Online publikácia
Online publication
2023
Denisa
Tomková
Tjaša
Pogačar
Donna
Haraway
Elvia
Wilk
Katarína
Hrušková
Federico Campagna
K
U
N
S
T
H
A
L
L
E
B
R
A
T
I
S
L
A
V
A
K
U
N
S
T
H
A
L
L
E
B
R
A
T
I
S
L
A
V
A
This online publication was published on occasion of the two-part exhibition project Under this Strange Sun (24.02. 2023 – 10.04. 2023 _ 21. 4. – 6. 6. 2023)
at Kunsthalle Bratislava. / Táto online publikácia bola vydaná pri príležitosti dvojdielneho výstavného projektu Pod týmto zvláštnym slnkom
(24.02. 2023 – 10.04. 2023 _ 21. 4. – 6. 6. 2023) v Kunsthalle Bratislava.
05
INTRODUCTION
Denisa Tomková
09
UNDER THIS STRANGE SUN
(Curatorial text)
Tjaša Pogačar
13
STAYING WITH THE TROUBLE:
MAKING KIN IN THE CHTULUCENE
Donna Haraway
20
DEATH BY LANDSCAPE
Elvia Wilk
26
A DAY ABOVE GROUND
Katarína Hrušková
28
PROPHECY AS THERAPY OF WORLDING
Federico Campagna
62
BIOGRAPHIES
34
ÚVOD
Denisa Tomková
38
POD TÝMTO ZVLÁŠTNYM SLNKOM
(Kurátorský text)
Tjaša Pogačar
42
ZOTRVANIE S PROBLÉMAMI:
VYTVÁRANIE PRÍBUZENSTVA V CHTHULUCÉNE
Donna Haraway
49
SMRŤ KRAJINOU
Elvia Wilk
55
DEŇ NAD ZEMOU
Katarína Hrušková
57
PROROCTVO AKO TERAPIA AKTÍVNEHO BYTIA VO SVETE
Federico Campagna
64
BIOGRAFIE
Contents Obsah
EN
5
The publication accompanies the two-part exhibition project
Under This Strange Sun (which consists of a solo show
of Anna Hulačová entitled Edible, Beautiful, Untamed and
a group exhibition entitled Mud Keeper’s Promise), curated
by Tjaša Pogačar. While the first part of the exhibition
project Under This Strange Sun tells a story of monocultural
land shaped by agriculture, the second part focuses
on the muddy uncertain terrain of a world in transition. As
Tjaša Pogačar’s curatorial text explains, referring to the first
landscape: ‘You are standing in a field of an ecologically
fragile, perhaps catastrophic but not apocalyptic world that
calls for the reimagining of rural life – a new kind of agro-futurism,
one shaped not by the horizon of utopian promises
or idealizations of the countryside, but an open future of
unknown possibilities’, whereas the second landscape is
about feelings of loss, decay, transformation and anticipation
of ‘a new way of worlding holding a promise that something
else might spring from the traces we leave behind.’
Following the curatorial project, the selected texts in this
publication explore ideas of how to live in urgent times, how
to engage with eco-feminist thoughts and how to interrogate
new alternative worlds.
The essays in this volume represent some of the key new
texts that contribute to the knowledge on new materialism,
the theory based on the idea that we, as human beings, are
composed of matter. By focusing on own materiality, we
can paradoxically realise that in ‘the space that opens up,
a host of immaterial things seems to emerge: language,
consciousness, subjectivity, agency, mind, soul; also imagination,
emotions, values, meaning, and so on.’1
The essays
presented here deal with the notion of ‘worlding’, which,
from the perspective of new materialism, understands
the world from a material perspective that focuses more
deeply on the relationships between humans and the world.
‘Worlding is informed by our turning of attention to a certain
experience, place or encounter and our active engagement
with the materiality and context in which events and
interactions occur. It is above all an embodied and enacted
process – a way of being in the world - consisting of an
individual's whole-person act of attending to the world.’2
Worlding is hence an active process and represents our
engagement with the materiality of this world.
The first essay is the introductory essay from the book
Staying with the Trouble: Making Kin in the Chthulucene,
where Donna Haraway presents her call for life in current
times of crisis. In the text, Haraway introduces the
term Chthulucene that replaces commonly used words
Anthropocene and Capitalocene. This term suggests
a need ‘to stay with the trouble of living and dying in
response-ability on a damaged earth.’ Haraway focuses extensively
(an entire chapter in her book) on women’s reproductive
rights and their ‘right to choose not to have a child.’
This is an extremely urgent and timely statement, and
one that has particularly critical overtones at the moment.
Haraway however goes on to say that, ‘feminists, including
science studies and anthropological feminists, have not
been willing seriously to address the Great Acceleration
of human numbers, fearing that to do so would be to slide
once again into the muck of racism, classism, nationalism,
modernism, and imperialism.’ That is why Haraway invokes
‘Make Kin Not Babies’. Haraway’s essay proposes a contrasting
attitude to that of ‘the game is over’ in response to
extinction, ecological catastrophe and wars today. Rather,
she argues for: ‘Staying with the trouble requires making
oddkin; that is, we require each other in unexpected
collaborations and combinations, in hot compost piles. We
become-with each other or not at all.’
Introduction
Denisa Tomková
6
In her essay ‘Death by Landscape’, Elvia Wilk refers to
Margaret Atwood’s story of the same name. Wilk explains
that ‘Death by Landscape’ is not a death, but rather a transition
in which ‘the figure becomes part of the landscape,
and so the landscape becomes a kind of figure.’ In her text,
Wilk collects various examples of stories that describe
precisely ‘the woman-plant event.’ One of the texts that
Wilk references is Daisy Hildyard’s book-length essay, The
Second Body. The book, like Haraway’s text, presents the
impact and influence of our individual bodies on the ecosystems
and ecologies around us. In her essay, Wilk discusses
this two-body problem further by recalling the old
feminist slogan ‘the personal is political’. Wilk understands
it as the ‘figure-ground problem’, in which the first body is
figure, and the second body is the world (ground). ‘To be
aware of having two bodies is to experience a constant
toggling between self and world, which can be enlightening
but can also bring on a sense of horror. Where does the
self begin and end?’ Rather than some fantastical quick-fix,
Wilk’s essay invites us to think of the person-plant transition
as a story in which humans are always already plants, and
plants always already humans. ‘The weirdness’, however, is
deliberate and even inherent. ‘Weirdness resists the idea
that everything can be explained by humans, but doesn’t
give up on the importance of human experience and ability
to access and affect the world.’ Both Haraway and Wilk urge
us to ‘stay with the trouble’ and learn ‘to become part of the
landscape’ as a new strategy of survival.
The exhibition Mud Keeper’s Promise included Katarína
Hrušková’s site-specific installation, which covered the
entire floor of the gallery space with red crepe paper. Titled
Mire, the work invited us to think about our environment and
our relationship to it. As Pogačar describes in her curatorial
text: ‘The ground is arid, condensing here and there into
small blobs that retain the last patches of moisture from
what once has been perhaps a much larger body of water,
a swamp, a tide, or a flood of toxic red sludge.’ The installation
was complemented by the artist’s sound installation,
entitled ‘A Day Above Ground’, which is here presented in
text form. Hrušková’s creative writing beautifully and lyrically
relates to Wilk’s essay and the idea of the awareness and
connection of one individual body to the world: ‘I see myself
in relation to the world, or rather, I understand what I mean
to it. And the world is not a sphere with a blue sky, a temperate
ocean and fragrant soil. It is not under my feet, I on
top, with all its bounty at my disposal, all its beauty there to
please me. Instead, I sense it all around me, encompassing,
stretching tunnel-like as far as the eye can see, pinkly,
darkly, smelling of a cold mineral depth.’
When speaking about our current world in crisis and our
relationship to it, Federico Campagna’s text offers an
important contribution to the moment that he describes
as the end of our civilisation. He explains that: ‘when the
future fades away from the field of possibilities, it becomes
increasingly difficult for a subject to project that bridge
of sense which, alone, can transform the onslaught of
raw perceptions into a liveable world.’ Campagna’s essay
‘Prophecy as Therapy of Worlding’ from the book Prophetic
Culture suggests ways to create a new world out of the
ruins of our own. In his essay, Campagna highlights the
work of Autonomist philosopher Franco Berardi Bifo in the
field of ‘political imaginary’. Campagna understands his
‘prophetic culture’ in relation to what Berrardi calls ‘communism
as a therapy of singularisation’, and explains that
‘both our suggestions are rooted in a similar acknowledgement
of existential suffering as the ground-zero of theory,
of work on language as a crucial realm of intervention
and of the infinite malleability of what is called ‘reality’.’
Introduction
Denisa Tomková
7
Campagna’s argument and its political ability isn’t directed
towards an immediate effect on social structures, but rather
should be understood as a process that aims to remind
us that any worldview we might adopt as our own is in fact
only one perspective, and not a full image of our reality.
In the context of the declining reality-system of Western
Modernity, it seems particularly crucial to consider.
How to live with others on our damaged earth? How to live
with other humans, non-humans, plants, trees, ecosystems
and other species ‘in significant otherness.”3
Love and
companionship with other species, in particular with pets,
was convincingly described by Paul B. Preciado in his short
story ‘Love in the Anthropocene’, where he professes his
love for his cat Philomène4, while Donna Haraway in her The
Companion Species Manifesto spoke about the profound
relationship between humans and dogs.5
This publication
presents selected essays that take this exploration even
further and discuss stories of becoming part of the landscape.
They invite us to think about the world that encompasses
us, rather just being a ‘sphere with a blue sky’6
.
When Hildyard speaks of the two-body problem, she reminds
us that: ‘[…] the sky is getting dark and the horizon is
moving nearer – that I should be paying attention, because
one day the distant ice shelf will come ripping through the
tissue of my body – through every body – even if it appears,
for now, that the bodies all around me are intact.’7
This publication
invites us to think about our body’s relationship to
the whole world, not as a separate entity, but as something
that is already within us.
Introduction
Denisa Tomková
8
1
Diana Coole and Samantha
Frost, New Materialisms.
Duke University Press,
2010, p.2
2
Helen Palmer and Vicky
Hunter. ‘Worlding’ in
New Materialism, 16
March 2018: https://
newmaterialism.eu/
almanac/w/worlding.html
3
Donna Haraway, The
Companion Species
Manifesto. Dogs, People,
and Significant Otherness.
Chicago: Prickly Paradigm
Press, 2003. See also:
Donna Haraway, When
Species Meet, Minnesota
University Press, 2007.
4
Paul B. Preciado, ‘Love
in the Anthropocene’ in
An Apartment on Uranus,
Fitzcarraldo Editions, 2020.
5
Donna Haraway, The
Companion Species
Manifesto. Dogs, People,
and Significant Otherness.
Chicago: Prickly Paradigm
Press, 2003.
6
Katarína Hrušková, ‘A Day
Above Ground’
7
Daisy Hildyard, The Second
Body, Fitzcarraldo Editions,
2018, p.12
Introduction
Denisa Tomková
9
“Such is the afterlife of
a metaphysical narrative
issued by a dead world: like
a print left on a path, a new
foot comes to fill it and to
betray its boundaries. … betrayal
and translation, becoming-other
and becoming-self
are rendered indistinguishable
in the twilight moment
when a familiar world sets and
an alien one begins to dawn.”1
LANDSCAPE 1
EDIBLE, BEAUTIFUL, UNTAMED
Large swaths of farm fields are
stretching left and right – land
intensely shaped by agriculture.
Amidst these relics of a monocultural
utopia the weaving of a different kind
of story is observed; from the edges
of the garden, in the patches between
the fields and in the crevices of old
farm machinery scattered here and
there a different vision of a rural future
emerges.
*
The main protagonists of Edible,
Beautiful, Untamed2
aren’t human.
This is a world of modified organisms
and machinery – giant vegetation, hybrid
insects, and mutated agricultural
equipment. Heavy concrete objects
with shapes reminiscent of engines
are adorned with intricate ceramic
vegetal growth. Plants lean over your
head, their monumental size the result
of some accidental or engineered genetic
modification, or – as it may well
be – a humbling of a human perspective
and privilege. From a fusion of the
organic and technological emerges
a vision of post-anthropogenic nature;
a perhaps monstrous, perhaps fantastic,
feral garden.
The common rural landscape is
home to edible cultivated wheat,
the beautiful feral daffodil, and
the untamed thistle. To Anna, they
symbolise various material, species,
cultural, and economic interactions
and overlapping interests that shape
agrarian ecosystems. “Plants are
better gardeners than we are,” she
echoes Emmanuelle Coccia. These
solar-powered terraforming alchemists
have the capability to influence
and shape their environment, creating
the conditions necessary for life as we
know it. They have also found numerous
ways to lure and utilise other
organisms as their gardeners and
means of transportation and dissemination.
In this reciprocal, co-evolutionary
relationship both with plants
and the machines we use to cultivate
them, we too have been – unwittingly
– cultivated and transformed. We are
but a temporary medium of planetary
metabolism and our gardens a site
of what seems like some kind of
plant-machine conspiracy, secretly
co-directing our (agri)cultural (hi)story
and imagination.
Now, the anthropocentric spell that
made the garden seem tamed is
broken and a mysterious techno-organic
entanglement of a phantasmagoric
landscape machine is revealed.
Animated not by fossil fuels but living
vegetation, farm engines mutate
into plant habitats and ships decorated
by abstract patterns. Loosely
based on the hydraulic mechanism
which modernised agriculture in the
early 20th century and turned fields
into factories, these diagrams now
convey a structure of some different,
as yet unknown, technological or
star system. Or perhaps a cosmogram?
Amidst the furrows, a lone
alien(ated) hybrid creature, a “human
bumblebee” (as M. Pollan calls us)3
,
contemplates its predicament. Three
unknown flying organisms – the
pollinators – arrive or depart. A crop
circle forms, and dances. The scene
seems to loop. In the wake of looming
eco-collapse, the paranormal mingles
with the agricultural. Traditional crafts
and materials blend with science
Under This
Strange Sun
Curatorial text
Tjaša Pogačar
10
fiction, modernist design with gothic
ornamentation, ancient myths with
folk traditions and popular beliefs, and
the esoteric with Christian symbolism.
A two-headed human figure observes
this exhibition of mutations. They may
be terrifying, but they might also be
necessary.
In this garden, or rather greenhouse,
aesthetics and ideas of bygone times,
such as failed modernist and Soviet
utopias and 90s retro futurism, when
technological advancement promised
a brighter future, morph as well. But
the atmosphere is not pessimistic.
Alien and haunted by the spirits of
industrialization, nature no longer
provides an idyllic refuge or a return
to a pristine “natural state” (and it
never did). More akin to Area X4
than
paradise, Anna’s garden cultivates the
idea of nature as an interdependent
ecosystem – a natureculture – shaped
by ongoing mutual adaptations and
transformations.
You are standing in a field of an ecologically
fragile, perhaps catastrophic
but not apocalyptic world that calls for
reimagining of rural life – a new kind of
agro-futurism, one shaped not by the
horizon of utopian promises or idealizations
of the countryside, but an
open future of unknown possibilities.
LANDSCAPE 2
MUD KEEPER’S PROMISE
No longer a firm surface but a muddy
terrain, the ground lurks and moves
under your feet. You stay with the
trouble5
.
*
The end-of-the-world landscapes are
often characterized by the withering
of human presence and culture, which
foregrounds what has previously been
considered our passive counterpart6
.
Nature gains agency. However, the
absence of human actors here is
not due to a sudden disappearance
or a smooth dematerialisation, but
a gradual merging with the background,
bleeding into the landscape
(and vice versa). As much as this is
inevitable (we are enmeshed with our
environment if we want it or not), it can
also be a form of escape, a way out by
sinking deeper.
The myth of Daphne, who escapes
her male pursuer by turning into a tree
resonates through many other stories
of women-becoming-plant discussed
by Elvia Wilk. Protagonists merge
with the landscape out of protest or
despair and are “resurrected in full
bloom as a monstrous conglomeration
of human body and rotting /
growing vegetal splendor.” In a radical
affirmation of the stereotype that
women are more in touch with nature,
‘becoming one with nature’ means
surrendering to a transmogrifying
process that births nothing ‘natural’,
only “frightening interspecies catastrophe[s].
In what may seem like
a gesture of passivity, even self-destruction...)
these characters stop,
plant themselves in the landscape,
and grow”7
. Nature is not a healing
resort, where one would reconnect
with an authentic, “natural” way of
life, but rather the setting of a kind of
body-botanical horror story. Fleeing
back to nature means finding refuge
in a cut down forest. Among the tree
stumps, flowering with spiky womblike
formations and overgrown with
black foliage, a different Forest Song8
emerges, to be picked up by the offspring
of this threshold world.
The ground is arid, condensing
here and there into small blobs that
retain the last patches of moisture
from what once has been perhaps
a much larger body of water, a swamp,
a tide, or a flood of toxic red sludge,
A Mire9
. It now flakes and cracks, like
sunburned skin. In the middle sits
Ebb10
, a techno-organic growth with
a surface bandaged by kevlar ribbons.
It circulates water and resembles
Under This
Strange Sun
Curatorial text
Tjaša Pogačar
11
a leafless thicket or a root system.
A leaking body in a desert is basically
a small fountain, an oasis. Highly
adapted to extreme heat, Ebb is fully
a vascular system, root and a stem
enclosed in a self-sufficient loop
evolved to reabsorb all leaked fluids.
Only a promise of moisture.
Everything in this landscape is suspended
in a process of transition,
embodying the passage between
figure and ground, decay and growth,
decomposition and reconfiguration.
In causing each other mycelium slowly
erodes, disfigures, and transforms
the photographs and with them the
memory of fleeting moments from our
human lives. Our artifacts and history
are taken apart, reconfigured and
transformed by a new, fungal culture
out of which an image of a different
world emerges. Hanging from the
ceiling is the fruiting body of Hunger
orchard stations abandoned by expats
with membranes still fruitful blending
biblical references with industrial
farming. Ventilation shaft houses
Abscess blocked oxygen passage11
,
strange organic-like growth filtering
the airflow and drawing parallels
between technical infrastructures
and the metabolic systems found in
organisms.
Marked by doubleness, hybridity and
metamorphosis, a wasteland reveals
its grotesque qualities. The categories
that organise the geography
of our perceptions and reality blur,
and the outlines become messy. It
is impossible to say with certainty
what roams this borderland, but their
tracks pave the passage between
worlds. The grotesque enables us to
see double, to develop, what Federico
Campagna (following Ernst Junger)
calls a “stereoscopic gaze”. The ability
to see a face in a lunar landscape,
resolves a “tormenting dichotomy”
and allows for multiple different realities
to co-exist on the same plane,
in the same image. The realisation
that “the real is just as magical as the
magical is real” opens up the possibility
of the existence of something
else besides the realm of factuality.
Mud Keeper, Beloved Residue and
Diversified Microbiome12
tap into such
a multidimensional world, allowing for
the fantastical as much as scientific
imaginations, for spirits and monsters
as well as toxic molecules that haunt
the Anthropocene.
This is a world in transition, a realm
of post-anthropogenic wilderness
stretching between what is
obsolete and what is yet to come.
Experiences of loss, decay, mutation,
transformation and growth mark this
interim condition, and anticipate
a new way of worlding holding a promise
that something else might spring
from the traces we leave behind.
Under This
Strange Sun
Curatorial text
Tjaša Pogačar
12
1
Federico Campagna,
Prophetic Culture:
Recreation for Adolescents.
Bloomsbury, 2021, p 29-30.
2
Anna Hulačová, Edible,
Beautiful, Untamed,
sculptural installation, 2022
3
Michael Pollan. The Botany
of Desire: A Plant’s-Eye View
of the World. 2001.
4
Jeff VanderMeer. Area X. The
Southern Reach Trilogy:
Annihilation; Authority,
Acceptance. 2014. FSG
Originals.
5
Donna J. Haraway, Staying
with the Trouble: Making Kin
in the Chthulucene, Duke
University Press, 2016.
6
Angelika Loderer:
Counterpart (3), patinated
bronze, 2022
7
Elvia Wilk, Death by
Landscape. Soft Skull Press,
2022, p.9.
8
Siggi Sekira, The Forest
Song: All of Me Wants All
of You, glazed stoneware,
wood, soil, 2022
9
Katarina Hrušková, Mire, site
specific installation, crepe
paper, water, starch, 2023
10
Neja Zorzut: Ebb, wire,
plaster, epoxy resin, carbon
kevlar, water, 2022
11
Šimon Chovan, Abscess
blocked oxygen passage,
hunger orchard stations
abandoned by expats with
membranes still fruitful, sitespecific
installation, silicone,
aluminum, soil from the
Netherlands, yellow oxide
pigment, apples, 2023
12
ASMA: Beloved residue,
platinum silicone,
mdf, 2022; Diversified
microbiome, platinum
silicone, mdf, 2022; Mud
keeper, platinum silicon, fly,
headphones, juul capsule,
metallic found objects,
2022.
Under This
Strange Sun
Curatorial text
Tjaša Pogačar
13
Donna Haraway
Trouble is an interesting word. It
derives from a thirteenth-century
French verb meaning “to stir up,” “to
make cloudy,” “to disturb.” We—all of
us on Terra—live in disturbing times,
mixed-up times, troubling and turbid
times. The task is to become capable,
with each other in all of our bumptious
kinds, of response. Mixed-up times
are overflowing with both pain and
joy—with vastly unjust patterns of pain
and joy, with unnecessary killing of
ongoingness but also with necessary
resurgence. The task is to make kin
in lines of inventive connection as
a practice of learning to live and die
well with each other in a thick present.
Our task is to make trouble, to stir
up potent response to devastating
events, as well as to settle troubled
waters and rebuild quiet places. In
urgent times, many of us are tempted
to address trouble in terms of making
an imagined future safe, of stopping
something from happening that looms
in the future, of clearing away the present
and the past in order to make futures
for coming generations. Staying
with the trouble does not require such
a relationship to times called the
future. In fact, staying with the trouble
requires learning to be truly present,
not as a vanishing pivot between awful
or edenic pasts and apocalyptic or
salvific futures, but as mortal critters
entwined in myriad unfinished configurations
of places, times, matters,
meanings.1
Chthulucene is a simple word.2
It
is a compound of two Greek roots
(khthôn and kainos) that together
name a kind of timeplace for learning
to stay with the trouble of living and
dying in response-ability on a damaged
earth. Kainos means now, a time
of beginnings, a time for ongoing, for
freshness. Nothing in kainos must
mean conventional pasts, presents,
or futures. There is nothing in times of
beginnings that insists on wiping out
what has come before, or, indeed, wiping
out what comes after. Kainos can
be full of inheritances, of remembering,
and full of comings, of nurturing
what might still be. I hear kainos in the
sense of thick, ongoing presence, with
hyphae infusing all sorts of temporalities
and materialities.
Chthonic ones are beings of the earth,
both ancient and up-to-theminute.
I imagine chthonic ones as replete
with tentacles, feelers, digits, cords,
whiptails, spider legs, and very unruly
hair. Chthonic ones romp in multicritter
humus but have no truck with
sky-gazing Homo. Chthonic ones
are monsters in the best sense; they
demonstrate and perform the material
meaningfulness of earth processes
and critters. They also demonstrate
and perform consequences. Chthonic
ones are not safe; they have no truck
with ideologues; they belong to no
one; they writhe and luxuriate in
manifold forms and manifold names
in all the airs, waters, and places of
earth. They make and unmake; they
are made and unmade. They are who
are. No wonder the world’s great
monotheisms in both religious and
secular guises have tried again and
again to exterminate the chthonic
ones. The scandals of times called the
Anthropocene and the Capitalocene
are the latest and most dangerous of
these exterminating forces. Livingwith
and dying-with each other potently
in the Chthulucene can be a fierce
reply to the dictates of both Anthropos
and Capital.
