Ľudovít Štúr: Slovanstvo a svet budúcnosti
Ak teda nie je možné ani jedno, ani druhé a Slovania sa nemôžu zorganizovať a rozvíjať ani vo
federatívnych štátoch, ani pod Rakúskom, zostáva potom už len tretia možnosť, totiž pripojenie
Slovanov k Rusku, a jedine tá je správna a má budúcnosť. Ruku na srdce, bratia, a odpovedzte:
nebolo to práve Rusko, ktoré v našej smutnej minulosti svietilo ako maják v hlbokej noci nášho
života? Nebolo to Rusko, ktoré oživilo naše nádeje, povzbudilo našu odvahu, vzkriesilo takmer
vyhasnutú chuť do života? Nebolo to Rusko, čo prišlo na pomoc jednotlivým kmeňom,
napríklad Srbom, ktorí sa pokúšali striasť neznesiteľné cudzie jarmo a v týchto dňoch viacerým
bratským kmeňom zápasiacim s Maďarmi, utláčateľmi nášho národa: neprišli Rusi, hoci aj v
podobe Rakúšanov, na pomoc Srbom, Chorvátom, Slovákom? Nie je to Rusko, ktoré svojím
mocným slovom výrazne prispelo k uznaniu a vnútornej samostatnosti Srbského kniežactva a
naďalej ochraňuje vďaka svojmu veľkému vplyvu iné zotročené bratské národy — Bulharov,
Srbov v Bosne, Hercegovine, Albánsku a inde, a uľahčuje im ich ťažký osud, ba vychádza im v
ústrety aj v iných veciach? Nie je to Rusko, čo svojím mocenským postojom núti našich
nepriateľov aspoň trochu šetriť naše životy? A úprimne sa priznajme: mali by naše národné
snaženia zmysel a význam pri tej nesmiernej antipatii cudzincov, ktorým sme už raz podľahli
a ktorí si chcú naďalej rozdeľovať svoju moc nad nami, bola by možná budúcnosť bez Ruska?
Nenapadli by znova Srbov Turci, aj keď sú už oslabení, a nevrhli by sa na nás Nemci spolu s
Maďarmi a Talianmi, nerozmliaždili by nás už vďaka svojej kvantitatívnej prevahe a mnohým
iným výhodám, ako sme ukázali v úvahe o predstave federatívnych štátov, nevydali by nás
napospas večnému otroctvu a pomalému umieraniu? Aj tam, kde sa Rusko aktívne
nezasadzovalo za slovanstvo, preukazovalo mu dôležité životné služby. Keď si teda naše
prebudenie našlo svoj oporný bod v Rusku, ktoré mu vo všetkom vždy vychádzalo a stále aj
vychádza v ústrety a keď sa s ním spája naša existencia, naše životné otázky, prečo by sme sa
mu mali vzpierať, prečo by sme sa mali proti nemu vo svojich slovách a činoch krátkozrako,
zaujate, nepríčetne a so zlosťou stavať? Ukázali sme, že všetky tie západné ideje sú tamojším
národom nanič a privádzajú ich na okraj priepasti: prečo teda máme vnášať do nášho sveta
túto skazu, prečo si máme byť nepriateľmi a zahodiť si tak možnosť nášho rozkvetu? Od Západu
sme sa naučili veľa, veľmi veľa, ale nemôžeme začať tým, čím sa sám privádza k úpadku, ale
tým, čím sa stal veľkým a mocným. Čo sa týka štátu, máme sa od Západu čo učiť prísnemu
podriaďovaniu štátnym záujmom prostredníctvom odstránenia samovôle a jednotlivých
neopodstatnených nárokov, bez toho, aby sme sa vzdali sami seba; môžme sa od neho naučiť,
ako vybudovať v štáte mnohé praktické ustanovizne, môžme si vziať za príklad jeho niekdajšiu
sebadisciplínu a mimoriadne veľa krásneho môžeme načerpať z vied; musíme sa ním nechať
voviesť do chrámu umenia, aby sme potom mohli dosiahnuť najvyšší cieľ ľudského života a
uplatnili a uskutočnili všeľudské ideály. Môžeme sa poučiť aj z jeho postupného úpadku. Toto
poučenie spočíva v tom, že sa musíme vyhnúť tomu, čo tento úpadok prináša. V čom je jeho
príčina, ukázali sme na inom mieste. Ak chceme vyslobodiť náš život z trosiek, ktorými je
zavalený, ak si ho chceme chrániť a rozvíjať, musíme byť predovšetkým Slovanmi. To je hlavná
podmienka nášho života; preto treba odložiť všetky separatistické tendencie, partikulárne
kmeňové záujmy, a to nie v prospech ostatných kmeňov, ale v prospech živého celku, ktorý
očakávame a v ktorom sa bude môcť uplatniť každý jednotlivec. Dosť bolo separatizmu a plaču
kvôli nemu, a hlavne dosť ho bolo u nás. Chceme vari vegetovať tak úboho ako Nemci? Ako je
zrejmé z tých niekoľkých náčrtov, pákou a vodcom chóru celej našej národnej rodiny je Rusko,
pripojme sa teda k nemu, pristúpme celkom v duchu nášho národa na vodcovstvo historicky
nám daného kmeňového staršinu.
Rusko aj tak už obsiahlo takmer šesť osmín nášho národa, ktorého celkový počet sa vyšplhal
na 80 miliónov. Spomedzi 79 miliónov Slovanov ich tu žije zhruba 54 miliónov. 6 miliónov
Slovanov v Srbskom kniežactve a v Turecku ochraňuje alebo priamo, alebo nad nimi drží
ochrannú ruku prostredníctvom svojej moci a neodolateľnému vplyvu. Na druhej strane sú
tieto kmene zas Rusku úprimne oddané čiastočne z vďačnosti, predovšetkým však vďaka ich
spoločnej gréckokatolíckej cirkvi, a zotročení Slovania v Turecku dívajú sa na Rusko ako na
svojho ochrancu a jediného Spasiteľa. Pred niekoľkými rokmi s hlbokým dojatím vítali tieto
kmene cárovho syna, veľkoknieža Konštantína na jeho ceste zo starého Carihradu; voz, na
ktorom sa viezol, sprevádzali po celú cestu v radostnom nadšení a stisk mu takmer celkom
zabránil v jazde. Srbi z Kniežactva, hoci sú vo svojom vnútri nezávislí, by s výnimkou
niekoľkých, ktorí sa vzdelávali v Paríži, nikdy nezdvihli svoje ozbrojené mocné ruky proti
Rusku. Miloš sa dopustil za čias svojho panovania okrem iného tej chyby, že sa držal Anglicka
a Francúzska a odvrátil sa od Ruska. Táto protinárodná politika spôsobila, že sa stal u svojho
národa neobľúbeným a podstatne prispel k svojmu pádu podporovanému aj Ruskom. —
Ostatní Slovania patria k Rakúsku a k Prusku, malý počet ich žije aj v Sasku. Počet rakúskych
Slovanov je čosi nad 16 miliónov a v Prusku ich žije viac než dva milióny. Čo sa týka rakúskych,
treba poznamenať, že neveľká časť sa ich hlási ku gréckokatolíckej cirkvi a ďalšia značná časť
síce pristúpila vďaka prechmatom a zavádzaniu rakúskej vlády na úniu s katolíckou cirkvou,
cíti však, že ju neodolateľne priťahuje cirkev ich otcov. Po krviprelievaní v Haliči priťahuje aj
tamojších Poliakov, napriek ich všeobecnej antipatii voči Rusku. Ostatní Slovania k nej
smerujú sčasti z nejasných pohnútok, sčasti z jasne rozpoznaných dôvodov, keďže po
najnovších sklamaniach pociťujú odpor voči Rakúsku. Pravoslávni Slovania sú okrem toho
roztrpčení z tajného pokusu rakúskej vlády pripojiť ich ku katolíckej cirkvi a sú ešte väčšmi
rozhorčení z toho, že vláda zadržala z Ruska zaslané drahocenné cirkevné relikvie, ktoré boli
určené pre Maďarmi spustošené srbské kostoly. Rakúsko sa takto rúti veľkou rýchlosťou do
záhuby. Pruskí Slovania — to sú Poliaci žijúci v Poznani a Sliezsku, niekoľko málo západných
Srbov v Lužici, a z nich sú najsilnejší poznaňskí Poliaci. Aj keď Poliaci pociťujú hlboký odpor
voči Rusku, nemožno však nepripomenúť, že počas najnovšieho tamojšieho povstania s nimi
zaobchádzali tvrdo Nemci a mnohých z nich mučili. Liberálny frankfurtský parlament sa
vyslovil za pripojenie Poznane k jednotnému, veľkému Nemecku. Nič nedosiahli spojenectvom
s cudzincami, len upadli ešte hlbšie a napokon môžu v spojenectve s Pruskom alebo
akomkoľvek inom zväzku s Nemeckom s istotou očakávať germanizáciu. Vďaka ich slovanskej
povahe však ich odpor k Nemcom ďaleko prevyšuje averziu voči Rusom. Ani Prusko nestojí
pevne na nohách, a ak si chce Poľsko vôbec zachrániť svoju národnosť, zostáva mu jediná cesta
spásy, totiž pripojiť sa k Rusku. Sliezski Poliaci nepociťujú k Rusku nevraživosť, nemajú na to
nijakú príčinu; po stáročia po nich šliapali cudzí a nebolo dôvodu dúfať, že sa Poľsko obnoví.
Pociťujú predovšetkým potrebu uniknúť čím skôr z nemeckého žalára, nech už je rakúsky alebo
pruský a vymeniť ho za bezpečný slovanský azyl. Volanie slovanských kmeňov po Rusku je teda
všeobecné, u jedných je záležitosťou vnútornej túžby srdca, u druhých vyplýva z nevyhnutnosti
pomerov a jeho cieľom je zachovanie života; kto by odolal tomuto vnútornému a naliehavému
hlasu? Jednotlivci sa môžu ukričať, no nič nedosiahnu a ak sa vzoprú, podľahnú nátlaku
okolností. Západné teórie tu nemajú zodpovedajúcu živnú pôdu, v ktorej by mohli zapustiť
korene, k ničomu napokon nevedú a nič nezmôžu. Nasledujte teda, bratia, tento hlas, povedie
vás správnou cestou k cieľu, aký sme ešte nikdy predtým nedosiahli.
