roku 1976-napísal nasledujúce poznámky: „Tieto zväzky sú zlomkami väčšej plánovanej práce, ktorá mala byť opatrená úvodom o európskom politickom vývine (s. 1-69). Prevažná časí tohto úvodu sa potom ocitla v diele Východoeurópske malé národy.... Zvyšok textu je vyznačený cenenou okrajovou čiarou. (...), ale aj z neho sa dosť vetká časť dostala do diela »Ochrnutosť medzinárodného spoločenstva štátov «. V diele mala byť obsiahnutá aj osobitná štúdia o nemeckej hystérii, ako na to poukazuje text na 10. strane úvodu, ďalej úvahy o poruche rovnováhy Francúzska a Talianska (zväzok c. 4), o narušenom vývine strednej Európy (zväzok č. 5) a o páde európskej rovnováhy (zväzok č. 6)-zachovali sa len ako torzo." Obnovená štruktúra diela nesleduje B ibóove záznamy, aleje založená na textových súvislostiach a na zachovaných osnovách. Prvá časť - ak použijeme autorovu terminológiu - analyzuje v piatich kapitolách príčiny hystérií, strachov a ochrnutí, druhá časí-v adekvátnom poradí - obsahuje návrhy na zlepšenie (z piatich kapitol dopísal Bibó iba prvé dve.) Niekoľko častí textov - v záujme zachovania súvislosti - bolo treba preskupiť, resp. doplniť z listov zahrnutých do obalu pod názyefff^Sepbecné úvody. Plány". t Šlúdia Príčiny a dejiny nemeckej politickej hystérfc%o\z. pôvodne dru- 528 ISTVÁN BIBÓ POZNÁMKY 529 nou kapitolou knihy. V tejto svojej forme sa nezachovala: Bibó ju ešte počas vojny vyňal z rukopisu a utvoril z nej osobitnú štúdiu. V liste z decembra 1945 napísal o nej Károlyovi Mannheimovi nasledujúce: „Od začiatku roka 1943 sa venujem práci, ktorej predmetom je nemecká politická hystéria. Bližšie informácie o nej poskytuje obsah a úryvok odoslaný pani Holländcrovej (...). Pôvodne som mal v pláne preložiť ju do angličtiny a roku 1944 prepašovať za cieľom publikovania, no pre rozličné pochopiteľné príčiny som ju v minulom roku nestihol dokončiť. (...) Prvá, väčšia časť práce je hotová (cca 80 strán) a je preložená do angličtiny. Preklad je prácou Maďarov, ktorí dobre ovládajú angličtinu." Z obsahu k pripojenému k listu je evidentné, žc hotová časť (ktorú Bibó spomína ako „First Book") je z obsahovej stránky totožná so štúdiou prítomného rukopisu. Názov druhej časti („Second Book") mal znieť „Lieky proti nemeckej hystérii"; v nej by sa bol Bibó - na základe prvých dvoch kapitol štúdie O európskej rovnováhe a mieri zapodieval princípmi budúcej mierovej zmluvy s Nemeckom („First Remedy: A Good Treaty of Pea-ce"), bol by sa rad-radom venoval jej podmienkam a spôsobu, ako by bolo možné Nemecko priviesť späť k demokracii („Second Remedy: A Good Governement in Germany"). Druhú časť Príčin a dejín nemeckej politickej hystérie už nedokončil, a publikovaná nebola ani prvá časť preložená do angličtiny. Maďarský text prvej časti sa nachádza v archíve M AV pod číslom Ms 10.587. Ide o čistopis na 140 stranách bez autografických zásahov; z pôvodného výrazne opravovaného textu sa zachoval iba zlomok na šiestich stranách. Na titulnej strane rukopisu nachádza sa poznámka Istvána Bibóa z decembra 1973: „Toto dielo som písal roku 1942 ako polemický spis namierený proti stanovisku hlásajúcemu vrodenú náchylnosť Nemcov k násiliu (proti tzv. vansittartovskému stanovisku) a proti tým, ktorí nemecké deformácie odvodzujú z číro spoločenských príčin a domnievajú sa, že ich možno likvidovať spoločenskými