Kin is a wild category that all sorts of
people do their best to domesticate.
Making kin as oddkin rather than, or at
least in addition to, godkin and genealogical
and biogenetic family troubles
important matters, like to whom one
is actually responsible. Who lives and
who dies, and how, in this kinship
rather than that one? What shape is
this kinship, where and whom do its
lines connect and disconnect, and
so what? What must be cut and what
Excerpt from Donna J. Haraway, “Introduction,” in Staying with the Trouble: Making Kin in the
Chthulucene, pp. 1-8.
Copyright 2016, Duke University Press. All rights reserved. Republished by permission of the copyright
holder, and the Publisher. www.dukeupress.edu.
Special thanks to Donna Haraway and to Kerin Ogg (Duke University Press).
Staying with the
Trouble: Making Kin
in the Chthulucene
14
must be tied if multispecies flourishing
on earth, including human and other-than-human
beings in kinship, are
to have a chance?
An ubiquitous figure in this book is sf:
science fiction, speculative fabulation,
string figures, speculative feminism,
science fact, so far. This reiterated
list whirls and loops throughout the
coming pages, in words and in visual
pictures, braiding me and my readers
into beings and patterns at stake.
Science fact and speculative fabulation
need each other, and both need
speculative feminism. I think of sf and
string figures in a triple sense of figuring.
First, promiscuously plucking out
fibers in clotted and dense events and
practices, I try to follow the threads
where they lead in order to track them
and find their tangles and patterns
crucial for staying with the trouble in
real and particular places and times.
In that sense, sf is a method of tracing,
of following a thread in the dark, in
a dangerous true tale of adventure,
where who lives and who dies and how
might become clearer for the cultivating
of multispecies justice. Second,
the string figure is not the tracking, but
rather the actual thing, the pattern and
assembly that solicits response, the
thing that is not oneself but with which
one must go on. Third, string figuring
is passing on and receiving, making
and unmaking, picking up threads and
dropping them. sf is practice and process;
it is becoming-with each other
in surprising relays; it is a figure for
ongoingness in the Chthulucene.
The book and the idea of “staying with
the trouble” are especially impatient
with two responses that I hear all
too frequently to the horrors of the
Anthropocene and the Capitalocene.
The first is easy to describe and,
I think, dismiss, namely, a comic faith
in technofixes, whether secular or
religious: technology will somehow
come to the rescue of its naughty but
very clever children, or what amounts
to the same thing, God will come to
the rescue of his disobedient but ever
hopeful children. In the face of such
touching silliness about technofixes
(or techno-apocalypses), sometimes
it is hard to remember that it remains
important to embrace situated technical
projects and their people. They
are not the enemy; they can do many
important things for staying with the
trouble and for making generative
oddkin.
The second response, harder to dismiss,
is probably even more destructive:
namely, a position that the game
is over, it’s too late, there’s no sense
trying to make anything any better, or
at least no sense having any active
trust in each other in working and playing
for a resurgent world. Some scientists
I know express this kind of bitter
cynicism, even as they actually work
very hard to make a positive difference
for both people and other critters.
Some people who describe themselves
as critical cultural theorists or
political progressives express these
ideas too. I think the odd coupling of
actually working and playing for multispecies
flourishing with tenacious
energy and skill, while expressing an
explicit “game over” attitude that can
and does discourage others, including
students, is facilitated by various
kinds of futurisms. One kind seems
to imagine that only if things work do
they matter—or, worse, only if what
I and my fellow experts do works to
fix things does anything matter. More
generously, sometimes scientists and
others who think, read, study, agitate,
and care know too much, and it is too
heavy. Or, at least we think we know
enough to reach the conclusion that
life on earth that includes human people
in any tolerable way really is over,
that the apocalypse really is nigh.
That attitude makes a great deal of
sense in the midst of the earth’s sixth
great extinction event and in the midst
Donna Haraway
Staying with the
Trouble: Making Kin
in the Chthulucene
15
of engulfing wars, extractions, and
immiserations of billions of people
and other critters for something called
“profit” or “power”—or, for that matter,
called “God.” A game-over attitude imposes
itself in the gale-force winds of
feeling, not just knowing, that human
numbers are almost certain to reach
more than 11 billion people by 2100.
This figure represents a 9-billion-person
increase over 150 years from
1950 to 2100, with vastly unequal
consequences for the poor and the
rich—not to mention vastly unequal
burdens imposed on the earth by the
rich compared to the poor—and even
worse consequences for nonhumans
almost everywhere. There are many
other examples of dire realities; the
Great Accelerations of the post–
World War II era gouge their marks in
earth’s rocks, waters, airs, and critters.
There is a fine line between acknowledging
the extent and seriousness
of the troubles and succumbing to
abstract futurism and its affects of
sublime despair and its politics of
sublime indifference.
This book argues and tries to perform
that, eschewing futurism, staying with
the trouble is both more serious and
more lively. Staying with the trouble
requires making oddkin; that is, we
require each other in unexpected
collaborations and combinations, in
hot compost piles. We become-with
each other or not at all. That kind of
material semiotics is always situated,
someplace and not noplace, entangled
and worldly. Alone, in our separate
kinds of expertise and experience, we
know both too much and too little, and
so we succumb to despair or to hope,
and neither is a sensible attitude.
Neither despair nor hope is tuned to
the senses, to mindful matter, to material
semiotics, to mortal earthlings
in thick copresence. Neither hope
nor despair knows how to teach us to
“play string figures with companion
species,” the title of the first chapter of
this book.
Three long chapters open Staying
with the Trouble. Each chapter tracks
stories and figures for making kin
in the Chthulucene in order to cut
the bonds of the Anthropocene and
Capitalocene. Pigeons in all their
worldly diversity—from creatures of
empire, to working men’s racing birds,
to spies in war, to scientific research
partners, to collaborators in art activisms
on three continents, to urban
companions and pests—are the guides
in chapter 1.
In their homely histories, pigeons lead
into a practice of “tentacular thinking,”
the title of the second chapter. Here,
I expand the argument that bounded
individualism in its many flavors in
science, politics, and philosophy has
finally become unavailable to think
with, truly no longer thinkable, technically
or any other way. Sympoiesis—
making-with—is a keyword throughout
the chapter, as I explore the gifts for
needed thinking offered by theorists
and storytellers. My partners in
science studies, anthropology, and
storytelling—Isabelle Stengers, Bruno
Latour, Thom van Dooren, Anna Tsing,
Marilyn Strathern, Hannah Arendt,
Ursula Le Guin, and others—are my
companions throughout tentacular
thinking. With their help, I introduce
the three timescapes of the book:
the Anthropocene, the Capitalocene,
and the Chthulucene. Allied with the
Pacific day octopus, Medusa, the only
mortal Gorgon, figured as the Mistress
of the Animals, saves the day and ends
the chapter.
“Symbiogenesis and the Lively Arts of
Staying with the Trouble,” chapter 3,
spins out the threads of sympoiesis in
ecological evolutionary developmental
biology and in art/science activisms
committed to four iconic troubled
places: coral reef holobiomes, Black
Mesa coal country in Navajo and Hopi
lands and other fossil fuel extraction
Donna Haraway
Staying with the
Trouble: Making Kin
in the Chthulucene
16
zones impacting especially ferociously
on indigenous peoples, complex lemur
forest habitats in Madagascar, and
North American circumpolar lands and
seas subject to new and old colonialisms
in the grip of rapidly melting ice.
This chapter makes string figures with
the threads of reciprocating energies
of biologies, arts, and activisms for
multispecies resurgence. NavajoChurro
sheep, orchids, extinct bees,
lemurs, jellyfish, coral polyps, seals,
and microbes play leading roles with
their artists, biologists, and activists
throughout the chapter. Here and
throughout the book, the sustaining
creativity of people who care and act
animates the action. Not surprisingly,
contemporary indigenous people and
peoples, in conflict and collaboration
with many sorts of partners, make
a sensible difference. Biologists,
beginning with the incomparable Lynn
Margulis, infuse the thinking and playing
of this chapter.
“Making Kin,” chapter 4, is both
a reprise of the timescapes of
Anthropocene, Capitalocene, and
Chthulucene, and a plea to “Make Kin
Not Babies.” Antiracist, anticolonial,
anticapitalist, proqueer feminists of
every color and from every people
have long been leaders in the movement
for sexual and reproductive
freedom and rights, with particular
attention to the violence of reproductive
and sexual orders for poor and
marginalized people. Feminists have
been leaders in arguing that sexual
and reproductive freedom means
being able to bring children, whether
one’s own or those of others, to robust
adulthood in health and safety in intact
communities. Feminists have also
been historically unique in insisting on
the power and right of every woman,
young or old, to choose not to have
a child. Cognizant of how easily such
a position repeats the arrogances of
imperialism, feminists of my persuasion
insist that motherhood is not
the telos of women and that a wom-
an’s reproductive freedom trumps the
demands of patriarchy or any other
system. Food, jobs, housing, education,
the possibility of travel, community,
peace, control of one’s body and
one’s intimacies, health care, usable
and woman-friendly contraception,
the last word on whether or not a child
will be born, joy: these and more are
sexual and reproductive rights. Their
absence around the world is stunning.
For excellent reasons, the feminists
I know have resisted the languages
and policies of population control
because they demonstrably often
have the interests of biopolitical states
more in view than the well-being of
women and their people, old and
young. Resulting scandals in population
control practices are not hard to
find. But, in my experience, feminists,
including science studies and anthropological
feminists, have not been
willing seriously to address the Great
Acceleration of human numbers,
fearing that to do so would be to slide
once again into the muck of racism,
classism, nationalism, modernism,
and imperialism.
But that fear is not good enough.
Avoidance of the urgency of almost
incomprehensible increases in human
numbers since 1950 can slip into
something akin to the way some
Christians avoid the urgency of climate
change because it touches too closely
on the marrow of one’s faith. How to
address the urgency is the question
that must burn for staying with the
trouble. What is decolonial feminist
reproductive freedom in a dangerously
troubled multispecies world? It cannot
be just a humanist affair, no matter
how anti-imperialist, antiracist, anticlassist,
and prowoman. It also cannot
be a “futurist” affair, attending mainly
to abstract numbers and big data, but
not to the differentiated and layered
lives and deaths of actual people. Still,
a 9 billion increase of human beings
over 150 years, to a level of 11 billion
Donna Haraway
Staying with the
Trouble: Making Kin
in the Chthulucene
17
by 2100 if we are lucky, is not just
a number; and it cannot be explained
away by blaming Capitalism or any
other word starting with a capital letter.
The need is stark to think together
anew across differences of historical
position and of kinds of knowledge
and expertise.
“Awash in Urine,” chapter 5, begins
with personal and intimate relations,
luxuriating in the consequences of
following estrogens that connect
an aging woman and her elder dog,
specifically, me and my companion
and research associate Cayenne.
Before the threads of the string figure
have been tracked far, remembering
their cyborg littermates, woman and
dog find themselves in histories of
veterinary research, Big Pharma, horse
farming for estrogen, zoos, des feminist
activism, interrelated animal rights
and women’s health actions, and much
more. Intensely inhabiting specific
bodies and places as the means to
cultivate the capacity to respond to
worldly urgencies with each other is
the core theme.
Ursula K. Le Guin, Octavia Butler,
and ants and acacia seeds populate
chapter 6, “Sowing Worlds.” The
task is to tell an sf adventure story
with acacias and their associates as
the protagonists. It turns out that Le
Guin’s carrier bag theory of narrative
comes to the rescue, along with
biologist Deborah Gordon’s theories
about ant interactions and colony
behavior, to elaborate the possibilities
of ecological evolutionary developmental
biology and nonhierarchical
systems theories for shaping the best
stories. Science fiction and science
fact cohabit happily in this tale. With
Le Guin as their scribe, the prose of
acacia seeds and the lyrics of lichens
give way to the mute poetics of rocks
in the final passages.
“A Curious Practice,” chapter 7, draws
close to the philosopher, psychologist,
animal-human student, and
cultural theorist Vinciane Despret
because of her incomparable ability
to think-with other beings, human or
not. Despret’s work on attunement
and on critters rendering each other
capable of unexpected feats in actual
encounters is necessary to staying
with the trouble. She attends not to
what critters are supposed to be able
to do, by nature or education, but to
what beings evoke from and with each
other that was truly not there before, in
nature or culture. Her kind of thinking
enlarges the capacities of all the
players; that is her worlding practice.
The urgencies of the Anthropocene,
Capitalocene, and Chthulucene
demand that kind of thinking beyond
inherited categories and capacities,
in homely and concrete ways, like the
sorts of things Arabian babblers and
their scientists get up to in the Negev
desert. Despret teaches how to be
curious, as well as how to mourn by
bringing the dead into active presence;
and I needed her touch before
writing the concluding stories of
Staying with the Trouble. Her curious
practice prepared me to write about
the Communities of Compost and the
tasks of speakers for the dead, as they
work for earthly multispecies recuperation
and resurgence.
“The Camille Stories: Children of
Compost” closes this book. This
invitation to a collective speculative
fabulation follows five generations of
a symbiogenetic join of a human child
and monarch butterflies along the
many lines and nodes of these insects’
migrations between Mexico and the
United States and Canada. These
lines trace socialities and materialities
crucial to living and dying with
critters on the edge of disappearance
so that they might go on. Committed
to nurturing capacities to respond,
cultivating ways to render each other
capable, the Communities of Compost
appeared all over the world in the
Donna Haraway
Staying with the
Trouble: Making Kin
in the Chthulucene
18
early twenty-first century on ruined
lands and waters. These communities
committed to help radically reduce
human numbers over a few hundred
years while developing practices of
multispecies environmental justice
of myriad kinds. Every new child had
at least three human parents; and the
pregnant parent exercised reproductive
freedom in the choice of an animal
symbiont for the child, a choice that
ramified across the generations of all
the species. The relations of symbiogenetic
people and unjoined humans
brought many surprises, some of
them deadly, but perhaps the deepest
surprises emerged from the relations
of the living and the dead, in symanimagenic
complexity, across the holobiomes
of earth.
Lots of trouble, lots of kin to be going
on with.
Donna Haraway
Staying with the
Trouble: Making Kin
in the Chthulucene
19
1
Critters is an American
everyday idiom for varmints
of all sorts. Scientists talk of
their “critters” all the time;
and so do ordinary people
all over the U.S., but perhaps
especially in the South.
The taint of “creatures” and
“creation” does not stick to
“critters”; if you see such
a semiotic barnacle, scrape
it off. In this book, “critters”
refers promiscuously to
microbes, plants, animals,
humans and nonhumans,
and sometimes even to
machines.
2
Less simple was deciding
how to spell Chthulucene
so that it led to diverse
and bumptious chthonic
dividuals and powers and
not to Chthulhu, Cthulhu, or
any other singleton monster
or deity. A fastidious Greek
speller might insist on
the “h” between the last
“l” and “u”; but both for
English pronunciation
and for avoiding the grasp
of Lovecraft’s Cthulhu,
I dropped that “h.” This is
a metaplasm.
Donna Haraway
Staying with the
Trouble: Making Kin
in the Chthulucene
20
READING FIGURE AND GROUND
Two adolescent girls go for a hike.
They are away from home, at summer
camp, and they have left the
main group of campers to wander up
a rocky hillside thick with trees. The
girls are extremely close, as young
girls often are; their thoughts and feelings
and bodies are all wound up with
each other’s. As they’re walking, one
of the girls steps off the main path to
pee behind a tree. A minute later, her
friend hears a strange shout. She runs
into the brush, but no one is there. The
girl is gone. Disappeared. All that’s left
are trees.
This is the premise of a 1990 short
story by Margaret Atwood called
“Death by Landscape.” Atwood’s story
is told from the perspective of the
surviving woman, decades later. Her
friend never reappeared, and the loss
has haunted the narrator for her whole
life. Meanwhile, she has developed
an obsession with landscape paintings
of forests. She collects them
and covers the walls of her home with
them. Staring at the paintings in her
room one evening, she remarks that
they seem to “open inward on the wall,
not like windows but like doors.” And
sometimes, after looking at a painting
for several hours, she thinks she
glimpses her lost friend in the image—not
as she was, in human form, or
hidden among the trees, but as a tree.
She admits that she has come to believe
the hillside gained a new tree the
day of the disappearance.
If you take the narrator’s conclusion at
face value, the death at the center of
“Death by Landscape” is not a death
at all. It’s a transition, a twin becoming
of girl and tree. The figure becomes
part of the landscape, and so the
landscape becomes a kind of figure.
Situating her aging narrator in a room
full of landscapes, Atwood presents
the person–plant transition as something
like an optical trick. In that gap
of perception, figure and landscape
merge or flip. As the narrator says:
“There are no backgrounds in any of
these paintings, no vistas; only a great
deal of foreground that goes back
and back, endlessly, involving you in
its twists and turns of tree and branch
and rock.”
The word landscape is typically used
to suggest the passive, the inert, the
natural—the plant, animal, and mineral
world that constitutes a backdrop for
a human actor. But here, the sudden
absence of a human actor occasions
a sudden presence: the presence of
landscape, the presence of plants.
(…)
Atwood does not show the woman–plant
transformation, but other
authors tell similar stories along more
explicit lines. Anne Richter’s very
short story from 1967 called “The
Sleep of Plants” starts with a young
woman who finds herself increasingly
estranged from her family and her
fianceé. She feels adrift, physically ill,
exhausted, unmoored. Depressed.
One day she has an uncontrollable
urge to plant herself in a large pot
and fill it with soil up to her hips. “How
good it felt! Never had she known such
ecstasy. She was back in her element.”
From then on, she simply refuses to
move. She has no need for food or
exercise. Her family goes to extremes
to try to get her out of the pot. Her
fianceé accuses her of “deliberately
destroying” herself, refusing to speak
to her, and her mother stops watering
her in punishment. She sees no
reason to respond; there’s no point in
trying to explain herself or talk back.
She waits patiently. “She saw that, by
dint of stillness and withdrawal, you
felt yourself become the center of the
world, the source of its movement,”
Richter writes. “She decided to fall
silent, and in silence, animate the
world.” Slowly, her feet become roots
and her limbs become branches,
and eventually she becomes
Death by Landscape
Elvia Wilk “Death by Landscape” is the title essay from essay collection Death by Landscape (Soft Skull Press,
2022). Excerpts from the text are reprinted here by the kind permission of Elvia Wilk.
21
indistinguishable from a tree. Her
fianceé gives up and marries someone
else, but he agrees to move her
outside to his yard and plant her in the
soil. The tree lives there contentedly
until long after everyone she’s known
is dead.
Kathe Koja describes a more disturbing
metamorphosis in “The Neglected
Garden,” from 1991. A couple living
in a country house have a fight, and
the man tells the woman to get out,
threatening violence. But the woman
can’t bring herself to leave. Instead,
she impales herself on the fence in
their backyard. As the hours and days
pass, she becomes host to plant life,
her body becoming horribly infected
and then festering and withering. But
soon she is resurrected in full bloom,
a monstrous conglomeration of human
body and rotting/growing vegetal
splendor. Her husband, enraged and
terrified, douses the organism that
used to be his wife with herbicide,
hoping to murder her—but she absorbs
the chemical, thrives, and reanimates.
Finally, she comes after him.
In both Richter’s and Koja’s stories,
a woman implants herself in despair,
but also in protest. To plant: to stake
firmly, to fix in place. She’s tired of
being told where to go, whom to
marry, what to eat, how to act. In
Richter’s story, she falls peacefully silent;
in Koja’s, she becomes a frightening
interspecies catastrophe. In what
may look like a gesture of passivity,
even self-destruction—imprisoning
herself in a pot, crucifying herself on
a fence post—these characters stop,
plant themselves in the landscape,
and grow.
One might think that, given some of
Atwood’s self-stated politics, stories like
hers affirm the traditional links made
between the femme and the natural.
But far from romanticizing what an
Enlightenment writer might depict as an
innate, wholesome, womanly connection
with nature, these texts drive a garden
stake through the heart of the classic
female imperative to “put down roots
and start a family.” After all, women are
supposed to be good at becoming one
with nature: nurturing, caring, gestating,
helping others grow. Like the family garden,
like the earth, they are supposed
to be penetrable, unbounded, fertile,
ready for implantation and extraction.
But the becoming-plant that happens
in these stories instead constitutes
resistance through noncompliance. This
is a type of resistance that women, and
other supposedly unstable bodies, have
been cultivating for centuries, because
they’ve had to.
(…)
A story by Han Kang, “The Fruit of
My Woman” from 1997, features
a drawn-out and grisly description of
the woman–plant event. The husband
in this story ignores alarming warning
signs as his wife slowly stops speaking,
stops eating, and develops brutal
bruises all over her body that she
can’t explain. He feels “oddly withdrawn
from the whole situation” as she
becomes “unfamiliar, almost unreal”
to him, and takes her at her word when
she says the doctor has declared her
perfectly healthy. When he returns
from a trip one day, he finds her immobilized
on their apartment balcony,
halfway transitioned into a leafy green
creature who is barely able to utter
a sound. He realizes she desperately
needs soil and water, which he dutifully
provides.
The husband watches, transfixed, as
roots sprout from her thighs and her
body contorts into a stem—at first he is
horrified, but subsequently he remarks
that his wife has never been so beautiful.
He becomes newly devoted to this
silent botanic specimen, more attentive
to her changes and needs than
ever before. When the season turns to
autumn, he realizes that she will soon
wither away. (Presumably she is an
annual and not a perennial.) But before
Death by Landscape
Elvia Wilk
22
she dies, a handful of hard green fruits
burst from her mouth, which he plants
in the hopes that they will bear new life
in spring.
While Kang tells most of the story in
third person, a section near the end is
composed of short missives from the
wife’s perspective. Most of them are
addressed to “Mother.” They describe
the woman’s transition to plant life—
at first she has only a nightly dream
about growing “tall as a poplar” and
pushing through the roof of the house,
but then she feels her body beginning
to transform in waking life. “This is how
I escape from this flat,” she explains,
indicating a desperation to change
her lot, but then again: “I was unhappy
at home and equally unhappy elsewhere,
so tell me, where should I have
gone?” Her answer is to go nowhere,
to escape her physical form instead.
She is momentarily scared when she
realizes winter will bring her death,
but overall she is calm and relieved.
“Soon, I know, even thought will be lost
to me, but I’m alright. I’ve dreamed of
this, of being able to live on nothing
but wind, sunlight and water, for a long
time now.”
This story is a precursor to
Kang’s popular novel The Vegetarian,
published a decade later, which
follows a similar arc. The novel’s protagonist,
Yeong-hye, starves herself,
unable to participate in the violence
of human life any longer, even the violence
of material destruction required
to eat, and longs to disappear into
the trees. The translator of “The Fruit
of My Woman” explains the primary
difference between the novel and the
short story: “While The Vegetarian
eschews anything explicitly supernat-
ural—Yeong-hye’s desire to turn into
a tree is seen by those around her
as a symptom of mental illness, and
there is nothing in the narrative itself
to disprove this reading—the nameless
protagonist of ‘The Fruit of My Woman’
really does become a plant: leaves,
berries and all.” These divergent
endings situate the stories in different
genre realms. While the book sticks
to the plausible and keeps becoming-plant
as a metaphor, the story
goes all the way there. It’s fully weird.
———
There is a duality to plants. Most species
have two parts: one above ground
and one below. They “are beings
that are ecologically and structurally
double,” writes philosopher Emanuele
Coccia in The Life of Plants. “The root
is like a second body, secret, esoteric,
hidden; an antibody, an anatomical
antimatter that reverses as in a mirror,
point by point, everything the other
body does.” With their two bodies,
plants are simultaneously active and
passive, absorptive and productive.