Jediní Slovania, ktorí pociťujú k Rusku nevraživosť a keby sa im naskytla príležitosť, vystúpili
by proti nemu, sú Poliaci. No tiež už strácajú odvahu, keďže napokon ich úsilie nie je
korunované úspechom. Okrem toho Poliakov ohrozuje v ich národnosti cudzia nadvláda, všetci
cudzinci ich rad za radom klamali, keď im sľubovali pomoc, a samotní Poliaci vďaka svojmu
ľahkovážnemu a vždy neúspešnému konaniu a spolčovaniu sa s cudzincami stratili renomé a
náklonnosť bratských kmeňov. Z celých ich dejín je evidentné, že sa o niečo pokúšajú, niečo
tvoria, no nie sú schopní viesť slovanské kmene. Stručný prehľad to potvrdzuje: Po vymretí
rodu Piastov, medzi ktorými bolo niekoľko mocných kráľov, oslabila sa značne ríša rozdelením
medzi synov vládcov a na poľský trón sa dostali ešte stále mocní Jagielonci. Poslední panovníci
tohto rodu už neboli dostatočne silní na to, aby udržali na uzde rozpínavú a po samovláde
túžiacu šľachtu. Keď nakoniec vymrel aj tento rod a kráľa volili, nepoznala šľachta hraníc
panovačnosti, upierala každému novozvolenému kráľovi pred korunováciou stále viac práv a
keďže sa sama vyhlásila za národ, nazdávala sa, že si môže robiť, čo sa jej zapáči a že celá krajina
patrí len jej a má slúžiť jedine jej blahu. Dôsledkom toho bolo, že uvrhla národ bez ohľadu na
štátnu moc, ba dokonca s jej súhlasom, do najhlbšieho otroctva, napáchla západnými mravmi
a luxusom a úplne svojvoľne mu nanútila nevoľníctvo. Nebolo moci, ktorou by mohli králi
zakročiť a šľachtu skrotiť, pretože Poľsko sa nechalo zatlačiť od mora — to bol dôvod, prečo sa
nemohol rozvíjať obchod, priemysel, a teda ani meštiansky stav, ktorý by podporil kráľovskú
moc. Stále bezočivejšia šľachta už odložila všetky zábrany a rozumnosť a na základe zle
pochopeného princípu rovnosti ustanovila, že každý šľachtic musí súhlasiť s verejnými
uzneseniami, môže sa im vzoprieť jedine tak, že ich anuluje. Každý šľachtic považoval krajinu
za svoje vlastné hospodárstvo, šafáril v nej ako sa mu páčilo, do módy prišli takzvané zájazdy,
ktoré nemali konca-kraja, obetavosť a chuť bojovať sa utopili v luxuse a pôžitku, slobodní
kozáci, z ktorých tiež chceli urobiť nevoľníkov šľachty a vydať ich napospas židom, sa vzbúrili,
odtrhli sa napokon od Poľska a požiadali o ochranu Rusko. Zatiaľ čo národ vzdychal pod
bremenom, susedia Poľska upevnili svoje monarchie — konkrétne Rusko, kde mal národ
dostatok sily podriadiť sa jednotnej štátnej moci. Poľský štát bol otrasený a zo všetkých strán
prehnitý. Nebolo ťažké nájsť si zámienku a zamiešať sa do jeho záležitostí, ešte ľahšie bolo
poraziť a rozdeliť si otrasený štát, kde nemal kráľ nijakú moc a nikto nepočúval jeho rozkazy,
kde zabudla rozhýčkaná šľachta bojovať a bolo jednoduché si ju získať a kde v hlbokej biede
vzdychal národ. Kto teda nesie vinu na delení Poľska? Sami Poliaci! Taký národ, ktorý nechá
upadnúť svoj štát, nemôže byť povolaný budovať nové štáty, nehovoriac o tom, že nemôže byť
povolaný k tomu, aby viedol a organizoval iné národy. Ako hovoria Slovania, veľmi slabo by
sme sa zaodeli, keby sme sa zverili do rúk Poliakom a verili v ich hegemóniu. Ako by mohli
pomôcť iným, keď nie sú v stave pomôcť si sami, hoci by to potrebovali? Opätovné pokusy
zjednotiť krajinu po jej rozdelení stroskotali väčšinou vďaka nejednotnosti Poliakov, v
niektorých prípadoch išlo dokonca o nezmyselné experimenty a politické spolky založené
Poliakmi v zahraničí, ktoré mali pripraviť renesanciu poľského štátu — nech ich už bolo
koľkokoľvek, a nebolo ich málo — zanikli vďaka zlému poľskému duchu, svojvoľnosti a z toho
vyplývajúcich rozkolov. Voľba prostriedkov, vstúpenie do cudzích služieb, spolčovanie sa s
cudzincami, ktorých chceli využiť na znovuvytvorenie svojho štátu, nesvedčia veľmi pozitívne
o ich súdnosti. Veľa očakávali od Napoleona, ktorý ich tiež využíval a nazdával sa, že sa
uspokoja s fliačikom Poľska. Keď neskôr pochopil ich povahu, celkom ich vylúčil zo svojich
politických kombinácií. O tom, aký mal na nich názor, svedčí jeden z jeho výrokov o Poliakoch,
v ktorom trafil klinec po hlavičke: „D’ailleurs les Polonais m’ont paru peu propres à remplir
mes vues. C’est un peuple passioné et léger. Tout se fait chez eux par fantaisie et rien par
système. Leur enthusiasme est violent, mais ils ne savent ni le régler ni le prepétuer. Cette
nation porte sa ruine dans son caractère“. Poliaci obracali pohľady aj smerom k Nemecku,
pomáhali zakladať tajné spolky Arminia a Germania a dokonca s Nemcami uzavreli priateľstvo
a naposledy očakávali spásu od nemeckých liberálov; keď však títo liberáli zasadli v chráme
svätého Pavla, nemali na práci nič súrnejšieho, ako pripojenie Poznane k jednotnému a
veľkému Nemecku! Pri varšavskom povstaní sa nedočkali očakávanej a sľúbenej pomoci
Francúzov, a dnes ich využívajú Maďari, do ktorých vkladali nové nádeje a ktorí vybojovali
väčšinu víťazstiev vďaka ich chrabrosti a vojenskému talentu, no v hĺbke duše ich považovali
za ľahkomyseľných, oklamali ich, zle s nimi zaobchádzali a nakoniec sa rozišli v zlom. Poliaci
bojovali na všetkých európskych barikádach, no neprinieslo im to ani slávu, ani úžitok. Nevedia
vari Poliaci, že nie je možné životnú silu a slobodu čerpať z iných, poučia sa konečne z týchto
krutých sklamaní a pustia sa cestou, ktorá nám je všetkým daná? Už všade sa pokúšali o šťastie
(v súčasnosti sa oň možno ešte pokúsia v Turecku), no bezúspešne. Spolčovali sa s každým, a
len svojim najbližším, bratským kmeňom sa obrátili chrbtom, no pritom ich podobne ako
všetkých ostatných čaká spása len vo všeslovanskom živote! Večná škoda, bratia, že takto
zahadzujete svoj talent, že takto zbytočne plytváte svojou odvahou! Zaslúžili by ste si lepší údel!
Sťažujete sa na tvrdosť Rusov, ale spomeňte si na to, že ste to boli kedysi práve vy, kto Rusom
spôsobil toľko zla! Nechceli ste ich v čase svojho spojenectva s kozákmi uvrhnúť do otroctva,
nechceli ste ich vydať do špinavých židovských rúk? A čo ste robili v západných ruských
provinciách, keď ste ich ovládli? Koľko zla ste napáchali pre brest-litovskú úniu s katolíckou
cirkvou? Nepremenili ste pravoslávne kostoly na konské stajne pre vašich šľachticov, alebo ste
ich nedali do prenájmu židom, a nebol chudák pravoslávny diakon zakaždým, keď chcel slúžiť
omšu, nútený pýtať si za vysoký poplatok od žida kľúče od kostola? A neboli tí, ktorí sa vzpierali
únii, strašným spôsobom mučení? Za každé bezprávie je odplata, hoci aj z rúk brata. S
prísnosťou Rusov sa musíte zmieriť najmä preto, lebo využívate každú príležitosť, aby ste im
nejako uškodili. Spomenuli sme povstania, cudzie spolky, ktoré sú v konečnom dôsledku
nasmerované proti Rusku, boje na európskych barikádach — kto však rozširoval medzi
ostatnými vo svete tie najhrubšie, najnehanebnejšie nepravdy o Rusoch? Váš nekonečný boj s
Rusmi bol vo svojej podstate bojom o hegemóniu nad slovanstvom. Malo sa rozhodnúť, kto z
vás dvoch je schopnejší a povolanejší — no ste to vy, kto v týchto bojoch ťahal za kratší koniec,
a tak ste sa dostali pod ruskú nadvládu. Krásne a pravdivo povedal skvelý Puškin o ruskopoľskom
boji v básni proti ohováračom Ruska:
Eto spor Slavian meždu soboju,
Domašnyj, staryj spor juž vzviešennyj sudboju…
Uže davno meždu soboju
Vraždujut eti plemena,
Neraz klonilas pod grozoju,
To ich, to naša storona.
Kto ustojit v neravnom sporie,
Kyčlivyj Ľach iľ vernyj Ros,
Slavijanskyje ruči soljutsja v ruskom morie,
Orol izsiaknet, vot vopros?
Podľa nášho názoru je pre slovanskú rodinu národov a jej ťažký tisícročný osud len šťastím, že
sa boj skončil takýmto spôsobom, pretože čo by nasledovalo po víťazstve Poliakov? Rusko by
bolo vytlačené z európskej scény; Poliaci by napokon svoju prevahu vzhľadom na vnútornú
slabosť a roztrieštenosť nepotvrdili, skôr či neskôr by podľahli veľkému náporu cudzincov a
tým by bol spečatený aj osud všetkých tých kmeňov, ktoré ležia viac západne a nesú cudzie
jarmo. Rusko zvíťazilo nielen nad vami, ale nad celou Európou, vo všetkom sa potvrdilo jej
poslanie a jej zázračná sila, dostalo sa hlboko do Európy a obklopujú ho všetky naše kmene,
ktoré tak potrebujú pomoc. Chcete v tomto všetkom poprieť vôľu prozreteľnosti, chcete
prekliať tieto ranné zore na našom nebi, svitanie nášho dňa? Všetok váš odpor, všetky vaše
snahy a hnev proti Rusku sa zlomia na jeho železnej sile, jeho šťastí a na poslaní slovanstva. Ak
napriek tomu neprídete k rozumu a budete sa vzpierať a brzdiť spoločný život našej rodiny
národov, potom nebudeme môcť dosiahnuť náš cieľ spolu s vami, ale bez vás a proti vám!