reformami. Od čias dokončenia práce nebola priaznivá konštelácia, v ktorej by som mohol štúdiu definitívne ukončiť. Podľa údajov, ktoré máme k dispozícii, práca Príčiny a dejiny nemeckej politickej hystérie vznikla roku 1943 a autor by ju bol mohol dokončiť najneskôr v lete roku 1944; rok 1942, kloní spomína Bibó v poznámke z roku 1973 sa vzťahuje zrejme na čas, keď sa touto témou začal zaoberať. Súčasné vydanie štúdie O európskej rovnováhe a mieri nieje kritické vydanie textu. Cieľom rekonštrukcie diela bolo publikovanie súvislého textu podľa súčasných pravidiel jazyka. Nevyhnutné doplnky sú v hranatých zátvorkách. Opakovania v texte sme nechali bez zmeny. Titul - kedze rukopis nemá definitívny názov - sa zakladá na poznámke na prvom obale spisov: „Úryvky diela O Európskej rovnováhe a mieri, 1942-1944." Chýbajúce názvy kapitol sme doplnili z textu, keďže poznámky na oba- loch majú len orientačný charakter; takto vzniknuté názvy sú takisto v hranatých zátvorkách. Ak je následnosť myšlienok niekde prerušená, alebo chýba prechod k nasledujúcej časti, upozorňujeme na to hviezdičkou. Na konci diela sa nachádzajú z obsahovej stránky významnejšie varianty textu (teda nie tie, ktoré možno za variant pokladať prevažne len svojou formuláciou), na ktoré v texte upozorňujú čitatelia písmenné znaky.» Poznamenávame ešte, že štúdiu Príčiny a dejiny nemeckej politickej hystérie publikujeme na základe rukopisu nachádzajúceho sa v archíve MAV, no zohľadnili sme aj exemplár uložený v knižnici Sociologického ústavu ELTE schválený Istvánom Bibóom ml., ako aj tri stručné vsuvky, ktoré podľa fragmentov upravil takisto ľstván Bibó ml. 2. István Bibó - spolu s Ferencom Erdeim - bol roku 1939 zakladajúcim členom združenia umelcov, spisovateľov, bádateľov (MIKSZ), ktorý združoval ľavicovo a antifašistický orientovaných intelektuálov, dokonca od septembra 1939 do marca 1940 bol aj členom dozornej rady Združenia. Od marca 1940 bol výkonným podpredsedom Združenia Gyorgy Mar-kos, člen ilegálnej KSM. MIKSZ organizoval prednášky, umelecké večery, pripravoval vydanie kníh, časopisov. Mimoriadne veľký ohlas mal večer venovaný poézii Attilu Józsefa. Jehočinnosťzanikla v lete roku 1941 po napadnutí Sovietskeho zväzu a po vstupe Maďarska do vojny. Bibó navštevoval aj podujatia iných organizácií, chodil napr. na schôdze Spoločnosti Miklósa Bartku. V prvých rokoch vojny objavoval sa často v rozličných protinemeckých spoločnostiach Pešti. Istý čas pravidelne navštevoval legitimistické, ale protinemecké žúry grófky Kláry Andrássyovej a manželky kniežaťa Károlya Odescalchího (1898-1941). Bližšie pozri: Beszélgetés Bibó IstvánnaL HuszárTibor interjúja (Rozhovor s Istvánom Bibóom. Interview Tibora Huszára). Valóság, 1980, č. 9, s. 45-46; Gyorgy Vértes: A MIKSZ-rôl (Múvészek, Írok, Kutatók Szôvctkezete- mint anti-fasiszta népfrontszervezct.) O MIKSZ-e (Zdraženie umelcov, spisovateľov, bádateľov - ako antifašistická organizácia ľudového frontu). Alfôld, 1964, č. 4, s. 353-360. 