According to writer Daisy Hildyard,
in the era of climate change people
have developed two bodies, too. In
her book-length essay, The Second
Body, Hildyard writes that to be alive
in this century is to possess both “an
individual body in which you exist, eat,
sleep and go about your day-to-day
life,” and also “a second body which
has an impact on foreign countries
and on whales.” The first body is the
one you familiarly refer to when you go
to work or have sex or feel a headache
coming on. I might call the second
body the ecosystemic body—the one
that is constantly implicated in and
influenced by ecologies beyond the
individual self.
The ecosystemic body is different
from the public body or the social
body in that it is tethered—in ways
both identifiable and mysterious—to
microbes, mosquitoes, whales, ice
shelves, landfills, and annual average
rainfall, as well as, of course, human
political and social formations.
Sometimes you are aware of your
second body and sometimes you can’t
fathom it exists: “In normal life, a human
body is rarely understood to exist
Death by Landscape
Elvia Wilk
23
outside its own skin—it is supposed
to be inviolable,” writes Hildyard. But
“climate change creates a new language,
in which you have to be all over
the place; you are always... implicated
in the whole world.” You may feel an
imperative to acknowledge the second
body’s existence and act responsible
for it—by, say, conserving water and recycling—but
you also understand that
you may never see the effects.
The two-body problem is another way
of thinking about the figure-ground
problem. The first body is figure, your
figure, and the second body is the
world formerly known as ground. To be
aware of having two bodies is to experience
a constant toggling between
self and world, which can be enlightening
but can also bring on a sense
of horror. Where does the self begin
and end? Hildyard seems to suggest
that finding ways to connect the two
bodies through the tactic of narrative
is a political maneuver in itself. The old
feminist adage “the personal is political”
applies here, but it’s not only that
politics plays out on the level of daily
life, or that political change begins at
home. It’s that many specific political
problems today are due to the fact that
planetary systems are more giant and
more interconnected than the human
brain can grasp, and yet every(first)
body knows we are wound up in them.
In this situation, making connections
across scales through stories is a political
project in itself.
Hildyard ends The Second Body with
the story of her home being flooded
by a river, a moment in which her two
bodies collide. As water overtakes the
house, background crashes into foreground.
The water contaminates her
home and the ensuing pollution and
rot eventually make her sick. Micro and
macro, first body and second body,
connect in a tangible, unavoidable way.
Though the two bodies might seem
very distinct in everyday life, Hildyard
shows how they are inextricable. It is
both impossible and necessary to tell
both stories at once.
Scale discrepancy boggles the mind.
Facts, numbers, and news often create
a sense of estrangement or alienation
as much as they provide points of
contact between the first and second
bodies. Philosopher Steven Shaviro
explains how fiction is uniquely capable
of making scalar connections
that enable readers to understand
how people are part of the planet:
“Fiction is one of the best tools we
have for making sense of hyperbolic
situations... Both in its large-scale
world-building and in its small-scale
attention to the particular ways in
which social and technical innovations
affect our lives... fiction comes to grips
with abstractions like economies,
social formations, technological infrastructures,
and climate perturbations...
We may model such an object mathematically
and computationally; or else
we may encapsulate it in the form of
a story.”
While systems novels attempt to encapsulate
abstractions in the form of
stories, they do so through narratives
of finite selves with fixed identities.
These selves belong inescapably
(and paranoidly) to (partially obscured)
systems. From an ecosystems
perspective, however, the human
is not a self-contained element but
completely inseparable from all other
organisms, both on micro and macro
levels. The human body itself is host to
a vast ecosystem of trillions of other
creatures; the membranes of the body
are porous, and it’s not possible to
affirm the boundary between inside
and out. An ecosystems fiction would
be a fiction of (new) weirdness, in
that it destabilizes what is known and
what is knowable, and it may also be
eerie, in that no single human actor or
conspiracy of actors is the cause for
the world’s effects. Ecosystems fiction
might account for the second body,
Death by Landscape
Elvia Wilk
24
and in doing soinsist that figureand
ground are not distinct from each
other. Other divisions between human
and nonhuman, technological and natural,
might then begin to decompose.
In its original definition, an ecosystem
is composed mainly of biological organisms,
but in recent common usage,
which is the way I intend to use it, it
includes other nonhuman elements,
like geological formations, technologies,
and even other planets. Unlike
a system (the sort emphasized in systems
fiction), it does not also contain
concepts, abstractions, linguistic patterns,
or ideologies—although these
are all implicated in how ecosystems
are conceived of and governed. An
ecosystem is composed of matter.
Recent examples of what could be
called ecosystems fiction include Jeff
VanderMeer’s 2014 Southern Reach
trilogy, in which a scientist merges
with the mysterious alien landscape
she attempts to study, or Richard
Powers’s The Overstory (2018), a tale
of deforestation narrated through
multiple human encounters with trees.
One could also take the work of Helen
Phillips, whose body-horror time-travel
novel The Need (2019) frames an
ancient paleo-botanical rift as the
source of identity struggle, or Tricia
Sullivan’s Occupy Me (2016), where
bodies contain multiple universes.
This kind of thinking is nothing new,
with antecedents in Samuel R. Delany,
Octavia E. Butler, Ursula K. Le Guin,
Italo Calvino, Stanisław Lem, James
Tiptree Jr., and many others. Yet much
of this work has long been relegated
to genre shelves. As author McKenzie
Wark has stated, it’s not that fiction
adequately tackling climate change
is lacking; it’s that, due to entrenched
divisions staking out the concerns of
mainstream literary fiction as those of
the human hero, “the fiction that takes
climate change seriously [has not
been] taken seriously as fiction.”
While I’m loosely reading works by
these authors as ecosystems fiction,
and suggesting they be “taken
seriously” as such, subsuming them
into a new category is somewhat
counter to the aims of this reading.
There is no single narrative mode that
is aesthetically or politically superior
for addressing ecosystemic change or
collapse. And it’s not that any particular
kind of story structure or genre is
obsolete. What these books have in
common is that they work against the
supremacy of any one genre in service
of weirdness.
———
The story of person-becoming-plant
is not about reversal or reversion to
some imagined natural state. Instead it
provides a counterpoint to any quickfix,
back-to-the-land fantasy, which
sees nature as distinct and permanent,
unchanging, passive, authentic,
and fundamentally good. The idea is
not that nature will heal what ails these
characters, that they will become natural
“again.” On the contrary, it’s about
seeing people as always already plant,
plant as always already human, and
those distinctions as always already
weird. Weirdness resists the idea
that everything can be explained by
humans, but doesn’t give up on the
importance of human experience and
ability to access and affect the world.
This requires some kind of surrender
to the unknown, which makes humanity
itself an unknown category—whose
outlines get messy and whose central
importance in the universe is not
self-evident.
Since at least the Enlightenment,
the human has been enshrined as
a necessary classification, in that it
has supposedly been used to grant
equality among humans. Again and
again, the category has been updated
to be more politically inclusive, as if
calling everyone a person is enough to
deconstruct hierarchies and systems
of oppression. Who or what counts
as human has continually shifted to
Death by Landscape
Elvia Wilk
25
accommodate political aims. When
convenient, corporations have been
granted elements of personhood in
the eyes of the law, affording them
rights and freedoms formerly reserved
for individuals. On the other
side, groups such as the great ape
personhood movement, advocate
extending something like human
rights to animals in order to prevent
their mistreatment. And a handful of
courts around the world have granted
geological formations such as bodies
of water legal personhood in response
to claims that rivers and lakes deserve
respect and autonomy (namely from
the corporations and governments
that seek to destroy them for profit).
Claiming personhood is perhaps
the most obvious strategy at hand
within a humanist system that sees the
human species as the supreme form
of being. Yet the category has always
been composed of hierarchies and
categories both internal and external
to the concept, which have failed
humans and nonhumans alike. Present
circumstances—increasingly felt in
moments of collision between the two
bodies, such as the river flooding and
contaminating Hildyard’s house—require
us to relinquish the human’s position
at the top of the pyramid and the
center of the world, the protagonist
leading the plotline of history. An ecosystems
approach sees all elements
as vital influences, and not because
they are as important as people but
because people are interdependent,
too. After all, it is due to our interdependence
that humans, like all other
elements of ecosystems, are facing
extinction.
To propose altering the human role
in the story of the world might sound
counterintuitive, given that people
have caused the disaster. But only
a perspective shift in terms of figure
and ground can adequately portray the
ecological dependencies that have led
the world to environmental cataclysm,
the interconnectedness that neoliberal
capitalism and its pervasive story
forms continue to violently deny. This
move could also shift the political
responsibility from the generalized
human collective that Ghosh refers to,
onto the few rich people and corporations
largely culpable for the ongoing
disaster.
When a person enters a coma, the
person is sometimes said to enter
a vegetative state. Vegetable is
a derogatory word. Becoming plant,
one would think, is to become less
than human, to relinquish agency, to
immobilize oneself, to stop moving
forward. But moving forward hasn’t
worked. Emerging from and acting
upon the landscape hasn’t worked.
Instead, rooting oneself and learning
to become part of the landscape
could be seen as a ferocious claim to
life. This may not be the same as life
now, but it is life. In this sense, “death
by landscape” is a kind of life through
landscape, life only possible through
landscape. This may be terrifying, but
it may also be thrilling. At the end of
the Atwood story, the woman who has
lost her friend hears a human-sounding
shout from one of the landscape
paintings. It’s not a shout of fear,
like she might have anticipated. It is
a shout, she says, of “recognition or
of joy.”
Death by Landscape
Elvia Wilk
26A Day Above Ground
Do I taste what you eat, does my blood
help you breed, do you breathe what
I drink, or excrete what I eat, does your
fur keep me warm, do I live on your
skin, does my breath have your scent,
do you spawn in my sweat?
As the snow began to melt, it turned
the trunks of sycamore trees slick.
The scents that lay dormant beneath
it began to waft around faintly like cold
ghosts of mud, leaf and bark, sleepwalking
into nostrils. It was the morning
breath of spring, not fragrant but
withered, the remains of autumn’s foliage
still wedged between her teeth.
Outside at a faintly lit hour, my exhales
merge with the ground fog. I like it
very much, the way it fills in my lungs,
the way its particles land on my skin,
making it cool and moist.
I have been walking since it was dark,
but now I am standing still, looking at
a large muddy stretch before me, plotting
the best way through, or around it.
The area is dotted with tracks – animals
have crossed here already, but
I can’t take their lead – mud attaches
to them in a different way.
The moment I realise I am feeling a little
cold, a body suddenly rubs against
my outer thigh. I don’t startle, my
instinct to move away from the point of
contact is hampered somehow – not
by the strength of my will, but wholly
against it. Something comes over me
like a blanket – a field of influence that
dampens my fear. It’s not a sedation,
all my senses seem to be intact, but
my instincts are fading. I can tell clearly
that the force that has me emanates
from the presence next to me.
I look to my left where it now stands,
perfectly still.
The shape is not human but I don’t
recognise an animal in it either. I know
it knows that I am looking, it feels the
weight of my gaze. No matter how
long I stare at it though, it shows no
sign of being threatened. It doesn’t
scuttle away like a cockroach, or snap
into defence, no hair, spike nor feather
stands up on its back. It’s simply there,
unmoving and quiet, the life inside of it
only betrayed by a muted internal hum,
some kind of biology at work. A swell
of breath, a pulse perhaps,
or the movement of bowels.
And then, smoothly and with astonishing
familiarity it snuggles up to my leg,
rubs against it with all its weight. The
vibration inside it deepens and changes
into something very akin to a purr.
Instantly, the word ‘pet’ lights up in my
brain, clear and doubtless, followed by
a surge of endorphins. I feel myself relax,
goosebumps run across my skin.
Entranced, my hands float down
towards the pet’s body and promptly
begin to run across it, instinctively
looking for a pair of ears to scratch
behind, or a sweet spot near the stem
of a tail.
I stroke and scratch as far as my arms
can reach, but my fingers find nothing
of the kind. Just an expanse of warm
skin, stretched over the curves of an
organic shape.
But this skin! So subtle, delicate like
the surface of a bat’s wing, like the
belly of a puppy or the pink of a piglet.
In the tranquillity of its fine hairs, my
mind conjures an image of a soft, seallike
creature.
I want to melt into its blubber.
To make sense, to begin –
It puts teeth in my skin, tiny like needles,
the tongue swirling behind them
is tough and dry. The mouth is much
smaller than I’d expect, but the grip of
the jaw is strong, the bite is firm and
determined, so I just let it happen. Its
lips close in a circle around the teeth
like an infant mammal’s mouth around
a tit. And as soon as the muscle settles,
it begins to suck. The little mouth
sucks with all its might and I can feel
the need, the immense want of the
body attached to the mouth, like its
sole purpose is to suck, whether for
Katarína Hrušková
27
nourishment or comfort, I cannot
tell. And I am reminded of holding
a friend’s baby once, shortly after it
was born, a tiny little thing, shrivelled,
hairless and soft-sculled. I remember
its toothless mouth finding the back of
my hand and latching onto it with such
force, a suction so determined that
I was sure milk would burst out of my
knuckles.
This mouth is attached to the very
same spot. As I look down upon it,
thoughts begin to float into my head
with lazy curiosity. What do I mean to
this creature? What does it need from
me? Is it consuming my blood? Or
maybe the salt from my skin? My fat
reserves?
I focus on the wound, the pulsating
point of contact between us, but
something isn’t right.
No liquids are being drained from
me; nothing is leaving my body. It is
something else, an entirely different
sensation. The dry suction starts to
make my nerve endings tingle. A pull
and release, a pull and release, the
rhythmical force pulls at the nerves in
my hand, my wrist, my spinal cord, my
neck, my tongue, and soon enough my
own mouth starts sucking in unison
with the mouth latched onto my hand.
My mouth sucks on empty, it sucks on
itself, and once it’s entirely drained of
saliva, something else appears inside
of it. I instantly recognise the taste of
mud, immaterial at first, like an aftertaste,
but shortly afterwards something
tangible begins to form between
my tongue and palate, growing more
present with each contraction of my
mouth. It does so many things, opens
timelines and memories of crawling,
sand eating and heartbreaking joy.
As I near innocence, I become aware
of the purr again, soothing and constant.
Vibrating rhythmically, I sense
my instinct and my fear pouring back
into my body. And as I return to how
I was, I am planted firmly into a vision,
an awareness brought on by the bite,
through the pet’s saliva, or maybe
a venom of sorts. But I know not to
mistake it for a hallucination, I know
that what I am given is the naked truth.
I see myself in relation to the world,
or rather, I understand what I mean
to it. And the world is not a sphere
with a blue sky, a temperate ocean
and fragrant soil. It is not under my
feet, I on top, with all its bounty at my
disposal, all its beauty there to please
me. Instead, I sense it all around me,
encompassing, stretching tunnel-like
as far as the eye can see, pinkly, darkly,
smelling of a cold mineral depth.
The purr slows into a gurgling and
rumbling that echoes all around me.
The movement of the walls and the
taste inside my mouth reveal to me
the meaning of the light at the end
of the tunnel, and the true cost of
transformation.
A Day Above Ground
Katarína Hrušková
28Prophecy as
Therapy of Worlding
What do you mean by the
bombastic word ‘reality’?
The dynamic projection of
individual trajectories of
meaning converging towards
meaninglessness. This is
reality indeed.1
Prophecy is many things: it is the
political edge of a mystical experience,
a possibility for worlding, a style
of cultural production. But all in all,
prophetically speaking, prophecy is
only a term. The ‘orthodox’ approach
to prophetic culture doesn’t consist in
a blind adherence to the letter of often
contradictory rules, but it resides in
the faithfulness to the ambition that
animates them.
Like the Jewish prophets of antiquity,
those who apply a prophetic lens
to their own age subvert at the core
any hegemonic narration about ‘the
world as it is’. The passage performed
by prophetic culture shares a similar
tension with the ‘Copernican revolution’
announced in the 1960s by
Workerist philosopher Mario Tronti.2
Whereas Tronti recognized the ability
of the workers, ‘within but against’
their present conditions, to further the
techno-evolution of their own emancipation,
a prophetic approach to culture
sees the possibility for a subject,
through their activity of worlding, to
escape from their captivity in pre-established
frames of sense.
As the Workerist approach was revolutionary,
so the prophetic approach is
insurrectionary. The inner desire driving
prophetic culture is not towards
the establishment of any specific New
World Order, but towards the invention
of a mode of worlding that might be
capable of freeing its subject from
a paralysing anguish – which leads
them to the negative resistance of
depression, as often as to the pit of
societal conformism.
Although most of the references
which I have used in this chapter were
drawn from the realms of theology,
the interpretation of prophetic culture
which I have suggested finds one of
its closest relatives in the political
imaginary of Autonomist philosopher
Franco Berardi Bifo. In the course of
his long career as a theorist and agitator,
Berardi has deployed a sophisticated
array of conceptual tools to
decode, subvert and envisage an exit
from the hegemonic system of reality
imposed by contemporary capitalist
imagination.
Through a materialist vocabulary that
often breaks open to ineffable depths,
Berardi has followed the ghost of
a different way of taking control of
the seemingly irresistible force of
language, and to direct it towards an
alternative form of world-making.
Despite the different relationship
towards materialism informing
Berardi’s work and the present volume,
the tension that has animated
my attempt to lay down the sketch of
a theory of prophetic culture seeks
and draws from similar existential
sources.
The world is not all, neither in its
present form nor in any form that
it might take, and an outside to its
imaginary boundaries and constraints
is always present. Berardi calls this
method ‘communism as a therapy of
singularisation’,3
while I call it prophetic
culture, but both our suggestions
are rooted in a similar acknowledgement
of existential suffering as the
ground-zero of theory, of work on
language as a crucial realm of intervention
and of the infinite malleability
of what is called ‘reality’.
If prophetic culture is just a form of
literature, such is also the work of
any political agent and thinker who
remains mindful to the primacy of
experience over the grammar of
Federico Campagna Excerpt from Federico Campagna,“Prophecy as Therapy of Worlding,” in Propethic Culture, pp. 183-188.
Copyright 2021, Bloomsbury Academic. Republished by permission of the copyright holder, and the
Publisher: Bloomsbury Academic.
29Prophecy as
Therapy of Worlding
conceptual frameworks. Prophetic
culture reclaims the ability to intervene
underneath the logic of politics,
and thus to be pre-political – since
a political project runs on nothing, if it
is deprived of a suitable metaphysical
substratum.
Although these two approaches are
separated at their origin, their shared
faithfulness to the existential anguish
of actually living subjects reveals their
common endpoint. An endpoint that
is as fleeting as an insurrection, rather
than a revolution, and that is equally
in need of constant re-evaluation and
re-addressing.
The political valence of prophetic
culture doesn’t consist in its immediate
effect on the social structures
of a politieia (community), but in the
establishment of a pre-political position
from which it might be possible
to move once again towards a transformation
of the material conditions
of life.
In the context of this book, prophetic
culture should be understood in its
relationship with the three forms of
worlding that make up the core of its
message: metaphysics, shamanism
and mysticism. By combining their
modes of worlding, prophecy wishes
to lay down an imaginal bridge that
might allow a subject, stuck in a state
of anguished powerlessness (whether
political, social or existential), to
approach again the project of worlding
with enough confidence to be able
to create a new landscape of sense
where they can live – collectively, or
individually as ‘one sole multitude’.4
Depression can’t be reduced
to the psychological field. It
questions the very foundation
of being. Melancholic depression
can be understood in
relation to the circulation of
sense. Faced with the abyss
of nonsense, friends talk to
friends, and together they
build a bridge across the
abyss. Depression questions
the reliability of this bridge.
Depression doesn’t see the
bridge. It’s not on its radar. Or
maybe it sees that the bridge
doesn’t exist.5
At the end of the time-segment of
a civilization, when the future fades
away from the field of possibilities,
it becomes increasingly difficult for
a subject to project that bridge of
sense which, alone, can transform
the onslaught of raw perceptions into
a liveable world.
Confronted by the difficult task of
learning how to die well, subjects
standing at the tail end of a future
often feel that their world-building
aesthetic machine is beginning to
jam. Meaning becomes scarce, fragile
and rapidly eroding – and the inability
to envisage how to close well their
own aesthetic creation is immediately
translated into the implosion of the
very structures that they would need
to be able to make-world around
themselves.
Chaos is defined not so much
by its disorder as by the infinite
speed with which every
form taking shape in it vanishes.
[…] Chaos is an infinite
speed of birth and disappearance.
[…]
Nothing is more distressing
than a thought that escapes
itself, than ideas that fly off,
that disappear hardly formed,
already eroded by the forgetfulness
or precipitated
into others that we no longer
master. […] These are infinite
speeds that blend into the
immobility of the colourless.6
Prophetic culture combines grotesquely
the worlding methods of the
metaphysician, of the shaman and of
Federico Campagna
30Prophecy as
Therapy of Worlding
the mystic, precisely to equip a subject
sinking into chaos with the ability
to imagine a place from which to restart
their activity of worlding – even if
this ability might coincide, as for those
living at the end of a civilization, with
the task of creating fertile ruins over
which new worlds can emerge.
By adopting three contradictory
modes of worlding at once, prophetic
culture wishes to provide enough different
excesses to any possible world
that a subject might envisage – so
that they will always have an outside
to which they can withdraw, and from
which they can return to their creation
to transform it, or to close it, or to use
it as a trampoline for new forms of
world-making.
In the context of the declining reality-system
of Westernized Modernity,
the reactivation of a fundamental
aesthetic process of worlding aims to
produce both a better past for those
who shall come after the end of its future
and a possible present for those
who are living in the current age. In
either case, it is a reminder that any
mode of worlding which a subject
might adopt as their own is, in fact,
only one point of perspective towards
existence and never a total picture of
‘reality as it is’.
The permanent insurrection promoted
by prophetic culture fights against two
adversaries: the tyrannical injunctions
of a world that wishes to lock its inhabitants
within the borders of its own
grammar and the terrifying presence
of an abyss of meaninglessness lying
beneath any possible world-form.
Although it remains proudly alien to
the contemporary notion of entertainment,
and despite falling short of
the typical demands of the cultural
industry, prophetic culture is in fact
the quintessential kind of culture
created for, and most importantly by,
adolescents. Not yet as idiotic as that
of their adult counterparts, an ado-
lescent’s idea of fun is an ambitious
combination of self-care, insurrectionary
adventure and autonomous
creation of a new world. As paradoxical
as it may sound, there is much
more of that in texts written millennia
ago in Aramaic and Sanskrit, than in
most recent songs coming from major
record labels.
If this might sound like a baffling
statement today, its plausibility will
become more evident once the libidinal
push of contemporary capitalism
will havet faded away, together with
the world that has produced it. By
that point, in the eye of post-future
subjects, each of the works of culture
that will have survived the assault of
this apocalypse will remain naked in
their ability to actually offer something
to the existential sensibility and the
metaphysical ambitions of archaic
adolescents. Everything that is new
today will then appear just as dead,
and as naked in its quality, as anything
that we call ‘old’.
For those who are living today within
the last bars of this declining worldsong,
the tetrapharmakon of prophetic
culture might seem an imaginary
ground, where the wheel of our
sensemaking activity might be able to
run in some direction. But it is more
than that.
The tetrapharmakon of prophetic
culture is not to be seen as a final
result, to congeal and preserve in its
definitive form. Rather, it is a helpful
comrade (teraps, from which ‘therapy’)
coming to mend the aesthetic
machine on which the world itself
depends. It is the agent of a new horizon
of familiarity across worlds and
time-segments, bound by the destiny
of living as the past of a new present,
which is yet to come.
An Epicurean saying puts it
clearly: ‘Vain is the word of
that philosopher which does
not heal any suffering of man.’