Česi sa v najnovších časoch tiež k Rusku nesprávali veľmi bratsky, a čo je skutočne
poľutovaniahodné, do ich kníh sa dokonca vkradla okrem iného nenávisť. V časoch obrodenia
českého národného ducha, v dobe Nejedlého, Puchmajera, Rautenkranza, Sedláčka,
Hněvkovského a ctihodného Jungmanna hovorilo sa v týchto kruhoch o Rusku vždy s bázňou
a často sa k nemu túžobne upierali pohľady. Keď však niektorí mladší literárni diletanti
vymysleli teóriu slovanských federatívnych štátov, a keď nakoniec niektorí nafúkaní páni
ovplyvnení aristokratizmom prišli s rozporuplným projektom slovanského Rakúska, naplnili
sa časopisy zlomyseľnými invektívami proti Rusku, ktoré si dovoľovali predovšetkým mladší
nemeckí Slovania z Rakúska. V Nemecku sa spustila spŕška nadávok na centrálnu moc
Slovanov, na nenávidené Rusko a v Čechách si tiež považovali v záujme Rakúska za povinnosť
pridať sa. Okrem toho si boli istí, že za takúto horlivú službu ich pochváli rakúska vláda. V
niektorých hlavách dokonca strašilo spojenectvo s Nemeckom v prospech českej národnosti,
ktorá sa cítila ohrozená Ruskom. Najnovšie udalosti zavreli týmto hlupákom ústa a my sme
presvedčení, že takéto biedne názory čoskoro uvoľnia miesto úplne inému pohľadu, pretože
český národ je rozumný a v hĺbke srdca rozhodne s Ruskom sympatizuje. Tým skôr, čím menej
sú v súčasnosti po rakúskej drezúre a v dnešných prozaických životných pomeroch príťažliví
pre Čechov ostatní Slovania. — Literatúra sa tu síce usilovne pestuje, ale v duchovných vedách,
vo filozofii, v histórii a inde sa nenájde nič pozoruhodného, okrem Palackého Českých dejín, a
v umení a poézii sa nemôžu s výnimkou Máchu pochváliť Česi nijakým tvorivým duchom. Vývin
technických vied sa teší väčšiemu úspechu; idolom je majetok, po ktorom národ túži a keďže
ho mnohí nemôžu dosiahnuť vo svojej vlasti, narastá emigrácia. Všetko toto neveľmi prispieva
k tomu, aby mohli Česi vplývať na ostatných Slovanov. Priestor ich pôsobnosti je príliš malý,
ich krajina je vtesnaná do úzkych hraníc, no požiadavky ducha sú veľké a ďalekosiahle. Česi sa
musia pripojiť k veľkému celku, lebo v izolácii sa nemôžu udržať a ani v nej nič veľké nevytvoria.
Po tom, ako Rakúšania oklamali a Česi spracovali takzvaných Ilýrov, čiže katolíckych
Chorvátov, ozvali sa títo niekoľkokrát proti Rusom v podplatených Gajových novinách, no toto
škriekanie tiež už utíchlo. Chorváti, ktorí sú síce pomalí, zato však nie krotkí, zapália sa pre
slovanskú ideu a budú sa ňou riadiť, akonáhle dospejú k správnemu poznaniu.
Ako sme už povedali, Slovanov neodolateľne priťahuje Rusko. No táto sympatia má aj inú
príčinu. Rusi sú spomedzi Slovanov jediní, ktorí si zachovali svoju samostatnosť a tým
zachránili česť slovanského mena. Všetci Slovania, písal cestovateľ Kohl v Augsburger
Allgemeine Zeitung, podľahli Nemcom, keď sa s nimi dostali do kontaktu, a na ich troskách
rozkvitol mocný nemecký dub, pod ktorým teraz spočívajú; chýbal jediný deň a bol by koniec
slovanskému svetu, no tento jeden deň rozhodol o všetkom — bol to deň bitky pri Poltave! Peter
Veľký vybojoval so svojimi Rusmi túto pre Slovanov naveky pamätnú bitku, keď sa už zdalo, že
si víťazstvo odnesú Švédi. Aj Rusko malo svoje búrlivé, zlé dni; raz pri Kalke podľahlo
Mongolom a potom pod nimi trpelo dvesto rokov, no aj v tomto prípade sa pozbieralo a v
priebehu času sa s odvahou a nevídalou silou rozvinulo. Švédi, spriahnutí s Poliakmi a s
Turkami striehli na jeho samostatnosť, ale Rusko jedných porazilo a za trest im odňalo veľký
kus územia, druhých začlenilo do svojho štátu a cudzím prenechalo len zvyšky ich krajiny,
tretích skrotilo a dalo im príučku, keď im zabralo veľkú časť krajiny. Naposledy sa celá Európa
valila k jeho hraniciam pod vedením veľkého vojenského génia, ale kolosálna moc dokázala
zlomiť aj jej silu a na jeho poliach zapadla Napoleonova hviezda. Teraz pred nami stojí Rusko
v celej svojej nádhere a moci a pritom s mladistvou sviežosťou. Prvým, či prvoradým štátom
bude najskôr Rusko, pretože aký štát okrem Ruska disponuje takou nesmiernou silou a takými
prostriedkami? Národ tvorí v Rusku s cárom jednotu — v tom spočíva hlavná sila krajiny. Jeho
šľachta je obetavá aj bez politických slobôd, čo môžeme vidieť na príklade obrovského
množstva peňazí, ktoré dala na verejné ustanovizne už za cisára Mikuláša; v mestách žijú
vlastenecky zmýšľajúci obyvatelia — v čase napadnutia Ruska Francúzmi dali ľudia tohto stavu
k dispozícii cárovi Alexandrovi polovicu, ba aj tri štvrtiny svojho majetku. Stav učencov je tu
usilovný a otvára Rusku veľké perspektívy; duchovenstvo je zbožné a je zapálené za
náboženstvo svojej krajiny. Ľud je dobrý a pritom silný, poslušný a obetavý, nadaný a má silnú
náturu. Ruská krajina je obrovská, má 375 000 štvorcových míľ, takže by sa do nej zmestilo
deväťkrát Turecko, 28-krát Škandinávia, 29-krát Rakúsko, 30-krát Nemecko, 36-krát
Francúzsko atakďalej. Rozprestiera sa od severovýchodného konca Ázie, osamotenej Kamčatky
až k vysokému severu Ameriky, od severu Európy takmer až ku Karpatám, k Dunaju, Čiernemu
moru a dolu až k Araratu. Počet obyvateľov vystúpil až na 63 miliónov, pričom väčšinu tvoria
Veľkorusi a Malorusi. Na jednu štvorcovú míľu tu pripadá v priemere 165 obyvateľov — v
európskej časti Ruska 605, v Ázii len 48 duší. Nesvedčí to práve najlepšie o pomernej sile
Ruska, no dobre sa osvedčilo najmä jeho ďalšie rozšírenie a posilnenie, ako aj ochrana pred
pauperizáciou. Na tomto území sa zaoberá 79/100 obyvateľstva obrábaním pôdy, čím sa
národné hospodárstvo dostalo na najistejší základ; v stredných pásmach má Rusko skutočné
obilnice, stepy sú mimoriadne vhodné ako pastviny pre chov dobytka, nekonečné lesy
poskytujú dostatok, ba až prebytok dreva, aj na stavbu lodí, a vnútro zeme, hlavne v ázijských
častiach je požehnané bohatstvom minerálov, zlatom, platinou, striebrom a okrem toho aj
železom, ktorého sa ročne vyrábajú tri milióny centov, a ročný výťažok zlata tu predstavuje 12
250 funtov. Najmä za vlády cára Mikuláša každoročne vzrastá priemyselná výroba, a ako sme
už ukázali, obchod má cesty otvorené na všetky svetové strany a rozmáha sa každým rokom. V
rokoch 1824 — 1833 predstavoval dovoz v priemere 90 miliónov, naproti tomu vývoz 106
miliónov zlatých. Aj keď kultúrne pomery nedosiahli úroveň ostatných európskych štátov,
vláda pozorne sleduje rozvoj výučby a pravoslávne Rusko sa neuzatvorilo tak apriórne pred
vedami, ako prísne katolícke krajiny. Vedecké diela, vynikajúco redigované časopisy v každej
oblasti, ako napríklad Moskovitianin, učenci a básnici, ktorými sa Rusko môže chváliť —
Karamzin, Deržavin, Puškin a Gogoľ, Ševirev — boli by pýchou každého národa. Štátna moc sa
nachádza v zdravom pomere k celkovej sile, štát vlastní rozsiahle majetky, jeho vojsko má v
časoch mieru viac než 700 000 mužov, iní hovoria o milióne. Ruská flotila pozostávala z 36
vojnových lodí, 32 fregát, 27 korvet a bríg, 82 malých lodí, 25 plávajúcich batérií a 128 delových
člnov s približne 6 000 kanónmi a s dostatočným počtom námorníkov a námorných vojakov.
Správa financií je dobre organizovaná; príjmy ďaleko prevyšujú výdavky, štátny dlh je pomerne
bezvýznamný a jeho úver je vysoký. Zahraničný vplyv Ruska, krajiny opierajúcej sa o takúto
moc, slúži iným štátom za vzor, všeobecne má v európskych záležitostiach veľmi veľkú váhu a
možno naň usúdiť už z toho, že ruskej diplomacii sa v Európe celkovo pripisuje veľká obratnosť
a takmer zázračná sila, ktorá nezasahuje všade tam, kde vetrí ruský vplyv. No ruská diplomacia
je aj šikovná, vypočítavá, vie sa ovládať a je znalá pomerov, a takouto nedisponuje nijaký iný
slovanský kmeň, hoci nie všetky úspechy Ruska možno pripísať len jeho diplomacii.
Moc, ktorá má nevyčerpateľné žriedla, vládne jednotnému, obetavému, mladistvému a
silnému národu, vytvorila nesmierne diela a mnohých podriadila svojmu vplyvu, je hlavným
pôvodcom spomínaných úspechov. Všetko pracuje v jej prospech, jej priatelia aj nepriatelia,
vojna a revolúcie rovnako ako ustálené pomery, Schwarzenberg a Bach, Manteuffel a Radowitz,
podobne aj Kossuth a Szemere, Herwegh a Ruge, Turci aj Gréci, Nemci aj Slovania. Alebo je to
inak? Nezahnalo vari Rusko Európu vedenú Napoleonom, nezlomilo jeho panstvo, nepomohlo
nevládnym národom oslobodiť sa, nemalo vari preto na Viedenskom kongrese najdôležitejšie
slovo? Nežije vari Rakúsko z milosti Ruska, a smie sa vari Prusko vymaniť spod jeho vplyvu?
