54
55
MILO JURÁNI
KEĎ DIVADLO POMÁHAVEDE
AVEDA POHÁŇA DIVADLO
MANIFESTY A VÝZVY PRE
EKOLOGICKEJŠIE DIVADLO, ČASŤ 5
„Povaha vedy samotnej je čiastočne pochopiteľná,
čiastočne sa vzpiera pochopeniu; môže
byť rozšírená, zmenená, doplnená o nové myšlienky,
zvyky, kultúrne pohľady a osvetľovať tak
iné, možno aj jemnejšie stránky Prírody a spolu
s ňou aj nás samotných.Umelci v tom môžu hrať
dôležitú úlohu.“ 1
/
Väčšine vedeckých prezentácií antropocénu
rozumejú iba odborníci z oblasti prírodných vied.
Intelektuáli združení v hnutí Le Comité Invisible
(Neviditeľný výbor) v texte À nos amis (Našim
priateľom) takýto prístup kritizujú. Človek „ráta
úbytok ľadovej pokrývky, počíta vyhynuté formy
života. A stále o tom hovorí vedeckým jazykom,
číslami a priemermi“.2
/ Navyše, ani vedecké
1
) FEYERABEND, P. K. Art as a product of nature as
a work of art. In World Futures: The Journal of New
Paradigm Research, r.40, č.1–3, s.98.
2
) THE INVISIBLE COMITTEE.To our Friends. In The
Anarchist Library [online], október 2014.Dostupné na
internete: theanarchistlibrary.org/ [cit. 8. 8. 2023].
poznanie ako také nevedie automaticky k tomu,
aby jednotlivci, krajiny, politickí aktéri či korporácie,
ktoré ťažia nerastné suroviny, zmenili svoj
vzťah k prostrediu. Poznanie získané v oblasti
vied o Zemi nepredurčuje žiadne konkrétne
použitie tohto poznania. Platí aj to, že vedecké
výskumy sú často čiastkové, len ťažko z nich vyvodiť
všeobecné závery alebo, presne naopak,
výsledky sú komplexné, zložité a ťažko vysvetliteľné
dostatočne prístupným jazykom. Pre vedu
je príznačná aj snaha získať poznatky o pravde,
skutočnosti a zákonitostiach pomocou plánovateľných,
reprodukovateľných a bezpečných metód.
To znamená:vybudovanie neutrálnej, na subjekte
nezávislej pozorovateľskej schopnosti.Táto pozícia
vedy je rozporuplná a často spochybňovaná,
pretože každé pozorovanie vždy ovplyvňuje skúmajúci
jedinec, metodológia aj systém.
umenie ako parťák Akademici preto hľadajú
možnosti ako prekročiť spomínané obmedzenia.
K interdisciplinarite sa pridáva aj intermedialita
(v zmysle využitia rôznych médií, akými možno
vypovedať o poznaní). Prepojenie s výtvarnými
umelcami, digitálnymi dizajnérmi a webovými
vývojármi napríklad viedlo k vzniku rozsiahlej
(a mimochodom prívetivo graficky spracovanej)
multimediálnej encyklopédie Feral Atlas 3
/ z roku
2021.Dielo sa do hĺbky venuje premene a vývoju
vzťahov rastlín, živočíchov aj mikrosveta s člove-
3
) TSING, A.L., DEGER, J., SAXENA, A.K., ZHOU, F.
Feral Atlas: The More-Than-Human Anthropocene,
Redwood City: Stanford University Press, 2021. Dostupné
online feralatlas.org [cit. 20. 8. 2023].
kom v industrializovanom svete od rozširovania
inváznych druhov po baktérie schopné požierať
plasty.Takéto spolupráce nie sú nové.V 70.rokoch
20. storočia dvojica Newton Harrison a Helen
Mayer Harrison (The Harrison Studio) spolupracovala
s ekológmi pravidelne.V galerijných priestoroch
umelecky hľadali, čo znamená prežitie na
ekosystémovej úrovni, a tiež prinášali kreatívne
riešenia rôznych ekologických otázok. Zaoberali
sa lagúnami, v ktorých sa ľudské záujmy stretávajú
s nestálymi prírodnými podmienkami, no
zaujímali sa aj o invázne druhy alebo navrhovali
„zelené“ urbanistické koncepcie.Od druhej polovice
minulého storočia sa však zmenilo mnohé.
