FoliaSocietatisMedicinae
LegalisSlovacae
VOLUME 2 Nr. 1 MAY 2012
Refereed scientific Journal of The Slovak Society of Forensic
Medicine of Slovak Medical Society
ISSN 1338-4589 Slovenská súdnolekárska spolocnost SLS
TXT
! !!!!!ISSN!1338(4589!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!Slovenská!súdnolekárska!spoločnosť!SLS
! !!!!!VOLUME!3!Nr.!1!!!! ! ! ! ! ! ! !!!!!!!! !!!!!!!!!!!!MAY!2013
Vedecký recenzovaný časopis Slovenskej súdno-lekárskej spoločnosti Slovenskej lekárskej spoločnosti
Indexovaný v Bibliographia medica Slovaca
Refereed scientific journal of The Slovak Society of Forensic Medicine of Slovak Medical Society
Indexed in Bibliographia medica Slovaca
Porovnanie výsledkov rekonštrukcie profilu nosa
pomocou rozdielnych štatistických testovaní
Panenková P, Beňuš R, Masnicová S, Katina, S
………………………………………………………………………………………………...….……Fol Soc Med Leg Slov
…………………………………………………………………………………………………………………………………...
Slovenská súdnolekárska spoločnosť SLS | 53
Porovnanie výsledkov rekonštrukcie profilu nosa
pomocou rozdielnych štatistických testovaní
1, 2Panenková P, 2Beňuš R, 3Masnicová S, 4Katina, S
1Kriminalistický a expertízny ústav PZ, Oddelenie biológie a genetickej analýzy, Bratislava, Slovenská republika,
2Katedra antropológie, Prírodovedecká fakulta UK, Bratislava, Slovenská republika.
3Katedra kriminalistiky a forenzných vied, 3Akadémia Policajného zboru v Bratislave, Bratislava, Slovenská
republika.
4Katedra aplikovanej matematiky a štatistiky, Fakulta matematiky, fyziky a informatiky, Univerzita Komenského
v Bratislave, Slovenská republika.
Abstrakt
V rozpoznávacom procese tváre hrá veľmi dôležitú úlohu podoba nosa, najmä pri laterálnom pohľade na
rozpoznávanú tvár. Napriek tomu, že bolo publikovaných viacero metód rekonštrukcie podoby profilu nosa
podľa kostného podkladu, neexistuje jednotný názor na presnosť týchto metód. Medzi najpoužívanejšie
metódy patrí metóda podľa Gerasimova (1955), Krogmana (1962), Prokopca a Ubelakera (2002), and
Georgeova metóda (1987). Spoľahlivosť týchto metód bola testovaná na roentgenogramoch 73 jedincov. Na
vyhodnotenie boli použité dva rôzne štatistické prístupy – „trojuholníková metóda“ (neparametrická metóda
založená na jednotnom princípe lineárnych charakteristík)) a „analýza tvarových Procrustovských vzdialeností
” (metóda geometrickej morometrie, GMM). Podľa výsledkov „trojuholníkovej metódy“, najvhodnejšou metódou
sa ukázala byť metóda podľa Georgea (1987). Najmenej presné výsledky boli získané použitím metódy podľa
Prokopca a Ubelakera (2002) použitím Gerasimovovej metódy (1955). Vyhodnotenie založené na GMM
ukázalo, že najpresnejšie ako i najstabilnejšie výsledky boli získané použitím Georgeovej metódy (1987).
Najmenej podobné výsledky podoby profilu nosa boli získané poižitím pmetódy podľa Gerasimova (1955).
Najmenej vyvážené výsledky rekonštrukcie profilu nosa boli dosiahnuté použitím metódy podľa Prokopca
a Ubelakera (2002), keďže v niektorých prípadoch boli jej použitím získané veľmi podobné výsledky
skutočnému profilu a inokedy bol jej použitím vytvorený profil nosa, vôbec nie podobný profilu.
Kľúčové slová: kriminalistická antropológia, rekonštrukcia podoby tváre, metódy rekonštrukcie podoby profilu
nosa, štatistické vyhodnotenie
Comparison of the results of nose profile reconstruction using of different statistics
testing
Abstract
During the facial recognition process, external nose plays very important role, especially in the lateral view.