3. Guglielmv Ferrero (1871-1942) - taliansky novinár, historik, univerzitný profesor. Doktor filológie a práv. Jeho žena Gina Lombrosoová bola dcérou slávneho talianskeho právnika C. Lombrosa (1836-1909). Začínal ako novinár, pracoval v redakcii radikálnych, republikánskych novín Se-colo, vydávaných v Miláne. Veľa cestoval; popularitu získal dvoma knihami: L Európa giovane (Mladá Európa, 1897) a II Militarismo (Militarizmus, 1898). Neskôr sa začal zaujímalo históriu, najmä o dejiny antického Ríma. Vedeckú vážnosť získal päťzväzkovým dielom Grandezza e dc-eadenzadi Roma (1902-1907). Veľkosťa pád Ríma, po maď. 1914-1916), ktoré malo väčší úspech u čitateľskej verejnosti ako v odborných kruhoch. Po vypuknutí prvej svetovej vojny bol za vstup Talianska do vojny na 530 istván bibó 4. .ŕ strane spojencov. V dvadsiatych rokoch je aktívnym odporcom Mussoli-niho a talianskeho fašizmu. Roku 1924 spolu s G. Amendolom zakladá organizáciu Unione delle Forze Liberale (Zväz liberálnych síl). Taliansko mohol opustif len roku 1930, emigroval do Švajčiarska, od roku 1931 až do smrti bol profesorom ženevskej unvierzity, kde prednášal o dejinách Velkej francúzskej revolúcie a dejinách novoveku. Napísal množstvo historických prác a románov; prevažná časť z nich má filozoficko-historický charakter. Jeho historické koncepcie vyvolávali v kruhu súčasníkov veľké polemiky. Na Bibóa najviac zapôsobili tieto Ferrerove diela: Aventu-re. Bonaparte en Itálie (Dobrodružstvo. Bonaparte v Taliansku, 1796-1797). Paríž, 1936; Reconstruction.TalleyrandäVienne. (Rekonštrukcia. Talleyrand vo Viedni, 1814-1815). Paríž, 1940; Pouvoír, Les génies invi-sihlesdc la cite (Moc. Neviditeľní géniovia moci). Paríž, 1942. Ferrerove knihy boli od roku 1935 v Taliansku na indexe. Spoločnosť národov (1919-1945) - najvýznamnejšia medzinárodná organizácia medzivojnového obdobia. Vznikla z iniciatívy mocností dohody, najmä Spojených štátov r. 1919, jej sídlom bola Ženeva. Okrem víťazných a neutrálnych štáto mohli byťv jej členmi aj porazené krajiny, združovala 60-70 krajín. USA sa nestali jej členom vôbec, a Sovietsky zväz sa k nej pripojil až roku 1934, potom, čo z nej rok predtým vystúpili Nemecko a Japonsko. Najväčšu aktivitu vyvíjala Spoločnosť v polovici tridsiatych rokov. Jej autoritu vážne naštrbila skutočnosť, ženebola schopná zabrániť rozvoju nemeckej a talianskej fašistickej agresie ani napriek zavedeniu ekonomických sankcií. Od roku 1936 ocitá sa postupne v úzadí, le charakteristické, že po vypuknutí svetovej vojny sa okrem Fínska na Spoločnosť národov neobracia nijaká iná krajina. Počas vojny prakticky nefungovala; roku 1945 zanikla po vzniku OSN. Viliam DL Oranžský (1650-1702) - oranžské knieža, od roku 1672 do roku 1702 nizozemský miestodržiteľ, od roku 1689 do roku 1702 kráľ Anglicka, pod menom Viliam II. kráľ Škótska. Syn Viliama II. Oranžské-ho, nizozemského miestodržiteľa. Na anglický trón ho spolu s manželkou Máriou povolali po tzv. „slávnej revolúcii" r. 1688. Ako protivník Ľudovíta XIV. a Francúzska zúčastňuje sa na vzniku protifrancúzskej koalície, tzv. Veľkého spojenectva (1701), ktorého členom - okrem Anglicka - sa stali i Holandsko, Ncmecko-rímske cisárstvo, Prusko, Portugalsko a Sa-vojsko. V skutočnosti chcel zabrániť tomu, aby po smrti Karola II. (Habsburského) vypukla kvôli uvoľnenému španielskemu trónu vojna, preto o rozdelení španielskeho dedičstva podpísal s Francúzskom aj dve dohody, ktoré však anglický parlament prudko odmietal. Jeho úsilia neboli úspešné, krátko po smrti Karola II. (nov. 1700) vypovedal Ľudovít XIV. cisárovi Leopoldovi vojnu a začala sa tzv. španielska dedičská vojna (1701-14), v ktorej utrpelo Francúzsko