Aj samotné poznanie, ako veľmi vážna je zemská
situácia. Dnes už nejde len o angažovanie sa
zanietených jednotlivcov, ktorým nie je ľahostajná
príroda.Oceánologička Antje Boetius, ktorá sa venuje
aj prepojeniu umenia a vedy, to výstižne komentovala
v rozhovore pre portál Nachtkritik.Veda
sa dnes vyrovnáva s otázkami budúcnosti celej
planéty: „Sú spojené so spoločenskými rizikami,
príležitosťami, a teda aj s citlivou komunikáciou
tém, ktoré si vyžadujú emocionálnosť, empatiu
či morálne posúdenie.“ 4
/ Zmena perspektívy
z rýdzo vedeckých na umelecké a zmiešané
metódy teda môže byť produktívna.
lepšie argumenty Umenie pomáha vede napríklad
dorozumievať sa inými jazykovými systémami.Čím
ďalej komplexnejšie poznatky sa tak
4
) BOETIUS, A. In PHILIP, E., RAKOW, Ch. Den Umbruch
fühlen. In Nachtkritik.de [online], 29. 11. 2011.
Dostupné na: nachtkritik.de/ [28. 8. 2023].
Alexander Eisenach:Anthropos,Tyrann (Ödipus),
režie A.Eisenach,Volksbühne Berlin,Theater des
Anthropozän, 2021. FOTO LENA SCHMID
56
stávajú prístupnejšie.Prispieva to aj ku kalibrácii
faktov, ktoré bez podpory rôznych umeleckých
médií nemajú dostatočnú relevanciu, alebo sa
strácajú medzi dezinformáciami.Boetius v tomto
ohľade poukazuje na častý argument odporcov,
že ochrana klímy je pridrahá. Umenie (podobne
ako veda) „uľahčuje cestovanie v čase
a priestore“ a má tiež schopnosť „preklenúť
obe škály – priestor a čas“. Môžeme siahať do
dejín prírody a histórie ľudského vzťahu k nej,
myslenia o nej, jej využívania človekom.Vedľa
toho tiež vytvárať dystopické a utopické vízie
a vďaka tomu poukázať na to, že „neochrana
klímy“ je (a tiež bude) omnoho drahšia a dokonca
zničujúca (a nielen pre človeka). Takáto
argumentácia bude vrstevnatejšia a presvedčivejšia
ako séria objektívnych vedeckých článkov
na jednotlivé témy.
umenie rozväzuje rukyVedecká zaujatosť a rétorika
angažovanosti niekedy vyvoláva odmietnutie
verejnosti.5
/ Odporcovia poukazujú na
neobjektívnosť záverov súčasných klimatických
výskumov, dokonca za tým vidia manipuláciu,
snahu o destabilizáciu spoločnosti, sprisahania
a liberálnu lobby. Umelec môže byť vedcovi
dobrým partnerom, pretože od neho nikto neočakáva,
že sa bude striktne držať faktov a vyvodzovať
z nich závery. Neznamená to klamstvo.
5
) Pozri viac WEINGART, P., JOUBERT, M., CONNOWAY,
K. Public engagement with science – Origins,
motives and impact in academic literature and science
policy. In PLOS ONE [online], r. 16, č. 7. Dostupné na
internete: journals.plos.org [cit. 20. 8. 2023].