Several methods for reconstructing the nose according to skull were published, however, no agreement upon
their accuracy exists. The most popular methods for this purpose are the ones by Gerasimov (1955), Krogman
(1962), Prokopec and Ubelaker (2002), and George (1987). The reliability of these methods was tested on
a set of RTG photographs of 73 individuals. Two statistical approaches were involved – “the triangle
method” (a non-parametric method based on uniform principle of lineal characteristics) and “the Procrustes
shape distance metric” (a method of geometric morphometrics, GMM). According to the results of “triangle
method”, the most suitable for the nasal profile prediction was the George’s method (1987). The least precise
results of nose reconstruction were obtained by both the method of Prokopec and Ubelaker (2002), and the
Gerasimov’s method (1955). The analysis based on GMM revealed that the most precise results were obtained
by George’s method (1987); this method was also the most reliable. Least similar to the original profiles, there
were the nasal profiles obtained by the method of Gerasimov (1955). As the most unreliable, the method of
Prokopec and Ubelaker (2002) could be assigned; sometimes it produces not only very accurate nasal profiles,
but also profiles that were not close to the original at all.
Keywords: forensic anthropology, facial approximation, methods of nasal profile reconstruction, statistics
Korešpondenčná adresa:
Petra Panenková
Kriminalistický a expertízny ústav PZ
Sklabinská 1
Bratislava
e-mail: petra.panenkova@minv.sk
Úvod:
Koncom devätnásteho storočia začali anatómovia
spolu s umelcami formulovať prvé pravidlá pre
rekonštrukciu podoby tváre. Rekonštrukcie mali
najskôr za cieľ overiť totožnosť kostrových
pozostatkov slávnych osobností, ale i priblížiť výzor
prehistorických ľudí. Od tých čias sa formulovalo
množstvo odporúčaní, ako čo najpresnejšie
„znovuvytvoriť“ podobu jednotlivých štruktúr tváre
(Caldwell 1986; Fedosyutkin a Nainys 1993), pritom
však dodnes medzi vedcami neexistuje zhoda v
názore na presnosť a spoľahlivosť jednotlivých
metód (Stephan 2003; Wilkinson, Motwani a Chiang
2003; Rynn a Wilkinson, 2006).
Mnohí autori overujú vhodnosť publikovaných
metód pri anatomických pitvách (Stephan a Davidson
2008), pričom presnosť testovaných metód
odvodzujú podľa počtu milimetrov, ktorým sa líšila
výsledná poloha zrekonštruovanej črty tváre od
skutočnosti. Podmienkou rekonštrukcie podoby tváre
podľa lebky je však schopnosť človeka rozpoznať
zobrazený obraz tváre ako „povedomý – známy“, aj
k e ď p o d o b a n i e j e a b s o l ú t n a . P r e t o j e
pravdepodobné, že milimetrové rozdiely nemusia
mať na úspešnosť rekonštrukcie rozhodujúci vplyv.
Konečná rekonštrukcia sa môže vydariť aj napriek
tomu, že sa nebude zhodovať so skutočnou
podobou.
Pre rozpoznávací proces je veľmi dôležitá stredná
tretina tváre, čo sa prejavilo i pri štúdii pohybov očí
po obraze tváre (Yarbus 1967). Stredobodom tejto
dôležitej oblasti je nos, ten však pri rekognícii
v polohe „en face“ zohráva – v porovnaní s očami
a ústami – menej významnú úlohu (Frasier a Parker
1986). Pri pohľade z profilu sa však nos stáva
dominantou, ktorá veľmi významne ovplyvňuje
vzhľad tváre.
Medzi najčastejšie používané metódy
rekonštrukcie profilu nosa patria Gerasimova metóda
(1955), Krogmanova metóda (1962), pôvodná
Gerasimova metóda preformulovaná Prokopcom
a Ubelakerom (2002), a metóda podľa Georgea
vyvinutá na röntgenogramoch (George 1987).
Medzi najčastejšie používané metódy
rekonštrukcie profilu nosa patria Gerasimova metóda
(1955), Krogmanova metóda (1962), pôvodná
Gerasimova metóda preformulovaná Prokopcom
a Ubelakerom (2002), a metóda podľa Georgea
vyvinutá na röntgenogramoch (George 1987).