Nerozhodlo vari nedávno o nemeckých záležitostiach, a či Turecko neživorí len s jeho
súhlasom? Vedomie veľkosti a sily Ruska sa prejavuje u Rusov takto: „Liš Ruskij iz okov
probilsja, Svoboden, vesel, gord, moguč, V nem duch Slavjanskij vozrodilsja I on brosajet
grom iz tuč! Pred nim narody nie sklonilis, Mongol, Tatarin, Pers, Arab, Francuz i Nemec
osramilis I Ottoman poslušnyj rab.“
A aký zaujalo Rusko hrozivý postoj, ktorý správne odhadol už Napoleon! Jednu ruku si ovinulo
okolo Ázie, druhú vystiera smerom k Amerike, v strede sa v neprístupnej pozícii obrátilo proti
Európe, chrbát má voľný a vpredu je zhnité Rakúsko a turecká zdochlina! Do veľkolepého
obrazu tu splynulo veľké s malým, roztrúsenosť s jednotou, najodľahlejšie končiny, kresťanstvo
s pohanstvom a islamom, zázračné veci s bežnými, rozprávka so skutočnosťou. Tento obraz žije
v duši každého Rusa. Sto rôznych národov sa pripája k veľkému kmeňu Rusov, sto kmeňov
dostáva impulz jednotnej vôle, šamani nažívajú popri dervišoch, vedľa byzantínskych kupol sa
týčia minarety, Ľadové more sa spája so slávnym Pontom, Kamčatka s Vilijou, starodávna
Kolchida nadväzuje na Balt, hora, na ktorej podľa starovekej legendy stála kolíska ľudstva,
hľadí na seba v modrom Done, horúčava na Kryme sa tu snúbi s polročnými polárnymi nocami,
Ázia s Európou, Východ so Západom, ráno s večerom, a v tejto ríši nikdy nezapadá slnko! Akú
prácu ponúka umu, tvorivej sile, ako neodolateľne viaže toto všetko fantáziu. Nie nadarmo
zostal ticho a bez pohybu Napoleon na chvíľku stáť pri prvom pohľade na Moskvu, na tento
nádherný, miniatúrny obraz Ruska. Bol uchvátený jeho nádherou a majestátnosťou!
Napriek tomu, že táto moc dosiahla takúto výšku, nie ona má byť pre Slovanov hlavným
dôvodom ich pripojenia sa k Rusku. Hlavný dôvod spočíva najmä v tvorivej sile ruského národa
a v schopnosti udržať všetko, čo vytvoril. Okrem toho, že v ruskom charaktere, v jeho občinnom
systéme je najlepšie uchovaný duch slovanstva, v jeho mravoch sa snúbi sila so skromnosťou a
dobromyseľnosťou, vyhol sa ruský národ najväčšiemu nedostatku slovanskej štátotvornosti a
dokázal utvoriť silný jednotný štát. Len v tomto štáte nájde slovanský život základňu svojho
vývoja, len tvorivá a uchovávajúca ruská sila dokáže z trosiek vzkriesiť našu národnosť. Ruský
charakter je veľmi príťažlivý pre všetky naše kmene, ktoré sa celkom neodcudzili svojej povahe.
— Keď zvážime, ako sa začal rozvíjať ruský štát, ako postupne, krok za krokom rástol, popri
všetkom pokroku však vždy dokázal byť mierny, nikdy nepodľahol nájazdom, nikdy nestratil
to, čo raz získal alebo si vybojoval, musí nás táto sila a dôslednosť mimovoľne oduševniť.
Prednosti slovanských obyčajov sme doložili väčšinou príkladmi z ruského života a ruských
dejín, a to z prostého dôvodu: tento národ je verným obrazom našej duše a vo veľkých dejinách
mal najviac príležitostí odhaliť svoje vnútro. Takémuto hegemónovi sa môžu slovanské kmene
zveriť bez obáv, pretože ten, kto je mocný a nebráni pokojnému nažívaniu a rozvoju cudzích
národov, privíta svoje stratené bratské kmene v jednom štáte a bude sa k nim aj bratsky
správať.
Cudzinci stále tvrdia, že Rusko si neudrží svoju veľkosť a musí sa rozpadnúť: rozpadnúť je
strašné slovo, no je rozpad možný? To, čo si želáme, zároveň aj dúfame, že sa splní. O rozpade
však nemôže byť — chvalabohu — v prípade Ruska ani reči. Neopiera sa predsa ruský štát o
jednotný národ a nie je už samotný veľkoruský kmeň, ktorý tvorí jadro štátu, dostatočne silný
na to, aby si pripútal všetkých ostatných? A či nie je Rusko spojené jednou cirkvou? Nenosí vari
každý Rus hlboko v svojom srdci jednotu a veľkosť svojej vlasti, ktoré nemožno oddeliť od jeho
bytosti a ktoré sú totožné s jeho existenciou? Otriasli vari jednotou ruskej vlasti nejako
vnútorné nepokoje, ktoré sa tu objavili v nepatrnom počte, zanechali tu nejaké hlbšie stopy?
Toto vedomie jednoty je tak hlboko zakorenené v ruskom národe, že aj ruskí sprisahanci —
Pestel, Muraviev a iní — čo boli dohodnutí s Poliakmi, nechceli odstúpiť kus poľského územia
a obyčajný ruský ľud verí, že jeho vlasť nemá konca-kraja. Keby sa niekto pokúsil rozdeliť tento
jednotný celok a uviedol by do súzvuku silu a obetavosť ruského národa, môže si byť dopredu
istý dôsledkami. Nijaká vnútorná, ani vonkajšia búrka neodtrhla ani len kúsok ruskej krajiny a
sila ruského národa neustále narastá. Prečo majú Rusi tak radi veľké činy, a prečo je všetko, čo
dosiahnu, také veľkolepé? Z nijakého iného dôvodu ako preto, že tieto diela svedčia o ich sile a
pripomínajú im obraz ich domoviny.
Slovania sa zas sťažujú na to, že ruská vláda nie je naklonená pokroku. V tomto výroku
oddeľujú vládu od ľudu a tvária sa pritom, že sa zastávajú ľudu; nevážia si vládu, sú nespokojní
s tým, že sa Rusko neustále spolčuje s cudzími mocnosťami a preto nevznikajú konflikty, ktoré
by mohli priniesť Slovanom oslobodenie. Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že tieto žaloby sú
opodstatnené, no pri bližšom prizretí sa strácajú na serióznosti.
Ruská vláda podporuje pokrok vo všetkých oblastiach a všetkými prostriedkami: vo vede, v
priemysle, v sociálnej oblasti a vynakladá na to všemožné úsilie. Jestvuje v dejinách podobný
príklad, že by nejaká krajina prekonala surové pomery za taký krátky čas a dostala sa tak
ďaleko? Nepodporuje vari, ako sme už spomenuli predtým, ruská vláda oslobodenie ľudu od
nedôstojného poddanstva? A nedrží hádam všetko sama vo svojich rukách, nenechá vari najprv
každé úspešné dielo dozrieť? Kedy bolo zrušené poddanstvo v iných európskych krajinách, a
nemali tieto krajiny bližšie k humanistickému vzdelaniu, nenamýšľali si, že sú osvietené, zatiaľ
čo u nich ešte stále existovalo poddanstvo? Čo sa týka výuky, je ruský štát mimoriadne činný a
agilný; každým rokom citeľne pribúdajú ľudové školy a učebné ústavy všetkých druhov. To, že
sa na výuke nemôžu podieľať všetci rovnako, je kliatbou poddanstva, ktoré sa však v Rusku už
nebude môcť dlho udržať. Vznikajú vedecké spoločnosti, Štatistická, Zemepisná, Archeologická
spoločnosť a vláda ich v liberálnom duchu podporuje. Z toho, čo sa deje v Rusku celkovo vidno,
že si tu národ pripravuje materiál na veľké dielo, ktoré prinesie najbližšia budúcnosť. Literárne
a vedecké časopisy píšu o odborných otázkach oveľa slobodnejšie, ako sa to mohlo svojho času
v Rakúsku za Metternicha a my dodajme, ako sa môže dnes. Čo sa týka priemyslu, predbehol
ruský pokrok všetky očakávania; majstri v priemysle, Angličania, to veľmi dobre vedia.
Predovšetkým treba zvážiť, že samotná myšlienka pokroku vyžaduje veľa času, pokým sa
dostane a presadí na takom veľkom území, aké tvorí ruský štát. Veľké veci rastú a dozrievajú
pomaly, no tie, ktoré rastú a kvitnú rýchlo, tie aj rýchlo pominú. Maďari si pestovali plody
európskej vzdelanosti ako v skleníku, no znalci vedia, akej boli kvality a svet vidí, čo boli
Maďarom platné. Ruská vláda nevpúšťa do štátu mnohé západné produkty a ľudu sú aj
odporné — aj ľud, aj vláda na to majú plné právo.
Ako sme ukázali, oddeľovať ľud od vlády je z viacerých dôvodov nezmyselné. No Západ robil
rozdiel medzi ľudom a vládou, a nie neprávom. Francúzom sa tento rozdiel podarilo presadiť v
praxi, aj keď dostali nakoniec namiesto vyhnaných Bourbonov Ľudovíta Filipa a na jeho miesto
potom Ľudovíta Napoleona. Každá vláda zodpovedá situácii, zmýšľaniu, potrebám, stupňu
vývoja a mravnosti samotného ľudu; západné národy na to takmer vždy zabúdajú. Nielen vlády
sú zlé, ale aj ľud je často skazený, a vlády len odrážajú jeho kvality. Prečo je anglická, a dokonca
aj pruská vláda úprimnejšia ako iné západné vlády? Nie je dôvodom sám ľud? Vlády možno
najmenej oddeliť od ľudu u Slovanov, sčasti kvôli úplne inej mravnej úrovni, aká je na Západe,
sčasti preto, lebo by takto na ľud padlo nečakané nešťastie. Pokiaľ to myslí vláda s veľkým
štátnym celkom dobre, hoci je prísna, alebo dokonca aj tvrdá, ľud jej verí, podriaďuje sa jej a
poslúcha ju a naopak, vláda sa pokúša — pokým jej to ľud dovolí — viesť ho čo najlepšie. Dôvera
vzbudzuje dôveru, nedôvera je príčinou vzájomnej nenávisti a prenasledovania. Ak sa raz
pretrhlo spojivo medzi vládou a ľudom, pokúša sa vláda ľud utláčať a naopak, ľud škodí vláde.
Slovania, uchovajte si svoju jednotu, je vaším klenotom, a len s ňou budú prekvitať vaše štáty.
Ruský národ má dosť dôvodov na to, aby svojim vládcom dôveroval — neusilovali sa vari všetci
o to najlepšie, nebol vari každý z nich nielen nominálnym, ale aj skutočným zveľaďovateľom
ríše? V duši Pavla bol zmätok, no tento muž bol schopný vznešeného oduševnenia a
veľkorysých plánov; Alexander chcel pre svoj ľud dosiahnuť to najlepšie a to, čo vykonal, treba
si v každom ohľade ceniť; Mikuláš, prísny a dôsledný muž, veľmi dobre rozumel štátu a chápal
jeho veľkosť. V čase francúzskeho vpádu cár Alexander vyhlásil, že sa radšej stane mníchom,
než aby podpísal pre Rusko potupný mier a gosudar Mikuláš by išiel s radosťou v ústrety smrti,
keby išlo o jeho ríšu a vlasť. Aj vy, Romanovci, na ktorých Západ toľko nadáva a ktorých
ohovára a nenávidí, pretože ste panovníkmi Slovanov a slovanského štátu, nádej všetkých
slovanských kmeňov, by ste si zaslúžili inú odmenu. Vykonali ste veľké veci, ale čaká vás ešte
väčšie dielo: dokončíte ho? Slovanský svet pozorne počúval rozprávky o cárovičoch. — Aj k
vám, Obrenovičovci, má slovanský svet dôveru: zo srbského trónu vás zosadili nespravodlivo a
na popud nášho zlého ducha! Vy, ktorí ste viedli srbský národ v najväčšom nebezpečenstve a
nikdy ste neopustili túto nešťastnú krajinu! A o tebe, Peter Perovič, vladyka čiernohorský,
vládca hôr a hrdina, platí to isté.