Fakty môže miešať s názormi, emóciami, inými
perspektívami, presvedčením, príbehmi, abstrakciami,
metaforami a podobne. K dobrým
príkladom patrí dielo 2071.Známy britský klimatológ
Chris Rapley napísal monodrámu o klíme,
príčinách jej premien, vedeckých kontroverziách
a tiež o sebe – o osobnom živote vedca a strachu,
ktorý sprevádzajú predpovede budúcnosti.
Text nepísal sám, pomohol mu dramatik Duncan
Macmillan.V inscenácii, ktorú uviedlo londýnske
Royal Court Theatre v réžii Katie Mitchell, bol
však Rapley hlavným a jediným protagonistom.
Recenzie neboli oslavné, napriek tomu dielo svoj
účel splnilo.
koniec bulvarizácie Fetišizácia možného zničenia
sveta alebo vykresľovanie idealistických
/ technooptimistických scenárov obťažuje ďalšiu
skupinu odporcov klimatického naratívu.
Umenie predpovedať koniec alebo nápravu
civilizácie si už dávno osvojil filmový priemysel.
Výsledkom je najmä bulvarizácia témy.
Pochybujúci a kriticky mysliaci vedec je preto
ideálny partner umelca, pretože môže dohliadať
na relevanciu, definovať medze pravdivosti pri
práci s vedeckou problematikou.Keď interdisciplinárna
umelkyňa Eva Meyer-Keller javiskovo
skúma fyzikálne fenomény a málo známe prírodné
procesy, vždy jej pomáhajú odborníci.
Jadro jej Living Matters tvorila imitácia vedeckého
pohľadu na životný cyklus bunky (základného,
okom neviditeľného prejavu života).Cytológia
sa v umeleckom tvare transformovala do
podoby intermediálnej inscenácie syntetizujúcej
prvky laboratórneho experimentu, objektového
divadla, súčasného tanca a vizuálnej performancie.
Fungovalo to aj vďaka tomu, že počas
dlhej rešeršnej aj realizačnej fázy spolupracovala
s biochemickým laboratóriom.6
/ Následne
„laboratórne procedúry z oblasti mikrobiológie
kontaminovala stopami existenciálnej krízy“.7
/
Spolu s ďalšími performerkami prepojili bunku
a život bunky so životom jednotlivca, strachom
zo zániku života, paralelami s ich osobnými
životmi. Výsledkom je, že inscenácia, aj keď
imituje vedecké postupy, nepodáva vedecký
a objektivizovaný obraz bunky, ale sprístupňuje
bunku ako základ pre výpoveď tvorkýň o sebe
aj svete.
inštitúcia s programom Napriek spomenutým
príkladom, fungujúca vedecko-umelecká
(alebo umelecko-vedecká) kombinácia je skôr
výnimočná. Zaujímavý je preto projekt, ktorý
vznikol z iniciatívy Humboldtovej univerzity
v Berlíne (konkrétne na základe angažovania
sa jej prezidentky a bývalej ministerky pre vedu
a kultúru Sabine Kunst).Theater des Anthropozän
(Divadlo antropocénu) je kočovné vedecké
divadlo. Pozoruhodný nie je iba jeho repertoár,
ale aj to, že umelecké vedenie tvorí vedkyňa
a umelec – dramaturg Frank Raddatz a spo-
6
) Pracovisko umožnilo autorke prehĺbiť poznatky
z bunkovej biológie a rovnako sa podieľalo na tvorbe
javiskových experimentov, ktoré tvoria jadro inscenácie.
7
) Pozri MEYER-KELLER, E. Living Matters [online],
oficiálne internetové portfólio autorky, 2019.Dostupné
na internete: evamk.de [cit. 15. 2. 2023].