Doposiaľ sa realizovalo iba málo štúdií, ktoré by
porovnávali presnosť používaných metód
rekonštrukcie profilu nosa so zámerom nájsť tú
najpresnejšiu (Stephan, Hennenberg a Sampson
2003; Rynn a Wilkinson 2006). Zo slovenských
autorov overovali presnosť metód pri ich použití
v prípade nedospelých jedincov Masnicová, Beňuš
a Luptáková (2005).
Metodika:
Hodnotili sme presnosť najpoužívanejších
metód, ktoré sme si pre potreby testovania označili
takto:
M1 – Metóda podľa Gerasimova (1955)
M2 – Metóda podľa Krogmana (1962)
M3 – Metóda podľa Prokopca a Ubelakera (2002)
M4 – Metóda podľa Georgea (1987)
Skutočný profil nosa sme si pre potreby
štatistického testovania označili ako MReal.
Testovaný súbor pozostáva z laterálnych
röntgenogramov 32 žien (priemerný vek 21,31 rokov;
SD 5,23) a 41 mužov (priemerný vek 27,56 rokov;
SD 6,21).
Podľa spomínaných metód (M1 – M4) sme
u všetkých jedincov zrekonštruovali profil nosa, takže
sme získali pre každého jedinca štyri rôzne profily
nosa (M1 – M4) i so skutočným profilom (MReal).
Získané zrekonštruované profily sme u každého
jedinca superponovali so skutočným profilom.
Na hodnotenie presnosti jednotlivých metód sa
použili dva štatistické prístupy:
1. „Trojuholníková metóda“
Pri štatistickom hodnotení sme využili rovnako
ako Masnicová et al. (2005) modifikovanú
neparametrickú štatistickú metódu založenú na
jednotnom princípe poradových charakteristík – tzv.
trojuholníkovú metódu. Tento štatistický prístup sme
prvýkrát použili pri analýze pozostatkov rodiny
palatína Thurzu (Thurzo, Katina a Lengyelová 2002).
V sledovanom prípade sme na superponovaných
profiloch nosa (M1 – M4 a MReal) určili súradnicové
osi x a y, pričom fixnými bodmi pre os x boli
cefalometrické body nasion (N) [0;0] a subnasale
(Sn). Na x-ovej osi sme určili šesť bodov – R, S, T, U,
V a Z. Ich lokalizácia bola nasledovná: bod S leží v
strede úsečky N – Sn; bod U je stredom úsečky S –
Sn; bod T je stredom úsečky S – U; bod R je
zrkadlovým obrazom bodu T podľa kolmice v bode S;
poloha bodov V a Z sa zvolila tak, aby bolo možné
zachytiť hrot a sklon bázy nosa. Z týchto bodov sme
viedli kolmice, ktoré rozdelili profil nosa na sedem
segmentov, x-ová súradnica bola potom rovnaká pri
všetkých profiloch nosa určitého jedinca. Profily M1,
M2, M3, M4 a MReal sa odlišovali iba v hodnotách yovej
súradnice. Táto hodnota predstavovala
vzdialenosť od x-ovej súradnice po priesečník
kolmice s danou líniou profilu nosa. Priesečníky
jednotlivých profilov nosa a kolmicami vedenými z xovej
osi sme označili R', S', T', U', V' a Z' podľa toho,
na ktorej kolmici ležali.
Pre vlastné štatistické hodnotenie bolo potrebné
zistiť vzdialeností |NR'|, |NS'|, |NT'|, |NU'|, |NV'| |NZ'|
a |SnR'|, |SnS'|, |SnT'|, |SnU'|, |SnV'|, a |SnZ'| pre
každý z piatich profilov nosa (M1 – MReal)
konkrétneho jedinca. Vypočítali sme absolútne
Folia Societatis Medicinae Legalis Slovacae………………………………………….……………………………………
…………………………………………………………………………………………………………………………………...
54 | © 2013 Slovenská súdnolekárska spoločnosť SLS
 Volume 3 Nr. 1
hodnoty rozdielu medzi profilom MReal a jednotlivými
zrekonštruovanými profilmi (M1 – M4) tak, že sme
postupne porovnávali hodnoty jednotlivých
vzdialeností (napríklad sme vypočítali absolútny
rozdiel medzi hodnotami |NR'| skutočného profilu
MReal s |NR'| profilu získaného použitím M1 až M4.