na pevnine i na mori ťažkú poráž- POZNAMKY 531 ku, a od totálneho fiaska ho napokon zachránilo Anglicko, ktoré si neže-lalo, aby sa európska mocenská rovnováha úplne narušila. V zmysle Utrechtského mieru (1713) a Rastattského mieru (1714) dostal sa na trón vnuk Ľudovíta XIV. - Filip V, no zmluvy nepripustili, aby sa španielska a francúzska koruna sústredili do jedných rúk. V dôsledku Španielskej dedičskej vojny vzrástol vplyv Anglicka v Európe, zväčšila sa jeho moc na mori a od Francúzska si vydobylo ďalšie koloniálne územia. 6. Parížsky mier z roku 1814a Viedenský kongres - Parížsky mier podpísali po prvej Napoleonskej abdikácii (6. apr. 1814) Ľudovít XVIII. a spojenci 30. mája 1814. Najpodstatnejším bodom zmluvy bolo obnovenie hraníc Francúzska spred roku 1792. Viedenský kongres (1815) bol radom rad rokovaní protinapoleonských víťazných mocností o usporiadaní európskych otázok. 7. Versailles - 28. jan. 1919 tu podpísali nemeckú mierovú zmluvu. Mníchov - Anglicko a Francúzsko, resp. Nemecko a Taliansko tu 29.-30. septembra 1938 podpísali zmluvu o odstúpení pohraničných oblastí Čiech a Moravy Nemecku. Nacistické Nemecko dostalo Sudety a československá vláda musela urobiť územné ústupky v prospech Maďarska a Poľska. 8. Poľská republika, presnejšie poľská šľachtická republika - od polovice 15. storočia do roku 1795, po tretie rozdelenie Poľska špecifický poľský feudálny štátny útvar. Vyvinul sa zo stavovskej monarchie: na jeho čele bol kráľs výrazne obmedzovanou mocou; jeho bázou bola drobná šľachta a zemianstvo; najvýznamnejšie rozhodnutia sa rodili na stavovských zhromaždeniach šľachty f na sejmech), v dôsledku čoho šľachta mohla uplatňovať svoju vôľu a záujmy voči centrálnej moci. „Šľachtická demokracia viedla postupne k vnútornej anarchii, k oslabeniu Poľska, a bola hlavnou príčinou, že Poľsko nebolo schopné zdolať dobyvačné úsilia Pruska, cárskeho Ruska a Rakúska. Príčiny a dejiny nemeckej politickej hystérie 9. Arminius -(17. r. pred n.l.) knieža germánskych Cheruskov. Na čele germánskych kmeňov, ktoré povstali proti Rimanom roku 9 n.L, porazil miestodržiteľské vojsko Q. Vara, čím zachránil Germániu pred totálnou porobou. Rimania si neskôr provinciu znova dobyli, ale na trvalé obnovenie moci za Rýnom nemali už dostatok síl. 10. Fridrich I. Barbaro s m (asi 1122-1190)-od roku 1152 nemecký kráľ, od roku 1155 nemecko-rímsky cisár. Jeden z popredných stredovekých panovníkov. V nemeckej ríši sa mu v istej miere podarilo utvoriť rovnováhu medzi rozličnými kniežatstvami, a oproti feudálnej monarchii prechodne zväčšil centrálnu moc. Podnikol niekoľko neúspešných ťažení proti seve-rotalianskym mestským štátom. 532 ISTVÁN BIBÓ POZNÁMKY 533 11. Fridrichu. Velký-(1712-1786)-od roku 1740 pruský kráľ. Jeden z hlavných predstaviteľov osvietenského absolutizmu. Zakladateľpruského by-rokralickéhoštámeho aparátu. Systém večného nevoľníctva nemenil, urobil iba toľko, že zrušil vyhnanie roľníkov z pôdy. Chránil veľkostatkárov, buržoáziu však zaťažoval obrovskými daňami. Podporoval priemysel. Bol výborný vojvodca, postavil obrovskú armádu. Obsadil Sliezsko a časí poľských území; zúčastnil sa prvého delenia Poľska (1772). 