57
mínaná Anna Boetius. Okrem toho má aj jasne
a odvážne sformulovaný program.8
/
Bázou pre udržateľnú civilizáciu môže byť
iba pevný vzťah medzi človekom a prírodou,
zviazaný vedomosťami a skúsenosťami, empatiou
a emóciami. O tom bol presvedčený Alexander
von Humboldt a jeho princípy myslenia
8
) pozri RADDATZ, F. a kol. Das Theater. In Theater
des Anthropozän [online], 2019. Dostupné online:
theater-des-anthropozän.de [cit 26. 8. 2023].
si osvojujú aj v divadle. Snažia sa kombinovať
spomínané elementy na úrovni estetickej aj diskurzívnej.
Divákom chcú umožniť zažiť, pocítiť
a pochopiť fungovanie aj krehkosť ekosféry a tiež
našu interakciu s ňou a dosahy nášho konania.
Cieľom je podporiť intenzívnu spoluprácu i sieťovanie
umelcov, vedcov, dizajnérov a verejnej
spoločnosti, a to v rámci intervencií a akcií na
javisku aj vo verejnom priestore. Ich témy sú
široké – emisie, atmosférické zmeny, okysľovanie
oceánov a strata biodiverzity, zvieracie práva
a práva prírody, teda všetko aktuálne a akútne
otázky antropocénu.
Z textu o divadle ďalej vyplýva, že divadlo
v poetike aplikuje chápanie ekológie ako systémovej
aj empatickej vedy na dnešnú kultúru,
v ktorej je nevyhnutné poznať previazanie medzi
človekom, prírodou, zemskými systémami.
Miestne aktivity môžu mať globálny efekt a globálny
rozvoj ohrozuje zmeny regionálnej klímy
aj miestnu biodiverzitu – takže ide o snahu vytvoriť
javisko, na ktorom sa stretáva umlčaný
hlas prírody s otázkami možností dobrého života
všetkých ľudských bytostí.
Zmena paradigmy však, podľa Raddatza, potrebuje
komplexnú sieť rozhodnutí a konania na
všetkých úrovniach – politickej, sociálnej, ekonomickej.Rovnako
to platí o zmene životného štýlu,
ktorý ovplyvňujú rôzne fenomény – nepretržitá
dostupnosť, rast, nekonečné bohatnutie, konzumácia
bez limitov.Tie sú v priamom konflikte
s esenciálnou hodnotou bohatej a rozmanitej prírody.A
k tomu môže pomôcť divadlo, ako žiadne
iné médium predurčené, aby testovalo fundamentálne
zmeny v prevažujúcich sociálnych štandardoch
a rozvírilo diskusiu. Slúži ako estetické
fórum, na ktorom je možné predostrieď problémy
a konflikty, vyjednávať riešenia v hrách a rozdúchať
kontroverzie v obyvateľoch a verejnosti.
trinásť téz Medziodborové prepojenie divadla,
prírodných vied, občianskeho aktivizmu a tiež
naznačenie poetických východísk sa odzrkadľuje
v trinástich tézach.Ide o manifest, ktorým Frank
Kolektiv vědců a umělců: Critters, Theater des Anthropozän, 2021. FOTO ARCHIV
58
Raddatz definoval poetiku a estetiku divadla
v časopise Theater der Zeit 9
/. Popri spomínaných
prepojeniach a programe tu Raddatz píše
o paradoxnej povahe Divadla antropocénu –
spojenie vedy a umenia znamená aj spojenie
dystopického a utopického, transformatívneho
aj obnovujúceho. Ďalej je to spájanie histórie
človeka s históriou zeme, splynutie imaginácie,
osudu a faktov. „Cez priepasť medzi pravdivým
a krásnym sa stiahne lano, pred ktorým bledol aj
Nietzsche. Je to lano, na ktorom sa plazí, hojdá
a rozlieza Divadlo antropocénu.“
Brechtovo divadlo sa tu môže spájať s divadlom
v duchu Antonina Artauda – veda a obrad,
epické divadlo a dionýzovská roztopaš. „Divadlo,
ktoré sa zrodilo v polis, je kultom spojené so
sezónnymi rytmami, s prírodou a jej živočíšnymi
a rastlinnými obyvateľmi, s krajinou, jej mŕtvymi,
ktorí sa do nej vrátili, a živými, ktorí im všetkým
v maskách, počas slávností, darovali svoj dych.“
Žiadne dichotómie, sympatie ani antipatie, iba
empatia nielen s ľudským, ale aj prírodným
svetom s cieľom odpovedať na otázky zodpovednosti
a hľadať možnosti zmeny. Hrá sa na
javisku, v múzeu, na vidieku, v bare. „Divadlo
budúcnosti nemá nad javiskovým portálom protagorovské
krédo «Človek je mierou všetkých
vecí», ale výrok Paula Celana, že «Stále existujú
piesne, ktoré sa dajú spievať aj bez ľudí».“
Performer by sa mal stať transformerom, ktorý je
ochotný podstúpiť nebezpečenstvo, pretože sku-
9
) RADDATZ, F. Statt eines Manifest! In Theater der
Zeit, č. 2, 2020, s. 12–15.