Federico Campagna
31Prophecy as
Therapy of Worlding
Philosophical theories are in
the service of the philosophical
life.7
For all its ridiculous grotesqueness,
for all its untimeliness and its incongruousness
with immediate political
aims, prophetic culture offers a possible
way to transfigure, to redeem, and
ultimately to save the foundations of
that landscape where life can unfold.
Only in a world that perceives itself
as always-already saved, and only in
the hands of a subject who is at once
saved by their creation and its saviour,
the lines of political and social action
can become something more than
vain flights of fantasy.
Federico Campagna
32Prophecy as
Therapy of Worlding
Federico Campagna
1
F. Berardi ‘Bifo’, ‘The End of
Prophecy’, e-flux journal, no.
95, November 2018.
2
See M. Tronti, Workers
and Capital, translated by
D. Broder, London/New York,
Verso, 2019.
3
F. Berardi ‘Bifo’,
Communism Is Back
but We Should Call It the
Therapy of Singularisation,
2009, online at http://www.
generation-online.org/p/
fp_bifo6.htm
4
Una Sola Moltitudine
was the title chosen by
Antonio Tabucchi for his
collection of the poems of
Fernando Pessoa – who,
through the stuttering of his
heteronyms, was himself
a creator of prophetic
culture. See F. Pessoa, Una
Sola Moltitudine, 2 Vols.,
edited and translated by
A. Tabucchi, Milan, Adelphi,
1979.
5
F. Berardi ‘Bifo’, After the
Future, Edinburgh, AK
Press, 2011, p. 63.
6
G. Deleuze and F. Guattari,
What Is Philosophy?,
translated by H. Tomlinson
and G. Burchell, New York,
NY, Columbia University
Press, 1994, pp. 118 and
201.
7
P. Hadot, Philosophy as
a Way of Life: Spiritual
Exercises from Socrates
to Foucault, edited by
A. Davidson, translated by
M. Chase, Oxford, WileyBlackwell,
1995, p. 267.
SK
34
Publikácia sprevádza dvojdielny výstavný projekt Pod týmto
zvláštnym slnkom (ten zahŕňa samostatnú výstavu Anny
Hulačovej s názvom Jedlé, krásne, neskrotné a skupinovú
výstavu Prísľub strážkyne bahna), ktorého kurátorkou je
Tjaša Pogačar. Kým prvá časť výstavného projektu rozpráva
príbeh monokultúrnej krajiny formovanej poľnohospodárstvom,
druhá časť sa zameriava na bahnitý neistý terén
sveta v prechode. Ako vysvetľuje kurátorský text Tjaše
Pogačar odkazujúci na prvú krajinu: „Nachádzate sa na poli
ekologicky krehkého, možno katastrofického, ale nie apokalyptického
sveta, ktorý volá po novej predstave vidieckeho
života; po novom druhu agrofuturizmu, ktorý nie je formovaný
horizontom utopických sľubov alebo idealizácií vidieka,
ale otvorenou budúcnosťou neznámych možností,“ zatiaľ
čo druhá krajina je o pocitoch straty, rozpadu, transformácie
a o očakávaní „nového spôsob vnímania sveta, ktorý je
prísľubom, že zo stôp, ktoré po sebe zanechávame, môže
vzniknúť niečo iné“. V nadväznosti na kurátorský projekt
vybrané texty v tejto publikácii skúmajú myšlienky, ako žiť
v naliehavých časoch, zaoberajú sa ekofeministickými myšlienkami
a skúmajú nové alternatívne svety.
Eseje v tejto publikácii predstavujú niektoré z kľúčových
textov, ktoré prispievajú k poznaniu nového materializmu.
Teórii založenej na tom, že my, ako ľudské bytosti, sa skladáme
z hmoty. Zameraním sa na našu vlastnú materialitu
si paradoxne dokážeme uvedomiť, že „v priestore, ktorý
sa nám otvorí, akoby sa objavilo množstvo nemateriálnych
vecí: jazyk, vedomie, subjektivita, dejinnosť, myseľ,
duša; tiež predstavivosť, emócie, hodnoty, význam atď.“1
Predložené eseje sa zaoberajú pojmom aktívneho bytia
vo svete [v angličtine: worlding], ktorý z pohľadu nového
materializmu chápe svet z materiálnej perspektívy, ktorá
sa hlbšie zameriava na vzťahy medzi človekom a svetom.
„Aktívne bytie vo svete je informované naším obrátením
pozornosti na určitú skúsenosť, miesto alebo stretnutie
a našou aktívnou angažovanosťou v materialite a kontexte,
v ktorom sa udalosti a interakcie odohrávajú. Je
to predovšetkým stelesnený a uskutočňovaný proces –
spôsob bytia vo svete – pozostávajúci z celostného aktu
jednotlivca, ktorý sa venuje svetu.“2
Aktívne bytie vo svete
je teda činný proces a zapojenie sa do materiálnosti
tohto sveta.
Prvým textom je úvodná esej z knihy Staying with the
Trouble: Making Kin in the Chthulucene, v ktorej Donna
Haraway predstavuje svoju naliehavú výzvu k životu
v súčasných krízových časoch. V texte Haraway zavádza
termín chthulucén, ktorý nahrádza bežne používané
pojmy antropocén a kapitocén, ako termín, ktorý naznačuje
potrebu „zotrvať s problémami života a umierania
v schopnosti reagovať, pričom sme spoluzodpovední*é
za poškodenú zem“. Haraway sa vo veľkej miere (v celej
kapitole svojej knihy) venuje reprodukčným právam žien
a právu „rozhodnúť sa nemať dieťa“. Ide o výnimočne
naliehavé a aktuálne tvrdenie, ktoré má v súčasnosti
mimoriadne kritický podtón. Haraway však ďalej tvrdí,
že „feministky, vrátane tých, ktoré sa venujú vedeckým
štúdiám a antropológii, nie sú ochotné vážne sa zaoberať
veľkým zrýchlením ľudskej populácie, pretože sa obávajú,
že by tým opäť skĺzli do bahna rasizmu, triednych
rozdielov, nacionalizmu, modernizmu a imperializmu“.
Preto Haraway vyzýva: „Vytvárajte príbuzenstvá, nie deti.“
Haraway v eseji navrhuje iný postoj, ako „hra sa skončila“,
v reakcii na vymieranie, ekologickú katastrofu a vojny
v súčasnosti. Skôr tvrdí: „Zotrvanie s problémami si vyžaduje
vytváranie nepokrvného príbuzenstva, to znamená,
že sa navzájom potrebujeme v neočakávaných typoch
spolupráce a kombináciách, v horúcich kopách kompostu.
Stávame sa niečím spolu, alebo vôbec ničím.“
Úvod
Denisa Tomková
35
Elvia Wilk vo svojej eseji „Smrť krajinou“ odkazuje na
rovnomennú poviedku Margaret Atwoodovej. Wilk vysvetľuje,
že „Smrť krajinou“ nie je smrťou, ale skôr prechodom,
v ktorom sa „stáva súčasťou krajiny, a tak sa krajina stáva
akousi postavou“. Wilk vo svojom texte zhromažďuje rôzne
príklady príbehov, ktoré opisujú práve udalosť „žena-rastlina“.
Jedným z textov, na ktoré Wilk odkazuje, je knižná esej
Daisy Hildyard The Second Body (Druhé telo). Táto kniha,
podobne ako Harawayovej text, predstavuje vplyv a pôsobenie
našich individuálnych tiel na ekosystémy a ekológie
okolo nás. Wilk vo svojej eseji ďalej rozoberá tento problém
dvoch tiel, pričom pripomína starý feministický slogan
„osobné je politické“. Wilk ho chápe ako problém postava
– zem, v ktorom prvé telo je postava a druhé telo je svet
(zem). „Uvedomovať si, že máme dve telá, znamená zažívať
neustále prepínanie medzi sebou a svetom, čo môže byť
poučné, ale môže tiež vyvolávať pocit hrôzy. Kde sa začína
a končí ja?“ Namiesto fantastického rýchleho riešenia nás
Wilkovej esej vyzýva, aby sme o prechode medzi človekom
a rastlinou uvažovali ako o príbehu, v ktorom sú ľudia vždy
už rastlinami a rastliny vždy už ľuďmi. Táto „podivnosť“
je však zámerná a dokonca vlastná. „Podivnosť sa bráni
myšlienke, že všetko sa dá vysvetliť ľuďmi, ale nevzdáva
sa dôležitosti ľudskej skúsenosti a schopnosti pristupovať
k svetu a ovplyvňovať ho.“ Haraway aj Wilk nás vyzývajú, aby
sme „zotrvávali s problémami“ a naučili sa stať „súčasťou
krajiny“ ako novej stratégie prežitia.
Súčasťou výstavy Prísľub strážkyne bahna bola site-specific
inštalácia Kataríny Hruškovej, ktorá celú podlahu galerijného
priestoru pokryla červeným krepovým papierom. Dielo
s názvom Mokrina vyzývalo k zamysleniu sa nad naším
prostredím a naším vzťahom k nemu. Ako opisuje Pogačar
vo svojom kurátorskom texte: „Zem je vyprahnutá, tu a tam
sa zráža do malých kvapiek, ktoré si zachovávajú posledné
kúsky vlhkosti z toho, čo kedysi možno bolo oveľa väčšou
vodnou plochou, bažinou, prílivom alebo záplavou toxického
červeného bahna.“ Inštaláciu doplnila zvuková inštalácia
umelkyne s názvom „Deň nad zemou“, ktorá je tu prezentovaná
v textovej podobe. Hruškovej tvorivé písanie krásne
a lyricky nadväzuje na Wilkovej esej a myšlienku uvedomenia
si a prepojenia jedného individuálneho tela so svetom:
„Vidím seba vo vzťahu k svetu, alebo lepšie povedané, jasne
chápem, čo preň znamenám. A svet nie je guľa s modrou
oblohou, štedrým oceánom a voňavou, plodnou pôdou. Nie
som na jeho povrchu, on je podo mnou, rodiac a kvitnúc
pre moju obživu, pre moje potešenie. Je všade okolo mňa,
tesne ma obklopuje, pohlcuje ako tunel, kam až oko dovidí,
predo mnou, za mnou, temne ružovkastý, páchnuci kyslou
minerálnou hĺbkou.“
Text Federica Campagnu, ktorý hovorí o súčasnom svete
v kríze a našom vzťahu k nemu, je dôležitým príspevkom
k momentu, ktorý označuje ako koniec našej civilizácie.
Vysvetľuje, že: „keď sa budúcnosť vytráca z poľa možností,
je pre subjekt čoraz ťažšie projektovať ten zmyslový most,
ktorý jediný môže premeniť nápor surových vnemov na
svet vhodný na život.“ Jeho esej „Proroctvo ako terapia
svetonázoru“ z knihy Propethic Culture naznačuje spôsoby
vytvárania nového sveta z trosiek nášho súčasného sveta.
Campagna vo svojej eseji vyzdvihuje dielo autonomistického
filozofa Franca Berardiho Bifa v oblasti politickej
imaginácie. Campagna chápe svoju „prorockú kultúru“
v súvislosti s tým, čo Berardi nazýva „komunizmus ako
terapia singularizácie“ a vysvetľuje, že „oba naše návrhy
vychádzajú z podobného uznania existenciálneho utrpenia
ako úplného základu teórie, práce s jazykom ako rozhodujúcej
oblasti intervencie a nekonečnej tvárnosti toho,
čo sa nazýva ,skutočnosť‘.“3
Campagnov argument a jeho
politická schopnosť nesmerujú k bezprostrednému účinku
Úvod
Denisa Tomková
36
na spoločenské štruktúry, ale skôr by sa mal chápať ako
proces, ktorého cieľom je pripomenúť nám, že akýkoľvek
svetonázor, ktorý by sme mohli prijať za svoj, je v skutočnosti
len jednou z perspektív, a nie úplným obrazom našej
reality. V kontexte upadajúceho systému reality západnej
moderny sa zdá byť obzvlášť naliehavé o tom uvažovať.
Ako žiť s ostatnými na našej zničenej zemi? Ako žiť s ostatnými
ľuďmi, neľuďmi, rastlinami, stromami, ekosystémami
a inými druhmi „vo významnej inakosti“?4
Lásku a spolupatričnosť
s inými druhmi, najmä s domácimi zvieratami,
presvedčivo opísal Paul B. Preciado vo svojej poviedke
„Love in the Anthropocene“, kde vyznáva lásku svojej
mačke Filoméne4
, zatiaľ čo Donna Haraway vo svojom The
Companion Species Manifesto hovorila o hlbokom vzťahu
ľudí a psov.5
Táto publikácia predstavuje vybrané eseje,
ktoré toto skúmanie posúvajú ešte ďalej a rozoberajú
príbehy o tom, ako sa stať súčasťou krajiny. Vyzývajú nás,
aby sme premýšľali o svete, ktorý nás zahŕňa, a nie je len
„guľou s modrou oblohou“.6
Keď Hildyard hovorí o probléme
dvoch tiel, pripomína nám, že: „[...] obloha tmavne a horizont
sa približuje – mala by som tomu venovať pozornosť,
pretože jedného dňa sa vzdialená ľadová kryha bude trhať
cez tkanivo môjho tela – cez každé telo – aj keď sa zdá, že
telá okolo mňa sú zatiaľ neporušené.“7
Táto publikácia nás
vyzýva, aby sme uvažovali o vzťahu nášho tela k celému
svetu, nie ako o samostatnej entite, ale ako o niečom, čo je
už v nás.
Úvod
Denisa Tomková
37
1
Diana Coole and Samantha
Frost, New Materialisms.
Duke University Press,
2010, s.2.
2
Helen Palmer and Vicky
Hunter. ‘Worlding’ in
New Materialism, 16
March 2018: https://
newmaterialism.eu/
almanac/w/worlding.html
3
Donna Haraway, The
Companion Species
Manifesto. Dogs, People,
and Significant Otherness.
Chicago: Prickly Paradigm
Press, 2003. Pozri aj:
Donna Haraway, When
Species Meet, Minnesota
University Press, 2007.
4
Paul B. Preciado, „Love
in the Anthropocene“. In:
An Apartment on Uranus,
Fitzcarraldo Editions, 2020.
5
Donna Haraway, The
Companion Species
Manifesto. Dogs, People,
and Significant Otherness.
Chicago: Prickly Paradigm
Press, 2003.
6
Katarína Hrušková, „Deň
nad zemou.“
7
Daisy Hildyard, The Second
Body. Fitzcarraldo Editions,
2018, s.12.
Úvod
Denisa Tomková
38
„Taký je posmrtný život
metafyzického príbehu
vydaného mŕtvym svetom:
ako odtlačok zanechaný na
ceste, prichádza nová noha,
aby ho zaplnila a zradila jeho
hranice. (...) zrada a preklad,
stávanie sa iným a stávanie sa
sebou samým sa stávajú nerozlíšiteľnými
v súmraku, keď
známy svet zapadá a začína
sa objavovať nový.“1
KRAJINA Č. 1
JEDLÉ, KRÁSNE, NESKROTNÉ
Naľavo a napravo sa rozprestierajú
veľké pásy polí – krajina intenzívne
formovaná poľnohospodárstvom.
Uprostred týchto pozostatkov monokultúrnej
utópie možno pozorovať
utkávanie iného príbehu; z okrajov
záhrady, v záplatách medzi poliami
a v štrbinách starých poľnohospodárskych
strojov roztrúsených
kade-tade sa vynára iná vízia vidieckej
budúcnosti.
*
Hlavnými hrdinami výstavy Jedlé,
krásne, neskrotné2 nie sú ľudia. Je
to svet modifikovaných organizmov
a strojov – obrovská vegetácia, hybridné
hmyzy a zmutovaná poľnohospodárska
technika. Zložitý keramický
rastlinný porast zdobí ťažké betónové
objekty s tvarmi pripomínajúcimi
motory. Rastliny sa skláňajú nad tvojou
hlavou. Ich monumentálna veľkosť je
výsledkom nejakej náhodnej alebo
umelo vytvorenej genetickej modifikácie,
či azda pokorením ľudskej
perspektívy a výsady. Zo spojenia
organického a technologického vzniká
vízia postantropogénnej prírody; možno
monštruózna, možno fantastická
– divoká záhrada.
V bežnej vidieckej krajine rastie jedlá
kultivovaná pšenica, nádherný divoký
narcis a neskrotný bodliak, ktoré pre
Annu symbolizujú rôzne materiálne,
druhové, kultúrne a ekonomické
interakcie a prekrývajúce sa záujmy,
ktoré formujú agrárne ekosystémy.
„Rastliny sú lepšími záhradníkmi ako
my,“ odkazuje na slová Emmanuella
Cocciu. Títo terraformujúci, slnkom
poháňaní alchymisti majú schopnosť
ovplyvňovať a formovať svoje prostredie
a vytvárať podmienky potrebné
pre život, ako ho poznáme. Našli tiež
množstvo spôsobov, ako nalákať a využiť
iné organizmy ako svojich záhradníkov
a ako prostriedky na prepravu
a rozširovanie. V tomto vzájomnom,
koevolučnom vzťahu s rastlinami aj so
strojmi, ktoré používame na ich pestovanie,
sme boli aj my – nevedomky
– kultivovaní*é a transformovaní*é.
Sme len dočasným médiom planetárneho
metabolizmu a naše záhrady
miestom, ktoré sa zdá byť akýmsi
sprisahaním rastlín a strojov, tajne
spoluurčujúcim náš (agro)kultúrny
príbeh a predstavivosť.
Teraz sa antropocentrické zaklínadlo,
vďaka ktorému sa záhrada zdala
byť skrotená, láme a odhaľuje sa
tajomné techno-organické zapletenie
fantazmagorického krajinného
stroja. Poľnohospodárske motory,
oživené nie fosílnymi palivami, ale
živou vegetáciou, mutujú na rastlinné
biotopy a lode zdobené abstraktnými
vzormi. Tieto schémy, voľne založené
na hydraulickom mechanizme, ktorý
začiatkom 20. storočia zmodernizoval
poľnohospodárstvo a premenil polia
na továrne, teraz vyjadrujú štruktúru
akéhosi iného, zatiaľ neznámeho
technologického alebo hviezdneho
systému. Alebo možno kozmogramu?
Uprostred brázd osamelý mimozemský
hybridný tvor, „ľudský čmeliak“
(ako nás nazýva Michael Pollan),3
uvažuje o svojej ťažkej situácii. Tri
neznáme lietajúce organizmy – opeľovače
prilietajú alebo odlietajú. Vytvára
sa kruh v obilí a tancuje sa. Zdá sa,
že scéna sa zacykľuje. V dôsledku
hroziaceho ekologického kolapsu sa
paranormálne javy miešajú s tými poľnohospodárskymi.
Tradičné remeslá
Pod týmto
zvláštnym slnkom
Kurátorský text
Tjaša Pogačar
39
a materiály sa miešajú s vedeckou
fantastikou, modernistický dizajn
s gotickými ornamentmi, staré mýty
s ľudovými tradíciami a ľudovou vierou
a ezoterické s kresťanskou symbolikou.
Túto výstavu mutácií pozoruje
dvojhlavá ľudská postava. Môžu byť
desivé, ale možno sú aj potrebné.
V tejto záhrade, či skôr skleníku, morfujú
aj estetika a predstavy minulých
čias, ako sú neúspešné modernistické
a sovietske utópie a retrofuturizmus
90. rokov, keď technologický pokrok
sľuboval svetlejšiu budúcnosť.
Atmosféra však nie je pesimistická.
Príroda – cudzia a prenasledovaná
duchmi industrializácie – už neposkytuje
idylické útočisko ani návrat
k nedotknuteľnému „prírodnému
stavu“ (ani nikdy neposkytovala).
Annina záhrada, ktorá sa viac podobá
na Oblasť X4
než na raj, pestuje predstavu
prírody ako vzájomne závislého
ekosystému – príroda/kultúra – formovanej
neustálymi vzájomnými adaptáciami
a premenami.
Nachádzate sa na poli ekologicky
krehkého, možno katastrofického, ale
nie apokalyptického sveta, ktorý volá
po novej predstave vidieckeho života;
po novom druhu agrofuturizmu, ktorý
nie je formovaný horizontom utopických
sľubov alebo idealizácií vidieka,
ale otvorenou budúcnosťou neznámych
možností.
KRAJINA Č. 2
PRÍSĽUB STRÁŽKYNE BAHNA
Už to nie je pevný povrch, ale blatistý
terén, pôda sa ti zakráda a hýbe pod
nohami. Zotrvávaš s problémami.5
*
Krajiny konca sveta sa často vyznačujú
oslabovaním ľudskej prítomnosti
a kultúry, čo stavia do popredia to, čo
sa predtým považovalo za náš pasívny
protipól.6
Príroda získava kontrolu.
Absencia ľudských aktérov tu však
nie je spôsobená náhlym zmiznutím
alebo plynulou dematerializáciou, ale
postupným splynutím s okolím, vykrvácaním
do krajiny (a naopak). Nakoľko
je to nevyhnutné (sme spätí*é s naším
prostredím, či chceme, alebo nie),
môže to byť aj forma úniku, cesta von
tým, že sa ponoríme hlbšie.
Mýtus o Dafné, ktorá unikla svojmu
mužskému prenasledovateľovi tým,
že sa premenila na strom, rezonuje
s mnohými ďalšími príbehmi žien-rastlín,
o ktorých hovorí Elvia Wilk.7
Protagonistky protestu zo zúfalstva
splynú s krajinou a sú „vzkriesené
v plnom rozkvete ako obludný
konglomerát ľudského tela a hnijúcej/
rastúcej rastlinnej nádhery“. Radikálne
potvrdenie predpokladanej blízkosti
žien k prírode, „splynutie s prírodou“,
znamená poddať sa transformačnému
procesu, ktorý nerodí nič „prirodzené“,
iba „desivé medzidruhové katastrofy.
V tom, čo sa môže zdať ako gesto
pasivity, dokonca sebadeštrukcie, sa
tieto postavy zastavia, zasadia sa do
krajiny a rastú.“ Príroda nie je liečebným
miestom, kde by sa človek znovu
spojil s autentickým, „prirodzeným“
spôsobom života, ale je skôr dejiskom
akéhosi telovo-botanického hororu.
Útek späť do prírody znamená nájsť
útočisko vo vyrúbanom lese. Medzi
pňami stromov, rozkvitnutými ostnatými
útvarmi pripomínajúcimi lono a obrastenými
čiernym lístím, sa vynára iný
Forest Song (Pieseň lesa)8
, ktorý si má
osvojiť potomstvo tohto prahového
sveta.
Zem je vyprahnutá, tu a tam sa zráža
do malých kvapiek, ktoré si zachovávajú
posledné kúsky vlhkosti z toho,
čo kedysi možno bolo oveľa väčšou
vodnou plochou, bažinou, prílivom
alebo záplavou toxického červeného
bahna, Mire (Mokrina)9
. Tento nános
sa odlupuje a praská ako slnkom
spálená koža. Uprostred sedí Ebb,10
techno-organický porast s povrchom
obviazaným kevlarovými páskami.
Pod týmto
zvláštnym slnkom
Kurátorský text
Tjaša Pogačar
40
Cirkuluje v ňom voda a pripomína húštinu
bez listov alebo koreňový systém.
Priesakové teleso v púšti je v podstate
malá fontána, oáza. Ebb je vysoko
adaptovaný na extrémne horúčavy – je
to plne cievny systém, koreň a stonka
uzavreté v sebestačnej slučke vyvinutej
na spätné vstrebávanie všetkých
uniknutých tekutín. Len prísľub vlahy.
Všetko v tejto krajine je pozastavené
v procese prechodu, stelesňujúc prechod
medzi postavou a zemou, rozkladom
a rastom, rozkladom a rekonfiguráciou.