Takto sme postupovali až po hodnotu |SnZ'|. Potom
sme určili poradie absolútnych hodnôt týchto
rozdielov a vypočítali sme priemerné poradie pre
jednotlivé profily M1 – M4 ako priemernú hodnotu z
poradí jednotlivých vzdialeností vytvorených danou
metódou. Nakoniec sme usporiadali profily M1 – M4
podľa priemerných hodnôt poradí a každej metóde
(M1 – M4) sme podľa jej umiestnenia pridelili
hodnotu CP (celkové poradie podobnosti profilov).
Každému jedincovi boli priradené štyri hodnoty CP
(pre každú metódu jedna), ktoré vyjadrovali
podobnosť zrekonštruovaného profilu (M1, M2, M3
a M4) vzhľadom na skutočný profil (MReal).
Metóda, podľa ktorej sa získal profil nosa
najpodobnejší skutočnému profilu, sa hodnotila ako
najúspešnejšia a bola jej pridelená hodnota CP 1
(podobne metóda s najviac odlišným profilom bola
ohodnotená ako CP 4). Ak boli dve metódy rovnako
úspešné, dostali rovnakú hodnotu CP.
2. „Analýza tvarových Procrustovských vzdialeností“
Použitie metód geometrickej morfometrie (GMM)
umožňuje hodnotiť profil nosa ako spojitú krivku
prezentovanú (semi)landmarkami (Bookstein 1997).
Takto sme eliminovali vplyv veľkosti nosa a
podobnosť profilov sa posudzovala iba podľa kritéria
podobnosti/odlišnosti profilu.
Na superponovaných profiloch (M1–M4 a MReal)
sme pomocou tpsDIG (Rohlf 1996) zdigitalizovali
krivky profilov nosa (M1-MReal) i potrebné
( s e m i ) l a n d m a r k y ( p r e k a ž d ý p r o f i l 2 5
semilandmarkov krivky nosa a dva landmarky –
nasion a subnasale).
Štatistická analýza sa realizovala v softvéri R (R
Development Core Team 2010). Profily nosa boli
superponované upravenou zovšeobecnenou
Procrustovskou analýzou (ZPA), kde sú originálne 2D
súradnice posunuté, otočené a preškálované na
rovnakú veľkosť tak, aby vzdialenosť medzi
jednotlivými jedincami bola minimálna. Úprava ZPA
spočíva v tom, že (semi)landmarky medzi bodmi
glabella a prosthion (v rámci jedného jedinca pre
všetkých päť použitých metód) majú identickú
polohu. Pokiaľ by všetky metódy rekonštrukcie dávali
rovnaký výsledok, (semi)landmarky profilu nosa by
sa za optimálnej situácie presnej rekonštrukcie u
jedného jedinca mali prekrývať.
Nenulová tvarová Procrustovská vzdialenosť
(TPV) týchto rekonštruovaných semilandmarkov od
ich originálnej polohy bude indikovať kvalitu metódy
rekonštrukcie. Preto sme pre každého jedinca
vypočítali TPV každej rekonštrukcie (M1 – M4) od
originálnej polohy (MReal), zoradili ich podľa veľkosti
a priradili im poradie. Nakoniec sme poradia pre
každú rekonštrukciu zvlášť spriemerovali a vypočítali
sme aj smerodajnú odchýlku. Aritmetický priemer
poradí indikuje úspešnosť metódy (najnižšie poradie
indikuje najúspešnejšiu a najvyššie najmenej
úspešnú metódu). Smerodajná odchýlka predstavuje
mieru variability rekonštrukcie danou metódou
(najmenšia hodnota hovorí o najstabilnejšej metóde,
najväčšia o najmenej stabilnej metóde). Výsledky
sme vizualizovali pomocou thin-plate splajnových
(TPS) sietí extrapolovaných v smere rozdielov
originálnej metódy od metódy rekonštrukcie, a to
dvakrát na uľahčenie vizualizácie.