točné divadlo je výkon nebezpečnej, mystickej
činnosti – slovami Heinera Müllera „strašidelnej
radosti z transformácie“.
Divadlo antropocénu sa tak neobmedzuje na
inscenácie. „Performancie, čítania, sprievodné
diskusie a transdisciplinárne iniciatívy vytvárajú
estetickú kožu, ktorá nás scitlivuje na vnímanie
zmeny zemských systémov a tiež zraniteľnej
ekosféry,“ 10
/ tvrdí Raddatz. Preto od svojho
vzniku pripravili viacero rôznych podujatí s environmentálnymi
témami.Venovali sa vode (Das
Wasser), rôznym živočíchom (Critters), lesným
ekosystémom (Requiem für ein Wald).Koncipovali
ich ako komponované stretnutia odborníkov
a špecialistov na dané témy a tiež umelcov.
Multimediálne vedecké prednášky a rôzne
prezentácie sa prelínali s poetickými vstupmi,
čítaním prírodnej filozofie, súčasným tancom aj
hudbou. Umelecká stránka zväčša bola podriadená
vedeckej.V Requiem für einWald (Rekviem
za les) napríklad zaznievali výpovede vedcov
s opatrným rešpektom k vedeckým formátom,
hoci na pozadí mohutnej videoprojekcie lesa
a niekedy aj s decentným hudobným podkladom.
V performatívnych večeroch, ktoré vznikli
neskôr, zapojení umelci pracovali viac autorsky.
Tvorili vlastné „vedecké“ prezentácie, na základe
rešerší, ktorými vtipne či s náležitým pátosom
upozorňovali na envrionmentálne problémy
v Berlíne, od budovania sôch z plastov, ktorými
sú zamorené podzemné kanály Sprévy, až po
10
) RADDATZ, F. a kol. Das Theater. In Theater des
Anthropozän [online], 2019. Dostupné online: theater-des-anthropozän.de
[cit 26. 8. 2023].
stand up na tému doprava. Elektroautomobilizmus
je cool, no pravdepodobne nezachráni
planétu a už vôbec nepomôže zúfalej dopravnej
situácii v meste.
vedec je prorok Divadlo antropocénu doposiaľ
participovalo na tvorbe dvoch inscenácií.
Posledná Anwälte der Natur (Advokáti prírody,
spolu s Rambazamba Theater, 2022) nemala
veľa ohlasov, rezonovala skôr prvotina AnthroposTyrann
(Ödipus).Išlo o koprodukciu sVolksbühne
Berlin, v ktorej tvorcovia vychádzali zo
Sofoklovho spracovania mýtu o Oidipovi. Pre
potreby divadla ho však výrazne autorsky upravil
dramatik Alexander Eisenach. Inscenácia
Anthropos Tyrann (Ödipus) vznikla v čase lockdownov,
a tak bola distribuovaná iba digitálne.