V diele causing each other
(vzájomne si spôsobovať) hubové
mycélium pomaly eroduje, znetvoruje
a transformuje fotografie zvečňujúce
prchavé okamihy z našich ľudských
životov. Naše artefakty sú rozoberané,
rekonfigurované a transformované
hubovou kultúrou, z ktorej vzniká obraz
iného sveta. Zo stropu visí Hunger
orchard stations abandoned by expats
with membranes still fruitful (Plodnica
hladových ovocných staníc opustených
expatriantmi s membránami
stále plodnými)11
miešajúca biblické
odkazy s priemyselným poľnohospodárstvom.
Vo ventilačnej šachte
sa nachádza abscesom zablokovaný
priechod kyslíka, podivný organicky
podobný porast, ktorý filtruje prúdenie
vzduchu a vytvára paralely
medzi technickými infraštruktúrami
a metabolickými systémami nachádzajúcimi
sa v organizmoch.
Pustatina, ktorá sa vyznačuje zdvojenosťou,
hybridnosťou a metamorfózou,
odhaľuje svoje groteskné
vlastnosti. Kategórie organizujúce
geografiu nášho vnímania a reality
sa stierajú, obrysy sa stávajú chaotickými.
Nedá sa s istotou povedať,
čo sa potuluje po tomto pohraničí,
ale ich stopy dláždia prechod medzi
svetmi. Groteska nám umožňuje vidieť
dvojmo, rozvíjať to, čo Campagna
(v nadväznosti na Ernsta Jungera)
nazýva „stereoskopickým pohľadom“.
Schopnosť vidieť tvár v mesačnej
krajine rieši „mučivú dichotómiu“
a umožňuje koexistenciu viacerých
rôznych realít v tej istej rovine, v tom
istom obraze. Uvedomenie si, že „reálne
je rovnako magické, ako je magické
reálne“, otvára možnosť existencie
niečoho iného okrem sféry faktickosti.
Mud Keeper (Strážkyňa bahna),
Beloved Residue (Milovaný zvyšok)
a Diversified Microbiome (Rozmanitý
mikrobióm)12
využívajú takýto viacrozmerný
svet, ktorý umožňuje fantastické
rovnako ako vedecké predstavy,
duchov a príšery rovnako ako toxické
molekuly strašiace v antropocéne.
Je ukážkou sveta v prechode, ríše
postantropogénnej divočiny, ktorá
sa rozprestiera medzi tým, čo je už
zastarané, a tým, čo ešte len príde.
Skúsenosti straty, rozpadu, mutácie,
transformácie a rastu poznačujú tento
prechodný stav a anticipujú nový
spôsob vnímania sveta, ktorý je prísľubom,
že zo stôp, ktoré po sebe zanechávame,
môže vzniknúť niečo iné.
Pod týmto
zvláštnym slnkom
Kurátorský text
Tjaša Pogačar
41Pod týmto
zvláštnym slnkom
Kurátorský text
Tjaša Pogačar
1
Federico Campagna,
Prophetic Culture:
Recreation for Adolescents.
Bloomsbury, 2021,
s. 29 – 30.
2
Anna Hulačová, Jedlé,
krásne, neskrotné,
sochárska inštalácia, 2022
3
Michael Pollan. The Botany
of Desire: A Plant’s-Eye
View of the World. Random
House. 2001.
4
Jeff VanderMeer.
Jižní Zóna: Anihilace,
Autorita, Adaptace, Argo.
2015 – 2017.
5
Donna J. Haraway, Staying
with the Trouble: Making Kin
in the Chthulucene, Duke
University Press, 2016.
6
Angelika Loderer: Protipól
(3), patinovaný bronz, 2022
7
Elvia Wilk, Death by
Landscape. Soft Skull Press,
2022, s. 9.
8
Siggi Sekira, Lesná pieseň,
glazovaná kamenina, drevo,
zemina, 2022
9
Katarína Hrušková, Mokrina,
site specific inštalácia,
krepový papier, voda, škrob,
2023
10
Neja Zorzut: Ebb, drôt,
omietka, epoxidová živica,
uhlíkový kevlar, voda, 2022
11
Šimon Chovan, Absces
zablokoval priechod kyslíka,
hladové sadové stanice
opustené expatriantmi
s membránami stále
plodnými, site-specific
inštalácia, silikón, hliník,
zemina z Holandska, žltý
oxidový pigment, jablká,
2023
12
ASMA: Milovaný zvyšok,
platinový silikón, mdf, 2022;
Rozmanitý mikrobióm,
platinový silikón, mdf, 2022;
Strážkyňa bahna, platinový
silikón, mucha, slúchadlá,
kapsula juul, kovové
nájdené predmety, 2022.
42Zotrvanie s problémami:
Vytváranie príbuzenstva
v chthulucéne
Problém je zaujímavé slovo [v angl.
trouble, pozn. prekl.]. Pochádza
z francúzskeho slovesa z trinásteho
storočia, [truble, pozn. prekl.]. ktoré
znamená „podráždiť“, „zamračiť“,
„znepokojiť“. My všetci na planéte
Zem žijeme v znepokojujúcej dobe,
zmätenej dobe, problémovej a nejasnej
dobe. Úlohou je naučiť sa navzájom
zvládať všetky naše výbušné
druhy reakcií. Zmätená doba je plná
bolesti aj radosti – nesmierne nespravodlivých
vzorcov bolesti a radosti,
zbytočného zabíjania toho, čo
prebieha, ale aj potrebného oživenia.
Úlohou je vytvárať si príbuzenstvo
v líniách vynaliezavého spojenia, ako
cvičenie naučiť sa dobre žiť a umierať
spolu, v náročnej prítomnosti. Našou
úlohou je vytvárať problémy, vydráždiť
silné reakcie na ničivé udalosti, ako
aj urovnávať náročné situácie a obnovovať
tiché miesta. V naliehavých
časoch sú mnohí*é z nás v pokušení
riešiť problém v zmysle vytvárania
bezpečnej imaginárnej budúcnosti,
zastavenia potenciálnej hrozby
v budúcnosti, odstránenia prítomnosti
a minulosti, aby sme vytvorili budúcnosť
pre ďalšie generácie. Zotrvanie
s problémami si nevyžaduje takýto
vzťah k dobe, ktorú nazývame budúcnosť.
Zotrvanie s problémami si totiž
vyžaduje, aby sme sa naučili byť skutočne
prítomní*é, nie ako miznúca os
medzi strašnou či rajskou minulosťou
a apokalyptickou alebo spásonosnou
budúcnosťou, ale ako smrteľné tvory
[v anglickom origináli: critters, pozn.
prekl.] zapletené do nespočetných
nedokončených konfigurácií miest,
časov, záležitostí, významov.1
Chthulucén je jednoduché slovo.2
Je
zložené z dvoch gréckych koreňov
(khthôn a kainos), ktoré spoločne pomenúvajú
určitý časopriestor, v ktorom
sa môžeme naučiť zotrvať s problémami
života a umierania v schopnosti
reagovať, pričom sme spoluzodpovední*é
za poškodenú zem. Kainos
znamená teraz, čas začiatkov, čas pokračovania,
sviežosti. V kainos nemusí
nič znamenať konvenčné minulosti,
prítomnosti či budúcnosti. V dobách
začiatkov nič netrvá na tom, aby sa
vymazalo to, čo bolo predtým, alebo
aby sa vymazalo to, čo príde potom.
Kainos môže byť naplnený dedičstvom,
spomienkami, a plný príchodov,
starostlivosti o to, čo by ešte mohlo
byť. Kainos vnímam v zmysle ťažkej,
pretrvávajúcej prítomnosti, s podhubím,
ktoré preniká všetkými druhmi
časovosti a materiálnosti.
Chtonické sú bytosti zeme, pradávne
aj súčasné. Chtonické si predstavujem
pokryté chápadlami, tykadlami,
prstami, šnúrami, chvostami, pavúčími
nohami a veľmi nepoddajnými vlasmi.
Chtonické sa potulujú v humuse
plnom mnohých tvorov, ale majú málo
trpezlivosti s rodom Homo, ktorý je zahľadený
na oblohu. Chtonické sú monštrá
v tom najlepšom zmysle slova;
demonštrujú a vykonávajú materiálnu
zmysluplnosť pozemských procesov
a tvorov. Okrem toho demonštrujú
a vykonávajú dôsledky. Chtonické nie
sú bezpečné; vyhýbajú sa ideológom;
nepatria nikomu; krútia sa a bujnejú
v rozmanitých podobách a menách vo
všetkých vzdušných, vodných a pozemských
priestoroch planéty. Tvoria
a ničia; sú tvorené aj ničené. Sú tým,
čím sú. Niet divu, že veľké svetové
monoteizmy v náboženskej aj svetskej
podobe sa znovu a znovu pokúšali
chtonické bytosti vyhubiť. Škandály
doby nazývanej antropocén a kapitalocén
sú najnovšie a najnebezpečnejšie
z týchto ničivých síl. Spoločné žitie
a zomieranie s druhými v chthulucéne
môže byť ráznou odpoveďou na diktatúru
Antropa a Kapitálu.
Príbuzenstvo je divoká kategória,
ktorú sa rôzni ľudia snažia zdomácniť.
Vytváranie nepokrvných príbuzných,
ktorých si sami zvolíme [v anglickom
origináli: oddkin, pozn. prekl.] namiesto
genealogickej a biogenetickej
rodiny [v anglickom origináli: godkin,
pozn. prekl.], alebo aspoň popri
Donna Haraway Úryvok od Donny J. Haraway „Úvod“ z knihy Staying with the Trouble: Making Kin in the Chtulucene, pp. 1-8.
Copyright 2016, Duke University Press. Všetky práva vyhradené. Publikované so súhlasom držiteľa
autorských práv a vydavateľa. www.dukeupress.edu
Mimoriadna vďaka patrí Donne Haraway a Kerin Ogg (Duke University Press).
43
nej, narúša dôležité záležitosti, ako
napríklad to, voči komu sme vlastne
zodpovední. Kto žije, kto umiera
a ako, v tomto príbuzenstve, namiesto
nejakého iného? Akú formu má toto
príbuzenstvo, kde a koho spájajú a rozdeľujú
jeho línie a čo s tým? Čo treba
odseknúť a čo nadviazať, ak majú mať
šancu prosperovať v príbuzenskom
vzťahu na Zemi viaceré druhy, vrátane
ľudských a iných ako ľudských bytostí?
V tejto knihe je všadeprítomný vzorec
„sf“ [v angličtine: science fiction, string
figures, science fact a so far]: vedecká
fikcia, špekulatívna fabulácia, preberanie
povrázku, špekulatívny feminizmus,
vedecký fakt, doposiaľ. Tento opakovaný
zoznam sa na nasledujúcich stranách
krúti a zacykluje v slovách a vizuálnych
obrazoch a vpletá mňa a mojich
čitateľov*ky do bytostí a vzorcov, o ktoré
ide. Vedecké fakty a špekulatívna
fabulácia sa navzájom potrebujú a obe
sa nezaobídu bez špekulatívneho feminizmu.
O „sf“ a preberaní povrázku
uvažujem v trojakom zmysle pretkávania.
Najskôr promiskuitne vytrhávam
vlákna v zachlpených a hustých
udalostiach a postupoch, snažím sa
sledovať vlákna, kam vedú, aby som
našla ich spleť a vzory, ktoré sú rozhodujúce
pre zotrvanie s problémami na
skutočných a konkrétnych miestach
a v konkrétnom čase. V tomto zmysle
je „sf“ metódou stopovania, sledovania
povrázku v tme, v nebezpečnom
skutočnom dobrodružnom príbehu,
kde sa môže lepšie objasniť, kto žije
a kto a ako zomiera, s cieľom kultivovať
viacdruhovú spravodlivosť. V druhom
zmysle preberanie povrázku neznamená
sledovanie, ale skôr skutočnú vec,
vzorec a zostavu, ktorá si vyžaduje reakciu,
vec, ktorá nie je sama sebou, ale
s ktorou treba pokračovať. Po tretie,
preberanie povrázku je odovzdávanie
a prijímanie, vytváranie a oddeľovanie,
zbieranie vlákien a ich púšťanie. „Sf“
predstavuje prax aj proces; znamená
to existovať a tvoriť spoločne v prekvapivých
štafetách; je to pojem pre
pokračovanie v chthulucéne.
Kniha, rovnako ako ani myšlienka
„zotrvať s problémami“, nie je trpezlivá
voči dvom reakciám, ktoré počúvam
príliš často na hrôzy antropocénu a kapitalocénu.
Tá prvá sa dá ľahko opísať
a myslím, že aj zamietnuť, a to komická
viera v technologické riešenia, či už
svetské alebo náboženské: technológia
nejako príde na pomoc svojim
neposlušným, ale veľmi šikovným deťom,
alebo v podobnom zmysle, Boh
príde na pomoc svojim neposlušným,
ale stále dúfajúcim deťom. Tvárou
v tvár takýmto dojemným hlúpostiam
o technologických riešeniach (alebo
techno-apokalypsách) je niekedy
ťažké si uvedomiť, že je stále dôležité
prijímať cielené technické projekty
a ich ľudí. Nie sú nepriateľom; môžu
významne prispieť k zotrvaniu s problémami
a k vytváraniu generatívnych
nepokrvných príbuzenstiev.
Druhá reakcia, ktorú je ťažšie zamietnuť,
je pravdepodobne ešte deštruktívnejšia
– a to je postoj, že hra
sa skončila, je príliš neskoro, nemá
zmysel sa snažiť niečo zlepšiť, alebo
aspoň nemá zmysel aktívne si navzájom
dôverovať v práci a staviť na
obrodený svet. Niektorí*é vedci*kyne,
ktorých*é poznám, vyjadrujú tento
druh zatrpknutého cynizmu, aj keď
v skutočnosti tvrdo pracujú na pozitívnych
zmenách pre ľudí aj iné tvory.
Tieto myšlienky vyjadrujú aj niektorí
ľudia, ktorí sami seba opisujú ako
kritických kultúrnych teoretikov*čky
alebo politických progresívcov. Myslím
si, že zvláštne spojenie skutočnej práce
a snahy o rozkvet viacerých druhov
s húževnatou energiou a zručnosťou,
popri vyjadrení jednoznačného
porazeneckého postoja, ktorý môže
odradiť aj odrádza ostatných, vrátane
študentov*iek, uľahčujú rôzne druhy
futurizmu. Zdá sa, že jeden z druhov si
predstavuje, že na veciach záleží len
vtedy, keď fungujú – alebo, čo je horšie,
na všetkom záleží len vtedy, keď
funguje to, čo robíme na nápravu vecí
Zotrvanie s problémami:
Vytváranie príbuzenstva
v chthulucéne
Donna Haraway
44
ja a moji kolegovia*gyne odborníci*čky.
Veľkorysejšie povedané, niekedy
vedci*kyne a iní, ktorí*é myslia, čítajú,
študujú, agitujú a starajú sa, vedia
príliš veľa a je to príliš ťaživé. Alebo si
aspoň myslíme, že toho vieme dosť,
aby sme dospeli k záveru, že život na
Zemi, ktorý zahŕňa ľudí v akejkoľvek
znesiteľnej podobe, sa naozaj skončil.
Že apokalypsa je skutočne blízko.
Tento postoj dáva veľký zmysel
uprostred šiesteho veľkého vymierania
na Zemi a uprostred pohlcujúcich
vojen, ťaženia a zbedačovania miliárd
ľudí a iných tvorov kvôli niečomu, čo
sa nazýva „zisk“ alebo „moc“ – alebo
dokonca „Boh“. Porazenecký postoj sa
presadzuje vo víchrici pocitu, nielen
vedomosti, že počet ľudí do roku
2100 takmer určite dosiahne viac
ako 11 miliárd. Toto číslo predstavuje
nárast o 9 miliárd ľudí za 150 rokov,
od roku 1950 do 2100, čo bude mať
pre chudobných a bohatých veľmi
nerovnomerné dôsledky – nehovoriac
o veľmi nerovnomernom zaťažení
Zeme bohatými v porovnaní s chudobnými
– a ešte horšie dôsledky pre
neľudí takmer všade. Existuje mnoho
ďalších príkladov hrozivej reality; veľké
zrýchlenia po druhej svetovej vojne
zanechali svoje stopy v zemských
horninách, vodách, ovzduší a tvoroch.
Existuje tenká hranica medzi
uznaním rozsahu a závažnosti problémov
a podľahnutím abstraktnému
futurizmu a jeho afektom vznešeného
zúfalstva a politike povznesenej
ľahostajnosti.
Táto kniha presadzuje a snaží sa
ukázať, že vyhnúť sa futurizmu, zotrvať
s problémami, je naliehavejšie
aj živšie. Zotrvanie s problémami si
vyžaduje vytváranie nepokrvného
príbuzenstva, to znamená, že sa navzájom
potrebujeme v neočakávaných
typoch spolupráce a kombináciách,
v horúcich kopách kompostu. Stávame
sa niečím spolu, alebo vôbec ničím.
Tento druh materiálnej semiotiky sa
vždy nachádza niekde a nie nikde, je
prepletený a svetský. Sami, s našimi
samostatnými odbornými znalosťami
a skúsenosťami, vieme zároveň príliš
veľa aj príliš málo, a tak podliehame
zúfalstvu alebo nádeji, pričom ani
jeden z týchto postojov nie je rozumný.
Ani zúfalstvo, ani nádej nie sú naladené
na zmysly, na vedomú hmotu,
na materiálnu semiotiku, na smrteľné
pozemské bytosti v hustej spolu-prítomnosti.
Ani nádej, ani zúfalstvo nás
nevedia naučiť „hrať hru na preberanie
povrázku s ostatnými druhmi“, ako znie
názov prvej kapitoly tejto knihy.
Tri dlhé kapitoly otvárajú knihu Zotrvať
s problémami. Každá jedna kapitola
sleduje príbehy a postavy, ktoré
vytvárajú príbuzenstvo v chthulucéne,
aby pretrhli putá antropocénu a kapitalocénu.
V prvej kapitole sú našimi
sprievodcami holuby v celej svojej
rozmanitosti, po celom svete – od
imperiálnych stvorení, cez pretekárske
vtáky pracujúcej triedy, špiónov vo
vojne, partnerov vo vedeckom výskume,
spolupracovníkov v umeleckých
aktivitách na troch kontinentoch, až po
mestských spoločníkov a škodcov.
Vo svojich domáckych príbehoch
holuby vedú k praxi „chápadlového
myslenia“, čo je názov druhej kapitoly.
Rozvíjam tu argument, že ohraničený
individualizmus v jeho mnohých
podobách vo vede, politike a filozofii
sa konečne stal pre myslenie nedostupným,
skutočne je už nemysliteľný,
technicky ani nijako inak. Sympoiesis
– súžitie a spoločné tvorenie – je
kľúčovým slovom celej kapitoly,
v rámci skúmania darov pre potrebné
myslenie, ktoré ponúkajú teoretici*čky
a rozprávači*ky. Moji*e partneri*ky vo
vedeckej práci, antropológii a rozprávaní
príbehov – Isabelle Stengers,
Bruno Latour, Thom van Dooren, Anna
Tsing, Marilyn Strathern, Hannah
Arendt, Ursula Le Guin a ďalší – sú
mojimi spoločníkmi*čkami v chápadlovom
myslení. S ich pomocou predstavujem
tri časové oblasti tejto knihy:
Zotrvanie s problémami:
Vytváranie príbuzenstva
v chthulucéne
Donna Haraway
45
antropocén, kapitalocén a chthulucén.
Situáciu zachráni a kapitolu ukončí
spojenectvo s tichomorskou chobotnicou
Medúzou, jedinou smrteľnou
Gorgónou, ktorá je zobrazovaná ako
vládkyňa zvierat.
Tretia kapitola, „Symbiogenéza a živé
umenie ako zotrvať s problémami“,
splieta vlákna sympoiesis v ekologickej
evolučnej vývojovej biológii
a v umelecko-vedeckom aktivizme
venovanom štyrom ikonickým problémovým
miestam: holobiómy koralových
útesov, uhoľná krajina Black
Mesa v krajinách Navajo a Hopi a ďalšie
zóny ťažby fosílnych palív, ktoré
majú obzvlášť krutý vplyv na pôvodné
obyvateľstvo, komplexné lesné biotopy
lemurov na Madagaskare a severoamerické
cirkumpolárne krajiny a moria,
vystavené novému a starému kolonializmu
v zajatí rýchlo sa topiaceho
ľadu. Táto kapitola sa hrá na preberanie
povrázku s vláknami vzájomne sa
ovplyvňujúcich energií biológie, umenia
a aktivizmu pre obrodu viacerých
druhov. V celej kapitole hrajú hlavnú
úlohu ovce Navajo-Churro, orchidey,
vyhynuté včely, lemury, medúzy, koralové
polypy, tulene a mikróby, spolu so
svojimi umelcami, biológmi a aktivistami.
Tu, ako aj v celej knihe, poháňa
činnosť tvorivosť ľudí, ktorí sa starajú
a konajú. Nie je ničím prekvapujúcim,
že súčasní pôvodní obyvatelia a národy,
v konflikte a spolupráci s mnohými
rozmanitými partnermi, prinášajú rozumné
zmeny. Biológovia*čky, počnúc
jedinečnou Lynn Margulis, vnášajú do
tejto kapitoly myslenie a hru.
Štvrtá kapitola, „Vytváranie príbuzenstva,“
je zhrnutím antropocénu,
kapitalocénu a chthulucénu, a zároveň
výzvou „vytvárať príbuzenstvo, nie
množiť sa“. Antirasistické, antikoloniálne,
antikapitalistické, proqueer feministky
každej farby pleti a z každého
národa už dlho vedú hnutie za sexuálnu
a reprodukčnú slobodu a práva,
pričom osobitnú pozornosť venujú
násiliu na reprodukčnom a sexuálnom
riadení chudobných a marginalizovaných
ľudí. Feministky boli na čele
presadzovania názoru, že sexuálna
a reprodukčná sloboda znamená
možnosť priviesť deti, či už vlastné
alebo cudzie, k stabilnej dospelosti
v zdraví a bezpečí v nenarušených
komunitách. Feministky boli historicky
jedinečné aj v presadzovaní moci
a práva každej ženy, mladej či starej,
rozhodnúť sa nemať dieťa. Feministky
môjho presvedčenia, s vedomím, ako
ľahko takýto postoj opakuje aroganciu
imperializmu, trvajú na tom, že
materstvo nie je hlavným zmyslom
[telos: vo význame význam, naplnenie
či zmysel, pozn. editorky] ženy a že
reprodukčná sloboda ženy má prednosť
pred požiadavkami patriarchátu
alebo akéhokoľvek iného systému.
Jedlo, práca, bývanie, vzdelanie,
možnosť cestovať, komunita, mier,
kontrola nad vlastným telom a intimitou,
zdravotná starostlivosť, antikoncepcia
použiteľná a vhodná pre ženy,
posledné slovo pri rozhodovaní o tom,
či sa dieťa narodí alebo nie, radosť: to
všetko a ešte omnoho viac patrí pod
sexuálne a reprodukčné práva. Ich
absencia po celom svete je zarážajúca.
Feministky, ktoré poznám, sa
z oprávnených dôvodov bránia rečiam
a politikám kontroly populácie, pretože
tie preukázateľne často sledujú skôr
záujmy biopolitických štátov než blaho
žien a obyvateľov, starých či mladých.
Nie je ťažké nájsť súvisiace škandály
v oblasti kontroly populácie. Podľa
mojich skúseností však feministky, vrátane
tých, ktoré sa venujú vedeckým
štúdiám a antropológii, nie sú ochotné
vážne sa zaoberať veľkým zrýchlením
ľudskej populácie, pretože sa obávajú,
že by tým opäť skĺzli do bahna rasizmu,
triednych rozdielov, nacionalizmu,
modernizmu a imperializmu.
