Vyhorenie a s ním spojený syndróm je ekvivalentom angl. „burnout“, čo znamená
vyhorieť alebo vyhasnúť. V praxi to znamená premenu prvotného vzplanutia a nárastu
energie na frustráciu, sklamanie a únavu. V odbornej literatúre nájdeme mnoho definícií
burnout syndrómu. Najčastejšie je vnímaný ako dôsledok zlyhania procesov adaptácie,
dôsledok straty motivácie, odcudzenie sa práci a ľuďom a spája sa tiež s problematickým
sebaoceňovaním. Vyskytnúť sa môže tiež v prípade, že práca človeka neprináša očakávané
výsledky alebo je nedocenená. Pri komplexnom a širšom pohľade na burnout syndróm ho
môžeme chápať ako stav úplného fyzického, emocionálneho a mentálneho vyčerpania
spojeného so stratou motivácie. Tento syndróm môže ohroziť osobitne ľudí vysoko
výkonných a takých, ktorí vstupujú do práce s nadšením, najmä ak ide o prácu vyžadujúcu
kontakt s inými ľuďmi a o prácu pomáhajúceho charakteru. Stručne môžeme tento
syndróm definovať ako stav vyčerpania, ktorý je reakciou na emocionálne preťaženie. Týka
sa teda oblasti duševnej, emocionálnej, fyzickej a sociálnej únavy (Klimeková 2007;
Drotárová 2006; Freudenberger 1974 in Drotárová 2006).

Základné podnety zo sociálneho prostredia, ktoré môžu mať vplyv na vznik syndrómu vyhorenia – počet zverencov v skupine, vysoké očakávania funkcionárov klubu, rozdiely v pohľade na výchovu a pod.

Prejavy syndrómu vyhorenia, ktoré je potrebné si všímať a zamerať sa na ne:

• Nadmerná únava a pokles výkonu
• pociťovaná depresia a úzkosti
• poruchy pamäte a sústredenia sa
• poruchy spánku, bruxizmus, skoré prebúdzanie sa a neschopnosť zaspať
• telesné ťažkosti (týkajúce sa často zažívacích problémov - tráviaci trakt, dýchací systém)
• nespokojnosť, zlá nálada-dysfória, podráždenosť, oslabenie sociálneho života
• tendencie k návyku na psychoaktívne látky (alkohol, tabak,) ako prostriedok úniku z reality
• zníženie sebadôvery a poruchy v medziľudských vzťahoch nielen v prac ovnej oblasti ale i v rodinnej oblasti

Jednotlivé fázy syndrómu vyhorenia: 1. fáza: pocit, že jedinec nič nestíha, jeho práca začína strácať systém, 2. fáza: vyskytujú sa symptómy neurózy (napr. úzkosť) spolu s pocitom, že jedinec stále musí niečo robiť, pričom výsledkom je chaotické konanie ,3. fáza: pocit, že niečo "musí" byť urobené mizne a nahrádza ho opačný pocit – že nemusí nič, iba samotná prítomnosť druhých ľudí jedinca dráždi, pridružuje sa strata akéhokoľvek nadšenia a záujmu, prevláda únava, sklamanie a vyčerpanie.

Hoci je vyššie uvedený opis príznakov prehľadný a systematický, existuje aj
podrobnejší pohľad na danú problematiku. Tento pohľad hovorí o 12 štádiách burnout
syndrómu v takej podobe, ako ich môžeme pozorovať a ako sa u pedagógov zvyčajne
manifestujú (Křivohlavý 1998):
1. Snaha byť efektívny a osvedčiť sa v pracovnom procese
2. Snaha pracovať výhradne samostatne
3. Tendencia zabúdať na vlastné potreby mimo pracovného procesu
4. Práca a dokončenie úlohy sa stávajú jediným cieľom
5. Tendencia v práci nerozlišovať podstatné od nepodstatného
6. Nutkavé popieranie všetkých symptómov vnútorného napätia
7. Strata motivácie a angažovanosti, úteková tendencia
8. Nápadné zmeny v správaní, odmietanie rád a kritiky, podráždenosť a odmietanie
spoločnosti
9. Strata kontaktu s vlastnými hodnotami a cieľmi
10. Strach zo zlyhania
11. Zníženie až strata pozitívneho sebahodnotenia a sebaocenenia
12. Totálne fyzické, emocionálne a mentálne vybitie všetkých zásob energie
a zdrojov motivácie

Prevencia a možnosti psychohygieny – aktivity, ktoré pomáhajú predchádzať syndrómu vyhorenia

V rámci prevencie syndrómu vyhorenia v pomáhajúcich profesiách je dôležité
poznať niektoré zásady psychohygieny. K tým základným patrí (Andrášiová 2006; Fontana
2003; Křivohlavý 1994; Nolen-Hoeksma 1991):
- presné vymedzenie voľného času, tzn., naučiť sa odložiť problémy a nezaoberať sa
nimi v čase odpočinku. Z hľadiska copingových stratégií ide o stratégie náhradného
uspokojenia, tzn. zameranie sa na iné, zväčša príjemné, činnosti. Ruminácia (stále
dookola sa zaoberať problémom bez hľadania jeho riešenia) a tiež perseverácia a negatívne vyhýbanie sa (napr. užívanie alkoholu) sa objavujú skôr u pedagógov,
ktorí využívajú viac copingové stratégie zamerané na emócie, pričom znamenajú
neefektívne zaoberanie sa situáciou.
- S uvedeným súvisí tiež spôsob, akým sa učiteľ zaoberá už vzniknutým problémom –
vhodná stratégia spočíva v presnom vymedzení problému, zvážení alternatívnych
riešení a v uplatnení toho najvhodnejšieho spôsobu riešenia. ide o tzv. aktívne
zameranie sa na problém. Odkladanie riešenia problému, prípadne čakanie, či
problém nevyrieši niekto iný, alebo sa problém nevyrieši sám, zvyčajne súvisí so
strachom zo zlyhania, pasivitou a v konečnom dôsledku s prehĺbením vyčerpania.
- V rámci prevencie je tiež vhodné uvoľnenie sa z centra napätia, upravenie
pracovných nárokov a zlepšenie komunikácie. Kvalitné sociálne väzby na
pracovisku aj v súkromnom živote poskytujú emocionálnu vzpruhu, sýtia potrebu
načúvania (tzn. nielen vypočutia informácií, ale aj zdieľania emócií), umožňujú
získanie spätnej väzby, uznania a povzbudenia.
- Pedagóg by sa mal vedieť zamerať na svoje vlastné reakcie, preskúmať ich
a zhodnotiť prečo sú také aké sú. To však znamená prehĺbiť úroveň sebapoznania,
sebareflexie a venovať práci na týchto schopnostiach zvýšené úsilie. Je tiež
nevyhnutné nájsť svoj vlastný spôsob relaxovania a odbúrania nahromadeného
stresu. Za efektívny sa považuje aktívny pohyb a aktívne trávenie voľného času
ako kompenzácia záťaže v zamestnaní.

zdroje:

Informácie a poznatky z prednášok a diskusií na seminároch

Principles of Social Psychology (Orig.) : Základy sociální psychologie [Hayes, 1998] : Základy sociální psychologie [Hayes, 2003].

GALLWEY, W. Timothy. Inner game pro manažery : tajemství vysoké pracovní výkonnosti. 2. dopl. vyd. Praha: Management Press, 2010, 258 s. ISBN 9788072612130.

SVOBODA, Mojmir. Aplikace socialni psychologie. 2. vyd. Praha: SPN, 1988.