12. Stredovekí nemeckí mystici. - Cirkevná mystika predstavuje jeden zo smerov stredovekej cirkevnej vedeckosti. Podľa katolíckych cirkevných dejín „Mystika je pozorovacia teológia, v ktorej sa duša k tajomstvám viery nepribližuje logickými úsudkami, ale bezprostrednou skúsenosťou, a s Bohom sa spája prostredníctvom zážitku, pozorovania a často prostredníctvom extázy..." (Dr. Konrád Szántó: Egyháztôrténelem. Katolikus Teoló-giai Fôiskolai Jegyzetek. - Cirkevné dejiny. Katolícke teologické vysokoškolské poznámky. 2. vyd. Budapest, 1980, s. 142.) Vyvíjala sa paralelne so scholastikou, ale v rozpore s ňou. Prekvitala najmä v Nemecku; jej hlavnými predstaviteľmi boli Majster Eckhardt (cca 1260-1329) a Jo-hann Tauler (1300-1361). Mystika silne vplývala na nemecké myslenie, v rámci cirkvi predstavovala miernu opozíciu; niektoré jej tézy vyhlásili za heretické; vyslovila isté sociálne požiadavky; zorganizovala hnutie (hnutie „Priateľov Boha); ale kládla velký důraz na život vo viere a na zachovanie cirkevných tradícií. Heinrich Treitschke( 1834-1896) - nemecký konzervatívny historik, publicista a univerzitný profesor. Jeho najvýznamnejším dielom sú päťzväzkové Deutsche Geschichte im 19. Jahrhundert (Nemecké dejinv v 19, storočí) (1879-1894). Alfred Rosenberg (1893-1946)- fašistický politik a filozof. Jeden z hlavných predstaviteľov teórie rasy, jeden z autorov ideológie národného socializmu. Jeho najvýznamnejšie dielo Der Mythos des 20. Jahrhunderts (Mýtus 20. storočia) vyšlo roku 1930. Po nástupe Hitlera k moci plnil vo fašistickej štátnej mašinérii významné funkcie; od roku 1941 bol ríšskym ministrom východných okupovaných území. 15. 1871 -rok vzniku zjednoteného Nemecka. 16. Robert Gilbert Vansittart (1881-1957) - anglický diplomat. V rokoch 192-30 námestník štátneho tajomníka pre zahraničné veci, od roku 1930 štátny tajomník. Ostro kritizoval ministerského predsedu A. N. Chamher-laina za jeho tzv. politiku „zmierenia" súvisiacu s Nemeckom, preto ho roku 1937 odvolali. Od roku 1938 do roku 1941 bol hlavným diplomatickým poradcom Ministerstva zahraničných vecí. Vydal protinemeckú brožúru: R. G. Vansittart: Black Record: Germans Past and Presem, London, 1941. 13. 14. 17. Williani Brown: War and tne Psychological Conditions of Peacc. II. rozä. vyd. London, 1942, s. 94-128. 18. Dreyfusov proces - raku 1894 proces proti francúzskemu dôstojníkovi židovského pôvodu Alfredovi Dreyfusovi (1859-1935) obvinenému z vlastizrady, v ktorom ho nevinne odsúdili na doživotné vyhnanstvo. Francúzske klerikálne, monarchistické a šovinistické kruhy sa usilovali využiť proces na antisemitské štvanie a podnecovanie národných emócií. Na žiadosť pokrokových síl, došlo po dlhotrvajúcich vnútorných politických bojoch, k obnoveniu procesu, Dreyfusa roku 1906 oslobodili a potom rehabilitovali. 19. Napoleon sa cisárskeho trónu zriekol roku 1814, teda podľa Bíbóa trvala prvá fáza revolúcie do tohto roku. Podlá súčasného historického chápania sa Francúzska revolúcia skončila roku 1795. 20. Amiensky mier (1802)-mierová zmluva, ktorú počas napoleonských vojen v meste Amiens podpísali Francúzsko, Veľká Británia a Španielsko a v rámci ktorej sa Anglicko zaviazalo, že s výnimkou Ceylonu a Trinidadu vráti Francúzsku, Španielsku a Holandsku ním obsadené kolónie, zriekne sa Malty a opustí Egypt. Napoleon sa v rámci mluvy zaviazal, že opustí južné a stredné Taliansko (Neapol a Rím), ale ponechá si územia dobyté na kontinente. Mier však bol v platnosti iba jeden rok. 21. Lunévilleský mier (1801) -dohoda podpísaná vo francúzskom meste Lu-néville medii Francúzskom a Rakúskom, ktorá potvrdila územné zmeny medzi dvoma krajinami. Rakúsko opustilo druhú protínapoleonskú koalíciu, prijalo podmienky Campoformiovského mieru (1797), a uznalo no-vovzniknuté republiky. Prepustilo Francúzske územia na ľavom brehu Rýna, vrátane Belgicka a Luxemburska, ako aj Lombardie, dostalo však Benátky a Dalmatínsko. 