Lenže ten strach je nedostatočný.
Vyhýbanie sa naliehavosti takmer
nepochopiteľného nárastu ľudskej
populácie od roku 1950 môže skĺznuť
do niečoho podobného, ako keď sa
Zotrvanie s problémami:
Vytváranie príbuzenstva
v chthulucéne
Donna Haraway
46
niektorí*é kresťania*ky vyhýbajú naliehavosti
klimatických zmien, pretože sa
príliš dotýkajú jadra ich viery. Otázka
ako riešiť túto naliehavosť musí ostať
horieť, aby sme zotrvali s problémami.
Čo je to dekoloniálna feministická
reprodukčná sloboda v nebezpečne
problémovom viacdruhovom svete?
Nemôže to byť len humanistická
záležitosť, nech je akokoľvek antiimperialistická,
antirasistická, antiklasická
a proženská. Tak isto nemôže ísť ani
o „futuristickú“ záležitosť, ktorá sa
zaoberá najmä abstraktnými číslami
a veľkými dátami, ale opomína diferencované
a vrstevnaté životy a úmrtia
skutočných ľudí. Napriek tomu nárast
počtu ľudí o 9 miliárd za 150 rokov,
na úroveň 11 miliárd do roku 2100,
ak budeme mať šťastie, nie je len
číslo a nedá sa vysvetliť obviňovaním
kapitalizmu alebo akéhokoľvek iného
veľkého pojmu. Je teraz nevyhnutné,
aby sme spoločne premýšľali nad rozdielmi
historického postavenia a typov
vedomostí a skúseností.
Piata kapitola, „Zaplavená močom“,
začína osobnými a intímnymi vzťahmi,
pričom sa vyžíva v dôsledkoch monitorovania
estrogénov, ktoré spájajú
starnúcu ženu a jej staršieho psa, konkrétne
mňa a moju spoločníčku a spolupracovníčku
vo výskume, Cayenne.
Skôr než boli vlákna tohto vzorca
z povrázkov sledované do diaľky,
spomínajúc na svojich kybernetických
spoločníkov, žena a pes sa ocitnú
v dejinách veterinárneho výskumu,
Big Pharma, chovu koní na estrogén,
zoologických záhrad, feministického
aktivizmu, vzájomne súvisiacich
akcií za práva zvierat a zdravie žien
a mnohých ďalších. Hlavnou témou je
intenzívne obývanie konkrétnych tiel
a miest ako prostriedok na rozvíjanie
schopnosti vzájomne reagovať na
naliehavé situácie vo svete.
V šiestej kapitole nazvanej
„Zasievanie svetov“ vystupujú Ursula
K. Le Guin, Octavia Butler, mravce
a semená agátu. Jej úlohou je vyrozprávať
dobrodružný príbeh s agátmi
a ich spoločníkmi v úlohe hlavných
hrdinov. Ukazuje sa, že teória nákupnej
tašky o rozprávaní od Le Guinovej
prichádza na pomoc spolu s teóriami
biologičky Deborah Gordon o interakciách
mravcov a správaní kolónií, aby
rozpracovala možnosti ekologickej
evolučnej vývojovej biológie a nehierarchických
systémových teórií pri formovaní
najlepších príbehov. V tomto
príbehu vedľa seba šťastne existuje
vedecká fikcia aj vedecký fakt. S Le
Guinovou v úlohe ich pisárky ustupuje
próza agátových semien a lyrika lišajníkov
v záverečných pasážach nemej
poetike skál.
Siedma kapitola, „Zvedavá prax“,
približuje filozofku, psychologičku,
študentku zvieracieho a ľudského
sveta a kultúrnu teoretičku Vinciane
Despret a jej jedinečnú schopnosť
myslieť spoločne s inými bytosťami, či
už ľudskými alebo inými. Despretovej
práca na zladení a na tvoroch, ktoré
sú schopné neočakávaných výkonov
pri skutočných stretnutiach, je
nevyhnutná na zotrvanie s problémami.
Nevenuje sa tomu, čo by tvory
mali dokázať, či už od prírody, alebo
na základe vzdelania, ale tomu, čo
bytosti vyvolávajú v sebe navzájom
a spoločne, čo predtým v prírode
alebo v kultúre skutočne neexistovalo.
Jej spôsob myslenia rozširuje schopnosti
všetkých hráčov; taká je jej prax
aktívneho bytia vo svete. Naliehavosť
antropocénu, kapitalocénu a chthulucénu
si vyžaduje takýto spôsob
myslenia nad rámec zdedených
kategórií a schopností, a to domáckymi
a konkrétnymi spôsobmi, akým
sa venujú arabskí táraji a ich vedci
v Negevskej púšti. Despret učí, ako
byť zvedavý*á, ale zároveň ako trúchliť
tým, že mŕtveho privádza do aktívnej
prítomnosti; a jej dotyk som potrebovala
pred napísaním záverečných príbehov
knihy Zotrvať s problémami. Jej
zvedavá prax ma pripravila na písanie
o Spoločenstvách kompostu a úlohách
hovorcov mŕtvych, ktorí pracujú
Zotrvanie s problémami:
Vytváranie príbuzenstva
v chthulucéne
Donna Haraway
47
na obnove a znovuzrodení viacerých
druhov na zemi.
Túto knihu uzatvára kapitola „Príbehy
Camille: Deti kompostu“. Táto pozvánka
na kolektívnu špekulatívnu fabuláciu
sleduje päť generácií symbiogenetického
spojenia ľudského dieťaťa
a motýľov babôčky smradľavej pozdĺž
mnohých línií a uzlov migrácie tohto
hmyzu medzi Mexikom, Spojenými
štátmi a Kanadou. Línie sledujú spoločenské
a materiálne aspekty, ktoré
sú rozhodujúce pre život a smrť spolu
s tvormi na pokraji zániku, aby mohli
pokračovať. Komunity kompostu,
zaviazané rozvíjať schopnosť reagovať
a kultivovať spôsoby, ako si navzájom
pomáhať, sa na začiatku dvadsiateho
prvého storočia objavili po celom svete
na zničených pozemkoch a vodách.
Tieto komunity sa zaviazali, že pomôžu
radikálne znížiť ľudskú populáciu
v priebehu niekoľkých stoviek rokov
a zároveň vyvinú postupy environmentálnej
spravodlivosti pre mnohé druhy.
Každé novonarodené dieťa malo
aspoň troch ľudských rodičov a tehotná
rodička uplatňovala reprodukčnú
slobodu pri výbere živočíšneho symbionta
pre dieťa, pričom tento výber sa
rozvetvoval naprieč generáciami všetkých
druhov. Vzťahy symbiogenetických
ľudí a nespojených ľudí priniesli
mnoho prekvapení, niektoré z nich
smrteľné, ale možno najhlbšie prekvapenia
priniesli vzťahy živých a mŕtvych
v symanimagénnej komplexnosti
naprieč holobiómami Zeme.
Mnoho problémov a mnoho príbuzných,
s ktorými treba vychádzať.
Zotrvanie s problémami:
Vytváranie príbuzenstva
v chthulucéne
Donna Haraway
48
1
Critters je americký
každodenný výraz pre rôzne
druhy „tvorov, hávede“.
Vedci hovoria o svojich
critters neustále, rovnako
ako bežní ľudia v celých
Spojených štátoch, ale
možno najmä na juhu.
„Tvory“ (critters) nemajú nič
spoločné so „stvoreniami“
(creatures) a „stvorením“
(creation); ak uvidíte takúto
semiotickú barličku,
nevšímajte si ju. V tejto
knihe sa pojem „tvory“
promiskuitne vzťahuje na
mikróby, rastliny, zvieratá,
ľudí a neľudí a niekedy
dokonca aj na stroje.
2
O niečo zložitejšie bolo
rozhodnúť sa, ako napísať
chthulucén tak, aby to
viedlo k rôznorodým
a výbušným chtonickým
dividuám a mocnostiam,
a nie k Chthulhu, Cthulhu
alebo inej osamotenej
príšere či božstvu. Náročný
grécky pravopisec by
mohol trvať na „h“ medzi
posledným „l“ a „u“; ale
kvôli anglickej výslovnosti aj
kvôli tomu, aby som sa vyhla
podobnosti s „Cthulhu“
spisovateľa H. P. Lovecrafta,
som toto „h“ vypustila. Ide
o metafrázu.
Zotrvanie s problémami:
Vytváranie príbuzenstva
v chthulucéne
Donna Haraway
49
ČÍTANIE POSTAVY A ZEME
Dve dospievajúce dievčatá idú na túru.
Sú mimo domova, v letnom tábore,
a opustili hlavnú skupinu táborníkov,
aby sa túlali po skalnatom svahu
porastenom stromami. Dievčatá sú si
nesmierne blízke, ako mladé dievčatá
často bývajú; ich myšlienky, pocity
a telá sú navzájom prepojené. Ako tak
kráčajú, jedno z dievčat zíde z hlavnej
cesty, aby sa vycikalo za stromom.
O chvíľu neskôr jej kamarátka počuje
zvláštny výkrik. Vbehne do krovia, ale
nikto tam nie je. Dievča je preč. Zmizlo.
Zostali len stromy.
To je východisko poviedky Margaret
Atwood z roku 1990 s názvom
„Death by Landscape“ (Smrť krajinou).
Atwoodovej príbeh je rozprávaný
z pohľadu ženy, ktorá prežila, o desaťročia
neskôr. Jej priateľka sa už
nikdy neobjavila a strata prenasleduje
rozprávačku celý život. Medzitým sa
u nej vyvinula posadnutosť krajinomaľbami
lesov. Zbiera ich a pokrýva nimi
steny svojho domu. Keď sa jedného
večera pozerá na obrazy vo svojej izbe,
poznamená, že sa zdajú byť „otvorené
dovnútra steny, nie ako okná, ale ako
dvere“. A niekedy, keď sa na obraz pozerá
niekoľko hodín, sa jej zdá, že na
ňom zahliadla svoju stratenú priateľku
– nie takú, aká bola, v ľudskej podobe,
alebo ukrytú medzi stromami, ale
ako strom. Priznáva, že sa jej zdá,
že v deň zmiznutia pribudol na svahu
nový strom.
Ak si zoberiete rozprávačkin záver
za svoj, smrť, ktorá je stredobodom
príbehu „Smrť krajinou“, vôbec nie
je smrťou. Je to prechod, dvojník,
ktorý sa stáva dievčaťom a stromom.
Postava sa stáva súčasťou
krajiny, a tak sa krajina stáva akousi
postavou. Situovaním svojej starnúcej
rozprávačky do miestnosti
plnej krajiniek Atwood prezentuje
prechod medzi osobou a rastlinou
ako optický trik. V tejto medzere
vnímania sa postava a krajina
prelínajú alebo obracajú. Ako hovorí
rozprávačka: „Na žiadnom z týchto
obrazov nie je pozadie, žiadne výhľady;
len veľké množstvo popredia,
ktoré sa vracia a vracia, donekonečna
vás zapája do svojich zákrut
stromov, konárov a skál.“
Slovo krajina sa zvyčajne používa
na označenie pasívneho, inertného,
prírodného sveta – sveta
rastlín, zvierat a nerastov, ktorý
tvorí kulisu pre ľudského aktéra. Tu
však náhla neprítomnosť ľudského
aktéra spôsobuje náhlu prítomnosť:
prítomnosť krajiny, prítomnosť
rastlín.
(...)
Atwood neukazuje premenu ženy na
rastlinu, avšak iní*é autori*ky rozprávajú
podobné príbehy explicitnejšie. Na
začiatku veľmi krátkej poviedky Anny
Richter z roku 1967 s názvom „The
Sleep of Plants“ (Spánok rastlín) je
mladá žena, ktorá sa čoraz viac odcudzuje
svojej rodine a svojmu snúbencovi.
Cíti sa unášaná, fyzicky chorá,
vyčerpaná, neukotvená. Je deprimovaná.
Jedného dňa má nekontrolovateľné
nutkanie zasadiť sa do veľkého
kvetináča a naplniť ho zeminou až po
boky. „Ako dobre sa cítila! Ešte nikdy
nezažila takú extázu. Bola opäť vo
svojom živle.“ Odvtedy sa jednoducho
odmieta pohnúť. Nemá potrebu
jesť ani cvičiť. Jej rodina zachádza do
krajností, aby sa ju pokúsila dostať
z kvetináča. Jej snúbenec ju obviňuje,
že sa „úmyselne ničí“, odmieta s ňou
hovoriť a matka ju za trest prestáva
polievať. Nevidí dôvod, prečo by mala
reagovať; nemá zmysel snažiť sa
vysvetľovať alebo prehovárať. Trpezlivo
čaká. „Videla, že vďaka nehybnosti
a uzavretosti cítiš, že sa stávaš stredom
sveta, zdrojom jeho pohybu,“ píše
Richter. „Rozhodla sa mlčať a v tichu
oživovať svet.“ Pomaly sa jej nohy stávajú
koreňmi a končatiny konármi, až
sa napokon stáva na nerozoznanie od
stromu. Jej snúbenec sa vzdá a vezme
si inú, ale súhlasí, že ju premiestni von
Smrť krajinou
Elvia Wilk „Smrť krajinou“ je titulná esej zo zbierky esejí Death by Landscape (Soft Skull
Press, 2022). Úryvky z textu sme preložili a nanovo publikovali s láskavým súhlasom
Elvie Wilk.
50
na svoj dvor a zasadí do pôdy. Strom
tam spokojne žije ešte dlho potom, čo
všetci, ktorých poznala, zomrú.
Kathe Koja opisuje ešte znepokojujúcejšiu
metamorfózu v texte „The
Neglected Garden“ (Zanedbaná
záhrada) z roku 1991. Pár žijúci vo vidieckom
dome sa poháda a muž povie
žene, aby vypadla, pričom jej pohrozí
násilím. Žena sa však nedokáže prinútiť
odísť. Namiesto toho sa napichne
na plot na ich dvore. Ako plynú hodiny
a dni, stáva sa hostiteľkou rastlín, jej
telo sa strašne nakazí a potom hnije
a chradne. Čoskoro však vstane z mŕtvych
v plnom rozkvete, ako obludný
konglomerát ľudského tela a hnijúcej/
rastúcej rastlinnej nádhery. Jej manžel,
rozzúrený a vydesený, poleje organizmus,
ktorý býval jeho ženou, herbicídom
v nádeji, že ju zavraždí – ale ona
chemikáliu absorbuje, rozkvitne a znovu
ožije. Nakoniec ho prenasleduje.
V týchto dvoch príbehoch sa žena
implantuje v zúfalstve, ale aj v proteste.
Zasadiť: pevne zakotviť, upevniť
na mieste. Je unavená z toho, že jej
niekto hovorí, kam má ísť, koho si má
vziať, čo má jesť, ako sa má správať.
V Richterovej príbehu žena pokojne
mlčí, v Kojovej sa stáva desivou medzidruhovou
katastrofou. V tom, čo môže
vyzerať ako gesto pasivity, dokonca
sebadeštrukcie – uväznenie v nečinnosti,
ukrižovanie na stĺpiku plota – sa
tieto postavy zastavia, zasadia sa do
krajiny a rastú.
Mohli by sme si myslieť, že vzhľadom
na niektoré Atwoodovej politické
názory potvrdzujú príbehy, ako je ten
jej, tradičné spojenie medzi ženou
a prírodou. Tieto texty však zďaleka
neromantizujú to, čo by osvietenská
spisovateľka mohla vykresliť ako
vrodené, zdravé, ženské spojenie
s prírodou, ale vrážajú záhradný
kolík do srdca klasického ženského
imperatívu „zapustiť korene a založiť
si rodinu“. Koniec koncov, ženy by mali
byť dobré v splynutí s prírodou: starať
sa, opatrovať, plodiť, pomáhať iným
rásť. Podobne ako rodinná záhrada,
podobne ako zem, majú byť priepustné,
neobmedzené, plodné, pripravené
na implantáciu a ťažbu. Ale stávanie sa
rastlinou, ktoré sa v týchto príbehoch
deje, namiesto toho predstavuje odpor
prostredníctvom nepodriadenia sa.
Ide o typ odporu, ktorý ženy a iné údajne
nestabilné telá pestujú už stáročia,
pretože museli.
(...)
V poviedke „The Fruit of My Woman“
(Ovocie mojej ženy) od Han Kang
z roku 1997 sa nachádza zdĺhavý
a desivý opis udalosti, v ktorej vznikla
žena-rastlina. Manžel v tejto poviedke
ignoruje alarmujúce varovné signály,
keď jeho žena pomaly prestáva hovoriť,
prestáva jesť a po celom tele sa jej
objavujú brutálne modriny, ktoré nevie
vysvetliť. Cíti sa „zvláštne vzdialený
od celej situácie“, pretože sa preňho
stáva „neznámou, takmer neskutočnou“,
a verí jej na slovo, keď tvrdí, že
lekár ju vyhlásil za úplne zdravú. Keď
sa muž jedného dňa vráti z výletu, nájde
ženu nehybnú na balkóne ich bytu,
napoly premenenú na listnatú zelenú
bytosť, ktorá je sotva schopná vydať
zvuk. Uvedomuje si, že zúfalo potrebuje
pôdu a vodu, ktoré jej poslušne
poskytuje.
Manžel s úžasom sleduje, ako jej zo
stehien vyrastajú korene a jej telo sa
mení na stonku – najprv je zdesený, ale
potom poznamená, že jeho žena ešte
nikdy nebola taká krásna. Stáva sa oddaným
tomuto tichému botanickému
exempláru, pozornejším k jej zmenám
a potrebám ako kedykoľvek predtým.
Keď sa ročné obdobie zmení na jeseň,
uvedomí si, že ona čoskoro uschne.
(Pravdepodobne je to jednoročná rastlina,
a nie trvalka.) Ale skôr ako zomrie,
z jej úst sa vyliahne hrsť tvrdých zelených
plodov, ktoré muž zasadí v nádeji,
že na jar prinesú nový život.
Kang rozpráva väčšinu príbehu v tretej
osobe, ale časť ku koncu pozostáva
Smrť krajinou
Elvia Wilk
51
z krátkych odkazov z pohľadu manželky.
Väčšina z nich je adresovaná
„matke“. Opisujú ženin prechod do
rastlinného života – najprv sa jej iba
v noci sníva, že rastie „vysoká ako
topoľ“ a pretláča sa cez strechu domu,
ale potom cíti, ako sa jej telo začína
premieňať v bdelom živote. „Takto
uniknem z tohto bytu,“ vysvetľuje, čím
naznačuje zúfalú snahu zmeniť svoj
údel, ale potom zase: „Bola som nešťastná
doma a rovnako nešťastná aj
inde, tak mi povedzte, kam som mala
ísť?“ Jej odpoveďou je, že nikam, že
namiesto toho unikne svojej fyzickej
podobe. Na chvíľu sa vydesí, keď si
uvedomí, že zima jej prinesie smrť,
ale celkovo je pokojná a cíti úľavu.
„Čoskoro, viem, sa mi stratí aj myšlienka,
ale som v poriadku. O tomto som
snívala, o tom, že budem môcť žiť len
z vetra, slnečného svetla a vody, už
dlho.“
Tento príbeh je predchodcom
Kangovej populárneho románu The
Vegetarian (Vegetariánka), vydaného
o desať rokov neskôr, ktorý má
podobný dej. Hlavná hrdinka románu
Yeong-hye hladuje, nedokáže sa už
ďalej zúčastňovať na násilí ľudského
života, dokonca ani na násilí materiálnej
deštrukcie potrebnej na jedlo,
a túži zmiznúť medzi stromami.
Prekladateľka poviedky „Ovocie mojej
ženy“ vysvetľuje základný rozdiel
medzi týmto románom a poviedkou:
„Zatiaľ čo Vegetariánka sa vyhýba
čomukoľvek explicitne nadprirodzenému
– túžbu Yeong-hye premeniť
sa na strom jej okolie považuje za
príznak duševnej choroby a v samotnej
poviedke nie je nič, čo by toto čítanie
vyvracalo –, bezmenná protagonistka
poviedky ,Ovocie mojej ženy‘ sa skutočne
stáva rastlinou: listami, plodmi
a všetkým.“ Tieto odlišné konce situujú
tieto príbehy do rôznych žánrových
oblastí. Zatiaľ čo román sa drží hodnovernosti
a postava sa stáva rastlinou
ako metafora, poviedka ide až na
doraz. Je to úplne zvláštne.
———
Rastliny sú dvojaké. Väčšina druhov
má dve časti: jednu nad zemou
a druhú pod ňou. Sú to „bytosti, ktoré
sú ekologicky a štrukturálne dvojité,“
píše filozof Emanuelle Coccia v knihe
The Life of Plants (Život rastlín). „Koreň
je ako druhé telo, tajné, ezoterické,
skryté; protilátka, anatomická antihmota,
ktorá ako v zrkadle, bod po
bode, obracia všetko, čo robí druhé
telo.“ Vďaka svojim dvom telám sú
rastliny súčasne aktívne aj pasívne,
absorpčné aj produktívne.
Podľa spisovateľky Daisy Hildyard si
ľudia v ére klimatických zmien vytvorili
aj dve telá. Vo svojej knižnej eseji The
Second Body (Druhé telo) Hildyard
píše, že byť nažive v tomto storočí
znamená mať „individuálne telo, v ktorom
existujete, jete, spíte a žijete svoj
každodenný život“, a zároveň „druhé
telo, ktoré má vplyv na cudzie krajiny
a veľryby“. Prvé telo je to, na ktoré sa
dôverne odvolávate, keď idete do práce,
máte sex alebo cítite, že vás bolí
hlava. Druhé telo by som mohla nazvať
ekosystémovým telom – tým, ktoré
je neustále zapojené a ovplyvňované
ekológiou mimo individuálneho ja.
Ekosystémové telo sa od verejného
alebo sociálneho tela líši tým, že je
zviazané – identifikovateľným aj záhadným
spôsobom – s mikróbmi, komármi,
veľrybami, šelfovými ľadovcami, skládkami
odpadu a priemernými ročnými
zrážkami, ako aj, samozrejme, s ľudskými
politickými a sociálnymi formáciami.
Niekedy si svoje druhé telo uvedomujete
a niekedy si neviete predstaviť, že existuje:
„V bežnom živote sa ľudské telo len
zriedka chápe ako existujúce mimo svojej
kože – predpokladá sa, že je nedotknuteľné,“
píše Hildyard. Ale „klimatické
zmeny vytvárajú nový jazyk, v ktorom
musíte byť všade; ste vždy... zapojení
do celého sveta“. Môžete cítiť imperatív
uznať existenciu druhého telesa a konať
zodpovedne – napríklad šetrením vody
a recykláciou – ale zároveň chápete, že
následky možno nikdy neuvidíte.
Smrť krajinou
Elvia Wilk
52
Problém dvoch telies je iný spôsob
uvažovania o probléme postava – zem.
Prvým telom je postava, vaša postava,
a druhým telom je svet, ktorý bol
predtým známy ako zem. Uvedomovať
si, že máme dve telá, znamená zažívať
neustále prepínanie medzi sebou
a svetom, čo môže byť poučné, ale
môže tiež vyvolávať pocit hrôzy. Kde sa
začína a končí ja? Zdá sa, že Hildyard
naznačuje, že hľadanie spôsobov, ako
spojiť dve telá prostredníctvom stratégie
rozprávania, je samo osebe politickým
manévrom. Platí tu staré feministické
príslovie „osobné je politické“, ale
nejde len o to, že politika sa odohráva
na úrovni každodenného života alebo
že politická zmena sa začína doma.