Videli sme dôvody, prečo uzatvára ruská vláda politické spojenectvá s cudzími mocnosťami —
aby totiž zadržala západné revolúcie, aby prekazila ich šírenie. No v našej duši sa kvôli tomu
vynárajú pochybnosti. Nevidíme, pravda, do tajomstiev kabinetu, no v čase, keď boli ruskí cári
v Európe zvyknutí vystupovať smelo a voľne, považovali ich všetky západné národy za slobodné
osobnosti a mali ich v úcte. Zdá sa nám, že odkedy začali uzatvárať takéto neprirodzené
spojenectvá, akoby sa z nich tieto vlastnosti trochu vytratili. Myslíme si, že Rusko má iné
poslanie, ako byť na stráži pre tých, ktorí sa nevládzu udržať a sú skazení. Na druhej strane sa
nám zdá, že tieto aliancie nedobre vplývajú na samotných cárov, pretože sa tým neustále
približujú k cudzím regentom, ktorí sami majú nedobrý vzťah k svojim národom. Hoci bol cár
Alexander pôvodcom Svätej aliancie a táto aliancia ako taká obsahovala dobrú ideu, nedobre
na neho podľa nášho názoru vplývala. Bolo by veľkou chybou, keby si cári brali za vzor
západných vládcov, pretože spolu so svojím národom kráčajú inou cestou ako západné národy
a bolo by zlé, keby sa umelo vytvárali konflikty. Nech sa napriek tomu Slovania neobávajú, že
nakoniec nepríde ku kolíziám medzi Ruskom a cudzími mocnosťami, ktorým sú podriadené a
že sa neoslobodia. Nesmierna ruská sila sa tisne vpred, nemožno ju zastaviť, neustále sa musí
obzerať dookola — hľadá si nové miesta pôsobnosti. V Rusku sa rýchlo prebúdza slovanské
vedomie, zmocňuje sa krajiny čím ďalej tým viac, a to už je dôvod, prečo slovanské kmene
nebudú môcť dlho zostať v porobe a poníženosti. Štáty, ktoré ležia hlbšie v Európe a ďaleko od
Ruska (hlavne zhnité Turecko a Rakúsko), sú neudržateľné, sami od seba sa rozpadnú a Rusi
tam budú musieť zasiahnuť v záujme svojej vlastnej bezpečnosti. Vysoko vzlietne ich orol,
ďaleko zaletí ponad náš svet, a bratia rozpoznajú orla severu. Oprieť sa o slovanské kmene,
oprieť sa o celé slovanstvo — to je podľa nášho názoru jediná prirodzená a Rusku primeraná
politika. Keď sa raz slovanské kmene, ktoré zatiaľ stoja mimo ruského štátu, s ním spoja do
jedného celku, Rusko im bohato nahradí cudzích spojencov. Buďte teda trpezliví, Slovania,
nadíde náš deň, na juhovýchode sa začne brieždiť. Kto bude môcť úspešne bojovať proti našim
zjednoteným silám, kto bude chcieť odoprieť nám právo na život? Je čas, najvyšší čas, aby si
Rusko uvedomilo svoje poslanie a aby si pripomenulo slovanskú myšlienku, pretože dlhšie
váhanie by mohlo mať podľa nášho názoru nedobré následky.
Aby sa však mohlo Rusko pripojením ostatných Slovanov rozšíriť, aby slovanstvo ožilo a stalo
sa skutočnosťou, musí sa zorganizovať tak, ako to vyžaduje duch slovanstva, súčasná
vzdelanosť a svetová situácia. Z našich úvah vyplývajú nasledovné závery:
V staroveku sa zem stávala majetkom našich stále sa presúvajúcich kmeňov, ktoré ju obrábali
a bránili, nebola korisťou, preto ju nikto nemohol nikomu ani ďalej darovať, a preto sa závislosť
a nevoľníctvo akéhokoľvek druhu dodnes považuje za ťažkú krivdu spôsobovanú nášmu
národu, zločin proti duchu nášho národa; zem môže patriť podľa nášho názoru len slobodným
vlastníkom. Poddanstvo v Rusku je najväčším zlom. Videli a ocenili sme ušľachtilé úsilie ako
jednotlivcov, tak aj ruskej vlády skoncovať s týmto zlom. No aj tak je ešte stále nedostatočné a
dôležitosť veci si vyžaduje oveľa väčší zápal, aby toto zlo vymizlo. Nikoho tým nechceme
navádzať k tomu, aby sa prenáhlil, pretože veľké rany sa ihneď nezacelia, ale už je najvyšší čas
priložiť ruku k dielu. Nabáda nás k tomu aj kresťanstvo, ktoré zatracuje každé otroctvo a
zneužívanie človeka.
Všetci otcovia rodín sa takto stávajú slobodnými vlastníkmi pozemkov a získavajú ľudskú
dôstojnosť. No s pozemkami nemôžu ľubovoľne hospodáriť, pretože tu nejde len o nich
samých, ale aj o mnohých, ktorí k nim patria a ktorí prídu po nich. Pôda patrí občine a jej
súčasťou je každý jednotlivec. Inštancia slovanskej občiny — v čistej podobe ju nájdeme ešte v
Rusku, v Čiernej Hore, v Bulharsku a inde — by mala vytvoriť zákon o tom, že všetci dospelí
jednotlivci dostanú rovnaký podiel pôdy a po ich smrti sa im táto pôda znova vezme. Tam, kde
slovanská občina zanikla, treba ju znovu obnoviť a kde to nebude možné, musí sa vyhlásiť
nedeliteľnosť pozemkového vlastníctva, ktoré vystačí na vyživenie jednej celej rodiny a
zákonom treba zabrániť jeho deleniu. Takýmto spôsobom dá sa u nás predísť pauperizácii a
zbaviť mnohých členov ľudskej spoločnosti ich nedôstojného osudu. Západ dal každému
jednotlivcovi slobodu a ďalej sa o neho nestaral, čo zas len viedlo k neslobode a biede; našou
povinnosťou je v záujme zachovania celku starať sa o každého jednotlivca.
Ako vidno, zachovaním celku sa v našej občine uskutočňuje ochrana každého jednotlivca. Ak
však niekoho postihne nešťastie, ktoré si sám nezavinil, dobrý duch nášho národa mu poskytne
dostatočnú pomoc, ba dokonca je po istom čase milosrdný aj k tomu, kto sa v nešťastí ocitol
vlastnou vinou; tento duch vlastný nášmu národu, sa zachoval vo všetkých našich
ustanovizniach. Občina nemôže ani pri najlepšej vôli odstrániť všetky prípady nešťastia, veď
nešťastie môže postihnúť aj celú občinu. Osamotenú a bezradnú občinu treba preto doplniť
župou (okruhom, vojvodstvom, okružím, alebo nech už sa nazývajú akokoľvek), ktorá sa — ako
spojenie mnohých občín — zaväzuje k dostatočnej pomoci vo všetkých prípadoch nešťastia, čo
postihli rovnako jednotlivcov, ako i občiny. Tak isto si navzájom pomáhajú župy pri veľkých
katastrofách. Veľké mestské občiny sa tiež organizujú na základe tohto princípu, menšie sú
súčasťou žúp. Podľa základného názoru nášho národa je občina iba rozšírenou rodinou, župa
rozšírenou občinou a štát zväzkom žúp — preto zodpovedá praktické dodržiavanie a
uskutočňovanie tohto princípu celkom duchu nášho národa, ktorý čaká len na ten pravý čas,
na povzbudenie, aby ho mohol oživiť, preto ani nie je potrebné ho uzákoňovať. Tento princíp
sa začne uplatňovať sám od seba rozvojom nášho života. V Rusku jestvujú v mestách veľké
robotnícke asociácie, družstvá, ktoré si podľa uváženia všetkých rozdeľujú medzi svojich členov
zisk z práce spravovaný volenými predákmi a tým napodobňujú vidiecku občinu. Sociálne
otázky, za ktorých riešenie Západ márne bojuje, riešia medzi nami tieto dve ustanovizne.
Obsahujú praktické prikázania, požehnanie kresťanstva a vyvierajú z duše nášho národa.
Západné inštitúcie a asociácie slúžiace na odvrátenie biedy a nešťastia sa stali vzhľadom na
nedostatok činorodej lásky len skromnou náhradou skutočných požiadavok a okrem iného sa
znižujú k peňažným špekuláciám — a to v prípadoch nešťastia!
Vo všetkých našich kmeňoch sa občina spravuje sama a je k tomu oprávnená o to viac, keďže
pozostáva zo slobodných majiteľov pozemkov. Toto právo vlastnej občinnej správy je
najrozumnejšou a ozajstnou posvätnou vecou. Týmto spôsobom sa národu nič nenanucuje,
môže si ponechať svoje obyčaje a nič nebráni rozvoju a užívaniu života v celej jeho plnosti. Pod
samosprávou občiny chápeme to, že ochraňuje občinné vlastníctvo a spravuje všetok spoločný
majetok, sama si volí staršinov, sama sa stará o svoju bezpečnosť, rieši menšie
súkromnoprávne spory a má právo súdiť aj menšie priestupky, plní požiadavky, ktoré jej
ukladá vláda, ako napríklad vyberanie daní, odvádzanie vojakov na obranu vlasti — v tom
spočíva zodpovednosť celej občiny voči vláde. Vyšetruje prípady nešťastia, ktoré postihli
jednotlivcov a zabezpečuje potrebnú pomoc, rokuje o spoločných záležitostiach, volí si
staršinov, smie sa voľne zhromažďovať, aby rozhodovala o svojich ďalších postupoch, a keď
zistí, že došlo k narušeniu poriadku, oznámi to splnomocnencovi vlády. Keďže však podľa
našich obyčajov zastupuje celú rodinu jej najstarší člen, a len jeho prostredníctvom môže táto
rodina užívať majetok občiny, prislúcha právo spravovať občinu len otcom rodiny, dospelým
osobám uznaným občinou, ktoré ju zastupujú v celku. Podľa nášho názoru je toto pravé
slovanské zastupovanie najzmysluplnejšie a najrozumnejšie, pretože jednotlivec nezastupuje
len sám seba, nie je egoistom, ale reprezentuje aj ostatných a toto postavenie ho núti k
opatrnosti, vážnosti a horlivosti. V zastupiteľstve takéhoto druhu sa teda veľmi odlišujeme od
Západu, ktorý od určitého veku udelil všetkým (len s najmenšími výnimkami, napríklad
žobrákom), hlasovacie právo a tým chce vymedziť, či čiastočne už aj vymedzil osobné
zastúpenie. V Rusku a Srbsku majú občiny úplnú samosprávu a my to považujeme za
najvzácnejšie požehnanie týchto krajín.