Výsledky:
„Trojuholníková metóda“
Využitím „trojuholníkovej metódy“ sme získali
výsledok, podľa ktorého je najpresnejšia, a teda aj
najúspešnejšia metóda M4 (George 1987). Na
druhom mieste sa umiestnila metóda M2 (Krogman
1967). Menej úspešnou bola metóda M3 (Prokopec
a Ubelaker 2002). Najmenej úspešnou metódou sa
podľa použitej „trojuholníkovej metódy“ stal postup
M1 (Gerasimov 1955). Výsledky „trojuholníkovej
metódy“ sumarizuje tab. 1.
Tab. 1: Vyhodnotenie presnosti metód rekonštrukcie
profilu nosa
N = 73; CP – celkové poradie metódy v rámci
jedného jedinca; Suma = súčet CP Mi (i = 1,2,3,4)
v rámci celého súboru; AP = aritmetický priemer CP
pre každú z metód; Úspešnosť = poradie úspešnosti
metód rekonštrukcie nosa od najúspešnejšej (CP =
1) po najmenej úspešnú (CP = 4)
„Analýza tvarových Procrustovských vzdialeností“
Podľa tvarových Procrustovských vzdialeností je
zrejmé, že pomocou metódy M4 (George 1987) bolo
možné zrekonštruovať profily, ktoré sa najviac
podobali skutočnému profilu (tab.2). Metóda M4 bola
zároveň najstabilnejšou metódou, jej rekonštrukcie
patrili často k najúspešnejším. Profily podľa metód
M2 (Krogman 1967) a M3 (Prokopec a Ubelaker
2002) boli približne rovnako presné (M2 bola
úspešnejšia), metóda M2 však poskytovala aj veľmi
stabilné výsledky. Výsledky získané metódou
Prokopca a Ubelakera (2002) boli, naopak, najmenej
stabilné.
………………………………………………………………………………………………...….……Fol Soc Med Leg Slov
…………………………………………………………………………………………………………………………………...
Slovenská súdnolekárska spoločnosť SLS | 55
Tab. 2: Aritmetické priemery (AP) a smerodajné
odchýlky (SD) poradí tvarových Procrustovských
vzdialeností rekonštruovaných profilov nosa
v porovnaní s originálnym profilom
TPS siete na obr. 1 znázorňujú deformáciu
priemerného skutočného profilu nosa preneseného
do rekonštruovaného profilu podľa použitej metódy.
Ohyb siete ilustruje, v ktorých oblastiach
(reprezentovanými (semi)landmarkami) sa
zrekonštruovaný profil líšil od skutočnosti. Z obrázkov
je zrejmé, že metódy M1 a M3 oproti skutočnosti
„zdvíhajú“ hrot nosa, kým metódy M2 a M4 ho kladú
do nižšej pozície. Podobne sa pomocou metód M1
a M3 získavali skôr dlhšie nosy. V prípade metód M2
a M4 profily nosa menej vystupovali.
Obr. 1: Thin-plate splajnové siete priemerných
rozdielov medzi originálnym profilom nosa (MReal)
a rekonštrukciou; dvojnásobné zväčšenie na
uľahčenie vizualizácie
V testoch presnosti iných autorov (Stephan,
Hennenberg a Sampson 2003, Masnicová, Beňuš
a Luptáková, 2005, Rynn a Wilkinson 2006) sa
najlepšie umiestnila metóda M4 podľa Georgea
(1987). Tieto výsledky sú v súlade s našimi
zisteniami.
Krogmanova metóda (Krogman 1962) patrí najmä
v USA medzi najpoužívanejšie metódy (Gatliff 1984,
Taylor 2001), pravdepodobne pre svoju jednoduchosť
a rýchlosť. V testoch presnosti sa však profily nosov
vytvorených touto metódou podstatne odlišovali od
skutočného profilu nosa (Stephan, Henneberg
a Sampson 2003, Rynn a Wilkinson 2006). Podľa
Masnicovej, Beňuša a Luptákovej (2005) patrila táto
metóda spolu s metódou podľa Gerasimova (1955)
medzi najmenej úspešné. V tejto štúdii sa však
Krogmanova metóda umiestnila dobre, nielen čo sa
týka podobnosti profilov, ale aj spoľahlivosti metódy.