Ide o to, že mnohé konkrétne politické
problémy dneška sú spôsobené tým,
že planetárne systémy sú gigantickejšie
a prepojenejšie, než dokáže ľudský
mozog pochopiť, a predsa každé (prvé)
telo vie, že sme v nich zamotaní*é.
V tejto situácii je vytváranie prepojení
medzi jednotlivými stupnicami
prostredníctvom príbehov samo osebe
politickým projektom.
Hildyard končí knihu príbehom o tom,
ako jej dom zaplavila rieka, čo je
moment, v ktorom sa stretávajú jej dve
telá. Keď voda zaplaví dom, pozadie sa
zrazí s popredím. Voda kontaminuje jej
dom a následné znečistenie a hniloba
jej nakoniec spôsobia chorobu. Mikro
a makro, prvé telo a druhé telo sa hmatateľne
a nevyhnutne spájajú. Hoci sa
v každodennom živote môžu tieto dve
telá zdať veľmi odlišné, Hildyard ukazuje,
ako sú neoddeliteľné. Je nemožné
a zároveň nevyhnutné rozprávať oba
príbehy naraz.
Rozdiel v mierke vyvoláva údiv. Fakty,
čísla a správy často vytvárajú pocit
odcudzenia alebo znepriatelenia,
rovnako ako poskytujú styčné body
medzi prvým a druhým telom. Filozof
Steven Shaviro vysvetľuje, ako je
fikcia jedinečne schopná vytvárať
skalárne spojenia, ktoré umožňujú
čitateľom*kám pochopiť, ako sú ľudia
súčasťou planéty: „Fikcia je jedným
z najlepších nástrojov, ktoré máme na
to, aby sme pochopili zmysel hyperbolických
situácií (...), a to tak vo veľkom
svetovom, ako aj svojom malom meradle,
venujúc pozornosť konkrétnym
spôsobom, ako sociálne a technické
inovácie ovplyvňujú naše životy (...)
fikcia sa zaoberá abstrakciami, ako
sú ekonomiky, spoločenské formácie,
technologické infraštruktúry a klimatické
poruchy (...) Takýto objekt môžeme
modelovať matematicky a výpočtovo,
alebo ho môžeme obsiahnuť vo forme
príbehu.“
Hoci sa systémové romány snažia obsiahnuť
abstrakcie vo forme príbehov,
robia to prostredníctvom rozprávania
o konečných „ja“ (sebe samých) s pevnou
identitou. Tieto „ja“ nevyhnutne
(a paranoidne) patria k (čiastočne zastretým)
systémom. Z pohľadu ekosystémov
však človek nie je samostatným
prvkom, ale je úplne neoddeliteľný od
všetkých ostatných organizmov, a to
na mikro- aj makroúrovni. Samotné
ľudské telo je hostiteľom obrovského
ekosystému biliónov iných tvorov;
membrány tela sú porézne a nie je
možné potvrdiť hranicu medzi vnútrom
a vonkajškom. Fikcia ekosystémov
by bola fikciou (novej) podivnosti
v tom zmysle, že destabilizuje to, čo je
známe a čo je poznateľné, a môže byť
aj strašidelná v tom zmysle, že žiadny
jednotlivý ľudský aktér alebo sprisahanie
aktérov nie je príčinou účinkov
sveta. Ekosystémová fikcia by mohla
vysvetľovať druhé telo, a tým trvať na
tom, že postava a zem nie sú navzájom
odlišné. Ostatné delenia na ľudské
a neľudské, technologické a prírodné
by sa potom mohli začať rozkladať.
V pôvodnej definícii sa ekosystém
skladá najmä z biologických organizmov,
ale v súčasnom bežnom používaní,
čo je aj spôsob, ako ho plánujem
používať, zahŕňa aj iné než ľudské
prvky, napríklad geologické útvary,
technológie a dokonca aj iné planéty.
Na rozdiel od systému (takého, na aký
Smrť krajinou
Elvia Wilk
53
sa kladie dôraz v systémovej fikcii)
neobsahuje ani pojmy, abstrakcie,
jazykové vzorce alebo ideológie – hoci
všetky tieto prvky sa podieľajú na tom,
ako sa ekosystémy chápu a riadia.
Ekosystém sa skladá z hmoty.
Medzi najnovšie príklady toho, čo
by sa dalo nazvať ekosystémovou
fikciou, patrí trilógia Southern Reach
[v českom vydaní Jižní Zóna: Anihilace,
Autorita, Adaptace, (2015 – 2017),
Argo, pozn. prekl.] Jeffa VanderMeera
z roku 2014, v ktorej vedkyňa splynie
so záhadnou mimozemskou krajinou,
ktorú sa pokúša skúmať, alebo
The Overstory (Nadložie) (2018)
Richarda Powersa, príbeh o odlesňovaní
rozprávaný prostredníctvom
viacerých stretnutí človeka so stromami.
Mohli by sme si vziať na pomoc
aj dielo Helen Phillips, ktorej román
o cestovaní časom v tele The Need
(Potreba) (2019) rámcuje starobylú
paleobotanickú trhlinu ako zdroj boja
o identitu, alebo román Tricie Sullivano
Occupy Me (Zmocni sa ma) (2016),
kde telá obsahujú viacero vesmírov.
Tento druh myslenia nie je ničím
novým, má predchodcov u Samuela
R. Delanyho, Octavie E. Butler, Ursuly
K. Le Guin, Itala Calvina, Stanisława
Lema, Jamesa Tiptreeho Jr. a mnohých
ďalších. Napriek tomu bola veľká
časť týchto diel dlho odsúvaná do
žánrových políc. Ako uviedla autorka
McKenzie Wark, nejde o to, že by
chýbala beletria, ktorá by sa primerane
zaoberala klimatickými zmenami, ale
o to, že kvôli zakoreneným rozdielom,
ktoré označujú problémy hlavného
prúdu literárnej fikcie za problémy
ľudského hrdinu*ky, „fikcia, ktorá berie
vážne klimatické zmeny, [nebola] braná
vážne ako fikcia“.
Hoci diela týchto autorov*iek čítam
voľne ako ekosystémovú fikciu a navrhujem,
aby sa ako také „brali vážne“,
ich zaradenie do novej kategórie je
trochu v rozpore s cieľmi tohto čítania.
Neexistuje jediný spôsob rozprávania,
ktorý by bol esteticky alebo politicky
nadradený pri riešení ekosystémových
zmien alebo kolapsu. A nejde o to, že
by nejaký konkrétny druh príbehovej
štruktúry alebo žánru bol zastaraný.
Tieto knihy majú spoločné to, že pracujú
proti nadradenosti akéhokoľvek
jedného žánru v službách podivnosti.
———
Príbeh o tom, ako sa človek stáva
rastlinou, nie je o zvrátení alebo
návrate k nejakému imaginárnemu
prirodzenému stavu. Naopak, predstavuje
protipól akejkoľvek rýchlej
fantázie o návrate do krajiny, ktorá vidí
prírodu ako odlišnú a trvalú, nemennú,
pasívnu, autentickú a v zásade
dobrú. Nejde o to, že príroda vylieči
to, čo tieto postavy trápi, že sa „opäť“
stanú prirodzenými. Naopak, ide o to
vždy vidieť ľudí už ako rastliny, rastliny
vždy ako ľudí a tieto rozdiely vždy ako
zvláštne. Podivnosť sa bráni myšlienke,
že všetko sa dá vysvetliť ľuďmi, ale
nevzdáva sa dôležitosti ľudskej skúsenosti
a schopnosti pristupovať k svetu
a ovplyvňovať ho. Vyžaduje si to istý
druh odovzdania sa neznámemu, čo
zo samotného ľudstva robí neznámu
kategóriu, ktorej obrysy sa zamotávajú
a ktorej ústredný význam vo vesmíre
nie je samozrejmý.
Prinajmenšom od osvietenstva je
človek stanovený ako nevyhnutná klasifikácia,
ktorá údajne slúži na zabezpečenie
rovnosti medzi ľuďmi. Znovu
a znovu sa táto kategória aktualizuje,
aby bola politicky inkluzívnejšia, akoby
označenie každého človeka stačilo na
dekonštrukciu hierarchií a systémov
útlaku. To, kto alebo čo sa považuje
za človeka, sa neustále mení, aby sa
prispôsobilo politickým cieľom. Keď
sa to hodilo, korporáciám sa v očiach
zákona priznali prvky osobnosti, čo im
poskytlo práva a slobody, ktoré boli
predtým vyhradené jednotlivcom. Na
druhej strane skupiny, ako napríklad
hnutie za osobnosť ľudoopov, obhajujú
rozšírenie niečoho ako ľudských práv
na zvieratá, aby sa zabránilo zlému zaobchádzaniu
s nimi. A niekoľko súdov
Smrť krajinou
Elvia Wilk
54
na celom svete priznalo geologickým
útvarom, ako sú vodné plochy, právnu
subjektivitu v reakcii na tvrdenia, že
rieky a jazerá si zaslúžia rešpekt a autonómiu
(konkrétne pred korporáciami
a vládami, ktoré sa ich snažia zničiť
kvôli zisku).
Nárok na osobnosť je azda najzjavnejšou
stratégiou v rámci humanistického
systému, ktorý považuje ľudský druh
za najvyššiu formu bytia. Táto kategória
sa však vždy skladala z hierarchií
a kategórií vnútorných aj vonkajších
voči tomuto pojmu, ktoré zlyhali
tak u ľudí, ako aj u neľudí. Súčasné
okolnosti – čoraz viac pociťované
vo chvíľach kolízie dvoch tiel, ako je
napríklad vyliatie rieky a kontaminácia
Hildyardovej domu – si vyžadujú, aby
sme sa vzdali pozície človeka na vrchole
pyramídy a v centre sveta, protagonistu,
ktorý vedie dejovú líniu dejín.
Ekosystémový prístup vníma všetky
prvky ako životne dôležité vplyvy, a to
nie preto, že sú rovnako dôležité ako
ľudia, ale preto, že aj ľudia sú od seba
vzájomne závislí. Koniec koncov, práve
vďaka našej vzájomnej závislosti hrozí
ľuďom, rovnako ako všetkým ostatným
prvkom ekosystémov, vyhynutie.
Návrh na zmenu úlohy človeka v príbehu
sveta môže znieť antiintuitívne,
keďže ľudia spôsobili katastrofu.
Ale len zmena perspektívy v zmysle
postavy a zeme môže adekvátne
vykresliť ekologické závislosti, ktoré
priviedli svet k environmentálnej
kataklizme, vzájomnú prepojenosť,
ktorú neoliberálny kapitalizmus a jeho
všadeprítomné formy príbehu naďalej
násilne popierajú. Tento krok by mohol
tiež presunúť politickú zodpovednosť
zo všeobecného ľudského kolektívu,
na ktorý sa Ghosh odvoláva, na niekoľko
bohatých ľudí a korporácií, ktorí sú
do veľkej miery vinní za prebiehajúcu
katastrofu.
Keď človek upadne do kómy, niekedy
sa hovorí, že sa dostane do vegetatívneho
stavu. Vegetatívny je hanlivé slovo.
Stať sa rastlinou znamená stať sa
menej ako človekom, vzdať sa konania,
znehybnieť, prestať sa pohybovať
vpred. Ale pohyb vpred sa nepodarilo
dosiahnuť. Vychádzať z krajiny a konať
v nej nefungovalo. Naopak, zakorenenie
sa a učenie sa byť súčasťou krajiny
by sa mohlo považovať za divoký
nárok na život. Možno to nie je to isté
ako život teraz, ale je to život. V tomto
zmysle je „smrť krajinou“ akýmsi životom
prostredníctvom krajiny, životom
možným len prostredníctvom krajiny.
Môže to byť desivé, ale môže to byť
aj vzrušujúce. Na konci Atwoodovej
poviedky žena, ktorá stratila svoju priateľku,
počuje z jednej z krajinomalieb
ľudsky znejúci výkrik. Nie je to výkrik
strachu, ako by možno očakávala. Je
to výkrik, ako hovorí, „uznania alebo
radosti“.
Smrť krajinou
Elvia Wilk
55
Katarína Hrušková
Can I taste what you eat, does
my blood help you breed, do
you breathe what I drink, or
excrete what I eat, does your
fur keep me warm, do I live on
your skin, does my breath have
your scent, do you spawn in
my sweat?
____
Keď sa začal topiť sneh, premenil
kmene platanov na slizké.
Pachy, ktoré driemali pod ním, sa
začali vznášať ako chladné prízraky
blata, lístia a kôry, ukradomky vkĺzali do
nozdier.
Bol to ranný dych jari, nie svieži, ale
mdlý, zvyšky jesene ešte stále zaseknuté
medzi jej zubami.
Som vonku za svitania, moje výdychy
splývajú s prízemnou hmlou. Veľmi sa
mi páči, ako mi jej čiastočky sadajú do
pľúc, ako mi pristávajú na pokožke, ako
ju ochladzujú a zvlhčujú. Kráčala som,
odkedy bola tma, no teraz stojím na
mieste a pozerám na rozsiahly blatistý
úsek predo mnou. Premýšľam, kadiaľ
ním prejsť. Alebo ako ho obísť. Blato
je posiate stopami, zvieratá tadiaľto
už prešli. Nemôžem sa však vybrať za
nimi, na kopytá a labky sa bahno lepí
inak.
V momente, keď si uvedomím, že mi
začína byť trochu zima, sa o moje
stehno obtrie telo. Nezľaknem sa, môj
inštinkt odskočiť od bodu stretu je niečím
zahatený – nie silou mojej vôle, ale
celkom proti nej. Čosi sa nado mnou
rozprestrie – pole vplyvu, cez ktoré
nedosiahnem na svoj strach. Nie je to
umŕtvenie, ostávam pri zmysloch, cítim
však, ako mi prudko meravejú pudy.
Zreteľne vnímam, že sila, ktorou som
opantaná, vyžaruje z toho vedľa mňa.
Pozriem sa doľava, kde teraz nehybne
stojí.
Jeho tvar nie je ľudský, ale nespoznávam
v ňom ani zviera. Viem, že vie,
že ho pozorujem –cíti môj pohľad.
Civiem. Napriek tomu však nedáva ani
v najmenšom najavo pocit ohrozenia.
Nemizne v tieni ako šváb, netýči sa, na
chrbte sa mu neježia chlpy, ostne ani
perie. Jednoducho tu pri mne je, telo
nehybné a takmer celkom tiché. Život
v ňom prezrádza len tlmené brnenie
jeho vnútra. Tuším ozveny biologických
pochodov – možno šumenie dychu,
pulz alebo pohyby čriev? Dlhú chvíľu
načúvam. Načúvam a civiem.
A potom sa pohne, plynulo a dôverne
sa mi pritúli k nohe, oprie sa o ňu celou
svojou váhou. Zvuk v ňom sa prehlbuje
a mení na čosi veľmi podobné pradeniu.
V mysli mi bez tieňa pochybnosti
zasvieti slovo: maznáčik, nasledované
prívalom endorfínov. Uvoľňujem sa, od
rozkoše mi od hlavy po päty prebehnú
zimomriavky. Moje ruky v okúzlení
putujú k maznáčikovmu telu a bez
váhania sa rozbehnú po jeho povrchu,
inštinktívne hľadajúc uši alebo koreň
chvosta, za ktorými sa patrí škrabať.
Hmatám, kam až moje ruky dosiahnu,
no moje prsty nič také nenachádzajú.
Len šíravu teplej kože, tiahnucu sa
ponad neurčité krivky.
Ale tá koža! Taká hebká, mäkučká ako
netopierie krídlo, ako brucho šteňaťa
alebo ružový povrch prasiatka. V lahode
jeho jemných chĺpkov sa mi v mysli
vynorí rozostrená predstava oblého,
tuleňovitého stvorenia.
Túžim sa vnoriť do jeho tuku.
A zrazu je všetko naruby –
Zatne mi do kože zuby, drobnunké ako
ihly. Jazyk, ktorý sa za nimi krúti, je
tvrdý a suchý. Ústa sú oveľa menšie,
než by som čakala, no čeľusť je silná,
záhryz pevný a rozhodný, a tak sa nebránim.
Pery sa zovrú do kruhu okolo
zubov. Hneď ako sa sval usadí, začne
sať. Ústočká sajú zo všetkých síl a ja
cítim obrovskú naliehavosť, nesmiernu
potrebu ich tela. Akoby jeho jedinou
funkciou bolo cicať – či kvôli výžive,
alebo úľave, to nedokážem posúdiť.
Deň nad zemou
56
A pripomenie sa mi, ako som raz,
krátko po jeho narodení, držala kamarátkino
dieťa, priesvitné, jemnovlasé,
s malinkou mäkkou lebkou. Spomínam
si, ako jeho bezzubé ústa našli chrbát
mojej ruky a prisali sa naň tak silno,
s takým odhodlaním, že som si bola
istá, že mi z kĺbov vytryskne mlieko.
Tieto ústa si vybrali to isté miesto.
Ako sa tak na ne dívam, začnú sa mi
v hlave lenivo vynárať myšlienky.
Čo pre toto stvorenie znamenám? Čo
odo mňa potrebuje? Kŕmi sa mojou
krvou? Soľou z mojej pokožky? Alebo
si pochutnáva na podkožnom tuku?
Sústredím sa na ranu, pulzujúci bod
kontaktu medzi nami, ale niečo tu
nesedí. Z môjho tela nič neubúda, neopúšťa
ho žiadna tekutina ani tkanivo.
Musí to byť niečo iné.
Vytrvalé suché cicanie mi začína
dráždiť nervové zakončenia. Vtiahne
a uvoľní, vtiahne a uvoľní, podtlak
úst rytmicky poťahuje nervami v mojej
ruke, zápästí, lakti, mieche, krku,
jazyku, až napokon moje ústa začnú
sať v súlade s ústami na rane. Moje
ústa sajú naprázdno, sajú samy seba,
a hneď ako sú vysušené od slín,
objaví sa v nich niečo iné. Okamžite
spoznávam chuť bahna, najprv veľmi
slabú, akoby len doznievala. Vzápätí
sa mi však medzi jazykom a podnebím
objavuje čosi hmatateľné, niečo, čo sa
stáva prítomnejším pri každom sťahu
mojich úst.
Otvára to časové osi, privoláva spomienky
na lezenie, jedenie piesku
a číru radosť.
Som veľmi blízko nevinnosti, keď si
znovu uvedomím prítomnosť maznáčikovho
pradenia, upokojujúcu a neustávajúcu.
Rytmicky vibrujúc cítim, ako
sa mi pudy a strach vlievajú naspäť do
tela.
Navrátená do svojho pôvodného stavu
precitám do živej vízie – uhryznutím,
slinami maznáčika, pôsobením
nejakého jedu. Viem, že to nie je
halucinácia.
Že to, čo mi je v tomto momente darované,
je holá pravda. Vidím seba vo
vzťahu k svetu, alebo lepšie povedané,
jasne chápem, čo preň znamenám.
A svet nie je guľa s modrou oblohou,
štedrým oceánom a voňavou, plodnou
pôdou. Nie som na jeho povrchu a
on podo mnou, rodiac a kvitnúc pre
moju obživu, pre moje potešenie. Je
všade okolo mňa, tesne ma obklopuje,
pohlcuje ako tunel, kam až oko dovidí,
predo mnou, za mnou, temne ružovkastý,
páchnuci kyslou minerálnou
hĺbkou. Jeho sťahy ma postrkujú stále
ďalej, jedným smerom, dopredu.
V ozvene jeho oblých, zvrásnených
stien sa pradenie mení na kručanie,
škvŕkanie a bublanie. Každou svojou
bunkou náhle pochopím význam
svetla na konci tunela a skutočnú cenu
premeny.
Katarína Hrušková
Deň nad zemou
57
Čo myslíte tým bombastickým
slovom „realita“?
Dynamická projekcia individuálnych
trajektórií významu
konvergujúcich k bezvýznamnosti.
To je naozaj realita.1
Proroctvo je mnoho vecí: je to politický
okraj mystickej skúsenosti, možnosť
aktívneho bytia vo svete (worlding),
štýl kultúrnej produkcie. Ale celkovo,
z prorockého hľadiska, je proroctvo len
pojem. „Ortodoxný“ prístup k prorockej
kultúre nespočíva v slepom dodržiavaní
litery často protichodných pravidiel,
ale spočíva vo vernosti ambíciám,
ktoré ich oživujú.
Podobne ako židovskí proroci v staroveku,
aj tí, ktorí používajú prorockú
optiku na svoju vlastnú dobu, v jadre
rozvracajú akékoľvek hegemonické
rozprávanie o „svete, aký je“. Prechod,
ktorý uskutočňuje prorocká kultúra, má
podobné napätie ako „kopernikovská
revolúcia“, ktorú v 60. rokoch 20. storočia
ohlásil robotnícky [workerism
v angličtine, operaismo v taliančine,
pozn. prekl.] filozof Mario Tronti.2
Zatiaľ
čo Tronti rozpoznal schopnosť robotníkov
byť „súčasťou, avšak proti“ ich
súčasným podmienkam, ďalej rozvíjať
technoevolúciu vlastnej emancipácie,
prorocký prístup ku kultúre vidí možnosť
subjektu, aby sa prostredníctvom
svojej aktivity aktívneho bytia vo svete
vymanil zo svojho zajatia vo vopred
stanovených rámcoch zmyslu.
Tak ako bol robotnícky [workerist v angličtine,
pozn. prekl.] prístup revolučný,
tak je prorocký prístup povstalecký.
Vnútorná túžba, ktorá poháňa prorockú
kultúru, nesmeruje k nastoleniu nejakého
konkrétneho Nového svetového
poriadku, ale k vynájdeniu spôsobu
aktívneho bytia vo svete, ktorý by mohol
byť schopný oslobodiť svoj subjekt od
paralyzujúcej úzkosti, ktorá ho vedie
k negatívnemu odporu depresie a rovnako
často aj k priepasti spoločenského
konformizmu.
Hoci väčšina zdrojov, ktoré som použil
v tejto kapitole, pochádza z oblasti
teológie, interpretácia prorockej
kultúry, ktorú som navrhol, nachádza
jedného zo svojich najbližších príbuzných
v politickej imaginácii autonomistického
filozofa Franca Berardiho Bifa.
Berardi počas svojej dlhej kariéry ako
teoretik a agitátor použil sofistikovanú
škálu konceptuálnych nástrojov na
dekódovanie, zvrhnutie a predvídanie
východiska z hegemonického systému
reality, ktorý mu vnútila súčasná kapitalistická
imaginácia.
Prostredníctvom materialistického
slovníka, ktorý často preniká do
ohromných hĺbok, Berardi sleduje
ducha iného spôsobu, ako ovládnuť
zdanlivo neodolateľnú silu jazyka
a nasmerovať ju k alternatívnej forme
vytvárania sveta.
Napriek odlišnému vzťahu k materializmu,
ktorý je základom Berardiho práce
v porovnaní s touto knihou, napätie,
ktoré podnecuje môj pokus o načrtnutie
teórie prorockej kultúry, hľadá
a čerpá z podobných existenciálnych
zdrojov.
Svet nie je všetko, ani vo svojej súčasnej
podobe, ani v žiadnej inej podobe,
ktorú by mohol nadobudnúť, a vždy je
prítomný vonkajšok jeho pomyselných
hraníc a obmedzení. Berardi túto metódu
nazýva „komunizmus ako terapia
singularizácie“,3
zatiaľ čo ja ju nazývam
prorockou kultúrou, ale oba naše návrhy
vychádzajú z podobného uznania
existenciálneho utrpenia ako úplného
základu teórie, práce s jazykom ako
rozhodujúcej oblasti intervencie a nekonečnej
tvárnosti toho, čo sa nazýva
„skutočnosť“.