Rozšírená obec je v slovanskom chápaní župa (okruh, okružie, vojvodstvo a podobne), ktorá
má všetky práva občiny a preto musí mať aj samosprávu. Župa sa teda stará o svoju vlastnú
bezpečnosť, tvorí prvú, podľa pomerov aj druhú súdnu inštanciu, oznamuje občinám
nariadenia vlády, rozdeľuje medzi ne stanovenú daňovú kvótu a určuje kontingent brancov,
stará sa o blaho všetkých občín a všetkých ich jednotlivcov, ktorým občiny nemôžu pomôcť v
ich nešťastí, keď si ho sami nezavinili. Spoločnými nákladmi, na ktorých sú povinní podieľať
sa všetci na základe určenia župy príspevkom zodpovedajúcim ich majetkovým pomerom,
udržiava župné nemocnice a podobné charitatívne ustanovizne, podporuje ostatných
jednotlivcov, ktorých nie vlastným pričinením postihlo nešťastie a tam, kde nevystačí so
svojimi silami občina, poskytuje občinám pri katastrofách dostatočnú pomoc župa a nahrádza
spôsobené škody, a ak sama nie je schopná pomôcť, žiada o pomoc ostatné župy alebo prípadne
štát, kontroluje dane odvádzané občinami štátnym úradníkom, zabraňuje podvodom a dáva
pozor na hladký priebeh odvodov, sama volí administratívnych úradníkov a župný súd a na
jeho kontrolu, voľbu a konzultovanie spoločných záležitostí zvoláva slobodné zhromaždenia,
na ktorých sa zúčastňujú jednotlivé občiny prostredníctvom svojich zástupcov, ale na osobné
zastúpenie tu nemá nikto právo. Vláda sa obmedzuje len na zisťovanie a odstraňovanie
prípadných nešvárov. Týmto spôsobom sa zabraňuje šíreniu neznesiteľných vredov západnej
byrokracie: namiesto byrokratického mŕtvolného ticha zavláda v spoločnosti život a pohyb,
správa nestojí veľa a tí, ktorým národ vyslovil dôveru, sú jeho hodnostármi a cítia sa viac
poctení voľbou, ako keby mali byť úradníkmi platenými za svoju prácu. O to môžu byť potom
nižšie dane a hospodárstvo všetkých štátov sa môže viesť úspornejšie. V Rusku sa šľachta
každej gubernie schádza slobodne, volí si svojich maršálov (bývalých županov), sudcov prvých
dvoch inštancií, prezidentov týchto súdov a v okresoch aparát administratívnych a policajných
úradníkov a okrem toho kontroluje vo všetkých finančných záležitostiach vládov dosadeného
gubernátora. Na týchto právach sa podieľa aj ľud, hoci v obmedzenejšej miere. Princíp našich
starých žúp je teda v Rusku ešte stále živý a bolo by ho treba v súlade s naším národným
duchom a predstavou účelného, rozumného štátneho zriadenia uplatniť na občiny, čím by sa
šľachta musela prirodzene vzdať svojho jednostranného privilégia a musela by ho preniesť na
celý národ ako právo, ktoré mu patrí, keďže duchu nášho národa sú rodové privilégiá cudzie a
kresťanstvo uznáva, že každému, kto sa narodil, teda každému človeku patria božské aj ľudské
práva.
Slovania nikdy nedokázali urobiť ten správny krok od žúp k štátu. Tento krok spočíva v tom, že
sa štátu zverí bez akýchkoľvek obmedzení celá štátna moc, jeho vysokému, veľkému poslaniu
sa zabezpečí primeraná existencia; podľa toho patrí štátu podľa zákona všetko, čo prekračuje
rámec žúp a najmä sféru pôsobnosti meštianskej spoločnosti, patrí mu teda zákonodarná,
vyššia správna a vyššia súdna moc, čím štát nadobúda silu primeranú svojej úlohe — silu spojiť
všetky župy. Jeho úlohou je teda urobiť všetko pre to, aby sa vytvorila vo vnútri štátu jednota,
celok pozostávajúci z najrôznejších spolupôsobiacich síl a činností zaisťujúci štátu navonok
jeho samostatnosť a zastupujúci ho u iných samostatných štátov. Toto je monarchia, ktorú na
Západe nazývajú absolutistickou. Práve vzhľadom na veľké chyby, ktorých sa dopúšťajú naše
kmene pri tvorbe štátov, potrebujeme takúto monarchiu — vzhľadom na veľkosť a
mnohorakosť našich kmeňov, na predstavu, akú má náš národ o monarchovi, ďalej vzhľadom
na potreby doby, na našu vzmáhajúcu sa činnosť a naše postavenie vo svete. V Rusku takáto
monarchia jestvuje, treba ju len zosúladiť s vyššie uvedenými demokratickými inštitúciami
prispôsobenými duchu nášho národa. Tým by sa celkovo vyriešila otázka potrebnosti ďalšieho
štátneho rozvoja a skončili by sa nekonečné revolúcie.
Vláda, ktorá má takúto moc, nemôže byť odtrhnutá od národa a vznášať sa vo vzduchu, ale s
ním musí kráčať ruka v ruke, opierať sa o jeho ducha pridržiavajúc sa podľa svojich obyčajov a
potrieb svojho poslania. Preto musí byť obklopená zástupcami žúp, ktorí jej vo všetkom
pomáhajú, podporujú ju radami a sprostredkúvajú medzi vládou a národom živý vzájomný
styk. Toto je senát, ktorý jestvoval a jestvuje vo všetkých našich štátoch, dodnes existuje ešte v
Rusku, Srbsku a Čiernej Hore a v posledných dvoch menovaných krajinách zastupuje u vlády
župy. Bolo by mimoriadne škodlivé, keby sa mal zo senátu stať len akýsi tieň, pretože potom by
vláda stratila živý kontakt s národom, postupne by sa navzájom odcudzili a toto nešťastie by
malo nedozierne následky. Následky odcudzenia tohto druhu by sa nevyhnutne objavili, aj keby
ich nebolo možné uvidieť hneď. Ak ide o dôležité, závažné štátne záležitosti, alebo keď si vláda
netrúfa podniknúť niečo na vlastnú päsť, keď si nie je istá, aký má národ názor na určité
opatrenie, ktoré treba zaviesť, potom si nechá príslušný plán či opatrenie odobriť župami.
Alebo — a to ešte väčšmi zodpovedá slovanskému charakteru — zvoláva k sebe zástupcov
najlepších, najskúsenejších a najváženejších žúp, nie preto, aby jej predpisovali zákony, aby tu
debatovali a dohadovali sa, aby hrali ústavnú komédiu, ale preto, aby jej poradili ako najstarší
z ľudu. Ak má vláda naozaj živý kontakt s ľudom, ak jej ľud verí a ona jemu tiež, potom radu
určite zoberie na vedomie a bude sa ňou riadiť podľa svojho uváženia. Vo všetkých našich
štátoch boli pôvodne takéto národné zhromaždenia a podobne chápeme aj dnešnú uznávanú
srbskú skupštinu v Srbsku a v Čiernej Hore. Dokonca aj cár Alexander zvolal takéto
zhromaždenie krátko pred vpádom Francúzov do Ruska a ako sa ukázalo, svoju úlohu dôstojne
splnilo.
Medzi ľud a vládu, ktorá má k nemu takýto postoj, sa nikdy nevotrie cudzí prvok, akým je tajná
polícia ničiaca vzájomnú dôveru, vzbudzujúca nedôverčivosť oboch, vyvolávajúca umelý rozpor
a demoralizujúca národ. Ó, kiež by si to vzala každá slovanská vláda k srdcu! Nie za každým
voľným prejavom sa skrýva zlý úmysel, nie každý voľný pohyb znamená hneď atentát! Ak niečo
chystajú a kujú horúce hlavy a zlosynovia, magistráty to oznámia vláde a tá v pravý čas zakročí.
Skvelý Perovskij požiadal v Rusku o odstránenie zbytočnej a zlopovestnej tajnej polície, zatiaľ
žiaľ neuspel a jej ďalšiu existenciu treba pripísať len skutočnosti, že dobromyseľného gosudára
Mikuláša prekvapilo hneď pri jeho nástupe na trón Pestelovo sprisahanie.
Navonok by sa mal štát podľa nášho názoru vzdať tých politických spojenectiev, ktoré slúžia
len na udržanie rútiacich sa a neschopných dynastií a trónov, pretože to, čo už raz odumiera,
neudrží už nijaká moc na svete; slovanská vláda spočívajúca na celkom iných základoch sa
opiera o úplne iný národ; niekedy sa identifikuje s neudržateľnými, padajúcimi vládami, čo
stratili sebadôveru, možno zbytočne berie na svoje plecia nenávisť národov, sama takto stráca
úctu svojho národa a tým, že zanedbáva to, čo treba vykonať, prichádza aj o dôveru ostatných
kmeňov. Účinnosť takýchto spojenectiev by podľa nás ruskej vláde dostatočne nahradili
slovanské kmene žijúce ešte stále mimo Ruska, keď ruská vláda pochopí svoje veľké
svetodejinné poslanie a bude sa riadiť slovanskou myšlienkou oprúc sa o slovanstvo. Až potom
sa budú slovanské kmene cítiť pripravené pripojiť sa k Rusku. Nie je potrebné a bolo by aj
zbytočné hovoriť vopred o spôsobe pripojenia a o nasledovnom vzťahu k ruskej krajine. Spôsob
pripojenia bude výsledkom nadchádzajúcich pomerov. Predovšetkým si však želáme
zachovanie existencie Srbska a jeho samostatnej vnútornej správy. Srbi sú Rusom oddaní, sú
pravoslávneho vyznania, chrabrý, rozumný národ a majú pritom zmysel pre poéziu. Sú
národom, čo si verne uchoval rýdzo slovanské ustanovizne, z ktorých niektoré sa nezachovali
dokonca ani u Rusov a celkovo sú po Rusoch prvým slovanským kmeňom. Zachovanie Srbska
považujeme za rozumné a z politických dôvodov účelné. Srbi totiž netvoria veľký štát, sú smelí,
energickí a vedia sa oduševniť, môžu podnikať ľahšie ako Rusi, ktorí musia zohľadňovať
množstvo európskych vzťahov. Okrem toho sa Srbi nachádzajú pod ochranou Ruska. Ďalej
treba pripomenúť okolnosť, že Srbi na seba upútali pozornosť všetkých južných slovanských
kmeňov a získali si medzi nimi zaslúžené prvenstvo.