Najmenej presná bola metóda podľa Gerasimova
(1955). Ako najviac nespoľahlivá sa ukázala metóda
podľa Prokopca a Ubelakera (2002).
Pôvodným autorom postupu metódy M3 bol
Gerasimov (1971), neskôr ju preformulovali Prokopec
a Ubelaker (2002). Túto metódu overoval s dobrými
výsledkami Stewart (1983) na Terryho kolekcii
posmrtných masiek a lebiek, podobne aj Rynn
a Wilkinson (2006) a Stephan, Henneberg a
Sampson (2003) na laterálnych cefalogramoch.
Stephan, Henneberg a Sampson (2003) zistili
pri metóde M1 pomerne dobrú predikciu bodu
pronasale, ale metóda bola menej presná v určení
celkového profilu nosa. Najnižšia úspešnosť
Gerasimovovej metódy neprekvapuje, keďže
pôvodným účelom tejto metódy bolo určenie pozície
pronasale a nie rekonštrukcia profilu nosa. Mnohí
realizátori rekonštrukcií podoby tváre však tento
prístup automaticky aplikujú na zrekonštruovanie
podoby celého profilu nosa a tak sa tento postup stal
tiež predmetom testovania. Viaceré testy presnosti
ukázali, že pri tomto postupe boli zrekonštruované
nosy priveľmi dlhé (Stephan a Henneberg
2001, Stephan, Henneberg a Sampson 2003), čo
potvrdili aj naše testy.
Záver:
Testovaním presnosti pomocou „trojuholníkovej
metódy“ sa ako najpresnejšie ukázali výsledky
získané metódou M4, potom postupne nasledovali
metódy M2, M1 a M3.
Pri posudzovaní podobnosti zrekonštruovaných
profilov so skutočným profilom nosa pomocou
tvarových Procrusovských vzdialeností sa ako
najúspešnejšia ukázala metóda M4 (George 1987),
potom nasledovali metódy M2 (Krogman 1967), M3
(Prokopec a Ubelaker 2002); najmenej úspešnou
bola metóda M1 (Gerasimov 1955). Zároveň nás
zaujímala miera variability rekonštrukcie danou
metódou – teda, či metóda poskytuje približne
r o v n a k é p o r a d i e ú s p e š n o s t i , a l e b o č i
zrekonštruované profily nosa oscilujú od
najpresnejších po najmenej presné. Najstabilnejšie
výsledky ponúkala metóda M4, za ňou nasledovali
metódy M2, potom M1 a najmenej stabilné výsledky
sa dosahovali metódou M3.
Pre rekonštrukciu profilu nosa preto
odporúčame používať najmä metódu podľa Georgea
(1987).
Štúdia bola finančne podporená grantom UK/
516/2010: „Test presnosti rekonštrukcie profilu nosa
vo forenznej antropológii“ a grantom VEGA
1/0133/10 „Aplikácia geometrickej morfometrie na
stanovenie exogénnych prvkov v ranostredovekých
populáciách Slovenska.“.
Folia Societatis Medicinae Legalis Slovacae………………………………………….……………………………………
…………………………………………………………………………………………………………………………………...
56 | © 2013 Slovenská súdnolekárska spoločnosť SLS
 Volume 3 Nr. 1
Naše poďakovanie patrí Katedre antropologie
a genetiky člověka Karlovy Univerzity v Prahe, ktorá
n á m u m o ž n i l a p r a c o v a ť s i c h s ú b o r o m
röntgenogramov.
Literatúra:
1. Bookstein! FL.! Morphometric! tools! for!
landmark! data:! geometry! and! biology.!
Cambridge;! Cambridge! University! Press,!
1997:!456.!
2. Caldwell PC. New questions (and some
answers) on the facial reproductions
techniques. 229-254. In: Reichs KJ (Eds).
Forensic osteology. Springfield; Charles C.
Thomas, 1986.
3. Fedosyutkin BA, Nainys JV. The Relationship
of Skull Morphology to Facial Features.
199-214. In: İşcan MY, Helmer RP. (Eds).
Forensic Analysis of the Skull. New York;
Wiley-Liss, 1993.
4. Frasier I, Parker D. Reaction time measures
of feature saliency in a perceptual integration
tasks. In: Ellis H, Jeeres M, Newcombe F,
Young A (Eds). Aspects of face processing.