Ak je prorocká kultúra len formou
literatúry, takou je aj práca každého
politického činiteľa*ky a mysliteľa*ky,
ktorý*á si zachováva prvenstvo skúsenosti
pred gramatikou pojmových
rámcov. Prorocká kultúra si znovu
Federico Campagna
Proroctvo ako terapia
aktívneho bytia vo svete
Úryvok z diela Federica Campagnu, „Proroctvo ako terapia svetonázoru“, v Propethic Culture.
Recreation For Adolescents s. 183 – 188.
Autorské práva 2021, Bloomsbury Academic. Publikované so súhlasom držiteľa autorských práv
a vydavateľstva: Bloomsbury Academic.
58
osvojuje schopnosť zasahovať mimo
logiky politiky, a teda byť predpolitická
– pretože politický projekt funguje na
tom, čo nie je, ak je zbavený vhodného
metafyzického substrátu.
Hoci sú tieto dva prístupy od seba
oddelené už pri svojom vzniku, ich spoločná
vernosť existenciálnej úzkosti
skutočne žijúcich subjektov odhaľuje
ich spoločný cieľ. Konečný bod, ktorý je
prchavý ako povstanie skôr než revolúcia,
a ktorý rovnako potrebuje neustále
prehodnocovanie a opätovné riešenie.
Politická schopnosť prorockej kultúry
nespočíva v jej bezprostrednom vplyve
na sociálne štruktúry politie (spoločenstva),
ale vo vytvorení predpolitickej
pozície, z ktorej by bolo možné opäť
prejsť k transformácii materiálnych
podmienok života.
V kontexte tejto knihy by sme mali prorockú
kultúru chápať v jej vzťahu k trom
formám aktívneho bytia vo svete, ktoré
tvoria jadro jej posolstva: metafyzika,
šamanizmus a mystika. Kombináciou
ich spôsobov aktívneho bytia vo svete
chce proroctvo položiť imaginatívny
most, ktorý by mohol umožniť subjektu,
ktorý uviazol v stave útrpnej bezmocnosti
(či už politickej, sociálnej alebo
existenciálnej), aby sa opäť priblížil
k projektu aktívneho bytia vo svete
s dostatočnou sebadôverou a dokázal
vytvoriť novú krajinu zmyslu, v ktorej
by mohol žiť – kolektívne alebo individuálne
– ako „jeden jediný zástup“
[v angličtine: one sole multitude, pozn.
prekl.].4
Depresiu nemožno obmedziť
na psychologickú oblasť.
Spochybňuje samotný základ
bytia. Melancholickú depresiu
možno chápať vo vzťahu
k cirkulácii zmyslov. Tvárou
v tvár priepasti nezmyslu sa
priatelia rozprávajú s priateľmi
a spoločne stavajú most cez
priepasť. Depresia spochybňuje
spoľahlivosť tohto
mosta. Depresia tento most
nevidí. Nie je na jej radare.
Alebo možno vidí, že most
neexistuje.5
Na konci časového úseku civilizácie,
keď sa budúcnosť vytráca z poľa
možností, je pre subjekt čoraz ťažšie
projektovať ten zmyslový most, ktorý
jediný môže premeniť nápor surových
vnemov na svet vhodný na život.
Subjekty, ktoré stoja na chvoste
budúcnosti, majú často pocit, že ich
estetický stroj na budovanie sveta
sa začína zasekávať. Význam sa
stáva vzácnym, krehkým a rýchlo
erodujúcim – a neschopnosť predvídať,
ako dobre uzavrieť svoju vlastnú
estetickú tvorbu, sa okamžite premieta
do zlyhávania samotných štruktúr,
ktoré by potrebovali, aby mohli vytvoriť
svet okolo seba.
Chaos nie je definovaný ani
tak neusporiadanosťou, ako
skôr nekonečnou rýchlosťou,
s akou v ňom zaniká každá
forma, ktorá v ňom nadobúda
tvar. [...] Chaos je nekonečná
rýchlosť zrodu a zániku. [...]
Nič nie je nepríjemnejšie ako
myšlienka, ktorá uniká sama
sebe, ako myšlienky, ktoré
uletia, ktoré zmiznú, sotva
sa sformovali, už ich zničila
zabudnutosť alebo sa zráža do
iných, ktoré už neovládame.
[...] Sú to nekonečné rýchlosti,
ktoré splývajú s nehybnosťou
bezfarebnosti.6
Prorocká kultúra v sebe groteskne
spája svetonázorové metódy metafyzika,
šamana a mystika, a to práve preto,
aby subjektu, ktorý sa prepadá do
chaosu, poskytla schopnosť predstaviť
si miesto, odkiaľ by mohol znovu
začať svoju aktivitu aktívneho bytia vo
svete – aj keď sa táto schopnosť môže
prekrývať, ako u ľudí žijúcich na konci
civilizácie, s úlohou vytvoriť úrodné
Federico Campagna
Proroctvo ako terapia
aktívneho bytia vo svete
59
ruiny, na ktorých môžu vzniknúť nové
svety.
Tým, že si prorocká kultúra osvojuje tri
protichodné spôsoby aktívneho bytia
vo svete naraz, chce poskytnúť dostatok
rôznych excesov pre každý možný
svet, ktorý si subjekt môže predstaviť
– tak, aby mal vždy vonkajšok, kam sa
môže stiahnuť a odkiaľ sa môže vrátiť
k svojmu výtvoru, aby ho pretvoril,
uzavrel alebo použil ako trampolínu pre
nové formy vytvárania sveta.
V kontexte upadajúceho systému
reality západnej moderny má reaktivácia
základného estetického procesu
aktívneho bytia vo svete za cieľ vytvoriť
lepšiu minulosť pre tých, ktorí prídu
po skončení jej budúcnosti, a zároveň
možnú prítomnosť pre tých, ktorí žijú
v súčasnom veku. V každom prípade je
to pripomienka, že akýkoľvek spôsob
aktívneho bytia vo svete, ktorý by si
subjekt mohol osvojiť ako vlastný, je
v skutočnosti len jedným z uhlov pohľadu
na existenciu a nikdy nie úplným
obrazom „skutočnosti, aká je“.
Permanentná vzbura podporovaná
prorockou kultúrou bojuje proti dvom
protivníkom: tyranským príkazom
sveta, ktorý chce svojich obyvateľov
uzavrieť v hraniciach vlastnej gramatiky,
a desivej prítomnosti priepasti
bezvýznamnosti, ktorá sa nachádza
pod každou možnou formou sveta.
Napriek tomu, že sa hrdo vymyká
súčasnému poňatiu zábavy, a napriek
tomu, že nespĺňa typické požiadavky
kultúrneho priemyslu, je prorocká
kultúra v skutočnosti prototypom
kultúry pre dospievajúcich a predovšetkým
vytvorenej dospievajúcimi.
Predstava dospievajúcich o zábave,
ktorá ešte nie je taká idiotská ako u ich
dospelých kolegov*gýň, je ambicióznou
kombináciou starostlivosti o seba,
vzbúreneckého dobrodružstva a autonómneho
vytvárania nového sveta.
Akokoľvek paradoxne to môže znieť,
v textoch napísaných pred tisícročiami
v aramejčine a sanskrite je toho oveľa
viac než vo väčšine najnovších piesní
pochádzajúcich z veľkých nahrávacích
spoločností.
Ak to dnes môže znieť ako nepochopiteľné
tvrdenie, jeho hodnovernosť sa
stane zrejmejšou, keď sa vytratí libidinálny
tlak súčasného kapitalizmu spolu
so svetom, ktorý ho vytvoril. Vtedy už
v očiach subjektov postbudúcnosti
zostane každé z kultúrnych diel, ktoré
prežili útok tejto apokalypsy, obnažené
vo svojej schopnosti skutočne ponúknuť
niečo existenciálnej senzibilite
a metafyzickým ambíciám archaických
adolescentov. Všetko, čo je dnes nové,
sa potom bude javiť rovnako mŕtve
a rovnako nahé vo svojej kvalite ako
všetko, čo nazývame „staré“.
Pre tých, ktorí dnes žijú v posledných
taktoch tejto upadajúcej svetovej
piesne, sa tetrapharmakon [Slovo
tetrapharmakos používali epikurejci na
označenie štyroch „hlavných doktrín“
alebo prostriedkov na uzdravenie duše,
zbavenia sa úzkosti či existenčného
strachu, pozn. editorky] prorockej kultúry
môže zdať ako pomyselná pôda,
kde by sa koleso našej zmyslovej aktivity
mohlo rozbehnúť určitým smerom.
Je to však viac než to.
Tetrapharmakon prorockej kultúry
sa nemá chápať ako konečný výsledok,
ktorý sa má zjednotiť a zachovať
v definitívnej podobe. Je to skôr pomocný*á
súdruh*žka (teraps, od neho
„terapia“), ktorý*á prichádza opraviť
estetický stroj, od ktorého závisí samotný
svet. Je činiteľom*kou nového
horizontu poznania naprieč svetmi
a časovými segmentmi, zviazaný osudom
žitia ako minulosti novej prítomnosti,
ktorá ešte len príde.
Federico Campagna
Proroctvo ako terapia
aktívneho bytia vo svete
60
Epikurejský výrok to vyjadruje
jasne: „Márne je slovo toho
filozofa, ktorý nevylieči žiadne
utrpenie človeka.“ Filozofické
teórie slúžia filozofickému
životu.7
Pri všetkej svojej smiešnej grotesknosti,
pri všetkej svojej bezčasovosti
a nesúlade s bezprostrednými politickými
cieľmi ponúka prorocká kultúra
možný spôsob, ako premeniť, vykúpiť
a nakoniec zachrániť základy krajiny,
v ktorej sa môže rozvíjať život. Len
vo svete, ktorý sa vníma ako navždy
spasený, a len v rukách subjektu, ktorý
je zároveň spasený svojím výtvorom
a jeho spasiteľom, sa línie politického
a sociálneho konania môžu stať niečím
viac než márnym letom fantázie.
Federico Campagna
Proroctvo ako terapia
aktívneho bytia vo svete
61
1
F. Berardi “Bifo”, ‘The End
of Prophecy’, e-flux, č. 95,
november 2018.
2
Pozri M. Tronti, Workers and
Capital, preklad D. Broder,
Londýn/New York, Verso,
2019.
3
F. Berardi “Bifo”,
Communism Is Back but We
Should Call It the Therapy
of Singularisation, 2009,
online na http://www.
generation-online.org/p/
fp_bifo6.htm
4
Una Sola Moltitudine
bol názov, ktorý Antonio
Tabucchi zvolil pre svoju
zbierku básní Fernanda
Pessou, ktorý bol sám
tvorcom prorockej kultúry
vďaka zajakavosti svojich
heteroným. Pozri F. Pessoa,
Una Sola Moltitudine, 2
zväzky, vydal a preložil
A. Tabucchi, Miláno, Adelphi,
1979.
5
F. Berardi “Bifo”, After the
Future, Edinburgh, AK Press,
2011, s. 63.
6
G. Deleuze a F. Guattari,
What Is Philosophy?, preklad
H. Tomlinson a G. Burchell.
New York, NY, Columbia
University Press, 1994,
s. 118 a 201.
7
P. Hadot, Philosophy as
a Way of Life: Spiritual
Exercises from Socrates to
Foucault, Davidson, preklad
M. Chase. Oxford, WileyBlackwell,
1995, s. 267.
Federico Campagna
Proroctvo ako terapia
aktívneho bytia vo svete
62Biographies
FEDERICO CAMPAGNA
is an Italian philosopher based in London. His latest
books are Prophetic Culture (2021) and Technic and
Magic (2018), and his next book will discuss the topic
of Mediterranean imagination. He is associate fellow at
the Warburg Intitute, critical fellow at the Royal Academy
School, in London, and lecturer in intellectual history at
ECAL in Switzerland. He is the co-founder of the Italian
philosophy publisher Timeo and a director at the UK/US
radical publisher Verso. He is the host of the literary podcast
Overmorrow’s Library.
DONNA HARAWAY
is Distinguished Professor Emerita in the History of
Consciousness Department at the University of California
Santa Cruz. She earned her PhD in Biology at Yale in
1972 and writes and teaches in science and technology
studies, feminist theory, and multispecies studies. She
has served as thesis adviser for over 60 doctoral students
in several disciplinary and interdisciplinary areas.
At UCSC, she is an active participant in the Science and
Justice Research Center and Center for Cultural Studies.
Attending to the intersection of biology with culture
and politics, Haraway’s work explores the string figures
composed by science fact, science fiction, speculative
feminism, speculative fabulation, science and technology
studies, and multispecies worlding. Her books include
Staying with the Trouble: Making Kin in the Chthulucene
(2016); Manifestly Haraway (2016); When Species Meet
(2008); The Companion Species Manifesto (2003); The
Haraway Reader (2004); Modest_Witness@Second_
Millennium (1997, 2 nd ed 2018); Simians, Cyborgs, and
Women (1991); Primate Visions (1989); and Crystals,
Fabrics, and Fields (1976, 2004). Her books aand articles
are translated into many languages. Fabrizio Terravova
made a feature-length film, titled Donna Haraway: Story
Telling for Earthly Survival (2016), and Diana Toucedo
made Camille and Ulysses with Haraway and Vinciane
Despret. With Adele Clarke she co-edited Making Kin Not
Population (Prickly Paradigm Press, 2018), which addresses
questions of human numbers, feminist anti-racist
reproductive and environmental justice, and multispecies
flourishing.
KATARÍNA HRUŠKOVÁ 
works with a wide range of media. Her starting point is
photography, but gradually she has developed a complex
modus operandi, often site-specific, in which sculptural,
material-anchored approaches have the main say, expanded
by sound, most often the spoken word, which brings
a conceptual, narrative or atmospheric component to her
installations. Her works were shown at Galerie Kurzor (CZ)
SNG Schaubmarov Mlyn (SK), Galerie TIC (CZ), A Promise
of Kneropy, Bratislava (SK), Vermillion Sands (DK), House of
Egorn (DE), Karlin Studios (CZ), Swiss Cottage Gallery (UK)
and Slovak National Gallery (SK) among others.
TJAŠA POGAČAR
is an independent curator of contemporary art and
co-founder and editor-in-chief of Šum, a journal and platform
for art and theory-fiction. She is a curator of ISKRA
DELTA – 34th Ljubljana Biennial of Graphic Arts (2021)
and ZONE1, a section for emerging artists from Austria
at the viennacontemporary art fair (2022). She worked
with Museum of Contemporary Art Metelkova Ljubljana,
Škuc Gallery and Aksioma Project Space, among others,
curating solo and group shows focusing especially on the
younger generation of artists from the region. Since 2020
she is a curator for new media and visual art at Projekt
63
Atol Institute and runs an offsite/online curatorial project
Plaza Protocol. In 2023 she curates also with Kunsthalle
Bratislava.
ELVIA WILK
is a writer living in New York. She is the author of the nov-
el Oval and the essay collection Death by Landscape. She
contributes to publications like The New York Review of
Books, The Nation, The Atlantic, Granta, n+1, Bookforum, 
Artforum, Frieze, and 4Columns, and is a contributing editor
at e-flux journal. 
Biographies
64
FEDERICO CAMPAGNA
je taliansky filozof pôsobiaci v Londýne. Jeho poslednými
knihami sú Prophetic Culture (2021) a Technic and
Magic (2018). Jeho nová kniha sa bude zaoberať témou
stredomorskej imaginácie. Je spolupracovníkom Warburg
Institute, kritickým pracovníkom Royal Academy School
v Londýne a prednáša intelektuálne dejiny na ECAL vo
Švajčiarsku. Je spoluzakladateľom talianskeho filozofického
vydavateľstva Timeo a riaditeľom britsko-amerického
radikálneho vydavateľstva Verso. Je moderátorom literárneho
podcastu Overmorrow’s Library.
DONNA HARAWAY
je emeritná profesorka na Katedre dejín vedomia na
Kalifornskej univerzite v Santa Cruz (UCSC). Doktorát z biológie
získala v roku 1972 na Yaleovej univerzite, píše a vyučuje
v oblasti vedeckých a technologických štúdií, feministickej
teórie a viacdruhových štúdií (multispecies). Pôsobila
ako školiteľka viac ako 60 doktorandov*iek vo viacerých
disciplinárnych a interdisciplinárnych oblastiach. Na UCSC
sa aktívne podieľa na činnosti Centra pre výskum vedy
a spravodlivosti a Centra pre kultúrne štúdie. Haraway sa
vo svojej práci venuje prelínaniu biológie s kultúrou a politikou,
skúma reťazové postavy tvorené vedeckými faktami,
vedeckou fantastikou, špekulatívnym feminizmom, špekulatívnou
fabuláciou, vedeckými a technologickými štúdiami
a viacdruhovými svetonázormi. Medzi jej knihy patria
Staying with the Trouble: Making Kin in the Chthulucene
(2016); Manifestly Haraway (2016); When Species Meet
(2008); The Companion Species Manifesto (2003); The
Haraway Reader (2004); Modest_Witness@Second_
Millennium (1997, druhé vydanie 2018); Simians, Cyborgs,
and Women (1991); Primate Visions (1989); a Crystals,
Fabrics, and Fields (1976, 2004). Jej knihy a články sú
preložené do mnohých jazykov. Fabrizio Terravova nakrútil
celovečerný film s názvom Donna Haraway: Story Telling
for Earthly Survival (2016) a Diana Toucedo natočila film
Camille & Ulysse with Haraway and Vinciane Despret. Spolu
s Adele Clarke vydala knihu Making Kin Not Population
(Prickly Paradigm Press, 2018), ktorá sa zaoberá otázkami
počtu ľudského obyvateľstva, feministickej antirasistickej
reprodukčnej a environmentálnej spravodlivosti a viacdruhového
rozkvetu.
KATARÍNA HRUŠKOVÁ 
pracuje v širokom spektre médií. Východiskom jej tvorby
je fotografia, postupne sa však vyvinul komplexný
spôsob práce, často site-specific, v ktorom majú hlavné
slovo sochárske, materiálovo ukotvené prístupy, rozšírené
o prácu so zvukom, najčastejšie hovoreným slovom,
ktoré do jej inštalácií vnáša konceptuálnu, naratívnu či
atmosférickú zložku. Jej diela boli vystavené okrem iného
v Galérii Kurzor (CZ), SNG Schaubmarov Mlyn (SK), Galérii
TIC (CZ), A Promise of Kneropy, Bratislava (SK), Vermillion
Sands (DK), House of Egorn (DE), Karlin Studios (CZ), Swiss
Cottage Gallery (UK) a Slovenskej národnej galérii (SK).
 
TJAŠA POGAČAR
Je nezávislá kurátorka súčasného umenia a spoluzakladateľka
a šéfredaktorka časopisu a platformy pre umenie
a teoretickú literatúru Šum. Je kurátorkou ISKRA DELTA –
34. bienále grafiky v Ľubľane (2021) a ZONE1, sekcie pre
začínajúcich umelcov*kyne z Rakúska na viennacontemporary
(2022). Spolupracovala s Múzeom súčasného umenia
Metelkova Ľubľana, Galériou Škuc a Aksioma Project
Space, okrem iného kurátorsky pripravovala samostatné
a skupinové výstavy zamerané najmä na mladú generáciu
umelcov*kýň z regiónu. Od roku 2020 pôsobí ako kurátorka
pre nové médiá a vizuálne umenie v Inštitúte Projekt
Atol a vedie offsite/online kurátorský projekt Plaza Protocol.
Biografie
65
V roku 2023 kurátorsky spolupracuje aj s Kunsthalle
Bratislava.
ELVIA WILK
je spisovateľka žijúca v New Yorku. Je autorkou románu
Oval a zbierky esejí Death by Landscape. Prispieva do publikácií
ako The New York Review of Books, The Nation, 
The Atlantic, Granta, n+1, Bookforum, Artforum, Frieze, 
4Columns a je redaktorkou časopisu e-flux.
Biografie
K
U
N
S
T
H
A
L
L
E
B
R
A
T
I
S
L
A
V
A
Editor of the publication:
Denisa Tomková
Curator of the exhibition:
Tjaša Pogačar
Translation:
Zuzana Jánska
Denisa Tomková
Copyediting and proofreading:
Zuzana Andrejco Ferusová
Denisa Tomková
Graphic design:
Lukáš Kollár
DTP:
Michaela Badžgoňová
Contributors to the publication:
Federico Campagna, Donna Haraway, Katarína
Hrušková, Tjaša Pogačar, Elvia Wilk
KUNSTHALLE BRATISLAVA TEAM:
Director:
Jen Kratochvil
Public program curator & PR:
Jelisaveta Rapaić
Curator:
Lýdia Pribišová
Curator of editorial programming:
Denisa Tomková
Production manager:
Martina Kotláriková
Exhibition production manager:
Filip Krutek
Mediators:
Celestína Minichová, Fanny Pekarčíková, Simona
Farárová, Nikola Valková, Ľubomír Minich,
Michaela Badžgoňová, Michaela Hubaľová
Chief economist:
Denisa Zlatá
Assistant:
Janette Flaškayová
Personnel and salaries manager:
Anton Švanda
Executive graphic designer:
Lukáš Kollár
Editorka publikácie:
Denisa Tomková
Kurátorka výstavy:
Tjaša Pogačar
Preklady:
Zuzana Jánska
Denisa Tomková
Jazyková redakcia a korektúry:
Zuzana Andrejco Ferusová
Denisa Tomková
Grafický dizajn:
Lukáš Kollár
DTP:
Michaela Badžgoňová
Autori*ky textov:
Federico Campagna, Donna Haraway, Katarína
Hrušková, Tjaša Pogačar, Elvia Wilk
TÍM KUNSTHALLE BRATISLAVA:
Riaditeľ:
Jen Kratochvil
Kurátorka programov pre verejnosť a PR:
Jelisaveta Rapaić
Kurátorka:
Lýdia Pribišová
Kurátorka edičného programu:
Denisa Tomková
Manažérka produkcie a prevádzky:
Martina Kotláriková
Manažér produkcie výstav:
Filip Krutek
Mediátori*ky:
Celestína Minichová, Fanny Pekarčíková, Simona
Farárová, Nikola Valková, Ľubomír Minich,
Michaela Badžgoňová, Michaela Hubaľová
Hlavná ekonómka:
Denisa Zlatá
Asistentka:
Janette Flaškayová
Personalista a mzdár:
Anton Švanda
Výkonný grafický dizajnér:
Lukáš Kollár
Published by / Vydala:
Kunsthalle Bratislava,
kunsthallebratislava.sk
Kunsthalle Bratislava,
Námestie SNP 12, 811 06
Bratislava
Vydané v júli 2023 / Published in July 2023
Zriaďovateľ /
Founder
Mediálni partneri /
Media partners
THANK YOU
We would like to express gratitude to all
contributors to this publication, including the
original publishers – for their willingness to
provide the texts for re-print and translation.
Similarly, to us, they all believe in and support
the accessibility and dissemination of
knowledge and critical thinking.
The editor is also indebted to the curator of the
exhibition, Tjaša Pogačar, with whom she has
spoken with over the course of preparation of
this publication, and who inspired the selection
of these texts.
ĎAKUJEME
Radi by sme vyjadrili vďaku všetkým
prispievateľom*kám tejto publikácie, vrátane
pôvodných vydavateľov – za ich ochotu
poskytnúť texty na opätovné publikovanie
a preklad. Podobne ako my, aj oni podporujú
dostupnosť a šírenie poznatkov a kritického
myslenia. Editorka je zaviazaná aj kurátorke
výstavy, Tjaši Pogačar, s ktorou sa v priebehu
prípravy tejto publikácie rozprávala a ktorá
inšpirovala aj výber týchto textov.