V slovanskom štáte musí napokon všetko posvätiť cirkev; ona je jeho alfou i omegou. Pravý
Slovan sa nepustí do ničoho bez toho, aby neprosil o pomoc Boha a každé dielo zavŕši tým, že
Bohu za jeho pomoc poďakuje. — Tento princíp uchovávajúci ľudstvo a štáty sa nesmie stratiť
ani v slovanskom štáte, musí zostať nenarušený, živý a posvätný. Čo by bolo zdrojom našej
činnosti, ak nie božie vnuknutie? Kam má smerovať, kde sa má zavŕšiť, ak nie v dobrom,
spravodlivom živote? „Hľadajte najprv Kráľovstvo Božie, a ostatné vám bude dané.“ Pravdu
tohto večne platného výroku potvrdzujú celé dejiny. Národy, ktoré odvrhli Kráľovstvo Božie,
spravodlivosť, opravdivé ľudské konanie, zabudli na Boha a zaujímali sa len o to „ostatné“, teda
len o svetské veci, rad za radom upadli, a tento výrok sa aj v budúcnosti ukáže ako pravdivý.
Vzchopme sa, Slovania! Tento výrok nadobúda platnosť v našom živote, nosíme ho v srdci.
Naša pravoslávna cirkev musí neustále našim kmeňom a štátom pripomínať túto vetu a naše
štáty sa jej musia pridržiavať. Táto cirkev mala vždy pred očami toto svoje životné poslanie a je
v primeranom vzťahu k štátu, vďaka ktorému ho je schopná chrániť. Nevytvára si vlastné
duchovné kráľovstvo, nepovznáša sa nad štát, ani mu nie je podriadená, no skôr s ním kráča
ruka v ruke, je s ním spojená a boh časy, keď mala dosť síl na to, aby vystúpila na čele s
patriarchom a s krížom v ruke proti tým ruským panovníkom, čo zabudli na svoje veľké
poslanie a snažili sa národ utláčať, aby im pripomenula ich povinnosti. Toto nech má naša
cirkev vždy na pamäti, nech sa nikdy neusiluje dosiahnuť moc, ale nech sa ani nikdy nenechá
ponížiť a vytlačiť zo svojho vysokého postavenia.
Nepovažujeme za potrebné zaoberať sa v rámci tejto úvahy jednotlivosťami, pretože z hlavných
momentov, ktoré sme tu uviedli, vyplynie všetko samo od seba. Nie je vecou Slovanov plánovať,
určovať a predpisovať jednotlivosti v štátnych pomeroch a v zákonodarstve; toto malicherné
úradničenie prenecháme byrokratom, ktorí sa našim kmeňom nevýslovne bridia. U nás sa plní
aj bez predpisov všetko, čo so sebou prinášajú obyčaje našich kmeňov, čo vyplýva z ich
mravných pomerov a čo je každému jasné hneď na prvý pohľad. To, čo je výsledkom mravných
pomerov, cení sa oveľa väčšmi ako všetky vaše nariadenia a predpisy, vaše paragrafy a
opatrenia, patenty a uznesenia vašich byrokratov, vašich Nemcov! Nemec všetko nosí v hlave,
všetko sa mu ukladá do pojmov, z čoho mu potom vychádzajú paragrafy a keďže sa z toho nič
nedá podať ľudskou rečou, oznamuje to ostatným na papieri; rečníci svoje prejavy čítajú,
rovnako aj profesori svoje prednášky; Slovan naproti tomu nosí všetko v srdci a v duši a dokáže
to aj vyjadriť silou prejavu. Všetky naše kmene majú veľký rečnícky talent a tam, kde sa stratil
— napríklad u Čechov — stalo sa tak v dôsledku byrokracie, tlaku a s tým súvisiaceho zmĺknutia.
Vyššie sme ukázali, aké požiadavky máme na slovanský štát, teraz je na rade, aby sme
slovanským kmeňom pripomenuli ich povinnosti a ukázali im cestu, ktorou majú podľa nášho
názoru kráčať, ak chcú dosiahnuť svoj ušľachtilý cieľ, žiť slovanským životom a dospieť k
jednote. A tu je na prvom mieste pravoslávna cirkev. Svätou povinnosťou našich kmeňov je
obracať k nej pohľad. Rozdiel medzi západnou a východnou katolíckou cirkvou nespočíva v
tom — ako sa obyčajne uvádza —, že jedna uznáva pápeža a druhá ho zavrhuje, nechce pripustiť
bezvýznamné slovíčko kai, „et“, teda „a“ v dogme o Svätej Trojici a v podobných vonkajších
veciach. Rozdiel je substanciálny a týka sa naskrze celku. Pravoslávna cirkev nikdy nebudovala
jedno jediné duchovné kráľovstvo, nepotrebovala teda logicky na jeho uchovanie a
spravovanie pápeža, nikdy sa nenechala spravovať kňažským stavom, uspokojila sa s
organickým zdokonaľovaním cirkvi, kde, pravda, má svoje miesto aj duchovenstvo, bez
ktorého sa nijaká cirkev nezaobíde; duchovenstvu zverila len vyššie cirkevné poslanie, ktoré
sme už vysvetlili. Toto poslanie obsahuje len sväté povinnosti: všetkým prichádzajúcim
generáciám hlásať evanjelium a posilniť v ňom tých, ktorí ho prijali, priblížiť všetkým večne
živé učenie a neustále a nepretržite im ho vysvetľovať, pomáhať vstávať tým, čo padli,
posilňovať slabých, mocných viesť k pokore, pokorných vyzdvihovať, utešovať nešťastných,
varovať šťastných a svätými obradmi privádzať všetkých do vrúcneho vzťahu s kresťanstvom.
Pravoslávna cirkev zostala pri tomto poslaní a nenárokovala si na nič viac. Duchovenstvo, ako
sme povedali, dostalo do rúk len toto vznešené poslanie a keďže nezaložilo nijaké vlastné
kráľovstvo, nebolo treba ani nijakých správcov. Hoci aj zaviedla kňazský stav poverený
poslaním cirkvi, neurobila z jeho predstaviteľov tak ako rímskokatolícka cirkev vládcov a z
národa poddaných, nesprístupnila učenie len kňazom, nespravila ich bránou a jedinými
dverníkmi Kráľovstva Božieho, ale poverila ich len vedením ľudu, neoddeľovala ich od neho,
nezakazovala im neprirodzeným celibátom s ním styk, naopak, povoľovala im manželské
zväzky, nezabraňovala ľudu používaním cudzích rečí chápať učenie a cirkevný obrad a zaviedla
do Písma svätého, do cirkvi u všetkých národov ľudu vlastné národné jazyky, nestanovila tak
ako rímskokatolícka cirkev, že len splnenie kňazmi predpísaných úkonov vedie k večnému
životu, nenútila teda ľud k mechanickým, nezmyselným cvičeniam a iným takzvaným dobrým
skutkom, k prijímaniu povrchnosti namiesto podstaty, vonkajškových javov namiesto
vnútorných hodnôt a teda nikdy ľud nezotročovala, neotupovala a nehnala ho do bigotnosti.
Pravoslávne národy sú právom vo všetkých krajinách nábožne založené, no nikde nie sú slepé
a bigotné ako katolícke národy. S tým je úzko spätá skutočnosť, že sa obrad nestal hlavnou
zložkou bohoslužby, ale má to isté postavenie ako učenie, a tam, kde je to inak, ide o výnimku,
možno chybu, ktorá vznikla pri nevyhnutnom vytváraní duchovenstva. Ďalej je s tým spojené
to, že pravoslávna cirkev ani na okamih nezabudla kvôli zvelebovaniu Panny Márie na Krista,
že pravoslávny ľud sa díva v kostole na sväté obrazy a tieto obrazy sú, ako vieme, čistou
duchovnou predstavou bytosti zbavenej svojej zmyselnosti. Nemodlí sa k týmto obrazom tak,
ako to robia katolíci a hoci navštevuje kláštory, kde je uschovaná väčšina historických pamiatok
z jeho minulosti, nestali sa mu pútnickými miestami, z ktorých by sa dnes už vytratila mravnosť
tak ako u katolíkov. Niet tu opovážlivosti, panovačnosti, zotročovania, povrchnosti katolíckej
cirkvi, no pritom má tak ako ona duchovenstvo, hoci je odlišné a takisto pozná vykupiteľskú
obeť a úchvatný obrad. Na druhej strane jej nechýba tak ako protestantom cirkevný
organizmus, jednota a obeť, no súčasne vyznáva podobnú vrúcnosť, učenosť a chápavosť, alebo
si k nim aspoň necháva otvorené dvere. Pravoslávie takto prevyšuje katolicizmus i
protestantizmus, opravuje ich nedostatky a jednostrannosti. Táto cirkev sa nikdy nesnažila tak
ako katolícka dosiahnuť duchovnou panovačnosťou svetské panstvo, nikdy sa neznížila k tomu,
aby najsvätejšie náboženstvo použila ako prostriedok na dosiahnutie svetských, často
odporných cieľov, nikdy si ruky nezašpinila zločinom, nikdy nemala nič spoločné s
nekresťanskou a diabolskou prácou inkvizície, jezuitov a im podobných, ale vždy sa pripájala k
štátu a pomáhala mu. Keď štát zlyhal, vedela mu to dať na vedomie. Kiež by pravoslávna cirkev
nikdy nestratila z očí toto veľkolepé poslanie! V Rusku je panovník národa súčasne navonok
zástupcom cirkvi; nech duch slovanstva so sebou prinesie splnenie tejto veľkej úlohy! Okrem
toho treba mať pri pravoslávnej cirkvi na pamäti, že neskostnatela tak ako katolícka, nesprávala
sa nepriateľsky voči protestantizmu. Dôsledkom bolo, že umožňovala prehlbovanie viery,
väčšiu vrúcnosť, bližšie porozumenie a prísnejšie dodržiavanie učenia — zatiaľ čo katolicizmus
naveky uvalil na protestantizmus kliatbu, vyhlásil protestantov za kacírov a ani v najmenšom
sa nestaral o ďalší vývoj, ako keby ani nijaký nebol. Spomínaný rozvoj sa však nesmie zvrhnúť
na jednostrannosť, rozptýlenosť protestantizmu, ale musí byť súčasťou cirkvi. Podľa nášho
názoru sa netreba obávať jednostranného rozvoja protestantskej cirkvi, pretože Slovania sa
neriadia iba rozumom ako Nemci, ale aj srdcom a dušou. Popri tomto všetkom pravoslávna
cirkev nikdy neprenasledovala inak zmýšľajúcich, ale sa k nim správala v duchu kresťanských
prikázaní a ruský národ nikdy ani nenapadlo nenávidieť a utláčať ostatné národy len preto, že
vyznávajú iné náboženstvo. Presne naopak ako katolicizmus a katolícke vlády, ktoré inovercov
prenasledovali najmä vtedy, keď ich podporovala nejaká moc. Známe sú excesy v Španielsku,
Francúzsku, Rakúsku. To, čo sa deje v Poľsku, je motivované politicky a čoho sa tam dopúšťa
ruská vláda, nech je akokoľvek mocná, nie je v podstate namierené proti katolicizmu. Keď
zhrnieme to, čo sme povedali o pravoslávnej cirkvi, mimovoľne dospejeme k presvedčeniu, že
je cirkvou slovanstva a budúcnosti.