Dordrecht; Martinus Nijhoft, 1986.
5. Gatliff BP. Facial sculpture on the skull for
identification. Am J Forensic Med Pathol
1984; 5: 327-332
6. George RM. The lateral craniographic
method of facial rekonstruction. J Forensic
Sci 1987; 32 (5): 1305-1330.
7. Gerasimov MM. Vosstanovlenie lica po
čerepu. Moskva; Izdateľstvo akademii nauk,
1955: 586.
8. Gerasimov MM. The Face Finder.
Philadelphia; Lippincott, 1971. [citované
podľa Wilkinsona (2004)].
9. Krogman WM. The human skeleton in
forensic medicine. Springfield; Charles C
Thomas, 1962: 337.
10. Masnicová S, Beňuš R, Luptáková L.
Overenie spoľahlivosti metód rekonštrukcie
nosa z kostného podkladu. Kriminalistika
2005; 38 (2): 159-165.
11. Prokopec M, Ubelaker D, Reconstructing the
shape of the nose according to the skull.
Forensic Science Communications 2002; 4:
1-4.
12. R DEVELOPMENT CORE TEAM. R: A
language and environment for statistical
computing. R Foundation for Statistical
Computing. Vienna, 2010;
Online Available: http://www.R-project.org,
20.01.2011.
13. Rohlf FJ. TPSDig. Ecology and Evolution.
State University of New York at Stony Brook,
1 9 9 6 . O n l i n e A v a i l a b l e : h t t p : / /
life.bio.sunysb.edu/morph/ 21.01.2011.
14. Rynn C, Wilkinson CM. Appraisal of
Traditional and Recently Proposed
Relationships between the Hard and Soft
Dimensions of the Nose in Profile. Am J Phys
Anthropol 2006; 130: 364-373.
15. Stephan CN. Anthropological facial
„reconstruction“ – rocognizing the fallacies,
„unembracing“ the errors and realising
method limits. Sci Justice, 2003; 43:
193-200.
16. Stephan CN. Beyond the sphere of the
English facial approximation literature:
ramifications of German papers on western
method concepts. J Forensic Sci 2006; 51
(4): 736-739.
17. Stephan CN, Davidson PL. The Placement of
the Human Eyeball and Canthi in
Craniofacial Idntification. J Forensic Sci
2008; 53 (3): 612-619.
18. Stephan CN, Henneberg N. Building faces
from dry skulls: are they recognized above
chance rates ? (abstract) J Forensic Sci
2001; 46 (3): 432-440.
19. Stephan CN, Henneberg N. Recognition by
forensic facial approximation: Case specific
examples and empirical tests. Forensic Sci
Int 2006; 156: 182-191.
20. Stephan CN, Henneberg N, Sampson W.
Predicting nose projection and pronasale
position in facial approximation: a test of
published and proposal of new guidelines.
Am J Phys Anthropol 2003; 122: 240-250.
21. Stewart TD. The points of attachment of the
palpebral ligaments: their use in facial
reconstructions on the skull. J Forensic Sci
1983; 28 (4): 858-863 [citované podľa
Wilkinsona (2004)].
22. Taylor KT. Forensic Art and Illustration. Boca
Raton; CRS press, 2001: 580.
23. Thurzo M, Katina S, Lengyelova T.
Identifikácia kostrových pozostatkov dvoch
ženských pozostatkov rodiny palatína Juraja
Thurzu: Štatistická analýza. Bull Slov
antropol Spoloč 2002; 5: 100-103.
24. Yarbus AL. Eye Movements and Vision. New
York; Plenum Press, 1967: 222.
25. Wilkinson CM. Forensic facial reconstruction.
Cambridge; CRP, 2004: 290.
26. Wilkinson CM, Mautner SA. Measurement of
eyeball protrusion and its application in facial
reconstruction. J Forensic Sci 2003; 48:
12-16. Wilkinson CM, Motwani M, Chiang E.
The relationship between the soft tissues and
the skeletal detail of the mouth. J Forensic
Sci, 2003: 728-732.
………………………………………………………………………………………………...….……Fol Soc Med Leg Slov
…………………………………………………………………………………………………………………………………...
Slovenská súdnolekárska spoločnosť SLS | 57