Hlavným princípom sa stala špeciálna projekcia,
vďaka ktorej vynikla kruhová scéna s rôznymi
prvkami – rituálnym stolom, náznakmi ropných
plošín (zmnožené boli vďaka premietaniu),
antickou sochou aj náboženským obrazom.
Divák, akoby zo stredu javiska, sledoval scény
snímané sférickou kamerou a za pomoci myši
a klávesnice si sám určoval, čomu chce venovať
pozornosť. „Upgrade“ klasiky od Alexandra
Eisenacha citoval poznatky súčasnej vedy, kritizoval
fosílne, energetické a odpadové politiky
aj nezodpovednosť lídrov.Tvorcovia sa zamerali
na paralelu medzi Oidipom neschopným prijať
pravdu o vlastnej zodpovednosti a západným
človekom, ktorý „zamoril“ svet a vôbec si to nevšimol.Poukazovali
na previazanosť javov, ktoré
má na svedomí niekdajšia mocenská politika
59
PetraTejnorová, Marta Ljubková a kol., Sme krajina:Príbeh ľudí, priehrady a času, DJGT Zvolen, 2023. FOTO VANDA MESIARIKOVÁ
60
Západu, dnes rozšírená na krajiny globálneho
severu a ich vzťah k Zemi a svetu.
Javiskový „chaos“ bol situovaný do nejasnej
historickej situácie.Členky a členovia ansámblu
mali oblečené eklektické kostýmy s mnohými
kultúrnymi, náboženskými aj politickými odkazmi.
Vykonávali len jednoduché herecké akcie, dominovali
skôr monológy a dialógy, interakcie s videoprojekciou,
príhovory divákovi aj predvádzanie
rituálov.Keďže sa divák na všetko díval z centra,
akoby sám bol jedným z hlavných aktérov.Avšak
tým najzásadnejším rozhodnutím bolo, že postavuTeiresia
stvárnila klimatologička – samotná
Boetiusová –, ktorá, rovnako ako prorok, tuší,
aká budúcnosť ľudstvo môže čakať.
bez manifestu, s vedcami, pre lepší svet Pre
naplnenie Raddatzom definovaných princípov
61
manifestu Divadla antropocénu paradoxne netreba
cestovať do Berlína.Možností, kam zájsť,
je viacero.Napríklad do Divadla Jozefa Gregora
Tajovského vo Zvolene.PetraTejnorová s Martou
Ljubkovou v sezóne 2022/2023 dokumentárne
spracovali príbeh obce Slatinka, ktorá mala
ustúpiť vodnému dielu.Neistota miestnych a ich
bezmocnosť voči politickým aj ekonomickým
rozhodnutiam, no i ekologickým organizáciám
je iba jedným ramenom pojednania o geologických,
ekologických, spoločenských, osobných
a iných peripetiách krajiny. Na javisku rezonujú
záznamy zo zasadaní, útržky z environmentálnych
analýz aj geomorfologická prednáška.
Nič nepodlieha ničomu – dokumentárny zámer
umeniu, umenie vede, veda režijnému zámeru,
herectvo scénografii.
Tejnorovej inscenáciu sa dalo vidieť aj na Medzinárodnom
festivale Divadelná Nitra na konci
septembra.Dramaturgicky sa tu prepojila s ďalšími
dielami. V hlavnom programe rezonovala
trilógia inscenácií o drancovaní prírody od Silke
Huysmanns a Hannesa Dereere. Belgické duo
využíva podobné princípy ako tie, ktoré opisuje
Raddatz. Ich rešerše vznikajú na základe
práce s vedeckými poznatkami a textami, vychádzajú
z priameho kontaktu s výskumníkmi.Práca
priamo v teréne, spoznanie oblasti a problému,
rozhovory s miestnymi obyvateľmi rôznymi expertmi
v problematikách je pre nich nemenej
dôležitá, rovnako ako „prerozprávanie“ nazbieraného
materiálu.V Mining stories (Banské príbehy)
o pretrhnutej hrádzi s ťažobným odpadom
v Brazílii sú dôležité nahrávky, ktoré priamo pred
divákmi spúšťa a vypína Huysmans. Jej mĺkva
až neutrálna prítomnosť na scéne v sebe nesie
určité napätie. Ako sa dozvedáme, autorka
a tiež performerka v zasiahnutých oblastiach
vyrastala, má tam rodinu, priateľov, známych,
je to aj jej „zem“. Racionálne uvažovanie o následkoch
a dôvodoch udalosti sa teda mieša
s emocionálnym apelom. Huysmans stojí pred
divákmi ako jedna z miestnych, jedna z obetí
a nositeľka zármutku.