Ó, svätá cirkev našich otcov, ktorá si prvá kresťansky požehnala naše kmene z výšky Nitry,
Velehradu a Vyšehradu a raz si už aj bola pripravená duchovne spojiť a zjednotiť celú rodinu
našich národov, ó, vráť sa k nám! Pozdvihni naše srdcia k Večnému a posilni nášho ducha, aby
mohol uskutočniť svoje veľkolepé poslanie. Takmer všetky naše kmene, Česi rovnako ako
Slováci, Poliaci aj Chorváti boli už v tvojom lone, ty, matka Slovanov, a len keď sem vtrhli
cudzinci, aby nám vládli, vyhnali ťa a zaviedli katolícku cirkev, ktorá upevnila nad našimi
kmeňmi cudzie panstvo a vydala nás napospas cudzím. Panstvo cudzích ťa podkopáva ešte
dnes všade tam, kde má na teba dosah, ale padne skôr, než ty. Tebe sa otvára budúcnosť, ty
budeš viesť životaschopný národ, s ktorého duchom a poslaním si v súzvuku! Keď padne a
zlomí sa nenávidená nadvláda, srdcia tvojich blízkych budú ťa vítať a spontánne vzlietnu k tebe,
blahoslavenej!
Cudzinci obyčajne vyčítajú tejto cirkvi určitú stagnáciu, no keď sa pozrieme bližšie, uvidíme,
že cirkev, ktorá udržiavala národ v božej bázni a úcte, uchováva jeho silu a sviežosť, neskazené
srdce — takáto cirkev nestagnuje, naopak, je a musí byť naplnená životnou silou. Pravoslávie
postihol ten osud, aký postihuje toho, kto sa netlačí do popredia a zostáva radšej tam, kde je —
u svojich — a venuje sa svojmu povolaniu. O takomto človeku si potom mnohí myslia, že nebol
stvorený pre život a málo sa o neho zaujímajú. No všetko má svoj čas; pravoslávna cirkev
doteraz zostávala pri svojich, kde si plnila úlohy, no príde čas, keď sa dostane v priebehu dejín
na široké pole pôsobnosti. Až vtedy sa rozvinie v celej plnosti života. Veď kto by mohol menovať
cirkev, ktorá by mohla naplno pôsobiť bez národa so svetodejinným poslaním? Slovania stáli
až donedávna v pozadí svetovej histórie, a tam bola aj ich cirkev.
Nech nám nikto nevyčíta, že radíme Slovanom, aby použili svoju cirkev ako prostriedok na
politické zjednotenie. Napriek tomu je jasné, čo sa prostredníctvom slovanstva snažíme
dosiahnuť; jeho poslaniu zodpovedá jedine táto cirkev. Slovanstvo sa nikdy nebude znášať s
rímskym katolicizmom, a východná cirkev bola kedysi spoločná takmer všetkým našim
kmeňom a je ich skutočným majetkom; len ich upozorňujeme na to, čo im patrí.
Druhá vec, na ktorú sa musia Slovania pripraviť, je spoločný literárny jazyk, pretože kto by
nepochopil, že mnohosť literatúr len brzdí porozumenie, rozvoj ducha a spoločné konanie?
Slovania majú mnoho literatúr, no budú schopní pre ich malosť zodpovedať veľkým
požiadavkám ľudského vývoja, keď sa dostanú na svetodejinnú scénu? V porovnaní so
západnými literatúrami, s nemeckou, francúzskou, anglickou, sú všetky naše literatúry — s
výnimkou ruskej — malé a nie veľmi významné, nevynímajúc z toho ani českú literatúru. Pokiaľ
budú slovanské kmene takto rozdrobené, nebudú mať ani možnosť dosiahnuť niečo významné,
pretože aké povzbudenie ducha, aké prostriedky by mohli poskytnúť tieto jednotlivé literatúry
na malom priestore, ktorý majú k dispozícii, ako ďaleko by mohli posunúť rozvoj človečenstva?
Vzájomnosť Slovanov je síce úcty a chvály hodná, no je len malou náhradou v núdzi a nebude
nikdy schopná všeobecne pôsobiť v živote všetkých kmeňov. Slovania majú pádny dôvod na to,
aby vytvorili jednu literatúru — je to ich ľudská, politická a historická povinnosť. Ak nechceme
mlátiť prázdnu slamu, nemusíme vôbec pochybovať o tom, na ktorú literatúru pripadne voľba.
Všetky slovanské literatúry — okrem ruskej — sa obmedzujú na malé kmene a následne aj na
malé územia, preto môže voľba všeobecného slovanského literárneho jazyka pripadnúť jedine
na staroslovanský alebo ruský jazyk. Staroslovienčina ako taká však už vymizla a je takmer
mŕtva, nie je taká ohybná a nemá vzlet živého jazyka, preto zostáva len ruština ako jediný jazyk
schopný plniť takéto poslanie. Ruština je jazykom najväčšieho, samostatného a široko-ďaleko
vládnuceho kmeňa, ktorému patrí aj hegemónia v našej národnej rodine, okrem toho je to
najbohatší, najsilnejší a najzvučnejší jazyk poznačený mocou. Čo sa týka týchto vlastností,
hneď na druhom mieste za ním sa nachádza srbský jazyk. Tým nechceme povedať, že aj potom,
keď sa ruština stane všeobecným jazykom slovanskej literatúry, by nemali jednotlivé kmene
tvoriť literatúru vo svojich jazykoch, predovšetkým poéziu a podobne, no nechceme zostať pri
jednotlivých literárnych jazykoch; ako sa môže povedzme dánska literatúra merať s nemeckou?
Ruský literárny jazyk je vhodný na to, aby sa stal všeslovanským aj preto, lebo ako reč sa
dokonale vyjadruje vo svojom vlastnom písme, zatiaľ čo ostatné jazyky — okrem srbského — si
musia vypomáhať latinskou abecedou. Nemožno očakávať, že naše kmene prekonajú svoju
ľudsky pochopiteľnú samoľúbosť a dobrovoľne sa odhodlajú na tento veľký krok k zjednoteniu,
a v podmienkach cudzej nadvlády ho netreba ani za každú cenu presadzovať. O tomto veľkom
kroku sa rozhodne v prospech Slovanov až pod tlakom dôležitých politických udalostí. Zatiaľ
bude prospešné, keď sa o túto vec vzbudí záujem a bude sa o nej hovoriť, keď sa na ňu budú
ľudia pripravovať.
Po každom lete nastane v prírode jeseň a napokon zima, a táto postupnosť sa objavuje aj vo
svetových dejinách. Národy ukonané horúčavou a prácou opúšťajú postupne javisko dejín a
nasleduje dejinný nečas, duchovná zima, ktorou sa končí jeden život. Plnosť gréckeho života
vystriedalo obdobie bezútešnosti, po odkvete Ríma nastala hrozná doba cisárov a nám sa zdá,
akoby v súčasnosti v Európe nastali znovu bezútešné časy. — Vývoj ľudstva napriek tomu
pokračuje, večné pravdy sa nerúcajú, naopak: tak ako sa s príchodom jari príroda po zime
prebúdza do bohatého života a začína s obnovenými silami, podobne je tomu v živote ľudstva.
V akej plnosti a sile sa rozvinul po rozpade rímskeho cisárstva germánsky a románsky život!
Zvláštny jav sprevádza pôsobenie veľkých svetodejinných národov, ktoré sa ocitli na výške
svojej moci: keď duchovne prevýšia a ovládnu iné národy, pokúšajú sa im vtlačiť pečať svojho
vlastného ducha. Vidíme napríklad Alexandra Veľkého, ktorý dobýjal svet spolu s Grékmi a bol
naplnený túžbou šíriť grécku vzdelanosť po celom svete. Takisto bojovali Rimania o imperium
orbis a podobne chcú byť Germáni nositeľmi idey všekresťanského cisárstva. Posledným úsilím
tohto druhu bol na Západe pohyb Románov pod vedením osudného Napoleona. Všetko toto
sú, pravda, len pokusy, ktoré stroskotávajú na nemožnosti realizácie. Podobne ako kliesnil
Cézar mečom cestu svetovým dejinám do Galie, ktorá do nich čoskoro aj skutočne mala prejsť,
tak isto si razil Napoleon cestu do krajiny Slovanov a násilne ich zavliekol na pôdu
svetodejinných udalostí. Francúzi tohto mimoriadneho muža na jednej strane preklínali, na
druhej strane ho zbožšťovali; Nemci, ktorí pod ním trpeli, ho nenávideli. Najväčšmi ho môžu
oceniť a najobjektívnejšie posúdiť Slovania, ktorí ho porazili v rovnocennom boji. Najväčší
spomedzi Slovanov, Puškin a Mickiewicz vyslovili o ňom najpravdivejšie slová a v súčasnosti
zriaďuje Rus Demidov na Elbe Napoleonovo múzeum. Tento muž mal temné tušenie, ktoré
vyslovil v dôverných rozhovoroch s priateľmi na ostrove Sv. Heleny. Nepoznal slovanstvo,
poznal len Rusko, na ktorého poliach zapadla jeho hviezda a zlomilo sa jeho zázračné žezlo,
ktoré tam leží pochované.
Aj keby sa zdalo, že ľudstvo upadáva, nemôže sa na dlhý čas samo sebe spreneveriť a vzdať sa
svojej podstaty, predovšetkým pri dnešnom neobyčajnom pokroku. Napreduje stále ďalej a nik
nemôže povedať dopredu, kam dospeje. No zhoršenie môže byť len dočasné.
Otvorte svoje dlho stiesnené srdcia, Slovania, naberte s božou pomocou odvahy k činom!
Prázdna je národná samoľúbosť, ktorá v sebe neskrýva nič hlbšie. Ide napokon o ľudstvo,
ktorého členmi sme spolu s ostatnými národmi.
Také je naše posolstvo! Nech je prijaté tak, ako sme ho zamýšľali.
Celý text je dostupný z: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/1496/Stur_Slovanstvo-a-svet-
buducnosti/3#ixzz6LSSyMwPu