22. Počas španielskeho ťaženia (1808) francúzske vojsko obsadilo Španielsko, na trón ktorého dosadilo Napoleonovho brata, Jozefa Bonaparteho, ktorého po piatich rokoch panovania vyhnalo z krajiny národné povstanie. 23. Porážka pri Jene - napoleonské vojská v októbri roku 1806 rozprášili pnisko-saskú armádu štvrtej proti francúzskej koalície (Velká Británia, Rusko, Prusko, Švédsko), ktorú viedlo knieža Hohenlohc. 24. Hradec Králové (Käniggrätz-nemecké meno českého mesta). Roku 1866, v časeprusko-rakúskej vojny utrpela tu rakúska armáda ťažkú porážku. 25. Sedan - mesto v severnom Francúzsku, v ktorom Prusi r. 1870 zasadili vojskám Napoleona III. zdrvujúci úder. 26. Spojenecký systém Dohody - trojčlenný spojenecký systém medzi Anglickom, Francúzskom a Ruskom, ktorý sa začal uzavretím francúzsko-ruského spojenectva z roku 1904, a naplnil sa anglicko-ruskou zmluvou z roku 1907. 534 ISTVÁN BIBÓ poznámky 535 27. 28. 29. 30. 31. 32. 33. 34. 1918-Nemecko prerrralol. svetovú vojnua 11.novembra 1918 vcom-pegneskom lese podpísalo kapituláciu. 1940 - Rok zrútenia sa vojenskej sily Francúzska. Francúzska vláda 22. júna 1940 podpísala s Nemeckom prímerie. Severné Francúzsko sa ocitlo pod nemeckou okupáciou, francúzsku armádu odzbrojili, V jeho južnom pásme, vo Vichy sa utvoril samostatný, ale od Nemcov závislý bábkový štát. Anschluss (po nem. pripojenie) - nemecké fašistické vojská 12. marca 1938 obsadili Rakúsko. Hitler na druhý deň vymenoval bábkovú vládu, ktorá vydala zákon o zjednotení Rakúska a Nemecka. Nemecká armáda 15. marca 1939 obsadila Prahu, V rámci Verdunskej zmluvy (843) si synovia Ľudovíta I. Pobožného podelili medzi sebou Franskú ríšu. Karol II. Holý dostal neskoršie Francúzsko, Ľudovít Nemec neskoršie Nemecko a Lothar I. Itáliu, Burgundsko a pásmo na ľavom brehu Rýna (neskoršie Lotrinsko) a titul cisár. Touto zmluvou, resp. prvým delením Franskej ríše sa začínajú osobitné dejiny Nemecka a Francúzska. Karolovci- dynastia franských kráľov v 8.-10. storočí. Meno dostali podľa najväčšieho karolovského panovníka, Karola Veľkého (742-814), ktorý sa stal kráľom roku 768, a svojimi vojenskými ťaženiami zorganizoval z franského štátu obrovskú ríšu. Roku 800 sa nechal v Ríme koni nov ať za cisára. V dôsledku Verdunskej zmluvy sa ríša i rodina samotná rozdelili na tri vetvy. Nemecká vetva vymrela roku 911, vestfálsky mier (1648) - spoločný názov dvoch mierových zmlúv uzatvárajúcich tridsaťročnú vojnu (1618-1648), ktorá vypukla pre politické a náboženské rozpory a zachvátila celú Európu. Podpísali ho vo vestfálskom Múnstcri a Osnabnícku. V zmysle mierovej zmluvy dostalo Švédsko Predné Pomoransko, mestá Riigen a Wismara dve menšie nemecké kniežatstvá. Francúzsko získalo mestá (resp. biskupstvá) Metz, Toulon a Verdun, ktoré boli od roku 1552 pod jeho správou. Cisáruznal samostatnosť všetkých (asi 350) nemeckých kniežatstiev, vrátane ich práva uzatvárať zmluvy medzi