V Pleasant Island (Príjemný ostrov) sa dvojica
zaoberala príbehom najmenšieho ostrovného
štátu na svete. Nauru poznačil boom ťažby guána.
Z malého, panenského, chudobného, ale
fungujúceho ostrova sa na chvíľu stal podnikateľský
raj.Obyvatelia bohatli, aspoň dokým bolo čo
ťažiť.Keď sa materiál minul, firmy odišli.Odvtedy
ostrov chradne, opúšťajú ho aj miestni a stáva
sa zberňou nepotrebných. Navyše, je ohrozený
stúpajúcou hladinou vody. Zber materiálu prebiehal
podobne ako v Banských príbehoch, no
jeho transformácia do inscenácie má inú formu.
Dvojica vytvorila špecifický záznam z vlastnej
cesty.Celú „road story“ z Nauru mlčky a sústredene
ovládajú zo svojich mobilov.Na projekciách
vidíme ich autorské aj prebraté videá, fotografie,
grafy a textové zamyslenia, počúvame výpovede
aj osobné svedectvá. Podobenstvo medzi regionálnou
katastrofou na Nauru a hroziacou
globálnou katastrofou na Zemi je zrejmé aj bez
špeciálnych upomienok.
pod jednou strechou? Integrácia prírodných
vied do umenia je na vzostupe. Svedčia o tom
aj posledné inscenácie divadla Rimini Protokoll,
ktoré sa odkláňajú od rýdzo sociálnych, politických
a geopolitických otázok a zameriavajú sa
na vzťah človeka a prírody (využívajúc expertov
z tejto oblasti).Výpovedný je aj letmý pohľad na
repertoár známych divadelných domov.Najčastejšie
však ostáva prepojenie v rovine jedného
diela.Dvojité vedenie v inštitúcii – vedkyňa/umelec,
tak ako to je v Divadle antropocénu, ostáva
výnimkou.Z tohto univerzitného experimentu sa
trend pravdepodobne nestane, ale určite stojí za
to ho sledovať. Prečo? Americký politik Al Gore
svoje poznatky o klimatickej zmene (ktoré v roku
2006 dostali filmovú podobu nazvanú An Inconvenient
Thruth / Nepríjemná pravda a boli na
začiatku dnešnej veľkej medializácie klimatickej
zmeny) sprvoti rozsieval pomocou performatívnej
prednášky. Na internete sú dnes už voľne
dostupné aj lecture performance Bruna Latoura
(vznikli v spolupráci s historičkou a režisérkou
Frédérique Aït-Touati). Ide o mimoriadne diela,
ktoré obratne „poľudšťujú“ komplikované a komplexné
tézy tohto sociológa a filozofa. Podobne
uvažovali aj spomínaní Rapley s Macmillanom
a tiež (omnoho apokalyptickejšie, depresívnejšie
a bezvýchodiskovo) matematik Stephen Emmot
v spolupráci s režisérkou Katie Mitchell (Ten Billion,
Royal Court Theatre, 2012 11
/).
redakce Barbora Etlíková a Martina Ulmanová
11
) poznámka redakce: O inscenaci psala v SADu
5/2012 Jana Wild (Máme vôbec ešte nádej?).
Silke Huysmans, Hans Dereere:Pleasant Island,
Campo, 2019. FOTO BEA BORGERS