sebou a zahraničnými mocnosťami, pokiaľ nebudú namierené proti cisárovi alebo cisárstvu. Zmluva konštatovala, že Holandsko a Švajčiarsko sú od Nemeckej ríše nezávislé. V náboženskej oblasti upevnila a rozšírila aj na kalvínov rozšírila platnosť Augsburského mieru roku 1555, ktorý zabezpečoval náboženský mier. Ďalej konštatovala, že v ríšskych záležitostiach sú si katolícke a protestantské štáty úplne rovné, a protestantské kniežatá si môžu ponechať cirkevné územia obsadené do roku 1624. Vestfálsky mier síce ukončil tridsaťročnú vojnu, ale mal vážne následky; členitosť Nemecka sa zakonzervovala, jeho veľmocenská pozícia oslabla a význam cisárskej moci takisto klesol, vVittelsbachovci - nemecký, resp. bavorský panovnícky rod, ktorý dostal meno podľa hradu Wiltelsbach. Potomkovia rozličných vetiev rodu mali od 10. storočia do roku 1918 významné verejnoprávne funkciev Nemecku a v Bavorsku, traja z nich sa dostali na trón ncmecko-rímskeho cisára. 35. Rýnsky spolok vznikol pod vedením Bavorska a Wiirttemberska 12. júla 1806 za účasti 16 nemeckých štátov, ku ktorému sa neskôr pripojilo 20 menších nemeckých kniežatstiev (bez Pruska a Rakúska). Členovia Rýnského spolku spoločne vystúpili Z Nemecko-rímskej ríše, ktorá tým prakticky prestala existovať. Rýnsky spolok podporoval Napoleona finančne a vojensky. 36. Bitka pri Slavkove - 2. decembra 1805 v bitke troch cisárov Napoleon porazil spojené rakúsko-ruské vojská. 37. Ernst MoritzArndtí 1769-1860) - nemecký básnik, spisovateľ, publicista. Známy sa stal najmä poéziou namierenou proti cudzej moci, povzbudzujúcou na obranu vlasti, v ktorej však zazneli výrazné protifrancúzske tóny a zaslepený nacionalizmus. 38. František II- (1768-1835) -od roku 1792 nemecko-rímsky cisár, roku 1806 vzdal sa dobrovoľne titulu nemecko-rímskeho cisára a ponechal si pred dvoma rokmi (1804) prijatý titul rakúskeho cisára. Pod menom František I. je v rokoch 1792-1835 uhorský a český kráľ. 39. Hohenstaufenovci - nemecký panovnícky rod, jeho členovia mali titul nemeckého kráľa a rímskeho cisára od roku 1138 do roku 1254. 40. Rudolf I. Habsburg (1218-1291). Pod menom Rudolf I. ho roku 1273 zvolili za nemeckého kráľa a rímskeho cisára. 41. Leopold II. (1747-1792) - po smrti svojho brata Jozefa II. je od Toku 1790 do roku 1792 nemecko-rímsky cisár, uhorský a český kráľ 42. Leopold I. (1640-1705) - od roku 1657 - uhorský a český kráľ, od roku 1658 nemecko-rímsky cisár. 43. Capetovci-francúzsky panovnícky rod, ktorého členovia a príbuzenské vetvy vládli nad Francúzskom takmer deväťsto rokov od roku 987 do roku 1848. Priama vetva, dynastiaCapetovcov vymrela roku 1328. 44. ^aro/V(1500-1558)-rakúskearciknieža,vrokoch 1516-56smenom Karol I. je španielsky a neapolský kráľ, v rokoch 1519-56 je nemecko-rímsky cisár. 45. Ferdinand I. - (1503-1564) - mladší brat Karola V. Od roku 1526 uhorský a český kráľ, od roku L531 volený nemecký kráľ, od roku 1556 nemecko-rímsky cisár. 46. Karol VI. - (1685-1740) - rakúske arciknieža, v rokoch 1706-14 s menom Karol III. španielsky kráľ, v rokoch 1711-40 s menom Karol VI. nemecko-rímsky cisár, s menom Karol III. uhorský a český kráľ. 47. Maximilián 1. -(1459-1519) -rakúske arciknieža, v rokoch 1493-1519 nemecko-rímsky cisár. 48. Ferdinand II. (1587-1637) - rakúske arciknieža, od roku 1617 český, od 536 ISTVÁN B] BO POZNÁMKY 537 4